Profil uživatele pito63
1963
pito63@zoznam.sk
K mojim obľúbeným žánrom patria hard rock a heavy metal, ale neodmietam ani iné odrody muziky.
Oblíbené skupiny:
Tých je veľké množstvo, tak pre predstavu uvádzam pár mien, bez poradia obľúbenosti:
AC/DC, Alice Cooper, André Andersen, Axel Rudi Pell, Black Sabbath, Budgie, Deep Purple, Dio, Glenn Hughes, Great White, Heaven And Hell, Hughes Turner Project, Iced Earth, Impellitteri, Jeff Scott Soto, Judas Priest, Katapult, Ken Hensley, Led Zeppelin, Lynyrd Skynyrd, Molly Hatchet, Nazareth, Primal Fear, Rainbow, Royal Hunt, Running Wild, Saxon, Scorpions, Status Quo, Tublatanka, UDO, UFO, Uriah Heep, Whitesnake, Yngwie Malmsteen...
Recenze:
Foghat / Live
Už bol najvyšší čas, aby po šiestich štúdiových doskách prišla kapela s „Live“ nahrávkou. Stalo sa a v máji 1977, počas amerického turné, bolo zaznamenaných niekoľko skladieb, ktoré sa napokon dostali na album.
Keď som si prvý raz vypočul tento živák, bol som doslova zostrelený energiou, ktorá z neho sála. Úplne ma to dostalo a uvedomil som si, o čom je Foghat - skvelá koncertná skupina a krása jej hudby sa prejaví práve pri živom hraní. Prečítal som si veľa reakcií a mnohí pamätníci sa zhodujú v tom, že muzikanti sú tu v životnej forme, ale beriem to s rezervou. Zábavnejšie bolo čítanie, ako jeden pred druhým ponúkajú „zaručené“ informácie, kde boli jednotlivé skladby zaznamenané a kto sa toho zúčastnil. Už som iba čakal, ktorý vyrukuje s tým, že ho na LP aj počuť. Ale nedá mi, aby som nespomenul jedného fanúšika: „Pamätám si na to, ako by to bolo dnes. Prví vtedy vystúpili Procol Harum a na Foghat sa už čakalo neprimerane dlho. Ľudia začínali prejavovať nespokojnosť, ale keď na pódium vyšiel usporiadateľ a ospravedlnil sa za meškanie, pretože sa pripravuje záznam koncertu, aréna doslova explodovala!“
Mne účinkujúci nemusia dávať najavo, koľko pochvál za ekvilibristiku získali v hudobnom krúžku, vystatovať sa, aké súťaže v bezchybnom hraní vyhrali na konzervatóriu a presviedčať ma, že bostonskú Berklee College of Music ukončili s červeným diplomom. Tu ide o niečo iné. Toto je láska k boogie hard rocku a Foghat jej majú na rozdávanie.
» ostatní recenze alba Foghat - Live
» popis a diskografie skupiny Foghat
Buffalo / Volcanic Rock
Keď sa medzi internetovými priateľmi začalo spomínať meno austrálskej úderky Buffalo, zbystril som pozornosť a začal pátrať. Výsledok? Neodolal som a prvé 3 štúdiovky čoskoro zaradil do svojej zbierky. Prečo? Pri počúvaní jej produkcie som dospel k záveru, že taká uznávaná ikona od protinožcov, akou je skupina AC/DC, je iba zábavová kapela. Ale nie, neberte to doslovne, chcem iba vyjadriť svoje nadšenie a radosť z hudby, ktorú ponúka Dave Tice a spol. Vôbec ma neprekvapuje, že Tony Iommi chcel mať túto formáciu ako predskokanov.
Keď sa v „Sunrise (Come My Way)“ ku klokaniemu rozbehnutému ťažkotonážnemu stroju pridá anglická žula za mikrofónom, môj domáci úbor začína v určitých partiách nápadne meniť svoj tvar. Riadne drsná predohra! Pri hutnom deväťminútovom epose „Freedom“, naoko sa tvráciacom ako balada, som v druhom vytŕžení. Ústredný motív, ktorý prechádza celou skladbou, ma doslova zhypnotizuje. Fantastická basová linka! Vôbec mi nevadí, že Ticeho papuľka vyludzuje „slávičie“ tóny iba niečo vyše 180 sekúnd. Zato moja tlama je otvorená dokorán počas celej nahrávky. „Till My Death“ je vedená v strednom tempe, pričom skalnatý podklad je samozrejmosťou. Už by bolo načase vyzdvihnúť aj majstrovstvo „buffalobijcov“ a väčšina z nich to potvrdila aj v neskorších dobách. Takže – fantázia! „The Prophet“ svojou koncepciou nadväzuje na „slobodu“. Dave v nej spieva ódy o Mojžišovi a ja si v duchu hovorím: „Len sa v tej extáze nezblázni, neporuš jedno z prikázaní Desatora a nepretiahni celú ulicu!“ „Intro: Pound of Flesh“ pláva na doomových vlnách a určite by sa nestratilo na hociktorom albume jednej nemenovanej britskej veličiny. Je tu záver a spievaná časť „Shylock“, ktorá pripomenie, ako to bolo na začiatku sopečnej skaly – tvrdo a rýchlejšie. Moje vzrušenie dosahuje vrchol a po doznení posledného tónu som úplne vyžmýkaný, vystriekaný a nádherne unavený.
Skúmanie kontroverzného obalu, kde nahý svalovec drží nad hlavou kusisko sopečnej horniny, nápadne pripomínajúci koniec pinďúra, a spomedzi nôh mu strieka „žeravá láva“, ma vracia do minulosti, keď v okruhu známych kolovali neskutočne „kvalitné“ video nahrávky so zakázanou produkciou, v ktorých jeden expert daboval všetkých, mužov i ženy; „Ach bóže, ach bóže, ach bóže!“ Áno, táto kresba presne vystihuje moje pocity z „Volcanic Rock“ - hard rockový orgazmus!
