Profil uživatele DAVEe0731


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Threshold - Legends Of The Shires
2017-09-22

Threshold / Legends Of The Shires

4 stars

THRESHOLD. Jedna z najviac nedocenených formácií momentálneho hudobného sveta sa k nám opäť prihovára, a to formou nového, koncepčného dvojalbumu Legends Of The Shires. Nebýva úplným pravidlom, aby som aspoň zľahka načrtol udalosti, ktoré celému materiálu predchádzali, ale tu sa toho stalo naozaj pomerne veľa, takže, aspoň krátky súhrn mi určite odpustíte.

Po úmrtí výnimočného speváka Andrewa ´´Maca´´ McDermotta, ktorý dával Thresholdu tak výnimočný hlas a silu, si zrejme málokto dokázal predstaviť, že táto progmetalová mašina dá ešte niečo špeciálne dokopy, čo by malo v sebe rovnakú charizmu, ako klenoty Hypothetical, Critical Mass, Subsurface..A čuduj sa svetu, do kapely sa vracia staronový, charizmatický Damian Wilson (Mac z kapely odišiel po vydaní Dead Reckoning) a Briti vydávajú perfektný March Of Progress, ktorý výborne ukázal neskutočnú tvorivú silu celého zoskupenia, ktorá bola taká silná, že pokračovala ďalej o dva roky, vydaním vo svojej podstate rovnakého materiálu vo forme For The Journey. Obidva albumy sú výborné, s mierne pochmúrne-pozitívnou náladou, čo robí celú kapelu tak unikátnou a presne toto fludium robí Thresholďákov nenapodobniteľnými.

V princípe ideálny stav, rozbehlo sa turné, nezabudli ani na Bratislavu a odohrali tu výnimočný koncert, takže nič nebránilo vzniku nového materiálu, ktorý aj bol ohlásený, dokonca, koncepčný dvojalbum. Následne ale prišla prvá rana, a to odchod Pete-a Mortena, ktorý dával skladbám ten zaujímavý, melancholicko-schizofrenický sound. Ďalšou, v podstate málo predstaviteľnou ranou bol nútený odchod charizmatického Damiana Wilsona, dokonca, po dokončení všetkých speváckych partov na novom albume. Opätovné angažovanie staronového Glynn-a Morgana už netreba, zrejme, nikomu pripomínať. Je jasné, že táto zmena rozdelila fanúšikov na dva nezlúčiteľné tábory. Aký, teda, je ten nový matroš?

Neexistuje jednoznačná odpoveď. Je to starý dobrý THRESHOLD? Aj áno, aj nie. V prvom rade je jasné, že najväčšia zmena, ktorú zaregistrujeme hneď od začiatku je pozícia speváka. Nemôžem si pomôcť, charizmatický, emotívny a hlavne veľmi variabilne hlasovo znejúci hlas Wilsona je preč. Namiesto toho sa nám do uší dostáva priamočiary, dravejší hlas, ktorý ale zďaleka nereaguje tak presvedčivo na hudobnú líniu a miestami je naozaj, priam, sterilný. Môžem ale povedať, že do niektorých pasáží, kde je jasne definovaná basová linka celej skladby, doprevádzaná tak tradičným gitarovým riffom, sa pomerne hodí.

Ako bolo spomenuté, album je koncepčný, dotýkajúci sa minulosti, tým pádom je jasné prepojenie jednotlivých skladieb a ich nosné melódie sa nesú celým materiálom, pozornému poslucháčovi to určite neujde – v princípe je to nepísané pravidlo koncepčných albumov, a to platí vo všeobecnosti. Album je pomerne náročný, a to nielen z hľadiska trvania celého príbehu, ale predovšetkým zo stopáže jednotlivých skladieb. Tie sú pomerne slušne vyskladané, tvrdšie pasáže sú vhodne striedané jemnými, melodickými časťami, avšak, niektoré miesta a časti už naozaj unavujú, sú zbytočne ťahané nezmyselnými, nasilu nabúchanými sólami, ktoré miestami nedržia skoro žiadny ´synchrón´ s celkovou náladou a vyznením skladby. Určitý odklon od posledných dvoch materiálov je ale viac ako počuteľný – návrat k spomínaným dielam "Critical Mass", "Hypothetical" je zreteľný, avšak, je mierne zmodernizovaný, možno k mierne ´radio-friendly´ pričuchnutý, ale jednoznačné, už veľmi dávno odskúšané postupy a melódie, tie sa tu nezaprú. Pozitívnym je určite pomerne veľké množstvo použitých dobových aranžmánov, mix je na vysokej úrovni, na čo sme ale už pomerne dlhú dobu zvyknutí. Na druhej strane, na albume naozaj chýba práve tá, temná, pochmúrna, atmosféra, ktorú nám títo majstri svojho remesla ponúkali na posledných albumoch a práve toto prepojenie, striedanie nálad, na miestach, kde by sme to nikdy nečakali, to bolo to ´pravé orechové´.

