Profil uživatele Egon Dust


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Queen - The Works
2018-11-15

Queen / The Works

4 stars

Král je mŕtvy, Nech žije Kráľovná. Moje detstvo je úzko späté práve s albumom The Works. Hrávalo sa to u babky na gramofóne, u druhej babky v činžiaku býval sused posadnutý Queenom a aj fúzy mal v štýle Freddieho, presnejšie podobal sa skôr na Jima Huttona (Freddieho priateľa). O Freddieho homosexualite sa v Československu ešte nejako nehovorilo (myslím, že vôbec táto téma asi nebola v našej republike "v kurze" :) ).

Radio Gaga poznal fakt takmer každý a ako Rogera Taylora inšpiroval jeho štyrročný syn, tak aj u nás detí, vtedy bola hitom. Takisto "Aj Wont tu Mekvín" som spieval ako päťročný chlapec na Mikuláša susedovi- čertovi queeňakovi z babkinho činžiaku. Samozrejme v detstve som nevedel posúdiť ich tvorbu, kde bol vrchol, kde pokles. Prišli devadesáté, prišli roky dospelosti a láska ku Queenu vydržala a ešte sa stupňovala. V čase mánie rocku v štýle G´n´R išla tvorba Queen bokom, až keď som platňu Works požičal kamarátovi spoluhráčovi z kapely. Jeho intenzívnejšie vnímanie hudby mi vytvorilo nový pohľad aj na tento album. Vravím mu "toto je slabý album" a on na to "naopak, toto je vynikajúci album".

Nedalo mi to a podrobne som ho začal počúvať. Jasné, že kompozícia megahitu "Radio Gaga" už nie je Bohemian Rhapsody či ani cabaret rock ala Killer Queen, ale čo si treba uvedomiť, sedemdesáté roky skončili a Queen sa už od čias Flasha Gordona prestali pýšiť, že nepoužívajú synťáky. Vrhli sa do nich priam po hlave a prežili! Rovnako to bolo zčasti u Yes, u Pink Floyd, ani nevravím o Jefferson Airplane/Starship. V skratke osemdesáté roky už hrali iný prim. A Queen dokázali nádherne zabodovať aj v nich.

Osobne milujem harmóniu Radio Gaga, netreba za každú cenu trepať všade dvochminutové gitarové sóla a nesmrteľné riffy ala Purple (v podstate aj tí museli prejsť na konzumnejší hard rock aby s jazvami prežili). Keď je reč o riffe, tak štadionovka "Tear it up" má riadne gule v štýle štadión rocku, čo určite neni tejto platni na škodu. Nádherná kompozícia v štýle divadelného rocku je "It´s hard life", jedna vôbec z nich najsilnejších skladieb a nevravím o nádhernom bizarnom klipe. Klipy Queenu v osemdesátých boli špičkou na MTV a do devadesátých rokov frčali aj na prvých satelitoch v ČSSR/ČSFR.

Ak by niekto chcel vyčítať machrom z Queenu, že zradili zdravé jadro rock n rollu, tak mu vrhnem do ksichtu Mercuryho svižný rock n roll, takmer rockabilly "Man on the prowl". Muž na love je text tejto piesne a je aj na vysoké percento odpoveďou na Mercuryho život v prvej polovici osemdesátých rokov a jeho Tour de NY Gay Bars. Nie zbytočne sa v názve textu oprel o Al Pacinov zakázaný film "Na Love" (Skutočne pre silné žalúdky!). Hudobne spolu s "Crazy little thing called love" myslel na svoj veľký vzor - na mŕtveho kráľa rock'n'rollu Elvisa. Milujem tento song. Nechápem ako som ho roky mohol chladne prehliadať. Podobne ako v klipe "Radio Gaga" je cítiť silný vplyv futurizmu (v osemdesatých veľmi dobre fungujúci vďaka Bowieho post-ziggysmu!) aj v skladbe "Machines - Back to humans". Späť k ľudom, tak vraví pieseň spomenutého titulu.

John Deacon bol nenápadný skromný člen z tak silne extrovertnej bandy. Kto by povedal, že jeho song a najmä jeho klip rozprúdi ešte väčšiu kontroverziu akú kedy Queen rozprúdili. Hit č.1 v európskych rádiách "I want to break free" pozná dnes už asi od adolescenta po bezdomovca takmer každý. Netvrdím, že táto vec je nejaké super kompozičné dielo. Nazval by som ju elektronický "Killer Queen". Je to kvalitný pop rock. Sám Mercury, Taylor, Deacon aj May chápali,že v osemedsatých by s "Brighton Rock" a asi ani s mnohými skladbami z ich prvej éry už neuspeli. Keby sa Beatles nerozpadli (a John by žil) myslím,že ich cesta by bola veľmi podobná, veď sám pán Harrison bodoval s modernou "I got my mind set on you". Z LP Works ma asi najmenej zaujala "Keep passing the open windows" - tam nenachádzam ani umenie, ani zábavu, ani nářez. Keďže sa jedná o jediný slabší song z kvalitného LP, nie je to žiadna tragédia.

Queen mali jeden veľký dar. Uzavreli koncerty a albumy silnými číslami. Silné číslo je "Hammer to fall", skutočne skvostný hard rock v duchu osemdesatých. Mercuryho spev je tam excelentný. Záver albumu je trošku akoby v pietnom duchu. Akustická nádhera po textovo tak silnej stránke, ukazuje silnú stránku ľudskosti v samotných členoch zoskupenia. Dovolím si povedať, že po "Love of my life" najsilnejšia akustická balada nielen od Queenu, ale v histórii rocku. Samozrejme nezabudol som na perly ako "Dust in the wind", "Babe, I´m gonna leave you", "Wicked Game", "Yesterday" atď.

Chápem všetkých tvrdých ortodoxných rockerov, že u mnohých Queen už predošlým LP Hot Space skončili, ale na umení je najzaujímavejší vývoj. Queen v sedemdesatých svoju vokálno-inštrumentálnu stránku rozbalili naplno. Myslím, že posledné albumy Led Zeppelinu nespravili dieru do sveta a ich nádherná cesta progrocku a hard rocku bola na konci. Queen to pochopili. Na dôvažok. Album Works je hlavne o dobrej nálade a poslucháčsky dobrých pesničkách. Innuendo prinieslo opäť trochu progresu.

» ostatní recenze alba Queen - The Works
» popis a diskografie skupiny Queen


Black Sabbath - Vol.4
2018-10-27

Black Sabbath / Vol.4

5 stars

Prvé Albumy black Sabbath. Slabé miesto je veru veľmi náročné nájsť. Dokonca aj experimenty ako FX sú v istom momente zaujímavé z pohľadu na rok vzniku. Pohrebný smútok evokujúci úvod ma dostal v sekunde do kolien, až mi bolo ľúto, že trval len dve otočky. Možno je "Wheels of confusion" experiment v ohľade ranej tvorby sabbathovcov, u mňa to nie je žiadny strašný experiment, stále je to plnokrvná hard rocková vec. Sabbath prišli so super temným štýlom, kde si sami nadhadzujú latku. Album po albume sa museli prekonávať aby neklesli pod status najtvrdšej rockovej bandy na svete. Milujem ich ďaleko viac ako Purple, dokonca aj Led Zeppelin s božským Plantom ma občas pekne znudili, i keď Led Zeppelin prinášajú aj trochu viac slnka ako Sabbath, tam je na 80% poriadne mračno.

Album obsahuje už klasické čísla ako "Tomorrow´s dream" či "St.Vitus Dance", ako bolo spomenuté jeden z najlepších riffov v skladbe "Supernaut", silný "Snowblind" (kde si okrem Ozzyho neviem a ani nikdy nechcem predstaviť iný hlas!) a Iommiho sólo to isté. Prvá klavírovka la Sabbatha "Changes" super, dokonca aj v Ozzyho duete s čím ďalej lepšie vyzerajúcou dcérou Kelly, ktorá v čase vzniku nebola ešte na svete. Keďže počúvanie albumov sa snažím striedať, tak nejako mi nehrozilo opočúvanie. Síce poriadne neviem, čo to je tá "Cornocupia", ale opäť dôkaz o know how Mr. Iommiho and band na temnotu.

Čo riff, to je jak sprievod do pekla. Sabbath je "Prvá Rocková Firma" na strach či temnotu. Nedá sa im odoprieť ani silná melodika, naprieklad atmosférickej nádhere "Laguna sunrise", to je jedno slniečko počas búrok. Nie je vec, čo by som im aj z toho kvázi slabšieho diela uprel. Mne sa ako celok Vol.4 páči a som rád, že ju mám na LP. Prvých pať albumov Sabbathu sa hrubo zapísalo do dejín rock'n' rollu. Pre mňa žiaľ bol len Sabbath s Ozzym, tým najlepšiem sabbathom. Po roku 1978 albumy s excelentným Diom akosi mojej síce zvedavej, ale asi aj náročnej duši nič nedali. Motorový zvuk prvej polovice sedemdesátých je to, čo má vzrušivý efekt. Vol.4 nemôže lepšie končiť ako hustým "Under the sun". Ako to tuším Watters povedal, že by si želal byť človekom, čo prvýkrát počuje "Dark side of the moon" ja by som chcel byť ten, čo v roku 1970 počul prvý Sabbath, či White Heat White Light od Velvet Underground a jednotku Stooges.

» ostatní recenze alba Black Sabbath - Vol.4
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath


Bowie, David - Space Oddity
2018-10-27

Bowie, David / Space Oddity

4 stars

Prorok a vizionár s dokonale premyslenými krokmi a s obrovskou dávkou odvahy. Po skupine Beatles asi najvplyvnejší umelec s presahom do prvej polovice 21. stoletie, keďže jeho albumy dostávajú lesk a nové čaro ešte v tomto čase a myslím, že s albumom Blackstar nasadil latku na maximum. Môj prvý kontakt s Bowieho hudbou nebol pozitívny. bol som dieťa desaťročné, ktorému nič nevravel klip chlapíka skákajúceho zo strechy. Prišiel rok 1999, Marilyn Manson, a začalo sa hovoriť o silnej spojitosti s Bowiem. V našom meste fungovala prvá I-net Cafe, kde som si dal za 250sk stiahnuť na prvých mp3 čo to len dá od Bowieho. Stiahlo mi cca 13 vecí z celej jeho produkcie do roku 2000. Po "Life on Mars" ma zaujala éterický línuca sa pieseň silne podobná Mansonovej "Speed of pain" - dlho hádať netreba. Bola to skvostná "Space Oddity". O ďalších skladbách v iných kapitolách a v iných albumoch. Moja fascinácia Bowiem sa začala a dodnes pokračuje viac, viac a viac.

Dnes ráno som si pustil k tomuto nádhernému jesennému rannému počasiu LP Space Oddity. Ani po osemnácti rokov nestratila žiadne čaro titulná pieseň, respektice stratila - a to, že nepočujem ju prvýkrát s očakávaním, ako sa vyvinie. Touto piesňou sa rockový chameleon zapísal prvýkrát do hudobného povedomia, a to hneď s veľmi silnou kvalitnou skladbou. Prvý dojem, keď som počul tento song, bol ten, že počujem kosmický Hollies, najmä v refréne - ten je neskutočný. Záver piesne je ako do filmov Ikarie XB1 či k hlavnej inšpirácii Davida - a to filmu Vesmírna Odysea.

Po tak silnom úvode je na albume veľmi ťažké udržať krok s kvalitou. Folkovo rezký znejúca "Unwashed and somewhat slightly Dazed" je trošku mimo space folk z LP, ale Davidov energický prejav ju celkom dobre udržal na úrovni kvality. List pre Hermione Farthingale Davidovú chvíľkovú múzu pred excentrickou Angelou Barnett (ktorej pre zmenu Mick Jagger zložil Angie) znie silne autentický a možno som fakt šialený bowiesta, ale páči sa mi!