» ostatní recenze alba Buffalo - Volcanic Rock
» popis a diskografie skupiny Buffalo
Jericho / Jericho
Existencia skupiny Jericho je rovnako zaujímavá, ako novodobé dejiny rovnomenného mesta – na jednej strane tri názvy, na druhej boj o správcovstvo medzi Jordánskom, Palestínou a Izraelom. Priznám sa, Izrael je pre mňa tabu a neviem, aké tam vládli a vládnu hudobné pomery, ale pri počúvaní tohto diela nevychádzam z údivu, kde sa to v tých chalanoch nabralo. Napadne ma iba jedno; miestnemu rabínovi asi veľa radosti nerobili a synagógy obchádzali na sto honov. To radšej drvili svoje nástroje.
Ethiopia - Keď sa po „utajenom“ dvojminútovom intre ozve nabudený hlas speváka, úžasom mi spadne sánka. Kapela to rozbalí so všetkou parádou – hard rockový štart z kategórie famóznych! Sám sa čudujem, že som v začiatkoch spoznávania tejto nahrávky úvod akosi „prespal“. Teraz viem, že to bola chvíľková nepozornosť, nesústredenosť.
Don't You Let Me Down – Po krátkom akustickom úvode skladba naberá tempo a je z nej chutný a hutný zákusok. Zároveň ide o jediný skladateľský vklad basáka Michaela Gabriellova, ktorý si to patrične užil.
Featherbed – Cítim z nej psychedelický závan. Dĺžka jej neuberá na atraktivite, práve naopak. Celý čas sa niečo deje, k slovu sa dostanú gitarové sóla, rôzne improvizácie. Všetko drží pokope, vyžaruje z nej jemná duša.
Justin and Nova – skvelá progresívna balada, môj favorit na albume. Kúzelnú atmosféru dotvára sláčikový aranžmán a hosť, pianista Rob Young. Až mi príde ľúto, že trvá iba osem a pol minúty. Nádhera!
Kill Me With Your Love – Tajomný úvod, vlny narážajú na breh, flauta akoby nahrádzala spev čajok. Po troch minútach pieseň naberá silu – ďalší hard rockový klenot! Lepší záver si ani neviem predstaviť.
Veľkým plusom albumu je chytľavý, melodický, patrične okorenený obsah, výborné vokály, v krátkosti – uchu lahodiaci hard rock!
Formácia Jericho ma „zabila“! My, ktorí sme „vďaka“ politickej situácii prišli o najkrajšie obdobie, kedy to v rockovej hudbe skutočne vrelo, musíme byť vďační internetu a vydavateľským firmám, že nezabúdajú na tieto utajené klenoty. Tá radosť z objavu a následnej kúpy sa nedá opísať. Verím, že to tak vydrží a žiadny magický dátum ukončenia počítačových sietí a výroby CD nosičov nehrozí. To by ma naozaj zabilo.
5 šekelov!
» ostatní recenze alba Jericho - Jericho
» popis a diskografie skupiny Jericho
Schelinger, Jiří / Hrrr na ně...
Život uteká ako voda v Toryse a ja sa vraciam do minulosti. Spomínam na mnohé výročia, oslavy konca 2. svetovej vojny a moje počítanie, ktoré nijako nevychádzalo. Ako je možné, toľko rokov po tej hrôze a na Slovensku je viac partizánov, než v čase Slovenského národného povstania!? A všetko sa opäť vracia; čím viac liet od Nežnej revolúcie, tým väčší počet „hrdinov“, ktorí sa o to zaslúžili...
Čítam veľa rozporuplných príspevkov na život a tvorbu F. R. Čecha i J. Schelingera. Tichý vzdor, ústupky, známosti, podlízanie. Skrátka, bežný život obyčajného smrteľníka v socialistickom Československu. Ako sa k tomu postaviť, zachovať? Po svojom!
Obľúbil som si tvrdý rock, ktorý tu dvojica hlavných protagonistov prezentuje. Odkaz na britskú hard rockovú školu je citeľný. Nikdy ma nenapadlo preskakovať, prípadne napáliť album bez vtipných vložiek. Stratil by čaro originality, bolo by to iba polovičné dielo. Prečo? Nemal som a nemám problém s humorom Čecha. Naopak, nahrávku si užívam, medzi skladbami sa z chuti zasmejem a pripravím na ďalší kamienok v mozaike.
Hoci uprednostňujem iných interpretov z obdobia nášho spoločného štátu, tento album si cením a mám rád. Výborný hard rockový kabaret made in Czechoslovakia!
...Neviem, čo robil František Ringo Čech pred revolúciou, či sa niekomu pchal do zadku, mal známosti alebo bol za tým talent. Nezaujíma ma, čo robí dnes, či je pravý, stredný alebo ľavý, je to jeho vec. Nestarám sa o jeho maliarske umenie. Ak ho to napĺňa, nech si čmára, trebárs zvieratká, pi*e i ko*oty. Mňa zaujíma jeho hudobné spojenie s Jiřím Schelingerom.
Franto a Jirko, bolo to fajn, díky!
» ostatní recenze alba Schelinger, Jiří - Hrrr na ně...
» popis a diskografie skupiny Schelinger, Jiří
Dio / Dio at Donington UK: Live 1983 & 1987
Kapela Dio sa u mňa teší veľkej obľube, a tak zbieram všetky jej oficiálne nahrávky. Doningtonský dvojalbum som zakúpil nedávno, bez testovania. Značka Dio prechádza bez skúšok, kvalita žiadne oťukávanie nepotrebuje.
