Profil uživatele alienshore


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Noel Gallagher's High Flying Birds - Chasing Yesterday
2018-09-07

Noel Gallagher's High Flying Birds / Chasing Yesterday

5 stars

Predstavovať alternatívno-rockovému publiku Noela Gallaghera je asi zbytočné, no pokiaľ by niekto nevedel koľká bije, tak je to hlavný skladateľ kedysi slávnej kapely Oasis, ktorá s prvými troma albumami tvorila dejiny britpopu. Časy veľkej slávy a veľkohubých vyhlásení sú už preč a aj Noel musí dokazovať, že to ešte stále vie. V roku 2009 teda opustil Oasis a v roku 2011 založil novú kapelu Noel Gallagher's High Flying Birds. Prvý rovnomenný album dosiahol veľmi slušné predajné výsledky a aj kritika ho brala vcelku pozitívne. Osobne ma však presvedčil predovšetkým počin z jeho dielne s názvom Chasing Yesterday, ktorý konečne zastihol Noela Gallaghera v tej správnej skladateľskej konštelácii.

Album obsahuje asi jeho snáď najlepšie a najpresvedčivejšie melódie od dôb Oasis z 90-tých rokov. Rukopis je jasne rozpoznateľný, ale je cítiť, že ako autor piesní sa emocionálne aj niekam posunul. Už nemusí teda len búšiť do gitary, ale už dokáže viac pracovať aj s dynamikou skladieb. Ako spevák má príjemný hlasový fond a v melodických linkách je menej vyzývavý a prenikavý ako jeho brat Liam. Okrem typického britského alternatívneho rocku je album nasiaknutý aj psychedelickými prvkami, čo však nijako nezráža jeho silnú melodickú povahu.

Máme tu teda desiatku výborných skladieb. Nijako zvlášť komplikovaných, ale ich zmyslom je hlavne potešiť ducha. Už prvý song Riverman je naozaj skvelý a to sólo na gitare mu môžu závidieť kadejakí fachmani. Všeobecne sú gitarové linky efektne spracované, čo určite poteší rockovejšie založených jedincov. Objavuje sa tu občas melotrón alebo aj klavírne pasáže, čo zase prináša už spomínanú melanchóliu a zasnenosť, dosť podobnú napr. Pink Floyd. Podstatne viac je však Noel inšpirovaný melodikou The Beatles, ale spôsobom, na ktorý sme zvyknutí už od prvého albumu Oasis. Určite by som rád spomenul aj ďalšie krásne skladby ako The Dying Of The Light, While The Song Remains The Same alebo poslednú Ballad Of The Mighty I, pri ktorých dokážem snívať až o nadpozemských veciach. Opozitum tvoria energickejšie veci typu In The Heat Of The Moment, You Know We Can't Go Back alebo trochu prekvapujúca The Mexican. Hľadať na tomto diele nejakú škvrnu alebo špinku je naozaj zbytočné, pretože Noel si dal záležať na každom detaile.

Či už tvoríte rock, pop, metal alebo čokoľvek iné, tak musíte mať v rukáve predovšetkým kvalitné melódie a nápady. Týmito vecami je Noel Gallagher obdarený asi od toho hore, pretože jeho hudba je veľmi prirodzená, nenásilná a autentická. Chasing Yesterday beriem ako fantastický počin hodný mena svojho tvorcu a predstavuje pre mňa jeden z najlepších produktov na alternatívno-rockovej scéne roku 2015.

» ostatní recenze alba Noel Gallagher's High Flying Birds - Chasing Yesterday
» popis a diskografie skupiny Noel Gallagher's High Flying Birds


Idol, Billy - Whiplash Smile
2018-09-06

Idol, Billy / Whiplash Smile

5 stars

Billy Idol mal nepochybne vo svojom živote šťastie, keď stretol gitaristu Steve Stevensa. Myslím si, že mu môže poďakovať za veľa vecí a jeho autorský príspevok nie je vôbec zanedbateľný. Navyše Stevensova gitarová hra a technika má originálny rukopis, takže Billy Idol mal v 80-tých rokoch silné eso v rukáve. Obaja kohúti si pomohli navzájom a zviditeľnili sa nielen imidžom, ale predovšetkým hitmi, ktoré obleteli svet. Skladbu Rebel Yell pozná snáď asi každý, ale určite si spomeniete aj na nežnú Sweet Sixteen, ktorá sa nachádza práve na albume Whiplash Smile.

Tento počin je trochu zvláštnym dielom najmä svojou napätou atmosférou, ktorú vyžaruje. Je cítiť kdesi vo vzduchu, že Billy Idol tu nie je jedinou hviezdou a dosť výrazne sa efektnou gitarou prihovára aj Steve. Je to jasne počuť už v úvodnom rozjazde Worlds Forgotten Boy s výbornými riffmi, ktoré nádherne zarezávajú do uší. Nesledujú však hitové záležitosti ako To Be A Lover a Sweet Sixteen. Opäť sa teda volí akýsi kompromis medzi hitovosťou a umeleckejším prejavom. Dôkazom toho je song Man For All Seasons, kde si Stevens dovolil zahrať jazzové sólo! Song samotný považujem za jeden z najlepších od Billyho Idola.

Aj druhá polovica albumu je celkom zaujímavá. Idolova skladba Don’t Need A Gun stavia na atmosfére a brilantných melódiách. Nepochybne vrcholný moment tohto počinu, kde je vidieť, že kvalitná produkcia a zvuk sú mimoriadne dôležité pre dosiahnutie výsledného efektu. Ďalší energický zárez sa ukrýva pod názvom Fatal Charm a začína to svižným basovým riffom, na ktorý vzápätí nadviažu aj ďalšie nástroje. Album zakončuje melancholická One Night, One Chance, kde Stevens používa nápadité zvuky gitár. V podstate celý album sa náramne vydaril a je tu kopec prepracovaných aranžmánov.

Charizmatický spev Billyho Idola je vo svojej vrcholnej forme a dokáže nielen pritlačiť na pílu, ale aj pohladiť. Štýlovo by som album Whiplash Smile označil ako mix hard-rocku a popu s akýmsi nevinným metalickým povlakom. Medzi Idolom a Stevensom však spôsobil rozkol, pretože si Stevens dovolil viac než mal. Práve preto považujem tento počin za ideálny príklad toho, že kvalitné nahrávky nevznikajú len za pohody, ale práve v napätých situáciách. A to napätie je práve tým najdôležitejším elementom albumu Whiplash Smile.

» ostatní recenze alba Idol, Billy - Whiplash Smile
» popis a diskografie skupiny Idol, Billy


Night Flight Orchestra, The - Sometimes The World Ain't Enough
2018-08-23

Night Flight Orchestra, The / Sometimes The World Ain't Enough

5 stars

Album Amber Galactic bol pre mňa prekvapením, pretože AOR na takej úrovni sa len tak nepočuje. Úprimne, neveril som, že The Night Flight Orchestra budú schopní vytvoriť niečo podobne kreatívne a tak som s určitou skepsou očakával ich ďalší počin Sometimes The World Ain't Enough. Zostava sa našťastie nezmenila. Hlavný skladateľ a gitarista David Andersson svoj hitmakerský rukopis nestratil ani omylom a spevák Bjorn Strid stále spieva ako kráľ melodického rocku a AOR. Baretka na hlave mu určite pristane a Dave Bickler zo slávnej AOR kapely Survivor sa pri pohľade na neho musí určite usmievať. Nutrične výživné ingrediencie sú zachované a tak neostáva nič iné len nastúpiť s nimi do lietadla na zhruba hodinovú jazdu naprieč hard-rockom, AOR aj so štipkou progresívneho rocku.

Konceptu z predošlého albumu Amber Galactic ostali aj naďalej verní. Priniesol im úspech a tak sa opätovne priklonili k nemu. Mám na mysli hlavne zvukovú stránku, pretože je veľmi podobná. Nespravili to však takým tým hlúpym spôsobom, ale naopak priniesli opäť výdatnú porciu hitových skladieb s jasnou myšlienkou i charakterom. To je dosť dôležitá vec a pri porovnaní so skupinami z talianskeho vydavateľstva Frontiers Records sú švédski The Night Flight Orchestra kvalitatívne za horami, za dolami ...

This Time je klasický hitík na úvod. Oveľa viac ma ale dokážu zvalcovať pecky ako Turn To Miami a Paralyzed. Americkú kapelu Toto pripomína titulná Sometimes The World Ain't Enough. Bjorn Strid sa ako skladateľ prejavil v songu Can't Be That Bad a evidentne tam čosi zaujímavé v ňom drieme. Ako prvý vrchol albumu vidím v nádhernej Pretty Thing Closing In, pretože prináša zaujímavú atmosféru a sofistikovanú melodickú linku. Barcelona je ďalší adept na rockový hit, ktorý by mal nakopať svetové singlové rebríčky (ale asi nenakope ...). Druhý vrchol prináša prog-rocková suita The Last Of The Independent Romantics. Začiatok je geniálny a evokuje v mnohých smeroch tvorbu Genesis v 80-tých rokoch. Nestráca duchaprítomnosť ani v ďalších minútach a dáva celému albumu korunu krásy. V digipakovej verzii sa objavil aj milý bonus v podobe skladby Marjorie.

Myslím si, že lepšiu melodic-rock/AOR partiu ako sú The Night Flight Orchestra v posledných rokoch určite nenájdete. Posledné dva štúdiové albumy patria jednoznačne medzi skvosty v danom štýle a právom dosiahli umiestnenia v európskych rebríčkoch. Môže za to najmä schopnosť Davida Anderssona písať skutočné hity, ktoré nie sú ani suché a ani polovičaté, ale naopak sršia pozitívnou energiou a inštrumentálnou brilantnosťou. Je radosť počúvať po dlhých rokoch kapelu, ktorá prinavracia lesk melodickému rocku z 80-tých rokov, tak ako sa to kedysi darilo americkým Journey, Toto alebo Foreigner.

» ostatní recenze alba Night Flight Orchestra, The - Sometimes The World Ain't Enough
» popis a diskografie skupiny Night Flight Orchestra, The


Subsignal - La Muerta
2018-08-23

Subsignal / La Muerta

5 stars

Sú dve možnosti akými sa rocková (alebo prog-rocková) kapela môže uberať. Buď budú tvoriť priemernú (prípadne ničím výnimočnú) hudbu pre zopár poslucháčov alebo zakomponujú viac melódií a stane sa z nich konečne úspešná kapela. Robiť muziku pre pár stoviek či desiatok ľudí je frustrujúce, niektorým to však stačí. Ambície sú dôležité a posúvajú hranice hudby smerom vpred. Niežeby nemeckí Subsignal prišli s niečím neslýchaným, ale komerčné ambície rozhodne majú. Bolo to zjavné už na albume Paraíso a ich piaty štúdiový album La Muerta potvrdzuje tento trend ...

Je prekvapujúce ako málo progových kapiel využíva komerčný smer daného štýlu. Na príklade legendárnych Yes a kanadských Rush je vidieť ako ďaleko sa vďaka tomu môžete dostať a získať status legendy. Potrebujete na to jednu maličkosť. Musíte mať v arzenálu svoje hity, ktoré bude vaše publikum milovať. Aj Subsignal sa o niečo také pokúšajú a dá sa povedať, že vcelku úspešne. Progeri síce budú nadávať, že je to veľmi komerčné, ale čuduj sa svete Subsignal majú na konte už svoj štvrtý prienik do albumového rebríčku v Nemecku. Podobnú radosť majú určite aj poľskí Riverside, ktorým sa darí v tomto smere viac a viac ...

Inštrumentálna predohra 271 Days uvedie prvý progový hit La Muerta a kapela vytiahne zo svojho arzenálu vskutku brilantné melódie. Skladby sú samozrejme o trochu viac "soft" na ich pomery, ale stále si zachovávajú interes v progresívnom rocku. Občasné citovanie skupiny Rush je tu nepochybne prítomné a ich tvorba z rokov 80-tých ich evidentne inšpirovala. Aranžmány sú inteligentné, citlivo zakomponované a dokážu vyčarovať veľmi pekné momenty. Obzvlášť druhá polovica albumu so skladbami ako Even Though The Stars Don’t Shine, The Passage, When All The Trains Are Sleeping a As Birds On Pinions Free je vynikajúca.

Nejaké to mínus sa určite dá pripísať produkcii, ktorá mohla byť aj invenčnejšia, ale to by stálo hromadu peňazí. Ďalšia vec je, že v prípade gitarových sól by som možno ocenil viac charakteru a feelingu, tak ako to kedysi vedel napr. geniálny Alex Lifeson. Čo je tu ale naozaj skvelé je spevácky výkon Arno Mensesa a prepracovaná melodika. Ambície sú v tomto prípade chytené za ten správny koniec. Keď to opäť porovnám s príšernosťami vo svete prog-rocku, ktoré vychádzajú každý mesiac, tak Subsignal a ich La Muerta sa jasne zapisuje medzi najlepšie počiny tohto roku.

» ostatní recenze alba Subsignal - La Muerta
» popis a diskografie skupiny Subsignal


Colaiuta, Vinnie - Vinnie Colaiuta
2018-03-30

Colaiuta, Vinnie / Vinnie Colaiuta

5 stars

"You're not there to show off a bunch of crap or be the center of attention. You're there to blend in and be a part of it." – Vinnie Colaiuta

Výrok Vinnieho Colaiutu by si mali niektorí bubeníci vylepiť vo svojej izbe (napr. Mike Portnoy a jemu podobní ...). Píše sa rok 1994. V Amerike ešte stále zúri grungeova vojna a grungeri ukazujú mladým svoj "unikátny" životný štýl, t.j. drogy a depresie. V týchto zvláštnych časoch však vychádzala aj úplne iná muzika, ktorá ale ostala trčať mimo záujem. Lepšie povedané nikto o nej nevedel a keď vedel, tak sa k tým informáciám dostával o čosi horšie. Jeden z top bubeníkov v hudobnej branži sa vtedy rozhodol vydať svoj prvý a jediný sólový album. Vinnie Colaiuta konečne vyšiel z tieňa špičkového session muzikanta a ukázal všetkým, že je rovnako dobrý tvorca ako aj hráč.

Jeho meno nie je úzko spojené s nejakou konkrétnou kapelou, tak ako to je v prípade Dave Weckla (Chick Corea Elektric Band), Petera Erskinea (Weather Report) alebo Steve Smitha (Journey, Vital Information). Bol však silne zainteresovaný v nie veľmi známych projektoch ako Karizma alebo Jing Chi. A to je hlavný dôvod prečo je tak trochu nedocenený. Hral naozaj s kadekým, ten zoznam je obludný. Je jedno, či je to rock, jazz/fusion, pop alebo metal. Dokáže zahrať ľavou zadnou čokoľvek, akýkoľvek štýl. Jeho hlavnou devízou je všestrannosť. Má však zároveň unikátnu techniku a myslenie bubeníckeho génia. Sila nevychádza len z jeho rúk, ale najmä z jeho mozgu.

Sólový album z roku 1994 nie je výtvor špeciálne určený pre jazzových elitárov, ktorí sa radi šprtajú abstraktnom jazze. Je to muzika, ktorá je tematicky zrozumiteľná (no ale ako pre koho, že ?) a absorbuje rôzne nápadité štýly. Nechýba samozrejme klasický jazz/fusion, ale dajú sa tu vystopovať aj prvky rocku, prog-rocku, elektroniky a dokonca aj hip-hopu. V prvom rade sa Vinnie snaží kompozične zastrešiť celý album. To znamená, že každá skladba má nejaký smer a obsahuje záchytné body. Predvádzanie samého seba je až na poslednom mieste, i keď nájdu sa tu aj také miesta.

Vitálna energia a jazz-rockové fluidum srší hneď z prvej nadupanej kompozície I'm Tweeked / Attack Of The 20lb Pizza. Kostrbatú štruktúru pretne kdesi pred druhou minútou výborný gitarový riff a Colaiuta nachádza skvelý priestor pre svoje nekompromisné bicie. Let's jazz ... tak to nám oznamuje dvojka názvom Private Earthquake: Error 7. Toto ale nebude chutiť každému, keďže bicie sú samplované a znejú ako z nejakého gangsterského filmu o hip-hoperoch. Nie veľmi prívetivú atmosféru obsahuje aj song Chauncey, no jej stredná pasáž ponúka zaujímavé aranžmány. Tvorbu Allana Holdswortha mi pripomína ďalšia skladba John's Blues a tu sa Vinnie už prejaví aj ako sólista v niektorých pasážach. Slink je pre mňa jedna z vrcholných jazz/fusion kompozícií na tomto albume. Bicie znejú ako od Tonyho Williamsa, veľký to vzor Vinnieho Colaiutu. Od tohto momentu je atmosféra už o osi prívetivejšia a potvrdzuje to aj jemne popreplietaná Darlene's Song. Etnický feeling Momoska (Dub Mix) nádherne graduje do nápaditej atmosféry a jej šamanský rytmus je ústrednou myšlienkou, okolo ktorej sa to všetko točí. Výborným zakončením je náročnejšia skladbička Bruce Lee, ktorá obsahuje znamenité nosné motívy. A to je koniec tohto tak trochu zabudnutého a neprávom prehliadaného diela.

Vinnie, Vinnie ... prečo si nám nevytvoril viac takýchto sólových albumov? Pýtam sa sám seba. Asi preto, lebo mu vkuse každý vyvoláva, aby s ním šiel hrať. Ale aj tak na tejto svojej prvotine si hneď našiel štýl, v ktorom sa cíti dobre a tvorí ukážkové inštrumentálne veci. Určite sa ale nájde dosť poslucháčov, ktorí budú prskať nad experimentálnym, či provokatívnym charakterom tohto diela. Umelca umelcom nerobí komfortná zóna, ale schopnosť vniesť do obohratého štýlu akým je napr. jazz-rock a fusion nový impulz. A tu sa to podarilo. Thanks for all Vinnie!

» ostatní recenze alba Colaiuta, Vinnie - Vinnie Colaiuta
» popis a diskografie skupiny Colaiuta, Vinnie


Kamelot - Poetry For The Poisoned
2018-03-25

Kamelot / Poetry For The Poisoned

5 stars

Akokoľvek sú albumy ako Karma, Epica a The Black Halo dobré, tak netreba zabúdať ani na ich ďalšie počiny. Jedným z nich je Poetry For The Poisoned. Priniesol odlišný sound, ktorý bol horšie stráviteľný, než ich klasickejšie poňatý symphonic/power/prog-metal. To spôsobilo silnú nevôľu medzi metalistami, ktorí akosi nevedeli prehltnúť zmenu. Kamelot ale bola kapela, ktorá sa chcela rozvíjať a otvoriť aj uzavreté dvere. Avšak hlásať progres v konzervatívnom publiku je vždy boj s veternými mlynmi.

Neverte zadubeným metalistom, že toto je podpriemerný album. S fantastickým Royom Khanom nenatočili Kamelot nikdy vyloženú slabotu. Poetry For The Poisoned znížil rýchlostné otáčky a stredne rýchle tempá tentoraz kraľujú. Temné smerovanie, ktoré naznačilo dielo Ghost Opera sa naplno prejavilo práve tu. S jednou dôležitou výnimkou. Temná atmosféra, ktorá tu panuje je dokonale vyvážená emocionálnou hĺbkou a skvelými melodickými nápadmi. Kamelot snáď asi nikdy neboli tak otvorení a nezakomplexovaní. Posunuli ten svoj power-metal do iných sfér. A to je presne to, čo robí túto už osem rokov starú placku výnimočnou.

Kamelot mali šancu stať sa najlepšou power-metalovou kapelou na svete s Royom Khanom. Bohužiaľ, tento album je posledný s jeho hlasom. Ako spevák má neskutočnú charizmu a jeho prejav sa dá okamžite rozpoznať. Rozlúčil sa však so svojimi fanúšikmi vo veľkom štýle. Tvrdý rozjazd The Great Pandemonium obsahuje aj death-metalové vokály Björna "Speed" Strida, ale hlavný refrén je krásne výpravný. Kapela sa s ničím nemaže a vysiela do éteru ďalšiu nálož If Tomorrow Came s ďalšími skvostnými, no zároveň aj temnými melódiami. The Zodiac definitívne dáva na známosť, že Kamelot natočili naozaj o dosť iný album. Na albume sa totiž dajú vystopovať aj rockovejšie pasáže, najmä v gitarových sólach.

Duet House On A Hill so Simone Simmons je jednoducho grandiózny a prináša množstvo uvoľnených emócií. Tá je ale presným opakom skladby Necropolis, ktorej tvrdé stredné tempo rozkladá všetko, čo mu príde do cesty. Veľmi zaujímavý song je Seal Of Woven Years s parádnym orchestrálnym introm a následným epickým motívom, pričom to všetko nádherne korunuje geniálny refrén. Roy Khan miestami nezaprie inšpiráciu Geoffom Tateom v speve. Ako ďalší highlight sa ukazuje štvordielna Poetry For The Poisoned. Perfektne rozvrstvená energická vec s premakanými orchestrálno-klávesovými vsuvkami a dunivými gitarami. Treba zároveň povedať, že Oliver Palotai a Thomas Youngblood sú hráčski borci na správnom mieste a ak majú dobrý materiál pred sebou, tak ho vedia aj dokonale využiť. Once Upon A Time uzatvára album vzletným refrénom, kde Roy Khan rozťahuje krídla, tak ako to prislúcha len jemu.

S Poetry For The Poisoned dosiahli zaslúžene celosvetový úspech a prihral im ďalších nových fanúšikov. Kamelot mali v onej dobe prvotriedneho speváka vo svojich radoch a jedinečný štýl, ktorým rozbíjali tradičné power-metalové klišé. Práve tieto atribúty majú na svedomí ich komerčný úspech a nadštandardné predaje nosičov. Poslucháči totiž niekedy aj radi zaplatia za niečo čo má svoju hodnotu, kvalitu a zároveň aj vlastný názor. Obal síce nie je vábny na oko, ale obsah zasahuje presne tam kde treba. Nie všetko je totiž len čisté, krásne a biele ...

» ostatní recenze alba Kamelot - Poetry For The Poisoned
» popis a diskografie skupiny Kamelot


Tax The Heat - Change Your Position
2018-03-24

Tax The Heat / Change Your Position

5 stars

So súčasnou rockovou muzikou je to trochu ... blbé. Na scéne je kopec mladých kapiel, ktoré sa snažia byť ambiciózne, ale v skutočnosti len recyklujú stokrát obohraté motívy. Robia to navyše tak nudným spôsobom, že aj mne samému to príde trápne. Sú samozrejme aj výnimky. K nim zatiaľ opatrne priradím aj britských Tax The Heat. Ich hudba pôsobí mlado, sviežo a ctia hodnoty, ktoré kedysi boli vytvorené. A čo si cením najviac je to, že ma neubíjajú prihlúplym kopírovaním, ale snažia sa o autentický prejav, čo je jedna z najdôležitejších vecí v rockovej muzike.

Metalisti si ale určite zanadávajú, čo im to ten Nuclear Blast zase predhadzuje? Iste, nespievajú o satanovi, netočia hlavou ako cvoci a nevyhrážajú v kuse päsťou vo videoklipoch. Naopak, rockeri odchovaní na klasickom rocku si možno prídu na svoje. Samozrejme za predpokladu, že im nebudú vadiť prvky britskej alternatívy, ktoré sú podľa mňa perfektne premiešané s klasickým rockom v ich podaní. Boli tu už rôzne pokusy o záchranu rockovej hudby. Trebárs svojho času boli takou nádejou Audioslave, ale po troch albumoch prišiel koniec. A samozrejme máme tu aj britských The Darkness, ktorí mi posledný čas pripadajú ako šašovia na čele s Justinom Hawkinsom. A ako sa bude dariť v tejto neľahkej a nerockovej dobe kapele Tax The Heat?

Mám pre nich skvelú správu. Možno sa im podarí vydať aj tretí štúdiový album! Ale vážne. Tax The Heat je naozaj talentovaná kapela. Na ich hudbe je cítiť, že pracujú a tvoria poctivo. Je to dostatočne zrejmé aj zo samotných singlov ako Change Your Position a All That Medicine. Album Change Your Position však ukrýva aj ďalšie perly. Sú nimi napr. výborné gitarové záležitosti ako Taking The Hit, My Headspace alebo Wearing A Disguise. Pochvala smeruje aj k poslednej The Symphony Has Begun, kde spevák/gitarista Alex Veale dokazuje, že vie skladbu poňať aj ako krátky príbeh o niečom. Ďalšia vec, ktorá mi nesmierne imponuje je aranžérska dômyselnosť u tejto mladej kapely. Je radosť počúvať nielen ich rockovú energiu, ale aj dôvtip, s ktorým náramne pracujú počas celej plochy svojho diela.

Je veľká škoda, že Change Your Position neatakuje popredné priečky vo svetových rebríčkoch predajnosti. Svojim obsahom a kvalitou preskočí o jednu, či dve triedy nahrávky, ktoré naopak v tých svetových rebríčkoch sú. Ich druhý album je veľmi pestrý a zároveň žánrovo celkom otvorený. Nájdete tu nielen hard-rock, ale aj štipku glam-rocku a už spomínanej alternatívy rôznych príchutí a smerov. Nepôsobia na mňa ako chladní profesori, ale ako muzikanti, čo chcú svojom hudbou ľudí baviť. Takto by mala/mohla vyzerať moderná rocková hudba. Snáď sa im podarí preraziť vo veľkom jedného krásneho dňa. A ja sa budem nepochybne tešiť aj na ten ich tretí album ...

» ostatní recenze alba Tax The Heat - Change Your Position
» popis a diskografie skupiny Tax The Heat


Carpenter, Cody - Cody Carpenter's Interdependence
2018-03-23

Carpenter, Cody / Cody Carpenter's Interdependence

5 stars

Prog-snobom sa pri vyslovení slova synthwave budú určite ježiť vlasy na hlave. Avšak je to základná prímes hudby Codyho Carpentera. Čo to vlastné znamená? Carpenter je podľa všetkého fanúšikom 80-tých rokov a obzvlášť syntetizátorových zvukov z tohto obdobia. Nielen to však charakterizuje jeho tvorbu. Je to aj skladateľský prístup, ktorým sa dokonale zbavil onanistických tendencií, ktoré bežne vo fusion muzike panujú a nastolil si sám pre seba ucelený rád silných motívov a melódií, ktoré postupne vrství na seba. Vzniká tak dokonalá symbióza harmónií, ktorá je vľúdna k poslucháčovi, ale od muzikantov si už vyžaduje istý stupeň zručnosti.

Cody Carpenter's Interdependence je inštrumentálny album, čo je vlastne dosť prekvapujúce, nato o aký typ hudby sa jedná. Kombinuje štýly ako prog-rock, jazz-rock/fusion a syntetizátorovú hudbu do jedného kompaktného celku. Pri niektorých motívoch, či zvukoch si iste spomeniete na klávesových mágov ako Jean-Michel Jarre alebo Vangelis, ktorí toho v 80-tých rokoch urobili pre tento druh muziky veľmi veľa. Pri iných si zase ja zaspomínam napr. na kapelu Toto, ktorá v aranžmánoch vedela zanechať otlačok progresivity, napriek tomu, že konkrétna skladba mala komerčné ambície. Cody Carpenter sa teda ako učenlivý žiak priučil od skutočných majstrov, ktorí v hudbe niečo naozaj dokázali a zanechali po sebe silný odkaz.

Skladby samotné obsahujú nielen syntetické ozveny 80-tých rokov, ale sú v nich použité naozaj rôznorodé klávesové registre, ktoré bežne počujete aj u iných interpretov. V správnom čase na správnom mieste sa objavuje aj gitara a svojim disciplinovaným výkonom potešila aj rytmická sekcia. Meno ako Jimmy Haslip si jazz/fusion maniaci iste budú pamätať ako basáka ctihodných Yellowjackets alebo Jeff Lorber Fusion. Úvodná Jinrai Fuuretsu do bodky vystihuje podstatu celého albumu. Výborne na ňu nadväzujú aj ďalšie dve kúsky Face The Future a Overlooking The Divide. Najviac mi ale k srdcu prirástla krásne melodická Heart Of Slag. Album si svoju kvalitu udržuje až do konca a skladby sú veľmi prepracované, čo sa týka štruktúry a melódií.

Inštrumentálny počin ako je tento, nie je celkom bežná záležitosť. Minimum egocentrizmu a maximum brilantných melodických nápadov, a to je vskutku pozoruhodná vec. Neviem, či to mám označiť ako prog-rock alebo fusion. V podstate si berie z každého niečo. Každopádne sa jedná o inštrumentálnu nahrávku, ktorá bude v mojom rebríčku 2018 určite figurovať. Po predošlých hokusoch-pokusoch sa Cody Carpenter nakopol k svojmu vrcholnému výkonu. Je to zároveň aj jeho oficiálny debut, keďže vychádza po záštitou vydavateľstva Blue Canoe Records.

» ostatní recenze alba Carpenter, Cody - Cody Carpenter's Interdependence
» popis a diskografie skupiny Carpenter, Cody


Tabor, Ty - Something's Coming
2018-02-16

Tabor, Ty / Something's Coming

5 stars

Americký gitarista Ty Tabor sa na svojej šiestej sólovke opäť ubral klasickým rockovým smerom. Textovo je tento album nasmerovaný do spoločenských tém, ktoré trápia človeka žijúceho v reálnom svete. Prispôsobil tomu aj hudbu, ktorá znie naozaj energicky, razantne a tradične tu nechýba jeho veľmi pôsobivá gitarová hra. Nahral si ju, takpovediac, skoro samostatne s prispením zopár zaujímavých hostí. Taborova výhoda je v tom, že je v podstate všestranný tvorca riffov, melódií a textov. Navyše ovláda niekoľko hudobných nástrojov a má bohaté skúsenosti aj popri King's X. Nič mu teda nebráni v tom, aby tvoril špičkový hard-rock.

Album Something's Coming teda pozostáva z rockových songov, ktoré majú naozaj zaujímavý feeling. Zaujímavý najmä po emocionálnej stránke. Pôsobia zároveň veľmi konzistentne a ponúkajú celkom pestrý koktejl rôznorodých nápadov. Prvé tri skladby Free Yourself, Politician's Creed a Mr. Freeze tvoria skvelý uvítací výbor. Nápaditou melodikou dokážu odzbrojiť aj o čosi jemnejšie songy ako Slow Down Sister, When The Sun Shines, This Is Me alebo titulný epos Something's Coming. Koniec patrí krátkej a vtipne formulovanej She's Gone, ktorú vlastne nahrala Taborova rodina s podtitulom The Tabor Boys.

Something's Coming patrí medzi Taborove najlepšie práce. Jeho najväčšia sila je v tom, ako skvele jednotlivé skladby do seba zapadajú a zároveň dokážu vyrozprávať príbeh, ktorý plynie absolútne prirodzene bez typickej okázalosti, či nadutosti ktorá v rockovej muzike panuje. V tomto je Ty Tabor jedinečný, pretože jeho jediný záujem je priniesť hudbu, ktorá má hlbší zmysel a pointu.

» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Something's Coming
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty


Tabor, Ty - Safety
2018-02-13

Tabor, Ty / Safety

5 stars

V živote chlapa príde občas situácia, kedy musí riešiť veľmi nepríjemné situácie. Ako napr. keď vám vaša milovaná manželka povie: "už ťa nemilujem, musíme sa rozviesť". Prípadne: "našla som si iného, musíme sa rozviesť". Prípadne: "mama povedala, že sa musíme rozviesť". V prípade Ty Tabora musela byť tá situácia asi podobná a prišlo na lámanie chleba. Muzikanti v takejto situácii o tom píšu skladby, iní zase rozbíjajú taniere, či nábytok. Pri triezvom úsudku mi tá prvá možnosť príde o čosi lepšia a album Safety patrí do kategórie opusov, pri ktorých sú prvoradé pocity a silné melódie, ktoré vystihujú emócie dotyčného umelca.

Safety je v podstate pop-rockové dielo. Teda viac rockové, než popové. Je to dané tým, že Ty Tabor je dušou rockový muzikant. Zároveň však miluje kvalitné melódie a lá The Beatles. Úvodný song s názvom Tulip (Your Eyes) patrí medzi klenoty melodického rocku a vystihuje tak atmosféru skoro celého albumu. Výnimkou je Funeral, ktorá obsahuje tvrdé gitary, ale nijako nerozbíja podstatu albumu. Tabor svoj štýl nezaprie, je to stále jeho DNA v každej jednej note. Nie je však zbytočne sentimentálny, ale stojí pevne na zemi a zároveň spieva o svojich pocitoch ako správny chlap. Melancholický sound skladieb dotvárajú efektné gitary, ktoré občas sprevádzajú aj tie akustické. Vzniká tak harmonická štruktúra hrejivých tónov a krásnych melodických liniek. Za tie naj skladby považujem už spomínanú úvodnú skladbu, ďalšej Missing Love, Room For Me (úžasné sólo!), Safety, True Love a I Don't Mind.

Je v podstate jedno, či sa Ty Tabor cíti dobre alebo zle. Stále tvorí skvelú rockovú hudbu, ktorá robí česť jeho menu. Rozhodne sa nejedná o nejakú ufňukanú dosku. Skôr je to výpoveď jednej fázy života, ktorá nemala až tak úplne šťastný koniec. Láska povznáša, ale zároveň aj zabíja. Ty Tabor vám o tom povie svoje napr. v skladbe True Love.

» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Safety
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty


Tabor, Ty - Alien Beans
2018-02-11

Tabor, Ty / Alien Beans

5 stars

Ty Tabor je gitarista, ktorého každý pozná ako člena King's X. Je to však muzikant, ktorý patrí momentálne medzi najlepších gitaristov na svete, porovnateľný s gitaristami zo 70-tých rokov. A prečo? Nuž preto, lebo má svoj štýl, feeling, perfektnú techniku a hrá presne to, čo je potrebné. To je napr. rozdiel oproti gitarovým "onanistom" typu John Petrucci alebo Steve Vai (a im podobným), ktorí sami už nevedia kedy je dosť a kedy málo. Tabor navyše veľmi dobre aj spieva a skladá rockové songy, ktoré sú pre rockera hľadajúceho niečo skutočne poctivé a nefalšované, to pravé orechové. Jeho štýl je niečo ako mix Tonyho Iommiho, Alexa Lifesona a The Beatles s groove rytmami, ktoré odkazujú trebárs aj na černošský hard-rock typu Living Colour alebo Jimiho Hendrixa. V mladosti sa učil klasické postupy a finty od majstrov, no nakoniec našiel v tých rôznych vplyvoch presne to, čo potrebuje k tvoreniu svojej vlastnej hudby.

Album Alien Beans je zložený z dvoch diskov. Prvý disk ponúka hudbu, ktorá zodpovedá jeho štýlu z predošlých diel. Akurát je jeho gitara celkom "heavy" a reže na tých správnych miestach. Kvalita riffov sa nedá zaprieť. Dnes sa len málokto môže Ty Taborovi rovnať v tomto poli. Kadejaké pokusy o tvrdé riffy od iných kapiel pôsobia skôr trápne a len kopírujú stokrát obohraté motívy. Alien Beans je takým pekným príkladom, čo to sú nápadité a nadupané gitarové riffy. V podstate skoro každý song je týmto obdarený. Hneď v úvode to dostatočne potvrdzuje singlovka Freight Train. Z ďalších songov by som určite vyzdvihol čiernym sabatom ovplyvnenú Johnny Guitar, južanskú Somebody Lied alebo tvrdú riffovačku This Time s melódiami The Beatles (super kombinácia ...). Pre mňa je však úplne najlepšou jemná Heavily Twisted, ktorá poukazuje na to, aké úžasné harmonické cítenie má Ty Tabor.

Bonusový disk ukrýva klenoty ako Free Yourself, Money Mouth (vedel by som si ju predstaviť aj ako song od King's X), psychedelicko-progovú Play a citlivú Nobody Wins When Nobody Plays. Všetky piesne z bonusového disku ako keby nadväzovali aj zvukovo na štúdiovku, keďže prešli zvukovou úpravou. Tým pádom je to aj celkom ucelené dielo.

Ty Tabor dal svojim fanúšikom kopec výbornej hudby a opäť len potvrdil svoj výnimočný talent. V oblasti hard-rocku je to pre rok 2018 silná záležitosť. Ty Tabor však ešte nepovedal svoje posledné slovo a realizácia nového albumu samotných King's X už je ohlásená, čo považujem za udalosť roka. Snáď sa dočkáme ...

» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Alien Beans
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty


Lanzon, Phil - If You Think I'm Crazy!
2018-02-02

Lanzon, Phil / If You Think I'm Crazy!

5 stars

Phil Lanzon ako sólový umelec je absolútne neznámy pojem. Zato ho ale poznáme ako klávesáka hard-rockovej ikony Uriah Heep. Je zároveň aj hybnou silou v skladateľskom procese spoločne s gitaristom Mickom Boxom. Sólový debut od tohto muzikanta je prekvapivý ťah. Spravil ho ale hlavne pre svoju vlastnú radosť a radosť svojich fanúšikov, keďže ho vydáva na vlastné náklady a nie na nejakej nezávislej značke, ktorá má podobne ladené opusy vo svojom katalógu (tých je samozrejme niekoľko ...).

Celkový koncept albumu je veľmi zaujímavý. Čerpá hneď z niekoľkých štýlov ako napr. soft-rock, hard-rock a aj štipky prog-rocku. Navyše má to takmer muzikálový feeling a jeho pozitívna atmosféra je priam euforická záležitosť. Dosť nevídaná vec v dnešnej dobe. Určite tomu prídu na chuť aj fanúšikovia neo-progu. Nerád by som však album If You Think I'm Crazy! nazýval ako neo-prog (aj keď má k tomu blízko), pretože je neobyčajne pestrý a vôbec sa do neo-progovej polohy neštylizuje.

Najznámejším hosťom je gitarista John Mitchell (Arena, Kino, Lonely Robot) a prispel sem nádhernými gitarovými sólami a vyhrávkami. Úvodný skvost Mind Over Matter by som si vedel predstaviť aj ako nový song Kino, keďže Mitchellov hlas je nezameniteľný. Z ďalších skladieb by som rád spomenul najmä tie na konci ako Donna & Joe, sentimentálnu Carolin, hard-rockovú nálož The Bells a výpravný opus The Forest. Tu sa ani vyložene slabá skladba nenachádza. Máme možnosť počuť do detailu prepracovaný hudobný príbeh, ktorý vedie do krásneho finále.

Phil Lanzon sa prejavil na svojom sólovom debute ako pán skladateľ s vycibreným vkusom na melódiu. Na ucho je to síce relatívne prívetivá hudba, ale je počuť za tým kopec serióznej práce aj na aranžmánoch. Napr. neobyčajne vyrovnaný balans medzi rockovým poňatím, melódiami, muzikálovou atmosférou, progovými a orchestrálnymi motívmi je vskutku pozoruhodný, a určite by stál aj za podrobnejší rozbor. Mám dosť vážne podozrenie, že Uriah Heep drží nad vodou práve tento nenápadný klávesák a jeho album If You Think I'm Crazy! je toho jasným dôkazom.

» ostatní recenze alba Lanzon, Phil - If You Think I'm Crazy!
» popis a diskografie skupiny Lanzon, Phil


Driver, Toby - Madonnawhore
2018-02-01

Driver, Toby / Madonnawhore

5 stars

Ak existuje niekto v súčasnej dobe, kto skutočne tvorí svojskú a originálnu rockovú hudbu, tak je to Toby Driver. Samozrejme, nie je to mainstreamový žáner, takže tutové hity v jeho tvorbe nenájdete a zodpovedá tomu aj aranžérske poňatie. Či už je to jeho domovská kapela Kayo Dot alebo prípadne sólová kariéra, tak vždy je nutné si k tomu sadnúť a poriadne počúvať. V tomto prípade sa to aj oplatí, pretože kvalita hovorí sama za seba.

Tobyho sólový album s vyslovene provokatívnym názvom Madonnawhore je priam stvorený pre poslucháčov, ktorí hľadajú v hudbe menej všedný pohľad na vec. Nie je to teda nič v štýle "we're gonna make love tonight baby". Na druhej strane sú tu vplyvy, ktoré sú spájané s obdobím 80-tých rokov a ktoré aj odľahčujú atmosféru celého albumu. V prvom rade sú to vokálne melódie a tie patria aj medzi to najlepšie, čo sa tu dá nájsť. Nie je to však zadarmo. Album samotný je pochmúrny a ťažšie stráviteľný, napriek svojej pomalej melancholicko-baladickej náture. Nie však nudný. Štruktúra skladieb je systematicky prepracovaná a ponúka celý rad zaujímavých nápadov a motívov, ktoré čerpajú z art-rocku, post-rocku, ambientu alebo aj jazzu.

Medzi tie menej priepustné patrí úvodná The Scarlet Whore-Her Dealings a The Deepest Hole. Cítiť v nich akúsi odvrátenú stranu emócií, ktoré sú ale taktiež súčasťou ľudskej mysle a na to Toby Driver nikdy nezabúdal. Melódiami nabité Avignon a najmä Craven's Dawn patria medzi najlepšie kúsky. Je v nich čosi magické a veľmi osobné. Subtílne aranžmány vytvárajú dokonalé kontrasty na rôznych pocitových úrovniach. Posledná Boys On The Hill mi v niektorých momentoch pripadá ako nejaká temne formulovaná modlitba. Úchvatné a mrazivé zároveň. Takto dokáže jazykom hudby narábať len génius, čo Toby Driver nepochybne je.

Madonnawhore dokáže osloviť širšie spektrum poslucháčov od alternatívcov, avantgardistov až po progresivistov. Album je napriek horkejšej príchuti v melódiách dostatočne nápaditý a otvára tak náruč aj pre nových fanúšikov. Veľkým pozitívom je nádherný spevácky výkon hlavného protagonistu. Ťažko zaradiť tento počin do nejakej škatuľky a povedať jednoznačne, čo to je. O to je to lepšie. Takto má totiž vyzerať hudba, ktorá je produktom talentovaného muzikanta, ktorý nehľadí na to, čo si kto o ňom myslí, ale tvorí muziku ktorej absolútne verí. A takto sa rodia legendy rockovej hudby ...

» ostatní recenze alba Driver, Toby - Madonnawhore
» popis a diskografie skupiny Driver, Toby


Praying Mantis - Sanctuary
2017-10-07

Praying Mantis / Sanctuary

5 stars

Recenziu na tento klenot si neodpustím, pretože predstavuje jeden z vrcholov Praying Mantis, ktorých hudbu si naozaj vážim. Tu sa konečne zišlo všetko, čo k prvotriednemu melodickému rocku a AOR je potrebné. T.j. kvalitný zvuk, špičkové melódie a znamenité aranžmány s typickým skladateľským rukopisom bratov Troyovcov. Niektoré skladby sú pohladené aj metalovým vánkom. Je to samozrejme pozostatok z minulosti, ku ktorej sa títo Angličania hlásia, keďže patrili k zástupu kapiel, ktoré založili "novú vlnu britského heavy-metalu".

Sanctuary priniesol opäť zmenu v zostave. Post speváka prevzal Mike Freeland a jeho emocionálne bohatý vokál považujem za jeden z najlepších v histórii Praying Mantis. Veľmi dobre sa však uviedol aj gitarista Andy Burgess, toť náhrada za legendárneho Dennisa Strattona (ex-Iron Maiden). Svieži vietor nových myšlienok a zároveň aj nových členov zaviedol kapelu k najprepracovanejšej doske svojej kariéry.

Praying Mantis sú známi aj tým, že tematicky viac menej nadväzujú na vieru. Ich texty však nie sú o akomsi "búšení na nebeskú bránu", ale čerpajú zo životných skúseností a reagujú na rôzne témy v realistickom kontexte. Akurát text k titulnej skladbe mi príde trochu preafektovaný. Sanctuary vlastne nie je veľmi veselý album. Naopak, je skôr temnejšieho razenia. Kapela však pridáva aj pozitívne vibrácie a odľahčuje skladby rôznymi fintami.

Prvý song In Time navodí metalovejší efekt, ale inak tiahne k výraznej melodike. Vrcholí to na samom konci perfektným sólom. Po nej prichádza vzdušná a ľahká hitovka Restless Heart. Ani ďalšie skladby ako napr. Tears In Rain či So High nestrácajú duchaprítomnosť a zásobujú ušné bubienky kvalitnými melódiami. Balada Lonely Way Home obsahuje krásne akustické gitary a Freelandov spev jej pridáva síce smutný, ale zato naliehavý odkaz. Výborná energická pecka Threshold Of A Dream patrí medzi to naj na tomto albume. Za úplný vrchol však považujem hitovú nálož Highway, ktorá sa nesie v štýle amerických Journey. Posledný song Sanctuary tradične križuje heavy-metal s melodickým rockom v takom epickom duchu. Gitary na celej ploche sú výborne spracované a výrazovo inklinujú k Iron Maiden, Wishbone Ash alebo Journey.

Sanctuary nie je (momentálne) ľahko dostupný album a som o to radšej, že si ho môžem kedykoľvek prezrieť zblízka. Pomerne často platí pravidlo, že dobrého býva málo. O to viac si vážim hudbu tohto druhu, keďže primárne oslovuje širšie publikum a pritom nie je vôbec lacná, či slizká. Praying Mantis má svoj kultový status medzi fanúšikmi zaslúžený, pretože vo svojej rodnej krajine patria medzi to najlepšie v melodickom rocku a už dlhé roky potvrdzujú svoje kvality. Stačí si napr. vypočuť hit The One z nasledujúcej dosky The Legacy a je jasné, že Praying Mantis sú majstri vo svojom fachu.

» ostatní recenze alba Praying Mantis - Sanctuary
» popis a diskografie skupiny Praying Mantis


Outfield, The - Voices Of Babylon
2017-10-04

Outfield, The / Voices Of Babylon

4 stars

The Outfield je v podstate pop-rocková kapela, ale je zvláštna tým, že do svojej hudby podsúva aj čosi iné a tým je prog-rock. Od albumu Voices Of Babylon tam tie prvky jednoznačne sú a zaujímavo podfarbujú ich hitovo poňatý rock. O kvalitu skladieb sa vždy staral dnes už nebohý John Spinks, ktorý vždy túžil tvoriť pozitívne vibrujúcu muziku, čo sa mu aj naozaj darilo. Jeho stabilný parťák do dažďa s vysokým vokálom Tony Lewis je poznávacím znamením tejto kapely, rovnako ako Geddy Lee v Rush alebo Jon Anderson v Yes.

Nie nadarmo som spomenul práve tieto dve skupiny, pretože odkaz na ich tvorbu z 80-tých rokov tu proste je. Výborná produkcia vytvorila krásny zvuk plný harmonických tónov a skvelých melódií, ktoré sa ľahko počúvajú, avšak zanechávajú zároveň aj silný umelecký dojem. Skladby sú pomerne krátke, takže žiadne art-rockové maratóny sa nekonajú. Aranžmány sú napriek tomu pestré a vyvážené. Na malej ploche vystihli presne to, čo si daná skladba žiada.

Prvé dva songy, titulná Voice Of Babylon a My Paradise sú nesmrteľné. Absolútne hity a dokonalými melódiami. Veľmi dobré sú aj Part Of Your Life, Shelter Me, The Night Ain't Over alebo No Point. Gitara Johna Spinksa krásne cinká a vyludzuje podobné tóny ako tie od Alexa Lifesona (na albume Rush - Hold Your Fire) alebo Trevora Rabina. Za perfektný považujem zvuk bicích, je dynamický a plnokrvný. Všetci traja sú zdatní inštrumentalisti a napriek tomu si to nemusia nijako zvlášť dokazovať, pretože to za nich hovorí samotná hudba.

Voices Of Babylon je v podstate AOR nahrávka s prog-rockovým konceptom zodpovedajúci dobe svojho vydania. Od tejto kapely ma zaujali aj iné albumy, ako napr. Rockeye. Každopádne sa jedná o pozoruhodnú hudbu, ktorá nezaprie korene v tvorbe The Beatles. Imponuje mi tvorivosť Johna Spinksa, ktorý pre Tonyho Lewisa vytvoril kopec nádherných melodických liniek. A čo je najdôležitejšie, táto nahrávka obsahuje skutočné hity, ktoré si okamžite získajú priazeň poslucháča. Presnejšie povedané, tú moju určite ...

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Outfield, The - Voices Of Babylon
» popis a diskografie skupiny Outfield, The


World Trade - World Trade
2017-10-04

World Trade / World Trade

4 stars

World Trade je pre mňa taká kultová záležitosť, čo sa týka kríženia prog-rocku a AOR. Billyho Sherwooda mám zafixovaného ako lídra práve tejto kapely. Jeho ďalšie projekty však nie sú až tak zaujímavé pre moje ucho, pretože im chýba iskra, ktorá je tak výrazne prítomná práve tu. V podstate je debutový album World Trade najlepším počinom jeho kariéry. Samozrejme prispeli k tomu významnou mierou aj borci ako Bruce Gowdy (gitara) a Guy Allison (klávesy), ktorí vytvorili množstvo zaujímavých aranžérskych nápadov.

Závan 80-tých rokov je jasne prítomný na tejto striebornej placke a producent Keith Olsen ušil kapele zvuk presne na mieru. Dokonale vystihol pomer progových aranžmánov a silných melódií. Vokály sú však preprodukované, pretože naživo by to takto World Trade určite nedali. Zároveň je to však jedna z najsilnejších stránok tohto albumu, pretože mu dodáva charakter. Pripomína to výrazne kapelu Yes v období ich albumov 90125 a Big Generator. Z menšej časti čerpajú aj z odkazu kanadskej legendy Rush.

Najatraktívnejšia vec tohto hudobného diela je jeho hitovosť. Je to vec, ktorá ma stále aj po rokoch dokáže očariť. Prvé štyri skladby The Moment Is Here, Can't Let You Go, Life-Time a Fight To Win považujem za tutové klasiky AOR žánru s progovými prvkami. Žiadne prihlúple mudrovanie s nástrojmi, ale jasné a svieže melódie v refrénoch, ktoré dokážu chytiť za srdce nielen fanúšika Yes, ale aj vyznávača rocku s melodickou pointou. Ďalšie kvalitne prepracované songy sa ukrývajú pod názvami The Revolution Song a Emotional Wasteland. Dobrým zakončením je temnejšie znejúca a "yesovskými" vokálmi podopretá Open The Door.

Nasledujúce dva počiny Euphoria (1995) a Unify (2017) považujem za zbytočné a neproduktívne albumy, keďže sa kvalitatívne nemôžu merať s týmto debutom. Aj na tomto príklade je krásne vidieť, že tvoriť hitový prog alebo hitový AOR je vec, ktorá sa vám podarí možno len raz za váš muzikantský život. A práve za to majú World Trade pevné miesto v mojej zbierke a určite to majú podobne aj ďalší fanúšikovia-zberatelia, ktorí si tento album cenia rovnako vysoko.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba World Trade - World Trade
» popis a diskografie skupiny World Trade


Temple - Contrasting Emotions
2017-09-12

Temple / Contrasting Emotions

4 stars

Go Prešov Go! – človek by nadšene skríkol. Ak je na tomto meste niečo pozitívne, tak je to hudba (a niekedy mám pocit, že len hudba ...) a kapely, ktoré odtiaľto vzišli a presadili sa nielen na slovenskej scéne. Jazzoví AMC Trio, sólová tvorba Kataríny Knechtovej, alternatívno-rockoví Papyllon, jazz-rockový gitarista David Kollar a teraz aj prog-rockeri Temple. To všetko sú interpreti z Prešova, ktorých albumy sa môžu porovnávať aj so zahraničnou produkciou (a v podstate aj so špičkou) v daných žánroch. Chuť dokázať niečo v živote je pre niektorých ľudí natoľko silná, že prekonávajú zábrany a bariéry, s ktorými v tomto meste bojujú a prežívajú ich každý jeden deň.

Skoro v každom mestečku, ako aj v Prešove, sa nachádza skupinka progerov, resp. fanúšikov progresívneho rocku. Kapela Temple je nepochybne splnením takého ich sna, aby aj tu u nás (myslené v Prešove) bolo niečo kvalitné a konkurencieschopné aj so zahraničnými formáciami. Členovia Temple však majú nepochybne aj dobrý vkus, o čom svedčia aj skupiny, ktoré uvádzajú ako svoje hlavné vzory, t.j. Dream Theater, Periphery, Disperse, Porcupine Tree, Steven Wilson, David Maxim Micic.

Album Contrasting Emotions nie je staromilským dielom (čiže niečo ako kópia art-rocku 70-tých rokov), ale naopak moderne znejúcim a s výraznejším melodickým prístupom, ktorý je pre slovenskú náturu sebe vlastný. Komplexný formát progresívneho rocku s metalovým poťahom je štýl, v ktorom sa Temple vidí a zjavne im to aj náramne pristane. Martin Tomášik ako hlavný skladateľ a gitarista má dosť dobre precvičené niektoré party od Johna Petrucciho, čo je z niektorých skladieb evidentné. Zvuk je solídny a všetci si boli asi dobre vedomí toho, že bez kvalitnejšieho zvuku je vydanie debutového albumu absolútne zbytočné. Prog-rock bez tejto veci totiž stráca svoj význam, keďže si potrpí na zvukovú čistotu.

Úvodná Reborn cituje v aranžmánoch Dream Theater, ale je naozaj slušne spracovaná aj po melodickej stránke. Mojim favoritom je hneď nasledujúca a takpovediac hitovejšie poňatá Leave Me Alone. V podstate najkomplexnejšia skladba na tomto albume. Petrucciovské riffy otvárajú song Heartbeat, v ktorej hrá dominantnú rolu gitarista Martin Tomášik a na konci dostane priestor aj hosťujúci klávesák. Číslo dva v mojej hierarchii patrí sugestívnej ... To Ashes s mierne najazzlým feelingom a vzápätí to v druhej polke prehadzujú do neo-progu. Výborne sa v nej vyníma krásne gitarové sólo. Beyond The Words opäť čerpá z odkazu Dream Theater a aj preto ma viac oslovuje o čosi "autonómnejšia" Broken s pekne rozvrstvenými aranžmánmi. Bonusovka Angel Down kombinuje melanchóliu, progovú auru a na konci zabŕdne takmer do psychedélie.

Veľkým plusom sú gitarové riffy, vyhrávky a sóla Martina Tomášika. Vskutku talentovaný hráč a tvorca hudby. Nápadito sú k nim zapracované klávesové motívy a občas aj sóla. Ako mínus beriem vokál Tomáša Bačinského, ktorý to celé spieva akosi opatrne. Chýba mi tam väčší tlak na pílu a charakteristické rysy, ktoré by kapelu Temple nakopli smerom vyššie. Nejaké výčitky by šli smerom aj k aranžmánom, ktoré sa v niektorých úsekoch mohli vyriešiť aj inak. Pozitíva však u mňa prevažujú, najmä kvôli zakomponovaniu melodických liniek, ktoré udržujú pozornosť poslucháča.

Contrasting Emotions je príkladom toho, že na dobrú muziku nepotrebujete hromadu nôt. Občas sa aj pousmejem nad tým, že niektoré regionálne kapelky zo "slovenského Seattlu" vytvoria plnohodnotnejšie dielo, než čerství a vedomosťami nabití absolventi americkej Berklee College. Temple v kategórii "slovenský prog-rock roku 2017" zatiaľ kraľuje, pokiaľ by sa samozrejme Persona Grata nerozhodla ešte do konca roka vydať svoj druhý album ...

» ostatní recenze alba Temple - Contrasting Emotions
» popis a diskografie skupiny Temple


Papyllon - Papyllon
2017-09-11

Papyllon / Papyllon

4 stars

Reakcie na predošlú EP Sink Or Swim boli zjavne veľmi dobré a tak kapela pristúpila k vytvoreniu plnohodnotného albumu za podpory menšieho bratislavského vydavateľstva go2stage. Je naozaj fajn, že takúto muziku má kto vydať. Papyllon nezaprú chuť tvoriť nové skladby a zároveň sa aj vyvíjať. Rozdiel medzi EP a týmto debutovým albumom je zjavný najmä po zvukovej stránke. Dá sa povedať, že toto je moderná produkcia, ktorá zodpovedá nárokom alternatívno-rockovej kapele roku 2017. Zvuk je pestrý, dynamický a kreatívny. Obzvlášť gitara Richarda Ráca prezentuje rôzne nápadité efekty.

Vydanie takéhoto typu albumu považujem za udalosť na Slovensku. Jednak preto, že takejto muziky tu je málo, skoro vôbec. A zároveň aj preto, lebo spĺňa kritéria pre alternatívny rock svetového kalibru. Tak ako by sa zahraničné kapely nehanbili za songy ako Waves či Sink Or Swim z predošlej EP, tak ani tu nechýbajú piesne, ktoré by si radi privlastnili aj známejšie kapelky z Veľkej Británie.

Kvílenie Rácovej gitary odštartuje v podstate blues-rockovo orientovanú Never Felt So Pure. Zvuk podporuje formát alternatívneho rocku, ale tá melódia smeruje jasne k bielemu blues-rocku z konca 60-tých rokov. Spočiatku melancholická Quite Forgotten prekvapí v strede tvrdším gitarovým aj rytmickým útokom, ktorý pokračuje až do svojho konca. Who Wrote It? je inštrumentálna záležitosť a najviac v nej zaujme krásnymi groove-rytmami skvelý bubeník Lukáš Lacko. Nasleduje zasnená hitovka Seventeen Baby s nádhernou trúbkou. Toto sa im skutočne podarilo. Bohuš Hajduch je v tejto polohe priam dokonalý.

Atmosférická All In vytvorí priestor pre Richarda Ráca, ktorý opäť čaruje so svojou gitarou. Na tvrdšiu nôtu zahrá Shelter, kde Bohuš vytvára melódiou špecifickú náladu a vyťahuje vysoké registre svojho hlasu. Into The City je ďalšia spomienka na 60-té roky, ale s príchuťou jazz-rocku. Aranžérsky to však sedí a vôbec nepôsobí, žeby bola nejako mimo formát albumu. Toto relatívne kratšie dielko (cca 40 minút) zakončuje nervná Caved In Space a Growing Younger. Obe trochu strácajú dych popri predošlých trackoch.

Inak, kritizovať nemám čo. Debutový počin prešovských Papyllon je profesionálnym dielom muzikantov, ktorí si plnia svoj rockový sen. Chlapi zo seba vypustili to najlepšie, čo v danom momente mohli. Cítiť tu radosť z muziky a zároveň aj dôsledný prístup. Nič nie je ponechané na náhodu a album má svoju atmosféru, emocionalitu a zároveň kvalitné aranžmány. Nepochybne jeden z top albumov na slovenskej rockovej scéne roku 2017.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Papyllon - Papyllon
» popis a diskografie skupiny Papyllon


Papyllon - Sink Or Swim (EP)
2017-09-10

Papyllon / Sink Or Swim (EP)

5 stars

Nezvyknem recenzovať formát EP, ale Sink Or Swim je pre mňa jasná výnimka. Chlapci z Prešova totižto prekvapili vysokou kvalitou hudby, ktorá je na slovenské pomery dosť nevídaná. Alternatívny rock nemá na Slovensku nejako zvlášť silné postavenie a Papyllon by to možno asi aj radi zmenili. Imponuje mi zaradenie angličtiny, pretože sa to k ich muzike náramne hodí. Znejú v podstate ako typická alternatívno-rocková kapela z Veľkej Británie a nijako nezaostávajú ani v hráčskych schopnostiach.

Bohuš Hajduch je priam stvorený na to, aby spieval presne takýto typ hudby. Jeho vysoký a emocionálne založený vokál dokonale interpretuje pocitovú stránku textov, ktoré Papyllon do svojich skladieb dávajú. Vznik kapely sa datuje zhruba od roku 2010, ale k tejto EP sa dostali až o päť rokov neskôr. Aj to niečo hovorí o kultúrnych pomeroch na Slovensku.

Začína sa energickou skladbou Harmful, ktorá je suverénne presvedčivá a výborne vystavaná po každej stránke. Tri minúty ubehnú ako voda. Najdlhšia vec na tomto EP je titulná Sink Or Swim a tá rozhodne stojí za vypočutie. Zvonivá gitara Richarda Ráca je doslova božská a tá melódia, ktorú si tu Bohuš Hajduch strihol patrí do prvej ligy alternatívneho rocku vo svetovom merítku. Second Minute je fajn, ale nasledujúca Waves ju úplne prekonáva. Je to druhý vrchol tohto EP a ten geniálne jednoduchý refrén ma dostáva na kolená. Na konci náhle odstrihnú klávesové sólo, pretože by zákonite šli do prog-rocku, čo asi zrejme nechcú. Veľmi dobre mi padne do ucha aj posledná, gitarovo ladená Marble s opäť výbornými vokálmi hlavného speváka. Celkove mi to pripomína trochu Manic Street Preachers, ktorí vlastne krížia britskú alternatívu, art-rock a pop.

Papyllon hrajú presne to, čo je potrebné. Nevymýšľajú kadejaké pseudo-intelektuálne aranžmány, ale vymedzujú časovo užší priestor pre jasne formulovanú myšlienku. Všetci štyria sú naozaj nadaní muzikanti, ale pochvalu si neodpustím pre bubeníka Lukáša Lacka, ktorý pristupuje veľmi tvorivo pri vymýšľaní rôznych prechodov a má skvelú techniku hrania. Papyllon je nepochybne kapela s budúcnosťou. Akurát by som ich radšej videl niekde na svetovom piedestáli, než doma na slovenskej scéne. Skladby z tohto EP by rozhodne nemali zapadnúť prachom. Možno by bolo fajn zaradiť niektoré z nich na dlhohrajúci album, pretože by bola škoda nechať ich na EP, ktoré sa v podstate nedá na fyzickom nosiči zakúpiť. Inak, parádna muzika ...

» ostatní recenze alba Papyllon - Sink Or Swim (EP)
» popis a diskografie skupiny Papyllon


Seventh Key - Seventh Key
2017-09-09

Seventh Key / Seventh Key

5 stars

Projekt Seventh Key mám v naozaj v obľube. Všetky tri vydané albumy sú nadštandardné produkty v rámci melodického hard-rocku a AOR. Mne srdcu najbližší je práve tento debut, keďže je na ňom cítiť závan 80-tých rokov. Podopreli to však zvukom, ktorý rešpektuje aj dobu svojho vydania. Ďalšie dva albumy ponúkajú okrem výborných skladieb aj trošilinku slabšie, takže mám k nim také malé výhrady. Z tých najlepších určite rád spomeniem songy ako The Sun Will Rise, You Cross The Line (top skladba!!!), The Raging Fire alebo I Will Survive.

Špecialitou tohto prvého albumu sú skladby z obdobia albumu Power (1986) od skupiny Kansas, ktoré vtedy z rôznych príčin smerovali do šuplíku a odpočívali tam niekoľko rokov. Konkrétne sú to No Man's Land, Every Time It Rains, Forsaken a Broken Home. Ostatné piesne svojou kvalitou nezaostávajú za nimi a vytvoril sa tak pomerne silný koncentrát eruptívnych rockových melódií a znamenitých aranžmánov, ktoré občas pripomínajú tvorbu legendárnych Kansas.

Spevák a basák Billy Greer bola skvelá voľba pre Kansas v roku 1986 a stále dokazuje, že je prvotriedny muzikant. Gitarista Mike Slamer by pre svoje hráčske a skladateľské schopnosti mal byť určite viac docenený, než v skutočnosti je. Obaja vydali zo seba maximum na tomto svojom spoločnom projekte z roku 2001. Prvé dve skladby The Kid Could Play a Only The Brave majú taký ten lesk glam-metalu z 80-tých rokov, ale v aranžmánoch sa prejavuje ich spriaznenosť aj s prog-rockom. Skvele melodicky vystavaná vec Missy je presne to, čo mám v tomto štýle rád. Perfektná melodika, gitary a prog-rocková noblesa nabušená do štyroch minút.

Ďalšia pecka je nepochybne aj Surrender, kde Mike Slamer produkuje svoje prepracované gitarové motívy. Mňa zo všetkých najviac chytá za srdce "kansasovka" No Man's Land. Steve Morse k nej nahral geniálne gitary a refrén predstavuje pre mňa prvý vrchol albumu. Pozitívna aura sa nedá uprieť ani Every Time It Rains, či citlivo odspievanej Home. Za druhý vrchol pasujem úžasnú pop-rockovú baladu Broken Home, ktorá ponúka refrén z kategórie nezabudnuteľných a uzatvára tak album v tom absolútne najlepšom.

Album nemá slabé miesto. Všetky songy sú výsostne vyrovnané a niektoré z nich aj vytŕčajú výraznou melodikou. Ak k tomu pripočítame hviezdnych hostí ako Steve Walsh, Phil Ehart, Steve Morse a Rich Williams, tak fanda melodického rocku a AOR nemá nad čím premýšľať. Škoda, že projektov ako Seventh Key nie je viac. Takáto muzika bude mať vždy svoj význam a zmysel aj pre ďalšie generácie poslucháčov.

» ostatní recenze alba Seventh Key - Seventh Key
» popis a diskografie skupiny Seventh Key


Pinnacle Point - Winds Of Change
2017-09-03

Pinnacle Point / Winds Of Change

4 stars

Projekt Pinnacle Point je klon amerických Kansas z obdobia ich albumov Audio-Visions, Vinyl Confessions a Power. Treba však povedať, že veľmi vydarený klon. Spevák Jerome Mazza znie takmer ako Steve Walsh vo svojom najlepšom období a jeho výkon na tomto albume je znamenitý. Gitarista Torben Enevoldsen napumpoval do hudby taktiež množstvo výborných riffov, sól, vyhrávok a samozrejme pozitívnej energie. Obaja si dali záležať na tom, aby väčšina skladieb mala hitový šmrnc a zároveň, aby aj samotné aranžmány boli dostatočne zaujímavé a chytľavé.

Inštrumentálny úvod Prelude mi pripomína album Power od Kansas. Začiatok je teda viac než dobrý a nastupuje pomp/hard-rocková skladba Homeward Bound. Po nej prichádza hitová nálož Damage Is Done. Takých je tu samozrejme viac a mňa najviac oslovili songy ako napr. prog/AOR vypaľovačka Changes, krásnym refrénom obdarená Part Of Me, energická Never Let Go a balada What Will It Take. Vydaril sa aj koniec albumu pri inštrumentálne vymakanej Sail Away a dojemnej With You s pop-rockovým feelingom. Teší ma, že skladby nie sú všetky na jedno kopyto a obaja sa snažili aj o trochu rozmanitosti. Páči sa mi spracovanie klávesových aj husľových motívov, ktoré sa vkusne doplňujú s výbornou gitarou Torbena Enevoldsena. Také jediné mínus mi príde produkcia. Určite by sa dalo z toho vykresať ešte viac, keby to vzal do rúk nejaký špičkový producent.

Albumy ako Winds Of Change vychádzajú skôr ojedinele. Nejedná sa však o žiadnu originálnu záležitosť, keďže čerpá z odkazu Kansas. Kto ale už raz prepadol ich hudbe, určite rád vyskúša aj projekt Pinnacle Point. Myslím, že ani samotní členovia Kansas nebudú touto muzikou urazení. Debut je každopádne vydarený. Uvidíme, či kapela bude pokračovať vo svojej tvorbe a či krivka kvality pôjde ešte viac smerom hore.

» ostatní recenze alba Pinnacle Point - Winds Of Change
» popis a diskografie skupiny Pinnacle Point


Nightwish - Once
2017-08-18

Nightwish / Once

5 stars

Fínski Nightwish sú lídrami tzv. "female fronted metalu" a to aj preto, lebo kedysi mali vo svojich radoch najlepšiu metalovú (metalovú?) speváčku všetkých čias, Tarju Turunen. Vnímal som ich a aj stále vnímam s rešpektom, i keď nie všetko sa mi od nich páči. Najlepším počinom z celej ich diskografie je jednoznačne mega-úspešný Once. Zároveň však je aj kontroverzný v niektorých veciach. Jedna z nich je určite to, že z kedysi symphonic-metalovej skupiny sa regulárne stala symphonic-metalovo-popová a nie každý to samozrejme zobral s nadšením ...

Nightwish však vedie geniálny skladateľ Tuomas Holopainen a ten skrížil metal, filmovú hudbu a pop spôsobom akým to robia len skutoční majstri. Dosiahol tak vytúžený vrchol, slávu a peniaze. Doteraz vlastne celý Nightwish ťaží z odkazu Once a pochybujem, že ho v kvalite niekedy prekonajú. Produkcia stála ťažké prachy, ale výsledok je cítiť. Zvuk je v každom ohľade absolútne presvedčivý a je to jedna z najlepších ukážok skĺbenia metalu a symfonického orchestra. Imponuje mi hlavne ostrá, takmer až thrashová gitara, ktorá dostala primeraný priestor. Pracuje sa tu s niekoľkými štýlmi a nechýbajú ani elementy progresívneho metalu. Alfou a omegou je však výpravná, epická povaha celého albumu. Tá vťahuje a už viac nepustí. Ste odkázaní len na to, čo v danom momente Nightwish naservírujú a chutná to skoro vždy priam božsky.

Kapela zhadzuje svoju prvú nálož Dark Chest Of Wonders a už hneď na aranžmánoch je poznať, že každá jedna nota sedí na tom správnom mieste. Nasledujú skvostné hitovky Wish I Had An Angel a Nemo, ktoré rozbíjajú predpojaté ilúzie o tom, že pop a metal nemôže byť dobrá muzika – môže. Pritvrdí sa ráznou Planet Hell, kde sa Tarja delí o spev s Marcom Hietalom, výborná kombinácia. Jedným z vrcholov je nepochybne nádherná Creek Mary's Blood. Aranžmány symfonického orchestra podporujú progresívnejší koncept celej skladby a vrcholí to aj vďaka správnemu gradovaniu. Studenou sprchou sú pre mňa na konci indiánske kvákaniny, ktoré trvajú až minútu a pol. Najkontroverznejší moment na tomto albume.

Zvláštnou chuťou oplýva The Siren, no jej metalovo-orientálna aura má čosi do seba. Mojimi top favoritmi sú najtvrdšie pecky Dead Gardens a Romanticide. Tie vynaliezavé gitary mi robia neskutočnú radosť a všetko korunuje svojim znamenitým vokálom Tarja Turunen – doslova metalová eufória. Ghost Love Score je len ďalší "magnum opus" tvorby Nightwish. Nádherná atmosféra a dokonalé rozloženie jemnejších a vypätých pasáží vytvára priam až soundtrackový kontrast. Je to ako keby ste boli uprostred nejakého fantasy filmu. Za kontroverznú považujem aj Kuolema Tekee Taiteilijan, ktorá je štýlovo akosi úplne mimo celého albumu aj kvôli inému jazyku. Je však krásna vďaka Tarji a jej vokálnym kvalitám. Koniec patrí solídnej Higher Than Hope, ktorá sa mi najviac páči v tých rozprávkovo čarovných verziách.

Once je veľmi rozmanitý album po melodickej aj aranžérskej stránke. V konzervatívnom metale to rozhodne nie je bežná vec. Myslím si, že ponúkol maximum toho, čo tento žáner dokázal vyprodukovať. Zatiaľ som nič lepšie a inovatívnejšie nepočul v tzv. "ženskom symfonickom metale". Následky sú také, že to inšpirovalo kopec nových kapiel, kde uprostred stojí žena-speváčka, ale o ich kvalite si môže človek myslieť svoje. Kopírovať Tarju je totiž nemožné. Keď spieva pop, tak to znie ako pop. Keď sú to árie, tak je to skutočne operná hudba. Keď pritlačí na pílu, tak v tom momente má metal úplne iný rozmer. Once patrí, podľa môjho skromného názoru, medzi najlepšie metalové albumy všetkých čias. Jeho kvalita je nadčasová. Napriek istým výčitkám, ktoré mám nie som ochotný spustiť z hodnotenia, pretože v tomto štýle nič lepšie ako Once jednoducho nie je.

» ostatní recenze alba Nightwish - Once
» popis a diskografie skupiny Nightwish


Perry, Steve - Street Talk
2017-08-13

Perry, Steve / Street Talk

5 stars

Každá generácia považuje to svoje obdobie dospievania za to naj. Týka sa to rôznych vecí a jednou z nich je aj hudba a hity, ktoré im v hlavách rezonujú a samozrejme aj čosi pripomínajú. 80-té roky budú pre mňa vždy obdobím pohody, bezstarostnosti a prejavov nekonečnej lásky. Zamilovaným v Amerike (no nielen v nej) spieval do uška tie najkrajšie songy neprekonateľný Steve Perry s mega-úspešnou kapelou Journey. On bol stredobodom všetkého a okolo neho sa vždy krútili média i fanúšikovia. Ženy sú doteraz do neho bezhlavo zamilované a to ho ani osobne nepoznajú. Poznajú len jeho hlas a piesne, ktoré naspieval. Tomu ja vravím sila osobnosti ...

Vzťahy v Journey však neboli úplne najlepšie. Neal Schon si odskočil s Janom Hammerom vytvoriť bočný projekt, z ktorého sa zrodili dva albumy a taktiež sa nechal prehovoriť aj k jednorazovému projektu HSAS, s ktorými vydal len jeden album v roku 1984. S týmto pôvodne Steve Perry nesúhlasil, lenže tvrdohlavý Neal si aj tak urobil po svojom. A tak na oplátku natočil Steve svoju prvú sólovú platňu Street Talk a je to doteraz komerčne najúspešnejší sólový počin všetkých členov Journey, ktorí vydávali aj svoje samostatné štúdiové nahrávky.

Lepšie snáď ani nemohol urobiť, pretože Steve Perry bol práve vtedy na svojom skladateľskom aj speváckom vrchole. Street Talk je taký mix melodického rocku, AOR a popu. Zvukovo určite jemnejší než albumy Journey a aj aranžérsky o čosi jednoduchší. Je vytvorený tak, aby vynikol predovšetkým Steve so svojim darom z nebies. Šmrnc tomuto projektu dávajú hity (je ich tu až päť), ktoré sa uchytili aj v rádiách a postavili tak album dnes už na úroveň AOR klasiky. Snobi budú z tejto muziky zhnusení, no zamilovaní si pre nej užijú chvíle šťastia. Nuž, aj o tom je hudba ...

Oh Sherrie patrí medzi vôbec najznámejšie skladby z tohto albumu. Je venovaná jeho vtedajšej priateľke Sherrie Swafford, ktorá aj účinkuje vo videoklipe a môžete si všimnúť, že ten pohľad medzi nimi nie je vôbec hraný. Soulovo popová I Believe je podľa mňa pocta jeho speváckemu vzoru Samovi Cookeovi, ktorý ho už v rannom veku inšpiroval. Nasledujú dokonalé popiny Go Away a Foolish Heart. Predovšetkým baladická Foolish Heart je skvostná a tu práve Steve dokazuje prečo je tak vysoko uznávanou osobnosťou vo svete hudby. Razantnejší melodický rock ponúkajú songy ako She's Mine a moja veľmi obľúbená Captured By The Moment (ten jeho hlas je neskutočný!!!). Relatívne blízko k tvorbe Journey majú napr. You Should Be Happy a Running Alone.

Medzi bonusmi sa objavila aj skladbička If Only For The Moment Girl, ktorá pôvodne vyšla na charitatívnom albume We Are The World a ktorá bola mojim úplne prvým zoznámením so Steveom Perrym. A že aká je? Geniálne melodická a plná emócií. Tak ako skoro všetko od neho ...

Druhý sólový album For The Love Of Strange Medicine (1994) neprekonal úspech Street Talk. Následne z jeho iniciatívy sa znovu dala dokopy klasická zostava Journey a nahrali spolu podľa mňa vydarený a veľmi úspešný album Trial By Fire (1996). Jonathan Cain a Neal Schon ho z vďačnosti za to vykopli a Steve Perry im už dal len svoje definitívne bye bye. Odvtedy Journey letí kvalitatívne smerom dole, pretože Perry vlastní všetky kľúče k ich triumfálnemu komerčnému aj umeleckému úspechu. Dlho o ňom nebolo nič počuť, pretože na celý hudobný biznis zanevrel. Až nedávno sa objavila informácia, že v roku 2017 má vyjsť jeho tretia štúdiovka (!!!) a AOR komunita už netrpezlivo očakáva, čo vlastne Steve pre svojich fanúšikov pripravil. No a ja samozrejme tiež ...

» ostatní recenze alba Perry, Steve - Street Talk
» popis a diskografie skupiny Perry, Steve


Wilson, Steven - To The Bone
2017-08-13

Wilson, Steven / To The Bone

3 stars

Som ešte stále nadšený z posledného albumu Blackfield s názvom V, na ktorom Steven Wilson účinkoval a pomohol zložiť dve skladby. Jeho rozhodnutie nahrať sólovku, ktorá sa štýlovo bude odvíjať v duchu progresívneho popu Talk Talk, Tears For Fears a Petera Gabriela ma samozrejme potešilo. Voči popovej a pop-rockovej hudbe nemám námietky a je pre mňa rovnocenná, tak ako každá iná. Steven Wilson chcel nahrať čosi odlišné a určite mu bolo jasné, že to bude vnímané z určitej sorty fanúšikov/poslucháčov ako neprijateľné.

Risk je zisk ako sa vraví. Hrať vyššiu ligu, resp. tvoriť art-popovú hudbu má však svoje úskalia. Môže vám to priniesť slávu a veľké peniaze, ale zároveň vás to môže aj zničiť. Musíte mať jednoducho talent na tvorbu prvotriednych hitov. To sa totiž v hudobnom biznise žiada vždy najviac. Tento typ talentu však Steven Wilson nemá, i keď sa mu občas podarilo zložiť niečo také. Zastrešiť koncepčne takýto album nie je jednoduché a je potrebné mať po ruke naozaj brilantné nápady. Steven Wilson si je navyše vedomí toho, že sa nemôže v hitovosti porovnávať s vyššie spomenutými veličinami. Prečo teda nahral čosi také???

Je to jednoducho len určitá forma narcizmu, ktorou Steven trpí. Dosiahol oveľa viac, než jeho kolegovia z branže a aj preto mu je dovolené nahrať a vydať album, ktorý sa diametrálne odlišuje od jeho predošlých opusov. Či je to prínosom pre jeho kariéru alebo nebodaj pre jeho fanúšikov si dovolím zapochybovať. Toto je značne kontroverzná záležitosť z hľadiska toho, aké skladby sú tu prezentované a aký emocionálny dopad vlastne majú. Problém je v tom, že sa tvária až priveľmi umelecky a povedal by som, že takmer až pseudo-umelecky.

Titulná To The Bone hneď na začiatku prináša motív dosť podobný úvodným tónom Right Now od Van Halen. Pokračuje našťastie svojim smerom, ale jej melodická forma ma nejako neohuruje. Príjemne plynie druhá Nowhere Now, ktorá sa mi najviac pozdáva v inštrumentálnej časti, kde to trochu zaváňa kanadskými Rush. Nasleduje dojemný duet Pariah so speváčkou Ninet Tayeb. Akosi bez farby a chuti mi prídu The Same Asylum As Before a Refuge. Všetky spomenuté skladby ma nechávajú chladným. Žiadne emócie, len akási informácia, že hudba hrá ...

Najväčším prekvapením je singlovka Permanating. Aj z tejto ukážky je viac než jasné, že Steven naozaj nemá cit pre tvorbu špičkového hitu. Táto skladba sa o to pokúša, ale vyznieva trochu smiešne na jeho pomery, pretože ho každý pozná ako smutného melancholika a táto veselá fazóna mu proste nesedí. Album pokračuje typicky nezaujímavými songami ako Blank Tapes a tvrdšie sa tváriacou People Who Eat Darkness. Všetko je pekne zahrané, ale bez väčšieho efektu a nosných nápadov.

Otáča sa to až na konci a prvou pozitívnou lastovičkou je tu výborná, alternatívnejšie ladená Song Of I. Má zaujímavý rytmus a konečne počujem aj nejakú emóciu v hudbe. Temnejšia melanchólia je presne to, čomu Wilson rozumie. Druhou kvalitnou peckou je monumentálna a progresívnejšie formulovaná Detonation. Gitary mi ale v istom momente pripomínajú song Woman In Chains od Tears For Fears. Má to však spád a aranžmány vykroja konečne kusisko energického rocku. Máme tu možnosť si vypočuť aj najlepšie gitarové sólo. Veľmi dobrá je aj posledná a jemnejšia Song Of Unborn. Nuž, takto mal znieť celý album a nielen tieto tri skladby.

Jeho kolega Aviv Geffen z Blackfield si nechal na vydanie albumu V až štyri roky, ale dal fanúšikom špičkovú muziku. Steven Wilson už po dvoch rokoch prináša novinku To The Bone a podľa mňa si mal nechať priestor ešte ďalšie dva roky na vytvorenie kvalitnejších a zmysluplnejších skladieb. Takéto rýchlo kvasené produkty škodia jeho kariére. Od Wilsona budem očakávať vždy inú úroveň, pretože aj jeho reputácia vo svete hudby je niekde inde. To The Bone je bohužiaľ ďalší priemerný produkt v jeho diskografii. Je to tak trochu škoda, pretože myšlienka nie je vôbec zlá, no spôsob akým ju uchopil nehrá v jeho prospech, ale skôr naopak ...

» ostatní recenze alba Wilson, Steven - To The Bone
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven


H.e.a.t - H.e.a.t
2017-08-13

H.e.a.t / H.e.a.t

5 stars

Debutový album H.E.A.T má v AOR komunite pomerne vysoké postavenie. A oprávnene, pretože je to jeden z mála moderných počinov, ktoré v tomto štýle obstoja ešte aj po deviatich rokoch od svojho vydania. Švédsky melodický rock a AOR má málinko inú príchuť ako ten americký. Môžu zato hlavne kapely ako Europe, Glory, Treat a 220 Volt, ktoré v 80-tých rokoch prispeli k popularizácii nielen svojej rodnej krajiny, ale aj špecifickej švédskej melodiky a nádherných gitarových sól. H.E.A.T na tento odkaz nadväzujú a všetky štýlové atribúty švédskeho typu melodického rocku sú zachované, čo znamená, že tento počin rozhodne nemôže sklamať.

Za kvalitou tohto debutu stojí predovšetkým gitarista/skladateľ Dave Dalone a vynikajúci spevák Kenny Leckremo. Je dokonca až tak dobrý, že samotná kapela ho zatiaľ kvalitatívne neprekonala. Na vine je jeho hitovosť a je tu kopec výrazných songov, ktoré okamžite zarezonujú v ušiach. Gitary v úvodnej There For You majú typicky švédsky ksicht a melódia je ukážkovým príkladom toho, ako by mala vyzerať pri takomto type hudby. Za najväčší hit je tu Keep On Dreaming a už hneď úvodný gitarový motív mi dokáže vždy vytvoriť príjemný pocit. Parádny odpich majú aj ďalšie rezké hitovky ako Never Let Go, Straight For Your Heart, Feel It Again alebo Bring The Stars. Spomienka na glam-metal 80-tých rokov sa nachádza v položkách Late Night Lady a You're Lying. Nechýba samozrejme ani klasická power-balada a konkrétne skladba Cry je v tomto smere veľmi vydarená. Posledná Feel The Heat výborne zakončuje album a ponúka opäť delikátne gitarové sólo.

Kapela H.E.A.T nahrala s Leckremom ešte jeden kvalitný album a to Freedom Rock, kde sa nachádza niekoľko znamenitých skladieb. Po jeho odchode ho nahrádza Erik Grönwall a ten zmenil ich hudbu natoľko, že rozdelil fanúšikov na dva tábory. Pre mňa osobne Erik nie je na rovnakej úrovni ako Kenny, ktorého vysoký, ľahký a sebaistý vokál bol pre skupinu priam nenahraditeľný. Ďalšie albumy nie sú z môjho pohľadu už tak zaujímavé, i keď sa snaha sa im uprieť nedá.

» ostatní recenze alba H.e.a.t - H.e.a.t
» popis a diskografie skupiny H.e.a.t


Night Flight Orchestra, The - Amber Galactic
2017-08-12

Night Flight Orchestra, The / Amber Galactic

5 stars

Natrafiť na niečo zaujímavé v muzike je niekedy ťažká vec. Progresivisti robia dojem na poslucháča tým, že zahrajú milión nôt za sekundu a nové AOR kapely nie sú schopné vytvoriť pôsobivé melódie. Pri oboch škrípem zubami, ale nakoniec sa vždy čosi nájde. Niekde aj tam, kde by to človek rozhodne nečakal. Trebárs takého Björna Strida má človek zafixovaného ako frontmana švédskych death-metalistov Soilwork. A zrazu sa objaví novinka, kde tento spevák akože naspieval AOR opus Amber Galactic. Samozrejme človek si hneď položí otázku – to akože vážne???

Ale iste. Nebol som síce oboznámený s tým, že Björn holduje melodickému hard-rocku a AOR z prelomu 70-tých a 80-tých rokov, ale o to viac ma to teší. Gitarista David Andersson je taktiež člen Soilwork a spolu s ďalšími muzikantmi vytvorili tzv. super-skupinu. Amber Galactic je tretím produktom z ich dielne a zároveň zatiaľ aj najlepším po každej stránke. Sofistikovaný futuristický zvuk a aranžmány sa najviac prikláňajú k už spomínanému hard-rocku a AOR. Avšak sú tu aj nepatrné elementy glam-rocku, progresívneho rocku a dokonca aj disco hudby. Všetko znamenité premiešané a do detailu podoprené suverénnymi melódiami, ktoré idú pod kožu úplne samé.

Čo sa týka skladieb, tak musím sa priznať, že už dlho mi nikto takú radosť ako The Night Flight Orchestra nespravil. Rytmicky nadupaná rockerina Midnight Flyer je perfektným úvodom. Hneď vytvorí príjemnú atmosféru, kde kraľujú skvostné melódie. A to kapela nevytiahla ešte všetky svoje tromfy. Výrazná singlovka Gemini rozhýbe nejednu ženu (a možno že aj chlapa...) a jej tanečný rytmus je neodolateľný. K odkazu kapely Toto sa najviac hlásia skvostné skladby Domino a Josephine. Obzvlášť Josephine je číra dokonalosť v melódiách aj v aranžmánoch a to si gitarista s klávesákom strihli na konci takmer progový duel. Takúto skladbu vytvorí len ten, čo o muzike už niečo vie a nehoncuje si na nej zbytočne svoje ego. Pre mňa skutočný vrchol celého albumu.

Kapela zrýchľuje tempo pri Space Whisperer a ďalší úder nasadzuje hitovka s nádhernými gitarami Something Mysterious. Posledná a najdlhšia skladbička Saturn In Velvet je ďalšia hudobná bomba s kopou pozitívnej energie a geniálnej melodiky. Odporúčam zakúpiť rovno digipackovú verziu, pretože tam čaká na vás "cover verzia roka" Just Another Night. Björn i celá kapela do nej dávajú svoje maximum. Takmer celý album je hitová nakladačka a jeho úspech je úplne zaslúžený. Nepochybujem o tom, že to členov kapely nakoplo smerom vpred a dalo ich kariére nové možnosti.

Výkon Björna Strida je čarovný a v živote by som čosi také od neho nečakal. Predviedol kus poctivej a nefalšovanej práce. Jeho čisté registre majú svoju vysokú kvalitu, i keď trochu pochybujem, že to dá takto i naživo, keďže growling mu v domovskej kapele deformuje hlasivky. Aranžmány sú však ďalším bonusom pre mňa a je tu niekoľko momentov, ktoré ma prekvapili. Amber Galactic teda spĺňa vysoké požiadavky nielen na melodiku, ale aj na aranžmány a zvuk. V tomto roku v kategórii melodic-rock/AOR zabodovali Pride Of Lions a teraz aj The Night Flight Orchestra, ktorí to dotiahli až na maximum.

» ostatní recenze alba Night Flight Orchestra, The - Amber Galactic
» popis a diskografie skupiny Night Flight Orchestra, The


Arch Echo - Arch Echo
2017-08-11

Arch Echo / Arch Echo

3 stars

Arch Echo tvoria predovšetkým dvaja tzv. "berklee boys" Joey Izzo a Adam Rafowitz. Berklee College je nepochybne zaujímavá inštitúcia odkiaľ vychádza kopec mladých, vedomosťami nadupaných muzikantov. Naučia ich tam kompletne hudobnú teóriu a zároveň aj tvoriť super-zložité kompozície. Ak chcete byť profi hudobníkom, tak samozrejme musíte vedieť hrať aj náročné veci. Problém je v tom, že ich to zdeformuje natoľko, že nevedia kedy je dosť. Dať skladbám patričnú hĺbku, zmysel a aj emocionálny rozmer sa však na Berklee College evidentne nevyučuje. To musí mať muzikant v sebe. Je to dané génmi, ktoré sa nedajú zmeniť.

Tento predslov tak trochu sedí aj na Arch Echo. Super technicky namakaná muzika s malým množstvom emócií, ale zato zvukovo bombastická a žánrovo otvorená. Chlapci totižto robia fúziu prog-metalu, fusion a djentu. Na papieri to znie dobre a opticky to zasahuje skupinku progerov, ktorí takúto hudbu v podstate vyhľadávajú. Debutový album má svoje momenty, ale zároveň aj svoje muchy. Ukrojili si totižto kus koláča, na ktorý ešte tak úplne nedorástli, resp. nedozreli emocionálne.

Predovšetkým chcú ukázať ako skvele vedia hrať. Áno ide im to perfektne, to im človek uprieť nemôže. Aj tie fusion sekcie sa mi celkom páčia. Určite viac než tie djentové, ktoré mi už posledný čas pripadajú ako nejaká reklama na coca-colu. Djent svoju misiu už naplnil a neprináša žiaden posun ako tzv. škrkajúca odnož progresívneho metalu. Pozitívom je vychytaný čistý zvuk s patričnou razanciou. Ten výrazne pomohol celkovému vyzneniu inštrumentálnych skladieb.

Najlepším muzikantom Arch Echo je pre mňa klávesák Joey Izzo. Ten by sa hodil aj ako náhrada za unaveného Jordana Rudessa v Dream Theater. Nepochybne je to "prodigy child" a je to on kto môže z Arch Echo urobiť veľkú prog-metalovú kapelu. Šanca na úspech tu je, ak skrotia svoju vášeň pre onanistické sóla a priveľmi zložité aranžmány. Inak dopadnú ako Scale The Summit, ktorí zablúdili kdesi v temnom lese, z ktorého nevedia nájsť cestu späť.

Výrazný song udrie hneď ako prvý v podobe Earthshine. Hlavná myšlienka jasne kopíruje kapelu Toto, ale inak sa mi to naozaj páči. Izzo a gitarista Rafowitz sa snažia trafiť stred a vcelku úspešne. Ďalšou silnou záležitosťou je aj funkom ovplyvnená Hip Dipper. Rytmus pekne graduje, akurát niektoré miesta mi prídu trochu predimenzované. Medzi to naozaj dobré patrí skladba Color Wheel, ktorá nápadito rozvíja melodickú myšlienku a taktiež aj jemnejšia Bloom, a vygradovaná My Heart Sometimes. Čiže väčšina materiálu mi imponuje. Čo mi ale neimponuje je to kvantum nôt, ktoré sa snažia človeku nasypať do hlavy a je to skôr na škodu, pretože tie nápady a motívy sa mohli spracovať aj iným spôsobom.

Celý album preberá vo veľkom inšpiráciu od Dream Theater, Liquid Tension Experiment a Animals As Leaders. Chýba mi tu vlastný názor na muziku. Od chlapov, čo vedia zahrať aj Mozarta odzadu (berte to s humorom) očakávam trochu viac, než len akúsi kópiu prog-metalovej klasiky z konca 90-tých rokov. Tento opus by dopadol nepochybne lepšie keby trochu spustili z náročnosti. Bohužiaľ, usvedčujem Dream Theater z toho, že pokazili celú generáciu muzikantov. Dôsledky si môže človek vypočuť aj u Arch Echo. Nie je to rozhodne žiaden prepadák a určite prekračuje o čosi viac podobne zamerané produkty. Akurát by som rád chlapcom povedal, resp. zakričal – hey guys, show some more personality!!!

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Arch Echo - Arch Echo
» popis a diskografie skupiny Arch Echo


Atheist - Elements
2017-08-11

Atheist / Elements

3 stars

Technický death-metal a progresívny death-metal sa medzi sebou niekedy križujú a niekedy nie. Atheist je niekde zhruba v strede medzi týmito dvoma príbuznými žánrami, ale často sa stáva, že tieto kapely idú viac do techniky, než do skutočnej progresivity. Elements od amerických Atheist bol svojho času progresívnym dielom, ktoré posunulo hranice death-metalu do inej dimenzie. Ukázali tak ešte nevyšliapanú cestu, ktorá predstavovala nové horizonty objavovania. Kapely chápali túto výzvu rôzne a každá po svojom.

Elements je ďalší kontroverzný titul v death-metalovom ranku. Zakomponovanie jazz/fusion a latino prvkov predstavuje značne protichodnú záležitosť oproti klasickému death-metalu. Preto je aj tento album naozaj zvláštnym dielom a určite nie pre každého. Zvuk sa oproti Unquestionable Presence málinko zhoršil, nie je to proste tá istá produkčná úroveň. Ďalší problematický aparát tvoria aranžmány, ktoré majú roztrieštený charakter. Tu a tam sa pritvrdí a potom nasledujú rôzne jazz/fusion/latino variácie dosť podobné tvorbe Al Di Meolu.

Pre mňa je však najväčším problémom absencia nejakých emócií, či už takých alebo onakých. Obdivuhodné kreácie predovšetkým pánov gitaristov majú môj neskonalý rešpekt. A treba iste oceniť aj výborného basáka Tonyho Choya. Technika však nie je všetko a mám pocit, že sa tu viac predvádza hráčske majstrovstvo, než zmysluplná a prepracovaná skladba. Myslím si, že americkí Death mali v tomto smere ďaleko lepšie premyslený koncept. Je tu samozrejme zopár zaujímavých songov. Jednou z naj je výborná Mineral, kde to ťukanie do strún má svoje osobité čaro a vytvára krásny efekt. Tá druhá, ktorá vyčnieva je posledná Elements vďaka prepracovanej stavbe a skvelým gitarám. Obe majú melodickejší feeling a je jasne počuť, že kvalita ich hudby tým pádom aj rastie smerom hore. Škoda, že takýchto momentov tu nie je viac. Milým príspevkom je aj krátka latino/jazz inštrumentálka Samba Briza. Čo väčšine skladbám neprospieva, okrem už spomínaných vecí, je aj spev Kellyho Shaefera, ktorého prejav ma niekedy dosť irituje.

Elements je nepochybne dôležitý míľnik vo vývoji extrémneho metalu a jeho ďalších možností. Jeho počúvanie je však problematickejšia vec a na tú hromadu zmien, a niekedy až nie celkom súvislých musí mať človek proste náladu, prípadne je silne zainteresovaný v tomto žánri. Celkový prínos je v jeho neortodoxnej rytmickej štruktúre a najmä v jeho nekomerčnom umeleckom prevedení. Niekto to ocení najvyšším možným spôsobom, niekto nie a niekto zase preferuje zdravý stred ...

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Atheist - Elements
» popis a diskografie skupiny Atheist


Atheist - Unquestionable Presence
2017-08-08

Atheist / Unquestionable Presence

4 stars

Americká death-metalová kapelka Atheist sa nedá veľmi porovnávať s inými podobne ladenými formáciami. Rozhodne to nie je nič v štýle Death, ani Pestilence a ani Cynic. Tieto veličiny sa často skloňujú a priradzujú k sebe, ale každá z nich bola predsa len svojská a niečím odlišná. Atheist je ultra-technická muzika, ktorá neoplýva nejako veľmi melódiami. Tým pádom je počúvanie ich albumov značne ťažká záležitosť. Navyše tu máme dočinenia s death-metalom, ktorý miestami hraničí až s avantgardou.

Aranžmány na Unquestionable Presence sú veľmi otvorené a nemajú podľa mňa až tak úplne ucelený charakter. Niekomu by to mohlo znieť až chaoticky a na vine sú práve elementy jazzu a fusion. Prispievajú k tomu aj veľmi časté zmeny tempa a hromada gitarových riffov. Ešte aj teraz sa Atheist môžu v tomto smere smelo postaviť moderným death-metalovým skupinám, ktoré taktiež hrajú takúto výsostne technickú hudbu.

Produkcia Scotta Burnsa je naozaj skvelá. Zvuk je čistý, zaostrený a každý inštrument dostáva svoj priestor aj patričnú razanciu. Tony Choy tu a tam predvádza svoje ohybné prsty a tzv. bublajúca basa je v počiatočnom štádiu death-metalu takou klasickou aranžérskou fintou. Pre mňa je najzaujímavejším muzikantom gitarista Randy Burkey, ktorý predvádza majstrovské hráčske schopnosti a niektoré jeho momenty sú priam geniálne. Za najvýraznejšie skladby považujem titulnú Unquestionable Presence (perfektne načasované rytmické tempá) a aranžérsky pestrejšiu An Incarnation's Dream. Naozaj nechcite, aby som popisoval, čo konkrétne sa tu deje. Na takéto turbulentné víchrice slová bohužiaľ nestačia.

Atheist nie je taká tá typická death-metalová kapela a ani ich hudba rozhodne nepatrí medzi to najagresívnejšie. Určite však patrí medzi to najkomplikovanejšie vo svojej ére. Kto sa chce dostať na kobylku albumu Unquestionable Presence musí len počúvať, počúvať a počúvať. Efekt sa určite dostaví a kto holduje vyložene technickým kapelám, ktoré tvoria takúto nekomerčnú fúziu žánrov bude z Atheist určite nadšený.

» ostatní recenze alba Atheist - Unquestionable Presence
» popis a diskografie skupiny Atheist


Edge Of Sanity - Crimson II
2017-08-08

Edge Of Sanity / Crimson II

4 stars

Vzťahy v kapele Edge Of Sanity asi nikdy neboli nič moc, o čom svedčia aj vyjadrenia jej bývalých členov. Dan Swanö ich opustil v roku 1997 kvôli rozdielnym názorom v hudobnom smerovaní. Zvyšní členovia si ale našli hneď nového speváka a vydali album Cryptic. Na oplátku o pár rokov neskôr vychádza pokračovanie legendárneho futuristického diela Crimson pod názvom Crimson II a už len letmý pohľad na zostavu jasne vraví, že tu nie je žiaden pôvodný člen z obdobia 90-tých rokov. Traduje sa, že šlo o Swanövu pomstu za album Cryptic, čo nakoniec aj sám tak trochu potvrdil. Každopádne obe strany mali asi svoje dôvody prečo spolu nevychádzali.

Odhliadnuc od personálnych ťahaníc je potešujúce, že nakoniec tento jednorazový projekt vyšiel. Posledný album Edge Of Sanity obsahuje všetky dôležité štýlové ingrediencie. Je to vlastne typický Dan Swanö, akurát mi to tentoraz pripadá ako mix albumu Crimson a jeho sólovky Moontower. Je cítiť, že je to one-man projekt, čo neznamená žeby fanúšikovia tejto kapely nedostali to, čo očakávajú. Swanö pripomína niektoré motívy z roku 1996, no pridáva ďalšie nové melódie, riffy a vokálne linky. Crimson II znie o čosi tvrdšie než jeho predchodca, no melodickú povahu má stále zachovanú. Obsahuje opäť len jednu dlhú skladbu a prominentnú rolu na ňom zohrávajú nielen husté gitarové riffy, ale aj klávesy.

Je iste obdivuhodné, že Dan si všetko vie nahrať skoro sám a že si to aj produkčne zastreší. Možno skladateľská interakcia s ďalšími muzikantmi by určite prospela a Crimson II mohol byť ešte lepším dielom. Predsa len na klasický opus z druhej polovice 90-tých rokov kvalitatívne nesiaha, pretože neobsahuje až tak silné nosné motívy. Ale aj tak je to stále na vysokej úrovni po každej stránke. Žánrový mix death/black/prog-metalu má pod jeho rukami stále svoje čaro. Najlepšie kúsky sa ukrývajú pod názvami Incantation, Face To Face, Disintegration a Aftermath. Predovšetkým koniec albumu je excelentný.

Urobiť definitívnu bodku za Edge Of Sanity sa Swanövi podarilo vcelku veľmi slušne. Zakončil zároveň aj koncepčný príbeh, ktorý podľa neho nebol dotiahnutý. Pre fandov progresívneho death-metalu švédskeho strihu iste povinná záležitosť, no ešte predtým odporúčam sa zamerať na prvý diel Crimson z roku 1996.

» ostatní recenze alba Edge Of Sanity - Crimson II
» popis a diskografie skupiny Edge Of Sanity


Edge Of Sanity - Crimson
2017-08-08

Edge Of Sanity / Crimson

5 stars

Edge Of Sanity predstavujú odlišný typ death-metalu, než tomu bolo u zaoceánskych kapiel, ktoré udivovali svet hráčskou ekvilibristikou. Švédsky extrémny metal so svojimi chrastiacimi gitarami a chladnou atmosférou znel jednoducho inak. Rok 1996 je pre multiinštrumentalistu a skladateľa Dana Swana vrcholom jeho kariéry. Prišiel s revolučnou hudobnou formulkou a to skrížiť death-metal s progresívnym rockom, progresívnym metalom a zakomponovať do toho čisté vokály, melodické gitarové sóla a folkové motívy. Na projekt Crimson zlanáril aj svojho parťáka podobného razenia Mikaela Akerfeldta z Opeth.

Naskytá sa zaujímavá otázka – kto od koho vlastne opisoval? Akerfeldt od Swana alebo Swanö od Akerfeldta? Je dosť pravdepodobné, že sa ovplyvňovali navzájom. V dobe, keď sa nahrával Crimson mali Opeth na trhu len debutový album Orchid (1995), ktorý je hudobne ešte len v embryonálnom štádiu toho, čo vytvorili neskôr. Čiže Edge Of Sanity boli v tomto smere o čosi rýchlejší. Naproti tomu Opeth, resp. Mikeal Akerfeldt vytvoril ucelenejší a komplexnejší formát death-metalu a progresívneho rocku, čo mu aj prinieslo svetovú slávu a obrovské úspechy v predajnosti.

Crimson obsahuje len jednu skladbu, ale je zložená z tzv. miniatúrnych skladbičiek, ktoré sú navzájom poprepájané. Sled rôznych motívov, melódií a riffov je však obdivuhodný, keďže časové rozpätie je štyridsať minút a deje sa to bez zakopnutia, či nejakej skladateľskej bezradnosti. Všetko tu má svoje miesto a Dan Swanö spolu s celou kapelou urobili mravčiu prácu na tomto albume. Navyše, v death-metale sa vtedy ešte taká vec nestala, aby na štúdiovke bola len jedna jediná skladba. Spojiť death-metal, black-metal, folk, progresívny rock, gothic-metal a progresívny metal bez toho, aby sa to medzi sebou mlátilo si vyžaduje veľa úsilia. Je za tým aj vyčistený zvuk, ktorý má oproti predošlým počinom svoj jasne daný charakter. Čo znamená, že si môžete bez bolesti vychutnať melodické pasáže, hrubozrnné growlingove vokály, výborné aranžérske nápady a aj napätú atmosféru, ktorá celému tomuto koncepčnému dielu kraľuje.

To, či je Crimson dokonalý alebo nedokonalý album by bolo na nekonečnú debatu. Jednoznačne mu však patrí výsadné postavenie vo svete extrémneho metalu. Bol a stále je inšpiráciou pre nové metalové kapely, ktoré sa pokúšajú o podobnú žánrovú symbiózu. Ale tak, či tak si myslím, že tieto rieky sú už načisto vymlátené kapelami ako Edge Of Sanity a Opeth, kde predovšetkým Opeth dotiahli do dokonalosti spojenie zla a krásy do jedného kompaktného celku.

» ostatní recenze alba Edge Of Sanity - Crimson
» popis a diskografie skupiny Edge Of Sanity


Pestilence - Spheres
2017-08-07

Pestilence / Spheres

5 stars

Rok 1993 je pre death-metal absolútne zásadný. V tomto období vychádzajú diela, ktoré patria dnes medzi top klasiky daného žánru. Medzi ne nepochybne patrí aj kontroverzný Spheres od holandských Pestilence. Kontroverzný preto, lebo len máloktorá kapela si dovolila v tej dobe prísť s tak diametrálne odlišným počinom ako je tento. Zakomponovať do muziky gitarový syntetizátor a jazz/fusion v takom poňatí ako sa to deje tu, muselo veľa pravoverných death-metalistov nemilo prekvapiť. Nuž, čas ukázal, že šlo o správny ťah a Spheres je priam (i keď nie každý to tak vníma) esenciálny album kríženia extrémneho deathu s jazz/fusion a progresívnym metalom.

Album je poznamenaný množstvom nepravidelných rytmov a rôznorodých zmien. Dá sa povedať, že v komplikovanosti (a nielen v nej) predbehol Testimony Of The Ancients. Kým Mameli bol na Testimony hlavným skladateľom, tak Spheres je už viac o spolupráci aj s ďalšími členmi kapely. Pestilence už nikdy nenahrali podobne ladený opus, čo je logické, pretože ponúkol maximum toho, čo vo svojej podstate zosobňuje. Navyše, skúsený producent Steve Fontano navrhol špecificky znejúci zvuk, ktorý sedí k tejto hudbe ako uliaty.

Skladby majú drsný feeling a nejedná sa o žiadnu vyložene melodickú selanku, i keď pomerne svojská melodika tu začlenená určite je. Je to jazda naprieč death-metalom s divokými jazz/fusion vstupmi. To, že Pestilence boli na tom hráčsky tak dobre by len málokto tipoval. Predovšetkým rytmické duo Foddis-Thesseling nepatrí medzi tie typicky death-metalové, ale hrá sa s kadejakými rytmickými variáciami na profi úrovni. Aj gitarové sóla neraz prekvapia otvorenou fusion hrou. Už hneď úvodná Mind Reflections vám nakopne zadok a podobne to pokračuje až do konca celého albumu. Skladba Personal Energy je napr. úplne mimo death-metalový formát a titulná Spheres so svojimi fusion náladami patrí medzi vrcholy albumu, pričom úseky s gitarovými syntetizátormi sú naozaj nápadito skomponované. Netuším, čo členom Pestilence v tej dobe chodilo po rozume, ale je zjavné, že boli úplne zainteresovaní vo fusion a toto je vlastne ich experiment.

Metalistom sa ešte aj teraz z tohto albumu ježia vlasy na hlave. Pochopiteľne. Fusion nebol pre metalistov (vo väčšine) nikdy zaujímavý a je v komplikovanosti opozitom voči niekedy až primitívnemu metalu. Spheres je zvláštny album nielen v diskografii Pestilence, ale aj v celom death-metalovom žánri. Jeho ťažká nátura nebude chutiť každému, ale ponúka totálne odlišný pohľad na extrémnu hudbu a jednoznačne sa zapísal do dejín metalovej hudby spôsobom, ktorý sa nepodarí hocikomu. A to je dôvod prečo Pestilence patrí medzi zásadné death-metalové formácie ...

» ostatní recenze alba Pestilence - Spheres
» popis a diskografie skupiny Pestilence


Pestilence - Testimony Of The Ancients
2017-08-07

Pestilence / Testimony Of The Ancients

5 stars

Začiatky smrtiacej odnože metalu sú nepochybne zaujímavou kapitolou. Ako prví s týmto hudobným štýlom začali americkí Death s kultovým albumom Scream Bloody Gore. Na svet teda začali prichádzať podobné kapelky zložené z mladých zúrivých muzikantov, ktorí sa snažili v onej nie celkom naklonenej dobe presadiť, napriek tomu, že táto hudba nebola pre širšie masy akceptovateľná. Veľa z nich bolo priemerných, no niektoré vďaka lepším inštrumentálnym schopnostiam dosiahli vytúžený status a dokonca aj obstáli v skúške času. Jednou z nich sú aj holandskí Pestilence ...

Koniec 80-tých rokov a začiatok 90-tých rokov je pre mňa zábavný z dvoch uhlov pohľadu. Mládež v tej dobe počúvala buď New Kids On The Block alebo Death, Carcass, Morbid Angel, či práve Pestilence. Death-metal predstavoval odpor voči komerčnej hudbe a určite to nebolo nič pre kresťansky orientovaných poslucháčov, keďže texty mali okultný charakter, prípadne inklinovali ku gore tematike. Bol však rýchly, úderný a jednoznačne iný než tradičnejšie poňatý heavy-metal. Mal svoju progresívnu trajektóriu a kapely skúšali pristupovať k jeho tvorbe aj s iným aranžérskym konceptom, než napr. s prvoplánovou brutalitou typu Cannibal Corpse.

Testimony Of The Ancients je dôležitý vývojový krok smerom k progresívnemu a hudobne hodnotnému death-metalu. Technicky vybrúsený, inovatívny a jednoznačne zvukovo počúvateľný. Pestilence nejdú za každú cenu do najvyšších rýchlostných otáčok. Naopak, chcú byť rozmanitý, dynamický a vedia aj krásne spomaliť, ak je to potrebné. Začleňujú do muziky prekvapivo aj klávesy, čo v tomto štýle nemusí vždy zaručene fungovať. Využili ich hlavne pri temne znejúcich predohrách, ktoré vytvárajú občas až hororovú atmosféru. Objavujú sa však aj v konkrétnych skladbách a treba povedať, že Scott Burns urobil v tomto smere špičkovú prácu ako producent.

Na albume sa nachádza v podstate osem regulárnych songov. Mameli ako spevák nie je žiaden zázrak, ale má prejav, ktorý je rozpoznateľný. Melodickejšie gitarové momenty odľahčujú technicky zložitejšie aranžmány. Skladba Twisted Truth má nádherné gitarové sólo, vystrihnuté ako z knihy o progresívnom rocku. Veľmi podobne je na tom aj Land Of Tears. Striedajú sa v nich typické guľometové rytmy a zrazu z ničoho nič vám Pestilence ponúknu takéto melodické hody. Prophetic Revelations mi pripadá ako keby bola inšpirovaná americkou death-metalovou scénou a ako bonus sem pridali aj ženské orgazmy. Album zakončuje aranžérsky grandiózna pecka Stigmatized a krásna progová miniatúra In Sorrow. Každá skladba je niečím nápaditá a prekvapivá v tom, ako do seba zapadajú niektoré odlišné žánrové prvky.

Technika hrania od vydania Testimony Of The Ancients značne pokročila, ale album má stále svoj neotrasiteľný status. Obsahuje kopec výborného materiálu, ktorý v tej dobe vyjadril veľmi hlasno myšlienku, že death-metal nemusí byť len o rýchlosti, ale hlavne o kvalitných nápadoch, ktoré by mali byť nositeľom nejakej myšlienky. Death-metal dnes už zďaleka neprináša takéto opusy. V podstate sa chlapci naučili hrať rýchlo, technicky a zbesilo, ale poslucháča tým len ubíjajú. Chýba im nadstavba, akú do tohto štýlu vniesli Death alebo Pestilence. Navyše, stále budú čerpať inšpiráciu z týchto klasických albumov, ktoré definitívne zmenili tvár metalu ...

» ostatní recenze alba Pestilence - Testimony Of The Ancients
» popis a diskografie skupiny Pestilence


Enslaved - In Times
2017-06-13

Enslaved / In Times

5 stars

Enslaved svoj sofistikovaný skladateľský rukopis dokážu ešte stále vyvíjať aj po takom albume akým bol RIITIIR. Album In Times len dokazuje neuveriteľnú životaschopnosť ich hudby. Stále siahajú po výrazných melódiách, no nechýba opäť black-metalový škrekot a psychedelicko-melancholický opar severského razenia. Navyše je atmosférou iný než jeho predchodca, aj keď by človek navonok povedal, že nie. Majú rokmi vypracovaný svoj štýl, ale stále ho dokážu naplniť plnohodnotnými motívmi, aranžmánmi a melodikou, ktorá vie zaujať hneď na prvý dojem.

Širší priestor je daný aj Herbrandovi Larsenovi, na ktorého čistý a oduševnený vokál sa vždy teším. Spŕška nadupaných riffov tiež stojí za pozornosť, tak ako vždy. Enslaved sa rýchlostne za každú cenu nikam nehrnie. Naopak, pomaly a intenzívne buduje pyramídu silných motívov, ktoré sa dostavajú neúprosne pod kožu. Každý vie čo má hrať a čo sa od neho vyžaduje. Onanistické tendencie tu nie sú prípustné a nad týmto dohliada Ivar Bjørnson, ktorý je (zatiaľ) neomylný v tvorení skutočne ambicióznych skladieb.

Thurisaz Dreaming valcuje svojou black-metalovou temnotou. Už samotný úvod naznačuje, že žiadne zakopnutie nehrozí, napriek tomu, že Enslaved je na hudobnej scéne už niekoľko dlhých rokov. Dá sa povedať, že jednou z mojich najobľúbenejších skladieb vôbec z ich katalógu je dvojka s názvom Building With Fire. Po melodickej stránke zároveň aj najsilnejšia vec celého albumu. Zvuky zblúdilých gitár a lá King Crimson určite trochu prekvapia v One Thousand Years Of Rain, následne nato však Enslaved ide svojou cestou. Pozoruhodnou je iste aj titulná In Times, ktorá kombinuje prog-metal, prog-rock, power-metal a black-metal do jedného kompaktného celku. Melódie, ktoré Larsen v tejto skladbe spieva sú skutočne brilantné. Záverečná, výpravne poňatá Daylight podtrhuje silné stránky ich hudby a melodické gitarové sólo v jej strede rozhodne stojí za to.

In Times je "len" ďalší album, ktorý potvrdzuje, že Enslaved je fenomén v tom čo robia. Veľa prog-metalových kapiel by si kvôli niektorým nápadom a motívom nechali aj koleno prevŕtať, aby ich mohli mať za svoje. To, čo sa skrýva za úspechom tejto kapely je len tvrdá práca a talent. Fanúšikovia si v ich diskografii nachádzajú vždy to svoje, či už sú to ich black-metalové začiatky alebo práve neskoršie progresívnejšie ladené opusy. Jedno je však isté. Enslaved priniesli do metalu prvotriednu kvalitu a tou oplýva aj In Times.

» ostatní recenze alba Enslaved - In Times
» popis a diskografie skupiny Enslaved


Enslaved - RIITIIR
2017-06-13

Enslaved / RIITIIR

5 stars

Black-metal ma ako žáner veľmi neoslovuje, ale proste ak má niekto talent, tak je v podstate jedno, či tvorí "čierny kov" alebo nejakú popinu. Enslaved sú výnimoční hneď v niekoľkých veciach. Kapela sa nevzdala black-metalu a jeho typických znakov. Vytvorili si však oveľa ambicióznejšiu hudobnú formulku, ktorá účinne zasiahla širšie publikum. V podstate obohatili svoju hudbu o prog-rockové a prog-metalové prvky, čím výrazne spestrili svoj repertoár. Enslaved roku 1994 a Enslaved roku 2012, to sú ako keby dve odlišné kapely. Urazili teda už nejakú tú hudobnú púť a album RIITIIR je tiež dokumentom určitého stupňa napredovania, a ich progresivity.

Jedna z vecí, ktorá ma udivuje je kontinuita medzi blackovým (občas aj deathovým) a čistým vokálom. Obaja speváci sú vo svojom obore skvelí a prinášajú tak dve odlišné emócie. Grutle predstavuje zjazvenú tvár Enslaved a Herbrand tú ľudskejšiu a pokojnejšiu. Z pohľadu aranžmánov sa jedná o stopercentne progovú záležitosť. Ivar Bjørnson dospel na majstrovského skladateľa, ktorý dokázal umne skĺbiť extrém a melódiu do jedného sveta. Pôsobivým elementom v ich hudbe je určite atmosféra, ktorá je nielen mrazivo chladná, ale aj neobyčajne sugestívna.