Dlhoročného fanúšika tejto Legendy, v podstate, album Legends Of The Shires nemá čím sklamať. Nájdeme na ňom naozaj výborné, časom preverené melódie, výborné muzikantské výkony, pomerne ľahko zapamätateľné a chytľavé melódie, prepojenie nálad tak typickým spôsobom pre túto kapelu. Na druhej strane, pokiaľ patríte k fanúšikom, ktorí si priam užívali tú progmetalovú schizofréniu a kontrasty, prepojené s emotívnym vokálnym prejavom, či už Andrew-a alebo Damiana, možno, ale naozaj len možno,ostanete mierne zaskočení, kde sa to všetko stratilo. Na túto otázku vedia odpoveď už len borci, ktorí tento podarený materiál dávali dokopy. Či je toto nová cesta, nová etapa, kedy sa Threshold posúva mierne hudobne prijateľnejšou cestou pre širšiu poslucháčsku základňu, to nám ukáže len čas. V princípe – veľmi slušne odvedená práca, ktorá nesklame, poteší, ale určite mierne rozdelí tých verných. Ale, však, práve o tom by to malo byť, či nie?!

» ostatní recenze alba Threshold - Legends Of The Shires
» popis a diskografie skupiny Threshold


Dream Theater - The Astonishing
2016-02-22

Dream Theater / The Astonishing

5 stars

Tak, je to tu! Po relatívne dlhom čakaní, pretože od Dream Theater sme vždy boli zvyknutí, že nové počiny nám servírujú skoro so železnou pravidelnosťou každé dva roky, sme sa dočkali. Dá sa povedať, že už porušenie tohto nepísaného pravidla nám mohlo naznačiť, že si na nás títo progoví profesori pripravili niečo iné, na čo sme od nich za ich kariéru neboli zvyknutí a, v podstate, je to presne tak.

The Astonishing sa odlišovalo od všetkého ostatného už dávno pred tým, ako sa k nám vôbec dostalo, a to najmä relatívnym tichom pri tvorení celého diela, v podstate nejaké bližšie informácie sa objavili až ku koncu roka, a to tiež spôsobom zaujímavým, kde usporiadateľom parížskeho koncertu unikol na internet plagát na nasledujúce turné a už nebola iná možnosť, ako ísť s pravdou von. Následne na to bola spustená aj relatívne veľká marketingová kampaň, kde si ľudia mohli vyberať strany, na ktoré sa chcú pridať, avšak bez akejkoľvek vedomosti, o čo sa vôbec jedná. Postupne sa odkrývali postavy, mapa, neskôr medzi fanúšikov vypustili singel The Gift Of Music, ktorý bol nasledovaný songom The Moment Of Betrayal a oficiálny release bol stanovený na 29. januára 2016. Dokonca, Dreamovia si dali záležať a pripravili nám aj trailer na celý album, ktorým fanúšikov ešte viac nažhavili (v drvivej väčšine hudobne, výtvarná stránka bola, dajme tomu, nekonvenčná). Tak, zhrnuli sme si teda hlavné informácie, ktoré predchádzali vydaniu celej tejto rockovej opery. Áno, pri prvých informáciách, že sa jedná o rockovú operu, určite množstvo fanúšikov prehliadlo, resp. nedávalo tomuto popisu veľkú váhu, ale priatelia, je to jednoznačný opis toho, čo nám DT ponúkli. Poďme sa teda na tento materiál pozrieť trochu bližšie.