Keď som ešte z mp3 počul kompletný album, silne ma zaujala vec "Cygnet Comittee", ten názov mi prišiel absolútne z iného sveta, keď som si spojil dokopy, čo všetko povedali o Davidovi v dokumente na ČT2. Ak niekto začal kozmický rock a jeho éru, boli to Barrett s Bowiem. Mimochodom Barrettov floyd tu cítiť na hony a tiež zde počuju epického Donovana. V Labuťom výbore (Cygnet committee) sa udiali zvláštne kozmické strety melódia ako od Petra Jandu mi tiež celkom sadla.

Éterický folk, ktorý ma hneď inšpiroval k tvorivým hudobno-aranžerským nápadom bol silne atmosférický song "An Occasional Dream" (Príležitostný sen), každý z nás ho raz za čas máva. Už v tejto piesni bolo cítiť, ako David dokáže pracovať s atmosférou, hlasom, ako ho dokáže využiť už len popri akustickom doprovode. Rozprávačský, presnejšie až rozprávkový talent nám Bowie ukázal najlepšie ako hneď mohol v jeho "Wild Eyed Boy from Freecloud". Trošku mi v nej chýba to, čo bolo v živej verzii z vystúpenia v Hammersmith Odeon k turné Ziggy Stardust- to napätie, práca so svetlom i kostými tomu dali druhý rozmer. Hlavne aj hra Mike Garsona na klavír. Samozrejme som vďačný, že taká nádherná vec vznikla. Koľko umelcov v začiatkoch buď vybalí to najlepšie a potom nič, alebo opačne. David mal minimum vaty, minimum odpadu. Aj nariekavý vokál , ktorý u Ferryho ma občas irituje mi naprieklad v piesni "God knows I´m good" úplne sedí. Opäť folkovica jak vyšitá.

Už medzi recenziami bolo spomenuté spojenie pompézny folk. Výstižné! S pompou sa k nám pomaličky do sluchu dostáva "Memory of free festival", akoby sa ponúkala priam na v tom čase prebiehajúci či doznievajúci Woodstock. Môj osobný popis by bol asi space hippie hit znejúci niekde na makovom poli vedľa houstonského kosmodromu, odkiaľ štartovalo Apollo 11. Veľmi pekná vec, kde opäť som sa masívne pustil do prekladu textu, žiaľ nejako mi to nešlo. o pár rokov neskôr by nádherne vyznela so syntetickými plochami ako znie naprieklad Žbirková "Balada o poľných vtákoch" a som si istý, že Meky veľmi pozorne sledoval britskú scénu a obzvlášť Lennona a Bowieho. Na plnú hubu povedané Žbirka je u mňa jeden z mála spevákov v československu, ktorý by Bowieho piesne dokázali veľmi kvalitne odspievať, najmä v dobe ích vzniku. Dokonca aj ich životný príbeh bol v počiatkoch podobný, čo sa týka osudov bratov oboch umelcov.

Späť k albumu. Záver spomienok na Festival Slobody, alebo na "Voľný Festival" nám krásne ukončil psychedelické 60té roky. Zaujímavé by bolo znať, či sa k nám do vtedajšieho ČSSR dostala začiatkom 1970 titulná pieseň a nedajbože LP dostaly - o tom by viac Jirka Černý vedel povedať. Určite by som nepodcenil silu tohto albumu. Niektorí píšu , že Bowie tu nebol sám sebou. Omyl! Tu začal byť sám sebou. Je jasné, že cítiť tu dobové vplyvy, zvuk je podobný aj nášmu Neckařovi (nie náhodou práve ten prespieval Starmana) a podobné aj Olympicu. Aj podobnosť s Marsyasom je trefná. Sú "bowiesti", ktorí práve Space Oddity vidia ako to najlepšie, čo kedy vytvoril. Už to je dôkaz, že máme v rukách dielo, nie popevky ako na predošlom debute. Stručne povedané sa tu zrodil skutočný DAVID BOWIE, David Jones dodýchal na predošlom albume. Od tohto albumu začala séria nadčasových diel až po umelecký stagnujúci Let´s Dance a Tonight. Každému, kto chce prejsť prieskumom Bowieho umeleckých artefaktov, tak táto LP je číslo 1. Dávam 4 hviezdičky, lebo nukleárne bomby ešte len prídu.

Príjemné počúvanie praje Egon :)

» ostatní recenze alba Bowie, David - Space Oddity
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


John, Elton - Goodbye Yellow Brick Road
2018-10-15

John, Elton / Goodbye Yellow Brick Road

4 stars

Sir Elton John, ten čo hral na pohrebe celebrite všetkých celebrít Lady Diane. Áno, ten je v rock'n'rollovej kultúre silne na vážkach. Na jednej strane zložil neskutočné veci, ktoré ovplyvnili Guns n Roses, Alice Coopera, či dokonca nášho Maťa Ďurindu, ktorý sám priznal, že pri skladaní "Dnes" fičal na Eltonovi (predsa aj on má svoju "Tonight"). Elton patril v 70. rokoch, najmä v rokoch 1972-73 k najvyhľadávanejším glam rockovým umelcom. Podobne ako Reed sa ku glamu nejako hrdo nehlásil. Priateľstvá s Bolanom, Bowiem, Iggym (ktorý vonkoncom o spojenie s glamom nestál) a samozrejme Cooperom tvorili americko-britské spojenie glam rockovej nadvlády.

Goodbye Yellow Brick Road nepatrí isto k triviálnym glam rock skákaniciam ala Sweet, Slade, Quatro. Je to hodnotné poprockové dielo, ktoré nenesie stopy žiadnej lacnej hudby. Už v úvode ukázali silu pompéznosti ako samotný autor, tak muzikanti a v neposlednom rade pán textár Taupin.

"Funeral for friend" je strop úvodu popovo ladeného albumu! Upozorňujem, lebo uriaší, parplisti lebo pinklflojďáci sa ľahko môžu chytiť a porovnávať. Nie je čo porovnávať. Elton nikdy nebol žiadny silný progres. Našťastie. Dokázať pestrosť a rozmanitosť v jednoduchších pesničkách, to je pre mňa občas väčšie umenie ako v náročných kompozíciách. S pohrebom priateľa štartuje tvrdšia rocková záležitosť "Love lies bleeding" naživo znela dokonale s veľmi dynamickým sólom. Balady, gro Eltonovej tvorby a žiaľ aj pomník jeho rozvoja. To však neplatí ani o jednej balade z tejto LP. Candle in the wind - presne tá z Dianinho pohrebu bola fenomenálnou ódou pre Marilyn Monroe mladého (v tom čase ešte) heterosexuála (už silne bojujúceho so svojou sexualitou ako kamoš Freddie)a so silným textom pána Taupina.

Bennie and The Jets vraj pojednáva o Suzi Quatro a jej kapele. Jej príbeh v jeho vlastnej verzii. Goodbye Yellow Brick Road je skvost. Pieseň "bez názvu", žiaľ asi názov by aj potrebovala, lebo neviem si na ňu spomenúť. Aby sme nezaspali nám Sir Elton pripravil vypalovák na rok 1973 v dosť modernom aranžmáne "Grey Seal", tento šedý plameniak akoby už podvedome ohlasoval prílet na Jamajku (Jamaica jerk off). "I´ve seen movie too" je celkom príjemná ešte stále nie moc monotónna balada. Odbočka k francúzskej šansónovej muzike je jedna z najkrajších piesní albumu a to je "Sweet painted lady". Smutne vyznievajúca a smutne končiaca "Ballad of Danny Bailey (1909 -1934)" je ukážkou textárskej dokonalosti Taupina.

"Dirty little girl" je menej významnejšie pomalé rockové číslo. Kontroverzia a dvojzmyselnosť v časoch sexuálnej revolúcie v tej najhorúcejšej, aká len mohla byť v časoch glitter rocku, sadla do bodky do kontextu tej doby (samozrejme u nás v ČSSR boli glam rockové pesničky brané ako šlágriky typu "Vonia Kakao" a "Volám ťa Džejn"). K veci: Dvojzmyselnosť pesničky "All the girls love Alice" vyznievala silne lesbický ak sa teda skutočne jednalo o Alicu, ktorá pobalamútila hlavu všetkým dievčatám v okolí. Verzia č.2 je tá, ktorú v dokumente "Super Duper Alice Cooper" sám Elton načrtol, že to bola davová psychóza mladých dievčat na po koncerte Alice Coopera, ktorého bol Elton s Berniem v roku 1973 pozrieť. Rock'n'roll stále žije, tvrdil roku 1973 Elton - s kapelou to dokázal hneď dvoma parádnymi číslami.

Prvým trochu beach boysovským "Your little sister can´t twist (but she can rock'n'roll)" a stonesovská "Saturday Night all right for fighting" , kde si splnil sen znieť ako Stones aspoň v jednej kvalitne údernej veci. Keď som videl na CD "Use Your Illusion II" pod "You could be mine" napísané: venované Eltonovi Johnovi a Bernie Taupinovi, časom mi bola jasné prečo. Práve "Saturday Night allright for fighting" má ráz živelného rock'n'rollu a silnej melódie, ku ktorým najmä Axl Rose silne inklinoval. Protipól Axla Rosa a obrovský miláčik žien Jon Bon Jovi si zobral to svoje z nasledujúcej veci. Myslím, že asi poslednej silnej skladbe albumu. Roy Rodgers akoby vystrihnutý do neskorších Mladých Pušiek 2, kde sa dokonca na Joviho Blaze of Glory podieľal aj sám Sir Elton. Žiaľ, moc syrovo neznejú posledné dve skladby možno trochu moc dlhého albumu. Znejú fajn jalovo ako pozadie pri práci niekde v laboratóriu, kde ani nedokážú vyrušiť pri nejakom významnom výskume.

V zhrnutí a v skratke. Goodbye Yellow Brick Road je určite jeden z najlepších albumov dvojice John/Taupin. Určite by som ho dal aj k albumom roku 1973. Vytknúť mu možno len dĺžku. Ako 1LP by to bol veľmi silný album. Či sa to niekomu páči či nie, Bowie ho jednoznačne schoval skladateľský do vačku. Vydal silný album po albume. Skladby pretriedil. Nemohlo sa stať, že nadobudneme pocit, že ani neviem, ktorá pieseň je ktorá. To sa mi v jednom momente stalo na tomto kvalitnom pop-rockovom diele.

» ostatní recenze alba John, Elton - Goodbye Yellow Brick Road
» popis a diskografie skupiny John, Elton


Reed, Lou - New Sensations
2018-09-29

Reed, Lou / New Sensations

4 stars

V knihe Waiting for the man o Lou Reedovi je tento album zhodnotený ako slabučký, postavený skôr na gitarových efektoch a aranžmánoch. Môj názor je úplne iný. Práve aranžmán postavený na využití synťákov, elektronických bicich sem tam a gitorových efektoch len dokazuje, že Lou s kapelou perfektne nabehli na zvuk 80. rokov. Miestami tá bezpražcová basa mi znie ako z nejakých Neckařových či Prokopových albumov, konkrétne titulná "New Sensation". Cítiť z toho príjemnú atmošku najmä prvej dekády 80. rokov. Aspoň teda dnes, keďže v čase vzniku som mal tri roky.