RIITIIR je na prekvapenie napumpovaný výraznými skladbami. Potvrdzuje to hneď prvá Thoughts Like Hammers, ktorá ašpiruje na najlepší song celej dosky. Podobne ma oslovuje aj Veilburner, ktorá obsahuje dokonale poprepájané časti z extrémneho black-metalu, melodického power-metalu a viking-metalu. Nápaditým spôsobom sa využívajú aj klávesy, čo máme možnosť si vypočuť napr. v ďalšej kvalitnej nakladačke Roots Of The Mountain. Kvalitatívnu úroveň udržujú aj Materal a Storm Of Memories. V podstate tu potenciálny poslucháč nachádza kvantá vynikajúcich gitarových riffov a v každom ohľade pestré aranžmány. Metalisti budú najviac ohrňovať nos pri poslednej Forsaken, ktorá obsahuje pokojnejšie pasáže. Osobne ju beriem ako dobré zakončenie po predošlých sopečných erupciách a nepokojných prímorských vlnách.

Nuž, nie je to žiadna jednoduchá selanka na počúvanie. Nestráca však duchaprítomnosť a obsahuje kopec zaujímavých nosných motívov a melódií, ktoré sú na metalovú muziku dosť chytľavé. Album neskrýva ambicióznu myšlienku. Ponúka jednak pomerne náročnú hudbu, ale vyvažuje to na druhej strane takmer až hitovosťou v melodike. V tomto je Enslaved priam unikát, ak berieme do úvahy na akých základoch je postavená ich tvorba.

» ostatní recenze alba Enslaved - RIITIIR
» popis a diskografie skupiny Enslaved


Ulver - The Assassination Of Julius Caesar
2017-06-05

Ulver / The Assassination Of Julius Caesar

5 stars

Ej veru, zase tu máme tie "hnusné" roky 80-te. Ulver pripravili opus, ktorý ma priam dojal svojou retro myšlienkou na dané obdobie. Vyzerá to tak, že čím ďalej tým viac sa táto éra dostáva do pozornosti a aj samotní muzikanti si jednak chcú vyskúšať experimentovanie s elektronikou a zároveň okúsiť chuť fascinujúcich ozvien "novej vlny". V prípade Ulver dokonca až koketovanie so synth-popom.

Temný a sexi feeling The Assassination Of Julius Caesar odkazuje jednoznačne na tvorbu Depeche Mode a O.M.D. Je tu však aj čosi vskutku "ulverovsky" nezameniteľné, čo hudbu obohacuje o ďalší rozmer. Skladby si zachovávajú nielen výrazne melodický ksicht, ale aj samotné experimentovanie je vkusne zladené do jednotnej podoby. Dá sa povedať, že je priam neuveriteľné ako sa kedysi black-metalová partička zmenila na kapelu, ktorá kráča naprieč hudobnými štýlmi a nebojí sa narábať ani s popovými prvkami.

Stroj času sa spustí pri Nemoralia a ten závan zasnených, citlivých melódií prináša nielen spomienky, ale aj skutočné pocity plné smútku, sklamania, temnoty a hĺbavej atmosféry. Rolling Stone opäť oplýva brilantnými melódiami a na experimentovanie odkazuje zase jej koniec tvorený zhlukom zvukov. Prekvapením pre mňa je zaradenie tanečnej trance elektroniky pri So Falls The World, ktorá znie spočiatku tak krásne smutne. Na songy ako sú Southern Gothic, Angelus Novus, Transverberation a 1969 skoro nemám slov. Dokonale vystihnuté a do detailu vymakané melódie a aranžmány. Posledná Coming Home sa prikláňa k experimentálnejšej podobe Ulver a je výborným zakončením.

Napriek citovaniu legiend "novej vlny" 80-tých rokov je tento počin ako živá voda. Je to muzika, ktorá skutočne žije svojim životom. Je provokatívna, drsná, smutná, tanečná a zároveň progresívna. Zvuk je súčasný a využíva všetko, čo sa pri modernej technológii dá použiť. Rôzne efekty a zvuky sú spracované priam majstrovsky. Podobne si kedysi zaspomínali aj Kayo Dot a nasledovali ich aj rovnako nepredvídateľní Ulver (po svojom samozrejme). Ďalší silný počin roku 2017!

» ostatní recenze alba Ulver - The Assassination Of Julius Caesar
» popis a diskografie skupiny Ulver


Deep Purple - Infinite
2017-05-25

Deep Purple / Infinite

5 stars

The Rock Album Of The Year – kričí na mňa nálepka na CD. Ale prečo nie!!! Po prekvapivom Now What?! sa Deep Purple rozhodli rozlúčiť so svojimi fanúšikmi najlepšie ako sa len dá. Nahrali dôstojného nástupcu, ktorý je opäť trochu iný. Znie tentoraz viac klasickejšie, i keď progresívnejšie postupy si ponechali a zosobňuje najsilnejšie stránky kapely ako napr. valivý rytmický ťah, všadeprítomné hammondy a schopnosť tvoriť pôsobivé hard-rockové aranžmány.

Skladby sú natoľko chytľavé a chutné, že rocker len ťažko odolá ich energii a vyžarovaniu. Bob Ezrin vzal produkciu za ten správny koniec nielen pri Now What?!, ale aj pri Infinite. Práve s ním našli Deep Purple pevnú pôdu pod nohami a zároveň samých seba. Proti aranžmánom nemôžem ani len pípnuť. Čistá profi práca, na ktorú si kadejakí progeri ani len necvrknú. Akurát Ian Gillan sa na staré kolená rozhodol, že bude za "sprosťáka", keďže texty obsahujú občas nejaké tie vulgarizmy, ale aj to patrí k rockovej hudbe.

Hardrockovo progresívny kúsok na úvod v podobe Time For Bedlam znie výborne. Bavia ma však veľmi aj Hip Boots a parádna One Night In Vegas, ktoré majú ten nádherný purpleovský groove. Steve Morse a Don Airey dokonale vypĺňajú priestor sólami a motívmi. Navyše sú dosť vynaliezaví, čo prospieva skladbám, aby nestáli len na jednom mieste. Steve Morse poteší neraz sólom s feelingom blízko ku klasike. Za naj skladbu považujem The Surprising, ktorá obsahuje pokojné aj tvrdé hard-rockové pasáže, no neustále je cítiť napätie a gradáciu. Áno, takto presne hrajú a tvoria legendy. Posledný autorský a treba povedať, že výborný príspevok Birds Of Prey nadväzuje na progresívnejšiu tvár kapely. Po nej už znie cover Roadhouse Blues od The Doors, ktorej výber je pre mňa tak trochu prekvapením.

Tak ako ma dojal Now What?!, tak presne to isté pociťujem aj pri Infinite. Považujem ich za najlepšie a najpresvedčivejšie albumy Deep Purple s gitaristom Steveom Morseom. Presne to chcem počuť od klasikov žánru – energiu, radosť z hudby, vynaliezavosť. Bohužiaľ, viac ich už asi nebude. Legendy dohrávajú posledné albumy, koncerty a zberajú sa na zaslúžený odpočinok. Čas nikto nezastaví, je neúprosný a klope na dvere aj hudobníkom. Rozlúčku akú predviedli Deep Purple by si mali fanúšikovia pripomínať a spomínať aj pri Infinite na to, ako kedysi objavovali tvorbu tejto zásadnej kapely, ktorá dala význam slovu rock.

» ostatní recenze alba Deep Purple - Infinite
» popis a diskografie skupiny Deep Purple


Deep Purple - Now What?!
2017-05-25

Deep Purple / Now What?!

5 stars

Písať recenzie na rockové legendy je niekedy pre mňa asi tak zaujímavé ako ísť na predvolebný guláš, či predvolebnú šišku a počúvať ako nám bude dobre. Aby som teda nebol nespravodlivý, tak skutočne tú potrebu niekedy cítim a v prípade Deep Purple ju urobím aj vcelku rád. Časy, keď som počúval In Rock, Machine Head či Burn sú už dávno preč. Nová zostava s gitarovým mágom Steveom Morseom má však tiež niečo do seba, čo dosť výrazne dokazuje Now What s otáznikom aj výkričníkom.

Po prvýkrát je veľa veci priemerných a podobne to bolo aj u mňa s týmto počinom. Ďalšie vypočutia ponúkli čosi vskutku zaujímavé. Deep Purple natočili dosku, ktorá nespomína na minulosť, ale naopak pozerá hrdo vpred! Navyše aj pritvrdili a využili progresívnejší koncept. Je to muzika, ktorú by som od starých pánov nečakal, pretože vymýšľať novoty na staré kolená nie je žiadna sranda. Myslím si však, že za touto novou tvárou stojí predovšetkým svetom ošľahaný Don Airey, toť náhrada za Jona Lorda.

Kebyže som v alkoholickom opojení, tak poviem, že A Simple Song je skladba Iron Maiden, aspoň teda čo sa týka toho úvodu. No ale keďže nie som, tak musím uznať, že tá podobnosť nie je vôbec škodlivá. Ba práve naopak, je priam osviežujúca. Nové myšlienky a zvuky ponúkajú aj ďalšie veci. Dôležité sú však hlavné motívy, refrény a aranžmány, ktoré sú absolútne presvedčivé, nech už sa pohnú kamkoľvek. Typický purpleovský groove rytmus obsahuje napr. Out Of Hand alebo Bodyline. Bez Paiceho bubeníckeho vkladu by som si Deep Purple snáď asi ani nevedel predstaviť. Progresivitou zaváňa Above And Beyond a predovšetkým vrcholná Uncommon Man. Klávesový motív z hlavy Dona Aireyho je priam neodolateľný. K tomu všetkému božská gitarová práca Stevea Morsea na celej ploche albumu, ktorá dostala náležitý priestor aj zvukovú ostrosť. V podstate tu žiadnu špatu nevidím a ani nepočujem, čo je zásadná črta tohto diela.

Now What?! rok čo rok potvrdzuje svoju silu a nadčasovosť. Sú muzikanti, ktorí budú až do konca svojej kariéry robiť skvelú muziku. Táto partička toho už dokázala dosť. No som nesmierne rád, že v ich diskografii sú aj novšie počiny, ktoré si zaslúžia najvyššie uznanie. Deep Purple totiž práve tu dali svojim fanúšikom to, čo sa od veľkej kapely skutočne očakáva, napriek tomu, že to dokazovať už nemuseli.

» ostatní recenze alba Deep Purple - Now What?!
» popis a diskografie skupiny Deep Purple


Big Big Train - Grimspound
2017-05-01

Big Big Train / Grimspound

4 stars

Milujem pop music. Prináša do hudby ľahkosť, radosť a zábavu. Niečo z nej sa napokon tak či tak nalepí aj na rockerov. Trendy a vplyvy sa na hudobnej scéne nedejú anonymne, čo je len dobre. Ponúkajú tak vnímavým muzikantom sebareflexiu, nadhľad a zároveň ich to posúva vpred. Byť snobom a robiť snobskú, nudnú a neustále sa opakujúcu muziku je smutné a tragikomické. Potešiť fanúšikom znamená priniesť im skutočné emócie a tie sa ukrývajú len v melódiách, a v ničom inom. To, do akej miery sa dokážu pohrať s aranžmánmi, koncepciou a zvukom je už potom individuálne.

Big Big Train ide cestou progresívnej kapely. Hľadá čistý úprimný výraz, cit a vyváženosť. Nie arogantnú samoúčelnú exhibíciu, ktorá svojou hrubosťou a nadutosťou uráža sluch, a teší len malú skupinku poslucháčov. O tom je aj Grimspound. Prítomnosť pop music je pre pozorné ucho viac než očividná. Akurát tie košaté a výrazovo bohaté aranžmány sa nachádzajú v teritóriu prog-rocku, folku a aj jazz/fusion. Nespreneverujú sa ani samotnému žánru a ani fanúšikom. Naopak, dávajú im presne to, čo sa od prvotriednej špičkovej kapely očakáva.

Skladby sú dlhé aj krátke. Smutné aj optimistické. Oddychové a aj nútiace k hlbšiemu zamysleniu. Taká má byť hudba, o emóciách a pocitoch. Najvyššia inštancia je, keď kapela dokáže zasýtiť nielen svoje ego, ale aj svojich fanúšikov a ešte k tomu získať si aj ďalších. Grimspound je dielo muzikantov, ktorí presne vedia, čo robia a majú aj konkrétnu víziu. Toto nie sú zblúdilé progové ovečky, čo nevedia kam sa vybrať, lebo že vraj "všetko tu už bolo". Nová hudba má stále svoj obrovský význam a stále aj mať bude. Urobte si teda zhruba hodinku čas na Big Big Train a započúvajte sa do umenia, ktoré používa zrozumiteľnú formu a aj ľudskú reč. Pochopíte aj bez urputnej námahy, čo vám chcú povedať.

V tomto roku ma už stihli potešiť poľskí Disperse a talianski Barock Project. K nim zaradzujem aj britských Big Big Train, ktorí ani tentoraz nesklamali. Stále sú jasne v popredí záujmu a udržujú si aj vysokú kvalitu svojej hudby. Darí sa im prinášať témy a aj nápady, ktoré znejú sviežo a navyše skúšajú aj iný prístup, aby nezneli stále rovnako. To sú veci, ktorými oplývajú len najlepší z najlepších v tomto žánri. A ruku na srdce, taká A Mead Hall In Winter musí zahriať dušu snáď každého správneho prog-rockera.

» ostatní recenze alba Big Big Train - Grimspound
» popis a diskografie skupiny Big Big Train


Barock Project - Detachment
2017-03-26

Barock Project / Detachment

5 stars

Barock Project bola už od albumu Coffee In Neukölln pozoruhodná prog-rocková kapela. Teda kapela, ktorá má sľubnú budúcnosť a aj konkrétnu víziu, čo sa týka hudby. Máme tu pred nosom dielo Detachment, ktoré je ich piatym štúdiovým počinom a vyzerá to tak, že aj zásadným pre ich tvorbu a aj prínos do moderného progresívneho rocku.

Luca Zabbini ako hlavný skladateľ sa sústredil viac na písanie kvalitných melódií a skladieb o kratšej časovej dĺžke, než na dlhometrážne progové maratóny, ktoré tak či tak väčšinu publika len nudia a privádzajú do apatie. Detachment je dielo zamerané viac na estetiku a vyjadrovanie emócií. Oplýva krehkou atmosférou, no zároveň v pravom čase na pravom mieste ukáže energickú stránku hudby Barock Project.

V podstate sú stále verní svojmu zameraniu, čo je progresívny rock. Avšak implementovanie vážnej hudby, jazz/fusion, folku a popu ich robí výnimočnými a zároveň otvorenými v emočnej oblasti. Spájajú sa tu témy, prvky a motívy, tak aby vždy vynikla nádherná myšlienka, ktorá je zosobnená v každej jednej skladbe. Hudba nepôsobí vôbec zložito. Naopak, je veľmi prístupná, no po hráčskej stránke si vyžaduje absolútnych profíkov. Práve tá sofistikovaná povaha albumu, ktorá jednak ponúka zrozumiteľné hudobné fresky a zároveň dostatočne uspokojuje aj ego samotných muzikantov ma nesmierne baví.

Klavírna predohra Driving Rain je krásna, niet čo dodať. Dvojka s názvom Promises je klasický progový kúsok, ktorý ma nejako až tak neprekvapuje, ale zato vynikajúci bubenícky vklad Erica Ombelliho povýšil skladbu o jednu triedu vyššie. Luxusné hody a švédske stoly nastupujú pri Happy To See You a končia až pri poslednej Spies. Rôznorodé vsuvky, či už sa jedná o elektroniku, akustické alebo perkusívne nástroje nadmieru obohacujú túto hudbu. Nad tým všetkým znejú priam božské verzie a refrény, z ktorých mi behá mráz po tele. Neskutočná porcia skladateľského rukopisu Lucu Zabbiniho, ktorý evidentne zo seba vyšťavil maximum. Sú tu postrehnuteľné vplyvy aj z minulosti, ale rozhodne sa jedná o kusisko poctivej a úprimnej muziky. A keď už, tak občasné zálety smerom k Jethro Tull alebo Stevenovi Wilsonovi nemôžu hádam nikoho uraziť. Moje obrovské sympatie si získali najmä skladby Secret Therapy, prepracovaná Broken, rytmicky úderná Rescue Me, "jethro-tullovka" A New Tomorrow a nostalgiou ochutená Spies.

Barock Project vypálili rybník mnohým podobne zameraným kapelám. Oddelili sa od konkurencie a prinášajú skutočné umenie, ktoré sa neskrýva za falošné pózy či fikcie. Takto má vyzerať progresívny rock, ktorý má byť výživnou a kaloricky hodnotnou potravou pre dušu. Vedel som, že na to majú, ale urobili to ešte lepšie než som čakal. Detachment si moje srdce definitívne získal. Privítajte teda kapelu, ktorá prinavrátila tomuto štýlu podstatu a tým pádom ich radím medzi skutočných klasikov žánru.

» ostatní recenze alba Barock Project - Detachment
» popis a diskografie skupiny Barock Project


Horisont - About Time
2017-03-12

Horisont / About Time

4 stars

Horisont rozhodne neboli moji obľúbenci, napriek tomu, že retro hard-rock mám celkom v obľube. Všetko sa vždy môže meniť, lebo veci sú v pohybe. Horisont tiež nestoja na jednom mieste a vydali už svoj piaty album About Time. Švédi nie sú len metalová mocnosť, ale veľmi zdatne sa pohybujú aj v iných žánroch. Budiž toho dôkazom sú kapely ako Spiritual Beggars, Kamchatka alebo Siena Root, ktoré majú podobný hudobný feeling.

Album je posadený do druhej polovice sedemdesiatych rokov. Teda do obdobia, ktoré mám ja rád, pretože rockové kapely začali implementovať do svojej muziky lepšie a hlavne silnejšie melódie. Môžeme trebárs spomenúť na skupinky typu UFO, Gamma, začiatky Foreigner alebo Boston (éra prvého albumu), na ktoré sa samozrejme nezabudlo do dnešných dní a ktorých odkaz, ako je vidieť a počuť, stále trvá.

Do uší sa výrazne zapisuje analógový zvuk klávesov, kadejaké efekty a krásne zaoblený príjemný zvuk. Skladby sú krátke, ale veľmi jasne formulované. V podstate nič nie je ponechané na náhodu a každá z nich prináša zaujímavý nápad, či motív. Začiatok v podobe The Hive mi evokuje ešte tú skoršiu fázu hard-rocku rokov 70-tých. Ale s príchodom výbornej vypaľovačky Electrical je ten rozdiel cítiť. Ďalšie vydarené kúsky sa nachádzajú pod názvami Letare, Night Line, Point Of Return (znie ako hard-rockový Rush), Boston Gold (veľavravný názov) alebo aj výpravnejšia polobaladická pecka About Time (krásny to zvuk klavíru Rhodes). Nájsť ale nejakú vypchávku sa mi nepodarilo. Obzvlášť oceňujem prácu pánov gitaristov, ktorí sa pohrali so sólami a vyhrávkami ako majstri melódie.

About Time je skutočne krásny "vintage-rock" špičkovej kvality. Nedáva spomenúť len na minulosť, ale prinavracia do rockovej hudby určité hodnoty, na ktoré sa často zabúda. Na takéto hard-rockové opusy sa teším každý rok a oni stále dokážu naplniť určité očakávania, ktoré mám. Nakoniec musím povedať, že Horisont ma presvedčili (aj značne prekvapili) a vyzerá to tak, že sa budem zaujímať aj o ich nasledujúce výtvory.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Horisont - About Time
» popis a diskografie skupiny Horisont


Gevende - Kirinardi
2017-03-07

Gevende / Kirinardi

4 stars

Gevende je pre mňa vysoko umelecká jednotka, ktorá prináša do sveta progresívneho rocku iný uhol pohľadu. To presne od nich aj vždy očakávam. Turecké resp. východné hudobné cítenie bude vždy iné a je to dané aj samotnou kultúrou národa. Gevende sa na svojom treťom štúdiovom albume Kirinardi pohli opäť iným smerom. Etnické prvky sú samozrejme zachované a to je zároveň aj poznávacím znamením tohto súboru. Spev v tureckom jazyku je jedným z nich a z úst Ahmeta Bilgica znie veľmi atraktívne.

Kirinardi je opäť fúzia rôznych štýlov. Spájajú ich však s noblesou a takým spôsobom, že ich budete vnímať úplne prirodzene. Prvky vážnej hudby, psychedélie, post-rocku, jazzu a progresívneho rocku do seba zapadajú ako ozubené kolieska v hodinkách. Len málokto sa s tým vie popasovať tak, aby z toho vzišlo skutočné a nefalšované umenie. Album má veľmi melancholickú povahu, ale striedajú sa v nej aj energickejšie pasáže. Tým je zabezpečená pulzujúca dynamika ich hudby.

Oceňujem tradične kvalitný prísun melodiky a nápadov, ktoré vytvárajú stabilný pilier pre každý jeden song. Už samotný úvod Omelas je výborný a pri úchvatnej Tophane'de Güneşli Günler sa musí človek len pozastaviť nad dokonalými orchestrálnymi motívmi. Podobne je na tom aj Sessiz Gibi Bir Yer, ktorá ako keby na ňu tematicky nadväzovala v niektorých momentoch. Vynikajúca jazzovejšie znejúca inštrumentálka Saroyan zaznamenáva krásny zvuk trúbky, ktorá sa do hudby Gevende parádne hodí za každého počasia. V podstate celý album je dosť založený na špičkových inštrumentálnych pasážach. Koniec patrí dvom experimentálnejším záležitostiam Domino a Vertigo, ktoré sú tak trochu prekvapením pre poslucháča.

Celý opus je postavený na emóciách a pocitoch, či už tých jemnejších alebo napr. aj drsnejších. Súvisí to aj s textovým zameraním, ktoré sa zapodieva nádejou pre ľudstvo, napriek všetkým starostiam, ktoré zažívame každý deň. Práve tým je hudba Gevende tak zrozumiteľná. Predošlý album Sen Balik Degilsin Ki prekonaný určite nebol, ale Kirinardi nadväzuje na neho viac než dôstojne. Navyše, vysoko prekračuje priemer v progresívnom rocku a dokazuje, že začleňovanie odlišných prvkov je prínosom pred daný štýl.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Gevende - Kirinardi
» popis a diskografie skupiny Gevende


Micic, David Maxim - Who Bit The Moon
2017-03-06

Micic, David Maxim / Who Bit The Moon

4 stars

Hudba Davida Maxima Micica ma emocionálne veľmi nezasahovala pár rokov dozadu. Napriek tomu je to výborný gitarista s nesporným aranžérskym talentom. Jeho predošlý album ma zaujal len s krásnou jazz-rockovou kompozíciou Nostalgia, ktorá skutočne rozhýbala moje zmysly. Tentoraz sa David hlási s čisto inštrumentálnym dielom Who Bit The Moon, na ktorom sa nachádza len päť regulárnych skladieb. Spriaznenosť s poľskými Disperse je nielen v rovine zvukovej, ale aj v tej skladateľskej. Navyše európske turné pod hlavičkou "Plini, Disperse, David Maxim Micic" hovorí za všetko.

Zameranie sa viac na estetiku, než na expresivitu považujem v jeho prípade za veľký prínos. Práca s melodikou a nosnými motívmi je hlavnou náplňou tohto albumu. V niektorých momentoch môžete počuť klasického gitarového hrdinu, tu a tam aj jazz/fusion maniaka, inokedy metalistu, potom zase prog-rockera a nevyhýba sa ani popovým elementom. Toto preskakovanie z jedného štýlu na druhý je samozrejme v móde, no potrebujete na to viac než len bezhlavo spájať rôznorodé prvky.

Jemná predohra Milk Tooth čosi zaujímavé naznačuje. Po nej sa hlási inštrumentálka Someone Else's Hat. Je to taká klasická gitarová záležitosť. Living Room sa blysne pekne rozpracovanou melodikou, energickou gitarou a elektronikou. Popové tendencie nezaprie napr. nádherne znejúca 687 Days. Album naberá na obrátkach pri komplikovanejšej Damar, ktorá vhodným pomerom vytvára koktejl prog-metalu, rocku, jazz/fusion a opäť vkusnej elektroniky. Obzvlášť výborne sú v nej zapracované bicie. Titulná vec Who Bit The Moon zhrňuje celú myšlienku albumu. Úvod k nej je úplne dokonalý a pokračuje sa nápadito aj v ďalších častiach.

Tentoraz ma David potešil kvalitou svojho albumu. Je prepracovaný a emocionálne dostatočne silný na opakované počúvania. Akurát by som prijal jednu či dve kompozície navyše, pretože takýto typ inštrumentálnej hudby sa v dnešnom prepchatom hudobnom biznise cení dosť vysoko. Bol by som nepochybne rád, keby sa na podobnej kvalitatívnej úrovni pohybovali aj jeho ďalšie diela. Who Bit The Moon je v každom smere prínosom v gitarovej muzike pre rok 2017.

» ostatní recenze alba Micic, David Maxim - Who Bit The Moon
» popis a diskografie skupiny Micic, David Maxim


Disperse - Foreword
2017-03-02

Disperse / Foreword

5 stars

Disperse sa nám pekne vyvíjajú. Všetky tri vydané albumy sú iné. Dosť presvedčivo to potvrdzuje aj ich v poradí tretí štúdiový počin Foreword. Keď som počul po prvýkrát túto novinku, tak som si povedal – hoši toto určite nie! Prišli však ďalšie sústredené počúvania a nakoniec sa to otočilo. Najviac "problémov" vytvárajú podivné rytmy, ktoré vytvorili kľukaté a hrboľaté cestičky ku konečnému cieľu.

Je dobré, ak obľubujete jazz/fusion. Doska je týmito prvkami dosť poznačená. Výrazne však ubudlo djentového škrkania na gitarách, čo zase považujem za prínos. Jemnosť a melodika sa ukrýva vo vokálnych partiách a elektronike. Koketuje sa tu nenápadne až s popovou hudbou. Výsledok však nie je prvoplánový. Je to jednoznačne prog-rock (miestami tvrdší), ale inej chuti a farby.

To sa hneď prejaví pri úvodnej Stay, ktorá pôsobí ťažkopádne, ale nenudí a je zaujímavá z hľadiska rytmiky. V pôsobivej Surrender sa to hemží rôznymi finesami od popu, jazz/fusion až po prog-rock a štipky djentu. Bubbles prináša uvoľnenejšiu tému, ale Zytecki sa opiera v niektorých momentoch do toho o čosi tvrdšie. Nasleduje výborne melodicky spracovaná Tomorrow a rovnako dobrá singlovka Tether, ktorá bola vybratá na túto pozíciu právom.

Druhá polovica nie je vôbec slabšia, ba skôr naopak. Sleeping Ivy má dokonalú atmosféru, kde sa prekrývajú jemné melodické vokály a gitarové vyhrávky. Ešte viac sa mi páči skoro inštrumentálna Does It Matter How Far s atypickým tempom, efektnou elektronikou a zasnenou gitarovou linkou. Spev je u Disperse tradične nevýrazný, ale k danej muzike sedí ako uliaty. Dobrým príkladom sú práve posledné tri nádherné songy s kratšou minutážou. Biernacki a Zytecki ťahajú spoločne za jeden povraz. Pretŕča však o čosi viac práve Jakub so svojou hravou, no zároveň technicky brilantnou gitarou. Skladby si napriek určitému stupňu obťažnosti zachovali svoju pointu a aj melodický feeling.

Foreword je ako také malé dobrodružstvo, ktoré vám postupne odhaľuje svoje ukryté perly a drahokamy. Zároveň sa výrazne odlišuje od typickej prog-rockovej produkcie. Počúvať tak serióznu muziku od takých mladých borcov je dosť prekvapujúce, pretože ani zabehané kapelky si na takýto koncept netrúfnu. Je to síce rytmicky zložité, ale absolútne poctivo zložené a s otvorenou dušou. Výsostne moderne znejúce dielo hľadiace vpred. Skvelé!

» ostatní recenze alba Disperse - Foreword
» popis a diskografie skupiny Disperse


Pride Of Lions - Fearless
2017-02-15

Pride Of Lions / Fearless

4 stars

Jim Peterik sa preslávil ako skladateľ a člen kapely Survivor, ktorá bola v 80-tých rokoch typickým predstaviteľom AOR. Odvtedy pretieklo už veľa vody a Peterik tentoraz vedie kapelu Pride Of Lions, ktorá je verná tvorbe a odkazu Survivor. Album Fearless zosobňuje pozitíva a aj neduhy tohto štýlu, na ktorý má veľa poslucháčov pekné spomienky. Problém je v tom, že doba sa zmenila a tieto kapely už neokupujú rádia, tak ako kedysi.

Napriek tomu je tento štýl žiadaný a vydavateľstvá ako Frontiers Records sa na túto poslucháčsku obec priamo špecializujú. Je logické, že Jim Peterik našiel oporu práve u nich a evidentne sa mu darí. Fearless je totiž albumom, ktorý má byť jedným z vrcholným diel jeho skladateľského umu. Aspoň to tak prezentuje. Každopádne zaujímavý je, pretože sa mu podarilo zložiť konkrétne hity, ktoré si človek ľahko zapamätá a nepôsobia na druhej strane ani lacno. Peterik samozrejme prispel aj ako spevák, no tento post patrí najmä mladšiemu Tobymu Hitchcockovi, ktorý má presvedčivý prejav hodiaci sa k danému štýlu.

Prvý song All I See Is You, ktorý je vlastne aj úvodným singlom, kopíruje tvorbu kapely Kansas a ani sa to tu nejako zvlášť netají. Pôsobí hitovo a husle naozaj skrášľujú vkusnú melódiu. Nasledujúce tri skladby The Tell, In Caricature a Silent Music považujem za najkvalitnejšie a najsilnejšie veci. Jednoducho stopercentné hity. Titulná tvrdšie formulovaná Fearless sa mi zdá zbytočne preprodukovaná, ale z melodického hľadiska pôsobí sympaticky. Balada Everlasting Love je v poriadku, no nasledujúca Freedom Of The Night je opäť výborná hitovka s rockovým ťahom. Album pokračuje bezproblémovo aj pri The Light In Your Eyes, Rising Up a The Silence Says It All. Trochu mám ale problém s poslednými dvoma. Faster Than A Prayer znie ako keby Santa Claus rozvážal deťom darčeky. Kopec efektných, ale až príliš sladkastých ozdôb a trblietok. A podobne je to aj s poslednou baladickou Unmasking The Mystery, ktorá by sa hodila k štedrovečernému stolu. Nuž čo, americký duch sa ani v muzike nezaprie.

Odhliadnuc od istých neduhov, album má svoju nespornú kvalitu. Akurát tá produkcia mohla byť v niektorých prípadoch jednoduchšia. O to viac by sa zosilnil účinok celého diela. Jim Peterik veľmi dobre vie, čo robí AOR silným a sú to hity. Uchopil 80-té roky za správny koniec a obalil ich moderným zvukom. Fearless je nepochybne jeho triumfálnym návratom do skvelej formy a album samotný bude určite obsadzovať popredné miesta v tomto roku v kategórii melodický rock a AOR.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Pride Of Lions - Fearless
» popis a diskografie skupiny Pride Of Lions


Murder Of My Sweet, The - Echoes Of The Aftermath
2017-02-11

Murder Of My Sweet, The / Echoes Of The Aftermath

4 stars

Ženy a metal je pomerne bizarná kombinácia. Hrůzičky typu Amaranthe či In This Moment to dosť jasne potvrdzujú a novinky od Battle Beast alebo Crystal Viper sú tiež dôkazom toho, že hranie sa na tvrdé metláčky je vizuálne a aj hudobne značne deprimujúce, napr. smerom k mojim ušiam aj očiam. Kvalitné metalové kapely so speváčkami nepochybne sú a nedávno ma zaujali aj švédski sympho-gothici The Murder Of My Sweet so svojím štvrtým albumom Echoes Of The Aftermath.

Na tomto albume nie je v nič špeciálne. Je to dobre prevedená muzika v štýle, ktorý je medzi mladými proste "in". Oproti iným podobným skupinám, však majú títo Švédi zmysel pre melódiu a aj aranžérske cítenie, čo nie je úplne bežná vec. Predošlé počiny neboli žiadne béčkové záležitosti a v rámci symfonického metalu pôsobia na tejto scéne neobyčajne sviežo. Tentoraz trochu prehodnotili prístup a bubeník Daniel Flores (ex-vedúci výborných prog-metalistov Mind's Eye) vytvoril priamočiarejšie songy, ktoré opäť solídne vystihujú pocitovú sféru. Občas sa tu vyskytuje nevinná koketéria aj s prog-metalom, najmä keď majú aranžmány širšie obrysy. Výsledok Echoes Of The Aftermath je v podstate mix symfonického metalu, rocku a popu.

Zopár pozitívnych stránok tento produkt nepochybne má. Speváčka Angelica Rylin spĺňa kritéria na to, aby mohla stáť v popredí záujmu. Navyše, jej spev pôsobí naozaj žensky a netrhá ľudské uši nejakým vrešťaním a jačaním. Aj gitarista Christopher Vetter predvedie nejedno dobre vystavané sólo ako napr. v hitovke Personal Hell. Začína sa skraja u Sleeping Giant, ktorá hneď v úvode pripomína trochu Devina Townsenda. A v nápaditom štýle sa vlastne ide až do konca tohto albumu. Je tu pomerne dosť skladieb s hitovým potenciálom, čo ma celkom aj prekvapuje. Obzvlášť sa mi pozdávajú veci od Shining After Dark až po poslednú energickú power-baladu Inside Outside.

Muzikanti z The Murder Of My Sweet si dali vskutku záležať. Ak budú pokračovať a pilovať, čo načali už na úspešnom debute, tak sa môžu ešte výraznejšie oddeliť od konkurencie. Nie je to samozrejme dokonalé, ale je to rozhodne kvalitný počin. Ani verzie a ani refrény nevyzerajú tak, ako keby ich vymysleli za "päť minút dvanásť". Oceňujem snahu a melodický feeling jednotlivých skladieb. Album však nie je určený pre konzervatívnych metalistov a ani pre rovnako konzervatívnych progresivistov. Pre koho je teda určený? Toť priam hamletovská otázka ...

» ostatní recenze alba Murder Of My Sweet, The - Echoes Of The Aftermath
» popis a diskografie skupiny Murder Of My Sweet, The


Bittová, Iva - At Home (Iva Bittová & Čikori)
2017-01-27

Bittová, Iva / At Home (Iva Bittová & Čikori)

3 stars

Len nedávno vydaný album At Home od hviezdneho zoskupenia Iva Bittová & Čikori poteší asi každého priaznivca tejto jedinečnej umelkyne. Aj kritická obec ho vlastne hodnotí veľmi dobre. V každom prípade je to na českej i slovenskej scéne hudobná udalosť, keďže tu máme dočinenia s hráčskou elitou. Či to však zaručuje zážitok, aký niekedy očakávame je otázne. Nuž, ako pre koho ...

Treba sa pozrieť na to, čo toto dielo vlastne prináša. Máme tu tradične inštrumentálne aj vokálne do detailu premyslenú hudbu so silnými vplyvmi folku, jazzu a world music. Minimalistický prístup je pre Bittovú aj Václavka sebe vlastný. Neznamená to však, žeby sa tu hralo málo alebo nebodaj nezaujímavo. Aranžmány majú vyšší princíp a slúžia k vytvoreniu pôsobivého celku. Opakovanie brilantne vytvorených nosných motívov dopĺňajú ďalšie nápadité sekvencie a vsuvky. Bittová spieva krátke texty a vytvára svojim hlasom atmosféru plnú rôznorodých pocitov, farieb a nálad.

Občas zaznie z jej úst aj angličtina. Nepôsobí to rušivo, ale čeština jej sedí ďaleko lepšie. Prvé tri skladby "Noc", "At Home" a "One Heart" patria medzi najlepšie veci. Majú pôsobivú štruktúru, melódiu a Bittová do nich prilieva kopec emócií. Problém začínam mať so zaradením "Paper Cone", čo je skladba z o rok staršieho projektu Nayive. Podobne je to vlastne aj so songom "Tichý pláč", ktorý mal pôvodný názov "Kind Of". Prerobenia sa dočkala aj "Rukama", toť klasika z dôb Dunaja a dostala tentoraz názov "Břízy". Zopár rokov stará skladba "Větvička" patrí medzi Bittovej obľúbené a dostala priestor v novej podobe ako "Je mi zima". Spracovanie dotyčných piesní je síce fajn, ale uniká mi trochu zmysel ich zaradenia. Najviac mi imponuje "Tichý pláč", ktorý sa na konci prehupne do krásneho motívu, ktorý naberá na intenzite. Na pretras zostávajú "Želé" a orientálna "Anděl". Viac u mňa boduje rockovejšie formulovaná "Želé" s drsnejším hlasovým prejavom Ivy Bittovej.

Môj pocit z albumu At Home je skôr zmiešaný. Ako jej fanúšik sa cítim byť ochudobnený o prísun novej hudby, keďže sú tu až štyri skladby z minulosti a jedna voľná adaptácia (Anděl). Celkove to znie pekne, milo, komfortne. Práve tá komfortná zóna mi však u Ivy Bittovej trochu nesedí a občasné expresívne nálady tu pôsobia naozaj nevinne. S komplet novými songami by tento počin dopadol u mňa ďaleko lepšie. Myšlienky a nápady tu vytvorené však majú svoj šarm aj atraktivitu. Možno stačilo ešte rok počkať a dopracovať veci bez vzývania dôb minulých.

» ostatní recenze alba Bittová, Iva - At Home (Iva Bittová & Čikori)
» popis a diskografie skupiny Bittová, Iva


Blackfield - V
2017-01-23

Blackfield / V

5 stars

Nie som veľmi fanúšik Blackfield. Ich hudba mi pripadala taká suchá občas a príliš melancholická. Sympatické na nich však je, že to nie je taký ten vypelichaný snobský prog, ale spojenie alternatívy, popu a art-rocku. Po albume IV to vyzeralo na koniec, keďže Steven Wilson sa chcel plne venovať svojim sólovým projektom. Je tu však číslo päť a hneď na začiatku roka som dostal skvelý, ba priam až geniálny príklad toho, čo sa stane keď do hudby plne nasadíte melodiku a emócie s nimi spojené.

Je jasné, že Blackfield chcú hrať vyššiu hru. Aviv Geffen ako hlavný skladateľ však nechce tvoriť banálny pop. Albumom V trafil (na moje prekvapenie) presne do čierneho. Nie je jednoduché dať dokopy skladby ako sú tieto. Fungujú nielen oddelene, ale aj ako celok a dotvárajú charakter celého diela. Začína sa predohrou A Drop In The Ocean s takmer filmovou koncepciou. Prvý spievaný song Family Man je taký štandard v štýle Blackfield. Od How Was Your Ride? sa však začínajú diať vskutku zaujímavé veci.

Skladby sú bohaté na pocity a subtílnejšie aranžmány skôr dokresľujú konkrétnu myšlienku. V podstate každá z nich má hlavu a pätu. Začína sa verziami, ktoré navnadia a všetko vytreskne v skvostných refrénoch. Presne tak si to predstavujem. Obzvlášť druhá polovica albumu je doslova úžasná so skladbami ako Lately, October, The Jackal či Lonely Soul. Inštrumentálka Salt Water má opäť filmový charakter a pripomína mi to vzdialene song 714 od Wishbone Ash. Záverečné minúty patria nádherne naspievanej From 44 To 48. Všetko sedí na svojom mieste, nič pretŕča a pôsobí to navyše prirodzene bez akýchkoľvek kŕčov.

Prekvapuje ma, že práve Blackfield nahrali takýto album. Nič lepšie som od nich zatiaľ nepočul. Konečne dosiahli to, o čo sa asi celý čas snažili. Toto sa skutočne dá brať vážne ako umenie, ktoré hovorí ľudskou rečou. Pôvodne som chcel dať o trochu menej, ale toto dielo ma natoľko nadchlo svojou ultimátnou krásou, že nakoniec dávam všetko čo sa dá.

» ostatní recenze alba Blackfield - V
» popis a diskografie skupiny Blackfield


Pain of Salvation - In The Passing Light Of Day
2017-01-23

Pain of Salvation / In The Passing Light Of Day

2 stars

Album In The Passing Light Of Day je skutočne hodný recenzie. Dokazuje, kam hlboko sa môže hudobník ako Daniel Gildenlow prepadnúť. Od diela Scarsick predvádza Pain Of Salvation spanilú jazdu smerom dole. Čakal som zlú dosku, ale táto je až prekvapivo zlá. Najvtipnejšie mi pripadá zaradenie nu-metalových prvkov, no úsmevne pôsobia aj niektoré "mešuge-godžira" vývrtky. Keď si spomeniem na Remedy Lane, tak sa pýtam, či toto je ešte stále tá istá kapela.

Nie je! Zo starej zostavy neostal nik, len Daniel G. a ten otáča kormidlo na základe toho, v akej psychickej pohode či nepohode sa práve nachádza. Áno, mal smrť na jazyku a to ho evidentne zmenilo. No nie som si istý, či tento výlev chce naozaj každý počúvať a nebodaj sa v tom aj šprtať do hĺbky. Ďalšia zaujímavosť je nepochybne aj zvuk. Tradične tu máme tuctovú bezduchú produkciu, ktorá nemá žiadnu charizmu a ani náboj. Je to akurát len hlučné.

Úvod v podobe On A Tuesday sa horko ťažko dopočúva do konca. Meaningless mohla dopadnúť aj lepšie, nebyť tých ůber-smutných verzií. Prvý záblesk svetla prinesie až krátka Silent Gold. Vrcholný nevkus predvádza Pain Of Salvation vo Full Throttle Tribe, kde do toho mlátia pri niektorých pasážach bez akejkoľvek sebareflexie. Číslo jedna medzi najhoršími skladbami však patrí Reasons. Nepodarený až triviálne znejúci úvod by nevadil, dokonca ani melódia. Keď však Daniel začne akože rapovať (ak to teda môžem nazvať rap ...), tak moja trpezlivosť práve našla svoju konečnú stanicu.

Nasledujúca Angels Of Broken Things obsahuje napr. pekné gitarové sólo. Čiže nejaké to pozitívum sa občas objaví. Pri The Taming Of A Beast znie klávesový motív, ktorý dosť pripomína úvod Never Let Me Down Again od Depeche Mode a to už za veľmi pozitívne nepovažujem. If This Is The End je opäť nervózny a emocionálne značne nevyrovnaný song. Najlepší moment celého albumu je jednoznačne titulná 15-minútová vec, ktorá to uzatvára. Nepovedal by som, že je to výnimočné, ale určite lepšie než predošlé tracky.

Výsledok? Kopa frustrácie, nasratosti, smútku, beznádeje a neviem čoho ešte. Človek, aby si k tomu zobral lieky od bolesti hlavy. Sorry Daniel, ale takto nie. Tradične mi tu chýbajú prepracované melodické linky a tie nahrádzajú expresívne až zlostné výkriky do tmy. Viacerí fanúšikovia budú hodnotiť tento počin ako skutočný návrat k progresívnemu metalu, no niektorí si asi všimnú, že návrat do vrcholnej formy sa určite nekoná.

» ostatní recenze alba Pain of Salvation - In The Passing Light Of Day
» popis a diskografie skupiny Pain of Salvation


Townsend, Devin - Transcendence
2017-01-06

Townsend, Devin / Transcendence

2 stars

Devin Townsend potrebuje dovolenku. Minimálne na päť rokov. Jeho "Devin Townsend Projects" sú čím ďalej tým trápnejšie a aj nudnejšie. Posledné dielo, ktoré malo svoj kvalitatívny rozmer bolo nenápadné a alternatívnejšie ladené KI. V prípade diel ako Deconstruction, Epicloud alebo Z² sa jedná len o variácie na jeho skoršie albumy. A je tu teda Transcendence. Zvuk a charakter hudby určite poteší fanúšikov takých opusov, akými sú Biomech, Terria alebo aj Accelerated Evolution.

Lenže už pri úvodných tónoch skladby Truth mám akýsi nepríjemný pocit, že som to už zase niekde počul od neho. A keď začne hulákať "hallelujah", tak mám naozaj dosť. Pokračuje to v podobnom duchu aj ďalej. Žiadna energia a samé klišé. Progová póza, do ktorej sa schoval má akože zamaskovať jeho skladateľskú impotenciu, ktorú už má zopár rokov. Neviem či má zmysel analyzovať tieto béčkové produkty, ktoré sa nazývajú skladbami. Je to smutné kam dospel muzikant a pre mňa skutočný vizionár progresívneho metalu. Ezoterické klávesy v Transdermal Celebration sú takým pomyselným posledným klincom do rakvy.

Transcendentálne cesty sa akosi nevydarili. Možno by bolo lepšie stáť opäť pevne na nohách, než fičať na ezoterických bludoch. Z Devinovej hudby sa vytráca prepracovanosť, intenzita a napätie, ktoré ma kedysi tak nadchli. Nahradil to pohodlnosťou a vykrádaním samého seba. Áno, stavil na istotu. Lenže aj to sa musí robiť poriadne. Takúto nudu a povrchnosť si však Townsend mohol odpustiť.

Hodnotenie: 2,5

» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Transcendence
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin


Morse, Neal - The Neal Morse Band - The Similitude of a Dream
2017-01-05

Morse, Neal / The Neal Morse Band - The Similitude of a Dream

3 stars

Neal Morse je samozrejme vážený muzikant a tak sa očakáva od neho vždy trochu viac. A tak tu máme hneď dva plnohodnotné disky, na ktorom ukazuje všetky svoje neduhy a aj niektoré pozitíva. Pozitívom je, že v tvorení melódií je vždy o jeden, či dva kroky vpred oproti konkurencii. Tých neduhov je samozrejme už o čosi viac. Nechápem celkom, čo chcú progeri takýmito monštruóznymi albumami povedať. Neala Morsea prekonali v monštruóznosti snáď len Gandalf's Fist, ktorí v tomto roku vydali až 3CD (!!!). Snáď sa raz dožijem toho, že kapely budú vydávať štyri alebo aj päť albumové koncepty. Už sa naozaj neviem dočkať ...

Progerov-muzikantov už dlho upodozrievam, že nerozmýšľajú o ničom inom, len o tom ako nájsť zmysel života. A oni stále hľadajú a hľadajú. Snáď sa im raz podarí. Neal Morse sa samozrejme tiež nezmenil a jeho koncepčné myšlienky sú si podobné ako vajce vajcu. Počúvať však tento album vcelku je tak trochu problém. Sú tu pekné momenty, ale aj tradične veľa inštrumentálnych vypchávok. Morseov rukopis je ľahko čitateľný a rozpoznateľný, napriek zmene hlavičky na The Neal Morse Band. Zmeny tempa, klenuté melódie a kopec klávesových prelúdií sú jasne z jeho hlavy. Čím teda ešte môže prekvapiť poslucháča?

Samozrejme ničím podstatným. Navyše, všetkého veľa škodí. Veľa hrania, veľa pompéznej atmosféry, veľa ozdôb, veľa prechodov. Jednoducho všetkého je tu veľa a málo toho podstatného. Na tomto dvojdiskovom diele nie je ani jedna skladba, ktorú by som si zapamätal alebo prípadne aj pospevoval napr. pri krájaní salámy. Nuž, načinčaná a namachlená sexica po zmytí make-upu vyzerá tiež trochu inak a podobne je to aj s The Similitude Of A Dream.

Z dlhodobejšieho hľadiska nepredstavuje tento dvojalbum zásadný prínos pre prog-rock. Tradične je to kvalitne nahrané, ale to nie je pre týchto borcov pochvala, keďže sa muzikou živia už roky rokúce. Stojím si za tým, že predošlý počin The Grand Experiment bol príjemnou ukážkou nevtieravého prog-rocku, ale to sa o The Similitude Of A Dream nedá povedať. Je to poriadne nafúknutý koncept so spasiteľským komplexom a bez jediného hitového momentu. Chýba tomu hĺbka, prirodzenosť, pocit tajomna pri odkrývaní príbehu a aj trocha rafinovanosti. Niekedy si muzikanti toho naložia viac, než unesú a výsledok je potom dosť rozpačitý ...

» ostatní recenze alba Morse, Neal - The Neal Morse Band - The Similitude of a Dream
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal


Opeth - Sorceress
2016-12-30

Opeth / Sorceress

3 stars

Seňor Akerfeldt to tento krát prehnal. Robí si z poslucháčov "dobrý deň" podobne ako aj jeho kamarát Steven Wilson. Kopírovanie známych veličín je stávka na istotu a má to samozrejme aj predajný efekt. Opeth dosiahli s albumami ako Damnation a Pale Communion vrchol snaženia v rámci prog-rocku. Teda prelínania starého a nového. Čo ale môže Opeth v tomto štýle ešte priniesť?

Nič. Jedno veľké nič. Taký je aj ich nový produkt Sorceress. Kopec povedomých (i keď dobre zamaskovaných) motívov z obdobia 70-tých rokov je tak okatých, že mi to až vybíja oči. Keď sa to hodí, tak je to v určitom okamihu Deep Purple, inokedy Atomic Rooster alebo aj Wishbone Ash. A aby ani Jethro Tull-om nebolo ľúto, tak aj ich trochu oholíme. Opeth trochu pritvrdili, zdrsnili prejav, ale je jasné odkiaľ fúka vietor.

Samozrejme, že počúvať sa to dá a určite bude nejeden fanúšik prog-rocku skákať od radosti až po plafón. Problém je len v tom, akú skutočnú hodnotu tento album má. Úprimnosti a snahy tu niet. To znamená v preklade - slabé melódie, povrchné hard-rockové motívy a zámerne provokatívna okultná tematika na prilákanie pozornosti. Jediná skladba, ktorá mňa osobne oslovila je energická Era. To ostatné sa dá prekročiť jedným krokom. Ostáva len akási divná pachuť z oblbovania a zbytočného vykrádania. A to Mikael sľuboval kvalitnú melodiku a poriadnu dávku výbornej muziky.

Jednoznačne průser roka.

» ostatní recenze alba Opeth - Sorceress
» popis a diskografie skupiny Opeth


Travis Larson Band - Anicca
2016-12-13

Travis Larson Band / Anicca

4 stars

Chýba vám sólová tvorba Stevea Morsea? Nezúfajte, je tu Travis Larson Band! Steve nevydal už naozaj dlho nič poriadne a tak túto medzeru vypĺňa Travis, ktorý rozhodne netají obdiv k svojmu vzoru. Je to síce klon (alebo lepšie povedané nasledovník), ale kvalita sa tu zaprieť nedá. V rámci inštrumentálnej gitarovej muziky sa jedná o profi-level. Melodika, aranžmány a hráčske umenie majú jasne navrch oproti gitaristom, ktorí vydávajú len zbytočné a neproduktívne albumy. Navyše, priblížiť sa hráčskemu arzenálu Stevea Morsea nemôže každý a Travis je veľmi talentovaný aj poctivý hráč.

Výborný album Burn Season (2004) ukázal veľký potenciál a novinka s názvom Anicca plne potvrdzuje opodstatnenosť ich hudby. Je mi sympatické, že skladby nie sú nositeľom zabedného gitarového onanizmu, ale veľmi inteligentného tvorenia nosných motívov. Najviac na seba púta pozornosť samozrejme Travis so svojou lahodnou gitarovou prácičkou (príležitostne aj klávesy) a taktiež aj sympatická basáčka Jennifer Young. Výraznými songami sú nepochybne hneď prvá titulná Anicca, Snake Eyes, krásne jemná Mercy Springs a pekne vygradovaná Outside The In. Koniec patrí parádnej The Taking Place, ktorá zanecháva veľmi dobrý dojem ...., až by som si aj rád vypýtal od Travisa akordy na hlavný motív.

Ak máte pozitívny vzťah k hudbe Stevea Morsea alebo aj Rush, tak rozhodne je Anicca výborným spestrením. Pre mňa je to opäť ďalší gitarový album, ktorý ma v tomto roku naozaj presvedčil o svojich kvalitách.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Travis Larson Band - Anicca
» popis a diskografie skupiny Travis Larson Band


Animals As Leaders - The Madness Of Many
2016-12-12

Animals As Leaders / The Madness Of Many

3 stars

Animals As Leaders patria medzi jedny z mála inštrumentálnych metalových kapiel, ktorým sa naozaj darí. Momentálne tu máme pred nosom ich štvrtý počin The Madness Of Many. Chlapci si samozrejme hrajú opäť svoju hi-tech muzičku na akú sme už asi zvyknutí. Rozdiel medzi predošlým The Joy Of Motion a týmto opusom je však dosť zreteľný. "Radosť z pohybu" priniesol odľahčenejšie témy, viac silnejších motívov a bol otvorený širšiemu publiku.

The Madness Of Many má v názve šialenstvo a tá radosť mu citeľne chýba. Poteší určite vyznávačov progu a komplexného poňatia aranžmánov. Ako býva zvykom u takýchto počinov, tak absentuje tu vyložene výrazná skladba. Všetko má viac menej jednoliaty charakter a cítiť za tým určitý koncept. Veľa škrkania do gitár a arytmického tempa nepôsobí úplne vábne. Neznamená to však, žeby tu bola núdza o nápadito spracované tracky ako napr. Inner Assassins, Private Visions Of The World, Transcentience a The Glass Bridge. Hneď úplne prvá vec s názvom Arithmophobia charakterizuje podstatu celej nahrávky, no jej najlepšia časť je paradoxne to krásne spomalenie a následné sólo na gitare.

Album ako tak nenudí, má výborný zvuk a je do detailu prepracovaný. Nedajú sa však tým vynahradiť emócie, ktorých je tu akosi málo. Jednoduchšie a adresnejšie formulované myšlienky a nápady, by mali silnejší dopad na ušné orgány. Každopádne je to stále ešte dosť dobré, no chýbajú tu pozitívne vibrácie, ktoré tu bohužiaľ nahrádza hlučná pyrotechnika.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Animals As Leaders - The Madness Of Many
» popis a diskografie skupiny Animals As Leaders


Fafard, Antoine - Sphère
2016-12-04

Fafard, Antoine / Sphère

5 stars

Aký úžasný obal. Hneď človeku vtlačí do mysle závan niečoho tajomného. Svetlo a tma v dokonalom kontraste farieb. Taký je aj štvrtý štúdiový album špičkového kanadského basáka Antoine Fafarda. Predošlý výborný počin s názvom Ad Perpetuum bol dosť náročný, no výkon bicmajstra Vinnieho Colauitu bol vskutku obdivuhodný ... ako vždy. Sphère je trošku niekde inde. Antoine primiešal do tohto fusion koktejlu viac melódií ... a treba povedať, že znamenitých. Ostala však zachovaná prepracovanosť a myšlienková kontinuita jednotlivých inštrumentálnych skladieb.

Na tento typ muziky má celosvetový patent Allan Holdsworth. Skutočne, gitarista Jerry De Villiers Jr. má jeho typické ťahy. Muzika však dáva emóciám a aj muzikantskému umu tak široký priestor, že len ťažko by som toto mohol charakterizovať ako nejakú vykrádačku. Antoine zložil úplne nádherné skladby (tri spoločne s Jerry De Villiers Jr.), ktoré počúvam so zatajeným dychom a zimomriavkami na rukách. Reminiscence, Renaissance Man alebo Fur & Axes - Part II sú veci ako lusk s jasnou štruktúrou a aj melodikou. Jemná, klavírnymi harmóniami podopretá Cherishing a aj posledná energiou nabitá Bubonic Groove len potvrdzujú kvality celej tejto nahrávky. Gary Husband dáva zabudnúť na svojho predchodcu a predviedol tradične výkon hodný svojho mena. Najlepšia a najpútavejšia fusion nakladačka vydaná v tomto roku.

» ostatní recenze alba Fafard, Antoine - Sphère
» popis a diskografie skupiny Fafard, Antoine


Cordero, Claudio - Quasar
2016-12-03

Cordero, Claudio / Quasar

4 stars

Brodiť sa medzi kvantami albumov a hľadať perly je naozaj únavné. Až do chvíle, kým nenatrafíte napr. aj na gitaristu Claudia Cordera z Chile. Chvíľu počúvate a poviete si ... fajn. Potom sa k tomu vrátite a poviete si ... párada!!! Album Quasar je druhým štúdiovým počinom tohto neznámeho gitaristu, ale je počuť, že riadne pokročil v tvorivom a dôslednom komponovaní. Jeho predchádzajúce pôsobiská v Matraz a Cast sú iste zaujímavé pre progerov, no jeho hudba ide našťastie trochu iným smerom. Hľadá si svoje vlastné teritórium, v ktorom sa cíti dobre a to teritórium sa nazýva progresívny metal.

Závan amerických Dream Theater je tu a tam samozrejme cítiť. Claudio však opatril svoje skladby brilantnými melodickými nápadmi, obrovskou energiou a aj hráčskou ekvilibristikou. Od "Outatime" až po "Ocaso" sú to prvotriedne vecičky, ktoré by som rád počul aj od zvučných mien gitarového neba. Pri takej "Čas na pivo", by som sa rád zastavil. Už názov napovedá, že sa nejedná o nejakú náhodu. Claudio totižto koncertoval na Slovensku v roku 2016 vo Zvolenskej Slatine, a ako poctu na pekné spomienky zložil tento úžasný inštrumentálny song, ktorý patrí medzi najlepšie čísla na albume. Jeho gitarová hra jasne inklinuje ku klasickým shredderom zo shrapnelovského obdobia. Dáva však silný dôraz na stavbu a melodický nápad. Práve to je dôvod, prečo sa k tomu mám chuť vracať a považujem Quasar za najlepší gitarový počin roku 2016.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Cordero, Claudio - Quasar
» popis a diskografie skupiny Cordero, Claudio


Kansas - The Prelude Implicit
2016-11-05

Kansas / The Prelude Implicit

5 stars

Kansas vydali po 16-tich rokoch v podstate dokonalý album. Neveril som tomu, ale je to naozaj skutočnosť. Niektoré veľké kapely stále dokážu podať výkon ako za svojich starých dobrých čias. Milujem Kansas a ich tvorbu, ich cit pre melódie, aranžmány. Husle rovnako citlivo lemujú krásne motívy ako v ére najväčšej slávy, gitara dáva o sebe vedieť vždy vtedy, keď je to potrebné a refrény majú tú povestnú iskru, ktorá letí ako amorov šíp priamo do duše. Stále je to špičkový rock. Je neuveriteľné ako aj noví členovia prijali všetky typické znaky ich tvorby ako súčasť svojej DNA. Počúvam, radujem sa, spomínam. Vnášajú do prog-rocku to, čo iní dať nedokážu – emócie. Žiadne starecké fňukanie, onanie či frustrácia zo spoločenskej situácie. Radosť z hudby a láska k životu. To je Kansas. Preto navždy ostanú výnimoční a hlavne svoji. To prekvapenie, ktoré prišlo má pre mňa veľkú cenu. Presvedčili ma, že človek môže robiť špičkovú hudbu v akomkoľvek veku. Zbytočne rozoberať skladby. The Prelude Implicit je pre mňa prog-rockový album roka.

» ostatní recenze alba Kansas - The Prelude Implicit
» popis a diskografie skupiny Kansas


Def Leppard - Hysteria
2016-09-15

Def Leppard / Hysteria

5 stars

Glam-metalové kapely v 80-tých rokoch vyzerali dosť imidžovo. Ak si poprezeráte fotky z tohto obdobia od Whitesnake, Dokken, Europe alebo Def Leppard, tak zistíte, že dôležitou súčasťou imidžu je aj sexepíl, ktorý reaguje na ženskú časť publika. To je však len jedna časť. Tou druhou a ešte významnejšou je kvalita hudby, a jej chytľavosť. Hysteria bola skutočnou hystériou, ktorá zachvátila masy a vykľulo sa z nej kopec hitov, ktoré ešte niekoľko rokov okupovali rádia.

Producent Robert John "Mutt" Lange navrhol priam geniálny zvukový aj aranžérsky koncept. Strčil heavy metal do mlynčeka, pomlel ho na jemný prášok a poprášil ním všetky skladby. V podstate to s metalom ako takým nemá naozaj veľa spoločného. Je to svojrázna ukážka pop-metalu s ostrými trblietavými kúsočkami kovu od majstra komercie, ktorý mal v tej dobe doslova recept na úspech. Predošlá kolekcia Pyromania bola fantastická, ale Hysteria z nich spravila legendy. V 80-tých rokoch vzniklo v hudbe viacero fenoménov, o ktorých sa diskutuje ešte aj dnes. Hysteria je jedným z nich.

Na svoju dobu je tento album naozaj dlhý. Z tých známych sa mi páčia najviac Animal, Love Bites, Armaggedon It a úžasná titulka Hysteria. Z tých neznámych zase jednoznačne vedie výpravná Gods Of War. Gitary dvojice Phil Collen a Steve Clark sú parádne a je počuť, že obaja skutočne vedia, čo robia. Či už sa jedná o vyhrávky alebo sóla, tak je to prvotriedna prácička. Joe Elliott predvádza svoj spevácky vrchol a jednoruký bubeník Rick Allen hrá na bicie niekedy lepšie, než tí čo majú tie ruky dve.

Zvuk a charakter albumu Hysteria rozhodne nemusí každému sadnúť. Tu platí – love it or hate it. Takýto úspech však nemá nič spoločné s triviálnymi popovými refrénmi a ani s klišéovitosťou. Toto je konkrétna vízia hudobníkov a jedného špičkového producenta, ktorí majú jasnú predstavu o tom, že chcú byť hviezdami. Na tejto vlne sa zviezlo úspešne veľa kapiel, no Def Leppard je stále meno, ktoré sa leskne pod silným vplyvom hystérie.

» ostatní recenze alba Def Leppard - Hysteria
» popis a diskografie skupiny Def Leppard


Springsteen, Bruce - Born in the U.S.A
2016-09-13

Springsteen, Bruce / Born in the U.S.A

5 stars

Amerika. Krajina všetkých možností i nemožností. Krajina, kde už od útleho veku učia deti, aby boli hrdí na svoju krajinu. Vyrastú z nich vlastenci, ktorí prídu do reálneho života a okúsia tak aj odvrátenú stranu Ameriky, ktorá ich určite nemilo prekvapí. Driete od rána do večera a na konci dňa ste radi, že ste prišli večer domov. Pustíte si LP Born In The U.S.A. a Bruce vám ako hovorca robotníckej triedy spieva o každodenných strastiach a radostiach priemerného Američana.

Celá pointa albumu leží niekde na rozhraní vlastenectva, nádeje a dezilúzie z tvrdého života. Lenže aj tie skladby samotné sú skutočne o niečom a majú svoju valnú hodnotu. The Boss, ako ho prezývajú, dotiahol na úplný vrchol umenie napísať pop-rockový song bez mudrovania a bez sladkých prísad. Jeho chrapľavý hlas je priam stvorený na skutočný a úprimný rock and roll amerického strihu. The E Street Band mu je tradične oporou a ich profesionalita sa nesmierne cení.

Desať skladieb v tomto prípade znamená desať dokonalých hymien 80-tých rokov. Titulnú Born In The U.S.A. netreba nijako zvlášť predstavovať. Každý kto niekedy zakopol o rádiové stanice sa s týmto songom určite stretol. Sú tu však aj iné zaujímavé a krásne veci. Moje najmilšie sú Downbound Train, No Surrender, Bobby Jean a Dancing In The Dark. To sú skvostné melódie a pesničkárska poézia v objatí geniálneho skladateľského rukopisu. Intímne poňaté I'm On Fire a My Hometown efektne zakončujú obe strany vinylu. V podstate písať o dokonalosti aranžmánov, zvuku, produkcie je len nosením dreva do lesa.

Springsteen vyrastal v tzv. "working class" a témy, o ktorých spieva sú skutočné a asi budú ešte aj dlho aktuálne. Iste, stal sa z neho neskôr multimilionár. Mal talent, šťastie a ochutnal ovocie úspechu a slávy. Prečo nie. Veď o tom život je, robiť to, čo človeka robí šťastným. The Boss si zabezpečil niekoľkými albumami vstupenku medzi legendy rocku. Zopakovať kvalitu a nadčasovosť Born In The U.S.A. sa mu už ale nepodarilo. Veď nakoniec to ani nejde ...

» ostatní recenze alba Springsteen, Bruce - Born in the U.S.A
» popis a diskografie skupiny Springsteen, Bruce


R.E.M. - Document
2016-09-11

R.E.M. / Document

5 stars

Alternatívno-rockové kapely ako R.E.M., Jesus And Mary Chain, Swans, Sonic Youth a veľa ďalších síce začínali v rokoch 80-tých, no práve tie naznačili ako budú vyzerať roky 90-té. R.E.M. je jedna z tých, ktoré svojským spôsobom dávali o sebe vedieť už v začiatkoch a zaznamenávali až prekvapivo veľmi slušné úspechy. Svoju obľubu si našli hlavne u mladých amerických teenegerov, no dojem zanechali rovnako aj u vtedajšej kritiky, ktorí im predpovedali sľubnú budúcnosť.

R.E.M. pracovali v "ejtýs" ako usilovné včeličky a každý rok vydávali nejaký album. Document je v poradí piatym radovým počinom a je maximálne nasýtený tzv. klasickým "r.e.m.-soundom" a melodikou, ktorou sa preslávili. Skladby majú veľmi osobitý feeling vďaka originálnemu vokálu Michaela Stipea. Jeden z príkladov aké dôležité je mať v skupine skvelého a jedinečného speváka. Kapela však vyrástla aj po aranžérskej stránke. Najviac prerazili do povedomia krásny melancholický hit The One I Love a teenegersky pojašená It's The End Of The World As We Know It (And I Feel Fine).

Ostatné skladby nie sú o nič horšie. Výborne zapadajú do pesničkovej atmosféru alternatívneho rocku. Gitary a lá The Byrds si môžete vychutnať vo Welcome To The Occupation a Disturbance At The Heron House. O čosi energickejšie tracky sa ukrývajú pod názvami Strange a predovšetkým Lightnin' Hopkins s peknou dynamickou inštrumentáciou. Saxofón sa objaví v skladbe Fireplace a dá jej zaujímavý rozmer. Koniec patrí uhrančivej Oddfellows Local 151, ktorá má ten správny alternatívny tvar.

Document patrí medzi najvyzretejšie a najvydarenejšie albumy R.E.M. z rokov 80-tých (kvalitu predošlých počinov však netreba vôbec podceňovať). Je zároveň dobovým artefaktom o kvalite vtedajších začínajúcich kapiel, ktoré túžili po uznaní, no zároveň stavali svoju hudbu na neošúchanom výraze a nápadoch. Hráčsky boli už v onej ére na vysokej úrovni, čo je jasne počuť práve na tejto doske. Skvelé melódie podporené rockovým driveom boli ocenené veľkým úspechom a definitívne prerazili do prvej ligy. Document nie je len záležitosť z dôb minulých. Má čo povedať ešte aj dnes a stále si zachováva mladého ducha.

» ostatní recenze alba R.E.M. - Document
» popis a diskografie skupiny R.E.M.


Fogerty, John - Centerfield
2016-09-11

Fogerty, John / Centerfield

4 stars

John Fogerty je tvorca asi najkrajších rockových evergreenov z konca 60-tých a začiatku 70-tých rokov v Creedence Clearwater Revival. Podarilo sa mu však prehovoriť výrazne aj v 80-tých rokoch a to albumom Centerfield, ktorý je opäť zásadným produktom tohto desaťročia. Na moment sa tak dostaneme na prašný vidiek plný rozľahlých pastvín a cowboyov, a k tomu neodmysliteľne patrí aj zábava vo forme amerického country, folku, blues a rock and rollu v typickom južanskom podaní.

Fogerty samozrejme nezabúda na to, že je rok 1985 a zvuk je teda kompromisom medzi tým starším (celkový charakter skladieb) a novším (občasné zvuky krabicových bicích). Čo je na albume skvelé je vlastne jeho hitový potenciál, ktorým sa môže popýšiť takmer každá pieseň. The Old Man Down The Road a Rock And Roll Girls sú najznámejšie songy s typickou charizmou Johna Fogertyho. Svižný country-rock Big Train (From Memphis) a nádherná I Saw It On TV ako keby vypadli z obdobia Creedence.

Jednoduchá boogie/hard-rocková riffovačka Mr. Greed prinesie razantnejší rock a je to opäť poloha, ktorú už zopárkrát predviedol na výbornú. Jediná, ktorá mi naozaj ani po rokoch nesedí je Searchlight, patrí jej teda úplne posledné miesto v hierarchii tohto albumu. Nasledujú melodické kúsky Centerfield a I Can't Help Myself, ktoré potešia za každých okolností. Posledná Vanz Kant Danz sa stala asi najviac diskutovanou, keďže Fogerty v nej nazýva majiteľa Fantasy Records prasiatkom, ktoré síce nevie tancovať, ale zato vám ukradne vaše peniaze.

Tento muzikant je zaujímavý tým, že za pár minút dokáže vyjadriť kopec vecí a rovnako sú na tom aj jeho takpovediac úsporné aranžmány, ktoré prezentujú presne to, čo treba. Fogerty sa nedá konkrétne niekam zaradiť, čerpá z viacerých štýlov a jeho pohľad na muziku je vyložene originálny. V 80-tých rokoch dal o sebe vedieť tým najlepším možným spôsobom a opäť sa ocitol v strede záujmu, kam jednoznačne patrí. Centerfield je doteraz jedna z najdôležitejších nahrávok v jeho diskografii, pretože je jednoducho skvelá.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Fogerty, John - Centerfield
» popis a diskografie skupiny Fogerty, John


10cc - Ten Out Of 10
2016-08-30

10cc / Ten Out Of 10

4 stars

10cc je taká zvláštna kapela, krásne zvláštna. Je pomerne problematické ich niekam konkrétne zaradiť, ale slovné spojenia ako art-rock a progresívny pop-rock na nich sedia, i keď majú len všeobecný charakter. Odhliadnuc od ich rockových albumov zo 70-tých rokov, tak imponuje mi aj ich pop-rocková éra. Creme a Godley z kapely už dávnejšie odišli a skladateľské bremeno zostalo na Stewartovi a Gouldmanovi. 80-té roky už neboli naklonené náročným aranžmánom a tak aj 10cc zjednodušili svoju muziku. Robia to však ako typickí klasici rockovej hudby, stále o triedu (alebo aj dve) vyššie než iní.

Album Ten Out Of 10 zosobňuje pojem "špičkový pop-rock 80-tých rokov". Patrí vôbec medzi moje najobľúbenejšie od nich vďaka výborným ľahkým melódiám, ktoré sú však ďaleko od banality. 10cc svoje kvality na tomto albume nestratili a považujem ho za vyrovnanejší, než napr. predajne úspešný Bloody Tourists. Sú tu miesta, ktoré sú strašne blízko k The Beatles a určite neprekvapí, že Stewart s McCartneym aj istý čas spolupracoval. To melodické cítenie je naozaj veľmi podobné.

Stále sa tu vyskytujú reggae motívy známe z ich staršieho hitu Dreadlock Holiday, ale akosi viac ohnuté k potrebám 10cc. Niečo podobné sa dá počuť už hneď v prvej Don't Ask. Krásne znejúca Don't Turn Me Away je veľkolepá balada s do detailu premyslenou štruktúrou a geniálnou melódiou. Nasledujú ďalšie skladby s pomerne širokým emocionálnym záberom ako napr. Notell Hotel a perfektný skoro reggae song Les Nouveaux Riches, ktorý mám asi aj najradšej z celej dosky. Album uzatvárajú dve skladby, nežná romantická Lying Here With You a beatlesovsky melodická Survivor s takmer gilmourovským sólom.

Ten Out Of 10 vyšiel v dvoch verziách a tá lepšia je rozhodne tá britská. V podstate každá pieseň má nejaký zaujímavý melodický nápad, pekné aranžmány a kopec muzikantskej duše. Je tu niekoľko doslova ultimátnych skladieb, ktoré sú veľmi silné a sú ťažiskom celej dosky. 10cc bola výborná kapela a aj v 80-tých rokoch sa im podarilo nahrať jeden úžasný klenot, ktorý aj dnes bez problémov ustojí kvalitatívne nároky na prvotriedny pop-rock.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba 10cc - Ten Out Of 10
» popis a diskografie skupiny 10cc


Big Country - The Seer
2016-08-27

Big Country / The Seer

4 stars

Big Country pomerne úspešne okupovali britské a krátkodobo aj americké albumové rebríčky v 80-tých rokoch, no z úspechu debutovej platne sa nikdy nespamätali, napriek tomu, že tvorili aj naďalej kvalitné nahrávky. Mne srdcu najbližšia je však úplne nenápadná elpéčka The Seer, na ktorú sa hľadí tak trochu zvrchu. Big Country práve tu dospeli na skutočných muzikantov a je to cítiť aj v melódiách, či celkovej dynamike skladieb. Ich špecifický rock s keltskými prvkami a perfektne nazvučenými dvoma gitarami znie stále aj po rokoch atraktívne a uchu lahodí aj znamenitý spev dnes už nebohého Stuarta Adamsona.

Nie je to rock po vzoru 70-tých rokov. Big Country majú svoj názor na vec a o to viac sa cení ich príspevok do fondu rockovej hudby. The Seer nesie v sebe aj určité spektrum alternatívnych myšlienok, no prispôsobuje sa aj danému obdobiu vo forme pop-rockových melódií. Prekvapením sú však prepracované motívy v gitarách a melódiách. Hudba je uvoľnená, nepriživuje sa zbytočne na nostalgii a ani nerozdáva progresivitu na všetky svetové strany. Hovorí svojim myšlienkami jednoduché, avšak pocitovo hodnotné veci.

Look Away je najznámejšia a najúspešnejšia skladba. Jej energia rastie s pribúdajúcimi minútami. Niečo pozitívne by sa dalo napísať o každej jednej. Majú však spoločné črty. Je v nich obsiahnutá škótska hrdosť a tradícia spojená s romantizmom. Jednak sa to dá vypozorovať aj v niektorých zvláštne znejúcich melodických linkách a aj gitarových zvukoch, ktoré majú špecifický sound. Práve ním sa Big Country preslávili. Výborné sú aj ďalšie hity ako Teacher, One Great Thing a krásne poňatá balada Hold The Heart. Nechýbajú ani o čosi (po muzikantskej stránke) vymakanejšie skladbičky ako The Seer alebo Eiledon. Koniec patrí nádhernej Sailor, kde gitary priam nebesky cinkajú.

V dobe vydania dosiahol The Seer veľmi slušné predajné úspechy. Aj to dokazuje, že poslucháčom sa páčil a nepochybne sa páči mnohým aj dnes. Nie je to však titul, o ktorom by ste sa dočítali ódy a eseje. Rocková dynamika, estetické cítenie, príklon k melódiám a pozitívna energia (i keď texty niekedy pochmúrnejšieho charakteru), to sú všetko veci, ktoré ku kvalitnej rockovej hudbe jednoducho patria, a ktoré ja osobne vysoko oceňujem.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Big Country - The Seer
» popis a diskografie skupiny Big Country


Talk Talk - The Colour Of Spring
2016-08-26

Talk Talk / The Colour Of Spring

5 stars

Mark Hollis patrí medzi najlepších a najinovatívnejších skladateľov 80-tých rokov. Jeho kapela Talk Talk je príkladom toho, že stáť na jednom mieste nemôže naplniť skutočne tvorivých skladateľov a muzikantov, ktorí chcú objavovať nové zajtrajšky v hudbe. Táto skupina bola zaujímavá už hneď na prvom albume The Party's Over a výborne dopadla aj veľmi úspešná štúdiovka It's My Life. Tematicky vychádzajú z new wave, popu, rocku a aj jazzu. Zmes vskutku netradičná, ale o to originálnejšia a určite hodná skúmania.

The Colour Of Spring je priesečníkom medzi popovým a art-rockovo experimentálnym obdobím Talk Talk. Zosobňuje jedno aj druhé v tej najatraktívnejšej forme, kde sa snúbi melodická harmónia a zmysel pre umelecky poňaté aranžmány. Album ukazuje aj to, ako sa posunula produkcia z obdobia 70-tých rokov do rokov 80-tých. Je to jednoznačný technologický progres a pokrok. Zvuky sú naozaj pestrofarebné, aj rockové a aj elektronické. Všetko zmiešané s neobyčajným vkusom pre detail. Skladby však majú aj silný emocionálny záber, keďže Hollisov spevácky prejav sa pohybuje vo veľmi sugestívnych polohách. Ak teda už spomíname melódie, tak práve tu sa podarilo zložiť aj najkvalitnejšie hity.

Album samotný však nie je nejaký "mcdonald kfc kebab happy fast food" ako by si to človek predstavoval, keďže sa jedná o nahrávku z 80-tých rokov. Naopak, toto je vyložene muzikantská záležitosť a veľavravný bol aj jeden, pre mňa osobne, vtipný výrok istého vodiča – "nemáte tam něco veselejšího, tohle je strašně depresivní". Nuž, subjektivita má naozaj rôzne formy a podoby. Aj preto sa treba pripraviť na to, že album sa musí pochopiť do hĺbky, ale odmena je o to sladšia a chutí ako nektár z jarných kvetov.

Skladateľské duo Hollis/Friese-Greene dalo dokopy osmičku výborných skladieb, ktoré fungujú aj ako celok, no zároveň sa tu dajú vypichnúť aj výrazné songy/hity, ktoré prežijú bez problémov aj ako samostatné subjekty. Takými sú napr. I Don't Believe In You, Life's What You Make It alebo Living In Another World. V prípade posledných dvoch sa jedná o skutočné klenoty modernej hudby. Nachádza sa tu kopec klávesových, klavírnych a organových zvukov, ktoré majú zásadný vplyv na celkové vyznenie. Občas vstupuje do hry akustická alebo elektrická gitara. Svojou pohodovou a jednoduchšou myšlienkou ma oslovuje aj Give It Up. Posledná Time It's Time je pocitovo naozaj ťažký kúsok. V posledných minútach však Talk Talk uvoľňujú ventil a ponúkajú nádherný motív, s ktorým sa poslucháč dokonale stotožní a prichádza uspokojenie. Za zmienku určite stojí aj hosťovanie slávneho klávesového čarodejníka britskej scény Stevea Winwooda v niektorých skladbách.

Takých kapiel ako Talk Talk je na svete ako šafranu. Keď sa už ale objavia na scéne, tak o to viac poteší fakt, že sila ľudského potenciálu je nevyčerpateľná. Hudba je len jedna, ale má tisíc podôb. Pohľad, ktorý priniesli Talk Talk je jeden z mnohých, no história na nich vôbec nezabudla. Práveže po mnohých rokoch od ich odchodu z hudobného priemyslu sa ich význam ešte viac znásobil. The Colour Of Spring je najúspešnejší a asi aj najobľúbenejší album v ich diskografii, a občas sa naozaj stáva, že kvalita a úspech nájdu spoločnú reč.

» ostatní recenze alba Talk Talk - The Colour Of Spring
» popis a diskografie skupiny Talk Talk


Europe - The Final Countdown
2016-08-25

Europe / The Final Countdown

5 stars

V klipoch z 80-tých rokov sa to len hemžilo chlapmi s natupírovanými vlasmi, make-upom a frajerskými gestami. Glam-metal, hair-metal či pop-metal sú názvy, ktoré charakterizujú rockových hrdinov tejto dekády. Samozrejme nezaobišlo sa to bez sarkastických poznámok, vtipov alebo aj urážok od kritikov, či rigidných rockerov. Nuž, to sú tie roky 80-té, kontroverzné a zaujímavé zároveň. Vymenovanie kapiel by zabralo príliš veľa miesta, no niektoré boli aj veľmi talentované. Jedna z nich je aj Europe z krajiny troch koruniek.

Švédsko preslávila najmä Abba a tá je z určitého hľadiska neprekonateľná v oblasti popovej hudby. Europe sú nesporne ďalšou významnou skupinou, ktorá rovnako propagovala túto krajinu smerom von do sveta. Švédsko sa stalo neskôr metalovou veľmocou, no o Europe sa vyjadrujú s úctou aj samotní metalisti, keďže boli hudobnými idolmi v období ich dospievania. Jedným z dôvodov je aj album The Final Countdown, ktorý v roku 1986 rozbil rebríčky predajnosti a stal sa doslova, a do písmena symbolom 80-tých rokov.

Je to rock, metal alebo pop? V skutočnosti sú tieto tri hudobné žánre spojené do jedného kompaktného celku. Z produkčného hľadiska je to dokonalá práca Kevina Elsona, ktorý dal albumu nezameniteľnú osemdesiatkovú príchuť. Bolo pravidlom, že na albume musia byť aj hity. Joey Tempest ako hlavný skladateľ však nenapísal jeden, dva, tri hity. Napísal ich rovno desať! Prevládajú pompézne a zvukovo rafinované klávesy, no ich ťah na bránku je stále dostatočne heavy. Jediný kto sa staval na zadné bol John Norum a keďže jeho vplyv na album ako taký bol malý, tak si po vydaní The Final Countdown zbalil svoje fidlátka a odišiel. To, čo ale spravil najmä v gitarových sólach je na nezaplatenie. Tempest zložil geniálne skladby, no Norum im dal ešte ďalší rozmer a to tým, že každé jedno sólo postavil na myšlienke a zároveň aj melodike.

O titulnej skladbe The Final Countdown si môže myslieť každý čo chce, no je to generačná hymna vtedajšej éry. Vždy som obdivoval aj silu balady Carrie, skvele napísaný emocionálny song. Čo iné by mali chlapi robiť, než spievať ženám aké sú krásne. Aj toto je jeden zo zmyslov rockovej hudby. V skladbách ako Rock The Night, Danger On The Track alebo Ninja sa zvíjajú tvrdšie gitary a divokejšie klávesové party. Moja najobľúbenejšia je perfektne šľapajúca On The Loose, ktorá je krásnym príkladom tvrdosti a melodiky. Či už je to prvá alebo druhá strana vinylu, tak je to v podstate jedno. Obe sú nabité obrovským nasadením a charizmou.

Europe je skvelá kapela a vždy ňou aj bola. Joey Tempest je veľký hlas, úžasný frontman a vysoko nadpriemerný skladateľ so zmyslom pre kvalitnú melódiu. Jeho kolega a klávesák Mic Michaeli bol nepochybne prínosom v skladateľskom procese a osvedčil sa aj v ich druhej tvorivej fáze. No a John Norum to je zase gitarista v najlepšej tradícii Garyho Moorea a Johna Sykesa. The Final Countdown sa stal neprekonateľným monumentom, ktorý sa Europe nepodarilo doteraz prekonať. Bol zaujímavý a kontroverzný vtedy, a zároveň rovnako aktuálny je aj teraz. Nepochybne bude zaujímať aj ďalšie mladé generácie poslucháčov, ktorí určite radi prepadnú čaru skutočne pôsobivých melódií a bombastických aranžmánov.

» ostatní recenze alba Europe - The Final Countdown
» popis a diskografie skupiny Europe


Roxy Music - Avalon
2016-08-24

Roxy Music / Avalon

5 stars

Tvorba Roxy Music zo 70-tých rokov ma nejako nezasahuje. Na môj vkus bola priveľmi expresívna a nie celkom atraktívna pre moje ucho. Alternatívnejšie zameraní poslucháči, ale museli byť určite spokojní s kvalitou niektorých ich klasických albumov. Mňa oslovil predovšetkým posledný Avalon (plus ešte vydarený Flesh + Blood z roku 1980). V podstate je to asi jeden z najkrajších albumov 80-tých rokov a jeho mimoriadnu estetiku ocenilo množstvo fanúšikov, čím sa stal aj predajne najúspešnejším počinom Roxy Music.

Bryan Ferry je hlavným skladateľským ťahúňom, v podstate celá táto doska je postavená na jeho charizme a schopnosti zložiť pôsobivý song. Každý kto ho už počul spievať si ho nemôže s nikým pomýliť, je to ďalší zástupca tzv. originálnych interpretov rockovej hudby. Chladnokrvný rebelský aristokrat s dušou poeta. Ferry nespieva verzie a refrény, on rozpráva príbehy plné vášne, romantiky a zmyselnosti. Skladby samotné sú bohaté na obrazotvornosť a všetko akosi plynie veľmi prirodzene bez kŕčovitosti a expresivity. Roxy Music sa zbavili soundu, ktorý mali v rokoch 70-tých a tentoraz značne zjemnili svoj výraz. Treba povedať, že k prospechu veci.

Avalon je pop-rockovým dielom, no s jeho charakteristikou to nie je tak úplne jednoduché. Dôležitou ingredienciou je v tej dobe aj módny new-wave s nápaditou space atmosférou. More Than This je jasný hit, posledné minúty sú čistou katarziou pre uši. V podobne nastavenom zvuku pokračujú aj ďalšie skladby a každá z nich je nielen melodickou, ale aj aranžérskou pochutinou. Jediným naozaj výrazným prvkom je vlastne hlas Bryana Ferryho. Ostatné nástroje hrajú v prospech skladby a klávesy svojou farebnou škálou dodávajú ďalšie emócie. Občas dostane priestor gitara alebo saxofón - presne tam, kde je treba. Ničím sa tu nepreháňa ani neplytvá. Jednoznačne vyhráva nápad, jednoduchosť, výrazná rytmika a emocionalita. Tým sú celé 80-té roky známe. Avalon je ďalšia skladba, ktorá zasiahla rebríčky a kvalitou sa jej úplne vyrovná aj Take A Chance With Me s prekvapivo zlovestným úvodom. Geniálne spracovaná je aj priam božsky ukľudňujúca True To Life. Tu jednoducho nenájdete zlú skladbu, to sú všetko také malé do detailu vypiplané dielka.

Avalon je krátky album s veľkou výpovednou hodnotou. Roxy Music sa na konci kariéry nakopli k výkonu hodný velikánov. Potvrdili, že sú legendou a v pravý čas odišli na večnosť, aby sa na nich spomínalo s úctou. Britská hudobná scéna je proste nevyčerpateľnou studnicou rozmanitých hudobných štýlov a svojských rockových hlasov. Večná vďaka za to.

» ostatní recenze alba Roxy Music - Avalon
» popis a diskografie skupiny Roxy Music


Genesis - Invisible Touch
2016-08-23

Genesis / Invisible Touch

5 stars

Ak vás ľudia nenávidia, tak ako Phila Collinsa, tak to znamená mať svoj vlastný názor na vec. V roku 1976 sa stal ústrednou postavou v Genesis a pretvoril ich neskôr na pop-rockový monolit, ktorý dnes patrí zhodou náhod medzi najpredávanejšie art-rockové kapely všetkých čias. V tomto smere patrí vďaka predovšetkým Collinsovi, napriek tomu, že Peter Gabriel bol fenomenálny a vždy aj bude. V Genesis hrali a spievali len hudobne kompetentné osoby a takmer každý z nich zanechal na hudobnej mape výraznú stopu. Genesis 70-tých rokov – to je art-rock, Genesis 80-tých rokov – to je pop-rock. Zmenu si vyžiadala doba a tá zmena bola správna, pretože v art-rocku bolo vyrieknuté už všetko podstatné.

Invisible Touch beriem ako najkonzistentnejší album Genesis z 80-tých rokov a je to dané aj špičkovou produkciou Hugha Padghama. Ich hudba bola vždy niečím zaujímavá, kontroverzná a zároveň progresívna, a to aj v tomto období. Na všetkých skladbách sa podpísala trojica Banks, Collins, Rutherford a spoločne v štúdiu aj naozaj tvorili. Iniciatíva pohnúť sa smerom vpred nevychádzala len z Collinsa, ale aj z Rutherforda a Banksa. Stačí si napr. vypočuť Rutherfodovu sólovku Smallcreep's Day (1980) alebo aj Banksov prvý sólový počin A Curious Feeling (1979) a je jasné, že to nebolo nič silené. Záujem všetkých troch mal totiž spoločný cieľ.

Tony Banks je aranžérsky génius a vlastne on je ten, kto sofistikovaným spôsobom udržuje umeleckú (lepšie povedané art-popovú) líniu jednotlivých skladieb. Stačí si pozorne všímať jeho niekedy až bizarne znejúce klávesové harmónie, ktoré ale perfektne zapadajú do veľkých hitových melódií. Invisible Touch je celosvetovo známy song, ktorý kedysi často rotoval aj v rádiách. Tá melódia za celý ten čas, ale vôbec nezostarla. Temnejšiu náladovku Tonight Tonight Tonight charakterizuje impulzívnosť a dynamika. Výborné zvuky syntetizátorov a Collinsove úderne bicie vytvárajú to správne napätie, ktoré sa tiahne po dobu ôsmych minút. Pri Land Of Confusion si každý môže z plných pľúc zahulákať "oh superman where are you now" alebo "this is the world we live in, oooooh". Tie synťáky sú opäť geniálne prepracované. Tak vkusná balada ako je In Too Deep snáď nemôže nikoho nahnevať ..., no dobre, tak aspoň dámy budú určite spokojné s Collinsovým vrúcnym vyznaním.

Anything She Does, to je tanečný song s energickým bubnovaním a ďalšími klávesovými erupciami. Dvojdielna Domino sa oprávnene považuje za naj skladbu tohto počinu a spoločne s Home By The Sea z rovnomenného albumu z roku 1983 patrí medzi najlepšie dlhometrážne skladby pop-rockove éry Genesis. Nasleduje čarovná hitovka Throwing It All Away a zakončuje to pomerne zvláštne znejúca inštrumentálka The Brazilian. V podstate každá pieseň je iná a aj originálna svojim podaním či aranžmánmi.

Genesis hrali v 80-tých rokoch veľkú hru a podarilo sa im doslova rozbiť bank. Stali sa z nich legendy, ktoré sú milované a nenávidené zároveň, a o ktorých sa bude hovoriť vždy v rôznych intenciách. Presne také majú byť jedinečné skupiny. Vždy lepšie ako keby si nik nepamätal vaše meno a nevedel vás ani nikam zaradiť. Pri vyslovení mena Collins by padali nadávky, pri Banksovi by to bolo niečo v štýle – to je ten čo kedysi tak skvele hral na klávesách a Rutherford by obstál len o trochu lepšie než Collins, veď to všetci asi dobre poznáte. Nuž, čísla ale nepustia. Pop-rocková éra Genesis patrí medzi významne artefakty populárnej hudby a priniesla nový, a nie uniformný pohľad do tohto špecifického umenia. Počnúc albumami ako Abacab, Genesis, Invisible Touch a končiac We Can't Dance, tak všetky štyri si zaslúžia veľký aplauz za odvahu a kvalitu, ktorú poslucháčom počas tohto obdobia dali.

» ostatní recenze alba Genesis - Invisible Touch
» popis a diskografie skupiny Genesis


McCartney, Paul - Flowers in the dirt
2016-08-22

McCartney, Paul / Flowers in the dirt

4 stars

Paul McCartney a John Lennon sú otcovia všetkých melódií. No vždy som akosi viac obdivoval McCartneyho optimizmus a hravosť, než Lennonove temno-melancholické vyzionárstvo. Oboch však počúvam rád a sú to veľké hlasy rock 'n' rollu. Ich sólové kariéry vníma každý rôzne a určite aj niekedy značne kontroverzne. Rád by som, ale vypichol McCartneyho sólový počin Flowers In The Dirt z roku 1989, ktorým jasne ukázal, že ešte ani zďaleka nepatrí do starého železa.

Krásny, čistý a priestorovo široký zvuk vytvoril pevné základy pre melódie z pera skutočného majstra. Na niektorých skladbách spolupracoval s Elvisom Costellom (tu pod pseudonymom Declan MacManus), čo sa ukázalo ako dobrý ťah. McCartney totiž pracuje najefektívnejšie vtedy, ak má niekoho pri sebe a dôkazom toho sú jeho bývalí parťáci ako John Lennon alebo Denny Laine. V jednej skladbe si zahral aj David Gilmour z Pink Floyd a toto spojenie sa kedysi krásne ujalo aj vo veľkom hite No More Lonely Nights z roku 1984. Zoznam muzikantov je obsiahly a zaujímavé sú určite aj mená špičkových producentov ako David Foster, Mitchell Froom či Trevor Horn. McCartney si samozrejme môže dovoliť pracovať s tými najlepšími z najlepších.

Na albume sa vykonalo množstvo serióznej práce na všetkých frontoch a už hneď úvodná My Brave Face ovalí človeka po hlave svojou beatlesovskou harmóniou. Dokonalá melódia sa premietla aj do konkrétneho výsledku a je najväčším hitom celej dosky. Prvý osem skladieb, to je čosi úžasné. Každá pieseň je iná a zároveň skvele zapadá do produkčného konceptu. McCartney ako romantik ukáže svoje kvality v nežnej Distractions. Put It There je akustická drobnosť podobná skladbe Blackbird z obdobia bieleho albumu The Beatles. Prvý vrchol sa ponúka úplne sám a je ním We Got Married s gitarou Davida Gilmoura. Skutočný skvost aj po aranžérskej stránke. Tým druhým je energická a vokálne drsnejšia Figure Of Eight, kde McCartney dokazuje aký jedinečný spevák stále je. Výborná je aj ďalšia a veľmi príjemná hitovka This One.

Posledných päť skladieb nemá už tak výrazný náboj, ale myslím si, že určite by sa našlo kopec muzikantov, ktorí by si kvôli nim aj nohy dolámalo. Obzvlášť mi imponuje reggae-pop How Many People s opäť delikátnou melódiou. McCartney aj keď čerpá z iných štýlov, tak je to stále on, čo je fascinujúce. Melancholická Motor Of Love je určite pekný príspevkom a zakončuje to rytmicko-tanečná Ou Est Le Soleil, ktorá sa objavila na CD ako bonus. Dotyk génia je cítiť všade, v každej note.

Flowers In The Dirt považujem za jedno z najpresvedčivejších diel McCartneyho sólových aktivít. Je tam totiž presne to, čo v ho skutočnosti charakterizuje. Po dlhšom čase sa na čiernom plastovom médiu opäť zachytil jeho obrovský skladateľský aj interpretačný talent. McCartney prekračuje pop-rock ako žáner, pretože on je tvorca skutočnej a originálnej hudby, ktorá dokáže svojou hlbokou emocionalitou osloviť množstvo ľudí po celom svete. Good job, sir McCartney!

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba McCartney, Paul - Flowers in the dirt
» popis a diskografie skupiny McCartney, Paul


Fleetwood Mac - Tango In The Night
2016-08-21

Fleetwood Mac / Tango In The Night

4 stars

Fleetwood Mac mali dve významné fázy. Tou prvou bol blues-rock a tou druhou pop-rock. Je neodškriepiteľným faktom, že americká dvojica Buckingham-Nicks má na svedomí ich obrovský celosvetový úspech a ich meno s prehľadom prežilo ďalšie desaťročia. Myslím si, že ten záujem (mediálny aj fanúšikovský) im závidí asi viacero kolegov z branže. Okrem iných albumov sa mi vždy páčil aj jeden vskutku pozoruhodný pop-rockový počin z roku 1987 s tajuplným názvom Tango In The Night.

Od rovnomenného super-úspešného diela Fleetwood Mac (1975) sa tvorba rozdeľuje medzi trojicu Buckingham-Nicks-McVie. Buckingham bol vždy expresívny tvorca a aj jeho skladby majú divokejší náboj. Stevie Nicks-ová, to je na oko nežný zjav, avšak hlasovo je tiež drsnejšia, no jej charakter je veľmi výrazný. Cítením je kontaktne blízko k americkému country a aj folk-rocku. Moja najobľúbenejšia je však Christine McVie-ová. Blonďatý zázrak s krásnym zamatovo-bluesovým hlasom. V jej piesňach je cítiť anglického ducha a inklinuje k silným a pôsobivým melódiám.

Tango In The Night je produkčne dokonalý počin éry 80-tých rokov. Hitovosť niektorých skladieb je priam unikátna. Je nielen v rovine melódií, ale aj v rovine aranžmánov. Tá rafinovanosť je do očí bijúca už pri Seven Wonders s nápaditými ozdobami. Dôležitými položkami albumu sú práve songy McVie-ovej a to Everywhere, Mystified, Little Lies a Isn't It Midnight. V každom ohľade skvelé skladby do každého počasia. Aj Buckingham sa činil. Jeho hit Big Love zaujme okrem melódie napr. aj imitovaním orgazmu a výborná je aj Family Man. Má leví podiel na vyznení tohto počinu, keďže bol jeho hlavným producentom. Všade naokolo sú rôzne rytmické vsuvky, krásne zvuky, motívy a detaily. Tieto veci robia jednotlivé skladby veľkými. Nicks-ová sa síce k hitovosti až tak nepriklonila, ale jej piesne Welcome To The Room... Sara a When I See You Again majú stále svoju kvalitu.

Album je jednoducho nadčasový. Kedykoľvek si ho človek vypočuje, tak vždy je tam tá pravá muzikantská chémia. Ambície v tomto prípade nie sú vôbec spojené s pseudo-umením a ani so zbytočne nafúkaným velikášstvom, ktoré sú dobre známe z iných štýlov. Hudba prináša rôzne témy zo života normálnych obyčajných ľudí s ľahkou a ľubozvučnou melodikou. Jednoduchosť je tu však relatívny pojem, pretože je jasne počuť, že toto je dielo prvotriednych muzikantov a skladateľov. Jeho variabilita balansuje presne na hrane potrieb bežných poslucháčov a zároveň dokonale uspokojuje aj samotných Fleetwood Mac. Tomu sa vraví umenie.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Fleetwood Mac - Tango In The Night
» popis a diskografie skupiny Fleetwood Mac


Xibalba - Grey Infinity
2016-08-20

Xibalba / Grey Infinity

4 stars

Jeden z desiatich slovenských ušných lekárov by odporúčal počúvať Xibalbu a to preto, že Slovensko a prog-metal akosi naozaj nejde dokopy. Teda aspoň zatiaľ. Patrí im však významné miesto z toho dôvodu, že patrili medzi tých málo šťastlivcov, ktorým sa podarilo vydať štúdiový album zameraný na menšinovú časť publika v krutých 90-tých rokoch. Na Slovensku vtedy jasne vládol dancefloor a banálny pop, čiže vydávať takéto komplikované záležitosti bolo skôr fantazijnou sci-fi rozprávkou, než realitou. Nebolo by to však nič podstatné, než len informácia o danej kapele, keby sa na albume Grey Infinity neskrývala nápaditá a vskutku zaujímavá hudobná výpoveď jednej košickej prog-metalovej bandy.

Našlo by sa tu samozrejme aj niekoľko nedostatkov, ktoré sú ale verejne známe. Jedným z nich je spev Karola Gerbu a tým ďalším je málinko nesúdržný hudobný materiál. Zvuk je na svoju dobu veľmi slušný a dá sa brať vážne aj v tomto momente. Na to, že je to debut prekvapuje vo viacerých rovinách. Kvalita Gerbovej gitarovej hry nenechá nikoho na pochybách, že je to talentovaný muzikant a zároveň aj tvorca hudby. Skladby majú energický, ba priam až euforický charakter a je cítiť v tom veľa nadšenia. Nie je to vôbec žiadna nuda a ani bezradnosť, čo sa to v tomto žánri stáva veľmi často. Xibalba resp. Karol Gerba bol ovplyvnený hlavne Dream Theater, Mind Odyssey, Elegy, Nevermore, Death, Pestilence alebo aj gitarovými hrdinami typu James Murphy a Marty Friedman. Hráčska technika sa v ich hudbe nedá poprieť, ale melodika tvorí rovnako významný prvok.

Thrash-oidné gitary sa tu a tam stále objavujú, a sú pozostatkom z ich minulosti. No zároveň sú skladby, čo do výrazu aj celkom pestré. V prípade Feel Like Shit (metalový crossover), či nie celkom podarenej rockovo-baladickej hitovky I Want You To Stay je však tá pestrosť skôr na úkor celkovej kvality. S ostatnými nemám najmenší problém. Tvrdé a úderné kusy Belong To No One, Slave Of Love, Grey Infinity alebo Show Me The Way majú výborné riffy aj štruktúru. Skladba Repay Your Dept obsahuje asi najkrajšie gitarové sólo, ktoré je prepletené aj s jemnými akustickými gitarami. Vanú tu rôzne esencie Dream Theater (z obdobia Awake), Megadeth a Death najmä v gitarových plochách a čiastočne aj v rytmike. To najlepšie sa nachádza v inštrumentálnych vecičkách ako Sunflower Field a Dimension Zero. Gerba jednoducho vie, čo je potrebné k vytvoreniu pôsobivej atmosféry a tým sú melódie a výrazné riffy. Jeho hra je presvedčivá v každom smere a dokazuje to na celej ploche albumu. Záverečné minúty patria prog-metalovej erupcii I Hate You a katarznej inštrumentálke The Face Of Sphinx s opäť peknými akustickými gitarami.

Je naozaj škoda, že to Xibalba nedotiahla aj k ďalším albumom. Je však pochopiteľné, že tvoriť hudbu podmienkach, kde o vás nikto nič nevie a ani nemá záujem sa jednoducho nedá. Otvorila však dvere, cez ktoré môžu prichádzať ďalšie nové kapely a evidentne sa to v prípade Miscellane a aj Persona Grata podarilo niekam dopracovať. Slovenský prog-metal bude asi ešte dlho ošemetným pojmom, avšak album Grey Infinity je naozaj zaujímavým dokumentom o tom, že ak človek chce, tak tvrdou prácou a talentom to môže vždy niekam dotiahnuť.

» ostatní recenze alba Xibalba - Grey Infinity
» popis a diskografie skupiny Xibalba


Robert Balzar Trio - Theyories (s Danem Bártou)
2016-08-18

Robert Balzar Trio / Theyories (s Danem Bártou)

4 stars

Dan Bárta je na jednej strane milovaný a na druhej aj kritizovaný, prevažne kritikmi. Je však výraznou osobnosťou na českej scéne, ktorú nemožno ignorovať a už vôbec nie obviňovať z amaterizmu. Jeho sólové jazzové projekty pod pseudonymom Dan Bárta & Illustratosphere sú obľúbenými položkami u vyznávačov inteligentného a nekonfliktného jazz popu. Robert Balzar Trio tvorí hlavné jadro Illustratosphere a album Theyories je vlastne jediný, ktorý nesie originálne mená oboch interpretov. V skutočnosti sa na aranžmánoch najviac podpísal Robert Balzar a Dan Bárta si pretvoril melódie podľa seba, tak aby vyhovovali jeho cíteniu.

Theyories je kolekciou prevzatých songov z rôznych hudobných štýlov ako napr. rock, pop, alternatíva, funk, new wave. Všetko prepracované tak, aby výsledok bol jednoliaty a ponúkol zároveň aj charakteristické črty Robertovej kohorty a aj Dana Bártu ako speváka. Jediný
možný spôsob ako efektívne spracovať relatívne známe skladby, je dať im nový tvar a zároveň ponechať myšlienku, ktorú v originály mali. Úloha nie celkom jednoduchá, ale opäť sa potvrdilo, že poctivý prístup prináša svoje zrelé ovocie.

Nahrávka má nádherný, čistý, jasný zvuk, tak ako sa na akusticko-jazzový projekt patrí. Úvodnú prerábku Spirits In The Material World som počul aj naživo (vlastne celý album). Je to úžasná vec na živú interpretáciu a aj tu znie veľmi dobre. Jedna z naj cover verzií na tomto albume. Podobne dopadli aj tajomne sa tváriaca No Quarter a nápadito energická Beating Around The Bush. Je počuť, že takto sa môžu hrať s muzikou len tí, čo o nej niečo vedia aj v teoretickej rovine. Sú tu aj ďalšie zaujímavé veci ako napr. Isobel alebo najdlhšia Slow Car To China, ktorú naspieval v 80-tých rokoch známy new wave umelec Gary Numan. Ku konci sa album dostáva do stavu melanchólie a prináša naozaj pekné zakončenie.

Pre znalcov jazzu bude táto nahrávka skôr relaxačnou záležitosťou. Tým ostatným môže robiť miestami aj nejaké "problémy", ale v zásade sa jedná o veľmi akceptovateľnú a rytmicky aj melodicky prístupnú dosku. Dan Bárta predviedol skvelý výkon a angličtina mu jednoducho svedčí. Theyories je výborným dokumentom o tom, ako sa vysporiadať so známymi skladbami od iných interpretov a Robert Balzar si zase pripísal ako aranžér bod k dobru, resp. až štyri body.

» ostatní recenze alba Robert Balzar Trio - Theyories (s Danem Bártou)
» popis a diskografie skupiny Robert Balzar Trio


Electric Light Orchestra - Balance Of Power
2016-08-17

Electric Light Orchestra / Balance Of Power

5 stars

Jeff Lynne je génius. Vie napísať skladbu, ktorá sa rovnako páči deťom ako aj dospelým. Niečoho podobného bol schopný aj Paul McCartney. Tvorbu Electric Light Orchestra beriem ako svieže vybočenie z mantinelov hard-rocku a art-rocku 70-tých rokov, ktoré prinieslo nepochybne veľa pozitívnej energie a radosti. Ako jeden z najpozoruhodnejších počinov ich diskografie beriem dvojalbum Out Of The Blue. Aj napriek časovej objemnosti je stále "funkčný" a ponúka veľa skvelých, ba priam až nádherných skladieb. Prvý album, s ktorým som prišiel do kontaktu je ale Balance Of Power. Výrazný, jednoduchšie ladený obal s červeným podkladom dokonale symbolizuje éru synťáckych 80-tých rokov. V melodike je to však stále E.L.O..

Heaven Only Knows pripadá dieťaťu trochu divná najmä v rytme, dospelý si ale pochrumká na sofistikovanom aranžérskom spracovaní. Melodické erupcie pokračujú aj u So Serious, baladou číslo jedna Getting To The Point, veselou Secret Lives, mojou extrémne obľúbenou Is It Alright, Sorrow About To Fall, baladou číslo dva Without Someone a asi najznámejšou pesničkou Calling America. Čo skladba, to hit a slovo hit podčiarkujem dvakrát. Endless Lies je variácia na tému The Beatles a potom sa to v refréne zmení na tému s nápisom Roy Orbison. Posledná rock 'n' rollová Send It je spojením modernej nahrávacej technológie a tradičnej melodiky E.L.O.. Osem z desiatich skladieb sú tutové hitovky. Čo viac si človek z takto zameraného albumu môže priať. K Balance Of Power mám až mierne úchylný vzťah. Mám ho v dvoch verziách. Jeden je pôvodné vydanie z roku 1992 a to druhé je remaster s kopou zbytočných bonusov.

Nuž áno, je to popina. Kto nemá rád krabicový zvuk bicích a synťácke obludária, nech sa radšej tomu vyhne veľkým oblúkom. Nahrávka však dokazuje, že je jedno na akom nástroji hudbu tvoríte a hráte. Dôležitý je vlastný názor. Podobne sa to dá preniesť aj na Depeche Mode, ktorí vniesli do hudby toľko originality ako len málokto. Balance Of Power je taktiež originálnym popovým produktom svojej doby. Nie, nie je to len nostalgia, tento album prežíva v plnom zdraví ďalšie desaťročia a nepochybne bude aj naďalej.

» ostatní recenze alba Electric Light Orchestra - Balance Of Power
» popis a diskografie skupiny Electric Light Orchestra


Malmsteen, Yngwie - World On Fire
2016-08-09

Malmsteen, Yngwie / World On Fire

4 stars

Švédsky maestro elektrickej gitary vydal svoju ďalšiu neo-klasickú nálož s názvom World On Fire a na prednej obálke je opäť vyobrazený ako gitarový boh. Nuž, duchaplné komentáre si tentoraz odpustím. Ak zájdem trochu do minulosti, tak diela ako Relentless a Spellbound boli jednoducho slabé až zlé. O tomto aktuálnom počine som čítal viacero recenzií a pasovali ho za jeden z najhorších v jeho diskografii. Tak som sa rozhodol vypočuť, že čo to za hrôzu zase ten Yngwie vydal.

Až taká katastrofa to nie je ako páni publicisti píšu. OK, zvuk je naozaj príšerný, v tomto smere súhlasím (počúvať sa ale dá). Avšak Malmsteen trochu otočil kormidlo a začal viac premýšľať. Na sólach je to jednoznačne počuť. Obsahujú totižto fragmenty a motívy, za ktoré jednotlivé kompozície môžete uchopiť. Sú tu tri spievané kúsky – titulná World On Fire, Lost In Machine a vynikajúca Soldier. Všetky s relatívne dobrou melodikou, čo je prekvapujúce.

Vrchol tvoria inštrumentálne kompozície. Nič nové tu síce nie je, ale niečo ma na tejto kolekcii nesmierne baví. Je to silná inšpirácia vážnou hudbou. Sóla sú tentoraz viac konštruované a menej onanistické. To, čo Yngwie zahrá je až neuveriteľné a na poli neo-klasického metalu by ste lepšieho nenašli. Najviac mi imponujú skladby Top Down Foot Down, No Rest For The Wicked, Duf 1220 a čarovná melodická suita Nacht Musik. Baroko a klasicizmus sú najčastejšie preberané témy jeho sólovej hry. Ako inovátor gitarovej techniky je stále neobyčajne precízny a sofistikovaný.

Yngwie je však niekedy nepriateľom aj pre seba samého, čo je na škodu. Stačilo si len zaobstarať šikovného producenta, ktorý by podchytil zvuk, taktiež nahrať kvalitnejšie bicie a tento album by rozmetal akékoľvek pokusy o metalovú neo-klasiku. Materiál je výborný, ale viacero poslucháčov sa cez zvuk asi nepreklenie. Mňa však nahrávka presvedčila v tom, že Yngwie ešte nestratil schopnosť niečo plnohodnotné vytvoriť.

» ostatní recenze alba Malmsteen, Yngwie - World On Fire
» popis a diskografie skupiny Malmsteen, Yngwie


Last In Line - Heavy Crown
2016-08-08

Last In Line / Heavy Crown

4 stars

Last In Line je už podľa názvu kapelou, ktorá čosi evokuje z minulosti. Trojica Appice, Bain a Campbell nahrala prvé tri albumy Dio a tento ich spoločný projekt je akousi poctou Ronnie James Diovi. Niekto by to nazval aj ako tribute projekt, no debut Heavy Crown nie je len bezduchou vitrínou Rainbow, Black Sabbath a Dio. Ak vám teda nevadí retro feeling konca 70-tých a začiatku 80-tých rokov, kde sa miesil klasický hard-rock a heavy-metal, tak Last In Line vám môžu navodiť príjemný beztiažový stav.

Úvod v podobe Devil In Me je trochu ťažkopádny a trvá na môj vkus dlhšie než by mala. To sa ale mení s nástupom rýchlejšej Martyr, ktorá evokuje Ronnieho éru v Black Sabbath a aj Dio. Takých momentov, ktoré čosi pripomínajú tu nájdete veľa, veď o tom Last In Line aj nakoniec je. Z ďalších skladieb by som rád určite vypichol výpravnú Starmaker s výborným refrénom, Blame It On Me alebo Already Dead. Obzvlášť vydarené sú posledné dva songy Heavy Crown a krásne melodická The Sickness. Andrew Freeman síce nie je Dio, ale je výborným spevákom a k takému typu hudby sa jeho hlas hodí úplne perfektne. Rytmická dvojka Appice-Bain je rokmi overená a stále im to hrá rovnako dobre ako v období Holy Diver. Bohužiaľ, pre Jimmyho Baina je to finálny opus jeho hudobnej kariéry.

Na tento album môžeme aplikovať dva pohľady. Ten prvý je – Heavy Crown je nudný, vykrádačský a prvoplánový počin. Ten druhý – Heavy Crown mi dal možnosť zaspomínať si na staré časy a spravili to na jednotku. Prikláňam sa k verzii číslo dva, pretože album obsahuje kopec znamenitých melódií a energických hard&heavy pasáží, ktoré zahrejú dušu. Poctivý prístup sa tu jednoducho nezaprie. Skutočným ternom Last In Line je Vivian Campbell, ktorý bol vždy vynikajúcim gitaristom. Napriek tomu, že sa tu spomína na minulosť, tak znejú autenticky aj pre rok 2016. Asi ťažko by som momentálne hľadal kvalitnejší heavy-rockový album a bude určite figurovať v mojom osobnom bilancovaní tohto roka.

» ostatní recenze alba Last In Line - Heavy Crown
» popis a diskografie skupiny Last In Line


Uriah Heep - Sonic Origami
2016-07-29

Uriah Heep / Sonic Origami

5 stars

Môj vzťah k Uriah Heep je podobný ako k čili papričkám. Oboje nejako zvlášť nevyhľadávam a dalo by sa povedať, že sa im až vyhýbam. Rockové legendy to majú niekedy naozaj ťažké. Najmä vtedy ak majú na konte množstvo priemerných albumov, ku ktorým sa proste človek nevracia, lebo jednoducho niet k čomu. Začiatky Uriah Heep sú oslavované ako výkvet hard-rocku, no ja som schopný vnímať len Demons And Wizards (1973), keďže je kvalitatívne aj pocitovo niekde inde, než všetky ich ostatné klasické albumy. Dlhodobú éru kompozičnej hluchoty a bezradnosti prerušil až Sea Of Light z roku 1996. V danom období prekvapil nemálo fanúšikov svojou energiou a melodickou kvalitou.

Po ňom nasleduje nenápadný Sonic Origami, ktorý je považovaný za akýsi "dobrý" album. Uriah Heep to samozrejme s melodickým rockom skúšali aj predtým, hlavne v 80-tých rokoch, ale nepodarilo sa im vytvoriť dostatočne silnú a pestrú kolekciu skladieb. Tentoraz sa už nenechali vtiahnuť do vyložene hard-rockového soundu z predošlého Sea Of Light a výraznejšie zmäkčili svoj zvuk. Upustili aj od svojich typických klišéovitých póz a nasmerovali aranžmány do väčšej farebnosti a zároveň uvoľnenosti. Sonic Origami je trochu iný Uriah Heep, než na akí sú poslucháči zvyknutí, aj preto je jeho vnímanie rozdielne v tom, či budeme naň aplikovať merítka hard-rocku 70-tých rokov, alebo merítka toho, čo skutočne zosobňuje a tým je melodický rock a AOR.

Between Two Worlds je na začiatok klasický "uriášovský" track, kde zbesilo poletujú hammondy a gitarové riffy. Spomalenie s nežnou melódiou je spomienkou na Davida Byrona. Po nej prichádza na pomery Uriah Heep modernejšie znejúca I Hear Voices s hitovým ksichtom. Trevor Bolder má na konte nielen tento nápaditý kúsok, ale aj iné a tie sú tiež rovnako zaujímavé. Pop-rockové tendencie sem vniesol predovšetkým producent Pip Williams a song Perfect Little Heart prekvapí spočiatku týmito prvkami, avšak ten skvostný refrén opäť stojí za to. Najväčší hit celej dosky je jednoznačne sentimentálna, no zároveň nádherná Heartless Land. Akustická gitara sa objavuje aj v iných skladbách a pôsobí mimoriadne sviežim dojmom.

Nie je zvykom u nich, že každá jedna pieseň je skutočne dobrá a tu sa dá napísať niečo o každej jednej z nich. Skvelá AOR soundom nasiaknutá Only The Young môže byť dobrým príkladom prelievania emócií z jednej strany na druhú. Že sa niečo pozitívne deje s touto kapelou dokazuje aj Question, ktorá vôbec nepotrebuje tvrdé päste, ale vystačí si s jemnou súhrou hlasov, akustických gitár a vznešenej melodiky. Napr. taká Change nevyniká až tak melódiami, ale je zase podložená dobrými aranžmánmi a z toho aj najviac ťaží. Bolder opäť útočí, tentoraz na city a jeho Shelter From The Rain je proste dokonalá zasnená balada v typickom štýle Uriah Heep. Across The Miles je starší AOR hitík skupiny Survivor, ale táto cover-verzia je snáď rovnako dobrá ako originál. Za jednu z tých zásadnejších môžem označiť aj najdlhšiu The Golden Palace s nostalgickou melódiou a príjemnou inštrumentáciou. Ďalšia "bolderovka" Sweet Pretender je opäť parádnym číslom a refrén pohladí dušu snáď každého správneho rockera. Jednoducho čo skladba, to kvalita.

