Profil uživatele Adam6


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Big Big Train - Folklore
2018-08-12

Big Big Train / Folklore

5 stars

Beardfish sú rozpadnutí. Tangentom a Kaipe nevyšlo niekoľko posledných albumov podľa mojich predstáv. The Flower Kings a Moon Safari... (stále čakám, už 5 rokov, aby som bol presný...). Wobbler ma celkom milo prekvapili albumom From Silence To Somewhere (Hinterland je však stále vrchol). Neal Morse je prosto Neal Morse. Spock´s Beard sa držia celkom obstojne.

No a popri tom všetkom tu máme aj Big Big Train, ktorí stavajú prirovnanie so zrelým vínom do úplne nového svetla. Na súčasnej retroprogovej scéne sú moja jednotka. Všetky štyri albumy, ktoré páni vydali v tejto dekáde (samozrejme okrem The Second Brightest Star) hodnotím plnou pálkou. Už od The Difference Machine k tomu pomaličky smerovali. A keď sa menila zostava a prišli Longdon s D'Virgiliom, tak už to bolo jasné. No jeden z albumov musí byť môj najobľúbenejší.
Folklore.

Hneď od začiatku titulnej skladby poslucháč vie, že je v dobrých rukách. Veľkolepý husličkový úvod, zaujímavý hlavný motív, za ním sa všetci hráči predstavujú vokálne a potom skladba naberá na sile a progresivite. Longdon flautou dodáva skladbe krásnu atmosféru. Nie len jednej, ale celému albumu. Druhá London Planes mi pripomína, One For The Wine od Genesis. Skladba sa rozbieha pomaly a pokojne. Páči sa mi refrén, aj keď uznám, že niekomu sa môže zdať nevýrazný. V druhej polovici sa rozpútajú inštrumentálne orgie. Paráda. Album pokračuje v nastavenej laťke až do samého konca. Ešte by som spomenul vynikajúcu The Transit of Venus Across the Sun. Ako ju Horyna nazval smutnú, klavírno/akustickú baladu :). No a v poradí štvrtý, a najväčší vrchol albumu je trinásť minútová progresívna bomba Brooklands, ktorá ukazuje, že aj Rikard Sjöblom je výborný prírastok do tímu.

Na tri roky si páni "oddýchli" po albume The Underfall Yard. Po ňom prišli dve majstrovské diela English Electric 1 a 2. Na Folklore sa čakalo opäť tri roky. Správny krok. Nechali fanúšikov trošku vychladnúť, nazbierali dostatok cenného materiálu a vytiahli ho v správny moment. Kedže Grimspound prišlo v tak krátkom čase po Folklore predpokladám, že niečo z neho vzniko v tej trojročnej odmlke. Ktovie, možno si na ďalší album znova trošku počkáme, no vôbec mi to nevadí. Aj keď považujem The Second Brightest Star za mierne povedané nie vydarený album, aj tak sa teším na to s čím novým príde táto veľká veľká skupina.

Takže päťka pre Folklore.

» ostatní recenze alba Big Big Train - Folklore
» popis a diskografie skupiny Big Big Train


Rush - Grace Under Pressure
2018-07-10

Rush / Grace Under Pressure

5 stars

Musím sa pripojiť k všeobecnému názoru, že Rush "zvládli" osemdesiate roky oveľa lepšie, ako niektorí z ich ostatných rovesníkov. Vidím, že hlavne Moving Pictures a Power Windows majú veľkú odozvu, ale bol by som veľmi nerád, keby aj tento skvelý album ostal opomenutý.

Už v dobe vydania albumu si Rush získali prívržencov. Moving Pictures je majstrovské dielo a navyše ho páni veľmi dobre nasledovali Signálmi. A tak mal Grace Under Pressure neľahkú úlohu odpovedať na otázku, čo ďalej. Zachovať to najlepšie z predošlých dvoch-troch albumov a ešte viac synťákov? Na prvý pohľad sa môže zdať, že nejde o najšťastnejšiu voľbu, ale opak je pravdou. Synťáky dodali albumu isté čaro. Niektoré skladby (najmä Afterimage, Red Sector A a Between The Wheels - ktoré len tak mimochodom považujem za vrcholy albumu) si neviem bez nich predstaviť. Inak celkovo si skladby zachovávajú svoju rockovosť, zložitosť, ale aj typický zvuk osemdesiatych rokov.

Taktiež mi príde, že album je trošku melancholickejší ako pár jeho predchodcov. Geddy Lee už našťastie od Permanent Waves neškrieka ako vrana. Všetko spolu zapadá do krásneho celku. Pri Red Lenses som bol ešte pevne rozhodnutý držať sa pri zemi a dať solídnu štvorku. To by ale na albume nesmela byť aj posledná skladba Between The Wheels.

Vrcholy tejto dekády Rush sú jednoznačne už spomínané Moving Pictures a Power Windows. No a hneď na tretie miesto si dosaďujem Grace Under Pressure.

» ostatní recenze alba Rush - Grace Under Pressure
» popis a diskografie skupiny Rush


Iron Maiden - A Matter of Life and Death
2018-05-12

Iron Maiden / A Matter of Life and Death

4 stars

Starý dobrý Iron Maiden. Počúvam ich už asi 8 rokov a aj napriek tomu, že v poslednom čase som plne ponorený vo vodách progresívneho rocku, na mojej láske k Ironom sa nič nezmenilo. Jedna z prvých skupín, u ktorých som vydržal dodnes. Väčšinu skupín, ktoré som počúval pred Ironom upadli u mňa do zabudnutia.

A tak som teda opäť po dlhšom čase dostal chuť vypočuť si túto ikonu britského heavy metalu. Ako prvý prišiel na rad A Matter Of Life And Death.

Vidím, že sa s viacerými kolegami zhodneme na úvode albumu. Different World je absolútny priemer. Refrén celkom ujde, ale celkovo skladba nič moc. Ono keď Ironi začínajú skoro všetky albumy s dosť podobnými vypaľovačkamy, tak to po čase prestane baviť. Posledná, ktorá ma ešte ako tak zaujala bola The Wicker Man. Našťastie s druhou zložitejšou These Colours Don´t Run album začína dostávať šťavu. Dickinsonovi tieto patriotické texty naozaj sedia, no a vyvrcholenie prostrednej časti nemá chybu. Skvelé, skvelé.
Brighter Than A Thousand Suns. Tu som rozpačitý. Skladba má niekoľko momentov, ktoré rozhodne stoja za zmienku vrátane tvrdého nástupu na začiatku, na druhej strane mi príde, že na 9 minút sa v nej zase toľko toho nedeje. Vec názoru. Každopádne, niekedy si ju vypočujem rád, inokedy preskakujem. Ďalšia v poradí je skvelá The Pilgrim, ktorá zaujme už po prvých vypočutiach. To už je iné kafe ako Different World. Bohužiaľ, ďalšia "dvojka" The Longest Day a Out Of The Shadows sú asi najslabšie na albume. The Longest Day má podobnú štruktúru ako These Colours a Reincarnation, ale rovnať sa im nemôže.

Do tohoto momentu by som povedal, že sa album tak trošičku trápi. Dobré momenty sa striedajú so slabšími, (ktorých je zatiaľ o trochu viac). Avšak páni nenechávajú fanúšika v štichu a tasia svoje najväčšie tromfy na záver. Reincarnation na nás po celkom zaujímavom intre vybafne jeden z najlepších riffov na albume, ktorý sa niekoľko krát zopakuje, ale aj obmení. Stred skladby sa nesie v zložitejšom Ironovskom duchu. No a ja zostávam ako obarený a som v strehu z toho, čo príde ďalej. Tak to vidíte, aj Dave Murray vie z času na čas zložiť niečo poriadne, (keď sa mu chce). Nastavená laťka pokračuje s Harrisovou For The Greater Good Of God. Je počuť, ako sú všetci šiesti členovia zohratí. Dickinson si to prosto užíva a je výborný vo viacerých polohách. Zasólujú si všetci traja gitaristi, no a Harris s McBrainom ako vždy vynikajúci. Od piatej minúty až po záver počúvam skladbu so zatajeným dychom. No a čo ešte povedať na Legacy ? Nič. To si musí človek vypočuť.

Aj napriek pochybnej prvej polovici, nakoniec album obstojí ešte dosť dobre.
Vidím to na 4 body bez nejakých zásadnejších ťažkostí.

UP THE IRONS !!!

» ostatní recenze alba Iron Maiden - A Matter of Life and Death
» popis a diskografie skupiny Iron Maiden


Townsend, Devin - Ziltoid The Omniscient
2018-04-15

Townsend, Devin / Ziltoid The Omniscient

5 stars

Tvorba Devina Townsenda ma dlhú dobu obchádzala. A keď som sa o ňom dozvedel, tak ma potom odrádzal otec, ktorý pozná Strapping Young Lad. Je to v podstate jedno. Devinovu hudbu som skúsil a hneď medzi nami preskočila iskra. Bol to album Terria, ktorý ma naladil na vlnu. Stal sa zo mňa Devinov fanúšik.