Lou je vo svojom jadre stále hlavne rock´n´rollový básnik, čo dokazuje hneď v úvodnej rock´n´rollovej lebo rockabilly piesni "I love you Suzane". Dynamické elektro-bicie štartujú príjemnú "Endlessly Jealous". Zmysel pre dvojzmysly a svoju humornú stránka Lou ukázal v "My red joystick", s ktorým je v štýle adolescenta odfotený na obale platne. Pieseň "Turn to me" mi trochu povypadla.

Najlepšiou skladbou albumu je maximálne pohodová nostalgia "New Sensation" s krásnym úprimným textom bez náznaku dekadentnej minulosti. Tu vyzdvihne Saundersovú hru na bezpražcovú basu, ktorú milujem, dokonca aj nášho chrapláka Jandu a jeho Prototype. Práve niečo z "Kolej Yesterday" od Prokopa mi pripomína "New Sensation", dokonca rok vzniku je rovnaký. Zaujímavo rytmický mi znie "Doin' the Things that We Want To". Top skladba č. 2 z toho albumu je "What Becomes a Legend Most". Veľmi dobré gradovanie, príjemné akordy, zvuk, a taktiež text. S pozitívnou energiou sa presunie k ďalším dvom veľmi príjemným kompozíciam a menovite "Fly Into the Sun", "My Friend George", a aj v Cockerovská "High in the City". Záver albumu má podobne rytmický vystavanú kompozíciu ako titulná pieseň, len atmosferický náboj pre mňa žiaľ nemala.

Nevravím, že tento album je nejaký megaskvost či comeback legendy. Je to len poctivá muzika a hodnotný album, a odvážne poviem, že patrí k trom najlepším albumom od Loua z osemdesátých. Osobne u mňa patrí k mojej petke jeho najlepších albumov. Ešte raz a poriadne musim vyzdvihnúť veľmi kvalitnú aranž tohto albumu. Nový zvuk mu pridal. Ďaleko záživnejšie mi znie ako "Legendary Hearts", "Mistrial", "Growing up on public" a zvukovo aj než "New York" (nevravím o koncepte a textoch, tam je New York špička tvorby s Berlinom). Tak ak má niekto chuť na príjemnú atmošku prvej polovice osemdesátých, nech sa páči. Na to, že Lou neni žiadný Bowie, dokonca ani Ferry, je album záživný a plnohodnotný.

» ostatní recenze alba Reed, Lou - New Sensations
» popis a diskografie skupiny Reed, Lou


Bowie, David - Lodger
2018-09-27

Bowie, David / Lodger

4 stars

Dnes som si pustil posledný album z berlínskej trilógie. Počasie mi sedelo na trošku závažnejšiu hudbu, než napr. Aerosmith. Album poznám už XY rokov a žiaľ jeho čaro je najslabšie z trilógie. A žiaľ oprávnene (určite sa nájdu notorický nesúhlasiči).

Lodger mi prišiel akoby ho David doslova doklepával, je možné že v hlave mal nejaký koncept, ktorý ho už začal väzniť. K veci. Na platni sú stále silné veci (jednoducho v 70tých David Bowie bol TOP of TOPs zo sólo-umelcov bez debaty). Silné veci sú aj vďaka vynikajúcim muzikantom v podobe mladého dobre spievajúceho gitarového experimentátora Adriana Belewa (ešte si pamätám ako o ňom v populáre bol článok a spomenuli tam aj Lodger komančovci). Murray, Davis a Alomar už boli perfektne fungujúcim invertárom, Eno - o tom ani nevravím (i keď vraj tu už jeho práca je na minime) a Tony Visconti - tomu by Davidové deti maly ruky i nohy bozkávať za prácu na najlepších albumoch.

K silným miestam patrí jednoznačne berlínsky znejúca "Boys keep swingin" (btw. s parádne dekadentným klipom). New Yorkom (kde začal v 79 roku David žiť) inšpirovaný "D.J." veľmi originálny kúsok vízionárský prezrádzajúci novu dobu D.Jov, samplov, skrečov a mixáži divokých. Vrcholom albumu je určite "Look back in anger" s neskutočným textom, až drum'n'bassovo znejúcou rytmikou mierne šmajznutou Imigrant songem od Led Zeppelin a beatlesovské vokály a atmoška z "Tomorow never knows", prípadne nejakých iných Lennonových vecí. Tak hlavne ide aj tak o originálne Davidové dielo vysoko dominujúce nad jeho asi najslabším albumom zo 70tých rokov v kontexte jeho umeleckého vrcholu. Odporúčam pozrieť si "My deti zo stanice ZOO" - nádherné sa tam nesie legendárnym berlínskym klubom SOUND. Dáva to skladbe opäť iný rozmer ako jej nádherné video.

Príjemne pôsobí "Fantastic Voyage", ktorú David v posledných rokoch hrával live. Posledným zaujímavým kúskom je určite skladba "Red Sials" z A strany LP. Opačne "Red money" je opakovanie štartu berlínskej dekády ešte s Iggy Popom, ktorý na melódiu "Red Money" spravil vynikajúcu "Sister Midnight". Chápem to ako mierne logické ukončenie jednej silnej éry pána Bowieho. Každopádne u mňa "Red Money" patrí spolu s Yassasinom k najhorším kúskom tejto LP, ak preženiem aj vôbec celej jeho tvorby. Ostatné mi už po vyše hodine aj z hlavy vypadli, čo znamená (keďže album už poznám dobrých 13rokov), že sú tak nevýrazné, že ani hodnotiť sa nedajú.

Albumy "Low" a "Heroes" ma dokážu vtiahnuť do úplne iného sveta než ten, čo teraz poznáme. Sú silné, prvýkrát rockový umelec vytvoril inštrumentálnu vec bez gitár. Opravím, bez klasickej hry na gitare. Nejaké dynamické tóńy od Frippa atmoške len pridávajú. Berlínska dekáda Bowieho musela nevyhnutne prísť a Lodger je síce trošku slabším miestom, je to ale stále inovatívna záležitosť, keď sa obzriem za už vtedy zas stagnujúcimi hard rock bandami. Podobnú atmosféru ako trilógia majú u mňa albumy Iggyho Popa (Idiot, Lust for Life, dokonca trochu aj Soldier), Ena (Another Green World, veci s kapelou Cluster) a Gabrielové prvé tri albumy, ktoré sú tiež akoby trilógiou. Táto HUDBA posunula moderný Rock a Pop do novej dimenzie a pripravila ho na elektro masaker v podobe Visage, Depeche Mode, Ultravox až po NIN a EBM štýl. Som veľmi vďačný aj za tento album.

Dávam 4 hviezdičky, lebo stále nejde o priemer, dokonca ani v kontexte Bowieho hudby v rokoch 70tých a vôbec.

» ostatní recenze alba Bowie, David - Lodger
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


Cult, The - Love
2018-07-22

Cult, The / Love

5 stars

Kde pozerám, tam pozerám, žiadna recenzia na kultový album od The Cult. Nevadí. Skúsim vyjadriť pocity, ktoré vo mne táto LP nechala a naďalej zanecháva. Na stránke Crazy Diamond bolo uvedené: LOVE je album s nočnou atmosférou. Geniálne vystihnuté. Atmosféra tohto albumu určite nie je na krásne slnečné letné odpoludnie. Jemne skreslený gitarový efekt chorus dodáva skladbám mierne snivú atmošku.

V kuloároch sa vravelo, že týmto albumom Astbury/Duffy prvýkrát upozornili, že treba s nimi počítať na regulérnej svetovej rock scene. Celé roky som bol v tom, že Kalti sú americkou kapelou, zrazu (pár rokov späť) čítam o nich ako o britskej gotickej rockovej kapele. Podobnosť zvuku tam trošku je s prvými albumami U2, ale Astburyho hlas je klasický rockový hlas, niekde až mercuryovsky znejúci, čo skladbám ako ´´Nirvana´´ ,´´She sells Sanctuary´´ a nesmrteľnému ´´Dážďu´´ dodáva údernú energiu a zároveň miernu melanchóliu. Pri troche snahy či dobrej znalosti anglického jazyka nájdeme aj nádherné texty ´´Brother Wolf, Sister Moon´´ s nádhernou atmosférou. Rovnako ´´Revolution´´ nenásilne spieva o revolúcii.

Dalo by sa rad radom brať skladbu za skladbou, čím by som vlastne dospel k výsledku, že sa jedná o prvotriedny rockový album, možno aj trochu nedocenený. Beriem na vedomie, že to neni U2, Guns n Roses, ktorí mali v talóne obrovské svetové hity, ale neni to ani intošská záležitosť ala Joy Division. Čítal som o Astburyho fascinácii pôvodnou americkou kultúrou, indiánmi, južanskou gotikou, severskými príbehmi ako z kníh Jacka Londona. To by som vyzdvihol ako The Cult know how. Už pri prvom počutí ma plynule ubiehajúce piesne preniesli do mystickej krajiny, do ktorej sa vždy pri každom posluchu chcem na chvíľu vrátiť. Čaro prvého momentu mi to nechce dovoliť, zažiť tento zážitok opäť, opäť a opäť, ale minimálne mi navodí niečo podobné.

Ak niekto očakáva nejaké búrlivé sóla, divoké rytmy, neustále zmeny, bude sklamaný - progresivita tohto diela spočíva v novom duchu, v novej forme gotiky, aká do roku 1984 (do čias ich debutu) neexistovala. Nájdeme tu rockovú tradíciu s novým zvukom, s novým duchom.

» ostatní recenze alba Cult, The - Love
» popis a diskografie skupiny Cult, The


Alice Cooper - School's Out
2018-07-06

Alice Cooper / School's Out

3 stars

Ako to už bolo povedané, táto platňa je preceňovaný album. Mám zmapovanú celú Aliceho tvorbu. Album Love it to death je fakt majštryk, ako to uvádzajú recenzie, Killer slušne pokračoval v načatom hororovom štýle, i keď možno výraznejšie hity tam nie sú - čo tam po hitoch keď album ako celok sa dobre počúva, čo o Schools Out neplati. Vypichnem lepšie stránky albumu. Menovite mega hit "Schools out" ktorý vlastne predal toto "dielo", "Gutter Cats vs. Jets", "My Stars" a mccartneyovský znejúca "Alma Mater". Zvyšok slabota.

Obal bol síce super originálny, ale aj obal na lacnú odpornú čokoládu dokáže predať, iná vec je kvalita. Alice Cooper je moja srdcovka hneď vedľa Bowieho, Iguana, Reeda, Queen atď. V roku 1972 síce mal silne rockovú Ameriku pod kontrolou, no Ziggy Stardust mu umelecký vytrel kocúra. Aj napriek nie moc pozitívnej recenzii tú LP mám taktiež v zbierke, lebo je to historický artefakt v histórii rock'n'rollu.

» ostatní recenze alba Alice Cooper - School's Out
» popis a diskografie skupiny Alice Cooper


Velvet Underground, The - Loaded
2018-05-23

Velvet Underground, The / Loaded

5 stars

Vážim si tých recenzí na album Loaded, ktoré sú tu uvedené. A to už len z jedného silného a pritom prostého dôvodu. Podporili kapelu a umelca, ktorý zmenil tvár rock n rollu tak zásadne, že možno ešte 2 desaťročia budú z neho noví umelci po celom svete čerpať. Lou Reed bol výnimočný textár, skladateľ, v mnohom aj interpret. Menej je občas viac, Robert Plant bol Boh v Zeppeline, bez Zeppelinu už tak zaujímavý minimalne pre mňa nebol.