Po Sonic Origami si dali 10-ročnú pauzu a po nej sa opäť vrátili resp. uzavreli do svojho hard-rockového sveta, a korunovali to doskami ako Wake The Sleeper, Into The Wild či Outsider. Do akej mieri vydarenými, nech si posúdi každý sám. Starať sa o svoje korene je samozrejme lepší biznis, než na staré kolená vymýšľať novoty. Inakosť by im totižto zlomila väzy a mohla by im natrvalo prischnúť nadávka typu "slizkí popíkari". A tak Uriah Heep stále natvrdlo spomínajú na zašlú slávu, namiesto životaschopného tvorenia aké predviedli napr. na tomto albume. V ich diskografii neplní Sonic Origami nejako významný bod a určite sa nestane klasikou už len kvôli tomu ako je zameraný. V melodickom rocku a AOR je to však bomba. Je zároveň aj jediným albumom, ktorý v zbierke od nich mám.

» ostatní recenze alba Uriah Heep - Sonic Origami
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep


Mercury Tree, The - Permutations
2016-07-26

Mercury Tree, The / Permutations

5 stars

The Mercury Tree evidentne veria svojej hudbe. Bolo to už zrejmé na predošlom počine Countenance a vo svojej spanilej jazde pokračujú aj pri Permutations. Tentoraz, ale prekročili nielen tieň svojej vlastnej identity, ale prekračujú aj samotný prog-rockový žáner. Tým nositeľom je predovšetkým experiment a chuť do niečoho nezvyčajného. To je z tejto nahrávky cítiť na sto honov. Nielen "matematické permutácie" sú tu silným stavebným prvkom, ale aj prapodivné a protichodné emocionálne výboje, ktoré spoločne prinášajú pomerne hustú, ťažko preniknuteľnú kanonádu zvukov a nepravidelných rytmov.

Kapela sa však nesnaží poslucháčovi odbiť sluchové senzory, ale pracuje na dynamike tvrdších a jemnejších pasáží. Aranžérsky koncept je však pomerne náročný na nejaké detailné popisky. Skladby sú "vesmírnym big-bangom" rôznych hudobných inšpirácií. Občas naozaj vytreskne gejzír King Crimson, potom nejaký ten David Bowie, britská alternatíva, elektronika, experimentálny post-metal, no zároveň aj niečo harmonické a melodické, čo v pravej chvíli vystúpi z úzadia. The Mercury Tree si to však ohli do svojho vlastného uhlu a pohľadu.

Tentoraz si na nejaké hity asi nik nepríde. To, čo je na albume dôležité je jeho neobyčajne pevná oceľová štruktúra a množstvo priam až geniálne vrstvených motívov a tém. Táto záludná rubikova kocka vás začne hrýzť už pri Symptoms a pokračuje to až do poslednej pomalšej a melancholickej Deep Five. Skladby samé o sebe nestoja na mieste, ale vždy spejú do nejakého bodu a menia svoj tvar. Bombastické kusy ako Permutations a Prometheist považujem za asi to naj. Avšak celá doska je prepchatá tzv. "atraktívnou bizarnosťou" a zároveň je vytvorená ako jeden súvislý celok.

Vyspelá a brilantne architektonicky konštruovaná hudba na pomerne vysokej úrovni, pri ktorej pookreje asi skoro každý, kto rád okúsi niečo nepredvídateľné. V každom momente absolútne presvedčivá masáž plná muzikantskej duše a komplexného myslenia. Samozrejme niekto v tom bude počuť viac rozumu, než citu, ale chce to naozaj sa len hlbšie prizrieť do reality, ktorú The Mercury Tree ponúkajú rovno na svojich dlaniach. A z nich si môžete prečítať jeden krásny hudobný príbeh s názvom Permutations.

» ostatní recenze alba Mercury Tree, The - Permutations
» popis a diskografie skupiny Mercury Tree, The


Jazz Q - Talisman
2016-07-21

Jazz Q / Talisman

3 stars

Jazz Q je veľký pojem na československej jazz-rockovej scéne. Majú za sebou históriu, na ktorú sa fanúšikovia aj znalci radi odvolávajú a ako jedna z mála kapiel ešte stále fungujú, a vydávajú albumy. Návrat v podobe Znovu (2013) nebol žiaden zázrak ako sa občas písalo v recenzných kruhoch. Máme tu však ďalší zaujímavý počin s názvom Talisman. Pekný obal navodzuje domnienku, že tento album môže byť parádny gulášik jazz/fusion a world music. Bohužiaľ, je to len očný klam na zblbnutie potenciálnych kupujúcich.

Naozaj sa mi nechce zachádzať do minulosti a deklarovať aká legenda je Jazz Q, to rád prenechám iným. Album Talisman je tu a je odrazom momentálneho skutočného rozpoloženia Martina Kratochvíla ako skladateľa. Nuž, minulosť a prítomnosť v jeho prípade našla spoločný bod. Kratochvíl totižto ešte stále spí v 70-tých rokoch a hrá si svoje jazz-rockové etudy. V niektorých momentoch silne balansuje na hrane gýču a priemernosti. Jediné, čo je súčasné je naozaj len zvuk. Všetko tu znie akosi staro, monotónne a niektoré songy by sa hodili kľudne aj do filmu o Vinnetou-ovi.

Ak by som mal hodnotiť skladby samotné, tak sa obávam, že by mi asi došiel arzenál mojich obľúbených slov, ktoré rád používam. Zabudnite na to, že budete počuť Afriku, tak ako je to priamo naznačené na obale. Budete počuť len nostalgiu, vykrádanie samého seba, lamentovanie nad sebou samým, absenciu akejkoľvek jazz-rockovej energie a radosti z hrania. Smrdí to tu suchopárnou profesionalitou a nie je tu žiaden úsek, kde by človek dostal aspoň kúsok adrenalínu a nadšenia. Ako tak milo na mňa pôsobia skladby "Návěj" a "Drobnolistý kvítek", tie považujem aj za najlepšie, lenže ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť o nejakom neslýchanom jazz-rockovom umení.

Niekomu tento album príde ako príjemný výlet do minulosti. Nie sme však už v rokoch 70-tých a tieto pózy mi nepripadajú ani veľmi fanúšikovské, ale skôr vypočítavé. Ono je to v hudbe samotnej aj cítiť. Československý jazz-rock svoje vrcholy už priniesol a nie je dôvod sa len vždy priživovať na svojej minulosti. Od muzikanta ako je Martin Kratochvíl by nadšenec jazz-rocku a fusion vo všeobecnosti očakával pohľad, ktorý by na daný žáner dokázal vrhnúť aj iné svetlo. Slovné hodnotenie albumu Talisman je tentoraz horšie, než hviezdičky samotné.

» ostatní recenze alba Jazz Q - Talisman
» popis a diskografie skupiny Jazz Q


Mute Gods, The  - Do Nothing Till You Hear From Me
2016-07-16

Mute Gods, The / Do Nothing Till You Hear From Me

4 stars

Som rád, že ešte vznikajú nové prog-rockové kapely, ktoré neprichádzajú na hudobnú scénu len s typickou pózou typu "my hráme art-rock 70-tých rokov, lebo sa cítime byť umelcami". Nick Beggs začínal v 80-tých rokoch ako basák a frontman popových Kajagoogoo, teda vyšiel z dekády, kde sa ctila skladba o rozlohe štyroch až piatich minút. Jeho skupina The Mute Gods prenáša túto formulku do moderne poňatého prog-rocku, ktorá je v tomto prípade pocitovo blízka tvorbe Stevena Wilsona. S tým rozdielom, že Beggs sem vniesol aj silné extrakty pop-rocku, ktoré pôsobia ako balzam na dušu.

Prísť s takouto vymakanou kolekciou už hneď na debutovom albume sa nemusí vždy vyplácať, ale verím, že Nick ešte nevyužil všetok svoj ukrytý potenciál. Album Do Nothing Till You Hear From Me je vypiplaný nielen v rovine aranžmánov či melódií, ale aj produkčne. Dá sa povedať, že táto trojica trafila klinec po hlavičke a vypĺňa v prog-rocku priestor, ktorý je žalostne takmer prázdny.

Vložíme teda CD do prehrávača a už prichádza titulná Do Nothing Till You Hear From Me, ktorá doslova ovalí poslucháča nádherným refrénom. V nasledujúcej Praying To A Mute God si kapela dovolila v jednej časti zaexperimentovať. Veľmi sebaisto pôsobí aj jemná Nightschool For Idiots a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Beggs nám v podstate ponúka hudbu s jasnými kontúrami a zaujímavým rukopisom. Je za tým pomerne vysoký stupeň profesionality, keďže všetci traja borci to v inštrumentálnych výletoch dávajú jasne najavo. Skladbička Last Man On Earth patrí medzi tie vrcholné vďaka krásnej pomalšej melódii a kvalitatívne k nej môžem priradiť napr. expresívnu Feed The Troll, ktorá je zase pocitovo na opačnom konci.

Melancholické nálady v Strange Relationship a Swimming Horses sú silné, ale po nich nasleduje energická Mavro Capelo, ktorá iste poteší priaznivcov tvrdšej podoby Porcupine Tree. Aj tu dokazuje Marco Minnemann, že je nielen bubenícky virtuóz, ale že dokáže pracovať v prospech celej kapely. Posledná citlivejšie poňatá Father Daughter je duet medzi otcom a dcérou. Pekné rodinné zakončenie, ktoré nie je vôbec trápne, ale naopak veľmi efektné.

Pokiaľ vás tvorba Stevena Wilsona baví, tak určite The Mute Gods neskúšajte ignorovať. Prišli by ste o kus kvalitnej muziky. Mňa osobne toto presvedčilo viac, než samotný Wilson so svojimi sólovými projektmi. Beggs totižto nezabudol (v klasickom prog-rocku) na podstatnú vec a tým je zmyselná melodickosť podporená triezvou inštrumentáciou. Podstata sa ukrýva v jednoduchšom a maximálne účinnom vyjadrení emócií, nie v bezbrehom filozofovaní, ktoré tak či tak zavedie každého muzikanta do slepej uličky. Jednoznačne debut roka!

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Mute Gods, The - Do Nothing Till You Hear From Me
» popis a diskografie skupiny Mute Gods, The


Utopianisti - The Third Frontier
2016-07-16

Utopianisti / The Third Frontier

4 stars

Markus Pajakkala je nie celkom známy avantgardný čarodejník z Fínska, ktorý sa nechal inšpirovať vo svojej tvorbe klasickým art-rockom zo 70-tých rokov a samozrejme zakomponoval do toho aj výrazné prvky Franka Zappu, Soft Machine, Pekka Pojholu, a ďalšie svojrázne plochy čerpajúce z fusion, klezmeru, latino a všetkého možného i nemožného.

Markus to však premiešava veľmi štýlovo, nezakomplexovane a je cítiť v tom kusisko nadhľadu aj humoru. Platí, že netreba brať všetko extrémne vážne a hrať sa na strašného umelca. On však ním je, pretože ovláda hru na niekoľkých nástrojoch a taktiež aj rôzne štýly. Rovnako dáva dôraz na správny výber muzikantov a tí musia byť skúsení, aby dokázali zahrať pomerne náročné aj zložité inštrumentálne vízie z hlavy Markusa Pajakkalu.

Albumy projektu Utopianisti sú celkom dobre premyslené a ponúkajú nielen avantgardnejšie plochy, ale aj zrozumiteľné motívy, ktorých sa človek môže chytiť a nechať nimi unášať. Aj tretí štúdiový album The Third Frontier je opäť vydarený. V skladbách často buble marimba, ktorá tvorí spoločne s ďalšími nástrojmi komplexné rytmy pripomínajúce Franka Zappu. Taktiež nechýbajú ani dychové nástroje, no pôsobia sviežo a sú presne tam, kde treba. Sympatickou položkou sú flautové vyhrávky, pri ktorých každému zasvieti pred očami neónový nápis Jethro Tull.

Najlepšie skladby sa ťažko vypichujú, pretože album je braný ako celok. Je však poňatý pestro, čo do výrazu. Takže určite Universe For Dummies, Life As We Thought We Knew It alebo A Hundred Rabbits. Výrazný song je nepochybne aj "hitová" 13 Demons In The Disco Dimension s tanečným funkovým motívom. Koniec zabezpečuje serióznejšie sa tváriaca The Last Reflection so ženským, takmer operným vokálom. Jediné, čo mi tu chýba je nejaká poriadna klezmer vypaľovačka, akými v minulosti boli napr. Markus-Sedän Letkeämpi Klezmer alebo Kynttilöitäkin Vain Yksi.

The Third Frontier nie je v pravom zmysle slova avantgardou. Teda, nie je hudbou, pri ktorej neviete o čo konkrétne ide. Chce to len viackrát počúvať a vnímať poctivý profesionálny prístup k tvorbe aranžmánov. Zmysel projektu Utopianisti je predstaviť menšinovému publiku niečo zaujímavé, samozrejme menej konvenčné, avšak z muzikantského aj poslucháčskeho hľadiska dostatočne hodnotné. Markus teda svoju misiu pre rok 2016 splnil.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Utopianisti - The Third Frontier
» popis a diskografie skupiny Utopianisti


Kino - Picture
2016-07-10

Kino / Picture

5 stars

Kino – superskupina, ktorá ako jedna z mála svoju misiu splnila do bodky.
Každý z dotyčných muzikantov je vo svete prog-rocku dostatočne známy. V prvom rade sa však jedná o "hudobné dieťa" gitaristu a speváka Johna Mitchella. Ten sa rozhodol vytvoriť muziku, ktorá by nebola len nafúknutým neo-progovým balónom, ale jasnou hviezdou, na ktorú keď pozeráte, tak obdivujete silu jej žiary. V tomto prípade je melodika tou zapálenou fakľou, ktorá vám svieti naprieč celým albumom.

Viete ako napr. vzniká taká veľká, tmavá a masívna prog-rocková demagógia? Vo svete neo-progu ste vítaní vtedy, ak budete nudní, dlhí a budete pôsobiť len ako ďalšia kópia Yes, Marillion, IQ, .... atď., zoznam by bol dlhý. Ak ste príliš melodickí, začnú vás "progresivisti" obviňovať, že ste obyčajní popíkari. Obrovské množstvo neproduktívnych albumov na poli neo-progu však zlyháva na jednom jednoduchom slovíčku – melódia. Tam, kde končí schopnosť tvoriť, nastupuje ako náhrada inštrumentálna onania. A tak vás väčšina oslavuje akí ste strašne "umeleckí", epickí a dlhííí. Na opačnej strane však stoja kapely ako napr. Kino. Ortodoxnými progresivistami zatracovaní, naopak zbožňovaní tými, ktorí hľadajú v hudbe emócie a nie povrchnosť násobenú notami, a bombasticky sa tváriacou produkciou.

Picture je album, kde nie je núdza o hity. Teda lepšie povedané, o prog-rockové hity. Úvodný deväťminútový song Loser's Day Parade má trochu nervný charakter. Je zložená z niekoľkých častí a každá má svoju melódiu. Finále je obzvlášť pekné a to dotvára Mitchellova gitara. Letting Go a Leaving A Light On patria medzi absolútne vrcholy albumu. Najmä Leaving A Light On by som prilepil na čelo každému, kto by sa chcel venovať tomuto typu hudby. Iskrivá melódia je do detailu podložená aranžmánmi, kde klávesy ťukajú rytmus ako keby v protismeru. Stred skladby je úžasný, niečo tak perfektné sa nepočuje každý deň a navodzuje pocit návratu "signálov z roku 82".

Pokračuje sa ďalej so Swimming In Women, ktorá ukazuje aj ďalší rozmer kapely Kino, najmä v pocitovej oblasti. Po tejto temnejšej záležitosti nastupuje People a je to ďalšia z rady mimoriadne silných skladieb. Gitarové sólo s nepravidelnými údermi Chrisa Maitlanda je strhujúce a dokonalé zároveň. Baladická All You See zaujme nielen melodicky, ale aj gitarou, ktorá predvedie veľké sólo ako z knihy čarostrelcov. Perfect Tense preberá prvky z tvorby The Police, hlavne z obdobia Synchronicity. Stále však počúvame neobyčajne nápadité plochy s jasnou myšlienkovou formou. Krátka Room For Two je milým príspevkom, no po nej nasleduje Holding On a tá doslova prekypuje energiou a dynamikou v druhej polovici. Picture to celé uzatvára jemným klavírom a rovnako jemným Mitchellovým spevom.

Každý rok vychádza v prog-rocku určité množstvo albumov, ktoré sa dajú označiť ako skvelé. Ale takých, čo sa dokážu dotknúť priamo mojej osobnosti, tak tých už je oveľa menej. Picture je jedným z nich. John Mitchell sa tak v mojich očiach stal vysoko rešpektovanou persónou a samozrejme túžobne očakávam od neho ešte aspoň jeden takýto darček. Bohužiaľ, projekty It Bites a ani Lonely Robot tieto očakávania nenaplnili, napriek tomu, že mali podobný charakter ako Kino. Picture je tak ich labuťou piesňou a je dosť možné, že by ho asi nikdy neprekonali. Mal by byť však príkladom toho, ako môže neo-prog znieť, ak sa spojí všetko, čo k prvotriednej hudbe naozaj patrí. Aj po jedenástich rokoch od jeho vydania si ho stále rád púšťam a po skončení poslednej skladby poviem len obligátne – wau!

» ostatní recenze alba Kino - Picture
» popis a diskografie skupiny Kino


Big Big Train - Folklore
2016-07-07

Big Big Train / Folklore

4 stars

Big Big Train patrí za posledné roky medzi top kapely v štýle zvanom "progressive rock". Predovšetkým dvojdielna albumová suita English Electric sa stala absolútnou klasikou žánru už v dobe vydania. Kým iní neo-progeri a italo-progeri sa o niečo len nevinne pokúšajú, tak títo vedia presne, čo majú hrať a ako to majú zahrať. Samozrejme ani oni sa nevyhnú inšpiračným zdrojom a porovnávaním z minulosti. Avšak dámy a páni, tie melódie a aranžmány patria do inej kvalitatívnej kategórie, než u valnej väčšiny kapiel imitujúce prog-rock a jeho rôzne formy. Budiž toho dôkazom je aj ich deviaty štúdiový album Folklore.

Evidentne je to dielo, ktoré je melodicky veľmi prístupné, no nie takým tým smiešnym spôsobom. Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhoda je v tom, že sa to proste ľuďom páči. Nevýhoda je taká, že občas chýba energickejší ťah na bránku. Produkčne je to pomerne uhladená nahrávka a ostrie nejako veľmi nevyčnieva, čo je v podstate zámer. Výborný spev Davida Longdona evokuje Petera Gabriela (v období Genesis), čo nie je žiadnym tajomstvom. Pekným spestrením je však využívanie flauty, sláčikových a aj dychových nástrojov, a to sú inštrumenty, ktoré asi nemôžu pokaziť žiadnu kvalitnú muziku. Big Big Train sú v podstate už niečo ako progový big-band, keďže ich zostava má osem členov a sú tu prítomní aj hosťujúci muzikanti. Vďaka tomu znejú zvukovo tak objemne a plnokrvne.

Názov Folklore nie je vonkoncom náhodný. V istom percentuálnom pomere je tu zastúpená aj keltská hudba a prichádza tu do styku s moderným prog-rockom. Interakcia je zaujímavá, no pohybuje sa viac v pokojných vodách, búrka v tomto smere nehrozí. Autorská dvojica Spawton/Longdon priniesla však do štúdia opäť brilantný materiál. Najlepšie kompozície sú v podstate aj časovo najdlhšie a to titulná Folklore, London Plane, The Transit Of Venus Across The Sun, Winkie a vrcholná Brooklands. Aranžmány sú na celej ploche albumu košaté a plné motívov, takže je stále čo počúvať. Nájsť vyložene nejakú špatu sa vám nepodarí. A to sú vo vinylovej edícii ešte priložené ďalšie dva skladby a veľmi vydarené.

Určite veľa poslucháčov bude viac naklonených retro projektu Anderson/Stolt. Avšak pre mňa je práve Folklore jedným z "major" albumov roku 2016 v tomto štýle, aj vďaka pridanej hodnote, ktorá nie je až tak závislá len na nostalgii. Big Big Train sú hodní pomenovania progresívny rock a Folklore jasne ukazuje, kto tu hrá prvú ligu. Hodnotenie je vysoké, ale maximum nedám. Nejaké tie mušky sa nájdu aj tu, ale sú takmer nepodstatné. Kvalita hudby hovorí sama za seba.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Big Big Train - Folklore
» popis a diskografie skupiny Big Big Train


Fractal Mirror - Slow Burn 1
2016-07-04

Fractal Mirror / Slow Burn 1

4 stars

Fractal Mirror mi v období kritikou dobre prijatého albumu Garden Of Ghosts neprišli nejako veľmi zaujímaví. Pripadali mi ako ďalšia ufňukaná "wilsonovská" variácia na prog-rock. Novinkový počin Slow Burn 1 znie o dosť optimistickejšie a aj rytmicky živšie. V melódiách pomerne často zasvieti pomyselná žiarovka a aj inštrumentálne spracovanie je kvalitnejšie, než v minulosti. Fractal Mirror svoj pesničkový prog-rock zatiaľ formujú a pilujú. Dúfajme, že sa nechytia do vlastnej pasce, resp. ilúzie.

Ich hudba preberá niečo z moderného prog-rocku, niečo z alternatívneho rocku a prekrýva to zasnenou sladkobôľnou melodikou, ktorá nezaprie aj črty pop-rocku. Predstavte si R.E.M. (v melodickejšej polohe) ako hrajú prog-rock a niečo na tento spôsob sú aj holandsko-americkí Fractal Mirror. Táto myšlienka ma napadla napr. pri songu V838. Výborná je aj krásne lyrická Numbers s naozaj peknými melodickými nápadmi. Podobné superlatívy si zaslúži aj úžasná Mist. Často to cinká jemnejšími zvukmi a spevy sú inteligentne vrstvené na seba, aby vynikla melodika. Aj aranžmány ukrývajú nápadité plochy, ktoré postupne odkrývajú vyspelosť ich hudby. Celá kolekcia je starostlivo prepracovaná a ani posledná osemminútová Universal nestráca jasnú myšlienku a zrozumiteľnosť.

Najväčšou slabinou Fractal Mirror je takpovediac neosobný spev. S charizmatickým spevákom by určite postúpili o level vyššie. Napriek tomu je album Slow Burn 1 pre mňa ďalším milým prekvapením v tomto roku. Obsahuje krásne melódie a nesnaží sa mi za každú cenu narvať do hlavu, čo najviac "umenia". Cení sa aj prítomnosť Bretta Kulla, gitaristu z Echolyn, ktorý im vypomáhal v niektorých gitarových partoch a postaral sa o produkciu aj mix. Asi si tiež všimol, že táto kapela môže byť veľmi sľubnou záležitosťou, ak teda nezaspia z nejakého nejasného dôvodu na vavrínoch.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Fractal Mirror - Slow Burn 1
» popis a diskografie skupiny Fractal Mirror


Kayo Dot - Plastic House On Base Of Sky
2016-06-28

Kayo Dot / Plastic House On Base Of Sky

5 stars

Kayo Dot prekvapili v roku 2014 s albumom Coffins On Io a to spôsobom, ktorý mi bol obzvlášť sympatický. Toby Driver si však svoju chuť na roky 80-té nenechal zájsť a opäť pripravil dielo koncipované v tomto duchu. Avšak trochu inak, ako tomu bolo v prípade predošlého albumu. Dalo by sa povedať, že zašiel ešte viac do hĺbky a tradične nezabudol priložiť svoje avantgardné výstrelky, ktorými fascinuje určitú sortu poslucháčov.

Ak teda spomínam hĺbku, tak mám na mysli hlavne koncept tohto albumu. Zvuky syntetizátorov sú tu na prvom mieste. Celé to znie veľmi plasticky a zároveň pestro vďaka využitiu zaujímavých klávesových registrov. Ak máte nejaké povedomie o novej vlne 80-tých rokov, tak toto je presne ten typ hudby, avšak aj s avantgardnými výbojmi, ktoré jej dodávajú zvláštny pocit nekonečnosti a smútku. Môžete tu počuť odkazy napr. Davida Bowieho, Talk Talk, Japan, Visage, Depeche Mode, experimenty Roberta Frippa a možno aj ďalších (záleží na koho si spomeniete). Vplyvov je tu dosť, no Toby Driver sa takpovediac utrhol z reťaze a jeho spôsob interpretácie hudby je mimo hlavný prúd progresívneho, či dokonca aj avantgardného rocku. A to jeden z dôvodov, prečo je tento výtvor naozaj zaujímavý.

Dané obdobie pripomína aj spev a silná melodika. To sa dá všimnúť už pri úvodnej skladbe Amalia's Theme, ktorá je plná výborných nápadov. Nápaditý vokál Tobyho Drivera v All The Pain In All The Wide World znie ako mix Davida Bowieho a Adriana Belewa, no avantgardný zhluk spotvorí jej druhú polovicu. Motívmi sa tu nešetrí a kompozície v podstate ani na moment nenudia, keďže prinášajú široké spektrum emócií a zvukov. Nemajú teda statický charakter, ale naopak dynamický. Magnetism (skvelá "frippovská" gitara) a Rings Of Earth sú opäť husté kusy náladotvornej a do detailu premyslenej muziky. Do temnejších zákutí nasmerovaná Brittle Urchin je výborným zakončením.

Ako teda hodnotiť nahrávku, ktorá jasne čerpá z minulosti? Sú dva typy inšpirácií. Jedna je tá klasická, kde sa len berie a nič nedáva. Tá druhá je aj o dávaní samého seba a svojej vlastnej osobnosti. Album Plastic House On Base Of Sky je dielo z iného sveta, výplod šialenej mysle Tobyho Drivera. Je to však nádherný výlet na miesta, ktoré ešte podľa mňa nie sú celkom prebádané a málokto sa odváži tam vstúpiť. Na odomknutie týchto dverí, ale potrebujete ten správny kľúč ...

» ostatní recenze alba Kayo Dot - Plastic House On Base Of Sky
» popis a diskografie skupiny Kayo Dot


Fates Warning - Theories Of Flight
2016-06-26

Fates Warning / Theories Of Flight

4 stars

Čakanie na nový album Fates Warning tentoraz netrvalo deväť rokov a tak tu máme novinku Theories Of Flight. Predchodca Darkness In A Different Light bol tvrdší a zároveň aj náročnejší pre ušné laloky. Tentoraz, kapela urobila určitý kompromis a skĺbila silnejšiu melodiku s razanciou progresívneho metalu. Aranžmány však majú podobný charakter a smer, ktorý nastolil už spomínaný predošlý album.

Aký je rozdiel medzi Fates Warning teraz a predtým? Otázka je zaujímavá aj z pohľadu sumarizovania ich pomerne dlhej hudobnej kariéry. Štýl a esencie sú stále zachované. No zmena na poste bubeníka im spôsobila výrazné manko. V ich tvorbe je čím ďalej, tým menej sofistikovanosti a hĺbavej atmosféry, ktorá ich tak kedysi zdobila za pôsobenia Marka Zondera. Bobby Jarzombek je ultra-technický bubeník, ktorý zahrá naozaj čokoľvek. Jeho úder je však tvrdý a technické vývrtky pôsobia tak trochu bezcitne. Mark Zonder bol architekt, vedel presne kedy má pritlačiť a kedy ubrať. Výsledkom bola ohromná dynamika. Fates Warning bez Zondera je skoro ako Rush bez Neila Pearta.

Teraz k albumu. Prvá polovica priam ukážková. Výborným príkladom strhujúcej dynamiky je prvý náklep From The Rooftops. Pripomína mi to ich klasické obdobie z 90-tých rokov. Hitová pecka Seven Stars je už akousi povinnosťou, ale opäť sa podarilo podchytiť chytľavosť melódií bez kŕčovitosti a lepkavosti. Je to v podstate jedna z najlepších skladieb na albume. Ambíciu tváriť sa hitovo nezaprie ani nasledujúca SOS, jednoducho radosť počúvať. Vrcholom je 10-minútová The Light And Shade Of Things, ktorá nádherným spôsobom miesi smutné zádumčivé plochy s výborným odpichom k tvrdším gitarám a skvelému refrénu.

Druhá polovica však taká už nie je. Kým tá prvá je nabitá aranžérskym umom a pôsobivou melodikou, tak druhá sa nesie v znamení väčšieho stereotypu. White Flag, Like Stars Our Eyes Have Seen a The Ghosts Of Home majú podobný charakter a smerujú viac k tvrdšiemu poňatiu progresívneho metalu. Chýba mi tu sofistikovanejšia štruktúra a ani melódie nemajú taký výrazný efekt. Dali by sa však označiť ako vysoký štandard Fates Warning. Posledná Theories Of Flight mi príde skôr ako neškodná inštrumentálna výplň.

Album je ako celok vyvážený, napriek istému rozdielu medzi prvou a druhou polkou. Dáva jednoznačne na frak tohtoročným Dream Theater a o konkurencii ani nehovoriac. Fanúšikovia sa môžu tešiť na výdatnú porciu prvotriedneho progresívneho metalu a v podstate isté nadšenie nechýba v tomto smere ani mne. Je v tom cítiť veľa poctivej práce a to mi od zakladateľov tohto štýlu úplne stačí. Fates Warning majú svoje vrcholy už za sebou, ale ak budú vydávať takéto albumy, tak ich existencia je stále opodstatnená a aj prínosná.

» ostatní recenze alba Fates Warning - Theories Of Flight
» popis a diskografie skupiny Fates Warning


Santana - IV
2016-06-13

Santana / IV

4 stars

Jednou z hudobných udalostí tohto roku je vydanie albumu Santana IV. Dôvod je veľmi jednoduchý. Nachádza sa tu viac menej klasická zostava z počiatočnej éry a aj štýlovo sa vracia späť ku koreňom. Carlos Santana pochopil, že vydávať popovo orientované albumy nebude mať vždy ten istý efekt a tak príjemným spôsobom potešil dlhoročných vyznávačov jeho tvorby najmä zo 70-tých rokov. Najviac ma zaujala prítomnosť dvoch "journeymen" Neila Schona a Gregga Rolieho, ktorí sem vniesli závan sviežosti aj eufórie. Vítaný je nepochybne aj návrat legendárneho Michaela Shrievea za bicou súpravou.

Rozoberať kompletných 16 skladieb nie je potrebné. Album má celkove svoju atmosféru plnú eroticky ladených latino rytmov, vzrušujúcich hammondov Gregga Rolieho a samozrejme gitarové erupcie dvoch extraligových gitaristov. Teda to, čo tak strhlo davy pri prvých troch (alebo aj štyroch) nesmrteľných dielach Santana. Už samotný začiatok v podobe Yambu navodí pozitívny sound, v ktorom sa ukrýva mystika dávnych indiánskych civilizácií. Sú tu však aj modernejšie zvuky a technológie, ktoré sa dajú postrehnúť. Skladba Freedom In Your Mind s odlišným (takmer krabicovým) zvukom bicích by spadala skôr do obdobia 80-tých rokov. Choo Choo má v podstate tanečný charakter, ale je sofistikovane spracovaná do rockovej podoby. Pri takejto hudbe sa môže človek pokojne aj odviazať (rozumej zatancovať).

Skladateľsky sa podieľali vo významnej miere Rolie aj so Schonom. Schon má v niektorých momentoch, či pasážach väčší gitarový priestor než Carlos Santana. Ich vzájomná interakcia je však prínosná. Miesi sa v nej latinsko-americký esprit a "journeyovská" melodika. Singel Anywhere You Want To Go je solídny, viac ma však oslovila Leave Me Alone, ktorá ale nebola vybratá, aby reprezentovala album. Nachádzajú sa tu aj tzv. inštrumentálne jamy, sú nimi Fillmore East a čiastočne spevom obdarená Forgiveness. Prinášajú nezameniteľný psychedelický zvuk, ktorý je spätý s érou Woodstocku. Romantická gitarová poloha v Suenos má opäť niečo do seba. Santana to už predviedol niekoľkokrát a stále mu to vychádza na výbornú. Jediná, ktorá ma nejako veľmi neoslovuje je Come As You Are s tak trochu prvoplánovým refrénom. Skladba zaujme skôr v inštrumentálnych partiách.

Z poslednej tvorby kapely Santana sú albumy ako Shape Shifter a IV najprívetivejšie práve pre rockové publikum. Osobne mi je bližší Shape Shifter vďaka inštrumentálnemu charakteru, no aj IV zanecháva dobrý pocit z poctivého remesla. Zúčastnení si dali záležať a v podstate nenechali nič na náhode. Chýba tomu možno väčšia bezprostrednosť, lebo je počuť, že muzikanti tu niekedy priveľmi rozmýšľajú a sú ovplyvnení profesionalitou, a rokmi praxe. Aj preto sú ich prvé albumy v tej otvorenosti a živočíšnosti niekde inde. Santana číslo IV však svoju misiu splnil a ja sa taktiež rád prikloním k tomuto číslu.

» ostatní recenze alba Santana - IV
» popis a diskografie skupiny Santana


Santana - Shape Shifter
2016-06-12

Santana / Shape Shifter

4 stars

Santana je samozrejme pojem v hudbe ako takej. Koncom 60-tých a začiatkom 70-tých rokov priniesli progresívnu zmes latino-rocku a jazz/fusion-rocku, ktorá ich preslávila po celom svete a je dodnes najpodstatnejšou kapitolou v ich kariére. Prišli roky 80-té a to sa už kapela viac pohybovala vo vodách hudobného mainstreamu, kde sa nie veľmi úspešne snažili skĺbiť pop-rock s prvkami latinsko-amerických rytmov. Carlos Santana sa postupne dostával na okraj záujmu a až super-úspešný Supernatural (1999) mu prinavrátil celosvetový aj mediálny ohlas. Bolo to však niečo, za niečo. Popové tendencie a orientácia na rádiové hitovky jasne dominovala.

Od Supernatural je to v podstate línia komerčných albumov. Avšak máme tu jednu zaujímavú výnimku. Je ním Shape Shifter. Prekvapivo sa jedná o takmer inštrumentálne dielo a jedinou spievanou skladbou je Eres La Luz. Na začiatok k vám prehovorí indiánsky hlas a vzápätí sa valí prvý regulárny inštrumentál Shape Shifter. Typické a dokonalé rysy v sebe nesie bombastická Nomad. Občas sa objavia nejaké tie ezoterickejšie výplne, ktoré slúžia na vykreslenie akéhosi inštrumentálneho konceptu. Pomalé skladby ako Angelica Faith, Never The Same Again a In The Light Of A New Day majú zasnený charakter, podobný veľkému hitu Europa z roku 1976. Carlos má jedinečný dar spievať cez svoj nástroj. Latino sa začne viac kuť pri Macumba In Budapest, Mr. Szabo a hitovejšie poňatej Eres La Luz so spevom Andyho Vargasa. Koniec zabezpečuje výborne prepracovaná Canela, a taktiež aj lyrickejšia Ah, Sweet Dancer.

Shape Shifter síce nie je tak vášnivý a horúci ako Abraxas alebo Santana III, ale je jednoznačne návratom k skutočnej podstate "santanovskej" hudby s modernejším feelingom. Neprekračuje žiadne hranice a ani nepredkladá nevídané štýlové kotrmelce. To už má Carlos Santana za sebou. So svojimi spolubojovníkmi sa pohybuje v známom teritóriu a využíva "know-how", ktoré roky-rokúce patrí len jemu. Produkčne, zvukovo aj inštrumentálne krásna nahrávka, ktorá obsahuje kopec pekných momentov. Tým najlepším je však Carlosova gitara! A ten zvuk, ten zvuk!!!

» ostatní recenze alba Santana - Shape Shifter
» popis a diskografie skupiny Santana


Journey - Greatest Hits
2016-06-09

Journey / Greatest Hits

5 stars

Journey je jedna z kapiel, ktoré vyformovali môj hudobný vkus a položili pomerne vysoké požiadavky na melodiku. Aj preto mi prídu mnohé AOR, či prog-rockové kapely tak prázdne a bezduché. Kdeže sú tie časy, keď skupiny spievali o láske a sklamaní s takým hlbokým zanietením. Steve Perry so svojim jedinečným falzetom dokáže dojať rovnako chlapa ako aj ženu. Jeho hlas je nositeľom skutočných emócií a pocitov, ktoré prežíva vo svojom živote takmer každý z nás.

Kapela je zložená z elitných muzikantov, ktorí sa vedeli pohybovať vo viacerých žánroch, ako napr. jazz-rock/fusion, pop-rock alebo hard-rock. Aj preto je tvorba Journey tak mimoriadne profesionálna a precízna v každom smere. To, čo znamená Abba pre popovú muziku, tak presne tým je Journey pre AOR a melodický rock. Greatest Hits obsahuje naozaj to najlepšie z ich bohatého katalógu a každá skladba je v podstate dokonalým dielkom. Či už sú to verzie, refrény, Schonove gitarové sóla, rytmická sekcia - všetko sedí na svojom mieste a nič nepretŕča. Navyše máte pocit, že ste dostali absolútne maximum. Nachádzajú sa tu aj skvelé songy ako Only The Young a Ask The Lonely, ktoré boli súčasťou soundtrackov k filmom. Dramaturgia celého albumu je spracovaná takmer intuitívne a postupne vás položia na lopatky ďalšie a ďalšie geniálne melódie, ktoré vám budú hrať v hlave ešte aj po ďalšie dni.

Journey pomaly končia svoju hudobnú púť. Veď nečudo, sú to už starí otcovia po šesťdesiatke a patrí im zaslúžený oddych. Táto kapela je originál a naozaj nikomu sa nepodarilo ich nejako výraznejšie ohroziť. Aj to je dôvod prečo predali cez 80-miliónov albumov. Greatest Hits ašpiruje na jeden z najlepších výberov v rockovej hudbe vôbec. Jedným z mojich snov bolo vidieť ich naživo, ale asi sa to už nestane. Preto im posielam touto cestou aspoň jedno veľké ĎAKUJEM!

» ostatní recenze alba Journey - Greatest Hits
» popis a diskografie skupiny Journey


Katatonia - The Fall Of Hearts
2016-05-26

Katatonia / The Fall Of Hearts

4 stars

Katatonia je podľa môjho názoru jedna z najpozoruhodnejších kapiel v metalovej hudbe. Ich cesta naprieč žánrami ako death/doom, alternatívny metal a progresívny metal s prvkami temného rocku dosahuje nebývalú konzistenciu po každej stránke. Momentálne sa na albume The Fall Of Hearts prikláňajú viac k progresívnemu metalu a rocku, hlavne z hľadiska melodiky, ktorá je na metalovú kapelu dosť prívetivá. Vôbec pritom nezabúdajú na svoje typické zasnené plochy s návalmi tvrdších gitár. Dramatický koncept skladieb si Katatonia udržuje stále na vysokej úrovni a neskĺzavajú do banálnej sentimentality.

Oproti predošlým dielam sa kapela pohybuje v pokojnejších vodách. Rozličné nálady temnejšieho charakteru a implementovanie jemnejších klávesov, či akustických gitár sa nedá prehliadnuť. Tá pochmúrnosť však nie je tak závažná ako kedysi a je cítiť v tomto smere aj určitú vyzretosť, ktorá prichádza s vekom. Kapela vie presne kedy má pritlačiť a kedy rozjímať. Dynamika, striedanie tempa a ich práca s aranžmánmi je rokmi overená a aj v prípade tohto albumu sa oplatí venovať mu dostatočnú pozornosť, keďže Katatonia má stále čo povedať.

V jednotlivých skladbách sa nachádza naozaj množstvo krásnych momentov. Jedinečné spevácke kvality Jonasa Renkseho alebo rôzne zaujímavé melodické vychytávky vytvárajú tradične vyrovnanú kolekciu, ktorá je aj pocitovo veľmi atraktívna. Katatonia jednoducho robí umenie vo svojom žánri a aj preto sú na popredných miestach v metalových magazínoch, alebo dokonca už zasahujú aj európske albumové rebríčky. Napriek tomu, že sa zostava zmenila, na hudbe to vôbec nie je počuť. Materiál totižto tradične zabezpečujú Renkse a Anders Nyström.

Výrazné songy sa nachádzajú hneď na začiatku a sú nimi napr. Serein a Old Heart Falls. Nepochybne potešia aj akustickejšie kúsky ako Pale Flag a predovšetkým nádherne emocionálna Decima. Album má určitú vnútornú schému a je myšlienkovo aj produkčne zladený ako celok, nie však v konkrétnom koncepčnom poňatí. Skladba je tu stále skladbou. Ostrejšie gitary a tvrdší metalový pancier si máme možnosť vypočuť pri Sanction (obsahuje asi najkrajšie gitarové sólo), Serac alebo u dvojkopákovými bicími obdarenej Passer. Osobne ma dojala aj prepracovaná Residual svojou typickou švédskou aurou a vkusne podfarbenými jazzovými klávesmi.

Pokiaľ vás už nudia moderné (anti)koncepčné prog-rockové nahrávky, tak skúste týchto švédskych melancholikov, ktorí viac prihliadajú na kvalitne prevedené skladby, než na dlhé progové maratóny. The Fall Of Hearts priniesol v kontexte progresívneho metalu/rocku opäť mimoriadne sviežu porciu hudby. Ďalší album, ktorý bude v tomto roku zastávať popredné miesta pri rekapitulácii toho naj.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Katatonia - The Fall Of Hearts
» popis a diskografie skupiny Katatonia


Tiles - Pretending 2 Run
2016-05-22

Tiles / Pretending 2 Run

3 stars

Tiles nám konečne po dlhých rokoch priniesli nový materiál na počúvanie. Po predošlých nudných počinoch ako Fly Paper a Window Dressing sa rozhodli tentoraz pre dvojalbumový koncept! Velikášstvo nebolo celkom príznačné pre túto kapelu, preto mi tento projekt pripadá ako "danajský dar". Počúvať hodinu a pol inštrumentálne aj spevácke výlevy v klasickom prog-rockovom formáte dá naozaj zabrať. Pritom stačí tak málo, napr. trochu nadhľadu.

Neviem, čo sa s touto kapelou stalo, ale ich vývoj sa zastavil niekde pri Presents Of Mind. Momentálne to Tiles skúšajú trochu inak, ale s rovnakým výsledkom. Oceňujem snahu pohnúť sa vpred, ale nie spôsobom, ktorý bude poslucháča ubíjať. Na Pretending 2 Run sa nachádza kopec zaujímavých hostí, napr. jazz/fusion gitarista Mike Stern, bubeník Mike Portnoy (ex-Dream Theater), alebo Adam Holzman, toť klávesák Stevena Wilsona. Najvýdatnejšie vypomáhal všestranný Matthew Parmenter z kapely Discipline.

Produkciu si vzal na starosť starý známy Terry Brown, ale pripadá mi to zvukovo zastarané a žiaden progres sa v tomto smere nekoná. Tiles mohli investovať svoje finančné prostriedky viac do kvalitnejšieho zvuku, než do známych hostí, ktorí majú nalákať kúpychtivých fanúšikov. Neviem o čom je textový koncept a popravde sa mi to nechce ani zisťovať. Podľa dostupných fotiek by to mohlo byť o pohyblivých eskalátoroch a temných tuneloch v metre. Grafika albumu a aj celkové aranžmány sú príšerne predpojaté a v rámci progresívneho rocku veľmi klišéovité.

Disk číslo jedna pritom nie je vôbec zlý. Stráca však na body stereotypným zvukom. Ďalším problémom je absencia výrazných skladieb, ktoré vás potešia napr. nejakým naozaj parádnym refrénom. Prog-rockové kapely často zabúdajú na to, že hudobné umenie sa neskladá len z inštrumentálnych zručností, ale aj zo schopnosti zložiť kvalitnú melódiu. Všetko sa zlieva akosi dokopy. Ak by som mal nejakú skladbu naozaj vyzdvihnúť, tak by ňou bola 11-minútová Taken By Surprise. Psychedelický opar sa prelína s prog-rockom a vzniká tak výpravná atmosféra, ktorá má vtiahnuť do deja. Hodnotenie – 3,5

Disk číslo dva je zreteľne horší. Tu už nápady naozaj došli a začína sa variť voda rovno na sto stupňov. Jedna zo skladieb, ktorú môžem brať vážne je Weightless. Zvyšok sú progresívne tresky-plesky, ja viem zahrať toto, ja hento, tu budeme chvíľu rozjímať nad krásou života, tam zase s gitarami trošku pritlačíme na pílu. Čistý prog-rockový bullshit. Najlepšie na tom je to, že je to ešte dlhšie a únavnejšie než prvá časť. Rád by som sa ale opýtal dotyčných aktérov, kvôli čomu vznikol tento disk??? Hodnotenie – 2

Pretending 2 Run je totálny priemer v rámci štýlu. Niekedy, keď počúvam takéto "veľdiela", tak premýšľam, či by si prog-rock nezaslúžil ďalšiu punkovú vlnu. Niektoré kapely by sa po tomto vedre studenej vody konečne asi zobudili z bludného sna a začali by možno tvoriť hudbu, ktorá je naozaj životaschopná a hlavne pocitovo realistická. Toto je dobré tak akurát pre poslucháčov-akademikov.

» ostatní recenze alba Tiles - Pretending 2 Run
» popis a diskografie skupiny Tiles


Long Distance Calling - Trips
2016-05-21

Long Distance Calling / Trips

4 stars

Nemecká formácia Long Distance Calling je ešte stále jednou z vlajkových lodí post-rocku. Do svojho štýlu však cielene začali pridávať aj elementy progresívneho rocku, čoho dôkazom bol predošlý album The Flood Inside. Tento trend potvrdzuje aj ich piaty štúdiový počin Trips. Značne kontroverzný obal by mohol vyvolávať dojem, že sa bude jednať o nejakú poriadnu divočinu, ale nie je to celkom tak. Hudobne sa posúvajú do temnejších zákutí, no ich zmysel pre estetiku a dynamiku sa vonkoncom nevytratil.

Kapela sa evidentne snaží hľadať nové horizonty vo svojom štýle a nechcú žiť len z post-rockovej minulosti. Pre niektoré skladby angažovali vokalistu Pettera Carlsena, takže opäť tu máme určitý pomer spievaných trackov a inštrumentálnych kompozícií. Long Distance Calling však ostávajú verní vo väčšej miere práve inštrumentálnej muzike, ktorá ich jasne charakterizuje. Nápadito spracované témy a motívy majú na svedomí to, že poslucháč (konkrétne ja) sa má chuť k tomu aj opakovane vracať. Taktiež sa vydarila aj produkcia, keďže si kapela na túto vec zavolala aj na to povolaného človeka.

Začiatok albumu mi tak trochu vyrazil dych po prvýkrát. Inštrumentálny pozdrav v podobe Getaway je jedna najkrajších vecí na albume. Klávesové zvuky a celkový sound odkazuje na 80-té roky a filmovú hudbu spôsobom, ktorý mi je obzvlášť sympatický. Nasleduje spievaný kúsok Reconnect s tvrdšími gitarovými plochami. Ďalšie skladby obdarené spevom sú Rewind, Lines, Plans a aj bonusová Escape. Ich modernejšie vyznenie má za úlohu osloviť mladšie publikum, čo mi príde aj logické. Medzi tými všetkými melancholickými melódiami sa však nájde priestor aj pre nápadité gitarové pasáže.

Tá zásadnejšia časť albumu je samozrejme inštrumentálna a práve ona ukazuje skutočnú tvár Long Distance Calling. Prelínanie tvrdých riffov a zasnených plôch v Trauma zreteľne odbieha od typického post-rockového vyznenia. Za jednu z najlepších pasujem Momentum s krásnou a jednoduchšou melodickou linkou. Môže byť príkladom, že nie vždy je potrebné hrať veľa a za každú cenu. O grandiózne zakončenie sa postará 12-minútová odysea Flux, ktorá najviac inklinuje k post-rocku. Ďalšia bonusovka s názvom Echo je opäť skvelým inštrumentálnym číslom, až mi je divné prečo nie pevnou súčasťou tohto počinu.

Album má viacero tajomných komnát, ktoré sa otvárajú postupne. Najväčšou devízou je však jeho silná melodická povaha a rozumne vyvážené aranžmány, ktoré sú viac zaostrené na kvalitne spracované témy, než na inštrumentálne orgie. Trips je milým prekvapením na rok 2016 a progresívny rock takéhoto kalibru je nepochybne viac prínosnejší, než otrocké kopírovanie známych entít, ku ktorým sa novšie prog-rockové kapely často prikláňajú.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Long Distance Calling - Trips
» popis a diskografie skupiny Long Distance Calling


Haken - Affinity
2016-05-20

Haken / Affinity

4 stars

Nedávam dekádam pridruženú hodnotu, no roky 80-té mám z rôznych dôvodov v obľube. Aj rozliční muzikanti sa k tomuto obdobiu vracajú a prinášajú, buď recyklované hity v novších obdobách, alebo využívajú konkrétne prvky na dosiahnutie určitého efektu. Britskí Haken sa po úspechu predošlej dosky The Mountain ocitli na vrchole progresívneho metalu a netrpezlivo sa očakáva, čo nové prinesú a čím potešia svojich fanúšikov. Album Affinity predstavuje Haken v trochu inom svetle a tentoraz sa snažia vytvoriť symbiózu moderného prog/djent-metalu s prvkami 80-tých rokov.

Nepochybne je to zaujímavá myšlienka. Kapela sa pohráva s motívmi z filmovej hudby, popu a zvukov, či aranžérskych fínt z daného inkriminovaného obdobia. Predovšetkým oceňujem výbornú prácu klávesáka Diega Tejeida, ktorý vystihol atmosféru úplne dokonale. Inštrumentálne orgie si samozrejme nenechali ujsť a nachádza sa tu dostatok pasáži, kde ukazujú, čo všetko vedia zahrať. Nie však takým tým samoúčelným spôsobom, ale dbajú na dodržiavanie určitej kompozičnej kvality. Komerčný úspech Affinity naznačuje, že Haken môžu byť dobrou konkurenciou aj pre neohroziteľných Dream Theater.

Obsah tohto albumu sa dá hodnotiť rôzne, ale jasne prevažujú klady. Sú tu skladby, ktoré sú fantastické, no sú tu aj tie, ktoré až tak neprekvapujú svojim vyznením. Úvodná singlovka Initiate je dobrý štart k otvoreniu celého diela. Najlepšou a najvymakanejšou skladbou je 1985. Tak výbornú a melodicky premyslenú vec som v progresívnom metale už dlho nepočul. Klávesy 80-tých rokov tu majú zásadný vplyv a zaznejú dokonca aj zvuky bicích z tejto éry. Jednoznačne päťhviezdičková záležitosť.

Ďalšou zásadnou kompozíciou je 15-minútová The Architect, ktorá je však v niektorých častiach priveľmi náročná a nepomáhajú jej veľmi ani škriekané vokály od Einara Solberga (Leprous). Len štvorminútová Earthrise je na tom ďaleko lepšie a má absolútne nádhernú melodickú linku. Ross Jennings spieva na ucho ľahké verzie a kapela sa vyložene hrá s rytmami, čím vytvára veľmi pozitívnu atmosféru. Melancholická Red Giant a metalovo nabrúsenejšia The Endless Knot sú solídne spracované tracky po inštrumentálnej stránke. Veľmi potešujúca je predovšetkým posledná a pomalšie plynúca Bound By Gravity.

Haken prišli s ambicióznym počinom, ale ako to už býva zvykom, nie všetko sa podarilo dotiahnuť do konca. Affinity totižto naznačuje vymanenie sa z prog-metalových klišé, no kapela to robí tak zhruba pol na pol. Sú tu skvelé momenty, ale zároveň aj typické zabehané postupy, ktoré už v prog-metale nie sú ničím výnimočným. Affinity je však stále albumom, ktorý má jednoznačne navrch oproti tým konkurenčným. Ak však chce kapela Haken vstúpiť do "kráľovstva nesmrteľných", tak musí proste riskovať a ísť proti prúdu.

» ostatní recenze alba Haken - Affinity
» popis a diskografie skupiny Haken


Annihilator - Schizo deluxe
2016-05-17

Annihilator / Schizo deluxe

5 stars

Ak by som mal ukázať prstom na nejaký novší počin Annihilator, ktorý skutočne stojí za pozornosť, tak by ním bol určite Schizo Deluxe. Predošlé, či nasledujúce albumy nie sú samozrejmé zlé. Stále si zachovávajú štýl Annihilator, ktorý zabezpečuje hlavný skladateľ a gitarista Jeff Waters. Pokiaľ by sme sa ale bavili o naozaj výnimočných albumoch, tak práve Schizo Deluxe vo viacerých bodoch napĺňa očakávania vzrušujúcej a energickej thrash-metalovej jazdy.

Výhrou novšej produkcie Jeffa Watersa je nepochybne spevák Dave Padden, ktorý bol navyše aj výborným druhým gitaristom na koncertných vystúpeniach Annihilator. V podstate ho môžem zaradiť kvalitou ku Coburnovi Pharrovi z obdobia Never, Neverland. Schizo Deluxe predkladá trochu iný thrash, dajme tomu o čosi modernejší než tomu bolo na začiatku ich kariéry. Samozrejme doba sa mení a aj kapela prispôsobuje svoj výraz. Nie je to vôbec na škodu, pretože sviežosť priam srší z tohto albumu. Všetky štýlové atribúty si Annihilator zachováva a technická precíznosť tu priam vyráža dych.

Annihilator opäť dokazuje, že melodika im nie je rozhodne cudzia. Dave Padden je navyše spevák, ktorému nerobí problém škriekať a zároveň aj naozaj spievať. Tieto polohy Waters vo svojich kompozíciách využíva na striedanie nálad a aj celkovej dynamiky jednotlivých skladieb. Prvou chuťovkou je Maximum Satan, kde sa kapela pohybuje skôr v stredných tempách. Skutočná nálož už začína pri rýchlostnej paľbe Drive. Typickým produktom Annihilator je určite Plasma Zombies s gitarovými kaskádami a kanonádou bicích. Rýchlostný pedál uberie Like Father, Like Gun a melodických liniek pribudne pri Pride, ktorá sa v refréne tvári takmer ako hitovka. Parádny groove rytmus a zaujímavý skreslený vokál predkladá famózna Too Far Gone. Posledné dve skladby Clare a Something Witchy patria so svojou stavbou a prelínaním tvrdosti aj melodiky medzi tie najlepšie.

Imponuje mi, keď chlapi hrajú naozaj ako chlapi a pritom ešte dokážu aj inteligentne rozložiť aranžmány. Schizo Deluxe je jasný testosterónový thrash-metal a Jeff Waters sa ako skladateľ opäť nakopol k prvotriednemu výkonu. Aj v roku 2005 potvrdili Annihilator, že patria stále medzi metalovú špičku. Waters predviedol až po niekoľkýkrát arzenál svojich extrémne rýchlych technických riffov a melodicky prepracovaných sól. Avšak, vyvážil to tentoraz aj znamenitou produkciou a starostlivo vybranými skladbami.

» ostatní recenze alba Annihilator - Schizo deluxe
» popis a diskografie skupiny Annihilator


Annihilator - Never, Neverland
2016-05-17

Annihilator / Never, Neverland

5 stars

Prvé dva albumy Annihilator patria do zlatého fondu thrash-metalu, na tom sa zhodne množstvo fanúšikov tohto žánru. Alice In Hell (1989) sa v dobe vydania odlišoval od hordy podobne znejúcich počinov vďaka Watersovmu jedinečnému talentu. Jeho gitarové riffy sú brutálne technické a mimoriadne osobité. Nie je problém uhádnuť na prvé počutie, že ide o dotyčného muzikanta a jeho kapelu. Stačí si napr. vypočuť krátku akustickú inštrumentálku Crystal Ann, ktorá dokazuje technickú aj melodickú variabilitu Watersovej hry.

Pomerne veľkým problémom Annihilator boli speváci. Randy Rampage sa k thrashingu celkom hodil, ale jeho pocitová škála nebola dostačujúca. Coburn Pharr je úplne odlišný typ, proste z inej dimenzie a aj preto je považovaný za najlepšieho speváka Annihilator. Jeho nápaditý vokálny štýl si teda môžeme vychutnať na Never, Neverland, t.j. klasiky thrash-metalu a podľa mňa najinovatívnejším dielom Annihilator vôbec.

Album ako taký posúva thrash-metal do iného levelu a dáva mu prekvapivo hĺbku, a aj melodickú fazónu. Všeobecne je Annihilator jedna z mála thrash-metalových kapiel, ktorá si skutočne dáva záležať na melódiách. The Fun Palace a Road To Ruin obsahujú znamenité pasáže a inštrumentálne lahôdky. Hitovka Stonewall je jedna z mojich najobľúbenejších a Watersove sólo je eufóriou samo o sebe. Waters tlačí spoluhráčov na profi úroveň, na ktorú si málokto trúfne a pri titulnej Never, Neverland si to pozorný poslucháč určite uvedomí. Výsostne nabitú a nadupanú kolekciu zakončuje ďalšia skvelá pecka I Am In Command.

Never, Neverland ukrýva určitú ambicióznejšiu myšlienku, ale nie je koncepčným albumom. Prepracovanosť a perfekcionizmus prekračuje žáner a toto už má, čo to spoločné aj s progresívnym metalom. Čerpá pritom aj prvky z rockovej hudby. Rozmanitosť materiálu, silná melodika a aj zvuková rafinovanosť definuje Never, Neverland. Stále však počúvate thrash-metal, avšak je to thrash-metal vo svojej vrcholnej forme.

» ostatní recenze alba Annihilator - Never, Neverland
» popis a diskografie skupiny Annihilator


Paradise Lost - Believe In Nothing
2016-04-05

Paradise Lost / Believe In Nothing

4 stars

Paradise Lost v období Icon a Draconian Times prežívali veľmi úspešné obdobie a ich meno sa často objavovalo v rôznych prestížnych magazínoch. S príchodom albumu One Second však prišiel šok, ktorý naozaj nik nečakal. Paradise Lost začali hrať "depeche-rock". Táto éra vyvolávala vášnivé diskusie metalistov, ktorí s istou nechuťou prijímali ich novú tvár. Treba však povedať, že im to prihralo záujem aj nemetalových hudobných fanúšikov. One Second bol napriek všetkému skvelým dielom a napr. aj hitová skladba Say Just Words je skutočným skvostom v ich tvorbe. Nasledujúce albumy Host a Believe In Nothing si môžu podať ruky, čo sa týka negatívnych hodnotení a postojov zo strany fanúšikov.

Holmes a Mackintosh neradi spomínajú na obdobie práve týchto dvoch štúdiových počinov, pretože ho považujú za pomýlené. Spôsob akým vnímajú hudbu dotyčnej kapely jej muzikanti a poslucháči, však nie je jedno a to isté. To, že Paradise Lost vpustili do svojej tvorby vplyv elektronických mágov Depeche Mode má z dnešného pohľadu svoj valný význam a posunulo ich to nepochybne vpred. Believe In Nothing je môj najobľúbenejší z trojice "depešácky" ladených opusov. Musím však súhlasiť s vyhlásením Nicka Holmesa, že produkcia na tomto albume sa až tak nevydarila. Jeho silná melodická nátura je ale tým dôvodom, prečo si u mňa vydobylo tak silnú pozíciu. Myslím si, že s detailnejšou producentskou prácou by tento počin vážne konkuroval aj Draconian Times.

Štýlovo by sa dal označiť ako mix alternatívneho rocku a gothic-rocku. Zvuk značne zjemnili, no oproti Host pribudlo viacej rockových prvkov. Paradise Lost opäť potvrdzujú, že sú majstri pochmúrnych melódií. Už hneď úvodná I Am Nothing má nepochybne výrazný melodický podtext. Singlovú Mouth považujem za jednu z najkrajších skladieb v ich katalógu vďaka naliehavej melódii a úžasnému sólu Grega Mackintosha. Nasledujúce songy Fader, Look At Me Now, či Illumination majú neskutočnú hĺbku a krásne elektronické aj gitarové momenty. To je to, čo chýba ich neskoršej produkcii, keď sa opäť pohrúžili do metalu. Pokračuje to aj u veľkolepo poňatej Divided s nápaditými orchestrálnymi vsuvkami. Melodickými erupciami sú napumpované tvrdšie tracky ako Control a No Reason. Kopec dobre premyslenej elektroniky a rockových gitár tvoria monolit, cez ktorý preteká množstvo emócií a týka sa to v podstate každej jednej skladby na tomto albume. Aj posledná značne melancholická World Pretending patrí do tejto kategórie.

Skúste na chvíľu zabudnúť, že Paradise Lost je metalová kapela a nechajte sa vtiahnuť do zvláštneho sveta Believe In Nothing. Prekvapujú ma občas jeho silne negatívne hodnotenia, no vnímam to ako dôsledok ich metalovej minulosti. Jeho atmosféra je ťažšia na vstrebanie a môže za to už spomínaná ťažkopádnejšia produkcia. Believe In Nothing by mohol osloviť napr. aj fanúšikov neskoršej tvorby kapely Anathema. Jeho najväčším pozitívom sú výborné gitarové sóla a emocionálny spev Nicka Holmesa, ktorý práve tu dokázal, že jeho talent prekračuje metalový žáner.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Paradise Lost - Believe In Nothing
» popis a diskografie skupiny Paradise Lost


Paradise Lost - Draconian Times
2016-04-03

Paradise Lost / Draconian Times

5 stars

Paradise Lost je z určitého pohľadu zaujímavou kapelou, ktorá jednak pomohla definovať žánre ako death/doom a gothic-metal, no na druhej strane sa stali kontroverznými vďaka štýlovému kotrmelcu inklinujúcemu k tvorbe Depeche Mode. Prvá polovica 90-tých rokov bola však jasne metalová a albumy ako Gothic či Shades Of God dali ich hudobnému štýlu základ, z ktorého čerpali aj po ďalšie roky a dokonca aj vo fáze, keď sa vrátili k svojim koreňom. Icon bol vrcholom ich snaženia, no dávam prednosť Draconian Times kvôli sofistikovanej porcii rocku aj metalu s výbornými melodickými nápadmi.

Nick Holmes už nevykonáva growling a treba povedať, že čistejšie spievanie mu ide skvele. Drsnosť prejavu si však na tomto albume stále zachováva. Hudbu Paradise Lost tvoria predovšetkým Holmes a gitarista Greg Mackintosh, ktorý tu nádherne sóluje a čaruje rôzne vyhrávky. Z pohľadu zvukového sa podarilo uchopiť skladby tak, aby prenášali spektrum rôznorodých temnejších nálad a zneli pritom dostatočne tvrdo aj melodicky. Draconian Times je vôbec najúspešnejší album a veľa fanúšikov ho hodnotí ako najlepší v ich histórii.

Gothic-rock (ako jedna z odnoží alternatívneho rocku s interpretmi typu The Cure, The Mission alebo The Sisters Of Mercy) sa v 80-tých rokoch prejavoval aj napr. cinkavými gitarami, tajuplnou atmosférou a subtílnejším zvukom. Paradise Lost tie gitary pretvorili podľa svojich predstáv a na základe individuálnych hráčskych schopností predstavili vlastnú verziu gothic-rock/metalu. Klavírny motív a klávesové pozadie otvára úvodnú skladbu Enchantment, ktorá sa pretvorí v mysteriózne znejúcu hymnickú pecku. Hallowed Land je ďalšia strela do čierneho, kde výrazne spevné gitary vytvárajú nápaditý pátos. Vlastne každá z nasledujúcich skladieb ako The Last Time, Forever Failure, či tvrdšia Once Solemn obsahuje premyslenú melódiu a krásne aranžmány.

Shadowkings považujem za prvý vrchol kvôli dokonale sugestívnej melódii a špičkovému sólu Grega Mackintosha. Gitary pekne cinkajú u Elusive Cure a bicie sa zaujímavo pohrávajú s dynamikou. Druhý vrchol prichádza veľmi rýchlo s Yearn For Change a tu sú Paradise Lost dokonca kontaktne blízko v teritóriu progresívneho rocku. Shades Of God a Hands Of Reason sú klasické "doomovky" a s výraznejšou melodikou prichádza I See Your Face. Výborná pomalšia skladba Jaded prináša opäť ťahavé sóla s brilantným feelingom.

Draconian Times je v podstate nabitý až po okraj hitmi, teda skladbami s naozaj silnými melodickými linkami. Paradise Lost totálne prekročili tieň akejsi doom/gothic-metalovej kapely a priniesli opus, ktorý doteraz neprekonali a ani od iných podobne ladených kapiel som nič tak sofistikované nepočul. Za celkovou kvalitou sa skrýva vynikajúca produkcia, ktorá vniesla do ich tvorby rôzne farby a zvukové finesy. Draconian Times má stále aj po rokoch čo ponúknuť a podnecuje k jeho bádaniu aj ďalšie generácie fanúšikov.

» ostatní recenze alba Paradise Lost - Draconian Times
» popis a diskografie skupiny Paradise Lost


Pagan's Mind - God's Equation
2016-04-01

Pagan's Mind / God's Equation

4 stars

Medzi najkontroverznejšie tituly Pagan's Mind patrí jednoznačne God's Equation. Môže za to hlavne experimentálnejší prístup, teda trochu sa odlišujúci od tradične znejúceho power/prog-metalu a to samozrejme prijali fanúšikovia aj kritici rôzne. Jedná sa však o jeden z najzaujímavejších počinov v ich diskografii, hlavne kvôli tej inakosti. Pagan's Mind si zachovávajú všetky svoje charakterové prvky, no tentoraz je počúvanie tohto diela o čosi horkejšie a aj náročnejšie. Za všetko vraví aj cover verzia Hallo Spaceboy, ktorú v origináli nahral David Bowie na svojom silne kontroverznom albume 1. Outside.

God's Equation je z produkčného hľadiska preprodukovaný, čo znamená, že by bol problém preniesť jeho atmosféru na živý koncert. Jeho pozitívom je však vymakaná melodická aj inštrumentálna stavba. Jemná predohra The Conception je skvelým úvodom a nasleduje perfektne šľapajúca, a melodicky silná God's Equation. Najväčší hit, teda najhitovejšia skladba má názov United Alliance a Nils K. Rue tu podáva skutočne fantastický výkon. Atomic Firelight patrí so svojimi tvrdými riffmi a skresleným vokálom medzi tie prvé, ktoré majú komplikovanejší priebeh, no výborný refrén ju zdvíha smerom hore. Hallo Spaceboy je ako cover poňatý celkom zaujímavo, no tá alternatívna temnota by metalistov asi veľmi nenadchla.

Evolution Exceed a Alien Kamikaze sú ďalšie tvrdé kúsky, no pri prvej menovanej poteší vzletný refrén. Gitarista Jørn Viggo Lofstad vkladá do skladieb nádherné sóla a jeho talent je priam určujúci pre Pagan's Mind. Trochu prekvapí bubenícke extempore v Painted Skies a skladba sa celkove odvíja v duchu tých predchádzajúcich. Bombastická pecka Spirit Starcruiser patrí medzi moje najobľúbenejšie v katalógu tejto kapely. Inštrumentálny koniec pripomínajúci Van Halen je čarovný. Farewell je ďalšia milá predohra s gitarovým sólom v štýle Jeffa Becka. Osiris' Triumphant Return prinavracia klasickejší sound a je mohutným zakončením s bohatou inštrumentáciou a zmenami tempa.

Album neodporúčam ako hudbu pre kolegov v práci, či nebodaj nejakú párty. Jeho mierne schizofrenná povaha by sa nestrela s pochopením. V podstate sa jedná o spojenie tvrdých expresívnych plôch a hitových explozívnych refrénov, a práve to mi príde celkom nápadité. Spracovanie God's Equation je profesionálne a Pagan's Mind ním potvrdili, že na power/prog-metalovej scéne sú špičkou už len kvôli tomu, že sú ochotní nazrieť aj trochu mimo obzor dotyčného žánru.

» ostatní recenze alba Pagan's Mind - God's Equation
» popis a diskografie skupiny Pagan's Mind


Pagan's Mind - Enigmatic : Calling
2016-03-30

Pagan's Mind / Enigmatic : Calling

4 stars

Kapela Pagan's Mind je ďalším významným zástupcom nórskeho power/prog-metalu, tak ako aj kedysi Conception, z ktorých sa neskôr najviac preslávil ich spevák Roy Khan v úspešnej skupine Kamelot. Spevácke kvality Nils K. Rue-a sú na podobnej úrovni a dokonca ho rozoznáte aj medzi konkurenciou v danom žánri. Veľmi dôležitým členom je aj výborný gitarista Jørn Viggo Lofstad, ktorý púta najviac pozornosti pri rôznych riffoch alebo melodických vyhrávkach.

Dream Theater a Queensryche sú pre Pagan's Mind východiskovým bodom. Nils K. Rue občas aj naozaj znie ako Geoff Tate. Ich tvorbe však robí dobré meno perfekcionistická inštrumentácia a naozaj vydarené melodické erupcie, ktoré sa priam až nechutne tlačia do vašej priazne. Celestial Entrance bol výborným albumom, ale Enigmatic : Calling vnímam ešte o čosi pozitívnejšie vďaka solídnej prepracovanosti v medziach tohto hudobného štýlu. The Celestine Prophecy a Enigmatic Mission tvoria parádny úvod, kde sa nápaditá melodika dostáva takmer na úroveň ich hráčskych schopností. Osobne sa mi páči krátka inštrumentálka Coming Home, ktorá je jasne ovplyvnená Dream Theater. Na koniec potešia aj ďalšie silné veci ako baladicky poňatá Search For Life a posledná progresívna suita New World Order.

Pagan's Mind hrajú vo svojom obore prvú ligu. Enigmatic : Calling je pekným príkladom power/prog-metalu, ktorý je jednoznačne prínosnejší, než kvantá podobne ladených opusov, ktoré z melodického a inštrumentálneho hľadiska neprinášajú nič hodnotné a zaujímavé. Pagan's Mind sa o žiadne hudobné novinky nesnažia, ale aspoň to vedia zaobaliť do emotívnejšieho habitu. Kvalitná produkcia a kvalitne zložené tracky sa postarali o to, že Enigmatic : Calling zastáva v ich diskografii nezastupiteľné miesto.

» ostatní recenze alba Pagan's Mind - Enigmatic : Calling
» popis a diskografie skupiny Pagan's Mind


Rage - Strings To A Web
2016-03-23

Rage / Strings To A Web

4 stars

Po albume Soundchaser sa Rage začali trochu zmietať v problémoch hlavne, čo sa týka hudobného smerovania. Speak Of The Dead obsahoval výbornú orchestrálno-prog-metalovú suitu, no zvyšok vyplnili priemernými skladbami. Po ňom prišla typická power-metalová nuda s názvom Carved In Stone, ktorá mala fanúšikov opiť rožkom. Nakoniec až album Strings To A Web vylepšil kapele reputáciu a patrí medzi tie, ktoré jednoznačne stoja za pozornosť. Čo ale za pozornosť nestojí je odpudivá predná obálka, ktorú má na svedomí ináč talentovaný grafik Thomas Ewerhard. Vážne ašpiruje na jednu z najhorších v diskografii Rage. Hudbu si na starosť vzal vo väčšej miere Victor Smolski a práve jeho skladby patria medzi to najlepšie.

Prvé dva songy The Edge Of Darkness a Hunter And Prey sú štandardne dobré power-metalové náklepy. Avšak pre mňa album začína fantastickou hitovou vecičkou Into The Light, ktorá skutočne prinavracia mágiu ich hudby späť. Potvrdzuje to aj ďalšia kvalitná melodická bomba The Beggar's Last Dime.

Ako absolútny vrchol sa nedá označiť nič iné, ako päťdielna suita Empty Hollow. Práve tu najviac roztiahli aranžérsky aparát a na chvíľu sa plne ponorili do osídiel progresívneho metalu, a progresívneho rocku s prvkami vážnej hudby. Titulná "dream-theaterovská" inštrumentálka Strings To A Web je zložená z úlomkov, ktoré do seba náramne zapadajú. Smolského záverečné sólo by som dal ako učebnicový príklad postupného gradovania. Orchestrálne vyhrávky, klavír a akustická gitara sú nádherne naaranžované v krehkej predohre Fatal Grace. Krátka rocková Connected má naozaj prekvapujúcu atmosféru, pretože toto nie je typická poloha Rage, no je to paráda ako sa patrí. Hlavný motív a úderný gitarový riff zopakuje Empty Hollow (Reprise). Celá táto suita patrí medzi vrcholy v tvorbe Rage a škoda, že na takúto strunu nehrá kompletne celý album.

Nasledujúce skladby majú jednoduchšiu koncepciu, ale modernejšie vyznenie ponúka trochu iný pohľad než klasický power-metal. Saviour Of The Dead má solídnu melodiku, no aj tak je Smolského sólo tým naj. Takmer thrash-metalový náboj (hlavne vo verziách) prekvapí v Purified. Wagnerov autorský príspevok Hellgirl je však najpriemernejšou skladbou albumu. Naozaj pekná je dvojminútová balada Through Ages s cinkajúcou gitarou, čo potvrdzuje, že Rage naozaj občas poškuľujú po hitových ambíciách. Pozitívnym dojmom končí album s piesňou Tomorrow Never Comes, ktorá je kompilátom rocku aj metalu.

Strings To A Web inklinuje skôr k myšlienke albumov ako Unity a Welcome To The Other Side. Preto sa od stereotypu predošlého Carved In Stone, či nasledujúcej hrubozrnnejšej príšernosti 21 značne odlišuje. Victor Smolski ukázal už po niekoľkýkrát silu svojho skladateľského rukopisu. Bohužiaľ, Rage stoja niekedy na hrane toho, čo naozaj chcú hrať. V momente keď začnú tvoriť a spájať neortodoxné prvky, tak sa dejú skvelé veci, ako napr. Empty Hollow. Problém je asi aj v tom, že ich valná väčšina berie ako power-metalovú skupinu a vstúpiť do neistých vôd by ohrozilo ich kariéru. Dôkazom toho je aj album Strings To A Web, ktorý je kompromisom ich vnímania progresivity a tradícií v tomto žánri.

» ostatní recenze alba Rage - Strings To A Web
» popis a diskografie skupiny Rage


Rage - Soundchaser
2016-03-22

Rage / Soundchaser

5 stars

Zostava Rage v podobe Wagner, Smolski, Terrana je podľa mňa najzaujímavejšou za celé ich obdobie. Welcome To The Other Side, teda ako prvý štúdiový produkt v tomto obsadení, obsahoval naozaj skvelý materiál, avšak jeho kvalitu zrážal dole nie celkom podarený zvuk. Do detailu prepracovaný album Unity nenechal už nič na náhode a spôsobil na metalovej scéne patričný rozruch, no o rok neskôr už vychádza Soundchaser. Je to jednoznačne tvrdšia a agresívnejšia nahrávka, ktorá čerpá obrovskú energiu a silnú melodiku z predošlého albumu. Rage si svoj nápaditý štýl zachovali, no vytvorili atmosféru, ktorá sa zase odlišuje od iných starších diel v ich diskografii.

Soundchaser ponúka tentoraz o čosi menej inštrumentálnych lahôdok, no vyvažuje to na druhej strane ráznymi refrénmi, ktoré sú veľmi výrazné a aj hitovo poňaté. Peavy Wagner svoj nemecký prízvuk nezaprie a stalo sa to jedným z poznávacích znamení Rage. Opäť však najviac dostáva do kolien skladateľský um a gitarový talent Victora Smolského, ktorý zásobuje ušné zvukovody parádnymi technickými riffmi a dych vyrážajúcimi sólami. Mike Terrana sa na hudbe ako autor nepodieľal a tak aspoň predviedol opäť svoj typický profesionálny, a charizmatický bubenícky štýl.

Prekvapujúco sa jedná o koncepčný album, ktorý rozpráva príbeh o kovovej oblude znázornenej na prednej obálke. Predohra Orgy Of Destruction prináša zlovestný pochmúrny sound a War Of Worlds je prvý hitový náklep, ktorý zaujme tradične vydareným hymnickým refrénom. Veľký potenciál v sebe majú aj Great Old Ones s výborná titulná jazda Soundchaser. Wagnerove spevácke kvality sú nespochybniteľné v tomto hudobnom štýle a ďalšia skvostná melodická vecička Defenders Of The Ancient Life je toho žiarivým príkladom. Neo-klasické prvky sa dajú nájsť pri Secrets In A Weird World, kde Smolski odohrá aj celkom zaujímavé klavírne party. Netradičné je však jej sólo inklinujúce k metalovému fusion.

Rýchlostne najpomalšou záležitosťou je Flesh and Blood, no určite sa nejedná o klasickú baladu. Rockovejšia gitara a striedmejšie tempo dáva možnosť poslucháčovi si vydýchnuť pred ďalšou erupciou. Human Metal a See You In Heaven Or Hell majú všetko, čo dokonalá metalová skladba má mať. Obidva songy sú totálne hity a v podstate aj vrcholy tohto albumu. Avšak prog-metalová dvojdielna suita Falling From Grace rozdelená do skladieb Wake The Nightmares a Death Is On It's Way je rovnako geniálnym finále s brilantnými melódiami a sofistikovanejšou inštrumentáciou, ktorá sa najviac prikláňa k myšlienke Unity a Welcome To The Other Side. Limitovanú edíciu ešte umocňuje aj krásna skladba French Bourée, ktorá preberá motívy z Bachovho katalógu.

Soundchaser sa stretol opäť s veľkým úspechom u fanúšikov aj recenzentov. V období rokov 2001 až 2003 patrilo medzinárodné kombo Rage medzi najlepšie power-metalové partičky na svete. Úspech však prináša aj odvrátenú stranu a Mike Terrana si so zvyškom kapely postupne nevedia prísť na meno. Nie celkom zdravá nálada sa odrazila na rozporuplnom albume Speak Of The Dead, ktorý je posledným dielom tejto klasickej zostavy. Odhliadnuc od kadejakých personálnych turbulencií, meno Rage je jedným z tých, ktoré by sa nemali v metale obchádzať. Soundchaser môže byť kľudne aj prvým zoznámením, keďže obsahuje všetky elementy, ktoré definujú Rage do mrku kosti.

» ostatní recenze alba Rage - Soundchaser
» popis a diskografie skupiny Rage


Rage - Unity
2016-03-21

Rage / Unity

5 stars

Rage platí za jednu z najosobitejších kapiel v power-metale. Od albumu Trapped! neustále rozvíjali a zdokonaľovali svoj štýl. V podstate s každou novou nahrávkou bol Rage trochu iný a napriek tomu stále jasne identifikovateľný. Album Unity však niečo podstatné zmenil. Vďaka nemu sa stali lídrami žánru spolu s ďalšími power-metalovými monštrami a mohli tak s nimi hrať konečne rovnocennú partiu. Čo sa teda skrýva za úspechom Unity?

V kapele sa zrazu ocitli tri výrazné osobnosti, ktoré mali nepochybne silné ego. Virtuóz Victor Smolski vniesol do kapely vyššie nároky na hráčske schopnosti aj profesionalitu. Vďaka nemu sa chtiac-nechtiac musel zdokonaliť v basovej hre aj samotný Peavy Wagner. Bubeník Mike Terrana je hyperaktívnym človekom s výzorom divokého Irokéza, no jeho silový a veľmi energický spôsob hrania má čosi do seba a na tomto albume je jeho talent zachytený snáď asi najlepšie za celú jeho kariéru. Navyše je to hráč, ktorý má skúsenosti aj s metalovým fusion. Ako sólista celkom ujde, no jeho skladateľský potenciál a cit pre aranžmány sú jednoznačne na vyššej úrovni.

Hráčska ekvilibristika sa poddala skladbovej štruktúre a to sa podpísalo pod jednoliatosť albumu Unity. Samotné skladby však majú aj veľmi čitateľné refrény a to je dôvod prečo vás od prvého momentu postavia do pozornosti. Smolski vykrojí riff tvrdý jak remeň a na dvere klope prvá hitová nálož All I Want. Podobné ambície majú aj Insanity a Down. Energia, ktorá sa z nich valí by sa snáď dala použiť aj do bateriek a trochu to upokojí hymnická Set This World On Fire. Dies Irae je opäť trochu iná kompozícia a zaujímavé na nej je, ako sa verzie dokonale viažu na viachlasý operný ženský vokál. Ešte viac ma v nej dojme čisto rockové sólo, ktoré je ďalším prekvapením.

Pestrosť v power-metale nie je celkom bežná vec, ale tú sa to podarilo zaujímavo podchytiť bez kŕčovitosti. Tvrdý metalový akcent a jemnejšie melodické vychytávky majú nepochybne zásadný vplyv na dynamiku celej dosky. Medzi tematicky závažnejšie skladby patrí určite bombastická prog-metalom zaváňajúca Living My Dream, na ktorej sa výraznejšie podieľal aj bubeník Mike Terrana. World Of Pain, Seven Deadly Sins a You Want It, You'll Get It sú naozaj solídne metalové kúsky s dobre vystavanými melódiami, no Smolski ich posunul vďaka gitarovej práci ešte o jeden stupeň vyššie. Posledný track Unity je inštrumentálny progresívny metal najvyššej kvality, porovnateľný aj napr. s Dream Theater. Nachádza sa tu niekoľko geniálne rozložených a na seba nadväzujúcich častí, ktoré perfektne gradujú a nenudia ani na moment. Fantastický koniec! Ako bonus sa na limitovanej edícii objavila aj vydarená rockovejšie ladená skladbička Mystery Trip.

Úspech a životaschopnosť Unity sa skrýva len a len v dôslednej tvrdej práci, ktorú v štúdiu títo traja muzikanti poctivo odmakali. Každý úsek a každý jeden nápad, či melódia je presne tam, kde má byť. Najväčšou hviezdou sa vlastne stal všestranný muzikant a skladateľ Victor Smolski. Rage nikdy lepšieho a technicky disponovanejšieho gitaristu nemali. To, čo tu predviedol je spanilou jazdou skutočného virtuóza a metalového čarostrelca. Vysoká úroveň Unity nebola len jednorazovou záležitosťou a jeho energia sa preniesla aj na nasledujúci opus-magnum.

» ostatní recenze alba Rage - Unity
» popis a diskografie skupiny Rage


Moore, Gary - A different beat
2016-03-13

Moore, Gary / A different beat

4 stars

Mám rád albumy, ktoré vybočujú zo stereotypu a šablónovitosti. Takýmto príkladom je aj A Different Beat od Garyho Moorea. Predošlý počin Dark Days In Paradise bol prekvapením, ktoré mnohí nerozchodili, ale to čo si dovolil nahrať práve tu je na blues-rockového gitaristu naozaj atypické. Roky 90-té priniesli značný progres elektronickej hudby a najviac sa o to pričinili interpreti typu Fatboy Slim, The Chemical Brothers a The Prodigy. To sa premietlo aj do rockovej, či metalovej muziky. Na tento trend zareagovali gitaroví majstri ako Jeff Beck alebo Joe Satriani a tak ani Gary Moore neostal voči tomu úplne chladný.

Nahrávať niekoľko rokov hard-rockové, či blues-rockové albumy je pre muzikanta dosť deprimujúce, pretože tým v podstate plní želanie svojich fanúšikov. V momente, keď virtuóz ako Gary Moore opustí klišé a tradičné žánrové mantinely, začnú sa diať celkom zaujímavé veci. Neznamená to ale, žeby nebol už rockovým muzikantom. A Different Beat je vo svojej pravej podstate blues-rockový album s výraznými elektronickými prvkami. Jeho inakosť je však neprehliadnuteľná a v Mooreovej diskografii nenájdete "divnejšiu" nahrávku ako je práve táto.

V tomto prípade naozaj platí – počúvať, počúvať a počúvať. Na elektronické výboje si musí poslucháč jednoducho zvyknúť, ak mu to teda nerobí nejaké žalúdočné problémy. Do značnej miery sa Moore nechal inšpirovať tvorbou Fatboy Slima a aj názov výbornej skladby Fatboy hovorí za všetko. Netreba si to však mýliť s niekedy primitívnym európskym dancefloorom, to je trochu iná kapusta. Všetko odštartuje skvelá blues-rocková vypaľovačka Go On Home s tvrdšie ladeným tanečným rytmom. Lost In Your Love je jednoznačne najlepší song celej dosky a záverečné sólo patrí do kategórie geniálnych.

Z ďalších skladieb určite zaujme aj jemnejšia Surrender so sofistikovanou elektronikou a Gary sa opäť predvedie nápaditým sólom. Blues-rockové sypačky sa valia cez Worry No More, House Full Of Blues a Bring My Baby Back. Už spomenutá Fatboy je veľmi netradičnou a prekvapujúcou inštrumentálkou, ktorá preberá hudobnú formulu od vyššie uvedených predstaviteľov elektronickej scény. Veľmi dobre dopadli obe verzie Can't Help Myself a Gary Moore sa v nich gitarovo aj patrične vybláznil.

Elektronika vs. živé nástroje sú primerane v rovnováhe (i keď by sa to niekomu asi nezdalo) a potešujúce je, že elektronické prvky majú svojrázny charakter a tým podporujú rockovú myšlienku jednotlivých skladieb. Z tohto albumu sa ako jedna z mála ujala na koncertoch cover-verzia Fire (originál Jimi Hendrix), no inak komerčne neuspel a to z logických dôvodov, keďže jeho fanúšikovskú základňu tvorí rockové publikum. A Different Beat však ostáva zaujímavým a aj veľmi vydareným pokusom o oživenie a spestrenie Mooreovej hudby.

» ostatní recenze alba Moore, Gary - A different beat
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary


Moore, Gary - Dark days in Paradise
2016-03-06

Moore, Gary / Dark days in Paradise

5 stars

Muzikanti, teda tak slávni a uznávaní ako Gary Moore, to majú niekedy naozaj ťažké. Za svoju kariéru si vyskúšal melodický hard-rock aj blues-rock, obidva štýly po svojom. Dark Days In Paradise je trochu mimo tento obzor, aj keď nie až tak úplne. Je to začiatok experimentovania a hľadania nových ciest. Dlho to netrvalo a skončilo to albumom A Different Beat, ktorý obsahoval množstvo elektronických prvkov. Rok 1997 bol však pre Garyho zjavne odlišný a plný zmien. Na hudobnú scénu vstúpil s novým imidžom a novým pohľadom na rockovú hudbu.

Príklon k britskej alternatíve a power-popu je naozaj nečakaným elementom v Mooreovej tvorbe. Nečudo, že album dosiahol horšie predajné výsledky a aj recenzenti ho vtedy prijali ako silne kontroverzný počin. Elektronické pozadie, ktoré dotváralo celkový sound a rytmiku nemalo pre tradičných fanúšikov hard-rocku a blues-rocku ten správny efekt. Avšak pod touto alternatívno-elektronickou maskou bilo skutočné srdce multi-talentovaného rockera a gitaristu, ktorý svoje korene nezaprel ani s touto nahrávkou.

Textová náplň odráža povahu jednotlivých skladieb. Neviem, čo sa v tej dobe dialo s Garym Mooreom, no jeho texty sú plné sklamania z partnerskej lásky a života. Otázky, ktoré sú tu prítomné si kladú mnohí, no odpovede neprichádzajú a ani neprídu, pokiaľ si človek nezloží z očí svoje ružové okuliare. Našťastie sa v aranžmánoch neznížil k boľavému sentimentu, ale vkročil do teritória, ktoré bolo pre neho nepoznané. Napriek silne introvertnému charakteru je hudba plná nosných motívov a výborných gitár. Nie takých ako z čias 80-tých rokov alebo z bluesovej éry začiatku 90-tých rokov. Jednoducho trochu iné, ale stále originálne a nesúce pečať Garyho Moorea.

Odkazy na geniálnu kapelu Cream sme si mohli vypočuť už v projekte BBM (Bruce, Baker, Moore), no Dark Days In Paradise sa opäť prikláňa k týmto prvkom a podobnosť určite nie je čisto náhodná. Niektoré melódie naozaj v mnohom pripomínajú Jacka Brucea a jeho nezameniteľný hlas. Gary Moore je na rovnakej frekvencii, čo sa týka cítenia a tak si tieto lahôdky môžete vychutnať napr. aj v mierne psychedelicky poňatých One Fine Day alebo Afraid Of Tomorrow. Pokiaľ už mám spomenúť vrcholné skladby, tak sú nimi nádherná balada I Have Found My Love In You s typickou emocionálnou gitarovou kresbou alebo ďalšia tentoraz power-balada Like Angels s parádnym kvákavým sólom na konci.

Gary Moore však na blues nezabúda a je zakomponovaný na albume v rôznych formách. Najviac je blues-rock prítomný v Cold Wind Blows, kde sa výrazne dostáva k slovu aj vkusná elektronika. Slabý článok je zbytočné hľadať. Všetko sedí na svojom mieste a pomaly sa dostávame k ďalším nápaditým piesňam. What Are We Here For? má opäť psychedelický opar s orientálnymi motívmi. Veľmi pekná je aj pomalšia Always There For You s klavírnymi linkami a elektronickým sprievodom. Ducha The Beatles cítiť vo Where Did We Go Wrong? a ďalšie fantastické sólo je viac než isté. Autobiografická Business As Usual je maximum, čo Gary na tomto diele predviedol. Pomaly sa rozvíjajúca myšlienka vytreskne do zrýchlenia a sólo spolu s orchestrálnymi vsuvkami je najsilnejším momentom albumu. Na koniec zaznie už len krátka Dark Days In Paradise v štýle bossa nova!

O bolesti sa spieva naozaj ťažko, preto je aj celý album horkejším sústom. Ak pochopíte o čom Gary Moore vlastne točí a čo chcel hudbou povedať, tak zistíte, že toto je citový vodopád, z ktorého vyžaruje čistá úprimnosť. Za celú jeho kariéru sa mu nepodarilo nahrať nič progresívnejšie ako Dark Days In Paradise a to predovšetkým z hľadiska aranžmánov. Gary Moore niekoľkokrát potvrdil, že je skutočný muzikant a skladateľ, ktorý nepotrebuje vykrádať svoju minulosť. Dark Days In Paradise patrí medzi to najzaujímavejšie v jeho diskografii a práve tu ukázal, že rock sa dá hrať naozaj na rôzne spôsoby bez straty vlastnej identity.

» ostatní recenze alba Moore, Gary - Dark days in Paradise
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary


Jeff Healey Band, The - Get Me Some
2016-03-03

Jeff Healey Band, The / Get Me Some

4 stars

Po dlhšom období nahrávacej pauzy (t.j. 5 rokov) sa Jeff Healey Band ohlásili až v roku 2000 a vydali posledný album Get Me Some. Nevzišiel z neho žiaden úspešný singel a aj z hľadiska predaja to bola riadna bieda. Úspech prvých dvoch dosiek sa už nezopakoval, keďže hudobná scéna je neustále premenlivá. Z určitého hľadiska je však Get Me Some zaujímavý a aj najmenej typický dielom tejto kanadskej skupiny. Beriem ho ako najkrajší a najmelodickejší album v ich diskografii.

Jeff Healey je napriek tomu stále svoj a absolútne nezameniteľný, či už zo strany speváckeho prejavu alebo gitarového umenia. Úvodný track Which One je klasický moderný blues/hard-rock ako ho poznáme z ich úspešnejšieho obdobia. Zmena prichádza hneď pri druhej Hey Hey a pokračuje to takmer až do konca celého albumu. Jeff Healey Band nám v podstate hrajú pop-rock s energickými gitarami a sólami. Malo by to byť teda sklamanie? To ani náhodou! Songy ako My Life Story, Love Is The Answer, The Damage Is Done a Holding On majú geniálne melodické verzie aj refrény, ktoré vám z hlavu len tak nevyfučia a predstavujú vrcholy nahrávky Get Me Some.

Americká hitmakerka Diane Warren zložila baladu I Tried, ktorá zdatne konkuruje aj ich najúspešnejšej skladbe Angel Eyes z albumu See The Light. K tvrdšiemu rocku sa dostanú ešte cez Feel Better a House Is Burning Down, a opäť je to poloha Jeff Healey Band, ktorá určite poteší. Akustické gitary svištia pri ďalších jemnejších, no výrazne melodických piesňach ako napr. pri beatlesovskej I Should Have Told You, či nádherne vytvarovaných Macon Georgia Blue a Runaway Heart.

Z Get Me Some vyžaruje úžasne pozitívna rocková nálada. Oslavuje hudbu a život v nej obsiahnutý. Jeff Healey asi prežíval šťastné obdobie, pretože ináč sa ani nedá vysvetliť atmosféra tohto albumu. Za všetko hovorí aj posledná Rachel's Song, ktorú venoval svojej dcére a ktorú odspieval naozaj otcovským spôsobom. Väčšina skladieb je autorských a je ich tu najviac za celé aktívne obdobie tejto kapely. Piaty album v poradí vôbec nestratil iskru, ba práve naopak a je nesmierna škoda aj tragédia, že Jeff Healey Band už spoločne nikdy nič nenahrajú.

» ostatní recenze alba Jeff Healey Band, The - Get Me Some
» popis a diskografie skupiny Jeff Healey Band, The


Jeff Healey Band, The - Hell to Pay
2016-03-01

Jeff Healey Band, The / Hell to Pay

5 stars

Jeff Healey je významovo rovnocenný gitarista ako napr. Stevie Ray Vaughan, Eric Johnson alebo Robert Cray, napriek tomu, že nestihol nahrať asi všetko čo chcel počas svojho života. Všetci štyria sa významne pričinili o rozvoj rockovej alebo blues-rockovej hudby 80-tých rokov a zároveň mali svojský neopakovateľný feeling. Prednosťou Jeffa Healeyho bol unikátny gitarový štýl, osobitý zvuk a silné melodické cítenie. Zákerná choroba ho obrala o zrak, no evidentne sa mu to vrátilo niekde inde. Healeyho šiestym zmyslom bola teda gitara a blues-rock.

V 80-tých rokoch povstali z popola aj černošské bluesové legendy ako Albert Collins a John Lee Hooker. Práve Albert Collins sa ako prvý pričinil o objavenie Jeffa Healeyho ako nového gitarového virtuóza a ako hosťa si ho neskôr pozývajú na koncerty aj B.B. King a Stevie Ray Vaughan. Čerstvo začínajúce úderné trio Jeff Healey Band si v rodnej Kanade našlo kopec fanúšikov a to sa aj podpísalo pod vznik debutovej platne See The Light, ktorá je však z môjho pohľadu trochu nevyrovnaným dielom, napriek niekoľkým brilantným skladbám. Druhý album mal byť teda zásadným počinom, ktoré malo priradiť Jeffovi Healeymu status skutočného umelca.

Položiť si gitaru na kolená a hrať na všetkých piatich prstoch otvára gitaristovi nové možnosti a Jeff Healey si túto naozaj netradičnú techniku osvojil skutku pozoruhodne. Hrať po ňom sóla by som určite neskúšal, pretože by to nemalo ani svoj význam. Hell To Pay znamenal obrat v jeho kariére a je z predajného hľadiska najúspešnejším albumom vôbec. Oproti See The Light sa odlišuje v dôslednom výbere skladieb, lepšou produkciou, zaujímavými hosťami a taktiež sa prehodila výhybka z tradičného blues-rocku na moderný heavy/blues-rock. Jeffov chlapský a pritom citlivý hlas (podobná analógia sa naskytá aj pri Steve Lukatherovi) spolu s jedinečnou gitarovou hrou je najväčšou devízou celého albumu.

Výrazne zafarbený klávesový sprievod je osviežujúcim prvkom u Jeff Healey Band a Full Circle s ním expanduje energický hard-rock, ktorý iskrí vymakanou melodikou a tvrdšou gitarou. Mark Knopfler napísal pre Jeffa absolútne dokonalý blues-rockový song s krásnym názvom I Think I Love You Too Much. Úžasné gitarové duely a Knopflerova schopnosť zložiť skutočný hit sa pričinili o prvý vrchol albumu. Ďalšia perfektne tvrdá vecička I Can't Get My Hands On You nezaprie inšpiráciu Cream a takýchto prípadov je tu aj viac. How Long Can A Man Be Strong a Let It All Go sú príjemné skladby, kde vyniká citlivá poloha Jeffovho spevu.

Hammond organ sa ozýva aj pri hard-rockovom dynamite Hell To Pay, kde sa to len hemží sólami. Cover verzia While My Guitar Gently Weeps ponúka prirovnanie s originálom The Beatles. Každý nech usúdi sám, čo je lepšie. Avšak kvalitnejší cover tohto geniálneho songu nespravil asi nik. Jednoznačne druhý vrchol albumu. Jeff Healey Band si takýmto prerábaním rôznorodých skladieb získali rešpekt a obdiv, čo potvrdil aj ich štúdiový počin Cover To Cover. Healeyho autorský príspevok Something To Hold On To je tradične nadupaný hard-rock a melodickejší feeling vnesie jemnejšia How Much. Dvojica výborných skladieb Highway Of Dreams a Life Beyond The Sky má odlišný charakter a dáva celému albumu akýsi iný rozmer.

Recenzenti vytýkali tomuto v podstate dokonalému dielu akýsi komerčný aspekt a zaradili ho do priemeru. Toto však nie je príklad priemernej komercie, ale muzikantskej profesionality. Takmer polovica materiálu pochádza od iných autorov, no Jeff Healey Band si s tým poradili hravo a znejú tak, akoby pochádzali priamo od nich. Skladby, ktoré stvorili Healey, Rockman a Stephen majú tvrdý pancier a nahrávka Full Circle má tak silný rockový entuziazmus práve vďaka nim. Jednotlivé gitarové sóla sú navyše nádherným príkladom stavby, cítenia a gradácie. Jedná sa o zásadný album z prelomu 80-tých a 90-tých rokov, ktorý je neopakovateľný vo svojej prirodzenosti a sile osobnosti Jeffa Healeyho.

» ostatní recenze alba Jeff Healey Band, The - Hell to Pay
» popis a diskografie skupiny Jeff Healey Band, The


Redemption - The Art Of Loss
2016-02-28

Redemption / The Art Of Loss

4 stars

Redemption patrí už od svojich začiatkov medzi pozoruhodné hudobné partičky. Jednak hráčsky na vysokej úrovni, no zároveň aj silní po melodickej stránke, čo nie je vždy pravidlom. Na scénu teda vstúpil hlavný líder a skladateľ Nick Van Dyk, ktorý môže byť príkladom ako pristupovať k danému žánru o čosi inovatívnejšie a pestrejšie. Albumy The Origins Of Ruin a Snowfall On Judgement Day patria medzi najkvalitnejšie prog-metalové diela svojej doby. Stoja však trochu v tieni a taktiež ani nelámali predajné čísla.

Od posledného This Mortal Coil ubehlo niekoľko rokov, čo bolo zapríčinené Van Dykovými zdravotnými problémami. Podobné problémy zasiahli aj gitaristu Bernieho Versiallesa, ktorý je na novinke The Art Of Loss zastúpený hosťujúcimi muzikantmi. Najväčší priestor dostal Chris Poland, bývalý gitarista Megadeth. Z tejto thrash-metalovej legendy pochádzajú aj technickí prstoví žongléri Marty Friedman a Chris Broderick, ktorí si tu tiež niečo zahrali a prispeli sólovými partami. Spevák Ray Alder (Fates Warning) je opäť na svojom tradičnom poste a práve jeho pričinením je tento album ďalším emocionálnym zážitkom.

Van Dykove texty nie sú o blbostiach, ktoré sú väčšinou tradičným zdrojom v metalovej hudbe. Naopak, majú celkom zmysluplný odkaz a podobne sú na tom aj aranžmány, z ktorých vyžaruje svetlo a nádej na lepšie zajtrajšky. Titulná The Art Of Loss je ráznym úvodom s neo-klasickými gitarovými prvkami a podobne náročnejšie koncipovaná je aj Slouching Towards Bethlehem. Hitovka Damaged má síce trochu prvoplánovú melodiku, no aj tak sa mi mimoriadne páči ako Ray Alder túto vec uchopil a vdýchol jej život. Výborne funguje aj desaťminútovka Hope Dies Last s rôznymi rytmickými zmenami. Pre skladbu That Golden Light asi pochopenie metalisti veľmi nebudú mať, keďže jej refrén je až priveľmi melodický. Myslím si, že to na oplátku dostatočne vynahradzujú prepracované songy ako Thirty Silver a The Center Of The Fire. Cover verzia The Who s názvom Love Reign o'er Me je sviežim vybočením z mantinelov a aj spevácky príspevok Johna Busha (ex-Anthrax, Armored Saint) je naozaj sympatický. To najlepšie ukrýva 22-minútový epos At Day's End a je skutočným vrcholom albumu s prvotriednymi nápadmi a motívmi.

The Art Of Loss nesiaha na úplný vrchol Redemption, no stále si udržiava charizmu. Jediným mínusom nahrávky je stereotypný metalový zvuk. Je to samozrejme daň za žánrovú príslušnosť. Redemption hrá trochu inú ligu v prog-metale a album to z inštrumentálneho aj melodického hľadiska jednoznačne potvrdzuje. The Art Of Loss je v podstate návratom na scénu a som rád, že Nick Van Dyk sa rozhodol ísť ďalej. Fanúšikovia tohto žánru budú iste spokojní s týmto hudobným produktom za predpokladu, že naň nebudú nazerať ortodoxným pohľadom a nebudú im vadiť ani duchovne zamerané texty.

» ostatní recenze alba Redemption - The Art Of Loss
» popis a diskografie skupiny Redemption


Hiromi - The Trio Project - Spark
2016-02-26

Hiromi / The Trio Project - Spark

3 stars

Na štvrté pokračovanie The Trio Project som sa celkom tešil, keďže ani raz nesklamal. Hiromi našla v Jacksonovi a Phillipsovi spoľahlivých a technicky variabilných muzikantov, ktorí ani tentoraz neuhli od svojho vysokého hráčskeho kreditu. Spark je teda ďalšia spanilá jazz/fusion jazda malej energickej Japonky, ktorá získala pozoruhodné úspechy v tomto žánri. Avšak, nie je všetko zlato, čo sa blyští. V preklade – nie vždy sa umelcovi podarí osloviť poslucháča, napriek tomu, že svoju misiu splnil nadmieru úspešne.

Hiromi je skvelá skladateľka, no jej rukopis v Trio Project začína mať svoje trhliny. Predošlé albumy ako Voice, Move a Alive priniesli všetko podstatné a získala si nimi veľa fanúšikov po celom svete. Spark však znie miestami až nezaujímavo, čo je na jej pomery dosť prekvapujúce. Môžu za to hlavne predimenzované aranžmány, kde dotyční aktéri hrajú až príliš veľa a svojim spôsobom to aj ubíja. Technika hry nemôže byť primárnym zdrojom tvorby. Nápady a prepracované témy musia byť v inštrumentálnej muzike niečo ako neutíchajúcim gejzírom, aby skutočne zaujali poslucháča a neohurovali ho len miliónmi akordov.

Týka sa to hlavne prvých piatich skladieb. Titulná Spark je napriek hi-tech vyzneniu dosť chladnokrvná. Pomerne veľký priestor dostáva pre svoje kreácie Simon Phillips, čo nevnímam ako pozitívnu vec. Hudba sa tak triešti do masívnej prehliadky hráčskej zručnosti, namiesto konzistentnej obmeny silných motívov. In A Trance je ďalším podobným príkladom, kde Phillips predvedie kratšie sólo. Lepší dojem mám z Take Me Away, no aj tak nevyvoláva vo mne skutočné emócie a nadšenie. K jazz-rockovej progresivite inklinuje Wonderland a po nej nasleduje barový jazz Indulgence. Bohužiaľ, aj v týchto prípadoch sa kompozícia odvíja v stereotypnejšom formáte.

Zmenu o 180 stupňov prináša skladba Dilemma. Bombastické klavírne etudy majú konečne nejaký relevantný smer a jej prepracovanosť ju pasuje za najlepšiu vec celého albumu. Výbornou záležitosťou je aj uvoľnená What Will Be, Will Be, kde sa Hiromi pohrala aj so zvukmi syntetizátoru. Pripomína mi to miestami Herbieho Hancocka. Čisté klavírne tóny predvedie čarokrásna Wake Up And Dream a môžete v nej objaviť aj nápadito vystavané prvky z vážnej hudby. Po tejto delikatese sa hlási k slovu už len rytmicky jednoduchšia, no celkom podarená All's Well.

Hiromi oslovuje svojou hudbou širšie publikum, preto sú jej albumy aj tak ambiciózne poňaté. Bohužiaľ, výpovedná hodnota väčšej časti nahrávky Spark je slabá. Neustále hranie bez výsledného efektu sa nedá prekryť virtuozitou. Hiromi však potvrdzuje svoju ženskú prefíkanosť, keďže najlepšie kompozície umiestnila na druhú polku albumu. Spark sa dá hodnotiť rôzne, z rôznych uhlov pohľadu. Kto má rád náročnejší typ hudby si príde na svoje, no kto viac dbá o tematický koncept inštrumentálneho jazz/fusion si tie mínusy jednoducho všimne. Nahrávka však spĺňa kritéria na to, aby si svojich fanúšikov našla.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Hiromi - The Trio Project - Spark
» popis a diskografie skupiny Hiromi


Dream Theater - Falling To Infinity
2016-02-23

Dream Theater / Falling To Infinity

4 stars

Najkontroverznejším dielom v celej kariére Dream Theater je jednoznačne Falling Into Infinity. Je to proste holý fakt. Albumy ako Images and Words a Awake stanovili štandardy pre progresívny metal a doteraz mnohé podobne zamerané kapely z nich čerpajú veľkou lopatou. Petrucci, Portnoy a spol. si boli vedomí, že ďalej sa už v tomto pokračovať nedá a tak skúsili niečo iné. Falling Into Infinity vyvoláva mnohé otázniky a jeho skutočný odkaz je viac menej zahmlievaný rôznymi "erudovanými" názormi a postojmi.

Recenzenti ho často hodnotia ako priemerný počin, ignorujúc fakt, že väčšina prog-metalových skupín si na takýto album ani len necvrkne. Dream Theater vymenili značky nástrojov, zosilňovačov, zmenili aranžérske aj produkčné poňatie a taktiež roztvorili koridor aj pre iné štýly. Všetko sa však deje s charizmou, ktorá je nezameniteľná pre Dream Theater 90-tých rokov. Produkčnú taktovku dostal do rúk skúsený Kevin Shirley a ten ukázal kapele nové, doposiaľ pre nich nepoznané možnosti. Progresívny metal ako stavebný prvok je samozrejme neodmysliteľný, no k tomu sa musíte ešte prirátať aj zmes art-rocku, hard-rocku, jazz-rocku a popu.

Panuje názor, že k vydaniu tohto albumu ich donútila vydávajúca firma Elektra. Petrucci to rázne poprel a ani skladby o konkrétnom časovom rozpätí nie sú práve prototypom akejsi vyloženej komercie. Z Dream Theater sa pop-rocková kapela v danom období jednoducho nestala. Mike Portnoy to však vykreslil inak a priznal, že vydavateľská firma chcela od kapely viac akceptovateľnejší album, keďže aj v samotnom labely prebehli organizačné zmeny a Dream Theater sa ocitli v komplikovanej situácii, keď museli hrať ich hru. Falling Into Infinity mal byť pôvodne dvojalbum aj s prvotnou verziou Metropolis Pt. 2. Fanklubovský oficiálny bootleg album Falling Into Infinity Demos 1996-1997 obsahuje všetky skladby z tejto éry a odkrýva obrovský potenciál aj nevydaných skladieb.

Falling Into Infinity predstavuje tak či onak ambiciózny produkt nielen rozmanitých štýlov, ale aj podnetných hudobných nápadov. Určite viac ako napr. koncepčné poviedky o minulých životoch (Metropolis Pt. 2) alebo sci-fi rozprávky (The Astonishing). Spájať niekedy aj dosť protichodné štýly nie je vôbec jednoduchá úloha a vyžaduje si zodpovedný prístup. V momente ako opustíte konzervatívny pohľad na metal, ste vydaní na nemilosrdný ortieľ svojich fanúšikov. Popové prvky nie sú vôbec na škodu, ak sú umne zakomponované. Ale práve to spôsobilo nevôľu v širšom merítku, no v skutočnosti Dream Theater vôbec nezišli zo svojej kvalitatívnej úrovne. Len jednoducho chceli nahrať hudbu tak, ako to cítili. Samozrejme brali ohľad aj na svoju virtuozitu a povesť zručných skladateľov.

"Derek Sherinian je najslabším klávesákom Dream Theater v celej ich histórii" – ďalší zaujímavý názor z publicistického krídla. Jeho hráčske schopnosti na sólových albumoch, či projekte Planet X však hovoria o čomsi inom. Navyše je to kapelový hráč, ktorý v pozadí tvorí harmónie na podporu celej skladby. Keď príde jeho chvíľa, ukáže svoj arzenál klávesových erupcií, ktoré nezaprú inteligenciu a nadhľad. Dream Theater neprežívali práve najlepšie obdobie, no práve Derek vniesol do kolektívu zábavu aj humor. Hlavný líder John Petrucci prestal na chvíľu trhať struny a hrá ako ozajstný čarostrelec. Povahovo komplikovaná osobnosť Mike Portnoy predviedol podľa mňa grandiózny bubenícky výkon a jeho prechody patria medzi najpresvedčivejšie počas jeho pôsobenia v Dream Theater. Vždy spoľahlivý John Myung dostal pre svoju basu zvuk, ktorý si jednoznačne zaslúži. Všeobecne je zvuk nástrojov perfektný a jasne čitateľný.

John Myung vezme prekvapivo basový nástroj "chapman stick" a vytvára úvod k New Millenium. Rytmicky výborná záležitosť a hlavne inštrumentálna časť v druhej polke skladby je vskutku pozoruhodná. You Not Me mám rád, je to príklad kvalitne poňatej hitovej rockovej skladby. Nie každý jej však prišiel na chuť, no mne príde celkom sympatický aj jej mierne alternatívny podtext. Mix Pink Floyd a Metallici predstavuje Peruvian Skies a predovšetkým Derekove zasnené, a neskôr expresívne ladené klávesy fungujú ako jedna báseň. Balada Hollow Years je nádherná hlavne vďaka LaBriemu oduševnenému vokálu. Priznám sa, že úvodný motív na akustickej gitare mi natoľko učaroval, že som ho skúšal aj ja. Keď som v roku 2009 absolvoval koncert Dream Theater v Prahe, tak práve táto vecička vniesla svetlo do koncertnej haly, ktorá bola do tej doby preplnená temnými prog-metalovými orgiami.

Ako tie slabšie označím Burning My Soul a Just Let Me Breathe, hlavne po melodickej stránke. Avšak ich inštrumentálne spracovanie si zaslúži obdiv a povyšuje ich to na vyššiu úroveň. Predovšetkým začiatok Burning My Soul je nezabudnuteľný. Ďalšie pomalšie songy Take Away My Pain (inšpirácia Genesis) a Anna Lee (inšpirácia Elton John) nemám dôvod haniť, skôr práveže naopak, keďže mne pop-rockové prvky v rockovej muzike vôbec nevadia. Je to zároveň parketa pre Johna Petrucciho a jeho gitarové krasojazdy. To najlepšie tvoria jednoznačne najdlhšie kompozície Lines In The Sand a Trial Of Tears. Parádna gitarová inštrumentálka Hell's Kitchen je akousi predohrou k Lines In The Sand. Sprievodné vokály v refréne robí Doug Pinnick (King's X) a v spoločnosti Jamesa Labrieho je tento moment jeden z najsilnejších na celej doske. Veľký moment Dream Theater sa koná aj v prípade Trial Of Tears, ktorá je ďalšou nesmierne silnou a prepracovanou záležitosťou rovnako ako Lines In The Sand. Okrem špičkového refrénu podporeného perkusívnymi ozdobami Mike Portnoya sa tu nachádza aj Petrucciho otvorené jazz-rockové sólo.

Falling Into Infinity nedosiahol veľký úspech u recenzentov a fanúšikovia boli sklamaní. To prinútilo Dream Theater hrať na nasledujúcich albumoch tvrdo a preto sa ich ďalší osud odvíjal v tomto hudobnom formáte. Pravdepodobne sa už nikdy nepriklonia k myšlienke Falling Into Infinity, pretože by predstavovala pre nich riziko nepochopenia a odsúdenia. Počas tých dlhých rokov od jeho vydania si však album postupne našiel svojich fanúšikov a obdivovateľov, ktorí vycítili aj počuli čosi iné, než je u nich zvykom. Niektoré skladby sa na koncertoch Dream Theater stabilne hrávali a mali zaslúžený úspech. Falling Into Infinity stojí mimo ich diskografie práve kvôli odlišným faktorom aj pohnútkam, pre ktorý bol vytvorený. Odporúčam teda na koniec tejto "krátkej" recenzie si jeho obsah užiť tak, ako reálne existuje bez nejakých zbytočných predsudkov, či nebodaj predstáv aké by to mohlo byť.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Dream Theater - Falling To Infinity
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Young, Neil - Ragged Glory
2016-02-21

Young, Neil / Ragged Glory

5 stars

Neil Young je muzikant, ktorého rešpektujem za jeho celoživotnú tvorbu. Niektoré albumy sa mi páčia viac, niektoré menej. Obzvlášť projekty ako Déjà Vu (CSN&Y) a Long May You Run (The Stills-Young Band) mám naozaj rád. Avšak album, ktorý skutočne zatriasol mojou dušou bol Ragged Glory z roku 1990. Kto by čakal, že tento starnúci rocker vydá na prelome dvoch desaťročí nahrávku, ktorá ukáže aj mladej generácii hudobníkov, čo je to rock vo svojej pravej podstate.

80-té roky neboli v prípade Younga moc šťastné, čo sa týka jeho hudobných výtvorov. V podstate umelecky dosť blúdil a pevnejšiu pôdu pod nohami našiel až pri Freedom (1989), kde sa priklonil k tvorivejšieho typu folk-rocku. Ragged Glory je však elektrizujúci album, na ktorom sa Neil opäť našiel v spoločnosti svojej kapely Crazy Horse. Autorom skladieb je tradične Neil Young, okrem teda Farmer John, ktorá je cover verziou R&B dua Don and Dewey. Prekvapivo však Ragged Glory znie ako spoločné dielo celej kapely, napriek tomu, že líder je vopred známy.

Špecifikom albumu je jeho zvuk. V momente ako si ho pustíte, vám títo štyria muzikanti hrajú priamo vo vašej obývačke. Autentickosť spočíva v jeho nedokonalosti a akési "chybičky" krásy boli spôsobené pomerne rýchlym nahratím celého tohto počinu. Sem tam je to nejaká spätná väzba, prípadne Neil občas nedoťahuje svoj hlas a tak podobne. Gitary sú hlučné, skreslené a primerane ostré, čo je myslené ako veľké pozitívum. V tej dobe grunge už klopal na dvere a Ragged Glory bol podobne zameraným dielom, ktoré reflektovalo určitú zmenu na rockovej scéne. Aj napr. takí Pearl Jam si neskôr na koncertoch s radosťou zahrali Fucking Up.

