Profil uživatele Jardo


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Alvin Lee & Mylon LeFevre - On The Road To Freedom
2016-03-15

Alvin Lee & Mylon LeFevre / On The Road To Freedom

5 stars

Keď som tu prečítal recenziu na tento album, tak som spozornel. Alvin Lee je nepochybne gitarový velikán a môj veľký obľúbenec. Lákalo ma toto spojenie dvoch multiinštrumentalistov, hoci o tom druhom, menom Mylon LeFevre som dovtedy nič nepočul. Nemožno nespomenúť aj tú plejádu hviezd(!), ktoré tu účinkujú (najmä Pattova prítomnosť ma potešila), ako hostia, ale podstatná je samotná hudba a konečný výsledok – pocity z nej...

Z tejto vzájomnej spolupráce hudobníkov mám veľmi dobrý pocit. Hudba je to uchu lahodiaca. Vo veľkej miere sa tu využívajú akustické nástroje, ktorých hru obe hlavné hviezdy tohto projektu zvládajú na výbornú. Oceňujem aj príťažlivé a živo pôsobiace aranžmány, vďaka ktorým toto dielo vonia sviežosťou. Vyzdvihnúť chcem ešte prácu s vokálmi a ich vzájomné harmonické prepojenie, ktoré naozaj poteší a robí mi veľkú radosť.

Z nahrávky cítiť pohodu amerického juhu a skvelá nálada je tak zaručená. Táto hudba je nabitá kladnými emóciami od začiatku do konca, je čistá, priezračná... Veľmi, veľmi príjemná záležitosť. Spojenie týchto hudobníkov a nápad urobiť niečo také, ako je tento počin, si neviem vynachváliť.

Album možno nepatrí medzi tie, ktoré vás ihneď ohromia, či priklincujú, ale to vôbec ani nevadí. Dôležitá je výsledná spokojnosť a radosť, teda pocity, ktoré pri počúvaní tohto diela mám a tie sú na nezaplatenie.

» ostatní recenze alba Alvin Lee & Mylon LeFevre - On The Road To Freedom
» popis a diskografie skupiny Alvin Lee & Mylon LeFevre


Chain - Toward the blues
2016-03-09

Chain / Toward the blues

4 stars

Bluesrock z Austrálie alebo Chain.

Úvodná 32-20 z dielne „diabolského“ Roberta Johnsona to rezko odštartuje; rytmika ide naplno a harmonika hrá, ako divá. Svižná Snatch It Back And Hold It obsahuje pekné gitarové sólo. Harmonika v šľapajúcej Boogie kvíli tak, že ak to nahlas pustíte susedovi, tak má z toho poriadny hlavybôľ. Pohodička a veget prichádza s Booze Is Bad News Blues, harmonika hrá prím. V prípade Albert Goose's Gonna Turn The Blues Looses nejde o žiaden hlavybôľ, pretože toto už vášho suseda donúti, aby... nie, políciu zavolať nestihne, pretože si amputuje obe uši. Na konci príde rad aj na bubenícke sólo a veruže by sa tento kúsok vynímal aj na prvých dvoch albumoch Captaina Beefhearta, čo platí aj o Black and Blue – neskutočná vec, ktorú treba počuť.

Bonusy sú fajn. Ctia si tradíciu blues a zároveň sú „chainovsky“ svojské.

Bluesrock sa mi zrejme neopočúva nikdy a takto podaný duplom nie.

» ostatní recenze alba Chain - Toward the blues
» popis a diskografie skupiny Chain


Bang - Bang
2016-03-06

Bang / Bang

4 stars

Mojej pozornosti, ako milovníkovi stariniek, neušla ani táto americká výbušná partia - Bang.

Od začiatku je jasné, že sa tu bude servírovať tvrdá rocková hudba, čo badať už úvodnom drsnom kuse menom Lions, Christians. Ešte radšej mám razantnú hardrockovinu The queen, kde sa tvrdé riffy sekajú jedna radosť. Nemôžem si pomôcť, ale keď počujem väčšinu dnešných kapiel hrajúcich tvrdú rockovú hudbu, nejako im to nemôžem uveriť. Cítim z toho nielen nejaké prehnané siláctvo, ale predovšetkým samoúčelnú „tvrdosť pre tvrdosť“, čo sa mi pri týchto kapelách prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia nestáva a bodka. Nasleduje balada Last will a ako neverím rečičkám o slobode človeku zotročenému nezmyselnými vášňami, tak týmto „tínedžerom“ nemôžem zasa uveriť pokus o túto baladu. Nepíšem to preto, že sa na hardrockovom albume zrazu objavila „mäkkota“ – to vôbec nie je dôvodom, veď napríklad krásnu akustickú baladu Lady lake of innersfree považujem za vrchol, inak drsnej nahrávky Kingdom come od Sir Lord Baltimore. Spomínaná pieseň mi tu proste nesedí a neznie presvedčivo tak, aby som im to zhltol – radšej mali ostať pri svojich tvrďárňach.

Come with me vracia kapelu do polohy, ktorá im skutočne ide, t. j. poriadne hardrockové riffovanie je späť. Naozaj v nej počuť tapping alebo ide len o (moje) zdanie? Fanúšik tejto hudby si zgustne aj na ráznej Our home a o ťažkotonážnej Future shock ani nehovorím – tá je ukážková. Hardrockovica, kde svoj priestor dostane aj melodika sa volá Questions a podobné možno konštatovať aj o záverečnom čísle Redman.

Kto si tyká s hardrockom, pre toho to bude to pravé orechové.

» ostatní recenze alba Bang - Bang
» popis a diskografie skupiny Bang


Chain - Two of a kind
2016-02-23

Chain / Two of a kind

4 stars

Starý, dobrý blues(rock) je mojim obľúbeným spoločníkom a hoci Two of a kind môže byť toho dôkazom.

Žiaden iný žáner nie je tak bohatý na emócie (pozdravujem progmetalistov), ako blues. Každý žáner sa dá naučiť hrať a súhlasím, že aj blues. Veď bluesové klasiky, štandardy sú pomerne jednoduché a dvanástku zvládne hádam každý, kto sa gitare nejaký ten čas už venuje. No má to jeden háčik a tým je cítenie, feeling. Nie každý vie zahrať blues presvedčivo. Nie každý ho vie podať uveriteľným spôsobom. Nie každý má to bluesové cítenie. Jednoducho blues sa oklamať nedá. A ak je zahraný tak, že (umelecká) výpoveď interpreta navodí jedinečné pocity u poslucháča, potom je to hudba, ktorú viem počúvať aj hodiny a vôbec mi nevadí, že jej prislcho označenie „jednoduchá“.

A presne také sú aj prvé štyri piesne tohto albumu, čo je časovo približne jeho polovica. Dokážem to počúvať dookola. Druhú časť albumu tvorí takmer dvadsať minútová skladba s názvom How to set fire to an elephant, ktorá bola nahraná naživo 7. júna 1973 v Garrison Disco klube. V štúdiu k nej boli pridané nejaké špeciálne efekty. Mám túto dlhočíznu skladbu rád a počúva sa dobre, no v porovnaní s predošlými predsa len zaostáva. Je tam viac psychedélie a chuti experimentovať. To prvé by nevadilo (a ani nevadí), dokonca ani to druhé, ak by moje pocity z hovorili jasnou rečou: „áno“. Samozrejme, že hlavné slovo v nej má blues, ale niektoré zvuky (asi tie, čo tam boli štúdiovo dodané – sakra, načo to robili – takto pohnojiť živý záznam fušovaním zo štúdia) mi vadia, čo platí aj o určitých experimentálnejšie ladených častiach. Ako celok to teda nemá až takú silnú výpovednú hodnotu, ako prvé štyri piesne. Sú tu však solídne inštrumentálne výkony a príde aj na bubenícke sólo, ktoré je fajn korením. Suma sumárum však nemôžem povedať, že túto skladbu nemám rád, veď ponúka aj zaujímavé pasáže.

Perličkou je, že ako nájomní hudobníci tu hrajú a spievajú aj členovia kapely Muddyho Watersa: James "PeeWee" Madison a George "Mojo" Beauford. Napriek niektorým „prehreškom“ (tie štúdiovo dodané zvuky do live materiálu im neodpustím) považujem tento album za fajnový a teší sa u mňa obľube.

» ostatní recenze alba Chain - Two of a kind
» popis a diskografie skupiny Chain


Aristocrats, The - Tres Caballeros
2016-02-11

Aristocrats, The / Tres Caballeros

5 stars

Keď som tu zbadal profil tejto kapely tak som trochu zbystril pozornosť, ale až recenzia na tento album ma poriadne nakopla a povedal som si, že Aristokratom sa musím pozrieť na zúbok. Ťažko už k albumu napísať niečo, čo tu ešte nie je, keď alienshore ho dôkladne zrecenzoval, ale pokúsim sa o pár slov, pretože nahrávka ma skutočne zaujala.

Takže v prvom rade zaujmú inštrumentálne prednosti, schopnosti a zručnosti týchto hudobníkov a hovoriť o virtuóznom ovládaní svojich nástrojov je preto viac, ako na mieste. Tu však treba podotknúť, že v tomto prípade sa virtuozita nerovná akademickej nude a suchopárnosti – to ani náhodou, hriech niečo také pomyslieť! Každý jednotlivec vrazil svoje inštrumentálne zdatnosti (a kompozičné nápady) v prospech celku a nikto tu nehrá len na vlastné tričko. Vieme (či už z prostredia športu alebo aj hudby, ale aj zo života), že keď je jednotlivec natoľko opantaný svojou výnimočnosťou (či „výnimočnosťou“?), že nevidí nikoho len seba, vtedy prinesie svojmu okoliu/tímu atď skôr zlyhanie, neúspech alebo skazu. Také niečo sa ale na Tres caballeros nekoná, všetci ťahajú za jeden povraz a keď k tomu pripočítame vyššie spomenuté (vysoké) hudobné kvality – inštrumentálne i skladateľské, tak tu máme naozaj neobyčajný počin. A netreba zabúdať na humor, ktorý tu je prítomný a ktorý dodáva tomuto dielo ešte viac na výnimočnosti.

Páni hudobníci sa evidentne bavia a spolu im to veľmi klape, ladí a aj napriek tomu, že náhravka je čisto inštrumentálna a má takmer hodinu, počúva sa jedna radosť, zbehne rýchlo. Títo traja muzikanti s ľahkosťou a bravúrou zvládajú beh žánrami, ako progresívny rock, džezrock, či fusion a ich vzájomné prelínanie. Nahrávke okrem toho všetkého bráni v jednotvárnosti aj striedanie rýchlejších a pomalších častí, tvrdých a pokojnejších pasáží/skladieb (aby som ich aspoň trochu opísal, keď už nie menovite). Tvrdosť tu však neznie samoúčelne a sem-tam sa dotknú aj teritória hardrocku a čo je ešte viac nezvyčajné, cítiť tu aj určité spriaznenie s južanským rockom a ľahké dotyky vánku tohto štýlu. A samozrejme aj obálka je super.

Na Aristokratoch oceňujem, že aj napriek svojim virtuóznym schopnostiam ostávajú pri zemi, majú zmysel pre humor a ich hra sa nezvrtla na ego masírujúce inštrumentálne predvádzanie sa. A ďalej sa pýtam: ktorá kapela si toto všetko dovolí? Ktorá kapela aj napriek určitej „serióznosti“ inštrumentálnej hudby, či istej „vážnosti“ (žánrov) progresívneho rocku alebo fusion si dovolí koketovať so southern rockom (aj keď iba jemne, či ľahučkými dotykmi alebo len v náznakoch)? Jedinečné a originálne zároveň! A tiež by som nečakal, že by sa v progu/fusion mohla ocitnúť zmienka o ZZ Top, čo ma veľmi milo prekvapilo (aj keď je samozrejme, že ich možno do southern rocku zaradiť iba z hľadiska toho, že sú situovaní na americkom Juhu (Texas) – veď, kto počul ich hudbu /a najmä prvé štyri vynikajúce albumy/ vie, že sa jedná o perfektný bluesrock).


Album som počul už viackrát a zakaždým ma dostal. Super trio!

P. S. Pôvodne som zmýšľal napísať reakciu na recenziu, ale nakoniec to dopadlo takto.

» ostatní recenze alba Aristocrats, The - Tres Caballeros
» popis a diskografie skupiny Aristocrats, The


Moloch - Moloch
2016-02-02

Moloch / Moloch

4 stars

Bluesrockové vykopávky sú mi srdcu (a ušiam) blízke a prelom šesťdesiatych – sedemdesiatych rokov je v tomto zlatou baňou.

Kto sa vyžíva v dobovom bluesrocku pre toho tu netreba písať veľa riadkov o tomto zabudnutom diele. Komu prináša bluesrock potešenie, ten bude spokojný. Komu je tento žáner blízky, narazil na príjemného spoločníka. Netvrdím, že tento album tromfne známe bluesrockové veličiny amerického kontinentu, odkiaľ aj skupina Moloch pochádza, ale hudba, ktorú ponúka má čosi do seba a počúvam ju naozaj rád. Bodaj by nie, veď sa jedná o bluesrock a s tým si smelo tykám a hoci to pre niekoho môže byť „stále tá istá hudba“, mňa vedia osloviť nielen velikáni tohto žánru, ale aj zabudnuté skupiny, ktoré sa v ňom našli a ktoré nemali to šťastie presadiť sa – ako napr. Moloch. Nájdeme tu rýchlejšie i pomalšie bluesrockové čísla... a s podrobnejším opisom končím (a netreba zabúdať na originál Goin´ down) – niečo som už napísal, no podstatné je, že fanúšikovia dobového bluesrocku tu azda nemôžu šľapnúť vedľa. Dokonca bluesrock je jediný štýl, o ktorom mám ako-taký prehľad aj v súčasnosti a oslovujú ma aj (niektorí) jeho dnešní predstavitelia.

Vivat bluesrock!

» ostatní recenze alba Moloch - Moloch
» popis a diskografie skupiny Moloch


Hartley, Keef - Lancashire hustler
2016-01-31

Hartley, Keef / Lancashire hustler

4 stars

Lancashire hustler nie je radovým albumom Keef Hartley Band, ale sólovým projektom bubeníka a šéfa tejto kapely.

Po vydaní posledného albumu Seventy second brave sa Hartley vydal na koncertnú šnúru po Európe s Mayallom a tiež bubnoval na dvoch albumoch Vinegar Joe. Z uvedeného teda vyplýva, že Keef bol v tom čase naozaj zaneprázdnený (podobný pocit želám zažiť našim politikom) a táto nahrávka vyšla, aby sa splnilo to, čo už bolo napísané... Nie, zmienka o Keefovi v biblických proroctvách nie je, ale v kontrakte s Decca to tak napísané bolo. Hartley preto začal zháňať hudobníkov a rezultátom toho je kapela pozostávajúca z jeho kamarátov a minulých i súčasných kolegov. Gitarista a spevák Junior Kerr hral na poslednej štúdiovke KHB – Seventy second brave a tam sa tiež objavil aj starý známy Mick Weaver. Obidvoch Keef oslovil k spolupráci na jeho sólovke a to sa týka aj producenta Burnsa. Zostavu ďalej tvorili kolegovia z Vinegar Joe – Robert Palmer a Elkie Brooks, ktorí tu však spievajú „len“ sprievodné vokály, čo je škoda (najmä v prípade Elkie). Dvojica bola rada, že mohla prispieť a pritiahli so sebou aj klávesáka Jeana Rousellea. Post hlavného speváka obsadil Junior Kerr - (ne)známy (ako komu) z kapely Bronco. Keef sa s ním spoznal ešte ako člen Artwoods a Kerr v tom čase vystupoval s Alan Bown Set.

Sám Hartley znášal najhoršie odchod Garyho Thaina, na ktorého nedal dopustiť a s ktorým si spoluprácu a súhru nevedel vynachváliť. Všetci vieme, že odišiel do Uriah Heep. Nájsť preto dobrého basáka nebolo jednoduché a nakoniec sa ním stal Philip Chen, ktorého odporučil producent Burns, nakoľko sa mu zapáčil, keď ho počul nahrávať s Rodom Stewartom.

Nahrávku otvára Circles, ktorá bola zložená Robertom Palmerom na prvý album Vinegar Joe. Je to absolútna pohodovka, nesúca sa v strednom až pomalom tempe, s ktorou nemôžem byť nespokojný. Zaručene pohladí uši, proste balzam. Nasleduje You & me, ktorá si to namierila k americkému rádiovému mainstreamu a patrí k tomu slabšiemu, čo tu možno nájsť (no nejedná sa o nič strašné). Shovel a minor je „keefovská džezo-blúzia“ – myslím tým hartleyovskú fúziu rocku, jazzu a blues, ktorú tak milujem. Aranžérsku prácu tu odviedol aj Pete Gage, manžel Elkie Brooks. Počuť tu aj dychy, no v booklete nie je ani jedno meno hudobníka – zaujímavé. Na gitaru tu hrá Jim Mullen z Vinegar Joe (hral aj s Pete Brownom alebo Brian Augerom), ktorého meno by sme v personálnom obsadení tiež márne hľadali. Ešte skôr však Hartley uvádza, že práve on bol vhodným doplnením gitarovej hry Juniora Kerra a dobrou voľbou. Sumár: Shovel a minor je perfektné číslo. Ďalej tu je pomalá a pôsobivá Australian lady, k napísaniu ktorej vzal Hartley inšpiráciu, keď boli s Mayallom na turné v Austrálii a tam stretol jednu dámu. Keef ju Mayallovi tak trochu ukradol – tú skladbu samozrejme. Vyniká tu hra na trombón, ktorý obstaral Don Lusher (v personálnom obsadení uvedený nie je). A v závere počuť rozprávať aj Hartleyho mamu.

Južanská pecka Action je celkom určite ozdobou albumu a pozitívna energia, ktorá z nej ide vás doslova zvalcuje. Know something patrí (podobne, ako druhá pieseň) k tomu menej zaujímavému a prelína sa v nej typická hudba KHB s jej novšou formou, prezentovanou na tejto Keefovej sólovke. Predposledná skladba sa volá Jennie´s father a aj tu pomohol s aranžmánmi muž Elkie Brooks – tie sláky stoja za pochvalu. Je to melodická pohodovka, ktorá sa príjemne počúva, no keď sa rozbehne, je z toho ešte väčší zážitok. Skvelé! Dance to the music je posledný kus tejto nahrávky a nebudete veriť, ale Miller Anderson (v kreditoch nie je uvedený) sa (na chvíľu) vrátil a spolu s Elkie Brooksovou tu spieva sprievodné vokály k tým Rodenovým hlavným. Dychová sekcia (ani jedno meno z nej tu nie je uvedené – iba „aranžér“ Derek Wadsworth) je energická a to platí vôbec o celej piesni, ktorá sa nesie na pozitívnej, energickej, melodickej rockovej vlne. Spev je úžasný a gitarové sólo detto. Paráda!

K albumu mám podobný postoj, ako k Seventy second brave od KHB, čiže prvé dva štúdiové klenoty a neskorší živák nemôže ohroziť ani náhodou. Tiež sa nemôže porovnávať s The time is near..., ale na druhej strane ma zaujal viac, ako Overdog a teda ani s ním s nemôže porovnávať zasa z tej opačnej strany.

Napriek tomu, že Hartleyho produkcia ponúka aj pôsobivejšie diela, mám tento album rád, pretože sú tu piesne, ktoré naozaj vedia potešiť, či dobre naladiť a to rozhodne nie je málo!