Dream Theater nám za svoju bohatú kariéru ukázali už množstvo ciest, ktorými sa na svojich jednotlivých počinoch vydali. Musím však povedať, že nikdy nás nevzali na cestu, ktorú nám predstavujú na The Astonishing. Ak sa v skratke povenujeme príbehu, jedná sa o opus, ktorý je rozdelený do dvoch aktov. Celý príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti, konkrétne v roku 2285, v dobe, kedy neustály úbytok prírodných zdrojov, zneužívanie postavení, neustále sa rozširujúca korupcia viedli k návratu feudálnej spoločnosti. Nie je to budúcnosť, ktorú si, možno aj práve my, predstavujeme, je to skôr návrat do drsnej minulosti ľudskej spoločnosti. Chudobní sa stávajú chudobnejšími a bohatší bohatšími. Je viac ako jasné, že takýto systém povedie k revolúcii. Hlavným motívom celého albumu a prvkom k zlepšeniu života je hudba. Tú vedia produkovať len Nomaci (to sú tie guľaté potvory, ktoré sú aj na coveri). Avšak, nájde sa hrdina, božský dar hudby, ktorý povedie ľudí za vytúženým cieľom, a to, aby hudba zvíťazila nad zlobou dystopiánskej spoločnosti. Príbeh mal na starosti John Petrucci, ktorý sa mu venoval už od roku 2013, začal ho písať tesne po vydaní eponymného počinu. Síce sa v ňom nachádza nejaké to klišé, musím ale povedať, že je veľmi dobre prepracovaný, čo sa týka detailov jednotlivých postáv, opisov miest a pod. Poďme sa ale pozrieť na hudobnú stránku The Astonishing.

Treba hneď na úvod povedať, že chlapci nám ponúkajú mierne odlišný hudobný zážitok, na aký sme od nich boli zvyknutí. Čo sa týka mixu, kvality zvuku ako takého, opäť nie je absolútne čo vytknúť, zvuk je čistý, jasný, každý nástroj má svoj priestor a je jasne čitateľný, presne tak, ako sme si už od týchto pánov muzikantov za ich dlhú kariéru zvykli. Jasná zmena nastáva v celkovom pojatí štýlu, ktorým sa prezentujú. Vieme, že na albume hosťuje množstvo externistov, od zborov, rôznych doplnkových nástrojov až po kompletný Pražský Filharmonický Orchester. Celý tento ansámbl mal pod palcom David Campbell, ktorý sa pred oficiálnym vydaním nechal počuť, že to bol jeho najväčší projekt, na akom kedy pracoval. Je jasné, že dať dokopy priam monštruózny kolos ako je The Astonishing, muselo všetkých stáť neskutočne veľa úsilia a času. Nemyslím si ale, že by bol práve toto nosný prvok celého albumu, všetky orchestrálne a zborové pasáže majú svoje miesto, príliš nevyčnievajú, ale výborne dopĺňajú ústredné motívy. Najvýraznejší výkon určite podáva James LaBrie, ktorý ukazuje svoju životnú formu. Odspievať osem rozličných charakterov tak, aby bolo jasné, o koho sa práve jedná chce naozaj veľmi veľký cit a musím povedať, že to zvládol bravúrne a je to jeho najlepší vokálny album, aký sa mi od neho dostal do uší. Dá sa povedať, že všetky nástroje na albume sú podriadené celému príbehu, ktorý je tým hlavným, čo nám The Astonishing ponúka. Obrovský priestor dostáva Jordan Rudess, ktorý svojim krásnym zvukom piana odtiahne väčšinu melodických, pomalých pasáží. Samozrejmosťou sú perfektne vyskladané gitarové sóla, ktorých nie je až tak veľa, ako sme boli zvyknutí na predchádzajúcich fošniach, veľký priestor dostáva akustická gitara, čo mňa osobne vždy pohladí na duši. Rytmickú časť v podaní Johna Myunga a Mike-a Manginiho v podstate nemá zmysel ani hodnotiť, čo dokážu títo dvaja predvádzať „v pozadí“ celého diania je neskutočné. Odohrávať tempo 3 nástrojom naraz, to je doména práve služobne najmladšieho člena celej partie.