Ronnie James Dio a jeho družina. Heavy rock, ktorý milujem. Čo dodať a pritom sa neopakovať? Dve vystúpenia na známom festivale, možnosť porovnať situáciu v skupine z čias gitaristov Viviana Campbella a Craiga Goldyho. Ktorý je lepší? Neviem, nie som kompetentný na to odpovedať. Môžem vyjadriť iba svoje pocity, radosť a nadšenie. Hoci si užívam hru oboch strunobijcov, poslucháčsky príťažlivejší sa mi javí druhý nosič. Musím však dodať - Vivian i Craig sa so cťou popasovali s ťažkou úlohou a bravúrne zvládli party Ritchieho a Tonyho, nakoľko obidve vystúpenia ponúkajú skvelé zárezy z čias Ronnieho éry v Rainbow i Black Sabbath.
20. august 1983
Prvý kotúč je akýmsi odrazovým mostíkom k úspechu. Donington tlieska skupine tesne po vydaní famózneho debutu, ktorý tu zastupujú 4 kúsky, zvyšok je spomínaním na dúhovú i sabbathovskú slávu. Teším sa z Campbellovho sólovania i ukážok Vinnyho umenia, pretože o tom sú živé dosky. Chcem niečo naviac, nie bezduché kopírovanie štúdiových nahrávok. Pre tieto momenty obľubujem live CD, preto ich kupujem. Ronnie je v pohode, jeho práca s diváckym kotlom v ,,Heaven and Hell‘‘ nemá chybu.
22. august 1987
Druhý koncert sa koná mesiac po vydaní štvrtej štúdiovky ,,Dream Evil‘‘, ktorú reprezentujú tri ukážky. Skupina k tomu naservíruje zostrih z predošlých albumov a ako inak, nezabudne sa ani na Dúhu a Čierny Sabat. Goldy je skvelý, koncert má napätie, razanciu, spád i švih. A Ronnie? Ten si to užíva a s ním aj početné publikum.
V dobe, z ktorej pochádza prvé CD, už bol legendou. Aj keby to bol v osemdesiatom druhom zabalil, práca, ktorú odviedol v dresoch Rainbow a Black Sabbath, ho navždy zaradila do Rockovej siene slávy. Hoci sa sám podieľal na výrobe tohto albumu, krutý osud mu nedovolil dočkať sa jeho vydania. Pomôžem si bookletom, snáď tá veta nevyznie hlúpo, ale tí, ktorí "vedia" čítať, to pochopia.
Long live Ronnie James Dio!
» ostatní recenze alba Dio - Dio at Donington UK: Live 1983 & 1987
» popis a diskografie skupiny Dio
Blue Cheer / Vincebus Eruptum
Výstraha! Slabším náturám odporúčam pred testovaním Blue Cheer zakúpenie plienok, inak hrozí znečistenie Vašej spodnej bielizne a drahých oblekov!
Diali že sa to veci v tom San Franciscu...
V čase, keď sa budúce hardrockové hviezdy oťukávali a hľadali vlastný ksicht, traja mladíci z Kalifornie im ukázali, ako sa to robí. Jednoducho, nepárali sa s tým, nešpekulovali so zvukovými mašinkami v štúdiu, len nažhavili nástroje, zarachotili, zaburácali a ponúkli šesť kúskov niečoho, čo bolo všetkým, len nie produktom vzorných žiačikov z hudobnej školy. A ohúrili svet. Teda, aspoň jeho časť, ktorý si začal podrobnejšie všímať, čože to je ten drsný hard rock, heavy metal. Tí ostatní prežili, hoci za cenu nejednej obete. Keď sa začal éterom valiť hrmotný zvuk „Sommertime Blues“, feministky pridávali ďalšiu zámku na svoj rozkrok, náboženskí fanatici sa modlili k tomu Svojmu aj počas spánku, učiteľom hudby stávali vlasy dupkom, intelektuáli si klepali na čelo a zhulené kvetinky zvädli, akoby sa cez ne prehnala tlaková vlna po výbuchu atómovej bomby.
„Vincebus Eruptum“ - povinná výbava každého "komerčne" založeného poslucháča. Ako? Vy ho ešte nemáte? Album, ktorý valcoval americký rebríček, ste ešte nezaradili do svojej zbierky? Nech Vám je odpustené!
» ostatní recenze alba Blue Cheer - Vincebus Eruptum
» popis a diskografie skupiny Blue Cheer
Hughes Turner Project / HTP 2
Po vydarenom debute a výbornom japonskom koncertnom zázname prichádza Hughes Turner Project (HTP) so štúdiovým pokračovaním.
Ako oddeliť dvojku od debutu? HTP pokračuje v hardrockovej jazde, ale teraz vsadil viac na hutnú gitaru JJ Marsha. Ten svojou skvelou hrou valcuje všetko, čo mu stojí v ceste. Netvrdím, že Ed Roth, nový klávesista, je "nezaujímavý", len má iné úlohy. Spomínať, že Glenn a Joe to opäť perfektne rozpálili, by bolo nosením dreva do lesa. Zase niekoľko zaujímavých hostí, len ten hlavný, na ktorého by sme sa všetci asi najviac tešili a o ktorého bol veľký záujem, ako vždy, "nedvíhal" telefón a ďalej pokračoval v brnkaní na mandolínu po hradoch a zámkoch.
HTP upiekol 11 chutných zákuskov. Konzument si môže zamaškrtiť na hutných peckách „Revelation“, „Alone I Breathe“, „Goodbay Friday“, „Let's Talk About It Later“, "vzducholoďou" tvrdenej perle „Losing My Head“, progresívne ladenej kráske „Hold On“, v strednom tempe rifujúcich rockovkách „Going My Way“, „Lost Dreams“, „Sofia“, prípadne pomalších dezertoch „Time and Time Again“ a „Burning the Sky“.
Hughes a Turner dokázali, že ešte zďaleka nepatria do starého železa. Ako povedal Glenn, HTP je poďakovanie všetkým fanúšikom, ktorí milovali Deep Purple a Rainbow s ich účasťou. Ja dodám iba jediné - ďakujem!
Snáď sa niekedy dočkám pokračovania...