Album Loaded je mojim najpríjemnejšie sa počúvajúcim album od VU s absolútne krásne odcípajúcimi piesňami. Chápem zarytých fans VU, že tento album je na hony vzdialený od noise-rocku z prvých dvoch albumov, rovnako vzdialený aj statickejšie znejúcim baladkám z tretieho albumu. Všetky 4 albumy sú a vždy budú pre nás, ktorí hľadáme v rock n rolle viac než len vrešťavé energické songy, sóla a inú exhibíciu. Milujem hard rock, bol to pre mňa ten z najdôležitejších rockových smerov, milujem Beatles a Stones navždy budú neprekonateľní. Samozrejme s tým nemôžeme technický zle spievajúceho Reeda a ani Waitsa či Dylana zrovnávať.

Tento album je zaujímavý v mnohých podobách. Lou Reed tu vysypal neskutočné paľby. Skladby, ktoré do jeho smrti tvorili jeho repertoár. Menovite "Sweet Jane" , ktorú coverovali od metalistov cez folkerov až po krčmových rockerov takmer všetci. Sweet Jane je bez hanby pieseň zaoberajúca sa prostitúciou, čož u Reeda bol v roku 1970 max. štandard. Ešte väčším hitom s nadupanou energiou je "Rock n Roll". V ňom krásne Lou vylíčil ako mu obrátil rock n roll život o 360°C. Asi ako aj nám, čo sa tu virtuálne stretávame :)

Toľko k hitoviciam, ktoré do roku 1970 VU žiaľ nemali. Mali neskutočné veci, ale nie HIT! John Cale bol druhý zásadný člen VU. Bez pochýb jeho odchod bol obrovským útlmom a stratou najmä originality. Tá už po zvukovej stránke na Loaded nie je, čo mne vadí absolutne minimálne. Doug Yule dostal priestor už na treťom album naprieklad v nádhernej baladickej klasike "Candy says" o transexuálovi/ke Candy Darling. Na tomto albume akoby dostal 450V AC a totálne ožil. Hneď v úvodnej "Who loves the Sun" sa rozbehol a dostal trochu beatlesu do V-Undergoundu. Neskutočná podoba s Mc Cartneym ak vo farbe hlasu, tak vo frázovanie. Vzor sa hneď rozpozná. Tak u Mr.Reeda sa o vokáloch a speve moc nenaučil. Neva. Reed je o hudbe a textoch. Spev necháme naprieklad Tomovi Jonesovi.

Doug sa ukázal v plnej paráde aj v balade "New Age", kde opäť mccartneyovsky spieva niečo o nejakej tučnej blond herečke, o rozvode a o stratenej láske. Končí to hľadaním nových horizontov. Vynikajúca vec. Akoby ju zabudli Beatles hodiť niekde do Revolveru či na White album. Medzi hyper energické vypalováky radím najviac "Cool it down" a "Head held high", tu už aj Lou sa snažil nezaostávať za s driveom spievajúcimi rockermi, tak si riadne zavrčal najmä v Head Held High. Vyšlo to náramne dobre. Niečo také mi určite u Velvetu chýbalo, predsa, toto je ten true rock n roll. Trochu humorne a ultra-happy mi znie "Lonesome Cowboy Bill" či to už je vedomá, alebo podvedomá odpoveď na vtedy vzniknutý kinohit "Midnite cowboy" s otcom Angeliny Jolie. Je tu skladba, ktorá žiaľ mi vždy vypadne, lebo ju schová toľko fakt silných vecí a to je "Trian round the Bend". Mrzí ma to, nemusí to byť slabá vec, len mi vždy vypadne jej melódia.

Melodickosť, snivosť a estetickú nádheru má v sebe ""I found the reason". Jej duch sa mi nesie už v štýl 70tých naprieklad ako T-Rex "Ballroom of Mars", či nejaká Donovanová lebo Bowieho baladka. Aj John Lennon mal podobné veci. Nádherne zaranžované vokály sa Dougovi s Louom podarili spraviť. Záver "Oh! Sweet nuthin" je akoby sestrou "I found the reason". Mierne pripomína "Hey Jude", čo asi nikto znalý neprehliadol. Mne "Oh! sweet nuthin" znie menej opočúvane, menej otravne ako dokonalá Hey Jude.

Menej je viac! Na tejto LP to platí na maximum. Menej hluku prvých albumov, menej šialených inštrumentálnych kómatov, priamočiare úderné bicie, čím veľmi chválim ako Maureen Tucker, tak opäť Douga Yula, ktorý ich donahrával, keď Maureen bola tehotná. V autobiografických knihách o Lou Reedovi sa píše, že Lou bol z toho síce komerčne a určite aj skladateľský vynikajúceho albumu nešťastný a už v dobe jeho vydania, respektive v dobe keď prišli na pulty obchodov prvé kúsky LP Loaded definitívne opustil vtedy už silne rezonujúcu legendu Velvet Underground. O Dougovi Yulovi sa vyjadroval ako o egocentrickom potkanovi, ktorému dal priestor a on na jeho chrbte šplhal do výšin rock n rollového Olympu. Našťastie narazil pri albume "Squeeze" , ktorý som nikdy nepočul, a myslím, že vonkoncom nikoho nezaujíma, lebo už tam neni nikto, kto mal niečo z pôvodných VU spoločné. Vydavateľstvo chválilo prínos Douga Yula na tejto hodnotenej LP, ale čo sa stane, keď malá rybka zacíti lesk popularity? dostane ešte väčšiu chuť brázdiť oceánom.

Tento album je pre mňa kvalitná rozlučka ešte s relatívne pôvodným Velvetom. Lou bol istým spôsobom rovnako ako David Bowie, Iggy Pop, či Bryan Ferry vizionár. Vedel, že v najlepšom treba skončiť a začať "new age". Milujem Reedovú sólo tvorbu a hodnotím tento album ako dokonalý rock n rollový album absolutne rovnocenné dielo s naprieklad Sticky fingers, s Aladin Sane od Bowieho, s Cooperovkami, a podobne. Nemám záujem sa stotožniť s tým, že tento album bol úpadok VU a čímkoľvek podobným...

» ostatní recenze alba Velvet Underground, The - Loaded
» popis a diskografie skupiny Velvet Underground, The


Kravitz, Lenny - Mama Said
2018-04-30

Kravitz, Lenny / Mama Said

4 stars

Hľadám, aké pomenovanie by som našiel pre Mr. Kravitza. Chameleon už je Bowie. Jediné dve vhodné pomenovania (úzko spolu súvisiace) sú "Rekapitulátor - Kombinátor". Ako pozerám, na albume "Mama said" hrá priam elita, resp. hosťuje. Máme tu hard rock n rollistu Slasha, policeovského nezamestnaného S. Copelanda, legendu asi najväčšieho kalibru - králika Rogera Watersa. Sám Lenny si ponahrával mnoho gitár, basu, klávesové nástroje, dokonca aj bicie.

V Lennym sa miesi, alebo presnejšie Lenny chce v sebe namiešať elementy z Hendrixa, Bolana, Jamesa Browna, Princea, Johna Lennona (ktorého syn Sean mu nahral piano do typický "lennonovskej" "All I ever wanted".Cítiť tu aj Bowieho vplyvy (Fame) najmä v hite "Always on the run", kde mu Slash vypálil svoje famózne sólo. Duch Johna Lennona sa vrátil v "Stand by my woman", mimochodom neskutočne krásne odspievaná pieseň. Srdcovka, kvôli ktorej som si toto CD kúpil je aj navždy bude "It ain´t over til´ it´s over". Na našich jazerách v roku 1992 nám hrala z reproduktorov ako soundtrack toho leta, veď kto z okolia NMnV a vôbec TN kraja by nepoznal Zelenú Vodu? :) Je to nádherné funky v štýle Earth, Wind & Fire. Jimiho nám pripomenul v "Stop draggin´ around". Otázočka znie, kde je v tomto diele utopený sám Mister? Tož, odpoveď náročná v roku 2018, v roku 1991 teda v niekdajšom ČSFR by tento album znel stále ako super-originálna záležitosť, najmä keby mi bolo max. 18 a nulový prehľad v rocku, v hudbe samotnej.

Skúsim byť menej cynický, lebo to prečo mám rád tento album isto nie je originalita. Skúsim dať aj odpoveď na neľahkú otázku. Áno, je tu aj Lenny sám sebou nielen prevtelený do hrdinov RnR. Intímna záležitosť je jednoznačne "Flower for Zoe" ktorý venoval jeho vtedy asi čerstvo narodenej dcére, dnes krásnej herečke Zoe Kravitz. Niečo výpovedné cítim aj z "Fields of Joy" - nevravím, že zvyšné veci nemajú výpovednú hodnotu a nie sú malou sondou do Lennyho duše, bez pochýb majú. Oduševnene znie aj "What the fuck are we saying", éterický náboj obsahuje "The difference is why" a krásny záver je paradoxne pre mňa nadčasovo znejúca "Butterfly" - myslím, že venovaná buď jeho krásnej žene, známej "seriálovej dcére Dr. Huxtabla" Lise Bonet, alebo malej Zoe. Neskutočne emotívne na mňa pôsobí. Myslím, že v dnešných časoch teplejšie znejúcich falzeťákov by sa medzi Bluntom, Johnom Legendom apod. určite nestratila.

Viem, že som si tu do Lennyho trošku kopol. Mrzí ma to, je možné, že pre jeho neoriginalitu a komerciu tu nemá jedinú recenziu, čož je obrovská škoda. Lenny Kravitz je obrovská rocková/popová ikona. Mama said je len jeho druhý album. Lenny sa netajil tým, že duchovne mu 70té roky prirástli asi do smrti k srdcu. Zvukovo ich posunul, niekde aj riadne pretvoril. Je vynikajúci spevák s geniálnym registrom hlasu, výrazu, frázovania. Nie je vôbec slabý textár, taktiež aj poskladať tieto veci tak, aby zneli uchu atraktívne, je umenie. Podobne ako Prince ovláda mnoho nástrojov a vôbec nie zle! Ja milujem sedmdesiaté roky (nebol som vtedy žiaľ ešte na svete) a úplne chápem Lennyho spôsob tvorby.

Je tu ešte aj aspekt pre mňa veľmi dôležitý a tým je image. V image je dokonalý, hneď si ho zapamätáme. Spolu so Sealom boli začiatkom 90tých veľmi žiadaní černošskí umelci. Lenny zložil Madonninú podľa mňa najkontroverznejšiu pecku "Justify my love" ktorá je mimo ducha 70tých, naopak v duchu raných 90tych a začiatku trip hopu takmer. Možno albumu Mama said chýba trošku dynamickejších údernejších či rezkejších skladieb, pravda. Rok 1991 nastupoval grunge, doznieval heavymetal na vrchle boli Guns n Roses, Bon Jovi, Hip Hop ala Vanilla Ice, Eurodance a do tohto rozmanitého hudobného sveta prišiel Lenny s duchom minulosti (ktorého sa u nás všetci vtedy chceli zbaviť nadobro) a s prísľubom nádejnej budúcnosti.

» ostatní recenze alba Kravitz, Lenny - Mama Said
» popis a diskografie skupiny Kravitz, Lenny


Bowie, David - David Bowie
2018-04-29

Bowie, David / David Bowie

2 stars

Debutové albumy umelcov sú občas alphou i omegou. Občas mega-štartom, občas nenápadným rozbehom. V prípade Davida Bowieho ide presne o ten rozbeh. Jeho muzika v 67/68 roku ešte nebola zasiahnutá tak silným rock n rollovým driveom a nemala charakteristickú vizuálnu stránku. Každopádne necítim, že by tu niekoho kopíroval. Bol vo svojej podstate už tu sám sebou.