Dôležitú úlohu tu zohrávajú priam geniálne zložené melódie. Týmto sa môže pochváliť väčšina skladieb. Predovšetkým Country Home, Over And Over, Mansion On The Hill či Days That Used To Be si môžete prehrávať veľmi často a zakaždým tam niečo zaujímavé nájdete. Grunge najviac evokujú najdlhšie kompozície ako Love To Burn, Love And Only Love alebo už spomínaná Fucking Up. Obsahujú kopec gitarových sól, vyhrávok a nápadito zaostrenej rytmiky. Tých gitár si tu celkove užijete až nadmieru a objavíte tu nepochybne aj niekoľko krásnych lyrických momentov. Niektoré motívy pri Over and Over, či Days That Used To Be sú jednoducho brilantné vo svojej jednoduchosti. Jediná, ktorá mi až tak nesedí je satirická Farmer John, no až takú oštaru albumu nerobí. Posledná živá vec Mother Earth (Natural Anthem) ukončuje dosku hymnickým spevom a gitarou. Bola nahraná ako jediná na koncerte v Indianapolise.

Popri klasických dielach zo 70-tých rokov je Ragged Glory rovnako hodnotným produktom Neila Younga. U mňa dokonca najlepším za celú jeho kariéru. Toľko skvelých skladieb a toľko dravej rockerskej energie sa nepočuje u neho každý deň. Mojim snom je všetky tieto skladby počuť a vidieť naživo v podaní Neil Young And Crazy Horse. Presne na to sú stvorené. Ragged Glory patrí v Youngovej diskografii medzi nezabudnuteľné počiny a evidentne sa na jeho kvalite nič nemení ani s pribúdajúcimi rokmi.

» ostatní recenze alba Young, Neil - Ragged Glory
» popis a diskografie skupiny Young, Neil


Octafish - Doktor Fleisch
2016-02-16

Octafish / Doktor Fleisch

4 stars

Octafish je neznáma nemecká skupina a aj ich doposiaľ vydané tri štúdiové albumy sa dosť zle zháňajú. Poznám len tretí radový počin Doktor Fleisch, preto sa k predošlým dvom vyjadriť neviem. Na základe hudby však môžem povedať, že sa jedná o talentovaných muzikantov. Je to v podstate derivát tvorby King Crimson a Franka Zappu. O Octafish sa píše ako o rockovej avantgarde, ale skôr je ňou len pohladená, čo významne prispieva k zrozumiteľnosti toho čo hrajú. Samozrejme hudba má komplikovanejší naturel, no je podoprená veľmi inteligentne zloženými motívmi a témami. To je aj dôvod prečo by eventuálne mohla zaujať poslucháčov dvoch vyššie zmienených interpretov.

Deväť štúdiových inštrumentálnych skladieb a jedna živá obsahujú kopec zaujímavých fragmentov a pasáží. Určite k tomu prispievajú aj elektronické a jazz-rockové prvky. Všetko je veľmi pekne naaranžované s dôsledným muzikantským prístupom a cítením. Počas niektorých skladieb sa vyskytnú aj elektronické hlasové vsuvky. Niečo také je k počutiu už hneď v prvej explozívnej náloži Bomber. Titulnú Doktor Fleisch by som si vedel predstaviť aj v katalógu takých King Crimson. Kompozície sa buď prikláňajú viac k Zappovi alebo Crimson. To si môžete napr. overiť aj pri dvoch po sebe idúcich trackoch 29 Skaters a Party Alarm. Thxfz by sa dala preložiť ako "thanx frank zappa", paradoxne však vôbec neznie zappovsky. Posledný inštrumentálny song je cover detinského super-hitu z 90-tých rokov Barbie Girl, ktorú si Octafish pretransformovali do vlastnej podobe a znie celkom vtipne. Na svoju dobu moderne znejúca elektronika a rytmický groove pôsobia veľmi sviežo, čo je jedna zo základných čŕt tejto placky.

Priznám sa, že k tomuto albumu sa z času na čas veľmi rád vraciam. Na prvý dotyk pôsobí síce zvláštne, ale neskôr v ňom nepochybne objavíte aj skryté poklady. Na originalite prejavu sa tu samozrejme nestavia, no jeho hodnota spočíva v autentickom prejave týchto hudobníkov, ktorí zo seba vypustili v danom momente hromadu pozitívnej energie. A to sa cení, keďže muzikalita a aranžérske umenie preteká každou jednou skladbou. Aj také neznáme dielo ako Doktor Fleisch si teda zaslúži byť súčasťou progresívneho rocku nadštandardnej kvality.

» ostatní recenze alba Octafish - Doktor Fleisch
» popis a diskografie skupiny Octafish


Mongol - Doppler 444
2016-02-14

Mongol / Doppler 444

4 stars

Krajina vychádzajúceho slnka prináša so sebou množstvo neznámych kapiel, ktoré určite stoja za zmienku. Jednou z nich je aj Mongol, ktorí počas svojej kariéry stihli vydať len jeden štúdiový album s názvom Doppler 444. Ich korene však siahajú do hlbšej minulosti, až na koniec 70-tých rokov. V zásade sa nejedná o nič nevídané, muzikanti sú jasne inšpirovaní tvorbou britských UK. Gitarista Hirofumi Mitoma (ex-Noa) hrá navyše veľmi podobne ako Allan Holdsworth. Podobnosť však nie je úplne náhodná, keďže Holdsworth a Mitoma sú aj v reálnom živote ozajstnými kamarátmi. Mongol resp. ich hlavný skladateľ Takeshi Yasumoto pridávajú do hudby aj malinké ingrediencie štýlu zeuhl. Vďaka tomu je album dosť expresívny a má tvrdší jazz-rockový charakter. Čo je však na ňom atraktívne, sú inteligentne rozpracované štruktúrované plochy nabité energiou a dobrými nápadmi.

Pozitívnym aspektom Mongol je ich nesporná hráčska zručnosť. Negatívom zase prehnaný narcizmus vo forme inštrumentálnych plôch, kde sa hrá vyložene na doraz. Prevažujú však u mňa klady a kto má rád náročnejší jazz-rock/fusion strihnutý progresívnym rockom si jednoznačne príde na svoje. Umenie na ňom zachytené určite je a tak hneď prvý atak v podobe From The Beyond ~ Doppler 444 je výborným štartom s vynaliezavými klávesmi, abstraktnou gitarou a nadupanými bicími. Garaama obsahuje vynikajúce gitarové sólo, ktoré nádherne doplňujú klenuté klávesové motívy. V skladbách Driller a Merazoma je zachytený aj metalový prvok, avšak umne zakomponovaný, aby neprekrýval to podstatné. Najdlhšia Greatful Paradise patrí medzi najťažšie kúsky vďaka výstrednému zvuku a komplikovanosti. Na reedícii vydavateľstva Musea Records sa objavili aj živé bonusy. Keďže živé nahrávky moc neobľubujem, tak ma ani až tak nezaujali. Jedná sa však o jediný a aj raritný živý záznam v kariére Mongol.

Kapela UK vytýčila so svojim prvým albumom z roku 1978 smer, ktorý ukázal cestu ďalším. Mongol sú dôstojní pokračovatelia tohto odkazu a tento štúdiový projekt sa nahrával vďaka rôznym peripetiám až osem rokov. Jedna zo zásadných vecí, ktorá mi imponuje je tá, že sa s tým nemažú a cítiť v tom testosterón, a taktiež neukojený hlad po náročnejšej muzike. Doppler 444 je dielom, na ktoré môžu byť muzikanti z Mongol hrdí, keďže jeho prepracovanosť a odklon od uhladeného zvuku by mohla byť priam ukážková aj pre iné kapely z jazz-rockového subžánru.

» ostatní recenze alba Mongol - Doppler 444
» popis a diskografie skupiny Mongol


Players - Players
2016-02-13

Players / Players

5 stars

Players rozhodne nepatrí medzi známe jazz-rockové skupiny, ktoré by sa zapísali nejako výrazne do povedomia. Ich jediný album sa však nedá nazvať inak ako klenotom a naozaj hodnotným produktom jazz-rocku a fusion, čo sa týka 80-tých rokov. Zostava je tvorená z hudobníkov, ktorí hrávali s kadekým a je to taká reprezentatívna vzorka najlepších z najlepších vo svojom obore. Každý niečím prispel, no najviac skladieb zložil výborný klávesák T Lavitz, bývalý hráč americkej formácie Dixie Dregs. Taktiež sa postaral aj o produkciu. Ďalšou nepochybne výraznou persónou je gitarista Scott Henderson, ktorý už v pomerne mladom veku hral ako absolútny virtuóz.

Úvodná Crystal je z melodického hľadiska najvýraznejšou skladbou. Hlavné slovo v nej majú klávesy, na konci to však preberie el. gitara a pripraví poslucháčovi jeden z vrcholných okamihov. V skladbách cítiť energiu a zároveň hráčsky nadhľad. Na inštrumentálne orgie a onanie vôbec nepomysleli a zamerali sa hlavne na silné motívy. Neznamená to, žeby si tu dotyční muzikanti neodohrali nejaké to sólo, ale všetko s mierou a s dôrazom na kompozíciu. Vďaka tomu má album svojrázny spád a farbitosť. Prvá polka skladieb je zo štúdia a tá druhá je živá. Sú však plne autorské a tie koncertné majú navyše aj neodolateľný kvázi-improvizačný charakter. V 80-tých rokoch bolo v móde robiť tzv. smooth-jazz, čo bola vyložene komercia pre širšie publikum. Players sa však tomuto úspešne vyhli.

Viac ako 40-minút brilantnej inštrumentálnej muziky nezaprie hráčsku charizmu a predovšetkým kvalitu zúročenú skúsenosťami. Players nepokračovali a každý si tak našiel svoju vlastnú cestu. Hlavne Scott Henderson s kapelou Tribal Tech ukázali kam ešte fusion môže zájsť, no ani Vital Information bubeníka Steve Smitha v tomto smere nezaháľali. Players je teda spomienka na pekné obdobie štyroch multi-talentovaných muzikantov, ktorých bavilo spolu hrať a tvoriť.

» ostatní recenze alba Players - Players
» popis a diskografie skupiny Players


Tears For Fears  - Everybody Loves a Happy Ending
2016-02-12

Tears For Fears / Everybody Loves a Happy Ending

2 stars

To, že Orzabal trpí obsesiou (v prenesenom slova zmysle) na kapelu The Beatles je známy fakt. Až tak výrazne to však nedával na zreteľ, i keď samozrejme tá inšpirácia bola viac, či menej jasná v niektorých skladbách. V roku 2004 muselo množstvo fanúšikov potešiť návrat Tears For Fears v pôvodnej zostave s Curtom Smithom. Zanechali za sebou všetky nezhody a otočili list do novej kapitoly. Everybody Loves A Happy Ending musel ale nepríjemne prekvapiť, keďže sa jedná o album, ktorý v podstate vykráda odkaz The Beatles. A to je pre takú formáciu akou je Tears For Fears jednoducho neprijateľné. V počiatočnom období totižto sami udávali smer v pop-rocku a tentoraz sa uspokojili s bludnou predstavou, že sa nachvíľu stanú McCartneym a Lennonom.

Je pekné, že Orzabal dal skladateľský priestor aj Smithovi a začali tvoriť spoločne. No takmer celý album je absolútne mimo obraz a začína to už pri úvodnej skladbe. O nič lepšie to nevyzerá ani pri tých ďalších. Pri Who Killed Tangerine? len neveriacky krútim hlavou, či to naozaj myslia vážne. Vzápätí Quiet Ones znie, ako by bola z iného sveta a určite by som si vedel predstaviť v takomto duchu aj celý album. Je to teda prvá vec, ktorá skutočne stojí za pozornosť. Nachádza sa tu ešte jedna pieseň, ktorá naozaj vytŕča a tou je Secret World. Cítiť v nej síce silného ducha The Beatles, ale predsa len jej melodika má svoju kvalitatívnu úroveň. Poteší ako tak ešte aj posledná Last Days On Earth kvôli solídnemu groove podkladu. No a to je asi tak všetko.

Everybody Loves A Happy Ending má pramálo spoločné s ich predošlou špičkovou tvorbou. Zbytočne by som apeloval na kvalitu hrania, zvuku či aranžmánov, keď samotným skladbám chýba to podstatné a to sú emócie, ktoré by zdôrazňovali skutočný charakter Orzabala aj Smitha. Ako keby zrazu nevedeli byť sami sebou a to je asi najhoršie zistenie pri tomto počine. Tears For Fears sa ale opäť odmlčali na dlhé roky a myslím si, že je načase sa rozlúčiť s fanúšikmi nejakým poriadnym albumom, ktorý by napravil zlý dojem z tohto tak trochu pomýleného opusu.

Hodnotenie: 2,5

» ostatní recenze alba Tears For Fears - Everybody Loves a Happy Ending
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Tears For Fears  - Raoul and the Kings of Spain
2016-02-11

Tears For Fears / Raoul and the Kings of Spain

4 stars

Orzabal dementoval, žeby Raoul And The Kings Of Spain bol koncepčným dielom. V skutočnosti však ním je, keďže pojednáva o rodinných vzťahoch a španielskom pôvode samotného Orzabala. Raoul bolo jeho pôvodné meno, kým ho rodičia neskôr nepremenovali na Rolanda. Aj konkrétne skladby na seba hudobne nadväzujú a rozvíjajú sa, čo taktiež podporuje koncepčnú myšlienku. Tears For Fears vydali v roku 1995 rockovo znejúci album, čo bolo naozaj veľmi odvážne, keďže vtedy panovala trochu iná nálada na hudobnej scéne. Je to dielo, ktoré má najbližšie k progresívnemu rocku zo všetkých vydaných počinov Tears For Fears a je zároveň aj najťažším sústom na počúvanie. Lepšie povedané, na jeho zvláštnu melanchóliu a neprvoplánovú melodiku je potrebné si privyknúť.

Titulný monster-track Raoul And The Kings Of Spain je na spev veľmi náročný, no zároveň výborne otvára celú dosku svojou energiou a tajomnou spiritualitou. Nasledujúce skladby Falling Down, Secrets a God's Mistake sú jednoducho dielami multi-talentovaného skladateľa, ktorému bolo dané tvoriť skutočnú hudbu. Väčšina piesní vznikla opäť v spolupráci s Alanom Griffithsom, čo sa ukázalo ako naozaj dobré spojenie, ktoré prinieslo svoje plody. Nepochybne ďalšími zaujímavými skladbami sú Sorry a Humdrum And Humble. Oleta Adams známa z albumu The Seeds Of Love si aj tu zaspievala s Orzabalom ďalšiu vec a to vrcholnú Me And My Big Ideas. Na reedícii z roku 2009 sa objavili aj iné predtým nevydané songy, z ktorých najviac asi nadchne utajený hit All Of The Angels alebo čarokrásna Until I Drown.

Spôsob akým smerujú aranžmány na tomto albume je na pomery produkcie Tears For Fears až neobyčajne otvorený. Stačí si všimnúť charakter klávesových nástrojov, či gitár a je jasné, že Orzabal natiahol ruku tam, kde by to čakal asi len málokto. Album má dnes oveľa väčší status, než tomu bolo v roku jeho vydania. Tears For Fears sú proste len jedni a vyjadriť ich skutočný prínos pre populárnu hudbu nedokážu ani hviezdičky a ani percentá. Tretí vrchol v ich diskografii teda nesie názov Raoul And The Kings Of Spain.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Tears For Fears - Raoul and the Kings of Spain
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Tears For Fears  - Elemental
2016-02-11

Tears For Fears / Elemental

4 stars

Roland Orzabal ostal po odchode Curta Smitha sám a z Tears For Fears sa stal nakoniec sólový projekt. Prvým produktom jeho samostatného snaženia je album Elemental, ktorý až prekvapivo dobre obstál nielen komerčne, ale aj v porovnaní s predošlými dielami. Nesiaha ambíciami do nebeských výšin, ale naopak tentoraz sa drží viac pri zemi. Orzabal si na výpomoc zavolal producenta, skladateľa a muzikanta Alana Griffithsa, s ktorým stvoril väčšinu piesní. Elemental vytvára na jazyku trochu inú chuť, než bolo zvykom u Tears For Fears. Prevláda smutnejšia nálada a objavujú sa už aj prvky alternatívneho rocku. Orzabal ale potvrdil, že patrí medzi prvotriednych skladateľov schopných napísať skutočne výrazné songy.

Prvé tri kúsky sú jasne koncipované ako hitovky. Titulná Elemental má silný melodický náboj a podobne sofistikovaná je aj Cold. Najväčšou bombou je však Break It Down Again. Skladba je porovnateľná svojou kvalitou aj s tým najlepším, čo Orzabal doposiaľ vytvoril. Album pokračuje vo veľmi príjemnom ľahšom tóne melancholických melódií a tradične vychytaných aranžmánoch. Texty majú rôzny význam, niekedy aj dosť skrytý. Vo Fish Out Of Water vyjadril Orzabal svoju frustráciu nad odchodom Curta Smitha, no po hudobnej stránke má nápaditý koncept. Ako najslabšia sa ukazuje Power, kde mi pripadá refrén až príliš jednoduchý. Orzabal však plne zúročuje svoje schopnosti pri pop-jazzovej pocte Beach Boys s názvom Brian Wilson Said a baladickom hite Goodnight Song. Obzvlášť posledný kúsok je neopísateľne nádherný a prirodzený vo svojej kráse.

Elemental je vyrovnaný počin hodný mena Tears For Fears. Celkove znie trochu inak, pretože Orzabal doň zakomponoval aj určité zvukové inovácie, ktoré sa dajú vystopovať pri pozornom počúvaní. Experimentálnejší resp. alternatívnejší feeling však neprebíja samotnú podstatu melodickej skladby. Elemental je teda novým začiatkom a meno Tears For Fears napriek klimatickej zmene vtedajšieho hudobného priemyslu stále prežíva v relatívne dobrej kondícii.

» ostatní recenze alba Tears For Fears - Elemental
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Tears For Fears  - The Seeds of Love
2016-02-10

Tears For Fears / The Seeds of Love

4 stars

Tears For Fears sú perfektným príkladom progresívneho pop-rocku, teda pop-rocku s vyššími ambíciami. The Seeds Of Love patrí medzi najpestrejšie a najvariabilnejšie albumy v ich kariére. Stál hromadu peňazí a prispelo naň veľa kvalitných muzikantov. Roland Orzabal sa dostáva čím ďalej tým viac do popredia ako spevák a autor skladieb. Curt Smith je naopak v pozadí a tentoraz si celú zaspieva len nádhernú Advice For The Young At Heart. Treba však povedať, že priam geniálne. Hudba nasáva prekvapivo viac jazzových prvkov, no stále je zachované know-how Tears For Fears, ktoré je spojené aj s ich absolútnou hráčskou profesionalitou.

Najznámejším songom je Sowing The Seeds Of Love a opäť obletel celý svet. Je jasne inšpirovaný The Beatles, teda otcami všetkých melódií. Všetko však začína dojímavou hitovou baladou Woman In Chains, ktorá má v sebe okrem jemnosti aj kopec pozitívnej energie. Už spomínaná Advice For The Young At Heart však patrí medzi moje najmilšie. Takmer päť minút obsahuje toľko krásnych momentov, že pri nich opäť pocítite silu skutočných emócií. Na jazzovejšie (v komerčnejšom slova zmysle) orientovanú nôtu brnkajú Badman's Song a Standing On The Corner Of The Third World. Zvlášť vydarený je posledný kúsok Famous Last Words s lyrickými klavírnymi linkami a rockovým premostením, ktoré sa nachádza v jeho strede.

Druhý vrcholný bod Tears For Fears (prvý je The Hurting) vidím práve v tejto nahrávke, i keď prevažuje Roland Orzabal so svojim tak trochu odmietavým postojom ku Curtovi Smithovi, čo je skôr na škodu veci. A práve v tomto je slabina The Seeds Of Love. Tears For Fears je predovšetkým duo dvoch silných speváckych osobností, na čo hlavný skladateľ tak trochu pozabudol. Curt Smith nakoniec odišiel a až po rokoch Orzabal prišiel na to, že bez neho to proste nie je ono. Album sa nezmazateľne zapísal do histórie populárnej hudby a svoju hodnotu má samozrejme aj v tomto momente.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Tears For Fears - The Seeds of Love
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Tears For Fears  - Songs from the Big Chair
2016-02-09

Tears For Fears / Songs from the Big Chair

4 stars

Osemdesiate roky mali samozrejme svoje neduhy a istým spôsobom sa ukázali aj na druhom albume Tears For Fears s názvom Songs From The Big Chair. Komerčnosť a prílišný dôraz na image sa stal tvrdým pravidlom. Odvádzalo to aj samotných hudobníkov od podstaty veci. Nechali sa neraz nahovoriť na veci, ktoré by dnes už pravdepodobne nespravili. Súvisí to samozrejme aj s produkciou albumov. Na debutovom The Hurting bolo cítiť viac človečenstva. Na Songs From The Big Chair je cítiť pre zmenu viac umelých sladidiel v podobe dôrazu na zvuk syntetizátorov a tvrdého úderu bicích. Expresivita zohráva kľúčovú rolu na tomto albume a aj pre špecifickú príchuť patrí medzi skupinku veľmi zásadných diel 80-tých rokov populárnej hudby.

Songs From The Big Chair je postavený predovšetkým na troch skladbách, ktoré sa stali najväčšími hitmi v kariére Tears For Fears. Shout ako úvod je naozaj výborný, avšak na túto masívnu a pomerne aj ťažkú skladbu si musí človek trochu zvyknúť. Svoj pôvab odhaľuje až postupne. Everybody Wants To Rule The World a Head Over Heels sú veci, na ktoré sa v pop-rocku jednoducho nezabúda. Môžete sa k nim vracať naozaj často a vždy vás dostane do kolien ich dokonalosť. Zvyšok sa dá hodnotiť rôzne. Medzi tie, ktoré mi naozaj imponujú svojou melodikou patrí napr. The Working Hour a popovo-šansónovo-barová I Believe s krásnym spevom Curta Smitha. Je venovaná prekvapivo Robertovi Wayttovi, zakladateľovi prog/jazz-rockových Soft Machine. Pôvodne mala byť určená jemu, nakoniec ju ale nahrali Tears For Fears a na B-strane singlu sa nachádza Wayttov cover Sea Song. Slabším článkom albumu je jednoznačne posledná Listen a taktiež štvrtá hitovka Mothers Talk s tanečným rytmom.

Album tentoraz nemá až tak celkom koncepčný charakter ako predošlý The Hurting. Zamerali sa viac na skladbu, akceptovateľnú pre širšiemu publikum. Aj napriek zopár veciam, ktoré mi nie celkom sedia sa jedná o nadpriemerný počin, už len kvôli niektorým nadčasovým piesňam, ktoré v pop-rocku narobili poriadny rozruch. Roland Orzabal nebol len skvelým spevákom, ale predovšetkým ešte lepším skladateľom. Curt Smith ho pre zmenu prevyšoval v speve citlivejším prejavom aj rozsahom. Vzájomne sa však dopĺňali ako bratia, i keď až také ružové to medzi nimi nebolo. Vďaka albumu Songs From The Big Chair sa stali z Tears For Fears hviezdy pop-rockového neba a nie je celkom od veci si ho občas aj pripomenúť.

» ostatní recenze alba Tears For Fears - Songs from the Big Chair
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Tears For Fears  - The Hurting
2016-02-08

Tears For Fears / The Hurting

4 stars

Tears For Fears sú obvykle braní ako zástupcovia pop-rocku a novej vlny. Je to v podstate aj pravda, no svojim spôsobom trochu čerpajú aj z progresívneho rocku, čo tiež nie je žiadnym tajomstvom. Obviňuje ich z tohto tvrdenia fakt, že tvorili koncepčné albumy a ambicióznosť ich skladieb prevyšovala bežný formát pop-rocku ako takého. Už prvý album The Hurting je nesmierne prepracovaný, či už z hľadiska melodických štruktúr alebo aranžmánov. Jedná sa o dielo s koncepčnou myšlienkou, ktoré pojednáva o citových útrapách v detstve. Roland Orzabal v textoch zhmotnil samého seba a dal tak prvému albumu obrovskú hĺbku. Hudba má temný náboj, no silné melodické cítenie jej dáva rozmer a hlavne nadhľad, ktorý dokáže pochopiť takmer každý za predpokladu, že nie je úplne hluchý.

Hity ako Mad World, Pale Shelter a Change obleteli svet. Predovšetkým Change mi prirástla k srdcu vďaka krásnym rytmickým kreáciám. Sú tu však aj iné zaujímavé skladby. Takými sú napr. do detailu vypracované The Hurting, Memories Fade, Watch Me Bleed a aj skvelý koniec Start Of The Breakdown. Najviac ide do popredia kvalita samotnej melódie a jedinečné hlasy Rolanda Orzabala aj Curta Smitha. Všetky hudobné nástroje sú viac menej v rovnováhe a tento pomer akceptujú klávesy a aj gitary. Pestrosť zvukov sa tiež ráta do celkového pozitívneho dojmu. Dokonca aj produkcia je na svoju dobu mimoriadne kvalitná. Album nepredkladá jednoduchý typ pop-rocku, ale naopak rytmicky aj inštrumentálne ťažšie uchopiteľného, čo núti si ho pripomenúť aj viackrát. O to viac sa však poslucháčovi odmení.

80-té roky opäť dostali do popredia skladbu vo svojej holej podstate a odzvonilo 10-15 minútovým orgiám art-rockových borcov. Taktiež dali možnosť novej generácii vniesť do hudby väčšiu otvorenosť, mladícku energiu a toleranciu voči žánrom. Tears For Fears urobili množstvo skvelej práce počas svojej kariéry, o čom svedčí už hneď prvý počin The Hurting, ktorý svoj punc nestratil ani po rokoch. Možnosť dostali aj iné kapely podobného razenia ako napr. Talk Talk, A Flock Of Seagulls alebo The Fixx. Aj vďaka týmto skupinám a mnohým ďalším je hudba neustálym zdrojom inšpirácie a interakcie medzi ľuďmi.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Tears For Fears - The Hurting
» popis a diskografie skupiny Tears For Fears


Baker Gurvitz Army - Baker Gurvitz Army
2016-02-08

Baker Gurvitz Army / Baker Gurvitz Army

2 stars

Občas niekedy zájdem do minulosti, no v zásade to nerobím často, keďže z prvej polovice 70-tých rokov je naozaj ťažké vyberať perly alebo "perličky", čo by stáli za zmienku. Väčšina vecí z tohto obdobia znie pre mňa na jedno kopyto. Tentoraz som si ale vybral Baker Gurvitz Army a ich debut, keďže ho poznám veľmi dobre a je pomerne obľúbený medzi rockermi. Nebudem sa zmieňovať o tom, aký významný je bubeník Ginger Baker alebo akí dobrí muzikanti sú bratia Gurvitzovci. To až také dôležité nie je, dôležitá je vždy len samotná hudba.

Na obale sú teda štyria hladní lovci, ktorí sa rozhodli niečo dobré uloviť. Nakoniec ale všetko, čo malo nohy utieklo a vrátili sa domov s prázdnymi rukami. Tento nemiestny sarkazmus by som pretransformoval do podoby – prišli štyria (resp. hlavne traja) muzikanti do štúdia a nevedeli zrazu, čo majú hrať. Presne tak znie debut Baker Gurvitz Army. V danom období môjho dospievania som mal z tejto platne vždy akýsi divný pocit, že títo lovci si uvarili skôr vodu na chlípanie, namiesto poriadneho žrádla. Nevyzretosť materiálu podporujú aj kadejaké inštrumentálne vsuvky, slaboduché spomalené refrény a samoúčelné exhibície.

Help Me je ako úvodná pecka relatívna dobrá, ale kazia ju pomalšie úseky a ten koniec kde stále omieľajú "help me" je naozaj otravný. Ide sa teda na číslo dva a Love Is nám povie ako vyzerá láska v inštrumentálnom podaní – fakt bizarná predstava. Refrén k skladbe Memory Lane znie tak, akoby ho napísali päť minút pred dvanástou. Keď už nevedeli ako ďalej, tak si povedali – čo keby si tam Ginger trochu zabúchal? A veru aj zabúchal a je to nakoniec jediná vec, čo tam za niečo stojí. Inside Of Me patrí medzi najlepšie kúsky, proste blues-rock ako sa patrí. Avšak prichádza "vrchol" v podobe I Wanna Live Again. Tak slizký song o tom ako strašne chcem žiť sa nepočuje každý deň. V podstate nechápem, čo táto pop-gospelová záležitosť tu vlastne robí, keďže pred sebou máme hard-rockový album. Tak a to je koniec prvej strany vinylu.

Otočíme na druhú stranu a pustíme si Mad Jack. Nie je to rozhodne žiaden zázrak. Je to priemerná rocková skladbička s dlhými nudnými sólami. Prekvapí však až na samotnom konci, keď Ginger Baker tam začne čosi kvákať s typickým anglickým prízvukom. Ďalšiu, čisto blues-rockovú inštrumentálku 4 Phil vám zahrá v bare kadejaká kapelka a presne tomu zodpovedá aj jej vyznenie. Paradoxne na jej konci sa začne niečo diať, ale to už chlapci nemali záujem vymýšľať nové veci. Prichádza konečne posledná Since Beginning. Tentoraz je to taká solídna variácia na art-rock a skupinu Yes, i keď až také veľké opisovanie by som od týchto muzikantov nečakal.

Debut Baker Gurvitz Army je niekedy zbytočne preceňovaný opus, ktorý neprináša ani jednu skladbu, ktorá by bola hodná zápisu do zlatého fondu rockovej hudby. Tento status si zaslúži hneď druhý album Elysian Encounter, kde konečne našli samých seba a predviedli hard-rock na vysokej úrovni. Bohužiaľ, je "len" druhým v poradí a tak akési prvé miesto zastáva práve tento emocionálne aj hudobne nevyrovnaný počin. Osem skladieb znie tak, ako by ich nahralo osem rôznych skupín. Pestrosť je skvelá vec, ale toto zaváňa dezorientovanosťou a neistotou, ktorá sa dá pripísať aj syndrómu začínajúcej kapely. Nasledujúce albumy sú našťastie o niečom inom.

Hodnotenie: 2,5

» ostatní recenze alba Baker Gurvitz Army - Baker Gurvitz Army
» popis a diskografie skupiny Baker Gurvitz Army


Dream Theater - The Astonishing
2016-02-03

Dream Theater / The Astonishing

3 stars

Býva zvykom, že Dream Theater vydávajú svoje albumy pomerne pravidelne a cítiť v tom určitú formu biznisu, čo je samozrejme pochopiteľné, keďže musia z niečoho aj žiť. Tentoraz trvalo tri roky, kým prišla na svet dvojdisková nahrávka The Astonishing. Propagácia dávala do popredia hlavne koncepčný príbeh, ktorý čerpá zo sci-fi tematiky a video hier. Bolo teda jasné, že sa opäť pokúšajú vytvoriť veľmi ambiciózny projekt, ktorý bude tradične rozdeľovať fanúšikov do dvoch táborov.

Hudbu zložili kompletne Petrucci a Rudess a ich rukopis je jasne daný už mnoho rokov. Teší ma, že Rudess začal viac hrať na klavíri a je to poloha, ktorá mu jednoznačne pristane. Petrucci sa nezmenil ani v riffoch a ani vo vyhrávkach, čo je na druhej strane asi aj dobre. Lenže ako producent stojí za starú belu. The Astonishing si priam pýta kvalitného producenta, ktorých behá po svete niekoľko a ktorí už pracovali na rôznych významných dielach aj v danom štýle, ako je progresívny metal. Dôkazom toho je mizerný zvuk bicích, ktorý je prvoplánovo tvrdý a typicky "dream-theaterovský". Pochvala ide najviac smerom k spevákovi Jamesovi LaBriemu, ktorý opäť výborne rozlieva emócie do jednotlivých skladieb a taktiež aj k Johnovi Myungovi za perfektnú basovú prácu. K spolupráci bol pozvaný aj pražský filharmonický orchester, ktorý sa postaral o symfonické pasáže a dal tak celkovému vyzneniu neodmysliteľný hrdinský pátos.

Ak sa chcete v tomto dvojalbume trochu aj orientovať a rozumieť mu, tak je dobré poznať jeho príbeh. Ústrednou postavou je Gabriel z mestečka Ravenskill, ktorý dokáže tvoriť hudbu a spievať. Je prenasledovaný cisárom a hlavne jeho synom za svoj dar, ktorý považujú títo lídri za nebezpečný. Zamiluje sa však do cisárovej dcéry Faythe a o to viac sa to začne komplikovať. Objavujú sa tu ďalšie postavy, ktoré na príbeh nadväzujú a prinášajú sled udalostí, v ktorých je prenasledovanie a nakoniec aj smrť. Koncept v sebe nezaprie symboliku, keďže meno Gabriel znamená v hebrejčine muž boží. Faythe pre zmenu symbolizuje nádej na nový začiatok. Máme tu teda boj dobra a zla, lásku, revolúciu, hrdinstvo, obete a túžbu po spravodlivosti. Je tu zachytený aj určitý spasiteľský komplex, ktorý sa ukrýva na konci albumu, keďže Gabriel svojim spevom vráti späť k životu Faythe. Celkove mi pripadá príbeh trochu pritiahnutý za vlasy a koncepčne nedoladený. Reflektuje však istým spôsobom aj súčasnosť, keďže prenasledovanie, spoločenské rozdiely a neustály boj za ideály sú realitou tohto sveta. Mnohí prog-rockeri si určite spomenú na klasiku 2112 od kanadských Rush a americkí Dream Theater na tento opus jasne nadväzujú.

Prvý disk patrí k najdlhším v ich histórii. Neznamená to však, že aj k najlepším. Dystopian Overture je intrumentálka, ktorá prináša hlavné melodické témy, ktoré sa neskôr transformujú v rôznych obmenách. Po nej prichádza výborný song The Gift Of Music a najviac zaujme konečná inštrumentálna pasáž s neodolateľným "gentle-giantovským" fidlikaním. Všetko funguje až do skladby Act Of Faythe. Do tohto momentu to má spád a dobré nápady, ktoré sú podporené aj inštrumentálnym umením. Avšak potom sa to začne kaziť baladickým sentimentom, ktorý dostal až neúmerne veľa priestoru. Brother, Can You Hear Me? je napr. jasne inšpirovaná Pink Floyd a albumom The Wall, čo mi nepríde moc originálne. Do vyrovnaného stavu sa album dostáva až pri posledných troch skladbách, ktoré prinášajú opäť nápadité motívy aj melódie. Predovšetkým A New Beginning je skvelá vďaka Petruccciho sólam. Čo mi jednoznačne vadí sú krátke predohry, ktoré skôr špatia celkový dojem a navodiť futuristický koncept sa im aj tak nedarí. Aj na základe celkovej dĺžky sa to celé len zbytočne naťahuje, čo pôsobí dosť únavne. V prepočte na hviezdy – 3.

Druhý disk trvá našťastie len 50-minút. Moment Of Betrayal je proste klasický prog-metalový Dream Theater a tentoraz je to myslené pozitívne. Životaschopne znejú aj ďalšie skladby ako napr. opäť nadupaná The Path That Divides. Dejová línia prichádza k svojmu vrcholu a oslavné fanfáry signalizuje Hymn Of A Thousand Voices. Our New World má jednoduchú rockovú štruktúru a aj preto ju radím medzi najlepšie veci na tomto dvojalbume. Rekapitulácia v podobe titulnej The Astonishing dovedie príbeh k víťaznému happy-endu. Bohužiaľ, na druhom disku sa taktiež nachádzajú predohry a kadejaké výkriky, ktoré mi vadia, pretože zase mi uniká zmysluplnosť ich prítomnosti. V prepočte na hviezdy – 4.

Hodnotiť tento megalomanský počin je trochu problematické, keďže ambicióznosť prekrýva skutočný výkon, ktorý tu Dream Theater podali. The Astonishing má tendenciu sa páčiť vďaka náklonnosti k filmovej hudbe sentimentálneho charakteru. Predovšetkým hlavné motívy tomu jednoznačne nasvedčujú. Títo muzikanti však vedia čo robia, vďaka dobrej taktike. Predávajú staré ošúchané "traktorky", ako nové topánky a asi aj to samotné je už umením. Čakal som, že to dopadne horšie vďaka abnormálnej, vyše dvojhodinovej hudobnej nakladačke, ktorú musí poslucháč zniesť. Stačilo len tradične zoškrtať, prearanžovať, podchytiť najsilnejšie nápady a stlačiť to celé na jeden disk. Keby to tak urobili, bola by to naozaj bomba. Napriek tomu, sa o Dream Theater bude v tomto roku písať a hovoriť dosť veľa. Fanúšikovia sa budú prieť o to, či je tento počin naozaj dobrý alebo nie. Dream Theater však stačí, že poriadne rozvírili okolo seba hladinu a samozrejme očakávam, že dosiahnu aj komerčný úspech.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Dream Theater - The Astonishing
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Megadeth - Dystopia
2016-02-01

Megadeth / Dystopia

3 stars

Megadeth je kapela, ktorá si zaslúži pocty a uznania, pretože ako jedna z mála thrash-metalových kapiel má vývoj a progres vo svojom popise. Lenže posledný čas im dochádza akosi para, čo signalizoval album Thirteen a pokračovalo to aj na komerčne orientovanom Super Collider. Najnovší počin Dystopia sa tvári trochu inak - tvrdšie, agresívnejšie, životaschopnejšie. Lenže niečo tu aj tak nehrá. Dave Mustaine varí totižto už dlhší čas z vody a je smutné priznať, že jedna z najväčších thrashových legiend stratila svoj smer. Neustála výmena spoluhráčov taktiež ničomu neprospieva, napriek tomu, že gitarista Kiko Loureiro zapadol do zostavy veľmi dobre.

Skladbám jednoznačne chýba závažnejší koncept a motív. Väčšina materiálu znie ako paródia na samých seba, pretože čerpá až priveľmi z minulosti. Je to teda "návrat" ku koreňom a to je vlastne aj hlavná náplň celého albumu Dystopia. Zvukovú monotónnosť cítiť až pri prvom songu The Threat Is Real. Prichádza však najlepší a tematicky najkvalitnejšie podchytený track Dystopia. To je však zároveň aj všetko, čo stojí za reč. Spev Dave Mustainea je slabý, nedokáže interpretovať melódie tak, aby zneli viac pocitovejšie. Problémom sú však aj samotné melodické linky, ktoré nemajú ten správny efekt. Občas sa objaví akustická gitara na prikrášlenie, ale riff ktorý by rozmetal obývačku na márne kusy proste neprichádza. Megadeth hrajú naozaj majstrovsky, čo je obdivuhodné, ale to ešte nerobí hudbu hudbou.

Album Endgame z roku 2009 stanovil pre Megadeth nové štandardy a je vidieť, že je problém na neho nejako kvalitatívne nadviazať. Dystopia je bohužiaľ priemer, ktorý sa však tvári, že je niečo viac. Neprináša žiadne poriadne melódie, ktoré by sa vám zadreli pod kožu a taktiež ani sofistikované postupy, ktoré by ohúrili prepracovanosťou. Megadeth tentoraz vsadili na svoju agresívnejšiu tvár, bohužiaľ ale bez štipky citu pre správny moment, zvukovú pestrosť a progresivitu.

» ostatní recenze alba Megadeth - Dystopia
» popis a diskografie skupiny Megadeth


If These Trees Could Talk - Red Forest
2016-01-31

If These Trees Could Talk / Red Forest

4 stars

Post-rock má dva hlavné myšlienkové prúdy. Jeden tiahne k avantgardne a experimentu, a ten druhý k melódiám. Kapela If These Trees Could Talk patrí k tým, čo si vzali k srdcu práve tie neodmysliteľné melódie. Hneď od prvých minút sa na vás začne valiť tok sugestívnych a zvukovo objemných gitár s nadupanou rytmikou. To čo im rozhodne nechýba je schopnosť vyrozprávať cez inštrumentálnu muziku súvislý emocionálny príbeh, ktorý dokáže vtiahnuť do deja napr. ako film. Red Forest je zatiaľ ich najprepracovanejším dielom a aj na základe toho sa im dostalo zaslúžene väčšej priazne.

Hutný a relatívne aj ťažký sound zjemňujú silné melodické plochy a vybrnkávacie gitary, čo značí, že If These Trees Could Talk používajú viac mozog, než svaly. Hudba nemá statický charakter ako sa to v post-rocku občas stáva, ale naopak dynamické striedanie motívov a gitarových zvukov vytvára atraktívny, a zároveň aj estetický vzhľad. Nachádzajú sa tu skladby, ktoré do značnej miery akosi vytŕčajú. Prvou takouto záležitosťou je určite melodicky vyšperkovaná Barren Lands Of The Modern Dinosaur. Tie ďalšie nesú názvy Aleutian Clouds a When The Big Hand Buries The Twelve. To sú vrcholy celého albumu, pri ktorých emócie pretekajú cez každú jednu notu. Ostatné tracky sú naozaj veľmi solídne a rozhodne nepatria do nejakého priemerného post-rocku.

If These Trees Could Talk je kapelka, ktorá má budúcnosť pred sebou, ak budú na sebe tvrdo pracovať. Majú v podstate všetko, čo by eventuálne malo mať zoskupenie hudobníkov, ktorí chcú preraziť. Nepodliehajú dezilúzii o tom, že hrať veľa je správne, ale naopak hrajú toľko, čo si vyžaduje samotná stavba skladby. Red Forest je mimoriadne dobrý tip pre post-rockových poslucháčov, no nielen oni budú nadšení týmto zaujímavým dielom.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba If These Trees Could Talk - Red Forest
» popis a diskografie skupiny If These Trees Could Talk


Wilson, Steven - 4 ½
2016-01-26

Wilson, Steven / 4 ½

3 stars

Steven Wilson predviedol vo svojej kariére párkrát umenie, ktoré má nadčasovú hodnotu. Poslednú dobu, ale predhadzuje fanúšikom naozaj podivuhodné veci a toho dôkazom je aj mini-album 4 ½ zložený z akýchsi "odpadkov" z nahrávacieho procesu Hand. Cannot. Erase.. Pokiaľ je relevantný dôvod takýto počin vydať, tak je to samozrejme vítaná záležitosť, ale musí spĺňať určité kvalitatívne nároky. O niečo podobné sa pokúsili aj kedysi americkí Enchant a dopadlo to výborne. Nemôžem však s čistým svedomím prehlásiť, že toto je podobný prípad.

"Štyri a pol" je ďalší art-rockový "hokus-pokus" zložený zo známych postupov, pokiaľ beriem do úvahy hlavne pesničkový formát tohto počinu. Týmto sa snažil (a úspešne) ohúriť aj na Hand. Cannot. Erase.. V momente, keď na mňa zaútočí úvodný song My Book Of Regrets, sa musím naozaj len pousmiať nad inštrumentálnou časťou, ktorá je plná kadejakých variácií na Yes alebo Rush. Jemná inštrumentálna skladba Year Of The Plague je samozrejme ďaleko lepšie a predstavuje asi najlepšiu vec celého albumu. Happiness III patrí do priehradky s názvom pop-rock a navyše aj nie veľmi zaujímavý. V poradí druhá inštrumentálka Sunday Rain Sets In už znie oveľa schopnejšie a nadväzuje témou na tú prvú. Wilson v nej dokazuje, že ešte vie zložiť aj niečo sofistikovanejšie. Tretí inštrumentálny kúsok Vermillioncore pripomína komplikovanejšie a tvrdšie obdobie prog/jazz-rockového albumu The Raven That Refused To Sing. Duet medzi Stevenom a speváčkou Ninet Tayeb Don't Hate Me dopadol solídne aj s jazz-rockovými pokusmi o oživenie trochu sentimentálnej tematiky.

Nachádzajú sa tu teda dve polohy, jedna je tá pesničková a druhá zase inštrumentálna. Pesničková nič nové neprináša a skôr zaujímavejšie veci sa dejú práve v inštrumentálnych skladbách, kde je o čosi viac umenia. Niekoho tento mini-album poteší viac, niekoho menej. V podstate sa Steven Wilson ani o nič prevratné nepokúša a aj preto sa takto dobrovoľne sám zaradil do priemeru, keďže 4 ½ osciluje medzi dvoma rozdielnymi svetmi.

» ostatní recenze alba Wilson, Steven - 4 ½
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven


Witchcraft - Nucleus
2016-01-25

Witchcraft / Nucleus

2 stars

Kapele Witchcraft sa dostalo v roku 2012 uznania od kritiky aj ich fanúšikov za album Legend, ktorý skutočne kvalitou ďaleko presahuje bežné stoner/doom-rockové výtvory. Preto sa opäť (ako vždy) očakáva, čo zaujímavé vzíde z ich dielne a či dokázali nadviazať aspoň nejako dôstojne na predošlý počin. Album Nucleus je teda na svete a v zásade sa jedná o veľmi odlišnú nahrávku, ktorá určitú časť publiku prekvapí a asi aj dosť nepríjemne.

Kým Legend bol silný v melódiách a dynamických plochách, tak jeho presným opakom je Nucleus. Ak si však odmyslím porovnávanie a budem brať Nucleus, ako konkrétny subjekt s vlastným hudobným životom, tak aj tak sa na určitých faktoch nič nemení. Nádherný začiatok Malstroem nabudí očakávania, ale nasleduje klasický doom-rock/metal, ktorý v podstate nezahreje dušu sabatológa, keďže tieto postupy a riffy boli už niekoľkokrát vyvarené v predošlých dekádach. Krátka skladbička Theory Of Consequence je však ešte horšia a navyše totálne nezaujímavá. Nasleduje singel The Outcast, ktorý patrí medzi to najlepšie na albume vďaka životaschopnej rytmike, peknej melódii a flautovým vyhrávkam.

Titulná "jazda" Nucleus počas celej dĺžky trvania neprináša žiadne nápadité motívy a ani zmeny tempa. Nič sa nemení ani pri ďalších skladbách. Je to stále tá istá forma využívajúca pomalé zádumčivé riffy a prvoplánovú tvrdosť. Žiadne sofistikované nápady tu nenájdete, len nudu a monotónnosť, ktorá doslova ubíja. Helpless znie napriek všetkému naozaj solídne, lenže má opäť pomalé tempo, no podfarbuje ju aspoň v iných tónoch akustická gitara. Breakdown je však ďalší pohrebný song megalomanského charakteru. Ako facka na prebudenie pôsobí ráznejšia a dynamickejšia Chasing Rainbows, ktorej pripadlo druhé miesto hneď po The Outcast.

Witchcraft majú nepochybne hudobný talent, ale redukcia zostavy im nepomohla. Spev Magnusa Pelandera je však stále veľmi charizmatický a vierohodný. Tentoraz, ale šliapli poriadne vedľa a ponúkli svojim dychtivým fanúšikom doom-rock/metalový bullshit. Ak si spočítam, že na ploche 73-minút som našiel až dve-tri dobré skladby, čo predstavuje zhruba asi 10-15 minút, tak je to naozaj úbohé. Celkom nerozumiem tomuto počinu a ani jeho filozofii, čo tým chceli povedať, ale hodnotenie sa odvíja aj od vyššie uvedeného pomeru. Presnejšie povedané na rozľahlej ploche sa v podstate nič nedeje a to je zásadná črta tohto albumu. Je dosť možné, že pri jeho počúvaní možno aj zaspíte kdesi na pohovke, čo na druhej strane padne dobre vášmu okoliu a oni môžu potichučky vypnúť váš prehrávač ...

» ostatní recenze alba Witchcraft - Nucleus
» popis a diskografie skupiny Witchcraft


Bittová, Iva - Nayive (Eviyan - Iva Bittová, Gyan Riley, Evan Ziporyn)
2015-11-29

Bittová, Iva / Nayive (Eviyan - Iva Bittová, Gyan Riley, Evan Ziporyn)

4 stars

Po predošlom free-jazzovom inferne Nocz & Iva Bittová (2014) sa Iva rozhodla opäť vkročiť do pokojnejších vôd. Keďže som absolvoval v tomto roku koncert Čikori, tak som sa na ňom dozvedel aj to, že im vyjde onedlho nový album. Informácia ma potešila, no prekvapenie nastalo, keď som objavil akustický projekt Eviyan. Z logickej dedukcie usudzujem, že Bittová sa priklonila k projektu s iným názvom aj kvôli tomu, že sa na ňom nepodieľajú členovia Čikori, teda až na Vladimíra Václavka, ktorý vypomáhal skladateľsky pri niektorých skladbách. Eviyan však na Čikori a Bílé Inferno nadväzujú dosť výrazne. Aj ďalší dvaja americkí muzikanti sú viac než zaujímaví. Gyan Riley je synom slávneho minimalistického skladateľa Terryho Rileyho a Evan Ziporyn sa pohybuje už niekoľko rokov v žánroch ako post-minimalizmus, jazz alebo world music.

Nayive nie je prvým dielom tohto tria. V roku 2013 vyšla živá nahrávka Eviyan Live, na ktorej sa nachádza aj niekoľko tu prítomných skladieb. Ak si prečítate Eviyan odzadu, tak vám z toho vznikne Nayive. Zaujímavá slovná hračka, ktorá mi pripomína Bílé Inferno v kontexte svetla a temnoty, harmónie a expresivity alebo jin a jang. Aj album Nayive odráža dve hudobné polohy, jednou je jemná melodická linka a tou druhou extrovertná improvizácia alebo experimentovanie hraničiace až s avantgardou. Dokopy však tvoria súvislý tok hudby, ktorej nechýba hlboká emocionalita a inteligentne vyvážená štruktúra. Vysoko profesionálna práca so subtílnymi aranžmánmi dáva skladbám presne to, čo potrebujú bez toho, aby skĺzli do chladnej virtuozity.

Eviyan čerpajú z viacerých žánrov. Už pri úvodnom improvizačnom kúsku Memento 1 je to jasne poznať. Alternatíva, vážna hudba, world music a folk tvoria podstatu celej nahrávky, ale je ťažko si predstaviť takýto mix bez toho, aby ste to vôbec počuli. Gitarista Gyan Riley to so svojim nástrojom naozaj vie a občas to zaťahuje až k španielskemu flamencu. Akustická gitara spoločne s basklarinetom Evana Ziporyna vytvára zaujímavý hráčsky tandem a ich aranžmány sú, ako ináč, brilantne dotiahnuté. Husle Ivy Bittovej sa objavujú skôr sporadicky. Jej hlas je v podstate ďalším inštrumentom. Nespieva konkrétne texty (teda až na niektoré výnimky), ale typickým spôsobom si vytvára improvizované melódie a dodáva im množstvo pocitov. Skočí na vás v jednom momente ako divoká šelma a po uhryznutí sa na vás milo usmeje.

V poradí druhá skladba Midnight je naozaj krásnym príspevkom s takmer operným spevom Ivy Bittovej. Medzi najmelodickejšie piesne patrí českým textom obdarená Kind of…, ale aj ona v istom momente popustí uzdu fantázie a zájde niekam inam. Pre zmenu v angličtine zaznie Paper Cone a je tak výrazne melodická, že si ju môžete aj sami pospevovať. Väčšina skladieb však nemá pesničkovú formu, ale skôr tú improvizovanú a samozrejme aj komplikovanejšiu. Lepšie povedané je to skôr kvázi-improvizácia, pretože všetko je do detailu prepracované a premyslené. Uvedomujete si to čoraz častejšie s ďalšími prehrávaniami tohto albumu. Medzi tie najzaujímavejšie patria Melismantra (autorská vec Gyana Rileyho z rovnomenného sólového počinu), Memento 3 a Naléhavá. Na posledných dvoch tradične výborných skladbách Pygmyesque a Sun Shower je nástrojové obsadenie plnokrvnejšie aj vďaka širšiemu zapojeniu huslí. Celkove by sa dalo povedať, že umenie je synonymom albumu Nayive, pretože je niekoľko svetelných rokov vzdialené od rádiových tutoviek.

Stredobodom tohto zoskupenia je samozrejme Iva Bittová, ktorá obohacuje skladby nevídaným speváckym prejavom. Žánrová otvorenosť a sofistikovanosť je však rovnako precízna a strhujúca. Nayive je na českej scéne opäť dielom, ktoré v podstate nemá konkurenciu. Jednak je štýlovo ťažko zaraditeľný a zároveň originálny. Bittová (ako sama povedala) sa za svoju hudbu konečne nemusí hanbiť, pričom v západných krajinách žne úspechy a spolupracuje s muzikantskou špičkou typu Gyan Riley, Evan Ziporyn alebo Chris Cutler. Pokiaľ vás zasiahli projekty ako Bílé Inferno alebo Čikori, tak s Nayive budete opäť na tej správnej adrese.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Bittová, Iva - Nayive (Eviyan - Iva Bittová, Gyan Riley, Evan Ziporyn)
» popis a diskografie skupiny Bittová, Iva


Václavek, Vladimír - Barvy Radugy
2015-11-28

Václavek, Vladimír / Barvy Radugy

4 stars

Sólové projekty členov legendárneho Dunaja stoja vždy za pozornosť a výnimkou nie je ani nový album Vladimíra Václavka, toť významnej persóny brnenskej alternatívnej scény. V zásade svoj štýl nejako extrémne nezmenil, to sa asi ani očakávať nedá. Avšak Barvy Radugy je až prekvapivo melodická a pestrá doska. Nadväzuje trochu na projekt Bílé Inferno a zároveň Václavek na nej úročí aj svoje skúsenosti. Jeho brnkací gitarový štýl má stále veľkú charizmu, ale výrazným plusom je práve zapojenie elektrického klavíra, trúbky a sprievodného vokálu Katky Černej. Svoj otlačok tu zanechal vo veľkej miere aj Oskar Török (člen Čikori Ivy Bittovej) a vďaka nemu je album posunutý aj do iných dimenzií, keďže sa podieľal na aranžmánoch.

"Barvy duhy" je typickým alternatívno-folkovým úvodom, ktorý spočiatku až tak neprekvapí, až pokým neprichádza vygradovaný koniec s viachlasými vokálmi Vladimíra Václavka. Skladbám pomáha už zmienená trúbka alebo klavírno-klávesové linky. K občas až recitovanému spevu pôsobia tieto aranžérske finty dosť osviežujúco. Estetika hudby nie je narušovaná experimentovaním a melodická štruktúra stavia viac na nosných motívoch. K tým najlepším patrí dvojica za sebou idúcich skladieb "Ku potěše drakům", "Paci paci letí ptáci" a taktiež úchvatná "Pod jezem", ktorá je aj rytmicky celkom podnetná. Koniec pripadol najznámejšiemu songu "Vesmír", ktorý bol k počutiu už pred vydaním albumu.

Barvy Radugy je intímna hudba, ktorá sa hodí napr. na chladné zimné večery. Melanchólia, clivý smútok a básnické (aj veľmi podarené) texty majú svoj emocionálny účinok. Vibrácie sú však pozitívne. Jeho odkaz je ukotvený vo vnímaní krásy okolitého sveta, života, prírody a lásky. Na zvukovú atmosféru si musí človek trochu zvyknúť, no od predošlých nahrávok sa nápadito odlišuje. Priaznivci alternatívy, folku alebo aj dokonca rocku si tu nájdu kopec zaujímavých hudobných ideí, ktoré nepodliehajú zaužívaným trendom a postupom. V tomto je Vladimír Václavek stále výnimočný a Barvy Radugy je ďalším blyštiacim sa kamienkom v jeho tvorbe.

» ostatní recenze alba Václavek, Vladimír - Barvy Radugy
» popis a diskografie skupiny Václavek, Vladimír


Henderson, Scott - Vibe Station
2015-11-22

Henderson, Scott / Vibe Station

5 stars

Tak ako boli zjavením na fusion scéne albumy Tribal Tech, tak rovnako sú nimi aj sólové počiny gitaristu Scotta Hendersona. Aj v prípade Vibe Station môžem konštatovať, že nesklamal. Rozoberať jeho techniku a cítenie nie je celkom rozumné, keďže v rámci gitarovej muziky sa jedná o skutočný originál. Po svete behá veľa gitaristov a niektorí sú aj značne dezorientovaní, pretože uverili tomu, že ak budú drviť techniku každý deň, tak to z nich spraví slávnych a uznávaných. Pracovať manuálne nie je celkom ono, tak prečo neskúsiť byť gitaristom. Už dlhší čas apelujem na to, že technika je len prostriedok a nie cieľ. Postavte k týmto expertom (sú medzi nimi aj známejšie mená) v pomyselnom dueli napr. Scotta Hendersona a ten ich sfúkne bez mihnutia oka. Dôvod je jednoduchý, jeho hra je geniálne muzikálna, citlivá na konkrétny moment a rytmicky veľmi pružná. To je presný opak prehrávania stupníc zhora nadol a opačne. Na podobných princípoch staval dnes už legendárny Allan Holdsworth, ktorý ukázal svetu, čo je to byť abstraktný a zároveň nebyť mimo v skladbovej štruktúre. Henderson a Holdsworth sú pre mňa dve najväčšie gitarové mená v jazz-rocku a fusion. Obaja sú štýlovo odlišní, zároveň však rovnako prínosní.

Vibe Station je opäť monštruóznym albumom, zvukovo aj inštrumentálne plnokrvným a bohatým na rôzne finesy. Henderson nám v plnej paráde predkladá svoju lásku k jazz-rocku, fusion, ale aj k blues. V podstate podľa potreby sóluje buď v jazzovom alebo bluesovom formáte. Jeho hra je už natoľko vyspelá a konzistentná, že si to ani poriadne nevšimnete. V niektorých momentoch si možno uvedomíte, že Scott je (v dobrom slova zmysle) asi poriadny cvok. Zahrá čokoľvek, na čo si spomenie alebo mu príde na rozum. Gitara prechádza z pomalších a jemnejších harmónií do rýchlych otvorených akordov. Robí to takmer počas celého albumu, vždy nejako inak. Trochu vás pohladí a potom vás nemilosrdne zadupe do zeme. Týmto udržiava myseľ neustále v strehu a v bdelom stave. Je to samozrejme dosť náročné, zároveň však dobrodružné, intenzívne a potenciálneho poslucháča možno nadchne aj taký zvláštny melodický pôvab jeho skladieb.

Scott Henderson si album tentoraz vydal na vlastné náklady. Vo zvukovej kvalite to nie je vôbec poznať a produkčne mu vypomáhal aj známy Mike Varney (Shrapnel Records). Úvodná Church Of Xotic Dance má peknú melodickú fazónu, ale hneď nasledujúca Sphinx je typický uvoľnený jam-session s kopou absolútne úžasných a veľmi efektných gitarových sól. Treba však povedať, že pán gitarista má za sebou aj skvelú rytmickú sekciu v podobe bubeníka Alana Hertza a basáka Travisa Carltona, ktorého si môžete vychutnať v titulnej Vibe Station, kde dostal priestor pre svoje sólo. Ak chce niekto vedieť ako sa pracuje s dynamikou, tak mu odporúčam song Manic Carpet. Scott v nej robí rafinované klávesové pozadie s gitarou a určite zaujmú aj orientálne ladené motívy s progresívnym nádychom. Henderson však pracuje aj s rôznymi gitarovými zvukmi, preto je album výrazovo dosť pestrý. Dobrým príkladom je nasledujúca jemnejšia Calhoun, kde to nádherne cinká. The Covered Head je niečo ako "tvrdý jazz", pretože nestavia len na tradíciách, ale naopak si jazz pretvárajú na vlastný spôsob. O nič menej zaujímavé nie sú ani Festival Of Ghosts alebo krásne energická Dew Wut?, pri ktorej cítim atmosféru amerického vidieka. Koniec patrí jemnej Chelsea Bridge s elegantnou melodickou linkou. Všetko sú to vlastne prvotriedne kompozície, do detailu premyslené a komplexne poňaté z hľadiska aranžmánov.

Základ muziky by mal byť rytmický podklad, groove, pocit obalený v melódii a mali by ste si z nej odniesť nejakú pozitívnu informáciu, ku ktorej sa budete s radosťou vracať. Henderson tieto veci dával do popredia už v 80-tých rokoch v Tribal Tech. Neprikláňal sa nikdy ku vyloženej komercii, ale dával si záležať na umeleckej slobode vyjadrovania. Aj Vibe Station je duchom úplne otvorený, nezávislý na tom aký trend je práve v kurze a neobmedzený vo svojom gitarovom prejave. Vyzerá to tak, že svojho favorita na rok 2015 v oblasti jazz-rocku a fusion som si práve našiel.

» ostatní recenze alba Henderson, Scott - Vibe Station
» popis a diskografie skupiny Henderson, Scott


FM - Transformation
2015-11-21

FM / Transformation

4 stars

O kanadských FM som naozaj dlho nepočul, čo sa týka nejakých aktivít. O to viac ma prekvapilo vydanie nového albumu Transformation. Ešte väčšie prekvapenie sa na mňa vyrútilo po jeho vypočutí. Čakal som skôr nejakú nostalgiu a klišé, namiesto toho som dostal poriadnu nálož progresívneho rocku a jazz-rocku v nádherných melodických aranžmánoch. Nemá celkom zmysel ho porovnávať s opusmi zo 70-tých rokov. FM sú už trochu inde, ale zachovávajú si určité svoje osobnostné črty. Jednou z nich je aj absencia gitary. Vôbec tu ale nechýba, všetko vynahradzujú expresívne husle, jemne znejúca mandolína, pôsobivé (takmer až symfonické) klávesy a spev hlavného skladateľa Camerona Hawkinsa.

Názov albumu Transformation nie je samozrejme náhodný. Zvuk aj spôsob skladania hudby prešiel ozajstnou transformáciou. Píše sa rok 2015 a ak chce kapela zaujať nových, či dokonca aj starších poslucháčov, tak sa musí oslobodiť od svojej minulosti. Presne to je cítiť z ich novej tvorby. Nachádza sa tu veľa zaujímavých motívov a každá skladba je nimi doslova nabitá. To isté sa dá povedať aj o melódiách, ktoré sú pocitovo jasné a priezračné ako voda. Potešili ma aj tým, ako nenásilne zakomponovali jazz-rockové prvky. Občas mi to pripomína svetoznámeho jazz-rockového huslistu Jean Luc-Pontyho. Album má podľa obalu aj názvov niektorých skladieb vesmírnu tematiku a podľa toho vyzerá aj samotný zvuk, ktorý priam dokonale zachycuje kapelu na svojom druhom tvorivom vrchole.

Prvý song Brave New Worlds je OK, ale už hneď nasledujúca Cosmic Blue ma dáva dole svojou silnou melodikou. Podobné kusy pokračujú aj ďalej, či už sa jedná o Re-Boot Reawaken, temnejšiu Children Of Eve alebo "beatlesovskú" Safe And Sound. Z môjho pohľadu je najlepšou kompozíciou Tour Of Duty vďaka prepracovaným inštrumentálnym plochám, ktoré v pravej chvíli uvoľnia natlakovanú energiu. Napätie v skladbe Soldiers Of Life je opäť výborne vygradované a vydarená bodka v podobe Heaven On Earth vo mne zanecháva len a len pozitívne pocity.

Z pôvodnej zostavy zostal už len Cameron Hawkins a asi aj pod vplyvom nových členov, ktorí sú tu zastúpení v menách ako Edward Bernard (člen kapely Druckfarben) alebo technicky brilantnom bubeníkovi Pat DeLongovi, je album tak svieži a nezakomplexovaný. Transformation je nádherným premostením starého a nového v tvorbe FM. Pokiaľ je to niečo ako "goodbye", tak klobúk dole. Pokiaľ nie, tak sa budem tešiť na ich ďalší opus.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba FM - Transformation
» popis a diskografie skupiny FM


Theo Travis' Double Talk  - Transgression
2015-11-20

Theo Travis' Double Talk / Transgression

4 stars

Theo Travis nie je vo svete jazz-rocku a progresívneho rocku nejakým nováčikom, ale naopak vysoko váženým muzikantom, dostatočne známym v hudobných kruhoch. Jeho meno síce nemá punc sólového umelca, tak ako je to u megaúspešného Stevena Wilsona, pre ktorého momentálne pracuje ako saxofonista a flautista. No šanca na zviditeľnenie sa pod hlavičkou Theo Travis' Double Talk je pomerne dosť veľká. Najmä, ak nahrá album akým je Transgression, ktorý je doslova lahôdkou pre poslucháča dvoch vyššie zmienených žánrov. Skúsenosti a možnosti, ktorými disponuje mu dovoľujú nahrať inštrumentálne aj zvukovo veľmi kvalitnú nahrávku. Prsty v nej mal aj samotný Steven Wilson (konkrétne mix a mastering), čo môže byť zase zaujímavá informácia pre jeho fanúšikov, keďže ani štýlovo nie je mimo misu.

Transgression je inštrumentálna doska s dôrazom kompozíciu. Nenachádzajú sa tu improvizačné a ani experimentálne plochy, ale skôr prepracované motívy a témy s jasnou koncepciou. Prvý kúsok Fire Mountain pripomína tzv. "canterbury scene" a ich najznámejších predstaviteľov Soft Machine. Titulná Transgression je naozaj členitá a aj náročnejšia kompozícia, zároveň však výborne naaranžovaná. Melodickejší formát majú nasledujúce kratšie veci ako Smokin' At Klooks, Song For Samuel a Everything I Feared, ktoré obsahujú krásne jazzové aj jazz-rockové nápady, tradične v perfektnom balení. Zaujímavým aspektom je, že album neznie ako nejaká sólová nahrávka Theo Travisa. Dostatočne o tom svedčí vyrovnané rozloženie inštrumentálnych úsekov medzi saxofón, flautu, hammond organ alebo gitaru. Maryan je ako jediná cover-verziou od Roberta Waytta, ktorý ju nahral v roku 1997 na album Shleep. Výbornú kolekciu zakončuje ďalšia dlhšia záležitosť A Place In The Queue. Outram, Whittaker a France predviedli rovnako kvalitné inštrumentálne schopnosti ako ich hlavný boss. Predovšetkým ma oslovila vynikajúca gitarová práca Mikea Outrama, ktorý tu zanechal niekoľko parádnych prog-rockových vyhrávok a sól.

Album ako taký je aj potvrdením Travisových skladateľských kvalít. Tento typ muziky nemusí byť v každom okamihu len príjemný a preto je potrebné si k nemu nájsť cestu. S ďalšími a ďalšími prehrávaniami sa roztvára veľmi sofistikovaná a prepracovaná štruktúra skladieb. Jednak inštrumentálne vynaliezavá, zároveň však dostatočne emočná a aj s určitým melancholickým oparom. To stačí na to, aby ste sa s Travisovou kohortou oboznámili a možno zistíte (tak ako aj ja), že Transgression má proste svoje čaro.

» ostatní recenze alba Theo Travis' Double Talk - Transgression
» popis a diskografie skupiny Theo Travis' Double Talk


Aristocrats, The - Tres Caballeros
2015-11-08

Aristocrats, The / Tres Caballeros

5 stars

The Aristocrats je kapela, ktorá si fusion vykladá po svojom. Pokiaľ si prejdete všetky ich vydané albumy, tak zistíte, že títo traja borci sú vyšinutí blázni v dobrom slova zmysle. Čo sa mi však najviac páči je to, že do svojej hudby vkladajú humor aj nadhľad. Samozrejme prevažuje prehliadka inštrumentálnych schopností, no čím ďalej, tým viac kladú dôraz na kompozíciu a korigujú tak vedome svoj narcistický pud. Tres Caballeros nie je koncepčný album, ale má istú myšlienku a jeho obsah je už podľa prednej obálky venovaný viac menej južanskej tematike. Opäť tu máme deväť skladieb a každý člen dostal tradične za úlohu priniesť tri kvalitné kompozície. Tento podiel je spravodlivý, zamedzuje sa tým hádkam a nezhodám v hudobnom smerovaní. The Aristocrats fungujú ako kapela, starajú sa o merchandise, koncertné turné, obaly na albumy a celkový manažment.

Predošlý úspešný album Culture Clash sa objavil aj v americkom jazzovom rebríčku, napriek tomu, že to nie je jazz. Ťažko ich zaradiť k niečomu konkrétnemu, keďže skáču z jedného žánru do druhého. Všetko však dokážu ukolísať bez známky nejakých aranžérskych kŕčov, či prešľapov. Tres Caballeros zachádza ešte ďalej a jeho sofistikované hudobné plochy sú na profesorský fusion až neobvykle pestré, a zároveň čitateľné. Govan, Beller a Minnemann zahrajú čokoľvek, na čo si pomyslia a môžem vám zaručiť, že sa pritom aj skvele bavia. Z ich tvorby je to viac než očividné a je to jedna z najpozitívnejších vlastností, ktorá by mala byť príkladom aj pre iné kapely.

Obsah tohto diela nemožno označiť ako južanský rock, napriek istej inšpirácii a preberajú len určité prvky v humornom kontexte, čo zase nie je myslené ako irónia. Je to skôr pocta na ich vlastný spôsob, pričom tu nájdete aj veľa prog-rocku, jazz-rocku, fusion alebo rôzne úlety zakomponované do štruktúry skladieb. Nástup s prvou inštrumentálnou jazdou Stupid 7 je skutočne bombastický hlavne vďaka ostrej a technicky vynaliezavej gitare Guthrieho Govana. Ďaleko komplikovanejšia Jack's Back je ďalší strhujúcim zážitkom, ale v miernejšom tempe. Výrazným úsekom je určite Minnemannovo bubenícke extempore v sprievode gitary. Už spomínaný humorne ladený koncept vystrkuje rožky pri Texas Crazypants, ktorá je veľmi náročná, rýchla a pri tom nestráca typický virtuózny charakter The Aristocrats.

Jedna z najkrajších kompozícií, aké som od nich počul je určite ZZ Top. Avšak, je to až mimoriadne prekvapujúce, ako sa im podarilo vzdať poctu legende južanského rocku bez vykrádania. Pig's Day Off sa nesie v gitarovom štýle texaských rangerov Stevie Ray Vaughana alebo Erica Johnsona. Smuggler's Corridor znie ako skladba do soundtracku k nejakému americkému westernu plného banditov a vyprahnutej púšte. Skvelé spracovanie témy a Bryan Beller sa ako autor tentoraz naozaj blysol. Veľmi príjemná je aj gitarová omaľovánka Pressure Relief a podobne na ňu nadväzuje tvrdšia The Kentucky Meat Shower s nádherným basovým sólom. Najdlhšia Through The Flower má trochu voľnejšiu formu a jej rytmus v strednom tempe jej dáva silu a epický rozmer. Výborný koniec, ktorý je plný gitár a geniálne fungujúcej rytmickej sekcie.

Toto power-trio je široko ďaleko to najlepšie, čo sa dá v inštrumentálnom rocku a fusion nájsť. Chlapci vo svojom umení napredujú a ich inštrumentálne schopnosti sa pomaly dostávajú do roviny s tými kompozičnými. Tento aspekt si dosť dobre uvedomujú a zároveň cieľavedome pracujú na témach pri jednotlivých skladbách, čo prináša poslucháčovi množstvo zaujímavých detailov a prvotriednej muziky. Tres Caballeros patrí vo svojom žánrovom zameraní medzi to najlepšie, čo v roku 2015 bolo k dispozícii. The Aristocrats ešte nepovedali posledné slovo, takže sa asi máme na čo tešiť aj v budúcnosti.

» ostatní recenze alba Aristocrats, The - Tres Caballeros
» popis a diskografie skupiny Aristocrats, The


Spock's Beard - The Oblivion Particle
2015-11-06

Spock's Beard / The Oblivion Particle

5 stars

Počiatočná éra Spock's Beard ma až tak nezasahovala, až pokým Neal Morse neodišiel. Vtedy skutočne roztiahli krídla a zaleteli na miesta, kam by sa s Nealom nikdy v živote nedostali. Eponymný album z roku 2006 bol definitívnym dôkazom toho, že existencia Spock's Beard nebola závislá len od skladateľského umu Neala Morsea. Vo svojich radoch majú tentoraz ďalšieho výrazného frontmana Teda Leonarda a s ním naštartovali veľmi úspešnú fázu svojej kariéry, čo sa odrazilo v európskych aj amerických rebríčkoch predajnosti. Novinkový album The Oblivion Particle je z pohľadu autorstva asi najkontroverznejším počinom, keďže väčšinu skladieb má na svedomí ich externý skladateľ John Boegehold. Človek sa teda v duchu opýta sám seba, či je to ešte stále Spock's Beard? Odpoveď znie - rozhodne áno! Melódie a aranžmány majú tú istú neodolateľnú formu, na akú sme stále od nich zvyknutí už roky rokúce.

John Boegehold vedie kapelu aj modernejšími cestičkami a zachraňuje ich od kompozičného úpadku. Myslím si, žeby ich to inak hnalo k typickým art-rockovým klišé. Je sympatické, že pôvodní členovia netrpia komplexmi a uprednostňujú kvalitu, a nie narcizmus. Trochu ma mrzí, že Dave Meros rezignoval na písanie skladieb, keďže v minulosti prišiel s absolútne brilantnými číslami typu As Far As The Mind Can See alebo Edge Of The In-Between. Prekvapil však Ted Leonard, ktorý zložil Minion a Hell's Not Enough. Starí lišiaci Alan Morse a Ryo Okumoto vytvorili snáď asi jeden z najpôsobivejších songov The Center Line, a tým akoby potvrdili, že ešte majú stále čo povedať. Zvuk je tradične výborne spracovaný a vyžaruje do éteru pestré farby.

Spock's Beard sú prvotriedni muzikanti aj aranžéri. Týmto popisom by sa mohla honosiť väčšina tu prítomných skladieb. Úvodná Tides Of Time je ako jediná z autorskej dielne ich ďalšieho externého skladateľa Stana Ausmusa. Hneď udrie do uší krásne nazvučený bicí aparát a vynikajúca melódia. Inštrumentálna pasáž, kde sa prechádza z akustického motívu do plne elektrického je na zjedenie. V poradí druhá Minion je razantná predovšetkým v nádherne emocionálnom refréne. Podobne nápaditá je aj Hell's Not Enough a Ted Leonard evidentne má autorský rukopis, ktorý dokáže obohatiť tvorbu Spock's Beard. Pri krásnej retro záležitosti Bennett Built A Time Machine sa musím usmievať, pretože spev Jimmyho Keegana je proste očarujúci. Každá jedna skladba má konkrétny motív, tému, fantastickú melódiu a špičkové aranžmány. Nie nadarmo sú tam kde sú a konkurencia sa im bohužiaľ musí len prizerať z diaľky. Táto úvaha ma napadla pri počúvaní melodického supersongu The Center Line, na ktorý si drvivá väčšina kapiel ani len necvrkne. To Be Free Again a posledná Disappear obsahujú kopec rafinovaných inštrumentálnych plôch. Navyše Disappear mi pripadá ako pocta americkej kapele Kansas aj vďaka husliam Davida Ragsdalea.

The Oblivion Particle je ešte lepším dielom, než predošlý Brief Nocturnes And Dreamless Sleep. Zároveň je dôkazom toho, že Spock's Beard ako jedni z mála ešte môžu rozširovať teritórium art-rocku. Pri ich hudbe nebudú vrnieť blahom len postarší prog-rockeri, ale aj mladšie generácie. Spock's Beard nemožno podceňovať a budeme musieť s nimi počítať aj do blízkej budúcnosti. Ich jedinečná tvorba je jasnou klasikou žánru, no The Oblivion Particle nasadil tentoraz latku kvality poriadne vysoko.

» ostatní recenze alba Spock's Beard - The Oblivion Particle
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard


Sonar - Black Light
2015-11-05

Sonar / Black Light

5 stars

Popísať konkrétne, čo Sonar hrajú je takmer "sizyfovská" práca. Vychádzajú zo známych a osvedčených ingrediencií, ale s tým rozdielom, že výsledok nemusí byť harmonicky vždy príjemný. Použiť slovo avantgarda by bolo veľmi jednoduché, no v tomto prípade je to skôr o podivnejšej atmosfére, než o tvrdo avantgardných prístupoch. Dôležitým prvkom a aj poznávacím znamením ich tvorby je tzv. minimalizmus (čo je významný smer vážnej hudby 20. storočia), t.j. opakovanie motívov s minimálnymi obmenami, monotónny rytmus a statická inštrumentácia. Všade naokolo je aj matematika, či už sa jedná o ladenie gitár, sled udalostí alebo dokonale presnú synchronizáciu hudobných nástrojov. Naskytne sa teda otázka, či takáto hudba je dostatočne rocková a aj živočíšna. Ak je živočíšnosť myslená v rámci tvrdosti, rýchlosti alebo zúrivého trojakordového brnkania, tak to asi nebude to pravé pre vaše uši. Rozhodne sa ale jedná o rockovú hudbu s opozičným názorom, čisto inštrumentálnu a hranú veľmi precíznymi muzikantmi.

Predošlý album Static Motion (2014) narobil celkom slušný rozruch a bol prijatý s nadšením. Niektorí recenzenti ich dokonca považovali za vizionárov. Osobne mi však vadilo to, že jeho celková dĺžka bola príliš veľká a postupne sa tým otupovali aj poslucháčské zmysly. Zaujímavý však bol ich prejav, ktorý sa drasticky odlišoval od konkurencie. Fluidum a variácie tvorby King Crimson sa nedali zaprieť, a blúdiace gitary ste mohli nájsť na každom kroku. Temná a ťažko preniknuteľná húština zvukov a špecifických post/minimalisticko-matematických plôch však neboli veľmi prívetivé. Album Black Light pokračuje v štýle svojho predchodcu, ale jeho atmosféra mi pripadá vľúdnejšia a aj rockovo razantnejšia. Rozhodne sa jedná o krok vred a oceňujem jednak variabilitu ich hudby, ako aj to, že ju rozvíjajú do rôznych kontrastov.

Hlavný mozog kapely Stephen Thelen nás opäť obdaril výbornými skladbami, o čom okamžite presvedčí úvodná Enneagram. Hrať takéto polyrytmické motívy si vyžaduje tvrdú sebadisciplínu a veľa cviku. To, že kapela má stále kvalitný arzenál nápadov dokladá titulná Black Light s krásnym dynamickým súzvukom všetkých štyroch nástrojov. Typické hranie sa s flažoletmi tvorí úvod kompozície Orbit 5.7. Postupne naberá rôznymi obmenami na intenzite a je to viac menej skladateľská formula Sonar, ktorá sa veľmi osvedčila. Čistý a intímny zvuk gitár vedie do víťazného konca ďalšiu aranžérsku pochutinu Angular Momentum. Netreba zabúdať ani na rytmickú sekciu, ktorá cielene preberá elementy aj z jazzu a v každej skladbe zanecháva výraznú stopu. Na melodickejšiu strunu zahrá "crimsonovsky" ladená String Geometry a vďaka svojej neodolateľne chytľavej atmosfére je vrcholom celého albumu. Skutočne skvelá práca dvoch vzájomne sa doplňujúcich gitár. Critical Mass je výborným zakončením a zhrnutím všetkého čím kapela Sonar je.

Sonar netvorí hudbu len na základe prepracovanej techniky hry, ale skôr veľmi špecifického harmonického cítenia. Mohli by istým spôsobom zaujať aj fanúšikov modernej gitarovej hudby, ale určite sa nejedná o typický "guitar-hero sound", ktorý praktikujú onanisti bez štipky sebakritiky a nadhľadu. Rovnako oceňujem oveľa rozumnejšiu časovú dĺžku a je vysoká miera pravdepodobnosti, že si pozornosť poslucháča udržia počas celého prehrávania albumu. Myslím si, že tentoraz dotiahli svoj štýl do dokonalosti, až mám strach, či na ďalšom počine budú aspoň držať krok. Predsa len ich ambície sú niekde inde, takže to majú aj o to viac sťažené. Black Light je geometrickým prienikom prog-rocku, post-rocku, jazz-rocku a minimalizmu. Pokiaľ ste fanúšikmi týchto žánrov, tak určite zaraďte švajčiarskych Sonar do svojho playlistu.

» ostatní recenze alba Sonar - Black Light
» popis a diskografie skupiny Sonar


KoMaRa - KoMaRa
2015-11-04

KoMaRa / KoMaRa

4 stars

Experimentálna hudba nepatrí celkom medzi moje obľúbené položky. Avšak, ak je to mix experimentu, avantgardy a konkrétnych záchytných motívov, tak v tom prípade je to už trochu iná káva. Niečo podobné ponúka aj medzinárodný projekt KoMaRa, kde sa zišli tri rozdielne ľudské bytosti z troch rôznych krajín. Jednu vec však majú spoločnú a to je hudobné cítenie, ktoré na míle uteká od komerčných foriem rocku. Na začiatok si teda dali čisto improvizačné koncerty, ktoré boli zároveň aj skúškou pre nich samotných, či tento projekt dokáže ľudí dostatočne zaujať. Myslím si, že určite áno a vznik debutového albumu dalo ich spojeniu nový rozmer. Reakcie poslucháčov aj recenzentov sú veľavravné a jeho ohlas musel určite potešiť aj dotyčných aktérov projektu KoMaRa.

Za touto nahrávkou stoja hodiny strihania a dolaďovania. Predsa len vytvoriť z improvizácií konkrétne kompozície a dať celému albumu aj nápaditú formu si vyžaduje veľa práce. O projekty, ktoré sú ladené v duchu King Crimson naozaj nie je núdza a tak nastáva otázka, v čom sú KoMaRa tak zaujímaví, aby im človek venoval pozornosť. Poslucháč, ktorý takúto hudbu nepočúva, nebude mať pre tento výtvor pochopenie. Pokiaľ, ale ste fanúšikmi King Crimson, jazzu a elektroniky, tak v tom prípade ste s nimi v správnom čase na správnom mieste. Prínos vidím hlavne v tom, že aj keď hudba pôsobí na prvý dojem chladne a neprístupne aj vďaka industriálnej elektronike, tak v hĺbke svoje podstaty oplýva silnými emóciami. Jej nositeľom je predovšetkým trúbka Paola Raineriho v spojení s jemnejšími nu-jazzovými plochami.

Album má abstraktný charakter a nedá sa nevšimnúť si aj prednú obálku, ktorá jasne deklaruje výstrednosť a zdeformovanosť ich hudby. Úvodná Dirty Smelly je ako päsť na oko a jej dokaličený rytmus dáva tušiť, čo bude nasledovať ďalej. 37 Forms je absolútne top skladba s vynikajúcou dynamikou a ide sa na ďalšiu, a tentoraz temnejšiu A Collision Of Fingerprints s tvrdou industriálnou elektronikou, ktorá však nepotápa ostatné nástroje, ale naopak ťahá s nimi za jeden povraz. Medzi výrazné kompozície patria aj ráznejšie a komplikovanejšie Pasquinade, Afterbirth alebo silne experimentálna God Has Left This Place s hovorenými vsuvkami, ktoré dráždia ako čili papričky v krku. Odporúčam počúvať túto nahrávku viackrát a sústredene, aby ste mohli potom objaviť jeho skrytú krásu.

KoMaRa je napriek experimentálnemu burácaniu stále rockovým albumom. Tvrdé technické breaky Pat Mastelotta a gitarové figúry Davida Kollara potvrdzujú žánrovú príslušnosť, no rytmické a polyrytmické labyrinty nie sú samoúčelné, a ani zbytočne exhibicionistické. Náhoda totiž vytvorila niekoľko magických momentov, kvôli ktorým si poslucháč tento album možno aj zamiluje. Za týmito náhodami však stojí talent a ten rozhodne nie je dielom náhody, ale poctivej každodennej driny. Projekt KoMaRa prekvapil až natoľko, že ho radím medzi najvydarenejšie prog-rockové počiny roku 2015 a taktiež ma teší fakt, že náš slovenský gitarový mág David Kollar prerazil v zahraničí a evidentne sa mu darí plniť si svoj hudobný sen.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba KoMaRa - KoMaRa
» popis a diskografie skupiny KoMaRa


Tygers Of Pan Tang - Ambush
2015-11-02

Tygers Of Pan Tang / Ambush

4 stars

Recenziu na tento rockový opus si neodpustím, pretože v dobe vydania na mňa pôsobil ako zjavenie s takmer afrodiziakálnymi účinkami. V blízkosti sa nevyskytujú žiadne klávesy ani elektronika, len nabušené a vrčiace gitary. Tigríci z Veľkej Británie boli opäť hladní po hard-rocku a pripomenuli sa tým najlepším možným spôsobom, ako ešte stále aktívni pionieri dávnej éry NWOBHM. Tygers Of Pan Tang po dlhých rokoch zažiarili s albumom Ambush až natoľko, že ho môžem zaradiť medzi to najlepšie v ich kariére, popri niektorých nahrávkach zo začiatku 80-tých rokov, ktoré sú stále dôležité pre metalovú komunitu.

Pravda je, že Tygers Of Pan Tang je už skôr rocková partia muzikantov než metalová, no nevyhýbali sa klasickému rocku ani vo svojich začiatkoch. V podstate im to aj viac pristane vzhľadom na to, že jej pôvodný člen gitarista Robb Weir už nemá dvadsať rokov. Ambush ale pôsobí, ako keby ho naozaj nahrali mladí energickí rockeri s hustými dlhými hrivami a môže za to aj služobne mladší spevák talianskeho pôvodu Jacopo Meille. Kvalitné aranžmány ich však usvedčujú z dlhoročných skúseností a je to teda istý kompromis medzi minulosťou, a konkrétnou víziou do budúcnosti, o ktorú sa môžu Tygers Of Pan Tang oprieť aj v ďalších rokoch, ak teda ešte budú mať chuť niečo tvoriť.

Skladby sú v podstate dielom celej kapely a to je aj dôvod, prečo je táto doska tak živelná. Producent Chris Tsangarides sa opäť podpísal pod zvuk, tak ako tomu bolo v prípade klasických Wild Cat (1980) a Spellbound (1981), čiže návrat do najlepšej formy nie je až tak celkom náhodný. Úvodný nášup Keeping Me Alive je niečo ako červený koberec pred vstupom do rockového neba. These Days a One Of A Kind si udržujú kvalitu, avšak to najlepšie prichádza pri štvorke s príznačným názvom Rock & Roll Dream. Gitarista Dean Robertson vytvoril priam geniálny riff a melodickú linku, ktorá sa môže kľudne zapísať aj do zlatého fondu rockovej hudby. Veľmi sa mi páči aj nasledujúca energická skladbička She so španielskym sólom na akustickej gitare. Nenápadné verzie pri Play To Win vytresknú opäť do parádneho refrénu, ktorý si viem predstaviť aj pri ich živých koncertoch. Hitovejší koncept má výborná Burning Desire s krásne prepracovanými gitarami, ktoré sú absolútnou ozdobou celej dosky. Paradoxne mi ako najslabšia príde ďalšia Robertsonova autorská záležitosť Speed, ktorá sa najviac štylizuje do metalovej podoby.

Tygers Of Pan Tang si napriek vynovenej zostave stále udržujú svoj znamenitý štýl, s ktorým prišli na začiatku 80-tých rokov. Nie sú to však len nejaké retro spomienky, ale konkrétny tvorivý progres v ich asi poslednej fáze. Jacopo Meille podal skutočne famózny výkon, pričom jeho hlas patrí medzi to najvýraznejšie, čo sa na tejto nahrávke dá počuť. Kapela, ktorá po viac ako 30-tich rokoch nahrá album ako je Ambush by nemalo ostať nepovšimnuté a vnímavé oko iste naláka aj krásny cover od známeho Rodneyho Matthewsa.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Tygers Of Pan Tang - Ambush
» popis a diskografie skupiny Tygers Of Pan Tang


Fjieri - Words Are All We Have
2015-11-01

Fjieri / Words Are All We Have

5 stars

Talianska kapela Fjieri u mňa zabodovala hneď prvým dielom Endless (2009) a vyzerá to tak, že sa nič na tom meniť nebude. Napriek ich talianskemu rodokmeňu nemajú s tzv. "rock progressivo italiano" nič spoločné a znejú, ako keby pochádzali priamo z Veľkej Británie. V zostave sa však nejakí tí Angličania nachádzajú, napr. hosťujúci spevák Tim Bowness, bubenícky veľmajster Gavin Harrison alebo hlavný vokalista Jakko M. Jakszyk. Všetci traja sú vo svete prvoligového prog-rocku dostatočne známi a ich účinkovanie na tomto albume potvrdzuje nielen jeho výnimočnosť, ale aj hudobnú spriaznenosť.

Dlhých šesť rokov trvalo, kým Fjieri prišli s plnohodnotným nástupcom a môžem s radosťou konštatovať, že to čakanie malo svoj zmysel. Už podľa jeho obalu sa dá usúdiť, že hudba bude o čosi temnejšia. Keď sa povie neo-prog, tak hneď sa každému v hlave vynoria kapely ako Marillion, IQ, Pallas atď. Myslím si, že skladateľský trojlístok Panunzi, Lori a Jakszyk vie dosť dobre ako sa tomuto vyhnúť vďaka zaujímavého kompozičnému rukopisu. Dajú sa tu vystopovať elementy skôr takých King Crimson či Porcupine Tree. Okrem špičkových hráčskych výkonov sa veľký dôraz kladie práve na melodickú formu, ktorá prináša veľké množstvo emócií. Každá skladba má pôsobivý koncept a zároveň žiarivý refrén, ktorý dáva tejto viac menej pesničkovej kolekcii náramný lesk. Album funguje aj ako kompaktný celok, takže sa plynule dostávame o ďalší a ďalší level vyššie.

Album nasáva vo veľkom elektronické prvky, čo sa výrazne podpisuje na jeho temnejšom vyznení. Rocková ostrosť sa tým nestráca a aranžmány pulzujú v dynamickom režime. Inštrumentálny úvod Oriental Dream prináša vďaka saxofónu a vynikajúcej base aj určité jazzové prvky. Jazzový kontext tým ale nekončí a je zastúpený v hojnej miere v rôznych zaujímavých detailoch. Svedčí o tom aj nádherný emocionálny song The City Lights. V skladbe Before I Met You máte možnosť počuť ako poctu aj tzv. "slonie gitary", ktorými sa preslávili King Crimson. Spevák Jakko Jakszyk odspieva väčšinu materiálu a jeho príjemný vysoký vokál je skutočnou ozdobou novej podoby Fjieri. Presvedčivo interpretuje nielen smútok, zasnenosť a melanchóliu, ale nenápadne medzi riadkami vnáša do hudby svetlejšie odtiene.

Výborným príkladom dobre fungujúcej chémie je aj track It Would All Make Sense, ktorý krásne naťahuje poslucháča až pokým nenastúpi oslobodzujúci refrén. V poradí druhý inštrumentálny kúsok Sati prikladá hlavné slovo expresívnej trúbke, ambientným plochám a nekonvenčnému rytmu. Tim Bowness si ako jedinú zaspieva Hidden Lives, ktorá je asi najťažším sústom vďaka psychedelickému oparu. Zombie Love má refrén, nad ktorým zaplače nejedno prog-rockové oko a posledné dva songy Damaged Goods a Those Words (Words Are All We Have) je už asi zbytočné nejako komentovať.

Words Are All We Have je klenot súčasného prog-rocku aj vďaka tomu, že sa neviaže zbytočne len na minulosť, ale pozerá hrdo smerom vpred. Bez výraznejších problémov plynie jedna skladba za druhou a v istom smere si uvedomujem, ako ďaleko za nimi sú niektoré art/prog-rockové kapely, ktoré chcú preraziť. V tejto konkurenčnej súťaži môžete prežiť jedine tak, že budete sami sebou. Fjieri navyše vedia aj to, čo je balast a čo je skutočná kvalita. Je to jednoznačne horúci favorit na prog-rockový album roku 2015.

» ostatní recenze alba Fjieri - Words Are All We Have
» popis a diskografie skupiny Fjieri


Nightingale - I
2015-10-31

Nightingale / I

5 stars

Dan Swanö patrí medzi najdôležitejších metalových muzikantov vo Švédsku a jeho meno je spojované až s niekoľkými rôznymi skupinami a projektmi. K tým najprínosnejším patrí určite death-metalová legenda Edge Of Sanity, taktiež avantgardno-deathová formácia Pan.Thy.Monium, ďalej jeho sólový počin Moontower, dva albumy hviezdnych deatherov Bloodbath a samozrejme rock/metalový Nightingale. Po prvých dvoch pozitívne prijatých albumoch došlo na vydanie ďalšej štúdiovky s veľmi jednoduchým názvom I. Jedná sa o tretie pokračovanie textového konceptu, ktoré bolo započaté pri debutovom The Breathing Shadow z roku 1995, a ktorý bol takou celkom zaujímavou poctou gothic-rocku a kapele The Sisters Of Mercy.

Tentoraz do značnej miery prepracovali hudobný koncept a privinuli sa silnejšie k prog-rocku a hard-rocku 70-tých rokov. Temná škandinávska nátura zostala samozrejme prítomná, no aj vďaka elementom z AOR žánru preniká do ich hudby viac svetla. Tento pomerne záludný štýlový mix má až prekvapivo komplexný charakter a album je teda atraktívny nielen chytľavými melódiami, ale aj lepšie premyslenými aranžmánmi, než tomu bolo v minulosti. Zvuk má melancholickú auru a navodzuje svojou šedivou farbou retrospektívnu atmosféru.

Bratia Dan Swanö a Dag Swanö (inak pod pseudonymom Tom Nouga) si nahrali všetko samostatne, keďže majú multi-inštrumentálne schopnosti. Podarilo sa im však zložiť vskutku brilantné rockové skladby, o čom vás hneď presvedčí úvodná dvojica Scarred For Life a Still In The Dark. Ak máte radi hammond organ, tak Scarred For Life je určený presne pre vás. Prog-rockové prvky prinesie The Game a podtrhne to aj výborné gitarové sólo. Game Over je zreteľne tvrdší song založený na gitarovom riffovaní a Dan Swanö opäť vysype z rukávu parádnu melódiu. A máme tu zase výrazné hammondy v skladbe Remorse And Regret s krásnym členitým refrénom, čo je ďalší príklad typických prog-rockových chúťok Nightingale.

Alonely ašpiruje na jednu z najlepších kompozícií. Spočiatku je jemne akustická a prehupne sa neskôr do úžasného finále melódií a sól. O nič horšie na tom nie je ani čarokrásna akusticko-elektrická I Return. Nasledujúce tri skladby sú o poznanie temnejšie. Drowning In Sadness má zlovestný podtón a najtvrdšia Dead Or Alive pripomenie, že Swanövci ešte na metal nezabudli. The Journey's End sa vlní pod vplyvom silnej melanchólie, no gitary v pozadí brnkajú a budujú skvelé náladotvorné plochy.

Dan Swanö vždy viac či menej nápadne poškuľoval po prog-rocku a prog-metale, a snažil sa tieto prvky zakomponovať aj do death-metalového žánru, čo prinieslo napokon skvost Crimson (1996) od skupiny Edge Of Sanity. Nightingale sú však pevne zainteresovaní v rockovej hudbe, takže žiadne škriekanie tu nenájdete. Dan nám tu spieva so svojim charizmatickým barytónom krásne čisto a s citom. Album I patrí medzi to najlepšie, čo pod hlavičkou Nightingale vyšlo. Prináša nielen empatickú melodiku, ale aj rockovú dravosť v špičkovom balení.

» ostatní recenze alba Nightingale - I
» popis a diskografie skupiny Nightingale


Gotthard - Need To Believe
2015-10-28

Gotthard / Need To Believe

5 stars

Lipservice bol album, na ktorom zúročili všetky svoje nadobudnuté skúsenosti. V podobnom smere sa ďalej nedalo ísť, pretože ich úroveň by klesala smerom dole. Tak prišla na rad zmena zvuku, ktorá bola príznačná pre ich nasledujúci počin Domino Effect, kde Gotthard zjavne stemneli a pritvrdili. Nebolo to však celkom dotiahnuté v melodických linkách, no výrazne tam vytŕčali predovšetkým prvé štyri songy a superbalada "Where Is Love When It’s Gone". Oveľa konzistentnejší je jeho nasledovník Need To Believe a melódie mali tentoraz väčšiu hĺbku aj hitový potenciál. Tvrdší zvuk si samozrejme ponechali a ten im aj náramne pristal v ich novej fáze.

Gotthard už podľa názvu predložili opäť svoju typickú filozofiu o viere v samého seba a v pozitívne myslenie. V tomto koncipovanom duchu sú stvorené aj texty, ktoré spieva Steve Lee absolútne dôveryhodne. Produkcie sa zhostil Richard Chycki, ktorý spolupracoval s mnohými umelcami od popového Seala, rockových Aerosmith, Def Leppard až po progresivistov typu Rush či Dream Theater. Album bol hodnotený veľmi dobre a predovšetkým fanúšikovia ocenili ich schopnosť vniesť do hudby svieži vietor.

"Shangri La" je legendami opradená krajina blahobytu a šťastia. Steve Lee venoval tejto tematike svoju pozornosť a zároveň tu odspieval vskutku znamenitý heavy-song. Baladicky orientovaná, avšak v refréne tvrdo rockujúca "Need To Believe" patrí medzi najsilnejšie skladby albumu. Z ďalších vymenujem napr. aj razantnú "I Don't Mind" či modernejšie poňatú "Right From Wrong". Všetko to uzatvorí ďalšia skvelá balada "Tears To Cry". Skladby sú veľmi vyrovnané, takže album plynie v podstate bez problémov. Na limitovanej edícii sa objavila ešte aj bonusovka "Ain't Enough" s veľmi podareným refrénom.

Need To Believe je moderný hard-rockový album s vynikajúcim zvukom a parádnymi melódiami. Ide priamo k veci, či už svojim myšlienkovým odkazom alebo hudobnou zložkou. Gotthard mali našliapnuté na veľké úspechy ak by pokračovali v tejto forme. Bohužiaľ, preťala to tragédia, ktorá predčasne ukončila život Stevea Leeho. Aj preto je Need To Believe smutno-krásnym epilógom v tvorbe tejto kapely.

» ostatní recenze alba Gotthard - Need To Believe
» popis a diskografie skupiny Gotthard


Gotthard - Lipservice
2015-10-26

Gotthard / Lipservice

5 stars

Albumy švajčiarskych Gotthard sú tradične kvalitné a sú určené prevažne fanúšikom hard-rocku a melodického rocku. Nebol by som z nich až tak namäkko nebyť dosky Lipservice, ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2005 a ktorá ma v tej dobe doslova priklincovala do kresla. Beriem ho ako jeden z najvymakanejších počinov ich diskografie. Sedí tu úplne všetko od zvuku, aranžmánov až po melódie. Dostali sa na svoj skladateľský vrchol, ktorý dosiahli len a len tvrdou prácou. Nie je tu samozrejme nič, čo by skúsený rocker nepočul už v minulosti, ale to pozitívne fluidum a nadšenie je vec, ktorá sa jednoducho nedá kopírovať a vyžaruje to tu na všetky možné strany.

Steve Lee je frontman na pravom mieste. Charizmatický spevák s ľahko rozpoznateľným hlasom a taktiež talentovaný skladateľ. Predovšetkým jeho podanie rockových melódií je najsilnejšou stránkou albumu. Samozrejme nijako tým neznižujem aj nápadito spracované gitary či rytmiku. Prvý kontakt s trackom "All We Are" je zahrievací, ale hneď nasledujúca krasojazda "Dream On" naznačuje, že to nebude ani náhodou len nejaká tradičná nahrávka. Tak trochu glam-rocková "Lift U Up" patrí medzi ich najväčšie hity. Baladická skladba "Everything I Want" nezaprie inšpiráciu britskými Def Leppard. Elementy tvorby Deep Purple zase ponúkne "Cupid's Arrow", ale refrén je pre zmenu typickým produktom Gotthard.

Ďalší nezabudnuteľný refrén vylúpne "I Wonder "a nečudo, že sa ženám na živých koncertoch podlamovali kolená, keď im do uška spieval Steve Lee. Nežnejšie pohlavie určite ocení aj dojímavú "I've Seen An Angel Cry" a chlapci si zase môžu zahulákať pri purpleovskej "Stay For The Night". Silné hitové ambície majú nasledujúce dva songy "Anytime Anywhere" a predovšetkým "Said and Done". Sú však veľmi prirodzené a refrén opäť chytá za rockerské srdiečko. Album si udržuje príjemný a harmonický charakter aj pri posledných troch skladbách.

Lipservice odporúčam počúvať aj vo dvojici a tým pádom môžete s radosťou vynechať rádiové stupidity. Hudba nemusí byť v zásade len inovatívna, stačí ak poteší vaše vnútro a zlepší vám ťažký deň po práci. Gotthard sú vyslancami pozitívnych myšlienok a v skladbe "Dream On" je ich filozofia zhrnutá v jednej jednoduchej vete - "we gotta learn how to love, learn how to live to be free".

» ostatní recenze alba Gotthard - Lipservice
» popis a diskografie skupiny Gotthard


Unruly Child - Worlds Collide
2015-10-25

Unruly Child / Worlds Collide

5 stars

Nadšenie, ktoré sprevádzalo Unruly Child sa po vyhadzove z veľkého vydavateľstva cvrklo na minimum. Kapela striedavo fungovala aj nefungovala a skutočný návrat sa koná až v roku 2010 s klasickou zostavou z ich debutovej dosky. Mark Free bol taktiež súčasťou reunionu, avšak tentoraz pod menom Marcie Michelle Free. Detaily nech si domyslí každý sám, keďže recenzia by mala pojednávať viac o hudbe, ale budem ju momentálne zmieňovať v ženskom rode. Za bližší pohľad stojí aj jej/jeho sólová kariéra, kde hlavne album Long Way From Love (1993) si získal veľkú obľubu medzi AOR poslucháčmi. Hlas sa však nezmenil a stále je to rovnako veľký talent, tak ako na začiatku 90-tých rokov.

Bruce Gowdy a Guy Allison sú tradične skladateľským pilierom Unruly Child a ich skladby majú opäť tú špičkovú kvalitu, s ktorou vtrhli na hudobnú scénu v roku 1992. Taktiež sa postarali o produkciu a zvuk, čiže Worlds Collide je predovšetkým dielom tejto autorskej dvojice. Marcie Free spolupracovala len na skladbách Show Me The Money, titulnej Worlds Collide a You Don't Understand bola pre zmenu čisto od nej. Určitý podiel na ich znovuzrodení má aj talianske vydavateľstvo Frontiers Records, ktoré im ponúklo ďalšiu šancu v ich kariére. Predná obálka má nápaditý koncept a je to určite jedna z tých lepších od svetoznámeho grafika Hugha Symea.

Prvé takty tak trochu ironickej Show Me The Money naznačujú, že Unruly Child ešte ani zďaleka nestratili svoj aranžérsky talent. Potvrdzuje to aj Insane a taktiež hitová bomba When We Were Young. Je počuť, že sa trochu posunuli a pridalo im to na hudobnej vyzretosti. Zakomponovali ešte o málinko viac prog-rockových prvkov, čo nádherným spôsobom zdobí aj ďalšie songy ako Tell Another Lie alebo po melodickej stránke geniálne spracovanej Love Is Blind. Titulná Worlds Collide je rocková extáza s úžasnými akusticko-elektrickými gitarovými ornamentmi a skvostným refrénom.

Album je veľmi starostlivo zložený a výrazný zosun kvality sa nedeje ani pri Talk To Me či orientálnej Life Death. Akurát musíte na neho viackrát vysadnúť, aby ste si tú jazdu potom patrične užili. Nepochybne ďalším silným príspevkom je Read My Mind s ľahkou a vzdušnou melódiou. Do pozornosti by som tu dal emotívne gitarové sólo Brucea Gowdyho. Podobne ma na celej ploche baví aj klávesová práca Guy Allisona a napr. aj skladba Neverland obsahuje zopár jeho vyhrávok, ktoré ju neskutočne skrášľujú. Poslednou hitovkou je skvelá Very First Time a koniec patrí emocionálnemu vyznaniu Marcie Free s názvom You Don't Understand.

Tak ako je debut z roku 1992 ukážkovým albumom, tak rovnako je ním aj Worlds Collide v novom miléniu. Určite ho nekopíruje, pretože to by nebolo veľmi rozumné, ale nadväzuje na neho určitým spôsobom, pričom si tu jasne zachovávajú svoj štýl. Môžu sa od nich učiť mladé kapely, ktoré chcú preraziť v melodickom rocku, ale čaká ich veľa krvopotnej práce kým dosiahnu úroveň Unruly Child. Worlds Collide je druhým vrcholom tejto americkej kapely a snáď nie aj posledným. Vďaka takým jedinečným formáciám ako Unruly Child je AOR ešte stále zaujímavý žáner.

» ostatní recenze alba Unruly Child - Worlds Collide
» popis a diskografie skupiny Unruly Child


Unruly Child - Unruly Child
2015-10-24

Unruly Child / Unruly Child

5 stars

Na začiatku 90-tých rokov sa o propagáciu AOR v širšom merítku postarali predovšetkým štyri americké kapely a to Giant, Tyketto, Hardline a taktiež Unruly Child. Spočiatku ich mali v portfóliu veľké vydavateľské spoločnosti, ale postupne sa ich zbavili, pretože neboli ochotné investovať peniaze do hudby, ktorá v tej dobe nebola veľmi žiadaná a predajne úspešná. Avšak každá jedna z menovaných priniesla do žánru niečo zaujímavé a dali fanúšikom dnes už klasické debutové albumy. Unruly Child majú ešte o čosi navrch, pretože ich debut patrí medzi to najlepšie, čo AOR ponúkol v 90-tých rokoch.

Nie je žiadnym tajomstvom, že tzv. "rock pre dospelých" preberá aj určité prvky z art-rocku. Vyskytujú sa aj tu v menšinovom pomere a sú skôr prítomné v sofistikovaných aranžmánoch. Dvojica Bruce Gowdy a Guy Allison bola napr. v roku 1989 spoločne s basákom Billym Sherwoodom súčasťou skupiny World Trade, čo bola predovšetkým komerčne ladená obdoba "yesovskej" muziky. Takže art-rock im cudzí rozhodne nebol. Debut Unruly Child je výrazný aj v tom, že v ich radoch bol spevák s obrovským talentom a kontroverzná osobnosť Mark Free. Produkciu a zvuk dostal na starosť inak vyštudovaný muzikant Beau Hill, ktorý je v melodickom rocku známou a uznávanou persónou.

Debutové albumy bývajú niekedy natoľko silné, že je potom problém ich prekonať. Podobný prípad je aj tento, ale našťastie Unruly Child v roku 2010 našli opäť spôsob ako sa dostať medzi AOR špičku. Gowdy, Allison a Free sú hlavní autori hudby a (aj na základe niekoľkoročných skúseností) ich skladby majú veľmi jasné kontúry a myšlienku. Potvrdzujú to na úvod tvrdšie kúsky ako On The Rise a Take Me Down Nasty, ktoré sa tvária ako glam-metal, no ich vymakaná melodická stavba a aranžmány z nich robí rockové klenoty. K najväčšiemu hitu Who Cries Now sa ťažko vyjadruje a môžem ho smelo zaradiť medzi najlepšie songy v katalógu Unruly Child. Hitová prehliadka ani zďaleka nekončí, pretože To Be Your Everything je baladickou extázou. Mark Free exceluje v každej jednej skladbe a jeho emócie sú jednoducho nenapodobiteľné.

Dokonalosť tohto diela podtrhujú aj ďalšie tracky When Love Is Gone a Lay Down In Your Arms s explozívnymi refrénmi. Titul "najlepšia milostná pieseň" pripadne Is It Over, kde Mark Free ide na maximum svojich možností. Let's Talk About Love je taktiež krásnym príkladom vycibreného vkusu pre aranžmány. Unruly Child občas využívajú akustické gitary v spojení s elektrickými na vyjadrenie určitého kontrastu. Rytmická sekcia sa zvyčajne prispôsobuje, ale určite nerobí len bezduché krovie. Klávesové prvky sú skôr spestrením a primárne slovo majú predovšetkým skvelé gitary. Criminal a Long Hair Woman sú opäť razantné skladby, kde hlavne druhá menovaná je vo svojej dĺžke a prepracovanosti výborným zakončením.

Pre niekoho sú AOR interpreti "rytieri urodzeného rocku" a pre iných zase "slizkí snobi". Som si vedomý toho, že albumy ako je debut Unruly Child vznikajú ojedinele. Keď sa to už však podarí, tak je to proste mazec a oslava melodickej hudby. Všetky pozitíva tohto rockového subžánru sú tu zachytené a navyše netvária sa ako snobi, ale ako muzikanti čo zasvätili svoj život rockovej muzike. Pre mňa je akákoľvek škála malá na hodnotenie tohto dokonalého briliantu. V AOR komunite je tento počin široko ďaleko známy a kvalitu už preveril aj čas. Znie stále sviežo a inšpiratívne aj po mnohých rokoch od svojho vydania.

» ostatní recenze alba Unruly Child - Unruly Child
» popis a diskografie skupiny Unruly Child


Hardline - Leaving The End Open
2015-10-23

Hardline / Leaving The End Open

4 stars

Hardline sa po desiatich rokoch dali opäť dokopy a vytvorili bohužiaľ priemerný album s jednoduchým názvom II, ktorý mal akože signalizovať druhú fázu ich kariéry bez Neala Schona. Nedúfal som v žiadne zázraky, ale personálna výmena niektorých členov výrazne nakopla celú kapelu vpred. Až po dlhých siedmych rokoch vychádza ďalší počin Leaving The End Open a treba povedať, že to čakanie sa naozaj vyplatilo. Skladby sú z autorskej dielne speváka Johnnyho Gioeliho a gitaristu Josha Ramosa, pre ktorého je Neal Schon neprekonateľný vzor. Hral na začiatku 90-tých rokov v podobne zameranej skupine The Storm, ktorú si fanúšikovia "journeyovskej" muziky budú iste pamätať.

Leaving The End Open je moderne znejúci "rock pre dospelých" s prekvapivo výraznými melódiami a brilantnými aranžmánmi. Všetko samozrejme v intenciách melodického rocku a AOR. Prvý track s názvom Voices nie je celkom typický a predovšetkým jeho vydarený refrén sa podpisuje pod žánrový kotlík. Milovníci kapely Journey budú jasať už hneď pri hitovke Falling Free, ktorá je jednoznačne najlepším a najmelodickejším číslom na albume. Skladbička Pieces of Puzzles spočiatku znie ako glam-metal, ale jej premostenie do melodického rocku je takmer geniálne. Nachádzajú sa tu aj klasické milostné piesne ako Bittersweet a In This Moment, a obidve sú mimoriadne vydarené.

Hudba zrenovovaných Hardline nie je tak lepkavá, ako od niektorých kolegov zo stajne Frontiers Records. Potvrdzuje to napr. aj song She Sleeps In Madness. Ešte lepším príkladom je ostrá Give In To This Love s nepravidelným tempom a krásne vypätým vokálom. Tradičnejšími príspevkami sú Before This a aj Hole In My Head, avšak ich príjemná aróma nemôže ničím uraziť. Titulná Leaving The End Open má lepšie prešpekulovanú melodiku a je ďalšou veľmi silnou skladbou tohto albumu.

Niektorí muzikanti tu očividne dali do popredia aj svoje charakteristické črty. Gitarista Josh Ramos znie v sóle Falling Free naozaj ako Neal Schon a svoj talent preukazuje na celej ploche vo výborných riffoch a vyhrávkach. Prekvapivo väčší priestor dostal aj skúsený bubeník Atma Anur a jeho technický feeling je v niektorých pasážach priam neodolateľný, ako napr. v už spomínanej Give In To This Life. Nepochopil som celkom Gioeliho smerovanie na štvrtej (a hudobne bezduchej) štúdiovej nahrávke Danger Zone, keďže si tam ako autor ani len neškrtol. Beriem to predovšetkým ako "album na objednávku", ktorý si pravdepodobne vyžiadali čelní predstavitelia Frontiers Records. Leaving The End Open vnímam ako druhý najlepší počin Hardline, pretože prvé miesto patrí samozrejme Double Eclipse.

» ostatní recenze alba Hardline - Leaving The End Open
» popis a diskografie skupiny Hardline


Hardline - Double Eclipse
2015-10-22

Hardline / Double Eclipse

5 stars

Neal Schon patrí medzi úzku skupinku najlepších rockových gitaristov na svete. Či už sa jednalo o kapely Journey alebo Bad English, tak vždy to bola prvotriedna muzika. Samozrejme pre fanúšikov melodického rocku a AOR, ktorý bol v 80-tých rokoch doslova nenávideným žánrom. Hardline je len krátka epizódka v kariére Neala Schona, ale stihli po sebe zanechať album Double Eclipse. Jeho predošlý projekt Bad English mám naozaj rád a podpísal sa tam pod niekoľko absolútne skvostných skladieb. Avšak prvý štúdiový počin Hardline považujem za nedostižný klenot melodického rocku zo začiatku 90-tých rokov, keď bol tento štýl mimo záujem hlavne vďaka grungeovej vlne.

Aby sme teda nechválili len Schona, tak by bolo dobré spomenúť aj výborného speváka a zakladateľa skupiny Johnnyho Gioeliho. Jeho vokálny prejav má krásny rockový drive a slušný rozsah. Keď treba pritlačiť, tak znie ako glam-metalový frajer s roztrhanými džínsami. Aj jeho jemnejšie registre majú skutočnú hĺbku a tým pádom má nemalý podiel na tom, že skladby od svojho vzniku nezostarli a majú v sebe stále kopec energie.

Nachádzajú sa tu tvrdšie a samozrejme aj tie lyrickejšie skladby. Do tej prvej skupiny patria napr. úvodná Life's A Bitch, Dr. Love alebo Rhythm From A Red Car. Je v nich zachytená nielen drsnosť, ale aj cit pre melódiu. Jedna z najlepších je určite aj čisto japonská bonusovka Love Leads The Way, ktorá je zosobnením špičkového AOR. Našťastie je to pre zvyšok sveta úžasná Everything, z ktorej žiari obrovský pozitivizmus. Ich najväčší hit Hot Cherie je v skutočnosti cover-verzia ešte väčšieho amerického hitu Dannyho Spanosa z roku 1983. Poteší určite aj kryštalický love-song Can't Find My Way alebo aj ďalšia melodická rockerina I'll Be There. Výborným zakončením je čarokrásna polobalada In The Hands Of Time s prelínaním akustických a elektrických gitár. Nahrávka ma inak parádny zvuk a rázne bicie Deena Castronovu tento fakt rozhodne potvrdzujú.

Hardline prináša "len" skvelú rockovú hudbu a cítiť z nich úprimnú radosť. Nehrajú sa na veľkých progresivistov a ani na alternatívcov. Ich obľúbenosť stojí a padá na fanúšikoch, ktorý si tento album zamilovali rovnako ako ja. V dobe vydania nedosiahol úspech aký by si zaslúžil, ale čas jeho kvalitu preveril a moc takýchto nahrávok od mladých AOR/hard-rockových skupín dnes už nepočujem, keďže sú viac tuctovejšie a absentuje u nich vlastný názor. Double Eclipse patrí teda zaslúžene medzi klasiku žánru.

» ostatní recenze alba Hardline - Double Eclipse
» popis a diskografie skupiny Hardline


Operation: Mindcrime - The Key
2015-10-21

Operation: Mindcrime / The Key

3 stars

Osobne mi je trochu ľúto, že Geoff Tate je vnímaný s tak silným dešpektom. Každý robí väčšie alebo menšie chyby, tomu sa asi nik nevyhne. Treba si však uvedomiť, že Tate je skutočný hlas Queensryche a jeho skladateľský vklad do tejto kapely nie je vôbec zanedbateľný. Nakoniec to vyzerá tak, že jeho ďalšia kariéra bude niesť značku Operation: Mindcrime, čo nie je vôbec zlý nápad. Pustil sa teda opäť do tvorivej práce a spolu s ďalšími muzikantmi pripravil koncepčný album The Key. Jeho myšlienku a posolstvo momentálne riešiť nebudem a sústredím sa viac na hudobnú stránku. Výdatne tu pomohol gitarista Kelly Gray, taktiež bývalý člen Queensryche.

