Profil uživatele Flower-pot


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Waters, Roger - The Pros and Cons of Hitch Hiking
2008-02-05

Waters, Roger / The Pros and Cons of Hitch Hiking

4 stars

Pros And Cons Of Hitch-Hiking... Zatracovanejší než Final Cut, alebo ako Roger vyšťavil posledné zvyšky potenciálu The Wall a zmenil depresívne farby na jediný, zvláštne surrealistický odtieň.

Viem pochopiť, prečo je PaCoHH tak neobľúbené. Ostatne, o nejakej hravosti, nápaditosti alebo invencií (ktorá je tak príznačná Davidovi Gilmourovi) si môžeme nechať len zdať. Roger pokryl celý album akousi šedivou, jednotvárnou hmlou- a táto hmla je jeho prekliatím. A zároveň prvkom, ktorý robí z tohoto albumu niečo výnimočné.

Ťažko sa mi popisujú jednotlivé skladby, keďže až na pár výnimiek viacmenej splývajú. Opakuje sa tu niekoľko melódií, vždy podaných v trochu inej nálade, a z tej jednoliatej hmoty nachvíľu vytrhnú akurát jasné reminiscencie na The Wall, resp. Final Cut, použité v tom pravom okamžiku- krásna citácia Fletcher Memorial Home v Go Fishing a motív In The Flesh(?) na konci Dunroamin', Duncarin', Dunlivin'. Skutočným prebudením v kontexte platne je Every Stranger’s Eyes- prekrásna pieseň, hudobná pripomienka Pink Floyd.

Pros And Cons Of Hitch- Hiking je (ako) sen- keď ho rekapitulujte z vášho 'bežného' pohľadu, je nepochopiteľný (ostatne, aj texty pôsobia, ako keby ich Roger písal vo sne- kkde vám v skutočnosti absurdné veci prídu úplne prirodzené), a nepatrí k vašim najhodnotnejším zážitkom- ale je zvláštny, výnimočný- iný...

» ostatní recenze alba Waters, Roger - The Pros and Cons of Hitch Hiking
» popis a diskografie skupiny Waters, Roger


Pink Floyd - The Division Bell
2008-01-03

Pink Floyd / The Division Bell

3 stars

Po ‚zobudení‘ A Momentary Lapse Of Reason vnímam The Division Bell ako pokus o seriózne dielo s cieľom vyrovnať sa klasickým albumom zo 70. rokov- a na prvý pohľad vypadá náramne. Či už ide o perfektný obal, koncept o potrebe komunikácie, nasledujúce pompézne turné alebo fenomén Enigma- omáčka je vyslovene floydovská. Bohužiaľ, o to väčšie je sklamanie- ako keď vôňa prvotriedneho darjeelingu ukrýva čaj z automatu na železničnej stanici.

Cluster One- typický gilmourovský prvok, úvod, ktorý by mal nechať poslucháča ochutnať náladu albumu. A kde pri Castellorizon a Signs Of Life zatváram oči a začínam sa sústrediť, tam na mňa Cluster One pôsobí prinajlepšom ako kulisa. Čo je však smutnejšie, funkciu ochutnávky spĺňa stopercentne. Či už ide o akýsi nechutne uniformovaný a uhladený pokus o vypaľovačku What Do You Want From Me, peknú Poles Apart (kde ma prenasleduje plíživý pocit, že od PF som čakal vždy viac než len ‚pekné piesne‘) alebo o najväčšiu vatu v diskografií kapely A Great Day For Freedom- tam skutočne The Division Bell pôsobí ako nafúknutá bublina, hudobná káva, dokonalé remeslo- ako spestrenie fajn, samotný zážitok však nenahradí. Hranicu ľahostajnosti smerom k nechuti prekračujú Take It Back a Lost For Words. U tej druhej je vykrádanie Wish You Were Here predsa len moc do uší bijúce, tá prvá ma poprvé smolu, že vážne nemám rád U2, podruhé šťastie, že v zásade ‚nepreskakujem‘- inak by bola sľubným kandidátom na permanentné vynechávanie. Silné sklamanie sa čiastočne rozplýva v Marooned- kde rád zabúdam na fakt, že stále prevláda virtuozita nad umeleckou hodnotou, a radšej ju nechávam rozvíriť vlastnú imagináciu. Prvý vrchol ale nastáva tam, kde vyčerpaného Davida nahradzuje Rick. Jeho Wearing Inside Out je nádhernou, náladomalebnou skladbou, silný závan tej prvotnej vône. Vynikajúci úvod Coming Back To Life mi zas pripomenie vyspelejšiu uvoľnenosť A Momentary Lapse Of Reason, kde zážitok z piesne ale úspešne mrzačí nástup monotónneho rytmu. Keep Talking je potom druhý vrchol albumu. Ak existuje platonický svet ideálov, som presvedčený, že takto tam znejú postwatersovskí Pink Floyd.

No a koniec... Vďaka bohu zaňho, vďaka bohu za záblesk duše Pink Floyd. Opus magnum poslednej éry, High Hopes. Melancholická perla vybrúsená do dokonalosti a doznievajúca vo vyvrcholení TDB, excelentnom Davidovom sóle. V hlave sa mi zatiaľ zhudobňujú nostalgické obrazy, inšpirované klipom génia Storma Thorgesona. Bohužiaľ, nechýba medzi nimi jedna nepríjemná myšlienka- že z Pink Floyd tu už ostal iba homérovský duch...