Som zberateľ Bowieho LPs, prípadne z neskorších rokov CDs. Jednoznačne je tento album jeho najslabší, no vždy sa treba ohliadnuť za dobou. David bol podobne ako Alice Cooper členom klasických rock ´n´ rollových kapiel v prvej polovici 60tých. Podaktoré veci nahral s King Bees, či Kon-Roads. Transformoval sa a mal v podstate od mladého veku vzťah priam k varietnou - muzikálovým kompozíciam.

Poviem to inak, aj tento album musel prisť, aby sa stal nevyhnutným krokom k rozvuju pána Bowieho. Keby sa človek nad tým zamyslí a príklad uvediem, stal by sa tento album svetovo mega-úspešným možno by sa práve hneď v začiatku zastavil Davidov rozvoj, ktorý posunul nielen hudobné umenie o tisíce svetelných rokov! Príkladov by som našiel 1000ce, kadejaký Leo Sayer, Christie, aj hlasovo silne vybavený Percy Sledge a im podobní boli spevákmi jedného hitu,v podstate aj jedného úspešného albumu. to nevravím o glameroch ako Rubettes, David Essex.

V podstate album Davidovi ukázal jasný smer. Sorry, Mr. Jones, ale táto Cesta Je Špatná. Pochopil to a prišiel následne s relatívne nadčasovou platňou "Space Oddity". Rozprávka pre dospelých. Tam už nechýbal jasnejší image, silnejšie skladby, dobová psychedélia, pesničkárstvo donovanovsko-barretovského charakteru.

» ostatní recenze alba Bowie, David - David Bowie
» popis a diskografie skupiny Bowie, David


Sex Pistols - Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols
2018-04-26

Sex Pistols / Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols

4 stars

Čítam recenzie, čítam komentáre a z veľkej stránky ich aj chápem, ale!!! Rok 1977 bol prelomový ako všetky siedmé roky (1967- sgt. pepper, piper gates of dawn, The doors, are you experienced atd., 1977 - Heroes, Idiot, Hotel California atd., 1987 - Joshua Tree, Apetitte for Destruction, Document atd., 1997 - Earthlink, Ok computer, Fat of the land apod.).

K veci. Na začiatok poviem, že rovnako milujem tento album od Pistols ako The Wall, ako Foxtrot (od Genesis) a aj ako napr. Led Zeppelin 4 (čož je vynikajúci i keď nie ich najlepší album). Neviem, ako to bolo v roku 1977 vo svete, čo sa týka politiky. Viem, že u nás pár jedincov podpísalo Chartu 77 (ktorej iniciatormi boli takmer protopunkeri Plastici), že vznikali v štúdiu originálne počiny ako Super-robot od Petřinu. Začali vznikať kapely ako Joy Division lebo Talking Heads.

Veľa hudobných nadšencov, najmä rockerov, sa odvoláva na zlatú éru art rocku, tí popovejší na glam a diskopop. V Anglicku sa rodil punk (taký ako ho dnes poznáme) zároveň so stupňujúcou sa nezamestnanosťou, krízou , beznádejou s veľavravím NO FUTURE! Otázka: Pustíme si "Close to the edge" od Yes, keď dostaneme sociálne dávky či mizernú podporu, lebo keď prácu nám zobrali roboši z Jamajky,z Afriky, z iných chudobných častí sveta? Odpoveď: Posledné čo si pustím sú rozsiahle kompozície na dlhé zimné večery, keď chladnička (ak práve netečie) je prázdna.

Lydon - Rotten to krásne popísali v dokumente Juliana Templea - Děs a Běs. "Zicherky som nosil aby mi handry držali pokope. Na nové som jednoducho nemal, až potom sa to stalo módou." Rotten možno vyzeral ako potkan, ale v hlave mal viac ako mnoho gitarových onanistov. Sid Vicious bol pre Sex Pistols to, čo pre Iron Maiden ich maskot Eddie. Nič viac, nič menej. Zvyšok kapely bol priemer až podpriemer. To, čo sa Pistols nedá uprieť, je nespútaná energia a divokosť. Fluidum okolo nich sa rozšírilo aj so škandálmi a dokonané bolo po smrti Nancy a dodatočne po smrti Syda. Temné pozadie ich rýchleho vzniku a ešte rýchlejšieho zániku ich dostal do príbehu zvaného Rock n Roll.

Táto LP je hit za hitom. Zborové refrény dávaju presne ten feel, ktorý rozkope zadok všetkým mudrlantom. Rešpektujem význam stránky progboard a možno Pistols sem ani nepatrí, ale u mna je tento album silný nadpriemer v podobe energickej bomby. Jeho sila spočíva v porekadle menej je viac. Rock n Roll ako hudba a aj celá kultúra, ktorej grom bolo búrať konvencie. V tomto Sex Pistols schovali všetkých svojich pravzorov ala Stooges, MC5 lebo New York Dolls. Hudba je len jedna. Punk so Sex Pistols na čele ukázal celej novej vlne, že nemusí byť zákonite muzikant, len virtuóz.

Vo filme 24 hour Party People ukázali, že na jednom z prvých koncertov Pistols sa stretli zakladatelia budúcich legiend napr. Siouxsie Sioux, Mick Hucknal zo Simply Red a hlavne Ian Curtis z Joy Division, ktorého oslovilo to ako technický zle hrajúca kapela a spevák, ktorý je na míle od intonácie, dokážu vyjsť na pódium. Pochopil, že aj jednoduchou hudbou, nie moc kvalitným spevom a údernými výpovednými textami sa dá strhnúť publikum. Dá sa odovzdať myšlienka. Dokáže dokonca vzniknúť hit, ktorý obletí celý svet. Týmto hitom, na ktoré generácia odchovaná Iggym, Velvetom, MC5, New York Dolls i Cooperom čakala, bol tu!

Anarchy in the UK prišla z čista jasna a v priebehu pár dní zmenila pohľad na modernú hudbu. Vdýchla čerstvý vzduch tam, kde už to bolo vydýchané popovo-glamovými panáčikmi, ktorý 5 rokov po Ziggym obťažovali anglickú post-pubertálnu mládež flitrom a bisexuálnymi make-upmi. Vdýchla ho aj tam, kde už nekonečné sóla všetkých Gilmourov či Pageov upchali cievy srdcovej komory pravoverného rock n rollu. Jednoduché živočíšne riffy Steva Jonesa s prenikavým driveom museli byť budíčkom podobným zvuku Sabbatu, keď prvykrát odznel z LP. Afektovaný silne doterný spev Rottena sa stal dokonalým prototypom, ako má punkový spev znieť, a Vicious prototypom, ako má punker vyzerať. Samozrejme že celá kapela da Čo To k image punku.

Sex Pistols zdvihli laťku v šokovaní. V roku 1977 bol Alice Cooper vizuálne len karikatúrou samého seba. Bez ohľadu na jeho kvalitnú hudbu, ktorá nikdy nespadla pod úroveň. V 1977 sa začal jačák Iggy pomalý skludňovať k hlbšiemu hlasu a k hlbším myšlienkam. Rok 1977 odštartoval podvedomú éru silne depresívnej a nihilistickej tvorby a k pomalému zrodu legiend novej tváre rockou a novej vlny. Relatívne veselo znejúci Pistols odpálkovával rad radom všetko, čo mu prišlo do cesty, čím dal ten najsilnejší význam punku. Svoje dojmy, zážitky, nenávisťe, frustrácie, toto všetko vložili do prvej a vlastne jedinej regulérnej LP z ktorej sa stal jeden z najpredávanejších albumov všetkých čias. Do roku 1977 rebelstvo malo podobu Rolling Stones a vyššie uvedených mien. Od tohto roku sa začala dátovať nová forma rebelstva v podobe punku na čele s Pistols, The Clash, Damnned či Generation X.

Osobne nie som stotožnený s punkom na vysoké %, ale fascinácia z jeho nástupom je silná. Punk nie je a nikdy nebol len o hudbe. Je to filozofia socialne nižšej vrstvy.Tam je ukryté tajomstvo jeho úspechu. Sú veci, ktoré sa jednoducho stať majú. Prídu v tom správnom načasovaní, ako prišli Pistols. Neutrónové bomby útočiace nielen na UK, ale na celý svet v podobe singlov ako "Pretty Vacant", ktorého refrén nemá chybu. Spievať ho môže vlastne každý.To isté vlastne platí o všetkých piesniach a refrénoch z platňe. Silnou stránkou sú texty. Jednoduchosť a údernosť priamo od podľahy. Nikto to neurobil nikdy lepšie pred érou punku. Od čias Never Mind the Bollocks sa týmto spôsobom zaujať podarilo aj GnR s Apettitom, Mansonovi s Antichrist Superstar. Konvencie už hádam ani viac posunuť nešlo.

V roku 2001 sme u kamaráta na VHS pozerali ťažko zohnateľný film Sid a Nancy, ktorého temná a depresívna atmosféra nás preniesla v čase. Na ten moment nikdy nezabudnem, najmä záver filmu, kde Sid údajne zabil Nancy v legendami opradenom hotely Chelsea. Sú momenty v rock n rollovej kultúre a k ním patria soundtracky akým je tento album. Od detstva som poznal skladby Zóny A a dojem z nej bol takmer totižný z dojmom z Pistols. Síce aní Zóna, ani Visací Zámek nehrali na lodi "God save the Queen" pri oslavách narodenín kráľovnej Alžbety, duch punk 77 ale priniesli do Československa. Príbeh Sex Pistols je príbeh tejto LP. Čokoľvek, čo prišlo po nej, už nemalo nič s tým, čo sa dialo v 1977.

» ostatní recenze alba Sex Pistols - Never Mind the Bollocks, Here's the Sex Pistols
» popis a diskografie skupiny Sex Pistols


Reed, Lou - Berlin
2018-04-16

Reed, Lou / Berlin

5 stars

Ak by mal byť nejaký úvodný slogan k tejto platni, zvolil by som tento: "Tento album je určený náročnému hudobne zrelému poslucháčovi." Meno jedného z najlepších textárov, presnejšie rockových básnikov od počiatkov rock n rollovej kultúry sa mi dostalo do uší cez knihu o legende Velvet Underground a najviac v spojitosti s Davidom Bowiem. Spolupráca Bowieho a Reeda na predošlom relatívne veselom naglamovanom albume "Transformer" zaznamenala obrovský úspech. Úspech bolo to jediné, čo za roky tvrdej poctivej práce Lou nezískal. To, čo dostával, bol rešpekt umelecký ladených bytostí ako Andy Warhol, B. Ferry, B. Eno, Iggy Pop aj našich Plastic People. Plastici mi Loua a Velvet ešte viac priblížili.

Velvet Underground vo svojich začiatkoch oslovovali vzhľadom na originalitu, ktorú prinášala ich prvá LP s legendárnym banánom (od samotného guru Andyho), zvláštny okruh podivínov. Predsa na prvýkrát stráviť texty plné reálnych obrazov z podsvetia v New Yorku. VU je samotne mega-silná kapitola, ale bližšie k protagonistovi. Lou Reed, známa to citlivá duša v kuloároch odvrátenej strany rock n rollu, si bol vedomý svojho potenciálu. S prvým albumom sa mu úspechu dostalo len veľmi vlažného. I keď na debute hrala elita ala Wakeman apod. Samotné skladby neboli tie najhoršie, to čo mu chýbalo, bol silnejší smrad dekadencie. S tým prišiel pod producentskou ochrannou rukou vtedy rodiacej sa hviezdy a rockového mimozemšťana Ziggy Stardusta. Bowie obdivoval Reedovú tvorbu a originalitu. Ich spoločné dielo Transformer vypálilo Reeda do vysokých výšin komerčnej hudby, za ktorú mu v RCA potľapkávali po pleci. Predával sa excelentne. Reed ako duchovným praotec temnejšej stránky glam rocku a dekadentného rocku sa konečne dostal na zaslúžený piedestál. Až do doby...do doby, keď nepredložil RCA Viktor album BERLIN.

