Profil uživatele Vjačeslaf


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Led Zeppelin - Houses Of The Holy
2013-03-08

Led Zeppelin / Houses Of The Holy

4 stars

Led Zeppelin Progboard

Vždy som sa spoliehal na pocity, ktoré prežívam pri hudbe. Či už to bolo v divokých teenagerskych rokoch, alebo je tomu tak aj teraz. Telo neoklameš, keď sa roztiahnu zreničky, keď pocítiš striedanie prívalov chladu a tepla, či škŕkanie v bruchu, alebo staré známe zimomriavky. Mohlo by sa to prirovnať k pocitom, keď sa zaľúbiš. Áno a toto sa mi stalo, v prípade Led Zeppelin. Nie však len v prípade albumu Houses Of The Holy.
Tento album som si, za čias walkmanovej módy, natočil z požičaného CD od kamoša, na kazetu. Aké romantické. Dnes sa na tom možno smejem, ale vtedy to pre mňa znamenalo hádam úplne všetko. Dookola som si prehrával „jednotku“, „dvojku“ a „Houses“. Nečudo, že sa pre mňa stali srdcovkami, prvými láskami, prvými čerešničkami na bohatej torte, ktorá sa budovala na určite správnych základoch. Dnes im len môžem poďakovať, že mi bzučali v ušiach a bzučia dodnes.
V prvopočiatkoch som badal mierne rozdiely v „tvrdosti“ od prvých dvoch „dvojičiek“. Postupom času som však zistil, že aj nie prvo-planová údernosť sily zvuku, dunivých tónov nástrojov, či nesmiernej energie zo súzvuku a radosti kapely ma dokáže „dostať“. V „Houses“ som sa stretol s citlivosťou, hravosťou, posúvaním hraníc umenia a zručnosťami. Nemôžem povedať, že som si povedal hneď na prvýkrát ÁNO, TO je ONO. Dostával sa mi postupne pod kožu a zarýval hlbšie a hlbšie.

„The Song Remains The Same“ je stará-známa klasika, s pozitívnym duchom, ktorej hravosť okamžite zahreje a poteší. Energicky šliape ako švajčiarske hodinky. Páči sa mi úžasným úvodom, striedaním pomalých partov s rýchlejšími, spolupráca Bonza a Jonesom a samozrejme Jimiho gitarové bezchybnosti. Čo mi mierne prekáža, ku podivu, je Plantov spev vo výškach. Zdá sa mi ako priškrtený a kvílenie mi trošku vadí. Možno je to zvukom nahrávky, ale žiaľ je to tak. V nízkych polohách fajn. Celkovo prvotriedny kúsok, ktorý smeruje k tešeniu sa na ďalšiu porciu.

Prichádza zvoľnenie v podobe „Rain Song“, ktoré perfektne nadväzuje na koniec prvej skladby. Krásny moment. Neobohrateľná skladba. Pomaly plynúci čas v nej ukľudňuje, smerujúc až k rozjímaniu. Nemožno vyzdvihnúť nástroj, ktorý v nej dominuje, nakoľko ako celok pôsobí vyvážene, rozumne a zároveň vášnivo. Najviac ma však teší časť, kedy sa k záveru pieseň na pár chvíľ zosilní, kedy je nástojčivá, priam dvíhajúca zo stoličky. Záver sa podobá úvodu a nádherne uzatvára veľmi pôsobivé predstavenie. Skvost, stojaci pevne na nohách, pričom sa jemne kolíše vo vánku.

Tempo albumu sa opäť, jemne (zo začiatku skladby) dvihne v „Over The Hills And Far Away“. Aj tu sa skladba pripája ku koncepcii predchádzajúcich dvoch. Stúpajúca tendencia, čo sa jemnosti týka, len poteší. Veselé vyhrávky darujú poslucháčovi radosť a smiech, čo je samozrejme v hudbe vzácne a dôležité. Skladba rastie ako malé dieťa, či prúd rieky. A keď dôjde k spamätaniu sa, razom končí. Pri úspešných skladbách to tak je, má síce 4 a pol minúty, ale zdá sa, ako by mala 1 a pol. Čo dodať? Je vskutku podarená.