"Ziltoid Vševedúci" je prvý album, ktorý Devin nahral úplne sám. Tak ako už spomínal alienshore, tak aj ja musím uznať, že bicie sú nahrané výborne. Devin si dal naozaj záležať a nie je to len tak "odstrieľané od buka do buka". S programom EZdrummer pracoval aj na Dark Matters a dosť si ho pochvaľoval. Ostatné nástroje samozrejme nie sú pre Devina problém. Ďalšia pochvala odo mňa ide zato, že prišiel opäť s niečím iným ako predošlý album Synchestra, ktorý bol čistokrvný prog metal/rock. To v podstate platí pre väčšinu tvorby Townsenda, že sa vždy snaží prekvapiť fanúšikov. Ziltoid sa pohybuje v oveľa tvrdších vodách, skoro sa to približuje k death metalu. Devin vynikajúco strieda tvrdé riffy jeden za druhým ako na bežiacom páse, ale nájdu sa miesta aj pre pokojnejšie pasáže. Takže Devin využíva v podstate celý svoj hlasový rozsah. Po obsahovej stránke album tiež nemá chybu. Áno, baví ma to a veľmi. Pri rozhovore Ziltoida s Tvorcom sa mi vždy zdvíhajú kútiky úst. A takých momentov je tu viacero. Obľúbené skladby nebudem menovať. Každá je prepracovaná do najmenších detailov a všetky mám rád. Ten album je prosto dobrý od začiatočnej noty po záverečnú, lepšie povedané po posledný výrok majiteľa kaviarne:
"Let´s go, move it !"

Nehovorím že Ziltoid je najlepši album od Devina, to sa neodvážim tvrdiť asi pri žiadnom albume, také sú dobré. Tak teda poviem, že Ziltoid je "jeden z najlepších" Devinových albumov.

» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Ziltoid The Omniscient
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin


Pink Floyd - Atom Heart Mother
2017-12-25

Pink Floyd / Atom Heart Mother

4 stars

Tak som sa rozhodol, že teraz na Vianočné sviatky si dôkladne a po dlhšom čase vypočujem týchto hudobných obrov. No a začnem albumom, ktorý sa samotným členom Pink Floyd veľmi nepáči. Atom Heart Mother.

Prvú stranu tvorí vynikajúca, titulná, inštrumentálna skladba. Jedna z najzložitejších od Pink Floyd. Cítiť
z nej ešte vplyv starších albumov, ale na rozdiel od jej predchodcov je o dosť premakanejšia. Má typickú pinkfloydovskú atmosféru, pomalej a rozťahanej skladby,
v tom sú páni naozaj majstri. Je v nej použitý širší rozsah hudobných nástrojov. 24 minút geniality.

Druhú stranu tvoria 3 kratšie a jedna dlhá skladba. A tu sa už dá vyberať medzi lepšími a slabšími. Dosť mi to pripomína album Tarkus od ELP, ktorý vyšiel o rok neskôr. Začnem najsilnejšou skladbou a to je jednoznačne Wrightova „Summer 68“. Spolupráca medzi klavírom a španielkou je jeden z najkrajších momentov albumu. O trošičku slabšia je šialená „Alan´s Psychedelic Breakfast“, ktorá uzatvára album. Je rozdelená do troch častí. V nich na začiatku počujeme ako si nejaký chlapík (predpokladám že Alan) pripravuje raňajky a za tým vždy nejaký hudobný motív. Tie hrané pasáže sú všetky výborné, len s tou prípravou raňajok a následnou konzumáciou si mohol Alan pohnúť. Celkovo však ide o dobrú skladbu. A teraz k tej horšej časti albumu. Áno, páni Waters a Gilmour ma sklamali. Poviem to mierne: menej zlá je Watersova „If“, aj keď doteraz si na ňu ešte neviem zvyknúť. Začiatok je síce zaujímavý, ale vždy ma po čase skladba začne nudiť. No a Gilmourova „Fat Old Sun“:Čo to dopekla je?

Od predošlých dvoch album, predstavuje Atom Heart Mother obrovský krok vpred, čo pánom vydržalo na ďalších 10 rokov, v ktorých nevydali slabý album. No a všetko sa to začalo práve tu. AHM zrejme nie je najlepší album od Pink Floyd, ale od najslabšieho má ďaleko.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - Atom Heart Mother
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Spock's Beard - The Light
2017-11-16

Spock's Beard / The Light

5 stars

Existuje len málo skupín, ktoré vydali (v rámci svojej tvorby !) tak silný debutový album akým je The Light pre Spock´s Beard. (napr. Mike Oldfield alebo ELP) Asi len ťažko mohli páni vstúpiť na hudobnú scénu lepším albumom. Ako keby automaticky preskočili 2 alebo 3 albumy a ocitli sa okamžite na vrchole svojej tvorby. Samozrejme, nevýhoda je v tom, že akýkoľvek z nasledujúcich albumov, a že niektoré sú naozaj vynikajúce, už nikdy neprekonali The Light.

Na albume sú 4 skladby, pričom každá jedna z nich už má svoje nezameniteľné miesto v galérii Spock´s Beard. Dokonca prvé dve: The Light a Go The Way You Go, hráva Morse ešte dodnes na koncertoch. Nedivím sa mu. Rozpitvávať jednu po druhej nebudem, každá je kapitola sama o sebe. Zložité hudobné postupy, zaujímavé hudobné momenty, zvraty, inštrumentálne výkony... bla, bla, bla, prosto presne štýl hudby ktorý mi sedí. Ak by som musel povedať nejakú slabinu albumu, tak asi Morsov spev, aj keď nehovorím že je zlý spevák a mne osobne neprekáža. Ale viem si predstaviť aj lepšieho speváka.

Na záver môj odvážny názor, s ktorým určite väčšina recenzentov nebude súhlasiť. Album radím medzi to najlepšie čo vzišlo z 90-tých rokov. Lepšie albumy ? Tak na rýchlo ma teraz napadá len Scenes From Memory.

Najlepší album od Spokáčov. S oboma očami, otvorenými dokorán dávam 5.

» ostatní recenze alba Spock's Beard - The Light
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard


Dream Theater - Systematic Chaos
2017-10-09

Dream Theater / Systematic Chaos

2 stars

Tak som si pred nedávnom vypočul tento album, ktorý nepatrí medzi moje obľúbené, aby som mu dal šancu. No a ako to dopadlo?

Už po prvých 2-3 minútach mám z úvodnej skladby In The Presence Of Enemies pocit, akoby to bola nejaká zlá karikatúra Rush. Prosto som sa v tom chaose stratil.
Sklamalo ma ako sa páni na albume predvádzajú. Vždy síce boli veľmi technicky zdatní, ale toto je na mňa až priveľa. Druhá Forsaken je čistý priemer, viac o nej asi netreba povedať. "Vrchol albumu" prichádza s treťou Constant Motion. Vyznie to možno trošku hnusne, ale to sa skoro už nedá počúvať. Z Labrieho mám pocit, akoby to chcel mať čím skôr za sebou. Absolútne neemotívny prejav, ešte sa mu do toho se*ie Portnoy, ach bože... Ďalšia v poradí Dark Eternal Night je na tom skoro rovnako, aj keď uznávam, že nie až tak zlá. Žiadna sláva. Images And Words alebo Metropolis Pt.2 sú od tohoto na míle vzdialené. Nasleduje skľudnenie v pomalej Repentance. Štvrtá časť Portnoyového alkoholického príbehu. Na jedenásť minút mi príde málo nápaditá a po čase začne nudiť. Jediná zaujímavosť je prostredná časť skladby, kde pozvaní, hosťovskí muzikanti rozprávajú o veci v ich živote, ktorú najviac ľutujú. Prophets Of War by sa možno viac hodila k Labrieho sólovej tvorbe, aj keď neviem, nemám ju napočúvanú. Na albume mi nejako vadí a nehodí sa k nemu. Po päťdesiatich minútach konečne prichádza aspoň ako taká záchrana albumu The Ministry Of Lost Souls a ja mám konečne pocit, že počúvam DT. Krásna štvrťhodinka so zaujímavým textom. Výborný úvodný motív, vynikajúci Petrucci s Rudessom v pokojných pasážach, tvrdšia, inštrumentálna časť v strede a záver sa nesie v podobe úvodu skladby. Hovorím si: aspoň niečo, keď už nič. Posledná In The Presence Of Enemies je na tom podobne ako Forsaken, teda priemerná skladba. Jasné, že nedosahuje kvalít Change Of Seasons a Octavarium, ale nie je ani najhoršia čo sa týka albumu.

