Profil uživatele alienshore
Na progboard som pridal tieto kapely a hudobníkov:
A Triggering Myth, Abrete Gandul, Accordo Dei Contrari, Ambrosia, AMC Trio, Anima Mundi, Animals As Leaders, Apple Pie, Badfinger, Jason Becker, Believer, BKK Trio, Canvas Solaris, Chick Corea Elektric Band, Chimp Spanner, Clannad, Comedy Of Errors, Control Denied, Robert Cray, Crimson Jazz Trio, Crippled Black Phoenix, D.F.A., Deus Ex Machina, Discipline, Distorted Harmony, Dun, Exivious, Finnegans Wake, Five-Storey Ensemble, Fjieri, Marty Friedman, Brett Garsed, Paul Gilbert, Gordian Knot, Hiromi, I And Thou, IZZ, Roger Hodgson, Allan Holdsworth, Greg Howe, Karcius, Karfagen, Klaatu, Kotebel, James LaBrie, Kerry Livgren, Steve Lukather, Tony MacAlpine, Martyr, Miscellane, Vinnie Moore, Steve Morse, Mystery, Nevermore, Nil, Oblivion Sun, Parallel Mind, Presto Ballet, Jordan Rudess, Sanguine Hum, Derek Sherinian, Silhouette, Singularity, Sixun, Ske, Cat Stevens, Al Stewart, Storm Corrosion, Streets, Sunchild, Dan Swano, Spyro Gyra, Steve Stevens, Devin Townsend, Steve Walsh, Yugen, Zero Hour
Oblíbené skupiny:
Rush , Toto , Journey , Pink Floyd , Yes , King Crimson , Kansas , Porcupine Tree , Genesis , Greg Howe , The Beatles , Chick Corea Elektric Band , Chimp Spanner , Animals As Leaders , Jethro Tull , Cynic , Spyro Gyra , King's X , Dan Bárta , Gary Moore , Acoustic Alchemy , Gentle Giant , Eric Clapton , Sean Malone , Chuck Schuldiner , Alain Caron , Paul Gilbert , Vinnie Moore , Steve Morse , Paco De Lucia , Queensryche , Joe Satriani , Steve Vai , Devin Townsend , Saga , Triumph , Thin Lizzy , Focus , Wishbone Ash , Camel , Steve Lukather , Spock's Beard , IQ , Fates Warning , The Flower Kings , Mr. Big , Dream Theater , Victor Wooten , Anglagard , Dežo Ursíny , Team , Fermata , Amc Trio , Richard Muller , Bukake , Remedios , Michal Pavlíček , Michael Kocáb , Modrý Efekt , Guthrie Govan , Tiles , Sixun , Magnum , Whitesnake , Deep Purple , UFO , Uriah Heep , Glenn Hughes , Budgie ......
Recenze:
A Triggering Myth / The Remedy Of Abstraction
Názov tohto inštrumentálneho albumu takmer vystihuje jeho obsah. Abstraktná forma je v podstate hlavným znakom ich hudby. Napriek tomu sú štýlovo pevne zakotvený v progresívnom jazz-rocku a canterbury. Zostava z predošlej dosky Forgiving Eden je doplnená o ďalších dvoch hráčov. Michael Manring je basový virtuóz a objavoval sa na doskách hlavného predstaviteľa new-age Michaela Hedgesa, ale nebola mu cudzia ani práca pre jazz-rockových alebo prog-rockových interpretov. Za najzaujímavejšie považujem skupinu gitaristu Alexa Skolnicka s názvom Attention Deficit a určite aj projekty trojice McGill Manring Stevens, ktorá sa podieľa celá aj na tomto albume. Dobrým spestrením je zapojenie violy, ktorá občas pripomenie v tomto type hudby Jean-Luc Pontyho.
Hneď prvá kompozícia s dlhým názvom Now That My House Has Burned Down, I Have a Beautiful View of the Moon zaujme skvelými zvukmi bezpražcovej basgitary. V ďalších skladbách sa nachádzajú harmonické a aj menej harmonické plochy, ktoré nie sú veľmi príťažlivé na prvé počutie. To by ale nemalo odradiť vyznávačov náročnejších štýlov a fanúšikov jazzu a fusion. Melódie sú v podstate skryté do tajomne sa tváriacich motívov, ktoré vychádzajú najviac z klávesových nástrojov. Organicky a veľmi dômyselne zložená hudba sa prelieva z pomalších éterických sfér do prog/fusion erupcií. Tento pomer je veľmi vyvážený a kompozičná zručnosť pánov Eddyho a Drumhellera sa nedá prehliadnuť. Práve ich klavírno-klávesové linky tvoria myšlienkový základ celej dosky. Obohatenie o holdsworthovské gitarové sóla alebo jemnejšie pôsobiacu violu prispieva k širšej obrazotvornosti tejto hudby. Väčšinou sa všetko odvíja v stredných tempách, ktoré majú pre takýchto muzikantov najlepšie uplatnenie pretože môžu tvoriť otvorené a hĺbavé aranžmány. Neustály sled krásnych skladieb a tvorivých nápadov pohlcuje myseľ, ktorá sa aspoň na chvíľu dostane do inej dimenzie.
The Remedy Of Abstraction mi pripadá o čosi jazzovejší ako predošlý Forgiving Eden. Za to môže aj vklad basáka Michaela Manringa a violy Akihisa Tsuboya. Čistý a jasný zvuk výborne spĺňa svoj účel a každý nástroj si tu poslucháč užije do sýtosti. Toto krásne dielo je v podstate výstavným kusom tejto kapely. Talent a emócie všetkých zúčastnených muzikantov je počuť z každého ich tónu a ja jednoznačne dávam tejto nahrávke maximum.
» ostatní recenze alba A Triggering Myth - The Remedy Of Abstraction
» popis a diskografie skupiny A Triggering Myth
A Triggering Myth / Forgiving Eden
Táto americká kapela je príkladom netypickej fúzie jazzu, progresívneho rocku a canterbury. Po predošlých viac či menej vydarených dielach prišla dvojica Eddy a Drumheller s albumom Forgiving Eden, ktorý kvalitou jednoznačne vytŕča z ich diskografie. Lepšia produkcia a zapojenie ďalšej dvojice hudobníkov do aranžérskej práce priniesla svoje ovocie. Na tejto doske sa nachádza v podstate jedna dlhá kompozícia rozdelená do ôsmich častí. Jednotlivé úseky sú veľmi štruktúrované a ponúkajú poslucháčsky náročnejší fusion, ktorý odkrýva svoje zaujímavé plochy postupne.
Rafinované hudobné postupy majú za cieľ vyjadriť komplexný štýl ich hudby. Klasickejšie rockové momenty sú zastúpené gitarovými sólami, ktoré pripomínajú svojou formou tie od Allana Holdswortha. Kreativita samotného bubeníka sa musí tiež oceniť a jeho bicie majú konečne pekný vyvážený zvuk. Klávesové a symfonické motívy sú pestré a veľmi invenčné. Občas tieto aranžmány zachádzajú do vôd vážnej hudby a celý tento album mi v podstate aj pripadá ako nejaká jazz-rocková symfónia. Veľmi sa mi tu páči klavírna práca, ktorá dodáva tomuto dielu citlivosť a jemnosť. Pasáže a témy sú posplietané nehmatateľnou a neustále sa meniacou myšlienkou. Variabilita tejto hudby má samozrejme čisto kompozičný rozmer. Nemá zmysel rozpisovať pomyselné skladby, toto je neustále sa valiaci prúd skvelej muziky.
Dielo je trochu pohladené avantgardou a preto znie niekedy netypicky. To je však len prvotný pocit lebo títo muzikanti predviedli perfektnú ukážku skladateľského a aranžérskeho myslenia. A Triggering Myth našli na tomto albume pevnú pôdu pod nohami a zároveň aj zhmotnili svoje myšlienky a skúsenosti do skvostného hudobného konceptu. Forgiving Eden dostane odo mňa päť hviezd už len za ochotu kráčať po menej vyšľapaných cestičkách.
» ostatní recenze alba A Triggering Myth - Forgiving Eden
» popis a diskografie skupiny A Triggering Myth
Sixun / Lunatic Taxi
V roku 1995 sa Sixun dostali opäť do vrcholnej formy. Album Lunatic Taxi je ďalší ich skvost a ako jediný vyšiel aj v Amerike. Patrí medzi štýlovo najpestrejšie diela od tejto kapely a je cítiť aj posun k vyzretejšej forme. Nachádzajú sa tu viacero vokálne ladených songov, ale najdôležitejšiu úlohu hrá stále prvotriedna inštrumentácia. Zaujímavý hostia tiež prispeli svojim vkladom ako napr. aj vokalista Philip Hamilton, ktorý spolupracoval s Patom Methenym alebo aj Spyro Gyra. Saxofonista Michael Brecker je legendou jazz/fusion a prispeje svojou hrou v skladbe Raggalibo.
Inštrumentálka What's Up? má funkový rytmus a je to samozrejme dielo basáka Michela Aliba. Slap v jeho podaní má krásny feeling a celý song je pekne energický. Ďalšie dva skladby od Jean-Pierre Coma konkrétne State Street a Les Tambours De Noël majú osobitý charakter a kvalitné jazzové aranžmány. Obidve sú podporené krásnym Hamiltonovým frázovaním. Ani Paco Sery nezaháľa a Niger aj s Les Enfants Du Monde sú od neho. Musím povedať, že jeho hudobné pochody ma neskutočne bavia pretože sú hravé a veľmi prirodzené. Druhá menovaná je výborná pomalšia skladba s peknými vokálmi. Jean-Pierre Como a Louis Winsberg splodili spolu Emergency a Santorin. Prvá ide viac do fusion, ale zato druhá je prekvapením lebo zachádza kdesi do etnickej hudby s príchuťou východu.
Nie je myslím ťažké uhádnuť kto zložil Raggalibo a vedie ju výrazná basa v zaujímavom rytme bicích. Skladbu podráždia aj expresívne vokály. Winsbergova Cantabile s latino ženským spevom krásne harmonizuje s pomalými klavírnymi linkami a jemnejším rytmom. Konečne sa k slovu dostane aj Alain Debiossat s jeho L'Amour Bolero, ktorá je nabitá karibskou náladou ale vokálna linka je tu tiež zaujímavo vymyslená. Posledný Alibov príspevok Fainakiki je výraznou skladbou s peknou jazzovou myšlienkou a vokálmi. Cítiť tu Afriku v skvelých aranžmánoch. Druhá Debiossatova kompozícia Payanak je citlivý jazz/fusion kúsok s perfektným saxofónom a štýlovými klávesovými plochami. Arnaud Birthday je od najnenápadnejšieho člena Sixun a to perkusionistu Arnauda Franka. Po saxofónovom blahoželaní prichádza na rad sólo na perkusiách.
Popisujem autorov preto, aby bolo jasné že Sixun tvoria piati veľmi talentovaní skladatelia. Spolu dokážu robiť vskutku pestrú muziku napriek rozdielnosti ich pováh a osobností. Majú však jedno spoločné, všetci zbožňujú túto hudbu a je to hlavne cítiť z ich prístupu a nasadenia. Lunatic Taxi je perfektná ukážka jazzovej pestrosti a otvorenosti. Máme tu totižto klasický jazz, fusion, funk, latino, world music a všetko do seba perfektne zapadá. Za takúto umelecky aj muzikantsky hodnotnú nahrávku neváham a dávam hneď päť hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Sixun - Lunatic Taxi
» popis a diskografie skupiny Sixun
Sixun / L'Eau De La
Po skvelom Explore prišli Sixun s albumom L'Eau De La, ktorý je hudobne trochu odlišný. Ich typické znaky sú samozrejme stále prítomné. Kombinovanie jazz-rocku, fusion a etnických prvkov má kopu rytmických možností, čo je počuť aj na tejto doske. Najsilnejšími autormi sú tu Jean-Pierre Como a Louis Winsberg, ktorí samostatne prispeli troma skladbami. Opäť je tu čitateľný a dynamický zvuk. Veľmi jednoduchá predná obálka sa snaží povedať, že aj napriek odlišnosti farby a etnika žijeme stále na jednej planéte. Hudba tejto skupiny je v podstate odzrkadlením tejto myšlienky.
Prvé tri skladby Joladore, Sakini a Divo sú asi to najlepšie čo sa nachádza na tejto doske. Zložili ich podľa poradia Michel Alibo, Jean-Pierre Como a Paco Sery. Majú zaujímavé melodické štruktúry pričom hlavným prvkom je vymakaný a invenčný hráčsky štýl. Rôzne sóla nie sú len exhibíciou, ale sú súčasťou celkového charakteru týchto skladieb. Svojim štýlom a zameraním by sa nestratili ani na predchádzajúcom albume Explore. Hlavne song Divo by som pasoval za najlepšiu vec celého albumu a tu Paco Sery priam zažiaril ako skladateľ. Má skvelé melodické nápady a je veľmi hravá.
Od štvrtej Winsbergovej skladby Marylin začína táto nahrávka pôsobiť trochu inak. Pomalý be-bopový jazz je akýmsi protikladom oproti predošlým kompozíciám. V strede sa nachádza aj celkom pekné zrýchlenie s klavírnym sólom a bubeníckymi prechodmi. Rytmickejšie pôsobí Koala, ktorá začína zaujímavo ale postupne sa uberá náročnejším štýlom. Georgy & Myrto má v rytmike afro-feeling a skvelo sa tu predvedie basovým sólom Michel Alibo. Táto skladba má výborný fusion charakter s prispením kvalitných aranžmánov. Dosť netypicky sa tvári pomalšia a trochu experimentálna Sulmona s flautou a zvláštnymi vokálmi. V strede sa však objaví krásna akustická pasáž. Ďalšie skladby Peniscola a Tian An Men už majú klasický formát Sixun. Sú však veľmi štruktúrované a zároveň aj ťažšie. Posledná Zawinul Ever Be Another Joe je samozrejme poctou ich vzoru Joe Zawinulovi. Pomalšie a tajomné rytmy sa obmieňajú s pekným inštrumentálnym refrénom a aj zrýchlenie s gitarovým sólom je výborne vystavané.
L'Eau De La nedosiahol kompaktnosť predošlého albumu Explore. Neznamená to však, že by nebol kvalitný. Je tu stále čo počúvať a ponúka niekoľko zaujímavých nápadov a parádnych muzikantských výkonov. Sixun na tejto doske nesklamali, ale je to celkove trochu náročnejšie dielo. Ja sám som sa musel prebiť cez jeho podstatu, ale teraz je to pre mňa vyslovene dezert. Poctivé štyri hviezdičky sú v tomto prípade na správnom mieste.
» ostatní recenze alba Sixun - L'Eau De La
» popis a diskografie skupiny Sixun
Sixun / Explore
Sixun je pomerne dosť neznáma jazz/fusion kapela z Francúzska. Kvalitou však nezaostáva ani za pomyselnou prvou ligou v tomto žánri. Prvé dva dosky Nuit Blanche a Pygmees sú kvalitné nahrávky. Vrcholom pre mňa je ich tretí štúdiový album Explore, ktorý patrí medzi utajené klenoty európskeho jazz-rocku a fusion. Sixun sa hlási k odkazu legendárnych Weather Report a bubeník Paco Sery aj neskôr hrával s Joeom Zawinulom počas jeho sólovej kariéry.
To čo charakterizuje tento album sú špičkové hráčske výkony spolu s afro-etnickými prvkami v podobe perkusií a občasných vokálov. Explore je však hlavne inštrumentálne poňatá doska. Je trochu obťažnejšie vystihnúť ich štýl lebo sú tu rôzne vplyvy či už rocku, world music a takého špecifického francúzskeho cítenia. Veľmi dobrý posun je cítiť z hľadiska produkcie a konečného zvuku, ktorý sa naozaj podaril. Sixun funguje v kompozičnej rovine tak, že každý z členov má priestor pre svoju skladbu a takmer každý tu aj dodal minimálne jednu vec, Jean-Pierre Como ich tu má najviac a to hneď štyri.
Expresívna prvá skladba Pauline nenadchne na prvé počutie, ale je zaujímavo spracovaná z hľadiska inštrumentácie a spevových liniek. Neskutočne dobrá je však druhá Bleu Citron s nádherným vokálnym frázovaním a melodickejšími hudobnými motívmi, človek si ani neuvedomí že prešlo osem minút. Ešte živšia mi pripadá Petit Chartier s parádnou basou a vyšperkovanými fragmentmi, ktoré vychádzajú zo všetkých nástrojov. Rocková gitara Louisa Winsberga si tu tiež nájde priestor. Hravá a optimistická Miss Reggae obsahuje krásny motív, ktorý má až sladkobôľnú atmosféru. Saxofón podfarbuje harmóniu svojimi sólami a klavír tu odohrá veľmi vkusné sólo. Zábavná miniatúra Radio Chabada je Winsbergovým dielom a prechádza do jeho ďalšej skladby Mai Tonton. Je to ďalšia z rady výrazných kompozícií, kde saxofón preberá hlavné slovo. Druhá polovica je výrazovo pestrejšia s typickým fusion ťahom. Africkou tematikou je naplnená Quege Touist a aj keď sa to nezdá tak muzikanti tu idú na plný plyn, za všetko hovorí aj perfektná basová gitara. Lune je trochu oddychovejšia záležitosť a dobre sa pri nej relaxuje. Naproti tomu skladba Kirk ako keby presne charakterizovala 80-té roky, je ale veľmi umne melodicky zložená aj s rôznymi klávesovými registrami. Michel-Ange je spočiatku neforemná, ale prehupne sa do afro-rytmu ktorý postupne naberá na energii rôznymi sólami.
Explore nemá nejaký významný historický dosah, je len vynikajúcim albumom veľmi talentovanej kapely. Fajnšmekri z oblasti jazz/fusion by mali ale zaostriť svoj sluch a pozrieť sa na zúbok tomuto zoskupeniu hudobníkov. To čo na tejto kapele obdivujem je ich schopnosť skladať ťažké rytmické plochy s pridať k tomu aj kus zaujímavej melodiky. Hudba je v konečnom dôsledku atraktívna a zanecháva na poslucháčovi estetický a aj emocionálny dojem. Explore hodnotím na maximum a zaslúžene, nie je tu totižto nič čo by som mal alebo mohol vytknúť.
» ostatní recenze alba Sixun - Explore
» popis a diskografie skupiny Sixun
Fates Warning / Disconnected
Pripadá mi fatálne nespravodlivé, že taká kapela ako Fates Warning nedosiahla silnejší komerčný úspech. Ešte zaujímavejšie mi príde to, že Jim Matheos a spol. o to až tak nestoja, ale ide im hlavne o kvalitu a seriózny prístup k muzike. Prvé tri dosky sú samozrejme dôležité pre vývoj amerického heavy metalu, ale ešte radšej mám najmelodickejšie obdobie zastúpené albumami Parallels a Inside Out. O ich hudbu bol v tej dobe zrazu záujem kvôli melodickejšiemu smerovaniu a začal sa asi vyvíjať tlak na nich, aby robili podobne ladenú hudbu aj naďalej. Spravili však úplný opak a vydali dielo A Pleasant Shade Of Grey, ktoré je náročné po melodickej a aj aranžérskej stránke. Po ňom nasleduje Disconnected, ktoré je opäť iné a ako vždy mimoriadne kvalitné.
Na tejto doske sa podieľal aj klávesák Kevin Moore (ex-Dream Theater) a o kvalitnú produkciu sa postaral slávny producent Terry Brown (Rush, Procol Harum, Tiles a mnoho iných), ktorý spravil pre Fates Warning veľmi veľa keďže produkoval ich zásadné albumy. Mark Zonder je na hony vzdialený tradičným bubeníkom a jeho citlivá pritom technická hra je skvostná po každej stránke. Disconnected je koncepčné dielo, ktoré pojednáva o ľudských emóciách a životných stratách. Skladba Still Remains je osobná Matheosova záležitosť, ktorej hlavná textová téma patrí jeho zosnulému otcovi. Predná obálka sa zamýšľa nad tým ako moderné technológie vytvárajú sociálnu a komunikačnú priepasť medzi ľuďmi.
Prvá časť Disconnected (Part 1) je chladným klávesovým úvodom. Drsnejší riff otvára song One s vysokými Alderovými vokálmi a kreatívnym rytmickým podkladom. Výborná je aj skladba So s modernými klávesovými prvkami a skvelý Matheos to tiež rozprúdi so svojou gitarou. Ani tu sa nezabúda na silné pocitové linky, ktoré odspieva Ray absolútne presvedčivo. Pieces Of Me je ďalšia pecka, ale je vysamplovaná aj elektronickými motívmi. Skladba sama o sebe je netypická a menej stráviteľná kvôli drsnejším plochám. Desaťminútová Something From Nothing sa po pokojnejšom úvode zmení na jeden nádherný song s úžasným citlivým refrénom. Gitarové kaskády sú skvelo podporené dynamickým bubnovaním Marka Zondera. Vrchol prichádza pri najdlhšej skladbe Still Remains, ktorá je dokonale vyšperkovaná silnou melodikou a invenčnými nápadmi. Gitarové sóla v druhej tretine sú veľmi emocionálne a Alderove vokálne linky len podtrhnú výnimočnosť tejto kompozície. Druhá časť Disconnected (Part 2) uzatvára dosku v melancholických klávesových plochách a zaujmú aj Mooreove klavírne linky. Nie je to inštrumentálka v pravom zmysle slova, je to skôr myšlienkový koniec tohto diela.
Disconnected je v každom ohľade tvrdším albumom ako jeho predchodcovia. Chladné klávesové motívy majú za úlohu zvýrazniť koncept tejto dosky. Hudba a texty idú vo Fates Warning ruka v ruke. Ako to býva u nich zvykom, tak opäť to nie je nič pre fanúšikov rýchleho občerstvenia. Vyžaduje si čas s hlavne ochotu načúvať ich hudobným pochodom. Tento album je logickým pokračovaním ich skladateľských schopností. Prináša veľa odlišných pocitových nálad a je celkom pestrý vďaka modernejším prvkom. Progresívny metal v podaní tejto kapely je vždy obohacujúci a Disconnected nie je výnimkou, ale skôr potvrdením ich výnimočnosti v tomto žánri.
» ostatní recenze alba Fates Warning - Disconnected
» popis a diskografie skupiny Fates Warning
Satriani, Joe / Unstoppable Momentum
Tento sympatický americký muzikant je jeden z mojich najobľúbenejších gitaristov. Dôvod je jasný, svojimi melódiami dokáže povedať čokoľvek. Toto je jeho najzásadnejšia črta a preto si získal početné množstvo fanúšikov. Od albumu Not Of This Earth je počuť jeho neustále napredovanie, ktoré vyvrcholilo podľa mňa na The Extremist a Crystal Planet. Od Is There Love In Space? začína byť Satriani až priveľmi melodický a jeho hudba stráca ostrosť a povestnú dynamiku. O nič lepšie na tom nie je ani Professor Satchafunkilus And The Musterion Of Rock. Naproti tomu je doska Super Colossal veľmi solídna a rovnako sa podaril aj Black Swans & Wormhole Wizards. Práve tento album zaznamenal veľmi kladné ohlasy, ale môj názor je ten že fusion ladené prvky nie sú pre Satrianiho úplne tým pravým orechovým. A máme tu Unstoppable Momentum, ktorá zaznamenala najlepšie umiestnenie v americkom rebríčku predajnosti od dôb The Extremist.
Hneď prvé čo som si všimol je, že Joe vymenil zostavu a nechal si len Mikea Keneallyho, ktorý je bezpochyby muzikálne veľmi nadaný človek. Za najdôležitejší faktor považujem výmenu bubeníka. Jeff Campitelli je samozrejme kvalitný hráč, ale jeho trochu monotónny štýl neprispieval k pestrosti Satrianiho dosiek. Vinnie Colauita je už trochu iná liga a myslím, že tento muzikant by sa mal zmestiť do top 10 najlepších fusion bubeníkov vôbec. Práve jeho vklad dodáva tomuto albumu výrazovú pestrosť a dynamiku. Joe Satriani však priniesol aj kvalitné melódie a splodil vskutku zaujímavú inštrumentálnu gitarovú nahrávku.
Prvá a hneď aj titulná skladba Unstoppable Momentum dáva jasne na známosť, že pán gitarista nabral konečne nový dych. Veľmi podarená melodická linka nesie jeho typické znaky a vybrnkávacie akordy znejú v pozadí priam hrejivo. Otvorená a dynamická Colauitova hra je presne to čo Satrianiho hudba potrebuje. V podobných kvalitatívnych intenciách pokračuje aj Can't Go Back s výbornými gitarovými nápadmi. Tretia Lies And Truths je príkladom ako sa má asi vyzerať kvalitná gitarová inštrumentálka a tu sa Colauita predvádza v rôznych zaujímavých rytmoch. Three Sheets To The Wind je optimisticky ladená a napriek tomu, že má jednoduchšiu líniu tak je celkom pekne naaranžovaná. Krátka a atmosférická I'll Put A Stone On Your Cairn je v tónoch jemnejšej elektrickej gitary s podporou silných klávesov. Šiesta skladba A Door Into Summer je jedna z najsilnejších vecí na tomto albume a toto je typická Satrianiho záležitosť. Je zaujímavé že takýchto songov zložil Joe už viacero, no napriek tomu to stále funguje na sto percent. Trochu stupídny názov ďalšej skladby Shine On American Dreamer je pre mňa odradzujúci, ale je to ďalší melodický kus s výstavnými gitarami a kvalitnou rytmikou. Satriani proste nezaprie svoje skúsenosti a veľmi presvedčivo predkladá v podstate svoje klasické postupy. Rockový jam Jumpin' In je veľmi energický a dobre sú v nej začlenené klávesové nástroje, basová gitara je v jednej časti výrazne podaná. Pokračovanie v Jumpin' Out je opäť skvelé s razantným hudobným spracovaním a dynamickými plochami. Tieto dva členité kompozície patria medzi tie dôležité na tomto albume. Zaujímavá je tiež aj The Weight Of The World s nostalgickou gitarovou témou a výraznými klávesmi. Posledná A Celebration je taká reminiscencia na staršiu skladbu Ceremony, no je tak nádherná že mi to absolútne nevadí a takto skvelo končí táto doska.
Interakcia medzi Colauitom s Satrianim vyvoláva vo mne zaujímavé dojmy. K tomu celému prispieva aj Keneally s tradične kvalitnými klávesmi. Pravdupovediac nečakal som takýto presvedčivý album, no potvrdzuje sa to že netreba nad nikým predčasne lámať palicu. Joe rozumie inštrumentálnej hudbe veľmi dobre a to je aj cítiť z každého jeho tónu. Pre mňa je to najlepšia Satrianiho nahrávka od Crystal Planet. Je pestrá, krásne hudobne naaranžovaná a v podstate takmer bez hluchého miesta. Sú tu aj také nepatrné znaky fusion, ale sú začlenené do kompozičného tvaru jednotlivých skladieb. Za to môže vysoká profesionalita dotyčných muzikantov, ktorí sa pohybujú v tejto sfére a Joe sa nechal asi trochu inšpirovať. Unstoppable Momentum je hlavne silná melodická doska a Satriani ukázal, že ešte stále má čo povedať v gitarovej muzike. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Satriani, Joe - Unstoppable Momentum
» popis a diskografie skupiny Satriani, Joe
Martyr / Feeding The Abscess
Šesť rokov trvalo kým Martyr vydali ďalšiu štúdiovku. Čakanie sa ale vyplatilo a Feeding The Abscess je ďalšia spanilá jazda naprieč progresívnym death/trash metalom. Album mi pripadá oproti predošlému Warp Zone ešte o čosi agresívnejší a technickejší. Myšlienkovo a aranžérsky je tiež iný a bratia Mongrainovci opäť ukázali ako sa robí extrémny žáner na najvyššej úrovni. Animálne nespútané bicie Patricea Hamelina sú okrasou celého albumu. Pre gitaristu Martina Carbonneaueho je to debut a ako nový člen si poradil s náročným spôsobom hrania veľmi dobre. Zaujímavosťou na tomto počine je pomerne viacero fusion prvkov v podobe rytmiky a zaujímavých gitarových sól.
Kým Warp Zone sa vo svojom textovom koncepte zaoberal ľudskými pocitmi a hľadaním odpovedí na život, tak Feeding The Abscess je pre zmenu tvrdou kritikou spoločnosti, ktorá je pod vplyvom rôznych manipulácií. Na to, že je to extrémnejšie zameraná kapela, tak ich texty sú inteligentné a určite sa nesnažia zaujať hrubosťou. Hneď prvý náklep Perpetual Healing (Infinite Pain) patrí medzi najlepšie kusy a tá pasáž kde sa dostane k slovu François Mongrain stojí za posluch. Po skvelej Lost in Sanity nasleduje Feast of Vermin s výrazným refrénom. Tvrdé a členité riffy s poriadne technickou rytmikou sa rezávajú do každej jednej skladby. Náročné štruktúry v Nameless, Faceless, Neverborn či Felony sa musia počúvať pozorne, lebo ináč preletia okolo vás ako prúdové lietadlo.
Štvordielna kompozícia Dead Horizon je majstrovsky prepracovaná a obsahuje veľa zmien tempa. Je tu cítiť v pomalších gitarových úsekoch silný vplyv fusion. V skladbe Shellshocked prekvapivo zaznie aj viola s drsným dozvukom a tvrdých metalových aranžmánoch. Posledná Brain Scan je samozrejme cover-verzia známej kompozície od Voivod. Oproti punkovejšiemu originálu znie táto vec metalovejšie. Daniel Mongrain o pár rokov neskôr zaujal pozíciu gitaristu vo Voivod a nahral s nimi výborný album Target Earth.
Do skladateľského procesu sa tu viac zapojil aj François Mongrain a zložil hudbu k Feast of Vermin, Havoc alebo aj Romancing Ghouls. Oproti predošlému albumu je to u neho posun, avšak Daniel je stále najaktívnejší člen a podieľa sa veľmi výrazne k celkovému charakteru ich hudby. Treba dodať, že Feeding The Abscess je viac skupinovým dielom ako Warp Zone. Z tohto hľadiska je tu viacero odlišných hudobných ideí, čo ich na druhej strane posúva trochu vpred. Warp Zone však prekonaný nie je a dôvod je ten, že táto doska je inštrumentálne veľmi náročná. Občas sa vyskytne pocit, že toho hrania je niekedy až priveľa. Na hlasový prejav Daniela si treba tiež trochu zvyknúť a myslím, že François veľmi dobre sekunduje svojmu bratovi. Nič to však nemení na tom, že Feeding The Abscess je ďalšia mimoriadne kvalitná nahrávka. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Martyr - Feeding The Abscess
» popis a diskografie skupiny Martyr
Martyr / Warp Zone
Rok 2000 bol pre Martyr vskutku zásadný. Podarilo sa im totižto zložiť svoje najlepšie album a zaradili sa hneď medzi špičku trash/deathovej scény. Warp Zone valí jeden deštruktívny riff za druhým a celé je to podporené vysoko technickými bicími Patricea Hamelina. Tvorivý vodca Daniel Mongrain obstaráva svojim hlasom typický trashový spevo-rev a jeho výrazná osobnosť je v podstate znakom kapely Martyr. Sympatickým spôsobom doplňuje vokálne linky drsným growlingom aj Danielov brat François Mongrain, ktorý je mimoriadne zdatný basák a vypĺňa priestory rôznymi jazzovými postupmi. Prvý album Hopeless Hopes bol veľmi podarený a nezaprel inšpiráciu legendou death-metalu americkými Death. Warp Zone zachytil Martyr vo vrcholnej forme a je to celkove tvrdo technická záležitosť. Títo talentovaní Kanaďania to však nehustia za každú cenu do extrému a občas sa vyskytnú aj melodickejšie momenty.
Za chodu tajomných gitár sa spustí úvodná víchrica Warp Zone. Skvelý ťah je podporený ťažkými rytmami a aj keď by to človek nepovedal, tak spev je v podstate orientovaný do melódie. Nasadené tempo pokračuje aj v Virtual Emotions s hrubozrnnejším prejavom a prelínaním rytmických zmien. Matematickú orgiu Endless Vortex Towards Erasing Destiny podráždi Daniel skôr tak okrajovo svojim vokálom, ale viac sa tu besnia gitary aj s bicími. Veľmi často je počuť na doske dialóg Danielovho hlasu aj s Françoisovým a znie to perfektne. Podobne je na tom aj Deserted Waters s naozaj majstrovsky vypracovanými plochami. Za hitovku celého albumu by som kľudne dal Carpe Diem s ráznym refrénom, ktorý si môžu zaspievať aj nadšenci tejto hudby. Práve v nej sa objaví krásne melodické sólo. Technické sekané riffy v The Fortune-Teller zjemnia trochu jazzovo sfarbené gitarové stupnice, ale ináč je to paľba rytmov. Rozvrstvená Speechless je pekne vygradovaná a tiež je to niečo ako duet. Martyr prechádza z jednej témy do druhej veľmi plynule a ešte to aj korunuje melodikou. Retry? Abort? Ignore? je jednoducho nádherný vrcholný song s parádnou štruktúrou a jazzovými náladami. Posledná Realms of Reverie geniálne ukončí album s temným hovoreným slovom. Hudba je však vyšperkovaná melodickejšími, no pritom stále hutnými plochami a Martyr v nej ukazuje svoje jedinečné muzikantské schopnosti. Za všetko hovorí aj samotný záverečný gitarový duel.
Bonusovky potešia, no demo-verzie nie sú nejako extrémne odlišné od pôvodných skladieb a majú relatívne celkom slušný zvuk.
Táto doska je veľmi ucelená a kompaktná. Nestráca duchaprítomnosť ani pri krkolomných variáciách. Vysoká hráčska integrita je prejavom ich ducha a skladateľského potenciálu. Progresívny formát ich hudby je založený na dômyselnom hľadaní rytmických riešení a citom pre správny melodický motív. Martyr však vie prekvapiť aj rozmanitosťou a ich ultra-technický metal si po viacerých posluchoch nakoniec získa vašu priazeň. Warp Zone je v rámci štýlu špičková doska, ktorá si zaslúži pozornosť fanúšikov týchto žánrov.
» ostatní recenze alba Martyr - Warp Zone
» popis a diskografie skupiny Martyr
Canvas Solaris / Irradiance
Po prekvapivom albume The Atomized Dream sa Canvas Solaris rozhodli trochu pritvrdiť. Stále sú tu počuteľné melodické a elektronické prvky z predošlého počinu. Irradiance je niekde strede medzi tvrdším Cortical Tectonics a experimentálnym The Atomized Dream. Hudba však nie je len o gitarách, ale hlavne o nápaditých rytmoch ktoré nesú v sebe myšlienku. Postranné záležitosti ako akustické vyhrávky, elektronika alebo klávesy nenápadným spôsobom dodávajú tomuto celému organickejší rozmer. Prídu si na svoje samozrejme aj fanúšikovia technickej gitary, pretože tie majú hlavné slovo v Canvas Solaris. Nekoná sa však bezúčelové divadlo, ale cielená produkcia ktorá má za úlohu priniesť vyváženú a pestrú inštrumentálnu muziku.
Akustické gitary odpália song Adaptive Optics s tradične zaujímavým spracovaním. Gitary majú zaoblený zvuk a technické postupy znejú preto viac prívetivejšie. Ambientné zvuky pre zmenu tvoria úvod v Conveyance Of Flux. Skladba je plná zložitých rytmov s jazzovou basou a elektronikou. V podobných intenciách sa odvíja aj The Horizon Feasts On Stars, ale má silnejší melodický dolet. Koniec je vygradovaný bicími a hustými gitarami. Tvrdšia Glacier predvedie okrem komplexných rytmických ťahov aj pekné melodické sólo v strede. Accelerated Testing Phase je ďalšia inštrumentálna bomba s drsnejšími gitarovými linkami a trochu netradične znie s strede východný motív. Threads Of Dead Space sa od predošlých neodlišuje v mnohom, ale cítim tu silnejší príklon k progresívnemu fusion. Basa má jazzový feeling a opäť sú tu netypické východné nálady. Skvelo naaranžovaná Soliton (Emergence From Dispersion) je melodický skvost. Akustické pasáže s elektrickými sólami sú krásne myšlienkovo doladené. Rytmická sekcia je kreatívna, no prispôsobuje sa povahe skladby. Za zmienku stojí tiež perfektne zložené hammondovské klávesové sólo. Spolu s Vapor Chasm patria medzi vrcholy dosky. Táto skladba je však o čosi tvrdšia a disharmonickejšia ako predošlá. Sú tu však mimoriadne dobre zložené gitarové party a ako celok to znie celkom dynamicky. Koniec je však krásne melodický s vypracovaným motívom. Posledná Null Proximity je najjemnejšia záležitosť na celom albume s výrazným podielom akustických gitár a etnických prvkov.
Canvas Solaris patria vo svojom žánrovom zameraní medzi špičku, pretože sú mimoriadne nadaní po skladateľskej stránke a ich hudba je zároveň aj dostatočne svojráznou. Irradiance obsahuje veľa zaujímavých nápadov. Muzikanti sa tu snažia dať svojim skladbám pointu a je to vcelku kvalitný mix progresívneho metalu, jazzu, fusion a aj elektroniky. Predošlé dva albumy však boli mimoriadne silné a preto beriem Irradiance trochu prísnejšie. Jedná sa však o skvelú dosku, ktorá je nabitá energiou a sviežim hudobným myslením.
» ostatní recenze alba Canvas Solaris - Irradiance
» popis a diskografie skupiny Canvas Solaris
Canvas Solaris / The Atomized Dream
Štvrtý štúdiový album Canvas Solaris pod názvom The Atomized Dream patrí medzi moje najobľúbenejšie od nich. Hudba je oproti Cortical Tectonics výrazovo pestrejšia a pritom komplexná. Technické finesy sú stále prítomné, ale celkovo to pôsobí prívetivejšie a podobne je na tom aj zvuk tejto nahrávky. Názov dosky a aj obal podnecujú pozitívne myšlienky a vizuálne pestrý námet hovorí jasnou rečou aj o samotnom obsahu albumu. Štýlová zmena je pravdepodobne podmienená príchodom hneď troch nových členov. Toto dielo je zaujímavým experimentom z hľadiska kontrastných space motívov a dynamických plôch. Akustickejšie pasáže tvoria spolu s technickými piruetami veľmi pôsobivý inštrumentálny progresívny rock/metal.
Jemné cinkavé gitary v The Binaural Beat sú veľmi atmosférické a vytvárajú tak silné melodické harmónie. Po odľahčenom a krásnom úvode nasleduje technickejšia Reflections Carried To Mirror. Štruktúrované gitarové rytmy sprevádzajú aj výrazné a pestré bicie. Odznie aj akustická vsuvka a do celkového dojmu prispejú aj netypické klávesové zvuky. Skladba Chromatic Dusk je pre mňa synonymom Canvas Solaris vďaka sofistikovanej gitarovej linke a nádherným akusticko-elektrickým aranžmánom. Ďalšia zaujímavá pecka má názov Patterns Spiral Into Swarm. Energický prog-metalový začiatok vyformuje po chvíli dobre vychytené nepravidelné rytmy gitár a bicích, ktoré hrajú ako keby oddelene. Disharmonické gitary v Heat Distortion Manifest sa pod aranžérskou hutnosťou prelomia občas do trochu kľudnejších pasáží, ale koniec je vyslovene v duchu tvrdej melanchólie. Výborná Photovoltaic mi pripomína svojim vyznením Gordian Knot aj s klavírnou linkou. Premyslené pomalšie prechody bicích a citlivejších gitár sa premostia do tvrdšej polohy. Začne sa typická vypracovaná a sekaná riffovačka, ktorá prekvapivo prejde do pekného melodického sóla. Najtvrdšia skladba celého albumu je iste Solar Droid s trochu avantgardným prejavom. Bláznivejšie sóla, technické bubenícke vývrtky a klávesovo-elektronické pozadia urobia svoju prácu perfektne. Ďaleko harmonickejšia je The Unknowable and Defeating Glow s post-rockovým začiatkom. Náročnejšie rytmické kreácie sú zaujímavo sprevádzané klávesmi pripomínajúce zvuk hammondu.
Ostrejšie záblesky progresívneho metalu alebo post-rocku prispievajú k štýlovej pestrosti. Rytmická sekcia Ginn a Pirlot sa vyžíva v jazzových prvkoch a ich hra je výrazovo bohatá. Doska je trochu líznutá aj avantgardou. Myslím, že k tomuto si nájdu cestu fanúšikovia Cynic, King Crimson, Behold ... The Arctopus alebo Spiral Architect. The Atomized Dream je svieže dielo s kopou lahodnej a nekonvenčnej inštrumentálnej hudby. Čistá produkcia dáva vyznieť virtuóznym nápadom, ktoré sa tu servírujú s laserovou presnosťou. Na pomery progresívneho metalu je tento album celkom odvážny a estetický zároveň. Sympaticky pôsobí v otváracom obale poďakovanie bývalému členovi Benovi Simpkinsovi a ja vyjadrím vďaku tejto kapele rovno piatimi hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Canvas Solaris - The Atomized Dream
» popis a diskografie skupiny Canvas Solaris
Canvas Solaris / Cortical Tectonics
Canvas Solaris je jedna z najtalentovanejších inštrumentálnych kapiel z USA. Ich ťažkotonážny štýl absorbuje žánre ako trash/death metal s výrazným podielom progresívneho metalu. V ich hudbe cítim vplyv takých kapiel ako Cynic, Death alebo aj Spiral Architect. Prvé dva dosky sa pohybovali hlavne v technickom inštrumentálnom metale. Tretí album Cortical Tectonics mi už pripadá osobitejší a vyzretejší. Je to v podstate zavŕšenie tvrdšieho obdobia tejto kapely. Hudba tu dostáva o čosi širší dynamický záber a aranžmány sú viac premyslené aj s takým nenápadným melodickým ťahom.
Hneď z kraja na vás vybehne Berserker Hypothesis, ktorá obsahuje viacero zmien rytmu. Tvrdšia paľba riffov má občas aj death-metalový charakter a bicie tu znejú veľmi šťavnato. Trochu zjemnenia príde hneď v druhej Sinusoid Mirage s citlivejším syntetizátorovým zvukom. V ďalšej časti to už začne byť divokejšie, ale prejavuje sa tu aj krásna myšlienka a melodika. Štruktúrované rytmické plochy sú vygradované skvelými gitarami a technickými bicími. Krásna pomalšia skladba Interface ako keby vypadla z pera King Crimson hlavne čo sa týka gitarových harmónií. Bubeník hrá o čosi striedmejšie a často sa pohráva s činelmi. Na rade je však ďalšia nálož Gamma Knife a tu si človek užije do sýtosti komplexných rytmov a riffov. Skladba napriek náročnosti a dĺžke nestráca súdržnosť a je radosť počúvať takéto vymakané gitary. Ďalšia melodickejšia vec Rhizome sa točí spočiatku okolo crimsonovských stupníc. Nasleduje pritvrdenie a rytmický kolotoč nabaľuje na seba zaujímavé gitarové behy. Vrcholom celej dosky je určite kolosálna 17-minútová Reticular Consciousness. Prvé minúty sú veľmi dobre prešpekulované a muzikanti čarujú rôzne matematické rytmy. Pasáž kde sa to pretransformuje na reggae po vzoru Rush je úchvatná. Tam sa objavujú aj elektronické prvky a klávesy. Jemnejšie motívy po čase nahradí perfektná riffológia s prekvapivými klávesovými sólami. Koniec patrí opäť krásnemu rushovskému motívu.
Možnosti hudby sú podľa mňa takmer nekonečné. Aj takáto tvrdšia muzika sa dá robiť s vysokou kvalitou a nápaditosťou. Nie je tu v podstate žiadna inštrumentálna onania a všetko slúži k prospechu veci. Technické hranie má logický smer a z každej skladby mám nejaký pozitívny pocit. To je pre mňa smerodajné a Canvas Solaris si vybrali podľa mňa správnu cestu. Na Cortical Tectonics mi nevadí nič a či už sa pozriem na aranžmány, štýl hrania alebo muzikantský výraz tak musím uznať, že títo páni naozaj vedia skladať tvrdú inštrumentálnu hudbu.
» ostatní recenze alba Canvas Solaris - Cortical Tectonics
» popis a diskografie skupiny Canvas Solaris
Finnegans Wake / 4th
Po výbornom Pictures stvoril Henry Krutzen rovno dvojalbum nazvaný 4th. Dva plnohodnotné disky priniesli aj rovnako kvalitnú RIO-avantgardnú hudbu. Klávesák Jean-Louis Aucremanne je už len v úlohe hosťa a ako autor prispel len jednou skladbou, konkrétne Wenceslas Shorts. Na to aké je toto dielo rozsiahle prináša dosť zaujímavú porciu muziky s rôznym štýlovým rozhraním. Či už je to jazz, progresívny rock, komorná hudba alebo avantgarda, tak sa jedná o veľmi konzistentný počin. Belgická RIO scéna má dvoch silných protagonistov a to Univers Zero a Present. Finnegans Wake však kvalitou nezaostáva za spomenutými veličinami a ešte k tomu sú aj trochu stráviteľnejší.
CD1:
Úvodná osemminútová The Voyage Of Maeldun je poznačená trochu latino jazz rytmikou a dobre sú v nej zapracované gitarové sóla. Krásne lyricky tu pôsobia dychové nástroje s jemnými klávesmi a akustickou gitarou. Temnejšia Back On rozvíri pocitovú hladinu vďaka pomalšiemu rytmu. Dychové sóla pôsobia nenútene a klávesy zaujímavo podfarbujú túto kompozíciu. Najdlhšia skladba celého dvojalbumu Fata Morgana hrá viac na nôtu vážnej hudby kvôli sláčikovým nástrojom. Objaví sa neskôr aj crimsonovská téma s jazzovým podkladom a končí to celé variabilnými dychmi. Krátka akustická Olinda poteší technickou akustickou gitarou a sólo je kvalitne vystavané. Mercurial je nádherný atmosférický opus s dychovými nástrojmi a pomalou latino rytmikou. Prvý disk končí veľmi zaujímavo so skladbou Tapioca com Pimenta. Melancholický začiatok pretrhne výrazná crimsonovská gitara a rockové zrýchlenie je pomerne dosť prekvapujúce. Orgazmické klávesy a kreatívne gitary tu majú hlavné slovo.
CD2:
Druhý disk otvára dlhšia Moondogging s východnými motívmi a menej priepustnou atmosférou. Rytmická sekcia vytvára spolu s klávesmi netradičné jazz-rockové prostredie, ale ako celok je to menej uchopiteľné vďaka avantgardnejším hudobným plochám. Zaujímavá je iste aj Anemia s tichými orchestrálnymi motívmi. Druhá polka sa viac rozprúdi zapojením rytmiky a zosilní sa aj vplyv malého orchestra. Brazil RN je ďalšia delikátna orchestrálna záležitosť. Silne zádumčivé pomalé komorné plochy sa občas strihnú bicími. Inšpirácia vážnou hudbou sa tu nedá zaprieť a je to vcelku aranžérsky oriešok čo sa týka sláčikov a dychov. Krátka Wenceslas Shorts je neobvyklá ironickou témou s hovoreným slovom, prevažuje tu však muzikantská avantgarda. Výborne znie Datcha s výpravnejšími aranžmánmi a štýlovo pestrou inštrumentáciou. Obzvlášť dobre sú v nej spracované klávesovo-klavírne linky. Moriture Te Salutant je zvláštny neuchopiteľný skvost s neustále sa meniacimi náladami. Po drsnejšom začiatku sa postupne vytvárajú krásno-divné hudobné plochy. Poslednú Bon Voyage si odspieva Richard Redcrossed svojim netypickým polospievaným štýlom. Je to celkom dobre znejúci kúsok s optimistickejšou jazzovou atmosférou.
Tento dvojalbum by mohol osloviť fanúšikov Univers Zero. Ako celok je 4th ťažší ako jeho predchodca Pictures. Druhý disk mi pripadá trochu avantgardnejší ako prvý. Henry Krutzen tu pravdepodobne siahol na vrchol svojich skladateľských síl, pretože album sa pod svojou ťarchou ani náhodou nepotápa. Nasledujúci počin Blue (2008) bol opäť skvostným dielom. Ďalšie dva nahrávky The Bird And The Sky Above (2010) a Red (2011) som doteraz nepochopil hlavne kvôli nelogickej improvizačnej štruktúre. Dúfam, že sa Henry Krutzen vráti do kompozičnej formy, ktoré tak zdobia albumy ako Pictures, 4th a Blue.
» ostatní recenze alba Finnegans Wake - 4th
» popis a diskografie skupiny Finnegans Wake
Finnegans Wake / Pictures
Po dvoch vydarených štúdiových albumoch sa belgická kapela Finnegans Wake uchýlila pod krídla francúzskeho vydavateľstva Musea Records a vydali album Pictures. Oproti predošlým počinom znie Pictures zvukovo lepšie a posunuli sa aj po aranžérskej stránke. Táto skupina mi pripadá hudobne o čosi uchopiteľnejšia ako poniektoré iné RIO-avantgardné zoskupenia. Za plus považujem časté využívanie jazzových prvkov a sem tam sa objaví aj rockovejšia rytmika. Dielo je prevažne inštrumentálne, ale nájde sa tu zopár špecifických vokálnych liniek. Využívanie širokej palety nástrojov je v tomto žánri už skôr povinnosťou. Klávesová práca je na špičkovej úrovni a je tu niekoľko vskutku zaujímavých plôch a zvukov.
Sláčikové nástroje tvoria úvod k skladbe Downtown a začína sa prelínanie štýlov od jazzu, komornej hudby až po energický progresívny rock. Na nenápadnej jazzovej rytmike sa odvíjajú témy z vážnej hudby. Koniec je opäť prog-rockový so sprievodom symfonických klávesov. Najdlhšiu kompozíciu Pictures otvárajú na začiatku crimsonovské gitary, ale to netrvá dlho a na rad prídu prapodivné hudobné plochy. Všetko stíchne a netypické klávesy s jazzovým spevom tvoria akýsi duet. Po chvíli však skladba naberie rytmický ťah a je to ako celok mimoriadne pôsobivé. Za 16-minút sa toho udeje veľa a toto dielo sa nesnaží zaujať šialenými motívmi, ale skôr dynamickým hudobným majstrovstvom.
Ďalšie songy sú už kratšie a taká First Blow neustupuje z hľadiska kvality ani o centimeter. Tu sa muzikanti dobre vyhrali s jazz/fusion rytmikou a dychy znejú ako z čias hradov a zámkov. Dookola sa točiaci rytmus tvorí dobrý podklad pre rôzne klávesové vyhrávky, gitary alebo aj sláčiky. Prvý diel skladby God Meets je skvelo spracovaný po hudobnej stránke. Nepravidelné bubenícke breaky majú výbušný charakter a pre zmenu v tichých pasážach sa prejavuje lyrickejšia poloha Finnegans Wake. Výborné je aj zakončenie s neposednými klavírnymi linkami. Netypická záležitosť Illimited trilkuje v kuse s klavírom, klávesmi a pridá sa aj basa. Znie to však mimoriadne esteticky. Druhé pokračovanie God Meets je už so spevom. Je to taký spievano-hovorový štýl a hudba je vyšperkovaná elegantnejšími aranžmánmi. Zaujme tu napr. zvuk huslí a progresívnejšie odpichy. Lepšie finále ako skladba Finale by som si ani nemohol priať. Je to krásny dialóg klavíra a bezpražcovej basy.
Pictures je dotiahnutý po každej stránke. Hudba Finnegans Wake je hodnotná práve z hľadiska sofistikovaných hudobných kreácií a tvorivosť je ich výsadou. Veľmi plynule a nenásilne zložená mozaika hudobných nápadov a štýlov si zaslúži obdiv, pretože dokáže aj nezainteresovanému poslucháčovi ponúknuť niečo zaujímavé. Pre mňa je to hlavne parádna doska so všetkým čo k tomu patrí, takže hodnotenie je nadmieru jasné.
» ostatní recenze alba Finnegans Wake - Pictures
» popis a diskografie skupiny Finnegans Wake
Crippled Black Phoenix / (Mankind) The Crafty Ape
Crippled Black Phoenix sa po niekoľkých alternatívne rockovo zameraných albumoch rozhodli spraviť nahrávku s výraznejšími prog-rockovými prvkami. V prvom rade je to koncepčné dielo a hudobne je inšpirované kapelou Pink Floyd. Nachádzajú sa tu psychedelické-space nálady alebo aj rôzne alternatívne a post-rockové momenty, ktoré majú pre zmenu trochu osobitejší charakter. To čo pripomína legendárnych Pink Floyd je hlavne atmosféra a koncept tejto dosky. Vyskytnú sa aj podobne ladené gitarové sóla od Karla Demata. Hlavnou persónou tejto zaujímavej skupiny je bubeník, gitarista a spevák Justin Greaves. Dvojalbum (Mankind) The Crafty Ape je určený aj pre progresívnych fanúšikov, ktorí dokážu prehltnúť aj takúto horkejšiu pilulku. Textovo je zamerané na nespravodlivosť ľudskej spoločnosti, no vyjadruje zároveň aj nádej na lepšiu budúcnosť.
CD1: Chapter I – A Treat
Nothing (We Are...) začne tvrdšími gitarami, ktoré sa preklenú do kompozície The Heart Of Every Country. Po akustickom úvode nastupuje floydovská pomalšia téma s citlivými melódiami. Sugestívna atmosféra dáva vyniknúť klávesám a hypnotickej gitare. Skladba končí skvelým gitarovým sólom. Get Down And Live With It obsahuje okrem pochmúrnej melódie aj variabilné bubenícke prechody a spev Miriam Wolf. Pomaly sa rozvíjajúce inštrumentálne plochy sú typické pre tvorbu Pink Floyd a Crippled Black Phoenix to svojou hudbou ani nijako nespochybňuje. Psychedelická výplň (In The Yonder Marsh) sa hemží rôznymi elektronickými zvukmi, ale to sa v A Letter Concerning Dogheads zmení na jeden nádherný atmosférický song. Prvá polovica je vypracovaná melodickou linkou a tá druhá zase prekvapí silným ústredným motívom, ktorý tiahne až do konca. Podobný charakter má aj The Brain \ Poznan a tá po vzdušných melódiách ponúka kvalitné energické aranžmány, ktoré majú progresívnu líniu .
Chapter II – The Trap
Siedma skladba Laying Traps je rockový kúsok s alternatívnou myšlienkou. Spev typickým spôsobom charakterizuje anglickú nezávislú hudobnú scénu. Podobne ladený je aj Born In A Hurricane s kreatívnou rytmikou a statickými gitarami. Prekvapením sú dychy, ktoré ešte viac podtrhnú rockovejšiu polohu tohto songu. Release The Clowns je ďalší energiou nabitý song s blues-rockovou dravosťou. Slide gitarové sólo a ženský spev sú dobrým spestrením. Posledná mini-skladba prvého CD s názvom (What?) trochu odľahčí povahu album s pekným banjovým sólom.
CD2: Chapter III – The Blues Of Man
A Suggestion (Not A Very Nice One) má tiež taký nenápadný bluesový feeling a skreslený vokál Justina Graevesa prispieva k špecifickej príchuti. Vynikajúce kvákavé gitarové sólo je ozdobou celého tohto songu. (Dig, Bury, Deny) je celá v akordoch rezonančnej gitary (dobro). Pochmúrny duet Miriam a Justina v Operation Mincemeat dostane ešte širší emocionálny rozmer vďaka sláčikovým nástrojom. Inštrumentálna We Will Never Get Out This World Alive je postavená na atmosférickych klávesách a klavíri. Najdlhšia kompozícia s dlhým názvom Faced With Complete Failure, Utter Defiance Is The Only Response začne zaujímavým prelúdiom bicích a gitár. Ťažšia rytmika je sprevádzaná aj sláčikmi a po skľudnení sa skladba pretransformuje do pomalého melancholického rytmu so zvukmi hammond klávesov. K slovu sa dostane aj psychedélia a netypické zborové vokály.
Tento dvojalbum vťahuje svojou hudbou postupne do vnútra. Kým prvý disk je naozaj pod vplyvom Pink Floyd, tak disk číslo dva mi pripadá o čosi svojráznejší. Dokopy však tvoria silnú a emocionálne bohatú nahrávku. Pokiaľ ste trochu unavený z tvorby Pink Floyd a chceli by ste niečo podobné a zaujímavé tak tento počin je skvelý tip. Crippled Black Phoenix sa nesnaží svojou hudbou povedať, že také čosi tu ešte nebolo. Skôr naopak, je to krásna pocta tvorbe Pink Floyd. Mňa tento album presvedčil hlavne elegantnou prepracovanosťou a kvalitou. Nie je zbytočne expresívny a ponúka silné emócie, čo je v hudbe vždy najdôležitejšie. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Crippled Black Phoenix - (Mankind) The Crafty Ape
» popis a diskografie skupiny Crippled Black Phoenix
Änglagård / Epilog
Po fantastickom debutovom albume Hybris prehodili Anglagard trochu výhybku a dali sa na čisto inštrumentálnu hudbu. Po necelých dvoch rokoch prišli s nahrávkou Epilog a je nutné podotknúť, že kvalitatívny rozdiel medzi oboma albumami tu nie je nejako cítiť. Bohatý a plný zvuk vibruje na geniálnych a náročných inštrumentálnych plochách. Nie je to melodika v pravom zmysle slova, skôr ide o hlbšie myšlienkové pochody ktoré sú zhmotnené do zaujímavých harmónií a disharmónií. Výrazovo je to typické dielo zádumčivejšej škandinávskej scény. Anglagard však nachádzajú inšpiráciu v anglickom progresívnom rocku typu King Crimson alebo Yes. Dobrým obohatením je začlenenie folkových a komorných prvkov, ktoré slúžia na emocionálne splynutie s technickými vývrtkami. Epilog má neopísateľnú atmosféru a myslím, že aj sláčikové nástroje, melotrón alebo hammond k tomu výrazne prispievajú.
Folková predohra Prolog je citlivý melancholický kúsok s osudovou hudobnou tematikou. Nasledujúca 15-minútova Höstsejd je majstrovský kus muziky. Pre Anglagard je typické ich striedanie silných motívov, ktoré dokopy tvoria akúsi neuchopiteľnú mozaiku. V pomalých pasážach cítiť nádhernú skľúčenosť a bezradnosť. Ako opozitum k nim sú zložené pyrotechnické inštrumentálne party, ktoré majú prvostupňovú rytmickú architektúru. Flauta Anny Holmgrenovej je ako vždy virtuózna a podaná klasickou hrou. Po miniatúrnej Rösten sa hlási k slovu Skogsranden. Hneď na začiatku to znie ako moderná komorná hudba s flautou, klavírom a jemnými sláčikmi. Energický pretlak sa sformuje do hustejšej rytmiky so symfonickými klávesmi. V druhej polke sú opäť skvostne vymyslené pomalé prelúdiá, ktoré sa nenápadne zvrhnú do crimsonovského blúdenia. Hranie sa s tichými komornými plochami v Sista Somrar pretrhne po chvíli tvrdý atak bicích a aj nápaditej gitary. Excelentné gejzíry kreatívnych prog-rockových erupcií sú zrovnateľné s klasikmi týchto žánrov. Posledná Saknadens Fullhet je už len takým smutným klavírnym príspevkom na záver.
Bonusová skladba Rösten je na osobitnom disku čo je trochu nezvyčajné, keďže ide o pomerne krátku vec ktorá trvá necelé štyri minúty. Jedná sa o jemnejšiu záležitosť s typickým melancholickým charakterom Anglagard.
Symbióza symfonického prog-rocku, rôznych ideí progresívneho rocku so štipkou avantgardy, to je zhruba náplň albumu Epilog. Hráčske výkony je zbytočne ospevovať, Anglagard tu plnohodnotne nadviazali na predošlý Hybris. Nemám v pláne znižovať hodnotu tohto diela, len preto že Hybris má kultovejšie postavenie. Epilog dýcha vlastným životom, má nádhernú myšlienku a perfektné aranžmány. Predná obálka mi príde celkom zaujímavá. Zblízka je vidieť stromy, lístie, vodu v šedých farbách a z diaľky zase ľudskú tvár. Toto dielo je naoko chladné a šedé, no za tým všetkým sú vnútorné pocity. Dávam jednoznačne päť žiarivých hviezd.
» ostatní recenze alba Änglagård - Epilog
» popis a diskografie skupiny Änglagård
Sunchild / Isolation
V poradí piaty album Sunchild vyvolal rôzne reakcie fanúšikov. Niektorým tu chýbali ich typické folkové alebo aj orchestrálne aranžmány. Isolation ide viac smerom k neo-progu a symfonické prvky sú skôr v menšine. Kalugin sa však dostatočne vyhral s modernejšími zvukmi a opäť zložil dostatok kvalitných melódií, ktoré sa vryjú do pamäti. Ani toto dielo nestráca súdržnosť a je opäť iné ako predošlé dosky. Možno práve absencia dychových a sláčikových nástrojov osloví klasických prog-rockových fanúšikov a nájdu si cestu k tomuto zaujímavému albumu.
Jemná akustická gitara na úvod poteší a za ňou nasledujú elektronické prvky v pomalšom tempe rytmiky. Antonyho hlas je tajomný a zastrený emóciami. Pri melodickej linke kde sa spieva “Take away, take away, All your credit cards“ si spomeniem na album The Wrap, z ktorého pochádza táto melódia. Hitovými tendenciami naplnená Shall We Run zaujme samozrejme refrénom a v neposlednom rade je tu aj výborne zložená hudba. Energická skladba 64 obsahuje mohutné vokály a presvedčivo zložené klávesové plochy. Song má trochu temnejšiu auru. Prekvapením je pre mňa The Great Me, ktorá je postavená na rytmickej gitare a navrstvených klávesách, ale ten drsný spev je niečo čo v Kaluginovej tvorbe nie je obvyklé. Skladba je netradičná a zároveň skvelá práve tým, že prelieva drsnosť prejavu s pocitovými inštrumentálnymi motívmi. Prvý vrchol je jednoznačne nádherná Berlin & Leningrad a toto je klasické výstavne dielo Antonyho Kalugina. Silné melódie a oduševnenosť idú ruka v ruke v perfektnými aranžmánmi. Elektrizujúce klávesové sóla a gilmourovské gitary majú premyslený charakter a občas tu cítim floydovské cítenie.
Druhým vrcholom je štvordielna kompozícia Isolation. Po vokálnom predstavení v prvej časti prichádza famózna časť druhá. Úvod je inštrumentálny a ten je spracovaný skvostne, kde gitary kúzlia melodické sóla. Objavujú sa už aj silnejšie symfonické pasáže a inšpirácia Pink Floyd sa nedá občas zaprieť. Melódie sú dosť zádumčivé avšak koniec je vyšperkovaný gitarovými sólami. Tretí diel tvorí ženský a mužský spev, zvuky mora a moderná elektronika. Posledná časť je o čosi teatrálnejšia a nachádzajú sa tu aj zborové vokály. Pekné motívy majú základ hlavne v kvalitných klávesových podkladoch a gitary už len znásobujú celkový dojem. Koniec je v znamení súzvuku dospelých hlasov a detského zboru.
Som rád, že Kalugin nahráva odlišné albumy a necháva sa inšpirovať rôznymi smermi či štýlmi. Preto je jeho tvorba tak oslnivá a inšpiratívna. Isolation je trochu viac pesničkovo orientovaný, ale nachádza sa tu niekoľko naozaj výrazných skladieb. Pre mňa je to ďalší skvelý album od majstra Kalugina. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Sunchild - Isolation
» popis a diskografie skupiny Sunchild
Sunchild / As Far As The Eye Can See
Sunchild sa na tejto dlhohrajúcej doske opäť vynašli zaujímavým spôsobom. Antony Kalugin posunul hudobný výraz zase niekam inam a tentoraz vplával do zákutí teatrálneho symfonického prog-rocku s neo-progovým dozvukom. Ako hosť zaujme gitarista Roberto Diaz z kubánskej prog-rockovej kapely Anima Mundi, ktorý prispel svojou gitarou na najdlhšiu kompozíciu celého albumu. Veľký priestor dostala speváčka Olya Chernova a tá dala skladbám svoj citlivý ženský prejav. Dychové a sláčikové nástroje sú jednoznačne plus v tejto výrazovo pestrej muzike. Práve tie dodávajú hudbe štipku folklóru a klasiky. Kalugin prejavil ako vždy cit pre výber kvalitného gitaristu a tým Andrey Kobylyanskiy naozaj aj je.
Zhluk rôznych zvukov odštartuje najdlhšiu vec Stars Of Cardiff Bay. Duet Chernovej a Kalugina znie krásne harmonicky a k tomu je zložená aj celkom dynamická hudba. Kvalitné a nápadito spracované témy majú typický symfonický rukopis pána klávesáka. Zručné sóla nenarúšajú myšlienku a v ďalšej časti sa hudba posunie do teatrálneho hravého prednesu hlavne čo sa týka vokálu Olye a Antonyho. Nasleduje baladická bomba s názvom Ring Of Eternity s úžasným ženským spevom a geniálnou inštrumentáciou. Neviem kde na také veci Kalugin chodí, ale toto je pre mňa silný moment na tejto doske a tá melodika nemá proste chybu. Nostalgická Seven Kings je podaná s noblesou a jemné prog-rockové plochy pohladia dušu. Gitarista Andrey predvedie svoje zručné prsty najlepšie ako vie a pridajú sa k nemu aj klávesy s obligátne kvalitným sólom. Mirrors je z kompozičného hľadiska dielom Chernovej a Kalugina. Spočiatku vokál výrazne pripomína Kate Bush, ale refrén je tu naozaj podarený. V druhej polke sa skladba odvíja v príjemných inštrumentálnych a melodických linkách.
Tajomná Gordian Knot by sa kľudne hodila aj do nejakého rockového muzikálu kvôli svojmu charakteru. Koniec sa odviaže viac v rockovom duchu s orchestrálnymi aranžmánmi. Pomalú Rising podá Olya úplne nádherne s výstavnou melódiou a ako vždy skvelou hudbou. Saxofónové sólo tu padne veľmi vhod. Epická March Of Fate je odspievaná Kaluginom veľmi presvedčivo a k tomu prispievajú aj zaujímavé zvuky jeho klávesov. Visionary Sights je ďalší jemnejší skvost so skvelou flautou a kvalitnou melódiou v klasickom duete. Po nej nasleduje posledná titulná skladba As Far As The Eye Can See s výpravným ťahom a veľkolepými symfonickými plochami.
Kalugin sa dostal do bodu, kde tvorí hudbu s ľahkosťou a svojou originálnou skladateľskou pečaťou. As Far As The Eye Can See mi príde o čosi farebnejší a melodickejší ako predošlý The Wrap. Vokál Chernovej tu svieti ako veľká žiara a dala tomuto dielu niečo veľmi osobité. Tento album patrí medzi moje mimoriadne obľúbené od Sunchild a nie je tu v podstate nič čo by som vytkol, preto to bude odo mňa ďalšie vysoké hodnotenie.
» ostatní recenze alba Sunchild - As Far As The Eye Can See
» popis a diskografie skupiny Sunchild
Sunchild / The Wrap
Po dvoch mimoriadne vydarených albumoch prišli Sunchild s ďalším dielom, ktoré rozhodne stojí za posluch. Aj tento počin sa mierne odlišuje od predošlých hlavne čo sa týka hudobného prevedenia. Kalugin sa tu samozrejme zameral na typický symfonický prog-rock, ktorý sa ale občas presúva do vôd progresívneho metalu. Menej štýlových variácií sa prejavilo do väčšej priamočiarosti celej dosky, ktorá má taktiež myšlienkový koncepčný charakter. Špecifickú príchuť dostáva toto dielo vďaka využívaniu reálnych orchestrálnych nástrojov ako hoboj, fagot, husle alebo čelo. Pri detailnejšom počúvaní sa však aj tu vynárajú rôzne neo-progové prvky alebo aj výborné jazz-rockové vyhrávky. Kľúčový nástroj ovláda majster Kalugin ako vždy perfekcionisticky a nápadito. Zostava je striedmejšia a opäť tu zaujme ďalší gitarový talent menom Maxim Velichko.
Prekvapivo prierazný a bohatý vokál Antonyho Kalugina v Day Of Destiny je uvítaním s trochu floydovským cítením a peknou melódiou. Výborná inštrumentálka The Wrap (Intro) je niekde na rozmedzí symfonického progu a progresívneho metalu aj vďaka rytmickému dvojkopáku. Podotknem, že je to ozvučené veľmi esteticky a bicie sa nesnažia na seba pútať hlavnú pozornosť, ale skôr len zhutniť symfonické motívy.
Pri megalomanskom kúsku Under The Wrap sa trochu pozastavím. Je to dielo, ktoré trvá kolosálnych 38-minút a nie je to vôbec nudné alebo zbytočne predimenzované. Kompozícia predstavuje samozrejme aj vrchol celého albumu. Spočiatku je tu veľa symfonických pasáží, ktoré nadobúdajú aj prog-metalový charakter. Tvrdšie dvojkopákové výmeny spolu s piskľavými klávesmi sa vedia veľmi rýchle preorientovať aj napr. na jazz-rock. Gitarové harmónie sú veľmi umne spracované a je to samozrejme podporené hlavne premyslenou štruktúrou tohto veľdiela. Nachádza sa tu niekoľko nádherných melodických liniek, ktoré sú odspievané Kaluginovým výpravným hlasom. Na konci sa vyskytnú aj orchestrálne motívy, ktoré podporí gitarista svojim pekným sólom.
Jemnôstka An Angel je nadýchaná skvelými vokálmi a krehkými aranžmánmi. Koniec songu je perfektne spracovaný klávesovými zvukmi a efektným gitarovým sólom. Ilusionist patrí akustickej gitare a zaujímavej farbe klávesov. Koniec dosky tvorí pomalšia skladba The Wrap (Outro) so sláčikovými nástrojmi a tradične kvalitnou inštrumentálnou zložkou.