„The Crunge“ je Zeppelin na iný spôsob. Striedajú sa tu rozporuplné momenty s parádnymi. Klávesy mi lezú trošku na nervy, pôsobia lacno a áno (žiaľ) zbytočne. Gitara poskakuje v melódiách, v ktorých nie je zjavne doma, aj keď presne. Bicie a basa fičia skvele, k tomu nemožno nič dodať. Najlepší je tu Plant. Jeho drzý spev, sket a brblanie sú zábavné a jednoznačne piesni pomáhajú. Čo ešte hádam stojí za zmienku, je tempo piesne, ktoré je variabilné a rozhodne nie nudné. Nuž prvý otáznik na albume, no určite nie katastrofa.

Utvrdenie v tom, že určite lietame na vzducholodi príde v podobe „Dancing Days“. Tancujúca vecička od začiatku, až do konca a od slova, aj do počutia. Riff je rozpoznateľný na hony – dominujúci celej skladbe, kde sa povedzme odvážne, všetko okolo neho točí. A to je dobre. Dokonca aj klávesy v nej žeriem. No a samozrejme Bonzo – ten si tu zase bubnuje svetovú prvú ligu, samé trefy do čierneho.

„You don´t have to go“ – výstižné. Nehovorím, že je „D´er mak´er“ zbytočná skladba. No nehodiaca sa. Hoci určite plánovaná zábava, no banálny text a rozporuplný štýl zvláštneho reggae, vyznievajú koniec koncov trpko, až ironicko-komicky. To vlastne ani reggae nie je, skôr pokus nasilu. Chlapci si „zadováděli“, no nikto sa nebavil. Ok, treba sa odraziť ďalej.

No a našťastie sa ide do vôd, v ktorých sa už inak pláva. Z rozčerenej hladiny záplavového potoka, sa dostávame do priezračnej bystrinky najrôznejších chutí, z ktorej každá pôsobí ako živá voda. „No Quarter“. Kompozícia hodná pánov majstrov. Záhadný, zastrený, rozprávkový úvod ihneď nechá zabudnúť na svojho predchodcu. Milujem tie trilkujúce klávesy, ktorých podoba sa mení ako chameleón, zarýva sa do štruktúry a baví všetko naokolo. Hoci nie je gitara dominantná, vhodne dokresľuje pochmúrny, mrazivý príbeh. Jemne podfarbené klavírne sólo je pomyselný vrchol diela, do ktorého prúdia tóny ostatných nástrojov, neskôr sa harmonicky spájajú do jedného strach naháňajúceho hada, pripraveného na útok. V závere sa Plant s podmanivou témou lúči výkrikmi a nástroje utíchajú. Opäť sa môže dýchať a otvoriť oči. Príbeh sa končí. K doplneniu chýba už len – Uf a Wau. Bravó Zeppelin.

„The Ocean“ je príkladom klasických Zeppelin a vhodným koncom albumu. Page drží dirigentskú taktovku, evidentne si hru užíva a to platí o všetkých. Variabilita tempa a nápaditosť bijú na poplach. Chvalabohu. Záver je neskutočný. Chce sa kričať, chce sa tĺcť hlavou do debnenia tribúny (to sa skutočne stalo, ako inak, na ich koncerte  ), chce sa vyskočiť z kože a chce sa plakať od radosti. Posledné slove Planta to len potvrdzujú, že plaviť sa po oceáne je fakt tak dobré.

Zeppelini vyskočili zase raz na málo prebádané územia, kde urobili dieru ako hrom opreli sa o overené stĺpy, zamysleli sa, zneistili, utvrdili a pobavili. Preniesli na poslucháčov a tí si z toho zobrali každý niečo iné. Názorov je veľa. K veľa z nich sa prikláňam, no nezbavím sa pocitu, že „Houses“ nebol ten najlepší. Samozrejme, úprime sa mi veľmi páči, mám k nemu istý osobný vzťah, vraciam sa k nemu s radosťou, ale rovnako nemôžem povedať, že som z neho namäkko alebo tak nejako podobne. Mám ho rád a s úsmevom na tvári prehlasujem, že to určite nikdy nezmením.
A hodnotenie? Poctivé krásne 4 hviezdy.