» ostatní recenze alba Hartley, Keef - Lancashire hustler
» popis a diskografie skupiny Hartley, Keef


Big Sleep - Bluebell Wood
2015-11-17

Big Sleep / Bluebell Wood

3 stars

Z jednej jednoalbumovej raritky do ďalšej. Aj tak by sa dalo nazvať „putovanie“ Garyho Pickforda-Hopkinsa a Johna „Pugwasha“ Weathersa spolu s Philom Ryanom od hard blues rockových Ancient Grease (s jediným dielom Women and children first) do tejto kapely, ktorá má na konte len tento album s pekným obalom. Prvé dve mená vám určite dačo hovoria a boli lákadlom aj pre mňa.

Je azda zrejmé, že pieseň s názvom Death of hope nebude oslavná tancovačka maturantov po urobení skúšok. Je to pokojná, smutná (tu je to brané ako plus – fakt ten smútok perfektne zhudobnili) a veľmi pôsobivá skladba s krásnym klavírom, sláčikmi a precíteným spevom, akurát ten jednoslabičný popevkový úsek ma úplne rozhodil. Odd song sa nachádza aj na jedinom albume spomínaných Ancient Grease a je to pekná balada s ešte krajším Garyho spevom, ktorá sa v určitom úseku náhle preberie. Baladická Free life si pokojne plynie, neskôr zvýrazní melodiku a ku koncu si aj zarockuje. Auntie James neurazí, ale sú tu aj lepšie kúsky. Saint & sceptic sa vyznačuje skvelou atmosférou, jemným a precíteným spevom. Potom nastúpia sláčiky, ktoré sa teda riadne rozšantia a bubeník s nimi tiež. Pekná klavírna hra s pokojným spevom pieseň vráti do predošlej polohy. Vyše desať minútová titulná skladba ponúka všetko, čo tu je servírované a je to podané celkom zaujímavým spôsobom – pokoj, jemnosť, atmosféra, melodika, gradácia. Medzi to menej zaujímavé patrí predošlou dekádou nadýchaná Watching love grow a „senzusovka“ When the sun was out.

Vykopávka, ktorá poteší. Naozaj sa hodí ako spoločník jesenných večerov.

» ostatní recenze alba Big Sleep - Bluebell Wood
» popis a diskografie skupiny Big Sleep


Coma - Financial tycoon
2015-05-21

Coma / Financial tycoon

4 stars

Coma je ďalšia zappoidná kapela z Dánska. Jej debut však neprišiel v čase rozmachu miestnej (a vôbec) svetovej progresívnej scény, ale o niekoľko rokov neskôr.

Ako je už v úvode naznačené, hlavý inšpiračný zdroj týchto muzikantov je americký hudobník Frank Zappa. Jeho vplyv je tu cítiť takmer všade. Sú to podobné hudobné postupy, hojné využitie saxofónov, ba dokonca aj v textoch a speve to možno postrehnúť. Spevu je tu málo, ale keď sa ozve, napr. hneď na začiatku, tak aj to frázovanie je typicky zappovské, nehovoriac o dávke humoru, ktorá je ďalším poznávacím znakom jeho tvorby a ktorá tu tiež nechýba. Okrem svojského Zappu, kapela uviedla aj svoje ďalšie inšpiračné zdroje: Jimi Hendrix – prekvapivo v súvislosti s ostatnou muzikou, King Crimson a John Coltrane. Inšpiráciu čerpali aj od krajanov Dr. Dopo Jam. Na základe toho všetkého si možno vytvoriť určitý obraz o tu prezentovanej hudbe. Saxofón ponúka počúvateľné vyhrávky, čo je fajn, no niekedy sa mi zdá, že je tu toho saxofónovania až príliš – najmä, keď je až veľmi „free“ a uletený. Gitara tu v porovnaní s ním nedostáva až toľko priestoru, no keď sa prihlási k slovu, počúvaj sa to naozaj dobre. Dal by som jej viac miesta.

Coma na svojom debute ponúka v celku príjemnú zmes progresívneho rocku/ avant-jazzu a napriek tomu, že som z albumu nepadol „na zadok“, počúva sa veľmi dobre.

Všetci Zappa-pozitívni by tu mali zvýšiť pozornosť.

» ostatní recenze alba Coma - Financial tycoon
» popis a diskografie skupiny Coma


Dr. Dopo Jam - Entrée
2015-05-19

Dr. Dopo Jam / Entrée

4 stars

Kapela Dr. Dopo Jam je ďalšou z rozmanitej a bohatej dánskej rockovej scény sedemdesiatych rokov.

Čo je potrebné hneď zdôrazniť, to je určitý vplyv Franka Zappu. Hudba je tu plná všelijakých zvratov, úletov, srandičiek, humoru a muzikantských vtipov. V ich poňatí progresívneho rocku sú prítomné tiež džezové prvky a silná je tu dychová sekcia, ktorú tvoria saxofóny, trúbka a flauta. Oproti dychovým nástrojom je tu gitara zastúpená v menšej miere, no keď príde na jej sóla a vyhrávky, vždy ma poteší. Je zaujímavé sledovať striedanie jednotlivých motívov. Takto si človek môže vytvoriť určitý obraz o muzike, ktorú táto nevšedná skupina hrá. Predovšetkým v prvej dvadsaťpätminútovej piesni Opening je to najviac počuť, ale (v menšej miere) tiež aj v ostatných.

Ako sa zvykne hovoriť, toto nie je na prvý posluch a je to tak aj dobre. Obvykle nie som veľmi naklonený rôznym, až avantgardne podfarbeným, experimentom a úletom, ale tu je to podané takým spôsobom, že nahrávku počúvam ozaj rád.

Milovníci Franka Zappu, by rozhodne nemali tento album obísť len tak.

» ostatní recenze alba Dr. Dopo Jam - Entrée
» popis a diskografie skupiny Dr. Dopo Jam


Fusion Orchestra - Skeleton In Armour
2015-05-17

Fusion Orchestra / Skeleton In Armour

4 stars

Človek nikdy nevie, čím ho môže neznáma rocková kapela prvej polovice sedemdesiatych rokov prekvapiť. A že sa jedná o zaujímavé kúsky, o tom by mohli rozprávať viacerí, ktorí tejto muzike holdujú. Jedným z takých príjemných prekvapení je aj jednoalbumovka Fusion Orchestra. Netypický a pozornosť pútajúci je obal albumu s názvom Skeleton in armour. Pozostáva zo série drevorezieb od Hansa Holbeina, pomenovanej Tanec smrti.

Po úvode v podobe niekoľko sekúnd znejúcich fanfár, nasleduje takmer dvanásť minútová Sonata in „Z“, kde kapela predstavila svoju verziu progresívneho rocku. O zaujímavé momenty nie je núdza a pieseň dosť rýchlo zbehne. Inštrumentalisti sú zdatní, no tu chcem vyzdvihnúť rýchle gitarové sólo a speváčka, hráčka na syntetizátor – Jill Saward, ponúkne aj sólo na flautu. Pieseň sa nesie v dosť rýchlom tempe, miestami je až hardrockovo tvrdá a jednoducho baví. Ďalšia dlhšia skladba sa volá Has I left the gas on? a má necelých deväť minút. Skupina tu pokračuje v tom, čo sme počuli v druhej piesni, no v porovnaní s ňou, táto o niečo zaostáva. Trochu mi prekáža spev Jill Saward, jednoducho mi veľmi nesadol a viac ma tešia inštrumentálne časti. Ako odľahčenie pôsobí necelú minútu trvajúca OK boys, now´s you´re big chance, kde počuť aj harmoniku. Nasleduje titulná skladba, v ktorej to kapele proste ide. Jeden skvelý motív tu strieda ďalší, no opäť zopakujem, že inštrumentálne časti ma bavia viac, ako tie spievané. When my mama´s not at home je veselá pesnička, ktorá by mohla znieť aj z rádia. Vôbec tu nemuselo byť osem sekundové čudo Don´t be silly Jilly. Nasleduje takmer dvanásť minútová Talk to man in the sky, ktorá ponúka opäť heavy progovú hudobnú porciu. Neviem prečo, ale vokál Jill Saward ma až tak neberie. Proste je to tak – na to neexistuje nejaký logický rozbor – neoslovil ma až tak, ako hudba, ktorá sa tu odohráva. Ale pozor! Keď začne spievať pred šiestou minútou, počúva sa to výborne. Zmenila polohu hlasu, spôsob podania, vokálny prejav a to ma zaujalo viac, ako jej doteraz prezentovaný spev. Netrvá to však dlho, no nevadí, pretože potom príde striedanie pekných momentov a všelijakých vyhrávok. Fanfáry, ktoré odštartovali túto svojskú nahrávku, ho aj ukončujú.

Jediný album tejto skupiny je vydarený a svedčí o jej schopnostiach. Škoda, že sa nepresadila a nevydala toho viac. Kvalitu na to mala.

» ostatní recenze alba Fusion Orchestra - Skeleton In Armour
» popis a diskografie skupiny Fusion Orchestra


Vacation - Resurrection of Vacation
2015-04-29

Vacation / Resurrection of Vacation

4 stars

Živák, ako debutový album? Prečo nie?! Belgická skupina s názvom príjemným pre každého školáka (a krk dám na to, že pre učiteľov takisto), začala práve takto.

Nahrávka bola urobená v belgickom rádiu a jej zvuk je špinavý, neotesaný, čo môže kaziť poslucháčsky zážitok, no na druhej strane sa k tejto hudbe hodí. Vystúpenie je živelné a nespútané. Po úvodnom potlesku tu máme hneď vrchol albumu – gitara, ktorú „riadi“ Luigi Collu tu ponúka klasikou inšpirované sólovanie a to je ozajstný ušný orgazmus alebo eargazmus, ak chcete. Neoklasika z dôb, kedy o jej názve ešte nikto netušil a kedy sa ešte nevedelo o žiadnom Malmsteenovi. Potom sa to zvrtne do jedného veľkého závodu v sólovaní, pravda iba s jedným súťažiacim. Perfektné predstavenie tohto neznámeho gitaristu. Rytmika má na tom tiež svoj podiel, veď Ignoti a Wery makajú, akoby im nadriadený vyhrážal, že ak „nestihnú termín“, bude zle. Ku koncu skladby sa opäť objaví neoklasické sólovanie. To bola takmer sedem minútová pieseň s názvom Vacation, ktorej sa neviem nabažiť. Necelú hodinu trvajúci živý záznam sa nesie v znamení toho, čo sa nazýva biele elektrické blues, hardrocku a heavy bluesrocku. Collu má na svedomí efektné riffy, skvelé vyhrávky, improvizácie a vynikajúce gitarové sóla. Rytmika zasa pracuje poctivo a nemôžem jej nič vyčítať. Jediné, k čomu mám malú výhradu je spev. Niežeby sa spev na celej nahrávke nedal počúvať – to vôbec nie, no nájde sa zopár miest, kde spev „ťahá za uši“ – akoby to spievali niekde v krčme. Inak sú tu Sonnyho vokály podobné tým Hendrixovým, s hlasivkami prepitými od alkoholu a to sa už počúva fajn. Najväčším plusom, okrem toho nekonečného sólovania, ktoré sa tiahne celým albumom, je nasadenie. Kapela dala do toho všetko.

Títo Belgičania chceli pôvodne vydať štúdiový album, no žiadna spoločnosť s nimi neuzavrela zmluvu, tak si to vydali na vlastné náklady, pričom použili záznam zo svojho vystúpenia v rádiu. Lepšie urobiť nemohli.

» ostatní recenze alba Vacation - Resurrection of Vacation
» popis a diskografie skupiny Vacation


Every Which Way - Every Which Way
2015-04-10

Every Which Way / Every Which Way

5 stars

Po ukončení činnosti Nice sa Brian Davison určite nechystal na hudobný dôchodok. Rozhodol sa založiť skupinu a hľadal budúcich spoluhráčov. Bol som zvedavý, či to bude hudba v duchu jeho predchádzajúcej kapely alebo niečo iné.

Názov prvej, takmer desať minútovej, piesne znie Bed ain´t what it used to be a je to parádny džezík, šmrcnutý psychedéliou a progresívnymi rockovými prvkami. Predovšetkým tu však ide o tú atmosféru(!), ktorú dosiahli ich prepojením a skombinovaním. Úžasné je sólo na saxofón a tiež to gitarové. Spev je veľmi presvedčivý. Skvelý úvod!

Castle sand je hotová atmosférická bomba. Plynie pomaly, až ospalo, ale moje uši sú v strehu od začiatku do konca. Do celkovej džezovo-psychedelickej atmosféry sa veľmi hodí Bellov smutno-naliehavý vokál a veľa tu robí tiež flauta. Môže pripomínať Warm Dust z druhého albumu.

Z úplne iného súdka, ako úvodné dve skladby, je Go placidly, ktorú zdobí rozprávkové vybrnkávanie, vznešená flauta a jemný, miestami až krehký spev. Očarujúca melodická kráska!

Druhou najdlhšou je, takmer deväťminútová, All in time, plná silných melódií. Priam lahôdkovo sa tu mieša skvelý melodický rock s džezom a rockom progresívnym. Peach má na svedomí ďalšie vynikajúce saxofónové sólo a Hedley zasa to gitarové. Zruční to muzikanti!

Nasleduje najkratšia a najtvrdšia pieseň na albume – What you like. Hviezdny bubeník „nahodí“ napínavý rytmus, ktorý je úvodom k dramatickej hudbe, ktorá sa tu potom odohráva, za výraznej podpory nepokojnej basgitary. Davison je úžasný – nastolil pocit, akoby pochodovala nejaká armáda, idúc do veľkého boja. Všetko trvá necelú minútu a razom sa to zvrtne do ťažkého džezrockovania, ktoré tiež netrvá dlho a tieto dve polohy sa ešte vystriedajú... jedna úchvatná pasáž vymení tú druhú – niečo perfektné! Potom príde na rad moje obľúbené sólovanie, počas ktorého je Davison proste super.

Posledná sa volá The light a ide o ďalšiu, džezom dýchajúcu pieseň so skvelou atmosférou. Bellov precítený spev jednoducho žeriem a korunu všetkému nasadzuje, emócie hlboko zasahujúce gitarové sólo.

Davison si na výbere spoluhráčov naozaj dal záležať a na výsledku to je aj počuť. Možno by sa zdalo, že on je len niekde v pozadí, ale všetko drží pohromade a všetko to aj klape. Tento počin ma oslovil hneď na prvý pokus, ale každým počúvaním to bolo stále lepšie. Album, ktorý sa v čase vydania vôbec nepresadil a ktorý je na míle vzdialený od popularity, mi dokáže dať neporovnateľne viac, ako oveľa známejšie alebo iné, odbornou kritikou chválené (a tým vonkoncom nemám na mysli mainstream).




P. S. Dám ruku do ohňa za to, že ak by tu nehral Brian Davison, tak o existencii tohto albumu by snáď vedela len nejaká tretia odmocnina z tej hŕstky, čo ho poznajú teraz.

» ostatní recenze alba Every Which Way - Every Which Way
» popis a diskografie skupiny Every Which Way


Klan - Mrowisko
2015-04-08

Klan / Mrowisko

5 stars

Niektoré diela možno smelo považovať za svetové, hoci sa v „celosvetovom“meradle nepresadili. Prvý dlhohrajúci album poľskej skupiny Klan – Mrowisko, spievaný v rodnej poľštine, je toho dôkazom. Zapísaniu sa do širšieho povedomia fanúšikov rockovej hudby, bránil aj jazykový hendikep. Aby však bolo jasné, žiaden jazyk nepovyšujem a žiaden nepokladám za „menejcenný“. Iba je proste fakt, že anglicky spievajúce kapely mali/majú väčšiu šancu sa presadiť - osloviť väčšie množstvo poslucháčov. A aj tak sa mnohé z nich, v obrovskej konkurencii, nepresadili. Akú teda šancu mali tie, ktorých texty boli väčšine sveta nezrozumiteľné? No, dosť bolo filozofovania. Pokúsim sa priblížiť toto dielo s názvom Mrowisko. Za zmienku stojí, že sa jedná o hudbu k baletu. Tu mi ihneď príde na um o rok staršia fantastická prvotina dánskych Ache – De homine urbano, ktorá je tiež hudbou k baletu.

To, čo sa odohráva na albume, sa dosť ťažko opisuje. Ide o vydarené a svojské prepojenie artrocku s džezrockom, no počuť môžeme aj prvky vážnej hudby. Dominantné postavenie tu majú klávesy a ich prostredníctvom tu Maciej Gluszkiewicz predvádza skvelé predstavenie. Úžasný je tiež aj bubeník, ktorého neviem vynachváliť. Je to naozaj pestrofarebná hudobná mozaika, pri ktorej nuda nemá miesto. Svoje tu robia aj zborové spevy, ktoré sú veľmi pôsobivé a zaujímavo dotvárajú celkové vyznenie albumu, k čomu prispejú svojou štipkou (naozaj len štipkou) aj nejaké tie avantgardné odbočky. Netreba zabudnúť na zmeny tempa, ako i (prekvapivo) tvrdších a jemnejších pasáží. Jeden krajší motív strieda druhý a tak to je od úvodného spevu vtákov až po ich záverečný štebot (žeby sa Yes inšpirovali práve tu? – veď Close to the edge vyšiel o rok neskôr – síce pochybujem, že vedeli o existencii Mraveniska, ale táto myšlienka sa mi mihla hlavou).

Osobitý charakter tomuto dielu dodáva spev v poľštine. Vokálny prejav Mareka Alaszewského je výrazne emotívny, až teatrálny a má veľký podiel na tom, že toto dielo pôsobí tak veľkolepo. Tu treba spomenúť aj jeho melodické gitarové sóla, ktoré by mohli slúžiť ako muzikoterapia pre zronených.

Hudba na albume je skvelou kombináciou progresívneho rocku, fusion a vyššie uvedených prvkov. Aj keď to ani zďaleka nie je "čisto fusion" album, vzhľadom na rok vydania, sa v tej Amerike mohli len diviť, ako niekde za železnou oponou, v zajatí socializmu, nejakí Poliaci, poznačení "komunistickou zaostalosťou", zvládli to „ich fjúžn“. Razom by im spadol hrebienok.

A čo na záver? Môžem napísať, že sa jedná o jedinečné dielo, ktoré mi prináša intenzívny umelecký zážitok? Môžem! Môžem iba „obyčajne“ skonštatovať, že ma to strašne baví? Takisto! Obe tvrdenia sú pravdivé, veď, ak ma niečo osloví, je jedno, či to so všetkou vážnosťou okomentujem, ako umelecké dielo, niečo pompézne, hlboký a pôsobivý zážitok, interesantná muzika atď (čo je pravdivé a výstižné zároveň) alebo iba napíšem, že ma to jednoducho baví a len prosto vyjadrím, že je to „super zábava“ (pretože sa fakt skvele bavím a ani na chvíľu nenudím). Podstatné je, že ma to zasiahne a prináša pozitívne pocity, kladné emócie – však o to aj ide – a ak ma niečo zaujme, tak sa k tomu chcem vracať. Všetko uvedené v prípade Mrowiska určite platí!

» ostatní recenze alba Klan - Mrowisko
» popis a diskografie skupiny Klan


Exkursions - Exkursions
2015-04-02

Exkursions / Exkursions

4 stars

Nehanbím sa za to, že počúvam aj skupiny, o ktoré by zakopol len málokto. Jednou z nich je jednoalbumovka Exkursions. Ten obal je však hrozný. Troch vyobrazených hudobníkov by som zväčšil a to nudné, nemastné-neslané pozadie by tak zmizlo. Trio hudobníkov je fajn počet, rok vydania tiež, nuž sa pozrime albumu na zúbok...