Aj napriek veľkej úcte, ktorú k Dream Theater uchovávam, nedám viac ako ťažko odpracovaných 2 bodov.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Systematic Chaos
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


IQ - The Road of Bones
2017-10-02

IQ / The Road of Bones

5 stars

Nasledujúca recenzia ktorú sa chystáte prečítať je veľmi neobjektívna a nekritická :)

IQ je skupina, ktorá mi už od chvíle keď som sa o nich dozvedel, robí veľmi veľkú radosť. Možno o trošičku väčšiu ako Marillion. Ich tvorba od roku 1993, teda od albumu Ever... na to sa proste ťažko hľadajú slová chvály. Ani jeden z posledných šiestich albumov sa podľa mňa ani len nepribližuje k priemeru. Každým albumom, ktorý páni vydávali, sa akoby snažili priblížiť k laťke, ktorú nastavili Ever a Subterranea a každému albumu sa to
v podstate podarilo. Pravda, ich tvorba v osemdesiatych rokoch je podľa mňa trošku slabšia, problémové sú albumy bez Nichollsa, ale napríklad prvé dva sú veľmi kvalitné. Naozaj len málo albumom by som dal menej ako 5 bodov.

No a The Road Of Bones nie je výnimkou. Album mi vždy vie spraviť takú dobrú náladu (aj keď obsahovo, veľmi veselý nie je :D), páni hrajú tak uvoľnene, akoby by pre nich neexistovalo nič ľahšie. Tých 52 minút zbehne tak, že sa človek nestačí diviť. Na albume je množstvo odkazov na
sedemdesiate roky, ale IQ ich vždy vedia predať svojským štýlom. Najlepšie skladby sú všetky, ale aj tak vyzdvihnem prvú From The Outside In, ktorá výborne vtiahne poslucháča do deja, a veľmi sa mi páči ústredný motív. No a v druhom rade najdlhšiu, Whitout Walls, v ktorej sa prelína toľko krásnych pasáži, pomalých aj razantných, no a ten záver... Ale ako som už spomínal ani ostatné skladby vôbec nezaostávajú.

IQ to spravili už znova, vydali výnimočný album, ktorý ma posadil veľmi hlboko do kresla a nútil premýšľať: ako to len robia ? 5 hviezdičiek, jednoznačne zaslúžených.
Dúfam len, že The Road Of Bones nie je posledný album.

P.S: Pred nedávnom som na jednej nemenovanej stránke čítal recenziu, ktorej autor tvrdil že IQ sú výborná skupina, ale mohli by mať aj lepšieho speváka.
Poviem to asi takto: ja osobne si neviem predstaviť, že by mali mať niekoho iného ako Nichollsa. V žiadnom prípade.

» ostatní recenze alba IQ - The Road of Bones
» popis a diskografie skupiny IQ


Van Der Graaf Generator - The Least We Can Do Is Wave To Each Other
2017-09-14

Van Der Graaf Generator / The Least We Can Do Is Wave To Each Other

4 stars

Kapiel ktoré hrali progresívny, artový, symfonický či aký vlastne rock, bolo na konci šesťdesiatych a počas sedemdesiatych rokov neúrekom. No aj tak, bolo pre mňa malé prekvapenie že môj otec ešte donedávna nepočul (alebo možno počul len zbežne) o Van Der Graaf Generator. Je pravda že boli menej známi a nedosiahli až taký úspech ako napríklad Yes, Genesis alebo Pink Floyd, ale aj tak si myslím, že by ich mal správny prog-rocker poznať.

Moje prvé zoznámenie sa s kapelou bolo práve prostredníctvom albumu The Least We Can Do Is Wave To Each Other. Odvtedy prešiel asi rok, za ktorý sa niektoré veci zmenili. Zvykol som si na Hammillove často melancholické texty piesní. Už mi napríklad nechýba elektrická gitara, ktorá je zastúpená naozaj len minimálne. Celkom šikovne ju nahradzuje David Jackson svojim saxíkom. Na druhej strane čo sa nezmenilo je výber mojich obľúbených skladieb, ktoré ma zaujali v podstate už po prvých vypočutiach. A to: trochu Genesisovská Darkness (11/11), balada Refugees (aj keď jej nasledovníčka House With No Door je lepšia), prepracovaná White Hammer aj s tým šialeným záverom, nápaditá Whatever Would Robert Have Said? a záverečný epos After The Flood. Ďalej sa mi páči ten vážny, povedal by som až profesorský štýl s akým páni pristupujú k hudbe. Niečo podobné ako King Crimson v ich rannej ére. Tým nechcem povedať že by sa Van Der Graaf Generator opičili.

Tak som opäť raz vďaka progboardu natrafil na ďalšiu skvelú skupinu. The Least... je ešte len začiatok nádhernej cesty na ktorú sa pani vydali nasledujúcimi albumami. Hodnotím slušnými štyrmi hviezdami.

» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - The Least We Can Do Is Wave To Each Other
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator


Flower Kings, The - Unfold The Future
2017-08-12

Flower Kings, The / Unfold The Future

5 stars

Tak, máme tu ďalší dvoj-album z dielne The Flower Kings. Opäť sa jedná o skoro dve a pol hodiny muziky, no a na albume nájdeme kratšie skladbičky, stredne dlhé skladby ale aj megadlhé eposy. Teda nič netypické pre partiu okolo Stolta. No a že tie dvoj-albumy páni vedia robiť, o tom niet najmenších pochýb. Prosto si spravím čo najväčšie pohodlie a vychutnávam si tú prekrásnu hudbu v celej jej dĺžke a prajem si aby sa album nikdy neskončil. V žiadnom prípade mi nepríde zdĺhavý, nudný alebo nenápaditý. Práve naopak, nápaditý je až až. Škoda že Daniel ostal len na dve albumy, celkom mi do partie zapadol. Samotné skladby nemá význam podrobne
rozoberať, človek sa musí presvedčiť sám o ich kvalite.

Pri skupinách ako sú The Flower Kings je ťažké si vybrať najobľúbenejší album, no pre mňa to je práve Unfold The Future. Tak ako povedal jeden fanúšik, je to skutočne multiprogresívny klenot :)

Moje hodnotenie asi len ťažko niekoho prekvapí.

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Unfold The Future
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Genesis - A Trick Of The Tail
2017-08-01

Genesis / A Trick Of The Tail

5 stars

Občas, ked si púšťam tento album hlavou mi prebleskne otázka: Aký mal vlastne Gabrielov odchod vpliv na zvyšných členov kapely ? Nie až taký veľký ako odchod Hacketta. Pre fanúšikov to samozrejme muselo byť veľké sklamanie a šok, to isté platí aj pre zvyšných členov. Ale keď si pozrieme fakty, tak Genesis mali medzi sebou výborného speváka po celý ten čas. A po skladateľskej stránke Gabriel písal viac menej len texty, možno niečo málo aj z hudby. Takže čo tým chcel básnik povedať ? Genesis vydali spolu s Gabrielom albumy, ktoré sa považujú za vrcholy art rocku vôbec. Ten chlapík bol prosto stvorený pre Genesis. No aj tak je sranda, že práve po jeho odchode vydali, ak sa nemýlim, album roku 1976. Nechcel som tým naznačiť nič, mne osobne sa tiež o trošku viacej páčia Foxtrot alebo Selling..., ale aj tak je to zaujímavé na zamyslenie.

Toľko k môjmu pocitu, v hodnotení samotného albumu budem stručný.

1. Genesis v podstate pokračovali v krasojazde ktorú začalo Nursery Cryme.
2. Collins urobil na albume "svoje".
3. Skladby ako Dance On A Volcano, Mad Man Moon či Ripples sú tie ktoré vyzdvihujú album
4. Jedným slovom: Entangled
5. Hviezdičiek

» ostatní recenze alba Genesis - A Trick Of The Tail
» popis a diskografie skupiny Genesis


Marillion - Script for a Jester's Tear
2017-06-13

Marillion / Script for a Jester's Tear

5 stars

Škoda, že som ešte nebol na svete v roku 1983. Som totiž veľmi zvedavý, ako na tento album reagovali fanúšikovia, ktorí si mysleli, že progresívny rock už ide do hrobu. Škoda.

Ale nevadí, tak som ho počul o viac ako 30 rokov po jeho vydaní. A som z neho nadšený.

S titulnou skladbou Script for a Jester´s Tear som mal na začiatku mierne problémy. Teraz ju považujem za jednu z najlepších na albume. Taká Genesisovská. Začína pomaly, ale ako postupne graduje, páni sekajú jeden motív za druhým, potom príde znova skľudnenie v strede a napokon skvelé finále skladby. No a Fish je naozaj dominantný. Druhá, najkratšia He Knows You Know nie je síce zlá, ale pri konkurencii ostatných skladieb, nejako extra nevynikne. Iné je to ale s The Web, ktorá patrí medzi tie "ostatné". Hlavne druhá polovica skladby, kde sa to nápadmi len hemží je vynikajúca. Sme v polovici albumu a tu musím podotknúť, že kolega Russell mal zaujímavú myšlienku: "Člověk si říká - tohle tempo prostě nejde udržet a čeká, co bude dál. A zjistí, že jde". Nooo ja by som povedal, že to ide ešte lepšie. Začína to razantná Garden Party so zaujímavým Fishovým textom. O snoboch a klamároch. Pokračuje to, povedal by som Pinkfloydovskou baladou Chelsea Monday. Trewavas je skvelý basák, len tak mimochodom. No a najlepšie príde nakoniec. Forgotten Sons, ktorá mi trochu pripomína The Knife Od Genesis. Opäť skvelý Fishov text o nezmyselnosti vojny, no a páni muzikanti nám ukazujú, koľko toho ešte majú v repertoári.