Celý opus nám začína elektronickou vecou v podaní NOMAC-ov, „The Descent Of The Nomacs“, po ktorej nasleduje prvá inštrumentálka „Dystopian Overture“. Hneď po vypočutí tejto skladby je jasné, kde sa budeme dve hodiny uberať. Sú tu použité hlavné motívy celého prvého aktu, zmeny nálad, melodické, hudobne pestré pasáže, ktoré pekne zapadnú do „The Gift Of Music“. Povedal by som, pomerne klasická dreamovina, s výborným refrénom, klasickým klávesovým a gitarovým sólom, na ktorú jemne nadväzuje gitarovo - klavírová baladka „The Answer“. „A Better Life“ je doprevádzaná klavírnym úvodom, kde sa nám nálada mení a nasleduje bonbónik „Lord Nafaryus“. Úžasné prepojenie jazzových prvkov, tanga, swingu, tieto momenty nemôžu nechať chladného žiadneho fanúšika prog - rockovej muziky. Pokračujeme skladbičkou „A Savior In The Square“, pre mňa je to taká Tuscany-ovka. Odľahčenie prichádza v podobe „When Your Time Has Come“, ľahký úvod, s pekným klávesovým motívom. „Act Of Faythe“ s „Three Days“ sú viac menej klasiky, kde druhá menovaná je mierna divočinka, s opäť perfektnou koncovou vyhrávkou. „The Hovering Soujorn“ je druhá NOMAC-ovská vložka, ktorej zvuk je nabasovaný až na maximum, ako na všetkých elektronických kúskoch. „Brother, Can You Hear Me?“, pinkfloydovská tematická vec, ktorej motív je jedným z ústredných na celom diele. Čo tu predvádza jediný Kanaďan za mikrofónom je naozaj prvá trieda. „A Life Left Behind“ nás mierne odfukuje do pokojnejších vôd, precítený spev spolu s typickým zvukom gitary a chytľavým refrénom z nej robia zaujímavú skladbu. „Ravenskill“ už opäť v sebe skrýva prvky temnoty, ktoré nám dokáže prezentovať práve DT, je nasledovaný výbornou, trošku rýchlejšou baladkou „Chosen“. „A Tempting Offer“ predstavuje jednu z tvrdších skladieb na albume, ktorá ale je zaujímavo vyskladaná so zaujímavým gitarovým refrénom. „Digital Discord“, v poradí tretia vsuvka v podaní NOMAC-ov. „The X Aspect“ je ďalšou Rudessovkou, krásna melódia, nemôžem si pomôcť, keď počujem túto vec, vždy si uvedomím, klavír je proste klavír a jeho spojenie s LaBrieho nádherným spevom v nižších polohách, ľudia, aj toto je ten pravý Dream!!! Ku koncu sa už pomaly posúvame k „A New Beginning“, kde opäť počujeme tú starú americko - kanadskú mašinu. „The Road To Revolution“ je záverom prvého dejstva, ktoré je tým pomalejším, melodickejším, pestrejším. Určite si niektorí pri počúvaní pomysleli, myslia, že je tu mnoho pomalých klavírových balád, niektoré skladby končia, ako keby sme sa už videli na konci celého albumu. Mne osobne to absolútne neprekáža, všetko je podriadené konceptu. Nájdeme tu množstvo nových postupov, hudobných prepojení do iných žánrov, nových zvukov a hlavne, hudobne veľmi zaujímavo opísané prostredie, v ktorom sa celý dej odohráva. Ešte poznamenám, s bookletom v ruke, čítaním textov, postáv a miest, kde sa daná skladby odohráva, dostáva tento disk úplne iný rozmer.