Už v prvej piesni, Picture woman, v sebe trojica nezaprie korene z Chicaga. Bluesrock s recitatívnym vokálom je v ich podaní presvedčivý. Hendrixovské gitarové sólo padne vhod a rovnako tak aj pritvrdenie ku koncu piesne. Dry ground je jemnejšia, no hovorený spev možno počuť aj tu. V druhej časti sa táto, džezom nadýchnutá, skladba skvelo rozbehne, aby sa potom mohla pomalšie ukončiť. Nasleduje krásna a pomalá Baby you lied. Chicagské blues jak vyšité! Jej hodnotu dvíha aj miestami chrapľavý spev, čo k tomu naozaj veľmi pasuje. Korunu všetkému nasadzuje bezchybné gitarové sólo. Určite sa jedná o jeden z vrcholov albumu. Výrazne rytmickú What happened to me považujem zas za najslabšiu. Zabudnime na recitatívny vokál, tu sa priamo rapuje. Neprepočuteľné je i slovo „Jesus“ – hádate správne, ich texty sú kresťansky ladené, čo považujem za jeden z hlavných charakteristických znakov skupiny. Third eye je už iná káva. Prvé dve minúty sa nesú v znamení exhibície sólovej gitary a počúva sa to jedna radosť. Potom to už je klasický bluesrock so spevom-nespevom, čiže s recitatívnym vokálom. Spolu to však pôsobí veľmi príjemne. V podobnom duchu pokračuje aj You & me s perfektnou basovou linkou. Hádže niekto všetkých kresťanov do jedného vreca? Myslíte si, že všetci z nich sú poserovia alebo čudáci typu Ned Flanders? It´s been set down vás vyvedie z omylu. Skvelé bubenícke sólo začne túto surovú bluesrockovú pecku. Gitara je drsná, ako šmirgeľ a posúva doterajšiu produkciu skupiny do inej dimenzie. Uchulahodiaci špinavý zvuk hrdzavej gitary robí zdatnú konkurenciu aj všetkým tým bu-bu-bu metalistom. Druhý vrchol albumu. Posledná, Would you believe sa vyznačuje smutnou atmosférou, ale mám ju rád.

Kresťania, pristúpte a počúvajte. Nekresťania nenechajte sa odradiť tým, že je to pre vás „ideologicky nevyhovujúce“ A vy, agnostici, montanisti, polyteisti, deisti, panteisti, dualisti, tí, čo ste pod anatémou, heretici – učiňte pokánie a užívajte si túto muziku, pretože uveriť jej nie je ťažké. Nehrá sa na nič „vyššie“, iba si poctivo hrá to svoje.

» ostatní recenze alba Exkursions - Exkursions
» popis a diskografie skupiny Exkursions


Ancient Grease - Women and children first
2015-03-30

Ancient Grease / Women and children first

5 stars

Za ten čas, čo sa venujem počúvaniu hudby, som počul mnoho skvelej muziky, ale aj mnoho takej, čo som už nikdy viac nechcel počuť. Rôzne žánre, rôznych interpretov (tým netvrdím, že „všetko“ – to sa ani nedá, určite sa nájdu takí, ktorí toho počuli viac, ako ja). Získal som mnoho umeleckých diel a objavil tak kvantum pokladov, ale tiež zažil aj sklamania, či slepé uličky. Moje doterajšie skúsenosti mi hovoria, čo môže byť to „pravé“ a čo nie. Pripadám si tak ako hubár, ktorý chodí na osvedčené miesta, pretože vie/tuší/predpokladá, že sa mu to oplatí a nazbiera tak plný košík, výdatnú porciu. Alebo inak: po tých skúsenostiach a množstve strateného času (no tak dobre, možno až tak stratený nebol, pretože som si aspoň rozšíril obzory a presvedčil sa, že kráčam správnym smerom) sa už nemienim brodiť bahnom (dobre, aj k tomu zvykne prísť, aby som zostal v „aktuálnom dianí“), aby som sa dostal k niečomu, čo možno stojí len za vypočutie. Tak to bolo aj v tomto prípade. Išiel som smerom, kde nájdem bohatú úrodu. Stačilo mi niekoľko „indícií“. Stačilo mi vedieť, že sa jedná o hard bluesrock a album vydaný v roku 1970. Keď som si prečítal meno John „Pugwash“ Weathers – čo je môj obľúbenec (odkedy som prvý krát počul, ním skvele nabúchaný, Octopus - môj top album od Gentle Giant), tak môj záujem ešte vzrástol. A keď som zbadal ďalšie meno – Gary Pickford-Hopkins, tak bolo vymaľované. Kto ho nepozná, s tým sa nemám chuť baviť o hudbe – neberte to vážne, iba mi je ľúto, že taký výborný spevák je tak málo známy. Poznám ho z Wild Turkey (mimochodom vynikajúca kapela), kde ma očaril. Napriek tomu, že tu nie sú žiadne veľké hviezdy (hoc´pre mňa sú, ale u väčšiny poslucháčov asi ťažko), tak som na základe toho všetkého, mal vysoké očakávania, čo sa však môže aj vypomstiť...

Hneď s prvom piesňou sa moje naozaj vysoké očakávania začínajú napĺňať, pretože už od začiatku sa na nás valí drsný hard/bluesrock s „nasratým“ chrapľavým spevom v podobe Freedom train. Čo viac si človek môže priať? Nič! To je dokonalé... Mortimer tu parádne chrapčí. V nastúpenej línii pokračuje aj Don´t want. Tu ma však, v porovnaní s prvou piesňou, viac zaujala rytmika. Ďalší zásah do čierneho. A konečne tu je aj Gary! Odd song je balada s krásnym Pickford-Hopkinsovým spevom, ktorú v strede preruší veselá, rytmická pasáž. Ku koncu sa pekne rozbehne aj sólová gitara. S Eagle song sa opäť vracia tvrdosť. Zdobí ju skvelý riff, ako aj nádherná melodická stredná časť, kde úžasne vyhrávajú klávesy a gitara, no perfektná je tu tiež basová linka. Za mikrofónom je zas Mortimer. Nasleduje baladická krása s dokonalým Garyho vokálom (na čo som sa tak veľmi tešil) a rozprávkovým názvom Where snow lies forever. Zhudobnená nádhera!

Jemnosť vystrieda hard bluesrock s názvom Mother grease the cat, ktorá sa tiež môže pochváliť vynikajúcim riffom. Kapela šľape, ako nejaký výkonný stroj. Veľmi pôsobivé je, keď po peknej melodickej časti nastúpi tvrdšia „naspídovaná“ – nazývam to speed hard/bluesrock, kde je tiež výborný riff a to isté platí o „Mortyho“ speve. Nesmie chýbať ani sólo a ja zas nesmiem nepochváliť môjho obľúbenca Johna „Pugwasha“ za predvedenú hru na bicie. Po tvrdšej piesni je tu ďalšia balada s nie práve romantickým názvom – Time to die. Jej ozdobou je prekrásne vybrnkávanie. Skladba sa nesie na snovej vlne, no pritom je aj úžasne melodická. Doteraz boli balady poznamenané Pickford-Hopkinsovým spevom, ale túto má na starosti Mortimer. K zmene došlo aj v nasledujúcej Prelude to a blindman, pretože tvrdé skladby dovtedy spieval „Morty“, no v tejto zaobstaral vokály Pickford-Hopkins. A musím skonštatovať, že je to vynikajúci spevák – nespravodlivo zabudnutý! Album ponúka mnoho vydarených riffov a tak to je aj v tejto piesni. Takýto hard bluesrock milujem. Rytmika poctivo maká a pieseň ozvláštni ústna harmonika. Sólo je samozrejmosťou. Basová gitara je tu fantastická – bodaj by nie, keď na nej hrá Jack Bass! Ten sa pre tento nástroj musel narodiť :-D Po tvrdej skladbe príde zjemnenie v akustickej a veselej Mystic mountains, ktorú spieva Gary. Dobrá nálada z toho len tak srší. Titulná pieseň je fantastickým ukončením tohto albumu. Jedná sa o poriadny hard bluesrock s poriadnym Mortimerovým chrapľákom (zo začiatku mi tu trochu pripomína Boba Hodgea z Catfish). Weathers je výborný a Bass so svojou basou detto. Opäť riff, čo stojí za zmienku. Klávesák Ryan ponúka výbornú hru nielen tu, ale aj na celom albume a je veľmi cennou súčasťou tohto týmu.

Mám silný pocit, že páni muzikanti nahrali tento album na moju objednávku. Toto tvrdenie je síce z kategórie sci-fi, ale čo iné mám napísať? Veď sa jedná o ideálnu kombináciu dvoch esenciálnych žánrov.

P. S. Autorom, ako aj spoluautorom väčšiny skladieb je John Weathers, ktorý tiež zohral hlavnú úlohu pri formovaní skupiny (viď profil). Vidíme tak, že jeho prínos pre kapelu je značný. Ďalší autor, menom Graham Stevens, je gitarista Graham Williams, ktorý si vtedy neželal byť uvedený svojim menom. Okrem skvelých riffov, mu teda patrí vďaka aj za hudobné nápady.

» ostatní recenze alba Ancient Grease - Women and children first
» popis a diskografie skupiny Ancient Grease


Mama Lion - Preserve wildlife
2015-03-26

Mama Lion / Preserve wildlife

5 stars

Niekedy mi nejde do hlavy, ako mohol niektorý muzikant ostať v zabudnutí a výraznejšie sa nepresadiť aj napriek svojim nesporným kvalitám. Za všetkých takých muzikantov spomeniem jedno meno – Rab Munro, famóznym hlasom disponujúci spevák škótskych Hate. Ak by som mal uviesť jedno ženské meno, nepochybne by to bola Lynn Carey, ktorá (o i.) spievala v kapele Mama Lion. Skupinu založil basák a producent Neil Merryweather, ktorý prizval Lynn Carey k spolupráci, pretože už mala spevácke skúsenosti (viď profil). A čo sa na albume odohráva?

Najväčšou ozdobou albumu je jednoznačne spev Lynn Carey. Hudba tu hrá až druhé husle. Tým však nechcem spochybniť prínos muzikantov. Po inštrumentálnej stránke sa jedná o bluesrock, melodický rock (miestami hard), ako i rokenrol. Je to dobre namiešaný koktejl. Samostatnou kapitolou je však spevácky výkon Lynn Carey, ktorá tu predviedla celý svoj hlasový register. Stačili mi prvé štyri sekundy úvodnej Ain´t no sunshine a vedel som, že mám do činenia s výnimočnou speváčkou. Badať tu aj inšpiráciu od legendárnej Janis, ale upozorňujem, že ide len o inšpiráciu, pretože Lynn Carey si ide vlastnou cestou. Aj v tom však bola veľkosť Janis – inšpirovať mnohé a mnohé. Tu však treba podotknúť, že Lynn nedosahuje také výšky, ako spomínaná legenda, no v „spodkoch“, si trúfam povedať, je ešte príťažlivejšia. Predvádza tu celý hlasový register, ktorým disponuje a počúva sa to prenáramne. Len žasnem a nestačím sa čudovať. V súvislosti s názvom skupiny, ju môžem charakterizovať, ako divokú, neskrotnú levicu. Fantastická je keď „pritlačí na pílu“, ako napr. v Ain´t no sunshine, Be bad with me, Ain´t too proud to beg, It´s only a dream – ej, to ja babizňa - poriadny životabudič a neskutočná dávka energie. Tá ma teda riadny hlas! Jej silové poňatie spevu, však pôsobí úplne prirodzene. Neskutočne, ako narába s hlasom, ako ho ohýba a štylizuje do rôznych polôh, kreácií. Veľmi zaujímavo znie jej vokál v miernejšej forme, kde vynikne jej krásny zamatový hlas (Candy man, Can´t find my way home), čo nádherne demonštruje v poslednej Cry, kde jej vokál nabral až soulový rozmer. Neuveriteľne nádherné!!! Svojim jedinečným vokálnym predstavením vyniesla album do výšin...

Album sa stal jedným z mojich favoritov a to vďaka vokálnemu výkonu Lynn Carey, ktorý má úplne, ale úplne odrovnal. Absolutórium.

» ostatní recenze alba Mama Lion - Preserve wildlife
» popis a diskografie skupiny Mama Lion


Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
2015-03-25

Sainte Anthony´s Fyre / Sainte Anthony´s Fyre

5 stars

Technická poznámka na úvod:
Keď som prvýkrát počúval túto hardrockovú vykopávku, nemal som z toho ktovieaký výborný pocit. Hneď pri druhom prehrávaní som zistil, prečo. Pri mojej premiére som to počúval na zníženej hlasitosti, pretože tak si to vtedy vyžadovali okolnosti. To bola chyba! Tu netreba s hlasitosťou šetriť a ak chceme mať skutočný zážitok, je potrebné dať „volume“ doprava. Vtedy vynikne všetko, čo má.

Predslov alebo krátka úvaha:
Nikdy som si „dopredu neurčil“, že ma budú oslovovať (aj) tvrdšie podoby rocku, ako i prevažne hudba z určitého obdobia. Nikdy som si nehovoril, že tvrdá hudba sa mi „musí páčiť“ len preto, že je „tvrdá“. Veď to ani nie je možné, pretože, emócie sa oklamať nedajú. Pocity, ktoré sa dostavia pri počúvaní sú reálne a tu nehrajú úlohu žiadne mená hudobníkov, či interpretov (ani tie najväčšie) a tiež ani žánrová zaradenosť. Keď sa dostaví sklamanie, nedá sa „nasilu“ donútiť radovať sa z danej hudby iba preto, že to hrajú moji obľúbenci alebo preto, že to je proste hudobný žáner, ktorý mi je najbližší. Áno, emócie a pocity sa oklamať nedajú. To, že ma zaujíma väčšina hardrockových nahrávok točiacich sa okolo roku 1970 je proste výsledok toho - tá hudba na mňa zapôsobila, zasiahla ma a drží. Rovnako to je aj s tou „tvrdou“ hudbou – čo ma osloví, ma jednoducho osloví. Čiže vôbec nejde o tú „tvrdosť“ (veď potom by som automaticky počúval len extrémne formy metalu), ale o to, ako daná muzika na mňa (za)pôsobí, ako ju vnímam. No, dosť bolo kecov, ideme k podstate...

(„Recenzia“):
Protometalové trio Sainte Anthony´s Fyre je dôkazom vyššie uvedeného. Ich hudba si ma získala. Títo chalani nám servírujú poriadny hardrockový rachot. Heavyrockový hrmot so silou buldozéra si to, bez okrás, bez „hrania sa na niečo“, valí vpred. Je to tak poctivé, tak reálne a uveriteľné. Napriek tomu, že album uzrel svetlo sveta dávnejšie - v roku 1970 (zase ten rok!), tak tento protometalový nárez znie až neuveriteľne živo a predovšetkým skutočne, na rozdiel od mnohej tvrdej rockovej hudby súčasnosti, ktorá mi znie umelo, strojene a neprirodzene. Nie, nie som zaujatý, iba opisujem, ako na mňa daná hudba pôsobí. Opakujem, pocity a emócie sa oklamať nedajú. Teda, potrebné je to vnímať tak, ako to je napísané. Nič iné za tým nehľadajte. Koniec-koncov, v druhom odstavci je to jasne uvedené a v tomto kontexte sa to má aj vnímať.

Ako tak počúvam to hlučné a výbušné hrmotanie, konštatujem, že týchto mladých Američanov si viem živo predstaviť so sekáčikmi na mäso a rôznymi nožmi, pracujúcich niekde v mäsiarni, ako tam proste „do toho režú“ (podobne, ako na albume) alebo ako členov nejakej demolačnej čaty. Kto by to povedal, že neotesanosť a surovosť môže byť tak príťažlivá. Pri počúvaní tejto hudby mám sto chutí vymyslieť nové pomenovanie subžánru, ako drsný alebo surový rock. Áno, je to síce drsná hardrocková záležitosť, ale neznie nejako samoúčelne typu: „buďme tvrdí a drsní, iba preto, aby sme boli tvrdí a drsní a hudba je až na druhom mieste“ alebo „tvrdosť je náš cieľ a hudba iba prostriedok“ – presne tak na mňa pôsobia mnohé tvrdé nahrávky, ktoré sa objavili o desaťročia neskôr.

Je úplne jedno, či to, čo sa tu odohráva, nazvem hardrockové rinčanie, heayvrocková surovosť alebo protometalový nárez – výstižné je každé pomenovanie. Dôležité je však to, že hudba a radosť z nej, entuziazmus a zápal je to hlavné, podstatné a tá tvrdosť, surovosť s tým všetkým úplne prirodzene splýva. Americký hardrock sa vždy vyznačoval jednoduchosťou a tak to je aj s týmto albumom. Hudba je to jednoduchá, ale jej výpovedná hodnota má svoju silu.

Podobné pocity som mal aj pri inom albume z rokom „narodenia“ 1970 – Kingdom come. Tamten je však mimo akýchkoľvek kritérií a hodnotení. Sainte Anthony´s Fyre ponúkajú číru radosť z hudby a výdatné potešenie. Nikoho zrejme neprekvapí skutočnosť, že obdivovali Blue Cheer.

Explozívna hardrocková nálož!


P. S. Pár poznámok k niektorým piesňam:
Nepokojne bublajúca basgitara Toma Nardiho, v úvodnej Love over you, začína toto ohnivé predstavenie. Gitarové sólo tu počas svojej jazdy skĺzne až ku klasickej hudbe. Greg „Ohm“ Onushko si zrejme zaspomínal na minulosť, keď na husliach hral diela klasických majstrov (hral prvé husle na trentonskej strednej). Nardiho basa tu počas sóla vyšíva ostošesť. V pozadí je tu slabšie počuť druhú „duchovskú“ gitaru. Greg nebol spokojný so zvukom v štúdiu, tak otvoril dvere, vyšiel von a túto gitaru nahral na konci chodby.


Za zmienku stojí aj Star light, kde má sólo každý nástroj. Najväčšou hviezdou je zrejme Greg Onushko, bubeník do toho jednoducho mláti a v dobrom svetle sa ukázal basák. Druhá naj pieseň albumu.

Nesmiem vynechať ani Lone soul road s napínavým gradujúcim riffom. Keby som mal niekomu urobiť prehliadku tých najzaujímavejších riffov, tento by určite bol medzi nimi. Geniálny riff! Najsilnejšia pieseň na albume.

Na tretí stupienok by som umiestnil Chance of fate s vynikajúcim rezavým riffom a refrénom skvelým, po vokálnej stránke, ako aj po tej inštrumentálnej. Výborné je aj gitarové sólo – pochúťka. Skupina je tu dobre zohratá a počúva sa to jedna radosť.

Stručne o každom „z tých troch“:
Mozgom kapely je gitarista a spevák Greg Ohm. Jeho hlas má taký bluesový feeling a gitara je hrdzavá, surová a ostrá.
Tom Nardi – prezentuje sa úžasnými basovými linkami. Odviedol tu perfektnú prácu. Bez neho by to nefungovalo. Veľmi dôležitý člen.
Bob Sharples – úderná jednotka kapely a jej hnací motor. Vytrieskal z bubnov, čo sa dalo.

Hudba z dielne Sainte Anthony´s Fyre si ma svojou bezprostrednosťou totálne získala.

P. P. S. Čo je ešte potrebné spomenúť:
Zvuk je drsný, ako šmirgeľ a poriadne špinavý, takže to je výstraha pre všetkých audiofilov – vyhnite sa tomu, lebo vás nezachráni ani dvadsaťštyri hodinové počúvanie Dark side of the moon. Ten ZVUK je fakt veľkým plusom. Nemá chybu a robí tu strašne veľa.

Nie je to myslené, ako dehonestácia diela Pink Floyd (sám ho milujem), iba narážam na ten zvukový rozdiel.

» ostatní recenze alba Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
» popis a diskografie skupiny Sainte Anthony´s Fyre


Nitzinger - One foot in history
2015-03-20

Nitzinger / One foot in history

4 stars

Rok po debute, prišiel Nitzinger so svojim druhým albumom, v nezmenenej zostave. Mám ho radšej, ako prvotinu.