Antony Kalugin sa tu vypracoval a posunul aj ako spevák, lebo jeho hlas je výrazovo celkom pestrý. Kalugin nie je umelec čo stojí na mieste, preto sú jeho dosky tak inovatívne a zároveň aj vysoko kreatívne. Album The Wrap je ďalšie kvalitné a atmosférou nabité dielo pre progressive-art rockových fanúšikov. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Sunchild - The Wrap
» popis a diskografie skupiny Sunchild
Sunchild / The Invisible Line
Druhý štúdiový zápis kapely Sunchild je samozrejme opäť silným počinom. Iné sa nedalo ani čakať, pretože Kalugin ide neustále vpred a túži skladať ďalšie silné melódie a motívy. Je tu tradične široká paleta nástrojov, ktoré veľmi prirodzene a ľahko zapadajú do tejto hudobnej mozaiky. Antonyho klávesy sú mimoriadne variabilné a pestré, dokáže nimi zahrať všetko ako napr. typické symfonické prvky alebo aj moderné zvuky. Ako sa píše v booklete The Invisible Line je neviditeľná čiara, pomocou ktorej rozlišujeme čierne a biele, dobro a zlo. Záleží len na nás či tú čiaru prekročíme alebo nie. Album je o ľuďoch a ich pocitoch, ktoré ich sprevádzajú celým životom. Myslím, že väčšina vnímavých a citlivých ľudí vie čo je v živote podstatné a toto dielo sa to snaží aj pripomenúť či už svojou hudbou alebo textami.
Doska je nabitá nápadmi po okraj a už samotná floydovská predohra Postcards From The Past (part1) navodzuje pocity a tie ešte viac umocní nasledujúca The Invisible Line (part1). Pomaly sa rozvíjajúca skladba má niekoľko silných momentov v podobe klávesov, melódií a následného zrýchlenia s krásnym gitarovým sólom. Jemnou klavírnou linkou utkaná Raindrops zaujme aj napr. takou flautou. Energickejšia rytmika a melodická forma pripomenie trochu Pink Floyd, samozrejme popri zachovaní lyrickej témy. Výborná inštrumentálka Amalgama má zaujímavo vypracované motívy s trochu jazzovým feelingom. Citlivé hudobné plochy sú doladené aj tvrdšími výpadmi čo pôsobí dostatočne dynamicky. Nežnou atmosférou naplnená A Moment In Time vyvoláva pekné emócie, ktoré vyvrcholia skvelým trúbkovým sólom. Kompozícia Time & The Tide spočiatku ako keby pokračovala v duchu predošlej skladby, ale následné premostenie do symfonického prog-rocku je úplne perfektné. Hlas Antonyho Kalugina zachádza aj do temnejších zákutí, ale myšlienka je ako vždy zachovaná. Akustická Fading Light je skvelo podaná inštrumentálne a hlavne vokálna melódia dodáva skladbe silu ľudskosti. Krátka folková predohra Recolections poteší a najdlhší kus celej dosky Line In The Sand už kráča v pokojnejšom prog-rockovom štýle. Zádumčivejšie party prebije kvalitná melodika aj s výstavným gitarovým sólom. Kalugin sa delí o spev s dámou menom Olya Kaganyuk a v hudbe sa vyskytujú aj nepatrné znaky jazzu. Pokračovanie úvodnej predohry s názvom Postcards From The Past (part2) je lahôdkovou pre uši. Okrem melodickej linky tu jednoznačne zaujme parádny inštrumentálny výsek s kvalitnou gitarou a klávesmi. Záverečná The Invisible Line (part2) znie takmer ako rozprávka. Geniálna melódia a fantastické pomalé plochy sú naaranžované ako jedna báseň. Koniec je správne energický a optimistický zároveň.
The Invisible Line je v podstate koncepčné dielo, ktoré dosiahlo kontinuitu v hudobnej aj textovej polohe. Antony Kalugin robí jednu veľmi záslužnú vec, vyťahuje na svetlo sveta jedného kvalitného hudobníka za druhým. Všetci títo talentovaní ľudia hrajú na sto percent pričom dávajú hlavne kus seba. Gitaristi Alexey Khorolskiy a Bogdan Gembik tu naložia nejedno famózne sólo. Táto doska je silne emotívna a pocitová pričom sa nezabúda ani na kvalitné prog-rockové aranžmány. The Invisible Line je ďalší Kaluginov diamant z jeho tvorivej dielne.
» ostatní recenze alba Sunchild - The Invisible Line
» popis a diskografie skupiny Sunchild
Sunchild / The Gnomon
Antony Kalugin je hlavou dvoch významných projektov a to sú hlavne Karfagen a Sunchild. Práve Sunchild začali debutovým albumom, ktorý rovno na ploche dvoch CD priniesol naozaj plnohodnotnú a veľmi kvalitnú hudobnú produkciu. Ich hudba je kríženec symfonického prog-rocku, neo-progu a sem tam aj folk-rocku. Kalugin je ako skladateľ špička a to čo tvorí sa dá v pohode prirovnať aj k známym menám z oblasti progresívneho rocku. Jeho inštrumentálne danosti ho predurčujú k tomu, aby kombinoval rôzne štýly spôsobom ktorý vedia len tvorivé talenty. Albumy Sunchild sú pochúťkou pre otvoreného poslucháča a debutový The Gnomon je jedným z najlepších diel Sunchild.
Napriek tomu, že Kalugin je Ukrajinec tak spieva tradične po anglicky. Jeho spev je pomerne špecifický a asi je pre neho trochu ťažšie vyjadrovať emócie v inom jazyku, napriek tomu znie jeho vokál solídne. Ako aranžér je však jedinečný a nebojí sa natiahnuť ruku po netypických nástrojoch, ktoré k pestrosti jednoznačne prispievajú. Výhoda Kaluginovej hudby je, že dokáže motívmi a hudobnými plochami docieliť myšlienkovú pointu. Kvalitný muzikanti tiež prispeli k rozmanitosti tohto počinu a myslím, že Antony veľmi dobre vie koho si na album má pozvať. The Gnomon má 96-minút, no v žiadnom prípade nenudí a obidve CD sú kvalitné v každom ohľade.
Disc 1
Obidve disky sú v podstate skoro rovnaké čo sa týka dĺžky prehrávania. Netypická predohra The Gnomon pripraví pôdu pre inštrumentálnu progresívnu bombu Astoria. Silný motív prechádza do rôznych rytmických premostení a využitie dychových nástrojov či akordeónu (bayan) je jednoznačne k prospechu veci. Klávesová práca Antonyho Kalugina je už obligátne na vysokej úrovni a dobre sú tu začlenené gitarové sóla a skvelé vyhrávky. Monštruózny 27-minútový maratón Sleepwalker je tak dobre zložený, že sa až divím že nestráca kontinuitu. Začiatok tvorí ďalší Kaluginov geniálny motív, ktorý sa objaví aj na konci. To čo deje medzi tým je asi na dlhú debatu, ale tvoria ju hlavne silné inštrumentálne plochy podporené aj spevom. Prvá polovica je prešpikovaná kadejakými hudobnými lahôdkami a je viac v zameraná na symfonický prog-rock. Druhá polka neobíde ani žáner akým je neo-prog a tie krásne melodické gitary stoja za to. The Prayer Of The Broken Heart je pomalší útvar, ale delikátne spracovaný hlavne klávesovými nástrojmi. Trochu skreslený Kaluginov vokál perfektne harmonizuje s hlasom istého Soboleva. Na konci sa skladba pretransformuje na nádherný jazz s kvalitným saxofónovým sólom. Prvý disk doznieva s takmer trojminútovou Adrift, ktorá nadväzuje na predošlú kompozíciu.
Disc 2
Kým prvé CD mi pripadá viac inštrumentálne, tak toto druhé je viac zamerané na skladby so spevom. Úvodná Love Will Shine Like Gold znie spočiatku klasicky so sláčikovým nástrojom a klavírom. Kaluginov hlas je dosť teatrálny a ako celok je to poňaté orchestrálnym spôsobom. Organicky a aj tvrdšie sa tvári 16-minútová Sunchild. Antonyho spev je zastrený a tajomný zároveň a náročnejšie inštrumentálne plochy podfarbujú rôznymi odtieňmi túto členitú kompozíciu. Druhá polovica je o čosi pokojnejšia aj so svojimi symfonickými pasážami. Midnight Train je nádherná po každej stránke. Ženský spev výborne dopĺňa aj samotný Kalugin a hudba citlivo reaguje na dané melódie. Ďalšia dlhometrážna záležitosť Wonderworld má opäť silný vplyv symfonického prog-rocku. Jemnejšie a zároveň vypracované plochy sú v druhej polovici nahradené expresívnejšími hudobnými motívmi a spevom, ktorý náladou pripomína Rogera Watersa z Pink Floyd. Koniec je dosť energický s tvrdším prog-metalovým ťahom.
Treba vyzdvihnúť aj bubenícky vklad Sergeja Balalaeva, ktorý to občas rozprúdi dvojkopákom pričom jeho prechody a rytmy sú ozaj oslnivé. Gitarové sóla a vyhrávky majú silný melodický podtón. Veľmi dobre na seba pútajú pozornosť a v pravý čas nasadia korunu krásy jednotlivým skladbám. Myslím, že Kalugin sa na prvom albume Sunchild vyprofiloval ako veľmi zdatný skladateľ. Produkcia tiež za ničom nezaostáva, je tu všetko počuť veľmi jasne a zreteľne. The Gnomon je jednoducho brilantný a umelecký hodnotný album.
» ostatní recenze alba Sunchild - The Gnomon
» popis a diskografie skupiny Sunchild
Control Denied / The Fragile Art Of Existence
Chuck Schuldiner je jednoducho pojem v metalovej hudbe. Či už to bol progresívny death/trash alebo power/trash metal, tak z jeho rúk vychádzali neskutočne deštruktívne riffy a ťažkotonážne štruktúrované plochy. Doteraz mám veľmi rád albumy Symbolic alebo The Sound Of Perseverance od geniálnych Death a tieto predstavujú pre mňa aj nedostižný vrchol samotnej extrémnej scény. Death bolo vždy niečo extra a odlišovali sa od podobne ladených kapiel svojim progresívnym cítením a fanúšikovia určite ťažko niesli ukončenie tejto kapely. Prekvapením bola formácia Control Denied, kde chcel Schuldiner robiť o čosi melodickejšiu hudbu, pretože v tej dobe už nevedel kam má posunúť extrémny žáner s kapelou Death.
Prvotriedne muzikantské výkony a nasadenie sú viac než jasné. Taký muzikanti ako Christy, DiGiorgio, Hamm dokazujú svoju profesionalitu každým svojim tónom. Vokál Tima Aymara vyvolal rôzne diskusie či sa jeho prejav hodí do tejto hudby alebo nie. Môj názor je ten, že je dostatočne dobrý spevák na to, aby si mohol dovoliť spievať na tejto doske a jeho široká hlasová škála tiež nie je na zahodenie. Treba si však túto jazdu užiť tak ako to Schuldiner zložil a nahral, pretože jeho duch a hudobné myslenie je tu prítomné v každom okamihu.
Klasický rytmický kolotoč prechádza v Consumed do super riffovačiek. Schuldiner vedel ako dať zmysel svojim kompozíciám. Niekoľko na seba nadväzujúcich zmien tempa a gitarových rytmov nestráca dynamiku a priehľadnosť. Drsný spev Tima Aymara tu celkom dobre sedí. Vypaľovačka Breaking The Broken je ďalší skvost. Opäť geniálna práca s riffmi a gitarovou ekvilibristikou. Bubenícke breaky zdobia Expect The Unexpected a tento song by som si vedel predstaviť aj na albume Death. Drvivá paľba riffov a náročnejších zmien tempa nesie typické znaky Schuldinerovho aranžérskeho talentu. Hustá basa odštartuje What If? a tu sa už prejavuje temnejšia pocitová stránka ich hudby. Pomalšie nálady sú úžasne vykreslené skvelým riffom, ale je to trochu ťažší oriešok na počúvanie. Podobne je na tom aj When The Link Becomes Missing a tvrdé gitarové výpady zrazu presekne pomalšia sekvencia aj s krásnym gitarovým sólom. Believe je skôr taký pomalší progresívny metal, ale je dosť natlakovaná rôznymi plochami. Stredná gitarová časť stojí za vypočutie. Ďalší tvrdý zárez Cut Down má dobre zladenú vokálnu linku aj s vypracovanými gitarovými zbesilosťami. Guľometové bicie Richarda Christyho sú v tomto songu na top úrovni. Titulná a zároveň aj záverečná The Fragile Art Of Existence je ďalší kvalitný zásek. Ako najdlhšia skladba na albume ponúka dostatok zaujímavých plôch s vymakanými gitarami a rezavým vokálom.
Pre všetky kompozície je charakteristické striedanie pomalších a bleskurýchlych rytmov s veľmi osobitým prístupom. Jazzová basa Stevea DiGiorgia iste zaujme svojou odlišnosťou od gitarových partov. Tento progresívny power/trash metal nie je svojim vyznením ďaleko od tvorby ďalšej spriaznenej kapely Nevermore. Myslím, že čas ukázal že tento výtvor má svoje opodstatnenie a aj svoju hodnotu. Schuldiner sa nechcel obmedzovať na jeden typ žánru a ostať v ňom. Je to aj cítiť na tejto doske, kde ako keby rozprestrel krídla. Podľa zmluvy s vydavateľstvom mal Schuldiner stvoriť ešte jeden štúdiový album Death a potom sa už naplno venovať Control Denied. To sa však už neuskutočnilo, lebo Chuck tento svet opustil. Je to večná škoda, lebo on ako jeden z mála mohol posúvať progresívno-metalový žáner. Ešte pred smrťou však tvrdo pracoval na skladbách ďalšieho štúdiového albumu, ktorý sa s veľkými problémami pomaly už dokončuje. Na rok 2013 je ohlásené vydanie druhej štúdiovky When Man and Machine Collide, o ktorom už kolujú fámy ako o ďalšom Schuldinerovom skvoste. The Fragile Art Of Existence hodnotím reálne 4,5 hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Control Denied - The Fragile Art Of Existence
» popis a diskografie skupiny Control Denied
Wishbone Ash / Illuminations
Neskoršie albumy Wishbone Ash sú na tom s kvalitou všelijako. Napr. reunionové dosky Nouveau Calls, Here To Hear a Strange Affair nesplnili podľa môjho názoru svoj účel a fanúšikovia iste očakávali od týchto počinov nádherné skladby ako za starých čias. Po personálnych nezhodách sa porúča Martin Turner aj s Tedom Turnerom. Andy Powell si neskôr prizval skúsených talentovaných muzikantov a vydali album Illuminations, ktorý je paradoxne povahovo ako jeden z mála skoro identický s klasickými Wishbone Ash. Iste, nič nové pod slnkom sa ani tu nevyskytuje, ale pozitívny duch a tvorivá nálada sa prejavila v podobe krásnych vzdušných melódií a typických spevných gitarových sól.
Zaujímavými gitarovými figúrami je obdarená Mountainside a hneď udrie do uší, že spev Tonyho Kishmana k tejto hudbe pasuje ako uliaty. Podobne parádne odsypáva aj On Your Own (spoluautor aj Ted Turner) s trochu blues-rockovým feelingom. Prichádza však trojka Top Of The World a toto je pre mňa ozaj top celej dosky. Myslím, že táto skladba by sa nestratila ani na klasických albumoch Wishbone Ash či už svojou melódiou alebo dokonalými gitarovými sólami. Andy Powell si tu zaspieva jeden song a to konkrétne No Joke s bezstarostnou a jednoduchou melodickou linkou. Je tu však ďalšia úžasná skladba a to je desaťminútová Tales Of The Wise. Pomalé zasnené tempo s citlivou melódiou naberie postupne rockový švih s vypracovanými sólami a basovými linkami. Následný gitarový duel Powell-Filgate je jednoducho skvostný tak ako za starých čias. Ďalšia výborná vec Another Time opäť ctí tradíciu Wishbone Ash v tom najlepšom slova zmysle. Dobre tu padnú akustické gitary aj so zaujímavým rytmickým nápadom. Rocková oddychovka A Thousand Years je celkom príjemná. Po nej ide moja ďalšia obľúbená záležitosť The Ring s čistou a krásnou wishbouňáckou melódiou. Akustické gitary spolu s elektrickými sú naaranžované ako ináč perfektne. Comfort Zone má blues-rockový ťah a na albume patrí k tým jednoduchším skladbám. O čosi viac sa mi páči Mystery Man s optimistickou atmosférou a celkom peknou inštrumentáciou. Klasickú pesničkovú formu neobchádza ani Wait Out The Storm a tá má opäť ich typický charakter ala Wishbone Ash. Bonusová skladba The Crack Of The Dawn je zakončením s dušou a citom. Inštrumentálna vec s akustickou a elektrickou gitarou.
Uznávam, že je tu aj pár slabších skladieb. No pomerne široká plocha albumu je celkom dobre kompozične zvládnutá aj s niekoľkými oslnivými momentmi, ktoré som popísal. Názov a obal dosky Illuminations vystihujú duchovnú transformáciu tejto kapely. Dôležitým mužom v pozadí je aj Roger Filgate, ktorý sa na každej jednej skladbe podieľal aj autorsky. Kvalitná produkcia sa podpísala tiež pod tento vyrovnaný album. Dávam štyri plné hviezdičky.
» ostatní recenze alba Wishbone Ash - Illuminations
» popis a diskografie skupiny Wishbone Ash
Abrete Gandul / Enjambre Sismico
Kto by to bol povedal, že Čile má takú zaujímavú progresívno-rockovú scénu. Táto krajina je však zložená z potomkov európskych kolonizátorov a je aj spoločensky najlepšie sa rozvíjajúca z pomedzi všetkých štátov Južnej Ameriky. Z tohto dôvodu je tu priestor pre rozvoj kultúry a umenia, čo sa veľmi dobre prejavuje aj v hudobnej sfére. Progresívna scéna je tu zastúpená žánrami od neo-progu, progresívneho metalu až po jazz-rock/fusion a RIO-avantgardu. Kapely a interpreti ako Tryo, Seti, Jaime Rosas, Octopus, Mediabanda, Matraz, Mar De Robles, Fulano, Coprofago, Astralis, Akinetón Retard a aj Abrete Gandul robia tejto krajine dobré meno vo svete hudby. Abrete Gandul sa vybrali po stopách King Crimson a objavovaní nových horizontov. Predošlá doska Cuentos Para Dormir zachytila túto kapelu vo vrcholnej forme a ani nasledujúca Enjambre Sismico neustupuje do pozadia v rámci aranžérskej kvality a muzikantskej zdatnosti.
V hudbe Abrete Gandul znejú dozvuky avantgardy a aj canterburskej scény. Flauta svojou špecifickou aurou tiež prispieva k štýlovej farebnosti. Saxofón a klarinet sa zhostia svojej úlohy tradične kvalitnými expresívnymi sólami. Psychedelické prvky, fusion a rôzne rytmické variácie tvoria zaujímavý mix inštrumentálneho progresívneho rocku. Inšpiráciou je to niekde medzi spomínanými King Crimson alebo aj tvrdšími Anglagard. Náročná a nepriepustná hudobná produkcia tejto kapely sa celkom dobre hodí do talianskeho vydavateľstva AltrOck Records, ktoré má pod sebou veľa spriaznených kapiel tohto druhu.
Zasnený klávesový motív v Hacia la Nada je zakrátko nahradený crimsonovským rytmickým blúdením. Frippovské vybrnkávačky a kreatívna rytmika sa skvelo dopĺňajú s klávesmi. Koniec znie energicky aj s použitým saxofónom. Necro Sistema tiahne trochu do canterbury hlavne kvôli farbe klávesov. Pocitové gitarové sólo je pekne doladené s hudbou. Sedemminútová Marejada je ostrá aj vďaka výraznej base a nepravidelnej rytmike. Fusion motívy aj s canterburským cítením sa na konci vybičujú do ťažkého finále. Trochu free jazzovo sa spočiatku tvári Consecuencia Natural, ale jej pomalé pasáže sú tiež dosť pochmúrne. Bizarné inštrumentálne plochy sú podporené aj saxofónom a skvelou basou. Po tomto psychedelickom kúsku nasleduje ďalšia dlhšia skladba s názvom Colapso. Je trochu rytmickejšia a dynamickejšia ako predošlá a je tu pár zaujímavých nápadov a aj zvukov. Stredné ale kreatívne tempo sa neskôr pretaví do pomalšej časti, ktorá na konci naberie opäť silný crimsonovský feeling.
Tvrdšie a priamočiarejšie hudobné témy charakterizujú ďalšiu nálož Convergencia Caotica. Zaujme tu jednoznačne slapová basa, ktorá dostane priestor aj pre skvelé sólo. Zaujímavo odštartuje skladba Intangible s fusion dynamikou a ťažšou atmosférou. Kvalitná gitarová práca sa rozlieha po celom songu aj s nápaditými klávesmi. Posledná ...Y Ahora Que? je dosť zafarbená jazzom a klarinet je netradičným prvkom v tejto skladbe. Rytmické záseky sa odpichnú do ďalších prekvapivo melodickejších momentov. Saxofónové sóla celkom pekne zakončujú tento album.
Zhrnul by som to asi takto. Toto nie je doska na piknik alebo oslavu narodenín. Toto je temnejší výlet do zákutí hudobných gejzírov a kreácií. Abrete Gandul vás nebudú hladkať, ale radšej budú udierať silou svojich nápadov. Enjambre Sismico je hodnotný zápis do ich diskografie a dôkazom toho, že kvalitný progresívny rock ma stále čo povedať. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Abrete Gandul - Enjambre Sismico
» popis a diskografie skupiny Abrete Gandul
IZZ / Crush Of Night
Kapela IZZ sa po vydaní kvalitnej dosky The Darkened Room znovu ohlásila s novým albumom po necelých troch rokoch. The Darkened Room je prvý diel trilógie a nadväzuje na neho jeho druhé pokračovanie s názvom Crush Of Night. Vyskytuje sa tu jeden veľmi zaujímavý hosť a to je Gary Green, ktorý bol členom geniálnej progresívnej formácie Gentle Giant a podieľal sa aj ako skladateľ v kompozícii Words And Miracles. Hudobne je to opäť zaujímavý koncentrát symfonického prog-rocku, jazzu a aj popových melódií. Hudobníci z IZZ sú majstrami vo svojich nástrojoch a ani tentoraz nenechávajú nič na náhode z hľadiska skladateľských a interpretačných schopností. Kvalitný spev Toma Galgana nádherne dopĺňa skvelá speváčka Anmarie Byrnes. Crush Of Night je oproti predošlému albumu trochu vzdušnejší, čo napovedá už aj samotný obal nahrávky. Všetky charakteristické znaky sú však zachované a zmysel pre špičkové aranžmány je už povinnou výbavou tejto úžasne talentovanej kapely.
Vokálnou harmóniou štartuje skladba You've Got A Time, ktorá je postavená hlavne na príjemných spevoch a dynamickej hudbe. O niečo prieraznejší je kúsok Words And Miracles s príchuťou Gentle Giant a kopou zaujímavých hudobných fragmentov prípadne aj rytmických zmien. Pekná akustická pasáž so spevom pridá skladbe trochu prívetivejší charakter. Skvostná je Solid Ground aj s jej krásne vystavanou melódiou a harmonickými vokálmi. Opäť vynikajúce a precízne inštrumentálne majstrovstvo s citlivými sólami Paula Bremnera. Na emocionálnom klavíri a speve je postavená Half The Way, ktorá prejde do kvalitného klávesového sóla s podporou rytmiky a aj gitary.
Suitu Crush Of Night tvoria dlhometrážne kompozície This Reality a The Crush Of Night. This Reality sa po štruktúrovanom úvode prehupne do spevu Anmarie Byrnes a Toma Galgana. V hudbe sa objavujú oslnivé momenty, ktoré vedia zložiť kapely takého kalibru ako je IZZ. Nepravidelná rytmika a zaujímavé zvuky klávesov tvoria dokopy kompaktný celok. Sóla od Bremnera sú ako vždy vysoko profesionálne. Po tomto kvalitnom prog-rockovom čísle nasleduje nemenej dobrá The Crush Of Night. Myšlienkou nadväzuje na predošlú a ani tu nechýba krásne nebeský spev Anmarie Byrnes. Druhá polovica sa rozbehne v parádnych progresívnych motívoch a vypilovaných vokálnych linkách.
Doska končí skladbou Almost Over s výrazným syntetizátorom. Melodicky ako keby spomínala na 70-té roky a je to veľmi pekný energický koniec aj s fajnovým gitarovým sólom.
Kvalita tohto celého albumu nie je žiadnym prekvapením, nič iné sa nedalo ani čakať. IZZ pristupuje k hudbe veľmi poctivo a dbá na každý detail. To čo je charakteristické pre nich je to ako vedia narábať s rôznymi žánrami a nenásilne ich zložiť do zaujímavej hudobnej porcie. Crush Of Night síce znie o čosi viac konzervatívnejšie, ale stále je to hudobne sviežo poňatá nahrávka s čistým a uhladeným zvukom. Po tejto doske sa opäť pobrali do štúdia, kde budú tvoriť poslednú časť trilógie. Teším sa na to a verím tomu, že to bude ďalší skvelý album tak ako sa na IZZ patrí.
» ostatní recenze alba IZZ - Crush Of Night
» popis a diskografie skupiny IZZ
Wishbone Ash / Front Page News
Wishbone Ash som vždy zbožňoval. Bola to jedna z mála kapiel, ktoré ma svojim introvertným charakterom nútili zamyslieť sa nad ich hudbou. Počúval som hrozne rád Argus, There’s The Rub alebo No Smoke Without Fire. Najviac ma však na kolená dostal Front Page News a je to môj favorit takmer zo všetkých ich albumov. Je to presne koncentrát ich typických pomalších rytmických plôch, ktoré dostávajú pointu v neskutočných melódiách. Gitarové duo Powell-Wisefield komunikuje medzi sebou asi na nejakej telepatickej úrovni a vytvárajú tak ďalšie silné melodické vrstvy. Či už sa jedná o sóla, riffy či spoločné gitarové rytmy, tak je to v každom smere špičková práca s akordmi a postupmi.
Táto kapela mala vždy fantastický zvuk a za to môžu zvukový inžinieri tej doby, ktorí vedeli veľmi dobre čo robia a ako to robia. Jedného dňa tento album priletel k nám domov a odštartoval titulnou skladbou Front Page News. Pomalé rytmické tempo a tajomne sa tváriaci sa vokál s geniálnymi gitarami nechali vo mne veľmi pozitívny zážitok a tak som čakal ďalej čo bude nasledovať. Jedna úžasná skladba striedala druhú a ja som po poslednej Diamond Jack len pozeral do prázdna a zamýšľal som sa nad tým ako je možné, že hudba dokáže takto prenášať emócie. Pri inštrumentálke 714 sa môže rozjímať nad hocičím, pretože má silný pocitový rozmer a nemám pocit žeby bola preto plytká. Goodbye Baby, Hello Friend je hit ako z veľkej vody, samozrejme typický pre Wishbone Ash. Ďalšie songy ako Come In From the Rain, Heart Beat či The Day I Found Your Love sú nádherné po každej stránke. Wishbone Ash dáva do svojej hudby čosi veľmi osobité, nazvem to kľudne aj umenie. Posledná Diamond Jack je skladateľský krasopis či už melódiami alebo famóznymi gitarami.
Obal z dielne Hypgnosis je rovnako geniálny ako celá táto doska. Kedysi sa premýšľalo nad každým detailom v hudbe či už v kompozičnej rovine alebo zvukovej. Front Page News je v podstate aj dokumentom pre mňa o tom ako sa v 70-tých rokoch robila kvalitná hudba a mal by byť príkladom pre kapely, ktoré sa chcú tiež zapísať zlatými písmenami do histórie rocku. Nie je to síce nejako extra uznávaný album ako poniektoré iné klasické rockové opusy, ale pre mňa má vysokú cenu. Wishbone Ash má taký jednoduchý a silný ľudský rozmer, myslím že ich fanúšikovia to vidia podobne.
» ostatní recenze alba Wishbone Ash - Front Page News
» popis a diskografie skupiny Wishbone Ash
IZZ / I Move
Formácia IZZ je zástupcom kvalitného amerického prog-rocku spolu s kapelami ako Discipline, Deluge Grander, Frogg Cafe, Echolyn, Singularity, Spock’s Beard a ďalšími. V tvorbe IZZ ja často počuť inšpiráciu legendárnou skupinou The Beatles hlavne v melódiách, ktoré sa zároveň podobajú na tie z dielne Spock’s Beard. Náročnejšie inštrumentálne plochy zase pripomenú King Crimson, ale nájde sa priestor aj pre jazz. V rámci experimentovania so zvukom sú tu neprehliadnuteľné aj alternatívne momenty spojené s pekne naaranžovanou elektronikou. Skladby majú premyslený kompozičný charakter, ale ich hudba znie prístupne aj keď sa komerčne určite netvári.
Pracujú detailne s aranžmánmi a multi-vokálne harmónie sú spracované kreatívne s melodickým dozvukom. Nejednému napadne pri počúvaní týchto melódií meno Neal Morse. Tom Galgano vedie kapelu správnym smerom, pričom je aj zdatný spevák a inštrumentalista. To isté platí aj pre ostatných členov, ktorí sú veľmi talentovaní. Gitarista Paul Bremner zaujme nejedným sólom alebo komplikovanejšou rytmickou figúrou. Celkovo je táto nahrávka dosť odvážna na pomery tradičného prog-rocku, ale je o to zaujímavejšia a kvalitatívne patrí medzi najlepšie diela IZZ.
Tento pomerne rozsiahly album začína elektronickou skladbou Spinning Round so samplovaným rytmickým podkladom a rezavou gitarou. Napriek tomu song nestráca prog-rockový charakter a spev to tiež jasne dokazuje. Druhá I Move už znie klasicky tradične s beatlesovskou melódiou a crimsonovskými postupmi. Veľmi pekne je spracovaná inštrumentálna časť aj gitarovým sólom. Elektronika si nájde priestor aj vo Weak Little Lad, ale opäť sa tu vyskytuje úžasná vokálna linka. Hudba aj s reálnymi nástrojmi je pekne doladená. Baladická I Already Know krásne navodzuje atmosférické nálady spolu s lyrickou melódiou. Paul Bremner ukáže v tomto songu svoj oslnivý gitarový talent. Pre mňa je vrcholom dosky famózna I Wanna Win, ktorá spojila dokonale silnú melódiu a crimsonovské cítenie. Dôležité je poukázať na aranžérsky talent v tejto skladbe a druhá polovica je úžasne katarzná aj s oduševneným gitarovým sólom. Akustickú predohru All The New nahradí energická Star Evil Gnoma Su. Jasne počuteľné frippovské gitary sú sprevádzané aj rytmickými fusion vychytávkami. Symfonické klávesy prispejú svojim dramatickým feelingom a celá kompozícia je poňatá inštrumentálne. Trochu kľudnejšej atmosféry prinesie Another Door s harmonickými plochami a krásnymi hudobnými myšlienkami.
V krátkej Something True je počuť okrem Galganovho spevu aj éterický ženský hlas s akustickou gitarou. Ďalšia melodická pecka Believe je jednoducho dielo špičkového hudobného talentu. Vokálne harmónie sa neskutočne krásne rozliehajú popri jemnom rytmickom sprievode. Song znie tak trochu nostalgicky a ctí tradíciu melodických čarodejníkov The Beatles. Trochu ostrejšie už znie yessovská Knight And Nights so silnejším symfonickým príklonom a už tradične vyšperkovanou inštrumentáciou. Írskym folklórom inšpirovaná inštrumentálka The Mists Of Dalriada je trochu netypickým kúskom na tomto albume, ale vôbec nenarúša jeho ucelený koncept. Klávesovými motívmi nasiakla Oh, How It's Great! má celkom optimistickú vokálnu linku. Najdlhšia kompozícia Coming Like Light je spočiatku trochu jazzovo ladená. Melódia sa tomuto tiež prispôsobuje a postupne sa vrstvia ďalšie hudobné motívy. Crimsonovský odpich posunie skladbu do inej dimenzie aj s drsnejším elektronickým podkladom. Následné melodicko-symfonické linky dôjdu k svojmu vrcholu vďaka gitarovému sólu. Koniec dosky je zastúpený skladbou Light From Your Eyes. Absolútne úžasná nebeská melódia je podoprená krásnym gitarovým sólom.
Kapele IZZ sa podarilo skĺbiť určité žánrové spektrum do jednoliateho celku, čo je podľa mňa obdivuhodné. To ako sa vysporiadali s melodikou a náročnými aranžmánmi nie je bežná záležitosť. Nesnažia sa pozerať len na minulosť, ale dívajú sa vpred a takto to presne aj pôsobí. Názov dosky I Move celkom jasne hovorí o čo ide týmto muzikantom. Superlatívy sú na toto dielo zbytočné, je to proste nádhera a treba si to vychutnať do sýtosti. Nákazlivá a veľmi osobitá hudba, ktorá si obmotá človeka okolo prsta.
» ostatní recenze alba IZZ - I Move
» popis a diskografie skupiny IZZ
Karfagen / Aleatorica
Karfagen od dosky Solitary Sandpiper Journey nabrali dômyselnejší kompozičný charakter, ktorý pokračoval aj na ďalšom vynikajúcom diele Lost Symphony. Šiesty radový album Aleatorica je hudobne celkom intenzívny, čo ho zároveň aj charakterizuje. Jedná sa o počin, ktorý je hlavne inštrumentálny s príklonom k symfonickému prog-rocku. Opäť je tu kopa nástrojov, ktoré sú využité k prospechu veci a hudba tým dostáva komplexnejší rozmer. Na albume sa skladateľsky podieľal v niektorých skladbách aj Kaluginov dlhoročný spolupracovník Sergey Kovalev. Ani na tejto doske nechýba jazz/fusion, folk a kvalitná rytmická sekcia. Zaujímavo sú tu spracované aj renesančné motívy, ktoré majú síce netypický charakter ale kedysi takéto postupy využívali aj Gentle Giant. V konečnom dôsledku to vyznie pestro a je to opäť brilantne spracované.
Aleatorica (Shuffler`s Riddle) je prvým songom a o nabitý energický úvod je postarané. Krásne znejúci akordeón robí pekné pozadie a štruktúrované plochy sa odpichnú aj do parádneho rockového švihu s kvalitným gitarovým sólom. Flauta s rockovým sprievodom určite pripomenie klasických Jethro Tull. Dunivé bicie odpália Mad Gods Of Destiny, ktorá je obdarená aj drsnejším spevom. Folklórny motív akordeónu je protipólom k prog-rockovým rytmom, ale funguje to ako ináč výborne. Po orchestrálnej predohre Shadoof nasleduje ďalšia krátka skladba D'ale s vyložene folklórnym charakterom. Melodická drobnosť Gnome In a Bathroom je založená na hravej zábavnej téme s výrazným zvukom akordeónu. Solar Cycles zaujme okrem iných vecí aj parádnymi bicími a systematickej klávesovej práci. Ďalšou dobrou vecou sú tu jazzovo sa tváriace sóla jednotlivých nástrojov. Trochu vzdialenej renesancie prinesie predohra Transaleatorica, ktorá plynule nadväzuje na Mystic Castles. Už podľa názvu je jasné, že renesančné nálady tvoria spočiatku hlavný smer ktorým sa skladba uberá. Je tu však dostatok aj prog-rockových polôh a je to opäť také Kaluginovo sofistikované dielo, kde sa snaží svojským spôsobom spojiť odlišné žánre.
Flautová zvučka Radio Beam prechádza do melodickej Whirlabout. Veľmi pekne vypracované aranžmány sú charakteristické pre Kaluginov kompozičný talent a postupuje z jednej témy do druhej neobyčajne presvedčivo. Obligátna kratučká vec Sweetmeat je rovnako sladká a chutná ako jej názov. Zádumčivejšia A Day Without Rain obsahuje aj vokál a viac sa k slovu dostane aj gitara skvelého Alexandra Pavlova. Jeho sóla sú ako vždy úžasné na albumoch Karfagen. Pomalé prelúdium Amazing Ananda sa po dvoch minútach vytráca do neznáma a posledná skladba Aleatorica (Back to the Alea) ukončuje dosku dosť živo. Symfonické klávesy sú perfektne zosynchronizované a zvukovo zaostrené. Koniec je však úplne kľudný a znie trochu renesančne.
Obdivujem skladateľský formát Antonyho Kalugina, lebo sa dokáže vynájsť v každom momente. Netúži po kolosálnych komerčných úspechoch a robí hudbu priamo zo srdca. Sviežim spôsobom komponuje prog-rockovú hudbu a dáva jej nový kabát vďaka invenčnému využívaniu rôznych nástrojov. Svojim fanúšikom dáva jeden skvelý album za druhým a to si zaslúži uznanie. Dielo Aletorica je kvalitné po každej stránke a spĺňa nároky prvotriednej hudobnej produkcie. Predošlé dva albumy však boli veľmi silné a tento počin hodnotím reálne 4,5 hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Karfagen - Aleatorica
» popis a diskografie skupiny Karfagen
Karfagen / Solitary Sandpiper Journey
Antony Kalugin patrí v Ukrajine k najlepším skladateľom progresívneho rocku. Jeho projekty sú nabité emóciami, kvalitnými skladbami a hráčskymi výkonmi. Nie inak tomu je aj na jeho projekte Karfagen a albume Solitary Sandpiper Journey, kde podáva svoje umenie na pomerne širokej ploche. Elegancia pre tvorbu krásnych melodických plôch vyvoláva zaujímavé obrazce a ornamenty založené na tradíciách symfonického prog-rocku s občasnými motívmi ukrajinského folklóru. Dobrým spestrením je aj implementovanie jazzových aranžmánov alebo vokálnych liniek. Hlavné jadro však tkvie v inštrumentálnej polohe, ktorá rozpráva hudobné príbehy svojim univerzálnym jazykom. Hudba je inšpirovaná tvorbou kapiel ako Camel, The Flower Kings, Focus, ale nachádzajú sa tu aj folkové vplyvy ktoré kedysi reprezentovali Jethro Tull či Renaissance.
Dielo je napumpované nápadmi a art-rockovými tendenciami, ktoré majú príjemný zvukový kabát. Dlhometrážne kompozície ponúkajú zaujímavé harmonické štruktúry, ktoré sú založené na nápaditosti a kvalitnom melodickom prevedení. Klávesy sa preháňajú na celom albume v rôznych farbách a zvukoch a dokážu plávať v širokom žánrovom spektre. Kalugin si na svoju dosku zavolal kvalitných muzikantov a je to aj dostatočne počuť v jednotlivých pasážach. Gitarista Alexandr Pavlov hrá jedno kvalitné sólo za druhým a rovnako dobre mu idú rôzne elektrické či akustické vyhrávky. Dychové a sláčikové nástroje perfektne zapadajú do koloritu hudby a nesnažia sa byť nejakým rušivým elementom. Tieto rôzne aranžérske a skladateľské pochutiny pôsobia veľmi pestro a hlavne vťahujú stále hlbšie a hlbšie do hudobného sveta Antonyho Kalugina.
Sedemminútová Spirit Of Revelation je vzdušná kompozícia založená na silnom motíve a všestranných klávesách s výborným gitarovým feelingom. Jazzové nálady sú skôr v menšine a Karfagen v nej staví viac na symfonický prog-rock podobnom duchu ako anglický Camel. Magic Moment je zhodná s jej názvom a spev Mariny Zacharovovej je ozaj čarovný. Pomalšia atmosférická skladba odkrýva aranžérske a hráčske nadanie pánov muzikantov. Flauta spočiatku sprevádza skladbu Silent Anger (part 2) a je to opäť parketa pre vysoký hlas Zacharovovej pri rôznych prog/jazzových prelúdiách. V takmer titulnej kompozícii Solitary Sandpiper King sa skvelo predvedie gitarista Pavlov a je to niekoľko vyšperkovaných klávesových pasáží v prog-rockovom formáte. Kalugin je nenápadný ale celkom príjemný spevák a Searching For Love to celkom pekne vykresľuje. Má to na začiatku trochu pompézny charakter, ale úžasne tu neskôr vyznejú jazzovo zafarbené harmónie. Nasledujúca Carpathians je bohatá na inštrumentálne plochy s pomalšími jazzovými motívmi. Na konci sa trochu rozprúdi vďaka razantnejšej rytmike a tvrdšiemu gitarovému sólu. Spomienka na skvelú kapelu Camel evokuje ďalšia inštrumentálna vec s názvom Ode to a New Life so silným melodickým akcentom. Krátka Kingfisher and Dragonflies (part 2) patrí hlavne gitaristovi a jeho atmosférickým vyhrávkam.
Najdôležitejšou kompozíciou na celom albume je samozrejme Mystery. Začína Zacharovovej a Kaluginovým duetom v klasickom strednom tempe a peknej melodickej linke. Pripomína mi to trochu rockovú symfóniu so všetkým čo k tomu patrí. Rôzne zmeny tempa a nálad sú samozrejme povinnosťou, ale ešte dôležitejšie je to že to má konzistentný charakter. Skladba však hrá viac na pocitovú strunu, tak ako celý tento počin. Sú tu aj momenty pripomínajúce vážnu hudbu a spolu s prog-rockovými výpadmi tvoria dramatickú spleť tónov. Gitarové fusion sólo je skvelé a Kalugin vedel veľmi dobre prečo si ho vybral ako svojho hlavného gitaristu. Kompozícia sa netvári len vážne, ale dokáže byť aj hravá v rámci aranžovania. Energický a nápaditý koniec je radosť počúvať. Jednoznačne najlepšia vec na celom albume.
Muzikantské hody sú na tejto nahrávke posplietané jedinečným myslením hlavného protagonistu. Práve on dáva tomuto celému hlavu a pätu, napriek tomu že skladby sú dlhšieho formátu. Je v nich veľa poctivej práce a osobitého talentu, s ktorým sa musí človek asi aj narodiť. Takáto doska je až nezaslúžene prehliadaná a to je asi aj údel týchto prog-rockových majstrov, aby tvorili špičkovú hudbu v pozadí pre zopár nadšencov progresívneho rocku. Solitary Sandpiper Journey je jednoducho majstrovský album bez slabého miesta, preto to hodnotím na maximum.
» ostatní recenze alba Karfagen - Solitary Sandpiper Journey
» popis a diskografie skupiny Karfagen
Queensrÿche / Frequency Unknown
Queensryche sú významní predstavitelia progresívneho metalu a nebolo veľmi príjemné sledovať rozkol v tejto kapele. Po albume Dedicated To Chaos, ktorý nemá s ich klasickou tvorbou takmer nič spoločné, sa začali súdne ťahanice o používanie názvu skupiny. Meno Queensryche môžu používať všetci členovia, takže tu máme zrazu dve formácie s týmto názvom. Geoff Tate tomu celému dal podtitul Geoff Tate’s Queensryche. Potešilo ma, že sa v jeho zostave objavil výborný gitarista Glen Drover (Eidolon, Megadeth), ale ten zakrátko odišiel a nahrávania sa nezúčastnil. Z krajiny hamburgerov a hot dogov však prichádza veľká päsť, ktorá má zraziť poslucháča k zemi .....
Kto čaká návrat do dôb Operation Mindcrime, či Empire, bude opäť sklamaný. Album sa snaží byť tvrdý, ale zachádza skôr do alternatívneho metalu. To, čo tejto hudbe určite neprospieva, je jej mizerná produkcia. Takýto bezduchý a bezfarebný zvuk má za následok totálnu absenciu dynamiky. Všetky skladby ako keby zneli na jedno kopyto a pri tom niektoré z nich sú celkom solídne. Give To You, Life Without You, Everything alebo aj Cold sa mi celkom páčia, ale na kvalite strácajú práve tým zvukom. Bubeníci museli asi búchať po kartónových krabiciach, lebo to znie strašne. Od veci nie sú ani posledné dva songy, kde hlavne The Weight Of The World zaujme výborným gitarovým sólom od Chrisa Polanda.
Čerešničkou sú aj samotné bonusy v podobe nanovo nahraných klasických skladieb. Neodporúčam počúvať pokiaľ zbožňujete I Don’t Believe In Love či Silent Lucidity. Neviem ako mohol Tate pustiť tieto demo-verzie na album a tomuto jeho kroku vôbec nerozumiem. Je škoda, že sa mixovania nakoniec neujal kvôli zaneprázdnenosti Billy Sherwood a verím tomu, že by to bola vďaka nemu úplne iná doska. Geoff Tate akosi pokulháva aj vo svojom speváckom výraze a necítim z neho pohodu. Queensryche umelecky tápali už dlhší čas a nie som si istý či toto je správna cesta ako nájsť svoju novú tvár. Frequency Unknown sa jednoducho nepodaril. Na druhej strane si nemyslím, že Michael Wilton a spol. prídu s niečím výnimočným.
» ostatní recenze alba Queensrÿche - Frequency Unknown
» popis a diskografie skupiny Queensrÿche
Silhouette / Across The Rubicon
Neo-progresívnu rockovú hudbu si z času na čas pustím naozaj rád. Albumy z tohto žánrového spektra nie sú vždy oslňujúce, ale občas sa naozaj pritrafí kvalitné dielo a holandskí Silhouette na seba upozornili najlepším možným spôsobom. Across The Rubicon je silno melodický počin s veľkolepými klávesovými plochami. Priaznivci kapiel ako Marillion či IQ budú isto potešení touto hudbou a zároveň aj jej nákazlivou atmosférou.
Dvojminútová orchestrálna predohra Across The Rubicon príjemne zahreje jemným spevom a aj akustickou gitarou. Po nej nasleduje dlhá kompozícia Breathe, ktorú charakterizuje hlavne skvelá práca klávesistu Erika Laana. Jeho vklad je pre túto dosku absolútne určujúci a talent pre skladanie symfonických plôch sa mu uprieť nedá. Pekne odspievané linky postupne odkrývajú aj rôzne registre klávesov ako napr. organ či hammond. Nebesky znejúca Empty Places obsahuje hlavne silné melodické linky. Hudba je spočiatku jemná so sprievodom akustickej gitary a klávesov, ale odpichne sa neskôr k rytmickejšiemu poňatiu s krásnou myšlienkou. Hneď na to nadväzuje ďalšia pecka When Snow's Falling Down s lahodnými spevmi a výpravnými klávesovými plochami. Inštrumentálna vložka je spracovaná skvostne a svoje veľmi vkusné sólo si tu odohrá aj gitara. Klávesová bomba s názvom Anybody je ďalší majestátny kúsok na tejto doske. Organ, hammond či mellotron sú tak invenčne spracované, že to až zamrazí. Grendel Memories je len ďalší kamienok v tejto melodickej mozaike nápadov. Rezavé hammondy robia dokonalý profil melodickej linke a hustejšej atmosfére. Jemnejšia skladba Nothing povznáša nielen svojou melódiou, ale aj mellotronom a akustickou gitarou. Pridanie rytmiky je opäť dobrým ťahom a klávesy preberajú hlavné slovo. Najdlhšia kompozícia Don't Stop This Movie začína okrem iného aj flautou. Samozrejme dôjde aj na zmeny motívov či rytmov, ktoré však majú stále melodický charakter. Hradby klávesov a aj gitarových sól spĺňajú svoj účel a ukončujú dosku v hutnom epickom duchu.
Holandská progresívna scéna je dostatočne kvalitná, či už svojimi klasickými skupinami (Golden Earring, Focus, Kayak), alebo aj novšími formáciami (Ayreon, Sky Architect, Textures a mnohé iné), ktoré dodávajú tejto scéne lesk. Silhouette nahrali krásne pocitové dielo s výstavnými inštrumentálnymi plochami. Treba spomenúť, že sú tu dva druhy vokálu čo vyznie celkom zaujímavo v tejto hudbe. V rámci neo-progu veľmi kvalitná a oduševnená doska a hodnotím reálne 4,5 hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Silhouette - Across The Rubicon
» popis a diskografie skupiny Silhouette
Discipline / To Shatter All Accord
Tretí album famóznych Discipline sa rodil pomerne komplikovane. Na To Shatter All Accord sa muselo čakať dlhých 14-rokov, pretože Matthew Parmenter bol zaneprázdnený svojimi sólovými ambíciami. Urobil však dobre, že obnovil domovskú kapelu a stvoril toto majstrovské dielo. Album plynule nadväzuje na predošlú dosku, ktorá charakterizovala podstatu ich hudby. Nedeje sa tu recyklácia predošlého opusu, ale kapela prichádza s čerstvými a sviežimi nápadmi. Treba ale povedať, že je to opäť temnejšia melancholická hudba, ktorej samozrejme nechýbajú silné melódie a veľmi kvalitné aranžmány.
Symfonické pasáže sú pre Discipline nevyhnutné. Dotvárajú charakter ich hudby a k tomu všetkému sa perfektne hodí aj melotrón. Oproti druhému albumu tu lepšie vyznie zvuková poloha, ktorá je stále inšpirovaná art-rockovými 70-tými rokmi. Aj klávesy sú trochu viac variabilnejšie a spolu s gitarou tvoria krásny tandem, ktorý zásobuje jednotlivé skladby silnými atmosférickými plochami. Parmenter ako spevák je so svojim hlasovým výrazom niekde medzi Petrom Gabrielom a Petrom Hammillom. V hudbe sa dejú podobné veci a pripomína to kapely typu Van Der Graaf Generator, Genesis alebo aj King Crimson. Discipline sa však podarilo nahrať dosku, ktorá síce ctí staré hodnoty, ale zároveň dokáže na danú vec ponúknuť svoj vlastný názor.
Album začína pomalým blues-rockovým rytmom, čo je pomerne prekvapujúce. Circuitry je však sofistikované dielko, ktoré naberá postupne na objeme. Stále je to Discipline so všetkými ingredienciami, ktoré sú pre nich typické. Všadeprítomné klávesy odtiahnu pomyslený záves a oslní svojim gitarovým sólom Jon Preston Bouda. Koniec je krásne energický so zvukom organových klávesov. Klavír odpáli silný gitarový riff v skladbe When The Walls Are Down. Parmenter spieva fantasticky a jeho teatrálne divadlo sa počúva ako vždy skvelo. Od druhej polky naberá skladba psychedelický ráz s dunivou rytmikou a hlučnejšou gitarou. Dead City je jednoznačne najmelodickejšia vec na celom albume. Musím povedať, že je absolútne skvostná po každej stránke. Nie je to však hit do rádií a drsný koniec to jasne deklaruje. Dlhometrážna záležitosť When She Dreams She Dreams In Color je spočiatku tiež prekvapením s jemnými jazzovými vyhrávkami a neforemnou melodickou linkou. Nasleduje ťažký pomaly sa plaziaci rytmus s temnými zvukmi mellotronu a vybrnkávacej gitary a ide priamo až do svojho konca. Viola k tejto neveselej atmosfére prispeje svojim umeleckým charakterom. Silný moment na tomto albume. Magnum opus celej dosky je jednoznačne viac ako dvadsať minútová šleha Rogue. Už samotný začiatok navodzuje tie správne prog-rockové emócie. Melancholické plochy sú geniálne vystavané a zhutnené mellotronom. Na to nadväzujúce gitarové sólo je doslova hudobným zákuskom. Drsnejšie a náročnejšie plochy pripomenú napr. King Crimson a zase je tu tá nádherná gitara. Koniec zaobstará Parmenter s jemnými vokálmi, ktoré prejdú do floydovskej témy a gilmourovského sóla. Brilantne zložená kompozícia, ktorá nestráca ťah a ukončuje celú dosku svojim vrcholným číslom.
To Shatter All Accord je album, ktorý má vlastného ducha a podstatu. Fenomén s názvom Discipline tvorí hudbu, ktorej môžu fanúšikovia symfonického prog-rocku ľahko prepadnúť. Táto doska patrí medzi najlepšie progresívne albumy vydané v roku 2011 a úplne právom. Dúfam, že nebudem musieť čakať na ďalšie dielo štrnásť rokov, ale keby aj áno tak si na to určite počkám, samozrejme s očakávaním takejto prvotriednej kvality.
» ostatní recenze alba Discipline - To Shatter All Accord
» popis a diskografie skupiny Discipline
Discipline / Unfolded Like Staircase
Keby mi niekto pustil kapelu Discipline a mal by som uhádnuť odkiaľ je, tak tou poslednou krajinou by bola Amerika. Skôr by som dal na Veľkú Britániu alebo Škandináviu, ich hudba totižto znie naozaj anglo-európsky. Matthew Parmenter spieva teatrálne ako Peter Gabriel v staršej ére Genesis. Okrem toho sú ich hudobné kreácie inšpirované kapelami ako Van Der Graaf Generator alebo King Crimson. Temnejšie podanie má svoje osobité čaro a Parmenter je charizmatický spevák a aj multiinštrumentalista. Štyri kompozície predkladajú kompletne všetky ich hudobné kvality a nadanie pre veľmi inteligentne vystavané inštrumentálne plochy. Z tohto hľadiska je vidieť, že o komerciu nestoja a chcú poslucháčovi podať svoj umelecký pohľad na progresívny rock.
Dĺžka všetkých štyroch kompozícií presahuje desať minút čo silne pripomína art-rockovú éru 70-tých rokov. Aj samotné nápady odkazujú na toto obdobie, avšak všetko je brilantne spracované so zvukovými možnosťami roku 1997. Iste znie to dosť retro, ale celkový zážitok z tejto hudby je mimoriadne pôsobivý. Je tu však ešte niečo osobité a neuchopiteľné čo chcú Parmenter a jeho banda svojou hudbou povedať. Takúto kvalitatívne hodnotnú a výdatnú hudobnú porciu vytvoria naozaj len mimoriadne talentovaní muzikanti a to bezpochyby kapela Discipline je, hlavne ich frontman Matthew Parmenter.
Prvá skladba Canto IV (Limbo) zaujme okamžite spevom a gradujúcou formou. Jemnejšie a ostrejšie nálady prelievajú svetlo a temnotu z jednej strany na druhú. K tomu všetkému sa počítajú aj nádherné gitarové sóla. Máme tu druhú skladbu Crutches a už len samotná melódia musí chytiť každého fanúšika tohto žánru. Úžasne zložená hudba sa spočiatku hrá s vyložene jemnými plochami. Dôjde aj na zmenu kde sa prejaví aj trocha depresie a temnoty, asi tak ako to býva aj v živote. Do detailu premakané nápady a melodické linky nenudia ani na chvíľu. Najdlhšia kompozícia Into The Dream je nádherne zádumčivá s využívaním náladotvorných plôch, symfonických klávesov a melotrónu. Na konci sa to rozbalí majestátnymi klávesovými motívmi a vrcholný moment celej skladby nadobudne silný emocionálny charakter. Záverečný epos Before The Storm je opäť temnejšou exkurziou s výpravnou tematikou. Spevácke linky sú zahalené ťažkými pocitovými spádmi a koniec je opäť geniálne citlivý a veľkolepý. Skladbám nechýba myšlienka a obdivuhodná nápaditosť, ktorú podopiera svojim výkonom Matthew Parmenter. Využívanie saxofónu, violy alebo aj melotrónu je obohacujúce a dodáva hudbe potrebný rozmer. Rytmická sekcia ctí tradíciu klasických prog-rockových kapiel, no vie byť samozrejme aj dostatočne kreatívna.
Unfolded Like Staircase je dielo vysokej hodnoty. Jasné sú tu tie inšpiračné vplyvy, na ktorých zakladajú svoju hudbu mnohé skupiny. To však nezaručuje vždy úspech a nedostatok invencie sa vždy prejaví plytkosťou pri citovaní prog-rockových dinosaurov. To ale u kapely Discipline nehrozí, oni dávajú poslucháčovi dušu na dlani. Už spomínané svetlé povznášajúce momenty skvelo dopĺňajú temnejšie melancholické plochy. Zároveň to nie je zbytočne predimenzované a krásne sa tu prejaví aranžérska estetika. Tento album patrí medzi ozajstné skvosty v progresívno-rockovom žánri 90-tých rokov.
» ostatní recenze alba Discipline - Unfolded Like Staircase
» popis a diskografie skupiny Discipline
D.F.A. / 4th
Talianska progresívna scéna je zastúpená kapelami ako Premiata Forneria Marconi, Banco Del Mutuo Soccorso, Le Orme, Area alebo Museo Rosenbach, ktoré urobili talianom vo svete prog-rocku veľké meno. Je tu však aj ďalšia generácia hudobníkov, ktorí sa snažia posúvať tento žáner a byť rovnako osobití ako kedysi klasické italo-prog skupiny. Konkrétne Yugen, Deus Ex Machina, Accordo Dei Contrari a aj D.F.A. sú formácie, ktoré tvoria hudbu veľmi svojským spôsobom. Práve D.F.A. patrí medzi špičkové európske progresívne fusion kapely vďaka svojej vysokej inštrumentálnej zdatnosti a hlavne schopnosti písať famózne kompozície. Tretí štúdiový album 4th je z kategórie skvostných opusov, kde naozaj nie je núdza o štruktúrované inštrumentálne plochy. Dômyselne skomponované skladby odkrývajú ich umelecké cítenie a zmysel pre virtuóznu dynamiku.
Ako inšpiračný vzor by sme mohli vziať napr. Weather Report, Gentle Giant, Yes ale aj klasický italo-prog či canterbury po vzoru Soft Machine. Alberto Bonomi využíva hojne hrejivý zvuk Fender Rhodes, ale dôjde aj na elegantné piano. Jeho technická hra a talent je pre túto kapelu určujúcim prvkom a z jeho prstov vychádzajú silné motívy a aj improvizačné sóla. Ďalšou dôležitou persónou je bubeník Alberto De Grandis, ktorý skladal hudbu spoločne s Bonomim a prispieval aj ako vokalista. Gitarové vyhrávky a sóla pripomínajú Allana Holdsworta alebo aj Stevea Hacketta. Basgitara Luca Baldassariho sekunduje bicím nástrojom skvelými groove rytmami.
Baltasaurus je dlhometrážny výlet do končín progresívneho fusion. Klávesy čarujú kadejaké nápady a rovnako je na tom aj kreatívna rytmika s gitarou. Pyrotechnické kanonády však majú nápaditý ťah a taktiež sú tu aj jemnejšie plochy s úžasným zvukom Fender Rhodes. Druhá Flying Trip je o čosi melodickejším kúskom s opäť vyšperkovanou hudobnou zložkou, ktorá na rytmickej báze ponúka dokonalé zvukomalebné plochy. Fusion nakladačka Vietato Generalizzare je celkom heavy s expresívnymi klávesmi a ťažkotonážnou rytmickou sekciou. Gitara odohrá krásne štruktúrované a pritom melodické sóla. Najdlhšia vec Mosoq Runa začne citlivými klavírnymi akordmi a pridajú sa aj čelisti s violou. V piatej minúte sa odpichne krásnym nápadom, na ktorom sa začnú odvíjať skvelé sóla a ďalšie hudobné motívy. Bubeník De Grandis spieva prekvapivo po anglicky v skladbe The Mirror. To trvá len chvíľu a na rad príde silne hypnotická fusion nálada s príchuťou blízkeho východu. Hammond orgán v spojení ťažšou rytmikou mi pripomína francúzsku kapelu One Shot. Na konci skladby sa trochu viac prejaví bubeník a ukáže zopár svojich ťahov. Koniec albumu v podobe La ballata de 'isposa 'e Mannorri je veľmi pekný a odľahčený. Netypický spev vokálnej skupiny Andhira so sláčikovými nástrojmi vyvoláva zaujímavé pocity a je to krásne podmanivý koniec celej dosky.
Tejto nahrávke nemám čo vytknúť. Po skladateľskej, zvukovej a invenčnej stránke je to dielo hodné obdivu. Takto si zhruba predstavujem kvalitný progresívny fusion najvyššej kvality. Je škoda, že taký muzikant ako Alberto Bonomi opustil tento svet a tým aj ukončil kariéru D.F.A.. Všetky tri štúdiové albumy sú absolútne úžasné. Pre mňa je táto kapela jedna z najlepších z krajiny veľkej čižmy a ich hudba mi prináša slastné pocitové uspokojenie.
» ostatní recenze alba D.F.A. - 4th
» popis a diskografie skupiny D.F.A.
Kotebel / Concerto For Piano And Electric Ensemble
Španielska kapela Kotebel vo svojej hudobnej kariére spravila celkom zaujímavý prerod. Z nenápadnej formácie sa vykľula špičková skupina, ktorá veľmi umne dokáže spracovať progresívny rock, jazz/fusion a aj avantgardu. Hustota nápadov a aranžérskeho cítenia však odkazuje na širší hudobný záber ako viem slovami popísať. Veľmi vhod tu padnú témy z vážnej hudby, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť ich prejavu a zaujímavo sú tu začlenené aj latino prvky.
Od albumu Omphalos si pomaly a isto budujú svojráznejší a ťažší hudobný štýl. Zatiaľ považujem dielo Concerto For Piano And Electric Ensemble za vrchol skladateľského snaženia ich hlavného lídra Carlosa Plazu. Nielen na kompozičnej úrovni, ale aj vo zvukovej sa im podarilo vystihnúť ich osobitosť a zanietenosť pre netypickú progresívnu hudbu.
Úvodná kolosálna kompozícia s rovnakým názvom ako aj album sa rozprestiera po takmer štyridsaťtri minútovej ploche. Je rozdelená do štyroch častí, ktoré ponúkajú množstvo ingrediencií a hudobných motívov. Prvá Adagio Maestoso je zaujímavá prelínaním pomalých klavírnych liniek s náročnými prog-rockovými pasážami. Orchestrálna sekvencia s gitarovým sólom je úžasná. Po jemnom úvode v Lento Cantabile nastúpi avantgardnejšia rytmická pachuť. Opäť je tu nádherne vychytaná orchestrálna vsuvka a koniec je v krásnych klavírnych tónoch. Klavír otvára skladbu Vivo Scherzando, ktorá už je viac zameraná na fusion ale ani tu nechýbajú ťažšie progresívne výstrelky. V strede sa nachádza klavírne prelúdium ako z vážnej hudby, ktoré postupne prechádza do organického rytmického sledu. Posledná dlhometrážna vec Allegro Moderato nie je tematicky o nič jednoduchšia. Klavírne etudy v spojení s dynamickými prog-rockovými plochami znejú perfektne. Symfonické pasáže a fusion výbuchy pripravia pôdu pre nádherné gitarové sólo na konci. Pre celú túto štvordielnu kompozíciu je charakteristické hojné využívanie klavíra a elektrického sprievodu tak ako to vraví aj samotný jej názov.
Druhá polovica albumu znie o trochu prístupnejšie. The Flight Of The Hipogriff (Part 1) je však ďalšia prog/fusion nálož, kde zaznie sa aj expresívny saxofón. Temnejšia atmosféra prevláda na Dance Of Shiva s východnými motívmi a perkusiami. Tento výnimočný kúsok je zaujímavý tým ako narába s náladami a pomalými atmosférickými plochami. Druhá časť The Flight Of The Hipogriff (Part 2) je opäť v kľudných harmonických tónoch. Geniálne zložené klávesové plochy ponúkajú priestor aj pre krásne gitarové sóla. Bonusová skladba je ďalším dielom klávesovej osobnosti Carlosa Plazu. Zádumčivý charakter je občas prestrihnutý dynamickejšími variáciami a saxofónom.
Tento album prekvapil nejedného fanúšika týchto ťažších žánrov. Hudobníci tu podávajú famózne výkony. Za zmienku stojí hlavne úžasná klavírna hra Adriany Nathalie Plaza Engelke, ktorá nielen tak hrá ale ešte aj tak vyzerá. Kvalita všetkých skladieb si udržuje po celý čas vysokú úroveň. Je to dosť hustý koncentrát muzikantských zručností a nápadov. Inštrumentálna hudba si stále zachováva svoju jedinečnosť a tento exkluzívny ambiciózny album jasne dokazuje kam všade sa dá s hudbou zájsť.
» ostatní recenze alba Kotebel - Concerto For Piano And Electric Ensemble
» popis a diskografie skupiny Kotebel
Miscellane / Painted Palm
Miscellane je taký malý slovenský zázrak čo sa týka progresívneho rocku. Slovensko naozaj nie je krajina, v ktorej by mala táto hudba priestor. Ako sa vraví niekedy aj motyka vystrelí a tu sa to aj stalo. Ich jediný album Painted Palm nie je nejaký priemerný zápis, ale podľa mňa celkom kvalitný počin ktorý ukazuje našu progresívnu scénu v celkom pozitívnom svetle. Kľudne by mohli konkurovať aj svetovej scéne keby pokračovali ďalej, pretože poctivé hranie a detailná práca s aranžmánmi je pre Miscellane veľmi dôležitá. Sú tu aj negatíva ako napr. trochu nevyrovnaný zvuk či potlačené bicie. Paul Speer si však urobil svoju prácu veľmi dobre a tak sa môžem bez najmenších výčitiek započúvať do tohto diela. Ďalšie mínus je aj spev Petra Orela a počuť že to nie je až tak úplne jeho parketa. Nič hrozné sa však nedeje, dalo by sa povedať že to dodáva nahrávke aj istú zaujímavosť keďže to nie je typický výškový spev.
Orchestrálna pasáž tvorí úvod v Solstice Story Part 1 a zahrá trošku na emotívnu nôtu. Orelov alternatívny spev (ak to tak môžem nazvať) je celkom dráždivý a postupne sa odlupujú zaujímavé motívy. Klávesy tvoria zásadný prvok v tejto skladbe so svojimi harmóniami. Po Orelovom murmure nastúpi strašidelná nálada, ktorá je podporená klávesovým orgánom. Po krásnom gitarovom sóle sa skladba blíži ku koncu silnou melódiou v nástojčivom hudobnom prednese.
Wings je opäť pekne vystavaná melodická vec s ešte lepším, ba priam úžasným gitarovým sólom. Priestor pre seba si nájde aj klávesák a tiež predvedie zručné sólo. Tretia skladba Laments v sebe nesie niekoľko vynikajúcich nápadov a melodických liniek. Opäť veľmi kvalitná klávesová práca, ale treba povedať že aj spev je v tejto skladbe veľmi slušný.
Opus Solstice Story Part 2 štartuje krásnym orgánom a skupina sa snaží ambiciózne o vrchol celej dosky. Pomalšie rytmické línie sa krásne vlnia na pekných melódiách. Už sa tu objavujú aj bujarejšie prog-metalové výpady, ktoré majú celkom dobrý odpich. Kompozícia si však udržiava svoju emocionálnu náladu a neskĺzava do samoúčelnej exhibície. Gitarové sólo je jednoducho nádherné a plné citu, pri ďalších minútach sa rozbehne svižný prog-rockový rytmus. Na to, že je to tak dlhá skladba sa vysporiadali títo muzikanti s tým veľmi dobre a je tu čo počúvať.
Záver dosky v podobe Few Letters On A Tomb je ďalším pekným kúskom. Hlavne inštrumentálna stránka je zaujímavo doladená rytmikou a klávesovými sprievodmi. Podarený koniec v každom smere a päťdesiatdva minút prefrčí tak, že si to človek ani neuvedomí.
Napriek zvukovej nedokonalosti znie tento album celkom autenticky a uveriteľne. Kvalita jednotlivých tém a hudobného prevedenia je myslím celkom jasne očividná. Miscellane sú odchovaný určite na európskom prog-rocku a je tu aj cítiť inšpiráciu česko-slovenským art rockom. Správne dávkovanie melódií a inštrumentálnych vyhrávok je pre tento typ hudby absolútne zásadným kritériom. Postupné vyjadrovanie emócií a silných motívov je úplným protipólom ťažkých progresívnych onanií, ktoré produkujú aj niektoré známejšie kapely v tomto štýle. Miscellane vydali kvalitné dielo, na ktoré môžu byť právom hrdí (a nielen oni). Za takmer desať rokov ich existencie sa im podarilo vydať len Painted Palm, ale vďaka aspoň za to. Dávam plné štyri hviezdičky a ani o desatinu menej.
» ostatní recenze alba Miscellane - Painted Palm
» popis a diskografie skupiny Miscellane
Katatonia / Viva Emptiness
Švédska scéna mala vždy svoje špecifiká hlavne čo sa týka tvrdej metalovej hudby. Americké death metalové kapely šli viac po technike a Švédi zase po tvrdosti. Chrastiace gitary sú synonymom švédskeho metalu. Katatonia sa na tomto albume nebezpečne blízko približuje famóznym Opeth. Dôvodom je hlavne ťažká melanchólia v melódiách a inštrumentálna zdatnosť. Trinásť skladieb ponúka v každej jednej inú pocitovú zložku a hlavne perfektné nápady, ktoré sa suverénne valia cez reproduktory. V skutočnosti sú to normálne songy, ale sú tak prepracované že je poslucháč úplne ponorený do hudby a hltá každý jeden rytmus.
Atmosférický progresívny metal s kvalitným derivátom silných melancholických liniek, takto sa dá asi charakterizovať toto skvostné dielo. Album je na začiatku v skladbách Ghost of the Sun a Sleeper celkom nenápadný, ale obe majú veľa pocitov a kvalitné prevedenie. Pravý muzikantský orgazmus nastáva pri Criminals s úžasnými náladami a heavy gitarami. Takto sa spúšťa lavína nádherných songov, ktoré doslova prehrmia cez moje vnútorné emócie. Pomalšia nádhera A Premonition je tak citlivá, že sa to už viac ani nedá. Tvrdé gitary s rytmikou odpália spevákove výlevy. Ťažko je rozoberať jednotlivé skladby, sú to proste majstrovské diela kde na malej ploche sa deje pomerne veľa vecí. Burn the Rememberance je najdlhšia zo všetkých a sú tam aj jemnejšie pasáže a aj tie tvrdšie náladotvorné plochy. Koniec hýri farbami a tvrdosťou. Je tu aj niekoľko zaujímavých aranžérskych fínt alebo elektronických výplní, ktoré slúžia k prospechu celého albumu. Niečím takým je obdarená aj napr. Walking By a Wire s veľmi peknou dynamickou štruktúrou a melódiou. Complicity a Evidence sú ďalšie nakladačky s výborne rozvrstvenou rytmikou a bzučiacimi gitarami, nad ktorými sa vznáša harmonický a zároveň dráždivý vokál. K neskutočne krásnej skladbe Omerta nemám slov, za takúto vec by sa nemusel hanbiť ani Mikael Akerfeldt z Opeth. Inštrumentálka Inside the City of Glass ukončí album veľmi pochmúrne s temnejšími gitarovými plochami.