No a to je len prvý album! Ani po recenziách na ďalšie albumy Marillionu, ktoré som si prečítal, som si nebol istý, či túto vysoko nastavenú laďku prekonajú. No a prekonali. Avšak čo sa mi páči na debute, je tá zvláštna, jedinečná atmosféra albumu.

Moje hodnotenie: opravdu výjimečný album.

» ostatní recenze alba Marillion - Script for a Jester's Tear
» popis a diskografie skupiny Marillion


Transatlantic - Kaleidoscope
2017-05-24

Transatlantic / Kaleidoscope

3 stars

Predošlé tri albumy od tejto skvelej skupiny, v ktorej sa zišli moji obľúbení hudobníci, boli vynikajúce a radím ich medzi to najlepšie čo vzniklo po roku 2000. Z tohto albumu už taký nadšený veru nie som. A medzi fanúšikmi nie som jediný.

Po prvé: Nie som si istý, či vzor z albumu
Bridge Across Forever v podobe dvoch dlhokánskych skladieb, bolo najšťastnejšie riešenie. Nie sú síce zlé (Into The Blue je lepšia), ale po toľkých vynikajúcich eposoch, ktoré vytvorili, aj vo svojich domovských kapelách prosto Into The Blue a Kaleidoscope nemôžu prekvapiť. Mohli z nich povyberať najlepšie časti a rozdeliť ich na niekoľko kratších skladieb.

Po druhé: Celkom nechápem zaradenie skladby
Beyond The Sun, opäť musím povedať tak podobnej Bridge Across Forever. Jedna balada na albume už predsa je, takže Beyond The Sun je dobrá len na to, že je to predohra pred titulnou skladbou.

A tak mi neostáva nič iné, ako si vychutnávať Nealovú baldu Shine, ktorá sa naozaj podarila a Roinovú rockovú Black As The Sky, ktorú považujem za najlepšiu na albume.

Kaleidoscope rozhodne nie je zlý album a nepočúva sa zle, ale aj tak zaostáva za jeho predchodcami. Aj napriek tomu, že som veľký fanúšik kapely, nemôžem dať viac ako 3.

» ostatní recenze alba Transatlantic - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny Transatlantic


Who, The - Tommy
2017-05-16

Who, The / Tommy

5 stars

Keď som si išiel po prvý krát vypočuť Tommyho, nebol som si vôbec istý, čo ma čaká. Na poli koncepčných albumov som si ho predstavoval len ako takého predchodcu, alebo "stavebný materiál" pre ostatné albumy. No po vypočutí sa moje pocity veľmi rýchlo zmenili.

Vynikajúca predohra, tak typická aj pre ostatné koncepčňáky. Veľmi zaujímavý príbeh (podľa mňa jeden
z najlepších, vážne). Krátke, jednoduchšie piesenky poprepletané s niekoľkými zložitejšími, no a skvelé inštrumentálne vsuvky k tomu. Tommymu nechýba nič z toho, čo by sme hľadali aj na hocijakom inom koncepčnom albume, ktorý prišiel po ňom (a že ich je dosť). To, že niektoré z nich sú možno aj lepšie ako Tommy, pánov z The Who vôbec nemusí trápiť. Tommy už navždy ostane prvý a jedinečný.

Ako veľký milovník koncepčných albumov si neviem predstaviť, že by som dal menej ako 5.

» ostatní recenze alba Who, The - Tommy
» popis a diskografie skupiny Who, The


Morse, Neal - ?
2017-03-09

Morse, Neal / ?

5 stars

Myslím si, že každý správny fanúšik progresívneho rocku/metalu určite aspoň okrajovo narazil na meno
Neal Morse. Zakladateľ a bývalý člen skupiny Spock’s Beard, spoluzakladateľ skupiny Transatlantic a asi najviac známy pre jeho sólovú tvorbu. Ja som na neho narazil práve vďaka Transatlantic. Popočúval som si samozrejme aj všetky ostatné projekty, no a teraz po istom čase už môžem povedať, že Neala Morsa zaraďujem medzi najvýznamnejšie postavy druhej vlny prog rocku.

Keď som prechádzal všetky recenzie kolegov z pogboardu, tak ma trochu prekvapila jedna vec. Som asi jediný človek na progboarde ktorý má sólovu tvorbu Neala o trošičku radšej ako Spock´s Beard. Je pravda, že albumy ako The Light alebo V sú poklady, ale mne sa ešte viac páči éra prvých Nealových albumov hneď po odchode z SB. Teda Testiomy – Sola Scriptura.No a medzi nimi sa ukrýva aj môj osobný favorit. Album s tajomným názvom: ?

Dôvody, prečo som si práve tento album tak obľúbil mám hneď niekoľko:
Neal upustil od svojej tradičnej dĺžky albumov 75 – 80 minút. Namiesto toho spravil ? o 20 minút kratší. Ďalej je to výber hostí ktorých si zavolal. A to nie ledajakých. Máme tu Nealovho brata Alana Morsa (Spock´s Beard, Second Nature), Jordana Rudessa (Dream Theater), Roina Stolta (The Flower Kings) a ako dezert je tu Steve Hackett (Genesis). Mike Portnoy a Randy George sú samozrejmosťou na každom Nealovom albume. No a v neposlednej rade je to moja záľuba v koncepčných albumoch. Aj keď ? vnímam skôr ako jednu dlhú skladbu (tak ako Thick As A Brick alebo Six Degrees Of Inner Turbulence). Všetko toto sú aj tak nakoniec len fakty prečítané z papierov. Najdôležitejší je osobný názor a pocit. No a ? ma zo všetkých albumov od Neala Morsa chytil za srdce najviac.

5 hviezdičiek ale s výkričníkom !

» ostatní recenze alba Morse, Neal - ?
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal


Genesis - Selling England By The Pound
2017-03-05

Genesis / Selling England By The Pound

5 stars

Genesis jednoznačne patrí medzi moje obľúbené skupiny. Samozrejme mám na mysli staré albumy zo sedemdesiatych rokov. Debutový album From Genesis To Revelation ma síce veľmi nezaujal, ale od Trespassu to išlo všetko ako má. Podľa mňa sa prvé albumy riadia nepísaným pravidlom, že každý ďalší je o trošku lepší ako predošlý. Uzatvára to pre mňa vrcholový album Genesis: Selling England By The Pound. Genesis v tomto období veľmi napredovali, čomu je dôkazom aj čoraz väčšia autentickosť a kreativita s každým nasledujúcim albumom. Typické melódie ich tvorby nastolili až s albumom Selling England By The Pound (v podstate už aj Foxtrotom).

Tak a teraz už o samotnom albume. Najprv ten ťažší oriešok: vybrať slabšie miesto. Hm... je to ťažká úloha, keďže mne sa veľmi páčia aj tie kratšie piesenky (o tých dlhých eposoch nehovoriac). Máme tu vynikajúcu inštrumentálku After The Ordeal (ktorú Banks pôvodne na albume nechcel, čo ma prekvapuje), potom tu je Collinsova More Fool Me. Kratučká, pohodová, na spríjemnenie albumu. I Know What I Like (In Your Wardrobe)? Asi by to bola táto, keď už som si povedal, že označím nejakú slabšiu.

No a z tých dlhších skladieb je každa kapitola sama o sebe. Dancing With The Moonlit Knight je jeden z najlepších otvárakov od Genesis (keď nie najlepší). Najdlhšia skladba Battle Of Epping Forest s množstvom skvelých hudobných momentov a úžasným Gabrielom sa na albume rozhodne nestratí. No a posledné dve nemenované skladby, tak s nimi prichádza najväčšia sila albumu.

The Cinema Show je pre mňa jedna z najlepších skladieb od Genesis. Mám na nej rád všetko. Od začiatočnej pokojnejšej pasáže, so skvelými melódiami, ktoré doprevádzajú Gabriela. Potom výborný hudobný zvrat v strede skladby až po vygradovanú inštrumentálnu časť a prechod do poslednej skladbičky Asle Of Plenty, v ktorej sa zopakujú motívy z Dancing With The Moonlit Knight. No a aj keď je už prvé miesto skladieb obsadené, tak Firth Of Fifth sa rozhodne dostane do prvej päťky, povedzme. Je počuť, kto bol hlavným skladateľom tejto viac–menej inštrumentálne založenej desaťminútovky. A že ten Banks na klavíri vie hrať :D Popravde všetci muzikanti sú výborne zohraní.

Tak teda, vidím to na 5 hviezdičiek do zbierky Genesis.