» ostatní recenze alba Hughes Turner Project - HTP 2
» popis a diskografie skupiny Hughes Turner Project
Hughes Turner Project / Live in Tokyo
Počas dvoch májových večerov roku 2002 to Hughes Turner Project (HTP) naplno rozbalil v tokijskom Shibuya Club Quattro, odkiaľ pochádza tento koncertný zostrih.
Na nosič sa nakoniec dostali 4 ukážky z debutu HTP, 4 čísla Rainbow, 3 fláky Deep Purple a po jednom kúsku sú zastúpené sóĺovky oboch hlavných hviezd. Európa zostala ukrátená o "sabbathovskú" perlu, miesto nej sa tešila zo štúdiového bonusu, ktorý na jednotke dostali iba "samurajovia". Záznam, ktorý určite stojí za vypočutie. Hughes je jasný, ten snáď nedokáže nič skaziť, jeho spev je bravúrnou ukážkou obrovského hlasového potenciálu. Klasika Deep Purple a ďalšie čísla tohto umelca - tu sú akékoľvek slová zbytočné, to sa musí počuť. Milo prekvapil Turner, ktorý sa nemôže pochváliť prílišnou popularitou u odbornej kritiky. Jeho "dúhovo-purpurové" hitovky sú skvelé a výborne zapadli do celkového vyznenia nahrávky. Štvorlístok skladieb z dielne HTP sa nestratil, práve naopak, naživo dokazuje svoju ozajstnú silu. Chlapci, to sa Vám hrá a spieva, keď Vám chrbty kryje "Yakuza", čo? Vhodné doplnenie skupiny o domácich hráčov, tí sa svojej úlohy zhostili majstrovsky.
Nebudem špekulovať, či dvojica chcela vyťažiť z úrodných rokov svojho pôsobenia v Deep Purple a Rainbow. Neriešim to, obľubujem živé nahrávky a užívam si atmosféru na pódiu i v hľadisku. Výborný japonský záznam!
» ostatní recenze alba Hughes Turner Project - Live in Tokyo
» popis a diskografie skupiny Hughes Turner Project
Hughes Turner Project / HTP
Hughes Turner Project (HTP) dali dokopy známi protagonisti na podnet, čuduj sa svete, Japoncov. Glenn Hughes a Joe Lynn Turner, hudobníci, ktorých minulosť je spojená so slávnou značkou Deep Purple. V rockovej histórii môžeme nájsť veľa príkladov, keď hráčska rošáda poriadne zamávala fanúšikovskou základňou tej-ktorej skupiny. To isté sa stalo aj im dvom. Jedna ich berie a sleduje do dnešných dní, druhá im nemôže prísť ani na meno...
Hard rock v 21. storočí. Má ešte silu? Dokáže zaujať? Oplatí sa ho sledovať? Odpoviem si sám - trikrát áno! Stále ma baví, nabíja energiou, dodáva pohodu a prináša radosť, pretože aj mimo zlatých sedendesiatych vznikajú na tomto poli zaujímavé nahrávky.
Debut HTP prináša chutnú porciu hard rocku. Hoci sa takmer na všetkých piesňach autorsky podieľal aj Joe, počuť, že hlavné slovo mal Glenn. Jeho spolupráca s gitaristom JJ Marshom je tu citeľná. Predsa len, Turner je skôr melodik, kým Hughes všestranný umelec. A ak je pravda, že základ sa zrodil v Glennovej hlave v priebehu dvoch dní, tak klobúk dole! Z mozaiky 11 kameňov vyzdvihnem hardrockové pecky „Devil's Road“, „Missed Your Name“, „Ride the Storm“ a „Run Run Run“. Z iného súdka pochválim pomalú krásku „Heaven's Missing an Angel“ a záverečný epos „On the Ledge“.
Pohoda a užasná súhra "párplovskej" dvojice si ma podmanila - skvelé vokály. Na celej doske trápia hlasivky spoločne, prípadne sa striedajú vo vedení, iba raz si strihnú sólo - v balade „Mystery of the Heart“ Joe pripomenie "dúhové" obdobie a už spomínaná „Heaven's Missing an Angel“ je ukážkou Glennovho majstrovstva. Nesmiem opomenúť jeden dôležitý faktor a to úžasný nástroj - organ Hammond. Vincent DiCola čaruje a dokresľuje skladby krásnymi farbami. Tým však nechcem znížiť výkony ostatných hráčov a hostí, práve naopak.
...Hlásim sa k prvej sorte, osud Hughesa a Turnera mi nie je ľahostajný ani v súčasnosti. Nech je za tým čokoľvek, s radosťou som uvítal ich spoluprácu. Hviezdy, ktoré na hudobnom nebi najviac žiarili v 70. a 80. rokoch, to stále vedia a majú čo povedať aj dnes.
» ostatní recenze alba Hughes Turner Project - HTP
» popis a diskografie skupiny Hughes Turner Project
Nazareth / Malice In Wonderland
V čase, keď sa opäť začalo dariť tvrdšej hudbe, prišiel Nazareth s „Malice In Wonderland“. Dielom, ktoré je všetkým, len nie hard rockom, na aký sme si pri tejto formácii zvykli. Nahrávkou, ktorej tvrdé fanúšikovské jadro nemôže prísť na meno. Dá sa to pochopiť, pretože skupina zmenila bydlisko; z kameňolomu sa presťahovala na lúku plnú pestrofarebných kvetov.
Čo primälo rockerov zo Škótska opustiť hardrockovú líniu a dať sa na cestu experimentovania, pridať prvky popu, AOR, art rocku? Snaha vybočiť zo zabehnutých koľají? Popustenie uzdy vlastnej fantázii? Túžba ukázať svetu, že to vedia robiť aj inak? Úmysel preraziť u širšej poslucháčskej základni? Piaty člen skupiny, Zal Cleminson, ktorého vplyv je počuteľný už na predošlom záreze „No Mean City“? Jeff Baxter, nový muž na producentskej stoličke, ktorý prispel aj gitarou a klávesami? Možno zo všetkého trošku.