Za obdivuhodné tu považujem samotný skladateľský prístup. Katatonia sa na tomto albume trafila niekde do stredu medzi melódiami, tvrdosťou a inštrumentálnou precíznosťou. Tento vyvážený pomer je veľmi vzácny a je tu prítomný takmer na celej ploche tohto počinu. Viva Emptiness je z môjho pohľadu vrcholným dielom tejto veľmi kvalitnej metalovej formácie. Spoločné turné Opeth a Katatonia v roku 2013 len potvrdzuje hudobnú spriaznenosť týchto dvoch kapiel.
» ostatní recenze alba Katatonia - Viva Emptiness
» popis a diskografie skupiny Katatonia
Wilson, Steven / Grace for Drowning
Steven Wilson je muž niekoľkých postranných projektov, veliteľ družstva v Porcupine Tree a ešte k tomu aj sólový umelec. Pretlak jeho skladateľských schopností padol vždy na úrodnú pôdu. Keďže sa tvorba Porcupine Tree po albume The Incident ocitla v akejsi slepej uličke, dostala sólová kariéra prednosť. Myslím si, že lepšie ani nemohol spraviť lebo jeho talent je všestranný pre tvorenie progresívnej hudby v tom najlepšom slova zmysle. Druhý štúdiový album Grace For Drowning priniesol až dva plnohodnotné disky. Hosťovanie špičkových muzikantov z oblasti jazzu a progu nenecháva takmer nikoho na pochybách, že tu nebude núdza o kvalitné hudobné výkony.
Deform To Form a Star
Prvý disk je silne hypnotický takmer na celej svoje ploche. Krátka titulná skladba otvára bránu do sveta Stevena Wilsona s jeho jemnými vokálnymi harmóniami a Rudessovým klavírom. Inštrumentálka Sectarian svojou dynamikou a temnou aurou vyráža dych, nie je to exhibícia nástrojov ale čisto kompozičný útvar s využívaním ťažko-pocitových nálad. Deform To a Form Star začne okamžite jeho ľahko identifikovateľnou melódiou. Postupne sa pripájajú sugestívne hudobné motívy a krásne melodické linky, ktoré majú Wilsonovú autorskú pečať. Ambientný začiatok v No Part Of Me sa neskôr zmení na prog-rockový uragán s ťažkotonážnou rytmikou. Pripomína to inštrumentálne burácanie po vzoru King Crimson. Pohladenie na dušu príde v Postcard s úžasne precítenými inštrumentálnymi vrstvami. Orchestrálne aranžmány, akustická gitara a dojemné melódie robia z tejto skladby intenzívny poslucháčsky zážitok. Atmosférická predohra Raider Prelude prechádza do deväť minútovej šlehy Remainder The Black Dog. V podstate je kompozícia silne inšpirovaná jazz/fusion aj s jeho progresívnymi odtieňmi. Presviští aj typický prog-metalový záprah s klávesovým intermezzom. Koniec tvoria sférické prelúdia v spojení s rytmikou.
Like Dust I Have Cleared From My Eye
Druhý disk je trochu iný, dajme tomu že viac impulzívny. Napriek tomu začína jemnými gitarami a orchestrom v skladbičke Belle De Jour. Silne melancholická nálada a Wilsonove spevy majú závažný charakter, ktoré poznačia song Index. Jeho spev znie ako by chcel niečo dôležité povedať, preto to nie je spev v pravom zmysle slova ale prenos emócií a k tomu sa presne hodia aj orchestrálne aranžmány. Track One je veľmi ponurý a k temnejšej atmosfére prispieva aj orchestrálna disharmónia. Koniec je odľahčený elektrickou gitarou v súzvuku s akustickou. Najdlhšia kompozícia na celom albume Raider II sa v tretej minúte predstaví svojím temnejším orchestrálnym motívom. V ďalších minútach to nie je o nič veselšie, ale perfektne sú tu zapracované dychové nástroje, okrem iných aj krásna flauta. Wilson sa nesnaží spievať za každú cenu, ale dáva veľký priestor inštrumentálnym plochám, ktoré sú typicky melancholické a zároveň aj energické. Ku koncu je to trochu divokejšie, ale stále to má estetickú formu tak ako celá táto doska. Na záver by sa hodila nejaká pekná pesnička a taká aj Like Dust I Have Cleared From My Eye je. Osem minút krásy a emócií sprevádzajú melodické vokály a harmonická štruktúra. Posledné tri minúty sú úplne relaxačné s pomocou jemných klávesov.
Jeho inšpirácia stále tkvie v 70-tých rokoch. Jednotlivé nápady a spracovanie majú odkaz v tejto dekáde. Ako to už býva zvykom, tak Wilson sa prihovára vždy moderným jazykom a hlavne absolútne špičkovým a reálnym zvukom. Obidve disky odhaľujú umelcovu jemnú a aj tú menej prívetivú tvár a dušu. Tak sa dostáva celkový dojem tohto diela do vyrovnanej polohy, ktorá je dotiahnutá do detailu hlavne aranžmánmi a aj emocionálnou melodikou. Progresívny rock sa jeho rukách mení na umenie a jeho muzikantská osobnosť je silne charizmatická v každej minúte.
Píše sa rok 2013 a považujem ho v tomto momente za Wilsonove vrcholné dielo. Je tu zastúpené snáď všetko čo by mala obsahovať kvalitná a vyvážená doska. Steven Wilson si svoje postavenie vybudoval od podlahy a dopracoval sa až na samotný vrchol hlavne tvrdou a poctivou muzikantskou prácou. Dielo Grace For Drowning je výstavným kusom v diskografii tohto majstra. Hodnotenie je myslím nadmieru jasné.
» ostatní recenze alba Wilson, Steven - Grace for Drowning
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven
Symphony X / The divine wings of tragedy
Prirovnávanie Symphony X k ďalšej americkej kapele Dream Theater mi nepripadlo nikdy veľmi šťastné. Osobne som videl vždy rozdielny prístup u oboch kapiel a myslím si, že tento v poradí tretí štúdiový album to aj potvrdil. Neoklasický power/prog metal celkom dobre vystihuje ich štýl a za hlavný znak u tejto kapely považujem speváka Russella Allena s rašpľou v hlase. Gitarista Michael Romeo je jasne inšpirovaný Yngwiem Malmsteenom a to hranie super rýchlych stupníc mu ide priam dokonale. To isté môžem povedať aj o ďalších členoch, ktorí odovzdávajú všetky svoje muzikantské zručnosti. Klávesy v tejto hudbe majú svoje nenahraditeľné miesto a navyše Michael Pinnella vie byť aj zvukovo farebný.
Prvé tri power/prog songy Of Sins and Shadows, Sea of Lies a Out of the Ashes sú svojim poňatím trochu podobné. Charakterizuje ich dynamické striedanie rytmov, vyšperkovaná melodika, kvalitne zohraná rytmika a perfektné gitarové či klávesové sóla. Pri štvrtej The Accolade by som sa trochu viac pozastavil. Tentoraz je rytmické duo viac vynaliezavejšie a nesnaží sa o ťažké power metalové výpady. Symphony X sú fanúšikovia kapely Kansas a mám pocit ako keby toto bola nejaká pocta. Musím však povedať, že je to pecka ako hrom z hľadiska stavby a melodických liniek. Lahôdkové inštrumentálne plochy sú podopreté krásnymi Allenovými vokálmi. The Accolade je pre mňa prvým vrcholom tejto dosky. Po nej nasleduje výborná Pharaoh s príchuťou Egyptu a v nej sa predvedie aj basák so svojim sólom. The Eyes of Medusa je melodická power/prog šleha s vynikajúcimi tvrdými riffmi. Výpravným spôsobom je spracovaná The Witching Hour s teatrálnym vokálom a precíznou inštrumentáciou. Opäť zaujímavo spichnuté klávesové a gitarové sóla. Druhý vrchol albumu je jasný a to je jednoznačne 20-minútová titulná kompozícia. Po queenovskom úvode nasledujú malebné a veľmi premyslené plochy. Pomalšie rytmy striedajú tie rýchlejšie a tak o dynamiku nie je núdza. Vokálne harmónie padnú vhod a k power-metalovým kaskádam sa dobre hodia. Prekvapením je fusion vychytávka aj s gitarovým sólom. Skladba končí krásnymi jemnými vokálmi a harmonickým hudobným podkladom. Candlelight Fantasia ukončí album jemne v pomalšom baladickom duchu. Nádherné motívy presekne v istej fáze power metalový nástup, ale končí to celé veľmi melodicky.
Viac ako hodina výbornej muziky. Je tu počuť veľa inšpirácie (Queen, Kansas, Malmsteen atď.), ale kvalita sa tu zaprieť nedá. Do akej miery je to progresívne je otázne, mne však stačí v tomto smere keď počujem energiu a hlavne spŕšku skvelých nápadov. Chcem ešte za všetkých spomenúť basgitaristu Thomasa Millera, ktorý okrem parádnych basových postupov prispel aj zásadným skladateľským vkladom (spolu s Romeom a Pinnellom). Tento album vystrelil Symphony X medzi power/prog metalovú elitu a dnes patria právom medzi dôležité kapely v tomto žánri.
» ostatní recenze alba Symphony X - The divine wings of tragedy
» popis a diskografie skupiny Symphony X
Lazuli / En avant doute...
Francúzska kapela Lazuli pôsobí svojou hudbou trochu experimentálne, ale nie chaoticky. Nepoužívajú žiadne syntetizátory a atmosférické zvuky tvoria pomocou rôznych nástrojov. Je taktiež cítiť vplyv world music a veľmi dobre sú tu začlenené aj elektronické prvky. Všetky skladby sú naspievané po francúzsky čo tiež prispieva k atraktivite ich hudby. Použitie warr guitar alebo chapman stick odkazuje na King Crimson a niektoré plochy sú nimi aj inšpirované. Nie však natoľko aby zneli ako ich klon, ale idú kompletne vlastnou cestou pri zachovaní progresívneho charakteru.
Titulná En Avant Doute nie je klasickou bombou na úvod dosky, ale naopak je veľmi pokojná až na ten jej energický stred kde sa rozprúdi rytmika. Vysoký emocionálny hlas štartuje skladbu Laisse Courir s kreatívnym prelínaním pomalých pasáži a tých tvrdších v nekľudnej atmosfére. Avantgardné gitarové sólo dáva jasne najavo, že títo hudobníci nechcú kráčať po vyšľapaných cestičkách. Vibrafón s elektonickými prvkami znie zaujímavo v Le Repas De L'ogre. Koniec tvorí rytmický atak so všetkými nástrojmi v alternatívne poňatom motíve. Pocitmi nabitá Capitain Coeur De Miel (part 2) je pre spevákov hlasový prejav ako stvorená a svojim prispeje aj výborné gitarové sólo. Jedna z najkrajších skladieb na albume La Valse à Cent Ans je celá v sprievode vibrafónu, akustickej gitary a rôznych zvukov. Vrcholom je nádherný refrén, ktorý spevák podá nesmierne citlivo. Ďalšia muzikantsky kvalitne naaranžovaná skladba Film D'aurore má ťažšiu atmosféru, ktorú podtrhujú ešte viac náladotvorné gitary. Akustická Ouest Terne hrá krásne na melodickú strunu a spevák zase potvrdzuje svoje kvality. Východnými motívmi nasiakla L'arbre je charakteristická použitím typických perkusií, ktoré vystihujú jej etnický príklon na prog-rockovom podklade. Najviac ma oslovuje posledná Cassiopée s krásnou harmonickou štruktúrou a melódiami. Jemné crimsonovské vychytávky sú brilantne vymyslené a skladba končí drsnejším gitarovým sólom.
Lazuli sú veľmi nadaný muzikanti čo aj potvrdzujú na celej ploche tohto albumu. Nemajú však v pláne uľahčovať poslucháčovi cestu k pochopeniu ich hudby. Je to niečo iné ako produkcia typických prog-rockových kapiel. Sú však osviežujúcou alternatívou pre toho kto si chce z času načas vypočuť nové myšlienky a názory. Za pozornosť stoja aj ich nasledujúce štúdiové albumy.
» ostatní recenze alba Lazuli - En avant doute...
» popis a diskografie skupiny Lazuli
Ske / 1000 Autunni
Už dlhšie som nezažil peknú jeseň a predný obrázok mi pripomenul aké to bolo v mojich spomienkach krásne obdobie. Ske svojimi farbami hýri presne ako tá jeseň. Jedná sa o projekt mimoriadne nadaného klávesáka Paola Bottu, ktorý obohatil albumy skupiny Yugen o veľmi hodnotný rozmer. Je to premyslená symbióza rôznych progresívnych vplyvov. Máme tu jemné harmonické motívy, ktoré pozvoľna prechádzajú do symfonického prog-rocku. Avantgardné aranžmány sú o čosi sofistikovanejšie ako to býva u väčšiny striktne zameraných RIO kapiel. Počuteľný je tiež vplyv kapiel King Crimson alebo domovských Yugen. Hudobnú spriaznenosť však najviac vidím so švédskou kapelou Anglagard, ktorá skladá podobne štruktúrované hudobné plochy.
Tento viac inštrumentálny album začína hneď skraja crimsonovskou peckou Fraguglie. Tentoraz však nečarujú gitary konkrétne motívy, ale cielene popreplietané nástroje ako harfa, flauta, dychy, klávesy a všetko možné. Progresívny rock sa nemusí hrať len gitarami a toto je priam ukážkový príklad kompozičnej geniality. Prepracovaná skladba Denti nesie v sebe veľa zmien tempa a motívov, ktoré majú zvláštnu auru. Prispieva k tomu aj navrstvená klávesová hra a melotrón. Netradičná ale krásna záležitosť Carta E Burro je obdarená jemnými aranžmánmi a operným spevom pani speváčky. Klávesové behy stoja za pozornosť. Melotrón obohacuje aj ďalšiu nálož Scrupoli s častými prechodmi a tvrdšou hudobnou koncepciou. Melódia sa úžasne rozlieha v Delta, ktorá však má aj náročnejšie miesta. Koniec je absolútne úchvatný aj so svojim delikátnym motívom. Prvé krátke prelúdium Scogli 1 patrí tiež medzi tie prístupnejšie kusy, aj keď sa tak na prvé počutie netvári. Sotto Sotto je v tomto smere ešte ďalej a zaujmú tu sférické gitarové poryvy po vzoru Roberta Frippa. Klávesová práca je absolútne detailne spracovaná a ešte k tomu aj pocitová. Prebudenie prichádza v Mummia s trochu strašidelným klávesovým prízvukom. Druhá polovica je vygradovaná sympho-prog-rockovým ťahom s použitím samozrejme mnohých nástrojov, kde zaujme napr. aj taká viola. Druhé prelúdium Scogli 2 je ďalšie pomalšie číslo s ťažko opísateľnými postupmi hudobných pochodov. Progresívna lahôdka La Nefazia Di Multatuli je skrátka geniálna. Úžasný motív sprevádza operný ženský spev. Na to sa nabaľujú ďalšie rytmické zvraty a všemožné variácie na dané témy. Posledné prelúdium Scogli 3 sprevádza okrem iných výrazne spektrum klávesov. Rassegnati je opäť porcia kvalitnej progresivity. Skladba má niekoľko zaujímavých momentov v podobe krásnych pomalých motívov a nechýbajú ani tradične kreatívne rytmické postupy. Posledná minúta je okúzľujúca.
Album je samozrejme trochu abstraktný a tak je to pre klasického prog-rockového poslucháča obťažnejšia hudobná forma. Obsahuje však kopu zaujímavých a zároveň aj typických progresívnych prvkov, ktoré sa dajú uchopiť. V tejto pestrej hudbe je zastúpené aj neodmysliteľné jazz/fusion v progresívnejšom charaktere. Určite za zmienku stoja aj kvalitné gitary Francesca Zagu a hlavne majstrovské aranžmány Paola Bottu, ktorý tu doslova rozlial farby so svojimi klávesmi. Všetky nástroje sú podané invenčne a veľmi profesionálne. Perfektný čistý zvuk je už len konštatovaním odo mňa.
1000 Autunni mi istým spôsobom pripomína klasické impresionistické maliarske dielo, ktoré vizuálne a kontrastne ponúka čisté umenie. Pri tejto hudbe sa mi tie obrazy vynárajú v mysli a vnímam každý jeden tón v rôznych odtieňoch čo podnecuje fantáziu. Takáto poézia nástrojov nie je bežná a preto je to asi tak okrajová záležitosť. Melódia, súzvuk, nepravidelnosť či disharmónia tvoria dokopy na tomto albume vzrušujúcu paletu zvukov. Tento skvost by si zaslúžil aj viac ako päť hviezd.
» ostatní recenze alba Ske - 1000 Autunni
» popis a diskografie skupiny Ske
Storm Corrosion / Storm Corrosion
Priznám sa, že som tento album po prvom počutí hneď odpísal. Moja progresívno-metalová ješitnosť sa ukázala v plnej kráse a zahrabala album pod čiernu zem. Ale čas lieči ako sa vraví a občas aj prinavráti človeku zdravý rozum, tak ako sa to stalo aj mne. Tak som si ten progresívny metal vyškrtol z hlavy a začal som počúvať túto divno-krásnu hudbu. Wilson a Akerfeldt sa nechali inšpirovať progresívnym rockom 70-tých rokov, ale trochu iným spôsobom. Storm Corrosion je v podstate experiment s veľmi estetickou hudobnou formou. Zahŕňa tiež prog-folkovú psychedéliu so svojráznym použitím orchestrálnych aranžmánov a jemnejších klávesov. Avantgardné cítenie je prítomné v poniektorých motívoch, ktoré zachádzajú do neobvyklých pocitových sfér.
Osobitosť sa hneď ukáže v prvých tónoch a melódiách skladby Drag Ropes. Zvláštne rozťahané klávesy sú dielom samozrejme Stevena Wilsona a spev patrí pre zmenu Akerfeldtovi. Prekvapením je pre mňa multi-vokálna harmónia po vzoru Gentle Giant. Pokojná hladina sa rozčeruje perkusiami a krásnymi orchestrálnymi podkladmi. Dychový nástroj odštartuje titulnú Storm Corrosion s prenikavým hlasom Wilsona a prenádhernou akustickou gitarou. Akerfeldtove elektrické sólo je tak citlivé ako celá táto skladba. Vrcholom sú jednoznačne emocionálne spevy, ale nájdu sa tu aj neobvyklé inštrumentálne plochy. Melancholickými pocitmi nasiakla Hag je v rukách Wilsona a v ozvenách sa ozýva bubenícke burácanie Gavina Harrisona. Pomalá melódia má temnejšie nálady a je to typický kompozičný kúsok z dielne tohto muzikanta. Skvost s názvom Happy nie je veselou záležitosťou, ale ich spoločná vokálna harmónia je absolútne geniálna rovnako ako tie úžasné gitary. Lock Howl je viac vykreslená v hudobných ornamentoch celá je poňatá inštrumentálne. Atmosférický úvod v poslednej kompozícii Ljudet Innan sa pomaly rozhýbe a nastúpi nenápadná rytmika aj s lyrickým gitarovým sólom. Spev Wilsona znie nadpozemsky a celá skladba je doslova vrcholnou katarziou pre dušu.
To čo sa deje na tomto celom albume je niečo s čím sa len tak nestretávam každý deň. Otázkou pre mňa je, že aké kvantum rôznorodých pocitov koluje v mysliach týchto pánov hudobníkov, keď dokážu tvoriť takúto senzačnú muziku. Ešte viac ma udivuje, že vedia tieto svoje pocity vierohodne podať svojimi nástrojmi, melódiami a atmosférou.
Každý čakal od tohto spojenia prog-metalové orgie, no myslím si že spravili niečo ďaleko lepšie a hodnotnejšie. Za odvahu s akou pristúpili k tomuto albumu si zaslúžia veľké uznanie, pretože spravili to čo chceli a nevsadili na istotu. Kľudne mohli nahrať metalovú nahrávku a všetci by z toho padli na zadok, ale spravili niečo čo je ojedinelé od hudobníkov v takom postavení. Aj z tohto sa dá usúdiť, že je pre nich stále prvoradá hudba a nie komerčný biznis. Storm Corrosion je nahrávka na niekoľko posluchov a zakaždým sa odmení silným emocionálnym zážitkom. Jedinečné progresívne dielo.
» ostatní recenze alba Storm Corrosion - Storm Corrosion
» popis a diskografie skupiny Storm Corrosion
Yugen / Iridule
Talianska hudobná scéna priniesla v rámci progresívnej hudby nejedno majstrovské dielo. Reč je samozrejme o ich typickom italo-progu, ale vzácne výnimky sa nájdu aj priehradke RIO kde Yugen prekvapili prvotriednou kvalitou. Inšpirácia Univers Zero alebo Present je jasne čitateľná, ale rovnako sú tu prítomné postupy, ktoré odkazujú na kapely typu King Crimson či Gentle Giant. Využitie mnohých perkusií, dychových alebo sláčikových nástrojov slúži na vytvorenie pestrej hudobnej mozaiky, ktorá odbúrava akékoľvek zaužívané predstavy o klasickom progresívnom rocku. Jazzové zbesilosti, prog-rocková tradícia a neuchopiteľná RIO expresivita tvoria dokopy dobrodružnú cestu naprieč progresívnym spektrom, kde sa netreba báť čo sa na vás vyrúti za každým rohom, ale skôr tešiť na prekvapujúce hudobné postupy.
On The Brink je temný úvod s hučiacimi klávesmi, dychmi a bicími. Šesť minút všetkého možného i nemožného má názov The Scuttle Of The Past Out Of The Cupboards. Tvoria ju rôzne jazz/fusion vychytávky, nechýba crimsonovská atmosféra a kopa dychov a sláčikov. Jemným ženským spevom obdarená titulná Iridule kráča v pomalom a pokojnom duchu. Výborná kompozícia pomenovaná vtipne Overmurmur má opäť crimsonovský podtext hlavne v rytmike. Šialené klávesové pidlikanie a hromada netradičných rytmických figúr sú sprevádzané rôznymi nástrojmi. Pomalé prelúdia sú trochu temnejšie v tejto skladbe, ale skvelo dopĺňajú dynamické hudobné plochy. Scribbled odspieva nie práve typickým spôsobom pani speváčka a po nej nasleduje ďalšia poriadna RIO nakladačka Becchime, kde sú do neforemnej ale technickej rytmiky vkladané rôzne zvuky. Uletený a náročný motív je sprevádzaný klávesmi, vibrafónom a dychmi. Ďalšia oddychovka so spevom v podobe Ice odpáli progresívnu bombu Ganascia. Fragmenty neustálych hudobných pochodov majú hlbší ucelený zmysel a koniec sa nesie v znamení perfektne vymyslených nepravidelných rytmov a harmónií. Krátka Thaw je opäť so spevom v jemných aranžmánoch a nasleduje Serial(ist) Killer. Cítim tu inšpiráciu kapelou Gentle Giant vo vokálnych aranžmánoch a aj v samotnej hudobnej zložke. Je to však viac streštenejšie ako Gentle Giant. Skladba Cloudscape je nádherným ukončením s prekvapivo melodickým poňatím. Nádherná inštrumentácia je samozrejme podoprená krásnymi atmosférickými nápadmi a je tu príklon k tradičnejšiemu prog-rocku aj napriek použitiu viacerých nástrojov.
Za týmto albumom je hromada tvrdej práce a detailného komponovania. Skvelú prácu tu odviedol napr. aj klávesák Paolo Botta. Široká paleta nálad, zvukov a hlavne aranžérskych fínt je dotiahnutá aj kvalitnou produkciou. Yugen stvorili progresívny skvost. Iridule je päť hviezdičkový typ pre fanúšikov RIO-avantgardnej hudby.
» ostatní recenze alba Yugen - Iridule
» popis a diskografie skupiny Yugen
Indukti / S.U.S.A.R.
Prvý album poľskej kapely Indukti bol príjemným prekvapením roku 2004. Kríženec kapiel ako King Crimson a Tool mal v sebe štipku psychedélie aj vďaka viole Ewe Jablonskej. Posmutnela a občas depresívna nálada je tvorená tvrdými technickými gitarami a spevom Mariusza Dudu z úspešnej prog-rockovej formácie Riverside. Albumu S.U.S.A.R. nechýba ani melodická stránka, ale tá je skôr melancholická po vzoru kapiel ako už spomenutý Riverside a iných podobne zameraných. Hudobné plochy vytvárajú sled zaujímavých emócií bez toho, aby sa jednalo o samoúčelnú exhibíciu bez nápadu a tvaru.
Štruktúrovanosť je hneď viditeľná na prvom songu Freder, ktorá začína harfou a tvrdá gitarová paľba nenechá na seba dlho čakať. Neobvyklý prvok v podobe violy má v tejto hudbe ďalší rozmer čo sa týka emocionality. Spev Mariusza Dudu je vo forme rôznych ozvien a krásne tu aj zaškrieka. Po skvostnom úvode nasleduje pomalšia melodická Cold Inside so spevom, ktorý svojou povahou nemá ďaleko od Riverside. Harfa štartuje ďalšiu progresívnu nakladačku No-11812. Gitarové a rytmické besnenie sa zjemňuje violou a stredne rýchlymi pasážami, ale veselé to určite nie je, je to čistá crimsonovská psychedélia v tvrdšom podaní. Shade je orientovaná na východ so svojou zvláštnou povahou a povznášajúco znejú Mariuszove melodické linky. Po tomto pomalšom kúsku sa pripravuje na energický rozjazd Uluru aj s jeho ťažkým nepravidelným tempom. Matematické riffy a pasáže sprevádzajú v pozadí rôzne zvuky a viola tu padne vhod svojou odlišnosťou v harmóniách. Jemnejší úvod v No-11811 netrvá dlho, ale skladba má spočiatku éterickejší charakter kvôli väčšiemu priestoru samotnej violy. Gitarové postupy v tvrdších fázach pripomínajú v mnohom Roberta Frippa a jeho King Crimson. Deväť minútový koniec albumu s názvom Weak je grandiózny. Citlivé prechody z atmosférickejších polôh do tých tvrdších sú veľmi plynulé a perfektne si svoju prácu vykonáva rytmické duo basa-bicie. Nad všetkou tou technickosťou svieti nápad a kvalitné podanie daných hudobných tém. Posledná minúta patrí harfe, ktorá album aj začínala.
Muzikantské výkony sú na špičkovej úrovni a musím vyzdvihnúť geniálnu basu. Niekedy je tento nástroj zatlačený do úzadia kvôli nafúkanému egu niektorých muzikantov. Tu je krásne počuť ako dokáže muziku zhutniť a Maciek Adamczyk je brilantný a nadaný hráč, ktorý zásobuje túto hudbu parádnymi basovými postupmi. Na stráviteľnej časovej ploche predviedli Indukti kvalitnú porciu progresívneho metalu s umeleckými tendenciami. Reálne hodnotenie 4,5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Indukti - S.U.S.A.R.
» popis a diskografie skupiny Indukti
Metheny, Pat / Orchestrion
V roku 2010 ma Pat Metheny opäť príjemne prekvapil s týmto svojim hudobným dielom. Komplexne poňatý album je zaujímavý hlavne tým, že na ňom použil zázračný hudbo-stroj nazvaný Orchestrion. Moderná technológia sa tentoraz ukázala vo veľmi dobrom svetle a táto mašinka má reálne hudobné nástroje riadené počítačom. Nechýba tu napr. klavír, fúkacie fľaše, vibrafón, gitary alebo aj basa. Sada rôznych bubnov, perkusií, činelov, zvonov alebo triangla tiež nesmie chýbať, aby sa docielil organický a pestrý hudobný podklad. Táto nákladná záležitosť stála Methenyho niekoľko rokov tvrdej práce a dolaďovania detailov. Výsledok je taký, že to znie absolútne prirodzene a reálne, niet tu pomaly žiadnej stopy po technológiách. Najdôležitejšia je však samotná hudba a tá je ukážkou citlivej osobnosti Pata Methenyho a jeho kreatívnemu mysleniu, ktoré zahŕňa jednak neodmysliteľné melódie a aj skvelý jazz.
Album ide postupne dole s časovou dĺžkou jednotlivých skladieb. Titulná a najdlhšia záležitosť Orchestrion ako keby charakterizovala podstatu tohto diela. Mozaika neustále sa valiacich tónov si udržuje svoj jazzový smer a zaujímavo tu znejú zvláštne zvuky. Methenyho be-bopová gitara je podriadená kompozícii, ale vždy sa nájde priestor pre jeho akordické variácie. Krásny melodický koniec je takmer až oslobodzujúci. Pomalým úvodom obdarená Entry Point zachádza skoro až do relaxačnej hudby po takmer celej svojej ploche a neskutočne príjemne pôsobia Methenyho sóla. O čosi rytmickejšie sa tvári Expansion s výborným inštrumentálnym spracovaním a peknými jazzovými témami. Na opäť éterickom pomalom podklade je založená skladba Soul Search, avšak nedá sa jej uprieť premyslená štruktúra a kvalitné aranžmány. Posledný kúsok Spirit Of The Air ukončuje dosku svižným motívom, skvelými gitarovými sólami a prepracovanou hudbou, ktorá sa pohybuje viac v jazzovom spektre a prekvapivo z nej vytryskne melodická linka. Album je na viacero posluchov, po ktorých sa postupne objavujú detaily a širší rozmer tejto skvelej hudby.
Myslím si, že je jedno akým hudobným nástrojom hudobník hrá alebo ako prezentuje svoju hudbu. Dôležité je či sa mu podarilo vyvolať u poslucháčov nejakú emóciu a Methenymu sa to darí v každom smere. Každý jeden tón je zhmotnená predstava tohto umelca a všetko je zložené a naaranžované práve od neho. Musím pochváliť aj krásnu prednú obálku, ktorá vystihuje Methenyho zanietenie pre pestro poňatú hudbu. Aj keď nič nové z dielne tohto gitaristu tu nie je lebo jeho predošlé počiny už definovali jeho osobitý štýl, tak napriek tomu sa jedná o veľmi kvalitný vyvážený album. Je taktiež špecifický použitím jedinečného stroja a aj multi-inštrumentálnou hudbou, ktorá má tradičnejší jazzový charakter. Experiment je však rovnako citeľný v niektorých neobvyklých zvukoch či postupoch a dodávajú albumu patričný lesk. Reálne hodnotím 4,5 hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - Orchestrion
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Metheny, Pat / The Way Up (PMG)
Pat Metheny Group natočili niekoľko jazzových klenotov (okrem iných napr. aj krásny album Letter From Home alebo Still Life) počas svojej kariéry a hlavnými persónami sú v nej samozrejme Pat Metheny a Lyle Mays. Práve títo dvaja páni majú na svedomí nahrávku The Way Up, ktorá sa smelo môže zaradiť medzi Methenyho vrcholné diela. Detailne zložená hudba má dosť silnú progresívnu hranu, ktorú obrusujú rôzne atmosférické motívy. Melodika je už viac sofistikovanejšia a tak je potrebné sa k nej prebiť cez tie dlhometrážne inštrumentálne plochy. Nápaditosť a jednoliatosť je na tomto skladateľsky náročnom albume až zarážajúca. Hosťovanie špičkového perkusionistu Davea Samuelsa (ex-Spyro Gyra) či kamerunského basgitaristu a speváka Richarda Bonu poteší, ale hlavné jadro tvoria ostatní muzikanti, ktorí vydávajú zo seba všetko čo môžu.
Opening
Predohra k celému albumu je v podstate normálnou serióznou jazz skladbou s náročnejšou formou, ktorá pripravuje poslucháča na ďalšiu smršť excelentnej hudby. Nervóznejší pulz rytmiky je sprevádzaný všelijakými zvukmi, harmóniami nástrojov a motívmi. Metheny sa tu prezentuje ťahavou elektrickou gitarou so sprievodom tej akustickej.
Part One
Úvod tejto kompozície je naštartovaný geniálnou hudobnou témou, ktorá sprevádza album v rôznych svojich obmenách. Sústredený výkon všetkých muzikantov je cítiť hlavne v spoločných partoch, kde každý presne vie čo má robiť. Keď všetko utíchne začína takmer nová skladba. Vo vyjadrovaní daných motívov sa dobre uplatňuje aj harmonika alebo trúbka. Prelínanie melodickejších momentov s divokejšími be-bopovými frázami neznie vôbec chaoticky, ale naopak udržiava to pozornosť poslucháča. Klavírne etudy Lyle Maysa sú prvotriedne a Methenyho gitara je ako vždy fascinujúca vo svojom prevedení. Množstvo hudobných dialógov, sól a výpadov je zbytočne rozpisovať, je to jazzový orgazmus v rukách majstrov svojich nástrojov.
Part Two
Druhé pokračovanie suity je len o šesť minút kratšie. Začiatok v podobe akustickej gitary a basy znie veľmi dobre. Melodicko-nostalgická linka sa postupne preberie k životu a nasadí sa klasické tvorivé jazz tempo, ktoré do seba absorbuje opäť širokú paletu motívov a rôznych rytmických zmien. Výraznejšie sa tu prejavuje aj trúbka so svojimi expresívnymi sólami a nadpozemský je jej duel s gitarovým syntetizátorom. Znamenito znie sólo s harmonikou v príjemnej jazzovo-barovej atmosfére. Koniec je zaujímavý hlavne vďaka invenčne premyslenému hudobnému podkladu za sprievodu už zmienenej harmoniky a trúbky.
Part Three
Posledný diel začne hneď skraja krásnymi krúživými klavírnymi akordmi. Veľmi melodicky podaná rytmika je pre tvorbu Pata Methenyho charakteristická aj vďaka lyrickému klavíru. Objaví sa tu aj spev v podobe jazzových fráz bez slov a to sa prehupne do perfektného hlavného motívu, ktorý je odlišne aranžérsky spracovaný. Posledných 6-7 minút tvorí očistná katarzia pomalých tónov akustickej gitary a rôznych iných zvukov.
Metheny nahráva albumy, ktoré si nájdu veľa priaznivcov z oblasti jazzu, ale aj poslucháčov ktorí holdujú silným melódiám. The Way Up je viac pre jazzmanov, aj keď je tu stále dosť melodických momentov lebo na to si Metheny vždy potrpí. Netrvá urputne na jazz/fusion tradíciách, ale hľadá si svoje vlastné cestičky ktorými zasahuje priamo do stredu pomyselného terča. Tento album bol presne takou strelou a neviem či takýto kaliber ešte bude prekonaný. Jediné čo môžem spraviť v tejto recenzii je takéto malé poďakovanie tomuto majstrovi za kopec úžasnej hudby, ktorú počas svojho hudobného života spravil.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - The Way Up (PMG)
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Metheny, Pat / Secret Story
Secret Story je jeden z najzaujímavejších Methenyho štúdiových albumov. Široká plocha tejto dosky je nasiakla world music a zároveň aj orchestrálnymi aranžmánmi, ktoré zachádzajú až do vážnej hudby. Ani tu nechýbajú methenyovské relaxačné hudobné plochy hraničiace s new age. Časté využívanie akustickej gitary tomu aj nasvedčuje. Rôznorodé štýly a nálady slúžia k vyjadreniu a zvýrazneniu zvukomalebnej a veľmi pestrej hudby. Lyrická koncepcia je plná zmien motívov a citlivých sól. Prenikavé africké spevy majú etnický charakter a v jazzovej hudbe to nie je nič prekvapujúce. Výsledkom je vzdušná a mimoriadne kvalitná nahrávka, ktorá patrí medzi Methenyho albumové skvosty.
Úvodná predohra Above The Treetops patrí afro-spevom a akustickej gitare s jemnými klávesmi. Svižne pôsobiaca Facing West má krásny dolet a je cítiť typickú silnú melódiu podporenú napr. aj netradičným sitarom. Vyšperkované elektrické sólo perfektne harmonizuje s akustickou gitarou. Pomalý atmosférický útvar Cathedral In a Suitcase je nabitý orchestrálnymi nápadmi v harmonickom súzvuku. Trochu expresívne pôsobí spočiatku Finding And Believing so spomínanými vokálmi, ale jej dĺžka je spravodlivo vymeraná orchestru a aj zaujímavo poňatému záveru, ktorý napokon podľahne krásnemu gitarovému sólu. Dojímavá melódia v Longest Summer je očarujúca a sugestívna, ale je vyostrená piskľavým gitarovým syntetizátorom v dobrom slova zmysle. Sunlight je mimoriadne sympaticky pôsobiaci song aj s jeho sviežou odzbrojujúcou melódiou. Toto je presne parketa pre gitaru, ktorá povie všetko podstatné svojou lyrickou harmóniou. Pomalší tep skladby Rain River dáva priestor pre rôzne zvuky a motívy, ktoré svojou estetikou a jazzovou rozmanitosťou poukazujú na silný kompozičný talent. Do krajiny krásy a pocitov vnáša song Always And Forever s jedinečnou akustickou gitarou a bubeníkovými metličkami. Orchester a harmonikárske sólo ešte viac zdôraznia éterický charakter. Rýchlejšia záležitosť See The World sa pekne otáča v nepravidelných jazzových rytmoch a poteší kvalitným be-bopovým sólom. Končí to takmer až víťazne s doznievajúcim orchestrom. As a Flower Blossoms (I Am Running to You) je pomalá predohra so smutno-krásnou náladou. Podobne je tomu tak aj v skladbe Antonia, ktorá sa neskôr prehupne do špičkového melodického sóla. Opus Truth Will Always Be už naberá formu vážnej hudby s romanticko-melodickým dozvukom. O to viac prekvapí rezavý gitarový syntetizátor, ktorý to svojím sólom roztiahne do netušených rozmerov, excelentný moment na albume. Opäť klasickou hudbou inšpirovaná Tell Her You Saw Me je samozrejme doplnená o elektrickú gitaru, ktorá sóluje patrične s citom. Záver v podobe Not To Be Forgotten (Our Final Hour) je čisto v orchestrálnom aranžmáne a má za úlohu skončiť krásnym a bohato vykresleným motívom. Jednoducho povedané nádhera.
Z hudby mám pocit ako keby som sedel v kine a pozeral film o vzťahu dvoch ľudí. Koncept je presne takto aj spracovaný, ale nie je to prehnane sladké. Stále si zachováva svoj jazzový feeling a hlavne methenyovskú kvalitu. Nie je to však len o jazze lebo Metheny sa tu predviedol ako kompozičný majster a celý album zložil v podstate sám. Zoznam použitých nástrojov je pomerne dlhý a takto mnohovrstevne to aj pôsobí. Je to jeden z najemocionálnejších albumov aký Pat Metheny stvoril, keďže jeho obsah je tak pocitovo intenzívny.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - Secret Story
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Metheny, Pat / Offramp
Album Offramp je pre mňa veľmi osobitou nahrávkou od Pata Methenyho. Ubudlo melodických motívov a nastúpila tu experimentálnejšia forma, ktorá na druhej strane má aj relaxačný charakter. Kompozičné duo Metheny/Mays dalo dokopy vyrovnaný album, ktorý sa prejavuje jednak aj melodikou, ale hlavne silnou atmosférou. Na pomalších rytmických základoch sa postupne rozvíjajú uvoľnené, ale aj expresívne nápady. Zaujmú napr. klávesové postupy od Lyle Maysa alebo gitarový syntetizátor. Methenyho gitara je bohato emocionálna a technicky dokonalá. Nehrá len nejaké jazzové tóny, ale je to v prvom rade celá jeho osobnosť, ktorú do hudby vkladá. Nahrávka má takú zvláštnu hlbšiu myšlienku, ktorú ocenia poslucháči po viacnásobných posluchoch.
Barcarole pulzuje v sprievode perkusií a piskľavé gitarové klávesy zapĺňajú takmer celý priestor. Táto úvodná skladba napovedá svojou atmosférickou náladou ako asi bude vyzerať tento album. Názov kompozície Are You Going With Me? je v skutku vychytený a ja odpovedám jednoznačne áno dokonalému spracovaniu a skvelým pichľavým klávesom Maysa a Methenyho. Pomalá latino-jazz rytmika je vo svojom prevedení veľmi citlivá a reaguje na dané klávesové sóla s patričným nadhľadom. Tretia vec s názvom Au Lait je jedna z mojich najobľúbenejších. Začiatok je trochu experimentálnejší vďaka zádumčivým náladám. Po chvíli príde niečo nádherné a to sú gitarové sóla. Mám akýsi obrazec v tejto hudbe. Chlap sedí v bare s pohárikom a rozmýšľa nad svojim zdevastovaným životom. V kúte však vyhráva na gitare Metheny a pomaly a isto chlapík odtrhne oči od pohárika a začne vnímať krásne pomalé tóny gitary a klavíru, ktoré vlejú do jeho žíl aspoň trochu nádeje a radosti. Slastné oživenie prinesie Eighteen s krásnou lyrickou témou a neskutočnou gitarou, ktorá sa doslova votrie poslucháčovi do priazne. Titulná Offramp je z úplne iného cesta, čo je úplný protiklad k skladbe Eighteen. Je to jednoznačne free-jazz s disharmonickým gitarovým syntetizátorom a basovým sólom. Voľne pobehujúce akordy ako keby nemali pevný základ, avšak k charakteru albumu sa hodí, čo z určitého uhla pohľadu je prínosom v podobe excentrického hudobného predstavenia. Melodická James je opäť krásne naaranžovaná. Jednotlivé gitarové a klávesové sóla hladia ušné bubienky veľmi precíznymi nápadmi, kde gitara kraľuje v podobe ústredného motívu. Koniec albumu s názvom The Bat, Part 2 je skôr takým sférickým klávesovým prelúdiom s perkusiami, ktorý to všetko zahladí to melancholickej polohy.
Album Offramp má aj nenápadný latinsko-americký prízvuk v podobe rytmiky a perkusií. Všetko tu sedí ako uliate a Metheny sem začlenil prvky, ktoré obohatili jeho hudbu. Perfekcionizmus je všade prítomný a to zároveň aj odráža vysokú kvalitu tohto albumu. Okrem nevyhnutných melódii podsúva Metheny hudobné plochy, ktoré sa v konečnom dôsledku javia ako najväčší prínos celej dosky. Výnimočný album.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - Offramp
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Metheny, Pat / American Garage (PMG)
V 70-tých rokoch prežíval Pat Metheny svoje mimoriadne plodné obdobie, ktoré bolo nabité tvorivosťou a podarilo sa mu nezmazateľne zapísať do dejín svetového jazzu veľkými písmenami. Album Pat Metheny Group z roku 1978 nasadil kvalitatívnu laťku pomerne vysoko a American Garage sa snažil priblížiť trochu tomuto dielu. Opäť veľmi melodicky poňatá jazzová hudba, ktorá sa tvári trochu živšie ako na spomínanom albume. Myslím si však, že koncepcia albumu je na jazz až priveľmi melodická s výnimkou megaskladby The Epic. O hudobných výkonoch dotyčných muzikantov sa nemusím nejako extra zmieňovať, sú to nukleárny vedci vo svojich nástrojoch.
Šesťminútová úvodná (Cross the) Heartland štartuje cinkavými klávesovými tónmi a Pat Metheny sa pomaly zahrieva so svojou skvelou gitarou. Optimisticky ladená melodicko-rocková forma sa dobre počúva a jazzové je tu skôr samotné hranie ako charakter tohto songu. Vrúcne klavírne akordy na začiatku v Airstream nahradí pekná nostalgická téma, ktorá sa emocionálne rozlieha vo svojich jemných melodických motívoch. Methenyho gitara je takmer až diplomatická, ale nie chladnokrvná a jeho kvalitné akordické postupy sú ako vždy ozdobou. The Search mi hneď padne do ucha vďaka silnejšiemu príklonu k jazzu vo fantastickom súzvuku Maysovho klavíru a gitary. Skladba sa snaží zároveň aj zaradiť do albumovej štruktúry svojimi aranžmánmi. Titulná American Garage je z kategórie mainstreamových melodických skladieb a pre mňa je aj najslabšia z celej dosky. Prevedenie je výborné, ale v tomto prípade mi to nestačí hlavne kvôli tej melódii. Prichádza však vrchol tohto albumu The Epic. Je to skvost zo skladateľskej dielne Metheny/Mays a jej dĺžka sľubuje aj patričné muzikantské vyžitie. Kompozícia má občasné progresívne vyhrávky, ale hlavne sa tu servíruje jazz/fusion v špičkovom balení. Jemné rytmické pochody postupne naberajú na intenzite a nechýbajú tu ani silné témy. Gitara pôsobí veľmi harmonicky a hlavná pointa skladby je v jej gradácii a dynamike, samozrejme s prispením prvotriednych aranžérskych figúr.
Celý počin je skomponovaný dvojicou Pat Metheny a Lyle Mays. American Garage je kvalitný album, ktorý sa v diskografii tohto umelca nestratí. Jeho úspech nie je tiež zanedbateľný a je to samozrejme vďaka prijateľnejším melódiám, ktoré si našli širšie publikum. V čisto mojom ponímaní je to príjemná doska so všetkým čo k tomu patrí a tak štyri hviezdičky sú tu na mieste.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - American Garage (PMG)
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Metheny, Pat / Pat Metheny Group (PMG)
Methenyho široká diskografia ponúka v rámci jazzu a fusion niekoľko zásadných a štýlotvorných albumov. Nájdu sa však aj menej tradične poňaté nahrávky, čo slúži ku cti samotnému Methenymu a jeho hľadačskému talentu. To nie je ale prípad tohto albumu s názvom Pat Metheny Group a už len samotný biely obal napovedá, že hudba bude mať jemné čisté jazzové kontúry. Náznaky fusion pôsobia osviežujúco na tejto mimoriadne kvalitnej a príjemnej doske.
Lyle Mays je vo svete klávesov a jazzového klavíru veľký pojem. Jeho kryštalická a pocitovo presná hra skôr dotvára výsledný efekt a nemá za úlohu na seba za každú cenu upozorňovať. Je však aj tu čo obdivovať z jeho rúk a myslenia. Basgitara Marka Egana a bicie legendárneho Dannyho Gottlieba tvoria dokopy harmonický celok. Komunikácia medzi týmito dvoma nástrojmi tvorí dôležitý prvok na albume a hudobníci hrajú ako keby oddelene a zároveň harmonizujú, proste typický jazz. Hlavný impulz vychádza zo všestrannej gitary, ktorá vytvára jedinečné melodické obrazce a stupnice, ktoré s takou ľahkosťou zahrajú len vyvolení. Hudba sa nesnaží poslucháčovi nejako podlizovať, ale priblížiť svet jazzu pomocou zaujímavých hudobných koláží a silných motívov.
Desaťminútový úvodný pozdrav San Lorenzo je pospájaný jemnými nitkami tónov jednotlivých nástrojov a ako keby chceli poslucháča odniesť do iného sveta. Všestranné klávesy a klavír vyludzujú melodické tóny v nebesky čistých aranžmánoch. Celá skladba je hlavne v réžii Lyle Maysa a Methenyho gitara sa len tak trochu obtrie v podobe krátkeho sóla. Už v druhom príspevku Phase Dance je počuť spleť distingvovaných melodických postupov, kde Metheny čaruje v rýchlych ale pocitovo silných stupniciach. Rytmika Egan-Gottlieb je excelentne kreatívna a v rôznych nepravidelných latino rytmoch je udržiavaný jazzový tvar tejto skladby. Na počesť Jaca Pastoriusa bola napísaná jazzová klasika nazvaná jednoducho Jaco. Metheny sa ukázal ako silný autor a toto je príklad veľkého melodického talentu. Prispeje aj Mark Egan svojim patrične vynaliezavým sólom. Gitarová predohra Aprilwind s jednoduchšími, ale krásnymi akordmi nadväzuje na April Joy. Basové postupy v nej sú priam určujúce a lahôdkový jazz rytmus rozplýva akékoľvek predsudky voči jazzovej hudbe. Metheny sa blysne niekoľkými sólami, ktoré patria medzi vrcholy tejto skladby. Koniec v podobe intenzívneho melodického motívu zahrieva v pozadí Lyle Mays s jeho absolútne nádhernými klavírnymi linkami. V rýchlejšej a patrične aj svižnej Lone Jack cítim asi najsilnejší príklon k fusion aj s Methenyho geniálnou gitarovou ekvilibristikou. Klavírne sólo už nie je éterické a pre zmenu zásobuje poslucháča širokou škálou tónov s pomocou skvelej rytmiky.
Táto doska patrí medzi Methenyho zásadné popri jeho ďalších albumových klenotoch. Podarilo sa mu tu dotiahnuť takmer do dokonalosti melodický jazz/fusion, čo je chvályhodná vec. Je dobré ak sa albumom zoznámia začínajúci fanúšikovia jazzu poprípade vyznávači progresívnej formy tohto žánru. Dielo nestratilo nič zo svojej kvality a dôležitosti, preto sa to nedá hodnotiť inak ako piatimi hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Metheny, Pat - Pat Metheny Group (PMG)
» popis a diskografie skupiny Metheny, Pat
Lee, Geddy / My Favorite Headache
Tento album pomohol fanúšikom Rush preklenúť hluché obdobie po roku 1996. Geddy Lee sa na tomto svojom sólovom albume ako tak snažil vyhnúť hudobnej koncepcii Rush, ale nepodarilo sa mu to už tak celkom lebo stále je cítiť rushovský esprit, samozrejme vďaka jeho charizmatickému spevu. Po zvukovej alebo hráčskej stránke tu nie je čo vytknúť a hudobníci tu predvádzajú nenápadné muzikantské majstrovstvo.
Titulná skladba nemá svojim vyznením ďaleko od King Crimson hlavne v samotnej inštrumentácii. Výborná melódia je pre Geddyho typická aj s jeho farbistými emocionálnymi linkami. Po skvelom a hlavne energickom štarte nasleduje The Present Tense, ktorá už je ďaleko lyrickejšia. Po jemných verziách nastupuje silný otvorený refrén, ktorý je sprevádzaný akustickými aj elektrickými gitarami čo v mnohom pripomína Rush. Moja obľúbená Window To The World je doslova nadýchaná krásnymi melódiami. Hudba je ako jedna báseň a je to samá harmónia. Trochu smutnejšia Working At Perfekt zasahuje plnou silou v citlivom refréne, ktorý je doplnený aj o orchestrálne aranžmány. Elektronickými prvkami nasiakla Runaway Train nestráca svoj rockový feeling a je tu zase ten geniálne jednoduchý refrén, ktorý sa prihovára priamo do duše. To čo som miloval na Rush bolo presne to, keď to vyvrcholilo takýmito úžasnými melódiami. Akustická gitara otvára song The Angels' Share a tentoraz to má trochu jednoduchšiu pesničkovú formu s orchestrálnymi vsuvkami. V Moving To Bohemia si všímam výborné basové vychytávky a refrén predstavuje ďalší odpal do slastného sveta melódii. Bubeník Matt Cameron je tiež veľmi kvalitný hráč tak ako to dokazuje nielen v tomto songu, ale na celej ploche albumu. Groove nálada a aj rytmika sprevádza Home On The Strange, ktorá zaujme hlavne tvrdším inštrumentálnym spracovaním. Balady sa k hlasu Geddyho Lee veľmi hodia a presne taká je aj Slipping s úžasne znejúcim klavírom a silnou melancholickou melódiou. Ďalšia podobne ladená skladba je aj Still a o krásne emócie nie je núdza ani v tomto prípade. Tak ako sa album otvoril skvelou titulnou skladbou tak je rovnako uzatvorený ďalšou peckou Grace To Grace. Hitový refrén je z kategórie takých, že by som si to vedel kľudne predstaviť aj na albume jeho domovskej skupiny. Výborné gitary, skvelá melódia a úžasný koniec celého albumu.
Netajím sa tým, že ma tvorba kapely Rush od roku 1996 nejako neoslňuje. Geddyho sólový album bol pre mňa ako blesk z jasného neba. Viem si totižto túto nahrávku predstaviť ako štúdiový album samotných Rush a určite by to nebola nejaká priemerná záležitosť, keď by som k tomu pripočítal vklad skvelého bubeníka Neila Pearta. Som rád, že sa Geddy rozhodol toto svoje samostatné dielo vydať. Nič iné ako kvalitu som ani od tohto muzikanta nečakal a Ben Mink tiež pomohol tomuto albumu výrazným spôsobom. Dávam reálne krásnych 4,5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Lee, Geddy - My Favorite Headache
» popis a diskografie skupiny Lee, Geddy
Believer / Transhuman
Po šestnástich rokoch hibernácie sa kapela Believer vrátila na scénu s albumom Gabriel, ktorý jednak niesol v sebe známky starších trashových opusov a zároveň aj nenápadným spôsobom implementoval nové progresívne elementy. Nenaplnil však moje očakávania z hľadiska zvukovej kvality, ale to sa zmenilo na nasledujúcom albume Transhuman. Okrem perfektného zvuku je cítiť aj posun vpred čo sa týka skladateľského prístupu. Album je naplnený groove-trashovými riffmi a sofistikovaným coreovým spevom, ktorý má aj svoju melodickú polohu. Za najzaujímavejšie považujem kvalitne poňaté klávesy a harmonické postupy, ktoré do tejto hudby vnášajú progresívny prvok. Dalo by sa to charakterizovať ako technický prog/trash metal, ale nie je to až tak celkom jednoduché zaradiť ho do nejakej škatuľky lebo sa tu jedná o celkom svojský album.
Lie Awake sa rozbieha pomaly a isto groove riffom a výbornými vokálmi. Skladba nie je žiadna trashová rachotina a v strednom tempe odkrýva svoju dynamickú pestrosť. O niečo tvrdšia je už G.U.T. a tá pre zmenu trochu zahrá na nervy drsnými vokálmi. Vynikajúce sólo spolu s rytmikou začína odhaľovať emocionálnu polohu tohto albumu. Ťaživá melodická linka v Multiverse s trashovými riffmi má typický progresívny ťah. Výborné štruktúrované gitary odpália End Of Infinity, ktorá má opäť smutnejšiu atmosféru a nad tým všetkým krúži technická zdatnosť tejto kapely. Album nepadá kvalitou ani v Transfection a prebíja sa vpred podobnou hudobnou formulou ako predošlé songy, čiže parádna groove rytmika a vypäté vokály. Clean Room má úžasné riffy s rýchlejším rytmom. Inštrumentálna medzihra je skvostná v tejto skladbe. Inštrumentálka Currents je skôr predohrou s ambientnou elektronikou a nenápadnou gitarou. Vrchol dosky je pre mňa Traveler tradične skvelými riffmi a ešte lepšou melodickou linkou. Skladba je veľmi detailne aranžérsky premyslená a to čo príde na konci je pre mňa veľké prekvapenie a to je nádherný klávesovo-elektronický motív. Ďalšia pecka Ego Machine nemá kvalitou ďaleko od predošlého songu a má energickú trashovú formu. Koniec je opäť veľmi lahôdkový s progresívnym dozvukom. Skackavé groove riffy majú hlavné slovo aj v Being No One a musím vyzdvihnúť aj spevácky vklad, ktorý hrá presne na emocionálnu strunu. Predposledná Entanglement je opäť majstrovské dielo a tie gitary spolu s rytmikou sú jednoducho skvost. Spevová linka má aj svoje drsné polohy a v refréne sa vyplaví na povrch melódia. Najdlhšia skladba Mindsteps je krásnym katarzným ukončením s kvalitnými klávesmi. Pomalšia rytmika a citlivá práca s aranžmánmi je na koniec tohto albumu priam stvorená.
Trvalo mi istú chvíľu kým som pochopil zmysel tohto diela. Na to, že je to v podstate metalová nahrávka je doslova presýtená emóciami a neobyčajne kvalitnými hráčskymi výkonmi. Gitarové riffy sú hodné rozboru, lebo nie sú samoúčelné a ich technická zdatnosť skôr slúži na vytvorenie zásadného hudobného motívu. To isté platí aj o kreatívnej rytmike a všetko je nasmerované k ucelenosti konceptu, ktorý tento album má. Niekomu možno nebude sedieť spevákov drsný hlasový prejav, ale k tomuto typu hudbu to sedí bez najmenších výčitiek. Už spomenuté klávesy majú zvláštny opar ako keby boli z inej dimenzie a vytvárajú prostredie, ktoré do tejto hudby vnáša zaujímavý prvok. Album je najmelodickejším počinom zatiaľ a zároveň sa ním najviac odklonili od svojej typickej trash-metalovej tváre. Práve tento krok má pre mňa vysokú cenu, lebo táto kapela sa chce posúvať a robiť na svojej hudbe patričný progres. Transhuman je dielo bez slabého miesta a hodnotím ho bez výhrad na maximum.
» ostatní recenze alba Believer - Transhuman
» popis a diskografie skupiny Believer
Karcius / The First Day
Karcius prvý krát vo svojej kariére majú na albume spievané skladby. Po personálnej výmene na poste basistu prišiel do ich radov Sylvain Auclair, ktorý je aj výborný spevák. Je cítiť, že tento krok ich posunul vpred čo sa týka ich skladateľských schopností a vedia rovnako dobre zložiť aj skladby so spevom. Sú tu len dve inštrumentálne skladby a tak je album určitým premostením medzi staršími albumami a pravdepodobne novým smerom, ktorým sa Karcius bude uberať. Album The First Day je konzistentný po každej stránke a spev je spestrením popri ich inštrumentálnych kvalitách.
Hneď prvý song First Day je spievaný a z hlasu je cítiť emócie a vyzretosť. Pomalšia fusion rytmika je zaujímavo doplňovaná jemnými sláčikovými aranžmánmi. Gitarové sólo je vyslovene odpichom a prejavuje sa okamžite ich inštrumentálna fundovanosť. Striedanie progresívnych rytmov v spojení s hammond klávesami zahrieva zmysly podobne ako kvalitný spev. Hypnotic je parádnym číslom s vymakanou melodickou štruktúrou. Spev je veľmi atmosféricky a pripomína mi v istých sférach Pink Floyd. Stredne rýchla rytmika s krásnym klavírom a výraznými perkusiami je ozdobou tohto songu. Na podobnú nôtu nadväzuje aj Rest My Head. Výborný fusion rytmus má aj prog-rockový feeling a spev už len nasadzuje emocionálnu formu tejto skladbe. Opäť veľmi kvalitne spracované gitary a klávesové sóla. Vrcholom pre mňa je nádhera s názvom The Word s klávesovo-klavírnym prevedením. Orchestrálne pasáže s dravým energickým prístupom sú veľmi zaujímavé. Prvý inštrumentálny príspevok Number Ten je v jemných klavírnych tónoch. Why má silnú floydovskú atmosféru a prekvapí zase drsnejší odpich v niektorých pasážach. Gitarové sólo iste pripomenie Davida Gilmoura. Bluesový podtón v Brother je rovnako zaujímavý ako aj Sylvainove frázovanie. Zvláštna atmosféra dáva vyniknúť neskôr gitarovému sólu. Na konci song zahorí tvrdým rockovým rytmom a tak len musím konštatovať, že ich schopnosti sú naozaj špičkové. Inštrumentálka Djoko je pre zmenu v znamení afrických bubnov a je sprevádzaná dramatickými klávesmi v pozadí. Posledná Water je najdlhšia a už len samotný zvuk hammond klávesov zaujme. Citlivá melodická linka sa po chvíli prehupne v parádny reggae rytmus. Rytmických zmien a nálad je tu viacero a dynamika prúdi na všetky strany. Nechýba ani metalický lesk, ale hlavný refrén udržiava kontúry celej kompozície.
Kompozičné majstrovstvo je už pre Karcius príznačné. Fanúšikom predošlých albumov možno budú chýbať inštrumentálne skladby, ale na albume je dostatok kvalitného hrania. Zmienim sa napr. o perfektne spracovanom klavíri či rytmike, kde basa je jasne čitateľná vo svojich pestrých postupoch. Gitara a bicie si tiež v ničom nezadajú, lebo sú to veľmi zdatní muzikanti. The First Day patrí v ich diskografii medzi opäť veľmi silné a kvalitné albumy na viacero posluchov.
» ostatní recenze alba Karcius - The First Day
» popis a diskografie skupiny Karcius
Karcius / Episodes
Inštrumentálna hudba dokáže byť dostatočne invenčná a nápaditá, tak ako to dokazuje kanadská formácia Karcius. V poradí tretí štúdiový album Episodes je v ich diskografii veľmi silným počinom. V štýlovej priehradke jazz/fusion úspešne absorbuje aj prog-rockové plochy, ktoré dokonale dotvárajú ich muzikantské majstrovstvo. Skladby majú silný kompozičný charakter a nie je to určite album, v ktorom sa sóluje hlava nehlava. Jednotlivé nahrávky sú sprevádzané striedaním typických progresívnych plôch s tými, ktoré majú trochu avantgardnú pachuť. Pasáže na seba nadväzujú veľmi plynulo a celková kvalita je korunovaná nielen hudobnými výkonmi, ale aj sympatickou zvukovou polohou.
Trojdielna kompozícia Elements začína skladbou Submersion s príjemným klavírnym podkladom. Po jemnom rozbehu nasleduje prog-rockový motív a silná gitara. Fusion linky sa objavujú až v druhej polke a skladbu ukončia tajomné zvuky basy a gitary. Druhé pokračovanie s názvom Sol už má silnejšiu jazz/fusion pečať už len kvôli samotnej rytmike. Skvelé klavírne sólo je podporené perfektnými basovými sprievodmi. Hlavné slovo si však častejšie preberá gitara, ktorá na jednej strane rozdáva jazzové stupnice a na tej druhej nakladá prog-rockové finesy. Elements končí skladbou Combustion, ktorá má spočiatku nádherné jemné plochy s citlivými gitarovými sólami. V ďalšej fáze sa už objavujú technické riffy a tvrdšia rytmika. Prelínanie progresívnych prvkov a fusion sa dobre dopĺňa vďaka silným motívom. Trochu španielskeho cítenia prinesie Incident s úžasným sláčikovým orchestrom a jazzovou atmosférou. Za zmienku stojí skvelá akustická gitara a nádherný klavír. Klavírne vyhrávky sprevádzajú Levant a je to čisto v réžii tohto nástroja. Zaujímavý názov skladby Purple King určite podnecuje fantáziu. Začína to však pomalým jazz/fusion sprievodom s atmosférickou gitarou. Postupne sa to ale rozbieha a energické záseky občas naozaj pripomenú Deep Purple. Parádne hammond klávesy roztočia tento výborný prog-rockový kúsok. Záver zaobstaráva Racines s netradičným atmosférou nabitým reggae. Je to však veľmi umne spracované a netrvá dlho kým sa ozve silný fusion podklad s trochu avantgardným dozvukom. V pomalom rytme pokračuje aj ďalej a krásne tu vyznie bluesové gitarové sólo. Veľmi dobré ukončenie celej dosky.
Album sprevádza po celej ploche dynamické striedanie nálad. Kanada má veľa skvelých kapiel a hudobníkov a Karcius nie v tomto smere žiadna výnimka. Nahrali vynikajúci inštrumentálny album, ktorý svojim hudobným zameraním nie je typickým progresívnym produktom, ale zato ponúka zaujímavú hudobnú exkurziu.
» ostatní recenze alba Karcius - Episodes
» popis a diskografie skupiny Karcius
Dün / Eros
Francúzska progresívna scéna má svoju špecifickú odnož a to je samozrejme zeuhl. Dün je kapela jedného albumu, ale pre tento štýl absolútne zásadná. Album neobsahuje len zeuhl prvky ako napr. výraznejšie postavenie rytmickej sekcie bicie-basa alebo jazz/fusion. Je tu aj taká podivuhodná atmosféra, ktorá má čo to dočinenie s RIO (Rock In Opposition). Perkusie a niektoré nálady pripomínajú tvorbu Franka Zappu. Hudba je poňatá v inštrumentálnom formáte a výkony muzikantov dokazujú ich zanietenosť a mimoriadny talent. Osviežujúco mi tu padne výborná flauta a takmer všadeprítomný xylofón.
Štyri kvalitné inštrumentálne skladby sú nabité nápadmi a nestoja dlho na jednom mieste. Majú akúsi zvláštnu vnútornú logiku a napätie. Každý sa snaží nejako zaujímavo podať svoj part a hlavne nie typickým spôsobom. Vyvrcholenie je hlavne v zaujímavých motívoch, ktoré majú silný progresívny charakter. Napriek avantgardnej forme neznie tento album profesorsky, ale naopak živelne. Dobrým príkladom je napr. Arrakis s postupným pridávaním intenzity, ktorá vyvrcholí bubeníckym extempore. V ich hudbe sú aj stráviteľnejšie momenty, ktoré napomáhajú vstrebať aj tie ostatné muzikantské zbesilosti. Skvelý klávesový podklad v Bitonio má trochu symfonický charakter a celá skladba je prešpikovaná majstrovskými náladami. Podobné klávesové ornamenty sa dejú aj v Eros. Tu platí podobný princíp ako v Arrakis a skladba sa po flautových prelúdiách rozpáli do energickej fusion polohy. Hudba je tak detailne a premyslene skomponovaná, že si tu každý jeden nástroj nájde svoju úlohu a priestor. Prvá skladba L'Epice je koncepčne zaujímavo zložená. Obsahuje kopu fragmentov a náročnejších pasáží, vyvrcholí to progresívnym fusion s parádnymi vychytávkami. Album ponúka v daných kompozíciách množstvo hudobných variácií a zároveň aj dialógov.
Bonusové skladby sú v podstate demo verzie a majú trochu iné aranžmány. Arrakis tú má zastúpenie dvakrát, tá prvá je viac menej skrátená verzia pôvodnej skladby a tá druhá je poňatá o čosi bláznivejšie a dobrodružnejšie. Bitonio trvá pre zmenu dlhšie a je odlišná v niektorých pasážach. Skrátená skladba Eros má oproti originálnej verzii silný jazzový feeling a aranžérsky je poňatá trochu prístupnejšie. Nevydaná nahrávka Acoustic Fremen je akustický set bez bicích a basy, na avantgardnej téme sa najviac podieľa flauta, ktorá je sympaticky sprevádzaná napr. aj akustickou gitarou. Tieto skladby sú určite vítané pre zberateľov takýchto raritných progresívnych albumov.
Mne osobne sa zdá škatuľka zeuhl pre túto skupinu trochu pritesná. Necítim tam napr. až takú silnú paralelu s klasickou zeuhl kapelou Magma. Dün totižto mieša rôzne formy progresívnej hudby do svojho vlastného muzikantského sveta. Myslím si, že napr. taký Anglagard si za svoj vzor zobrali okrem iných aj Dün. V obidvoch kapelách cítim spriaznenosť v hudobných plochách a myslení. Hudobníci mali zväčša aj hudobné vzdelanie vďaka čomu znie tento počin veľmi profesionálne. V dobe vydania bol Eros nahraný na vlastné náklady a vylisovaný v počte len okolo tisíc kusov. Kapela sa nesnažila hľadať väčšiu distribučnú sieť alebo podporu nahrávacej spoločnosti a tak po čase album zapadol prachom. Eros je klenot a som rád, že sa na tento skvost po tých rokoch nezabudlo vďaka progresívnym fanúšikom a nadšencom.
» ostatní recenze alba Dün - Eros
» popis a diskografie skupiny Dün
Deadsoul Tribe / The January Tree
Deadsoul Tribe je zaujímavá kapela pre mňa už len tým ako svoju hudbu prezentuje. Je to niečo ako mix Jethro Tull a Tool . Prevažuje samozrejme vo väčšom meradle práve Tool hlavne čo sa týka rytmiky a atmosféry. Devon Graves (kedysi Buddy Lackey) bol frontman dnes už klasickej prog-metalovej kapely Psychotic Waltz. Náročnú hudobnú formu si ponechal a v Deadsoul Tribe ju pretransformoval do modernejšieho hávu. Devon je skvelý pocitový spevák s rôznymi polohami spevu a k tomuto typu hudby sa jeho hlas perfektne hodí.
Skvelý úvod Spiders and Flies má v melodickej linke ducha Jethro Tull a v hudobnom podklade zase Tool a znie to naozaj zaujímavo. Hudba sa zvíja v pomalých rytmických prechodoch a v skvelom vokálnom prevedení. V podobnom balení je aj Sirens so štruktúrovanými riffmi a precíznou rytmikou. V The Love Of Hate sa parádne predvedie Devon s nádhernými melódiami, ktoré sa silno dostávajú pod kožu vďaka autentickým emóciám. Skladba Why je prvým vrcholom pre mňa s vynikajúcim refrénom a dojímavými melodickými linkami. Hudba je spracovaná rovnako veľmi kvalitne aj so svojimi pomalšími alebo tvrdšími pasážami. Ďalšia ťažká pocitová melódia zdobí track The Coldest Days Of Winter a opäť je tu skvelý Devon Graves. Ako osvieženie mi príde Wings Of Faith s groove rytmikou a pekne naaranžovanou elektronikou. Výborné gitarové vyhrávky sú sprevádzané nenápadným a skresleným hlasom. Flauta a melódia v Toy Rockets pripomenie zase Jethro Tull a rytmické blúdenie pre zmenu Tool. Tradičnú skladbovú formu neobíde ani Waiting For The Answer s vypätými vokálmi. Druhým vrcholom je Just Like a Timepiece čisto v štýle Jethro Tull a nádhernej pomalej melódii, pri ktorej mi behajú zimomriavky po tele. Tomuto vravím pocta Jethro Tull a ich geniálnej hudbe. Posledná Lady Of Rain ukončí dosku jemne a s citlivou linkou sprevádzanú klavírom a samozrejme aj rytmikou.
Z celej diskografie mi je asi najbližší práve The January Tree vďaka úžasnej pocitovej polohe, ktorá je na celej ploche. Výkony ostatných hudobníkov sú absolútne profesionálne a rytmická sekcia bubeník-basa sa tu pekne pohrá s aranžmánmi. Nie je núdza ani o kvalitné riffy, ale tie nie sú primárne. Najdôležitejší je spev, ktorý nasadzuje tomuto dielu korunu krásy. Musím sa zmieniť aj o veľmi peknej prednej obálke, ktorá vystihuje ten nádherný smútok z celého albumu. Veľmi silný a kvalitný album a hodnotím ho reálne 4,5 hviezdičkami.