Take a picture je hardrock na úvod, ktorý môže byť. Plusom je chrapľavý spev a basgitara. Melodická Motherlode spočiatku zaváňa južarinou a jej druhá časť sa nesie v inštrumentálnom duchu, kde sa predvedie aj bubeníčka Linda Waring, čo kvitujem. Good bless the pervert ukazuje tvrdšiu polohu kapely. Earth water znesie pomenovanie melodický (hard)rock, ako i southernrock. Rýchlejšiu a tvrdšiu tvár kapely vystrieda tá pokojnejšia a presne taká je Driftwood. S piesňou Let the living grow je tu opäť nitzingerovský hardrock, ktorého kladom je aj rozbehnutá sólová gitara pred koncom. The cripple gnat bounce sa pohybuje na rozmedzí hardrocku a južariny, javu tak typického pre túto kapelu. Gitary sú skvelé a Linda Waring sa tu ukázala vo veľmi dobrom svetle. Titulná pieseň je príjemná balada, ktorú si spokojne vychutnávam. Má skvelú atmosféru. V príjemnom (až na ten „oú“ refrén) baladickom duchu sa nesie aj Uncle John, s dvoma výbornými gitarovými sólami.

Samostatnou kapitolou je bonus v podobe takmer desať minútovej (dvoj)piesne Texas blues/Jelly roll. Ide o záznam z vystúpenia na známom festivale Mar Y Sol v Portoriku, v roku 1972. Je to bezpochyby vrchol albumu. Všetci tu odviedli fantastickú a poctivú prácu. Kapela je úžasne zohratá. Prenádherné pomalé blues sa počúva až takmer so slzami v očiach. Gitara krásne spieva, plače, narieka. Dúfam, že ma nikto neobviní z rúhania, či nebodaj rasizmu, ale toto prekonáva aj černošských bluesmenov, ktorých mám inak veľmi rád, no pred týmto kapitulujem. Tomu hovorím hudba s veľkým H. Je to tak poctivé, tak uveriteľné a ja len ľutujem, že nevyšiel celý záznam z vystúpenia skupiny. Aká škoda! Názov piesne a predovšetkým ten fantastický výkon má na svedomí to, že keď počujem/vidím slovo Texas, ihneď mi príde na um John Nitzinger, hoci odtiaľ pochádza viacero výborných hudobníkov.

V porovnaní s prvým albumom, je jeho nasledovník viac kompaktnejší. Nie sú tu výraznejšie rozdiely, kontrasty - ako to bolo na debute. Nič nevyčnieva. Výnimkou je len posledná, bonusová(dvoj)pieseň, zo živáku. Tá je neskutočná!

» ostatní recenze alba Nitzinger - One foot in history
» popis a diskografie skupiny Nitzinger


Nitzinger - Nitzinger
2015-03-18

Nitzinger / Nitzinger

3 stars

Meno John Nitzinger určite nie je neznáme pre fanúšikov Bloodrock. Podpísal sa pod niekoľko piesní na ich druhom albume. Potom sa vydal aj na „sólo“ dráhu.

Jeho prvý album otvára energická južanská pecka L. A. Texas boy, ktorá robí tomuto žánru naozaj dobrú reklamu. Radím ju k tomu najlepšiemu na albume. Zdobí ju energia, pekné melodické riffy a v „zborovom“ refréne chcem vyzdvihnúť hlas Lindy Waring, bubeníčky kapely, ktorá tu prispela sprievodnými vokálmi. Inak, v tej dobe to určite nebol rozšírený jav – žena za bicími (v rockovej kapele). Mne príde na um iba Donna Kurtz Nugent z psychedelických Stone Circus. Ticklelick je rýchly rokec. Nasleduje pekná pomalá pieseň so zvláštnou atmosférou, menom No sun. Tu chcem opäť vyzdvihnúť spevácku vložku Lindy Waring. Životabudič Louisiana cock fight je ďalšia vydarená južarina. Aj nie príliš domýšľavý jedinec si zrejme domyslí, že Boogie queen je proste boogie. Treba dodať, že pomalšie a počúva sa veľmi dobre.
Najtvrdšia pieseň na albume sa volá Witness to the truth, kde Nitzinger koketuje s hardrockom. Najprv som jej nevedel prísť na chuť, ale postupne som si ju obľúbil. Doteraz, s výnimkou druhej piesne, som s prezentovanou hudbou spokojný. Tu niekde sa to však začína lámať. Nasleduje nie príliš výrazná Nature of your taste, kde za zmienku snáď stojí len refrén a aj tu svojim hlasom prispela bubeníčka. My last goodbye tvoria rezké riffy, ako i svojské, pomalšie časti. Nie je to nič extra, ale môže byť. Enigma je skôr pomalšia skladba so zborovým refrénom, kde ani neviem, čo by som vyzdvihol. Snáď tu gitarovú linku. Ako celok ma veľmi nezaujala. Hero of the war tiež veľa vody nenamúti, ale sólová gitara je tu dobrá. Na albume sa nachádzajú ešte bonusy: King´s X a Pretty boy shuffle. Prvá je tvrdšia, ale nemá čím osloviť. Druhá je veselá a spevná, kde chcem pochváliť basovú gitaru.

Celkom vydarený album, kde polovica skladieb má čo povedať a tá druhá zas nie je veľmi výrazná. Je to iná hudba, akou sa Nitzinger prezentoval, v úlohe skladateľa, na Bloodrock II. Pohodovka.

» ostatní recenze alba Nitzinger - Nitzinger
» popis a diskografie skupiny Nitzinger


Food Brain - Social gathering
2015-03-16

Food Brain / Social gathering

4 stars

Hardrock z Japonska? Prečo nie?! Veď táto krajina je známa svojou početnou fanúšikovskou základňou, vernou tomuto štýlu. Takmer každému príde na myseľ legendárny Made in Japan. Pravda, ale to je len jeden (aj keď aký!) z mnohých prípadov. Aj iné rockové skupiny s obľubou koncertujú v Japonsku, pretože tamojší fanúšikovia si vedia (rockovú) hudbu nielen riadne vychutnať, ale pripraviť aj fantastickú atmosféru. Sú tam rockoví fajnšmekri. Navyše, ide o rok 1970 a veľmi dobre vieme, čo sa vtedy na hudobnom poli dialo a výnimkou nebolo ani Japonsko.
Takmer desaťminútová That will do, je vynikajúcim začiatkom. Najprv sa síce ozve nejaký ten rokenrol, ale ten netrvá dlho a naši „šikmookí“ prejdú do brutálnej hard-psych-rockovej jazdy. Bicie s basou makajú ako zamestnanci pracujúci pod prísnym drobnohľadom ich kapitalistického vykorisťo... (pardon)... zamestnávateľa. Nemusíme kapelu vôbec poznať a ihneď nám bude jasné, že najväčšou hviezdou je klávesák Hiro Yanagida. Jeho zručnosti sú do uši bijúce a pripomínajú niektorého z veľkých majstrov hry na klávesové nástroje. Áno, pán Hiro Yanagida je očarujúci... ehm, teda jeho hra. Ale čo to je? Čo sa deje? K slovu sa dostáva aj Shinki Chen, ktorý vystrúha poriadne gitarové sólo, akoby nechcel ostať v tieni svojho kolegu. Akoby tým hovoril: „Počúvajte, veď aj ja to viem. No nie som macher?“ Jeho vstup je výborný a pre pieseň určite prínosný. Fantastický úvod, ktorý končí rokenrolom – tak, ako aj začal.

Naked mountain je polminútový psycho úlet, ktorého prítomnosť tu, je zbytočná.

Waltz for M.P.B. je vcelku pohodová hard/psych pieseň s klávesovým sólom. Prekvapujúco ma tu nezaujalo tak klávesové sólo, ako práca bicích a basgitary - to sa počúva veľmi dobre a ku koncu je skvelé aj to sólo.

Liver juice vending machine – hardrocková pecka, kde sa všetci vybláznia – toto môžem v akomkoľvek množstve, v akýchkoľvek dávkach. Jednoznačne palec hore.

The conflict of the hippo and the pig – pieseň s takýmto názvom nemôže byť nič inšie ako úlet a tento vyše pol minúty trvajúci by som s radosťou oželel.

Clock – ďalšia hard(blues)rocková bomba. Japonci majú ten hardrock proste v krvi.

One sided love – jemná a baladická, ani nie minútu trvajúca, no veľmi príjemne sa počúvajúca hra kláves. To ale hladí uši!

Najväčšie nádeje som vkladal do Diery v klobáse a to je názov predposlednej piesne: The hole in the sausage. Strelený názov - strelená pieseň. Toto však poriadne prestrelili. Nejeden by sa z tých psycho pazvukov zbláznil. To je sila... no, vlastne nad moje sily. Pieseň by som určite o hodný kus skrátil a bolo by fajn.

Necelú minútu trvajúca úbohosť menom Dedicated to Bach ukončuje tento, inak veľmi dobrý album. Ten Johan Sebastian sa musí v hrobe ovracať... ehm, teda obracať a zároveň velebiť Mariána Vargu za jeho poctu a vôbec za to, že mu nevenoval niečo podobne príšerné.

Až na tri krátke psycho úlety a jeden dlhý, ktorý by mohol byť kratší, je to inak parádna porcia hard(psych)rocku, ktorú nám naservírovali títo obyvatelia „krajiny vychádzajúceho Slnka“.

» ostatní recenze alba Food Brain - Social gathering
» popis a diskografie skupiny Food Brain


Mr. Albert Show - Warm motor
2015-03-05

Mr. Albert Show / Warm motor

5 stars

Debutový album Holanďanov Mr. Albert Show ma veľmi zaujal a očaril, tak som bol zvedavý, ako to dopadne s jeho nasledovníkom, ktorý vyšiel rok po eponymnom debute.
Did you really find somebody? – tak sa volá prvá pieseň, dlhá takmer desať minút. Hudobne „nadväzuje“ na predošlý album, čiže je to poriadny koktejl pozostávajúci ako z džezu, tak i zo šťavnatého rocku. A už tu je „starý známy“ z debutu – saxofón, ktorý sóluje na výbornú. A taká je i prvá polovica piesne. Potom sa tempo spomalí, pieseň prejde do kľudnejšej polohy a musím povedať, že aj to jej veľmi svedčí. Posledná časť skladby sa nesie v štýle jej začiatku, teda dôrazný rock tú celú parádu uzatvára.

I´m not more than a sign – oproti debutu sa vytratilo džezovanie, no rockovanie našťastie nie. Inak je to hravá, spevná pieseň, ktorá sa ľahko vryje do uší, čomu pomáha i veselá flauta.

Electronic baby – máme tu ťažký hardrockový rif, na ktorý by bol pyšný snáď i Tony Iommi. S takýmto hard (alebo až stoner/doom) rockom ma kapela veľmi milo prekvapila. Gitara, bicie a basa naozaj (pri)tvrdia muziku. Svoje tu tiež robí aj striedanie tvrdých pasáží s takými tajomno-atmosféricko-melancholickými, kde spevák spieva tak dramaticky a naliehavo, že v spojení s tou atmosférou (basa je brutálna) až naskakujú zimomriavky. Pieseň potom ozvláštni aj „zborový“ spev a treba pochváliť aj tie „heavy“ bicie. To je fakt sila - ani sa mi nechce veriť, že uplynulo takmer sedem minút.

Let it all hang out – fantastický džezrock, ako sme na to u týchto Holanďanov zvyknutí. Bombastická kapela, ktorú som si veľmi obľúbil. Prečo sa výraznejšie nepresadili, zostáva tak záhadou (ja viem, tej kvalitnej muziky bolo v tom čase kvantum – ale aj tak...).

Bantal je melodická nádhera, kde môžeme počuť bluesharp.

Woman - posledná a najdlhšia (vyše 11 min.) ponúka džezom dýchajúci progresívny rock so skvelými hudobnými motívmi, nápadmi a sólami. Sú to machri...

Bonusy: I can´t help it – rytmická so skvelými (ako inak) saxofónmi a výborným spevom.
Show me your tongue – pohodový rokenrol, zaostávajúci za produkciou skupiny.
Can´t find my way home – poriadny rock s poriadnym spevom, pri ktorom sa spevák vôbec nešetril, ale dal do toho všetko – tak to má byť!
Hooked on you – melodický rock, ktorý vás dostane do varu.
Picking up your page – brassrock vystrkujúci džezovo-bluesové rožky ukončil tento album, s ktorým mi bolo tak dobre.

Debut Mr. Albert Show si ma získal ihneď a tento album som vnímal ako jeho slabšieho pokračovateľa. Po mnohých počúvaniach som názor zmenil. Jednotku považujem stále za vynikajúcu, avšak „dvojku“ vnímam tiež ako dosť vydarený album, hoci oproti debutu trochu (ale nie o veľa) slabší. Veľmi, veľmi silný album. Oproti debutu pribudlo viac experimentovania (napr. Electronic baby je neskutočná). Ubudol ženský spev. Škoda, že sa výraznejší úspech nedostavil, veď potenciálu na to bolo.

» ostatní recenze alba Mr. Albert Show - Warm motor
» popis a diskografie skupiny Mr. Albert Show


Mr. Albert Show - Mr. Albert Show
2015-02-27

Mr. Albert Show / Mr. Albert Show

5 stars

Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov môžeme pokojne označiť ako zlatý vek rockovej hudby, pestrosť ktorej bolo možno badať v jej rôznych subžánroch. V tomto období nielenže došlo k ich vzniku, formovaniu, či vykryštalizovaniu sa, ale „zlatým vekom“ toto obdobie nazývam aj preto, že sa tak dialo takmer v celom (hudobnom) svete – t. j. daná hudobná revolúcia neprebiehala len na Britských ostrovoch, či „za veľkou mlákou“, ale kvantum kreatívnych, poctivo makajúcich a pre rockovú hudbu „zapálených“ skupín alebo hudobníkov bolo možno nájsť azda v každej krajine. V tomto kontexte, holandská hudobná scéna, patrí z môjho pohľadu k tým najzaujímavejším - jasné, že sa vyjadrujem a hodnotím to, čo mám /napočúvané/, príp. som to počul, takže „podpichovačky“ typu, či nie je moje tvrdenie odvážne, keď nepoznám napr. hudobnú scénu Bahrajnu, Kambodže, Madagaskaru, či Trinidadu a Tobaga, si nechajte za klobúkom. Jedným z hudobných telies z krajiny, kde sa hral „totálny futbal“ a ktoré mi učarovali, je prog/jazzrocková kapela Mr. Albert Show. Poďme sa „pozrieť“ na jej prvotinu. Hádajte, v akom roku „prišla na svet“?

Eponymný debut začína Aktom lásky (pre istotu uvediem, že to je názov prvej piesne, aby vám na um neprichádzali dvojzmyselné myšlienky). Na úvod nám kapela ponúkne jazzrock, aký spĺňa všetko, čo by som čakal od kapiel tých najzvučnejších mien. Spev mi tu veľmi sadol, hammondky robia čarovné pozadie a bubeník je kapitola sama o sebe – je fantastický. Neskôr sa pridajú „prudko riffujúce“ saxofóny a tiež sa pritvrdí. Tieto dve polohy sa ešte vystriedajú. Začiatok je vynikajúci.

Nasleduje Kings of galaxy, kde si veselo vyhrávajú saxófony - k mojej spokojnosti. Čo tu však najviac prekvapuje, v porovnaní s prvou piesňou, tak to je skvelý a veľmi výrazný ženský vokál. Malé mínus má pieseň za „hitovo znejúci“ refrén, ktorý „ma veľmi neberie“.

S piesňou King horse tu máme ďalší vydarený jazzrock, s „neprepočuteľným“ riffom a harmonikou.
V Don´t worry opäť počujeme ženský vokál. Navyše tu je aj zborový spev, ktorý protagonisti podali neodolateľným spôsobom s veľmi vkusným „krovím“ v podobe hammondiek. Mám tu vôbec zmieňovať saxofóny? Je asi jasné, že tu majú svoje nezastupiteľné miesto. A mám vôbec spomínať, že sa jedná o ďalší podarený jazzrockový kus? Dobre, aby som sa neopakoval, tak uvediem, že je to podarené džezrockové číslo 

White bear skin coat je veselá rytmická pieseň, kde sa spevák rozhodne neulieva. Opäť saxíky, opäť skvelý bubeník. Proste to šľape.

Wild sensation má ľahko zapamätateľný motív, čo je určite plus a plusom je aj energia a entuziazmus, s ktorým títo Holanďania hrajú.

There´s a sad song in the air je ukážkové predstavenie zručností kapely, ako i jej skladateľských schopností. Vrchol albumu – borci sa predvádzajú a fakt to vedia. Progresívny jazzrock v ich podaní ma nadchol. Skvelé hudobné nápady, zmeny tempa, inštrumentálne pasáže, sóla – škoda slov, to treba počuť.

White ponúka ženský vokál, ktorý je v spojení s „džezrockom made in Mr. Albert Show“, proste výborný. Skúšal som to mnohokrát, ale toto sa mi neopočúva.

Revolver ma iba usvedčuje v tom, že mám do činenia s poriadnym kalibrom. Tie sóla sú úžasné.

Debut týchto Holanďanov ponúka fantastické hudobné predstavenie a na základe textu si ľahko môžete domyslieť aj to, že si ho kedykoľvek veľmi rád pustím.

» ostatní recenze alba Mr. Albert Show - Mr. Albert Show
» popis a diskografie skupiny Mr. Albert Show


Creepy John Thomas - Brother bat bone
2015-02-26

Creepy John Thomas / Brother bat bone

4 stars

Čudesný obal má ihneď zlákal a v spojitosti s rokom vydania dával tušiť, že by to mohlo byť niečo pre moje uši.

Úvodné vybrnkávanie v Down in the bottom je vhodným úvodom, ďalej však príde spev typu „mám to všetko na saláme“ a tak som trochu zmätený. Každopádne, gitara hrá v tejto, bluesom podfarbenej, piesni „prvé husle“ a či je to vybrnkávanie alebo sólo - počúva sa to dobre. Na ten spev som si po čase zvykol. Celkom fajn vecička na úvod, no nič ohromujúce.

Pieseň What´s the matter with the mill ma dostala do rozpakov. Počuť tu akustickú gitaru a do toho spevák v „duete“ so svojim unudeným kolegom, ktorého hlas znie ako po piatich pivách a šiestich poldecákoch a ktorý sa tu ocitol asi náhodou (v porovnaní s ním je spev z úvodnej piesne radostným jasotom), niečo stále zahlási v nepravidelných intervaloch. No, čo už - čudný obal, čudná pieseň, ktorá je našťastie krátka.

Rapídne zlepšenie však prichádza s titulnou piesňou. Zvuk gitary, jej vybrnkávanie a riffovanie, mi tu veľmi sedí a v spojitosti s mierne chrapľavým spevom je z toho lahôdka, aká mohla uzrieť svetlo sveta len v tých časoch, iba v tej dobe, mnou tak milovanej. Toto deväťminútové bluesrockové boogie je jednoznačne vrcholom albumu a ak by som mal niekomu ukázať, prečo počúvam bluesrock a vôbec prečo počúvam hudbu prevažne z tej doby, tak by som mu pustil túto parádnu skladbu. V jej strede sa prekvapujúco objaví (približne) dva a pol minúty trvajúce sólo na basovú gitaru, pri ktorom len mľaskám a neodpustím si poznámku, že albumy s rokom „narodenia“ 1970, s prevahou prevalcujú produkciu nasledujúcich dekád.

This is my body je ďalšia skvelá pieseň. Táto trojminútová boogie-southern-bluesrocková pecka pokračuje v tom výbornom a je ďalším dôvodom, prečo mám tento album v obľube. Milujem bluesrock, milujem takéto starinky. Gitarové sólo je vynikajúce a ide sa ďalej, aby sme prešli k tretiemu vrcholu albumu.