Tento album počúvam od jeho vydania. Priznávam, trvalo mi dosť dlho, kým som ho "pochopil". Hoci mám radšej hardrockovú podobu skupiny, určité momenty ma donútili vracať sa k nemu veľmi často, a tak sa stal najpočúvanejším osemdesiatkovým titulom v mojej kompletnej nazarethovskej zbierke. Najobľúbenejšie kvetinky? Jednoduchá rockovka „Holiday“. V tom čase ju bolo počuť všade, dokonca jej hitovosti podľahli aj socialistické telekomunikácie. Sekretárky v úradoch a štátnych podnikoch vytáčali "tajné číslo" a Vy ste sa nemohli nikde dovolať, všetky linky boli obsadené. Pekný paradox; komunisti zarábali na škótskych "držgrošoch". Na baladu „Heart's Grown Cold“, v ktorej vypomáhajú zboristky, nedám dopustiť, milujem ju. Pri týchto dvoch skladbách si Dan McCafferty do dnešných dní ničí ten svoj nezameniteľný "šmirgeľ" na koncertoch. Tretia vec, ktorú vyzdvihnem, je „Fallen Angel“. Jej pompéznosť, dokreslená sláčikmi, ma fascinuje.
Netvrdím, že skupina prišla s niečím svetoborným. Mnohí pred ňou zatvorili dvere a kapitola Nazareth bola pre nich raz a navždy uzavretá. Či kapela získala nových poslucháčov? Ťažko povedať. Možno bude moje konštatovanie príliš odvážne, ale snáď sa chytili takí, ktorým hutnosť dunfermlinských muzikantov zo sedemdesiatych rokov dovtedy prekážala a dokázali sa ponoriť do jemných farieb tohto diela.
Silné 3 hviezdy a jedna súkromná navyše - srdiečko nepustí!
» ostatní recenze alba Nazareth - Malice In Wonderland
» popis a diskografie skupiny Nazareth
AC/DC / Highway To Hell
AC/DC. Čo k tomu povedať? Hard rock, aký milujem. Dookola to isté, už roky, vlastne stále. No a čo? Moja cesta ku kapele? Cez rôzne kazety, kotúčové pásky, všelijaké pofidérne ukrajinské i ruské vydania, až k nedávno v slušnej cene zakúpenému kompletu v digipackovom prevedení. Ale začiatky boli ťažké a "tvrdé"...
Prvý Johnsonov zárez. Veľké prekvapenie. Rozbieham pátranie. Prehýrená noc počas študentských liet, malá opička v zrkadle. Škola až o 14-tej hodine, treba to využiť. Pár telefonátov, nie práve nadšený súhlas kámoša. Balím svojich päť sliviek - B 113, kotúč Maxell, kábel, pivko Šariš a úsmev. Štartujem otcov "kadilak" ruskej výroby a uháňam "diaľnicou do pekla". Kyslý úsmev priateľa na dverách. Vchádzam do izby. Vtedy mi dochádza, behom sekundy som "triezvy". Kámošova frajerka v posteli, zababušená pod perinou, trčí jej iba chutný frňáčik. "Vydavadielko" rozpálené na maximum, jeho žiaru a vôňu cítim na svojich lícach i v nose. A nielen tam. To je trapas! V momente nenávidím seba, AC/DC i magič, mám nutkanie vyšmariť ho cez zatvorené okno...
...Ani jedno nahrávanie netrvá tak "dlho". Štartuje „Highway to Hell“ - nevnímam, myšlienkami som úplne inde. „Girls Got Rhythm“ - prekladám nohu cez nohu. „Walk All Over You“ - zakrývam rozpaky. „Touch Too Much“ - modlím sa, zips, vydrž! „Beating Around The Bush“ - ako dlho ešte? "Shot Down in Flames“ - horím ako fakľa. „Get It Hot“ - nepozorovane skúmam džínsy, zatiaľ držia! „If You Want Blood (You Got It)“ - Youngovci, pridajte plyn! „Love Hungry Man“ - Bon, makaj! „Night Prowler“ - nemôžem sa dočkať konca a nielen ja. AC/DC dohrali a Super rifle vydržali; skvelý materiál! Balím "sersan" a uháňam domov...
„Highway to Hell“ znamenal skutočnú cestu do "pekla" pre Bona Scotta. Odvtedy niet dňa, aby fanúšikovia neporovnávali výkony jeho a Briana. Ja to neriešim, nešpekulujem, nerozoberám; nechám to na profesorov. Mne sedí jeden i druhý, hudbu AC/DC si užívam. Ak to môžem napísať; výborná rozlúčka skvelého speváka!
..a veľké ospravedlnenie kámošovi a jeho partnerke za prerušenie, ehm, "roboty"!
» ostatní recenze alba AC/DC - Highway To Hell
» popis a diskografie skupiny AC/DC
Foghat / Fool for the City
Donedávna som si myslel, že ľudí vie proti sebe najviac poštvať politika a boj o majetky. Nástupom internetu sa však každým dňom uisťujem, že je tu ešte jeden "fenomén" - hudba. Umenie, ktoré by malo spájať, nás dokáže tak rozoštvať, že svoje emócie neovládneme, neudržíme na uzde a väčšinou to končí nepekne...
K tvorbe skupiny Foghat som sa dostal náhodou, už si nespomeniem, komu patrí poďakovanie. Ich hudba si ma okamžite získala a stal som sa jej fanúšikom. Zatiaľ vlastním 5 albumov, ale sľúbil som sám sebe, že ich kompletná diskografia bude raz súčasťou mojej zbierky.