» ostatní recenze alba Deadsoul Tribe - The January Tree
» popis a diskografie skupiny Deadsoul Tribe
Planet X / Quantum
Tento projekt Virgila Donatiho a Dereka Sheriniana je vo svojom žánrovom spektre veľmi cenený. Planet X natočili zatiaľ tri kvalitné dosky, z ktorých hlavne Quantum patrí do kategórie majstrovských opusov. Keď sa pozrieme na zostavu tak je to jeden špičkový muzikant za druhým. Derek Sherinian je stabilný člen, ktorý prispeje tradične kvalitnými klávesmi. Hlavne gitaristi sa tu predvádzajú vo veľmi dobrom svetle. Allan Holdsworth odohrá niekoľko gitarových superakordov v Desert Girl a The Thinking Stone. Aj Brett Garsed je špička vo svojom obore a jeho gitara je dokonalá po každej stránke.
Kompozične je to hlavne dielo Virgila Donatiho. To čo tu predvádza tento bubeník je vysoká škola techniky a rytmického cítenia. Skladby sú na vysokej úrovni a kvalitou sa neodchyľuje ani jedna z nich. Každá má nejakú pocitovú formu, nápad a dramatickosť. Možno by som trochu vyzdvihol prvú skladbu Alien Hip Hop s delikátnymi rytmami bicích. Napriek tomu, že je to čisto inštrumentálne dielo tak nenudí ani v jednom okamžiku. Technická a hráčska ekvilibristika je podriadená kompozícii, takže to neskĺzava do nejakého egoistického muzicírovania. Striedajú sa tu dynamickým spôsobom pomalšie a aj tvrdšie rytmické výpady, ktoré pozvoľna prechádzajú do parádnych sól. Celkove to má silný progresívny feeling, ale hlavná prísada je tu hlavne fusion v rôznych odtieňoch. Basák Jimmy Johnson nádherne vypĺňa priestor a skvelo sekunduje bubeníckym breakom. Vo svojej podstate je to náročnejšie dielo, ale nie je to podľa mňa len hudba pre muzikantov. Je dostatočne invenčná a myšlienkovo zrozumiteľná. Taktiež aj rôzne zmeny tempa sú podané veľmi kreatívne a komplexne.
Album je dotiahnutý v každom smere či už v hráčskom alebo zvukovom. Skvelý mix progresívneho metalu a jazz-rocku/fusion je takmer hmatateľne dokonalý vo svojej technickej a skladateľskej rovine. Quantum nie je len najlepší album Planet X, je aj zásadným albumom fusion scény.
» ostatní recenze alba Planet X - Quantum
» popis a diskografie skupiny Planet X
Lukather, Steve / Transition
Steve Lukather pred vydaním Transition prehlásil, že album bude hudobne zameraný hlavne na melodický rock so silnou produkciou a veľkými melódiami. Vyvolalo to vo mne nadšenú reakciu, lebo jeho tvorba v kapele Toto je priam inšpiratívna. Pravda je kdesi uprostred, Steve totižto svoje vrcholné songy zložil práve pre kapelu Toto a momentálne skôr reviduje svoje skúsenosti. Predošlý album All’s Well That Ends Well ma príjemne prekvapil. Myslím si, že fusion-rock s jeho kvalitnými melódiami má pre neho najlepšie uplatnenie.
Úvodná Judgement Day je asi najlepšou skladbou na celom albume. Je prešpikovaná skvelou Lukatherovou gitarou s precíznymi aranžmánmi. Veľmi solídny track je aj Creep Motel, kde Steve spojil blues a jazz dokopy. Nesmie samozrejme chýbať nejaká poriadna balada a Once Again zahreje srdce nejednej dámy. Výborný kúsok je aj Right The Wrong s citlivým spevom a otvoreným refrénom, ktorý sa rozlieha po celej svojej šírke. Titulná Transition odhaľuje Lukatherov talent na jazz/fusion a je to viac inštrumentálna skladba, kde sa spev objaví skôr ako doplnok. Last Man Standing ma v hlavnom refréne trochu nudí a začne sa vynárať poloha albumu, ktorá ma veľmi neteší. Do I Stand Alone a Rest Of The World sa odvíjajú v podobnom duchu, aj keď plynú príjemne a pohodovo. Smile zahrá uvoľnené gitarové tóny v duchu Jeffa Becka.
Transition je samozrejme profesionálne nahraný a hlavne Steve sa tu predvedie v tradične kvalitných gitarových sólach a postupoch. Pravdupovediac čakal som viac a neprekonalo to jeho predošlý štúdiový album. Je to však veľmi príjemná doska na voľné chvíle, keď si chce človek pri hudbe oddýchnuť. Trochu mi vadí, že je album až priveľmi melodický a chcelo by to viac rockovej razancie. Fanúšikovia melodického rocku nech si k tým trom hviezdam pripočítajú ešte jednu. Ja som niekde v strede a tak reálne dávam tomuto dielu 3,5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Lukather, Steve - Transition
» popis a diskografie skupiny Lukather, Steve
Spock's Beard / Brief Nocturnes And Dreamless Sleep
Na tento album som sa celkom aj tešil keďže predošlý počin X ma svojou kvalitou zaujal. Mne osobne viac reže tvorba Spock’s Beard po odchode Neala Morsea. Tentoraz ho pravdepodobne asi samotná kapela prizvala na skladateľskú výpomoc. Je otázne či to bol dobrý ťah, lebo predsa len Spock’s Beard ide svojou vlastnou cestou a nehľadí veľmi už na minulosť. Keď som prvý krát počul, že na miesto Nicka D’Virgilia prichádza Ted Leonard tak som pochyboval o správnosti tohto rozhodnutia keďže kapela Enchant, v ktorej spieval je štýlovo dosť odlišná. Po vypočutí tohto albumu je môj názor úplne iný a páni muzikanti zo Spock’s Beard opäť dokázali, že majú dobrý nos na spevákov.
Prekvapivo výborný štart Hiding Out je z pera Teda Leonarda a je vidieť, že si s kapelou sadol aj v skladateľskej rovine čo je dobrý prísľub do budúcnosti. Spevná melódia je vyšperkovaná kvalitnou inštrumentáciou. Energické sóla gitár a klávesov sú typickým dielom tejto kapely. Dave Meros sa výrazným spôsobom podieľal na predošlých albumoch a tak je škoda že tentoraz prispel len jednou, ale zato skvelou rýchlejšou skladbou I Know Your Secret. Ozveny basovej gitary sú jasne počuteľné a parádna melodická linka je presne to, čo očakávam od nich. Pomalší song A Treasure Abandoned je epicko-symfonický kúsok s ďalšou kvalitne napísanou melódiou. Okumotove klávesy sú proste úžasné a tu sa jeho talent uplatňuje v plnej sile. Pesničková Submerged svojou jednoduchosťou neurazí, ale predošlým trom skladbám sa rovnať určite nemôže. Afterthoughts nie je vôbec zlá, ale tie multi-vokálne aranžmány ala Gentle Giant sú naozaj nepodarené. Neal Morse bude asi stále tvrdošijne tvrdiť, že tieto veci vie robiť pričom tomu tak podľa mňa nie je. Po nej nasleduje vrcholný moment v podobe Something Very Strange. Je to inštrumentálny skvost s nemenej dobrou melódiou. Hlavné je však to, že má silný emocionálny dopad čo ju radí na čelo celej dosky. Spoločná skladba bratov Morseovcov Waiting For Me uzatvára album a dalo by sa povedať, že celkom úspešne. Evidentne sa trochu posnažili, lebo po melodickej stránke pôsobí príjemne a nenútene. Hlavný refrén sa dobre počúva a vypracované hudba s veľkolepým finále je už samozrejmosťou.
Bonusový disk nie je až tak úplne zanedbateľný keďže je to takmer pol hodina hudby. Prvý song The Man You’re Afraid You Are je trochu nudný a neprináša mi nejaké extra hudobné vyžitie. Zato Down A Burning Road je skvelá pomalšia pieseň. Nechápem prečo je na bonusovom disku, toto by sa určite nestratilo na hlavnom albume. Je to krásna emocionálna skladba s wishbone-ashovskými gitarami. Tretia v poradí Wish I Were Here je opäť nemastná neslaná vec a nápadovo ma tu nezaujalo skoro nič. Pesničková forma Something Very Strange je jednoducho skvostná a neviem či sa mi nepáči ešte viac ako hlavná verzia. Posledná Postcards From Perdition je prog/fusion inštrumentálka s nápaditým rytmickým spracovaním a efektnými klávesmi.
Album je hlavne v réžii Alan Morse/John Boegehold. Hlavne John Boegehold už neraz na predošlých nahrávkach dokázal, že je skvelý skladateľ a jeho vklad do Spock’s Beard je veľmi dôležitý. Chýba mi však silnejšia skladateľská pečať Davea Merosa a napr. taký Ryo Okumoto tu nemá žiadny svoj autorský príspevok. Pozitívum je opäť veľmi priestranný a silný zvuk. Má obrúsené hrany pričom nástroje znejú farebne a harmonicky. Výkon Teda Leonarda je kvalitný a svojim spôsobom osviežil hudbu tejto kapely. Myslím, že tento album spĺňa nároky kladené na ich hudobnú produkciu. Nepovažujem ho však za zásadný, skôr je takým premostením do novej budúcnosti a bude zaujímavé sledovať kam sa budú uberať. Stále sa im totižto darí vyrovnať sa s odchodom speváckych osobností. Spock’s Beard je silná kapela, ktorá bude aj napriek nepriazni osudu nahrávať ďalšiu kvalitnú hudbu.
» ostatní recenze alba Spock's Beard - Brief Nocturnes And Dreamless Sleep
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard
Long Distance Calling / The Flood Inside
Long Distance Calling je veľmi sympatická nemecká post-rocková kapela. Po zhliadnutí koncertu v Maďarsku sa musím k tomuto albumu vyjadriť. Do svojej hudby sviežim spôsobom implementovali progresívne prvky a o čosi dynamickejšie hudobné plochy. Niektoré kapely v inštrumentálnom post-rocku mi prídu trochu nudné vďaka natiahnutým monumentálnym motívom. Tu sa však snažia hudbu okoreniť a docieliť nejaký emocionálny prvok. Netreba však čakať nejaké búchanie po stole v hudobnom slova zmysle. Väčšina materiálu tvorí práve pomalé a pozvoľné vyjadrovanie melódií a gitarových nápadov. Sú tu však aj energickejšie gitarové záseky, ktoré dotvárajú dynamiku tejto dosky. Pozitívum je aj zapojenie spevu v štyroch skladbách, ktoré do inštrumentálnej precíznosti vnášajú éterický pocitový efekt.
Prvý sedem minútový inštrumentálny song Nucleus začína krásne v jemných gitarových linkách a ostatných nástrojov. Najlepšie je vyvrcholenie v podobe perfektného dvoj-gitarového záprahu spolu s bluesovým sólom istého Henrika Freischlandera. Spievaná Inside The Flood možno poteší fanúšikov kapely Anathema. Má trochu ťaživú atmosféru, ale k tomuto typu hudby to absolútne sedí. Druhá polovica je pohladením vďaka nádhernému sólu a následnej melodickej linke. V klasickom pomalšom tempe ide aj Ductus, ktorá postupne naberá intenzitu hlavne vo svojej druhej fáze. Gitarový jemnocit je nahradený neskôr riffom, ktorý však nakoniec vyústi do ďalšieho skvelého sóla. Tell The End je druhá skladba so spevom a atmosférou neuteká ďaleko od Inside The Flood. Výborná práca obidvoch gitaristov dodáva skladbe potrebný tvar. Po nej nasleduje ďalší spievaný kúsok Welcome Change s hviezdnym hosťom Vincentom Cavanaughom (Anathema). Melancholická nálada sa pekne odpichne v hlavnom refréne, kde samozrejme zaujmú aj gitary. Tajomné zvuky sprevádzajú spočiatku Waves. Asi najnenápadnejšia skladba na albume, ale počúva sa príjemne a je hlavne v post-rockovom duchu. Z iného súdka je pre zmenu The Man Within, ktorá začne zaujímavou rytmikou a hlavne riffom. Najenergickejšia skladba so spevom na tomto počine s parádnymi gitarovými harmóniami. Posledná regulárna skladba Breaker je krásnym ukončením tejto dosky. Progresívne gitary sa prelínajú v zaujímavých elektronických efektoch a dynamickej rytmike. Detailne premyslená kompozícia má svoje vrcholy hlavne v pomalých pasážach. Bonusová skladba Black Hole je svojim vyznením naozaj bonusová. Chýba jej výraznejší nápad, ale celkove nenarúša dojem a príjemne ukončí tento album v pomalšom rytme.
Kvalitnú prácu obidvoch gitaristov som už spomenul a v tomto smere netreba zabúdať aj na rytmiku, kde hlavne basa je skvelo naaranžovaná. Skladby sú prepracované a nechýba im hlavne myšlienka, ktorá v správnom čase vystúpi na povrch. Elektronické efekty tvoria tiež zásadný element a v konečnej pocitovej polohe tohto albumu sú nenahraditeľné. Kapela sa snaží svojou hudbou a nasadením nejako definovať samých seba. Myslím si, že v tomto smere musí ešte popracovať na tom. Predrať sa do pomyselnej prvej ligy nie je jednoduché, ale potenciál sa tejto kapele uprieť nedá. Ak budú nahrávať takéto krásne albumy aj naďalej tak budem ich hudobnú kariéru sledovať s radosťou a očakávaním.
Poviem aj pár slov ku koncertu, ktorý som zažil v Budapešti. Bol som milo prekvapený kvalitou hrania týchto hudobníkov a hltal som každú jednu notu, ktorá z nich vychádzala. Nenašiel som na ich vystúpení takmer ani jednu zlú vec a prišiel som si na svoje keďže som fanúšik progresívnej hudby v rôznych smeroch. Najviac ma zaujal svojim výkonom gitarista David Jordan, ktorý pôsobil veľmi zanietene a bral na svoje plecia najviac sól a náročnejších vyhrávok. Po koncerte som si hneď išiel kúpiť tento album a neľutujem. Vďaka svojej nešikovnosti som si vybavil aj zľavu zo 16 eur na 15, pretože sa už slečna predávajúca nemohla pozerať na to ako prepočítavam peniaze. Mal som na koncerte aj skvelú spoločnosť (PavolS, Mayak), videl som kvalitnú kapelu a ešte k tomu aj zľava, myslím si že lepšie to už dopadnúť ani nemohlo :-).
» ostatní recenze alba Long Distance Calling - The Flood Inside
» popis a diskografie skupiny Long Distance Calling
Magma / Attahk
Album Attahk od kapely Magma nepatrí v ich diskografii medzi tie top. To však neznamená, že nie je kvalitný. Má odlišnú tvár ako napr. ich prvé štyri klasické albumy. Znie trochu viac optimisticky, hravo a okrem typického zeuhl je tu cítiť vplyv funk jazzu. Christian Vander je neskutočný spevák a to čo tu predvádza je paráda. Je skvelý aj v spodných registroch a tie jeho výkriky a frázovanie, to sa musí počuť jednoducho. Je to stále Magma so všetkým čo k tomu patrí, len sa podľa mňa trochu posunuli inam čo im zase až tak neublížilo. Vyskúšali to a vyšlo to. Bicie sú ozvučené skvelo a iste zaujme to, že kopák je občas silnejší ako rytmičák.
Prvý song The Last Seven Minutes je krásnym úvodom s rytmickou fusion štruktúrou a Vaderovým vokálnym divadlom. Jedna z naj skladieb na albume. Spiritual určite nenadchne starých fanúšikov, ale ani gospel v hudobnom prevedení Magma nie je na zahodenie. Rinde je klavírny dialóg s Vaderovými hlasivkami a zborom. Po nej nasleduje Liriik Necronomicus Kanht, ktorá začína pekným vokálnym pidlikaním. Song je kvalitne naaranžovaný so silnou basou a fusion feelingom. Maahnt je ďalšia netradičná vec so zaujímavým basovým motívom. Christian sype zvláštne kobaianské slová a celá skladba pôsobí ako z inej dimenzie. O niečo zmierlivejšie pôsobí Dondai. Je prekvapivo melodická po celej ploche a je to skôr poloha pre netradičný spev a sprievodné vokály. Album končí skvelo so skladbou Nono. Má krásny progresívny dozvuk vo fusion aranžmánoch a je tu pár pekných bubeníckych breakov.
Najprístupnejší album asi z celej ich tvorby. Ak chce niekto začať objavovať kapelu Magma, možno by to bolo vhodné práve s týmto počinom a je to aspoň príprava na ďalšie šlehy od nich. Kapela je zložená z veľmi nadaných muzikantov, ktorý sa vedia vyžívať v rytmických fusion postupoch. Na to aký je to rok vydania je album obdarený výborným zvukom. Opäť sa mi páči predná obálka, ktorá charakterizuje podivuhodnosť tejto hudby. Nie je to síce dokonalé, ale ani tu sa nezaprie Vanderov zmysel pre avantgardu a zároveň kvalitu.
» ostatní recenze alba Magma - Attahk
» popis a diskografie skupiny Magma
Magma / K.A. (Kohntarkosz Anteria)
Francúzi mali vždy zmysel pre umenie a avantgardu. V hudbe to je podobné a Magma je synonymum francúzskeho progresu, v tomto prípade nazvaný zeuhl. Po zhruba dvadsiatich rokoch vyšla na svetlo sveta štúdiová nahrávka K.A. Stala sa jednou z najlepších v tejto špecifickej progresívnej vetve. Album ponúka tri dlhšie kompozície, ktoré charakterizujú ich zaujímavý štýl. Christian Vander spieva v sprievode niekoľkých speváčok a tak to pôsobí občas ako rocková opera. Prvky vážnej hudby sú pevnou súčasťou ich tvorby.
Progresívne vyčíňanie má jazz/fusion feeling, kde bicie zaberajú pomerne veľký priestor s mnohými prechodmi a rôznymi rytmami. Christian je kreatívny bubeník a skvelý netradičný spevák. Tá ich kobaianština má niečo do seba a bavia ma tie jedinečné slovné frázy, ktoré vytvárajú s hudbou harmonický celok. Multi-vokálne aranžmány sú vystavané veľmi precízne a ženské spevy sa prepletajú v kadejakých obmenách a vypätých polohách. Nie je tu veľmi priestor pre sóla, aj keď občas sa niečo pritrafí v podobe klávesov či gitary. Je to dielo, ktoré je hlavne zamerané na spevy, pričom sa samozrejme nezabúda na kvalitne zloženú dynamickú hudbu. Zvuk má dunivý basový podtext tak ako je to už u Magmy zvykom a vďaka modernému zvuku znie album súčasne a zároveň aj retrospektívne.
Tento počin je prvý z Köhntarkösz trilógie keďže bol pôvodne zložený v rokoch 1973-1974. Po ňom nasleduje druhý diel Köhntarkösz (1974) a posledný tretí Ëmëhntëhtt-Ré (2009). Prvá členitá kompozícia K.A I je skvelým uvítaním vďaka kvalitnej melodike a vokálnym partiám. Veľmi umne vystavaná skladba nestojí na mieste, ale kráča vpred vďaka Vanderovmu zmyslu pre teatrálnosť a dynamiku. K.A II hrá na podobnú nôtu ako predošlá prvá časť. Prvá polovica je typická Magma so silnými melodickými linkami. Tá druhá je trochu pokojnejšia a práve v nej je cítiť silnú náklonnosť k vážnej hudbe aj s ich vypracovanými vokálmi. Posledná a najdlhšia K.A III začína krásnym klávesovým prelúdiom, ktoré prechádza do sóla. Nekompromisné vokálne aranžmány sa tu neustále obtáčajú okolo progresívnej jazz/fusion muziky.
Album K.A sa podaril po každej stránke. Hudobná, vokálna a aj producentská práca je dotiahnutá do detailu. Páči sa mi aj samotná predná obálka, ktorá je veľmi vkusná. Avantgardná forma tejto hudby je tu o niečo viac prístupná, ale vyžaduje si istú trpezlivosť. Zásadný album zeuhl scény a hodnotenie je pre mňa v tomto prípade jasné.
» ostatní recenze alba Magma - K.A. (Kohntarkosz Anteria)
» popis a diskografie skupiny Magma
One Shot / Dark Shot
Album je zaujímavo pomenovaný a v podstate ho aj vystihuje. Po skvelom Ewaz Vader sa títo muzikanti ešte viac ponorili do vôd temnejšieho prog/fusion/zeuhl. Je tu dostatočne cítiť ťažký progresívny feeling King Crimson. Hlavne gitarista sa priam vyžíva v rôznych sférických ale aj ťažkých rytmoch. Úderná rytmika neuhýba od hudobného konceptu a prispieva k ponurej nálade svojim energickým podkladom. Už z pohľadu na prednú obálku mi je viac menej jasné, že mendocino to nebude. Sedem vyrovnaných kompozícii má opäť súdržnú konzistenciu a špičkové muzikantské výkony sú v tomto prípade samozrejmé.
Prvá fusion nakladačka Black P má pomalší a ťažší rytmus, kde je jasne počuť dunenie basovej gitary. Farbisté klávesy idú ruka v ruke s hudbou a väčšinou sú tu temné odtiene. Skladba sa vyvíja pomaly v crimsonovskom duchu a tak postupne vyplavujú pocitové pochody jednotlivých nástrojov. Výborný rytmický riff poteší moje ucho a naberie to správnu energickú formu, v ktorej sa odviažu aj klávesy. Druhá Opus 12 je už o čosi rýchlejšia a na povrch vystupuje zaujímavý harmonický postup. Klávesy vytvárajú takmer až strašidelnú atmosféru. Gitarové sóla a riffy majú skvelú štruktúru, ale tá celková temná aura vťahuje postupne do celého diania. Pomalší útvar Def MK1 sa od pokojnejšej hladiny rúti smerom vpred k nekľudnej a zdeformovanej rytmickej búrke. V tomto prípade sú tu skvelo vypracované klávesy. Bubeník si užíva kopec prechodov pričom basa drží pomyselnú líniu. Oddychová Blade sa v podstate len tvári oddychovou. Temné a neforemné gitarové prelúdiá pripomínajú v mnohom Roberta Frippa. Skladbu sprevádzajú nenápadné klávesy a bubeníkove činely. V strednom ale dosť ťahavom otvorenom tempe si vykračuje Automate a je tu pekná rytmická jazz/fusion linka. Sólistické klávesové maniere majú skvelý odpich a upozorňujú na seba v každom smere. Ďalšia skladba Downwards patrí gitaristovi a jeho muzikantskému nadaniu. Cítim v nej o čosi viac priepustnosti ako v predošlých a celkove to má silný jazz-rockový ráz. Posledná Nosh Partitas uzavrie túto kolekciu v duchu celého tohto albumu. Súdržná kreatívna rytmika, jazzové temné klávesy a piskľavé gitarové poryvy. Výborne podchytený nápad má priestor pre neustály posun vpred.
Dark Shot je samozrejme menej stráviteľný ako predošlý Ewaz Vader. Nepoznám však veľa takto zameraných albumov s takou kvalitatívnou hodnotou akú má táto nahrávka. Skvelý zvuk dokonale vyjadruje pocity dotyčných muzikantov. Udivuje ma ako sa vedia hrať s atmosférou a jednotlivými témami na pomerne širokej ploche bez toho, aby skĺzli do nudy. Album vyšiel aj s výborným DVD, na ktorom je zachytený koncert a je to ukážka sústredeného muzikantského majstrovstva. Z môjho pohľadu je to komplexné dielo takmer bez slabého miesta. Majstrovské dielo inštrumentálnej progresívnej hudby.
» ostatní recenze alba One Shot - Dark Shot
» popis a diskografie skupiny One Shot
One Shot / Ewaz Vader
One Shot je celkom zaujímavá kapela keď zoberiem do úvahy ich hudobnú orientáciu. V podstate sa venujú náročnejšej forme jazz-rock/fusion s prvkami progresívnej hudby podobné ako v kapelách Magma či King Crimson. Zo zeuhl formácie Magma pochádzajú aj tu prítomní klávesák a gitarista. Na albume sú zastúpené dlhšie inštrumentálne kompozície, čo sa samozrejme prejavuje aj v hráčskej zdatnosti. Excelentné nápady sú podporené výbornými sólami a kreatívnou rytmikou.
Už hneď titulná skladba Ewaz Vader je na svojom začiatku veľmi presvedčivá vďaka skvelému duelu klávesov a gitary. Rovná a pritom otvorená fusion rytmika je ukážková z hľadiska dynamiky a dlhometrážne sóla sú podané veľmi progresívne. Song má v tomto prípade ostrú rockovú čepeľ. V pokojnejšom duchu začína Fat a úvodné klávesové prelúdium postupne na seba nabaľuje pekne sformovanú melodickú linku. V druhej polke si hlavné slovo prevezme gitarista a vychádzajú od neho zvuky, ktoré by som nazval “frippológia”. I Had a Dream / Part III et IV je spočiatku tiež kľudnejšia záležitosť, ale to sa samozrejme zmení. Po chvíli prichádza zaujímavý rytmus a nápad, v ktorom sa cíti klávesák ako ryba vo vode. Po skvelých klávesových sólach naberie song ráznejší rytmus a energiu. Posledná fusion nálož s názvom Missing Imperator je už menej melodickejšia vec. Tu ma však zaujmú jednotlivé rytmické motívy, ktoré sú pre zmenu zase stvorené pre gitaristu. Skladba má silný rockový podtón, ale jazzové klávesy ju veľmi dobre ozvláštňujú. Bubeník sa tu tiež ukáže v dobrom svetle a v crimsonovskom duchu končí táto výborná kompozícia. Vyzdvihujem jednoznačne veľmi kvalitnú prácu klávesových nástrojov na celej ploche albumu.
Ewaz Vader je nahrávka na niekoľko sústredných posluchov, ale vie sa odmeniť každému kto má rád nahrávky už zmienených kapiel Magma či King Crimson. Po zvukovej stránke je to veľmi dobre zvládnuté a krásne tu vyznie členitosť a svojráznosť jednotlivých kompozícií. Každá jedna skladba je obdarená nejakým zaujímavým motívom alebo nápadom. Nehrozí tu že by sa to zrútilo do nejakej exhibicionistickej ukážky hráčskej techniky. Na to sú títo muzikanti dostatočne skúsení a aj skladateľsky fundovaní. Z každej skladby mám nejaký zaujímavý pocit, čo je pre mňa smerodajné. Za tento výkon dostanú odo mňa títo páni muzikanti ako ináč maximum.
» ostatní recenze alba One Shot - Ewaz Vader
» popis a diskografie skupiny One Shot
Crimson Jazz Trio / King Crimson Songbook Volume 2
Druhý album Crimson Jazz Trio sa odohráva v podobnom duchu ako ich skvelý debut. King Crimson Songbook Volume 2 vyšiel dva roky po smrti bubeníka Iana Wallacea. Je to krásna rozlúčka s týmto skvelým muzikantom a dalo by sa povedať, že Ian si týmto spôsobom splnil asi svoj hudobný sen. Všetci traja sú veľkí fanúšikovia King Crimson a tak pristupujú k spracovaniu ich klasických skladieb s veľkou úctou. Opäť je tu skvelá inštrumentácia a každý presne vie kde je jeho miesto. Priestor majú aj neodmysliteľné sóla, ktoré sú krásne naaranžované.
Akustický jazz má hlavnú prioritu a be-bopové frázy sú povinnou súčasťou tejto hudby. Milým prekvapením je účasť ďalšieho bývalého člena King Crimson saxofonistu Mela Collinsa, ktorý okrášlil skladby ako napr. Frame By Frame či Formentera Lady. Prvý rozjazd v podobe The Court Of The Crimson King je pekným energickým číslom s dobrým bubeníckym sólom na konci. Melodickejší podtón má v sebe One Time, ktorá sa rozlieha v precíznych klavírnych linkách. Netradične je poňatá Frame By Frame, ktorá má rýchly sled akordov. Ďalšie prekvapenie je skladba Inner Garden, ktorú spieva pianista Jody Nardone. Veľmi jemné spracovanie dáva vyniknúť spevu, ktorý charakterizuje odľahčenejšiu polohu King Crimson. Heartbeat je od pôvodnej skladby na nerozpoznanie a ide si skôr svojou vlastnou cestou. Islands Suite tvorí dokopy päť skladieb a je zložená aj z improvizácií jednotlivých nástrojov. Je tu v podstate len jedna vec čo sa podobá na kompozíciu a to je Formentera Lady. Celá táto suita pôsobí náročnejším dojmom. Posledná Lament to uzavrie v druhej polovici netradične latino jazz rytmom, ktorý kopíruje basovú linku z pôvodnej verzie.
Tento album je kvalitne spracovaný čo sa týka jednotlivých skladieb. Nestaviam ho však na rovnakú úroveň ako ich parádny debutový album. Tento počin je určite dobrý tip pre jazzových fanúšikov. Počúva sa to dobre a tak si myslím, že štyri hviezdy sú tu na mieste.
» ostatní recenze alba Crimson Jazz Trio - King Crimson Songbook Volume 2
» popis a diskografie skupiny Crimson Jazz Trio
Crimson Jazz Trio / King Crimson Songbook Volume One
Crimson Jazz Trio je svojim zameraním ojedinelý projekt. Je to v podstate pocta geniálnej skupine King Crimson. Bubeník Ian Wallace bol istý čas aj členom tejto kapely a tak na sklonku života ho napadla myšlienka dať dokopy tento zaujímavý koncept. Na prvý album vybrali títo páni skvelé songy a o výborné inštrumentálne výkony tu samozrejme nie je núdza. Je tu zastúpený hlavne akustický jazz s minimálnymi náznakmi fusion.
Skladby sú prerobené veľmi prirodzene a ctia jednak samotný jazz a zároveň aj tvorbu King Crimson. Muzikanti vložili do hudby aj svoj vlastný vklad, ale je tu zachovaná myšlienka jednotlivých crimsonovských tém a motívov. Dynamické bubnovanie Iana Wallacea je výborné po každej stránke a predvedie pár skvelých ťahov. Hlavným nástrojom melodických liniek a harmónií je samozrejme klavír, ktorý krásne vťahuje do koloritu hudby. Basa tu plní úlohu veľmi dobre a jednotlivé sóla sú skvelo vystavané. V tejto hudbe ma strašne baví ten typický hojdavý be-bopový rytmus, ktorý je pre jazz typický. Sú tu však aj melodické oddychové momenty, ktoré tejto hudbe veľmi napomáhajú.
Najviac sa mi páčia práve tie melodické kusy ako Starless, I Talk To The Wind či nádherná Matte Kudasai. Čitateľnú melódiu v sebe nezaprie Three Of A Perfect Pair, ktorá sa otáča v rôznych jazzových variáciách. Ian Wallace sa poriadne vyriadil na bicích v prvej 21St Schizoid Man a je to energický rýchly kúsok. Každá jedna skladba je veľmi dobre vypracovaná z hľadiska inštrumentálnej precíznosti. Všetko do seba zapadá a na ploche zhruba cez jednu hodinu ponúkne album skvelý hudobný zážitok.
Keďže som fanúšik King Crimson tak ma tento album dostal svojou kvalitou a hlavne myšlienkou. Oproti originálnym verziám znejú tieto skladby samozrejme odlišne, hlavne by som povedal že prívetivejšie. Album sa môže svojim zameraním prihovoriť jazzovým a aj progresívnym poslucháčom, čo je podľa mňa skvelé. Dávam maximum za toto krásne dielo.
» ostatní recenze alba Crimson Jazz Trio - King Crimson Songbook Volume One
» popis a diskografie skupiny Crimson Jazz Trio
Distorted Harmony / Utopia
Distorted Harmony zaujali hneď so svojim prvým štúdiovým albumom. Je to pomerne veľké prekvapenie na začínajúcu kapelu, že prišla s tak kvalitným materiálom. Skladby majú v sebe dávku technického myslenia, avšak na rozdiel od iných skupín to vedia podoprieť skvelými melódiami, ktoré povyšujú tieto kompozície o ďalší dôležitý rozmer. Z hlasu speváka je cítiť akýsi alternatívny opar, ktorý je iste zaujímavý a prispieva k pestrosti celej dosky. Tvrdé gitarové riffy potešia fanúšikov Dream Theater a v podstate z každého nástroja je cítiť profesionalitu.
Klavírna predohra s orchestrálnymi vyhrávkami štartuje song Kono Yume. Je tu krásny refrén v tvrdšie ladených gitarách. Práve spev je špecifický s takými vyťahovanými ozdobami, ktoré sú typické skôr pre alternatívny rock. Krásne tu znie klavír s rytmickou gitarou a rozvrstvenou rytmikou. Nádherná akustická gitara v Breathe pripomenie trochu vážnu hudbu a keď sa pridajú aj klávesy tak je to excelentný nápad s emocionálnym dozvukom. Tvrdý náklep s rezavými riffmi nenechá na seba dlho čakať, ale skladba je samozrejme tak prepracovaná že ponúka rôzne pocitové plochy. V prog-metalových výpadoch sa dokonale vybláznia takmer všetci, ale je to skvelo podané a naaranžované. Pre zmenu začiatok v Obsession je obdarený ťažkými riffmi, ale zase je tu perfektná práca klávesov. Jemnejšia vokálna linka je nahradená v refréne trochu horšie stráviteľnou melódiou a zároveň aj samotnou rytmikou. Sú tu však parádne zmáknuté inštrumentálne pasáže a vyhrávky. Najkratšia skladba na albume má sedem minút a dostala názov Blue. Je to ďalšia prepracovaná záležitosť s dômyselnou rytmickou stavbou. Spevák tu ponúka skôr oduševnené melódie, ktoré zaujímavo konkurujú technicky poňatým riffom. Unfair začína pekným saxofónovým sólom a úžasne tu znejú klasické témy z vážnej hudby. Skladba je však v hlavnej myšlienke vyslovene technickým kusom s poriadne náročnými gitarami. Páči sa mi tu klávesová práca, ktorá obrusuje hrany a kvalitná melodická linka je už samozrejmosťou. Titulná kompozícia Utopia ukončuje album a zároveň je aj samotným vrcholom. Už začiatok napovedá, že sa budú diať zaujímavé veci a výborné riffy to len potvrdzujú. V nádhernom refréne sa ukáže duša a podstata celej skladby. Je tu všetko od vymakaných riffov cez rôzne rytmické zbesilosti až po kľudnejšie harmonické postupy. Nechýba ani tu klasicky ladená klávesová hra, ktorá sa občas rozohní v skvelých sólach.
Nejde tu o nejaké chaotické prog-metalové dielo. Je to vyslovene kompozične zložené s dôrazom na každý jeden detail. Je tu zachovaná dynamika, ktorá ako som písal sa obmieňa v rôznych štruktúrach a tak v tomto prípade nuda nehrozí ani v jednej skladbe. Nie je to na prvé počutie, čo je dobré lebo postupne odkrýva svoje vrcholné momenty a hudobné lahôdky. Musím poukázať na jednotlivé prog-metalové sóla a vychytávky, ktoré napriek tomu že hrajú na známe progresívne variácie tak pôsobia na druhej strane veľmi sviežo vďaka kvalitnej akordickej stavbe. Ako pokropenie živou vodou sú tu témy z klasickej hudby. Aj jednotlivé melódie sa prihovárajú emóciami a hlavne kvalitným spevom. Pre mňa je to prog-metalová bomba keď zoberiem do úvahu, že je to len ich prvý album. Zvuk je tiež na veľmi dobrej úrovni, takže mínusy sa tu hľadajú ťažko. Za tú odvahu a postoj s akým pristupujú k hudbe si zaslúžia odo mňa maximum.
» ostatní recenze alba Distorted Harmony - Utopia
» popis a diskografie skupiny Distorted Harmony
Zero Hour / Specs Of Pictures Burnt Beyond
Štvrtý oficiálny album kapely Zero Hour patrí medzi moje obľúbené od nich. Zmena nastala na poste speváka. Fanúšikovia s nostalgiou spomínajú na Erika Rosvolda a nájsť dôstojnú náhradu za neho nebolo samozrejme ľahké. Nakoniec toto miesto zaplnil Chris Salinas s vysokým hlasom, ktorý nemá výrazom ďaleko od Geoffa Tatea z Queensryche. Spevák zapadol do hudobného smerovania tejto kapely veľmi dobre a našiel sa aj priestor pre nenápadný posun vpred. Skladby okrem tvrdosti ponúkajú aj neodmysliteľné emócie, bez ktorých by bol prog-metal len bezduchou hlukovou stenou.
Prvá vec s názvom Face The Fear je zároveň aj vrcholným číslom. Klasický tvrdý nájazd je prekvapivo preťatý pomalou nádhernou melódiou, ktorá sa začne postupne rozvíjať. Je to asi to najkrajšie čo som počul z hľadiska melodiky od Zero Hour. Skvelo tu znie vokál a po chvíli sa vráti ich typická prog-metalová tvár s výborne vystavanou štruktúrou. The Falcon's Cry je spočiatku ťažkým rytmickým kúskom. Znie to miestami tak ako keby si každý hral svoje. Opakuje sa to isté ako v prvej skladbe a je tu krásne spomalenie v emocionálnej melodickej linke. Po tvrdom metalovom ataku to končí pekne melodicky. Embrance je inštrumentálna vec, kde Jasun zahrá ťažkú vybrnkávačku. Titulná sedem minútová Specs of Pictures Burnt Beyond je po celej svojej dĺžke náročnou a tvrdou záležitosťou. Chris Salinas spieva vyslovene pocitovo a veselé to určite nie je, končí to poriadne ťažkým gitarovým bludiskom. Ďalšia inštrumentálka s názvom Zero Hour je typickým prog-metalovým produktom ich hudobného myslenia. I Am Here padne vhod, krásna pomalá melódia sa dobre vlní vo vybrnkávacej gitare a je to silný emocionálny kúsok. Posledná Evidence Of The Unseen uzavrie album poriadnym náklepom. Husté bicie si skvelo rozumejú s tvrdými riffmi. Je tu ďalšie pekné spomalenie a tak dostáva song svoj charakter. Druhá polovica skladby začne odsypávať v strhujúcom rytme a melodickom nápade. Končí to trochu natiahnutým statickým rytmom, ale je to aj tak veľmi dobré ukončenie albumu.
Muzikantské výkony sú na top úrovni. Veľmi sa mi páči basa, ktorá má občas jazzový feeling. Bubeník Mike Guy je ako ináč brilantný a Jasun je veľký gitarový talent, ktorý tu chrlí ťažké staccato riffy. Chris Salinas mi svojou profesionalitou a speváckou kvalitou vyrazil tak trochu dych. Hudobne je tu opäť plno polyrytmických štruktúr. Textovo je to zaujímavé a väčšina z nich hovorí o negatívnych pocitoch, ktoré sú pre dušu človeka doslova jedom. Snažia sa však slovami hľadať pod tou ťarchou nádej a svetlo. Album je obdarený opäť špičkovým zvukom z dielne producenta menom Dino Alden. Napriek náročnosti, ktorá je už u tejto kapely normálnym javom sa tu objavujú veľmi melodické pasáže, ktoré prospievajú k uchopiteľnosti tohto počinu. Zero Hour nahrali skvelý album, ktorý je pre mňa druhým najlepším po klasickom The Towers Of Avarice. Reálne hodnotenie 4.5.
» ostatní recenze alba Zero Hour - Specs Of Pictures Burnt Beyond
» popis a diskografie skupiny Zero Hour
Zero Hour / The Towers of Avarice
Zero Hour na svojom prvom oficiálnom albume prišli s poriadnou dávkou progresívneho metalu. Bratia Jasun a Troy Tiptovci sú majstri vo svojich nástrojoch. Jasun sa vyžíva v staccato riffoch a jeho gitarové vyhrávky sú veľmi štruktúrované. Jeho dvojča Troy má taktiež dostatok priestoru a jeho basa nádherne buble v zaujímavých rytmických postupoch. Bubeník Mike Guy je vyslovene technický hráč. Obľubuje dynamické bubnovanie a hranie sa s činelmi v rôznych členitých polyrytmoch. Erik Rosvold dáva tomu celému pointu so svojim emocionálnym a technicky vyspelým hlasom.
Titulná skladba The Towers Of Avarice začína premysleným ťažkým rytmom a myslím, že je hneď jasné že je to špičková hudobná produkcia. Erik Rosvold spieva tiesnivé a zároveň vypätá vokály v temnejšom emocionálnom prejave. Rytmické štruktúry ponúkajú pomalšie pasáže a samozrejme aj drsné technické vývrtky. Podobné veci sa dejú aj v The Subterranean a tu ma jednoznačne zaujme muzikantská zdatnosť a skvelé riffy v namakanej rytmickej sekcii. Stratagem je vrcholný moment na tomto albume. Muzikantské besnenie púta hlavnú pozornosť a bubeník tu vytvára silný akcent. Spevák tu odspieva pár parádnych výškových polôh. Nie je to nejaký vynervovaný jačák, ale silný stabilný hlas s dobrým rozsahom. Vydýchnutie v Reflections príde vhod a Erik zaspieva peknú pomalú melódiu za chodu elektrickej gitary. Demise and Vestige je pätnásť minútová progresívna bomba a samozrejme druhý vrchol albumu. Ako ináč nie je tu núdza o kadejaké zmeny tempa a harmonické či disharmonické rytmy. Skladba nestojí na mieste, ale vyvíja sa veľmi nenútene a plynule. Kvalitné tvrdé riffy je počuť na každom kroku a bubenícke extempore tu stojí za to. Album končí ťažkou melanchóliou The Ghosts Of Dawn v sprievode klavíra a hlasu speváka Erika Rosvolda.
Je to koncepčné dielo, ktoré sa textovo zaoberá myšlienkou boja ľudí proti útlaku vládnucej oligarchie (aké príznačné pre túto dobu). Z hľadiska zvuku sa jedná o perfektné dielo, v ktorom je jasne a veľmi čisto počuť každý nástroj. Je to špičková práca producenta menom Dino Alden, ktorý má na svedomí aj niekoľko klasických gitarových albumov z dielne Shrapnel Records. Zero Hour sú veľmi disciplinovaní hráči a vedia veľmi dobre ako konkrétne skladby naaranžovať. The Towers Of Avarice je vrcholným bodom kariéry tejto veľmi nadanej prog-metalovej kapely.
» ostatní recenze alba Zero Hour - The Towers of Avarice
» popis a diskografie skupiny Zero Hour
Presto Ballet / Relic Of The Modern World
Kurdt Vanderhoof mi svojim prístupom k hudbe pripadá veľmi sympatický. Už jeho projekt s prozaickým názvom Vanderhoof znel veľmi dobre a hlásil sa na ňom ku klasickému hard-rocku 70 tých rokov s progresívnymi dozvukmi. Presto Ballet zachádza ešte ďalej a postupne si buduje dobré meno v hudobných kruhoch. Stúpa aj samotná hudobná kvalita a album Relic Of The Modern World o tom dostatočne presviedča. Aj dĺžka albumu mi je sympatická a ešte lepšie je zaradenie dlhších prog-rockových kompozícií. Hudba je podaná veľmi melodicky a progresívne momenty sú tu podané v nápaditej forme bez známok nejakého chaosu alebo bezhlavých inštrumentálnych výpadov.
Prvý song The Chemical Age je zvýraznený silným gitarovým nápadom. Melódie sú veľmi príjemné a vzdušné. Samozrejme to dosť silno pripomína kapelu Rush v ich vrcholnom období a skladba sa tým ani nejako netají. Po vydarenom úvode nasleduje Watching The Radio, ktorá má košatejší charakter. Je dobre rozvrstvená a ponúkne niekoľko zaujímavých plôch a melodických motívov. Hlas Chucka Campbella je príjemne chrapľavo-rockový a hlavné je to, že vie dobre podať melódiu. Okrem výborných gitár si určite všimnem aj kvalitnú klávesovú prácu. Zo všetkých skladieb je Broken Toys asi najhitovejšia. Rytmus sa dobre vlní a melodická linka udrie svojou výraznosťou do uší. Tandem gitara-klávesy je v druhej polke dobre vykreslený a koniec v podobe zasnenej hard-rockovej figúre je tiež veľmi podarený. Prelude To Farewell je klasicky poňaté klavírne prelúdium, kde počuť pekné harmonické behy. Hneď na to nadväzuje najdlhšia kompozícia Relic Of The Modern World. Je rozdelená do ôsmych častí a úvod je vyslovene parádny. Výrazné klávesové akordy sú skvelo premyslené a do tohto vystupuje atmosférická gitara. Sú tu opäť dobre vyvážené melódie pre spev a jednotlivé pasáže do seba zapadajú. Chýbajú mi tu silnejšie inštrumentálne medzihry, ktoré by to nejako podtrhli. Koniec sa mi však veľmi páči a krásna melódia to celé ukončí. Na konci textu je napísané “To Be Continued” takže na ďalšom štúdiovom albume bude pokračovanie.
Gitarista Kurdt Vanderhoof napísal všetky skladby a výnimka je Prelude To Farewell, ktorú samozrejme zložil skvelý klávesák Kerry Shacklett. Potešujúce je epická forma a jednoliatosť tohto počinu. Album je nahraný plne v duchu analógových technológií a nie je tu nič digitálne, lebo Kurdt vyslovene neznáša nahrávacie metódy digitálnej produkcie. Je tu cítiť ducha kapiel ako Kansas či Rush, ale myslím že tu všetci odovzdávajú hlavne svoj hudobný vklad a tá inšpirácia je skôr pocta progresívnej hudbe 70 tých rokov. Budem sa určite tešiť na jeho nasledovníka, ktorý má byť podľa posledných správ koncepčný dvojalbum.
» ostatní recenze alba Presto Ballet - Relic Of The Modern World
» popis a diskografie skupiny Presto Ballet
Disperse / Living Mirrors
Poľská kapela Disperse sa celkom zdatne vyvíja v rámci svojho hudobného výrazu. Predošlý štúdiový album Journey Through The Hidden Gardens bol skvelý, ale utrpel na celkovej kvalite trochu nepodareným zvukom. Tak mladá kapela si určite nemôže dovoliť špičkový zvuk a tohto hľadiska to chápem. Druhý štúdiový album Living Mirrors je už na tom trochu lepšie, ale zvuk mi tu príde trochu trendový. Nič to však nemení na tom, že je to veľmi talentovaná progresívna kapela. Rozdiel medzi oboma výtvormi vidím hlavne v štýlovom zameraní. Debut sa pohyboval v atmosférickom progresívnom rocku, ktorý typickým spôsobom charakterizoval poľskú progresívnu scénu. Tentoraz Disperse vsadili na trojkombináciu progresívny rock, djent a občasné jazz/fusion záblesky. Výborný gitarista Jakub Żytecki je veľkým obdivovateľom amerického gitaristu Tosina Abasiho (Animals As Leaders) a tak je tu počuť štruktúrované tvrdé riffy v podobne koncipovanom štýle.
Prvý rozjazd v podobe inštrumentálky Dancing With Endless Love je naozaj veľmi podarený a melodický formát navodzuje príjemné očakávania. Nasledujúce songy Enigma Of Abode a Profane The Ground majú podobné zameranie, čiže drvivé metalové djent riffy spolu s melodicky poňatými spevmi. Rafał Biernacki spieva sympatickým zastreným hlasom a jeho prejav je typický pre poľský prog-rock. Poniektoré skladby tu majú jednominútové predohry, ktoré navodzujú pocit hudobnej koncepčnosti. Skvelo vystavaná Message From Atlantis má atmosféricky feeling, ktorý dostane korunu v peknom melodickom refréne. Koniec v podobe klavírnej linky a tvrdého gitarového spodku je krásne podaný. Ďalšou takou zásadnejšou skladbou je tu Unbroken Shiver s hustejšou prog-metalovou atmosférou a kvalitnou gitarovou prácou. Tri po sebe idúce prog-songy Touching The Golden Cloud, jazz/fusion inštrumentálka Butoh a Choices Over Me majú odľahčenejší melodický podtón, ktorý prispieva k dynamike celého albumu. Posledná AUM je výborná tvrdšia vec so zaujímavými gitarovými nápadmi, ktoré majú hlavné slovo a Biernacki tu odspieva ďalšie podarené refrény a melódie.
Kapele sa podarilo vydať album v lepšom metalovom vydavateľstve (Season Of Mist) a snáď to bude pre nich lepší prísľub do budúcnosti. Mňa osobne udivuje sila nápadov a výrazu gitaristu Jakuba Żyteckého, ktorý je na svoj vek muzikantsky dosť vyzretý. Myslím, že všetci odovzdali na tento album všetko čo mohli. Do pomyselnej dokonalosti však ešte čosi chýba a verím tomu, že v budúcnosti budem od nich počuť ďalšie kvalitné hudobné počiny. Ak to zoberiem z hľadiska progresívneho metalu tak je to jeden z mála zaujímavých albumov, ktoré upútali moju pozornosť.
» ostatní recenze alba Disperse - Living Mirrors
» popis a diskografie skupiny Disperse
Rudess, Jordan / An Evening With John Petrucci And Jordan Rudess
Veľmi zaujímavý projekt sa zrodil v hlavách Johna Petrucciho a Jordana Rudessa. Je to akýsi únik od prog-metalu ich domovskej kapely Dream Theater. Obaja spoločne zložili všetky kompozície, výnimku tvoria Rudessova From Within a Petrucciho The Rena Song. Album je krásne nahraný naživo, okrem poslednej Bite The Mosquito, ktorá je štúdiová. Skladba State Of Grace sa už objavila na prvom albume projektu Liquid Tension Experiment, tentoraz samozrejme v akustických aranžmánoch. Chémia medzi týmito dvoma hudobníkmi funguje skvelo a John Petrucci podľa potreby strieda akustické a elektrické gitary.
Furia Taurina je už podľa názvu zaujímavá a Petrucci začína song akustickou gitarou. Pripája sa s klavírom Jordan Rudess, ktorý hrá ako ináč perfektne. Skladba nemá výrazom ďaleko od tvorby gitaristu Al Di Meolu. Dlhé gitarové sóla majú jazzový charakter so španielskym akcentom, ale ani Jordan tu nie je v úlohe štatistu a predvedie pár pekných sól a vyhrávok. Pre zmenu s klavírom začína Truth a obaja tu vykúzlia melódiu v štýle Dream Theater v melodickom poňatí. Akustická gitara sa mení za elektrickú a Petrucci odohrá krásne atmosférické sólo s jeho typickými natlakovanými stupnicami. Nenápadne tu vystupujú vpred melodické nápady z dosky Metropolis Pt.2: Scenes From a Memory. Fife and Drum vyznieva s jednoduchými akordmi zaujímavo, ale je tu aj pekne spracovaný nápad ktorý hrajú obaja súčasne. Kvalitné gitarové sólo je samozrejmosť a dobrým spôsobom ho sprevádza Jordan, ktorý vie s klavírom reagovať na každú tému. Klavírna linka v State Of Grace je nádherná a Petrucciho elektrické vyhrávky pútajú na seba hlavnú pozornosť. Je to taký malý ostrov pokoja a nehy. Najdlhšia kompozícia Hang 11 má ucelenú formu. Začiatok je pekne vybrnkávací s elektrickou gitarou a potom nasleduje melodická téma, v ktorej sa Petrucci vyžíva a vystrieda obe gitary. Klavírne sólo je niekde na hranici vážnej hudby a jazzu. From Within je čisto v réžii Jordana Rudessa a jeho klávesových nástrojov. Zaujímavo kombinuje zvuk harfy a klavíra, je to vyslovene nadpozemská kompozícia. Petrucci asi cítil, že po toľkých rokoch by už mal niečo zložiť aj pre svoju manželku a tak sa tu objavila skladba The Rena Song. Na tomto počine ju dal do krásnych akustických aranžmánoch a jednotlivé gitarové sóla sú veľmi podarené. Tvrdšie ladenou gitarou v úvode In The Moment navodí Petrucci atmosféru a Rudess prekvapivo vypĺňa priestor atmosférickými zvukmi klávesov. Skladba je opäť viac stvorená pre gitaru a v pozadí ju sprevádza klavír. Veľmi nápadito znie Black Ice už hneď na začiatku s elektrickou gitarou a rytmicky ladenou klavírnou hrou. Má to svoju progresívnu čepeľ a tentoraz tu obaja nezaprú svoje hlavné pôsobisko. Príde na rad aj spomalenie, kde si svoj priestor nájde Jordan a jeho krásne sólo. Skladba končí progresívnou linkou, ktorá bola aj na začiatku. Záver obstaráva Bite The Mosquito, ktorá je náladou blízko ku klasickej hudbe. Myslím, že obaja našli inšpiráciu v slávnom intermezzu Let Čmeliaka od Nikolaja Andrejeviča Rimskij-Korzakova.
Koncept albumu je vytvorený viac pre gitaru, ale pravda je že bez Jordana by bol tento výtvor bezpredmetný. Určite ho neberiem ako kulisu do reštaurácie, na to je tento album až príliš dobrý. Na pomerne dosť veľkej ploche sa tu deje sofistikované muzikantské divadlo. Hráčske schopnosti sa pretransformovali do zaujímavého hudobného dialógu dvoch nástrojov. Je to jeden z mála živých albumov, ktoré vlastním. Obaja muzikanti ponúkli okrem nových skladieb aj kus seba, čo ma presvedčuje o opodstatnenosti tohto albumu a rád sa k nemu opakovane vraciam.
» ostatní recenze alba Rudess, Jordan - An Evening With John Petrucci And Jordan Rudess
» popis a diskografie skupiny Rudess, Jordan
Howe, Greg / Greg Howe, Victor Wooten, Dennis Chambers - Extraction
Greg Howe je vynikajúci jazz/fusion gitarista. Po sérii viac či menej vydarených gitarových albumov sa pustil do skladania svojho vrcholného diela Extraction. Prizvanie majstrov svojich nástrojov ako Victor Wooten či Dennis Chambers bol veľmi dobrým ťahom. Podľa vlastných slov Grega Howea bolo skladanie skladieb na tento album veľmi náročné. Nečudujem sa, ide tu totižto o mimoriadne kvalitnú a prepracovanú jazz/fusion muziku. Do tejto zostavy prispel svojim aj klávesák David Cook, ktorý obohatil nahrávku výdatným spôsobom.
Titulná skladba Extraction začína hustými prechodmi bubeníka Dennisa Chambersa. Do tohto sa zapoja o chvíľu aj ostatní a nadhodia trhaný jazz/fusion rytmus. Daných tém je tu viacero a samozrejme tu zaujme sólová gitara Grega Howea. Rytmická sekcia je kreatívna a samozrejme groove. Basové sólo je krásne lyrické a podobne melodicky končí aj celá skladba. Druhá v poradí Tease je ďalší premakaný fusion kus. Skackavý rytmus basy a stabilných bicích je hlavným vodiacim prvkom. Objaví sa tu basové sólo, gitarové a na konci aj klávesové, ktoré klasickým spôsobom prispievajú do štruktúrovanosti tejto fusion kompozície. O čosi hravejším dojmom pôsobí Crack It Way Open. Svoju typickú polohu si tu nájdu Chambers a Wooten. Slapová basa spolu s groove bicími vytvárajú kvalitný spodok ku Gregovým ťažkotonážnym sólam a vyhrávkam. Vrcholný moment pre mňa osobne prichádza v skladbe Contigo. Otvára ju pekný klavír a latino/jazz rytmus nadhodí tému. Howe sa sem pripojí prekvapivo s nádhernou akustickou gitarou a nakladá tu parádne stupnice a nápady. Baví ma klavírne jazz sólo Davida Cooka a za zvuku tohto nástroja táto skvelá vec aj končí. Šťavnato znejúca gitara odpáli song Proto Cosmos, ktorú napísal Alan Pasqua a je to ďalší kvalitný fusion nárez. Štylisticky zachádza viac do rocku aj vďaka svojej nekľudnej a dynamickej forme. Coreovsky podfarbené klávesové sólo poteší. Akustický dvojminútový set A Delicacy je veľmi peknou ukážkou talentu Grega Howea. Náročná technika a výraz je výsledkom poctivej profesionality. Lucky 7 je vítaným fusion kúskom a Wootenove basové sólo je perfektné. Greg Howe tu hrá zaujímavé beglajty a zase je tu vynikajúce klávesové sólo. Skladba má pekný groove feeling. Na inú nôtu zahrá Ease Up a má trochu kľudnejší charakter. Z hľadiska stavby je celkom zaujímavá a melodické poryvy príjemne hrajú ušné bubienky. Greg Howe je skvelý hráč a tu to dokazuje všetkými desiatimi. Bird's Eye View sa na koniec albumu hodí. Je tu typická fusion téma, ale ju vzápätí nahrádza spomalenie a to je samozrejme chvíľa pre Gregove gitarové sóla. Dobre sa tu počúva dynamické bubnovanie Dennisa Chambersa.
Album má kvalitnú produkciu a všeobecne jazz/fusion nahrávky majú veľmi prirodzený a čistý zvuk. Extraction je naplnený po okraj muzikantským majstrovstvom, samozrejme je doplnený o kreatívny skladateľský prístup. Všetky skladby sú veľmi vyrovnané a ako celok ponúka skvelý poslucháčsky zážitok. Tento výtvor má rockovú expresivitu a myslím, že by mohol zaujať okrem fusion fanúšikov aj otvorenejších progresivistov. Výborný album, ktorý si zaslúži moje maximálne možné hodnotenie.
» ostatní recenze alba Howe, Greg - Greg Howe, Victor Wooten, Dennis Chambers - Extraction
» popis a diskografie skupiny Howe, Greg
Mystery / The World Is a Game
Z krajiny javorového listu pochádza veľa mimoriadne kvalitných skupín rôzneho štýlového spektra. Nie inak tomu je aj u kapely Mystery, ktorá sa do povedomia prog fanúšikov dostala vďaka predošlému albumu One Among The Living, ktorý bol pre nich zlomový. Ďalším štúdiovým počinom s názvom The World Is a Game nenechali nič na náhode a predostreli opäť nápaditú formu svojho melodického prog-rocku. Nepúšťajú sa tu do krkolomnej inštrumentácie, skôr hrajú viac do atmosféry a spevných liniek. Vynikajúci spevák Benoît David je hlavnou devízou na tejto nahrávke a jeho vokál perfektne vystihuje konkrétne melódie. Prekvapením je účasť skvelého bubeníka menom Nick D'Virgilio (Spock’s Beard), ktorý podporil album na celej jeho ploche.
Predohra A Morning Rise svojim spôsobom navodzuje atmosféru za zvuku krásnej akustickej gitary a flauty. Výborný gitarový motív odštartuje jedenásť minútový opus Pride, v ktorej sa rozprestiera nádherný vokál Benoîta Davida. Rytmicky rockovo orientovaný track má v sebe niekoľko zaujímavých hudobných plôch, ale občas znie trochu plocho. Po melodickej stránke je tu plno dojímavých a oduševnených pasáži. Druhá v poradí Superstar je mojim obľúbeným songom. Je tu zase krásna melódia, ktorá má hlavné slovo. V pomalej melancholickej nálade sa otvorí veľmi citlivý refrén. Je tu dobrá práca akustických a elektrických gitár. Ďalšia predohra The Unwinding of Time za preklenie do titulnej kompozície The World is a Game. Skladbu otvára silný melodický motív, ktorý zakrátko nahradí Davidov vokál v ďalšej zaujímavej emocionálnej melódii. V druhej polovici sa objaví rockové premostenie v dynamickejšej rytmike. Pre mňa je vrchol celej dosky skladba Dear Someone. Už len samotný začiatok okamžite zaujme svojou melodickou stavbou. Je to síce veľmi lyrická záležitosť, ale prehovára do mňa najsilnejším možným spôsobom a prebúdza zaujímavé melancholické pocity. Song je postavený na silných melodických linkách, ale musím uznať že aj samotná hudobná zložka je dokonale premyslená a je tu dokonca aj flauta. Melanchóliou naplnená Time Goes By neuteká ďaleko svojim vyznením od predošlej. Smutná melodická téma sa postupne preberá k životu vypracovanými aranžmánmi. Skladba naberá aj vyslovene prog-rockové rytmy a znie to pekne dynamicky. Najdlhšia a zároveň aj posledná nahrávka Another Day predvedie za devätnásť minút všetko podstatné. Prvotná pomalá melódia predvádza Davida v úlohe skvelého rozprávača pocitových nálad. Samozrejme príde na rad aj tvrdšia rocková línia, ktorá nabaľuje na seba ďalšie melodické nápady. Pod ťarchou svojej minutáže znie tento opus opäť trochu plocho. Je to ale dostatočne nápaditá vec, ktorá sa na koniec tohto albumu hodí.
Treba určite spomenúť hlavného skladateľa a gitaristu Michel St-Père, ktorý má na svedomí celý tento počin. Okrem iného sem prispel niekoľkými veľmi peknými gitarovými sólami a vyhrávkami. Celkove je tento album smutný a melancholický, čo sa odráža aj v textových témach, ktoré pojednávajú o ťažších vnútorných pochodoch ale aj o nádeji. Je to cítiť aj v hudbe a mne osobne ponúka zaujímavé rozjímanie nad pocitmi a zároveň aj realitou dnešnej doby. Ak bude táto kapela naďalej napredovať tak ako sa o to snaží momentálne, tak sa mám určite na čo tešiť. Nič nové síce neprinášajú, ale to už nie je tak podstatné lebo pre mňa je dôležitá myšlienka a forma s akou sa hudobníci chcú prihovárať svojou muzikou. Jednoznačne kvalitný album, ktorých nie je vo svete hudby nikdy dosť.
» ostatní recenze alba Mystery - The World Is a Game
» popis a diskografie skupiny Mystery
Gordian Knot / Emergent
Druhý album Gordian Knot mám veľmi rád aj keď je vo všeobecnosti považovaný za slabšie dielo ako ich debut. No mne to nejako až tak nepríde, lebo je to opäť kvalitná nálož progresívnej muziky. Vo väčšine skladieb hrá skvelý bubeník Bill Bruford, ktorý bol členom takých kapiel ako King Crimson či Yes. Prekvapivo tu odohrá svoje gitarové party aj Jason Gobel, ktorý so Seanom Maloneom tvoril zostavu v skupine Cynic. Pri tejto spoločnosti hudobníkov je nadmieru jasné, že hudba sa bude aj tu odvíjať v štýle King Crimson, ale tentoraz v trochu razantnejšom rockovom duchu.
Prvý song Arsis je basovým pozdravom samotného lídra tohto zoskupenia Seana Malonea. No vzápätí druhá Muttersprache už nasáva do seba progresívnu atmosféru plnú rytmických zákutí a rôznych zmien tempa. Nechýba zmysel pre detail a myšlienku tak ako to bolo na prvom albume. Výborne tu znejú gitarové postupy (Jason Gobel, Steve Hackett) a rovnako aj oddychové časti, ktoré pôsobia veľmi sugestívne. Nie inak tomu je aj na A Shaman's Whisper a Paul Masvidal (Cynic) si tu vymieňa gitarové melódie s Jasonom Gobelom. Striedanie prog-rockových fines s pomalšími atmosférickými vyhrávkami znie suverénne. Fischer's Gambit je charakterom pomalší prog-fusion útvar a krásne tu hrajú klavírne linky. Prekvapí tu akustické sólo gitaristu Jima Matheosa (Fates Warning). Skladba Grace sa objavila aj na prvom albume a Sean Malone sa rozhodol ju zaradiť ešte raz, ale tentoraz v živom prevedení. Skreslené atmosférické hľadanie čo najsilnejšieho momentu je v skutku krásnym výkonom od tohto skvelého multi-inštrumentalistu. Siedma Some Brighter Thing má nápadito vypracované melodické momenty v spleti rytmických hlavolamov. Steve Hackett sa tu opäť objaví a je to aj počuť v gitarovom sóle. Do vyslovene fusion vôd zachádza The Brook The Ocean s kvalitným bubeníckym sólom Billa Bruforda. Posledná Singing Deep Mountain je výborným zakončením. Tradične náročne poňatý rytmus je občas preťatý melodickými vsuvkami so sprievodom klavíra. Trojica gitaristov Matheos, Gobel a Hackett si podelila jednotlivé party a objavuje sa tu aj výraznejšia basa. Prekvapí tu sprievodný hlas speváčky Sonie Lynn v melodickejšom hudobnom rytme, ktorý ukončí skladbu.
Pre mňa je radosť počúvať tento výtvor a na kvalitnej sústave si tu vychutnám kadejaké hudobné lahôdky. Výborný album na sústredené počúvanie, ktorý sa odmení kvalitnou pozitívnou muzikou. Je škoda, že Sean Malone už nejaví záujem o tento projekt lebo takýchto zaujímavých zoskupení veľa nie je. V tomto smere mi príde Malone ako zvláštny človek lebo sa do hudobného sveta podľa nálady vracia a zároveň z neho aj odchádza. Nič však nemení na tom fakt, že tento muzikant vie skladať krásnu hudbu plnú pocitov a pritom to vie podať aj s technickým muzikantským myslením. Hodnotím to rovnako ako ich prvý album.
» ostatní recenze alba Gordian Knot - Emergent
» popis a diskografie skupiny Gordian Knot
Gordian Knot / Gordian Knot
Gordian Knot je veľmi zaujímavý projekt mimoriadne talentovaného basáka Seana Malonea. Obklopil sa vynikajúcimi hudobníkmi a spoločne stvorili progresívny klenot 90-tých rokov. Hudba nemá výrazom ďaleko od King Crimson a toto je iste lahôdka pre fanúšikov tejto legendy. Na pomoc si zavolal bubeníckeho majstra Seana Reinerta, ktorý prispel veľmi kvalitným výkonom.
Predohra Galois odpáli prvú regulárnu skladbu Code/Anticode. Štruktúrované a komplikované bicie vytvárajú s výbornou basou Seana Malonea precízny spodok. Gitary čarujú a trilkujú v štýle King Crimson, ale je tu zaujímavá melodická linka ktorá sa tu objaví dvakrát a znie krásne pocitovo. Reflections má temnejší opar a skvelo tu znie Chapman stick spolu so zvláštnymi atmosférickými poryvmi. Nechýba tu dômyselnosť a melodická stavba. Štvrtá Megrez patrí čisto Trey Gunnovi, ktorý bol členom King Crimson. Je to v podstate klasická ukážka jeho cítenia a jeho špeciálnej touch guitar. Do progresívnej nálady ma dostane nasledujúca Singularity. Za podpory bicích a ďalších nástrojov sa vytvára mozaika zložená z rôznych progresívnych rytmov a nálad v strednom tempe, ku ktorým prispieva aj Trey Gunn či Ron Jarzombek. Skladba má svoje zaujímavé momenty a neodbočuje od konceptu celého albumu. Pre zmenu bez bicích sa zaobíde Redemption's Way. Rozdajú si to tu Trey Gunn, Sean Malone a aj skvelý John Myung. Rytmické bludisko je typické pre charakter tejto hudby a oslobodzuje ho pekný gitarový motív. Kom Süsser Tod, Kom Sel'ge je klasická skladba od Johanna Sebastiana Bacha v aranžmánoch Seana Malonea a samozrejme so zvukom Chapman stick. Ostrejšími gitarami začína River's Dancing a je to asi najrytmickejší kus na albume. Ani tu nechýba precíznosť hudobného myslenia a jemné atmosférické vyhrávky zapadajú do dynamiky tejto skladby. Do drsnejších postupov sa na koniec prederie nádherný rytmus s úžasným melodickým gitarovým sólom. Srikare Tal má feeling blízkeho východu. Postupné nabaľovanie rytmu bicích a basových motívov naberajú na sile s je tu priestor pre podivuhodné atmosférické postupy ala King Crimson. Aj tu sa ukáže John Myung s nástrojom Chapman stick, čo je u neho dosť ojedinelé. Posledná Grace patrí len Seanovi Maloneovi a je to jednoducho krása. Skladba je citlivá svojim spracovaním a dotykové hranie na stick priam oslobodzuje moju myseľ. Vrstvené linky sa tu pekne dopĺňajú a veľmi dobre tu znie skreslený no zároveň atmosférický zvuk Chapman stick, ktorý si od druhej polovice tohto songu berie hlavné slovo.
Autorsky sa tu podieľali výrazne okrem Malonea aj Glenn Snelwar a Sean Reinert. Album znie konzistentne čomu napomáha aj myšlienkový charakter jednotlivých skladieb. Je škoda, že tento počin je vyslovene nedocenený lebo predstavuje svojou kvalitou veľmi výrazný progresívny produkt 90-tých rokov. Celkove je to skvelo emocionálne spracované s dôsledným aranžérskym prístupom. Nie je to len zhluk technickej muziky, je tu niečo viac čo ma podnecuje sa doslova ponoriť do tejto skvostnej hudby.
» ostatní recenze alba Gordian Knot - Gordian Knot
» popis a diskografie skupiny Gordian Knot
Nevermore / This Godless Endeavor
Hneď na začiatok musím povedať, že tento výtvor od Nevermore ma posadil na zadok. Nie som nejaký extra veľký fanúšik power/prog/trash štýlu ale táto kapela je svojim spôsobom výnimka. Warrel Dane je na tomto albume neobyčajne teatrálny a spieva, vrčí, zavíja proste vyplavuje emócie ako sa len dá. Na druhej strane tu máme gitaristu Jeffa Loomisa, ktorý svojou gitarou rozdáva toľko nápadov ako len málokto. Hrá veľmi obťažné riffy, rytmy a sóla a práve jeho persóna tu vytvára netušené rytmické zvraty a postupy, ktoré sú dosť nepriepustné. Po istom boji v rámci opakovaných počutiach napokon začne znieť v ušiach neobyčajne kvalitná a vypracovaná muzika s vysokým stupňom emocionality.