Mono-tématicky príbeh dvoch narkomanov z Berlina, ktorý končí uväznením Jima a samovraždou Caroline. Verím že si klepkali po čele, ako môže niekto toto ponúknuť poslucháčom. Nebolo treba žiadnych prorokov, že toto dielo v danom čase muselo byť nepochopené a priam tŕňom v oku dobovým kritikom a popovo ladením médiam. V roku 2006 u mňa začala glam rocková éra (keďže som ju nemal šancu stihnúť v jej najsilnejšej ére:-)) ). Štartérom bol David Bowie, T-Rex, Slade apod. Niekedy na konci roku 2006 som dostal odporučenie na film Zamatová Extáza - Opus velebiaci priam rozprávkovo ponímajúci tajomnú šokujúcu éru, ktorá istým spôsobom posunula hudbu o nejednu dekádu, najmä po vizuálnej stránke. Melancholickejšie a temnejšie momenty tohto filmu boli podfarbené geniálnou hudbou. Vo filme bola fiktívna postava Jacka Fairyho, ktorý istým spôsobom zosobňoval ideového motivátora, akým Reed určite bol pre glamrockerov, bez ohľadu na to, že Zamatová Extáza bol aj príbeh bisexuálov, ktorí zmenili svet - taktiež prípad svätej trojice (Reed-Bowie-Pop) dark side of rock. Atmosféra filmu sa mi vryla do pamäti už asi navždy.

Jedno upršané piatkové marcové popoludnie som sa s napätím vracal domov s CD Lou Reed - Berlin s obrovským očakávaním. Berlin sa stal o niečo neskôr Mekkou rockerov ktorým Lou Reed vyšlapal cestu. Takisto neskôr svetová verejnosť spoznala príbeh skutočnej narkomanky a jej priateľa v legendárnej knihe "Deti zo Stanice ZOO", taktiež úzko spätej s Bowiem. Hneď ako som prišiel domov, CD frčalo do playera a už to začalo. Vonku lialo, obloha bola tmavá, že už o pol piatej sa muselo svietiť, a ulice mesta vyprázdnené, do toho prenikli pripité hlasy z oslavy plnej hluku a zhúlených hlasov z ktorých sa vyvinie jedna z najkrajších úvodných melódii. Do nej Lou Reed šepotom spieva/rozpráva príbeh o osamelom páriku, v osamelom bare pri Berlínskom múre. Viac mi nebolo treba! Na túto atmosféru som celé roky čakal! Tak som žil a toto som vždy rád zažíval a chcel zažiť a chcem zažiť! Osamelý malý bar, na intímne rozhovory pri víne, pivku, čaji so slivkou.

Krátka, ale nezabudnuteľná úvodná pieseň "Berlin" bola Introm Intier. Dvojzmyselne znie "Lady Day", ako volali narkomanku a soulovú legendu Billie Holiday. Práve tu cítim temné momenty Velvet Goldmine, ktoré tam podfarboval B. Molko s T. Yorkom v covere od Roxy Music (žiakov VU a Reeda). Text "Men of good fortune" by som dal ako povinné počúvanie s priloženým prekladom. Opäť mi Reed čítal z duše "Tí čo vzišli z chudobných pomerov, dosiahli veľké ako tí čo ich mali od narodenia a znehodnotili všetko, čo vybudovali ich rodičia."

Nasledujúce dve skladby už priamo zobrazujú drámu Jima a Caroline. Príbeh začína gradovať! Vypichnem ďalší aspekt tohto nedoceneného veľdiela, a to muzikantskú stránku, ktorá je mega-špičková. Menovať nebudem. Všetko je o pár riadkov vyššie. Každopádne legendy rocku a hudby vôbec. Okrem Velvet Goldmine je tu ešte jeden film, kam by atmosféra Berlina sadla a to film "Control" o živote, diele a smrti Iana Curtisa z Joy Division, ktorý mal práve túto LP v zbierke a keď sa išiel vešať, prebehla mu očami. Nakoniec si vybral Idiota od Popa. Práve pieseň "Oh Jim" je síce takmer akustická, no to, čo tam Reed vložil, je know how VU. Statické naložené bicie so surovou basou a chladne znejúcim Louom mohol byť dokonalou predlohou pre Curtisov Joy Division či Bowieho a Popové Berlinské experimenty.

Opäť a stále sme v Berlíne. Berlin bol ako magická Mekka, symbol dekadencie aj hraníc východného bloku. Keď som ako amatersky spevák s rockom začal, myslel som si, že rocková balada musí byť niečo ako Don´t Cry od GnR, Mama I´m coming home a tisíce ďalších. Tento omyl mi vytrel z hlavy Reed, začo mu budem vďačiť celý život. Niečo tak atmosférický nádherne ladené ako je balada "Caroline Says II" nemá obdobu. Sila slov je to, v čom je Reed s Dylanom v najvyššej lige. V Lige Majstrov Slova. Jemná akustická gitara, originál piano s pedálom, oktávované prechody, no nemá to chybu. Reedov nespevácky prejav tu znie tak presvedčivo, že Caroline doslova ožile z LP. V baladicko-folkovom duchu pokračuje album aj cez nasledovné piesne "Kids" a "Bed", pravdepodobne najdepresívnejšie skladby v histórii modernej hudby s tým, že sú veľmi blízke realite nielen tej či onej doby. Čo môže byť horšie, ako keď drogovo-závislej a utýranej matke vezmú úrady deti a jej tyrana zavrú.

Koniec albumu je silne blízky koncom filmov R. W. Fassbindera, s ktorým by si Lou Reed isto mal čo povedať v tom čase. Záverečný ópus "Sad song" už akoby prezrádzal, komu ďalšiemu bude Ezrin produkovať veľdielo. Niekde za dverami študia už určite čakal Alice Cooper aby si požičal na dobu neurčitú kamarátových spoluhráčov (keďže na Welcome to my Nightmare hrala presne táto zostava, čo na tejto LP ).

V zhrnutí by som len povedal, že TOTO dielo nebolo ako Slade, T-Rex, Glitter, ani ako Yes, Jethro Tull, tzn. ikonickým artefaktom tej danej doby. Toto dielo je nadčasové viac ako Ziggy Stardust, viac ako The Wall. Silne reálne vyznievajúci obsah, podanie a kvalitná hudba z neho spravili Opus Magnum pána Reeda. Berlin je tu s nami každý deň, v každom meste, prežívala ho Christiane F. z Berlínskej stanice ZOO (v rokoch 1977-1980) či Michal Otava z Pražskej metropoly známy s Johnovho bestselleru Memento (v rokoch 1977-1985). Berlin je tu aj dnes. Denne máme pred očami príbehy stroskotancov, ktorí mohli žiť úplne inak. Vybrali si sami...

» ostatní recenze alba Reed, Lou - Berlin
» popis a diskografie skupiny Reed, Lou


Pearl Jam - Ten
2018-04-15

Pearl Jam / Ten

5 stars

Rok 1991 určite pre mňa nebol rokom grunge, keďže som mal 9-10 rokov. U nás v NMnV hudobne doznieval heavy metal, spustil sa tlak MTV s Madonnou, Vanila Iceom, Guns'n'Roses, Jon bon Jovi, George Michaelom apod. Nehovorím o všadeprítomnom Haberovi, Krížkovi.

So štýlom grunge naše končiny oboznámila najmä Nirvana. Samozrejme možno extrémne zarytí rockeri pátrajúci po novotách už vedeli, že sa niečo "vo svete deje". Po Cobainovej smrti sa pomaly a isto a najmä vďaka slovenským kombajnistom Gladiator dostal do pozornosti grunge, ktorý bol 1000x viac postavený na image feťákov a heroinistov ako Guns'n'Roses, to boli skôr rebeli motorkárského typu voči AIC, Nirvane atď.

Preskočím o 10 rokov dalej, niekedy v roku 2005 som dal priestor grunge bandom a Pearl Jam bol 3tou po Soundgarden a Nirvane, ktorej som dal šancu. Práve album TEN bol "TEN", ktorý mi zarezonoval svojou neskutočnou atmoškou. Meno Pearl Jam bolo prítomné vo všetkých hudobných periodikách najmä v 90tých rokoch, možno to bol kameň úrazu, prečo ma rocková kultúra nezaujímala v tom čase. V rokoch 1997-98 bežal seriál Škola Zlomených Sŕdc. V úvodnej časti sa chlapec pýtal dievčaťa vo vyťahaných rifloch a flanelke: "Co posloucháš za muziku?" a ona mu odpovedela: "Mám ráda Pearl Jam a Red Hot Chilli Peppers." Nejako vnútorne som pochopil, že sa Nirvana, Pearl Jam a taktiež Soundgarden stali generačnými hrdinami pre rebelov 90tých. Vlna flaneliek, robotníckych bagándž, roztrhaných rifiel sa podpísala aj na slovenskej mládeži. Na čele tejto vlny bol grunge. Sú 2 albumy, ktoré už v tom čase silne rezonovali, a to prvý Pearl Jam a Nevermind od Nirvany.

Prejdem k albumu. skladbou "Once" začala kapela riadne z ostra. Hlas Eddie Veddera musel preniknúť automatický do ucha každého poslucháča rovnako, ako v to čase Cobain či Stipe z REM. Máloktorá grunge kapela hneď v debute vysypala najsilnejšie piesne ich celej kariery. Tento prípad sa už asi nikdy nezopakuje! So singlovkou "Even flow" dali svetu jasne najavo ich naliehavosť v ich odkaze. Sugestívna "Alive" sa zákonite musela stať klasikou. Po muzikantskej stránke Pearl Jam bez debaty schovala Nirvanu a tak to vidím už roky aj ja. Sólo z "Alive" od Mike mcCreedyho malo hendrixovský náboj rovnako aj riff. S "Why Go" určite nešli pod kvalitu predošlých vecí. Baladický charakter piesne "Black", kde bez pochýb cítiť viac než len bežný baladický efekt, ale má monumentálny a veľmi uveriteľný prejav, nádherný melancholický náboj. Stále mám čerstvo hlave posledné videnie tejto pecky, a to na pohrebe Chrisa Cornella zo Soundgarden, kde mu ju Eddie spieval len s akustickou gitarou.

Tragický príbeh "Jeremyho" by mohol byť priam soundtrackom austrálskej Školy Zlomených Sŕdc na hony vzdialenej od Beverly Hills 90210, kde mládež žije nadštandartne a musí si vědeť o všem promluviť :) Najmä o ťažkom živote milionárov z Beverly v LA. "Oceans" je monument. Ako už zopár recenzistov spomínalo, tak potvrdzujem - je to Led Zeppelin 90tých. Z tejto LP určite stojí za spomenutie a pre mňa skutočne silná vec (je to ako paradox The Garden od GnR a Garden uvedená) atmosféra je priam hypnotická. V závere "Deep" dotvárajú nádherný rám k obrazu zo života "Detí z periférie Seattlu". Vo kinohitoch ala 50 odtieňov sivej lebo Samotár so Seattlu mesto pôsobí ako metropola rovnajúca sa New Yorku. Raz niekedy v polke 90tých v inkriminovanom čase grunge horúčky som videl film o chlapcovi žijúcom s babkou v Seattle a o jeho spoznávaní rôznych zákutí tejto metropoly. Na názov si nespomeniem, ale jeden či dva momenty z toho filmu nezabudnem asi nikdy. Ten prvý bol, ako ten seattleský Oliver Twist sa dostal do gangu "rockerov - feťákov" kde priamo nad dverami ich doupě visela obesenecká slučka. Takto nejako sa mi do pamäti zapísal Seattle a atmosféra tej danej drámy je totožná s atmoškou albumov Dirt lebo Ten.