» ostatní recenze alba Genesis - Selling England By The Pound
» popis a diskografie skupiny Genesis


Yes - Close to the Edge
2017-01-26

Yes / Close to the Edge

5 stars

Album Close To The Edge myslím netreba predstavovať. Mal by byť v základnej výbave každého progrockera. Pre mňa osobne jeden z najlepších albumov vôbec. Recenziu zameranú na album nebudem písať, pretože všetko už bolo povedané
v tom množstve predošlých recenzií. Ale kto chce, tak si môže aspoň prečítať ako a kedy som album počul prvýkrát:

Koncom roka 2015 sme v októbri mali stužkovú slávnosť. Ako býva zvykom po stužkovej sa chodí na "dozvuky".Vybavili sme si chatu v Hámroch (Východné Slovensko, pri Humennom) a kedže sa nás nazbieralo dosť, tak sme napokon aj išli. Partia dvadsiatich ľudí vo veku 18-19, no asi si viete predstaviť aká hudba sa tam počúvala... ešte dobre že som väčšinu času bol mimo, ale nie dosť na to aby som to nevnímal. Keď som prišiel domov, po inak nie zlých dozvukoch, tak som si prosto musel dať "liek" do uší. V tej dobe som mal práve načatú tvorbu Yes a po predošlých albumoch (The Yes Album a Fragile), ktoré sa mi veľmi páčili som sa rozhodol posunúť sa v ich tvorbe ďalej a pustiť si veľmi chválený album Close To The Edge. To Vám bol zážitok. Hneď po vypočutí ma prešla zlá nálada. Album na mňa mal účinok ako tabletky proti bolesti hlavy. Netrvalo to dlho a z Close To The Edge sa postupne stalo moje obľúbené CD. Často myslím na to aký zarážajúci je rozdiel medzi touto nádhernou hudbou (progrockom celkovo)a tým prisprostým rapom. Ach kam ta hudba dnes smeruje...

P.S: Rešpektujem ale nesúhlasím s niektorými názormi na Siberian Khatru. Veď to je typická Yessovská vypalovačka.
Po dvoch megaskladbách Close To The Edge a And You And I si na záver albumu ani neviem predstaviť niečo iné.

» ostatní recenze alba Yes - Close to the Edge
» popis a diskografie skupiny Yes


King Crimson - In the Court of the Crimson King
2016-12-27

King Crimson / In the Court of the Crimson King

5 stars

Tak sa pridávam aj ja svojou recenziou, ku všetkým fanúšikom tejto kapely.

V dobe keď som začínal počúvať King Crimson, mi do uší hneď udrela jedna vec, a síce odlišnosť od ostatných kapiel rovnakého žánru. Predsa len Pink Floyd, Genesis alebo Yes majú k sebe trochu bližšie. Ale King Crimson nie. Tých človek spozná hneď. Podiel na tom má hlavne hudobná rozmanitosť, alebo experimentovanie. Využívanie rôznorodých nástrojov (šok pre mňa boli husle z Larks´ Tongues...) a v počiatočnej tvorbe sú to hlavne ich jazzové motívy. Už ich prvý album In The Court Of The Krimson King, ktorý je považovaný za počiatok progrocku, splňuje všetky predošlé body a vôbec sa nečudujem prečo je na tejto stránke tak vysoko hodnotený. Bolo náročné si naňho zvyknúť ale podarilo sa.

Na albume sú tri skvosty. A to hneď prvá, razantná 21st Century Schizoid Man. Skladba je skôr jazzovo ladená, ale je v tom počuť aj rock. Jeden nápad strieda druhý, v strede máme gitarové sólo... proste taká netypická, „klasická“ progresívna skladba. Druhý vrchol je pre mňa prostredná Epitaph. Táto skladba je pomalá, miernejšia. Páni sa len opatrne hrajú s nástrojmi, snažia sa vybudovať pochmúrnu atmosféru, ktorú zdôrazňuje aj text skladby. Najradšej mám úvodný motív a hneď po ňom nasledujúcu pasáž kde sa k spevu postupne pridávajú jednotlivé nástroje. Skvele zaplnených 9 minút. Tretí vrchol je samozrejme titulná In The Court Of The Crimson King. Už tie razantné bicie a úvodný motív skladby dávajú vedieť že sa blížime do skvelého finále. Ani jedna pasáž nie je slabšia, páni nám ukazujú svoju muzikantskú vyspelosť, a ten záver, keď CD skončí tak náhle a nečakane... nemám slov.
Dobrá skladba, aj keď nie ako predošlé, je Moonchild. Začína ako pomalá vybrnkávačka, potom však prejde do dlhej inštrumentálnej a improvizačnej časti. Takéto pasáže mám veľmi rád takže žiadny problém, aj keď musím povedať že skladba mohla byť o tie 2-3 minúty kratšia. Ale inak v pohode. Jediná skladba ktorá mi trochu vadí je I Talk To The Wind. Sama o sebe by to nebola zlá skladba, ale na albume mi nejako nazapadá medzi ostatné skladby. Neviem, mám z nej prosto taký pocit.

Úvodný album od King Crimson otvoril brány do 70-tých rokov plných progrocku a vytvoril základy pre všetky kapely ktoré mám tak rád. Album nemusí pasovať každému, ale myslím si že pre poctivých poslucháčov kvalitnej hudby je povinnosť aspoň si ho vypočuť.

» ostatní recenze alba King Crimson - In the Court of the Crimson King
» popis a diskografie skupiny King Crimson


Shadow Gallery - Tyranny
2016-12-12

Shadow Gallery / Tyranny

5 stars

Už predošlý album Carved In Stone, od tejto americkej progmetalovej kapely, bol vinikajúci. Veľmi nápaditý a lepší po zvukovej stránke ako debut. Tretí album Tyrany už patrí medzi vrchol od Shadow Gallery. Narozdiel od prvých dvoch albumov, páni ubrali na dĺžke skladieb, avšak na druhej strane pridali na stopáži albumu. Konkrétne tu je 14 kúskov pohybujúcich sa niekde medzi
1 – 9 minútami. Máme tu výborné inštrumentálne pasáže, tvrdé trashové riffy, krásne balady a skvelého Bakera, spolu s ďalšími spevákmi, ktorí boli prizvaní ako hostia. A ono to všetko spolu funguje. Slabé skladby sa na albume vyskytujú len zriedka. Možno Ghost Of A Chance. No a
z tých dobrých skladieb ktorých je podstatne viac, sú pre mňa vrcholy Hope For Us ? a New World Order.

Skvelý, koncepčný album, ktorý v tvorbe SG prekoná len jeho nasledovník Room V. Hodnotenie 4,5.

» ostatní recenze alba Shadow Gallery - Tyranny
» popis a diskografie skupiny Shadow Gallery


Shadow Gallery - Carved In Stone
2016-12-06

Shadow Gallery / Carved In Stone

4 stars

K Shadow Gallery som sa dostal pred vyše mesiacom, vďaka progboardu samozrejme. Z 90-tých rokov toho veľa nepočúvam, tak som sa potešil že si obohatím repertoár o túto kapelu. Zapol som si debut, a netrvalo to dlho a hneď som ho aj prerušil... Čo je doriti s tým zvukom ? Skúsil som to znova... nie, nie, nie. Asi o týždeň som si povedal že dám tomu ešte šancu, ale skúsil som pre zmenu druhé CD Carved In Stone, a stal sa zázrak.

Podľa mňa lepšie ako prvé CD. Aj čo sa týka nápaditosti a po zvukovej stránke ani nehovoriac. Vrcholmi albumu sú hneď prvá Cliffhanger a posledná 20 minútovka Ghostship. Páni nám ukazujú že po muzikantskej stránke sa môžu rovnať Dream Theater. Potom sú tu balady Don´t Even Cry Just Remember a Alaska ktoré ma chytili za srdce. A v neposlednom rade dvojica: Celtic Princess a Deeper Than Life. Zvyšné pesničky, Crystalline Dream a Warcry (+ Thanks Giving 1994) nie sú nejako zlé, na druhej strane ani nijak neohúria. No čo mi naozaj vadí, tak to sú úplne zbytočné medzihry medzi skladbami, vďaka ktorým sa album stáva menej prehľadný.

Pre kapelu je to od debutu (ktorému stále neviem prísť na koreň :( rozhodne krok vpred. Aj keď vrchol Shadow Gallery je ešte len pred nimi.

» ostatní recenze alba Shadow Gallery - Carved In Stone
» popis a diskografie skupiny Shadow Gallery


Dream Theater - Six Degrees of Inner Turbulence
2016-11-22

Dream Theater / Six Degrees of Inner Turbulence

4 stars

Tak, 90. Roky sa skončili a s nimi aj jedna kapitola Dream Theater. Six Degrees Of Inner Turbulence otvára novú, temnejšiu éru skupiny. Tento album definitívne rozdelil fanúšikov DT na dva tábory. Jeden tábor ostáva v 90-tých rokoch a narieka nad tým, akým smerom sa kapela ubiera. Druhý tábor je rád že sa udiala zmena. Ja sa hlásim k prvému táboru, avšak pôsobenie kapely v novom tisícročí nevidím až tak kriticky ako poniektorí.