The Key je rozhodne kvalitnejšie dielo, než truc-podnik s názvom Frequency Unknown. Mám však trochu problém konkrétne niekam zaradiť ich tvorbu. Počujem tu totižto rôzne hudobné štýly od prog-rocku, prog-metalu až po melodický rock, grunge či alternatívny rock. Geoff Tate si s tým asi hlavu neláme, ale tento pestrý mix mi pripadá nevyrovnaný a skôr sa tieto veci medzi sebou bijú, než aby ich to spájalo. Je sympatické, že chce vyjsť z prog-metalovej ulity a tvoriť niečo viac slobodnejšie. Sú v tom isté pozitíva, ale zároveň aj riziká spojené s odmietnutím jeho fanúšikov. Album má určite lepšiu produkciu než Frequency Unknown, ale mohlo to byť aj lepšie. Vadí mi trochu zahuhlaný a nie celkom jasný zvuk, a trpia tým práve niektoré skladby, ktoré sú celkom dobré.

Keď si fanda klasickej tvorby Queensryche pustí prvé dva alternatívno-grungeové songy Choices a Burn, tak možno prestane aj album počúvať. To je však trochu chyba, pretože hneď nasledujúca Re-Inventing The Future je naozaj výborná hitovka práve v štýle Queensryche. Retro spomienka navodí príjemné pocity, no Ready To Fly opäť nič poslucháčovi neuľahčuje. Má však pekný hypnotický refrén a skvelé klávesové sólo. Mne osobne sa dosť pozdáva a podobne je na tom aj melodická Life Or Death? so spevom Marka Dalyho. Ďalšie skladby The Stranger a Hearing Voices sú bohužiaľ skôr priemerné. Zlepšenie nastane pri pomalšej On Queue so saxofónovým sólom, čo pripomína trochu Pink Floyd. V tomto tempe to pokračuje aj u Kicking In The Door a The Fall, ktoré považujem za najlepšie kompozície vďaka veľmi pekným náladotvorným motívom.

Album je zbytočne a hlavne precitlivene hodnotený zle zo strany niektorých kritikov. Je v tom určitá zaujatosť a možno si za to môže Geoff Tate aj sám. The Key nie je vyložene prog-rockovým dielom, skôr všeobecne rockovým. Kým jeho kolegovia z Queensryche sa prikláňajú k minulosti tak, že je to až nezdravé, tak projekt Operation: Mindcrime sa evidentne chce vymaniť z neproduktívnej nostalgie. Je tu niekoľko nápaditých skladieb, čo ma presviedča o tom, že Tate ešte nie je tak úplne mimo. Zatiaľ vnímam The Key ako dobrý štart a až nasledujúce albumy ukážu, či má ešte čo ponúknuť ako rockový umelec.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Operation: Mindcrime - The Key
» popis a diskografie skupiny Operation: Mindcrime


Queensrÿche - Condition Hüman
2015-10-20

Queensrÿche / Condition Hüman

3 stars

Queensryche si konečne dali svoje právne veci do poriadku a začali sa viac venovať hudbe. Ich eponymný album z roku 2013 som vnímal veľmi pozitívne. Mal v sebe energiu a vitalitu akú už dlho nebolo počuť. Po vypočutí Condition Hüman však musím trochu sklamane konštatovať, že Queensryche sa vrátili k svojim koreňom ešte hlbšie. Momentálne sa partia okolo gitaristu Wiltona a bubeníka Rockenfielda snaží dostať na svoje stratené pozície. V reáli to znamená, že sa prikláňajú viac k tomu, čo fanúšikovia chcú počuť. Teda teatrálne znejúci vokál a inteligentne rozpracované aranžmány s mierne nalešteným metalovým zvukom. Je to utiahnutie sa do istoty, z ktorej môžu jednak ťažiť a taktiež tešiť svojich dlhoročných fanúšikov. Takže vlk a aj ovca zostane celá.

Problém je v tom, že Queensryche bola kedysi kapela, ktorá sa snažila hľadať aj nové cestičky. Niekedy viac a niekedy samozrejme menej úspešne. Condition Hüman je kompilát všetkého možného, čo vymysleli už v minulosti. Dali tomu akurát súčasnejší zvuk a prihodili aj nejaký ten entuziazmus, ktorý ich ešte stále drží. Chýba mi tu však viac skladieb, ktoré by prekvapili alebo mali menej okukanú melódiu. Celé mi je to až priveľmi povedomé. Nechcem ich obviniť z vykrádania samých seba, zatiaľ to nie je až také kritické. Album je veľmi príjemný a fanúšikom ich najslávnejšieho obdobia z rokov 1986 až 1990 sa bude určite páčiť.

Arrow Of Time a Guardian sú úvodné singlovky, no nehodnotil by som ich zároveň ako to najlepšie na albume. Smerujú do klasickej a zároveň typickej prog-metalovej polohy Queensryche. Skladba Hellfire napr. preberá tých elementov z minulosti až priveľa. Celkove mi príde prvá polovica albumu dosť tuctová a podporujú to aj songy Selfish Lives alebo Eye9. Prekvapilo ma však zasiahla krásna pomalšia vecička Bulletproff, pri ktorej mám skutočné zimomriavky. Práve druhá polka albumu mi viac imponuje a podporujú to ďalšie výborné skladby ako Hourglass či Just Us. Stačí ak trochu vybočia zo svojej metalovej šablóny a je to hneď o niečom inom. Posledná titulná záležitosť Condition Hüman taktiež nie vôbec na zahodenie. Najlepšie skladby sú jednoznačne Bulletproof, Hourglass a Just Us. Na ostatných mi viac či menej vadí to, ako imitujú svoju minulosť a snažia sa za každú cenu navodiť tvár starého dobrého Queensryche-u.

Album získal dostatok pozitívnych recenzií a aj fanúšikovia reagujú veľmi slušne. Moja relatívna nespokojnosť je predovšetkým v tom, že noví Queensryche sú až moc predvídateľní. Chcelo by to menej komfortné aranžmány, ktoré by priniesli hlbší emocionálny zážitok. Inak je to stále dosť dobré a o prepadáku nemôžu byť ani reč. Vo svojich radov majú výborného speváka a zvyšok sa vie postarať o kvalitné skladby. Možno sa ešte dočkáme v budúcnosti od nich nejakého prekvapenia, no Condition Hüman je tentoraz skôr retro-albumom, aj keď vydareným. K dielam typu Rage For Order, Operation Mindcrime či Empire ho zaradiť nemôžem, už len z dôvodu tak trochu obohratého skladateľského rukopisu.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Queensrÿche - Condition Hüman
» popis a diskografie skupiny Queensrÿche


Soilwork - Figure Number Five
2015-10-19

Soilwork / Figure Number Five

5 stars

Soilwork som spoznal vďaka svojmu bratovi, ktorý fandil prevažne extrémnemu metalu. V istej dobe som sa teda dostal k albumu Figure Number Five, ktorý bol mojou úplne prvou skúsenosťou s touto kapelou. Zasiahol ma okamžite na tom správnom mieste a nič sa na tom nezmenilo ani po mnohých rokoch. Nahrávka je absolútne dokonalou ukážkou strhujúceho thrash/death/heavy metalu s konskou dávkou škandinávskej melodiky. Myslím si, že napriek kvalite ich ďalších počinov už nič podobné nenahrali a vyťažili zo svojho štýlu totálne maximum. Zbytočne budete hľadať medzi ich rovesníkmi, ako napr. Mnemic, Scar Symmetry, Killswitch Engage a mnoho ďalších, kvalitatívne rovnocennú nahrávku.

Na základe kríženia metalových žánrov stvorili akýsi hybrid, ktorý práve na tomto diele vykazuje silný progresívny charakter. Väčšina skladieb má nefalšovaný hitový potenciál, čo nie je práve typické pre tento druh hudby. Taktiež ich dĺžka neprekračuje štyri minúty. Za relatívne krátky čas sa im podarilo do nich napchať kopec energie a inštrumentálneho majstrovstva. Najviac podmanivou je sila myšlienky pri jednotlivých skladbách a každá obsahuje motív alebo nápad, ktorý je jasný a ostrý ako výbuch supernovy. Pri predošlom diele Natural Born Chaos klávesy skôr vypĺňali priestor atmosférickými zvukmi, avšak tentoraz je ich úloha oveľa dôležitejšia. Ich farebnosť a pestrosť v pozadí je takmer konkurenciou, pre do detailu vypiplané gitary.

Figure Number Five je samozrejme tvrdý metalový album, ale jeho melodická fazóna a estetika priamo vyhľadáva poslucháčov, ktorí majú v obľube nezakomplexovanú metalovú muziku. Aranžmány sú vytvorené tak, že nič nevyčnieva, ani nič nechýba. Potvrdzuje to hneď prvý ekrazit s názvom Rejection Role s nádherným gitarovým sólom. Overload je ďalšia bombastická záležitosť a nasleduje thrash/death nakladačka Figure Number Five. Jedna lepšia skladba ako druhá a naozaj ťažko je vyberať tú najlepšiu. Ako z tých najviac komerčnejších by som označil song Departure Plan a spevák Björn Strid v nej využíva o čosi čistejšie registre.

Druhá polovica albumu by mala byť logicky slabšia, ale nie je tomu tak a Cracking The Silence opäť rozbúši srdce nejedného priaznivca metalových melódií. Brickwalker je brilantný track s úžasnou prácou oboch gitaristov a to isté by sa dalo povedať aj o sugestívnej The Mindmaker, či tvrdej Distortion Sleep. Posledná Downfall 24 zmierni trochu intenzitu, ale stále udržuje vysoko položenú laťku. Hlavný skladateľ a gitarista Peter Wichers zložil päť skladieb a prekvapivo až šesť ich má na svedomí klávesák Sven Karlsson. Aj to vraví čosi o inakosti tejto výnimočnej placky.

Jeden z mála kto zareagoval na tento album, tak ako treba bol nemecký magazín Rock Hard, keď ho zaradil medzi 500 najlepších rock/metalových nahrávok všetkých čias. Pre mňa osobne predstavuje Figure Number Five hudobnú eufóriu vďaka zdanlivo jednoduchej formule, ktorá je založená na pesničkovom formáte. Aj melodický death-metal môže byť umením a nielen svalnatou pózou. Soilwork už viackrát dokázali, že naozaj vedia tvoriť a zatiaľ ich vrchol vidím práve v tejto trochu nedocenenej nahrávke, ktorá by si zaslúžila viac pozornosti.

» ostatní recenze alba Soilwork - Figure Number Five
» popis a diskografie skupiny Soilwork


Soilwork - Natural Born Chaos
2015-10-18

Soilwork / Natural Born Chaos

4 stars

Švédsky kolos Soilwork je už od svojich začiatkov pozoruhodnou partiou muzikantov. Pokiaľ vás zaujíma všetko čo sa týka metalu, tak by ste ich určite nemali prehliadnuť alebo nebodaj ignorovať. Táto kapela ma baví predovšetkým tým, ako pracujú s melodikou, extrémnymi formami metalu a technickou ekvilibristikou. Za zásadný sa dá považovať aj ich štvrtý album Natural Born Chaos a v širšom meradle naň reagovali nielen fanúšikovia, ale aj známe metalové magazíny. Ako producent vypomáhal metalový alchymista Devin Townsend, čo v podstate ovplyvnilo aj samotný zvuk kapely. Určite teda nie je prekvapením, že Soilwork tu zakomponovali viac alternatívnych alebo aj prog-metalových prvkov.

Kríženie zdanlivo protichodných štýlov je poznávacím znamením Soilwork. Na jednej strane death-metalová či hardcoreová agresivita a na druhej strane melodické erupcie v refrénoch, a vzletné prepracované gitary. Môže to samozrejme občas pripomínať aj nu-metal, lenže švédsky spôsob myslenia a tvorenia hudby je úplne iný než ten americký. Výborným príkladom vyváženého pomeru tvrdosti a melodiky je skladba The Flameout, ktorú považujem za jednu z najlepších na tejto doske. Titulná Natural Born Chaos je štýlovo trochu inde a Björn Strid sa tu snaží viac spievať. Inak jeho vokálny talent je impozantný v growlingu aj v čistejších polohách. Groove metalové riffy tvoria hlavné gro melodicky našľapanej pecky The Bringer. Devin Townsend si v ďalšej skladbe Black Star Deceiver strihol s Björnom niečo ako duet. Po opäť kvalitnej náloži No More Angels sa hlási k slovu výrazná Soilworker's Song Of The Damned s naozaj pekným refrénom.

Album nebude až tak celkom imponovať napr. puritánskym metalistom, pretože je to viac menej komerčnejšie ladená odnož gothenburgského death-metalu. Nachádza sa tu však veľa výborných nápadov, fantastických riffov, krásnych sól na gitarách a celkove majú skladby veľmi chytľavý podtón. Soilwork sa vzdialili od svojej konkurencie, čo znamenalo ešte väčší úspech ďalšieho albumu Figure Number Five. Natural Born Chaos v ich diskografii zastáva silné miesto a svoj nadupaný charakter nestratil ani po trinástich rokoch.

» ostatní recenze alba Soilwork - Natural Born Chaos
» popis a diskografie skupiny Soilwork


Iron Maiden - The Final Frontier
2015-08-30

Iron Maiden / The Final Frontier

5 stars

Iron Maiden je jedna z kapiel, ktoré výsostne rešpektujem, pretože ich sláva a úspech sú jednoznačne zaslúžené. Za celou ich kariérou stojí drina, krv, pot a slzy. Prinášajú ľuďom hudbu, ktorá je už akousi značkou kvality (teda až na niektoré zakopnutia). Od doby kedy sa Bruce Dickinson vrátil späť do zostavy prežíva Iron Maiden vrchol nielen komerčný, ale aj ten umelecký. Brave New World bol vydareným štartom a nič sa nepokazilo ani dielom Dance Of Death. Prekvapenie však prišlo nečakane s albumom The Final Frontier, ktorý som v tej dobe mylne považoval za posledný počin hlavne vďaka jeho názvu. Kapela sa zavrela do štúdia a začali spoločne tvoriť ako za starých čias. Komunikovali medzi sebou, prepisovali, dolaďovali a pilovali čo najviac do podoby, ktorá by predostrela to najlepšie, čo v tej dobe v nich driemalo. A podarilo sa im stvoriť viac než len typickú “maidenovskú“ nahrávku.

The Final Frontier sa prikláňa citeľne k rockovému soundu a zároveň oplýva silnejšou melodickou štruktúrou než predošlé dva albumy. Ďalšia vec je napr. aj progresívnejšie vyznenie pripomínajúce trochu Somewhere In Time z roku 1986. Trojica gitaristov predvádza umenie, ktoré je hodné obdivu. Sóla majú krásny harmonický feeling a občas zachádzajú do epických končín. Takmer až telepatická forma komunikácie medzi hlavným skladateľom Steve Harrisom a bubeníkom Nickom McBrainom nestráca ani po rokoch na sile. Bicie majú typický akcent a zvuk, ktorý je dôverne známy asi každému fanúšikovi tejto kapely. Nicko ale predviedol opäť grandiózny výkon, ktorý sa v podstate aj vyžadoval kvôli ambicióznejšiemu aranžovaniu dlhších skladieb. Práve tieto kompozície sú ťahúňom celej dosky, ktorá patrí svojou celkovou dĺžkou medzi tie najrozsiahlejšie. Na prekvapenie sa človek vďaka rôznym rytmickým aj melodickým obmenám nenudí.

Že sa niečo zaujímavé deje nasvedčuje hneď úvodná Satellite 15... The Final Frontier, ktorej prvá polovica znie tvrdo a zvukovo chladne. Druhá polka sa preklenie do hitovej nakladačky s krásnymi elektrickými a akustickými gitarami. Nasledujú klasické kratšie skladby, z ktorých ma najviac zaujme asi pomalšia Coming Home. To najlepšie prichádza pri dlhometrážnej Isle Of Avalon a končí to až pri poslednej When The Wild Wind Blows. Práve týchto päť kompozícií povyšuje album na niečo extra. Je počuť, že sa tým pohrali dostatočne a ambicióznejšie poňatie skladbám veľmi svedčí. Príjemný zaguľatený zvuk a striedmejšie tempá vytvárajú pomerne vzdušnú atmosféru. Kapela má pretlak skladateľských osobností, takže vzniká trochu tlačenica, čia skladba sa nakoniec objaví na albume. Mňa osobne teší, že Adrian Smith sa opäť výraznejšie podpísal ako skladateľ, pretože jeho schopnosti na tomto poli sú naozaj pozoruhodné. Celkový dojem je z môjho pohľadu výborný a imponuje mi jednak komplexnosť skladieb, rytmický groove a zároveň aj vystavaná melodika.

Nie som typický fanúšik Iron Maiden a vyznávam skôr albumy, ktoré sú kompozične trochu inde. The Final Frontier kráča nenápadne po línií Somewhere In Time a Seventh Son Of A Seventh Son, teda dielam ktoré vybočili mimo formát klasického britského heavy-metalu. Pre niektorých poslucháčov predstavuje The Final Frontier asi horkejší extrakt a pravdepodobne neohrozí postavenie albumov z rokov 80-tých. Keď si však zoberieme, že kapela začala v roku 1980 a o tridsať rokov neskôr prinesie na trh nahrávku takého kalibru, tak je úplne jasné, že všetka tá sláva a úspech nie sú vonkoncom náhodné. K hodnoteniu som nepristúpil vôbec sentimentálne, pretože album ma zaujal asi najviac od druhého príchodu Brucea Dickinsona hlavne kvôli jeho miernej odlišnosti a sofistikovanému spracovaniu.

» ostatní recenze alba Iron Maiden - The Final Frontier
» popis a diskografie skupiny Iron Maiden


Flying Colors - Second Nature
2015-08-29

Flying Colors / Second Nature

4 stars

Profesionálni aj amatérski recenzenti na celom svete sa potýkajú s problémom, či hodnotiť albumy podľa originality alebo momentálnych pocitov. K podobnej úvahe som dospel pri diele Second Nature od amerických Flying Colors. Je to jednoznačne komerčne ladený produkt a stojí za ním celkom inteligentná promotion, ktorá dáva logicky do popredia zostavu zloženú z veľmi známych hudobníkov. Počiatočná silná skepsa sa neskôr pretavila do celkom pekného poslucháčskeho zážitku. Na pomoc prišla tradične vinylová edícia a pri nič nerušenom počúvaní som si mohol všímať rôzne detaily.

Album otvára výborne prepracovaná Open Up Your Eyes, ktorá má naozaj art-rockový feeling. Nič komplikované sa nedeje a tak je inštrumentácia aj melodická fazóna veľmi ľahká a stráviteľná. Aj to je zásadná črta tvorby Flying Colors. K tým slabším článkom radím určite Mask Machine, v kontexte celej dosky sa ale vstrebáva relatívne bez problémov. Čo som si však všimol je, že Steve Morse začal konečne hrať ako Steve Morse. Práve jeho gitarové sóla sa skvele hodia do celkom pôsobivých klávesových plôch. Jeho menovec Neal Morse, známy to novodobý kazateľ progresívneho rocku, sa asi najviac podpísal pod jednotlivé skladby. Mená autorov však nie sú uvedené, ale akosi je to cítiť vo vzduchu (alebo presnejšie v hudbe). Treba však povedať, že určitý priestor dostali aj ostatní spoluhráči, čo sa prejavilo na uvoľnenosti celého počinu.

Všetky skladby sú starostlivo zložené aj nahraté a produkčne taktiež spĺňajú štandardné kritéria. V niektorých momentoch budete istotne počuť dozvuky (hlavne vo vokálnych partiách) The Beatles, čo nepovažujem za závažné faux pas. Práve modernejší spôsob vedenia nástrojov aj kompozičný rukopis vyznie v tomto kontexte celkom sviežo. Kompilát melodického rocku s prvkami art-rocku sa tentoraz naozaj vydaril hlavne vďaka silným osobnostiam, ktoré vniesli do hudby to, čo ich najviac charakterizuje. Dokonca aj nesmierne sentimentálna Peaceful Harbor má svoje čaro a gitarista Steve Morse tu prejavil svoj povestný cit pre harmóniu. Posledná suita Cosmic Symphony prináša košatejšie aranžmány, krásny zvuk elektrického klavíra a opäť nápadité melódie.

Najväčšou devízou albumu sú jeho pozitívne vibrácie. Práve tu nastal zlom a preto som ho začal brať vážne s jeho plusmi aj mínusmi. Second Nature je vo viacerých rovinách vyrovnanejším a lepším dielom než rozháraný debut. Jeho jednoliata konzistencia má svoje odtiene a farby, takže poteší vo vhodnej chvíli myseľ aj ducha. V konečnom hodnotení sa prikláňam viac k pocitom, o nič iné v hudbe totižto ani nejde ...

» ostatní recenze alba Flying Colors - Second Nature
» popis a diskografie skupiny Flying Colors


Whitesnake - The Purple Album
2015-08-23

Whitesnake / The Purple Album

2 stars

Ansábel Davida Coverdalea s názvom Whitesnake vydal album cover-verzií a poniektorí poslucháči vrátane mňa majú pocit, že je to asi zlý sen. Vyjadriť úctu Jonovi Lordovi, Ritchiemu Blackmoreovi a Glennovi Hughesovi je určite milé, no tento typ reminiscencie nesie so sebou isté riziká. Jedna časť publika bude nadšená a tá druhá bude pindať, tak ako vždy. Na konci tohto reťazca stojí Coverdale, ktorému na účet naskakujú bubáky a s úsmevom si otvorí šampus na oslavu vydarenej akcie. Považujem toto divadielko za vykalkulované, ale ako sa vraví aj zlá reklama je reklama, dokonca ešte lepšia než tá dobrá. Niekedy treba vedieť povedať zbohom, goodbye, adieu alebo adiós amigos, keď už zjavne nemám čo ponúknuť a nepriživovať sa na svojej minulosti bez zjavnej príčiny.

Aby sme teda len nezasúvali žihadielko bez konštruktívnej kritiky, tak otázka je čo nám The Purple Album vlastne ponúka. Sú to teda skladby z obdobia Deep Purple označujúce sa väčšinou ako Mark III a Mark IV, t.j. roky 1974-1975. Skladby naozaj v ničom zásadnom neprekvapujú, neudivujú a nie sú ani príjemným výletom do minulosti. Zvuk je ostrý a tvrdý, čím v podstate dehonestuje myšlienku tvorby Deep Purple. Sú to samozrejme odchýlky v sólach či nástupoch, ale tie nemajú zásadný vplyv na celkový dojem, keďže produkcia je veľmi monotónna a jednotvárna. Ani David Coverdale nežiari so svojim hlasovým fondom, pretože svoje najlepšie obdobie už má za sebou. Ak sa chcel David rozlúčiť s fanúšikmi, tak určite autorským albumom a ako bonus mohli byť niektoré skladby z obdobia Deep Purple. Absencia Glenna Hughesa (ex-Deep Purple) je tiež udivujúca, najmä ak sa tu nachádza jeho song Holy Man. Jednoducho nebol na tento projekt pozvaný a tak si David pravdepodobne sám so sebou zaspieval aj You Keep On Moving.

Na začiatku stála myšlienka obnovenia starej zostavy Deep Purple a všetko sa nakoniec scvrklo do patetickej kolekcie cover-verzií s moderným nadupaným soundom. Spracovanie skladieb je prvoplánové, pre týchto muzikantov nebol až taký problém pohrať sa s aranžmánmi. Nič osobitné do nich nevniesli, preto len okolo vás prejdú ako hlučný kamión. Napadla ma otázka pre pána Coverdalea. Čo tak zavolať do zostavy Bernieho Marsdena, Mickyho Moodyho alebo napr. Johna Sykesa a stvoriť skutočný posledný album Whitesnake??? Určite by sa s tým dalo niečo spraviť, ale to by musel tento narcizmom zasiahnutý frontman naozaj myslieť na fanúšikov a nielen na prezentáciu samého seba.

Hodnotenie: 2,5

» ostatní recenze alba Whitesnake - The Purple Album
» popis a diskografie skupiny Whitesnake


Satriani, Joe - Shockwave Supernova
2015-08-22

Satriani, Joe / Shockwave Supernova

4 stars

Joe Satriani sa po pätnásty krát hlási tentoraz so “šokovou vlnou“ a pripravil svojim fanúšikom opäť celkom chutný pokrm. Po hrôzach typu Is There Love In Space a Professor Satchafunkilus má jeho tvorba našťastie vzostupnú tendenciu a pán gitarista prekypuje energiou, a chuťou do novej hudby. Satrianiho štýl je ľahko rozpoznateľný aj predvídateľný a v podstate už nezaznamenáva nejaký výrazný pokrok. Používa viac menej zrozumiteľný jazyk, ktorému načúva široké spektrum poslucháčov. Melódia je univerzálna záležitosť a vďaka tomu je Satriani stále na výslní. Nestratil však ani schopnosť zložiť kvalitnú inštrumentálnu skladbu a o jeho hráčskych zručnostiach ani nehovoriac.

Po prvých počutiach Shockwave Supernova som si v duchu povedal, že je to len ďalší štandardný album z jeho dielne. Gitara má futuristický výraz podobný ako na doske Crystal Planet a melódie pripomínajú letmo to alebo ono. Zostava je ako vždy veľmi zaujímavá a tentoraz ma potešila prítomnosť Marca Minnemanna a Bryana Bellera z formácie The Aristocrats. Fantastický Vinnie Colaiuta si zahral len na štyroch skladbách, keďže predošlý album bol plne v jeho moci. Pekný obal, vypilovaný zvuk ale povestná iskra do mojich uší neprichádzala. Zmena nastala až po vypočutí vinylovej edície a práve tá mi ponúkla hlbší pohľad do problematiky tohto diela.

Niektorým albumom treba dať jednoducho čas, aby dozreli. Titulný song je poplatný v plnej miere Satrianiho extravagantnej melodike a piskľavým sólam. Zlom nastáva už hneď pri druhej a nádhernej Lost In A Memory. Vyniká tu predovšetkým atmosféra, ktorú navodzuje priam majstrovským spôsobom. Podobne album frčí aj ďalej, buď v ráznejšom tempe alebo v tom pomalšom. Žiadne zakopnutie sa nekoná, všetky skladby majú do detailu premyslené motívy a témy. Satrianiho feeling a frázovanie je nezameniteľné. Poslucháč (teda konkrétne ja) je vtiahnutý do víru krásnych emócií a efektných gitarových plôch. Profesionalita tu smrdí na sto honov, no Satrianimu nie je cudzí ani humor ako napr. v Crazy Joey. Myslím si, že spojenie s multi-inštrumentalistom Mikeom Keneallym prináša už dlhší čas svoje plody a je to jasne počuť v Keep on Movin', All of My Life alebo Scarborough Stomp. Trojica skladieb If There Is No Heaven (jedna z najlepších vecí na albume), Stars Race Across the Sky a Goodbye Supernova tvoria dokonalé zakončenie tohto diela.

Kým predošlý Unstoppable Momentum ma prekvapil tvrdším soundom a menej typickým vyznením, tak Shockwave Supernova je pre zmenu jedna z najvyrovnanejších kolekcií inštrumentálnych skladieb s výrazným melodickým feelingom za posledné roky. Joe Satriani patrí medzi gitaristov, ktorí svojou tvorbou silne ovplyvňujú ďalšiu generáciu muzikantov. Pozitívne myšlienky a emócie sú kľúčom jeho úspechu. Kým ostatní sa brodia v špine, politike a negatívnych pocitoch, tak Satriani s úsmevom na tvári vyhráva na všetkých frontoch a hrá si svoju muziku už takmer 30 rokov. Obdivuhodné ...

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Satriani, Joe - Shockwave Supernova
» popis a diskografie skupiny Satriani, Joe


Sisterhood Of Klangpedal  - Sisterhood Of Klangpedal
2015-07-20

Sisterhood Of Klangpedal / Sisterhood Of Klangpedal

4 stars

Slovenská nezávislá scéna si aj naďalej buduje svoje pevné základy a objavujú sa ďalšie nové skupiny, ktoré prichádzajú s pozoruhodnými dielami. Podivuhodný názov nitrianskej kapely Sisterhood Of Klangpedal si nepomýlite asi s nikým a ničím. Je natoľko špecifický, že sa dá dokonca aj zapamätať. Dôležitým krokom k propagácii ich tvorby a mena je vydanie prvého albumu, ktorý vznikal niekoľko rokov. Materiál sa postupne skladal a dolaďoval, čo sa nakoniec odrazilo na jeho vyznení. Výsledok však stojí za to a poteší priaznivcov art-rocku a jazz-rocku. Aby sme však nehovorili len o slovenských pomeroch, tak je dobré poukázať na fakt, že tento počin je naozaj konkurencieschopný aj v zahraničí. Svedčí o tom kvalitné spracovanie skladieb aj výsledný zvuk.

Hlavný mozog kapely Mateja Mikloša a bubeníka Jána Štena si progmetalisti pamätajú vďaka tomu, že obaja sú členmi Persona Grata, ktorá sa zaradila medzi najlepšie slovenské formácie v tomto štýle. Hudobne ich však nemôžem prirovnať k nim a ani sa nesnažia vytĺcť z toho nejaký kapitál, čo je veľmi sympatické. Prikláňajú sa k nekomerčnému vyzneniu a dĺžka skladieb hovorí jasnou rečou komu je album určený. Poslucháči, ktorí sa vyžívajú v komplikovanejších hudobných postupoch sa môžu tešiť na hráčske umenie všetkých troch zúčastnených. Našťastie sa však nejedná o exhibičný turnaj v rýchlosti prstokladu, ale o detailne premyslené kompozície. Keďže sa hudba zaobišla úplne bez gitary, tak oceňujem Miklošove striedanie klavíru a rôznych klávesových registrov. Prispieva to k väčšej atraktivite samotnej hudby, no práve kryštálovo čistý klavír zachádza najviac do emocionálnej hĺbky.

Roztopašné klavírne linky otvárajú kompozíciu Cyril a oslovuje ma hlavne jej druhá polovica, ktorá veľmi pekne graduje. Pokračuje sa ďalšou výbornou vecou s názvom Metod, spojitosť medzi týmito dvoma skladbami v aranžérskej línii však nie je. Basák Mário Polónyi si občas zahrá aj nejaké tie sóla a musím uznať, že sú veľmi podarené. Skladbami sa tiahnu väčšinou výrazné melodické linky a moc sa tu ani neimprovizuje. Aj vďaka tomu je ich hudba viac art-rocková než jazz-rocková, avšak niečo z jazzových postupov tu rozhodne je a nie je toho málo. Kapela inklinuje teda k art-rockovému vyzneniu, čo jasne dokumentujú zmeny tempa, živelná rytmika a expresívnejšie klávesové registre. Vo vtipne pomenovanej kompozícii BJDSLSP je napr. to prelínanie oboch štýlov veľmi plynulé. Asi najdôležitejšou skladbou je posledná a najdlhšia Funebrak Party III. Zosobňuje to, čo Sisterhood Of Klangpedal vo svojej podstate je - spolok slobodne zmýšľajúcich muzikantov. Nadupaný a pomerne aj ostrý začiatok sa presunie do jemných polôh, kde si Polónyi opäť zalaškuje so svojou basou. Nepravidelné tempá a klávesové prelúdiá však tvoria hlavnú myšlienku a v tomto duchu to aj celé nakoniec končí.

Prvý album Sisterhood Of Klangpedal je teda vskutku vydarený a bolo by dobré pokračovať v ďalšej tvorbe. Takéto kapely na slovenskej scéne naozaj chýbajú a vydavateľstvo Hevhetia je opäť jedným z tých, ktoré tlačia dopredu nekomerčnú a umelecky hodnotnú hudbu. Po kapelách Fermáta a Collegium Musicum prišiel rad na ďalšiu generáciu hudobníkov, ktorí budú rozvíjať art-rock a jazz-rock v tej najlepšej tradícii. Sisterhood Of Klangpedal nezaprie svoje slovenské korene, ale zároveň sa pozerá vpred a je to možno prísľub do budúcnosti aj pre nich samotných. Cesta sa teda môže začať ...

» ostatní recenze alba Sisterhood Of Klangpedal - Sisterhood Of Klangpedal
» popis a diskografie skupiny Sisterhood Of Klangpedal


Dr. Dopo Jam - Entrée
2015-05-19

Dr. Dopo Jam / Entrée

5 stars

Dr. Dopo Jam je relatívne neznáma kapela z Dánska, ktorú si tzv. archeológovia budú asi pamätať hlavne preto, že sú zo 70-tých rokov. Nielen to je na nich zaujímavé, ide predovšetkým o hudbu. Ich debutový album Entree je totiž štýlovo blízko k tej menej uletenejšej a zároveň rockovejšej tvorbe Franka Zappu. Svojrázny kompilát jazz-rocku, blues-rocku a art-rocku s prímesou rôznych nástrojov je naozaj pestrý a hudobne podnetný. Bizarnejšie znejúce plochy nie sú na úkor samotnej skladby a skôr ju len spestrujú.

V podstate ešte aj teraz je Entree neobyčajne sviežim dielkom a to vzniklo pred štyridsiatimi dvoma rokmi. Rok vydania teda nie je ani tak podstatný, ak sa hudobníkom podarí vytvoriť kompozície so silným feelingom a na svoju dobu naozaj vypracovaným, a dalo by sa povedať že až nadčasovým štýlom. V tomto prípade má drvivú väčšinu materiálu na svedomí skladateľ a hlavný líder kapely Kristian Pommer.

Na úvod nám Dr. Dopo Jam pripravili rovno 25-minútovú jazz-rockovú kompozíciu Opening. Na prekvapenie ubehne rýchlo ako voda a je naplnená melódiami a výbornými motívmi, ktoré veľmi prirodzene do seba zapadajú. Samelam-samelam je skladba, ktorú si viem predstaviť na ich koncertoch a páči sa mi, že je tam zakomponované slovné spojenie Dr. Dopo Jam. Tiahne viac k blues-rocku, akurát mi pripadá živšia vďaka využitiu dychových nástrojov.

Prvá z rady inštrumentálok s rovnomenným názvom Entree's je krásnym spojením jazz-rocku a brass-rocku. Ďalšia inštrumentálna záležitosť Spring-Theme-Summer-Theme je snáď ešte lepšia vďaka neposednému rytmu a opäť skvelými aranžmánmi. Prichádza však mierne odlišný song In The Morning a ten sa vyložene mazná s jemnou melódiou. A máme tu nakoniec tretiu inštrumentálnu vec Desserts: Forest-Flower-Picking-Preludium s voľnejšou štruktúrou a atmosféra silne evokuje latino-rock aj kvôli rôznym perkusiám. Na záver príde nečakaná zmena a nastupujú sarkastické popevky, ktoré sú celkom podarené.

Nezvyknem bezhlavo adorovať 70-té roky, no v prípade kapely Dr. Dopo Jam a ich Entree sa jedná o veľmi kvalitnú, a aj raritnú (v prípade LP vinylov) nahrávku. V mojom ponímaní tu žiadne slabé miesto nie je. Navyše je to veľmi hravá a otvorená hudba siahajúca do viacerých žánrov. Je to niečo čo poznáte a je vám to blízke, a zároveň je to svojim spôsobom vždy nové (ako napr. ženy). S prihliadnutím na dobu vzniku a prepracovanému konceptu skladieb sa prikláňam k najvyššiemu hodnoteniu.

» ostatní recenze alba Dr. Dopo Jam - Entrée
» popis a diskografie skupiny Dr. Dopo Jam


MacAlpine, Tony - Concrete Gardens
2015-05-10

MacAlpine, Tony / Concrete Gardens

4 stars

Bol som veľmi potešený návratom Tonyho MacAlpinea v roku 2011 a svoju formu potvrdzuje aj tohtoročnou novinkou. V jeho diskografii sa nachádza zopár excelentných kúskov, ktoré sú pre inštrumentálny gitarový rock/metal nesmierne dôležité. Predošlý eponymný album bol taktiež vydarený a môžem povedať, že Concrete Gardens je ešte lepším, a prepracovanejším dielom. Čo sa mi najviac pozdáva je fakt, že na celej ploche sú reálne bicie, ktoré obsluhuje technicky brilantný bubeník Aquiles Priester z Brazílie známy z pôsobenia napr. aj v kapele Angra. Ďalším milým prekvapením je hosťovanie špičkového gitaristu Jeffa Loomisa (ex-Nevermore, Arch Enemy) v skladbe Square Circles.

Concrete Gardens je naozaj tvrdý a náročný album na počúvanie, a nie každý bude túto muziku vnímať s pôžitkom. Ako býva zvykom, tak MacAlpine pracuje opäť vo výraznej miere s melodickými motívmi a taktiež jazz/fusion variáciami. Progresívny metal je však to slovné spojenie, ktoré úplne charakterizuje podstatu nahrávky. Už to nie sú tie časy bleskurýchlych sól a riffov, tentoraz sa rýchlostný pedál využíva v rozumnejších intenciách, predsa len roky 80-té sú už minulosťou. Tvrdosť, ekvilibristika a technická náročnosť sú dôležitými prvkami MacAlpineovej tvorby, a aj teraz ich rozdáva plnými dúškami. Prehliadka muzikantského umenia však nepozostáva len z predvádzania sa a skladby majú konkrétnu štruktúru, a zároveň aj nosné motívy.

Typický koktejl melodiky a gitarovej zručnosti predstavuje Exhibitionist Blvd. a je veľmi poplatná štýlu Tonyho MacAlpinea. Spojenie metalu a fusion gitary výborne sekne v rytmicky decentnejšej The King's Rhapsody. Jedna z najlepších kompozícií je určite Poison Cookies, kde cítiť určitý vplyv Steve Vaia, no melodická linka patrí medzi tie najkrajšie na tomto albume. Nasledujú nakladačky ako Epic, Napoleon's Puppet, Sierra Morena s rôznymi zmenami tempa, pri ktorých sa človek nestihne nudiť. Výborný gitarový duel Loomisa a MacAlpinea v Square Circles sa nesmierne vydaril, a sú tu opäť nápadito spracované prvky fusion. Spomienka na "shrapnelovské" obdobie je zachytené v skladbe Confessions Of A Medieval Monument a titulná Concrete Gardens má taktiež silnejší melodický podtón. Posledná a čisto klavírna vec Maiden's Wish je síce pekná, ale do kontextu albumu mi akosi nepasuje.

Skvelý výkon hodný obdivu tu podal aj bubeník Aquiles Priester a vďaka nemu je album, tak strhujúci a živelný. Concrete Gardens patrí medzi najlepšie počiny Tonyho MacAlpinea za posledné roky. Je to ďalší dôkaz jeho obrovského hráčskeho talentu a schopnosti zložiť kvalitnú skladbu. Zahrá vám virtuóznym spôsobom progresívno-neoklasický metal a následne nato si sadne za klavír, a odohrá ľavou zadnou Chopina, Liszta alebo Rachmaninova. Skutočný hudobný génius, ktorý by si možno zaslúžil viac pozornosti. Našťastie fanúšikovia gitary a gitarovej hudby vedia o kom je reč ...

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba MacAlpine, Tony - Concrete Gardens
» popis a diskografie skupiny MacAlpine, Tony


Victor - Victor
2015-05-03

Victor / Victor

4 stars

Rush znamená v rockovom svete naozaj veľa a úspechy, ktoré dosiahli im môže závidieť veľa kapiel. Sólových projektov bolo málo, ale rozhodne nie sú priemerného kalibru. Podobne je na tom aj Victor gitaristu Alexa Lifesona, ktorý sa rozhodol aspoň jednorázovo zhudobniť svoje nie až tak celkom "rushovské" nápady. Jediný štúdiový album sa odlišuje od Rush vo viacerých rovinách a jednou z nich je aj chuť mierne si zaexperimentovať. Odklon od tvorby domovskej skupiny však nie je otočený o 180 stupňov, pretože sú tu momenty, ktoré ju dosť silne pripomínajú. Aj gitarové postupy, riffy a sóla majú jasnú pečať Alexa Lifesona. Naskytá sa prirovnanie so sólovkou Geddyho Lee – My Favorite Headache, ktorá je podľa mňa viac tradičnejšou nahrávkou, teda viac akceptovateľnou pre "rushovských" fanúšikov.

Album má výbornú produkciu oproti takému Test For Echo (vydané v tom istom roku) od Rush, ktoré znelo plocho a nevyvážene. Štýlovo je to samozrejme progresívny rock obohatený tentoraz aj o elektronické prvky. Nápady pochádzajú prevažne z pera a hlavy Alexa Lifesona (výnimku tvoria At The End a The Big Dance, ktoré skomponoval jeho syn), a týmto dokázal že aj samostatne dokáže vytvoriť a vypustiť do sveta zaujímavú muziku. Lifeson je výrazný melodický typ hráča, spontánne premýšľajúceho a zároveň originálneho vo svojom štýle. Blízka mu je aj gitarová tvrdosť alebo občasná psychedélia vyskytujúca sa v niektorých pasážach. Skladby sú od seba viac menej odlišné a istý podiel nevyrovnanosti na tomto albume tu rozhodne je. Pre mňa je však zaujímavé pozerať sa na tohto gitaristu ako na sólového umelca, pretože ako skladateľ v sebe ukrýva veľa potenciálu.

Od začiatku sa valí z reproduktorov smršť energie a Don't Care je naozaj drsný kúsok na úvod. Promise je už skladba, ktorá je takmer úplne v teritóriu Rush vďaka krásnej melodickej gitare a speváckym linkám. Podobne je tom aj tvrdá Start Today s tým rozdielom, že speváčka Lisa Dalbello jačí do mikrofónu ako Geddy Lee v 70-tých rokoch. Krátka inštrumentálka Mr. X patrí predovšetkým gitarovým sólam. Experimentálne plochy sa vyskytujú už pri At The End. Hovorené slovo, vyprofilovaná rytmika a atmosférická gitara majú zaujímavý katarzný účinok. Výborná a opäť tvrdá ako remeň Sending A Warning zachádza takmer až do psychedélie. Shut Up Shuttin' Up je veľmi odlišná, groove rytmus a ženské bláboly ju robia trochu zvláštnou, je však cítiť v nej určitú formu humoru. Akusticko-elektrické gitary sa krásne vynímajú v ďalšej inštrumentálnej skladbe Strip And Go Naked. Takmer industriálne zvuky obsahuje The Big Dance a je to jedna z tých menej atraktívnych kompozícií. Experimentálnejšia záležitosť s titulným názvom Victor mi evokuje v určitých sférach elektronickú hudbu 80-tých rokov. I Am The Spirit prinavracia albumu razantne poňatý rock s nápaditými gitarami.

Victor je braný ako kontroverzný počin ináč váženého muzikanta. Myslím si, že tento projekt nebol celkom správne pochopený. Je totižto zbytočné nahrať album, ktorý by sa podobal alebo dokonca vykrádal tvorbu Rush. Veľa poslucháčov to samozrejme očakávalo a prišlo väčšie, či menšie sklamanie. Alex Lifeson však nezaprel svoju identitu a cítiť tu dotyk hudobného génia ošľahaného niekoľkoročnými skúsenosťami v branži. Victor teda nie je typický komerčný produkt a bol vytvorený hlavne z vnútorného presvedčenia. Aj za tento postoj má Alex Lifeson u mňa veľký rešpekt.

» ostatní recenze alba Victor - Victor
» popis a diskografie skupiny Victor


Europe - War of Kings
2015-04-29

Europe / War of Kings

3 stars

Europe mám naozaj rád a ich diskografiu považujem za veľmi vyrovnanú. Časy ich najväčšej slávy sú už dávno preč a aj oni sa musia činiť, aby si získali pozornosť rockového publika. Od Start From The Dark nahrávali albumy, ktoré boli od seba odlišné a bolo zjavné, že nechceli stáť len na jednom mieste, čo mne osobne bolo celkom sympatické. Aj novinka War Of Kings je iná, no zároveň aj veľmi povedomá. Europe totižto začali hrať klasický hard-rock so zvukom 70-tých rokov. Mám hlavne na mysli interakciu gitár a hammond organu, ktorá je až do očí bijúca. Niekomu sa to bude páčiť veľmi a niekomu nie. V porovnaní s albumom Secret Society alebo aj predošlým (a skutočne vydareným) Bag Of Bones je War Of Kings veľmi sterilný.

Prekvapilo ma, že Europe sa tak silne priklonili k odkazu Deep Purple, Rainbow a Whitesnake. Je to však dvojsečná zbraň. Tieto veci preberá strašná kopa podobne orientovaných kapiel, ktoré sú až na hranici revival-bandu. Našťastie Europe až tak hlboko neklesli a skladby plynú príjemne. Problém je však aj nevýraznosť samotných melódií, ktoré nie celkom spĺňajú svoj účel. Gitarista John Norum, spevák Joey Tempest a vlastne celá kapela je stále na vysokej inštrumentálnej úrovni. Keďže som ich videl už aj naživo, tak môžem povedať, že naozaj vedia uhrať skvelý rock. Tentoraz to ale nestačí.

Ani samotný archaický zvuk nahrávky nie je celkom šťastný. Zaoblené hrany síce dobre zapadajú do koncepcie skladieb, ale všetko mi pripadá ako na jedno kopyto. Nedokážem poriadne vyzdvihnúť ani jednu skladbu, všetky sú si nejakým spôsobom podobné. Ak už by som mal na niečo ukázať prstom, tak by to bola určite blues-rocková Angels (With Broken Hearts) s chladným klávesovým pozadím. Zaznejú často už spomínané hammondy, ale v rámci osvieženia si Mic Michaeli strihne aj modernejšie klávesové registre. Praise You, Nothin' To Ya a California 405 idú priamo po krku Deep Purple. Napr. názov skladby Rainbow Bridge je naozaj veľavravný. Ani posledná Norumova inštrumentálka Vasastan nevytrháva album z biedy.

War Of Kings je priemerný počin inak výbornej kapely a mrzí ma, že Europe presvedčili sami seba o tom, že starožitný hard-rock ich spasí. Najväčším sklamaním je pre mňa absencia silnej melodiky, ktorá ich vždy charakterizovala. Joey Tempest dokáže do hudby vložiť jasne rozpoznateľný spevácky prejav. Na War Of Kings však chýba emocionálna hĺbka a aj autonómny štýl, ktorý by ich vyčlenil z radu podobne znejúcich skupín. Cítim tu len nostalgiu, štýlové klišé a nudu. Novým fanúšikom odporúčam radšej predošlé diela, ktoré sú kompozične na vyššej úrovni. Bohužiaľ, tentoraz ma Europe veľmi nepresvedčili.

» ostatní recenze alba Europe - War of Kings
» popis a diskografie skupiny Europe


Testament - The Formation Of Damnation
2015-04-28

Testament / The Formation Of Damnation

5 stars

V metalovej komunite sa dosť často skloňuje slovné spojenie "veľká thrashová štvorka". Patria do nej kapely ako Metallica, Megadeth, Slayer a Anthrax. Priznám sa, že väčšina z nich je pre mňa absolútne nezaujímavá. Mám teda svoju "veľkú thrashovú trojku" a jedná sa o skupiny Megadeth, Annihilator a samozrejme Testament. Pre Megadeth je príznačná progresivita a hráčska zručnosť, ktorá ich dostala na piedestál slávy a uznania. O Annihilator by sa toho dalo napísať veľa, ale najdôležitejším prvkom ich hudby sú kvalitné spevné melódie, čo nie je v thrashingu celkom bežná vec, a ak k tomu pripočítam ešte aj ultra-technické hranie, tak je to jedna zo zásadných kapiel žánru. Testament sú pre zmenu králi sofistikovaného thrash-metalu a ich diskografia môže byť príkladom ako napredovať, a rozvíjať svoj (na metalové pomery) originálny štýl takmer bez zakopnutia.

Už od začiatkov je Testament výnimočný zjav zložený z muzikantov, ktorí nepoužívajú len svaly, ale evidentne aj mozog. To sa prejavilo predovšetkým na tretej štúdiovej doske Practice What You Preach. Neskôr odišiel gitarista Alex Skolnick a začal sa venovať jazz-rocku a fusion. Kvalita hudby však nemala klesajúcu tendenciu a každý radový album tejto kapely je niečím zaujímavý. Testament mali ťažké obdobia, ale prekonali ich a svedčí o tom aj v podstate comebackový počin The Formation Of Damnation. Chuck Billy a Eric Peterson sú lídri kapely a hlavní tvorcovia hudby. Napísali spoločne drvivú väčšinu skladieb a sila ich znovuzrodenia je naozaj veľká. Fantastický Alex Skolnick je späť a vrátil sa k svojim metalovým koreňom, je však počuť že jazz-rock ho ako hráča posunul o niekoľko levelov vyššie.

The Formation Of Damnation je ďalšia spanilá thrashová jazda a Testament tentoraz cielene pohŕdajú americkými symbolmi a politickou agresiou (viď booklet, kde je Biely Dom). Odvrátená strana emócií bola vždy hlavnou textovou náplňou tejto kapely, takže skladby o láske tu budete hľadať asi zbytočne (aj keď napr. takí Carcass vedeli aj to). Inštrumentálny úvod For The Glory Of... sľubuje veľa a nasledujúci "hit" More Than Meets The Eye je esenciou tvrdosti a výraznej melodiky. Chuck Billy patrí medzi to najlepšie, čo thrash-metal priniesol a právom ho môžem označiť za speváka. Dokazuje to aj v ďalších strhujúcich skladbách The Evil Has Landed alebo aj v death/thrash nakladačke The Formation Of Damnation. Výborné melodické linky v Dangers Of The Faithless sú podporené krásnym gitarovým riffom a sólo patrí tentoraz len Alexovi Skolnickovi. Testament mali vždy skvelých bubeníkov (Gene Hoglan, John Tempesta, Dave Lombardo) a tentoraz oslovili suverénneho a skúseného Paula Bostapha, ktorý to nabúchal priam grandiózne. Najviac ma vlastne z celej dosky berie perfektne vystavaná Afterlife s brilantnou melódiou a úžasne ozvučenými gitarami. Na koniec sa dostala k slovu rytmicky pomalšia záležitosť Leave Me Forever, ale rozhodne sa nejedná o klasickú baladu.

Chuck Billy sa po víťazstve nad zákernou chorobou ponoril plne do tvorby a energia nebola prítomná len na tomto albume, ale aj na koncertoch, kde ako spevák doslova exceloval. The Formation Of Damnation vypálil rybník známym aj menej známym thrashovým kapelám, ktoré v tej dobe vydávali skôr rutinne znejúce nahrávky bez šťavy. Testament sa netvária len ako tvrdí thrash-metalisti, ktorí chcú za každú cenu devastovať a ničiť, ale vedia zložiť aj jasnú a dobre čitateľnú melódiu. K tejto veľkej devíze sa ráta aj kvalitne premyslená stavba skladieb, skvostná inštrumentácia a zvuk, o ktorý sa postaral vyhľadávaný Andy Sneap. Album môžem teda s čistou hlavou označiť ako thrash-metal vo svojej vrcholnej forme.

» ostatní recenze alba Testament - The Formation Of Damnation
» popis a diskografie skupiny Testament


Alex Skolnick Trio - Last Day In Paradise
2015-04-27

Alex Skolnick Trio / Last Day In Paradise

4 stars

Po fusion projekte Attention Deficit prišla na rad kapela Alex Skolnick Trio, kde dotyčný gitarista spojil klasický rock a jazz. To je hlavná príčina, prečo sa toto trio stalo známym a aj uznávaným. Prerobiť do takej podoby niekedy až fatálne známe rockové alebo metalové odrhovačky si zaslúži určite pozornosť. Rozdiel medzi Attention Deficit a Alex Skolnick Trio je v tom, že Skolnickova skupina lahodí viac uchu. Jemnejšie kontúry a citlivá atmosféra nadväzujú na zvukovo uhladenejší jazz-rock. Nie však ten tradičný, pretože Alex Skolnick preberá určité prvky z dotyčných žánrov a vytvára tým nie celkom typický, a občas aj prekvapivý sled tónov a harmónií. Preto sa nejedná len o nejaký uniformný a stereotypný jazz-rock.

Predošlé albumy obsahovali väčšie množstvo cover verzií, ale tentoraz sa uspokojili len s troma prerábkami. Veľmi dobre vyznievajú aj autorské skladby a aj preto je Last Day In Paradise vyrovnaným, a hudobne hodnotným dielom. Skolnick si tu zaspomínal dokonca aj na svoju domovskú trashovú kapelu Testament a zaujímavo sa pohral s ich klasickým songom Practice What You Preach. Jeho v podstate rovnocenní spoluhráči Nathan Peck a Matt Zebroski rozvíjajú dané motívy, dodávajú im voľnosť a taktiež aj kvalitné rytmické pozadie. Hlavná hviezda je samozrejme viac než jasná, ale hudba pôsobí kompaktne a cítiť tu aj ducha kapely.

Hlavné poslanie ich hudby je založené viac na sofistikovanej melodike, než na jazzovej abstraktnosti. Tým pádom ju môže akceptovať aj isté percento rockerov. Skolnick začal v 90-tých rokoch študovať jazzové postupy a spôsob hrania. Padlo to na úrodnú pôdu a jeho svojské poňatie hry predkladá gitarový jazz, jazz-rock a trochu aj bebop do moderného jazyka. Dokonca aj nezakomplexovaní jazzmani sa môžu bez najmenších pochybností pustiť do bádania tohto albumu.

Prvé dve kompozície Mercury Retrograde a Last Day In Paradise z pera Alexa Skolnicka sú maximálne vydarené a nasleduje snáď asi ich najlepší cover-song Tom Sawyer od kanadských Rush. Prehliadka kvalitného muzicírovania a aj cítenia pokračuje ďalej, pričom Channel 4 je vlastne jediná jazzová záležitosť, kde sa rytmika premení na bebopovú mašinu. Skladba Out There Somewhere patrí medzi tie naj vďaka krásnej melodike a zložil ju tentoraz basák Nathan Peck. Kolekcia končí prekvapivo drsnejšou southern-rockovou Western Sabbath Stomp, ktorá sa od zvyšku štýlovo dosť odlišuje.

Alex Skolnick Trio je dobrý spôsob ako sa zoznámiť s jazz-rockom, keďže rockerom aj metalistom predkladá známe veci trochu iným spôsobom. V zásade sa tu nič prevratné nedeje, ale kvalitné spracovanie a dobrá myšlienka sa tu nedá spochybniť. Alex Skolnick mi je svojim prístupom obzvlášť sympatický a nepochybne je to veľmi nadaný gitarista, ktorý spravil krásny kotrmelec z metalu do jazz-rocku. Album Last Day In Paradise hodnotím ako jednu z najlepších nahrávok tejto skupiny.

» ostatní recenze alba Alex Skolnick Trio - Last Day In Paradise
» popis a diskografie skupiny Alex Skolnick Trio


Attention Deficit - The Idiot King
2015-04-23

Attention Deficit / The Idiot King

5 stars

Alex Skolnick v druhej polovici 90-tých rokov stváral ako metalový gitarista naozaj netypické veci a začal nahrávať jazz-rockové a fusion nahrávky. Oklieštené žánrové pole v trash-metalovej kapele Testament ho nenapĺňalo a bolo mu aj vyčítané, že je príliš melodický. Nuž pravda je ale taká, že Alex patrí medzi najkvalitnejších gitaristov sveta a to neplatí len pre metal. Svoj ďalší hudobný vývoj teda nasmeroval do (oproti metalu) otvorenejšieho jazz-rocku a fusion, čo rozšírilo obzor jeho technickej ekvilibristiky v rámci výstavby gitarových vyhrávok a sól.

Druhý album Attention Deficit s trochu iritujúcim názvom The Idiot King je jednoznačne ich najlepšia vec, ktorú vydali. Hlavným dôvodom je, že v porovnaní s debutom je oveľa prepracovanejší a doslova nabitý precíznymi inštrumentálnymi plochami. Každá skladba je iná a zároveň zapadá do koncepcie dosky, ktorá sa snaží rozširovať hranice jazz-rocku aj fusion. Zostava zložená z troch členov je už na prvý pohľad zaujímavá a každý jeden hráč je vo svojom obore špička. Michael Manring patrí do basgitarovej smotánky a je mimoriadne uznávaný, a taktiež je o ňom známe, že jeho idolom bol Jaco Pastorius, v podstate jeho hra občas nezaprie "pastoriusovské" črty. Bubeník Tim Alexander je tvorivý a reaguje na každú tému veľmi profesionálne. Alex Skolnick predvádza umenie, ktoré je blízko k takým fusion gitaristom ako Scott Henderson či Allan Holdsworth.

Výrazná skladba by mala byť aj úvodnou a taká presne je aj American Jingo. Nervný a temnejší charakter ich hudby dokumentuje The Risk Of Failure. Nasledujúca Low Voter Turnout prehodí z ničoho nič tému a basa vykúzli parádny slapping, kde Skolnick sa uchopí svojej šance najlepšie ako vie. Za vrchol považujem nádhernú a pomalú Dubya. Práve tu sa Manring a Skolnick vyhrali s harmóniami na maximum, skutočne skvelá gradujúca kompozícia. Posledné tri skladby sú mierne experimentálneho charakteru. The Killers Are To Blame patrí bubeníkovi, Skolnick si vzal na starosť Nightmare on 48th St. a ukáže aj nejaké tie metalové stupnice, posledná Public Speaking Is Very Easy je nekonvenčným basovým číslom. Na albume mi imponuje Skolnickova práca s gitarovými zvukmi a krabičkami. Nemenej zdatný je aj basák Michael Manring, ktorý hrá na bezpražcovej base absolútne fantasticky a je rovnocenným partnerom Alexa Skolnicka.

Od albumu The Idiot King rozhodne nečakajte príjemnú a nekonfliktnú hudbu. Pre skutočných fusion maniakov to bude pre zmenu ozajstná lahôdka plná prvotriednej inštrumentácie, ktorá je však založená na tvorivosti a zmysluplnom komponovaní. Attention Deficit sa predviedli na druhom štúdiovom počine ako majstri fusion.

» ostatní recenze alba Attention Deficit - The Idiot King
» popis a diskografie skupiny Attention Deficit


Dragonland - Astronomy
2015-04-19

Dragonland / Astronomy

5 stars

Ak chce niekto napísať zaujímavú recenziu, tak musí byť v prvom rade zaujímavá hudba. Teraz mám na mysli staršiu recenziu na album Astronomy uverejnenú v jednom magazíne, ktorá bola okamžitým signálom, že to bude niečo naozaj pre mňa. A veru aj bolo, tak grandióznu nahrávku by musel hľadať človek pod lupou, aby ju našiel v metalovej nadprodukcii, kde vychádza niekoľko stoviek albumov podobného razenia. Dragonland opäť pokročili vo svojom aranžérskom umení a album Astronomy považujem za ich absolútny vrchol, ktorý budú len ťažko prekonávať. Oproti Starfall je tu viac gitár a celkove pôsobí hudba o niečo tvrdšie. Stále však majú čarovný prútik v podobe melódií, ktoré skutočne dokážu chytiť za srdce.

Dragonland vsadili tentoraz na zvukový a aranžérsky koncept, a viacero skladieb popisuje svojim textom napr. aj krásu vesmírnych subjektov. Olof Mörck a Elias Holmlid tvoria na albume hlavný skladateľský tandem, čo sa samozrejme odráža vo veľkolepých gitarových aj klávesových pasážach. Na power-metalovú kapelu sú Dragonland až neuveriteľne pestrí a na tejto doske môžete počuť viacero žánrov, ktorým holdujú. Najviac ma berie ich náklonnosť ku klasickej hudbe a práve s týmito prvkami pracujú priam až virtuózne. Konzistencia materiálu drží pevne pokope, napriek širšiemu štýlovému záberu a v dobe vydania dostal album veľa pozitívnych reakcií.

Keď počujem úvod k mega-skladbe Supernova, tak ma šťastím oblieva pot. Celá vec je nabitá suverénnym rukopisom a výbornými ostrými gitarami. Akustické gitary v španielskom štýle otvárajú song Cassiopeia, ktorú obdarí svojim nežným vokálom speváčka Elize Ryd. Nastupuje však klasické metalové tempo a opäť je tu melódia, ktorú z hlavy len tak nevytlčiem. Za ultimátny power-metalový hit pasujem Contact s perfektne rozvrstvenými zmenami rytmu a dynamická melodika sa rozlieva po celej ploche. K titulnej Astronomy by som ani veľmi nemrhal slovami, akurát by som len podotkol, že spevácke linky sú do najmenšieho detailu vypiplané. Sú v nej zakomponované v rámci osvieženia aj deathové vokály, rovnako ako aj v ďalšej náloži Antimatter. The Book Of Shadows Part IV je pokračovaním ságy z predošlého albumu Starfall a už sú tu prítomné vo výraznejšej miere prvky z vážnej hudby. Nad skladbou Beethoven's Nightmare len neveriacky krútim hlavou ako sa im s grandióznou ľahkosťou podarilo spojiť metal a "beethovenovské" klasické motívy. Ako autori sú uvedení Holmlid, Mörck a Beethoven.

Na melodickejšiu tému vsádza duet Too Late For Sorrow, ktorý opäť plní úlohu hitovejšie ladenej skladby. Drsnejšie vokály sa skvele hodia aj do rýchlejšej a tvrdšej Direction: Perfection a aranžmány si držia stále vysokú úroveň. Magnum opus celej dosky nesie názov The Old House On The Hill. Hudba k filmom bola hlavnou inšpiráciou a z jej vyznenia je to jasne počuť. Nesiaha samozrejme len do epickej metalovej výpravnosti, ale aj do osídiel vážnej hudby. Spracovanie si zaslúži veľký obdiv, pretože je nápadmi aj inštrumentálnym prevedením veľmi silná.

Dragonland s týmto veľdielom prekročili škatuľku power-metal a vkročili rovnými nohami do progresívneho metalu, pričom slovo progresívny by som tu aj dvakrát podčiarkol. Astronomy je album, na ktorý natrafíte v rámci žánru len málokedy. Mňa očaril už v dobe vydania a je to stále rovnaké aj po rokoch. Dokonalá ukážka toho, čo sa stane s metalom ak začnete skutočne tvoriť a nebudete len kolovrátkovým spôsobom omieľať to isté ako zavedené mená metalového showbiznisu. Kapelu by som za Astronomy posadil priamo na metalový Olymp. Napriek kvalitám a talentu je Dragonland skôr v pozadí než na zaslúženom výslní, ale hľadajte na tomto svete spravodlivosť ...

» ostatní recenze alba Dragonland - Astronomy
» popis a diskografie skupiny Dragonland


Dragonland - Starfall
2015-04-18

Dragonland / Starfall

4 stars

Len málokedy ma power-metal dokáže tak zaujať, aby som mu venoval pár riadkov. Áno, Dragonland je jedna z tých power-metalových formácií, ktoré si to zaslúžia. Prvé dve dosky boli v rámci svojho štýlu dobré, ale to čo prišlo s albumom Starfall ma naozaj presvedčilo o ich kvalitách. Najviac autorského podielu na tomto počine majú gitaristi Olof Mörck, Nicklas Magnusson a klávesák Elias Holmlid. Spevák Jonas Heidgert plní hlavne úlohu textára. Dragonland sú majstri epického metalu s výraznými symfonickými prvkami. Navyše dokážu aj veľmi nápadito pracovať s melodikou, čo je v metale veľké plus. Album Starfall je zameraný viac na klávesy a výpravnejší formát, čo zase neznamená žeby gitara bola úplne potopená. Vždy v pravý čas vykúzli krásne sólo, riff alebo zaujímavú vyhrávku.

As Madness Took Me (to sólo na gitare je dokonalé) a titulná Starfall tvoria famózny úvod a melódie sa valia jedna za druhou. Nastavená laťka pokračuje aj pri Calling My Name a In Perfect Harmony, kde opäť nechýbajú nadupané bicie a výborné klávesové vsuvky. Skladby obsahujú vrstvené vokály a klasicky sa menia aj rytmické tempá, avšak priebeh je oveľa prirodzenejší než obvykle. Aj rýchle breaky sú podporené kvalitným riffovaním a celé to zaváňa naozaj poctivým prístupom, kde sa premýšľalo nad každým motívom a nápadom. Prekvapia občas aj zaujímavé melodické premostenie ako napr. v The Returning a skvele sa im podarili aj harmonické linky v nasledujúcej To The End Of The World. Vrchol predstavuje trojdielna progresívnejšie ladená suita The Book Of Shadow. Hlavne posledná časť je dych vyrážajúca, vďaka nádherným postupom z vážnej hudby, skutočne čarovný koniec.

Starfall je učebnicový príklad prvotriedneho power-metalu. Ešte aj starí harcovníci sa od nich môžu učiť ako pracovať s dynamikou a aranžmánmi. Album vôbec nenudí, samozrejme za predpokladu ak power-metal počúvate. Dal by som kľudne aj maximálne hodnotenie, avšak to čo prišlo po Starfall je ešte lepšie. Táto nahrávka obstojí aj v súčasnej power-metalovej konkurencii, ktorá je naozaj veľká.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Dragonland - Starfall
» popis a diskografie skupiny Dragonland


Amaran´s Plight - Voice In The Light
2015-04-18

Amaran´s Plight / Voice In The Light

5 stars

Garyho Wehrkampa pozná väčšina prog-metalistov ako lídra kapely Shadow Gallery. Jeho bočný projekt Amaran's Plight je nemenej zaujímavý a už na prvý pohľad púta pozornosť špičková zostava. Spevák D.C. Cooper sa taktiež nevyhol progresívnemu metalu a s dánskou formáciou Royal Hunt natočil albumy ako Moving Target (1995) a Paradox (1997). O pár rokov neskôr sa k nim opäť vrátil, aby s nimi nahral ďalšie opusy. Bubeníka Nicka D'Virgillia netreba výrazne predstavovať, keďže svoju hudobnú kariéru zasvätil takým významným skupinám ako Spock´s Beard či Big Big Train. Nakoniec je tu basák Kurt Barabas, ktorý s kapelou Under The Sun nahral celkom príjemný prog-rockový debut.

Amaran's Plight je teda "all-star project", ale autorské opraty prevzal výlučne Gary Wehrkamp s pomocou D.C. Coopera. Voice In The Light až neuveriteľným spôsobom drží pokope, napriek veľkej časovej rozlohe. Koncepčný príbeh je o chlapovi, ktorý si prejde strastiplnú cestu od detstva, dospievania, lásky až po smrť v mladom veku v dôsledku choroby. V istých momentoch mi tento album pripomína Operation: Mindcrime od Queensryche, aj keď nie je hudobne tak úplne pohrúžený do progresívneho metalu. Obsahuje však silné momenty, ktoré sa dajú zapamätať a je veľmi prepracovaný od textov až po aranžmány. Skladby fungujú oddelene a jednak dávajú zmysel aj ako celok. Lyrické pasáže sa dobre vynímajú nad tými ostrejšími a všetko je opatrené výborným zvukom. Nahrávka je vlastne takým mixom prog-rocku, prog-metalu a aj melodického rocku. Cez hudbu preniká pomerne dosť veľa svetla, napriek nie celkom veselej téme. Rovnováha pocitov je teda kľúčovou zložkou hudby Amaran's Plight.

Room 316 vylúpne parádny riff, ktorý vymaže akékoľvek pochybnosti o kvalite tohto diela. Melodicko-nostalgickú Friends Forever nahradí tvrdšia Coming Of Age, kde sa skvele predvedie za bicími Nick D'Virgillio. Počas celého albumu je výkon tohto muzikanta absolútne špičkový. To najlepšie sa ukrýva v dlhometrážnych kompozíciách Incident At Haldeman's Lake, Shattered Dreams a Revelation, v ktorých je zachytený vyprávačský talent, strhujúca melodika a zmysel pre detailne vypilované aranžmány. Gary Wehrkamp nie je len prvotriedny skladateľ, ale aj skvelý riffotvorca a sólista. Jeho gitarová hra alebo aj klávesové plochy sú začlenené do štruktúry skladieb a zbytočne s týmito korenistými ingredienciami neplytvá. Trochu vybočuje romantická I Promise You a je myslená ako vyznanie v speváckom podaní D.C. Coopera a Trishie O'Keefe. Za ďalší vrchol považujem energický song Turning Point, ktorý skutočne neuteká ďaleko od Queensryche a má krásne gitarové vyhrávky.

Voice In The Light považujem za jednu z najprepracovanejších koncepčných nahrávok progresívneho rock/metalu. Kto pochopí textový koncept dostane sa aj do vnútra celého albumu. Poslucháča však nezaťažuje komplikovanosťou, naopak stavia hlavne na melódiách a silných motívoch. Fanúšikovia Shadow Gallery a skladateľa Garyho Wehrkampa by nemali prehliadnuť tento trochu pozabudnutý a zároveň nedocenený projekt. Najviac ma vlastne dostala do kolien prirodzene plynúca hudba bez hluchých miest a taktiež nenásilná atmosféra. Voice In The Light staviam (subjektívne) na rovnakú úroveň ako slávny Operation: Mindcrime.

» ostatní recenze alba Amaran´s Plight - Voice In The Light
» popis a diskografie skupiny Amaran´s Plight


Giant - Time To Burn
2015-04-12

Giant / Time To Burn

4 stars

Dann Huff je gitarista, ktorého by som si kľudne pozval na nahratie albumu a vedel by som na sto percent, že by mi dodal vynikajúce sóla a vyhrávky. Nie nadarmo hosťoval na popových, rockových a country albumoch, a bol za svoje výsledky aj patrične ocenený. Produkoval napr. aj trash/heavy metalovú kapelu Megadeth na doskách Cryptic Writings a Risk. Jeho meno zažiarilo predovšetkým v Giant, kde sa predstavil ako spevák, skladateľ a aranžér. Spolu s výborným jazzovým klávesákom Alanom Pasqua vytvoril skladateľský tandem, ktorý mohol (za predpokladu, že by ich spolupráca trvala dlhšie) pohnúť žáner AOR o kúsok ďalej. Prvý album Last Of The Runaways sa vcelku vydaril a obsahoval niekoľko skvelých skladieb ako It Takes Two, Hold Back The Night a nad tým všetkým vytŕčal ich najväčší hit I'll See You In My Dreams.

Druhá štúdiovka Time To Burn mi pripadá o čosi celistvejšia a nápaditejšia. Ani tu však nechýba výrazný hitík a je ňou skladba Stay, ktorá má perfektne vystavané melódie. Asi takto má zhruba vyzerať prvotriedny melodický rock a AOR. Kolekcia je vyvažovaná aj nadupanými glam-metalovými nakladačkami typu Chained (prekvapivo je to rebríčkovo úspešnejší hit než Stay), Thunder And Lightning alebo Time To Burn. Bez klasickej balady to taktiež nejde a ženám sa možno podlomia nohy pri Lost In Paradise, či nádhernej Now Until Forever. Album je vlastne profesionálny produkt profesionálnych muzikantov. Nemá teda ambície objavovať nevídané veci, ale skôr potešiť klasické rockové publikum. Produkcia je pompéznejšieho charakteru, no zvuk skvele vykresľuje melódie a navyše pôsobí veľmi príjemne. Určite by som rád vyzdvihol aj nenápadné piesne s vydarenými refrénmi ako Without You, I'll Be There (When It's Over) a ešte o čosi lepšiu Save Me Tonight. Koniec pripadol razantnému rocku Get Used To It so solídnou gitarovou prácou.

Kapelu na začiatku viedli dvaja špičkoví muzikanti a skladatelia, ktorí mali skúsenosti v rôznych hudobných žánroch. Na základe toho mohli aj tvoriť prvoligový AOR, na ktorý si len málokto siahne. Umenie napísať jednoduchý melodický song ostane stále umením a Dann Huff vie presne ako na to. Imponuje mi jeho gitarový štýl a technika, s ktorou zbytočne na seba neupozorňuje, ale stále tú gitaru vnímate aj počúvate. Time To Burn je nadpriemerný melodický rock amerického strihu a hodnotenie bude teda rovnako nadpriemerné.

» ostatní recenze alba Giant - Time To Burn
» popis a diskografie skupiny Giant


Et Cetera - Et Cetera
2015-04-12

Et Cetera / Et Cetera

4 stars

Kópia Gentle Giant alebo svojprávna kapela??? Tentoraz zvolím strednú cestu a nazvem ich "pokrvní príbuzní" ...

Et Cetera je kanadská kapela, ktorá vydala len jeden štúdiový album a potom sa po nich zľahla zem. V období rozmachu internetu a sociálnych sietí sa o nich začalo viac hovoriť a aj písať. Ich hudba bola výrazne zasiahnutá tvorbou britského art-rockového kolosu Gentle Giant. Isté rozdiely tu samozrejme sú, ale nie sú zas nijako extrémne veľké. V prvom rade je to využívanie elektronického nástroja zvaného "ondes martenot". Ďalším špecifikom je spev vo francúzštine, ktorý dáva skladbám európsku príchuť. Et Cetera neboli tak vysoko sofistikovaní v štýlových kotrmelcoch ako ich slávni kolegovia. Taktiež sa nesnažili úplne do detailu napodobňovať multi-vokálne aranžmány a to sa ani doteraz v progresívnom rocku nikomu nepodarilo.

Nájsť vyložene výraznú skladbu na albume sa vám asi nepodarí. Všetky majú podobný výraz, komplikovanejšiu stavbu a sú obdarené trochu zvláštnym spevom. Na prvý dojem asi najviac zaujme speváčka Marie Bernard Pagé, ale sprevádzajú ju aj mužské hlasy. Vzniká tým samozrejme nápaditá koláž kostrbatých melódií. Hudba siaha do britského art-rocku, jazz-rocku, renesančnej a aj klasickej hudby. Štýlový guláš je vlastne povinnosť ak sa chcete nejako priblížiť k Gentle Giant, ktorí boli vo svojom vrcholnom období absolútne nepredvídateľní. Najviac sa mi na tomto albume páči pekne spracovaná Entre Chien Et Loup. Podobne na moje city útočí aj bizarná Newton Avait Raison a pri poslednej Tandem je podobnosť s ich najväčšími vzormi na kontaktnej vzdialenosti. Skladby sú celkovo veľmi vyrovnané a obsahujú rôzne rytmické aj melodické záludnosti. Nie je to konvenčný typ hudby a preto si vyžaduje aj viacnásobné prehratie.

Pozitívne hodnotenie prikladám hlavne kvôli kvalitným aranžmánom, solídnemu zvuku a predovšetkým preto, že ich hudba nie je len nejaký náhodný zhluk tónov. Et Cetera spočiatku neznejú veľmi vábne, ale postupne sa to poddáva a začne sa roztvárať zaujímavá štruktúra celého albumu. Napodobňovať alebo inšpirovať sa Gentle Giant nie je celkom jednoduchá cesta, ale táto kapela sa s tým vysporiadala celkom dobre. O pár rokov neskôr na Gentle Giant nadviazali napr. aj americkí Echolyn a ich hudba patrí medzi to najlepšie v progresívnom rocku 90-tých rokov. Et Cetera sa so svojim jediným albumom zapísali hlavne do dejín kanadského prog-rocku a pre zberateľov je to možno ďalší utajený klenot.

» ostatní recenze alba Et Cetera - Et Cetera
» popis a diskografie skupiny Et Cetera


Illusion - Out Of The Mist
2015-04-11

Illusion / Out Of The Mist

5 stars

Roky 70-té sú naozaj požehnaným obdobím pre hudbu, ale nie všetko beriem (a asi nie som sám) s absolútnym nadšením. V tej dobe sa na scéne objavilo kopec entých kópií Cream, Atomic Rooster, Deep Purple, Black Sabbath, ktoré v podstate nič zásadné do žánru nepriniesli. Fairport Convention, Strawbs, Renaissance sú napr. kapely, ktoré môžem právom označiť za originál, pretože nezaložili svoju tvorbu na hard-rockovom marazme. Trochu mimo od hard-rockového boomu sú aj Illusion, ktorá je reinkarnáciou pôvodnej zostavy Renaissance. Prekvapivo prišli s novým názvom a aj novou hudbou, ktorú zložil všestranný Jim McCarty s pomocou Johna Hawkena. Spev z väčšej časti patrí krásnej a jedinečnej Jane Relf, a vďaka nej dosahuje hudba nadpozemský charakter. Skladba Face Of Yesterday sa objavila na druhom albume Renaissance - Illusion z roku 1971 a jej opätovné nahratie beriem ako veľké plus, keďže patrí medzi najkrajšie songy na albume.

Out Of The Mist sa naozaj vydaril po všetkých stránkach, ale ostáva v tieni slávnejších nahrávok Renaissance s Annie Haslam. Koho však zaujíma jemná a do najmenších detailov premyslená hudba plná pocitov, bude týmto dielom nadšený. Progresívny rock s prvkami vážnej hudby je málokedy tak nenásilne prepojený a sformulovaný. Všetko plynie naozaj ľubozvučne a navyše sa aj úspešne vyhýbajú popovej banalite. Skvelú prácu odviedol klávesák a klavirista John Hawken, ktorý pracuje s klasickými motívmi veľmi zručne. Znovu obnovená kapela nabrala druhý dych, len problém bol v tom, že prišli na hudobnú scénu v nevhodný čas a aj preto ich tvorba nedosiahla silnejší ohlas.

Keď počúvam tento album, tak mám pocit že každý jeden tón je na správnom mieste. Presne to ma napadá hneď pri úvodnej Isadora, kde sa so spevom viac tlačí do popredia Jim McCarty. Hebké vokály a vzdušné aranžmány s akcentom na klasickú hudbu majú okamžité, a veľmi pozitívne účinky. Roads To Freedom už odspieva Jane Relf a jej ženská duša dostáva krídla aj v Beautiful Country. John Hawken obsluhuje klavír s veľkou noblesou a jeho lyrické linky nádherne doplňujú oduševnený spev. Dobrým oživením je vkusný latino-rock Solo Flight, no na počudovanie táto vec vôbec nepôsobí ako vypchávka. Zamatová Everywhere You Go obsahuje orchestrálne aranžmány a vokálny vklad Jane Relf je bez diskusie dokonalý. To najlepšie ukrýva koniec albumu. Face Of Yesterday ma úplne berie etudami z vážnej hudby. Ťažko sa to popisuje, ale pre mňa je to skutočný skvost rockovej hudby. V podobnom duchu sa nesie aj záverečná Candles Are Burning. Naliehavá rocková téma z prvej polovice nahradí neskôr skutočná katarzia. Viachlasé vokály, uhladená rytmika s klavírom a orchestrálnym podmazom urobia fantastickú bodku.

Pri počúvaní Out Of The Mist som hlboko presvedčený o tom, že ženy do rockovej hudby patria a dôkazom je nepochybne aj druhá fáza Renaissance. Illusion stvorili skvelý debut, ktorý už síce nezlomí rebríčky predajnosti a ani sa nebude nikto predháňať k jeho pozitívnemu hodnoteniu, ale mne priniesol neskonalú radosť a emócie. Navyše počúvať to z klasickej LP-čky je ešte o to väčší zážitok. Ani druhý štúdiový počin nie je vôbec zlý a skladba Madonna Blue patrí medzi ich najlepšie. Illusion sa bohužiaľ zakrátko rozpadli a je to skôr na škodu veci, pretože mohli spraviť takejto skvelej hudby oveľa viac.

» ostatní recenze alba Illusion - Out Of The Mist
» popis a diskografie skupiny Illusion


Tribal Tech - Rocket Science
2015-04-09

Tribal Tech / Rocket Science

3 stars

Deviaty štúdiový album Rocket Science vyšiel krátko po fantastickom Thick a to sa aj hneď podpísalo (aj keď prekvapivo) pod jeho kvalitu. Tribal Tech začali pre zmenu trochu experimentovať, niečo si vzali samozrejme z predošlého počinu a postupne skladali pyramídu nevšedných zvukov. Myslím si však, že únavu materiálu je cítiť a rozhodne by som nemohol tento produkt prirovnať k vrcholným dielam z rokov 1992 až 1999. Stále je to žánrovo pestrý fusion, ktorý nesie ich typické znaky a virtuozita každého z členov je viac než udivujúca. Rocket Science však tentoraz beriem ako najkontroverznejšie dielo ich diskografie a z fanúšikovskej základne sa ozývajú podobné hlasy. Jeho nepriepustná, miestami až nepriehľadná štruktúra ho bohužiaľ degradovala do nižšej váhovej kategórie.

Skladbám chýba závažnejšia téma a hlavne energia. Hneď od úvodnej Saturn 5 je to poznať a pokračuje to aj ďalej. Čosi sa začne diať pri titulnej Rocket Science a považujem ju vďaka nadupanej druhej polovici za skutočný vrchol albumu. Všetci štyria predviedli maximálne sústredený výkon hodný obdivu. Bohužiaľ ďalšie kompozície sú nemastné a neslané, napriek tomu že sú absolútne profesionálne naaranžované a obsahujú aj relatívne zaujímavé zvuky. Takmer hodinový experimentálny fusion, však vo mne zanecháva zmiešané pocity.

Obrovský hráčsky potenciál tentoraz kapele nestačil a nepodarilo sa im dať dokopy album, ktorý by nadviazal na ich spanilú jazdu zo začiatku 90-tých rokov. Rocket Science je teda lepší priemer, ale na prvé zoznámenie by som ho rozhodne neodporúčal. Našťastie Tribal Tech sa po dvanástich rokoch opätovne spojili a vydali desiaty štúdiový počin nazvaný lapidárne X, ktorý je kompromisom medzi experimentálnym a kompozičným fusion. Rozlúčili sa s fanúšikmi vo veľkom štýle, čo je mimoriadne sympatické od tejto kapely, ktorá si zjavne svoje publikum naozaj váži.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Rocket Science
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Thick
2015-04-09

Tribal Tech / Thick

5 stars

Ak by som mal ukázať prstom na jeden jediný album, za ktorý by si Tribal Tech zaslúžili vstúpiť do ríše nesmrteľných, tak by to bol jednoznačne Thick. Nahrávky, ktoré postupne vydávali sa od seba líšia, či už z pohľadu produkcie alebo aranžmánov, ale tento výtvor je naozaj z iného súdka. Je to samozrejme dôsledok ich neustáleho vývoja, ktorý dospel k svojmu absolútnemu vrcholu. Tribal Tech teda vstúpili do štúdia a začali neúnavne improvizovať a jamovať. Vzišla z toho masívna koláž zvukov a nad tým všetkým stále vytŕčal fantastický rytmický groove, ktorý tak dokonale ovláda tandem Willis a Covington. Kapela sa, jednoducho povedané, odtrhla z reťaze a začala úplne bez akýchkoľvek zábran hrať a tvoriť. Nemá to však nič spoločné s free-jazzom, kde to občas vyzerá tak, ako keby si každý robil čo sa mu v tej chvíli zachce.

Tribal Tech majú svoj zvuk, štýl a aj spôsob akým prezentujú hudobné nápady. Tentoraz, ale neprihliadajú na kompozičnú formu a idú bezhlavo vpred. Jedna vec je však na nich zaujímavá. Keď počúvate ich albumy, tak nemáte pocit že vám v tejto chvíli hrá nejaký samostatný projekt gitaristu, basáka alebo klávesáka. Priestor pre sebarealizáciu je každému daný, ale výsledok z ich hudby je taký, že muzikanti pracujú na akomsi vyššom aranžérskom princípe, aby vynikla hlavne kapela ako jeden celok. Pravdepodobne ich tvorba fungovala na báze “demokracie“. Kapelu však tvorili štyria prvotriedni muzikanti, takže sa mohli spoľahnúť jeden na druhého a každý vložil do hudby niečo jedinečné. Takto by sa dal charakterizovať aj album Thick a po prvýkrát je pod ním podpísaná celá skupina.

Neforemné zvuky a pomaly sa valiace tempo predstavujú začiatok Sheik Of Encino. K svojmu vrcholu dôjde vďaka klávesovému sólu a naliehavejšiemu improvizovaniu. Ťažko uchopiteľná je aj klávesovo-experimentálna Party at Kinsey's, ktorá inklinuje v istých častiach k jazzu a funku. O niečo príjemnejšia je určite Jalapeno a vyčnieva hlavne farbistými, a zároveň melodickými postupmi. Skvele sa v nej predvedie basák Gary Willis, ktorý tam vytvára nádherný groove. Clinic Troll je ďalšia podivná záležitosť a sú v nej zapracované aj elektronické prvky. Monštruózny titulný track Thick sa k vám pomaly približuje ako Frankenstein a atmosféra je naozaj podobná tomuto prirovnaniu. Henderson si logicky vytvoril priestor pre svoje jazz-bluesové sóla a Kinsey je ako klávesák tradične nevyspytateľný. Oddychovka You May Remember Me padne vhod a nasledujúca Slick opäť čaruje komplikované rytmické zbesilosti, ktoré sa však počúvajú so zatajeným dychom. Predovšetkým Scott Henderson tu urobil so svojim sólom dieru do vesmíru. Nekonvenčné hranie sa s harmóniami a zvukmi je ďalšou náplňou tentoraz krátkej skladby Somewhat Later. Koniec zaobstaráva voľnomyšlienkársky a zároveň ťažkotonážny fusion What Has He Had?, ktorý je v duchu celého albumu trochu uletený a samozrejme aj cielene arytmický.

Thick je ukážkovým príkladom albumu, ktorý za normálnych okolností nepustíte ani svojej milej rodinke a ani priateľom. Iba ak v prípade, že sa ich chcete čo najrýchlejšie zbaviť. Áno, toto je album len pre určitú skupinku poslucháčov, ktorí majú radi nekomfortnú, náročnú a pritom originálnu hudbu. Nejedná sa však o bezbrehý experiment a ani avantgardu. Thick patrí vo fusion komunite medzi veľmi uznávané diela a Tribal Tech sa po štyroch rokoch od predošlého Reality Check, znovu dostali na samotný vrchol tohto žánru.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Thick
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Reality Check
2015-04-06

Tribal Tech / Reality Check

5 stars

Reality Check je pomerne prekvapivým dielom, keďže predošlý Face First (1993) bol so svojou silnou improvizačnou zložkou naozaj niekde inde. Tribal Tech opäť vsadili viac na kompozičnú stránku a priniesli už po niekoľkýkrát úchvatnú zmes fusion, jazz-rocku, funku a aj blues. Zásadným prvkom je však prieraznejší rockový zvuk a taktiež je tu aj citeľný príklon k progresívnejšiemu poňatiu skladieb. Kapela ako keby sa čiastočne vrátila aj do obdobia albumov Nomad (1990) a Tribal Tech (1991), a to rozhodne nie je vôbec zlá myšlienka. Muzikanti takého kalibru ako Henderson, Kinsey a Willis dokážu zložiť tak nádherné a pritom energické kompozície, že sa poniektorí fanúšikovia na nich aj hnevajú za zmenu štýlu, ktorá príde o pár rokov neskôr.

Scott Henderson predvádza bohatý arzenál gitarovej techniky a predovšetkým harmonického cítenia. Je to hráč, ktorý má vlastný nezameniteľný štýl a patrí medzi elitu vo svetovom meradle. Autorský podiel je rozdelený klasicky medzi ním a basákom Gary Willisom. Tradične dostane priestor s jednou skladbou aj klávesák Scott Kinsey. Rôznorodosť materiálu je teda zaistená a Reality Check nie je ani zďaleka spiatočnícky album. Táto štvorica môže robiť hudbu akú len chce a stále to bude top kvalita. Nie je dôležité ovládať len znalosti z teórie a využívať ich v praxi, ale treba mať predovšetkým chuť tvoriť niečo, čo sa vymyká bežným formám a vniesť do hudby vlastný pohľad, a adrenalínové dobrodružstvo. Tribal Tech je prototyp futuristického fusion, ktorý sa síce obzerá aj do minulosti, ale ich tvorba posunula celú túto žánrovú priehradku do nového milénia o veľký kus vpred.

Album je výrazovo naozaj pestrý. Úvodné pomalé intro Stella by Starlight sa prehupne do heavy-fusion s rozšíreným názvom Stella by Infra-Red High Partical Neutron Beam. Tribal Tech stvorili perfektnú ukážku tvrdosti, disharmónie a skvelého groove rytmu. Napriek náročnosti inštrumentálnych pasáži neupadá do exhibície a koniec patrí bubeníckemu extempore Kirka Covingtona. Skladateľ a basák Gary Willis sa zaskvel so svojou Nite Club a krásne melodickou Speak, ktorá nadväzuje na tvorbu Tribal Tech z prelomu 80-tých a 90-tých rokov. Na atmosférických zvukoch stavia Worlds Waiting, pričom Tribal Tech sa v tejto polohe predstavili už niekoľkokrát a vždy to dopadlo na výbornú. Skladba Susie's Dingsbums sa tvári ako seriózny jazz a v momente, keď Henderson vytiahne prekvapivo ostrý zvuk gitary, tak nastupuje energický jazz-rock. Orientálnymi motívmi nabitá Jakarta je príkladom, ako pristupovať k hudbe bez zábran. Hole In The Head je excentrický improvizačný kus, kde Henderson, Kinsey a Willis predvádzajú svoje jedinečné hráčske schopnosti. Foreign Affairs, Premonition a titulná Reality Check sú tradične plné skvelých nápadov, kde človek môže len s nemým úžasom vnímať dokonalú súhru nástrojov.

Album je uzavretím jednej kapitoly, teda hlavne z hľadiska hudobného smerovania. Kompozičná kvalita hrala v Tribal Tech istý čas dôležitú úlohu, ale postupne sa začalo kormidlo otáčať do končín improvizačného fusion, čo sa prejavilo napr. aj na doskách Illicit a predovšetkým Face First. Spoločné jamovanie rysovalo skladby a s ich hráčskym potenciálom sa dostávala hudba do úplne iných dimenzií. Tribal Tech dokázali túto polohu vždy dokonale zužitkovať. Tentoraz však boli opäť vysoko tvorivá skladateľská jednotka, ktorá jednak prihliadala na krásu klasickej skladby a zároveň aj na určité percento improvizácie, a to určite potešilo mnohých fanúšikov. Tribal Tech sú neúnavní hľadači a Reality Check je "len" ďalším dokumentom ich nedostižnej tvorby.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Reality Check
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Face First
2015-04-05

Tribal Tech / Face First

5 stars

Tribal Tech sa po kompozične vymakanom albume Illicit ocitli v nezávideniahodnej pozícii, keď museli prísť s niečím iným, aby sa z nich nestal len bezduchý relikt. Album Face First je niečo ako uvoľnený jam, ktorý nesiaha len do jazzu a fusion, ale aj do blues a funku. Improvizácia tu má veľmi dôležitú rolu a hudobníci takéhoto kalibru si môžu na základe dlhoročných skúseností dovoliť hrať tento nie práve najjednoduchší typ hudby. Navyše improvizačné témy nie sú vôbec samoúčelné, ale majú akýsi ucelený formát a určitú kontinuitu dodávajú aj riadne zložené motívy. Na aranžmánoch sa podieľa predovšetkým trojica Henderson, Kinsey a Willis. Bubeník a príležitostný spevák Kirk Convigton sa zameriava hlavne na svoj nástroj, a zásobuje skladby výbornými groove rytmami.

Scott Henderson sa v minulosti snažil byť jazzovým gitaristom (a šlo mu to podľa mňa skvele), ale jeho srdce v skutočnosti bilo pre blues. V období nahrávania albumov Illicit a Face First odohral veľa príležitostných bluesových koncertov a konkrétne na doske Face First je ten vplyv absolútne neprehliadnuteľný. Henderson však nie je konvenčný typ bluesového hráča a jeho hra je technicky veľmi presná, náročná a obsahuje veľa nôt. Na jazzových základoch je však odchovaný basák Gary Willis a Scott Kinsey je pre zmenu klávesák z inej planéty. Tento zhluk rôznorodých pováh a názorových stretov tvorí Tribal Tech, ktorá je jednou z najlepších fusion kapiel v tomto žánrovom odvetví.

Počiatočné skladby Face First a Canine majú parádny groove základ a dokonale vystihujú podstatu tvorby Tribal Tech. Improvizácia a hráčska vynaliezavosť je tu v ideálnej rovnováhe. Kinseyho After Hours je klasicky pestrá a harmonicky vystavaná kompozícia. Prekvapením je akustickejšie ladená Revenge Stew, ktorá čerpá z americkej hudobnej tradície jazzu, blues aj americana. Henderson, ale opäť berie do rúk elektrickú gitaru a vykúzli fusion nálož Salt Lick. Z ďalších skladieb by som určite spomenul krátku bubenícku prehliadku Boiler Room a Convington sa seba upozorní pre istotu ešte aj ako spevák v nasledujúcej blues-rockovej Boat Gig, kde jeho prejav má suverénny texaský feeling. Jeho hlas môžete počuť napr. aj na výbornej Hendersonovej sólovke Dog Party z roku 1994. Album nakoniec končí rytmicky kostrbatou Precipice a oddychovou Wounded s krásnymi basovými aj gitarovými vyhrávkami.

Face First vám nedá nič zadarmo, ale to je vlastne povahová vlastnosť väčšiny nahrávok Tribal Tech. Na začiatku kariéry sa zameriavali hlavne na kompozičnú stránku, ale postupom času ich výraz smeroval viac do improvizovanej hudby, ktorá však bola natoľko aranžérsky zaujímavá a invenčná, že prekonávala o hlavu zaužívané a nezáživné formy improvizačného jazzu aj fusion. Tribal Tech je svojou tvorbou skutočne originál sám o sebe a Face First ich nasmeroval na tú správnu cestu k objavovaniu nových horizontov.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Face First
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Illicit
2015-04-04

Tribal Tech / Illicit

5 stars

Varovanie: tento album obsahuje priame melódie, sugestívne harmónie a živelné rytmy!

Illicit je prvým výsledkom novej zostavy, ktorá sa stane stabilnou a je považovaná za najlepšiu v histórii Tribal Tech. Bubeník Kirk Covington (Joe Zawinul, Robben Ford, Allan Holdsworth, John Humphrey) a hráč na klávesových nástrojoch Scott Kinsey (Uncle Moe's Space Ranch, Human Element, Philip Bailey, Robben Ford, Jimmy Earl, Joe Zawinul, Serj Tankian) sú jednoznačne prínosom nielen v hráčskej ekvilibristike, ale aj v samotnom skladateľskom procese. Spoločné skladby Riot a Aftermath alebo aj celkový koncept hudby Tribal Tech je dôkazom, že chémia medzi členmi nadobudla ten správny výbušný charakter. Zvuk nahrávky jasne inklinuje k 90-tým rokom a k modernejším nahrávacím technológiám, avšak na prvom mieste je stále poctivý muzikantský prístup so svojráznym rukopisom.

Humor tejto kapele evidentne nechýba. Prvý track The Big Wave začína ako vylízaný smooth-jazz, ale po chvíli sa to zvrhne v paľbu nepravidelných rytmov a tvrdých nájazdov. Fusion s nádychom funku prinesie uvoľnená Stoopid. Pokračuje sa ľahkou Hendersonovov kompozíciou Black Cherry, kde sugestívna atmosféra rôznych zvukov hrá najdôležitejšiu úlohu. Druhá polovica skladby je v znamení krásneho gitarového sóla. Pichľavé vstupy klávesov a údernej rytmiky zase plne charakterizujú štvorku s názvom Torque. Tribal Tech je v komplikovanom fusion jednoducho nezameniteľný. Bluesom šmrncnutú Slidin' Into Charlisa nemohol zložiť nik iný než Mr. Henderson, ale rovnako v nej cítiť aj jazzové prvky.

Swingujúca pecka Root Food je výrazná hlavne v rovine sólových úsekov gitary, klávesov alebo aj basy. Spoločné autorské dielo Riot patrí medzi najkvalitnejšie kúsky na albume. Ponurá nálada a zvláštne zvuky čosi naznačujú a dalo by to označiť aj ako space-fusion, pretože hudba zachádza takmer do inej dimenzie. Podobne na to nadväzuje aj Paha-Sapa s mysteriózne ladenou perkusívnou zložkou. Gary Willis sa tentoraz predviedol ako skutočný majster a zložil najlepší opus celej dosky Babylon. Viacero fusion kapiel im môže len ticho závidieť ich tvorivosť a prácu s harmóniami. Ústredná motivická linka je fantastická a okolo nej sa všetko krúti. Aftermath sa spočiatku pomaly plazí, ale neskôr sa začnú budovať zaujímavé a zároveň napäté pasáže.

Celý album je veľmi konzistentný a práve nová dvojica je pravdepodobne tým elementom, ktorý posunul tvorbu Tribal Tech ďalej. Scott Kinsey je známy ako klávesák s výstredným hráčskym štýlom a z počutia Illicit je to viac než očividné. Používa však nápaditú paletu zvukov a spolu s nemenej expresívnym gitaristom Scottom Hendersonom tvoria dokonalé duo, ktoré sa vzájomne doplňuje. Illicit vnímam ako prvý z rady albumových vrcholov Tribal Tech, ale v nasledujúcich rokoch opäť zamiešajú karty v oblasti progresívneho fusion.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Illicit
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Tribal Tech
2015-04-04

Tribal Tech / Tribal Tech

4 stars

Scott Henderson a Gary Willis pracovali vo svojom vrcholnom období rýchlo a efektívne. Po roku od vydania skvelého Nomad, vyšla nahrávka s jednoduchým názvom Tribal Tech. Po prvýkrát sa však objavujú v popredí mená oboch hlavných protagonistov a skladateľov, keďže predtým kapela niesla názov Scott Henderson and Tribal Tech. Bolo to samozrejme logickým vyústením, pretože Willisove kompozície v ničom nezaostávali za Hendersonovými. Obaja majú jedinečný talent pre tvorbu abstraktných a experimentálnych plôch s nadupanými rytmickými obmenami. Tribal Tech teda nie je o hegemónii jedného človeka, ale predovšetkým o spoluvytváraní zaujímavých a netradičných aranžmánov.

Album sa, ako ináč, odlišuje od predošlých a prináša opäť relatívne pestré spracovanie inštrumentálnych skladieb. Signal Path je dobrý úvod s klasickým jazz-rock/fusion nasadením. Blues-rockové číslo Big Girl Blues nezaprie Hendersonov záujem o tento žáner, čo neraz deklaroval aj na svojich sólovkách. Skutočne vynikajúca vec je rytmicky zložitá a členitá Dense Dance, kde sa prejavujú súčasne všetky nástroje a pôsobí navyše veľmi vyrovnane. Rytmické bublaniny a kotrmelce v abstraktnejšom prevedení predvedie skladba Got Tuh B. Upokojenie albumu prinesie melodickejšia a atmosférou vzdialených končín nabitá Peru. Jednou z najvýraznejších kompozícii tvorby Tribal Tech je určite Elvis At The Hop, ktorá má takmer tanečný podtext a najlepšie je na tom to, že je to stále seriózny fusion.

Druhá polovica dosky začína umiernenou jazzovejšie znejúcou The Necessary Blonde. Zvuk Tribal Tech naberá na sile pri Fight The Giant s opäť šibalskými rytmickými kľučkami a delikátnou inštrumentáciou. Na silnejšie melodické témy vsádza Sub Aqua, ale hneď nasledujúca be-bopová Formula One je z úplne iného súdka vďaka improvizačnému charakteru. Wasteland má výpravnejší obsah a formálne inklinuje k uhladenejšiemu jazz-rocku.

Zostava sa oproti predošlému počinu Nomad zmenila len na bubeníckom poste, ktorý obsadil skvelý Joey Heredia. Tribal Tech neuhli od svojej vysokej hráčskej úrovne a opäť ponúkli kvalitne naaranžované skladby s pomerne širokým žánrovým rozletom. Henderson aj Willis sa blysli niekoľkými skvelými kúskami zo svojej autorskej dielne ako napr. už spomínané Dense Dance, Got Tuh B, Elvis At The Hop alebo aj Sub Agua. Eponymný album Tribal Tech by teda nemal fanúšikov pravoverného (lepšie povedané slobodného a neviazaného) fusion nechať chladnými.

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Tribal Tech
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Tribal Tech - Nomad
2015-04-01

Tribal Tech / Nomad

4 stars

Tribal Tech patrí medzi kapely, ktoré sa výrazne pričinili o rozvoj fusion a jazz-rocku. V 60-tých a 70-tých rokoch tento žáner vybudovali od základov Miles Davis, Return To Forever, Weather Report a Mahavishnu Orchestra. Zdá sa, že fusion ponúkol vtedy maximum čo mohol, lenže v "príšerných" 80-tých rokoch nastúpila ďalšia generácia skupín a interpretov ako Chick Corea Elektric Band, Vital Information, Uzeb, Allan Holdsworth a už spomínaní Tribal Tech na čele s vtedy ešte nie celkom známym gitaristom Scott Hendersonom a basákom Gary Willisom. Scott Henderson začínal v Chick Corea Elektric Band, ale odišiel aby mohol naplniť to, načo bol predurčený. Prvé dva albumy Tribal Tech ešte ani dnes nemôžu uraziť vyznávačov tohto štýlu. Za zmienku stojí napr. aj Hendersonovo hosťovanie v projekte Players, s ktorými vydal jediný rovnomenný album v roku 1987, a ktorý je dnes už zberateľskou raritou na fyzickom nosiči.

Máme tu teda tretí štúdiový album Nomad a osobne si myslím, že práve na ňom sa začal skutočne formovať zvuk Tribal Tech. Jednak komplikovaný, ale pritom miestami ako keby cielene laškovali s humornými freskami. Hudba dvojice Henderson-Willis nezaprie vysoké ambície, ale vôbec nepoškuľuje po komerčných úspechov a kráča naprieč tŕnistou cestou. Vďaka tomu je meno Tribal Tech dnes vysoko vážené aj medzi profesionálnymi muzikantmi a samozrejme aj u samotných fanúšikov. V podstate sa zatiaľ nikomu nepodarilo výraznejšie nadviazať na progresivitu a hráčsku vynaliezavosť tohto zoskupenia.

Nomad je predovšetkým o mimoriadne prepracovanom inštrumentálnom fusion, ktorý nahrali "atómoví inžinieri". Aspoň sa to tak zdá z prvého počutia. Nie však do takej miery, že by tomu mohli rozumieť len "vyvolení poslucháči". Naopak Tribal Tech sú hudobne veľmi otvorení, ale samozrejme musíte si na nich trochu zvyknúť. Tá odmena je však veľká a je to jedna z kapiel, ktorá otvára dvere do sveta náročnej hudby s experimentálnymi a progresívnymi prvkami. Konkrétne album Nomad nie je až tak celkom pohrúžený do experimentu, ale rytmické zbesilosti môžu vyvolávať určitú asociáciu. Je tu taktiež veľa kvázi-improvizácií, sólistických výletov, komplikovaných liniek, ktoré slúžia k dosiahnutiu vyššieho cieľa a tým je komplexná inštrumentálna skladba.

Renegade je skvelý úvodný opus, ktorý úplne na maximum definuje štýl Tribal Tech. Napriek tomu, že ju zložil Willis je myšlienkovo viac stvorená pre gitaru Scotta Hendersona. Karibské zvuky klávesov spočiatku tvoria hlavné gro titulnej skladby Nomad, rytmicky však nie je práve najjednoduchšia. Skutočne zvláštna je Robot Immigrants so šamanskými perkusiami a prapodivnou melodickou výstavbou. Optimistickejšie znie Tunnel Vision a opäť sa v nej uplatňujú ležérnejšie registre klávesov, v momente keď nastupujú sóla a motívy, je celá skladba posunutá úplne niekde inde. Relaxačná Elegy For Shoe je príjemná, ale ničím zásadným neprekvapí. Presný opak je Bofat, kde sa rytmus v určitých úsekoch otáča ako špirála, avšak ako keby do protismeru. Výborné sóla ponúknu Henderson a aj fantastický Willis. Nasledujúca vec No No No stavia na africky ladenom tempe a opäť karibských klávesoch. Neostáva len pri načrtnutej melódií a začne sa to celé akosi komplikovať. Svoje vynikajúce aranžérskej schopnosti potvrdzujú aj pri ostrejšej Self Defence. Dobrým zakončením je uvoľnená a pomalá Rituals s peknou gitarovou kresbou.

Nielen Nomad je klenotom v diskografii Tribal Tech, ale aj nasledujúce albumy ponúkajú neuveriteľné množstvo skvelých nápadov a aranžérskych riešení, nad ktorými sa ťažko hľadajú vhodné slová. Fusion potvrdil svoju životaschopnosť a táto kapela dodnes ukazuje smer ďalším mladým hudobníkom, ktorých fascinuje svet inštrumentálnej hudby, kde platia trochu iné pravidlá.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Tribal Tech - Nomad
» popis a diskografie skupiny Tribal Tech


Sanguine Hum - Now We Have Light
2015-03-29

Sanguine Hum / Now We Have Light

5 stars

Sanguine Hum patrí zaslúžene medzi najzaujímavejšie a najinvenčnejšie kapely z neo-progového subžánru a svedčí o tom aj tohtoročná novinka. Predošlé dva štúdiové počiny potvrdili ich nesmierny cit pre písanie krásnych melancholických skladieb s prog-rockovým a jazzovým feelingom. Dvojalbum Now We Have Light je “len“ ďalším vývojovým článkom a posúva ich opäť o kúsok vpred. Ambiciózne myšlienky sa nie vždy stretávajú s pochopením a nemusia byť po hudobnej stránke ani vydarené. Tentoraz to nie je tento prípad a Sanguine Hum sa našťastie nezamerali na svoje velikášstvo, ale na to najdôležitejšie a tým je hudba plná emócií, jemnosti a muzikantskej duše.

Now We Have Light je koncepčné dielo o pomerne veľkej časovej rozlohe, ale je natoľko prepracované, že budete každú jednu minútu prežívať s pocitom maximálneho uspokojenia. Na rozdiel od tradičných neo-progových kapiel sú Sanguine Hum zjavne akýsi iní, jednoducho nespadajú presne do tohto teritória. Sú poučení z minulosti, ale hudba smeruje jednoznačne svojou koncepciou do prítomnosti. Moderné ambientné a elektronické prvky sú mimoriadne vkusne zakomponované, a tieto zručnosti nadobudli členovia Winks a Baber vo svojom elektronickom projekte Nunbient. Bubeník Andrew Booker je pre zmenu členom kapiel ako No-Man (taktiež aj projekt Stevena Wilsona) a Henry Fool, za ktorými stojí spevák Tim Bowness. Z toho sa dá usúdiť, že Sanguine Hum čerpajú inšpiráciu z viacerých zdrojov a výsledkom je pestrofarebná mozaika pocitov a delikátnych aranžmánov.

Dva hudobne rovnocenné disky tvoria, ako to už býva, jeden logický celok. Je v nich priestor pre hudobnú expresivitu, jemnú post-rockovú naladotvornosť a jazz-rockové prvky z tzv. canterbury-scene, ktoré považujem za mimoriadny prínos v ich hudbe. Vďaka tomu je tento úžasný dvojalbum na viacero sústredených počúvaní a odkrýva svoje zašifrované odkazy po určitom čase. Navyše má (skúsenejší) poslucháč chuť sa k tomuto aj vracať. Spev Joffa Winksa je melancholický až smutný, ale k zvukovej polohe Sunguine Hum to sedí ako dva ozubené kolieska v hodinkách. Priestor pre experimentálne výstrelky tu nie je a svoj inteligentný (takmer intelektuálny) a zároveň veľmi estetický hudobný formát si cielene strážia. Ich otvorenosť a neviazanosť na typické art-rockové klišé je však to, čo ma na nich neskutočne baví a čo ich vyčleňuje z rady oproti tým, čo sa štylizujú do polohy záchrancov “progresívnych“ hodnôt.

Kotúč číslo jedna začína s Desolation Song, ale žiadna dezolácia sa nekoná, skôr teda nabudí pozitívne dojmy. Skutočne na mňa, ale zaútočí svojou nevinnou melodikou dvojka s názvom Drastic Attic. Klávesovým a elektronickým podmazom vykreslená Getting Warmer je veľmi vydarená a nasleduje typický prog-rockový kúsok Out Of Mind. Zvuk elektrického klavíru Fender Rhodes je krásne hrejivý a často sa nachádza aj v ďalších skladbách. Tvrdší nájazd na ušné bubienky spraví Theft, ale presunie sa to smerom aj ku canterbury jazz-rocku, akurát zvuk gitary je o niečo prieraznejší. Posledné dve kompozície Chat Show a Derision sú absolútne lahôdky s jazzovými a rockovými plochami, ktoré majú takmer až epický výpravný charakter.

Druhý disk sa po elektronickom prelúdiu Just A Prelude dostane k inštrumentálnej jazz-rockovej skladbe Cat Factory, ktorá má dostala úplne do kolien nádhernou melodikou. On The Beach obsahuje klávesové sólo, ktoré vás prenesie do inej dimenzie a rytmika je rovnako sústredená zachytiť tento moment čo najlepšie. Tematicky sa do zvuku canterburských kapiel formuluje Spanning The Eternal Abyss a nastupujú tu aj nepravidelné tempá v opare elektrického klavíru a zasneného spevu. Temnejšie orientovaná inštrumentálka Bubble Trouble je zakončením predošlej päťdielnej suity a má takmer “zappovské“ jazz-rockové črty. Posledné slovo dostane melodickejšia a spevom opatrená Settle Down.

Takto asi zhruba vyzerá koncepčný dvojalbum, ktorý môže byť príkladom pre mnohé (mladé aj staršie) prog-rockové kapely. Ambície v tomto prípade vyšli na povrch úplne obyčajným spôsobom v podobe skvelých skladieb, do ktorých muzikanti vložili silnú autorskú pečať. Neuspokojili sa s opisovaním, ale hľadajú svoje vlastné ja, pričom hudba je najlepším prostriedkom na objavovanie svojich vlastných možností. Sanguine Hum majú síce vopred stanovené hranice, ale pracujú s tak širokým spektrom emócií, že im to úplne stačí na vyjadrenie toho, čo by malo robiť hudbu hudbou. Now We Have Light zachycuje kapelu na vrchole skladateľských síl a ja im za tento výkon udeľujem nomináciu na najlepší prog-rockový album roku 2015.

» ostatní recenze alba Sanguine Hum - Now We Have Light
» popis a diskografie skupiny Sanguine Hum


Morte Macabre - Symphonic Holocaust
2015-03-28

Morte Macabre / Symphonic Holocaust

4 stars

Temný obal, pomalá melancholická atmosféra premiešaná s doom/prog-rockovou muzikou, tak to je jednorázovka s názvom Morte Macabre. Stretli sa tu najväčšie mená z kapiel ako Anekdoten a Landberk, ktoré sa ešte aj teraz najčastejšie spomínajú pri vyslovení pojmu – švédsky progresívny rock. Album Symphonic Holocaust je naozaj bizarný počin, ktorému rozhodne nepríde každý na chuť. Väčšina materiálu je zložená z hudby k filmom, z ktorých je päť hororových a jeden dokonca porno-film. Aj to svedčí o podivnosti tohto projektu, ale v zásade je to myslené ako pocta talianskym kapelám typu Goblin a Museo Rosenbach, ktoré využívali hororový koncept cez klávesy a melotrón. Aj tu je melotrón snáď asi najdôležitejším inštrumentom a jeho šedivý až strašidelný zvuk dáva hudbe Morte Macabre znepokojujúci, nervný a skoro až záhadný podtón.

Kým v domovských kapelách je prvok expresivity výrazný hlavne v rovine komplikovaných aranžmánov, tak Morte Macabre je predovšetkým o atmosfére. Pracuje sa s ňou tak, ako to vedia len Švédi a ten chlad cítite takmer až na pokožke. Osudová linka melotrónu uvedie prvý song Apoteosi del Mistero, ktorý postupne prichádza k vrcholu v podobe clivého gitarového sóla a razantnejšej rytmiky. Threats Of Stark Reality je prvý autorský zápis, ale slúži skôr ako predohra k tretej skladbe Sequenza Ritmica e Tema. Husté náladové plochy sa striedajú s gitarovými zvukmi a pôsobí veľmi zovreto.

Lullaby je v preklade uspávanka a hlas speváčky Yessicy Lindkvist tomu aj presne zodpovedá. Slová tam nie sú, je to ako keby matka chcela uspať svoje dieťa, ale má to naozaj trochu divnú príchuť, z ktorej cítiť až osamelosť. Je to v poradí druhá vec od talianskeho filmového skladateľa Fabia Frizziho. Quiet Drops od talianskych Goblin mi pripomína takmer Wishbone Ash, pretože má krásne melodické motívy. Opening Theme je naschvál ošetrená starožitným zvukom a nasleduje skladba The Photosession. Jej jemná, nežná aura patrí medzi to najkrajšie a najintímnejšie na tejto doske. Druhú autorskú kompozíciu si nechali až na koniec. Symphonic Holocaust je zlatou korunou tohto diela a jej energia charakterizuje prog-rockové prvky kapiel ako Anekdoten a Landberk.

Ak ste fanúšikmi tvorby Goblin alebo Fabia Frizziho, tak je to iste niečo pre vaše uši. Hudba však nespadá do béčkovej kvality ako napr. horory (dnes už takmer kultové), z ktorých je album zložený. Symphonic Holocaust vás len pomaly vťahuje do svojho sveta a musíte mať na takýto typ hudby aj náladu. Kto ale už raz prepadol tvorbe Anekdoten a Landberk, tak si nájde cestu aj k tomuto zvláštnemu, ale pritom neobyčajne inšpiratívnemu albumu.

» ostatní recenze alba Morte Macabre - Symphonic Holocaust
» popis a diskografie skupiny Morte Macabre


Unreal City - Il Paese Del Tramonto
2015-03-27

Unreal City / Il Paese Del Tramonto

4 stars

Kapela Unreal City je veľkým prísľubom pre taliansky prog-rock a hneď ich debutový album La Crudeltà Di Aprile patril medzi najkvalitnejšie počiny roku 2013. Čas ide ďalej a máme tu teda druhý štúdiový počin Il Paese Del Tramonto. Zvuk tejto skupiny je pomerne bizarný a navodzuje občas až hororové pocity. Za všetko môžu hlavne všadeprítomné klávesy, ktoré obsluhuje spevák a dvorný skladateľ Emanuele Tarasconi. Muzikanti sú z hráčskeho hľadiska veľmi zruční a teší ma, že využívajú aj jazz/fusion prvky, ktoré mám osobne naozaj rád. Hudba Unreal City je teda celkom pestrý mix, ktorý v niečom nadväzuje na tradíciu talianskych art-rockových velikánov a zároveň sa snaží o akési nóvum. Ambície im nemožno uprieť, čo je zjavné pri dôslednom všímaní si aranžmánov.

Album dosahuje celkovú dĺžku až 70-minút, čo nepovažujem za prínos, ale skôr naopak. Poďme teda, ale poporiadku. Prvé dve kompozície Ouverture: Obscurus Fio a Oniromanzia určite neurazia, ale skutočne začínam hudbu vnímať pri melodicky perfektne prešpekulovanej Caligari. Skladby nemajú klasický priebeh a aj preto sú tak dlhé. Komplikovaná a inštrumentáciou po okraj naplnená La Meccanica dell'ombra ma najviac dojme v záverečnej časti, kde prichádzajú nápadité motívy a gitarové sólo. Klavírne linky a lyricky ladená téma nastupujú v ďalšej hudobne otvorenej záležitosti Il Nome di Lei, kde sú vo výraznej miere prítomné aj symfonické klávesy. Tvrdšími gitarami a aj hustejšou rytmikou sa môže pochváliť Lo Schermo di Pietra (Kenosis), ktorá znie naozaj pompézne až nabubrelo. To najlepšie ponúka 20-minútový opus Ex Tenebrae Lux rozdelený do štyroch častí. Najviac ma bavia jazz-rockové plochy a prepracovanosť. Spev tu nehrá až tak významnú rolu.

