Profil uživatele hejkal


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Wyatt, Robert - Rock Bottom
2016-01-20

Wyatt, Robert / Rock Bottom

3 stars

Canterburská scéna pravdepodobne nedisponuje silnejším osobným príbehom, než tým, čo osud nadelil bubeníkovi Róbertovi Wyattovi. Osobne som viac poslucháč hudby ako vykladač jej domnelých vyšších významov, tu však azda stojí za zmienku, že niekdajší člen Soft Machine vypadol z okna a ostal na vozíčku. S bubnovaním bol koniec a s pripravovaným albumo to topadlo tiež inak, ako bolo pôvodne zamýšľané. Názov albumu Rock bottom dáva v tomto kontexte zaujímavé významy.

Nahrávky nemajú stálu zostavu, spievajúci Wyatt sadol ku klávesovým nástrojom, občas do čohosi ťukol, prípadne brnkol, ale inak na každú skladbu vyskladal iný mix kamarátov. Ako celok vyznieva dielo priam introvertne, minimalisticky a melancholicky.

Úvodný pokojný kúsok Sea song je nesmierne zvláštny. Je ako clivý, tak ihravý. Okrem klavíra, klávesov, basy a dajakých perkusií v ňom niet ničoho okrem spevu. Inštrumentálna medzihra vykazuje prvky voľného džezu, pričom však neruší. No a záverečné vokálne skuvíňanie vykazuje rovnaké črty. A last straw má swingujci spodok, ktorý sa však tvári tak nenápadne, až ho takmer nepočuť. Celá skladba má prehnane stíšenú inštrumentálnu zložku, spev si často vystačí bez slov a hlavný protagonista si dokonca neodpustí niečo, čo má pripomínať gitarové sólo. Nechýba ani stratený záver rozbíjajúci sa do bezvýznamnosti (ťažko povedať, čo som tým chcel povedať, radšej si to vypočujte). Chaotický prechod do dychovo arytmickej Little Red Riding Hood hit the road neprekvapuje. Zároveň poslucháč prvý raz cíti nárast energie a nie je to iba trubkárom. Nepokoj a rozorvanosť z toho strieka ako gejzír na Islande či v Yellowstonskom parku. Návrat k melanchólii sprostredkúva dvojitá skladba Alifib/Alife. Opäť je to skôr džezové dumanie, než rockové skapínanie, v druhej menovanej nastupuje čistá „free“ haluz. Viem si predstaviť partiu smiešne ošatených šamanov, ako pri tom slintajú a zvolávajú duchov, elementálov, bôžikov a podobných imaginárnych kamarátov, aby im ospravedlnili poberanie omamných látok. Pravdepodobne najlepším kúskom albumu je záverečná skladba Little Red Riding Hood hits the road (áno, je to tu zasa). Opäť je nepokojná, ale obsahuje plnokrvnú rytmiku a najmä gitaru v rukách Mikea Oldfielda a je to počuť! Konečne je tu aj nejaký ten rock. Skladba sa však zrazu prevráti naruby. V pomalšej a pokojnej (priam pietnej) atmosfére si odbijeme akúsi kázeň, ktosi sa úchylne zachichoce a je koniec.

Nepokojný a smutný, napriek tomu napínavý album Rock bottom si občas rád vypočujem. Určite by som uvítal viacej bicích, ale je pochopiteľné, že to asi nebola priorita. Ozaj, ak je hlavnou ideou diela to, že rockové dno je vlastne džez, tak ide aj o zábavný album.

» ostatní recenze alba Wyatt, Robert - Rock Bottom
» popis a diskografie skupiny Wyatt, Robert


Barclay James Harvest - Live
2016-01-19

Barclay James Harvest / Live

5 stars

Živý dvojalbum z prvej polovice 70. rokov? Barclay James Harvest vie, ako mi ťahať medové motúzy popod fúzy. A to ani žiadne nemám. Oproti jemnocitným štúdiovým prejavom je koncert logicky trošku „hrubší“. Nečakajte žiadne besnenie, keď ste videli film Revenant s DiCapriom, tak je to také dobrácke hryzkanie grizlyho, nie zvlčilé trhanie zálesáka na kusy. Aj to však prináša pre fanúšika môjho strihu potrebnú dávku vzruchu, a preto je Live hodné niekoľkých oslavných slov:

Nádherná „crimsonovská“ melódia uvedie skladbu Summer soldier a aj nedoslýchavému musí byť jasné, že tu máme čo dočinenia s krásnom. Barclay James Harvest nikdy nepatrila medzi agresívne skupiny, zato budovanie „vznešenej“ atmosféry jej šlo na jednotku. Ostrá gitara je už len čerešničkou na torte. Ako nemám rád sladké, tak tomuto neodolám. Plynulý prechod do ostrejšej skladby Medicine man na seba viaže koncertnú nespútanosť. Tá je spolu s tradičnou dávkou melodiky (jemný spev je samozrejmosťou) veľkým kladom pódiovej prezentácie. Nekonečné klávesové a gitarové inštrumentálne pasáže šli kapele na jednotku. Kvitujem, že kapela na album zaradila skôr búrlivejšie skladby, ako je gitarovo rezaná Crazy city. Jemné medzihry i dohry jej dodávajú potrebnú dávku pestrosti, ktorá robí zo štandardného zážitku čosi nadpozemské. After the day má v sebe niečo mystické, akoby sa dotýkala neuchopiteľných častí emocionálneho spektra (uznávam, že to znie ako pekný kec, inak to neviem opísať). Uspávanky zastupuje The great 1974 mining disaster a najmä Galadriel. V tomto okamihu si pripadám ako príjemne znavený dôchodca, ktorému sa po dobrom obede uráčilo zdriemnuť si. Budíček! Prichádza posadený kúsok zvaný Negative Earth a človek má hneď pocit, že sa deje niečo vážne. A to finálne škrípajúce gitarové sólo, akoby sa v mori topil húf afrických otrokov uviazaných ku kotve, ako bolo v minulosti dobrým zvykom, to sa musí počuť! Jedna z najmocnejších balád kapely, She said, má v sebe silu titanov. Dali by sa na ňu skladať ódy od rána do večera, ale radšej si ju vypočujte. Nádhera! To isté v kratšej stopáži ponúka Paper wings. Plus je tu hutná rocková sólová medzihra, ktorá naberie nielen na tempe. Na tejto baladickej emotívnosti sa nesie i For no one. Nemyslite si však, že je to niečo lepkavé, určené na parket párových diskoték. City rovné potope sveta nik hudobne nespracoval lepšie. A je tu finále! Čo lepšie vystihuje Barclay James Harvest, než orchestrálne poňatá dlhotrvajúca krehká kompozícia? Správne, nič! Pripravte sa preto na Mockingbird, jeden z vrcholných momentov nielen tvorby kapely, ale i modernej hudby. Uveriteľnejšiu pompu aby človek pohľadal.

Netajím sa, že mám rád „živáky“. Podarených koncertných albumov je mnoho, Live od Barclay James Harvest patrí medzi ne. V určitom smere funguje ako vynikajúca „bestofka“ z obdobia 1970-1974. Navyše, dielo by mohlo zaujať aj rockerov, ktorí majú radi aspoň trošku neučesanejšiu muziku. Mne šmakuje bez výhrad a radím ho na vrchol „harvesťáckej“ diskografie. Kto nepozná, nech skúsi. Azda neoľutuje.

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Live
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Steamhammer - Speech
2016-01-18

Steamhammer / Speech

4 stars

Steamhammer a Speech.

Krásny príklad toho, ako to môže dopadnúť, keď sa kapela vzdiali od svojich koreňov. Speech opustil bluesové pobrežie a vyplával do nepokojných vĺn experimentálneho rocku. V období búrok. Vlastne bol predzvesťou temných udalostí. Kapela v tom čase pôsobila ako trio, Pugh (gitara) a Bradley (bicie) z predchádzajúcej zostavy naverbovali známeho basáka Louisa Cennamoa a bolo. Nakoľko nemali speváka, na albume vypomohol Garth Watt-Roy, známy zo zoskupenia The Greatest Show On Earth. Počas nahrávania sa u bubeníka prejavila leukémia, bol hospitalizovaný a napokon zomrel ešte pred finalizáciu mixu. Kapela sa potom potácala pod názvom Axis, až sa o pár rokov rozpadla. Paradoxne je táto temnota na albume akoby prítomná.

Úvodná päťdielna skladba Penumbra spočiatku znie ako nepodarený pokus o hlukovú avantgardu. Skuvíňajúce mdlé stonanie zrazu vystrieda inštrumentálne inferno, ktoré si Cennamo neskôr preniesol aj do skupiny Armageddon, kde sa stalo skladbou Buzzard. Kto pozná, vie, že ide o hardrockovú naháňačku, jednu z naj, aké boli kedy nahrané. Netrvá však osem minút, po chvíľke ju vystrieda akési zlovestné ta-ta-tá, v ktorom sa konečne ozve aj spev. Poslucháča občas prekvapia aj niektoré citlivé medzihry. Prakticky celý čas dianie ovláda gitara. Okato málo počuť bicie, skôr sú tu prezentované perkusie a tympany. Ťaživosť úvodnej (bezmála dvadsaťtriminútovej) skladby dopĺňajú časté psychedelické kvílenia, miestami priam za hranicou znesiteľnosti.

Jedenásťminútový kúsok Telegram (Nature’s mischief) prináša neotesaný bluesrock, ktorý sa ku kapele hodí. Verný fanúšik je doma a nemusí si byť hlavu o radiátor. Ešte aj artové vokálne „aákanie“ sa k tomu hodí. V druhej polovici skladba nastúpi na melancholickú vlnu, koniec je tradične jedovatý, ako kobra, čo sa rozhodla, že vám ten malátny život trošku osladí. Kým nezdochnete.

Aj For agains (ďalších jedenásť minút muziky) je stelesnením temnej strany sily. Toto nie je sterilná sedmička Hviezdnych vojen. Toto je Darth Vader v plnej sile. Najprv nás priškrtí basa, potom si gitarista nabrúsi struny na vašej koži a napokon je tu bicie sólo. Dobové, posledné, čo Bradley za života zahral. Prakticky zaberajúce tretinu albumu. Verím, že to nebude pre každého, ja som vo svojom živle.

Album pôvodne vyšiel len v Nemecku a nedá sa mu uprieť istý „krautrockový“ šat. Je temný, iný a rozhodne zaujímavý. Mohol by sa páčiť aj tým, čo oceňujú experimentálne kriaky pred vyšliapanými cestičkami. Ale pozor! Moc spevu si v ňom neužijete.

» ostatní recenze alba Steamhammer - Speech
» popis a diskografie skupiny Steamhammer


Barclay James Harvest - Barclay James Harvest
2015-11-20

Barclay James Harvest / Barclay James Harvest

2 stars

Debut Barclay James Harvest je pevne usadený v 60. rokoch. Čo to znamená?

Nuž, ide o príjemnú muzičku na pomedzí psychedelického popu, orchestrálnych cukroviniek a podobných javov. Občas reflektuje nástup dobových tvrdších smerovaní, a preto nečudo, že mňa osobne oslovujú najmä skladby ako Talking some time on. Tá je rázna, gitarovo vyhrotená, skrátka, skvelá! V záplave sláčikových slaďákov a pomalších skladieb vo všeobecnosti vyzdvihnem najmä, na pomery kapely, prirýchlu a ráznu pieseň Good love child a záverečnú bombu s názvom Dark now my sky. Orchestrálny úvod pretne nádherná plačlivá gitara, kapela tak prvý raz ukazuje svoju monumentálnu rockovú tvár, s ktorou sa bude v slušnej spoločnosti často pretŕčať v nasledujúcich rokoch. Je to miestami priam baletné predstavenie, doslova si predstavujem tancujúce divožienky so širokým rozkrokom (ehm). Tá skladba je dlhá, takpovediac do tuctu minút, avšak nie je tuctová, to ani omylom!

Orchestrálna selanka. Osobne dávam prednosť iným albumom.

P.S. Moje CD ponúka navyše rovno trinásť skladieb predstavujúcich kapelu v rokoch 1968-1969, singlovo alebo v rámci BBC Sessions. Nie, že by neboli príjemné, ale nič extra sa nekoná, popík á la 60. roky ovládali Beatlesáci a zástupy ich napodobovateľov. Barclay James Harvest z davu nevybočovali. Je ale pravda, že melódie sú to niekedy naozaj chytľavé.

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Barclay James Harvest
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Barclay James Harvest - Everyone Is Everybody Else
2015-11-20

Barclay James Harvest / Everyone Is Everybody Else

3 stars

Na poli neuponáhľaného jemného rocku sa urodilo viacero zapamätateľných kapiel, medzi ktorými sa Barclay James Harvest vyníma ako slnečnica popri kukurici. Neveríte?

Hneď prvá skladba z albumu Everyone is everybody else, clivá a miestami nesmierne citlivá Child of the Universe je tak prirodzene chytľavá, že si človek ani neuvedomí, ako smutná vlastne je. Kombinácia klávesových a gitarových plôch urobí aj z jedinca s profilom vodcu tretej ríše maslo. Kto by si niekedy pomyslel, že Barclay James Harvest splodí skladbu v tempe predznamenajúcom speed metal, toho asi takmer popová uspávanka Negative earth vyvedie z omylu. Kdesi na nete sa možno dočítať o podobnosti s Crosby, Stills & Nash, veru by som neprotestoval. Slimačie meditácie sú náplňou skladby Paper wings. Vo všeobecnosti sa mi páči, že kapela sa vzdala orchestru, ktorý na minulých albumoch predsa len jej muziku posúval niekam poza bučky „riadnej“ rockovej muziky. Nie, že by sa automaticky jednalo o dajaký huriavk. Gitarista rád ťahá tóny, nikam sa neponáhľa, skrátka, v klube ležérnych lenivcov by pokojne mohol byť predsedom. Inak, spomínaná skladba končí vcelku rýchlym predelom, v ktorom sa gitara odváži doplniť naturálnu melodiku niekoľkými neposednými vyhrávkami, čo je fajn. Ono, to vznešené zasnenie kapela servíruje ako na bežiacom páse, aj vo fabrike na automobily by s rukou vo vrecku prekračovala všetky výkonnostné normy, veď posúďte sami, čujte The great 1974 mining disaster. Ako si muzikanti predstavovali tvrdú hudbu, naznačuje drsnejší úvod skladby Crazy city. V spievaných pasážach síce znie niečo, čo má narkotický účinok zhodný s programom zameraným na dvadsaťštyri hodinový prenos rastu stromov, ale inak sa kapela tvári priam agresívne. V rámci možností, pravda. See me see you je už zasa „klasika“. Vybočiť z poznaných chodníčkov, to sa k chlapíkom od Barclay James Harvest nehodí. A zostupná tendencia (nemyslím kvalitatívne) na energetickej stupnici pokračuje. Akustický kúsok Poor boy blues nerozčerí ani len kaluž, nieto jazernú hladinu. A to napriek tomu, že časom nahodí relatívne rezké tempo. To Mill boys je podstatne dravšia záležitosť. Tiež síce dominuje akustická gitara, ale tento „folk“ je natoľko pestrý, že ma baví. A je tu zlatý klinec programu! Emóciami pretekajúca kompozícia For no one ma miestami až mrazí. Tak sa robí rocková pompéznosť!

Nedá sa povedať, že by Everyone is everybody else nebol pekný album, kto má rád melodiku podporovanú ďalšou dávkou melodiky a potrpí si na viacvrstvový „soft“ toaletný papier, tomu určite spríjemní vykonávanie životne nevyhnutných potrieb. S troškou váhania dávam prísnejšie hodnotenie na tunajšej žltačkovej stupnici, predsa len mám radšej tuhšiu stravu.

P.S. Moje CD ponúka aj päticu bonusov, jediný nealbumový kúsok je Maestoso (a hymn in the roof of the world), ktorý má prekvapivo hutný nástup, inak však plynie, akoby boli Vianoce a všetci už zadriemali. Na albume by sa nestratil!

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Everyone Is Everybody Else
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Barclay James Harvest - Baby James Harvest
2015-11-18

Barclay James Harvest / Baby James Harvest

5 stars

Posledný album skupiny Barclay James Harvest na progresívnej značke Harvest, Baby James Harvest, je na internetových hudobných webových sídlach hodnotený ako „najslabší“ z danej produkcie (porovnaj napr. s Progarchives http://www.progarchives.com/artist.asp?id=655 alebo s Rate Your Music http://rateyourmusic.com/artist/barclay_james_harvest ) Azda ani nemusím dodávať, že súlad s masovým vkusom nemusí platiť pre každého.

Priam „wishboneovský“ gitarový nástup ma okamžite núti zabudnúť na okolitý svet a oddávať sa muzike. Crazy over you je skrátka balada ako lusk. Dvojité gitarové menu sa mi nikdy nepreje! Orchestrálne zaonačená skladba Delph Town Morn je typická pávica zo zoologickej záhrady Barclay James Harvest, novým prvkom je džezové saxofónové sólo.

Odbíjanie zvonov a hluky vojny otvárajú jednu z najzaujímavejších „neznámych“ artrockových skladieb, a síce Summer soldier. Drastické opakovanie slova „kill“ vyvrcholí v neľudskom skreslení, do toho sa pridá pochodový rytmičák a môžeme začať. Čakáte rockovú nádielku? Márne! Akustická gitara a jemný spev dominujú prvej slohe. Zaujímavo skreslená elektrická gitara si na jej konci vyboxuje krátke sólo, spevák by najradšej svojim „wake up“ zobudil aj mŕtveho, a predsa nerušil široké okolie. V nasledujúcom gitarovom lamentovaní sa rozblázni aj rytmika, najmä bubeník má pocit, že nielen jedným nástrojom je sólo živé. Raz-dva-tri, raz-dva-tri, zmienený duel končí v podmanivom burácaní, aby sa z ticha vyliahlo nádherné gitarové poblúznenie striedajúce sa s pravdepodobne najsilnejšími spievanými pasážami na celom albume. Melancholické, clivé, vášnivé! S prvými albumami King Crimson, resp. s monumentálnymi skladbami tam obsiahnutými, si to spojí azda aj nepočujúci. Tých takmer jedenásť minút uplynie až podozrivo rýchlo, keď sa vám narodí dieťa, má to podobný efekt. Zrazu ste starí, ale bolo to úžasné!

Veselá rocková skladba Thank you má v sebe „jednoduchosť“ v prístupe k širokej verejnosti a nadostač gitarových onánií, aby sa priaznivci inštrumentálnej stránky veci priveľmi nenudili. Aj krehká éterická záležitosť One hundred thousand smiles out má vo svojich zákutiach nachystané ostré gitarové sóla, tak, milí driemajúci, pozor, aby ste sa neporezali! Poslednou skladbou na albume je orchestrálne zaonačený pokojný maratón Moonwater. Na rockové „bujačenie“ zabudnite, tu sme skôr v sále určenej pre filharmóniu. A to veru tiež nie je zlé. Občas.

Vynikajúci album, ba čo viac, môj obľúbený. Prerod melancholickej kapely na rockovo vášnivé teleso ma oslovuje viac, než reklamná kampaň na modré z neba. Dovolím si preto byť nekritický a nasádzam mu rovno päticu ostro špicatých žltých nebeských telies na miestnej matematickej stupnici.

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Baby James Harvest
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Barclay James Harvest - Barclay James Harvest And Other Short Stories
2015-11-16

Barclay James Harvest / Barclay James Harvest And Other Short Stories

3 stars

V časoch masmediálneho otupovania akéhokoľvek náznaku premýšľania, v dobách, kedy internetoví diskutéri pojedli všetku múdrosť sveta, namiesto aby si ju pestovali v hlavách, čo má za následok prekvitanie hlúposti v miere dosiaľ historicky nezaznamenanej, dobre padne opustiť virtuálnu realitu a pokúsiť sa jednoducho – žiť.

A ako krajšie tráviť čas, než s milovanou bytosťou? Personifikovanou napríklad do muziky? Nazvime ju hoci Barclay James Harvest and other short stories.

Na počiatku bola údajne tma a potom prišla svetelná revolúcia nič už nebolo ako predtým. Prvotným lúčom tohto diela je skladba Medicine man a vystihuje ju dvojica slov – orchestrálna melodika. Vokálne prívetivá skladba Someone there you know sa opálila kdesi na plážach 60. rokov. Do tretice sa jasná žiara vylieva z Harry’s song. Hudba je to zdanlivo jednoduchá, ale nedajte sa zmiasť. Má v sebe niečo, čo na hranici vnímania narúša očakávané zážitky. A znie to prirodzene. Pokiaľ máte radi vychádzky po jarnom lesíku, tak sa vám pravdepodobne bude zaliečať Ursula (The swansea song). A to platí aj o Little lapwing, či Song with no meaning. Trošku vzruchu prináša až Blue John’s blues, paradoxne mi táto ráznejšia skladba s kĺzavou gitarou k zvyšku albumu nesedí. Akoby som počul Rolling Stones. Disneyovská rozprávková selanka The poet má za úlohu ukolísať poslucháča, nakoľko na finále sa chystá budíček. After the day je najambicióznejšia kompozícia na albume. V okamihu ma unáša do ríše fantázie, keby ma niekto hoci aj naťahoval na škripec, prišiel by som na to dávno potom, čo by som trhol guinnessov rekord o najdlhšieho muža planéty. A potom, že čas nie je relatívny!

Neodpustím si poznámku k textom, ktoré opustili prosté rýmy a vrhli sa na voľný verš. Ono, rýmovať v angličtine je tak ľahké, že pokiaľ chce niekto budiť dojem sofistikovaného poetu, neostáva mu iné, než zaobaliť svoje obrazy do prozaicky formulovaných viet. Oproti minulému albumu je badať posun vpred, čo určite zástancov slov v muzike naplní radosťou.

Milý album jemnej muzičky s jednou nevšednou artrockovou skladbou rozhodne utíši aj nepokojného ducha.

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Barclay James Harvest And Other Short Stories
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Barclay James Harvest - Once Again
2015-11-16

Barclay James Harvest / Once Again

4 stars

Na pomedzí britského artrocku sa počiatkom 70. rokov pomedzi velikánov typu King Crimson, Yes, Genesis, Emerson, Lake & Palmer atď. prepletala pomerne veľká masa kapiel, ktorých muzika bola minimálne rovnako zaujímavá, keď už nie štýlotvorná, muzikantsky vycibrená, keď už nie geniálna, a tak by sa dalo pokračovať. Medzi tieto formácie nepochybne zaraďujem aj Barclay James Harvest. Netuším, ako veľmi o nej vedeli občania socialistického Československa, ale som ochotný uveriť tomu, že moji rovesníci o ňu zavadili v miere neprekračujúcej tisícinu promile. Sám som nikdy nepatril k jej skalným obdivovateľom, čo je možno škoda. Jej neuponáhľaná muzika má na mňa priam terapeutické účinky, keď si potrebujem vyprázdniť myseľ od konšpiračného šumu a oddať sa sneniu. Mám rád hudbu vystavanú na dlhých meditatívnych plochách gitarových strún a klávesových podmanivých prílivových vĺn. To potom ani netreba vnímať texty, ktoré sú, dajme tomu, remeselne banálne. A práve toto mi album Once again ponúka vo všetkých ôsmich skladbách, ktoré ho tvoria.

Srdcervúca úvodná balada She said vo mne prebúdza predstavu filmovej drámy, kedy hlavný hrdina kľačí na pokraji skalnej rozsadliny uprostred divokých lesov s nehybným ženským telom v náručí. Rozcítený geroj skrátka oplakáva zosnulú lásku a prichádza moment, keď smútok nahrádza hnev a túžba po vzoprení sa osudu. Neviem, či by so mnou súhlasila väčšina dnešných poslucháčov slovenských rádií, ale keby sa v nich hrávali také veci, ako napríklad Happy old world, možno by sa ľudia opäť naučili vnímať hudbu aj inak, ako, že ide o šum prehlušujúci dopravnú špičku za oknami. Chytľavý refrén naráža na prazvláštne melancholické medzihry, pri rozochvenom klavírnom závere sa mi nechce ani len otvoriť oči, nieto ešte ťukať do klávesnice toto vyznanie. Ono, keby som niekedy chcel dodať výrazu „majestátna“ muzika adekvátnu obsahovú náplň, zosobnil by som ho skladbou Song for dying, pri ktorej vnútorne nariekam minimálne tak, ako prítomná srdcervúca gitara. Sú noci, keď neviem zaspať, kiež by som mal možnosť vrátiť sa do kolísky a nechať sa hojdať jemnou orchestráciou typu Galadriel. Tá sa nevyhla ani dlhšej skladbe Mocking Bird. Ťažko by sa pri nej usínalo, nakoľko graduje do sfér, v ktorých to citmi preteká minimálne tak, ako utečenci Schengenom. Akustická krehuľka Vanessa Simmons by sa nechala hádam aj ukameňovať a ani len ruku by nepozdvihla na svoju obranu. Choreografia albumu v týchto chvíľach rátala s tým, že poslucháči pochrapkávajú v kresle, nuž ich prebudí najtvrdšou skladbou na albume, a síce Ball and chain. Paradoxne, akoby sem ani nepatrila. Nie je zlá, gitarové vrkoče dievčine pristanú, ale je to asi najpriamočiarejší útvar, čo tu zaznie. Lady loves pokojne dokráča až za cieľovú pásku, pričom okato poukazuje na svoju predchodkyňu, že aha, darmo plytváš energiou, pomaly ďalej zájdeš.

Nádherná nespotrebná meditatívna muzika, zdanlivo mäkká, avšak tvrdošijne upnutá k estetickej kategórii nazvanej, pre nedostatok lepších výrazov, krásno. Pri jej počúvaní nemusím dumať nad zmyslom života, nakoľko som jeho súčasťou.

» ostatní recenze alba Barclay James Harvest - Once Again
» popis a diskografie skupiny Barclay James Harvest


Bull Angus - Free for all
2015-11-10

Bull Angus / Free for all

4 stars

Vždy sa poteším, ak je nejaká vykopávka zbavená biľagu „jednoalbumovky“. A ešte viac ma baví, ak druhý album nie je len zúfalým zlepencom nahrávok obmenenej zostavy, ktorý sa na trh dostal po rozpade kapely. Bull Angus je práve takou skupinou. Neustala vo vývoji a rozšírila svoj

Album Free for all plynulo nadväzuje na debut. Gitary vyhrávajú o život, predsa len je klavír až priveľmi džezový, akoby kapela čoraz viac tiahla k „progresívnejším“ britským trendom. Lone stranger slúži ako uvítacia tabuľa, ktorá síce nesie všetky znaky známe z minulosti, ale zároveň sa pýši novými dizajnovými prvkami, ktoré na poslucháča čakajú. Záverečná gitarová onánia berie dych. City boy nás prenesie do baru, klavirista zabáva popíjajúcich hochštaplerov, zvyšok kapely sa opatrne pridáva, aby tento blues-boogie koktail doplnili o nejaké to „vzrúšo“. Neočakávaná gitarová smršť sa zjaví ako živá voda a aj klavirista akoby zabudol, že má tíško hladiť klávesy, nuž sa rozkokoší, až ho stiahnu do ticha. Loving till end prináša flautou podkreslenú melancholickú náladu, toto je pravá srdcervúca balada, artrockové vyznenie vykukuje z každého tónu, zaujímavé. Savoy truffle nám vracia vytvrdený rockový prejav, je však prekvapivo spevný. Keby Drivin’ me wild nebola poriadna nakladačka, tak by som sa sťažoval na Lampárni! Našťastie sa Bull Angus prihlásili k muzike nie nepodobnej Grand Funk Railroad a to je chválitebné. (We’re the) children of our dreams je nádherná hardrocková balada s mierne estrádnym refrénom, akoby sa sem zatúlal Meat Loaf. Komplikovaný úvod Train woman Lee uvedie veľkolepé finále albumu. Je to hard rock a nie je to bum-čvach, takže priaznivci klasického hardrocku budú nadšení plus-mínus ako ja.

Aj Free for all je vydarený album, rozhodne by som ho nepodceňoval!

P.S. Uviedol som to už v profile, ale aj tak je fascinujúce, že Frankie Previte je vlastne „svetoznámy“, nakoľko je podpísaný pod soundtrack k filmu Dirty Dancing. Nevyspytateľné sú osudy hudobníkov.

» ostatní recenze alba Bull Angus - Free for all
» popis a diskografie skupiny Bull Angus


Bull Angus - Bull Angus
2015-11-10

Bull Angus / Bull Angus

5 stars

Teší ma, že tvrdá rocková hudba z obdobia od druhej polovice 60. rokov po cca polovicu 70. rokov predstavuje aj po dvadsiatich, či koľkých rokoch, čo ju systematicky počúvam, zbieram, študujem, milujem (poradie nie je záväzné), stále nové a nové zapatrošené klenoty. Keď som sa minule prehrabával v Roxy v cédečkách, ktoré predajca vymietol kdesi spod pultu v rámci upratovania, voľkal som si, ako hento i ono mám a aké je to na figu, že zásadné veci sa už minuli. Lenže zásadnosť je subjektívny pojem, obzvlášť, keď ide o lásku, vzťah k umeniu. Aj preto som si našiel pár neznámych diskov, ktoré som vykutral spomedzi kôp poznaného. Napokon som všetky zavrhol, pretože som objavil Bull Angus. Obaly oboch albumov boli správne dobové (roky 1971 a 1972), kdesi v dlhodobej pamäti sa mi rozžiarili kontrolky, že toto mi je povedomé, ber to! Už dávno sa mi nestalo, že by ma v Roxy obsluhovali s nevôľou a mám podozrenie, že keby som nebol dlhoročný zákazník, asi by som obišiel naprázdno. Už asi aj chápem, prečo. Nie je to len muzikou a (ne)dostupnosťou titulu na trhu. Ide o skrytý poklad americkej hardrockovej muziky v prekvapivo vyspelom prevedení. Však posúďte samy:

Šestica muzikantov na debutovom albume Bull Agus prináša všetko to, čo na hardrocku adorujem. Už úvodná „vypaľovačka“ Run don’t stop naznačuje, že tu máme viac britskej školy, než bolo v hrubozrnnom kale na dne amerického drsného pohára vražednej čiernej kávy zvykom. Sú tu maškrtné Hammodky, spevák – „jačák“, dve sólové gitary, ktoré nemajú problém sólovať spolu i osve a v neposlednom rade sa po móle pretŕča suverénna rytmika. Nekompromisne usadená skladba Mother’s favorite lover (Margaret) splní každý vlhký sen vlasatého rockera, navyše ma utvrdzuje v tom, že kapela netrvá na skladateľskej rutine sloha-refrén-sloha-refrén-sólo-refrén-šlus. Radšej do tejto schémy votkáva rôzne vsuvky, niekedy až bizarné. Napríklad tu sa vyskytuje aj „nadžezlé“ flautové sólo. Ešte lepšie znie Uncle Dugie’s fun bus ride s „namakaným“ refrénom. Ako ja zbožňujem unisono spevu a hudobných nástrojov! A time like ours vnáša do muziky štipku „colosseumovského“ džezrocku. Tvrdého a podmanivého! Navyše kapela zvláda viachlasé vokály s prekvapivou suverenitou. Kvákadlo tiež nesklame, nuž mi neostáva iné, než skonštatovať, že keby Deep Purple hrali džezrock, znelo by to dajako takto. Miss Casey má sedem a pol minúty, takže sa pripravte na hardrockovú maškrtu v pomalšom tempe. Ide o niečo také, ako hrávala nemecká klasická formácia Frumpy, slovom, nádhera. Asi nikoho nešokujem, ak prehlásim, že sa môžete pripraviť na sólové orgie. Hodil by sa slaďák? Ako komu! Hudobníci na nás vrhli ďalšiu adrenalínovú jazdu Pot of gold. Slohy sú síce o chlp pokojnejšie, než by sa zdalo, avšak zdanie klame. Spomínate si, že som spomínal britské vplyvy? Správne, teraz je čas na pokojnú skladbu. CY však nie je tuctová rocková balada, akustická gitara, dvojhlasy, zvláštna melancholická nálada, skrátka, magická záležitosť je na svete. Dvojzmyselný názov No cream for the maid sa pozvoľna rozbieha, čosi temné je za okrajom vnímania, napokon sa z toho vykľuje „atomicroosterovsky“ podfarbená hardrocková nálož. Pomalá, ale priam hororovo tajuplná. Extáza ma nové vtelenie!

Mimoriadne vydarený hardrockový album. Okamžite som sa spreneveril starým láskam a o tohtoročnom súkromnom objave roku mám jasno.

» ostatní recenze alba Bull Angus - Bull Angus
» popis a diskografie skupiny Bull Angus


Third World War - Third World War
2015-11-09

Third World War / Third World War

3 stars

Skupina Third World War ma mátala viac ako jednu dekádu môjho zberateľského života. V polovici 90. rokov, kedy sa zjavili oba jej albumy na CD vďaka neprekonateľnej značke Repertoire Records, som s budovaním svojej zbierky iba začínal. Internet bol v stave, ktorý by dnešnú omladinu prinútil radšej čítaj knihy, než sa trápiť s informačno-komunikačnými technológiami, no, jednoducho som ju nepoznal. Nečudo, že mi táto raritka ušla, koťuha jedna!

Roky plynuli, ale okrem zbožného pozerania do katalógu Repertoire som bol nahraný. Ani sa mi veriť nechce, že profil pre Progboard, ktorý som z frustrácie vytvoril z webových zdrojov, aby som si aspoň prečítal nejakú recenziu od tých, čo mali to šťastie, že dielo vlastnili, kúpili, stiahli a pod., má už tri roky. Až tu zrazu prišlo vydavateľstvo Esoteric Recordings, viac ako dôstojný nástupca „Repertoáru“! Práve ono koncom leta tohto roku vydalo debutový album Third World War (1971), britský hrmot konkurujúci tomu americkému! Predobjednávka bola logickým vyústením mojej nedočkavosti a už je to tu! Konečne som sa ho dosýta napočúval a splním si aj sen o recenzii na Progboarde. Hold, ku šťastiu mi stačí málo...

Ascension day otvára album vskutku omračujúcim spôsobom. Akoby sa z najhlbších lesov Yellowstonského parku pustín Spojených štátov amerických vyrútila divoká medveďovitá šelma, ktorej je ladnosť pohybov cudzia, zato dokáže rozmliaždiť ľubovoľnú korisť na výživnú kašu. Z hrdla sa jej ozýva rev tuberáka v poslednom ťažení, sípavo a hlboko, akoby som sa vnáral do Mariánskej priekopy a zabudol som si pritom obliecť hlbinný skafander. Celá hudba je špinavá, kostnato tvrdá a neúprosná. M.I.5’s alive je jednoduchá rocková skladba s niečím ako melodická spevová linka. Vlastne ma neprekvapuje, že je táto kapela v niektorých zdrojoch uvádzaná ako predchodkyňa punku. Nebude to len politickými textami. A tobôž nie harmonikou, ktorá sa tu ozýva, všakže. Vlastne je to vcelku monotónna muzika, dajaké skladateľské budovanie formálnej stránky sa nekoná. Okamžitá rana na solar predsa bolí dlho, prinajhoršom je možné ju zopakovať. Ono je to v podstate bluesrockový pravek. Napríklad pokojná záležitosť Teddy Teeth goes sailing si nezadá s opilcom päť minút pred záverečnou nonstop baru, kedy všetka energia vyprchala, čo, pravda, nebráni vyludzovať slová spoza trasúcich sa pier. Working class man vzdáva hold (mimo textu) rašpli, aspoň tak mi to znie. Absurdné dychy na záver by azda potešili priaznivcov raného Captaina Beefhearta. Svižná dávka zvaná Shepherds bush cowboy opäť nenachádza záľubu v komplikovanosti. Ono to vyzerá, že kým brilantný civilizovaný stratég premyslí ďalší ťah, na bojisku medzitým barbarské hordy zmetú postávajúce šíky a basta! Najzaujímavejšou skladbou na albume je dvojdielny pokus o atmosféru reagujúci na oslovenie Stardom road. Prvýkrát mám pocit, že spevák cíti aj niečo iné ako svoje polroka nevypraté ponožky, a tak je schopný prestať ujúkať. Jemná orchestrácia v závere prvej časti neruší, druhá časť nahodí starý známy „tvrďácky“ ksicht, opäť je to však to naj, čo v danom prejave album ponúka. Dlhotrvajúce kvílivé gitarové sólo jednoducho žeriem! Dielo pokračuje v krčme, Get out of bed you dirty red opäť navodzuje akustickú selanku kdesi na žúrke, ktorá už vyčerpala všetok elán. Ale! Hardrocková zabíjačka s priliehavým názvom Preaching violence je zakáľačka ako lusk! Nečudujem sa, že ňou album končí.

Esoteric Recordings doplnilo aj dva bonusy. Singlovú verziu Ascension day sprevádza príjemná spevná „rokenrolovka“ A little bit of urban rock.

Third World War je dobrý album nekompromisnej nasrdenej kapely, ktorý má miestami viac chrapľavosti, než chrchľavý bezdomovec po zime. Pre priaznivcov rockových vykopávok je to priam povinnosť.

» ostatní recenze alba Third World War - Third World War
» popis a diskografie skupiny Third World War


Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
2015-11-09

Sainte Anthony´s Fyre / Sainte Anthony´s Fyre

3 stars

Asi nebudem musieť nikoho presviedčať, že každý hudobný štýl, každá epocha, má vo svojom diapazóne diela hodné génia, ako aj tie, ktoré by neobstáli ani ako divadelné predstavenie muzikantskej hluchoty držiace prvý raz v živote v paprčiach hudobné nástroje. Na druhú stranu, ak si niečo zamilujem, je mi jedno, či počúvam začiatočnícku školskú úlohu alebo veľdielo žánru. Prelom 60. a 70. rokov (storočie azda uvádzať netreba) ma opantal natoľko, že na stupnici od jedna o desať obvykle dávam jedenástku, ale aj vtedy sa našli diela, ktoré sú výsledkom amatérskeho garážového hurhaju skupiny trápiacich sa hráčov na čokoľvek, čo vydávalo zvuk. Niekedy sa zo skupiny tohto typu stala legenda, ktorá sa vypracovala, lebo dostala šancu. Stačí spomenúť debut UFO. Inokedy vznikla akási pokútna nahrávka, ktorú v 90. rokoch (alebo neskôr) speňažovali pirátske vydavateľstvá, maskujúce neúspech za raritu. Za všetky spomeniem Black Orchids - Awol (1974). Občas sa medzi polo– až úplne zabudnutými zoskupeniami nájde perla, však, Pete Brown & Piblokto!.

Ono, keď už sa bavíme o základoch rockovej muziky, opakovanie elementárnych faktov nikdy nezaškodí. Doba je zlá, marketing a predajcovia muziky dnes falšujú realitu ako vyšetrovateľ platený mafiou. Keby ste nevedeli, tak základným stavebným kameňom rockovej hudby je takzvané rockové trio. Gitara-basa-bicie. Ešte aj spev je braný ako nutné zlo. Nečudo, že si ho často vylosoval chudák gitarista, menej často stoický basák a zriedka aj šťastlivec bubeník.

Aby som toľko nekecal, jediný (rovnomenný) album americkej kapely Sainte Anthony’s Fyre z roku 1970 stojí kdesi medzi menovanými extrémami. Nepamätá si ho takmer nikto, hráči rozhodne nevyhrávajú ankety o najnadanejších jedincov svojej doby, nahrával sa na kolene, čomu napovedá značne neučesaný zvuk. Spev si podelili basák s gitaristom, ďalej sa tým nemá zmysel zaoberať. Jedna „mimohudobná“ vec je mi sympatická, garážová úprimnosť necúvla ani pred vidinou veľkého kontraktu. Chalani nemali problém odmietnuť výhodnú zmluvu od Atlantisu len preto, že v podmienkach bola výmena manažmentu. Iste, tým sa prakticky odpísali a bez financií produkovali viac dlhov ako muziky, nuž zakrátko skrachovali, ale predstavte si dnes dajakého „superstáristu“, ako verí tomu, čo chce v muzike robiť...

Drsný bluesrock na pomedzí hardrockových končín dominuje všetkým ôsmim skladbám albumu. Spev, ako som už spomenul, je z kategórie – aby sa nepovedalo. Dominuje gitara pod besniacou rytmikou, ani nie tak komplikovanou, ako nástojčivou. Muzika si razí cestu s vervou tanku v smrekovom lese. Zvieratká v nemom úžase pozorujú, ako to čudo trhá ich krásny svet na kusy. Toto veru nie sú dobrosrdeční turisti nechávajúci dobroty, toto sú invazívni votrelci šíriaci svoju hudobnú kultúru s nulovou toleranciu! Prvou skladbou albumu, ktorá vyčnieva, je poradové číslo štyri – Starlight. Okrem gitarového rifu zaujme aj jedným z najúbohejších bubeníckych sól, aké v tej dobe niekto nabúchal na vinyl. Najtvrdším kúskom albumu je posadený metalizovaný kúsok Lone soul road. Uživil by sa ako hymna masových vrahov stopujúcich na osamelých nekonečných texaských pláňach. Gitara škrípe ako nechty po tabuli, čo je pravdepodobne vrchol estetického cítenia, akého bol jej obsluhovač schopný. Kapela sa akoby rozohrávala, a preto je druhá strana albumu výraznejšia. Dielo má zhruba pol hodinu, nuž sa ani nenazdáte a je po ňom.

Celkovo sa nejedná o žiaden zázrak, ale pre tú druhú polovicu skladieb stojí za to vypočuť si ho. Teda, ak ste rockovo pozitívni archeológ. Inak sa mu vyhnite širokým oblúkom. Gitarová rachotiaca hudba z amerických končín bez kúska pomády, to je Sainte Anthony’s Fyre.

» ostatní recenze alba Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
» popis a diskografie skupiny Sainte Anthony´s Fyre


Led Zeppelin - In Through the Out Door
2015-10-23

Led Zeppelin / In Through the Out Door

2 stars

Nakoľko väčšina rockových kapiel, ktoré formujú moje estetické zážitky minimálne do stavu blaženosti, ukončila svoju činnosť predtým, než som sa narodil, nedokážem posúdiť, ako by som vnímal ich postupný vývoj v čase, keď sa z piedestálu geniality zosúvali kamsi do... doby môjho zrodu.

Okolo známych (občas aj menej známych) interpretov a ich albumov sa obvykle rojí húf príbehov, mýtov, ba dokonca legiend, ktoré majú za cieľ priblížiť hudbu na albume z kultúrno-historického kontextu jej zrodu (texty nevynímajúc). Inými slovami, napomáhajú laikom viesť „fundované“ reči o niečom, čo za normálnych okolností odbijú stavmi páči/nepáči. Časy, kedy som si zvyšoval sebavedomie priraďovaním sa k vyvolenej skupine ľudstva (samozrejme marginálnej), ktorá počúva tú jedinú správnu hudbu, prípadne verí tomu, že štúdiom na vysokej škole jej hneď stúpne IQ o dvadsať, sú už našťastie dávno za mnou. Myslím si, že hudba je natoľko rozmanitá a zároveň všadeprítomná, že aj tá, ktorú nemôžem ani cítiť, má moc osloviť jednotlivca, davy, jednoducho každému sa prihovára inak. A to je dobre. Predstava jednotne nalinkovanej jedinej správnej muziky zaváňa v lepšom prípade snobstvom, v horšom náboženstvom.

Iste, možno namietať, že existuje objektívna hudobná teória a je možné rozlišovať také či onaké „zložité“ „sofistikované“ a „hodnotné“ postupy naprieč žánrami, ale povedzme si otvorene, podstatné je aj tak iba to spomenuté páči/nepáči. Nehovoriac o tom, že životná situácia zohráva v percepcii muziky rolu hodnú znamenia osudu. Veď pri rozlúčke s blízkym človekom môže zaznieť z rádia hoci Justin Bieber a „rocker“ bude na celý život rozcítený, vždy, keď ho začuje, bez ohľadu na to, že za normálnych okolností by pri jeho hudbe plakal tak či tak, z iných dôvodov.

Preto je priam nemožné písať o hudbe a vyhnúť sa vlastnej skúsenosti, vedomostiam a citom. Aj preto vám teraz predkladám nie recenziu, ale úvahu o mojom vzťahu k hudbe na albume In through the out door. Led Zeppelin patrí k velikánom. Na tom sa zhodne väčšina hudobných teoretikov, kritikov, historikov, záujemcov a občas aj poslucháčov. Tvorila a pôsobila v dobách, kedy boli hudobníci nielen rozpoznateľnými osobnosťami, ale aj masmédiá akceptovali skutočnosť, že populárna hudba môže byť úprimná (nech už si pod tým predstavíte čokoľvek) a o peniaze jej nemusí ísť až v prvom rade (aby som citoval istého českého kleptomanského politika). Že tento anomálny stav v biznise dlho nevydržal, azda netreba komentovať. Prvé tri albumy kapely dodnes bezvýhradne obdivujem, je na nich všetko podstatné. Pravda, aj na ďalších sa nájdu niektoré nesmrteľné skladby, nad ktorými sa dokážem ukájať (vo všetkej počestnosti) donekonečna. Tento stav ma drží po album Presence, resp. The song remains the same. Potom nastupuje poslucháčske sklamanie, a preto nečudo, že posledný seriózny štúdiový album kapely som nikdy nevlastnil. Jednoducho, hudba je pre mňa vždy na prvom mieste, pokiaľ ma nezaujme, je mi jedno, o akú veličinu ide, nemienim si doma držať niečo z povinnosti, čo si sám od seba nikdy nepustím. Lenže človek občas mení názory, starne, obrusuje radikálne hrany a v neposlednom rade, stretáva sa s inými ľuďmi. A občas je obdarovaný. Ako nedávno ja. Ani som sa nenazdal a In through the out door sa stal nedeliteľnou súčasťou mojej zbierky. Ide o nový remaster, repliku papierového obalu, osobnú záležitosť. Vlastne som sa potešil, sám som bol zvedavý, čo so mnou táto hudba po rokoch spraví.

„Zeppelíni“ nikdy nemali problém začať svoje albumy zaujímavo. Občas sa úvodná skladba dokonca stala tým naj, všakže, Achilles last stand? Inak tomu nie je ani tu. In the evening má jednoduchú a krásnu melódiu, nechýba rockové pnutie, istotou sú lyricky neurčité, ale o to krajšie momenty, a vôbec! Neprekážajú mi ani nebezpečne „dobové“ klávesy. Iste, oproti počiatkom vyznieva sound kapely značne umiernene, no a čo. Skôr ma v mladosti desilo, že zvyšok albumu usadil interpretov do polohy, ktorá je prostá niekdajšieho geniálneho kompozičného a autorského rukopisu. Priam rádiovka South Bound Suarez je obyčajná, až strach. Proste pesnička, nie zlá, ak by šlo o spotrebnú kapelu, ale ako k tomu príde Led Zeppelin?! Šal-la-la-la? Naozaj? A kapela akoby rezignovala na všetko, čo ju zdobilo. Fool in the rain má komerčný potenciál v dobrom zmysle slova. Je čačaná, cukríčková, skrátka, spotrebná. Žiaľ, má v sebe aj akúsi „juhoamerickú“ tancovaciu pasáž. Nič proti latino, ale Bonham nie je bubeník, ktorý by sa dokázal „horúco“ vlniť v rytme, nuž tento moment znie naozaj príšerne. To nie je otázka hráčskej techniky, či muzikantských schopností, je to vec citu. Žiaľ, nič necitlivejšie sa na albume nenachádza. Barová „westernovka“ Hot dog opäť nepatrí k tomu naj, čo v tomto žánri vzniklo, kapela sa evidentne bavila, čo je fajn. Zatláčam preto otázku – prečo – hlboko do podvedomia a s nádejou pozerám na minutáž skladby Carouselambra. Au! To má byť čo? Rytmika parádna, ale ten okolitý „rádiový“ poter znie ako paródia na „Zeppelínov“. To, čo im v minulosti šlo na plný plyn, sa teraz tvári ako trabant po dvadsiatich rokoch na smetisku. V roku 1979 neobstoja ani reči o progrese, akom, pýtam sa? Len preto, že školáčik dokáže vystrihnúť existujúce obrázky a vytvoriť z nich koláž, neznamená to, že ide o dielo hodné Louvru. Iste, v desiatich minútach sa občas nájde aj niečo, čo ma oslovuje, napríklad pomalá spievaná pasáž, ktorá necíti potrebu hneď zutekať poza bučky. Je to však málo. Navyše, pri niektorých klávesových „komerčných“ mršinách mi celá skladba skôr zaváňa rozkladom, než aby som sa tešil z toho, že tamten kúsok končatiny ešte nezačal ohnívať. Hold, asi nie som sup. Aby sa rádiový marazmus vyvŕšil na „totálku“, je tu sladká pieseň All of my love. Je mi ľúto, znie unavene, aj keď je melódia na „omak“ príjemná. Na môj vkus je v nej aj príliš veľa klávesov. Napriek výhradám je jednou z mála skladieb, ktoré z albumu stoja za zapamätanie. Na záver prichádza I’m gonna crawl. Je to ďalší mdlý slaďák, klávesy sťa z Trianglu, čo dodať, už nech je koniec.

Myslím, že som sa k tomuto dielu po rokoch stal zhovievavým, počul som ho v poslednom čase viackrát. Aj preto mu neváham dať dve hviezdičky z piatich na nezmyselnej škále určenej pre lenivcov, ktorým netreba porozumenie písaného textu, ale pocit, že umenie je škálovateľné. Každopádne má pre mňa toto CD skôr darovaciu, než poslucháčsku hodnotu. Hold, nie som cieľová skupina, čo neznamená, že sa preto svet prestane točiť.

» ostatní recenze alba Led Zeppelin - In Through the Out Door
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin


Gallagher, Rory - Live at Montreux (1975,1977,1979, 1985)
2015-10-02

Gallagher, Rory / Live at Montreux (1975,1977,1979, 1985)

5 stars

Sú interpreti, ktorí každou sekundou, každým okamihom, zasahujú vnútro človeka s razanciou imigrantskej propagandy, pričom vyvolávajú pozitívnejšie vášne, než výsledky zdravotných testov promiskuitných nechránených šíriteľov, keď už nie lásky, tak aspoň pohlavných chorôb. Rory Gallagher bol, a pre mňa stále je, tým naj bluesrockovým muzikantom, akého kedy nosila matička Zem.

Je hudba, ktorá spĺňa najprísnejšie definície hudobnej teórie, existuje muzika, ktorá porušuje všetky pravidlá, len aby sa vymedzila z davu, rovnako ako medzi nami nechýba aj množstvo hudby, ktorá je tu iba preto, aby sa pretvarovala a jej jediným účelom je zarobiť, získať moc a slávu svojim šíriteľom, prípadne opačný extrém (s tým istým cieľom), tváriť sa, prepáčte za výraz, avantgardne. Dnešný väčšinový poslucháč, mám dojem, na hudbu zvysoka kašle. Potrebuje svoju dávku šumu popri „multitáskingovom“ strácaní času svojho žitia. Na jednej strane sa čuduje, ako niekto môže naletieť na dajakú stupídnu reklamu na jogurty so „živými kultúrami“, na strane druhej bez zamyslenia akceptuje, že každý takýto šum je mu servírovaný ako veľdielo novátorského významu rovné Michelangelovi.

No a potom je hudba, ktorá nič z toho nemusí riešiť, jednoducho je. Gallagher hrá natoľko prirodzene, až sa nečudujem, že to môže byť podozrivé. Možno mal šťastie, že nežil v dobe virtuálneho zdieľania zvukového tovaru (keď prevádzkovateľ náhodou vypne cloud, tak to bude „zábava“), ale fungoval ako koncertný interpret, ktorý dokáže upútať publikum svojou hudbou, nie sprievodnou laserovou šou. Zažiť ho naživo, do smrti by som na to nezabudol! Darmo plakať nad rozliatym mliekom, našťastie si môžem jeho koncertné majstrovstvo vychutnávať v podobe albumov, čert ber, že posmrtných. Rory na festivale v Montreux vystúpil päťkrát a na CD sa prierez z týchto udalostí zjavil v roku 2006. Vlastním vydanie nazvané Live at the Montreux Festival 1975-94 The Definitive Collection, ktoré obsahuje identické cédečko. Plus dve dévedečka, vyšlo v roku 2013 a je dôkazom toho, že niekedy o muzike netreba hovoriť, stačí ju počúvať. Obzvlášť to platí s milovanou muzikou. Nedokážem si predstaviť, že by som praktizoval lásku „po drôte“, a preto mi je zdieľanie hudby dobré akurát ako nevinný flirt, milovanie si nechávam na doma, intímne a naozajsky. Sem-tam si to skúste, je to príjemné.

P.S. Inak, vedeli ste, že pár rokov beží projekt digitalizácie všetkých ročníkov džezového festivalu v Montreux? Dokonca tam budujú vedecký komplex, kde bude aj bar, v ktorom budú tieto vystúpenia nonstop premietané na plátno, popri uchlipkávaní lahodných mokov. Kto by mal záujem dozvedieť sa viac, môže tu: http://culture.epfl.ch/montreux-jazz-digital-project_en (projekt Under One Roof).

» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Live at Montreux (1975,1977,1979, 1985)
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory


Mayall, John - Find a way to care
2015-09-27

Mayall, John / Find a way to care

4 stars

John Mayall je vekovitý deduško, ktorý odmieta odísť na dôchodok. Už síce nevydáva niekoľko albumov ročne, na druhej strane však ani nemení zostavy s frekvenciou protichodných vyjadrení vládneho politika. Ktovie, možno nie je odkázaný na kvóty povinného hrania domácej muziky, nuž skladá a preberá (to častejšie) skladby podľa chuti a nálady, než aby z toho „vyžil“. Preto je čerstvý album Find a way to care skôr výsledkom príjemného hobby, než utrpenia zarábajúceho biznismena.

Pohodové Mother in law blues v strednom tempe prináša všetko to, čo od Mayalla očakávame, a čo nás teší. Servíruje sa prehľadná bluesová šablóna s podpornou (nie odpornou) harmonikou, skrátka, príjemné trávenie po výdatnom obede si takúto muzičku pochvaľuje. The river’s invitation doplňujú hosťujúci dychári, nečakajte však uragán, skôr ľahký vetrík počas jarnej prechádzky lúkami. Ain‘t no guarantees je prvou z prekvapivého množstva autorských skladieb (celkovo ich je päť) a čo je ešte zaujímavejšie, je poriadne ostrá. Miestami je táto jemne rozkolísaná rytmická pecka takmer hardrocková, nemôžem nespomenúť parádne klávesové zunenie. I feel bad svižne odsýpa, ako keď zazriete v lese jeleňa a on vás zacítil o zlomok sekundy skôr, nuž trieli do diaľky. Asi preto, že počuje trúbky a myslí si, že sa blíži poľovnícka horda. Vlastné skladby majú paradoxne väčší náboj, než prevzaté, Find a way to care to dokazuje každou uplynulou sekundou. Pomalé blues nemôže chýbať, Long distance call znie tak, že by sa Muddy Waters mohol spokojne usmievať, ako dobre jeho skladba znie takto po rokoch. I want all my Money back by mohla vyučovať bubeníkov v hraní „shuffle“, nejde o predvádzanie, ale o presnosť a suverénnosť v jednom. Ropes and chains je jedinou autorskou skladbou, kde Mayalla dopĺňa Greg Rzab, nuž nečudo, že má táto náladovka pozitívne diskriminovanú basgitaru. Long summer days pripomína surfistu, čo sa snaží uniknúť z dosahu trojuholníkovej plutvy rozrážajúcej vlny v tesnej blízkosti za doskou. Ani nemusím nazrieť do bookletu, aby som vedel, že je to opäť vlastná skladba. Oficiálny albumový set uzatvára lenivé Drifting blues. Bar o pol tretej ráno nikdy neznel autentickejšie.

Nemám rád trend posledných rokov, kedy interpret vydá album a okamžite na ňom vyčlení niekoľko skladieb ako bonusy. ňom vyčlení niekoľko skladieb ako bonusy. Je to síce lepšie, ako keď rovno vydá tri verzie toho istého diela, vždy s inými doplňujúcimi skladbami, čo považujem za najodpornejšie správanie sa hudobníka k svojim fanúšikom, ale aj tak. Načo je dobré, že War we wage a Crazy lady sú údajne bonusmi? Nič to, obe sú vynikajúce, prvá menovaná je dokonca jedným z vrcholov albumu. Athas sóluje, akoby bol opäť južanským rokcerom v Black Oak Arkansas. Druhá je sólovým vstupom Mayalla, len klavír a spev, čo viac si priať.

Album Find a way to care je veľmi dobrý, lepší ako minulý A special life (2014), hoci geniality Tough (2009) nedosahuje, baví ma viac ako by sa na usadeného úradníka patrilo. Zostava Athas, Rzab a Davenport má mladícky elán, šťavu i chuť sa baviť, nuž je asi tým najlepším, čo Mayalla za posledných šesť, či koľko rokov postretlo. Azda ešte nepovedali posledné slovo.

P.S. Mayall buď máte radi alebo vás nudí (a to aj keď inak blues milujete, poznám viacerých takých), každopádne sa tohtoročná novinka vydarila a vypočuť by si ju mali obe strany.

Prevzaté z blogu: http://erik.blog.sme.sk/c/388044/john-mayall-find-a-way-to-care.html

» ostatní recenze alba Mayall, John - Find a way to care
» popis a diskografie skupiny Mayall, John


Dik Dik, I - Suite per una donna assolutamente relativa
2015-09-18

Dik Dik, I / Suite per una donna assolutamente relativa

3 stars

Formácia I Dik Dik a jej album Suite per una donna assolutamente relativa sa mi dlho nedokázala vlichotiť do priazne, aby som ju vôbec zaradil do širšieho výberu pod čiarou k plánovaných akvizíciám v nejakom budúcom desaťročí. Z literatúry a internetu som si síce čo-to načítal, to však bolo všetko. Album bol v nemenovanom bratislavskom obchode k dispozícii roky-rokúce, nenašiel sa nik, kto by si ho vyžiadal k vypočutiu, nedajbože zakúpil. Napokon mi ho tento rok prišlo ľúto a charitatívne som ho pozval k sebe domov. Oproti nevítaným (schválne nepíšem „imigrantským“) návštevám mi nerozmláti byt, keď chce byť vypočutý a ani sa netvári, že by mu bolo lepšie niekde inde.

Klavírne melodické intro otvorí v podstate mäkučkú skladbu Donna Paesagio, kde nenabustrovaná gitara tíško vybrnkáva podklad pre spev á la „poďme do rádia“. Il Viso plynulo nadviaže, mellotron lahodne vyhráva, možno počuť styčné body s Premiata Forneria Marconi, akurát hudba je celkovo „jednoduchšia“. V podstate to takto pokračuje celý album. Klávesové skladby s ľahkým, niekedy až „taliansky“ vtieravým spôsobom plynú aj bez ukrajinského tranzitu plynu, až je tu zrazu koniec a človek si nevie rozpomenúť, kedy sa odohral dajaký vrchol. Napriek tomu je poslucháč okúzlený, akoby bol svedkom výletu do ríše detskej fantázie, rozprávkovej zeme a zrazu sa prebudil do slnečného dňa, hoci by prisahal, že keď začal počúvať, vonku bolo sychravo..

Nepochybujem o tom, že priaznivci klávesových progrockov s dominanciou poslucháčskej prívetivosti budú tento album milovať. Mne neprekáža, rád si ho pustím, keď mi chýba troška pokojného rozjímania. Ale k najlepším kúskom talianskej "namakanej" scény 70. rokov si ho asi sotva niekedy zaradím. A výnimočne to nie je preto, že hudobne šlo o čistý kalkul. Fičí prog? Tak nahrajme prog album, azda „vyděláme“.

» ostatní recenze alba Dik Dik, I - Suite per una donna assolutamente relativa
» popis a diskografie skupiny Dik Dik, I


Creedence Clearwater Revival - Collected [3CD]
2015-08-11

Creedence Clearwater Revival / Collected [3CD]

5 stars

Hudba kapely Creedence Clearwater Revival je absolútnym stelesnením Ameriky. Bahno Mississippi, prériové zavýjanie kojotov, pohodička starého kovboja na verande, nakoľko Indiáni zdochýňajú v rezerváciách a bizónie kostry popri železnici slúžia dávno ako preliezačky pre deti, to všetko v nej je. Plus sa nagélované decká vlnia v ryme rokenrolu a myslia si, ako sa tým vyčleňujú zo stáda. A že negri po zmrvenej vojne Severu proti Juhu konečne našli adekvátny spôsob, ako poslúžiť dedičom zločinných privandrovalcov, nech žije blues! Dlho by ste museli v hudobnej histórii pátrať po inej kapele, ktorá by dokázala oslovovať davy a zároveň sa nespreneverila svojim koreňom. Zasa tak veľa ich nebolo.

Výberovka Collected obsahuje na troch diskoch takmer všetko, čo kapela vlisovala do platní (s výnimkou koncertných nahrávok). A to tak, že z debutu chýbajú tri skladby, z Willie and the Poor Boys dve, zvyšok potratil po jednej a Cosmo's Factory sa tu dokonca pretŕča celá. Jediný album, ktorý je výrazne utajený, je Mardi Gras, posledný štúdiový počin kapely. Ten je zastúpený trojicou skladieb, čo je cca tretina. Inými slovami, pre bežného spotrebiteľa je to priam nezvyčajne dostačujúci výber (50 skladieb), ktorý dokazuje, že nielen zástup hitov zaručil skupine nesmrteľnosť.

Dosť bolo štatistík!

Skladby sú porozhadzované mirnix-dirnix, na nejakú chronológiu zabudnite. A nebojte sa, všetky hity so Susie Q (v dlhej, nesinglovej verzii) v čele tu sú. Nemám záujem ich otrepávať komukoľvek o hlavu. Skôr by som upriamil pozornosť na niekoľko úžasných „nehitovíc“, ktoré sa bežne na bestofoch nezjavujú.

Na prvom disku sa všetkému vymyká krátka skladba Poor Boy Shuffle, harmonika, valcha, toto je totálne bluesové kombo, elementárna inštrumentálka bez akýchkoľvek umeleckých druhoplánových rozumov, len vyjadrenie pocitov. Zároveň je tu kompletná jedenásťminútová verzia skladby I Heard It Through the Grapevine, čo bol síce hit ako sa patrí, avšak dlhočizná gitarová improvizácia, ktorá sa po obligátnom odspievaní niekoľkých slôh a refrénov rozhodne potešiť srdce rockovo založených poslucháčov, je chutná ako pokrm od babičky z čias raného detstva.

Druhý disk bezkonkurenčne ovláda brilantná podmanivá a najmä clivo zafarbená skladba Effigy. Končí fadeoutom, ale pokojne by mohla v podobnom duchu pokračovať do Aleluja. Nezmieniť nádhernú rockovú baladu (Wish I Could) Hideaway by bol hriech. Fogertyho hlas je z rodu šmirgľovitých, farby zakalenej ocele a v neposlednom rade má výraz hladnej šelmy s diagnózou výčitiek svedomia. Nečudo, že balady mu sedia rovnako dobre ako divoké kúsky. Inak, práve v dlhších skladbách kapela dokazuje, že má v sebe dostatok voľnomyšlienkárskeho ohňa. Bluesová bažinovica Keep On Chooglin' by aj z aligátorov a „vúdú“ babizní spravila neškodné folklórne atrakcie. A to ani nehovorím o tom, ako hutne a nekompromisne sa táto bluesová záplava derie vpred, či už za zvukov gitary alebo harmoniky. Zahustená bluesrocková smršť s pomerne rozkokošenými bicími (na pomery kapely) Walk on the water nasadzuje kyselinou prežraté gitary a mierne psychedelické názvuky, aby bolo jasné, že toto je underground až na kosť „po americku“. A z podobného nerádiového súdka je aj Rude Awakening #2. V nej miera psychedélie nadobúda miestami priam avantgardnú podobu. Keby to niekto vydával za krautrockovú raritu, asi by nachytal nejedného poslucháča. Osobne sa mi moc nepáči, ale v kontexte netradičných polôh kapely som ju jednoducho musel zmieniť.

Tretí disk servíruje dôkaz o tom, že temné bluesrockové kúsky neboli výhradne doménou britských priekopníkov (Ten Years After, Free a pod.). Skladba Gloomy z debutu je jednoducho dokonalá a gitarové psychedelické zavýjanie tomu dodáva to, čo preslávilo Ginsberga. Born to move zasa vydarene kombinuje spevnú melodiku a priam hardrockové vyhrávanie, s hammondkovým burácaním v popredí. Ďalší úžasný bluesrockový nárez je Tombstone Shadow. Je to, okrem iného, príklad, ako má vyzerať nabrúsené sólo bez zbytočných machrovačiek. Čo napísať o bezmála deväťminútovej temnej náladovke Graveyard train? Takto sa vedeli vyhrať azda len maníci z Ten Years After. A do tretice bluesrocková vypaľovačka – Penthouse Pauper, kto tento štýl miluje, bude sa váľať v bahne ako prasa v žite. Bezbožný kúsok Pagan Baby predstavuje „Krídensov“ v neskutočnej usadenej polohe, pričom sa nebavíme o dajakom melancholickom „ploužáku“ (používať slovenský ekvivalent – zakrádačka, slimáčina a pod. je priam nemožné). Naopak, má to ťah na bránu, aký by jej závidel hádam aj Lionel Messi. Ostáva mi spomenúť vrchol vrcholov, skladbu Ramble Tamble. Prvotne rýchle boogie sa vo svojej maratónskej metráži pretaví do nefalšovaného južanského rocku, balady sťa Free Bird. Tá gradovaná vybrnkávačka by dojala ľubovoľného bezcitného zástupcu neživej prírody (skalu, banskobystrického pohlavára atď.), so živými bytosťami to máva sťaby boli plťkou na rozbúrenom oceáne uprostred hurikánu.

Mimochodom, nečudo, že na treťom disku je toho najviac naj, kým prvý je prakticky hitový, druhý minimálne z polovice, tretí dozbieral ten zvyšok, a teda to, čo až tak sprofanované nie je.

Ak náhodou túto kapelu poznáte len z nejakej jednonosičovej výberovky, skúste tento lacný „temer“ komplet. Možno zistíte, že Creedence Clearwater Revival je aj o „vážnej“ muzike a zamilujete si ju rovnako ako ja. Pretože autentickejšiu i úprimnejšiu hudbu azda ani nepoznám.

P.S. Netradičná kapelová výberovka v praxi:
Credence Clearwater Revival (1968)
01. Gloomy https://www.youtube.com/watch?v=70Leie_oS3U
02. Walk On The Water https://www.youtube.com/watch?v=rT7FNcehxyU

Bayou Country (1969)
03. Graveyard Train https://www.youtube.com/watch?v=xMgKEh0lRMc
04. Penthouse Pauper https://www.youtube.com/watch?v=VYBm0mOXH74
05. Keep On Chooglin’ https://www.youtube.com/watch?v=eB8CMN-jX_g

Green River (1969)
06. Tombstone shadow https://www.youtube.com/watch?v=8EuwjahnYqo
07. Sinister Purpose https://www.youtube.com/watch?v=tvpaDUYmn8Q

Willie and the Poor Boys (1969)
08. Poor Boy Shuffle https://www.youtube.com/watch?v=DoV34nQfpV8
09. Effigy https://www.youtube.com/watch?v=FtVZC4RAtqQ

Cosmo's Factory (1970)
10. Ramble Tamble https://www.youtube.com/watch?v=MmjNIJ4YIFI
11. I Heard It Through the Grapevine https://www.youtube.com/watch?v=93S_l0qZrXA

Pendulum (1970)
12. Pagan Baby https://www.youtube.com/watch?v=M_y-CHghv3w
13. (Wish I Could) Hideaway https://www.youtube.com/watch?v=7R_NpTWxlqg
14. Born to move https://www.youtube.com/watch?v=TowlnVBErcw
15. Rude Awakening #2 https://www.youtube.com/watch?v=AusxenG8uno

» ostatní recenze alba Creedence Clearwater Revival - Collected [3CD]
» popis a diskografie skupiny Creedence Clearwater Revival


Steppenwolf - Gold
2015-07-24

Steppenwolf / Gold

3 stars

Steppenwolf si dnešná omladina spája so skladbou Born to be wild. Teda, z reklám a sloganov si rozpomenie, že takáto skladba existuje, kapelu si už dnes pamätajú zväčša iba pamätníci. Nič nie je neférovejšie, ako stotožňovať túto naturalizovanú kanadskú formáciu čoby jednohitovku. V dobách, kedy šiesta dekáda prehrávala svoj boj so siedmou, chrlila táto skupina dva až tri albumy ročne, veď povážte, v rozpätí troch rokov (1968-1970) jej vyšlo 7 albumov! A tým sa to neskončilo... Hoci ide o svetovú kapelu s takým predajným obratom, že by jej závideli aj ropní magnáti, v našich končinách sa k nej hlási málokto. A to je škoda. Nadá sa nič robiť, treba ju občas pripomenúť.

Osobne som si k nej vybudoval vzťah takmer od detstva, otec ju má veľmi rád a ešte aj po poslednom sťahovaní som našiel nejaký singel (For ladies only) v kôpke platní, ktoré mi je ľúto vyhodiť, hoci nemám gramec. Jej jemne psychedelickému hardrocku sa v našej domácnosti vžilo pomenovanie – parný valec. A naozaj, táto melodická, ale rázne sa šinúca muzika nehľadí naľavo, ani napravo, jednoducho si vytvára vlastnú cestu a nič ju nezastaví.

V priebehu rokov som mal možnosť počuť viacero jej výberov, všetky trpia tým istým neduhom. Buď je tam len pár skladieb a vždy sa sústredia najmä na debutový album (1CD), alebo je tam opäť fixácia na prvý album doplnená o veľmi úzky náhľad do ďalších albumov, avšak iba do rozpadu kapely. Reunionové albumy z polovice 70. rokov a koncertné albumy sú prakticky znegované. Maximálne sa pri niektorých výberovkách nájdu skladby zo sóloviek Kaya a nejaké nahrávky historickej predchodkyne kapely, a síce The Sparrows. Ako je na tom dvojcédečkový výber Gold z roku 2005?

Na obale sa skvie nálepka – Definitive Collection. Skladby vybral sám veľký Kay a prešli vcelku podareným remasteringom. Avšak! Rozdiely oproti predošlým dvojdiskovým výberom sú mikroskopické, takže sa nič extra nedeje. Skôr je to produkt z kategórie – minuli sa kompilácie, dajme do obchodov ďalšiu sadu. Poteší, že sú jednotlivé albumové ukážky radené chronologicky (i keď sa nedodržuje postupnosť z albumov). Aj preto tu na úvod nájdeme hneď osem z jedenástich debutových skladieb. Nechýba Born to be wild, absencia Hoocie coochie man však zamrzí. Sookie Sookie a The pusher (krásna ukážka toho, ako kapela dokázala v pomalších posadených tempách budovať hutnú atmosféru, v tomto azda nemala a nemá konkurenciu, možno niektoré veci od Ten Years After sa tomuto môžu rovnať), etalónové hardrockové kúsky, nechýbajú a to je fajn. Podobne melancholická tvrdošijná balada Desperation nemôže byť opomenutá. Z druhého albumu sa tu nachádzajú tri parádne skladby, niet čo kritizovať, vybrali ako nesmrteľný hit (Magic carpet ride), tak najlepšiu hardrockovú skladbu kapely (Don’t step on the grass, Sam) a nechýba ani skočný bluesový kúsok Tighten up your wig. Album Early Steppenwolf z roku 1969 (nahrávka The Sparrow z roku 1967) absentuje úplne, čo je škoda. Taká dvadsať aj čosi minútová záležitosť The Pusher by kompiláciu vymanila z priemeru. At the birthday party je odbitá tromi skladbami s It’s never too late v čele. Pozornejší poslucháči si isto všimnú, že výberovka cieli na singlové skladby, a teda z albumov vyberá veci, ktoré sa zjavovali v rebríčkoch. Prvý disk uzatvára titulná monštruózna skladba Monster/Suicide/America z albumu, ako inak, Monster. Vážne, ľudia, ak ste z rôznych príčin Steppenwolf odkladali na neskôr, horšie časy, do koša... Dajte jej šancu! Mix hardrocku, blues a hippies psychedélie je v tejto skladbe servírovaný tak jedinečne, až sa súčasné retro, stoner a iné skupiny môžu hanbiť, ako im to nejde (a že im to často ide veľmi dobre).

Druhý disk otvárajú ďalšie dve podarené skladby z uvedeného albumu, isto Vás neprekvapí, že nasledujúci živák Live (1970) absentuje úplne. Škoda. Hey lawdy mama, prvý nealbumový singel prítomný na výbere, je klasika. Dostávame sa k pomerne veľkej porcii albumu 7. Pätica kúskov má v sebe dosť jemnejších polôh, veľká škoda, že neobetovali jednu z nich v prospech absolútneho hardrockového masakru Ball crusher. To je skladba, ktorá priaznivcov hrubozrnnej americkej produkcie postupne ovládne ako vojna Ukrajinu. Aspoň tu máme parádne metelice Renegade a Foggy mental breakdown. Na letné sparná je ako stvorené! Fešný bluesrockový singel Screaming night hog a trojica skladieb z albumu For ladies only (titulná skladba je najzaujímavejšia z nich) uzatvárajú prvé obdobie skupiny.

Nasleduje trojica skladieb z dvoch sólových albumov speváka Kaya. Priznávam, že boli pre mňa neznámym územím, avšak všetky tri sú veľmi dobré, takže niekedy by som sa mal dielam Forgotten songs and unsung heroes (1972) a My sportin' life (1973) pozrieť na zúbok. Osobne ma prekvapila skladba I’m moving on Hanka Snowa, ktorú mám zafixovanú od Gallaghera a jeho kapely Taste. Tu máme posadenú a zároveň naliehavo zaonačenú verziu, ktorá aj drevo môjho formátu núti vlniť sa v rytme.

Obdobie po roku 1974 je totálne odignorované, nuž záver druhého disku odpinká všetko, čo sa s kapelou dialo potom, jedinou priamočiaroou skladbou Straight shooting woman z albumu Slow flux (1974). Iste, už to nie je to, čo na počiatku kariéry (dychy tomu nepridávajú), ale aj tak, reprezentatívny výber by mohol ponúknuť viac.

Ako vstup do sveta jedinečnej a parádnej hardrockovej muziky Steppenwolf je tento výber vhodný prinajmenšom rovnako, ako každý iný. Mne sa páči, že je tu trojica skladieb z Kayových sóloviek, ktoré som doteraz nepoznal. A na skrátenie času v práci je to fakt perfektná muzička. Absencia niektorých albumov a mnou preferovaných skladieb mu však vynáša hodnotenie – dobrá kompilácia. Nič viac, ale ani nič menej!

Ak by si nejaká kapela zaslúžila poriadny boxset, tak Steppenwolf.

» ostatní recenze alba Steppenwolf - Gold
» popis a diskografie skupiny Steppenwolf


Head Machine - Orgasm
2015-07-20

Head Machine / Orgasm

4 stars

Ako človek starne, postupne sa jeho dlhoročné návyky premieňajú na posadnutosť. Preto napríklad fanúšik skupiny Uriah Heep s obsesiou na encyklopedické krátenie voľného času postupne adoruje všetky tie formácie typu Gods, Toe Fat, Weed alebo hoci... (chvíľka napätia) Machine Head.

Pri počúvaní albumu Orgasm (dátum výroby 1969, dátum spotreby 1970) sa človek neubráni myšlienkam na to, ako a prečo sa tieto štúdiové kalkulácie dostávajú na svetlo dňa. Nemyslím teraz to, že jednotlivé skladby majú evokovať rôzne fázy sexuálnej aktivity ľudí, ktorých zatiaľ neznechutili manželské stereotypy. O tom sa dá čo-to prečítať napríklad v booklete CD od Aurory z roku 2013. Skôr mám na mysli také tie špekulácie, čo sa rodia v príbehoch fanúšikov, keď realita neprináša dostatok životopisných faktov.

Napríklad.

Jedného dňa, keď slnko bolo pod mrakom, aby dodalo okamihu na závažnosti, prikvitol do skúšobne kapely The Gods a po vzore sexuálneho devianta sa okamžite odhalil. Reku, vážení, predaje vašej náboženskej muziky stoja za starú belu, kuknite do Ameriky, tam fičí promiskuitný komunitný spôsob života. Musíme ísť s dobou a spoliehať sa na prirodzenú ľudskú prasačinku! Poďme zbúchať album pod dajakým vyfabrikovaným názvom, čo ja viem, Head Machine a dajme mladým to, po čom starí, ak si ešte pamätajú, prahnú. Musí to byť niečo priam rovné extáze. Už viem! Orgasm! A tak bolo (alebo aj nie, všakže).

Gitarový hardrock bol koncom roku 1969 v kurze, nuž aj prvá skladba Climax/You tried to take it all vsadila na overené tvrdé postupy. Rytmika sa nepredvádza, klávesy sú skôr v pozadí (ale nie v zadku), v popredí je naopak príjemná spevová melodická linka. Ken Hensley sa nezaprie, nech už si história uvádza, čo len chce. Čo by to bolo za hardrock bez štipky blues, nečudujte sa preto, že sa v polovici skladby hneď dvakrát zmení nálada, najprv svižne, na záver pomalšie. Make the feeling last má v sebe hojne beatovej sladkosti, našťastie netrvá dlho. You must come with me je najtvrdšia záležitosť albumu. Gitara ostro rifuje, sóluje a zvyšok nástrojov tvrdí muziku, ako sa len dá. Opäť tu máme správne melodický spev. Iste, je to jednoduché tak, že aj istá Mária by mohla začať premýšľať (hm, silné slovo), či nie je až moc komplikovaná. Ale o to to pôsobí údernejšie! The girl who loved, the girl who loved je komótna „sixtýsovina“, vôbec sa zdá, že jemné skladby kapele moc nešli. Poteší aspoň nesmelé gitarové trilkovanie v pozadí. A je to tu! Vyvrcholenie, extáza, Orgasm! Úvodné kvílenie utne chripľavá úsečná gitara, motívy sa postupne nabaľujú, skladba má takmer deväť minút, takže si môže dovoliť ten luxus v posadenom tempe plynúť, akoby „schramstla“ večnosť na raňajky a teraz má celý deň na to, aby vytrávila. Krásne to badať na zrýchľujúcom sa gitarovom onanovaní, okolostojaci muzikanti vzdychajú do mikrofónu, aby bolo jasné, že tu sa nič mravné nekoná! Stopka necháva všetkých vydýchnuť a nastupuje klávesová maškrtka The first time so záverečným bezslovným spevom, aby bolo jasné, že Uriah Heep je na ceste. Ďalšia rockovica s melodickou polevou hodnou kráľovskej torty sa nazýva Scattering seeds a azda nič nepokazím, keď jej priamočiarosť vyzdvihnem čoby klad. Zároveň tvorí bodku za celým predstavením.

Jasné, nie je to žiadna zásadná doska, ktorá by borila zavedené konvencie, určovala smer, tobôž, aby prepisoval dejiny. Ale ako kuriozita, jednorazovka na ceste k budúcim veličinám, je až prekvapivo dobrá. Ba dokonca vynikajúca.

» ostatní recenze alba Head Machine - Orgasm
» popis a diskografie skupiny Head Machine


Metallica - Metallica
2015-06-04

Metallica / Metallica

4 stars

Mám také spomienkové obdobie a po veľmi dlhej dobe som vytiahol Metallicu, reku, čo mi to po rokoch dá. Nikdy som nebol dajaký vlažný, tobôž zapálený fanúšik metalovej muziky, hoci nikdy nehovor nikdy, predpokladám, že sa to v tomto živote už sotva zmení. Túto, bezpochyby jednu z najznámejších metalových kapiel, som zaregistroval niekedy počiatkom 90. rokov, vďaka „čiernemu albumu“, ktorý dobýjal ako klipové televízne prostredie, tak rádiový éter hneď niekoľkými skladbami. Niekedy v polovici 90. rokov som začal hrať v bratislavských garážach (či už na Ostredkoch alebo pod Prístavným mostom, baštou všetkých nezávislých amatérskych kapiel v Bratislave) a tam sa toto zoskupenie tešilo nesmiernemu záujmu. Nedalo sa inak, bolo potrebné ovládnuť viacero skladieb, ktoré sa „džemovali“ o dušu. Či už šlo o pokusy s dvomi bubeníkmi (For whom the bell tolls), snahu ukázať, kto je aký borec (One) a v neposlednom rade o nachytanie miestnych báb na známe veci (Enter Sandman, Sad but true, The unforgiven, Nothing else matters), snažili sme sa ovládnuť vybrané skladby aspoň tak, ako sme sa snažili (často márne) ovládať vlastné nástroje. To bola zábava! Keby to niekto nahrával (vďaka bohu, že youtube ešte neexistovalo), dnes by to bolo možno považované za číru paródiu a ktovie, možno by to šlo speňažiť... Inými slovami, Lars Ulrich bol v tých časoch širokým konsenzom uznávaný čoby jeden z najlepších bubeníkov sveta a nemyslím si, že by to bolo prehnané.

Samotný album Metallica považujem za kolekciu hitov. Možno je to tým, že som ho mal možnosť intenzívne napočúvať a jeho vnímanie mi skresľovalo aj nadšené hudobné okolie, nuž mi každá skladba príde na um priam spamäti. Čitateľom sa vopred ospravedlňujem za pomerne obsiahly text, ktorý sa bude často odvolávať na bicie.

Už len úvodná temná skladba Enter Sandman s nezabudnuteľným bubeníckym introm, ktorú sprevádzal pekne pochmúrny videoklip (hady, pády z výšky, kamión...) mi v ušiach bude znieť aj potom, čo budú horieť kdesi v krematóriu. Keď si k tomu prirátam skvelý súdobý komiks Sandman od Neila Gaimana, ktorý danú tému rozvíja spôsobom, ktorý poslal väčšinu svetovej literatúry do kúta slepo závidieť, dostávam prekvapivo výbornú hitovku so silným posolstvom. Sranda, že skladba v podstate nepotrebuje žiadnu výraznú melódiu, stačilo, že kapela ubrala na chrčaní a zjednodušila rytmiku a davy šaleli. Dnes, obávam sa, by sa podobná vec sotva zopakovala.

Sad, but true je monument. Jednoduchý (priam bum-čvach) rytmus s prehľadne vytvrdenou gitarovou omáčkou a občasným oneskorením sólo prechodu na rytmičák (o dve doby) sa vynikajúco hrá, tá skladba má v sebe niečo, čo v muzikantovi vyvoláva chuť ceriť zaťaté zuby a mlátiť do toho s vervou Križiaka v Svätej zemi.

Hollier than thou sa vracia do minulosti, kapela sa snaží pripomenúť svoje priamočiare tvrdé počiatky, nečudo, že patrí k najopomínanejším kúskom z albumu, ale to neznamená, že by dajako výrazne nudila. Keby Lars pridal druhý kopák, asi by z toho bola metalová klasika.

Najzaujímavejší klip vyfasovala balada The unforgiven. Starnúci škrabák zavretý kdesi medzi stenami ničoho, ide z toho priam existenciálny strach. A balada je to parádna, má silnú melódiu, spev v podstate kopíruje gitaru, to mám rád. Refrén patrí k Larsovým majstrovským aranžérskym kúskom. Už pred ním cez „bridž“ krásne okašľal zložité prechody a k osminovému kopáku na prvú dobu pridal šestnástinkový úder na „tom“ a celé to štyrikrát zopakoval počas celého taktu. V záverečnej repetícii sa potom veľmi nenápadne drží zdanlivo stabilného úsporného sprievodu, ale vždy doplní nejakú drobnú zmenu, pričom sa takmer zaťato zdrží výraznejších prechodov. A skladbe to neuveriteľne pristane.

Jemne (ale naozaj len kúštik) orientálna melódia Whenever I may roam sa v podstate šinie celou skladbou. Jej zatvrdnutá neúprosnosť korunovaná neochotou vpustiť do éteru čo i náznak dajakej veselosti, pričom iba málokedy nasadí dajaké ostré tempo, z nej svojho času urobila jasného kandidáta na garážové hrávanie. Inak, mal som možnosť počuť aj dajaké demá tohto kúsku bez spevu a mám pocit, že sa mi tá surová prvotná podoba páčila ešte viac.

Don’t tread on me začína takmer fanfárovo, avšak v podstate ide o ďalšiu tvrdšiu skladbu „starých čias“. Jediné, čo ju odlišuje od jej predchodcov, je takmer úplná absencia dvoch kopákov. Myslím, že tento metalový „trademark“ bol úmyselne potláčaný s jasným zámerom osloviť aj iných ako tradičných fanúšikov – hlavometačov. Vyšlo to, nuž to historici sotva spochybnia. Mne sa však zdá, že by v týchto štýlovo čistejších veciach neškodilo pridať. V postate to isté platí o Through the never. Ani jedna z týchto skladieb nepatrí k vrcholom albumu, majú tu však svoje miesto a v podstate mi neprekážajú.

Najnudnejší videoklip má nesmrteľná balada Nothing else matters. To je však jediná výčitka asi najznámejšej skladby kapely. Nezničiteľne jednoduché vybrnkávané intro spozná asi každý, kto žil počiatkom 90. rokov a zaujímal sa o hudbu. Pesnička sa počúva sama a musím pochváliť aj gitarové sólo, na pomery skupiny priam exotické. Skvelo vystavané a veľmi, ale veľmi úsporné. Inak, v tom videoklipe má dosť priestoru bubeník a je to zážitok, sledovať, ako sa vyžíva vo vyplazovaní jazyka.

Of wolf and man je pre mňa najlepšou skladbou z tej „metalovej“ časti dosky. Má v sebe niečo temné, asi ako keď sa v hororovom filme hodinu čaká, kedy ten milý sused konečne strhne masku a pozve nás do svojej pivnice. Kapele evidentne šli medzihry, akoby sa vrátil Enter Sandman.

Aj The God that failed je skvelá posadená záležitosť. Akoby sa v druhej polovici albumu rekapitulovala prvá polovica, nuž tu máme Sad, but true po druhé. Larsov rytmus je osekaný na základné akcentovanie prvej a tretej doby (plus-mínus), ktoré naruší vlastne iba počas vydareného gitarového sóla, kde si spomenie, že má dvojšľapku.

Nasleduje ďalší hit garážových amatérov, My friend of misery. Nepamätám si, či mal aj dajaké komerčné „Pí áR“, ale ide o ďalšiu z rady skladieb s vlastnou tvárou, ktoré človek spozná v záplave iných kúskov. Úžasná je basa, ktorá udáva melódiu a rovnako zaujímavé je aj nebývalo melodické prvé gitarové sólo. O kvíliacom sóle č. 2 to platí tiež.

Na záver prichádza kratšia, ale o to údernejšia skladba The struggle within. Pochodový rytmičák prehlušuje pizúkajúce gitary a napokon sa to zvrhne na pravdepodobne najrýchlešiu thrash metalovú záležitosť albumu. Ako finále to sedí, Metallica ukázala, že zatiaľ nechce zabudnúť ani na svojich verných nasledovateľov.

Lomcuje mnou nostalgia, ale ani muzika to nie je zlá, pokladám ju za najvydarenejšie vybalansovanú zmes metalu a komerčného potenciálu, akú som kedy mal možnosť počuť. A to je umenie. Žiaľ, po tomto albume sa kapela vrhla na stranu druhého menovaného fenoménu a akékoľvek ďalšie pokusy o umelecké falše (S/M) a návraty už vyznievali len a len úbohejšie. Nič to, muzika na albume Metallica má pre mňa čaro prežitého, čo to sme sa spolu natrápili a ťažko sa mi preto zachováva nestranný pohľad. Výborná nostalgická spomienka a „objektívne“ jeden z najlepších metalových albumov určených širokej verejnosti.

» ostatní recenze alba Metallica - Metallica
» popis a diskografie skupiny Metallica


Ford, Robben - Robben Ford and The Blue Line
2015-06-02

Ford, Robben / Robben Ford and The Blue Line

4 stars

Na Robbena Forda som narazil kedysi dávno, okamžite ma zaujala jeho neortodoxná snaha tvoriť „komplikovanejšie“ blues, nie, že by šlo o akési nezahrateľné onánie, skôr rád vkladal do dvanástok sprievodné džezové odbočky a znelo mu to úžasne. Dokonca som mal šťastie, že som ho koncom roku 2002 videl naživo v rámci Bratislavských džezových dní. Robben Ford & The Blue Line je album lemujúci zrod 90. rokov minulého storočia, nuž si nezaškodí tieto prekvapivo dávne časy (už je to viac ako 20 rokov, ani som si nevšimol, ako to uletelo) pripomenúť.

Úvodná inštrumentálka Brother (for Jimmie & Stevie) asi pre skúsenejšieho bluesmana nebude predstavovať dajakú zložitú hádanku. Bluesrock s gitarou hrajúcou jedno melodické sólo za druhým má dar okamžite pozitívne naladiť. Zvuk je priezračný ako úmysly svätca, ktorý má ešte len pred sebou žiarivú kariéru v ubližovaní masám na ceste za svojou pravdou v mene toho či onoho boha. You cut me to the bone je jednou z najcharakteristickejších skladieb Robbena Forda. Je to také barové i nadžezlé blues s prekvapivo hutnými kvákadlovými gitarovými sólami, kde sa rytmus zvrhne do klasického swingového modelu triol s vypustenou strednou notou. I’m a real man sa kolíše za občasného dychového dokresľovania, to je blues ako z učebnice. Skôr baladická skladba My love will never die má takmer „claptonovský“ nádych, Step on it sa naopak vrhá do víru rýchlych temp, pričom si stále udržuje ľahkosť raňajšieho vánku, žiadna krvopotná a toporná snaha o odvrátenie kŕčov v končatinách muzikantov sa nekoná. A je to inštrumentálka. Lavínové blues Prison of love nechá priestor i hosťujúcemu Markovi Fordovi a jeho harmonike. Opätovne sa vracia jemnejšia dumka, Tell me I’m your man by sa hodila kamsi do neskorej noci uprostred vyčerpaných usínajúcich ľudí, čo už len tak malátne usrkávajú z nápojov a nechávajú sa pomaličky nalákať do ríše nočných môr, na čo sa často popri únave zabúda. Ďalšia Fordova klasika je Start it up, swingujúca chytľavá záležitosť, ktorá by roztancovala aj príslušníka kasty beznohých zástancov ústavného zákona o demolácii akýchkoľvek tančiarní. Na záver tu máme hendrixovsky navoňanú nežnú gitarovú inštrumentálku Life song. Tá svieti ako lampáš na konci výčnelku na hlave ďasa amerického. Kto sa namotá, tomu síce odhryzne hlavu, ale je to slasť, mrieť za tónov čistej gitary.

Od Forda ťažko očakávať dajaký brutálny sound, je to zadumaný romantik, ktorý strašne rád opúšťa zavedené bluesové cestičky a vydáva sa na džezovú stranu, pričom sa nezapredáva ani jednému z oboch žánrov. A počúva sa ľahko, sťaby už dávno urobil kariéru v najstaršom remesle sveta a svoju obľúbenosť už nemusí nikomu dokazovať rôznymi perverzitami (ehm). Ľúbivý album, priaznivcom blues ho bez váhania odporúčam.

» ostatní recenze alba Ford, Robben - Robben Ford and The Blue Line
» popis a diskografie skupiny Ford, Robben


Highway Robbery - For Love or Money
2015-05-29

Highway Robbery / For Love or Money

4 stars

Americká štrkotajúca kapela Highway Robbery (resp. jej jediný album z roku 1972 For love or Money) patrí k mojim nedávnym akvizíciám. Aké bolo moje prekvapenie, keď som ju našiel najprv v obchode a následne i na progboarde. Dajako mi táto skutočnosť ušla a žil som v šťastnom nevedomí. V obchode ma zaujala jej evidentná „starina“ a ešte je to aj klasické rockové trio (gitara-basa-spev, keby naozaj niekto netušil). Booklet cédečka s poradovým číslom Seed 067-2 neobsahuje okrem skladieb a zostavy ani ň. Tak to s pirátmi chodilo a chodí. Avšak hlavná je muzika.

Už od prvých tónov úvodnej pecky Mystery rider je jasné, že sa bude jačať, sfetovano hrmotať, skrátka, bude to hard rock etablovaného amerického strihu. Prekvapujú ma (v dobrom) vokály, ktoré hlavnému vrešťanovi zdatne sekundujú a dosahujú celkom melodické zdanie. Sóla obstaráva gitara. To je tak očividný fakt, až si pripadám ako papagáj v debate vedeckých kapacít . Fifteen je neskutočný rachot v pomerne rýchlom tempe, nie, že by sme sa bavili o gepardovi, ale zasa reakčný čas internetových trollov v pohode predháňa. Aby sa nepovedalo, nasleduje slaďáčik All I need (to have is you). Aj táto poloha kapele svedčí, určite minimálne tak, ako sporo odetej modelke objektív fotoaparátu. Lazy woman už opäť vyhrávkovo škrípe, tieto „power“ triá sa ešte aj dnes počúvajú jedna radosť. A tá prirodzená surovosť kombinovaná s dobovým neopakovateľným zvukom a úprimnou snahou hrať o dušu mi jednoducho reže. Na nič sa nehrať, len pražiť. Kde sú tie časy. Dnes človek príde na festival amatérskych kapiel a namyslenosť, pretvárka a snaha o gýčový efekt sa rinie z pódia, spoza neho a vlastne i spred neho. Na profi akciách sa to vynásobí dvojkou a človek má pocit, že okolo nás žijú samí neuznaní géniovia.

Druhú stranu platne otvárala pokojnejšia, ale o to viac srdcervúca spevná skladba Bells. Ku koncu celkom stvrdne, čo nemá za cieľ vzbudzovať žiadne dvojzmyselné myšlienky, je to jednoducho fakt. Surový flák Ain’t gonna take no more sa tvári ako sekaná. I’ll do it again je husto bahnité vytvrdnuté blues, čo sa miestami rozkokoší ako dva kohúty na jednom smetisku. Mám vôbec opakovať, ako veľmi ma to baví? A posledná skladba albumu, Promotion man, je doslova óda na obíjanie plechov a lisovanie šrotu. Nemôžem si pomôcť, v hlave mi vždy naskočí Primitive man od Jerusalem. Nie, že by sa výrazne podobali, ale rozhodne by mohli tvoriť nevlastný súrodenecký pár na tematickej výberovke, ktorej zameranie by vydesilo nielen slabšie povahy.

Highway Robbery rozhodne môžem odporučiť priaznivcom výbornej americkej hardrockovej muziky. Pri jej počúvaní sa cítim ako paleontológ, čo v piesku nedozernej púšte objavil kompletne zachovanú kostru Tyranosaura. Hurá!

» ostatní recenze alba Highway Robbery - For Love or Money
» popis a diskografie skupiny Highway Robbery


Laser - Vita sul pianeta
2015-05-22

Laser / Vita sul pianeta

5 stars

Talianska skupina Laser si hovie v zemi zabudnutia, krajine nevedomia a pod. dobrých štyridsať rokov, rozhodol som sa preto, že ju musím prebrať z bezvedomia a vraziť pod nos aj v našich končinách. Kapelu som spoznal vďaka labelu Akarma, ktorý k cédečkam pribaľoval vždy aj katalóg s vyobrazenými obalmi toho, čo táto pirátska spoločnosť vydávala. A tak nevkusný červený obal so žltým nápisom si jednoducho v záplave umeleckých diel nešlo nevšimnúť. Pravda, k albumu Vita sul pianeta som sa dostal až po mnohých rokoch, vďaka talianskej značke AMS. A verte, neverte, táto hudba si ma získala hneď prvým počúvaním. Prečo?

Po nejakých space recitáloch sa na poslucháča vrhne príjemná artrockovo zaonačená skladba Vita sul pianeta. Akoby som počul to najlepšie, čo zdobí taliansky artrock 70. rokov. Melodika, vypätý emocionálne nadržaný spev, slovom, klasika. A k tomu radno zarátať aj nekompromisnú sólovú gitaru, ktorá zvláda ako melodické vyhrávanie, tak prskanie kyseliny á la Votrelec (kto pozná kultové sci-fi filmy, vie). Tak úžasne ladený úvod albumu som už dlho nepočul. Non vede la gente neváha ani okamih, okamžite prinúti gitaristu, aby sa poihral, na to, že je to tvrdé, si zvuk uchováva príjemnú vzdušnosť. Na nástroje stratené v hluku a šume zabudnite, všetko počuť akoby ste zízali do kryštálovo čistej pokojnej hladiny horského oka na mieste, kam nedorazil ani len náznak smogu, nieto ešte civilizácie. Sconosciuto amico sa upokojí ako slon po mamutej dávke uspávacieho prostriedku nadobudnutého od žičlivých lovcov kdesi na safari. Počas melodramatických refrénov mám dojem, akoby sa celé stádo vlastníkov klov a chobotov rozhodlo zriadiť v danom čase a priestore nové slonie pohrebisko. Dove andremo? plynulo nadväzuje, klávesy budia dojem „symfonična“, napokon sa to svižne rozbehne, nemôžem si pomôcť, celé je to také operne dramatické. Spevák mi miestami pripomína Jumbo, hudba nezaprie oporu v Banco Mutuo Soccorso alebo Alphataurus. Inými slovami, je to pecka. L’ultimo canto del killer má opäť priam hardrockový úvod (však aj otvára pôvodnú druhú stranu platne), spevák sa v slohe tvári, že hlasivky si vykričal už v pred desaťročiami, zdatne mu sekunduje chripľavá gitara. Vo výsledku tu máme najtvrdšiu skladbu albumu. Hardrock koketoval s klasikou už kdesi v 60. rokoch, pokus o niečo podobné (navyše v prehnane expresívnom „talianskom“ podaní) prináša Corri uomo... a dobre jej tak! Eri importante si ani nevšimnete, že už začala. Muzika skladbu za skladbou prirodzene graduje, ani sa mi nechce opakovať, ako „prehnane“ to kapela berie. Alla fine del viaggio celé dielo zavŕši veľkolepým spôsobom, pri ktorom bledne nejedna „shakespeareovská“ dráma. Potiť krv a páchať emocionálnu genocídu za hranicami príčetnosti takto dokážu len Taliani.

Keby chcela extáza materiálne vypodobenie, zvolila by nepochybne tento album. Neobjektívna päťka je na mieste, už len preto, lebo po tomto archeologickom kúsku ani pes neštekne.

» ostatní recenze alba Laser - Vita sul pianeta
» popis a diskografie skupiny Laser


J.E.T. - Fede speranza carità
2015-05-19

J.E.T. / Fede speranza carità

4 stars

J.E.T. je ďalšou z ohromného zástupu talianskych skupín, ktoré v 70. rokoch tvorili „svet vo svete“ zvaný taliansky progresívny rock. Jediný album Fede, speranza, caritá z roku 1972 navyše dokazuje aj to, že navzdory veľkej dávke melodiky a „artového“ expresionizmu to Talianom šlo aj v po stránke hardrockovej.

Organ si pre seba vyhradil úvodné navodenie chrámovej atmosféry, ktorú mu s chuťou sprzní špinavá gitara. Vo výsledku dostávame v úvodnej skladbe Fede, speranza, carita obludnú dávku dobového hard rocku s niekoľkými inštrumentálne frivolnými pasážami, kadejaké stopky sa striedajú s porušovaním dávania prednosti v jazde, tu i tam má klavírna predvádzačka dočinenia s džezom či závanom klasiky. Nechýbajú psychedelické výkriky, skrátka, je to dobová momentka pripomínajúca prvé albumy Uriah Heep alebo Bodkin. Aby som nezabudol, spev je z kategórie jačákov, nuž je vám asi jasné, koľká bije. Nad rozbúrenou rytmikou (najmä bubeník sa počuteľne odviazal, po nahrávaní najskôr stiekol spoza súpravy) si klávesy vyhrávajú srdca bôľne motívy aj v druhej, jedenásťminútovej, kompozícii Il prete e il pescatore. Spev sa spočiatku nechá sprevádzať iba klávesmi, aby to znelo patrične náladovo, celkovo je to typická preemotivovaná talianska rocková balada, ktorá nemá k rachotu ďaleko. Sólové pasáže sú samozrejme plné nadžezlého ubiehania z vytýčenej trasy, symfonických ladných medzihier a všetkého, čo má tento typ muziky v génoch. Ce’ chi non ha začína ticho i zlovestne, kapela sa evidentne vyžívala v pomalých nástupoch, aby mala priestor gradovať „do aleluja“. Vo svojej podstate je to napokon najpozitívnejšia balada na albume, refrén je priam zaliečavý. Že bude Sinfonia per un re najambicióznejšou skladbou kapely azda dôjde aj tým, čo z taliančiny nerozumejú ani ň. Progresívny hardrock v symfonickom artrocku určite dostane do varu nejedného škatuľkára, tak prečo to nenapísať... Na záver je tu vlasrtne jediná krátka skladba, Sfogo sa mierne vymyká doterajšiemu dianiu, bezslovný spev vo veselej klavírnej skladbe, to tu ešte nebolo!

Bonusové skladby sú na mojom CD hneď dve. Gloria, Gloria je skôr rádiová záležitosť, popové vokálne zbory, troška disko, za hrsť slákovej polevy, podobný pokrm mi nechýba. Guarda col tuoi occhi je na tom lepšie, ide o preexponovaný slaďák so zaujímavými staccatovými dôrazmi.

Klávesový melodický hardrock, ktorý sa nebojí opustiť priamočiare vody a hrať, čo sa mu zachce, môžem vždy. Obzvlášť, keď je tak skvelý ako v podaní kapely J.E.T., nuž ak ste podobne naladení, skúste. Ľutovať pravdepodobne nebudete.

» ostatní recenze alba J.E.T. - Fede speranza carità
» popis a diskografie skupiny J.E.T.


Kin Ping Meh - No. 2
2015-05-18

Kin Ping Meh / No. 2

3 stars

Druhý album nemeckej formácie Kin Ping Meh láka ľudí na poriadne bravčové hody.

Preto je vcelku prekvapením, že dielo otvára tuctová rádiovka Come down to the riverside. Našťastie, v Don't Force Your Horse sa vracia priamočiary hard rock, doplnený akýmsi spotvoreným „keltským“ dupákom. Najmä gitary sú príjemne ostré, asi ako katova sekera po brúsiacej kúre. A jej prvou obeťou sa stala beatlesovská megapecka Come together. Tá skladba je tak dobrá, že ju asi ani nejde pokaziť (ak, pravda, hovoríme v intenciách rockovej muzikálnosti, dajaké techno by určite vedelo napáchať škody, nerád by som ho (a jemu podobné tvary) v tomto smere podceňoval). Nuž je to tak, že je to naozaj parádna záležitosť, masovka, za akú by ani gilotína nehanbila. A doplňuje ho ešte aj inštrumentálna nádielka Together jam. Na koncertoch sa táto záležitosť hrala určite vďačne aj štvrť hodinu. Livable ways je prvá skladba, ktorá sa snaží priniesť aj niečo navyše, nielen rysovanie priamok. Kúštik psychedeélie ozdobuje hardrockovú tortu ako vhodne zvolená poleva. Kto sa teší na niečo podobné ako úvodná skladba z debutu, bude určite nadšený. Podobne ako z nasledujúcej „space“ balady Day dreams. Obligátna „country“ vsuvka Very long ago mi k srdcu neprirástla. A text refrénu je tak zle napísaný, že ho spevák ozlomkrky neartikulovane vystrieľuje z hrdla, len aby ho stihol napasovať do melódie. To vážne nešlo ubrať na slabikách a vymyslieť trojslabičný popevok? A záverečná skladba I wanna be lazy je z toho istého súdka – blbinka soft-strihu. Ten, kto zostavoval playlist, podľa mňa nezvládol situáciu, pretože celý album sa akoby vytratil kamsi do nezaujímavosti.

Bonusové kúsky Sometime a Sunday Morning Eve mierne vylepšujú celkový dojem.

No. 2 je taký normálny, ničím nevybočujúci, melodický gitarový hard rock. Kto ho má rád, pravdepodobne sklamaný nebude. Fakt je, že ho nijako zvlášť často nepočúvam, ale nie je zlý. Len ten úvod a záver sú akoby z iného (horšieho) sveta.

» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - No. 2
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh


Kin Ping Meh - Kin Ping Meh
2015-05-15

Kin Ping Meh / Kin Ping Meh

4 stars

Kin Ping Meh je skupina, ktorá ma zaujala nezvyčajným názvom. Otec ju sem-tam spomínal, ale nepamätám si, že by som ju počul doma z LP alebo z kazety. Nuž som sa k nej dostal až neskôr, každopádne ma vždy lákalo to, že ju bez zjavného násilia mnohé dostupné zdroje bez váhania vteperili do škatule s visačkou hardrock. Debut Kin Ping Meh, mám pocit, som dokonca odkúpil od niekdajšieho návštevníka progboardu.

Úvodná takmer desaťminútová skladba Fairy tales začína gradáciou, ktorá vyvrcholí hardrockovým gitarovým rifom a už to ide. Bez zastavenia, ako nezadržateľná vysokohorská snehová lavína s lačným výrazom v očiach upretých na malú lyžiarsku dedinku krčiacu sa v údolí. Fičí si to nezmenenou trajektóriou až do cieľa a vlastne mi nikdy neprišlo, že je to tak dlhočizná skladba. Bluesovešie nagebrený slaďák Sometime je dobovo presvedčivý. Spevné pasáže sa občas zdvojujú, nádhera. Oceňujem aj vkusné klávesové party a srdcervúce gitarové sólo, ktoré akoby v polovici dostalo infarkt. Don’t you know je jedna z najtvrdších skladieb na albume, v mierne ťaživom tempe tu papuľuje gitara. Paradoxne sa situácia upokojí počas sólovej pasáže, ktorá vyvrcholí v psychedelickom hurhaji plnom šušťania a hrmenia. A záverečná gradácia šialenca, ktorý spoza mreží vrieska Don’t you know... tomu už len nasadí korunu, aby sa mohlo zopakovať scenár sloha-refrén a padla. Vybočením z nastoleného smeru je zvláštna harmoniková prériovka Too many people , ktorá ufrnkla za Atlantik ako Slováci na prelome 19. a 20. storočia. Drugsen’s trip vracia hudbu do náruče hardrocku, mám tieto strednotempové žulovky rád. Kin Ping Meh radi vkladali do skladieb lahodné pasáže, aj tu sa jedna nachádza a aj tu jej kontrast pôsobí vkusne a podmanivo. My dove, to môže byť len balada, nemyslíte? Tak myslite! Presne tak tomu je. Okrem gitarového sóla boriaceho múry Jericha, ale azda je jasné, o čom sa bavíme. O hard rocku a nie o dajakom babskom pidlikaní! Aj preto Everything kvíli ako brzdy, ktoré veštia, že neopatrný chodec to má spočítané. Navyše vo filme z dôb, kedy sa násilie nahrávalo naostro, bez digitálnych efektov. Záver albumu obhospodaruje krátka skladba My future, ktorá je svojským spôsobom „hippiesácka“.

Pred- i poalbumové bonusové single na CD od Repertoire z roku 1998 núkajú tu iné verzie albumových skladieb (Everything’s my way, Too many people) a tiež nealbumové skladby ako napr. utýranú baladu Woman, ktorá je preemotivovaná ako slovenská hokejová reprezentácia v zápase s mužstvami b-kategórie majstrovstiev sveta v zápase o udržanie sa v áčku. Vôbec sú single miestami až priveľmi „radio-friendly“ (čuj Every day, Alexandra), pravda, v dobe vzniku, takže sa dajú počúvať bez problémov.

Debut kapely Kin Ping Meh patrí k tomu naj, čo v nemeckom prostredí na poli hardrocku vzniklo. Osobne kvitujem okatý dištanc od psycho tripov. Keď máte radi Frumpy, Murphy Blend, Jeronimo alebo hoci Birth Control, skúste i túto vynikajúcu formáciu. Myslím, že neoľutujete.

» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - Kin Ping Meh
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh


Quicksand - Home is where I belong
2015-05-05

Quicksand / Home is where I belong

3 stars

Hoci sa hudobný vkus každého človeka vyvíja v čase (alebo degraduje, každopádne je to posun), mám dojem, že je to ako s láskou. Keď stretnete tú pravú (toho pravého), je to niečo, čo sa zapíše hlboko do srdca (duše, iného metaforického orgánu). Nevylučujem, že o tridsať rokov budem počúvať inú muziku (alebo nebudem počuť vôbec), ale jedno je isté. Milujem rockové prejavy z prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia 2. tisícročia halocénu atď. Teší ma, keď sa mi do rúk dostane cédečko s dajakou zabudnutou kapelou z daného obdobia a ešte viac ma uspokojuje, keď sa ukáže, že je to fajn muzička. Prípad kapely Quicksand a jej jediného albumu Home is where I belong z roku 1974 je práve z tejto kategórie.

A ako „fajn“ to znie, ukazuje hneď prvá rádiovo prívetivá skladba Hideaway my song. Má v sebe niečo americké, prériové, gitary vyhrávajú, akoby sa slnili na floridskej pláži, zo spevu vytryskuje radosť, slovom, je to pohoda. Nabudený a komplikovanejší rockový kúsok Sunlight brings shadows sa potáca až kdesi na hranici ľahšieho džezrocku, ide o jednu z najlepších skladieb na albume. Empty street, empty heart sa tichučko plazí okolo poslucháča, napriek istému splínu mám z tohto kúsku pocit šťastia. Overcome the pattern je ďalšia temnejšia a rockovejšia záležitosť, také mi režú bez toho, aby mi pílili v ušiach. Skôr meditatívna záležitosť Flying sa snaží pôsobiť dojmom, že naťahovať sa dá naozaj všetko, nielen niektoré materiály a (ehm) orgány. Time to live je pohodovka, aké by sa mohli pokojne hrávať v rádiách a možno by som si ich niekedy aj pustil. Titulná skladba Home is where I belong má opäť silno melodický a slabo džezový nádych, cítim sa pri nej, akoby som ležal v sieti na záhrade za jarného popoludnia po dobrom obede. Seasons pridá na dravosti, sólovanie prevláda, škoda, že sa kapela viac nesústredila na podobné divokejšie skladby, mohla to byť vcelku vydarená hardrocková parta. Bez váhania radím túto skladbu na prvé miesto spomedzi albumového pelotónu. Alpha omega sa postupne rozbehne a vzápätí skončí, klávesové pizúkanie hrá prvé husle. Slaďák Hiding it all uzatvára quicksandovské desatoro spôsobom nevybočujúcim z radu zmravnených songov, tak typických pre celé dielo.

Príjemná gitarovo-klávesová muzika plná melodiky na občasné vypočutie, hold nemôžu byť všetky hudobné počiny nedostihnuteľnými veľdielami. Občas padne vhod aj niečo obyčajné.

» ostatní recenze alba Quicksand - Home is where I belong
» popis a diskografie skupiny Quicksand


Joplin, Janis - 18 essential songs
2015-04-28

Joplin, Janis / 18 essential songs

5 stars

Janis Joplin mi hádam nôtila do uška priam od pôrodu. Nespomínam si, že by niektorú speváčku obchádzala toľká zbožnosť bezbožných hippiesákov vo veku mojich rodičov v bezprostrednom i sprostredkovanom okolí. „Jediná žena, ktorá ma rozplače,“ húdli mi bez oddychu všetci unisono, nuž netrvalo dlho a fičal som, pravda, ani nie tak na platniach, ako na VHS koncertnom zázname, ktorý mal otec odkiaľsi nahratý. Priznávam, že už si nepamätám, čo to presne bolo, azda Monterey. Jedno sa musí nechať, obľúbiť si jej „škriekanie“ nebol žiadny problém! Údajne ju niektorí hudobní kritici mali za chlapa, iní zasa neverili, že tento černošský hlas obhospodaruje beloška. Keď som si začal budovať svoju zbierku cédečiek, seriózne som uvažoval, ako z minimálneho vreckového vytĺcť maximum, nuž sa výberovka 18 Essential Songs ocitla na poličke medzi prvými akvizíciami vôbec. A viete čo? Doteraz je jedinou, ktorú mám. Albumy som prenechal blízkym, pretože túto kompiláciu milujem. Nečudo, že ju poznám naspamäť.

Ako „bestofka“ funguje bezchybne. Všetky podstatné skladby sú prítomné, ba čo viac, Columbia vydala tento nosič s láskou dnes už málokedy videnou. Rozkladací booklet obsahuje všetky podstatné informácie o skladbách vrátane zostáv, za priehrštie nevydaných raritiek má svoj príbeh vpísaný do poznámok, nechýba základná informácia o hlavnej protagonistke, fotky a pod.

Skladby sú radené chronologicky podľa dátumu nahrania, nuž hneď prvá vec, Trouble in mind, pochádza z roku 1965, kedy sa všetko začínalo. Janis úžasne chripí bluesovú mantru za sprievodu Jorma Kaukonena, gitaristu známeho z Jefferson Airplane a Hot Tuna. Úžasné je, že v izbe, kde si túto záležitosť provizórne nahrávali, niekto čosi písal na stroji, takže rytmus je doplnený takmer synkopicky vyťukávaným prstokladom. Škoda, že sa nevie, kto tento netradičný nástroj na nahrávku dodal... Debutový album Big Brother & The Holding Company z roku 1967 predstavujú dve skladby, pozitívna Down on me a strhujúca melancholická rozchodovka Bye, bye baby. San Francisco si svoj „acid sound“ malo dať patentovať, Janis Joplin s kapelou je toho dôkazom. To, čo znie z koncertného záznamu Ball & Chain, je jednoducho fluorovodíková kyselina, pri počúvaní z počítača hrozí, že vám rozleptá monitor. Blues k Janis pasovalo ako snehové záveje k zimnej idylke, z tejto skladby mávam zimomriavky! Album Cheap thrills z roku 1968, z ktorého táto skladba pochádza, je nekompromisný ako noc na južnom póle. Piece of my heart je ďalšou z erbových skladieb bohyne, ten kontrast v úvode, keď sa už-už rozpútava peklo a zrazu nastáva pád na dno slohy, je majstrovský. A refrén? Ten dávno opustil nedokonalé ľudské jazykové prostriedky na opis nadpozemského. Radšej si to pustite. I need a man to love je tak surový bluesrock, že sa o ňom sníva každému mäsožravému predátorovi v afrických savanách. A leví rev si Janis osvojila na nerozoznanie. A prichádza vrchol vrcholov, bluesovo zaonačená sladba Summertime, podľa ktorej sa pomeriavajú azda všetky speváčky sveta. Janis sa na tomto nealbumovom session vypla k neskutočnému výkonu a akákoľvek iná verzia mi vždy prišla mdlá, hoci ju predtým i potom interpretovala nejedna vynikajúca diva. A gitaristi vyhrávajú o dušu, akoby im pekelník podkuroval za pätami. Album s dlhočizným názvom I got dem ol’ kozmic blues again mama! Z roku 1969 zastupuje vlajková loď zvaná Try (just a little bit harder), čo je spevná pecka, ktorá sa mi neopočúva azda nikdy. Po boku jej plávajú solídne podporné bluesové veľryby One good man a Kozmic blues. Ako nespútano znela Janis naživo na prelome siestej a siedmej dekády minulého storočia, dokresľujú dve koncertné rarity, expresívna (inde nevydaná) smršť Raise your hand a nemenej vybudená samica geparda Tell mama. More over, vydarená rýchlejšia skladba s „tvrďáckym“ tlakom, ktorý cítim v pozadí (prosím, neaplikovať Freuda, bavíme sa tu o muzike), uvádza posledný štúdiový album Joplinky, a síce Pearl z roku 1971. Ten je známy najmä/aj (ako je vám lepšie) kvôli Mercedes Benz, ktorú Janis odspievala sama a dobre jej tak. Osobne ju neradím na vrchol jej tvorby, nič to vak nemení na tom, že je to základný kameň jej pamätníku a tiež istý historický míľnik vo vývoji rocku. Podľa bookletu obsahuje táto verzia dlhšie úvodné hovorené slovo. Get it while you can je nádherná krehká balada, ktorú počúvam bez dychu. Skladba Half moon je mierne funky, kvitujem gitarové sólo. Trust me krváca v priamom prenose. A to nie je všetko! Je tu akustické demo Me and Bobby McGee. Emócie prekypujú z hrnca ako Werichovi s Burianom cesto v klasickej rozprávke. Azda som zaujatý, pretože mám túto skladbu napočúvanú práve odtiaľto, ale myslím si, že ide o lepšiu záležitosť, než na albume Pearl. Príde mi subtílnejšia a osobnejšia.

Janis Joplin je pre mňa navždy spätá s touto dokonalou výberovkou. Moja posadnutosť zašla tak ďaleko, že demo a live nahrávky niektorých nesmrteľných skladieb mám radšej ako štúdiové oficiálne originály. Myslím, že dnes už sa tak bezhlavo do nejakej dosky zamilovať nezvyknem, o to príjemnejšie je vracať sa k detským láskam.

» ostatní recenze alba Joplin, Janis - 18 essential songs
» popis a diskografie skupiny Joplin, Janis


Eela Craig - One Niter
2015-04-14

Eela Craig / One Niter

5 stars

Druhý album rakúskej kapely Eela Craig nazvaný One niter (1976) posúva skupinu hlboko na územie artrockového romantizmu.

Už orchestrálne intro ku kompozícii Circles (delenej na štyri časti) naznačuje, že hudobníci by si chceli vykompenzovať svoje ambície niečím, z čoho by mohla vyzerať aj štipka uznania odbornej obce. Psychedelické dumky flauty by uspali aj medveďa, čo sa na jar zobudil po zimnom odpočinku, klávesy jemne tkajú tapisériu snov, v ktorých o nočných morách nie sú ani len útržkovité legendy, nieto ešte zvesti. Samozrejme sa občas priam symfonicky nastupuje i ustupuje, slovom, klasika. Klávesy si uzurpujú aj svižnú sólovú medzihru, dostaví sa aj presne odmeraná dávka psychedelického besnenia a všetko sa to rôzne melie, až si hudobníci povedia: „Dosť“ a celé to ukončia. Nedá mi nezmieniť krásne gitarové finále, pár tónov, žiadna ekvilibristika, ale zato obnažená duša, tak to má byť! Ďalšia selanka sa volá Loner’s rhyme. Aj tu je nádherné gitarové sólo, aj tu nie je o technike, ale o cite. Nemá cenu popisovať každú náladovú zmenu, skladba je dlhá ako kumpán Širokého a Bystrozrakého, nuž si poslucháči dôjdu na svoje. Päťdielna, takmer titulná skladba One niter medley prináša renesančný úvod, kto miluje rôzne melodické klávesové roviny obtekané slákmi, zvrásnené tu i tam rockovejšími pahorkatinami, toho táto túra po jarnej krajine naplní nielen slnečným žiarením. Otupená Venezuela prekvapí inštrumentálnou pasážou, ktorá je svieža a mierne „etno“. Je to zároveň najkratšia skladba na albume, hotová „rádiovka“. Ani posledná skladba Way down spočiatku nikam neuháňa, skôr si s rozvahou starešinu, ktorý našiel vnútorný pokoj a nemusí si nič dokazovať, len je rád za každú minútu života, ktorý mu ostáva, jemne zapsychedečnie. Gitara nakopne kapelu k behu, ale nie je to taký ten životný typ, ako keď vlasáč uháňa nocou s bezkrkými jednobunkovcami reklamujúcimi leukémiu v pätách. Naopak, ide skôr o radostný zdravotný kondičný poklus, aby sa mohlo bezbreho vyhrávať.

Hudba Eela Craig má v sebe dosť z jemnej stránky skupín ako King Crimson, či Genesis a musím uznať, že tento album je vynikajúci. Mám ho oveľa radšej ako debut a nemyslím si, že je to tým, že som ho počul ako prvý. Dokonca by som tento album odporučil priaznivcom neoprogu, smelo sa postavil po boku nahrávok ako HomeAlchemist a pod.

» ostatní recenze alba Eela Craig - One Niter
» popis a diskografie skupiny Eela Craig


Eela Craig - Eela Craig
2015-04-14

Eela Craig / Eela Craig

3 stars

K Eela Craig som sa dostal niekedy okolo roku 2010, kedy vyšiel jej druhý album na značke Esoteric. Nie, že by som jej názov nezachytil kdesi na nete už skôr, ale priznajme si otvorene, rakúska muzika je sotva kandidátom na to naj, čo v oblasti rockovej hudby vzniklo v svetovom meradle. Nič to, dielo ma zaujalo natoľko, že som si vzápätí zadovážil aj debut Eela Craig (1971) na CD od Garden of Delights.

Chrámovo zaonačené intro skladby New born child nezaprie psychedelický ráz albumu. Namiesto spevu sa najprv ozýva jačanie zatratenca, ktorému cirkevná moc sprostredkovala zdarma niekoľkodňový pobyt v mučiarni s kompletnou exkurziou so sprievodcom s kapucňou na hlave v cene. Napokon sa dostaví selanka, každý predsa vie, že poriadny trip sa musí tiahnuť ako sťahovavé vtáky na jeseň do teplých krajín. Inštrumentálne improvizácie zaistí svižnejšia pasáž so saxofónom v čele, čo by to bolo za sedemdesiatkový underground bez dychu. Kto by chcel kapelu obviniť z rádiovej minutáže, toho okamžite vyvedie z omylu desaťminútová hardrocková pomalka Selfmade trip. Občas uspáva, inokedy ťažkotonážne gitaruje a práve gitara vyšla z kôpky klbčiacich sa nástrojov ako víťaz klania o prvé sólo. Je zaujímavé, že v momente, kedy sa dostaví povinná nadžezlá psychedelická vsuvka, musí zaznieť dajaký ústny nástroj, tu flauta. Ďalšie tempo slimáka kojeného makovým odvarom prináša A new way. Prekvapivo spevná džezovka si v sóle vystačí s flautou. Indra elegy vyfasovala rolu posledného, kto zhasne svetlá a zamkne, nuž sa tajomne zakráda za zvukov zlovestných nástrojov, ktoré určite túžili po kariére hororových kulís. Melancholická flauta postupne prestane brať utišujúce prostriedky a bác ho! Klávesové inferno spláchne Danteho copyright kamsi do toaletových šácht, o ktorých všetci tušíme, že ich máme pod nohami, ale nik si nepripustí, že by do nich niekedy mohol zahučať. Gitara doplní scenériu hrôzy, toto nie je vražda v priamom prenose, to sú hody masového vraha (pozdravujem Hannibala Lectera) a nemôže nasledovať nič iné ako poobedňajšie trávenie na verande uprostred ničoho. Lenivá gitara otvorí spievanú slohu, ktorá sa v takmer dvanásťminútovej skladbe ozve až v polovici. V tomto okamihu to znie ako niečo od nemeckej kapely Jane a dokonca som sa pristihol, že mi to znie ako Ashley Holt s debutového albumu Warhorse. Aby som to skrátil, dôjde na rekapituláciu flauty a tak ďalej až do finále.

Bonusové nahrávky z roku 1972 otvára bubeník a jeho predvádzačka Irminsul. V príjemne pomalom štvorštvrťovom rytme sa priveľmi nezapotí, Ginger Baker z toho kričí na sto honov. Plus mu vypomáhajú nejaké klávesové pazvuky, aby sa nepovedalo. Elektronika v zasnenom prevedení ovláda skladbu Yggdrasil, krehká gitara je fajn. Dovetky dopĺňajú ešte dva kúsky z roku 1974, konkrétne Stories a Cheese. Dávajú zreteľne najavo, že kapela by sa chcela posunúť k ľahkému klávesovému artrocku, čo sa jej darí.

Táto psychedélia „light“ vhodná aj pre menej narušených jedincov sa veru dobre počúva. Občas.

» ostatní recenze alba Eela Craig - Eela Craig
» popis a diskografie skupiny Eela Craig


Lynyrd Skynyrd - Last of a Dyin' Breed
2015-04-13

Lynyrd Skynyrd / Last of a Dyin' Breed

4 stars

Lynyrd Skynyrd je vlajkovou loďou južanského rocku, čo aj na staré kolená pláva neohrozene vpred.

Svojim štrnástym štúdiovým radovým albumom (rôzne špeciálne, raritne orientované, dosky á la Legend nerátajúc) dáva stále najavo, že bez ohľadu na počet zosnulých členov (a že ich je požehnane) tu bude až dovtedy, kým bude vlajka konfederácie viať nad rockovou hudbou. Last of a dyin' breed ponúka okrem nového basáka Johnnyho Colta osvedčenú dávku hard rockového boogie z južnej časti USA v štandardnom prevedení, ktoré už pravdepodobne lepšie nebude. Slajd na úvod titulnej skladby nakopne svižné južanské boogie, prekvapuje výrazné potlačenie klávesov (čo je jav takpovediac celoalbumový). Skynyrdov by v tom nespoznal iba ten, kto sa orientuje v rocku severnejšie alebo sa v ňom neorientuje vôbec. Posadená citovka One day at a time dokazuje, že kapela nestratila svoju tvár, nech sa vrásni ako len chce. Koľkí z "poďme s dobou" rockerov by o sebe mohli po štyridsiatich rokoch tvrdiť to isté? Keď sa tvrdí, tak je to priam metalový sound, čoho dôkazom je modernejšie poňatá skladba Homegrown. Ak má prísť slaďák, je to klasická popárňa známa už z čias Twenty, čo zasa neváha otŕčať na obdiv kúsok Ready to fly. Najlepšou skladbou albumu je zabahnené boogie Mississippi blood. Akoby sa sem zniesol duch prvých albumov kapely. Predpokladám, že nadupaná záležitosť Good teacher si nájde dostatok priaznivcov v radoch tvrdšie orientovaných rockerov, nezaujímavý slaďák Something to live for zasa osloví dostatok amerických rádií. Vybrnkávané intro sa nás snaží presvedčiť, že Life's twisted, čo následne ráznym buchnátom potvrdí nasrdený refrén. A srdnatá divočina Nothing comes easy z nastoleného smeru neuhne ani o piaď, čo doske rozhodne prospelo. Dosť bolo ostrosti, dumajúca náladovka Honey hole zastiera i hrmoce v pomerne melancholickej nálade, avšak tie vsunuté hard rockové vyhrávky sú k zožratiu. Tradičná cudno-clivá kombinácia uzatvára album v piesni Start livin' life again, asi, aby sa poslucháč upokojil a vo finále nedostal infarkt.

Ako dnes býva nechutným zvykom, ešte album poriadne nevyšiel a už existuje viacero limitovaných verzií s rôznymi bonusmi. Pokiaľ sa dostanete k ultimátnej limitke, vyrúti sa na vás aj štvorica skladieb typu spevná rockovka (Poor man's dream), južanské boogie (Do it up right), špinavá baladická dumka (Sad song) alebo dokonca moderne (dobovo) zafarbený hard rock (Low down dirty). Čo dodať na záver? Free bird či Sweet home Alabama sa už asi nikdy nezopakujú, nuž netreba mať veľké očakávania. Tri gitary sa trošku zliali, klavírne jednoprsté ťahy sú tiež minulosťou, ale napriek tomu ide o dobrý album žijúcej legendy. Pre "južanov" povinnosť. Páči sa mi čoraz viac, čo mierne nadvihne hviezdičkové hodnotenie.

Pôvodne uverejnené v Rock Plus.

» ostatní recenze alba Lynyrd Skynyrd - Last of a Dyin' Breed
» popis a diskografie skupiny Lynyrd Skynyrd


Aquila - Aquila
2015-04-07

Aquila / Aquila

4 stars

Priznávam bez mučenia, že o Aquile, waleskej skupine z prelomu 60. a 70. rokov minulého storočia, som donedávna netušil nič. Na jej jediný album som narazil v predajni cédečiek a po nesmelom okukovaní som sa rozhodol, že uverím zadnej strane obalu, kde sa píše nielen rok vydania 1970, ale aj čosi o stratenej progresívnej klasike a jedným dychom sa spomínajú zaujímavé perlorodky zo stajne protežovanej dobovej muziky ako Audience, Family, Gravy Train, či dokonca Raw Material. V „starinách“ som na vlastnej koži zistil, že reklama obvykle neklame, i keď to samozrejme neplatí vždy, v prípade albumu Aquila ma našťastie inštinkt nesklamal.

Zmysel pre melodické polohy radí Aquilu do sfér skôr romantických románov, než niekam do najprízemnejších vrstiev červenej knižnice. Úvodná hitovka Change your ways dopĺňa podstatnú informáciu, že hlavné slovo bude mať klávesák a viac ako zdatne mu konkuruje dychár. Inými slovami, očakávajte príjemnú zmes nadžezlého rocku podfarbeného psychedéliou, ktorý si však nerobí nárok na učebnicu všetkých sólových techník a postupov, ktoré boli dovtedy vymyslené, nieto ešte, že by ich mali tvoriť. Napriek uvedenému ide o sviežu muziku, niečo na štýl Audience. Po slnečnej veselici prichádza štipku zamračená How many more times? (nezamieňať s jedným bluesovým štandardom hraným napr. Led Zeppelin), kde sa vyšantí ako flauta, tak organ. Prvá naozaj „ťažká“ skladba na albume sa volá While you were sleeping, džezové ošatenie do hypnotického rytmu, z ktorého by mal každý hašišák pocit, že Nirvána je nie že na dosah, ale všade okolo neho, jej pristane. Spev sa tiahne ako čarovná fazuľa ku krajine obrov. Dychy i klávesy sa snažia presvedčiť labilnejšie nátury, že ich prítomnosť automaticky zaručuje akúsi pomyslenú „vyššiu“ kvalitu umenia. Ostatní majú jasno, hudbe tohto typu svedčia. Spevná náladička je späť, We can make it if we try má až „trafficovskú“ atmosféru, sólový saxofón to celé na chvíľku posunie do džezových Celostranová suita The Aquila Suite začína flautou, ale veľmi rýchlo sa rozkokoší ako internetový troll, ktorému v rámci výstavby informačnej diaľnice zrúcali všetky mosty. Celé dielo je rozdelené na tri časti (movements) a tie ďalej korodujú do viacerých podnázvov, pokiaľ nie ste knihovník, je to vcelku zbytočná záležitosť. Poteší to hádam iba tých fanúšikov, ktorí milujú rôzne umelé delenia názvov skladieb, aby to budilo zdanie akéhosi vyššieho zámeru. Inak je tu priestor na rôzne improvizácie, dokonca aj bubeník si struhne klasické dobové sólo. Ťažko sa niečo vyzdvihuje, všetko je to také psychedelicky džezovo folkrockové, najviac sa mi páči pomerne hutná hardrocková nálada v Second movement nazvaná The hunter (a opäť, neočakávajte bluesovú klasiku á la Free). Možno je to preto, že gitara vzácne dopĺňa slohy nejakými tými vyhrávkami a má aj vlastný priestor pre sólo. Konečne! A to ani nehovorím o brutálnom ukončení v podobe organového šialenstva, akoby si hlavný kostolník pomýlil svätú omšu s rituálom na privolanie Satana a zdesené výrazy kostolného osadenstva mu iba vlievali silu do extatického amoku. V poslednej časti suity sa vráti snivá poloha, uspávanka je podčiarknutá saxofónovým barovým sólom. Naliehavosť, z ktorej by nejeden brakový autor vytrieskal televízne spracovanie, znie priam závisle. Záverečná gradácia nezaprie rozpätie filmovej scénickej hudby, úžasné!

Keď mám náladu na neinvazívne džezrockové vyžitie, takáto hudba ma napĺňa vrchovato. Aquila je vzácna jednohubka, ale o to je chutnejšia.

» ostatní recenze alba Aquila - Aquila
» popis a diskografie skupiny Aquila


Latte e Miele - Passio secundum Mattheum
2015-03-13

Latte e Miele / Passio secundum Mattheum

4 stars

Bývali doby, kedy mi stačilo niekde začuť, že niekto začul, že akýsi album, prípadne dajaká kapela, spadá do kolónky classical rock a okamžite som zareagoval ako Pavlovove psy. Latte e Miele ma oslovili v časoch, keď som sa začal masovejšie zaoberať talianskou progresívnou scénou. Avšak dlho-predlho som na jej albumy nemal šťastie v obchodoch, ako tuzemských, tak talianskych. Napokon ma to prestalo baviť a to tak, že (s pribúdajúcim vekom) som sa dostal do situácie, že albumy v obchode síce boli, ale už som dával prednosť vždy dačomu inému. Napokon som sa nedávno rozhodol, že skompletizujem svoju taliansku zbierku o tých pár albumov, ktoré som kedysi chcel mať a z dajakého dôvodu mi chýbali. Našťastie sa všetky až na jeden dali minimálne objednať, takže som šťastný ako blcha. Album Passio Secundum Mattheum patrí k tým vyvoleným.

Celé dielo je rozsekané na množstvo kratších častí, spolu tvoria akýsi koncept. Vo všeobecnosti sa vyžíva v zborovej atmosfére, celá muzika akoby sprevádzala nejaký chrámový muzikál, poprípade rôzne scény historického filmu, v ktorom tí spravodliví mužíci v sutanách páčia z diablom posadnutých strigôňov a najmä bosoriek nevyhnutné priznanie. Často má človek pocit, že sa ocitol kdesi uprostred hôľ a lenivo vylihuje, kým sa ovečky napasú. Ešte aj dunčo si len tak podriemkava v tráve. Namiesto spevu sa často zjavuje pokojné recitovanie, k nálade diela sa hodí. Dokonca dôjde aj na krátku psycho-džez-hlukovú pasáž (Giuda). Osobne preferujem momentky, kde sa kapela snaží hrať naplno, či už je to „emersonovsky“ zaonačená Ultima cena, alebo hoci spolovice rozbúrená Getzemani. Zaujímavá je aj úvodnou akustickou gitarou podfarbená dvojdielna „džezovka“ I testimoni, klavírne i gitarové improvizované sóla výnimočne trvajú niekoľko minút. Tento album je však jeden z mála, kde naozaj platí, že sa vníma ako celok, a to až do mrazivého „bachoidného“ finále Il calvarioIl dono della vita.

Bonusový singel Mese di maggio/Tanto amore neprináša nič navyše, dve relatívne pokojné skladby by som v pohode oželel.

Passio Secundum Mattheum je prekvapivo príjemné dielko. Ak máte radi miernejšie zákutia vážnej hudby a zároveň vás baví nasadiť ofrakovaným interpretom rockové spodky, určite si tento album nenechajte ujsť.

» ostatní recenze alba Latte e Miele - Passio secundum Mattheum
» popis a diskografie skupiny Latte e Miele


Ricordi D'Infanzia - Io uomo
2015-03-11

Ricordi D'Infanzia / Io uomo

4 stars

Nechcem klamať, ale marí sa mi, že o kapele Ricordi D’Infanzia som sa dočítal v časopise Classical Rock, čo chvíľku vychádzal v češtine okolo roku 2000. Nuž som nelenil a jediný album Io Uomo pribudol na zoznam. Hoci je to kúsok, ktorý málokto spomenie, nieto, aby bol na vrchole rebríčkov majstrovských diel, jeho prirovnania k Uriah Heep alebo Deep Purple, čo sa váľajú po nete, ma utvrdzovali v tom, že to bude pre mňa to pravé. Konečne sa mi ho podarilo zohnať, nuž sa môžem o svoje čerstvé dojmy podeliť s Vami.

Tichý úvod skladby Caos dáva tušiť, že prím budú hrať Hammondky a samozrejme, gitara. I keď sú spočiatku tichulinké ako politik na výsluchu po zbavení imunity, napokon nastúpi sekaný rif a je jasné, že pôjde o hard rock. A veru má čosi z menovaných britských veličín. Klávesy dráždia silou tuberáckeho kašľa. Melodramatická pomalšia skladba Creazione dáva tušiť, v ktorej skupine nazvanej po literárnej postave našli hráči svoj vzor. L’Eden nasadzuje ráznejší úvod, po vzore Byronovej kapely sa spev prepadáva do ticha, kým sa zborovo odpichne, kto to má rád, ten sklamaný nebude. Skladba je miestami divokejšia ako Niagarské vodopády, čo si pohrávajú s chlapíkom ukrytým v sude. Asi nikoho neprekvapím, keď prezradím, že dramatické napätie kapela buduje kontrastom klavíra a krátkych vpádov hardrockových úsečných prvkov. 2000 anni prima je balada, ktorá sa v tomto stavebnom prvku vyžíva s presvedčením hedonistu. Určite pri nej autorská dvojica spozorovala tragický skon minimálne stredne veľkého mesta, tak je to miestami emočne našponované. Preghiera nevybočuje z radu, mňa ten taliansky preexponovaný prejav baví. Pochodový nástup Morire o non morire pripomína ťaživú chvíľku pred kolíziou dvoch znepriatelených armád, nečudo, že sa to po chvíľke zmení na peknú melu. A naliehavú rezničinu 2000 anni dopo právom radím k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Finále, Uomo magia uomo, je rovnako svižné a ostré ako feferónka, vybrnkávané pasáže majú v sebe kus tajuplnej a zmrákajúcej sa nálady, slovom, je to paráda.

Celé dielo sa tvári ako koncepčné, nakoľko nerozumiem po taliansky, nijako mi tento rozmer nechýba. Ale je to poctivá hardrocková nádielka, nedá mi ju nepochváliť. Však skúste, ak Vás náhodou táto raritka dosiaľ obchádzala.

P.S. Bonusové dve strany jedného singlu (Two sides of the single single... to znie ako dobrý názov albumu) sú viac rádiovo prístupné, viac sa mi páči naliehavá Latte e rhum, ale ani gýčová cukrovinka Mani fredde ma vyslovene neuráža.

» ostatní recenze alba Ricordi D'Infanzia - Io uomo
» popis a diskografie skupiny Ricordi D'Infanzia


Reale Accademia di Musica - Reale Accademia di Musica
2015-03-11

Reale Accademia di Musica / Reale Accademia di Musica

3 stars

Predstavte si temnú miestnosť na policajnej stanici. Okrem stola s bodovou lampou a dvoch stoličiek ju dopĺňa akurát nepriehľadná sklenená tabuľa a radiátor, na ktorom visia putá. Radšej sa nezamýšľajte nad tým, či sú tie tmavé škvrny na jeho povrchu hrdza alebo... Bodové svetlo sa Vám zabodne do očí, len čo sa oproti vám posadí nevábne vyzerajúci detektív, ktorý určite pred chvíľkou vyhral kasting na mafiánskeho vymáhača dlhov. Zjavil sa nevedno odkiaľ a už začína výsluch:

- Poznáte Reale Accademia Di Musica?
- Kapelu alebo album?
- Otázky kladiem ja! Oboje!
- Samozrejme, je to jeden z najcenenejších počinov takzvaného talianskeho progresívneho rocku.
- Priznávate, že ste ho zavraždili trojhviezdičkovým hodnotením na spustnutom a upadajúcom internetovom semeništi poklesnutých žánrov zvanom Progboard?
- Čože? Nie! Aké semenište? Aká vražda?
- Ticho! Tak ako, dali ste mu tri mizerné hviezdy alebo nie?
- No, áno...
- Tak a je to! Čo poviete na svoju obhajobu?
- No, ten album má šesť skladieb a prvé dve sa k rocku ani len nepriblížili...
- Ale je to klasika!
- Čerta starého! Pôsobí to ako uspávanka v čase ranných zôr.
- Obrazné kydy si nechajte pre seba! Vari vám nestačí klavír? A to si vravíte fanúšik Emersona?
- Pravda, v skladbe Il mattino je úžasný klavír, dokonca ho občas sprevádza aj zvyšok skupiny vrátane sólujúcej ševeliacej gitary, ale pochopte, rytmika je ľahká ako deva na fotke, čo vám vykúka z vrecka saka...
- Prásk! Ešte raz a môžete si chystať zubnú protézu!
- OK, pochopil šom, uš budem doblý...
- Tak ďalej, čo vo vás vyvolalo tú potrebu odkrágľovať obeť na verejnosti?
- Aké krágľovanie (ide o prepis, dodatočne editovaný, aby mu bolo rozumieť)? Len vravím, že je to skôr zasnená muzika plná oddychových melódií, pri ktorej by sa žiadala troška vzruchu.
- Vzruchu sa ti zachcelo? Aha, tam je radiátor a ak nechceš skončiť prihriaty, tak začni klopiť, čo ťa k tomu viedlo?
- Asi to, že najlepšia skladba albumu, dravá a dramatická Vertigine, je spolu s Padre osamotená v záplave snenia. Druhá menovaná sa žiaľ snaží byť skôr ľahko erotická, než ostrá sťaby momentky z kláštorného života. Ešte aj Lavoro in citta’, akokoľvek je to krásna skladba, sa spustí až v závere.
- Freuda si strč dakam, nejaké posledné slová?
- Nič zlé som neurobil! Veď ja mám ten album rád!
- Ako myslíš. Tak nastav ruky, a počkaj tu pri radiátore, kým neprídu kolegovia, čo ti podobné veci vytlčú z hlavy.

Nuž, pekný pokojný album Realle Accademia Di Musica bol pre mňa pri prvom počutí skôr sklamaním, ale časom som si ho vcelku obľúbil, len musím mať chuť na lenivé rozjímanie.

» ostatní recenze alba Reale Accademia di Musica - Reale Accademia di Musica
» popis a diskografie skupiny Reale Accademia di Musica


Osage Tribe - Arrow  head
2015-03-11

Osage Tribe / Arrow head

4 stars

Talianska progresívna rocková scéna sa na prvý pohľad javí ako mierne zmäkčená, vyžívajúca sa v melodike viac ako samozvaný vyvolený svätec a vodca sekty, ktorý káže o konci sveta, prevode majetkov na jeho skromnú osobu a v neposlednom rade organizuje masovú vraždu následne nemajetných ovečiek. Ale existujú výnimky. Kapely, ktoré síce mixujú tu džez, tam klasiku, popritom však kašľú na produkciu a lisujú rozžeravené lampáče, bustre atď. rovno z mixpultu. Osage Tribe je práve tohto typu. Nečudo, že som album Arrow head jednoducho musel mať v zbierke.

Hajenhanhowa akoby spočiatku dávala predsudkom za pravdu. V mierne psychedelickom duchu sa z ticha vylúpne baladická atmosféra, vďaka harmonike sa občas dostaví pocit prériového vánku. Akurát, že všetky bizóny už pobili, a preto kovboj už iba smúti, že konzumentov bizónov pozatvárali do rezervácií a chýbajúce stáda živých bytostí pozdĺž železníc ubudli. Skladba sa v polovici (a má takmer 10 minút) zlomí na etno-rock, indiánske šamanské perkusie i repetitívne vokály naruší akurát ostré gitarové sólo. Hardrocková smršť Arrow head by robila česť akejkoľvek americkej šmirgľovej skupine, aby som ostal v Taliansku, upriamim čitateľovu pozornosť na prvé albumy Il Rovescio Della Medaglia. Je to priam démonická naháňačka plná ostrých zásekov, prípadne nadžezlých (ale to sa fakt v celkovom hurhaji stráca ako mier na Ukrajine) prstolamoch. Tajomná a pozvoľne budovaná atmosféra zdobí úžasnú spevnú artrokovicu Cercho di luce, kde o kadejaké krehké vsuvky nie je núdza. Ale keď to má škrípať, tak sa zbor zubných protéz môže ísť vypchať! Džezové striedanie basových a gitarových vyhrávok prekročí pomyslenú hranicu úchvatnosti a napokon sa zvrhne v nefalšované swingové inferno, akurát nemusíme zahodiť všetku nádej, kto vchádzame. A ako správne masochistické muky, zdá sa, že to nikdy neskončí. Ďalšia desaťminútová rozsekaná hardrocková smršť sa volá Soffici bianchi veli a azda nič nepokazím, keď prehlásim, že takto dravú skladbu by ste márne hľadali i medzi rojom piraní kdesi na Amazonke. Keď sa nástroje dostatočne vydávia, nastúpi zdanlivo pokojnejšia spievaná sloha, ale nedajte sa pomýliť, aj počas ustáleného rytmu si nástroje postupne zasa začnú dovoľovať, opäť nechýba sólo pre basu. Vražedné! Záverečný maratón Orizzonti senza fine už tradične kúskuje skladbu ako Texasan turistov motorovou pílou. Ani si nespomínam, kedy ma nejaká skladba tak úpenlivo nútila byť v strehu, ako tie jatky skončia. Pritom je celá vec prakticky utlmená, dajaké hlučné vyrevovanie hladných levov v savane nahradilo skôr okamžité a šokujúce zdrapenie od chrbta.

V kapele pôvodne spieval istý Franco Battiato, neskôr známy avantgardista. Jeho pôsobenie zachytáva singel Un falco nel cielo/Prehistoric sound, čo sú pomerne prívetivé melodické songy s miernym „world“ nádychom. Kapela mala evidentne rada indiánov.

Celkovo je Arrow Head vynikajúci album, z talianskeho priestoru jeden z mojich najobľúbenejších.

» ostatní recenze alba Osage Tribe - Arrow head
» popis a diskografie skupiny Osage Tribe


Hendrix, Jimi - Electric Ladyland
2015-03-04

Hendrix, Jimi / Electric Ladyland

4 stars

Jimi Hendrix toho po sebe za života nezanechal ani zďaleka tak veľa, ako niektoré súčasné továrenské rockové veličiny, napriek tomu ho z historických kníh nikto nevymaže (nie, posmrtné stohy diel s akože jeho tvorbou naozaj nerátam). Pretože nie je podstatné kvantum, ale kvalita. A tej sa mu podarilo narvať na štyri albumy v miere vysoko prevyšujúcej ľubovoľnú ročnú produkciu populárnej hudby za uplynulých tridsať-štyridsať rokov. Electric Ladyland má tú česť byť dvojalbumom, nuž sa mohol vyšantiť dosýta.

Dnes si album prakticky každý, i ten najneznalejší hudobný fanúšik, spojí s All along the watchtower, "dylanovkou" s azda najúžasnejším "fílingom", aký kedy kto narval do gitarového sóla. Vlažní rockoví fanúšikovia isto prihodia videoklipom dotvorený hit Crosstown traffic, gitarovo-orientovaní poslucháči spoznajú azda najpreberanejší Hendrixov kúsok Voodoo chile (slight return), bestofisti doplnia baladu Burning of the midnight lamp a... To veru nie je ani zďaleka všetko, čo sa na dvoch platniach nachádza.

V prvom rade sa Jimi vydal priďaleko do ríše psychedélie, na úvodný zvukový výplach And the gods made love radšej rýchlo zabudnúť. Typický "hendrixovsky" rozkúskovaný slaďák Have you ever been (to Electric Ladyland nedosahuje prívetivosti iných jeho skladieb podobného razenia. Ba čo viac, nikdy mi tam nesedeli tie cukrové vokály. Naopak, dlhočizný bluesový bahnitý kúsok Voodoo chile nemá chybu, v tom by sa utopil nejeden sviatočný poslucháč. Vrchol albumu. Ako by znel Hendrix čoby dobový popík, ukazuje syxtýsovka Little Miss Strange. Gitara je však šťavnatá ako vždy. Zaujímavejšia je spevná veselica Long hot Summer night a typicky "po hendrixovsky" rozkolísaná Come on (part 1). Nekorunovanou perlou albumu je nekompromisná pecka Gypsy eyes, čudujem sa, že ju neradili na početné výbery. Saxofónová(!) blusová improvizácia Rainy day dream away nie, že by bola zlá, ale pôsobí na mňa ako niečo, čo má len zaistiť dostatočnú minutáž. Mohutná balada 1983... (a merman I should turn to be) je ďalším drahokamom na albume. Berie dych, čo je pri takmer štvrťhodinovej minutáži pomerne nebezpečné. Ale nech, stojí to za to! Dozvuk zvukov Moon, turn the tides... gently gently away nerátam. Papuľnaté našliapnuté blues Still raining, still dreaming je mňamka pre mlsné jazýčky. Gitara sa háda s klávesmi, celé je to dravé ako niektoré úseky povodia Amazonky, kde je zakázané kúpať sa. A ešte som nespomenul House burning down, čo je klasická ukážka toho, ako si Hendrix predstavuje hard rock.

Bez ohľadu na historické súvislosti je toto môj najmenej obľúbený Hendrixov album, nuž ho počúvam zriedka. Má v sebe však viac ako dosť neopakovateľných momentov, a preto ho neradno podceňovať!

» ostatní recenze alba Hendrix, Jimi - Electric Ladyland
» popis a diskografie skupiny Hendrix, Jimi


Hendrix, Jimi - Smash hits
2015-03-04

Hendrix, Jimi / Smash hits

5 stars

K Jimimu Hendrixovi ma viaže detská spomienka, prvý raz som jeho hudbu počul vďaka platni Smash hits, ktorú mal otec nahratú na magnetofónovej páske. Ide o jediný best of, ktorý mu vyšiel za života, pravda, ako to v tej dobe bolo zvykom, britská a neskoršia americká verzia sa odlišujú. V podstate šlo o vyzbierané single, aj pre kompletistov diskografií však táto kompilácia núkala hneď niekoľko raritiek.

Britské vydanie obsahovalo dvanásť skladieb, dominovali hitovice ako Purple haze, Fire, The wind cries Mary, Hey Joe, Foxy lady či Manic depression. Nechýba dokonca rázna hardrocková klasika Can you see me. To, čo kompilácia núkala navyše, boli predovšetkým béčka pôvodných singlov á la pecková metelica Highway chile. Najmä však v albumovej podobe prezentovala potemnenú skladbu 51st Anniversary, brutálnu nakladačku Stone free, poprípade psychedelické čudo The stars that play with laughing Sam's dice, čo je skladba obsahujúca azda najbrutálnejšie znejúce Hendrixove sólo. Vôbec by som sa nečudoval, keby sa celá americká rachotiaca odnož hardrocku inšpirovala práve ňou. Plus tu zaznela náladovka Burning of the midnight lamp, ktorá sa neskôr zjavila i na Electric Ladyland.

Kto túži poznať, ako znel počiatok bluesového psychedelického hard rocku, určite sa týmto výberom nespletie. Aj keď ide prakticky o singlovú kompiláciu z obdobia jediného albumu - debutu. Keď sa začali predávať japonské mini-LP-repliky za normálne ceny (znalí tušia, čo tým myslím, japonské nosiče sú obvykle nehorázne predražené), kúpil som si ho aj napriek tomu, že je vlastne celý obsiahnutý v rámci bonusov na Are you experienced. Prečo? Pretože mám k tomuto dielu naviazané prvotné spomienky (i keď som Hendrixovi dlho na chuť neprišiel) a myslím si, že komplet diskografia Jimiho Hendrixa nie je zasa až tak náročná na priestor na poličke.

» ostatní recenze alba Hendrix, Jimi - Smash hits
» popis a diskografie skupiny Hendrix, Jimi


Abrahams, Mick - A Musical Evening With The Mick Abrahams Band
2015-03-04

Abrahams, Mick / A Musical Evening With The Mick Abrahams Band

4 stars

Potom, čo sa Mick Abrahams kvôli hudobnému smerovaniu i neochote cestovať na veľké turné odčlenil od Jethro Tull, založil skupinu Blodwyn Pig, s ktorou nahral dva albumy a dostalo sa mu nemilej skúsenosti byť vyhodený z vlastnej skupiny. Nejednu slabšiu povahu by to nalomilo, Abrahams sa však nevzdal a dal sa na sólovú dráhu. Zostavil svoj Band, v ktorom hrali Ritchie Dharma (bicie), Bob Sargeant (klávesy, spev) a Walt Monaghan (basa, spev). Album, ktorý uzrel svetlo sveta v Londýne v roku 1971 a produkoval ho Chris Thomas, má nejasný názov. Na obale sa Abrahams opiera o stenu pokrytú rôznymi plagátmi, pričom v ľavom hornom rohu je uvedené jeho meno. Zo zahnednutých plagátov však jeden žlto-oranžový vystupuje do popredia a tam je uvedené toto: „A musical evening with The Mick Abrahams Band“. Nech je to akokoľvek, podstatná je hudba. A tá je vtelená do siedmych skladieb, ktorých autorom je Abrahams (iba dve spolutvoril Sargeant).

Bluesovo skočná skladba Greyhound bus prekvapí zdvojenými spevmi, Abrahams si živelne zasóluje, radosť počúvať, a už je tu pokojné prebúdzanie s názvom Awake. Svižné okamihy striedajú ospalé reminiscencie, je to príjemné. Meditatívne polohy skupine jednoducho pristanú. Akustické plochy otvárajú Winds of change, vyžaruje z toho neuveriteľná pohoda. Barové svižné blues Why do you do me this way má v sebe nielen povinné klavírne sólo, ale aj živú gitaru, ktorá tu vyhráva melodický motív, tam si schuti popúšťa struny na sólovanie. Rozkolísané blues Big Queen má správne zdvojené spevy, človek má chuť si do toho popiskovať nosnú melodickú linku. Americká prériová skladba Not to rearrange nevybočuje zo zástupu príjemných vecí, v podstate je iba prípravou na svižnú dlhočiznú kompozíciu Seasons. Ide o vrchol albumu a nie je to len preto, že v nej má gitarista samostatný predvádzací výstup. Úvodná sviežosť je vystriedaná až hard rockovým ťažkým rifom, nasleduje zmienené sólo pre Abrahamsa. To nie je samoúčelnou exhibíciou, naopak, ide o sled gradovaných motívov, tu vybrnkávaných, tam rifových. Tiež dôjde na mohutné klávesy, dlhočizné gitarové sólo, zopakovanie spevných slôh a tým sa končí celý album, ktorý ponúka množstvo príjemnej hudby vychádzajúcej z blues a prostej samoúčelnosti. A to nie je málo.

V septembri 1992, pri prvom vydaní na CD, napísal Mick Abrahams ku skladbám krátke komentáre. Dozvieme sa tam napríklad to, že Greyhound bus je o potrebe rýchlej prepravy vyslúženého bežeckého psa, Awake zložil v spánku, Winds of Change je o manažmente zasielania špinavej bielizne do čistiarne a tak ďalej, rozhodne je to zábava.

Pôvodne uverejnené v Rock Plus 4/2011.

» ostatní recenze alba Abrahams, Mick - A Musical Evening With The Mick Abrahams Band
» popis a diskografie skupiny Abrahams, Mick


Ashbury - Endless Skies
2015-03-03

Ashbury / Endless Skies

5 stars

Ashbury sa mi dostalo do povedomia potulkami po internete, vtedy jediný album Endless skies z roku 1983 ma odrádzal práve rokom vydania, čo na tom, že ho často ospevovali archeológovia hardrockovej muziky! Album som držal v ruke v nemenovanom bratislavskom obchode a po chvíľke váhania som sa ho definitívne zriekol. Avšak, nikdy nehovor nikdy, učí nás ľudská podstata podkopávajúca akúkoľvek zásadovosť, a tak aj bolo. Po čase sa zrazu na progboarde zjavil profil i recenzia a jej autor, Borek, má na svedomí to, že som sa do obchodu vrátil a dielo zakúpil. Obavy pred prvým počúvaním sa s prvými tónmi dosky okamžite vytratili za niekým iným, takže môžem bez obáv toto dielko po čase pripomenúť.

Gitarový melodický hardrock doplnený relatívne striedmou rytmikou a nie príliš výrazným spevom (hoci k dielu pasuje lepšie ako socha ľubovoľného komunistického pohlavára k jeho rodisku) je hlavnou náplňou deviatich skladieb muzikantskej rockovej svätej trojice (bicie, basa, gitara). Väčšina skladieb sa neponáhľa, ale ani nezaostáva, už úvodná pecka The warning dáva na obdiv živočíšnu radosť z hrania, mierne posmutnená nálada je korunovaná priam "jethrotullovskou" mini-vsuvkou bez rytmiky. Zvuk nahrávky je pomerne vzdušný, uberá to na drsnosti, zato pridáva na akejsi zamatovej atmosfére, ktorá prestupuje celé dielo. Dokonca aj vo chvíľach, kedy tempo naberie na obrátkach a trieli kamsi k svetlým zajtrajškom na včerajších cintorínoch, ako je tomu v prípade skladby Take your love away. Keď je potrebné vytiahnuť dajakú akustickú melancholickú gitarovku, chalani z Ashbury neváhajú ani sekundu a vypustia do éteru skladbu ako Twilight. Tá tvorí akýsi úvod k absolútne nedostihnuteľnej bombe Vengeance. Ide o posadený hard rock, kde gitarové vyhrávky znejú ako niečo, čo snúbi rozum so srdcom a výsledkom nie je rádioaktivitou poznačený mutant, ale synergia umenia a šťastia. Aspoň ja som šťastný ako blcha v kožuchu nedotknutom ochrancami zvierat. A tento stav pretrváva ako v Madmanovi, tak v Hard fight. Sólová gitara v jednom kuse dobiedza s vervou oscarového tragéda farebnej pleti, na rozdiel od neho však dokáže osloviť aj po ďalšom ročníku. Ono celý album znie ako jedna skladba, takže i najkratší príspevok na albume, inštrumentálka No mourning, vsádza na to, že poslucháč sa dokáže utopiť v gitarových cukrových polevách bez obavy z diabetes. Ako sa album blíži ku koncu, nasadzuje do boja melodramatický kúsok Mystery man a najmä titulný song Endless skies. Sprvoti sa tvári ako snová dumka pre gitaru, ale napokon sa cez baladické lkanie dopracuje až k čistej hardrockovej lavíne. Po jej odznení poslucháč nehľadá preživšie obete živlu, naopak, uteká za strácajúcim sa pocitom extázy, ktorý, ako sa píše v Borkovej recenzii, navracia stisnutie tlačidla "repeat".

Priznávam, bál som sa roku vydania, ale vždy existuje výnimka potvrdzujúca pravidlo a Endless skies je výborná hudba, ktorú si vždy rád vypočujem. A viete čo? Nasolím tomu plný počet nič nehovoriacich hviezd, aby bolo jasné, že tento album je jednoducho nádherný. Krehký a nepoddajný zároveň, málokedy sa táto kombinácia nachádza v dokonalejšej harmónii.

» ostatní recenze alba Ashbury - Endless Skies
» popis a diskografie skupiny Ashbury


Slade - Slade Alive!
2015-02-11

Slade / Slade Alive!

4 stars

Kapelu Slade mám zaradenú v priečinku – super hlas, hitovková banda, od ktorej stačí výber z tvorby. Jedinú výnimku tvorí album Alive!, ktorý mal u môjho otca viac ako dobrú povesť. Ono to vôbec v 70. rokoch naživo bola paráda, aj tie najsladšie skupiny vedeli zahrať pekne od podlahy.

Tlesk, tlesk, tlesk, Hear me calling je parádna bluesová nakladačka od Ten Years After, Slade ju hrá rýchlejšie, než kážu dobré mravy, avšak kto by niečo podobné očakával na rockovom koncerte... Pád k base a bicím, aby sa mohlo hecovať publikum, je vydarený. Melodický opar v I like a shot from my gun nekompromisne potláča drsný zvuk, ktorý je hádam pritavený aj k spevovým mikrofónom. Aby sa navodil dojem baladickej atmosféry, zaradila kapela do repertoáru aj cukrovinku Darling be home soon. Živé prevedenie jej dodáva istú drevitú ostrosť, akokoľvek sa v nej nič drevorubačské nedeje. Pravda, v strede sa odohrá krátky, ale o to krvavejší gitarový texaský masaker motorovou pílou, čo natoľko vysilí všetkých prítomných, že dôjde aj na ticho pred búrkou. Záverečná spievaná pasáž pripomína skôr rev sklamaného fanatika, ktorému nevyšlo referendum posilňujúce jeho moc, než spev. O to je to intenzívnejšie a parádnejšie. Ďalšia koncertne vďačná skladba stavajúca na istom napätí vlastnom takmer monotónnym pasážam sa volá Know who you are. Ostré gitarové sólo pripomína skalpel, napriek tomu má človek pocit, že ho režú tupým pilníkom na nechty. Rokec s chemickým označením ťažkej vody, Keep on rocking, by ožiaril aj najčernejšiu tmu, Little Richard by mal radosť. Dynamický pád vhodný na interakciu s publikom kapela zvláda s rutinérskou presnosťou snajpera, zasahuje neomylne. V podstate je zrastený s Get down and get with it, tento dvojzáprah nesie všetky rysy klasickej „slajdoviny“, Holder jačí, ako stačí, hučia aj ostatní hráči, opäť je tu vsuvka pre kontakt s publikom, čo viac si priať. Na záver sa servíruje Born to be wild. Nie, táto skladba sa azda nedá pokaziť (myslím pravými hudobníkmi, počul dom akýsi DJ remix a dodnes mám z toho nočné mory, niektoré činy proti ľudskosti by mali byť trestné), napriek tomu preferujem verzie iných interpretov (Steppenwolf, Blue Oyster Cult). Nič to nemení na skutočnosti, že Slade hrá na doraz a azda aj kúsok zaň, celé to kvíli, škrípe, duní, asi ako dajaký ohurujúci parostroj z fantázie Julesa Verna.

Slade Alive! mám rád. Veľmi. Presvedčivé koncertné rockovanie bez multiefektných falšov môžem kedykoľvek a v akýchkoľvek množstvách.

» ostatní recenze alba Slade - Slade Alive!
» popis a diskografie skupiny Slade


Reale Accademia di Musica - Adriano Monteduro & Reale Accademia di Musica
2015-02-03

Reale Accademia di Musica / Adriano Monteduro & Reale Accademia di Musica

3 stars

Adriano Monteduro využil služby členov kapely Reale Accademia di Musica, ktorej debut je radený medzi zásadné classical rockové počiny (osobne zastávam iný názor, ale nie je to zlá muzika), nuž som sa potulkami po Florencii nechal nalákať a album som si v dodnes existujúcom obchode spájajúcom kníhkupectvo s hudobnou predajňou kúsok od Duoma kúpil s chuťou. Čakal som košatú rockovú nádielku, ale opak je pravdou. Sprievodná kapela je tu len kvôli menu, v podstate je to regulárna Montedurova sólovka. Teda, nechápte ma zle, výsledok je viac ako slušivý, len netreba čakať čosi ostré.

Pokojný akustický album pesničkára, ktorý túži upokojiť nervózneho ducha, tvorí deväť piesní, ktoré zaujmú najmä prirodzenou melodikou, nevtieravou atmosférou a tak ďalej. Občas sa ozve nejaké to elektrické gitarové sólo (La favola del guardiano del Bosco), ale nikdy sa to nezvrhne v rinčiaci rock. Ani nemá prečo. Povedal by som, že každá jedna skladba by príjemne vyplnila album nejakej artrockovej mäkučkej kapely, pospolu je to však skôr odpočinková muzika vhodná do nočných vysielaní rádií alebo na poobedné divánové trávenie. Občasné hutnejšie názvuky (Le figlie dell’erba) ma bavia, takže si nemyslite, že tu ide o prvoplánovú rádiovú hudbu. Ani omylom. Vkusné aranžmány vyzdvihujú celé dielo do sfér, ktoré zvládnem počúvať bez toho, aby som sa nudil. V skladbe Le montagne nel tramonto je dokonca zaujímavá „perkusná“ momentka, ktorá jasne naznačuje, že kapela, kebyže chce, dokáže muzikantsky machrovať o dušu. A takýchto krátkych inštrumentálnych momentiek je na albume viac. Nikdy však nenarúšajú celkové vyznenie selankových nálad. O tom, že aj s akustickými nástrojmi je možné vygradovať finále, nás presvedčí záverečný kúsok Suoni di umanita. Mňam.

Adriano Monteduro & Reale Accademia di Musica je prekvapivo príjemný album mäkšieho vyznenia, ktorý ale ani na okamih nestráca zmysel pre vkusnú prezentáciu a vyhýba sa komerčnému klišé. U mňa dobré.

» ostatní recenze alba Reale Accademia di Musica - Adriano Monteduro & Reale Accademia di Musica
» popis a diskografie skupiny Reale Accademia di Musica


Maxophone - Maxophone
2015-02-02

Maxophone / Maxophone

5 stars

Talianska kapela Maxophone vydala v 70. rokoch jediný eponymný album, ktorý som spoznal pred rokmi vďaka Progarchives a tamojšiemu rebríčku naj talianskych albumov. Našťastie v tých časoch nebol problém kúpiť cédečko od Akarmy. A je to, čo vám budem tajiť, perla.

Klavírne intro okamžite napovie, že tu máme ďalšiu z nekonečného radu artrockových talianskych prezentácií. Avšak full forte nástup zvyšných nástrojov sa nielen vďaka gitare okamžite radí k tomu najtvrdšiemu, čo som z talianskej hudby kedy počul. Skladba C'è un paese al mondo je skrátka podobná chameleónovi, chobotnici, sépii... Tu sa clivo spieva, tam sa priam džezovo swinguje, inde sa dvorne "klasikuje", skrátka, o nudu ani nezavadíte. Hardrockový rif otvára najlepšiu skladbu albumu zvanú Fase. Smrtiaca kombinácia surovosti a košatého sprievodného vyhrávania robí z tejto kompozícii klenot medzi vitrínami s kráľovskými šperkmi. Džezová vsuvka samozrejme nechýba, slovo si berie saxofón a miestami tu máme priam "crimsonovskú" atmosféru. Akustická klasicistická skladba Al mancato compleanno di una farfalla chytá za srdce priaznivcov vážnej hudby, ešte aj speváci sa snažia znieť ako zbor kastrátov. Avšak nástup organu nakopne rytmiku a dielo sa razom zvrhne na poriadne rockové orgie. Mercanti di pazzie pozvoľna prebúdza tajuplné momenty minulého dňa, "klasika" dominuje a celá skladba si udržuje pokojnú, no predsa záhadnú atmosféru. Treba počuť! Elzeviro sa spočiatku drží mimo záber adrenalínu, ale napokon je z toho ďalšia koláž rôznych rockových polôh, že by im nejeden herec šteklivých posteľných scén mohol závidieť. A to dravé gitarové sólo! Takmer deväťminútový záver Antiche conclusioni nerge sa vydáva miestami až k fusion. Silné melodické témy podrývajú rozkokošené inštrumentálne výlety, v pokojných pasážach by mohli kučeravým anjelikom čechrať krídla, v rozohnených momentoch sú kotol i vidly povinnou výbavou.

Čo dodať na záver? Azda iba toľko, že s kapelou nahrávalo aj ženské sláčikové "kombo" ozvláštnené harfistkou. To sa často nepočuje.

Singel z roku 1977 obsahoval dve skladby z takmer dokončeného druhého albumu, ktorý nevyšiel, pretože skrachoval vydavateľ a následne to zabalila aj kapela. Il fischio del vapore začína takpovediac pastorálne. Akustická gitara, rôzne píšťaly, ani s rytmikou sa nevytráca hôľny pokoj, hoci sa skladba napokon vcelku slušne rozbehne. Cono di gelato je tiež uspávanka, akoby kapela po debute prišla o gule. Gitarové sólo je však správne "po fusionovsku" papuľnaté. Čoby bonus to ujde, keď už musí byť, tak nech aspoň kompletizuje single, než by chrčal z dajakého pochybného koncertného pásu.

Kôpka multiinštrumentalistov, ktorí nemajú po tvrdú ranu ďaleko, tak by som charakterizoval šesticu hráčov. A že im je každá žánrová košeľa tesná, dokazujú bez prestávky. Keď si k tomu prirátam kvalitnú kompozičnú stránku kombinovanú s priezračným i prierazným zvukom, môžem súhlasiť s väčšinou. Právom ide o jeden z najzásadnejších talianskych artrockových albumov, odporúčam!

» ostatní recenze alba Maxophone - Maxophone
» popis a diskografie skupiny Maxophone


Mahogany - Mahogany
2015-02-02

Mahogany / Mahogany

3 stars

Štádium ťažkej závislosti v rozširovaní raritných nahrávok z prelomu 60. a 70. rokov si neuvedomujú len hladujúce deti, mrzutá žena, prázdna peňaženka a pod., ale aj jej obeť. Raz som sa prehrabával v obchode s chuťovkami a všetky bežné i vzácne kúsky som už bol býval ochutnal, tomu vravím zúfalý stav. V duchu si nadávam: „Sakra, však si niečo vyber!“ Takýmto spôsobom som sa vrhol na britskú bluesovku Mahogany, bez dajakých očakávaní, len z číreho zúfalstva. Tradičné formy blues hrajú mnohí, máloktorá neznáma kapela ma však posadila na zadok, že fíha, to je majstrovská pecka. Skôr ide o príjemné a občas, priznávam, nudné albumy verklíkujúce povinné dvanástky a ešte povinnejšie trvalky černošských klasikov. A ako je na tom britská jednoalbumová záležitosť Mahogany? Skupina, ktorej rovnomenný album vyšiel v roku 1969 iba v USA a v Holandsku?

Desať skladieb sa pohybuje niekde v bahnisku ľahkej psychedélie a najmä čistokrvného blues. Už Cooling akoby vypadla z nejakého albumu Johna Mayalla a ani ďalej sa na tomto pocite nič nezmení. Bluesovo založeného maniaka alebo maniačku poteší prítomná harmonika. Rockera zasa občasný boogie gitarový rif ako v odsýpajúcej Best woman best friend. Keď sa gitara zosúladí so spevom, je to vždy krása. Jedna skladba je kratšia ako druhá, človek sa na chvíľku zamyslí a už mu dajaký kúsok unikne. Klavírna clivka ,b>Live your love a lie má v sebe niečo „šesťdesiatkové“, pomalé blues Easy by sa uplatnilo pri väzenskej práci v kameňolome, len aby väzni zvládli celodennú drinu a neuhnali si, hrôza pomyslieť, dajaký ten vyčerpávajúci skon. Asi aj preto je nasledujúca skladba Two trains venovaná ešte pomalšiemu tempu pokladania koľajníc naprieč Spojenými štátmi. Miestami mi to pripadá, že by muklov nevzrušili ani skalpujúci červenokožci. Ale čo to! Zrazu sa nástroje rozutekajú, akoby im konečne došlo, že zachovať si šticu je predsa len cennejšie ako odhaľovať lebečné kosti. Psycho-bluesová „tenyearsafterovka“ Armchair woman je kráľom albumu, takúto muziku milujem! Sweet home Chicago asi ani netreba predstavovať, klavírnu dumku For Jane však áno, tieto náladovky s výrazom otupeného smútiaceho inkvizítora, ktorému osvietenstvo vzalo radosť z práce, majú niečo do seba. Škoda, že trvá len pár minút, toto sa mohlo tiahnuť ako produkty spamových reklám v oblasti rozmnožovania bez rozmnožovania. Keeping my cool nasadzuje hustý kabát do nepohody, až sa mi chce kričať: „Hell yeah!“ Zaujímavé je, že záver albumu je zasvätený skôr baladickej nálade, skladba Feeling good má dokonca niečo ako orchestrálne pozadie.

Slušivá a vydarená porcia bluesovej muziky sa mi nikdy nepreje.

» ostatní recenze alba Mahogany - Mahogany
» popis a diskografie skupiny Mahogany


Renaissance - Da Capo   (The Complete Anthology 1969 - 1982)
2015-01-19

Renaissance / Da Capo (The Complete Anthology 1969 - 1982)

5 stars

Renaissance pre mňa od nepamäti predstavuje synonymum pre vznešenú hudbu, nech už si pod týmto vzletným, no neuchopiteľným pojmom predstavujete čokoľvek. Spoznal som ich cez absolútne ohromujúci debut z roku 1969 a vzdelanie si doplnil najprv výberovkou Da Capo a v krátkom čase aj albumami. Keď sa nad tým zamýšľam, bolo to niekedy v polovici 90. rokov, a teda v dobe, kedy som sa vrhol po hlave nielen na bicie nástroje, ale i na muziku z prelomu 60. a 70. rokov. Asi, nie, určite preto vo mne mix klasickej hudby v rockovom odeve doplnený o najanjelskejší ženský hlas, aký poznám, zanechal trvalé brázdy, ktoré žiaden čas nezrovná so zemou. Nakoľko ma v tej dobe fascinovala muzika Emerson, Lake & Palmer, hľadal som, za pomoci encyklopédie Rock 2000 a znalostí môjho otca, všetky skupiny, ktoré hrali classical rock. Do Renaissance som sa zamiloval až po uši a dodnes ma jej hudba napĺňa radosťou, túžbou, šťastím...

Da Capo radí na dvoch diskoch chronologicky tvorbu zo všetkých štúdiových albumov až po Time-line, album z roku 1983, ktorý dal bodku za kariéru kapely (pravda, až do prvého reunionu, ale to je iný príbeh). Pravda, dopĺňajú ho dve skladby z roku 1982, ktoré na albumoch nevyšli. Ide o poctivý výber, každý album má k dispozícii tak dve až tri skladby, je preto pochopiteľné, že všeličo chýba. Kým sa tým prebrodím, doplním pre tých, čo netušia, o akú hudbu ide, že sa bavíme o jemnejšej podobe classical rocku (citácie z klasiky a slušivá rocková rytmika k tomu), a teda dominuje klavír, gitara sa stráca v sprievode a za mikrofónom stojí Annie Haslam, operne vyškolená speváčka s neuveriteľne čistým hlasom, ktorý neváha atakovať najvyššie povolené hranice ľudských síl.

Pravda, kapela tiež prešla určitým vývojom, Annie sa zjavila až na treťom albume, a preto sa v úvode dosýta nabažíte brilantnej inštrumentálnej orgie Kings & queens i spievanej milohry Island, na ktorej spieva rovnako podmanivá Jane Relf. Žiaľ, album Illusion zastupuje dvojica popíkových skladieb s hitovými ambíciami. Tie však nestačia. I keď je dvojka v diskografii kapely dielom nepodareným volil by som niektorú z dlhších a progresívnejších skladieb. Nič to. Od albumu Prologue sa kapela hudobne ustálila, za mikrofónom sa zjavila Annie a nastupuje neskutočná jazda pre milovníkov melodických orgií. Ashes are burning, Running hard, Mother Russia, to sú nesmrteľné skladby a akosi si neviem predstaviť, že by som mal žiť bez nich. Alebo ich dokonca zavrhol v honbe za dajakými novodobými preludmi. Prvý disk ukončuje bonusová skladba Afrika z roku 1982. To si mohli v Repertoire odpustiť, ale evidentne chceli mať na každom disku jeden bonus na záver. Nie, že by to bola úplne nepočúvateľná vec, ale je predsa len niekde inde.

No nič, druhý disk otvára hneď trojica skladieb z albumu Scheherazade and other stories v čele s Trip to the fair, čo je doslova dokonalosť sama. Vyumelkovanosť, ktorá nepôsobí nepatrične, na tomto albume dosiahla svoj vrchol a výsledkom je niečo nadpozemské. Od tohto momentu sa prejav kapely mierne upokojil, štvorica skladieb z albumov Novella a A song for no reasons vrátane najväčšieho hitu Northern lights však stále znejú bohovsky. Estetické cítenie skupiny nemalo obdoby a pochybujem, že ju v tomto smere tak skoro niekto prekoná. Zvyšná pätica skladieb postupne zjednodušuje svoj prejav, ale smerom k masovému publiku kráčajú dôstojne, bez obvyklých podliezaní a vulgárnych trápností. Na záver je tu ešte jeden nevydaný song Writers wronged, ktorý by mi nechýbal. A tým sa končí púť po diele, ktoré sa dotklo absolútna.

Aj keď si myslím, že je to najlepšia výberovka určená na zoznámenie so skupinou, sem-tam by som volil iné skladby. Na mojej láske k tejto dvojalbumovej prehliadke krásna to však nemení nič. Dvadsaťpäť skladieb definujúcich krásno stojí za to.

» ostatní recenze alba Renaissance - Da Capo (The Complete Anthology 1969 - 1982)
» popis a diskografie skupiny Renaissance


Neuschwanstein - Alice in Wonderland
2015-01-19

Neuschwanstein / Alice in Wonderland

3 stars

Keď v roku 2008 vyšla aj táto zabudnutá nahrávka Neuschwanstein, priaznivci Genesis sa určite potešili.

Monotematický album Alice in Wonderland dokumentuje mladú kapelu snažiacu sa prezentovať priam divadelnú kompozíciu (jasné, že po vzore Gabriela a spol. vystupovali jej hudobníci v kostýmoch) v štúdiových podmienkach.

Recitácie, prekypujúce množstvo melódií, košaté inštrumentálne pasáže meniace nálady ako žena za volantom, to všetko slúži ako základ ôsmim skladbám koncepčného diela. Zvuk nie je úplne čistý, čo mi však neprekáža. Skladby sa prirodzene prelínajú, pokiaľ človek nesleduje prehrávač, ani nevie, koľko ich už počul. Pár desivých (náladou, nie prevedením) burácajúcich pasáží parádne narúša prevažujúce dumky medveďa na zimnom spánku, vyniká v tom najmä dlhočizná skladba Old father’s son. Niekedy je tá rozprávková teatrálnosť priam prehnaná, v kombinácii so skvelým muzicírovaním však pôsobí ako laň na jeleňa v období ruje, čoho dôkazom je drsný kolážový kúsok Five-o’clock-tea. Ak je to potrebné, tak sa minutáž bez váhania vzdiali méte desiatich minút, čo je prípad ohromujúcej skladby Palace of wonderland.

Mám tieto zasnené dosky rád. Je zaujímavé, že dielo nevyšlo v čase nahrania, určite by sa v roku 1976 nestratilo. Tak, ako sa isto nestratí v žiadnej zbierke artrockového nadšenca.

» ostatní recenze alba Neuschwanstein - Alice in Wonderland
» popis a diskografie skupiny Neuschwanstein


Neuschwanstein - Battlement
2015-01-19

Neuschwanstein / Battlement

3 stars

Neuschwanstein je kapela z Nemecka, existovala v 70. rokoch, nuž som si jej dva albumy svojho času, keď sa naskytla príležitosť, zadovážil. Debut Battlement z roku 1979 núka nielen hnedý obal, ale i sedem skladieb určených pre priaznivcov prívetivého art rocku.

Zvuk ma spočiatku trošku desil, klávesy i celková sterilita prezentovanej muziky jasne odkazujú na koniec 70. rokov a to ja nemám rád. Vraj platňa trpí týmto neduhom menej, reedícia na CD bola dodatočne upravená, to však nemám ako posúdiť. Spevák sa vzhliadol v Gabrielovi, a vôbec, Loafer Jack odkazuje na tvorbu Genesis ako kazateľ snažiaci sa opantať neposlušné ovečky. Čosi dvornej nálady, kúštik pompy, skrátka, art rock vyžívajúci sa v melodike. Akustické gitarové pradenie s upokojujúcou flautou podopiera klavírno-gitarové vzletné vyhrávanie, ani Ice with Dwale nemieni poslucháčov znepokojovať. Drsnejšia rocková skladba Intruders and the punishment ma baví. Jasné, že sa v nej promenádujú viaceré motívy, pasáže, vsuvky, ale kapela ani na okamih neskĺzne do chrastia mimo vytýčenej trasy. Možno je načase poznamenať, že skladby nie sú práve single zo 60 rokov, takmer všetky majú cez sedem minút. Preto si aj Beyond the bugle môže dovoliť ten luxus pomaly rozvíjať intro. Skladba utešene graduje, tečie ako rieka naprieč Európou, tu hučí v lesoch, tam mení skupenstvo na pevné v srdci veľkomesta, čas od času ju upokojí priehrada a tak ďalej. Titulná skladba Battlement je správne nepokojná. A Midsummer day? To je to isté stále dookola, kapela vie, čo chce a nenechá si do toho od nikoho kecať, najmä nie od pahltných zúfalcov, čo každé jedlo iba načnú a už hľadajú niečo iné. Majestátny nádych práve korunovaného kráľa vyznačujúceho sa dobrým srdcom, vľúdnou dušou a spravodlivým umom (inými slovami ide o osobu, ktorú rýchlo zneužijú, zosadia, otrávia, dekapitujú) sa udrží aj v poslednej skladbe albumu Zärtlicher Abschied.

Príjemný album vhodný pre ospalé rána, zasnené popoludnia, unavené večery a romantické noci. Kto má rád neoprog, tomu sa táto klonovacia sága bude určite páčiť nad mieru.

» ostatní recenze alba Neuschwanstein - Battlement
» popis a diskografie skupiny Neuschwanstein


Ursa Major - Ursa Major
2014-12-30

Ursa Major / Ursa Major

5 stars

Koncom tohto roku som to konečne dokázal a zohnal som jediný eponymný album americkej kapely Ursa Major. Sú počiny, ktoré netreba siahodlho napočúvať a prečítať k nim stohy reklamných vysvetľujúcich kecov, aby bolo jasné, že sa mi budú ľúbiť. Mám dodávať, že toto je práve zmienený prípad?

Tvďácka hardrocková muzika, ktorá sa vyžíva sama v sebe, pričom spevák často čaká na chvíľku, kedy sa môže zapojiť, to je v skratke hudba kapely Ursa Major a krásne to demonštruje už úvodná skladba Sinner. Muzikanti neváhajú využívať viaceré motívy, ktoré k sebe lepia sekundovým lepidlom a nejaké tie polepené prsty im neprekážajú. Akustické balady mi evokujú Budgie, ale In my darkest hour má v sebe niečo americké, že by to bol slide? Je! Doplňte k tomu husle snažiace sa svojim pišťaním rozbíjať výplň okeníc a máte tu úžasnú skladbu. Silverspoon akoby odohrali na štadióne. Svižná bluesrocková metelica konkuruje zimnému počasiu, gitarista jančí ako malé dieťa so sánkami a bubeník tie okydané cesty plné závejov riadne osolí, nech sa po ich klzkých čľapkaniciach nevydajú žiadne padavky. Páči sa mi hravosť, s akou hudobníci hrajú často pomerne jednoduché, no o to chytľavejšie motívy bez toho, aby sa museli zaliečať povrchným konzumentom. Od čias Led Zeppelin sú rezané ostré rify s jačavým vokálom etalónom hard rocku. Ak sa v polovici zjaví bubenícka eskapáda, je to o to lepšie. Stopkovitá skladba Stage door queen má preto všetko, čo má mať hudba nahrádzajúca parný valec. Najambicióznejšia kompozícia albumu nesie meno Back to the land, že ide o baladu doplnenú mnohými razantnými pasážami, o nejakých tých slákoch nevraviac, sa ponúka samo a vedzte, že tento song veru vie nasýtiť dopyt lačných romantických rockerov! Lay me down trošku pridá, neuberá však na melodike. Ak by som mal vybrať singel do rádia, volil by som práve ju. Liberty and justice núka nielen za priehrštie americkej prériovej akustiky, ale i nefalšované „bonhamovské“ bicie, nuž človeku ani neprekáža, že album končí v podstate pokojne.

Na Ursa Major som, myslím, naďabil až na progboarde, ale čas je relatívny. Mám dojem, že je so mnou odjakživa. To dokáže len milovaná hudba, a preto nebudem riešiť iné ako absolútne hodnotenie.

» ostatní recenze alba Ursa Major - Ursa Major
» popis a diskografie skupiny Ursa Major


Action - Action
2014-12-29

Action / Action

4 stars

Action bola nemecká, nie príliš známa skupina, ku ktorej som sa dostal len tak, lebo Garden of Delights, čo je značka zaručujúca obskúrnu nemeckú rockovú produkciu zo 70. rokov.

Paberkový album Action obsahuje štyri skladby, vďaka dominantnému klávesovému zvuku a pomalším tempám je jeho vyznenie prirovnávané k Uriah Heep alebo Vanilla Fudge, oboje sa dá pochopiť, najmä, ak k tomu dosadíme ešte melodramatického speváka. Úvodná skladba Miscarriage of human thinking (part I) je typickou ukážkou toho, čo kapelu zdobí. Navyše, nemá ani štyri minúty. Nasledujúce štúdiové džemy (Miscarriage of human thinking (part II) a Hell track) sa svojou lenivosťou šuchcú k trvaniam atakujúcim štvrťhodinu, takže, ak máte radi melodické hardrockové balady korenené dlhočiznými inštrumentálnymi plochami, budete spokojní. Spevák sa navyše občas snaží „gillanovsky“ jačať, čo sa k podobnej muzike hodí ako kladivo na čarodejnice k inkvizícii. Koncertný kúsok You are the lady nevybočuje z nastolenej atmosféry, akurát zvuk je mizerný.

V rámci zvrhlosti sa ako bonus celý album prehrá ešte raz, avšak ide o koncertné prevedenie všetkých troch skladieb v rámci reunionového koncertu z roku 2008. Vymenil sa spevák, pomiešali sa kompozície a celé to znie o niečo drsnejšie, dokonca si už všimnete i gitaristu, ktorý je na pôvodných nahrávkach značne utlmený.

Nepočúvam túto nahrávku často, ale to neznamená, že by sa jej bolo treba strániť. Je to skvelý melodický klávesový hard rock z počiatkov siedmej desaťročnice minulého storočia a ten ja veru môžem.

» ostatní recenze alba Action - Action
» popis a diskografie skupiny Action


Hammer - Hammer
2014-12-27

Hammer / Hammer

4 stars

Čím som starší, tým viac zisťujem, že mi ku šťastiu stačí málo. Nepotrebujem pompézne Vianoce, ignorujem masy nešťastných obetí davového šialenstva a čím viacej toho poznávam, tým menej ma opantáva horúčkovité hľadanie pseudo-revolučnej originality v umení. Naopak ma tešia detaily, momentky, veci, čo mám rád.

V tomto smere mi americká kapela Hammer vychádza v ústrety. Desať zabudnutých skladieb ladí s mojimi hudobnými potrebami, nemusia sa falošne zaliečať, zavádzať prostredníctvom vnášania chaosu do estetických fundamentov, klamať veľkohubými prehláseniami týkajúcimi sa života, vesmíru a vôbec. Naopak, uchovávajú si svoju tvár, dobovú, úprimnú, neskalenú marketingom, ktorý dnes prevláda nad každou jednou umeleckou formou, hudbu nevynímajúc.

Na albume Hammer chytračenie nemá miesto. Sound je neuhladený, muzika tvrdá ako diamant. Počiatky 70. rokov priali fúzii hard rocku so všetkým možným, nuž to kapela mastí pekne od podlahy, zdvojené gitary zavíjajú, Hammondky napodobujú kováčske kladivo, ktoré sa môže spoľahnúť na žulovú rytmiku čoby nákovu. A do toho jačí spevák dajaké povinné slová, čuj napr. Something easy. Úvodná skladba je jednoducho esenciou všetkého, čo na rockovej muzike milujem. Aj so štipkou džezu, ale bez obvyklého mäknutia celkového vyznenia. Klavírna baladička Hot & cold sa rovnako nevyhne ostrému gitarovému sólu, táto muzika vznikala v dobe, kedy sa na nástroje hralo, nie ako dnes, kedy sú len obrazovou kulisou videoklipu k nejakej oblbovacej zvukovej koláži. Pomerne zvláštna skladba Tuane sa dostala i na singel, čo je jasný dôkaz toho, že kapela nemala ani tucha, ako robiť biznis. Inak by určite vsadili na bluesový kabaret You may never wake up (apologies to Auden & Frost). Čím tvrdšie, tým lepšie, huláka na poslucháčov rázny kúsok Hangover horns. Och, ako ja túto muziku milujem! Melodika nemusí hneď znamenať popík, Charity Taylor je toho dôkazom. A opäť tu máme aj kyselinou prežraté gitarové sólo, čo viac si priať? Možno trošku toho "bloodsweatandtearsovského" barssrocku bez dychov (!) á la Sad song, happy song. Vôbec kapela koketuje s džezovými náladami, Sweet Sunday morning poteší priaznivcov swingujúcich barových zaklínačov hadov. Ide o najjemnejšiu skladbu na albume a jej zaradenie mi ku podivu dobre padlo. Dosť bolo podriemkavania, je čas na sopečnú erupciu, cunami, uragán nazvaný priliehavo Pains & tears. Walking bass a do toho dokonca klávesovo-gitarové unisono sólo, nech mi nikto nevraví, že džez nemôže znieť poriadne nasr.. nasrdene. Album uzatvára najambicióznejšia skladba kapely. Death to a king prináša nefalšovaný classical rock. Basa podopiera klavírnu exhibíciu, až má človek dojem, že iné nástroje ani netreba. Ale treba! Postupne sa zapoja všetci zúčastnení (okrem speváka) a naservírujú správne neveselú zmes "niceovskej" nálady. Na to, že sú to "Amíci", klobúk dolu.

Skupina Hammer ma tento rok veľmi potešila, som rád, že sa dokázala vyštverať z priepasti hudobnej histórie a votrieť sa i do bratislavských obchodov (teda, jedného obchodu). Priaznivci archeológie, skúste, azda aj vás chytí za srdce.

» ostatní recenze alba Hammer - Hammer
» popis a diskografie skupiny Hammer


Colosseum - Time On Our Side
2014-12-22

Colosseum / Time On Our Side

3 stars

Colosseum je pre mňa kapela s veľkým K (teraz nemyslím na nič vulgárne). Štyri albumy z prelomu 60. a 70. rokov patria k základným kameňom progresívnej muziky, tej skutočnej, kým sa ešte za tento termín neskrývali nonsensové prírastky smetných košov. Porevolučné albumy som nesledoval, ale keď sa na Progboarde zjavili pozitívne ohlasy na tohoročný kúsok Time on our side, neodolal som a spomínané dielko som si kúpil.

V prvom rade nečakajte žiadnu Valentyne suite. Časy, kedy Colosseum ohromovala výnimočnou hráčskou zručnosťou a košatými kompozíciami sú nenávratne preč. Na rade je produkcia usadených dôchodcov, ktorí si hrajú jednoduché, džezom nainfikované, piesne vhodné na ponocovacie seansy.

Minimalistický melodický motív pretkáva úvodnú skladbu Safe as houses. Okamžite ma chytá za srdce a aj tie nijak zvlášť nepredimenzované sóla jej pristanú. Pokojné blues nazvané Blues to music obsahuje vcelku prekvapivého hosťa, speváčku Anu Gracey. Neruší, ale i tak mi ku Colosseu táto poloha nepasuje. Pokus o oživenie rockovejších nálad v The way you waved goodbye sa vydaril, opäť ma prekvapuje tá muzikantská strohosť, jasné, majstri už nemusia nikomu nič dokazovať, ale trošku sa tým vytráca tá vzrušujúca vybrúsenosť muziky hranej do posledného dychu. Aj tak je to jedna z najlepších vecí na albume. Naopak, nudná barovka Dick's licks by sa mohla pokojne zjaviť aj v rádiovom étery, nenarušila by ho. Obsahuje ešte aj ten otravný gýčový saxofón. Na druhú stranu, krásne ukazuje, ako úžasne čistý a prirodzený zvuk táto nahrávka má. Veľmi sa mi páči. City of love poteší tých, čo vedia napočítať do troch. Títo vyvolení jedinci si určite užijú rytmiku. Inak je fajn, ako sa kapela miestami vyslobodzuje z džezového oparu a snaží sa znieť hutne. Nowhere to be found, to je uspávanka. Nepamätám si, že by sa Colosseum venovala tomuto druhu muziky, skúsiť treba všetko, nuž im to doprajem. Nie je to zasa až tak zlé. Aj tak však albumu v týchto chvíľach dochádza dych, aj You just don't get it je skôr tiahla náladovka. Pokiaľ bolo jej cieľom nebudiť na jar medvede zo zimného spánku, splnila ho ako socialisti päťročnicu. Vysoko nad plán. "Radio friendly" úvod New day trošku (ale fakt iba kúštik) zavádza, celkovo skladba znie sťa by ju napísal nedávno zosnulý Jack Bruce. Anno domini má ambíciu vracať svetu náladu 80. rokov, čomu echtovne napomáha saxofón. Asi nemusím dodávať, že mi to nesedí. Kladom je zanietený spev a ku koncu sa skladba zrazu vcelku majestátne rozohní, hudobníci si spomenuli, že kedysi vedeli hrať aj viac ako len životné minimum, gitarové vrstvené sóla tak aspoň na chvíľku znejú naozaj bombovo. Záverečný "bonus" Morning story je výborný. Nečudo, ide o vekovitú skladbu už spomínaného Jacka Brucea a to znamená kvalitu.

Dobrý album odpočinkovej muziky, v časoch pokoja a relaxačných nálad mi sedí. Neodporúčam však za ním pustiť čokoľvek colosseumovské z rokov 1969-1971. Vyskúšal som to a tá priepasť je priveľká, aby som ju dokázal preskočiť.

» ostatní recenze alba Colosseum - Time On Our Side
» popis a diskografie skupiny Colosseum


Free - Molten Gold: An Anthology
2014-12-21

Free / Molten Gold: An Anthology

5 stars

Povedzme si pravdu. Free považujem za jednu z najlepších kapiel, aké kedy existovali a existovať budú. Neexistuje žiadna iná skupina, ktorá by hrala tak jednoducho, a predsa nezameniteľne, naozajstne, na doraz. Nemá veľa revivalových napodobiteľov, nemá status legendy (aspoň u nás), ale nič to nemení na tom, že v nej hrali neuveriteľne nadaní hráči, velikáni, osobnosti a tak ďalej. Stačí spomenúť mená ako Paul Rodgers, Paul Kossoff, Simon Kirke alebo Andy Fraser a každý aspoň trošku znalý rockový fanúšik vie, že je zbytočné nosiť drevo do tatranských lesov. Aj tak ho stadiaľ obratom vyvezú zástupy peniazov chtivých komerčákov, čo by všetko hodnotné najradšej spálili v pseudo-novátorských peciach novodobého pozlátka a gýču.

Free je jedna z tých skupín, ktoré som si zamiloval v puberte, keď som začínal hrať na bicie. Simon Kirke má úžasný sound, každý jeden jeho úder má presné miesto a vlastne ani neprekáža, že sa postupne zbavoval prechodov, v snahe hrať čo najjednoduchšie. A pritom to ani omylom neznie ako tupí automatickí bubeníci, tak častí v temnotách neskorších období. Že je Rodgers jeden z najlepších spevákov, asi málokto spochybní (a aj keby, nič to na mojom názore nezmení), Kossoff mal zasa veľmi zvláštny "feeling", mnohí gitaristi si na ňom vylámali zuby. I keď nie je ani rýchloprstý a ani ktovieako technický hráč. Kto by chcel vedieť, prečo je cit hudobníka nadovšetko, tu je jasný dôkaz. Inak, Fraser je jedným z mojich najobľúbenejších basákov, mal neskutočne originálny prístup k basovým linkám, radosť kochať sa rytmikou. Album som si kúpil niekedy okolo 1994/1995, ako študent som ani nesníval, že budem niekedy vlastniť dajakú záplavu hudobných nosičov s muzikou, nuž som si vyberal, ako si zadovážiť na CD to, čo mal otec po páskach. Výberovka Free, ktorá podľa skladieb obsahovala všetko to, čo som od skupiny miloval, bola preto jasnou voľbou. To boli časy, vravel som si, no dobre, mám debut Blue Cheer, výberovku Mountain, best of od Janis Joplin, Benefit od Jethro Tull, debut Wishbone Ash, výber z Deep Purple, albumy Ssssh a Cricklewood green od Ten Years After, ešte doplním Free, čosi od Roryho Gallaghera, výberovku Hendrixa, debut od Quicksilver Messenger Service, debut Led Zeppelin a budem mať všetko, čo budem kedy potrebovať! Zlaté časy, občas mi chýbajú.

Molten Gold: An Anthology prezentuje na dvoch diskoch všetkých sedem albumov kapely, dokonca pridáva aj dve skladby z prvej sólovky Paula Kossoffa. Zabalené je to v takom tom hrubom plastovom obale na dvojcédečka a nechýba parádny textovo-obrazový booklet, ktorý mi kedysi poslúžil aj ako hlavný zdroj biografie pre Progboard. Akýmsi zázrakom je na kompilácii vybrané to naj, čo kapela nahrala. A to z každého albumu. Azda jedinú vec by som zmenil, haluznú skladbu Mouthful of grass by som vymenil za Morning sad morning. To je ale jediná skladba, ktorá mi tu chýba! Z parádneho tvrdého bluesového debutu vyčnieva klasika The hunter, ktorú potom azda nikto nehral inak ako á la Free. Dvojku uvádza I'll be creepin', neskutočná bluesová masakrálna vec. Tretí album má jasného favorita v nesmrteľnom hite All right now. Ak náhodou netušíte, čo je zač, asi ste sa na Progboard zatúlali nedopatrením. Ale to nevadí, nájdite na Youtube a spoznajte základný kameň hudobnej histórie! Kapela sa čoraz viac orientovala na geniálne rockové balady, štvorka v diskografii to dokazuje ďalšou "trademarkovou" skladbou Be my friend. Album Live! neomylne vyďobal takmer všetky vrcholy, je jasné, že The hunter a All right now ostali bokom, zato tu máme neskutočnú verziu skladby skladieb Fire & Water a tiež basovým sólom obohatenú prenikavú hardrockovú pecku Mr. Big. A práve v nej Fraser ukazuje, že na to, aby bolo sólo krásne, netreba žiadne veľké a pompézne technické znalosti hry na hudobný nástroj. Stačí to mať v sebe. Kým z albumov Free je tu volený naozajstný best of, v prípade albumu Back Street Crawler to neplatí. Myslím si, že dvojica skladieb zo sólovky Kossoffa sem bola prilepená preto, lebo počiatkom 90. rokov nebolo ľahké sa k tomuto dielu dostať a lákala tým fanúšikov na kúpu. Keby tu bola geniálna inštrumentálka Tuesday Morning, bolo by to dokonalé, ale asi sa celostranová skladba nehodila do zámeru výberovky. Škoda. Nič to, máme tu ešte to naj z albumu Free at last a v neposlednom rade štvoricu skladieb z albumu Heartbreaker s Wishing well a titulnou skladbou v čele. Obmenená zostava sa vypla k maximálnemu výkonu a zanechala za dielom skupiny nádherný epitaf.

Keby sa niekto chcel zoznámiť s tvorbou jednej z najzaujímavejších blues rockový skupín, Molten Gold je dokonalou bránou do sveta, kde je všetko Free.

» ostatní recenze alba Free - Molten Gold: An Anthology
» popis a diskografie skupiny Free


Emerson, Lake & Palmer - Live at the Mar Y Sol Festival
2014-12-15

Emerson, Lake & Palmer / Live at the Mar Y Sol Festival

4 stars

Medzi moje srdcovky, na ktoré nedám nikdy dopustiť, patrí nedostižná kapela Emerson, Lake & Palmer (známa aj pod skratkou ELP) a jej fúzia rocku a klasiky. Aj keby nebol Carl Palmer mojim najväčším bubeníckym vzorom (akože je), jej prvé albumy môžu za to, že je zo mňa obdivovateľ hudby z počiatku 70. rokov a vlastne i hudobník. Preto ma správa o solídne prezentovanom bootlegu z roku 1972 nadchla natoľko, až som si Live at the Mar Y Sol Festival ’72 zadovážil do zbierky. Hrať na ostrove kdesi v oblasti Karibiku musí byť zážitok, trojica muzikantov si to evidentne užívala a ja môžem akurát slepo závidieť všetkým ich stredoamerickým rovesníkom, čo to videli naživo. Malou náplasťou mi je aspoň to, že som Palmera s Bandom videl pred dvomi rokmi v Bratislave. Ale k veci.

Zoznam skladieb dáva jasne najavo, že kapela hrala prierez dovtedajšou tvorbou, nevynechala azda nič. Je tu Take a pebble s Lucky manom v sebe, nechýba Tarkus, kompletná klasika Pictures at an exhibition a tiež jedna z najlepších vecí z vtedy ešte len pripravovaného albumu TrilogyHoedown. Jasné, ešte je tu Rondo, pozostatok Emersonovej skupiny The Nice. Tí, čo trošku poznajú hudbu ELP určite vedia, že väčšina skladieb má cez štvrťhodinu, takže si trojica virtuózov schuti zasóluje a sprzní hneď niekoľko veľkých diel takzvanej klasiky. Na hráčoch počuteľne neostala nitka suchá, hrajú dravo, naplno, za hranicami možného i nemožného, slovom, je to paráda. Emerson občas za pomoci Moogu kvíli až nad únosnú mieru, som však ochotný mu to tolerovať, koniec-koncov, vidieť ho v tranze demolovať Hammondky je fajn, keď počúvam tie jeho nálety vesmírnych telies, hneď si ho predstavím v akcii a je to. Teší ma, že Lake sa nebojí odložiť basu a zahrať si dlhšie gitarové sóla. Vzácnosťou číslo jedna je to, že slávnu baladu Lucky man hrá celá kapela a nie ako ju bežne zvykla (a ako to počuť napríklad na Welcome back my friends to the show that never ends), jednočlenne, Lake s akustikou a šlus. Rondo obsahuje bubenícke sólo. Ide o Palmera na vrchole síl, treba k tomu vôbec niečo dodávať? Výrok – čím viac, tým lepšie – si trefnejšiu definíciu sotva nájde.

Vynikajúci koncertný album, ktorý môžem iba odporučiť. Takto má vyzerať rocková hudba, žiadne okrasné zušľachťovanie, žiadny zmäkčený mejkap, naopak, sila kladiva drviaceho každučkú kosť ľubovoľnej ľudskej končatiny sprevádzaná hromobitím a krutým posmechom nad skuvíňajúcou obeťou, tak sa to robí! Predstava, že by som z podobnej muziky vyrástol, sa mi bridí.

» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Live at the Mar Y Sol Festival
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer


Moody Blues - Collected
2014-12-12

Moody Blues / Collected

3 stars

Moody Blues je známa skupina, ktorá sa nezmazateľne zapísala do sŕdc milovníkov „šesťdesiatkovej“ muziky skladbou Nights in white satin. Hoci je kapela často radená do progresívnych rockových vôd, faktom je, že jej prejav je zväčša úplne niekde inde. Ide skôr o melodicky nevtieravý pop s obľubou v orchestrálnych aranžmánoch. Hoci mám niekoľko albumov, prakticky ich nepočúvam. Chýba mi v nich dravosť, čo, samozrejme, nie je chyba kapely. Avšak v zbierke mi chýbala ich hore zmienená vlajková skladba, a preto som si kúpil aj tento trojdiskový výber Collected. Je skvelý.

Papierový rozkladací obal obsahuje okrem nosičov aj stručný booklet so základnými informáciami. Skladieb je tu až 54, sú radené takmer chronologicky (od 1967 po 2003 a za tým je ešte pár singlových skladieb z rokov 1964-1968). Navyše je tu prilepených aj niekoľko vecí zo sólovej tvorby Haywarda i Lodgea.

Vo všeobecnosti majú cédečka zostupnú kvalitatívnu tendenciu, od orchestrálnych slaďáčikov sa dostaneme k vcelku komerčným rádiovkám a tak ďalej až po ničotnú nudu nedávnej minulosti (no... už je to nejaké to desaťročie). Pár sviežich sixtiesových singloviek na záver to nezachráni.

Ale nie preto som si túto vec kupoval. Išlo mi najmä o jednu z najelementárnejších skladieb 60. rokov, ktorú milujem. Nights in white satin je skrátka esenciálny etalón šesťdesiatok. Jej smutná, ale expresívna nálada ma dojíma aj dnes. Čítal som na internete nejaké názory pamätníkov, že sa im zunovala a opočúvala, ale na sebe tento jav nevnímam. Čo sa týka ostatnej tvorby, osobne ma bavia ráznejšie veci, ako napríklad melodramatická skladba Gypsy (of a strange and distant time) alebo hoci psychedelicky hrozivá smršť Higher and higher. To však neznamená, že by sa v baladách nenašlo množstvo kúzelných melódií a nálad, za všetky spomeniem krehkú vec Candle of life a podobne melancholickú záležitosť nazvanú príhodne Melancholy man. A vôbec, vrchol si podľa mňa kapela odbila na prelome 60. a 70. rokov okolo albumov To our children’s children’s children (1969) a A question of balance (1970). Aj preto táto kompilácia nezabudla na parádnu skladbu Question, ktorá bez akýchkoľvek otázok zhrnula všetko, čo je na Moody Blues zaujímavé. Z ostatných prezentovaných skladieb spomeniem ráznu rockovicu I’m just a singer (in a rock and roll band), v ktorej sa kvíli o dušu a celkom dobre znejú aj dve skladby dua Justin Hayward & John Lodge z polovice 70. rokov. A, samozrejme, popíkový hit z polovice 60. rokov Go now sa počúva sám, podobná úprimná naivnosť šmrncnutá dobrou náladou sa v neskorších dekádach jednoducho nenájde. Vôbec sú tie prvé skladby z takzvaného Decca obdobia živelnejšie, nech už sú to „beatlesovky“ až na kosť.

Na druhú stranu, radím vyhnúť sa veciam z 80. rokov, bŕŕ.

Aj keby mi dva z troch diskov veľmi nechýbali, je to dobrý reprezentatívny výber, ktorý by mohol slúžiť pre neznalého poslucháča čoby úvod do problematiky.

» ostatní recenze alba Moody Blues - Collected
» popis a diskografie skupiny Moody Blues


Hot Tuna - The best of
2014-12-11

Hot Tuna / The best of

4 stars

S kapelou Hot Tuna som sa zoznámil niekedy v polovici 90. rokov, zaujali ma husle v hustom bluesovom virvare. Potom som o ňu dlho nezavadil, ale tento rok som sa konečne dokopal a zo zoznamu na kúpu sa dostala do zbierkotvornej poličky. Váhal som, či sa pustiť do radových albumov, napokon som volil medzi 5CD Original Album Classics a práve týmto výberom. Hádanku, čo vyhralo, azda rozlúštite aj bez napovedania.

Dve cédečka obsahujú presne tridsať skladieb z prvých ôsmich albumov vychádzajúcich v rozpätí rokov 1970-1978. Skladby sú radené chronologicky, čo je fajn, poslucháč sa bez šokov zoznamuje s postupným dozrievaním ako prejavu, tak štýlového rozpätia (od akustického k elektrickému blues, country, blues rocku i hard rocku). Booklet sa podrobne venuje histórii kapely, v podstate i skladbám, a tak to má byť.

Akustické blues dominuje prvým dvom albumom kapely, takže sa pripravte na akustickú (logicky) gitaru, harmoniku, spev a kdesi vzadu aj na utopenú basu. Druhý album prvý raz núka nielen bicie ale najmä husle známeho týpka Papa John Creacha (skladby Keep your lamps trimmed and burning a Been so long hovoria za všetko). A práve on je pre mňa hlavným spestrením „podebutových“ albumov. Veci z Burgers majú čo ponúknuť. Kapela sa vzhliadla ako v country blues, tak v parádnych hardrockovo pobluesnených hustých kúskoch. Vrcholom je vražedná skladba Ode for Billy Dean, kde si to ťažkotonážna gitara rozdáva na férovku so zachraptenými husľami (na myseľ mi prichádza kapela High Tide). Rovnako Sea child ponúka nadostač sólových ingrediencií zaobalených do mierne smútočného šatu. Bez husieľ sa všetok hurhaj sústredí okolo gitary, čoho dôkazom sú skladby z albumu The phosphorescent rat. Naliehavá rockovica I see the light sa dá opísať jediným slovom – neopísateľná! Ku koncu disku je jasné, že kapela koketuje s hard rockom, čoho dôkazom je rázny kúsok Easy now.

Keď si odmyslím záverečné tri koncertné skladby, tvorí gro druhého CD prierez tromi štúdiovými albumami z obdobia rokov 1975-1976, kedy sa kapela vnorila do vĺn gitarového hard rocku s určitým „southern“ naladením. Najvydarenejšie z toho vychádza hneď prvý album America’s choice. Jedna skladba je lepšia ako druhá, od Hit single #1 cez Serpent of dreams až po Funky #7 je to fajnová melodická muzička s ostrými gitarovými vstupmi. Následné songy znejú čoraz viac sterilnejšie, vracajú sa k blues, country a tak podobne. Celkovo je to vydarená hudba vhodná ako kulisa ku šoférovaniu. Koncertný trojlístok na záver rekapituluje kapelu čoby blues i hard rockovo činnú, dobre jej tak.

Výborný výber, uchu lahodiaca muzika, čo viac si priať.

» ostatní recenze alba Hot Tuna - The best of
» popis a diskografie skupiny Hot Tuna


Help Yourself - Reaffirmation an anthology 1971-1973
2014-12-11

Help Yourself / Reaffirmation an anthology 1971-1973

3 stars

Keď som zachytil správu, že Esoteric Recordings vydá obsažnú výberovku kapely Help Yourself, bol som na rozpakoch. Dovtedy som od kapely nič nepočul, hippiesácky obal ma lákal, náhodné komentáre na internete, že je to niečo ako Crosby, Stills & Nash, dokonca country, bol som na vážkach, či si to vôbec kupovať. Ale v obchode Roxy ma presvedčili, že to vlastne nie je úplne márna záležitosť, a tak som sa nechal zlákať.

Reaffirmation an anthology 1971-1973 núka prierez tvorbou zo všetkých štyroch (piatich, ak rátame aj voľne distribuovaný album Happy days, ktorý sa rozdával s doskou The return of Ken Whaley). Plus tu máme nejaký ten singel i skladbu z kompilácie Christmas at the Patti. Booklet nešetrí informáciami z histórie i faktografie, radosť čítať. Celkovo tu máme dvadsaťsedem skladieb, čo sa na jeden nosič, ak nie ste punkáči, sotva vtesná, nuž má kompilácia cédečka hneď dve.

Kapela produkuje pokojnú rockovú muziku s jasnou záľubou v amerických vľúdnych vodách. Keď chcete počúvať miestami až country rockové balady, jemné rockové songy, po očku pokukujúce boogie a občasnú psychedéliu, ste na správnej adrese. Naozaj má človek občas pocit, že mu hrajú CSN, napríklad skladba Old man je na nerozoznanie, pokoj, vokály, lahoda.

Nebudem sa rozpisovať o každej skladbe, dám skôr do pozornosti veci, ktoré ma dovádzajú do stavu nadšenia. A ten vo mne vzbudzujú dlhočizné rockovo nabrúsené skladby s výraznými psychedelickými vstupmi. Zlovestná deväť a pol minútová inštrumentálka The all electric fur trapper necháva priestor nekonečným gitarovým meditáciám, občas sa nálada preklopí kamsi na pláž Havaju, ale najviac ma oslovuje občasná hardrocková víchrica, radosť nechať sa vyfliaskať škrípajúcimi tónmi. Melancholická titulná skladba Reaffirmation podmanivo plynie a v strede zadumaných sólových orgií sa človek ani nenazdá a má tu opäť frenetické sústo hardrockového gitarového inferna. Vydarená je aj „béčková“ strana singlu zvaná Johnny B. Goode, čo je známy rokenrolový flák Chucka Berryho, tu v pomerne „lejzy“ verzii, zaujímavé. Ďalšia dlhotrvajúca inštrumentálna meditačka, It has to be, má uprostred aj psychedelickú hlukovú vsuvku, hneď ako začína byť neznesiteľná, našťastie skončí. Chválim cit muzikantov pre mieru. Poslednou skladbou, ktorú osobitne predstavím, je Eddie Waring. Koncertná svižná bluesrocková parádička z vianočnej bluesovej džemovačky kapiel ako Man, Help Yourself a pod. má v sebe aj kus nefalšovanej irónie. Štvrťhodinka gitarových predstavovačiek ma nikdy neomrzí.

Príjemná oddychová muzika kapely Help Yourself mi občas dobre padne, skúste, možno sadne i vám.

» ostatní recenze alba Help Yourself - Reaffirmation an anthology 1971-1973
» popis a diskografie skupiny Help Yourself


Faces - Stay with me – Anthology
2014-12-10

Faces / Stay with me – Anthology

3 stars

Pred pár dňami zomrel Ian McLagan, klávesák svojho času úspešnej skupiny Faces. Vôbec v nej hralo plno komerčne úspešných osobností, či už spevák Rod Stewart (sólista), gitarista Ron Wood (Rolling Stones) alebo hoci bubeník Kenney Jones (The Who), nuž by sa patrilo trošku zaspomínať.

Môj vzťah k skupine bol až donedávna vlažný. Už Small Faces, úspešná dobová šesťdesiatková kapelka, mala potenciál produkovať osobnosti (viď Steve Marriott), avšak jej muzika mi najlepšie padla tak akurát z rádia, kde sa občas ozve nejaký z jej známych hitíkov. Faces má Roda Stewarta, jeho hlas žeriem, ale to, čo páchal v mene ziskov, ma od neho dosť vzdialilo. Podobne Wood s Rolling Stones nie je práve terno a v neposlednej rade ma ani Jones nikdy nepresvedčil, že je roveň Keithovi Moonovi. Nečudo, že som tvorbu kapely nijako zvlášť nevyhľadával, tých pár kontaktov som prezíval a bolo. Lenže človek je tvor zvedavý. Stále vo mne rástla chuť zistiť, či by sa predsa len môj nezáujem plynúci z povrchných stykov nedal korigovať. Stewart sa dá počúvať i keď popuje o dušu, stačí mi ten jeho chripot, čo tam po nástrojovej kulise. Koniec-koncov, kto sa chce živiť hudbou a, dajme tomu, túži po sláve, nemá priveľmi na výber. S výnimkou pár šťastlivcov, ktorí nahrali svoje polhodinové testovanie nového multiefektu doma v garáži a dajaké exotské vydavateľstvo to vydalo pre úzku komunitu takzvaných „znalcov“, ktorí síce o hraní na hudobné nástroje nevedia ani ň, ale majú pocit, že je to určite veľké umenie, sa hold takzvaní profesionáli musia realizovať so všetkými kompromismi, čo ich hudobný priemysel vymyslel. Keď si k tomu pripočítam 70-te roky, a teda dobu, kedy aj komerčný rock znel šťavnato, ani som sa nenazdal a dvojdisková kompilácia Stay With Me Faces Anthology nabrala kurz priamo do mojej zbierky.

Booklet nie je práve gargantuovský, poskytuje však základné informácie s krátkym životopisom kapely a podrobnosti o skladbách. Tridsaťšesť skladieb (radené sú halabala) mapuje viac ako obsiahlo štyri albumy kapely, pričom jej najuznávanejší počin A nod is as good as a wink... to blind a horse z roku 1971 je tu celý. Doplnené niekoľkými singlovými „nealbumovkami“ a tromi koncertnými raritkami z Fillmore East z konca roku 1970 tvoria viac ako dostatočnú zásobu muziky nielen pre ochutnávača, ale i pre umierneného fanúšika. A o čo ide?

Jednoduchý veselý (blues) rock Stay with me, podľa ktorého je celá kompilácia pomenovaná, pozitívne naladí, Stewart spieva ako to vie len on. Dajaké sólové exhibície by človek hľadal ťažko, skladba túži vyplniť rádiový éter. Zároveň však znie dostatočne dravo, aby to nebol bezuzdný popík. Pri Miss Judy’s farm zbystrím pozornosť hardrocková gitara okamžite chytá za srdce hádam aj Kosteja Nesmrteľného. Pokojnejší kúsok Cindy incidentally nevybočuje z prívetivých signálov, podobne ako kulisovka You’re so rude. Prvým vrcholom kompilácie je skladba Flying. Naliehavá balada má v sebe aj akýsi pokus o inštrumentálnu medzihru po každej slohe, nechýba krvácajúci sólový dialóg klávesov a gitary, o speve ani netreba hovoriť, bomba! A nasleduje slide-pozitívna „zeppelínovská“ maškrta That’s all you need. Podobné veci by som dokázal počúvať hodiny, dni, roky, celý život. Keby som chcel definovať muziku Faces, asi by som volil etalón zvaný My faul. Skrátka strednotempová pohoda. Vítam každú snahu o gitarové intrá, Had me a real good time inak skĺzne do typickej skupinovej prezentácie. Ono sa vôbec skladby zlievajú, Richmond núka to isté v bledomodrom. Too much woman (for a hendecked man) je koncertná záležitosť a hneď je to počuť. Hustá bluesovo zafúľaná ťažkotonážna skladba s postupným nástupom gitary, spevu a napokon i rytmiky je moja krvná skupina. Takto mohli hrať častejšie. Love lives here je v podstate balada, podobne ako Debris. Prvá menovaná ma oslovuje viac. Ani ďalšie skladby nevybočujú z pohodovej nálady, či už je to Just another honky alebo On the beach. Kapela mi v týchto chvíľach pripomína Grease Band. Osobne mi režú tvrdšie bluesové kúsky á la Wicked messenger, to je žrádlo! Barová klavírna tanečná skočná (a isto by sa našli aj iné prídavné mená) veselica Too bad by prebudila aj Kukučínovho hrdinu. Rear wheel skid je ďalšia tvrďárňa a logicky ďalšia zo skladieb, ktoré milujem. Navyše je to aj inštrumentálne košatá vec. Bluesovka Love in vain uzatvára prvý disk kompilácie, ide o koncertný kúsok a tak to aj znie.