Posúvame sa teda do druhého. Začíname opäť inštrumentálnou „2285 Entre´acte“. Hneď od začiatku určite postrehneme, že druhý disk bude mierne odlišný, trochu tvrdší, menej rozprávkový ako jednotka. Cesta pokračuje k „The Moment Of Betrayal“, typická, pre každého pravého fanúšika určite jasná DT-ovka s výborným refrénom, rytmickými prechodmi aké naozaj poznáme už veľmi dôverne, skvelá vec. „Heaven´s Cove“ má ešte v sebe tvrdšie prvky po klavírnom úvode, pokračujeme „Begin Again“, kde sa už opäť, aspoň na chvíľu dostávame do tých jemnejších polôh. „The Path That Divides“, asi najväčšia jazda druhého disku, taká spomienka niekde na doby Six Degrees. Aby sme nazabudli, že NOMACs ešte stále ovládajú hudbu a jej počúvanie, nasleduje „Machine Chatter“. „The Walking Shadow“ mi zas mierne pripomína A Change Of Seasons, hneď od začiatku nadupaná, plná skladba, s výborným basovo - gitarovo - bicím zvukom. V danom tempe ešte pokračujeme na „My Last Farewell“, kde v závere sa už dostávame do pokojnejších polôh, pri „Losing Faythe“. Krásna klavírovka, jasne tematická, ktorá je vystupňovaná smerom k „Whispers On The Wind“ a „Hymn Of A Thousand Voices“, kde sa nám celý dej už pomaly začína preklápať k vytúženému víťazstvu hudby. „Our New World“, nádherná ukážka DT, s veľmi silným refrénom, už dlho sa mi nestalo, aby som si vyspevoval jednu a tú istú časť tak dlho, ako práve pri tomto songu. Takže, NOMACs nám, teda, končia svoju činnosť v „Power Down“ a ideme do finále v podobe „The Astonishing“. Výborné zhrnutie celej myšlienky, ktorú sa nám títo majstri svojho remesla snažili celé dve hodiny dostať do hlavy.

Musím povedať, že toto dielo nie je pre každého fanúšika tejto progmetalovej legendy. Ak ste patrili do skupiny, ktorá bola vždy očarená neskutočnými, štvorminútovými, na striedačku predvádzaným sólami, neviem, či je tento album práve pre Vás. Je potrebné si ale uvedomiť jednu vec, a to tú, každá kapela prechádza určitým vývojom, s rokmi, fošňami, ktoré postupne vychádzajú sa aj ich pohľad na život, muziku, témy, ktoré chcú prezentovať nám, fanúšikom, mení. Je potrebné oceniť, že sa odvážili vykročiť odlišným smerom, ako kráčali už na pár posledných albumoch. Zavítali do miernejších, viac progrockových vôd, s veľkým množstvom prepracovaných detailov, či už hudobných opisov prostredia, postáv a hlavných tém, s odkazmi na legendy v podaní Pink Floyd, či Yes. Dream Theater už tiež nie sú žiadni dvadsaťpäť roční mladíci. Práve to nám na The Astonishing predvádzajú a ponúkajú nám iný, možno mierne odlišný pohľad na umenie, ktoré nám chcú prezentovať. Ale pozor, len oni sú tí, ktorí rozhodujú o tom, kam sa uberú, ktorým smerom sa vydajú a čo nám ponúknu. Nemáme právo na to, aby sme hovorili, či prekročili hranice tvorby, že to už nie sú oni a pod. My len môžeme povedať, či sa nám ich momentálna cesta páči alebo nie. A mne sa teda páči sakramentsky!!!

» ostatní recenze alba Dream Theater - The Astonishing
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - Dream Theater
2014-01-07

Dream Theater / Dream Theater

5 stars

ČO NA ÚVOD?...
Musím povedať, že na napísanie recenzie na nový album Dream Theater som si nechal veľké množstvo času, pretože albumy od tejto legendárnej kapely sa vždy, teda aspoň v mojom prípade, dostávajú pod kožu pomerne dlho, a tak som sa rozhodol, že si ho vypočujem nespočetne veľa krát, aby sa pocity a dojmy ustálili na, povedzme, konštantej hladine.