V roku 2005, keď som so 14ročným oneskoreným počul jeden z najlepších albumov 90tych rokov, som bol posadnutí rock'n'rollom ala Guns n Roses, Aerosmith a im príbuzným kapelám. Dlhé roky mi grunge dosť vadil najmä kvôli lajdáckemu image, silne heroínove spojitosti, nehovoriac o našich domácich kapelách, čo od polovice 90tých rokov imitovali grunge ikony. Samozrejme viedol kombajn s Nirvánou. Odosobnením sa od týchto vecí som získal kvalitný hudobný zážitok. Odmyslením grunge vlny, ktorá bola možno najúprimnejšia zo všetkých rockových subžánrov máme co do činenia so silným zážitkom, ktorý spolu s Red Hotmi, Faith No Moreami a Nine Inch Nailsmi vyslobodili 90té z pod nadvlády Poisonov, Cinderell, White Lionov a 100000 glam pop hard rockerov - zlatých chlapcov predošlej éry. Hlas Eddie Veddera sa stal jedným z hlasov silnej generácie, asi aj jednej z posledných v spojitosti s rock'n'rollovou kultúrou.

Máme tu dnes nové kapely, ktoré by sa hrdo mohli hlásiť priamo k pokračovateľom Pearl Jam a Niela Younga a to Kings of Leon, Queen of the Stone Age a pár ďalších...

» ostatní recenze alba Pearl Jam - Ten
» popis a diskografie skupiny Pearl Jam


Pop, Iggy - New Values
2018-03-27

Pop, Iggy / New Values

3 stars

Je čas postaviť sa na vlastné a ukázať svoj vlastný potenciál. Verím, že takto to povedal umelecký patrón Bowie svojmu chránencovi. Tu sa na nejaký čas ich cesty rozišli. Nie síce tak dramatický ako v mileneckých scénach fiktívneho dramatu Velvet Goldmine, ale po vzostupe na trónik princa new wave a kmotra punku nasledoval pád do úlohy Bowieho šaška. Treba si priznať, že keď sa na stranu slabšieho postaví silný jedinec dokáže ho vybudiť k nadľudským výkonom. V prípade odchodu Osbournea zo Sabbathu to bol ten najlepší neplánovaný ťah, lebo po režijnou taktovkou Randy Rhodesa a nových mladých rockerov zažil s Blizzard of Ozz maximálny strop z pozície odpísanca.

Tento rozprávkový príbeh žiaľ Iguanasa nečakal. Našťastie ho v štichu nenechal veľmi kvalitný aranžér a gitarista James Williamson, s ktorým už jedno megadielo (Raw Power) vytvorili. Punková vlna bola v plnej sile a kmotr sa musel chopiť aspoň zbytku žezielka. Tak aspoň trochu punkovej divokosti sa ušlo v "I´m bored", "Girls", "Five foot one". Na môj veru znejú celkom sympatický. Veľmi príjemne mi znie aj "Tell me a story". Mám rád aj "Don´t look down", ktorého je škoda že nezaznieval na koncertoch. Balada "Angel" mi evokuje lacnejší "Freebird" od Lynyrd Skynyrd. Ešte aj myšlienkovo sa mu priblížil. Nebudem krutý a prehnane náročný, lebo nečakám od garaž-rockera kompozíciu presólovanú jak dobre presolená gulášová polievka. Aj v tomto prípade je menej viac. Angel je krásna vec a basta. "Freebird" je nádherná tiež a basta.

Trochu ma mrzí, že som recenziu začal tak husto a svojmu obľúbencovi som naložil. Teraz sa to pokúsim mierne vyvrátiť! Každý umelec, známy, menej známy, dokonca aj takmer neznámy má pieseň, ktorá je jeho vrcholom. Jeho najväčším dielom. Jeho Opus Magnum. Takýto Opus Magnum zložil kompletne sám maestro Iggy. Kompozícia "The Endless Sea" na albume vyniká ako Porsche medzi žigulákmi na sídlisku u nás V NMnV v roku vzniku tejto LP (rok 1979). Hypnotické pravidelné bicie evokujú inakosť songu, s nástupom vyskakujúcej basy to už naberá ducha čohosi nepoznaného, zrazu sa ozvú takmer sirénoidné synťáky ala Pink Floyd "Welcome to machine" je už na betón jasné, že sme sa zrazu ocitli v inej dimenzii rocku ako je punk. Ozve sa Idžiho strohý barytónový hlas, ktorý priam núti k pozornosti počúvať slová tejto piesne.

Slovné spojenie "Nekonečné more" má od detstva na mňa priam magický účinok. Možno to robilo moje snívanie o mori počas detstva mladosti. Dal som si tú prácu a snažil sa čo najviac zistiť o tejto piesni. V kuloároch umelcov sa o "The Endless Sea" vraví ako o Iggyho "The End". Nachádza sa tam podobný typ nihilizmu aký bol obsiahnutý v pravzore rockerov Morrisonovi a jeho básňach. Na You tube pod skladbou bol napísaný koment, ktorý znel asi nasledovne: "môj kamarát bol námorný obchodník a po nejakom čase sa predávkoval heroínom. Na jeho pohrebe znela z reproduktorov táto pieseň. Verte, že všetkými zúčastnenými silne rezonovala". Rovnako rezonuje aj u mňa.

Iggyho "Nekonečné more" nie je more, kde trávil posledné leto, ale more, v ktorom sa topí znechutený podlým svetom a doslova topiaci sa v heroínovej závislosti, kde bez pomocného plaváku, či bóje nemá šancu zachrániť sa. Ak sú skladby na ktoré sa nezabúda, tak "The Endless Sea" je práve takou. Práve ňou končím hodnotenie žiaľ priemerného albumu. Je to silný paradox, lebo možno keby najsilnejšie veci z New Values a Soldiera vyšli ako jedna LP, tak je na svete ďalšie dielo a to vo vlastnej réžii meastra. Nové hodnoty je geniálny názov pre album, zároveň aj plný očakávania silných momentov, ktorých sa tu mne nedostalo...

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - New Values
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy


Pop, Iggy - TV Eye Live 1977
2018-03-27

Pop, Iggy / TV Eye Live 1977

4 stars

Schválne, z ktorého obdobia Mr. Popra vyšlo najviac bootlegov? Osobne vlastným 3 a ďalšie 3 sú na rôznych stránkach. Rok 1977/78 Iggyho nakopol a vytvoril mu portfólio na celý život. V prípade živákov budem stručný. Pop je jednoducho energická bomba, ktorá s priemerným hlasovým rozsahom a neotesanou dynamikou robí zázraky.

Skladby vybrané na toto CD/LP sa celkom vydarili. Bez debaty k stropu patrí "Dirt" a "I wanna be your dog". Po pozretí Velvet goldmine je pre mňa TV Eye najlepšia verzia žiaľ od Ewana Mac Gregora a to bez debaty. Taktiež zvuková jedinečnosť berlínskych "popevkov" sa v live verzii nejako nepodarila zachytiť. Každopádne môže byť!

Obal albumu je priam cukríkovo farebný. Tento live album sa stal u RCA klincom do rakvy a vykopnutím von z celosvetovo uznávanej značky. Otázka je ako by dopadli že keby taký Smokie, či Suzi Quatro, alebo pedofil Glitter vydali live v roku 1977? Zúril Punk a teplá muzika išla všetkým krkom. Možno v našom východnom bloku by sa na pultoch len zaprášilo po Smokiem apod., ale svet už bol inde.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - TV Eye Live 1977
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy


Pop, Iggy - Lust For Life
2018-03-27

Pop, Iggy / Lust For Life

5 stars

Krátkozraké omyly sú najčastejším javom nenažraných biznismanov bažiacich po okamžitom zisku bez rizika. RCA Victor ako obrovská spoločnosť, ktorá zastupovala legendy ako Elvis, Tom Jones a mnoho interprétov z 50. a 60. rokov sa po obrovskom úspechu Station to Station nechala presvedčiť Davidom Bowiem, aby pod svoje krídla zobrali jeho divokého kamaráta Iggyho. Je úplne jasné, že vedeli o akú personu sa jedná, tak obavy boli na mieste.

Risk bol v tomto prípade zisk, keďže originalita Idiota spustila väčší záujem o nástupcu Jima Morrisona. Ako v časoch Stooges, RCA ako každá iná americká firma očakávala s novým albumom ešte lepšie výsledky. Tie sa žiaľ napriek veľmi kvalitnej LP nedostavili. O LP Lust for Life sa síce nedá vravieť ako o prepadáku, keďže záujem o Iggyho nepoklesol. Dá sa len vravieť o veľkej prezieravosti vydavateľstva. Bowie - patrón odvrhnutých ovečiek mal tendencie predbiehať dobu niekoľkokrát aj za jednu dekádu. Spoločne s Iggym a skvelými muzikantami ako sú bratia Salesovi (Rhytm Brothers - basa/bicie)a ležérný gitarista Ricky Gardiner posunuli rock'n'roll do novej dekády. Až priam smiešne mi je, ako sa vtedajšie média postavili zdržanlivo k tomuto albumu. Už v polovici 80. let Sioxsie prevzala Passengera a myslím, že v ich sfére to už dávno bol KULT.

Nechcem ako v prípade Idiota riešiť pieseň po piesni, ale skutočne sa ich mnoho nedá vynechať. Tu ide o komplexne skvelý album s berlínskou atmoškou "špinavého" dekadentného mesta. Kto by nepoznal kultový Trainspotting, kde hneď v úvode sa na nás valí "Lust for life". Jednoduchá priamočiara zvukovo originálna vec s jasným odkazom. Vyber si život! Chmatni ho za gule. Vyser sa na to negatívne okolo teba. V podstate v úvode odpálkoval negatívneho depresívneho ducha Idiota. Dnes tento song je často využívaný v reklamách na výber poisťovní, či reklamu na turistický ruch, banku, dôchodkové sporenie :)) Dnes Iggymu zarába pasívnym spôsobom nemalé doláre. Toto isté platí o Passengerovi, ktorý bol hlavnou melódiou v reklame na WV Golf ako dnes, tak aj pred 20tými rokmi, kedy som ho spoznal, práve v danej reklame. Podobne som spoznal Reddinga a jeho Sitting on the Dock of Bay.

Passengera milujem aj napriek jeho max. 4akordovej jednoduchosti. Vraj predlohou mu bola báseň Jima Morrisona. Spojil to s jeho nočným spoznávaním západného Berlína, ktorý sa v tejto LP priam usadil navždy ako keby Udo Jurgens nahral chorvátsku LP v jadranskom štýle s jeho nemeckým prízvukom. Sixteen óda na mladosť. Na dievčatá v lesklých kožených čižmičkách, oblečené presne ako Christiane F zo Stanice ZOO, keď sa nahodila na diskošku do SOUND klubu. Mierny návrat k Stooges vo zvuku prepálenej gitary a riffu priamo od divocha Iggyho. Mojou najväčšou srdcovkou od prvého počutia bol song "Some wierd sin". Pieseň v texte nepopiera, že všetci sme niekedy nemalými hriešnikmi a tvormi omylnými neustále dychtiacimi po dobrodružstve. Energická vec,síce možno zvukovo znie potmnelo, ale je to nášlap č. 1, aký nemá konkurenciu. Refrén šlape v štýle tých najlepších Stones aký kedy boli. Vokály Salesovcov s Popovým barytónom rezonujú až v nosných prepážkach. Takto má nejako vyzerať nová tvár rock'n'rollu. Prototyp songu pre indies scénu.