Ooh la la asi nikoho neogabe, že je dajakou závažnou suitou s obviňujúcim posolstvom voči životu, vesmíru a vôbec. Nie je. Maybe I’m amazed je hit „se fším fšudy“, prériová náladovka Memphis Tennesee neurazí, Pool Hall Richard dtto. Bad’n’ruin je šumne rozkokošená skladba, You can make me dance, sing or anything pokračuje v tradícii vľúdnych masoviek, Last orders please sa po nej opičí ako zástup hlupákov po trafenej husi. Rozmýšľam, či je potrebné písať na sto a jeden spôsobov to isté, aj zvyšné skladby sú jednoducho pohodové, nič sa v nich zbytočne nekomplikuje, takže skúsim už iba vyzdvihnúť tie kúsky, čo vybočili z radu. Ako napríklad nabúchaná bluesová slajdovka Around the Plynth, ktorá určite nadchne fanúšikov Led Zeppelin. As long as you tell me je síce spotrebný slaďák, ale baví ma. Zaujímavá je aj inštrumentálka Pineapple and the monkey a nezaostáva ani močiarny kúsok Flags and banners. Keby sa kapela viac venovala bluesovo rachotiacim kúskom á la Silicone grown, prípadne čisto bluesovým flákom typu Shake, shudder, shiver, bol by som nadšený. Muzikanti sa nikam priveľmi neženú, nuž je Borstal boys niečo ako Ferrari medzi Škodovkami. Koncertné prevedenie skladby Gasoline Alley v zložení gitara – spev je vydarenou bodkou za celou kompiláciou.

Celkovo som viac ako spokojný, pozitívne naladená muzika odpočinkového blues-hard rocku skupiny Faces ma týmto svojim prierezom tvorby presvedčila, opantala a rád sa k nej vraciam, keď mám na podobnú nekomplikovanú záležitosť chuť. Rod Stewart má božský chrapľák.

» ostatní recenze alba Faces - Stay with me – Anthology
» popis a diskografie skupiny Faces


Janus - Gravedigger
2014-09-19

Janus / Gravedigger

5 stars

Gravedigger je album, o ktorom viem presne, kedy sa dostal do mojej zbierky. Bolo to na prelome mája a júna 2007, samota doma a očakávanie prírastkov do rodiny spôsobili, že som vyšmaril bezkonkurenčne najväčšiu sumu za cédečka v mojej nakupovacej histórii. Odniesol som si za škatuľu kadečoho a kapela Janus nechýbala. Dodnes toho okamžitého skratu neľutujem.

Spočiatku sa zdá, že skupina nebude žiadna „hrmotajka“. Perkusie, akustika, úvod sklady Red sun evokujú výlet kamsi do Orientu. Ale chyba lávky! Zrazu nastúpi tuhý hardrockový ošiaľ, ktorý je spestrovaný evidentnou záľubou hudobníkov v „space“ nálade. Tomu napomáha aj žihľavová gitara zabiehajúca v sóle aj k okolitým slnečným sústavám. Záverečné pripomenutie počiatočnej meditácie sa prirodzene očakáva. Rozhodne máme čo dočinenia s jednou z najvýraznejších skladieb nemeckej proveniencie zo 70. rokov. Bubbles má jemne šesťdesiatkový nádych, spev je nasilu jemný, melodiku naskrutkovanú na kúpeľňovú psychedéliu drží nad vodou hlavne klavír. Podobne, ale viac bluesovo, so sebou zachádza znelka psychiatrickej liečebne zvaná Watch’ trying to do?. Práca s chorými zvukmi komentovaná partiou šialencov si rozhodne sťažovať nebude. Spevák by podľa mňa zažiaril v nejakej punkovej kapele. Priamočiara heavy skladba I wanna scream robí hardrockovej hudbe dobré meno. Z takýchto smrští sa rodil metal. Logicky je vrcholom albumu titulná celostranová skladba Gravedigger. Opäť tu máme meditatívny úvod lemovaný perkusiami a vybrnkávaním. Pridá sa pokojná vokálna vsuvka, skladba pridáva symfonickú omáčku a pokojne si plynie do Aleluja. Práve táto „akustická“ poloha je pre kapelu typická, však mala samostatného hráča na španielku. A má niečo do seba. Sólovú megapasáž obstaráva iba akustika pod ktorou sa občas ozvú vlny a čajky (doslova, to nie je metafora). Občas sa dostavuje náznak španielskeho temperamentu, citát z klasiky, rozhodne to nie je na škodu. Prekvapivo melancholická skladba si udržuje zvláštne napätie, ktoré ma baví, skladám pomyslený klobúk z hlavy.

Na disku sa obšmieta aj pätica bonusov. Ide o veci nahrávané Colinom Orrom v 80. rokoch, čo je vo výsledku dosť počuť. Z Hard sun je zrazu pop metal, Napalm (sticks to kids)/Watergarden má asi devastovať prítomných otravným saxofónom, inak je to vcelku znesiteľná bluesová balada. War machine je príšerná záležitosť, radšej to nebudem rozvádzať. Nečudo, že vyšla v roku 1990 na singli. Dve verzie skladby Yesterday has turned to shapeless life vznikli síce už pri nahrávaní debutu, ale tu sú prehrané v Orrovom štúdiu v 80. rokoch. Majú správne psychedelický nádych, motívov je v nich nadžganých toľko, že počuteľne trpia obžerstvom, ale aj tak by som ocenil, keby neboli nahrávané v spomínanej dekáde.

Bez bonusov by som sa obišiel, ale to nič nemení na tom, že album považujem za jeden z najzaujímavejších, čo núka „nemecká“ (Anglánov pôsobiacich na juh od Berlínskeho múru bolo v tých časoch prekvapivo veľa) produkcia.

» ostatní recenze alba Janus - Gravedigger
» popis a diskografie skupiny Janus


Quill - Quill
2014-09-17

Quill / Quill

4 stars

Quill patrí k tým zoskupeniam, ktoré som lovil ako sup čakajúci na vypustenie duše pútnika uprostred púšte. Napokon som súboj trpezlivosti prehral a vrhol sa na žijúci exemplár jediného albumu vo vydaní od Wounded Bird Records (čo je dobre, pôvodne som oblietaval okolo vydania Synton Records). Inak, kapela otvárala legendárny Woodstock a nedostala sa do filmu, tomu vravím pech.

Úvod v duchu psychedelických zvukov sa napokon rozhodne spustiť normálnu rockovú záležitosť Thumbnail screwdriver. Gitara melodicky ťahá tón za tónom, staccato v slovníku azda ani nemá. Pravda, hippiesácky nádych či už spevov alebo rôznych stop-time nálad nemôže chýbať. Nie nadarmo bola kapela na Woodstocku. Miestami je to vcelku divoká jazda, gitarové sólo naznačuje, že hard rock je esenciálny rockový štýl. Snaha o jemne nepriamočiaru rytmizáciu so zachovaním zdania súdržnej melódie sa šíri z príjemnej skladby The tube exuding s džezovým podkladom v psycho medzihre. Inak, gitarista je seriózny melodik, čo je v slušivom kontraste ku klávesom á la Doors a spevom miestami pripomínajúcom ústav klaunov. Zo šesťdesiatych rokov si vôbec skupina vyberá viac než len letmú inšpiráciu. Parádna pokojnejšia skladba They live the life je toho dôkazom. Je natoľko dlhá, že sa do nej vmestí aj postupná psychedelická inštrumentálna meditácia, ktorej dominuje, čuduj sa svete, bubeník. Nie, že by šlo o dajaké technické orgie, skôr sa kapela snaží predviesť prerod normálneho človeka na chovanca blázinca. Saxofón jednoducho musí priniesť džezovú náladu, BBY je taká „canterburská“ vsuvka, ktorá sa evidentne neberie vážne. Miestami pripomenie hoci debut Black Widow. Yellow butterfly prináša clivotu dobre známu jedincom, ktorí nenávratne prišli o niekoho blízkeho a uvedomujú si, že niektoré veci nemožno vziať späť. Too late je ďalšia jemnejšia skladba, i keď sa snaží vcelku rezko držať tempo. Záverečná dlhometrážna skladba Shrieking finally sa postupne prevtelí do hardrockovej smršte ostreľovanej rôznymi kontrastnými momentmi (krátke vpády pokoja, záškodnícka stopková prepadovka, občasná zákopová psychedélia a pod.). Keď psychedelický rock, tak takto.

Album Quill prináša poriadnu porciu staromilskej muziky. Je dokonalým produktom svojej doby a kto má čo i len trochu rád počiatok 70. rokov, ľutovať nebude. Ja teda určite neľutujem.

» ostatní recenze alba Quill - Quill
» popis a diskografie skupiny Quill


Battiato, Franco - Sulle sorde di Aries
2014-09-16

Battiato, Franco / Sulle sorde di Aries

2 stars

Battiatov album Sulle corde di aries mi bol predstavený predavačom vo Florencii s tým, že je to údajne vrcholné dielo talianskeho progresívneho muzicírovania. Dať na domorodca mi nečinilo žiaden problém, nuž sa ocitol v príručnej batožine, prežil letiskové prehliadky a dožil sa aj premiérového vypočutia u mňa doma. A čo na mňa vlastne čakalo?

Opúšťame sféru tradičných hudobných postupov a vydávame sa s výpravou na slonoch do indických džunglí. Nepríjemné zvuky divočiny neveštia nič dobrého. Z toho si však domorodci fungujúci pod britskou správou veľa nerobia a veselo si pospevujú. Sequenze e frequenze si meditatívne cvrliká, mimo klávesových a syntetizátorových zvukov si užijeme tak akurát občasný plačlivý recitál. Takéto skladby nie je problém naťahovať ako kondóm (ehm), takže kým hlavnému protagonistovi dôjde, že by bolo načim prebudiť sa z tranzu, uplynie viac ako štvrťhodina. Nasleduje Aries, zaduje severák, človek má chuť zaliezť pod perinu, vankúšom si zapchať uši a nič nevnímať. Slabé ozveny umŕzajúcich neborákov, čo nemajú teplé postele síce budia príbehy o duchoch snehových víchrov, ale bez toho sa zaobídem. Podobne ako bez zmäteného saxofónu, ktorý si letnú dovolenku asi predstavoval inak. Návrat k mešitám deklamuje Aria di rivoluzione. Postupne upadá do kómy, takže človek ani nepostrehne, že už spí pri Da oriente ad occidente. Čo je mimochodom najlepšia skladba na albume, Udržuje si istú melódiu, hoci sa cítim ako na orientálnom trhovisku.

Elektronická muzika bez väčšieho vzruchu, občas priam world music, nepatrí medzi moje oblasti záujmu, nuž tento album nebudem prehrávať príliš často. Kto však podobným veciam holduje, môže si dielo zamilovať.

» ostatní recenze alba Battiato, Franco - Sulle sorde di Aries
» popis a diskografie skupiny Battiato, Franco


Chase - Pure music
2014-09-15

Chase / Pure music

3 stars

Pure music – názov veštiaci veľké veci. Alebo nie?

Čo je nového? Zmenil sa sound. Klávesové sterilno vyšľahalo okolité nástroje ako šibač na Veľkonočný pondelok. Aj preto sa skladba Weird song #1 norí do vĺn fusion, nechávajúc brassrockovú platformu napospas osudu. Problém s hráčskou podstatou spočíva v tom, že i keď muzikanti, napr. džezoví, vybočujú k populárnym trendom, napokon sa vracajú k tomu, čo je ich srdcu blízke. Aj preto ma neprekvapuje, že sa kapelník Chase napokon vracia k tomu, čo miluje. Run back to mama má nechutný funky nádych, refrén je vhodný do tančiarní. Ospalý džez „nachlemtaných“ trvaliek na pódiu zapľuvanej knajpy (alebo soundrack k nevkusnej romantickej scéne filmu z 80. rokov) nesie názov Twinkles a tomu ja veru neholdujem. Nasleduje meditatívna, ale nie ospalá skladba Bochawa. Občas sa jej darí priamočiaro rockovať, predsa len je však v popredí džezové vytrubovanie. Peckový je klávesový sólový vstup a záverečné inferno, ktoré usvedčuje Danteho z nedostatku fantázie. Love is on the way si v pokoji buduje pozíciu na nástup mohutného spevného partu, škoda, že je spev na albume dosť v úzadí. Džezíček na záver núka Close up tight. Funky priaznivci sa potešia. Nástroje doslova ronia krvavé slzy, ako sa na správne inštrumentálne besnenie patrí.

Nepochybne kvalitná inštrumentálna vložka zachádza na môj vkus až priveľmi na džezovo-funkové scestie a aj spevu mohlo byť na tomto, mierne cez polhodinku trvajúcom, albume viac. Aj preto ho vo svojich preferenciách radím do zástupov a nie na piedestál. Avšak verím, že pre fanúšikov fusion polôh môže byť tým pravým.

» ostatní recenze alba Chase - Pure music
» popis a diskografie skupiny Chase


Chase - Ennea
2014-09-15

Chase / Ennea

4 stars

Chase po druhé.

Album Ennea otvára skladba Swanee river a od debutu je na nerozoznanie. Skladba za skladbou prináša očakávanú dávku Blood, Sweat & Tears, nič nevybočuje z nalinkovanej trasy a to je super. Toľko zaujímavej muziky pochovala túžba po chimérach, že ma kapely natoľko vyspelé, aby sa vyhli bludičkám v močiari nenaplnených ambícií, priťahujú ako mory svetlo. Vyzdvihnem aspoň hardrockovú metelicu Night, smrtiacu smršť Woman of the dark (niektoré názvy jednoducho nesklamú) a záverečnú experimentálnu partu gréckych bohov (rímski plagiátori sú uvádzaní v zátvorkách), ktorých je päť (Afrodita je na dve časti, chlipníci jedni!).

Aj druhý album kapely Chase je rovnako skvelý ako debut, kto má rád zadychčané prejavy, nešliapne vedľa.

» ostatní recenze alba Chase - Ennea
» popis a diskografie skupiny Chase


Chase - Chase
2014-09-15

Chase / Chase

4 stars

Chase som dlho poznal len z encyklopédií, dvojcédečko s tromi albumami od BGO som v obchode čas od času poťažkal v rukách, ale ku kúpe došlo až nedávno. Keďže k dychovým nástrojom necítim lásku odmalička, skôr som si k nim našiel cestu cez opatrné uznanie, že v rockovej hudbe predsa len neznejú nepatrične (vďaka Dick Heckstall-Smithovi), vyvíjam v tomto smere takzvanú zvyškovú akvizičnú činnosť, a teda nakupujem, keď aktuálne nie je na pultoch nič srdcové. Napriek tomuto postupu som si mnohé dychové zoskupenia obľúbil až za hranice bežného zbožňovania. A debut Chase nie je výnimkou.

Milostný akt veľrýb namiesto intra? Zosobnený trúbkami? Prečo nie. Inštrumentálka Open up wide je však poctou velikánom brass rocku Blood, Sweat & Tears. Čo kapelu Chase odlišuje, je dychová sekcia tvorená trúbkami. Tie sú ostré ako nenávistní anonymní diskutéri, ktorí s chuťou trepocú dve na tri o veciach, ktorým ani za mak nerozumejú. Livin’ in heat na známu štruktúru naskrutkovala spev. Aj ten je v zmysle zaužívaných klišé adekvátne basový, chrapľavý a mohutný sťa prekŕmený šéfkuchár z dôb, kedy sa z týchto ľudí ešte nestávali nastajlované televízne celebrity. Hold, Clayton-Thomas asi ani netušil, že sa stane etalónom. Hello groceries nepoľavuje v predvádzaní nabudenej muziky, nuž si na prvú pokojnejšiu skladbu musíme počkať až do príchodu Handbags and gladrags. Skočná hitovica Get it on má miestami priam hardrockový kabát, inokedy zasa skĺzava k džezovým kabaretom, tak sa to v tých časoch v podobnej muzike zvyklo. Boys and girls together si viem predstaviť v rádiách hrajúcich kvalitnú muziku, má priamy ťah a vytvára náladu kombinujúcu vážnu tvár sudcu a nostalgickú momentku spomínajúceho hrdinu, ktorý nezabránil bezpráviu. Záver albumu obstaráva päťdielna záležitosť Invitation to a river. Tá sa miestami približuje k džezovým vodám viac ako Titanic k ľadovcom, našťastie sa v tom neutápa, ale balansuje s istotou povrazolezca bez sklonov k alkoholizmu. Milujem pasáž, ktorú tajuplne obhospodaruje basa a následne sa psychedelicky rozjačia trúbky. Ono, takýchto sólo vstupov majú nástroje niekoľko. Hudobníci sa radi predvádzajú, dokonca aj tí, ktorých muziku definujú predaje, akurát to musia tajiť. V prípade Chase našťastie nebolo treba robiť podobné kompromisy. A má to ešte jednu výhodu, rýchlo sa upchá jedna strana platne a album je nahraný „cobydup“.

Dýchavičný rock snažiaci sa schúliť džezu pod sukne ma, keď mám na podobné rodinné drámy náladu, baví. Chase navyše disponujú jednou z najjedovatejších dychových sekcií, aké som kedy počul, klobúk dolu. Priaznivci brassrocku si prídu na svoje.

» ostatní recenze alba Chase - Chase
» popis a diskografie skupiny Chase


Procol Harum - All this and more... A 4-disc compendium
2014-09-14

Procol Harum / All this and more... A 4-disc compendium

4 stars

Procol Harum patrí medzi ti zaujímavejšie skupiny, ktoré v 60. rokoch zrodila košatá britská scéna. Tri cédečka a jedno DVD zdužené pod názvom All this and more... a 4-disc compendium ponúkajú príjemnú dekoráciu poličky (tvrdý rozkladací obal, knižka na dlhé nudné večery k tomu) a ešte aj množstvo podmanivej melodickej muziky na počúvanie i pozeranie. To celé bez obligátnych prvoplánových komerčných „sixtýs-štandardov“.

Žiadna reprezentatívna kompilácia zo 60. rokov nemôže opomenúť skladbu skladieb, úžasne posmutnenú klávesovú baladu A whiter shade of pale, nuž tento singel otvára aj prvý disk boxu. Kto vie, ten nemusí hľadať pozornosť bulváru na extrémnych koncoch hudobného spektra, aby zaujal inak ako muzikou. Lime street blues je prekvapivo skočný bluesový kúsok. Ďalšia vážna skladba, hnaná tentoraz klavírom, je Homburg. Singlové veci uzatvára In the wee small hours of sixpence. Je to o chlp svižnejšia záležitosť, cítiť z nej 60. roky, ale v tvare, ktorý mi je blízky. Debutový album Procol Harum zastupujú tri skladby, všetky príjemne chmúrne, posadené a špinené bluesovou gitarou Robina Trowera. Cerdes (outside the gates of), Salad days (are here again) a Repent Walpurgis predstavujú to najlepšie zo 60. rokov. Toto je rocková muzika bez náznaku dobového davového šialenstva a to mi imponuje. Album Shine of brightly jednoducho musí reprezentovať titulná skladba. Má v sebe klasickú anglickú atmosféru, ide takmer o rádiovku, ale opäť je v nej niečo, čo ju vyčleňuje z davu. Sedemnásť minút vtelených do piatich častí ponúka jedna z prvých artrockových megaskladieb In held 'twas in I. Koláž dobovej pop-psychedélie, orientálnych prvkov, vaudeville, blues i rocku si právom zaslúži pozornosť progresívne orientovaných fanúšikov. Niekoľko násilných pasáží má očakávaný účinok, poslucháč sa strhne. Ale hlavný klad skupiny tkvie v úžasných melancholických kolážach, smútok i clivota nikdy nezneli tak romanticky. A salty dog je klasika, album je zastúpený trojicou skladieb (vrátane titulnej), ktoré sú zväčša pokojné. Béčko singlu Lone gone geek znenazdajky vrhne kapelu v ústrety hard rocku. Hutná gitarová smršť nemá chybu. A sme v roku 1970, trojica rockových kúskov z albumu Home začína ukazovať, že Trower postupne utláča klávesy a o chvíľu z neho bude sólista. Na druhú stranu, gitarový hard rock kapele svedčí, vypočujte si podmanivú pecku About to die.

Druhý disk začína skladbou z albumu Home zvanou Your own choice. Ide o pokojnejšiu náladovku s harmonikou. Broken barricades je zároveň skladba i album, ako jediná reprezentuje posledný Trowerov zárez s Procol Harum. Je to vcelku pokojná „keltská“ balada, gitara je v pozadí. Vôbec sa upokojenie premietlo do albumov Grand hotel, Exotic birds and fruit a Procol’s night, ktoré si uzurpujú hneď desať skladieb (tri, tri a štyri). Počúvajú sa príjemne, stále v nich ihrá iskierka mágie, ktorú má kapela prirodzene v krvi. Občas prebleskne náznak temnoty (The thin end of the wedge, Pandora’s box), ale prím hrá nenáhlivá majestátna poloha, s ktorou by kapela síce nevyhrala prvé miesto v Kámasútre, avšak majstra robí špecializácia, nie všehochuť. Kapela to občas poriadne rozpumpuje (Fool’s gold), prípadne si strihne čosi ako blues (Taking the time), dokonca riadnu hardrockovicu (The unquiet zone), aby sa poslucháč nezačal nudiť. Skok v čase nás dovedie na počiatok 90. rokov, veci z albumov The prodigal strangers (1991) sú tu tri, z toho dve z koncertu z Utrechtu. The well’s on fire (2003) núka dve skladby z poslednej štúdiovky. Z nálady cédečka nevybočujú. Na záver je tu klasika. Blue Danube vracia kapelu do polovice 70. rokov a poteší najmä takzvané „classical“ v nás.

O tom, že kapela nestratila nič na svojom prejave ani na pódiách, nás presvedčí tretí disk obsahujúci štrnásť skladieb z rokov 1969, 1970, 1971, 1973, 1974, 1975, 1993 a 2007. Dostávame tak dokonalý prehľad o tom, ako sa rôzne zostavy prezentovali fanúšikom bez skresľujúcej štúdiovej omáčky. Niektoré skladby doteraz oficiálne nevyšli, celkovo ide o materiál, ktorý dopĺňa predchádzajúce disky a presvedčí aj neveriacich Tomášov, že rocková melodika nemá s vyprahnutým popom nič spoločné. Stačí si pustiť hoci mrazivú bluesovú baladu Crucifiction lane a kto má uši, počuje. A to ani nevravím, že poriadny bluesrock znie najlepšie naživo. Rambling on by mohla rozprávať... Asi nikoho neprekvapí, že obe zmienené skladby sú z roku 1969 a gitaru týra Trower. Orchester svojho času patril k povinnej výbave každej kapely, ktorá chcela dokazovať svoju serióznosť, nuž ani Procol Harum nezaostávala a dôkaz si vypočujete hoci v TV Ceasar/Rule Britannia. A viete, čo žeriem najviac? Whiskey train, svižný gitarový bluesrock, ktorý pre mňa osobne bude vždy srdcovkou (bubenícke sólo je samozrejmosťou).

DVD núka pohľad na niekoľko koncertov, z dánskej televízie v roku 1974, z Kodani z roku 2001, z Union Chapel z roku 2003, z Isle of Wight z roku 2006 a v neposlednej rade z toho istého roku aj so symfonickým orchestrom z Ledreborgu. A práve toto vystúpenie je vrcholom DVD. Už dávno sa mi nestalo, že ma chytilo nejaké hudobné video, ale malebné zámocké lúky s dokonalou hudbou by som veru rád absolvoval. Zamiloval som sa do vskutku premakaných orchestrálnych aranžmánov, speváckych zborov, dokonca kovadliny... A v čele stojí dirigent, ktorý si to užíva azda najviac, postupne z neho vznikne Joe Cocker metajúci sa čoby vizuálny dablér ľubovoľného sólistu. Toto jednoducho treba vidieť! Inak, dve skladby na DVD sú z albumu Something magic (titulná kompozícia s orchestrom je božská) z roku 1977, ktorý na predchádzajúcich cédečkách nie je zastúpený vôbec.

Procol Harum dokázali skĺbiť dvoch klávesových hráčov a gitaristu spôsobom, ktorý berie dych ešte aj o polstoročie neskôr. A na staré kolená je to rovnako veľkolepá šou ako zamladi. Kto sa chce zoznámiť s velikánmi, týmto boxom chybu nespraví.

Inak, je zaujímavé, že koncertný disk i DVD ponúkajú (až na vzácnu výnimku) iné skladby ako štúdiové disky, takže na nejakú repetíciu zabudnite. Dokopy ide o vydarenú antológiu, ktorú jednoducho treba nasávať vcelku. Vzácny to jav.

» ostatní recenze alba Procol Harum - All this and more... A 4-disc compendium
» popis a diskografie skupiny Procol Harum


Battiato, Franco - Pollution
2014-09-11

Battiato, Franco / Pollution

3 stars

Na poslednej ceste do Florencie som obiehal miestne obchody s cédečkami, reku, čo si tak vezmem na pamiatku. Žiaľ, taliansky progresívny rock bol dajako vybrakovaný, nuž sa pýtam predavača, čo by mi tak odporučil. To i hento som už mal, nuž mu neostalo iné, než vytasiť Franca Battiatta, reku, prvé albumy sú základným kameňom talianskej progresívnej, dokonca avantgardnej muziky. Dosiaľ som o ňom iba čítal, tak som sa rozhodol skúsiť šťastie.

Už úvodná koláž kadejakých husličiek, orchestra a pod. dáva tušiť, že album Pollution bude trošku uletený. Keď do toho začne Battiato recitovať, je vymaľované. Ostrý sek a nástup gitarovo-zvukovej tvrďárny katapultuje skladbu Il silenzio del rumore kamsi k spacerocku. Battiato dosť stavia na repetícii, pričom jeho na všetko odhodlané klávesy nemožno prepočuť. Krátka hluková erupcia 31 dicembre 1999 – ore 9 nemá s muzikou nič spoločné, našťastie, pár sekúnd uplynie v okamihu a prichádza vrcholná skladba albumu, klasikou načuchnutá melodická záležitosť Arkenames nemá chybu. Troška orientu, troška schízy, podobnú muziku neskôr produkoval Steve Hillage, akurát tu dominujú klávesy. Zvuky z vesmírnej rakety v dobovom sci-fi filme vybľakujú v skladbe Beta, zdatne im sekunduje trhovník s ambíciou kázať v svätostánku ľubovoľnej cirkvi. Napokon sa to zvrhne na celkom pokojnú meditačku, akési žieňa sa učí rozprávať, ale ostane pri „aákaní“. A v pohode pokračuje i Plancton. Nie, že by som takéto dumky bez dua basa-bicie musel počúvať každý deň, ale občas sa aj elektronika dá zniesť. Šum vĺn otvára titulnú skladbu Pollution, ide o ďalší z nezastaviteľných „spejs džemov“. Minimalizmus z toho pučí ako burina v záhrade, našťastie sa to nezredukovalo na jeden tón na hodinu. Najsilnejším momentom skladby tak ostáva spev, ktorý má v sebe niečo naliehavé a postupne ho dopĺňajú mrazivé klávesové víchry vrátane klasickej rytmiky. Vo výsledku tu máme druhý vrchol albumu. Nechýba aj rýchla sólová pasáž ako vystrihnutá z dajakého hardrocku. Mňam. Ešte aj tá žblnkajúca elektronika ma neodrádza. Záverečná chvíľka nepokoja v zvukovej koláži Ti sei chiesto quale funzione hai? na tom nič nezmení, hoci podobné experimenty ma neoslovujú.

Toto je typ hudby, na ktorý si musím zvykať a v tomto prípade sa to podarilo, čo nie je ani zďaleka pravidlom. Aj preto toto dielko hodnotím ako zaujímavý prírastok do mojej zbierky určený na chvíle nezvyklých nálad. Rozhodne neodporúčam protivníkom elektroniky, byť ide o ročník 72.

» ostatní recenze alba Battiato, Franco - Pollution
» popis a diskografie skupiny Battiato, Franco


Zior - Zior
2014-09-11

Zior / Zior

4 stars

Debut britskej kapely Zior z roku 1971 obsahuje dvanásť skladieb, ktoré máju spoločné to, že ide o:
a) gitarový blues-hardrock s kyselinou prežratými sólami,
b) škrípavý spev korenený sem-tam viachlasými refrénmi,
c) klávesový ošiaľ redukovaný na úroveň hutných sprievodných Hammondiek.

Ba čo viac:
d) všetky skladby sú jednoduché a nepárajú sa s tým,
e) žiadna siahodlhá onánia nemá na albume miesto skladby sú typické „trojminútovky“.

Z uvedeného je jasné, že kapela by sa nestratila ani na druhom brehu Atlantiku. Hneď na začiatku musím vyzdvihnúť náladu celej dosky. Vždy ma pozitívne nabudí, dobre sa mi pri nej relaxuje. Na prelome 60. a 70. rokov mi imponuje gitarový zvuk, tie sóla by spôsobili samovoľné vypadávanie zubov, tak sú driapajúce. Počet melodramatických balád je úspešne redukovaný na počet dva. A to do toho rátam aj pomalšiu skladbu New land. Keď už som ju zmienil, ani tej to nevydrží, bluesrocková formulka s flautou v popredí rozčesne túto skladbu ako drôtená kefa zažranú špinu od riadu. Ono to blues nemožno vyhnať zo žiadnej podobnej muziky, nech už si uháňa ako sa jej zachce. Aj preto sa dostávam do extázy pri skladbách ako Now I’m sad (nechýba harmonika) alebo hoci Give me love. Najambicióznejšou skladbou albumu je rozkúskovaná psychedelická klávesovka Quabala. Hold, drogy a vesmírne inžinierstvo šli počiatkom 70. rokov ruka v ruke s umením. Inak, skladba Before my eyes go blind akoby vypadla z albumu Atomic Rooster s Farloweom v čele, až na to, že tento jav sa na platne dostal až v období rokov 1972-1973. Nič z toho nevyvodzujem, ale je to fajn, že takáto muzika vznikala nezávisle na sebe.

Gitarový priamočiary hardrock so zachripeným spevákom zvládam počúvať v akomkoľvek množstve, nuž mi album Zior uteká ako zajac vlkovi v No počkaj! Chuťovka.

P.S. Aby som nezabudol, na cédečku mám aj jeden bonus Cat’s eyes, dojem z dosky nenarúša.

» ostatní recenze alba Zior - Zior
» popis a diskografie skupiny Zior


Status Quo - Ma Kelly's Greasy Spoon
2014-09-11

Status Quo / Ma Kelly's Greasy Spoon

3 stars

Album Ma Kelly’s grease spoon od Status Quo som donedávna nikdy nepočul. Doma sme ho nemali ani v detstve a ani potom. Dog of two head bola vysnívaná méta, inak som so skupinou zápasil štýlom – sladké (Are you growing tired of my love), jednotvárne (Down down), komerčné (In the army now).
Moje dojmy sú čerstvé, ale so Status Quo našťastie človek nemusí naštudovať množstvo samožerskej literatúry, manifestov (často písaných pôvodcami diela) a pod., aby mohol nadobudnúť pocit, že je povolaný čo i len vysloviť meno interpreta. A už vôbec pri nej netreba pomerať, kto ďalej dociká a kto-čo údajne dokázal, aby sa k tejto muzike mohol vôbec priblížiť. Občas je to príjemne uvoľňujúce.

Spinning wheel blues je presne to, čo hlása názov. Svižné blues s nezameniteľným tenkým hláskom za mikrofónom. Jednoduchosť, popri ktorej jednobunkovec vyzerá ako ekosystém planéty, srší z pohodovky Daughter. Jedna vyhrávka a už to jede. Kvitujem klávesové vsuvky. Ako ma sladké 60. roky až tak neberú, tak sa v nich úžasne vyváľala krehká nuda Everything. To svižná hardrockovica Shy fly je, ako sa vraví, iná káva. Neboli by to „Statusáci“, keby sa slohy nesnažili raziť si cestu s vervou buldozéru a refrény sú chytľavé ako pohlavné choroby. A aby toho nebolo málo, nasleduje (April) Spring, Summer & Wednesdays. Ten názov si zapamätajte, posadené tempo, hutná (na pomery kapely) hardrocková atmosféra, ide o prvý vrchol albumu. Nechýbajú dokonca stopky, zmeny, a teda všetko to, čo si s údajnou „kolovrátkovou“ kapelou bežne nespájate. Junors wailing je skladba, ktorú som spoznal vďaka kapele Steamhammer, je to nekompromisná „creamovská“ bluesrocková rifovka, ako sa patrí. Nuž ani Status Quo nemá na výber a hrá o dušu. Pohodovo rozkolísaná perkusijno-akustická vec Lakky Lady s havajskou gitarou ma necháva bez záujmu. Pravým opakom je hardrocková rezačka Need your love. Je sranda počúvať tenký hlások obkolesený rytmikou s vlastnosťami mažiaru a rifmi určenými na štiepenie žulovej steny v kameňolme. Lazy poker blues dostojí svojmu názvu, pomalé blues môžem vždy, čo je fasa, je, že skladba občas svižne nabehne, aby poslucháč nezaspal. Čo ma však šokuje, je záverečná skladba Is it really me/Gotta go home. Pôsobí ako z inej planéty, znie ako Uriah Heep, dokonca je jedna sloha nasekaná nadrobno a nepravidelne, akoby sa niekto snažil hrať artrock. A potom nastúpi svižný rokec s nekonečnými sólami, však má skladba takmer desať minút. Na koncertoch ju vraj naťahovali aj na pol hodinu. Priznávam, v tej dobe by som si kapelu rád pozrel naživo. Najzábavnejší moment nastane, keď sa gitarista rozhodne zahrať jeden známy motív z klasickej hudby, pričom na prvý raz sa mu to nepodarí, chvíľku sa ticho chystá na reparát a následne to dá. Počuť, že to nahrávali pekne naostro, žiadne štúdiové kúzelníctvo zamerané na prekabátenie poslucháčov sa nekonalo. Najlepšia skladba kapely, akú som kedy počul ma necháva v permanentnom nadšení, a to od muziky neskromne požadujem.

Na CD z roku 2003 je desať bonusov, vcelku zbytočných.

Ma Kelly’s grease spoon je dobrý album kapely v rozpuku. Pripomína mi Hellbound train od Savoy Brown. Nie muzikou, ale tým, že je to príjemná záležitosť s jednou geniálnou skladbou v popredí (a na záver). Rozhodne ma baví.

» ostatní recenze alba Status Quo - Ma Kelly's Greasy Spoon
» popis a diskografie skupiny Status Quo


Quella Vecchia Locanda - Il tempo della gioia
2014-09-05

Quella Vecchia Locanda / Il tempo della gioia

4 stars

Il tempo della gioia je druhým albumom vynikajúcej talianskej skupiny Quella Vecchia Locanda a zároveň prvým, ktorý som mal tú česť počuť.

Päť skladieb veští dlhé košaté muzicírovanie a pozvoľné budovanie atmosféry, čo platí do bodky pre ospalý úvod skladby Villa Doria Pamphili. Akokoľvek sa mohutné nástupy časom dostavia, kapela za dva roky opustila rockovú neuhladenosť a znie mi až priveľmi „akademicky“. Nie je to chyba, hold, ide o artrock, k tomu túžba pôsobiť strojene patrí. A forma di... pokračuje v pozvoľných úvodoch, niečo mi vraví, že mierna obmena zostavy vytesnila nezbednú iskričku skoršej tvorby. Naproti tomu pribudlo sláčikov, nechýba dokonca akýsi chór. Aby sa nepovedalo, terapeutický utišujúci tón drží aj titulná skladba Il tempo della gioia. Pravda, napokon sa roztopašne rozbujnie inštrumentálne (i vokálne) vyhrávanie, takže si na svoje prídu priaznivci nepriamočiarych (bacha, nie pokrivených) metód. Džezový klavír s husľami nasmerujú Un giorno, un amico kamsi k meditatívnym vlnám „vážnej“ hudby. E accaduto una notte nevybočuje z radu, na nejaké tvrďácke rinčanie zabudnite, tu sa bude polihovať na pohovkách a v obkolesení vnadných otrokýň (alebo otrokov, podľa preferencií) konzumovať exotické ovocie zapíjané lahodným mokom podľa vlastného výberu.

Hoci som album spoznal skôr a vraví sa, že prvá láska je neopakovateľná, debut si ma získal o čosi viac. Nič to nemení na tom, že ide o výbornú melodickú muziku s klasicistickým podtónom. A to ja môžem.

» ostatní recenze alba Quella Vecchia Locanda - Il tempo della gioia
» popis a diskografie skupiny Quella Vecchia Locanda


Quella Vecchia Locanda - Quella Vecchia Locanda
2014-09-05

Quella Vecchia Locanda / Quella Vecchia Locanda

5 stars

Ku Quella Vechcia Locanda ma doviedlo webové sídlo progarchives.com. Kedysi dávno (včuleky už nie, preveril som si to, prepadol sa, aj s nasledovníkom, kúsok nižšie) svietili oba jej albumy v Topke talianskej progresívnej scény hodnotenej prispievateľmi. Ťažko sa mi zháňala, ale napokon som sa dostal k druhému albumu a v Taliansku na služobkách som vyňúral aj eponymný debut. Dodnes si za to gratulujem.

Klasickou hudbou ovplyvnená prezentácia je samozrejmosťou, vynikajúce je, že kapela ma k dispozícii huslistu. Prologo ma unáša niekam medzi ľudovú veselicu a lov medveďov. Talianska melodika artrockerom tej doby vlastná sa snúbi s razantnými prejavmi a tie sa nechávajú umlčať lyrickými (nech sa furt nepoužíva podobný nič nehovoriaci hudobný termín epika) medzihrami. Un villagio un’illusione začína, sťaby sa otvárali hradné slávnosti, rytieri sa pekne-krásne potlčú do bezvedomia, čomu napomáha rázna „tullovská“ hudobná nádielka. Chvíľka pastorálnej nálady sa vtelila do hôľnej clivoty skladby Realia. Pastierik si polihuje v tráve, až nastúpi svorka vlkov, je to pekne monumentálna balada. Do mrte gulášový nástup Immagini sfocat napokon ovládnu husle, zrýchlia niekam na úroveň formuly, čím spustia lavínu kadejakých zmien, ktorými je skladba obdarená ako kedysi Pamela (starší určite vedia, o čom je reč). Rockuje to na jednotku, oproti napríklad Premiata Forneria Marconi je QVL dravšia. Jethro Tull (tá flauta si to koleduje) ako z partesu okato vytŕča z Il cieco. Priam gýčová husľová dohra k tomu napočudovanie pasuje. Dialogo sa nesmelo, ale o to razantnejšie, vydáva do nepoznaných fusion oblastí, moog piští ako prefajčená krysa, keď už si myslíte, že to kapela doklepne až do konca, prichádza upokojenie a romantika, akú zvládnu prezentovať iba Taliani. Verso la locanda patrí k výstavným kúskom talianskej podoby artrocku. Zmien je tam nadostač, ale pritom nejde o pársekundové tiky neboráka na elektrošokoch, naopak, každý (pokojný, smutný, divoký, rázny) motív má čas príslušne vyniknúť. Nepokojne pokojná dumka Sogno, risveglio e... by rozplakala aj živočíchy neprodukujúce slzy. V dobrom. Clivota nikdy neznela podmanivejšie. Že sa dá záverečná skladba vygradovať iba klavírom a husľami, bez obligátnych elektrifikovaných rambajzov, je týmto dokázané. Doplňte si občasný naliehavý taliansky spev (azda to inak ani nevedeli) a máte tu efekt hodný cholesterolu v tábore ligy pre nadrozmernosť.

Debut Quela Vecchia Locanda radím medzi najlepšie talianske artrockové albumy, aké som mal možnosť spoznať.

» ostatní recenze alba Quella Vecchia Locanda - Quella Vecchia Locanda
» popis a diskografie skupiny Quella Vecchia Locanda


Trifle - First meeting
2014-08-28

Trifle / First meeting

3 stars

Album First meeting anglickej skupiny Trifle zapadá do prekvapivo dlhého radu brassrockových telies z prelomu 60. a 70. rokov. Za všetky možno spomenúť Satisfaction, Heaven, Walrus alebo hoci Rob Young Band.

Deväť skladieb znie tak, ako sa na správnu dychavičnú kapelu patrí. Úsečná gitara si vymieňa šteky s dychmi za pohodového tempa, skladbe Alibi Annie však kraľuje veľmi zaujímavé klávesové sólo. Home again je pokojná záležitosť, znie miestami až priveľmi džezovo. Úžasne chytľavá dychová melódia (neskôr do nemoty nanákaná vokalistami) kraľuje skladbe One way glass, kiežby takéto skladby zneli v dnešných rádiách. Každý, kto sa trošku orientuje v rockových kapelách s dychovou sekciou, vie, že okrem mohutného hlasu za mikrofónom táto muzika tiahne k pomalším a pokojnejším skladbám, ako je napríklad But I might die tonight. Zaujímavá je inštrumentálna náladovka Is it loud?, ktorá ani náhodou nie je hlasná, skôr meditatívne ospalá. Old fashion prayer meeting má pomerne veselý nádych, nečudo, že sa zjavila aj ako singel. New religion stavia na bluesovom gitarovom rife, sťaby sa na nás vrhli Cream s dychmi. Asi netreba dodávať, že ide o najlepšiu skladbu albumu. Devil comin’ je podobne skvelá vec. Akurát buduje temnú atmosféru za pomoci akustiky a perkusií, paráda! Album finišuje kratučkou akustickou dohrou Candle light, čo k nej dodať.

Azda iba toľko, že na CD od Esoteric Recordings album viac ako slušne dopĺňa parádna skladba Dirty old town spolu s inou verziou hitovo zaonačenej Old fashioned prayer meeting, ktorá je oproti albumovej verzii trošku temnejšia.

Vo výsledku tu máme ďalšiu dobrú dosku, ktorú si občas rád pustím.

» ostatní recenze alba Trifle - First meeting
» popis a diskografie skupiny Trifle


Mayall, John - A special life
2014-08-28

Mayall, John / A special life

3 stars

V roku 2009 vydal veterán bluesovej scény John Mayall fenomenálny album Tough, nuž očakávania ohľadom ďalšej radovky, novinky A special life, boli obrovské. Dokáže si udržať zostavu? Nasadenie? Šťavu?

Zostava je nezmenená, to je rozhodne dobrá správa. Athas, Rzab a Davenport sú presvedčiví borci, ktorým netreba nič vyčítať. A to ostatné? Úvodné neunáhlené blues Why did you go last night je spestrené ťahacou harmonikou a zdvojeným spevom, Mayallovi dofarbuje prejav hosťujúci C. J. Chenier. Oproti minulému albumu je to však až priveľmi pokojné. Speak of the devil naberie na otáčkach, Athas sa vracia k „vaughanovskému“ prejavu, čo je super, kopa gitár nie je nikdy na škodu. Harmoniková „rašpľovka“ That’s all right má nefalšovaný americký cit, úžasné, ako to Mayallovi svedčí. Podobne ako jeho vlastná temnejšia dumka World gone crazy. Posadené blues Floodin’ in California si udržuje ťah a z kapely sála pohoda, ktorú by jej závideli mnohí pódioví trémisti. Big town playboy si nevzrušene klusá v ústrety pozitívnym náladám. Muzikoterapia by si z nej mohla brať inšpiráciu. Titulná skladba A special life má úžasné tempo, akoby sa lenivo šinula, pritom o nejakom slaďáku, tobôž uspávanke, nie je ani reči! I just got to know je priam mohutná skladba, na pomery albumu. Heartache je pokojná balada na ospalé posedenie nadránom kdesi v zapadnutom podniku. Klavír pripomína pád kvapiek na obločnú rímsu (ako je to klišé, tak je to výstižné), gitara je niečo ako budíček, Athas na driemanie neberie ohľad. Ďalšie mohutné blues Like a fool si vypomáha nielen razantnou gitarou, ale i staromilskými klávesmi, Hammondky, žiaden „syntyzvuk“ neprekoná. Poslednou (a zároveň najdlhšou) skladbou na albume je Just a memory, typické ultra-pomalé bluesové stekanie do nenávratna. Zo skladby cítiť osudovosť, čo je esenciálna vlastnosť bluesovej muziky. Je jasné, že o nejaké novátorstvo na albume nezavadíte. Všetko je povedomé, známe, priateľské. Mayall hojne ťuká do klavíru, dúcha do harmoniky a v neposlednom rade spieva tak, ako nik iný na svete. Je zaujímavé, že až šesť skladieb pochádza z pera samotných hráčov, čím sa celý album javí na Mayallove pomery ako autorský. Nie, že by na tom záležalo, ale je to potešiteľné.

Aj keď toto dielo nedosahuje kvalít svojho predchodcu, je to ďalší presvedčivý zárez do Mayallovej vrchovato orezanej pažby. Kto by nechcel byť takto životaschopný aj po osemdesiatke?

» ostatní recenze alba Mayall, John - A special life
» popis a diskografie skupiny Mayall, John


Nine Days’ Wonder - We never lost control
2014-08-28

Nine Days’ Wonder / We never lost control

4 stars

Nine Days’ Wonder patrí k tým zaujímavejším nemeckým zoskupeniam 70. rokov, takže by som ho rád pripomenul aspoň pár slovami k albumu We never lost control.

Ťažká rocková nálada sa rozhodným krokom vteperí do éteru, Days in bright light poteší najmä hardrockového fanúšika, mne by sa páčilo, keby kapela najala lepšieho speváka. Vo všeobecnosti sa hudba mierne „znormálnila“, skladby sú prevažne v rádio-friendly dĺžke, ale do rádia by ich nepustili ani v čase vzniku, nieto ešte dnes. Schválne strojený vokálny prejav kontrastuje aj s inak pokojnou baladou Fisherman’s dream. Niečo medzi stretnutím džungľových šamanov, džezových dýchavičných „dujcov“ a partie vlasatých dobrovoľníkov testujúcich účinky LSD sa snúbi v huriavku Andromeda nomads. The great game je naozaj veľkolepá hardrocková sekaná, na odľahčenie je tu hravá skladba Angels due to arrive, navrátili sa aj niektoré „od veci“ vsuvky známe z debutu. Najdlhšie si poslucháčovu pozornosť uzurpuje We grasp the naked meat, deväť minút dovoľuje skladať koláž kadečoho, od jemných pasáží až po totálny mišmaš, džezové uvoľnenie sa miestami spolčuje s psychedelickými útokmi, slovom, krautrock ako vyšitý. Záverečný kúsok Armaranda spočiatku naberie na obrátkach, nech sa poslucháč dostane do záverečného tranzu a tu zrazu – pád. Práca s kontrastnými plochami kapele vcelku ide, takže sa jej logicky neštíti až do konca.

Nemecká ťažkotonážna parta Nine Days’ Wonder sa s tým nepára ani na druhom albume, akurát ubrala na úletoch a to ja môžem.

» ostatní recenze alba Nine Days’ Wonder - We never lost control
» popis a diskografie skupiny Nine Days’ Wonder


Far Cry, The - The Far Cry
2014-08-27

Far Cry, The / The Far Cry

4 stars

Náhodným prehrabávaním sa v obchode s cédečkami mi do ruky padol jediný album kapely Far cry z roku 1968. Na zadnej strane biele na modrom stálo – porovnateľné s Captainom Beefheartom a Blood, Sweat & Tears. Práve som nebol v nálade na podobné prejavy, nuž som nosič vrátil do regálu. Ale nedalo mi to. Starinky z USA sú pre mňa niečo ako súkno pre býka, Beatles pre masy... Takže som sa napokon (po medzihre na progboarde) do obchodu vrátil a album The Far Cry uzurpoval pre svoju nesúčasnú zbierku.

Keby ste náhodou verili reklame, odporúčam si pustiť tento album. Prirovnanie k dvom zmieneným interpretom/kapelám pokrivkáva na obe nohy. Sedem skladieb však preto vôbec neznie zle. Naopak. Temnota, že popri nej Mordor vyzerá ako Florida počas letného dňa, sa prelieva celým albumom. Gitara škrípe ako zbor zubných protéz fanúšikov futbalového mužstva, ktoré práve dostalo gól, zvyšok nástrojov by mohol demontovať nepotrebné cestné komunikácie, no a spev... Takto, pokiaľ máte pocit, že spevák by mal dokazovať, že sme sa vyvinuli z opíc, najlepšie paviánov alebo vrešťanov, asi oceníte umelecký zámer. Podľa môjho názoru ten chlapík jednoducho nevie spievať, tak reve a ziape bez ohľadu na tóninu, len aby to znelo strašne závažne. Pokiaľ poznáte taliansku skupinu Jumbo a album DNA, dostanete krásny kontrast, o čo sa tento kazisvet snaží. Márne. V svižnej skladbe Shapes si tejto úplnej absencie akejkoľvek schopnosti spievať užijete nadostač, takže pomalá hutná záležitosť Midnight juice ponúkne pomerne dosť inštrumentálnych pasáží. Ale nebojte sa, demolátor hlasiviek sa tiež odbaví dosýta. Bluesové bahno rozrýva neurotický saxofón, vrcholom je však siahodlhá gitarovo-klávesová onánia, milujem ten špinavý zvuk, ktorý sa už na dnešných nahrávkach nevyskytuje, ešte aj imitátori majú smolu, dnešná technika síce napodobuje verne, ale je rozdiel ufúľať sa vonku v prírodnom prostredí a v riadených laboratórnych podmienkach. Psychedelické vraždenie bezmocných nemluvniat nikdy neznelo presvedčivejšie. Brutálna meditačka Dream? by zahnala na útek vyhladovaného grizlyho, spevák nasadzuje priam hrobový hlasisko, k hardrockovým vsuvkám sa hodí. Predstavte si, že vás pred operáciou nedostatočne uspia a vy si uvedomujete celý zákrok, akurát sa nemôžete ani pohnúť. Zhruba také pocity vyvoláva sadistické gitarové sólo. Aby toho nebolo málo, bubeník si tiež vymláti súpravu v sóle, ktoré má dobový punc daný Gingerom „Toadom“ Bakerom. Hellhound je blues skočného tempa, taká „creamovka“ s ochrnutými hlasivkami a dokonca s harmonikou. Earlight sa vydáva do ríše džezrocku, keďže je to inštrumentálka s výhradným zastúpením saxofónu, predstavuje pravdepodobne „najnormálnejšiu“ skladbu na albume. Ťažkotonážne blues á la Colosseum počúva na meno Sweet little Angel a je to najlepšia skladba na albume. Na krk jej dýcha aj záverečná pokojnejšia „schíza“ Listen to the walls, hymna všetkých odpočúvačov. Spevák sa snaží šepkať, čo mu prospelo.

Extrémne ťaživé bluesovo zaonačené psychedélie mi občas sadnú a tu to platí dvojnásobne. Škoda, že kapela nenašla niekoho, kto aspoň trošku vie spievať a krik dokáže zvládnuť s prehľadom, nie ako výsledok neschopnosti.

» ostatní recenze alba Far Cry, The - The Far Cry
» popis a diskografie skupiny Far Cry, The


Grateful Dead - The very best of
2014-08-22

Grateful Dead / The very best of

2 stars

Niektoré kapely, ktoré si užívajú pobyt na výslní, ma absolútne neoslovujú. To je aj prípad Grateful Dead, amerického rodinného striebra sanfranciskej kvetinkovej scény. Nebrali ma albumy, nebrali ma videá, nič. Viac-menej z dôvodu zušľachťovania zbierky, nech mám od významných kapiel zlatého obdobia 1967-1976 aspoň niečo, som sa dokopal k zakúpeniu The very best of Grateful Dead z roku 2003. Na webe som naň našiel pomerne oslavné reakcie, tak prečo nie.

Výber začína svižne, spevnou skladbou Truckin’ predznamenávajúcou kompletné dianie na výberovke. Grateful Dead na nejaké inštrumentálne orgie zvysoka kašle, takže dostávame priam ukážkovú rádiovú muzičku. Prevláda country občas prekladané tu blues (U.S. blues), tam hoci funky (Franklin’s tower), či reggae (Estimated prophet). Niekedy je to až popík (Uncle John’s Band). Americké prérie vyznievajú ako príma miesto na pobyt. Výber obsahuje sedemnásť skladieb, pričom gro vecí je z albumov zo 70. rokov s American beauty v čele. Psychedelické obdobie zo 60. rokov je trestuhodne opomenuté, reprezentuje ho jediná skladba z debutu, a síce The golden road (to unlimited devotion), slušivá spevná šesťdesiatkovina. Jedno sa tejto hudbe uprieť nedá, vyznieva mierumilovne. Kto hľadá utišujúcu mizikoterapeutickú pomôcku, pravdepodobne mu príde vhod. Mne predsa len v hudbe kapely chýba aspoň náznak dravosti, túžby zapotiť sa pri vypľúvaní duše... Aspoň náznak niečoho živelného počuť v koncertnej skladbe One more Saturday night. Akoby chcela dať za pravdu tým, čo Grateful Dead považujú primárne za koncertnú kapelu, ktorá svoje čaro nedokázala preniesť do štúdia. Z vecí, ktoré ma oslovujú, by som ešte rád spomenul nabudenejšiu (na pomery kapely) bluesovku The music never stopped, prospel jej mužsko-ženský dvojhlas, saxofón tiež nie je márny a celé je to také „Allmanovské“. V (ne)poslednom rade žeriem aj asi najrockovejší kúsok vôbec, skladbu Hell in a bucket.

Výber je vhodný ako kulisa pri šoférovaní naprieč USA, prípadne ako soundtrack k dokumentárnemu filmu o podstate amerického spôsobu života. Až ma niekedy (zriedka) prepadne túžba počúvať country, nevylučujem, že si tento best of pustím. Z hudby sa rinie toľko pohodlia, až je nudná. Grateful Dead tak pre mňa aj naďalej ostáva marginálnou položkou hudobného menu.

P.S. Páči sa mi obal.

» ostatní recenze alba Grateful Dead - The very best of
» popis a diskografie skupiny Grateful Dead


Nine Days’ Wonder - Nine Days’ Wonder
2014-08-21

Nine Days’ Wonder / Nine Days’ Wonder

4 stars

K Nine Days’ Wonder ma priviedol známy, od ktorého som mal požičané dve cédečka s kompletkou štyroch albumov tejto nekonformnej kapely.

Dychavičný džezrock miešaný s ironicky podfarbenými pasážami, podozrievam Nine Days’ Wonder z uctievania Franka Zappu. Štyri skladby vteperené na debutový album si frivolne bzučia i škrípu (nástroje niekedy znejú, akoby vysadili prášky na gebuľu). Nechýbajú pasáže čistého nezmyselného hučania, kedy sa jednotlivé nástroje (basa, bicie, saxofón) prerývane dohadujú s rušivými pazvukmi, predstavte si klasickú (nenávistno-provokačnú) diskusiu posledných mesiacov na progboarde a viete, ako to asi znie. Vôbec je nálada albumu nervózna a cynická zároveň, Freud by asi muzikantom indikoval všeličo pudové, ja si myslím, že sa dobre bavili. Miestami je toho priveľa („prdiaca“ pasáž v úvodnej skladbe), ale chápem, že sa nájdu hudobníci i poslucháči, ktorým stačí ku šťastiu málo. Nič proti tomu. Kratšie skladby sú príjemne hardrockovo zaonačené, vyniká hlavne Moss had come. A Apple tree je občas dokonca balada, melodicky vkusná, citovo pokojná, kto by to bol povedal... Z dua dlhočizných útvarov uprednostňujem Drag dilemma pred Fermillon, vyznieva rockovejšie, nech už si pod tým predstavíte čokoľvek. Navyše, dosť priestoru si uzurpuje flauta, asi nemá cenu prirovnávať k jednej britskej kapele, ktorú azda všetci na tomto fóre poznajú.

Skvelá „krautrocková“ záležitosť, pravda, zaujme skôr tých, čo inklinujú k džezovým improvizáciám a úletom a riadia sa heslom – poriadna hudba je neporiadna. Mne sa najviac páči to, že je to tvrdé ako žula.

» ostatní recenze alba Nine Days’ Wonder - Nine Days’ Wonder
» popis a diskografie skupiny Nine Days’ Wonder


National Head Band - Albert 1
2014-08-20

National Head Band / Albert 1

3 stars

Pokiaľ mi pamäť slúži, k albumu Albert 1 skupiny National Head Band som sa dostal niekedy v rokoch 2008-2009, a teda, logicky, s jej uvedením na CD. To bola skvelá doba, Esoteric Recordings uvádzalo na trh jednu raritku za druhou a človek sa len tešil, že sa môže peňazí zbaviť aj inak, ako ich vyhodiť na okamžité pôžitky bez dlhodobého významu.

Príjemný bluesrockový song Got no time predstaví kapelu, ktorá vie, ako na to. Spevák si trošku zajačí, rytmika vyvádza len toľko, aby sa z toho nestala tragédia, klavír nemôže chýbať a uprostred si dokonca zašumia akési perkusie. Vôbec je hudba National Head Bandu podmienená čo najväčšou mierou prístupnosti, vokálne vrstvenie si nezadá s tým z počiatku geologického praveku Zeme, skrátka, začínali 70. roky a rockový mainstream ešte nebol tak odporne podliezavý, neúprimný, strojový a tak ďalej. Niektoré skladby sú priam srdcervúco krikľavé (You), iné sa môžu hrdo stavať do čela rádiového pelotónu (Too much country water). Miestami sa nedá prepočuť uctievanie 60. rokov (Ilsington farm). Z deviatich skladieb ma najviac zaujala (okrem úvodnej) hardrocková smršť Mister Jesus, ktorej by pristala ambícia rakoviny, ktorá by zožrala celý album.

Nečakajte ktovieaký progresívny rock, je to skrátka znôška pohodových viac-menej rockových skladieb. Album som naposledy počúval po zakúpení a následne som ho založil do archívu, odkiaľ som ho vytiahol v týchto dňoch. Nie je to dielo, ktoré by som počúval často, nuž ho zasa vrátim do zbierky a niekedy po rokoch, keď budem mať náladu na niečo nekomplikované, si ho opäť pripomeniem.

» ostatní recenze alba National Head Band - Albert 1
» popis a diskografie skupiny National Head Band


Guardian Angel - Into lightnin’
2014-08-13

Guardian Angel / Into lightnin’

4 stars

Zoznamovanie sa s hudbou máva občas podobu dialógu. Začína sa napríklad v predajni a pokračuje doma:
-Čo je to?
- Starinka, vyšla nedávno.
- Sem s ňou!
- No, milý obal, čo mi ponúkaš?
- Guardian AngelInto ligtnin’, partiu vlasatých mladíkov a osemnásť skladieb, nekecám!
- OK, čo na to booklet?
- Čoby. Hľa, máš tu vo výpravnej forme opísaný príbeh formácie, ktorá síce v rokoch 1971-1972 čo-to nahrala, ale nikdy sa nedožila oficiálnej nahrávky. Až doteraz. Amerika je priveľká, takýchto zabudnutých smietok vyprášila z hudobnej histórie nadostač.
- Fajn, vidím, že sú prítomné aj nejaké zostavy a informácie k nahrávkam, poďme k obsahu. Čo mi predloží samotné cédečko?
- Nuž, počúvaj. Kde bolo, tam bolo, vládol populárnej hudbe štýl zvaný blues. Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale bývali doby, kedy sa blues rinulo azda z každej garáže, záhrady, miestnosti, kde sa zgrupovala neprispôsobivá mládež, prevažne fixovaná na nepokrokové idey typu mier, láska, sloboda. Kým ich vlády demokratických krajín spláchli do stoky dospelého života (diktátorské režimy to mali ľahšie, určite im závideli) a transformovali ich na úspešných biznismenov, bankárov, úradníkov a inú háveď, fičali o sto šesť v revolte zvanej rock.
- Pŕŕŕ, brzdi, politické kritiky do umenia nezapájajme, ešte by nás mohli mrzieť, až sa niekomu vplyvnému znepáčime. Čo prezentuje muzika?
- Čoby, praží svoj gitarový bluesrock s nadšením dieťaťa, ktorému Ježiško (iná entita) priniesol vysnívanú hračku za dobré správanie. A práve nefalšované nadšenie v duu s energiou neskolenou skoliózou je najväčšou devízou prezentovanej muziky. Blues údajne zahrá každý, avšak presvedčiť o úprimnosti, to je úplne iná kapitola.
- Hm, znie to dobre. Nejaké šokujúce vrcholy by neboli?
- Dobre, že sa pýtaš. Kto sa nepýta, nič sa nedozvie. Zo všetkých skladieb vyčnieva jeden cover, Let’s work together , neuveríš, aký hard rock sa z tohto Canned Heatu dá vykresať. Niekedy muziku spestrí harmonika (napr. See saw), ba zaznie i flauta (The first I saw you baby), od čias Jethro Tull je jasné, že k blues sa hodí.
- Prisámvačku, čím dlhšie ťa počúvam, tým viac sa mi to páči.
- Bodaj by nie, keď je drvivá väčšina materiálu koncertného typu. Kapela sa s tým nepára a pekne to mastí od podlahy, nech sa s ňou skĺzne každý, kto sa jej dostane do blízkosti. A to je zvuk viac ako solídny, dodávam.
- Páni, čo dodať.
- To, čo pri výbornej muzike vždy – počúvaj a kochaj sa.

» ostatní recenze alba Guardian Angel - Into lightnin’
» popis a diskografie skupiny Guardian Angel


Zappa, Frank - Does Humor Belong In Music?
2014-08-08

Zappa, Frank / Does Humor Belong In Music?

5 stars

Does humor belong in music? Má v niečom tak smrteľne vážnom, ako je veľké umenie priestor vtip? Zappa je dôkazom, že áno a ja s ním súhlasím. Keďže nie som práve skladateľ, väčšinou humor vkladám do textov, ale princíp je rovnaký. Nič tak nepoukáže na závažnosť témy, ako irónia, ktorá polovicu ľudí vytočí a druhú polovicu aktivizuje minimálne k tomu, aby mali pasívny pocit pridania sa k revolte. Zappa dokázal zironizovať samotnú hudbu a to je umenie. Album má pre mňa jedno prvenstvo – ide o prvú dosku, ktorú som od Zappu počul. Neskôr som videl aj koncert s rovnakým názvom, ale ten sa dosť odlišuje, takže sa nedajte zmiasť.

„Sfjúžnovaný“ úvod Zoot Allures klame telom, pretože sa zdá, že pôjde o obyčajnú a vážne branú muziku. Keby to celé (vrátane rýchloprstého gitarového sóla) hrala Mahavishnu Orchestra, málokto by sa nad tým pozastavil. Avšak, nastupuje Tinsel-town rebellion. Zappa hrá punk. Keď som spomínal tú humorom pretkanú hru nástrojov, táto skladba je toho dôkazom. Výsmešné spevy a hudobné vsuvky, ktoré obvykle zavrhnem čoby trapas, sa Zappovi darí podať tak, že mu to žeriem aj s navijakom. A navzdory mnohým zmenám je to stále pomerne konzistentné dielo. Opakovanie „trikov nahrávacích spoločností“, priam estrádne vsuvky, všetko je poriadené tomu, aby sa nedalo pochybovať – tu sa žartmi nešetrí! Aby si aj muzikanti prišli na svoje, nastúpi drsný rif a bubenícke zobrazenie guľometnej paľby. Hold, Trouble every day je pekná hardrocková skladba s miernym funky-fusion nádychom. V sóle si náladová rytmika vezme prášky na spanie, gitara si z toho nič nerobí a s vervou pazúrov driapajúcich školskú tabuľu ruší akúkoľvek selankovú tendenciu. Prechod do brassrockovej záležtosti Pinguin in bondage si ani nevšimnete. Celý koncert je pretkaný dôrazom na vokály, kapela nesmela mlčať a vyhováranie, že treba aj obsluhovať nástroje, evidentne nezabralo. Smrteľná gitarová infekcia zamorila Hot-plate heaven at the green hotel. Dezinfekcia nezaberá, človek sa rýchlo nakazí a spokojne tonie v pekelne dobrej onánii. Prvý vrchol medzi veľhorami predstavuje skladba What’s new in Baltimore. Spočiatku pokojné fusion sa premení na hardrockový opus, kedy sa niekoľkokrát gradovane odspieva ústredná veta (Zappa v jednom momente zavelí zopakovať refrén ešte raz) a potom si kapelník strihne šokujúce gitarové sólo. Je melodické!!! Neskutočné a dokonalé! Mňam. Chvíľky á la With a little help from my friends ma tiež chytajú za srdce. Zábava sťaby z muzikálu prestupuje dve kratšie spevné eskapády Cok-suckers’ ball a WPLJ. Dôraz na spev je až prehnane okatý. Aby si hlasivky oddýchli (to je skôr autorský zvrat, keďže Zappa lepil koncertný album z viacerých vystúpení), máme tu štvrťhodinovú fusion takmer-inštrumentálku Let’s move to Cleveland. Sól si v nej užijete dosť a dosť, nadostač je aj tvrdších plôch a nechýbajú ani tradične kontrastné ha-ha-ha vsuvky. Skrátka Zappa.

A je to tu! Niekde som čítal, že Zappa raz vyzýval publikum, čo si prajú zahrať a niekto vykríkol – Whippin’ post. A on to nepoznal. To ho vyburcovalo skladbu okamžite nacvičiť, lebo nabudúce ju zahrá skôr, než si ju niekto vypýta. Zmienená skladba je najlepšou z repertoáru južanskej veličiny Allman Brothers Band. Ide o drsné blues a pre mňa predstavuje jednu z najzásadnejších skladieb, aké kedy vznikli. Frank to poňal monumentálne. Hutné tempo zrýchlil „do nemlátom“, je to smršť, akú Tatry nezažili. Hoochie-coochie bluesová medzihra rovnako nemá nárok na invalidný dôchodok, je vo forme. Vrchol albumu, po ktorom jednoducho nemôže nasledovať nič iné, nuž je tu koniec.

Nielen pre poslednú skladbu je toto môj najobľúbenejší album od Franka. V podstate je nesmierne umravnený, ironický prednes ostal, ale ubudlo mimohudobných i free-hala-bala momentov, tak obľúbených v dávnejších dobách. Práve vďaka tomu som v dávnych časoch nadobudol dojem, že Zappova povesť nepočúvateľného maniaka je trošku prehnaná. Však som z toho rýchlo vyrástol. Myslím, že Does humor belong to music? by mohol zaujať aj ľudí, ktorí inak Zappu obchádzajú kilometrovým oblúkom.

» ostatní recenze alba Zappa, Frank - Does Humor Belong In Music?
» popis a diskografie skupiny Zappa, Frank


Zappa, Frank - Zappa In New York
2014-08-06

Zappa, Frank / Zappa In New York

4 stars

Frank Zappa je jedným z mála interpretov, ktorý si dokázal vytvoriť vlastnú škatuľku a narvať do nej, čo ho len napadlo, pokiaľ možno, aby to šokovalo, urážalo, znevažovalo a vôbec, vyznievalo tak, ako by sme nikdy nechceli, aby sa ľudia v reálnom živote správali. Je to zároveň jeden z mála interpretov, o ktorom som čítal viac ako jednu knihu. Hoci umenie, ktoré treba vysvetľovať, nie je práve vydarené, v prípade excentrického umelca boriaceho spoločenské konvencie to veru nie je na škodu, zoznámiť sa s okolnosťami jeho života. Veď jeho dielo je vlastne nástrojom celoživotnej vojny so všetkým naokolo. Osobne som radšej, keď je umenie výsledkom pozitívnej emócie (katarzie, nadšenia, lásky, túžby zbaviť sa bolesti atď.) a nie vyvrenina nenávistných a zlých pohnútok (vymedzme sa voči niečomu, buďme proti, pre falošnú slobodu zničme všetko minulé, snobizmus atď.), u Zappu je však toto vymedzovanie tak široko orientované, že dávno stratilo zmysel hľadať jeho hranice, a preto sú prvotné motívy dávno zabudnuté. Dosť bolo filozofovania, kto by chcel vedieť, o čom je Zappa, pokojne môže začať pri koncertnom dvojalbume Zappa in New York. Rýchlo zistí, či mu sadne alebo nie.

Funky Titties & beer jasne predvádza, o čom je hudba tohto za každú cenu uleteného muzikanta. Neskutočne ironický tón prestupuje každé slovo, každý tón, a pritom je to vcelku „vážna“ hudba, t.j. muzikanti sú majstri, ktorí hrajú na hraniciach možností. Miestami ide o dialóg ako z rozprávkového divadielka, až si človek pomyslí, že toto nie je možné brať vážne. Lenže Zappa je presvedčivý. Jeho úmyselná štylizácia do irónie a znevažovania všetkého, čo sa dá, jeho nekorektnosť, či už rasová, sexuálna, politická, aká len chcete, je uveriteľná. Netvrdím, že ju každý prehryzie, ale na rozdiel od zástupu nasledovateľov, ktorí sa do podobných pozícií iba trápne štylizujú, Zappa sa s tým zžil natoľko, až je mu to vlastné. Hold, génius. Cruisin for burgers nahodí fusion ako z partesu, gitara nemá chybu, neochota zotrvať v jednom motíve dlhšie ako policajný obušok na demonštrácii voči diktátorskej vláde, je Zappovi vlastná, takže sa s tým človek musí zmieriť, inak ho to ubije. Pretože maestro neberie ohľad na nič, tobôž na svojich poslucháčov. Keby sa dožil internetu, asi by sa nenašla čierna listina webového sídla, na ktorej by nebol. Romantická pornoskladba I promise not to come in your mouth znie akoby sa po polnoci v bare nudila miestna džezová kapela, rozhodí ju oznam z rádia zvaný Punky's whips. Zappa sa vcelku dosť držal dobovej záľube vo fusion, takže azda nič nepokazím, keď prehlásim, že aj táto skladba má obdobné rysy. Zlostné gitarové medzihry by veru agresívneho príslušníka vyholenej komunity radikálnych riešení neupokojili. A občasný vstup démona z béčkového hororu do deja rovnako skôr vyľaká, než upokojí. Návrat k hravej irónii sa nazýva Honey don't ya want a man like me? a v tejto polohe mi Zappova muzika sadne asi najviac. Pravda, aj bluesové prejavy á la The Illinois enema bandit mi režú. Nedá mi neobdivovať tú nasrdenú gitaru a živelnú improvizáciu bez postranných úmyslov, ktorá je pre blues charakteristická.

Dychavičná veselka I'm the slime je zručne nahlodávaná okolitými nástrojmi, je to pecka, ktorá sa nevtieravo včlení do skladby Pound for a brown, kde sa viac dbá na fusion. Možno je to rúhanie, ale Zappa je v podstate veľmi predvídateľný umelec, takmer vždy človek očakáva nejakú neprístojnú vsuvku a kapelník mu ju poslušne servíruje. Netvrdím, že je to klišé, ale originálne to prestáva byť po dvoch skladbách. Nie, že by to muzike prekážalo. Psychedelická mätež zvukov Manx needs women nemôže chýbať, tomuto však neholdujem a pokojne by som sa bez toho obišiel. Ako úvod do pomerne nezáživného bubeníckeho sóla The Black Page drum solo/Black Page #1 však pasuje dokonalo. Opica napojená na elektrošoky by vyprodukovala čosi obdobné a asi by sa na to aj lepšie pozeralo. Big Leg Emma, estrádne blues, je fajn, asi najnormálnejšia skladba albumu, hoci ani jej nechýba všadeprítomná irónia. Plážové saxíky otvoria priam osemdesiatkovo prezentovaný filmový džez zvaný Sofa. Keby nebolo hutných gitarových vstupov, bola by to ťažká nuda. Našťastie, Zappa vie, ako vyprodukovať slizké gitarové eskapády zabraňujúce uvedenému potenciálnemu nebezpečenstvu. Black Page#2 je ďalšia fusion inštrumentálka, údajne pôvodne koncipovaná ako bubenícke sólo, ale to z nej moc nepočuť. The torture never stops plynulo nadväzuje, hlasitosť uvädá, Zappa čosi mumle, aby nezobudil spiacu šelmu, okolo ktorej vedie svoj skautský oddiel, temný bluesový podtón počas refrénu (no dobre, časti, kde sa spieva „torture never stops“) nemá chybu. Sóla sú tradične zaujímavé, až ľutujem kapelníkových spoluhráčov, nakoľko o Zappovi sa pravdepodobne bude vedieť aj o sto rokov, ale na otrokov, ktorí mu pomáhali jeho vízie napĺňať, sa s najväčšou pravdepodobnosťou zabudne nielen v učebniciach. Záverečný džezový mišmaš The purple lagoon/Approximate už iba podčiarkne zručnosť hudobníkov a padla.

Výborný koncert interpreta, ktorý však nemá cenu počúvať, pokiaľ neakceptujete Zappovo onanistické ego. Nemám rád všetko, čo Zappa spáchal, ale jeho džezovo-rockové obdobie môžem.

» ostatní recenze alba Zappa, Frank - Zappa In New York
» popis a diskografie skupiny Zappa, Frank


Ellis - ...why not?
2014-08-05

Ellis / ...why not?

4 stars

Hudba je jednou z neoddeliteľných súčastí môjho života. Predstava, že by nebola, je pre mňa neprípustná. Milujem rockovú hudbu, hrám ju tak často, ako sa len dá, a počúvam, aj keď sa nedá. Rovnako rád o nej píšem. Občas sa pri počúvaní nejakého nového albumu prichytím, že uvažujem nad tým, ako v budúcej recenzii zachytím nejaký detail, ktorý vystihuje danú skladbu a pod. Neminulo ma to ani pri druhom albume kapely Ellis.

Radosť z hrania počuť vo všetkých desiatich skladbách albumu ...why not?. Goodbye boredom núka toľko pozitívnej (a nepresladenej) energie, až sa ani nedokážem mračiť. Spevná melodika opantáva Opus 17 ¾, prečo by hudba nemohla „iba“ šíriť dobrú náladu, bez ohľadu na vek (jej i jej poslucháčov), všakže? Nechýba jemne gýčový slaďák Future passed s havajóznymi tiahlymi gitarami a „progresívnou“ aákanou vokálnou vsuvkou. Znie to, prosté bicích, ako dajaký pokus o klasickú hudbu. Loud & lazy love song vnáša do americkej veselice tam, kde si líšky dávajú dobrú noc, chvíľky sviežej bluesovej pohody. Nástup rockovej chytľavky Open road ma prenáša kamsi za Atlantik. Takúto radosť asi cítili Puritáni, keď zbadali svoj budúci domov – americký kontinent plný priateľských Indiánov, ktorým je možné vnútiť svoje náboženské vidiny. Že pred podobným konaním ušli z Británie, im evidentne neprekážalo. Blues All before pomaly imituje sirup, veru, niet nad to, poriadne sa vybahniť v blate dajakého južanského veľtoku. Nástup Leaving in the morning pripomenie debutový album Atomic Rooster (schválne nespomeniem názov skladby), ale gro skladby je opäť svižná medicína pre deprimovaných pánov v rokoch, ktorí cítia potrebu posmievať sa o desať rokov mladším Matuzalemom, že sú fundovanejšími geriatrickými pacientmi. Mighty mystic lady trošku funkuje, ale je to v norme. Frontman spieva akoby boli bratia so Steveom Marriottom, radosť počúvať. Vokály vyťahujú kapacity ako Chapman, Patto alebo „Juliška“ Driscollovie zvaná Tippettová. Kým dostanete infarkt z toľkého pretlaku zvučných mien, vedzte, že celkovo to nijako nezaznamenáte. Aj ďalšia „humblepieovka“ We need the money too je radostná ako pacient vyliečený z rakoviny, hviezdne vokály počuť viac ako minule. Gyrupp je len jedno zvýsknutie, keby kapela podobných zvukov nahrala celý album, mohla sa zaradiť medzi „novátorské“ spolky uznávané úzkymi komunitami nadľudských snobov, takto na to čudo môžeme akurát zabudnúť.

Normálna rocková hudba s vagónom vysýpaného štrku namiesto hlasiviek za mikrofónom, to je jav dnes už takmer nepočuteľný. Marketing robí z každého kravinca zásadné dielo minimálne Slnečnej sústavy, z nevydarených experimentov priam vrchol fiktívnej progresie a spotrebná rádiová produkcia sa ani nesnaží budiť dojem, že jej ide o iné ako o prachy ťahané zo zblbnutých más. Aj preto je druhá doska Ellis úžasným pohladením na duchu. Kiežby bolo takýchto príjemných chvíľ viacej. Celkovo mám dojem, že keby Rolling Stones vedeli poriadne hrať, zneli by dajako takto.

» ostatní recenze alba Ellis - ...why not?
» popis a diskografie skupiny Ellis


Ellis - Riding on the crest of a slump
2014-08-01

Ellis / Riding on the crest of a slump

3 stars

Kapelu Ellis som pre seba objavil nedávno, hneď, ako ju vydalo moje obľúbené vydavateľstvo stariniek Esoteric. Dva albumy a hráči ako Jim Leverton, Zoot Money, vravím si, prečo nie.

Pohoda, harmonika, akustika, americké prérie za verandou, do toho škrípajúci spev, nečudo, že sa úvodná skladba volá Good to be alive. Kapela sa na nič nehrá. Rozhodla sa fidlikať prívetivú muziku inšpirovanú Amerikou. Žiadne experimenty, žiadna snaha o zapratanie notových osnov v rozsahu antifonárov, tobôž túžba dostať sa do učebníc, nehrozí. El Doomo je tak pokojná meditácia, až mám pocit, že by utíšila aj vojnu na Ukrajine. Krvácajúci hlas frontmana Ellisa tomu dodáva pocit niečoho osudového, väčšieho než je ľudský život. Gitara sa, plná efektov, snaží vydolovať slzu z kusu žuly, čo viac si od balady priať. Pohodová skladba You’re the only reason s príjemným klavírom radí zoskupenie k formáciám ako Grease Band alebo Hemlock, kam sa Leverton po nahratí tohto albumu aj porúčal. Tune for Brownie sa opäť drží akustickej polohy, a tak to nasleduje skladbu za skladbou. Keď má spevák prejav zraneného reka z gréckych bájí, načo to przniť prebytkom inštrumentálnych plôch, všakže. Zo záplavy pohodových rockových kúskov pomenovaných Your game, Three times corner, Morning paper alebo Wish I was back home sa vymyká jediná ostrejšia skladbaAngela, ktorá album uzatvára. Hendrixovská gitara, jemne sfunkovaná rytmika, Hammondky, ostré refrény, dokonca harmonika, hold, je to hard rock, aký produkovala napríklad skupina Skin Alley na svojom treťom albume.

Troška blues, kúsok rocku, dosť amerických koreňov, to je skrátka Riding on the crest of a slump. A mne sa to páči, dobre sa mi pri takejto hudbe relaxuje i pracuje.

» ostatní recenze alba Ellis - Riding on the crest of a slump
» popis a diskografie skupiny Ellis


Festa Mobile - Diario di viaggio della Festa Mobile
2014-07-30

Festa Mobile / Diario di viaggio della Festa Mobile

3 stars

Z predposlednej cesty do Talianska som si opäť priniesol niečo miestne, ešte šťastie, že Taliani vo svojich CD-šopách majú pre Progressive Rock Italiano vyhradený osobitný priestor. Voľba padla na Diario di viaggio della Festa Mobile skupiny Festa Mobile, o ktorej som nevedel nič (nepamätal som si ju ani z Croceho encyklopédie, kde sa, samozrejme, nachádza). Jednoalbumovka sa mi však odvďačila tak, ako som dúfal, posúďte samy:

La corte di hon načne klávesák emersonovským spôsobom, čomu neskôr sekunduje i rytmika a do toho melodramaticky jačí spevák, aby sa nepovedalo. Prosto klasický taliansky progrock. Gitarové sólo je „hard“ ako sa len dá, čo je super. Canto sa dlho rozbieha, nástroje si bezhlavo šumia, brlblú, až je z toho zrazu ďalšia hardrockovo prifarbená artrockovica. Za naliehavosť by mal spevák dostať metál. Jemnejšia skladba Aristea vyrušuje spáča prakticky len gitarovým sólom, Ljalja si tiež voľká v mori pokoja, je to taká „genesisovská“ selanka. V jednom okamžiku sa privalí búrka a potopí väčšiu časť posádky, ale to na veci nič nemení. Ritorno ponúka do tretice to isté, nuž si pokojne vyhraďte čas na hlivenie a nechajte sa unášať mierne melancholickými vlnami muziky, ktorá mohla vzniknúť azda iba v Talianskych rockových zálivoch. A ten "emersonovský" klavír nemá chybu.

Nie je to najzásadnejšie dielo, aké som kedy počul, ale poctivá talianska sedemdesiatková progovica a to ja veru môžem.

» ostatní recenze alba Festa Mobile - Diario di viaggio della Festa Mobile
» popis a diskografie skupiny Festa Mobile


Ben - Ben
2014-07-29

Ben / Ben

4 stars

Kedysi, koncom 90. rokov, bol internet v plienkach a nájsť v ňom informácie o starých zabudnutých kapelách nebolo tak jednoduché, ako teraz. Pamätám si, že prvé objavy tohto typu som vykonal spoza školských kompov na výške počiatkom nultej dekády a výsledkom boli (strohé) informácie o kapelách ako Lyd, McPhee alebo Ben. Počas zveľaďovania zbierky som na CD poslednej menovanej formácie párkrát narazil, ale v pamäti zafixované slovo džez ma vždy prenieslo k iným titulom, nuž staršie vydania napokon zdúchli z obchodov. Až donedávna. Repertoire chytilo druhý dych a album vrátila na pulty. Neváhal som.

Štyri inštrumentálky sa prezentujú klasickým džezrockom, rytmika s občasnou gitarou navodzujú dojem rockovosti, klávesy a dychy zasa džezu. Je to dosť tvrdé a zároveň dostatočne konzistentné, aby sa z toho nestalo „voľné“ džezovanie bez zmyslu i súdnosti. Skladbu po skladbe nemá cenu popisovať. Keď máte na podobnú muziku náladu, Ben vás nesklame.

Výborný album určený (nielen) priaznivcom saxofónu.

» ostatní recenze alba Ben - Ben
» popis a diskografie skupiny Ben


Day of Phoenix - Wide open n-way
2014-07-28

Day of Phoenix / Wide open n-way

5 stars

Dánsku progresívnu scénu z počiatku 70. rokov mám vo svojej zbierke zastúpenú najviac zo všetkých európskych severských krajín. Keď Esoteric vydalo pred dvomi rokmi album Wide open n-way od Day of Phoenix na CD, dajako mi to ušlo. Ale nič nebolo jednoduchšie, ako tento omyl toho roku napraviť. O kapele som dosť čítal, album je považovaný za jeden zo základných dánskych počinov, tomu sa jednoducho nedalo odolať. Keď sa nad tým zamyslím, už mi ku šťastiu chýba iba Pan, ale človek nemôže mať všetko. Späť k veci.

Wide open n-way si príjemne „hippiesácky“ kváka do éteru, troška „colosseumovskej“ nálady jej dodáva na dokonalosti, hneď je jasné, že budeme kamaráti. Nič na tom nezmení ani vpád psychedelického zájazdu chránencov psychiatrickej liečebne. Následná jazda po vzore hardrockových smrtiacich gitarových sólovaní tomu už len nasadí korunu. Gitara má prekvapivo čistý zvuk, troška špiny by jej dodalo na objeme, takto znie ako vypadávajúce vlasy z plešiny, ale nevadí. Obligátne zopakovanie úvodných slôh dodá zdanie kompozičnej komplexnosti (aby sa nedostavili komplexy...) a je tu totálna hippie vybrnkávačka Cellophane #1/Cellophane #2. Páči sa mi, ako sa do nej občas na okamih dostavujú temné tóny. Dlhočizné gitarové sóla sa prelínajú priam v pretekárskom tempe, mňa tieto space-vlasaté „džemy“ bavia, je to úžasne autentické, akoby som bol v marihuanovom poli a čakal na Woodstock. Celá halúzka trvá cez trinásť minút, čo veru neprekvapuje. Vlastne mi to pripomína muziku Stevea Hillagea. Pokus o tvrdú záležitosť sa prevtelil do krátkej skladby If you ask me. Sedí jej to. Posledný dlhometrážny kúsok Mind funeral je dosť temný, kapela mieša space nálady s hardrockovými prísadami, do toho furt nejaká zmena, vyhrávka, postupka, vybrnkávačka, len nech je to artové a zároveň prístupné, ako sa len dá. A keď už si myslíte, že Vás nič neprekvapí, nastúpi bublajúca basa a džezový klavír si to „frí“ spôsobom rozdá s éterom, kým ho nerozmliaždi gitara a neforemné dychy. Toto už dnešné decká nezvládajú, je iná doba a časy bezstarostnej hašišáckej muziky sú fuč. Inak, pripomína mi to jeden vtip. Príde chlapík za hudobníkmi a hovorí – hrali ste hrozne, nič neladilo, celé to bolo rozbité, no des.
- No ale my hráme free džez.
- Aha, tak to potom bolo super.
Rozdiel medzi nezohratou amatérskou kapelou a špičkovou džezovou suitou je často k nerozoznaniu. Ale späť k albumu. Cat Stevens by sa potešil záverečnej akustickej rozlúčke Tick-tack.

Bonusy prinášajú trošku ezoterickej atmosféry v príjemnej skladbe Tell me. Basa je neskutočná. I think it’s gonna rain today je ešte pohodovejšia vec, pričom aj tu si basák surfuje na vlnách, ktoré sa dajú len obdivovať. K albumu pasujú.

Toto je jednoducho dokonalá muzika šitá na mieru môjmu staromilskému vkusu.

» ostatní recenze alba Day of Phoenix - Wide open n-way
» popis a diskografie skupiny Day of Phoenix


Bolder Damn - Mourning
2014-07-28

Bolder Damn / Mourning

4 stars

Americké chrčiace hardrockové formácie nemajú chybu. Mám pre ne slabosť, nuž ma tohtoročný prírastok v podobe albumu Mourning kapely Bolder Damn nielenže potešil, ale priam nadchol. A to už v obchode, stačilo omakať obal a vypočuť si odporúčanie predajcu.

Ostrá hrmavica pomenovaná BRTCD stavia na tom, že aj rokec možno pretaviť do záhrobného hardrocku, kde na nejaké kvitnúce kvetinky naozaj nehrá. Bluesová formula prostá „Schumacherovej“ kómy Got that feeling znie, akoby sa splašené slonie stádo prehnalo plechovou skládkou. A rachot pokračuje. Monday mourning, Rock on,... Jedna gitarová dávka kyseliny strieda druhú, tlčúca rytmika by zahanbila aj armádu šaolinských mníchov z čínskych kung-fu filmov. Spevný kúsok Find a way je príjemným spestrením medzi leptajúcimi gitarovými sólami, Breakthrough funguje na rovnakej formule, ale ústrednou skladbou albumu je viac ako štvrťhodinová Dead meat. Nielenže oplýva bezkonkurenčne najpomalším rytmom na albume, ešte má aj srdcervúce gitarové vyhrávky, hotová balada. Pravda, v podaní raneného bizóna, ktorý zistil, že môže rozdupať dochrámaného kovboja ležiaceho v zmesi prachu a vlastnej krvi kdesi popri železnici na Divokom západe. Že sa nálada zmení a stane sa z toho dynamická korida, azda ani nemusím písať. Metal bledne pred bolehlavom, ktorý sála z gitarového sóla, ktoré je, ktovie, prečo, hrané na zubnej vŕtačke. Dalo by sa povedať, že je to niekoľko navzájom nesúvisiacich skladieb v jednom, ale načo byť hnidopichom, kapela sa určite tešila, akúže to „kompozíciu“ zošila konskou ihlou po vzore Frankensteina. Aby som sa vyjadril aj miestnym preferovaným jazykom - mňamka.

Hard rock, ktorý sa na nič nehrá, čo viac si priať. Navyše s neopakovateľným americkým štrkotaním. To je pre mňa manna nebeská.

» ostatní recenze alba Bolder Damn - Mourning
» popis a diskografie skupiny Bolder Damn


Status Quo - Dog Of Two Head
2014-07-28

Status Quo / Dog Of Two Head

4 stars

Status Quo mi nikdy k srdcu neprirástlo, hoci hrá muziku, ktorá je blízka blues. Niektoré skladby nemajú chybu, ale zväčša sa ich singlová tvorba až priveľmi núka každému okoloidúcemu a to mi nevonia. Čerstvo som si zadovážil album Dog of two head, ktorý si veľmi považuje môj otec.

Umleitung je šťavnatý bluesrock „se fším fšudy“, Nanana (extraction) sa však radikálne zvrtne na päte a ponúkne country z verandy texaského ranča. Ide o krátky moment, Something’s going on in my head sa čoskoro vráti k ráznemu spevnému bluesneniu, aké kapele celkom šli. Mean girl je klasická „quovina“. Pozitívny náboj, rýchle tempo, nekomplikovaná rytmika a správne bluesové gitarové sólička. Žeby rock’n’roll nemal čo povedať? Pche! Opak je pravdou. Ďalšia minivsuvka Nanana (extraction) prenechá priestor ťažko americkej skladbičke Gerdundula. Že Britom pôjde country blues od ruky, by som ani neveril. A bude lepšie. Parádna svižná i ochrnutá bluesovka Railroad je spestrená hosťujúcim harmonikárom a jeho westernovým fúkaním, z ktorého by mal radosť nejeden príslušník dopravnej polície. Rozhodne ide o vrchol albumu. Someone’s learning nahodí tvrďácky rif a vyvrhne na nepozorného poslucháča nielen črevá, ale najmä poriadne špinavý hard rock, čo milujem. Ba čo viac, celé je to prekladané tichými medzihrami, stopkami, ostro rezanými gitarovými sólami a tak podobne, radosť počúvať! Záver patrí klavírnemu country Nanana, čo je vec, ktorá sa napokon dostala na album nielen vo fragmentoch.

Za priehrštie bonusov ponúkne drsnú alternatívnu verziu Mean girl, tú istú vec aj z BBC (záznam z 3.3.1972), doplnenú o Railroad, no a v neposlednom rade sa tu zjavia aj obe strany singlu Tune to the music/Good thinking. Dojem z albumu nekazia. Prvá, ráznejšia boogie-hardrockovka ovláda muzikantov ako voodoo bábika v rukách zručného šamana. No a druhá je blues ako vyšité, vymaľované, vyhrané, autentické... Pokojne si ďalšie prídavné mená doplňte samy.

Veľakrát som sa presvedčil, že kapela znie často inak z hitu z rádia a inak na albume. Aj Status Quo mi to týmto albumom potvrdilo. Neveril by som, že to niekedy poviem, ale toto je výborný bluesrockový prírastok. Netvrdím, že sa stanem kompletistom, kúpy však rozhodne neľutujem a v budúcnosti si určite niečo od kapely zadovážim (rok 1970 a Ma Kelly’s greasy spoon s Junior’s wailing v playliste ma veru láka, absencia singlov dtto).

» ostatní recenze alba Status Quo - Dog Of Two Head
» popis a diskografie skupiny Status Quo


Sassafras - Expecting company
2014-07-28

Sassafras / Expecting company

4 stars

Sassafras nepatrí ku skupinám, o ktorých by som mal do tohto roku nejaké povedomie. Myslím, že som ani nezavadil o jej názov. Až tu zrazu vydavateľstvo Esoteric vydalo prvý album na CD a, logicky, počin Expecting company skončil v mojej zbierke. Je dobré, že sa ešte aj dnes nájdu vydavateľstvá, na ktoré sa človek môže spoľahnúť, že mu naservírujú vykopávkovú muzičku s funkčným bookletom a kvalitným prevedením všetkého, čo treba prevádzať.

Pohodový boogie-hard rock hojne obsypaný dvomi gitarami, ktoré o striedmosti ani len nepočuli, zato nemenovaný adept z revíru siedmich smrteľných hriechov je im po chuti, buráca z úvodnej skladby Electric chair. Busted country blues je naozaj prériová záležitosť, dobrá nálada z toho prýšti na hony. Masívne gitarové nástupy otvoria hardrockový kúsok Beans and things, spevák škrípe zubami až v krku, melodické „aákanie“ znesie náznak glamu, ale nebojte sa, celkový dojem to nepokazí. A to ani perkusijno-klávesová vsuvka, ktorá akoby vypadla niekde z juhoamerického karnevalu. Po „santanovsky“ si do toho zakvíli aj gitara, dobre jej tak. Zadumaná balada Across the seas of stars sa sústredí skôr na minimalistické prejavy s dôrazom na vokály, vôbec sa ”Sassafrasáci“ s nejakými zložitosťami nezapodievajú a nechýba im to. Zdvojené gitarové vyhrávky, rázne tempo, spevný vršok, rockovica School days nemá chybu! Záver obráti Free bird naruby, spomalí a nechá gitaristov srdcervúco vyhrať z nástrojov to, čo obvykle spájame s citlivou atmosférou. The way of me ponúka to isté s parádne zachripeným hlasom za mikrofónom, je to posadenejšie a melodické vyhrávky na seba nikdy nenechajú dlho čakať. Iste, cukrové medzihry plné úkania nemôžu chýbať, čo už. Ešte, že gitara je plnšia ako mestská hromadná doprava v rannej špičke. Strohé „statusquácke“ boogie The goose that laid the golden egg by sa hodilo aj do rádií, čo sa dá povedať o titulnej dvojskladbe Expecting company/Meanwhile back in Merthyr. Najprv je to clivá záležitosť, emócie sa rinú prúdom rieky Léthé, priam „yesovské“ spevy prekvapujú, no a potom nastúpia rýchlejšie tempá a gitarové „hrátky s čertem“. Dôjde aj na dupák a záver patrí nielen čistému drsnému „hard“ rockovaniu, ale i takmer „wishboneashovskej“ stavbe sól. Frenetické výkriky sú už len povestnou čerešničkou na torte.

Bonusová singlovka Oh, don’t it make you want to cry ponúka priam gýčovú estrádnu produkciu. Nie, nemyslím si, že dychy alebo akékoľvek nástroje sú automaticky znakom „vyššieho“ umenia pre „náročných“, takže tento pokus o brassrock akceptujem iba v sólovej pasáži, kde sa kapela krátko, ale ostro vyjaší. Kansas city wine zasa nabehne na harmonikou podkreslený boogie-rock prekypujúci dobrou náladou ako vodca Sovietov pri rekapitulácii stavu na Ukrajine. Vo všeobecnosti sa nejedná o nič, čo by stálo za vyzdvihnutie, kapela sa, na rozdiel od albumu, až priveľmi snažila o predajnú tvár.

Občas je skupina prirovnávaná k Status Quo, aj by som súhlasil, ale na rozdiel od produkcie zmienenej veličiny mi tento album sedí. Je tvrdší, než by sa zdalo a priaznivcov priamočiarej gitarovej muziky ho veľmi rád odporučím.

» ostatní recenze alba Sassafras - Expecting company
» popis a diskografie skupiny Sassafras


Ame Son - Primitive expression
2014-07-26

Ame Son / Primitive expression

3 stars

Ďalšia z nekonečného množstva akvizícií, ktoré som si kúpil naslepo, Ame SonPrimitive expression, ma zaujala kvôli nepeknému obalu, ktorý sa strašne snažil budiť dojem 60. rokov. Ba čo viac, hudba, zdalo sa, pochádzala zo 70. rokov.

Zmes nahrávok uvádza inštrumentálka Le grand cirque de la lune. V podstate ide o priamočiaru rytmiku doplnenú o flautu, ktorá sa miestami tvári ako uvravená tetka na trhu. Melodika, až na pár kiksov, ktoré hráč evidentne upískol, dbá na estetické hodnoty, a tak sa netreba obávať dajakých bezradných autokomunikatívnych „frí“ postupov. Psychedelický opar v krátkej predohre Hein! Quant a toi sa drží pri zemi, žiadne hmloviny pokrývajúce galaxie sa nekonajú. Človek si ani neuvedomí, kedy sa z toho stala skladba Comme est morte l'evocation, ale zato si môže vychutnať orientálne melódie, ktoré skladbou prestupujú. Šesťdielna záležitosť Je veux juste dire nevybočuje z radu. Ako poslušný vojak mašíruje vymedzeným teritóriom otupených mrákot. Bubeník občas vymetie pavučiny, aby súprava nepripomínala inventár faraónovej hrobky tesne po objavení, ale inak sa skôr hynie v letargickom meditovaní. Sweet Georgia nastúpi normálne, že rockovo. Aj zvuk sa zlepšil, oproti predchádzajúcej koncertnej záležitosti to neprekvapuje. Ale k veci. Šesťdesiatková spevná skladbička veselo prefrčí a už je tu Dédoublement. Gitarový takmer hard rock, škodí mu najmä zvuk. Striedanie priam krajkovo vyfintených polôh s pekne ostrými nuansami nemá chybu. Posledná skladba Le Dédale je unikátna tým, že sa v nej spieva. Po francúzsky. Inak je to mix orientálnych psychedélií, tak, ako to mala kapela evidentne rada.

Celkom fajn kolekcia mierne nadžezlých psychedelických meditácií. Keď je nálada, príjemne padne, ale chuť na debutový album vo mne táto koláž nevydaných nahrávok skupiny Ame Son nikdy nevyvolala. „Canterbury“ pozitívni poslucháči by mohli byť aj nadšení.

» ostatní recenze alba Ame Son - Primitive expression
» popis a diskografie skupiny Ame Son


Midnight Sun - Midnight Sun
2014-07-11

Midnight Sun / Midnight Sun

5 stars

Midnight Sun som si nedávno kúpil len tak, zaujal ma hippiesácky škriatkovský obal a fakt, že šlo o niečo z roku 1971. Napokon sa z toho vykľuvala dánska superskupina s naozaj netradičným príbehom. Máloktorá kapela vydá trikrát po sebe ten istý album. Navyše, spomínaný obal stvoril samotný Roger Dean, čo viac si môže artrockový fanúšik priať...

V podstate džezová strednotempová náladička skladby Talkin’ okamžite vyvoláva asociáciu s Blood, Sweat & Tears, čomu napomáhajú ako dychy, tak spevák á la Clayton-Thomas. Nepokojné klavírne sólo nemá chybu, rytmika vyšíva odušu, ale vrcholom blaha je nástup gitary. Tá keď zaznie, je brutálna, žiadne – minútu držím tón, cítite, ako to prežívam – sa nekoná. Smršť. Už na zadnej strane obalu sa píše, že je prítomná „impressive guitar work“. Celé je to tvrdé ako žula, vlnité ako more za búrky, saxíky dujú s víchrom opreteky, treba počuť. Spevná záležitosť King of the Sun by pokojne mohla znieť v rádiách, Sólové časti sú opäť divoké ako hrdinka filmu Exorcista, radosť nechať sa posadnúť. Balada Nobody pochmúrne vytuhne, tradične, v sóle. Kto chce vedieť, ako má znieť strašidelný klavír, nech si ju vypočuje. Where you going to be? Otázka je prednesená v tak ťaživej a mohutnej atmosfére, že má z toho človek pocit, že ho vypočúvajú na policajnej stanici. Mrazivé! A keď sa zapojí choromyseľný saxofón, som v tranze. B.M. je v podstate krátky doplnok k predchádzajúcej skladbe, aby sa aj basista mohol prejaviť (nie, že by sa doteraz flákal), takže poďme na Sippin’ wine. Spevná brassrockovina s prívetivou tvárou sa počúva sama. Nikoho neprekvapí, že pätnásťminútová vražedná jazda Living on the hill je plná drsného muzicírovania, sólujú všetci. A to ani radšej nespomeniem jeden z najúžasnejších hardrockových momentov, ktorý kdesi za polovicou skladby rozbehne gitarista. Víchrica napokon utíchne a nad polomom sa ozýva nešťastná flauta, čoby posledná rozlúčka s ohurujúcim dielom, nazvaná Rainbow song. Tento „Planet caravan“ má v sebe niečo ostré, čo bodá aj za pomoci psychedelického akustického prejavu.

Dánsku scénu zo 70. rokov mám rád a ani tento vynikajúci (priam dokonalý) album ma nesklamal. Radosť objavovať tieto vymakané starinky. Myslím, že aj ľudia s alergiou na džez by sa v ňom mohli nájsť, tvrdý je tak, že by mu nejedna metalová kapela mohla slepo závidieť.

» ostatní recenze alba Midnight Sun - Midnight Sun
» popis a diskografie skupiny Midnight Sun


Ponty, Jean-Luc - Aurora
2014-07-10

Ponty, Jean-Luc / Aurora

4 stars

Ešte ako dieťa som bol neraz svedkom toho, ako sa môj otec „hádal“ so švagrom (popredným českým country hráčom na banjo), že ktorý huslista je najlepší. Otec preferoval Jean-Luc Pontyho, oponent nejakého bluegrassového maniaka, už si nepamätám, koho. Napokon sa vždy zhodli, že odpoveď neexistuje a je to individuálna záležitosť. Osobne ma Pontyho hudba míňala, hoci nejaké platne sme doma mali (spomínam si na A taste for passion, ktovie, kam sa podeli). Album Aurora som si pre časom kúpil u „Hummela“, čo je obchod s hudbou i múzeum jedného významného bratislavského obyvateľa v jednom, za babku vo výpredaji.

Dielo vyšlo v roku 1976, takže je jasné, že huslista známy aj z Mahavishnu Orchestra produkoval dobové fusion. Máme tu sedem skladieb a hneď z úvodu sa začne zostra. Is once enough v podstate rifuje, rytmika si obligátne vypomáha nejakými tými rôznorodo nepravidelnými prechodmi, aby sa nepovedalo, sólovými vstupmi sa prezentuje nadžezlý klavír, premrštená gitara a nástup huslí sa tak dajako logicky očakáva. Kúštik funky podmazu nemôže chýbať, ani fusion nie je ktovieako pestrá muzika (v zmysle novátorstva je na tom dosť podobne ako ktorýkoľvek iný rockový žáner), našťastie si nepotrpím na originalitu pre originalitu. Renaissance pláva v pokojnom mori, Ponty sa podujme role rozprávača a za striedmeho sprievodu ostatných nástrojov si to príjemne užije. Do reči mu vpadne gitarista, aby na svojej španielke vystaval pomerne ukecaný príbeh, za čo mu huslista poďakuje krátkym vstupom koreneným ďalším ohováračom s klavírom pod prstami. Nádherná skladba vhodná na osamelé nudné večera alebo poobedné siesty. Prvá časť titulnej skladby Aurora pokračuje v nízkych hladinách, ale plytčiny to veru nie sú. Istý nepokojný podtón si uchováva ako rytmika, tak huslista, ktorý tento džezíček ovláda ako Putin Rusko. Druhá časť skladby naberá na obrátkach, skladba sa následne prehupne do ďalšej meditačnej polohy, kedy sa v takmer lenivom tempe vyjaší nielen husľový virtuóz, ale aj rovnako postihnutý gitarista. On je to vlastne dosť pokojný album, čo dokazuje aj ďalšia skladba Passenger of the dark. Atmosféru temnoty sa jej však darí navodiť lepšie než sklanej priepasti ležiacej v jaskyni stovky metrov pod povrchom zeme. Aby sa poslucháč nebodaj nestrhol, duch albumu zachováva i Lost forest. Vždy ma bavilo, ako sa hudobníci, ktorí komponujú inštrumentálnu hudbu, vyrovnávajú s názvami skladieb. Zažil som nemenovaného nášho džezového gitaristu, ktorý sa strašne vytešoval, že mu nejaký kamarát pomenoval skladby tak úžasne, že to nedávalo žiadny zmysel. V tomto smere sa Ponty drží pri zemi, „stratený les“ navodzuje istú melanchóliu, ktorá prestupuje celou skladbou. Nepochybujem, že poslucháč obdarený obrazotvornosťou, by zvládol žvatlať čosi o tom, ako nástroje vyjadrujú zaniknutý šum stromov, let hmyzu, láskanie krovín mesačnými lúčmi a podobné vzletné výrazivo, ktoré tak veľmi potrebujú lační žrúti „vyššieho“ umenia. Prakticky rovnako pôsobí i skladba Between you and me, možno je kúštik viac rozkolísaná. Záverečná krátka skladba Walking dream ospalo uzavrie dianie na albume. Kvitujem, že sa Ponty udržal a nenaservíroval nám mätež tónov, pri ktorých vyzerá Blitzkrieg ako slimák po mozgovej porážke (čo je častý problém virtuóznych hráčov).

Výborný album inštrumentálneho fusion, človek by povedal, že priam rutinérsky (ale v dobrom). Všetky dobové klišé sú prítomné, takže kto to má rád, nemá nad čím váhať.

» ostatní recenze alba Ponty, Jean-Luc - Aurora
» popis a diskografie skupiny Ponty, Jean-Luc


Metheny, Pat - Quartet
2014-07-07

Metheny, Pat / Quartet

3 stars

Pat Metheney je gitarový mág v pravom slova zmysle. To, čo hrá a na čom (jeho „tisícstrunníková gitara“ je mäso), sa občas nemusí ľahko uchopiť, ale v podstate je „džezmen“. Ako dokazuje napríklad so svojou formáciu Pat Metheney Group.

Album Quartet je dosť šmrncnutý „klasickým“ džezom. Ospalým, meditatívnym, barovým. Prím hrá klavír a sekunduje mu gitara. Rytmika je dosť v pozadí, niekedy sa nezjavuje vôbec a keď už, tak len aby šumela či swingovala v pozadí. Dalo by sa povedať, že je to klasická štvorylka, hráči sa nezdržujú niečím takým prízemným ako spev. Ťažko povedať, či ich trápila skutočnosť, že tým do budúcna nejednému internetovému diskutérovi vzali vietor z plachiet v obľúbenej diskusii – text je potrebná súčasť hudby a nemožno ju oddeliť. Ako celok ma to uspáva, ale niektoré momenty sú dosť nabudené (vo When we were free). Občas sa dostaví freedžezová pasáž zostavená z nezmyslených zvukov (Montevideo), ale celkovo to priveľmi neruší.

Osobne ma najviac bavia momenty, kedy sa líderstva chopí Metheney a rozdá si to či už s ultra rýchlym swingom (Take me there), gitarovým synťákom (Language of time) alebo s nepokojnou atmosférou „zo života psychiatrickej kliniky (Dismantling utopia). Úžasné je aj mrazivo temné hranie v Badland. To je vrchol albumu, z tej muziky ide nefalšovaná hrôza (a tým nemyslím, že je hrozná). Niekto by v nej našiel i dáky ten orient, ale v zmysle dajakého ohnivého démona prenasledujúceho karavanu v púšti kdesi za obzorom zmapovaných oblastí, ktorá dúfa, že nájde Aladinovu lampu a pritom sa ženie do náruče smrti.

Čo dodať na záver? Ide o čistú inštrumentálnu náladovku džezového strihu bez potreby ohurovať experimentmi alebo priveľmi rušiť pri driemaní. U mňa dobré, ale musím mať na podobnú muziku náladu.

» ostatní recenze alba Metheny, Pat - Quartet
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat


Europe - Bag of Bones
2014-07-07

Europe / Bag of Bones

3 stars

V roku 2012 vyšiel niekdajšej poprockovej veličine Europe album Bag of bones, ktorý nabral kurz k ospevovaniu prakticky všade, kde sa píše o rockovej muzike. Aj preto som si ho zaradil do škatuľky, ak príde príležitosť, tak si ho vypočujem. A stalo sa.