A tým je druhá najdlhšia, takmer deväťminútová, pieseň s názvom Standing in the sunshine. Spev tu pripomína ten z prvej piesne, no klasicky, v rámci tohto albumu, tu gitary hrajú prím. To vyhrávanie, riffovanie a sólovanie robí mojim ušiam radosť aj v tejto piesni. Muzikantom vychádza pohrávanie sa s melodikou a ja len súhlasne, s úsmevom na tvári, pokyvujem do rytmu. Hudba je naozaj pocitová, emočná záležitosť. O tom to je – a ja mám z tohto diela pocity veľmi dobré. Gitarista sa očividne (alebo skôr ušičujne) vyžíva v sólovaní a ja toto nadšenie zdieľam s ním. Krása ako stvorená pre moje uši.

Album uzatvára najkratšia pieseň – dva a pol minútové tanečné boogie 100 lib. Noomy, pri ktorom aj „tanečník“ ako ja, začína doma na koberci predvádzať všelijaké tanečné figúry. Hoci v mojom prípade je to skôr nejaký neidentifikovaný druh bojového umenia. Po zmienenej čudnej piesni, druhá najslabšia na albume, ale jej klad som uviedol vyššie.

Druhý album zoskupenia Creepy John Thomas sa u mňa teší obľube a hoci to nie je nič prelomové alebo ohromujúce, jeho počúvanie ma napĺňa radosťou. Prečo? Hudba je pocitová záležitosť a emócie sa oklamať nedajú. Emócie dávajú najavo, že to je príjemná, pozitívne pôsobiaca, muzička. Mňa dokáže potešiť aj takýto „obyčajný“ album, pretože na moje pocity pôsobí neobyčajne. Hudbe zdar!

» ostatní recenze alba Creepy John Thomas - Brother bat bone
» popis a diskografie skupiny Creepy John Thomas


Catfish - Live Catfish
2015-02-17

Catfish / Live Catfish

4 stars

Debutový album Catfish som si rýchlo obľúbil. Moje bluesrockové cítenie a vôbec, to hudobné, tam dosiahlo takmer vrchol, nebyť „parazitov“ menom country piesne. Preto ma vedomosť o existencii živáku napĺňala veľkým očakávaním a bol som rád, že Catfish tak neostali iba jednoalbumovkou.

Živý záznam otvára Nowhere to run, kde sa na úvod ozvú melodické klávesy a tým predznamenajú vývoj piesne. Frontman kapely, Bob „Catfish“ Hodge spustí svoj barytón a je z toho energická pecka. Pri speve sa odviazal a kapela hrá tiež s chuťou, čo je na výsledku veľmi dobre počuť. Melodický (hard)rock z čias, kedy daný žáner neznel prvoplánovo alebo sa násilne tlačil do rádií a uší poslucháčov. A keď už aj znel tak, že by sa mohol zmestiť do tracklistu rádií, tak keď ste to počúvali (heh, píšem v minulom čase – akoby som vtedy žil) medzi dobovým hardrockom, progresívnym rockom, blues- alebo jazzrockom, tak „konkurenciu“ takejto „spoločnosti“ ustál bez problémov a človek ani nevnímal rozdiely medzi žánrami, ale proste len počúval „sakramentsky“ skvelú muziku.

To platí aj o melodickej jazde menom Money. Tak sa hrajú živáky – na plno a s nasadením. Všetci pózeri, predvádzajúci sa machri atď, ktorí pri svojom vystúpení nesiahnu na dno svojich síl, sú mi ukradnutí. Nechcem ich počuť, nechcem ich vidieť. Takto sa hrajú koncerty, takéto majú byť živé vystúpenia. Z tohto živáku srší energia, nasadenie a entuziazmus – viď Money.

A už je tu vrchol albumu – 300 pound fat mama – pieseň známa (a jediná) z debutu Get down. Kapela exceluje svojou zohranosťou, ako aj sólovými zložkami. Spevák už tradične ide na maximum - takto si predstavujem akýkoľvek živák. Pieseň sa nesie v pomalom tempe, skoro až ospalom, za čo môže „neprebudený“ bubeník (ale... neberte to doslovne, iba chcem pochváliť to tempo, ktoré tu šialene dobre pasuje k celkovému vyzneniu piesne), ako i klávesy navodzujúce barovú atmosféru niekedy pred záverečnou – aj tak je skladba plná života. Kvôli takým piesňam, ako je táto, kvôli takým výkonom milujem koncerty. Bluesrock v celej svojej nádhere, hudba v celej svojej kráse – čo viac dodať.

O Mississippi river platí to, čo som písal aj o prvých dvoch kúskoch. Je to svižná rockovica s typickým „Catfishovým“ vokálom. Ja ho žeriem. Frontman jak vyšitý. Sólová gitara pekne vyspevuje a výska, kým klávesy robia skvelé podklady – o veselú náladu nie je núdza.

Najrýchlejší (melodický) rock (spočiatku určite) na albume sa volá Letter to Nixon, čo je rýchla boogie, rock´n´rollová skladba, kde nechýbajú ani zmeny tempa. Opäť musím pochváliť sólovú gitaru, ktorá sa tu za vynikajúceho klávesového sprievodu, pekne vyblázni. Klávesák začne hrať aj nejaký ten rokenrol, čo nevydrží ani taký tanečný antitalent – šliapač kapusty, ako ja a hneď mi je do tanca. Bob „Catfish“ Hodge je výborný, presvedčivý a pre mňa má všetko to, čo má taký frontman rockovej kapely mať. Nad celou tou rýchlou, melodickou a energickou hrou kapely sa vypína jeho hlas.

Tanečný rokenrol Whole lotta shakin´ goin´ plní funkciu prídavku a ukončuje tak koncert kapely. Koniec je taký, ako aj celý album - svieži a nabitý energiou.


Vydarený obal albumu pasuje k tejto hudbe ako uliaty. Koncert je tiež veľmi vydarený. Škoda, že tu kapela „nestavila“ na bluesrockovú mincu v takej miere, ako na debute a to je aj jediné, čo by som jej vytkol. Dobre, tak napokon to nie jediné, pretože ten rokenrol, ktorý však na živo v ich podaní má svoju silu, by tu veľmi nemusel byť a miesto neho by som s nadšením prívítal bluesrock, ktorý som tu predsa len postrádal (s výnimkou 3. piesne). Kapela to všetko hrá s energiou a o speve frontmana platí detto – nasadenie je najväčšou devízou tohto živáku. Škoda, že Catfish toho nevyprodukovali viac. Oba albumy mám veľmi rád. Každý z nich je iný, každý zaujme „po svojom“. Oba preto vrele odporúčam.

» ostatní recenze alba Catfish - Live Catfish
» popis a diskografie skupiny Catfish


Catfish - Get down
2015-01-29

Catfish / Get down

4 stars

Je to možné? Naozaj nemá ten magický hudobný rok 1970 konca-kraja, dna alebo nejakej inej hranice? Nie, nie som poverčivý na nejaké magické čísla a ani sa nezaujímam o numerológiu. Iba vychádzam z vlastnej skúsenosti. Jedná sa o ďalší skvelý album, ktorý vtedy uzrel svetlo sveta. Komu učaroval bluesrock, je na správnej adrese.

Úvodná pieseň s názvom Catfish nie je tým najlepším kúskom pre zoznámenie sa s tvorbou kapely. Táto spevná countryovka nie je práve dôvod, prečo si tento album cením. Country nemám veľmi v obľube. A to je aj jedinou slabinou albumu - ak by sa medzi bluesrock neinfiltrovalo country bolo by to podstatne lepšie – na druhej strane, tak veľa ho tu až nie je.

S ďalšou piesňou (The hawk) tu už máme bluesrock, ako sa patrí. Uvedený hudobný žáner je moja krvná skupina a tak sa pri tejto hudbe cítim ako ryba vo vode, ako prasa v bahne, ako politik pri preberaní úplatku. Poslucháč si určite všimne aj spevácky prejav Boba „Catfisha“ Hodgea, ktorý je jasným poznávacím znakom kapely. Sólo na fúkaciu harmoniku (nikde nie je uvedená) a na klávesy navádza dojem, že je to stále „tá istá hudba“, ktorú hrali černošskí bluesmani a ja sa pri nej len rozplývam ako chlapi v aute zízajúci na ženskú v mini sukni, prechádzajúcu cez priechod pre chodcov. Proste viem, že toto je muzika presne pre mňa – tie sóla sú lahôdka, pochúťka, maškrta.

No place to hide je pohodový kríženec country a blues, s prevahou prvého menovaného.

A máme tu vrchol albumu – 300 pound fat mama. Tak toto je poriadne ťažká (heh, verná svojmu názvu) bluesrocková nálož. Hodge je za mikrofónom tak presvedčivý, že by mohol ísť aj do politiky. Ten by kľudne mohol dabovať aj medveďov, o starých čiernych bluesmanov nehovoriac. Krása, krása, krása. Tá gitara, ten spev, tie klávesy, tá atmosféra, tá súhra, bicie, rytmika... To je hudba! To je muzika! Moja záľuba, môj bluesrock, moja muzika. Klenot, ktorý vrele konkuruje aj tzv. nesmrteľným piesňam.

V nasadenej úrovni sa držíme ďalej. Hodge exceluje aj v Love lights. Jeho spev je fantastický, vôbec sa nešetrí a pridal na razancii. To ale má „drajv“, to je ono! Klávesy tu robia úžasné pozadie – v jednoduchosti je krása. Gitarové sólo tomu všetkému nasadzuje korunu. Bluesrock je pre mňa nevyčerpateľný prameň pozitívnych emócií a táto pieseň to jasne potvrdzuje.

Nasleduje slabší moment – veselé, poldruha minúty trvajúce, country - Coffee song.

Reputáciu albumu napravuje Tradition, čo je bluesrock s americkou príchuťou. A opäť som ako ryba vo vode. Takáto hudba ma nikdy neomrzí – slová chvály sú opodstatnené a zaslúžené.

To platí aj o energickom, nadupanom bluesrocku s názvom Sundown. Klávesy tu hrajú skvelé podklady a tá sólová gitara! No darmo, požehnaná doba je proste dobou požehnanou.

Posledná pieseň je najdlhšou na albume a najdlhší má aj názov: Reprise: Catfish/Get high, get naked, get down. Klávesovo-gitarové inštrumentálne predvádzanie nemá chybu a ja sa len uisťujem, že sa nachádzam vo vybranej spoločnosti. Sólové orgie sú podporované neúnavne pracujúcou rytmikou a tie bicie to je masaker! Po Tučnej a poriadne ťažkej mame a jej nasledovníkovi, sa jedná o tretí vrchol albumu. Len sa nestačím diviť, čo všetko zapadlo prachom zabudnutia.

Takýto bluesrock ma nikdy neprestane baviť, darmo si niektorí môžu myslieť, že je to len „stále tá rovnaká stará hudba“. Pokojne ich nechávam v presvedčení, že napr. akási avantgarda je jediná pôvodná, originálna, príp. prínosná. Iste, nie je ohraničená určitými mantinelmi ako napr. bluesrock, tak to zvádza a na prvé počutie sa naozaj môže zdať, že „to tu ešte nebolo“, ale aj tam majú hudobníci inšpirácie – akurát, že nie sú žánrovo ohraničení (čo môže byť plus, ale ani vôbec nemusí – a u mňa väčšinou aj nie je), tak je ich mnoho viacej, preto ich zakomponovanie do hudby nie je také jednoznačné. Niekto sa môže vytešovať a rozplývať sa nad množstvom hudobných nápadov, kým druhý z toho nemá očakávaný pôžitok. A tak si počúvam svoj starý dobrý bluesrock, ktorý pôsobí na moje emócie silou tsunami a pozitívne emočné vlny následne na moju maličkosť, ktorá je od radosti celá bez seba. Tým som nechcel nič a nikoho zhadzovať, iba som uviedol svoj pohľad v súvislosti s „poslucháčskym vyznaním môjmu bluesrocku“.

» ostatní recenze alba Catfish - Get down
» popis a diskografie skupiny Catfish


Akritas - Akritas
2014-12-25

Akritas / Akritas

4 stars

Blíži sa koniec roka a mnohí zvyknú bilancovať. Obvykle to síce nerobím, ale teraz si dovolím výnimku. Píšem moju 50. recenziu a pridávam 10. profil tu, na Progboard. Nechválim sa (sú tu aj väčší borci), iba konštatujem a som rád, že takéto dve maličké „jubileá“ pripadli nie príliš známej gréckej formácii Akritas, ktorá vydala svoj jediný album v dobe požehnanej. Nuž, pozrime sa mu na zúbok.

Muzika na albume je vydarenou kombináciou symfonického progresívneho rocku, artrocku, classical rocku, ale tiež aj gréckych folklórnych prvkov, ktorých zakomponovanie do spomenutej hudby muzikantom vyšlo. K tomu je potrebné ešte spomenúť, že hudobníci mali určite záľubu v talianskom progresívnom rocku. Pridajme ešte štipku psychedélie s džezom a máme predstavu o hudbe, ktorú títo muzikanti ponúkajú. Osobité čaro albumu dodáva spev v gréčtine, no inštrumentálne časti prevažujú. Niektoré hudobné motívy a nápady sú neskutočné, ako napr. v Memory – to by som dokázal počúvať aj hodiny. Ten grécky folklór tam priam brutálne a presne zapadol. Keď k tomu pripočítam ešte fantastickú sólovú gitaru, tak je jasné, že sa jedná o jeden z vrcholov albumu. Pri niektorých piesňach mám dojem, že týmto gréckym hudobníkom s nimi pomohol sám maestro Varga. A to je pre mňa veľké plus, veď tieto pasáže je radosť počúvať. Pieseň Ego hovorí za všetko. Naozaj, na Emersona by som bol prisahal, že v niektorých piesňach hrá sám majster Marián Varga. Výborným príkladom je aj Festival - geniálne! Ten hudobný motív by som vedel počúvať do nekonečna. Sólová gitara tu pekne vyšíva. Spomenuté piesne sú jednoznačne vrcholmi albumu. Za nádherné klávesové a gitarové motívy si môj obdiv zaslúžia Aris Tasoulis a Dimos Papachristou.

Niektoré hudobné motívy sú priam nadpozemské. Inak. album ponúka veľmi vydarenú kombináciu spomínaných hudobných štýlov. Po tomto gréckom zázraku sa určite oplatí siahnuť.

» ostatní recenze alba Akritas - Akritas
» popis a diskografie skupiny Akritas


Fire - The magic shoemaker
2014-12-23

Fire / The magic shoemaker

4 stars

Poviem vám príbeh, nádherný príbeh... Týmito úvodnými slovami druhej piesne albumu by som chcel začať s predstavením tohto albumu s čarokrásnym obalom. Jedná sa o koncepčný album, ktorého dušou je Dave Lambert. Práve on sa nedal znechutiť nezhodami s nahrávacími spoločnosťami (ktoré kapelu „nútili“ robiť hudbu podľa ich predstáv), ale tvoril ďalej. Začal od znova a zostavil album, ako rozprávku rozprávanú deťom. Klobúk dolu pred originalitou nápadu!

Album otvára miniatúrka Children of imagination, kde zaujme Lambertov vokálny vstup. V nasledujúcej, Tell you a story, si vychutnávam to, čo dáva albumu osobité čaro – Lambertov spev, alebo presnejšie, jeho farba hlasu, ktorá sa do tohto rozprávkového albumu veľmi hodí. Úvodné slová „I tell you a story, a beautiful story...“, naozaj znejú, ako z nejakej rozprávky, ktorej príbeh rozpráva nejaká rozprávková bytosť. Táto veselá pieseň je určite ozdobou albumu a výborne nás vtiahne do deja albumu. Bolo by nespravodlivé pochváliť len Lamberta. Za predvedenú hru si to zaslúžia všetci. Hudba sa ťažko opisuje – je ako keby z dôb dávnych, proste je to rozprávka... Nasleduje detsky milá Magic shoes, ktorá pokračuje v nastavenej línii príbehu pre deti. Medzitým je počuť detské hlasy, čo dáva celku hodnoverný dojem. Je to určite veľké plus a skvelý nápad zároveň. Reason for everything je (po Tell you a story) ďalšou ozdobou albumu. Rovnako tu chcem vyzdvihnúť Lambertovo „rozprávkové“ vyspevovanie. Veľmi pohodová pieseň, prerušovaná hlasmi rozprávača a detí. Ďalšou ozdobou albumu je pokojná Only a dream a aj tu zopakujem, že Lambertova farba hlasu je jedinečná a k tomuto albumu sa hodí, ako nedoplatky k obyvateľom sídliska Luník IX. Áno, ťažko by som si vedel bez jeho hlasovej štylizácie, vyspevovania, rôznych hlasových polôh a zafarbenia hlasu, predstaviť tento album. Iste, niekomu sa jeho spevácky prejav môže zdať prehnaný alebo afektovaný, mne tu však dokonale pasuje. Po krátkej vsuvke s názvom Intro nasleduje rezká, priam tanečná, Flies like a bird a rovnaká charakteristika platí aj pre Like to help you if I can a v podobnom duchu sa tiež nesie aj veselá I can see the sky. Hlasy medzi piesňami sú samozrejmosťou, veď sa jedná o príbeh. Najpôsobivejšou piesňou albumu je tajomná a pomalá Shoemaker. Tá zvláštna atmosféra je hmatateľná. Fantázia! Prím tu hrajú klávesy a gitara. Zároveň patrí k tomu najhodnotnejšiemu tohto albumu. Toto sa Lambertovi a spol. dokonale podarilo. Veľmi, veľmi pôsobivé... V kontraste s tým, pôsobí krátka pojašená countryovka Happy man am I. Lambertov vokál, tak typický pre tento album, uzatvára toto dielo, kratučkou Children of imagination.

Nevšedný album, ktorý mám veľmi rád. Obal albumu patrí medzi moje najobľúbenejšie vôbec.


Je zaujímavé, že mnohé z tých nahrávok, ktoré v čase svojho vydania prepadli, resp. nezaujali, dočkali sa úspechu až po rokoch a tešia sa stále vzrastajúcemu záujmu. Pravda nie masovému. Fanúšikov, ktorí po rokoch „kriesia“ záujem o neuznané diela môžem rozdeliť do dvoch skupín. Na jednej strane tu sú zberatelia, ktorí kupujú originálne platne vydané pred rokmi v neveľkom náklade, za ceny, za ktoré by sme mohli vidieť viacero koncertov svojich obľúbencov alebo si mohli zadovážiť niekoľko diskografií niekoľkých interpretov. Na druhej strane sa tieto nahrávky tešia aj záujmu fanúšikov a rôznych hudobných nadšencov, ktorých počet stúpa a vďaka reedícii na cd (no dobre – aj /alebo najmä/ vďaka stiahnutiu z netu – k tomu však výrazne prispela práve reedícia na cd) sú sprostredkované aj nám, "ľuďom dneška".

» ostatní recenze alba Fire - The magic shoemaker
» popis a diskografie skupiny Fire


Carol Of Harvest - Carol of harvest
2014-12-17

Carol Of Harvest / Carol of harvest

4 stars

Zvykne sa stať, že mnohí umelci sa väčšieho uznania dočkajú až po rokoch. To je aj prípad Carol Of Harvest. Veľmi rád by som preto predstavil eponymný album tejto nemeckej kapely, pretože si to určite zaslúži.