» ostatní recenze alba Led Zeppelin - Houses Of The Holy
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin


Pink Floyd - Meddle
2013-02-06

Pink Floyd / Meddle

5 stars

Nikdy by mi nenapadlo písať o Pink Floyd. Možno práve preto, že mám pred ich tvorbou úprimný rešpekt a časom som zistil, že k nej prechovávam aj značne opodstatnený obdiv. Dotknúť sa legendy a nebyť pritom subjektívne zainteresovaný, je priam zázrak. Ich hudba nie je a nikdy pre mňa nebola, na prvé počutie jednoznačná. Aspoň vo mne sa rozvíjala a rástla ako malá rastlina, ktorá v súčasnosti prekvitá do hojnosti, košatosti, bohatstva a krásy. Samozrejme, na nie každé plody svieti slnko rovnako a s rovnakou intenzitou. Album, ktorý si však určite zaslúži ohrievať sa na výslní, je práve pre mňa album Meddle (samozrejme, chvalabohu, nie je jediný). Na prvý pohľad možno nenápadné dielko, nenesúce spoločný rys, či myšlienku, no o to viac prekypujúce nápadmi, náladami, špekuláciami, hravými vsuvkami, kombináciami a variáciami – prosto znôžkou skvelých a ohromujúcich nápadov.

Dielo otvára One of these days – hutná dunivá motivačná skladba, ktorá ihneď zaujme a posadí poslucháča na zadok. Veľavravne upozorňuje, že áno pozor, rozseká nás to na malé kúsky. So spokojnosťou sa k tomu prikláňam. Poryvy vetra, dunivá basa, vystreľujúce a pizúkajúce klávesy, vykresľujú hlbokú ryhu priamo do srdca. K tomu typické floydovske gitarové vyhrávky. Harmonicky šľapajúci stroj hneď na úvod. Po otrepanej Eye of the tiger a skvelej Immigrant song je toto moja ďalšia obľúbená motivačná skladba.

A Pillow of Winds je nádhernou jemnou ľúbostnou piesňou – pravým opozitom predchádzajúcej. Tu je priestor na nadýchnutie a márnotratné zasnívanie sa. Kĺzavé tóny slide gitary sa snažia uspať, upokojiť. Súzvuk gitár, jemné pretkávanie basy a podmaz kláves a hajtky privádzajú k dojmu, že snáď počúvame uspávanku. Do toho decentne hodiace sa príjemné vokály. Citlivé miesto, ktoré naozaj pohladí a poteší.

Nič nie je nemožné, ak si evidentné robíte to, čo chcete. O ono to potom funguje. Nenápadná jednoduchá piesenka s nápaditými pozastaveniami a prestávkami, vykreslená výrazným akustickým riffom. Pieseň si plynie svojim spôsobom a ja ju aj svojim spôsobom chápem. Sila davu verzus sila jednotlivca. Téma romantická, no nadčasová. Na záver liverpoolský futbalový chorál, You will never walk alone, sa ku podivu hodí. Po prvýkrát som mal pri počúvaní zimomriavky, ale to je asi prirodzené. Myšlienky piesne chorál dokresľuje a tým je otázka chorálu už ďalej pre mňa bezpredmetná.

Zrazu prichádza drzá, bonvivánska, veselá a uvoľnená hravosť, zhmotnená v piesni San Tropez. Odľahčená vecička, navodzujúca úsmev na tvári. Pri jej počúvaní mám vždy úsmev na tvári, cítim slnko, aj keď trebárz sneží a podvedome mám nutkanie si zapáliť cigaru, prechádzať sa po pláži a spoza klobúka občumovať opaľujúce sa ženské zadky. Hoci z iného súdka, ale podarená.