Album otvára skladba The Glass Prison, ktorá pozostáva z prvých troch častí Portnoyovho 12 stupňového liečenia alkoholizmu. Je z toho cítiť trash metal to je pravda, ale našťastie progresivita nezmizla. Je to vlastne typický DT, len v tvrdom prevedení. Páni sú stále technicky veľmi zruční a ukazujú svoju kopu nápadov. Labrie...hmmm... Labrie pre mňa, bohužiaľ od tohto albumu, začal spievať akoby bez zápalu. Proste si odrobil svoju robotu a hotovo. Možno za to mohlo aj to, že Portnoy začal viac v skladbách spievať s Labriem a ostalo mu menej priestoru. Neviem. Nespieva zle to nehovorím a dokazuje to v druhej Blind Faith ale spieva slabšie ako na predošlom albume. Keď už sme pri Blind Faith tak pre mňa je to jeden z vrcholov albumu spolu s treťou Misunderstood.
Blind Faith začína ako pekná balada ale v strede sa skladba zvrtne, a páni nám začnú vyhrávať typickým dreamtheaterovským spôsobom. Misunderstood je zase príjemná deväťminútovka ktorá až tak netlačí na pílu. Dobre, to je dobre. The Great Debate mi bohužiaľ nič nehovorí. Začiatok je zaujímavý ale na tých 13 minút sa v nej toho veľa nedeje, škoda. Dissapear je pekná, smutná bodka za prvým albumom.

Druhý album je jedna dlhá 42-minútová skladba, rozdelená na 8 častí. Dream Theater vytvorili aj lepšie opusy (Change Of Seasons, Octavarium), ale SDOIT nie je zlá.
V podstate jediná pasáž ktorá mi trochu prekáža (a všimol som si že, nie len mne) je hneď prvá Overture. Inak ostatné časti, na čele s Goodnight kiss, sú veľmi slušné.

Časy Images And Words, Awake a Scenes From A Memory sa skončili, a tým aj najlepšie roky DT, ale Six Degrees... nie je zlý album. Tak za 4.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Six Degrees of Inner Turbulence
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory
2016-11-20

Dream Theater / Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory

5 stars

Metropolis Pt.2: Scenes From A Memory, nie je najlepší progresívny album aký som počul. No už navždy u mňa ostane ako najväčšia srdcovka. Prvý album, ktorý som počul od Dream Theater a prvý progresívny album vôbec, ktorý som počul. Len vďaka nemu som začal počúvať všetky tie kapely ako: Pink Floyd, Genesis, King Crimson, Yes, Rush... takže pre mňa má nevýslovnú hodnotu.

Album je koncepčné, čo je pre mňa veľmi dobré, keďže milujem koncepčné albumy. Scenes From Memory zaraďujem medzi top trojku: Tommy, The Lamb Lies Down On Brodway a The Wall. Príbeh sa niekomu môže zdať tuctový. Dvaja bratia milujú tú istú ženu. Výsledok ? Vražda, ako inak. Mňa však oveľa viac zaujal ten vedľajší príbeh s Nicholasom a Psychiatrom. No a úprimne si povedzme: kto by čakal že sa to tak skončí ako sa to skončilo.

Naša pätica muzikantov sa nám predviedla vo vrcholnej forme. Labrie zaspieval výborne (bohužiaľ na nasledujúcich štyroch albumoch, ktoré sú viac trashové sa to o ňom nedá povedať), Petrucci je asi taký dobrý gitarista ako Portnoy bubeník. Myung to na base vie a je to vidieť. No a nový prínos do kapely Jordan Rudess: lepší štart si ani nemohol priať.

Skladbám nemám čo vytknúť (naozaj ani jednej). Ani sa netreba veľmi sústrediť na album ako celok, ono to ide samo od seba. Všetky skladby do seba perfektne zapadajú. Ak mám mať nejakú výhradu tak len to, že Dance Of Eternity je trošku rozťahaná.

Dream Theater dosiahli vrchol svojej tvorby, ktorý už neprekonali. Vždy si raz za čas rád pustím tento album. Už po prvých slovách „close your eyes, take a deep breath“ viem že ma čaká neskutočná jazda a vždy sa snažím album si vychutnať naplno.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Metropolis Pt. 2: Scenes From A Memory
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - Awake
2016-11-19

Dream Theater / Awake

5 stars

Po skvelom albume Images And Words, tu máme ďalší podarený kúsok od snových divadelníkov. Páni síce trochu pridali na tvrdosti, no v žiadnom prípade neubrali na progresivite. Awake je skvelý album. Všetci členovia skupiny sú vo forme. Veľká škoda to bol posledný album pre Kevina Moora. Bol by som veľmi zvedavý, ako by sa darilo kapele keby neodišiel.

Na albume sa nachádza 11 skvelých skladieb. Vyzdvihol by som hlavne: 6:00, Erotomania, Voices, The Silent Man, The Mirror, Scarred a vynikajúcu Space-Dye Vest. Ale aj tie ostatné nie sú zlé. A keďže už neviem, čo by som ďalej povedal, tak prejdem na hodnotenie. Povedzme, že za každé jedno písmeno jedna hviezdička, takže:

A + W + A + K + E
1 + 1 + 1 + 1 + 1 = vychádza mi to na 5.
(dokonca aj antispamová ochrana mi dala napísať 5 :))

» ostatní recenze alba Dream Theater - Awake
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - Images And Words
2016-11-14

Dream Theater / Images And Words

5 stars

Images And Words bol jeden z prvých albumov ktorý som od Dream Theater počul, no a musím sa priznať že zo začiatku som si hovoril nič moc. Je pravda, že som v tej dobe bol hlavne na vlne trash a new metalu a tento štýl hudby mi pripadal príliš mäkký a zložitý. Teraz už po niekoľkých rokoch môžem povedať že sa karta obrátila. No a Images And Words je fantastický album od fantastickej skupiny.

Album otvára hitovka Pull Me Under. Neviem prečo ale trocha mi pripomína Watcher Of The Skies. Ale inak dobrý úvod. No a Labrie je samozrejme výborný. Za ňou nasleduje krásna Another Day. Tak ako v predošlej aj tu je asi hlavnou časťou skvelý Labrieho spev. Ale aj muzikanti sa prezentujú dobre. Viacej miesta však dostávajú v tretej Take The Time. Úvod skladby ma síce nikdy nejako neoslovil ale od tej 2-3 minúty to už šliape perfektne. Surrounded je taká polo-balada s tvrdšou strednou časťou. Znova ide o Labrieho parketu. Vrchol na nás ale ešte len čaká. Metropolis pt.1. Nechcem to takto povedať ale v nej je zase Labrie len do počtu. Hlavnou časťou skladby je štvorminútová prostredná pasáž kde sa to zmenami a sólami len hemží (za zmienku stojí hlavne sólo Kevina Moora). To je progresívny metal ako má byť. Pokračujeme ďalej skladbou Under A Glass Moon. Ak by som mal označiť najslabšiu skladbu na albume bola by to asi táto, tým ale nehovorím že je zlá. Najlepšie je na nej pre zmenu Petrucciho sólo. Wait For Sleep je malá príjemná predohra pred strhujúcim finále Learning To Live. Pri tejto 11 minútovke je asi najviac počuť ako chceli páni vzdať poctu 70-tým rokom.Skvelá od začiatku, až po veľkolepý záver.
Na albume nie je žiadna vážnejšia chyba a žiadna zo skladieb nejde pod priemer takže 5 bodov si divadelníci zaslúžia.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Images And Words
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - When Dream And Day Unite
2016-11-12

Dream Theater / When Dream And Day Unite

3 stars

Dream Theater to je moja srdcovka. Vôbec prvá kapela ktorá hrá progresívný meatal, ktorú som počul a tým pádom som aj vďaka DT začal postupne počúvať aj starý dobrý rock zo 70-tých rokov. Čo sa týka kapiel ktoré vznikali hlavne v 90-tých rokoch a snažili sa nadviazať práve na progresívny rock, tak Dream Theater u mňa nemá konkurenciu.

Avšak, aj keď mi ich tvorba príde vynikajúca a veľmi ustálená, kontrastom toho je ich hneď prvý album s názvom When Dream And Day Unite, ktorý nie je žiadna sláva. Predsa len sa páni ešte len akoby hľadali. Ešte neboli úplne muzikantsky vyzretí.

Na albume sa nachádzajú veľmi dobré, priemerné a aj zbytočné skladby. Medzi veľmi dobré patria: prvá Fortune In Lies, ktorá ma dostala svojím nástupom, potom inštrumentálka Ytse Jam, kde sa páni trochu vyšantili a ukázali čo všetko vedia zahrať a v neposlednom rade najdlhšia na albume The Killing Hand.
Začiatok skladby to je jasný Opeth ale keď sa skladba rozbehne už je to typický Dream Theater. Všetky časti do seba pekne zapadajú ako celok (najlepšia je exodus) a skladba tak vytvára dobrý celkový dojem.

Na druhej strane tu máme dve priemerné skladby: Light Fuse And Get Away a The Ones Who Help To Set The Sun. Obidve majú vinikajúci, a zaujímavý začiatok ale problém je v tom že nie sú dobre dotiahnuté do konca. No a pri ich stopáži len dobrý začiatok nestačí.