Prvá pieseň album je zároveň jeho najdlhšou a tiež jeho najväčšou ozdobou. Presný zásah do čierneho. Škoda slov – no ale niečo predsa len napíšem, veď táto pieseň je toho hodná. Put on your nightcap začína nejakým fúkaním vetra, do čoho sa ozve melancholické vybrnkávanie Axela Schmierera. Do bezchybnej melancholicko-snovej vlny nastúpi Beate Krause so svojim neodolateľným ženským vokálom. Jej čarovne zastretý hlas má v sebe niečo magické, niečo, čo robí jej spev príťažlivým a čoho sa moje uši nevedia nabažiť. Jej spev ich (moje uši) „núti“ počúvať veľmi sústredene – áno, neviem od jej spevu „odtrhnúť“ svoje uši. Dokonca si trúfnem povedať, že na jej speve stojí celý album (nechcem tým zmenšovať prácu jej kolegov a predovšetkým Schmierera – hlavného skadateľa a mozgu kapely – no keby Beata Krause, tak skvele nespievala, neviem, či by album tak upútal moju pozornosť). Pritom má dievčina len šesnásť rokov! Neuveriteľné, však? Ťažko opísať jej trochu tajomný spev a melancholický, snový prejav. A takto pôsobí aj úvodný viac, než vydarený kus. K tej melanchólii a snovej nálade treba doplniť ešte nejaký ten surrealistický podtón. Potom sa pieseň trochu rozbehne. Celá kapela hrá solídne, no najmä gitarista je výborný – parádne vybrnkáva, skvele sóluje, ponúka svoje nápady a je v tom veľmi presvedčivý. Carol Of Harvest tu ponúka svoju verziu progresívneho rocku miešaného s folkom a trochou psychedélie. Autorom tejto piesne (ale i ďalších) je gitarista Axel Schmierer, ktorého chválim predovšetkým za tento majstrovský kus, ako i za krásne „gilmourovské“ sóla. Najviac ma však dostala Beate Krause – za jej vokálny výkon si zaslúži, aby sa o nej viac hovorilo – určite! Ešte raz chcem osobitne spomenúť aj klávesáka za jeho „vystrájanie“, ktoré sa tu priam hodí. Rytmika je tiež výborná a dáva piesni po jej rozbehu tie správne grády – najmä posledných päť minút je v podaní bubeníka a basáka úchvatných.


You and me je veľmi pekná akustická pieseň s opäť bezchybnou Beate Krause, ktorá je veľmi presvedčivá, veľmi presvedčivá... Jej ušľachtilý, jemný prejav robí z tejto krátkej piesne lahodnú pochúťku pre moje uši. Nerozumiem, ako sa táto dievčina mohla z hudobného poľa vytratiť, veď v hrdle má zlato. No, vďaka jej za tento album. Po úvodnom skvoste, je to najlepšia pieseň na albume.

Somewhere at the and of the rainbow začína Schmiererovým melancholickým vybrnkávaním, na ktoré by si mohol dať aj patent. Osobitne chválim spev a gitaru, len ten refrén je na môj vkus taký „rádiovo-odrhovačkovský“. Celkom fajn pieseň, ale prvé dve boli nikde inde, navyše vôbec mi tu pred koncom nesedia klávesy. Inak dobrý výkon kapely v tejto pomalšej/stredne tempovej piesni, kde môžeme počuť elektrickú aj akustickú gitaru.

Treary eyes sa mi páči viac, ako jej predchodca. Akustická gitara tu hrá prím; Schmiererovi to od začiatku do konca veľmi sluší. Speváčke to (tradične) ide, no najviac ma zaujala v poslednej minúte piesne.

Poslednou piesňou albumu je Try a little bit, ktorá v rýchlejších pasážach trošičku pripomenie úvodný kus. Je v nej všetko, čo kapela na albume zatiaľ prezentuje: fantastický sólový ženský vokál Beate Krause, akustickú muziku, kríženie folku s progresívnou rockovou hudbou, melanchólia, snové surrealistické momenty, Schmiererové „gilmourovské“ sóla. Oproti úvodnej bombe pôsobí trochu, ako jej chudobný príbuzný. Na druhej strane, ale treba povedať, že prvá pieseň je mimoriadne číslo a zrovnávať s ňou inú je preto nezmysel. Keď sa mi zdalo, že hudobných nápadov by tu mohlo byť aj viac – veď má necelých desať minút; tak s rozbehom piesne sa to značne vylepšilo, hoci spev pozostáva „iba“ z „la la la...“, ale v podaní Beaty sa to počúva výborne.


Bonusy sú živými nahrávkami a keby nemali takú zvukovú kvalitu, akú majú, tak by to bolo oveľa lepšie. Škoda.


Nemci Carol Of Harvest nahrali album, ktorý vyšiel v malom náklade (tak nečudo, že výrazne nezaujal – čo sa však po rokoch zmenilo), ale spokojne môžem povedať, že sa im vydaril. Gitarista Schmierer to, ako mozog kapely, správne režíruje a Beate Krause je vynikajúca. Nedá mi ešte raz nespomenúť úvodný skvost Put on your nightcap – paráda!

» ostatní recenze alba Carol Of Harvest - Carol of harvest
» popis a diskografie skupiny Carol Of Harvest


Blackwater Park - Dirt box
2014-09-18

Blackwater Park / Dirt box

4 stars

Áno, presne podľa tejto skupiny pomenoval Mikael Akerfeld slávny album Opeth. Obdivuje mnohé staré a slávne kapely, no aj jeho obľuba k tým menej slávnym je tiež známa. Tiež má rád aj túto vykopávku z Nemecka.

Mental block by mal vynechať každý, kto má blok pre hardrock. Ja to našťastie nie som a užívam si šťavnaté riffy i klávesový hardrock z dielne týchto Nemcov. Roundabout je ďalšia energická, plnokrvná, šťavnatá hardrocková riffovačka. Je jasné, že som sa ocitol v dobrej spoločnosti. One´s life si to pekne sype, škrípe a riffy odsekávajú jedna radosť. Proste to šľape. To isté platí aj o Indian summer. Toto je plnokrvný hardrock (z ktorého boogie vystrkuje svoje rožky). Dirty face ponúka boogie hardrock s barovým pianom. Rock song je jednoznačný vrchol albumu, kde môžeme počuť prvotriedny (a pre týchto Nemcov tak typický) šťavnatý, energický hardrock, ktorý sa tu fantasticky dopĺňa s progresívnym rockom. Nárez jak hovädo! Ako stádo divých svíň! Kapela ukázala svoje schopnosti v plnej kráse. Rock song sa nebojím zaradiť do kategórie „veľkých piesní“. Poslednou piesňou je cover od Beatles For noone (v orig. For no one) a je to (opäť) energický hardrock s pekným gitarovým sólom. Vydarená cover verzia.

Zaujímavá raritka plná energických riffov: obaja gitaristi tu odviedli skvelú prácu. Netreba zabúdať ani na rytmiku: kapela šľape, ako dobre naolejovaný nemecký stroj. A popri tom hardrocku, ktorého je tu požehnane, sa dočkáme i blues, boogie, či progresívnych prvkov v hudbe. A ešte raz musím pripomenúť jedinečnú Rock song.

» ostatní recenze alba Blackwater Park - Dirt box
» popis a diskografie skupiny Blackwater Park


Blast Furnace - Blast Furnace
2014-09-16

Blast Furnace / Blast Furnace

5 stars

A je tu dánska kapela menom Blast Furnace, ktorej v roku 1971 vyšiel jediný, eponymný album. Lahôdka z kategórie najlahodnejších.

Prvá pieseň albumu, First and last, je špičkovým spojením progresívneho rocku s tvrdým rockom a prívlastok „heavy prog“ je na správnej adrese. Lepšia pieseň na úvod snáď ani nemohla byť. Jej začiatok je tvrdý ako skala a tu musím vyzdvihnúť predovšetkým Toma McEwana za jeho zdrvujúcu hru na bicie. Muzikantom to šľape jedinečným spôsobom a ja sa rozplývam, ako emočne labilní jedinci pri telenovelách.

Ginger cake pokračuje v podobnom duchu. Thor Backhausen si vynikajúco rozumie ako s flautou, tak aj s organom. Neils Vangkilde machruje na svojej gitare a ozaj mu to ide. Pochváliť však chcem všetkých.

Jaywalker je ďalšie parádne predstavenie tejto dánskej kapely. Veľká škoda, že sa viac nepresadila, kvality na to má až-až. Oproti predošlým piesňam príde k zmierneniu tempa i tvrdosti, ale piesni to vôbec neškodí, práve naopak, má svojskú atmosféru. Plynie jedna radosť. Je po ňou podpísaný aj Arne Würgler a tak je aj táto, na rozdiel od prvých dvoch, kľudnejšia. Naviac, je to dôkaz, že kapela disponuje viacerými výbornými skladateľmi, čo je strašne fajn. Posúďte sami.

Ďalšou piesňou z jeho dielne je pohodová miniatúrka B-Major blast, ktorá tu padne vhod a počúva sa sama, za čo môže aj Würglerova harmonika.

Menovaný multiinštrumentalista má prsty aj v This time of year, kde si vzal na starosť aj vokály. Túto nádhernú baladu vyšperkuje Backhausen svojim clivým gitarovým sólom, z ktorého plnými dúškami prýštia emócie na všetky strany takým spôsobom, že konkuruje aj televíznym reláciám získavajúcim sledovanosť vďaka neveselým, emocionálne silným ľudským príbehom.

Nasleduje Toytown, čo je esencia hráčskych i skladateľských schopností týchto pánov hudobníkov. Žeby vrchol albumu? Blast Furnace je pozoruhodná skupina – v mojich ušiach určite. Za zmienku stoja aj veľmi vkusné doprovodné vokály.

Man bites dog – ako vo väčšine piesní na albume, tak aj tu má vokály na starosti Tom McEwan, no prekvapujúce je, že si vzal na starosť aj piano, pretože v ostatných piesňach ho zaobstaráva Backhausen. Táto smutná balada kapele nesmierne sedí. Mňa do smútku však neprivádza ani náhodou, pretože moja radosť z tejto hudby neprestáva.

Perfektná ukážka progresívneho rocku a muzikantského umenia sa volá Long distance, kde hrá prím Backhausen na flaute a Vangkilde na elektrickej gitare. Ďalšia veľmi silná pieseň. Ian Anderson sa môže spokojne usmievať, nezmazateľne sa zapísal do dejín hudby.

Určite nesmiem vynechať Goodbye Mr. Bobo, pretože má na albume svoje miesto. Skvele ju odspieval McEwan a Backhausen dominuje so svojim pianom. Svojská pieseň.

Ďalšou, ktorá robí z albumu delikátnu záležitosť, je Dr. Night, kde chválim Backhausenovu hru a McEwanove bicie plus vokál. Výborný kus, ktorý dokazuje, že album je skrytým pokladom.

Bye bye Bobo je ďalšia pieseň z dielne Backhausen/McEwan, tak je jasné, čo tu bude mať hlavné slovo. Krátka, ale určite nie do počtu, práve naopak, pekne zapadá do zloženia albumu.

Poslednou je bonusová Lister du omkring hjorner, ktorú zložil Würgler a tak sa opäť jedná o pomalšiu, miestami stredne tempovú skladbu, ako je to jeho zvykom. Naviac, hlas ktorý tu môžeme počuť, patrí tiež jemu a spieva v rodnom jazyku (!). No, ale dáva zo seba tie emócie! Krásna melancholická a veľmi zaujímavá pieseň.

Výborný album dánskej kapely, ktorý nespravodlivo upadol do zabudnutia. Tým nechcem povedať, že ho nikto nepozná. Mám na mysli to, že tak kvalitná muzika si zaslúži byť viac v povedomí. Nuž som k tomu aspoň takto prispel, dúfam. Veď sa jedná o moju srdcovku.

» ostatní recenze alba Blast Furnace - Blast Furnace
» popis a diskografie skupiny Blast Furnace


Cardeilhac - Cardeilhac
2014-09-09

Cardeilhac / Cardeilhac

5 stars

Keď som prvýkrát videl obal tohto albumu, tak som sa trochu zľakol a myslel si, že tí ľudia nemôžu byť normálni, ale nejakí choromyseľní. No, pri ďalších pohľadoch to už bolo inak. Pripadal mi celkom vtipný, tie smiešne postavičky mi vyčarili menší úsmev na tvári a tak je to dodnes. Dôležité je ale to, že sa jedná o ďalší jednoalbumový zázrak. Tentoraz zo Švajčiarska.

Otváracia pieseň albumu, Pick up your gun, sa pohybuje niekde medzi (miestami purpleoidným) klávesovým hardrockom a progresívnym rockom, s prevahou prvého menovaného. Už úvod tak naznačil, o čom bude celý album. Paráda, muzikantom to sype na výbornú a ja som rád, že som sa k tomuto dielu dostal. Vhod padne aj Locherova muzikantská srandička. Skvelé melódie tomu nasadzujú korunu, takže chválim Häuslerovu gitarovú hru a tú Locherovu na organe. Ďalej je tu Everybody, kde nikto nepoľavuje, ale všetci poctivo hrajú. Balsingerove basové linky nemajú chybu a Denis Angelini spieva s nasadením, ako to predviedol aj v úvodnej skladbe. Tu sa pre zmenu dočkáme zas menšej vokálnej srandovnej vložky. Pekné gitarové sólo, aké zahral Häusler, vždy privítam s radosťou. Klávesový hardrock týmto Švjačiarom proste ide. V rezkej Pushers dwell všetci prepli na vyššiu rýchlosť a pekne sa odviazali. Sadness sa spočiatku nesie na smutnej vlne, čo má „na vine“ Locherov organ, ako i Angeliniho prejav. Smutné, uveriteľné a krásne zároveň. Proste to hltám. Naozaj zodpovedajúce svojmu názvu. No potom to chlapci pritvrdia a je z toho parádna progresívno-hardrocková jazda. Häusler riffuje, čo mu sily stačia. Jeho riffy sa pokojne vyrovnajú aj tým známejším z dielne jeho slávnejších kolegov. Neviem sa ich nabažiť. Locher nezaostáva a jeho organ si tiež povie svoje. Pieseň ďalej opäť pokračuje v smutnej nálade a vrcholom všetkého je Häuslerove clivé gitarové sólo. To je ono! Určite sa jedná o klenot albumu. She don´t care udržiava vysokú úroveň albumu i naďalej, čo ma teší, ako školákov správa o chrípkových prázdninách. Neutral si tak zabluesuje, ako i zadžezuje, no celkovo je to poriadna dávka progresívneho rocku. Po Sadness druhý vrchol albumu. Sólová gitara i organ hrajú prím. Balmerove bicie sú bezchybné, rovnako aj Balsingerova basová gitara. Takto sa hrá progresívny rock. Ukážková paráda. Nightmare nás nevystraší, práve naopak, počúva sa výborne. Táto progrocková balada patrí k mojim najobľúbenejším piesňam na albume. Skupina je zohratá a Angeliniho prejav vynikajúci. Dáva tomu svojskú pečať a ja mu to všetko žeriem. Posledná, hardrocková/heavy progová, Loch Ness, je tretím vrcholom albumu. Brutálne zvládnutá inštrumentálka, kde každý zo seba dostal maximum, je pre mňa potvrdením, že mám do činenia s vynikajúcimi hudobníkmi a ostáva tak pre mňa záhadou, prečo je toto ich jediný počin.

Smelo môžem napísať to, čo aj pri jedinom albume skupiny Horse. Je to jedna z mojich najobľúbenejších vykopávok, ale aj v celkovej mojej zbierke po nej veľmi rád a často siahnem. Dielo, ktoré si rozhodne zaslúži pozornosť.

» ostatní recenze alba Cardeilhac - Cardeilhac
» popis a diskografie skupiny Cardeilhac


Hate - Hate kills
2014-09-09

Hate / Hate kills

5 stars

Ako to už väčšinou býva, prvý kontakt s albumom nadväzujem prostredníctvom jeho obalu. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Čože je to za kapelu? Hate? A album sa volá Hate kills? Hmm... Akoby bol na obale zobrazený nejaký rozzúrený futbalový fanúšik idúc na najväčšie futbalové derby dvoch rivalov Celtic Glasgow a Glasgow Rangers (áno, pre mňa je najväčšie derby zápas spomínaných mužstiev – tradičných rivalov a potom Arsenal – Tottenham, teda žiadne el Clássico – to len tak na okraj). A to som ani nevedel, že mám do činenia so škótskou skupinou! Niečo mi hovorilo, že hudba ma zaujme, ale nebude drsná, akoby sa podľa obalu mohlo zdať. Uvediem teda dojmy z prvého počúvania, ktoré sa ani po čase nemenili, ale ostávajú rovnaké...



Album otvára pieseň Come along, ktorá začína melancholicky a moja pozornosť hneď zbystrie, pretože muzika doslova naznačuje, že niečo „veľké“ má prísť. A ono to prichádza! Na moment, keď sa ozval Rab Munro, nikdy nezabudnem. Fíha, ten chlap má ale poriadny hlas! Som si povedal. Jeho spev ma úplne odrovnal a tak som sa ďalej zmohol iba na konštatovanie že „ten spevák má taký mužský hlas“ – inak som v tej chvíli jeho hlas nevedel opísať. Jeho spev ma, jednoducho, ohromil, omráčil a to v tom najlepšom zmysle slova. Refrén sa mi páči tiež, ale ako to už väčšinou (v mojich ušiach) býva, verzie sú silnejšie. Rab ich spieva so smútkom v hlase a celkovo aj tak pôsobia. Navyše, trochu temnejšie a melancholicky – niečo nádherné. Potom sa tempo zmení a hromový nástup pred refrénom fantasticky podkresľuje sólovou gitarou Jim Lacey. Zborový refrén je neodolateľný. Veľmi príjemne tu prekvapí dychová sekcia. Skupine to spolu pekne klape.



Nasledujúca, Corridors začne, naopak, svižne a potom sa pomalšie pasáže striedajú s tými ráznejšími. Je to ideálna kombinácia hardrocku s rockom progresívnym (s dôrazom na to prvé menované). Všetko tu vychádza a všetko do seba zapadá. Mne tak ostáva len tešiť sa z tejto parády. Nesmiem však zabudnúť ani na (opäť) výborného frontmana, ktorý spieva ako z veľkej knihy.



V My life sa len utvrdzujem v tom, že mám do činenia s pánom spevákom. Bravó majstre! Ten chlap ma hlas sýty, ako môj žalúdok po svadobnej hostine a hlboký, ako výstrih Pamely Anderson. Áno, je zážitok počúvať tohto majstra svojho remesla, ako tu v celej kráse predvádza svoj plný sýty hlas, ktorým disponuje. Pieseň začína čarovne, pomaly a neskôr sa rozbehne do poriadneho refrénu s parádnou podporou dychového záprahu. Tomu hovorím plnokrvná hudba! Jeho barytón je neodolateľný a keď v pomalšej, počiatočnej časti dôjde na spev slov „my guitar“, tak si hovorím, že Rab je obdarovaný od samotného Boha, ktorý mu to azda ani lepšie do vienka nadeliť nemohol.



Kľudná Seems like any fool a je snáď najvernejším zobrazením pohodovej skladby. Táto skladba mi evokuje absolútnu pohodu a vyžaruje z nej úplný pokoj. Navonok je to možno obyčajná pieseň, ale práve v tej obyčajnosti tkvie jej neobyčajnosť. Veľmi rýchlo mi zbehne a ja sa, dokonca, na tu chvíľu ocitnem v ilúzii, že život je bezstarostný (neplačem, že nie je, iba konštatujem) a to je jej najväčšou devízou. Cítiť, že muzikanti si ľudsky rozumeli. Čo môže byť lepšie. Z hlasu speváka sála príjemné teplo, ktoré hladí moje uši.



Za ňou nasleduje Time for change a nakoľko je tu čas na zmenu, tak táto je ráznejšia a počuť, že títo Škóti nemajú problém ani pridať na dôraze, či pritvrdiť a mne, ako hardrockovému fanúšikovi týmto spôsobujú radosť. Alan Pratt si tu za svojimi bubnami odvedie vynikajúcu prácu a Rab je nepochybne pán spevák.



Z It´s alright to turn srší dobrá nálada na všetky strany, k čomu určite prispejú dychy. Klobúk dolu pred aranžérskou prácou. Musím pochváliť všetkých muzikantov. Počúva sa to mimoriadne dobre. Jim Lacey pekne zasóluje a Rab Munro spieva proste tak, ako to vie len on – je svojský, ľahko rozpoznateľný, no pritom bravúrny.