Čo napísať k „Fool for the City“? Blues, boogie, hard rock; esencie, ktoré preferujem. Často prirovnávaný k Status Quo. Raz rozoberaný tak, inokedy z druhej strany. Toto ja neriešim, rád to prenechám vzdelaným "vykosťovačom". Darmo mi niekto tlačí do hlavy, že sa to už nenosí, produkcia o ničom, žiadne majstrovské výkony, obyčajná komercia, tvorba pre nevzdelancov a podobné múdrosti. Na mňa to nikdy nezaberalo a ani nezaberie. Vždy som počúval svoje srdce, a tak to aj zostane. Foghat - môj životabudič, miláčik, frajerka, orgazmus, čo len chcete.
Začiatok platne obstará rovnomenná kompozícia, pre niekoho primitívna odrhovačka, pre mňa parádny rockový úvod. Veselé boogie „My Babe“ ma vždy roztancuje. Košatá nádhera „Slow Ride“ - vrchol albumu a moja naobľúbenejšia skladba skupiny vôbec. Výborne podaný „Terraplane Blues“ z dielne legendárneho Roberta Johnsona, ktorý určite zaujme každého fanúšika blues. Rockovky „Save Your Loving (For Me)“ a „Drive Me Home“ umocňujú celkový zážitok a môj neutíchajúci záujem o boogie hard rock. Záver? Možno nečakaný, ale zaujímavý; balada „Take It or Leave It“, dôstojná bodka za touto kolekciou.
...Som obyčajný smrteľník, fanúšik hudby, ktorému sa mnohé diela páčia a iné ho neoslovujú. Viem, kto je Hendrix. Čo z toho, keď nedokážem dopočúvať jeho štúdiovky a s veľkou radosťou siahnem po Malmsteenovi? Nemám úctu k legendám? Kúpil som komplet Led Zeppelin a sadá naň prach, pretože dám prednosť UFO. Som primitív? Poznám a vlastním diela Pink Floyd, ale dokážem bez nich žiť, radšej vložím do prehrávača nemecké Eloy. Som debil? Viem, čo je Dream Theater, keď však príde na lámanie chleba, uprednostním dánskych melodikov Royal Hunt. Čím to je? Nedorástol som? Nemám rád "Plastikov", to si radšej pustím najslabší album Říhu a spol. Som preto komunista? Ožratý učeň? Nebaví ma Collegium Musicum, najsladšia doska od Tublatanky je pre mňa zážitok. Som menejcenný? Neznášam jazz rock! Som retardovaný? Milujem Foghat i Status Quo! Kedy ma ukameňujete?
Prečo si komplikujeme život? Prečo si svoju hudbu neužívame a musíme si stále niečo dokazovať? Prečo sa na scéne v pravidelných intervaloch zjaví exot, ktorý si myslí, že jeho HOVNO smrdí menej, ako to moje? Prečo?
Som nakazený vírusom Foghat a odmietam sa liečiť. Vôbec sa za to nehanbím, práve naopak, som na to hrdý! Túto chorobu mienim šíriť do sveta. „Fool for the City“, pre niekoho komercia, v mojom rebríčku hodnôt fantastická muzika, ktorú si užívam naplno. Môj veľký hudobný sviatok a zábava v jednom!
» ostatní recenze alba Foghat - Fool for the City
» popis a diskografie skupiny Foghat
Jenghiz Khan / Well Cut
Mám rád hard rock! Táto hudba je mojou, takpovediac, celoživotnou láskou. Stále som presvedčený, že to najlepšie v tomto priečinku vzniklo v kolíske futbalu a za Veľkou mlákou. V mladosti som si však často kládol otázku, aká situácia bola v iných častiach sveta. Bol to výlučne patent Spojeného kráľovstva a USA? Zasiahol a oslovil tvrdý rock aj iné teritóriá? Bohužiaľ, mal som veľmi obmedzené možnosti, takže územia mimo týchto gigantov pre mňa zostávali veľkou neznámou. Vlastne, až nástupom internetu sa moje „tajné želanie“ naplnilo i splnilo - áno, ono to hard rockovo žilo v takmer celom svete. Som rád, že aj po takej dlhej dobe mám čo objavovať a môžem počúvať stále „nové“ nahrávky.
Istotne ste zažili na vlastnej koži, keď Vás po prvých tónoch daného diela zasiahol „Amorov šíp“ a Vy ste si boli načistom, že toto je kolekcia, ktorú si zamilujete. Stalo sa to aj mne, už viackrát. Jeden z tých „šípov“ má meno Well Cut, album skupiny Jenghiz Khan. Aj teraz, v priebehu posledných dní, rok po zoznámení, ho počúvam stále dokola a nie a nie sa nabažiť. A to je čo povedať, pretože to nie je môj štýl prehrávania.
Vynikajúci úvod. Pain má všetko, čo od štartu hard rockovej platne očakávam – napätie, myšlienku, pestrosť, jemnosť i tvrdosť – nádhera! A tieto atribúty sú ozdobou celej nahrávky. Kratučké bluesovky Campus A a B sú príjemným spestrením, pri tej druhej sa vžijem do úlohy „roztlieskávačky“. Medzi nimi tróni The Moderate, snažiaca sa tváriť ako balada, ale v konečnom vyznení je to riadna skala. Trojica nasledujúcich skladieb, pomalá kráska The Lighter, chytľavá rockovka Hard Working Man a akustický klenot Mad Lover, si ma totálne opantali. Sústavne ich pospevujem, dúfajúc, že ten „profesionálny“ výkon nikto nezačuje. Bože, neviem, aké máš so mnou plány, no ak je to v Raji zariadené tak, ako som sa cítil pri záverečnej desaťminútovke, ale nielen počas nej, daj mi ešte šancu!
Toto belgické dielo je pre mňa, ako to nazvať, výkladnou skriňou a dôkazom, že sa oplatí počúvať, čítať rady a učiť od skúsenejších fanúšikov. A hlavne, dať šancu aj ostatnému svetu, má čo ponúknuť. Hodnotenie? Z môjho pohľadu obrovské prekvapenie a zvyšujúca sa radosť pri každom ďalšom prehrávaní. Hoci má Well Cut na chrbte štyri krížiky, vôbec sa nehanbím, že som ho spoznal iba pred rokom. Ako sa vraví, radšej neskôr, ako nikdy. V mojej súkromnej ankete „Objav“ a „Najlepší hard rockový album“ za rok 2011!