No a nakoniec tu máme dve piesenky Status Seeker a Afterlife ktoré mi vôbec na album nesedia. Na ich tvorbe sa podieľal hlavne Charlie Dominci a tu sa dostávame hneď k ďalšiemu problému tohto albumu. Dominci je s Labriem neporovnateľný. Labrie oveľa lepšie zapadol do kapely a mne je ako spevák bližší. Dominci bohužiaľ nie.

Prvý album od snových divadelníkov nie je úplne vydarený, ale nie je sa čoho báť. Hlavné predstavenie sa od Images And Words ešte len začne.

» ostatní recenze alba Dream Theater - When Dream And Day Unite
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Opeth - My Arms, Your Hearse
2016-10-16

Opeth / My Arms, Your Hearse

5 stars

Tretí album od Opeth – My Arms Your Hearse, pre mňa predstavuje začiatok novej éry Opeth, ale zároveň aj rozlúčku s érou prvých dvoch albumov. Počujem na ňom pasáže typické pre Orchid a Morningrise ale aj Still Life a Blackwater Park.

Album začína krátkou predohrou Prologue. Je to vlastne len tečúca voda a pár tónov na klavíri. Ale je dobrá. Také ticho pred búrkou, povedal by som. Druhá v poradí je April Ethereal, ktorá sa nesie jasne v duchu prvých dvoch albumov. Má niekoľko zaujímavých momentov, ale v porovnaní so zbytkom albumu ide len o priemernú skladbu. Nie je výborná ani zlá. When, najdlhšia na albume, je na tom už lepšie. Prvá polovica skladby je dosť tvrdá a pochmúrna. Zaujímavá je však od svojej druhej polovice, kde prechádza do miernejšej časti a kde Mikael spieva už len čisto. Celkovo na tomto albume už Mikael používa čistý spev oveľa častejšie ako na prvých dvoch. No a po prvých troch skladbách prichádza zmieňovaná búrka. Poriadna porcia death-progresívnej hudby. A to od Madrigal až po záverečnú Epilogue. Je to proste jedna báseň. Jeden a pol minútová Madrigal trochu uvoľní atmosféru po dvoch tvrdých skladbách, no nie nadlho. Plynule prechádza do piatej, drsnej Amen Corner. To je už typický Still Life, hovorím si. Skvelé tvrdé riffy a prechody. Osem minút zbehne ako nič a už tu máme ďalšiu temnú skladbu Demon Of The Fall. Začiatok má skoro totožný s The Leper Affinity. Zaujímavý je na nej refrén a záverečná časť, keď plynule prejde do Credence, jemnej balady s len čistým spevom. Jasný Damnation. Je vidno, že posledné tri zmieňované piesne jasne naznačujú kam Opeth smeruje. Záver albumu sa však nesie akoby v rozlúčke s etapou prvých dvoch albumov. Zaobstaráva ju Karma. Opäť skvelá, tvrdá skladba so skvelými nápadmi, krásnou prostrednou časťou a ten záver (posledná minútka) prosto nemá chybu. No a nakoniec Epilogue, Pekné, jemné rozlúčenie s albumom, ktorý pre mňa predstavuje prvý vrchol tvorby Opeth.

Zmeny v zostave a výrazné skrátenie skladieb kapele len prospeli. Album má o nejakých 15 minút menej ako Morningrise, no aj napriek tomu mám pocit, že sa v tých 50-tich minútach objaví oveľa viac nápadov a emócií. Hráčsky je proste perfektne zahraný. To, že je koncepčný je pre mňa vedľajšie. Taktiež My Arms Your Hearse spolu so Still Life predstavujú podľa mňa Akerfielda v najlepšej forme (čistého spevu).

My Arms Your Hearse je album, ktorý som si veľmi obľúbil a vždy si ho rád pustím. Mikrospokické nedostatky na tomto albume, týkajúce sa hlavne skladby April Ethereal, mi v žiadnom prípade nezabránia dať plný počet hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Opeth - My Arms, Your Hearse
» popis a diskografie skupiny Opeth


Opeth - Orchid
2016-10-10

Opeth / Orchid

4 stars

Písať dve recenzie – jednu na Orchid a druhú na Morningrise – by nemalo zmysel. Prvé 2 albumy od týchto švédskych metalových kráľov sú si podobné ako vajce k vajcu. Tak to zhrniem v jednej recenzii. Opeth som nikdy nevnímal ako vyslovene deathmetalovú kapelu, ale skôr ako progresívnu. Majú síce svoj vlastný neobyčajný štýl, no počuť tu vplyv kapiel zo 70.tych rokov. Mohol by som ich označiť za majstrov prechodov. To striedanie tvrdých pasáží s jemnými akustickými by tak plynulo nevedel zahrať každý. Tak isto, ako aj Mikaelovo zamieňanie chrapotu s krásnym čistým hlasom. V tom práve spočíva najväčšia sila Opeth. Po hráčskej stránke sa nemáme o čom baviť. Veď len prvé 2 albumy obsahujú toľko nápadov, že by sa z nich dalo spraviť 5 albumov. A to ešte nehovorím o ich ďalších albumoch. Čo sa týka pesničiek na Orchid a Morningrise, tie len zriedka idú pod stopáž 10 minút, ale vôbec to nevadí. Nie sú nudné, ale plné zvratov a prekvapení. Ak to všetko zhrniem, tak mi z toho vychádza druh hudby ktorú mám rád. Z prvých dvoch albumov stoja za pozornosť hlavne skladby: Under The Weeping Moon, Silhouette, Forest Of October, Apostle In Triumph, Advent a To Bid You Farewell.

Klasický Opeth ako ho všetci poznajú síce začína až na My Arms Your Hearse (pre niekoho až Still Life), ale aj Orchid a Morningrise majú svoje čaro.

» ostatní recenze alba Opeth - Orchid
» popis a diskografie skupiny Opeth


Flower Kings, The - Space Revolver
2016-09-29

Flower Kings, The / Space Revolver

5 stars

Space Revolver bol pre mňa najťažší album od F.K. na posluch. Nevedel som doňho preniknúť. Pri Flower Power je problém hlavne dĺžka albumu, ale tu to bolo skôr obsahom. Púšťal som si ho stále dookola (najdlhšie zo všetkých albumov tejto skupiny). Ale! Nevzdával som to. A výsledok? Po istom čase sa mi album konečne začal páčiť. Dokonca - čím dlhšie som ho počúval,tým viac. Teraz s odstupom času už môžem pokojne povedať, že práve tento album je zásadným momentom v tvorbe F.K.

I Am The Sun je skladba, ktorá ma asi ako jediná zaujala už po prvých vypočutiach. Veľmi mi pripomína YES. Myslím si, že je to jedna z najlepších vecí akú F.K. stvorili. Ešte sa mi asi nestalo, že by som po tom nástupe na začiatku niekedy nedopočúval skladbu. Ani jedna slabšia pasáž. Obidve časti do seba plynule zapadajú, no na albume mi sedí aj ako rozdelená. Proste paráda. Ale album nie je len o I Am The Sun. Sú tu aj iné skladby. Mám ich rád všetky. Od oddychoviek Dream On Dreamer a You Don't Know What You've Got, cez pesničkovejšie Chicken Farmer Song a Underdog, až po tie zložitejšie Slave To Money, Rumble Fish Twist a Monster Within.

Space Revolver je taktiež prvým albumom kde som Hassa Froberga už začal vnímať ako samostatného speváka a nie len ako Ronnieho pomocníka. Trvalo mi na neho si zvyknúť, ale nie až tak dlho ako si zvyknúť na album. No a ako dobre, že som si zvykol, pretože všetci vieme že Froberg už na neskorších albumoch tak trochu prevzal iniciatívu. Ronnieho mám síce o trošku radšej, ale čo už. Zmena je život.

Práve sa začínajú pre mňa najkrajšie roky v diskografii tejto skupiny. Ich počiatočná tvorba sa mi tiež
páči, ale viac sa mi páči to čo nasleduje po Flower Power. A to je trojica albumov: Space Revolver, Unfold The Future a Paradox Hotel. Túto kapitolu The Flower Kings považujem za vrchol ich tvorby. (Rainmaker tiež nie je zlý).

Už som to niekoľko krát povedal. ale zopakujem to ešte raz. Som veľmi rád že som začal počúvať túto skvelú kapelu.

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Space Revolver
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Flower Kings, The - Flower Power
2016-09-28

Flower Kings, The / Flower Power

3 stars

The Flower Kings sa v poradí štvrtým albumom - Flower Power, pustili do menšieho rizika. Vydali totiž druhé dvoj-cédečko v tak krátkom čase po vydaní Stardust We Are. Takže znova viac ako 2 hodiny hudby. Na jednej strane chápem ich zámer - ak máte v rukáve kopec nápadov,
prečo ich neukázať svetu. No otázka znie, či im ten risk vyšiel. Moja odpoveď ? Aj áno, aj nie. Flower Power nie je zlý album, a áno obsahuje veľa dobrých hudobných momentov. No myslím si, že to páni tou stopážou prehnali. Na rozdiel od predošlého albumu.