...SMEROVANIE...
Myslím si, že už od oznámenia kapely, že sa chystajú natočiť nový album, boli očakánia od nového materiálu pomerne veľké. Aj keď si myslím, že obrovské množstvo fanúšikov kapelu zavrhlo už po odchode Mike-a Portnoya a nový materiál si ani nevypočujú, resp. možno vypočujú, ale aj keby bol prelomový, skvelý, atď., tak pre nich proste DT už skončili. Ja sa nechcem moc k odchodu už vyjadrovať, sú to tri roky, popísalo, povedalo sa o tom strašne veľa, dokonca si myslím, že miestami reakcie už boli prehnané. Ja patrím k skupine fanúšikov, ktorí sú odchodom Portnoya príjemne prekvapení a či už prezentácia, hudba, chémia kapely sa mi veľmi pozdáva. Ale, poďme sa teda pozrieť na nový materiál. V podstate, pri prvom vypočutí, dá sa povedať, ma album ničím výrazne neprekvapil. Je to perfektne poskladaný mix toho, čím sa Dream Theater stali ikonami progmetalovej scény. V mojom prípade to, že Dream ma ničím neprekvapil hodnotím ako pozitívum, pretože od tejto kapely vždy očakávam maximálny výkon po všetkých stránkach. Jedna vec sa ale predsa len nájde, a to je duša. Nemôžem si pomôcť, ale čím viac som album počúval, postupne hľadal tie povestné skryté prepojenia, momenty, keď máte husiu kožu, tým som si stále viac pripúšťal, že je to jeden z najlepších materiálov, aké kedy kapela dala dokopy. Príde mi, že DT skladali hudbu spontánne, album je podľa môjho názoru veľmi dobre vyvážený, pretože pri posledných nahrávkach, či už sa jednalo o Systematich Chaos, Black Clouds Of Silver Linings sa mi veľmi často stalo, že som skladbu prepol, posunul, pretože v podstate som sa začal mierne nudiť. Takéto niečo sa mi pri Dream Theater nestalo a dovolím si povedať, ani nestane. Pozorný fanúšik si ale určite už pri prvých tónoch všimne mierne odlišný zvuk kapely, mix je, neviem ani, ako to správne pomenovať, zrejme moderne staromódny, cítim, že DT sa chceli vrátiť úplne na začiatok, ku svojim koreňom, ale zároveň byť moderní. Toto sa im podla mňa dokonale podarilo. Čo sa týka jednotlivých výkonov, Mike Mangini odviedol na albume prekrásnu robotu, taktiež cítiť, že sa podieľal aj na písaní materiálu, niektoré pasáže, ich rytmické prevedenie som ešte u DT nikde nevidel a naozaj, klobúk dolu. Veľmi ma prekvapil James LaBrie, ktorý na albume skutočne dominuje, svoj hlas a jednotlivé party má pevne pod kontrolou a dovolím si povedať, že je to preňho možno aj najlepší spevácky výkon, pre mňa stýlovo veľmi podobný albumu IaW. Konečne dostal veľké množstvo priestoru aj John Myung, basa je výrazná, dokonca aj s množstvami sól, čo sme naozaj na posledných albumoch (možno okrem ADToE) nepočuli. Jordan Rudess sa opäť vracia k starým dobrým, klasickým soundom, ako sa hovorí, netlačí moc na pílu, myslím, že našiel zdravý kompromis medzi modernými zvukmi a efektami a starou dobrou piano version. John P. a jeho gitara, to je kapitola sama o sebe, typický zvuk pre kapelu, množstvo krásnych sól ( obzvlášť The Bigger Picture - v jednoduchosti je krása), myslím, že ju ustrážil na správnej úrovni, nie je to len dokazovanie sebe a všetkým poslucháčom, že patrí k najlepším gitaristom na svete.