Il Paese Del Tramonto obsahuje mnoho zaujímavých zvukov a pasáží. Celkove však na mňa pôsobí ťažkopádne oproti debutu. Snaha o posun si vyžaduje veľa sebazaprenia a nie vždy to vyjde na sto percent. Dá to trochu námahy, kým sa dostanete na kĺb niektorých skladieb. Avšak je na ňom čo počúvať, pretože od Caligari až po dlhometrážnu Ex Tenebrae Lux je to sugestívna a náladotvorná porcia talianskeho prog-rocku. Časová dĺžka albumu mohla byť aj rozumnejšia. Bohužiaľ muzikanti sa neriadili starým známym – menej je viac. Napriek všetkým výčitkám ho hodnotím ako nadštandardne kvalitný počin hodný mena Unreal City. Kapela má potenciál sa zaradiť medzi skutočných pokračovateľov tejto špecifickej odnože progresívneho rocku.

» ostatní recenze alba Unreal City - Il Paese Del Tramonto
» popis a diskografie skupiny Unreal City


Watson, Dean - Fantasizer!
2015-03-26

Watson, Dean / Fantasizer!

5 stars

Kanada je stále liahňou mimoriadne pracovitých a talentovaných muzikantov aj kapiel. Zoznam by bol dosť dlhý a možno si niekto spomenie aj na nie veľmi známe jazz-rockové skupiny ako Maneige, Sloche, Opus-5 alebo Nathan Mahl. Dean Watson svoju krajinu taktiež reprezentuje v najlepšom možnom svetle a rovnako pristupuje aj k propagácii vlastnej tvorby. Progresívny rock a jazz-rock je teda primárnym zameraním tohto všestranného skladateľa a multi-inštrumentalistu. Albumy si nahráva sám a človek by to na prvý dojem ani nepovedal. Je skvelým príkladom toho, čo je to vlastne osobitý rukopis a systematické komponovanie. V mladosti ho najviac inšpirovali interpreti ako Todd Rundgren, Genesis, UK, Happy The Man a Allan Holdsworth. Aj na tomto je vidieť, že ho baví náročnejšia muzika, ktorá oslovuje prevažne menšinové publikum.

Prvé dva dlhohrajúce albumy Unsettled (2010) a Imposing Elements (2012) zaznamenali úspech u kritiky aj poslucháčskej obce. Ako nezávislý umelec vie byť úspešný aj v rámci predaja svojich dosiek, čo sa nie vždy stáva. Obidve diela obsahovali veľmi prepracované skladby siahajúce od prog-rocku, jazz-rocku až po progresívny metal. Na jeho treťom počine Fantasizer! sa progresívny metal už nenachádza v takej miere ako predtým, ale zato pribudli pestré motívy a zvuky, ktoré posúvajú tvorbu Deana Watsona do ďalšieho levelu. Od vyštudovaného muzikanta sa ani nič iné nedá očakávať a s takými hráčskymi schopnosťami ako má on, sa môže vydať na pomyselnú "cestu do stredu Zeme".

Zo štruktúry jednotlivých skladieb môžem usúdiť, že Watson nenecháva nič na náhode. Dokonca tu nie sú ani náznaky typických jazz-rockových improvizácií, všetko je maximálne prepracované od hudobnej štruktúry, zvuku, produkcie až po prednú obálku z dielne Rona Eadyho. Fascinuje ma však na ňom jeho melodická stránka, ktorá je tu zastúpená v hojnej miere. Cez inštrumentálnu muziku a nástroje chce čosi zásadné vypovedať. Jeho progresívny jazz-rock/fusion nie je vôbec o gitare, to by bola len prvoplánová záležitosť. Veľkú úlohu tu zohrávajú klávesy a rôzne členité harmónie. Z hráčskeho hľadiska je to iste náročné, ale výsledok je absolútne fantastický.

Komplexné aranžmány sa prejavujú už v prvej a zároveň titulnej kompozícii Fantasizer! a v druhej polke nájdete aj silné odkazy na symfonický prog-rock. O každej skladbe by sa dal napísať elaborát, pretože majú úžasnú stavbu a netočia sa stále na jednom mieste. Veľký dojem na mňa spravili Twig a Nomad. Hranie sa s melódiami a motívmi má krásny melodramatický priebeh, a občas prebleskne aj nejaké klávesové či gitarové sólo. Asi najkrajšiu vystavanú melodiku má The Anomaly a práve ju som si veľmi obľúbil. Najdlhšia vec Caged Creator sa neženie vpred ako splašený kôň, ale naopak postupne naberá na intenzite. Ponúka (jazz-rockovému) uchu lahodiace inštrumentálne plochy a opäť grandiózne hráčske výkony Deana Watsona, ktorý obhospodaruje všetko čo mu príde do ruky. Jemná klavírna skladba Solemn zahladí stopy po expresívnom hudobnom predstavení a dostane poslucháča takmer do hladiny alfa.

Pokiaľ vyhľadávate kapely a muzikantov, ktorí tvoria muziku až extrémne poctivo, tak Dean Watson je presne váš človek. Toľko výborných nápadov, hráčskeho umenia a vysoko kvalitnej skladateľskej práce sa len tak nepočuje každý deň. Čo presne sa deje na albume vám nepoviem, lebo sa to ani nedá. Písať o takejto hudbe je ako tancovať na futbalovej lopte. Dean Watson nie je svetoznámy umelec, ale to čo predviedol na albume Fantasizer! zaručene patrí do extraligy svetového jazz-rocku.

» ostatní recenze alba Watson, Dean - Fantasizer!
» popis a diskografie skupiny Watson, Dean


Budjana, Dewa - Hasta Karma
2015-03-25

Budjana, Dewa / Hasta Karma

4 stars

Rok po vydaní skvelého albumu Surya Namaskar sa Dewa Budjana relatívne rýchlo ponoril do ďalšej tvorivej práce a priniesol nám svoj nový štúdiový výtvor Hasta Karma. Rozdiel medzi nimi je pomerne veľký, ale v zásade je za nimi cítiť osobnosť tohto indonézskeho gitarového virtuóza. Kým Surya Namaskar smeroval viac do vôd tradičného jazz-rocku, tak Hasta Karma úplne zosobňuje Budjanov interes o world music a spájanie kultúr. V podstate nie je náhoda, že počujete na ňom rôznorodé vplyvy. Zostava je totižto zložená z hudobníkov z rôznych krajín, ktorí si v jazze a fusion vybudovali dobré meno.

Západ zastupuje vibrafonista Joe Locke, ktorý spolupracoval s mnohými jazzmanmi z celého sveta. Veľmi zaujímavá je aj rytmická sekcia - Američan Ben Williams a Mexičan Antonio Sanchez. Obaja sú známi tým, že spoločne nahrali s legendárnym gitaristom Patom Methenym albumy ako Unity Band a Kin. Za zmienku určite stojí aj vklad indonézskeho klaviristu Indra Lesmana. Budjana ponechal svojim muzikantom voľnú ruku nad aranžmánmi a nechal ich viesť vlastným pocitom. V podstate docielil pestrosť a vyváženosť, pretože si je vedomý hráčskych kvalít zúčastnených a bolo by určite hriechom toho nevyužiť. Hasta Karma teda nie je primárne o gitare, ale o mnohovrstevnej fúzii world music, jazz-rocku a aj tradičného jazzu.

Skladby sú pomerne dlhé a majú voľnejšiu štruktúru. Nie sú urputne ťahané do efektu alebo sterilnej melodickosti, ale skôr k náročnejšiemu poňatiu. Nedegraduje to však samotnú hudbu do pozície akejsi prehliadky zručností, pretože silné melodické motívy tvoria základ každej jednej skladby. Budjanov cit pre tvorbu nápaditých inštrumentálnych plôch sa nedá zaprieť, o čom svedčí už hneď úvodná Saniscara. Sú v nej prítomné aj vibrafonové a basové sóla, no najviac pozornosti na seba púta energická gitara spolu s výbornými bicími. Desember prechádza v strednej časti zo zasnených zvukov do plnej sily a má to aj celkom peknú dynamiku.

Z ďalších skladieb je viditeľné, že sa už tak nestavia do pozície gitarového hrdinu typu Allan Holdsworth. Myslím, že sa mu darí hľadať a formovať svoju vlastnú tvár, čo je veľmi dôležité pre jeho ďalší skladateľský vývoj. Premyslená stavba harmónií je presne to, v čom preukazuje jasný rukopis a týmto je obdarená aj skvelá skladba Jayaprana. Dlhometrážna Ruang Dialisis začína nádhernými ťahavými motívmi, ale napokon sa to na istý moment dostane až do teritória free jazzu, nakoniec sa to všetko upokojí a uhladí. Ako vrchol snaženia vnímam Just Kidung so svižným tempom, zaujímavou štruktúrou a improvizačnými sólami. Veľmi melodická a nežná skladba Payogan Rain je výborná vec na záver albumu, ktorá navodí príjemné pocity.

Dewa Budjana je autorom všetkých kompozícii, ale práve hosťujúci muzikanti sú tí, ktorí ich posunuli do iných dimenzií vďaka individuálnym schopnostiam a kreativite. Hasta Karma si vyžaduje pozorného poslucháča, ktorí dokáže oceniť jemné detaily a kontrasty. Budjanu vnímam ako skutočnú hviezdu jazz-rocku bez hviezdnych manierov. Jeho zanietenosť pre hudbu je obdivuhodná a dúfam, že mu táto tvorivá fáza vydrží čo najdlhšie. Projekty, ktoré vydáva patria v škatuľke jazz-rock a fusion medzi tie najlepšie v posledných rokoch.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Budjana, Dewa - Hasta Karma
» popis a diskografie skupiny Budjana, Dewa


Kotzen, Richie - Cannibals
2015-03-24

Kotzen, Richie / Cannibals

4 stars

Richie Kotzen je neúnavný muzikant, multi-inštrumentalista a skladateľ, ktorý má za sebou už veľké množstvo nahrávok a zaujímavých projektov. Nedávno dal o sebe vedieť v superskupine The Winery Dogs, kde spolupracoval s osobnosťami ako Mike Portnoy a Billy Sheehan. Prišiel však čas pre jeho nový sólový počin s trochu kontroverzným názvom Cannibals. Po zopár rutinne znejúcich albumoch nabral Richie Kotzen nový dych a aj v zvukovej rovine je to jasne zreteľné. Nie je to typická hard-rocková jazda, Richie si tu skôr premiešava štýly, ktoré sú mu najbližšie. Klasický rock je samozrejme základ a do toho postupne vlieva v rozumných intenciách soul, funk alebo aj pop-rock. Kto aspoň trochu pozná jeho tvorbu, nebude týmto koktejlom nijako prekvapený. Na zvuku si dal tentoraz naozaj záležať a pridal aj moderne znejúce prvky. V podstate celý album si nahral sám s malou pomocou muzikantov ako Dug Pinnick, Billy Sheehan a mnohými sprievodnými vokalistami.

Absolútnym hitom môžem nazvať titulnú Cannibals, ktorá je po melodickej stránke brilantne vypracovaná a tu sa ten už spomínaný moderne poňatý zvuk plne uplatňuje. Veľmi príjemne na to nadväzuje soulom prešpikovaná In An Instant. Richie Kotzen má veľký talent pre tvorbu melódií a taktiež je aj skvelý aranžér. Vôbec netlačí na pílu a necháva hudbu prirodzene plynúť. Považujem ho za najlepšieho bieleho soul-rockového speváka vôbec a dokazuje to napr. aj v krásnej balade The Enemy. V poradí druhá hitová nálož Come On Free taktiež patrí medzi jedinečné kúsky na tomto albume. Dokonca je v nej niečo také ako pokus o hip-hop, avšak veľmi vkusne zakomponovaný. Rockový duet I'm All In s Dug Pinnickom (King´s X) sa mi naozaj pozdáva svojou pozitívnou myšlienkou a uvoľnenou atmosférou. Tretia hitovka Up (You Turn Me) je priam na zjedenie vďaka výstavnej melodike a jednoduchosti aranžmánov. Dojemnú a čisto klavírnu skladbu You zložil spoločne so svojou dcérou August Eve Kotzen a je skutočne čarovná. Time For Your Payment len podtrhuje kvalitu celej dosky. Richie Kotzen sa prezentuje samozrejme aj ako gitarista a zásobuje jednotlivé songy krátkymi, ale účinnými sólami.

V Kotzenovej diskografii môžete natrafiť na rôzne pozoruhodné počiny, ktoré nie sú ani náhodou prvoplánové, ale naopak poctivo nahraté a zložené. Ani Cannibals nie je výnimkou a dodal by som ešte, že patrí medzi jeho veľmi vyrovnané diela. Práca so zvukom, nástrojmi a melódiami je úžasne ľahká a pritom veľmi profesionálna. Muzikalita, ktorá z tohto diela srší osloví predovšetkým žánrovo otvorených rockerov, ktorí sa neboja pri hudbe zabaviť, či dokonca niektoré melódie aj zaspievať. Táto doska je jednoducho sakramentsky chytľavá!

» ostatní recenze alba Kotzen, Richie - Cannibals
» popis a diskografie skupiny Kotzen, Richie


Morse, Neal - The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)
2015-03-23

Morse, Neal / The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)

4 stars

Progresívny rock sa stal počas svojej dlhej púte už akousi šablónou, podľa ktorej sa táto hudba tvorí. Niekto to robí lepšie, niekto horšie. Neal Morse patrí jednoznačne do tej prvej skupinky umelcov. Používa hudobný jazyk, ktorý vynašli kapely ako Yes, Genesis, Pink Floyd a mnohé iné. Čo mu však nemožno uprieť, je stále kvalitný skladateľský rukopis a podľa hlasu ho spoznáte aj o polnoci. To sú celkom dobré vyhliadky na to, aby mohol vydávať ďalšie a ďalšie zaujímavé projekty. Jedným z nich je aj The Neal Morse Band, v ktorej sa zišlo niekoľko skúsených muzikantov z art-rockového podhubia. Najviac udrie do očí bubeník Mike Portnoy, ktorý s Morseom vytvoril už akýsi dlhoročný tandem.

Oproti skvelému predošlému počinu Momentum došlo aj k nejakým maličkým zmenám. Primerane rázny zvuk pripomína niekedy hard-rock a cielene je do tejto polohy zakomponovaný aj hammond organ a rôzne klávesové registre. Zmeny sú však len malé, stále je to Neal Morse ako ho poznáme už niekoľko rokov. Zastrešiť svoje meno pod kapelu je vskutku dobrý nápad. Autor hudby je uvedený ako jeden celok, teda The Neal Morse Band, avšak je nadmieru jasné, že Morse je hlavným tvorcom nápadov a melódií. Jeho láska ku kapele The Beatles je očividná a ani tu nechýbajú typické harmónie, ktoré si človek môže zaspievať napr. aj pod sprchou. Teší ma fakt, že už nejaký ten piatok prestal tlačiť seba aj muzikantov do toho, aby za každú cenu hrali. Pochopil, že ľahkosť a nenútenosť je viac než inštrumentálny maratón. To však neznamená, žeby na albume chýbali klasické art-rockové plochy, na ktoré sa asi každý poslucháč teší.

Úvodná veľkolepo poňatá kompozícia The Call predkladá typické Morseove motívy a rytmické obmeny. Cítiť však v nej príval čerstvej hudobnej energie, ktorý sála aj zo samotného zvuku. S hard-rockovými prvkami sa chlapci pohrávajú v titulnej The Grand Experiment. Tretia skladba Waterfall mi pripomína svojou atmosférou Crosby, Stills & Nash a folk-rocková téma je veľmi osviežujúca. Modernejšie poňatá Agenda ma baví hlavne v rovine aranžérskej a taktiež vhodne vybratými zvukmi rôznych efektov.

Ocenenie – "najlepšia skladba albumu" pripadne samozrejme Alive Again. Neal Morse opäť zdokonaľuje svoje majstrovstvo na rozlohe takmer 27-minút. Kolosálna dĺžka však prekvapivo neubíja a kompozícia je mimoriadne prepracovaná, a tematicky aj celkom silná. Obsahuje všelijaké vyhrávky, sóla, zmeny tempa a pekné melodické linky. Najlepšia časť prichádza v 17-tej minúte, kde na seba púta pozornosť nádherná melódia v pomalšom rytme. Tento úsek však spieva jeden z členov kapely. Na vokálnych partiách sa podieľajú Gillette, Hubauer aj Portnoy, čo je samozrejme počuť takmer na celej doske.

Neal Morse je starý lišiak, ktorý dosť dobre vie, čo na jeho fanúšikov platí. Istej skupinke predkladá kresťansky zamerané albumy a progresivistom zase tieto art-rockové opusy. Môžeme donekonečna diskutovať o tom, či je jeho hudba taká alebo onaká. Morse je muzikant, na ktorého sa dá viac menej spoľahnúť a stále vie niečím zaujať, občas dokonca prekvapiť. Zatiaľ mu to všetko vychádza a The Grand Experiment je ďalší kvalitný zápis do jeho úctyhodnej diskografie.

» ostatní recenze alba Morse, Neal - The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal


Revolution Saints - Revolution Saints
2015-03-22

Revolution Saints / Revolution Saints

3 stars

Čo napísať o albume, od ktorého som veľa očakával, ale nedostal to čo chcel. No veľa toho asi nebude a pravdupovediac som na vážkach ako ho hodnotiť ...

Aby bolo jasné, tento počin je dielom producenta Alessandra Del Vecchia a je podpísaný ako autor väčšiny skladieb. Dotyční muzikanti si v podstate takmer ani neškrtli, teda až na Jacka Bladesa, ktorý prispel ako textár v dvoch skladbách. Projekt je vytvorený hlavne pre Deena Castronovu a jeho spevácke kvality. Áno som rád, že začal spievať samostatne, ale celkove som očakával, že začne aj niečo tvoriť. Jeho meno je spojované s Journey a je ich dlhoročným bubeníkom. Revolution Saints nadväzuje na ich slávnu tvorbu z 80-tých rokov, avšak je to určitá forma kopírovania bez osobitého názoru.

Album má dobrú produkciu a príjemne sa počúva, to mu určite nemôžem uprieť. Najvýraznejšie skladby sú Back On My Trail, Locked Out Of Paradise a Turn Back Time, ktorá je hlavným ťahúňom dosky. Hostia ako Neal Schon a Arnel Pineda sú skôr niečo ako návnada pre “journeyovských“ fandov. Pozitívom sú gitarové sóla Douga Aldricha, ale to pre mňa tiež nie je až také prekvapenie, keďže je to profesionál s hard-rockovou minulosťou. Z ďalších skladieb by som spomenul dobre šľapajúce pecky ako Strangers To This Life, Better World a How To Mend A Broken Heart. Dojemná balada In The Name Of The Father urobí tomuto celému bodku.

Album trpí syndrómom – “kdesi som to už všetko počul“. V podstate celá škatuľka AOR je týmto známa, ale to nie je tá úplne najdôležitejšia vec. Problém je v tom, že skladby sa postupne zlievajú dokopy a ani aranžérsky ničím až tak neprekvapujú. Keď si spočítam plusy a mínusy, tak je to ešte stále lepší priemer. Poteší určite milovníkov AOR a kapely Journey. Deen Castronovo má naozaj krásny hlas a je podľa mňa svojimi dispozíciami blízko famóznemu Steve Perrymu. Ak bude projekt Revolution Saints pokračovať, tak očakávam väčší autorský podiel Castronovu, Bladesa aj Aldricha, a to môže pre ich hudbu znamenať kvalitatívny posun.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Revolution Saints - Revolution Saints
» popis a diskografie skupiny Revolution Saints


Work Of Art - Framework
2015-03-22

Work Of Art / Framework

4 stars

Na paškál si tentoraz zoberiem švédskych Work Of Art, ktorých považujem za novodobých hrdinov melodického rocku a AOR. Ak ste fanúšikmi tohto milovaného a zároveň aj zatracovaného subžánru, tak by ste ich nemali určite prehliadnuť. Hneď ich debut Artwork (2008) sa od konkurencie odlišoval v kvalite melódií a predovšetkým refrénov. Mohli by sme ich hudbu nazvať aj ako kopírka Toto a Journey, ale tento štýl sa takto jednoducho hrá a netreba už za ním hľadať žiadne progresívne tendencie. Stačí mať snahu a tvoriť nápadité, a prepracované piesne s pozitívnym nábojom. Pokračovanie ich tvorby na doske In Progress (2011) neodbočilo od nastavenej úrovne a tak sa Work Of Art stali takmer stávkou na istotu.

Ich tretí štúdiový počin Framework považujem zatiaľ za ich najvyzretejšie dielo po melodickej aj inštrumentálnej stránke. Nedá sa povedať, žeby ich albumy boli podobné a každé je z pohľadu produkcie trochu iné. Na Framework mi imponuje vyváženosť nápadov a jednoliata kvalita skladieb. Znamená to, že ho môžete počúvať ako celok a naraziť občas na celkom zaujímavé inštrumentálne pasáže. Hlavne gitarové sóla Roberta Sälla sú skutočne vynikajúce a ako skladateľ si už získal slušné renomé medzi AOR komunitou. Najväčším ťahákom je však spevák Lars Säfsund, ktorý zosobňuje všetko čím by mal byť naozaj kvalitný AOR.

Time To Let Go je prvá hitová záležitosť a nasleduje nemenej vydarená How Will I Know. Za najvýraznejšiu skladbu pasujem Can't Let Go s parádnymi melódiami a nezvykle dlhšou inštrumentálnou výplňou. Klávesové zvuky v How Do You Sleep At Night znejú veľmi pekne a podobne je tomu aj pri Over The Line. Všeobecne sú klávesové registre umne rozložené a pestré. Ďalšie hitová nakladačka The Machine zaujme ostrejšími gitarami a ráznejšou štruktúrou. Album má klasické rockové hrany, ale aj vyložene jemné vyhrávky, čo podporuje dynamiku samotných skladieb. Natalie by som mohol zaradiť taktiež medzi tie, ktoré vytŕčajú. Záverečné piesne The Turning Point a My Waking Dream sú veľmi príjemné a rozhodne nepôsobia ako nejaké vypchávky.

Originalitu tu síce nenájdete, ale remeselne dobre odvedená práca sa tomuto albumu nedá uprieť. Nehrá sa však na veľké umenie, tak ako to robia napr. niektorí zruční vykrádači, ktorých velebí takmer polovica sveta. Prináša predovšetkým radosť z muziky a melódie vám spríjemnia deň alebo aj noc. Ešte aj vaša manželka vás pochváli za dobrý výber a tak si môžete na chvíľu zaspomínať na dobu, keď vypredávali obrovské haly také legendy ako už spomínaní Toto a Journey.

» ostatní recenze alba Work Of Art - Framework
» popis a diskografie skupiny Work Of Art


Toto - XIV
2015-03-21

Toto / XIV

4 stars

Po deväťročnej pauze prichádza návrat kráľov melodického rocku a AOR – Toto. Kapela sa v podstate rozpadla a nebola funkčná, keďže David Paich mal aj zdravotné problémy a Steve Lukather to zase nemal záujem viesť osamote. Na základe silnej fanúšikovskej odozvy a prosieb sa nakoniec rozhodli, že to skúsia ešte raz a asi aj naposledy. Tomuto všetkému predchádzali vypredané koncerty a aj v samotných hudobníkoch vzplanul oheň pre tvorenie nových skladieb. Do zostavy prišiel na post hlavného speváka staronový Joseph Williams, ktorý je obľúbeným kvôli svojmu vysokému a pritom chlapčensky znejúcemu hlasu. Albumy ako Fahrenheit a Seventh One sú dôkazom jeho prvotriednych kvalít.

Toto taktiež starnú a tentoraz revidujú svoju kariéru a tvorbu. Robia to však s noblesou sebe vlastnou a s takými skladateľmi ako je Paich a Lukather nemôže vyjsť na trh priemerná nahrávka. Zobrali si niečo z prvotiny z roku 1978, klasickej IV a samozrejme aj z modernejších 90-tých rokov. Väčšinu speváckych liniek má na starosti Joseph Williams, ale doplňujú ho osviežujúcim spôsobom aj Lukather s Paichom. Predovšetkým Steve Lukather je ako spevák nesmiernym prínosom pre tento projekt a som rád, že si tu zaspieval v skladbách ako "Holy War", "21st Century Blues", "Unknown Soldier" a "Chinatown". V poradí trinásta študiovka XIV sa teda vracia ku koreňom ich hudby a predkladá typické veľké melódie, naleštenú bombastickú produkciu a špičkové hráčske výkony.

V podstate ničím až tak neprekvapí, ale kvalitou sa rozhodne nemôže porovnávať s podobne zameranými (a veľmi priemernými) albumami, ktorými je poslucháč doslova zavalený. To, čo robí ich hudbou výnimočnou je tu aj prítomné a môžeme to nazvať celé aj ako “toto-sound“. Paich a Lukather sú samozrejme tí, ktorí miešajú správny pomer melodiky, tvrdosti, pop-rockových melódií a nenápadné art-rockové plochy. Čo mi však tentoraz prekáža je bubeník Keith Carlock. Jeho štýl je zameniteľný s hocikým iným a nedáva skladbám nadstavbu, ktorú dokázali tak výrazne zastrešiť Jeffrey Porcaro a Simon Phillips. Myslím si, že Paich a Lukather mohli prehovoriť Phillipsa aspoň na nahratie bubeníckych partov. Verím tomu, žeby celá nahrávka bola ešte lepšia. Kvalitný a hlavne osobitý bubeník dokáže hudbu vždy posunúť o level vyššie, čo sa už neraz potvrdilo.

Prvých päť skladieb má veľmi energický ťah. Úvodná "Running Out Of Time" je typickým ráznym kompilátom ich štýlu a melodiky. Nasleduje výborná a rytmicky gradujúca "Burn". Skladba "Holy War" je presne to, čo ich preslávilo a je to jedna z najlepších vecí na albume. Z ďalších by som určite vyzdvihol Lukatherovu "21st Century Blues", melodickú bombu "Orphan" a taktiež aj veľmi peknú poctu nebohému Jeffreymu Porcarovi s názvom "Unknown Soldier (For Jeffrey)". Toto však majú v arzenáli aj krásne milostné piesne. Tie sú tu zastúpené v dvoch prípadoch – "The Little Things" a "All The Tears That Shine". Hlavne "The Little Things" je skutočne nádherná a tu sa Steve Porcaro opäť prejavil ako pán skladateľ (a spevák), ktorý má nefalšovaný cit pre ozajstný love-song, čo dokázal už aj predtým. "Chinatown" pripomína tvorbu Toto z roku 1978 kvôli svojmu soulovému zafarbeniu. Za najslabšiu beriem Williamsovu pieseň "Fortune", ktorá má síce pekné verzie, ale v refréne neprichádza efekt ktorý očakávam. Album uzatvára art-rocková kompozícia "Great Expectations" s celkom inteligentne rozvrstvenými inštrumentálnymi plochami a viachlasými vokálmi.

Mňa osobne album uspokojil a teším sa, že Toto je späť aspoň na istý čas. Neskrývam obdiv k tejto partii muzikantov, ktorá drží pokope ako rodina. Majú najvyrovnanejšiu diskografiu, ktorú som vôbec počul a ich talent pre tvorbu silných melódií je niečo, čo sa jednoducho nedá kopírovať, pretože sa s týmto darom musíte narodiť. Toto majú na konte buď skvelé alebo geniálne albumy. XIV je tentoraz skvelý ...

» ostatní recenze alba Toto - XIV
» popis a diskografie skupiny Toto


Nerez - Ke zdi
2015-03-20

Nerez / Ke zdi

5 stars

A je tu Nerez po tretíkrát a naposledy. Album "Ke zdi" logicky nadväzuje na predošlý "Na vařený nudli" hlavne v rovine objavovania a využívania originálnych skladateľských postupov. Obidva počiny sú si vzájomne rovnocenné a v istých veciach aj rozdielne. "Ke zdi" je trochu energickejší a menej melancholický ako jeho predchodca. Aranžérska zručnosť patrí bez diskusie do najvyššej ligy a spevné harmonické melódie sa vám poriadne zavŕtajú do hlavy. Všetko je pritom ľahké ako vánok a zároveň intenzívne svojou naliehavou hudobnou výpoveďou. Zuzana Navarová spieva tak, ako keby vám chcela vyrozprávať nejaký príbeh. Presnejšie povedané, za každým jej slovom je emócia - hlboká, čistá a vyložene ženská. Jej miesto zatiaľ nik na českej scéne nenahradil po všetkých tých rokoch od jej náhleho odchodu z tohto sveta.

Dokopy jedenásť kratších skladieb (ak beriem do úvahy reedíciu z roku 1995) fungujú ako jeden organický celok. Z neho sa samozrejme dajú vyberať tie najvýraznejšie, ale vyložene slabú vec tu jednoducho nenájdete. Titulný track "Ke zdi" ma priklincoval Navarovej spevom, ktorý dokonale interpretuje niekedy až nepochopiteľnú ženskú náturu. Vybočuje svojou zvláštnou aurou aj "Ochún" s dychmi pripomínajúcimi Bobbyho McFerrina. Navarová opäť exceluje v "Hele" a "Hrr na ně", kde je zachytený fantastický improvizačný duet so Sázavským. Koniec dostal na starosť Zdeněk Vřešťál a "Za pět minut" je ďalší nezabudnuteľný song s jemnými jazzovými nuansami.

Na albume sa preháňa veľa emócií a aranžérskeho umenia. Štýlovo je v ňom obsiahnuté široké spektrum žánrov od folku, rocku až po jazz vo veľmi sofistikovanom prevedení. Najdôležitejšia vec je však ich vlastná schopnosť priniesť osobitú hudbu, ktorá nepripomína nikoho a sú sami sebou. Nerez dosiahli svojou tvorbou nadčasovú kvalitu a album "Ke zdi" je bohužiaľ posledným počinom, kde si ešte môžeme vychutnať jedinečnú atmosféru ich skladieb.

» ostatní recenze alba Nerez - Ke zdi
» popis a diskografie skupiny Nerez


Nerez - Na vařený nudli
2015-03-17

Nerez / Na vařený nudli

5 stars

Nerez bola taká zvláštna a nenápadná kapela, ktorú bola väčšinou zaradzovaná do folku. Avšak s ich presnou definíciou je to trochu ťažké, pretože je to jedna z kapiel, ktorá vyjadrovala svoje hudobné myšlienky slobodne bez okov minulosti, či predpojatého dogmatizmu. V pomerne ťažkých dobách vyšiel skvelý pesničkovo orientovaný album "Masopust" (1986) a kapela bola jednou z mála prekvapivých zjavení v tom čase. Pokračovanie v podobe nahrávky "Na vařený nudli" bolo už o niečom inom, aj keď folkové ingrediencie boli jasne zachované.

Vypracovali si svoj vlastný hudobný jazyk, ktorý neprihliadal na štýlové hranice a vopred dohodnuté pravidlá. V podstate len sebestačné a silné kapely sú toho schopné. Presnejšie povedané nekopírovať už vymyslené, ale ísť k podstate veci a do hĺbky svojej osobnosti. Zuzana Navarová bola dušou kapely a podiel na kvalite hudby mali samozrejme aj Vřeštál a Sázavský. Originálne riešenia neprichádzajú z ultra-ťažkých a “progresívne“ sa tváriacich projektov. Práveže jednoduchosť a schopnosť docieliť vytúžený pocitový efekt je primárnou substanciou geniality. Nerez boli geniálni v aranžovaní a bez komplikovaných postupov dosiahli nielen žánrový presah, ale aj emocionálnu pestrosť. Vkročili na územie, na ktoré je dovolené vstúpiť len tým, ktorí pilujú svoje umenie až na okraj možností. Z hudby však necítite ťažobu, ale krehkosť a láskavý dotyk obyčajného človečenstva.

Chcete teda vedieť aké sú skladby na albume??? Jedna lepšia ako druhá! Obsahujú silné momenty, ktoré zaujmú analytikov a vyštudovaných muzikantov, a zároveň aj obyčajných poslucháčov, ktorým imponuje kryštalicky čistá hudba. Okrem klasického folku predkladajú Nerez aj jazz, občas dokonca vážnu hudbu, ladné latino rytmy a v niektorých pasážach je ukrytý aj rockový prvok. Vylieza na povrch napr. v drsnejšej skladbe "Yburan omažyp" alebo aj v titulnej kompozícii "Na vařený nudli". Na vokálnej úrovni kraľuje samozrejme Zuzana Navarová, ale priestor dostávajú aj mužské hlasy. Skutočne silnou záležitosťou je určite "Naboso" alebo aj jazzovejšie orientovaná "O samotě" s krásnou trúbkou. Najviac ma dojíma "Naruby", kde Navarová spieva jemný metaforický text a táto poloha sa nečakane preruší rytmickým tempom a tlieskaním. Dokonalá rovnováha pocitov a jednoduchých aranžmánov je príkladom suverénneho rukopisu, ktorý je v prípade Nerez absolútne nenapodobiteľný.

Ako je vidieť aj počuť, tak Nerez nežili len z folku. Boli jednoznačne najoriginálnejšou formáciou na poli multi-žánrovej hudby a album "Na vařený nudli" patrí medzi to najlepšie, čo ponúkla česká scéna v 80-tých rokoch. Ostali po nich len tri štúdiové albumy a každý z nich má svoj význam a nezastupiteľné miesto. Ich hudba však nebude nikdy masovo pretláčaná, pretože za týmto účelom nebola ani vytvorená. Skôr naopak a to dobrodružstvo, keď objavíte tvorbu Nerez vám dá oveľa viac potešenia a radosti než by ste čakali.

» ostatní recenze alba Nerez - Na vařený nudli
» popis a diskografie skupiny Nerez


King Hobo - King Hobo
2015-03-08

King Hobo / King Hobo

5 stars

King Hobo bola v podstate len krátkodobá záležitosť pre týchto štyroch muzikantov, ale niečo zaujímavé tu po nich zostalo, čo by nemalo byť prehliadané. Ak si tento album rozdelím na drobné, tak je tu jasne prítomný blues-rock, hard-rock, funk a dokonca aj jazz-rock. To je pre mňa veľmi zaujímavá konštelácia štýlov a ešte ak k tomu pripočítam retro zvuk 70-tých rokov, tak eufória z tejto muziky nenechá na seba dlho čakať. Cítim tu vplyv kapiel ako Grand Funk Railroad, Deep Purple, Rare Earth alebo aj southern-rockových súborov Lynyrd Skynyrd či Allman Brothers Band. Prirovnal by som to napr. aj k služobne mladším Gov't Mule a práve týmto fanúšikom je venovaný debutový album King Hobo.

Thomas Andersson je známy ako vedúca osobnosť kapely Kamchatka a jeho prejav patrí medzi to najlepšie z retro-rockovej vlny. Navyše je aj tvorivý typ gitaristu, ktorý dokáže hrať veľmi presvedčivo klasické rockové riffy a rovnako aj komplikovanejšie jazz-rockové figúry. Ďalším významným prvkom sú určite klávesy a organ Per Wiberga a popri tom vás ešte bude baviť aj skackavá rytmická sekcia, ktorý vyrába nádherný groove. Táto muzika je veľmi životaschopná, priebojná a netrpí mindrákmi z nedokonalosti alebo prehnaných ambícií. To čo cítili v danom momente, to aj dali najavo cez svoje nástroje.

Tracklist obsahuje teda desať kvalitných kúskov. Začiatok a koniec patrí cover verziám Running (Curtis Mayfield) a Mr. Clean (Freddie Hubbard). Jednoduchý, ale o to viac účinný podklad zdobí napr. blues/hard-rockový náklep Leaving Letter Blues s výraznou harmonikou. Skutočne výborné sú aj inštrumentálna Swede, Moonshine (parádny riff!!!) a natlakovaná Four Winds. Smrdí to tu poriadne 70-tými rokmi, avšak nepovažujem to za vykrádačku, pretože muzikanti vložili do toho celú svoju myseľ aj dušu a cítiť to z každého jedného tónu. From Me To You už zachádza mierne aj do jazz-rocku vďaka krásnemu zvuku elektrického klavíru. Priaznivcov blues-rocku poteší pomalá inštrumentálka Coffee Break, v ktorej si do sýtosti užijete organ a typické bluesové témy. Vybočuje mierne akurát len Best Of Times kvôli trochu odlišnej atmosfére a melodickej linke. Záverečná a najdlhšia jazz/blues/hard-rocková vec Mr. Clean vo mne zanecháva veľmi dobrý pocit a nachádza sa tu kopec saxofónových a gitarových sól.

Na to ako sa to všetko rýchlo zomlelo a nahralo, je album veľmi konzistentný. Skúsenosti a talent sa nedá u týchto muzikantov prehliadnuť a ponúkajú vám teda svoj malý masterpiece bez okázalých a veľkých gest. Nehrajú na efekt a ani zbytočne na city. Je to skôr niečo ako vzrušujúca jazda dolu kaňonom. Vzývajú síce duchov minulosti, ale ich nasadenie a prejav mi je obzvlášť sympatický. Obal so splašeným mustangom a cowboyom je veľavravný, a tak neostáva nič iné len si to poriadne užiť.

» ostatní recenze alba King Hobo - King Hobo
» popis a diskografie skupiny King Hobo


Clarke, Stanley - S.M.V. - Thunder
2015-03-07

Clarke, Stanley / S.M.V. - Thunder

4 stars

Príležitostné projekty bývajú zaujímavé a spoločné stretnutia najlepších z najlepších prinášajú občas skutočné skvosty alebo aj priemernosti. Niekde na polceste je to aj s projektom S.M.V., kde sa zišli najväčšie černošské mená v oblasti basovej gitary. Stanley Clarke (Return To Forever, Chick Corea, George Duke) a Marcus Miller (Miles Davis, David Sanborn) patria medzi hviezdnu elitnú skupinku a ich osoby sú najčastejšie skloňované pokiaľ sa jedná o jazz/funk a fusion. Nakoniec sa k nim pridal aj Victor Wooten, ktorý až takú veľkú slávu nezožal, ale zašiel v technike a cítení oveľa ďalej než Clarke a Miller. Človek by podvedome čakal nejaký poriadny fusion náklep. Celé to však vyznieva akosi nekonfliktne, ale príjemná atmosféra sa tomuto dielu na druhej strane nedá uprieť.

Album je zložený z vlastných skladieb a väčšinu z nich majú na svedomí Clarke a predovšetkým Miller, ktorý je aj hlavným producentom a obsluhe najviac nástrojov. Victor Wooten sa podpísal ako autor len na jednej kompozícii a pomáhal ako spoluautor pri ďalších troch. Tento pomer mi príde trochu nevyrovnaný, na albume sa to však neodrazilo nejako negatívne. Táto trojica podporila vydanie svojho projektu aj koncertne a predsa len bolo vidieť, že Clarke a Miller nechceli púšťať Wootena príliš do popredia, pretože bolo jasné že ich svojou hrou zatieni. Ak teda ponechám konšpiračné teórie bokom, tak pozitívom je práve hudba, s ktorou si môžete skrátiť dlhé chvíľky. Ak však chcete počuť skutočnú basovú eufóriu, tak vás odkážem práve na Wootenov sólový album Palmystery.

Maestros De Las Frecuencias Bajas spočiatku začína ako zvučka Star Wars, našťastie tento pátos netrvá dlho a ozývajú sa krásne basové gitary. Titulná Thunder je hlavnou skladbou, kde sa predstavujú všetci traja protagonisti svojou hrou a má peknú melodickú fazónu. Výrazné funkové prvky neobchádzajú ani Hillbillies on a Quiet Afternoon a cítiť v nej Wootenovu ľahkú basu aj myšlienku. Na albume sa veľa slapuje, ale skladby sú podriadené melodike. V tomto smere sa trojica predviedla veľmi dobre a vyhýbajú sa nezmyselným exhibíciám. Jednou z najlepších, kde sa opäť výraznejšie podpísal Wooten je Mongoose Walk. V podstate len dokazuje, že ak dajú všetci traja hlavy dokopy, tak to skutočne stojí za to. Ďalšia skladba, ktorá ma uhranula je čarokrásna Millerova kompozícia Los Tres Hermanos. Po celej dĺžke sa rozprestiera nežná melodická linka a basové gitary doslova spievajú hlavnú tému.

Stanley Clarke prezentuje svoj klasický štýl v Lopsy Lu - Silly Putty (Medley) a funkuje sa tu o stošesť. Vrcholná je určite aj Millerova vec Milano, ktorá je ovplyvnená klasickou hudbou. V jej strede sa však nachádzajú pomerne komplikované basové vyhrávky a výrazne vybočuje z rady oproti ostatným skladbám. Prichádza chvíľa pre veľkého Victora Wootena a jeho sólový part Classical Thump (Jam), kde opäť nechýba jeho zmysel pre humor a virtuozitu. Tutu mi pripadá ako skladba do nejakého gangsterského filmu a podporujú ju samplované bicie. Jemná a zároveň prierazná Lil' Victa nám pripomenie, že Clarke je ešte stále majster melodiky a inklinuje trochu prekvapivo k silnejšiemu rockovému poňatiu. Pendulum mi príde pozoruhodná z hľadiska zvláštnej hypnotickej atmosféry, kde sa objavuje aj niečo také ako beatbox. Skvelá skladba, ktorá je myšlienkovo odlišná a práve preto oceňujem jej existenciu na tomto albume. Posledná Grits je niečo ako groove-funk jam, kde všetci traja ohýnajú svoje basy. Osobne mi pripadá ako najmenej zaujímavá.

Skepticizmus, ktorý som vyjadril nie myslený vo forme, že tento album nie je kvalitný. Myslím si však, že mohol byť ešte lepším ak by na ňom bol spravodlivejší pomer, pretože Clarke, Miller a Wooten tvoria dokopy skutočne silný skladateľský trojlístok, čo dokazuje hneď niekoľko výborných skladieb. Treba však brať do úvahy ego a povahu muzikantov. Niekto sa stiahol (Wooten), niekto sa prispôsobil (Clarke) a niekto to celé vedie (Miller). Je tu však dostatok hráčskeho umenia, ktorý charakterizuje do detailu každého z nich. Sú teda braní zaslúžene ako inovátori basovej gitary. Album Thunder predvedie zopár svojich vrcholov, občas aj ľahko zanudí, no vo svojej podstate sa v zbierke fanúšika jazzu a fusion určite nestratí.

» ostatní recenze alba Clarke, Stanley - S.M.V. - Thunder
» popis a diskografie skupiny Clarke, Stanley


Wilson, Steven - Hand. Cannot. Erase.
2015-03-02

Wilson, Steven / Hand. Cannot. Erase.

3 stars

Nasledujúca recenzia nebude asi veľmi príjemná, tak odporúčam si k nej zobrať aspoň sladkú sušienku a colu. Steven Wilson nás teda opäť obšťastnil novým albumom a všetci netrpezlivo čakali čo z toho vylezie. Niektorí dostali geniálnu hudbu a iní zase geniálny plagiát. Patrím bohužiaľ k tej druhej skupine, pretože toľko inšpiračných zdrojov som ešte od Wilsona nepočul. Predtým to aspoň vedel zakryť výbornými aranžmánmi a temnou atmosférou. To najlepšie čo stvoril nieslo názov Grace For Drowning, no už hneď nasledujúci The Raven That Refused To Sing bol pre mňa trochu problematický, avšak bol ešte stále kvalitným a prepracovaným výtvorom. Hand. Cannot. Erase predkladá komerčnejšie ladený art-rock, ktorý má zaujať širšie publikum. Mne osobne táto poloha nevadí, pretože ju už skúsila drvivá väčšina legiend progresívneho rocku. Vadí mi skôr ako Wilson rezignoval na detailnejšiu prácu s melódiami a aranžmánmi. Utiahol sa do istoty, z ktorej si môže poistiť svoje teplé miestečko na hudobnom poli, ktoré si samozrejme poctivo vybudoval od úplného undergroundu.

Koncept dosky je založený podľa skutočnej udalosti. Je o mladej žene, ktorá jedného dňa zomrie vo svojej izbe a tri roky sa o ňu nik nezaujíma, napriek tomu že mala priateľov aj rodinu. Záhadnosť príbehu aj emocionalitu sa síce Wilson snaží zachytiť vo svojej podstate a aj mu to ide celkom dobre, len problém je v tom že realita ktorá sa stala je oveľa krutejšia. Hudba teda prináša pocit a Wilsonov pohľad na danú udalosť. Texty sú krásne napísané a majú hĺbku. Aj aranžmány sú prepracované a obsahujú rôzne zaujímavé efekty či orchestrálne prvky. Problém je v tom, že všetky tieto veci vo mne nevyvolávajú skutočné emócie. A aký je dôvod???

Nepočujem totižto svojbytnú osobnosť, skladateľa, producenta, muzikanta Stevena Wilsona ale skôr Rush, Camel, Pink Floyd, Genesis. To ma dokonale odrádza od celého umenia, ktoré je na doske zachytené a skôr ma presviedča k tvrdeniu, že Wilson vyčerpal svoj zdroj a prezentuje viac svoje skúsenosti a štúdiové čary-mary. Chýba mi jeho alternatívna tvár a taktiež komplikovanejšia štruktúra, ktorá by nútila k hlbšiemu bádaniu. Toto je príliš predvídateľná muzika na môj vkus, ale bude vyhovovať určite tým, ktorí majú radi jeho štýlovosť a spôsob spevu. Z aranžérskeho hľadiska počujem už po niekoľkýkrát vyvarené rytmy a motívy, ktoré použil vo svojich predošlých dielach alebo aj v Porcupine Tree. Chcieť od Wilsona, aby nebol Wilsonom by nebolo iste inteligentné, ale ako poslucháč a fanúšik art-rocku vyžadujem viac originality od takého formátu akým Steven Wilson je.

Poďme sa teda pozrieť na to, čo nám Steven ukuchtil. Predohra First Regret je pekná a po nej nasleduje 10-minútová skladba 3 Years Older. Je to ako keby som mal déjà-vu a počul Rush či dokonca Camel spred zhruba 35-tich rokov. To najkrajšie čo ma chytilo za srdce je určite titulná vec Hand Cannot Erase, ale aj tu je vplyv Rush citeľný. Problém s pochopením albumu začínam mať od songu Perfect Life. Pomaly sa to všetko rozlieva do pomalých rytmov a ambientno-orchestrálnych zvukov. Samozrejme k takémuto konceptu sa to aj logicky hodí. Podobne to pokračuje aj pri Routine, ktorá má clivé melódie a obsahuje ženský spev. Home Invasion otvára ostrá metalová gitara a objavujú sa v nej aj nejaké tie jazz/fusion variácie na danú tému. Nadväzuje to pomaly na inštrumentálny trip s názvom Regret #9. Všetko je pekne naleštené a zvukovo presvedčivé, lenže inštrumentálne plochy prechádzajú cezo mňa bez účinku.

Nadýchnutie v podobe klávesovo-akustickej Transcience je milým príspevkom, no po nej nasleduje dlhá a zbytočne natiahnutá Ancestral. Zádumčivá smutná atmosféra prechádza neskôr do paľby riffov a mne to príde trochu mimo misu. Od spomínanej Perfect Life až po Ancestral je to desivá nuda, ktorú som od Wilsona v takejto hustej koncentrácii ešte nezažil. Nahrávka má však aj svoje dobré miesta, ktoré za niečo stoja. Za to najlepšie považujem 3 Years Older, Hand Cannot Erase a nádhernú Happy Returns, ktorá priam až geniálnym spôsobom dostala album do stavu rovnováhy. Výsledok je však veľmi rozpačitý a sterilita hudobného materiálu núti skôr k zamysleniu než k oslavám.

Zo Stevena Wilsona sa stal pán profesor. Odvádza chladnokrvne dokonalú prácu. Zabúda však na to, čo robí rockera rockerom a to je živelnosť, nespútanosť a dokonca aj moment prekvapenia. Na Hand. Cannot. Erase nič také nenájdete. Pod pokrievkou akože umenia drieme aristokratická dekadencia, ktorá pomaly a isto rozožiera aj posledné záblesky umeleckého osvietenia. Album ako taký bude opäť chválený a predajne úspešný. Bohužiaľ vo Wilsonovej diskografii je toto priemerné dielo, ktoré sa jednak okato snaží zapáčiť a pritom čerpá veľké množstvo toho, čo už bolo vymyslené v minulosti. Tento fakt nepovažujem za veľmi pokrokový ak ho teda aplikujem na umelca, ktorý patrí medzi špičku v novodobom art-rocku. Momentálne mi je skôr ľúto kapiel, ktoré prichádzajú s naozaj krásnymi dielami a ostanú za dverami uznania a slávy. Steven Wilson si naopak polepší a pripíše si ďalší bod k dobru ...

» ostatní recenze alba Wilson, Steven - Hand. Cannot. Erase.
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven


Kamchatka - The Search Goes On
2015-02-27

Kamchatka / The Search Goes On

4 stars

Kamchatka sa po odchode basáka Rogera Öjerssona pomerne rýchlo zotavila a jeho miesto zaujal multi-inštrumentalista Per Wiberg (Spiritual Beggars, Opeth), s ktorým spolupracovali aj na predošlých albumoch. Prvým výsledkom nového trojlístka je The Search Goes On a v zásade sa nič podstatné nemení. Stále je to blues/hard-rock, ktorý siaha kompozične predovšetkým do rokov 70-tých. Prinášajú však čosi aj zo súčasnosti, preto občas dostávajú nálepku stoner-rock. Osobne mi to však k ich filozofii veľmi nesedí. Album patrí medzi veľmi vydarené diela a nejedna skladba má v sebe explozívny potenciál.

Znakom ich tvorby je aj silná melodika a precítený prejav speváka Thomasa Anderssona. Dáva výsledným skladbám južanský charakter, z ktorého razí aj nejaká tá whisky. Prikláňa sa teda viac k speváckemu prejavu, ktorý bol príznačný pre Allman Brothers Band či Lynyrd Skynyrd. Prvok southern/blues-rocku bol vlastne vždy korenistou ingredienciou ich hudby. Zvuk má priamy dosah na minulosť, no zároveň si uvedomujú že sa píše rok 2014. Kamchatka netvorí komplikovanú muziku, ale sú zároveň ďaleko od primitivizmu. Do každej skladby vkladajú kus pozitívnej energie a to stačí na to, aby som ich vnímal ako subjekt hodný pozornosti.

Prvá polovica albumu je silná a úvodný rockový hit Somedays zaujme určite aj netradičným tempom. Po ďalšej melodickej náloži Tango Decadence prichádza číry rock Coast To Coast so silným bluesovým feelingom. Son Of The Sea v rytme doslova tancuje a patrí medzi najlepšie songy na doske. Čo sa týka tej druhej polky albumu, tak pokračuje vo veľmi solídnych rockových skladbách ako Cross The Distance alebo výborne našľapanej Thank You For Your Time. Thomas Andersson za opäť raz predviedol ako zručný riff-maker a sólista. Je zároveň aj hlavným skladateľským mozgom kapely. Produkčne tento projekt zastrešil Per Wiberg, ktorý len zúročuje svoje dlhoročné skúsenosti.

Ďalšia z vecí, ktoré sa mi na nich páčia sú predné obálky. Vytvorila ich spoločnosť Hippograffix a jej zakladateľom je paradoxne Per Wiberg. Diskografia Kamchatka je veľmi vyrovnaná a zatiaľ ich vrchol vidím vo Volume III. Tento album však taktiež zasýti hladných priaznivcov bluesom nasiaknutého hard-rocku. Škoda, že ich meno nie je známe v širšom povedomí, pretože by to bolo iste zaslúžené. Avšak aj tvrdohlavosť resp. vytrvalosť sa v tomto prípade naozaj cení.

» ostatní recenze alba Kamchatka - The Search Goes On
» popis a diskografie skupiny Kamchatka


Kamchatka - Volume III
2015-02-24

Kamchatka / Volume III

5 stars

Švédska úderná jednotka Kamchatka nie je zaujímavá len svojim originálnym názvom, ale aj tým najpodstatnejším a to hudbou. Vychádzajú z tradičných koreňov blues-rocku a hard-rocku z konca 60-tých a začiatku 70-tých rokov. Patria síce do skupinky retro kapiel, o ktorých zmysluplnosti pochybujú viacerí, keďže ohroziť status a originalitu nedotknuteľných legiend sa im už asi nepodarí. Keď však počúvam album Volume III, tak ma napáda presný opak. Práveže takéto kapely patria na hudobnú scénu a pripomínajú hodnoty, ktoré boli vytvorené a na ktorých sa dá stále stavať kvalitná rocková muzika. Stačí ak viete naozaj hrať a pridáte do toho aj kus svojej rockerskej duše.

Kamchatka zaujala už svojim debutovým albumom z roku 2005 a pokračovala taktiež vydareným dielkom Volume II. Tieto počiny sú drsnejšie a zvukovo živelnejšie, avšak ich hudba dostáva ucelenejší zmysel práve na tretej dlhohrajúcej doske Volume III. Kamchatka je síce trio, ale pozvali si sem aj jedného zaujímavého hosťa. Klávesák Per Wiberg je známa persóna pre fanúšikov Opeth alebo aj Spiritual Beggars a nahral na štyroch skladbách krásny organ, ktorý sa k takémuto typu hudby veľmi hodí. Ak k tomu pripočítame schopnosť napísať rytmicky nápadité piesne a vokálny prejav Thomasa Anderssona, tak máme na svete opäť ďalší utajený klenot.

Dokopy desať autorských skladieb patrí medzi to najlepšie, čo táto nenápadná trojica stvorila a na koniec vám ešte pridajú jeden krásny darček. Už hneď skraja po vás začne driapať boogie/hard-rock s číselným kódom 681. Pokračuje sa melodickou tvrďárnou Pathetic s výborným refrénom. Do zasnenej rockovej polohy uloží poslucháča jedna z najkrajších kompozícii Look Over Your Shoulder a Wibergov organ tvorí úžasné pozadie. Neprehliadnuteľné sú na celej doske skvelé gitarové sóla a spevácke výkony, o tie sa delia gitarista Andersson a basák Roger Öjersson.

V podstate všetky štyri skladby obdarené organovými zvukmi patria medzi skvosty, či už je to groove hard-rocková bomba See alebo podľa mňa úchvatná inštrumentálna vec Sorg. Sú v nej zakomponované aj jazz-rockové prvky a pôsobí trochu ako uvoľnený, a nádherne vygradovaný jam. Najlepším riffom sa zase môže popýšiť Confessions a refrén je opäť balzamom pre hard-rockové uši. Pomalá a nežná Guess I'll Be Leaving má ďaleko od úlisnosti a je veľmi vkusne odspievaná. Bonus v podobe cover verzie Whipping Post od Allman Brothers Band je geniálnou bodkou za týmto albumom.

Kamchatka sa síce prikláňa k tomu, čo sa hralo kedysi ale rozhodne sa nejedná o nič vypočítavé či chladnokrvne vykalkulované. Volume III v dostatočnej miere potvrdzuje životaschopnosť klasického hard-rocku za predpokladu, že v ňom nebude absentovať aj vlastný názor, čo sa dosť často stáva. Myslím si, že mu nechýba nič podstatné, pretože z inštrumentálnej aj melodickej stránky sa jedná o dielo hodné obdivu. Problém je len v tom, že sa o neho nebudú zaujímať masy, tak ako tomu bolo v zlatej éry rockovej hudby. Mám však pocit, že teraz to už nie je tá najdôležitejšia vec pre tieto kapely ...

» ostatní recenze alba Kamchatka - Volume III
» popis a diskografie skupiny Kamchatka


Rale - Twilight/Soumrak
2015-02-22

Rale / Twilight/Soumrak

4 stars

Twilight/Soumrak je často popisovaný ako šelest šiestich jazykov. Je to v podstate dielo, ktoré najviac zachádza do syntézy world music a iných žánrov. Na všetkých vydaných albumoch je počuť pokrok na viacerých úrovniach a inak tomu nie je ani tu. Rozdiel je v tom, že Twilight/Soumrak je najťažšie uchopiteľným dielom a pre poslucháča aj najmenej stráviteľným. Práve tu je asi najväčší podiel excentrickým plôch, ktoré to svojim spôsobom sťažujú.

V aranžérskej rovine ten rozdiel nie je tak veľký, Rale je stále Rale. Gitarové plochy spoločne s bohatým vyžívaním huslí a violončela majú stále grády, a veľmi rafinovaným spôsobom predkladajú hudbu z rôznych kútov sveta. Do mnohovrstevných aranžmánov stupujú perkusie, basa, šesť svetových jazykov a aj hosťujúci speváci. Práve preto je album výrazovo veľmi členitý a drží pokope vďaka silným motívom, ktoré sú pre Rale charakteristické.

Skladby oddeľujú tzv. "záblesky", ktoré plnia úlohu predohry a nachádzajú sa väčšinou v teritóriu etnickej hudby. Titulný výkvet "Soumrak" patrí medzi najžiarivejšie kompozície a je dosť premenlivá. Rale je skupina, v ktorej každý vie niečo zaspievať a napr. aj Andrea Konstankiewicz ukázala svoju poľštinu vo výbornej skladbe "Biale mrozy". Z ďalších vecí by som určite vyzdvihol "Amenoyuki", "V plameni" alebo aj sugestívnu gitarovú nálož "Nedojdeš". Pomerne často sa tu nachádzajú rôzne výkriky a vzdychy. Album ako taký sa nesnaží zapáčiť, skôr ukazuje odvrátenú stranu emócií, preto znie tak neprístupne. Ak to porovnám s debutom, ktorý bol oázou zvukov, tak je zjavné že na Soumraku urazili kus cesty.

Rale po tretíkrát a pomerne aj dosť hlasne prehovorili do vývoja českej a moravskej hudobnej scény. Vlastne ich meno už prekročilo aj hranice štátu, čo dokazujú koncerty v zahraničí, ktoré sa stretli s úspechom. Skladateľskí lídri Václavek, Ostřanský a Fukushima sú architektmi a tvorcami Rale. Evidentne sú obdarení aj veľkým talentom, keďže tento projekt sa asi ťažko dá s niečím prirovnať v Česku. Koncentrácia nových myšlienok zahrnutých v troch vydaných dielach je nesmierne veľká a prínosná. Myslím si, že povedali všetko podstatné a možno ukázali cestu aj iným ako nájsť svoju vlastnú tvár.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Rale - Twilight/Soumrak
» popis a diskografie skupiny Rale


Rale - Až zahřmí
2015-02-22

Rale / Až zahřmí

5 stars

Druhý album medzinárodného projektu Rale pokračuje v nastolenom štýle debutového diela, ale zároveň ide jasne vpred. Nie je to len tým, že skladateľský prístup je zreteľne odvážnejší, ale aj celková koncepcia ich hudby nadobudla viac farieb. Obal taktiež hýri tými farbami a skladby samé o sebe ešte viac spájajú etnické, folkové aj rockové prvky do seba. Najviac ma udivuje melodická stránka albumu, ktorá prekvapivo naberá na kvalite aj intenzite prejavu. Za významný považujem fakt, že do kapely prišla violončelistka poľského pôvodu Andrea Konstankiewicz a tá nemalou mierou prispela do tvorivého procesu. Jej nástroj jednoznačne obohatil tvorbu Rale a tým pádom je tu aj prvok vážnej hudby, čo nesmierne rozširuje obzor ich hudobnej produkcie.

Titulný song "Až zahřmí" som mal možnosť počuť aj v rockovej podobe a bola to úžasne zahraná verzia. Zároveň ju považujem za jednu z najlepších, ktorú Rale stvorili vďaka dokonale prepracovanej štruktúre. Elektricko-akustické gitary majú opäť formát, ktorý charakterizuje Václavka aj Ostřanského ako mimoriadne invenčných muzikantov už po niekoľkýkrát. Vladimír Václavek sa tentoraz vzdal angličtiny a spieva viac po česky, čo je určite vítaným krokom. Ďalšie skladby, ktoré ma absolútne očarili sú určite "V každém" a geniálna melodická záležitosť "Žalm svatojánský". Takumi Fukushima sa zaskvela v songoch "Přiznání Odysseovo" a "Na niti", kde ju sprevádza aj Václavek spôsobom sebe vlastným. Popri výborných a všestranných gitarách sa tu presadzujú aj husle či violončelo, čo prispieva k veľmi špecifickému a originálnemu zvuku.

Je ťažké vyjadriť v zrozumiteľnej forme dojmy z takej hudby akú produkuje Rale. Je to niečo ako duchovná cesta k skoro dokonalosti a musíte sa k nej dopracovať usilovnou a cieľavedomou prácou. "Až zahřmí" je do špiku kosti premysleným dielom so silným emocionálnym zázemím. Spája svety, farby, rozdielnosti do jedného úžasného celku. Na pochopenie tohto celého vám stačí tolerancia voči sebe, iným a aj hudbe. Rale ponúka nielen hudobne, ale aj textovo skladby na zamyslenie a môžete pri nich okúsiť niečo čo je blízke ľuďom na celom svete – radosť aj smútok.

» ostatní recenze alba Rale - Až zahřmí
» popis a diskografie skupiny Rale


Rale - Rale
2015-02-22

Rale / Rale

4 stars

Rale bola skutočne zvláštna kapela, ktorú mám trochu problém zaradiť. Nie je to nič odstrašujúce, pretože ich hudbu považujem za umenie. Prvý album Rale obsahuje postupy, ktoré sú typické pre Václavka aj Ostřanského. Avšak dávajú im tentoraz viac akustickú formu, než tomu bolo v Dunaji. Často sa tu používajú aj elektrické gitary s kryštalickým zvukom. Spolu s husľami a príležitostným spevom Takumi Fukushima, je to niečo ako ostrov duševného pokoja a harmónie. Dalo by sa to nazvať celé aj ako world music, keďže sa tu využíva niekoľko svetových jazykov a netradičné žánrové prepojenia. Myslím si ale, že je to skôr osobnostná hudobná výpoveď, chuť tvoriť niečo čo sa vymyká bežným formám.

Vladimír Václavek je na tomto albume hlavnou persónou, pretože spieva väčšinu skladieb. Niekedy aj v angličtine a jeho výslovnosť mi nie celkom sedí. Oveľa lepšie sú na tom piesne v českom jazyku. Skladby sú však hudobne aj textovo natoľko krásne, že to považujem len za malú chybičku krásy. Spôsob akým vedú gitary Václavek a Ostřanský je fantastický a vybrnkávačky sú jednak dosť náročné, ale znejú nádherne harmonicky.

Ako celok je album veľmi vyrovnaný a už úvodný song "Abych vědel" predstaví Václavka ako vyprávača básnických obrazcov. Jemné a do detailu prepracované aranžmány pokračujú aj v ďalších skladbách ako "Your white palms" alebo "To je můj návrat". Na "Daremo inakata" napísala minimalistický text Takumi Fukushima a zároveň ju aj citlivo odspievala v japončine. Podobne dopadla aj jej ďalšia textová záležitosť s názvom "Cuki" a ani tu nechýbajú etnicky ladené prvky. Najdlhšiu "Nelze vejít" považujem za vrchol vďaka hodvábne ľahkým melódiám. Na albume zlú vec nenájdete, kompozične je všetko doladené a na svojom mieste, tak ako sa na prvotriednych muzikantov patrí.

Debutový počin Rale je prvým z rady absolútne úžasných diel, ktoré v Česku asi len ťažko nájdu konkurenciu. Nie je to žiadny experiment, ale vyžaduje si od poslucháča trochu viac. Musíte sa bez predsudkov podvoliť a nechať sa opojiť emóciami, ktoré z tohto albumu sršia. Rale sú príkladom ako pracovať s hudbou bez toho, aby bola len nástrojom ega. Svoj autorský potenciál využívajú na maximum, ale je to zároveň v prospech celej kapely. Nielen etnické prvky, ale aj rock či folk sú tu premiešané v dokonalom súzvuku tónov a Rale si týmto spôsobom stvorili svoj svet, v ktorom fungujú ich vlastné pravidlá.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Rale - Rale
» popis a diskografie skupiny Rale


BOO - BOO
2015-01-28

BOO / BOO

5 stars

Hudba kapely BOO je plná kontrastov a protikladov. Aj takto sa dá charakterizovať ich prvý album, ktorý považujem za rovnocenný s "dunajskými" klenotmi. Typický rytmický esprit Dunaja sa nesnažia vykrádať, ale skôr rozvíjajú jeho odkaz do nových foriem. Zaujímavo vyznie v tejto bigbítovej muzike aj violončelo Andrei Konstankiewiczovej (Tara Fuki, Rale) a práve jej nástroj nesmierne obohacuje tvorbu BOO. Christoph Pajer je multi-inštrumentalista a spevák s netypickým vokálnym prejavom, ktorý silne evokuje alternatívnu scénu a jej štýlovú neviazanosť. Všetky texty pochádzajú práve od neho a prispel nepochybne aj do skladateľského procesu.

BOO čerpajú trochu aj z art-rocku, ale nejdú do toho priamo, skôr okolo neho len tak nenápadne krúžia. Hudba nie je vždy príjemná na ucho, ale o to viac núti k sústredenejšiemu odposluchu. Skrýva v sebe čosi mystické a neodolateľné. Bicie vytvárajú s matematickou presnosťou nepravidelné tempá a nikdy nestoja na jednom mieste. O to viac je zaujímavejšie, že Pavel Koudelka používa cielene minimum prechodov. Jeho tvorivé myslenie nie je založené na egoistickom predvádzaní sa, ale zachytáva rytmus v jeho samej podstate. Práve týmto je muzika BOO veľmi konzistentná a cítiť v nej silnú autenticitu.

O kvalitné a aranžérsky prefíkané skladby nie je núdza. Úvodný inštrumentálny kúsok Orgoj Chorchoj upodozrieva Ostřanského aj Koudelku, že kedysi naozaj hrali v Dunaji. Pajer namáha svoje hlasivky v skladbách Don't Touch It alebo It Is So Easy. Vrcholné čísla vidím predovšetkým vo francúzsky spievanej rytmickej náloži La Vie Prochaine, ďalej sú to nepochybne už spomínaná It Is So Easy alebo aj krátka a úderná Coffee. Máme tu aj pomalšie veci, ale znejú trochu zvláštne ako napr. v nemčine naspievaná Augen alebo aj bizarnejšia záležitosť s názvom Fish. Koniec zaobstaráva opäť skvelá inštrumentálna skladba Hidden. Violončelo vstupuje do muziky vždy vtedy, keď je to potrebné a je akýmsi dramatickým prvkom v ich hudbe. Josef Ostřanský už po niekoľkýkrát dokazuje svoju veľkosť ako skladateľ a tvorca nevšedných gitarových plôch.

Prvý album skupiny BOO je ďalším trblietavým drahokamom v českom alternatívnom rocku. Z hľadiska dramaturgie funguje od začiatku až do konca a ponúka množstvo zaujímavých emócií, a muzikantských lahôdok. Druhý štúdiový počin Listen naznačil kam sa ich tvorba môže v budúcnosti uberať, ale bohužiaľ nestalo sa tak. Táto kapela prvotriednych muzikantov skončila príliš skoro. Pokus o obnovenie činnosti nepriniesol svoje ovocie a tak je ich prvotina pre mňa to najlepšie čo stvorili. Grandiózna mozaika rytmických záludností a netradičnej melodiky premiešaná do takej atraktívnej formy, až sa na to ťažko hľadajú nejaké vhodné slová.

» ostatní recenze alba BOO - BOO
» popis a diskografie skupiny BOO


Dunaj - La la lai
2015-01-25

Dunaj / La la lai

4 stars

Poslednú štúdiovú dosku La la lai natočili Dunaj hneď po geniálnom spracovaní prvého albumu s novým názvom Pustit Musíš. Rozdiel medzi nimi je samozrejme veľký (aj kvôli účinkovaniu Ivy Bittovej) a skôr sa ponúka prirovnanie s temnejšie orientovanou "štvorkou". Opäť tu máme absolútne svojskú muziku a kapela zjavne odľahčila svoj štýl od expresivity. Plynie síce príjemne, ale rytmické kreácie sú stále náročné hlavne na hranie. Dopad na poslucháča je trochu iný než v prípade albumu IV. a ani Kolšovský už nevyťahuje do popredia tak vehementne svoj škrekot, a snaží sa viac spievať. Dunaj robí takmer každú pieseň ako umelecké dielo a na všetkých vydaných albumoch tomu tak aj naozaj je. La la lai to tiež potvrdzuje každým jedným dychom a tentoraz ich melodické cítenie vyniká nad košatými, a do detailu vystavanými aranžmánmi. Precíznosť, naliehavosť a tzv. "dunajská" rafinovanosť je stále tu, ale čo je ešte viac prekvapivejšie je skrytý humor v tejto nahrávke.

"Ouvertura IV." a "Rock’n roll part two" sú recesijné kúsky. Prvú menovanú inštrumentálku nahrali tak, že si vymenili nástroje a napr. Ostřanský hraje na bicích. Znie to ako keby nevedeli hrať, ale je to samozrejme len navodenie ilúzie. Druhá menovaná skladba je cover verzia starého hitu Garyho Glittera prepracovaná do takej podoby, že spôsobuje príjemný úsmev. To čo sa vyskytuje medzi nimi patrí opäť do zlatého fondu Dunaja a aj českého rocku všeobecne. Krásnymi melodickými linkami opatrené "Prší" a "Hluboko pod zemí" sú najlepšie songy na albume. Drsnejšie a typicky valivé plochy á la Dunaj máme možnosť počuť v skladbách "The story", titulnej jazde "La la lai" alebo v ďalšej anglicky spievanej "Sky above". V najdlhšom songu "My dream" sa objaví aj vtipná vsuvka a celkove pôsobí nekomplikovane napriek tomu, že má v sebe poriadny kus dynamiky. Pavel Koudelka tradične prispel špičkovými bicími, ktoré tak veľmi zdobia druhú fázu Dunaja. Ani Václavek a Ostřanský neostali nič dlžní svojej povesti extraligových hráčov.

La la lai je nádherná rozlúčka s tvorbou Dunaja a na začiatku roku 1998 oznámili oficiálne svoj rozchod. Následne nato o pár mesiacov zomiera Jiří Kolšovský. Pokračovanie "dunajského" rocku prišlo s kapelou BOO, v ktorej sa stretli Pavel Koudelka a Josef Ostřanský, no ich existencia netrvala dlho. Václavek a Ostřanský mali spolu projekt Rale, ktorý plával vo vodách world-music a zaznamenal veľký úspech. Obaja tam dosiahli svoj ďalší umelecký vrchol. Dunaj vlastne žil ďalej týmito postrannými projektmi, ktorých bolo neúrekom. Prekvapenie nastalo začiatkom roku 2015, keď oznámili Václavek spolu s Ostřanským návrat na koncertné pódia ako "Dunajská vlna". Možno sa dočkáme aj nového albumu, ktorý nadviaže na kvalitu a nadčasovosť kapely Dunaj. Zatiaľ šesť oficiálne vydaných štúdiových dosiek patrí medzi to najlepšie v českej rockovej hudbe a ani po rokoch sa tom nič zásadné nemení.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Dunaj - La la lai
» popis a diskografie skupiny Dunaj


Dunaj - Dunaj IV.
2015-01-24

Dunaj / Dunaj IV.

4 stars

Transformáciu, ktorú započal Dunaj na albume Dudlay sa na "štvorke" naplno rozvinula. Z ich hudby je cítiť ešte väčšiu komplikovanosť než predtým. Je to dané samozrejme neochotou sa zaradiť do mainstreamového rocku a o to viac sa snažili vniesť do skladieb náročné postupy. Album IV. má temný obal a ani jeho samotný obsah od toho ďaleko neuteká. Je prvým v poradí, ktorý vyšiel v menšom nezávislom vydavateľstve Rachot/Behémót a zostali v ňom až do svojho konca. Autorstvo je vo všetkých prípadoch spísané ako Dunaj a najväčší podiel na textoch má Vladimír Václavek. Na dvoch skladbách sa podpísal aj známy textár Karel David. Architektmi neskoršej tvorby Dunaja boli jednoznačne Václavek, Ostřanský a Koudelka. "Štvorka" sa nahrávala v nemeckom štúdiu Ole St. Peter bei Freiburg za produkčného dozoru Volkmara Miedtkeho, ktorý im takýmto spôsobom vypomáhal až do ich posledného albumu.

Nepravidelné tempá majú veľmi zaujímavú stavbu a nie sú vôbec prvoplánového typu. Melodičnosť a temnejšia aura vytvárajú náladotvornú piesňovú kolekciu, ktorá na prvé počutie nepôsobí vôbec jednoducho. Tento fakt potvrdzujú prvé dva songy "Po stezkách srdce" a "Už dávno není", kde Kolšovský predvedie svoje najexpresívnejšie hlasové polohy. Následne nato prekvapí príjemne ladená a melodická "Barvy". Za to najlepšie považujem hneď po sebe idúce dve skladby "In the flash" a "It’s near right" s parádnymi rytmickými zvratmi. "Kobylky" sa už objavili na debutovom albume a Rosol, aj tretia verzia tejto zvláštnej kompozície je opäť veľmi vydarená. Východné črty nezaprie track s názvom "Stojím" a vyčnieva z radu oproti ostatným nezvyčajnými postupmi. Kolšovský nádherným spôsobom odspieva akustickú "Popel a dým". Táto polohu mu vždy sedí ako uliata, čo dokázal už aj predtým. Cover verzia známeho hitu "Venus" od Shocking Blue je naozaj takmer ako šoková terapia. Má vtipný hudobný podklad a navyše nedehonestuje ani originál, a ani tvorbu Dunaja.

Album IV. je asi najmenej prístupným dielom Dunaja. To však neznamená, že by mu nemala byť venovaná pozornosť. Inštrumentácia má stále prvotriednu kvalitu a fanúšikovia alternatívneho alebo aj nezakomplexovaného progresívneho rocku by nemali byť sklamaní. To ani pri takej kapele akou je Dunaj nehrozí. Tento spolok hudobných čarodejníkov má asi najvyrovnanejšiu diskografiu, ktorú som od českých rockových skupín vôbec počul. Každé jedno dielo, ktoré vydali je niečím iné a zároveň zaujímavé, a to platí aj pre túto "dunajskú štvorku".

» ostatní recenze alba Dunaj - Dunaj IV.
» popis a diskografie skupiny Dunaj


Dunaj - Dudlay
2015-01-22

Dunaj / Dudlay

5 stars

Kapela Dunaj podávala obdivuhodné výkony počas svojej kariéry a má na vývoj českej rockovej hudby stále veľký vplyv, hlavne v Brne. Debutový album Dunaj & Iva Bittová bol označený za album desaťročia, Rosol je zase považovaný za ich tvorivý vrchol a Pustit Musíš zdokonalil prvotinu do takej miery, že sa nad tým musí človek až pozastaviť. Máme tu však ešte jedno naozaj zásadné dielo a tým je Dudlay. Skupina dozrievala po inštrumentálnej aj skladateľskej stránke a Dudlay je v podstate mostom medzi starým a novým Dunajom. Preberá niečo z Rosolu, ale ukazuje nový smer ktorým sa bude ich tvorba uberať. Za premenou stojí aj personálna výmena bubeníka. Pavel Fajt je samozrejme technicky aj pocitovo vyspelý hudobník, ale chcel robiť niečo iné a tak odišiel. Jeho miesto obsadil Pavel Koudelka z významnej brnenskej formácie Z kopce. Používal úplne jednoduchú biciu súpravu a hral viac priamočiarejšie než Fajt. Je to však rovnako tvorivý typ muzikanta ako jeho predchodca a spolu s Václavkom a Ostřanským začali budovať novú tvár Dunaja.

Niektoré skladby sú naspievané v angličtine a niektoré v rodnej češtine. Spočiatku sa mi to zdalo protichodné, ale čas ukázal že tento album je výsostne vyrovnaný a vôbec nezáleží na tom aký text práve počujete. Jeho základ tvorí rytmus a kolosálna porcia nepredvídateľných nápadov, ktoré prekvapujú každým opakovaným počúvaním. Dunaj sa stal myšlienkovo zovretejšou kapelou a už menej čerpali z art-rocku a viac obmývali brehy alternatívneho rocku. Vyjadriť v dostatočnej a zrozumiteľnej miere pocit z ich hudby je zložitá vec. Nie sú to totižto typické postupy, ktoré poznáme z klasického rocku. Vibrujúca basa pevne obopína drvivú väčšinu skladieb a Ostřanský vkladá do nich rôzne gitarové figúry a fragmenty. Bicie si síce udržujú priamočiarosť a razanciu, ale častokrát počuť nepravidelné a komplikované tempá. A je tu ešte aj Kolšovský, ktorý síce nebol spevákom v pravom zmysle slova, ale mal v hlase výraz ktorým sa stal rozpoznateľným medzi stovkami ďalších spevákov. Dunaj pozostával zo silných individualít a spolu dokázali tvoriť senzačnú rockovú hudbu, ktorá sa nebála objavovať aj nepoznané.

"Overtura III" je typicky "dunajovská" a rytmus opäť minimalistický. Impozantný track "Je čas" dokazuje, že výber nového bubeníka bol absolútne správny. Skladby majú opäť kratšiu časovú dĺžku, ale to im bohate stačí na to aby povedali všetko podstatné. "V kameni a hlíne", "Jednou", "Wahoo" či "Řev" sú po melodickej aj inštrumentálnej stránke úplne dokonalé. Hutný a dunivý zvuk dáva skladbám veľmi energický ťah a Dunaj valcuje všetko čo mu stojí v ceste. Čoho sa dotknú Václavek s Ostřanským, to sa mení hneď na zlato a predovšetkým oni dvaja tvoria rytmy a protirytmy, ktoré prevracajú samotný rock dovnútra. Rozpisovať jednotlivé skladby by bolo len mrhanie slovami. Každá jedna nesie originálnu pečať Dunaja a hlasové predstavenie Jiřího Kolšovského naháňa zimomriavky. V škrekotavej alebo aj harmonickej polohe je Kolšák naprostý suverén. Texty nedávajú vždy zmysel a je to aj zámer. Aranžérske umenie spolu s drsným a neučesaným vokálnym prejavom dáva dokopy celok, ktorý je tvrdý ako žula a neprepúšťa žiadny komerčný balast.

Dunaj je v podstate priekopnícka kapela na českej scéne a najlepšie na tom je to, že ich odkaz je aj vďaka bočným projektom stále živý a aktuálny. Dudlay je ešte aj teraz moderne znejúcim albumom a energiou či nasadenosťou predbehne aj Rosol. Obidve diela sú u mňa na rovnakej úrovni, každý je trochu iný a predsa ich čosi neviditeľné spája. Dunaj nemá zapotreby pozerať sa späť do minulosti, ide neoblomne vpred a to je vždy charakterová črta veľkých kapiel. Aj tretia dlhohrajúca doska Dunaja je fenomén, ktorý nemá v histórii českého rocku obdobu. Mám však neochvejný pocit, že táto kapela prekročila svojou hudbou už aj hranice svojho štátu …

» ostatní recenze alba Dunaj - Dudlay
» popis a diskografie skupiny Dunaj


Dunaj - Rosol
2015-01-20

Dunaj / Rosol

5 stars

A na začiatok si dáme historické okienko …
Dunaj začínal spočiatku ako Kolektiv, ktorý v 80-tých rokoch občas fungoval aj nefungoval. Striedali sa často rôzni muzikanti, no jadro tvorili predovšetkým Bittová, Fajt, Václavek a Kolšovský. Vladimír Václavek sa neskôr spojil s gitaristom Josefom Ostřanským a Vladimírom Kokoliou vo formácii E (hovorovo povedané aj éčko). Bittová a Fajt nahrali v roku 1987 veľmi úspešný debutový album a vtedajší súdruhovia im na základe dobrej predajnosti ponúkli nahratie druhej platne. Práve tu nastal kameň úrazu, pretože nemali pripravený materiál na ďalšiu štúdiovku. Panton však mal v zálohe repertoár kapely Kolektiv a predovšetkým chceli, aby Iva Bittová bola v popredí záujmu bez ohľadu na to, kto ju bude doprevádzať. Bittová tým nebola až tak úplne nadšená, ale Fajt o tento projekt veľmi stál a tak prikývla. Václavek priviedol do štúdia Josefa Ostřanského a nastalo viacero zmien. Začali sa prepisovať texty, s ktorými vypomáhal Karel David, tak aby vyhovovali Ive Bittovej a zmeny neobišli ani samotné skladby. Autorstvo patrí predovšetkým trojici Václavek, Fajt a Kolšovský. Vklad gitaristu Josefa Ostřanského bol však natoľko silný, že bol dopísaný ako spoluautor niekoľkých skladieb. Fajtovi sa nakoniec zdalo, že tých zmien je akosi priveľa a tak navrhol zmenu aj samotného názvu kapely. Na základe dohody vzniklo teda spojenie Dunaj & Iva Bittová a album má dodnes neotrasiteľnú pozíciu. Bittová však s Dunajom už nechcela pokračovať a začala sa venovať naplno svojej sólovej kariére. V pozícii rockovej speváčky sa necítila dobre a navyše nevychádzala s Jiřím Kolšovským kvôli alkoholizmu. Kolšovský sa však napriek svojim osobným problémom stal frontmanom Dunaja a jeho škrekotavý hlas bol po celé roky symbolom tejto skupiny. Pavel Fajt ešte zotrval na bubeníckom poste a začalo sa nahrávanie druhej štúdiovej dosky, ktorá mala byť v každom smere odlišná od debutového diela z roku 1988.

S píšťalkou hlídam Rosol …
Zostavu na istý čas posilnil klávesák Zdeněk Plachý a hudba Dunaja nadobúda na albume Rosol úplne iné rozmery. Na obzore už nie sú žiadne sankcie či strach z nahrávania rockovej hudby a podľa toho sa aj pristupuje k skladaniu nového materiálu. Dunaj vychádza myšlienkovo z art-rocku, no zároveň zahŕňa do hudby aj prvky českej novej vlny z 80-tých rokov. Dalo by sa povedať, že všetky snahy o vyjadrenie novovlnových myšlienok, punkovej drzosti a art-rockovej pompéznosti skĺbili do jedného dokonalého monolitu s názvom Rosol. Pavel Fajt sa opäť zhostil bicej súpravy ako správny profesionál. Jeho široký aparát a dynamický štýl dáva hudbe epický rozlet siahajúci až do končín britského progresívneho rocku. Atmosféra nahrávky je veľmi hustá, takmer až schizofrénna. Ťažké štrukturované rytmy, chladnokrvné klávesy a neortodoxný spev Jiřího Kolšovského vám nedajú nič zadarmo. Je to ako kráčať temným lesom a všade naokolo počujete rôzne hlasy. Obraz ľudského strachu vykreslili tak dokonale, že to až mrazí. Novú vlnu počuť napr. v rôznych hlasových výstrednostiach alebo aj v krásnej groove base, ktorá má zásadný dopad na všetky skladby. Podobne by sa dalo hovoriť aj o gitare Ostřanského, ktorá nezaprie "frippovsky" ladené postupy. Najviac nápadov pochádza pravdepodobne od tria Václavek, Ostřanský a Fajt, ktorí tvoria hlavný myšlienkový prúd Dunaja na tomto albume. Textami prispeli tradične Vladimír Kokolia, Karel David, Vladimír Václavek a Pavel Fajt.

Všichni hlídají, všichni hlídají, Rosol! …
"Overtura" nám ukáže ako vyzerá dynamické spojenie minimalistického textu a minimalistického rytmu. Titulný heavy-song "Rosol" je už o čomsi inom a tu už je zrejmé, že kapela dospela do ťažko napodobiteľného a zároveň jedinečného štýlu. Drsné vokály a veľmi energická hudba neobchádza ani ďalšiu skladbu "Bobřík strachu". Takto by sme mohli pokračovať až do konca. Hľadať na tomto albume slabiny je ťažké, pretože všetko je prepojené hráčskou virtuozitou a čímsi čo sa leň ťažko identifikuje, ale každý to cíti v atmosfére a do detailu premakaných aranžmánoch. Za to najlepšie označím "Na jih", strašidelnú "Kobylky" a "Živly". Krásna je určite aj Kolšovského pieseň "Cassiniho dělení" podoprená akustickou gitarou. Rosol je veľmi rafinovaná kolekcia skladieb plná zaujímavých postupov. Pavel Fajt vytvára kopec zvláštne tlmených aj hlasných rytmov a to čo predvádza by som prirovnal k takým svetoznámym menám ako napr. Bill Bruford či Neil Peart. Jednoducho bubeník hviezdneho formátu. Václavkov rukopis je jasný a čitateľný, jeho basové figúry tvoria podstatnú a neoddeliteľnú súčasť Dunaja. Sila nápadov a hudobných tém siaha primárne do art-rocku, ale posúva samotný žáner do úplne iných dimenzií vďaka spojeniu drsných a živelných postupov. Na relatívne malej ploche dokážu vyjadriť veľa emócií. Ani posledné dve skladby "Čumilové" a "Holé hlavy" sa s ničím nemažú a celý album zanechá vo mne pocit absolútnej nasýtenosti za dobrodružnou, nekompromisnou a pritom stále vysoko umeleckou hudbou.

Rosol tu som, nenechaj ma v tom!!! …
Rosol je temný album, ale neznamená to, žeby vás k sebe nepustil. Výraz tváre chlapca, ktorý po prvýkrát počul zvuk je veľavravný a podobný pocit mám aj ja, prípadne asi aj pamätníci 90-tých rokov, ktorí s nostalgiou spomínajú na jednu z najlepších českých rockových kapiel vôbec. Dunaj nepatril medzi skupiny, ktoré by si niečo uľahčovali a aj preto sa zaradili neplánovane do nezávislej scény. Prichádzali však s prvotriednou kvalitou a dokázali svoj štýl vždy nejako rozvíjať do zaujímavých foriem. Rosol je v porovnaní s debutovým albumom s Ivou Bittovou skutočne niekde inde. Dunaj nikdy netrpel na autorskú bezradnosť o čom svedčí aj Rosol, ktorý je neprekonateľným dielom českého rocku.

» ostatní recenze alba Dunaj - Rosol
» popis a diskografie skupiny Dunaj


Václavek, Vladimír - Písně Nepísně
2015-01-19

Václavek, Vladimír / Písně Nepísně

4 stars

Po rozpade kapely Dunaj vydali jej bývalí členovia množstvo albumov, pričom niektoré z nich sú skutočne pozoruhodné. Podobne by som charakterizoval aj dielo "Písně nepísně" od Vladimíra Václavka, ktorý bol kedysi verným a stabilným členom Dunaja až do jej konca. Je to v poradí len jeho druhá sólová nahrávka a dalo by sa povedať, že asi aj najprístupnejšia. Osem z deviatich skladieb má príjemný akustický charakter a textovo prinášajú krásne básnické obrazce, z ktorých je cítiť pokoru, mier a harmóniu. Vladimír Václavek je známy tým, že toho až tak veľa nenahovorí a aj jeho hudba nesie v sebe výrazné známky introvertnosti. Keď však spieva a recituje slová, tak je v tom vždy nejaké duchovné posolstvo a vyžaruje z toho silná osobnosť. Nie je to ale meditatívna muzika, ba práveže naopak, vyžaduje si sústredenú myseľ. Vnútorný svet nádherných melódií, zvonivých gitár a nenápadných ale o to viac účinnejších aranžmánov vykazuje nemalú mieru zahľadenosti do samého seba, avšak práve na tom je založené bytie každého umelca.

Obzvlášť sa mi páči vybrnkávací štýl Vladimíra Václavka, ktorý obsluhuje prevažne akustickú gitaru. Nemožno mu uprieť, že má zaujímavý spôsob skladania hudby, ktorým sa odlišuje od ostatných. Popri akustických plochách sa tu nachádzajú aj alternatívne šumy, melancholické nálady podporené rôznymi inštrumentami a v neposlednom rade aj elektrické gitarové vyhrávky či sóla. Album ako taký obsahuje snáď asi jeho najvydarenejšie skladby. Svedčí o tom už hneď úvodná "Sen", v ktorej si máme možnosť vypočuť dokonalú rovnováhu medzi jemnou a pri tom dynamickou akustikou a Václavkovým osobitým spevom. Duchovné záležitosti sa riešia najviac v piesňach ako "V některých duších" a "Drakův let".

To najlepšie ponúkajú najdlhšie kompozície "Ptáčí herci" a "Shi na nai". Prvá z nich má úžasné melodické linky a keď dôjde na sóla tak mám pocit, že počujem takmer britský Wishbone Ash. Tá druhá je pre zmenu viac psychedelickejšia a druhá polovica je až prekvapivo ostrá s nepravidelným tempom a disharmonickými sólami. Veľmi vítaná je aj spočiatku pomalá "Odlet vlaštovek", v ktorej sa dostaví krásna pointa priamo v jej strede. Podobne rytmicky nápaditá "Písnička" má opäť perfektné prevedenie a skvelý sprievod huslí či elektrickej gitary. Jediné čo vybočuje z rady je uletená "Sedím si", ktorá napriek podivnosti mi dokáže vyčarovať úsmev na tvári svojim vtipom.

"Písně nepísně" je samozrejme opäť ďalšia autorská výpoveď Vladimíra Václavka a jeho postoja k okolitému svetu. Albumu prospieva zapojenie basy, huslí alebo saxofónu a prekvapivo vyznieva svojou hudbou celkom rozmanito, napriek tomu že je zameraný hlavne na akustickú gitaru a spev. Václavek je veľmi presvedčivý v tom čo robí a nikto ho nemôže obviniť z nejakých lacných komerčných ťahov. Stále si udržuje svoju úroveň a hlavne tvár, preto je právom označovaný za významnú persónu "brnenskej alternatívnej scény". Jeho sólové albumy alebo aj mnohé projekty hovoria kvalitou samé za seba. Tieto pesničky nepesničky resp. "Písně nepísně" siahajú hlboko do duše Vladimíra Václavka a svoj odkaz odovzdal najlepšie ako mohol. Je na každom z nás, čo si kto z toho vezme …

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Václavek, Vladimír - Písně Nepísně
» popis a diskografie skupiny Václavek, Vladimír


Václavek, Vladimír - Na Druhé Straně (V.R.M. - Václavek, Pařez, Dvořáček)
2015-01-18

Václavek, Vladimír / Na Druhé Straně (V.R.M. - Václavek, Pařez, Dvořáček)

4 stars

Projekt V.R.M. by nemal ostať nepovšimnutý, pretože sa jedná o veľmi zaujímavú muziku v rámci Václavkovej tvorby. Album "Na druhé straně" vybočuje z jeho minimalistických rytmov a plachého spevu. Samozrejme je to dané aj účasťou gitaristu René Pařeza (Činna, Divadlo Vizita, Těatr Novogo Fronta) a jazzového bubeníka Miloše Dvořáčka (Čikori, Druhá tráva). Interakcia medzi týmito troma hudobníkmi nadobudla pestré odtiene a svižné tempo. Doska je sama o sebe priamočiarejšieho razenia a aj texty idú viac k podstate veci, no zachovávajú si aj tú nenahraditeľnú poetickosť a lyriku. Občas sa dokonca vyskytnú neškodné vulgarizmy, ktoré v podaní Vladimíra Václavka prekvapia nejedného poslucháča. Každý priniesol do hudby niečo osobité a tak vďaka rôznorodým hudobným skúsenostiam, a povahovým črtám vznikla kolekcia pesničkových skladieb, ktoré siahajú do viacerých žánrov ako napr. alternatíva, rock, jazz či folk.

Je zvláštne, že hneď na prvom albume sa podarilo dať dokopy tak silné skladby a možno z toho usúdiť, že spojenie silných osobností prináša niekedy naozaj sladké ovocie. "Na druhé straně" vyšlo u malého pražského nezávislého vydavateľstva "g.parrot" a bežne v predajniach sa nepredával. Aj napriek tomu sa oplatí si ho vyhľadať a investovať do neho čas, pretože vám to mnohonásobne vráti späť v podobe krásneho poslucháčskeho zážitku. Imponuje mi prítomnosť jazzových prvkov, ktoré zanechávajú na albume svoj výrazný otlačok. Skladby sú dlhšieho formátu a vôbec netrpia syndrómom jednotvárnosti, nudy či statickosti. Sú veľmi dôsledne premyslené a významnú rolu tu hrá práve dynamika.

Album ukrýva až tri vrcholné čísla a to krehkú "Vanutí větru", geniálne otextovanú "Ryby" a titulnú suitu "Na druhé straně". Skladba "Ještě jsem se nenarodil" je práve tá, ktorá obsahuje zopár pejoratívnych výrazov, ale je taktiež výborne spracovaná. Veľmi často je daný priestor pre klarinet, ktorý nádherným spôsobom prehlbuje emocionalitu. Nástroje ovládajú páni muzikanti ako majstri, čo nie je žiadne prekvapenie a ich výkon pôsobí veľmi profesionálne. Nahrávka nemá prvoplánové ambície, ale žánrová pestrosť a neuchopiteľnosť ju radí medzi najzaujímavejšie Václavkove projekty vôbec. Jediná vec, ktorá mi až tak nesedí je "Tři zajíci" s mierne expresívnou atmosférou. Všetko dokonale zahladzujú nasledujúce tri skladby. Václavek sa objaví aj v polohe recitátora a najviac mu to sadne v apokalyptickom songu "Ryby". Chémia tu funguje na viacerých úrovniach, či už z pohľadu melodiky alebo aranžovania hudby. Miloš Dvořáček patrí medzi najinvenčnejších bubeníkov v Česku a jeho jazzový feeling nesmierne obohacuje všetky skladby. Elektrická gitara René Pařeza je plnohodnotným inštrumentom a práve on je vo viacerých prípadoch nositeľom rockových prvkov.

Bohužiaľ projekt V.R.M. bol krátkodobý a pravdepodobne René Pařez stratil záujem o pokračovanie, čo je veľká škoda. Neskôr sa pretransformovali na V.R.R.M., ale žiadna ďalšia nahrávka nevznikla. Vladimír Václavek a Miloš Dvořáček pokračovali teda ako duo a stvorili ďalší výborný a štýlovo ťažko zaraditeľný album "Život je pulsující píseň". Václavek vo svojej bohatej hudobnej kariére ani na moment neohrozil svoj status kultového muzikanta a je jednou z najdôležitejších postáv na českej scéne. Album "Na druhé straně" je síce utajeným klenotom, ale jeho tvorcovia V.R.M., čiže Vladimír, René a Miloš nám ukázali ako sa dá robiť aj v domácich podmienkach hudba na najvyššej úrovni.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Václavek, Vladimír - Na Druhé Straně (V.R.M. - Václavek, Pařez, Dvořáček)
» popis a diskografie skupiny Václavek, Vladimír


Václavek, Vladimír - Jsem hlína, jsem strom, jsem stroj
2015-01-17

Václavek, Vladimír / Jsem hlína, jsem strom, jsem stroj

5 stars

Popri muzikantskej vyťaženosti v kapele Dunaj si Vladimír Václavek na začiatku 90-tých rokov odskočil nahrať svoj prvý sólový album. A nič lepšie nemohol ani spraviť! To bola doba, keď bol "Venca" na vrchole svojich skladateľských síl, čo jednak dokazuje táto doska a zároveň aj autorská činnosť v Dunaji. Na pomoc si teda prizval kolegu gitaristu Josefa Ostřanského a ďalších zaujímavých muzikantov. Album "Jsem hlína, jsem strom, jsem stroj" je ďalší historický artefakt brnenskej alternatívnej scény, ktorá dokázala v Česku spraviť slušný progres v rámci rockovej hudby. O Václavkovi je známe, že má obrovský talent na tvorbu štrukturovaných minimalistických rytmov a je to jednoznačne jeho poznávacie znamenie takmer všade kde sa objavil. Ďalšia vec, ktorú si všimnete je uvoľnený spev a neformálne recitovanie textov. Na vyjadrenie emócií nevyužíva cielene veľké melódie (aj keď tá melodičnosť tu jednoznačne je), ale skôr sugestívnu atmosféru, opakujúce sa rytmy a netypický hudobný prejav, ktorý je príznačný pre tzv. dunajskú deltu.

Prvý sólový zárez je teda viac menej charakteristický akustickými nástrojmi a básnickými textami, ktoré majú zvláštne obrazotvorné metafory a slovné spojenia. Do skladieb vstupuje aj elektrická gitara či husle a občas aj podivuhodný vokál japonskej speváčky Takumi Fukushima. Pri prvom vypočutí vás tento album neosloví a záleží aj od toho do akej miery vás tvorba Vladimíra Václavka zaujíma. Ak mu však dáte ešte šancu, tak vás čaká nádherné umenie, ktoré vám tu námahu určite vynahradí. Indies Records vydali v roku 2005 reedíciu s tromi novými bonusovými skladbami a Václavek sa ich zhostil na výbornú. Dokopy tu teda máme viac ako hodinovú porciu alternatívne zameranej hudby s folkovými aj rockovými prvkami.

Komplikované rytmické figúry sú vrstvené na seba a vzniká tým zaujímavá súhra tónov a zvukov. Hneď v druhej skladbe "Za svítaní" majú tieto postupy krásny lyrický priebeh a atmosféru podtrhuje Václavek svojim meditatívnym hlasom. Ďalšia vec, ktorá ma nadchla je pomalá a takmer milostná pieseň "A nebe je tvých rtech" s pekne cinkajúcimi gitarami. Kapelu Dunaj najviac pripomína "Ticho kroků", avšak nie je tak rockovo expresívna a skôr využíva akustickú platformu na experimentálnom opakovaní rytmu. Na albume sa nachádzajú rôzne zaujímavé nálady a detaily, ktoré po čase objavíte a oceníte ich dômyselnosť. Tým sú obdarené napr. "Uklouzl jsem" alebo aj "Svlečená v salóně". Najdlhšia kompozícia "Nebyl jsem nikde a byl jsem všude" bola neskôr prepracovaná do inej podoby na albume "Na druhé straně" krátkodobého projektu V.R.M.. Bonusové skladby sú povahou odlišné, ale vôbec nenarúšajú dojem z tohto výborného albumu, ktorý má navyše aj plnokrvný a bohatý zvuk.

Kým v Dunaji sa jej členovia snažili prevrátiť rock hore nohami, tak Václavek sa na svojej sólovej kariére uzavrel viac do sveta akustickej hudby, z ktorej cítiť pokoru. "Jsem hlína, jsem strom, jsem stroj" je bezpochyby jeho najlepším dielom a zatiaľ sa mu ho nepodarilo prekonať. Dôvodom je jeho výpovedná hodnota a práve tu zhmotnil všetky svoje nápady, myšlienky a talent do veľdiela, ktoré sa nedá porovnať s ničím na českej scéne. Vladimír Václavek si zaslúži obdiv, pretože tvorí hudbu ktorá vôbec nezapadá do predstáv mainstreamových médií. To však nie je dôvod prečo je tak rešpektovaný, dôvodom je jeho originálny a veľmi poctivý prístup k hudbe. Máte teda jedinečnú možnosť spoznať muzikanta, skladateľa, básnika a duchovne založeného človeka, z ktorého cítiť úprimnosť a veľkú dušu.

» ostatní recenze alba Václavek, Vladimír - Jsem hlína, jsem strom, jsem stroj
» popis a diskografie skupiny Václavek, Vladimír


Bittová, Iva - Čikori
2015-01-11

Bittová, Iva / Čikori

4 stars

Snáď asi len málokto dúfal v pokračovanie Bílého Inferna, ale nakoniec sa ilúzia stala realitou. Úspešný projekt z roku 1997 patrí medzi monumentálne diela českej hudby a určite nebolo jednoduché nadviazať aspoň čiastočne na jeho odkaz či myšlienku. Čikori má takmer rovnaké obsadenie ako Bílé Inferno, logicky však musel byť iný, pretože opakovanie už vymysleného neprichádza v prípade Bittovej a Václavka do úvahy. Hlavná náplň spočíva teda v prelínaní orientálnych a etnických prvkov world music, folku a jazzu. Zapojenie výraznejšej rytmickej sekcie Dvořáčka a Honzáka rozširuje hudbu o ďalší rozmer a je jej opodstatnenou súčasťou, bez ktorej by znela pravdepodobne plocho a bez šťavy. Bittová opäť predviedla špičkový spevácky výkon a je suverénne dušou tohto projektu. Čikori je štýlovo aj emocionálne odlišný od Bílého Inferna, jediné v čom vidím spojitosť je práve akustická poloha a prítomnosť troch členov pôvodnej zostavy. Jeho autori však potvrdili svoju vysokú muzikantskú úroveň nielen aranžmánmi, ale aj pomerne náročným žánrovým prepojením.

Povaha albumu nie je zďaleka jednoduchá a človek sa musí trochu potrápiť s jeho pochopením. Toto je typ hudby, kde musíte zapojiť aj svoju predstavivosť a zmysel pre detail. Melodická forma je hlbšie ukrytá, ale motívy naopak výrazné. Nástroje sú obdivuhodne naaranžované a ako šmahom čarovného prútika sa objaví v pravej chvíli napr. trúbka, bicie či husle. Jemnejšie akustické nuansy sa premieňajú razom na príval energie a tempo je veľmi premenlivé. Maličkosti robia tento album veľkým a predovšetkým sa treba zamerať na jeho silné stránky, ktoré mocnejú každým opakovaným počúvaním. Všetko má svoje miesto a každý hrá to čo je potrebné. Prvok exhibicionizmu má v sebe predovšetkým Iva Bittová, v tomto prípade to však považujem za jej prirodzený prejav.

Prvá z deviatich skladieb "Kočka" sa po pochodovom úvode zmení na akustickú oázu plnú improvizovaných a zároveň spievaných vokálov, expresívnej trúbky a akustickej gitary. Aj tie ďalšie ponúkajú nebývalé množstvo nápaditých tém, čo dokumentujú dostatočne "Mravenčí síla" alebo "Křídla". Každá je svojim spôsobom iná, no zapadá do celku ako puzzle. Skvelá je určite aj kratučká jazzová náklepovka "Jungle" s krásnym rytmom a emocionálnymi improvizáciami Ivy Bittovej. Vladimír Václavek opäť ukázal v "Přání" svoj vytríbený cit pre nepravidelné tempá, skladba mi sama o sebe pripadá ako tichá búrka. Úroveň si udržujú aj "První" či etnická "Polykačka nožů" . Predposledná "Zapískej" patrí medzi to najlepšie a Iva Bittová priam ukážkovo spieva krásne lyrický text z dôb hradov a zámkov, pričom aj hudobná zložka navodzuje podobnú atmosféru. "Kazu" sa do koncepcie albumu nehodí a hranie sa na avantgardu je v tomto prípade skôr kontraproduktívne než prínosné, našťastie je aspoň krátka.

Čikori neprekonal Bílé Inferno a myslím si, že to nebolo ani jeho pravým poslaním. Bittová a Václavek si však pripísali ďalší významný bod do svojej diskografie, pretože album nie je žiadnou trendovou či povrchnou záležitosťou, ale naopak nadčasovou a hudobne bohatou nahrávkou, ktorá sa v Česku určite neobjavuje často. Napriek určitej náročnosti materiálu sa jedná o dielo, ktoré patrí medzi tie najlepšie od Ivy Bittovej. Dokáže osloviť veľmi precíznou prácou s nástrojmi, melódiami a motívmi, ktoré znejú veľmi noblesne a majú punc multi-žánrovosti. Čikori to je poézia rytmu a krásne znejúcich podivností, ktoré dávajú hudbe ten pravý význam slova - umenie.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Bittová, Iva - Čikori
» popis a diskografie skupiny Bittová, Iva


Bittová, Iva - Bílé inferno 2CD (Iva Bittová, Vladimír Václavek)
2015-01-04

Bittová, Iva / Bílé inferno 2CD (Iva Bittová, Vladimír Václavek)

5 stars

Iva Bittová a Vladimír Václavek sú hudobne spriaznené duše a spolu vedeli vždy vytvoriť čosi jedinečné a neopakovateľné. Od rozpadu kapely Dunaj sa tiahne vďaka jej bývalým členom veľmi špecifická hudobná línia, ktorá výrazne poznačila českú scénu a prináša oproti bežnej konzumnej hudbe skutočné a nezakomplexované umenie. Nie však za účelom šokovať za každú cenu, ale skôr uspokojiť svoje individuálne skladateľské schopnosti a predložiť poslucháčom čosi čo sa vymyká zabehaným postupom v rocku, alternatíve alebo aj folku. Dve významné osobnosti teda spojili svoje sily a stvorili dvojalbum Bílé Inferno, o ktorom sa vraví ako o jednom z najlepšom autorskom počine v histórii českej hudby. Iste nemusíte s tým súhlasiť, ale svoju nadčasovosť už dávno potvrdil a od jeho vydania prešlo mnoho rokov. Zub času sa pod touto nahrávkou nepodpísal. Je to stále magická a neuveriteľne oslobodzujúca hudba bez hraníc či žánrových mantinelov.

Bílé Inferno je rozdelené na dva plnohodnotné disky a v istých veciach sú aj trochu odlišné. Prvý kotúč ponúka veľmi kreatívne a silné melodické piesne popreplietané nádhernými zvukmi nástrojov, a hlasovými kreáciami Václavka a predovšetkým Ivy Bittovej. Druhý zvukový záznam je o čosi viac avantgardnejší a na počúvanie aj náročnejší. Tieto dve polohy sa však navzájom prekrývajú na oboch diskoch a vytvárajú jeden dokonalý, a vyvážený celok. Akustická gitara Vladimíra Václavka má v mnohých prípadoch rockový nádych a aj tu zostáva verný svojmu nápaditému vybrnkávaciemu štýlu. Sem tam si aj zaspieva, no najväčší priestor je daný jedinečnej a neprekonateľnej Bittovej, ktorá je už momentálne medzinárodne uznávaná umelkyňa. Využitie viacerých hudobných nástrojov a perkusií ešte viac zvýrazňuje krehkú a intímnu atmosféru nahrávky. Cítiť tu závan aj tradičného východoerópského folklóru, v ktorom je Bittová ako doma čo potvrdila neraz na svojich sólových albumoch. Celkove je Bílé Inferno štýlovo aj emocionálne veľmi rozmanité. Podarilo sa na ňom zachytiť duchovné rozpoloženie týchto dvoch muzikantov a ich interes o multi-žánrovú a výrazovo bohatú hudbu. Aj v celosvetovom meradle sa jedná o autorský počin, s ktorým sa len tak nestretnete.

Na album prispeli kvalitnými textami rôzny textári a Bohuslav Reynek ich tu napísal dokopy až päť. Zaujímavé textové pochody ma najviac oslovili v skladbe Uspávanka - "a studánka ta nikdy nelže, protože každá lidská lež, v studánce malé utopí se, i když je velká jako věž". Teda nielen hudba má v sebe istú dávku lyriky, ale aj textová náplň zodpovedá realite albumu. Iva Bittová stvára s hlasom ozajstné divy, ale nikdy to nie je nepríjemné alebo vyložene prehnané. Jej technika je pozoruhodná, či už sa to týka dýchania alebo rôznych improvizačných vdychov, škrekotania, štebotania a neviem čoho ešte. Keď spieva normálne súvislé vety, interpretuje ich v rôznych pocitových rovinách. Niekedy je milá, niekedy sarkastická a niekedy neskonale vážna. Jej ženskosť dáva albumu nesmiernu dušu a široké emocionálne zázemie. Práve preto je Iva mimo akéhokoľvek porovnávania s niekým iným a Bílé Inferno je jedným z vrcholov jej tvorby. V prípade Vladimíra Václavka je to podobné, pretože jeho autorský vklad nie je o nič menej hodnotný.

O čom teda je Bílé Inferno? Na túto otázku ťažko nájsť dostatočne uspokojujúcu odpoveď. Môžme hovoriť o akustickej hudbe na rozhraní viacerých žánrov, avšak nepredvídateľná melodika je presne to, čo sa vymyká tradičným klišé v populárnej hudbe. Album číslo jedna je napumpovaný geniálnymi skladbami. Vynikajúci úvod zaobstaráva "Vzpomínka" a dokonalá súhra hlasov tvorí hlavné gro celej kompozície. Bittová sa v ďalších skladbách doslova pohráva s melódiami a určite oceníte jej maznavé tóny v "Sirka v louži" alebo "Sto let". Ľudová pesnička "Zelený víneček" je zaujímavo naaranžovaná a jej druhá polovica je už skôr v znamení jazzu. Moucha je postavená na hlasových zručnostiach Ivy Bittovej a vtipný úvod sa v jej podaní naozaj podobá na bzukot muchy. O to viac neskôr vyniknú krásne melodické plochy, ktoré uzatvárajú prvý disk.

Pokračovanie nie je o nič menej vzrušujúce, i keď v konečnom dôsledku cítiť rozdielnosť materiálu. Album číslo dva otvára "Moře" a jej zvláštne východné ornamenty navodzujú mierne odlišné pocity ako pri predošlých songoch. Vladimír Václavek si zaspieva kompletne celú skladbu "Starý mlyn" a je poplatná štýlu, ktorý prezentuje aj na sólových nahrávkach. Krátka "Je tma" znie temne a úzkostlivo, Bittová si jednoducho vie poradiť s akoukoľvek témou. S melancholickou skladbou "Churý churůj" sa viac menej dostávame do hudobnej polohy z prvého disku. "Zvon" patrí medzi najkvalitnejšie kompozície na tomto dvojalbume. Nádherná akustická gitara a hlasové predstavenie vykúzlia niekoľko čarovných momentov. Keďže je druhý disk z väčšej časti pomalší, tak pre zmenu bodku za týmto celým urobí energická "Huljet".

V roku 2014 sa začalo o Bílém Inferne hovoriť viac hlavne v súvislosti s jeho vydaním na vinyle pri príležitosti 25. výročia Indies Records. Je to najúspešnejší titul tohto nezávislého vydavateľstva a svedčí to o jeho dôležitosti aj obľúbenosti u fanúšikov alternatívy. Názov dvojalbumu úplne presne vystihuje to, čo sa v ňom odohráva. Na jednej strane tu máme jemnosť, kultivovanosť a umenie. Na druhej stojí živelnosť, intenzita a naliehavosť tejto hudby. Málokedy sa podarí spojiť dokopy toľko rôznorodých prvkov do jedného organického celku. Bílé Inferno vôbec netrpí žiadnymi umeleckými komplexmi. Je veľmi prirodzené, hravé a uvolnené. Najviac ma udivuje tá čistota prejavu a to je vec, ktorá je v hudbe veľmi vzácna. Pravdepodobne nebol nahratý za účelom veľkého úspechu a vyšiel úplne spontánne v danom období ako výpoveď mimoriadne talentovanej dvojice muzikantov. Bílé Inferno získalo svoj status zaslúžene a dejiny českej hudby budú na neho určite pamätať aj po ďalšie roky.

» ostatní recenze alba Bittová, Iva - Bílé inferno 2CD (Iva Bittová, Vladimír Václavek)
» popis a diskografie skupiny Bittová, Iva


Fajt, Pavel - Pavel Fajt & Pluto
2014-12-31

Fajt, Pavel / Pavel Fajt & Pluto

5 stars

Rok 1996 bol pre Pavla Fajta určite zaujímavý a podieľal sa až na dvoch albumoch, ktoré sa zapísali do histórie českého rocku veľkými písmenami. Prvým z nich bol určite Pustit Musíš od kultových Dunaj a tým druhým je nepochybne jeho projekt Pavel Fajt & Pluto. Štýlová príbuznosť medzi týmito dvoma počinmi nie je samozrejme náhodná. Skladateľský rukopis sa totižto nedá zaprieť a tentoraz to nie je nič negatívne, skôr teda naopak. Experimentálne ladený rock s presahom do progresívneho rocku ponúka opäť široké spektrum nezvyčajných rytmov a nápadov, ktoré však majú chytľavý podtón. Toto dielo je viac prijateľnejšie aj pre tradičnejšieho poslucháča ako iné Fajtove projekty, ktoré zachádzajú takmer až do teritória avantgardy. Hlavne je však určené tým, ktorí hľadajú nezvyčajnú a pritom emocionálne pestrú muziku s vysokou mierou aranžérskej prepracovanosti.

Snáď asi najväčším potešením je prítomnosť Ivy Bittovej, ktorá okrášlila svojim obratným hlasovým fondom dve skladby. Kompletne všetky kompozície majú niečo čoho sa môžete chytiť alebo vás prinútia k pozornejšiemu odposluchu. Pavel Fajt je ovplyvnený bubeníkmi ako Terry Bozzio, Phil Collins či Bill Bruford a to sa premieta aj do štruktúry jednotlivých piesní. Určité navodenie predstavy ponúkajú netypické harmónie a rytmy pripomínajúce King Crimson. Melodická stránka je taktiež rovnako zaujímavá a vokálne úseky sú jednak veľmi hravé, prirodzené a hlavne dokážu ulahodiť uchu svojou nekonfliktnou a pritom zábavnou textovou náplňou. Pavel Fajt zúročuje svoje skúsenosti a na tomto albume ukazuje ako vyzerá číre rockové umenie.

Na úvod vás hneď skolia dva skvelé songy Kohout a "crimsonovská" Tbilisi, ktoré patria medzi tie najvýraznejšie. V prípade Kohouta sa jedná o skutočný skvost s prapodivnými slovnými hračkami a excelentnou nepravidelnou rytmikou. Iva Bittová prispela do skladieb Flageolety a Pro Johanku, a práve v týchto jemnejších polohách sa jej hlas nádherne rozpína. Excentrické rockové kusy zastupujú Lhář, Sudety, Tak Tady, Nevidím a Buvoli. Majú v sebe prvok sarkazmu a experimentu zároveň, pričom im nechýba dokonalá inštrumentálna súhra všetkých nástrojov. Na druhej strane stoja pomalšie a rovnako nápadité skladby Vřes, Vzdoušek a Jeleni. Ako je vidieť, album má viacero polôh a o rôznorodé hudobné lahôdky rozhodne nie je núdza. Basové vyhrávky sa nedajú prehliadnuť a s bicími Pavla Fajta tvoria bezchybný tandem, ktorý doslova čaruje zvukomalebné rytmy a protirytmy. To isté platí aj o gitarách, ktoré v tomto prípade netvoria klasické rockové riffy, ale skôr vypĺňajú priestor rôznymi pozoruhodnými zvukmi.

Pavel Fajt má povesť mimoriadne talentovaného muzikanta a aj táto štúdiová nahrávka to celkom jasne potvrdzuje. Nie nadarmo dostal album cenu od nezávislých kritikov a môžem povedať, že to znie až neobyčajne sviežo, napriek tomu že od jeho vydania prešlo už pekných pár rokov. Ak ste sa s Fajtom ešte nezoznámili, tak môžete začať práve tu. Pavel Fajt & Pluto neskôr nahrali ešte jeden album s názvom Tři a potom sa rozpadli. Niektorí členovia založili nové kapely ako Ty Syčáci alebo FruFru speváka Václava Bartoša. Pavel Fajt taktiež pokračoval vo svojej tvorbe a napr. jeho projekt Autopilote je príkladom toho, že pán bubeník má ešte stále dostatok invencie a chuti do novej hudby.

» ostatní recenze alba Fajt, Pavel - Pavel Fajt & Pluto
» popis a diskografie skupiny Fajt, Pavel


Narajama - Convergere
2014-12-28

Narajama / Convergere

4 stars

Brnenská scéna ponúkla v histórii českej rockovej či alternatívnej hudby nejeden skvost. Príkladom je napr. kapela Dunaj či Pavel Fajt & Pluto. Práve k nim môžem priradiť aj kyjovskú formáciu Narajama najmä kvôli štýlovej príbuznosti. Ich debut Vytancuj Chmury (1996, Indies Records) je kultovým art-rockovým albumom a v podstate aj nedostupnou raritou. Návrat na scénu prišiel nečakane s počinom 3' Mej (2011) a bol prijatý v undergroundovom podhubí celkom dobre, napriek tomu že to bol zhruba trinásť rokov starý materiál. Po relatívne krátkom období tu máme novinku Convergere a vyzerá to tak, že kapela nabrala nový dych. Nasvedčuje tomu aj hudobný obsah, ktorý cestuje naprieč rôznymi žánrami od progresívneho a alternatívneho rocku až po jazz, moravský folklór či world music. Zostava je rovnaká ako pri prvom albume a opäť tu máme možnosť počuť cimbal a spev Bohdany Petrů Menšíkovej. Nezastupiteľnú rolu tu hraje aj ďalší dôležitý člen a skladateľ Milan "Lovec" Bílovský. Zapojenie cimbalu do rockovej hudby je veľmi netradičné a práve tým je Narajama jedinečná. Krstnou mamou tohto diela bola Iva Bittová, ktorá tiež kedysi tvorila dejiny českej alternatívnej muziky.