Začiatok Born je ako nejaký death metal čo sa týka rytmu, ale po chvíli príde typický náročný rytmus, ktorý rozloží všetko čo mu stojí v ceste. Skladba má však aj melodické momenty a na začiatok je to veľmi energický kus. Hitovka Final Product nie je samozrejme typickým hitom, ale má v sebe niečo čo zaujme poslucháča na prvý krát. Vynikajúci rytmus bicej súpravy sprevádza ťažké gitary a hlasové predstavenie Warrela Danea nemá chybu. My Acid Words si s ničím nezadá v kvalite s predošlými a hneď úvodné riffy zaujmú. Tu však Dane v hlavnom refréne rozbalí krásny refrén. Zaujímavé je, že aj takýto ťažký prog-trash metal dokáže byť emocionálne a aranžérsky zaujímavý. Splašená rytmika tu vyťahuje jedno deštrukčné sólo za druhým. Štvrtá Bittersweet Feast je poňatá rytmicky celkom komplexne a je to typická poloha Nevermore, kde sa v strednom tempe doslova všetci odbavujú. Skľudnenie prichádza v pomalšej Sentiment 6 a toto je presne chvíľa pre Warrela Danea a jeho hlasové kvality. Nádherný song s kopou ťažkých emócií a skvelými gitarami. Do power-prog-trashových vôd nás opäť zatiahne Medicated Nation. Skladba má vymakanú stavbu z hľadiska riffov, rytmov a podivuhodných melódií. Prekvapí tu melodické power gitarové sólo. Gitarová predohra The Holocaust Of Thought otvorí ďalší song v podobe Sell My Heart For Stones s výborným refrénom. Kľudnejší charakter otvára priestor pre spevákove emócie s výborným aranžérskym dozvukom. The Psalm Of Lydia má opäť viac melodickejší charakter a skvelo tu vyznejú technické bicie v strednom tempe a v rôznych rytmických obmenách. Naozaj zaujímavá kolekcia skladieb z hľadiska výrazu. Predposledná A Future Uncertain začína za chodu akustickej gitary a spevu. Po chvíli sa však príde strhujúce tempo a progresívne nálady vylúpnu ďalší zaujímavý refrén, ktorý má ďaleko od monotónnosti. Človek by si pomyslel, že viac až ani nedá vymyslieť, ale to je omyl lebo prichádza titulný opus celej dosky. This Godless Endeavor za necelých deväť minú predvedie progres na vysokej úrovni a je to vyvrcholenie celého albumu. Skladba začína krásnym epickým podkladom a spevom. Samozrejme príde na rad aj ich typická poloha s náročnými rytmickými postupmi. Najviac mi však imponujú famózne gitarové vychytávky, s ktorými sa Jeff Loomis predvedie ako správny majster metalovej gitary. Skvelé zakončenie albumu.
Musím vyzdvihnúť perfektný bubenícky vklad Vana Williamsa, ktorý je naozaj nedocenený vo svojom štýle a úplne na škodu lebo tu predvádza kus poctivej práce. Dvojgitarový záprah kapele veľmi pristane. Na tomto počine sa podieľala celá skupina a asi aj preto je to tak silné dielo. This Godless Endeavor je najlepší album za celú kariéru Nevermore a ktovie či sa im v budúcnosti (ak sa dajú ešte dokopy) podarí prekonať tento monolit. Album je určite zásadný aj pre daný žáner. Je to parádna porcia technickej a hlavne kvalitnej metalovej muziky.
» ostatní recenze alba Nevermore - This Godless Endeavor
» popis a diskografie skupiny Nevermore
Sherinian, Derek / Mythology
Derek Sherinian sa na tejto sólovke priklonil k pestrejšiemu poňatiu svojej hudby. Nechýba tu jeho typický prog-metalový ťah na bránku, no zároveň je tu dostatočný priestor pre jazz/fusion. Klávesový štýl tohto hudobníka je určite inšpirovaný Janom Hammerom vďaka klávesovým sólam, ktoré pripomínajú sólovú gitaru. Prekvapením je účasť gitaristu Allana Holdswortha, ktorý tu nahral sóla do asi najtvrdšej skladby v ktorej vôbec hral. Nachádzajú sa tu inštrumentálne kompozície v duchu prog-metalu alebo jazz-rocku, no nájde sa tu priestor aj pre flamenco.
Prvá skladba vypáli tvrdé riffy od Zakka Wyldea a pekne hustý rytmus vás uvíta do sveta Dereka Sheriniana. Naliehavosť a precíznosť hudobného spracovania sa na ploche cez osem minút dobre počúva. Skladba má tri polohy. Jedna je tá prog-metalová, ktorú zastupuje Zakk Wylde a tá druhá príde v spomalení, kde sa predvedie so svojimi štruktúrovanými sólami Allan Holdsworth. V poslednej rytmickej zmene sa spoja obidvaja gitaristi a Derek to tiež zaklincuje svojim sólom. Steve Stevens so svojou gitarou v druhej skladbe Alpha Burst pripomína Jeffa Becka. Atmosférické dialógy medzi gitarou a klávesmi sú skvelé, parádna rytmika Simona Phillipsa krásne zapadá do povahy tohto songu. Ďaleko drsnejšia je God Of War s opäť prekvapivo hosťujúcim Johnom Sykesom. Jeho sólo je ako ináč výborné a zaujme tu tiež aj celkom zaujímavo poňatý rytmus klávesových nástrojov. Štvrtá v poradí je zase z iného súdka a pre zmenu je to flamenco. El Flamingo Suave má krásny flamenco/jazz feeling aj vďaka perfektným gitarám Stevea Stevensa. Prekvapením je jazzové frázovanie basistu Marca Mendozu. Goin‘ To Church znie celkom príjemne, ale zo všetkých skladieb je najnenápadnejšia. Steve Lukather tu hrá peknú gitarovú linku v pomalšom gospelovom duchu. O čosi zaujímavejšia mi určite príde One Way Or The Other s violou Jerryho Goodmana. Začiatok je typický fusion, ale to najlepšie príde v rytmickej zmene kde svoje miesto zaujme Allan Holdsworth a jeho geniálne sóla. Koniec v podobe krásnej Goodmanovej violy tiež stojí za zmienku. Do prog-metalu sa album vracia so skladbou Trojan Horse. Toto je pre zmenu zbesilá jazda a splašená rytmika v krkolomných klávesových sólach je skôr ukážkou technickej zdatnosti. Ako z iného sveta mi pripadá vzdušná A View From The Sky. Steve Stevens opäť cituje Jeffa Becka a v atmosférickom podaní je to kvalitne zahraný a precítený song. Posledná River Song je spievaná samotným Zakkom Wyldeom v duchu Black Sabbath. Podarená vec, ale v kontexte progresívneho albumu trochu netypická.
Najlepšie skladby na albume sú Day Of The Dead, Alpha Burst, El Flamingo Suave, One Way Or The Other a A View From The Sky. Mythology má kvalitný zvuk a hlavne prierazný, no ako celok je prezentovaný hlavne technickou zdatnosťou zúčastnených. Ďalšia vec je odlišná povaha skladieb a je otázka do akej miery tvoria ucelený celok. Niečo ma však na tejto nahrávke baví, ale neviem celkom presne povedať čo. Kompozične je tu dostatok kvalitných nápadov na opakovaný posluch a pomyslenou spojovacou nitkou medzi skladbami je samotný Derek Sherinian a zvuk jeho klávesov. Mythology je solídne dielo a v diskografii tohto muzikanta je to menej tradične poňatý album.
» ostatní recenze alba Sherinian, Derek - Mythology
» popis a diskografie skupiny Sherinian, Derek
MacAlpine, Tony / Tony MacAlpine
Po dlhých desiatich rokoch sa Tony MacAlpine konečne vrátil na scénu so svojim ďalším štúdiovým zápisom. Samozrejme bol činný v iných projektoch ako napr. CAB či Planet X. Prekvapením je použitie osemstrunnej gitary a mám pocit, že sa s týmto inšpiroval novodobými gitarovými expertmi ako Paul Ortiz alebo Tosin Abasi. Aj samotná hudba sa trochu zmodernizovala, ale MacAlpine tu samozrejme nezaprel sám seba a hlavne svoj štýl, ktorý ho charakterizuje. Album je nahraný viac menej svojpomocne a dokonca si aj programoval bicie v niektorých skladbách. Lepšie však znejú reálni bubeníci, ktorí ako ináč podávajú skvelý výkon. Celkove je album náročnejší na počúvanie.
Hneď prvá Serpens Cauda o tom presvedčí a tvrdé gitarové breaky sa poriadne zaseknú do uší. Celkom energicky nástup hneď na úvod prekvapí. Najlepšie vychytené melodické linky má určite Ölüdeniz a patrí medzi top skladby na tomto albume. Náročné gitarové vyhrávky a postupy si na tomto albume vyžadujú trochu trpezlivosť. V tvrdej progresívnej skladbe Ten Seconds to Mercury zaznie prekvapivo jazzové klavírne sólo. Jemná Flowers For Monday poteší svojou lyrickou témou a pekným akusticko-klavírnym spracovaním. Výborná skladba Pyrokinesis poukazuje na to, že MacAlpine trochu vynovil svoje harmonické postupy, čo je samozrejme potešujúce. Nasledujúca Blue Maserati je ďalšou kvalitnou vecou, ale tentoraz v strednom jazz/fusion tempe. Nádherným vyvrcholením je posledná The Dedication, ktorá patrí medzi jeho najlepšie spracované klasické skladby. Bicie tu urobia v konečnom vyznení svoje a MacAlpineove sólo je absolútne úžasné.
Album ma potešil svojou energiou. Pre fanúšikov tvrdej gitarovej hudby je to výborný tip. V diskografii Tonyho MacAlpinea je tento počin špecifický svojim vyznením. Nemám však pochybnosti o tom, že je to kvalitný gitarový album
» ostatní recenze alba MacAlpine, Tony - Tony MacAlpine
» popis a diskografie skupiny MacAlpine, Tony
MacAlpine, Tony / Evolution
Ako veľký fanúšik inštrumentálnej hudby je pre mňa Tony MacAlpine zaujímavý hneď na niekoľkých albumoch. Jeho klasický počin Maximum Security je pre gitarovú a progresívnu muziku 80-tých rokov zásadný. Netreba však obchádzať ani jeho ďalšie inštrumentálne diela a Evolution je ako stvorený na popis. MacAlpine tu pridal viacero jazz/fusion prvkov v zaujímavom melodickom poňatí. Obsahuje jeho typické gitarové postupy čerpajúce z klasickej hudby. Za zmienku určite stojí lahôdková bezpražcová basa Tonyho Franklina. Mike Terrana nie je len silový hráč bicej súpravy ako to predvádzal v kapelách Rage či Masterplan, ale vie citlivo reagovať na dané témy a hrať sa s celkovou dynamikou.
Prvé dva skladby The Sage a Oversea Evolution sa nesú v klasickom duchu MacAlpinovej gitarovej tvorby, čiže našľapaná rytmika a elektrizujúce klasické postupy a sóla. Zaujímavé vibrácie vo mne vyvoláva tretia Eccentrist, ktorá má taký nenápadný melodický feeling. Gitarová lyrika si nájde svoj priestor v Time Table s perfektnou basovou prácou. Skladby naberajú na zaujímavosti a aj melodike. Imponuje mi vypĺňanie priestoru rôznymi klávesovými sprievodmi. Melodická fusion nakladačka Futurism je prvým vrcholom albumu. Je to výborne zložený dynamicky progresívny kúsok (skvelý Mike Terrana) s premyslenými rytmickými postupmi. Špičková basa sa ozýva celou skladbou Plastic People. Druhý vrchol albumu prichádza s názvom Sinfonia s nádherne premyslenou počiatočnou jazz/fusion štruktúrou, po ktorom vypáli nádherne emocionálna melódia. Koniec v podobe prerobenej Mozartovej kompozície Asturias KV467№21 je takou oddychovou gitarovou skladbou.
Vynikajúci album a určite patrí medzi tie naj pokiaľ by sme sa pozerali čisto len na 90-té roky. Nemám veľmi čo vytýkať, je to klasický Tony MacAlpine vo výbornej skladateľskej forme. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba MacAlpine, Tony - Evolution
» popis a diskografie skupiny MacAlpine, Tony
Townsend, Devin / Devin Townsend Band - Synchestra
Keď som si kupoval tento album v obchode a videl som predný cover tak som mal pocit, že to bude progresívne ladená muzika. Moja predtucha bola správna a neľutujem ani na moment jeho kúpu. Devin Townsend sa tu priklonil k zaujímavého konceptu. Skladby nadväzujú jedna na druhú a nejako extra nevytŕča takmer ani jedna. Sú tu jeho typické náladotvorné plochy, ale v oveľa prístupnejšej zvukovej forme ako tomu bolo na predošlom Accelerated Evolution. Synchestra ponúka pestrú hudobnú formu progresívneho metalu a aj prog-rocku. Opäť nechýbajú jeho scream vokály, ale viac je tu tých čistých. V skladbe Triumph sa ako hosťujúci gitarista objavil aj sám veľký Steve Vai, ktorého si Devin takýmto spôsobom uctil.
Netradične poňatá prvá skladba Let It Roll je skoro akustickým číslom. Jemný Devinov hlas je krásny a jednoduchá melódia pripravuje na ďalšie kvalitné songy. Druhá skladba je zase netradičná lebo je to inštrumentálna vec, ale tentoraz s tvrdšou hudobnou líniou a svojráznym rytmickým stvárnením. Sedemminútová Triumph je pekne rozvrstvená progresívna vec, kde nechýbajú rôzne rytmické zvraty a výborné melódie. Prekvapením je tu country vsuvka, ale skladba pôsobí sviežo a nápadito. Výborné Vaiove sólo len potvrdí kvalitu tejto kompozície. Oproti nej znie Baby Song ako z úplne iného sveta. Zvláštne naivná melódia otvára dvere do podivuhodne krásnej hudby. Gitarové motívy sú skvostné a potešujúca je hlavne dynamika. Predohra Vampolka je geniálne vtipná a je tu počuť dychovú sekciu v neobvyklom rytmickom podaní, prekvapujúca záležitosť. Tá pozvoľna prechádza do metalovej nálože Vampira a je to asi najhitovejšia vec na albume. Počuť tu skvelé drsné vokály, ktoré dobre podráždia ušné bubienky ale ináč je to skvelá skladba. Ďalšia zaujímavá predohra má názov Mental Tan, ale toto je pre zmenu nádherná atmosférická záležitosť. Tá odštartuje progresívnu pecku Gaia. Musím len žasnúť nad hudobným materiálom akým je tento album a ponúka dokonale zaujímavú exkurziu neotrepanou formou progresu. Gaia je monumentálne prepracovaná skladba s parádne jednoduchým riffom a skvelými aranžmánmi. Najdlhšia skladba na albume Pixillate je už oveľa náročnejšia. Toto je presne typická vec od Devina. Ťažké riffy pod tlakom údernej rytmiky vytláčajú na povrch drsné vokály, ale prekvapením a spestrením je tu ženský spev. Po tomto ťažkotonážnom nálodotvornom kúsku nasleduje Judgement. Náladou pripomína predošlú Pixillate a tiež je to náročnejší formát. Neobvykle tu Devin primiešava tvrdosť a zvláštne gitarové motívy z Baby Song. Je tu však niekoľko zaujímavých hudobných nápadov, ktoré majú hlavu a pätu. Skladba nemá typickú pesničkovú formu a pozvoľna opäť prechádza do ďalšej skladby A Simple Lullaby. Atmosféra je veľmi nákazlivá a okrem iného sú tu zase motívy z Baby Song, ale v zmenenom spracovaní čo jej dodáva ďalší rozmer. Je to takmer inštrumentálna vec s občasnými Devinovými výkrikmi. Po tejto vynikajúcej skladbe ide nemenej dobrá ďalšia inštrumentálna predohra Sunset, ktorá je jedna z mojich najobľúbenejších. Skvostné melodické aranžmány sú ako jedna báseň. Notes From Africa je skvelým zakončovateľom. Rytmické nepravidelné bubnovanie sprevádza pekný rockový riff. Devin kombinuje obe formy svojho hlasu tak, že to ide k sebe veľmi nenútene. Máme tu aj utajenú skladbu v podobe Sunshine and Happiness. Je to ďalšie malé prekvapenie a song si vykračuje v optimistickej rock’n’rollovej melódii.
Devin Townsend stvoril album, ktorý sa dosť odlišuje od jeho tvorby ako takej. Je to podľa môjho názoru jeden z jeho vrcholov, lebo tu zhmotnil svoju víziu progresívnej hudby takmer do absolútneho detailu. Oceňujem aj produkciu, ktorá má zaoblené hrany a v podstate aj celý album tak pôsobí. Páči sa mi nápaditý bubenícky výkon Ryana van Poederooyena. Snáď sa Devin ešte raz dostane do takej kvalitatívnej formy akú predviedol na Synchestra. Majstrovské dielo, dávam maximum.
» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Devin Townsend Band - Synchestra
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin
Townsend, Devin / Devin Townsend Band - Accelerated Evolution
Devin Townsend sa prekvapivo rozhodol vydať album pod názvom The Devin Townsend Band. Pravdepodobne chcel dosiahnuť hudobnú jednoliatosť. Obkolesil sa pomerne neznámymi, ale veľmi nadanými muzikantmi. Po predchádzajúcom ťažko stráviteľnom ale inak skvelom počine Terria sa Devin vydal cestou o čosi viac prívetivejšou. Ani tento album sa však nedostáva pod kožu na prvý krát a tak je dobré ak je poslucháč trpezlivý. Accelarated Evolution je svojráznym dielom tohto prog-metalového alchymistu. Je tu dostatok melodických liniek, ktoré sú podložené tvrdou náladotvornou hudbou a v ktorej Devin miesi svoje čisté a aj scream vokály. Hudobne je tu zastúpenie jednak metalu a aj progresívneho rocku, prekvapením je akýsi alternatívny dozvuk. Aranžérsky pôsobí pestro, no jeho celková zvuková poloha a nálada je niečo na čo si treba zvyknúť.
Do víru tvrdých gitár a ťažkých bicích vás vrhne Depth Charge. Devinove vokály sú ako vždy excelentné a správnym pomerom naťahuje svoje hlasivky do koloritu samotnej hudby. Skladba ide ako splašený kôň a pôsobí občas ako metalový muzikál. The Storm je úplne z iného cesta. Tentoraz Devin spieva svojím parádnym čistým hlasom. Nálady sa tu zhmotňujú v podobe gitár a pekne znejúcich kláves v pomalšej rytmike. Gitarové sólo je krásne dramatické. Ako prebudenie mi príde tretia v poradí Random Analysis, ktorá už je v nabitom metalovom duchu. Zaujímavé je ako dokáže pracovať s náladami a tak, že to v človeku prebúdza rôzne dojmy a pocity. Pod nánosmi tvrdosti sa ukrýva vypracovaná emocionálna kompozícia. Deadhead ide opäť do atmosférickej polohy podobnej aká bola v The Storm. Vynikajúci pomalý rytmus dáva vyznieť ťažkej gitare a keď sa ozve Devin so svojim zasneným hlasom tak je jasné, že táto skladba patrí medzi tie vynikajúce na albume. Stredná pasáž v náladovými gitarami je excelentná. Ako na striedačku je ďalšia v poradí Suicide a je to metalová nakladačka. Zaujímavé je, že to nepôsobí vôbec rozbito a skladba patrí pre zmenu medzi najlepšie tvrdé veci na Accelarated Evolution. Výborne zložený rytmus gitár a dynamickej rytmiky je zaujímavým počúvaním a to už nehovorím o skvelom Devinovom výkone. Najlepšie gitarové sólo na celom albume je práve v tejto skladbe. Nasleduje moja obľúbená Traveller s optimisticky ladenou melodickou linkou. Song je prekvapivo jednoduchý a odľahčuje povahu albumu veľmi príjemným spôsobom. Kvázi-inštrumentálna Away je najzaujímavejšou vecou na albume. Pripomína to gitarovo dosť Stevea Vaia, s ktorým kedysi hrával a dalo by sa povedať že je to taká Devinova pocta tomuto gitaristovi. Je to nádherná pomalá skladba s výbornými sólami a gitarovými linkami. Predposledná Sunday Afternoon začína krásnou melodickou témou a nemenej dobrým Devinovým hlasom. Potom sa však pretransformuje do ťažšej lyrickej skladby, ale je tu opäť skvelé sólo. Slow Me Down je na tom podobne ako Treveller. Melodická rocková skladba ukončí album v krásnom duchu s parádnym refrénom.
Bonusový disk je zastúpený projektom s názvom EKO. Jedná sa celkom podarené prepracované elektronické skladby. Zaznie v nich občas aj atmosférická gitara. Je to poňaté v melodickom duchu a najlepšia z nich mi pripadá posledná Assignable.
Od albumu Terria začala byť tvorba Devina Townsenda ešte viac osobitejšia a Accelarated Evolution to len potvrdil. Mám osobne slabosť pre tento počin a pridal by som kľudne ešte aj pol boda. V istom ťažšom životnom období pôsobil na mňa tento album ako katalyzátor. Ponúka totižto emocionálne vyžitie a patrične kvalitne zloženú muziku. Devin pracuje na svojej hudbe tvrdo a na priemernosti nie je veľmi priestor v jeho tvorbe. Aj tento počin má svoje opodstatnenie v jeho diskografii a v konečnom dôsledku je to kvalitná prog-metalová nahrávka.
» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Devin Townsend Band - Accelerated Evolution
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin
Rudess, Jordan / Rhythm Of Time
Mne osobne pripadá Jordan Rudess vo svojej sólovej kariére zaujímavejší ako v Dream Theater. Neohraničuje sa priveľmi žánrovými mantinelmi a otvára svoje schopnosti naprieč progresívnym spektrom. Teší ma hlavne, že mu nie je cudzí jazz/fusion a na tomto albume Rhythm Of Time to je aj cítiť. Hlavné slovo má však na svoju dobu moderný progresívny rock/metal. Jordan má jednu zaujímavú vlastnosť a to takú, že dokáže všemožne kombinovať širokú paletu klávesových zvukov do rôznych štýlov čo pôsobí dosť bombasticky. Dôležitá je však skladateľská invencia a tá tejto nahrávke určite nechýba. Hudba presne vystihuje perfekcionistickú povahu Jordana Rudessa a jeho stopercentný sluch. Je tu dostatok odkazov aj na minulosť, ktorá je pre Rudessa veľmi dôležitá. Ako obdivovateľ Emersona, Wakemana či Banksa je zároveň aj on dôstojným pokračovateľom progresívnej línie klávesových mágov.
Klávesové šialenstvo začína hneď v prvej Time Crunch. Napriek ťažšiemu začiatku a tvrdým riffom sú tu aj príjemnejšie polohy a zvuky. Nie je určite prekvapenie, že skladba má niekoľko vrstiev a na začiatok je to naozaj poriadny prog-fusion. Druhá v poradí Screaming Heads neuteká štýlovo veľmi od prvej a tak si album udržiava ťah. Niektoré sólové výpady pripomenú Dream Theater. Spleť vskutku zaujímavých zvukov je zložená nápadito a s udržaním hlavnej myšlienky. Poteší aj gitarové sólo Joea Satrianiho. Za chodu pomerne vtipne poňatého klavíru začína Insectsamongus. Je to v podstate ďalšia porcia kolosálnej prog-fusion muziky. Aranžérsky znie celkom náročne a Jordan sem primiešal trochu viac ťažšie stráviteľných hudobných nápadov. Prekvapia tu občasné be-bopové srandičky. Keďže je album prevažne inštrumentálny tak celkom osviežujúco vyznie hlas Kipa Wingera v Beyond Tomorrow. Kľudnejšia melódia a celkový charakter songu predstavia Jordana ako symfonického majstra. Jeho klávesové linky znejú nádherne a preblesknú tu jeho typické polohy hry, ktoré sa skvelo počúvajú. Moja obľúbená Bar Hopping With Mr Picky dáva vyznieť zaujímavým hudobným pochodom pána klávesáka. Ako gitarista sa tu predstaví Steve Morse, s ktorým kedysi hral v The Dregs (album Full Circle). Práve jeho gitarové sólo parádne odpichne tento song. Ďalšia výborná nahrávka What Four pripomína spočiatku trochu The Dregs a hosťuje tu zase Steve Morse. Skladba má pozoruhodný kompozičný charakter a vystriedajú sa tu fusion, progresívny rock a aj citácie z klasickej hudby. Siedma vec s názvom Ra vyvolá ducha Dream Theater aj vďaka svojej nálade. Sú tu však parádne registre a myšlienky inšpirované blízkym východom. Na ploche takmer ôsmych minút sa Jordan pomerne zdatne vysporiada s komplikovanou formou tejto skladby. Posledná Tear Before The Rain je ako to už býva zvykom u progresívnych albumov takou katarziou. Pokojný charakter skladby je sprevádzaný hlasom Kipa Wingera a klavírom. Symfonické aranžmány urobia celkom peknú a príjemnú bodku za albumom.
Netreba dvakrát pripomínať výborné výkony všetkých zúčastnených. Každý z gitaristov tu zahrá krásne sólo a bubeník Rod Morgenstein je jednoducho skvelý technický hráč. Zo všetkých sólových počinov Jordana Rudessa mám práve Rhythm Of Time najradšej. Dôvod je jednoduchý, je to zatiaľ najkvalitnejšie zhmotnenie jeho skladateľských schopností. Je hudobne dostatočne pestrý a o farebnosti ani nehovoriac. Dôležité však je, že je tu cítiť kontinuitu a nie chaos. Výborná vec na niekoľko posluchov. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Rudess, Jordan - Rhythm Of Time
» popis a diskografie skupiny Rudess, Jordan
Oblivion Sun / Oblivion Sun
Niekedy sa mi stane, že spoznám kapelu ktorá ma neskutočne zaujme kvalitou svojej hudby. To isté sa mi stalo aj s Oblivion Sun. Fanúšikovia kapely Happy The Man museli určite zajasať nad týmto projektom, ktorý majú na svedomí práve zakladatelia Happy The Man a to Stanley Whitaker a Frank Wyatt. Ich hudba má čo povedať európskemu poslucháčovi prog-rocku lebo ctí tradície anglického progu snáď tých najväčších kapiel akými boli Genesis, Yes či King Crimson. Na ich prvom albume si určite všimnem kvalitné hudobné prevedenie aj čo sa týka výrazu a štýlu. Sú tu len dve spievané kúsky, ostatné sú nemenej dobré inštrumentálne kompozície.
Album otvára inštrumentálka Fanfare a iste nejednému napadne pri počúvaní tohto songu kapela Genesis. Ponúka však niekoľko zaujímavých nápadov, ktoré pekne zapadajú jeden do druhého. Imponuje mi hlavne basové sólo, ktoré pozvoľna prechádza do klávesového. Prvý spievaný song The Ride je celkom pohodový a nekonfliktný, no zaujmú tu skôr inštrumentálne sóla. Noodlepoint má jazzovú náladu a prispieva k tomu hlavne zvuk saxofónu. Je to však typický prog s náročnejšou rytmickou sekciou a výbornými sólovými výpadmi, ktoré majú pachuť Yes či King Crimson. Druhá skladba so spevom Catwalk má opäť atmosféru Genesis. Príjemná emocionálna melódia dáva vyniknúť precíznej hudbe, ktorá vytvára harmonické plochy aj napr. v podobe skvelých moog-klávesov. Do teritória King Crimson siaha aj ďalšia inštrumentálna No Surprises. Klasický náročnejší úvod vystrieda po čase krásne klávesové a saxofónové sólo. Na jazzovú nôtu zahrá Re: Bootsy. Stredné tempo v otvorenejších aranžmánoch dobre zapadá s progresívnymi sólami klávesov a gitár. Chapter 7.1 patrí medzi asi najtvrdšie skladby na tomto albume aj vďaka náročnejšej štruktúre. Zaujme tu samozrejme výborná rytmika a piskľavé klávesy. O čosi lyrickejšie a prístupnejšie pôsobí Tales Of Young Whales, ktorá má nádhernú atmosféru vďaka premysleným klávesovým plochám. Gitarové sólo je v tejto skladbe jednoducho vynikajúce. Posledná Golden Feast je pre mňa vrcholom. Už len začiatok v podobe krásnej melodickej linky ala Kansas ma priam naplňuje pocitmi. V druhej polovici tohto songu prídu na rad skvelé jazzové sóla. Výborné zakončenie albumu.
Zvuk je v tomto prípade skôr taký tradičný a nesnaží sa nejako veľmi vytŕčať alebo upozorňovať na seba. Je to decentná produkcia so snahou o čistotu zvuku a jednotlivých nástrojov. Je tu do veľkej miery cítiť inšpiráciu klasickým prog-rockom, ale pôsobí to ako celok veľmi sviežo. Oblivion Sun stvorili skvelý a hlavne silný album naplnený po okraj inteligentnou progresívnou hudbou. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Oblivion Sun - Oblivion Sun
» popis a diskografie skupiny Oblivion Sun
Änglagård / Viljans Öga
Anglagard je v skutku zaujímavá kapela. Vydali za obdobie cca 20 rokov tri štúdiovky a pritom všetky sú vysoko hodnotené a majú status progresívnych majstrovských diel. Tretí album Viljans Oga je čisto inštrumentálny výtvor. Nemá síce také kultové postavenie ako ich prvý počin Hybris, ale v dobe vydania 2012 patril medzi to najlepšie čo sa v tom roku podarilo vydať na progresívnej scéne. Ako správna nekomerčná kapela ponúkla štyri dlhšie kompozície, v ktorých predvádza svoje inštrumentálne umenie. Na svoje si určite prídu priatelia melotrónu alebo aj flauty.
Prvá skladba Ur Vilande ponúka na ploche viac ako pätnásť minút zaujímavú hudobnú koláž. Začiatok je typicky zádumčivý v komornej atmosfére flauty, akustickej gitary a ďalších nástrojov. Zaujímavejšie veci sa začnú diať po štvrtej minúte keď sa už prebudí aj rytmika. Je to prepracovaná porcia hudby, ktorá ctí tradíciu kapiel ako Yes či Genesis avšak vo vlastnom hudobnom ponímaní. Pocitovo to nie je veselá záležitosť, Anglagard však vie narábať s plochami zaujímavým a netradičným spôsobom. Často je počuť skvelú flautu a skladba naberá na intenzite v jedenástej minúte a cítim tu inšpiráciu geniálnou kapelou Gentle Giant. Druhá v poradí Sorgmantel je o čosi kratšia a trvá ”len” cez dvanásť minút. Opäť pekný kľudnejší začiatok, ale rytmické blúdenie klávesov a basy dáva tušiť zaujímavé veci. Premyslené harmonické plochy kombinujú rôzne motívy flauty, klávesov či gitár. Nechýba tomu pestrosť a dynamika. Kdesi za dobrou polkou začne skladba naberať na náročnosti a tvrdosti. Tvrdá a rytmická basa určite pripomenie Yes, ale všetko sa nakoniec upokojí za chodu gitary, flauty a ďalších nástrojov v aranžmánoch pripomínajúce komornú klasickú hudbu. Snårdom začína hneď rezko na danú hudobnú tému bez úvodného pomalého prelúdia. Ťažšie rytmické zvraty bubeníka a basistu dávajú dobrý podklad pre rôzne progresívne zbesilosti. Tentoraz znie flauta ako šialené pidlikanie a je radosť počúvať tak vymakaných muzikantov. Skladba hrá na rôzne hudobné variácie, témy, rytmy a na nudu veľmi nie je čas. V siedmej minúte zaznie krásna harmónia gitary a flauty až ma z toho zamrazí. Od tejto chvíle to je nádherná lyrika podaná s noblesou a citom. Anglagard vedia veľmi plynule prechádzať z úplne kľudných polôh do progresívnych a koniec tejto šestnásť minútovej skladby je proste úžasný s nádhernou gitarovou linkou. Jednoznačne najlepšie vec na albume pre mňa. Posledná trinásť minútová Längtans Klocka je na začiatku veľmi príjemná s klavírom a flautou. V pokojnom duchu pokračuje aj ďalej, avšak má trochu zvláštnu atmosféru, ale to sa po štvrtej minúte zmení a nastupuje klasické náročné tempo. Skladba sa snaží hľadať vlastné výrazové prostriedky a je tematicky ťažším kúskom, ale pri pozornom počúvaní mi neunikajú prepracované a kvalitné nápady. Jediné čo mi vadí sú posledné dva minúty, kde nastúpi akási divná cirkusantská nálada, ktorá mi trochu pokazí dojem z tejto skladby.
Anglagard urobili ďalší mimoriadne kvalitný progresívny album. Je to prvotriedna hudobná produkcia so všetkým čo k tomu patrí. Nezabúdajú na minulosť, no dívajú sa aj vpred čo v konečnom dôsledku pôsobí veľmi sviežo. Zvuk je parádny a je jasne počuť všetky nástroje veľmi čisto a dynamicky, takto si zhruba predstavujem modernú produkciu. Nečudujem sa, že majú také výsostné postavenie lebo keď niečo vydajú tak to stojí za to. Viljans Oga je u mňa jasný a je to maximum aj keď som jednu výčitku napísal, ale je to celkovo skvostné dielo.
» ostatní recenze alba Änglagård - Viljans Öga
» popis a diskografie skupiny Änglagård
Wilson, Steven / The Raven That Refused To Sing (And Other Stories)
Progresívny mág Steven Wilson sa so svojim tretím štúdiovým zápisom dostal na zoznam najočakávanejších progresívnych albumov. Obklopil sa prvotriednymi hudobníkmi z oblasti jazz/fusion a aj na základe toho má tento produkt zaujímavé vyžarovanie. Steven Wilson v čisto prog-rockovej hudbe povedal viac menej všetko a tak sa snaží inšpirovať aj inými žánrami, čo je v prospech jeho samého. Nechýbajú tu jeho typické náladotvorné plochy, avšak práve prvky jazz/fusion posúvajú jeho hudobný výraz do iných sfér. Album má ťažko popísateľnú atmosféru, ale nie je to veselá hudba. Cítiť tu smútok a ťažké pocity. Wilson vie spevom skvelo vystihnúť svoje vnútorné pochody. Tento album je zhluk melancholických emócií obalený do prog/fusion muziky.
Komplexnosť je cítiť v každom tóne a hneď našľapaný úvod v Luminol to plne dokazuje. Šikovná basa dáva skladbe potrebný švih a máme tu prvotriedny prog-fusion ako na tanieri. Keď sa ozve Wilson so svojim hlasom v pomalšej rytmike začínam mať asi zhruba predstavu o čom bude celý album. Kompozícia má silnú inštrumentálnu formu, ktorá sa prelína vo fusion prvkoch a melanchólii. Jedna z najkrajších skladieb Drive Home je pomalým skvostom s peknou melódiou. Je tu cítiť jeho melancholické pocity, ktoré podáva svojim osobitým štýlom s primerane oduševnenou hudbou. Nemá veľmi význam tu rozpitvávať zvuk a hudobné výkony, všetko je tu na správnom mieste. Zaujímavý vklad do hudby dáva Theo Travis so svojim saxofónom a flautou, ktoré pridávajú hudbe na expresivite. Dobrým príkladom nápaditosti a skladateľskej zručnosti je The Holy Drinker. Desaťminútová dĺžka tejto skladby otvára priestor pre fusion rytmy a progresívne hranie sa s náladami. The Pin Drop patrí medzi tie menej prístupné skladby vďaka ťažšej melódii a hučiacim klávesom v pozadí. Za zmienku tu stojí skvelé gitarové sólo. Spočiatku oddychovo pôsobí The Watchmaker, ale to sa zmení a skladba predkladá zaujímavú melódiu a pomalšie hudobné rozjímanie nad krásnymi vokálmi. Koniec je však oveľa drsnejší a jemnú melodiku nahradí ťažká melanchólia spolu s nabitou rytmikou. Titulná skladba The Raven That Refused To Sing končí tak ako sa na Stevena Wilsona patrí. Začiatok tvorí klavír a Wilsonov emocionálny spev, druhá polovica songu je nádherná v podobe orchestrálnych aranžmánoch a precítenom hudobnom podaní.
Cestu k tomuto albumu som si hľadal dlhšie. Nie je to v žiadnom prípade hudba na prvé počutie a jej poňatie je výrazovo náročnejšie. Je tu množstvo zákutí a nálad, ktoré je potrebné vstrebať. Steven Wilson sa tu trochu posunul aj ako skladateľ a je zaujímavé sledovať jeho napredovanie, niet divu že je nazývaný géniom progresívnej hudby. Koketéria s jazz/fusion už bola na predošlom skvelom počine Grace For Drowning. Album The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) ponúka zaujímavú exkurziu do progresívnej muziky. Po melodickej stránke sa tu zase až tak veľa nezmenilo. V diskografii tohto umelca sa bude tento výtvor vynímať veľmi žiarivo po rokoch.
» ostatní recenze alba Wilson, Steven - The Raven That Refused To Sing (And Other Stories)
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven
Riverside / Shrine of New Generation Slaves
Riverside je v európskych končinách mimoriadne obľúbená kapela. Ako je vidieť recept na úspech je naozaj len tvrdá a poctivá práca. Riverside si svoje miesto na progresívnej scéne vydobylo vďaka kvalitným počinom, ktoré prinášajú moderný pocitový prog-rock a pritom nezabúdajú na progresívne korene 70-tých rokov. Album Shrine Of New Generation Slaves nenápadným spôsobom implementuje aj hard-rockové elementy v podobe riffov a občasných hammond klávesov. Nechýba samozrejme ich zmysel pre tvorenie nálad v podobe neskutočne nádherných melódií. Poliaci majú momentálne jednu z najlepšie napredujúcich progresívnych scén a mne je osobne blízka aj kvôli rovnakým hodnotám, ktoré do hudby vkladajú títo naši susedia.
Album sa spočiatku tvári ako prog/hard-rock a úvodná New Generation Slave aj tak znie. Do tejto kategórie patrí aj Celebrity Touch s drvivým hard-rockovým spodkom a hammond klávesmi ako zo starej školy. Skladba však prinesie aj typickú melancholickú polohu a tak vytvára zaujímavý kontrast moderny a nostalgie. Tento počin znie aj z hľadiska zvuku veľmi kvalitne a takmer až atmosféricky. Je cítiť hrejivý ľudský dotyk, ktorý sa samozrejme zhmotňuje v nádherne citlivých melódiách a aranžmánoch. Kvalitná moderná produkcia sa dá robiť aj takto a hlavne bez natlakovaného hluku, ktorý ubíja hudbu a dynamiku. Hudobníci sa tu pekne vyhrali so zvukovou farebnosťou, ktorá je podporená hudobnými nápadmi. Vynímajú sa tu skvelé pomalé kusy ako The Depth Of Self – Delusion alebo We Got Used To Us s dojemnou pocitovou melódiou. Zvukovo tu vytŕča Feel Like Falling s moderným klávesovým zvukom a aranžmánmi, samozrejme so zachovaním melodickej identity Riverside. Mariusz Duda spieva jednoducho skvelo aj s rôznymi pocitovými náladami a odtieňmi. Za vrcholy albumu považujem najdlhšie kompozície Deprived (Irretrievably Lost Imagination) a Escalator Shrine. Prvá menovaná je pomalá emocionálna skladba s nádhernými vokálmi a precíznou hudbou. Spracovanie je skvostné a koniec v podobe jazzovo podfarbenej rytmiky a saxofónu nemá chybu. Ako pocta Pink Floyd mi pripadá Escalator Shrine, ale to hlavne spočiatku vďaka výraznej basovej rytmike a melodickej linke. Ako vytriezvenie príde hard-rockový riff a famózne hammond sólo až mi z toho behajú zimomriavky. Záver skladby znie krásne veľkolepo so symfonickým podkladom. Coda uzatvára túto kolekciu skladieb a Mariusz s akustickou gitarou spraví dokonalú bodku tomuto počinu.
Hlavnou devízou tohto albumu je veľmi ľahko a nenásilne plynúca hudba. Veľmi príjemne sa počúva a poslucháč má pocit empatie s touto muzikou. Riverside si dali záležať na tejto nahrávke a nenachádzam tu nejaké hluché miesta. Neviem momentálne posúdiť do akej miery bude Shrine Of New Generation Slaves zlomový album pre Riverside, ale moje pocity a dojmy sú zhmotnené do maximálneho počtu hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Riverside - Shrine of New Generation Slaves
» popis a diskografie skupiny Riverside
Kansas / Vinyl Confessions
Nikdy som nepochopil prečo práve Vinyl Confessions je pomerne zle hodnotený od profesionálnych recenzentov. Prečítal som si však aj názory samotných fanúšikov na tento album a názory sa dosť líšia. Kapela ako Kansas kráča vpred a objavuje aj odlišné formy hudobného prejavu. Niektorým samozrejme vadia texty, ktoré pojednávajú o viere ale ja osobne nevidím nič zlé a nehodnotné na týchto textoch. Ešte dôležitejšia je však hudba, ktorá už zachádza do melodického AOR štýlu, ktorý bol v tej dobe v USA dosť moderný. Menej progresu a viac melodiky, skladba Play The Game Tonight je hit ako z veľkej vody a opäť zasahuje americké priečky na tých správnych miestach.
Keď som tento album počul prvýkrát na vinyle tak ma okamžite zaujal skvelý hutný zvuk. Ehartove bicie znejú veľmi priestranne a všetky nástroje sú krásne produkčne nahrané. Nový spevák John Elefante má veľmi sympatický prejav a nie je na tom zle ani s rozsahom. Nemá výraz ako skvelý Steve Walsh, ktorý poznačil Kansas asi najviac ako sa len dá, ale predsa len Elefantov hlas na tento konkrétny album sedí. Kerry Livgren autorsky spolupracoval na tomto počine s dvojicou John Elefante/Dino Elefante. Táto dvojica splodila piesne Right Away, Chasing Shadows a Face It. Sú to podarené rockové songy a napr. Chasing Shadows je krásna jemná záležitosť s Kansas feelingom. Aj pri tejto skladbe dokonale vyznievajú vokálne harmónie a opäť úžasný Robby Steinhardt s jeho husľami. Kerry Livgren zložil ako ináč väčšinu skladieb a vynikajú tu hlavne songy Diamonds And Pearls, Windows, Borderline či skvelá Crossfire. Jeho skladby sú takým kompromisom medzi prog-rockom a melodickým rockom. Stále je však cítiť jeho muzikantský cit a veľký talent, dokáže skladať parádne art-rockové kompozície a rovnako aj hity, ktoré sa okamžite vryjú do hlavy. Livgren je proste pán skladateľ, čo potvrdzuje aj posledná Crossfire, ktorá asi najvierohodnejšie prenáša ducha Kansas 70-tých rokov. Zaujímavé fluidum má aj pekne naaranžovaná skladba Diamonds And Pearls, ktorá má spočiatku akúsi barovú atmosféru a v refrénoch sa prehupne do vzdušnej zborovej melódie.
Vinyl Confessions je stále kvalitné dielo hodné mena Kansas a určite aj Kerryho Livgrena. Po vydaní tohto počinu odchádza Robby Steinhardt z kapely kvôli rovnakým dôvodom ako Steve Walsh a to sú nezhody s Livgrenom v rámci hudobného a textového smerovania kapely. Nasledujúci album Drastic Measures bol naozaj slabý a načisto zahrabal podstatu ich hudby pod zem v limonádovom náleve AOR, hlavne preto lebo John a Dino Elefante dostali až príliš veľký priestor pre svoje skladby. Hodnotím Vinyl Confessions veľmi pozitívne a vraciam sa k nemu rád, lebo je na ňom stále čo počúvať.
» ostatní recenze alba Kansas - Vinyl Confessions
» popis a diskografie skupiny Kansas
Kansas / Audio-Visions
Zo spätného pohľadu je album Audio Visions zaujímavý aj vďaka tomu, že Kansas na ňom popustili uzdu smerom viac k melodike a komerčnejšiemu prístupu. Predošlý počin Monolith je v mojich očiach progresívnejším albumom. Pozitívum je ako vždy skvelá inštrumentácia a melodické linky vysokej kvality. Aj z hľadiska zvuku je to vyvážený a skvelo znejúci album. Pre kapelu Kansas začali byť dôležité aj hity, pretože to znamenalo že samotný album zaujme dobrú pozíciu. Aj preto tu máme skladbu Hold On, ktorá patrí medzi ich najznámejšie songy. Po tomto albume odchádza Steve Walsh z kapely kvôli odlišným hudobným predstavám.
Gitarista Kerry Livgren a spevák Steve Walsh písali skladby na tento album v podstate oddelene. Kulminácia ich rozdielneho prístupu si vyžiadala aj takéto riešenie. Z hľadiska kvality sa však nič podstatné nedeje. Skladby sa akurát tvária prístupnejšie a zároveň rockovejšie čo bolo v podstate podmienené aj dobou. Ani tu však nechýbajú epické skladby ako napr. Curtain Of Iron alebo No One Together, ktoré sú najdlhšie a sú typickým produktom geniálneho muzikantského myslenia Kerryho Livgrena. Spoločná skladba takmer všetkých členov (okrem Steinhardta) s názvom Don't Open Your Eyes je peknou ukážkou toho ako to znie keď na tom makajú všetci. Walshove kompozície Anything For You, Loner, Got To Rock On, No Room For Stranger (Rich Williams/Steve Walsh) a Back Door majú pekný rockový ťah na bránku, no zároveň im nechýba lyrika a melodický formát. Ako hudobníci sú Kansas jedineční a napr. taký Robby Steinhardt dokáže svojimi husľami nádherne podfarbovať a umocňovať atmosféru. Netvrdil by som až tak veľmi, že tento album nie je vôbec progresívny. Ich samotný štýl je progresívny a čas ukázal že v podstate nemajú ani nasledovníkov, ktorí by ich dokázali nejako úspešne kopírovať. Pre mňa je ich obdobie od prvého albumu Kansas (1974) až po Vinyl Confessions (1982) pokladom progresívnej rockovej hudby.
» ostatní recenze alba Kansas - Audio-Visions
» popis a diskografie skupiny Kansas
Walsh, Steve / Glossolalia
Rok 2000 bol pre fanúšikov kapely Kansas celkom zaujímavý. V prvom rade to bol počin Somewhere To Elsewhere, s ktorým Kansas upútali pozornosť fanúšikov aj odbornej kritiky. Napriek nespochybniteľným kvalitám sa však ozývali aj hlasy, ktoré neboli celkom spokojné s albumom a chýbala im rocková razancia a isté hudobné novátorstvo, keďže tento album bol hudobne nasmerovaný na 70-té roky. Práve pre túto sortu poslucháčov prišiel sólový album Stevea Walsha veľmi vhod. Glossolalia sa totižto veľmi odlišovala od Somewhere To Elsewhere hlavne v rovine zvukovej a aranžérskej. Steve Walsh sa skladateľsky nepodieľal na albume domovskej skupiny a preto všetky skladby na ňom zložil Kerry Livgren. Naplno sa totižto venoval skladaniu na album Glossolalia, ktorý bol pre neho mimoriadne dôležitý.
Trent Gardner ( Explorers Club, Magellan) sa na doske podieľal výrazným spôsobom a aj preto znie Glossolalia veľmi moderne. Na albume hosťujú aj Walshovi muzikanti z obdobia Streets a to gitarista Mike Slamer (City Boy, Steelhouse Lane) a basák Billy Greer. Už predná obálka dáva jasne na známosť, že to asi nebude kolekcia pekných melodických piesní. Tie melódie tu samozrejme sú, ale sú obalené v náročnejšej hudobnej mozaike. Na albume sú využité moderné technológie tej doby, no zároveň hudba nestráca duchaprítomnosť a je cítiť, že Steve Walsh je stále klasik prog-rockovej scény. Po textovej stránke ventiluje Steve Walsh svoje rôzne pocity a celkove tieto texty majú závažnejší charakter.
Takmer industriálne zvuky štartujú titulnú Glossolalia. Po chvíli sa ozvú tvrdé gitary a nevšedná štruktúra sa rozlieha po celom songu. Napriek zvláštnosti niektorých motívov perfektne pasuje jeden nápad k druhému a vypäté Walshove spevy sedia do ťažšej rytmiky ako uliate. Serious Wreckage je už oveľa lyrickejšia a Walsh s klavírom znie ako z čias Kansas. Potom sa ozvú orchestrálne pasáže, ktoré sú už trochu dramatickejšie. Pridá sa nakoniec rytmika aj s ostrejšou gitarou do tejto veľmi podarenej skladby. Tretia Heart Attack má tiež kvalitné spracovanie čo sa týka klávesovej práce a aj hudby. Hlavný refrén a hudobný rytmus je prekvapivo funk-rockový. Zaujímavo nazvaný song Kansas je Walshovou spoveďou k domovskej kapele a aj k svojej krajine. Kompozícia sa pohybuje v lyrických a rockových pasážach a nechýba typická košatá progresívna nálada. Nothing je jednoducho krásna Walshova skladba s dojemnou melódiou, klavírom a gitarou. Ďalšia v poradí Haunted Man má skvelý melodický podklad a veľmi dobre spracované moderné aranžmány. Vrchol celého albumu je desaťminútová pecka Smackin' The Clowns, ktorá začína parádnym dream-theatrovsky ladeným motívom. Nechýbajú krásne akustické a elektrické gitary a opäť veľmi dômyselne naaranžované klávesy. Skladba nestráca pointu a melodickú formu počas celej svojej dĺžky. That's What Love Is All About znie oproti predošlým skladbám o dosť civilnejšie. Je to skôr taká normálna rocková skladba, ktorá neurazí. Predposledná Mascara Tears je veľmi príjemným lyrickým kúskom. Orchestrálne pasáže sa s rytmikou dobre vynímajú nad Walshovým emocionálnym spevom. Záverečná Rebecca je ďalším pomalším songom. Je to opäť klasická rocková skladba, ktorú okrášli výborným sólom na konci gitarista Mike Slamer. Posledné tri veci sú oproti zvyšku skôr také normálnejšie a prijal by som viac skladby v duchu prvých siedmych kompozícií.
Steve Walsh mi pripadá spevácky veľmi stotožnený s týmito skladbami. Treba vyzdvihnúť aj hudobné výkony všetkých zúčastnených, hlavne skvelý bubeník Virgil Donati (Planet X) alebo gitarista Mike Slamer. Druhý sólový album Glossolalia je najosobitejšou a najlepšou nahrávkou sólovej kariéry Stevea Walsha. Keďže je už Steve na hudobnom dôchodku, tak mu musím vzdať poctu za veľa skvelej a kvalitnej hudby, ktorú počas svojho života spravil.
» ostatní recenze alba Walsh, Steve - Glossolalia
» popis a diskografie skupiny Walsh, Steve
Kansas / Point of Know Return
Kansas patrí jednoducho medzi top progresívne kapely z Ameriky. O toto výnimočné miesto sa postaral tvorivý potenciál, aranžérske a skladateľské schopnosti takmer všetkých muzikantov. Každý jeden člen mal svoje podstatné miesto a mal zároveň aj svoju úlohu, ktorú plnil v prospech kapely. Vďaka tomu znie Kansas ako kompaktný celok aj na samotných albumoch a boli si vedomí toho, že dokážu ďaleko viac ak budú ťahať za jeden povraz namiesto dokazovania si veľkosti svojho ega.
Podľa vlastných slov Kerryho Livgrena a Phila Eharta boli členovia kapely každý z iného súdka a zároveň fungovala chémia, ktorá ich poháňala vpred. Najlepšie organizačné schopnosti mal bubeník Phil Ehart a pre zmenu Dave Hope bol človek, ktorý hneď uzemnil každého kto sa nejakým spôsobom začal vymykať spod kontroly, samozrejme v pozitívnom zmysle. Hudobný smer určoval Kerry Livgren aj s pomocou Stevea Walsha, ktorý naspieval väčšinu skladieb Kansas. Najlepší kontakt s publikom mal príležitostný spevák a klasicky vzdelaný huslista Robby Steinhardt. V dobe nahrávania albumu Point Of Know Return boli najväčšie nezhody medzi Kerrym Livgrenom a Steveom Walshom, ktorý chcel robiť tvrdšiu rockovú hudbu a to bolo ako opozitum voči Livgrenovemu spôsobu skladania piesní. Vďaka tomu však vzišlo niečo naozaj skvostné a pravá tvorivá nálada sa pretavila do reálneho výsledku, keďže album Point Of Know Return je najúspešnejším v ich kariére. Albumu sa predalo viac ako tri milióny kusov a takýto úspech už Kansas nikdy nezopakovali.
Pri úvodnej a titulnej skladbe Point Of Know Return sa vybalí krásna melódia a hudobný podklad, ktorý vedia spraviť len ozajstní majstri. Túto skladbu zložila trojica Walsh, Ehart, Steinhardt. Po vydarenom úvode nasleduje spoločná skladba Livgrena a Walsha nazvaná Paradox. Walsh spieva svoj typický tenor a rýchlejšia rytmika vytvára priestor pre husľové vyhrávky a gitarové sólo. The Spider je inštrumentálne dielo Stevea Walsha a tentoraz má silnejšieho rockového ducha, no nechýbajú mu progresívne výpady v podobe klávesov a rytmiky. Typický ťah má ďalšia Livgren-Walsh kompozícia Portrait (He Knew), ktorá obsahuje krásne motívy s progresívnym feelingom a neobyčajne vyvážený pomer klávesov, gitár, huslí a celkovej rytmiky. Aranžérsky talent sa prejaví v šesť minútovej Closet Chronicles, v ktorej sa striedajú so spevom Walsh a Steinhardt. Skladba obsahuje niekoľko famóznych hudobných momentov a jedná sa opäť o dielo dvojice Livgren-Walsh. Robby Steinhardt si zaspieva v skladbe Lightning’s Hand (autori Walsh-Livgren), ktorá má krásnu rockovú náladu a melódie. Nechýba typická košatá rytmika spolu s výborne spracovanými gitarami. Skladba Dust In The Wind je bielou holubicou kapely a tento skoro duet Walsha a Steinhardta sa skvelo počúva dodnes. Kerry Livgren sa chcel naučiť prstové hranie na gitare a tak si skúšal jednoduché akordy tejto piesne. Keď si jeho žena všimla ako krásne tie akordy znejú naliehala na to, aby Kerry spravil na to pieseň a podarilo sa to, že skladba je najúspešnejšou a najznámejšou od skupiny Kansas. Ďalší spoločný autorský počin dua Livgren-Walsh je Sparks Of The Tempest. Song má na začiatku akýsi jazz/fusion rytmus, ktorý sa v refréne preklopí na klasický prog-rock. Nechýbajú výborné klávesy, gitary a Robby Steinhardt ako spevák. Nobody’s Home (Livgren-Walsh) je jedným slovom nádherná. Skladba začína po monumentálnom úvode peknými husľami a klavírom, potom sa pridáva krásnou melódiou Walsh. Zapoja sa nakoniec všetci a začnú doslova maľovať svoje typické hudobné plochy, ktoré majú vysoký umelecký charakter. Album uzatvára Livgrenova kompozícia Hopelessly Human, ktorá trvá cez sedem minút a jedná sa samozrejme a skvelo naaranžovaný song. Livgren ako neobyčajne plodný autor stvoril geniálne dynamickú a vnútorne zvláštne napätú skladbu s jemnými plochami ako aj tými prog-rockovými. Spevácky sa tu dopĺňajú Walsh a Steinhardt a je to skvostný duet. Skladba má však aj výrazne inštrumentálny charakter a tak si ich hudobné majstrovstvo vychutnáte do sýtosti.
V dobe založenia kapely Kansas túžili jej členovia hrať progresívnu rockovú muziku v duchu anglickej školy. V podstate sa im to podarilo a dali samozrejme do toho aj niečo svoje, čo ich nakoniec posunulo medzi progresívnu elitu. Ani v ich prípade nebolo nič vždy ružové a po roku 1982 sa pomaly a isto začínajú vytrácať z predných priečok, aj keď svoje postavenie si udržia po celé 80-té roky. V dobe založenia skupiny Kansas však bola situácia ďaleko horšia a Kerry Livgren popisuje celú vec takto: “Chcem ľuďom povedať o roku 1970. Mal som v tom roku dokopy 5 babiek. Bolo to pod úrovňou chudoby. Myslím, že sme vtedy jedli ryžu a prešli sme všeličím. Uzavreli sme všetci dohodu, mali sme cieľ, ktorý buď dosiahneme alebo zomrieme. Zvládli sme to a nikto nám to nikdy už nemôže vziať. Myslím, že je to niečo v čom máme všetci spoločnú skúsenosť – viete nezáleží na tom čo sa udeje, nie je totižto žiadny spôsobom ako to odstrániť. Je to časť z nás, sme súčasťou jeden druhého“. Myslím, že aj kvôli týmto skúsenostiam sú naďalej títo muzikanti ľudia bez nejakých hviezdnych manierov. Ich hudba prináša pozitívne pocity, ľudskosť a hlavne nadhľad spojený s prvotriednou hudobnou kvalitou.
» ostatní recenze alba Kansas - Point of Know Return
» popis a diskografie skupiny Kansas
Leer, Thijs van / Pedal Point - Dona Nobis Pacem
Thijs van Leer je samozrejme známy ako frontman skupiny Focus. Jeho sólová kariéra však tiež prináša niekoľko zaujímavých albumov, na ktorých vyznáva svoje city ku klasickej hudbe. Projekt Pedal Point je však ojedinelý v jeho diskografii. Z kompozičného hľadiska skombinoval gregoriánske chorály, art-rockovú a trochu aj jazzovú hudbu. Všetky skladby zložil sám a s aranžmánmi mu pomáhali jeho spoluhráči.
Zaujímavé je ako Thijs van Leer na tomto albumu pracuje s klasickými témami a akým nenúteným spôsobom dokáže rozvíjať a formovať jednotlivé pasáže. Takýmto podobným spôsobom pracoval už vo svojej hlavnej kapele Focus. Tu sa však viac zameral na to, aby hudba mala silný klasický podtón. Ako osvieženie prichádzajú rôzne art-rockové výpady a jazzové nálady, ktoré pridávajú na svojráznosti a pestrosti. Kapitola sama o sebe sú gregoriánske chorály v latinskom jazyku spievané Thijs van Leerom, ktoré do celkovej nálady tohto počinu vnášajú prvok vážnosti a určitej vznešenosti. Dona Nubis Pacem je rozdelený na tri suity a to Kyrie, Credo a Sanctus.
Suita Kyrie:
Album začína skladbou Kyrie Eleison I, ktorá sa vlní na klávesových podkladoch a hlavné slovo má Thijs van Leer, ktorý spieva tradičný chorál v rôznych polohách svojho hlasu. Viac ako dvojminútová Christe Eleison už zapája aj celú rytmiku v pomalšom tempe. Thijs k tradičnému chorálu pridáva aj krásne flautové sólo. Kyrie Eleison II štartuje zaujímavým rytmickým flautovým sólom, ktoré podporuje bubeník a následne sa strhne rockové tempo. Stredné rýchly rytmus nabaľuje na seba jednak spev Leera a hlavne zaujme slapový štýl basovej gitary, ktorá veľmi dobrým spôsobom osviežuje charakter tejto skladby. Posledná kompozícia Kyrie suity je viac ako osemminútová Gloria. Jazzovejší charakter sa tejto skladbe na začiatku uprieť nedá hlavne v rytmickej sekcii. V tomto prípade zaujme samotný Thijs so svojim nádherným vocoderovým chorálom. Úžasne tu znejú aj samotné gitarové sóla a po tretej minúte všetko stíchne a ozýva sa len vocoderový Thijs spolu s klávesmi. Po chvíli všetko naberá opäť skvelý rytmus a tak má celý song dynamický charakter.
Suita Credo:
Gitarové sólo pomaly štartuje ďalšiu skladbu Introduction Credo. Pomaly ale isto sa pridávajú všetci a opäť tu máme jazzový podtext v pomalších aranžmánoch s peknými gitarovými sólami. Druhá najdlhšia kompozícia je Credo I and II, ktorá sa po typickom pomalom úvode strhne v ďalší jazzový kúsok. Aranžérska zručnosť pri skladaní nosných motívov je jedným z hlavných rysov tohto albumu a aj táto skladba to dokazuje. Striedanie pomalých chorálových plôch s jazz-rockovými rytmami udržuje poslucháča v pozornosti. (Et In Unum III, Et Incarnatus Est) znie spočiatku ako Yes s multi-vokálnym sprievodom. Nasleduje veľmi príjemný rockový rytmus so slapovou basou a krásnymi vrstvenými vokálmi. Podobný ale o niečo náročnejší charakter má aj ďalšia krátka (Crucifixus) IV tentoraz však so skresleným vocoderovým hlasom. Spomalenie prichádza v Et Resurrexit V s harmonickou rytmikou a citlivým hlasovým sprievodom. Et Resurrexit (Two) V prináša opäť art-rockovejší feeling a nádherne znejúce symfonické témy v krásnych viac-hlasoch. Predposledná Et In Spiritum Sanctum VI je svojimi chorálmi a jazzovou rytmikou proste úžasná. Záverečná časť suity Credo končí skladbou Confiteor VII v lyrickom duchu pomalšej rytmiky a skvelých hlasových sprievodov. Lyrická poloha sa však preklápa v razantnejší rytmus, ktorý nakoniec končí skvelým gitarovým sólom.
Suita Sanctus:
Posledná suita začína titulnou skladbou Sanctus I. Klavírny úvod sprevádza samozrejme Thijs van Leer a viacvrstvové vokály nakoniec prebudia celú rytmiku a začína ďalší rockovo orientovaný song. Nechýba flauta, ktorá spieva svoje sólo na pomalšom rytmickom podklade. Nakoniec to celé naberie symfonický charakter spolu s energickým gitarovým sólom. Ohsanna II je typickou chorálovou skladbou s klávesovým spodkom. Ďalší song Dona Nobis Pacem Agnus Dei je v podobnom duchu a nie inak tomu je aj na poslednej Pater Noster Pater Noster, avšak pre zmenu ju sprevádza klavír a akustická gitara. Posledné tri piesne majú pomalý éterický charakter a svojim spôsobom dotvárajú skôr harmonický pokojný koniec tohto albumu.
Všetky tri suity plynule nadväzujú na seba a vytvárajú komplexný celok. Za najprepracovanejšiu považujem samozrejme najdlhšiu suitu Credo. Treba však vyzdvihnúť aj ostatných členov Pedal Point, ktorí prispeli naozaj kvalitnými výkonmi. Album Dona Nobis Pacem je v mojich očiach progresívny klenot, s ktorým dosiahol Thijs van Leer takmer svoj vrcholný moment.
» ostatní recenze alba Leer, Thijs van - Pedal Point - Dona Nobis Pacem
» popis a diskografie skupiny Leer, Thijs van
Hodgson, Roger / Open The Door
Roger Hodgson sa po svojom odchode zo Supertramp vydal na sólovú dráhu. So sebou si vzal samozrejme aj svoje piesne, ktoré patria medzi ich najväčšie hity. Býva často nazývaný aj "The Voice Of Supertramp" a samozrejme oprávnene. Jeho vlastná diskografia není veľmi rozsiahla čo sa týka štúdiových albumov.
Momentálne zatiaľ posledný počin Open The Door patrí určite medzi jeho najpodarenejšie. Piesne z tohto albumu majú jeho typický a veľmi osobitý charakter. Niekoľko skladieb ako keby vypadlo z obdobia Supertramp a štýlovo sa jedná podľa mňa o art-rockové dielo s výrazným podielom melódií.
Along Came Mary začína za zvuku akustickej gitary a o chvíľu sa ozve starý známy hlas, ktorý takmer všetci fanúšikovia Supertramp milujú. Typická Hodgsonova melanchólia je podopretá zvukomalebnou hudbou a nechýbajú tu saxofón alebo škótske gajdy.
The More I Look je naozaj niečo pre fanúšikov Supertramp a určite by zapadla do niektorého z ich klasických albumov. Zvuk jeho klávesov a hlasu nádherne štartuje skladbu a zakrátko príde vskutku výrazný refrén. Jeho emocionalita je priam ukážková a preto je dnes v podstate legendou v rockovej hudbe.
Hodgson však nebude vzývať len duchov Supertramp o čom svedčí aj nasledujúca Showdown, ktorá je veľmi pohodovou vecou a má taký zvláštny country-vidiecky feeling aj vďaka použitým nástrojom ako husle alebo harmonika.
Po nej ide skvelá hitovka Hungry a opäť cítim geniálny dotyk pána skladateľa Rogera Hodgsona. Skvostná melódia je hlavným ťahúňom a pri saxofónovom sóle určite nejednému napadne slovo Supertramp. Hudba je však veľmi sviežo prepracovaná s vysokým podielom estetiky.
The Garden je ponurejší song s orchestrálnymi vsuvkami a pálčivou melódiou. Po tomto krátkom songu nasleduje pre zmenu sedem-minútova Death And a Zoo. Po sóle na gajdách na začiatku skladby sa ozve klavír a Roger začína ďalšiu skladbu, ktorá má trochu odlišný charakter. Po ataku bicích sa začnú ozývať rôzne pazvuky zvierat a takýmto nervnejším dojmom aj pôsobí celá skladba.
Po nej ako vánok prichádza nadpozemská Love Is A Thousand Times. Skvelá melódia a nádherné aranžmány sú skvelým zážitkom pre moje uši a naplňuje človeka pozitívnymi pocitmi.
Say Goodbye je opäť skvelo postavená skladba s dojímavou melódiou. Roger je proste klasik a presne vie, čo je to vložiť do hudby emócie a kvalitu. Klávesy a Rogerov hlas si skvelo rozumejú ako vždy a k tomu všetkému sa ozve aj husľové sólo.
Hudobne najzávažnejšou a zároveň aj najprepracovanejšou je určite titulná kompozícia Open The Door. Tradične to začína klavírom s Hodgsonovou melódiou. Refrén však dáva tušiť, že neostane len pritom a postupne sa pridáva aj rytmika. Pekne spracovaná hudba dáva priestor aj na experimentálnejšie aranžmány, ale všetko je urobené s citom a výborne tu zapasuje aj flautové sólo. Aj túto skladbu by som si vedel predstaviť na nejakom albume Supertramp. Je tu viacero klávesových registrov, ktoré sú skvelo skombinované.
Posledná For Every Man končí s nádejov a optimizmom, ktorý je pre Rogera Hodgsona hlavným charakterovým rysom. Krásnu melancholická melódiu si Roger odspieva aj so sprievodom rytmiky a akustických gitár. Nechýba harmonika a hlavne skvelé saxofónové sólo.
Vysoká kvalita tohto albumu není samozrejme náhodná, lebo Hodgson spravil veľa kvalitnej hudby už v minulosti. No tak svieže a hudobne vyšperkované dielo čakal naozaj len málokto. Snáď sa Roger ešte odhodlá vydať ďalší autorský počin. Tento album je už "out of print", ale dá sa ešte momentálne zakúpiť na jeho stránke a priloží aj svoj vlastnoručný podpis. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Hodgson, Roger - Open The Door
» popis a diskografie skupiny Hodgson, Roger
Stewart, Al / Time Passages
Po mimoriadne úspešnom albume Year Of The Cat sa Al Stewart nehodlal stiahnuť do úzadia a vydal trochu odlišne orientovaný album Time Passages. Opäť je to veľmi nápaditá kolekcia folk/soft-rockových skladieb, ktoré sú dielom osobitosti Ala Stewarta.
Jeho talent však není len pesničkársky, lebo vie podať pestrú paletu nápadov a aranžérskych zručností do svojej hudby. Tak ako na predošlom albume ani tu nechýba práca s orchestrálnymi vyhrávkami. Stewart sa na tomto počine ešte viac zameral na melodickejšiu formu a stvoril dielo, ktoré patrí tiež medzi jeho zásadné. Alan Parsons sa opäť postaral o skvelý zvuk tejto nahrávky.
Prvá skladba Time Passages patrí samozrejme medzi Stewartove veľké hity. Je to veľmi dobre napísaný song čo sa týka melodickej a hudobnej štruktúry. Hneď začiatok udrie do uší v podobe krásnych harmónií gitár, klávesov a rytmiky. Do nádhernej melódie vstupujú aj orchestrálne aranžmány a motív, ktorý je dokreslený gitarou takmer geniálnym spôsobom ukončuje skladbu.
Vo svižnej a pohodovej rytmike si vykračuje Valentina Way. Melódia znie optimisticky a v tejto polohe je Stewart ako doma. Zaujímavo tu znejú elektrické gitary, ktoré majú podklad v hammondových klávesách.
O niečo zádumčivejšie znie Life In Dark Water. Pomalšie ladený song má oporu vo veľmi dobre naaranžovaných klávesových partiách. Vo chvíli sa to presekne beatlesovskou melódiou, ale všetko sa vráti späť a objaví sa tu aj výborné gitarové sólo.
Typickou nahrávkou je v tomto prípade A Man For All Seasons. Skladba má Stewartov charakter a jeho klasické melodické postupy. Jeho hlas má osobité čaro a k tomu všetkému sú tu veľmi príjemne nahrané všetky nástroje.
Návrat k folku signalizuje song Almost Lucy. Skvelá melódia je vkusne sprevádzaná akustickou gitarou, jemnými klávesmi a latino perkusiami. Za zmienku stojí aj dobré akustické sólo.
Moja obľúbená skladba sa ukrýva pod názvom The Palace Of Versailles. Al Stewart vytvoril nádherne nostalgickú melódiu, ktorá sa dostáva hlboko pod kožu. Skvostne tu znejú klávesové motívy, ktoré dotvárajú celkovú myšlienku.
Opäť nasleduje folkovejší kúsok Timeless Skies. Stewart sa nachádzal asi vo veľmi dobrom skladateľskom období, lebo sype jednu skvelú melódiu za druhou a ani táto skladba není výnimkou. Jeho hlas ma neskutočne baví počúvať.
Zaujímavo nazvaná Song On The Radio je pre zmenu typickým soft-rockovým číslom. Výraznú melódiu príjemne sprevádza rytmika v strednom tempe a saxofónové sóla. Skladba má hitový potenciál a bola aj celkom úspešným singlom.
Album uzatvára End Of The Day s krásnymi akustickými gitarami. Akustické sóla sa nádherne dopĺňajú s orchestrálnym podkladom a do toho samozrejme Stewart vloží svoju melodickú linku.
Zásadný rozdiel v albumoch Year Of The Cat a Time Passages vidím v hudobnej orientácii. Time Passages je viac soft-rockovým dielom. Al Stewart sa vie dobre pohybovať aj v tomto štýle, lebo dokázal po takom počine akým bol predošlý Year Of The Cat nahrať dôstojného nástupcu bez pomyselnej straty svojej hudobnej identity.
» ostatní recenze alba Stewart, Al - Time Passages
» popis a diskografie skupiny Stewart, Al
Stewart, Al / Year Of The Cat
Al Stewart predstavil svetu v roku 1976 svoje vrcholné dielo Year Of The Cat. O produkciu sa postaral Alan Parsons, ktorý mal na svedomí zvuk Dark Side Of The Moon od Pink Floyd. Hudobne sa Stewart posunul smerom k pestrejšiemu folk-rocku a obohatil ho o ďalšie zaujímavé výrazové prostriedky.