Pieseň Seamus – blues o starom psovi. Nápad hoci banálny, ale pieseň veselá. Verím, že sa všetci 4 pri jej nahrávaní zabávali. Možno vata, možno zámer. Hovorím si: „Dobre! Beriem!“

No a na koniec Echoes. Mozaika geniality. Vo všeobecnosti považovaná za opus, veľdielo, pre mňa dar. Dar, akého sa nedostáva často. Zasnený text plynie, dokresľujúc úžasnú súhru zvukov, nápadov a citlivosti. Úvodná snová časť je príjemným introm, kedy je príležitosť na premýšľanie, pri pokojnom plynutí smezi všetkých nástrojov. Na jeho záver je umiestnené ťahavé gitarové sólo, ktoré končiac - začína dunivými dominantnými zásekmi basy, podporované bicími. Ach ako ja tento moment Echoes milujem! Do toho záseky kláves a gitarové vyhrávky. Pre mňa najkrajšia časť diela. Kvílenie v zdanlivej prikrčenosti a ostražitosti - akoby sa vchádzalo do dosiaľ neprebádanej krajiny. To sa splní v momente keď sa hlavný motív stratí v prichádzajúcich záhadných zvukoch, sťaby ťahajúcich sa z podsvetia. Pri tejto pochmúrnej časti mám podobné pocity, ako pri pozeraní Hitchcockových Vtákov. To len dokresľuje fakt, že v nahrávke sú fakt počuť vrany. Po pochmúrnej a hrôzostrašnej vsuvke prichádza optimistický nádych v podobe tiahlych klávesov, kvapkania z úvodu skladby, jemné záseky basovej gitary a utekajúcich činelov. Vyslobodenie a nádej prinesie definitívne - gitarové sólo, ktoré pôsobí priam hojivo. Po ňom sa línia diela posúva na tému zo začiatku, kedy sa dá v náznakoch vytušiť koniec. Citlivo a dostratena tóny utíchajú, no ozvena v hlave ostáva nadlho – večne. Byť dokonale nasýtený hudbou – to je ten pocit po vypočutí Echoes. Čo ďalej? Asi len veľký-priblblý úsmev. Uf.

Album rozmanitý ako lúka plná kvetov, možno rozporuplný a zlepený. Pravda je taká, že sa mi celý ľahko počúva. Nikdy som nemal pocit prepnúť na ďalšiu skladbu. Každá mi priniesla prekvapenie. Za obalom sa ukrýva vždy iný darček, z každého iná radosť. Album Meddle ostáva pre mňa navždy pestrou mozaikou, na ktorej farby sa budem vždy rád pozerať. Hodnotenie? Bez váhania 5 hviezd.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - Meddle
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Beatles, The - Abbey Road
2013-01-11

Beatles, The / Abbey Road

5 stars

Je ťažké sa odhodlávať k písaniu čohokoľvek na adresu silnej štúdiovej labutej piesne veľkých „chrobákov“. No zároveň je to aj pomerne ľahké, nakoľko stále ide o hudbu a texty, ale predovšetkým o pocity z nich. Na Abbey Road som potreboval dospieť, dozrieť a pochopiť. Nie som odborník na texty, vonkoncom na hudbu. Ťažko povedať prečo mi nič, tento album, nehovoril v teenagerskom veku. Ale asi tým, že bol moc dospelácký, dokonalý, uhladený, prešpekulovaný (vtedy som si to aspoň myslel), možno profesorský. S odstupom času si uvedomujem, že je nádhernou, umeleckou výpoveďou štyroch zrelých umelcov, čo sa zavreli do štúdia, potriasli si egom rešpektujúc jeden druhého (aspoň po hudobnej stránke) a zahrali svoje dokonalé Zbohom.