Úvod obstaráva skvákadlovaná zeppelínovka Riches to rags, ktorú som kedysi počul v rámci akého kompilátu predávaného s časopisom Classical Rock, a ktorá ma veru pozitívne nabudila (vtedy i teraz). Troška toho metalového oparu sa vtesnalo do stredného tempa vymedzujúcej skladby Not supposed to sing the blues. A to nevravím o najväčšom klišé á la Kashmir, a síce o orientálnych vstupoch. Zaujímavé, že sa kapely nedokážu vzdať tohto umelého pocitu „vyššieho“ umeleckého prejavu. Čo znelo dobre Zeppelínom, je neprenosné a neopakovateľné. Inak sa však skladba blíži tomu, čo produkovala iná legenda, a síce Deep Purple. Keď uvážim, že gitarista je „rýchloprstá“ škola, je toto prirovnanie s Morseho pôsobením v zmienenej veličine ešte presvedčivejšie. Firebox ma v tomto pocite iba utvrdzuje, ide o to isté (aj s orientálnou halúzkou) v mierne svižnejšom tempe. A je tu titulná záležitosť Bag of bones. Úvod skladby pripomenie to najlepšie od Bon Joviho (bez srandy), a teda baladu Wanted dead or alive. Tá hranica medzi vtieravými melódiami a novodobým hard rockom je priam hmatateľná, celkovo skladbe výrazne pomáha gitarista, ktorý sa nerozpakuje schuti si zasólovať. Ozaj, v rámci marketing mixu si v nej zahral aj súčasný borec Joe „všetci ma žerte“ Bonamassa. Gýčové sláky, klavír, čo iného čakať od mini-predohry Requiem. My woman my friend začína ako temná balada, klavír znie, akoby pod posteľou číhala celá perepúť bubákov, ťažkotonážny nástup kapely na seba nenechá dlho čakať, kto má rád Black Country Communion, ten bude nadšený. Skúste si v okamihu predstaviť, akú skladbu očakávate od niečoho, čo sa volá Demon Head. Hej, je to pomerne rezká rockovica, ako to už u týchto melodicky orientovaných kapelách býva zvykom, pôsobí značne chytľavo. Akusticky škrobený úvod Drink and a smile ma stále drží v napätí, že kedy to už prepukne naplno a ono nič až do konca. Zaujímavé. Doghouse sa vracia k pohodovému pop-hardrocku s mejkapom Led Zeppelin. Ešte aj také tie bonhamovské bicie nechýbajú. Mercy you mercy me sa vrhá do náručia metalu, spevné i ujačané pasáže k tomu patria ako vysvetľovanie k alternatívnym zákutiam postmoderny, hold, keď dielo neobstojí samo o sebe, musí nastúpiť obkecávanie (čo neplatí na skladbu ako takú, ide o prirovnanie, aby bolo jasné, že... nuž zhruba takto vyzerá postmoderné umenie :)). Záver patrí balade Bring it all home. Medzi sto najlepších srdcolamov by som ju nezaradil, ale vypočuť sa dá.

Hudba na pomedzí osemdesiatych rokov so súčasným zvukom a jasným príklonom k súdobým hardrockovým trendom, ma prekvapivo baví. Bag of bones je rozhodne dobrý album, ktorý si, ak budem mať náladu na nejakú tu popíkovú melodiku zabalenú do hutného obalu, sem-tam pustím.

» ostatní recenze alba Europe - Bag of Bones
» popis a diskografie skupiny Europe


Europe - Last Look at Eden
2014-07-07

Europe / Last Look at Eden

4 stars

Nedávno som chcel podarovať známemu dajakú muziku jeho srdcu blízku, nuž, keďže žerie 80. roky a kulma-imidžové kapely, rozhodol som sa pre niekdajšiu „Final countdown“ veličinu Europe. Posledné dve štúdiovky mali dosť nadšené recenzie, spomínali sa kľúčové slová ako Led Zeppelin, hard rock, ktorý priaznivec poriadnej rockovej muziky by tomu odolal? Obzvlášť, keď oba albumy zabalené v krabičke čoby Two original albums vyšli na priaznivých 10 EUR. Riadenie osudu býva pekne zriadené, nuž sa len sotva udrží na vytýčených trasách. A preto sa oba albumy napokon nedostali k adresátovi, ale skysli u mňa. Prvý z dvojice prírastkov pochádza z roku 2009 a ide o Last look at Eden.

Pseudoklasicistický úvod Prelude plynulo prejde do hardrockovej titulnej žuly Last look at Eden. Mám z nej strašne dobrý pocit, niečo podobné zažívam pri skladbe Perfect stangers od Deep Purple, čo nespomínam náhodou. Hudba Europe mi najviac zo všetkého pripomína práve novodobé inkarnácie spomínanej hardrockovej veličiny. Aj mohutná rifovka Gonna get ready s úsečnými slohami je viac ako vydarená, nechýba tichá medzihra, kde znie prakticky len nejaký šum a spev, kým sa dostaneme k šťavnatému gitarovému sólu. Veru, keď sa to vie, netreba rockovej hudbe žiadne falošné vrstvenie, tobôž opozičné vymedzovanie. Catch that plane posadila na zadok nielen rytmiku, ale i poslucháčov. Samozrejmosťou je prehnaná melodika spievaných častí, toto majú hudobníci odkojení nástupom MTV v malíčku. Nejaká ta balada, ktorá vytlačí slzu aj z oka drsňáka, čo namiesto toaleťáku požíva hrubozrnný šmirgeľ, nesmie chýbať, takže je tu New love in town. Ale neplačte, vzápätí vám jednu švihne tvrďácka vec The beast a môže začať poriadna mela. Mojito girl sa našťastie nepribližuje ani latino sféram a ani pieskovým morským plážam, je to pohodová hardrocková skladba s nevtieravým gitarovým sólom (výnimočne sú rýchle prsty ochromené v prospech nálady). No stone unturned napĺňa úchylku v kombinácii hardrockovej muziky s orientálnym nádychom, plus sem primiešali patrične vtieravý refrén a dokonca sa ozvú i nejaké ejtýs klávesy. Celé je to neskutočne pompézne a napodiv to funguje. Only young twice stavia na kontraste tvrdých rifov a akýchsi clivých slôh, kde sa cukruje o sto šesť. U devil U sa drží melodického hurhaju, Run with the Angels tiež, takto dajako by dnes znela klasická zostava Guns n’ Roses. Záver patrí smutnučkej balade In my time, ktorá je fajn. Gitara trilkuje, kde sa dá a keď je na záver potrebné vytrhnúť srdce z hrudi, neváha tiahlo sólovať.

Prekvapivo výborný novodobý hardrockový album, priaznivcom štýlu ho môžem iba odporučiť. Jasné, zvuk má mestami dosť metalový nádych, dnes je to populárne, navodzuje to dojem akože tvrdosti, ale to sa dá prežuť.

» ostatní recenze alba Europe - Last Look at Eden
» popis a diskografie skupiny Europe


Mahogany Rush - Real live!
2014-06-30

Mahogany Rush / Real live!

4 stars

Frank Marino & Mahogany Rush nikdy nepatrili k tým formáciám, ktoré by zasypávali fanúšikov albumovou nadprodukciou. Aj z toho dôvodu sa im nestalo to, čo mnohým iným, a síce, že vytvorili skládku odpadu, v ktorej hľadať perly azda ani nejde. Z toho dôvodu sa netreba čudovať, že sa v roku 2004 zjavil koncertný dvojalbum Real live!. Čas od času je dobré pripomenúť si prierez svojou tvorbou a zaspomínať na svoje idoly, však, Frank?

V kocke, ide o gitarovú hardrockovú muziku so silnou fixáciou na Hendrixa, ktorému sa tu zjaví aj niekoľko coverov. Nemá zmysel ísť skladbu po skladbe. Pripočítajte si k tomu fakt, že Marino je jedným z tých virtuóznych hráčov na gitaru, ku ktorým sa obvykle od techniky závislí poslucháči utiekajú a máte jasno. Sóla sú naozaj nekonečné, nie ako Nekonečný príbeh (kniha alebo film, vyberte si).

I keď je album pridlhý a naživo pod pódiom by to bolo určite o triedu omračujúcejšie, je to výborný koncertný prírastok do diskografie Mahogany Rush. A aj do zbierok priaznivcom parádnej gitarovej rockovice.

» ostatní recenze alba Mahogany Rush - Real live!
» popis a diskografie skupiny Mahogany Rush


Marino, Frank - Juggernaut
2014-06-30

Marino, Frank / Juggernaut

3 stars

Frank Marino je borec. Jeho gitarová hra sa dá počúvať dookola a neomrzí ani najnespokojnejšieho vyrývača na svete. V osemdesiatych rokoch, v dobe temna, sa vzdal označenia svojej domovskej kapely Mahogany Rush. Ktovie, či to bolo preto, aby chránil jej odkaz pre koróziou nastupujúcich trendov alebo si fakt veril. Každopádne v roku 1982 napadol éter s vskutku nezastaviteľným titulom Juggernaut. Zasa, nemyslite si, či s kapelou alebo bez nej, Marino si furt hral to svoje.

Prvá skladba Strange dreams trpí kapelníkovou snahou ísť s dobou a narvať do inak živelnej gitarovej muziky synťáky a akúsi spevnú melódiu, čoby lákadlo na masy. Avšak už Midnight highway nasúka z reprákov toľko Hendrixa, koľko sa do gitaristu zmestilo (a že je bezodný). Vrchol albumu číslo jedna je vtelený do Stories of a hero, mrazivej hendrixovskej slaďáčiny par excellence. Osem minút čistých citov, melanchólie a nádherných gitarových vyplakávaní, som dojatý. Zo skladby Free číha rozpoltenosť. Svižná rockovica sa bije s túžbou znieť dobovo a dobre. Napokon sa jej to darí, Marino totiž pridal bu-bu-bu pasáž plnú vyrevovania a rýchloprsté sólo. Hendrix sa vracia v ďalšom ráznom kúsku Maybe it’s time, ak si odmyslíte rokenrolový popevkový refrén. A je tu druhý vrchol albumu, ostrá hendrixovka Ditch queen. Rif ako zamladi, sóla ako... to sa nedá opísať, orgazmus. Zvyšok albumu sa v pohode dopočúva, ako For your love, tak Juggernaut sú príjemné rockovice, tá druhá koketuje s melodickým metalom, čo Marino podčiarkne istou gitarovou technikou v rámci sóla.

Takmer by som neveril, že to niekedy poviem, ale tento album z 80. rokov sa mi páči, dve skladby sú dokonca vynikajúce.

» ostatní recenze alba Marino, Frank - Juggernaut
» popis a diskografie skupiny Marino, Frank


Mahogany Rush - Double live
2014-06-30

Mahogany Rush / Double live

4 stars

Koncert gitarovej veličiny, ktorá odvíja svoj prejav od toho naj, čo 60. a 70. roky ponúkali, by teoreticky nemal byť zlý. Frank Marino & Mahogany Rush mali možnosť dokázať to svojim živým albumom Double live z roku 1988.

Zvuk nie je práve hi-fi, ale to, že rytmika šumí a gitara preteká sólovými ambíciami, neprepočujete. Niektoré skladby sa nevzdali dobových klávesov, osobne by som Pesaventoa z kapely vyrazil a nič by sa nestalo, akurát by koncert znel lepšie. Ale asi bolo treba zabezpečiť marketingové požiadavky s vidinou lepších ziskov. Málokto odolal, ako kedysi donútení i bojazliví spolupracovníci ŠTB, sú vari preto všetci zlí? No, späť k hudbe Mahogany Rush.

Marino mixuje skladby hlava-nehlava, tu sa zjavia klasické bluesové kúsky á la Who do you love, či Roadhouse blues, tam sa promenáduje sólová tvorba (Free, Juggernaut) a inde sa vrhá k staršiemu materiálu Mahogany Rush (You got livin’, Electric reflection revisited), nechýbajú ani nekonečné exihibície samotného gitaristu (napr. Sky symphony to a little town). Celkovo je tu dvanásť skladieb a prím hrá gitara. Neustále. Keby som mal vybrať nejaké top skladby, fakt ma baví gitarová exhibícia v skladbe Poppy a neopočúvaná a kreatívna verzia Who do you love tiež nie je na zahodenie. V podstate je to prehliadka rýchlych prstov a rúk (nechýba bubenícke sólo). O výkone v Rock’n’roll Hall of Fame nevraviac, ale to by sa dalo menovať takmer všetko.

Prax nás učí, že teória je pojem neistý, priveľmi snivý a fantazijný. Vonkajšie vplyvy, ako napríklad doba vzniku, stav hudobného biznisu, náklonnosť davov k zvukovým trendom, to všetko dokáže spoľahlivo zahubiť aj najvydarenejšiu hudbu. Marino a spol. však nedali kožu lacno a minimálne po hernej a zvukovej stránke si až na výnimky uchovali svoju prirodzenosť. Hendrixovsky nasiaknutá muzika, čo k tomu dodať. Kto má rád vééééľa gitary, ten sklamaný nebude.

» ostatní recenze alba Mahogany Rush - Double live
» popis a diskografie skupiny Mahogany Rush


Mahogany Rush - Strange universe
2014-06-30

Mahogany Rush / Strange universe

4 stars

Frank Marino patrí k popredným gitarovým virtuózom, ktorý prešiel dlhú cestu kľukatiacu sa pomedzi rôzne tvrdé rocky a džezové pahorkatiny. S kapelou Mahogany Rush sa sprvoti pokúšal o genetiku, naklonoval Jimiho Hendrixa, ale potom sa vybral cestou experimentálnej chémie a skúšal, ako veľmi môže byť džez hardrockom. V oboch odboroch dosiahol značné úspechy. Album Strange Universe je toho dôkazom.

Kým prvá polovica albumu má v sebe ešte kus Hendrixa, čoho dôkazom je hneď úvodná skladba Tales of the Spanish warrior, podobne ako funky náladovka The king who stole (... the Universe), ďalej začínajú postupne vystrkovať rožky rozmanité úchylky. Satisfy your soul je tak stvrdnutý rokenrol, až by mu užívatelia Viagry závideli. Posadená megabomba Land of 1000 nights chutí ako kyselina sírová, jedovatá gitara prúdi éterom ako azbestové vlákna krátko po kontakte s kotúčovou pílou, kadejaké bu-bu-bu nahalované záhrobné rečičky dokresľujú muziku, ktorá veru nie je určená pre mäkkoty odkojené komerčnými masmédiami. Hendrix svojho času dokázal tvoriť slaďáky, ktoré sa nepodobali na nič, čo sa zrodilo pred nimi a vlastne ani po nich. Moonlight lady je jedným z nich. Teda, jasné, je to Mahogany Rush, ale znalcovi, ktorý maestra pozná akurát z výberoviek, by som v pohode nakukal, že je to ďalší z nevydaných pokladov zosnulého Jimiho. Nasekaná skladba Dancing lady uzatvára prvotné obdobie kapely, Once again už znie o poznanie inak. Ide o takmer nežnú swingovku. K džezrocku á la Marino, ktorý na ďalších albumoch dozrel ako víno, sa hlási Tryin’ anyway, to, čo tu stvára gitara, nie je obyčajné obžerstvo jedinca, to je totálny „hodokvas“ celej planéty. Nečudo, že podobné menu žeriem ako nenažranec. Aj so záverečným prerodom na barovú swingujúcu kapelu. Hutná rockovica Dear music prináša výrazné gitarové melódie (popri hromade rozlietaných vyhrávok) a miestami dokonca totálne baladickú náladu, kedy zmĺkne aj rytmika a vzdušné gitary dopĺňajú zadumaný recitál. Keby nebol rock diabolskou hudbou, bolo by to bohovské. Ono je to vlastne exemplárna ukážka toho, ako sa robí tvrdá muzika. Tam, kde metalisti a rôzne hardcore odnože využívajú prehnane agresívny zvuk a nemenej neosobnou zúrivosťou nahrádzajú skutočné emócie značky hard, stačí hardrockerom čitateľný zvuk a poriadny posadený rif. To netromfne ani grganie borcov za mikrofónom a gitarová snaha o dž-dž-dž-dž-dž-dž (doplň tisíc záchvevov strún za minútu) tobôž nie. Titulná a záverečná skladba Strange Universe je ultra melodickým kúskom, space náladička vrcholí. Na psychedelickom pozadí sa vrtí vznešená gitara vyžívajúca sa v citlivých a neagresívnych polohách a je mi takmer ľúto, že to raz skončí.

Strange Universe ponúka deliacu čiaru medzi klonom a hľadačom vlastnej (jemne nadžezlej) cesty. Je jedným z najpestrejších diel v kariére skupiny. Ba čo viac, je plný gitarovej čertoviny, ako sa na poriadnu muziku patrí, žiadne prekonané sóla a podobné „chcíple“ reči marketingových guru predávajúcich mdlé popáriny čoby pokračovania „vrajrockovej“ tradície tu nenájdete. Hurá!

» ostatní recenze alba Mahogany Rush - Strange universe
» popis a diskografie skupiny Mahogany Rush


Elias Hulk - Unchained
2014-06-25

Elias Hulk / Unchained

4 stars

CD skupiny Elias Hulk mi bolo ukázané niekedy v období 2006-2008 v japonskom prevedení s tým, že je to raritka a vzácnosť ako Sinajské zvitky. Neodolal som, nuž sa album Unchained stal jedným z mála, za ktoré som vysolil pomerne dosť peňazí (japonské vydania sú tradične predražené).

Čo si budeme hovoriť, muzika je to drsná ako uzavretá komunita kresťanských fanatikov, ktorí sa rozhodli vyobcovať nepohodlného človeka s iným názorom. Už skvelo neotesaný béčkový obal plný svalov a obnažených slečien nabáda k predtuche, že pôjde o niečo správne dobrodružné, šestákové, komiksové... Osem skladieb bručí ako letka čmeliakov. Vzlet sa koná hneď v úvodnom kúsku We can fly. Neotesaná rytmika tupo (toto nie je výraz zo sféry myslenia) duní, basák vyšíva ako besný, bubeník sa snaží využiť celú súpravu, pravda, bez nejakých technických fines, no a gitarista leje vodu do vriaceho oleja, nech to prská! Každý nástroj si zasóluje a aby som nezabudol, je tu aj spev, škrípavý, ostrý, svojský. Nightmare je zlovestná burácajúca pecka, pokojne verím, že by privodila nočné mory nejednému milovníkovi čistých tónov. Ako z inej planéty vyznieva akože balada Been around too long. Má v sebe jemnosti asi ako praveká maľba na jaskynnej stene. Yesterday’s trip nasadzuje bluesový šat, nielen, že je to svižné, má to tiež psychedelické doplnky, aby sa nepovedalo. Spevná psychedélia sa drží ako kliešť aj ďalšej skladby v poradí, Anthology of dreams. Havajózne psycho-bluesové meditovanie Free pripomína to najlepšie z raných Fleetwood Mac. Dobová zaujatosť orientálnymi švitoreniami sa naplno vybúri v meditatívnom songu Delhi blues. Nie, že by ma to oslovovalo, jedna skladba sa však dá vydržať. Ain’t got you sa vracia k hurhaju, k slovu sa hlási kvákadlo a neviazaná improvizácia. Nervové zrútenie našlo svoju hymnu.

Unchained nie je veľdielo, ale zato sa vynikajúco počúva, človek sa nabudí i odreaguje, pretože v tejto muzike niet miesta pre intelektuálne obmedzovanie. Jednoducho sa búši odušu do všetkých nástrojov a cítiť z toho nefalšovanú energetickú bombu. A to nie je málo.

» ostatní recenze alba Elias Hulk - Unchained
» popis a diskografie skupiny Elias Hulk


Them - Them in reality
2014-06-18

Them / Them in reality

4 stars

Album Them in reality je jasným dôkazom, že muzikant musí byť tvrdohlavý, nech mu už vyčítajú, že sa prežil, že to má zabaliť alebo, že nepredáva, tak načo sa snažiť. Henderson, jediný člen niekdajšej veličiny Them, najal dvoch hráčov a v klasickej trojke naservíroval ďalšiu porciu „amerického“ hrubizného hardrocku.

Na úvod si muzikanti vybavujú účty s minulosťou, drsné, rozkvákadlované hardrockové verzie starých hitov kapely (ešte s Van Morrisonom) Gloria a Baby please don’t go sú zamaskované k nepoznaniu. Rytmika pokladá koľajnice s jemnosťou muklov na Divokom západe, spev je výťažkom hnisavej angíny a rakovinových uzlín, no a gitara neochvejne vracia do detstva, keď sa kriedou škrípalo po tabuli. Kto by mal pochyby, že blues a hardrock jedno (ne)jest, tieto dve skladby mu to jasne a názorne predvedú. A Laugh tiež veselo hrmotí, v kombinácii s evidentne zaliečavým spevom je to kúzelné, niečo ako raný Cream. Šesťdesiate roky pripomína aj skladba Let my song through. Kontrast rádiových spevov a garážovej hudby sa vydaril. California man je v tomto smere vrchol. Hudobný sprievod á la padajúci riad v kontraste s – aha, aká som vľúdna pesnička – ma baví o to viac, že nerád umývam hrnce. Lessons of the sea by mohla byť balada. Lenže gitarista našiel ešte niekoľko zabudnutých nevybudených obvodov na svojom kombe a hneď ich prebral, takže mu to znie ako potomok manželského zväzku šmirgľu a zubnej vŕtačky. Skladba Rayn ma pozitívne prekvapila, bubeník tam má uprostred krátky sólový vstup. Nič extra, len chvíľku hrá čo najrýchlejšie prechod, aby sa nepovedalo. Back in the country je jedna z najpodarenejších záležitostí na albume. Spevný refrén a správne – mám na saláme – prezentované slohy, do toho obligátne gangrénové gitarové sólo, som v siedmom nebi. Akustická baladička Can you believe s mierne psychedelickým nádychom prichádza až na záver a vydarene kontrastuje s doterajším priebehom albumu (uf, tieto „objektívne“ prehlásenia sú pekne bezobsažné, dokonca, i keď je to pravda).

Toto nie je muzika pre priaznivcov sofistikovaného hrania kombinovaná s diagnózou hi-fi. Toto je ostrá porcia viac a ešte viac tvrdého melodického hardrocku doplnená o nejaké tie reminiscencie na 60. roky. Už v dobe vzniku asi musela znieť archaicky, o to je to chutnejšia lahôdka pre hľadačov vykopávok.

» ostatní recenze alba Them - Them in reality
» popis a diskografie skupiny Them


Them - Them
2014-06-18

Them / Them

4 stars

Them bola typická, rhythm & bluesom šmrncnutá, kapelka z Veľkej Británie, niečo ako Animals. K ich albumom som sa dlho nedostal, avšak môj záujem prebudil nejaký zostrih neznámych hard-psych-fuzz-ešte čosi kapiel na youtube, kde sa prezentovali ako poriadne drsná parta. Preto som sa nesmierne potešil, že sa mi do rúk dostali dva albumy z prelomu 60. a 70. rokov, kedy sa kapela, dávno bez Van Morrisona, snažila ísť s dobou a pritvrdzovať, čo to šlo. Prvý kúsok nesie názov Them. Kapela síce prakticky neexistovala, ale Henderson, jediný pôvodný člen a azda aj jediný člen vôbec, prehovoril amerického gitaristu i perkusionistu Jerryho Colea, aby dali dokopy ďalší album zaniknutej skupiny. A výsledok?

I keep singing je pomerne veľký hurhaj, využívanie perkusií zatieňuje afrických šamanov a kyselinou prežratá gitara tomu dáva nádych typickej šmirgľovej podoby amerického hardrocku. Veru, Them sa po presťahovaní do USA chopili miestneho drsného nepiplavého trendu a bez škrupúľ to otrieskavajú poslucháčom o hlavu. Ďakujem im. Keby sa niekedy Rolling Stones vydali k drsnej muzike, asi by zneli ako skladba Lonely weekends. Country vsuvka Take a little time je krátka a milá, opäť jej pomáha dosť neučesaný zvuk, hoci je to evidentne krehká a pozitívna vec. You got me good je však z iného cesta. Psychedelický hardrock nikdy neznel lepšie, gitarista by dostal päťku z techniky, ale za škripot má jednotku s hviezdičkou. Najlepšia skladba albumu je Jo Ann, „punkový“ hardrock s huhňavo vŕzgavým spevom, troška bu-bu-bu atmosféry, čo viac si priať. Možno iba adekvátne pokračovanie, ktoré zaistila pokojnejšia skladba Memphis Lady. Normálne je to pokus o náladovku (nie baladu), gitara však znie, akoby chcela zavraždiť minimálne stredne veľké mesto v USA. In the midnight hour má priam tanečnú atmosféru, už ste niekedy počuli tancovať slona v porceláne? A pohodička pokračuje. Nobody cares si po „americku“ bluesuje, akoby slnko nezakryl jediný mráčik a svetlo neznamenalo iba neprítomnosť tmy. Stounovská I am waiting sa vracia kamsi do polovice 60. rokov, kedy sa melodická muzika hrala nie, že povinne, ale priam bezalternatívne. Just a little naliehavo zakončí album, ktorý možno nemá priveľa autorských skladieb, ale rozhodne sa nezaoberá niečím takým, ako je uhladenosť.

Drsní hardrockeri s melodickými (prekvapivo) tušeniami si prídu na svoje. Výborný album poctivého hrmotu. A ani ten jemnejší záver mu neprekáža.

» ostatní recenze alba Them - Them
» popis a diskografie skupiny Them


Emergency - Get Out To The Country
2014-06-11

Emergency / Get Out To The Country

3 stars

Get out to the country je tretí album nemeckej kapely Emergency, čo dokazuje minimálne to, že aj emigranti mohli na údajnom mrzkom Západe v pohode hrať, čo ich bavilo.

V obmenenej zostave došlo aj na skrátenie skladieb, čím sa ich na album, oproti minulým počinom, dostalo až osem. Hneď úvodný kúsok I know what’s wrong. prekvapuje nasadením syntetizérového soundu, možno je to len môj pocit, ale k zvyšku nástrojov sa nehodí. Čo prospievalo Emerson, Lake & Palmer, to nutne neprinášalo osoh iným hudobným prejavom. Akoby niekto spravil z poctivej muziky tuc-tuc samplované techno. Našťastie ide len o jedno sólo. Plus je tu krátky bubenícky vstup, hneď mám lepšiu náladu. Jeremiah je pomerne vydarená náladovka, z ktorej má človek pocit osudovosti, nech už si pod tým predstavíte čokoľvek. A verte mi, že jedno gitarové sólo vás určite prekvapí. Zbaladieva sa, Take my hand je toho dôkazom. Dychy však nevydržia v pokoji, nuž z toho napokon spravia priam gospelovú seansu z amerických kostolov plných tancachtivých spievajúcich černochov. Confessions sa nikam neponáhľa, Early in the morning detto, v týchto momentoch sa z rockujúceho diela stáva trošku unavený gýč. The flag sa vracia k veselej rýchlovke a teraz výnimočne nemyslím na sex. Little Marie je predvídateľne pokojná záležitosť a záverečná titulná skladba (Get out to your country, opakovanie je matkou múdrosti) je nielen najdlhšia, ale s prehľadom aj najambicióznejšia vec, čo sa na albume nachádza.

Aj tento album je dobrý, korenený ženskými zbormi, podľa mňa má brassrock „komerčný“ potenciál, ktorý, nevedno prečo, nikdy nenašiel uplatnenie.

» ostatní recenze alba Emergency - Get Out To The Country
» popis a diskografie skupiny Emergency


Emergency - Entrance
2014-06-11

Emergency / Entrance

4 stars

Nemeckú džezrockovú formáciu Emergency mi otec často spomínal, aký mala úžasný debutový album, ktorý sa dajako dostal až do Bratislavy, netuším však, odkiaľ a ani kde skončil. Vždy dodal, že tam hrali niekoľkí československí (českí) emigranti s Hanusom Berkom v čele. K cédečkám som sa dlho nedokázal dostať, až si ich otec niekde splašil a mohol som si ich aspoň v pokoji napočúvať.

Hudba Emergency sa pohybuje niekde na hranici brass rocku a džezu. Jasné, je to preto, lebo spevák Reddy sa snaží po „bloodsweattearsovsky“ hlboko dunieť a nad relatívne priamočiarou rytmikou sa ozývajú dychy obsluhované českým emigrantom Berkom. Štipka funky, priehrštie ostrej gitary, to celé zaliate klávesovou polevou a ochutené psychedelickými momentkami, tak sa kuchtí muzika na albume Emergency entrance (mám zato, že je názov kapely vložený do názvu). To všetko je okamžite jasné už pri úvodnej skladbe Why I’m doin’ it, ale pri spevnom kúsku Happiness to platí dvojnásobne. Je to klasická dýchavičná hitovka vhodná do rádií, niečo ako Spinning wheel (prívetivosťou, nie, že by sa podobali). Najlepší moment prichádza v zrýchlenej pasáži, frenetická gitara sa prebíja s klavírom a do toho ide spev. Keď sa podobná zvuková guľometná paľba vydarí, je to slasť a tu sa veru nič iné ani neudialo. Pravda, skladba je dlhá, v rádiovom éteri by zavadzala reklamám, takže nečudo, že dnes ju v našich končinách asi priveľmi nepočuť. A tak to ide rad za radom, jedna kompozícia je dlhšia ako druhá, celkovo sa ich na album zmestilo päť. Občas sa dostaví viac džezu (Emergency entrance), sem-tam sa vnúti priam estrádny pocit (Killin’ time), celkovo album uplynie až prekvapivo rýchlo.

Výborný počin, poslucháči zameraní na dychy si ho isto užijú.

» ostatní recenze alba Emergency - Entrance
» popis a diskografie skupiny Emergency


Trower, Robin - Living Out of Time
2014-06-03

Trower, Robin / Living Out of Time

3 stars

Robin Trower je gitarista, ktorý nemôže sklamať nikoho, kto má rád gitarovú bluesrockovú muziku. Living out of time je albumom nového milénia, ale okrem modernejšieho (čítaj plnšieho) zvuku ide o klasický album neprekvapujúceho muzikanta. Tá zvuková moderna nie je dajako dominantná, ale nemožno si nevšimnúť neduh „čistého“ snímania zvuku, vytráca sa istá živočíšnosť.

Už úvodná skladba What’s your name má podozrivo „komerčný“ refrén, ale muzika je typicky „trowerovská“. Kvákadla je tam toľko, že Louisianské močiare znejú ako po žabacom exoduse. V podstate netreba ani popisovať skladbu po skladbe, jedenásť kúskov znie moderne, ale zároveň totálne staromilsky. Spevné refrény mi trošku pília uši, ale čo už. Nechýbajú balady (Another time, another place), niektoré skladby majú priam „bruceovský“ nádych (Ain’t gonna wait). Najlepšia skladba na albume je pochmúrna titulná záležitosť Living out of time a možno by som ešte zmienil posadenú pecku Sweet angel a záverečnú dlhočiznú dumku I want to take you with me.

Dobrý album, Trower však v 70. rokoch znel ďaleko búrlivejšie.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - Living Out of Time
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Trower, Robin - For Earth Below
2014-06-03

Trower, Robin / For Earth Below

4 stars

Trower „zamladi“, to je náhrada za zosnulého Hendrixa. Album For Earth below (1975) nás o tom presviedča hneď osemkrát.

Shame the devil je vytvrdená pecka, It’s only money zasa pomalá nočná mora. Confessin’ midnight vraždí každý náznak rádiovosti s vervou Jacka Rozparovača, vlastne to platí ako o Fine day, tak o najlepšej skladbe albumu nazvanej Alethea. Z rady vybočuje krehký kúsok A tale untold, ale ani tu nečakajte dajakú cukrovú vatu. Gonna be more suspicious navracia razanciu guľky dum-dum a záverečná (titulná) skladba For Earth below núka to, čo Trowera preslávilo, pomalý melancholický monument.

Výborný album, oslava kvákadla.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - For Earth Below
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Trower, Robin - Live!
2014-06-03

Trower, Robin / Live!

5 stars

Priznávam, mám rád koncertné nahrávky. Sú neučesané (aj keď vieme, že sa s pôvodnými záznamami diali v post-produkcii divy, stále je to dostatočne autentické), ukazujú kapelu v skutočnom svetle, žiadni štúdioví hráči, mixéri a producenti, ktorí zanášajú hudbu kopou efektného i neefektného odpadu. Preto je album Live! zo sedemdesiateho šiesteho najlepšou voľbou, keď chce niekto spoznať meno Robin Trower. Klasické trio, gitara-basa-bicie, žeravé nástroje a dôraz na hlavného protagonistu i sólistu v jednom, čo viac si od drsného bluesROCKU priať.

Gitara odkváka úvodný kúsok Too rolling stoned a je vymaľované! Hendrixovejší ako Jimi, to je Robin Trower. Svižná záležitosť sa v polovici zmení na husté blues, že by mississipské močiare závideli. Gitarista sóluje a sóluje a je mu jedno, či je dynamika rytmiky dole alebo hore. Nasleduje Daydream. Už názov vypovedá, že tu máme baladu. Zapaľovači polnočných lámp alebo malých krídel si prídu na svoje. Akože, rízne blues s „rock“ v názve, Rock me baby, patrí k vrcholom koncertu. Spev unisono s gitarou, ani náznak sterility, kto by sem zavítal hľadať prvú pomoc s otvorenou ranou, ten nie, že si odnesie infekciu, toho rovno vynesú! Trower sa v podstate netrápi akýmsi komponovaním, nasadí hustý rif a v nastolenom virvare si čosi odhuláka a najmä vytiahne z gitary aj to, čo do nej tvorca ani nevložil. Aj preto sa Lady love nemusí obšírne opisovať. Od čias Bridge of sighs je hlavný protagonista spojený s temnejšími pomalými skladbami, I can’t wait much longer sa v tom doslova bahní. Alethea je prirodzene brutálna. Kto má rád napríklad Mahogany Rush, kvákadlo, prípadne oboje, ten sa v tomto nájde. Nechýba krátke bubenícke sólo, ach, ako mi takáto, kedysi povinná, súčasť koncertov v súčasnosti chýba. Záverečná A little bit of sympathy nevybočuje z nastolenej trasy, kam sa hrabe GPS, podľa Trowera sa dostanete hneď a zaraz rovno do rockerského raja.

Výborný živák bez zbytočných príčeskov. Občas počuť šum struníka z rytmičáku, čo je mi blízke z podnikov, kde kombo stojí vedľa bicích a každý gitaristov ston sa prenáša na súpravu. Nefalšovaný pôžitok!

» ostatní recenze alba Trower, Robin - Live!
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Gentle Giant - Edge of twilight
2014-05-29

Gentle Giant / Edge of twilight

5 stars

K hudbe azda najzaujímavejšej artrockovej kapely 70. rokov, ktorá nie je mediálne známa, som sa dostal prostredníctvom zapožičania dvojdiskového výberu Edge of twilight. Áno, reč je o partičke Gentle Giant. Otec ju poznal, ale nepamätám si, že by sme to niekedy mali doma. Každopádne som si musel toto dielo kúpiť aj v origináli, pretože som okamžite cítil, že je to niečo výnimočné. A trvalo to, kým sa do neho započúval, to je fakt.

Každým tónom je človek atakovaný niečím novým, niečím, čo sa krúti ako had chytený za chvost, ako dym lapaný rybárskou sieťou a keď už si myslíte, že ste sa dokázali zladiť s korisťou pricvaknutou v pasci na medvede, Gentle Giant si bez váhania odhryzne nohu a postrieka vás krvou. Inak povedané, je to zmeska všetkých možných vplyvov, ktoré populárna hudba 70. rokov venovala takzvanému progresívnemu rocku. Z tridsať jedna skladieb by som vedel vyzdvihnúť takmer všetky. Nie sú radené chronologicky, ale verte mi, vôbec to neprekáža. Konzistentnosť produkcie (čo znie ako paradox v kontraste s totálne premenlivou muzikou) je jednoducho tak presvedčivá, že o dajakých konceptoch jednotlivých dosiek ani na okamih nepremýšľate. Iste, až na mikroskopické výnimky si žiaden refrén nezapamätáte nieto na prvý, ale ani na stý raz. Skladby, ktoré by ste si popiskovali, tu nenájdete. Ale je to aspoň dôvod sa k tejto hudbe neustále vracať.

Zaujímavé je, že z toho človek nemá pocit chaosu, naopak, znie to akoby nad tým hudobníci mali plnú kontrolu a nevybíjajú sa v avantgardných bezobsažných kolážach, aby sa cítili odlišní. A to je najväčší klad komplexnej muziky, ktorá dominuje nielen kompozične, ale aj prezentačne. Spevy, rytmika, klasicisticko-džezovo-folkové prelínačky nestrácajú ani na okamih rockový ťah, ešte aj krehké veci potešia vnímavého „drsňáka“.

Ako každý výber, aj tento nie je stopercentným reprodukovaním všetkého, čo skupina kedy vyplodila. Mapuje prvé štyri albumy a k tomu šiesty. Úplne vynechali In the glass house (1973), som si takmer istý, že šlo o autorskoprávny problém. Povedzme si, čo ešte chýba. Z eponymného debutu (1970) sa nedostalo na Giant a The queen, hlavne tej prvej je škoda, na diskoch by sa ešte nejaký priestor našiel. Z Acquiring the taste (1971) vypadla Black cat. Three friends (1972) obišla „najhoršie“, absentujú Prologue s Working all day. Octopus (1972) stratila jediné chápadlo nazvané Dog’s life a The power and the glory (1974) je tu komplet aj s rovnomennou skladbou.

Po vypočutí hudby Gentle Giant sa len veľmi ťažko dokážem baviť o takzvanej „originalite“ všetkých novodobých artových kapiel. Kto nepozná a túži spoznať niečo komplikované a zároveň nádherné, Edge of twilight je ideálny počiatočný bod. Iste, možno sa rovno vrhnúť na albumy, ale tu ich máte viac ako dosť a pekne zhrnutých. Rád tento dvojalbum počúvam aj dnes, ide o dokonalú výberovku.

» ostatní recenze alba Gentle Giant - Edge of twilight
» popis a diskografie skupiny Gentle Giant


Minotaurus - Fly Away
2014-05-26

Minotaurus / Fly Away

4 stars

Nemecká scéna 70. rokov núka toľko pochúťok, až mám občas pocit prejedenia. Aj preto niektoré pokrmy nechávam ležať ladom tak dlho, až hrozí pokazenie. Našťastie, stará muzika zreje ako víno a nie bio jogurt, a preto sa neobávam ochutnávať niečo aj po dlhej dobe. Okolo tohto albumu chodievam roky-rokúce, stále som ho nechával na neskôr, až už nešlo inak a kúpil som si ho. Myslím si, že zavážil najmä rok vydania, 1978 je pre mňa dôvodom na ostražitosť.

Zvláštny syntetický úvod s akýmsi bľabotaním otvára skladbu 7117 (Musik zum gleichnamigen Film), čo je inak klasická artrocková dumka, klávesy i gitara sa predháňajú v melodramatických melódiách, občas sa tempo prispôsobí vysokému tlaku, zväčša sa však nachádza kdesi na hranici hibernácie. Napätá skladba Your dream by nielenže udržala svorku ťažných malamutov, ale rovno stádo demokratov túžiacich po absolútnej moci. Keby som chcel byť zlý, poviem, že prezentovaná hudba je šablónovitá až beda. Každá skladba má akési intro, ktoré sa postupne rozbehne, potom zbehne ako vojak pred vidinou hrdinskej smrti v prvej línii, a tak ďalej. Lenže je to, hold, „artová“ muzika, nuž sa očakáva, že sa nálady budú striedať ako prasce pri koryte (a teda sa snažia všetky strkať hlava-nehlava), pričom ich hudobníci vcelku presvedčivo poháňajú k želanému výsledku (žiadna koláž nezmyselných zvukov sa nekoná), ako napríklad v Lonely seas. Navyše, hneď ďalšia skladba obracia garde, Higway najprv beží, potom spomalí a vice versa. Je to, keby to nebolo rúhanie, vlastne hardrocková pecka. Pokiaľ vás baví postupné vystavanie monumentálneho divu (niečo ako vidina celoživotného zamestnania na pyramíde kdesi v starovekom Egypte), je tu pre vás bezmála štvrťhodinová hostina Fly away. Rád sa nechávam očariť dlhočiznými tónmi vytekajúcimi z klávesov a gitár, tu je ich požehnane, ako keď sa zabudne heslo k hrnčeku, var! Nasleduje opäť skôr rázna skladba, čo čakať od niečoho nazvaného The day the Earth will die, všakže? Správne, je tu záverečná.

Ako bonus na CD z produkcie Garden of Delights prifarili skladbu Sunflowers. Nevybočuje z radu, ani nebadať, že je navyše.

Album, ktorý sa teší pozornosti ako eurovoľby na Slovensku, je, na rozdiel od ich výsledkov, o to zaujímavejší. Môžem iba odporúčať. Melodici si prídu na svoje.

» ostatní recenze alba Minotaurus - Fly Away
» popis a diskografie skupiny Minotaurus


Trower, Robin - Go My Way
2014-05-23

Trower, Robin / Go My Way

3 stars

Trower je klasický „hendrixovský“ bluesman, prakticky na každom albume si štandardne vyhráva to svoje. Nezaobíde sa bez kvákadla, kto ho má rád, pravdepodobne sa nemôže kopnúť.

Aj album Go my way si udržuje punc predvídateľnosti. Jedenásť skladieb osciluje okolo tvarov typu hutná dumka (Go my way), rázna vypľovačka (Too much joy), slaďák (Into dust) alebo hoci čosi medzi tým (Take this river, čo je mimochodom skladba, ktorá mi nesedí). Najviac mi sedí titulná skladba a záverečný melancholický výdych In my dream. Verím, že sa nájdu aj nadšení obdivovatelia, mne Trower dajako veľmi do srdca nevnikol, čo neznamená, že by som ho nepochválil.

Niet veľmi čo vytknúť, slušná robota.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - Go My Way
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Life - Life
2014-05-23

Life / Life

3 stars

Švédsku kapelu Life mi kedysi odporučil nejaký známy, že je to strašne super kapela. Beznádejne som si ju zaradil kamsi do fronty a siahol až po minuloročnom vydaní od Cherry Red v dvojdiskovej podobe obsahujúcej švédske i anglické vydanie.

V podstate barový klavír otvára album Life. Aby to nebola len tak mirnix-dirnix vyhrávka, pomenovali ju Quo vadis (I). Ak ste poňali podozrenie, že album bude jemnejší, máte pravdu. Jag stod ensam på min väg je toho dôkazom. Pohoda, sláky, sem-tam búrlivá vsuvka a je to. Nástup drsnej muziky prichádza so skladbou De va' så längesen!, to sme kdesi v hard rocku temnom ako morské hlbiny. Celé dielo je prešpikované krátkymi vsuvkami, ako napríklad Kärlekens språk. Hon vandrar över rummet - på jordens klot! je srdcervúca balada, En bit av evigheten zasa navracia pocit temnoty. Toto severanom vždy šlo. Prekvapivý „free“ kraťas Quo vadis (II) poteší klavírnych dadaistov, Att leva är att älska zasa škrípajúce zaťaté zuby, nakoľko si to štráduje s razanciou parného valca. Zdvojené uvrešťané gitarové sóla tomu už iba navodzujú atmosféru zlisovaných obetí. Varje man si naliehavo polamentuje, lalákaná blbinka Punda' vidare po pol minúte prepustí miesto nepokojnej uletenosti En av oss , ktorá je miestami fakt, že ťaživá. Náladou, nie poslucháčskym zážitkom. Je to taká „zappovina“ s jasným príklonom k frivolnému džezu, čo si užíva najmä klavirista. A je tu chvíľka pre melodrámu, Jag znie, akoby sa práve hrdina starých báji chystal naporciovať niekoľkohlavého draka a plačúce devy mu robia nesmierne dobre (ehm). En gång i tiden je ďalšia sláková balada, vynikajúca je zlovestná symfonická medzihra, ktorá nastúpi kdesi v polovici. Celý album končí sklákovou dohrávkou Quo vadis (III). Už tradične ide o pomerne zaujímavý „úlet“.

Bonusy zastupujú nejaké singlovky, ide o spevné rockové kúsky Jag färdes, To the country a Tro på vår värld. Nosiču neublížili.

Komu sa máli, má tu aj druhý disk s anglickou verziou albumu, ale nechcite po mne, aby som teraz hľadal päť rozdielov.

Prekvapivo dobrý album striedajúci pokojné a drsnejšie kúsky s pravidelnosťou, ktorú by mu nejeden bubeník závidel, sa počúva ľahko ako vánok po nechutných horúčavách. Navyše je aj celkom pestrý, takže ho pokojne vyskúšajte, možno vás chytí za srdce.

» ostatní recenze alba Life - Life
» popis a diskografie skupiny Life


Cargo (September) - Cargo
2014-05-21

Cargo (September) / Cargo

5 stars

Ešte v 90. rokoch, niekedy na počiatku môjho cédečkového zberateľstva, mi v bratislavskom Roxy na Vysokej ponúkli nenápadné CD holandskej kapely Cargo. Netušil som, čo to je, takže som ňou ohrdol. Až po rokoch som sa pokúsil zistiť, či by sa predsa nedala kúpiť a - nedala. Ako šiel čas, na kapelu som striedavo spomínal a zabúdal, až zrazu vyšlo dvojdiskové kompletizujúce dielo, ktoré mapuje éru kapely September (iba album vyšiel pod názvom Cargo, z akýchsi marketingových diabolských zámerov, ktoré nevyšli) od roku 1970 po finále v roku 1972.

Kým sa dostaneme k samotnému albumu, ktorý je chronologicky ukrytý na záver druhého disku, musíme sa prelúskať kvantom demáčov, singlov a iných nahrávok. Je to v podstate príjemný exkurz po hardrockovom vývoji. Parádne melodický kúsok Walk on by (with thanks to Elise) skĺbil hardrockové muzicírovanie s šesťdesiatkovými spevnými refrénmi. Milujem obstarožné klávesové hranie a tu je ho požehnane. Prekvapivá pecka Flower king of flies, ktorú evidentne odkukali od Nice, zvládajú chalani bravúrne, dokazujú, že tvrdá rocková muzika môže byť aj veľmi zvukomalebná a že Emerson bol jeden z najrockovejších maníkov dávno v 60. rokoch. Snaha kombinovať ostrejšiu rytmiku s melodickými gitarovými sólami sa kapele v budúcnosti ešte vyplatí, ale už aj v skladbách ako How ca we forget, Little sister alebo Walk on by, je to pastva pre uši. Spev postupne zachrapčí, v druhej menovanej skladbe je dokonca melódia á la In the land of the few (môžete poznať od Davea Edmundsa). So skladbou One more chance nastupuje do zostavy gitarista Ad de Hont, čím sa k melodickej stránke pridajú skvelé súhry dvoch gitár. Kapelu občas prirovnávajú k Wishbone Ash, akurát tu nie je reč o baladách, ale o šťavnatom a ráznom hard rocku. To dokazuje hneď ďalšia skladba, ďalšia inšpiračná klasika Painted in black. Tu ide o riadne energetickú bombu, právom je to jedna z najlepších skladieb Rolling Stones. Poslednou skladbou z roku 1970 je Run away. Dve gitarky vyšívajú, rifujú, ťažkotonážnosť sa rinie prúdom, čo viac si priať. Yelly rose je prekvapivo pokojná záležitosť, niekto sa evidentne s nostalgiou započúval do "Beatlesáckych" albumov. If Mr. Right comes along naplno ukazuje, ako sa v pomalšom tempe môžu rozprávať dve gitary a klávesy. Meditácia, dojemnosť, zmysel pre estetično, tak trošku mi to pripomína nemeckú kapelku Jane. "Uriášovka" Lydia Purple je jednoducho dojímavá. Úžasná záležitosť, ktorú by fandovia štvrtého pilieru britského hard rocku nemali obísť. Choker znie podľa svojho mena, hromovo. Dostávame sa k skladbám, ktoré sa časom dostanú aj na album. Summerfair zvláda ako jemné nálady, tak rýchle rockové smršte. Cítiť záľubu muzikantov v dlhočizných sebavyjadreniach. I who have nothing je skladba, ktorá kraľuje melodrámam, verzia od Warhorse je nedostižná, ale to je aj táto! Mäkšia, avšak srdcervúcejšia. "Pre-albumovka" Cross talking trošku funkuje, je to taký "džem", dá sa zniesť. Aj posledná skladba prvého disku, Sail inside, doputuje na album. Má desať minút, nuž si isto viete predstaviť, ako sa kapela vyblbne. Dvojhlasy gitár, za dva vagóny melodiky, budem sa opakovať, ale takto sa robí melodický hard rock!

September v roku 1972, to už bola neviazaná kapela, ktorá sa rada rýpala v nekonečných improvizáciách nad danou témou. Preto je úvodné demo Summerfair dlhé takmer sedemnásť minút! A to mala skladba pôvodne chabých tristošesťdesiat sekúnd. Dnes sa už takéto úprimné vyhrávanie nevidí, to je to buď samá ambiciózna a nepôvodná "neoprogovina" alebo "prekonanosť" (čítaj, sóla nehráme, to je prežitok). Škoda. Milujem vnáranie sa do nekonečných rockových morí plných bájnych netvorov, ktoré s chuťou schrúmu ľubovoľne veľkú loď hudobných nepodarkov nasledujúcich dekád. Last time I saw Dennis prináša kratšiu, ale o to nespútanejšiu gitarovú šialenosť, ktorá by sa Led Zeppelin určite páčila. Spevu sa nedočkáte, načo aj. Z podobného súdka, akurát usadenejšieho, je aj Strings on fire. We didn't know ukončuje demo-časť druhého disku, je to taká krátka dumka.

Album Cargo prináša štyri dlhočizné skladby, jediná, ktorú zatiaľ cédečka neponúkli, je Finding out. Najkratšia skladba albumu sa pokúša o koláž kadečoho, všetko je to rýchle ako črevná viróza, čo, prekvapivo, nie je na škodu. Celkovo ide o nádhernú ukážku hrania pre radosť. Nebudem sa zbytočne opakovať, hajde počúvať!

Neskutočná záležitosť! Skladbu po skladbe je táto kompletka lepšia a lepšia. Ide o jeden z mojich najobľúbenejších počinov, aké na CD mám.

» ostatní recenze alba Cargo (September) - Cargo
» popis a diskografie skupiny Cargo (September)


Tyburn Tall - Tyburn Tall
2014-05-19

Tyburn Tall / Tyburn Tall

4 stars

Po tejto kapele, resp. po jej albume, som poškuľoval dlho. Stále sa síce do akvizičného plánu dostávalo čosi urgentnejšie, ale napokon sa ocitla v mojej zbierke. A dobre urobila. Vďačnejšieho poslucháča by sotva našla, starinka plná nekompromisného rockovania s presahmi do progresívnych dobových tendencií s kadenciu spamujúcich príspevkov v ľubovoľnom maily, nieto ešte vo webových diskusiách, to je moje.

Úvodná klávesová predvádzačka dobre známej Bachovej klasiky nenechá nikoho na pochybách, že počuť kopu šumu. Originálne pásy sa stratili, nuž je cédečko zosnímané , z čoho to šlo. Ale k hudbe. Nástroje znejú divoko, žiadna akademická sterilita nehrozí. Spevák je melodramatický, až to vyzerá, akoby hral antickú tragédiu a nie rockovú vypaľovačku. Nezabúda jačať, čo kvitujem. Tých trinásť minút, čo si skladba War game uzurpovala, nás preniesie do dôb, kedy sa hard rock miesil s kadečím, nevynímajúc odkazy na džazrockovú klasiku Colosseum. Ťažkotonážny huriavk In the heart of the cities (broken people) žeriem aj s chlpmi. Kapela sa na nič nehrá a zároveň poctivo korčuľuje na rozľahlých psycho-džez-hard rockových plochách, ktoré by jej nejedno Ontárijské jazero závidelo. Desať a pol minúty uplynie ako voda z mechu uprostred púšte a je tu I am America too. Krátka, ledva niečo cez päť minút trvajúca vec, ktorá dosť swinguje, pravda, v nekompromisnom hluku. Záverečná nádielka nepoľavuje ani o kúštik, Strange days hiding je nielen najdlhšia skladba na albume, ešte má aj bubenícke sólo. Extáza. Nie, že budete čakať dajaké symfonické suity, toto je nekonečná inštrumentálna onánia bez nároku o dajaké kompozičné výstavby epických sól, ktorými Pí áR opíše všetko od zrodu galaxií po koniec civilizácie. A artrockeri to potom budú všade uvádzať ako ukážku vyššieho zmyslu hudby. Figu! Je to jednoducho zverina.

Bezostyšná rocková muzika, ktorá sa vyžíva v dlhých sólových improvizáciách a rovnako neváha využívať ujačaného speváka á la Ashley Holt, plus obdiv k formácii Colosseum, čo viac si priať. Výborný album.

Dva bonusy (oba covery Colossea) ukazujú, že na originál chlapci z Nemecka nemali, ale je sympatické, že sa do toho pustili. Zvuk je na hrane, mne neprekáža, ale predražené káble by ho možno nenechali prejsť do reprákov, ktovie...

» ostatní recenze alba Tyburn Tall - Tyburn Tall
» popis a diskografie skupiny Tyburn Tall


Shiver - Walpurgis
2014-05-19

Shiver / Walpurgis

3 stars

Na kapelu Shiver som narazil pred časom vďaka Progboardu, niekde sa zablesol akýsi odkaz a bolo. Obal som síce zachytil už dávno, v rámci Garden of Delights CD vydaní, nikdy som sa však o kapelu bližšie nezaujímal. Ale všetko je vraj iba otázka času a dnes už je všetko inak. Príjemne nechutný obal naznačuje temnotu a pokles mravov úrovne, ktoré zvládajú azda iba priaznivci hororov a internetových diskusií. Patrím k prvej skupina, nuž neváham vnoriť sa do muziky.

Osem skladieb kolíše kdesi medzi psychedelickým blues rockom koreneným tu klasikou, tam beatom. Úvodná skladba Repent Walpurgis je oproti originálu (Procol Harum) drsnejšia a temnejšia. Darmo, na nejakú romantiku a zasnené plochy sa Shiver nehrá. Mastí to pekne zostra, hoci klavírna klasika si udržuje istú dávku "jemnocitu". Srandovná minivsuvka Ode to the salvation army uvedie šesťdesiatkový kúsok Leave this man alone. Kapela sa strieda v speve, ako sa na správnu dekádovicu patrí, celkovo je to taký dobový rádiový počin, akurát má cez päť minút. Pomalšie blues What's wrong about the blues aj s harmonikou môžem kedykoľvek. Ak sa k tomu pridá pekné organové sólo, je to priam dokonalé. Hey Mr. Holy Man je azda dajaký chrámový recitál, ak dobre rozumiem, spieva sa tam "Dies irae" spolu s anglickým textom. Je to taká zvláštnôstka, ale počúva sa dobre, ten odovzdaný melancholický "duchovný" rozmer občas dobre padne. Ako blesk z jasného neba si to napochoduje "animalsovská" klasika Don't let me be misunderstood, dokonca sa kapela snaží aj rytmizovať. Je to neotesané a zároveň milé. Hryzavé gitarové škrípanie tomu nasadzuje korunu. A máme tu beatovú vlnu - No time nostalgicky spomína na doby, kedy sa klávesmi snoval rhythm & blues a neznamenalo to to, čo dnes na MTV. Záver patrí bluesovej inštrumentálke The paddle. Opäť nie je ultra rýchla, ale ani pomalá a šmakuje mi.

Bonusy núkajú nejaké tie koncertné kúsky, pekne nabrúsenú "mayallovku" You don't love me a nemenej svižnú bluesovku Hear my plea. V zostave ešte nie je klávesák. Zato singlová verzia Repent Walpurgis už bez organu nedá prakticky ani notu. Na nájdi päť rozdielov sa hrať nejdem, dávam do pozornosti fakt, že i ako singel má toto meditovanie takmer sedem a pol minúty.

Ako raritka je to, ako sa vraví, klenot, osobne však neradím toto dielo k mojim najobľúbenejším. Dokonca aj zo Švajčiarska by som našiel bližšie kúsky, či už After Shave alebo hoci Krokodil. Nič to nemení na tom, že je to dobrá vykopávka a pokojne ju môžem hľadačom odporučiť.

» ostatní recenze alba Shiver - Walpurgis
» popis a diskografie skupiny Shiver


Savoy Brown - Kim Simmonds and Savoy Brown - Goin' to the Delta
2014-05-05

Savoy Brown / Kim Simmonds and Savoy Brown - Goin' to the Delta

4 stars

Savoy Brown ma svojim albumom Voodoo moon z roku 2011 prekvapili natoľko, že ho dodnes považujem za najlepšiu bluesrockovú nahrávku nového milénia (spolu s Tough od Mayalla). Preto ma informácia, že je tu nový album Goin’ to the Delta, okamžite nabudila do stavu pohotovosti. Že si Kim Simmonds vypichol meno pred názov kapely, ma až tak neznepokojovalo, aj tak je jej dušou po celý čas jej existencie. Viac som bol zvedavý, čo prinesie absencia rifujúceho saxofónu. Nuž, nič strašné. Dvanásť skladieb si to ľahko šinie po bluesových cestičkách, aké vychodili stároční bluesmani. Klasická nástrojová trojka (gitara-basa-bicie) nepripúšťa ani náznak pochýb, či sa náhodou nebude hľadať dajaký nezmyselný experiment. Toto je klasika, žánrovka, dreňovka a tak ďalej. Sám Simmonds v príhovore na obale poznamenáva, že pôvodne kapela vznikla ako britská verzia blues z Chicaga a fčuleky sa vracia na počiatok.

Svižná skladba na úvod, Laura Lee, ukazuje, že Simmonds je vo forme. Jeho gitarové sóla sú prirodzené ako nahota pri narodení, nepamätám si v poslednej dobe žiadneho bluesmana, ktorý by hral takýmto pohodovým a zároveň suverénnym spôsobom. Aj posadenejšie „chmúrne“ tempá kapele svedčia, čoho dôkazom je Sad news. Návrat ku Knopflerovi prináša svižnejší kúsok Nuthin’ like the blues, táto poloha Simmondsovi svedčí. Keď sa niekto zblúzni, tak ho nezatvoria do blázinca, naopak, nechajú ho nahrať (c)hutné blues, ako sa deje vo When you’ve got a good thing. Už pri prezeraní bookletu som si pomyslel, že skladba s názvom Cobra bude asi patriť k tomu naj, čo album ponúkne. Jedovatý boogie tik postupuje tempom, ktoré si uzurpujú iba smrteľné toxíny. Stevie Ray Vaughan by sa potešil, ako sa táto chlipná inštrumentálka vyrovnáva s éterom! Jemné sfunkovanie sa v skladbe Backstreet woman nadnáša ako sukňa Marilyn, inak je to pohoda. Titulná záležitosť Goin’ to the Delta si rázne fičí ako para z lokomotívy, najpomalšie blues na albume je Just a dream, bolo až podozrivé, že doteraz absentovalo! Odporcovia lepidiel, nebojte sa, Turn your lamp on naberá rýchlosť ako Rusko pri ochrane iných štátov pred ich vlastnou suverenitou alebo, keď ste opačne orientovaní, ako USA pri ochrane ložísk ropy. I miss your love má slajdovú náladičku. Úsečne, akoby proti sebe stáli dvaja hláškujúci rétori, prebieha Sleeping rough a napokon je tu finále. Going back sa v rozkúskovanom rytme valí na nič netušiacich poslucháčov ako Níl na staroveký Egypt. Servíruje sa riečne bahno, požíva sa blues!

Oproti minulému albumu sa viac „zblúznelo“, nič to nemení na tom, že ide o vydarené dielo, ktoré môžem priaznivcom blues odporučiť bez známky pochýb.

» ostatní recenze alba Savoy Brown - Kim Simmonds and Savoy Brown - Goin' to the Delta
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown


Trower, Robin - Bruce  & Trower: Truce
2014-05-02

Trower, Robin / Bruce & Trower: Truce

2 stars

Truce, ďalší výsledok spolupráce Brucea a Trowera z roku 1981, ponúka ešte menej ako predchodca.

Je to síce rock, ale taký dajaký sfunkovaný, porádiovaný a sterilný ako eunuch v uhorkovej sezóne. Skladby sú navyše (ne)milosrdne krátke. Akonáhle by sa zdalo, že sa rozprúdi nejaké poriadne sólo, je tu fade out. Z celkového marazmu vyčnievajú prakticky dve skladby – hutná vecička Fall in love a záverečná tvrdá posadená rockovica Little boy lost. Rovnako sa snaží aj rýchlejšia a gitarovo bohatšia vec Thin ice a to je tak všetko.

Toto dielo mi ku šťastiu nechýba.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - Bruce & Trower: Truce
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Trower, Robin - BLT
2014-05-02

Trower, Robin / BLT

3 stars

Môj otec je najväčší fanúšik Jacka Brucea, akého poznám. A aj Trowera zbožňuje, takže keď sa naskytla božnosť, daroval som mu k narodeninám dva albumy na jednom CD od BGO. Išlo o diela z roku 1981, BLT a Truce. Bruce sa, keď už musel byť rockový, rád spájal do trojíc s výnimočnými gitaristami, či už to bol Clapton, West, Moore alebo práve Trower. Ten mi, priznávam, nikdy veľmi nesadol, nuž som bol zvedavý, čo to bude.

A je to priemerný hudobný produkt bez väčších ambícií. Trowerova gitara síce pekne hutne vyšíva, ale aj tak je jasné, že skladba Into Money je skôr umravnená a určená širším masám. Bruce a jeho hlas dávajú zabudnúť na funky podtóny, ktoré sa v nej ozývajú. Nemienim tento desaťskladbový útvar pitvať song za songom, niet tu ničoho neobyčajného, ale zasa to nie je ani úplne strašné. Pravda, miestami sa (logicky) k slovu hlási dobová rádiová produkcia, Won’t let you down si viem predstaviť s krikľavým videoklipom v MTV. O Feel the heat ani nevravím, z nej mám chuť škrtiť, zachraňuje ju akurát harmonika.

Moje obľúbené skladby sú štyri. No Island lost, ťažká „hendrixovka“, kde gitara tvorí druhý hlas k basákovmu búrlivému spevu, jednoduchá, ale vcelku milá baladička It’s too late, rýchla urečnená záležitosť Life on Earth a záverečný creamovský blues End game.

Nemám dôvod tento album vlastniť, avšak pokojne si ho vypočujte, výkony hráčov sú slušné, chcelo by to silnejší materiál.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - BLT
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Bruce, Jack - Seven Moons (with Robin Trower)
2014-05-01

Bruce, Jack / Seven Moons (with Robin Trower)

3 stars

Bruce a Trower sa kedysi počiatkom 80. rokov sčuchli do projektu BLT (inak tiež Bruce, Lordan & Trower), ktorý po sebe zanechal pomerne rozpačitý album BLT a následne sa vyvŕšili aj na ešte horšom počine Truce. Bol by som prisahal, že sú na progboarde i s mojimi recenziami, ale pamäť ma zradila. Nič to. Pokus Seven moons z roku 2008 som preto dajako túžobne nevyzeral. Otec si ho zohnal a ja si ho sem-tam požičiam a vypočujem. Ako dnes.

Pokiaľ vám niečo hovorí album Around the next dream od BBM, budete doma. Hendrixovsky skreslená gitarová titulná balada Seven moons jasne naznačí, že je tu Trower, spieva však Bruce, čo je vždy zážitok. Bruceovka Lives of clay nanáša na ksicht poctivú creamovskú spomienku, hutná je tak, že by nejedna huta vyzerala ako navoňaný kozmetický salón. Dumky Jacka Brucea ma vždy bavili, nie je tomu inak ani v prípade nocľažnej drogy Distant places of the heart. Keby som mal zvoliť dominantného muzikanta, je to jednoznačne Bruce. She's not the one je toho dôkazom. Blues rock prelínaný kadejakými jeho spievanými i hranými vsuvkami, len aby to nebolo priamočiare, rukopis je jasný, nech sa Trower snaží uhnať strunám infarkt, či dva. A tak to ide rad za radom, zbytočne menovať. Najviac sa mi páči temná rockovica The last door a husto-hustý kúsok Come to me tiež nie je na zahodenie.

Seven moons je presne ten typ bluesrockového albumu, ktorému zdanlivo nič nechýba a hviezdomilci by mu súkali absolutóriá ako profesor podnikateľským ratolestiam, ktoré dbajú na všimné. Hudobníci sú skúsení rutinéri, ktorí zahrajú šťavnatý bluesrock s prstom v nose, aj keby akurát utrpeli mozgovú príhodu a ochrnuli od krku nadol (čo im, samozrejme, neprajem!). Je otázkou, či je to uspokojujúce. V situácii, kde amatéri každý výkon podmieňujú snahou a vypätím porovnateľným so staviteľmi Čínskeho múru, pretože jednoducho hrajú vo voľnom čase popri rôznorodo nezaujímavej civilnej robote, nuž chýbajú rutinné a dlhoročné etudové drily, tam sa majstri z povolania ani nezapotia. Hold, už nemáme 70. roky. A niekedy je to škoda. Na druhú stranu, hrať v dôchodku takto, čo by som za to dal. Preto som rád, že existujú takéto dobré albumy i keď o nich v učebniciach asi zmienky nebude.

» ostatní recenze alba Bruce, Jack - Seven Moons (with Robin Trower)
» popis a diskografie skupiny Bruce, Jack


Jefferson Airplane - Surrealistic Pillow
2014-04-30

Jefferson Airplane / Surrealistic Pillow

5 stars

V podstate bluesové rytmizovanie v skladbe She has funny cars otvára jeden zo základných albumov histórie populárnej hudby. Psychedelické opary, sixtýsové veselé náladičky, to všetko kombinované v kyselinovo naštrbenom zvuku, ako inak by si mal človek predstaviť sanfranciskú scénu? Nijako. Jefferson Airplane patrí nepochybne k základným telesám celého kvetinového hnutia, spolu s Grateful Dead, zoskupeniami istej Janis Joplin a Quicksilver Messenger Service. Neprekvapuje preto, že sa na Surrealistic Pillow sa v niektorých skladbách mihne Jerry Garcia, vedúca filozofická i hudobná duša Haight Ashbury. A ako to v podobných prípadoch býva, aby sa dielo stálo nezabudnuteľné...

Rádiová tvár hipíkov sa napokon vtelila do svižného a kúzelného hitu Somebody to love. Výrazným prvkom skladby sa stal neodolateľný hlas speváčky Grace Slick. Beatlesovsky poňatá pesnička My best friend poteší predovšetkým fanúšikov zmienených Britov. Nádherná balada Today nezaprie, že gitarista Kaukonen bol telom i dušou bluesman. Do psychedelického oparu ovládajúceho priestor okolo reprákov sa dá iba zamilovať. Navyše, ak nasleduje parádna tichobôľna skladba Comin' back to me. Jej mierne nervózna (i keď stále pokojná) nálada je omamná, a preto neostáva iné, iba sa nechať zlákať a odplávať kamsi na more pokoja nekonečných vízií. To sa psychedelikom zo 60. rokov musí nechať, ich muzika podnecovala fantáziu a vyvarovala sa neskorších nepočúvateľných pazvukov. V roku 1967 predstavovala drsná podoba rocku prevažne to, čo znie v skladbe 3/5 of a mile in 10 seconds. Melodické spevy tomu nasadzujú jasné časové vymedzenie, vďaka ktorému si dielo uchovalo svoju tvár i po rokoch. Príjemná rýchlovka D.C.B.A. -25 je vystriedaná ďalšou sixtýsovkou How do you feel. Využívanie akustických nástrojov je neprepočuteľné na celom albume, ale tu hrajú naozaj majoritnú rolu. Gitarová náladovka Embryonic journey nemá chybu, hoci slúži hlavne na uvedenie ďalšieho hitu a zároveň zásadnej skladby psychedelického rocku vôbec, a síce nesmrteľnej klasiky White rabbit. Opäť exceluje Grace Slick, ale aj jej gradujúci hudobný sprievod je neopísateľný. Je to skladba, ktorú by mal každý aspoň raz počuť. Že text obsahuje kľúčové slová pre dobovú vlnu sympatií k drogám, netreba podceňovať, ide viac o dobovú výpoveď, než iba o nejakú pesničku. Záverečný blues rockový psycho útvar Plastic fantastic lover nemá chybu, krásne ukazuje, o čom je Jefferson Airplane.

Niekedy sa okolnosti vyvŕbia tak, že sa na určitom mieste tvoria dejiny. Že k tomu napomohli kvetinárstva, je nepodstatné, generácia mojich rodičov sa jednoducho v hnutí hippies v dospievaní videla a to aj za železnou oponou (teda, aspoň ja z takej rodiny pochádzam). Musela to byť krásna doba, keď sa rodili takéto albumy.

P.S. V roku 2003 sa na CD zjavila aj šestica bonusov (z toho sú dve mono singlové verzie skladieb Somebody to love a White rabbit), z ktorých nemôžem nezmieniť predovšetkým zemitý bluesový kúsok In the morning, odľahčenejší akustický moment J.P.P. McStep B. Blues, a predovšetkým svižné pecky, či už ide rockujúcu skladbu Go to her alebo bluesovú Come back baby.

Pôvodne uverejnené v časopise Rock Plus č. 2/2012.

» ostatní recenze alba Jefferson Airplane - Surrealistic Pillow
» popis a diskografie skupiny Jefferson Airplane


Spontaneous Combustion (Time) - Time
2014-04-22

Spontaneous Combustion (Time) / Time

4 stars

Eponymný album Time možno na CD počúvať od roku 2012 i keď vznikol v roku 1975. Nič to, vyplatilo sa počkať.

Shady lady v momente prináša rozkúskovaný hard rock, ktorý od tvorby Spontaneous Combustion odlišuje najmä rozjačaný spevák. Gitary skvelo šramotia a rytmika by asi nezahrala tri takty bum-čvachu, ani keby jej za to platili. Niektoré vsuvky kombinujú psychedéliu a artrockové blbnutie v takom rýchlom slede, až je to z letmého načúvania nepostrehnuteľné. Myslím si, že kapela mala celkom rada Yes, skladba Turn around je toho dôkazom. Tie vokály sú miestami na nerozoznanie. Svižná rezničina Violence ukazuje, ako by znela zmienená veličina Yes, keby vedela rockovať, čo sa jej, pri všetkej úcte, nikdy presvedčivo nedarilo (nie, že by to prekážalo). Jasné, nemusím furt dookola pripomínať, že nálady sa menia od – „zdochýňajúceho slimáka“ po „Hulk smash“, takže nečakajte nejakú jednotvárnu polohu. O Yesterday, today, tomorrow to platí dvojnásobne, takto by znela porcia sekanej, keby ju zhudobnil dajaký klasicistický skladateľ. Aj Dragonfly ma presviedča o tom, že v prípade Time ide o vydarenejšiu verziu skupiny Druid. Obzvlášť, keď v inštrumentálnych pasážach kapela chytá kŕč, ktorý jej bráni skončiť vo vymýšľaní. Liar má jasný rukopis ďalšej pompéznej kapely, a síce Queen. Hideout je len taká miniatúra, ale aj tak má vo svojom prejave niečo majstrovské. No a na záver spomeniem ešte aj skladbu Steel away, ktorá má v sebe podmazové úlety á la King Crimson, v diaľke znejú zvony, vpredu spieva „Anderson“, ako zavŕšenie encyklopédie art rockových tendencií prvej polovice 70. rokov v skratke to funguje na jednotku.

Kapela Time nám tu po sebe zanechala jediný album s ôsmimi skladbami a niekedy to nie je málo. Hľadači niečoho netuctového a „art“ si prídu na svoje. Dobové inšpirácie dokázala pretaviť do fungujúceho a najmä živelného tvaru, čo viac si priať.

» ostatní recenze alba Spontaneous Combustion (Time) - Time
» popis a diskografie skupiny Spontaneous Combustion (Time)


Spontaneous Combustion (Time) - Triad
2014-04-22

Spontaneous Combustion (Time) / Triad

4 stars

V rovnakom roku ako debut (1972) vyšiel aj album Triad kapely Spontaneous Combustion, ktorá sa dejín hudby zapísala ako reklama na epileptické záchvaty.

Hneď v úvode je jasné, že kapela pritvrdila. Spaceship si to rázne šinie Mliečnou dráhou, nechýbajú stopky, rôzne pozlepované pasáže, ale celé je to podstatne priamočiarejšie ako debut. Záverečné prehratie skladby na vyšších otáčkach je priam absurdné. A vo vesmíre ostávame aj v úvode skladby Brainstorm. Pazvuky, psycho, občasné perkusie, pokiaľ sa to v mozgu odohráva takto, nechcel by som stretnúť jeho majiteľa o polnoci v úzkej neosvetlenej uličke. Napokon je to Lego verzia ráznej hardrockovice aj s malým pripomenutím klasík. Tu sa natíska Led Zeppelin, tam sa tlačí The Who a dalo by sa pokračovať. Ako päsť na oko pôsobí kontrastný klavírny slaďák Child life. Normále neprerušovaná skladba, kto by to bol povedal... Rázna, ale opäť príjemne nerozbitá skladba Love and laughter sa vytešuje z mäkučkých vokálov, ale poďme radšej k najlepšej skladbe albumu s krátkym, ale o to pohanskejším názvom Pan. Ostrá ako britva, úsečná ako úloha z geometrie, takéto kúsky ma veru bavia kráľovsky. A to ani nevravím o tom počte kadejakých motívov, ktoré vrcholia počas sólovania. Rainy day je neprekvapivo pokojná záležitosť, klišé o slaďáku s dažďom v nadpise sa máloktorej formácii podarilo nedodržať. Záver albumu si vyhradila trojdielna skladba Monolith. Hu, hu hu! Poriadne nabrúsené sekáčiky naporcujú úvodné momenty, zasa sa tu raz striedajú pasáže ako na sérii koláží moderného výtvarníka. Občas sa nájdu aj pokojné pasáže, ktoré priam swingujú, ale to nič nemení na tom, že je to hardrocková pekelnosť najvyššej kvality.

CD obsahuje aj trojicu bonusov, nealbumové single prevažne stoja za pozornosť. Gay time night je presne taká melodická rádiovka jemných chúťok, ako sa dá odhadnúť z názvu, ale potom je tu komplet singel Sabre dance. Skladba je plus-mínus rovnaká ako verzia od Love Sculpture, pekne odsýpa, ale zaujímavejšia je časť bé, a síce And now for something completely different! – Sabre dance, kde sa s motívom hrajú trošku inak.

Celkovo mám tento album radšej ako debut, takže, ak na mňa dáte, toto je výborná vykopávka, ktorú neradno opomínať!

» ostatní recenze alba Spontaneous Combustion (Time) - Triad
» popis a diskografie skupiny Spontaneous Combustion (Time)


Spontaneous Combustion (Time) - Spontaneous Combustion
2014-04-22

Spontaneous Combustion (Time) / Spontaneous Combustion

4 stars

K Spontaneous Combustion (inak tiež „samovznietenie“) ma priviedlo vydavateľstvo Esoteric Recordings v roku 2012 a ja mu za to ďakujem.

Speed of light sa nesie na vlne nevtieravého hard rocku, ktorému niekto začal dávať elektrošoky mimo klasické zosilovače, takže sa každú chvíľu zasekne, uletí do sfér tu džezíku, tam akýchsi artrockových vyhrávok. Tento pocit ostáva aj po celý zvyšok dosky, nuž by si ho mohli zamilovať aj jedinci, ktorým sa inak všetko prirodzené bridí. Balada Listen to the wind sa snaží budiť dojem uspávanky s akýmsi matným posolstvom, dlho jej to však nevydrží, po vzore minulej skladby sa začnú striedať rôzne rýchle motívy s vervou aprílového počasia z dôb, kedy ešte ročné obdobia fungovali ako mali. Zaujímavé je mentálne retardované gitarové sólo, ktoré znie ako prerušovaná malá potreba. Takto je to zaujímavé, keď to drží gitaristu, inak to bude pre niektorých poslucháčov asi dosť otrava. Aj Leaving spočiatku vybrnkáva, následne bubeník skúša novú súpravu, bum-bác ako sa mu zachce, atmosféra navôkol graduje, gitarista začne kvíliť ako Michael Jackson v Thrilleri, keď mu v štúdiu priškripli gule (krásne to vidieť v tom filme o filme) a zrazu je koniec. Pripomienka Beatles sa ozve v sixtýsovom spevnom úvode skladby 200 lives. Nebojte sa, rytmika z toho hneď spraví variáciu na pád škatúľ z nákladného priestoru na mólo. Následne sa skladba rozbehne, akoby chcela po vzore slovenských policajtov naháňať študentov po diaľnici a rozstrieľať ich na cucky. Najtvrdšia záležitosť na albume sa volá Down with the moon. Priaznivci Black Sabbath si prídu na svoje. Iste, aj tu je prítomných dvesto nápadov za minútu, polohy by strčili do vrecka ľubovoľnú pornografickú produkciu a prerušovaná súlož je šuviks voči tým návalom stopiek a „staccato“ prejavom, ktoré požierajú skladbu ako rakovina šťavnatučkého štyridsiatnika. V niektorých sólových pasážach je to úplný free rock (od free džez), hotová avantgarda. Aj Reminder je zlepenec tvrdosti, melodiky, toho i onoho, kým sa vyšantí, prejde desať minút. Vrcholom šokovej terapie je country gitarové sólo, ktoré zaberá pomerne veľkú časť kompozície a ťažko by tu niečo podobné niekto čakal. Psychedelické country sa zasa tak často nepočuje. Aby toho nebolo málo, vystrieda ho priam „classical“ rocková medzihra, kým sa vrátia hard pasáže. Škoda opisovať, treba počuť.

Lonely singer, bonusovka a singlovka v jednom, je to taký spevný hard rock do rádií, príjemná záležitosť, už tu sa nachádza dosť stopiek (skladba vyšla v roku 1971, debut až v roku 1972), ktoré priamočiarosti neveštia nič dobré, čo je dobre.

Debut Spontaneous Combustion ťažko k niečomu prirovnávať, možno svojou záľubou k sekanej k podobne „chorej“ formácii Jonesy. Je to koláž, aké dnes produkuje takzvaný prog, akurát z dôb, kedy sa za strih nemusela skrývať absolútna bezradnosť (hm, podobnosť s filmom určite nie je celkom náhodná, ktovie, prečo je postmoderná umelecká súčasnosť tak prázdna). A mňa to baví. Veľmi.

» ostatní recenze alba Spontaneous Combustion (Time) - Spontaneous Combustion
» popis a diskografie skupiny Spontaneous Combustion (Time)


Hemlock - Hemlock
2014-04-21

Hemlock / Hemlock

3 stars

Na Hemlock som narazil niekde v súvislosti s Millerom Andersonom, už si nepamätám, kde. Každopádne album v obchodoch nehrozil, takže som sa k nemu dostal až niekedy pred dvomi rokmi vďaka vydaniu z Južnej Kórei. Keďže ide o mini LP repliku s bookletom v obrázkovom písme a cena nebola práve najnižšia, mal som dojem, že ide o japonské vydanie, ale od toho sme ľuďmi, že sa vieme poučiť. Každopádne som bol zvedavý, čo táto skupina ponúka.

Hoci ide o Britov, hrá sa na americkú nôtu. Keby som mal prirovnávať, volil by som Grease Band. Nečakajte akékoľvek inštrumentálne orgie, iba mix príjemne sa počúvajúcich skladieb. Zároveň to nie je "tupá" rádiová produkcia. Zvuk je úžasne drevnatý, prirodzený, rockový...

Chĺpok funky sa primiešal do úvodnej skladby Just an old friend. Okamžite si povšimnete zvuk nahrávky, verte mi. Nástroje sú plné, hutné, mäsité, žiadne vegánske trendy v stravovaní študentov na intráku, ktorí šetria prachy z domu na chľast na úkor žranice sa nekonajú. Klávesy sú mohutnejšie než Himaláje, pripočítajte si k tomu parádny vokál, upozadnené dychy a je to. Nechýbajú balady (A lover's not a thief, Young man's prayer), ktoré by mohli byť okamžite narvané do videoklipov a poď ho okupovať masmediálny éter. Raz sú klavírne (Broken dreamer), inokedy gitarové (Fool's gold) a občas sa dostaví aj havajózna nálada (Garden of life). Z blues vykorenené rockové skladby á la Mister Horizontal sa počúvajú ako lichôtky po ohurujúcom vstupe na scénu. Kto nezažil, znamená to: výborne. Niektoré vzletné kúsky dokonca znejú, akoby vypadli z albumov Grand Funk Railroad (Monopoly). Temné pomalé veci (Ship to nowhere) zasa dávajú vyniknúť hráčskemu majstrovstvu, ako sa z minima dá vykresať podmanivá atmosféra.

Na záver je na mojom vydaní bonus v podobe singlového béčka Beggar man. Bezkonkurenčne najhutnejšia skladba z produkcie kapely poteší hlavne hardrockerov. Keď chcem niekomu predstaviť kapelu, zvyknem púšťať práve ju.

Občas si toto dielo rád vypočujem, ako oddychovka nemá chybu.

» ostatní recenze alba Hemlock - Hemlock
» popis a diskografie skupiny Hemlock


Stray - Live in Japan 2013
2014-04-12

Stray / Live in Japan 2013

4 stars

Stray je stará hardrocková kapela, ktorá nikdy nepatrila k tým svetovo obdivovaným, ale to jej nezabránilo nahrať množstvo albumov. V roku 2013 sa prvý raz vypravila do Japonska a záznam z turné vyšiel v roku 2014 na albume Live in Japan 2013. Kapela okolo gitaristu Dela Bromhama sa zredukovala na trio, čo je esenciálny rockový počet od čias Creamu.

Desať skladieb vcelku demokraticky predstavuje „hity“ z prvých albumov a zároveň aj štvoricu skladieb z posledného štúdiového albumu Valhalla. A práve tie otvárajú aj koncertný záznam. Move a mountain, Free at last i Harry Farr ponúkajú niečo medzi hard rockom a 80’s pop metalom, čo však neguje hrubý zvuk, ktorý sa s tým nepára, ako ostatne celá kapela. Najviac sa mi páči posledná menovaná. Ako sa dostanú k slovu staré fláky, pozvoľna narastá minutáž na osem až dvanásť minút, aby sa hráči mohli vyšantiť. Skladby sú vyberané s gustom, Jericho z albumu Suicide úžasne udržuje napätie, ešte aj s írskym dupákom. I believe it je parádna balada zo štvrtého albumu Mudanzas, nikdy som ho nepočul, ale po tejto lajfke zvažujem, že sa na produkciu Stray predsa len pozriem bližšie (mám len debut a trojku). V After the storm sa spočiatku nezáväzne „džemuje“, frontman vyzýva publikum, aby mu pomohlo si na túto starinku spomenúť, viem si živo predstaviť, ako sa poslucháč v publiku teší na to, až to začne. A naozaj to vypukne a fičí snáď donekonečna. 1600 Pennsylvania Avenue sa vracia k albumu Valhalla, má skvelú melodickú výbavu, ktorú neváha tu baladicky, tam žeravo pretŕčať na obdiv. Suicide načína gitarista, ktorý si zakvíli i zahrá napríklad Hendrixa či Sunshine of your love, masy sú vo vytržení a mňa to baví. Inak je to titulná pecka z druhého rovnomerného albumu, nemá chybu. Bromham sa v booklete zveril, že skladbu Buying time z ôsmeho albumu Hearts of fire (1976) zaradil do programu, pretože ju rád hrá, ale v minulosti ju hrával málokedy. Dobre urobil, v japonskom šate jej to na pódiu pristane. Nuž sa v nej predstaví kapela, basák si zasóluje, frontman vytiahne nejaký robotický efekt, no a bubeník tiež nezaostane pozadu so svojim mláteným sólom. Záver patrí skladbe All in your mind z debutu, klasická uháňačka bez konca zaujala svojho času i Iron Maiden, nuž ju „scoverovali“.

Starci plní energie a ich koncerty prosté súčasných prázdnych efektov ma bavia. Výborný živák nekomplikovaného gitarového hard rocku ma napĺňa nádejou, že ešte možno vidieť naživo aj poctivú rockovú muziku.

» ostatní recenze alba Stray - Live in Japan 2013
» popis a diskografie skupiny Stray


Santana - Santana
2014-04-12

Santana / Santana

5 stars

Santana, to bola kapela, ktorej spočiatku nik nemohol nadávať do neoriginálnych.

Skĺbenie juhoamerickej perkusnej sekcie a rázneho rocku definovaného všadeprítomným
Hammondom a gitarou, ktorá si dodnes zachovala punc jedinečnosti, to je to, čo počuť hneď od úvodných tónov skladby Waiting. Koncom 60. rokov sa hľadali všetky cesty, ako sa odlíšiť od ostatných a Carlos Santana natrafil na zlatú baňu. Evil ways je preto jeho typickým prejavom. Pokojnejšie tempo, spevné vokály, do toho návaly rockových klávesov a gitarové meditácie opierajúce sa o bubenícku sekciu nevídaných rozmerov, skrátka, klasika. Podobne sa prezentuje aj Shades of time. Páči sa mi, že latino nevyhráva nad hardrockovým cítením, takže perkusie síce obohacujú zvuk, ale neurčujú smer. Každý ďalší album sa tento pomer prevažuje na stranu prvého menovaného a tým pádom ma aj mimo môj záujem. Predstavenie rytmiky sa odohrá v skladbe Savor a je to rozhodne vydarené predstavenie. Prechod k skladbe Jingo je priam automatický a asi nikoho neprekvapí, že práve tento kúsok je trademarkom ranej santanovskej tvorby. Výrazné perkusie a gitara škrípajúca zubami sťa tiger, ktorému pri love gaziel cvakli zuby naprázdno, čo viac si priať. Najviac sa mi aj tak páči totálny frontálny hardrockový útok Persuasion. Rolie nasadí svoj chripľavý hlas a už to ide! Ospalá bluesová balada Treat je podkreslená klavírom, napokon sa rozbehne do typicky santanovského inštrumentálneho besnenia. Je to jeden z tých gitaristov, ktorých človek spozná po sluchu, nemusí pátrať v booklete, kto tam vlastne udiera do strún. Tieto časy sú už, zdá sa, dávno preč. You just don’t care sa vrhá do náruče posadenej hardrockovice, ide logicky o ďalší vrchol albumu. Podobne ako záverečná mela Soul sacrifice, ktorá ponúkne aj rezké bubenícke sólo.

Pretože vlastním 2 CD edíciu od Sony z roku 2004, môžem si vypočuť rôzne štúdiové nahrávky a nedorobky, ktoré sa zachovali z nahrávaní, z ktorých vyniká Fried neckbones. Zlovestná rocková jazda, aké je radosť počúvať.

Plus je tu záznam koncertného vystúpenia z Woodstocku, čo je Santana na vrchole svojej živočíšnosti!

Najlepší štúdiový album od zoskupenia Santana je debut.

» ostatní recenze alba Santana - Santana
» popis a diskografie skupiny Santana


Wishbone Ash - Blue Horizon
2014-04-12

Wishbone Ash / Blue Horizon

3 stars

Wishbone Ash, resp. jej debut, ma priviedol k muzike, ktorá sa mi stala láskou na celý život. Dodnes považujem prvých šesť albumov za to naj, čo na poli baladického hard rocku vzniklo. Žiaľ, postupom času sa z jedinečnej kapely stala síce príjemná, ale ničím nevynikajúca záležitosť a občas sa dokonca vnorila až po uši do bahna nepočúvateľnosti (Raw to the bone). Aj keď mi posledné albumy veľa nepovedali, čerstvú novinku som si kúpil, reku, nechám sa prekvapiť, či Powell, čoby jediný pôvodný člen, dokáže vykresať náznak niekdajšej majestátnosti. Vravím si, obal síce pripomína niečo od Pink Floyd, ale azda je to len klasická absencia originality, ktorou rockové obaly trpia posledných štyridsať rokov. Po pomerne aktívnom opakovanom počúvaní skúsim svoje dojmy zhrnúť. Desať skladieb a hodinová stopáž, to naznačuje dlhšie skladby, čo mám rád.

Jemné pradená gitariek naznačujú, že kapela stavila na to, čo zabilo neoprog. Sterilne mäkučké nazvučenie korunované nevábnym cukrovým spevom. Take it back je tak (podobne ako väčšina skladieb na albume) určená priam do rádií. Našťastie sú tu gitary, ktoré znejú stále „wishboneovsky“ a je radosť počuť ich premyslene melodické vlnky. Prekvapivo sa v skladbe Deep blues ozve boogie á la ZZ Top, pôsobí živo a veselo, slide gitara dominuje, som spokojný. Niektoré skladby majú priam 80-tkový nádych, čuj Strange how things come back around. Chápem, že kapela chcela docieliť vzdušný sound, akurát to miestami znie až moc sterilne. Prispaté vokálne medzihry tomu nasadzujú korunu. V závere však počuť, že muzikanti majú radi blues a to je fajn. Being one je vrcholne nechutná záležitosť, toto sú osemdesiatky ako vyšité, poďme rýchlo na Way down south. Tiež síce začína ako klip spred troch desaťročí, ale je to v podstate celkom nevtieravý pop, dokonca aj refrén znie spevne. Záverečné gitarové vyšívanie pripomenie to, čo na kapele milujem. Tally ho! pripomenie medzihry z prvých albumov, nanešťastie sa prirýchlo dostaví spev a aj keď sa refrén snaží znieť ako pochodovka, radšej sa mohlo jednať o inštrumentálku. Aj tak však skladbu radím k tomu lepšiemu, čo sa tu nachádza, prevažuje melancholická nálada, ku ktorej v hudbe inklinujem radšej ako k neviazanej veselosti. Totálna bluesovka Mary Jane dielu pomohla, ešte, keby sa zvolil neuhladenejší zvuk... Záver albumu sa postupne vzďaľuje komerčným vodám, American Century začína pomerne neobvyklým inštrumentálnym motívom, ktorý je síce melodický, ale nie tak, aby sa človek cítil pohodlne. Bravó! V speve sa samozrejme nabehne na priamočiary soft rock, medzihry však skladbu natláčajú do artrockových vôd, prvý raz sa prejaví bubeník, ktorý ukáže, že mu idú aj nerytmické vyhrávky, celkom by ma zaujímalo, ako si s nimi poradí naživo. Blue horizon, titulná skladba, je prvým vrcholom albumu. Konečne mohutná balada, konečne kopa gitarových vzplanutí s obligátnym gradovaním v závere, toto je Wishbone Ash! Druhým vrcholom je najlepšia skladba albumu, záverečná All there is to say. Tu sa prvý a posledný raz zjavia reminiscencie na obdobie okolo Argusu, všetko znie, ako by to už kedysi odznelo, ale nevadí. Jemne splínová atmosféra, náznak vnútorného boja, gitarové vyplakávanie, dokonca sa ozve aj vyšívajúca basa, škoda, že si to nechávala až na koniec. Príjemné sú aj sprievodné husle, nevytŕčajú, ale ani nezanikajú.

Čo dodať záverom? Návrat do zlatej éry prvej polovice 70. rokov sa nekoná, ani som to nečakal. Rozhodne neverte nikomu, kto by toto tvrdil. Veľká škoda, že album nezvučil a neprodukoval nejaký poriadny rocker, ale akýsi Tom Greenwood v pakte s Johnom Greenhamom. Najať skutočného speváka a rytmiku, ktorá by sa neodsúdila do role krovinatého automatu, a mohla to byť jazda. Takto je Blue horizon albumom, ktorý sa ľahko počúva a rýchlo sa naň zabudne. Pár (posledné tri) skladieb však stojí za opakovanie, a preto som zhovievavejší, než by som bol normálne. Kiežby rádiá hrali takúto muziku.

» ostatní recenze alba Wishbone Ash - Blue Horizon
» popis a diskografie skupiny Wishbone Ash


Santana - Abraxas
2014-04-09

Santana / Abraxas

4 stars

Santana nepatrí k mojim favoritom, hoci mám veľmi rád jeho gitarový prejav (i zvuk). Má rozpoznateľný rukopis, žiadny ixtý klon niekoho iného. Aj preto mi v zbierke dlho stačil dvojdiskový výber. Keby som mal vybrať najlepší album, bol by to Live at the Fillmore'68, ktorý vyšiel takmer tridsať rokov po koncerte. Dôvod je prostý, nemám rád latino a nevyžívam sa ani v perkusiách. Naveľa som si minulý rok doplnil zbierku o prvé dva albumy, lebo som mal okamžité vnuknutie, že by som rovnomennej kapele mal dať ešte jednu šancu.

Slávny album Abraxas začína značne psycho, Singing winds, crying beasts skuvíňa a kvíli, až sa po chvíľke vynoria perkusie, džezovo občasný klavír a celé to pomerne dlho vyludzuje náladu bezradnosti. Po takmer piatich minútach je konečne koniec a prichádza megahit Black magic woman/Gypsy queen. Radosť počúvať, ako mnohopočetná santanovská úderka rozvetvila pôvodný originál od Fleetwood Mac. Perkusie výnimočne dodávajú skladbe na zaujímavosti a tie nekonečné inštrumentálne šantenia sa mi nikdy nezunujú! Oye como va je typická latino santanovka. Uznávam, že v dobe vzniku to pôsobilo originálne a sviežo, to vlastne platí dodnes, ale nie je to štýl, ktorý by som musel nutne ordinovať svojmu sluchu. Úvodný nadžezlý mišmaš Incident at Neshabur je rýchlo vystriedaný hard rockovým rifom, ale skladba sa viac drží niekde na pomedzí world džezovej scény (ktorá vtedy hádam iba vznikala). Klávesy mastia sólo s vervou mastičkára, gitara nezaostáva, radím tento dravý kúsok k vrcholným kúskom albumu. A to sa v nej, ako bolo v tých časoch dobrým zvykom, plytvá nápadmi i polohami, akoby bol za rohom koniec sveta a nie počiatok komerčne núkanej hudby masovokomunikačnými prostriedkami. Se a cabo je krásna ukážka toho, ako môže znieť hard rock s perkusijnou sekciou, aby to nebolo trápne. Ďalším skvelým kúsokom je rockovica Mother’s daughter. Latino je potlačené do úzadia, perkusie správne šumia v pozadí, nuž je to balzam na moje uši. Ešte som to nespomenul, ale Rolie má správne hutný hlas, takže aj spev patrí ku kladom celého albumu. Trademark santanovej tvorby, Samba pa ti, prináša pokojnú atmosféru, gitara plače v zastrenom melancholickom bôli, radosť počúvať. A dvojnásobne to platí o ultradrsnej pecke Hope you’re feeling better. Takýto rock môžem kedykoľvek a v ľubovoľných dávkach (čím viac, tým lepšie). Pre mňa najlepšia skladba albumu! Krátka džungľová oslava príchodu obdobia dažďa (alebo podobne dôležitej životnej udalosti) El nicoya je zbytočná, aj minúta a pol je pridlhá.

Na pekne prevedenej knižnej verzii CD od Sony z roku 2011 následne nasledujú tri koncertné kúsky z Royal Albert Hall z apríla 1970. Se a cabo, Toussaint l’overture i Black magic woman/Gypsy queen znejú neuhladene a to je dobre.

Santana je len jeden a stojí za to. Väčšinu času však pôsobí na hrane žánrov, ktoré ma neoslovujú, a preto pre mňa jeho albumy nie sú a asi už ani nebudú láskou na celý život. Na počiatku sa to ale dá zniesť, a preto svoje výsledné hodnotenie mierne prikrášlim.

» ostatní recenze alba Santana - Abraxas
» popis a diskografie skupiny Santana


Heavy Jelly -  Take Me Down To The Water
2014-04-09

Heavy Jelly / Take Me Down To The Water

4 stars

Tento rok vydalo vydavateľstvo Angel Air album Heavy Jelly rovnomennej kapely, ktorý, pravda, vznikol niekedy v magickom roku 1970. Niekedy v minulosti sa nazýval aj The eagle laughs at you, Take me down to the water alebo Take me down to the river! (bootlegovali ho veru hojne), ale to teraz nie je až tak podstatné. Treba pochváliť vydavateľa, že sa do tejto neznámej kapely okolo speváka Jackieho Lomaxa (známy ako sólista alebo zo skupiny Badger – i keď tam je „známosť“ diskutabilná) vôbec púšťal, koľko známejších „neznámych“ formácií je už roky rokúce nenávratne stratených (Stone the Crows by mohli rozprávať).

Absolútne prirodzený prejav je najväčším kladom celého albumu. Dnes už sa takýto zemitý sound nikde nepočuje, azda iba v Amerike. Moderný nabúchaný zvuk potiera každý aspekt naturálneho vyznenia dnešných nahrávok a niekedy je to škoda. Heavy Jelly našťastie týmto neduhom nemalo šancu trpieť.

Hneď úvodná skladba You better let me know by bola ozdobu každého normálneho rádia (akože u nás žiadne nie sú), spevný bluesrock radiaci kapelu kamsi do oblasti Grease Bandu a podobných zoskupení. A rovnakým spôsobom sa prejavuje chytľavý kúsok Born for something. Dychmi podporená bluesová rádiovka Too complicated znie prekvapivo príjemne, čomu napomáha aj nevtieravé gitarové sólo. Prvým ambicióznejším kúskom je pomalá posadená bluesovka Just don’t feel so good, radosť počúvať vyšívajúcu „slowhand“ gitaru. O chlp rýchlejšie, ale stále ešte slimačie blues F-f-f-females si udržuje hutnú atmosféru, čo je super. Bio blues je „creamovsky“ naaranžovaná skladba, pekne odpichnuté gitarové vyhrávky sa vyžívajú v lenivosti. If you’d like you sa vracia k spevným svižnejším podobám z úvodu dosky, gitara je však ostrejšia, než britva v rukách Sweeney Todda. Na záver to najlepšie, zvykne sa vravievať, nuž sa na albume nachádza pomalá zlovestná skladba Take me to the water, ktorá mi pripomína (náladou) to najlepšie z Ten Years After (skladby ako As the sun still burns away).

Toto nie je dajaká ultra inštrumentálna či nebodaj ambiciózna doska. Naopak, vyznieva tak obyčajne, až je neobyčajná. Neuveriteľne mi sedí.

» ostatní recenze alba Heavy Jelly - Take Me Down To The Water
» popis a diskografie skupiny Heavy Jelly


Babe Ruth - First Base
2014-04-07

Babe Ruth / First Base

5 stars

K Babe Ruth - First base som sa dostal kedysi dávno klasickou formou niekdajšieho získavania novej muziky, a síce požičaním. Napálenie bolo v tej dobe najrozšírenejším akvizičným spôsobom, nuž ma to neobišlo. Navyše, mám dojem, že tento album sa v kruhoch hľadačov sedemdesiatkových rarít teší pomerne veľkej priazni, nuž som naň určite raz musel naraziť, skôr, či neskôr.

Šesť skladieb ťažko zaradiť. Na art rock je to miestami priveľmi agresívne a jednoduché, na hard rock miestami zbytočne folkové a komplikované, no a na ostatné škatuľky ťažko čo i len pomyslieť.

Wells fargo má aj hard rockový náprah, aj džezový saxofón, dokonca i jačavú speváčku, ktorá si to rada rozdáva (ehm) vo dvojici so spevákom. The runaway má spočiatku až folkovú náladu, kopa sláčikov povznáša krehký ženský spev až do momentu, kedy sa začne čoraz nástojčivejšie ozývať basa a prvé sólo si strihne klavír. Ani sa nenazdáte a máte pocit niečoho, čo sa približuje ako prílivová vlna za hmly. Tušíte, že to graduje , ale nemáte šancu odhadnúť, kedy vás to zomelie. King Kong je tvrďárňa, Zappomilci vedia, o čom je reč. Inštrumentálka "fjúžnovského" štýlu nenechá nitku suchú na žiadnom z protagonistov. Ďalšia dumka Black dog nemá nič spoločné s Led Zeppelin. Sólové mrmlanie opätovne otvára klavír, priamočiare bicie nechávajú base priestor na mierne vyvádzanie a pocit blížiacej sa lavíny je modelovaný s istotou stvoriteľa zemského povrchu. Napokon je z toho celkom príjemná rocková dumka. The mexican sa tvári ako keby šlo o predsudkami vykresleného desperáda, skladba budí dojem akejsi čertoviny a neváha sa miestami premeniť na niečo, čo prežíva epické finále obľúbeného športu (okrem šachu, tam by jeden zomrel, keby mal niekoľko hodín pompézne očumovať hrajúce sochy). A posadený žulový kúsok Joker nezaostáva za svojimi predchodcami ani o piaď.

Nikdy som si k tomuto skvelému albumu nevypracoval vrúcnejší vzťah, počúvam ho zriedka. Keď sa tak stane, je to pre mňa vždy akoby sviatok. Ani neviem, prečo sa mi ho nikdy nechce opakovane počúvať, azda, aby si v sebe navždy (dĺžka jedného života) uchoval niečo jedinečné a panenské. Starinárom jednoznačne odporúčam vypočuť.

» ostatní recenze alba Babe Ruth - First Base
» popis a diskografie skupiny Babe Ruth


Pavlov's Dog - At the Sound of the Bell
2014-04-07

Pavlov's Dog / At the Sound of the Bell

3 stars

Druhý album Pavlov’s Dog sa volá At the sound of the bell a začína tam, kde prvotina skončila.

Takže je tu hneď na úvod jemná balada She came shining s tradične naliehavým refrénom. Aj tak sa však nemôžem zbaviť dojmu, že sa kamsi vytratila chuť všetko preháňať za hranicu bežných citových vydieraní. A to je škoda. Standing here with you (Megan's song) uspáva až priveľmi, Mersey si mohla odpustiť saxofón, Valkerie sa snaží o istú dávku smutnej nálady, čo sa mi páči, Try to hang on naberá tempo, pričom sa vyhýba akejkoľvek búrlivej a neviazanej polohe, čo je vcelku umenie, ja by som sa nezdržal. Gold nuggets má v sebe konečne iskru debutovej melanchólie (akokoľvek rozporuplne to znie), She breaks like a morning sky korčuľuje po tenkom ľade swingujúceho rytmu a nemiestneho gýču, ktorý zaisťujú dychy. Majestátny úvod Early morning on ma preberá z podriemkavania, ale priskoro sa z toho vyliahne ďalšia jednoduchá balada. A tak prichádza obligátne „to“ najlepšie na koniec. Did you see him cry sa spočiatku snaží budiť dojem, že pôjde o klavírnu kompozíciu, ale postupne sa nabaľuje rytmika, klávesy i gitara, ktorá konečne aj sóluje. Prekvapivo artrocková zmes striedajúcich sa motívov a rozľahlých (na pomery albumu) inštrumentálnych pasáží pôsobí, ako keby sa do spolku tradičného vyšívania čipiek priplietol Strihoruký Edward a vniesol tam trochu vzruchu.

Príjemný album, trošku moc umravnený na môj vkus (miestami až nudný), čo neznamená, že si ho občas rád nevypočujem.

» ostatní recenze alba Pavlov's Dog - At the Sound of the Bell
» popis a diskografie skupiny Pavlov's Dog


Pavlov's Dog - Pampered Menial
2014-04-07

Pavlov's Dog / Pampered Menial

5 stars

Debut Pavlov’s Dog nazvaný Pampered menial patrí do vzácnej skupiny takzvaných presvedčivých rockových baladických albumov, ešte aj keď ostro reže, tak má človek pocit blahodarnej masáže.

Julia ja s prehľadom najvýraznejšia skladba kapely. Rushovský spev, melodráma veľkofilmových rozmerov, vždy sa pri nej chvejem ako osika. A dramatická nálada sa albumu drží ako pijavica, Late November je toho dôkazom. Ak si myslíte, že náš udržaný premiér v prezidentskej kampani priveľmi naliehal, tak si vypočujte Song dance, to je naliehavosť! Veľkolepé staroveké bitky by sa mohli učiť, ako pôsobiť majestátne. Prvý raz sa objavuje aj drsnejšia gitara, čoby vražedná zbraň v rukách schopných rezníkov (muzikantov) a to som radšej nespomenul gniaviace husle alebo ubíjajúci klavír. Keď už som si nahral do oblasti zbrojného priemyslu, nasleduje takmer gýčová balada Fast gun. Spevák sa prekonáva, keby som chcel vyrobiť drámu z nočnej rozhlasovej inscenácie o lenivom západe slnka za horizont morskej hladiny kdesi v turistickej destinácii určenej na nevzrušujúce zaháľania, tak ho najmem. Ďalšia tvrďárňa Natchez trace mi pripomína Kansas, asi je to tými škrípajúcimi husľami. Kam sa hrabú dnešné sountracky k hollywoodskym produkciám o, vraj, gréckych povestiach a bájach, taká Theme from Subway Sue znie ako niečo, pri čom budú umierať galaxie a nie pár desiatok tisíc ľudkov. Episode sa snaží pôsobiť priam melancholicky, aj tieto intímne polohy zvláda kapela na jednotku. Preludin je taká takmer klasicisticky vyznievajúca vsuvka, nestratila by sa na nejakom artrockovom albume. Záver patrí „ixtej“ variácii na nadpozemskú pompu nazvanú Of once and future kings. Na okamih sa dokonca zmení na šprintéra v disciplíne beh s klavírom. Inými slovami, nemá chybu, právom uzatvára celé dielo.

Pavlov’s Dog patrí k tým kapelám, ktoré by si zaslúžili väčšie uznanie rockových más. A to platí aj o tomto neopakovateľnom debute.

» ostatní recenze alba Pavlov's Dog - Pampered Menial
» popis a diskografie skupiny Pavlov's Dog


Guess Who, The - Live at the Paramount
2014-04-07

Guess Who, The / Live at the Paramount

4 stars

Kapela Guess Who sa preslávila vďaka hitu American woman, ktorý mladšia generácia možno pozná z nepodarenej verzie vyhasnutého občasného „rockera“ Lennyho Kravitza. Aj množstvo dobových pamätníkov v našich končinách, ktorých poznám, ju má zaškatuľkovanú ako kapelu jedného hitu. A to napriek tomu, že vydala hromadu albumov a už v 60. rokoch veselo fungovala. Preto som kedysi nezaváhal a so záujmom siahol po koncerte Live at the Paramount z roku 1972. Moje cédečko je prešpikované bonusmi, je ich tam šesť, čo je prakticky raz toľko, ako je skladieb na pôvodnom albume, čo z tohto vydania robí veľmi vydarený best of. Pretože, povedzme si otvorene, máme tu čo dočinenia s výbornou bluesrockovou kapelou.

Už úvodná dlhá posadená pecka Pain train dokazuje, že Guess Who zvláda ako spevné polohy, tak ostré gitarové sóla. Svižné blues Albert Flasher (pôvodne singel) navodzuje až barovú atmosféru, čomu napomáha klavír. Bluesová pohoda vyviera aj z New Mother Nature. Runnin’ back to Saskatoon sa z albumu dostala aj na singel. Nečudo, harmonikové pokojnejšie blues so silným melodickým prejavom, kto by odolal (dnešnej omladiny sa nepýtam a rovnako neočakávam odpoveď ani od avantgardných „tiežpopíčkarov“). Spevný hitík Rain dance neurazí žiadne rádio venované „normálnej“ hudbe. These eyes sa snaží priam baladiť, ozaj, spolu s predchádzajúcim kúskom ide o bonusy. Ospalá vec Glace Bay blues si vystačí s akustikou a spevom, zvyšok kapely má voľno. Ďalší bonus Sour suite jemne klavírne podpichuje spev a ako minule, aj tu sa zvyšok skupiny ulieva. K hardrockovým vodám si to namieri skladba Hand me down world, po dvoch tichých predchodkyniach bolo načase. Aj toto je bonus.