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Division Bell
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Pink Floyd - A Momentary Lapse of Reason
2007-12-28

Pink Floyd / A Momentary Lapse of Reason

4 stars

Signs of Life... tiché zvuky špliechajúcej loďky, jemne vygradované Davidovým sólom... Vynikajúci úvod albumu, ktorý je akýmsi symbolom nádychu po Rogerovej depresií a rozštiepení kapely. A už pri nej sa začali rozplývať predsudky, ktoré ma ako... ehm... ‚watersovca‘ (pokiaľ teda pristúpim na toto primitívne škatuľkovanie) sprevádzali. A spontánnosť, nápaditosť- to je sila tohoto albumu. Bohužiaľ, album obsahuje aj dosť hluchých miest- možno práve vďaka tej spontánnosti, možno ako predzvesť vyčerpania. A, nemôžem sa ani ubrániť citeľnej absencií konceptu a hĺbky obsahu- tieto prvky odišli spolu s Rogerom.

Osobne mám rád aj Learning To Fly a (dobe, dekadentným 80. rokom ešte vernejšiu) One Slip- netypicky jednoduché a hitové, ale dosiaľ sa mi neopočúvali a statočne balancujú na hranici gýču. Dogs Of War je prvý problém- surová, ale pomerne plochá pieseň. Ale- On The Turning Away... nádhera- tá pozitívna energia, čo z toho vyžaruje.... A Davidove sólo na konci ma prinúti odhodiť svoju pozemskú hmotnosť a nechá ma sa ním unášať. Podobný stav šťastia zažívam pri mrazivej inštrumentálke Terminal Frost- akurát rolu Davidovej gitary preberá saxofón. A New Machine je potom štrbinou druhej polovice- neosobná, emocionálne plytká... Pokiaľ je v nej ukryté nejaké hlbšie posolstvo, ja som k nemu kľúč nenašiel. Nakoniec som si nechal dve vyslovene 'floydovské', majstrovské skladby- Yet Another Movie a Sorrow (u prvej aj s výborným textom)... Takto nejak mala vyzerať cesta.

A Momentary Lapse Of Reason mám rád- a púšťam si ho vtedy, keď nie som pripravený vnímať hlbokú krásu predchádzajúcich albumov, ale ani nechcem vyslovenú kulisu The Division Bell. Keď sa chcem uvoľniť a povzniesť nad ubíjajúce, každodenné starosti- a tento účel plní (takmer) dokonale...

» ostatní recenze alba Pink Floyd - A Momentary Lapse of Reason
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Led Zeppelin - II
2007-12-27

Led Zeppelin / II

5 stars

Nemám rád nostalgiu. Oveľa radšej čítam o hudbe samotnej než o spomienkach recenzenta a konieckoncov ani náhodou na to nemám vek, ale tu spravím výnimku a jednu exkurziu do minulosti si dovolím.

K dvojke som sa dostal ešte za času, keď môjmu vkusu kraľoval pop-art v podaní Pet Shop Boys a Andyho Warhola. Led Zeppelin som mal rád, ale bola to láska v štýle, že som poznal Black Dog, Rock And Roll a samozrejme Stairway to Heaven, automaticky považovaná (u mňa spolu s Africou od Toto a Can You Forgive Her? od PSB :) ) za najlepšiu pesničku na svete. Až raz mi kamarát v nejakom hudobnom obchode ukázal II-ku a (v mene otca) mi ju prezentoval ako najlepšíe album LZ. Očami som preletel tracklist, nezaznamenal Schody, Black Dog ani Babe I’m Gonna Leave You a skepticky som na ich absenciu upozornil. Pravdivostnú hodnotu výroku som si overil, až keď som si vypožičal kazetu a prehral ju v (dnes už niekde zabudnutom) magnetofóne. A na tej energií, čo z neho sálala, vtedy nič neubrala ani mizerná kvalita a to, že Moby Dick bol useknutý niekde na konci Henriho sóla.

Teraz, keď môj vkus medzičasom prešiel míle cesty a aj uši sú skúsenejšie, stále ma II-ka v každodennom stereotype osvieži ako ľadová desiatka v horúcom letnom dni, ako vychladený citrusový koktejl plný bezkonkurenčných riffov, muzikantskej radosti a invencie (a nič na tom neuberá ani fakt, že rozobraté na súčiastky tie nápady nijak originálne nie sú)- od ‚kráľovnej vypaľovačiek‘ Whole Lotta Love cez ‚chobotničie‘ sólo v Heartbreakerovi, bubenícku exhibíciu v Moby Dick (neznášam muzikantské onanie, ale tu Bonzovi s radosťou udeľujem výnimku) až po uvoľnenú, posmutnelú Bring It On Home. Za vrcholy potom považujem skladby, ktoré som kedysi prehliadal a považoval za nevýrazné- nežnú Thank You a hlavne fantasknú Ramble On. Tiež platňu vnímam ako základný pilier hardrocku, ktorý je ale vďaka svojej väzbe k blues oveľa živelnejší a živši ako napr. In Rock od Deep Purple- hlavne je to ale Muzika- hraná srdcom a s nesmiernou chuťou.

Ako by som to nejak inteligentne ukončil... Mám rád ako bluesovú jednotku, ktorá sa ešte drží tradicionálov a predstavuje tvár kapely, tak aj napr. akustickú trojku a mojím najobľubenejším albumom Led Zeppelin je dnes (z môjho pohľadu) najpestrejšie Physical Graffiti- dvojka ale navždy bude môjmu srdcu najbližšia...

» ostatní recenze alba Led Zeppelin - II
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000