John nás k sebe vábi prvou mega - skladbou Come Together. Presne takto nejako si predstavujem začiatok ich domnelého koncertu v prípade keby pokračovali ďalej. Činely a basový bubon mi sedia, ale ostané bicie, neviem prečo, mi znejú ako keby plakali – neviem možno to bol aj zámer. Inak krásne vyhrávky na gitare a krásna basa. Voľne sa prechádza do Something – kompozične chutnej, obľúbenej a vždy chutiacej hutnej torty. Človek má hneď chuť byť gitarou na ktorej Goeorge hral tento skvost. Ako človek počúvajúci ušami oceňujem, že pri Maxwell´s Silver Hammer neskĺzli k nudnému klišé, ako pri When I´m sixty-four v Stg. Pepperovi. Táto úsmevná vecička vyčarí len úsmev na tvári. Keby som chcel jasne žene naznačiť a presvedčiť ju v hodine 12tej o tom, že som to ja, ktorý je pre ňu ten pravý, tak jej proste zaspievam Oh!Darling. Otázne je, či by to v mojom podaní zbaštila, lebo na Paula len tak niekto nemá. Octopus Garden neberiem príliš vážne, ale v podaní Ringa je to klasika, ktorú vidím na nadranné pochody domov po vydarenom záťahu. Prvú stranu uzatvára presný direkt na oko = čisté K.O. I Want you (She´So Heavy). Takú skladbu plnú napätia a naliehavosti som ešte asi nepočul. Až mám chuť sa plaziť po blate, sklenej vate, špendlíkoch, po skle chodiť ako John McLain, na chrbte vrece zemiakov a trpieť. To unisono spevu a gitary je balzam. Plus basová linka a celkovo ponurá ale burácajúca sila celej skladby – no proste neobdobný unikát.
Opozitom konca prvej strany je začiatok druhej. Here Comes The Sun by som mohol počúvať stále. Milujem tam tú akustickú gitaru a dokresľujúce prvky v celej piesni. Pôsobí ako moment prechodu zo severnej strany kopca na južný, kedy vás z pocitu chladnej temnoty vyslobodí prúd teplých lúčov. Pri Because sa mi chce plakať a neraz sa to aj podarilo. Alebo sa človek po jej vypočutí teší domov a je rád z toho, čo doma má. Napriek zjavnej clivosti je Because nadčasová, až ma z toho stále mrazí – každý si z nej môže však vybrať to SVOJE. You Never Give Me Your Money je pôsobivá osobná spoveď, ktorá otvára dvere blížiacej sa zmesi na seba nadväzujúcich častí, hlavne jej záver je zaujímavý. Sun King má pre mňa trošku floydovsko-yesovskú náladu ale tie vokály ma uisťujú, že stále leziem po zemi. Zmes jazykov je celkom vtipný. Je dobré, že Mean Mr. Mustard je taká krátka spolu s Polythene Pam, hoci Pam je ovela silnejšia a hudobne zmysluplnejšia ako pán Mustard. Človek možno ani nepostrehne, že je v letku v She Came In Through the Bathroom Window, pokračujúcou svetlicou s logickou nadväznosťou k téme. Prichádza, pre mňa, vrchol všetkého, čo som od Beatles počul: Goldem Slumbers. Je mi však strašne ľúto, že trvá tak krátko. Ale nakoľko je súčasťou veľkého celku, beriem to, hoci srdce aj hlava by chceli viac. Nákazlivo sa album blíži do predfinále spevavou Carry That Weight s plynulým prechodom do The End. Chlapci sa tu vyhrali dosýta, hýriac oduševnením a dôvtipom. Her Majesty je milá gitarovačka, ktorá zjemní trpký koniec nesmrteľného umeleckého diela. Žiaľ potom je už vážne koniec.
Neskoro objavené, ale vďaka za to. Radšej neskôr, ako nikdy. Beatles sa týmto posunuli, hlavne pre mňa na umelecký vrchol. Nepopierateľne. Samozrejme celé ich dielo je pozoruhodné, no ako celok, bez urážky, Abbey Road pôsobí ako tatko rozprávajúci príbeh deťom, ktoré ho sediac počúvajú s otvorenými ústami.

» ostatní recenze alba Beatles, The - Abbey Road
» popis a diskografie skupiny Beatles, The