A je to tu! American woman - vrchol koncertu a zároveň facka do tváre všetkým, čo si myslia, že štúdiová verzia nemôže byť lepšia. Úvodom je tu totižto dlhočizný bluesový jam, ktorý skladbu katapultuje kamsi do vesmíru. Nechýba harmonika, spev postupne predstavujúci americkú ženu napokon vyhláskuje názov skladby a je to tu! Nesmrteľný gitarový motív, nesmrteľná skladba. Naživo parádne drsná, čo podčiarkne predĺžené gitarové sólo, na ktorom by si mohli kriedy trénovať škrípanie po tabuli. Druhú gitaru počuť pomenej, ale aj tá si zasóluje. V rámci koncertného nabudzovania publika si spevák čosi zatralaláka a prenechá miesto bubeníckemu sólu. To sa spočiatku drží rytmu, aby sa nenáročnejší poslucháč nebodaj nestratil, ale napokon sa zvrhne na klasické mládenie do rytmičáku a rôznorodo kopaných triol. Prakticky automaticky sa pridá džezový kúsok Truckin’ off across the sky, ktorý pôvodný album uzatváral a na svoje si prídu aj priaznivci flauty. Z celého predstavenia ma až mrazí. Toto je verzia American woman, ktorú by si mal každý povinne vypočuť a basta! Dvadsaťštyri minút nikdy neznelo namakanejšie!

Mierne popretie vrcholu albumu zaistia na cédečku dva bonusy, pohodová Share the land a melodicky nabudená záležitosť No time. Nie, že by boli zlé, ale radšej ich mali pichnúť niekam skôr, keď tak učinili už v minulých prípadoch.

Kanadská formácia Guess Who bola ďaleko lepšia, než by sa zdalo a jej koncert stojí za to!

» ostatní recenze alba Guess Who, The - Live at the Paramount
» popis a diskografie skupiny Guess Who, The


Sahara (Subject Esq.) - Sunrise
2014-04-02

Sahara (Subject Esq.) / Sunrise

4 stars

Kedysi dávno sa mi snažili predať album For all the clowns od kapely Sahara, vraj je to bomba. Odolal som a na skupinu som si spomenul až o pár rokov. Vtedy však, ako ste isto uhádli, v obchode spomínaný kúsok nebol. Ale našťastie sa dal objednať debut Sunrise, tak som si ho zahovoril a po pár týždňoch začalo naše spolunažívanie, ktoré trvá dodnes.

Absurdná orchestrálna znelka je prerušená vskutku hromovým rockovým nástupom, klávesy i gitary sú husté ako javorový sirup a to ani nevravím o tom, že každú chvíľku sa ozve čosi iné, tu nadžezlá flauta, tam chrámový organ s precíteným akože spevom. Marie Celeste sa s tým nepára, tvorí koláž všetkého možného, ako sa na správny progres patrilo. Oceňujem absenciu psychedelického diktátu doby. Circles prekvapivo vsadí na popovú sixtýsovú veselú nôtu, ešte aj gýčová prériová harmonika nechýba... Rainbow raider osciluje na pomedzí hard rocku a vesmírneho (čítaj space) vysielania zvukových signálov kamsi za slnečnú sústavu. Nebojte sa však, ani na okamih to neskĺzne od hudby k hluku.

Sunrise má šialených dvadsaťsedem minút, jedným si môžete byť istí, bude to skladačka o tisícoch kúskoch, ktoré do seba v konečnom výsledkom zapadajú a vytvárajú scenériu dobového art rockovania, ktoré aj dnes pôsobí vierohodne. Ale pozor, nájde sa tu už aj kusisko toho zvukového bádania, ktoré nie každému sedí. Dokonca sa pripletie i búrka.

Takže, aký je záver? Klasická dobová "progresívna" muzička, akú môžem len odporučiť.

» ostatní recenze alba Sahara (Subject Esq.) - Sunrise
» popis a diskografie skupiny Sahara (Subject Esq.)


Gift - Blue apple
2014-04-02

Gift / Blue apple

4 stars

Gift mi jeden známy ospevoval do neba, aká je to skvelá nemecká kapela, ale na cédečka som nemal šťastie, až minulý rok sa mi podarilo rozšíriť zbierku o titul Blue Apple. Priznávam bez mučenia, že som dovtedy od tejto formácie nič nepočul, nuž som bol napnutý ako gate na obale albumu.

Veselá gitara dopĺňaná flautou načne titulnú Blue apple. Pridáva sa spev, rytmika a zrazu je tu svižná melodická skladba, aké milovník hard rocku nemôže nechať nepovšimnuté. Jasné, je to prívetivé, že by sa nejedno pohostinstvo červenalo od závisti, ale nech! Už Rock scene pekne našliapne rify, spev chripí a všetko to ešte podčiarkujú Hammondky. Paráda! žiadna skladba nepreteká nadbytočnou minutážou, zväčša sa to osolí a ide sa, ako to dokazuje prepätá záležitosť Don't waist your time. Gitarista mydlí jedno melodické sólo za druhým, klávesák nezaostáva, čo viac si od takejto hudby priať. Možno dajakú inštrumentálku. A aj tá tu je! Meditatívna vec Psalm má niečo z džezovej perokresby, vymaľujú to postupne klávesy, flauta a v neposlednom rade gitara. Pseudo chrámový úvod Everything's alright pripomenie Deep Purple, obzvlášť, keď sa následne ozvú bicie á la Fireball a priletí skladba sťa orol vrhajúci sa na čivavu turistky, ktorá si myslí, že keď Tatry skúpil jej mafiánsky pasák, tak sa jej a jej hračkám nič nemôže stať. V podstate je album prostý balád. Najbližšie k nim má Got to find the way, kde sa načas spomalí a ozvú sa i akési sláky. Reflection v dvoch častiach sa vyžíva v posadenom rockovaní, ktoré mi je blízke ako rodina. Aj záverečný kúsok Left the past behind si odbije povinnú pokojnú úvodnú vsuvku a následne fičí pekne full forte, akoby ju na nože brali.

Jednoznačný hard rockový počin radí Gift niekam k Jeronimo, Murphy Blend, Birth Control či Frumpy. Nemci to vedeli aj bez psychických úletov!

P.S. Je zaujímavé, že kapela chcela minulý rok peniaze na nový album od fanúšikov prostredníctvom Kickstarteru, z cieľovej sumy 25 000 dolárov vyzbierali tisícku a tým pádom je, zdá sa, po nádejach.

» ostatní recenze alba Gift - Blue apple
» popis a diskografie skupiny Gift


Amon Düül II - Phallus Dei
2014-04-02

Amon Düül II / Phallus Dei

3 stars

Ak sa bavíme o skutočne psychedelickom Krautrocku, nemožno opomenúť jednu z najslávnejších formácií tohto druhu, a síce Amon Düül II. Slávnym kúskom sa stal už debutový album s mierne provokačným názvom Phallus dei.

Už úvodná uletená psycho záležitosť Kanaan nenechá nikoho na pochybách, že skupina mala rada jednak trošku toho orientálneho halúzenia a najmä poriadnu snahu o vymedzenie sa mimo zavedené prúdy dobovej pop mjúzik. Niekto možno spomenie Pink Floyd, ale nazdávam sa, že miera absurdnosti je v prípade Amon Düül IIniekde inde. Kto neverí, nech si vypočuje uchechtanú a upišťanú záležitosť Dem Guten, Schönen, Wahren. Dojem dopĺňa aj jeden z najnepríjemnejších jazykov, aký poznám, nemčina (aj keď uznávam, že je to dané tým, že som sa ju musel kedysi dávno povinne učiť). Šokovať za každú cenu, to je ambícia, ktorá vedie napríklad k tomu, že sa skladba pomenuje Luzifers Ghilom. Je to taká meditačná halúzka, nechýba dadaistický pokec a tak. Henriette Krötenschwanz uzatvára „pesničkovú“ časť albumu a moc dlho jej to netrvá (sotva dve minúty). Pochodový rytmus a žensko-mužské dueto robia z tejto vsuvky asi najlepšiu skladbu na albume.

Titulný opus Phallus dei si vyhradil bezmála dvadsaťjeden minút. Tam sa však už hudba stráca až priveľmi. Hneď na úvod je tu číra zmes akýchsi zvukov, ktoré mohli vypadnúť z dajakého čiernobieleho starého duchárskeho hororu. V kombinácii s obrazom by to malo zmysel, takto je to len taká koláž ničoho pre nič. Darmo, nie každý zvuk je hudba i keď je hudba zvuk. Napokon sa pridá rytmika a gitara zahaluzí sólo, ktoré by zneistilo aj budhistického mnícha v tranze. Časom dôjde aj na pokojnejšie pasáže, dokonca sa zjavia určité melodické motívy, ale vždy sa to rázne usekne, napríklad perkusijnou vsuvkou, do ktorej všetci napodobujú zvuky džungle a cítia sa asi strašne fajn. Ani nechcem vedieť, čo za medikamenty užívali.

Aj keď z celého albumu vyžaruje snaha dokazovať, ako veľmi je všetko neortodoxné, uletené a absurdne výsmešné, inštrumentálna zložka sa zväčša drží klasických foriem rocku a gitarové sóla sú priam štandardné, nuž som schopný si toto dielo bez väčších problémov vypočuť a užiť. Nie som práve fanúšik prílišnej psychedélie, ale sú dni, kedy dobre padne. Predstava, že by som takúto hudbu počúval majoritne, ma však desí. Asi by sa zo mňa stal v horšom prípade nervovo labilný jedinec a v ešte horšom prípade by som podľahol ilúzii, že sa tým stávam členom spolku náročných poslucháčov a ufňukaných báb, ktoré svet nechápe. Hrozná vízia!

P.S. Na CD od Repertoire z roku 2001 je ako bonus nalepených hneď päť kúskov, štyri diely Freak out requiem a Cymbals in the end. Je to akoby pokračovanie psychedelických orgií titulnej skladby z debutu, najviac ma oslovuje tvrdá rockovica Freak out requiem II.

» ostatní recenze alba Amon Düül II - Phallus Dei
» popis a diskografie skupiny Amon Düül II


Banco del Mutuo Soccorso - Gli Anni 70 (compilation)
2014-03-31

Banco del Mutuo Soccorso / Gli Anni 70 (compilation)

5 stars

Pamätám si to tak jasne, akoby sa to odohralo pred chvíľkou. Naďabil som na stránky Progarchives a tam sa skvela kolónka „Taliansky progresívny rock“. Nadšené recenzie poslucháčov boli olemované „bestofkou“ albumov, ktoré mali najviac pozitívnych ohodnotení a tvorili akési povinné minimum pre zoznámenie. Dovtedy som o talianskej scéne nevedel prakticky nič, poznal som akurát skratku PFM. A tak sa začala moja púť po talianskych klenotoch. Alphataurus, Le Orme alebo Banco Del Mutuo Soccorso. V tých časoch som nemal svoju finančnú situáciu vyriešenú ani zďaleka, nuž som váhal, či investovať do prvých troch albumov poslednej menovanej kapely. Radšej som popátral po výberovkách a ahaho, Gli anni 70 prinášala dva disky obsahujúce (až na štyri skladby) všetky tri albumy a ešte aj porciu skladieb z počiatku 70. rokov, ktoré vyšli o mnoho rokov neskôr na albume Donna Plautilla. Tak som si ho objednal a spoznal ďalšiu legendu...

Ono takto dajako si predstavujem rolu Progboardu. Navnadiť nepoznamenaného hľadača, aby ho zanietené recenzie popchli k spoznávaniu. Nie som naivný. Viem, že doba pokročila a možnosti sú už iné. Väčšie, lepšie, ale i zahlcujúcejšie. Dnes je okamžitých znalcov plný internet. Stiahnuť sa dá čokoľvek rýchlejšie, ako keď žiadostivé devy obletovali casanovove nohavice, a kdekto je za minútu expertom na hocičo. Aj tak však verím tomu, že voľba spoznávať hudbu cez tradičné analógové nosiče má svoj zmysel, limituje rýchlosť prelietania ponad rozrastenú zbierku a napomáha k vytváraniu vzťahu k muzike. A ten vzťah je silnejší, než náhodné rýchle počúvanie nekonečného množstva súborov, ktoré miznú v útrobách diskov ako peniaze v zdravotníctve. Nenávratne a nevyužito. Preto chcem poukázať na tento výživný (ako vravia niektorí miestni prispievatelia) výber.

Pätica skladieb z dôb pred klasickou zostavou a artrockovým obdobím prináša kapelu, ktorá hrala nekompromisný hard rock zdobený typickým talianskym melodickým oparom. Ide o rok 1970, tak sa nemožno čudovať. Najlepšie z nich vyznievajú dva kúsky, nádherná romantická vec Mille poesie a ráznejšia Donna Plautilla, ktorá v roku 1989 dala týmto nahrávkam meno.

Zvyšok oboch diskov obhospodaruje mišmaš skladieb z prvých troch albumov, pričom z debutu Banco Del Mutuo Soccorso z roku 1972 chýba jediná krátka skladba, z koncepčného veľdiela Darwin! z rovnakého roku nezaradili skladby dve a jeden kúsok chýba aj z Io sono nato libero z roku 1973.

Čo nechýba, je krásny exkurz do brilantnej muziky, ktorá má v sebe neskutočný rockový náboj, a predsa je to hudba komplexná ako prezidentská kampaň na očiernenie oponenta. Zároveň dokáže byť i krehká ako motýlie krídla, o rozprávkovej atmosfére a neopakovateľnej talianskej melodramatickosti, ktorá zrodila opernú tradíciu prekračujúcu storočia, ani nevraviac. Ak má skladba osemnásť minút (Il giardino), tak nech! A to je ďalší klad tohto výberu. Nič nie je krátené, editované, prispôsobované masovému vkusu. Pri takto košatej hudbe by to bol hriech, pre ktorý by sa oplatilo vymyslieť Peklo, keby ho dosiaľ nik nenachystal pre ľudí, ktorí majú iný pohľad na život ako my. Našťastie je tento koncept dávno zavedený, nuž ho nemusím obšírne opisovať, viete, o čom vravím.

Klávesy a vypätý spev vhodný do drámy nadľudských rozmerov tvoria základnú kostru prezentovanej muziky a pri jej počúvaní som vždy vtiahnutý do sfér, ktoré inak dosahujú iba vraždiaci náboženskí fanatici a drogovo závislí jedinci. Je to extáza, pri ktorej stačí zatvoriť oči a užívať si kus poriadnej ambicióznej hudby bez kompromisov. Banco Del Mutuo Soccorso vypustila do éteru dravú muziku, ktorá by zahanbila levy z antických arén! Keď rockuje, tak naplno, keď napína, tak na úrovni stĺpov vysokého napätia, keď cukruje, tak s vervou súťažiacich v pečení tort, no a keď mieni desiť, tak s krvilačnosťou béčkových hororov.

Takže, milí čitatelia, ak nepoznáte a chceli by ste sa zoznámiť s podmanivou talianskou kráskou, táto Ornella Muti artrocku počúva na meno Gli anii 70. Neoľutujete. A možno sa následne vydáte aj na pátranie po albumoch kapely, či dokonca po talianskej scéne, ktorá mala svojský prejav a na hudobnom nebi 70. rokov žiari ako Mesiac v splne. Dokonalé!

» ostatní recenze alba Banco del Mutuo Soccorso - Gli Anni 70 (compilation)
» popis a diskografie skupiny Banco del Mutuo Soccorso


Mammut - Mammut
2014-03-14

Mammut / Mammut

3 stars

Na kapelu Mammut som narazil v rámci akejsi časti kompilácie Krautrock- Music for your brain, kde sa nachádzal najdlhšia skladba albumu. Aj keď som si ju priveľmi nezapamätal ako niečo, čo by ma dostalo do kolien, pri prehrabávaní sa v Cé Dé nosičoch som si naň okamžite rozpamätal a zakúpil s očakávaním. Ono už iba samotný fakt, že kapela vlastne existovala len dva týždne v štúdiu, pričom po nahrávaní prestala existovať, z nej robí netypickú záležitosť.

Od prvých tónov Bird Mammut je jasné, že sa tu budeme baviť o psychedélii. Ostré bicie a do toho nepokojné hammondky, čo dodať. Azda iba toľko, že po chvíľke si človek uvedomí, že tam vypiskuje dajaká flauta, ktorá snáď ušla z orientu a žiadala o azyl bandu feťákov. Úspešne. Gitara má skôr občasnú rolu a spev? Ten nie je. Ide len o mätež džungľových zvukov. Citlivý klavír v poveternostnom pásme si krátko zahrá v Classical Mammut a konečne je tu Mammut ecstasy, gitarová hardrockovka, pokiaľ sa o niečom takom dá vôbec v súvislosti s muzikou na tomto albume vravieť. To psychické týranie nemožno nepočuť! Footmachine Mammut je bezmála blues, okolité zvuky ho zasadili kamsi do pajzlu štvrtej cenovej skupiny dve hodiny po polnoci (a tým nemyslím, že by bol ospalý). Short Mammut to berie zhurta, keby som chcel znechutiť nemilovaného kolegu, púšťal by som si to dookola. Názov Schizoyd Mammut vraví sám za seba. Krautrock je v určitých prípadoch naozaj výstižné pomenovanie. Nähgarn Mammut spočiatku prináša len zvuky života, ale napokon je to dosť dlhá tvrďárňa v strednom tempe. Gitarista sa pokúša vyjadriť artikuláciu chlapíka, ktorému prešiel cez nohu nákladiak, takže kvíliči si prídu na svoje. Najambicióznejšia skladba albumu sa volá Mammut opera. Prekvapuje hneď v úvode melodickým spevom, to by som nečakal. A táto znesiteľná nálada sa prenáša do celej trinásť a čosi minút trvajúcej kompozície. Klavírne sólo je skôr len takým staccato búšením do klaviatúry, flauta znie ako pieseň z hôľ a vydrží gradovať až do konca.

Bonus Dä Du Dä skupiny The Rope Sect bol nahraný v roku 1969, ale spoľahlivo dokazuje, že zárodok „Mamuta“ bol padnutý na hlavu už dávno. Psycho blues ako z učebnice pre psychiatrov korunovaný harmonikou si razí cestu éterom a ja mám pocit, ako by som počúval švajčiarsku legendu Krokodil. Plus sú tam husle hrané niekým, kto v živote nedržal v ruke slák. Husté.

Psychedelický rock, miestami dosť tvrdý a našťastie si ťaživú atmosféru nervového zrútenia vkladá do hudby a nie naopak. Žiadne dlhočizné plochy ničoho sa nekonajú a to je mi sympatické. Dobrý album, okolnosti jeho vzniku z neho robia ešte väčšiu raritu, než už beztak je.

» ostatní recenze alba Mammut - Mammut
» popis a diskografie skupiny Mammut


Thors Hammer - Thros Hammer
2014-03-11

Thors Hammer / Thros Hammer

5 stars

K Thors Hammer ma priviedol Progboard, resp. Merhaut, ktorý sem svojho času nasadil profil a následne ho odsadil. Našťastie sa jediný album dal v pohode zohnať.

Päť skladieb pripomína britskú veličinu Colosseum, hneď úvodná megapecka Mexico je toho dôkazom. Saxofóny, ostré bicie, ešte aj spev má taký ten drzý litherlandov nádych. Gitarista si tiež vynúti nejaké tie pasáže plné kvílenia, takže máme čo dočinenia s plnokrvnou muzikou, žiadne umelé náhrady a hadičky pumpujúce život do bezvládneho tela. Not worth saying má trinásť minút a náladovo kĺže kamsi k clivote či melanchólii, pričom sa ani za mak nesnaží znieť jemne. Úžasná kombinácia muzikantského prevedenia. To už nie je iba o výborných inštrumentalistoch (a že im to ide), to je umenie. A nič na tom nemení ani fakt, že si zasóluje i bubeník. Podobne sa prezentuje aj Blind gypsy woman. Akčný kúsok Believe in what you want sa zasa raz dlhometrážne vyžíva, takže na záver atmosféra upadá do snov (čo je asi jediná výnimka albumu, inak sa neustále tlačí na pílu). Záverečný kúsok Evasive dreams beyond je prekvapivo krátky, ale to mu vôbec nezabránilo pozvoľna gradovať džezovú inštrumentálku až k meditatívnym gitarovým a klavírnym sólam, ktoré sú prekvapivo minimalistické.

Človeku je až ľúto, že niektoré majstrovské diela ostávajú osamotené a kapely ako Thors Hammer toho nemajú na konte viac. Takýto rockujúci džezrock mám rád a je úplne jedno, že vznikol kdesi v Dánsku.

» ostatní recenze alba Thors Hammer - Thros Hammer
» popis a diskografie skupiny Thors Hammer


Leaf Hound - Live in Japan (2012)
2014-03-09

Leaf Hound / Live in Japan (2012)

4 stars

Kapela, čo za štyridsaťtri rokov vydá tri albumy, sa veľmi dobre zbiera. Leaf Hound patrí k tým starinám, ktoré by ostali jednoalbumovými obskúrnosťami, nebyť túžby len tak si na staré kolená zahrať. Výnimočne nemožno hovoriť o nejakom dojení peňazí, veď kto ich dnes pozná? Live in Japan mi ukázali v cédéšope a bolo jasné, že moje novoročné zákazy nakupovania sú pasé.

CD obsahuje sedem skladieb, rovnomerne podelených medzi dva albumy a jednu pripomienku skupiny Cactus, čo pri spevákovej minulosti asi neprekvapí. Že ide o Howlin' Wolfa a jeho Evil, asi ani netreba zdôrazňovať. Kapela v stabilnej zostave (od albumu Unleashed z roku 2007 sa zmenil iba basák) fičí ako zamladi, servíruje čistokrvný hard rock bez nejakých snáh o nadpozemské posolstvá zaslepených fanúšikov čistého a nepoškvrneného umenia. Mne samozrejme najviac režú staré pecky ako Freelance fiend či Work my body. Všetci hráči excelujú, basák sa derie dopredu ako svojho času Kelly Family pred Milli Vanilli (na rozdiel od menovaných na jeho výkon nezabudnem) a gitarista si s prehľadom poradí ako so starým rachotom, tak s ultra-modernými sólami. Nechýba ani nosná skladba posledného albumu Stop, look and listen, takže lenivci, ktorým je zaťažko kúpiť celú diskografiu, to môžu brať ako best of.

Kým album je skvelý, DVD je ešte o kus lepšie. Nie preto, že je v ňom obraz (a klubová scéna skupine pristane), ale kvôli tomu, že sa honosí hneď jedenástimi skladbami, takže uvidíte kapelu hrať s radostným iskrením dlhšie, než núka cédečko. Navyše je tu absolútna pecka Growers of mushroom. Na albume z roku 1970 je táto titulná uletenosť krátka ako tohoročná zima, tu je však doplnená o dlhočiznú inštrumentálnu psychedelickú šou, ktorá ma totálne odstavila. Prečo chýba na zvukovom nosiči, nechápem!

Najlepšia reunionová kapela súčasnosti si nenápadne vydala parádnu koncertnú "fičurinu". Oddaní fanúšikovia nebudú sklamaní, keď hrať v dnešných frivoľných časoch hard rock, tak takto. A Pete French už síce nechripí ako kardiak v okamihu skonu, ale stále ešte znie ako rockový bard a nie vyprahnutá karikatúra.

A na záver je tu otázka pre pozorných čitateľov - koľkokrát je možné zložiť názov kapely z písmen recenzie? Správnu odpoveď neváhajte zverejniť v komentároch.

» ostatní recenze alba Leaf Hound - Live in Japan (2012)
» popis a diskografie skupiny Leaf Hound


Travers, Pat - Travers & Appice – Live at the house of blues
2014-03-08

Travers, Pat / Travers & Appice – Live at the house of blues

5 stars

Trojica borcov sa po roku 2000 moderne chopí starých skladieb a naservíruje ich v priam metalovom nabudení. Fikcia? Nie, to je prípad Traversa, Appicea a Stevensa.

Live At the House of Blues prináša dvanásť brutálne nakopnutých blues-hard rockových kúskov v sounde, ktorý by Black Country Communion mohla slepo závidieť. Občas zaznie niečo, čo by dokázali predať punkáči, keby sa naučili poriadne hrať (Better from a distance), inokedy fičia posadené krváky (I don't care), že sa Zakk Wylde s Black Label Society musí cítiť ako popíčkar. O nadupaných bluesrockových jazdách typu Living alone ani netreba hovoriť, to je smršť nadtatranských rozmerov. Každý umelec má svoju exhibíciu, nemožno nezmieniť basákovu totálnu technickú exhibíciu v Gotta have it. Stojí za všetky prachy, aj keď je to vlastne hnusný funky hard core. Vrcholom albumu je, ako sa na správne gradovaný koncert patrí, posledná štvorica skladieb. Evil, to je Appice trademark s nevyhnutným bubeníckym sólom. Sú skladby, ktoré jednoducho nejde pokaziť (teraz nerátam dídžejov a ich schopnosť pretvoriť všetko na zvratky). Ak by ste náhodou mali pochyby, či tvorbu Roda Stewarta možno označiť za rockovú, vypočujte si jeho disco hit Do yo think I'm sexy v prevedení tejto trojice. Budete kukať, aký hardrockový flák to je. Takmer som ho nespoznal! Dokonca sa ozve Hendrix. Keby to chripel Stewart, bolo by to dokonalé. No a záverečné preberacie "traversoviny" Boom boom a Keep on rocking sa nechávajú titulovať - uragán. Právom.

Rockové trio zložené zo samých virtuózov, ktoré sa nehrá na superskupinu, ale si to užíva, to je neopakovateľný zážitok. Všetky machrovačky sú hrané akoby náhodou. Keby sa niekedy Bonamassa chcel dozvedieť, čo mu chýba v tom jeho urputnom dokazovaní, že je king, mal by si vypočuť tento živák. Moderna a klasika v jednom. Hard rock a blues sa snúbia s vervou politických strán túžiacich meniť ústavu, odpor je márny. Ba čo viac, táto muzika je veru parádnica, tomu väčšinovo orientovaný chlap nemôže odolať.

» ostatní recenze alba Travers, Pat - Travers & Appice – Live at the house of blues
» popis a diskografie skupiny Travers, Pat


Curved Air - Midnight Wire
2014-03-08

Curved Air / Midnight Wire

3 stars

Midnight wire predstavuje kapelu Curved Air opäť v úplne novej zostave.

Úvodná skladba Woman on a one night stand je v podstate bluesovka á la Janis Joplin, počúva sa príjemne. S predchádzajúcou tvorbou nemá samozrejme nič spoločné, ale pocit je rovnaký. Day breaks my heart baladicky podriemkava, je jasné, že kapela sa preonačila na priamočiaru muziku určenú širšiemu publiku, než konzumentom omamných látok. Na nejaké husle zabudnite, väčšinou v pozadí buble klavír a sóla obstaráva gitarista. Way sa pripomenie až v krátkom intre skladby The fool, avšak tento progresívny záchvev rýchlo zmizne a je tu priam popová náladička. Čo už. Stále by som takúto hudbu v rádiách uvítal radšej, než to, čo občas nemilosrdne začujem. Pipe of dreams jemne snová husľové potulky éterom, nie je to zlé, ale po chvíli strácam pozornosť, čo nie je dobrá známka. Ako inštrumentálka však určite poteší tých nástrojovo orientovaných poslucháčov, ktorí by spevákov najradšej usmažili vo vlastnej šťave a pekne pomaly, nech trpia. Orange Street blues je taká koláž kadečoho. Chvíľku je tu kĺzavá gitara, často sa mierne funkuje... Zaujímavé je, že v prvej slohe je spočiatku iba spev podporovaný tu i tam nejakým tým gitarovým brnknutím. Ďalšia rádiová mäkkota Dance of love je pre mňa najmenej stráviteľnou skladbou albumu. Hold, nuda. Jediný vydarený moment je husľové sólo. Záver patrí titulnej skladbe Midnight wire. Ďalšia unavená balada, ale nemyslím to negatívne. Gitarové sólo i refrény sa vydarili.

Je to milý a obyčajný album, ktorý možno sklame závislých vyhľadávačov ambicióznych experimentov, ale na slnečné sobotné ráno je ako stvorený.

» ostatní recenze alba Curved Air - Midnight Wire
» popis a diskografie skupiny Curved Air


Aunt Mary - Janus
2014-03-07

Aunt Mary / Janus

4 stars

Aunt Mary po tretie mi nasleduje na jednom CD hneď po debute, takže až na výnimky jasne počuť, že kapela sa na nejaký prudký hudobný (alebo komerčný – ísť s dobou) vývoj nehrala a hrala si to svoje.

Ťažký artrockový nástup s dominantnými klávesmi Path of your dreams otvára album Janus. V spevných pasážach sa nástroje prakticky vytratia, gitara si občas pekne zanôti, je to skrátka taký mix kadečoho vrátane občasných ponorov do 60. rokov. A tam ostane utopená aj v beatlesácky zaonačenej skladbe Mr. Kaye. Nocturnal voice otvára krátke, ale vydarené gitarové sólo. Inak je to opäť nostalgia za uplynulou dekádou až do momentu, kedy sa začne „progresívne“ striedať jeden rockový motív za druhým bluesovým. Záverečné gitarové sólo je lahôdka. Podobne ako nasledujúca skladba For all eternity. To je temnota, ktorú by istý vládca Mordoru mohol aj závidieť. Okrem yesovsky kastrovaných vokálov, tie by asi v radoch nepriateľov šírili skôr rehot a nie strach. Stumblin’ stone je uletená vsuvka, chvíľka boogie, okamžik psycho zvukov a napokon kopa nefalšovaného hrozitánskeho hard rocku. Mňam. Kratšia citlivá All we’ve got to do is dream by uspala aj insomniaka, pekelne vydarená skladba Candles in Heaven sa vracia k poriadnemu rocku, klávesák si berie hlavné slovo v úvode, spevák dodá jemnejšie úseky, všetko niekoľkokrát graduje, zhruba takto má vyzerať pomalá posadená skladba. Gitara má v sebe toľko zlovoľnosti, že klávesy nemajú na výber a najímajú poltergeista čoby zvukára. Inými slovami je to najlepšia skladba na albume. Pozvoľná gradovaná skladba What a lovely day sa nikam neponáhľa, ale emócií i ťažoby má nadostač. Neskutočný záver!


V momentoch, kedy sa kapela vrhne na tvrdšie polohy plné inštrumentálnych hier alebo vyrevovania, som v siedmom nebi. Celkovo ide o lepší album, než debut, a preto ho mám radšej.

» ostatní recenze alba Aunt Mary - Janus
» popis a diskografie skupiny Aunt Mary


Aunt Mary - Aunt Mary
2014-03-07

Aunt Mary / Aunt Mary

3 stars

Už ani neviem, od koho som mal požičaný napálený nosič Aunt Mary s prvým a tretím albumom. Každopádne mi dodnes leží v zbierke v skopírovanej podobe.

Ťažko šesťdesiatková atmosféra opantáva skladbu Rome wasn’t built in a day, niekto možno zachytí náznak Come together od Beatles (viem, ale vždy existujú aj nové generácie, ktoré možno ešte netušia...), za najlepší moment skladby považujem gitarové sólo. Dychy voňajú džezíkom, ale poďme radšej ku Come in. Tá začína nevinne, ale miestami sa slušne rozbehne. Ako správna cukrová balada sa vyžíva v sláčikových polevách. Akusticky podfarbený úvod bluesovky Why don’t you try yourself má prekvapivo nabudený refrén, hammondky váľajú. Psychedelická hrmavica The ball nemá chybu, ozve sa i flauta. Lego je šuviks, akú skladačku tu Aunt Mary vtesnala do jednej pesničky. Klávesové blues All my sympathy for Lily vynikajúco podporuje mamutí hlas jedného zo spevákov, ktorý som ešte nevychválil, tak to naprávam. There’s a lot of fish in the sea je skočná vecička s melodicko-rytmickým napriahnutím svetovej tenisovej jednotky, dôjde aj na tlieskanie. Flautová rockovica-swingovica Whispering farewell znie mierne znepokojivo, akoby sa blížila Zubatá a Perinbabin osvojenec nie je nablízku. Did you notice? sa vracia ku koreňom (pred rok 1969), spočiatku sa nič búrlivé nedeje, ale nebojte sa, časom sa prebudí ako Šípková Ruženka a bude čurbes. Ďalšia pomalá naliehaá skladba sa volá pomerne obšírne Yes, by now I’ve reached the end. Znie, akoby sa doják a ciťák spojili s Mount Everestom a nič menšie ako obrie ani nehodlajú prezentovať. Prakticky kontinuálne sa prevtelí do I do and I did, spevák mručí, akoby sa prebudil po zimnom spánku a potrebuje popukať kĺby v končatinách. Melancholická a hutná bluesová uspávanka nikdy neznela prirodzenejšie. Aby toho nebolo málo, celý album zakončí skladba 47 steps. Ako inak, ako skočne, veselo, až ironicky. Spevák sa asi hral na dabingového herca záporáka z nejakej muzikálovej rozprávky a ostatní vokalisti nezaostávajú.

Debut nórskej kapely nie je zlý, ale ani mi nijako zvlášť neprirástol k srdcu. Pohodová muzička s nostalgiou k 60. rokom, troška blues, štipka džez a zvyšok psychedelická omáčka pre široký éter.

» ostatní recenze alba Aunt Mary - Aunt Mary
» popis a diskografie skupiny Aunt Mary


Curved Air - Curved Air Live
2014-03-06

Curved Air / Curved Air Live

4 stars

Krátkodobý návrat niektorých členov s Wayom v čele vyústil v reunionový album Live. Prečo nie.

Sedem skladieb mapuje, neprekvapivo, prvé dva (tretí len okrajovo) albumy skupiny. Skladby sú koncertné, a teda o niečo drsnejšie, než na štúdiovkách. Toto svedčí od prírody hutnejším kúskom ako Back street luv, Proposition alebo Everdance (kde sa speváčka zmení na psa a trošku si i pozavýja). Sem-tam sa zjaví dlhá predstavovačka bez skupiny, či už klávesáka (Back street luv) alebo huslistu (Vivaldi), ako sa na správny rockový koncert patrí a dnešné „tiežrockerské“ formácie by sa mohli učiť, ako sa to robí. Nehovoriac o nezadržateľných sólových výčinoch v takej Young mother, to sa už „chcípacké“ MTV leštidlá iba kĺžu kamsi do odpadu. Je jasné, že vrcholom albumu je Vivaldi, husle sú pekelný nástroj!

Celkovo je to výborný koncert, rozhodne neomrzí.

» ostatní recenze alba Curved Air - Curved Air Live
» popis a diskografie skupiny Curved Air


Curved Air - Air Cut
2014-03-05

Curved Air / Air Cut

5 stars

Keď sa v zostave vymenia takmer všetci hudobníci a z pôvodného zloženia ostane prakticky jediný člen (speváčka), neveští to nič dobré. A presne to sa stalo Curved Air. Gro inštrumentálnej roboty padlo na plecia dvoch mladíkov. Eddie Jobson je asi progrockovým fanúšikom známy, ale tu mal sotva osemnásť a viac ako na husle sa orientoval na klávesy. Kirby Gregory zasa neskôr gitarovo exceloval v kapele Stretch. Nečudo, že od albumu sa dalo očakávať všeličo.

V podstate hardrockový kúsok The purple speed queen však zaháňa všetky pochyby. Elfin boy je klasická folková balada, v podstate je to iba speve. Klavírne klepkanie á la „som macher“ otvára progresívnu perlu Metamorphosis. Gitarista z toho robí hard rock, ale štruktúra tejto desať a pol minútovej perly jednoducho osciluje medzi vrcholovými métami takzvaného art rocku. Jobson bol sakra talentovaný chalan, takže v strede skladby spustí čistú klavírnu exhibíciu, zvyšok kapely cudne mlčí. Pripojí sa až ku gitarovému sólu, ktoré je správne roztiahnuté, žiadne rýchloprsté nezmysly, skôr genesisovsky stavané nálady. Mierne humorne ladená záležitosť World odľahčí atmosféru, aby sa skladba Armin mohla vyžívať v klasicistických meteliciach. Jobson takmer usmaží husle a rytmika s gitarou si evidentne predsavzali konkurovať hardrockovým velikánom tej doby (azda nemusím menovať). A metalickému rocku nie je koniec. Nástup U. H. F. je žeravý tak, znamenie osudu z toho vychádza ako trapárňa. Kirby to mastí ako pandúr holotu kdesi na dereši, ale skladba v podstate odznie do ticha, aby sa ozval krehký klavír, jemný spev, pridá sa monumentálny nástup, hrať pokojne a zároveň nabudene, to je úžasný zážitok. Príjemný melodický rock s "pošušňaným" gitarovými sólami Two-three-two prekvapuje hlavne spevom, ktorý je mužský. Easy sa vracia k prehnanému pátosu, klavír, naliehavý ženský spev, podklad prísne rockový, gitarista znie ako dravec plašiaci nič netušiace stádo bylinožravcov, tvrďárňa na záver, to beriem! A to je tu ešte aj swingová pasáž, z ktorej by asi prvá polovica 20. storočia omdlela hrôzou, ako brutálne sa dá hrať tento typ hudby.

Pre mňa je Air cut najlepší štúdiový album kapely. Je rockovejší, menej psychedelický a je tu Metamorphosis. Azda by som novým poslucháčom odporučil začať práve týmto majstrovským počinom.

» ostatní recenze alba Curved Air - Air Cut
» popis a diskografie skupiny Curved Air


Curved Air - Phantasmagoria
2014-03-05

Curved Air / Phantasmagoria

3 stars

Phantasmagoria je v poradí tretím počinom zaujímavej hippiesáckej kapely Curved Air a na prvý pohľad zaujme akurát názov albumu, ktorý je vyčačkaný až beda. Inak sa na obale nenachádza nič, len prázdna plocha, tento minimalizmus podľa mňa predajom nesvedčí.

Samotný album začína nevinne, jemné pradivo klávesových plôch doplní ženský zastretý spev, avšak po chvíľke zaregistrujete, že v pozadí nenápadne vyšíva hrdzavá gitara a skladba Maria Antoinette tak tvorí vydarenú psychedelickú náladičku, aká sa mi páči. Napokon sa z toho vyvinie ráznejšia rockovica, skvelé. Melinda (more or less) je jednotkou albumu. Ide o folkovo zaonačenú baladičku, gitara vybrnkáva, husličky dodávajú rozprávkový nádych a spev je jasný ako nápis na náhrobnom kameni. Not quite the same sa v úvode posúva niekam ku classical rocku, inak je to taká typická dobová psychedélia, časom príde aj na pokojné a znepokojivé pasáže v jednom. Klávesy dominujú. V razantnej skladbe Cheetah si vezme hlavné slovo Way a jeho husle veru ťažko umlčať. Aj rytmika dosadzuje určité nepriamočiare prvky, čím sa docielil ťažko progresívny výraz, aký je radosť počúvať. Nanešťastie sa týmto končí lepšia časť albumu a nastupuje dobová snaha o experimentovanie, ktorá sa moc nevydarila. Pripomienka debutového albumu v podaní Ultra-Vivaldi je sklamaním. Známy motív hrajú klávesy a vyžívajú sa v pazvukoch a akože ultra zrýchľovaní. Husle v tomto smere v pôvodnej verzii Vivaldi boli ďaleko lepšie, nehovoriac o tom, že tam hrala aj kapela. Našťastie to netrvá dlho. Titulná Phantasmagoria vracia klasickú „curvedairskú“ spievanku s folkovou, rockovou i klasicistickou psychedéliou. Žeriem ako Hammondky, tak husle. Voľné pole pre zvukové koláže bez akéhokoľvek zmyslu či estetickej hodnoty Whose shoulder are you looking over anyway? nie je možné hodnotiť, nakoniec to plynulo prejde do psychedelického besnenia Over and above, miestami je toho na mňa veľa. Našťastie od polovici prevládne ťažká, ale predsa len muzika. Once a ghost, always a ghost rázne dokončí celú dosku, je to skladba priam cirkusová, nadžezlý klavír a podobné vylomeniny dotvárajú pestrú tapisériu (ohohó, toto slovo som snáď v recenzii ešte nikdy nepoužil, asi ma ovplyvnil Merhaut – pozn. mňa) celého diela.

Podľa mňa je to dobrý album, psychedelici si prídu na svoje, mne by sa žiadalo menej bezcieľneho experimentovania v druhej polovici.

» ostatní recenze alba Curved Air - Phantasmagoria
» popis a diskografie skupiny Curved Air


Curved Air - Second Album
2014-03-04

Curved Air / Second Album

4 stars

Psychedelické kapely s náznakom klasiky mali koncom 60. rokov zelenú a priznávam bez mučenia, že mi imponujú. Curved Air nie je výnimkou, nuž to platí aj pre druhý album skupiny nazvaný Second album. Áno, o čo menej fantázie skupina vkladala do názvov albumov a nevzhľadných obalov, o to viac si užívala hudobne.

Young mother perlí ako minerálka z reklamy, ženský vokál stoná s umom erotického dabingu a klávesy sa pretekajú s husľami, kto bude mať navrch. Rázny úvod Back street luv má v sebe niečo, čo dokázali splodiť iba 70. roky. Celá skladba má priam zlovestnú atmosféru, ťažký rif v slohe strieda podivuhodne bezstarostný refrén. Právom sa z nej stal hit, dnes by už podobne zaujímavá skladba v rádiách pôsobila ako zjavenie na nadržaných náboženských fanatikov. Jumbo ponúka sladkobôľnu muzikálovú atmosféru. Cítim sa ako vo filme z povojnových rokov. Sláky a spev v dvojhlase, je to milé. You know akoby vypadla zo Surrealistic pillow (a kto netuší, o čom píšem, mal by sa začať okamžite dovzdelávať v hippiesáckej histórii). Puppets je taká perkusijno-klavírna mdloba. Do toho zastrený dievčenský hlas, mohla by trvať o trošku menej. Naliehavá a znepokojivá skladba Everdance má, ako sa vraví, „říz“. Bright Summer’s day ’68 spája priam detsky ihravý spev s pomerne ráznou gitarovo-husľovým sprievodom. Psychedelický nádych strieda rovnako orientovaný výdych, skrátka je to starinka ako má byť. Piece of mind právom ovláda celý album. Zlovestná úvodná gradácia naznačuje, že tu máme čo dočinenia s ambicióznym pokusom. Neverím, že niekto seriózne očakáva od podobnej dlhometrážnej skladby opakovanie jedného motívu alebo nálady do omrzenia. Nebavíme sa o krautrocku alebo, nedajbože, o Kraftwerku! Tu sa to kopí ako na preplnenej skládke, klavírne medzihry, spevné zneisťovanie, nervák v podaní huslí kontruje úchylnej gitare, klasicistické vyznievanie sa hlási o slovo sťa bifľoš počas vyučovacej hodiny a tak ďalej.

Výborná záležitosť, čo dodať. Bavia ma takéto neveselé hudobné výčiny.

» ostatní recenze alba Curved Air - Second Album
» popis a diskografie skupiny Curved Air


Travers, Pat - Heat in the street
2014-03-04

Travers, Pat / Heat in the street

3 stars

Štvrtý album Heat in the street z roku 1978 pokračuje v nastolenom pohodovom trende. Akurát za bicie usadol Tommy Aldridge.

Na úvod sa ozve rázna skladba Heat in the street, ktorá sa čochvíľa rytmicky rozpadne a vytvára tak zaujímavé pnutie. Podobne znie aj spevný kúsok Killer's instinct, ktorý by som miestami označil priam za komerčný hard rock. Ale gitara nemá chybu. I tried to believe sladko podlieza, inštrumentálka Hammerhead však brutálne srdnato bojuje za jedinú správnu (hardrockovú) vec a to je veru môžem! Funky kúsok Go all night je niečím, čo by som oželel. Slušne odsýpa Evie a srdcervúci inštrumentálny slaďák Prelude sa jednoducho vydaril. Z toho krváca srdce, oči slzia a cynici hynú odporom. Gitara je monumentálna ako pyramídy, majestátna ako Sean Bean v roli Neda Starka, slovom, je to povinnosť pre každého rockového poslucháča. A čo je najlepšie, nejde o nejakú samoúčelnú onániu. Túto vznešenú črtu počuť aj v záverečnom kúsku One for me and one for you, i keď spevy sú na môj vkus až príliš popové a až sa pridá „funkoš“, tak by som vraždil.

Nič neočakávané sa na albume nedeje. Travers má na to, aby kraľoval rádiovým vlnám normálnych (rockových) rádií, je zaujímavé, že sa u nás neuchytil.

» ostatní recenze alba Travers, Pat - Heat in the street
» popis a diskografie skupiny Travers, Pat


Travers, Pat - Puttin' it straight
2014-03-04

Travers, Pat / Puttin' it straight

3 stars

Puttin’ it straight ponúka klasického Traversa zo 70. rokov. Však posúďte samy.

Rázna skladba Life in London buráca, nech je každému jasné, že melodický hard rock nemusí byť žiadne béčko. Zvuk je mierne komerčný, ale 80. roky boli za rohom, nuž sa nedá nič robiť.
It ain’t what it seems neostáva pozadu, obzvlášť sóla je radosť počúvať, vzor Hendrix je jasný. Len tie spevné vokály by mohli byť ostrejšie. Speakeasy je pretekársky bluesrockový kúsok, spev cítiť po oleji, tak to má znieť! A je tu hard rock. Runnin' from the future by sa nestratila kdesi u UFO. Niečo hitové ponúka Lovin’ you, asi netreba pripomínať, že ma skladba až tak neoslovuje. A rovnako je na tom funky inštrumentálka Off beat ride, dokonca je v nej klávesové sólo! A o funky-brnky Gettin' betta to platí dvojnásobne. Ešte, že tie sóla sú skvelé. Posledná skladba albumu sa volá Dedication a je to taká milá polo-inštrumentálka, ktorá pozdvihuje chvíľkové poklesky predchádzajúcich skladieb.

Dobrý album nekomplikovanej rockovej hudby.

» ostatní recenze alba Travers, Pat - Puttin' it straight
» popis a diskografie skupiny Travers, Pat


Travers, Pat - Makin' magic
2014-03-04

Travers, Pat / Makin' magic

5 stars

Druhý album Pata Traversa Makin’ magic zaznamenal zmenu na poste bicích, sadol za ne budúci hráč metalovej klasiky Iron Maiden Nicko McBrain.

Titulná skladba Makin' magic je skvelá, je to podarená rocková hitovica. Keď zakvíli spätná väzba, je sa na čo tešiť. A presne takýto nástup obsahuje Rock'n'roll Susie, takmer southern rockový našliapnutý kúsok. Plnokrvné gitarové sóla je radosť počúvať. A tempo nepoľavuje, You don’t love me má rokenrolový nádych a všadeprítomný „slajd“. Majestátny úvod evokujúci klasiku robí zo slaďáku Stevie jednu z najlepších skladieb, akú Travers kedy nahral a to tvrdím navzdory tomu, že ani zďaleka nepoznám celú jeho tvorbu. Ak máte radi Wishbone Ash a vzletné zdvojené sólové kreácie, toto je skladba pre vás. Klasika bluesovej histórie Statesboro blues znie hravo, Travers šťavnato sóluje, čo viac si priať. Chvíľka džungľovej nálady a už je tu hendrixovská pecka Need love. Jasné, troška toho funky sa v nej premietne, ale neprekáža mi. Z podobného súdku je aj Hooked on music. Záverečná dumka What you mean to me sa vyžíva v pomalých gitarových vyhrávkach, radosť zavrieť oči a nechať sa unášať melódiami.

Vynikajúci album počúvateľného gitarového rocku amerického strihu. Od Traversa ho mám najradšej, a preto ho hodnotím mierne nekriticky.

» ostatní recenze alba Travers, Pat - Makin' magic
» popis a diskografie skupiny Travers, Pat


Travers, Pat - Pat Travers
2014-03-04

Travers, Pat / Pat Travers

3 stars

Pata Traversa som spoznal vďaka výberu kadečoho nahraného na klasickú magneťákovú kazetu niekedy v prváku na strednej. Postupne som zisťoval, čo za skladby tam sú, ale koncertná verzia Boom boom mi dlho odolávala. Nevedel som si ju s nikým napárovať. Traversa otec síce poznal, ale doma sme nič nemali, nuž uplynulo bezmála desaťročie, kým som bol presvedčený obchodníkom v CD predajni, že čerstvé remastre z roku 2004 jednoducho musím mať. A zrazu som zistil, čo som to mal kedysi nahrané.

Klasická blues rocková veselica Stop and smile dokazuje, že Traversa možno pokojne zaradiť niekam ku Foghat. Nič komplikované, nič ultra umelecké, jednoducho pohodová, priam „rádiová“ muzika. Jemne sfunkovaná rytmika ovláda skladbu Feelin' right, zato Magnolia je slaďák „se fším fšudy“ a gitara znie jemne hendrixovsky. Hardrockovo úsečné rify s „naspídovanými“ gitarovými vyhrávkami opantávajú Makes no difference, keby som bol zvukový producent, ubral by som kúpeľňového efektu. Ale je to pecka. V rýchloprstom sóle sa priam swinguje. Vrcholom albumu je však prevzatá a naturalizovaná skladba Boom boom (out goes the lights). Je to rokec, je to blues, je to veselé, má to stopiek ako ementál dier, slovom, je to jazda. A aby sa nepovedalo, covery pokračujú. Berryho Maybellene je zahraná presvedčivo, Travers sóluje o dušu. A nasleduje country Hot rod Lincoln. Aj to uháňa s vetrom opreteky. Návrat k fogathovskej polohe hlása As my life flies, no a záver obstarávajú dve časti Medley. Ide o pomerne prešpekuľovanú vec (na pomery prezentovanej hudby, nie, že niekoho napadnú nevhodné výrazy typu art, progresívny a pod.). Miestami dumá, inokedy hardrockuje ako rocker nepostihnutý strihacou vlasovou mániou. Nechýba pár rozkolísaných funky rytmov počas spevu, je to skrátka mix kadečoho, ktorý sa však nepodobá na obsah žalúdka nenažranca počas pitvy. Inými slovami drží pokope.

Príjemný debut, ktorý by mohol osloviť najmä priaznivcov priamočiarej melodickej americkej muziky.

» ostatní recenze alba Travers, Pat - Pat Travers
» popis a diskografie skupiny Travers, Pat


Bloodline - Bloodline
2014-02-27

Bloodline / Bloodline

3 stars

K Bloodline som sa dostal dávno-pradávno, cez výpožičku a následné napálenie. Akokoľvek som sa snažil, nikdy som jedinému albumu neprišiel na chuť. Za priehrštie detí známych hudobníkov doplnených o Joea Bonamassu, ktorého už dnes pozná azda každý, aj keby to rovno nebol marketingový produkt, vyvoláva to pochyby. Zbytočne. Kapela produkuje slušný komerčný (ak sa to tak dá vôbec nazvať) bluesrock, z ktorého určite nejednému poslucháčovi padne sánka.

Veď sa na neho okamžite vyrúti akčný bluesrock plný funky nálady a samozrejme sterilného zvuku. Stone cold hearted ukazuje, že prím hrá mladučký Bonamassa, ktorý sóluje ako skúsený profesionál, rýchloprsto, moderne... Inak povedané, niečo mu chýba v cítení. Ako sledujem jeho kariéru a odozvu na ňu, prekáža to málokomu. Takmer južanský rock Dixie Peach nabúra priam metalické gitarové bublanie, Cell block 7 už funkuje až moc, hendrixovský refrén s tým vcelku slušne kontrastuje. Občas nastúpi až hard rock, Storm je skôr hurikán než búrka, Bonamassa fičí ako športovec na anabolikách, navyše je to inštrumentálka. Kapele rýchly pulz sluší, The good luck you’re having je toho dôkazom. Posadenejší kúsok Honest crime by chcel byť ťaživý, aby to vyšlo presvedčivo, musel by sa vymeniť producent, najlepšie i so zvukárom. Najzúfalejšie z toho vychádza balada So far away, tam neverím ani note. Je to taká povinná jazda, aby sa nepovedalo. Ale Bonamassa znie majestátne, to je fakt. Komerčne navoňaný refrén Calling me back dopĺňajú boogie vrzúkania, rovnako Bad girls navodzuje dojem akejsi nábrežnej bahennej muziky, akustično však dosahuje efektmi, čo je zbytočné. Clivejší kúsok Since you’re gone neurazí, navyše dlhočizne graduje, v závere sa Bonamassa zasekne a nie a nie skončiť... Trouble is my business nič extra neprinesie, no a na záver sa servíruje Get off your back, rýchlo, živo, slušivo.

Predpokladám, že muzikanti sa bavili, nepodozrievam ich z úmyselného „necítenia“, avšak niečo mi na prezentovanej vyleštenej muzike chýba. Troška toho špinavého „fílingu“, možno by stačilo nechcieť za každú cenu znieť ako niečo, čo má masový potenciál. Produkcia a mená z toho jednoducho trčia na kilometer a je to cítiť. Moderný album. Kedysi ma nudil, dnes som tolerantnejší. Verím, že pre mnohých bonamassových spotrebiteľov bude znieť výborne.

» ostatní recenze alba Bloodline - Bloodline
» popis a diskografie skupiny Bloodline


SRC - Traveler’s tale
2014-02-15

SRC / Traveler’s tale

4 stars

Traveler’s tale je posledným albumom americkej kapely SRC, ktorý sa navyše zjavil v plodnom roku 1970.

Rock výdatne prikrmovaný Hammondkami naštartuje skladbu A new crusader. Spev je tradične čistý ako obeť upratovacej čaty, čím sa dostavuje istý „sixtýsový“ nádych. V podobnom duchu sa nesú i ďalšie pesničky, náladová baladička Street without a name výdatne vpletá do melanchólie zlovestné inštrumentálne pasáže, najmä gitara prská ako besný pes. Midnight fever uháňa s vetrom opreteky, By way of you sa v šiestej dekáde minulého storočia zabudla tak, že to ani opísať neviem, Diana je zasa ráznejšia, ako sa na sebavedomú ženskú patrí. Across the land of light sa vymyká tým, že je to inštrumentálka, ktorá stavia na opakujúcom sa motíve, ktorý mikroskopicky graduje, čo rockovej naliehavosti prospieva. Sláčiková cukrovinka The offering je miestami narúšaná takmer falošným spevom, asi to chcelo byť srdcervúce vyvrcholenie albumu, pôsobí to však tuctovo. Pravda, gitara má zvuk, ktorý si nezadá s cirkulárkou.

Jediný bonus My fortune’s coming true, béčko singlu, neprekáža. Naopak, blues s pauzami pre spev á la Hoochie coochie man, akurát svižnejšie, dobre padne.

Veľmi dobrá muzika pre staromilcov. Nič zložité, zato úprimné.

» ostatní recenze alba SRC - Traveler’s tale
» popis a diskografie skupiny SRC


Darryl Way's Wolf - Saturation Point
2014-02-15

Darryl Way's Wolf / Saturation Point

5 stars

Saturation Point je druhý album z produkcie skupiny Darryl Way’s Wolf, opäť z roku 1973.

Ak si myslíte, že skladba The ache bude bolestivá, tak sa mýlite. Nasekané poryvy nárazového vetra uvádzajú full forte kapelu, v ktorej sú husle vždy prvé, a to aj v momentoch, keď hrajú napríklad iba bicie. Aby si aj hard rockeri prišli na svoje, nastúpi skladba Two sisters, ako pri debute, aj tu sú spevy jemné ako trojvrstvový parfumovaný toaleťák, čo však neprekáža. Basové temno vyvažuje clivú náladu baladickej nádhery Slow rag. Tie husle jednoducho žijú a trpia. Market overture ponúka priam klasicistickú náladu, akurát je to správne nabudené, žiadna akademická tortúra sa nekoná. Gitara zavlečie náladu kamsi k fusion, rýchle prsty á la Rýchloprstí budia rešpekt nielen v Káčerove. Aj tak je však najlepšou pasážou dupáková scéna s husľami. A na počiatku bol rock. A bol riadne tvrdý. Game of X v tom má jasno a až ju budete počúvať, rozsvieti sa aj vám. Dokonca aj spevák iba čosi aáka, aby nekazil dojem inštrumentálky. Tie albumu dominujú, titulná skladba Saturation point je ďalšou z nich, pohybuje sa v meditatívnych tôňach, aj keď pridá, tak sa vlečie, tém strieda toľko, že by z toho dokumentaristom preskočilo a album uzatvára Toy symphony. Tá je napínavá ako rukojemnícka dráma a núka mäkkosť Skalistých hôr, čoby lôžka bez karimatky. Nech žijú husle!

Som rád, že na CD sú aj singlové bonusy, gitara rozbehne svieži inštrumentálny kúsok A bunch of fives, ktorý mi trošku pripomína James Gang. Aj Five in the morning rázne buráca, pričom dbá na chytľavú melódiu, kde sú tie časy, kedy sa single mohli vydávať v inštrumentálne podobe. Raperi by trpeli. Two sisters nemôže nič pokaziť, opakovanie je matkou múdrosti.

Majstrovskí hudobníci sa zabávajú. A taký je aj výsledok.

» ostatní recenze alba Darryl Way's Wolf - Saturation Point
» popis a diskografie skupiny Darryl Way's Wolf


Darryl Way's Wolf - Canis Lupus
2014-02-14

Darryl Way's Wolf / Canis Lupus

5 stars

Darryl Way’s Wolf som si kúpil potom, čo všetky tri albumy vydalo Esoteric Recordings. Odkaz Curved Air nemohol sklamať, všakže?

Psychedelický spev a do toho klavír, space gitara a, samozrejme, husle, skladba The Void sa pohybuje kdesi, kde sa o pár rokov neskôr motal Steve Hillage. Pochodová nálada opantáva Isolation waltz, kombinácia dravého rockového prejavu s „čistým“ spevom je zaujímavá, dnes sa už takéto prirodzené fúzie nevyskytujú, keď sa zjavia, sú ako z plánovania zákrokov plastických operácií. Husle sťaby od cigáňov sa v tom vyvaľujú ako hroch v bahne počas afrického leta. Aby sa mohlo aj oplodňovať, nastupuje džezová uspávanka Go down. Gitarová bublanina dotvára atmosféru záhaľky, ale poďme na skladbu Wolf. Surový úvod, v rámci ktorého sa všetci hudobníci ruvú o korisť, je šokujúco nahradený selankou spievaných pasáží, akoby o vlkoch počuli len v rozprávkach. Ale nebojte sa, je tu Cadenza. To je, dámy a páni, mäso! Inštrumentálne inferno, v ktorom sa Way poháda s husľami tak fest, až lietajú iskry. A ďalší hudobníci to svojim inštrumentom rovnako pekne natrú (vrátane rytmiky). Poslucháč si skrátka príde na svoje. Chanson Sans Paroles naladí jemné melódie, husličky si dvorne zanôtia, bez váhania nasadzujú zlovestnejšie medzihry, keď džez rock, tak takto, s dôrazom na rock. Zisťujem, že čím som starší, tým nadšenejšie vstrebávam husle v rockovej hudbe, ktorý iný nástroj je tak emotívny? Keby ste náhodou mali nejaké pochyby, že tá otázka nie je rečnícka, vypočujte si záverečnú mrazivú baladu McDonald’s lament. Radosť počúvať nástroj, ktorý má dušu a hudobníka, ktorý ju vie vytisnúť.

Bonusy ponúkajú singlový variant skladby Wolf a spevnú vecičku nazvanú Spring fever.

Toto je progresívny rock na vrchole, istá „canterburská“ nálada sa k tomu výborne hodí.

» ostatní recenze alba Darryl Way's Wolf - Canis Lupus
» popis a diskografie skupiny Darryl Way's Wolf


Prokop, Michal - Snad nám naše děti…
2014-02-10

Prokop, Michal / Snad nám naše děti…

1 stars

Snad nám naše děti... - na tomto ťažko osemdesiatkovom albume prevláda mdlá hudba, pokúsim sa k nej napísať niečo pozitívne:
.
.
.
Tak, to by bolo. Nečudujem sa, že na Progboarde nie je jediná recenzia, napísať niečo oslavné si vyžaduje šikovnejšieho literáta z oblasti sci-fi, než som ja. Hviezdičky sú oriešok, je tu gitara, prvých tridsať sekúnd skladby Podzimní a gitarové dumky v titulnej skladbe, nemôžem byť úplne negatívny.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Snad nám naše děti…
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Prokop, Michal - Nic ve zlým, nic v dobrým
2014-02-10

Prokop, Michal / Nic ve zlým, nic v dobrým

2 stars

Nic ve zlým, nic v dobrým.

Dvakrát "nič" síce album vystihuje celkom dobre, ale rozhodol som sa, že aj pri najhorších dielach skúsim napísať niečo pozitívne, nič azda nie je tak stratené ako techno.

Úvodná skladba Yetti sa vydarila, írske vzruchy ju ženú dopredu. Americká lenivá harmonika sedí k ochrnutej balade Cokoli, ešte je tu aj krásne gitarové sólo. Mr. Sentiment je kvapôčku rockový, no a titulná ambiciózna skladba by bez klávesov mohla byť dokonalá.

Ostatok je dobový pop v predvídateľnom zvukovom šate, nebudem sa furt opakovať, verte, že to chce značnú dávku sebazaprenia, vypočuť to celé. Aj s bonusmi.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Nic ve zlým, nic v dobrým
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Prokop, Michal - Kolej Yesterday
2014-02-10

Prokop, Michal / Kolej Yesterday

2 stars

Už od prvých tónov indipopvej gitarky a hnusnej elektrobasy je jasné, o čom budú klávesy. Našťastie je Předehra krátka. Hospoda na věčnosti sa motá niekde medzi hradným folklórom, páči sa mi a akokoľvek to bude znieť čudne, je to druhá najlepšia skladba na albume, ktorý má byť údajne rockový. Žiaľ, označiť ho takto môžem iba v prípade, ak bude splnená aspoň jedna z nasledujúcich podmienok:

1. stanem sa príslušníkom cirkvi, ktorá miluje všetko a nápad s ľubovoľnou formou inkvizície jej nikdy neskrsol v gebuli,
2. požijem omamné množstvo náladových rastliniek alebo húb.

Je zvláštne, ako dokáže neúprimný sterilný zvuk pochovať každú potenciálne dobrú hudbu. Blues Stará píseň je toho priam ukážkovým príkladom. Veľká škoda. Keby to bolo nasnímané z koncertu, šumiac, chrapčiac, mohlo by to byť fakt podmanivé, ale takto... Takto je to druhá a nadlho posledná skladba, ktorá sa mi na albume aspoň trochu páči. Hoci ten gýčový saxofón by som okamžite vrazil tomu, kto ho tam zaradil, do gágora (obrazne povedané). Konzistencia sa tomuto albumu vyhla míľovým oblúkom, nastupuje krok za krokom, zostup do močiarneho dna. Blues pro poštovní doručovatelku je neskutočne sprznená popina, čo tu porobili so zvukom, to sa musí počuť. Raz. O nočné mory na dlhé roky je postarané. Aj tak je to nič oproti najodpornejšiemu zničeniu blues, aké som kedy počul, s výstižným názvom Tramvaj. S funky sa v komerčných bahnách tak nejako dá rátať, ale vraziť dýku do chrbta emočnej muzike á la blues a následne obscénne przniť jeden z jej esenciálnych nástrojov (harmoniku), to ma vydesilo. Trpím, toto si blues nezaslúžil! Úplne vážne. Od protagonistu, ktorý nahral album Blues in soul je to nepochopiteľné a neverím, že to niekto dokáže obhájiť. Bezradnosť jednotiaceho vyznenia korunuje reggae Odjezd. Fakt je pre peniaze profesionálny hudobník schopný predať matku i s celou rodinou do otroctva? Ako inak si vysvetliť tie kotrmelce niekdajších rockerov? Nerozumiem a asi ani nechcem. Ale nebojte, bude horšie. Neviem, ako sa to dá, ale evidentne k tomu stačí synťákové funky Blues milenců z kina svět. Bitva o Karlův most navracia čundrácku náladu, ďakujem aspoň za to. Keď chcel Prokop vypichnúť toto ako vrchol albumu, tak sa mu to podarilo, po štyroch (fakt to bolo tak málo skladieb, trvajú večnosť) "veľdielach" vskutku vyniká. Synťáky, efekty, 80. roky, titulná rádiovka Kolej Yesterday vytŕča na obdiv text, nakoľko muzika je nepočúvateľná. Beatlesovská reminiscencia tomu nasadzuje korunu. Ahaho! Nastupuje bu, bu, bu metalická V baru jménem "Krásný ztráty", to asi chcel byť pokus o niečo rockové, celé to pôsobí komicky, hustá atmosféra nemôže byť sterilná ako uhorka v zaváračke. A tie cirkusovo-cigánske medzihry tomu nepridávajú. A je tu koniec, Blues o spolykaných slovech privíta dychovku na pohrebe, ale nebojte sa. Gro tvorí akustika a spev, konečne niečo prirodzené. Vydarené nástupy na refrény definitívne rozháňajú obavy a prinášajú rock, čím celú skladbu katapultujú na prvé miesto albumovej hitparády. Konečne jedna skvelá balada, pri ktorej sa nemusím hanbiť, že sa ozýva skrz steny po chodbách bytovky!

Popovo vyznievajúci bezcieľny album z roku 1984. Čo dodať. Azda iba toľko, že kvalitní hudobníci neznamenajú automaticky kvalitnú muziku. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí tento album majú radi, nie je to provokácia, mňa iba neuveriteľne sklamal. Aby som túto rozhorčenú recenziu ukončil pozitívne, basák je skvelý a huslista je šťastím pre každú sekundu, kedy sa ozve.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Kolej Yesterday
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Prokop, Michal - Holubí dante
2014-02-10

Prokop, Michal / Holubí dante

4 stars

Podľa recenzie na progboarde som si myslel, že v prípade albumu Holubí Dante niet o čo stáť, však je to akýsi Prokopov nepodarok. Vraj ďalšie albumy sú to pravé orechové. Aké bolo moje prekvapenie, keď som si ich všetky vypočul a opak bol pravdou.

Dielo začína zaujímavo. Pomaly, postupne sa vynára akási zlovestná predohra Prolog. Počuť, že sa hralo s náladou. Napokon sa ozve gitara a svižné blues Kolik má azda jedinú chybičku, zvuk je akýsi sterilný. Préria, táborák, čundráci, to mi evokuje úvod v podaní akustickej gitary s harmonikou v skladbe Noc je doluhá. Potom je to síce taký tuctový slaďák, ale čo už. Rezká veselica Blues o víkendu, od kterýho jsem si tolik sliboval má šmrnc, pokojná dumka Holubí Dante zasa exceluje v atmosfére. Závrať je taká akože hardrockovica, je zaujímavé, ako ticho znie všetko naokolo nástrojov. Žiadne ruchy, šumy a podobné elektrifikované javy. Ďalšia pomalšia záležitosť, Tvůj svět, tvé zázemí má až moc kúpeľňový sound, ale vypočuť sa dá. Hlavne, keď sa pridá podfarbujúca gitara. Vrchol albumu je však vtelený do pocty hardrockovým legendám nazvanej Všichni, kteří hráli s námi. Spojujúci motív je síce trošku funky, ale dá sa prežiť. A tak sa nám tu ozve Hush, Sunshine of your love, Spoonful, Hey Jude a kopa ďalšieho matrošu od Hendrixa a tak ďalej.

Bonusy albumu skôr uškodili. Úbohé funky Všechno mi dej zachraňuje akurát gitarista, Vlasy tiež práve nerockujú, i keď sa napokon trošku rozbehnú. A tieto polohy sa pravidelne striedajú, buď to fu(j)nkuje (Svítá), popuje (Za záclonou bytu č. 308), prípadne sa to ako-tak vydarí (Zvonky) Jediná skladba, ktorá obstojí, je skvelá srandovná bluesrockovka Já báb rýbu).

Výborný album, keď uvážim, čo nasledovalo. Aj preto som nekritický.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Holubí dante
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Prokop, Michal - Michal Prokop/Framus  Five  Blues In Soul
2014-02-10

Prokop, Michal / Michal Prokop/Framus Five Blues In Soul

4 stars

V šesťdesiatych rokoch mám z tých, takpovediac komerčne, najprezentovanejších skupín (Beatles, Rolling Stones) najradšej Animals s Ericom Burdonom. A podobne pôsobí aj Framus Five na albume Blues in soul.

Na jednu stranu je to super, Prokop pôsobí, akoby sa narodil v anglicky hovoriacich krajinách a kapela má správne nastavený zvuk, aby sa podobala na západnú produkciu (potešia hlavne klávesy). Na druhú stranu, ide o covery (čo nie je chyba), ktoré si vždy radšej vypočujem v nejakom mixe s vlastnou tvorbou. Tu je vlastná skladba iba jedna,titulná Blues in soul. Príjemne swingovo klávesuje a dychy á la rúžový panter sa k tomu hodia. Som rád, že je tu aj skladba Believe to my soul, ktorú mám rád najmä od Humble Pie. Vrcholom albumu je potom záverečná pecka Hold on I’m coming. Kde americká skupina Child hammonduje sťaby Vanilla Fudge, tam Prokop s kapelou stavajú na živelnom prejave a ide im to.

V globále jedenásť pesničiek príjemne plynie, až uplynie a čoby bonus je tu deväť rovnako omietnutých skladieb.

Výborný „šesťdesiatkový“ album, blues nemôže sklamať.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Michal Prokop/Framus Five Blues In Soul
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Ursiny, Dežo - Pevnina detstva
2014-02-10

Ursiny, Dežo / Pevnina detstva

4 stars

K Pevnine detstva som sa navrátil potom, čo som si album kúpil v dvojdiskovej kolekcii s Provisorium (vydané v roku 2012).

Vtáci prekvapujú hneď od úvodu akýmsi slovenským spevom a krátkou dohrou. Pripomína mi to milostnú predohru k následnej bezmála devätnásťminútovej Kámasútre nazvanej Ostrov. Je to taký nadžezlý výlet do trópov, letná dovolenka pre klávesy (ktoré dominujú) a sláky, či dychy, ako kedy. Asi nemusím ozrejmovať striedanie polôh (nálad), ktoré k takejto dlhometrážnej onánii patrí. Rozhodne nemožno Ursinyho obviniť zo zhonu, skladba je tradične zadumaná, text sa občas vnútorne rýmuje, čo viac si priať. Ďalší kúsok sa volá Privretými očami, pokiaľ ste si práve predstavili speed metal s injekciou adrenalínu v srdci, tak máte veľmi originálny prístup k asociačným myšlienkovým pochodom. Jasné, je to uspávanka, apatia po príjemne strávených posteľných chvíľkach. Veľmi dobrá je symfonická vsuvka, takýto art rock by sa nestratil v produkcii hoci King Crimson alebo Genesis. Nechýba aj stredová uletená pasáž, prekvapivo nejde o inštrumentálne vyznenie, ale sa tu rýchlo melie takmer spievaný text. Nové dieťa sa tvári ako džezový fracek, tento typ skladieb ma moc neberie, navyše mi prekáža slovenčina, akoby som počul Lipu. Našťastie je tu záver v podobe „crimsonovského“ temna v rámci Jedného dňa. Pri speve sa síce upokojí aj hladný biely žralok na love neoprénových tuleňov, inak je to paráda.

Náladový album, ktorý je však ďaleko kvalitnejší, než by som bol kedysi povedal. Nepočúvam ho často, ale keď sa tak stane, baví ma. Filip ovládol dianie, našťastie, hudobne je album oproti svetu posunutý tak šesť rokov dozadu, nuž je to v pohode.

» ostatní recenze alba Ursiny, Dežo - Pevnina detstva
» popis a diskografie skupiny Ursiny, Dežo


Ursiny, Dežo - Provisorium
2014-02-09

Ursiny, Dežo / Provisorium

5 stars

Dežo Ursiny bol podľa mňa najzaujímavejší, keď hral v 60. rokoch v neskorších inkarnáciách so Soulmen v názvoch. Ale vrchol, čo do diskografie i umeleckého prejavu, priniesol „až“ s prvým albumom Provisorium. Úžasné, že niečo takéto bolo možné oficiálne vydať a človeka zamrzí, že sa tento typ rocku nemohol rozvíjať slobodne.

Sirup hustejší od javorového otvorí geniálnu jednostranovú záležitosť Christmas time. Je ako strom, bluesové korene nezaprie a namiesto ozdôb má dlhé pichľavé ihličie, ako sa na správneho rockového zástupcu flóry patrí. Tu sa mihne psychedélia, tam niečo ako džez, Ursiny je božský, Filip dtto (ako klávesák bol ďaleko lepší než humorista) a prizvaná rytmika s Ernom Šedivým za bicími je patrične hrubá. Inak, v nejakom starom Muzikuse som kedysi čítal rozhovor s Ernom, že mal hrať so Zappom, ale ten vyžadoval noty, nuž z toho nič nebolo. Škoda, bola by to paráda, mať ďalšiu svetovú legendu. Každopádne najlepšia vec na celej prezentovanej hudbe je určitá depresívna melanchólia, ktorú Dežo zvládal majstrovsky. Rovnako ako hororové gradácie, pri ktorých sa človek obzerá poza rameno, či ho nechce skosiť Zubatá. Dlhočizný názov Looking for the place to spend next summer opäť tajuplne plynie, pričom občasná gradácia z nej robí parádny „metalový“ kúsok. Ursiny sa vôbec nikam neponáhľal, všetky skladby sú skôr pomalé, o to sú silnejšie. Najobľúbenejší kúsok môjho otca bol a je Apple tree in winter. Už názov napovedá, že nič veselé sa konať nebude. V hudbe neverím pozitívnym, najmä dadaisticky veselým náladám, umelec má trpieť, keď chce naozaj vypľuť dušu. Aj preto sa tento album tvári ako záhon mojich splnených prianí. Zasa je to melancholická záležitosť, ktorú vyberane zdobí klavír. Najhlučnejší kúsok na albume je I have found. Navyše je to ešte aj rýchla záležitosť, niečo ako ferrari na pretekoch trabantov. Iste, nevydrží to celých osem minút, ale aj tak je to pekne nasrdený kúsok, kam sa na to hrabe cholerik na steroidoch. A ešte je tu aj „primitívne“ bubenícke sólo!

Načo to tajiť, spolu s prvými albumami Collegium Musicum a Fermaty považujem Provisorium za vrchol slovenskej časti rockovej hudby v československom socializme.

» ostatní recenze alba Ursiny, Dežo - Provisorium
» popis a diskografie skupiny Ursiny, Dežo


Gattch - Gattch
2014-02-09

Gattch / Gattch

4 stars

Stačilo vysloviť Gattch a môj otec mal týždeň dobrú náladu. Podľa neho najlepšia slovenská kapela tej doby vydala jeden rovnomenný album a potom už nič. Pravda, vďaka nadšeniu niekoľkých jednotlivcov sa o tridsať rokov podarilo zbúchať takzvaný Komplet, ktorý však zmizol a pokiaľ som dokázal vyzvedieť, už ho nikto nikdy znovu nevydá.

Osem prakticky inštrumentálnych skladieb veští, že to bude pestré (už len pre tie názvy skladieb, vždy ma fascinovalo, prečo sa všetci snažia prísť s čo najbizarnejším "umeleckým" pomenovaním, aj keď sa kapela vcelku držala).

Kvapka medu. Klavírny úvod rýchlo doplní sólujúca gitara, basa veselo duní, bicie sú trošku upozadnené, ale takýto bezmála hard rock môžem. Na záver troška džezíku a už je tu pochmúrnejší kúsok Pieseň bez slov. Umieračik nikdy neznel trúchlivejšie. Nejaké hlasy tam nanákajú, aby sa nepovedalo, že nikto nespína ruky v náreku za zosnulým. Narodenie skvelo kombinuje ákanie s gitarou, ono bluesrock sa len ťažko dá pokaziť, kým ho nehrajú Satrianiovia a Vaiovia. Hlavne, keď sa prevetrá kvákadlo. Zoswingovaná Neznáma tvár parádne hrmí, zrazu je z nej močiarne blues, parádička. A o chlp rýchlejšie si to šinie aj bluesový Vlak. Istá rozvláčna dohra je tiež podarená. A bluesrock skombinovaný s akousi artrockovou jemnosťou ovláda ďalší ákaný kúsok s názvom Vokálna štúdia-Reminiscencia. Má cez sedem minút, nuž sa v nej vystrieda niekoľko rôznych medzihier, dohier, výhier a preh... no, to vlastne nie. Džezovejšia uspávanka Reminiscencia II sa počúva sama, takto sa robí ambient. A ešte sú tu aj husličky. Na záver je tu ďalšia hutná pohoda, Kontrapunktická etuda. Hráči si schuti zasólujú, nie a nie skončiť.

Výborný album, som šťastný, že ho mám.

» ostatní recenze alba Gattch - Gattch
» popis a diskografie skupiny Gattch


Blue Effect - Svitanie
2014-02-09

Blue Effect / Svitanie

5 stars

Spoločné vydanie M Efekt - Svitanie a Gattch v roku 2012 ma potešilo. Zabil som dve muchy jednou ranou, obzvlášť druhá menovaná kapela je inak úplne beznádejne nedostupná. Ale aj Hladík s Frešom ma naplnili eufóriou.

Synťák čosi zašmodrchá a už je tu bárka nefalšovaného artrocku nazvaná Vysoká stolička, dlhý popol (čo iného čakať od inštrumentálky, hádam nie akýsi rozumný názov). Navyše, pekne tvrdého, nehrajú ho žiadne upípané primadony, ale rázni rockeri. Rytmika je skvelá, klávesy rozumné, ale všetkému kraľuje gitara. Radosť počúvať, tomu vravím extraligový výkon. čo napísať o geniálnej skladbe Ej, padá, padá rosenka? Krásna vec, jedna z najlepších, aké tu kedy vznikli. Toto by sa malo vyvážať do sveta a nie politické delegácie! Už rázny nástup je mrazivý, ale dojemná spievaná pasáž je ešte podmanivejšia. O gitarovom sóle to potom platí stonásobne. Bravó! V sobotu popoludní počúvať v nedeľu, no nič. Je to prirodzený inštrumentálny doplnok k predchádzajúcej skladbe, príjemne natvrdnutý, majstrovsky odohraný. Dvadsaťminútovka Svitanie je esenciálnou artrockovou machrovačkou, nemám slov, to sa musí počuť. Isto, viac ako tretinu skladby zaberá pomaly sa prebúdzajúce intro, ale to vôbec nevadí. Dokonca sa tu aj spieva.

Toto je svetový album z našej proveniencie, veľa podobných nemáme.

» ostatní recenze alba Blue Effect - Svitanie
» popis a diskografie skupiny Blue Effect


Ursiny, Dežo - Modrý vrch
2014-02-09

Ursiny, Dežo / Modrý vrch

2 stars

Modrý vrch mi skončil v zbierke vďaka novinám Sme, kde vyšiel v rámci akejsi edície zásadných albumov našej minulosti. Ak som ho niekedy počul, tak som naň milosrdne zabudol. K Ursinymu som sa dostal cez debut (obľúbený album môjho otca) a následne mi platne požičal spolužiak na strednej. Moc ma to nebralo, ale to som ešte nebol hudobne až tak podkutý (nieže by som teraz dajako extra bol). Aj preto som mu dal aj ďalšie šance.

Ou jé, funky brnky komerc šmitec ma okamžite odrádza. Cestujúci poslucháča, ktorý Deža spoznal cez Provisorium, núti pozerať na zostavu, je to fakt on? Čas od času sa všetko vytratí a nasledujú náladové medzihry, v ktorých sa recituje voľnoveršové čosi. Je to taká rana z milosti pre bezcieľnu muziku. Štrpkovu divadelno-literárnu tvorbu nemám rád a tu ma o opaku nepresvedčil. Ale k hudbe. Tam, kde by mohlo byť niečo pekné (Lúka), trpí nahrávka produkciou poplatnou roku vydania. Aj tak je zátvorková Lúka jedným z najlepších kúskov albumu. Podobne ako občasné gitarové výstrelky v skladbe Obrázok hráča. Taký ten ambientný džezík sa kdesi pod povrchom snaží budiť dojem akože umeleckej kvality, akurát pri ňom usínam rýchlejšie než po predávkovaní Rohypnolom. Ďalšie skladby sú na tom podobne. Napokon, je to lepšie, než keď sa to mrzko rozhýbe á la titulná skladba. Mám dojem, že Jaro Filip mal byť v klávesových zvučeniach trošku zahamovaný, nech z toho nie je rádiovka. Obzvlášť, keď klavír mu šiel na výbornú. Chápem však, že v dobe syntetizátorových vrcholov si to málokto uvedomil. Našťastie, Ursiny sóluje tak, že je to radosť počúvať. Moja najneobľúbenejšia skladba na albume je Pristátie v marci, funky ma ubíja. Ani ďalej to nie je o moc lepšie, aby som zbytočne nerozvášnil davy, nebudem sa v tom viac rýpať.

Nedá mi však opomenúť najlepšiu skladbu albumu, takmer blues Nad riekou, ešte aj so štýlovou harmonikou. Aj ten rozkolísaný rytmus sa k tomu hodí.

Takýto ambientný Burčiak si veru tvorcovia môžu nechať. Nuda.

» ostatní recenze alba Ursiny, Dežo - Modrý vrch
» popis a diskografie skupiny Ursiny, Dežo


Prúdy - Zvoňte, zvonky
2014-02-09

Prúdy / Zvoňte, zvonky

3 stars

Odmalička som bol konfrontovaný so zástupom oslavných ód na album Zvoňte zvonky, titulnú skladbu som napokon niekedy po revolúcii aj počul a páčila sa mi. Odrádzalo ma meno Hammel, ktorý mi ako spevák nesedel a nesedí. Napokon som si ho kúpil za babku v edícii novín Sme. Po Deep Purple, Cream alebo hoci Emerson, Lake & Palmer prejsť na takýto pesničkový poprock nebolo ľahké, ale snažil som sa.

Titulná skladba je krásna. Snúbi akúsi pastiersku hôľnu náladu s príjemne vyšívajúcou gitarou, je to niečo ako výstup z krosien, pričom táto zručnosť sa dnes už nevyskytuje. Pred výkladom s hračkami má zaujímavo nasekanú rytmiku, ale je cítiť, že album sa dosť sústredí na melodiku a pesničkárstvo v dobrom slova zmysle. To dokazujú ľahko plynúce kúsky typu Balada o smutnom Jánovi, Jesenné litánie alebo vydarený kvílivo gitarový song Strašidlo. Aby to nevyzeralo, že celý album možno chváliť, prichádza Keď odchádza kapela. Nuž, estráda má isto veľa obľúbencov, ale ja sa bez nej zaobídem. Avšak! Záverečná rocková smršť nemá chybu, škoda, že je rýchlo "zfadeoutovaná". A tvrdo sa začne aj Poď so mnou, toto je konečne poriadny rock, aj s tými hurá-hej vokálmi. Zlovestná úsečná medzihra nemá chybu. Možno, že ma rada máš vydarene kombinuje pokoj a prýštenie mohutných prívalových vĺn, Možno je zasa taká hitovečka, niekto nachádza určitý klasicistický podtón, ja by som to prirovnal (náladou) k Óde na radosť od viete koho. Podmanivé klávesy zvučne dopĺňajú bubenícke tiky a Hammel sa prekonáva, tak vnímam S rukami vo vreckách. Spevná veselka Dám ti lampu neurazí, ale keby ste chceli vedieť, ktorá skladba je na albume najlepšia, tak je to záverečná srdcervúca rocková balada Čierna ruža. Ďakujem gitaristovi za to, čo do nej priniesol.

Aká to musela byť hrozná doba, keď sa tento album dostal na vrchol slovenského "rocku". Dielo sa mi páči, takáto pohodová muzika by výrazne pozdvihla rádiovú produkciu nielen súčasných frekvencií, ale vývoj sa týmto smerom neuberal. Žiaľ.

» ostatní recenze alba Prúdy - Zvoňte, zvonky
» popis a diskografie skupiny Prúdy


Prokop, Michal - Město ER
2014-02-09

Prokop, Michal / Město ER

5 stars

Město Er mi nič nehovorilo, naďabil som naň až na progboarde a v rámci minuloročného (dokonca už je to viac, ako tak pozerám na reakciu pod albumom Holubí Dante) skúšania tuzemských reliktov som si povedal, že ho okoštujem. Opäť sa samostatne nedalo kúpiť, nuž som musel voliť cestu šesťalbumového kompletu Pořád to platí 1968-1989. Škoda. Aj keď tu môžem počúvať celú polovicu cédečiek a prevedenie je super (na Slovensku si svoje veličiny ani zďaleka takto nevážime, reedície "bigbítu" sú jedna horšia ako druhá), naberať nosiče do poličky nie je mojim cieľom. Hudba, ktorá sa nepočúva, je mŕtva a ja ju zabíjam nerád.

Titulná skladba začína ako gotický horor alebo kostolná žieravo nenávistná kázeň úbohým hriešnikom. Organ soptí síru a výpary, ale nebojte sa, príde aj píšťalková selanka a napokon sa dostaneme k tomu, čo celú skladbu vystihuje najviac. Temnota v brassrockovom háve, prebytok kadejakých slákov, striedaní nabúchaných pasáží s pokojnejšími infarktovými stavmi, nechýba trojštvrťové blúznenie (bluesnenie), bigbandová swing(er) párty, psychedelické mručanie... Je to skrátka (ak je bezmála dvadsať minút skrátka) pecka a jedna z najlepších českých rockových kompozícií, akú poznám. Plusom je aj to, že bubeník sa nefláka, ale maká. Svižná parádička Tys kámen dokazuje, že aj na menšej ploche sa kapela dokázala vyjašiť. Blues rock s ukecanou gitarou a dýchavičným pozadím sily uragánu milujem. Prokop veselo buráca, keď treba, "gillanovsky" zajačí, koľko takýchto spevákom sme mali a máme? Zopár sme mali a dnes už hádam ani nie sú. Rovnako tragická balada Pláču nemá chybu. Kapela mi pripomína inú kravinu tej doby, pieseň Keď odchádza kapela od Prúdov. Je tu aspoň aká-taká bluesová gitara, ale to je všetko. Naopak, dychy sú rovné nestrávenému obedu túžiacemu opustiť žalúdok ústami. Našťastie ide o jednorazovú záležitosť, bluesová baladička Noc je můj den je opäť parádna a Perceptua priam hendrixovsky gitaruje (iný nástroj tam ani netreba).

Michal Prokop a Framus 5 si s Městom Er právom vyárendovali flek v top tene československej rockovej produkcie.

P.S. Dva bonusy Modrá ryba a Co zbude z lásky neurazia. Prvá má tullovský náprah, druhá hutnú atmosféru.

» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Město ER
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal


Mišík, Vladimír & ETC... - '4'
2014-02-06

Mišík, Vladimír & ETC... / '4'

1 stars

Album číslo 4 pokračuje tam, kde skončilo číslo 3.

Osem skladieb zaobalených po vzore moslimských žien do sterilného „ejtýs“ zvuku núka pre istotu aj nestráviteľný pop (ba čo viac, aj funky). Radšej to ani nebudem opisovať, z úcty k čitateľom. Vážim si každú kapelu, ktorá sa dokázala vyhnúť davovému šialenstvu vtedajších hudobných trendov. Toto nie je ten prípad a nikomu by som toto dielo neodporučil. Ani tým, čo majú takúto hudbu radi. Načo. Rád by som niečo vyzdvihol, ale neviem, či to, že napríklad medzi skladbou Doteky a hocičím od Michala Davida nedokážem nájsť päť rozdielov, je ono.

Sklamanie.

» ostatní recenze alba Mišík, Vladimír & ETC... - '4'
» popis a diskografie skupiny Mišík, Vladimír & ETC...


Mišík, Vladimír & ETC... - '3'
2014-02-06

Mišík, Vladimír & ETC... / '3'

1 stars

Myslím si, že v prípade albumu číslo 3 nezaškodí poznamenať pár slov aj z druhej strany barikády. Takmer všetko, čo na muzike vnímam ako prznenie, sa tu nachádza. Zvuk á la 80. roky, pop zaobalený do trendy funky-disco-pseudorocku, dokonca i texty sú miestami desivé, a teda vhodné do rádií. Chýba snáď iba techno s rapom.

Dobrý ráno veselo synťíkuje a budí dojem, že AOR je tá správna muzika. Ak sa aj vyskytne niečo, čo by mohlo zaujať, pochováva to zvuk. To platí pre Výkřiky ze sna, čo je inak asi najzaujímavejší kúsok albumu. Komercia najodpornejšieho zrna Malá paní mi nestojí za zmienku, a reggae Dopis? V nemom úžase dumám nad tým, kam sa muzikant dokáže dostať od niekdajšej skvelej produkcie. Vždy môže byť horšie, nuž to ide rad za radom od desiatich k piatim, Vanda a Žanda, Déja vu, Kdo příjde po mně, Samotáři... Napokon sa dostaví Blues o křestních listech, na čo som pri mojom prvom vypočutí diela čakal ako na vykúpenie. Nesúď skladbu podľa názvu! Akýsi dobový popmetal ma nikdy nebral a tu je ho požehnane. Aspoň je to „tvrďárňa“. Neveril som, že sa dostanem do finále, ale podarilo sa. Tma stéká do kaluží a činí tak vcelku vydarene. Hudba v sebe nesie isté city, nikam sa neponáhľa, nefunkuje hore-dolu ako poplašený cap, v recitovaní sa vracia staré dobré pesničkárstvo a aj ten klavír a sláky znejú prirodzenejšie.

Dobová hrôza. Jediné, čo ma zaráža, je to, že takáto „muzika“ neokupovala popredné miesta v Triangli (však hej, komunisti vedeli, ako ničiť kariéry).

» ostatní recenze alba Mišík, Vladimír & ETC... - '3'
» popis a diskografie skupiny Mišík, Vladimír & ETC...


Mišík, Vladimír & ETC... - '2'
2014-02-06

Mišík, Vladimír & ETC... / '2'

2 stars

Album s príznačným názvom 2 predstavuje Mišíka & ETC... pri vstupe do ôsmej dekády minulého storočia. Nebyť kompletky, nikdy by som po ňom nesiahol, ale to neznamená, že by nemohol mať svoje kvality.

Žiaľ, nie je to tento prípad. Funky a disco tiahli úspešne masovým vkusom a skladba Nejlepší ženská našich dnů neostáva pozadu. Nedokážem takúto muziku vstrebávať, je mi ľúto. Plusom je akurát to, že je tu oproti debutu viacej kadejakých inštrumentálnych pasáží. Ty II poprockuje a rieši akési pesničkárske rodinkárske texty zo života. V hotelu Belveder je dnes tanec. Názov je sám o sebe vetou, ktorá tento skočný priemer vystihuje. Bavia ma tam akurát husle, ozaj, viete, že funky znamená v angličtine páchnuci, plesnivý a pod. skvelé slová? Na to, čo sa ozve v Jam session, nemám slušných slov, takže poďme rovno na Taxůvku jsme chytli. Ďalší funkrock, ďalší tip pre hitparády... Refrén to nevytrhne. Návrat k pesničkárstvu sa vydaril v jemnej vecičke Sochy. Zvyk z toho samozrejme nikto neurobil, užNa okraji funkuje na hranici znesiteľnosti inak tolerantného poslucháča, pár sekúnd inštrumentálnych vyhrávok, ktoré zohrejú dušu, sa stráca v celkovom vyznení. Najviac sa mi páči basa, ktorá si zručne zasóluje. Vynikajúca pesničkárska balada Variace na renesanční téma pôsobí ako z inej planéty. Jej melanchólia je úžasná, škoda, že takto neznel celý album. Záverečná skladba Sladké je žít vracia kapelu do náruče blues, harmonika, gitara, môže byť. Albumu prospela, i keď vyzerá ako príslušník menšiny uprostred medzinárodného teambuildingového zjazdu vyholených hláv.

Na margo textov, poézia Václava Hraběho mi sedí, knižka Blues nechýba v mojej poetickej poličke.

Bonus Šero v kavárně prináša najprv príjemný barový klavír a potom vcelku popový kúsok, nič, čo by som si vtesnal do pamäti, i keď na albume mohla nahradiť niektorú funky hrôzu, už len pre príjemné gitarové eskapády.

Nijak zvlášť si ma tento album nezískal, pár vypočutí stačilo, dnes to bolo z recenzných dôvodov a tak skoro sa to nezopakuje. Jediná nádherná skladba ku koncu je málo. Nie celkom rozumiem vysokému hodnoteniu na rockových serveroch miestnej proveniencie. Naozaj stačí tak málo, meno a nacionálna lokalizácia, aby rockeri prestali vnímať, čo sa na albume odohráva? Som rád, že dnes nežijeme v komunizme a nemusíme suplovať hudobné zážitky takýmito náhradami. Ak niekto náhodou nemá rád funky, nech sa tomuto dielu vyhne.

» ostatní recenze alba Mišík, Vladimír & ETC... - '2'
» popis a diskografie skupiny Mišík, Vladimír & ETC...


Mišík, Vladimír & ETC... - Vladimír Mišík
2014-02-06

Mišík, Vladimír & ETC... / Vladimír Mišík

4 stars

Minulý rok som si vstúpil do svedomia a doplnil zbierku o niekoľko československých titulov, ktoré ma, povedzme, lákali. Otec i kapelník mojej skupiny Mišíka a jeho prvý album milovali a milujú, neustále sa z neho vytešovali, i keď si nepamätám, že by sme mali doma platňu. Otec nedal dopustiť na pieseň Stříhali dohola malého chlapčeka, tak som sa napokon odhodlal, že si doplním vzdelanie. Lenže zohnať samostatné cédéčko sa ukázalo byť nad sily bratislavských obchodov, nuž box Vladimír Mišík & ETC...Déja vu (1976-1987) bol napokon jedinou možnou alternatívou.

Cesta do dětství mi okamžite evokuje pesničkárov, milý text, ešte milšia melódia, takéto niečo by príjemne zapadlo do rádiových vĺn. Aj s tou prériovou harmoniku. Kde je můj stůl? vniká do zasnenejších polôh, nikam sa neponáhľa a rovnako je vhodná skôr do éteru, než do undergroundu. Má síce akýsi „aákaný“ džezový vrchol, ale to neprekáža. Keď som spomínal tie prérie, čunder a romány Karla Maya pripomenie husličková záležitosť Jednohubky. Prvý príznak poriadneho tvrdého rocku sa dostaví s Bazarem proměn, veru som v siedmom nebi, a to aj navzdory istej funkoidnej nálade. Proč tá růže uvadá si melancholicky popiskuje, drumbľuje a čo ja viem, čo ešte, nijako zvlášť mi k srdcu neprirástla. Country balada Stříhali dohola malého chlapčeka je veľmi pekná. Predpokladám, že sa nájde málokto, kto by hanil prezentované texty, niet prečo, sú také štandardne našské. Zlovestnejšie intro dlhej skladby Biograf ma okamžite láka. Konečne dajaká hodnoverná rockovina so snahou o akési kompozičné premýšľanie, sem-tam je v tom džez, inokedy symfonický opar, pre mňa vrchol albumu. Vydarená folková balada Syn Daidalův ma rovnako napĺňa radosťou. A platí to aj pre bluesovejšiu baladu Obelisk, ktorá stojí za „to“.

Bonusy núkajú ďalšie pestrofarebné pesničkové polohy. Já mám schůzku o půl páté svižne folkrockuje, bez folku, zato plná funky atmošky, brázdi vlny okolia prehrávača progresívnejšia rockovica Lady Vamp. Hurá, je tu aj pomalé gitarové blues U kiosku a na záver sa predstaví pesimisticky pomenovaná skladba Pomalu v revolver se ztrácí víra. Ten dobový funky-džez evidentne lákal každého, som rád, že to nemusím počúvať každý deň.

Kto by očakával nejaké inštrumentálne orgie, musí byť z tohto diela sklamaný. Kto odhodí predsudky a má potrebu upokojiť rozbúrené vnútro, nemal by byť okabátený. Kdesi na stránkach progboardu som sa dočítal, že táto hudba ide mimo hlavného prúdu, ale úprimne sa priznám, že s tým nesúhlasím. Naopak, toto je album s potenciálom zaujať širokú verejnosť. Že sa tak nestalo, bude mať iné ako trhové príčiny. Nakoľko ďalšie albumy ma už ani zďaleka (nech žije diplomatická reč) neoslovili, neostáva mi iné, ako konštatovať, že tento mäkulinký album občas ľahko vyplní nemé kulisy. A bonusy mu dodali na kvalite aj pre tých, čo preferujú rock pred pesničkárčením.

» ostatní recenze alba Mišík, Vladimír & ETC... - Vladimír Mišík
» popis a diskografie skupiny Mišík, Vladimír & ETC...


Caravan - The world is yours - the anthology 1968-1976
2014-02-04

Caravan / The world is yours - the anthology 1968-1976

5 stars

Caravan je veľmi osobitá kapela. Pohybuje sa na hranici mäkkej, ale stále ešte sofistikovanej rockovej hudby. Radia ju do Canterbury, čo v menšej alebo väčšej miere asociuje experimenty, džezové i psychedelické výlety, avšak práve jeden z pilierov tohto geografického žánru, Caravan, to ponúka v poslucháčsky neohrozujúcom prevedení, aké sa len tak nepočuje. Nevlastním celú diskografiu, a preto som sa minulý rok konečne (už dlhšiu dobu som po tomto poškuľoval) nechal obdarovať štvordiskovou knižkou The world is yours – The Anthology (1968-1976), ktorá ponúka skvelé čítanie a naozaj veľkú porciu hudby.

CD1
Debutový album z roku 1968 zastúpený šiestimi skladbami (z ôsmich) a od A place of my own po Celil Rons ide o klávesmi podfarbenú šesťdesiatkovú psychedéliu, ktorá je nesmierne prívetivá. Deväťminútová skladba Where but for caravan would I? potom naznačí, kam sa bude kapela ďalej uberať (a že bude pridávať, nie uberať). Smerom k rozľahlejším prériám, kde nekompromisné stáda bizónov zmetie železnica. Inými slovami, je to takmer tvrdá kompozícia, rockerov Raj (či Peklo, podľa toho, kam to vlastne máme sklon ísť). Prvý vzácny zárez tejto antológie sa volá A day in the life of Maurice Haylett, je to nikdy nevydaná skladba z roku 1970. Má chmúrnejšiu náladu, skvelé klávesové plochy a rozhodne stojí za vypočutie (kapela ju len párkrát hrala naživo a šmitec). Záľuba artrockerov v dlhočizných názvoch sa pretavila do názvu albumu If I could do it all over again, I'd do it all over you z roku 1970. Disk ponúka šesť skladieb z ôsmich, titulnú vec v singlovej verzii a Hello hello v demoverzii nazvanej Clipping the eight. Oproti debutu sa viacej prikláňa k džezovým názvukom, klasike a aj uletené pasáže už nie sú á la 60. roky, ale také... canterburské. Viaceré kompozície majú košaté viacdielne pomenovania, niektoré sú jemné ako aviváž (And I wish I were stoned...), iné fičia miestami až hardrockovo (...For Richard/Warlock, kombinácia džezového saxofónu a úsečného podmazu nemá chybu).

CD2
Hneď od prvých sekúnd sa na poslucháča vyvalí prakticky celý album In the land of grey and pink z roku 1971. Chýba jediná skladba a v čele stojí monumentálna dvadsaťtri minútová Nine feet underground. Toto je esenciálny Caravan, kto túži poznať podstatu vznešenej hudby, nech si tento album vypočuje. Je jemný, ale nie bábovkový, džezový, ale nie improvizovaný, rockový, ale nie hrubý, slovom, jedinečný. Ku klávesom sa pridávajú dychy (flauta, saxofón), občas sa ozve sólová gitara (na ktorej veru Caravan veľmi nebazírovala), všetky tie Tangenty dneška sa až nehanebne opierajú o svojich stvoriteľov, ako otroci neschopní urobiť slobodný krok do neznáma. Tento disk obsahuje hneď štvoricu vzácnych nahrávok. Štúdiový „sejšn“ I don't know it's name z roku 1970, dve skladby z BBC Sessions z roku 1971, pričom „troggsovina“ Love to love you je vlastne skladba z albumu In the land... (aby tu bol komplet) a Feelin', reelin', squealin' je pôvodne béčko singlu Soft Machine z roku 1967, tu má takmer desať minút a je to parádny psychedelický mišmaš. V neposlednom rade je tu dlhočizná prvá verzia skladby The love in your eye z albumu Waterloo Lily (1972). Poteší, že sa v nej gitare dostalo viac priestoru a celá je akási tvrdšia. K nej sa na záver disku pripojí dvojica krátkych kúskov zo spomínaného albumu, ktorý priniesol nielen zmenu v zostave, ale aj v sounde, obe veci by sa nestratili v komerčných rádiách.

CD3
Skladba Waterloo Lily z rovnomenného albumu ukončí jeho predstavenie a veru je to prvýkrát, čo je na tejto kompilácii nejaká platňa výrazne obídená. Našťastie, táto vec nechýba, je totiž skvelá. Nasleduje nevydaná raritka Any advance on carpet (incorporating "Bossa Nochance"), znalci určite spozorneli. Veru, táto „inkorporovaná“ vec sa mihne na debute Hatfield and the North. Džezové prvky sú tu už skôr elementárnou biomasou, než prisajúcimi sa parazitmi, tak bacha. A je tu rok 1973 a famózny album For girls who grow plump in the night. Zo štvorice skladieb vyniká správne temná „lovecraftovka“ C'thlu Thlu, ktorá však miestami mení tvár na nepoznanie a bluesový pozitivizmus z nej len tak prší. O majestátnej L’Auberge du sanglier... ani nevravím, to sa musí počuť. Zároveň sa do zostavy dostali basák Perry a huslista Richardson, čo sa veru pozitívne podpísalo na sounde. Kapela chytila rockovejší (dravší) prejav, pričom melodika ostala zachovaná. Neodpustím si menšiu citáciu zo sprievodného knižného textu. Zaujímavé je, že začiatkom roku 1973 kapela vyrazila na turné so Slade, Lindisfarne a Status Quo a Hastings priznal, že „Status Quo boli fenomenálni. Naozaj vedeli, ako pracovať s publikom a veľa som sa od nich naučil.“ Kiežby aj dnešní artrockoví fanúšikovia neboli tak zadubení a chápali, že každá, i jednoduchá, rocková muzika má čo ponúknuť. A to aj v konfrontácii so skupinou, ktorá naživo neváhala využiť hoci symfonický orchester. Caravan & The New Symphonia z roku 1974 zastupujú dve skladby. Krátka skladba Mirror for the day sa na albumoch nenachádzala, ale For Richard, to je niečo celkom iné. Geniálne. Zopakujem, FOR RICHARD so symfonickým orchestrom je najúžasnejšia vec, akú som od Caravan počul. Albumová verzia je nesmelá v porovnaní s neskutočným gradovaním naživo. A to sa v prvej časti, kým sa tento štvrťhodinový opus rozbehne, vyšantí basa s husľami. Takto sa má nadrapovať s orchestrom a nie Metallica! Toto je brutálny hard rock so symfoňákom, bravó! Na záver je tu skladba Virgin on the ridiculous z albumu Live at the Fairfield Halls, ktorý vyšiel v roku 2002, ale nahrával sa v roku 1974. Ide zároveň o druhú skladbu z Caravan & The New Symphonia, ktorá nevyšla štúdiovo. A je to priam country husľovačka.

CD4
Aj posledný disk začína koncertne. Album Live at the Fairfield Halls je predstavený skladbou Be alright/Chance of lifetime, ktorá art rocku robí česť. Keďže doba pokročila, gro posledného cédečka tvoria albumy Cunning stunts (1975) a Blind dog at St. Dunstans' (1976). Prvý menovaný predstaví trojicu skladieb a jeden singel, druhý ďalšie tri skladby. Medzi ne sú vkliesnené dve raritky z BBC In concert z roku 1975, čo je dobre, prináša to trochu vzruchu (no, trochu, skôr hojne, každá má štvrťhodinu). Priznávam, že tento disk ma až tak neoslovuje, ale vypočuť sa dá. Kapela sa postupne strácala v jednoduchších rádiových vodách. Isto, je to stále fajn, ale bez toho úžasného nevykalkulovaného pnutia, ktoré zdobilo prvé tri časti tohto výberu. Na druhú stranu, neskoršia tvorba by mohla osloviť neoprog pozitívnych poslucháčov.

Takto má vyzerať dokonalý boxset neopakovateľnej kapely.

» ostatní recenze alba Caravan - The world is yours - the anthology 1968-1976
» popis a diskografie skupiny Caravan


Cream - Live Cream Volume II
2014-02-02

Cream / Live Cream Volume II

4 stars

Vydojiť fanúšikov Cream v dobe, kedy svetom hýbal hard rock (a teda štýl, ktorý trojica pomáhala definovať), to by nebol šoubiznis, aby sa to nedialo. Našťastie, sú skupiny, pri ktorých sa tak deje naozaj našťastie. Aby sa neopakovalo to isté, čo na predchádzajúcom živáku, prináša kompilácia Live Cream Volume II z roku 1972 (nahraté zasa v roku 1968) opäť niečo trošku iné.

Musím súhlasiť s recenziou predo mnou, prezentovaných šesť skladieb ponúka Cream v polohe - zahráme vám skladby takmer ako na štúdiovkách. Sem patria kúsky známe z Wheels of fire, ako sú Deserted cities of the heart, White room alebo Politician, ale aj Tales of brave Ulysses z Disraeli gears. Isto, muzikantské majstrovstvo ich mierne pritvrdilo a basa je neskutočná, takže neprekvapuje, že aj v sólových častiach sa skladby schuti rozkokošia, Sunshine of your love by mohla rozprávať. Aby svet pochopil, o čo vlastne prišiel, je tu aj dlhočizná záležitosť Stepping out. Prečo, pýtam sa, sa už dnes takto nehrá? Prečo sa bluesoví a bluesrockoví gitaristi (pozdravujem Bonamassu) obklopujú strohými rytmikami? Prečo tu nie sú Mitchellovia, Bakerovia, Moonovia, John Paul Jonesovia, Lyonsovia a tak ďalej? Doparoma s tým, veď táto hudba predsa nie je o tom, aby sme zdochýnali! Je o energii, vrhaní sa po hlave, dunení! Žiť na doraz, hrať za doraz... Každý jeden muzikant musí na pódiu vypustiť dušu, inak nech zalezie do búdy a čuší!

Výborná a dôstojná doska nesmrteľnej kapely, keby sa viac improvizovalo, mohlo to byť rovnako dokonalé, ako predchádzajúci album. Cream naživo nemala a nemá konkurenciu. Howgh!

» ostatní recenze alba Cream - Live Cream Volume II
» popis a diskografie skupiny Cream


Cream - Live Cream
2014-02-02

Cream / Live Cream

5 stars

Keby som mal vybrať jedinú kapelu zo 60. rokov, ktorá by dôstojne reprezentovala ako melodickú popinu (Wrapping paper), tak psychedéliu (Sunshine of your love), nadšenie z blues (Crossroads), zakladanie nových štýlov (White room) i brilantné posúvanie hraníc inštrumentálnej zdatnosti, menoval by som Cream. Trojica hráčov je pre rockovú hudbu asi najesenciálnejší počet. Že takýto počet hráčov môže (a musí!) na koncertoch bezbreho vyhrávať, naznačil už dvojalbum Wheels of fire z roku 1968. Ak ma niečo mrzí, tak to, že tento dejinný okamih som prepásol a nemohol som ho sledovať naživo. Aspoň si to pripomínam na koncertoch svojej kapely, ale o inom som chcel. Vo svojej dobe, pár rokov po rozpade formácie, musela platňa Live Cream (tiež obsahuje živé veci zo šesťdesiateho ôsmeho) splniť túžby všetkých, čo vedeli, že na pódiách bola kapela nedostižná a zo štúdiovej premyslenosti nenechala nitku suchú. Vodopád sól, improvizácií, kedy sa všetky tri nástroje (basa, bicie, gitara) prebíjajú navzájom, naraz a bez prestávky, to je jednoducho to, čo od rockovej hudby naživo očakávam a považujem za najdôležitejší prínos pódiových povodní.