Album obsahuje aj orchestrálne pasáže, ktoré tiež obohacujú a pridávajú na kvalite. Najdôležitejší je tu však samotný Al Stewart a jeho takmer až aristokratický spev. Za zmienku stoja veľmi pekne znejúce celkové aranžmány, akustické gitary a sóla.
Lord Grenville začína Stewartovým špecifickým spevom a navodzuje hneď príjemnú atmosféru. Skladba je takým pomalším opusom s orchestrálnymi vyhrávkami. Nad tým všetkým krúži melodická a pocitová melódia.
Zaujímavým rytmickým podkladom začína druhá v poradí On The Border. Zaujímavo tu hrajú španielsky podané akustické gitary. Jazzovejšia štruktúra znie veľmi harmonicky a samozrejmosťou je výborná melodická linka.
Jazzovými aranžmánmi dýcha aj Midas Shadow. Hlavné slovo tu majú krásne znejúce klávesy a Stewart opäť zložil veľmi citlivú melódiu, ktorú podáva svojim skvelým výpravným spevom.
Optimisticky znie skladba Sand In Your Shoes a Stewartov hlas sa ozýva veľmi prierazne a presvedčivo. Stredné tempo sa pekne obaľuje v klávesových tónoch a akustických gitarách. Končí to celé veľmi vkusným harmonikárskym sólom.
Opäť rýchlejším kúskom je If It Doesn't Comes Naturally, Leave It. Tu už pre zmenu zdatne kombinuje pop-rock so svojim folkovým cítením a spevom. Song je naplnený optimizmom a gitarové sóla tu plnia svoju funkciu dokonale.
Flying Sorcery je skôr tradičnejším folk-rockovým songom. Bezstarostná melódia sa dobre doplňuje s klávesovým podkladom a jednoduchou rytmikou.
O čosi závažnejšou skladbou mi príde ďalšia v poradí Broadway Hotel s nádhernou melódiou, jemnou rytmikou a akustickými gitarami. Husľové sóla a témy vytvárajú umeleckú atmosféru a svojim vyznením ako keby spájali folk-rock a klasiku.
Predposledná One Stage Before je celkom zaujímavo naaranžovaný song. Stewartov spev má v tomto prípade zvláštnu melancholickú príchuť. Pre zmenu jednotlivé nástroje sú umne prepletené a má to celé akúsi progresívnu myšlienku, ktorú krásne umocní aj gitarové sólo na konci.
Posledná titulná skladba Year Of The Cat je jednoducho folk-rockovou klasikou. Geniálna melódia je krásne podaná akustickými gitarami. Al Stewart je aj skvelý aranžér a skladbu ozvláštnil orchestrálnymi pasážami. Postupne prichádza krásne akustické sólo, ktoré nahradí elektrické sólo a dokonca aj saxofónové. Končí to súzvukom a harmóniou všetkých nástrojov a lepší koniec si človek v tomto prípade ani nemôže priať. Skladba je dodnes jeho najznámejšou a zároveň aj jeho najväčším celosvetovým hitom.
Al Stewart sa po rokoch hľadania nakoniec našiel vo svojej najosobitejšej nahrávke svojho života. Dielo Year Of The Cat je zároveň jeho umeleckým a aj komerčným vrcholom. Al Stewart však nie je hviezdou jedného albumu a aj jeho ďalšie albumové počiny stoja za pozornosť.
» ostatní recenze alba Stewart, Al - Year Of The Cat
» popis a diskografie skupiny Stewart, Al
Cray, Robert / Shame + a Sin
Som hlboko presvedčený, že Shame + a Sin patrí medzi Crayove top albumy. Už predný cover so šedými farbami čosi naznačuje. Zvukovo sa jedná o zaujímavú a precíznu prácu. Má to retro zvuk starých bluesových nahrávok, ale nástroje znejú veľmi hrejivo a zároveň súčasne.
Prvý song 1040 Blues si vykračuje v rezkom bluesovom tóne. Táto výrazná skladba so skresleným vokálom naznačuje akým smerom sa bude album odvíjať ďalej. Hneď po nej ide skvelá Some Pain, Some Shame so zaujímavým rytmickým bubnovaním a fantastickým gitarovým sólom. Ďalšia parádna bluesová pecka je určite I Shiver. Krásna melódia a neodolateľná bluesová atmosféra z nej robí výraznú skladbu na tomto počine. Album má aj netradičnejšiu nahrávku a tou je Don't Break This Ring. Skladba tiahne viac k melodickému soulu s náznakom blues a je to celkom príjemné spestrenie. Skladby ctia blues starých majstrov a Robert Cray pridáva samozrejme veľa zo svojej osobitosti a talentu. Neobvyklým spôsobom sa dá posunúť aj blues do zaujímavých sfér o čom svedčí kompozícia Leave Well Enough Alone s výraznou basovou figúrou. Krásne tu znie klavír a je to veľmi pekne naaranžovaný song. Pomalá Passing By je ďalším skvostom na albume a Cray tu predvedie krásne gitarové sólo. Na Shame + a Sin nie je vyslovene zlá vec a posledná výborná skladba Up & Down ma len utvrdzuje v jeho celkovej kvalite. Celé to končí opäť krásnym sólom od pána gitaristu Roberta Craya.
Pre mňa sú jeho nahrávky Strong Persuader a Shame + a Sin asi najlepšie z jeho diskografie. Samozrejme tých kvalitných albumov má viac, ale takú neopakovateľnú atmosféru ako Shame + a Sin nemá každý jeho album, takže tu sa to podarilo takmer dokonale. Hodnotím plným počtom, lebo kvalita sa tomuto počinu uprieť nedá.
» ostatní recenze alba Cray, Robert - Shame + a Sin
» popis a diskografie skupiny Cray, Robert
Cray, Robert / Strong Persuader
Robert Cray sa v 80-tých rokoch zaslúžil o propagáciu blues v tom najlepšom slova zmysle spoločne s ďalším velikánom elektrického blues Stevie Ray Vaughanom.
Dielo Strong Persuader prekvapilo svojim zameraním a modernosťou. Robert dokázal spojiť tradíciu blues s podmanivými melódiami a komerčnou produkciou. Korene samotného blues neboli v tomto prípade pošliapané, ale skôr posunulo blues medzi vtedajšiu mladšiu generáciu a aj vďaka tomu sa poniektorí starší černošskí bluesmani zmobilizovali a nahrávali albumy.
Úvodná bluesová pecka Smoking Gun je parádnym číslom od Roberta s výbornou melódiou a jeho skvelou gitarou. Nástroje sú nahrané veľmi prirodzene bez nejakých neduhov 80-tých rokov a klávesy sú skôr príjemným spestrením. Modernejšie melodické kusy sú tu zastúpené v skladbách Right Next Door (Because of Me), Still Around, nádhernou Foul Play či Fantasized. V ostatných skladbách spája tradičnejšiu formu blues a vzniká tým celkom zaujímavý celkový dojem. Robert Cray je zaujímavý aj tým, že jeho hlas evokuje okrem blues aj soul a aj to výraznou mierou prispieva k atraktivite tohto počinu. Ako gitarista je Cray veľmi štýlový a jeho sóla sú na vysokej úrovni. Na albume je cítiť veľmi dôslednú prácu a výsledok sa samozrejme pretavil do komerčného úspechu.
Strong Persuader patrí medzi najúspešnejšie bluesové albumy všetkých čias. To však nie je jediná dobrá vec, lebo táto nahrávka sa skvelo počúva od začiatku až do konca. Robert Cray týmto výborným albumom dokázal životaschopnosť blues a jeho meno zaslúžene zažiarilo na hudobnom poli.
» ostatní recenze alba Cray, Robert - Strong Persuader
» popis a diskografie skupiny Cray, Robert
Clannad / Macalla
Írska kapela Clannad začala v 80-tých rokoch implementovať do svojej tradičnej írskej hudby aj pop. Na jednej strane by to možno vyvolávalo nevôľu, no Clannad sa s týmto vysporiadali mimoriadne dobre. Na albume Macalla dokonale skrížili svoju typickú melancholickú atmosféru s popovými melódiami.
Podarilo sa im dosiahnuť symbiózu v skvelých melodických linkách a kvalitne vypracovaných aranžmánoch. Na albume je cítiť nádherný smútok z hlasu speváčky Máire Ní Bhronáin. Máire má podľa mňa jeden z najkrajších a najlepších hlasov v hudbe vôbec a k tomu všetkému je ešte aj krásna žena. Ciarán a Pól sa tradične postarali o zloženie všetkých skladieb.
Caisleán Óir je úvodnou skladbou a spieva tu celý Clannad so sprievodom harfy. Takéto dokonalé hlasové harmónie sú poznávacím znamením Clannad a nad tým všetkým vyčnieva samozrejme Máire.
Zakrátko sa hlási k slovu The Wild Cry už s doprovodom bicích. Song má melancholickú až smutnú atmosféru, ktorú podáva Maire veľmi presvedčivo. V pozadí však hrejú klávesy a klavír, pekné saxofónové sóla spestria celkový dojem.
Ani Clannad v tej dobe nemohli byť bez hitových skladieb a presne takou je skvelá Closer To Your Heart. Zhruba asi tak si predstavujem písanie hitoviek. Skladbu sprevádzajú harmonické gitarové vyhrávky so sólami zároveň. Veľmi podarená je samotná melódia, ktorá vytvára pohodovú a príjemnú atmosféru. Máire pomáhajú vo viac-hlasoch aj ostatní členovia kapely.
Za geniálnu by som hneď nazval ďalšiu v poradí In a Lifetime. Duet Máire a Bona z U2. V tomto prípade nejde o nejakú popovú vypchávku, lebo pocitovo si títo dvaja majú čo povedať. Bono tu predvádza svoje kvality a jeho tenor je doslova úžasný. Takéto spracovanie a atmosféra si zaslúžia uznanie.
Nie inak tomu je aj na Almost Seems (Too Late to Turn). Tu však kraľuje Máire a nie nadarmo ju volajú "First Lady Of Celtic Music". V prvej polovici hreje svojim hlasom len Máire potom sa ozve gitarové sólo a pridá sa aj rytmika. Opäť krásne pocitové podanie z hľadiska melodiky a aj hudobného spracovania.
Ďalšia nádherná hitovka Indoor začína krásnym úvodným motívom. Dokonalé hlasy všetkých zúčastnených príjemne mrazia. Skladba má samozrejme aj typický írsky podtón avšak modernejšie aranžmány ju posúvajú ďalej. Krásna melódia je v rukách alebo teda v hlase Máire dokonalou zbraňou, ktorá prinúti sa započúvať do tejto hudby.
Buachaill Ón Éirne je tradičná írska ľudová skladba a v tomto sú samozrejme Clannad ako doma. Akustická gitara a skvostný takmer až operný hlas Máire.
Ďalší song Blackstairs prekvapivo odspieva pravdepodobne Pól Ó Braonáin. Veľmi príjemná skladba, ktorá sa vlní na zaujímavej melódii. Trochu nekľudnú atmosféru v pozadí sprevádzajú klávesové nástroje a bicie.
Oveľa veselšia je určite Journey's End a je to asi najoptimistickejší kúsok na albume. Práve tu je cítiť talent Clannad na írsku hudbu a aj folk. Skladbu si odspievajú pekne všetci za chodu tradičných nástrojov. Skladba nenarúša koncept albumu, ale skôr ho príjemne osviežuje.
Posledná Northern Skyline patri do kategórie skvostov. Máire spieva dokonale a melódia prúdi z reprákov na všetky strany. Zaujímavo osviežujúco tu pôsobia klávesové sóla, ktoré trochu pridajú na intezite skladby. Najlepšie sú na tomto celom vokálne sprievody a vysoké tony Máire.
Pre mňa je to jeden z najobľúbenejších albumov, na ktorých je ženský vokál. Odposluch som mal z vinylovej platne a je to asi dvakrát intenzívnejšie a krajšie ako z CD. Album Macalla je ako stvorený na oddych, ale aj na sústredené počúvanie keďže ponúka veľa pocitovej a krásnej hudby.
» ostatní recenze alba Clannad - Macalla
» popis a diskografie skupiny Clannad
Swanö, Dan / Moontower
Dan Swanö je v hudobných kruhoch známy ako neúnavný muzikant o čom svedčí jeho účinkovanie v mnohých kapelách a projektoch. Práca na jeho sólovom albume bola pre Dana asi veľmi dôležitá, lebo vtedy načas odložil skladanie a hranie pre svoje kapely Edge Of Sanity a Nightingale.
Album Moontower je čisto jeho vlastným dielom, v ktorom sa inšpiruje kapelami ako Rush a inými podobne zameranými. Je to trochu vzdialené prirovnanie lebo pocitovo je táto hudba odlišná od Rush. Berie si však postupy a myšlienky od veľkých progresívnych kapiel v nevšednom prevedení, lebo vokál je v tomto prípade čistý growling ale sem tam sa ozve aj so svojim čistým hlasom. Zvukovo je to pre zmenu švédska škola, ktorá ma drsnejší zvuk. Zjemňuje sa to veľkými klávesovými plochami alebo hammondovými zvukmi.
Už prvý náklep Sun Of The Night začína výrazným klávesovým trilkovaním a pridáva sa postupne gitara a rocková rytmika. Hlas Dana Swanöa je pekne drsný. Prekvapivo sa ozvú akustické gitary a dokonca aj klavír. Nad tým všetkým však dominujú výrazné klávesové sprievody. Nasleduje parádne rockové sólo a Dan dokončí skladbu so svojim drsným growlingom.
O čosi rytmickejšie pôsobí Patchworks. Dan zaujímavým spôsobom robí growlingový akcent na v podstate melodické linky. V strede sa objaví spomalenie songu a prichádza klávesové sólo a Danove vokály. Skladba sa zvrtne potom do svojej prvotnej podoby a následne končí.
Prichádza tretia v poradí Uncreation a pre mňa asi prvý vrchol albumu. Výrazné klávesové motívy podporujú temnejšiu atmosféru, ale tá sa preklápa v nasledujúcich krásnych melodických linkách. Najlepšia časť je však nádherné spevavé gitarové sólo, ktoré sa strieda s Danovými vokálmi. Zvláštna ale veľmi podmanivá skladba.
Klavírne tóny štartujú ďalšiu pecku Add Reality. Opäť veľmi pôsobivo zložené melodické growlingové spevy, ktoré majú podklad v typickom strednom progresívnom tempe. V štvrtej minúte prichádza výrazná zmena. Dan Swanö spieva čistým vokálom s podporou rytmiky, akustickej gitary a klavíra. Znie to pocitovo skoro ako kapela Kansas a je to krásne ukončenie tohto songu.
Nakopnutie v Creating Illusions je naozaj dobré. Tvrdšia heavy-progová skladba s gitarami a hammondovými klávesmi. Dan parádne vrhá svoje growlingove spevy a inštrumentálny podklad je veľmi kvalitne spracovaný aj so svojimi sólami. Skladba nemá výrazovo ďaleko napr. od kapely Opeth.
The Big Sleep je ďalšou skladbou s výrazným hudobným spracovaním. Drsné melodické linky sú podporované výbornými gitarovými a klávesovými nápadmi. Dan sa opäť ozve so svojim čistým hlasom, ale len na chvíľu aby sa opäť oprel do mikrofónu, ale tentoraz s inou melódiou. Veľmi dobre a dynamicky zložený song.
Dobrým spestrením je určite inštrumentálna nálož s názvom Encounterparts. Práve táto skladba mi najviac pripomína kapelu Rush. Skladba má dobre rozvrstvené nápady a rytmické zmeny s podporou gitarových riffov. V tretej minúte sa ozýva klasický podklad Rush a skladba nakoniec končí veľmi pekným sólom.
Posledná death/prog-rocková pecka In Empty Phrases je skvelým zakončením. Aj tu sa objavujú hudobné elementy kapely Rush. Melodické linky však frčia v parádnom progresívnom tempe. Celý song je veľmi dobre podchytený nápaditosťou a melodickou formou. Všetko to končí krásnymi klávesovými motívmi a drsnými spevmi a pre mňa je to asi druhý vrchol albumu, aj keď tých skvelých songov je tu viac.
Album Moontower by mohol niečo povedať aj fanúšikom kapely Opeth, lebo aj oni využívajú prvky prog-rockovej hudby 70-tých rokov. Tento výtvor dýcha svojim vlastným životom napriek svojej silnej inšpirácii. Je to podľa môjho názoru asi najosobitejšie dielo Dana Swanöa za celú jeho kariéru. Kto chce vedieť ako by znel death metal v 70-tých rokoch, tak nech si určite vypočuje album Moontower.
» ostatní recenze alba Swanö, Dan - Moontower
» popis a diskografie skupiny Swanö, Dan
Savatage / The Wake of Magellan
Po inšpirácii na progboarde som sa po dlhšom čase opäť pozrel na zúbok kapele Savatage. Z priehrštia skvelých albumov som sa najviac momentálne započúval do albumu The Wake Of Magellan. Skupina Savatage je jedna z najosobitejších a najkvalitnejších metalových formácii na svete. Bola svojho času dostatočne uznaná odbornou kritikou a zároveň aj poslucháčskou obcou, ktorá mala na svedomí komerčný úspech ich nahrávok.
Neobvyklým spôsobom vstupuje do skladateľského procesu aj ich producent Paul O'Neill počas takmer celej ich kariéry, teda tej najúspešnejšej. Na tento album napísal všetky texty a podieľal sa aj ako spoluautor všetkých skladieb. Hlavné slovo má však líder kapely Jon Oliva, ktorý má vzácny talent na písanie progresívnej metalovej hudby s výraznými prvkami klasických motívov z vážnej hudby. Neobvyklou udalosťou bolo, keď Jon Oliva prenechal v roku 1993 miesto hlavného speváka skvelému Zacharymu Stevensovi. Jon Oliva nezabudol na svoj spev a na tomto albume si zaspieval hneď dva skladby.
Album má koncepčný charakter a prvý song The Ocean je takou klasickou predohrou. Už ona sama napovedá, že sa budú diať zaujímavé veci čo sa týka muziky. Welcome sa spočiatku pekne vlní na klavírnych akordoch. Po chvíli sa ozve drsný hlas Zaka Stevensa a klasické vrstvené mohutné vokály dávajú jasne najavo, že počúvam Savatage.
Peckou medzi oči je jednoznačne tretia skladba Turns To Me. Melodický jemný úvod sa pretne skvelým riffom, ktorý sa rúti cez reproduktory ako japonský kamikadze. Najlepšie na tejto skladbe sú tzv. premostenia. V tom prvom, ktorý sa opakuje niekoľkokrát všetko stíchne a spieva len Zak s akustickou gitarou. V tom druhom sa už hlási aj celá rytmika a Zak spieva nádherné spevácke etudy. Famózne gitarové sólo je asi naozaj už povinnosťou u tejto kapely.
Akustická gitara a Stevens otvárajú skladbu Morning Sun. Opäť zaujímavý príklad dynamického aranžérskeho myslenia, keďže refrén je pekne energický. Kvalitný riff a sólo v strede skladby dá skladbe ďalší rozmer.
V Another Way sa spev Jona Olivu pohybuje niekde v metalovom recitále. Je to taká drsnejšia prog-metalová skladba s mohutnými klávesovými hradbami. Hlas Jona Olivu je zaujímavo drsný v niektorých pasážach.
Recitovanie textu sa objavuje aj v Blackjack Guillotine. Skvelé riffovačky s gitarovými sólami a vymakanou rytmikou spestria túto skladbu.
John Oliva sa opäť hlási k slovu v Paragons Of Innocence. Toto je typická poloha Savatage. Takmer muzikálový klavírny úvod a veľký bombastický refrén s drsnými spevmi. Jon si niekde v strede skoro až zarapuje, ale nejde o nič dramatické lebo skladba má správnu prog-metalovú atmosféru. Koniec je naozaj krásny s Jonovými klávesovými motívmi.
Complaint In The System (Veronica Guerin) je zase nervnejším kúskom s pridaním skresleného vokálu. Stevensove spevácke kvality stoja za vypočutie, veľmi presvedčivý prejav a energia.
Inštrumentálka Underture je parádnym prog-metalovým číslom s krásnymi klávesovo-klavírnymi vyhrávkami a dynamickou rytmikou. Zrýchlenie v strede je ďalším zážitkom pre ušné bubienky.
Závažnejšou skladbou je samozrejme titulná The Wake Of Magellan. Skladbu ťahá vpred hlavne bombastický refrén. Celý song má charakteristické rysy Savatage s klavírnymi predohrami a predovšetkým náročnými vrstvenými vokálmi v strede skladby.
Skľudnenie príde v pomalšom songu Anymore s precítenými Zakovými spevmi a krásnou klavírnou hrou Jona Olivu. Samozrejme zapojí sa aj celá rytmika vo veľkom refréne.
Ďalšia inštrumentálka The Storm je skôr gitarovým songom. Na celom albume musím oceniť veľmi kvalitné hráčske výkony oboch gitaristov, ktorí sa zaslúžili tiež o intenzívny hudobný zážitok.
Posledná The Hourglass je najdlhšou skladbou na albume, čo znamená že bude hudobne vyšperkovaná ako sa na koniec albumu patrí. A naozaj je, Stevens predvádza hlasové divadlo a nádherné klavírne témy sú tu na každom kroku. Opäť sú tu kvalitne spracované vrstvené vokály a celkove je to veľmi estetický a emocionálny kus hudby.
Savatage je asi najlepšou reinkarnáciou geniálnych Queen. Nekopírujú ich, skôr zakladajú hudbu na podobných myšlienkach ale aranžérsky sú samozrejme trochu inde. The Wake Of Magellan patrí podľa mňa už do kategórie prog-metalových klasík. Je škoda, že Savatage už asi nenahrajú ďalší album, lebo oni sú a aj ostanú jedineční.
» ostatní recenze alba Savatage - The Wake of Magellan
» popis a diskografie skupiny Savatage
Black Country Communion / Afterglow
Tretí štúdiový album tejto v podstate superkapely je podľa môjho názoru zatiaľ ich najlepším počinom. Klasický hard-rock 70-tých rokov je tu cítiť na každom rohu, ale s moderným zvukom a aj hudobným spracovaním. Je tu dostatok výrazných melódií, ktoré sa vryjú hneď do hlavy.
Ako skladateľ tu samozrejme prevažuje Glenn Hughes, ale ani vklad ostatných členov není zanedbateľný. Práve jeho charizma a spev je to, čo priťahuje človeka k opakovanému posluchu tohto albumu. Joe Bonamassa prispieva opäť kvalitnou gitarovou hrou, ktorá má ten správny blues-rockový feeling.
Big Sky začína bicími Jasona Bonhama a postupne sa pridávajú aj ostatní k tejto výraznej rockovej skladbe. Glenn Hughes typickým spôsobom tvorí melódie a frázovanie. Ako úvod určite vydarený energický kúsok, ktorý navnadí na ďalšie skladby.
Joe Bonamassa sa prihlási klasickým točivým hard-rockovým riffom v This Is Your Time. Skladba sa pohybuje v strednom tempe a to je dobrý podklad pre Hughesove spevácke kvality.
Ďalšia groove vypaľovačka sa ukrýva pod názvom Midnight Sun. Refrén je pekne melodický s podporou akustickej gitary. Song má trochu modernejšie aranžmány a spracovanie.
Výrazný zvuk bicích a gitary odpáli song Confessor, ktorý dosť pripomína Led Zeppelin. V tomto smere není song veľmi originálny, ale po melodickej a hudobnej stránke mu nemám čo vytknúť. Je to rýchlejšia rocková skladba s pekným gitarovým a klávesovým sólom. Treba vyzdvihnúť aj kvalitnú prácu Dereka Sheriniana, ktorý tvorí na albume krásne hammondove zvuky.
Po nej prichádza skvelá pecka Cry Freedom. Na začiatku je to taký klasický groove hard rock, až kým nepríde parádny vymakaný refrén s bluesovými gitarami. Je to v podstate duet Hughesa a Bonamassu, ktorý potom v strede trochu utíchne aby nabral opäť hard-rockovú silu.
Titulná Afterglow začína veľmi sľubne pokojnou takmer akustickou atmosférou, ktorá sa prehupne do blues-rockovej polohy. Skladba má celkom peknú dynamickú štruktúru, ktorá sa kolíše v pomalších a vypätejších rytmoch. Hughes spieva tajomným hlasom a vytvára tu správnu atmosféru a ešte viac prekvapí Bonamassove melodicky poňaté sólo.
Pri Dandelion je to trochu podobné, ale skladba má iný výraz ako predošlá. Je to dobrá optimistická rocková skladba. Po nej však ide The Circle, ktorá je presne tou skladbou ktoré mám rád. Pomalšie rockové tempo tvorí nálady a Hughes vyťahuje rôzne registre svojho hlasu. Tajomná atmosféra pridáva skladbe na autenticite.
Trochu vtipne začína Common Man, ktorá začína riffom od Led Zeppelin. Potom však začne frčať vo svojom štýle s naozaj pekným refrénom s dynamickou rytmikou. Koniec skladby zaobstarávajú všetci muzikanti okrem Hughesa.
Reminiscencia na Led Zeppelin sa objavuje aj v The Giver. Glenn Hughes znie pocitovo takmer ako Robert Plant. V celku naozaj podarený song, ale inšpirácia sa v tomto prípade určite nezaprie.
Osobitejšiu tvár má posledná Crawl so svojim tvrdším a temnejším podaním. Imponujú mi tvrdšie Bonamassove riffy a Hughesove spevy. Takých skladieb ako je táto tu mohlo byť kľudne aj viacero.
Album je celkovo podarený a nie je veľmi čo vytýkať. Na svoje si prídu hlavne fanúšikovia rockovej hudby 70-tých rokov. Ako mínus beriem citovanie klasických rokových skupín. Songy Cry Freedom, Afterglow, The Circle a aj Crawl považujem za najlepšie. Hodnotenie je subjektívna záležitosť, ale budem v tomto smere pozitívne naladený.
» ostatní recenze alba Black Country Communion - Afterglow
» popis a diskografie skupiny Black Country Communion
Toto / Falling in Between
Album Falling In Between je pravdepodobne asi posledný štúdiový počin od tejto famóznej kapely, čo mňa osobne dosť mrzí. Kapela počas svojej kariéry nahrala niekoľko úžasných albumov a ani jeden z nich nepadá pod latku kvality.
Album sa dosť odlišuje od predošlých nahrávok z pohľadu kompozičného. V prvom rade kapela prestúpila do iného vydavateľstva a to spôsobilo isté uvoľnenie, keďže predošlé vydavateľstvo tlačilo kapelu do písania čo najviac hitových skladieb. Aranžérsky sa tu prikláňajú k rocku, fusion a občas aj k progresívnej hudbe. Progresívne nálady panovali v Toto vždy, ale dokázali ich obaliť do atraktívnej poslucháčskej formy.
Klasické klavírne tóny uvádzajú prvý song Falling In Between. Nastupuje Lukather so svojimi tvrdými riffmi a skladba má fusion-rockový ťah. Hlavný spev patrí Kimballovi, ale zaujímavým spôsobom ho doplňuje aj ďalší skvelý klávesák a spevák Greg Philliganes. Typické polohy Toto sa objavujú v sólach, ktoré sú na prvotriednej úrovni.
Trochu ležérnym spôsobom začína Dying On My Feet a pripomína mi atmosférou Steely Dan. Refrén je však na sto percent Toto a Kimball spieva ako vždy skvelo. Lukatherov gitarový motív v strede skladby je jednoducho úžasný. Koniec je v razantnom inštrumentálnom štýle s dychovou sekciou.
Bottom Of Your Soul je singlová pieseň od Stevea Lukathera. V refréne ho sprevádza pekným spôsobom kedysi hlavný spevák Toto Joseph Williams. Skladba je typickou pomalou a pôsobivou záležitosťou od Lukathera s jeho skvelým speváckym podaním.
Môj favorit sa ukrýva v štvrtej skladbe s názvom King Of The World. Perfektná jazz/fusion rytmika otvára priestor pre famózne melodické linky. V spevoch sa striedajú Paich, Lukather a Kimball a je to mimoriadne pôsobivý moment na albume. V tejto polohe je aj bubeník Simon Phillips ako doma a aj on nemalou mierou prispieva na celkovú kvalitu tohto albumu.
Zaujímavou skladbou je tu určite Hooked. Na jednej strane má song fusion charakter, ale v hlavnom refréne sa otvorí viac rocková razancia. Prekvapením je hosť Ian Anderson z Jethro Tull, ktorý sem priloží svoje typické flautové sólo a skladba má v tom momente progresívny nádych.
Moja ďalšia obľúbená vec je Simple Life. Krásna Lukatherova skladba s nádhernou melódiou a musím povedať, že sa až na Lukathera trochu hnevám, že ju nespravil dlhšou ako je.
Po nej nasleduje rocková vypaľovačka Taint Your World. Razantná skladba s gitarovými linkami ako od Eddieho Van Halena. Ani v tejto polohe nestráca Toto svoju tvár a Kimball to rozbalí so svojim hlasom s prispením energických bicích Phillipsa.
Album má aj svoj vrchol a to je jednoznačne Let It Go. Fantastická fusion/funk rytmika a spieva tu pre zmenu Greg Phillinganes s jeho nádherným soulovým sfarbením. Refrén vybuchne v typickom melodickom štýle Toto a je to neskutočne parádna skladba. Za zmienku stojí aj pekné Lukatherovo sólo, ktoré nahradia fusion rytmické vychytávky.
Ďalšou zaujímavou, ale výrazovo inou skladbou je Spiritual Man. Je to také Paichovo duchovné vyznanie a má to gospelovú atmosféru. Krásne odľahčenie albumu s dojímavou melódiou. Spevácky sa tu vystriedajú Paich, Kimball a Phillinganes.
Posledná regulárna skladba No End In Sight je takým rockovým ukončením so spevmi Lukathera a Kimballa. Výrazovo je song trochu smutnejší a refrén pre zmenu rockovo vypätý. Skladbu zjemní pekné atmosférické sólo na klávesách.
Na japonskom vydaní sa objavila aj skladba The Reeferman, ktorá je takou zvláštnou fusion vecou s filmovým podtónom a trúbkovým sólom.
Tento album netreba hodnotiť z hľadiska predošlých počinov, lebo na Falling In Between nabrala kapela nový dych a inšpiráciu. Hodnotím album veľmi pozitívne a myslím, že maximum si toto takmer štyridsaťdeväť minútové dielo zaslúži kvôli hudobnému obsahu a kvalite.
» ostatní recenze alba Toto - Falling in Between
» popis a diskografie skupiny Toto
MacAlpine, Tony / Maximum Security
Tony MacAlpine dosiahol svoj vrchol hneď na druhom štúdiovom albume. Viacero odborníkov hodnotí za viac zásadný skôr prvý album Edge Of Sanity. Podľa môjho názoru predčil Maximum Security prvý album v rovine nápadov, výrazu a zvukovej kvality.
Na tomto albume MacAlpine zmiešal atraktívnym spôsobom neo-klasický metal spolu s výrazným podielom melódií a progresívneho feelingu. V tej dobe aj tieto shredderské albumy posunuli techniku gitarovej hry o kúsok ďalej a preto majú ešte aj dnes svoj význam.
Už úvodná skladba navodí krásnu neo-klasickú atmosféru. Citovanie klasických postupov zmiešava MacAlpine v skutku neotrepaným spôsobom. Jeho gitarové a klávesové vstupy majú premyslený charakter a pôsobivosť.
Moja najobľúbenejšia náklepovka od Tonyho MacAlpinea je druhá skladba Hundreds of Thousands. Deen Castronovo predvádza na bicích famózne divadlo a rýchle gitarové breaky majú v hlavnej myšlienke aj svoju pointu. Veľmi podarená a energická záležitosť.
Spomalenie príde vhod a Tears Of Sahara je krásnym melodickým momentom na tomto albume. Práve melodický prístup otvára pre poslucháča svoju náruč a práve to pôsobí v konečnom poslucháčskom zážitku veľmi osviežujúco.
Podobným spôsobom by som označil aj nasledujúcu o čosi rýchlejšiu melodickú bombu Key To The City. Výborne skomponované myšlienky a gitarové témy zapadajú do seba ako kľúč do zámku. Práve tie otvoria pomyselné dvere do duše Tonyho MacAlpinea, ktorý sa aj pocitovo snaží zasiahnúť vaše uši.
Ďalší gitarový orgazmus prichádza v The Time And The Test. Krátka, ale zato úderná skladby s výbornými sólami a vymakanými bicími Castronovu.
Ešte lepšia mi pripadá The King's Cup s gitarovým hosťom menom Jeff Watson. Klasické témy a sóla majú svoj stret v optimistickom gitarovom refréne. Samozrejme je tu výbušná rytmika, ktorá dotvára neo-klasickú atmosféru.
Jedna z mojich veľmi obľúbených skladieb sa ukrýva pod názvom Sacred Wonder. Na prvý pohľad sa skladba javí ako klasická metalová klepačka. Potom príde zlom v podobe neskutočne nádherného gitarového refrénu, ktorý má klasický podklad. Neviem odkiaľ vzal myšlienku, lebo nie som úplne odborník na klasickú hudbu, ale v konečnom vyznení je to parádny song.
Chopinova etuda Etude #4 Opus #10 poteší moje ucho svojou náročnosťou a MacAlpineovou technikou klavírnej hry.
Do toho ako z veľkej vody vpáli The Vision so svojimi vyťahovanými gitarovými motívmi a ťažkými technickými sólami. Na trochu rockovejšiu nôtu hrá Dreamstate a musím povedať, že je to podarená vec. V nekľudnej rytmike si MacAlpine nájde priestor pre krásne harmonické sóla. Hlavný motív je skvelo vymyslený a povyšuje tento song na veľmi estetický poslucháčsky zážitok.
Podledná skladba Porcelain Doll je MacAlpineovou poctou klasickej hudbe. Pomalá rytmika a atmosférické klávesy robia podklad pre jeho gitarové etudy. Vydarený a hlavne emocionálny koniec tohto skvelého albumu.
Tony MacAlpine si svoje miesto medzi gitarovou elitou jasne zaslúži aj kvôli tomuto albumu a hlavne pre svoj talent. Jedna záslužná vec sa mu ale nedá uprieť a to je to, že metalovým a rockovým fanúšikom podsunul aj klasickým skladateľov, ktorí majú na rockovú a metalovú hudbu svoj zásadný vplyv. Všetko robil hlavne z veľkej úcty k nim a rozšíril ich geniálny odkaz aj na vtedajšiu poslucháčsku generáciu.
» ostatní recenze alba MacAlpine, Tony - Maximum Security
» popis a diskografie skupiny MacAlpine, Tony
Animals As Leaders / Animals As Leaders
Musím povedať, že som fanúšik takýchto moderne znejúcich gitarových albumov. Oproti tradičným melodickým gitarovým výtvorom je tento album ďaleko viac technickejší, drsnejší a náročnejší. Táto nahrávka je niekde medzi ťažkým technickým metalom a jazz/fusion. Je tu toho samozrejme viac, lebo aj samotná technika hry má občas klasickú štylizáciu. Samotný Steve Vai sa vyjadruje s obdivom o kapelách ako Animals As Leaders alebo Chimp Spanner, ktoré sú momentálne najprogresívnejšie formácie na poli inštrumentálnej gitarovej hudby.
Skladanie konkrétnych skladieb trvalo určite niekoľko rokov, lebo hudobne to znie mimoriadne prepracovane a doslova až abstraktne. Výčitka by mohla padnúť smerom k produkcii, ktorá je až priveľmi technická. Keď sa pozrieme na počet muzikantov tak vieme prečo je to tak. Bicie sú tvorené na základe nejakého programovania a ak by tu bol živý bubeník, tak by to znelo možno viac ľudskejšie. Treba však povedať, že celkove je to zvukovo kvalitne nahraný album bez nejakých rušivých alebo amatérskych momentov.
Ambientné zvuky vítajú poslucháča do sveta hudby Animals As Leaders. Po krátkej chvíli sa to riadne zvrhne v paľbu ťažkých riffov a famóznych rýchlych sól. Skladba má samozrejme myšlienku a nie je to samoúčelná prehliadka techniky. Bez talentu je technika len čarovnou paličkou bez správneho zaklínadla. Zhruba takto aj znie hneď prvý song, ktorý navodzuje zaujímavé pocity, dojmy a očakávania z tohto albumu.
Pekne nazvaný song Soraya začína sa chodu blúdivých basových a gitarových akordov. Hlavný gitarista Tosin Abasi tu predvádza zaujímavý skladateľský prístup, ktorý nie je celkom uchopiteľný na prvýkrát, ale namotáva poslucháča do siete ako jedovatý pavúk. Skladba má svoje nádherné melodické momenty, ktoré až mrazia na pokožke. Jeho talent na jazzové vyhrávky je ukážkový a skladba nie je ťažkotonážne metalová, ale skôr príjemne navodzuje krásnu gitarovú atmosféru.
To však nemôžem povedať o nasledujúcej Thoroughly at Home, ktorá je pekne zbesilá. Náročná metalová nakladačka je zaujímavá hlavne neobvyklými rytmickými postupmi, ktoré nie sú úplne až tak metalové ale skôr jazzové.
Geniálna skladba On Impulse je príkladom toho, že v gitarovej muzike ešte nebolo povedané všetko. Pekne znejúce témy a gitarové linky sú podložené aj elektronickými zvukmi, ktoré dávajú skladbe zaujímavý feeling. Zbesilé stupnice vybuchnú v nádherný gitarový motív, ktorý perfektne ťahá celú skladbu.
Tessitura je taká vybrnkávacia miniatúra. Po nej ide ďalší parádny song Behaving Badly, ktorý začiatkom trochu pripomína King Crimson. Toto je riadny muzikantský oriešok čo sa týka gitár a Tosin tu perfektne harmonizuje gitarové linky. Následne pritvrdenie naberie na intenzite skladby, ale celkove je to výborný dynamický kus hudby.
Dlhý názov skladby The Price of Everything and the Value of Nothing má trochu privádza nato kde na také hudobné nápady ten Abasi chodí. Začiatok je zaujímavý brnkací fusion, ktorý nahradia neskutočné sóla. Jednoducho parádna skladba s luxusnými melodickými vyhrávkami a kľudnejšou rytmikou. Prekvapenie sa nachádza kdesi v strede s výraznými elektronickými prvkami a skvelou gitarou, ktoré pocitovo povýšia o jednu triedu tento aj tak perfektný song.
Jedna z najvýraznejších skladieb je určite CAFO. Není to pre zmenu melodická muzika, ale poriadna metalová náklepovka. Práve tento kúsok dokazuje Tosinovu gitarovú identitu s jeho neobvyklou prstovou a slapovou technikou. Skladba sa netvári nejako extra prívetivo, ale zato si na svoje prídu fanúšikovia technickej progresívnej hudby. Dynamická forma je tu na prvom mieste a je tu kopa zaujímavých rytmických vychytávok.
Inamorata je opäť progresívna záležitosť. Je to už v poradí deviata skladba a stále ponúka zaujímavé rytmické vývrtky, motívy a gitarové riffy. Zaujímavé je ako Tosin nakladá prvotriednu muziku bez nejakých pokleskov a nemal by problém zahanbiť aj známejších gitaristov v tomto smere.
Krátka, ale zato rocková Point to Point tiež pekne obohatí tento album. Akustická Modern Meat si oddychovo vykračuje v jazzových akordoch, ktoré trochu ukľudnia povahu tohto počinu.
Posledná Song of Solomon patrí medzi najlepšie skladby a ukončuje celý album. V pozadí pekne hrejú klávesy. Geniálne jazzové rytmy sa dokonale križujú s metalovými riffmi a je to veľmi svieži muzikantský kus hudby. Po chvíli sa rytmika zrýchli a Abasi predvedie ďalšie strhujúce sólo.
V dobe vydania pôsobil tento výtvor ako také malé zjavenie, lebo ponúkol veľmi odlišnú formu gitarovej muziky. Teraz sa tejto hudbe vraví aj djent, no musím povedať že zaujímavých kapiel v tomto smere zase až tak veľa nie je. Musím vyzdvihnúť aj producentskú a skladateľskú pomoc gitaristu Misha Mansoora, ktorý určite výdatným spôsobom obohatil túto nahrávku. Po tomto počine vyšiel výborný singel Wave of Babies (2010), ktorý ako keby vypadol štýlovo z tohto albumu. Ďalší štúdiový album Wightless (2011) už nemal taký pôsobivý skladateľský charakter a osobne som nebol nadšený z hudobného smerovania tejto kapely. Dúfam, že sa Tosin Abasi spolu s Animals As Leaders vybičujú aspoň ešte raz k takému fantastickému výkonu akým je tento album. Jednoznačne maximum, niet čo riešiť.
» ostatní recenze alba Animals As Leaders - Animals As Leaders
» popis a diskografie skupiny Animals As Leaders
Moore, Vinnie / The Maze
Vinnie Moore je skvelý, ale nie až tak celkom známy gitarista napriek svojim kvalitám. Album The Maze patrí medzi jeho klenoty. Je to inštrumentálne dielo na pomedzí neo-klasického metalu, progresívneho rocku a trochu fusion.
Na album si pozval špičkových muzikantov a je to aj cítiť. Za všetkých spomeniem aspoň klávesáka Tonyho MacAlpinea. Vinnie tu oprášil svoje hudobné začiatky z čias Mind's Eye a Time Odyssey. Dobré je na tom to, že to zmodernizoval a posunul smerom vpred.
Prvá skladba The Maze to celkom dobre vystihuje. Začiatok je typický neo-klasický metal a takto si skladba pekne vykračuje s Vinnieho krásnymi melodickými motívmi. Skladba je veľmi dobre zložená hlavne nápadmi a kdesi v piatej minúte nastane zmena smerom k fusion. Hudobníci sa tu pekne predvádzajú s dôrazom na zachovanie myšlienky, ale celkove je to veľmi príjemné spestrenie.
Optimisticky ladená neo-klasická skladba King of Kings má takmer guitar-hero nádych. Je rytmicky pekne spracovaná a vyniká tu Vinnieho zmysel pre gitarovú melodiku.
Tretia Cryptic Dreams je už o niečom inom. Nádherná pomalšia progresívna pecka. Vyniká tu hlavný motív a perfektné sóla. Na konci sa nachádza zrýchlenie skladby, ktoré dokončí túto skvelú skladbu.
Ďalšie prekvapenie je určite španielske rockové flamenco v Never Been to Barcelona. Veľmi dobrá vec, ktorá ukazuje Vinnieho aj v inom teda v akustickom svetle. Treba povedať, že aj táto poloha mu ide celkom dobre.
Watching From the Light je taká gitarová pohodovka. V pozadí pekne hrá akustická gitara. Moore si tu užíva melodické linky a sóla.
Späť k neo-klasike sa vracia skladba The Thinking Machine. Na konci tejto rockovej veci to trochu rozbalia Moore s MacAlpineom v tandeme gitara-klávesy.
Výborná skladba je siedma v poradí Eye of The Beholder. Je to typická neo-klasická vec, ale má modernejšie poňatie hlavne čo sa týka melodiky a stavby. Veľmi dobre tu vynikajú rockové sóla, ktoré prispievajú k farebnosti tejto skladby.
Pomalšia Rain je mimoriadne dobrým spomalením. Výrazovo sa pohybuje trochu v štýle Joea Satrianiho. Sóla však ponúkajú typickú gitarovú tvár Vinnieho Moorea.
Moja asi najobľúbenejšia skladba z celého albumu je Fear and Trepidation. Skvelá rozvrstvená melodická kompozícia v strednom tempe. Najlepšia je na tom hlavná myšlienka, ktorá je typickým produktom jeho gitarového umu. Akustické gitary tu dokonale spestrujú atmosféru a následné sólo je doslova úžasné.
Posledná In the Healing Garden je viac než vydareným ukončením. Za chodu pomalšej rytmiky a gitary sa vytvára pekný emocionálny kus hudby. Výborné rockové akordy odpichnú typické sólo a celý song hrá v dynamickom štýle. Je tu niekoľko zaujímavých nápadov, ktoré je radosť počúvať a hlavne tie sóla sú dokonalé.
Musím však pochváliť aj rytmickú sekciu Gaalaas-LaRue, ktorá tu odviedla kvalitnú prácu. Na prvé počutie by som také veci o tomto albume nenapísal. Po niekoľkonásobných prehrávaniach tohto albumu som pochopil myšlienku a povahu tohto albumu. Je to jednoducho krásny gitarový album, ktorý má svoju hĺbku a emócie. Jednoznačne nedocenený album, ale odo mňa má maximum.
» ostatní recenze alba Moore, Vinnie - The Maze
» popis a diskografie skupiny Moore, Vinnie
Govan, Guthrie / Erotic Cakes
Dielo Erotic Cakes bolo pre anglického gitaristu Guthrieho Govana zásadným bodom jeho kariéry. Práve tento album ho posunul medzi svetovú gitarovú špičku. Niet sa čomu diviť, takéto skladby sa nepočujú na hocijakom gitarovom albume.
Gitarovo sa tu nedejú nejaké samoúčelné rýchlostné behy alebo trilkovania. Skôr je náročný štruktúrou skladieb a hlavne gitarovými témami, ktoré sa pohybujú na rozhraní rock/fusion. Najdôležitejším rysom jeho hry je adresnosť myšlienok, ktoré sú podložené vynikajúcimi akordovými a stupnicovými postupmi na vysokej hráčskej úrovni.
Už prvá melodická bomba Waves to jasne dokazuje. Zbesilý rytmus tónov prekvapivo naladí mimoriadne melodickú skladbu s perfektným cítením a zmyslom k estetike. Je to jedna z najkrajších vecí na albume.
O niečo menej prívetivo sa tvári titulná Erotic Cakes. Toto je už pre zmenu zbesilé dielko v pravom zmysle slova čo sa týka gitarovej hry. Guthrie Govan tu nakladá ťažké fusion sóla a rytmika tiež nejako nezaostáva za ním.
Veľmi príjemne sa tvári tretia Wonderful Slippery Thing. Zaujímavo hravé akordy sa tu stretávajú so slide gitarou. Neodmysliteľnou súčasťou sú výborné rockové sóla.
Akustickou gitarou začína jedna z najlepších skladieb na albume Ner Ner s ďalším hosťujúcim gitarovým virtuózom Richie Kotzenom. Kompozícia je perfektne dynamicky rozložená a obaja gitaristi dokazujú si spolu rozumejú dokonale. Je tu viacero tém a zmien rytmu a je tu naozaj čo počúvať v rámci výrazu a nápaditosti.
Opäť ťažšia skladba Fives navodí technickejšiu atmosféru. Toto je typická fusion nakladačka, avšak s dôrazom na precítenosť prejavu a melodiky.
Uvoľnenejšia Uncle Skunk je zase trochu hravejšia a rytmika to ťahá podobným smerom tiež. Prekvapivo zaznie aj basové sólo a samotný Govan používa v tejto skladbe zaujímavé gitarové techniky.
Nasleduje náročnejšia fusion skladba Sevens. Na podklade pekných rytmických akordov vypaľuje Guthrie jedno ťažkotonážne sólo za druhým. V strede skladby rytmika parádne zrýchli a potom sa to vráti celé späť na pôvodnú tému.
Skladba Eric je pekný atmosférický kúsok. Dôležitým znakom tejto skladby je krásna slide gitara a v polke to zase viac hrá svojím typickým chytaním akordov.
Výborná skladba je určite Slidey Boy. Basa tu pekne točí svoje tóny a Guthrie sa zaujímavo hrá s formou a nápadmi v tomto songu. Pekné akustické sóla v strede a na konci stojí za to.
Najpodivnejším kusom je Rhode Island Shred. Na môj vkus až príliš zábavná country-vidiecka skladba. Celkove mi nepasuje do charakteru albumu.
Pre zmenu Hangover je celkom pekné zakončenie albumu v pomalšom tempe. V skladbe sa nedejú nejaké extra zmeny tempa. Je skôr náladotvorná a Guthrie sa spolu s rytmikou snaží trafiť do stredu tejto skladby. Pekné pocitové sóla končia s kľudnou rytmikou, ktorá sa pomaly ale isto vytráca.
Je jasné, že Guthrie Govan nahral výnimočné gitarové dielo hodné obdivu. Výnimočne talentovaný gitarista, o ktorom ešte určite bude počuť keďže sa spojil s progresívnym mágom Stevenom Wilsonom. Za album dávam reálne 4,5 (to je za tú desiatu skladbu), ale zaokrúhlim to smerom hore.
» ostatní recenze alba Govan, Guthrie - Erotic Cakes
» popis a diskografie skupiny Govan, Guthrie
Lukather, Steve / All's Well That Ends Well
Šiesty počin tohto skvelého gitaristu a speváka patrí medzi to najpodarenejšie z jeho dielne. Znie to akoby načerpal novú silu a elán. Album bol v Európe celkom úspešný a Lukathera iste potešilo, že je o jeho hudbu stále záujem. Niet sa čomu čudovať, takých charizmatických spevákov a gitaristov veľa po svete nebehá.
Na albume opäť vzplanula jeho láska k jazz/fusion. Nebol by to ale Steve Lukather keby nepriložil svoje typické vymakané melódie. Celkove to má prijateľný poslucháčsky charakter a Lukather sa snaží zaujať hlavne kompozične, tak ako nato bol zvyknutý v kapele Toto.
Hneď úvodné tóny Darkness In My World navodzujú perfektnú atmosféru a je jasné, že takú melódiu vie zložiť len veľký Steve. Húpavý rockový rytmus kvalitne rozpáli refrén a jeho gitaru.
No a hneď v druhej skladbe On My Way Home tu máme poctu geniálnym Steely Dan. Klasický ležérny jazz rytmus napokon vyšľahne v pekne znejúci refrén, tak ako to robili zhruba Steely Dan.
Luxusná melodická linka hneď na úvod Can't Look Back ma okamžite nabudí. V hlavnej myšlienke sa Steve rockovo odviaže a celý song takto výborne hrá až do konca.
Najlepšie balady na svete píše Steve Lukather. Už v dobe keď hral v Toto to neraz potvrdil. Skladba Don't Say It's Over je presne o tom. Má to cit a hlavne myšlienku, ktorá vie zaujať. Za zmienku stoja gitarové a klávesové motívy, ktoré roztiahnu pocitovosť celej skladby.
Flash In The Pan mi pripadá ako keby mu s ňou pomahál Jimi Hendrix. Svojim spôsobom si len požičal gitarový štýl pričom melódia ostala typická pre Stevea. Dobrá rocková odpichovačka, ktorá určite rozpáli fanúšikov na koncerte.
Kľudnejšia atmosféra panuje vo Watching The World a je to ďalší príjemný rockový song. Refrén trochu tiahne k anglickým The Beatles, ale je to tak vzdialene. Lukather sa tu pekne hrá s melódiami a gitarové sólo pripomína Georgea Harrisona.
Na jazz/fusion strunu hrá You'll Remember. Najlepšie z tohto songu je parádny refrén a zaujímavo tvorí opozitum voči skackavému riffu. Steve je skvelý gitarista a dokáže zaplniť ďalší rozmer aj týmto nástrojom. Jeho myšlienky a sóla stoja za vypočutie.
Ďalšia skladba s fusion aranžmánmi Brody's pekne kráča v strednom tempe a nikam sa neponáhľa. Zaujme tu samozrejme hlavný refrén, ktorý má zaujímavú nostalgickú príchuť. Výborné gitarové sólo zdobí túto už aj tak krásnu skladbu a na koniec to trochu rozbalia všetci hudobníci.
Posledná Tumescent je pre zmenu prog fusion inštrumentálna nakladačka. Takýto koniec je radosť počúvať. Gitara má zaujímavý zvuk a skúsenosti z progresívnej hudby Steve nezaprie. Na druhej strane sa tu predvedie aj výborný klávesák Steve Weingart, ktorý kvalitne prispieva k neobvykle tvrdšej ale skvelej skladbe.
Album All's Well That Ends Well vyšiel aj na LP formáte. Celkove je tento album prekvapením, lebo Lukather sa už dosť dlho pohybuje v hudobnej branži a takýto presvedčivý album som od neho nečakal. Niežeby prišiel s niečím čo predtým nerobil, ale takýchto albumov nie je nikdy dosť. Reálne dávam akože 4,5 ale zaokrúhlim hore keďže Steve Lukather je môj mimoriadne obľúbený muzikant.
» ostatní recenze alba Lukather, Steve - All's Well That Ends Well
» popis a diskografie skupiny Lukather, Steve
Stevens, Steve / Flamenco. A. Go. Go
Steve Stevens je známy ako gitarista Billyho Idola. Už za pôsobenia s týmto nevyspytateľným spevákom vykazoval Steve Stevens zaujímavý gitarový talent. Idolov album Whiplash Smile priniesol zo spätného pohľadu skvelé gitarové nápady a sóla a považujem ho za jeho najlepší od tohto speváka.
Steve sa rozhodol vydať sa svojou vlastnou cestou. Album Flamenco a Go Go je jeho najautentickejším a najosobitejším produktom. Nie je to tradičný flamenco album, je to jeho vlastná vízia flamenca. Obsahuje okrem akustickej gitary aj elektrické gitary plus rôzne elektronické prvky. Zároveň si album udržiava rockový a progresívny prístup.
Prvý inštrumentálny song prekvapí tanečným elektronickým podkladom. Klasický flamenco rytmus v štýle rumba a perfektné akustické sóla robia z tohto songu jednu z najvýraznejších skladieb. Nechýba tu muzikantský vtip s hlavne dokonale melodické linky.
Cineccita je ďalší inštrumentálny skvost. Krásny akustický úvod navodí pomalšiu jemnú melódiu. Podklad tvorí opäť vkusný elektronický podklad a Steve tu využíva rôzne producentské finty. Geniálne sólo v strede skladby dotvára úžasnú atmosféru celej skladby.
Tretia v poradí Our Man In Istanbul je už o niečo tvrdšia a výrazovo sa tu využívajú východné motívy. Akustické gitary už majú tvrdší odtieň. Skladbu zjemňujú ženské spevy v pozadí a elektrické gitary tu robia skvelú prácu. Sólo je zvláštne poňaté a celkovo je to kus zaujímavej hudby.
Klavírne akordy štartujú Letter To A Memory. Hlavné slovo si zanedlho preberie akustická gitara a po melodickej stránke je to ďalší ukážkový príklad veľkého skladateľského talentu. Prekvapenie nastane v polovici skladby, ktorá neberie rockový rytmus v latino štýle s dychmi v perfektnom balení. Jemné akustické gitary sa po chvíli vrátia a dokončia túto skvelú skladbu.
Hranie sa s klávesami a elektronikou sprevádzajú song Feminova. Celé to má zaujímavú atmosféru a nápaditosť. Je to asi najnetradičnejší kúsok na albume, ale do konceptu celého tohto počinu zapadá ako uliaty.
Dážď v úvode Velvet Cage navodí kľudnejšiu atmosféru spolu s akustickými gitarami a orchestrálnymi aranžmánmi. Má to zase východný feeling a ženské vokálne harmónie to len potvrdia.
Prebudenie nastane v songu Hanina. Krásny rumba štýl akustických gitár robia podklad pre spev istého Faudela. Jazyk spevu neviem celkom presne určiť, ale dôležité je že to má tu správnu atmosféru. Famózne akustické sólo v strede a na konci skladby jednoducho nemá chybu.
Dementia začína parádnymi akustickými vyhrávkami.
Akustické poryvy skončia až po štvrtej minúte a k slovu sa pre zmenu dostane rytmická sekcia spolu s klávesami. Toto je pre zmenu progresívna nakladačka a pravdepodobne je celý song nahraný naživo.
Uvoľnenie prichádza v Twilight In Your Hands. Akustické gitary čarujú krásne melódie. Melodická linka je čitateľná a pekne pocitová. V sóle dokazuje prečo patrí medzi gitarovú elitu.
Tradičnejším flamencom zaváňa posledná Riviera '68. Zároveň je tu aj moderný pohľad na vec a jazzové sóla tu idú pekne spolu s klávesami. V polovici tu začnú znieť ženské harmónie a má to opäť príchuť východu. Koniec tvoria pekné akustické linky spolu s rytmikou a musím povedať, že je to perfektné zakončenie celého albumu.
Steve Stevens stvoril v pravom zmysle slova progresívny album. Je to hudobne veľmi tvorivé a zároveň aj farebné čo sa týka zvuku a použitých nástrojov. Jednoznačne jeden z najzaujímavejších gitarových albumov 90-tých rokov.
» ostatní recenze alba Stevens, Steve - Flamenco. A. Go. Go
» popis a diskografie skupiny Stevens, Steve
BKK Trio - Buntaj, Tatár, Gašpar / Bukake Jazz
Po niekoľko ročných skúsenostiach sa rozhodli títo hudobníci, že stvoria nejaký svoj vlastný album. Pozitívna energia a chuť tomuto triu nechýbali a tak sa pustili do nahrávania svojho prvého albumu. Nesnažili sa nahrať niečo čoby búralo hranice žánrov resp. jazzu ako to od nich očakávali mnohí. Prišli s albumom, ktorý je svojou myšlienkou jednoduchý. No na druhej strane je tento počin skladateľským a hudobným skvostom.
Hneď na úvod predstaví Marcel Buntaj kapelu Bukake. Prvý song Fy. Bukake je tradičnejším jazzovým kúskom. Prvky fusion sú jasne čitateľné aj keď kompozícia je kľudnejšieho charakteru. Druhá skladba SMNVD je jedným slovom úžasná. Nemám ani šajnu čo znamenajú tie písmená, ale koniec koncov je to jedno. Skladbu vedú krásne harmonické Buntajove spevy, teda skôr jazzové frázovanie. Pri tejto skladbe je patrné, že medzi týmito hudobníkmi funguje chémia. Tatárov hráčsky talent sa tu križuje s perfektnou rytmikou.
Holopupkár je Gašparov basový pozdrav. Flažoletový podklad je dobrým sprievodom pre jeho basové melodické linky. Celá skladba je v pokojnom duchu a nestráca pritom duchaprítomnosť.
Je čas na nejaký ten slovenský fusion. To je presne piata skladba HakaGraff. Tatár nezaprie svoju klávesovú profesionalitu. V istých sférach pripomínajú jeho sóla Chicka Coreu. Výborná je tu slapová basa Martina Gašpara a celá skladba je v pozitívnom hráčskom duchu.
French Psychologic Movie je naozaj v skutku niečo neobvyklé na jazzové pomery. Skladba je to ale geniálna. Má v sebe esprit jazzu a aj filmovej hudby. Klavírne linky evokujú takmer klasickú hudbu a Buntajove hlasové srandičky aj s jeho frázovanim tvoria dokonalú atmosféru.
Fusion skladba Dr. DH je ďalším kvalitným kusom do pomyselnej hudobnej mozaiky. Zaujímavo sa tu páni muzikanti hrajú s atmosférou a gradovaním skladby. Práve to tvorí to správne napätie a nervnejšia rytmika výborne dopĺňa klávesové rytmy.
Ďalšía neobvyklá vec je určite ôsma skladba Áno, to všetko robím hubou. Je to čisto Buntajova záležitosť. Podľa názvu si môže človek aj domyslieť o čom bude. Podklad je tvorený akýmsi beatboxom a do toho vkladá jazzové spevy a zaznie tu dokonca aj gitarové sólo vytvorené hlasovým efektom. Na počudovanie táto skladba nenarúša koncept celého albumu.
Vynikajúca I'll Be Waiting je ukážkou melodického jazz/fusion s rockovou príchuťou. Tatár vytvára na klávesách nádherné zvuky a sóla. Rytmika Buntaj-Gašpar je jedna z najlepších na Slovensku. Gašparove slapové špeciality sú jedinečné a dorazí skladbu svojím famóznym sólom.
Desiatka je čisto Tatárové klavírne sólo na rozhraní klasickej hudby. Tatárov skladateľský talent krásne potvrdzuje kompozícia Helga Dulge Report. Je to nádherný atmosférický zážitok jemných klávesov a skvelých basových vyhrávok. Skladba vyvrcholí jazzovým sólom na klávesách, ktoré preberú k životu aj rytmiku v krásnom jazzovom rytme.
Najrockovejšia vec na celom albume je určite Aeroc Therapy. Prierazná rytmika si razí cestu vpred a piskľavé klávesové sóla dokážu svojou všestrannosťou nahradiť aj gitaru. Aj basový expert Martin Gašpar si tu nájde svoj priestor.
Posledná Cold Smoke je pekným Gašparovým ukončením za podpory bicích a klávesov. Basa si tu doslova spieva svoju vlastnú melódiu a nechýba ani klavírne sólo. Album končí veľmi príjemne a pocitovo.
Ako skladateľ tu samozrejme prevažuje Juraj Tatár a jeho vklad je pre tento album priam zásadný. V podstate sa tu stretla prvotriedna hudobná smotánka zo Slovenska. Albumu nechýba nápaditosť a zároveň aj muzikantský humor. Nie je to jazz pre tradičných jazzových puritánov, lebo na to je album až príliš melodický. Vtip je v tom, že tento výtvor si môže vypočuť široké publikum, avšak bez toho aby sa nejako samotní hudobníci zapredávali komercii. Pre mňa osobne zásadný album slovenskej jazz/fusion scény.
» ostatní recenze alba BKK Trio - Buntaj, Tatár, Gašpar - Bukake Jazz
» popis a diskografie skupiny BKK Trio - Buntaj, Tatár, Gašpar
Morse, Steve / High Tension Wires
Steve Morse sa po sérii rockových albumov s Dixie Dregs a Steve Morse Band rozhodol vydať album čisto pod svojim menom a zároveň aj trochu pozmenil smerovanie svojej hudby na tomto albume.
High Tension Wires je inštrumentálny počin, na ktorom sa viac ponoril do pocitovejšej a kľudnejšej hudby. Bola to vítaná zmena, lebo Steve Morse sa konečne otvoril asi najviac ako sa len dá. Album obsahuje všetky dôležité osobnostné črty tohto gitaristu. Dostatočným spôsobom sa tu využíva akustická gitara a rôzne gitarové zvuky podobne akustickej gitare, no zároveň nezabudol na svoju typickú polohu elektrickej gitary. V tomto prípade sa tu stretla technická zručnosť a citlivosť nosných motívov.
Úvodná Ghostwind je asi najkrajšou skladbou akú som od neho počul. V podstate sa celý song zaobíde bez rytmiky a nádherné vrstvené akustické zvuky spoločne s geniálnymi sólami zanechávajú veľmi pozitívny pocit z tejto hudby.
Za chodu akustickej gitary začína aj The Road Home, ale je už rytmicky oveľa pestrejšia. Krásne melodické motívy pripomínajú írsku hudbu, ale hlavné slovo si tu berie charakter Morseovej gitary. Veľmi vzdušná kompozícia sa niekde v polovici preklopí na rockovejší song s výbornými sólami.
Pomalšia Country Colors usadí poslucháča do príjemnej oddychovej polohy. Zaujme samozrejme krásny zvuk gitary, avšak v pozadí počuť kvalitnú klavírnu prácu hosťa menom T Lavitz.
Môj najobľúbenejší akustický úvod aký si viem predstaviť sa ukrýva v piesni Highland Wedding. Znie to mimoriadne technicky, ale tá melódia je doslova úžasná. V polovici sa to zmení na nejaký írsko-vidiecky song a podľa názvu skladbu to aj presne tak znie.
Produkcia je veľmi čitateľná a všetky nástroje tu žiaria a hrajú v rôznych odtieňoch a farbách. Third Power je rockovejšia kompozícia. Pôsobí mimoriadne pohodovo a opäť je tu skvelá hlavná myšlienka, na ktorú sa vždy teším. Hudobníci predvádzajú celkom nenápadne svoje schopnosti, kde hlavne Morgenstein a Peek hrajú výborné nepravidelné rytmy.
Asi najnenápadnejšou skladbou je určite Looking Back. Je tu kopa harmonických zmien rytmiky, klávesov a gitary. Kompozične to je zase veľmi uvoľnené, ale pri hlbšom posluchu je to ďalší kvalitný muzikantský oriešok.
Je čas na nejakú progresívnu skladbu a preto tu je Leprechaun Promenade. Pripomína mi to trochu americkú kapelu Kansas, v ktorej Morse aj istý čas hral. Spracovanie je ukážkové a je tu niekoľko rôznych motívov, ktoré na seba nadväzujú. Skladba sa už objavila na prvom albume Dixie Dregs, ale je obohatená o ďalšie myšlienky keďže je dvakrát dlhšia ako pôvodná verzia.
Zaujímavo nazvaná skladba Tumeni Notes je celkom vtipne pomenovaná, lebo Morse v nej naozaj hrá až príliš veľa nôt. Toto je pre zmenu nadupaná záležitosť, v ktorej sa Morse vyblázni do sýtosti. V konečnom dôsledku, ale nenarúša podstatu celého albumu.
Krásna skladba Endless Waves vracia album na svoju pôvodnú myšlienku. Akustické gitary krásne znejú s perfektnými harmonickými vychytávkami. Striedma rytmika a jemné klávesy príjemne doprevádzajú Morseovo gitarové majstrovstvo.
Posledná Modoc je čisto akustickým číslom. Výborne zložená krátka skladba s jednoduchou citlivou melódiou, ktorá ale zase nie je tak úplne jednoduchá na hranie.
Pre mňa osobne je toto najlepší album sólovej tvorby Stevea Morsea. Je to krásne dielo s pozitívnou myšlienkou. Pre oddych, uvoľnenie a rozjímanie je toto skvelý album. Nie je to meditačná hudba, lebo oproti nej ponúka dostatočne veľa kvalitnej porcie melódií a muzikantských výkonov.
» ostatní recenze alba Morse, Steve - High Tension Wires
» popis a diskografie skupiny Morse, Steve
Spyro Gyra / Three Wishes
Keby sa chcel niekto hlbšie venovať jazzu a fusion a je v tomto tak trochu nováčik, tak by som mu určite odporučil, aby sa viac započúval práve do kapely Spyro Gyra. Hlavne preto, lebo táto kapela je veľmi melodická a prístupná.
Rok 1992 bol pre lídra kapely Jaya Beckesteina veľmi zaujímavý. Prispel saxofónovým sólom na skladbu Another Day od Dream Theater a zároveň s kapelou vytvoril dielo Three Wishes, ktorý považujem za ich takmer vrcholný album. Určite by sa našli hlasy, ktoré by mali iný názor, no na fakte že je to kvalitný album to nič nemení.
Album je takým pekným stredom v melodickosti a jazzovej tradičnosti. Mohol by som to kľudne nazvať aj fusion, lebo od tradičného jazzu to má ďaleko. Úvodná skladba Pipo's Song je krásnym uvítacím pozdravom a je jednou z najvýraznejších a najmelodickejších skladieb na tomto albume.
Introduction To Breathless je klavírnou predohrou k samotnej Breathless. Výrazná basová linka štartuje skladbu a Jay Beckenstein sa aj s celou kapelou pripoja a vytvoria melodický fusion. Zaujímavé je aj vibrafónové sólo Davea Samuelsa.
Ďalšia predohra tentokrát so zvukom vibrafónu Introduction To Real Time odštartuje skladbu Real Time. Príchuť latina a jazzu dokonale dotvárajú saxofónové sóla.
Nádherná akustická gitara s klavírom v Jennifer's Lullaby posadia poslucháča do príjemnej relaxačnej polohy. Neskôr sa pridá aj saxofón, aby ešte viac okorenil túto krásnu skladbu.
Whitewater je už klasická melodická fusion skladba. Ako ináč, je tu výrazný rytmus basy a bicích spolu s klávesovými sprievodmi. Naproti tomu je Inside Your Love pomalšia, ale zato dosť rytmická vec s príchuťou romantiky. Výrazný motív saxofónu krásne umocňuje atmosféru spolu so Schumanovým klavírnym sólom.
Skvelý slapový rytmus basy v podaní Scotta Ambusha začína skladbu Nothing To Lose. Prvky fusion a rocku sú v tejto skladbe dosť zreteľné. Treba spomenúť aj dychovú sekciu, ktorá výrazne dotvára kontúry tohto songu.
Titulná Three Wishes je pomalšia, ale zato opäť veľmi krásna kompozícia. Citlivú melódiu v jazzových aranžmánoch sprevádza okrem rytmiky aj úžasný klavír a neprekonateľný Jay Beckestein.
Glinding je tiež v pomalšom rytme. Album neupadá do nudy. Je to veľmi premyslené hudobné dielo. V tejto skladbe si nájde svoje miesto aj gitarista a krásne syntetizátorové sólo je už len takou šľahačkou.
Pekné gitarové sólo na začiatku skladby Cabana Carioca sa prekvapivo preklopí na latino skladbu. Klavírne rytmy sa dobre krútia v klasickom jazzovom rytme bicích a basy. Poteší tentokrát gitarové sólo od skvelého Julia Fernándeza.
O niečo modernejším dojmom pôsobí Rollercoaster. Na skladbe sa podieľajú aj dychy. No hlavné slovo má samozrejme Beckenstein a jeho saxofón, ktorý tvorí základnú schému celého songu. Rytmika je tu už o niečo ostrejšia a skladbu okorenia sóla od klávesáka a gitaristu.
Posledná Three Wishes Reprise už len zopakuje motív z titulnej skladby v príjemnou sprievode saxofónu a klavíru.
Komu nevadí existencia saxofónu a má rád jazz/fusion muziku, tak je tento album vítaným kúskom do jeho zbierky. Skvelý album, ktorý nestráca pointu a kvalitu po celej dĺžke svojho trvania.
» ostatní recenze alba Spyro Gyra - Three Wishes
» popis a diskografie skupiny Spyro Gyra
Hiromi / The Trio Project - Voice
Japonská virtuózna klaviristka sa v roku 2011 rozhodla vydať album v triu a to nie v hocijakom. S podporou hudobníkov ako Anthony Jackson a Simon Phillips je to majstrovská ukážka skladateľského poteciálu tejto vynikajúcej klaviristky.