KROK ZA KROKOM

Nikdy som nebol prívržencom hodnotenia jednotlivých skladieb, myslím si, že každý album treba hodnotiť ako celok, ale spravím malú výnimku. Album sa začína, v podstate by som to nazval soundtrackom, pretože False Awakening Suite je naozaj priam filmová ukážka tvorby DT. Myslím si, že je skvelým začiatkom celého albumu, dostane poslucháča na, povedal by som, umeleckú nôtu. Z omylu ho ale okamžite vyvedie The Enemy Inside. Jednoznačne najtvrdšia skladba celého albumu, ktorá začína drtivým riffom. Postupne skladba otvára svoje tvrdé vráta a púšťa poslucháča ďalej. V tejto skladbe ma okamžite oslovili bicie, sú perfektné, jednotlivé cielene skoršie rytmické nástupy do refrénov sú typickou ukážkou toho, čo Mike Mangini priniesol do kapely. Na moje prekvapenie skladba neustále šlape, v podstate od začiatku až dokonca a so svojou temnou atmosférou a tématikou je to niečo, čo ma mierne prekvapilo. Po nej nasleduje, áno, The Looking Glass, povedzme mierny odkaz na Rush, ktorý si ale stále v sebe drží jednoznačného ducha Dream Theater. Krásna skladba, ktorá má v sebe naozaj všetko, James ukazuje krásnu farbu svojho hlasu, pre mňa je to jednoznačný návrat k albumu Images And Words a k úplným začiatkom DT. Nasleduje inštrumentálny leviathan, Enigma Machine. Dlho sme čakali na inštrumentálnu skladbu. Po prvom počutí ma skladba príliš neoslovila, ale musím povedať, po čase a naozaj častom opakovaní ma skladba naozaj dostala, či už basovo-bicia rytmická linka, taktiež vhodný zvuk kláves a taký špinavý zvuk gitary, robí z tejto skladby, pre mňa, naozaj zaujímavý kúsok. No, máme tu The Bigger Picture. Toto je pre mňa zrejme najkrajšia skladba na albume. Krásny čistý zvuk všetkých nástrojov, ale hlavne výkon Jamesa je v tejto skladbe naozaj úžasný. Dá sa povedať, že v jednej skladbe ukazuje všetky polohy svojho hlasu, povedal by som, že to, čo ukázal tu sa mu nepodarilo v minulých albumoch ani počas celej nahrávky.Nasleduje Behind The Veil, ktorá začína naozaj novým začiatkom, jednotlivé nástroje a zvuky sú veľmi zaujímavé, ktoré sú nasledované tvrdým, ale jasným Dream Theater riffom. Veľmi zaujímavý refrén, ktorý nie je až taký výrazný naozaj skvele zapadá do konceptu skladby. Surrender To Reason je veľmi zaujímavá skladba, pre mňa hlavne tým, že má mierne odlišnú schému ako väčšina skladieb kapely. V podstate jej vrchol prichádza postupne, minútu po minúte sa buduje a celá skladba, mám pocit, smeruje ku koncu, žiadny výrazný refrén, dalo by sa povedať, taká nemastná-neslaná a práve tým je pre mňa výnimočná. Máme tu Along For The Ride, pre mňa veľmi pekná balada, zaujímavo vyskladaná, bicie veľmi pekne doplňujú atmosféru, samozrejme, sólo Myung - Rudess, úžasné. Pre mňa uzatvára najsilnejšiu pasáž albumu. Celý album ale kočím eposom The Illumination Theory. 22-minútová jazda, na ktorej sa naozaj dostanete do všetkých zákutí kapely, doplnená krásnou orchestrálnou pasážou. Od tohoto momentu je cítiť, že skladba a aj celý album smerujú ku koncu s jasným textovým aj hudobným odkazom. Záver, naozaj James opäť ukazuje, že urobil obrovský krok vpred, za posledné roky a záverečné Rudess-Petrucci-ho hladkanie je naozaj vhodnou, jemnou bodkou za týmto dielom.
RESUMÉ?...
Ako zhodnotiť celé dielo? Pre mňa je to naozaj excelentná nahrávka a ukážka, že Dream Theater sú naozaj majstri svojho remesla. Niektorí sa ale pýtajú, čo album priniesol, kde sa posunuli, atď. Je pravdou, že DT už fanúšikov neprekvapujú takým štýlom ako napríklad albumom Train Of Thought a myslím si, že už ani nikdy neprekvapia. Proste oni sú kapela, ktorá baví svet už takmer 30 rokov. Za tie roky sa hudba posunula opäť niekde inde, vytvorili si za 30 rokov štýl, ktorý keď niekde započujete, okamžite viete, že je to Dream Theater. Jednoznačne nesúhlasím s rečami, že sa neposúvajú, opakujú, atď. V dnešnom svete je veľmi ťažké ostať jedineční a myslím, že Dream Theater sa to darí. Verný fanúšik, ktorý sa dokázal preniesť cez to, že odišiel jeden zo zakladajúci členov, a že kapela sa rozhodla ísť ďalej, musí vidieť obrovskú zmenu, ktorou si kapela prešla. Podľa môjho názoru zmenou k lepšiemu, a preto album Dream Theater radím k úplnej špičke ich diel, k albumom Images And Words, Scenes From A Memory. Čo ma ale napĺňa obrovským optimizmom je to, že tento album je možno ešte stále len cesta, nie cieľ. Tešme sa na to, čo nám Dream Theater ešte prinesú.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Dream Theater
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Dream Theater - A Dramatic Turn Of Events
2011-09-06