Nemôžem obisť "Tonight". Smutné, spočiatku až drastické, ale o tom je umenie. Umenie má byť svedectvom. Iggy Pop nikdy nerobil zo seba svätuškára. Heroin zabil jeho priateľku (zabil tisíce priateľov umelcov a rozbil státisíce rodín) aj napriek jeho snahe prebrať ju k životu, keď začala modrať, jej život vyhasol. Nepomohla mu ani nosná veta tejto piesne "Everything will be allright tonight". Druhý smysel nachádzam v tom, že smrť je v tomto prípade vykúpením a na druhom svete ju už takéto trápenie a poníženie nečaká.

Reklamou a silným sloganom zaváňajúca "Success" je viacmenej priemerom. Smokieovské dvojsóla s Frippovským efektom beriem ako jej orig. zvuk. Do Berlínskej Hansy duchom zavítali aj Stones s Reddingom. Práve pomalá, úlisná "Turn blue" sa doslova úchylne hrá so sexualitou a aroganciou. Každopádne Iggy sa tam ako performer predviedol v plnej paráde. Vokály bratov Salesovcov s občasnou pomocou Bowieho znejú v istých momentoch priam fenomenálne. Stones potrebovali gospelový zbor, a im tu vystačila kapela. Posledné dve veci sa silne opierajú o život v Berlíne.

Lust for Life je vo svojej podstate soundtrack k Iggyho pobytu tam. Preto ho milujem. Na hony sa líši od dobovej hard, soft, art, a punk rockovej hudby. Gitarové efekty, kvalitné vokálne backlity, v princípe jednoduché pesničky znejú ako veľkolepé rockové paľby. Vtedajšie rádia vo svete mali plný éter Eagles, Boston, Kansas, a tisíce im podobných. O artrockových dinosauroch už v 77 nebol záujem a punk, ktorého Iggy s Reedom boli praotcovia, zažíval euforický rok. Vďaka nemu prežil aj jeho kmotr.

Album Lust for Life bol ako najpoctivejší vinič, ktorý rokmi dozrel a výsledkom je nesporná kvalita vína. Príslovie "Menej je viac" tu platí na 99%. Esenciou diela bol duch doby, duch rozdeleného mesta (ktoré zhmotnil vo svojom diele Berlin aj Reed), slobodný a neviazaný život. Keď vidím akýkoľvek nemecký film z druhej polovice 70. a začiatku 80. let, nejako mi doň pasuje hudba tejto LP. Prípadne veci z Heroes a Low, Idiota, Another green World. Po textárskej stránke tu maestro spontánneho textu podal maximálný výkon. Bez týchto silne výpovedných textov a najmä geniálnych sloganov by atmosféra platne bola polovičná. Rešpektujem velikánov ako Pink floyd, Genesis, Yes, Crimson, no u mňa vždy víťazí skôr kratšia forma s kvalitným obsahom, sugestívna atmoška, alebo nespútaná energia. V 80. letech s takou energiou prišli Guns'n'Roses na Apettite a doviedli ju do dokonalosti. Dokonalosť je vždy v jednoduchosti a úprimnosti - viď Lust for Life.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - Lust For Life
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy


Pop, Iggy - The Idiot
2018-03-25

Pop, Iggy / The Idiot

5 stars

Každé väčšie dielo, má okrem vlastného príbehu v sebe obsiahnutého, príbeh jeho vzniku. Paralela Idiota od kmotra punku s Idiotom velikána svetovej literatúry nie je úplne náhodná. V čase, keď sa Iggy potácal s heroínovou závislosťou v neľútostnom prostredí hollywoodskeho show-bussinesu sa rozhodli dočasne opustiť tento ´´umelý svet superhviezd´´, svet plný drog, alkoholu, zvláštných známostí ,afektu, falše, kde Iggy svojou priamosťou a istým spôsobom čistou dušou ako Lev Miškin od F.M.Dostojevského sa strácal až skončil na psych.klinike v L.A. Tam za ním na prelome rokov 1974/75 okrem rodičov chodil len herec Dean Stockwell a jeho priateľ David Bowie. Na Bowieho podnet opustili L.A. a presťahovali sa dočasne do Západného Berlína. Paradoxne tam, kde začali zomierať na heroín mladé obeťe, pre ktoré bol práve Bowie modlou, tam sa rozhodli skoncovať s drogami. Tu niekde začal príbeh Idiota. Vlastne medzi-zastávku mali v Chateau ´D´ Heroville. Tam začali prvé náčrty piesní , ktoré prežili 4desaťročia.Múzou pre China Girl sa stala priateľka speváka Jacque Singelina , do ktorej sa Iggy stihol platonický zamilovať. Vďaka tomuto dočasne nešťastnému zamilovaniu vznikol jeden z jeho najlepších songov. Temná verzia ´´China Girl´´ v čase vzniku komerčne nezaujala v porovnaní s Bowieho happy verziou. História, ale potvrdila kvalitu tejto piesne a jej zvukovú originalitu. Stala sa predvojom novej temnej vlny a gotiky. Svoje by vedel povedať aj nebohý Ian Curtis z J-Division a Dave Gahan z DM.V roku 1996 vznikol mega-úspešný kultový trhák Trianspotting v ktorom odznela vec ´´Nightclubbing´´.Pieseň Nightclubbing je originálna v mnohom. Od chladného temného podania interpretácie Popa, cez špinavý zvuk gitár a prvých synths ala Kraftwerk, po prvé použitie nadúpaného automatického bubeníka v rockovej hudbe. Svoje si z tejto pecky vzali DM na Black Celebration, či Song and Faith devotion. Marilyn Manson v ´´Dope Show´´.To isté by sa dalo povedať o ´´Funtime´´ tam s Bowiem vytvoril model pre gotický rock mixnutý s elektrom DM. Sister Midnight je klasikou tiež aj vďaka Bowiemu. Málokto vie, že v jej obsahu je na plnej čiare popísaný incest. Krátka punk-gotika ´´Baby´´ má zimomravú atmošku nočného podniku typu SOUND (známy z knihy o Deťoch zo stanice Zoo). Dum Dum Boys má gule. Dum Dum Boys je odkaz pre ex-partiu zo Stooges. Zvukovo je parádne vypätá. Pozor! Prichádza praotec punku v roku vzniku punku s rockovým chansonom ´´Tiny girls´´ ako vystrihnutým s z parížskeho nočáku, či z hamburských, alebo Dusseldorfských dokov (známych zo scén z Miesta Činu , so Schimim :) ) Za zvuku dokov, či továrne sa dostávame do industriálneho záveru Mass production. Rekapitulácia Idiota spočíva v najsilnejších bodoch, dosť silného albumu. Za vymenovanie určite stoja všetky nadčasové veci ako Nightclubbing,Baby,China Girl,Funtime,Tiny Girls, ktoré posunuli rock do ďalšej dekády. Trúfam si povedať, že aj do nového tisícročia. Za vznikom tohto nadčasového kultového diela stáli dve základné veci: 1. Iggyho spontánne textárstvo (písal priamo za mikrofónom v štúdiu) 2.Bowieho skladateľsko-aranžersko-novátorský talent. Legenda vraví, že David i keď s láskou posunul kamaráta z pádu do žumpy do vyššej ligy hudobného priemyslu, zároveň si otestoval na ňom nové technológie a nový zvuk, ktorý sa stával takmer charakteristickým pre dnes už legendárne štúdio Hansa v Berlíne. Po vzniku Idiota vznikli ako na páse legendárne albumy Low,Heroes od Bowieho a Lust for Life od Popa. Idiot šokoval v roku 1977 po novinkách bažiacich rockerov asi tak, ako Dostojevski pre 100rokmi šokoval čitateľov beletrie. Punkeri ako nová subkultúra rock n rollovej kultúry dostali intelektuálnu facku z Iggyho novinky. Kde sa stratil divoký rev z Raw Power???!!!! , kde sa stratili divoké sóla, prepískaný zvuk???!!!, texty plné útoku????!!! Iggy v 30tke dospel. Natočil s Davidom zrelý album, samozrejme taktiež aj pod jeho režijným dohľadom.Bowie poradil Iggymu využite obrovskej sily spodného hlasu, ktorý má Iggy rokmi len krajší. Sám Iggy vravel, že na tomto albume sa stretol Miles Davis, Leonard Cohen, Velvet Underground s Kraftwerkom. Možno sa môže moja recenzia zdať preceňujúca , ale takýto zážitok vo mne toto dielo zanechalo a vždy navodí! Nie je to album na krásne letné nedeľné popoludnie, ale skôr do temného zamračeného, či upršaného novembrového rána. Spája sa s nim žiaľ aj jedna smutná udalosť. Album Idiot našla na gramofóne dohrávať manželka Iana Curtisa, keď ho našla obeseného v ich spoločnom byte. Víťazstvo v ankete Najtemnejšie albumy všetkých čias by určite nebolo ďaleko. Z domácich by mu mohli dýchať na krk Wanastovky s Andelmi a Muller s LSD, či 33..

PS: Podrobné informácie vzniku albumu nájdete v knihe ´´ Bowie v Berline´´, ´´Iggy Pop:Chcem Viac´´ Obe dostupné v českom jazyku.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - The Idiot
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy


Pop, Iggy - (& James Williamson) Kill City
2018-03-24

Pop, Iggy / (& James Williamson) Kill City

3 stars

Celkom podarené album Iggyho s gitaristom Jamesom Williamsonom. Skladby na tomto albume boli plánované ako 4album Stooges, ale vzhľadom na stav v akom sa nachádzali všetci pôvodní členovia Stooges sa realizácia nikdy nepodarila. Zopár piesní bolo odohratých na posledných Live koncertoch ako bol Metallic K.o. Ohliadnúc od toho , že samotný Iggy bojoval so silnou závislosťou na heroine, dokázali s Williamsonom vytvoriť veľmi počúvateľné, no abs.neobjavné album. Zarytí fans Stooges a najmä iggyho tvrdia, že POP/Williamson vlastne nahrali najlepší album Rolling Stones :)) Najviac tu cítiť vplyvy Rolling Stones, Boby Dylana, mnoho bluesu.Na albume doslova žiaria klenoty ako titulná ´´Kill City´´ ( v mnohom podobná neskoršiej Kissovine Lick it up, či samotným Stones), I got nothin´ so silne sexuálným feelingom v prejave a nádhernou melódiou typu Knockin on heavens door, Na jaazovaná ˇˇJohanna´´ je celkom originálna záležitosť. Zvyšné skladby sú počúvateľné, no pre mňa nie až tak zaujímavé. Iggyho diskografia ponúka široké spektrum vynikajúcich albumov od tvrdšieho razenia až po šansón.Osobne ma teší , že tento album vznikol. Ukázal Iggyho v klasickej polohe rock n rollového speváka, nie ako praotca punku ako ho nazývajú mainstreamové média. Kľudne si týmto albumom môže podať ruky s Alice Cooperom, Kiss, Slade dokonca s Eltonom Johnom. Mierne sa priblížil k Dylanovi, Reedovi, či Jaggeorovi. Každopádne toto ne bol ešte ten vyprofilovaný IGGY, i keď opačný pohľad môže byť ten, že toto bol skutočný IGGY, nie ten čo spieva Nightclubbing, Candy, Les Feules Mortes...Jednoznačne táto ťažkozohnateľná LP, nie je žiadný odpad, ani zlátenina. It ´s only Rock n Roll ako vraví samotný God of Rock Mick Jagger.

» ostatní recenze alba Pop, Iggy - (& James Williamson) Kill City
» popis a diskografie skupiny Pop, Iggy


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000