Hneď prvá skladba Voice dáva tušiť aký bude celý album, klasická klavírna virtuozita v spojení s jazz/fusion cítením. Jednoznačne musím vyzdvihnúť zvukovú úroveň tohto albumu, kde je krásne počuť každého zo zúčastnených. Flashback má čiastočne post-bopový charakter a zároveň sa v nej dosť vyriadi skvelý bubeník Simon Phillips. Koniec skladby zaobstará Hiromi so svojimi úžasnými klavírnymi motívmi. Na trochu inú nôtu teda viac uvoľnenejšiu zahrá Now or Never so zvukom syntetizátora. Dobrým príkladom melodického majstrovstva Hiromi je určite Temptation, kde musí byť každému jasné prečo patrí medzi svetovú špičku. Vo vynikajúcej skladbe Labyrinth sa trochu viac presadí aj legendárny Anthony Jackson, kompozícia ma skvelý ťah a naliehavosť. Veľmi zaujímavá a hravá mi pripadá Desire, kde Hiromi opäť demonštruje svoju skladateľskú nápaditosť. Celkove je album výrazovo veľmi pestrý a je radosť počúvať nadšenie samotných hudobníkov. Siedma skladba patrí iba pani klaviristke a treba naozaj obdivovať silu výrazu v jej rukách. Môj osobný favorit je skladba Delusion, kde sa na začiatku krásne mení melódia a neskôr prechádza do post-bop/fusion. Na konci sa skladba vracia opäť k motívu zo začiatku. Posledná skladba je samozrejme klasika, ale aranžérsky prerobená do jazzového tria a je príjemným zakončením tohto albumu.
Hiromi nahrala skvelý a veľmi vyrovnaný album. Treba však povedať, že album má trochu progresívny nádych a pritom nestráca jazzový charakter. Zároveň je album poslucháčsky prístupný a hudobne vynikajúco spracovaný. Album si treba jednoducho vychutnať a vypočuť do sýtosti. Je to hudobný zážitok pre každého fanúšika kvalitnej hudby. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba Hiromi - The Trio Project - Voice
» popis a diskografie skupiny Hiromi
Townsend, Devin / Ocean Machine: Biomech
Metalový alchymista Devin Townsend zasvietil so svojim prvým regulárnym sólo albumom na hudobnom poli veľmi jasne. Medzi fanúšikmi je tento album dosť obľúbený a niet sa čomu čudovať. Album sa skvelo počúva a je tu dostatok melódií odetých do progresívneho rocku a aj metalu.
Devin Townsend pristupuje k hudbe a aj tej metalovej trochu ináč ako je zvykom. Preto je považovaný za vizionára progresívneho metalu. Ocean Machine je verný svojmu názvu a element vody je tu patrný aj v hudbe vo forme vzdušných klávesových a ambientných zvukov. Hudobne vzdáva poctu aj progresívnym velikánom, avšak konečný výsledok je aj tak Devin Townsend.
Úvodné zmutované slová naštartujú chrumkavý metalový riff a začína skvelá rytmická vypaľovačka Seventh Wave. Klávesové hradby podporujú spev Devina Townsenda, ktorý spieva napäté progresívne vokály a vo vzdušnom refréne sa atmosféra trochu uvolní.
Na skladbu Life som kedysi čítal, že je to skoro ako Rush. Myslím, že má od toho ďaleko, lebo je na trochu inej vlnovej dĺžke. V podstate dosť hitová skladba s krásnymi zvonivými gitarami a výborným melodickým refrénom, ktorý sa hlasom ťahá krásne do výšok.
Vypracované gitary spúšťajú tretiu v poradí Night, ktorá už ide viac metalovejšie. Spev je riadne našponovaný a striedajú sa tu melodickejšie a tvrdšie spevové linky. Devin vie vytvoriť hlasom správnu atmosféru a ťahá skladbu ako parný valec.
Ďalšia parádna vec je určite Hide Nowhere. Skladba má skvelé vrstvené vokály a hlasové finty ako napr. geniálny Queen. Hudbu ťahá vpred opäť výborný rytmus gitary a aj celej rytmiky.
Oddychovka Sister je takou klávesovo-akustickou skladbou, kde Devin v kuse opakuje slovo sister za podpory akustickej gitary. 3 A.M. nie je vyznením ďaleko od predošlej Sister, ale je o niečo kľudnejšia a jemnou melódiou pripraví na ďalšie progresívne náklepy.
Za zvuku naprogramovaných bicích príde veľmi atmosférická Voices In The Fan s krásnym refrénom. Gitary však tvoria aj temnejšie nálady a Devinov spev po chvíli utíchne do zvukov kláves a chorálov.
Krátka ale zato nervnejšia Greetings sa s vysokými vokálmi dostáva náladou do zaujímavých zákutí.
Prvý vrchol tohto albumu cítim v skladbe Regulator. Toto je presne typická poloha Devina Townsenda. Pomalšie tempo tvorí rôzne nálady, ktoré ovláda tak dokonale len tento kanadský chlapík. V refréne sa jeho vokál dostane do škrekotu, aby sa nakoniec dostal späť do progresívnej polohy. Skvelé riffy menia aj tempo skladby a sonická stena klávesov tvorí to správne napätie.
Za chodu stále brnkacej gitary prichádza skvelá vzdušná progresívna pecka Funeral. Príjemná rytmika a cinkajúca gitara robia dobrý podklad pre melodické a aj vypäté vokálne linky. Skvelá skladba s krásnymi náladami, ktoré prinútia počúvať skladbu veľmi pozorne.
Desať-minútová nálož Bastard je rozdelená na dve časti. Tá prvá začína úsporným, ale veľmi efektným riffom. Opäť vokálna grandióznosť podopretá vymakanými melódiami a atmosférou. Stredne rýchle tempo sa po chvíli prehupne do rýchlejšej druhej časti. Gitara úžasne tvorí nálady až nakoniec sa spustí rýchlejšie tempo a skladba beží s drásavejšou melódiou až kým to nekončí s kľudnými klávesovými rytmami a gitarou.
Posledná regulárna skladba The Death Of Music je takmer úplne čosi iné ako zvyšok albumu. Minimalistický rytmus naprogramovanej rytmiky sprevádzajú temné klávesy a rôzne zvláštne zvuky. Po chvíli sa ozve Devin so svojim hlasom a predvádza ozajstné teatrálne hlasové divadlo. Je to asi tá najpodivnejšia skladba akú stvoril. No ale na to aká je zvláštna, je rovnako aj úžasná. Skvelé pocitové spievanie v temnejších sférach sa strieda s krásnymi refrénmi, ktoré až mrazia. Je ťažko až uveriť, že toto trvá dvanásť minút. Fantastická dych vyrážajúca skladba.
Posledný bonusový track Thing Beyond Things je už len takou pomyselnou čerešničkou. Skladba sa pohybuje kdesi v prog-rockovom štýle s malým prídavkom popu. Koniec v podobe skresleného škriekania je dôkazom dosť nepredvídateľnej povahy Devina Townsenda.
Ocean Machine: Biomech je jedno krásne progresívne dielo hodné záujmu progresívnych fanúšikov. Album sa takmer zaobíde bez gitarových sól, namiesto toho zamestnáva uši poslucháča hlavne spev Devina Townsenda. Zásadný album Devinovej hudobnej kariéry.
» ostatní recenze alba Townsend, Devin - Ocean Machine: Biomech
» popis a diskografie skupiny Townsend, Devin
Di Meola, Al / Elegant Gipsy
Al Di Meola je už dnes legendou jazz/fusion, no patril do hudobnej smotánky už v období, keď ešte len začal vydávať sólové albumy. V roku 1977 vydal album Elegant Gypsy, ktorý je podľa mňa jeden z jeho najlepších a najosobitejších albumov. V tomto prípade je slovo fúzia na správnom mieste, lebo do jazz rocku pridal latino jazz a dokonca aj flamenco.
Keď sa lepšie pozrieme na zoznam hudobníkov, ktorí tu hrajú tak je nadmieru jasné, že sa bude jednať o prvotriedny hudobný produkt. Neprajníci hovoria, že Meolove technické zručnosti predčia tie skladateľské. Ťažko je objektívne hodnotiť, lebo v jeho diskografii sa nachádzajú veľmi priemerné albumy a aj tie skvelé. Konkrétne na Elegant Gypsy sa podarilo Meolovi skĺbiť jeho technické nadanie na gitaru a kompozičnú zručnosť.
Hneď na začiatku keď začína basa vytvárať melodický motív v Flight Over Rio naladí Meola tú správnu poslucháčsku náladu. Po chvíli sa nahodí fusion tempo, kde Hammer a Meola vrstvia svoje vyhrávky a sóla. Latino perkusie na konci vytvárajú celkový dojem z brilantnej úvodnej skladby.
V pokojnejšom rytme pokračuje Midnight Tango, kde Meola odhaľuje svoju romantickú polohu. Skladba má úžasnú atmosféru krásnych latino perkusií. Ale to sa po tretej minúte zmení a príde jazzovejší rytmus, v ktorom Meola hrá nádherné melodické motívy. Koniec v podobe sóla na perkusiách je vítaným spestrením.
Paco De Lucia je vizionárom moderného flamenca a v spojení s Al Di Meolom sa začnú diať zaujímavé veci. Mediterranean Sundance je geniálnou flamenco skladbou, v ktorej obaja aktéri vyjadria svoju lásku k akustickej gitare a flamencu. Fantastický gitarový duet v rumba štýle je v pozadí doprevádzaný flamenco tancom. Obdivuhodná je rýchlosť s akou hrajú títo páni.
Klasickou skladbou môžem nazvať šesť-minútový song Race With Devil On Spanish Highway. Zo začiatku je trocha ostrejšia, kde Meola nakladá super rýchle stupnice spolu so sprievodom bicích. Skladba je dosť dynamická a obsahuje viacero zmien tempa a motívov. V striedaní pomalších a rýchlejších pasáží si Meola nájde svoje miesto pre fusion-rockové sóla. Majstrovský kus hudby.
Pekným akustickým číslom Lady Of Rome, Sister Of Brazil Meola určite nič nepokazí a je dobrou predohrou k poslednej skladbe.
Elegant Gypsy Suite je najdlhšou skladbou a v podstate aj najnáročnejšou. Kompozícia má fusion-rockovú formu. Lenny White si v tejto skladbe užije asi najviac prechodov a za zmienku stojí aj Hammerove skvelé klávesové sólo. Skladba je dosť komplexná s viacerými zmenami tempa a striedaním pomalších jazzovejších rytmov s tými fusion-rockovými. Vyniká tu hlavne Meolove gitarové majstrovstvo a zmysel pre dynamiku, je to ukážkové ukončenie tohto albumu.
Relatívne krátky album je naplnený až po okraj kvalitou. Pravda ale je, že tento album je základným albumom samotného fusion štýlu a zároveň aj najsilnejším albumom Al Di Meolu. Není to hudba len pre jazz/fusion fanúšikov, ale pre všetkých hudobných maniakov, lebo je to napriek istej náročnosti dosť zrozumiteľná hudba.
P.S.: Odporúčam aj novšie albumy od Meolu ako napr. Tirami Su, The Grande Passion, Flesh On Flesh alebo aj Pursuit of Radical Rhapsody.
» ostatní recenze alba Di Meola, Al - Elegant Gipsy
» popis a diskografie skupiny Di Meola, Al
Moraz, Patrick / ESP
Patrick Moraz je samozrejme známy z účinkovania v kapele Yes na art-rockovom albume Relayer. Bola to jeho jediná spolupráca s touto skupinou a následne nato sa vydal na sólovú dráhu. Nepoznám síce všetky jeho albumy, ale dovolím si povedať, že takýto výtvor akým je ESP neprebije asi žiadny album.
Dôvod je jednoduchý. Není to ani art-rock ani žiadna fúzia progresívnej hudby. Je to čisto Patrick Moraz a jeho klavír. Veľmi citlivo skomponované autorské skladby sú poctou klasickej klavírnej hudbe.
Ťažko je opisovať práve takúto hudbu, lebo je to naozaj virtuózna porcia modernej klasiky. ESP je skratka od etudes, sonatas a preludes. Prelúdia a sonáty majú veľmi príjemnú harmonickú štruktúru. Naproti tomu sú etudy najtechnickejšie a výrazovo najnáročnejšie skladby. Tretie v poradí Prelude in C# je proste nádhera, úžasná klavírna skladba. Hneď následujúca Sonata in C (1st movement Allegro in C) je inšpirovaná geniálnym W.A. Mozartom. Prelude in A min. má napr. dosť moderné vyznenie a je založená na krásnom motíve. Album má aj takú svoju dramaturgiu. Melancholický opar pretrhnú práve tie etudy a tak je celé dielo zaujímavým počúvaním až do konca aj vďaka rôznorodosti.
Obdivujem každého kto vie hrať na takom úžasnom nástroji akým je klavír. Široká škála výrazu a harmónií tohto nástroja prebúdzajú v človeku rôzne emócie. Presne o tomto je aj toto dielo, o emóciách. Nie som odborník na klasickú hudbu, ale tento album je taký malý ostrov pokoja a krásy. Patrick Moraz si takto úžasne uctil takých majstrov klavírnych skladieb akými boli Beethoven, Chopin, Lizst, Debussy, Schumann, Mozart, Brahms a iní géniovia klasickej hudby.
» ostatní recenze alba Moraz, Patrick - ESP
» popis a diskografie skupiny Moraz, Patrick
Hughes, Glenn / Hughes/Thrall
V 80-tých rokoch sa rocková hudba veľmi skomercionalizovala a nebol už veľmi priestor pre dlho-metrážne skladby a umelecké cítenie. Namiesto toho prišla do hudby nablýskaná bombastická produkcia a veľké melódie. Napriek všetkému vzniklo niekoľko jedinečných skvostov v rockovej aj progresívnej hudbe. Dobrým príkladom je aj spoločný album Glenna Hughesa a Patta Thralla.
Glenn Hughes vyšiel z tieňa a v najlepšej forme stvoril spolu s Thrallom album, ktorý patrí medzi tie jeho naj. Hudba je od prvej skladby až po poslednú nabitá nápadmi a pozitívnou atmosférou. Pat Thrall je ináč výborný technický gitarista zo starej školy hard-rocku. Aj vďaka nemu je tento album taký skvelý. Dokonale premyslené riffy a nápadité sóla zdobia všetky skladby na albume.
Taká hitovka The Look In Your Eyes ako keby presne vypadla z rokov 80-tých. Samozrejme v dobrom slova zmysle, lebo song má úžasnú melódiu. Aj úvodná vypaľovačka I Got Your Number je dobrým štartom s razantným blues hard-rockom.
Pohodové rockové kúsky ako Beg, Borrow Or Steal a Where Did The Time Go dobre plnia funkciu kľudnejších skladieb pred nasledujúcou tvrdou Muscle and Blood s razantnou a ostrou gitarou.
Takou závažnejšou skladbou je aj Hold Out Your Life so zaujímavým no netradičným rytmickým riffom. Glenn Hughes spieva vo veľmi dobrej pohode a skvelo kombinuje rockové a soulové cítenie.
Ďalší nárez v podobe Who Will You Run To je radosť počúvať. Výborná rytmika Hughesovej basy a ostatných nástrojov otvoria veľký refrén a ako čerešnička sú tu Thrallove gitarové vyhrávky.
Klasická Hughesova skladba Coast To Coast sa pekne vlní v pomalšej rytmike a je to veľmi príjemná skladba s krásnym gitarovým sólom. Rockový hurikán v poslednej First Step Of Love poriadne rozpáli Hughesove hlasivky. Na jednej strane recitované sloky sa striedajú s vysokými takmer až kričanými polohami spevu a po chvíli sa vystriedajú v parádny refrén s vymakanými gitarami. Fantastický koniec celého albumu.
Za zmienku stoja aj bonusy, ktoré vyšli na CD. Konkrétne Love Don't Come Easy a Still The Night nenarúšajú myšlienku albumu, ale naopak sú to vynikajúce rockové skladby a umocňujú ešte viac celkový zážitok.
Myslím, že každý fanúšik Glenna Hughesa pozná tento album a kto nie tak mu hneď odporúčam si ho poriadne vypočuť. Pat Thrall sa objavil ešte na albume Feel od Glenna Hughesa. Škoda, že len ako hosť. Nebolo by od veci spraviť ešte jeden spoločný album (ale toho sa asi nedočkám), lebo chémia medzi týmito dvoma hudobníkmi funguje skvelo.
» ostatní recenze alba Hughes, Glenn - Hughes/Thrall
» popis a diskografie skupiny Hughes, Glenn
Holdsworth, Allan / Road Games (EP)
Moje prvé stretnutie s Allanom Holdsworthom prebehlo v mladosti práve na tomto mini-albume. Gitarový expert na jazz/fusion sa na tomto výtvore trochu odklonil od svojho abstraktnejšieho štýlu smerom k rockovému fusion s náznakmi silnejších melodických motívov.
Album má krásny zvuk. Úvodná inštrumentálka Three Sheets To The Wind je prešpikovaná skvelou gitarou. Holdsworth hrá na gitare tak, že počujem klávesy v pozadí. V skladbe sú jasne počuteľné melodické nápady v spojení s jemnejšími jazz gitarami.
V rockovo ladenej titulnej Road Games si zaspieva Paul Williams. Celkom spevná melódia je podložená fusion rytmikou a hlavne skvelou basou Jeffa Berlina. Nechýbajú samozrejme Allanove skvelé sóla.
Water On The Brain - Pt. II je poriadna jazz/fusion skladba. Náročné bubenícke vývrtky skvelo vypĺňajú Holdsworthove atmosférické sóla. Za zmienku stojí aj parádne basové sólo.
Lyrickejšia hudobná forma v inštrumentálnej Tokyo Dream je krásnym melodickým kúskom. V skladbe opäť počujem úžasné "gitarové klávesy", no zároveň si song udržiava aj abstraktnú formu.
Ďalší rock v podobe Was There? je spievaná skladba so samotným Jackom Bruceom. V tejto veci sa mi hlavne páčia gitarové sóla, kde Holdsworth behá po celom hmatníku.
Jack Bruce si zaspieva aj v poslednej Material Real s veľmi podarenou melódiou. Výborne aranžérske finty Holdswortha, Berlina a Wackermana sú samozrejmosťou.
Jedinou chybou tohto EP je, že to proste není full album. Výkony takých jazzových expertov akými sú Berlin s Wackermanom je radosť počúvať a aj vďaka nim má tento výtvor svoju kvalitu. Melodickejšie smerovanie mi nevadí, lebo napriek tomu prináša tento album hodnotnú hudbu.
» ostatní recenze alba Holdsworth, Allan - Road Games (EP)
» popis a diskografie skupiny Holdsworth, Allan
Satriani, Joe / Crystal planet
Joe Satriani bol v 90-tých rokoch veľmi plodným autorom gitarových skladieb. Prvým vrcholom jeho úsilia je bezpochyby album The Extremist, na ktorom spečatil svoj štýl a osobitosť. O pár rokov neskôr prišiel podľa môjho názoru jeho druhý vrcholný okamih a to album Crystal Planet.
Táto kolekcie skladieb je napumpovaná k prasknutiu nápadmi a špecifickou progresívnou atmosférou. Atmosféru tvorí zaujímavý a veľmi moderný zvuk s podmazom elektroniky. Svojou mierou kvality prispeli aj basgitarista Stuart Hamm a skvelý Eric Caudieux.
Ako z veľkej vody doslova priletí Up In The Sky. Fantastická zvonivá gitara vytvára skvelé melódie v rýchlejšom tempe. Lepší úvod snáď ani nemohol prísť.
Blues-rock v House Full of Bullets má typickú satrianovskú chuť. Bicie a basa hrajú dookola takmer tie isté rytmy. Satriani tu nachádza svoje prostredie pre tvorbu kvalitných gitarových sól. Skladba má ťah a hlavne súdržnosť.
Myslím, že takú skladbu ako je titulná Crystal Planet nemožno inak nazvať ako geniálnou. Moderný štýl, skvelé aranžmány a Satriani vo svojej vrcholnej forme. Melodicky vyšperkovanú skladbu doklepe famózne trilkujúce sólo.
Nádherná Love Thing je opäť parádnym čislom od Joea. Je to samozrejme love song, ale bez nejakej lepkavej cukrovej vaty. Satriani vie melódiami povedať asi čokoľvek, preto je vo svojom štýle neprekonateľný. Krásne kvákavé gitarové linky neskutočne zdobia tento song.
O niečo temnejšia je Trundrumbalind. Progresívne stredné tempo vytvára pomerne zvláštne náladotvorné gitarové nápady a sóla. Lights Of Heaven je pre zmenu oveľa optimistickejšia. Takúto nádhernú skladbu vie stvoriť len Joe a je to jazda naprieč krásnymi melódiami a sólami.
Trochu uvoľnenejšej atmosféry prinesie Raspberry Jam Delta-V. Slovo jam je na správnom mieste. Skladbu tvorí pulzujúci rytmus basy a bicích, do ktorých vkladá Joe rôzne nápady a témy. Skladba je zaujímavým príkladom gitarovej pestrosti.
Ďalší pomyselný vrchol v podobe Ceremony ma privádza na myšlienku, že čo sa to dialo s Joeom Satrianim keď tvoril tieto skladby. Geniálny nápad v podobe rytmiky a natlakovaný gitarový atak vytvoria strhujúcu atmosféru plnú melódii.
Osobne sa mi veľmi páčia gitarové riffy v skladbe With Jupiter in Mind. Progres v spojení náladami je veľmi zaujímavý od Joea a skladba je ďalšou perlou na tomto albume.
Progresívny začiatok v Secret Prayer navodzuje atmosféru. Skladba neberie rytmus basy a bicích a je z toho nakoniec veľmi pekná atmosférická a melodická skladba. Album má stále ťah a nápad, nepadá kvalitou a je radosť počúvať jednu pecku za druhou.
Klasická skladba v Satrianiho štýle je určite A Train Of Angels. Ale máme tu zase skvelú melódiu. Priamočiara rytmika v spojení s dunivými spodnými akordmi gitary a vyšperkovanou melódiou vytvárajú dojem jazdy na motorke po americkej diaľnici.
Oddychovka v podobe A Piece Of Liquid je vítaným upokojením nálady celého albumu. Verná svojmu názvu Psycho Monkey je ďalším náladovejším rockovým kúskom. Pri tomto songu je cítiť zmenu zvuku bicích, lebo ich hrá jazzový bubeník Eric Valentine a je to príjemné spestrenie.
Posledný progresívny song Time je rozdelený na dve časti. V tej prvej vytvárajú bicie zaujímavý nepravidelný rytmus, ktorý sa preklopí na pomyselný gitarový refrén aj spolu so zrýchlením rytmiky. V druhej časti sa to celé úplne zmení a vytvorí sa kúzelná atmosféra gitarových nápadov a skvelých sól v strednom tempe. Koniec v podobe relaxačnej Z.Z.'s Song patrí čisto len Satrianimu a jeho gitare.
Crystal Planet je progresívny gitarový klenot a osobne pochybujem, že sa k takému výkonu ešte Joe Satriani vybičuje. Pomer nápadov a gitarových sól by mal byť príkladom pre gitaristov, ktorí chcú robiť tento typ hudby. Album je nadčasový čo potvrdil aj čas a stále aj po rokoch je na tomto albume čo počúvať.
» ostatní recenze alba Satriani, Joe - Crystal planet
» popis a diskografie skupiny Satriani, Joe
Garsed, Brett / Dark Matter
Brett Garsed je jeden z najtalentovanejších gitaristov v Austrálii. V európskych končinách je známy vďaka projektom Dereka Sheriniana a Planet X. Brett je v prvom rade zameraný na jazz/fusion, ale necháva sa strhnúť aj progresívnymi chúťkami. Je známy aj ako skvelý improvizátor na živých koncertoch, ktoré sú lákadlom pre fusion maniakov.
Konkrétne album Dark Matter je niekde medzi jazz/fusion a progressive rockom. Progres je patrný hlavne v štruktúre skladieb a sem tam aj nejakých tých tvrdších gitarových nájazdov. Zvukovo je album viac ostrejší a nie je zbytočne preprodukovaný, vďaka čomu má veľmi prirodzený zvuk.
Po rozšafných začínajúcich akordoch sa titulná Dark Matter preklopí na veľmi zaujímavo plynúcu skladbu s výrazným melodickým motívom, ktorý nasleduje progresívne výjazdy. Do toho skvelo pridáva Brett fusion sóla a v pozadí príjemne hrejú klávesy.
V songu Android je to zhruba podobné. Pohybuje sa tiež niekde medzi fusion/prog. Spočiatku kľudnejšia rytmika sa v hlavnej myšlienke pretaví na rýchlejší rytmus. Zaujme aj klávesové sólo, po ktorom bubeník predvedie niekoľko skvelých prechodov a v zmene rytmu príde samotný Garsed s výborným sólom.
Nežná gitarová linka v If Only je krásnym jazzovým vyjadrením pocitu. Samozrejme sa to potom zvrtne v rockovejší feeling, v ktorom si nájdu miesto premyslené gitarové sóla.
Vrchol tohto albumu je pre mňa Avoid The Void. Hneď rytmický začiatok navodzuje super atmosféru a melodické gitary kúzlia krásne melódie. Nechýba samozrejme ten jazzový cit, ktorý obohacuje v podstate rockový song. Zrýchlenie rytmiky a krásne progresívne sóla sú v tomto prípade veľmi osviežujúce.
James Bong (License To Chill) navodzuje trochu Satrianovskú atmosféru. Progresívne nájazdy striedajú kľudnejšie rytmické podklady. Ďalšie výborné klávesové sólo od Phila Turcia vystrieda potom kratšie basové sólo.
Zaujímavý zvuk jemnejšej gitary štartuje pomalšiu Closure. Skladba je dosť atmosferická aj vďaka sprievodnej gitare a klávesám v pozadí. Koniec skladby patrí skvelému slide gitarovému sólu.
Potešujúca je pre mňa rýchlejšia Poison Dwarf, ktorá začne zaujímavo znejúcimi rýchlymi stupnicami. Optimisticky ladený gitarový motív je sprevádzaný dynamickým bubnovaním istého Gerryho Pantazisa. Sólo na konci bude iste zaujímavým sústom pre hrajúcich gitaristov.
Romantická duša Bretta Garseda sa prejaví vo výbornej skladbe Be Here Now. Krásnu melodickú linku po chvíli vystrieda perfektná slide gitara za pochodu bicích a basy. V strede sa song otočí v temnejší útvar a prekvapí hlučnejšie sólo, nakoniec sa to samozrejme vráti späť na pôvodnú myšlienku.
Najdlhšia kompozícia na albume Enigma začne piskľavými klávesami. Potom sa pridajú energické bicie a skladba naberie zaujímavú atmosféru, ktoré podporujú klávesy v pozadí. Vystriedajú sa tu rôzne polohy, či už pomalšie alebo tie ráznejšie. Dokonale sa tu vyriadi napr. aj skvelý bubeník Gerry Pantazis a jeho prechody vystrieda pekné basové sólo Rica Fierabracciho. Najlepší je ale koniec, kde rytmika bicích naberie na intezite a skvelé prechody s prácou hajtky a činelov pripravia Garseda na ďalšie kvalitné sólo.
Za posledné roky ma máloktorý gitarový jazz/fusion album potešil tak ako tento. Garsed, Turcio a Fierabracci nie sú celkom neznáme mená a vo svete fusion muziky sú veľmi vážení. V podstate sa všetci traja stretli na nahrávaní fantastického albumu Fierabracciho a Turcia nazvaný Hemispheres. Dark Matter si kúpite len na stránke Bretta Garseda za priaznivú cenu a priloží na album aj vlastnoručný podpis. Vynikajúci album.
» ostatní recenze alba Garsed, Brett - Dark Matter
» popis a diskografie skupiny Garsed, Brett
Chick Corea Elektric Band / Beneath The Mask
Piaty štúdiový album v poradí tejto kapely je zaujímavý napr. aj tým, že sa na ňom podieľali vo väčšej miere aj ostatní členovia. Hlavne Dave Weckl a John Patitucci, ktorí nemalou mierou kvality prispeli do tohto výtvoru.
Zo všetkých albumov Chick Corea Elektric Band je tento album najotvorenejší smerom k poslucháčovi. Zároveň je tu aj najväčšie zastúpenie melódií, ale hlavné jadro stále tvorí hudobne nabitý jazz/fusion. Všetci piati hudobníci patria už do kategórie najvplyvnejších a najvyhľadávanejších muzikantov na svete.
Takmer hodinu trvajúce dielo začína titulnou skladbou, ktorá nahodí funkovo-slapový rytmus basy a Coreove klávesy spolu s Marienthalovým soprano saxofónom vedú celý song v klasickom fusion formáte. Saxofónové sóla zakončujú veľmi vydarený štart albumu.
Opäť parádne slapovo-basové linky odpália ďalší moderný fusion song Little Things That Count a k slovu sa dostane aj sólová gitara Franka Gambaleho.
Trochu latino-fusion nálady príde v kompozícii One Of Us Is Over 40, ktorá má veľmi optimistickú atmosféru. Tu sa aj prejaví Wecklove bubenícke umenie a dokonale vedie skladbu naprieč jazzovým spektrom. Perfektné basové linky tvoria s bicími logický ucelený spodok. Do tohto celého sa potom derú výborné Coreové sóla a Marienthalove saxofónové sóla.
Zjemnenie v nasledujúcej A Wave Goodbye výborne osvieži. Jemná klávesová linka vytvára melancholický opar a rytmika sa tomuto celá podvoľuje, aby vytvorila prostredie pre smooth saxofónové sóla. Skladba je až priveľmi hudobne vypracovaná nato, aby som ju zaradil do plytkejšieho žánru akým je smooth jazz.
Coreova skladba Lifescape je takým dynamickým číslom od neho s rôznymi polohami a zmenami tempa. Fusion formát podporujú aj saxofónové a hlavne Gambaleho výborné gitarové sóla.
Výrazná funková basa, priamočiare bubnovanie a temné nekľudné klávesy tak to je Jammin E. Cricket. Corea je majster klávesových nástrojov a tu to jednoznačne potvrdzuje. Dokáže citlivo reagovať na dané témy a obohatiť ich o svoj nezameniteľný štýl. Potešujúce je krásne basové sólo veľkého Johna Patitucciho.
Epický začiatok s gitarou Franka Gambaleho odštartujú pomerne rýchlejší song Charged Particles. Fusion rocková rytmika a povaha celej skladby je trochu prekvapujúca, no muzikantské nadanie zúčastnených je trochu ďalej než je to v rockovej hudbe zvykom, a tak je aj tu v rámci hudby čo počúvať. Frank Gambale dostáva na tomto albume väčší priestor ako tomu je zvykom a tak sa v tejto skladbe vyriadi tak ako treba.
Pravdepodobne by ma asi jazzový odborníci ubili palicou, ale mne sa najviac z celého albumu páči skladba Free Step. Klasický jazzový úvod sa o chvíľu pretransformuje na raggae rytmus basy a bicích. Saxofónové motívy spolu s klávesami ma nútia si skladbu skoro až pospevovať. Jednoznačne najmelodickejšia vec na celom albume a Gambaleove gitarové sólo na konci ma len v utvrdzuje v mojom pocite z tejto skladby.
Ďalší Coreov majstrovský kúsok je určite 99 Flavors s perfektnou prácou jeho samotných kláves a samozrejme aj rytmiky. Sú tu rôzne registre klávesov, ktoré sú veľmi umne zložené. Skvelá aranžérska práca Chicka Coreu.
Posledný fusion náklep Illusions má opäť trochu latino príchuť. Prvá polovica sa viac pohybuje vo fusion smere, kde vymakaná rytmika tvorí skvelý podklad pre Coreove klávesy. Pridávajú sa samozrejme aj ostatní hudobníci a každý tu prispeje svojim umením. V druhej polovici sa fantastické bicie Davea Weckla prehodia na latino-fusion a tak sa k tomu pridávajú aj klávesové motívy a saxofónové sóla. Je to jednoducho skvelé zakončenie tohto krásneho albumu.
Táto zostava je považovaná za najlepšiu zostavu v jazz/fusion štýle a oprávnene. Dave Weckl je master bicej súpravy a tak ako hrá on nehrá nik. John Patitucci je označovaný za to najlepšie čo priniesla basa, spolu s Markom Kingom a Victorom Wootenom patria medzi géniov slapového stýlu na base. Frank Gambale bol v Chick Corea Elektric Band braný skôr na tvorenie beglajtov (v preklade doprovody) ako na nejaké veľké sólovanie. Svoje gitarové schopnosti ukazoval viac na svojich sólovkach, ale aj u Chicka Coreu si našiel svoje miesto a jeho sóla sú parádnym príspevkom. Eric Marienthal pridáva do tejto kapely výrazný jazzový prvok, lebo jazz bez dychov není asi celkom jazz. Jeho profesionalitu si chváli nejeden známy hudobník z komerčnej muziky. No a Chick Corea to je chameleón a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov moderného jazzu.
Takáto zostava hudobníkov nemôže sklamať. Tento album si získa každého, kto má o čosi viac otvorenejšie uši. Predsa len počúvať Coreu nie je pre hocikoho. Progresívni fajnšmekri si určite nájdu na tomto albume tiež to svoje. Beneath The Mask to je hudobná slasť pre hľadačov kvalitnej muziky.
» ostatní recenze alba Chick Corea Elektric Band - Beneath The Mask
» popis a diskografie skupiny Chick Corea Elektric Band
Chimp Spanner / All Roads Lead Here (EP)
Pre svojich fanúšikov pripravil Paul Ortiz 25-minútové EP, ktoré je akousi predohrou k ďalšiemu veľkému opusu tohto skvelého gitaristu. Podľa jeho vlastných slov sú to skladby, ktoré sa nevošli na pripravovaný album. Nejedná sa samozrejme o žiadny odpad, ale o ďalšiu porciu výdatnej muziky.
Hudobne je toto dielo trošku jednoduchšie a zároveň aj priamočiarejšie. Nechýbajú kolosálne riffy, melódie a nápaditosť na akú som u neho zvyknutý.
Úvodná Dark Age of Technology je takým temnejším kusom. Klávesy dodávajú atmosféru a veľmi dobre podporujú klasické sekané riffy. Hlavný motív je ako z veľkej knihy melodického rocku.
Vybrnkávanie gitary a space atmosféra v Engrams je takým introm k trojdielnej skladbe Mobius.
Parádna ťažká rytmika a dávka technických riffov spúšťajú Mobius Pt1. V spomalení príde aj hlavný motív a gitarové fusion sólo ma pribije do zeme. Skladbu doklepú tvrdé riffy a ide sa na časť druhú.
Mobius PtII rozvíja myšlienku ťažkých riffov z prvej časti. Fusion sóla a tvrdé nepravidelné rytmy bicích ma doslova obšťastňujú. Spomalenie je perfektné a pripravuje pôdu pre temné klávesy a výborné ťahavé sólo.
Hneď na začiatku Mobius PtIII je krásné gitarové sólo a nasledujúce tvrdé riffy dotvárajú celkový dojem z trojdielnej kompozície. Dvojkopáky ťahajú celú skladbu a v konečnom vyznení je to gitarová smršť.
Vynikajúca skladba Cloud City začína prekvapivo pomalšou rytmikou. Je to najjazzovejší kúsok na celom EP. V hlavnej myšlienke sa basa preklopí na slapový spôsob hrania a nasledujú vymakané rytmy a sóla. Nechýba tomu samozrejme Ortizov zmysel pre tvorivosť a nadhľad.
Jediné mínus tohto EP je to, že to není dlhšie. Teším sa na ďalší dlhohrajúci album, ktorý bude určite ďalším inštrumentálnym skvostom.
» ostatní recenze alba Chimp Spanner - All Roads Lead Here (EP)
» popis a diskografie skupiny Chimp Spanner
Chimp Spanner / Imperium Vorago
Prvý album gitarového projektu Chimp Spanner s názvom Imperium Vorago bol v čase vydania utajeným tipom na prvotriednu progresívnu hudbu. Paul Ortiz nezaprel svoje skladateľské kvality ani týmto albumom a urobil si takto dobrý odrazový mostík pre svoju hudobnú kariéru. Nie každý si môže dovoliť nahrávať albumy doma v takej kvalite ako to robí práve Ortiz, ale mal to šťastie, že jeho otec pracoval v hudobnom priemysle a tak mal najmodernejšie softwareové a hardwareové vybavenie po ruke.
Ak by som teda chcel niekomu opísať alebo priblížiť hudbu Chimp Spanner, tak mu určite pustím skladbu Clarity In Chaos. Hneď na úvod gitarový a hudobný masaker. Za tajomného úvodu skreslenej gitary prichádza v skutku netypický, ale absolútne brilantný riff, ktorý vedie celú skladbu. Nabitá porcia nápadov prináša aj nepravidelné tvrdé tempá alebo spomalenia, no myšlienka sa zo skladby nestráca, ale naberá na intenzite. Korunou sú tu nádherné pocitové sóla a končí to celé úvodnými riffmi, ktoré sú obohatené príjemným klávesovým sprievodom.
Myslím, že Ortiz by kľudne mohol učiť na hudobnej škole čo je to dynamika v hudbe. Skladba Spirals je presne o tom. Tvrdé riffy sa tu striedajú s pomalšou fusion rytmikou a sólami bez straty pomyselnej nite. Geniálnym spôsobom prechádza z pomalých rytmov do rýchlych a na konci sa dočkám krásneho kvákavého sóla, ktoré ma až zamrazí.
Cez dva minúty trvajúca gitarovo-metalová masáž Broken je veľmi nepravidelná v tempe. V pozadí hučia ťahavé sóla a temné riffy doklepávajú tento song.
V typickom rytme sa pohybuje aj Smiles and Cries. Zaujímavo a veľmi rytmicky zložené riffy sa striedajú s rockovými sólami. Hlavný motív, ktorý ťahá celú skladbu je krásnym melodickým okamihom. Koniec zaobstarávajú skvelé vypracované riffy.
Hour 11 je nádherným vyjadrením Ortzivho vzťahu ku klasickej hudbe. Úžasné klavírne motívy sú doprevádzané elektrickou gitarou. Vypliešťam uši nad Ortizovým skladateľským majstrovstvom.
V podobnom duchu sa nesie aj The Last Day, ktorý by som asi označil aj za vrchol albumu. Geniálne klavírne preludium na úvod odštartuje famózny gitarový motív. Zapojí sa aj rytmika a ťažkotonážne riffy tu odsypávajú v neskutočne energickom duchu. Hlavný motív je nádherným spôsobom doprevádzaný klavírno-klávesovými vyhrávkami a krásne sóla sú už len samozrejmosťou.
Oddych v nezvyčajne nazvanej skladbičke DOA je peknou prácou s klávesami a zároveň je takým introm k nasledujúcej skladbe.
Jemné a jednoduché akordy gitary a klávesov v Jacob's Ladder prekvapia a pekná atmosférická nálada vytvára veľmi príjemné pocity. Po dvoch minútach príde vytriezvenie a naskočí prog-rockový song v klasickej forme. Skackavý rytmus bicích dopĺňajú pekne uhladené riffy.
Posledná Three Ring je songom skoro ako z anglickej školy. Psychedelická atmosféra a nekľudná rytmika v spojení s modernými ťažkými riffmi je celkom netypická. Skladba sa po viac ako štyroch minútach pomaly vytráca do neznáma a ticho sa pretne až po šestnástich minútach, kde naskočí track Core. Je to tiež taký trochu temnejší metalový útvar, v ktorom prim hrajú hlavne technické riffy.
Je škoda, že takáto hudba je na okraji záujmu. Musím povedať, že Veľká Británia má jedného z najtalentovanejších moderných gitaristov. Svojimi skladateľskými kvalitami vie dokonale priblížiť svoju víziu vlastnej hudby. Techniku používa skôr ako prostriedok na dosiahnutie cieľu. Není to žiadna nezmyselná alebo egoistická gitarová onania, ale veľmi precízne a hlavne emocionálne zložená hudba.
» ostatní recenze alba Chimp Spanner - Imperium Vorago
» popis a diskografie skupiny Chimp Spanner
Chimp Spanner / At The Dream’s Edge
Anglický virtuóz elektrickej gitary Paul Ortiz zanechal v roku 2010 poriadnu stopu na poli hudobného neba. Vo svojom projekte Chimp Spanner prichádza s hudbou, ktorá je pochúťkou pre naozaj náročných fanúšikov progresívnej muziky. Album At The Dream’s Edge je gitarovou senzáciou pre zasvätených a zároveň aj dokumentom veľkého talentu Paula Ortiza.
Všetky skladby sú veľmi prepracované a zapadajú do konceptu celého diela. Samotná myšlienka je celkom zaujímavá. Paul Ortiz totižto spravil koncept akéhosi scifi soundtracku, ktorý má formu napr. zaujímavých registrov kláves, rôznych klavesovo-ambietných predohier a vyhrávok. Do tohto vstupuje gitarová masáž, ktorá vie doslova hodiť o stenu a zároveň aj pohladiť. Bicie sú robené na klávesách, no takýto výkon by si zaslúžil medailu, lebo som sa s takouto technickosťou a kvalitou klávesových bicích ešte nestretol a to počúvam hudbu už pekných pár rokov.
Predohra Galaxy Rise je krásnym klávesovým uvítaním, kde vstupujete do sveta a vesmíru Paula Ortiza. To sa samozrejme hneď preklopí v prvý track Supererogation, ktorý nabrúsi ostré a technické gitary. Skladba sa pohybuje v niekoľkých sférach, či už v tvrdosti, melodickosti alebo jazz/fusion sólach. Napriek rôznorodosti nápadov nestráca skladba pointu a ťah.
Ďalšia úžasná predohra v skladbe At the Dream's Edge odštartuje jazzový formát gitary v spojení s kľudnejšou rytmikou. Nakoniec to celé naberie tvrdšiu líniu a dvoj-kopákove bicie robia podklad pre rezavé riffy a fusion sóla.
Prvý vrchol pre mňa je osem-minútová nakladačka The Mirror. Splašená rytmika bicích a basy odpáli výrazný gitarový nápad. Nechýbajú opäť jazzoidné sóla a celá kompozícia je veľmi dynamická. Dôjde aj na spomalenie, ktoré má scifi feeling a všetko sa to nakoniec strhne v ťažkotonážnu búrku gitár. Strhujúce tempo vrství ťažké technické riffy a do toho vstupujú temnejšie sóla, ktoré sa strácajú nakoniec v nedohľadne.
Digitálne zvuky štartujú tvrdú a náročnú Bad Code. Osem-strunové besnenie sa občas láme v pomalšom tempe rytmiky a jazzových sólach, ktoré nakoniec smerujú len k tomu, aby pribili poslucháčovi uši o stenu v konečnej tvrdosti.
Aby nebolo tej tvrdosti a náročnosti málo tak príde pre istotu Harvey Wallbanger, ktorá je jednou z najvýraznejších tvrdých skladieb na tomto albume. Perfektne zladené bicie dokresľujú ťažké riffy. Skladba je priamočiara s kopou výborných gitarových sól a v pozadí zaujímavo bublajú temné klávesy.
Vydýchnutie v podobe Ghosts of the Golden City prichádza ako životodárna voda, ktorá osvieži. Príjemné atmosferické scifi klávesy dokresľuje aj klavír a pripravuje pôdu pre ďalšiu nálož.
Far From Home je presne tou náložou s vymakanými zbesilými gitarami a veľmi náročnou rytmikou. Skladba má zaujímavý hlavný motív, ktorý výpravným spôsobom korunuje celú kompozíciu. Samozrejmosťou sú krásne sóla a premyslená štruktúra.
Ďalšie klávesové odľahčenie v Terminus PtI je predohrou k členitej trojdielnej skladbe. Nechýba tu ani rytmika a ani gitara a pekným úvodným motívom pripravuje na časť druhú, ktorá bude samozrejme tvrdšia.
Temnejší úvod Terminus PtII prezrádza, že Ortiz nenecháva nič na náhode. Jedná sa o ďalší prepracovaný kus muziky. Dvojkopáky sledujú skackavý rytmus gitár na úvod. V strede to celé stíchne, aby sa to po chvíli zvrhlo na poriadny náklep tvrdých riffov a melodických sól.
Posledná časť trilógie Terminus PtIII sa za zvuku hučiacich kláves a vybrnkávacou gitarou strhne v ďalší neskutočne energický song. V tomto prípade gitara čaruje veľmi melodické sóla. Rytmika je samozrejme ťažkotonážna v spojení so základnými riffmi. Predsa len skladba má pozitivnejší náboj, ale koniec je poriadne nakopnutý s nabrusenými gitarami a bicími.
Keby som chcel nejako predstaviť album jednou skladbou, tak určite zvolím predposlednú Under One Sky. Je to druhý vrchol albumu, ktorý má krásny melodický formát. Pod nádhernými zvukomalebnými klávesmi kúzlia gitary jeden úžasný motív za druhým. Ťažký spodok predsa len ustupuje melódiám a koniec v podobe zrýchlenia a famóznych vychytávkach patrí medzi najkrajšie momenty na albume.
Koniec je éterický a skladba All Good Things znie ako filmová hudba. Za podpory navrstvených klávesových nástrojov príjemne ukolíše poslucháča a po takmer troch minútach sa už len ozýva šum vyprahnutých zvukov kláves.
Album nemá slabé miesto, je to na kosť ohlodané skladateľské majstrovstvo Paula Ortiza. Napriek tomu, že to není momentálne známe meno tak sa bez problémov môže s týmto albumom postaviť hociktorému klasickému gitarovému albumu. Všetko je tu doslova vypilované do absolútneho detailu. Vďaka tomu dostal album prvotriednu kvalitu a musím povedať, že toto je naozaj progresívna hudba v pravom zmysle slova, samozrejme pre mňa osobne. Nepoužívam žiadne prirovnania k iným gitaristom, aby som nedehonestoval samotného umelca, lebo on je v prvom rade sám sebou. Odporúčam album každému, kto túži po originálnej a osobitej hudbe. At The Dream’s Edge je pre mňa splnením sna o nekompromisnom a po každej stránke vyváženom umeleckom pohľade na gitarovú hudbu. Zásadný album pre celú plejádu gitaristov a samozrejme fanúšikov gitary.
» ostatní recenze alba Chimp Spanner - At The Dream’s Edge
» popis a diskografie skupiny Chimp Spanner
Johnson, Eric / Venus Isle
Americký gitarista a spevák Eric Johnson je jeden z najrešpektovanejších gitaristov na svete. Medzi gitaristami je tak trochu ojedinelým zjavom. Ovláda geniálne gitarové nástroje, skvelo spieva a je nemenej zdatný pianista. Jeho gitarový štýl by som trochu prirovnal k mixu Jeffa Becka, Jimiho Hendrixa a Stevieho Ray Vaughana. Samozrejme je to vzdialené prirovnanie, lebo jeho štýl je veľmi osobitý. Používa mäkký zaoblený zvuk gitary, ktorý je však dosť prierazný v konečnom vyznení. Je známy aj svojimi neortodoxnými akordovými štruktúrami a perfekcionistickou povahou v rámci skladania a tvorenia hudby.
Na tomto albume pracoval Eric Johnson veľmi poctivo a tvrdo. Stvoril pravdepodobne najlepšie inštrumentálne skladby za celú svoju kariéru. Album však nie je čisto len nejakým gitarovým albumom, ale pocitovým vyjadrením jeho vzťahu k hudbe a estetike. Tento výtvor má svoj myšlienkový a aj kompozičný charakter a každá zo skladieb zapadá do jednoliateho hudobného celku.
Titulná Venus Isle začína jemným vybrnkávaním na gitare a indiánskym kvázi-spevom. Po chvíli sa to preklopí na normálnu skladbu v pomalšom jazzovom tempe. Spev Erica Johnsona skvelo dopĺňa hudbu a na konci sa dočkáme výborného sóla. Hneď nato naväzuje Battle We Have Won. Opakujúci sa klávesový motív nabaľuje na seba gitarové vyhrávky a rytmiku. Skvelá melódia sa nesie v duchu relaxačnej hudby, no celkove hudobné spracovanie je určite zaujímavým počinom.
Rockovejšiu tvár prináša osem-minútová All About You. Treba si všimnúť krásne znejúce gitary v pozadí, ktoré umocňujú atmosféru tejto skladby. Výpravnejšie aranžmány a spevná melodická linka pripravuje Erica Johnsona na viac ako troj-minútové gitarové sólo. Prvá inštrumentálna vec na albume SRV je krásnou poctou Steviemu Ray Vaughanovi. Je to Johnsonova klasická skladba, ktorú si fanúšikovia na koncertoch vždy skvelo užijú. Krásna a veľmi nápaditá inštrumentálka, ktorá má hlavu, pätu a hlavne emócie.
Lonely In The Night je výborná skladba so skvelými melodickými linkami a refrénom. V pozadí je počuť hlas dnes už zabudnutého Christophera Crossa (napr. hit Ride Like The Wind, ktorý prebrala aj kapela Saxon), ktorý naozaj pekne podporuje celú skladbu. Dlhé gitarové sólo pribije do zeme svojou kvalitou a rýchloprstými vyhrávkami. Mega-inštrumentálna skladba Manhattan je podľa môjho názoru jeden z najlepších songov aké Eric Johnson vôbec napísal. Veľmi príjemne plynúca skladba nabaľuje na seba krásne motívy a skvelé sóla. Takúto skladbu nezložíte za pár dní, toto je veľmi precízna práca a talent Erica Johnsona.
Po nej nasleduje oveľa rockovejšia opäť inštrumentálna Camel's Night Out. Pulzujúca basa a bicie tvoria spodok pre nekľudnú a prenikavú gitaru. Je čas trochu zjemniť a tak je Song for Lynette kúskom z trochu inej strany. Eric Johnson si zahrá v tomto songu na klavíri, ktorý kúzli citlivú melódiu a občas tu zaznie aj trúbka. Melanchóliu vystrieda energickejší kus a to When the Sun Meets the Sky. Po tajomnom úvode sa k slovu prihlási známy hlas a typická melódia z dielne Erica Johnsona. Perfektné gitary a celkove aj rytmika zdobia túto výbornú skladbu.
Nasledujúca inštrumentálna skladba Pavilion je ďalším pomyselným vrcholom albumu. Rytmická gitarová melódia vystrieda v pomyselnom refréne gitary akustické. Vynikajúce sóla sa striedajú s premyslenými motívmi a celá skladba končí Ericovým geniálnym spevným gitarovým sólom. Posledná Venus Reprise doklepe celú dosku famóznym gitarovým sólom s rytmickým podkladom.
Album bol prijatý v dobe vydania rôznymi reakciami. Pravda je, že album je melodickejší a mäkší ako predošlé Ah Via Musicom či Tones. Na druhej strane je tento album progresívny na rozdiel od minulých, ktoré boli o čosi viac pesničkovejšie. Pre mňa osobne je Venus Isle lepším albumom o celú jednu triedu ako Ah Via Musicom. Dodnes je tento album samotným Ericom Johnsonom neprekonaný a myslím, že ani nebude. Takéto dosky stvorí umelec raz možno dvakrát za život. Venus Isle je takmer hodinovou exkurziou do duše Erica Johnsona a patrí medzi mimoriadne dôležité gitarové albumy 90-tých rokov.
» ostatní recenze alba Johnson, Eric - Venus Isle
» popis a diskografie skupiny Johnson, Eric
Steely Dan / Countdown To Ecstasy
Druhý album skvelej americkej kapely Steely Dan má isté svoje špecifiká. Na jednej strane je tento album najhoršie umiestneným albumom v rebríčku predajnosti za celú ich kariéru. Na druhej strane je to akýsi prísľub toho, že album bude skvelým muzikantským zážitkom a naozaj je.
Prvý album Can't Buy a Thrill bol výborným začiatkom s kopou skvelých songov. No prvým vrcholom ich skladateľských kvalít je pre mňa jednoznačne Countdown To Ecstasy. Ten druhý vrchol je samozrejme album Aja a nedá mi nespomenúť skvelé albumy ako Pretzel Logic či Katy Lied, ktoré boli o čosi viac pesničkovejšími výtvormi. Countdown To Ecstasy priniesol mimoriadne kvalitné melódie a zároveň aj košatejšie aranžmány.
Hneď na úvod príde naozaj neobyčajná skladba a to Bodhisattva. Je to niečo ako rock 'n' rollový jazz, kde sa páni muzikanti vyhrali s touto skladbou naozaj dostatočne. Samotná kapela Toto upravila túto skladbu po svojom na albume Through the Looking Glass a vzdala im takto veľkú poctu.
Tri minúty trvajúca Razor Boy predvádza v skutku skvostnú melódiu. Jemnejší jazzový podklad a brilantné stredné tempo maľuje čarokrásne farby, zaujímavé že aj za tri minúty sa dá takto vyjadriť myšlienka a pocit.
The Boston Rag je jednoducho skvelá. Naliehavý refrén sa opiera o jazz-rockovú rytmiku v strednom tempe, ktoré má úžasný feeling a jemnosť. Do klasickejšieho jazzového formátu zachádza Your Gold Teeth. Tempo má takú zvláštnu latino-jazz príchuť aj keď melódia je typická pre Steely Dan. Skladba má kvalitné gitarové a klávesové sóla.
Zborovými vokálmi vyzdobená Show Biz Kids má náročnejšiu štruktúru. Melodické linky sú neustále sprevádzané zbormi a jazz-rockovou rytmikou, vytvára sa takto dojem naliehavosti. Oveľa prístupnejšou je krásne spevná My Old School. Veľmi optimistická melódia je opäť korunovaná aranžérskymi fintami a výrazným prvkom je v tomto prípade dychová sekcia.
Siedma v poradí Pearl of the Quarter je takou zasnenou melodickou oddychovkou v americkom štýle. Steel gitara tu vytvára ten typický americký opar rozľahlých plání. Posledná King of the World je klasickou náklepovkou od Steely Dan. Jazz-rockový rytmus vybuchuje vo fantastickom zborovom refréne a končí to celé majstrovsky rozťahanými klávesovými sólami a jazzovou gitarou.
Album je naplnený pozitívnou energiou a na tú dobu famóznym inštrumentálnym myslením. Neohurujú tvrdosťou ako poniektoré iné kapely v tej dobe, ale veľmi sofistikovaným prístupom, ktorý núti poslucháča sa k ich hudbe vracať a objavovať ozajstné potešenie z hudby. Countdown To Ecstasy je nadčasové dielo, ktoré do dnešných dní nezostarlo ani o centimeter a dokazuje, že kvalitná hudba má stále svoje opodstatnenie a pevné miesto.
» ostatní recenze alba Steely Dan - Countdown To Ecstasy
» popis a diskografie skupiny Steely Dan
Steely Dan / Aja
Veľmi cenená a uznávaná kapela Steely Dan kombinovala takmer geniálnym spôsobom jazz, rock a pop. V 70-tých rokoch udávala smer a album Aja je jedným z ich vrcholov. Takmer pravidelne sa tento album objavuje v rôznych prestížnych anketách top 100 alebo top 200 najlepších albumov 70-tých rokov. Samozrejme hovorí za neho aj samotná hudobná kvalita.
Po predošlých vynikajúcich albumoch sa Steely Dan rozhodli vydať album, ktorý je produktom jednak komercie a zároveň aj umeleckého cítenia. Ich hudba znie samozrejme americky, ale je to všetko v tých najlepších tradíciách ich najkvalitnejšej produkcie. Samotná muzika není až tak celkom prívetivá na uši, predsa len je to aranžérsky veľmi kvalitne vypracovaný album.
Album začína pomerne ležérnou rytmickou basou a bicími v songu Black Cow. Skladba postupne naberá výraznejšiu farbu pridaním dychov a sprievodných vokálov. Jazzové klavírne sólo strieda na koniec saxofónové sólo a za kľudného pochodu rytmiky to končí. Titulná kompozícia má ten typický melodický formát ala Steely Dan. Za chodu príjemnej melódie sa otvára priestor pre výrazné jazzové štruktúry klávesou a prebleskne aj gitarové sólo. Kdesi v strede skladby sa to celé trochu otočí do dynamického bubnovania a striedania kľudnejších sólových výpadov. Po opakovaní refrénu sa to opäť trochu zvrtne na konci do fusion rytmiky bicích a klávesov.
Nezvyčajne dlhá hitová skladba Deacon Blues opäť nesie ducha Steely Dan v melódiách. Za podpory dychových nástrojov sa otvára jeden z najvýraznejších zborových refrénov na celom albume. Donald Fagen je zdatný spevák a jeho hlas sedí na hudbu Steely Dan ako uliaty. Ďalší veľký hit s názvom Peg je o čosi viac rytmickejší. Funkový rytmus basy sprevádza výrazným spôsobom celú skladbu. Zároveň je zaujímavou ukážkou aranžérskeho myslenia tejto kapely. Každý si tu hrá ako keby svoj rytmus, no zároveň tu všetko perfektne zapadá do jednoliateho celku.
Home at Last je opäť v pomalšom strednom tempe. Klávesový motív doprevádza kvalitnú spevnú melódiu, ktorej napomáhajú dychy a rôzne jazzové figúry ostatných nástrojov. Koniec skladby v podobe gitarového sóla je iste potešujúci. Ďalší jazzovejší song v strednom tempe I Got the News sa po dvoch minútach preklopí vo výraznejší dynamický rytmus. Skladba nakoniec odsypáva v jazzovom formáte za podpory klávesov a gitarových sól. Posledná hitovka a zároveň aj skladba Josie patrí do zlatého fondu ich skvelých skladieb. Jazzový rytmus klávesov, bicích a basy pripravuje skvelú pôdu pre výbornú melodickú stavbu tejto skladby. Krásne gitarové sóla sú pomyselnou šľahačkou na tomto chutnom zákusku.
Steely Dan patrí veľká vďaka za osvetu v rámci hudby. Dokázali obaliť v podstate popové skladby do jazzového rúcha s príchuťou rocku. Na tomto albume sa im to podarilo dotiahnuť do dokonalosti aj v rámci toho, že posunuli svoj výraz oveľa ďalej. Aja není nejakým plytkým albumom, vyžaduje si pozornosť a otvorenú myseľ. Je to klasický jazz-rockový album 70-tých rokov vo svojom vrcholnom prevedení.
» ostatní recenze alba Steely Dan - Aja
» popis a diskografie skupiny Steely Dan
Level 42 / Guaranteed
Anglická kapela Level 42 je typickým predstaviteľom hudby 80-tých rokov. Ich štýl zaujímavo mixoval pop, funk, jazz a aj rock. Do 90-tých rokov stúpili albumom Guaranteed, ktorý bol trochu o inom aj keď podstata kapely bola zachovaná.
Kapelu veľmi neuznávali tzv. jazzoví mudrlanti, ktorí ich považovali za komerčnú slamu. Pravda je ale taká, že ich zbožňovali ozajstní fanúšikovia hudby, ktorí si kupovali albumy a chodili na ich koncerty. Spolok špičkových muzikantov dosiahol svoj tvorivý vrchol práve na tomto albume.
Hneď prvá skladba Guaranteed udrie do uší. Vynikajúca hitovka prináša kvalitnú melódiu a skvelo vystavané inštrumentálne plochy. Nenápadne skladbe prospieva práve gitara, ktorá má na tomto albume svoje miesto. Zaujímavý je aj zvuk, ktorý dáva priestor pre vnímanie všetkým nástrojov vrátane kvalitných bicích Garyho Husbanda.
Ďalšia hitová nálož Overtime ako keby trochu vypadla z 80-tých rokov. Funkový rytmus v popovom štýle doprevádza veľmi vkusnú melódiu. Totálny funk v Her Big Day je peknou aranžérskou ukážkou od tejto kapely. Je načase aj spomaliť takže Seven Years si pekne vykračuje v pomalšom tempe a nemôžem si nevšimnúť skvelú prácu Marka Kinga a jeho asi bezpražcovej basgitary. Ďalšia vec, ktorú som si všimol sú krásne gitarové sóla na konci tejto skladby. Nehrá ich nik iný ako geniálny Allan Holdsworth (myslím, že by si aj zaslúžil nejaký ten profil na progboarde ......) a nielen v tejto skladbe.
V tejto kapele vie spievať ešte jeden člen okrem Kinga a to je Mike Lindup. Vo funkovej Set Me Up spieva práve on a je to opäť skvelá aranžérska prácička. V poradí šiesta The Ape zachádza niekde skôr do fusion. Je to viac muzikantská skladba ako spevová so slapovou basgitarou, jazzovými bicími a saxofónovými sólami.
My Father's Shoes je geniálna hitová skladba. Krásnu melódiu doprevádza gitara a opäť špičkovo zložený hudobný podklad. Mark King si tiež zaslúži uznanie ako spevák a tu na tomto albume to dokazuje všetkými desiatimi. Skladba je takou nostalgickou spomienkou na otcov a príjemne mrazí krásne Markove spevácke vyznanie.
K slovu sa opäť dostáva Allan Holdsworth v A Kinder Eye, ktorá je pomalšou a zádumčivejšou skladbou. Výborná melódia plynie bez problémov a korunou celého sú neuchopiteľné jazzové gitarové sóla. Mark King je samozrejme aj romantik a tak She Can't Help Herself je presne takým songom. Na tejto skladbe sa mi páčia pekne znejúce priestorné bicie a opäť famózny Holdsworth.
Klasická poloha Level 42 príde v songu If You Were Mine. Veselá pop-rocková melódia je korunovaná skvelým rytmom kláves a vymakanými bicími. Kozmické Holsworthove sóla v tejto skladbe sa ťažko popisujú, myslím že takto na gitare vie hrať len on. Od Level 42 to bol skvelý ťah pozvať na nahrávanie albumu práve jeho.
Mike Lindup si zaspieva ešte jeden song a to Lasso the Moon s opäť krásnou bezpražcovou basgitarou. Nežnú melódiu sprevádza jeho vysoký prirodzený hlas, taktiež robí skvelé sprievodné vokály a viac-hlasy na celom albume. Fantastický koniec albumu v podobe With a Little Love je úžasným finále. Je to ďalší melodický skvost s perfektnými muzikantskými výkonmi, Holdsworthovým gitarovým sólom a saxofónovými sólami na konci.
Album Guaranteed je trochu viac rockovo orientovaný ako je u Level 42 zvykom. No práve preto má svoje špecifikum a podľa môjho názoru patrí medzi absolútne to najlepšie čo táto kapela vydala. Odporúčam pozrieť kapelu aj naživo, takú radosť a potešenie z muziky sa nepočuje od každého. Album si treba vypočuť viackrát, lebo sa tu deje toho viac ako viem popísať. Je to proste parádna muzika na počúvanie.
» ostatní recenze alba Level 42 - Guaranteed
» popis a diskografie skupiny Level 42
Moore, Gary / Wild frontier
Po takom výkone akým bol album Run For Cover a prísť s ešte viac vybičovaným albumom akým je Wild Frontier je naozaj úctyhodné.
Pre mňa osobne je tento album osobnou záležitosťou, keďže ho poznám z dôb mojej puberty a považujem ho čiste ja osobne za takmer vrchol jeho tvorby. Jednoznačne producentský majstrovský kúsok hneď niekoľkých producentov vrátane skvelého Petera Collinsa. Nechce sa mi veriť, že bicie sú programované lebo znejú na tú dobu mimoriadne dobre ešte aj dnes.
Na albume je cítiť ešte väčší príklon k tvrdšiemu hard-rocku a zároveň tradíciu k írskej hudbe. Je venovaný zosnulej pamiatke Phila Lynotta a tak album začína prerobeným írskym tradicionálom Over the Hills and Far Away. Bicie znejú ako keby bili na poplach a k tomu bleskové gitarové sóla tvoria dokopy ozajstný rockový hurikán v tejto skladbe. Gary Moore dal do tejto skladby viac než je zvykom pri prerábaní ľudových pesničiek.
Pri titulnej Wild Frontier sa dostane k slovu Mooreov talent pre tvorenie zásadných gitarových motívov a celý song je ukážkou veľkého melodického talentu. Ako spevák Gary Moore nejako nevynikal, ale aj tak mal jeho hlas charizmu a tu to platí dvojnásobne.
Opäť írskymi motívmi nasiakla Take a Little Time ide pekne do rytmu a tak udržiava pozornosť poslucháča aj naďalej. Ďalšia prerobená skladba, do ktorej vložil Moore sám seba je The Loner. Jednoznačne asi najkrajšia inštrumentálna skladba akú vôbec nahral. Úžasná harmónia, cit a neskutočný gitarový feeling je vrcholom tohto albumu.
Do tretice ďalšia prerábka starého hitu Friday on My Mind. Niekto by podozrieval Moorea, že sa mu nechcelo skladať, ale na tomto albume mi to vôbec nevadí, práve naopak všetko tu dokonale sedí. Čarokrásna Strangers in the Darkness predstavuje tú prívetivejšiu a melodickejšiu polohu samotného gitaristu.
Pre mňa druhým vrcholom je rocková nakladačka Thunder Rising, ktorá začína o čosi tichšie a postupne sa zvyšuje hlasitosť a aj hudobné gradovanie tejto skladby. Skvelý refrén pretínajú rezavé gitary, je tu samozrejme aj trochu írskej hudby, no pomyselnú korunu nasadzuje Moore svojimi sólami a dvojkopákovým rytmom bicích.
Johnny Boy je krásnym melancholickým ukončením klasického formátu albumu v znamení írskeho cítenia a melódií. Za zmienku ešte stojí skladba Crying in the Shadows, ktorá vyšla na rozšírených CD verziách. Jemná melódia je podopretá klávesmi a gitarovými poryvmi, je to taká klasická Mooreova skladba z tohto obdobia.
Album je typickým produktom 80-tých rokov, ale pre kariéru Garyho Moorea bol tento album zásadným momentom, lebo ním v podstate deklaroval kto vlastne je a odkiaľ pochádza a treba tento album brať ako jeho osobnú výpoveď. Dalo by sa samozrejme hovoriť aj o mínusoch, no je to hlavne uhol pohľadu, ktorý máme každý iný. Ten môj je jednoducho pozitívny.
Bol som na koncerte Garyho Moorea v Prešove v roku 2010, kde sa v podstate vrátil opäť k rockovej hudbe z obdobia 80-tých rokov. Som nesmierne rád, že som ho ešte stihol zažiť, kedže o rok nato zomrel. Zahral to, čo som od neho vždy chcel počuť, bola to neskutočná jazda. Tento chlap vedel hrať na gitare tak ako skoro nik, rozumel gitare a hudbe svojim vlastným spôsobom. Pri jeho sólach som takmer upadal do kolien a bol som kdesi v inej dimenzii, takú úžasnú harmóniu nepočujem od kadekoho a to chodím na koncerty relatívne často. Takže moja spomienka na neho je obrovská a prechovávam k nemu veľkú úctu. Bol som aj na koncerte Dream Theater, ale nezažil som nič podobné od nich a ani mi nebehali zimomriavky po tele. Proste John Petrucci je technik a na druhej strane Gary Moore je ťažký pocitový hráč. Neporovnávam tu hudbu Garyho Moorea a Dream Theater, aby tu nevzniklo nejaké nedorozumenie. Bolo to len prirovnanie toho, čo som vlastne zažil od írskeho chlapíka s gitarou. Po jeho koncerte som odchádzal s blaženým úsmevom a čakám, že snáď ešte také zažijem od niekoho iného. Gary Moore bol pre rockový hudobný svet ikonou a dúfam, že ňou zostane čo najdlhšie.
» ostatní recenze alba Moore, Gary - Wild frontier
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary
Moore, Gary / Run for cover
Píše sa rok 1985 a Gary Moore sa rozhodol po predošlých viac či menej vydarených albumoch, že proste vydá zásadný album. Je to síce trochu nadnesene povedané, lebo za týmto albumom je cítiť veľa poctivej práce.
Po prvých tónoch jeho gitary je snáď každému znalcovi hudby jasné, že hrá Gary Moore. Jeho cit pre tvorenie melódií a samotný jeho tón je pre hromadu gitaristov nedosiahnuteľný.
Desať výborných skladieb není dielom nejakej náhody, ale potvrdenie veľkého skladateľského a hráčskeho talentu. Úvodné klávesové preludium je po pár sekundách preťaté rezavým riffom a začína titulná hard-rocková smršť Run For Cover.
Gary Moore neznášal keď vraveli, že hrá metal a istým spôsobom aj súhlasím. Druhá skladba Reach For The Sky s hosťujúcim Glennom Hughesom je klasická rocková pecka, ale ten riff v refréne má bluesový podtext a to už nehovorím o sólach.
Military Man je kapitola sama o sebe. Je to doslova a do písmena zhudobnený názor na vojnu ako takú. Skladba je veľmi dynamická a má zvláštny rytmus, ktorý naberá na intenzite. Je tu aj tvrdosť aj neha a Phil Lynott vie geniálnym spôsobom odspievať tieto polohy. Gitarové sóla sú čerešničkou na tejto krásnej a užasne silnej skladbe.
Nasledujúca Empty Rooms sa už objavila na predošlom albume Victims Of The Future. Tentoraz však skladba dostala ten správny komerčný šmrnc a tak sa stal z nej konečne veľký hit. Skvelý duet Hughesa a Moorea v podobe Out Of My System nenecháva nič na náhode a album neklesá na kvalite, ale naopak graduje.
No a máme tu Out in the Fields. Patrí do košíka Mooreových absolútne zásadných skladieb. Kvíliaci základný riff, Lynottove a Mooreove famózne spevy a naliehavosť skladby z nej robia asi najlepšiu vec na celom albume.
Glenn Hughes je na tomto albume varený pečený a tak aj ďalší rockový klenot Nothing to Lose patrí jemu. V tomto songu sa mi veľmi páči Mooreova gitarová práca, hlavne začiatok je geniálny. Hitovka Once in a Lifetime je pekným melodickým číslom so spevom samotného Garyho Moorea. Rockový náklep All Messed Up je opäť ukážkou gitarovej identity a nesmierne mi imponuje Hughesov spev na tomto albume, ktorý je viac rockový ako soulový. Posledná Listen to Your Heartbeat je krásnym melodickým ukončením. Skladba sa príjemne vlní na klávesoch s precíteným Mooreovým spevom a úžasným sólom na konci.
Album Run For Cover patrí do kategórie nezabudnuteľných rockových klasík. Ani po rokoch nestráca kvalitu a naliehavosť. No predovšetkým je tu zápal a radosť z muziky, ktorá sa valí z reproduktorov na poslucháča ako príboj oceánu.
» ostatní recenze alba Moore, Gary - Run for cover
» popis a diskografie skupiny Moore, Gary
Megadeth / Endgame
Niekto by povedal, že len ďalší album Megadeth. Ale to je omyl, Mustaine a jeho banda prišli s albumom, ktorý je kvalitatívne niekde inde ako poniektoré ich predošlé výtvory.