Dream Theater / A Dramatic Turn Of Events

5 stars

Takže, po 3 dňoch počúvania,naozaj intenzívneho si myslim,že by som mohol konečne napísať objektívnu,teda aspon dúfam, recenziu novŕho albumu. Samozrejme, že mi aj teraz znie v slúchadlách a musím hneď na začiatku povedať,za ešte určite dlho bude. Na začiatok by som chcel povedať, že po odchode Mike Portnoya som bol samozrejme ako každý fanúšik sklamaný a bál som sa o ďalší smer kapely, respektíve, kto sa chytí toho kormidla ohľadom smerovania a podobne, pretože si musíme povedať, že MP mal v DT v podstate hlavné slovo, na posledných 2-3 albumoch to bolo cítiť v celkovej podstate ich hudby, vniesol do DT podstatnejšie tvrdší zvuk ako bolo zvykom, taktiež groove vokály, ktoré mne osobne do DT akosi nepasovali, neviem si pomôcť, čo konieckoncov spomínal aj Jordan, v nedávnom rozhovore, na otázku, či sú aj na novom albume, kde razantne zareagoval, že toto bola záležitosť MP a oni necítia potrebu,ani si nemyslia, že DT je momentálne kapela,kde by sa niečo podobné malo objaviť. Po dlhých prípravách, konkurzoch nakoniec našli cloveka,ktorým som ja úplne nadšený. Charizmatický, neskutočný bubeník, ktorý do kapely perfektne zapadol, fanúšikovia ho milujú (videl som aj na koncerte v Katowiciach), vniesol úplne nový nádych, chuť do hrania a robenia hudby, čo sa úplne prejavilo na novom albume. Nový album hneď od prvého tónu znie odlišne,ako predchádzajúci, to musím povedať. Nechcem hodnotiť pieseň po piesni, to nemá význam, pretože nadväzujú jedna na druhú a venovať sa každej osobitne je zbytočné,pretože si treba vypočuť celý album,ktorý je podľa môjho názoru úžasný. Určite som očakával menej heavy metalu,po odchode MP, pretože si myslím, že z DT sa na minulých albumoch vytratila progresivita, pomer heavy:progressive bol rapidne naklonený na stranu heavy. Naopak, tento album misku úplne prevrátil a totálne dominuje to,cim je DT, teda progress ako sa patri. Musim povedať, že všetci hráči KONEČNE dostali priestor, ktorý si zaslúžia, hlavne Jordan, jeho klávesy dominujú, sú perfektné. Mangini za bicími vniesol do bicích viac dynamiky, hrá priamočiarejšie ako MP, jeho zvuk je úžasný. Nemyslel som si,že DT bez MP by mohol byť,ale presvedčil som sa, že momentálny lineup je dokonalý. Album je priam natrieskaný krásnymi melódiami, ktoré doslova trhajú srdce, každá pieseň má veľmi silný refrén, DT vyhrávky á la Images And Words, dokonca miestami mi pripomínajú Liquid Tension Experiment, taktiež na albume nachádzam určité stopy po starých klasikách, či už Pink Floyd, Yes a podobne, čo konieckoncov môžme nájsť aj na ostatných albumoch. Čo ale musím povedať, Beneath The Surface, konečne nádherná akustická skladba, ktorá ma úplne dostala. Takze, konečný verdikt je, že tento album je naozaj majstrovský kúsok, na ktorom DT otočili kormidlo, podľa mňa najlepším možným smerom a úplne vyvrátili reči, ktoré sa začali šíriť čoraz viac, že sa už nemajú kde posunúť, že opakujú samých seba a podobne. Nový DT je tu a ja sa uz len teším, kedy ich znova uvidím naživo a hlavne hrajúcich tento ich nový počin.

» ostatní recenze alba Dream Theater - A Dramatic Turn Of Events
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000