Cream to dokazujú hneď v dvojici skladieb, N.S.U. a Sweet wine. Jack Bruce hrá na basu tak, že sa to opísať nedá, vďaka nemu tento nástroj milujem, ale to neznamená, že sa Clapton a Baker dajako krotia. Clapton fičí neskutočne, veľká škoda, že sa tomuto štýlu hrania, ktorý mu naozaj šiel, prestal tak rýchlo venovať a presídlil k podstatne mravnejšej (a nezaujímavejšej) muzike. A Baker? To je jednoducho priekopník, tvorca hardrockovej hry na bicie, a tak to aj znie, božsky. Bluesové majstrovstvo prinášajú dve kratšie (ledva sedemminútové) veci, pomalé blues Sleepy time time (okrem iného dokazuje, že Jack Bruce mal bezkonkurenčne jeden z najúžasnejších hlasov, aké rockové dejiny poznajú) a rýchly štandard Rollin' and tumblin' (správne neforemná harmonika je dôkazom, že aj ako hudobník bol Jack Bruce o sto rokov pred všetkými naokolo, spoluhráči a Hendrix odpustia). Aby sa vypchala platňa, bachli sem vydavatelia ešte jeden štúdiový kraťas z roku 1967, a síce Lawdy mama. Nájsť desať rozdielov medzi ňou a skladbou Strange brew je nad sily bežného poslucháča, ako bodka za albumom však môže byť.

Dokonalá kompilácia koncertných nahrávok prvej majstrovskej pódiovej kapely rockových dejín pre mňa predstavuje sviatok pri každom počúvaní (a to aj keď ju mám rozbitú cez dva disky knižnej kompilácie Those were the days z roku 1997).

» ostatní recenze alba Cream - Live Cream
» popis a diskografie skupiny Cream


Third Power, The - Believe
2014-01-31

Third Power, The / Believe

4 stars

Americké hardrockové triá sa priam vyžívali v tom, ako po sebe zanechať čo najmenej stôp. A to navzdory tomu, že často zneli tak, že aj hluchý mal dojem, že sa k nemu blíži grizly s hladným výrazom v ksichte. The Third Power prirovnávajú na obale CD pochybnej spoločnosti Pilot k Cream. A veľmi nepreháňajú.

Nie preto, že by tu snáď boli výnimočné muzikantské osobnosti. Už úvodná skladba albumu Believe je ostrá ako feferónka aplikovaná do očí, Gettin’ together by Baker, Clapton a Bruce nedokázali takto sprasiť, ani keby sa snažili. Ale kontrast v prejave majú veru podobný. Vzdušne zahalený spev a bluesové opary Feel so lonely dokazujú, že sa chlapci od svojich vzorov naučili veru dosť. Aj balady neostanú bokom (Passed by) , podobne ako šesťdesiatkové popíky typu Lost in a daydream. Návrat k absolútnej strate zábran, ateda k hard rocku ako sa patrí, prichádza s Persecution. Tak sa mi to páči! Creamovsky zrifovaná bomba Comin’ home dtto. Won’t beg anymore sa vracia k snivejším polohám, krásna baladická vec, aké sa dnes už nerobia, sa na chvíľku aj plynulo rozbehne, nádhera! Záver albumu sa nesie v pravidlách základnej školy. Najprv sa zopakuje pokojnejšia poloha v Crystalline chandelier a potom si načechráme výraz tváre s drzou a chuligánskou rúbačkou Like me love me, ktorú by určite posadili do somárskej lavice, keby sa unúval nechodiť poza školu.

Bonusový singel z obdobia pred vydaním albumu sa s tým nepára. Psychedelicky tvrdá We, you, I nemá chybu, archaický hard rock Snow tiež.

Skvelá jednoalbumová vykopávka „made in USA“.

» ostatní recenze alba Third Power, The - Believe
» popis a diskografie skupiny Third Power, The


Chain - Toward the blues
2014-01-31

Chain / Toward the blues

5 stars

Blues hrajú autenticky iba Černosi, tvrdia mnohí puristi a i keď by sa britská biela vlna mohla uraziť, nikdy z nej nebola a nebude bavlna. K Británii však patria aj exotické destinácie, dokonca celé kontinenty. Austráliu nevynímajúc. Vždy sa hodí mať nehostinný kus zeme, kam odlifrujete ťažkých zločincov, vrahov, násilníkov, inovercov a politických podrývačov s revolučnými myšlienkami v gebuli. V takom prostredí sa aj ostrovná záľuba v blues pretavila k revolte a z piesčitého podložia sa razom stáva diamantová nepoddajná „tvrďárňa“. Kapela Chain je toho dôkazom. Čerstvo zakúpený nosič Toward the blues ukazuje, ako nekompromisne môže znieť poriadne banícke blues, ako môže byť niečo autentickejšie než originál.

Black and blue znie presne tak, ako pochod basákov na zmenu do kameňolomu. Tá skladba má silu mliaždiť žulové podložie silou Nobelovho vynálezu. Spevák má prejav, za ktorý by mu v Nitre miestni kartári dali do zubov (lokálna kauza útoku vyholených hláv – pozn. autora) a ešte je tu aj harmonika hutníckeho rázu. Keďže je to cédéčko a nie platňa, dokonca výročné vydanie, všetko, čo som napísal, sa vzťahuje na singlový bonus. Z nejakého „osvieteného“ dôvodu sú prvé tri piesne bonusmi, je to veru zriedkavý postup. Judgement sa nádherne kolíše, o Blow in d ani nemá cenu hovoriť. Vynikajúce bluesové orgie!

A teraz k albumu.

Americky autentická bluesová smršť sa nedá zastaviť ani v jednej zo šiestich skladieb. Uháňa (Thirty two-twenty blues), hopsá (Snatch it back and hold it), majestátne sa valí sťaby láva na nič netušiace mestečko v údolí (Boogie), užíva si siestu na plantáži (Booze is bad news blues), zatvára labilné osoby do blázinca (smrteľne ostrá psychedelická droga Albert gooses gonna turn the blues má aj bubenícke sólo, hurá) a všetci za to vyfasujú pruhované odevy a muníciu do kanónov na nohy (Black and blue).

Neskutočne presvedčivé gitarovo-harmonikové blues, to je Toward the blues!

» ostatní recenze alba Chain - Toward the blues
» popis a diskografie skupiny Chain


Cressida - Asylum
2014-01-31

Cressida / Asylum

4 stars

Ak si myslíte, že za rok sa kapela môže posunúť o svetelný rok ďalej, tak to neplatí o Cresside. Album Asylum z roku 1971 si tvrdohlavo hudie to isté, čo jeho starší brat.

Osem skladieb si hovie v melodickosti ako zazimovaný úhor v blate, chĺpky veštiace drsný vývoj opantávajú skladby ako Asylum. Naproti tomu, lízanka je trápne nedosladená oproti diabetickým „smrťákom“ typu Munich. Už tradične excelujú klávesy i gitary. Tie dokonca kúštik zjemnili, aby hrali na city. Symfonické prvky sa tiež výrazne posilnili, takže nečudo, že niektoré songy majú aj cez deväť minút. Ak sa niečo zmenilo, tak je to nálada, je nepokojnejšia, niekto by povedal i vážnejšia. Krásne to ukazuje brilantná záležitosť Survivor, vyplnená takmer brassrockovou hutnosťou alebo podmanivá skladba Lisa ktorá má jedinú smolu. Gradácia celého diela vrcholí v dlhočiznej kompozícii Let them come when they will. Tá zároveň naznačuje, že je škoda, že kapela po tomto albume už nič nevydala. A nie je to len preto, lebo je tu vydarená bubenícka prekáračka s dychmi, a tiež sa tu konajú gurmánske basovo-klávesové hody. Ide o majstrovskú ukážku dobového rockového podhubia, ktoré nemuselo nikomu nič dokazovať. Nie ako teraz, keď si bez reklamy navoňaná pseudorocková hudba ani nepípne.

Kto má rád jemnejšie rockovanie, ten si na tomto albume príde na svoje. Myslím si, že je o kúštik lepší než debut (obsahuje menej veselia) a hoci kapelu nepočúvam často, je chutná.

» ostatní recenze alba Cressida - Asylum
» popis a diskografie skupiny Cressida


Cressida - Cressida
2014-01-31

Cressida / Cressida

4 stars

Pred rokmi rokúcimi som kdesi na internete zachytil veľmi pozitívnu odozvu na dva albumy kapely Cressida. Navyše, vydala ich spoločnosť Vertigo pod tým svojim počiatočným logom, čo tiež sľubovalo nevšedné zážitky. Našťastie existovalo čerstvé vydanie oboch albumov ako 2CD od Gott Discs, a preto som neváhal.

Výrazne melodický rock, ktorý príbuzenstvo so 60. rokmi nezaprie, ani keď si na fotku domaľuje fúzy, dominuje celému albumu. Zdvojené vokály, nesmierne prívetivé Hammondky, škrípajúce gitarové sólo, tak dajako znie úvodná skladba To play your little game a podobne je na tom aj zvyšných jedenásť skladieb. Občas ich predvídateľne niečo spestrí, tu swingujúca medzihra v Time for bed, tam melodráma antických rozmerov v One of a group, a inde zasa super inštrumentálne orgie v Depression. A práve tento chrámovo tienistý kúsok je vrcholom albumu. Akože, keby mala depresia vyznievať takto, tak nemajú psychoterapeuti čo na práci, ale aj tak je to náladovo aspoň mierne pod mrakom. Na päty jej šliape úžasne melancholická skladba Down down v dvojitom záprahu s chrámovým monumentom Tomorrow is a whole new day. A vôbec! Album neuveriteľne ľahko plynie, človek sa ani nenazdá a je kdesi v polovičke. Kým sa nenazdá druhýkrát, je tu koniec.

Príjemný debut, radený kamsi do oblasti progresívnych rockov, ale nedajte sa zmýliť., dýcha z neho pohoda. A to tak, že občas som nadšený a občas iba uspokojený. Alebo, ako dnes, oboje.

» ostatní recenze alba Cressida - Cressida
» popis a diskografie skupiny Cressida


CMU - Open space
2014-01-29

CMU / Open space

3 stars

Kapelu CMU som si nikdy bližšie nevšímal, dokonca mi ušla aj keď ju na CD vydalo Esoteric Recordings. Myslím, že ma na ňu naviedol jeden progboardista (M.N.), keď ju vehementne odporúčal. Zašiel som do obchodu, pozrel na obaly, Space cabaret ho mal desivý a ja preferujem debuty, keď niečo spoznávam, nuž som siahol po modrom relaxačnom obale Open spaces.

Úvodná skladba Henry sa nesie v príjemnom bluesovom psychedelične, speváčka má dosť spoločného s Lindou Hoyle z Affinity, nuž sa to celé počúva ako pochvala od manželky. Voodoo man posúva psychedelické blues ešte ďalej, gitara podmanivo podfarbuje okolitý močiarny šum s ženským tajomným spevom. Skvelé. A to sa skladba v polovici zlomí a nastúpi frenetický vokalista „voodoo man“, čím sa to celé posúva kamsi k Doors. Azda netreba opisovať, o čom môže byť Slow & lonesome blues. Chanticleer pristupuje so sfér swingu, funky a tak. Spevák správne buráca. Japan, to neveští nič dobré. A naozaj, ide o prerábku mierne východoázijskej meditácie. Žiaľ, nasleduje blbinka Clown, ktorá je síce veselá, takým tým infantilným spôsobom, ale to je tak všetko. Miestami som mal pocit inšpirácie u Beatles. Trojicu nie celkom vydarených experimentov dopĺňa ďalšia zástankyňa odľahlých chrámov v Tibetských horách, príznačne nazvaná Mystical sounds. Flauta hrá prím, okolie usína a z uvedeného trojlístka ide rozhodne o najlepší lístok. Záverečný opus Open spaces (pozornejší čitatelia isto odhalia inšpiráciu pre názov albumu) má takmer dvanásť minút. To znamená, že úvod sa tiahne ako žuvačka pri snahe o jej odlepenie z podrážky. Ruchy-vzruchy nervózne a tichučko mrmlú, skladba vlastne ani negraduje, i keď nástroje občas trošku zvýšia hlas. Je to taká vypchávka dobovo „progresívnej“ psycho-orientácie, nič, čo by sa dalo pustiť v rádiu. A nemá ani koniec, prosto došla minutáž, tak padla.

Celkovo sa mi album páči, plynie ľahko, psychedélia je takmer bez výnimky podriadená masovému vkusu, žiadne extrémy sa nekonajú. Prvá polovica (či strana) je mi blízka, druhá menej. Hľadačom však album rozhodne dávam do pozornosti. Pravda však je, že túžbu po druhom titule vo mne nevzbudzuje, i keď je vraj diametrálne odlišný.

» ostatní recenze alba CMU - Open space
» popis a diskografie skupiny CMU


SRC - Milestones
2014-01-28

SRC / Milestones

4 stars

Druhý album SRC nazvaný Milestones naznačuje, že kapela rýchlo zdrsnela.

No secret destination rockuje o dušu. Jedno je isté, napokon ju vždy niekto chce odkúpiť. Melodika ostala, energia nabrala kurz štátnej podpory alternatívnych palív a tempo tiež vyzulo papuče a nasadilo kanady. A marš! Návrat k ospalým melódiám núka Show me, ale aj tie znejú o kúsok lepšie, než na debute. Klávesák vie, ako mučiť organ, aby očaril. Aby som sa neopakoval, skladba plynie za skladbou, jedna je počúvateľnejšia ako druhá. Najvydarenejšie pôsobia tie rozkokošené kúsky ako Up all night (hard rock na počiatku svojej slávy mal gule). Nedá mi nepristaviť sa pri najprogresívnejšej kompozícii kapely (paradoxne, ani jednu časť nezložila) nazvanej In the hall of the mountain king/Bolero. Zavíta k nám klasika v rockovom šate, čo mám veľmi rád. Právom vrchol albumu. Ráznejšia záležitosť Checkmate zaostáva len o povestný chlp (a nemyslím nejaký zimný kus z jaka), tie vokály sú tak urputne šesťdesiatkové, že to až lezie na nervy, ale nech! Najlepšia balada na albume sa volá Our little secret, má správne melancholickú náladu, takéto snenia mám rád. Aj jej dýcha na krk vrstvená kompozícia The Angel song. Na záver spomeniem ešte pomerne známy hit Turn into love. Netušil som, že autorstvo patrí SRC, ale som si istý, že väčšina počujúcich čitateľov tejto recenzie by to spoznala. Aspoň ja mám vždy neodbytný pocit, že to niekde odznelo. Už si len spomenúť, že kde.

Vynikajúci album do nepohody. Toľko pozitívnej energie som už dávno nepočul. A ešte je to aj poriadna muzika...

» ostatní recenze alba SRC - Milestones
» popis a diskografie skupiny SRC


SRC - SRC
2014-01-28

SRC / SRC

3 stars

V roku 2012 sa na pultoch zjavilo 2CD kapely SRC od BGO, ktoré obsahovalo hneď prvé tri albumy skupiny (a teda všetko, čo v čase jej existencie oficiálne vyšlo). Kúpil som si ho, lebo mini-obaly na booklete vyzerali umelecky a roky vydania boli od 1968 do 1970.

Black sheep, čierna ovečka, otvorí debutový album spôsobom, ktorý jednoducho nemožno nemilovať. Ak náhodou poznáte kapelu Czar, tak toto je veľmi podobná, zvukovo i náladovo, muzika. Klávesy dominujú, gitarové sólo plače, akoby hodinu krájalo cibuľu, nikto sa nikam neponáhľa, čomu napomáha aj príjemný spev. Dobová beatlesovka Daystar neurazí, tobôž, keď sa v polovici zrazu zmení na beštiálne bluesrockové gitarové sólo. A melodicky vďačná selanka pokračuje aj naďalej. Raz sa volá Exile, inokedy Marionette.

Najlepšia skladba albumu má spojený názov Onesimpletask, obsahuje ťažký rif, gitarové sólo vytasí vitriol, čo viac si priať! Paragon Council by zapadla do dobovej produkcie, nebyť zvláštnej medzihry, ktorá mi pripomína lunapark, pravda, nie preto, že by šlo o blbinku. Práveže ide o pomerne progresívny moment. Refugive opäť rozžeraví gitarové struny, ale nemyslite si, že by ste tento kúsok poslali na Olympiádu v šprinte na 100m. Podobne je na tom aj záverečný kúsok Interval. Nástup á la snehová búrka v púšti, do toho brutálne osladené viachlasy „made in 60’s“, kto to má rád, toho z postele tejto parádnice len tak nedostanete.

Takto má vyzerať dobrý debut! Milovníci stariniek si isto prídu na svoje.

» ostatní recenze alba SRC - SRC
» popis a diskografie skupiny SRC


Dedalus - Materiale per tre esecutori e nastro magnetico
2014-01-28

Dedalus / Materiale per tre esecutori e nastro magnetico

1 stars

Nakoľko tento album vyšiel na CD spolu so svojim predchodcom, musel som si ho, hold, vypočuť. I keď, počúvanie je v tomto prípade silné slovo.

Hudba má svoju definíciu. Môže sa to zdať obmedzujúce, ale nerozlišovať medzi ňou a inými zvukmi, to by potom nemalo zmysel, aby sa vôbec takýto pojem zavádzal. Asi zhodneme, že počúvame hudbu, čoby ľudský výtvor a nie let čmeliaka (stačí zájsť na lúku), tvorbu podkovy (stačí zájsť ku kováčovi) alebo, čo ja viem, pokazený zvonček na vstupnej bráne (stačí zájsť, hm, na sídlisko) či dokonca cirkulárku (v dielňach ich je habadej). Snahu o strkanie prstov do zásuviek a zachytávanie reakcie obetí asi tiež nebudeme kvalifikovať ako vedomý hudobný prvok. A zhruba to je náplňou tohto avantgardného, minimalistického, triaškou postihnutého „diela“. Tejto nahrávky „uvoľneného“ džezu (cha, cha). Tohto výtvoru, do ktorého, predstavte si, minimálne jeden úbožiak nasypal prachy!

Hneď na úvod sa niekto sprchuje, potom sa už len štikúta, grgá, prdí, v lepšom prípade kváka alebo sníma ruch mestskej hromadnej dopravy. Neustále pauzy pripomínajú chudáka, čo musí močiť hodinu, aby si uľavil. Ak to bol zámer albumu, vyšiel na jednotku. „Skladby“ ani nemajú mená, len sa tam popisuje, aké nástroje sa budú pretvárať do zhluku hluku. Šum svistu je šuviks! Aby sa táto avantgardná bezradnosť nedočkala okamžitého záchvatu výsmechu (hneď, ako človek prekoná počiatočný údiv), dopĺňa väčšinu popisov aj slovo „improvizácia“. V časti Esserci... zaznie doslova holubie hrkútanie a mačacie mravčanie, čo je veru kumšt (teraz to nemyslím pejoratívne). Radšej ani nechcite vedieť, ako sa v tomto počine prezentuje spev. Avšak, Dedalus je skupina, ktorá dokáže i prekvapiť. V skladbe La bergera... sa zrazu ozve niekoľko sekúnd súvislej melódie, melodiky, hudby! Aj v Con piú... sa chvíľku akoby naozaj spieva! Pravda, vo víchrici s chuťou na tatranské zalesnené svahy. Ďalej asi nemá cenu nič komentovať.

Po rokoch som si to (asi tretíkrát v živote) zasa raz celé vypočul a silno pochybujem, že sa tak v blízkej i ďalekej budúcnosti opäť stane. Za tú občasnú živočíšnosť tomu dám jednu hviezdičku, s tým, že nepochybujem o tom, že niekto určite nájde v Materiale pre tre esecutori e nastro magnetico aj lásku svojho života.

» ostatní recenze alba Dedalus - Materiale per tre esecutori e nastro magnetico
» popis a diskografie skupiny Dedalus


Dedalus - Dedalus
2014-01-28

Dedalus / Dedalus

4 stars

Už je to pekných pár rokov, čo som si kúpil toto CD, reku, je to niečo talianske, starinka, azda to bude dobré. Nečakal som, že dostanem čistokrvné fusion, v ktorom bude rytmika zdarne napodobovať hoci Mahavishnu Orchestra a do toho vletí saxofón á la Nucleus.

Album Dedalus rovnomennej kapely obsahuje päť inštrumentálnych skladieb, ktoré potešia každého, kto má rád tento štýl muziky. Navyše je tu ešte kus psychedelického stonania (Santiago), kedy sa už nebavíme o muzike, ale o zvukoch. Väčšinou sa medituje, podmanivé sú najmä husle alebo klavír (oboje v skladbe CT 6), rytmika vrie akoby mala pokrievka už už zletieť z hrnca, každý nástroj sóluje o dušu a verím, že nejaký hudobný teoretik by vám o tom vedel nakecať množstvo fundovaných kydov, ktoré by vás presvedčili o tom, že je to buď kvalitná hudba alebo tak veľká blbosť, že sa o nej dá vyjadrovať iba za pomoci slovníka cudzích slov. Celé dielo postupne klíči, pučí, rozkvitá, nuž sa s každou sekundou blížiacou sa ku koncu albumu čoraz viac zvyšuje napätie, Tantristi by mohli rozprávať. A tak je to dobre. Zavíjanie zaživa porciovaného človeka v osade neprispôsobivých kanibalov nikdy gitara lepšie nestvárnila (Brilla), takže sa oplatí vydržať do konca, takpovediac, na hlavný chod.

Niekedy mám náladu na tento typ zvukovej kulisy. Odporúčam predovšetkým džezovo založeným jedincom, je dosť možné, že budú nadšení, je to kvalitná záležitosť.

» ostatní recenze alba Dedalus - Dedalus
» popis a diskografie skupiny Dedalus


Badger - One live Badger
2014-01-24

Badger / One live Badger

4 stars

Badger som až do tohto roku poznal iba z encyklopédií. Dlho-predlho som ho mal na zozname, ale v bratislavských obchodoch nie a nie ho zohnať. Až sa mi to podarilo minulý týždeň. Platí staré známe, kto sa neopýta, ten sa nič nedozvie. Nuž som sa pri návšteve Roxy ozval, reku, nešlo by to? A, čuduj sa svete, šlo! Nakoľko ide o kapelu z okruhu Yes-odnoží (frontmanom je niekdajší klávesák Tony Kaye), bol som zvedavý, či nepôjde o dajakú klonovaciu ságu. Našťastie, ako Flash, tak Badger sa vydali vlastnými cestami (nechcem písať, že do zabudnutia, ale ďaleko od pravdy to nebude). Kým sólovky najslávnejšej „yesáckej“ zostavy (napr. Wakemana alebo Andersona) sú v povedomí fanúšikov viac ako etablované, zoskupenia pôvodného dua odídencov dajako masovo nevychádzajú a ani zďaleka nie sú spomínané tak často, ako by si zaslúžili.

One live Badger je koncertná nahrávka a to je veru dobre. Art rock naživo zvyčajne stratí kopu štúdiového úhľadného mejkapu a to priaznivcov 10. stupňa Mohsovej stupnice vždy rozjarí. Celú šou načne rázna záležitosť pomenovaná Wheel of fortune. Gitara srší energiou, zvyšok osadenstva zdatne sekunduje, každý nástroj má svoje výrazné vsuvky a spevák? Ten to solídne zaklincuje. Fountain by sa v štúdiu určite vyznačovala vzletným baladickým šatom, tu je to prosto podmanivá pomalšia skladba. Na poslucháča sa ani na okamih nezabúda. Wind of change je preto priamočiarejšia spevná skladbička. Bluesrockový tok zvaný River má pre zachovanie zdania progresivity aspoň košato vyhrávaný refrén. Skvelý dvojhlas klávesov a gitary otvorí inak asi najslabšiu skladbu albumu, komerčne podliezavý kúsok The preacher. Miestami sa to podobá na Genesis. Všetko zachraňuje gitarista, ten smaží sóla na pripálenom oleji v búdke tureckého predavača žemľového fastfoodu a tak to má byť. Našťastie, je tu finále. On the way home začína drsným rifom, z ktorého by uhrovitej súčasnej mládeži znechutene spadla sánka aj s gaťami a následná psychoterapia by urobila boháčov z viacerých absolventov zdravotníckej univerzity. Skladba je čistokrvne hardrocková a v závere mierne „sfunkuje“ rytmus, pridá tempo a vražedným spôsobom odhadzuje ku krajnici skrvavené časti údov a trupov nešťastníkov, ktorí sa motajú po vozovke s naivnou vierou v reflexné prvky. Bomba!

Prívetivý (čítaj nie veľmi komplikovaný) art rock v neuhladenom rubáši, to je v skratke Badger. Gitarista je skvelý pražič, čím z toho miestami robí „guilty pleasure“ hardrockerov. Za posledný týždeň som tento album točil v prehrávači ako besný a trúfam si povedať, že je výborný.

P.S. Mimo tému, Esoteric vydal nedávno aj banksovu sólovku Two sides of Peter Banks a vážne rozmýšľam, že si doplním vzdelanie. Zdá sa, že je o čo stáť.

» ostatní recenze alba Badger - One live Badger
» popis a diskografie skupiny Badger


Captain Marryat - Captain Marryat
2014-01-24

Captain Marryat / Captain Marryat

4 stars

Ďalší z minuloročných prírastkov v zbierke, Captain Marryat, som si kúpil nahlucho (ako takmer vždy).

Melodický hard rock s jemnejšími vokálmi a jesenne rozlezeným klávesovým podhubím veštil plné košíky. Kdesi na webe rovnomenný album prirovnávali k dvom mimoriadne počúvateľným kapelám, ktoré spomeniem za okamih. Šesť skladieb príjemne odsýpa. Kým úvodná Blindness by mohla byť s prižmúrením očí prirovnaná k Uriah Heep , klávesová melodráma It happened to me pripomína classical rockové kúsky napríklad Beggar’s Opera. Hráči hrajú s vervou finalistov Stanley Cupu, páči sa mi najmä gitaristov príklon k prehľadným prívetivým sólam. A friend, to už má s „Uriášmi“ spoločného veľa, á-kaný refrén je priam falšovateľským majstrovstvom. Songwriter’s lament si ničím nezadá s doterajším priebehom albumu, Changes je tak trošku orientovaná do šesťdesiatych rokov, takmer by sa dala považovať za rádiovku. Skladateľské ambície sa v 70. rokoch neobišli bez nejakých tých mýtov a legiend, tu severogermánskych, nuž sa záverečná skladba volá Dance of Thor. Ide o neviazanú inštrumentálnu „džemovačku“. Na nahodený motív sa blbne do zblbnutia až dôjde kapacita platne a je koniec.

Starinka vínneho druhu, čím staršia, tým lepšia. Klávesový hard rock zo 70. rokov, to sa azda ani nedá pokaziť.

» ostatní recenze alba Captain Marryat - Captain Marryat
» popis a diskografie skupiny Captain Marryat


Taste of Blues - Schizofrenia
2014-01-24

Taste of Blues / Schizofrenia

4 stars

Švédsku scénu mám zmapovanú asi ako priemerný Američan okolie Banskej Bystrice, nuž využívam každú možnosť, ako sa ňou obohatiť. Aj preto som na odporúčanie v obchode okamžite skočil na lep a zakúpil si album Taste of BluesSchizofrenia (with Don Washington).

Keď si odmyslíme bubácky nástup, je skladba Schizofrenia takým tanečným blues-džezíkom, ktorý sa tvári takmer latino. Dominuje klavír, následne saxofón a nechýba ani indická klávesová vsuvka známa každému zaklínačovi kobier. Nebojte sa, pridá sa aj brušná tanečnica, takže skladba ulahodí aj majiteľom háremov. Skladba vrcholí v psychedelickej kakofónii, hold, hráči si to evidentne užívali. Pomalé klavírne blues s atmosférou hustou ako stolica mäsožravca A touch of sunshine je dokonalým príkladom toho, čo na blues milujem. A nie je to vcelku tuctový spev černošského vokalistu Washingtona. Po klávesovej medzihre On the road to Nidaros, ktorá sa stihne aj celkom svižne rozprúdiť, nastupuje poriadna tvrďácka záležitosť Another kinda love, pod ktorou je podpísaný sám John Mayall (je z albumu A hard road). Ráznejší bluesrockový kúsok Another mans mind prvý raz výraznejšie predstaví škrípajúcu gitaru. Napokon prefrčí k záverečnej skladbe What kind of love is that. Tá je bezkonkurenčne najrýchlejším kúskom albumu, čiže sa dá použiť ako adrenalínová injekcia.

Bluesrock tohto tvaru veru môžem v dávkach hroziacich predávkovaním.

» ostatní recenze alba Taste of Blues - Schizofrenia
» popis a diskografie skupiny Taste of Blues


Morgan - Nova Solis
2014-01-23

Morgan / Nova Solis

5 stars

Morgan som zaregistroval v obchode s cédéčkami už dávnejšie, Esoteric Recordings veštilo kvalitu. Neustále som však uprednostňoval niečo iné, až som aj zabudol, ako sa to vlastne volá. Ešte, že existuje internet a web vydavateľstva. Napokon som si album Nova Solis minulý rok kúpil a v pevnej viere, že nebudem sklamaný, som sa naň vrhol.

Kapele dominujú klávesy, basa a dvojica hlasových polôh, miestami „yesovsky“ tenučké švitorenie, inokedy „wishboneovský“ prejav. Štyri skladby na platňu, to je prosto artrockové až beda. Nečakajte žiadne jednoduché muzicírovanie, aj počas neustálych a neúnavných klávesových sól si pokojne zasóluje i basák a tak podobne. Samarkhand the Golden je toho žiarivým príkladom. Človek si nemôže nevšimnúť, že nahrávka disponuje skvelým zvukom, rovnako nečakajte nejaké priamočiare rytmy, kapela s bubeníkom v čele vymýšľa všetko pre to, aby akcentovala inak, než sa sluší. „Space“ atmosféru dopĺňajú dobové klávesové vetry fičiace sťa víchor po ľadových pláňach Antarktídy v časoch, kedy Stvoriteľ Golfský prúd ani neplánoval a skleníkový efekt darmo dúfal, že ho raz vynájdu. Je jasné, že dôjde aj na vybrnkávanie, baladično a tak podobne, skladba tohto zamerania sa volá až priehľadne – Alone. Asi som ešte nezmienil, že je to vcelku tvrdá muzika. Temnota pomenovaná War games opäť stavia na zložitých vyhrávkach s kadejakými stopkami a 100 a 1 polohami lásky, nemôžem nepochváliť hlavne basáka, ten to mydlí, akoby mal po ruke fabriku na saponáty, prípadne nejakú tú „Arbeit mach frei“ ustanovizeň. Kapelu prirovnávajú k Van Der Graaf Generator, Gentle Giant, či Emerson, Lake & Palmer a musím povedať, že chápem prečo. Je to zložitá hudba. Ale to je tak všetko. Rozhodne má Morgan vlastnú tvár a na to, že je to zabudnutá kapela, je sakra dobrá. Ba dokonca skvelá!

Vznešený nástup titulnej kompozície Nova Solis berie dych, talianska romantika sa skĺbila s „crimsonovským“ majestátom (nech aj ja občas použijem tie tisíckrát prevarené prirovnania). Rátajte s džezovými klavírnymi momentkami, spevnými kolážami (už zasa!), vesmírnymi frivolnými pasážami, majstrovskými inštrumentálnymi machrovačkami, skrátka dvadsať minút treba nejako zapchať. Tu prezentovaný výsledok nemá chybu! A to aj navzdory faktu, že je tu tradičná psychedelická vsuvka plná hlukov a zvukov, bez ktorej by sa žiadna avantgarda neodvážila pozrieť do zrkadla.

Klávesové „symfonické“ rocky mám rád, je mi jasné, že vývoj nemohol ustrnúť v čase, ale keď už využiť tento typ nástrojov, tak takto. Úžasná svieža muzika z dôb, ktorá tejto hudbe jednoducho patrila. Okamžite si ju radím do zástupu britských ťažkých prenasledovateľov velikánov žánru (Yes, King Crimson, ELP) ku takým peckám ako Gnidrolog, Jonesy, Carmen, Marsupilami alebo hoci Gentle Giant. Jeden z mojich najúžasnejších objavov.

» ostatní recenze alba Morgan - Nova Solis
» popis a diskografie skupiny Morgan


Life - Life after death
2014-01-22

Life / Life after death

4 stars

Pomerne čerstvý prírastok do mojej zbierky (skôr na CD nebola) zaznamenala britská zabudnutá kapelka Life. Album Life after death sľubuje na zadnej strane CD obalu (čo je pre mňa vždy ten pravý ukazovateľ, ktorým sa nechávam poblúzniť) „hard rock“ a „classic prog“. Aj v tomto prípade platí, že reklama zavádza, i keď len trošku.

Desať skladieb prináša príjemný rock, zvukovo vrastený do 70. rokov. Kapela utešene vyhráva melodickejší hard rock krížený všadeprítomným bluesovým popraškom, darí sa jej aj vokálne. Medzi skvelé pecky radím I don’t want to, vybudený (a spevný) progres Sleepless night, rozkokošenú divočinu Woman a záverečnú klávesovú bombu The plank/Devil on the river, ktorá je takmer artrocková.

Vydarený album, určený skôr hľadačom, ktorí si už zvykli, že nie každá vykopávka je automaticky klenot, čo neznamená, že nie je žiaduca. Mám takúto muziku rád.

P.S. Štyri nič nehovoriace hviezdičky tomu dám len preto, aby mohli priaznivci objektivity dumať, ako možno hudbu číslovať.

» ostatní recenze alba Life - Life after death
» popis a diskografie skupiny Life


Holy Moses - Holy Moses!!
2014-01-22

Holy Moses / Holy Moses!!

3 stars

Holy Moses, americká kapelka bez náznaku svetovosti, má na zadnej strane CD obalu napísané, že ide o „one of the most enduring hard rock one-offs of the early 70’s“. Prekladať to azda netreba, rovnako nemá cenu vysvetľovať, prečo som po diele siahol s vervou kleptomana.

Povedzme si otvorene, nič nebolo vzdialenejšie pravde, než táto lživá reklamná kampaň. Album Holy Moses!! (dva výkričníky sú asi najoriginálnejším prvkom kapelovej pozostalosti). Vo vreci sa neskrýva mačka s mačatami čakajúca na lekciu potápačstva v potoku, ale prosté pianové boogie kdesi z baru. Miestami je to taký nepodarený Rolling Stones, sem-tam sa ozve country (A cowboy’s dream), najviac ma preto baví zvuk gitary. Teda, počúva sa to fajn, ako kulisa k práci ešte lepšie, ale nejaké novátorstvo, prehnané emócie a pod. nečakajte. Najlepšie vyznieva gradovaná balada Roll river roll, hendrixovsky kvákajúca Agadaga Dooley a vôbec, druhá polovica dosky je lepšia. Pomysleným vrcholom je potom čudesne pomenovaná záverečná vec Bazaraza bound. Pomalšie tempo, blues rock s kyselinou napustenou gitarou, nečudo, že si s ňou kapela užíva takmer deväť minút.

Hodnotím prísne, avšak netreba zabúdať, že je to stále muzika z počiatku 70. rokov, nuž minimálne zvukovo nemožno nič vytknúť (a teraz nehovorím o hi-fi parametroch). Nestáva sa to často, ale občas mi aj prachom obalená a pavučinou opradená vykopávka jednoducho nesadne. Toto je priemerná nahrávka v absolútnom význame tohto slova. Občas však dostanem chuť aj na niečo obyčajné a vtedy poslúži dobre.

» ostatní recenze alba Holy Moses - Holy Moses!!
» popis a diskografie skupiny Holy Moses


Progress Organization, The - Barnodaj
2014-01-22

Progress Organization, The / Barnodaj

3 stars

Keď sa dá, vyhýbam sa hodnoteniu našej (i bývalej) scény. Nie je to ani tak preto, že by som sa bál, že urazím ešte žijúcich interpretov alebo nadšené zástupy fanúšikov. Prví i druhí, ako to tak sledujem, nedokážu pripustiť ani náznak nejakej kritiky, resp. záblesku, že sa niečo, čo im pomáhalo žiť v žiarivo deprimujúcom socializme, môže niekomu aj nepáčiť. Nerobím to hlavne preto, lebo nemám záujem polemizovať nad očividným faktom, že bývala ČSSR scéna zaostávala za svetom a až na jednotlivé výnimky spočítané na prstoch párnokopytníkov, jednoducho nedostala šancu rozvinúť sa. V neposlednom rade som jej, až na spomínané výnimky, nikdy nevenoval zvýšenú pozornosť.

Progress Organization bol obľúbená skupina môjho otca. Neustále o nej básnil, hlavne o albume Barnodaj, ale akosi sa mi nedarilo ho zakúpiť, až som sa na to minulý rok sústredil a vďaka predajni Dr. Horák som sa napokon dopracoval k CD výlisku od FT Records.

Očakávania (v pamäti mi matne behá jedna diskusia na progboarde, kde sa riešilo, či je to geniálne dielo alebo domácky šunt) boli veľké, keď som vkladal disk do prehrávača, tešil som sa ako malý chlapec.

Nasekaný guláš, akým obvykle rocková kapela otvára (alebo zakončuje) koncert, nemôže neznieť skvelo. Introdukce je až hriešne krátka, však má sotva minútu a pol. Jako Hélios má mierne kabaretný nádych, je to taká srdcervúca balada typického československého bigbítu. O Ikarosovi to platí dvojnásobne. Slávičí spev a čeština mi nie úplne sedia, o estrádnom um-ta um-ta ani nehovorím. Vlastne sa na materským jazykom spievanej časti albumu veľa vzruchu nedeje. Rádiovo osladená sláčiková baladička Strom síce naberie brassrockové napriahnutie a dokonca si neodpustí psycho vsuvky, ale aj tak pôsobí dosť rozhárane. Akoby hudobníci nevedeli, či chcú do rádia alebo na LSD trip. A keď sme pri tom brass rocku, Argonaut rovno vytrúbi úvod striedaný so spevom, za chvíľku je však z toho ďalšia mäkučká skladbička. Najzaujímavejšia časť je vybrnkávaná, tam cítiť akúsi nepokojnú náladu. Tajuplné intro k Ptáčnikovi je parádne, dievčenské vokály, bravúrny nástup slohy, takto vystavané skladby veru môžem. Aj určitá rocková dravosť sa dostavila, no toto! Bravó!

Anglická „strana“ albumu ponúka hneď skraja cover We can work it out. Rýchlejšie časti ma nebavia, v pomalých je skladba správne bluesovo zamazaná, čo kvitujem. Celkovo je opäť akosi rozbitá, menej rôznych zmien by vyzneniu napomohlo. Time je perkusijná blbinka, smiešne vyznievajúce bu-bu-bu spievanie však celkom dobre znášam a tá frankensteinovská náladička sa musí páčiť. I feel free je pocta Cream. Nemá toľko energie ako originál, ale zasa je precítenejšia. Upadnutá medzihra s vykecávajúcim sa druhým hlasom pôsobí zaujímavo. Troška free džezu načne A lovely day, ide o najdlhšiu skladbu na albume, pôsobí ako aprílové počasie, ale niektoré pasáže sú veľmi dobré. Záverečná mini eskapáda Good bye sa vydarila, aj tu by som uvítal, keby trvala dlhšie.

Čoby bonus je tu päť skladieb. Snow in my shoes je drsná dýchavičná rýchlovka, Fortune teller swinguje i hardrockovo graduje, Klíč k poznání vrcholovo bluesrockuje, Ptáčník je spolu s predchádzajúcou skladbou to naj, čo kapela ponúka. Oproti albumovej verzii pôsobí tvrdšie, ale aj tak sa mi tá „elpéčková“ páči o chlp viac. No a People get ready akoby vypadla z albumu Vanilla Fudge. Celkovo sa bonusy vydarili a som rád, že tu sú.

Neviem posúdiť dielo v kontexte ďalšej tvorby, nakoľko nepoznám albumy neskorších reinkarnácií kapely. Ani po tom dajako netúžim. Rozhodne sa počúva príjemne, ale medzi neobyčajnými vrcholmi ČSSR tvorby ho nepočujem. Na porovnávanie so svetom kašlem, rok 1971 ponúkal na Západe toľko geniálnej rockovej muziky, že pátrať na našom území azda ani nemalo zmysel (pre svet, nie pre nás, aby bolo jasné). Rozmýšľam, či som aj pri niektorom inom albume cítil tak ostré zmeny motívov v rámci skladieb, aby som si ich až bolestivo uvedomoval (to sa týka aj bonusov). Akoby sa hudobníci báli, že už nič nenahrajú, a tak tam natlačili všetky nápady, čo mali.

» ostatní recenze alba Progress Organization, The - Barnodaj
» popis a diskografie skupiny Progress Organization, The


Flash - In the can
2014-01-21

Flash / In the can

5 stars

Pred nedávnom som si doplnil zbierku o druhý album kapelky Flash, ktorej debut ma očaril a Banksovi musím nechať, že ponúka vľúdnejšiu hudbu, než Yes. Rok vydania je zhodný s debutom, klávesy síce neobsluhuje Kaye, ktorý sa rozhodol „jazvečiť“ s vlastnou formáciou Badger, ale inak ide akoby o druhú dosku dvojalbumu. To naznačuje aj vkusne erotický obal, rovnako ako minule. Vlastne, lepšie, vlasy padajúce na ženské prsia lákajú lepšie než kupci s dušami.

Päť skladieb ani netreba predstavovať, tona melodiky, dve tony nápadov, tri tony zmien, štyri tony tónov a päť ton tônivých nálad, čo viac si môže letisková váha priať. Spevák má prívetivý prejav, ale zároveň mierne jačí, ako sa na správneho rockera patrí. Rytmika exceluje, a to v dobách, kedy ešte Microsoft o niečom podobnom ani nesníval. Sem-tam sa ozve náznak funky rytmizovania (Monday morning eyes), pri frekvencii striedania motívov však rýchlo zapadne do bahna výpadkov pamäti, čo je fajn. Istý „yesovský“ nádych kapele uprieť nemožno, našťastie sa nepúšťa do vesmírnych samoprezentácií a vždy dbá na istú prízemnosť (ehm). V momentoch, kedy sa drsnejšie vyhrávkuje (napr. v Black and white), chrochtám blahom. Minútové bubenícke sólo Stop that banging bohato stačí. Milujem basové sóla, krátke prináša skladba There no more a je kúzelné.

CD od Esoteric má dva bonusy, nealbumový jednoduchší popevok Watch your step a Lifetime, čo je úvodná skladba albumu, skrátená, ale skvelá.

Úžasný art rock s dôrazom na rock, to je In the can. Kde sú tie časy, keď takúto hudbu tvorili prakticky decká a šlo im to od ruky?

» ostatní recenze alba Flash - In the can
» popis a diskografie skupiny Flash


SBB - Pamieć
2014-01-21

SBB / Pamieć

5 stars

Pamieć, tretí album poľskej kapely SBB, mal Krstný na platni, nuž som sa mu prvý raz venoval v puberte. Moc ma nevzal. Dnes je súčasťou CD s predchádzajúcim albumom, nuž krásne demonštruje, ako sa hudba tohto tria posúvala.

Celé dielo má presne tri skladby. Zasnená artrocková balada W kolysce dloni twych ohuruje všadeprítomným spevom. Aj Z których krwi krwe moja je snivá záležitosť, človek ani nezbadá, kedy sa tie dve nezbednice zamenili. Avšak, inštrumentálne plošenie zrazu utešene vygraduje a máme tu artrockový majsterštyk, aké počúvam rád. Ešte aj tá zlovestná atmosféra sa vydarila. A meditácia do tretice, to je celostranová kompozícia Pamieć w kamień wrasta. Tiež sa nikam neponáhľa, občas je milá ako samaritán, inokedy sa mračí a hrozí ako fúzatý diktátor z čias Druhej svetovej vojny (západný alebo východný, vyberte si). Slová sú zbytočné, artrocker si príde na svoje a tí druhí môžu ísť na iné.

Pamieć mam z celej tvorby SBB najradšej... Moment, to som písal už minule, nič to.

» ostatní recenze alba SBB - Pamieć
» popis a diskografie skupiny SBB


SBB - SBB
2014-01-21

SBB / SBB

4 stars

K debutu SBB (eponymnému, aby bolo jasné) z roku 1974 som sa dostal až v dobiehajúcej ére CD, a teda nie až tak dávno. Ako v tej dobe bývalo občasným zvykom, debut bol nahraný koncertne. Aj tu je možné sa dohadovať, nakoľko do toho zasahovali financie alebo miesto a doba vzniku.

Šesť skladieb veští dlhé minutáže, ale na úvod je tu iba klavírna meditácia I need you baby s občasným vokálnym prvkom, nič, čo by ste chceli počuť na rockovom koncerte. To Odlot je, ako sa vraví, iná čierna tekutina. Bubeník sa rozkokoší, nastúpi fusion smršť ako z nevľúdnej predpovede počasia a inak je to akýsi psychedelický trip do tých častí neprebádaného kontinentu, kde aj pohľad na okolitú krajinu prináša akurát zmätok a neistotu. Spevák stoná s vervou hypochondra v žiare reflektorov a nástroje mu zdarne sekundujú (pozn. pre zvrhlíkov – to „se-“ nie je predpona). Ak si neviete predstaviť, ako kvília hynúce veľryby, skúste sa započúvať do prítomných gitarových blúznení. Človek ani nevie, kedy sa z toho stáva panoptikum nazvané Wizje. Začínam chápať, ako sa asi musí cítiť gravidná slonica, dva roky ťarchavosti nie sú žiadna slasť, ťažoba sa stupňuje a gitarista nemá a nemá dosť. Vďaka modernej vede a rôznym nadpozemským veličinám za inkubátory! Tie sa tu zjavia v podobe klavírnej medzihry. Trilkuje ako sláviky zjari, kým ich jarí lovci nepozatvárajú do klietok. Pridá sa aj nejaké to krovie, dokonca spev, čo viac si milovník zverstva môže priať. Samozrejme, najviac ma baví bubenícka exhibícia, pri troche predstavivosti z nej má človek pocit, že v tej neprebádanej džungli narazil na prívetivých domorodcov, ktorí ho vrúcne pozvali na obed, v ktorom figuruje ako hlavný chod. A už sa varí, už to hustne, mňam. Vždy, keď sa ozve klavír, poslucháč v dobrom slova zmysle usína. Zostalo we mnie je slaďáčik, nuž trvá znesiteľne dlho (cca šesť minút), opäť sa prezentuje aj spevák. Obraz po bitwie, už názov evokuje diskusné fóra na nemenovanom hudobnom sídle, a veru hej! Kakofónia bezobsažných zvukov na privítanie, psychicky nestabilné skuvíňanie do ticha, najväčším provokatérom je napokon gitarista. Záverečné vypustenie vetrov je už potom iba čerešničkou na torte. Figo-fago by podľa názvu sotvakto podozrieval, že pôjde o blues, a predsa! Ústna harmonika preverí schopnosť interpreta zvládať policajné kontroly zamerané na nafukovanie balónov, rytmika s gitarou sa dosýta vyjašia, spevák sa snaží znieť ako potomok uhoľnej bane a gravitačného kolapsu niekdajšej hviezdy... Aj keď sa trošku stráca, je to živák, nuž sa niet čo čudovať. Skrátka, skvelý „džem“ na záver nič nepokazí.

Kto nehral v kapele, asi celkom nepochopí, ako ťažko sa podobná formálne uvoľnená muzika hrá naživo, ale je to prča a Skrzek a spol. to zvládali majstrovsky. Parádna porcia džezrockového haluzenia, občas dobre padne. Nech nikto nevraví, že za železnou oponou nemohla vznikať podnetná progresívna hudba. Škoda, že ju nezborili už v šesťdesiatom ôsmom, možno by sa západná rocková vlna preliala aj u nás v miere, že by sme boli priraďovaní kamsi k holandskej a podobným scénam. Špekulácie bokom, SBB patrila právom k vrcholným predstaviteľom rockového hľadačstva východného (severovýchodného?) bloku.

» ostatní recenze alba SBB - SBB
» popis a diskografie skupiny SBB


SBB - Nowy horyzont
2014-01-20

SBB / Nowy horyzont

4 stars

S SBB som prišiel do kontaktu už v detstve, poľská progresívna scéna v bývalom ČSSR vládla, pokiaľ to môžem posúdiť z otcovho okolia (Niemenovo vystúpenie spomínajú dodnes). Prvá spomienka na kapelu však pochádza až keď som mal asi pätnásť, začal som hrať na bicie a otec trval na tom, že Piotrowski je bubeník z rodu jedinečných. V tej dobe mal nejaké platne môj krstný, tak som si ich požičal a vypočul a nechal tak. Do hudby tohto druhu som v tých časoch ešte nedorástol. Aby som využil literárne klišé, ako šiel čas, vkus sa vyvíjal, menil, nuž som napokon začal pátrať po cédéčkach, ale zohnať sa mi ich nepodarilo. Aspoň som ich však dokázal vyňúrať od jedného známeho a napáliť. A práve Nowy horyzont som si vtedy v puberte zapamätal najviac.

Psychedelicky rozkvílené klávesy uvedú rázne fusion Na pierwszy ogień. Rytmika sa drží rovinky ako šprintér na Olympiáde, a tak vzrušenie zaobstarávajú najmä klávesy a gitara v pazúroch hráčov Skrzeka a Antymosa. Záverečný pokoj zaistí klavírne ťukanie, avšak Blysk je v podstate pokračovaním úteku do sfér moderného džezrocku. Ako na truc sa aj táto skladba končí klavírnym clivením. Ťažko narifovaná titulná vec Nowy horyzont je brilantná, pravda, šialené tichšie pasáže si tiež ukrajujú svoj diel z poslucháčových nervov. Inštrumentálna hudba si vyžaduje remeselné majstrovstvo alebo neskutočnú porciu nadšenia, ktoré pozakrýva všetky nedostatky. Hráči z SBB si v pohode vystačia s prvým menovaným, čim nechcem povedať, že by sa nebodaj tvárili zhnusene a znudene. Tradičné klavírne ukončenie nemôže chýbať a už je tu Balada o pieciu glodnych. No, čo k tomu dodať. Experiment, skôr nepokojná mätež zvukov, než hudba. Dokonca sa tu aj čosi recituje. Našťastie je to krátke. Wolność z nami ponúka nádhernú melodiku, je to skladba z kategŕie dlhých, a preto sa nikam neponáhľa, vznešene muzicíruje a je radosť sa do nej vplietať. Sem-tam to zaklincuje psychedélia, ale predovšetkým je to inštrumentálna machrovačka. Prečo nie. Pri záverečnom klavírnom ronení sĺz by jeden aj podriemal, tak je to opojné.

Nowy horyzont mám z celej tvorby SBB najradšej. Priaznivci fusion pri nej určite dosiahnu nejeden, ehm, vrchol(ný zážitok).

» ostatní recenze alba SBB - Nowy horyzont
» popis a diskografie skupiny SBB


Yardbirds, The - The best of Yardbirds
2014-01-19

Yardbirds, The / The best of Yardbirds

4 stars

Yardbirds patrí k tým legendárnym skupinám, ktoré sa vďaka účinkovaniu troch gitaristov a histórie hardrockovej veličiny Led Zeppelin dostali nezmazateľne do povedomia hudobnej histórie. Keby náhodou niekto netušil, hovorím o Ericovi Claptonovi, Jeffovi Beckovi a Jimmi Pageovi. Stále nič? Hm, koncert IMT Smile je propagovaný na iných stránkach, ráčte zabudnúť, že som vás svojimi písmenkami obťažoval. Priznávam bez mučenia, že som jej nikdy priveľmi neprepadol, akokoľvek skvelé skladby po sebe zanechala. Otec mal nahraté nejaké platne na magnetofónových kazetách, ale nikdy som im neprepadol. Rovnako ani multimediálne CD s nahrávkami New Yardbirds (Cumular Limit sa to volalo, malo taký modrý obal), ktoré mi ktosi požičal, ma nepresvedčilo, aby som zainvestoval. Naveľa som si minulý rok kúpil výberovku od Repertoire a ako tak zisťujem, s pribúdajúcim vekom (uberanie zatiaľ nepostretlo nikoho), ma tieto menej náročné a nevtieravo prívetivé skladbičky bavia. Doba singlov dokázala do pár minút (a teda doslova dvoch) vtesnať nepreberné množstvo nápadov a motívov, dnes ich zúfalí neoprogeri toľko nenarvú ani na dvojalbumové CD). Aj preto je na The best of Yardbirds hneď dvadsaťosem skladieb!

Od úvodnej hitovky For your love, ktorú som niekedy hrával s Radio Luxembourg, sa na poslucháča valí jeden povedomý song za druhým. Vydarená melodramatická skladba Heart full of soul petrí k tomu naj, čo kapela na poli sixtýsového poprocku vyprodukovala. Podobne je na tom Evil hearted you, ale poďme sa venovať skladbe skladieb (Ritchie a Rainbow by mohli rozprávať) Still I'm sad. Tomu vravím atmosféra! Yardbirds bola pôvodom, ako tomu bolo v dávnych 60. rokoch v Británii zvykom, bluesová kapela. Dôkazom je hutná harmoniková záležitosť I'm a man. Najpamätnejším bluesovým kúskom je však moja najobľúbenejšia skladba kapely, paru chrliaca pecka Train kept a' rollin', ktorá by sa nestratila ani v dobách hard rocku. Pamätám si ju z koncertného prevedenia na videu, Beck tam stuhne úžasné sólo. Komercia tej doby, to nebolo žiadne tuc-tuc tanečné techno z drogovej párty, šlo o úplne iné drogové inšpirácie. Dôkazom je jemnejšia hitovka Shapes of things. Ak sa nemýlim, práve toto popové koketovanie prinútilo Claptona zdrhnúť k Mayallovi. Myslím, že dnes neľutujú ani oni, ani my. Pre rádiá bola určená aj dráma You're a better man than I. Smútočné nálady spojené s hororovými náznakmi (napr. gitarové sólo) šli kapele jedna báseň (taká ta dlhá, ako napr. Iliada). Čosi bluesovo rýchle Over under sideways down má uťatú hej-hej náladu, inštrumentálka Jeff's boogie zasa utešene swinguje. Happenings ten years time ago mixuje azda každú možnú kapelovú polohu, pričom vyznieva drsne a zlovestne. Blues bez akéhokoľvek príbuzenstva so slimákmi vypakuje nadržaný kúsok Psycho Daisies. Stroll on je prachsprostá vykrádačka Train kept a' rollin'. Little games má psychedelický šat, Goodnight sweet Josephine je presne takým syxtýsovým popíkom, ako napovedá názov. O Ha ha said the clown to platí dvojnásobne. Ten little Indians je taký textový predobraz známeho Filipovho popevku Bolo nás jedenásť, vždy sa mi tento psychedelický trip podporovaný pochodovým rytmičákom páčil.

Blues je azda najdokonalejšia čisto pocitová hudba, málo teórie, veľa emócií, tomu ťažko odolať. Preto vychválim aj ďalšie skladby, inštrumentálku Got to hurry, klasiku I ain't got you i po Diddleyovsky rytmizovanú jazdu I ain't done wrong. Ani v jednom prípade nečakajte leňochoda s tempomatom, ale neskrotného jazdca bez zábran. A bluesový zájazd pokračuje, I'm not talking, Good morning little schoolgirl (treba predstavovať? Hoci práve tento cover je až podozrivo spopovaný a spevný), I wish you would (mrazivá paráda, takto má znieť harmonikové blues)... Mix bluesovej nálady s dobovou masovou spevnou vlnou ponúka A certain girl, Boom boom pozná azda každý, Honey in your hips zasa dnes takmer nikto, ale je to ďalšia spevná bluesovka.

Kým CD dohrá, ponúkne ešte popík Paff bum, ktorý akoby vypadol z nejakého tanečného filmu s Travoltom a smutnejšiu, naliehavú, avšak rovnako popíkovú skladbu Questa volta.

Skvelá kolekcia pesničiek, ktorá, navzdory gitarovým velikánom, nie je o nejakej onánii, nemôže uraziť azda nikoho (s výnimkou odporcov výberoviek, nech je im zem ľahká). V poslednej dobe toto CD počúvam často. Je to krásny exkurz po šesťdesiatych rokoch, navyše, vďaka blues i nehranej surovosti tu nejde o Beatles a to ma teší. Odporúčam ako záujemcom o spoznávanie kapely, tak starým harcovníkom, ktorí by chceli občas vypnúť a nechať si v kulise hrať niečo z mladosti. Azda nebudem priveľmi preháňať, ak prehlásim, že ide o najlepší jednocédéčkový best of na trhu.

» ostatní recenze alba Yardbirds, The - The best of Yardbirds
» popis a diskografie skupiny Yardbirds, The


Life - Spring
2013-12-18

Life / Spring

4 stars

Ako to u mňa býva zvykom, CD kapely Life s veselým názvom Spring (gýčovú pohodu evokuje aj obal) som si kúpil kedysi dávno len tak, prehrabávaním sa v ponuke v obchode Roxy. Na chvíľu som si myslel, že je to švédska kapela, nuž ma čítanie bookletu vyviedlo z omylu.

Prezentovaná muzika ma vcelku prekvapila, čakal som niečo dobovo progresívne či artrockové (už len ten obal), ale houby, houby, zlatá rybka. Kapela Life nám tu servíruje jedenásť priamočiarych rockovíc, ktoré na nejaké avantgardné nezmysly ani nepomyslia.

Štipľavá gitara, škrekľavý spev, pod tým rytmika z kategórie dreňovitých, Tantalizing sensation jasne ukazuje kamsi k bluesrockovým koreňom. Dvaja Amíci v zostave, nečudo, že mám dojem, akoby som počul pravý drvivý americký rachot. Skladba oplýva stopkami, zmenami nálad, ale neustále si uchováva zvuk z brušnej dutiny, ktorá mesiac nepožila žiadnu stravu. Vybrnkávaná medzihra Laverne’s je milá, pomalé blues Dream machine zasa správne psychedelicky opradené, nechýba flauta. Hutný nástup Mean woman sa zmení na swingujúce blues a túto janusovskú podobu si skladba uchová po celý čas. Hawaiian Jack nemôže znieť inak ako havajózne. Harmoniková pohodička počas siesty nikdy nemala adekvátnejšiu podobu. A to platí aj o momentoch, kedy sa skladba rýchlo rozbehne. Honeydrippin’ boogie woogie je tým, čím, je. Klavírne boogie z amerického „saloonu“ s harmonikovým sólom si uchováva punc antenticity, čo na tom, že je nahrávané v Mníchove. Dvojdielna skladba Then I am je najambicióznejším kúskom na albume. Ťažký rytmus, nažhavené gitarové vyhrávky, dramatický spev, ktorý melodrámu nechal kdesi na úpätí Olympu, ku ktorému sa nekompromisne približuje, mňam. My discovery je také pomalé country, opäť sa nezaprie Amerika. Spevák znie tak lenivo, že som takmer prestal ťukať do klávesnice. Talkin’ about a woman sa za tikania kravského zvonca pohybuje po hladine pohodových neslaďákových plôch, spevák našťastie kráka sťa na havraňom sneme. Neustále opakovanie jedného motívu, ktoré časom akoby naberalo na intenzite, táto formulka, keď sa vydarí, nemá chybu. A tu sa vydarila. Záverečná skladba s neobjavným názvom The last song je akousi inštrumentálkou v duchu country blues.

Bonusy ukazujú, že skupina to s nekomerčným soundom myslela vážne. Headhunter blues je divoká jazda plná leptajúcej gitary, I don’t want to be your fool anymore pomaly atmosféricky bluesikuje (Hoochie coochie man stopky nejdú prepočuť), pričom má k dobru skvelo znejúce klávesy, no a Where are you headed? je krehulinká baladička.

Ostrý gitarový blues rock bez nejakých cukrových poliev si vždy rád vypočujem.

» ostatní recenze alba Life - Spring
» popis a diskografie skupiny Life


Stone The Crows - Live Crows 1972/1973
2013-11-09

Stone The Crows / Live Crows 1972/1973

4 stars

Live Crows 1972/73 je znovuvydaním koncertu z Montreaux (1972) a DVD záznamu z Nemecka, z Beat Workshopu z roku 1973.

Montreaux ukazuje na ploche piatich skladieb, že kapela bola naozaj na vrchole, dlhé džemovačky, psychedelické a tvrdé medzihry, kde sa len dalo, navyše, tri skladby sú z najlepšieho albumu Ode to John Law, vrátane dvoch superpeciek Love 74 (s úvodným hlučením slákom po gitare, Jimmy Page môže byť na svoj odkaz hrdý) a Danger zone. Druhá menovaná spolu s Penicillin blues naplní vlhké sny akéhokoľvek bluesmana. A to je tu ešte brutálny cover Hollis Brown, ktorý patrí k najlepším prerábkam v histórii rockovej hudby vôbec. Pravda, tu je to dvadsaťminútový "džem", ale aj tak, je to smršť.

Zvuk nie je až tak dobrý, a preto je záznam takmer posledného koncertu s Harveym skôr dokumentačného charakteru, hoci fanúšikov ako ja poteší aj bez tejto ospravedlňujúcej formulky. Oproti bootlegom je to stále luxus.

DVD predstavuje v podstate štvrtý album a nového gitaristu McCullocha. Vrcholom je trojlístok skladieb Niagara-Sunset cowboy-Palace of the king, tretia menovaná sa na štúdiový album nikdy nedostala. O to viac teší.

Ďakujem Angel Air, že tento set spáchalo. Bravó!

» ostatní recenze alba Stone The Crows - Live Crows 1972/1973
» popis a diskografie skupiny Stone The Crows


Stone The Crows - Radio sessions 1969-1972
2013-11-09

Stone The Crows / Radio sessions 1969-1972

5 stars

Posmrtné kšefty s rozkladajúcimi sa zvyškami mi nie sú dvakrát príjemné, ale raz začas sa medzi hyenami a supmi zachová aj taký kúsok mršiny, ktorá nezapácha, ale láka. Takýmito čriepkami v mase prachu sú aj koncertné nahrávky neskutočne úžasnej kapely Stone The Crows. Albumy po sebe zanechala štyri, ale od 90. rokov jej postupne vyšlo niekoľko koncertných diskov, ktoré, a to kvitujem, po čase vyšli súborne. Dlho som po nich pokukoval, až už došli výhovorky a nedalo sa inak, ako si ich kúpiť. Prvým takýmto setom je Radio Sessions 1969-72, ktorý združuje dva diely takzvaných BBC Sessions, čo sa na CD dostali kedysi koncom 90. rokov.

Na dvoch diskoch sa nachádza prierez všetkými etapami kapely, vrátane všetkých "štúdiových" zostáv. Neviem, či má zmysel skladať ódy na jednu z najlepších bluesrockových kapiel všetkých čias, ktorá veru od hard rocku nemala ďaleko. "Janisovsky" prifarbená speváčka Maggie Bell má naživo účinok zubárskych injekcií, sánky padajú a môže sa nerušene vŕtať, trhať, sekať... Počúvať toto dvojcédéčko je sviatkom, keby som niekedy mohol zmeniť jedinú vec vo svojej realite, chcel by som zažiť takéto koncerty zo začiatku 70. rokov. To by bolo! Dnes už takéto čosi nikde nepočuť a ani zvukové a kopírovacie možnosti dnešnej beztvárnej doby (ako inak nazvať tento digitálny chaos, máme všetko a nič, pestrosť zotrela akúkoľvek črtu, ktorá by nás jasne vymedzila v čase a priestore) nedokážu dodať autenticitu vlastnú zlatej ére rocku. Vydavateľstvo Angel Air zvládlo koncertným kúskom dodať počúvateľný zvuk, takže devätnásť skladieb možno počúvať bez obáv.

Pre mňa je z celej "bestofky" najcennejšie to, čo sa na albumoch nenachádza a tiež veci z druhého albumu, ktorý milujem tak, že som rád, že sa o tom nebolo treba zmieňovať pri svadobných sľuboch. Drsné kúsky Let it down a Freedom road mohli pokojne vraziť na album, sláva, že sa dostali sem. Covery sú dobré, klasika Goin' down trošku zaostáva za inými verziami, pretože je utlmená a nemá prierazne nastavené tempo ani rytmus. Chválim však pokus nekopírovať originál. Vrcholné číslo sa volá Hollis Brown. Tento Dylanov akustický flák prerobila Stone The Crows na niečo brutálne. Pokojný úvod vystriedajú tvrdé rockové pasáže, psychedelické vsuvky, gradácie a celé to trvá takmer štvrťhodinu. Nemám slov, hajde počúvať!

Tento počin môžem iba velebiť a odporúčať.

» ostatní recenze alba Stone The Crows - Radio sessions 1969-1972
» popis a diskografie skupiny Stone The Crows


Flash - Flash
2013-10-22

Flash / Flash

5 stars

Počiatok 70. rokov znamenal pre svetovú rockovú scénu zlaté časy, aké sa už sotva vrátia. Vzmáhajúci sa art rock ponúkal jedno sofistikovanejšie dielo za druhým a nastala vzácna chvíľa, kedy sa kvalita dala predávať masovo. Na druhej strane to znamenalo aj to, že množstvo dobrej muziky jednoducho nedosiahlo na komerčný úspech a stratilo sa v priepasti neúprosného toku času. Svojim spôsobom je to aj príbeh skupiny Flash. V rozmedzí rokov 1972 až 1973 jej vyšli presne tri albumy, avšak jej príbeh začal o niečo skôr a, ako to už býva, od počiatku bol spätý s tým naj, čo art rock mohol ponúknuť.

Keď sa v roku 1970 ocitol gitarista Peter Banks na čiernej listine skupiny Yes, kde ho nahradil Steve Howe, nelenil, pomohol rozpadnúť sa formácii Blodwyn Pig (potom, čo vyhodila svojho zakladateľa a frontmana Micka Abrahamsa) a už v ďalšom roku založil novú skupinu Flash. Podnet mu dal spevák Colin Carter a potom, čo na spoluprácu kývol ďalší ex-Yesák Tony Kaye, bolo vymaľované. Pravda, klávesák nikdy nebol oficiálnym členom Flash, v tej dobe mal záväzky k Davidovi Bowiemu a tiež prevádzkoval vlastnú skupinu Badger. Aj tak však prispel aspoň pri nahrávaní eponymného debutu Flash. To sa uskutočnilo v novembri 1971 a zostavu tvorili, okrem už zmienených, aj basák Ray Bennett a bubeník Mike Hough. Začiatkom roku 1972 (Sovereign, SVNA 7251) sa dielo dostalo na pulty predajní a ešte v tom istom roku ho nasledoval album In the can, už bez klávesov. Debut si viedol dobre hlavne v USA, kde sa ho predalo na sto tisíc kusov, čomu mohol napomôcť aj dráždivý obal z dielne Hipgnosis (druhý album mal obal ešte o chlp dráždivejší). V roku 1973 vyšiel aj album Out of our hands, avšak v novembri toho roku sa počas turné v Mexiku členovia skupiny posekali natoľko, že ukončili svoju činnosť. Na počiatku však bol debutový album, kde sa odohrávalo toto:

Rázne vyhrávky spúšťajú búrlivú art rockovú smršť Small beginnings (jej skrátená verzia vyšla aj ako singel) a hneď je jasné, že sa na nás nehrnie obyčajný Yes-klon, ale pomerne živelná, hoci kučeravo rozpínavá, hudba. Spev je síce jemný, ale na rockovú dravosť nástrojového sprievodu nemá vôbec zlý vplyv. Ako bolo v tej dobe zvykom, v skladbe sa snúbi niekoľko hudobných štýlov, celé kopy motívov sú rozhadzované plnými hrsťami, akoby nejaká budúcnosť nikdy nemala nastať a vidina skladateľského vyčerpania patrila iba niekam do rozprávkových knižiek a nie do reality. Jemná perkusijná skladba Morning haze prináša trošku ľudovej nálady, je to presne ten typ skladby, ktorý by si mohli hrať roľníci večer v chatách na upokojenie i odreagovanie. Pravda, keby namiesto roľníčenia desiatky hodín denne niekoľko rokov poctivo cvičili hru na hudobné nástroje. Klávesy a rázna rytmika odpália ďalšiu dlhometrážnu kompozíciu Children of the Universe. Množstvo muzikantských fintičiek, zmien tempa, nálad a pod., sa tak nejako očakáva, poteší aj veľký dôraz na melodiku. Je to skladba, akú by mohlo zniesť rádio, keby sa ľudia vychovávali aj k počúvaniu, nielen k otupovaniu. Najdlhšou skladbou albumu je Dreams of Heaven, ktorá si to na ploche trinástich minút rozdá hádam s každým dobovým art rockovým postupom, čo ich dovtedy vymysleli. Kto by čakal, že záver sa ponesie v gradácii a obrovskej explózii, ten bude sklamaný. Flash so svojou pokojnou skladbou The time it takes volí cestu oddychovej selanky, a preto poslucháč po dopočúvaní môže zľahka otvoriť zasnené oči a venovať sa žitiu svojho ľubovoľne zameraného života.

Keď sa ma niekto spýta, prečo sa stále vŕtam vo vykopávkovom rocku, tu je odpoveď. Flash hravo strčí do vrecka väčšinu dnešnej produkcie a to aj tej, ktorá si do žánru pridáva k rocku aj akýsi prog, prípadne neo, či dokonca oboje. Až sa mi veriť nechce, že už od vydania tohto skvelého diela uplynulo viac ako štyridsať rokov.

(pôvodne pre Rock Plus č. 2/2012)

» ostatní recenze alba Flash - Flash
» popis a diskografie skupiny Flash


Fair Weather - Beginning from an end
2013-10-18

Fair Weather / Beginning from an end

4 stars

Fair Weather som si kúpil len preto, lebo to vydalo Esoteric Recordings, gitaristu Fairweather Lowa som síce poznal, ale dielo Beginning from an end z roku 1971 mi veru nevravelo nič.

Album obsahuje osem skladieb a tie sú pevne ukotvené kdesi na rozhraní bluesrocku a rádiovej prívetivosti. Žiadna nemá nejakú nepatričnú minutáž, kúštik nad päť minút sa vyšplhajú sotva dva kúsky. Nejaké sólové orgie nečakajte, sóla sú podriadené celkovej pesničkárskej nálade, výrazným kladom sú vokály. Spevné americké náladičky opantávajú skladbu God cried mother, v ktorej vynikajúco rifujú dychy. Don’t mess with Cupid ponúka svieži bluesrock vhodný do rádií. Zvláštnym dementným introm začne ďalšia prívetivá skladba Dead and past. Beginning from an end/I hear you knockin’ sa začne brutálnym bubnovo-gitarovo-klávesovým introm, ale inak je to klasická hitovka, tak známa od Davea Edmundsa. Pravda, je drsnejšia, dokonca hardrocková, právom ide o vrchol albumu. You ain’t no friend sa vracia k dychovo-plantážnej náladičke, nedá mi nevyzdvihnúť vokálnu stránku, spevák má štrk v hrdle, vokalisti zapálene výškujú, je to fakt podmanivé. Akustická clivota si vyhradila priestor v Sit and think, pre mňa ide o druhý vrchol albumu. Looking for the Red Label sa vyžíva v strednom tempe (ako väčšina miestnych skladieb), navyše je to inštrumentálka a rozhodne je podmanivá. Tie dychy sú majstrovské! Album končí krajinnou baladou Poor man’s bum-a-run, s americkým brass rockom prvej akosti sa to dá pomýliť ľahko, nechýba ani zaujímavá krátka medzihra.

Na CD oxiduje hneď šestica singlových bonusov. Štyri sú z roku 1970, majú v sebe nádych country, blues i soulu, ktorý počuť i z albumu. Preto je radosť nechať sa unášať na vlnách spevných refrénov vecí ako Natural sinner. Rovnako teší hutné bluesové klávesovo-gitarové vyhrávanie v Haven’t I tried? alebo progresívny dýchavičný blues rock Road to freedom. V neposlednom rade je tu dravá verzia rokenrolového hitu Tutti frutti.

Rok 1971 zastupuje ešte singel Lay it on me, čo je spevný hitík ako z učebnice. Pamätáte si na skladbu Looking for the Red Label? z albumu? Nuž, béčko singlu núka akýsi Part two, takže sa pripravte na ďalšiu porciu inštrumentálneho budovania atmosféry.

Výborný album, škoda, že nie je veľmi známy, poskytuje príjemnú muziku v skvelom zvukovom i muzikantskom prevedení. Kiežby sa dnes zaliečavá hudba tvorila takto.

» ostatní recenze alba Fair Weather - Beginning from an end
» popis a diskografie skupiny Fair Weather


Toad - Toad
2013-10-18

Toad / Toad

5 stars

Akonáhle som kdesi na internete počul jedinú skladbu tejto kapelky, nedalo sa inak a musel som si kúpiť cédéčko. Nanešťastie, v tej dobe boli fuč ako secondbattleácke, tak aj akarmácke vydania, nuž som nemohol inak, ako siahnuť po japonskom vydaní. Finančne drahé, ale voči tomu, čo som dostal, priam nehanebne lacné riešenie! Táto ropucha je ohyzdná, ako len správna rockovica má byť.

Nástup á la „scepelínovaný krím“ vykorčuľuje na scénu v Cotton wood hill a okamžite je jasné, že tu máme dočinenia s parádnou hardrockovou metelicou. Vianočné medzihry evokujú Brucea, Claptona a Bakera, inak je to vrčiaci pes formátu írskeho vlkodava s besnotou v žilách a krvou v očiach. Trio (hoci je tu extra spevák) ako má byť a aké dnes už prakticky vymreli, to je ideálna zostava pre nespútaný rock. Kratšia skladba A life that ain’t worth living je nárez, po akom si neposlušné decko mesiac nesadne, poslucháča však paradoxne posadí na zadnicu. A čo napísať o niečom, čo sa menuje Tank? Ak niekto očakáva baladu, tak mu treba nasadiť kazajku a aplikovať klystír, nech sa spamätá. Black Sabbath hneď nevyzerá čierno, skôr vyprato sivo, toto je jednoducho hrmot, rachot a škripot v esenciálnej podobe. Gitara hrá prím, kvákadlo, povinná výbava vtedajších machov, ziape ako hysterka, ktorej niekto oškrel lak na fáre od bohatého amanta. Aký by to bol hard rock, keby nedal priestor blues? They say I’m mad je prvá pomalšia záležitosť, ale nejaké cukrovinky nečakajte, toto je poriadne korenené žrádlo. Vrcholom albumu je Life goes on, dvanásťminútová smršť, z ktorej srší záľuba v ostrovnom rocku konca 60. rokov, a je to práve táto skladba, ktorá zo mňa spravila závisláka a blázna do Toad. Temnota, ktorá väčšinu temných pánov z rôznych fantasy románov a rozprávok (Sauron, Voldemort) posiela kamsi na slnečnú stranu reality, svojimi hustými rifmi a zmučenými tónmi umorí aj koňa, nuž clivá (azda jediná na albume) medzihra v tichom prevedení pôsobí ako čestnosť v politike a budete nad ňou neveriacky krútiť hlavou ešte dlho potom, ako doznie. Geniálne! Pig’s walk nezaostáva ani o piaď, je to skladba s efektom morovej rany v krajine i časoch, kedy sa za hygienu považovalo umývanie raz za rok v najbližšom potoku. Dlhočizné gitarové sóla, basa lámajúca všetky rekordy v narážaní prílivových vĺn na nič netušiace útesy, do toho ostré bicie s čo najviac šumiacimi činelmi (nechýba sólo), fakt neviem, ako lepšie opísať toľkú nádheru neviazaného ničenia uhladenosti a sterility. Práve cez túto vec som skupinu objavil. Záver albumu patrí akustickej skladbe The one I mean. Spevák doteraz melodramaticky chripel, tu však vytasil jemné a citlivé farby, ktoré vôbec neznejú zle.

Ako bonus Japončíci prifarili singel Stay/Animals’ world. Kým prvá menovaná záležitosť je perfektný hardrockový počin, druhá je viac citlivá, hoci ani teraz sa nedá baviť o nejakej mäkkosti, je to husté ako ropa a rovnako sa to aj vyfarbuje.

Kašlite na nejaké umelecké oblbovanie, toto je salva ako z dela do srdca hardrockového fanúšika!

» ostatní recenze alba Toad - Toad
» popis a diskografie skupiny Toad


Ram Jam - Portrait of the Artist As a Young Ram
2013-10-17

Ram Jam / Portrait of the Artist As a Young Ram

3 stars

Kým prvý album skupiny Ram Jam mal v sebe určitý prekvapivý potenciál (Black Betty, High steppin’), pokračovanie s galerijne zameraným názvom Portrait of the artist as a young ram sa orientuje na čoraz neúprosnejšiu dobovú vlnu bez nejakých vybočení.

Stále je to v podstate gitarový hard rock, ako dokazuje hneď úvodná vypaľovačka The kid next door s ostrými sólami, ktoré potešia hlavne v záverečnom gradovanom refréne. Na prvom albume nebolo po baladách ani pamiatky, túto marketingovú chybu nahrádza skladba Turnpike. Pravda, darí sa jej to iba spolovice, rýchlejšie refrény sú prítomné a celkovo z toho dosť cítiť koniec 70. rokov. Plus tu znie klavír, na debute vec nevídaná-nepočutá. Wanna find love utešene južansky rockuje, Just like me víta novú vlnu obťažkaného metalu, o Hurricane ride nevraviac. Niečo pre masy núka Saturday night, metlákom je určená kovová smršť Runaway runaway a zeppelínistom sa určite zavďačí posadená rifovka Please, please, please (please me), ktorá je prekvapivo krátka. Metalicky zaodetý kúsok Gone wild dopĺňa ešte posledná skladba albumu Pretty poison a s kapelou Ram Jam je šlus.

Albumu chýba tá nasekaná atmosféra z debutu, ktorá z každej skladby spravila lego. Oproti tomu viac tlačí na pílu, gitary režú priestor s vervou mäsiarov pred záverečnou, celý je strašne prierazný, ale to je všetko. Rozhodne sa však dá počúvať.

» ostatní recenze alba Ram Jam - Portrait of the Artist As a Young Ram
» popis a diskografie skupiny Ram Jam


Ram Jam - Ram Jam
2013-10-17

Ram Jam / Ram Jam

3 stars

Ram Jam pozná asi každý, kto kedy zavadil o rockovú hudbu, pretože skladba Black Betty okupuje dodnes rôzne kompilácie z tých rokov sedemdesiatych, o rôznych classic, essential a iných rock bestofoch nevraviac. A právom.

Black Betty v podaní kapely je jednoducho diabolská jazda, gitarový hard rock naporcovaný doslova do mnohých úsekov, ktoré na seba akoby ani nenadväzovali, ale ako celok to nielenže funguje, ono je to brutálne peckovité! Stopkovitá posadená skladba Let it all out vďačne rádiovo pospevuje, ale inak je to čistokrvná hardrockovica, aké neradno ignorovať. Rolišovský kúsok Keep your hands on the wheel ma až tak neberie. Južanské boogie Right on the money, to je už iná pesnička. Ďalšia spevná rádiovka All for the love of rock’n’roll si to v pohode odbije a nastúpi numerická vecička 404. Mierne sa kolíše, mierne sa mračí, rozhodne sa radí k vrcholom tohto albumu. Zaujímavé allmanovské gitarové trilkovanie opantáva milú inštrumentálku High steppin’, ktorá je opäť nakúskovaná ako omrvinky zo zmäknutého chleba trúsiace sa z pusy triaškou postihnutého starčeka. Ďalší Rolling Stones, ďalšia komercia, to je Overloaded i Hey boogie woman, ktorá, už z názvu, prináša trošku toho boogie. Záverečná „Jaggerovka“ Too bad on your birthday už nič svetoborné nedodáva a je koniec.

Desať skladieb s unifikovaným trvaním tri aj čosi minút sa počúva samo, nuž nemôžem inak, ako vyhlásiť – dobré. Plus je tu jeden nesmrteľný song, čo sa nepodarí každej skupine.

» ostatní recenze alba Ram Jam - Ram Jam
» popis a diskografie skupiny Ram Jam


Blues Creation - Demon & Eleven Children
2013-10-02

Blues Creation / Demon & Eleven Children

4 stars

Keby nebolo progboardu, moje zoznámenie s japonskou bluesrockovou kapelou Blues Creation by neprebehlo alebo prebehlo ktovie kedy. Náhodným zakúpením albumu Demon & eleven children som aspoň okrajovo pričuchol k tej oblasti japonskej kultúry, ktorú som donedávna veľmi nepoznal, a síce k rockovej hudbe. Nie, že by som ju teraz dajako ovládal. Pamätajúc si miestnu gunslingerovu recenziu som bol veľmi zvedavý, aké hrubočizné čudo na mňa vybafne. Už len z obalu má človek dojem, že to bude čosi démonické...

Album má presne osem skladieb, čo je na platňovú éru priam optimálny počet. Po nejakých tých výbuchoch nastúpi ťažkotonážny gitarový rif a je jasné, že nielen skladba Atomic bombs away bude záležitosťou pre vyznávačov drsných polôh, ktorým nejaké tie obete pri Hirošime nespôsobujú nieto zlé sny, ale čo i len mierne pozdvihnutie obočia popri čítaní novín pri obede. Gitarista Takeda jasne kraľuje, kým rytmika sa viac-menej potáca v jednoduchosti (kde je krása, asi toto príslovie majú aj v krajine vychádzajúceho slnka) a spevák má vskutku originálny anglický prízvuk (ehm, nech žije diplomacia). Harmonikové intro odznie a vystrieda ho rýchla bluesovka Mississippi mountain blues. Sóla sa chopí nielen akustika, ale i elektrika a bokom neostáva ani harmonika, nuž si fanúšik neprekonaných sól príde na svoje. Určite poteší aj jedna medzihra, ktorá sa ozve na úvod a na záver celého predstavenia, kým sa v outre zasa chvíľku lenivo zaharmonikuje. Och, ale čo to! Divoký nástup Just I was born si počína ako neriadená strela na afganskom pohraničí, konzumné masy spoľahlivo hubí a účinok pesticídov na otravných škodcov si udržuje aj posadená sloha, ktorá je prekladaná besnými sólami. Japončíci asi počuli tvorbu Love Sculpture, pretože sa tu zjaví aj kúsok z Farandole. Tempo neuviazaného tátoša, ktorému práve vypálili do slabín majetnícku značku, nasadí úvodná gitarová vyhrávka blues rockového baladického kúsku Sorrow. Takéto skladby sa už dnes nerobia a je to škoda. Že to celé miestami znie ako Neil Young & Crazy Horse (Down by the river) vôbec neprekáža. Krátke pospávanie vo One summer day vystrieda krátky gitarovo prebujačený kúsok Brane Baster. Takeda odniekiaľ vylovil kvákadlo a veselo si zakvílil. Zároveň pridal aj za priehrštie hustých rifov, celá skladba tak pôsobí ako sekaná a aj tak chutí. To už nie je ani blues rock, to je hardrockový mlynček na mäso s tupými čepeľami, ktoré trhajú a drvia, než aby milosrdne mleli. Podobne je na tom najlepšia skladba na albume, smrtiaca a jedovatá pecka Sooner or later. Spevák doviedol k dokonalosti svoj prízvuk a celá kapela pôsobí ako Led Zeppelin krížený s Mansonom. Titulný song Demon & eleven child si vyárendoval posledné miesto v pelotóne, ale neznamená to, že by sa majster sveta v konzumácii hamburgerov omylom prihlásil na newyorský maratón. Naopak, je to brutálna jazda frankenštajnovsky polátaných pasáží, z ktorých srší nespútaná muzika, ktorej by nálepku „pop“ nedodalo ani spojené úsilie niekoľkých súčasných boybandov. Ich protagonisti by najskôr zamdleli a následne v ťažkých bolestiach pošli tam, kam určite nepríde pravoverný rockový fanúšik, a to ani keby priveľmi hrešil.

Takže, aby som to zhrnul, priškvarený bluesrock bez zbytočných vznešených umeleckých prejavov s kyselinou namiesto ozvučenia gitary môžem vždy a všade. Len na ten prízvuk si stále ešte zvykám.

» ostatní recenze alba Blues Creation - Demon & Eleven Children
» popis a diskografie skupiny Blues Creation


Brainbox - To you
2013-10-02

Brainbox / To you

4 stars

Brainbox mi odporučil otec, lebo Akkerman a Lux. A tak som niekedy dávno kúpil CD To you, čo bola pôvodne dvojplatňa z roku 1972, ktorá núkala prakticky všetky single do konca roku 1971 a takmer kompletný debutový album. A že to za to stálo, to mi môžete veriť.

Kapela v podstate ponúka štyri polohy. Hard rock silno nasiaknutý Deep Purple sa vyzúri v skvelom vypaľováku Virgin i v rovnako nasrdenom kúsku Amsterdam, the first days. Kým Akkerman i jeho nasledovníci prinášajú jednu sólovú smršť za druhou, Lux má brutálne zachripený hlas a zvláda i „gillanovsky“ jačať, skvelá kombinácia! Aj v posadenejších a bluesovo načuchnutých piesňach typu To you cítiť ten správny ťah na bránku, ktorý tak dlho absentuje v slovenskom futbale. Hutné rify kapele šli, nasekaná drsňárňa Doomsday train je toho dôkazom. A keď už treba byť baladický, je tu rozochvená gitarová inštrumentálka Mobilea alebo naliehavá (a teraz sa nebavím o posteľných scénach) citlivka Good morning.

Druhá poloha je čisto bluesová, prezentovaná hustým gitarovým kúskom Sinner’s prayer, vrcholne geniálnou skladbou Dark rose núkajúcou to najlepšie z Roryho Gallaghera (myslené nadnesene) a ešte aj s hosťujúcou „tulláckou“ flautou... Klavírne slimačie blues Woman’s gone je presvedčivé ako policajti po dvanástich hodinách výsluchu, svižné záležitosti Baby, what you want me to do a So helpless zasa pôsobia ako delikventi na úteku.

Kapitolou samou o sebe sú dva covery. Notoricky známa záležitosť čiernych speváčok, a síce Summertime, sa pýši hard rockovým kabátom, prierazným rifom a v neposlednom rade namakaným vokálnym prejavom, zabudnite na brčkavé precítené „Džoplinky“, tu sa priamočiaro buráca, chrčí a piští, bomba! Naopak, Scarborough Fair je tak krehká záležitosť, že pri nej ani nedýcham, aby sa neroztrieštila. A tá flauta, ten zachripený hlas!

Napokon sú tu nejaké tie paberky z každého rožku trošku ako psychedelicky opradené temer country Cruel train, akusticky podfarbená záležitosť Down man, čistý hendrixovský slaďák Between alpha and omega, melodická rádiovka The flight, ďalší slaďák The smile, čosi akustické s názvom Reason to believe a v neposlednom rade gradujúce psychedelické rockovanie s názvom Sea of delight.

Zmes dvadsiatich skladieb pokrýva síce aj debutový album, avšak niektoré skladby sú už spomínané singlovky. Rozdiel je markantný hlavne v naposledy menovanej Sea of delight, tu trojminútovej záležitosti, pričom na albume sa nachádza viac ako štvrťhodinová verzia.

Celkovo je to parádna doska výbornej gitarovej hard rockovej kapely, neprekáža mi ani mierne nedokonalý zvuk (moje CD vzniklo v roku 1988). Zároveň je to povinnosť aj pre zberateľov radových albumov Brianbox, pretože väčšina singlov nie je ani v bonusoch na cédéčkách a veru stoja za to.

» ostatní recenze alba Brainbox - To you
» popis a diskografie skupiny Brainbox


Chariot - Chariot
2013-10-01

Chariot / Chariot

4 stars

Sú albumy, ktoré v obchode, keď sa tak prehrabávam ponukou, zaujmú a ja neodolám. Americké trio Chariot ponúklo hneď niekoľko lákadiel. Pirátsky label Radioactive Records sa špecializuje asi na tie najmarginálnejšie albumy, aké kedy boli vydané, navyše predovšetkým niekedy na prelome 60. a 70. rokov. Kapela na zadnej strane obalu vyzerá ako typická parta chuligánov, ktorí by v škole oblažili nejednu učiteľskú sekeru, nuž by to ani hudobne nemuselo byť márne.

Dielo pomenované konzervatívne (po kapele, ale neverím, že toto by som sem mal písať pre kohokoľvek) – Chariot – vyšlo v neurčitom roku (1968 alebo 1971, vyberte si) a pýši sa hneď deviatimi skladbami. Spevný blues rock s typicky americkým zafarbením je korunovaný skvelým Kaplanovým hlasom, Yolanda Jones je tak skladbou, ktorá sa môže pokojne prezentovať v médiách, a predsa si zachováva istú presvedčivosť a autenticitu mimo komerčné kalkulácie, tak typické pre posledných tridsať – štyridsať rokov. Väčšina skladieb je prívetivá, nejaké nástrojové exhibície aby človek pohľadal, ale rozhodne sa nejedná o nejaké amatérske chrčanie, album prekvapuje sebavedomým prejavom, ktorým inak oplývajú iba diktátori, synáčikovia multimilionárov a nevedomí hlupáci, čo sa radi strápňujú vševedkovstvom na internetových fórach. You let me love you je skvost, v ktorom sa sólo odohráva v duete s unisono vokálmi, Gamblin' man sa z nesmelého úvodu vyliahne do podoby posadeného bluesrocku. Samozrejme, sedí v kolieskovom kresle a vcelku nezadržateľne si to šinie vpred. A aby toho nebolo málo, časť sólových kreácií si uzurpovala basa, mňam. Aj keď to nie je úplne presné, mám z tejto kapely pocit ako u Free. Balada The war is over je jednoducho božská, bluesová veselka Home wreckin' mama plynie ako po masle, podobne ako spevná rockovica Hey people. Aj skladbu Variety woman si rýchlo osvojí každý, dokonca aj zbor arytmických krepáňov. Hard rocková rifovka Got to be a lover poteší nejedného odporcu hladkých prejavov, no a záverečný kúsok Poor man blues má tiež skôr hard rockový výzor, tempo je husté ako asfaltové jazierko a traja hráči sa vyšantia, čo im hrdlo ráči (a ráči im s kapacitou ťažkých alkoholikov).

Dobrý album gitarového tria so zachrípnutým vokálnym kúzlom, ktorému za jeho nenásilnú prívetivosť pridám jednu hviezdu v miestnom bodovacom systéme.

» ostatní recenze alba Chariot - Chariot
» popis a diskografie skupiny Chariot


Point Blank - The hard way
2013-09-18

Point Blank / The hard way

4 stars

Štvrtý radový album skupiny Point Blank nazvaný The hard way vyšiel v roku 1980, ale niet to moc poznať. Navyše, je čiastočne koncertný.

Príjemný hard rockový rif otvorí album, Turning bag má jedinú chybu, „spevný“ refrén. Podobne titulná skladba The hard way prekvapuje príjemným južanským boogie. Až od On the run sa do prejavu vkráda funky, gitaristi však ostro protestujú zaradiť sa ku komercii, a tak sú ich sóla fajnové. Nastupuje koncertný záznam, cover Deep Purple zvaný Highway star, na tom sa nedá nič pokaziť. Spevák, obvykle chrapľavý, užasne jačí, vokalisti suplujú v refréne Gillana, je to vrchol albumu. Rock’n roll soldier je komerčnejšie ladená južarina, podobne ako Guessing game. Ďalší koncertný kúsok je bluesový, Wrong to cry sa nikam neponáhľa a je to dobre. Záver patrí (opäť naživo) dlhočiznému besnému rokenrolu Thank you mama aj s basovým sólom v rámci predvádzačiek. Dokonalé!

Vo všeobecnosti ide o výborný album. Po Airplay je to zlepšenie.

» ostatní recenze alba Point Blank - The hard way
» popis a diskografie skupiny Point Blank


Point Blank - Airplay
2013-09-18

Point Blank / Airplay

3 stars

Koniec 70. rokov južanskému rocku neprial. Lynyrd Skynyrd sa zrútili do močiarov a s nimi symbolicky skončila aj najlepšia éra tohto štýlu (i keď sa Molly Hatchet snažili a od 90. rokov južarine nemožno uprieť renesanciu).

Južanské boogie Mean to you Queenie je zdanlivo presne také, aké má byť, pozornejší poslucháč však zaznamená posun k sterilnejšiemu zvuku. Úplne vypuklo sa to prejavuje v odporne dobovo rádiovej popovke Two time loser, z ktorej sa dá počúvať akurát sólo. Bože, Foreigner časy mi fakt lezú krkom. Klavírna balada Shine on v nastolenej orientácii pokračuje, i keď je celkom počúvateľná. Klávesy, ktoré v doterajšej tvorbe nehrali prakticky žiadnu rolu, tu prepočuť nemožno. Rýchle boogie Penthouse pauper by mohlo byť fajn, ale vyslovene hnusné refrény (a kúpeľňový sound) však zabíjajú celkové vyznenie. Namakané gitarové sóla našťastie dojem naprávajú. Nechce sa mi furt opakovať, a tak si buďte istý, že album skôr sklame sedemdesiatkarov a môže potešiť osemdesiatkarov. Hoci skladby nie sú zlé, produkcia v tomto prípade pácha významnú časť výsledného dojmu. Za najlepšiu skladbu považujem rýchlu boogie záležitosť Louisiana leg, nemá chybu. Rovnako sa vydarila skladba s hromovým názvom Thunder and lightning.

Odklon od predchádzajúceho blues-hard rockového obdobia smerom k dobovej komercii chápem z pohľadu živiteľa rodiny, ale umelecky ho nemienim akceptovať nikdy. A bude horšie.

» ostatní recenze alba Point Blank - Airplay
» popis a diskografie skupiny Point Blank


Point Blank - Second season
2013-09-18

Point Blank / Second season

4 stars

Kde debut skončil, začína druhá sezóna. Zmes rýchlejšieho (Part time lover) i pomalšieho blues (Back in the alley, dokonca zaznie i harmonika) sa mixuje s južanským boogie (Rock & roll hideaway), country (Stars and scars, v druhej polovici obsahuje táto balada úžasné gitarové dumky), rádiovej prívetivosti (Beautiful loser), baladickosti (Waiting for a change)a hard rocku (Uncle Ned). Mimochodom, práve skladba Uncle Ned by sa chcela pasovať za najlepšiu na albume, keby ju netromfla ešte brutálnejšia záležitosť Tattooed lady. Inak, na krk je dýcha aj tretia „mountainovská“ pecka, skladba Nasty notions.

Second season je príjemne drsný album, ktorý za ešte dravším debutom zaostáva o povestný chlp.

» ostatní recenze alba Point Blank - Second season
» popis a diskografie skupiny Point Blank


Point Blank - Point Blank
2013-09-18

Point Blank / Point Blank

5 stars

Na Point Blank som myslím narazil v časopise Muzikus, kde bol v rámci „Letom gitarovým svetom“ prepieraný južanský rock. Jej názov bol zaradený do tvrdšej odnože tohto širokospektrálneho štýlu, nuž keď sa mi v rukách ocitla prakticky celá dovtedajšia diskografia, okamžite som si ju napálil.

Hustý bluesový sirup s neodmysliteľným slajdom Free man je jednoducho bomba! Spevák chrapčí ako o život, sóla sa odohrávajú v dvojnásobnom tempe a aj keď to nie je práve southern rock, je to žrádlo. Ono hard-blues rock je vôbec hlavnou náplňou albumu, cedí sa cez „blackfootovsky“ drsný kúsok Moving, vyškiera sa z bluesovky Bad bees. Južarinu cítiť predovšetkým v zdvojených gitarových vyhrávkach, občas sa zjaví aj nejaká „žánrová“ puristka ako napríklad That’s the law alebo Lone star fool (asi jediné posadené južanské boogie na albume). Do trojlístka southern rockových klasík sa radí aj záverečná skladba In this world. Pravda, aj južanské balady majú na albume svoje nezastupiteľné miesto. Z Wandering až mrazí, neodmysliteľné zrýchlené sólové pasáže sú priam trademarkom Point Blank. A depkoidný kúsok Distance sa ani opísať nedá. Aby som to zhrnul, jedna skladba je lepšia ako druhá, radosť počúvať.

Debutový eponymný album z roku 1976 je najlepší z celej diskografie kapely. Južania s výrazným príklonom k drsnému blues s hard rockovým fílingom, čo viac si priať. Bomba!

» ostatní recenze alba Point Blank - Point Blank
» popis a diskografie skupiny Point Blank


Perry, John G. - Sunset wading
2013-09-16

Perry, John G. / Sunset wading

5 stars

Basgitarista John G. Perry asi nebude veľa hovoriť masám, hoci sa krátko vyskytol v legendárnej kapele Caravan. Jeho prvý sólový album Sunset wading z roku 1976 sa skladá zo štrnástich kratších skladieb povpletaných do jedného celku (hej, je koncepčný) a stojí za pozornosť. A nielen preto, že sa na albume podieľali takí hráči, ako Michael Giles (bubeník známy z prvých dosiek King Crimson), Geoffrey Richardson (Caravan) alebo špičkový gitarista Carrado Rusticci (talianska kapela Nova). O tom, že Roger Glover (hádam netreba predstavovať) si v jednej krátkej medzihre strihne nejaký ten syntezátor, sa ani nemusím zmieňovať, je to skôr vklad na efekt, než, že by na tom celé dielo stálo i padalo.

N albume prevláda pokojná nálada, pri jeho počúvaní sa človeku úžasne lieta kamsi do ríše fantázie. Strašne mi režú premakané inštrumentálne výkony, ono sa to nezdá, ale aj v pokojnej hudbe je možné „avantgardne“ šalieť. Hoci sa to počúva vyslovene ako celok, nedá mi nezmieniť aspoň absolútne vrcholy albumu. How goes the night mi pripomína to najlepšie z Gentle Giant, navyše, sú tu vskutku namakané husle. Rovnako gitarovo-flautový dialóg v As clouds gather nemá chybu. Skladba nazvaná Storm je jednoducho ťaživá, hustá, depresívna, chaotická a skvelá, to je hádam jasné. Jej plynulý prechod do najrockovejšej skladby Ah well, you can only get wet! pozostávajúcej z gitarového sóla vynikajúco nabudí aj Neprebudeného. Absolútnym vrcholom vrcholov vrcholových vrchárov je skladba Dawn, opäť je to skôr pokojná vec, ale značne canterburská, s mrazivými husľami sprevádzanými mnohými ďalšími nástrojmi v niečom, čo sa rozhodne nedá nazvať tuctovým. Prvky džezových periodických sústav v niektorých skladbách (Morning song) prepočuje iba hlucháň, výborne dopĺňajú pestrú paletu žánrov i nálad na albume. Fusion smršť Etude hovorí za všetko.

John G. Perry, meno, ktoré mi doteraz nejako zvlášť neutkvelo v pamäti, ma tento rok poriadne prekvapilo. Skupina Gringo a jej jediný album je parádny, sólovka Sunset wading je iná, ale rovnako bravúrna! Pre milovníkov artrocku povinnosť, neváhajte!

» ostatní recenze alba Perry, John G. - Sunset wading
» popis a diskografie skupiny Perry, John G.


Bloomfield-Hammond-Dr. John - Triumvirate
2013-09-16

Bloomfield-Hammond-Dr. John / Triumvirate

2 stars

Album Triumvirate, umelo spáchaný trojicou Mike Bloomfield, John Paul Hammond a Dr. John, som si kúpil relatívne nedávno (niekedy okolo roku 2010). Vydala ho osvedčená nemecká značka Repertoire v digipaku (z roku 2006), nuž som neodolal.

Ako som si ho tak púšťal, do podvedomia sa mi vkrádal zmätený pocit, čo to, dopekla, je? Desať bluesových skladieb s neprepočuteľnou prímesou funky (Cha-dooky-doo a množstvo ďalších) som často ani nevnímal, akoby sa strata pozornosti predávala grátis k nosiču. K dobru má toto dielko máločo, možno niekoľko štandardných kúskov, ako napríklad posadené blues Just to be with you, vydarené spevné funky Sho bout to drive me wild (navzdory žánru je to vrchol albumu), klasika Rock me baby (kde sa naopak gitara ozýva v miere pre toto dielo netypickej, a teda hojnej) alebo zabahnené blues Ground hog blues. V niektorých skladbách sa vôbec nesóluje (It hurts me too)! Dobre, skladby sú rutinné a nezaujímavé, čo ďalej? Nanešťastie, ani inštrumentálna stránka nie je práve výnimočná. Žiadne sólo nemožno zaradiť do kategórie zapamätateľných, navyše, mám neodbytný pocit, že sa nikto z hlavných protagonistov nechcel drať dopredu, nieto ešte, aby si v nejakých tých dialógoch pekne svorne zatrilkovali. Najlepšie z toho vychádza Hammondova harmonika, ktorá spestruje nezáživný prejav aspoň v tých zopár bluesovo čistejších kúskoch.

Celé dielo pôsobí strašne unaveným dojmom (toto sa nedá zmerať, je to čisto o pocitoch). Niektoré albumy ma hold sklamú. A to aj v prípade, že sú plné neporuchových osobností. Toto dielo sa síce dá vypočuť, ale chápem, že ho ani jeho protagonisti nevelebia. Niet veľmi čo.

» ostatní recenze alba Bloomfield-Hammond-Dr. John - Triumvirate
» popis a diskografie skupiny Bloomfield-Hammond-Dr. John


Ellison - Ellison
2013-09-13

Ellison / Ellison

4 stars

Ellison, kapela kdesi z Kanady, ktorej jediný album vyšiel v roku 1971, mi do oka padla kdesi v Roxy (obchod v Bratislave), kombinácii Gear Fab Records a roku vydania nešlo odolať.

Klop, klop, klop! Zvuky z drevenice postupne nahradí hardrocková gitarová vyhrávka a narifovane si to odšliape úvodná „killerina“ Unchanged worlds. Chrčiaci vokalista by určite pritiahol pozornosť zdravotnej pohotovosti, k prieraznému hard rocku sa podobné skapínanie hodí. O nič menej nástojčivo nepôsobí aj mierne precitlivená hrmotačka Seal a beam bow. Perspektívne pomenovaný kúsok Satanic mieša v kotli všetky šmirgľujúce ingrediencie, z ktorých sa rodila tá najškrípavejšia rocková hudba, radosť počúvať. Winter slutch nezaprie skladateľské ambície, je to vlastne balada. Podobne ako vybrnkávaná vyplakávačka Strawberry pain. Mám tieto melancholické polohy s pocitom ukrutnej straty v hlase rád. V dojení slzavých údolí pokračuje aj Untruth story, slaďák, ktorý sa v medzičase premieňa na poriadne vtieravú hlukovú stenu. Záver albumu patrí rúcaniu bariér, Freedom sa za sprievodu gitarového vybrnkávania a občasných odfukovaniach harmoniky tvári ako protest song, obsahuje prekvapivo citlivé gitarové sólo a to je všetko. Ak nerátam to ukončujúce vŕzganie.

Nemôžem si pomôcť, ja mám tieto neokrôchané jednoalbumovky spoza Veľkej mláky rád. Aj keď majú sotva pol hodinu.

» ostatní recenze alba Ellison - Ellison
» popis a diskografie skupiny Ellison


Harlis - Harlis
2013-09-13

Harlis / Harlis

3 stars

Nie každá kapela má ambíciu ostať zabudnutá, aby ju pár plesnivých dedkov velebilo ako ťažký underground. Niektoré ostanú zabudnuté, aj keď sa vtierajú masovému publiku. Ako nemecká kapela Harlis. Snaha o komerčný úspech je citeľná z každej noty eponymného debutu, ktorý teraz trošku ohovorím.

Album obsahuje osem skladieb, nevtieravo plynú, či už svižne (BMW) alebo pomalšie (Free).Všetko je podriadené vysielaniu v rádiách, nuž zvuk je uškrtený, aby sa náhodou nejaká citlivá duša nevyľakala. Je to škoda, ale rozumiem hudobníkom, ktorí by najradšej z hudby aj vyžili. Stále sa bavíme o polovici 70. rokov a o rocku, takže sa netreba hneď báť. Tradične spievajú všetci a poriadne nikto (i keď sem-tam sa zadarí, napr. chrapľák v jemne funky a nejemne hard rockovej skladbe Runaway a pod.). Ešte aj koncertné bonusy z reunionu sú odohrané štandardne.

Napriek výhradám má dielo aj pozitíva. Hlavne sólové gitary, vplyv Jane je neprepočuteľný, nuž je každé sólo radosť prežívať. Vyzdvihnúť nejaké skladby je ťažké, ale keby som mal nôž pod krkom, volil by som jemne funky a nejemne hard rockovú pecku Runaway alebo naliehavú slimačiu záležitosť Bells of Bothfeld, prekvapivú inštrumentálku vymykajúcu sa bežnej komerčnej produkcii (strašne moc mi pripomína to najlepšie od už spomínanej veličiny Jane). A do tretice je vrcholom aj záverečná balada Married love so sólovým južanským "freebirdovským" zrýchlením.

Obyčajný album obyčajnej kapely. Občas však dobre padne aj troška normálnosti, všakže?

» ostatní recenze alba Harlis - Harlis
» popis a diskografie skupiny Harlis


Fields - Fields
2013-09-13

Fields / Fields

4 stars

Pri nákupe CD neznámej kapely často kuknem na obal, pohľadám rok vydania a prípadne preletím nejaký popis, aby som aspoň tušil, čo by to malo byť. Na obale Fields sa skvie označenie „US power trio“, rok vydania 1969, ak si myslíte, že som nad tým musel nedajbože dumať, tak vedzte, že podobné diela rovno zhrabnem, zaplatím, zbalím a utekám k najbližšiemu prehrávaču, aby som si ich pustil.

Kyselina v rozkvákanej gitare, dunivé vlnobitie basy, „idiotsky“ jednoduché bicie a k tomu snaha o rázny spev okorenený občasnými akože tenkými vokálmi, to je hudba kapely Fields. Od úvodnej pecky Elysian fields až po záverečný celostranový bluesový hurhaj Love is the world dostávate jediné – hrmotiacu hard rockovú muziku amerického strihu (so štipkou soulovej atmosféry v pár skladbách). Kto to má rád, bude v extáze. Snaha o spestrenie doviedla trojicu k niekoľkým absurdným momentom (perkusie v posadenej skladbe Bide my time, vokalistka v Jump on you, klavír v Sun would set). Vrcholom albumu je temná lepkavá dávka jedovatého blues rocku Take you home, takéto skladby sa dnes už nerobia.

Výborný rachot bez zbytočných kompozično-prezentačných omáčok, čo dodať. Azda iba toľko, že zvuk chripľavej gitary z konca 60. rokov je neopočúvateľný.

» ostatní recenze alba Fields - Fields
» popis a diskografie skupiny Fields


Gringo - Gringo
2013-09-13

Gringo / Gringo

5 stars

Ku Gringo som sa dostal toť v lete, v podstate náhodou, CD spod pultu vytiahol stály zásobovač mojej zbierky a keďže som krátko predtým robil profil G. Perryho pre Progboard, neváhal som ani sekundu.

Nádherná melodická skladba Cry the beloved country v sebe nechala vyrásť niekoľko nadžezlých klavírnych vyhrávok, počuť, že kapela bola zdatná a nevyhýbala sa monumentálnejšiemu prejavu, čo je mi sympatické. Speváčka dodáva celému vyzneniu príjemné zafarbenie, hoci sa tu nebavíme o Renaissance. I’m another man má rádiový šesťdesiatkový nádych, ale počúva sa dobre. Ráznejšia hard rocková záležitosť More and more si udržuje všadeprítomnú melodiku, ktorá je ozdobou celého albumu. Samozrejme, nejaké tie medzihry a spomalené podmanivé pasáže nesmú chýbať. Ono sa to dá písať ako cez kopirák, každá ďalšia skladba z celkového počtu deväť je poslucháčsky prívetivá, obsahuje nejaké tie kontrastné pasáže a vokálna stránka patrí k preveľkým kladom prezentovanej hudby. Vrcholom albumu je skladba Gently step through the stream, obsahuje zložitejšie dravé motívy, sofistikované spievané pasáže s folkovým nádychom, a vôbec, je to bomba. Podobne geniálnym kúskom je košatá šprintérka Moonstone.