Hudba znie celkom rovnocenne čo sa týka spevu aj hudobných nástrojov. Dokopy až päť skladieb "Růža su já růža", "Ej lásko, lásko", "Má milá Marijánko", "Oululuáu" a "Rodeo" sú ľudové pesničky, avšak aranžérsky prepracované do podoby multi-žánrového rocku nového milénia. Zaujalo ma, že kapela má stále aj po rokoch svoj štýl a zvuk, čo je jasne počuť v niektorých pasážach. Produkcia mohla zájsť aj do prieraznejších zvukových odtieňov, tým by sa ešte viac zvýraznili niektoré skvelé nápady. Keď vezmeme, že Narajama bola kedysi viac rockovou bandou, tak práve Convergere dokazuje že prešli už nejakou tou cestou. Dostali sa do fázy kedy už hľadajú hudobne vzdialenejšie končiny, avšak cením si že v tejto intelektuálnej polohe sa nájde priestor aj pre rockový drive.

Úvod je sľubný a Welcome To This Plane sa snaží navodiť mystickú atmosféru. Strieda sa v nej český aj anglický text, určite si v nej všimnete pulzujúcu basu a cimbal. Růža su já růža patrí do skupiny skladieb, do ktorých som sa zaľúbil až po uši. Jemné brnkanie po nástrojoch sa onedlho zmení na skutočnú eufóriu a spev Bohdany Menšíkovej jej dáva čosi nadpozemské. Folklór do istej mieri nasáva aj Ej lásko, lásko, ale aranžmány ju vedú úplne iným smerom. Aj toto je príklad majstrovského ovládania nástrojov a skladba nakoniec dôjde do pekného finále. Chřiby je prerobená klasika z ich prvotiny a je doplnená aj o austrálsky nástroj didgeridoo. Spojenie world music a arabských rytmov sa vydarilo a niečo podobné sa naskytá aj pri ďalšej tajomne sa tváriacej kompozícii Světlo. Nevďačný prívlastok “čierny Peter“ tentoraz pripadne songu Má milá Marijánko, ktorá do povahy albumy nepasuje a veselá folklórna tematika ma dosť irituje. Našťastie je krátka a skladby Tobě a Time prinavracajú albumu opäť krásne momenty. Vrcholy prichádzajú hneď po sebe, Oululuáu (geniálne naaranžované vokály!!!) a Horela linda, linduška sú plné ohňa, dynamiky a zvukomalebných plôch. Rodeo už len odľahčuje koniec albumu a je to nekonfliktný jazz so skresleným soundom a skatovaním.

Oporou kapely je nepochybne aj Igor Judas a jeho bezpražcová basa má veľký podiel na výslednom zvuku. Album je kolektívnou prácou všetkých členov a práve to sa podpísalo pod jeho kvalitu. Estetická stránka nie je len záležitosťou hudby či aranžmánov. Obal je vytvorený z pevného kartónu a vo vnútri sa nachádzajú umelecké obrázky kanadského maliara Briana Tjepkema. Aj vďaka tomu vyzerá Convergere atraktívne a potencionálny záujemca pri pohľade na neho očakáva podvedome aj podobne ladenú hudbu. Vadí mi na ňom v podstate len jedna skladba, čo teda nie je vôbec zlý výsledok. Album patrí na českej scéne medzi tie najzaujímavejšie, ktoré boli vydané v roku 2014. Hodnotenie 4,5.

» ostatní recenze alba Narajama - Convergere
» popis a diskografie skupiny Narajama


Muenzner, Christian - Beyond The Wall Of Sleep
2014-12-25

Muenzner, Christian / Beyond The Wall Of Sleep

5 stars

Pri pohľade na prednú obálku by si niekto povedal, že je to len ďalší death metalový album. Imidž, ktorý si pestujú metaloví muzikanti je trochu smiešny (mám na mysli obaly alebo názvy piesní) a či chcú alebo nechcú, tak musia vyzerať pred fanúšikmi ako zlí chlapci, ináč ich nemilosrdne pošlú do večného zatratenia. Beyond The Wall Of Sleep je výlučne inštrumentálne dielo, ktoré sa síce opiera aj o death metal, ale nájdete tu kopec odkazov aj na neo-klasický heavy metal, progresívny metal či dokonca fusion. Gitarista Christian Muenzner bol členom viacerých kapiel a hlavne v nemeckých Obscura ukázal koľko má v sebe potenciálu a talentu. Výnimkou nie sú ani jeho sólové projekty a zatiaľ u mňa vedie práve Beyond The Wall Of Sleep kvôli pestrosti a prepracovaným gitarám.

Výborná rytmika Hannesa Grossmanna a Linusa Klausenitzera dáva základ pre rôzne technické vývrtky a nepravidelné tempá. S takouto podporou môže Muenzner čarovať svoje komplikované riffy a melodické sóla. Zmeny nálad a motívov nie sú vôbec prvoplánové. Všetko drží pohromade vďaka nápaditému štýlu tohto gitarového virtuóza. Dramaturgia albumu je celkom zaujímavá a prvých päť skladieb ako Shadow Over Innsmouth, Mountain Of Madness, Beyond The Wall Of Sleep, The Pit And The Pendulum a Evil Spell (The Book Of Belial) sú myšlienkovo a hudobne najtvrdšie. Pozorne si však všimnite ich štruktúru a objavíte v nich nejeden brilantný nápad, a to už nevravím o perfektných melodických sólach vystrihnuté ako zo shrapnellovskej školy.

Zmenu pocítite hneď pri The Witch Of Endor, ktorá už nemá také ostré kontúry ako tie predošlé. Nasleduje The Talisman a tu už je inšpirácia Tonym MacAlpineom viac než jasná. Náznaky fusion sa prejavujú vo výraznejšej miere v Nightlife a myslím si, že v tejto chvíle dôjde niektorým zanieteným poslucháčom, že toto nie je obyčajný metalový gitarista. Počas celého albumu výdatne vypomáha aj klávesák Jimmy Pitts (Spastic Ink, Pitts/Minnemann), ktorý dostal priestor aj pre svoje sóla. Pritvrdenie prichádza v The Green Traveller a skvelú prácu odviedol bubeník Hannes Grossmann vďaka zaujímavej hre na čineloch. Táto skladba znie na metalové pomery veľmi rytmicky. Taktiež super je aj Demon's Gate a ešte lepšia mi pripadá rocková pecka Veil Of The Soul. Krásne melodické gitary a nákazlivé tempo vedú album nenávratne k jeho koncu a posledné slovo dostane klávesák so svojim sólom.

Gitarová muzika je založená hlavne na egu dotyčného muzikanta a práve preto je tento štýl veľmi špecifický, a nie každý ho má rád. Počúvať niekoho kto stále len sóluje nie je nič vzrušujúce a mal som už tú česť aj s albumami, ktoré boli príšerne nudné. To však nie je prípad tohto diela, pretože je za ním cítiť veľa poctivej práce. Christian Muenzner premyslel do detailu takmer každú jednu kompozíciu. Podarilo sa mu ukolísať hneď niekoľko metalových štýlov bez ujmy a vyťažil z toho maximum. Takto si predstavujem inštrumentálnu jazdu plnú energie a muzikantského umenia. Navyše počúvať bicie Hannesa Grossmanna je balzam na uši, tento chlapík zahrá takmer hocičo a s úplnou ľahkosťou. Beyond The Wall Of Sleep nepatrí medzi albumy s nálepkou "easy listening", ale zato sa vie odmeniť fanúšikom progresívneho metalu, ktorí vyhľadávajú práve takýto typ inštrumentálnej hudby.

» ostatní recenze alba Muenzner, Christian - Beyond The Wall Of Sleep
» popis a diskografie skupiny Muenzner, Christian


Sanctuary - The Year The Sun Died
2014-12-23

Sanctuary / The Year The Sun Died

4 stars

Po rozpade Nevermore vzniklo akési prázdne miesto, ktoré na metalovej scéne nedokázal podľa mňa nik zaplniť. Návrat Sanctuary preto vítam s otvoreným náručím a v tomto prípade je to absolútne legitímny reunion. V 80-tých rokoch nahrali dva albumy, z ktorých predovšetkým Into The Mirror Black má takmer kultové postavenie. V tomto období bol trash-metal v kurze a Sanctuary ho robili navyše technickým štýlom. Už vtedy vykazoval Warrel Dane spevácky talent, ktorý neskôr rozvinul v Nevermore do netušených rozmerov. Aj kvôli nemu je album The Year The Sun Died, tak nápaditým dielom a zároveň sa od konkurencie odlišuje v niekoľkých zásadných bodoch. V prvom rade vokálny prejav a špecifická melodika tu zohráva významnú úlohu. Ďalšia vec je, že v power/prog/trash metalovom štýle nenachádzam dostatočne množstvo kvalitných zoskupení akými boli napr. už spomínaný Nevermore, Control Denied, Zero Hour alebo Eidolon. Oceňujem hlavne to, že melodická stránka tu nie je len nejakou sekundárnou zložkou a dokážu ju krásnym spôsobom dostať do popredia aj vďaka teatrálnemu spevu Warrela Danea. Temnejšia poloha hudby Sanctuary mi taktiež sedí a popritom ma neskutočne bavia aj výborné výkony, z ktorých je cítiť výdatný príval energie.

Sanctuary znie síce trochu inak než v rokoch 80-tých, ale ducha ich klasického albumu Into The Mirror Black môžete počuť v niektorých úsekoch či pasážach. Kapela sa však snaží o splynutie minulosti a prítomnosti, čo je dôležité pre ďalšie zmysluplné fungovanie. Ponúka sa aj porovnanie s kapelou Nevermore a nutno povedať, že podobnosť nie čiste náhodná. Sanctuary ale nie sú tak rytmicky zvrátení ako Nevermore, preto je ich hudba oveľa prístupnejšia. Zachovávajú si však pomerne vysokú hráčsku úroveň, ktorá má až prekvapivo ucelený rád. Zvuk má zaoblené hrany a určite sa nesnažia poslucháčovi v úvodzovkách otrieskať hlavu o stenu, tak ako poniektoré starnúce trashové kapely. Sanctuary totižto pracujú vo veľkej miere s melodikou a emóciami. Práve takáto prepracovaná tvrdosť mi nepripadá hraná, ale naopak prirodzená. Nádherné pomalé power songy I Am Low či One Final Day (Sworn To Believe) odľahčujú ponurú atmosféru albumu veľmi prospešným spôsobom. Headbengeri roztočia svoje dlhé vlasy pri výborných náklepoch Question Existence Fading alebo The World Is Wired. Medzi tie najlepšie patrí úderná Frozen, ktorá plní úlohu ťahúňa dosky. Trochu netypicky znie The Dying Age, v ktorej sa uplatňuje tzv. seattleovský sound. Ďalším vrcholom popri Frozen je určite posledná The Year The Sun Died s úžasným melodickým sólom na gitare. Druhá polovica albumu mi pripadá naliehavejšia ako tá prvá a páči sa mi to postupné gradovanie k skutočným perlám.

Úspech albumu naznačuje, že Sanctuary má šancu sa predrať medzi prvú ligu aj čo sa týka predajnosti. Ak vezmem do úvahy čiste kvalitu The Year The Sun Died, tak jednoznačne patrí medzi najlepšie metalové dosky roku 2014 a je to návrat ako hrom po neskutočných 25-tich rokoch. Warrel Dane a Lenny Rutledge nastavili kormidlo na ten správny horizont a už teraz sa teším na to, čo bude nasledovať ďalej. Sanctuary je kapela, od ktorej môžem čakať skutočne prvotriednu porciu metalu. Pri počúvaní The Year The Sun Died boli moje metalové bunky takmer na vrchole blaha. Za tento parádny výkon udeľujem reálne 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Sanctuary - The Year The Sun Died
» popis a diskografie skupiny Sanctuary


Siena Root - Pioneers
2014-12-14

Siena Root / Pioneers

4 stars

Po predošlej štýlovo rozháranej doske Different Realities sa hard-rockový borci zo Švédska Siena Root vrátili späť na zem. Album Pioneers je pre kapelu novým začiatkom. Zo zostavy odišiel gitarista KG West, ktorý bol platným členom hlavne v skladateľskom procese. Nahradil ho Matte Gustafsson a pribudli aj ďalší nováčikovia v podobe speváka Jonas "Joe Nash" Åhlén a klávesáka Erika Peterssona. Mám pocit ako keby Siena Root takto hrali odjakživa a za opraty ešte stále držia basák Sam Riffer a bubeník Love "Billy" Forsberg, ktorí stoja pri kapele od jej začiatkov. Pioneers je už skôr klasickým hard-rockovým dielom s mierne psychedelickým oparom. Opäť inklinuje zvukovo k 70-tým rokom a kapelám typu Deep Purple alebo Uriah Heep. Stále si však udržujú svoju úroveň a nemusia sa uchyľovať k vykrádaniu klenotov, ktoré pohli rockovým svetom.

Výber speváka bol naozaj šťastný a Jonas Åhlén má veľmi príjemný a zároveň chlapácky znejúci hlas. To isté sa dá povedať aj o gitaristovi Matte Gustafssonovi, ktorý poctivo sóluje a vkladá do muziky aj klasické prvky blues-rocku. Celková minutáž Pioneers nie je na úkor kvality a počas svojej dĺžky dokáže ponúknuť všetko podstatné. Hutné skladby sa striedajú veľmi plynulo a medzi nimi sa objavujú aj tzv. perly, z ktorých vám bude behať mráz po chrbte. Krásne jednoduchý obal sedí k tomuto albumu ako uliaty. Nie je to muzika len pre pamätníkov, pretože oplýva mladíckym duchom a energiou. Zahreje nejedno pravoverné srdce rockera bez rozdiely veku.

Taký parádny úvod ako je skladba Between The Lines sa nepočuje len tak a patrí medzi skutočné ťaháky dosky. Imponuje mi aj Spiral Trip kvôli skvelému refrénu, ktorý dýcha Uriah Heep v najlepšom období. Nepochybne ďalšou výraznou záležitosťou je boogie hard-rocková pecka Root Rock Pioneers so šibalským organom a výbornou gitarou. Zádumčivá Keep On Climbing pripomína Black Sabbath a aj riffy znejú podobným štýlom. Spev a melodické linky sú však iné a táto kombinácia funguje celkom dobre. Koniec zaobstaráva epická In My Kitchen, ktorá je zakončením ako z veľkej knihy hard-rocku. Organ vytvára atmosféru a pomalšie blues-rockové tempo sa vlní v mierne psychedelickom podtóne. Všetky skladby sú veľmi vyrovnané a album pôsobí kompaktným dojmom.

Siena Root sú stále jasnou jedničkou (samozrejme pre mňa) v retro hard-rocku a mne je mimoriadne sympatické, že sa nemienia zapredávať alebo robiť maškarády len aby zaujali a predávali milióny dosiek. Tu je naozaj vidieť, že im ide o hudbu a umenie. Siena Root sú niečo viac než len vitrína zabehaných hard-rockových postupov. Patria jednoznačne do zlatého fondu rockovej hudby a Pioneers sa popri skvelých prvých troch albumoch môže taktiež popýšiť prvotriednou kvalitou.

» ostatní recenze alba Siena Root - Pioneers
» popis a diskografie skupiny Siena Root


Kayo Dot - Coffins On Io
2014-12-12

Kayo Dot / Coffins On Io

5 stars

Atmosféra, ktorú sa snažíme zachytiť je inšpirovaná kultovým sci-fi filmom Blade Runner z 80-tých rokov. Chcel som urobiť dobrý album, ktorý si pustíte napr. počas nočnej jazdy v púšti a k tomu si môžete domyslieť ešte nejakú post-apokalyptickú atmosféru. Zvuk je sexy kombináciou Type O Negative, Petera Gabriela, Sisters of Mercy – Toby Driver (Kayo Dot).

Môj neobratný preklad je celkom dobrým úvodom k recenzii na toto dielo. Slová Tobyho Drivera sú dokonalou návnadou pre každého, kto má rád niečo tajomné, neobjavené a zároveň dobrodružné. Obsah albumu Coffins On Io je v mojich očiach silnejší než kadejaké obrazotvorné metafory či spisovateľské špecialitky, pretože je ťažké do detailu vyjadriť jeho povahu. Kayo Dot tentoraz do značnej miery zmenili prístup a prišli s niečím odlišným ako by sa očakávalo. Niežeby ich predošlé nahrávky trpeli nejakou sterilitou, to rozhodne nie. Toby Driver so svojou bandou si mantinely nestavajú a patria medzi najsvojráznejšie kapely experimentálneho a avantgardného prog-rocku za posledných desať rokov. Nechali sa viesť pocitom a tentoraz dostali viac priestoru silné melódie. Avšak to nie je všetko. Stále si zachovávajú svoj alternatívno-experimentálny zvuk, ktorý ich jasne charakterizuje.

Kayo Dot si sympatickým spôsobom zaspomínali na éru, keď ešte hrávali kapely ako Scritti Politti, The Cure, Bauhaus či The Smiths. Presnejšie povedané je tu cítiť aj vplyv novej vlny a elektroniky, ktoré vtedy brázdili hudobným svetom. Dosť často sú 80-té roky zaznávané ako jedno z najmenej prínosných desaťročí v rockovej hudbe. Kayo Dot však na tomto albume krásne vystihli silu 80-tých rokov a nasadili tomu temnejší rockový hábit. Na prekvapenie má všetko svoj ucelený rád a ponurá atmosféra sa uvoľňuje pod vplyvom zvláštne farbistých a nostalgicky znejúcich melódií. Experimentálne plochy prichádzajú najčastejšie v inštrumentálnych úletoch, ktoré majú zásadný dopad na celkové vyznenie skladieb. Ani zďaleka sa nemusia uchyľovať k vykrádaniu art-rockových borcov, ale naopak deštruktívnym spôsobom narušujú melodickú harmóniu a výsledkom tohto celého je vzrušujúci a emocionálne hlboký zážitok. Zhruba asi takto si predstavujem hudbu, ktorá nemá vopred určený priebeh, ale naopak dokáže v danom momente prirodzene prekvapiť.

The Mortality Of Doves vás uvedie do podstaty albumu a mňa okamžite dostala na kolená svojou kombináciou temnoty, úzkostlivých melódií a prepracovanou štruktúrou. V tomto prípade prebehne 11-minút skôr než sa nazdáte. V druhom tracku Offramp Cycle, Pattern 22 sú opäť silné ozveny new wave a elektroniky. Inštrumentálna pasáž znie neodolateľne a strašidelne zároveň, pričom Kayo Dot v nej prejavili neobyčajný cit pre estetiku. Jemná a rytmicky skromnejšia Longtime Disturbance On The Miracle Mile má skutočne nádherné a clivé melódie, ktoré ešte viac umocňujú zážitok po predošlých dvoch opusoch. Prichádza však ďalší post-apokalyptický kúsok Library Subterranean a po skvelých melódiách sa to opäť presunie do komplikovanejších rytmických figúr. The Assassination Of Adam je najavantgardnejšia skladba na tejto doske a Kayo Dot týmto len potvrdzujú svoju nevyspytateľnosť. K myšlienke a povahe albumu sa však hodí, a ponúkne niekoľko veľmi zaujímavých momentov. Katarzia v podobe Spirit Photography je naozaj krásnym zakončením a v nekomplikovanom jazzovom tempe sa vytvára väčší priestor pre saxofónom. Tá atmosféra je priam neopísateľná a vyvoláva v človeku zvláštne melancholické nálady.

Kayo Dot nahrali album, ktorý je jednoznačne o čosi prívetivejším než tie predošlé. Na Coffins On Io sa však tiež dajú vystopovať ich typické štýlové polohy, v ktorých sú doma. V prvom rade tu úplne absentujú prvky extrémneho metalu, ktorý zdobil napr. nahrávku Hubardo (2013). Napriek tomu je Coffins On Io skutočne bizarným počinom, ktorý je hodný ich mena. Povedal by som, že patrí medzi to najvyrovnanejšie čo zatiaľ vydali. Fanúšikovia ťažkej avantgardy by asi nesúhlasili, ale tentoraz Kayo Dot prišli s prekvapujúcou formulou, ktorá sa len tak nepočuje. Coffins On Io je pre mňa v diskografii Kayo Dot jedinečným monumentálnym dielom.

» ostatní recenze alba Kayo Dot - Coffins On Io
» popis a diskografie skupiny Kayo Dot


Pink Floyd - The Endless River
2014-12-11

Pink Floyd / The Endless River

2 stars

Myslím si osobne, že strata súdnosti niektorých ešte stále žijúcich rockových legiend nemá konca kraja. Hodnotiť tento béčkový výtvor pozitívne mi pripadá minimálne pritiahnuté za vlasy. Z môjho pohľadu sa jedná o vykrádanie najhrubšieho zrna a každý poslucháč Pink Floyd veľmi dobre vie, že s kvalitou albumov ako Animals, Wish You Were Here či Dark Side Of The Moon sa toto nemôže rovnať ani náhodou. Niektoré fragmenty a pasáže sú kompletne prevzaté z iných dosiek a stále vám to bude niečo pripomínať. Tu ani niet čo skúmať a nieto sa ešte nad niečím zamýšľať. Za nevkusný považujem aj obal, ktorý je až primitívne symbolický. Tento projekt mohol zachrániť svojou prítomnosťou Roger Waters, ale to by sa na tomto svete musel viac používať zdravý rozum a nie zbytočná, a nič neriešiaca hašterivosť.

Pocta Rickovi Wrightovi je pekná myšlienka. Nie však v prípade, ak Gilmour vyklepe všetky svoje zásuvky a urobí z kompilácie tzv. "radový" album. Čo mi vyložene vadí je to, že to nie sú spievané skladby. Nevidím tu žiadny koncept, ani myšlienku. Atmosférické sóla v Gilmourovom prevedení majú niečo do seba, to ale nenahradí invenciu a prepracovanosť. Sú to stále tie isté inštrumentálne postupy, bubenícke prechody, veľkolepé klávesy ale tentoraz v akejsi demo verzii. Fanúšikovia si však zaslúžili plnohodnotný album a nie tento nudný podmaz do reštaurácie či supermarketu. Keby niektoré klasické rockové kapely vydali trebárs aj 50-minútovú verziu "kolo kolo mlynské", tak sa stále nájde niekto kto to bude považovať za umenie. Takáto bodka za kariérou je tragikomická a v prípade Pink Floyd aj o to viac bolestnejšia ...

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Endless River
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Moore, Gary - Live At Montreux 2010
2014-12-09

Moore, Gary / Live At Montreux 2010

4 stars

Živé nahrávky nie sú mojou šálkou kávy a nepovažujem ich ani za dôležité v diskografii umelcov. Neprinášajú z môjho pohľadu nič zaujímavé a buď sa skladby odohrajú v tom istom prevedení alebo sa tam vyskytujú dlhé a nudné improvizácie. Som si vedomý toho, že sa nájde veľa poslucháčov, ktorí by so mnou určite nesúhlasili. Rozhodne sa to však nedá porovnať so zážitkom na koncerte a preto sú tieto albumy len polovičnou náplasťou za skutočný pôžitok, ktorý sa dá prežiť len na živom vystúpení, kde vzniká to magické spojenie medzi fanúšikom a konkrétnou kapelou. Vždy sa však nájdu nejaké tie výnimky resp. skupiny (napr. Gentle Giant alebo Allman Brothers Band), ktoré si vedeli so živou prezentáciou svojej hudby poradiť po svojom a aj na albumoch je to dostatočne dobre počuť. Do tejto kategórie som zaradil aj živú nahrávku Live At Montreux od Garyho Moorea.

Tento album je špecifický z niekoľkých dôvodov. Koncert vznikol sedem mesiacov pred jeho smrťou a rok 2010 bol návratom k jeho hard-rockovému obdobiu. Ďalšou zaujímavosťou sú tri predtým nevydané skladby Days Of Heroes, Where Are You Now? a Oh Wild One. Z letmého vypočutia týchto songov je jasné, že Gary to myslel s tým návratom naozaj vážne. Pravdepodobne by sa objavili na ďalšom jeho štúdiovom albume, ktorý bol naplánovaný a na nahrávanie bol pozvaný aj jeho parťák z hard-rockových čias Neil Carter. Štýlovo sa malo jednať o hard-rock s prvkami írskej hudby a je večná škoda, že to ostalo všetko už len v rovine plánov. Live At Montreux je teda labuťou piesňou Garyho Moorea, ktorá završuje jeho úspešnú hudobnú kariéru.

Jedenásť skladieb ponúka dokopy viac ako 75 minút hudby, takže na jej nedostatok by sa asi ťažko mohol niekto sťažovať. Sú prevažne z rokov 1985 až 1989, teda z obdobia kedy zažíval najväčšiu slávu. Nestratili nič zo svojej naliehavosti a iskri, Gary Moore vykazoval ako skladateľ známky ozajstnej geniality. Jeho gitarová hra je neprekonateľná a ani ostrieľaní profesionálni gitaristi zvučného mena nedokážu zahrať jeho veci, tak ako on sám. Album ako taký má svoje klady aj zápory. Najväčším problémom bolo v posledných rokoch pre Garyho spievanie. Bolo to pre neho niečo ako nutné zlo. Aj na tomto albume je to jasne počuť a nejaká tá chybička sa vždy objaví. Beriem však do úvahy, že je to živá nahrávka a tieto veci k tomu jednoducho patria. Vyvažuje to na druhej strane kvalitnou gitarovou hrou a vždy keď prichádza chvíľa na gitarové sólo, tak je to moment na ktorý sa nezabúda. Neil Carter výdatne vypomáha vo vokálnych partiách a taktiež vypĺňa priestor klávesovými vyhrávkami. Spojenie týchto dvoch pánov malo vždy svoje čaro a rozumeli si veľmi dobre aj v tvorivom procese.

Bubenícky nástup Over The Hills And Far Away pozná snáď každý kto sa s tvorbou Garyho Moorea aspoň trochu zoznámil. Práve v tejto energickej a nadupanej skladbe sa jeho hlas potýka s najväčšími problémami. Gitara však pekne zarezáva a sólo na konci vylepší celkový dojem. Military Man znie už oveľa lepšie a Gary sa dostáva viac do pohody. Novinkové skladby Days Of Heroes a Where Are You Now? majú slušný drive a vôbec nepôsobia ako vypchávky. Za vrchol môžem s kľudným svedomím označiť pomalú Empty Rooms kvôli nádherným sólam, ktoré zdobia už aj tak dokonalú pieseň. Tretia novinka Oh Wild One je veľmi optimistická a hravá, pripomína tak trochu tvorbu Thin Lizzy. Neil Carter vymení klávesy za gitaru a nutno povedať, že dvojgitarový záprah skladbe pristane. Blood Of Emeralds robí Garymu taktiež problémy, ale spevácky nie je tento song práve najľahší, gitara je však v pomalších úsekoch doslova monumentálna. Out In The Fields je jednoducho nezabudnuteľná a Gary do nej vloží nečakane aj zaujímavé sólo. Týmto hard-rock viac menej končí a nastupuje blues-rock, ktorý bol pre neho základom celej jeho tvorby. Walking By Myself je ako stvorená na živú prezentáciu a rytmický podklad rozhýbe aj publikum. Dobrým nápadom bolo zaradiť jemnú akustickú Johnny Boy, ktorá naladí poslucháča na legendárnu skladbu Parisienne Walkways. Gitarové sóla sú dôkazom toho, prečo bol Gary Moore tak široko uznávaný. Celkove má nahrávka dobrý zvuk a aj napriek určitým mínusom sú tu momenty, pri ktorých ma až príjemne zamrazí. Určite si to užijete ešte viac aj na samotnom DVD, ktoré vyšlo pod rovnakým názvom.

Live At Montreux hodnotím a vnímam veľmi pozitívne a rozhodne nemienim na tom nič meniť ani v budúcnosti. Je to jedna z nahrávok, ktorá má svoje opodstatnenie a svojou atmosférou si dokáže omotať poslucháča okolo prsta. Pokiaľ máte doma kompletne všetky štúdiové nahrávky Garyho Moorea, tak nezabudnite priradiť k nim aj tento jeho rozlúčkový album. Pre mňa je to zároveň aj spomienka, pretože tieto skladby som mal možnosť vidieť a počuť naživo v roku 2010. Dodnes je to koncert, na ktorý nezabudnem a ten pocit eufórie si zapamätám asi navždy. R.I.P. Gary!

» ostatní recenze alba Moore, Gary - Live At Montreux 2010
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary


Budjana, Dewa - Surya Namaskar (with Jimmy Johnson & Vinnie Colaiuta)
2014-12-07

Budjana, Dewa / Surya Namaskar (with Jimmy Johnson & Vinnie Colaiuta)

5 stars

O hudobnej scéne v Indonézii sa toho človek veľa nedozvie, teda až na zopár výnimiek a tým je aj gitarista a skladateľ Dewa Budjana. Tento nenápadný chlapík je až na počudovanie veľmi uznávaný v jazz-rockových kruhoch, o čom svedčia aj hosťujúci muzikanti na jeho albumoch. Vo svojej rodnej krajine získal najväčšiu slávu ako člen pop-rockovej kapely Gigi. Sólová tvorba je však primárne zameraná na progresívne znejúci jazz-rock a fusion. Štvrtý štúdiový album Surya Namaskar má v podtitule mená ako Jimmy Johnson a aj svetoznámeho bubeníka Vinnieho Colaiutu. Predošlé diela obsahovali prvky tradičnej indonézskej hudby, no tentoraz Budjana od toho trochu upustil a zameral sa viac na priamočiarejšie vyznenie. Indonéziu je však tu a tam cítiť a je to v každom prípade osviežujúce a podnetné.

V gitarovej hre máte možnosť počuť vplyv takých borcov ako napr. Allan Holdsworth alebo John McLaughlin. Kreatívne myslenie je u Budjanu hádam najväčším potešením, pretože sa vyhýba zabehaným a obohratým formám jazz-rocku. Minulosť a inšpiračné zdroje sa síce zaprieť nedajú, ale táto muzika znie ešte stále inovatívne a vzrušujúco zároveň. Svoje skúsenosti zúročuje najlepším možným spôsobom a Surya Namaskar je zatiaľ jeho najvyzretejším dielom. Okrem náročnejších hráčskych lahôdok dokáže ponúknuť aj tzv. nadstavbu v podobe melódií a zaujímavých postupov.

Najväčšími ťahákmi albumu sú jednoznačne melodicky vyšperkovaná Duaji & Guruji a titulná Surya Namaskar, ktorá je pre mňa asi najkrajším jazz-rockovým songom tohto roku. Zvyšné skladby si taktiež udržujú vysokú úroveň. Abstraktnejšie kompozície zastupuje napr. úvodná Fifty, ktorá má štýlovo blízko k Allanovi Holdsworthovi a Capistrano Road je priamo venovaná práve tejto gitarovej legende. Skvelá je aj Lamboya, kde sa spája svet východnej kultúry a nápaditej melodiky. Akustická gitara spestruje skladbu Campuhan Hill, no je to pomerne zádumčivý song. Celkove album nie je o predvádzaní technických fines a Budjana zanechal v každej jednej skladbe nejaký pocitový efekt, čo je mimoriadne sympatické. Jimmy Johnson a Vinnie Colaiuta sú veľkí profesionáli a hlavne Vinnie dokazuje, že je právom považovaný za špičku vo svojom obore. Dalem Waturenggong obsahuje pomalšie aj tvrdšie pasáže a má svojrázny dynamický priebeh. Koniec je teda viac než vydarený a môže sa stať, že album vo vás vyvolá nutkanie si ho pustiť znovu.

Surya Namaskar patrí medzi najlepšie vydané počiny vydavateľstva Moonjune Records v roku 2014. To podstatné čo robí hudbu hudbou tu naozaj je, napriek tomu že jazz-rock a fusion nie sú žánre pre každého. Myslím si, že pri troche vôle zaujme aj menej zbehlých poslucháčov, hlavne vďaka svojej silnej melodickej náture. Kvôli takým muzikantom ako je Dewa Budjana sa oplatí sledovať celú jazz-rockovú scénu, pretože v opačnom prípade by ste prišli o také klenoty ako je Surya Namaskar.

» ostatní recenze alba Budjana, Dewa - Surya Namaskar (with Jimmy Johnson & Vinnie Colaiuta)
» popis a diskografie skupiny Budjana, Dewa


Dunaj - Pustit musíš
2014-12-06

Dunaj / Pustit musíš

5 stars

Dunaj & Iva Bittová – Pustit Musíš (Rachot/Behémót, 1996)

Tento album vznikol podľa oficiálnych správ preto, lebo členovia kapely neboli spokojní s jeho prvou verziou z roku 1988. Vráťme sa však na chvíľu na začiatok. Na sklonku 80-tých rokoch bolo doslova zázrakom, že niečo také ako debut kapely Dunaj a Ivy Bittovej vôbec vyšiel v dobe komunistickej éry. Panton bol však o čosi odvážnejším vydavateľstvom v tých časoch a na dvere klopala už aj nežná revolúcia. Dnes patrí medzi dôležité diela alternatívnej aj prog-rockovej scény a dočkalo sa aj reedície u Pavian Records. Opätovné nahratie toho či oného albumu nemusí vždy dopadnúť dobre, ale Pustit Musíš z roku 1996 je viac než len svetlou výnimkou. Iva Bittová sa v skupine Dunaj podieľala spevácky len v týchto dvoch prípadoch, čo je samozrejme škoda. Jej hlas má obdivuhodný rozsah a prechádza z výkrikov a klasických polôh až do operných výšok. Práve ona dala obidvom albumom veľký kus osobitosti a na česko-slovenskej scéne je Iva Bittová zjav, ktorý snáď ani nemá obdobu. Dáva veľký dôraz na význam slov a zbytočne nimi neplytvá. Dokonca si viete aj predstaviť ako sa v tej chvíli musela zatváriť.

Dunaj nie je akademická kapela, ich poňatie hudby má v sebe prvok živočíšnosti a zdravej drzosti. Prvotriedne hráčske schopnosti taktiež zdobia ich tvorbu a predovšetkým rytmická sekcia musí udrieť okamžite do uší. Pavel Fajt je v Česku významný avantgardný umelec a špičkový bubeník. Značnú časť priestoru vypĺňa aj basák Vladimír Václavek a predvádza komplikované melodické figúry, ktoré podáva virtuóznym spôsobom. Skladby majú vždy nápaditý groove rytmus, ktorý je podložený zaujímavými vyhrávkami, tvorivými nápadmi a divokou melodikou Ivy Bittovej. Pustit Musíš neobsahuje len niektoré veci z prvého albumu, ale aj ďalšie nové skladby ktoré perfektne zapadli do celkového charakteru starších piesní. Dunaj čerpá jednak z alternatívy a aj progresívneho rocku. Sú tu prítomné určité elementy či postupy legendárnych King Crimson, ale Dunaj má na hudbu svoj vlastný čarovný prútik.

Pustit Musíš je kolekciou kratších úderných skladieb s jasnou koncepciou a myšlienkou. Vkrádajú sa sem aj avantgardné prvky a sú významnou súčasťou ich tvorby. Otázkou je, či sa podarilo prekonať ich debutový album. Za seba môžem povedať, že áno. Svoj význam však majú obidve diela, no na debut sa prihliada aj kvôli roku vydania. Pustit Musíš znie vo viacerých veciach lepšie. Predovšetkým je to zvuk, ktorý sa podaril zachytiť v oveľa lepšej kvalite. Aranžmány sú taktiež prepracovanejšie oproti minulosti a celkove majú skladby väčšiu razanciu aj pointu. Iva Bittová však kraľuje a jej vokálne kreácie majú presnosť a silu laserového lúča. Stačí si napr. pozorne vypočuť asi ich najznámejší song "Zrcadlový sál", ktorý má aj výborne napísaný mysteriózny text. Texty sú všeobecne veľmi zrozumiteľné a väčšinou boli stvorené Karlem Davidem. Bittová v skladbách "Kaše", "Rukama" a "Nedělej, nedělej" skvele interpretuje komplikované partnerské vzťahy a samozrejme pridáva do toho typický ženský hnev, hystériu, zmyselnosť aj jemnosť. Široká paleta pocitov je v prípade Bittovej podaná neobyčajne originálne a tak trochu aj bizarne.
Ďalšie rockové kusy ako "Pustit musíš", "Dunaj" alebo "Nekňuba" majú aj po rokoch stále čo povedať svojou kvalitou. Veľmi dobrým oživením sú pomalšie ladené skladby "V bílem", "Cassiniho dělení" či "V černém", ktoré prinášajú množstvo pekných momentov. Práve táto vyváženosť je ďalšou silnou stránkou albumu. Nie všetko spieva Iva Bittová a občas to preberie dnes už nebohý Jiří Kolšovský, ktorý jej zdatne sekunduje v niektorých speváckych partoch.

Osobne radím tento výtvor na rovnakú úroveň ako Kuře v Hodinkách, Svět Hledačů alebo Sluneční Hodiny, pretože v ničom nezaostáva za týmito klasikami českej rockovej hudby. Album vyšiel v menšom vydavateľstve Rachot Production a bohužiaľ tento fyzický nosič je už takmer nedostupný. Snáď sa možno dočkáme v budúcnosti nejakej tej reedície. Chválim aj pekne spracovaný a objemný booklet, ktorý ponúka všetky texty a fotky členov kapely. Pustit Musíš má momentálne skôr undergroundový význam, ale jeho obsah ho posúva medzi to najlepšie čo vzniklo na česko-slovenskej progrockovej scéne v 90-tých rokoch. Rovnako tomu bolo aj v prípade ich prvého albumu, ktorý bol ozajstným hudobným zjavením a kapela Dunaj sa stala zaslúžene kultovou záležitosťou medzi vyznávačmi nekomerčnej a menšinovej hudby.

» ostatní recenze alba Dunaj - Pustit musíš
» popis a diskografie skupiny Dunaj


Asia Minor - Between Flesh and Divine
2014-09-28

Asia Minor / Between Flesh and Divine

5 stars

Asia Minor je jednou z najznámejších prog-rockových kapiel z Turecka, presnejšie povedané jej dvaja poprední členovia a hlavní skladatelia Setrak Bakirel a Eril Tekeli pochádzali z tejto krajiny. Prvý album Crossing The Line bol solídnym dielom, no pri Between Flesh And Divine vstúpili do prvej ligy medzi skutočných progresívnych mágov a je už považovaný za klasiku žánru. V dobe všadeprítomného punku a novej vlny však nezískal patričné uznanie, a nenachádzali oporu ani u vydavateľských firiem. Albumy si tak vydávali na svoje vlastné náklady, Setrak Bakirel tvoril obaly a vychádzali pod ich vlastnou značkou W.A.M., čiže Ware of Asia Minor.

Neutešené podmienky ich neodradili a stvorili albumy, na ktoré môžu byť naozaj hrdí. Spojiť britský progresívny rock a východné prvky bolo najlepším možným riešením ako sa zviditeľniť a vyčleniť od šedého priemeru. Symfonické klávesy a Bakirelov zasnený spev priamo odkazovali na kapely typu Genesis, Pink Floyd a predovšetkým Camel. Komplikovanejšie postupy zase pripomínali letmo King Crimson, no práve tam sa objavovali tie zvláštne stupnice s orientálnou príchuťou.

Všetky skladby sú veľmi prepracované a nechýba im myšlienka. Presvedčí o tom hneď prvá Nightwind, v ktorej si človek užije krásnych zvukov flauty a sugestívnych melódií. Nenápadne na ňu nadväzuje nasledujúca Nothern Lights, ale má tvrdšie rytmické plochy a výraznejšie sa už tu prezentuje aj ich turecké cítenie. Plachý a jemný spev štýle Andrewa Latimera má niečo do seba a ešte krajšie vyznie v pomalej Boundless. Rozprúdi to niečo viac skladba Dedicace a opäť sa hlási k slovu flauta, a rôzne zaujímavé zmeny ktoré vôbec nepôsobia samoúčelne alebo nejako prehnane. Dokonale vás ukolíše melancholická Lost In A Dream Yell za príjemných tónov flauty sprevádzané symfonickými klávesami a decentnou rytmikou. Prekvapujúco je na koniec zaradená krátka inštrumentálna vec Dreadful Memories s temnejšími gitarovými vyhrávkami. Album má celkove silný inštrumentálny charakter a spev ho skôr príjemne osviežuje.

Začiatok 80-tých rokov to nie je len Moving Pictures, Discipline či Nude, ale aj Between Flesh And Divine. Francúzske vydavateľstvo Musea Records sa zaslúžilo o to, aby nahrávka nezapadla do dejín zabudnutia. Keďže sa Asia Minor zdržiavali vo Francúzsku, tak mi to nepripadá ani nijako zvlášť prekvapujúce a iste si tam získali svoje publikum. Album ani po rokoch nestratil nič zo svojej kvality a je skutočným klenotom východoázijského art-rocku.

» ostatní recenze alba Asia Minor - Between Flesh and Divine
» popis a diskografie skupiny Asia Minor


Siddhartha - Trip To Innerself
2014-09-20

Siddhartha / Trip To Innerself

5 stars

Siddhartha je ďalší hudobný zázrak z Turecka. Kapela fungovala v 90-tých rokoch a vydala jeden dlhohrajúci album v roku 1998. O jedenásť rokov neskôr vychádza remixovaná a remasterovaná verzia tohto počinu pod názvom Trip To Innerself. Je to veru záslužný čin a tak sa tento skvost môže opätovne uchádzať o priazeň prog-rockových poslucháčov. Ak vyznávate tvorbu kapiel ako Pink Floyd alebo Porcupine Tree, tak Siddhartha je práve niečo pre vás. Hlavne v prípade Porcupine Tree je tá podobnosť dosť veľká.

Psychedelický space-rock je naozaj správna definícia ich hudby. Temné a náladotvorné prvky tvoria hlavnú náplň albumu. Inštrumentácia nie je vôbec plytká, ale naopak veľmi hutná a skvelo pracuje s dynamikou. Preto aj napriek zádumčivej atmosfére, tu nie je núdza o naozaj silné a zaujímavé momenty. Žiadny pohrebný prog-rock sa nekoná, má to svoje čaro a aj dômyselné melódie. Hlavne páni gitaristi si zaslúžia pochvalu a ich sóla plus rôzne vychytávky majú zásadný význam pre celý album. Skladby sú dlhé, ale vonkoncom nenudia. Pracuje sa tu vo veľkej miere práve už so spomínanou atmosférou, ktorá prináša v rámci svojich možností kvalitné hudobné vyžitie.

Pri dôslednejšom počúvaní narazíte aj tu na zvláštne turecké stupnice, ale je to veľmi pekne zapracované a nepochybne je to aj príjemné spestrenie. Úvodný psychedelický trip A Trip To Innerself výborne uvedie do podstaty a povahy celého albumu. Kratšie skladby The Explorer, Desert a Baroque majú krásne premyslené harmónie a výborné gitarové plochy. Úroveň napadá ani pri dlhšej Nervous Breakdown či Beyond Destiny. Kompletne celý album má skvelý koncept. Pomalé rytmy sa obmieňajú s tými rýchlejšími a pritom to vôbec nestráca ten pravý zápach psychedélie. Atmosférické zvuky gitár či klávesov vám dajú možnosť si vydýchnuť a tie tvrdšie zase prinesú do hudby ten správny energický ťah. Spev nie je ten najdôležitejší element, ale svoje opodstatnenie má. Posledná a dosť pochmúrna Black vás na rozlúčku zatiahne do inej dimenzie.

Siddhartha je kultová kapela vo svojej rodnej krajine, no nevidím dôvod prečo by nemali byť nazvaní rovno kultovou kapelou vo svetovom meradle. Ich album Trip To Innerself je dostatočne silný a pre progresívny rock aj prínosný. Osobne ho radím medzi najlepšie rockové nahrávky z Turecka a viacero pozitívnych ohlasov či recenzií hovoria samé za seba. Je škoda, že takýchto opusov nespravili viac, pretože ich schopnosti boli naozaj pozoruhodné.

» ostatní recenze alba Siddhartha - Trip To Innerself
» popis a diskografie skupiny Siddhartha


Nemrud - Ritual
2014-09-19

Nemrud / Ritual

4 stars

Pri počúvaní hudby kapely Nemrud by snáď asi nikto netipoval, že sú z Turecka. Pravdepodobne by ste ich zaradili niekde do škandinávskej scény k jemnejšej podobe Opeth. Primárne sú inšpirovaní 70-tými rokmi a velikánmi psychedelického prog-rocku Pink Floyd a Eloy. Za muža v popredí možno označiť hlavného skladateľa, speváka a gitaristu Merta Göçaya.

Keďže je album Ritual koncepčným dielom, tak z toho jednoznačne vyplýva myšlienková aj hudobná kontinuita. Hlavne z hľadiska aranžmánov je veľmi konzistentný. Melancholické a zasnené plochy naozaj evokujú už spomínaných klasikov žánru, no občas sa pritrafí aj nejaké to razantnejšie tempo. Ritual je hlavne o atmosfére a tá je dosť pochmúrna. Mert Göçay nemá najvýraznejší hlasový fond, no vyvážil to peknou melodikou a tak album ako celok dokáže prinajmenšom zaujať.

Dokopy štyri skladby tvoria celkom pevnú a zmysluplnú mozaiku hudobných nápadov. Hneď od prvej In My Mind sa pomaly budujú nápadité gitarové vyhrávky a klávesové plochy skvelého Merta Topela z jazz-rockovej formácie Fenomen. Sorrow By Oneself by mohol kľudne spievať aj Mikael Akerfeldt, pretože pocitovo je veľmi podobná Opeth. Krátka skladbička Light melodicky nadväzuje na predošlú pieseň a prechádza do titulnej kompozície Ritual. Práve ona je tou, ktorú môžem označiť za najlepšiu. Spočiatku to má pomalší rytmus, ale od siedmej minúty nastúpi rezkejšie tempo a hudba začne dostávať ten správny spád. Nemrud sa dosť dobre priučili fintám od starých prog-rockových kapiel, čo je nakoniec jasne počuť. Sem tam to prechádza aj do orientálnych prvkov, ale kapela sa zameriava svojou muzikou predovšetkým na európskeho poslucháča.

Zatiaľ dva vydané albumy sú hudobne celkom vyrovnané diela, no bližší mi je práve Ritual. Celková dĺžka trvania, analógový zvuk a aranžmány jasne odkazujú na klasické diela 70-tých rokov a iste sa ich hudbe potešia fanúšikovia práve tradičnejšej formy progresívneho rocku s psychedelickým oparom. Nemrud patrí zaslúžene medzi tých zopár kapiel, ktoré dokazujú že aj na tureckej hudobnej scéne sa môže zjaviť niečo zaujímavé.

» ostatní recenze alba Nemrud - Ritual
» popis a diskografie skupiny Nemrud


Fenomen - Fenomen
2014-09-18

Fenomen / Fenomen

4 stars

Kadejaké fúzie progresívneho rocku, jazz-rocku a fusion patria medzi moje obľúbené záležitosti a tak som si nemohol nechať ujsť ani tureckú kapelu Fenomen. Nie vždy sa podarí dať dokopy tieto štýly tak, aby to nebola len prehliadka hráčskych zručností. Preto vítam každý počin, ktorý dokáže priniesť niečo osobité a zároveň zahrnie poslucháča príjemnými pocitmi. Fenomen sú si toho vedomí a z ich hudby sála radosť z hrania a kopec pozitívnej energie. Ich prvý album je krásnou ukážkou progresívneho fusion s poriadnou porciou znamenitých melódií.

Spôsob vedenia melodických liniek samozrejme odkazuje na ich národnú príslušnosť. S týmito prvkami sa však nijako zvlášť neplytvá a skôr sa dáva dôraz na rytmicky a aranžérsky prepracovanú hudbu. Keske je jednoducho energický fusion a na úvod sa nič iné ani nehodí. Spev je na albume zapracovaný v štýle jazzovej improvizácie a hneď v druhej skladbe Mart tieto vokály celkom pekne osviežia inštrumentálne party. Sláčikové, dychové a rôzne iné nástroje majú zásadný vplyv na celkové znenie albumu. Vykresľujú melodické motívy a vytvárajú tak veľmi pohodovú atmosféru. V inštrumentálnych výletoch sa viac priostruje a práve tam nastupujú fusion ladené plochy, ktoré majú niečo dočinenia aj s progresívnym rockom. Rytmická sekcia si to sem tam nasmeruje aj do funku a vkladá do skladieb nemálo zaujímavých vychytávok.

Najtvrdšou skladbou je určite Indigo a tam je tá myšlienka progresívneho rocku priam hmatateľná. Veľmi dobre prepracované sú aj Hep, Yalniz Ada a Yol, prinášajú množstvo zaujímavých motívov a parádnych hráčskych výkonov. Basová gitara si svoj priestor nájde v pomalej a krásnej Meltem. Z ďalších spomeniem určite poslednú Yeni, ktorá má perfektné tempo a abstraktné gitarové sóla v štýle Allana Holdswortha.

Fenomen je veľmi profesionálne zložený a nahratý album. Cítiť tu istý stupeň vyzretosti a kapela sa vôbec nebojí siahnuť po estetických melódiách. Necítim v tom však vykalkulovanosť, je to veľmi precízna a šikovná práca s aranžmánmi. Album vrelo odporúčam milovníkom moderného fusion.

» ostatní recenze alba Fenomen - Fenomen
» popis a diskografie skupiny Fenomen


Gevende - Sen Balik Degilsin Ki
2014-09-17

Gevende / Sen Balik Degilsin Ki

5 stars

Turecká hudobná scéna nie je práve tou, ktorá by výrazne inklinovala k progresívnemu rocku. Ale ako to už býva, vždy sa nakoniec niečo zaujímavé nájde takmer v každej krajine. V minulosti si rešpekt vyslúžila francúzsko-turecká kapela Asia Minor a zanechala po sebe dva kvalitné albumy, ktoré patria medzi to najlepšie vo východoázijskom prog-rocku. Pozornosť však začínajú na seba pútať aj ďalšie hudobné kapely a ich odlišnosť je skutočne prínosom aj pre samotný progresívny rock. Jednou z nich je nepochybne Gevende a práve v poradí druhý štúdiový album Sen Balik Degilsin Ki by mohol byť príkladom, ako prinášať nové a svieže myšlienky do tohto hudobného štýlu. Vplyv východnej kultúry cítiť a počuť naozaj takmer všade. Je to však zložené veľmi atraktívnym spôsobom a vonkoncom nedehonestuje formát progresívneho rocku.

Ich prvý album bol hudobne nasmerovaný do iných končín a viac využíval folkové a orientálne prvky. Druhý štúdiový počin však zachádza ešte o čosi hlbšie a kríženie žánrov tu takmer nepozná hranice. Je tu všeličo možné od prog-rocku, folku či jazzu. Všetko je veľmi dôsledne premiešané a Gevende kladú dôraz predovšetkým na originalitu a svojrázny prejav. Spev v tureckom jazyku je presne to pravé orechové pre takúto hudbu a dodáva tomuto dielu ozajstnú autenticitu. Skutočne mám dojem akoby som bol vo východnej Ázii a do ucha mi niekde na ulici hrajú tieto zvláštne, a pri tom čarovné melódie. Využívanie rôznych nástrojov má zaujímavý priebeh a skladby dokážu ponúknuť skutočne pestré hudobné fresky. Tempo je väčšinou pomalšieho charakteru, no na prekvapenie sa tu deje pomerne veľa vecí. Zmeny tempa, nálad či melódií a nástup rôznych inštrumentov je delikátne prepracované. Duch progresívneho rocku tu skutočne je, ale nie je to bežne znejúca nahrávka a iste tejto hudbe budú rozumieť aj priaznivci jazzu alebo world music.

Husle či trúbka sú častou ingredienciou a veľkou mierou ozvláštňujú krehkú, a svojim spôsobom aj skľúčenú atmosféru. Hneď od prvej skladby systematicky vypĺňajú priestor citlivými melódiami a motívmi, ktoré nenútene napredujú do svojich vrcholných momentov. Osemminútová skladba Esinti je esenciou ich grandiózneho štýlu. Pomalá Akvaryum má doslova epický charakter a môžu za to aj výrazné orchestrálne prvky. Po komorne znejúcej Iglo prichádza na rad o čosi živšia Kadibostan. K progresívnemu rocku sa dostávajú predovšetkým cez inštrumentálne vyhrávky a určite potešia aj krásne gitarové sóla, ktoré pohladia dušu. Dychové nástroje a husle to občas tiahnu až niekam do klasickej hudby. Spev Ahmeta Bilgica dokonale vystihuje jeho etnickú príslušnosť. Rôzne vokálne ozdoby a osobitý prejav by naozaj nemal nechať nikoho chladným, čosi podobné sa naskytá pri počúvaní nádhernej Beboyi Yerki. Vrcholom je veľkolepá Sustum, ktorá nasadzuje celému albumu korunu krásy svojou jedinečnou melodikou.

Zmyselnosť tejto hudby zachádza do zákutí, do ktorých sa len málokto odváži nazrieť. Prepojenie východného a západného sveta je v prípade kapely Gevende neobyčajne vzrušujúce a hlboko emocionálne. Kryštalicky čistý sound a hudobný koncept zavedie zanieteného poslucháča do ríše divov. Hudba je univerzálny jazyk a Gevende túto univerzálnosť ovládajú priam majstrovsky. Sen Balik Degilsin Ki je síce utajený album pre širšie publikum, ale to nemení nič na tom, že je to naozaj fenomenálna hudobná záležitosť.

» ostatní recenze alba Gevende - Sen Balik Degilsin Ki
» popis a diskografie skupiny Gevende


Scale The Summit - The Migration
2014-09-04

Scale The Summit / The Migration

4 stars

Štvrtý štúdiový album The Migration pokračuje tam, kde viac menej skončil predošlý The Collective. Rozdiel je snáď len v mierne tvrdšom smerovaní a energickejšom zvuku, no hudobná sofistikovanosť ostáva aj naďalej dôležitým prvkom ich tvorby. Scale The Summit je momentálne jedna z najtalentovanejších inštrumentálnych kapiel, ktorá má skutočne vytríbený zmysel pre komplexnú hudbu plnú zvratov, premien a melódií. Sú celkom dobrou konkurenciou niektorým súborom, ktoré sa taktiež snažia o to aby mal progresívny metal umeleckú tvár. Inštrumentálna hudba si prekvapujúco získala počas predošlých rokov značný ohlas a či už sú to alternatívne, post-rockové alebo prog-metalové kapely, tak dokazujú že hľadanie nových ciest nemusí byť závislé len na speve a plnohodnotne dokážu zaplniť tento priestor rôznymi motívmi či sólami. Scale The Summit nie je komerčnou záležitosťou a ani ňou nemôže byť už len z hľadiska toho ako to celé znie. Počúvať ich je ako malé dobrodružstvo, pri ktorom vás čakajú skôr tie príjemné zážitky.

Skladby sú ako vždy ťažšie uchopiteľné a na prvé počutie znie album tak, akoby sa všetko zlialo dokopy. To je však len prvotné zdanie, pretože rytmické a gitarové plochy majú poriadne grády a nešetria rôznymi technickými piruetami. Scale The Summit však nechcú skoliť poslucháča oslepujúcou virtuozitou a volia skôr jednoduchšiu formu. Tým je hudba oveľa záživnejšia než pri niektorých chladnokrvne sa tváriacich virtuózoch, ktorí odohrajú milión nôt za minútu. Niežeby páni gitaristi hrali málo, to ani náhodou. Ide skôr o to, ako narábajú s jednotlivými pasážami. Na jednej strane stojí "formálna" komplikovanosť typická pre progresívny metal a na tej druhej melodickosť, ktorá napomáha vstrebávať aj tie náročnejšie úseky. Spojitosť medzi týmito dvoma zásadnými polohami albumu nie je vonkoncom náhodná a všetko je úplne premyslené do najmenších detailov. Niekedy sú nápady skutočne oslnivé a niekedy menej. Album je však tvorený ako celok, takže je to ako jazda po hrboľatých cestičkách a následne aj po rovnej diaľnici.

Odyssey otvára album divokejšími rytmami a drsnejšími gitarami. Práve zvuk gitár je evidentne tvrdší než pri predošlom diele The Collective. Výrazná Atlas Novus stavia na perfektnom tappingu a silnom melodickom nápade, ktorý graduje počas celej skladby. Výborná basa v The Olive Tree skutočne poteší a jej rezonancia dodáva už aj tak veľmi nápaditému songu skutočnú silu. Po Narrow Salient prichádza vrcholná pecka Oracle, ktorá spoločne s Atlas Novus patrí medzi to najlepšie. Ak holdujete jazzu či fusion, bude pre vás tento album jednoduchším orieškom. Páči sa mi hlavne krásne nahratá basa a taktiež aj atmosférické zvuky elektrických gitár, ktoré pracujú v prospech hudby. Posledná The Traveller prinesie nádherné "cynicovské" tempo a fantastický gitarový duel, ktorý to ukončí vo veľkom štýle.

Scale The Summit potrebujú napriek svojej vysokej úrovni nové impulzy do svojej tvorby, aby mohli byť tou kapelou ktorá bude určovať smer. Predpoklady na to sú, hlavne po inštrumentálnej stránke, no nemožno donekonečna stavať na tých istých základoch, keďže ich ambicióznosť siaha na vyššie méty. The Migration je však stále veľmi dobrý a kvalitný album, ktorý dokáže zasýtiť fanúšika gitarovej hudby plnými dúškami. Kam sa Scale The Summit vyberú a či dosiahnu inštrumentálnu dokonalosť, o ktorú sa zjavne snažia ukáže čas. Musím uznať, že ich inteligentné myslenie mi veľmi imponuje a asi aj preto sa im dostáva uznania. Považujem to však za vzácnosť, ktorá sa nevidí až tak často a ani album The Migration nie je z tých, čo by vychádzali každý deň.

» ostatní recenze alba Scale The Summit - The Migration
» popis a diskografie skupiny Scale The Summit


Scale The Summit - The Collective
2014-09-03

Scale The Summit / The Collective

4 stars

Scale The Summit boli už vo svojich začiatkoch nádejnou a veľmi sľubnou kapelou. Predošlý album Carving Desert Canyons naznačil, že ich tvorba bude mať čím ďalej tým vyššiu kvalitatívnu úroveň. The Collective to aj naozaj potvrdil a z môjho pohľadu patrí medzi ich najvyrovnanejšie diela. Hudobne dosiahli tú správnu rovnováhu medzi komplikovanosťou a melodikou. Inštrumentálna hudba musí mať nejaký pevný bod, ktorý bude pútať najväčšiu pozornosť. Gitarová dvojica Letchford a Levrier na seba berie kompletne všetky melodické a harmonické motívy, kde môžu prezentovať svoje virtuózne schopnosti.

Sofistikované a na hranie aj dosť náročné postupy sú za horami za dolami od tvrdosti či agresivity. Nemajú zapotreby sa uchyľovať k takémuto prvoplánovému vyzneniu. Namiesto toho tvoria efektné a zároveň technicky brilantné gitarové linky, ktoré doslova lahodia uchu. Rytmika nerobí len krovie, ale je neoddeliteľnou súčasťou hudby. Dá sa to trochu prirovnať ku kapelám ako Cynic či Canvas Solaris, ale viac sa zameriavajú melodickú stránku veci, čo dokazuje aj zvuk gitár ktorý je príjemne zaoblený, no dostatočne silný na to aby vynikla kompozičná krása jednotlivých skladieb.

Ambície týmto muzikantom nemožno uprieť. Celý album pôsobí kompaktným dojmom a snaha o seriózny umelecký prístup je veľmi zreteľná. Hneď skraja by som vypichol skladbu Whales, ktorá je pre mňa takmer vrcholným číslom. Veľmi dynamicky song s krásnymi gitarami, ktoré siahajú takmer až do vesmírnych diaľav. Priamočiarejšia Emersion je krátka, ale zato až prekvapujúco úderná vec. Na albume sa dosť často vybrnkáva, prípadne využíva techniku tappingu a riffy sú viac štrukturovanejšie než v klasickom rocku. Z gitarovej hudby preberajú typické melodické sólovanie a z progresívneho metalu tzv. "cynicovské" rytmické variácie na všemožné spôsoby. Všetko je navyše dokonale premiešané a preto je to aj celkom dobrodružné putovanie naprieč gitarovými zvukmi. Veľmi sa mi pozdávajú aj skladby Origin Of Species a Alpenglow, kde práve druhá menovaná je skutočne majstrovsky zložená záležitosť so strhujúcimi motívmi. Pekne znie aj Balkan, ktorá však tematicky nečerpá z balkánskej hudby, ale ostáva pevne v štýlovom zameraní Scale The Summit.

Album je veľmi inteligentne spracovaný a s množstvom zaujímavých momentov. Ešte to však nie je na najvyššie hodnotenie. Predsa len chcelo by to viac zásadnejších skladieb, ktoré by mali jasnejšie rytmické kontúry a gitarové motívy. Takmer až matematická presnosť je však obdivuhodná a na počudovanie sa týmito ingredienciami ani nijako zvlášť nemrhá. Trpezlivo vytvárajú v skladbách dej, ktorý miestami dosahuje epické výšiny, následne sa ponárajú do zasnených melodických plôch a ak je to potrebné, tak aj primerane pritvrdia. Poctivé rockové nasadenie, hľadačský duch a zdravé muzikantské ego sa tu stretli v jednom bode. The Collective ponúka špičkovú gitarovú muziku s vysokým stupňom hráčskej vynaliezavosti.

» ostatní recenze alba Scale The Summit - The Collective
» popis a diskografie skupiny Scale The Summit


Cosmograf - Capacitor
2014-09-01

Cosmograf / Capacitor

5 stars

Takmer každý človek sa raz zamyslel nad tým, čo nastane po smrti. Na túto otázku sa ľudstvo snaží nájsť odpoveď už veľmi dlho, no to tajomstvo je pevne zapečatené a otvorí si ho každý sám vo svojej poslednej chvíli. Nad niečím podobným sa zamýšľa aj Robin Armstrong vo svojom novom diele Capacitor. Verí, že duša človeka je nesmrteľná a nemožno ju zničiť. Hlavnou témou sú teda duchovné záležitosti a taktiež aj moderné technológie. Technika robí z ľudí otrokov a čím ďalej tým viac sa vytráca to podstatné čo robí človeka človekom. Armstrong sa pozerá na ľudstvo veľmi kriticky a poukazuje predovšetkým na jeho malosť a zahľadenosť. Ľudia by chceli vedieť všetko, no v skutočnosti nevedia nič. Dá sa teda uchopiť veda tak, aby nebola väčšinou len nástrojom pomsty? Minulosť dokáže dať na túto otázku celkom dobrú odpoveď. Capacitor je koncepčným dielom a hlavnou postavou je tentoraz Dr. Robert Merrill, ktorý sa snaží uložiť ľudského ducha do špeciálneho elektrického prístroja. Hlavným ťažiskom však sú filozofické a metafyzické úvahy o smrti a posmrtnom živote.

Oproti predošlému veľdielu The Man Left In Space je Capacitor ešte o čosi tvrdší a temnejší. Robin Armstrong inklinuje celkom zjavne k tvorbe Porcupine Tree, no tentoraz sa im kvalitou priblížil až na kontaktnú vzdialenosť. Prítomnosť basáka Colina Edwina taktiež potvrdzuje moje úvahy. Čo ma však zaujalo sú tvrdé gitarové riffy, sóla a vyhrávky, ktoré sú až neobyčajne konzistentné. Spoločne s veľmi dynamickou a emotívne ťažkou hudbou tvoria celok, ktorý sa počúva so zatajeným dychom. Cosmograf je síce one-man projekt, no práve prítomnosť zvučných mien mu dodáva tzv. ľudský rozmer. Myslím si, že bubeník Nick D'Virgilio (Spock's Beard, Big Big Train) zanechal dosť výraznú stopu a nie nadarmo je považovaný za jedného z najlepších v progresívnom rocku. Dotyk rôznych hudobných osobností je naozaj cítiť, preto aj album dýcha prvotriednym muzikantstvom. Zvuk dokáže silné momenty dostať do popredia, poslucháč je tak vystavený veľmi sugestívnym a náladotvornym plochám, ktoré sa hlboko vrývajú až pod kožu. V tomto smere je Robin Armstrong skutočný umelec a jeho hudba pomaly a isto dosahuje méty, na ktoré môžu siahať len tí ktorým je to dané zhora.

Temné atmosférické klávesy otvárajú celý album a nastupuje skladba The Spirit Capture. Slovo spirit tam nie je samozrejme náhodne a spiritualita je dokonale podložená aj hudobnými motívmi. Prekvapením je tvrdý gitarový riff a začína to dostávať tú pravú nefalšovanú príchuť invencie a vynaliezavosti. Na podobnom obmieňaní jemnejších a tvrdších pasáží stavia aj nasledujúca The Fear Created. Melodická harmónia hrá prim v The Reaper's Song. Skladba The Drover má nádherný súzvuk pomalších rytmov a sladkoboľných melódií. White Car je asi to najlepšie na celom albume. Krásne gitarové sólo sa zrazu strhne do energickej paľby riffov a hudba naberá na objeme aj intenzite. Ďalšia veľmi dobrá vec je určite The Ghost Gets Made so sabbathovskými gitarami a absolútne neodolateľnou atmosférou. Posledná Stuck In The Wood je niečo ako katarzia a sólo na konci má priam až extatické účinky. Robin Armstrong je ako spevák výborný a to čo spieva mu skutočne aj verím. Často sa tu objavujú akustické gitary a tvoria zaujímavý protipól voči tým elektrickým. Veľmi dobre pôsobia pestré klávesové zvuky a decentná elektronika. Skladby sa pohybujú v pomalších a stredných tempách, no nudiť sa pri nich nebudete. Sú prešpikované melodikou a majú premyslenú stavbu.

Capacitor obsahuje veľa efektov a rôzne zaujímavé vsuvky, ktoré ešte viac umocňujú jeho hudobný koncept. Nie je to síce nič veselé, no zásadné diela neponúkajú vždy pohodlný a komfortný odposluch. Ambicióznosť sa určite nedá ignorovať, Armstrong si vie s témami a celkovým spracovaním poradiť tak, že mu to môžu závidieť aj oveľa známejšie mená v progresívnom rocku. Otázka, že čo nasleduje po smrti človeka nie je síce zodpovedaná, no to ani nie je pravým poslaním tohto albumu. Skôr ponúka vnímavému jedincovi možnosť pozrieť sa jednak do vlastného ja a aj na život s istou dávkou sebareflexie. Na záver zopár viet zo skladby The Spirit Capture, ktoré hovoria samé za seba ...

You can't destroy me.
So what happens to the energy in our bodies when we die?
You don't know what happens when we die.
Do we actually become … a Ghost?
The energy in my body will live on … I am a ghost.

Recenzia je venovaná bývalému kolegovi, ktorý 12.8.2014 podľahol pliage menom hodgkinov syndróm, odpočívaj v pokoji Tony …

» ostatní recenze alba Cosmograf - Capacitor
» popis a diskografie skupiny Cosmograf


Cosmograf - The Man Left In Space
2014-08-31

Cosmograf / The Man Left In Space

4 stars

Projekt Cosmograf je občas štýlovo zaradený do neo-progu, no vidím v tom určitý rozpor. Robin Armstrong netvorí primárne neo-prog, aj keď z neho určité elementy čerpá. Jedná sa o skĺbenie viacerých subžánrov do veľmi jednoliateho celku, ktorý sa samozrejme odvoláva na prog-rockovú klasiku 70-tých rokov, no zároveň je tu množstvo moderných prvkov a efektov. Pri počúvaní diela The Man Left In Space mi prichádzajú na um kapely ako Pink Floyd a Porcupine Tree. Pomalé zádumčivé plochy, nápaditá melodika, melanchólia, clivé gitarové sóla a koncepčnosť majú niečo dočinenia práve s týmito britskými legendami. Moderná produkcia a zvuk robia pre konečné vyznenie veľa. Dokonale uspokojí priaznivcov starého aj nového sveta progresívneho rocku, a v tom je asi najväčšia sila tohto svojrázneho hudobného projektu.

Sci-fi tematika je niečo ako obal. Práve príbeh je veľmi dôležitý pre správne pochopenie tohto diela. Podstata je ukrytá v otázke, aká je cena za slávu a úspech. Kozmonaut Sam je vyslaný na osamotenú misiu, v ktorej má zachrániť ľudstvo. Počas cesty si kladie otázky a zažíva rôzne emócie, pri ktorých sú sprievodnými znakmi strach, izolácia alebo nešťastie. Robin Armstrong má neobyčajný talent pre tvorbu koncepčných albumov, kde textová zložka je úplne v súlade s fantastickými nosnými motívmi a aranžmánmi.

Intro How Did I Get Here? vás uvedie do sci-fi konceptu. Nasleduje parádne vypracovaná 10-minútová nálož Aspire, Achieve, ktorá sa zaleskne niekoľkými skutočne čarovnými momentmi. Inštrumentálne skladby The Good Earth Behind Me a The Vacuum That I Fly Through sú veľmi emotívne a melancholické, určite v nich zaujme aj nápaditá práca s gitarovými sólami. This Naked Endeavour je pocitovo ťažšia záležitosť a určite v tom hrajú významnú rolu temné klávesové aj orchestrálne plochy. Nastupuje ďalšia chladná odysea We Disconnect, v ktorej by sa tie emócie dali hádam aj krájať. Gitarovo razantnejšia záležitosť Beautiful Treadmill nie je o nič veselšia, no stále to má spád a kvalitné prevedenie, pri ktorom zaplesá snáď každé prog-rockové srdiečko. Ako vrchol možno označiť 9-minútovú titulnú lahôdku The Man Left In Space s úplne dokonalými melódiami a dych vyrážajúcou atmosférou. When The Air Runs Out ukončuje dosku dosť pochmúrne, skoro až mrazivo.

The Man Left In Space je špičkové dielo, vďaka ktorému sa stal Robin Armstrong veľmi uznávaným skladateľom. Zaslúžený ohlas a priazeň sú pri tomto počine absolútne na mieste a progresívny rock tak dostal ďalší tvorivý impulz, z ktorého môžu vychádzať mladé začínajúce kapely. Cosmograf by som určite doprial rovnakú slávu ako už spomínaným velikánom rockovej hudby, pretože Armstrong má všetky predpoklady na dosiahnutie celosvetového úspechu. Dúfam teda, že nebude vystavený rovnakým útrapám ako hlavný hrdina Sam. Predsa len pri ceste za úspechom musíte aj šliapnuť vedľa alebo sa pomýliť. Zatiaľ však vychádza Robinovi Armstrongovi všetko tak ako má a The Man Left In Space patrí jednoznačne medzi jeho najlepšie albumy. Reálne hodnotenie 4,5.

» ostatní recenze alba Cosmograf - The Man Left In Space
» popis a diskografie skupiny Cosmograf


Druckfarben - Second Sound
2014-08-24

Druckfarben / Second Sound

4 stars

Začínajúce kapely sa občas potýkajú s problémom ako vlastne robiť emocionálne vyzretú muziku. Druckfarben sa to už netýka, pretože napriek existencii len dvoch štúdiových albumoch to nie je mladá kapelka a jej členovia už majú nejaké tie profesionálne skúsenosti úspešne za sebou. Môžu tvoriť teda hudbu tak ako si predstavujú. Táto kanadská pätica je prísľubom do budúcnosti pre fanúšikov symfonického prog-rocku v štýle Yes či Spock's Beard. Debutový album z roku 2011 bol solídnym dielom, no Second Sound ho v kvalitatívnej rovine jasne prekračuje.

Myslím si, že zainteresovaný poslucháč progresívneho rocku dostane od tohto albumu presne to čo očakáva. Žiadna veľká veda či nafúkanosť. Naopak poctivý prístup a nadhľad je pre Druckfarben tým najpodstatnejším. Ich hudba neznie mladícky neohrabane a ani nemôže, pretože chlapi sú už v strednom veku. Čerpajú z klasického obdobia 70-tých rokov a okoreňujú to zároveň súčasným zvukom. Hlasový fond Phila Nara musí každému pripomenúť Jona Andersona z Yes. Paralela sa naskytá aj pri veľkolepých klávesových nástrojoch, ktoré majú presne ten typický symfonický dozvuk. Melódie sú veľmi vzdušné a poskytujú poslucháčovi aj to prepotrebné emocionálne vyžitie. Kapela sa nesnaží o krkolomné zmeny tempa, pôsobia veľmi sympaticky a nikoho neohurujú nevídanými postupmi. Múdrosť prichádza naozaj s vekom a Druckfarben sa spolu stretli v najlepších rokoch, kde môžu ukázať čo je to zlatá stredná cesta, a to je spojenie inštrumentálnej profesionality a ľubozvučných melódií.

Second Sound začína typickou "yessovskou" kompozíciou An Answer Dreaming, ktorá ponúka dunivú basu, nepravidelne postavené bubenícke rytmy a anjelský spev. Vznešenosť prejavu je akýmsi synonymom pre progresívny rock a Druckfarben pripravili skutočne krásny úvod do albumu. Pokračujú štandardne dobrou skladbou In Disbelief, v ktorej zažiari viac práve gitarista Ed Bernard. V Dandelion zaznie na konci aj husľové sólo v štýle Jean-Luc Pontyho a trochu sa to celé posunie aj do jazz-rocku. Divokejšia a temnejšia Liberated Dream prináša dokonca aj nejakú tú fúziu progresívneho rocku a celkovo je o čosi náročnejšia. Stále je však dostatočne zrozumiteľná a nezachádza do žiadnych experimentov. Pokojnejšia Long Walk Down je síce trochu sentimentálna, ale tie husľové vyhrávky v štýle Kansas sa mi veľmi páčia. Surrounds Me mi v jednej časti pripomína Rush a inštrumentálne je dosť členitá, no na konci sa to uvoľní peknou melódiou. Mandolína a zborové spevy spravia úvod do Another Day, prichádza však dlhšia inštrumentálna pasáž v štýle klasického symfonického prog-rocku. Husle opäť zavítajú do hudby Druckfarben a takto sa začína 18-minútová kompozícia Second Sound, ktorá je akýmsi vyvrcholením. Je rozdelená do niekoľkých na seba nadväzujúcich častí. Ozveny z tvorby Yes sú neprehliadnuteľné a optimistické videnie sveta ukončuje celý tento hudobný počin.

Pokiaľ bude chuť a odhodlanie pokračovať ďalej, tak nepochybujem o tom že Druckfarben potešia ešte nejednu prog-rockovú dušu. Ak ste boli naozaj sklamaní z tohtoročného diela Yes, tak odporúčam siahnuť po Second Sound. Je nesmierne zaujímavé, že v podstate kapely ktoré sú štýlovo pevne naviazané na túto legendu dokážu momentálne priniesť hodnotnejšiu hudbu než samotní Yes. Druckfarben síce nie sú v pravom zmysle slova progresívni, avšak toto slovo sa používa hlavne ako navodenie istej predstavy. Kto raz prepadol "yessovským" skladbám a podľahol čaru art-rockových kúzelníkov, uchopí za správny koniec aj tvorbu tejto kanadskej skupiny. Second Sound si z môjho pohľadu tie štyri hviezdičky určite zaslúži.

» ostatní recenze alba Druckfarben - Second Sound
» popis a diskografie skupiny Druckfarben


Siena Root - Far From The Sun
2014-08-22

Siena Root / Far From The Sun

5 stars

Siena Root vymenili speváka aj na tretej štúdiovej doske. Sanyu tentoraz nahradil ďalší talentovaný vokalista Sartez Faraj. Jeho vysoký zvláštne zafarbený hlas mi občas navodzuje pocit, že počujem spievať ženu. Napriek tomu ma to nijako neirituje, pretože hudba je opäť v štýle ktorý vzýva všetkých duchov blues/hard-rocku. Far From The Sun je pre zmenu menej psychedelický než predošlý Kaleidoscope, no na druhej strane kapela po hudobnej stránke prekvitá. Priamočiarejší hard-rock je stále nabitý strhujúcimi gitarami, organom a parádnou rytmikou. Nespreneverujú sa žiadnym lacným pózam alebo nebodaj komercii ako poniektoré retro hard-rockové kapely, ktoré úspešne ťažia z odkazu 70-tých rokov.

Klasický otvárak Dreams Of Tomorrow určite nabudí pozitívny dojem vďaka kvalitným gitarám. Menej typická je dvojka Waiting For The Sun so sitarou a takou veľmi vzdušnou atmosférou, melódie sú však úplne premakané a nechýba tomu ani psychedelická iskra. Nastavenú laťku nepodlieza ani gitarovo-organová pecka Time Will Tell. Za vrchol považujem skladbu Almost There s delikátnym soundom a jedinečnými nápadmi. Je ako keby rozdelená do troch častí a srší z toho progresivita 70-tých rokov. Mohla by byť príkladom pre mladé kapely, ktoré by chceli robiť podobný typ hudby. Wishing For More a The Summer Is Old šlapú úplne bez problémov a navyše sú štýlovo dosť odlišné, a to ja veľmi oceňujem.

Po nich prichádza temnejšia The Summer Is Old, znie ako keby ste vzali riffy od Black Sabbath a pridali folkové elementy Jethro Tull. Zaujímavé spojenie, no Sartez Faraj dal do toho aj osobitý feeling, čo ju povyšuje na viac než len nejaký revival. Svoje robí aj čarovná flauta a celý koncept skladby je až geniálne prepojený. The Break Of Dawn je ďalší song, z ktorého som v nemom úžase, tentoraz je to úplne inštrumentálne. Flauta s rytmikou vypracovali krásny motív a šikovné prsty predvedie aj gitarista KG West. Zaradiť na koniec albumu najdlhšiu skladbu je určite správne a Long Way From Home to aj celé uzatvára vo veľkolepom štýle. Pomalšia rytmika sprevádza organ a postupne sa nasadzuje razantnejšie tempo, do ktorého Sartez Faraj vloží ďalšiu excelentnú melódiu. Prevažuje však lyrická forma a organ je tu niečo ako hlavná hviezda.

Siena Root by si zaslúžili byť na piedestáli rockovej hudby, no v skutočnosti je to hard-rockový underground. Asi je to tak aj dobre, veľká sláva by týmto skromným hudobníkom ani veľmi nesvedčala. To čo robia, robia z úprimného srdca a to je asi to najcennejšie. Všetko je po aranžérskej stránke dotiahnuté a mňa táto ich vlastnosť skutočne veľmi teší. Gitarista KG West je určite neprehliadnuteľnou persónou v kapele. Prvé tri albumy sú v psychedelickom hard-rocku skutočné klenoty a Far From The Sun je navyše kvalitou rovnocenný s debutom. Ich štvrtá experimentálnejšie ladená doska Different Realities ma už tak nezaujala.

» ostatní recenze alba Siena Root - Far From The Sun
» popis a diskografie skupiny Siena Root


Siena Root - Kaleidoscope
2014-08-21

Siena Root / Kaleidoscope

4 stars

Personálne rošády nie sú ničím prekvapivým v histórii rockových kapiel a ani v prípade Siena Root to inak nie je. Pevné jadro tvorí trojica KG West, Sam Riffer a Love H Forsberg. Zaujímavým ťahom však bolo na tento druhý štúdiový album prizvať na post hlavného speváka ženu. Sanya však zapadla do partie viac než dobre a jej drsný hlas sa k hard-rockovej muzike perfektne hodí. Milovníci 70-tých rokov si iste spomenú na kapely ako Frumpy či Zephyr, kde významnú rolu hral práve expresívny ženský vokál a svojim spôsobom to môže slúžiť ako taká barlička. Kaleidoscope je o čosi psychedelickejším dielom než predošlý A New Day Dawning. Môžte sa ale opäť tešiť na kaloricky výživnú porciu blues rocku a hard-rocku v tej najrýdzejšej podobe.

Good and Bad patrí medzi výrazné veci na doske a hneď vás začne mraziť krásny pocit z poctivej rockovej hudby. Sanya spieva síce ženským hlasom a je to aj počuť, no žiadnu sladkosť tu nenájdete. Veľmi zaujímavo postupuje skladba vo svojej pomalšej strednej časti, kde rytmika a gitary čarujú psychedelickejšie ladené motívy, skvelé! Nighstalker ako keby presne vypadla z obdobia 70-tých rokov a všetky nástroje tlačia dopredu fantasticky zloženú melódiu. Príjemný blues-rock Blues 276 určite nič nepokazí, akurát neviem čo znamenajú tie čísla. Najkontroverznejšou je určite inštrumentálka Bhairavi Dhun so sitarami a indickou východnou tématikou. V druhej polovici sa do toho zapoja aj bicie a flauta. Celkove je to experimentálny kúsok zahraný však s nečakaným vkusom.

Spočiatku taktiež experimentálna sa zdá byť aj ďalšia inštrumentálna záležitosť Crossing The Stratosphere, no nastupuje neskôr razantnejšie rockové tempo a gitarové sóla. Nadväzuje na ňu "uriášovka" alebo ak chcete "párplovka" There And Back Again. Ďalšou výraznejšou skladbou je aj Ridin' Slow s brilantným jednoduchým riffom a údernou rytmikou. Sanya dokazuje v oboch skladbách, že nebola vybratá na úlohu speváčky náhodne. Organ robí v pozadí ten typický "bordel", ktorý mám tak rád na niektorých starých kapelách. Tretia inštrumentálna vecička Reverberations je akýmsi vyvrcholením ich hard-rockového štýlu. Typické gradovanie pripraví poslucháča na skutočnú jazdu, kde si užije nádherný zvuk organu, flauty a všelijaké rytmické lahôdky.

Chlapci evidentne vedia hrať a aj pracovať s rôznymi zvukmi. Nezneužívajú to však na samoúčelnú exhibíciu. Práve ten poctivý prístup si najviac cením a každá skladba je veľmi dobre premyslená. Vôbec tým ale netrpí živelnosť hudby a myslím si, že fanúšikovia psychedelického hard-rocku budú pri tomto albume prežívať extázu. Kaleidoscope je ďalší výborný počin od tejto švédskej kapely a reálne mu udeľujem 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Siena Root - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny Siena Root


Siena Root - A New Day Dawning
2014-08-20

Siena Root / A New Day Dawning

5 stars

Siena Root nepatrí medzi kapely, o ktorých by sa húfne písalo či hovorilo a veru ani informácií o nich veľa niet. Takže vám niečo o ich hudbe napíšem, pretože toto je snáď asi jedna z najlepších retro hard-rockových kapiel aké som zatiaľ počul. Nasadnite teda do stroja času a presuňte sa aspoň na chvíľu do 70-tých rokov, v ktorých sa hral práve takýto psychedelický blues/hard-rock. Neviem či sa podarilo niekomu tak vierohodne preniesť atmosféru sedemdesiatok, no mňa tá čistota prejavu až udivuje. Samozrejme zvuk je trochu prieraznejší, ale tá guľatosť je presne taká aká má byť. Hammond organ pripomenie kapely, ktorým to hralo podobným spôsobom ako napr. Deep Purple, Argent, Birth Control, The Nice a veľa veľa iných. Počujem tu aj odkaz geniálnych Cream, s tým rozdielom že je tu zapracovaný práve ten výrazný organ, poprípade aj Fender Rhodes. Môže zato hlavne spôsob spievania, ktorý sa nápadito podobá na Jacka Brucea.

Stopáž albumu je až prekvapujúco dlhá. Na počudovanie však funguje od začiatku až do konca. Máme tu samozrejme aj pomalšie blue-rockové čísla a určite nadchnú také skladby ako spanilá Fever alebo gradujúca Until Time Leaves Us Again, ktorá je v druhej polovici už oveľa svižnejšia. Rytmická sekcia má nehorázny groove, presne tak nespútane majú znieť bicie aj basa. Najväčším ťahákom sú gitary a parádny hammond organ, ktoré na vás zaútočia hneď v prvom songu Coming Home a je to práve ten výraznejší kúsok albumu. Podobne na neho nadväzuje Just Another Day s melodickými vokálmi. Psychedélia je neodmysliteľná súčasť takejto hudby a aj vďaka tomu znie Siena Root tak živočíšne. Na druhej strane je však všetko vyvážené celkom silnými melódiami a práve táto vyrovnanosť mi najviac imponuje. Z ďalších skladieb by som spomenul aj našľapanú What Can I Do, čarokrásnu Roots alebo psychedelický výlet Trippin'. Posledné dve dlhšie kompozície Rasayana a Into The Woods sú už štrukturovanejšie a má to už čosi dočinenia aj s progresívnym rockom. Striedajú sa v nich pomalšie a rýchlejšie tempá, a počuť v nich aj akustické gitary či dokonca píšťalku.

Klasika je síce klasika, no aj takéto albumy si zaslúžia rešpekt už len kvôli tomu, že vôbec vychádzajú a dokážu potešiť aspoň malú skupinku fanúšikov. Siena Root založili svoju tvorbu na skutočných koreňoch rockovej muziky a preto im verím každú jednu notu. Ich hudba znie šťavnato a má to aj takú tú drevnatú hard-rockovú atmosféru. Myslím si, že týmto nepohrdnú ani hľadači progresívnej hudby. A New Day Dawning si z môjho pohľadu to maximum zaslúži.

» ostatní recenze alba Siena Root - A New Day Dawning
» popis a diskografie skupiny Siena Root


Letchford, Chris - Lightbox
2014-08-18

Letchford, Chris / Lightbox

4 stars

Chris Letchford je mladý a veľmi talentovaný hráč na elektrickú gitaru, ktorý sa rozhodol svoj život zasvätiť hudbe. Jeho aktivity o tom hovoria veľmi jasne a aj tento sólový album je toho taktiež dôkazom. V kapele Scale The Summit skladá a hrá výlučne inštrumentálny prog-metal a preto by nebolo nič zaujímavé na tom keby sa všetko odvíjalo v tom istom štýle. Chris však pripravil nádhernú kolekciu jazz-rockových skladieb so silným melodickým podtónom. Práve táto nečakaná zmena mi príde od neho ako veľmi dobrý ťah. Svoj gitarový štýl si samozrejme zachováva, prepletené rytmické blúdenia a komplikované sóla majú jeho typickú pečať. Zašiel však do iných hudobných zákutí a tak trochu objavuje svoje vlastné možnosti. Aj preto je Lightbox pre mňa hodnotným dielom a vykresľuje Chrisa Letchforda ako nadaného skladateľa a gitaristu.

Album je kompletne inštrumentálny a s pomocou hosťujúcich muzikantov stvára Chris tie pravé hudobné orgie. Netreba si to však zamieňať s onaniou, ktorá je tak dôverne známa aj od tých najväčších gitarových hrdinov. Ako tak počúvam, tak presne tomu sa chcel vyhnúť a preto sa teda zameral na melodickú stránku veci. Nie je to však nič v štýle Joea Satrianiho. Letchford si tu vytvoril svoj vlastný svet, ktorý oplýva predovšetkým harmóniou a pokojom. Na druhej strane je však hudba inštrumentálne nabitá skvelými motívmi, sólami a dynamickou rytmikou. Je zvláštne ako sa tieto veci spojili dokopy tak nenásilne a prirodzene. Všetko podopiera čistý a uhladený zvuk, ktorý dáva nástrojom aj patričnú silu. Chris je samozrejme hlavná hviezda, no veľmi príjemným prekvapením pre mňa je aj výraznejšie zapojenie klavíra do aranžmánov. Práve tu sa dostáva album do polohy, ktorá mi veľmi sedí. Je to krásne spojenie a všetko tu spieva priam až virtuóznym jazykom.

Nedá sa to označiť len ako jazz-rock. Je tu počuť aj jazz, fusion či progresívny rock. Štýlové rozpätie je síce širšie, no Chris Letchfrod to ustál s úplne jasnou predstavou. Prvá skladba The Star Boys vás hneď presvedčí svojou vyblýskanou melodikou. Ďalšími perlami sú nepochybne Zodiac, Rayless, Pearl alebo The Gentleman. Vlastne každá z nich má niečo do seba. Vypisovať čo sa v nich deje je trochu komplikované, pretože to nie je statická hudba a stále sa v nej niečo zaujímavé deje. Takýto prístup mám veľmi rád a preto je každý ďalší odposluch niečím obohacujúci. Stačí sa len poddať a nechať voľne unášať. Prítomný je samozrejme aj nejaký ten trademark Scale The Summit. Bez toho by to asi nebol on, ale snaha o trochu odlišný prístup sa určite cení. Lightbox je až po okraj naplnený pozitívnou aurou a prvotriednym muzikantstvom.

Pre mňa je to celkom prekvapujúca a hlavne veľmi sofistikovaná nahrávka. Gitaristi ocenia nápadité gitarové plochy a bežní poslucháči zase celkovú atmosféru a melódie. Jemnosť prejavu, dynamika a razancia idú v ruka v ruke. Gitarová muzika sa dá robiť na rôzne spôsoby a Chris Letchford nám ukázal ako to vyzerá v jeho podaní. Predstavte si, že ležíte na horúcej pláži a to teplo vám začína pomaly a isto liezť na mozog. V tom vám zrazu niekto podá vychladený ovocný nápoj hýriaci farbami, tak to je presne Lightbox. Medzi čisto gitarovými albumami roku 2014 bude tento patriť medzi tie prínosnejšie. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Letchford, Chris - Lightbox
» popis a diskografie skupiny Letchford, Chris


David Barrett Trio - David Barrett Trio
2014-08-17

David Barrett Trio / David Barrett Trio

4 stars

Máte radi Rush a gitarový štýl Alexa Lifesona??? Tak pozorne čítajte nasledujúce riadky …

To, že Alex Lifeson je geniálny muzikant je pre mňa viac než istá vec. Patrí však medzi najmenej nápadných členov Rush. Ovplyvnil takých hráčov na el. gitaru ako John Petrucci, James Murphy alebo aj Paula Gilberta. K týmto menám môžeme zaradiť aj Davida Barretta, ktorý sa s Alexom Lifesonom aj osobne pozná. Vďaka tomu sa Mr. Lifeson podujal na produkcii ich debutového albumu a dokonca sa podpísal aj pod aranžmány. Jeho ruku tu cítiť a kto si rád zaspomína na Rush a ich veľkolepé diela ako Hemispheres, Permanent Waves či Moving Pictures bude týmto výtvorom určite nadšený. David Barrett ide na to celkom zaujímavým spôsobom a aj keď to celé do značnej miery pripomína Rush, tak sa nejedná o nejaké bezzubé vykrádanie. Vzal si predovšetkým gitarový štýl Alexa Lifesona a niečo aj od Jimmyho Pagea. S aranžérskou prefíkanosťou Rush to zase až tak veľa spoločného nemá a tým pádom je tu väčší priestor pre veľmi dobre premyslené gitarové vychytávky, ktoré sú až prekvapujúco silné a adresné.

Album ponúka desať inštrumentálnych skladieb a na jednej si zaspieval Paul Reid. Práve vokálom obdarená Belmonte ako keby priamo vypadla z dielne Rush a z toho krásneho sóla behá až mráz po tele. Inštrumentálky sú naozaj veľmi podarené a hneď druhá v poradí Sonar vás o tom dostatočne presvedčí. Aftermath patrí medzi najlepšie a Barrettove skreslené sólo je snáď to najkrajšie čo zaznie na tejto doske. Pomalšia vybrnkávačka Anamnesis je ďalší čarovný kúsok a tento gitarový štýl mne osobne veľmi sedí. A Whisper to the Thunder by si mohol Alex Lifeson kľudne vziať za svoju, pretože do bodky charakterizuje jeho štýl. David Barrett má dosť dobre prečítanú jeho hru a dokáže celkom sviežo na jeho odkaz aj nadviazať. To isté by sa dalo povedať aj o éterickej Disappearance či energiou nabitej Knot. Album uzatvára ďalšie výborná skladba Great Eastern Sun. Akustické vyhrávky a často používaná mandolína pripomenú občas aj Jimmyho Pagea, no celkove prevažuje odkaz Alexa Lifesona.

David Barrett vám ponúka príjemný melodický rock a snáď asi len málokto by ho mohol obviniť z nejakého lacného špekulantstva. Na to je táto hudba až príliš poctivo prepracovaná a obsahuje skutočne výrazné momenty, ktoré z hlavy len tak nevyšumia. Zvuk je absolútne špičkový, jednak súčasný a v určitých polohách aj retrospektívny. David Barrett nápaditým spôsobom využíva všemožné krabičky, bez toho aby to znelo umelo alebo neprirodzene. V podstate taká tá nenútenosť a jednoduchosť robí z tohto počinu taký malý skvost. Pozitívne ladená hudba s krásnymi inštrumentálnymi výkonmi a ja reálne udeľujem tomuto albumu 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba David Barrett Trio - David Barrett Trio
» popis a diskografie skupiny David Barrett Trio


Dream The Electric Sleep - Heretics
2014-08-09

Dream The Electric Sleep / Heretics

4 stars

V Amerike sa tiež nájde dobrá prog-rocková muzika a príkladov by bolo určite dosť. Jedným z nich je určite aj Dream The Electric Sleep, ktorí si vyslúžili uznanie práve za tento druhý štúdiový album. Heretics je koncepčné dielo o ženách, ktoré v minulosti bojovali za svoje práva. Zaujímavá a pomerne netypická téma, ktorá je však na tomto albume celkom inteligentne a citlivo spracovaná. Je síce zvláštne, že o tom spievajú a hrajú práve chlapi, no myslím si že vyjadriť úctu ženám je na mieste. Časové rozpätie je poriadne dlhé a nachádzajú sa tu väčšinou dlhšie skladby. O nejakých vyložene hitových tendenciách tu nemôže byť ani reč. Hudobne je to mix klasického rocku, prog-rocku a alternatívy. Album vychádza na vlastné náklady a je poľutovaniahodné, že takéto skupiny sa musia prebíjať samé. Tomuto triu to hrá náramne dobre a k hudbe pristupujú veľmi poctivo nielen po textovej stránke, ale aj po tej aranžérskej.

Názor na toto dielo sa nedá vytvoriť po prvom vypočutí, pretože vám nič nepovie. Spôsob vedenia a skladania hudby nie je prvoplánový a pointa je väčšinou hlbšie ukrytá. Podobným spôsobom pracujú napr. aj austrálsky Karnivool, to však neznamená žeby zneli nebodaj podobne. Pomalšie rytmy pôsobia najprv mdlo, no neskôr sa dostavuje pocit blaženosti vďaka veľmi osobitým melódiám a rôznym nápadito spracovaným plochám. Alternatívnym rockom zaváňajú niektoré gitarové party a aj spev Matta Pagea. Jeho hlas je vyššie položený a vie celkom vierohodne interpretovať pocity, čo je nesmierne dôležité. K progresívnemu rocku by som zaradil náročnejšiu skladbovú štruktúru a takú tú podmanivú atmosféru spadajúcu práve pod tento žáner.

Jedenásť skladieb o rozlohe 73-minút je prekvapivo súdržných. Nedá sa vytrhávať z kontextu niektorá z nich, pretože tvoria dokopy príbeh a logický celok. Nájdu sa ale aj tie, ktoré sú o čosi výraznejšie. Kým prvé dva songy Heretics a Elizabeth (skvelé gitarové sólo) sú pre poslucháča akýmsi zoznámením, tak trojka Utopic je môj osobný favorit. Orchestrálne vyhrávky a hustejšia atmosféra pomaly napreduje do tvrdších gitarových breakov. Na albume sa nachádza aj dostatok akustických pasáži a takto začína osem-minútovka To Love Is To Leave. Senzačné gitarové sólo dojíma takmer až k slzám, no prekvapením je v druhej polke skvelý tvrdý riff a pomalá rytmika pripomína takmer stoner-rock. Odzbrojujúco pôsobí úžasný emocionálny refrén v nasledujúcej The Name You Fear a patrí spoločne s predošlou medzi tie najlepšie. Songy It Must Taste Good a akustickejšia ladená I Know What You Are pokračujú v nastolenom tempe. Melodický refrén v Fist To Face sa zareže hneď do uší a milo pôsobí aj ďalšia akustická vec Lost Our Faith. Silné skladby by mali ukončiť album a takými presne sú How Long We Wait a aj Ashes Fall. Spočiatku rýchlejšia How Long We Wait sa neskôr presunie do pomalších rytmov, no to spracovanie je vskutku perfektné. Ashes Fall ponúka výpravné melódie a tvrdšie gitarové plochy, ktoré na koniec dosky celkom hodia a zanechajú dobrý pocit.

Dream The Electric Sleep pripravili skutočne špičkový materiál a nepochybujem o tom, že im to prihralo do ich radov ďalších fanúšikov. Iste si to zaslúžia, pretože to čo stvorili je naozaj skvost. Album má ambície a kapela svoj potenciál zúročila najlepšie ako sa len dalo. Taktiež veľkým plusom je kvalitný zvuk, ktorý dal skladbám ten správny feeling. Heretics je veľmi kompaktným dielom a istotne sa zavďačí hudbou, ktorej evidentne nechýba duša. To je snáď najväčší prínos tejto nahrávky a tak dostane odo mňa reálne 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Dream The Electric Sleep - Heretics
» popis a diskografie skupiny Dream The Electric Sleep


Synaesthesia - Synaesthesia
2014-08-09

Synaesthesia / Synaesthesia

4 stars

Britský prog-rock sa dá identifikovať veľmi rýchle a ten nezameniteľný sound je v hudbe jeden z najoriginálnejších. Takto by sa dalo hovoriť aj o tejto pomerne mladej kapele, ktorá má v talóne snáď všetky potrebné ingrediencie pre tvorbu typického anglického neo-progu. Synaesthesia je vedená klávesákom a spevákom Adamom Warneom. Zložil kompletne všetky skladby s výnimkou úvodnej mega-kompozície, s ktorou mu pomohol Nikolas Aarland. Rovnomenný debutový album je niečo ako one-man show, no hudobne znie ako keby ho nahrávala skutočná kapela. Výrazne sa na nej podpísal aj gitarista Michael Holmes (IQ), ktorý sa podujal na produkcii a nahrával basové a aj niektoré gitarové party. Paralela s legendami neo-progu ako IQ alebo Marillion je určite na mieste a fanúšikovia tohto subžánru budú iste potešení kvalitou tohto štúdiového diela.

Synaesthesia síce patrí do priehradky neo-prog, no sú tu prítomné plochy ktoré zjavne oživujú typickú neo-progovú zasnenosť hraničiacu s monotónnosťou. Striedanie rôznych klávesový zvukov je veľmi inteligentne rozpracované. Gitary majú potrebný priestor a tak nevzniká dojem žeby sa jednalo len o čisto klávesovú hudbu. Adam Warne sa do značnej miery vyhýba expresívnym plochám alebo inštrumentálnej onanii. Melódie a aranžmány majú vyzretý charakter a je trochu na počudovanie, že tak mladý muzikant vydá album ako je tento. Za úvodnú 22-minútovú kompozíciu Time, Tension & Intervention by sa nemuseli hanbiť ani neo-progoví dinosauri. Fantasticky zložená vecička s kopou melodických plôch, výrazných klávesov a s tradične nápaditými gitarovými sólami. Jedným slovom radosť počúvať. Po temnejšej Sacrifice nasleduje krátka, no zato krásna inštrumentálka Noumenon. Ďalším parádnym číslom je určite komplexne poňatá Epiphany, kde sa striedajú pomalšie melódie s tvrdšími a údernejšími rytmami a gitarami. Tvrdosťou oplýva aj Good Riddance a pre zmenu obsahuje odľahčený a melodický refrén. Druhá inštrumentálna skladba Technology Killed The Kids nič nepokazí a neo-progové finále v podobe Life's What You Make Of It je viac než vydarené.

Debut kapely Synaesthesia by mohol byť príkladom ako tvoriť invenčný neo-prog bez neustáleho omieľania tých istých tém a motívov. Znie to sviežo a cítiť tu mladú krv, ktorá je prog-rockovej hudbe niečo ako soľ. Spev Adama Warneho je príjemný a nenápadný, priestor na zlepšenie tu určite je. Ako skladateľ je však veľmi talentovaný a stačí si pozorne vypočuť jeho prácu s klávesovými nástrojmi. Synaesthesia bude podľa všetkého pokračovať už ako regulárna kapela. Prvý štúdiový album vtrhol na hudobnú scénu a zaslúžene žne pochvalné ohlasy. Hodnotím reálne 4,5 hviezdičkami a vyzerá to tak, že o nich ešte budeme počuť.

» ostatní recenze alba Synaesthesia - Synaesthesia
» popis a diskografie skupiny Synaesthesia


Mastodon - Once More 'Round The Sun
2014-08-09

Mastodon / Once More 'Round The Sun

4 stars

Z viacerých dostupných zdrojov možno usúdiť, že kapela Mastodon je momentálne jednou z najdôležitejších prog-metalových kapiel vôbec. Veľmi rýchle si získali svoje publikum a ich albumy dosahujú vrchné priečky, čo nie je bežným javom v takomto type hudby. Podarilo sa im dostať do tejto pozície pomerne rýchlo a môže za to hlavne kvalita ich albumov ako Crack The Skye alebo The Hunter. Vytlačili z týchto pozícií aj nepísaných kráľov prog-metalu Dream Theater, minimálne ich prekonávajú v rovine aranžmánov, ktoré dokážu byť viac vzrušujúcejšie a objavnejšie. Mastodon sa netlačí až tak celkom do komerčných sfér a to aj napriek tomu, že sú po melodickej stránke dosť silný. Istú mieru obtiažnosti si zachovávajú aj pri novom albume Once More 'Round The Sun. Určite sa ale nájde veľa odporcov, ktorí budú argumentovať že sa začínajú zapredávať. S týmto názorom by som ale až tak nesúhlasil. Nazval by som to ako prirodzený vývoj vecí a siahať po kvalitných melódiách nie je určite nič zahanbujúce na metalovej kapele. Dúfam však, že sa v budúcnosti vyhnú veľkým oblúkom tomu, čo predviedla napr. Metallica ktorá chcela byť za každú cenu slávna, a stal sa z nej niečo ako stroj na peniaze. Mastodon používa na dosiahnutie svojich cieľov trochu iné prostriedky a hudba (ako je počuť) je pre nich zatiaľ tou najdôležitejšou vecou.

Výrazne farebný obal dáva čosi tušiť. Skladby sú bohato štrukturované a melódie veľmi pestré čo do výrazu aj pocitov. Bubeník Brann Dailor preberá čím ďalej tým viac úlohu speváka, pretože má vyššie položený hlas a slušný spevácky prejav. Vokálne partie sú však stále rozdelené medzi trojicu Sanders, Hinds, Dailor a je to celkom zaujímavé, hlavne v dramaticky ladených pasážach. Produkcia sa posúva do melodickejších a celkovo viac prijateľnejších vôd. Nástroje majú oblejší zvuk a väčší obnos financií dáva kapele možnosť používať rôzne kvalitné aparáty. Americká produkcia sa však vyznačuje preprodukovanosťou, čo je aj tento prípad. Mastodon totižto s veľkou obtiažou dokážu uspievať svoje skladby naživo, no v inštrumentálnom prevedení je to samozrejme prvá liga. To je tá cena za dokonalý zvuk.

Album je na viacero počúvaní. Napriek melódiám je predsa len atmosféra o čosi horšie uchopiteľná než u klasických metalových alebo rockových skupín. Dalo by sa povedať, že Mastodon si zachovávajú svoj trademark a nemienia zo seba robiť sladké primadony. Brann Dailor svojou precíznou a nepredvídateľnou bubeníckou hrou skutočne udivuje, je v tom počuť kusisko obrovského talentu a znalostí aj z oblasti jazzu. Práve on je zásadným tvorcom komplikovaných rytmických postupov a jemu patrí veľká vďaka, že album znie tak ako znie. Gitarové "mastodontské" vyšívanie má stále slušný drive a podľa potreby siahajú po melódiách alebo disharmóniách. Výraznou vecou je nepochybne The Motherload, ktorá patrí medzi žiarivé rockové kúsky na tejto doske. Brann Dailor ju odspieval skvelým spôsobom a dopĺňa ho aj Brent Hinds. Chimes At Midnight je v podstate typickou skladbou Mastodon s energickými a výpravne ladenými melódiami. Ďalší song, ktorý zaujal moju pozornosť je určite Asleep In The Deep. Zasnená atmosféra sa snúbi s tvrdosťou a komlikovanosťou, pričom Brann Dailor sa v nej opäť ukázal ako zaujímavý frontman. Dvojica výborných skladieb Ember City a Halloween mi vyčaria úsmev na tvári, sú perfektné. V Halloween si Dailor strihne rytmus ako od Neila Pearta a to je kúzelný moment. Posledná Diamond In The Witch House to uzatvára tvrdo a pochmúrne. Na albume sú prítomné aj nejaké tie hrubozrnejšie vokály, prevládajú však v drvivej väčšine tie čisté. Je to hlavne o pestrosti a tej je tu celkom dosť. Iste si prídu na svoje aj znalci gitár, pretože Kelliher a Hinds ich ovládajú ako skutoční majstri.

Metalové publikum je jedno z najkonzervatívnejších, preto neočakávam chválu na tento počin. Mastodon si svojim spôsobom uplietli bič sami na seba. Sú ambiciózni a to nemusí vždy dopadnúť dobre. Nemôžte sa zavďačiť každému a určite nie v niečom takom ako je hudba. Once More 'Round The Sun je však navzdory určitým pochybnostiam o ďalšom smerovaní kapely stále vynikajúcim albumom. Ešte viac sa na ňom prezentujú ako progresívne ladená kapela a nenápadne opúšťajú extrémne formy metalu. Absentuje tu síce nejaká dlhometrážna skladba, ktorá by ich onálepkovala ako "skutočnú" progovú skupinu, no myslím si že aj pesničkovo orientovaný album môže byť rovnako progresívny ako album zložený z pätnásť či dvadsať minútových skladieb. Verím, že Mastodon si udrží svoju úroveň a nenechá sa nalákať na pochybnú komerčnú slávu ako napr. už spomínaná Metallica. Pri dostatočnom talente a nasadení sa dajú tvoriť aj rôzne sofistikované formy progresívneho rocku či metalu, a albumy ako The Hunter a aj Once More 'Round The Sun sú presne o tom. Mastodon potešili a zatiaľ im vychádza všetko tak ako si to zaumienia. Hodnotenie bude teda pozitívne.

» ostatní recenze alba Mastodon - Once More 'Round The Sun
» popis a diskografie skupiny Mastodon


Estate Di San Martino, L' - Talsete di Marsantino
2014-08-06

Estate Di San Martino, L' / Talsete di Marsantino

5 stars

Príbeh kapely L' Estate Di San Martino je úžasne ľudský a krutý zároveň. Ani niekoľko pádov a nezdarov ich nezlomilo a túžba robiť v živote to čo ich najviac napĺňa ich hnala neustále vpred. Nakoniec sa im podarilo to, čo by si mala zaumieniť každá skupina ktorá to myslí s hudbou naozaj vážne, a to nahrať skvost na ktorý by mohli byť patrične hrdí. Talsete di Marsantino nie je o agresii a ani o hľadaní nových hudobných foriem. Je to veľmi čisté a uhladené dielo, ktoré ponúka harmóniu a ukľudňuje myseľ po zlom namáhavom dni. Z veľkej časti sa jedná o inštrumentálnu nahrávku a občas sa objavia aj nejaké tie spevy. Niečo si vzali z domácej scény od kapiel ako Banco Del Mutuo Soccorso či Premiata Forneria Marconi a niečo napr. aj od britských klasikov Genesis. Prevažuje lyrická a veľmi príjemná prog-rocková hudba v pomalšom tempe s výrazným prispením klávesových nástrojov.

Zoznam hostí je celkom pestrý a určite sa nedajú prehliadnuť mená ako Steve Hackett (ex-Genesis), Francesco Di Giacomo (Banco Del Mutuo Soccorso) alebo Bernardo Lanzetti (Premiata Forneria Marconi). Steve Hackett prispel gitarovými sólami do skladieb Long Now Clock a Otto. V podstate aj riadny člen kapely a gitarista Riccardo Regi hrá podobným hackettovským spôsobom. Album je koncepčným dielom a ak viete po taliansky, tak možno pochopíte jeho zmysel ešte o čosi hlbšie. Zaobídete sa však aj bez týchto lingvistických zručností, pretože aranžmány a celková koncepcia je sama o sebe veľmi výpravná a odkrýva postupne jednotlivé výrazné nosné motívy. Tu a tam zaznie flauta, saxofón a nejedno vynikajúce gitarové sólo. Citlivá rytmika nenarúša prirodzený vývoj albumu a pri takomto type muziky to inak ani nemôže byť.

Úvodná Archivista prekvapí saxofónom a jazz-rockovou linkou, druhá polovica je však v znamení pomalého gitarového sóla a emócie sa len tak hrnú na povrch. Ženské vokály obohacujú ďalšiu výbornú skladbu Fretta, no gitary tu majú opäť hlavné slovo. Onedlho však prichádza chvíľa veľkého Steve Hacketta v Long Now Clock, výdatne mu v tomto silnom emocionálnom kúsku napomáhajú aj husle. Hallucigenia rozhýbe už aj rytmiku a začne sa viac tvoriť progresívny rock. Obsahuje však poriadnu dávku lyrických pasáži, akustických gitár a vznešených klávesov. Praská platňa a za sprievodu týchto zvukov začína čarovná skladba L'Estate di San Martino. V nej obsiahnuté sólo na bezpražcovej base je úžasné a zaváňa jazzom. Mono Lake ide na to trochu ináč a kým prvá polovica je tá jemnejšia, tak tá druhá sa nečakane strhne do divokejšej prog-rockovej jazdy s výraznými klávesovými zvukmi. Steve Hackett sa ozve naposledy v krátkej skladbičke Otto, ktorá je hlavne o akustických a elektrických gitarách. V poradí dvanásta skladba S.E.N.O. je úplne skvelá. Klávesové plochy pripomenú Genesis a je veľmi vyvážená po melodickej stránke, tak ako väčšina materiálu na tejto doske. Nádherný flautový motív pripraví pôdu pre hlas Francesca Di Giacoma. Tým sa v podstate končí regulárna vinylová edícia, ktorá vyšla v obmedzenom náklade.

Bonusové skladby na CD tu máme teda až dve. Najzvláštnejšou je Res Gestae, pretože je recitovaná celá v talianskom jazyku a sprievod robia rôzne hudobné motívy. Ide o vyrozprávanie príbehu, teda hlavných tém albumu a pokiaľ vám taliančina nevadí tak vás to nebude určite nijako iritovať. Posledná Pesce Vela je krásnou rozlúčkou so spevom Bernarda Lanzettiho. Melódie a inštrumentálny podklad iskria úprimnosťou a harmóniou.

Talsete di Marsantino nie je síce album, ktorý by spravil nejakú zasadnú dieru do sveta. Je však tak perfektne nahratý a spracovaný, že ho s kľudným svedomím môžem označiť za klenot progresívneho rocku. Nejedná sa o žiadny relaxačný či ezoterický blábol, ale o serióznu muziku mimoriadne nadaných hudobníkov v rokoch. Kým iní sa snažia byť v hudbe arogantní a povýšeneckí, tak L' Estate Di San Martino si vystačí s pokorou. Tu sa stretli všetky nadobudnuté životné skúsenosti, prehry a aj radosti , a vzniklo z toho jedno nádherné hudobné dielo.

» ostatní recenze alba Estate Di San Martino, L' - Talsete di Marsantino
» popis a diskografie skupiny Estate Di San Martino, L'


Sleepmakeswaves - Love Of Cartography
2014-08-04

Sleepmakeswaves / Love Of Cartography

4 stars

Kapela Sleepmakeswaves dokáže svoju hudbu aj nejako rozvíjať a to je hádam to najpozitívnejšie zistenie po vypočutí tohto diela. Kým debut ... And So We Destroyed Everything bol naozaj brilantný, tak musím povedať že aj v poradí druhý štúdiový zásah Love Of Cartography ma dostal opäť na lopatky. Pritvrdili a z ich skladieb sála ešte väčšia energia. Silné melódie si samozrejme ponechali a opäť pripravili výdatnú porciu inštrumentálneho post-rocku tej najvyššej kvality. Kompozične sa nič nemení, vlastne to čo naznačili na prvej doske (a naznačili toho dosť) viac rozpracovali a posilnili o hutnejší zvuk. Kapela sa s muzikou hrá a cítiť v tom potešenie z tvorenia veľkolepých melódií. Najväčší progres v ich muzike vidím v aranžmánoch, ktoré dokážu vykresliť celkom slušné spektrum pocitov. V podstate sa vždy vedia trafiť do čierneho a to nie je v inštrumentálnom post-rocku úplne bežná vec.

Album graduje a skladby sú pevnou súčasťou celku. Nájdu sa však aj výrazné momenty ako napr. The Stars Are Stigmata alebo Something Like Avalanches. Veľmi sa mi pozdáva využitie klavíra a decentná elektronika je taktiež dôležitým prvkom albumu, pretože posúva hudbu do iných dimenzií. Obaja gitaristi sú veľmi zruční a neobyčajne tvoriví, čo ukázali v dostatočnej miere už na spomínanom debute. Typická post-rocková zasnenosť je povinnou výbavou takýchto kapiel a Sleepmakeswaves vedia spracovať tieto plochy menej sentimentálne, a idú viac po emóciách. Zásadnou stránkou albumu je jeho rocková razancia, no nijako nedehonestuje žáner ako taký. Skôr sa vďaka tomu nenápadne presúvajú podľa potreby medzi post-rock a progresívny rock.

Perfect Detonator odpáli zopár melodických náloží a ako úvod perfektne nebudí dojem. Veľmi dobre pulzuje ďalšia energická pecka Traced In Constellations s vynikajúcou basou a kvílivými gitarami. Dlhšia skladba Emergent patrí taktiež medzi tie výraznejšie a je opäť zvukovo veľmi hutná. To čo definuje Sleepmakeswaves sú nebeské melódie a o tom je Great Northern. Rytmika je hustá, klavír nádherný a gitary čarujú rôzne zvuky. Jedna z najlepších je určite výborne štrukturovaná melodická bomba The Stars Are Stigmata a predstavuje pomyselný vrchol celého diela. Album má spád aj pri krásne cinkajúcej How We Built The Ocean a Something Like Avalanches, ktorá je ďalším inštrumentálnym skvostom. Posledná Your Time Will Come Again neponúka už toľko vzrušenia a skôr len upokojí hladinu atmosférickými plochami.

Sleepmakeswaves je skvelá kapela, ktorá nahráva skvelé albumy. Nesklamali a opäť prišli s niečim sviežim a hodnotným. Kto holduje post-rocku nemá nad čím váhať a myslím, že ani tí čo inklinujú k progresívnemu rocku alebo čisto gitarovému rocku nebudú sklamaní. Melódie sú tak silné, že sa v tomto určite nestratíte. To, že si ich vybrala na koncertné turné taká fantastická kapela ako Karnivool o niečom tiež svedčí. Pre mňa je Love Of Cartography silným kandidátom na post-rockovú dosku roku 2014. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Sleepmakeswaves - Love Of Cartography
» popis a diskografie skupiny Sleepmakeswaves


Sleepmakeswaves - ... And So We Destroyed Everything
2014-08-04

Sleepmakeswaves / ... And So We Destroyed Everything

4 stars

Sleepmakeswaves je síce post-rocková kapela, ale výsledný dojem ktorý z nich mám nie je celkom bežný v tomto subžánri. Všetko znie ako ozajstný post-rock, no je v tom toľko dynamiky a prechodov, že to v konečnom dôsledku začne pôsobiť trochu ináč. Nemám problém ich totižto vnímať ako progresívno-rockovú kapelu. Neoceniteľným plusom ich tvorby sú melódie, ktoré používajú veľmi zrozumiteľný a príjemný hudobný jazyk. Debutový album ... And So We Destroyed Everything upriamil pozornosť na nich ako na jednu z najtalentovanejších post-rockových kapiel vôbec. Jedná sa o inštrumentálnu muziku plnú fantastických gitár a perfektne načasovanej rytmiky. Obaja gitaristi zjavne netrpia prehnaným egocentrizmom a onanistickými maniermi. Neustále vrstvia jednu harmonickú linku za druhou a preto je ich hudba tak chytľavá a zaujímavá zároveň.