Pekne spracovaný predný cover dáva čosi tušiť. Pri úvodných zvukoch inštrumentálnej predohry Dialectic Chaos je jasné, že to bude zaujímavé počúvanie. Mustaine s Broderickom si tu pohadzujú famózne gitarové sóla ako horúci zemiak.
V nasadenom tempe pokračuje This Day We Fight!, ktorá pridá ešte na rýchlosti a Mustaine chrlí slová v jeho typickom nazlostenom tóne. Dráždivé gitary spúšťajú asi najväčšiu hitovku na albume 44 Minutes, kde krásne vychytaný melodický refrén podporujú masívne gitary. Pri tejto skladbe si človek určite všimne premakanosť samotnej rytmiky a hlavne premyslené deštrukčné sóla Mustainea a Brodericka.
Zaujímavo nazvaná 1,320' má tiež ďaleko od monotónnosti a rozvrstvené rytmické nápady pekne zapadajú do celku následnej gitarovej nirvány na konci. Opäť energický kus Bite The Hand nenecháva vydýchnuť a progresívne sóla na konci sú doslova slasťou pre uši.
Melodickejšia náklepovka Bodies určite zaujme opäť pekne podchyteným refrénom a ukončením v znamení dvojkopákového rýchleho rytmu bicích a splašených gitarových sól. Titulná Endgame zo začiatku vykračuje v strednom tempe, ale to sa samozrejme hneď zmení a nasadí sa klasické trashové tempo, ktoré sa na konci preklopí na rockový finiš nabrúsených gitár. Žiadna monotónnosť a ani vata, ale precízne zložená hudba.
Trochu vydýchnutia príde v The Hardest Part Of Letting Go..., ktorá je pekným akustickým číslom a je spojená následnou trochu rockovejšou Sealed With a Kiss, ktorá končí za zvuku akustických gitár. Najtypickejšou trashovou skladbou Megadeth na tomto albume je Headcrusher, ktorá by dobre zapadla aj na starších albumoch.
How The Story Ends trochu naladí rockovejšiu nôtu. Výborný refrén striedajú kvalitné gitarové kaskády a objaví sa tu opäť akustická gitara. Koniec albumu v podobe The Right To Go Insane je takou peknou bodkou. Skladba sama o sebe zo začiatku nejako zvlášť neprekvapuje, ale to zrýchlenie na konci plus nasadené gitarové riffy a neskutočné sóla sa premieňajú na čistú eufóriu.
Na tomto albume sedí všetko, či už sú to muzikantské výkony, produkcia alebo samotné songy. Takýto klenot sa Megadeth bude prekračovať veľmi ťažko a nasledujúci TH1RT3EN to len potvrdil. Chris Broderick predvádza špičkové gitarové umenie a aj keď starí fanúšikovia nedajú dopustiť na Martyho Friedmana, tak si myslím že ako náhradu nemohol Mustaine zvoliť lepšieho gitaristu. Podľa môjho názoru od albumu Countdown to Extinction nenatočili Megadeth asi lepší album ako je práve Endgame.
» ostatní recenze alba Megadeth - Endgame
» popis a diskografie skupiny Megadeth
Megadeth / Youthanasia
Myslím, že Megadeth netreba nijako zvlášť predstavovať. Osobne ich mám ďaleko radšej ako zbytočne preceňovanú Metallicu. Pre mňa je to hlavne dôraz na inštrumentálnu kvalitu a progresívne zmýšľanie Davea Mustainea.
Youthanasia je takým zvláštnym album v ich diskografii, tvorí priesečník medzi starším trashovým obdobím a komerčnejším metalovým obdobím.
Reckoning Day je klasika, kvalitný riff a výrazná melódia výborne štartuje tento album. Ďalšie dva songy Train Of Consequences a Addicted to Chaos neklesajú na kvalite.
Štvrtá v poradí A Tout Le Monde je pre samotný Megadeth mimoriadne dôležitá. Aj keď sa už niekto vydá komerčnejšou cestou tak netreba zabúdať na osobitý prístup a kvalitný nápad. Táto skladba je toho dôkazom, že sa to dá urobiť veľmi pekne a bez nejakej lepkavej sladkosti.
Rockový nášup Elysian Fields ma vždy vie potešiť, parádny riff z dielne tejto kapely. Dobre šľapajúca
je aj The Killing Road a nie inak to je aj s trochu kolovrátkovou Blood Of Heroes. Skladby majú dobre premyslené riffy a rytmiku.
V podstate hitovka Family Tree patrí medzi tie výborné songy. Titulná Youthanasia mi ako prvá pripadá trochu rozťahaná a pomalá, čo pôsobí pri predošlých skladbách nie veľmi dobre aj keď má skvelé gitarové sólo. A máme tu ďalšiu v poradí I Thought I Knew It All, ktorá je pre mňa dosť nudná, nevýrazná a donekonečna opakovaný refrén mi trošku lezie krkom.
Náprava príde v oveľa svižnejšej Black Curtains, ktorá má temnejšiu atmosféru a dobrý ťah. Posledný kúsok Victory je taký tiež lepší priemer, ale predsa len je to svižné ukončenie albumu.
Nepochybujem, že starých priaznivcov trashingu musel tento album trochu nahnevať. Ale kapela v takej pozícii sa nemala kam inam vybrať ako komerčnejšou cestou. Kvalita muzikantských výkonov je priam ukážková, hlavne čo sa týka samotných gitár Mustainea a Friedmana. Ďalšie pozitívum je skvele vyvážený špičkový zvuk.
Album priniesol určite jednoduchšiu hudbu ako tomu bolo na predošlých albumov. Napriek tomu je tu niekoľko famóznych skladieb, ktoré sa len tak nepočujú. Veľa ľuďom vadí spev samotného Davea a nechápem prečo, lebo v Megadeth je vždy prvoradá hudba a tá je v rámci štýlu veľmi kvalitná.
» ostatní recenze alba Megadeth - Youthanasia
» popis a diskografie skupiny Megadeth
Redemption / Snowfall on Judgment Day
Snowfall on Judgment Day je jeden z absolútne najlepších albumov prog-metalových Redemption.
Napriek chabosti a jednotvárnosti celého tohto žánru sa Redemption podarilo zložiť songy, ktoré majú dostatočnú emocionálnu hĺbku na to, aby si tento album pustil človek aj viackrát.
Emocionalitou tu v prvom rade prispieva samotný Ray Alder (spevák Fates Warning) so svojím krásne smutným prejavom. Tvrdým skladbám nechýba nadhľad a zároveň dôraz na estetickú a melodickú formu.
Prog-metalové nakladačky typu Peel, Leviathan Rising musia potešiť každého priaznivca tejto hudobnej línie. Technické finesy týchto muzikantov sú špičkové, toto je naozaj prvotriedna hudobná produkcia v rámci progresívneho metalu.
Samozrejme Redemption do toho nehustia za každú cenu a dokážu aj spomaliť, aby sa poslucháč mohol aj nadýchnuť. Skladby majú ten správny dynamický feeling, ktorý tak veľmi chýba dnešnej hudobnej produkcii.
Osobne mám veľmi rád tie pocitové vodopády v skladbách Walls, Black and White World, What Will You Say či posledná Love Kills Us All / Life in One Day. Správny pomer melodiky, tvrdosti a hudobnej tvorivosti je dielom lídra skupiny a hlavného skladateľa Nicolasa Van Dyka.
Cover albumu pekne vystihuje povahu albumu. Na oko chladne a mrazivé, ale vo vnútri plné citu a ohňa. Toto je lepšie a úprimnejšie ako posledné kvázi-výtvory Dream Theater. Aj keď nič nové v tomto štýle neprináša tak si dovolím tvrdiť, že takéto albumy každý rok určite nevychádzajú a tak dávam za tento album maximum.
» ostatní recenze alba Redemption - Snowfall on Judgment Day
» popis a diskografie skupiny Redemption
Morse, Neal / Momentum
V prvom rade musím povedať, že Neal Morse ma týmto albumom veľmi milo prekvapil. Nečakal som to od neho pravdupovediac.
Album ako taký samozrejme neprináša nič nové, je to stále typický Morseov štýl. Skôr ma prekvapila nenásilne a veľmi príjemne plynúca hudba. Už hneď prvá skladba Momentum prináša sviežo prepracované nápady a melodické linky, ktoré si smelo razia cestu do mojich uší.
Nečakane ale prichádza pre mňa osobne najhoršia skladba Thoughts Part 5. Neal Morse by sa už mal konečne zmieriť s tým, že nevie skladať multi-vokálne harmónie ala Gentle Giant. Navyše Portnoyove bubnovanie je rovnako fádne ako celá skladba.
Náprava prichádza hneď v krásnej Smoke and Mirrors, ktorá začína skvele znejúcou akustickou gitarou. Následne prichádza citlivá melódia, ktorú podopierajú monumentálne klávesové hradby. Klasický prog rock Weathering Sky iste nikoho neurazí. Beatlesovská poloha a orchestrálne pasaže v songu Freak pripravujú veľmi dobrú pôdu pre najdlhšiu skladbu na albume.
Worlds Without End je opus magnum celej dosky. Už úvodné intro prináša typický Nealov motív, s ktorým sa stretneme aj na konci tejto skladby. V zhruba 12-tej minúte prekvapia dream-theatrovské pasáže. V podstate je celý opus rozdelený do šiestich častí. Po kompozičnej stránke sa jedná určite o majstrovský kúsok z dielne Neala Morsea. Skladba netrpí nedostatkom nápadov, rôznými obmenami a sólovými výpadmi, ktoré nakoniec podliehajú celkovej štruktúre. Celé to končí krásne optimisticky a skoro až víťazne.
Kvalitou prispeli aj hosťujúci hudobníci ako napr. gitaristi Paul Gilbert či Adson Sodré. Album ako taký sa skoro blíži k dokonalosti nebyť druhej skladby. Ale patrí určite k jeho najvydarenejším, lebo Neal Morse sa musel nachádzať vo veľmi dobrej polohe keď písal tento album. Hodnotenie nech si spraví samozrejme každý sám, ale pre mňa je to skoro 4,5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Morse, Neal - Momentum
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal
Vai, Steve / Steve Vai - The Story Of Light
Steve Vai má zaujímavé periódy, čo sa týka vydávania štúdiových albumov. Každých 6-7 rokov nás poteší nejakým skvostom. Predchodca Real Illusions: Reflections bol vydareným dielom.
Nie som si ale istý, či to môžem povedať aj o tomto albume. Digitálne technológie v podstate víťazia nad poctivým muzikantským prístupom. Zvuk je špičkový v tom bol Steve vždy majster, no tentoraz to nevyvážil samotnými nápadmi.
Už hneď prvá The Story Of Life mi akosi nesedela, zbytočne predimenzované majstrovanie s nástrojmi a tie ruské kvákaniny si Steve mohol tiež odpustiť. Ďalšie "skvosty" v podobe spievaných John The Revelator a Book Of The Seven Seals ma presvedčili o tom, že pán gitarista stráca súdnosť. Je to akýsi hlučný guľáš blues-prog-gospelu a Steve Vai je samozrejme hlavný pastor.
Meditačné kusy Creamsicle Sunset, Mullach A'tSi a
The Moon And I určite nepotešia, je to nuda ako hrom. Zastúpenie má aj inštrumentálna onania v Gravity Storm, ktorá je pekným príkladom tak trochu egoizmu samotného Vaia.
Album je štýlovo a aj myšlienkovo roztrieštený. Po viacnásobných počutiach sa nakoniec vkráda myšlienka, že je to výborný album. Steve Vai vie presvedčiť, že všetko čo spraví je úžasné a dokonalé. Ale treba sa postaviť pravde do očí a poriadne si vypočuť, že čo nám to tu vlastne Steve predkladá.
Nespomenul som tie dobré songy. Konkrétne štyri skladby Velorum, Weeping China Doll, Racing The World a Sunshine Electric Raindrops sú vynikajúce. Nechýba im nápaditosť, inštrumentálny um a typická Vaiova noblesa. Ak by takto vyzeral celý album, tak je to album s hodnotením na maximum.
Problém je v tom, že Steve vymýšľa všetko možné aj nemožné a niektorým sa to samozrejme aj páči. Ak to ale nie je podopreté kvalitnými nápadmi, tak je to vždy len druhotná surovina pre uši. Odporúčam fanúšikom kvalitnej inštrumentálnej hudby album On Revolute od Vaiovho druhého gitaristu Davea Weinera. Takto si asi predstavujem poctivú gitarovú muziku. Tento album je pre mňa za dva, predsa len štyri dobré songy z dvanástich je málo na takého gitaristu akým je Steve Vai.
» ostatní recenze alba Vai, Steve - Steve Vai - The Story Of Light
» popis a diskografie skupiny Vai, Steve
Magnum / Chase the Dragon
Zásadný zlom v kariére Magnum prišiel v poradí s tretím albumom Chase The Dragon. Album sa odlišuje od predošlých dvoch v zásadných veciach. V prvom rade je to takmer až metalovo-rezavý zvuk a celkovo hudobne idú viac priamočiarejšie. V tej dobe naplno prekvitala NWOBHM a tak ani Magnum nemali v úmysle ostať úplne mimo tohto diania.
Osmička vyrovnaných skladieb udržiava pozornosť poslucháča počas celej dĺžky albumu. Nachádza sa tu niekoľko klasických skladieb Magnum. Soldier Of The Night je krásne tajomná a napätá tvrdá skladba, ktorá graduje následným zrýchlením tempa. Ďalšou z rady nezabudnuteľných je The Spirit, ktorá kríži ľahkú akustickú atmosféru s tvrdším gitarovým atakom podopretým razantným refrénom.
Vrcholom celého albumu je skladba Sacred Hour, ktorá je pravdepodobne asi najlepším songom, alebo aspoň patrí medzi tie naj za celú ich kariéru. Krásne klávesovo-klavírne intro navodzuje atmosféru a pripája sa so spevom Bob Catley. Následný útok rytmiky a gitary spúšťa skvostnú melódiu, ktorá doslova cvála celou skladbou a treba isto spomenúť aj krásne klávesové sólo.
Odľahčenie v podobe We All Play The Game je pre zmenu typickou ukážkou ich citu pre nevtieravé lyrické melódie. Svojím spôsobom prekvapením je južanský rock ala Magnum v The Teacher, ale skladba sama o sebe vôbec nenarúša charakter albumu. Koniec albumu zaobstaráva pomalší citlivý song The Lights Burned Out so silným refrénom.
Nedá mi nespomenúť klávesáka Marka Stanwaya, pre ktorého bol tento album pre Magnum prvým. No kvalita a výkon je neporovnateľný oproti prvým dvom albumom čo sa týka klávesov. Zaujímavý je pre mňa aj výkon samotného speváka Boba Catleyho, ktorý až prekvapivým spôsobom zdrsnil svoje hrdlo.
Album Chase The Dragon si svoj úspech zaslúžil a dnes je už poctivou klasikou rockovej hudby, ktorú neohlodal zatiaľ ani zub času.
» ostatní recenze alba Magnum - Chase the Dragon
» popis a diskografie skupiny Magnum
Magnum / Magnum II
Jedna z najlepších anglických art-hard-rockových kapiel Magnum na seba prvý krát upozornila viac menej vydareným debutom Kingdom Of Madness. Osobne ale oveľa viac preferujem práve druhý album v poradí.
Pod nič nehovoriacim obrázkom sa ukrýva v skutku melodicky vyšperkovaná hudba. Hneď úvodná Great Adventures navodzuje atmosféru z čias kráľov, rytierov a stredovekých bitiek. Dôležitá je ale adresnosť v melodických linkách, ktoré nezostarli ani po dlhých rokoch.
Členitá Reborn obsahuje niekoľko zmien hudobných motívov, ktoré na seba ale výborne nadväzujú. Následná tvrdšia So Cold The Night má v sebe zároveň eleganciu a emócie, kde tvrdšie riffy prechádzajú do krásnych refrénov.
Hitovejšie skladby nie sú o nič horšie. Singlová Changes, melodický skvost If I Could Live Forever či romantickejšia Stayin' Alive doplňujú album viac než dobre. Taká The Battle je zaujímavá tým, že aj za dva minúty sa toho dá všeličo stihnúť a je krásnym príkladom toho, že keď je nápad tak vám netreba kolosálnych 10-15 minút na vyjadrenie pocitu. Album uzatvára výborná All Of My Life, emocionálny kúsok lyrického vyznania a expresivity zároveň.
Bob Catley je so svojím zlomeným emocionálnym hlasom spevákom na pravom mieste, ktorému verím každé slovo. Clarkinove gitarové riffy a vyhrávky v kombinácii s akustickými gitarami dobre sekundujú spevu a melódiám. Jediným mínusom je svojím spôsobom trochu archaický zvuk a nie veľmi podarené niektoré registre klávesov. Napriek tomu kvalita ostáva.
Album je absolútne nedocenený a stojí v tieni ich slávnejších albumov. Remaster obsahuje okrem iných aj dalšiu podarenú skladbu a to Lonesome Star, ktorá je B-stranou singlu Changes.
» ostatní recenze alba Magnum - Magnum II
» popis a diskografie skupiny Magnum
Journey / Departure
Departure je nemastný neslaný album. Po výborných albumoch Infinity a Evolution prišli s naozaj veľmi priemerným albumom. Vyzerá to tak, že Journey nevedeli celkom presne akou cestou sa majú vybrať. Tak prišla na rad personálna zmena a po vydarenom živom albume Captured odchádza Greg Rollie.
Album trpí nedostatkom nápadov. Produkcia vytvorila tiež dosť nudný a sterilný zvuk. Jediné čo tu stojí za to sú prvé štyri výborné skladby. Any Way You Want It je proste kolosálny hit, kde na konci Perry s Schonom gradujú skladbu na doraz.
Od piatej skladby je to naozaj mydlová voda pre amerických fanúšikov. Ak si chcete zdriemnuť tak toto je určite hudba určená na to. Je to škoda, lebo potenciál na to mali, aby sa posnažili vytvoriť aj niečo lepšie. Napriek tomu je album opäť veľmi úspešný, aj keď kvalita pokrivkáva.
» ostatní recenze alba Journey - Departure
» popis a diskografie skupiny Journey
Journey / Raised On Radio
Raised On Radio je takmer dokonalý album AOR a vrcholné dielo Stevea Perryho. Predošlý famózny album Frontiers bol veľkým prekvapením, progresívny rock so skvelými melódiami. V tomto prípade, ale otočili kormidlo opäť smerom k tomu čo im šlo najlepšie. Čiže prepracovaný melodický rock s oveľa menšími náznakmi progresu.
Hlavne skladateľské slovo tu majú Perry a Jonathan Cain. Neal Schon je trochu zatlačený do úzadia, ale jeho gitara a sóla nenápadne dodávajú albumu ďalší rozmer. Naleštená produkcia je typická pre 80-té roky, ale pre mnohé AOR kapely je tento album opäť takmer nedostižným, skoro ako všetky albumy Journey s Perrym. Samozrejme je to komerčný produkt, neznamená to však že nekvalitný.
Journey si priveľmi dávajú záležať na tom, aby ich hudba znela kvalitne a zároveň hitovo. Pointa prichádza vždy v refrénoch, ktoré sa zarežú do hlavy a už takmer z nej nevyjdu. Treba si vypočuť megaskladby ako Girl Can't Help It, Positive Touch či I'll Be Alright Without You a snáď si vychutnáte neopakovateľnú atmosféru ich hudby. Pre mňa absolútna klasika melodického rocku.
» ostatní recenze alba Journey - Raised On Radio
» popis a diskografie skupiny Journey
Journey / Escape
Pop-rock made in America. Hneď prvá skladba Don't Stop Believin je asi najlepšia skladba a najlepšie charakterizuje štýl Journey. Dnes sa už takéto hity nepíšu. To ale není všetko, album ponúka veľa kvalitných skladieb od pomalých až po tie rockové. Still They Ride je balada ako z veľkej knihy, kde Steve Perry dokazuje prečo je Journey bez neho už dnes len karikatúrou samých seba. Jeho štýl, emócie a silný charakter poznamenali Journey naveky a jeho odchod nieslo veľa fanúšikov veľmi ťažko.
Jonathan Cain je na tomto albume nováčikom, ale jeho vklad pre budúcnosť Journey je priam záchranou pred skladateľským úpadkom. Každý jeden hudobník je na tomto skvelom albume osobnosťou a ich talent je rovnako aj počuť.
Skladby sú ľahko zapamätateľné, ale ich kvalita je nadčasová. Takéto songy nepíšu amatéri, ale ozajstný profesionáli. Vďaka tomuto albumu získali Journey svetovú slávu a uznanie a treba povedať, že zaslúžene. Rocková poctivosť a komercia sa stretli v jednom bode, kde Journey našli cestu do svojej megaúspešnej budúcnosti. Reálne 4,5.
» ostatní recenze alba Journey - Escape
» popis a diskografie skupiny Journey
Journey / Infinity
Prvý album Journey so Steveom Perrym je zároveň aj nedostižným monolitom pre samotnú kapelu. V podstate sa im už nikdy nepodarilo nahrať podobný album aj keď napr. album Evolution sa o to pokúšal.
Bezstarostná melódia a jednoduché úprimné muzikantské podanie v Lights nás zanesie do amerického veľkomesta plného svetiel. Zaujímavo znie aj duet Grega Rollieho so Steveom Perrym vo famóznej Feeling That Way.
Najtvrdšia skladba La Do Da poukazuje na to aký bol už v tej dobe gitarista Neal Schon štýlový a moderný. Naproti tomu je krásna lyrická Patiently pre mňa osobne hymnou Journey.
Klasika Wheel In The Sky je dodnes mimoriadne obľubenou skladbou, úžasná melódia a vynikajúca gitarová práca. Steve Perry siaha v Something To Hide do super-hviezdnych falzetových výšin, Steve Perry je proste len jeden a bude ním aj navždy.
Absolútnym vrcholom albumu je určite Winds Of March s dojemnou melódiou a následným pritvrdením v podobe klávesového a gitarového sóla, jednoducho zážitok. Koniec albumu Opened The Door je zvláštnou baladou, lebo není zbytočne presladená a zaujímavo ju ozvláštňujú východné gitarové motívy Neala Schona.
Od začiatku až do konca tohto krátkeho albumu je tu čo počúvať. Hudobné výkony sú skvostné, napr. Aynsley Dunbar nezaprie svoju status špičkového bubeníka. O zvuk sa postaral producent Roy Thomas Baker, ktorý produkoval aj Queen a je to hlavne vo vokálnych partiách aj patrične cítiť.
Album má aj progresívny charakter vďaka produkcii a zároveň kvalitnej hudobnej zložke. Infinity je klasika žánru AOR a všeobecne rockovej hudby 70-tých rokov.
» ostatní recenze alba Journey - Infinity
» popis a diskografie skupiny Journey
King's X / XV
Po toľkých rokoch by od King's X nikto nečakal, že prídu s albumom, ktorý patrí medzi ich absolútne vrcholy.
XV by som označil ako najosobitejší koncentrát hudby King's X za celú ich kariéru. Michael Wagener sa už druhýkrát postaral o zvuk, v tomto prípade má doska vynikajúci vyrovnaný zvuk. Všetky tri nástroje znejú hutne a zároveň farbisto.
Ty Tabor na tomto albume už nehrá až tak úplne svoje typické tvrdé riffy ako tomu bolo kedysi. Trochu posunul svoj výraz v prospech rockovej pesničky a je tu pomenej gitarových sól.
Všetci traja hudobníci predvádzajú to najlepšie zo seba a každá zo skladieb žije svojím vlastným životom. Pinnick nespieva len nejaké skladby, spieva svoje pocity, názory a postoje. Zbustrovaná basa a výrazný refrén v prvej skladbe Pray spúšťa sled skvelých songov.
Ty Tabor si odspieval hneď tri skladby. Konkrétne Repeating Myself, I Just Want To Live a I Don't Know. Druhá menovaná patrí medzi vrcholné veci na tomto albume.
Ťažko označiť to najlepšie na albume. Takmer všetky piesne majú pointu, nákazlivú rockovú atmosféru a neskutočný feeling. Prekvapením sú pre mňa výrazové prostriedky a konkrétne hudobné nápady akými komunikujú s poslucháčom. Skladby majú pevnú štruktúru a dômyselnosť. Za tie roky v hudobnej branži sa vypracovali King's X na majstrov rockovej pesničky.
Verím tomu, že niektoré skladby vám z hlavy len tak nevyjdú preč (napr. Rocket Ship, Alright, Move, Broke, Stuck). Kríženie rocku, soulu a blues v modernom poňatí. XV je návratom kapely do ich najlepších čias. Úspech albumu a ohlas fanúšikov bol pre týchto troch hudobníkov určite zadosťučinením. Dovolím si povedať, že album XV je rockovým albumom desaťročia!
» ostatní recenze alba King's X - XV
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Ogre Tones
Po experimentálnejšom období sa rozhodla kapela s albumom Ogre Tones vrátiť viac ku koreňom svojej hudby a zároveň aj pritvrdiť.
Dalo by sa povedať, že tvrdá a riadne zbustrovaná gitara Ty Tabora dáva kapele skoro až metalový punc. Producent Michael Wagener produkoval známe a slávne hair-metalové kapely a je to aj zvukovo cítiť na tomto albume. Nebolo to na škodu, lebo sa kapele podarilo ako tak vysporiadať s minulosťou.
Tvrdý nájazd skladby Alone a výkriky v nej sú pre túto kapelu dosť prekvapivé, celkove je to solídna rocková skladba na úvod s podareným refrénom. Ešte o čosi lepšia je lyrickejšia Stay s grunge výpadom v refréne a song odsypáva až do svojho konca. Naproti tomu mi tretia v poradí Hurricane nepripadá nijako zvlášť oslnivá.
Dvojica skladieb Fly a If sú presne to čo od King's X očakávam. Fly je energický rockec s harmonickým viac-hlasým refrénom a If pre zmenu krásna lyrická záležitosť. Samozrejme taká Bebop sa dobre hrá na koncertoch, lebo si môžu pri nej zahulákať aj fanúšikovia, ale ten štadiónový refrén a celkový charakter skladby mne osobne neimponuje.
Tak sa nakoniec rozhodne Tabor vytiahnúť akustickú gitaru a tak je Honesty v skutku milým melodickým príspevkom. Zaujímavo rozvrstvené riffy stoja za to v skladbe Open My Eyes, výborna skladba. Opäť Taborom spievaný kúsok Freedom s tvrdými gitarami patrí medzi tie lepšie skladby na albume.
Nemastne neslané Get Away, Sooner Or Later či Mudd nevzbudzujú vo mne prílišné sympatie. Sooner Or Later by mohla byť v poriadku nebyť toho príliš dlhého atmosferického sóla v štýle skladby The Burning Down z albumu Gretchen Goes To Nebraska a tak sa prekvapivo Tabor veľmi neukázal v tomto gitarovom sóle.
V poradí trinásta skladba Goldilox (Reprise) je reminiscencia na pôvodnú skladbu Goldilox z ich prvého albumu, v podstate je len o čosi dlhšia. Posledná Bam není ani skladbou, je to nejaké divné rádiové vysielanie zo skoršieho obdobia.
Pozitívum tohto albumu je jeho moderné vyznenie a dalo by sa povedať, že aj fanúšikovia zareagovali pozitívne na tento výtvor. Pravda je ale taká, že sa tu striedajú výborne piesne s tými slabšími, čo vzbudzuje pocit nevyrovnanosti celej dosky.
King's X nenatočili ani raz za svoju kariéru album, ktorý by sa okato podobal tomu druhému, ale pre mňa osobne je Ogre Tones slabším bodom ich diskografie. Reálne hodnotenie 3,5.
» ostatní recenze alba King's X - Ogre Tones
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Black Like Sunday
Album Black Like Sunday je venovaný oddaným fanúšikom. Jedná sa o zbierku starších a raritných piesní, ktoré boli znovu nahraté a tak je to v podstate ďalší štúdiový album King's X.
Skladby sú z rôzneho obdobia kapely pod inými názvami či už Sneak Preview alebo The Edge, ktoré boli predchodcami King's X. Zároveň máme možnosť nazrieť kým a čím boli vlastne ako kapela inšpirovaný.
Titulná Black Like Sunday je celkom hutnou hitovkou na úvod a zároveň aj netypickou, keďže úplne klasický riffový rock není celkom ich podstatou. Naproti tomu mi skladby ako Rock Pile a Danger Zone pripadajú naozaj mladícke, ale samozrejme nahrané absolútnymi profesionálmi.
O čosi lepšie sú na tom progresom nasiakla Working Man a pop-rock-reggae v podobe Dreams. Obe skladby mi nenápadným spôsobom pripomínajú kapelu Rush, ktorá bola určite jedna z ich inšpirácií. Skladba Finished je takou klasickou piesňou King's X s viac-hlasmi v refréne.
S náročnejším aranžérskym spracovaním prichádza Screamer, v ktorej sa trochu predvedie bubeník Gaskill, skladba má dosť psychedelickú atmosféru s vplyvmi východu a razantnými riffmi. Klasický hard rock prezentovaný výbornou skladbou Bad Luck poteší a chytí každého rockového maniaka.
Melancholická a kľudná Down upokojí hladinu. Po nej však prichádza veselá, rýchla a nepokojná Won't Turn Back. Z albumu Tapehead nahratá skladba Two je pre zmenu ukážkou ich grunge rocku. Opäť o čosi veselšia o optimistickejšia rocková You're the Only One pripomenie ich skladateľské začiatky.
Inšpirácia novej vlny a zároveň kapelou The Police neobišla ani King's X a tak je kompozícia Johnny jedenásť minútovým výletom s kopou atmosférických sól. Treba však povedať, že je to naozaj výborná skladba. Album končí dvoj-minútovou punkovou Save Us, ktorá je samozrejme ďalším štýlovým úletom od týchto hudobníkov.
Album je hudobne dosť roztrieštený, no není to zase žiadna katastrofa. Je to v prvom rade kompilácia nevydaných skladieb a treba to aj tak chápať. Album mal prekvapivo ohlas, avšak záleží od vkusu poslucháča ako sa k nemu postaví. V kontexte ich predošlých albumov je to pre mňa jasný stred.
» ostatní recenze alba King's X - Black Like Sunday
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Manic Moonlight
Deviaty štúdiový album Manic Moonlight bol ďalším prekvapením pre fanúšikov King's X. Je to zmes rocku, funku, popu a alternatívy v podobe elektroniky.
Progresívne nálady z minulého albumu ustúpili do úzadia a držia sa viac pri zemi. Elektronické zvuky sú urobené samozrejme veľmi vkusne a je ich počuť hlavne na začiatku skladieb. King's X tu prezentujú trochu menej komplikovanú hudbu s dôrazom na groove a v tomto štýle sa cíti Pinnick ako doma.
Believe s funk-rockovou rytmikou a klasickým refrénom z dielne King's X je výraznou skladbou na tomto albume. O nič horšia není ani titulná Manic Moonlight, len je o čosi temnejšia. Zaujímavá je skladba Yeah, ktorá sa vlní na výraznom funk-rockovom rytme za podpory tvrdej basy Douga Pinnicka. False Alarm je najmelodickejšia vec na albume, kde si Tabor zahrá svoju typickú hru na gitare. Ďalšia v poradí Static predstavuje zemitý hard rock v temnejšom podaní.
Naozaj netypickou skladbou je Skeptical Winds so zdeformovaným funk-rytmom a hovoreným spevom Pinnicka, skladba poskytuje dosť priestoru na rôzne inštrumentálne výpady Tabora aj Pinnicka. Neotrepaným spôsobom zložený song The Other Side je zaujímavá svojou inakosťou od väčšiny skladieb King's X.
Pre mňa najlepšou vecou je určite Vegetable, ktorá zaváňa duchom 70-tých rokov, v ktorých sa hrával aj klasický funk-hard rock prezentovaný aj napr. kapelou Deep Purple s Hughesom a Coverdaleom. Song má energiu, nápad a výborné gitarové sóla. V podstate posledná skladba Jenna je akousi rockovou alternatívou od King's X s tvrdšími riffmi. Water Ceremony je srandička s vodou, ktorá ukončuje tento netypický, ale zaujímavý album.
Ty Tabor neexceluje s gitarou tak ako je zvykom, skôr sa prispôsobuje nálade skladieb a zároveň dáva väčší priestor aj Pinnickovej base. Manic Moonlight mal aj úspech v nezávislom albumovom rebríčku v Amerike. Albumy Tapehead, Please Come Home... Mr. Bulbous a Manic Moonlight predstavujú obdobie hľadania nových smerov a podnetov. Za odvahu akou pristupujú King's X k hudbe by si zaslúžili ďaleko väčšie uznanie ako ho v skutočnosti majú.
» ostatní recenze alba King's X - Manic Moonlight
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Please Come Home... Mr. Bulbous
Po tvrdšom albume Tapehead sa rozhodli King's X opäť natočiť niečo odlišné a prišli so svojím najprogresívnejším výtvorom aký kedy vydali.
Hneď prvá Fish Bowl Man začína psychedelickými zvukmi gitary a rytmiky, jedná sa opäť o taký zvláštny duet Pinnicka a Tabora so silným melodickým motívom. Druhá skladba Julia zaujme gitarovými prívalmi a zároveň nežnou melodickou linkou, zvláštne spojenie ktoré skvelo funguje. Taborom spievaná She's Gone Away má trochu beatlesovsko-psychedelický efekt v refréne, opäť vydarená vec s pekným gitarovým sólom.
Marsh Mellow Field dokazuje, že King's X sú majstri melódie, k Pinnickovi sa nenápadne pridáva spevom aj Tabor, aby sa nakoniec Pinnick oprel poriadne do mikrofónu v refréne, psychedelická gitara skvelo umocňuje atmosféru. Pomalšia When You're Scared je taký zvláštny mix psychedélie a trochu grunge, opäť duet Pinnicka a Tabora s výbornými riffmi a geniálnym gitarovým sólom.
Zaujímavo nazvaný song Charlie Sheen doprevádza skvostná melódia v duete Pinnicka a Tabora v odľahčenej atmosfére. Smudge je ponurejší song, ktorý vybuchuje tak trochu veselším melodickým refrénom, aby sa tvrdšími riffmi vrátil späť k ponurosti a ťažšej atmosfére.
Krátka no zato veľmi vkusná melodická záležitosť Bitter Sweet je odspievaná Taborom a jeho krásnymi gitarami. Dvojdielna Move Me patrí určite medzi to najlepšie. Prvý diel je ďalší psychedelický duet Pinnicka a Tabora s kvalitnými riffmi a hustou beatlesovskou atmosférou. Prvý diel nenápadne prechádza do druhého, ktorý začína Taborovým spevom a nasleduje ho Pinnick. Vzniká tak zaujímavý spletenec hlasov a rytmiky, ktorý sa dookola opakuje s pribúdajúcimi prívalmi energie. Skladbu mi nápadom trochu pripomína Hey Jude od The Beatles, ale končí náhle po štyroch minútach a na konci sa dočkám už len Acht-en-Tachtig-Prachtige-Grachten v holandskom jazyku. Humor King's X nikdy nechýbal a takýchto jazykových srandičiek je tu na albume viac, aj v japončine.
Album není úplne pochopený a nedočkal sa ani patričného uznania. Už len obal, na ktorom je chlap pred dverami so žiarovkou na hlave signalizuje túžbu po objavovaní nových obzorov. Není to hudba na prvé počutie, po niekoľko násobných počutiach sa dostaví účinok a kvalita v podobe mimoriadneho hudobného talentu tejto americkej rockovej kapely. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba King's X - Please Come Home... Mr. Bulbous
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Tape Head
Po strate podpory veľkej vydávajúcej firmy mali King's X problém nájsť niekoho na vydávanie ich albumov. Jediný kto v tej dobe prejavil záujem bol Metal Blade a znamenalo to záchranu pred samotným koncom tejto skvelej rockovej kapely.
V podstate došlo aj k zmenu skladateľského prístupu. Skladby majú už trochu inú chuť ako na predošlých albumoch. V prvom rade patrí album medzi tie tvrdšie. Neznamená to žeby klesli na kvalite, len už volia trochu iný smer, viac modernejší.
Groove Machine je verná svojmu názvu, je to groove hard rock s výraznou basou Douga Pinnicka a tvrdšími riffmi. Hitovka Over And Over je pomalšia no neobyčajne chytľavá skladba. Výborná skladba Ono je môj osobný favorit, zaujímavá melódia pritvrdená dobrými riffmi. Celým albumom sa pomerne dosť výrazne ozýva Pinnickova basa, no ani Tabor neubral zo svojej gitarovej kvality. Taborom spievaná Ocean je príjemným rockovým kúskom.
Pre mňa klasickou skladbou King's X je v tomto prípade Higher Than God s výrazným rytmom a melodickým nápadom. Predposledná World je skvelá rýchla vypaľovačka s Taborovou gitarovou prácou. Živý song Walter Bela Farkas je jazz s dosť divnými výkrikmi a tento kúsok nejak zvlášť nemusím.
Tapehead to je hard-rock s ozvenami grunge, no tak silné riffy ako na albume Dogman tu nenájdete. Samozrejme album sa až tak úplne nemôže rovnať kvalitou s predošlými doskami. Napriek tomu je to vyrovnaný a kvalitný materiál.
» ostatní recenze alba King's X - Tape Head
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Ear Candy
Po vrcholnom a tvrdšom albume Dogman prišli King's X s najkomerčnejšou nahrávkou akú vôbec kedy vydali a to albumom Ear Candy. Napriek aj kritickým hlasom album nepadá pod laťku kvality ani náhodou a čas ukázal, že aj tento výtvor má svoje opodstatnenie a kvalitatívnu hodnotu.
Train začína výborným riffom a do spevu sa pridáva aj Tabor spolu s Pinnickom, vydarená rocková melodická skladba z dielne King's X. Veľmi milým kúskom je akustická (Thinking and Wondering)What I'm Gonna Do za podpory perkusií a basy.
Medzi najlepšie skladby radím hit A Box s kvalitnou spevnou melódiou a veľmi pekne aranžérsky spracovanou gitarou. Ďalšia mimoriadna skladba je Fathers, ktorá je akousi Pinnickovou vnútornou spoveďou. Najbeatlesovskejšia skladba akú kedy King's X spravili je American Cheese (Jerry's Pianto)spievaná Jerrym Gaskillom s krásnou a vydarenou melodickou linkou.
Aj Ty Tabor si tu zaspieval hneď tri skvelé skladby. Konkrétne Mississippi Moon, Lies In The Sand (The Ballad of...) a Life Going By. Hlavne Mississippi Moon je krásna a zároveň je aj majstrovskou ukážkou toho ako sa má kvalitne hrať na gitare.
Klasické rockové kusy v podobe Sometime, Run, 67 isto potešia. Looking For Love je takou skackavou a zdravo dravou rockovou peckou, ktorá má svoje miesto aj na koncertoch King's X. Výborná je pre mňa osobne aj skladba Picture, ktorá je v prvej polke klasicky rocková, ale na konci sa prehupne do atmosférickej oddychovej polohy s gitarovými ozvenami a kľudnou rytmikou podobnou skladbe The Burning Down z albumu Gretchen Goes To Nebraska.
Album bol priemerne úspešný ako väčšina ich predošlých albumov. No veľkej vydavateľskej firme Atlantic sa to nepáčilo a tak po tomto albume nemajú už King's X ich podporu. Napriek sklamaniu King's X v hudobný priemysel to nezabalili a pokračujú ďalej. Ear Candy je zároveň aj uzavretím klasického obdobia kapely 1988-1996, kde King's X nahrali skvosty, ktoré by mali byť v pozornosti každého fanúšika kvalitnej hudby.
» ostatní recenze alba King's X - Ear Candy
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Dogman
Rok 1994 bol pre King's X zásadný. Z dôvodu najväčšieho pritvrdenia kapely za celé ich obdobie a dalo by sa aj povedať, že nahrali jeden zo svojich najlepších albumov.
To čo naznačil album King's X z roku 1992 sa tu prejavilo naplno v podobe grunge hard rocku. V tej dobe vrcholila samotná grunge éra kapiel ako Nirvana, Pearl Jam či Soundgarden a tak sa aj King's X rozhodli naskočiť na tento vlak aj keď svojim spôsobom sú považovaný za spoluzakladateľov grunge, lebo tento štýl bol cítiť už na ich prvých doskách a album Dogman to len potvrdil.
Titulná skladba Dogman patrí medzi ich veľké hity aj keď ako hitovka sa veľmi netvári, tvrdé a rezavé riffy spolu s Pinnickovým hlasom fondom poukazuje na to ako asi bude vyzerať celý album. Shoes a aj Pretend sú vynikajúce songy. Black The Sky alebo Don't Care je typická ukážka grunge v ich vlastnom ponímaní. King's X ale neprestali byť King's X a skladby ako Flies And Blue Skies, Fool You či Sunshine Rain majú v sebe aj tú lyrickú podobu kapely, ktorú poznajú fanúšikovia z minulých albumov.
Tvrdšia Complain a ďalší grunge v podobe Human Behavior pridávajú na tvrdosti. Ale Cigarettes je krásna pomalá grunge skladba, za ktorú by sa nehanbila nejedna známa skupina. Krátka punk-rocková Go To Hell je celkom prekvapujúca a ďalší grunge zárez v podobe Pillow zakončuje autorské skladby na tomto albume.
Zaujímavosťou je ale posledná živá verzia Manic Depression od Jima Hendrixa. Málokto sa totižto vôbec dokáže priblížiť jeho odkazu, no myslím že Kings's X sa to podarilo výborne. Skladba má neskutočný ťah a verím tomu, že King's X by spravili najlepší tribute koncert na svete k pocte Jima Hendrixa.
Všetci traja odvádzajú na tomto albume kvantum kvalitnej práce. Pinnick to je kráľ soul-rockového spevu, Gaskill výborný a spoľahlivý bubeník. Musím ale vyzdvihnúť gitarovú prácu Ty Tabora. Za také sóla, riffy a vyhrávky by si nemuseli hanbiť ani známejší gitaristi, je to geniálna ukážka nesmierneho talentu.
Dogman to je exkurzia do vnútra samotných King's X. Nedocenený album nedocenenej kapely. Dogman bol ako tak úspešný, no netrhal rebríčky predajnosti. Samozrejme neprávom, lebo tento album je ukážkou geniality tejto famóznej kapely.
» ostatní recenze alba King's X - Dogman
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / King's X
V poradí štvrtý album King's X je takou zaujímavou kapitolu, každý má na neho svoj názor či už dobrý alebo zlý.
Je o čosi viac tvrdší ako Faith Hope Love a hlavne s lepšou produkciou. Kapela sa snaží svoju hudbu aj nejakým spôsobom rozvíjať a na tomto albume to je aj cítiť. Hneď prvá skladba The World Around Me je vynikajúca s precíznym riffom a melódiou.
Song Prisoner patrí medzi najlepšie, prelínanie akustickej gitary s elektrickou a výborné melodické linky Douga Pinnicka. Lost In Germany a Black Flag sú obľúbené koncertné záležitosti, kde hlavne prvá menovaná je skvelo vystavaná skladba so skvostnou gitarou Ty Tabora.
Album má aj problematickejšie miesta napr. The Big Picture s vocoder refrénom alebo naoko pomerne nemastná neslaná Chariot Song. Ale je to otázka trpezlivosti a ochoty hudbe načúvať, lebo ani tieto songy nepatria do nejakého podpriemerného odpadu. Pri dôslednom počúvaní sa vynárajú zaujímavé fragmenty v ich hudbe v podobe rôznych obmien tempa, rôznych nálad a nápadov.
Ooh Song opäť dokazuje silu Ty Tabora ako gitaristu a Pinnick pridáva svoj spevácky talent ako bonus. Beatlesovsky ladená Not Just For The Dead je pekným duetom Pinnicka a Tabora s motívmi sitary a trošku psychedelickou atmosférou. Soul-rocková What I Know About Love sa po troch minútach prehupne čiste do Taborovej gitarovej fantázie v podobe výborného sóla.
Desiata v poradí Dream In My Life je Taborovým vyznaním a táto poloha mu sedí, ale Pinnick podráždi túto skladbu svojím drsnejším hlasom v strede skladby. Posledná Silent Wind vyniká peknou melódiou a trochu progresívnou príchuťou.
Nejde len o bodovanie, ktoré som dal, myslím si že tento album je lepší a zaujímavejší ako Faith Hope Love. Vyniká najmä prepracovanou hudobnou zložkou, kvalitným rockovým prístupom a menšou náklonnosťou ku komercii. V tomto smere je tento album opäť klasickým albumom King's X.
» ostatní recenze alba King's X - King's X
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Faith Hope Love
Faith Hope Love je najobľúbenejší album fanúšikov King's X, ale pre mňa samozrejme až tak úplne nie. Stal sa ale najúspešnejším albumom v ich diskografii takže má svoje zásadné postavenie.
Album obsahuje veľa viac-hlasov a viac prijateľnejších a melodickejších nápadov ako tomu bolo na dvoch predošlých albumoch. Hudba sa posunula trochu inde, dalo by sa povedať že je to taký optimistický King's X. Hitovka It's Love je najúspešnejším singlom kapely v USA. Typická tvár kapely prichádza pre mňa osobne v piatej výbornej skladbe Mr. Wilson s geniálnou Taborovou gitarou a spevom.
Moanjam je chutná rýchlejšia vec, kde Pinnick opäť spieva svoju typickú polohu a odovzdáva zo seba všetko. Produkcia mi pripadá o trochu sterilnejšia ako to býva u nich zvykom, ale stále je tu čo počúvať. Pre mňa je vrcholom skladba Talk To You, ktorá patrí medzi tvrdšie skladby. Výborne zložené spevy, riffy a zaujímavá je dynamika v tejto kompozícii.
Medzi pomalejšími skladbami kraľuje krásna Everywhere I Go, cit a muzikantstvo sa tejto kapele nedá uprieť. Zaujímavá je určite aj We Were Born to Be Loved, kde na konci poteší Tabor svojou gitarovou hrou a riffmi. Najdlhšia skladba titulná Faith Hope Love je trochu náročnejšia a psychedelickejšia záležitosť. Album ukončuje skvelá Legal Kill s Taborovým precíteným spevom a akustickou gitarou.
Pri počúvaní niektorých skladieb vám určite napadne geniálna kapela The Beatles. O nejakom bezhlavom kopírovaní nemôže byť ani reč, lebo King's X nahrali dobrý a kvalitný album, ktorý síce nie je tak vyrovnaný ako predošlé dva, ale málokto si môže dovoliť zložiť a nahrať také songy ako sú na tomto albume.
» ostatní recenze alba King's X - Faith Hope Love
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Gretchen Goes to Nebraska
Veľká väčšina fanúšikov považuje v poradí druhý album Gretchen Goes to Nebraska za najlepší v ich kariére. Kvality albumu sú nespochybniteľné, no nezdieľam úplne tento názor.
Album ako taký je pomerne náročnejším kúskom na počúvanie. Hneď prvá skladba Out Of The Silent Planet to plne dokazuje so svojimi východnými motívmi a zvláštnou melodickou formou podopretou hutným riffom. Over My Head je dnes už hymnou kapely a jednoznačne patrí medzi absolútne top skladby ich tvorby. Je to ako keby ste boli v kostole a zrazu prídu Pinnick, Tabor a Gaskill zahrať svoj oslavný rockový gospel, ktorý vás prinúti spievať si to s nimi. Kvality gitaristu Ty Tabora je zbytočné nejako zvlášť rozpisovať, stačí si vypočuť krásnu Summerland. Zaujímavé sú isto aj funk-soul-rockové kusy ako Everybody Knows a Little Bit of Something alebo Don't Believe It (It's Easier Said Than Done).
Album je mixom progresu, funku, soulu, rocku a svojráznej osobitosti všetkých troch muzikantov. Celkom hustý koncentrát nápadov dopĺňajú aj ďalšie heavy-progové skladby ako I'll Never Be the Same, Mission či Pleiades so spevom Tabora, ktoré dokazujú že progres nemusí byť len horda kláves, ale v prvom rade vlastný pohľad na hudbu a sto percentná oddanosť. Všetko končí veľmi pekne a jemne s poslednou skladbou The Burning Down za chodu príjemnej melódie, ktorá končí atmosférickými zvukmi Taborovej gitary.
Album je ťažšie stráviteľný vďaka nepriepustnosti niektorých skladieb, chce to trpezlivosť a samozrejme viacero počutí. Prvé dva albumy King's X sú famózne a patria do zlatého fondu rockovej hudby 80-tých rokov. Reálne hodnotenie 4,5.
» ostatní recenze alba King's X - Gretchen Goes to Nebraska
» popis a diskografie skupiny King's X
King's X / Out of the Silent Planet
Prvý album King's X je podľa môjho skromného názoru vynikajúci. Riadim sa čisto pocitovo bez nejakých oficiálnych recenzií, ktoré som mal možnosť už prečítať.
Zmes progresívneho prístupu s tvrdými riffmi a melódiami z anglickej školy a štipka funkovej radosti, to je King's X. Na tú dobu naozaj nevšedný koktejl, ktorý mal svoje opodstatnenie a album Out Of The Silent v roku 1988 dal na známosť, že prišla naozaj zásadná kapela.
Prvá skladba In The New Age začína za tajomného šuchotu, kde po minúte prichádza tvrdý riff a kvázi-duet Pinnicka a Tabora. Absolútny hit v podobe Goldilox je dodnes mimoriadne obľúbenou skladbou. Skvelé songy ako Power Of Love, Wonder či Sometimes potešia tvrdými riffmi, no zároveň kvalitnými melodickými nápadmi. Ďalšia hitovka King je oslavou melódie a nápaditosti.
Ty Tabor v skladbe What Is This ? hrá v refréne krásne gitarové vyhrávky, tento gitarista je naozaj mimoriadny talent. Moja najobľúbenejšia skladba Far Far Away je pocitová záležitosť, v ktorej ma nesmierne baví počúvať Pinnickove spevácke kvality. Koniec albumu zaobstarávajú Shot Of Love a Visions, kde hlavne Visions zaujme dobrou melodickou stavbou a gitarovým úletom v strede a na konci.
Skladby a v podstate skoro celý album má akúsi zvláštnu vnútornú logiku, na ktorej fungujú. Hráčske kvality jednotlivých muzikantov sú skvelé. Doug Pinnick je soul-rockový spevák prvej extraligy, ktorý by si kľudne mohol dať duet napr. s Glennom Hughesom. Ty Tabor hrá tvrdé riffy ako Tony Iommi a vo vyhrávkach je zase ako Alex Lifeson (Rush), samozrejme má svoj vlastný štýl a identitu. Jerry Gaskill doplňuje zostavu viac než dobre a napriek tomu, že to není bubenícky virtuóz sú jeho bicie vzhľadom k hudbe výborne zložené, plus je celkom zdatný spevák.
Out In The Silent Planet bol trefou do čierneho napriek tomu, že to není album na prvé počutie. Svojou kvalitou vtedajšie rockové publikum zaujal a úplne zaslúžene. Nasledujúce albumy upevnili status kapely a potvrdili, že to nebola jednorázová náhoda.
» ostatní recenze alba King's X - Out of the Silent Planet
» popis a diskografie skupiny King's X
Camel / Dust and Dreams
Po dlhej 7-ročnej odmlke prišli Camel opäť s koncepčným albumom. Tento počin musíte popočúvať naozaj niekoľkokrát, jednotlivé inštrumentálne pasáže sú veľmi symfonické a dotvárajú zaujímavý hudobný koncept.
Hneď pri úvodnej Dust Bowl je jasné, že Camel nestratili nič zo svojej kvality a prináša motív, ktorý sprevádza album. Výborná je určite Mother Road, ktorá svojou melódiou patrí k tým výraznejším skladbám. Ďalšia krásna skladba Rose Of Sharon je vďaka aj ženskému spevu v kombinácii s mužským odzbrojujúca.
Gitarový a celkove muzikantský výkon Andyho Latimera je zbytočné nejako rozpisovať, každý kto pozná jeho tvorbu vie, že dáva zo seba maximum. Cotton Camp je síce krátka, ale nesie jeho typický rukopis. Od skladby Storm Clouds je už album čisto len inštrumentálny. Striedajú sa rôzne symfonické a melodické nápady, ktoré vás zanesú do trochu iného sveta. Vrcholom celého albumu je určite najprepracovanejšia skladba albumu Hopeless Anger, kde Latimer dráždi svoju gitaru v tvrdšom prog-rockovom duchu s výbornými melodickými sólami. Koniec albumu je éterický a Whispers In The Rain končí krásne melancholicky.
Dust And Dreams je verný svojmu názvu. Je to určite vydarené dielo, samozrejme nie najlepšie. Album má určité mínus v podobe zvuku a produkcie, ktorá mi nie celkom sedí, ale samozrejme spĺňa štandardy kvalitného albumu. Vysvetlenie je myslím si celkom logické, lebo Latimer si vydal album sám na pravdepodobne vlastné náklady.
Od tohto albumu sa albumy vydávajú pod vydavateľstvom Camel Productions a sú to výtvory bez nejakých silne komerčných vplyvov veľkých vydavateľstiev. Preto je aj album Dust And Dreams produktom slobodného hudobného myslenia, z ktorého je to určite aj cítiť.
» ostatní recenze alba Camel - Dust and Dreams
» popis a diskografie skupiny Camel
Camel / The Single Factor
Tento album je pomerne dosť špecifický v diskografii Camel. Panujú názory, že je to najhorší album v ich histórii. Na tento album si musí urobiť každý názor sám. Fanúšik hudby Camel si nájde čas, aby si našiel cestu k tomuto albumu, v opačnom prípade ho skôr zatratí.
Problém pre niektorých bude možno kompozičný charakter tohto albumu, skladby majú silný príklon k popovému a komerčnému smeru. Latimer je ale talentovaný skladateľ, lebo obalil skladby do povrchného obalu komercie, no vo vnútri sa skrývajú emócie a skvelé melodické nápady.
Zvuková poloha albumu je opäť typická pre 80-té roky. Vynikajú hlavne syntetizátory, lebo v tej dobe to proste tak frčalo. Dôležité je, že všetko je urobené veľmi esteticky a pocitovo. Latimer vždy vytiahne gitarové sólo v pravej chvíli a nasadí skladbám pomyselnú korunu.
Skladby ako No Easy Answer, You Are The One, Heroes sú skvelé. Inštrumentálne Sasquatch a Selva určite potešia, hlavne Selva je nádherná s perfektnou gitarou Andyho Latimera. Skladby plynú bez problémov a není tu naozaj nič čo by rušilo moju pozornosť. Osobne mám rád skladbu Camelogue kvôli precítenému prejavu a nápaditosti. Album končí veľmi relaxačne a upokojujúco, tak ako to mám od Camel rád.
Album Nude patrí medzi najlepšie albumy a tak The Single Factor nenaplnil očakávania, ktoré boli na nich kladené. V istom smere neoprávnene, lebo prišli opäť s kvalitným albumom aj keď trochu iným. Camel je v prvom rade geniálna kapela a album The Single Factor je toho tiež dôkazom.
» ostatní recenze alba Camel - The Single Factor
» popis a diskografie skupiny Camel
Camel / I Can See your House from Here
Na tento album má každý svoj názor, ja budem v tomto smere možno zaujatý lebo ho poznám asi najdlhšie zo všetkých albumov. Príklon k popu je tu samozrejme ešte silnejší ako na predošlej doske Breathless.
Hneď prvá skladba Wait s celkom peknou melódiou to potvrdzuje. Hitovka Your Love Is Stranger Than Mine plní svoju úlohu dokonale, melódia s hudobným spracovaním potvrdzuje talent tejto kapely.
Eye Of The Storm mi pripadá ako nejaká hudba k filmu, ale samozrejme tento kúsok neurazí nikoho snáď. Výborná Who You Are je postavená trochu na sentimente, ale je doprevádzaná výbornými klávesami, Latimerovou gitarou a precíteným spevom. Dvojica skladieb Hymn To Her a Neon Magic sú solídne melodické skladby. Naproti tomu je song Remote Romance najhoršou skladbou na tomto albume a musím povedať, že synth-popová podoba tejto kapele v takomto smere vôbec nepristane. Posledná inštrumentálna kompozícia Ice je vrcholom celého albumu. Dalo by sa povedať, že je jedným z vrcholov Latimerovho gitarového poteciálu a v spojení so skvelými klávesmi, ktoré ženú vpred túto krásnu emocionálnu skladbu je tento kúsok zimomriavkovým hudobným zážitkom.
Album I Can See Your House From Here mi pripadá o niečo menej vyvážený ako predošlý Breathless. Pre menej náročných poslucháčov a priateľov melódií je tento album určite vítaný. Po tomto albume nahrali Camel dosku Nude, ktorá minimálne o jednu triedu prevyšuje tento počin. Realne hodnotenie 3,5.
» ostatní recenze alba Camel - I Can See your House from Here
» popis a diskografie skupiny Camel
Camel / Breathless
Na tomto albume sa progresívna legenda Camel posunula smerom viac do popovejších vôd, no zároveň pridali aj trochu jazzu a výsledok je viac než zaujímavý.
Hneď prvé dve skladby Breathless a Echoes patria medzi ich typické klasické songy. Hlavne Echoes je klenotom s výraznými gitarovými motívmi, prepracovanou rytmikou a Bardensovou klávesou prácou.
Zaujímava mi celkom príde Down On The Farm s razantným gitarovým vstupom a následne príde Latimer s trochu ironickou anglickou melódiou podopretou pekným refrénom. Sú tu aj jemné melodické kusy v podobe Starlight Ride a Rainbow's End, kde je samozrejme cítiť Latimerov talent pre hudbu a estetiku v nej. Skoro až diskotékovo ladená Summer Lightning nemusí sedieť každému, no toto není nejaký druhotriedny disko odpad, ale veľmi pekne spracovaná tanečnejšia skladba s výbornou rytmikou, veľmi vkusnou melódiou a opäť výborným sólom na konci. Jediná inštrumentálna skladba na tomto albume je The Sleeper, ktorá je niekde na rozmedzí jazz rocku a fusion. Není to typická tvár Camel v tejto skladbe, ale mýslim že sa s tým popasovali v celku úspešne.
Album Breathless nepatrí medzi absolútne najlepšie výtvory, no má svoje osobité čaro a kvalitné hráčske výkony stoja za vypočutie. Od tohto albumu začali byť Camel trochu komerčnejšími, ale bez nejakej straty hudobnej identity a kvality. Albumy ako Breathless, I Can See Your House From Here, Nude či Stationary Traveller to plne dokazujú.
» ostatní recenze alba Camel - Breathless
» popis a diskografie skupiny Camel
Camel / Stationary Traveller
Tento album hodnotím tak ako to je vidieť hlavne kvôli tomu, lebo je to proste nádherný album od začiatku až do konca. Camel je proste geniálna kapela !!!!!! Po tajomnom úvode Pressure Points nasleduje skvelá melodická Refugee.
Zo skladieb so spevom musím vyzdvihnúť West Berlin, je úžasná. Celý album je krásne melancholický, vyrovnaný a zvukovo spadá do typických 80-tých rokov. Je to koncepčné dielo, ktoré pojednáva o situácii vo vtedajšom Berline.
Titulná Stationary Traveller je opäť dôkazom Latimerovho nezvyčajného gitarového talentu. Posledná Long Goodbyes je s úchvatnou atmosférou, melódiami a geniálnym gitarovým sólom skvelým zakončením tohto krásneho albumu.
Škoda, že sa taký hudobníci ako je Andy Latimer nerodia častejšie. Stationary Traveller je dielo, ktoré svojou kvalitou má čo povedať aj dnes a tak vďaka patrí kapele Camel aj za tento klenot.
» ostatní recenze alba Camel - Stationary Traveller
» popis a diskografie skupiny Camel
Rush / Power Windows
Vrchol kapely Rush prichádza v roku 1985 s albumom Power Windows. Samozrejme každý má iný názor. Z hľadiska vyrovnanosti patrí album medzi absolútne ich najlepšie. Není tu ani jedna slabá skladba.
Hneď prvá The Big Money presvedčí nápaditosťou a hráčskou kvalitou. Grand Designs je zbytočné rozpisovať je to proste progresívny skvost, kde Geddy Lee dokazuje, že je majster melódie.
Na celom albume sú veľmi premyslené klávesové registre a zvuková farebnosť je neslýchaná. Tento album je špecifický práve kvôli zvuku a neotrepaným melódiám. Myslím si osobne, že v ich diskografii nenájdete podobný album.
Geddy Lee na tomto albume s basou absolútne exceluje, jeho umenie je vždy potešením pre ucho. Neil Peart tu odohráva na celom albume jeden zo svojich najlepších výkonov. Alex Lifeson pridáva niekoľko veľmi vydarených a krásnych sól ako napr. Emotion Detector, myslím si že tento gitarista bol v 80-tých a 90-tých rokoch nápaditejším ako po roku 2000.
Dobrým príkladom je skladba Middletown Dreams, kde sa nestačím čudovať čo všetko sa dá vtlačiť do 5-tich minút. Nepôsobí vôbec rozbito skôr naopak, cvála neustále vpred až do svojho veľkého finále.
Už spomenutá Emotion Detector svojou synth-rockovou razanciou zaujme. Elektronické bicie a klávesy sú určite zaujímavé, ale tento kúsok je urobený so silným estetickým cítením.
Manhattan Project a Marathon sú klasiky. Pri Manhattan Project je to opäť skvostná melódia a refrén, ktorý ťahá celú skladbu vpred. Marathon je o niečo viac prepracovanejšia, hlavný refrén s chorálovým zvukom kláves je neodolateľný a to už nevravím o inštrumentálnom výpade v strede skladby. Posledný trochu ponurejší zásek v podobe Mystic Rhythms je ukážkou Peartovho nezvyčajného talentu.
V mojej hierarchii albumov je tento album vyššie ako napr. Moving Pictures, lebo skladby z tohto albumu ako The Camera Eye alebo Vital Signs nepovažujem za rovnako dobré ako YYZ, Red Barchetta alebo Limelight. Takto by sme mohli pokračovať o každom albume Rush.
Považujem albumy ako Hemispheres, Signals, Power Windows, Presto a čiastočne aj Counterparts za najlepšie v ich kariére. Dôvod je vyrovnanosť a kvalita týchto albumov. Samozrejme prechovávam úctu k albumom Permanent Waves alebo Moving Pictures či 2112.
Power Windows je naozaj veľmi nedocenený album a to je chyba. Rush už po tomto albume nikdy nenatiahli ruku za novými obzormi tak silno ako na tomto skvoste. Sklamaním je ďalšie smerovanie kapely po roku 1996 a Rush už nerobia skladby, ktoré dodávajú ľuďom radosť a pozitívnu energiu, ako práve aj na albume Power Windows.
» ostatní recenze alba Rush - Power Windows
» popis a diskografie skupiny Rush
Tiles / Tiles
Toto CD som si aj musel kúpiť, keď som si ho vypočul niekoľkokrát. Je to síce klon kapely Rush, ale ja osobne nepoznám veľa skupín, ktoré by sa im čo i len dokázali priblížiť.
Po muzikantskej stránke tu prevládajú vymakané melódie a k tomu výborne zložená hudba. Album plynie bez problémov od začiatku až do konca. Zbytočne budem menovať skladby, je to proste progresívny skvost. Za inštrumentálnu skladbu Dress Rehearsal by sa podľa mňa nemuseli hanbiť ani samotný Rush.
Mimoriadne talentovaná kapela, osobne považujem prvé tri albumy za ich najlepšie a najosobitejšie od nich. Tento ich prvý album spoločne s Presents Of Mind považujem za dosť nedocenené albumy.
Reálne by som dal 4,5 ale keďže sa nedá tak dávam štyri, lebo predsa len tá Rush-ovská inšpirácia je tu dosť veľká.
» ostatní recenze alba Tiles - Tiles
» popis a diskografie skupiny Tiles
Rush / Clockworks Angels
Čo napísať o albume, ktorý každý od fanúšikov až po kritiku vychvaľuje pomaly až do nebies. Rush je moja absolútne top kapela, takže napíšem čisto svoj názor.
Keďže som počúval Clockwork Angels už niekoľkokrát, tak musím povedať že Snakes And Arrows prekonaný nie je. V prvom rade je to do uší bijúci zlý a takmer až metalovo znejúci zvuk. Kapela, ktorá bola známa svojou zvukovou a aj kompozičnou dynamikou je zrazu na tomto albume preč. Nahradili to hlukom a nafúkanou produkciou, ktorá je veľmi monotónna.
Pre porovnanie v roku 2010 vypustili do sveta dve skladby, a to Caravan a BU2B. Verzie z tohto roku majú nepochybne lepší , čistejší a kvalitnejší zvuk. Nechápem prečo nevsadili na tento typ produkcie.
V Rush sa už stalo že im produkcia nevyšla (albumy Test For Echo , Vapor Trails) a naďalej skúšajú trpezlivosť poslucháčov. Ale čuduj sa svete, vychádza im to. Fanúšikovia jasajú , hudobné periodiká sa predbiehajú v superlatívoch a ja krútim hlavou nad tým všetkým. Jednoducho Rush je veľké meno, fanúšikovia ich milujú hlavne kvôli minulosti a nie kvôli Clockwork Angels, ale ako sa vraví láska je slepá a tak to platí aj v tomto prípade. Ani hudobné periodiká nepotopia kapelu ako je Rush a fanúšikovia už vôbec nie.
Koncepčný album je dobrý dôvod na prezentáciu niečoho v úvodzovkách zaujímavého. Kompozične skôr rekapitulujú minulosť. Zhruba niekde na začiatku titulnej skladby Clockwork Angels až nepríjemne zarezáva Lifesonova gitara do uší. Pri úplne inej a lepšej produkcii by tento album vyzeral o minimálne jednu triedu kvalitnejšie.
Konkrétne skladby ako The Anarchist, Carnies, Halo Efect, The Wreckers, Wish Them Well a The Garden sa mi páčia. Celkovo mám problém s akýmsi tvrdým a temnejším smerovaním hudby Rush. Neviem či preto, že svet je temnejší tak aj hudba Rush musí byť taká, keďže ich klasické opusy nie sú temné progresívne výtvory.
Pozitívum je, že prišli s niečím čo sa od nich neočakávalo a preto sa tento album ujal. S opakovanými počutiami sa tento výtvor dostáva pod kožu čím ďalej tým viac, predsa len sú Rush stále veľkí profesionáli. Napriek tomu, že zbožňujem albumy ako Hemispheres, Power Windows či Presto nebránim sa novým smerom čo sa týka hudby Rush. Ale táto doska ma nepresvedčila, spadá skôr do ich klasického priemeru. Ani v tomto prípade sa podpriemer nekoná, lebo sú to stále veľmi talentovaní hudobníci.
Predošlý album Snakes And Arrows ma svojím smerovaním presvedčil ako tak, ale Clockwork Angels ma skôr sklamal. Svoje najlepšie roky majú Rush už za sebou a tak nečakám, že sa budú vracať kvalitou do obdobia 1976-1993, ktoré je moje najobľúbenejšie ale ak ešte bude nejaký ďalší štúdiový album tak dúfam, že ma potešia ďaleko viac.
» ostatní recenze alba Rush - Clockworks Angels
» popis a diskografie skupiny Rush
Rush / Snakes And Arrows
Snakes And Arrows je podľa mňa lepší a zaujímavejší album ako Test For Echo a Vapor Trails. Má v podstate dve polohy, na jednej strane je to návrat do klasických 70-tých a 80-tých rokov a na strane druhej prezentujú moderný a temnejší progresívny rock. Z tohto pohľadu je album trošku nevyrovnaný, keďže tu máme dva smery.
Songy ako Far Cry, Armor And Sword, The Larger Bowl, Bravest Face či Good News First evokujú najlepšie časy Rush. Všetky tri inštrumentálne skladby sú skvelé.
Temnejšia stránka hudby Rush mi nie je úplne po chuti, keďže to nebolo v predošlej tvorbe ich súčasťou. Napriek tomu má album slušnú kvalitu a aj čo sa týka zvukovej polohy tak je to naozaj výborná práca.
Od albumu Counterparts je to určite ich najlepší výtvor a nemyslím si, že nasledujúci album Clockwork Angels je lepší od Snakes And Arrows.
» ostatní recenze alba Rush - Snakes And Arrows
» popis a diskografie skupiny Rush
Rush / Test for Echo
Radim tento album do priemeru. Problém tohto albumu je v produkcii, myslím si že Peter Collins tu neodviedol až takú dobrú prácu ako na predchádzajúcich albumoch. Zvuk je podľa mňa zlý a vytvára akési sterilné a monotónne prostredie. Kompozície tiež zaostávajú za predošlými albumami. Skladby Test For Echo, Half The World či Carve Away The Stone sú veľmi dobré. Klasické obdobie Rush je u mňa uzavreté skvelým albumom Counterparts. Nie vždy sa darí nahrávať absolútne top albumy a Rush sú tiež len ľudia, ale tento album nepatrí medzi ich klasické albumy aj keď recenzie z toho obdobia chválili tento album v superlatívoch.
» ostatní recenze alba Rush - Test for Echo
» popis a diskografie skupiny Rush
Ursiny, Dežo / Nové mapy ticha
Pre mňa osobne patrí tento album medzi jeho top albumy hlavne kvôli neuveriteľnej životaschopnosti skladieb. Najviac sa mi páčia dlhé kompozície ako Nové mapy ticha , A na to myslím , Na malej stanici a Domestic flight. Dlhé kompozície sedeli Dežovi najlepšie, konkrétne na tomto albume sa prejavuje jeho typický rukopis v art-jazzovom cítení. Skvelé texty a vynikajúce hudobné výkony robia z tohto albumu poslucháčsky zážitok. Tento album je aj veľmi dobre zvukovo spracovaný, má lepší zvuk ako napr. v poradí ďalší klasický album Modrý Vrch. Dežo bol aj veľmi vnímavý gitarista a jeho sóla je radosť počúvať. Odporúčam tento album každému fanúšikovi kvalitnej česko-slovenskej hudby.
» ostatní recenze alba Ursiny, Dežo - Nové mapy ticha
» popis a diskografie skupiny Ursiny, Dežo