» ostatní recenze alba Jenghiz Khan - Well Cut
» popis a diskografie skupiny Jenghiz Khan
Tublatanka / Skúsime to cez vesmír
Ťažko je písať človeku o hudbe, ak nemá patričné vzdelanie, hráčske skúsenosti. Ako sa môžem podeliť s ostatnými o svoje radosti, dojmy, ale aj prípadné sklamania z určitého diela, ak neviem nič z muzikológie? Keď som začínal na internete, jeden nemenovaný publicista z Čiech ma v pošte posmelil, aby som svoje poznatky a pocity skúsil dať na papier. Trvalo mi veľmi dlho, kým som nabral odvahu. Ako? Akým spôsobom to podať? Vravím si, skús to so spomienkami, príbehmi, ktoré sa viažu k danému albumu, pridaj k tomu humor. Odvtedy to skúšam. Raz sa to podarí, inokedy, ako veľakrát v živote, to nevyjde...
Listujem v pamäti. Čo ja a Tublatanka? Nič podstatné ma nenapadá. Žiadna úsmevná príhoda. Skôr súčasný smutný stav...
Odborník: „Ďurinda? Ten, s tými natupírovanými vlasmi? Ty stále počúvaš toho pritepleného?“
Piťo: „Áno, počúvam! Mám rád Tublatanku, Maťov spev. Aj dnes si kupujem albumy tejto skupiny.“
Odborník: „Veď to je už každému na smiech...“
Piťo: „Pre mňa to nie je smerodajné, počúvam hudbu, akú mám rád a ktorá ma baví... Čo Ty? Kam sa podelo Tvoje nadšenie z Tublatanky? Veď si ich chválil aj za hranicami nášho spoločného štátu, tak prečo taká averzia voči tejto značke? Vlastne Ťa trochu aj chápem; z niečoho žiť musíš, tak treba kopať za toho, kto je momentálne v kurze. A pritom si poriadne kopnúť do Ďurindu. Jednému nerozumiem, kde uskladňuješ tie dresy (kabáty), keď ich tak často meníš?“
„Skúsime to cez vesmír“ je môj najobľúbenejší album Tublatanky. Vydarená odpoveď Slovákov na vtedajšiu produkciu zo zahraničia, heavy rock v krojoch – paráda! Prečo mám rád tento album? Lebo to aj „Dnes“ vidím takto, aj „Dnes“ ho rád počúvam, aj „Dnes“ som nadšený skladbou „Dnes“. Aj „Dnes“ mi ovisnú gamby úžasom pri pozeraní starého koncertu z Bratislavy. Som rád, že aj „Dnes“ je Tublatanka schopná života. Teší ma, že aj „Dnes“ je záujem o ich koncerty v Čechách. Som smutný, že „Dnes“ sa Slovensko správa k Ďurindovi macošsky. Veľa, málo? Na „Dnes“ to stačí!
Chápem, že mnohých táto hudba neoslovuje a majú z toho podobné zážitky a dojmy, ako ja z tvorby Vargu, Hladíka a iných Vašich géniov. Lenže ja, na rozdiel od Vás, Vaše hviezdy neurážam. Žite si svoj hudobný život a nechajte mne ten môj, s Ďurindom, Říhom a ďalšími, je tu dosť miesta pre všetkých!
...a neserte mimo záchodovú misu – nesvedčí to Vašej inteligencii!
„Dnes“ dávam päť hviezd!
» ostatní recenze alba Tublatanka - Skúsime to cez vesmír
» popis a diskografie skupiny Tublatanka
Status Quo / Hello!
„Hello, tak sme tu opäť! Pre všetkých, čo o to stoja!“
Po vydarenom opičiakovi Piledriverovi, po ktorom sa o skupine začalo rozprávať snáď aj medzi Eskimákmi, prichádza na trh nová porcia boogie hard rocku, taká, ako to vedia iba títo londýnski fičúri v ošúchaných leviskách a tričkách s krátkymi rukávmi. Podľa dostupných informácií, všetky tričká s dlhými rukávmi darovali Armáde spásy pre uzimených Afričanov.
Čo nového pod slnkom, vlastne v tábore Status Quo? Nič, všetko po starom - pijatika, drogy, radodajky a ďalšie slasti rokenrolového života. Veď čo už môže robiť, chudák rocker, keď je stále na cestách? Je tu ešte niečo, to môže napadnúť iba géniov – spoločná „leštenka“. Sú sedemdesiate roky, non stop televízne kanály, notebooky a PlayStation ešte v nedohľadne, na hoteli nainštalovaná premietačka a naši milí honelníci, ehm, statusáci, si tých svojich pinďúrov mydlia pri porne. A čože nám to vymiesili? Osem deťúreniec, jedno krajšie od druhého. Ockovia sú istí, žiadne chemické rozbory a testy rodičovstva netreba. Stačí hudobný vzorec „BHR“, ten nikdy nesklame. V ručičkách hravosť „Boogie“, v nožičkách sila „Hard“, vo chvostíkoch a jaskynkách tvrdosť i krása „Rock“. Moje najmilšie? Úvod, stred a záver. Presnejšie; „Roll Over Lay Down“, „Caroline“ a „Forty-Five Hundred Times“. Čo to trepem, ako môžem mať rád iba tri z ôsmich detí?! Všetky milujem rovnako!
Ďalšia porcia chutnej hard rockovej bryndze od Rossiho a spol., ktorú môžem vždy a za každej situácie. Sedemdesiatky boli krásne a plodné, nielen v spálni Status Quo. Beťári jedni! Snažili sa, čo im ruky stačili a albumom „Hello!“ sa v Spojenom kráľovstve „vyleštili“ na samý vrchol, u mňa na štyri silné hviezdy!