She needs me je melodický rock v plnej kráse, kde Neil Bruce so svojim organom ukáže, že v skupine nie je len do počtu a Rab je jednoducho macher.



Never love again – mám vôbec písať, že aj tu je Rab Munro fantastický a nenapodobniteľný? Je to tak zbytočné, ako nápis „keep away from fire“ na oblečení; veď je to jasné ako facka. Čo, ako facka, ako poriadna nakladačka. Krásna melodická pieseň k spokojnosti uší, duše i tela. Muzikanti kladú dôraz na melodiku, nielen v tejto piesni a ide im to na jednotku.



Po nádherných melodických rockových piesňach to kapela, realizáciou skladby Realisation, zdramatizuje. Jedná sa o ďalší vynikajúci hardrockový kus, kde Jim Lacey skvele riffuje, rytmika basy Lennyho Grahama a bicích Alana Pratta tvrdo pracuje a výsledkom je ďalší zásah do čierneho. Alan Pratt je fantastický a Rab Munro suverénny, suverénny, suverénny... Obrovská škoda, že jeho hlas sa neobjavuje na viacerých albumoch. Tak veľmi mu to ide!



I´m movin´ down je skvelým ukončením tohto neobyčajného albumu. Títo chlapi sa pre melodický rock museli narodiť, robia ho šialene dobre. Žiadne klišé, presladené cukrové polevy, či gýčové rádiové hitíky, z ktorých tínedžerkám pri pohľade na plagát svojho „geroja“ tečú slzy po tvári, zmývajúc im tak ich mejkapom mumifikovaný ksicht (ehm, teda xicht, či ako to píšu), aby nakoniec pod náporom emócií odpadli. To platí pre celý album, nielen pre poslednú pieseň.



Moje uznanie si zaslúžia všetci muzikanti, menovite: Neil Bruce (orgán, piáno a doprovodné vokály), Lenny Graham (basová gitara a doprovodné vokály) – títo dvaja sú aj hlavnými skladateľmi kapely, Jim Lacey za hru na sólovej gitare, Alan Pratt to vynikajúco odmakal za bicími a Rab Munro za jedinečné predstavenie svojho hlasu, ktorým „vévodil“ celému albumu. Všetko spolu pekne šľape. V tomto zmysle mi tu Rab Munro a jeho spevácky výkon pripomína Chrisa Farlowa na jedinečnom diele Daughter of time, pretože obaja predviedli neslýchaný výkon, no pritom nešlo o vyzdvihnutie svojho ega na úkor kapely (ale pozor, nezrovnávam muzikantov z Colossea s tými z Hate).



Rab Munro sa ihneď katapultoval medzi mojich naj spevákov a tým myslím, medzi úplnú špičku, medzi tých naj z naj. Iba máloktorý spevák spieva, tak ako on, iba máloktorý, máloktorý...



Jeden z mojich najobľúbenejších albumov vôbec. Srdcovka.

» ostatní recenze alba Hate - Hate kills
» popis a diskografie skupiny Hate


Missing Link - Nevergreen!
2014-09-08

Missing Link / Nevergreen!

5 stars

Začnem takto: obal albumu tejto skvelej nemeckej formácie je komický a neprehľadnuteľný, čiže dobre zapamätateľný a to je pre kapelu plus. Toľko na úvod. Teraz by som chcel predstaviť jediný (ale aký!) album Missing Link a jeden z mojich najobľúbenejších všeobecne.

Spoiled Love - album začína zlovestne a svoje povedia aj drsné gitarové riffy, no po necelej minúte kapela prepne na melancholickú vlnu, v ktorej je takisto neodolateľná. Presne taký je aj naliehavý vokál Gabriela Dominika Muellera, ktorý tu pasuje, ako k politikom úplatky. Jeho spevácky prejav ma úplne dostal a veľmi svojsky dotvára atmosféru piesne. Gitara Markusa Singa si pekne zasóluje a nezaostáva ani Gunther Latuschik, ktorý na seba upozorní saxofónovým sólom. Nesmiem zabudnúť ani na klávesovú hru Dietera Miekautscha, ktorý tvorí tú správnu melanchóliu a výborne sa počúva. Sólové vložky tu perfektne zapadajú a svedčia o zohratosti kapely. Nasleduje inštrumentálna skladba Song for Ann, kde predvedie Dieter Miekautsch krehkú klávesovú hru. A už tu je Time will change s „colosseumovským“ jazzrockom ako vystrihnutým z debutu spomínaných majstrov. Heckstall-Smith bol pre Latuschika určite inšpiráciou. Jazzrock na jednotku, viac netreba dodávať. Only me si taktiež jazzrockuje ako z veľkej knihy a som si úplne istý, že mám do činenia s viac, než zdatnými hudobníkmi. Tu chcem vyzdvihnúť aj vokál Muellera, ktorý vie pieseň zaujímavo vystupňovať a dodáva jej aj osobité čaro. Ďalšou v poradí je inštrumentálka Sorcery, ktorá je zároveň cover verziou originálu Charlesa Lloyda. Už si pripadám ako opakovací papagáj, ale ani tu nemôžem nenapísať, že sa jedná o ďalšie vynikajúce jazzrockové prestavenie. Gitarové sólo je priam úžasné. Pekne sa tu vyblázni aj Miekautsch so svojimi klávesmi. Filled up ponúka peknú hru kláves, do ktorej Mueller vyspevuje jemu typickým spôsobom. Pieseň spočiatku jazzrockuje, ako sa patrí, ale potom to kapela pritvrdí a musím povedať, že aj tvrdý rock jej ide. Táto pieseň je parádna záležitosť a pritvrdená rytmika bicích Holgera Brandta a basy Davea Schratzenstallera, robí z tejto piesne moju obľúbenú. Poslednou je Kids hunting – po počiatočnom (ako inak) výbornom jazzrockovaní si hudobníci povedali, že to nielen pritvrdia, ale aj zrýchlia. Výsledkom je poriadna rýchla proto metalová jazda, kde všetci makajú, najmä však bubeník a basák, ktorý do toho reže neskutočne dravo. Muellerov vokál je famózny, dáva piesni svojskú pečať. Gitarové sólo je priam dokonalé. Čo viac si želať. Ešte je tu bonusová cover verzia Friday on my mind od Easybeats (zaujímavosť k tomu je uvedená v profile). Je to taká rocková hitovka a lá Missing Link. Poteší tu jačák, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Byron.

Ak by som mal vybrať naj piesne, boli by to 1., 6. a 7., ale to by bolo nespravodlivé voči 3., 4. a 5., tak za vrchol albumu /bez srandy/ považujem 1., 3., 4., 5., 6. a 7. pieseň. Druhá je veľmi pekná, ale v nej sa predstaví „iba“ klávesák. Bonusová je síce naozaj dobrá, ale oproti ostatným nemá až tak fantastické hudobné nápady, čo je možno spôsobené aj tým, že je kratšia. Navyše, je to „iba“ bonus (ale do počtu alebo ako výplň určite neslúži).


Toto dielo je radosť počúvať. Páni muzikanti to proste vedia. Naozaj, hudobníci sa so svojimi nástrojmi poznajú, ako... ako napr. bratranec so sesternicou v komunite istého nemenovaného etnika. Áno, dokonale poznajú svoje nástroje, svoje remeslo, ba čo viac, sú skvele zohratí a na výslednej hudbe to je aj počuť. Nemôžem nepísať takto v superlatívoch, pretože výkon kapely na albume ma k tomu „donútil“. Jazzrock je bezchybný. Album prekypuje aj mnohými progresívnymi prvkami a tvrdý rock sa tu predvedie tiež.


Môj najobľúbenejší album z bohatej nemeckej scény, ktorý aj celkovo patrí k mojim favoritom všeobecne, nielen v rámci jazzrocku.

Určite by si zaslúžil väčšiu pozornosť.

» ostatní recenze alba Missing Link - Nevergreen!
» popis a diskografie skupiny Missing Link


Stonehouse - Stonehouse creek
2014-07-24

Stonehouse / Stonehouse creek

4 stars

Nikdy ma neprestane udivovať, čo sa to na hudobnom (rockovom) poli koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov dialo. Konkrétne myslím to množstvo neznámych a zabudnutých kapiel, ktorým vyšiel iba jeden album a potom už nevydali ani hlások, riff, či notu. Zmizli, ale našťastie to málo, čo po nich ostalo, má svoju hodnotu. Jasným príkladom je aj kapela Stonehouse so svojím jediným albumom Stonehouse creek z roku 1971.

Album začína veľmi sviežo – krátkou miniatúrkou s klávesmi a akustickými gitarami sa kapela ohlási titulnou piesňou. Ďalej do nás chlapci vpália hutný hardrockový kus s barovým klavírom, menom Hobo a to je zárez, ako sa patrí. Nasleduje vrchol albumu: Cheater. Táto ťažká hardrocková skladba, by mohla biť jednou z ozdôb diskografií aj tých najväčších legiend hardrocku. Vyníma sa tu famózny riff, ako keby ho zložili Blackmore a Iommi spolu. Famózny spev Jamesa Smitha ide na doraz, na hranicu (svojich) možností a gitarové sólo celú pieseň správne dotvára k dokonalosti. Nightmare je rýchly hardrock, kde miestami počuť Led Zeppelin, čiže je to ďalšia paráda. Crazy white folk je taký „ležérny“ hardrock s prvkami folku a country. Znie to zaujímavo a ani ten folk a country neuberajú piesni na tvrdosti, práve naopak, Peter Spearing má jasnú záľubu v tvrdých riffoch, v čom mám plnú podporu u Iana Snowa a Terryho Parkera. Down, down je energický a plnokrvný hardrock. Spearing tvorí riffy tak, ako keby to bola tá najjednoduchšia vec – to platí nielen o tejto piesni, ale o celom albume, ktorý je popretkávaný skvelými riffmi. Nemôžem si pomôcť, ale tie klávesy dodávajú tej hudbe strašne veľa. Ain´t no game nie je žiadna hra, ale poriadny rock z dielne Stonehouse. V Don´t push me sa s tým skupina nepára, pritvrdí a to jej veľmi svedčí. Topaz je kusisko poriadne tvrdého kameňa. Snáď ani nemusím dodávať, že aj tu sú prítomné výborné riffy, skvelé sólo a nabudená rytmika. Four letter word ponúka opäť súhru hudobníkov, tak ako ju mám rád. Ani tu neuberajú, ale dávajú do toho všetko. Album končí miniatúrkou, ktorou aj začal, pričom tentoraz je za jej názvom (reprise). Veľmi pekná bodka za albumom, ktorý mám rád. Tou prvou a poslednou piesňou mi tak pripomína veľdielo Animals od Pink Floyd

Ďalší zabudnutý album zabudnutej skupiny len dokazuje, že cenných starožitností nikdy nie je dosť a stále je čo objavovať, čo mi spôsobuje veľkú radosť.


P. S. Otáznik mám iba pri jednej veci a tou je fakt, že na albume počuť piano, kým v personálnom obsadení nie je o ňom (prípadne o ďalšom hráčovi) ani zmienka.

» ostatní recenze alba Stonehouse - Stonehouse creek
» popis a diskografie skupiny Stonehouse


C. A. Quintet - Trip thru hell
2014-07-02

C. A. Quintet / Trip thru hell

3 stars

Koniec šesťdesiatych rokov, Amerika a psychedélia patria neodmysliteľne k sebe tak, ako politika, lobistické skupiny a (následná) tvorba zákonov. Jednou z radu amerických kapiel produkujúcich spomínanú hudbu daného obdobia je C. A. Quintet. Obal albumu ma ihneď zaujal a bol som veľmi zvedavý aj na hudbu. Piesní je veľa, tak urobím prierez albumom:

Trip thru hell: hneď na mňa zapôsobil hlavný motív (ako som to nazval). Je to psychedelická záležitosť, naprieč ktorou sa vznáša taký zvláštny opar. Piesňou sa tiahne fantastický vokál 16-ročnej Toni Crockett. Výborne sa to počúva. Páči sa mi to a tento motív bude na albume znieť ešte niekoľko krát, čo je pre mňa pozitívum, pretože je to fakt vydarené. Je tu aj bubenícke sólo a lá In a Gadda da vida, po ktorom je tu opäť tzv. main theme, ktorá prejde do psychedelickej kakofónie a potom zas nastúpi hlavný motív. Niektoré psychedelické momenty sú vydarené, ale niektoré vôbec a je to skôr psycho, ako dávka psychedélie. Čo je jasný mínus, pretože pri niektorých pasážach ma bolí hlava (práve tým myslím to „psycho“). Na albume sa nachádzajú aj „sixtýsovky“ – veď sa v tejto dekáde nachádzame, tak prečo nie? Pri niektorých si však hovorím práve to „nie“. Radšej by som bol, keby tu neboli vôbec. Sú pre mňa typicky „sixtýsovsky“ nudné. Trpia týmto syndrómom a tak tieto popovo-psychedelické piesne nezachráni ani ich „rockovosť“. Avšak niektoré sixtýsovky môžem aj vtedy, keď v nich počuť typický popový spev tejto dekády, ktorému som na chuť nikdy neprišiel. Jedná sa o energické a svižné kúsky. Takéto mám rád. Je radosť to počúvať - akoby sa skupina prebrala z nejakej depresie a opäť začala žiť. Trip thru hell part 2 – opäť tu „vévodí“ famózna Toni Crockett, ako v duete, tak aj sólo. To dievča to poriadne valcuje!!! Cover I put a spell on you je celkom fajn. To, čo nasleduje za tým – I shot the king - si zaslúži pozornosť... A teraz: fanúšikovia Kiss a priatelia ich svetoznámeho hitu I was made for lovin´ you, pozor! V 40 min. počuť niečo nie nepodobné motívu ich megahitu – aspoň ja to tak počujem: nemôžem si pomôcť, ale vždy tam počujem niečo z menovaného šlágru Kissákov – ten ich motív, riff, popevok. Motív piesne I shot the king má (napriek svojej ťažkopádnosti) v sebe nejaké zvláštne kúzlo.

Album má spomínané klady a tiež aj zápory. Musím mať na neho náladu, ale ak ju mám, pustím si ho rád. Napriek niektorým výčitkám, ho považujem za zaujímavý produkt svojej doby, ktorý má čo povedať poslucháčovi aj dnes.

» ostatní recenze alba C. A. Quintet - Trip thru hell
» popis a diskografie skupiny C. A. Quintet


Rainbow - Long Live Rock 'n' Roll
2014-03-12

Rainbow / Long Live Rock 'n' Roll

5 stars

Tretí album, ktorý som od Rainbow získal, bol práve tento a ani tu sa moje očakávania nemenili. Boli rovnako vysoké, pretože „Blekmúrovi“, Diovi, Powellovi a spol. som jednoducho nemal dôvod nedôverovať.

Album otvára titulná pieseň so skvelým gitarovým riffom a to je úvod, ako sa na skupinu takého kalibru patrí. Blackmoreove sólo to len potvrdzuje - páni, ten muzikant si naozaj dal záležať na každom tóne a aj rýchle sólo neodohral ako nejakú exhibíciu rýchlosti prstov, ale nechal naplno vyznieť každý jeden tón. V tom je naozaj výnimočný. Lady of the lake nadväzuje na začatú hardrockovú líniu a L. A. connection je jej dôstojným pokračovateľom. Album nám zatiaľ ponúka jeden hardrockový kus lepší ako druhý a to nás najväčšie klenoty ešte len čakajú! A už tu je Gates of Babylon s typickým diovským textom. Atmosféra piesne sa ťažko opisuje – to treba počuť. Nekompromisný hardrock nás utvrdzuje v tom, že sa nachádzame medzi tými najlepšími, ktorí to vedia, ako málokto.

Ďalšou v poradí je moja veľmi-preveľmi obľúbená Kill the king. Čo k nej napísať? Aha, okrem toho, že je to môj favorit, tak Oliver Cromwell by si na ňu zrejme veľmi rád zatancoval, zaskákal a predviedol poriadny headbanging. No, naspäť k veci: aj tu sa môžem opakovať, že tento kus patrí medzi to naj (nielen) z dielne týchto pánov hudobníkov. Majster riffov, Blackmore, vytasí ďalší zo svojich neopakovateľných riffov a ja sa len čudujem, koľko skvelých riffov dokáže tento pán gitarista vyprodukovať. V tejto rýchlej jazde sa stretáva hardrock s heavy/speed metalom a mne sa toto rande neskutočne páči! Nemám slov. Spev, rytmika a vôbec celá kapela šľape na plný plyn, akoby sa išlo „do tankoch na Budapešť“. Blackmoreove prsty robia po hmatníku šialené, nie však samoúčelné, šprinty a jeho sólo je tou správnou a nenahraditeľnou prímesou v tejto beštiálnej dávke hudby. Nadupanejší hardrock možno počuť snáď len na veľdiele menom In rock, za to heavy, či speed metalové spolky by tú dravosť mohli len závidieť! Nasleduje razantný hardrock The shed (subtle), ktorý svojim dvom famóznym predchodcom zdatne sekunduje - je to moja obľúbená pieseň a čo je dôležité, za skvostmi výrazne nezaostáva. Sensitive to light je energický hardrock na jednotku. Album uzatvára moja srdcovka - Rainbow eyes. Nádherná jemná pieseň, dokonale zvládnutá po všetkých stránkach. Toto nepočuť je hriech! Neberte ma vážne, ale je to ozaj krásna záležitosť. Fantastický záver fantastického albumu s krásnym spevom a mne sa tisnú slzy do očí. Dio odchádza, ostáva len nostalgia.

Tretí album tejto kapely je môj najobľúbenejší. Produkcia kapely po Diovom odchode začala upadať a mňa až tak veľmi nezaujala. Tým nechcem povedať, že hlavným zdrojom úspechu bol preto Dio. Príčinou úpadku nie je Diov odchod, ale zmena Blackmoreovho skladateľského prístupu. On bol mozog kapely a určoval jej smer. Po tomto albume sa však rozhodol vydať inou cestou. Škoda. Toto obdobie Rainbow 1975 – 1978 (vrátane bezchybných živákov) je však fantastické.

Vrátim sa ešte k albumu. V roku 1978 nebolo vôbec ľahké stvoriť na poli hardrocku niečo, čo tu ešte nebolo. Tento album je však jasným dôkazom výnimočnosti celej kapely, ktorá ponúkla svieži, excelentný a vysokokvalitný hardrock. Blackmoreovi môžeme len ďakovať, že sa rozhodol párplovskú Mk III opustiť a vytvoriť toto zoskupenie.

» ostatní recenze alba Rainbow - Long Live Rock 'n' Roll
» popis a diskografie skupiny Rainbow


Rainbow - Rising
2014-03-09

Rainbow / Rising

5 stars

Nadšený z počutia prvého albumu, tešil som sa aj na druhý počin tejto výbornej hardrockovej formácie. Obal albumu ma zaujal a tušil som, že to tak bude aj s jeho obsahom. Rainbow som spoznal na strednej škole, keď mi tieto nahrávky nosil kamarát z vedľajšej triedy.

Rázna hardrocková vecička s razantným Diovým vokálom (nemôžem si pomôcť, ale ten chlapík sa musel pre tento druh hudby narodiť) a vynikajúcim sólom nám otvára tento album a volá sa Tarot woman. Ďalšia skvelá hardrocková pieseň s presvedčivým Diovým spevom nasleduje za ňou a tou je Run with the wolf. Starstruck a Do you close your eyes sú kúsky, ktoré potešia uši nejedného rockera. Zatiaľ sme svedkami perfektného hardrocku a to najlepšie ešte len má prísť!