Obidva bonusy dokazujú, že kapela mala na to, aby zaujala aj širšie publikum, čo sa však nestalo a dnes po nej pes neštekne. Škoda.

Toto je dokonalý príklad jednoduchšej artrockovej hudby s dôrazom na rock. Pre mňa ide o jedno z najkrajších prekvapení tohto roku.

» ostatní recenze alba Gringo - Gringo
» popis a diskografie skupiny Gringo


Finchley Boys, The - Everlasting tributes
2013-09-12

Finchley Boys, The / Everlasting tributes

4 stars

Kúpa naslepo, keď sa jedná o jednoalbumovú americkú hrmotačku? Niet nad čím váhať! Finchley Boys a ich album Everlasting tributes ma presvedčil už zemitým obalom, nešlo odolať. Celkom ma prekvapilo, že na obale je načarbaných osem skladieb a na CD ich je hneď šestnásť. Našťastie, internet dodal názvoslovie a ja tak môžem pokojnejšie spávať.

Nervózny hardrockový kúsok Outcast právom patrí k výkladným kúskom kapelovej
produkcie, tá surová gitara, ten kotoľňový rytmus, do toho rev hladného grizlyho... Echoes remain predstavuje pravý opak. Vybrnkávanie, mrmlanie, melanchólia. Bluesové gitarové sólo bez podpory iných nástrojov (nejaké vybrnkávanie v pozadí nepočítajúc) si uzurpuje Deep throat blues (ťažko povedať, nakoľko má súvis s jednou posteľnou praktikou, o ktorej dokonca terazky beží v kinách celovečerný film). Ďalší drevorubačský hard rock, Restrictions, má všetko, čo od kapiel tohto strihu očakávam, paráda! Suffering servants má podmanivo temné momenty, z I’m not like everybody else vyteká snaha o melodické zanietenie, v momente, keď sa gitara a hlas zladia (ehm, silné slovo) a nástroj začne podkresľovať spev, je to vražda v priamom prenose. Kto by sa vzdialil, všakže. Parádne psychedelické haluzoidné blues Finchley Boys blues pozostáva z kvíliacej gitary, ujúkajúcej harmoniky a jačiaceho spevu, v sumári je to morda z kategórie smrtiacich. Bad when the teardrops falls má až rádiovo vtieravý nádych, ukrutné (a teraz to myslím doslovne) funky mohlo zostať bohom zabudnuté a neprekážalo by mi to. It all ends je ďalší sladkobôľny kúsok, dokonca viachlasne zaspievaný, ktorý však s rádiami moc spoločného nemá. Pokojnejšie (i keď nie pomalé) harmonikové blues Who’s been talkin’ s parádnou swingujúcou sólovou staťou, ktorá veru pokojná nie je, mi reže. Pekná baladická vec Swelling water má emócie, ktorým sa dá uveriť aj štyridsať rokov po jej vydaní, Hooked rázne bluesrockuje a Once I was a boy obracia kormidlo smerom do hardrockových vôd, kde sa plavím rád. Do konca celého cédéčka ostávajú tri skladby, ráznejší „tenyearsafterovský“ kúsok In the morning, klasický bluesový oplodňovák Rock on baby a rovnako orientovaný je aj záverečný počin Colour of my head. Všetky tri internet označil za „bonusy“ a zvukovo je to bieda.

Čo dodať na záver? Zvuk nahrávky je diskutabilný (čítaj hrozný), hudba neotesaná, hold, okamžite som si ju zamiloval.

» ostatní recenze alba Finchley Boys, The - Everlasting tributes
» popis a diskografie skupiny Finchley Boys, The


Sam Gopal - Escalator
2013-09-11

Sam Gopal / Escalator

3 stars

Sam Gopal bola skupina pomenovaná podľa jej frontmana a mňa ku nej doviedol Lemmy z Motörhead, ktorý tam hral na gitare a spieval. Album Escalator z roku 1969 mám v zbierke už dlhšie, avšak počúvam ho zriedka.

Cold embrace celkom presne predvedie, o čom to je. Spoznať Lemmyho spev (ešte taký čistučký, á la Hawkwind), pod ním šumí basa, gitara je kyselinová ako sa na vtedajšiu dobu patrilo a namiesto bicích v pozadí šepocú tablá. Je v tom cítiť aj blues, ale prím hrá psychedélia. Na mojom CD sa nachádza trinásť skladieb, do mdlôb z nich nepadám, ale ani ich nezatracujem. Chápem, že sa album, a teda aj skupina, nejakého komerčného úspechu nedočkala. Mne tam chýbajú bicie, nech si myslí, kto chce, čo chce.

Predsa len vyzdvihnem pár skladieb, orientálne prifarbenú náladovku Grass prekvapivo môžem, rovnako ako bluesovky It’s only love alebo Back door man. O hard rockovom ladení skladby Horse nevraviac. Vôbec je ten singel (Horse-Back door man) svetlým okamihom, vidno, že kapela chcela aspoň trošku navnadiť nových fanúšikov, ktorí by sa gopalovskej psychiatrie inak mohli strániť. Ďalej je tu vydarená titulná skladba Escalator, ktorá sa snaží robiť hurhaj ako rowdies pred zápasom, podobne ako „reallygotme“ kúsok Midsummer night dream. V poslednom rade spomeniem akusticko-elektrický slaďáčik Angry faces, ktorý má v sebe niečo naliehavé a teraz nemyslím rútiaci sa mrakodrap na chlapíka v podzemnej garáži.

Vlastne, ešte je tu aj cover Season of the witch, nič extra, ale táto skladba sa z nejakého dôvodu koncom šesťdesiatych rokov tešila mimoriadnej obľube, nuž táto verzia dopĺňa databázu jej manifestácií o netypickú basovo-tabloidnú podobu (a evidentne tam niekto hrá na bicie a prizval vokalistky).

Ako kuriozita je to fajn, ale nič svetoborné od tohto diela nedostávam. Čím netvrdím, že si ho občas rád nevypočujem.

» ostatní recenze alba Sam Gopal - Escalator
» popis a diskografie skupiny Sam Gopal


Buffalo - Volcanic Rock
2013-09-11

Buffalo / Volcanic Rock

4 stars

Austrálska kapela Buffalo si udržuje kultový status medzi hartusiacimi hard rockovými partiami z počiatku 70. rokov a práve album Volcanic rock stojí na čele diskografie. Určite to nebude iba preto, že má doslova stoporený obal. K cédéčku som sa dostal až tento rok, našťastie ide o typ hudby, ktorú netreba dajako siahodlho vciťovať, nedajbože nad ňou meditovať s Príručkou hudobnej teórie pre snobov po ľavici a s Dejinami estetiky po pravici. Niet o čom.

Gitara čosi vyhrá, nastúpi hrubá rytmika s vstavanými poistkami voči čomukoľvek sofistikovanému, spevák nasadí hrdelný prejav známi z náučných seriálov o Neandertálcoch a tým som opísal komplet celý album v jednej vete, z čoho by mali radosť tvorcovia anotácií. Raz je to relatívne svižné (Sunrise (come my way), Till my death, Shylock), inokedy mátožne posadené (Freedom, The prophet) a v neposlednom rade sa občas zjaví náznak nežnosti (nebrať doslovne, Intro: pound of flesh) . Keďže viac skladieb na albume nie je, nemusím ďalej menovať a ostáva mi iba odporučiť dielo každému priaznivcovi šmirgľovanej rockoviny bez volánikov a kaderí.

Takáto hudba mi sedí.

» ostatní recenze alba Buffalo - Volcanic Rock
» popis a diskografie skupiny Buffalo


Davis, Miles - Bitches Brew
2013-09-10

Davis, Miles / Bitches Brew

4 stars

Na Milesa si pamätám ešte z detstva, vďaka VHS s nahratým akýmsi koncertom, kde mal basáka, čo sóloval ako na gitare. Otec bol z toho unesený, ja som tomu moc nerozumel, tak som čušal. Miles Davis a Bitches brew. Nech som akokoľvek počúval a čítal ódy na tento „prapôvod“ džezrocku, do jeho tajov som sa veru zahĺbiť nevedel. Prvý raz som ho mal požičaný od bratranca niekedy v ranej puberte, ale to som nezvládol a ani nedopočúval. Podobne dopadli aj ďalšie pokusy, frivolný džez jednoducho nie je nič pre mňa. Tento rok som sa vrhol na dopĺňanie medzier vo fusion časti mojej zbierky, nuž som si povedal, že to ešte raz skúsim a album som si kúpil. Vlastne neviem, čo som od toho čakal. Ale dnes som opäť niekde inde ako pred rokmi, nuž som si to celé vypočul a povedal si, hm... A potom som v lete šiel oddychovať k svokre, tak som sa zavrel v izbe a kým sa v horúčavách všetci umárali v záhrade, púšťal som si dokola tento dvojdisk. A strašne sa mi zapáčil. Sadol mi do nálady tak veľmi, že som nadšene kyvkal hlavou, čo sa mi pri džeze stáva asi tak často, ako sa k Zemi približuje Halleyho kométa. Jasné, je to silno psychedelické a o rocku sa moc baviť nemusíme. Keď dielo počúvam v práci, tak mi ani zďaleka tak nesedí. Hold, vyžaduje si pozornosť, sústredenie a špecifickú náladu a rozpoloženie.

Nečakajte rozbor skladby po skladbe. Je to kopa improvizácií bez nejakej jednotiacej myšlienky (i keď nepochybujem, že niektorí myslitelia si tam niečo také nájdu, už ju našli v onakvejších gebudzinách). Čo kvitujem, je rytmika. Bubeníci (hoci rovno dvaja), moc nešpekulujú a keď sa dá, držia značne priamočiare rockové rytmy (čo sa deje najmä na druhom disku a teraz nehovorím o perkusiách).

Sú ľudia, ktorým k extáze stačí pozrieť si menoslov hudobníkov. Bitches brew je v tomto niečo ako svadobná torta. Čo meno, to pojem, čo hráč, to legenda. McLaughlin, Shorter, Zawinul, Corea, White, DeJohnette a čo ja viem, kto ešte. Aha, samozrejme, Davis! V tomto smere som niečo ako vytriezvenec, žiadne meno nezaručuje automaticky skvelý poslucháčsky zážitok. Ale ignorovať takto napráskanú zostavu rozhodne nemožno! A v bonusovej skladbe Feio sa ocitajú ďalší bohovia, Cobham, Moreira...

Keby som mal v lete cez víkend mimo Bratislavy po ruke internet a prístup k progboardu, tak tomu dám bez váhania päť hviezd. Ale nie vždy mi celý tento zvukový experiment sadne, nuž budem opatrnejší. Rozhodne to nie je album pre ľudí, ktorý majú radi jasnú rockovú štruktúru s niečím tak mrzkým, ako je melódia. Je to džez a je to inštrumentálne psycho. Voľte podľa svojich preferencií.

» ostatní recenze alba Davis, Miles - Bitches Brew
» popis a diskografie skupiny Davis, Miles


Khan - Space shanty
2013-09-10

Khan / Space shanty

5 stars

Khan bola kapela, ktorá síce do sveta dieru neurobila, ale na svojom jedinom albume Space shanty ponúkla vyzretú art rockovú hudbu, akej nie je nikdy dosť. Že v nej hrali taký borci ako Steve Hillage alebo Dave Stewart, rozjarí asi iba znalejších, ale to je jedno.

Hneď úvodná skladba Space shanty má taký ten „colosseumovský“ nádych, akurát zabudnite na dychy. Časom sa zjavia aj „zappovské“ ujetosti, však máme čo dočinenia s Canterbury. Sóla sú famózne, ako klávesák, tak gitarista znejú až márnotratne. Klavírne tečúce vody uspávajú jemný spev v nesmierne presvedčivej skladbe Stranded, takto má znieť art rocková dumka, ktorá nie je ani omámená a ani tuctová. Násilne hlasné vpády gitary a gradované medzihry k tomu patria ako úplatok k platu poslanca, nuž si ich tu užijeme hojne. Celý album je v podstate rovnaký. Meditácie, art rockové predo-, medzi- a poza- hry, kompetentné sóla, ktoré nemôžu nepotešiť neprekonaných fanúšikov poradnej rockovej muziky, čo viac si priať. Mixed up man of the mountain prehýri nejakých sedem aj čosi minút a prichádza vrchol albumu, dravá a kontrastná skladba Driving to Amsterdam. Z nej by menej nadaní muzikanti nahrali hádam aj celý album. Zložitá nervózna vyhrávka otvorí najkratšiu skladbu na albume, a síce Stargazers. Je to vcelku spevná záležitosť, rozhodne mi reže. Hollow stone zopakuje doterajšie dianie a je po albume.

Teda, nie tak celkom. Na CD mám aj dva bonusy, napospol nevydané skladby. Break the chains je doslova rádiovka, melodická spevavá pieseň, ktorá neurazí žiadneho „sixtysáka“ až do momentu, kedy sa ozve Hillage a svojim hard rockovým sólom zmetie celú atmosféru niekam pod kolesá žeravého Harleya. Raná verzia Mixed up man of the mountains znie drsne, čo viac si priať.

Space shanty prináša dobovú art-space-rockovú muzičku s vskutku obdivuhodnými sólovými plochami, rozhodne by bola škoda, keby na ňu sadal prach.

» ostatní recenze alba Khan - Space shanty
» popis a diskografie skupiny Khan


Igginbottom - Igginbottom's wrench
2013-09-10

Igginbottom / Igginbottom's wrench

3 stars

Igginbottom je jedna z tých kapiel, ku ktorej som sa dostal nedávno, vďaka Esteric Recordings. Album Igginbottom’s wrench rozhodne nepatrí k medzníkom rockovej hudby, a to ani z pohľadu popularity, predajov, či, nedajbože, uznávania. Obávam sa, že keď už ho niekto spomenie, tak len v súvislosti s tým, že na ňom hrá Allan Holdsworth, dnes už fenomenálny gitarista. Aby som pravdu povedal, keď som CD kupoval, tak som to netušil, jednoducho som pozrel na rok vydania (1969), omrkol logo Esoteric a bolo to. A to je vhodný prístup k celému dielu, nakoľko ide o vydarený raný džezrockový kúsok, bola by škoda upozadniť (iné slovo pre osrať) zvyšné trio hráčov.

Hneď ospalá džezová náladovečka The castle v sólach ukáže, že Holdsworth si rýchlosť prstov trénoval odmalička. Kým minipokec Out of confusion nestojí za zmienku, psychedelicky nadžezlá bosorácka skladba The witch nesmie byť opomenutá. Rovnako sa síce drží dynamicky v pokojnejších vodách, ale vyznenie je nepokojné až až. Nervózne tiky do éteru šíri aj gurmánsky pomenovaná záležitosť Sweet dry biscuits. Kým sa človek spamätá, popri ňom komótne odznie California dreamin’ a psychedelické podhubie lysých hlávok osvieži džezovina Golden lakes. No so sweet dreams upadá do letargie, v ktorej čiastočne pokračuje Is she just a dream?, je to tak silno džezové, že tie rýchloprsté sólové vsuvky človek podvedome očakáva a nie je sklamaný. A v očakávanom duchu sa nesie aj Blind girl. The donkey začne hneď zhurta bubeníckym sólom, čo ma nesmierne teší. Zvyšok je improvizovaný inštrumentálny výplach, radosť počúvať.

Celkovo je album vlastne pokojný a viac do džezu, než do roku, ale to neznamená, že nie je dobrý. Trošku je škoda, že jediný sólový nástroj je gitara, akokoľvek skvelá. Také basové sólo by sa šiklo. Podobne ako viac pestrosti.

» ostatní recenze alba Igginbottom - Igginbottom's wrench
» popis a diskografie skupiny Igginbottom


Kraan - Andy Nogger
2013-09-03

Kraan / Andy Nogger

4 stars

Skupinu Kraan som evidoval až v ére internetu (a teda nie v 90. rokoch, kedy bol u nás v plienkach), doma sme žiadnu platňu a ani pásku nemali. Tuším to bolo na progarchives, kde sa album Andy Nogger z roku 1974 tešil vysokému poslucháčskemu ohodnoteniu, nuž, keď sa naskytla možnosť (a to vďaka jednému dnes už neaktívnemu členovi progboardu), CD skončilo v mojej zbierke.

Klasický model rocku s prímesou džezu, ktorý navodzuje predovšetkým saxofón, dominuje celému albumu a rozhodne ho neprepočujete hneď v úvodnej melodickej záležitosti Stars. Nechýba orientálna vsuvka, etno a world sa k džezu v polovici 70. rokov lepilo ako bezďák na turistov. Otravné, ale nič s tým nenarobíte. Titulná skladba Andy Nogger trošku funkuje, pričom si udržuje poslucháčsky prívetivú tvár, i keď je sloha čistokrvným príspevkom do psychedélie s akýmsi hlasovým recitálom. Rozhodne ma teší, že gitarista je dobovo špinavý, žiadny metrosexuál. Pomalší kúsok Nam nam síce časom naberie rýchlosť vysokohorskej lavíny cítiacej otravných horolezcov, ale aj tak ide o najdžezovejšiu vec na albume. A inštrumentálku. Spevný kúsok Son of the Sun sa pýši rytmom ožratého svadobného sprievodu, čiže sa na ňom človek dobre baví. Inými slovami, miestami je to psycho. Holiday on Marterhorn je košatá inštrumentálka s peknou melódiou, gitarista si schuti zasóluje, ale nebojte sa, dôjde aj na rytmizáciu funkoidných mutantov a priam fusion šantenie, ktoré skladbe svedčí. Podobne ako aj ďalšej onanovačke Home, v ktorej počuť trošku hendrixoidej gitary a nejaký nevábny spev. Záver albumu patrí spievanej skladbe Yellow bamboo. Je svižná, melodická, plná echa, ale aj trošku smutná a v sóle dokonca úplne trafená.

Keď má hudba správne zafarbenú gitaru, prístupnú podobu, neprekáža mi, že je to džez rock. Aj preto ma tento album baví a stojí za hriech.

» ostatní recenze alba Kraan - Andy Nogger
» popis a diskografie skupiny Kraan


Sensations' Fix - Finest finger
2013-08-30

Sensations' Fix / Finest finger

4 stars

K skupine Sensations’s Fix som sa dostal vďaka boxu Progressive Italia Gli Anni ’70 vol. 2, ktorý som si kúpil pár rokov dozadu (vyšiel v roku 2009) kvôli tomu, že tam bol album Locanda delle FateForse le lucciole non si amano piú. Vôbec je táto séria boxov zameraná na albumy, ktoré je ťažko zohnať, v tomto sa nachádzali aj také perly ako tretí album Ibis, Carnascialia alebo Stradaperta (a Roberto Cacciapaglia, aby som bol úplný). Album Finest finger bol mojím prvým (a doteraz posledným) stretnutím s touto skupinou, o ktorej Croce píše, že bola krautrockovo orientovaná. Prvé albumy mali byť silno nemainstreamové, ale tento tu priniesol nielen rozšírenie zostavy o ďalšieho klávesáka, ale hlavne príklon k počúvateľnejším polohám, dokonca sa tu spieva.

Tajuplné vybrnkávanie a neohrabaný spev otvárajú celý album v skladbe Strange about your hands, z ktorej sa postupne vyliahne temná hard rocková záležitosť. Klávesové i gitarové sólovačky tvoria atmosféru ďalšieho potemneného kúsku Just a little bit more on the curve. Ide o inštrumntálku, nikam sa nehrnie, ale rozhodne to nie je slaďák. Aby si aj tvrdí hardrockeri prišli na svoje, je tu vydarená „odpodlahovka“ Yardbirds dream plná gitarových výtržností. Ani tu sa spevu nedočkáme, nuž musí dôjsť ďalšia temnota v podobe vybrnkávanej skladby Map. Strašne dobre sa takéto rozjímanie počúva. Spevná elektronická náladovka Boat of madness plne vystihuje, prečo je kapela občas prirovnávaná k nemeckej elektronickej klasike, ale dá sa počúvať. Lepšie je na tom náročnejšie rozmlátená rytmusovka (nezamienať s jedným sčasným šoubiznisovým Slovákom)The left side of the green, opäť tu máme náznaky melodrámy, hard rockových pasáží, melanchólie a kopy podkresľujúcich klávesov. Vrcholná hardrockovica albumu je vlastne aj titulnou skladbou, Finest finger má v sebe veľký kus poriadne ťažkotonážnych nálad, tak sa mi to páči. Plynulo prejde do záverečných nervydrásajúcich hardrockových sólovaní s priliehavým názvom Into the memory, ktoré sú zakončené dumavejšou dohrou a je to.

Meditačný a meditatívny elektronický hard rock moc často nepočuť, a preto si dovolím povedať, že je to vynikajúci počin, ktorý nemám problém odporučiť hocikomu. Talianska scéna dokáže prekvapiť!

» ostatní recenze alba Sensations' Fix - Finest finger
» popis a diskografie skupiny Sensations' Fix


Charlie Daniels Band - Volunteer jam VII
2013-08-28

Charlie Daniels Band / Volunteer jam VII

4 stars

Nápad narvať na jedno pódium viacero spriaznených kapiel, aby si zahrali spolu i osve skladby, ktoré patria niekomu inému, to bola hlavná náplň takzvaných Volunteer Jam akcií, ktoré organizoval Charlie Daniels Band. Album s poradovým číslom VII sa mi dostal do ruky, nuž sa o dojmy rád podelím s južanskými fanúšikmi.

Charlie Daniels Band celú prehliadku otvára a rovno sa vytasí s nesmrteľným hitom Sweet home Alabama od Lynyrd Skynyrd. Okamžite zaujme pozitívny náboj, životaschopné prevedenie a hromada dychov, ktoré dopĺňajú beztak objemný sound celej skladby. Rozkolísaný „čierny“ kúsok Shakey ground od Delberta McClintona má funky šmrnc a pohodové tempo, s klasickým country ploužákom sa dostaví Charlie Daniels Band s hosťujúcou speváčkou Crystal Gayle. Je to klasické dueto, spevák a diva sa striedajú v slohách a súznejú v iných častiach skladby. Bobby Bare bez obalu čosi zahundre do mikrofónu a spustí vydarený harmonikový bluesový kúsok Marie LaVaux. Jimmy Hall (z Wet Willie) si zvesela zaspieval a odsaxofónoval (Your love has lifted me) higher and higher, čo je extrémne veselá pieseň plná dychov a vokálov a radosti, akoby sa ľudská civilizácia nerútila do záhuby. Molly Hatchet s Farrarom za mikrofónom verne až hrôza pripomenie starý osvedčený hard rockový hit Mississippi queen od Mountain, radosť počúvať. Nasleduje rarita ako hrom, Ted Nugent si s Charlie Daniels Bandom zahral rokenrol Round and round. A ako! Následne sa k usporiadateľovi pridala Dobie Gray a spoločne si odzívajú bluesovo zaonačený slaďák A change is gonna come. Záver patrí ďalšej južanskej hymne, a síce gradujúcej balade Can’t you see od Marshall Tucker Bandu. Pravda, hrá ju Charlie Daniels Band, zato majstrovsky!

Za priehrštie interpretov hrajúcich covery, ktoré ste od nich nikde inde nepočuli, navyše dávka južariny, čo viac si priať. Výborná koncertná kompilácia a zaujímavá raritka pre zberateľov.

» ostatní recenze alba Charlie Daniels Band - Volunteer jam VII
» popis a diskografie skupiny Charlie Daniels Band


Blood, Sweat & Tears - Blood, Sweat & Tears
2013-08-23

Blood, Sweat & Tears / Blood, Sweat & Tears

5 stars

Ak vás náhodou zaujíma, čo je to brass rock, stačí si vypočuť Blood, Sweat & Tears, kapelu, ktorá v roku 1969 priniesla ukážkovú definíciu tejto škatule.

Aj druhý album začína klasicistickou miniatúrou nazvanou Variations on a theme by Erik Satie... a tak ďalej. Perfektná džezrocková smršť Smiling phases však okamžite dokáže, že tu máme bombu. Nie je to iba parádny spev v podaní Clayton-Thomasa, ale aj inštrumentálne výkony, medzihry, úsečné stopky... Nečudo, že tak živelná rocková džezárňa patrí k najlepším momentom albumu. Nasleduje balada Sometimes in winter, aj tu sa kapela nebývalo zlepšila, preč je gýč, pribudla splínová nálada a vydarené dychové sóla. Hneď by som sa uložil na zimný spánok. Z ktorého ma však okamžite prebudí brutálna nálož More and more. Hard rock s dychmi nikdy neznel lepšie! Prériová harmonika zaklína hadov v inak zvláštne rozjarenej skladbe And when I die, ktorá je nielen hravá, ale miestami aj značne monumentálna. Temná posadená skladba God bless the child v bluesovom podkreslení nemá chybu, čo je to však oproti dvom geniálnym hitovkám Spinning Wheel a You made me so very happy, ktoré sú nielen poslucháčsky vďačné, ale predovšetkým parádne zahraté. A ani to džezové dýchavičné sólovanie nenudí. Kto očakáva, že gradovať sa už viac nedá, dostane poriadnu ranu do ksichtu. Blues – part II je „killerina“. Obsahuje kus psychedélie, nechýba výborné bubenícke sólo, kde sú tie časy, keď boli bicie v popredí. Brutálna koláž známych creamovských kúskov ako Sunshine of your love a Spoonful uvedie blues aj so spevom, keďže oboje v prvej inštrumentálnej časti skladby absentovalo. Žeriem to! Koniec albumu opätovne uvedie tie variácie na Satieho a padla.

Na CD mám dva bonusy, koncertné prevedenie More and more a Smiling phases, nemajú chybu.

Blood, Sweat & Tears je názov albumu rovnomennej skupiny, ktorý by nemal chýbať v žiadnej zbierke rockového fanúšika a v historických hudobných análoch čnie do výšin a nie je, takpovediac, v pozadí, ako by sa mohlo z „análov“ zdať.

» ostatní recenze alba Blood, Sweat & Tears - Blood, Sweat & Tears
» popis a diskografie skupiny Blood, Sweat & Tears


Blood, Sweat & Tears - Child is Father to the Man
2013-08-23

Blood, Sweat & Tears / Child is Father to the Man

3 stars

Blood, Sweat & Tears je priam žánrotvorná skupina, debut Child is father to the man vyšiel v roku 1968 a ponúkol toto:

Sláčiky a šialený smiech prinášajú na úvod trošku nezvyklý úvod albumu. Overture však po chvíľke skončí a vystrieda ju jeden z najlepších slaďákov, aký poznám, I love you more than you’ll ever know. Mierne clivý, ohromne vážny, nechýbajú frenetické podmazy dychov, vo vypätých pasážach neprepočuť sláky, k tomu elektrická gitara zvýrazňujúca ústrednú melódiu, vydržal by som to počúvať večne. Žiadna iná skladba na tomto albume už jej kvalít nedosahuje, ale to neznamená, že na ňom niet čo počúvať. Morning glory krátko silno dychavične zadžezuje, aby sa pretavilo do pomerne gýčového slaďáku, kde spevu vypomáhajú hlavne klávesy. A práve spev miestami evokuje Beggar’s Opera (čuj „...to the hobo“), čo je fajn. O niečo dravša skladba My days are numbered je obhádzaná dychmi ako raper zlatom a značkovými odevmi, nechýbajú srdcervúce spievané pasáže plné naliehania, oproti ktorému je predvolebná kampaň iba chabým šepotom v špičke na letisku. Without her je ďalším nažezlým uspávacím prostriedkom, mierne gýčová baladička Just one smile detto. I can’t quit her konečne prináša trošku vzruchu i razancie, Megan’s gypsy eyes pre zmenu presný opak. Skvelá skladba je Somethin’ goin’ on, má príjemný blues rockový náprah. Milá skladba je aj House in the country, nasiaknutá syxtýsovými vokálmi. The modern adventures of Plato, Diogenes and Freud je názov z kategórie bizarných, skladba samotná je typickým BéeSTé slaďákom so slákmi evokujúcimi nejakú muzikálovú produkciu. Záver patrí So much love/Underture, je to energetickejšia balada s fajn vokálmi, a teda príjemný záver albumu.

Bonusy na CD sú presne tri, pričom iba jedna skladba je doteraz nepočutá, a síce Refugee from Yuhupitz (instrumental). Silno džezujúca záležitosť s vydareným hravým otívom, okolo ktorého si všetci zasólujú, škoda, že nebola súčasťou albumu namiesto niektorého slaďáku.

V podstate pokojný album s jednou vskutku výnimočnou skladbou mám rád, je dobrý a občas, keď mám náladu podriemkavať, si ho vďačne pustím.

» ostatní recenze alba Blood, Sweat & Tears - Child is Father to the Man
» popis a diskografie skupiny Blood, Sweat & Tears


Taj Mahal - The best of
2013-08-20

Taj Mahal / The best of

3 stars

Čo nového sa dá ešte napísať o blues? Bluesmanov je ako maku, úžasné, keď vezmeme do úvahy, že ide o jeden z najmenej vynášajúcich žánrov populárnej hudby a to tak, že by nejeden underground popri ňom vyzeral ako dobročinný kapitalista v utečeneckom tábore. V záplave dvanástok napriek tomu vynikajú niektorí interpreti, ktorým príroda nadelila do vienka nielen vyvolenú farbu pokožky (čítaj čiernu), ale aj cit pre hudbu, ktorá nikdy nestála na technike hry. Najlepší z najlepších sa preslávili aj vďaka tomu, že blues je záležitosť legiend. Mýtický bluesman buď pobehoval o polnoci po krížnych cestách s narezaným ukazovákom alebo aspoň vyrábal z kohútov voodoo rekvizity, výsledkom však vždy bolo pekelne dobré blues. Taj Mahal, isto tušíte, patrí práve k týmto šťastlivcom. Netuším, kieho ďasa ťahal za chvost, ale rozhodne neobišiel skrátka a zafúľal sa lepšie ako čert z oddelenia logistiky čierneho uhlia. Krásne to ukazuje táto bestofka s neobjavným názvom The best of Taj Mahal.

Nemá zmysel rozoberať skladbu po skladbe, štandard po štandarde, keď chcete počuť, prečo je Taj Mahal eso, stačí zmieniť pár skladieb, ako napr. harmonikovú drsňáčku Leaving trunk, plantážový kúsok Corinna, pokojnú dumku Take a giant step alebo hoci akustickú story Frankie and Albert a viac netreba. Sedemnásť bluesových skladieb sa počúva samo, ale nič sa nestane, keď si ich vypočujete aj vy. Kvitujem zaradenie dvojice koncertných skladieb, pretože blues je potrebné hrať naživo, živo a snaživo, nie neduživo. Popiskovanie, dychová sekcia, akustické, elektrické, pomalé, rýchle, neviem aké blues, všetko sa tu nájde, takže hajde hľadať!

Vydarený výber v rozsahu neprepchatého cédečka môžem priaznivcom blues iba vrelo odporúčať, ako vstup do bohatej diskografie Taj Mahala poslúži lepšie ako služobník boží zoči-voči hriešnemu pokušeniu a to aj navzdory tomu, že sa zameriava len na prvé albumy niekedy do roku 1975.

» ostatní recenze alba Taj Mahal - The best of
» popis a diskografie skupiny Taj Mahal


Hillage, Steve - L
2013-08-20

Hillage, Steve / L

4 stars

Steve Hillage hrá veľmi peknú melodickú muziku, ktorá sa síce radí k progresívnej canterburskej scéne, ale podobne ako Caravan, z nej bežným poslucháčom neopadajú všetky chlpy, ktoré im ešte nevzala prípadná leukémia. Osobne mám veľmi rád jeden rockpalastový koncert, na ktorom za bicími sedí Clive Bunker, to je slasť nielen počúvať, ale i pozerať, ako sa dá z muziky vytešovať.

Behával som v takom tom pavúkovi, v ktorom sa učí chodiť, keď mi z kotúčaku hrala skladba Hurdy gurdy man a album L. Je to asi prvá skladba, ktorú si z detstva pamätám, pretože som si ju púšťal stále dokola. Dodnes ma z nej opantáva neopísateľný pocit, keď sa ozve jej vzdušná atmosféra. Hillage je skvelý gitarista, nuž počúvať jeho košaté sóla je slasť porovnateľná s vyhlásením výherných čísel v lotérii, ktoré sa zhodujú s podacím lístkom. Čo by to bol za space rock, keby boli skladby krátke. Vesmírne zvuky vyvrhnú na svetlo sveta Hurdy gurdy glissando, psychedelici sa potešia, my ostatní sa priveľmi nevydesíme, znie mäkučká náladička, žiadne psycho pre masových vrahov. Troška toho fusion uprostred rovnako nemá ambíciu boriť brány Jericha, možno tak plážové pieskové hrady, aj to po búrke. Mix jemného narifovaného hard rocku a baladickej vzduchotechniky sa snúbi v Electrick gypsies, spev kastrátov krátko po zákroku prispieva k pokojnému počúvaniu. Hipíci sa nevedeli zbaviť závislosti na indických oparoch počas hulenia marišky, a preto iba neznalého poslucháča môže prekvapiť zariekanie Om nama Shivaya, ktoré však po chvíľke naberie zaujímavé grády. Gitara hrá výrazne a ženský spev kontruje celkom milou polohou, nuž sa mi skladba vlastne páči, hoci sa inak podobným ezoterickým príspevkom do smetného koša vyhýbam ako Kresťan jamám s levmi. A tie sóla sú božské! Najdravším kúsok na albume sa volá Lunar musick suite, má dvanásť minút a všetci artrockeri sa pri ňom budú odbavovať s kadenciou mačiek za jasnej noci. Na záver tu máme pomerne rádiovú skladbu It’s all too much, nečudo, beatlesáci budú určite okamžite doma.

Moje CD obsahuje hneď tri bonusy. Eight miles high je obľúbený cover, dá sa v ňom dlho improvizovať (čuj napr. verziu od Golden Earring alebo Lighthouse), čo Hillage patrične využije. Maui (early version of Palm trees) ponúka pomalšiu gitarovú exhibíciu, no a Shimmer sa vracia k psychedelickému nežneniu bez ostrých kontúr.

Vynikajúci gitarovo orientovaný album, ktorý nie je tuctový a zároveň je znesiteľný aj pre menej odolného poslucháča. Je to môj celoživotný spoločník a takých si treba vážiť.

» ostatní recenze alba Hillage, Steve - L
» popis a diskografie skupiny Hillage, Steve


George Thorogood and the Destroyers - Ride 'til I die
2013-08-20

George Thorogood and the Destroyers / Ride 'til I die

4 stars

Toto bol prvý album, ktorý som od Thorogooda počul. Nič som nečakal a bol som príjemne prekvapený.

Obsahuje trinásť skladieb, ktoré oscilujú (naša monitormi zahltená generácia určite podobné slová určite ocení) medzi boogie (skvelý otvárač Greedy man, nemenej parádny drsný kúsok She’s gone), blues (Don’t let the bossman get you down), rokenrolom (Devil in disguise) a dokonca country (I wash my hands in muddy water). Okrem slide gitary významnú časť soundu dotvára saxofón, vlastná skladba je tu fšeho fšudy jedna (rokec Sweet little lady).

Všetky skladby znejú skvelo, menovať by sa dali rad za radom, cítim sa pri nich ako v Amerike niekedy v 50. a 60. rokoch, stroj času je šuviks. Napriek tomu, vrcholom diela je záverečná a zároveň titulná skladba od Johna Lee Hookera Ride ‘til I die, ktorá zaujme akustickým prevedením a skvelým zastretým hlasom Georgea Thorogooda.

Ride ‘til I die predstavuje šťavnaté sústo poctivej energickej bluesrockovej muziky bez nejakých falošných alebo nepodarených umeleckých zámerov, čo dodať. Album je pozitívny tak, že hocijaký lekársky nález pri ňom pôsobí vyslovene negativisticky (hm, to vlastne pôsobí aj tak). Mám ho rád.

» ostatní recenze alba George Thorogood and the Destroyers - Ride 'til I die
» popis a diskografie skupiny George Thorogood and the Destroyers


George Thorogood and the Destroyers - Platinum
2013-08-07

George Thorogood and the Destroyers / Platinum

4 stars

K Thorogoodovi som sa dostal cez Rockpalast, koncert mal otec nahratý na VHS. Zaujalo ma, že nehrá trsátkom a hoci šlo o kombináciu jednoduchého rokenrolu a nekomplikovaného blues, zachoval som si ho v pamäti (a ešte vyzeral ako Alvin Lee). Časom som si zadovážil aj nejaký album (Ride 'till I die), ale v momente, kedy sme s kapelou Žalman Borothers Band zaradili do repertoáru skladbu Bad to the bone, poobzeral som sa po nejakom dobrom výbere (u Thorogooda je jedna istota, stačí počuť jeden album a počuli ste všetky).

A najväčší hit kapely, Bad to the bone, otvára aj túto kompiláciu. Preladiť, zhrabnúť slide, nasadiť najtypickejší bluesový postup, pridať zajakávanie "B-b-b-b-báád" a je to! Nechýba saxofón, ktorý v tvorbe formácie George Thorogood and the Destroyers zohráva hlavnú úlohu zvukového spestrenia (namiesto klávesov, našťastie). Výberovka inak obsahuje už iba dve autorské skladby, a síce rokenrolovku Born to be bad a vynikajúce pomalšie husté blues I drink alone.

Prevládajú klasiky, rokenrolové preteky á la Chuck Berry (No patricular place to go, Hello little girl, Reelin' and rockin'), či uvoľnená zábavka Treat her right. Na druhom konci je potom bluesová istota (dupavé boogie Steady rollin' man, kotlíková verzia klasiky Willie and the jand jive alebo Howlin' Wolf a jeho Highway 69).

Za najvydarenejšie skladby , okrem úvodného megablues, považujem svieži pomalší rokec Get a haircut a predovšetkým živú verziu skladby Who do you love?, ktorú azda ani nemožno pokaziť a Thorogood ju vynikajúco zahusťuje šramotením po gitarových strunách a škrípavo dopĺňa hlasivkami. Práve túto vec som si z Rockpalastu zapamätal a voľbu výberovky som podmienil jej výskytom.

Celkovo je tu, ako ste si možno všimli, dvanásť kúskov z obdobia 80. a počiatku 90. rokov. Všetky skladby sú plnokrvne zahraté, zvuk nástrojov sa ani len neobtrel o dobové komerčné trendy a tak to má byť. Pozitívna energia je nákazlivá ako chrípka a na rozdiel od nej sa z nej človek nechce vyliečiť. Vynikajúca pohodová muzička, ktorá v nabudenom prevedení oživila amerického ducha 50. a 60. rokov, niekedy mi ku šťastiu stačí málo. Platinum nie je prepchaté CD, ale ponúka všetko potrebné k odpočinku a náhodnému poslucháčovi azda ani netreba pátrať po diskografii.

P.S. Škoda, že George Thorogood neskladá viac vlastných skladieb, tých pár expemplárov nemá chybu.

» ostatní recenze alba George Thorogood and the Destroyers - Platinum
» popis a diskografie skupiny George Thorogood and the Destroyers


Wizards From Kansas, The - The Wizards From Kansas
2013-08-02

Wizards From Kansas, The / The Wizards From Kansas

4 stars

Baví ma nechať sa prekvapovať. Cítil by som sa ochudobnený, keby som ku všetkému pristupoval na základe poznaného a opúšťal ríšu predstáv, očakávaní a fantázie. Že sa pritom človek občas popáli? Že príde o nejaké mince alebo papieriky zvané peniaze? Je tam toho. Ďalší z nákupov naslepo spred pár rokov ma doviedol k skupine The Wizards from Kansas, o ktorej som dovtedy ani len netušil. Amerika a jednoalbumovky z vročenia tisícdeväťstosedemdesiat a čosi od nula do šesť, to je moja obľúbená kombinácia, nuž som sa doň hneď ponoril a... na prvé počutie ma až tak nezaujal, takže som si ho v priebehu času púšťal zriedka. Ale časom som zistil, že keď potrebujem upokojiť, tak je toto dielko tým pravým. Posúďte sami:

Solídny clivý spev využívajúci viaceré hlasy sa vznáša nad akustickou gitarou, po nástupe rytmiky sa priamo v slohe vyhrá kyselinou tepaná gitara a je jasné, že High flying bird je parádna naliehavá skladba. Pravda, nič divoké sa nekoná, čoho dôkazom je aj jemná klavírno-gitarová akustická záležitosť High mister. Napriek tomu sa počúva príjemne. Podobne ako elektrifikovaná skladba 912 ½ mass, v ktorej bubeník dokonca zahrá niečo cez prechody a do toho ide taká tá acidová gitarka, ktorou sa vyznačovala hipisácka sanfranciská scéna. Super. Mierne psychedelická bluesovka Codine sa vlečie ako Križiaci zo Svätého mesta. Ráznejší kúsok Freedom speech je na pomery albumu niečo ako ferrari medzi trabantmi, i keď ani tu sa nevyhneme pomalším medzihrám. Inštrumentálny úvod skladby Flyaway days je najambicióznejším momentom na albume, máme tu dokonca perkusijnú vsuvku. Skladba má presne tú zastretú psychedelickú náladu, ktorá požívačom omamných látok pripadá ako let do oblakov. Smutné akustické balady môžem, Misty mountainside je v tomto priam ukážkový príklad, nejaké perkusie, do toho tichá sólová gitara... Spevná krajinná sixtýsovka Country dawn je vskutku vhodná do rádií. A je tu záver. Zlovestne pomenovaná vec She rides with witches je neuveriteľne pomalá, ale z ničoho nič sa prudko vzopne, milo prekvapí drsné bubenícke sólo a vo freneticky odspievanom konci album končí.

Nič priveľmi divoké, ale zato autenticky a presvedčivo melodické, to je v skratke sumár albumu The Wizards from Kansas, ktorý rozhodne odporúčam hľadačom pokojnejších zážitkov. Hipíci si tiež prídu na svoje. Silné tri hviezdičky sú namieste, dokonca pokojne pridám aj jednu navyše, pretože je to vydarený album.

» ostatní recenze alba Wizards From Kansas, The - The Wizards From Kansas
» popis a diskografie skupiny Wizards From Kansas, The


Web - I spider
2013-07-30

Web / I spider

4 stars

Kým Esoteric Recordings nevydali na CD albumy skupiny Web, tak som o ňu nezavadil. Album I spider som si kúpil prakticky v okamihu reedície, ako tak pozerám na obal, bolo to niekedy v roku 2008. Okamžite si ma získal svojou sirupovou atmosférou, mám chmáry rád.

Odkaz Colossea mixovaný s istou dávkou neuhladenej psychedélie dominuje úvodným desiatim minútam pomenovaným Concerto for Badsprings. Klávesy a dychy sú hlavnými nástrojmi, ktoré sa delia o priestor s Lawsonovým ukričaným spevom. V brutálne džezových medzihrách si pod sólovaním nachádzajú miesto aj perkusie, ktorými sa šestica hráčov obklopila s vervou mamonárskeho zberateľa kultúrnych artefaktov. Hudba je to prevažne vážna, takže človek má pocit, že sa ocitol na Európskom dvore audítorov a nie v zábavnom priemysle. V niektorých momentoch slimačej skladby I spider mám pocit, že aj Joker by podľahol depresii a nechal Batmana, nech sa v tom vyžíva sám. Album sa rozbehne v skladbe Love you, experimentálne sa vyšantí v skvelej inštrumentálke Ymphasomniac, kde každý hudobník dostane svoj priestor, osobne ma tešia momenty, kedy sa dopredu derú bicie a perkusie. Ale aj ten zvyšok je skvelý, miestami priam hard rockový. Záverečná skladba Always I wait je neprekvapivo gniaviaca, v speve sa zrkadlí tlmené šialenstvo, v nástrojoch sídli, ak nie sám Diabol, tak aspoň hojný počet čertov, besov a démonov. Ani ma nemusia pokúšať toto im žeriem aj s navijakom.

Ťažký džez rock, ktorý sa nestráca vo free, ale zato z neho určite vyžije viacero nerozhodných samovrahov, keby potrebovali helfnúť, má u mňa, odporcu Geenpeace, zelenú. Parádne dielo!

P.S. Obidva bonusy sú fajn, koncertné vyhrávanie, bez ohľadu na kvalitu záznamu, ma vždy poteší. A tu rozoznať nástroje bez problémov...

» ostatní recenze alba Web - I spider
» popis a diskografie skupiny Web


Wind - Seasons
2013-07-30

Wind / Seasons

5 stars

K skupine Wind som sa dostal cez požičanie cédéčok kedysi dávno, a teda ju mám napálenú. Značka Second Battle zmizla z trhu, nuž som sa dodnes nedostal k originálu, ale keď sa naskytne príležitosť, nebudem váhať ani sekundu. Debut Seasons je totiž perfektnou ukážkou hard rocku v nemeckom prevedení bez akýchkoľvek psychedelicko-elektronických úletov.

Na debute Wind zaujmú predovšetkým ostré hrany. Od prvých sekúnd What do we do now je jasné, že kapela vsadila na hard rock so škrípajúcimi klávesmi a častými dialógmi medzi spevákmi. Skladby sú väčšinou pomalšie, takmer vždy sa v nich nachádza nejaká tichá, akustická, flautová, či iná medzihra, ktorá sa neváha zjaviť v rámci jednej skladby i opakovane. Že sa občas bude étericky pochrapkávať (Now it’s over), inokedy šmirgľovane melodrámovať (uriášovský kúsok Springwind), a všetko sa to pretká vymykajúcou sa medzihrou (klavírna Romance), musí byť jasné aj meteorológovi s akustofóbiou. Vrcholom hrubozrnného prejavu je skladba Dear little friend, to je americky znejúci gitarový masaker ako z učebnice, spevák chripí ako obeť s čerstvo podrezaným hrdlom, slovom, je to lahôdka. Záverečný štvrťhodinový kúsok Red morningbird predvedie všetko, čo sa už na albume zjavilo a ako bonus sa sem votrel harmonikár z Vtedy na západe. Čo viac si priať?

Tento album milujem. Wind si radím k takým menám, ako Frumpy, Birth Control, Lucifer’s Friend, Jeronimo, Dschinn, I Drive, Murphy Blend atď. Rozhodne sa neokašlete, keď sa na tento album nevykašlete.

» ostatní recenze alba Wind - Seasons
» popis a diskografie skupiny Wind


Wallenstein - Blitzkrieg
2013-07-30

Wallenstein / Blitzkrieg

4 stars

Už je to tak dávno, že si ani nepamätám, kedy to presne bolo, ale raz mi niekto povedal, že existuje akási nemecká kapela Wallenstein a tá hrá hard rock á la Uriah Heep. A tak som začal pátrať a zohnal som si debut Blitzkrieg.

Tvoria ho štyri skladby, pod sedem minút nemá ani jedna a už to o niečom svedčí. Lunetic má takmer dvanásť minút a rockovo orientovaní poslucháči sa veru nudiť nebudú. Gitarista a klávesák si rovnomerne podelili party, pod ich sólovaním sa motá akási rytmika, nie zlá, ale nič, o čom by ste vypisovali ódy, sa nekoná. Hard rock dopĺňajú tu space, tam classical momentky, pokiaľ sa vyžívate v speve a bez Gillanovho jačáku, Plantovho vzdychania alebo Ozzyho fňukania nespravíte ani ň, tak budete sklamaní. Wallenstein sa na nejaké žvatlanie nehrá, zmienená úvodná kompozícia je čistý inštrumentálny maratón plný improvizácií, za ktorými občas prebleskne vedomý zámer. Baladický úvod desaťminútovky The theme postupne naberie na gradácii, zaznie niečo ako klasika, za mikrofónom sa zjaví vylosovaný nešťastník a je jasné, že Nemčúri to majú s vokálnou stránkou ťažké. Hlas „aby sa nepovedalo“ čosi recituje s takým tým snažením sa o melodické mručanie, našťastie, sloha je kratšia ako pohlavný orgán zakrpateného plcha, takže ide hlavne o inštrumentálne prevedenie. Gitarista si hodí nafúkané sólo, keď stíchne nastúpi klavír, ktorý sa tvári, že ho vyslali z anjelských výšin, ale to si je aj tak lepšie vypočuť, takže hajde k skladbe Manhattan project. Tá sa tiež nikam neponáhľa, hoci to nie je práve slaďák. Má takú tú nepokojne temnejúcu atmosféru, z ktorej sa vytešujú priaznivci hororových filmov. Až sa skladba dostane k zrýchľovaniu, je to priam nervák. Bezmála štrnásť minút prefičí ako nič a na záver album núka rýchlovku, ani nie osemminútovú skladbu Audiences. Opäť balada, tentoraz rovno spievaná, asi tak, ako keď si pospevujem v obývačke a viem, že nikto nie je doma. Klávesová medzihra však po chvíľke zmetie tento moment zo stola a prestrie temné hard rockové menu. Koniec síce zopakuje spievanú slohu, ale na veci to nič nemení.

Klasická hard rocková nádielka s minimom vokálov, to je Blitzkrieg. Celkovo mi to pripomína druhý album skupiny Frumpy (štruktúrou, nie, že by šlo o kópiu), dlhé skladby, troška klasiky, improvizácie a nekonečné sóla, azda šlo o nejakú nemeckú dobovú črtu? Každopádne mi to vyhovuje.

» ostatní recenze alba Wallenstein - Blitzkrieg
» popis a diskografie skupiny Wallenstein


Weather Report - Weather Report (1982)
2013-07-26

Weather Report / Weather Report (1982)

3 stars

Po zakúpení Original Album Classics som sa najviac obával eponymného albumu Weather Report z roku 1982. Hádam netreba širšie vysvetľovať, prečo (keby áno, navrhujem prečítať si ešte raz rok vydania). Nedôverčivo som si ho teda pred nedávnom vložil do prehrávača a ...

Prekvapenie sa koná hneď na úvod. Síce funkujúce, ale zato nesmierne živé vyhrávanie dominuje skladbe Volcano for hire. Current affairs zaklína hadov, táto skladba by uviedla do letargie aj Speedyho Ganzalesa. To však neznamená, že je zlá, naopak, je to zaujímavá večernica. N.Y.C. je rozviata štvordielna skladba, funky tep je znesiteľný, výkony hudobníkov brilantné. Dara factor one sa trošku stráca v nerozhodnosti, jednoducho nahodený motív namočený v latino omáčke by chcelo vyviesť do krajiny trpiacej hladomorom, tam by ho azda ocenili. Keďže album ešte nekončí, funkneme tam meditačku When it was now, mŕtvolne plynúcu vecičku Speechless, živšiu „etňárňu“ Dara factor two a bude to. Tak dajako si predstavujem tvorbu tohto diela.

Škoda, že albumu chýba viac energie. Avšak, počul som ho viackrát, než by som sa pôvodne nazdal a už to je dobré.

» ostatní recenze alba Weather Report - Weather Report (1982)
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Weather Report - Mr. Gone
2013-07-26

Weather Report / Mr. Gone

3 stars

V čase, keď píšem tieto riadky, je taký hic, že by aj Afričania uvažovali o využití stredovekého mučiarenského umenia sťahovania z kože. Vlastne, veď majú vlastnú kanibalskú históriu, tak nič. O kanibalizme nepíšem náhodou, album Mr. Gone od Weather Report krásne ukazuje, ako sa z každého štýlu časom stane rutina. A ako progresívne vymedzenie priestoru napokon požerie samé seba. Namiesto hľadania je tu mix džezového podriemkavania, fusion rutiny, dobovej komerčnej zaslepenosti funky, len, aby sa toho predalo čo najviac. Plus sa tu na úvod v miere väčšej ako obvod hrudníka grgolice vlepujú etnické motívy a z toho ja veru nie som nadšený.

Blízkovýchodné zvuky otvoria dlhočizne pomenovanú skladbu The pursuit of the woman with the feathered hat, šokujúco sa ozve aj ľudský hlas, aby bola turbanová haluz kompletná. Vlastne aj africké stepné ókanie sa tu nájde. Slovom, world music komercia ako mraky, ktoré v dnešný bezoblačný horúci deň chýbajú ako soľ v nemenovanej rozprávke. Funky ovládlo aj ďalšie podmazy, je úplne jedno, či sa budeme baviť o skladbe River people alebo hoci o Young and fine. Tá druhá má aspoň trošku džezového rozmachu a dychové sólo je uchu lahodiace (o base nevraviac, Jaco „umí“). Počúvať teplé hudobné motívy v letnej špičke zaváňa masochizmom. Príjemne preto pôsobí halucinogénne opojná meditačka The elders, ktorá uzatvárala prvú stranu platne, čo cédéčko nedokáže napodobiť ani keby ho maskoval Fantomas. Titulná skladba sa k psychedélii prisaje ako pijavica, Mr. Gone je skrátka haluz, ale vďaka za ňu, zdvíha doterajší priebeh deja z prachu vysušenej podlahy. Punk jazz nechá v úvode predviesť sa basáka, kto by tieto onánie pri ištrumentalistoch nezbožňoval, všakže? Inak je to skôr taká všehochuť, ospalá džezová balada strieda nejaké to spomelané vzrúšo. Najlepšia skladba albumu je „fjúžnová“ smršť Pinocchio, takéto niečo by som vydržal počúvať po celé trvanie diela. Záverečná uspievaná uspávanka And then má blízko k džezu, dobre jej tak.

Počiatočný vplyv world vplyvov s funky fusion predstavuje všetko to, čo ma neoslovuje. Preto sa mi album ťažko hodnotí, pre priaznivcov zmienených prejavov sa azda jedná o výborný album, hudobníci sú majstri svojich nástrojov. Je to súčasť krabičky, tak tam ostane kysnúť, nepredpokladám, že si ho budem púšťať veľmi často. Našťastie, druhá strana je prevažne dobrá, a preto tento sedemdesiatosmičkový kúsok ani úplne nezatracujem.

» ostatní recenze alba Weather Report - Mr. Gone
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Weather Report - Heavy Weather
2013-07-24

Weather Report / Heavy Weather

4 stars

Heavy Weather, asi najuznávanejší album skupiny Weather Report, čo vo mne automaticky naštartuje obranný systém založený na zmesi opatrnosti a nedôvery. Obvyklý dovetok o world music tomu nepomáha duplom, nič mi nie je vzdialenejšie, ako latino (teraz samozrejme neriešim rôzne repy, diská či techná). Našťastie, obavy boli v prípade tohto albumu neopodstatnené.

Sofistikované hranie dominuje celému albumu, ktorý ponúka (už tradične) výsostne inštrumentálky a to v počte ôsmych kusov. Hneď úvodná skladba Birdland má priam popový melodický nádych (však ho hrajú dychy), nečudo, že sa z nej stal objekt záujmu más. Inak je to počasnícka klasika, tu sa uspáva (A remark you made, Harlequin), tam sa ráznejšie a funkovo fúzuje (Palladium, Havana) a aby toho nebolo málo, v jednom momente sa dokonca perkusijne vyháňajú zlí duchovia zo savany (Rumba mamá, táto koncertná etnická skladba by mi veru nechýbala). Vrcholom albumu je pre mňa výrazne zbasovaná vec Teen town a v tesnom závese sa na ňu lepí (v letných sparnách to veru nie je práve vďačná vyhliadka) zaujímavá šumivá skladba The juggler.

Džez rock s dôrazom na džez v majstrovskom prevedení rozhodne padne vhod nielen v ťaživom počasí.

» ostatní recenze alba Weather Report - Heavy Weather
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Weather Report - Black Market
2013-07-24

Weather Report / Black Market

4 stars

Black market je najobľúbenejší album môjho otca od Weather Report. Napriek tomu si ho z detstva nepamätám, fusion a Canterbury som prakticky ignoroval až do dospelosti. Keďže ho v Hummelovi mali za odpadkovú cenu, v návale dopĺňania zbierky som si ho vzal, aby som si ho mohol posúdiť takpovediac zo súčasného stavu môjho vzťahu k hudbe ako takej.

Do zvukov trhoviska nastúpi gitara, pridajú sa zvyšní hudobníci a je jasné, že funky fusion má v skladbe Black market zelenú. Napriek tomu si nemožno nepovšimnúť skvelú pulzujúcu basu a mohutné dychové nástupy, oboje je radosť počúvať. Je zaujímavé, že pokojné vyznenie skladby Cannon ball vie byť ozvláštnené nielen očakávanými (priam sladkými) snivými melódiami, ale aj niekoľkými zlovestnejšími momentmi. Nemôžem ako hudobník neoceniť prácu s náladami, ktorá je jednoducho bravúrna. Gibraltar tradične exceluje v nástrojovej prezentácii, teší ma aj to, že nespí, ale riadne šliape a dokonca sa sem-tam tvári, že sa blíži rozhodujúci moment nejakého hororového filmu. Iste, nejaké tie melancholické pasáže sa v takmer osemminútovej inštrumentálke nachádzajú, už ste počuli o modernom džezovom telese, ktoré by dokázalo hrať skladbu v sebazaprení ukazovania, čo všetko zvládne zahrať za minútu? Tradične sa po prívaloch energie preladí na chromú nôtu, a preto je Elegant people skladba s tempom rovným slimákovi s obrnou. To však neznamená, že sa v nej nič nedeje, rytmika jasne dominuje. Three clowns je náladovka, hudobníci trošku zakoketovali s psychedéliou i voľnomyšlienkárskou formou muzicírovania, napriek tomu je to počúvateľná záležitosť. Barbary coast sa priženie s trúbením, ale keďže je to v podstate funky jak mraky, nástrojom v popredí sa stáva basa. Tomuto moc neholdujem, ale uznávam, že je to špičkovo odohrané. Záver patrí spoluhláskovému názvu Herandnu, je to pomerne sofistikovaná všehochuť nálad a plôch, a preto to nie je ani ploché a už tobôž nie bez nálady.

Výborný inštrumentálny album, čo dodať, azda iba: „Určené pre fjúžnistov.“

» ostatní recenze alba Weather Report - Black Market
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Weather Report - Tale Spinnin‘
2013-07-23

Weather Report / Tale Spinnin‘

3 stars

Pôvodne som si tento rok chcel z nostalgických dôvodov kúpiť iba debut kapely Weather Report, ale keď sa cenovo vyrovnal spotrebnej škatuľke Original Album Classics, kde bolo albumov rovno päť, neodolal som. Chronologicky sa v nej po debute nachádza album Tale spinnin’. Z pôvodnej zostavy ostalo len duo Zawinul – Shorter, nuž nečudo, že s pokročilou dobou (rok 1975) sa prikročilo k novej tvári prezentovanej muziky.

Ostalo inštrumentálne zameranie, pridalo sa však rockové vyznenie, a teda máme čo dočinenia s klasickým fusion, o čom poslucháča presvedčí hneď úvodná kompozícia Man in the green shirt. Bicie sú neprepočuteľné, rockovo rytmizujúce, ale aj tak je hlavným sólistom saxofonista Shorter. Verte-neverte, album je v podstate jednotvárny. Lusitanos, Between the things... Jedno je pokojnejšie, druhé dravšie, neprepočuť fusion klišé zvané funky. Badia sa vracia k meditácii, Freezing fire je asi najdravšia skladba albumu, futuristické vesmírne zvuky sa snúbia s rozbehnutou rytmikou, radosť počúvať. Záverečná ospalá dumka Five short stories by odradila od prejavov agresivity aj pitbula, album tak končí pomerne do stratena.

Pár rokov od debutu je tu album Tale spinnin’, ktorý dokazuje, že kapela sa vydala v ústrety dobovému fusion a rozhodne jej to sekne. Stále je to však dielo prístupné skôr ortodoxným moderným džezmenom, než nepostihnutým bežným poslucháčom.

» ostatní recenze alba Weather Report - Tale Spinnin‘
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Weather Report - Weather Report
2013-07-23

Weather Report / Weather Report

3 stars

Weather Report pozná azda každý, kto sa kedy obtrel o fusion. Jaco Pastorius, Joe Zawinul, Wayne Shorter alebo hoci Miroslav Vitous (aby sme boli československí), zástup osobností je početnejší ako fronta pred bránami s nápisom práca oslobodzuje v štyridsiatych rokoch minulej storočnice. Nečudo, že aj u nás doma bolo niekoľko albumov nahratých na kazetách. Priznávam bez mučenia, že ma táto hudba nikdy moc nebrala. Dokonca ani keď som začal trieskať do bubnov, nedokázal som uchopiť dvojicu bubeníkov, ktorí akoby ani nič nehrali, len si tak hrkali v pozadí iných šumov. Pár dekád uplynulo a moje poslucháčske vedomie napuchlo natoľko, že som schopný doceniť a hlavne vychutnať si aj niektoré džezové úlety, nuž som sa nedávno vrátil k vymiznutým spomienkam z detstva, kúpil pár albumov Weather Report a vrhol sa na reminiscencie. Pravda, nebolo to úplne bez prípravy, koncom septembra 2005 mal v Bratislave koncert Joe Zawinul & The Zawinul Syndicate, šiel som naň s otcom, aby si mohol odškrtnúť ďalšiu legendu svojej mladosti. Pravda, Joe už toho moc nenahral, potreboval by lepšieho bubeníka a rozhodne mohol najať gitaristu, ktorý vie hrať a vyhnúť sa tak tomu, čo tam predviedol ten chlapík bez kúska citu a zmyslu pre hru. Nič to, aspoň mám spomienku, na ktorú tak ľahko nezabudnem.

Hluky, zvuky, tak by sa v skratke dala charakterizovať úvodná „skladba“ Milky way. Rytmika sa zapojí až v Umbrellas, zvyšok osadenstva frivolne „frídžezuje“, ale už sa môžeme baviť o niečom ako vedomom hraní. Našťastie, album graduje, Seventh arrow prináša kus džezovej košatosti, vôbec má človek pocit, že počúva Milesa Davisa, čo pri minulosti viacerých členov v zostave neprekvapuje. Orange lady zabieha k meditácii, z ktorej by zástup budhistických mníchov utrpel záchvat blaženosti. Morning lake, to je taký ospalší džezík, voľne nadväzujúce improvizácie Waterfall v ničom nezaostávajú. Niekoľko energetických explózií nezakryje skutočnosť, že Tears vženie slzy do očí nejednému priaznivcovi súčasnej rádiovej produkcie, pretože toto je „nepočúvateľný“ džez ako z partitúry. Celé bezmála štyridsaťminútové hranie pre hranie končí v dravšej džezovine Eurydice.

Kto má rád inštrumentálny džez vydávajúci sa za hranicu znesiteľných melódií a konzistentných hudobných útvarov, ten si príde na svoje. Debut Weather Report ukazuje typickú džezovú skupinu plnú dychov, klávesov a nejakých rytmických ruchov, ktorá ešte neprepadla pokušeniu zvanému world music a to si cením. Ale bacha, nemyslím si, že tento album je pre väčšinového poslucháča a už vôbec nie pre bežného rockera, toho rocku je tam ako šafranu v krajine bez Libuší.

» ostatní recenze alba Weather Report - Weather Report
» popis a diskografie skupiny Weather Report


Ginhouse - Ginhouse
2013-07-22

Ginhouse / Ginhouse

5 stars

Hudba je najúžasnejšia forma umenia. Nič abstraktnejšie, čo by nás napĺňalo extatickými estetickými pocitmi, nepoznám (náboženstvo neberiem ako formu umenia). Keď si človek nájde to svoje, dokáže sa do toho zavŕtať na celý život, bez ohľadu na to, že by šlo hoci o zrnko piesku na hudobnej Sahare. Iste, podstatou umenia je vývoj a neustály stav neuspokojeného hľadania a dosahovania vyšších, dokonalejších, novších a neviem akých mét, to však neznamená, že sa máme vykašľať na svoju starú lásku. Obdobie druhej polovice 60. rokov a väčšiny 70. rokov minulého storočia ma napĺňa spokojnosťou, milujem ten zvuk, tú nehanebne bezstarostnú honbu za hranicami ležiacimi za hranicami dovtedajšieho populárneho muzicírovania i nekompromisnú, na dreň obnaženú priamočiaru rockovicu. Hudbu, z ktorej nebolo potrebné nasilu vytrieskať avantgardu či opozičníctvo, len aby si ju niekto všimol (alebo, paradoxne, aby si ju nevšímal takmer nikto, len kôpka vyvolených), a predsa dokázala položiť základy pre všetky možné i nemožné smery, ktoré z nich žijú dodnes, nemožno neobdivovať. Aspoň ja to nedokážem. Načo si od hanby, či pre pocity snobstva navymýšľať rôzne termíny, aby to znelo osobito? Hudbu predsa stačí „iba“ počúvať. A nechať sa prekvapovať. Ako keď značka Esoteric Recordings ohlásila na svojich stránkach titul Ginhouse rovnomennej skupiny. Okamžite som si ho nechal predobjednať, a tak som si ho krátko po oficiálnom vydaní niesol domov, rozbalil, ohlásil v diskusnom vlákne nových prírastkov na Progboarde a hajde počúvať.

Dramatický úvod v Tyne god síce zaváňa meditačnými vôňami s intenzitou dlhoročného bezdomovca v bratislavskej električke, ale nedajte sa pomýliť, časom nabehne klasická hard rocková trojka (basa-gitara-bicie, keby náhodou priaznivci porna netušili, koľká bije), nabaľujúce sa motívy ostro a prenikavo rytmicky naporciuje, nuž to celé budí dojem mäsokombinátu v špičke. A tak to má byť! Do toho si pripočítajte zdvojené spevy a máte jasný obraz, čo je Ginhouse zač. I cannot understand sa ani nesnaží predstierať, že by sa na niečo hrala. Hrá svižnú a melodickú rockovicu určenú každému, kto nepotrebuje v elektronickej ére módu depeší a vystačí si s nástrojmi od Fendera, Gibsona alebo hoci Ludwiga. Jemnejší kúsok The journey síce tiež časom naberie na intenzite, ale dôležité je, že sa tu ozvú aj nejaké pískajúce klávesy. Túžba muzikantov narvať do každej skladby aspoň zo desať rôznych pasáží a blbiniek jasne naznačuje, že kapela sa videla v dobovom „progresívnom“ vlnobití. Portrait picture opäť hard rockuje ako tínedžeri v garáži, kde ich nedostihne žiadna internetová debata o pokleslosti ich snaženia. Schéma zamysleného úvodu a povodňového nástupu je dodržaná aj v ďalších skladbách, či už je to Fair stood the wind alebo The morning after. Medzi menované skladby sa vklinila jemne šuflová (od shuffle, nie zásuviek, nábytkári!) a rozhodne najlepšia skladba albumu And I love her. Hard rockové nápory nie nepodobné veternej smršti na úpätí smrekových porastov Tatier výborne dopĺňajú rôzne motivované vánky, ktorými je skladba prešpikovaná ako asistenčná deva v kúzelníkovej škatuli s nadbytkom šabieľ. Keby som mal album nejako charakterizovať, dal by som do pozornosti nekompromisnú jazdu Life. Hrať málo? Účelovo? Rádiovo? Súčasne? Zabudnite! Toto je číra explózia nadbytku, ktorý si neuvedomuje, že sa strávi tým rýchlejšie, čím nešetrnejšie sa vrhá do hrania. Našťastie, veď sterilných popevkov nám nasledujúce desaťročia nadelili v miere vrchovatej, ktorá by zahanbila nielen Ježiška, ale i Mikuláša, Santa Clausa, Deda Mráza dokopy. K tomu samozrejme patrí aj občasná ťaživá momentka, ako napríklad The house a nepokojne naliehavé vyvrcholenie vo finálnom počine Sun in the bottle, v ktorom samozrejme nechýbajú swingujúce medzihry a mierne znepokojujúci fade-out.

Je to slasť, kúpiť si album nejakej vykopávkovej kapely zo 70. rokov a dostať všetko to, čo človek miluje.

» ostatní recenze alba Ginhouse - Ginhouse
» popis a diskografie skupiny Ginhouse


Nick Cave & The Bad Seeds - The best of
2013-06-23

Nick Cave & The Bad Seeds / The best of

3 stars

Nick Cave je v tom našom rozľahlom a inšpiračne prázdnom prostredí komerčnej muziky tak trošku nepatričný zjav. Hlboký hlas s farbou uvádzača čiernobielych hororových televíznych šou je jednoducho parádny. Ako interpreta som ho však nikdy bližšie neskúmal a s výnimkou videoklipov ani nesledoval (nedalo sa nepostrehnúť, že mu vyšli zbierky textov, nejaké knihy a tak). Až sme raz so ženou nemali za čo utrácať zbytočné papieriky zvané peniaze, a tak sme si kúpili tento výber, že čo to dá. A prinieslo nám to šestnásť skladieb.

Brutálne ma bavia skladby, ktoré sú tak trošku "doorsovské", temné, tajomné, nervózne i kabaretné zároveň. Či už je to model, ktorý neskôr speňažili "od súmraku do úsvitu" chlapíci z Tito & The Tarantula, prítomný v skladbe Red right hand alebo číra psychedélia v dielach Tupelo a The mercy seat. Kombináciou oboch prístupov (a vrcholom výberu) sa tak stáva dlhočizná magoriáda The carny. Mňam. V jednom prípade je psycha až nad mieru, ale aj tak je to aspoň zaujímavé. Áno, reč je o From her to eternity.

Ďalšiu kapitolu tvoria veľmi svojské tajuplné i žiaľne skladby, ktoré síce nie sú práve rýchle, ale napätie v nich tromfne ľubovoľnú energetickú rozvodnú sieť. Nervózne sláky v Stranger than kindness balansujú na pokraji šialenstva, doorsovská melodráma Do you love me? prekvapuje priam gýčovým klavírnym motívom i chytľavým pôsobivým refrénom. Na podivný plavecký videoklip The weeping song nikdy nezabudnem, skladba si ma získala svojou melancholickou a smutnou náladou. Keď sa povie Nick Cave, asociuje sa mi to práve s ňou.

Samostatnou záležitosťou sú duetá s nejakými speváčkami z kategórie - zarobíme - Henry Lee a Where the wild roses grow. Obidve balady sú však vkusné, čo poteší.

Občas sa nájde štylizácia do Cohena (Nobody's baby now, The ship song), inokedy prekvapí civilná klavírna melanchólia (Into my arms). Ejtýsovké hity typu Deanna milosrdne pretrpím, aj v nej je našťastie zastúpený Caveov šialený tón hlasu. Rovnako nudné balady pre rádiá ako Straight to you, či (Are you) the one that I've been waiting for? ma schladia aj v tropických horúčavách (a to nie je pochvala).

Nuž, je to normálny výber psychoterapeutom neliečeného komerčáka s vlastnou tvárou. Nič hudobne zaujímavé, ale to nie je ani Rod Stewart a aj tak si jeho pesničky občas rád pustím. Nick Cave sa prezentuje ako kvalitný popíčkar a rozhodne by som v rádiách privítal viacej takejto spotrebnej muziky namiesto toho odpadu, čo vládne éteru. Po albumoch samozrejme netúžim, ale tento Best of si do neodvratného skonu určite ešte párkrát vypočujem.

» ostatní recenze alba Nick Cave & The Bad Seeds - The best of
» popis a diskografie skupiny Nick Cave & The Bad Seeds


Spring - Spring
2013-06-22

Spring / Spring

4 stars

Spring som si kúpil dávnejšie, už si ani nepamätám, kedy, akurát i spomínam, že som od toho čakal klávesové orgie. Mať v zostave tri ďatle s klaviatúrami, to musí byť art rock ako remeň!

Moje očakávania akýchsi búrok slnečný jas hneď zamietol, a tak máme dočinenia s pomerne pokojnou muzikou. Melodické zaliečanie sa krásne demonštruje úvodná skladba The prisoner (eight by ten). Temer pochodové bicie krásne dokresľujú niekoľko vážnejších pasáží, celok pôsobí vznešene, hoci na nejaké zložité muzicírovanie zabudnite. Dôraz na pesničkovosť sa prelína všetkými ôsmimi zárezmi na pažbe jarného albumu. Grail k tomu pridáva ďalšiu prítomnú ingredienciu, a síce vážnu náladu počas inštrumentálnych pasáží. Po medzihre Boats prichádza moja najobľúbenejšia skladba albumu. Shipwrecked soldier je gitarovo neukrátený hard rock, opäť sú tu pasáže, v ktorých bubeník využíva hlavne rytmičák a atmosféra je tvrdá ako stolica kameňožrúta. Zvyšok je klasika, tu sa niečo tvári ako znelka (Golden fleece), tam nastupuje mix šesťdesiatkových spevov a náznakov rinčiaceho rocku (Inside out). Klavírna miniatúra Song to absent friends (the island) mi príde ako spomienka na zosnulých a v neposlednom rade je tu očumujúci kúsok Gazing, samá pompa a tak.

Vlastne, na CD sú umiestnené tri bonusy. Sú ráznejšie, než album, ale nevzdávajú sa pre skupinu typických pokojných medzihier. Fool's gold z toho vychádza víťazne, avšak aj zvyšné dve medailové miesta podarene predlžujú zážitok z počúvania.

Veľmi prívetivý album z roku 1971, jemnejšie duše si prídu na svoje.

» ostatní recenze alba Spring - Spring
» popis a diskografie skupiny Spring


Christopher - Christopher
2013-06-22

Christopher / Christopher

4 stars

Čerstvý prírastok z dávnych dôb, kedy sa rocková hudba ešte nezbavila puncu autenticity, rovnomenný album kapely Christopher z USA, ma potešil. Už len preto, lebo má personálne prepojenie s inou americkou starinkou Josefus. Iste, to nemusí znamenať nič, ale ako občasného historika-amatéra ma tieto zistenia bavia. V tomto klasikom rockovom triu teda hrali giatarista Richard Avitts, basák Doug Walden a drogovo závislý bubeník Doug Tull, ktorý si už počas nahrávania albumu podrezal žily a museli ho nahradiť iní bubeníci. Kým definitívne spáchal samovraždu, podarilo sa mu nahrať niekoľko nezabudnuteľných zabudnutí s už zmienenou partou Josefus. Ale dosť bolo nudných obkecov, poďme na muziku.

Priamočiara nekomplikovaná hrmotačka dominuje desiatim skladbám albumu. All along the watchtower v Hendrixovskom prevedení stála za vzor podmazu úvodnej hard rockovici Dark road. Vykvákané rýchle i kĺzavé medzihry sú samozrejmosťou, tak ich ani nemusím zmieňovať osobitne. Magic cycles je akustická i mierne psychedelická dumka, nechýbajú viaceré hlasy i flauta. Ďalší hard rock s psychyckým nátlakom Wilbur Lite nemá chybu, rytmika duní, akoby sa chcela prepracovať na čelo príčin spôsobujúcich snehové lavíny, gitara do toho hudie tak, že víchor, čo spôsobil polom v Tatrách, vedľa nej vyzerá ako fúknutie krídel komára uprostred podunajskej nížiny. A na striedačku si zatrilkuje melancholická skladba In your time. Hippiesácky opar spevnej skladby Beautiful lady sa nesie v pohodovom tempe, celé mi to evokuje Vanilla Fudge bez klávesov. A rovnako, akurát tvrdšie, sa prezentuje psychedelická tvrďárňa Lies. A rachot pokračuje. Disaster hrozí s vervou ľavicového diktátora, The wind bluesuje s nervovým zrútením pravicového extrémistu, ktorému práve oznámili, že jeho predkami boli kočovníci z Ázie. Queen Mary má priam pozitívnu náladu a celé to ukončí Burns decision, naliehavý melodický hard rockový kúsok, ktorý mohol vzniknúť iba koncom 60. rokov.

Nemôžem si pomôcť, pre tieto vykopávkové jednoalbumovky mám slabosť. Album Christopher je zlatou žilou (teraz nemyslím hemeroidy) pre každého zlatokopa.

» ostatní recenze alba Christopher - Christopher
» popis a diskografie skupiny Christopher


Mahavishnu Orchestra - Apocalypse
2013-06-15

Mahavishnu Orchestra / Apocalypse

4 stars

Každý rockový hudobník, nech je akokoľvek geniálny či výnimočný, občas prepadne mánii dokázať si, že on má na to, aby sa spojil s orchestrom a stvoril vážne sa tváriacu vážnu hudbu. Táto túžba, zanechať po sebe pomník obdivovaný na večné časy a nikdy inak, len málokedy dosiahne svoj cieľ, ale to neznamená, že by sa oň rockeri nemali čas od času pokúšať. Ktovie, možno tá povestná motyka raz vystrelí. Nová zostava kapely Mahavishnu Orchestra vedená McLaughlinom sa sčuchla s Londýnskym symfonickým orchestrom a v roku 1974 vrhla na svetlo sveta dieťa menom Apocalypse. Kto by nechcel mať tak definitívneho potomka, všakže?

Úvod je naozaj klasicistický, jemný, ale zároveň trošku chmúrny, s náznakom budúceho nešťastia. Však sa to aj volá, že Power of love. Hlboké sláky, šum činelov, štvrťhodinová nálož Vision is a naked sword konečne predstaví aj kapelu, Walden dokazuje, že jeho bubnovanie je neskutočné, i keď ho určite neprepočujete. Niečo podobné platí aj o Jean Luc-Pontym, husle vo mne vyvolávajú pocity ulahodenia a Mahavishnu Orchestra s nimi našťastie koketovala s úspešnosťou presahujúcou ľubovoľný súčet dvorných panien na francúzskom dvore. Ale čo to! V Smile of the beyond si berie slovo nežná speváčka a z kapely razom nie je inštrumentálne teleso! Keďže ju prvé tri minúty sprevádza iba orchester, je to akoby bol človek v nejakej opere na predstavení a nie v kutici vymedzenej počúvaniu džez rockových orgií. Potom sa však vráti kapela, vykopne sláčikových frakistov a zaspomína na klasické fusion, akurát tu máme nejaké spevy v pozadí. V závere skladba opíše kruh, to však sotva niekto nečakal. Wings of karma robí navlas to isté, akurát bez spevu. Orchester ticho trilkuje, nastúpi kapela s obligátnym onanovaním (prvý ra si výraznejšie všímam basu) a finále patrí opäť suchárom hrajúcim z nôt. Hymn to him má takmer dvadsať minút. Uspávanka orchestra a gitary je dlhá, ale nebojte sa, premelie sa tu všetko, čo už na albume bolo, takže si to všetko pekne zhrnieme a je koniec.

Keďže k tomuto albumu som sa dostal až v tomto miléniu, nemám naň žiadne špecifické spomienky. Je to strašne vážny album, ktorý by zabil pointu akékoľvek brilantného vtipu. Avšak, neprekáža mi to. Naopak, celkom ma baví, rozhodne viac ako keď sa k tomuto kroku odhodlal kedysi dávno John Lord s Deep Purple. Keď som sám, pomáha mi udržovať jemný splín a to veru nedokáže hocičo.

» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - Apocalypse
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra


Thunder and Roses - King of the black sunrise
2013-06-15

Thunder and Roses / King of the black sunrise

4 stars

Túžba po poznaní a zbieraní jednoalbumových kvapiek v rockovom mori ma priviedla k albumu King of the black sunset od amerického tria Thunder and Roses.

Cream, čoby vzor, kvapká z každej sekundy skladby White lace and strange. Ešte aj refrény pripomínajú Jacka Brucea. Gitara v sóle samozrejme nasadí kvákadlo, píše sa rok 1969, tak sa netreba ospravedlňovať za sólovanie, ako je tomu v dnešnej nepodarenej dobe zvykom. Vybrnkávačka I love a woman sa pre zmenu klania Hendrixovi, čím som vlastne opísal všetko podstatné, čo sa na albume deje. Ha! Uverili ste mi, čo? Hneď ďalšia skladba Country life je ukážkové country o akom sa obom menovaným vzorom ani nesnívalo. Neberte to tragicky, sirupové blues Red house určite spoznáte a ste zasa u génia gitary. Moon child má priam monumentálny nádych, náladovejšia rachotinka Dear dream maker akoby vypadla z Wheels of fire, titulná inštrumentálka King of the black sunrise hendrixovsky medituje a na záver je tu ťažkotonážny blues rock Open your eyes.

Mierna psychedelická nálada dokresľuje obraz typickej hard rockovej kapely z konca 60. rokov, ktorých spoznávanie mi spôsobuje radosť a napĺňa ma protilátkami proti infekciám súčasnej akože hudby.

» ostatní recenze alba Thunder and Roses - King of the black sunrise
» popis a diskografie skupiny Thunder and Roses


Mahavishnu Orchestra - Birds of Fire
2013-06-15

Mahavishnu Orchestra / Birds of Fire

4 stars

Druhý album Mahavishnu Orchestra, Birds of fire, ma v čase dospievania veľmi nezaujal. Cítil som z neho akýsi bližšie neurčený chlad. Hoci som milovníkom zimy, v prípade hudby mi emočné cencúle predsa len prekážajú. Ale, ako sa vraví, človek sa mení a po rokoch som si k fusion vypracoval o niečo vrúcnejší vzťah.

Akože áno, hneď od začiatku tu máme kus poriadne hustej nakladačky, v ktorej by naberačka nielenže ostala stáť, ale mala by čo robiť, aby sa vôbec do hrnca ponorila. Servíruje sa Birds of fire, pálivá zmes brutálnych muzikantských schopností s vydareným napätím, ak ochutnám, čo to so mnou spraví. Na albume sa deje "stále to isté". Desať inštrumentáliek postupne predstaví všetkých hudobníkov, nuž skúsim vybrať to, čo mi reže. Miles beyond má niekoľko zaujímavých medzihier (nie, že by ostatné skladby niečo takéto nemali). V prípade Mahavishnu Orchestra mám rád výlety mimo rokové rinčanie, ako to núka napríklad klavírno-gitarová klasika Thousand island park. Samozrejme mi sedia aj slákové dominanty, čuj krátku kompozíciu Hope. Kam sa na toto hrabe symfonický metal. Temnota, pompa, gradácia, kapele nič nie je cudzie a s vervou kresťanského misionára sa o tieto svoje blízke stavy delí s poslucháčmi , nech by kládli akýkoľvek odpor. Basové sólo nemôžem nezmieniť, bubenícke duplom, rytmika má na hranie skladbu One word. Najlepšiu atmosféru vytvára Sanctuary a zvyšok si vypočujte.

Muzikantsky výnimočné dielo, poslucháčsky nie práve prístupné, samé rýchle vyhrávanie, ktoré občas privodí bolesť hlavy, ale my, poslucháčski masochisti, si v tom po čase nájdeme to svoje. Otázkou ostáva, odkedy (a dokedy).

» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - Birds of Fire
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra


Mahavishnu Orchestra - Visions Of The Emerald Beyond
2013-06-14

Mahavishnu Orchestra / Visions Of The Emerald Beyond

4 stars

Visions of the emerald beyond je album, ktorý som počul pomerne neskoro. Aj tak sa okamžite zaradil do mojich najobľúbenejších od Mahavishnu Orchestra. A to aj napriek tomu, že ú tu hneď dva funky kúsky a ku koncu mierne zošalie.

Úvod sa nesie v akýchsi napodobovaniach veľrybieho stonania Eternity’s breath part 1 napokon naštartuje Walden a jeho brilantný break. Brutálny hard rockový rif rozmazaný abnormálnou rytmikou nemá chybu, prekvapivo je doplnený multivokálnym (uf, to je ale sofistikované slovo) jemným spevom. Plynulý prechod do Part 2 značne „zdžezovatie“, hlásočky šveholia a už počuť aj dychy. McLaughlin vyšíva, akoby bol výhradným dodávateľom čipiek pre folklórny priemysel a zdatne mu asistuje Jean Luc-Ponty so svojimi husľami (ktorého u nás doma považovali za najlepšieho huslistu na svete) i Gayle Moran na klávesoch. Škoda, že je tu rýchly fade-out. Lila's dance sa liahne z ticha, meditačnejšie rozpoloženie nenarúša žiaden spev. Avšak zrazu sa zo skladby stane shuffle so srdcovou arytmiou a McLaughlin zúročí roky pukania prstov. Všetky tie zmeny ani nemá cenu popisovať, to treba počuť. Can't stand your funk je presne o tom, o čom vraví posledné slovo v názve skladby. Akurát je to rozbité ako po nájazde klišéovitého slona v obchode s porcelánom. Náladovke bez rockového podmazu Pastoral dominujú husle a sú veru podarené. Faith buduje vážnu víziu akéhosi výpravného románu, ktorému niekto doprial ambíciu byť monumentálny. Však aj patrične vyvrcholí. Ďalšie funky Cosmic strut je potrebné prežiť, hoci je tradične brilantne nasnímané a odohrané. Ak by som niečo fusion zatrhol, tak sú to tieto afektované klzké záľuby. Zrazu všetko stíchne a ženský vokál sa nadpozemsky vyvŕši na medzihre If I could see. Pokračujeme kontinuálne v diabolsky božskej energetickej bombe Be happy, všetci hudobníci si derú končatiny a telesné otvory, ale aj tak ma najviac opantáva Waldenova hra na bicie. Chlapík je fakt extratrieda. Ale bacha, uťatý koniec uvedie tichučký vánok Earth ship, v ktorom sa krehko spieva a následne sa prenechá miesto psychedelickej tíšine Pegasus. Opus 1 nie je skladba, to len husle čosi zahrajú, aby prišlo totálne psycho, finálna skladba On the way home to Earth.

Nie je náhoda, že najlepšia fusion kapela je Mahavishnu Orchestra. Tento album to dokazuje lepšie ako Poirot s Holmesom dokopy.

» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - Visions Of The Emerald Beyond
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra


Mahavishnu Orchestra - The Inner Mounting Flame
2013-06-14

Mahavishnu Orchestra / The Inner Mounting Flame

5 stars

Mahavishnu Orchestra – nepamätám si nikoho, kto by z vrstovníkov a kamarátov môjho otca neslintal blahom, keď sa táto skupina spomenula. Od detstva mi bolo jasné, že toto je niečo tak geniálne, že Einsteini s Michelangelami sa mohli tak akurát plaziť kdesi na zadných stranách encyklopédie najvýznamnejších majstrov civilizácie a necloniť McLaughlinovi a spol. Keď som sa konečne dopracoval k prvým dvom albumom, ešte som nebol priveľmi fusion orientovaný, ale debut The inner mountain flame si ma získal okamžite a dodnes ho mám z tvorby kapely najradšej.

Zlovestné šramotenie v niekoľkokrát sa opakujúcich úvodných gulášoch ihneď uzemnia prípadné nepatričné poznámky o tom, že džez rock nemôže byť tvrdý ako žula. Meeting of the spirits je prvá z ôsmich inštrumentáliek a má všetko, čo si poriadna hudba môže nárokovať. Famózna rytmika, bublikajúca gitara, omračujúce sláky (Goodman žiaril už vo Flocku, ale aj tu ma oslovuje najviac). K tomu sa pridáva monumentálna scénická atmosféra, vedľa ktorej pôsobia hollywoodske veľkofilmy ako CGA grafika po dvadsiatich rokoch. Príjemne ospalá nálada v Dawn sa vďaka husliam a gitare mení na agresívne slnečné lúče, ktoré nedbajú na žalúzie a svietia práve do očí chrniaceho neboráka. The noonward race je doslova jazda. Besná a rozkúskovaná ako telá chodcov, ktorí neuhli z krajnice. Mojou najobľúbenejšou skladbou z debutu je A lotus on Irish streams. Kedysi dávno som mal napálené CD, kde boli vymenené strany albumu, nuž som ho napočúval naopak a táto podmanivá záležitosť ho pre mňa nielen otvárala, ale i definovala. Samozrejme ide o to, že prím hrá Goodman. Jeho husle rozprávajú príbehy s emočným nasadením ľubovoľného barda z dávnych čias, v kombinácii s klavírnymi vlnkami a akustickou gitarou ide priam o vážnu hudbu. Vital transformtion otvorí bravúrny Cobham, ide o ďalšiu brutálne rockovú jazdu s inštrumentálnou úrovňou nad hranicami slnečnej sústavy. V občasných pomalých melodických pasážach nechýba gradujúce napätie, ktoré nahradí i Viagru. A máme tu zlovestnú náladovku. The dance of Maya by mohli hrať aj doom metalisti, tak hustú atmošku má. A miestami sa človek prichytí pri tom, že počuje blues, ale hrajú ho gepardy ktorým niekto zapálil chvost, nuž trielia o preteky. Naopak, You know, you know medituje v mori pokoja, kde je vánok rozprávkovou bytosťou a o uragánoch nieto ani legiend. Zato psychoanalytik ba sa tam uživil, ako skladba dostáva nekontrolovateľné nástrojové tiky. Prebudenie na úrovni elektrošokov sa vyrúti v záverečnom kúsku Awakening. Je to vražedné a podozriví muzikanti si (ne)pokojne brúsia nástroje na najvyšších otáčkach. Perfektný záver!

Tento album má dušu. Inštrumentálne fusion majstrovstvo drsne rockuje, a preto ide o môj najobľúbenejší album od skupiny.

» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - The Inner Mounting Flame
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra


KRAUTROCK - Music for your brain Vol. 5
2013-06-13

KRAUTROCK / Music for your brain Vol. 5

5 stars

Malý skladbový rozbor z pohľadu poslucháčskych pocitov zaberie v prípade šiestich cédéčok pomerne veľa priestoru, tak sa nezľaknite. Krautrock – music for your brain vol. 5 udržuje kvalitu nastolenú všetkými predchádzajúcimi dielmi, nuž ponúka pestrý a najmä parádny pohľad na nemeckú rockovú scénu 70. rokov. V booklete sa možno dočítať, že autori chcú celú sériu zavŕšiť šiestym dielom, a teda v konečnom zúčtovaní dostaneme tridsaťšesť diskov plných hudby. Nech mi niekto nehovorí, že pozná lepšiu geograficky orientovanú antológiu!

CD 1:
Hneď prvá skladba je absolútna klasika, hard rocková pecka Archangels thunderbird od Amon Düül II, čo dodať. Rázny rock udržuje aj kapela Message so singlovou skladbou Smile. Úvodná bomba Pacemaker z albumu Second step od skupiny Karthago naznačuje, že prvá tretina disku bude rozhodne orientovaná na tvrdší rock, čo korunuje absolútne škrípavá klávesovka What do we do now od Wind, v ktorej nechýbajú ani romantické pasáže s flautou. Brainticket sa obracia k psychedélii, trojdielna rovnomenná skladba má celých dvadsaťšesť minút a začína, ako sa na správnu uletenosť patrí, zvukmi dňa. Rozbitie skla, sirény, a už to ide – repetitívny motív s občasnými ruchmi navôkol (kraľuje nadržaná dievočka), nemám podobné „skladby“ rád, ale k nemeckej scéne patria, tak ich treba pretrpieť alebo preklikať. Efendi’s Garden núka skladbu Garden, je z roku 1979, ale cítim sa ako v predminulom storočí (ups, chcel som napísať v minulom, ten čas ale letí...) v koloniálnej Indii. Ešte, že je v druhej polovičke kompozície niečo ako baladická pasáž zo „zahnívajúceho západu“. Ezoterické mecheche končí, prichádza Gäa a skladba Morgendämmerung z dlho nevydaného druhého albumu (vyšiel po desaťročiach od rozpadu kapely pod názvom Alraunes Albtraum). Je to zdanlivá psychedélia, značne tichá, ale už po chvíľke nastupujú rôzne melodické inštrumentálne pasáže, pri ktorých sa dá krásne lenivo zaháľať, i keď tu i tam ich pretkáva aj niečo expresívnejšie (napr. klávesové sólo) a dokonca až „shuffle“. Emma Myldenberger ponúka v Lenyas Fantasie trošku dvornej („Gryphoňáckej“) a španielskej náladičky, samé sláčiky, dychy, akustická gitarka a tak. McOil sa vracia k úvodu, ťažký hard rock blacksabbathovského typu This time should never end má oproti inšpiračnému vzoru aj dostatok pretiahnutých (ehm) klávesov (opäť je to skladba z roku 1979). Navyše pridáva dostatok chytľavosti v spievaných pasážach, ktoré sú značne optimisticky pôsobiace. A do tretice, je tu aj bubenícke sólo. Záver disku patrí drsnejšiemu rocku (so štipkou folkovej atmosféry a vagónom nadžezlého sólovania), ktorý vďačne prezentuje Erna Schmidt v Pass – weites Luftmeer.

CD 2:
Politicky angažovaná kapela Panther ponúka úvodný prípitok Wodka lemon, ide o jemnejšiu odrodu citrusového plodu s minimom psychedelických látok rozpustených rovnomerne po celej skladbe. Udo Lindenberg komerčne podriemkava s Daumen im Wind, na čo harmoniková prériová dumka Hascherblues od Gravestone s vďakou nadviaže. Je to skladba z roku 1980, a predsa je príjemná. Bubácky nástup pripomenie krautrockovú veličinu Amon Düül II, krátka skladba Deutsch Nepal má silno haluzný podtón a celkovo znie zlovestne, čo je vítaná zmena. Virus s jej Nur noch zwei Lichtjahre fičí na práškoch, z ktorých by mal vidiny aj slepý, Michael Bundt z Nine Days’ Wonder si sólovo pohráva s elektronikou v The barin of Oscar Panizza, čo ma veru nebaví. Ale zasa sa v polovici zjavia indiáni na mustangoch. Tritonus mám v gebuli zapísanú ako classical rockovú skupinu, skladba Mars detection je však tiež dosť elektronická a ambientne otravná. Názov skupiny Tibet zaváňa východnými orientáciami, rok 1979 a art rock k sebe veľmi nepasujú, avšak Eagles si príjemne pláva na vlnách melodických gitarový plôch pretkávaných klávesovými vánkami a počúva sa to jedna báseň. Mám z nej taký „camelovský“ pocit. Schicke Führs Fröhling nastupuje zlovestne, skladba Pictures má viac ako štvrťhodinu a lacný hororový nádych jej pristane. Klávesový progresívny rock s vraždou v očiach ma baví. Posledný objav tohto výberu sa volá Tetragon. Nahrávka Snowstorm z druhého albumu, ktorý bol nahratý koncom roku 1971, ale vyšiel až v roku 2009, klame názvom. Ide o Walking in the park z pera Grahama Bonda v brutálne „colosseumovskom“ prevedení. A teda je super.

CD 3:
Odkedy táto séria vychádza, tak sa čudujem, ako benevolentne sa v nej pristupuje k mimonemeckým skupinám. Maďarská klasika Omega vydala niekoľko albumov v Nemecku, nuž ju sem bez obáv vrazili. Help to find me je z roku 1974 a robí kapele česť, je to príjemná hard rocková uháňačka s výrazným vstupom klávesov. Chris Braun Band ponúka v The narrator to isté s miernym funky pozadím a jasne rádiovou orientáciou. Karthago a String rambler, to je pohodový rock s podobným funky rytmizovaním, ale v znesiteľnej miere. A je tu ďalší zádrheľ, taliansko-nemecké trio Toad, ktoré pôsobilo na Apeninskom polostrove, núka brutálne nadupaný hard rock Life goes on doplnený naliehavou vsuvkou, ktorá je melodicky vďačná a človek skoro verí, že clivota môže byť sladká. Keďže máme k dispozícii dvanásť minút, búrlivé výšiny sa v pravidelných intervaloch vrásnia ponad zmienené splíny a počúva sa to podobne, ako reči chvály na vlastnú osobu. Čisto perkusijno-bubenícka kapela Niagara sa vyšantí v Sangandongo (trvá to pridlho), Sameti sa v I’m not a loser drží osvedčeného gitarového rocku, samá sladkobôľna melodika a tak. Trio Amíkov žijúcich v Mníchove, Haboob, niečo bľaboce a hlučí v skladbe Israfil, Embryo je nemecká klasika, nuž skladba Music of Today. zabezpečuje čosi ako zásadný príspevok do krautrockovej mozaiky, aj keď ide o akési funkoidné čudo. Ku koncu disku sa vracia skvelá muzika, džez rock v podaní Passport, resp. skladba Abracadabra je špica, Brainstorm s Hirdwind vracia kormidlo do rúk psychedelickým zvukom, ktoré zdarne kombinuje s džez rockom, a keď mám na podobné kúsky náladu, je o paráda.

CD 4:
Hneď na úvod ma dostáva zadumaná skladba Swan song od Wintergarden, čert ber skutočnosť, že je z roku 1980 a ušato sa inšpiruje tu Pink Floydmi, tam Scorpions. A máme tu Švajčiarov. Hudobníci z Krokodil v skladbe Odyssey in Om experimentujú s akousi podivnou orientálnou psychedéliou, časti, ktoré nasadia šmirgľovaný blues rock s harmonikou, mám rád. A ten zvyšok som napočúval z albumu, takže som zvyknutý. Amon Düül II pokračuje s ezoterickým útvarom Kanaan, Ice sa vracia k priamočiaremu gitarovému hard rocku, medické sóla lahodia duchu, poteší basová exhibícia. A je fuk, že skladba To a fair young lady vyšla v roku 1980. Siddhartha ponúka príjemnú muziku, Weit weg sníva, akustické nástroje dopĺňajú klávesy, flautička, dokonca dychovka a tak podobne. Nechýbajú gitarové meditácie, slovom, artrockeri z rodu mäkkýšov si prídu na svoje. Obskúrna formácia Zyma v skladbe Law like love, ktorá vyšla na kompilácii Proton 1 (http://www.progboard.com/Various-artists/Proton-1/1004887 ) v roku 1974 (mala tam dve skladby, inak tam vyšli aj ďalšie zabudnuté kapely ako Andorra, Penicillin, Nexus a Sun), kombinuje ženský spev á la Julian’s Treatment so sabbathovským podkladom, zrazu nabehne barový klavír, máme tu čosi ako blues, bookletové prirovnanie k Cantenburskej scéne mi príde trošku prehnané (ale z jednej skladby ťažko vyvodzovať nejaké fundované závery), i tak ide o najlepší kúsok tohto CD. Satin Whale prináša ponuro melancholickú pecku Lost mankind, predchádzajúce označenie Cantenbury jej pristane viac. Da Capo v skladbe A day in a rest of my life pekne rockuje, z balady do šprintu a späť. Jasné, je to dlhočizná inštrumentálka plná improvizovaných sól, ale to je práve to, čo sa na prelome 60. a 70. rokov tak dobre tvorilo a čo na rockovej hudbe vyhľadávam. Záver disku patrí klasike Novalis a otváracej skladbe koncepčného albumu Flosseneggel, a síce Atlanto. Je to pekný nekomplikovaný art rock, ako sa na ochrancov veľrýb patrí (celý album pomáhal iniciatívam na záchranu týchto plávajúcich cicavcov).


CD 5:
Tritonus so skladbou The day awakes skladá reparát, začína dlho, ale keď už začne, prinesie krehučkú atmosféru, ktorá by nezobudila ani insomniaka, čo sa pozabudol a zatvoril oči. Podobne, akurát viac elektronicky a so zbormi, čo by sa nestratili kdesi v ERA, sa prezentuje Eberhard Schoener s kompozíciou Falling in trance. Maďarská kapela Omega ponúka ešte jednu anglicky spievanú skladbičku House of cards/Time robber, nie je zlá. La Düsseldorf elektronicky šumí v Silver cloud a vlastne sa to dá počúvať. Švajčiarska skupina Krokodil sa druhý raz ozýva počas skladby The creator has a masterplan. Navzdory optimistickému názvu ide o ťažkú psychedéliu s neistým koncom. Triumvirat exceluje v The school of instant pain, Abacus prosto a jednoducho blbne v In these times, no a Lily krásne rockuje v In these times. Zlovestná záležitosť Lory od Lightshine ma baví, naliehavý gitarový slaďák s temnými odtieňmi sa vydaril. Kapela Sun vydala album až v roku 1980, prirovnávajú ju k Zappovi, Ohne Titte je však nefalšovaný džez rock. Skvelý, staromilský, žiadne fusion. Nedá mi nevyjadriť spokojnosť s tým, že aj rytmika má vlastné sólové vstupy. Missus Beastly na záver disku prilepila skladbu Geisha. Ťažké klavírne vyhrávky dominujú podarenej džez rockovej náladovke, ktorá uplynie, ani si človek nevšimne.

CD 6:
Hard rock je späť! Thirsty Moon a Lord of lightning miestami koketuje s glamom, ale kto by jej to mal za zlé. Arktis nekazí partiu, nuž je Is it real pekne svižný kúsok bez akejkoľvek mäkkoty. Chris Braun Band tu už raz bol, skladba Icy shades však o funky nepočula a komerc tiež nechala za dverami, a preto tu máme ďalšiu jazdu. Pravda tempo sa láme ako baletka vo vetre, pomalšie pasáže spolu s rýchlymi sú plné gitár, tak to má byť. Vynikajúca kapela Epitaph si na treťom albume skúsila južanský rock, skladba Big city trilkuje zdvojenými gitarami s vervou kŕdľa spevavých operencov (o vokáloch ani nevravím). Budúcnosť – Future, vykresľuje kapela Da Capo ako niečo, nad čím treba plačlivo prehrávať drámu rockových rozmerov. Kalacakra, aké to ezoterické meno, ako prvá naruší hard rockový ráz tohto disku. September full moon je meditatívna inštrumentálna záležitosť s flautou a akustickou gitarou (však ju hrajú iba dvaja hráči). Virus v priamočiarom prevedení navracia CD do správnych koľají. Mankind, where do you go to? Evidentne do hard a príbuzných rockových krajín a to je dobre. Think sa zalieča mierne sfolkovanou skladbou Watercorps, ktorá nezaprie záľubu v art rockových vsuvkách. Baladu Silent summernight umne i príjemne prezentuje Fargo. A opäť je z roku 1979, tento kompilát sa koncom 70. rokov zaoberá v miere viac než štedrej a kupodivu sa nejedná o žiadne sklamanie. Madison Dyke tiež začína pozvoľna, akusticky, ale nebojte sa, keď má niekto záujem vytvárať v hudbe vznešené plochy, tak o mohutné gitarové výjavy nebude núdza. Next conception sa tak stáva viac-menej art rockovým kúskom s určitými „hardovými“ presahmi. Poseidon sa s tým nepára, hard rocková šablóna – jemný spev, drsné medzihry, rýchle sóla – funguje v skladbe How heavy the days na jednotku. Erlkoenig krásne zapadá do škatuľky symfonického rocku, skladba Thoughts hladí to, čo nemožno nahmatať (a nie je to tep, skôr vnútro, duch, duša, vyberte si). Je zvláštne, že tento jasne rázny disk uzatvára elektronická banda Neu! s výstižne pomenovanou skladbou E-Musik. Je to znesiteľná bodka za celým kompletom.

Opäť dokonalá porcia hudobnej nádielky, ktorá mi ponúkla aj nové poznatky o skupinách (a ich muzike), s ktorými som sa doteraz nestretol. Jasné, že nie každá pieseň mi je po chuti, to však neznižuje význam a ojedinelosť tohto počinu. Páči sa mi, že je tu minimum symptómov pri ktorých mám dojem, že podobné kreácie by z nástrojov vymámila akákoľvek necvičená opica a tak by sa aj posudzovali. Iste, keď ich hrá človek, hneď je po ruke výraz avantgarda, avšak mám predsa len radšej hudbu ako zmes hlukov, ruchov a zvukov. Ako som sa dočítal v jednej knihe, kde skladateľ komentuje avantgardnú hudbu ako niečo, čo vzniká tak, že si autor zaviaže oči a šípkami triafa do papierikov s notami... Nemci sa v tomto vcelku vyžívali a je potešiteľné, že je takzvaný krautrock ďaleko pestrejší. V šiestom volume by vraj tvorcovia chceli zavŕšiť celé dielo majestátne, doplnením chýbajúcich a málo prezentovaných kapiel ako Can, Ash Ra Tempel, Jeronimo alebo Kraftwerk, takže by sa elektronici, psychedelici a ďalší haluzáci mohli potešiť.

» ostatní recenze alba KRAUTROCK - Music for your brain Vol. 5
» popis a diskografie skupiny KRAUTROCK


Brown, Arthur - Fire - The story of Arthur Brown
2013-06-07

Brown, Arthur / Fire - The story of Arthur Brown

3 stars

Arthura Browna evidujem od detstva, samozrejme, cez hit Fire. Neskôr, to už som hrával na bicie a Carl Palmer bol mojim vzorom, som videl akýsi videoklip, kde sa za maskou bubeníka skrýval práve on a bolo rozhodnuté. Raz sa tomu budem musieť pozrieť na zúbok. Spomínam si aj na to, že ako som začal zbierať cédéčka, ešte na strednej škole, tak som ich mal do stovky, keď za mnou prišiel jeden známy, reku, že zháňa akýsi starý album. S prehľadom vlastným tínedžerom a neznalým prostáčikom som zadrel, že ja mám v zbierke všetko podstatné. A on na to, že chce Crazy World of Arthur Brown. Tým ma odrovnal, vybľabotal som síce niečo o tom, že však to je taká psychedélia (akože, koho to zaujíma), ale bolo jasné, že veľkohubé chvastanie slúži skôr či neskôr iba ak hanbe. A preto viem, že všetko podstatné zďaleka neznamená všetko, čo existuje. Maximálne tak všetko, čo chcem, akurát aj to nie je pravda, pretože chcenie patrí k životu, nuž sa uzavrie až súčasne s rakvou (urnou, prípadne iným osvedčeným spôsobom).

Na výberovku Arthura Browna sa „recenzne“ chystám roky, stále nie som úplne presvedčený o tom, ako ju uchopiť. Tak to skúsim takto:

Prvý disk sa spočiatku drží bluesovej kveteny (You don’t know) ako nemenovaná finančná skupina štátnych zákaziek, a teda ponúka za priehrštie klávesových kúskov dopĺňaných dychmi (Don’t tell me) a inými aranžérskymi fičúrinami (napr. pískanie – Child of my Kingdom), ktorým dominuje mohutný Brownov hlas. Miestami má až Tom Jonesovský prejav (Baby you know what you’re doing), pri niektorých cítim vplyvy Animals (The green ball). Inými slovami, je to strašne fajnová a v podstate netemná muzička lemujúca druhú polovicu šesťdesiatych rokov s prelomom k sedemdesiatkam. Samozrejme, nočné nálady sa zjavujú (Devil’s grip) a sú parádne. Priam Captain Beefheartovské uletenosti (The Lord doesn’t want you) sa v skromných momentoch striedajú s divými psycho-hard rockovými hlušinami (Eternal messenger) a nemôže chýbať ani srdcervúca balada (Sunrise). Ťažké psychedelické stavy (Creep/Creation) moc nemusím, ale počúvateľná psychedélia je dovedená k dokonalosti vo Fanfare: Fire poem a v následnom monumente Fire!. „Som Boh pekelného ohňa a prinášam vám oheň!“ Toto pozná asi každý človek, ktorému slúži sluch a keď sa povie nesmrteľná skladba, tak to znamená Fire!. A nezabúdajme na to, že pódiová ohnivá prezentácia plná masiek a kostýmov prisudzuje Crazy World of Arthur Brown ešte aj javiskové priekopníctvo.

Druhý disk letí sedemdesiatymi rokmi a v rýchlom slede zhrnie aj nasledujúce dve dekády. Už koniec predchádzajúceho disku naznačil, že psychedélia a vesmírna nálada bude naberať na intenzite, nuž sa veselo pokračuje k čoraz dominantnejšiemu klávesovému soundu a priznávam, je tu toho podstatne menej, čo by sa mi páčilo. Úvodná skladba Gypsy kombinuje klávesy so zaujímavou tvrdenou gitarou a je tak zaujímavou art rockovou kompozíciou. Páči sa mi aj gitarovo plná skladba Universal Zoo. Dobové funky a príbuzné vírusy postupne nahlodajú väčšinu skladieb (The Lord will find a way, The Lord is my saviour). Postupne sa zjaví až elektronická hudba (Speaknotech) a jeden zfunkovaný Hound dog s tým nič nespraví. Avšak na záver disku dostaneme niekoľko komorných koncertných balád, akustickú Let a little Sunshine (info your life), klavírnu Heartaches a minimalisticko slákovú A hard rain’s a-gonna fall, kde exceluje polorozprávaný prednes samotného Arthura Browna. Perličkou je zaradenie slákovej verzie Silver machine od Hawkwind. Zdalo by sa, že sa s výberovkou dôstojne rozlúčime, ale opak je pravdou! Úplne hrozné zaradenie záverečného remixu skladby Fire! od Die Krupps je grc. Nech mi nikto nevraví, že geniálne dielo nie je možné poondieť!