Led Zeppelin - II
2013-01-10

Led Zeppelin / II

5 stars

Od malička som hltal hudbu, ktorú mi tatko, country hudobník, s obľubou podsúval. nechal ma v strednom prúde na vlne Elánu, Teamu, Petra Nagya, Michala Davida, Tublatanky a pod. Aby som neostal úplne otupelý, filigrantsky, mi z času na čas púšťal Vivaldiho, Beethovena, Ravela a pod. Ku podivu som mu to zožral aj s navijakom. Vnímajúc melódie, harmónie, zmenu tempa hry, mohutné závery, súhru orchestra a pod., som ostával prekvapený, že hudba sa dá vnímať aj úplne inak, ako doposiaľ. Stredný prúd sa mi časom vytrácal z hlavy a jej útrob vkusu - požadoval som viac. Prišli na rad Beatles. Ako 10 ročný fagan som si namiesto známych hitov od Maduaru, či Metalindy trilkoval Love me do, Come together, All you need is love a pod. To najlepšie však prišlo keď som mal asi 13. V rádiu, v tej dobe, chodila relácia - Hitparáda Popantikvariátu, moderovaná Ferom Horom. Tatko si ma usadil k rádiu. Ako zlatý klinec programu, 1. miesto kola, uviedol Fero najpamätnejšiu skladbu môjho dovtedajšieho života - Whole Lotta Love. Kto pozná stav, v ktorom sa ocitol Michael Corelone keď zbadal Apolloniu, vie, koľká bije. Láska na celý život bola na svete...čo viac?

S odstupom času sa môj postoj na tento skvost (Led Zeppelin II) nezmenil. Pri What Is... ma neustále udivuje striedanie divokých a hlučných pasáží s tichými a jemnými, pričom rozhodne nestrácajú na kráse. Napätie, to je to čo ma na tejto skladbe nesmierne baví ( a nielen v tejto). Lemon song mi príde ako veľmi agresívny, hrubý, egocentrický a sexuálne mega-nabitý výboj nadržaných mladých plemenných býkov zo stredu Anglicka pri pohľade na čisté, mladučké a voňavé kravy privezené z Argentíny. Nehovorím, že nie je dobrá, ale pre mňa, najslabšia z albumu. Hra napätia pokračuje v piesni Thank You. Milá vecička, oddychovka, v ktorej veľmi oceňujem akustické sólo na gitarke a zaujímavý organový Jonesov podmaz. Príde mi ako vývoj Gaussovej krivky, ale to len tak na okraj. Heartbreaker je klasickou Zep hymnou, ktorú možno ani netreba komentovať. Demoluje už od začiatku - nezabudnuteľným riffom, pokračuje rytmicky geniálnou spievanou časťou a čo ma poslalo na kolená, je nástup po skvelom Pageovom sóle. Livin Loving Maid ma neuráža, ale ani nenadchýňa. Veselá, úsmevná piesenka s počúvateľným sólom. Pripomína mi cestu autom počas inverzie v kotline, kedy sa cestou dostanete po čase nad oblaky a razom sa vám zlepší nálada. Prichádza môj osobný vrchol na tomto albume – Ramble On. Neskutočne krásna skladba, pri ktorej mám proste chuť žiť. Kapela následne kráľovsky uvádza Bonza na scénu. Otvorene priznávam, že mi sprvoti prišlo jeho sólo v Moby dick úplne v pohode normálne a v rámci skladby prirodzené a zaujímavé. S odstupom času, keď som videl, čo stváral napr. v Royall Alber Hall, pôsobí verzia sóla na albume, ako jej najmladšia sestra hrajúca sa s bábikami. No koncert a album sú dve rozdielne veci. Na albume to má gustióznu hlavu a pätu, takisto oceňujem, že vymenil svoje „stromy“ za dlane, pričom tomu ani zďaleka neubralo na kráse. Album uzatvára Bring It On Home, song čo ma asi najviac prekvapil. To, čo príde po harmonikovo - spevovom úvode, je paľba z dela lietadlovej lode. Letí, svišti vzduchom, berie so sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Končí pre mňa záhadne a hravo, zvukom harmoniky a to je len dobre. Šok, koniec. Človek chce viac, žobroní, no ostáva hrobové ticho. Raz darmo, ťažko sa zmieruje s faktom, že skončilo.

Led Zeppelin II nie je pre mňa hymnou, či opusom rockovej hudby, toho najlepšieho na svete, čo kto kedy nahral. Je pre mňa vstupnou bránou do neznáma a zároveň do miesta, kde sa od začiatku cítim ako doma. Je jedným z vlákna priečne pruhovaného svalstva orgánu, ktorý nosím hrdo v hrudnom koši.

» ostatní recenze alba Led Zeppelin - II
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje GMMedia.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000