Dostali sme sa k eposu s názvom Stargazer. Páni muzikanti podávajú fantastický výkon. Ak by som mal urobiť nejaký rebríček najzaujímavejších piesní, ktoré som kedy počul, tak tento opus magnum by stál hodne vysoko. Kapela na nás vysype excelentný hardrock. Atmosféra piesne nás vtiahne priamo do deja a razom sa stávame účastníkmi toho, o čom hovorí text piesne. Pieseň má obrovskú silu. Kapela exceluje a mne pri takomto výkone neostáva nič iné len dať (ten imaginárny) klobúk dole z hlavy. Album uzatvára Light in the black, ktorá nie je o nič horšia ako jej slávny predchodca. Je to pekelná hardrocková jazda, kde kapela hrá ako o život. Powell tu dokazuje, že patrí k bubeníckym výšinám a že je ozajstná osobnosť hardrocku. Jeho hra ovplyvnila mnohých bubeníkov tvrdšieho razenia. Predovšetkým tieto posledné dve piesne albumu radím k vrcholom hudby a pokojne by obstáli vedľa takých piesní, ako napr. Close to the edge alebo You and I a o dĺžku hmatníka Ritchieho gitary, by snáď aj vyhrali. Pri počúvaní sóla, ktoré hrá Blackmore proste žasnem. Je to kvalitné, precízne a rýchle sólo, na aké sme od tohto majstra zvyknutí a tu len podotknem, že napriek rýchlosti tohto sóla, počujeme nádherné tóny, ktoré Blackmoreové prsty „vypáčili“ z gitarových strún. Nie je to teda nejaký súzvuk niečoho, čo prehrmí ako rýchlik (trrrrrrrrrrrr) – ako to môžeme počuť od iných rýchloprstých gitaristov – práve naopak, je to ukážka umenia prvotriednej kvality. Áno, Ritchie nám na záver naservíruje poriadne sólo, aby sme neostali na pochybách, či je toto dielo naozaj mimoriadne. Jasné, že je!

Jeden z klenotov dejín hudby na seba nenechal zabudnúť. Veď uplynulé roky a mnohí inšpirovaní hudobníci pokračujúci v jeho odkaze hovoria za všetko. Naviac, Blackmore pozdvihol Dia a Powella na medzinárodne uznávané hviezdy a veľké postavy rockovej hudby. Samozrejme, že bez ich umenia a snahy by to nešlo, čiže na svojom vzostupe pracovali tvrdo a oprávnene na ten vrchol patria. Ritchie však vedel, že v nich niečo cenné drieme a práve pri tomto velikánovi sami vyrástli na velikánov a rešpektované osobnosti. Za takýto výkon však pochvala patrí všetkým členom kapely.

» ostatní recenze alba Rainbow - Rising
» popis a diskografie skupiny Rainbow


Rainbow - Ritchie Blackmore's Rainbow
2014-02-27

Rainbow / Ritchie Blackmore's Rainbow

5 stars

Ritchie nemohol urobiť lepšiu vec, ako to, že odišiel z párplovskej Mk III. Dejiny hudby sa mu za to nesmierne poďakovali. Hudobné smerovanie vtedajších párplov nebolo podľa jeho predstáv, tak jednoducho odišiel a založil svoju kapelu, ktorej patrí nezastupiteľné miesto v rockovom (ale vlastne aj v metalovom) dejepise. Toto bol môj prvý album, ktorý som od tohto zoskupenia počul.

Man on the silver mountain otvára album a je to parádny hardrockový kúsok, ktorý začína (ako inak) skvelým gitarovým riffom. Ihneď ma zaujal aj Dio. Self portrait je ďalšia vynikajúca hardrocková vypaľovačka, ktorá nemá chybu. Nemá síce taký riff, ako úvodná pieseň, ale o to viac sa mi tu páči Diov spev. Black sheep of the family je ďalší vydarený kúsok a zaujal ma viac, než originál. Catch the rainbow je jedna z najslávnejších piesní tejto kapely. Grandiózna. Pieseň má takú atmosféru, že skutočne mám pocit, akoby som sa tej dúhy dotýkal. Dio dal do spevu celé svoje vnútro. Nasleduje úderná hardrocková skladba s (ako inak) fantastickým Ritchieho sólom – Snake charmer.

The temple of the king je veľmi pôsobivá baladická pieseň. Škoda reči, to sa musí proste počuť. Veľmi zaujímavá skladba. If you don´t like rock´n´ roll na nás síce vyvalí rock´n´ roll, ale v hardrockovom šate. Ešteže tak. Veď preto! Dio to zaspieval výborne. Nasleduje moja najobľúbenejšia pieseň na albume – Sixteen century greensleeves. Rázna hardrocková záležitosť s tradične famóznym Ritchieho riffom a taktiež aj sólom. Diov vokál je tu fantastický. Úderná hardrocková pieseň, ktorá si do môjho hard a heavy revíru vytesala svoje stále miesto a nielen tam, pretože pri porovnaní s inými piesňami, napr. rôznymi artrockovými esami, obstojí bez porážky. Nemám slov, vždy ma odrovná. Still I´m sad je (hardrocková) inštrumentálka a cover Yardbirds zároveň. Tento vynikajúci album nemohol mať lepšie ukončenie, ako toto.

Ritchie vedel, čo chce a tento album to len dokazuje. Dio je tu famózny a celá kapela šľape na plný plyn, no nezabudne ponúknuť aj nádherné baladické molítvy. Veľmi vydarený debut. Tutovka.

A ešte niečo... Je veľmi zaujímavé sledovať Ritchieho vývoj. Nakoľko nebol spokojný s hudobným smerovaním Deep Purple (a zrejme sa aj nevedel vysporiadať s tým, že už nie je hlavný skladateľ skupiny), tak založil túto jedinečnú formáciu. Na základe atýchto súvislostí, možno niekto čakal pokračovanie hardrocku párplovskej Mk II, ale Ritchie ukázal, že nebude kopírovať. Samozrejme, skladby nesú jasný Blackmoreov rukopis, ale nie je to žiadne opakovanie alebo vykrádanie jeho predošlej tvorby a tým ukázal dostatok invencie a dokázal, že stále má čo ponúknuť.

P. S. Obal albumu sa mi tiež veľmi páči.

» ostatní recenze alba Rainbow - Ritchie Blackmore's Rainbow
» popis a diskografie skupiny Rainbow


Jethro Tull - Thick As A Brick
2013-09-29

Jethro Tull / Thick As A Brick

5 stars

Viackrát som sa chystal, že k tomuto majstrovskému výtvoru niečo napíšem. Vždy ma však niečo odradilo. To niečo bola (a stále je) moja neschopnosť opísať tento hudobný skvost. Jednak napísať niečo, čo by skutočne odpovedalo tomu, čo nám toto veľdielo ponúka a na druhej strane, opísať to tak, aby aj tí, ktorí ho zatiaľ ešte nepočuli, zostali udivení a naštartovalo ich ho počuť. Ale je jasné, že sa mi to nepodarí. Nie som profík ako Petr Gratias, ani neviem písať odborným štýlom ako alienshore alebo použiť také trefné prirovnania a výstižné charakteristiky ako hejkal a nedokážem písať tak pútavo ako Brano. To, čo sa v mojom vnútri odohráva pri počúvaní tohto albumu, by nedokázal opísať snáď ani sám veľký Dostojevskij. Moje ja teda kapituluje pred týmto unikátom, pretože akákoľvek snaha by bola nezodpovedajúca realite počutého a preto len „pavlovsky“ skonštatujem, že ani (ľudské) ucho nepočulo... ! (a dodám) tak božské hudobné nápady, aké zdobia tento album.

» ostatní recenze alba Jethro Tull - Thick As A Brick
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull


Deep Purple - In Rock
2013-01-10

Deep Purple / In Rock

5 stars

Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku príspevku, ale keď ho prečítate, zistíte, prečo je tak obsiahle napísaný.

Tak a je tu moja prvá „recenzia“ na Progboarde (a vlastne 1. recenzia vôbec). Nemohol som začať ničím iným, ako legendárnym párplovským albumom In rock. Prečo práve tento album? Preto, lebo najviac ovplyvnil moje hudobné názory, pohľady a vďaka nemu počúvam hudbu, ktorú počúvam. Tento album ovplyvnil aj mnoho hudobníkov a fanúšikov hudby tiež. Napr. spevák Iron Maiden Bruce Dickinson, sa po vypočutí tohto albumu, konkrétne, keď počul monumentálnu Child in time, rozhodol, aké bude jeho ďalšie smerovanie. Takto by sme mohli pokračovať aj ďalej. Neviem si predstaviť, ako by vyzerali dejiny hudby, nebyť tohto skvostu. Tento album vstúpil na hudobné pole a zanechal tam výraznú, nezmazateľnú stopu. Zásadne ovplyvnil celý žáner hard & heavy. Ak by niekto chcel vedieť, čo je to hardrock, netreba žiadne poučky alebo frázy, treba mu len pustiť tento album.

Ako som spomínal, výrazne ovplyvnil aj mňa. Bol to prvý radový album, ktorý som počul. Úplne prvý (mal som 5 rokov) bol Queen – Greatest hits I. Lepšie povedané, bola to nejaká skrátená verzia spomínaného albumu – 12 piesní. Aj keď to malo riadny obal a otec to kúpil niekde v Prešove, asi to bola nejaká pirátska verzia, ktorá sa predávala. Nevadí, hlavné je, že zo mňa urobila rockového fanúšika. No, ale poďme k veľdielu menom In rock. Otec ho mal nahraný na starej kazete (kvalita však bola dobrá) a raz ho mne aj bratovi pustil. Mali sme 6 alebo 7 rokov, presne nepamätám. Viac ako 7 určite nie. Ani netušil, že sa nám to zapáči. Myslel si, že na to kývneme rukou a vôbec to nebudeme chcieť viac počuť – jednoducho, že nás táto hudba nezaujme. Skutočnosť však bola iná. Hudba jeho „mládí“ sa stala hudbou, na ktorej som vyrastal aj ja (s bratom). In rock je pre mňa srdcovka aj preto, lebo mi pripomína krásne detstvo. Nárez menom Speed king, prenádherná polobalada Child in time alebo drsný riff z Into the fire, ktorý sme si s bratom pospevovali – to sú spomienky nad zlato. Pozrime sa bližšie:

01 Speed king. Úvod k hardrockovému albumu ako sa patrí. Intro je ostrejšie ako nabrúsená britva. Akoby Ritchie nehral trsátkom, ale rezal do toho žiletkou. Áno, a to všetko v extrémnej rýchlosti a maximálnej technickej vycibrenosti hodnej virtuóza, akým on nepochybne je. Po chvíli sa ozve sám Mr. Lord, nahodiac tajomnú atmosféru svojim „kostolne“ prifarbeným orgánom. Človek akoby niečo očakával, niečo tušil... A ono to prichádza: smrtiaci nárez Speed king nás nenecháva na pochybách, že máme do činenia so skutočnými majstrami hardrocku. Samozrejme, že hardrock sa vyvinul s blues(rocku). Treba však povedať, že hardrock je ovplyvnený i rock´n´rollom – či už je to Chuck Berry a jeho hudba, riffy alebo ďalší klasik tohto žánru – Little Richard. Práve jeho piesne sú menované v texte Speed king. Spomínaní hudobníci sú pre mňa skutočnými majstrami rock´n´rollu (a nie nejaký marketingový export menom Elvis, na ktorého letelo nadržané ženské pokolenie). Little Richard určitou mierou ovplyvnil aj Deep Purple, veď jeho Lucille hrala známa Mk II na koncertoch. Určite však môžem napísať, že ovplyvnil predovšetkým Iana Gillana. To, čo Little Richard famózne začal, Gillan priviedol do dokonalosti. Áno, mám na mysli jeho fantastické jačáky. Stali sa výraznou, nedeliteľnou súčasťou hudby párplov, jedným z jej charakteristických znakov. Gillan sa svojimi jačákmi nielen preslávil (vďaka nim získal rolu v muzikáli Jesus Christ Superstar, keď ho tvorcovia diela počuli spievať Child in time – inak mali pre túto rolu vybraného vynikajúceho Planta), ale stal sa inšpiráciou pre mnohých spevákov pohybujúcich sa v kruhoch hard & heavy. Mnohé kapely mali jačiacich frontmanov – vplyv Gillanovho vokálneho prejavu je obrovský. Bruce Dickinsom (podľa mňa veľmi kvalitný spevák) už spomínaný bol. Taký Robko Halford by darmo popieral, kde bral inšpiráciu – nám je to hneď jasné. Eric Adams (Manowar) to verejne deklaruje a uvádza Gillana ako svoj vzor... takto by sme mohli pokračovať. Na Gillana sa však nechytá nikto. Poďme naspäť k Speed king. Pieseň nás priklincuje a ani si nestihneme oddýchnuť počas pokojnejšej strednej pasáže a opäť nás zavalí dokonalé hardrockové inferno. To, čo Gillan predvádza po nástupe z pokojnej strednej inštrumentálnej časti, kde si pekne vyhráva gitara a hammondky, je neskutočné. Ten spev, krik, jačanie, vreskot, smiech – to všetko je tak dokonalé, majstrovský spevácky výkon. Jeho expresívny hardrockový prejav je nedotknuteľný. Nie je to len o speve, počujeme bezchybnú drvivú rytmiku, hammondky, riffy...
02 Bloodsucker – ďalší výborný hardrockový riff, Gillanove jačáky, vynikajúca súhra bicích a basy, tie breaky – paráda. Jednoducho šľape celá kapela. Takto sa robí hardrock.

03 Child in time – úvodné tóny Lordovho hammond-organu – to je nádhera z tých najnádhernejších. Do toho Gillanov spev – ten chlap má ale hlas! Akonáhle pieseň začne pritvrdzovať, tak aj Gillanov spev naberá obrátky a hlavne výšky – úžasné. Spolu s ním naberá obrátky aj celá kapela – hammondky pridávajú na razantnosti, gitara veru nezaostáva a bicie s basou, to je hardrocková rytmika, aká sa len tak často nepočuje. Nastupuje gitarové sólo Ritchieho Blackmorea. Podľa mňa najkrajšie, najvplyvnejšie (z pohľadu vplyvu na hudobné dejiny), najvirtuóznejšie, najmajstrovskejšie, a najzložitejšie (v zmysle najťažšie ho zopakovať, najťažšie ho zahrať) zahraté sólo dejín a to všetko v super rýchlosti. Blížiac sa ku konci, nás gitara spolu s hammondkami a rytmikou priklincuje. Čo viac treba? Dokonalé, paráda. Ďalej opäť motív zo začiatku, spev a po speve bombastický koniec piesne v podobe hardrockovej erupcie. Zvykne sa hovoriť o prevzatí úvodného motívu It ´s a beautiful day-Bombay Calling. Myslím, že ak by nebolo piesne Child in time, (snáď) nikto by si na menovanú pieseň ani nespomenul. Navyše, je to obyčajná pieseň, kým Child in time majstrovské dielo. Porovnávať obe piesne nie je namieste. Tak, ako môj najobľúbenejší album je In rock, mojou najobľúbenejšou piesňou všetkých čias je Child in time. Pre mňa je to najúžasnejšia skladba, aká kedy vznikla.
04 Flight of the rat – niekto z kapely spomenul Let čmeliaka od Nikolaja R. Korsakova a Lord sa hneď chytil. Opäť fantastický riff, duniaca basgitara. Máme do činenia s mimoriadne energickým hardrockom. Skvelé bubenícke sólo. V tej dobe boli bubenícke sóla „in“, ale toto mi nepripadá ako zvezenie sa na nejakej módnej vlne. Má to silu, má to švih.
05 Ozve sa drsný, ťažkotonážny, hutný, valiaci sa riff a máme tu Into the fire. Inak, Blackmore je dokonalý tvorca riffov. Nehovorím len o tomto albume. Kto má napočúvanú párplovskú diskografiu, uznanlivo kývne hlavou. Tu nie je možné neobísť aj diskografiu Rainbow – aj nájdeme úchvatné, inšpiratívne riffy. O chvíľu sa za riffom pridá Gillanov drsný spev. Hardrock ako remeň, dokonale zodpovedajúci názvu žánru. Ritchieho nenápadné, ale (ako inak) skvelé sólo a jazda pokračuje.
06 Living wreck – Lordove hammondky tu majú ten správny rezavý zvuk. Paice zas nenecháva nikoho na pochybách - je to ozajstný hardrockový mohykán. Veľmi pekné sóla tu majú aj Blackmore a Lord. Nie sú až také výrazné ako v Child in time, ale kvalitne a precízne zahrané určite sú.
07 Hard lovin´ man – Gloverova fantastická basová gitara, ďalší parádny (metalový) riff a do toho Lordove hammondky, milujem ten zvuk. Drahý Jon, vďaka ti za všetko, za tvoju tvorbu a za moje krásne spomienky na detstvo. Určoval si chod hudobných dejín. Bodaj sa tam na druhom svete stretneš so svojim (slávnejším) menovcom. Ďalší geniálny hardrockový kúsok, opäť Gillanov jačák. Škoda písať, treba počuť. Inak, po Child in time považujem práve túto pieseň, spolu s Fools a Highway star za vrcholy párplov a moje najobľúbenejšie.

To je všetko, tu otcova nahrávka končila, pretože touto piesňou končil aj album. Ani som netušil o nejakej Čiernej noci. Keďže mám remaster, tak pokračujem...
08 Black night – úvodné bicie intro nás strhne k počúvaniu a legendárny gitarový riff nás dokonale naladí. Ďalšia pecka. Nesmrteľná párplovská pieseň. Pôvodne vyšiel ako singel. Musím však povedať, že ani na jednu z albumu sa nechytá – hoci ju mám veľmi rád.
Remaster obsahuje ešte nejaké štúdio reči a organovú verziu Speed king. Podľa mňa sa vydarila. Ďalej je tu výborná Cry free, ktorú určite treba počuť ako aj zaujímavú inštrumentálku Jam stew. Ďalej sú tu opäť nejaké štúdiové reči a remixy, ale spomínané dve piesne sú najlepšie. Zvyšok beriem, ako prídavok pre fanúšikov z dôvodu výročia vydania albumu.


P. S. Spomínal som, že na tomto albume som vyrastal, tak na záver pridám jeden zážitok, jednu spomienku z detstva. Stalo sa to na základnej škole, mal som 9 rokov. Bol Deň detí a v triede sme mali takú zábavu, tancovačku... Samozrejme, že sa púšťali piesne, ktoré vtedy leteli a ktoré počúvali spolužiačky (no, čo by ste čakali od dievčat, stále chcú len po svojom). Boli to napr. (ehm, pardon) Backstreet Boys, Spice Girls, Kelly Family a rôzne dancefloorové „hitovky“ a podobné odrhovačky. Všetci sa bavili a tancovali, len ja som bez nálady sedel na stoličke. Moja hardrocková duša trpela. Prišla ku mne trieda učiteľka, pýtajúc sa, že prečo sa nezabávam a prečo som smutný. Tak som jej vysvetlil jednoduchý dôvod, že pri tejto hudbe sa ja neviem zabávať a že to nie je fér, keď sa púšťajú len ich obľúbené pesničky. Povedal som, že každý by mal mať právo na to, aby si pustil svoju pieseň. Dala mi za pravdu. Hneď som ožil a vedel, že prišla moja chvíľa. Tak som z tašky vytiahol otcovu starú kazetu s albumom In rock. Pustil kazetu... určite viete, čo prišlo... Speed king, to je smrtiaci nárez. Celý šťastný som začal poskakovať po triede a hrať na imaginárnu gitaru, konečne zábava! Samozrejme, že to netrvalo dlho, lebo takáto hudba nie je pre každé ucho, najmä nie pre tých, ktorí vyrastajú na rádiových hitoch a televíznych hitparádach. Bol som však rád, že aj ja som si užil so „svojou“ hudbou.

» ostatní recenze alba Deep Purple - In Rock
» popis a diskografie skupiny Deep Purple


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000