Dobrým spestrením je vkusná elektronika, klávesy, klavír a aj akustické gitary. Základ však tvoria gitarové melódie, ktoré majú post-rockový sound a preberajú niečo aj z progresívneho rocku. Skladby majú hlavu a pätu, nie sú to žiadne náhodné či narýchlo zbúchané pseudo-inštrumentálky. Kapela sa nehrá na nejakú veľkú umeleckú partičku, čo chce prevrátiť svet hore nohami a to mi príde veľmi sympatické. Vlastne to čo robia je vo svojej podstate serióznym umením, pretože chlapci zo seba vydávajú úplné maximum. Ich hudba netrpí prázdnotou a neubíja ani nudou, čo sa v post-rocku občas (alebo aj častejšie) stáva.

Prvý song s dlhočizným názvom "To you they are birds, to me they are voices in the forest" pripomína spočiatku Rush (!!!) a neskôr sa to už začína viac podobať na skutočný post-rock. Nechcú vás však ovaliť hneď silou, ale skúšajú to pekne pomaly, je to takmer ako predohra. Takto sa budú s vami maznať aj naďalej. Gitary cinkajú, riffujú a samozrejme aj sólujú, rytmika dávkuje veľmi cielene tvrdé aj jemnejšie postupy. "In limbs and joints" je jednoducho melodický skvost a je to pre mňa aj príklad toho o čom by mala byť gitarová rocková muzika. Stačí si pozorne všimnúť parádne rozpracované motívy v tejto skladbe. Podobne pristupujú aj k "(Hello) cloud mountain" a tá je doslova na zožratie. Najdlhšie kompozície "A gaze blank and pitiless as the sun" a "... And so we destroyed everything" ponúkajú veľa nápaditých plôch a typickú post-rockovú náladotvornosť. Hlavne posledná titulná skladba je akýmsi vyvrcholením s úžasne premakanými aranžmánmi.

Senzačný debut senzačnej kapely, ktorá vliala novú životodárnu energiu do post-rocku. Sleepmakeswaves majú štýl, obrovský talent a skutočné zanietenie. Presne takto si predstavujem mladú a dravú kapelu, ktorá je totálne hladná po hudbe v pravom zmysle slova. ... And So We Destroyed Everything v skutočnosti nič neničí, zničí vás len svojou krásou a atmosférou. Udeľujem mu reálne 4,5 hviezdičiek a zaslúžene!

» ostatní recenze alba Sleepmakeswaves - ... And So We Destroyed Everything
» popis a diskografie skupiny Sleepmakeswaves


Opeth - Pale Communion
2014-08-04

Opeth / Pale Communion

5 stars

Nový album Opeth by mohol mať podtitul "ako naučiť metalistov počúvať progresívny rock". Vlastne celá ich tvorba je o prerode a Pale Communion je zatiaľ najrockovejším albumom v ich kariére. Mikael Akerfeldt nepoužil modernú a decibelmi nabitú produkciu, a zvolil krásny "oldschoolový" sound. V podstate len potvrdil to kam tiahne jeho muzikantská duša a extrémny metal to už zjavne nie je. Obdobie 70-tých rokov je samozrejme veľmi silné a čoraz viac skupín sa odvoláva svojou tvorbou či zvukom práve tam. Kapela čerpá inšpiračne zo známych zdrojov, no neboli by to oni keby v tom nebol záblesk (alebo aj hromobitie) istej osobitosti a originality. Opeth sú momentálne zaujímaví tým ako spájajú elementy klasického prog-rocku so sviežimi témami a nápadmi. Samozrejme skúšali to už aj predtým pri albumoch Damnation či Heritage, no tentoraz sa naplno ponorili do sveta čarokrásnych melódií, spanilých gitár a majestátnych organových plôch. Damnation bol v dobe vydania výnimkou v ich diskografii a snáď ani Mikael Akerfeldt nepredpokladal, že bude robiť už len takto koncipované albumy. Myslím si však, že je to veľmi správne rozhodnutie, čo nakoniec jasne dokazuje aj táto doska.

Zvuk odkazuje na 70-té roky a trochu v tom počuť aj projekt Storm Corrosion (hlavne v akustických pasážach), no zároveň je tam kúsok aj tej moderny. Je to kompromis, ktorý má za úlohu osloviť čo najviac poslucháčov. Album je nabitý melódiami a Mikael Akerfeldt sa tu ukázal ako neobyčajne prezieravý skladateľ. Na jednej strane stojí túžba po úspechu a na druhej číre umenie. Pale Communion ponúka model ako spojiť tieto dva nie vždy do seba zapadajúce svety. Obal pripomína, dokonca až okato kopíruje živý album Pictures At An Exhibition od tria Emerson Lake and Palmer. Akerfeldt však popiera, že ide o zámer. Hudobne tu máme dočinenia so skutočne prvotriednym materiálom. Akerfeldt dozrieva jednak ako muzikant a aj ako človek. Texty sú veľmi osobného charakteru a hudba sa snaží tieto pocity interpretovať v tom pravom svetle. K životu patria svetlejšie momenty a aj tie temnejšie. Na to presne poukazuje aj Pale Communion. Je to však emocionálne vyvážené dielo, ktoré ponúka oduševnenené harmónie, klasickú severskú melanchóliu a samozrejme aj rockové ostrie.

Pale Communion obsahuje osem brilantných skladieb, ktoré je škoda rozpitvávať pretože sú jednoducho povedané nádherné. Tento album som niekoľkokrát zhltol bez toho, aby som pocítil nejaké žalúdočné problémy. Pri neustálom počúvaní dokáže vtiahnuť čím ďalej tým hlbšie a odkrýva kopec úžasných plôch a melódií. Každá jedna skladba je svet sám o sebe a dokopy tvoria dokonalý vesmír, ktorý je jednak temný a chladný, no zároveň v ňom existuje život. Opeth dokážu úplne nevtieravo a prirodzene vtlačiť slzu do oka a aj potešiť dušu. Akerfeldt napumpoval do skladieb toľko pocitov, že sa nestačím čudovať koľko rôznorodých emócií sa mu podarilo zachytiť. Nie je to však žiadny patetický výlev, je to smutno-krásna muzika hraná zo srdca od fenomenálnych hudobníkov. Aranžmány sú čarovné. Sú tu momenty, ktoré si budete veľmi radi pripomínať a ktoré sa vám dostanú úplne pod kožu. Veľkým plusom je dynamika a nápaditosť jednotlivých tém a motívov. Sú podporené rôznymi akustickými vyhrávkami, organom alebo peknými gitarovými sólami. Zvuk je krásne guľatý a bicie ma tentoraz prekvapili svojou ľudskosťou, a sú perfektne zosúladené s ostatnými hudobnými nástrojmi.

Najlepšie skladby??? To je trochu nevďačná úloha a je ich tu veru dosť. Prvé dva songy Eternal Rains Will Come a Cusp Of Eternity sú niečo ako zahrievacie kolo a odvíjajú sa v klasickom tóne progresívneho rocku. Najdlhšia kompozícia Moon Above, Sun Below má temnú auru a výborné jazzovo ladené klávesy. Prichádzajú na pomoc melotrónové plochy, akustické gitary a tvrdšie rytmické breaky. Krásna akustická záležitosť Elysian Woes je plná melanchólie a musím uznať, že Akerfeldt sa tu zaskvel ako spevák. Inštrumentálka Goblin patrí presne do kategórie skladieb, pri ktorých človek len žasne. Pulzujúce tempo a opäť jazzové klávesy robia fantastické krovie. River znie spočiatku nevinne, no prehupne sa do orgazmických prog-rockových plôch. Východom inšpirovaná Voice Of Treason pripomenie album Ghost Reveries, pretože aj na ňom boli podobne orientované skladby. Orchestrálne vychytávky a tvrdšia rytmika zaujímavo spájajú orientálne motívy a progresívny rock dokopy. Na poslednú Faith In Others si treba vziať vreckovku, pretože je veľkolepá a smutná zároveň. Opäť sú tu sláčiky a sedia tu ako uliate. Takýto úžasný koniec sa počúva úplne bez dychu. Krása hudby je totižto nekonečná a tú nekonečnosť zachytil Akerfeldt priam dokonale.

Toto je dosť odvážny album a pomyselne dávam klobúk dole pre týmito hudobníkmi. Určite sa nájde veľa kritikov, ktorí zase budú otravovať s tým že im chýba akýsi growling a death metal, a že je to len ďalšie retro. Opeth je už iná kapela a to čo robia, robia naozaj geniálne. Albumu nechýba nič podstatné. Kedysi sa robil progresívny rock trochu inak, kapely mali v talóne nejaký ten Roundabout, Lucky Man, Money či Aqualung. Teraz sa to viac posúva do jednoliatosti a albumy sú tvorené ako logický celok alebo dokonca príbeh. Stále sa však stavia na hodnotách, ktoré boli vytvorené v 70-tých rokoch. Progresívny rock týmto ale nezomrel, je stále tu a vždy tu aj bol. Vďaka kapelám ako Opeth (a mnohým iným) sa o jeho budúcnosť báť nemusím. Na koniec už len obligátne dodám, že Pale Communion je absolútne suverénny klenot progresívneho rocku.

» ostatní recenze alba Opeth - Pale Communion
» popis a diskografie skupiny Opeth


Utopian Fields - Utopian Fields
2014-07-27

Utopian Fields / Utopian Fields

5 stars

Internet ponúka množstvo odkazov a informácií, no niekedy ani to nestačí na odhaľovanie skrytých pokladov progresívneho rocku. Existujú totižto ešte väčší blázni ako ja, ktorí sa priam vyžívajú v objavovaní absolútne neznámych kapiel a presne to sa mi stalo pri kapele Utopian Fields. Pri prehrávaní LP som mal naozaj pocit, že počúvam nejakú fakt dobrú skupinu zo 70-tých rokov. Samozrejme dovtedy, dokým som sa poriadne nepozrel na rok vydania a tam bol 1989. Moc som tomu nechcel veriť, ale je to naozaj správny údaj. Jediné čo snáď trochu zapadá do tohto obdobia je o čosi jasnejší zvuk bicích, ináč je to totálne retro 70-tých rokov s tým najpoctivejším úmyslom.

Kto má rád klasické prog-rockové kapely ako Camel, Pink Floyd či Wishbone Ash si môže prísť na svoje. Je tu z každého niečo a títo Nóri vedeli zložiť skutočne nádherné songy, pri ktorých objavujem množstvo pocitov a emócií. Prepletené akustické a elektrické gitary pripomínajú v mnohom Wishbone Ash či Camel. Spevák Lars Fredriksen je veľmi vierohodný a má príjemnú farbu hlasu, ktorá extrémne nevyčnieva nad hudobné nástroje, ale skôr tomu dáva akúsi korunu krásy. V podstate všetko je podriadené kompozícii a je to veľmi dômyselná muzika plná skvostných melódií a aj inštrumentálnych výkonov.

Dôležitým prvkom tohto debutového albumu je určite jeho jednoliatosť. Je to niečo ako príbeh, ktorý sa postupne otvára pri každej ďalšej skladbe. Dávno som pri počúvaní LP tak nepookrial, je to proste album s estetickým cítením a ide z toho jasná pozitívna energia. Nič prevratné tu nie je, no výpovedná hodnota ich hudby je dostatočne silná. Symfonické klávesy zahrejú pri duši a rovnako je tomu aj pri odspievaných melódiách. Úvodná "...Of a New Life" pootvorí brány do krajšieho a prívetivejšieho sveta hudby. Dvojica skladieb "Sun" a "Wishful Thinking In The Garden Of Eden" pokračuje v nastolenom tempe a ani tu nechýba kopec čarovných melódií. Druhá strana LP-čky obsahuje dve dlhšie kompozície "Cloudless Sulphur" a "Metamorphosis: Sunrise of God's Creation". Pri "Cloudless Sulphur" zaznie flauta a aj harmonika, a navyše má úžasnú atmosféru. Všetky skladby majú silné nosné motívy a aj nejakú tú pointu. Pri gitarových vyhrávkach a sólach doslova slintám, podobne je tomu aj pri klávesách. Jednoducho povedané nechýba tomu duša a to je snáď asi najvzácnejší hudobný odkaz tohto diela.

Je škoda, že je to tak okrajová záležitosť a nemá možnosť sa dostať do širšieho povedomia. Upozorňujem, že odposluch nebol robený z digitálnych audio súborov, ale z klasickej LP-čky a môžem povedať, že to znie naozaj luxusne. Utopian Fields vám budú spievať o tom, že tento svet nie je až takým zlým miestom a je to cítiť z každého ich tónu. Nie je to žiadny neo-prog, je to jednoducho klasický progresívny rock. Album nemá slabé miesto, preto si zaslúži absolutórium.

» ostatní recenze alba Utopian Fields - Utopian Fields
» popis a diskografie skupiny Utopian Fields


Distorted Harmony - Chain Reaction
2014-07-13

Distorted Harmony / Chain Reaction

4 stars

Po relatívne krátkej dobe sme sa dočkali ďalšieho albumu izraelskej kapely Distorted Harmony a ponúka možnosť nahliadnuť kam sa vlastne so svojou hudbou posunuli. Fakt je, že Chain Reaction je jednoducho iný než debutový Utopia. Najmarkantnejší posun zaznamenal spevák Misha Soukhinin, ktorý si evidentne polepšil v rámci svojho speváckeho výrazu. Zvolil citlivejší prejav a melódie sú od neho tentoraz viac emotívnejšie. Čo ma však nepotešilo je to, že úplne vymizli absolútne fantastické klávesové vsuvky čerpajúce z klasickej hudby, to bola totižto asi najväčšia ozdoba albumu Utopia. Hlavný skladateľ a klávesák Yoav Efron zvolil tentoraz úplne iné zvukové registre a viac zapadajú do tradičnejšieho formátu progresívneho metalu.

Celý album je zjavne temnejším dielom než Utopia, no pritom oplýva silnou melodikou čo slúži samozrejme k prospechu veci. V opačnom prípade by to bola len ďalšia nudná prog-metalová nahrávka. Snaha posunúť svoj štýl trochu dopredu určite oceňujem, no aj tu platí že je to niečo za niečo. Hudba pôsobí o čosi menej nápadito ako pri debute a nie je to už tak celkom len o inšpirovaní sa tvorbou Dream Theater. Produkcia priniesla tvrdší zvuk a môžem s určitosťou povedať, že sa jedná o progresívny metal v tom pravom zmysle slova. Aj gitarové riffy presne zapadajú do tohto subžánru. Skladby však majú pointu a nie je núdza o zaujímavé momenty. To ich stále vymedzuje zo stáda stoviek rovnako znejúcich kapiel a Distorted Harmony majú podľa všetkého pomerne veľké ambície. Nasvedčuje tomu aj fakt, že táto nahrávky pôsobí o trochu jednoduchšie a snaží otvárať hudbu širšiemu poslucháčskemu okoliu.

Chain Reaction začína skutočne vynikajúcou skladbou Every Time She Smiles. Sú tu skvelé verzie a veľmi nápaditý refrén, dobre znie aj chorál na jej konci. Je to celkom vynaliezavé spojenie progresívneho metalu a emocionálnych melódií. Tvrdšie ladená Children Of Red pripomenie tvorbu Dream Theater, no hlavná myšlienka sa už nachádza niekde inde a plnou silou zaútočí v druhej polovici. Misha Soukhinin si v jednej časti aj poriadne zaškrieka. Misguided je určite jednou z tých dôležitejších skladieb a ponúka komplikovanejšie rytmické zvraty, a aj silné vokálne harmónie. Vlastne netypické melodické linky povyšujú túto kompozíciu na jednu z najlepších. Nothing (But The Rain) je výbornou predohrou s klavírom a samplovanými elektronickými zvukmi, tie dva minúty sú skutočne osviežujúce. Ďalšie dva songy As One a Hollow spĺňajú charakter klasického prog-metalu, Hollow má nápadito spracované sólové gitarové party. As You Go to trochu odľahčí svojou nežnejšou akustickou myšlienkou a má takmer hitové ambície. Kvalitne nadupaná Natural Selection ponúka kopec ťažkých protirytmov a tvrdých gitár. Methylene Blue má za úlohu priniesť trochu tej katarzie, ale druhá polovica sa celkom pekne rozbehne. Najviac sa mi tu pozdáva gitarové sólo a následné razantnejšie tempo. Najlepšie skladby sú pre mňa Every Time She Smiles, Children Of Red, Misguided, Natural Selection a Methylene Blue. Oceňujem perfektnú prácu bubeníka s nepravidelnými rytmami a rovnako aj výborné aranžmány klávesáka Yoava Efrona, a technicky brilantného gitaristu Guy Landaua.

Distorted Harmony nepriniesli nič takého, čo by sme v progresívnom metale ešte nepočuli. Vlastne to už ani nie je v tomto štýle tou najdôležitejšou vecou. Skôr vnímam to, do akej miery dokáže byť tá či oná kapela zaujímavá z hľadiska emócií a či vedia ponúknuť nejakú nadstavbu. Distorted Harmony takou kapelou určite je a zatiaľ dva štúdiové albumy sú toho dostatočným dôkazom. Chain Reaction síce neprekonal svojho predchodcu, no stále je čo počúvať. Ich explozívny hráčsky potenciál sa prejavuje aj tu, nie síce v takej miere v akej by som to chcel počuť ale sú ďaleko od akejkoľvek sterilnej prog-metalovej produkcie. Opäť bude zaujímavé s čím prídu nabudúce, pretože to bude moment ktorý ukáže veľa podstatných vecí na tejto kapele. Chain Reaction by však nemal sklamať takmer žiadneho správneho fanúšika progresívneho metalu.

» ostatní recenze alba Distorted Harmony - Chain Reaction
» popis a diskografie skupiny Distorted Harmony


Necromandus - Orexis Of Death
2014-06-10

Necromandus / Orexis Of Death

4 stars

Utajený klenot albumových archívov s názvom Orexis Of Death sa dostal ku mne kľukatými cestičkami, ale musím povedať že som ohromne rád že po nich niečo zostalo. Toto je hudba pre fanúšikov 70-tých rokov a hard-rocku v rôznych jeho podobách. Necromandus nie sú kopírkou Black Sabbath, aj keď nejaké tie styčné body tam predsa len sú. Basová hra Dennisa McCartena buble podobne ako tá od Geezera Butlera a sem tam aj niektoré gitarové plochy evokujú Tonyho Iommiho. Necromandus však pristupovali trochu progresívnejšie k hard-rocku resp. blues-rocku a o hudbe mali podľa všetkého svoju vlastnú predstavu.

V roku 1972 prišiel na pomoc samotný Tony Iommi a aj napriek vyťaženosti v Black Sabbath sa postaral chlapcom o štúdio, produkciu a istý čas bol aj ich manažérom. Vycítil v nich ohromný potenciál, ktorý sa mohol v štýlovo rozmanitých 70-tých rokoch celkom dobre uchytiť. Je večná škoda, že toto je jediný pozostatok z ich tvorby. Album má len necelých 30-minút, no sú na ňom skutočne krásne songy. Nie sú to žiadne rýchle a agresívne jazdy. Pracuje sa tu vo veľkej miere s atmosférou, ktorú nádherne korunuje svojim vokálom Bill Branch. Gitarista Barry Dunnery bol neobyčajne tvorivý a jeho geniálne prepletené akustické a elektrické gitary sú majstrovským dielom. Samozrejme bol hlavným skladateľom hudby a aj ústrednou postavou tejto kapely. Úvodná Nightjar je jasnou hitovkou a zároveň parádnou groove hard-rockovou vypaľovačkou. Ďalší song A Black Solitude je síce pomalší, ale má neskutočný gitarový šmrnc a temnejšiu auru. Každá zo skladieb má zaujímavý nápad, motív a kreatívne aranžérske spracovanie. Moja najobľúbenejšia pecka je určite titulná Orexis Of Death, ktorá výstavnou skladbou vo vitríne Necromandus. Ich štýl, ktorý spája hard-rock s jazz-rockovými gitarami je zvláštny a zároveň príťažlivý. Nie je to však žiadna náročná hudba na počúvanie, napriek tomu že je hraná technickejším spôsobom. Pôsobí dokonca veľmi melodicky a po viacerých vypočutiach mám pocit, že počúvam skutočne svojráznu kapelu s osobitým rukopisom.

Ak by Necromandus pokračovali a vydávali albumy v 70-tých rokoch, možno by boli dnes takí obľúbení a vážení ako napr. Budgie. Dobré je aspoň to, že to nakoniec vyšlo a mohli sa tak konečne po dlhých rokoch zapísať do histórie britského rocku. Prijal by som ešte jednu či dve skladby navyše, pretože to čo je prítomné na albume ma naozaj dostalo. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Necromandus - Orexis Of Death
» popis a diskografie skupiny Necromandus


Witchcraft - Legend
2014-06-08

Witchcraft / Legend

5 stars

Stoner rock a kadejaké jeho príbuzné subžánre dokážu priniesť občas naozaj niečo skvostné, a presvedčuje ma o tom aj existencia tohto štúdiového počinu. Švédska kapela Witchcraft má slušne našliapnuté na zaujímavú kariéru, pričom práve album Legend ich jednoznačne vystrelil do popredia. Síce neobsadil prvé priečky predajnosti, no keďže o nich prejavil záujem label ako Nuclear Blast Records, tak je predpoklad že sa budú buď vyvíjať alebo sa zapredajú komercii. Fanúšikovia prvých dvoch albumov, ktoré boli vo svojej zvukovej nedokonalosti zaujímavé svojim príklonom k psychedelickému hard-rocku 70-tých rokov, nebudú asi jasať pri produkčnej vybrúsenosti Legend. Na druhej strane však uspokojí tých, čo si práve potrpia na zvukovú čistotu, ako napr. aj ja. V podstate aj nahrávka The Alchemist bola jasným signálom, že kapela nemieni stáť na jednom mieste.

Folkových medzihier značne ubudlo a viac sa tu prezentuje stoner/hard rock aj s doom metalovými prvkami. Black Sabbath je základný modul pre kapely takéhoto kalibru a Witchcraft to dáva najavo predovšetkým výbornými gitarovými riffmi, ktoré výrazne inklinujú k riffo-tvorbe Tonyho Iommiho. Vyššie položený spev Magnusa Pelandera je tradične zasnený a emocionálne dosť vyzretý. Nie je to žiadny klon Ozzyho Osbournea, čo je pre mňa určite veľké plus. V zostave sa objavili aj noví spoluhráči a vyzerá to tak, že je to pre kapelu nová fáza, aj keď až také zásadné zmeny sa v muzike Witchcraft nekonajú. Pelander sa zameral viac na spev a gitary prevažne obsluhujú dosť profesionálnym spôsobom nováčikovia Jondelius a Solomon. Cítim tu určitú tvorivú mágiu v tomto novom zložení, ktorá sa dúfam časom nevytratí z ich hudby.

Taký úvod ako je Deconstruction by im mohlo závidieť naozaj veľa kapiel. Aj samotný Tony Iommi by možno bol trochu naštvaný, že to nevymyslel on sám. Okrem kolosálnych riffov je tu aj krásna pomalá stredná pasáž, ktorá vás zavedie do iných sfér. V skladbách je obsiahnutá melanchólia, ktorá je dokonale obalená do razancie a gitarovej tvrdosti. Má to atraktívny poslucháčsky vzhľad a hlavne to nezachádza do nevkusnej sladkosti. Melodická stránka albumu je veľmi silná a dáva vyniknúť Pelanderovým hlasovým možnostiam. Skladba It's Not Because Of You má výborný klenutý refrén a energické zakončenie. Neskutočná "sabaťáreň" White Light Suicide je spočiatku krásne vzdušná a pomalá, no prechádza v druhej polovici do super ťažkých riffov. Môj veľmi obľubený song je určite Democracy s textom: Fuck your heroes, Screw your gods, Fuck your icons, Deal with the real, Your made up morals, Your media ethics, Fuck you all, Degenerated politics. Pri týchto slovách si predstavujem zaslúžený pád ľudí, ktorí ovládajú tento svet a ešte je k tomu zložená aj perfektná muzika. Na rannú tvorbu Black Sabbath nadväzuje aj Dystopia a má mierne psychedelický podtón. Fantastický koniec v podobe 12-minútovej jazdy Dead End valcuje pomalými gitarami, natlakovanou rytmikou a vokálmi Magnusa Pelandera.

Títo švédski "bosoráci" ma veľmi bavia po hudobnej stránke. Je to proste retro hard-rock na vysokej úrovni a myslím si, že práve takéto nahrávky oživujú rockovú scénu. Mladícka energia a chuť do hudby je niečo čo sa nedá nahradiť a pri rutine, ktorú produkujú niektoré kapely je to nesmierne obohacujúce a inšpirujúce zároveň. Navyše má to aj svoj vlastný ksicht (ak sa to dá tak povedať) a mám pocit, že Witchcraft vytvoria v budúcnosti ešte ďalšie rockové perly. Zatiaľ však považujem album Legend za ich tvorivý vrchol.

» ostatní recenze alba Witchcraft - Legend
» popis a diskografie skupiny Witchcraft


Otaka, Kiyomi - Out Of Sight
2014-06-01

Otaka, Kiyomi / Out Of Sight

5 stars

Kiyomi Otaka je neznámym pojmom v Európe, zato v rodnom Japonsku je to veľmi vážená hráčka na klávesových nástrojoch a skladateľka. S úspechom napr. svetoznámej Hiromi sa Kiyomi porovnávať síce nemôže, ale jej hudba je mimoriadne kvalitná a pre jazzových fanúšikov nesmierne obohacujúca. Na jej v poradí tretí štúdiový album Out Of Sight jej prišli zahrať prvotriedni muzikanti ako basák Gary Willis (Tribal Tech) a bubenícky majster Dave Weckl (Chick Corea Elektric Band). Zostava je teda naozaj špičková a ostáva už len zahryznúť do tejto magickej hudby. Kiyomi Otaka obľubuje najviac zvuk hammond orgánu a to je aj poznávacím znamením jej tvorby. Vie však zložiť aj krásne melódie s výrazným jazz-rockovým feelingom a sem tam to prechádza až do fusion.

Out Of Sight je síce krátky album, no je nabitý excelentnými skladbami a hráčskym umením. Úvodná #26 je nádherným uvítaním s energickým hammondom a perfektnou rytmickou sekciou. Kiyomi dokonale zvláda harmonické štruktúry a dokumentuje to aj melodická fantázia s názvom Still Moment. Na funkovu nôtu zahrá Bugs a to je presne voda na mlyn aj pre kreatívne duo Willis-Weckl. Groove nakladačka Departure je ďalším Kiyominým zásahom do čierneho, jej hammond je absolútne strhujúci a zvukovo neobyčajne hrejivý. Zopár ukážkových prechodov predvedie aj bubeník Dave Weckl, ktorý podáva na tomto albume tradične fantastický výkon. Duet medzi pani klávesáčkou a basákom Garym Willisom v pomalšej kompozícii Like A Sandglass je skutočne čarovný. Pulzujúca Central Junction opäť obsahuje výrazné funkové prvky. Po nej nasleduje fusion záležitosť Kid's Doors s rytmickými breakmi Dave Weckla. Záverečná Commodore Funk má pekne vypracované melódie, ktoré vychádzajú zo všadeprítomného hammond orgánu. Je tu naozaj čo počúvať a má to aj celkom zrozumiteľný charakter vďaka melodickým linkám.

Hudba je univerzálny jazyk a je jedno z ktorej krajiny kto pochádza. Ak dokáže niekto zložiť album ako je tento, tak naozaj klobúk dole pre ním (lepšie povedané pred ňou). Počuť v tom ozajstnú radosť z hudby bez hviezdnych manierov. Kiyomi Otaka je ďalšia z rady žien, ktoré dokážu do muziky priniesť osobitý pohľad, progresívne myslenie a znamenité kompozície. Albumy ako Out Of Sight hodnotiť ináč neviem, len na maximum.

» ostatní recenze alba Otaka, Kiyomi - Out Of Sight
» popis a diskografie skupiny Otaka, Kiyomi


Hiromi - The Trio Project - Alive
2014-06-01

Hiromi / The Trio Project - Alive

5 stars

Nový album japonskej klaviristky Hiromi je snáď asi najočakávanejším hudobným titulom na jazzovej scéne. Hneď na začiatku môžem povedať, že Hiromi je akousi stávkou na istotu, pretože jej talent a hudba má vysokú úroveň, a zároveň oslovuje aj dosť širokú poslucháčsku základňu. Myslím si, že dnes sa už môže zaradiť medzi takých významných jazzových modernistov ako Chick Corea alebo Herbie Hancock. The Trio Project žne úspechy a podobne tomu bude aj pri albume Alive. Myšlienka predošlých nahrávok ako Voice a Move naberá na intenzite a Hiromi doslova rozprestrela svoje krídla. To, že rada križuje žánre je o nej už známe a výnimkou nie je ani toto veľdielo. Spojiť takým delikátnym spôsobom štýly ako jazz, post-bop, fusion, pop, rock môže jedine mimoriadne talentovaný hudobník, ktorý má ucelenú predstavu o svojej ďalšej existencii a nenecháva sa okliešťovať tradíciami či pravidlami. Aj preto si získala duše progresívno-rockových poslucháčov a jej hudba má naozaj korene práve v týchto rôznorodých subžánroch.

Alive mi pripadá ako jedno z najkomplexnejších a najvyrovnanejších diel The Trio Project. Po mnohých koncertných vystúpeniach a nahrávaniach sa medzi nimi vytvorila rovnováha, ktorá ich nasmeruje presne tam kde treba. Klavír, basa a bicie sú výborne nazvučené a každý má svoje určené miesto. Simon Phillips sa viac začlenil do kompozícii a jeho bicie už nie sú tak expresívne, čo považujem za veľké plus. Bubenícke rytmy a protirytmy pracujú viac v prospech hudby. Hiromi vložila do skladieb niekoľko skvelých melodických motívov a hneď v úvodnej Alive je to zreteľne počuť. Ďalšie dve skladby Wanderer a Dreamer sú rovnako bombastické a obsahujú kopec zaujímavých plôch, harmónií a detailov. Uvoľnenie prichádza v Seeker, ktorej barovo-gospelová melódia mi je dosť povedomá. Hiromi sa s muzikou vyložene hrá a to platí aj o skladbe Player, kde hrajú prim improvizované úseky, no všetko sa nakoniec vracia do melodických tém. Po tradične kvalitnej kompozícii Warrior sa objaví klavírna oáza s názvom Firefly, ktorá čerpá z klasiky a aj popu. V pomalšom jazz-gospele Spirit si nájde svoj priestor pre basové sólo aj Anthony Jackson. Krásny groove feeling má posledná Life Goes On a jej pozitívna atmosféra je skvelým zakončením dokonale vyváženého diela.

Hiromi sa nehrá na ťažkú abstraktnú umelkyňu, ale naopak otvára svoju hudbu pre všetkých, čo vedia oceniť rôznorodé štýly. To je asi jej najväčšia devíza a práve preto patrí medzi jedinečné zjavy na jazzovej scéne. Jazz v podaní Hiromi nie je založený na dlhých a nudných improvizáciách, ale na veľmi systematickom komponovaní ktoré geniálne premosťuje s melodickými linkami. Udržiava tak poslucháčsku myseľ vždy v strehu a naplňuje ju tým najdôležitejším, a tým sú emócie. Alive je nahrávkou, ktorá má pre jazz veľký význam a Hiromi právom patrí titul "princezná jazzu".

» ostatní recenze alba Hiromi - The Trio Project - Alive
» popis a diskografie skupiny Hiromi


Spiritual Beggars - Earth Blues
2014-05-18

Spiritual Beggars / Earth Blues

5 stars

Keby Spiritual Beggars bola kapela zo 70-tých rokov, tak by boli dnes velebení asi tak ako Deep Purple, Uriah Heep či Black Sabbath. Podobná úvaha sa mi naskytá pri počúvaní albumu Earth Blues, ktorý je absolútne čistokrvným hard-rockovým dielom. Dokonca ešte aj zvukovo má presne ten esprit 70-tých rokov, čo je samozrejme zámer. Zabudnite na stoner-rock a podobné štýlové škatuľky, toto je retro na tej najvyššej možnej úrovni. Gitarista Michael Amott má svoje vlastné hudobné cítenie a keď prichádza jeho chvíľa, tak je to vždy oslava melódie. Pod aranžmány sa výraznejšie podpísal aj klávesák Per Wiberg, ktorý je autorom aj prednej obálky. Tá je jedna z najvydarenejších a má aj celkom zaujímavý filozofický podtext. Opiera sa jednak o hudobnú náplň a reflektuje aj to ako ľudská civilizácia zaobchádza so svojou planétou.

Earth Blues je v originály skladba Jimiho Hendrixa a Spiritual Beggars chceli týmto albumom zdôrazniť kým vlastne sú. Do role speváka sa ešte viac vžil Apollo Papathanasio a môžete si tu opäť užiť jeho sýty soulovo zafarbený vokál, ktorý sa tak trochu podobá Davidovi Coverdaleovi z éry Deep Purple. Šliapnuť na päty rockovým dinosaurom je odvážny čin a nie každý si také čosi môže dovoliť. Spiritual Beggars však áno, pretože majú arzenál úžasných nápadov, ktoré dokážu veľmi jednoducho a hlavne efektívne začleniť do aranžmánov. Ich hudba sa netvári ako chodiaca dokonalosť, ich hlavným poslaním je potešiť fanúšikov hard-rocku bez rozdielu veku. Earth Blues je viac priateľskejší a prístupnejší album, ale tá zemitosť ukrytá aj v názve albumu tam určite je. Tento počin vybočuje tak trochu z diskografie kapely, no zároveň odkryl ich ozajstné korene, ktoré siahajú do čias keď ešte len skúmali rockovú muziku.

Wise As A Serpent je energický groove-rock, ktorý okamžite dáva tušiť s kým, alebo lepšie povedané s čím tu máte dočinenia. Niektoré nasledujúce skladby by mali dostať hodnotenie ako rocková klasika. Turn The Tide má úžasný hard-rockový ťah a strieda sa tu jedna lepšia melódia za druhou. Iné sa nedá napísať ani o ďalšom skvoste Sweet Magic Pain, ak máte radi Deep Purple, Uriah Heep alebo Argent (čiže kapely využívajúce zvuk hammondu) tak si určite pochutnáte na strhujúcej rytmike, orgáne a tradične fantastickom gitarovom sóle. Bombastická pecka Hello Sorrow je jedným z vrcholov a nasleduje "purpleovská" záležitosť One Man's Curse. Cover verzia skladby Dreamer od soulového speváka Bobbyho Blanda (mimochodom aj Whitesnake si požičali jeho Ain't No Love In Heart Of The City) je nádherne lyrická a má samozrejme rockovejší naturel. Too Old To Die Young má nápaditú strednú pasáž, kde sa snúbi krása hammondu, melotrónu a jemnej gitary. Dvojica skladieb Dead End Town a Freedom Song to parádne nakopne smerom dopredu. Posledná kvázi-sabbatovská Legends Collapse to zakončí trochu pochmúrnejším štýlom. Každý song má niečo do seba a ako celok je Earth Blues veľmi pôsobivý.

Spiritual Beggars nie je projekt, je to regulárna kapela so všetkým čo k tomu patrí. V správny čas sa zídu, spoločne skúšajú, nahrávajú a nakoniec obšťastnia davy na koncertoch. Dokážu priniesť v určitých intervaloch album, ktorý svieti na rockovej scéne ako rotujúci pulzar (mám na mysli hlavne kvalitu, nie miliónové predaje). Earth Blues je môj osobný favorit v diskografii Spiritual Beggars a preto bude moje hodnotenie vyložene subjektívne.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Earth Blues
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Return To Zero
2014-05-18

Spiritual Beggars / Return To Zero

4 stars

Keďže spevák JB sa vrátil do svojej kapely Grand Magus, tak sa začalo hľadanie po vhodnom kandidátovi na toto voľné miesto. Dostal ho vokalista gréckeho pôvodu Apollo Papathanasio z power-metalovej formácie Firewind. Apollo spieval v domovskej skupine trochu ináč ako v Spiritual Beggars a dokonale prispôsobil svoj hlas rockovému vyzneniu. Michael Amott vyňuchal opäť skvelého frontmana a tak môže jeho kohorta pokračovať ďalej v tvorení špičkového hard-rocku. Keď si porovnáme prvé albumy Spiritual Beggars napr. aj s Return To Zero, tak je viac než jasné že skupina má za sebou nejaký ten pokrok a určite nestojí na jednom mieste. Ako skladateľ má hlavné slovo samozrejme Michael Amott, ale na aranžmánoch pracujú spoločne, čo dáva hudbe takmer vždy väčší kvalitatívny rozmer. Albumu Return To Zero predchádzala päť ročná pauza a kapela pravdepodobne potrebovala načerpať novú tvorivú energiu.

Vynovení Spiritual Beggars znejú šťavnato a stále čerpajú v mnohom z klasického hard-rocku, ale sú tu aj nejaké občasné metalové záblesky (tých je však minimum). Už to nie je síce tá divoká banda, čo by prevrátila hore nohami celý dom, ale ešte stále vedia svojou hudbou povedať to podstatné. Má to celkove akýsi serióznejší charakter a asi aj to by bola najčastejšia výčitka fanúšikov ich staršej éry. Zvuk je ako vždy špičkový, v gitarových partiách ostrý a v klávesách príjemne zaoblený. Je tu zopár skladieb, ktoré vyčnievajú. Hitové tendencie nezaprie napr. Star Born alebo aj We Are Free. Skladba Spirit Of The Wind mi pripomína Deep Purple v baladickej polohe a ten spev má vyložene "coverdaleovský" ksicht, skvelé! Výborná je aj členitá The Chaos Of Rebirth, ktorá sa v druhej polovici preklenie do znamenitej "sabbatovskej" riffovačky. Spiritual Beggars majú vždy na svojich doskách nejakú naozaj bombastickú vec a toto presne platí pre hard-rockovú nirvánu Concrete Horizon. Niekomu sa môže zdať tento album mierne rozpačitý, ale dôležité je že sa pri ňom nenudím, čo je neklamný znak toho, že sa nejedná o rýchlo kvasený produkt (z môjho pohľadu samozrejme). Chce to len viac sa do toho započúvať, pretože je to výsostne vyrovnaná doska nabitá nápadmi.

Michael Amott robí viacero vecí old-schoolovým spôsobom, preto znie Spiritual Beggars tak fantasticky. Navyše má pri sebe naozaj talentovaných muzikantov, ktorí dokážu dať do hudby kus svojho srdca. Spiritual Beggars pracuje na svojej hudbe tvrdo a zároveň sa pri nej aj baví, radosť z hrania a tvorenia by mala byť prioritou pre každú kapelu. V opačnom prípade budete znieť ako nemastný neslaný muzak hrajúci sa na rock. Return To Zero je niečo ako nový začiatok a podarilo sa im nastaviť tradične nadštandardnú úroveň pre ďalšiu fázu. Navyše Apollo má ten správny feeling a hlasový potenciál pre túto hudbu, takže smelo vpred k svetlejším zajtrajškom milí duchovní žobráci!

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Return To Zero
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Demons
2014-05-17

Spiritual Beggars / Demons

4 stars

Spiritual Beggars sú často automaticky priraďovaní do stoner-rocku, táto štýlová škatuľka však nie je pre nich celkom presná, pretože sa jedná vo svojej podstate o hard-rock, ktorý je silne inšpirovaný 70-tými rokmi. Tento fakt potvrdil nielen predošlý album On Fire, ale aj hneď nasledujúci Demons. Kým On Fire sa nahrával trochu problematicky, tak pri Demons sa už kapela cítila viac v pohode. Počuť to aj v hudbe, ktorá má opäť poriadne grády. Zvuk je na svoju dobu moderne poňatý, ale v skutočnosti sa všetko nahrávalo na analógovú pásku. Temnejšie a náladotvorné prvky sú tentoraz viac zreteľnejšie a aj samotný obal (ktorý sa mi moc nepáči) reflektuje tento ich momentálny stav. Spiritual Beggars prešli pod ochranné krídla progresívne zameraného vydavateľstva Inside Out, no neznamená to žeby zrazu začali po hudobnej stránke robiť niečo iné. Naopak stále hrajú parádny hard-rock, z ktorého behá mráz po chrbte.

Inštrumentálka Inner Strength (Intro) urobí pekný úvod a nasleduje vypaľovačka Throwing Your Life Away, ktorú dokáže zložiť asi naozaj len Michael Amott. Rovnako je tomu aj pri ďalšej rockovej smršti Salt In Your Wounds a výraznejšie dá spomenúť na 70-té roky skladba One Man Army. Pri rytmicky členitej Through The Halls si to spevák JB odspieva podobný štýlom ako David Coverdale, samozrejme s inou farbou hlasu. Skvelý melodický refrén má napr. Dying Every Day a to gitarové sólo Michaela Amotta je proste skvostne veľkolepé. Born To Die je ďalší song, ktorý siaha kvalitou do hviezdnych výšin. Ako najslabšia mi príde In My Blood, ale má slušný drive. To najlepšie čo sa tu dá nájsť je jednoznačne Sleeping With One Eye Open s geniálnym "purpleovským" motívom, je to luxusne znejúca rytmická záležitosť, ktorá dokazuje že hard-rock nie je mŕtvym žánrom pokiaľ dokáže mať takých pokračovateľov ako Spiritual Beggars. Končí sa to celé opäť v duchu 70-tých rokov s pomalšou a mierne psychedelickou No One Heard.

Je to posledný počin so spevákom s prezývkou JB a je dobré pripomenúť, že kapela ním nahrala dva veľmi dobré albumy. Jeho hutný chlapský hlas výborne sekol k hudbe Spiritual Beggars a aj toto obdobie sa dá považovať za prínosné a kvalitatívne hodnotné (teda aspoň pre mňa). Per Wiberg ma ako klávesák neskutočne baví, jeho orgán má vždy nejakú pointu a nerobí len nejakú kulisu či bezduchú výplň. Energické bicie Ludwiga Witta sú vo svojich prechodoch a rytmoch absolútne presvedčivé, navyše sa podieľal intenzívne aj na aranžmánoch. Na adresu lídra a gitaristu Michaela Amotta padlo už veľa chvály a tak je album Demons "len" ďalším záznamom jeho prvotriednych skladateľských schopností.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Demons
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - On Fire
2014-05-16

Spiritual Beggars / On Fire

4 stars

Personálna výmena speváka môže mať na kariéru rockovej kapely neblahé dôsledky. Nie však vtedy ak si môžete vybrať skutočne len to najlepšie a máte po ruke hneď aj frontmana, ktorý bez akýchkoľvek problémov nahradí toho predošlého. Micheal Amott si vyberať naozaj môže, pretože je v rockových a metalových kruhoch známou osobou. Napriek tomu, že spev Janne "JB" Christofferssona (zároveň aj vokalista doom/heavy metalovej skupiny Grand Magus)je iný resp. viac zemitejší, tak kapele to neubralo ani náhodou na kvalite. Album On Fire sa po predošlých dvoch vrcholoch ocitol v nezávideniahodnej situácii a Spiritual Beggars museli chtiac nechtiac potvrdiť svoj status. Posunuli teda svoju hudbu viac do komerčnejšej polohy a zároveň zaguľatili výsledný zvuk. Nahrávka je príjemným retro výletom do čias hard-rocku 70-tých rokov.

Skladby síce už nemajú taký razantný ťah ako v minulosti, ale je zaujímavé vnímať kapelu z hľadiska melódií a aranžmánov. Tie sú stále na veľmi vysokej úrovni a obratne pracujú s nosnými motívmi a refrénmi. Niečím takým sa môže popýšiť skladba Killing Time, ktorá je asi najväčšou hitovkou v katalógu Spiritual Beggars. Veľkým lákadlom sú taktiež skvelé melodické pecky ako Street Fighting Saviours, Young Man Old Soul či Beneath The Skin. Obdivujem gitarovú zručnosť Michaela Amotta, no tentoraz až tak výrazne nevyčnieva a podarilo sa dať všetky nástroje do jedného organického celku. Podobne pozitívne na mňa pôsobí Per Wiberg a jeho fantasticky orgán, a nepochybne aj talentovaný a hlavne spoľahlivý bubeník Ludwig Witt. Deviata skladba Tall Tales je skutočne bombastická záležitosť a skvelo na ňu nadväzuje The Lunatic Fringe s prepracovaným klávesovým sólom. Michael Amott uzavrie dosku melodickou gitarou, ktorá je ozdobou pomalšieho hard-rockového songu Look Back.

Album On Fire zasiahol v niektorých európskych krajinách rebríčky predajnosti, čo svedčí o tom že kapela má svoje stabilné a verné publikum. Niet sa čomu diviť, ich živé koncerty sú skvelým zážitkom po ktorom musia fanúšikovia odchádzať s blaženým pocitom, viď napr. ich DVD Live Fire!. Michael Amott ako hlavný skladateľ predhodil poslucháčom veľmi prefíkaným spôsobom nahrávku, ktorá by sa mala akože páčiť. Bolo to logickým vyústením, pretože Mantra III a Ad Astra preskúmali vo svojom štýle všetko čo mohli. Tentoraz by som slovo metal použil len ojedinele, pretože Spiritual Beggars sa priklonili citeľne ku klasickému hard-rocku. Samozrejme zachovávajú si svoj osobitý zvuk, bez ktorého by to naozaj nebolo ono. On Fire úspešne započal ďalšiu kapitolu v ich pozoruhodnej hudobnej kariére.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - On Fire
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Ad Astra
2014-05-15

Spiritual Beggars / Ad Astra

5 stars

Ad Astra je ďalší "tour de force" v diskografii Spiritual Beggars. Po takom úchvatnom diele akým bol Mantra III sa opäť vyšvihli k výkonu hodný obdivu. Kapela stále napreduje v zdokonaľovaní svojho štýlu a práve tento album je ich najuznávanejším a najobľúbenejším medzi fanúšikmi a dokonca aj medzi kritikmi. Spiritual Beggars už nebola len nejaká malá lokálna kapelka a začal sa o nich zaujímať čím ďalej tým väčší okruh poslucháčov aj vďaka hudobným magazínom. Per Wiberg sa stal nakoniec stabilným členom a jeho aranžérsky vklad je pre budúcnosť skupiny priam nenahraditeľný. Bohatý a zvukovo výrazný orgán má pre tento stoner-rock/metal blahodárne účinky a iste nejeden fanda si pri nich zaspomína na hard-rock 70-tých rokov. Filozofia kapely je silne zameraná práve na toto obdobie a pri dôslednejšom posluchu je to viac než jasné. Zvuk síce valcuje ako bowlingová guľa kolky, ale to podstatné sa ukrýva vo vnútri jednotlivých skladieb.

Michael Amott odpáli ďalší svoj klasický riff v úvodnom songu Left Brain Ambassadors a začína sa nekompromisná rocková rezba, ktorá pokračuje aj v skladbe Wonderful World. Je to jednoznačný ťahúň celej dosky a má silný hitový potenciál. Amott sa zaskvel aj v niekoľkých nádherných gitarových sólach ako napr. v Sedated, Per Aspera Ad Astra alebo aj v Escaping The Fools. Za prvý vrchol považujem On Dark Rivers s geniálnym "purpleovským" motívom a glam-rockovým refrénom, ktorý je až neskutočne rozkošný. Tým druhým je záverečný song Mantra, ktorý je spočiatku nádherne pomalý a potom sa rozohní do strhujúceho finále. Ad Astra si vyžaduje trochu trpezlivosti, pretože je to celkom tvrdá a hustá hudobná nálož. Vie sa však odmeniť jedinečným muzikantstvom a ohromnou energiou. Navyše je tu kopa výborných melódií a chytľavej atmosféry, ktorá sa vám začne pomaly a isto viac a viac pozdávať.

Pre Spicea je to posledný štúdiový počin a z kapely odchádza. Jeho drsný vokálny prejav bol poznávacím znamením Spiritual Beggars a nedivím sa tomu, že fanúšikovia považujú obdobie so Spiceom za najlepšie. S ním vydané štyri radové albumy patria naozaj medzi to naj v stoner-rocku. Ad Astra ich napokon vystrelila do povedomia a zaslúžene sa im dostalo akého takého docenenia aj úspechu. Nechce sa mi tu hľadať za každú cenu nejaké mínusy, pretože to nie je z môjho pohľadu férové a zase na druhej strane je tento album vyzretým a svojráznym dielom, ktoré sa na hudobne scéne určite nevyskytuje moc často.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Ad Astra
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Mantra III
2014-05-14

Spiritual Beggars / Mantra III

5 stars

Viacero kapiel má periódu, ktorá sa dá nazvať ako vrcholná a presne pri tomto albume sa to stalo aj švédskym Spiritual Beggars. Toto môžem nazvať jedine ako "hovadsky" dobrý hard-rock a to prídavné meno som nepoužil len tak čírou náhodou. Hudobné nástroje sú poriadne zbustrované a výsledný zvuk driape a škriabe ako rozzúrená mačka. Skladby dostali ešte k tomu aj metalický povlak, ale vo svojej podstate je to stále veľká pocta 70-tým rokom a ich štýlovým objaviteľom. Obrovská energia a nasadenie je podložené špičkovými motívmi, riffmi a melódiami. Proste žije to tu hudbou! Skvelým ťahom bolo prijať do partie klávesáka Per Wiberga, ktorý sem tam prebudí zmyselný hammond orgán prípadne melotrón. Zostávajúce trio Amott, Witt a Spice hrá ako o dušu a Mantra III je vrcholným skvostom nielen pre Spiritual Beggars, ale aj pre celú stoner-rockovú scénu.

Spice si chlapsky zaškrieka (aj zaspieva) v úvodnej Homage To The Betrayed. Je to ako byť oliatý vedrom studenej vody hneď po rannom prebudení a uvedie vás okamžite do reality tohto albumu. Žiadne kompromisy či sladké popevky, ale tvrdá poctivá muzika ktorá sa zadrie pod nechty ako čierna sadza. Dôležitou skladbou je určite Monster Astronauts, ktorá to parádne rozprúdi aj na koncertoch. Viac do metalových vôd zachádza napr. Euphoria s pulzujúcim riffom a odľahčenejším refrénom. Gitara Michaela Amotta kraľuje na všetkých frontách a je to práve on kto udáva smer. Spice ako spevák rastie a jeho vokál dáva hudbe Spiritual Beggars vlastnú tvár a pudovú živočíšnosť. Lack Of Prozac je čistá hard-rocková eufória a aj tu je dôkaz, že keď je dobrý nápad tak sa dejú zaujímavé veci. Veľmi osviežujúco vybočuje kratučká inštrumentálka Superbossanova, ktorá zahrá viac na jazzovejšiu nôtu a znie to fantasticky. Ďalšie songy, ktoré by som určite vypichol sú melodicky vyšperkovaná Send Me A Smile, southern/blues-rocková Sad Queen Boogie a psychedelická Mushroom Tea Girl. Práve posledne menovaná je ozajstnou čerešničkou s vynikajúcou rytmikou (krásne nepravidelné tempá), dráždivým orgánom a tradične úžasnou gitarovou prácou Michaela Amotta.

Vo svete chladnokrvného a vykalkulovaného rocku je toto ako niekoľkometrový meteorit, ktorý prerazí atmosféru a narobí "trochu" neporiadku. Mantra III v podstate nemá slabé miesto a každá skladba je neobyčajne huževnatým dielkom. Cítiť z toho samozrejme hard-rockové retro, ale je to tak čarovné, že tu absolútne nevnímam žiadne štýlové klišé (a ani tu žiadne nie sú). Prirovnal by som to k divokému mustangovi, na ktorého keď vyleziete tak s vás vytrasie dušu. Keď si na vás trochu zvykne (aj vy na neho), tak si spolu užijete parádnu jazdu!

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Mantra III
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Another Way To Shine
2014-05-13

Spiritual Beggars / Another Way To Shine

4 stars

Prvé dva albumy Spiritual Beggars majú podobnú myšlienku a zároveň sú aj hudobne tak trochu spriaznené. Another Way To Shine je však ťažšie stráviteľný počin než debut. Kompozične došlo k určitému posunu, ale stále prevládajú sabbatovské riffy a psychedelická atmosféra 70-tých rokov. Skladby sú pomalšie a práve to sa môže niektorým zdať ako ťažkopádne a nezáživné. Chce to asi trochu viac námahy, ale myslím si že to stojí za to. Zbustrovaný stoner-rockový zvuk je síce drsný, ale počuť tu veľa blues/hard-rockových postupov a sem tam aj nejaký ten grunge. Výsledok je neotesaný, ale zato precízne zahraný.
To najlepšie sa na vás vyvalí hneď na začiatku pri fantastickej skladbe Magic Spell. Hlavný riff je jasne inšpirovaný tvorbou Black Sabbath a rytmicky je to celkom dynamické aj v nápaditom refréne. Blind Mountain sa mi páči viac vo verzii z roku 1994, no ani tu to nie je na zahodenie a má to stále nápad aj šťavu. Picking From The Box valcuje ďalších excelentným riffom, z ktorého sa vám zatočí hlava. Výraznou skladbou je určite aj ťažká a psychedelicky znejúca Nowhere To Go. Skreslený vokál a tvrdý blues-rock má nefalšovaný, skoro až strašidelný groove. Kapelu Grand Funk alebo aj Jimiho Hendrixa mi pripomína song Entering Into Peace a jej stredná časť zase Whole Lotta Love od Led Zeppelin, krásna reminiscencia. Posledné dva kúsky Another Way To Shine a Past The Sound Of Whispers sú husté, hrboľaté a neuhladené rockové klenoty, ktoré sa na nič nehrajú.
Nie je to album na každý deň, ale raz za čas padne dobre aj takýto surovejší rockový sound. Michael Amott pristupuje veľmi kreatívne k svojim gitarovým partiám a to isté by sa dalo povedať aj o spevákovi Spiceovi, ktorého vysoký drapľavý hlas je nesmierne dôležitý pre smerovanie Spiritual Beggars. Ďalší spôsob ako zažiariť (Another way to shine) bolo určite vydať práve tento album a podarilo sa im viac než len dôstojne nadviazať na vydarený debut.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Another Way To Shine
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Spiritual Beggars - Spiritual Beggars
2014-05-12

Spiritual Beggars / Spiritual Beggars

4 stars

Spiritual Beggars platí dnes za jednu z najzásadnejších kapiel v tzv. stoner-rocku. Veľmi dobré základy boli položené už hneď v začiatkoch a debutový album z roku 1994 zapálil v Amottovi oheň, ktorý počas nasledujúcich rokov priebežne udržiaval. Rocková hudba má u neho významné miesto a myslím si, že ako gitarista ukázal viac osobitosti a cítenia práve v Spiritual Beggars ako v úspešnom death-metalovom kolose Arch Enemy. Najviac mu samozrejme imponuje obdobie 70-tých rokov, čo je dosť dobre počuť práve v jeho gitarových riffoch. Inšpiráciu našiel už v mladosti v takých kapelách ako napr. Mahagony Rush, Mountain, Deep Purple, Black Sabbath alebo v jeho veľkom vzore Jimim Hendrixovi. Je tu z každého niečo a má to zároveň ten správny mladícky entuziazmus a zápal.

Hneď z prvých tónov je úplne jasné, že je to špinavý a tvrdý hard-rock jak repa. Sú však ďaleko od akéhokoľvek primitivizmu a hrá im to v trojke par excellence. Michael Amott nie je hocaký gitarista (dokázal to napr. aj v metalovej skupine Carcass) a práve on je najtvorivejším článkom Spiritual Beggars. Hudba využíva jednoduchšiu kompozičnú formulu, ktorá za založená na ťažkých sabatovských riffoch a hutnej rytmike. Spevák Spice je nemenej dôležitým elementov v kapele a jeho neučesaný psychedelický prejav dáva hudbe ešte väčšiu živočíšnosť. Pôvodne vyšiel debut len s prvými šiestimi skladbami, ale jeho remastrovaná edícia (s odlišným obalom) z roku 2013 obsahovala aj ďalšie štyri kúsky. Nič prevratné sa tu nedeje a viac menej tieto veci boli už dávnejšie veľmi dôkladne prebádané v 70-tých rokoch. Bolo by však veľkou chybou album len tak odpísať. Hlavne fantastické gitary stoja za to, majú úžasný ťah a tie riffy sú skutočne parádne. Ak máte radi Black Sabbath, tak ste na správnej adrese. Pri počúvaní skladby Pelekas by sa Tony Iommi istotne usmieval od ucha k uchu a podupkával aj nohou. Nasledujú ďalšie strhujúce songy ako If This Is All, Under Silence alebo Blind Mountain, ktorá patrí do koncertného playlistu Spiritual Beggars.

Komplet celý album je zahraný od podlahy, bez príkras a s poriadnou dávkou zdravej drzosti. Zároveň majú veľmi muzikálne cítenie a Michael Amott to vie skvelo roztočiť aj v gitarových sólach. Je to hodne vydarená nahrávka s niekoľkými brilantnými číslami, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani legendy rocku. Hodnotenie 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Spiritual Beggars - Spiritual Beggars
» popis a diskografie skupiny Spiritual Beggars


Kazachstán - V hrudi pták
2014-05-11

Kazachstán / V hrudi pták

4 stars

Po veľmi nádejnej EP "Bojím se bát" sa kapela Kazachstán prihlásila so svojim prvým plnohodnotným štúdiovým albumom "V hrudi pták" a treba povedať, že je to jednoznačne krok správnym smerom. Kontrastne zaujímavá predná obálka je opäť dielom speváka Alana Grezla a nemožno mu uprieť estetické cítenie a zároveň zmysel pre detail. V podstate aj hudobná náplň oplýva rôznymi kontrastmi a náladami. Mierne melancholická atmosféra sa opiera hlavne o zvuk, ktorý je značne odlišný od predošlého EP. Texty Jaroslava Žilu sú obalené do poetických obrazcov a dokonale zapadajú do prog-rockovo ladenej tvorby Kazachstánu.

Gitarista a skladateľ Robert Hejduk sa už neštylizuje tak viditeľne do polohy Radima Hladíka a zároveň už to menej pripomína aj samotný Blue Effect. Na druhej strane je však jasne čitateľná inšpirácia práve kapelou Pink Floyd. Jedná sa hlavne o pomalšie atmosférické plochy a zasnené gitarové sóla, a práve tam vzniká táto paralela. Celkom ma zaujala práca s dychovými nástrojmi, husľami alebo aj flautou. Práve tieto momenty ich posúvajú smerom vyššie a považujem to za veľmi osviežujúci prvok, ktorý bude dúfam aj naďalej súčasťou ich tvorby. Keďže texty nemajú obšírny charakter, tak značná časť hudby je postavená práve na inštrumentálnych motívoch a vyhrávkach. Kazachstán nie je typ kapely, ktorá sa bude vyžívať v kadejakých úletoch, skôr pekne pomaly graduje jednotlivé skladby až do konca a tak aj album dostáva vďaka tomu taký nenápadný jednoliaty koncept.

V podstate sedem art-rockových skladieb plynie bez najmenších problémov a nevybočujú ani veľmi okato z rady. Titulná skladba "V hrudi pták" zaujme krásnymi floydovskými gitarami, flautou a aj dychovými fanfárami, ktoré dokonale ladia s dojemnou melódiou. "Minulost" je najdrsnejší kúsok na albume a výrazne sa na nej podpísali husle a výborné gitarové sólo. Zjemnenie prichádza v songu "Mé duše klid", no obsahuje nápadité saxofónové sóla, ktoré to ťahajú trochu do jazzu. Aj tu je patrné, že je to hudba na viacero počúvaní, pretože odkrýva svoju krásu postupne. Na živých koncertoch sa určite bude dobre vynímať skladba "Kazachstán", kde si refrén môžu pospevovať aj samotní fanúšikovia. "Tereza" je ďalší aranžérsky poklad a na počudovanie sa v nej nespieva o žiadnej Tereze, ale o krásach prírodnej flóry. Prelínanie akustických a elektrických zvukov je dokonalé a v tomto je Kazachstán jasne nad vecou. "Ve tmách můžeš najít svou lásku" – je to zaujímavá úvaha a podarilo sa nasadiť tejto téze aj silný pocitový efekt, ktorý k takémuto love-songu jednoznačne patrí. Vrcholom albumu je posledná "Komediant", ktorá ma nádhernú melodickú linku a geniálne zakončenie, kde sa Robert Hejduk predviedol v tom najlepšom svetle.

Ak si chcete naozaj vychutnať toto dielo, tak sa najprv uistite či je doma čistý vzduch, pre istotu zamknite aj dvere a pustite sa do bádania albumu "V hrudi pták". Je dosť možné, že hudba na ňom vám upraví vaše patogénne zóny, ktoré sú pravidelne narúšané disharmonickou realitou. Ak je naozaj pravým poslaním hudby prinášať emócie, tak sa Kazaši trafili presne do čierneho. Dúfam, že sa Kazachstánu raz dostane širšieho uznania a budú stáť na rovnakom piedestáli ako ich štýlovo spriaznení Blue Effect. Konečné hodnotenie 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Kazachstán - V hrudi pták
» popis a diskografie skupiny Kazachstán


Kazachstán - Bojím se bát
2014-05-10

Kazachstán / Bojím se bát

4 stars

Kazachstán síce ešte nemá nejakú siahodlhú diskografiu za sebou, ale ich tvorba je hneď od začiatku na svoje pomery veľmi vyzretá. Nehanbia sa sami nazvať svoju hudbu ako art-rock či progresívny rock, čo si na nich veľmi cením. Ich prvý mini-album "Bojím se bát" musí naplniť nadšením tých, čo so slzou v oku spomínajú na kapely ako Blue Effect či Pink Floyd. Líder a hlavný skladateľ Robert Hejduk má príťažlivý autorský rukopis a ako gitarista je značne ovplyvnený českou gitarovou legendou Radimem Hladíkem. So cťou vzývajú minulosť a rovnako vkladajú do hudby aj svoj tvorivý potenciál, ktorý nie je vôbec zanedbateľný. Naopak si myslím, že v budúcnosti môžu prekvapiť skutočnými skvostami na českej progresívnej scéne. Zaujímavou persónou je taktiež spevák a výtvarník v jednej osobe Alan Grezl. Na to, že sám seba nazýva introvertom je jeho vokál expresívnym prvkom v skupine Kazachstán. Dokáže príjemne pohladiť, ale aj podráždiť a to je (podľa mňa) aj pravým poslaním skutočného frontmana.

Nerád by som prirovnával kapelu k známym progresívnym formáciám, ktoré spájali husle a progresívny rock, no myslím si že v tomto prípade budú niektorí fanúšikovia nepochybne nadšení. Tento nástroj dáva hudbe väčšiu pestrosť, vyváženosť a hlavne dušu. Ďalším zaujímavým faktorom pre mňa je striedanie akustických a elektrických zvukov, ktoré znejú dokopy harmonicky a precítene. Samostatnou kapitolou sú určite texty Jaroslava Žilu. Nesnažím sa ich pochopiť, ale majú celkom dômyselnú stavbu a používajú inteligentné slovné obraty. V spojení so šikovne naaranžovanou hudbou tvoria kompaktný a hlavne pôsobivý celok.

"Introdukce" je klasická ouvertúra obalená do klávesových zvukov. Hneď na to nadväzuje "Hadí mléko" s výborným textom a rovnako ohnivo je podoprená prog/jazzovou hudbou v strednom tempe a husľovými vyhrávkami. Pocta ich rodnému mestu mohla dostať len jeden názov a to "Ostrava". Tu je podobnosť ku gitarovej hre Radima Hladíka až kontaktne blízko. Imponuje mi prelínanie blues-rockových verzií s vyložene melodickými plochami. Je to krásne spojenie a ešte krajšie vyznanie nielen svojmu mestu, ale aj významnej českej skupine Blue Effect. Titulná skladba "Bojím se bát" začína jazz-rockovo a Grezl využíva aj jazzový spôsob spevu tzv. sketovanie. Prekvapivo sa to pomaly presúva do pochmúrnych nálad a celkom osviežujúco padne flauta (kaval) alebo aj akustická gitara. Za ďalší sedem-minútový (a posledný) song "Za čtyři rohy" by sa naozaj nemusel hanbiť ani sám veľký Radim Hladík. Harmonicky dokonale zvládnuté pasáže sú jednoducho nádherné a je to taká prog-rocková perla, ktorá sa na konci tohto diela náramne hodí.

Album má jednu chybu a to takú, že trvá len pol hodinu. Za ten čas však stihli chlapci z Kazachstánu povedať svojou hudbou to podstatné. Emócie počujem hádam z každej noty, ktorú vykúzlili páni muzikanti zo svojich nástrojov. Hudba aj zvuk pôsobia veľmi profesionálne a oceňujem ich prístup, ktorým sa snažia zaujať prog-rockové publikum. Kazachstán je vyrovnaná a silná kapela, a aj tento debut je odrazom ich vnútornej pohody a harmónie. Cítiť to aj z aranžmánov, ktoré majú ten správny súzvuk a ladnosť tónov. Je to znamenitý začiatok v kariére tejto skupiny a Kazaši potvrdili svoju vysokú úroveň hneď nasledujúcim albumom V hrudi pták.

» ostatní recenze alba Kazachstán - Bojím se bát
» popis a diskografie skupiny Kazachstán


Robert Balzar Trio - Discover Who We Are
2014-05-07

Robert Balzar Trio / Discover Who We Are

4 stars

Discover Who We Are – Odhaľte kto sme. Celkom zaujímavý názov pre album a vyvolalo to vo mne pocit niečoho veľmi osobitého, tak som sa teda nechal nalákať. Robert Balzar Trio je zoskupením, ktoré si vie získať svoje publikum a potvrdili to aj poslucháčsky mimoriadne úspešné diela, ktoré ich postavili do popredia českej jazzovej scény. Nastala však zmena a pomerne dosť významná. Stanislav Mácha už nefiguruje ako člen kapely a nahradil ho taktiež talentovaný klavirista Jiří Levíček. Prvotné oťukávanie tu cítiť, no vyhli sa veľkým oblúkom šedivému priemeru. Kryštalicky čistý zvuk dáva vyniknúť hlavne krásnym klavírnym linkám. Pri detailnejšom posluchu sa dá vystopovať aj niekoľko zaujímavých rytmických kreácií, ktoré majú občas aj energickejší podklad. Improvizácia je dávkovaná v rozumných intenciách a predsa len viac prevažuje premyslená kompozícia. Ako už aj napovedá zloženie zostavy jedná sa o klasický akustický jazz s prímesou post-bopu.

Robert Balzar Trio by sa dali štýlovo a kvalitatívne prirovnať napr. aj k famóznym Brad Mehldau Trio. Obidve tieto jazzové skupiny križujú rôznorodé žánre a pracujú vo veľkej miere práve s melodikou. Nenudia tak zbytočnými improvizáciami a prinášajú nápadité kompozície, ktoré neservírujú jazzmanom len nejaké chladnokrvné umenie. Album je zostavený z dvoch cover verzií a autorských skladieb z dielne Roberta Balzara a Jiřího Levíčka. Kompozície majú otvorenejší charakter a aj ich časová dĺžka je tomu prispôsobená. Atmosféra je veľmi intímna a zároveň ponurejšia, čo trochu sťažuje jej uchopenie. Sú však prepletené výraznejšími melodickými motívmi, ktoré fungujú ako záchytné body. V podstate musíte tomuto albumu venovať trochu viac času, aby sa do vás dostali tie smutno-lyrické a zároveň hypnotické inštrumentálne plochy. Nálada nie je veselá, no ani vás neubije ťažobou či monotónnosťou (aj keď na prvý dojem tak pôsobí). Viac sa to rozhýbe napr. pri latino-jazze Day Off, ktorá prináša so sebou aj dobrú náladu. Vyčnievajú tu aj ďalšie kompozície ako Event Horizon, Živý, nádherne baladická Just For Her a posledná Never Before. Robert Balzar je skvelý hráč na kontrabase, čo celkom pekne dokumentuje song Hope (For Your Sound No.3). Nie je veľa muzikantov, čo počas štyroch minút dokážu zaujať len čisto kontrabasovou skladbou.

Tento album znie trochu inak ako napr. predošlé štúdiové nahrávky. Robert Balzar aj so svojimi spoluhráčmi to zobrali z iného konca a opäť im to vyšlo, tak ako sa na prvotriednych muzikantov patrí. Niekedy sú úvahy do akej miery zapadol nový klavirista zbytočné, pretože len to odvádza pozornosť od hudby, ktorá je predovšetkým závislá od toho v akej pocitovej hladine sa práve dotyční hudobníci nachádzali. Takto vyzerá nová podoba Robert Balzar Trio a je to stále svieži a citlivý jazz na vysokej interpretačnej úrovni. Odkryl a spoznal som teda toto hudobné dielko (nabáda k tomu aj samotný názov albumu) a bolo to veru príjemné zoznámenie. Nič prevratné sa tu nedeje, ale v záplave nič nehovoriacich a stereotypných jazzových nahrávok je to ako prameň čistej vody.

» ostatní recenze alba Robert Balzar Trio - Discover Who We Are
» popis a diskografie skupiny Robert Balzar Trio


Moore, Gary - BBM -  Around the next dream
2014-04-28

Moore, Gary / BBM - Around the next dream

4 stars

Na úvod začnem asi tak, že blues-rock naozaj nie je môj šálok kávy. Výnimky sa však nájdu a nie je ich zase až tak málo. Kapely, ktoré hrali zaujímavú a invenčnú formu tohto subžánru by sa našlo v historickej studnici naozaj veľa. Jedna z nich bola určite aj slávna skupina Cream, ktorá predstavila svetu niečo ako progresívny blues-rock. Toto legendárne power-trio zanechalo na hudobnej mape dosť výraznú stopu a v 70-tých rokoch sa objavilo nespočetné množstvo kapiel, ktoré sa viac či menej úspešne snažili nadviazať na ich odkaz. Jack Bruce aj Ginger Baker sa po rozpade Cream vybrali kľukatými cestičkami a ich mená sa objavili na rôznych projektoch. Vlastne si obaja vyskúšali počas aktívnej hudobnej kariéry nielen blues-rock, ale aj jazz-rock a rôzne formy rockovej hudby. Jack a Ginger majú jednoznačne hľadačského ducha a som nakoniec rád, že sa Eric Clapton tohto projektu nezúčastnil, pretože (pri všetkej úcte) už dávnejšie mu je tvrdšie ladený rock nejako cudzí.

Gary Moore je môj "ultimate guitar hero" a jeho osobnosť dala albumu Around The Next Dream ten správny kvalitatívny rozmer. V podstate je aj väčšinovým skladateľom, čo je skôr paradox lebo s týmto nápadom prišli práve Bruce a Baker. Moore vniesol do tohto projektu zdravú rockovú dravosť a razanciu, ktorá mu bola vždy vlastná nielen v hard-rockových časoch, ale aj v jeho čisto blues-rockovej perióde. Krátkodobá kapela BBM mala za úlohu oživiť odkaz kapely Cream, no ani v najmenšom nezabudli na to, že sa píše rok 1994. Opäť sa jedná o krásne spojenie nostalgie za časmi minulými a modernejšej nahrávacej technológie, čo teda vôbec neublížilo hudbe ako takej. Album je podľa mňa niečo ako pokračovanie tvorby Cream s jedným novým členom. Bruce a Baker našli v sebe opäť tú neopakovateľnú súhru, ktorá ich preslávila a Moore im dodal presne to, čo obaja potrebovali.

Čarovný úvod v podobe Waiting In The Wings ako keby vypadol z repertoára skupiny Cream. Mooreova kvákavá gitara a naliehavý Bruceov spev má skutočne delikátnu atmosféru. Ak niečo naozaj vybočuje, tak je to určite track číslo tri Where In The World, kde dominuje Mooreov skladateľský štýl. Táto balada však patrí medzi skutočné perly, ktoré dokážu stvoriť asi len tí najlepší z najlepších. Gary Moore si zaspieva aj v ďalších skladbách ako napr. Can't Fool The Blues, Glory Days, Naked Flame či I Wonder Why (Are You Mean To Me?). Práve Glory Days je ďalšie parádne číslo a totálna reminiscencia na tvorbu Cream. Pozoruhodnou kompozíciou je nepochybne aj najdlhšia Why Does Love (Have To Go Wrong). Jack Bruce ju odspieval spôsobom sebe vlastným a dal jej krásne zádumčivý blues-rockový šmrnc. Jeho hlas ozdobil aj poslednú takmer barovo znejúcu Wrong Side Of Town a považujem to za veľmi príjemné ukončenie albumu.

A teraz tie "nešťastné" bonusy. Naozaj nemám rád, keď je na remastrovaných albumoch kopa nepotrebných a nezaujímavých bonusov, ktoré len kazia podstatu klasického rockového diela. Tentoraz to ale nie je tento prípad. Hneď prvý bonus Danger Zone je veľmi podarený aj kvôli výbornému riffovaniu a sólovaniu Garyho Moorea. World Keeps On Turning zložil pôvodne bluesový gitarista s spevák Peter Green, čo je v podstate jeden z najväčších Garyho vzorov. Živé skladby Sitting On Top Of The World (nahrali ju aj Cream na albume Wheels Of Fire) a I Wonder Why (Are You So Mean To Me?) sú celkom fajn a celkový čas albumu sa tak predĺžil až na kolosálnych 77 minút, ale dá sa to zvládnuť celkom v pohode.

Myslím si, že je obdivuhodné s akou doskou prišli a ako pomerne ľahko nadviazali svoje korene. Určite by sa našlo veľa zarytých vyznávačov tvorby Cream, ktorí by odsúdili tento projekt ako málo invenčný či nezáživný. Mám však iný pohľad na tieto veci a som rád, že po vydaní albumu opäť aspoň na chvíľu zažiarili na hudobnej scéne mená ako Jack Bruce a Ginger Baker. Škoda, že projekt nemal pokračovanie pretože schopnosti týchto pánov sú na prvotriednej úrovni. Pre mňa je to ďalšia pekná spomienka na zosnulého Garyho Moorea, ktorý to už nikdy viac na koncertnom pódiu neroztočí (R.I.P.). Mimochodom obal s Gingerom Bakerom je priam na zahryznutie. Hodnotenie 4,5 hviezd.

» ostatní recenze alba Moore, Gary - BBM - Around the next dream
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary


Blue Murder - Blue Murder
2014-04-27

Blue Murder / Blue Murder

5 stars

John Sykes sa po vyhadzove z kapely Whitesnake rozhodol založiť si vlastnú bandu Blue Murder. Myslím si, že nič lepšie ani nemohol spraviť, pretože je zručným skladateľom, gitaristom a dokonca aj spevákom. Rovnomenný prvý album svojim spôsobom nadväzuje (hlavne zvukovo) na nahrávku Whitesnake 1987, na ktorú sa výrazne podpísal aj ako spoluautor. Zlanáriť sa mu podarilo celkom zaujímavé mená ako napr. basáka Tonyho Franklina (Roy Harper, The Firm, Jimmy Page, Whitesnake, Derek Sherinian) a slávneho bubeníka Carminea Appicea (Vanilla Fudge, Cactus, Jeff Beck, King Kobra). Sykes bol v tej dobe mimoriadne plodný a nahral dokonale vyvážené hard-rockové dielo. Po sklamaní z Whitesnake to pre neho bolo doslova ako odrazový mostík. Zvuk je ešte poplatný 80-tým rokom, no hlavné slovo tu majú predovšetkým Sykesove fantastické gitary a nie klávesy. Debut dosiahol úspech a predalo sa ho zhruba pol milióna, čo je na začínajúcu skupinu skvelý výsledok. John Sykes sa musel po pôsobení v rôznych kapelách tentoraz spoliehať len sám na seba. Svojej povesti však neostal nič dlžný a medzi rockermi má debut Blue Murder priam až kultové postavenie.

Po klávesovom intre Nika Greena nastupuje typický riff a začína pecka ako z veľkej knihy s názvom Riot. John Sykes bol predtým skôr sprievodný vokalista, no ako spevák sa určite nestratí a jeho prejav je veľmi profesionálny. Sykes je telom aj dušou predovšetkým gitarista a samozrejme v sólach, riffoch a vyhrávkach to aj cítiť. Album je charakteristický pre glam-metalovú vlnu, ktorá v tej dobe brázdila svetové rebríčky. Skladby majú silný melodický potenciál, no vôbec tam necítim nejakú prvoplánovosť alebo sladkosť. Sú dostatočne tvrdé, majú skvelý odpich a hlavne nápady. Basová hra Tonyho Franklina je bez debát na tej najvyššej možnej úrovni a práve jeho bezpražcová basa dáva albumu veľmi zaujímavý zvukový rozmer. Viacero vecí sa tu podarilo dotiahnuť do jednoliateho celku. Aranžmány majú voľnejší charakter a nie sú vôbec strohé či prípadne bez chuti. Spojila sa tu nápaditým spôsobom hráčska vynaliezavosť s rockovou piesňou. Celkom dobre to vystihuje napr. hitová Valley Of The Kings alebo Jelly Roll. Ďalšími silnými skladbami sú nepochybne titulná Blue Murder alebo pomalá Out Of Love, kde Sykes odhaľuje svoj talent pre skutočný love-song. Je to jeden z tých albumov čo nestráca energiu a ťah počas celej svojej dĺžky a posledný dynamit v podobe Black-Hearted Woman môže vyvolať nutkanie si pustiť celú dosku opäť od začiatku.

Gitarová hra Johna Sykesa je kapitola sama o sebe a asi zbytočne by som rozoberal do podrobností jeho techniku a schopnosti. Hustý a ostrý zvuk je jeho charakteristickou črtou a pripomína mi to trochu rockové obdobie Garyho Moorea. Sykes je totižto viac blues-rockovým gitaristom a jeho spôsob vedenia sól o tom hovorí dosť jasne. Blue Murder je pre mňa jedna z najlepších hard-rockových nahrávok 80-tých rokov a zatiaľ na nej nebadať ani známky starnutia. Stále znie sviežo a je v tom kopec neutíchajúcej energie.

» ostatní recenze alba Blue Murder - Blue Murder
» popis a diskografie skupiny Blue Murder


Whitesnake - Whitesnake
2014-04-27

Whitesnake / Whitesnake

5 stars

Pre kapelu Whitesnake som mal vždy slabosť predovšetkým kvôli Davidovi Coverdaleovi. Jeho hlas, hudobný talent a charizma učarovala nielen mne, ale aj ďalším miliónom poslucháčov na celom svete. Ich kariéra sa postupne vyvíjala a išla viac menej s dobou. Časy klasického hard-rocku a blues-rocku boli v 80-tých rokoch dávno preč a do popredia nastúpil image kapely. Whitesnake ho mali celkom dobrý a Coverdale bol osobnosťou nielen na pódiu, ale aj mimo neho. Natupírované dlhé vlasy a zasnený David vo videoklipoch urobili svoje a minimálne na ženskú časť publika to urobilo vždy dojem. Albumy Saints & Sinners alebo Slide It In naznačovali príklon ku komerčnejšiemu zvuku. Napriek tomu Whitesnake nikdy nezapreli svoju profesionalitu a oddanosť kvalitnej hudbe. Najviac však zasiahol do povedomia práve bezmenný album Whitesnake z roku 1987 a úspech bol podľa mňa logickým vyústením ich snaženia. Ako sa vraví – v pravý čas na pravom mieste a táto doska je dokonalým dobovým dokumentom éry 80-tých rokov, kde práve rock nemal až tak na ružiach ustlané.

Are You Ready To Rock? Children Of The Night! Tak toto sú slová skvelej vypaľovačky Children Of The Night, ktorá ako keby vystihovala neviazanosť a živelnosť tohto počinu. John Sykes prispel výraznou mierou k tomu, že skladby znejú tak ostro a pomohol Coverdaleovi zložiť väčšinu materiálu. Prvý song Crying In The Rain majú fanúšikovia predošlej tvorby radšej v podaní skvelého gitaristu Bernieho Marsdena (album Saints & Sinners). Priznám sa, že mám rád obe verzie. John Sykes však viac pritvrdil a zároveň prispôsobil sólo svojej vymakanej technickej hre. David Coverdale v úvode skladby Bad Boys zaujúka spôsobom, ktorým dokáže asi len on. Nádherne ju na konci ozdobí dvojkopákom úžasný to bubeník Aynsley Dunbar. Still Of The Night je najlepšia tvrdá vec na albume, asi aj vďaka tomu že pripomína v mnohom Led Zeppelin a aj Coverdale sa viac vžil do tzv. "plantovského" prejavu. Pomalá časť je absolútne úchvatná kvôli klávesovo-orchestrálnym plochám a následným Sykesovým gitarovým nástupom, práve tento moment je veľmi silný a podobné pocity mám aj z fantastického zakončenia. Here I Go Again dostala nový a hitovejší kabát ako na albume Saints & Sinners, tentoraz gitarové sólo odohral Adrian Vanderberg. Give Me All Your Love je suverénna nakladačka, ktorá mne osobne dokáže až zlepšiť náladu, tzv. rušivým elementom môže byť snáď len Sykesove schizofrénne (ale vynikajúce) sólo. Balada Is This Love je baladou za milión, viacero kapiel by si kvôli takejto piesni dolámalo nohy. Už spomenutá Children Of The Night rozpaľuje nielen Coverdaleove hlasivky, ale aj Dunbarove monštruózne bicie. Premostenie medzi hlavným refrénom a verziami je takmer až geniálne. Koniec zaobstaráva hitovo ladená Straight For The Heart a power-balada Don't Turn Away. Žije to tu od prvej až do poslednej skladby a momentov, pri ktorých sa pozastavím je tu na rozdávanie ako snáď pri každom albume, ktorý v diskografii interpreta niečo znamená.

David Coverdale má dar od toho hore a nadelil mu ešte aj niečo naviac. Taký hlas nemožno prehliadnuť v histórii rockovej hudby a myslím si, že úspech albumu Whitesnake 1987 je absolútne zaslúžený po všetkých tých rokoch driny a úsilia. V podstate sa jedná o takmer dokonalé dielo hard-rocku 80-tých rokov. Znie to na svoju dobu ako typický hair-metal, no je za tým niečo viac. Veľa fanúšikov tento album odsúdilo a niektorí mu stále nevedia prísť na chuť, no je veľa takých ktorí práve vďaka nemu objavili kapelu Whitesnake. Napriek kontroverznosti ho ja osobne považujem za najlepší album Whitesnake. Stačí sa napr. započúvať do fenomenálnych gitár Johna Sykesa a myslím, že je to úplne jasné. Je to zároveň aj vrcholná ukážka jeho gitarového umenia (spolu s albumom Blue Murder z roku 1989). Coverdale z nepochopiteľných dôvodov rozpustil kapelu a zároveň vyhodil aj Sykesa, ktorý bol v tej dobe na vrchole svojich hráčskych a skladateľských schopností. Do Whitesnake nastúpili noví spoluhráči a stvorili neskôr nesúrodý zlepenec Slip Of The Tongue, ktorý sa nemohol rovnať kvalite albumu Whitesnake 1987. To už je ale minulosť, o ktorej by mohli možno viac rozprávať dotyční aktéri. Hodnotím to samozrejme bez nejakých výrazných pripomienok a dodám už len, že viac preferujem americkú verziu s deviatimi piesňami, no aj európska verzia s ďalšími dvoma skladbami Looking For Love a You're Gonna Break My Heart Again (opäť famózny Sykes!) má niečo do seba.

» ostatní recenze alba Whitesnake - Whitesnake
» popis a diskografie skupiny Whitesnake


3 - Revisions
2014-04-21

3 / Revisions

4 stars

Vo výklade v predajni CD nájde človek občas zaujímavé veci. Práve takýmto spôsobom som sa zoznámil s album Revisions od pomerne neznámej kapely 3 (alebo aj Three). Ich štýl križuje rôzne hudobné žánre a dokopy to celé tvorí zaujímavo znejúci progresívny rock. Nie taký čo odkazuje na klasikov žánru, ale skôr ten čo sa snaží nájsť si vlastnú cestu. Hudba by sa dala prirovnať k ich známejším a úspešnejším kolegom Coheed And Cambria. Modernejší prístup zahrňuje napr. aj alternatívny rock alebo štipku popu. Tento svojrázny koktejl musí mať aj primerane zaujímavého frontmana a tým bezpochyby Joey Eppard určite je. Hlavne jeho spevácke a gitarové kvality sú toho jednoznačným dôkazom. Predošlý a oveľa progresívnejší album The End Is Began je považovaný za ich najvydarenejšie dielo a pre zmenu Revisions za ich asi najslabšie. Dôvod je predovšetkým ten, že je to viac menej kompilácia (aj keď je považovaný za radový album) starších skladieb nahratých nanovo. Mne osobne to tak nepripadá, pretože vďaka týmto skvelým skladbám je kapela 3 naďalej životaschopná a fungujúca.

Revisions je hlavne rockovej hudbe s veľkým dôrazom na melodickú stránku veci, takže žiadny veľký progres sa nekoná. V tomto prípade to beriem ako výrazné plus, pretože takéto skladby sa neponúkajú na každom podobne zameranom hudobnom nosiči. Prvý song Anyone Human sa zadrie poriadne pod kožu vďaka skutočne nápaditým melódiám. Spev Joeyho Epparda je výrazným prvkom hudby 3 a v každej skladbe je jeho osobnosť veľmi prenikavá. Pri takej The Better Half Of Me len žasnem nad kopou iskrivých momentov a krásnych gitár. Nasledujúca skladba Automobile je totálny hit, ktorý však v rádiu nebudete nikdy počuť. Gitarové schopnosti si Eppard precvičí v inštrumentálnej Lexicon Of Extremism a počas celej plochy albumu je jeho akustická gitara celkom intenzívna, čo je aj znakom hudby skupiny 3. Aj pomalšie veci im idú na jedničku a taká Fable alebo nádherná You’ve Been Shot majú ten potrebný emocionálny rozmer, z ktorého cítiť úprimnosť. Vplyv anglických The Beatles je najviac cítiť v baladickej The Emerald Undertow. Najmenej nápadná je asi posledná kvázi-akustická The Game, ako zakončenie je to však celkom príjemná vec. Album trochu stráca na konci dych, ale prvé skladby to dokážu svojou silou dostatočne vykompenzovať.

Viacero kapiel hrajúce melodický rock a AOR by sa mohli od tejto nenápadnej skupiny učiť ako nekopírovať donekonečna tie isté stokrát prežuté postupy. Ich prístup k tejto problematike je veľmi svieži a cítiť z toho aj mladíckeho ducha. O žiadnej chladnokrvnosti či prvoplánovosti nemôže byť ani reč. Skladateľský rukopis je vyzretý a veľmi muzikálny, čo mňa osobne mimoriadne teší pretože takýchto skupín nie je nikdy dosť. Album je opatrený skvelým zvukom a za tento naozaj "slabý" album dávam reálne zaslúžených až 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba 3 - Revisions
» popis a diskografie skupiny 3


Anathema - Judgement
2014-04-21

Anathema / Judgement

5 stars

Kapela Anathema ma obchádzala pomerne dosť dlho. V podstate ma na ňu upozornil jeden blonďatý a bláznivý kolega z práce, ktorý mi vtedy pustil práve album Judgement. Samozrejme som spozornel, pretože hneď od prvých tónov som identifikoval, že sa jedná o progresívny rock. Spýtal som sa teda čo je to za kapelu a povedal meno Anathema, vtedy mi bolo jasné koľká bije. Neskôr som sa do diela započúval aj pri ceste na koncert do Budapešti (dík Palo!) a v aute znela táto rajsky potemnelá hudba plná čarovných melódií. Dalo sa pri tom úžasne relaxovať a zároveň vnímať krásne hudobné postupy. Odborník na tvorbu skupiny Anathema teda nie som (ale asi to v dohľadnej dobe napravím), ale podľa viacerých indícií patrí album Judgement medzi ich vrcholné kúsky.

Vynikajúci úvod v podobe skladby Deep musí presvedčiť snáď každého prog-rockera o kvalite tejto kapely. Skvelá hitovka s luxusne znejúcimi gitarami a emocionálnym spevom Vincenta Cavanagha. Nemá v podstate cenu rozpitvávať jednotlivé skladby, pretože dielo má veľmi konzistentný charakter. Sú tu pomalšie songy a aj tie čo dajme tomu trochu viac pritlačia na pílu v podobe drsnejších gitár. Silne melancholická a zasnená atmosféra je alfou a omegou tohto diela. Melódie majú patričný náboj a vždy dôjde na nejakú zaujímavú pointu. Klávesové plochy v skladbe Make It Right (F.F.S.) mi pripomínajú štýl Kevina Moorea (ex-Dream Theater) a napr. hneď nasledujúca One Last Goodbye vás dostane nádherným gitarovým sólom a vysoko položeným Vincentovým hlasom. Smutné a pochmúrne nálady patria neodmysliteľne k hudbe Anathema a bez nich by to asi nebolo ono. Zvuk však vysiela do éteru aj pozitívnejšie okamihy, takže je tu zachytená vzácna rovnováha medzi temnotou a svetlom, čo je dôležité pre výsledný pôžitok z hudby. Vincentov brat Daniel Cavanagh si s gitarou dosť dobre rozumie, čo jednak počuť v jeho sólach alebo napr. aj v poslednej a krásne odľahčenej inštrumentálke 2000 & Gone.

Judgement nakoniec skončil v mojej zbierke, pretože takýchto albumov spraví kapela raz možno dvakrát za svoj hudobný život. Spojiť dokopy progresívny a alternatívny rock je záslužný čin a Anathema je v tomto štýle celkom jasným preborníkom. Čistota prejavu totižto nevykazuje žiadne známky balastu alebo absencie vlastného názoru. Inštrumentálna forma nemá nič spoločné s klišéovitým spôsobom hrania a Anathema vďaka svojmu talentu necíti ani potrebu hrať veľa a za každú cenu. Taktiež sa vyhli minimalizmu a podarilo sa im z viacerých aspektov zasiahnuť priamo stred pomyselného terča. Deň a noc splynuli v jedno a hovorí o tom celkom jasne aj predná obálka, ktorá dokonale vystihla podstatu diela. Na tento päťhviezdičkový klenot by sa rozhodne nemalo v budúcnosti zabudnúť.

» ostatní recenze alba Anathema - Judgement
» popis a diskografie skupiny Anathema


Opeth - Ghost Reveries
2014-04-20

Opeth / Ghost Reveries

5 stars

Je pre mňa zaujímavé pozerať sa na Opeth z retrospektívy a hľadať súvislosti. Keďže považujem albumy Deliverence a Damnation za veľmi dôležité pre ich kariéru, tak sa ponúka pohľad na to kam sa vlastne Mikael Åkerfeldt posunul po týchto dvoch skvostoch. Ghost Reveries totižto vôbec nerecykluje predošlé nahrávky, ale jednoznačne napreduje v ťažkotonážnom prog-metale do veľmi sofistikovanej podoby. Samozrejme svoj trademark si zachovávajú, veď by to nakoniec nebol Opeth. Sú tu akustické vyhrávky, death-metalový vokál a tradične dlhé kompozície čerpajúce z extrémnych štýlov a progresívneho rocku. Veľmi dobrým nápadom bolo prijať ďalšieho člena do kapely a to istého Per Wiberga, ktorý sa zhostil svojej úlohy klávesáka tým najlepším možným spôsobom. Práve širšie využitie klávesových plôch a rôznych zvukov dáva albumu neobyčajne svieži závan, ktorý odlišuje Ghost Reveries od predošlých albumov.

Lyrický koncept ma teda nijako neoslovuje, keďže sa venuje okultnej tématike. Texty sú však zakódované abstraktnými obrazcami, ktorým rozumie pravdepodobne len Mikael Åkerfeldt. Zvuk sa podarilo vypilovať opäť do absolútnej dokonalosti s pomocou známeho producenta Jensa Bogrena. Čo ma však najviac dostalo na kolená je samotná hudba. Åkerfeldt totižto zložil (asi sa budem opakovať) jeden zo svojich najsilnejších autorských počinov a to má za sebou už niekoľko skutočne významných albumov. Ghost Reveries má nápaditú retro atmosféru aj vďaka spomenutým klávesám, no je tu čosi čo postavilo Opeth trochu do iného svetla a tým sú jednoznačne úžasne znejúce aranžmány. Dýcha to tu v mnohom 70-tými rokmi, no práve fantastická produkcia posunula skladby do veľmi špecifickej polohy. Åkerfeldt sa pohráva s melódiami ako majster-maliar so štetcom. Podobne nenásilne a veľmi plynulo sa prechádza z death-metalových pasáží do čisto prog-rockových. Začína to viac pripomínať zvukom aj hudobným smerovaním práve ten progresívny rock/metal a Åkerfeldt aj týmto dáva najavo kam sa asi v budúcnosti bude uberať tvorba Opeth.

Doslova progresívne hody ponúka hneď prvá nakladačka Ghost Of Perdition. Prog-rockové pasáže sú absolútne nádherné a všetky zmeny majú veľmi jednoliaty charakter. Výrazné klávesy zabalené do zvuku hammond sú ozdobou songu The Baying Of The Hounds. Mikael Åkerfeldt spieva čistým hlasom čím ďalej tým lepšie a niektoré melodické úseky mi navodzujú až zimomriavkové stavy. Pri skladbe Atonement by som sa určite pozastavil, pretože tu je jasne počuť že Opeth dokáže priniesť aj nové a zaujímavé myšlienky do svojej hudby. Je nasiakla východnými motívmi, ale spôsobom ktorý mi je veľmi sympatický a príjemne plynie počas celej svojej dĺžky. Niečo podobné by som aplikoval aj na dlhometrážnu Reverie/Harlequin Forest, ktorá napriek tomu že je tvrdá netlačí zbytočne na pílu. Pomaly sa plaziaci gitarový motív je jednoducho brilantný a zaujal ma aj nápaditý koniec, ktorý odkazuje na ich klasický song Deliverence, no znie to samozrejme odlišne. K Hours Of Wealth nemám slov, je to zhudobnená poézia tónov a melódií. Pritvrdzuje sa opäť dlhšou a mysticky znejúcou The Grand Conjuration. Skladba obsahuje niekoľko parádnych momentov v podobe riffov, melotrónu a Åkerfeldtových growling vokálov. Isolation Years uzatvára album relaxačne s dojímavou melódiou a posmutnelou atmosférou, ktorú dokážu vykúzliť asi len Opeth. Bonusová skladba Soldier Of Fortune od Deep Purple je rocková balada balád a Opeth týmto len potvrdili kam tiahnú ich muzikantské duše.

Mikael Åkerfeldt vlastne povedal všetko čo mohol, ak teda vezmeme do úvahy spojenie death-metalu a progresívneho rocku. Aj nasledujúci album Watershed (popri jeho nespornej kvalite) bol jasným signálom, že toto už nemôže byť cesta ktorou sa bude Opeth uberať, pretože zákonite by to zachádzalo do vykrádania seba samého. Zmena, s ktorou prišli na Heritage bola jediným možným riešením a Åkerfeldtovi ponúka klasickejší progresívny rock a metal širšie manévrovacie možnosti ako do značnej miery výrazovo oklieštený death-metal. Ghost Reveries je posledným albumom podľa môjho názoru najlepšej zostavy Opeth a odchádza skvelý gitarista Peter Lindgren a nasleduje ho aj nemenej dobrý bubeník Martin Lopez. Ukončila sa tak jedna kapitola tejto zásadnej a štýlotvornej kapely. Ghost Reveries je síce taktiež temnejšou nahrávkou, ale vo svojej vrcholnej sofistikovanosti len ťažko nájde konkurenciu.

» ostatní recenze alba Opeth - Ghost Reveries
» popis a diskografie skupiny Opeth


Opeth - Damnation
2014-04-19

Opeth / Damnation

5 stars

Nie je žiadnym tajomstvom, že albumy Deliverence a Damnation vznikali súbežne a pod produkčným dohľadom Stevena Wilsona. Obidve diela sú úplne odlišné a zároveň krásne "opethovské". Mikael Åkerfeldt sa konečne dostal naplno k tomu čo ho kedysi formovalo ako muzikanta a tým boli 70-té roky. Progresívny rock v ich podaní dostal tentoraz trpkú príchuť spojenú so severskou melanchóliou a citlivou melodikou. Hudobne nápadité kontrasty sú dôležitým prvkom celého albumu a koncept je postavený predovšetkým na krásno-divných piesňach o bolesti a smútku. Takto Opeth ešte nezneli, mali síce vo svojom katalógu skladby ktoré obsahovali akustické gitary a čisté vokály, no tentoraz poriadne prekvapili a zariskovali. Damnation osloví predovšetkým klasickejších prog-rockerov, ale iste sa nájde aj veľa fanúšikov ktorí holdujú tvrdému metalu. Dôvodom je ťažká sugestívna atmosféra, ktorá dokáže poslucháča úplne pohltiť a album ponúka veľa zaujímavých emócií a tradične skvelé aranžérske prevedenie.

Určite nemalý podiel na jeho kvalite má Steven Wilson a takýto typ hudby je presne jeho parketa. Åkerfeldt aj Wilson sú muzikanti, ktorí premýšľajú o tom aký majú mať ich skladby výsledný zvuk a keďže je Damnation návratom do minulosti, tak spôsob akým preniesli 70-té roky do roku 2003 by som nazval ako geniálny. Toľko citu a muzikantstva sa Opeth ešte nepodarilo tak dokonale zúžitkovať ako práve na tomto počine. Mikael Åkerfeldt úplne vynechal hrubozrný vokálny prejav a spieva už len čistým prirodzeným hlasom, treba podotknúť že táto poloha mu ide jednoznačne najlepšie. Rytmická sekcia sa samozrejme prispôsobila a je delikátne distingvovaná, keďže Mendez a Lopez sú neskutočne variabilní hráči. O gitarových schopnostiach Åkerfeldta a Lindgrena by sa toho dalo popísať veľa. Tentoraz mi obaja svojou fantastickou hrou pripomínajú kapely ako Camel, Wishbone Ash či Pink Floyd. Album obsahuje aj dostatok akustických pasáží a sám Åkerfeldt priznal, že je ovplyvnený napr. aj folk-rockovým pesničkárom Nickom Drakeom. Vo svojej podstate je to však stále Opeth s dostatočne vysokým podielom svojráznej osobitosti a charakteru.

Hneď úvodná Windowpane je dokonalou ukážkou ich uhrančivého štýlu. Wilsonov melotrón a krásne prepletené gitary majú v sebe čosi neuchopiteľné a vznešené. Takto by sa dali charakterizovať aj ďalšie skladby. Nedržia sa totižto nejakého vzorca, naopak sú veľmi prirodzené vo svojej otvorenej a košatej forme. Rôznorodé zvuky to výborne osviežujú a občas vytvárajú psychedelickú atmosféru. Akustické vyhrávky sú veľmi nápadité a niektoré aj komplikované na hranie, zhruba takto si predstavujem skutočne kvalitnú hru na tomto nástroji. Skladba Closure je zaujímavá východnými motívmi a vidieť, že hudobníci sa stále inšpirujú týmito mysticky znejúcimi harmóniami. Zosobnením krásy je pre mňa kryštálovo čistá kompozícia Hope Leaves, ktorá dokazuje že Opeth nemusia vyslovene trhať struny aby zneli skutočne ako Opeth. Steven Wilson odviedol výbornú prácu v čarokrásnej To Rid The Disease, keďže do nej prispel klavírnymi a melotrónovými plochami. Inštrumentálka Ending Credits mi pripadá ako keby do seba narazili Camel a Wishbone Ash, neopísateľne nádherná záležitosť pre mňa. Zaujímavé veci predvádza Steven Wilson na klávesových nástrojoch v poslednej skladbe Weakness a Mikael Åkerfeldt v nej zaspieva nenápadnú melódiu a prispeje aj gitarami. Vlastne ako keby predpovedala projekt Storm Corrosion, ktorý prišiel o pár rokov neskôr a aj tento album môže byť dôvodom prečo znel tak ako znel.

Damnation nemá za úlohu, aby sa poslucháč cítil len príjemne a pohodlne, ale aby pozorne počúval všetky tie ťaživé nálady a pocity, ktorými je album naplnený. Za najväčšie plus považujem jeho silnú melodiku a neobyčajne krehkú náturu, čo je na metalovú kapelu niečo neslýchané. Keďže sa tu spojili dvaja géniovia (Åkerfeldt a Wilson) progresívneho rocku a metalu, tak sa nemožno čudovať čo z toho vzišlo. Damnation považujem za vôbec najlepšie dielo Opeth a pravdepodobne ostane neprekonané kvôli tomu, že je v podstate výnimkou v ich diskografii. Albumy ako Deliverence a Damnation definovali hudobný štýl, s ktorým Opeth prišli a dostatočne hlasno dali najavo kto vlastne sú a odkiaľ sú ich korene.

» ostatní recenze alba Opeth - Damnation
» popis a diskografie skupiny Opeth


Opeth - Deliverance
2014-04-18

Opeth / Deliverance

5 stars

O švédskej progresívnej ikone Opeth sa hovorí a píše dosť, a určite padne vhod si pripomenúť ich tvorbu, ktorá sa predrala z undergroundu až na samotný vrchol a celosvetový úspech. Skutočne si veľmi cením akým spôsobom pristupuje Mikael Åkerfeldt k hudbe a ako dokáže všetky inšpirácie, ktoré ho v živote ovplyvnili tak nenásilne spojiť dokopy. Je to mimoriadny hudobník a skladateľ nielen pre prog-metalistov, ale pre všetkých čo majú radi úprimnú a zároveň špičkovú muziku od človeka, ktorý dostal do vienka tak ohromné množstvo talentu. Opeth pod jeho vedením dosiahli to, čo len máloktorá takto zameraná kapela. Za všetkým určite stojí veľké množstvo práce a sebazaprenia. Opeth vykazovali známky inakosti už vo svojich death-metalových začiatkoch, keď tvorili 10-14 minútové kompozície. To si našťastie ponechali a ďalšie albumy ako napr. Still Life a Blackwater Park ich posunuli medzi skutočnú elitu a aj neskôr potvrdili, že to nebola len nejaká náhoda. Still Life je na svoju dobu veľmi premyslená nahrávka, ktorá ukázala cestu samotným Opeth ako spojiť krásu art-rocku 70-tých rokov, death metal a švédsku melanchóliu. Jeho nasledovník Blackwater Park bol ešte mohutnejším tornádom v prog-metalových vôdách a patrí asi medzi najobľúbenejšie albumy v ich fanúšikovskej základni.

Akási skepsa sprevádza dielo Deliverence a kritici ho hodnotia pomerne rôznorodo. V tomto prípade nechápem celkom presne prečo. Opeth zdokonalili svoju tvrdú metalovú tvár a priniesli veľmi osobito znejúcu hudbu, ktorá v metale ako takom len ťažko nájde konkurenciu. Osobne mi totižto imponuje viac ako napr. Blackwater Park, ktorý mal na môj vkus až priveľmi masívny zvuk. Deliverence znie tenšie v bicích alebo aj gitarových partiách a tento tzv. wilsonovský sound nádherne dokresľuje smútok a chladnú melanchóliu. Jedná sa o hodne temnú vec a aj Åkerfeldtov vokál je o čosi viac guturálnejší než je u neho zvykom, čo teda prospelo celkovému konceptu tohto diela. Skladby majú dobre čitateľnú štruktúru, čo neznamená že jednoduchú ale viac sa v tom dokážem orientovať. Opeth dospeli do štádia, keď už vedia ako majú znieť jednotlivé pasáže a tak aby presne charakterizovali podstatu ich hudby. Nahrávanie albumu sprevádzali problémy, na pomoc však prišiel Steven Wilson a výdatne pomohol celej kapele. Je to aj počuť napr. v klávesových aranžmánoch alebo aj v pomalších úsekoch, kde sa v plnej kráse ukázali jeho typické zasnené harmónie.

Začína to dosť husto s kompozíciou Wreath a Åkerfeldt drtí death/black metalový growling takmer na dno svojich možností. Objavujú sa tu pasáže, ktoré sú trochu melodickejšie a naberá to postupne viacero rytmických zmien. Snáď asi najlepšia tvrdá metalová skladba od Opeth nesie názov Deliverence a je tak členitá, že len s otvorenými ústami hltám každú jednu delikatesu, ktorú mi tu predhadzujú. Koniec v podobe nádherne znejúcich rytmov a proti-rytmov sa len ťažko popisuje, jednoducho dych vyrážajúca dokonalosť. Prichádza na rad pomalá a opäť "opethovsky" nádherná A Fair Judgement. Kopa akustických gitár a Åkerfeldtov rockový hlas odkazuje na progresívny rock 70-tých rokov v tom najkrajšom balení, aké si len viem predstaviť. Na to ako je táto skladba odlišná zapadá do koncepcie albumu veľmi dobre a svojim spôsobom ju obohacuje. Podobne znie aj nasledujúca akustická inštrumentálka For Absent Friends. Súzvuk akustickej a elektrickej gitary má skutočne hlboký emocionálny náboj, opäť to tu dýcha minulosťou. Master's Apprentices prinavracia albumu jeho podstatu a tým je zdrvujúci progresívny metal. Temnota sa valí z každého tónu a Åkerfeldtov strašidelný chropot sa zrazu preklenie aj do príjemnej melodickej polohy. Skvelé prelínanie vokálnych liniek je dielom evidentne vnímavých muzikantov a podobne sa darí vyvolávať emócie aj pomalšími akustickými vyhrávkami. Posledný heavy-song By The Pain I See In Others si udržuje úroveň a aj rýchlostný stupeň. Zaujímavé spojenie deathu, doomu a prog-metalu dostalo perfektný aranžérsky podklad, ktorý ukončuje Deliverence živelne a strhujúco.

Bolo by asi nespravodlivé nespomenúť aj Åkerfeldtových spoluhráčov. Aj oni majú nemalý podiel na kvalite hudby Opeth a to čo hrajú nie je o exhibicionizme, ale o veľmi profesionálnom a poctivom prístupe. Deliverence nie je samozrejme nejaký "fast-food", je to podľa mňa spojenie umenia a schopnosti preraziť do širšieho povedomia metalových fanúšikov. Toto sa totižto nedá prehliadnuť na hudobnej scéne a musí to zarezonovať v určitej časti publika, pretože nahrávka ponúka majstrovsky zložený prog-metal tej najvyššej ligy. Tým pádom to má veľkú šancu na úspech a Opeth aj týmto albumom potvrdili svoje ambície byť lídrami vo svetovom meradle. Zaslúžene sa nimi aj stali a Deliverence je pre mňa jedným z vrcholov ich tvorby.

» ostatní recenze alba Opeth - Deliverance
» popis a diskografie skupiny Opeth


Crippled Black Phoenix - White Light Generator
2014-04-13

Crippled Black Phoenix / White Light Generator

4 stars

Crippled Black Phoenix sa po výbornom albume (Mankind) The Crafty Ape opäť rozhodli nadviazať na tradičnejšiu pink-floydovskú tému. Skupina je oproti iným formáciám odkazujúce sa na tvorbu Pink Floyd v niektorých veciach odlišná. Ich hudba mi pripadá emotívnejšia, modernejšia a viac dráždi moje sluchové zmysly. Pomerne často sa mení zostava a neobišlo to ani ich siedmu štúdiovku White Light Generator. Výmena speváka je dosť citlivá záležitosť a výborného Joea Volka nahradil tentoraz frontman švédskeho pôvodu Daniel Änghede, ktorý je členom aj ďalšej kapely Hearts Of Black Science. Justin Graeves však naďalej vedie túto zaujímavú bandu a opäť mu vypomáhajú muzikanti, ktorí sa podieľali aj na o dva roky staršom dvojalbume (Mankind) The Crafty Ape.

Rozdiel medzi Volkom a Änghedeom je vo výraze a obaja ho majú značne odlišný. Volk bol nenahraditeľný v smútočných floydovkých baladách a vedel veľmi vierohodným spôsobom podať skľúčené, melancholické a bolestné emócie. Daniel Änghede pracuje so svojim zastretým hlasovým fondom trochu ináč a preto sú aj skladby prispôsobené jeho výrazu. Páči sa mi, že to stále vedia perfektne zdrsniť gitarami a nehrajú sa zbytočne na chladnokrvných profesorov. Mnohí by nazvali Crippled Black Phoenix totálnou kópiou Pink Floyd, no v žiadnom prípade by som ich nezaradil do nejakého revival bandu. Na to majú dostatok invencie a ich albumy majú zvláštnu pachuť niečoho čo sa dá len ťažko popísať. Rozvíjajú aj naďalej odkaz geniálnej anglickej štvorice, ktorá dala svetu nezabudnuteľné progresívne skvosty. Robia to však po svojom a vyslovene sa vyžívajú v typických pomalších rockových tempách. Vždy v pravý čas prichádzajú husté gitarové a rytmické plochy, ktoré sú pre ich hudbu ako živá voda.

Úvodná vybrnkávačka Sweeper Than You ma hodne udivila svojou ironickou sladkosťou. Keď sa však ozvú nápadité gitary v prvej časti No!, začína byť všetko v najlepšom poriadku. Veľmi dobre odsypáva aj jej druhá a oveľa dlhšia časť. Spestrením pre mňa je energickejšia titulná skladba White Light Generator, kde trochu viac šliapli na rýchlostný pedál. V podstate viac ako hodina muziky sa celkom dobre počúva a má to aj nejaký ucelený koncept. Zvláštne sú tu poňaté niektoré zbory napr. v takej Nothern Comfort. Čím viac ubieha čas, tým ďalej sa poslucháč dostáva k skutočným vrcholom albumu. Tými sú jednoznačne You'll Be Murdered a We Remember You. Pri nich sa dá neskutočne uvoľniť myseľ, pretože majú krásne zvukomalebné plochy a melódie. Je tu viacero odkazov na tvorbu Pink Floyd ako napr. gitarové sóla, bohato klenuté klávesy, psychedelické plochy a sem tam dokonca aj nejaké tie postupy. Ten kto má rád takýto typ hudby bude nadšený dokonalým splynutím časom minulých a súčastnosti. Verím tomu, že takých fanúšikov sa nájde určite dosť.

White Light Generator mal celkom dobrú odozvu vo Veľkej Británii a Nemecku. Vyzerá to tak, že tvrdá práca začala Crippled Black Phoenix prinášať aj úspechy. Osobne im to prajem, pretože ich hudba ma napriek nespornej reminiscencii na Pink Floyd skutočne baví a počúvam ich rád. Spojenie progresívneho rocku 70-tých rokov a post rocku má neobyčajne svieži nádych, a preto to má svojim spôsobom isté čaro. Neprekonalo to síce (Mankind) The Crafty Ape, ale rozhodne si White Light Generator zaslúži opäť pozitívne hodnotenie.

» ostatní recenze alba Crippled Black Phoenix - White Light Generator
» popis a diskografie skupiny Crippled Black Phoenix


Strapping Young Lad - The New Black
2014-04-06

Strapping Young Lad / The New Black

4 stars

Po roku od vydania albumu Alien sa formácia Strapping Young Lad hlási s novým dielkom The New Black. Bolo pravdepodobne nemožné hudobne nadviazať na predošlú nahrávku a tak Devin Townsend pre istotu ubral agresivity a predložil celkom zaujímavý projekt, ktorý je akýmsi kompromisom medzi jeho sofistikovanejšou sólovou tvorbou a Strapping Young Lad. Zostava sa nezmenila a môžte si tu teda opäť užiť kopec ťažkých riffov a hyperaktívnych bicích Genea Hoglana. Hudba sama o sebe už znie o čosi "normálnejšie" ako na Alien a výraznejšie už vykukujú aj progresívne a náladotvorné pasáže charakteristické pre Devina Townsenda. Tým pádom sa presadzujú viac aj prenikavé melódie, čo môže potešiť napr. klasickejších fanúšikov metalu. Jedná sa o najúspešnejšiu nahrávku SYL a dosť dobre sa uchytil aj singel Wrong Side.

Skladby sú relatívne krátke, no zato hýria energiou a nasadením. Už v prvom songu Decimator sa viac spieva než skrieka a aj hudobne dosť silne nadväzuje na Townsendove projekty. Gene Hoglan ale poriadne vystrčil rožky v nadupanej nakladačke You Suck a už to začína viac pripomínať typické agresívne postupy SYL. Anti Product prekvapí napr. dychovými nástrojmi a dokonca aj flautou. Silnejší príklon k melódiám nezaprie ani Monument a aj vďaka premenlivým náladám je tak vydarená. Najlepším kúskom pre mňa je už spomenutá Wrong Side a toto je presne esencia SYL vo svojej vrcholnej forme, pasáž kde to znie ako nejaká uletená téma z vážnej hudby je na zožratie. Album si udržuje kontinuitu, čo potvrdzujú aj Hope a Far Beyond Metal s netypicky spevným melodickým sólom. V našich končinách neznáma kanadská speváčka Bif Naked si to rozdala s Devinom v skladbe Fucker, ktorá je priam stvorená do koncertnej arény kde si to zahuláka kopa dlhovlasých headbangerov. Almost Again je môj ďalší osobný favorit vďaka nádherne ťažkému rytmu od Hoglana a geniálnym melódiám. Nevinná predohra Plyophony prechádza do výbornej titulnej veci The New Black. Gitary a bicie pochodujú v ťažkom metalovom tempe a Devin dokonáva svoje dielo drsným hlasovým prejavom, proste paráda! Európsky bonus Zodiac je cover verziou od americkej metalovej kapely Melvins a koniec je teda viac než podarený. Pretvorili si ju na svoj spôsob a vyniknú v nej jednak ponuré riffy a Devinov netradične zafarbený vokál.

Ak je teda toto rozlúčka SYL s hudobnou scénou, tak to urobili vo veľkom štýle. Udržali si svoju vysokú úroveň a Townsend opäť zložil hudbu, ktorá uteká na hony ďaleko od konkurencie. Ťažko sa mi úplne presne vystihuje podstata tohto albumu, ale je to zmes extrémnych foriem metalu ako napr. death či trash, taktiež heavy metalu a nakoniec nechýba ani prog-metal, ktorý je významnou súčasťou Devinového hudobného myslenia. Má cenu ospevovať výkon Genea Hoglana ??? Asi nie, ale podotknem že jeho bubenícke umenie sa mi vždy najviac páčilo v Death a Strapping Young Lad. Zvukovo a aranžérsky je The New Black bez diskusie prvá liga, takže reálne dostáva odo mňa zaslúžených 4,5 hviezdičiek.

» ostatní recenze alba Strapping Young Lad - The New Black
» popis a diskografie skupiny Strapping Young Lad


Strapping Young Lad - Alien
2014-04-05

Strapping Young Lad / Alien

5 stars

Strapping Young Lad prevalcovali v roku 2005 snáď všetko čo mohli. Toľko šialenosti, tvrdosti a agresivity na jednom albume sa len tak nepočuje. Devin Townsend a Gene Hoglan spojili svoje skladateľské schopnosti a stvorili podľa mňa čosi nevídané v extrémnom metale. Alien prináša iný pohľad na metal ako taký. Inšpiruje sa klasikmi žánru, no zároveň ho posúva o kus ďalej. Townsend použil svoju typickú "wall of sound" produkciu, ktorá jednoz