Celkovo je to podarený výber, prvý disk je dokonca vynikajúci, druhý mapuje niečo, čo ma z veľkej časti nebaví. Na zoznámenie s tvorbou interesantného interpreta je však vhodný.

» ostatní recenze alba Brown, Arthur - Fire - The story of Arthur Brown
» popis a diskografie skupiny Brown, Arthur


Stillwater - Stillwater
2013-06-06

Stillwater / Stillwater

3 stars

Skupinu Stillwater som spoznal rovnakým spôsobom ako k Potliquor alebo Wet Willie, a teda vďaka výmene cédéčok a ich napaľovaniu. Tieto časy sú už nenávratne preč, nie je s kým požičiavať. Aj tak by som už dnes nezvládal tie škrabance a zdemolované booklety, ktoré aj v minulosti väčšina ľudí používala ako špáradlá, a teda ako jednorazový nástroj určený na znečistenie a vyšmarenie do koša.

Blues, boogie, bahnitý Juh, tak má znieť poriadna americká muzička a presne tak sa ozýva skladba Mind bender. Použitie (snáď) vokadéra neprekvapí, veď sa píše rok 1977. To Universal fool šokuje výrazne sladkou klávesovou vyhrávkou, melodický rock poškuľujúci po populárnych rebríčkoch mi v mysli vyšťúral Foreigner. Záverečné prepletajúce sa sóla dvoch gitár celkový dojem zo skladby zachraňujú. Podobne sladká skladba April love je navyše balada, akustička, cukrovanie, čo dodať. Nič, veď už sa hlási Fantasy park, ďalšie asfaltové blues, ako sa patrí. K spevnému rocku pričuchla záležitosť Rock and roll loser. Trošku funky vnáša do veci Out on a limb - ďalší pokus o komerčný éter. Sunshine blues by prinútilo tancovať aj bezchrbtové organizmy prosté končatín. Záverečná pieseň Sam’s jam sa vracia kamsi k južanskému boogie, občas zaznie slajdka, ale rátajte s tým, že spevy sú vtieravé až hrôza. Nekonečné sóla v závere však jednoducho potešia každého Južana.

Napriek jasnej snahe o komercionalizáciu je to vcelku počúvateľný album, tých pár bluesových kúskov za to stojí a priaznivci už zmienených Foreigner by na ňom mohli nájsť ďalšiu kolekciu prvoplánovo podkožných piesní k zamilovaniu.

» ostatní recenze alba Stillwater - Stillwater
» popis a diskografie skupiny Stillwater


Tiger B. Smith - Tiger rock
2013-06-05

Tiger B. Smith / Tiger rock

4 stars

Skupinu Tiger B. Smith mi odporučili kedysi dávno v obchode s cédéčkami, že je to skvelá hendrixovská parta. Na obale sa síce skvela pochybná trojica glamovo oháknutých čudákov, ale prečo nevyskúšať niečo nové.

Rev šelmy v úsečných rifoch otvorí album Tiger rock. Rovnomenná skladba hrmotne šramotí a dokazuje, že trio kdesi z Nemecka má o jemných nuansách a skladateľských kučierkach asi také povedomie ako Mojsejovci o vkuse. Preto to priam punkovo odsýpa, chrčí, ziape, šteká a mravčí, ako sa na hrubozrnný hard rock patrí. Spevák - aké to silné slovo - proste niečo huláka a krásne to demonštruje skladba These days. Refrén sa dokonca snaží o istý repetitívny melodický motív, asi akoby motorová píla nežne kmásala konáre s podťatého kmeňa. A takto to pokračuje až do konca albumu, akurát skladby priberajú na časomiere ako premiérske sľuby o dokončení diaľnice na východ. Kým Everything I need najmä vŕzga, inštrumentálka To Hell hneď skraja kváka, sťaby jedovaté ropuchy migrovali skrz cestu do horúcich pekiel. Záverečná skladba sa volá Tiger blues a do nástrojovej mizérie sa pripája harmonika. Znie to síce tak, ako pád kameňov z bašty schátraného hradu rovno na skupinku korektne označených marginalizovaných skupín páliacich svahový porast, a teda drsne a mľaskavo, rozhodne to však nie je na škodu.

Kto by od tohto albumu očakával čokoľvek sofistikované, ten bude nevyhnutne sklamaný. Toto je priamočiara neotesaná divočina, kde vás skôr zožerie tiger, než navštívi jednorožec. Inými slovami, je to mňamka bez panenského olivového oleja. V dnešnej, chimérou zdravia poblúznenej dobe je flák surového mäsa príjemným spestrením nudných večerov. Dielo hlcem bez príboru.

» ostatní recenze alba Tiger B. Smith - Tiger rock
» popis a diskografie skupiny Tiger B. Smith


Moxy - Moxy
2013-06-03

Moxy / Moxy

4 stars

Ku kanadskej hard rockovej kapele Moxy som sa dostal cez Bolina, keďže si zahral sóla na niekoľkých skladbách debutu, nešlo odolať a album skončil v mojej zbierke. Debut z roku 1975 priniesol hneď osem skladieb a ponúkol prevažne pomalé tempá a kryštálový zvuk.

Hneď úvodná balada Fantasy kombinuje melanchóliu s klavírnymi podkresleniami a dala by sa zniesť v rádiu. Akože zrýchlenie v závere sa síce stále pohybuje kdesi okolo leňochoda počas siesty, ale k sólu sa to hodí. Akustický úvod dalšej pohodovky Sail on sail away sa prehupne do ráznej zeppelínovskej sekanej rifovačky, ale ani náhodou sa nejedná o bezduché kopírovanie, čo je plus. A to ani keď si spevák naskrutkuje do hrdla trademarkový jačák. Ešte sekanejšia pocta rovnakej britskej klasike je Can't you see I'm a star. Čo k tomu dodať? Nádhera. Životabudič kovového vyznenia Moon rider pokračuje v nastolenom trende, tempo sa prehupne mierne k povolenej rýchlosti v obci, čiže je to vlastne tvrdá rocková nakladačka. Aké prekvapenie, keď sa refrén prehupne do akéhosi naliehavého oparu a vystrieda ho pirát ciest v podobe šprintujúceho gitarového sóla! V týchto chvíľach som väčšinou pohltený a nadšene trieskam hlavou v povetrí. Zeppelínovsky rifák sa nekompromisne valí z jednej skladby na druhú, Time to move on utešene klincuje, ťažkotonážny valec Still I wonder by rozmliaždil ľubovoľného rádoby gansterského rapera a každú druhú bubácku metalovú úderku. Inými slovami je to hard rock prvej akosti. Bluesovo rozvrhnutý rytmus podopiera vražednú temnotu zvanú Train, ktorá má jedinú chybu, končí ani nie za päť minút. Záverečný mlynček na mäso pomaly šrotujúci poslucháča, ktorý o rock nezavadil, má priliehavý názov Out of the darkness (into the fire) a nekecám, keď prehlásim, že metalisti by sa v tejto skladby našli.

Moxy som si zaradil do kategórie normálnych hard rockových kapiel typu Montrose, nič, čo by ma donútilo ísť do kolien, jednoducho poctivá rocková záležitosť. A za tie pomalšie tempá má u mňa bod k dobru, gitarový hard rock, ktorý neuháňa a aj tak má čo povedať, mám rád.

» ostatní recenze alba Moxy - Moxy
» popis a diskografie skupiny Moxy


Grease Band - Grease Band
2013-05-31

Grease Band / Grease Band

3 stars

Skupinu Grease Band som zaevidoval (a nepochybujem, že je to jav rozšírený) čoby sprievodné pišťanie v skladbe With a little help from my friends z Woodstocku. Hej, to je tá úžasná Cockerova kreácia s imaginárnou gitarou, hrdelnými uzlinami a „ženskými“ vokálmi v podaní mužského osadenstva. A práve toto krovie sa v roku 1970 od speváka odtrhlo a skúsilo šťastie sólo. Otec stále spomínal na akúsi skladbu z Beat Clubu, aké to bolo fajn, nuž som napokon kúpil debut, že to tam možno bude. A nebolo, šlo o Honky tonk Angels, ale to je jedno.

Album obsahuje desať skladieb a s výnimkou úvodného boogie songu My baby left me s klasickým barovým pianom ide o vlastnú invenciu, čo vždy poteší. Ak by ste čakali nejaký tvrdý rock, rovno si nechajte niečo zdať, hudba Grease Bandu je melodická, pokojná, načuchnutá Amerikou. Nechýba zapojenie akustických nástrojov (Mistake no doubt), miestami má človek pocit, že počúva Rolling Stones s hráčmi, ktorí vedia hrať (Jesse James). Spevné tanečné kúsky ako Let it be gone budia zdanie, že na bavlníkových plantážach bolo všetkým strašne fajn a Lincoln im to poondial. Vynikajúca skladba je Willie & the pigs, neskutočne tlačí na pozitívne emócie, akoby sa dve svetové vojny v dvadsiatom storočí ani neuskutočnili, o iných konfliktoch nevraviac. Nemôže chýbať rokenrol, Laughed in the judge je právom vrcholom albumu, má „džemovací“ charakter, parádne klávesy a dokonca aj akési sólové orgie, ktoré inak album obchádzajú ako džez rock Beatles. All I wanna do je song, ktorý akoby vypadol z prvých albumov Davea Edmundsa. Z country luhov a hájov sa priplazila uspávanka To the Lord, akoby inkvizícia nebudila rozruch. Najdlhšia skladba albumu sa volá Down home for momma a je to citlivá a krehká baladička, ktorá neprekvapivo ukazuje, že kapela mala výborný hlasový fond. Samotná skladba postupne bluesovo zrockuje v tempe, ktoré by vydržal aj obarlovaný starček bez nohy. Ruku hore, kto si takto predstavuje pohodu. Záverečný akustický kúsok The visitor to celé podčiarkne a je to.

Vlastne, nie je. Na CD sa nachádza niekoľko bonusov z BBC, nikdy nevydaný kolísavý životabudič Believe in what you believe je uveriteľný, trojica skladieb z albumu je prakticky verná štúdiovým podobám a na záver je tu druhý raritný kúsok Peyton Place boogie, čo je reggae ako od Marleyho, našťastie je milosrdne krátke.

Takto sa robí presvedčivá počúvateľná hudba, ktorá neskĺzla do popovej prázdnoty a v rádiovom éteri by jej to rozhodne svedčalo. Žiadne inštrumentálne orgie, dôraz na pesničkovosť a veľmi dobrý zvuk nahrávky, ktorý je suchší ako Martini a v dobrom sa podobá na prejav inej britskej skupiny zvanej Free, to sú devízy, ktoré si občas rád vychutnám.

» ostatní recenze alba Grease Band - Grease Band
» popis a diskografie skupiny Grease Band


Chicken Shack - Imagination Lady
2013-05-16

Chicken Shack / Imagination Lady

5 stars

Chicken Shack nebola práve skupina, ktorá by ponúkala stabilný flek pre nejakú dlhodobú zostavu, i keď prvé albumy nejakým zázrakom nahrávali rovnakí hráči. Keďže šesťdesiatkové blues postupne vystriedali rôzne tvrdšie rockové hody, Stan Webb neostal bokom a na albume Imagination lady možno počuť, že ho prelom 60. rokov konečne prinútil pritvrdiť a s istou nostalgiou pripomenul to najlepšie od Ten Years After, Mountain a pod.

Ráznejšie blues Crying won’t help you now jasne dokazuje, že v triu sa to rockuje jedna radosť, Webb navyše objavil čaro kvákadla, to sa azda ani nedá pokaziť. Hendrixovskú inšpiráciu nezaprie ďalšia rozkvákaná záležitosť Daughter of the hillside á la Cream. Iste, sem-tam sa kapela tvári, že zahrá nejaký zlomok citlivého motívu á la If I were a carpenter, ale nedajte sa zmýliť, bude sa rinčať a žaby v močiari majú zdatnú konkurenciu. Stoprvá variácia na Going down znie ešte ťažšie, ako obvykle, nemám slov. Mountain by to lepšie nezahrala. A Poor boy, to je debut Led Zeppelin ako vyšitý, surové až na dreň, mňam. Dobové hrubozrnné bubenícke sólo otvára skladbu Telling your fortune, má bakerovský šmrnc (a teda je to dlhé a nie práve sonicky rýchle). Zvyšok skladby je ťažkotonážne blues, aké ma nikdy neomrzí. Posledná skladba na albume, The loser, je prekvapivo spevná a odľahčená záležitosť.

Esoteric Recordings minulý rok už tradične vypakovalo CD v príjemnom prevedení, nechýbajú dva bonusy, singlové verzie skladieb Poor boy a Telling your fortune.

Parádny blues-hard rockový album, ktorý neprekvapivo milujem a od Chicken Shack lepší nepoznám.

» ostatní recenze alba Chicken Shack - Imagination Lady
» popis a diskografie skupiny Chicken Shack


Larry Coryell & The Eleventh House - At Montreux
2013-05-16

Larry Coryell & The Eleventh House / At Montreux

4 stars

Skupina The Eleventh House sa mi nikdy do uší nedostala. Otec síce básnil o tom, aké to bolo super, avšak nepamätám si, že by mal na platniach alebo na kazetách nejaký album (alebo som si ho len nikdy nepustil, ani neviem, obal mi je povedomý). Každopádne, album At Montreux sa zjavil v zozname najlepších koncertných nahrávok z pohľadu bicích v knihe P. Schenzera – Beat generation, nuž som to skonzultoval s otcom, ten potvrdil, že je to pecka, a tak som si CD objednal a kúpil.

Po krátkom uvedení frontmana Larryho Coryella otvorí záznam nádherná čistá gitarová kompozícia Improvisation on Villa Lobos prelude #4 in E Minor, ktorá dokazuje, že Larry je gitarový virtuóz. V skladbe Tamari sa pridá zvyšok muzikantov a rozbalia klasické rýchlopalné fusion, ktoré totálne ovláda Coryell a jediný rovnocenný „protivník“ je mu Mouzon, ktorý bubnuje dokonalo. Viac k džezu inklinuje skladba Joyride, nechýba taký ten cool funky groove, koho by to prekvapovalo, všakže? Odkazy na kadečo sú samozrejmosťou, nájde sa napríklad Hendrix, ale hlavne je to súťaž o prvenstvo v odohratí počtu nôt za sekundu. Rasputin prenecháva priestor dychárovi, takže sa džezové vyznenie ešte viac prediera na povrch a ostane tam aj v skladbách Song for a New York rainmaker a The Eleventh house blues. Posledná menovaná skladba miestami skutočne predstavuje blues a je to bomba. Celkovo je tak tento koncert z roku 1974 skôr jemnejší, než násilný počin.

I keď sú moje zážitky s týmto albumom čerstvé, viem, že ma baví a ponúka mi možnosť voľby, až budem niekedy túžiť počúvať nejaké to fusion.

» ostatní recenze alba Larry Coryell & The Eleventh House - At Montreux
» popis a diskografie skupiny Larry Coryell & The Eleventh House


Return To Forever - Romantic Warrior
2013-05-16

Return To Forever / Romantic Warrior

5 stars

Nepatrím k nejakým veľkým fanúšikom fusion. Je to hudba plná muzikantských vrcholov, ale nie vždy má človek náladu štverať sa na Mount Everst, väčšinou stačí výlet po turistických chodníčkoch. Keď sa však dostaví túžba vybočiť, je príjemné vedieť, že tu je aj iný smer. Práve pre toto sa v mojej zbierke nachádzajú starostlivo vyďobané semiačka moderného džez rocku zo 70. Rokov, aby som sa mohol sem-tam hrať na horolezca. Aj preto som si nedávno zakúpil aj dielo Romantic warrior od Return to Forever. Je vyzdvihované do nebies všetkými fusion fanúšikmi i odbornou kritikou, čo je vzácna zhoda, ba až podozrivá.

Pravdu povediac, nečudujem sa. Štyri legendárne osobnosti moderného džezu sa v štýle čo meno, to pojem, vypli k vskutku majstrovskému výkonu. Brutálne technické onánie sú pretkávané atmosférickými medzihrami, hoci vlastne sa tu žiadna „hra“ ani nenachádza, stále sme v nejakej „medzi“ na pomedzí Brownovho pohybu nôt. Kapela sa predsa len neodvážila poslucháčov úplne odrovnať, a preto svoje vyhrávanie rozdelila na tradičné úseky s pomenovaním, napr. Medieval overture a pod. Celkovo je tu teda šesť „skladieb“, kde sa nespieva, iba rôzne muzicíruje, niekedy vcelku melodicky (Majestic dance), inokedy zasa značne funky (Sorceress), nech sa podobné formácie tvárili a tvária neviem ako progresívne a novátorsky, tohto neduhu sa nezbavila azda žiadna. Niektoré pasáže pripomínajú feudálne časy (The magician). Akokoľvek sa tu predvádzajú kohúti Corea s Di Meolom, najviac ma baví rytmika, Stanley Clarke je zviera a Lenny White uragán. Keby som sa náhodou dostal do situácie, že by ma mučili a mal by som buď zvoliť najlepšiu skladbu albumu alebo by mi púšťali ľubovoľný hip-hop, techno, disco, funky, Madonnu, či nebodaj U2, tak by som asi napokon zvolil jednu z dvoch brutálnych machrovačiek Romantic warrior alebo Duel of the jester and the tyrant (part I & part II).

Keď fusion, tak takto.

» ostatní recenze alba Return To Forever - Romantic Warrior
» popis a diskografie skupiny Return To Forever


Chicken Shack - The very best of
2013-05-15

Chicken Shack / The very best of

3 stars

Známou klasikou I’d rather be blind začína výberovka s príznačným názvom The very best of Chicken Shack. I keď Christine Perfect ma ako speváčka nijako zvlášť neoslovuje (ani farbou, ani rozsahom), keď má po ruke skvelú skladbu, je to fajn. Sú lepšie verzie (napr. Etta James), ale to jej na kráse neuberá.

Samotný výber dokazuje, že v prvom období (1968-1970) bola Chicen Shack predovšetkým klasická bluesová kapela, ktorá nijako zvlášť nevystrkovala rožky a hrala to, čo stovky iných. Kým debutový album je zastúpený šiestimi skladbami, druhý dokonca siedmimi, tretí má už iba dva zárezy a štvrtý súmerne štyri. So zmieneným singlom je to dokopy dvadsať čistokrvných bluesoviek, ktoré sa príjemne počúvajú a občas sa zjaví niečo nadpriemerné. Či už je to chmúrny kúsok When the train comes back, alebo veselá inštrumentálka Remington ride. Bezkonkurenčne najlepšie skladby sú San-ho-zay (gitarová inštrumentálka), Tears in the wind (melanchólia), The way it is (kolosálne blues), Pocket (priam razantný blues rock), You ain’t no good (tá trasľavá gitara nemá chybu, aj Christine pristane trošku tej temnoty), Andalucian blues (ďalšia skvelá inštrumentálka) a Sad clown (neskutočne smutná inštrumentálka (neprekvapivo), vrchol celého cédéčka).

Hoci dominuje gitara a sem-tam klavír, kapela často vpletá do celkového soundu aj nejaké tie dychy. Je zaujímavé (a časom mierne iritujúce), že album OK Ken? má pred každou skladbou smiešne znejúci pokec.

Tento album mi predstavil skupinu, kúpil som si ho niekedy koncom 90. rokov a občas si ho rád vypočujem, keď mám náladu na barové blues.

» ostatní recenze alba Chicken Shack - The very best of
» popis a diskografie skupiny Chicken Shack


Mahavishnu Orchestra - Between Nothingness and Eternity
2013-05-14

Mahavishnu Orchestra / Between Nothingness and Eternity

5 stars

Mahavishnu Orchestra bola rozhodne štýlotvorná skupina, ktorú nedokáže počúvať hocikto. Fusion postavené na nekonečnej inštrumentálnej onánii priamočiarych percipientov väčšinou odrádza. Avšak, neboli to géniovia ako Paganini alebo Mozart, ktorí svojou dokonalou hudobnou víziou podporenou zložitou technikou hry dokázali, že ľudská vôľa je schopná naučiť nás zahrať aj to, čo sa zdá nepredstaviteľné? V dnešnej dobe sa sóla často označujú za prekonané, čokoľvek technicky vymakané sa pejoratívne označuje ako akademické, hoci vzdelanie mi nikdy neprišlo na smiech. Uznanie za posúvanie zručnosti v ovládaní hudobného nástroja bolo síce vždy prejavom úzkej skupiny fajnšmekrov a davy sa skôr viezli (pred pár storočiami veru nepočúval vážnu hudbu každý, a ešte aj z toho mála to často bola takzvaná šľachta, a teda kopa tupcov, ktorí mali všetko na podnose a ako správni snobi museli predstierať, že ich to baví), to však neznamená, že je to niečo, čo by sa občas nepatrilo vyvrhnúť do éteru. Pretože McLaughlin, Cobham, Goodman, Hammer a v neposlednom rade aj Laird si to zaslúžia. Koncertný album Between nothingness & eternity ponúka fusion s naozaj drsným rockovým zvukom.

Trojdielna skladba s dokonalo neobjavným názvom Trilogy ponúka také množstvo rýchloprstých a svižnoručných bublikaní v kombinácii s rozľahlými plochami meditačného pokoja a viac ako perfektnými hard rockovými vsuvkami, až sa to nedá opísať. Ostáva jedine počúvať a tešiť sa z poriadnej hudobnej nálože, ktorej nezvlhol pušný prach a ani jej nikto neukradol roznetku. Inými slovami, je to bomba. Pomalšie „klasické“ fusion Sister Andrea je opäť, vďaka drsnej gitare a ešte neuhladenejším husliam, miestami takmer hard rocková záležitosť. Celostranová (na platni) záležitosť Dream je však vrchol vrcholov, podľa ktorého sa pomeriavajú ostatné vrcholy. Všetky nástroje predvedú toľko polôh, že vedľa nich Kámasútra vyzerá ako leták zo schránky. Plačú, tonú, vzmáhajú sa, burácajú... Milujem husľové príbehy, Goodman je nielen hudobník, on je rozprávač, ktorému by závidela aj Šeherezáda. Kým príde vyvrcholenie, trvá to ako dvom tantristickým milencom, ale až to nastane, je to extáza. Niektoré vypäté pasáže vyvolávajú priam nervozitu, tak perfektne dokážu pôsobiť na poslucháčovo rozpoloženie. Čerešničkou na torte (logicky preto nie je táto hudba určená diabetikom) je pasáž, v ktorej sa pod frenetickými sólami ozýva Sunshine of your love od Cream. To je hard rock s tak nabrúsenými inštrumentmi, že by s nimi šlo rezať skaly! Že sa tu okato promenáduje improvizácia v dokonalej podobe, azda ani nemusím dodávať.

Tento koncert dokazuje, že aj brilantní a meditatívne založení hudobníci môžu hrať dostatočne tvrdo na to, aby sa z ich fusion stal naozaj džez ROCK. A výsledok je geniálny.

» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - Between Nothingness and Eternity
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra


Traffic Sound - Yellow Sea years : Peruvian psych-rock-soul 1968-71
2013-05-14

Traffic Sound / Yellow Sea years : Peruvian psych-rock-soul 1968-71

3 stars

Traffic Sound som prvý raz zachytil v časopise Classic Rock niekedy krátko potom, čo nenastal ani sľubovaný koniec sveta a ani Y2K uragán, a teda po roku 2000. Juhoamerická scéna 60. a 70. rokov (ale aj ďalších dekád) ma míňala a míňa veľkým oblúkom, pred pár rokmi som si však spomenul, že niečo takéto existuje a objednal si pokusne výberovku Yellow Sea Years.

Výberovka obsahuje osemnásť skladieb, dominuje im psychedélia a často počuť peruánske korene, flautičky i perkusie sa nezaprú. Kto má takéto koláže rád, ten by mohol byť dokonca nadšený.

Coververzie z A bailar go go zastupuje Sky pilot a je až podivné, ako verne znie voči predlohe (ešte aj tie echá).

Cenený album Virgin je trestuhodne opomenutý, výberovka obsahuje akurát rockovú hitovku Meshkalina s andskými jajákaniami a dosť neodbytnými dychmi. Je to škoda, nakoľko ide evidentne o sľubnú návnadu, keby som si však niekedy chcel kúpiť aj nejaký album, tento je aspoň neprebádaný.

Album Traffic Sound ponúka skvelé veci, You got to be sure! má mierne „jethrotullovský“ nádych, dokonca sa zjaví priezračná akustická gitara. Chicama way spočiatku pozitívne rockuje, v polovici sa však dostaví meditačná pasáž, ktorá by nezahanbila spevokol psychiatrickej liečebne a následne je z toho parádny hard-psych rock, ktorý graduje s výdržou čínskych komunistov (a teda tak skoro neskončí). Ešte lepšia pecka je naliehavá Those days have gone, akustika jej pristane, emócie nadužíva s vervou narkomana a pritom jej to neškodí! Iste, nájdu sa aj menej zaujímavé kúsky, ako beatlesovská sixtýsovka Yesterdays game. Ale aj v nej je na konci vydarená zmena k hard rockovému vyzneniu. Podobne What you need and what you want kombinuje ostrosť a perkusie so šesťdesiatymi rokmi. Ťažká záležitosť Tibet’s suzettes celkový dobrý dojem z uvedených skladieb už „iba“ korunuje.

Lux je album, ktorý môže pripomenúť Santanu, prípadne veľmi ľahučký etno džez, takže ma moc neberie. Hard rockovo spevný kúsok Lux patrí k tomu naj, čo sa tu z neho nachádza (a že je toho hojne, celých sedem skladieb). Keď si k tomu priradíme tri singlové kúsky á la vtieravá vec Suavecito, je tu hneď desať skladieb, ktoré mi srdce neuchvátili, i keď nie sú zlé (taká La camita je Santana ako vyšitý). Vrchol v dobrom slova zmysle predstavuje dlhočizný potemnený kúsok Marabunta, ktorý sa môže popýšiť ako vydareným introm, tak hard rockovými slohami a džezovo uvoľnenými dychovými sólami. Plus započítajte psychedelické vsuvky, folklórne šamaniny a nečudo, že je z toho desať minút. A Inca snow má tiež niečo do seba, peruánske výhonky sa príjemne snúbia s rockom.

Zvuk nahrávok je pomerne zahuhňaný, ale v tých dobách sa v Peru a okolí tešili z toho, že vôbec majú na čom nahrávať, takže to môže vykoľajiť akurát poslucháča v tvare modernej lokomotívy, ktorá síce sviští stovky kilometrov v hodine, ale tým to hasne. Kam sa hrabe na parný muzeálny exponát, ktorý okolo seba tvorí búrkové mračná dymu, ale má štýl.

Celkovo som rád, že som sa s tvorbou skupiny zoznámil, pár skladieb je výborných. Po albumoch som zatiaľ nezatúžil.

» ostatní recenze alba Traffic Sound - Yellow Sea years : Peruvian psych-rock-soul 1968-71
» popis a diskografie skupiny Traffic Sound


Goblin - Roller
2013-05-09

Goblin / Roller

4 stars

Na skupinu Goblin som narazil na Progarchives, kde sa jej album Roller skvel medzi najlepšie hodnotenými albumami škatuľky Italian progressive rock. Navyše ma zaujal biely obal s komiksovo štýlovým červeným čertíkom s husľami v popredí (na CD sa krčí v rožku). Kapela, ktorá hrala art rock ako podmaz k hororom, to sa často nepočuje, nuž som neodolal a tento album som si objednal, zaplatil a zaradil do zbierky. Pamätám si, že som bol až nervózny, keď som si ho šiel prvý raz pustiť. Čo z toho vylezie?

Z ticha sa postupne vylúpnu klávesy a tiahle gitarové tóny, titulná inštrumentálka Roller sa až okato odkazuje na britskú art rockovú vlnu prvej polovice 70. rokov, ktorú Taliansko plus-mínus od roku 1972 pretváralo na svoj obraz a to tak, že je z neho dodnes artrocková veľmoc. Aquaman pridáva hromadu gitarových vzruchov, Snip-snap zasa džez-funk. Il risveglio del serpente nezaprie klavírnu dominanciu, skladba znie ako niečo od Emerson, Lake & Palmer, akurát bez rytmiky, klávesáci popustili uzdu svojmu klasickému cíteniu. Jedenásť minút má skladba Goblin. Opäť dominujú pomalšie plochy plné klávesových i gitarových dumiek, do toho občas vpadne dravšia rytmika, nechýba opar vážnej hudby, skrátka, je to dobová momentka seriózne sa tváriaceho rocku. Samozrejmosťou je krátke, ale efektné bubenícke sólo. Dr. Frankenstein má desivú náladu, zabŕda do funky fusion a to je všetko.

Príjemná polhodinka inštrumentálnej lahodnej muzičky by mohla osloviť aj tých art rockerov, korí z nejakého dôvodu nezvládajú taliančinu, pretože tu sa nespieva ani náznakom.

» ostatní recenze alba Goblin - Roller
» popis a diskografie skupiny Goblin


Charlie Daniels Band - The best of vol.1
2013-05-09

Charlie Daniels Band / The best of vol.1

3 stars

Keď sme sa s bratom niekedy koncom 90. rokov totálne ponorili do southern rocku, snažili sme sa získať cédéčka azda každej významnej kapely žánru. Charlie Daniels Band som vnímal kvôli tomu, že frontman Daniels hral na Southern by the grace of God, koncertnom albume Lynyrd Skynyrd. A tak, keď v Bratislave chvíľku fungoval obchod Bontonland (kým skrachoval), dostali sme sa k prekvapivým cédéčkám (napr. Blacfoot - Marauder) vrátane tohto výberu. A počas likvidácie predajne sme za babku kúpili aj niekoľko ďalších albumov kapely vrátane jedného Volunteer Jamu. O tom však inokedy. The best of vol.1 ponúka hneď šestnásť skladieb, o ktorých teraz čo-to napíšem.

The devil went down to Georgia je esenciálna country skladba, v ktorej sa hudba brilantne dopĺňa s textom, keď ide Diabol škrípať na husle, príde vražedná psychedelická rocková pasáž a Daniels v sóle ukáže, že mu žiadna zvrhlosť nie je cudzia. I keď nie som veľký fanúšik country, tak mám túto skladbu rád. Hard rockovo posadené country The legend of Wooley Swamp má dokonca absolútne podmanivú recitovanú medzihru, ktorá znie akoby sa niekto lúčil so životom, spevný country refrén s tým vynikajúco kontrastuje. Samozrejme nechýbajú aj čisté country záležitosti (Willie Jones, Carolina, Sweetwater Texas), z ktorých vyniká temný kúsok Stroker’s theme, ktorý ma neskutočne baví. Mám rád recitované bahnisté pesničky. Keďže tu máme výber z obdobia asi jednej dekády (1974-1985), sú tu aj rôzne experimentálnejšie veci. Džezový úvod á la Allman Brothers Band načne hutné blues It’s my life, ktoré by sa v baroch veru nestratilo. Akási bossanova South sea song ma neberie. To už radšej plnokrvná južarina Billy the Kid, ktorá má nielen melodické gitary, ale aj počúvateľný country-hard rockový prejav. Balada Behind your eyes neurazí, ale mohla by sa pokojne prezentovať aj v komerčných rádiách, podobne ako rovnako zameraná žbrnda Blowing along with the wind. Do tretice je tu uspávanka Mississippi, ktorá akoby vypadla z filmov z 50. rokov. Nechýba výrazná sláčiková poleva. Štvrtým mušketierom plným sladkosti a romantiky je Talking to the moon, komerc ako z učebnice. Naliehavé južanské rockovice zastupuje solídny kúsok Still in Saigon, z ktorého takmer nepočuť dobu vydania (1982). Rýchlopalný husľový, blues-country-rokenrolovo zaonačený, beh The South’s gonna do it again sa počúva jedna báseň. Ako sa tvorí počúvateľný country hard rock, nám ukáže posledná skladba výberu, In America. Okrem iného dáva najavo politické cítenie hlavného protagonistu, ktorý sa k politike vyjadruje často a rád (tu ide o Iránsku krízu).

Výborná základná výberovka na spoznanie významnej country rockovej osobnosti, akou Charlie Daniels nesporne je. U mňa dobré.

» ostatní recenze alba Charlie Daniels Band - The best of vol.1
» popis a diskografie skupiny Charlie Daniels Band


Trinity - Open
2013-05-09

Trinity / Open

4 stars

K Brianovi Augerovi som sa dostal cez koncertné vystúpenie z Nemecka, kde hral s Ericom Burdenom a bola to bomba. VéHáeSku s týmto vystúpením som svojho času pozerával ako povinnú súčasť trávenia voľného času. K Julie Driscoll som pričuchol cez tento album, ktorý môj otec ospevoval do nebies, hlavne kvôli Black cat a poslednej skladbe. Nie je tajomstvom, že formácia Trinity vystúpila v roku 1968 aj v Bratislave v rámci Bratislavskej lýry a zo spomienok pamätníkov mi vychádza jediné, ovplyvnila život nejedného bratislavského hippiesáka. Dokonca sa to dostalo aj do muzikologických bádaní, napríklad do článku pani Kajanovej - Vplyv koncertných importovaných podujatí na formovanie slovenskej populárnej hudby (http://kajanova.zrak.sk/?p=382&lang=sk ).

Album je v podstate bluesový. Už úvodný kúsok In and out si príjemne „šufluje“, gitarka hrá melodický motív podopretý úsečnými dychmi, nechýba Augerovo sólo, aby bolo jasné, kto je tu šéf. Že sa bavíme o inštrumentálkach, je jasné z podobne vystavanej skladby Isola Natale. Meditácia, prívetivosť, čo viac si pirať. Veru, trošku tvrďáckeho prístupu. A ten prichádza so skladbou Black cat. Akoby sa sem zatúlala predzvesť Chicago Transit Authority alebo Blood, Sweat & Tears. Nabudená a vykričaná skladba je právom vrcholom albumu. Uspávací klavír si krátko odpočinie v Lament for Miss Baker a následne sa zjavia perkusie, akýsi pojašený džungľový song Goodbye jungle telegraph odpsychedeliční flautu, džezový saxofón si udržuje škľab šialenca, celé je to nekonečné ako Amazonský prales. V posadenej skladbe Tramp sa prvý raz ozve Jools, aby ovládla aj dychavičné blues Why (am I treated so bad). Černošské vplyvy nezaprú ani nasledujúce skladby Kind of love in a Break it up, kde dôjde aj na typické viachlasé dialógy známe z rozkokošených čiernych amerických kostolov. A je tu záver, skladba, ktorú v 60. rokoch coveroval azda každý, známa pod menom Season of the witch. je pomalá, zadumaná a celkovo nie až tak tvrdá, ako niektoré iné prevedenia, aj tak je však hypnoticky podmanivá a dobovo štýlová, až je z nej etalón psychedelického rocku.

Výborný album, niet prečo váhať nad jeho vypočutím.

» ostatní recenze alba Trinity - Open
» popis a diskografie skupiny Trinity


Isotope - Deep end
2013-04-29

Isotope / Deep end

4 stars

Deep end je posledný štúdiový album brilantnej fusion skupiny z Anglicka zvanej Isotope.

Bravúrna jazda Mr. M's Picture usvedčuje skupinu z toho, že si môže meniť zostavu ako chce, stále bude hrať strednotempové melodické fusion vhodné k odpočinkovému podriemkavaniu na verande. Mierne nafunkovaná Crunch cake sa navzdory tomu počúva relatívne príjemne. Zadumaný klavír ovláda spicu krásku Another side, Black sand tiež neplní funkciu budíka, hoci klávesy v závere vcelku gradujú. Opäť nastupuje mierne funky Pip dream, je zaujímavé, že sa tomuto vplyvu fusion nedokázalo ubrániť. Ešte silnejšie to cítiť v skladbe Attila. Keďže aj Fonebone znie rovnako, človek si ani nevšimne, že sa menia skladby, tak kontinuálne celý album plynie. Záverečná skladba Deep end aj žeravie, aj zamdlieva, skrátka sa nikam neponáhľa a nálady mení tak, aby nikoho neiritovala.

Štyri remixované bonusy vôbec neprekážajú, pretože aj tento album jednoducho plynie, to, že sa v ňom zrazu začnú opakovať skladby, mu nedokáže uškodiť.

Skvelé fusion prosté chaosu a egoizmu. Pre fanúšikov daného žánru absolútna povinnosť.

» ostatní recenze alba Isotope - Deep end
» popis a diskografie skupiny Isotope


Isotope - Isotope
2013-04-29

Isotope / Isotope

5 stars

O Isotope mi dosť dlho básnil môj otec, až mi to nedalo a navzdory nedostupnosti za rozumnú cenu som si zadovážil japonské vydanie debutu a tretej dosky. Hoci fusion počúvam len občasne, obidva albumy si ma získali okamžite. Keď už ničím iným, tak tým, že sa dali počúvať aj pri spiacich bábätkách, tak nerušivý zážitok ponúkajú.

Hudba na albume je priam ambientná (napr. Do the business). Melodická, poslucháčsky vďačná, nevtieravá (človek si ani neuvedomí, že do neho perú pomerne sofistikované muzikantské hody). Hoci sú výkony hudobníkov rýchle, svieže, profesionálne, kapela ani na okamih neskĺzne do samožerských bublikaní, o nejakých free džezových chaosinách nevraviac. Miestami sa pri ňom dá čarovne podriemkať (Sunshine park), sem-tam vystrčia rožky nasrdené tóny (Bite on this) Aj keď mi album zo všetkého najviac pripomína jednoliaty skalný masív, nedá mi nevychváliť osobitne úvodnú skladbu Then there were four, ktorá snúbi všetko izotopické, namakanú rytmiku (aj s bicím sóličkom), rýchloprstého klávesáka a nemenej nezastaviteľného gitaristu. Zvuk je čistejší ako lesná studnička z rozprávky, čo album vyzdvihuje aj po formálnej stránke kamsi k Olympu.

Vďaka poslucháčskej prístupnosti (bez popíkových tendencií) radím tento album na vrchol mojej obľúbenosti v rámci fusion žánru.

» ostatní recenze alba Isotope - Isotope
» popis a diskografie skupiny Isotope


KISS - Alive!
2013-04-27

KISS / Alive!

4 stars

Kapela Kiss pre mňa vždy znamenala synonymum pre nablýskané nič. Hudba z hitparád bola minimálne trápna, obvykle však strašidelná (I was made for lovin' you), albumy šli jedným uchom dnu a spľasli ešte skôr, než mohli ísť druhým von. Koncertný kúsok Alive! mi požičal spolupracovník počas civilnej služby koncom 90. rokov na kazete, že je tam bubenícke sólo kopírujúce Bonhama a jeho Moby Dicka. Pamätám si, že som si to párkrát vypočul, kazetu vrátil a Kiss vypustil z beztak preplnenej pamäti. Až nedávno, počas potuliek po kníhkupectve Panta Rhei, som zablúdil k CD regálom a oči mi padli na Kiss - Alive! a Alive II. Keďže preferujem koncertné albumy a od Kiss doma nemám nič (s výnimkou jedného napáleného Greatest Kiss, ktorý som si dobrovoľne azda nikdy nepustil), predstava výberovky z prvých šiestich štúdioviek s potenciálom drsnejšieho pódiového prevedenia mala niečo do seba. Zrazu som podľahol dojmu dať tomu ešte jednu šancu, nuž som obe dvojcédéčka zhrabol, vysolil požadovaný obnos a hor' sa na počúvanie.

Šestnásť skladieb nepatrí práve medzi príslušníkov kasty rozmanitosti. Obvykle uháňajú nekompromisne vpred ako Roadrunner a nejaký kojot, čo by preferoval pestré hody, si môže zájsť chuť. Dostane "iba" šťavnatý refrénovo orientovaný gitarový rock v značne nabudenom stave, čo mu rozhodne prináša osoh.

Debutový album je jasne v kurze, zastupuje ho hneď sedmička ráznych kúskov, sem-tam je to na pomedzí glamu (Strutter), v skladbe 100 000 years sa ozve nekomplikované, ale vcelku premyslené nahalované triolové bubenícke sólo a nekonečné povzbudzovanie divákov, aby tlieskali, kým sa bubeník snaží dokázať svetu, že vie bez náhlenia tĺcť do všetkého, čo má okolo seba. Rozhodne ide o vrcholný moment dosky, ktorý sa oháňa improvizáciou ako Mijamoto Musaši katanou. Okamžite sa pridá vybrnkávané intro Black diamond, ale netešte sa, na tomto koncerte sa to na slaďáky nehrá. Naopak, je to ďalší kovový vypaľovák.

Album Hotter than Hell háji zglamovaný Satisfaction (Got to choose), spevný titulný song a tri ďalšie skladby, z ktorých vyniká absolútne namakaný hard rockový počin Parasite a tiež posadený kúsok rovnakého zamerania Watchin' you.

Tretiu štúdiovku, Dressed to kill, prezentujú štyri skladby, sú však najvyzretejšie. Naliehavejší hard rockový kúsok C'mon and love me neurazí, ale už párplovsky rozohraná záležitosť She vyslovene hreje chladné srdce zatvrdeného odporcu glamíku. Improvizačné pády dynamiky, rozohrávanie sa všetkých hudobníkov, lepšiu skladbu na albume nenájdete. A to platí aj pre jasnú hitovku s názvom Rock bottom, ktorá si, samozrejme, nedovolí absentovať. Tak, ako spevná štadiónovka Rock and roll all nite, bez ktorej by som sa bez problémov obišiel.

Viac ako slušný priamočiary hard-glam rock mi sedí a Kissáci sa mi konečne tak úplne nebridia. Hold, koncertne to v 70. rokoch vždy poriadne hučalo.

» ostatní recenze alba KISS - Alive!
» popis a diskografie skupiny KISS


Wet Willie - Drippin’ wet
2013-04-26

Wet Willie / Drippin’ wet

5 stars

Po dvoch štúdiových albumoch sa skupina Wet Willie vytasila s koncertným kúskom Drippin’ wet.

A je to tradične skvelý živák, keď niečo Amíkom v tých časoch niečo išlo, tak to bola ohnivá koncertná jazda plná dobrej nálady a v prípade Wet Willie aj poriadnej dávky blues. Dielo sa skladá z ôsmich skladieb, pričom len tri sa zjavili v štúdiovej podobe (všetky z albumovej dvojky). Nemôžem nespomenúť harmonikové džemíky That’sll right a She caught the Katy (and left me a mule to ride), ktoré sú tak úžasne bluesové, až sa dostávame mimo škatuľky southern rock. Obzvlášť, keď dostávame v podstate plnokrvnú bluesovú jazdu, rýchlu (No good woman blues) i ospalú (Macon hambone blues). Prakticky každá vec na albume má šmrnc a tak uveriteľné emócie, že keby sa tento album niekedy omylom stal slávny, asi by z rádií vytlačil nielen rozhlasových kazateľov, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by spôsobil konvertovanie más na svoje zbožňovanie, čím by výrazne klesli štátne dotácie dnes majoritným kšeftárom s ľudskou túžbou po zmysle života.

Milujem poriadne koncertné bluesnenie.

» ostatní recenze alba Wet Willie - Drippin’ wet
» popis a diskografie skupiny Wet Willie


Wet Willie - II
2013-04-25

Wet Willie / II

4 stars

Wet Willie, americká kapela z juhu USA, ktorá má nohy vnorené hlboko do bahna nefalšovaného folklóru chudákov, čo svojho času v reťaziach dovážali z Afriky, ponúkla v roku 1972 album s poradovým číslom II.

Album začne rovno nefalšovaným rokenrolom, akoby fičali 50. roky, Shout bamalama ukazuje hlavne to, že chripľavý hlas Jimmyho Halla je jednoducho skvelý. Love made me naliehavo plynie, Red hot chicken miesi funky tiky s americkými salónmi, kde možno očakávať nielen ranu do zubov, ale i pištoľnícke haravary. Pomalé blues patrí k plantážam akoby otrokárstvo nevymrelo, Hurts me too je presne takéto. Keep a knockin’ je presne to, čo si myslíte, cover jednej z najodviazanejších rokenrolových vypaľovačiek. Nenáhliaca sa bluesrockovica s kvákajúcou gitarou Airport nemá chybu, Grits ain’t groceries tiež, hoci ide o funk-blues rock ako vyšitý. Nekonečne rýchle barové boogie Shotgun man slúži na vyjašenie sa všetkých protagonistov a aby došlo aj na írske korene, je tu záverečná country balada Shaggi’s song.

Typická púštna muzika snúbiaca černošské korene s hromovým hlasom. Kto by tomu odolal?

» ostatní recenze alba Wet Willie - II
» popis a diskografie skupiny Wet Willie


Potliquor - Potliquor
2013-04-24

Potliquor / Potliquor

3 stars

Rok 1979 priniesol jednorazový pokus o pripomenutie beztak nespomínanej kapely Potliquor.

Desať skladieb tradičného blues rockovo južanského štýlu kvetnato plynie a plynie , až uplynie a človek si uvedomí, že nejakých silných momentov veľa nebolo. Hoci ani tých slabých. Stále počuť príklon k spevným refrénom, stále je v tom cítiť južanské boogie a to ja môžem. Funky mrskanie v Misery, Life should be a laugh a v Liar ma síce týra rovnako ako predstava, že prestane fungovať Progboard, ale s tým asi nič nenarobím. Album rozhodne netrpí nedostatkom dychov, ktoré bzučia hádam v každej skladbe. Najviac sa mi páči pokus o hard’n’heavy kúsok Louisiana lady.

Čo dodať na záver? Ide o priemerný album plný priamočiarej veselej muziky.

» ostatní recenze alba Potliquor - Potliquor
» popis a diskografie skupiny Potliquor


Potliquor - Louisiana rock and roll
2013-04-24

Potliquor / Louisiana rock and roll

4 stars

Zabudnuté južanské skupiny zo 70. rokov mi prirástli k srdcu o to viac, že som sa k nim dostal pomerne náhodne. Potliquor si ma získala svojou neodbytnou radosťou a neutíchajúcou náklonnosťou k blues.

Kým You can't get there from here jasne odkazuje na vzmáhajúce sa tradičné južanské boogie á la Lynyrd Skynyrd, Waitin' for me at the river má v sebe kus Black Oak Arkansas. Barové piano načne blues Taj and Johnny’s blues, škriekajúci medveď prezlečený za speváka nemá chybu. Rokenrol Rip it up je vystriedaný parádnym dumavičným kúskom H. Južanská klasika sa vtelila do titulnej skladby, milujem to občasné vybrnkávanie gitary do rifov. Dosť bolo roztopaše, nastupuje bluesrocková dvojka fajnových skladieb (St. Jude’s blues a Born under a bad sign) a záver sa nesie v totálnej extáze radosti (Guitar boogie) kombinovanej s akustickou uspávankou (For you).

Aj tretí album americkej južanskej kapely PotliquorLouisiana rock’n’roll ponúka predvídateľnú zmesku blues rocku so spevnými refrénmi, ktoré je radosť počúvať. Navyše, príde mi najvyzretejší, nuž mu nemám čo vytknúť. V súčasnosti ho považujem za najlepší album kapely.

» ostatní recenze alba Potliquor - Louisiana rock and roll
» popis a diskografie skupiny Potliquor


Potliquor - Levee blues
2013-04-24

Potliquor / Levee blues

4 stars

Kapela Potliquor a jej druhý album Levee blues ma svojho času dosť bavili. Zmeska poctivého blues rocku južanského strihu o správne mohutným hlasom za mikrofónom, do toho radosť, pohoda, čo viac si priať, keď sa človek cíti fajn, všakže?

Najlepšie skladby album zoradil pekne od jednej po deviatu. Veselé kúsky (Cheer, Chattanooga) priam nútia človeka tancovať, aj mňa, hoci tomuto druhu sebaznevažovania neholdujem. Bluesové kúsky nezaprú korene (Rooster blues), ktoré netreba zasadiť do zeme ako napríklad kdesi na ostrovčekoch s honosným pomenovaním Veľká Británia. Sú dlhoročne vtesnané do každého centimetra zemitej hudby, ktorá albumu dominuje. Najlepšou skladbou na albume je ťažkopádny blues rockový valec Levee blues. Konkuruje jej hard rockový kúsok You’re no good s černošským spevným refrénom, ktorý sa zjavil už na debute. Ako kuriozitku zmienim, že je tu aj zaujímavá verzia sklady Lady Madonna od viete koho.

Nekomplikovaná a emočne poctivá južarina, čo dodať.

» ostatní recenze alba Potliquor - Levee blues
» popis a diskografie skupiny Potliquor


Dave Chastain Band - Rockin’ roulette
2013-04-24

Dave Chastain Band / Rockin’ roulette

3 stars

Už je to dávno, čo som nárazovo nakupoval i s bratom cédéčka na tony. V rámci jedného takého južanského nákupu, kedy padali tisíce (starej meny), brat nabral v Roxy za priehrštie albumov od Outlaws, Molly Hatchett a ja neviem, čoho ešte. Predavač grátis prihodil aj Dave Chastain BandRockin’ roulette. Že to nikto nechce. Obal s konfederačným zombíkom s južanskou vlajkou v pazúroch jazdiacom na divokom bizónovi (nakreslil to akýsi Martin Halstead) jasne ukazoval, že to asi bude southern rock, nuž sme sa darovanému koňovi na zuby nepozerali a šli ho radšej počúvať.

Jemné pradivo amerického country rocku allmanovského strihu s názvom Sunshine spestruje občasný saxofón, keďže podobná hudba ma zasahuje iba občas a ako mládenca ešte menej, nečudo, že som bol kedysi celkom sklamaný. Gitarové sóla sú našťastie zručné. Aby ste ma nechápali zle, muzika je to štýlovo slušná, akurát mám radšej menej country vplyvov. „Vrchol“ v tomto smere predstavuje skladba Down at Dee’s. Nečudo, že sa u hostí vyskytujú inštrumenty ako husle alebo bendžo.

Z albumu sa rinie dobrá nálada, taká pianová barovka Losin’ you blues nevyvolá na oblohe ani mráčik, nieto ešte tlakovú níž. Zasnená inštrumentálka Breezin’ určite vypadla z vrecka Dickeymu Bettsovi, podobne ako titulná „allmanovka“ Rockin’ roulette. Vyzdvihol by som rockovo nabudené skladby, a to neskutočne melodickú pecku Gotta get away, svižné južanské boogie Highway man s namakanou klávesovou medzihrou alebo klasiku, brutálnu baladu One in the Sun, ktorú hrali aj samotní Lynyrdi s Gainesom (ktorému na albume Legend pripísali autorstvo, tu je však uvedený akýsi O’Brien). V neposlednom rade musím zmieniť smutnú záležitosť Ballad of William Quantrill, mám rád depresívny country rock.

Prekvapivo príjemný album americkej výroby ostal napokon v mojej zbierke, ale počúvam ho tak zriedka, že sa to ani vypovedať nedá. Je to však raritka, napočudovanie to vydala Akarma, čert vie, ako k tomu prišla. A rok 1980 by dielu nehádal nikto.

» ostatní recenze alba Dave Chastain Band - Rockin’ roulette
» popis a diskografie skupiny Dave Chastain Band


Budgie - Radio sessions 1974 & 1978
2013-04-23

Budgie / Radio sessions 1974 & 1978

5 stars

Dvojdisková edícia Radio Sessions 1974 & 1978 ponúka hard rockovú kapelu Budgie v najlepšom šate. Disky si pekne podelili roky (1974 a 1978) a kontinenty (Británia a USA), pričom vždy hrá klasická trojka. Shelleyho a Bourgeho dopĺňa najprv Pete Boot a o štyri roky neskôr Steve Williams.

Prvý disk ponúka akési londýnske nahrávky z roku 1974. Už Breadfan jasne ukazuje, že hard rock remeňovitého úchopu bude krájať éter sťa Strihoruký Edward nepoddajné vlasy. Zvuk samozrejme nie je kryštalický, kto by ho čakal, ten je mimo ako Vesmírni ľudia. Šesť skladieb je dlhých ako prehliadka uplynulého života počas poslednej hodinky, nechýbajú kvílivé vsuvky (You are the biggest thing since powdered milk) a ani bubácke intrá (Hammer and tongs). Ak by mal niekto pochyby, že v trojici nebude mať kapelový prejav naživo dostatočné grády, môže pokojne spávať. Shelley je miestami tak uškriekaný, až má chrapľák, zaujímavé (Zoom club). Kapela dokáže aj citlivo cvrlikať (Parents) a nič nepadne lepšie ako hrubozrnné bubenícke sólo na záver (Rocking man).

Druhý disk ukazuje, ako sa púšťali koncerty v rádiu v takom Los Angeles v roku 1978. Že by bol hard rock na odstrel? Ani náhodou!

Jasné, úvodná skladba Melt the ice away z albumu Impeckable už nemá toľkú energiu ako hocičo na predchádzajúcom CD, ale je to stále ešte nekompromisná živá smažba, akú zvládnu azda iba rockové triá. Vtedajšiu novinku zastupujú ešte Smile boy smile, Love for you and me a Don’t dilute the water. Ako výber z albumu, ktorý nevlastním, mi to bohato stačí. Keďže mám zažité prvé albumy kapely a ostatné som v podstate obišiel, teší ma prítomnosť hneď štvorice skladieb z tretieho albumu Never turn your back on a friend, zeppelínovica In for the kill z rovnomenného albumu a v neposlednej rade dvojica skladieb z Bandolier.

Milujem neotesané prvotriedne hard rockové koncerty a tento dvojdisk ich núka vrchovato.

» ostatní recenze alba Budgie - Radio sessions 1974 & 1978
» popis a diskografie skupiny Budgie


Quintessence - Quintessence
2013-04-21

Quintessence / Quintessence

3 stars

O kapele Quintessence som toho veľa nevedel, ale otec mi hovoril, že buď videl kdesi na Beat Clube skladbu Jesus, Buddha, Moses, Gauranga, a že to bolo celkom fajn, hoci plné Indie. Alebo mal nejaký album, na ktorom bola, už si presne nepamätám. Nie som nejaký milovník orientu v muzike, 60. a 70. roky sa však týmto vplyvom nevládali brániť, nuž prenikal, kam sa len dalo. Napokon som sa odhodlal si pokusne zakúpiť práve druhú radovku Quintessence, ktorá spomínanú skladbu obsahuje. Vydanie od Repertoire z roku 2004 v klasickom plastovom obale (existuje aj pekne rozkladací papierový variant) som otváral s očakávaniami, ale i s miernym nepokojom. Čo ak to bude tona oblbujúcich world orientálností a rock nikde...

Jesus, Buddha, Moses, Gauranga začína presne tak, ako sa volá. Haluzným stonom, čo prejde do spevného rockového kúsku, ktorý nezaprie hitparádové ambície. Sólové flautičky sú psychedelické, čo čakať od party nahulených hinduistov. Haré, haré, haraší v skladbe Sea of immortality úvodný popevok, ale nedajte sa zmýliť. Je to najlepší a najrockovejší kúsok na albume. Naliehavý hard-psych rock s dôrazom na melodiku dopĺňa perfektné gitarové sólo. Sme v roku 1970 a to znamená, že zvuk šiestich strún musí minimálne rozleptať repráky, navyše, ako sa kyselina prediera okolím, dopad ostrých tónov kvákavo graduje až do erupcie nie nepodobnej tej, čo spravila z Pompejí stránku z učebnice dejepisu. Indické opary úplne odrovnali skladbu High on Mt. Kailash. Päť a pol minúty nárekov ma ubíja, zrazu však nastúpi hendrixovský hard rock, a teda koncertný kúsok Burning bush. Jasné, ide len o jedno dlhé gitarové sólo, ktoré by v dnešných masových poslucháčoch pravdepodobne vyvolalo strach, aký kedysi prinášal televíznym divákom Hitchcock, ale na mňa pôsobí terapeuticky. Škoda, že je tu ďalšia hromadná modlitba Shiva's song, kto má tých Indov počúvať. Asi ten, čo si pustí toto dielo, flautová meditácia Prisms pokračuje v nastolenom trende. Síce s perkusiami, ale zato rockovo, si to odsýpa pomalší kúsok Twilight zones, má mierne nadžezlú náladu a sólo rieši jednak flauta a následne gitara. Maha mantra je oblbovák plný Hare Krišna a Hare Rama, ešte, že je to rýchlo "zfadeoutované". Postupne zrýchľujúce hard rockové číslo Only love mi reže, koncertná záležitosť St. Pancras detto, však je to ďalšia improvizácia, v ktorej basa duní a gitara väzbí a škrípe, no a záverečná bodka Infinitum sa tvári ako mručanie.

Ako bonus sa zopakuje úvodná menovačka náboženských figúrok Jesus, Buddha, Moses, Gauranga v trošku neuhladenejšej (a lepšej) koncertnej podobe a je to.

Niekoľko skladieb je fajn, gitarista vie, čo je to rock (ako jediný si nezmenil meno, už to má k dobru), ale po ďalšom albume kapely som nikdy nesiahol, jeden bohato stačí.

» ostatní recenze alba Quintessence - Quintessence
» popis a diskografie skupiny Quintessence


Formula 3 - Sognando e Risognando
2013-04-19

Formula 3 / Sognando e Risognando

4 stars

Svojho času som dosť fičal na emersoidných klávesových kapelách a aj dnes si niečo podobné rád vypočujem. Formula Tre bola jedna z najpopulárnejších vo svojej domovine, ako som sa dočítal, nuž som si ju v rámci budovania zbierky kúpil (výnimočne nie v Taliansku, ale v Bratislave) a to tak, že som zhrabol údajne najlepší album Sognando e risognando.

Album sa skladá z troch skladieb, ktoré sa následne ďalej členia, avšak výnimočne na mňa pôsobia celistvo (plus je tu jedna kratšia vec Storia di un uomo en una donna). Spevy sú mierne mdlé, ale inak je to pestrá koláž tichých, hlučných, tvrdých, mäkkých, snivých, prebudených a ďalších momentov, ktorým dominujú klávesy a našťastie aj gitara nezaostáva. Občas zadujú psychicky narušené vetry čoby podmaz pod bubeníckymi výlevmi, inokedy nemožno prepočuť klasicistické náznaky, slovom, je to typická muzika z prvej polovice 70. rokov, ktorú z marketingového hľadiska (a z túžby niečo si dokazovať) fanúšikovia nenazvú inak ako intelektuálna. Viem si predstaviť klub chcípákov, čo si za zvukov tohto albumu usrkávajú z čajovej šálky akúsi bio žbrndu s vykrúteným malíčkom, ktorému po rokoch ostáva jediná možnosť – amputácia, a ktorým sa nebridí označenie snobi.

Krásna pomalšia art rocková hudba plná klávesových tôní a tiahlych gitár, v ktorej si aj bubeník (rytmika je silné slovo, basák sa v triu nenachádza, však sú tu klávesy) sem-tam zahrá celkom zaujímavé sprievody, to je v kocke album Sognando e Risognando od Formula Tre. Album si nepúšťam často, ale chvíľky strávené s ním rozhodne neľutujem.

» ostatní recenze alba Formula 3 - Sognando e Risognando
» popis a diskografie skupiny Formula 3


Stud - Goodbye - Live at Command
2013-04-18

Stud / Goodbye - Live at Command

3 stars

Goodbye – Live at command je posmrtný živý album skupiny Stud.

Ponúka päť skladieb, dve z debutu, dve z druhého albumu (uspávacie kúsky Samurai a Ocean budgie) a jediná novinka predstavuje krátky akustický country odzemok Big Bill’s Banjo Band v podaní Johna Weidera. Najlepšie sú samozrejme rockovo dravé debutovky, či už je to prelietavá dvadsaťminútová skladba Horizon no.2 s nekonečným sólovaním, a to aj basy a bicích, alebo viac ako štvrťhodinová Harpo’s head no.2, ktorá pre zmenu spomína na džezové hartusenie, bubenícke sólo (už druhé) na úvod otvorí voľné pole improvizáciám každého druhu, radosť počúvať.

Tento album je dobrý, povznáša ho hlavne dlhometrážne debutové dvojskladbie, šikovným muzikantom však evidentne chýbal nejaký výrazný impulz a nečudo, že sa rýchlo rozpadli. Je otázkou, nakoľko kapele ublížil príchod huslistu Weidera, ktorý, zdá sa, vnášal do prejavu skupiny príliš country vplyvov.

» ostatní recenze alba Stud - Goodbye - Live at Command
» popis a diskografie skupiny Stud


Stud - September
2013-04-18

Stud / September

2 stars

Album September bol prvým, ktorý som od Stud počul, spolu s Goodbye – Live at command vyšiel na jednom cédéčku a jeden spolužiak z vysokej mi ho požičal od jeho otca, ktorý po kapele strašne túžil, nuž mu tento kúsok chalan zohnal po nete a nebolo to ono (podobne ako môj otec, aj on chcel debut). Napálený kúsok som nechal u rodičov a po origináli netúžim.

Good things prináša výrazne umravnenú a melodickú hudbu, ktorá by mohla pomôcť kapele zápasiť s Grease Bandom o najprívetivejšiu hudobnú tvár Británie. Je to skrátka Amerikou šmrncnutá rockovina určená pre dobové rádia. V kapele už vystrája huslista, nuž ho počuť všade, v slaďáku God knows, v krátkej medzihre Corner a tak ďalej po celej doske. Najlepšou skladbou na albume je rozkošatená bluesovka Life without music, ale nejaké divočenie nečakajte, je to iba živá pohodová muzička. Vôbec prevláda zimný spánok, len čo zachrápe Samurai, už je tu meditačná dumka Five to Mid-day, ktorá by nevyrušila ani kojotov v prérii. Akýsi nervózny akustický počin Prelude je konečne trošku experimentálny, boddaj by nebol, keď predchádza parádnej skladbe Bad handlin, ktorá sa tvári inštrumentálne. A zasa spíme, Ocean boogie je tichá voda ako v Tichom oceáne a nerušený utopenec si pokojne môže dať na večnosti hoci Red Wine, je zábavné, že sa z toho stane regulárny country dupák.

Nie je to nepríjemná muzika, akurát jej chýba trocha vzruchu a aj to debutové experimentovanie by nemuselo absentovať.

» ostatní recenze alba Stud - September
» popis a diskografie skupiny Stud


Elonkorjuu - Harvest time
2013-04-15

Elonkorjuu / Harvest time

5 stars

Webové sídla ako Progboard majú jednu obrovskú výhodu, mám istotu, že mi niekto, koho vkus postupne odhaľujú recenzie, sem-tam pomôže spoznať niečo, bez čoho by bol môj život prázdnejší. Iste, internet ponúka tony sťahovacích blogov a hudobných portálov, ale bezcieľne blúdenie je predsa len o niečom inom ako návšteva starého dobrého podniku, kde vysedávajú kamaráti a s nadšením chvália milovanú muziku (a súhlasne hania neobľúbenú, pretože, povedzme si otvorene, nič tak nepoteší, ako ohováranie, hlavne tých, čo sa tvária povznesene). Tak som sa dostal napríklad k fínskej progresívnej parte Elonkorjuu. Kedysi ju sem dal Merhaut a mne bolo okamžite jasné, že toto musím počuť! Zohnať CD nebolo ľahké, musel som vyčkať až na nemeckú reedíciu z roku 2011, ale čakanie sa vyplatilo! Nechcem sa chváliť, ale čo sa týka rockovej hudby z prvej polovice 70. rokov, trúfam si povedať, že poznám geniálne dielo, keď ho počujem. Harvest time je bomba. Opakujem, BOMBA. Zaujímavé je, že fínsku scénu som nikdy neskúmal, ale všetko, čo mi prešlo rukami, bolo skvelé (vlastne šlo len o Wigwam a Kalevalu, tú druhú ani nemám v zbierke, hoci chcem).

Parádne tvrďácke hard rockové kúsky typu Unfeeling s naliehavosťou obetí druhej svetovej vojny striedajú melodramatické balady á la Praise to your basement. Mix obidvoch polôh nechýba taktiež, čuj Captain. Skladby sú prekombinované (Future) a zároveň pôsobia prirodzene (The ocean song), tomuto sa už dnes nedarí, každý sa snaží lepiť štýly hlava-nehlava, nervózne sa striehne na každú chybnú notu, aby sa hudobníci navzájom mohli obviňovať a stresovať, ktože je najväčší geroj alebo lúzer. Pritom hudba je hraná pre radosť a akákoľvek košatá paleta aranžérskych ambícií by nemala opomínať pocity. Inak by tu už vládlo techno. Lebo stroje zahrajú čokoľvek, aj tú najzložitejšiu symfóniu, ale emočnú stránku nikdy nenahradia. Toľko nápadov, koľko sa mihne v desiatich prítomných skladbách, sa inde zozbiera len zrátaním stovky diel, tisícov, ak sa dostaneme do obdobia posledných tridsiatich rokov. Elonkorjuu má moju poklonu, obdiv, uznanie a v neposlednom rade aj lásku.

Verdikt je jasný. Milujem poriadnu porciu tvrdého hard rocku s art rockovými snahami o čo najviac zložité, a predsa počúvateľné skladby z prvej polovice 70. rokov z albumu Harvest time.

» ostatní recenze alba Elonkorjuu - Harvest time
» popis a diskografie skupiny Elonkorjuu


Stud - Stud
2013-04-15

Stud / Stud

5 stars

Roryho Gallaghera som mal doma servírovaného odmalička, nuž nečudo, že keď som sa začal zaujímať o hru na bicie, bol som zvedavý, kam sa podel skvelý búšič John Wilson z Taste. Spolu s McCrackenom totižto založili Stud, ktorý doplnil blossomtoesácky familyák Jim Cregan. Otec počul prvú platňu, ale nahrávka sa u nás nedochovala, nuž som počas štúdia na vysokej nelenil a zohnal CD September/Goodbye - Live at command. Ale aké bolo moje rozčarovanie z pomerne nezáživnej hudby, ktorú oba albumy ponúkli, to sa nedá opísať. Červíček pochybností však hlodal, obzvlášť, keď sa otec dušoval, že jednotka bola iná. A tak som zalovil v kalných vodách a zohnal aj debut.

Akože jemný úvod sa postupne vyvinie do hrubej blues rockovky Sail on, v ktorej občas prekvapivo dostane priestor aj akustika. Parádna surová záležitosť! Akustická pohodovka Turn over the pages má v sebe nielen pokoj vekovitého starca, ale i husľový podmaz, ktorý nasvedčuje tomu, že Weider sa do skupiny dostal ešte pred nahrávaním debutu. Skladba s prapodivným názvom 1112235 prichádza z voľne džezovou psychedelickou improvizáciou, ktorá má viac ako dvanásť minút, takže priaznivci hlukov si prídu na svoje. Hoci sa časom vyšantia všetci hráči, hlavnou hviezdou chaotického muzicírovania je Wilson, ktorý zo svojej bubeníckej sady vymláti nielen prach, ale aj všetok drobný hmyz vrátane mikroorganizmov. Samozrejme má aj priestor pre sólo, ktoré je parádne, mierne nervózne a namakané ako Schwarzenegger zamladi. Niektoré pasáže skladby sú tak tvrdošijné, až by pri nich metalové chripenie znelo ako trápne mutovanie. Činelové cinkanie otvorí ďalšiu meditatívne psychedelickú haluz Harpo's head, ktorá má zvuk prerasteného leva a každý fanúšik drastického džez rocku si príde na svoje. Cítim sa ako pri počúvaní skupiny Patto, a teda fajn. Dokonca sa v nej chvíľku zaspieva, ale potom nastúpi tak desivá pasáž, že každý tvrďák chrochtá blahom. Pokoj do zdivočenej duše vnesie ďalšia melancholická husľovka Horizon. I keď sa jedná o zasneženú uspávanku (niečo ako Winter od Atomic Rooster), znepokojivé psycho vpády akustickej gitary, huslí, perkusií i basy z nej robia skladbu, ktorá vyvoláva napätie. Druhá časť je hard rockovo art rocková džezovina. Gniavi silou stáda slonov a dosýta sa vyvŕši na milovníkoch náročnejších sekaných pasáží, ktoré sa striedajú rýchlejšie než reality šou na komerčných televíznych staniciach. Kúzelné! Záverečný song s názvom Song sa vráti k melodike, akustická gitara, jemný spev, ako záver je to príjemne uvoľňujúce, však sa toho predtým dialo viac ako veľa.

Asi ste si už všimli, že prezentovanej hudbe je škatuľkovanie pritesné. Famózny neuhladený blues rock s presahom k hard či džez rocku, to mi sedí, nuž po diele Killing Floor - Out of Uranus (zhodou okolností tiež z roku 1971) je Stud ďalším albumom, ktorý radím do progresívnej vrstvy blues rockového netradcionalizmu. Kto má rád dlhočizné a rázne improvizácie, ten si album určite zamiluje. Čudujem sa, že sa na to kapela následne vyflákla a totálne vymäkla, asi chcela zarobiť, čo jej teda nevyšlo.

P.S. Vlastním pochybné CD od Red Fox Records, hoci viem, že neskôr vyšlo krásne vydanie od Esoteric Recordings, niekedy, keď budem mať prebytok peňazí, som rozhodnutý ich zameniť.

» ostatní recenze alba Stud - Stud
» popis a diskografie skupiny Stud


Child - Child
2013-04-14

Child / Child

4 stars

Už dlho som nepočul album americkej formácie Child z roku 1969, ku ktorému som sa dostal niekedy v čase jeho vydania na CD (rok 2001). Hoci si na skupinu dnes už spomenie málokto, priaznivci proto-hard rocku á la Vanilla Fudge by mali zbystriť pozornosť, pretože rovnomenný album by sa pokojne mohol vydávať za utajenú radovku zmienených velikánov.

Všetko je „vanillovské“ (nezamieňať s Milli Vanilli) vokály, stredné až pomalé tempá, rozkvákaná gitara a hlavne tie Hammondky! Sú všade a nemajú chybu. Prevaha cover verzií neprekvapí, skvelé živelné výkony prinášajú radosť. Kým Hold on I’m comin’ znie drsne, melodramatická balada Little light utešene graduje do frenetického záveru. Aunt Millie vracia slovo rýchlejšiemu (na pomery skupiny, nie šprintérov z Afriky) brázdeniu, gitarista dominuje. Keby ma niekto nevaroval, nikdy by som neuznal, že preemotivovaný ploužák You’ll never walk alone nespáchali Bogert, Appice, Martell a Stein. Veselá pohoda sa zrazu rozbehne do hard rockového jačania, Soft rocks má grády a je potešiteľné, že ide o autorskú skladbu, skupina mala talent i potenciál, škoda, že sa neuchytila. Organové intro načne parádny kúsok Exodus, to je asi najemotívnejšia skladba na albume. Atmosféru nenarúšajú ani posledné dve skladby A child begins to cry a Ol’ man river, posledná je síce notorická klasika, avšak znie neskutočne, patina jej nesmierne prospieva, nikto sa nepomýli, že tu máme historickú perlu a nie nejaké novodobé čudo.

Starina bez škrupúľ, pomalé cover verzie v hard rockovom šate, takúto hudbu milujem, čo tam po moderne.

» ostatní recenze alba Child - Child
» popis a diskografie skupiny Child


Bronco - Country home
2013-04-13

Bronco / Country home

3 stars

O skupine Bronco som netušil nič, až som ju asi dva roky dozadu dostal pod stromček v podobe jedného cédéčka s prvými dvomi albumami. Nadšene som kukol na roky vydania (1970 a 1971), vylovil booklet a so záujmom som vložil disk do prehrávača. Má to byť folk rock, ale... Kým začnem so skladbami, neodpustím si poznámku o tom, že ma potešilo, že ide o jednu z prvých kapiel, v ktorej spieval Jess Roden, ktorý ma totálne dostal na prvom albume Paula Kossoffa Back Street Crawler. Ba čo viac, časť osadenstva hrala v Band Of Joy (a kto sa nechytá, toho pravdepodobne obišiel fenomén zvaný Led Zeppelin)A aký je debut Country home?

Všetko to načne skladba Civil of you stranger. Potemnenejšia atmosféra akustickej gitary krásne kontrastuje s jemnejším spevom, rytmika je priama ako krok abstinenta, folk rock jednoducho stavia na nálade, inštrumentálne orgie prenecháva iným. Akustická nevľúdnosť kanie spod kastračných vokálov v balade Love. V gradovanom závere sa ozve prvé elektrické gitarové sólo Robbieho Blunta, známeho to gitaristu, aspoň pre priaznivcov Roberta Planta. Krajinná pohoda v klavírnom popevku Misfit on your stair je až okatou poctou Beatles a holdom 60. rokom v jednom. Uspávanka Bumpers west poteší milovníkov akustiky a romantických vokálov, pričom v polovici skladby sa ozve výraznejší basový sprievod, ale poďme ďalej. Spánok pokračuje v Home, americké prérie cítiť tak silno, až mám pocit, akoby som počúval album Passin' Thru od James Gang. Každopádne sa tu ozve správne kovbojská harmonika. Ako z iného sveta sa zrazu vyrúti parádna hard rocková balada Well anyhow, ktorá znie, sťaby sa tu zjavili Rodgers s Kossoffom a strihli si klasický kúsok od Free. Harmonika samozrejme nechýba, ale je to práve Roden, ktorý ukáže, ako sa má spievať to, o čo sa tak dlho, zúfalo a neúspešne snažil Coverdale. Blunt si strihne totálne "freeovské" sólo a vo výsledku to znamená jediné. Jeho a Rodena bolo na folk rock škoda! Akoby si toho boli vedomí, aj posledná skladba reže rock tvrdenou oceľou. Time (so long between) je zároveň spevná vecička, čo viac si priať?

Je zaujímavé, že skupina, ktorej protagonisti úspešne fungovali okolo Led Zeppelin i Free, nemá dodnes všetky svoje albumy na CD. Páči sa mi, že aj v akustických skladbách sa jej darí držať nerojčivej nálady a keď to rozbalí, máme tu blues-hard rock ako z partesu.

» ostatní recenze alba Bronco - Country home
» popis a diskografie skupiny Bronco


Bronco - Ace of sunlight
2013-04-13

Bronco / Ace of sunlight

3 stars

Ace of sunlight, druhý album folkovo orientovanej kapely Bronco, prichádza z ôsmimi skladbami a určite nie je na škodu si ich trošku priblížiť.

Kým na prvom albume dlho otáľa, tu Roden hneď v úvodnej balade Amber moon dokazuje, že mu právom patrí titul najlepšieho neznámeho speváka z Ostrovov. Country ploužák Time slips away neurazí a človek chápe, prečo skupinu na rodnej hrude považovali za príliš americkú. Keď sa prihrnie krátka búrka v elektrifikovaných medzihrách, je to super, ba dokonca je tu aj "južanský" záver - frenetické gitarové sólo v zrýchľujúcom sa tempe. Some uncertainty spomína na zlaté časy, keď sa v tančiarňach nič zlovestné nehralo, shuffle a ide sa! Nasleduje hard rocková pecka Woman. Prvý raz počuť, že bubeník musí zabrať (aspoň na rytmičák), čo ma teší, ale podstatný je celok, a ten je ostrý ako britva. Nič lepšie sa na albume nenachádza, Roden chripí tak, že by zahnal na útek stádo paviánov. New Day Avenue začne na dvakrát, vracia sa k akustickému cliveniu, opäť je tu prítomný neveselý podtón (i elektrické vyšívanie), ktorý mi na skupine tak sedí. Záverečný sólový rozbeh sa stále drží poloakustickej polohy, nádhera. Príjemné nedeľné vylihovanie krásne podmazáva jak krehučká skladba Discernible, tak podobne vyznievajúca citlivka Sudden Street, ktorá už tradične v závere pridá do kroku. Radosti i obavy sa snúbia v klavírnej melanchólii Joys and fears, ktorá celý album uzatvára.

Ďalší dobrý album prevažne akustickej pokojnej hudby, ktorý ale vie správne zatvrdnúť vtedy, keď sa začne rocker nesústrediť. Toto nie je o inštrumentálnej zdatnosti, ale o presvedčivosti jednoduchého prejavu a v tomto ma Bronco presviedča, že občas nie je zlé vypočuť si aj niečo ľahšie. Roden má navyše skvelý hlasisko.

» ostatní recenze alba Bronco - Ace of sunlight
» popis a diskografie skupiny Bronco


Hendrix, Jimi - Band of Gypsys
2013-04-11

Hendrix, Jimi / Band of Gypsys

5 stars

Band of Gypsys, projekt fenomenálneho Jimiho Hendrixa, ktorý sa vykompiloval z novoročných vystúpení vo Fillmore East v New Yorku, sa síce stal poslednou platňou, ktorú Hendrix za života vydal, ale to neznamená, že sa preto jedná o nejaký dožívajúci kariérny produkt.

Už prvé tóny gitary v skladbe Who knows dokazujú, že tu máme Hendrixa v klasickej forme, rytmika naopak značne spriamočiarela, už to nie je Mitch Mitchell, ake Buddy Miles. Kto očakáva dlhé sóla plné kvákadla, ten sa dočká. Čo je navyše, to je občasné striedanie spevákov, pretože Jimimu výdatne sekunduje práve Buddy. Po deväť a pol minúte nastupuje ďalšia posadená blues rocková meditačka Machine gun, ktorá je tak „hendrixovská“, až z toho mrazí a má pre zmenu dvanásť a pol minúty. Čakajte nekonečné sólovanie, také, ktoré nikto nikdy neprekoná, aj keď to tvrdí, pretože tak sólovať nevie (zdravím MTV priemysel). Spätné väzby, kvílenie, psycho, extáza, darmo, dobré už tu bolo, spejeme k úpadku. Štvoricu krátkych skladieb otvára parádna pecka Changes, Miles si ju, čoby autor, i zaspieva. Brutálny nárezový hard rock Power to love je typickou zámienkou pre improvizované sólovanie, ale nebojte sa, je tu aj nejaký ten spev. Lásky nie je nikdy dosť, a preto nasleduje Message of love, ďalší hendrixovský trademark. Záverečný kúsok We gotta live together je až prekvapivo rozospievaný, dôjde aj na aktivizáciu publika, skrátka, koncertná klasika.

Som priaznivcom koncertných albumov a tento album je jednoducho geniálny. Dnes už takéto diela nevznikajú, všakže, milí interpreti (nevravím o klonoch, ale o originálnych precítených a prežívajúcich majstroch), škoda.

» ostatní recenze alba Hendrix, Jimi - Band of Gypsys
» popis a diskografie skupiny Hendrix, Jimi


Brand X - Unorthodox Behaviour
2013-04-11

Brand X / Unorthodox Behaviour

5 stars

K Brand X som sa dostal dosť neskoro, debut Unorthodox behaviour som si kúpil v nejakom výpredaji za babku, pretože ma zlákalo to, že tam hrá Phil Collins. Keďže ku Genesis mám pomerne vlažný vzťah a Collins-Gabriel sólo radím namiesto do políc do smetiaka, nečudo, že ma tento skvost obchádzal s úsilím zblúdilého obežníka.

Načo to tajiť, Collins ma veľmi príjemne prekvapil, síce v tej dobe patril k najlepším art rockovým bubeníkom, ale na poli fusion to chce kúštik viac voľnomyšlienkarstva, netreba sa zaoberať starostlivo nacvičenými kompozíciami, skôr treba chcieť hrať furt a podľa možností čo najviac techník, rudimentov, fičurín za čo najkratší časový úsek, keď sa to netrafí s ostatnými nástrojmi, nazve sa to free džez a je to. Máme tu sedem inštrumentáliek, z ktorých najlepšia je hneď úvodná Nuclear burn. Besné behy všetkých zúčastnených korunuje výrazný gitarový melodický motív, je to skrátka „Fusion Nebo“ s pekelným prevedením. Kto chce hrať podobnú hudbu, ten musí bravúrne zvládať rôzne exotické stupnice i rozklady, slovom, byť majster techniky hry. Zároveň však musí dbať na pomerne unifikovaný zvuk. Nástroje musia byť veľmi čisto zosnímané, aby vynikla každá z štyriašesťdesiatinových nôt, ktoré sú chrlené na poslucháča. Toto všetko Brand X vie, tým všetkým disponuje. Pomalšie skladby pretekajú nehou (Euthanasia waltz), pravdaže nechýbajú hnusné funky tiky, ktoré k fusion patria ako Morricone k westernom, čuj napr. Born ugly, v tomto prípade je im však odpustené, lebo skladba dograduje až k zlovestnému finále. Rozumie sa samo o sebe, že meditácie sú predvádzané častejšie ako v Shaoline (všetky skladby). Ako vždy, keď sa umelci snažia presvedčiť o strašne hlbokom zámere, ktorý sa skrýva za snahou o exhibičné samožerstvo, aj tu sú skladby pomenované s priam literárnou úchylkou, viď napr. Smacks of euphoric hysteria. Poznám ľudí, čo sú presvedčení, že takéto pomenovania presne odzrkadľujú danú hudbu, súcitím s nimi.

Bez urážky zvyšku kapely, najviac ma opantáva rytmika, basa sóluje často a keďže je to môj vysnívaný nástroj, na ktorý sa ešte chcem naučiť hrať, nemôžem odolať a nevychváliť ju za hranice vkusu. Pre mňa je to skvelý album a najlepšia bubenícka onánia Phila Collinsa. A rozhodne je to jeden z najlepších fusion počinov, aký som počul.

» ostatní recenze alba Brand X - Unorthodox Behaviour
» popis a diskografie skupiny Brand X


Stretch - Stretch – The story of Elmer Gantry
2013-04-10

Stretch / Stretch – The story of Elmer Gantry

3 stars

Krátko na to, čo som si kúpil druhý album skupiny Stretch, som sa, totálne nadšený, rozhodol, že musím počuť viac. Náhoda tomu chcela, že v Roxy v Bratislave mali tento 2CD výber , nuž som investoval a neskôr aj blahorečil sám sebe, že som nešiel kompletistickým spôsobom.

Chronologicky radené nahrávky (s jednou výnimkou) začínajú šiestimi ukážkami z prvého albumu Elastique.

Desne otravný funky hit Why did you do it dopĺňajú ešte aj iritujúce dychy, chápem, že skladba bodovala v hitparádach, ale inak je to bieda. To nabudený blues rock Miss Jones je ako z iného vesmíru. Paráda! A podobe uháňa aj Tomorrow’s another day. Namakaný spev, živelná gitara, takto to vyzerá, keď niekto hrá od podlahy. Návrat do krajinných oblastí bažinatého juhu Severnej Ameriky núka Down home. Havajózna balada Write me a note má tiež jemný country nádych, ale korunu pestrosti nasadzuje skladba Buzz fly, ktorá síce znie ako nejaká akustická bluesová dupačka z priedomia černošskej chajdy, ale dosť sa hrá so zvukom, čo je minimálne netradičné a maximálne zaujímavé. A znie tam niečo ako drumbľa.

Druhý album You can’t beat your brain for entertainment je tu takmer celý, chýbajú iba dve skladby. Nečudo, zemitý blues rock ako remeň šľahá nekompromisne a dravo, navyše ide evidentne o najkonzistentnejšu dosku, akú kedy kapela nahrala. Osem skladieb má u mňa absolutórium.

Album Lifeblood sa na úvod prezentuje príklonom k funky, skladba End up crying má aspoň k dobru naliehavé vstupy gitary. Zvláštne melodický rock sa otŕča v Knives in their backs. Spevný refrén jasne dokazuje, že kapela chcela komerčne uspieť za každú cenu a zároveň sa schizofrenicky držala zdania, že má bluesové korene. Derringerova klasika á la Johnny Winter Rock’n’roll hoochie coo sa nedá pokaziť. To je rockovica so stopercentným obsahom alkoholu! Show biz blues sa vracia na verandu otrokárskej plantáže, záverečný slajd je neskutočný. Skladba You can’t beat your brain for entertainment, ktorá záhadne absentuje na minulom albume, má tak chytľavý refrén, až som mu prepadol a nôtim si ho s kapelou. Refrény vôbec kapele išli. Jonah and the whale ho má tak geniálne podmanivý, že ho milujem a neprekáža mi ani to, že skladba je viac-menej funkoidne baladická.

Druhý disk núka v úvode ďalšie tri piesne z tretieho (aká to náhoda) albumu. Svižnejšia záležitosť Living on the highway neurazí, ale blues rockový kúsok Take you down je podstatne lepší. O Let’s spend the night together nemusím azda písať litánie. Je to drsnejšie ako originál. Nemôžem si pomôcť, tretí album na mňa z tejto výberovky pôsobí nesúrodo. Chýba jediná skladba, takže si trúfam povedať, že na predchádzajúci počin nemá.

Kapela v tom čase zapadla do krízy horšej od Cypru, avšak koncertný BBC záznam z roku 1977 je parádny! Can’t judge a book, Living on the highway, Showbiz blues i Rock’n’roll hoochie coo sú žeravé tak, že podobne rozhorúčené znamenia osudu pri nich možno využívať na chladenie šampanského.

Súbor Legs (Gantry a Kirby) a ich singel plný akustického blues (So many faces) a spevného blues rocku (You bet you have)z roku 1973 narúša chronológiu a zároveň uzatvára to počúvateľné, čo táto kompilácia ponúka.

Album Forget the past bez Gantryho je jednoducho hrôza. Mdlý disco pop rock v "najlepšom" okamihu pripomína ochrnutého Santanu (School days, Fooling me), v horšom klon Foreigner (Re-arranging) a v najhoršom raggae (You’re too late)... Radšej sa o ňom nebudem rozpisovať. Vypočul som si to kvôli recenzii, rýchlo na to zabudnem a už sa k tomu nevrátim. Chápem zámer podať komplexnú informáciu, ale sedem skladieb je priveľa!

Hudba Stretch je dostatočne predstavená v rámci dvoch cédéčok (to druhé s jasne klesajúcou kvalitou), takže považujem tento výber za dobrý a zároveň ultimátny.

» ostatní recenze alba Stretch - Stretch – The story of Elmer Gantry
» popis a diskografie skupiny Stretch


Stretch - You can’t beat your brain for entertainment
2013-04-10

Stretch / You can’t beat your brain for entertainment

4 stars

Náhodná kúpa kedysi okolo prelomu Milénia mi do rúk vohnala album You can’t beat your brain for entertainment od skupiny Stretch, o ktorej som dovtedy nič netušil.

Akustika a rázny drsňácky spev, od úvodných okamihov skladby Fixin’ to die je jasné, že tu máme neotesané blues s dávkou rockovej priamočiarosti. A naozaj rytmika „pravekého“ strihu podčiarkne parádne predstavenie najlepšej veci, akú som kedy od Stretch počul. Spomínam si, že keď sme s kapelou hrali v Prahe, pustil som toto CD v prestávke a jeden nemenovaný bluesman pokrčil nosom a spýtal sa ma , že čo to je, však je to také drsné. A ja vraví, že však to je ono. Hold, Eric Clapton nakazil rockové duše svojou uhladenosťou natoľko, že blues rock bez mydlových bubliniek už dnes nevonia ani niektorým jeho vyznávačom. If the cap fits ponúka rovnaký recept, akurát akustiku nahradila harmonika. Precítenejšia skladba The way life is sa pýši spevným refrénom, ktorý dopĺňajú jednotónové gitarové vyhrávky, na aké by bol pyšný aj Kossoff z Free. že bola skupina nadšenou obdivovateľkou Status Quo, dokazuje príjemne pozitívny kúsok That’s the way the wind blows. Citlivejšiu strunu rozohráva kúsok Hold up the light, zaujímavé gradované refrény treba počuť. Sólo je ostrejšie ako žiletka po pobyte v pyramíde, slovom, skladba nemá chybu. Aj Stouni by sa mohli triasť, keby zo spevnej hitovky Can’t get enough vzišla zaslúžená sláva. Zmysel pre jemné a hravé pesničky kapela prejaví v Hold on, postupné naťahovanie očakávaní zasa prezentuje v Put your hands up. Z posadeného tempa sa prejde na rýchle, dominuje slajd, čo viac si priať. Rázne gitarové orgie v kombinácii s nekomplikovaným rokecom Loves got a hold on me? Alebo záverečné komótne blues Feelin’ sad? Tejto priamočiarej energickej doske nechýba nič.

Nemôžem si pomôcť, mám z tohto dielka podobné pocity ako u Roryho Gallaghera. Nech žije strapatý blues rock!

» ostatní recenze alba Stretch - You can’t beat your brain for entertainment
» popis a diskografie skupiny Stretch


Flower Kings, The - Back In The World Of Adventures
2013-04-08

Flower Kings, The / Back In The World Of Adventures

4 stars

Už je to pekných pár rôčkov, čo ma prepadla túžba po doplnení si vzdelania z luhov a hájov neoprogu, ktorý ma vždy rýchlo odradil (pozdravujem Marillion). Deväťdesiate roky a Severná Európa boli pre mňa nepoznanou zemou, nuž som sa niekedy počiatkom nového milénia vrhol na všetky tie Anekdoteny, Tangenty, Wobblery atď. a výberovým spôsobom som si zohnal vzorku od každého. Na Flower Kings som čítal toľko ospevných reakcií, že som jedného dňa neodolal a kúpil som si tento „druhý debut“, reku, nech viem, čo sa v 90. rokoch považovalo za „progresívne“.

Od prvých tónov skladby World of adventures som mal jasno. Je to moderné, je to kompilačne ukotvené vo svojich art rockových vzoroch a hlavne, znie to sviežo! Keby v pozadí neznela relatívne komplexná hudba, zvádzalo by to k myšlienke, že by sa to dalo púšťať do rádií, tak dobiedzavé sú melódie lemujúce spievané i nespievané pasáže. Kto nezačuje Genesis, ten má najvyšší čas buď doplniť základné rockové vzdelanie alebo navštíviť ušného doktora. Samozrejme, dominujú klávesy, i keď gitarové plochy sú tiež štedré (Atomic Prince-Kaleidoscope). Keď k tomu prirátame obligátne dychy (flauta, saxofón), dostávame kusisko starosvetskej muziky, na ktorú fanúšik 70. rokov rád spomína. Veľmi kvitujem, že kapela dokáže tvrdo rockovať a neskĺznuť k metalu (ďalší neduh súčasnosti), viď „párplovské“ tiky v Go west Judas. Balady neopomínajú melancholické účinky antidepresív (Train to nowhere). Nechýba pocta Canterbury (Oblivion road) a všetko uvedené sa následne opakuje v ďalších skladbách až do konca. Pravda, pribudne tu psychedélia The wonder wheel, tam King Crimson (Big Puzzle), však netreba zabudnúť na nič, čo tu už niekedy bolo a môže sa využiť v prospech veci.

Jedinú chybu albumu, trvanie, pripisujem dobovému kúzlu - dĺžke cédéčka. Namiesto zocelenej dosky sa vtedajší (o dnešných škoda vravieť, tým je jedno CD málo) artrockeri nevedeli odtrhnúť od závislosti dokazovať, koľkože dlhometrážnych skladieb vedia polepiť behom nahrávania. To nie je obdivuhodná schopnosť, ale očividná neschopnosť podriadiť svoje schopnosti nejakej miere podporujúcej zámer, a teda spraviť to, čo je pre kompozíciu „ambiciózneho“ rocku podstatné – vyjadriť myšlienku i pocit bez zbytočných opakovaní. V literatúre tomu nadávame „umenie škrtať“.

Back in the world of adventures je pre mňa veľmi príjemným prekvapením, ktoré si rád vypočujem, keď sa potrebujem pozitívne naladiť. Cítiť z neho nadšenie z hrania a radosť z hrajkania sa so skladbami, to všetko zaobalené do osviežujúceho soundu. Keď neoprog, tak takto.

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Back In The World Of Adventures
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Druid - Toward The Sun
2013-04-08

Druid / Toward The Sun

4 stars

V dávnych časoch, niekedy v 90. rokoch som rád hrával na počítači s historickým označením Commodore 64 fantasy strieľačku Druid, v ktorej príslušník tohto stavu likvidoval príšerky od výmyslu sveta. Keď som v Roxy uvidel rovnaký názov skupiny, okamžite sa mi to spojilo a vždy, keď po tejto skupine siahnem, spomeniem si na to, aké super bolo detstvo s archaickými kockovanými arkádami. Toward the Sun je tiež archeologická záležitosť, dokonca z kategórie génového inžinierstva.

Asi málokto pochybuje, že prvý dojem je jedným z kľúčových vnemov, ktorý rozhoduje o sympatiách, o láske-ignorácii-nenávisti... Druidi nenechali nič na náhodu. Skladba Voices je parádna! Klávesovo vytvrdený art rock triumfujúci v súťaži o najkošatejší vzhľad stredne veľkých ovocných sadov, v ktorom aj gitara má čo povedať k neustále sa trieštenej rytmike, krása. Z Yes zaskočil Anderson, aby zaspieval... ach, vlastne to je akýsi Dane, ale to do klonu zmienenej pritakávajúcej skupiny treba. Pretože toto je ovca Dolly, ovocný štep, úspešný transfer umeleckého prejavu z mysle do mysle, a teda od Yes k Druid. Skladieb je tu celkovo sedem, ich sound však netreba ďalej rozvádzať, romantickí mäkkýši si prídu na svoje, obzvlášť, keď sa opíjajú prelahodným mokom sebaklamu o tom, že v inteligentnej hudbe šípia dámu, ktorá dáva, nenadáva, obdarúva svojím znením elitárstvo vyvolených a tak ďalej, neustále... Kapela samozrejme vie, že raz musí baladiť (Theme), inokedy sladiť (Red carpet for an Autumn), časom sa nedokáže oslobodiť od tendencií siahodlho „komponovať“ a budovať „atmosféru“, nuž majú posledné dva kúsky po desať minút... Skrátka ide o predvídateľnú zmes artrockových prejavov sťaby z učebnice.

Kto nehľadá originalitu, ale klasiku, ten sa nesklame. Debut Druidov sa počúva sám. Yesáci, choďte mu robiť spoločnosť!

» ostatní recenze alba Druid - Toward The Sun
» popis a diskografie skupiny Druid


Druid - Fluid Druid
2013-04-08

Druid / Fluid Druid

3 stars

Druid patrí k tým skupinám , ku ktorým som sa dostal už dávno (a teda je to viac ako desaťročie). Dva albumy na jednom vydaní od BGO uvádzali typický fantazijný obal debutu Toward the Sun (menej vábnu kaluž Fluid Druid som si vtedy nevšímal) , navyše, zadná strana cédéčka hlásala roky vydania 1975 a 1976, nuž som sa dal zlákať. Neviem, čo som čakal, ale určite som nečakal, že dostanem dva zabudnuté albumy od Yes. Možno sa to bude zdať niekomu prehnané, ale v tých časoch som ešte pomerne rýchlo spoznával široké zákutia rockovej hudby 70. rokov a veril som, že všetka vtedajšia produkcia, známa i neznáma, bola dokonalá, objavná, krásna a najmä svojská, rozpoznateľná, jedinečná. Formácia Druid ma z tohto naivného stavu vyliečila.

Razor truth je evidentne pocta Yes, spevák Dane by mohol robiť Andersonovi dabléra. Napriek evidentnému využívaniu indigového papiera mám túto skladbu rád, je krehká ako francúzske pečivo, snáď sa Angličania neurazia. Skladieb je na albume celkovo deväť, žiadna nevybočuje z obkreslených vzorov, aj tak však mám pocit, že rytmika je priamočiarejšia, než by si podobná hudba žiadala. Niektoré momenty sú vydarené, Crusade napríklad strieda vankúše s klincovou posteľou vábnym spôsobom, ktorému sa nedá odolať. Najlepšou skladbou na albume je však výpravný kúsok symfonického rozmeru zvaný Nothing but morning, to sa musí počuť. Rovnako ako „genesisovské“ gitarové dumky v Left to find.

Art rock yesovského typu si vždy potrpel na vrstvené kompozície, sladké vokály a zručné muzicírovanie. To všetko Fluid Druid ponúka a „Yesomilci“ by nemali byť sklamaní.

» ostatní recenze alba Druid - Fluid Druid
» popis a diskografie skupiny Druid


Acqua Fragile - Mass-media stars
2013-04-08

Acqua Fragile / Mass-media stars

3 stars

Viem, že neoprog si dosť potrpí na to, že to on je otcom i matkou kopírovania kapiel typu Genesis, či Yes, ale história často dokazuje, že všeobecne zažité predstavy stoja na hlinených nohách, hoci aj vypálených. Napríklad talianska kapela Acqua Fragile neoprogovala, podobne ako nedávno sporgbordovaná britská súputníčka Home alebo pritakávajúca kapelka Druid, už v časoch, kedy sa ešte art rock naozaj vyvíjal a jeho protagonisti sa snažili posúvať hranice po vzore Európskej únie a nie oplocovať dobyté územie s príručkou „Instantný mladý diktátor“ pod pažou. Album Mass-media stars by menej znalý poslucháč mohol omylom zaradiť do Gabrielovej éry Genesis. Prečo?

Pretože šesť skladieb jednoducho vykradlo všetko, čo sa dalo. Ešte aj angličtinou obstojne vybavený spevák Bernardo Lanzetti sa snaží pôsobiť ako Gabrielovo zrkadlo. Že mu to šlo parádne, dokazuje hlavne to, že ho následne stiahli do partie samotní velikáni z Premiata Forneria Marconi. O skladbách škoda písať. V momente, kedy by niekto túžil využiť svoje znalosti látania slohov zo základnej školy a obťažkať papier všeobecnými frázami typu „komplexné dielo, ktoré je umením aplikácie estetiky do rozmanitých faziet progresívnosti“ alebo zahltiť čitateľa termínmi využívanými vo výtvarníctve a sochárstve (freska, impresia, skicár), či dokonca z literatúry (epos, epická lyrika), nie je problém mu odpustiť. Slová, ktoré nesú konkrétny a presný odkaz duševných a emočných pochodov, ešte ľudstvo nevymyslelo a verím, že existujú poslucháči, ktorým sa takáto hudba páči a nedajú na ňu dopustiť.

Čo k tomu dodať? Emócie sú prebujnené ako ignoranti zákazu fajčenia, kompozície vyzývajú aprílové počasie na férovku, nič nechýba, akurát niečo svojské. Myslíte si, že je to mínus? Vypočujte si akúkoľvek dnešnú hudbu a zistíte, že je to vlastne recept na úspech. Pravda, bývali doby, kedy to síce platilo tiež (pretože toto platí vždy, ľudia chcú počúvať najmä to poznané a to, čo má punc rádiovej masovky, pripadajú si tak komunitnejší), ale v art rocku sa to ešte v tých časoch bralo ako mínus, ktorý sa neodpúšťa. A preto o Acqua Fragile dnes málokto zavadí. Pritom to vôbec nie je zlá hudba. Nepôvodná ako Dan Brown, ale rovnako vhodná na odpočinkové zabíjanie času.

» ostatní recenze alba Acqua Fragile - Mass-media stars
» popis a diskografie skupiny Acqua Fragile


Volo, Il - Il Volo
2013-04-08

Volo, Il / Il Volo

4 stars

Talianska art rocková scéna patrí v kruhoch, ktoré nevykosili mimozemšťania v obilí, ale ich vymerali fanúšikovia takzvanej ambicióznej rockovej hudby, k tým, ktoré majú cveng. To neznamená, že padla kosa na kameň, naopak, je to poklona, akú vie zložiť iba žgrloš náhodne nájdenému pokladu. Eponymný album kapely Il Volo som si kúpil pri svojej poslednej návšteve Ríma, pretože sa mi niečo marilo, že som o kapele čítal čosi pozitívne. A naozaj, však tam hrajú dvaja muzikanti z Formula Tre.

Nasekané fusion s dominanciou klávesových nástrojov, do toho kúštik funky, tiahly jemný spev, nechýba sitár, skrátka úvodná skladba sa volá Come una zanzara. Plynulý pád do La mia revoluzione nemožno neobdivovať. Piánko vokály, akustika, nasledujú živelné nástupy melodrámy, gitara kvíli, akoby jej naštiepali všetkých príbuzných do pece, kto by sa z toho neradoval, že? Kalorikov by mohol odradiť názov Il calore umano, akustický úvod však pôsobí natoľko sladko, že by mu odolal azda iba zásaditý roztok a aj to si nie som celkom istý, či vôbec. Každý tón by sa dal tesať do pamätníka melanchólie, gitarové motívy nútia zapaľovať sviečku pri fotkách v čiernom ráme aj jedincov s preukázateľnou pyrofóbiou a tento model sa opakuje po vzore predvolebných sľubov i v Il canto della preistoria. Parádne klávesové sólo grcajúceho medveďa s alergiou na postrek malinčia radím do kategórie životných zážitkov vyárendovaných mládeži a zákonu neprístupnými predstavami. I primi respiri je uspávanka pre poslušné progíčatá, pokus o tvrdšie džez rockovanie s nervovo zrútenými husľami navodzuje La canzone del nostro tempo. V medzihre síce zomiera vyšťavený párik dlhoročných vegánov, až je to dojemné, ale gro skladby rachotí s vervou poltergeista, ktorý potulkami po hrade naďabil na fungl vybavenú dielňu na výrobu reťazí pre miestnu hladomorňu. Dumky obsluhovača šiestich strún nakazia celú kapelu, ktorá sa tvári ako dáma so sklonmi k zamdlievaniu, a teda sa bavíme o skladbe Sonno. Akokoľvek to vyznieva absurdne, Sinfonia delle scarpe da tennis má sotva tri minúty a radšej sa nezamýšľam nad tým, čo znamená výrok „symfónia o dele, čo škriabe tenis“. Každopádne to má súvis so zaujímavo uprednostnenými bicími.

Melodicky prívetivá a hudobne košatá doska Il Volo je dôkazom, že človek nemusí rozumieť textom, aby si dokázal zamilovať šťavnatú komplikovanejšiu hudbu.

» ostatní recenze alba Volo, Il - Il Volo
» popis a diskografie skupiny Volo, Il


Ache - Green Man
2013-04-06

Ache / Green Man

4 stars

Kto by si myslel, že vstupom do 70. rokov sa dánsky psychedelici Ache vrhnú na evolúciu, ten bude kruto sklamaný. Album Green man pokračuje tam, kde debut skončil, akoby sa jednalo o to isté dielo.

Equatorial rainfall haluzne mátoží asi dve minúty, kým sa spamätá a pustí na poslucháča had rockovo vytvrdený classical rock, ktorý by sa nestratil koncom 60. rokov. Gitarista zistil, že kvákadlo môže kombinovať so šmirgľovým papierom, a tak sa neokúňa a vyludzuje zvuky, ktoré by pomýlili nejedného ochrancu zvierat, ktorý na piskot zvieratiek neváha vyrábať z detí pracovníkov firmy Gilette siroty. Sweet jolly Joyce je všetko možné, len nie sladká a veselá záležitosť. Zverenci sanatória a bluesovo postihnutí neboráci si prídu na svoje. Meditatívnejší kúsok The invasion zaujme aj iným, ako tým, že má v sebe štyri podnázvy, jak klávesy, tak gitara nešetria škripotom. Absolventi dramatického krúžku by mohli puknúť závisťou nad baladickým citovým vydieraním zvaným Shadow of a gypsy. Titulná skladba Green man začína akusticky, pridá sa elektrika, asi konečne klávesák dovolil gitaristovi niečo si zložiť. Ako z beatlesáckeho album pôsobí nástup lalákavých viachlasov, toto chcel byť evidentne hit, akurát sa mal zrodiť o päť rokov skôr. Acheron je dielko, ktoré vzniklo niekedy v roku 1968, kedy sa kapela tvárila ako džezovo postihnutá. Na záver sa tu mihne cover á la Beatles We can work it out/Working, pravda, v trošku toreadorskom štýle, bacha na býkov!

Psychedelický rock v mojom obľúbenom pomere obidvoch slov môžem iba velebiť.

» ostatní recenze alba Ache - Green Man
» popis a diskografie skupiny Ache


Ache - De Homine Urbano
2013-04-06

Ache / De Homine Urbano

4 stars

Dánsky rock z prelomu 60. a 70. rokov je jedným z mála, ktorý ako-tak zo Škandinávskych krajín poznám a mám v zbierke v počte presahujúcom počet prstov na obidvoch rukách jedinca, ktorý sa neživí ako drevorubač. Minulý rok som si zadovážil aj dva albumy kapely Ache, pretože dôverujem vydavateľstvu Esoteric Recordings natoľko, že od neho kúpim naslepo i to, čo by som inak tiež kupoval naslepo, ale s otáznikom v duši. Nuž, čo ponúka debut s názvom De homine urbano?

Jemne psychedelické dumky opojené miernou dávkou vážnej hudby vyznačili rockové pnutie konca 60. rokov a dánska scéna nemohla stáť bokom. Dve skladby rozležané po stranách platne obmedzovala pravdepodobne iba kapacita zmieneného nosiča. Pravda, skladba De homine urbano vznikla potom, čo si kapelu vybral baleťák Peter Schaufuss, ktorý chcel stvoriť rockový balet, nuž nemožno prepočuť, že desaťdielna kompozícia sa vyváľala v zarmútených vodách dramatického prejavu v miere, ktorej by sa štítili aj ošípané. Dominujú klávesy, gitara, keď už na ňu príde rad, neváha špiniť éter dobovými efektmi, čo síce môžu odsúdiť odporcovia zastarávania, ale milovníci tradícii to budú vidieť inak. Rytmika je tak obyčajná, až si ju málokedy uvedomíte, čas od času sa výraznejšie ozve basa, nie preto, aby ukázala mieru lámavosti prstov jej obsluhovača, ale skôr preto, že sa odmlčia dominantné nástroje. Ku koncu skladby žiadny fanúšik Led Zeppelin neprepočuje How many more times.

Druhou kompozíciou je Little things, tá síce spočiatku presviedča romantikov, že bude dbať na akúsi jemnejšiu strunu, ale bôľny nádych ju aj tak posunie do kategórie melodrám. A tak to mám rád. Mäkký šesťdesiatkový spev sa k hudbe snúbiacej Nice s Procol Harum jednoducho hodí. A aby sa potešili aj priaznivci chaosu, nechýbajú pasáže plné psycha, že by mu aj Hitchcock závidel.

Už tradične dokonalé prevedenie CD vydanie z roku 2012 od Esoteric Recordings ponúka nielen texty a údaje o diele, ale aj podrobný príbeh toho, ako táto nahrávka vznikla a uzrela svetlo sveta, čo ma nesmierne teší, pretože ako "encyklopedista" čím ďalej, tým viac nedôverujem internetovým zdrojom. Samé nepresnosti a informácie cucané z prsta. Vyslovujem týmto veľkú vďaku vydavateľstvu, že si s tým dáva toľkú námahu. Keď sa k tomu pripočíta mix psychedelična a classical rockových tendencií, nemôžem inak, ako toto dielko užívať s frekvenciou narkomana v poslednom ťažení.

» ostatní recenze alba Ache - De Homine Urbano
» popis a diskografie skupiny Ache


Home - The alchemist
2013-04-01

Home / The alchemist

4 stars

Ako zarytý milovník ranej produkcie kapely Wishbone Ash som samozrejme pátral, odkiaľ sa nabral gitarista Laurie Wisefield, ktorý sa prvý raz predstavil na albume There's the rub. A tak som sa časom dostal k debutu kapely Home. A úprimne, bol som sklamaný. Čo to malo byť? Country? Nuž som nad skupinou zlomil palicu a ignoroval fakt, že má aj nejaké ďalšie diela. Až prišlo vydanie The alchemist od Esoteric Recordings, ktoré hlásalo, že vraj je to najlepší album kapely, navyše, koncepčný a, logicky, v pozmenenom štýle zvanom art rock. Však sa v čase jeho uvedenia na trh písal rok 1973. Tomu nešlo odolať a hneď po vydaní sa CD (vyšlo v roku 2010) ocitlo v mojej zbierke.

Akustická gitara kryštálovo zurčí a spevák sa tvári, že kedysi počul Yes. A zhruba v takej dávke "drsnosti" sa odohráva úvodný part albumu s názvom Schooldays. Bicie sa snažia tváriť nepravidelne, viachlasé popevky nič nerozhádže, slovom, máme tu dobový art rock. The old man dying začína rovnako, ale časom sa na nás vrhne h