To sa paradoxne netýka hneď prvej skladby, hodinovej Garden Of Dreams. Je v nej všetko čo od F.K. očakávam. Vynikajúce progresívne momenty, veľa zvratov, pekné
pokojnejšie pasáže a vždy dobrý Ronnie. Nenudí ma ani jedna časť celej skladby. Ak by som mal vymenovať obľúbené časti tak by to boli:

Attack Of The Monster Briefcase
Garden of Dreams
Don't Let The d'Evil In
There's No Such Night
Dungeon Of The Deep
Indian Summer
Shadowland
The Final Deal
A úplne najväčšie mrazenie na chrbte mám pri gitarovom sóle z All You Can Save. Túto skladbu radím veľmi vysoko v rámci celej tvorby F.K.

Ale predstava, že po hodinke Garden Of Dreams čaká poslucháča ešte viac ako hodina hudby, nie najhoršej hudby ale predsa... Prečo ? Prečo nevydali páni len jedno CD zahŕňajúce Garden Of Dreams, Deaf Numb And Blind a k tomu ešte nejaké kratšie piesenky ? Mohol to byť ďalší vynikajúci album. Takto však aj po veľa pokusoch stáleho počúvania (aj ako samostatné cédečka) sa mi prosto druhé CD už nevie zapáčiť. Ako som už spomínal, nájdu sa aj na ňom dobré skladby. Napríklad už spomínaná Deaf Numb And Blind (taká typická Flower Kingovka, jej naozaj nemám čo vytknúť), Power Of Kidness (má zaujímavú - až Vianočnú atmosféru, aspoň si to myslím) a Magic Pie (prvý významný
moment Hassa Froberga pri ktorom som spozornel). Ale v konečnom dôsledku mi druhé CD príde trošku
zbytočné.

Na záver však dodávam, že aj keď mne osobne Flower Power veľmi nesadol, stále je to kvalitná porcia hudby. Pánom ani zďaleka nedochádzajú nápady, no mohli si nejaké ušetriť na neskôr. Takto toho „vybalili“ na mňa priveľa. Neodpustím si ale povedať jednu vec: Tento album má v istom ohľade aj trocha smoly. Je obklopený veľmi silnými albumami z oboch strán. Nasleduje po troch vynikajúcich
albumoch, a to ešte nespomínam tri albumy, ktoré nasledujú po ňom. Z tohto uhla pohľadu
sa mi Flower Power zdá byť miernym sklamaním.

Takto to bude „len“ silných 3,5 boda. Tentoraz však zaokrúhlene nadol.

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Flower Power
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Flower Kings, The - Stardust We Are
2016-08-28

Flower Kings, The / Stardust We Are

5 stars

Stardust We Are, v poradí tretie CD od FK som začal počúvať až po asi 3 dennom, neustálom počúvaní
Back In The World Of Adventures a Retropolis.
Vedel som, že najprv musím „zvládnuť“ prvé dva albumy, pretože ak by som sa hneď pustil do Stardust We Are mal by som v hlave len chaos. Takže prvé dva
albumy mám napočúvané, obidve sú vynikajúce - svedčí o tom aj to ako som ich ohodnotil :). Bol som veľmi zvedavý, či toto dvojalbum potvrdí štandard, ktorý bol nasadený veľmi vysoko.

Prvé CD otvára In The Eyes Of The World. Veľmi podarená skladba, ktorá nijako nezaostáva za úvodnými skladbami z predošlých albumov. Taktiež to vyhrávanie v strede sa mi veľmi páči. Za ňou nasleduje A Room With A View.
Krátka inštrumentálka, ktorá má za úlohu dať poslucháčovi čas na strávenie prvej skladby. Nijako neohúri ani nesklame. Album pokračuje treťou Just This Once.
Ten gitarovo-klavírny nástup asi v 30 sekunde ma vždy dostane. Prvú časť albumu(vždy si ho delím na dve časti) uzatvára Church Of YOur Heart, ktorá sa nesie
v pokojnej atmosfére a v ktorej vyniká hlavne Ronnieho krásny spev.
Druhá časť albumu je venovaná štyrom inštrumentálkam. Tu nám páni naozaj predvedúčo všetko dokážu. Poslucháč sa nemusí báť, že by sa začal nudiť. Tých dvadsať
minút zbehne ako voda. Hlavne Circus Brimstone nemá chybu.
Po tejto smršti príde Compassion. Pekne uzatvára veľmi dobrý prvý album.

Druhé CD tiež nie je zlé, no mierne zaostáva za prvým albumom (stále sa však bavíme
o nadpriemere). Začina netypicky, orgánovou Pipes Of peace. Je to zmena oproti predošlým albumom,
no nie zlá zmena. Väčšiu časť druhého albumu už nebudem hodnotiť tak podrobne. Najlepšie skladby
ktoré ma zaujali už po prvom vypočutí sú Different People (vždy si spolu s Ronniem spievam
refrén), End Of Innocence (tiež taká pokojnejšia skladba ako Church Of You Heart) a Ghost Of The Red Cloud (má veľmi chytľavý riff). No aj tak musím povedať, že z druhého albumu už nemám také zimomriavky ako z prvého (s výnimkou spomínaných skladieb). Napríklad
medzihry ako If 28 alebo Hotel Nirvana mi už vyslovene vadia. Avšak !
Prichádza záverečný epos Stardust We Are a zimomriavky sú hneď späť.Vinikajúca... nie počkať, najlepšia na celom albume. Niektoré motívy sú
prosto nezabudnuteľné. Velmi sa mi páči časť ktorá začína asi v šestnáctej minúte kde Ronnie
spieva ... Stardust We Are ! Najlepšie možné zakončenie.

Na záver len toľko: Páni vôbec neubrali nohu z plynu a potvrdili štandard
prvých dvoch albumov. Tie moje maličké chybyčky týkajúce sa druhého CD nie sú až také
podstatné.

Hodnotiť budem trochu lišiacky (matematika nepustí) :)
1 CD - 5
2 CD - 4

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Stardust We Are
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Flower Kings, The - Back In The World Of Adventures
2016-08-25

Flower Kings, The / Back In The World Of Adventures

5 stars

Zdravím všetkých fanúšikov tejto skvelej stránky.
Ja som Adam, som tu úplný nováčik a rozhodol som sa tiež prispieť
svojimi dojmami a pocitmi z niektorých kapiel.

Keďže najradšej počúvam progresívný rock a metal, rozhodol som sa,
že moju prvú recenziu napíšem o kapele tohto štýlu.

Možno sa pýtate prečo prvá recenzia na: The Flower Kings ?
Samozrejme, že moje obľúbené skupiny sú: Rush, Yes, Pink Floyd... ale
tie si nechávam na neskôr. Toto beriem ako takú prípravu.

K The Flower Kings som sa dostal cca. pred dvoma týždňami
(ja viem, na recenziu je možno ešte skoro) úplnou náhodou.
Bol som už takpovediac „pre-počúvaný“ z už zmienených kapiel
a rozhodol som sa, že si skúsim vypočuť niečo nové. Tak som zapol
progboard a prvá recenzia na ktorú som natrafil bola Banks Of Eden.
V recenzii ma zaujali hlavne časti ako, „mistři melancholie i techniky zároveň“,
„dlouhominutové eposy“, „kilogramy kytarových sól“, tak som si povedal
prečo to neskúsiť.

Najskôr som si o kapele niečo našiel. Pri jednom zistení, a tým bolo, že skupina je zo Švédska
ma to hneď spojilo s druhou kapelou, ktorej národnosť je tiež švédska - Opeth, moji veľkí
obľúbenci. Ďalej to bolo zistenie, že zakladateľ skupiny, Ronnie Stolt, mal
v dobe vydania albumu už tridsaťosem rokov. Gitarový veterán, ktorý už má niečo za sebou.
Tak som teda naťukal do youtube The Flower Kings a pustil sa do počúvania.

Už po prvej skladbe World Of Adventure, ktorá ma mimoriadne nadchla som bol rozhodnutý.
Vypočujem si aj iné cédečka a uvidím... neoľutoval som. Po vypočutí celého albumu (asi
päťkrát) som prišiel na zistenie, že na ňom, „aj keby som sa postavil na hlavu“, nenachádzam slabšie miesto.
Je to niečo nové, sú to výborní muzikanti a Ronnie je dobrý spevák. Nechcem hodnotiť
jednotlivé skladby, album na mňa urobil dojem ako celok, no ak by som mal vypísať
moje najobľúbenejšie, tak by to boli: World Of Adventure, Atomic Prince/Kaleidoscope,
Train To Nowhere a Big Puzzle. Tým sa pre mňa začala nová etapa v hudbe.

To je asi všetko, čo by som k tomu dodal, hodnotenie je teda jasné.

P.S.: Nemám ešte napočúvanú celú ich tvorbu (zatiaľ som pri Unfold The Future),
no v budúcnosti plánujem pridať aj ďalšie recenzie.

» ostatní recenze alba Flower Kings, The - Back In The World Of Adventures
» popis a diskografie skupiny Flower Kings, The


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000