» ostatní recenze alba Status Quo - Hello!
» popis a diskografie skupiny Status Quo
Primal Fear / Seven Seals
Nemecký metal. Mnohými zatracovaný a zosmiešňovaný, inými vychvaľovaný do nebies. Patrím k tým druhým, aj keď; mnoho interpretov mám rád, sú však i takí, ktorí mi ku šťastiu nechýbajú. Tak to bude u väčšiny z nás, čo túto scénu sledujeme. Primal Fear je skupina, kde som doma. Dostal som sa k nej na začiatku nového milénia a jej produkcia mi prirástla k srdcu.
Čo teda prináša „Seven Seals“?
Zaváži, či sú tu typické metalové príchute, rovnaké postupy, podobné melódie, totožné riffy, zdvojené vokály a kopa iných korenín, aké sa dajú konzumovať na predošlých nosičoch Primal Fear a v rámci kovových mantinelov? Nerozhoduje, pretože to neriešim. Týmto spôsobom hudbu nevnímam. Táto nahrávka ma dostala po prvom kontakte a stále si to užívam.
Je plusom, nebodaj nedostatkom, že Ralf Scheepers má podobný prejav, ako frontman nemenovanej veličiny z britských ostrovov, ktorého chcel jeden čas nahradiť a možno aj z tohto dôvodu si „zakúpil“ rovnakú parochňu? Určite kladom. Svoje kvality dokázal aj v iných zoskúpeniach.
Záleží na tom, že „Question of Honour“ sa úplne podobá originálu, až na jeden detail; Matt Sinner a Tom Naumann si ju „požičali“ od rovnomennej skupiny basového gitaristu, aby uvoľnili miesto Ralfovi, a dali jej tak vyniknúť v jeho podaní? Nezáleží, lebo je to výborná skladba.
Moje najobľúbenejšie? Žiadate nemožné. Pre mňa je to vyrovnaná kolekcia, veľmi silný celok, poskladaný zo siedmich rýchlejších kúskov a troch oplodňovákov. Dve však predsa vyzdvihnem - balady „Seven Seals“ a „Diabolus“, kde nemecký Halford vytiahol z rukáva všetky svoje tromfy. Ale nielen tu, na celej platni podáva fantastický výkon a o zvyšku kapely platí to isté.
Nech je pohľad na germánsku metalovú scénu akokoľvek znevažujúci, hoci je Primal Fear považovaný za milióntu kópiu Judas Priest a ďalších klasikov žánru, nič to nemení na mojom postoji k tejto skupine a hudbe, ktorú produkuje. Mám ju rád a „Seven Seals“ zbožňujem. Jeden z mojich najobľúbenejších albumov, ktoré v 21. storočí vznikli v tomto priečinku.
Poctivá power metalová nálož!
» ostatní recenze alba Primal Fear - Seven Seals
» popis a diskografie skupiny Primal Fear
Status Quo / Piledriver
Kde bolo, tam bolo, v jednom bohatom a slávnom kráľovstve, ktoré dalo svetu mnoho dobrého i zlého a tiež krásnu hru, kde 22 pomätencov naháňa jedno guľaté čudo, sa v roku 1965, v Butlinskom letnom tábore, stretli dvaja začínajúci trubadúri, Ferko a Riško. Slovo dalo slovo a títo, vtedy ešte fagani, si sľúbia, že raz potiahnu hudobnú rikšu neúprosným svetom šoubiznisu spoločne. A tak sa aj stalo...
O dva roky neskôr, keď Riško dostal od šibalských víl z príbuzenstva, Jean a Glorii, po papuľke, takmer zavesil mandolínu na klinec. Lenže osud to zariadil inak. Kde sa vzal, tu sa vzal, v obývačke zahrkútal telefón a Ferko s Riškom boli konečne v jednom spolku. Tak sa začala história jednej inštitúcie, ktorá je so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska spätá rovnako, ako jej Veličenstvo, kráľovná Betka druhá. Tento stav sa nezmenil a trvá dodnes – Status Quo. Iba tá muzika je už, po toľkých rokoch, o niečom inom...
Začiatky sú veľmi ťažké, pár svetlejších okamihov, ale nič extra. Po dvoch neúspešných asfaltových koláčikoch rozhodnú sa pridať do kotlíka iné esencie – hard, boogie rockové ingrediencie. Zároveň s tým zhadzujú dovtedajšie brnenie - farebné saká a nariasené košele a navliekajú pohodlnú garderóbu - džínsy a tričko. Na svet prichádzajú ďalšie dve porcie korenistej rockovej štrúdle, ale tie poddaní prijímajú iba po kúskoch. Družina okolo Ferka a Riška sa však nevzdáva. Brázdi jarmoky od mesta k mestu, spieva a hrá svoj boogie hard rock a karta sa začína obracať. V medzičase žijú svoj vlastný život, milujú, pijú, drogujú a v uliciach kupujú ošúchané džínsy od okoloidúcich, ktorí si nechápavo klepú na čelo. No, je to čudné, ale imidž je imidž a vtedy sa obnosené rifle nedali kúpiť, ani v londýnskych butikoch, ani na čínskych blšákoch. Príbeh ako z rozprávky naberá jasné kontúry, keď sa do toho obuje manufaktúra Vertigo...
December 1972. Opičiak „Piledriver“ odvážne zabúcha na brány kaštieľa Hudobná smotánka. Valcuje všetko a všetkých, až je piaty najmocnejší v Británii. Otrasy z úderov doletia aj do Westminsterského paláca, kde je Snemovňa lordov nútená prerušiť kecy o daniach pod náporom jeho mocných pästí, dokonca až osemkrát. A v čom je tá sila? Ferko, Riško a Alanko v popredí, rozkročení na únosnú mieru, gitary tancujúce zo strany na stranu, hlavy s bujnými hrivami sklonené nadol, kývajúce do rytmu. Vzadu to istí Janko svojím striedmym, ale účelným búchaním do bubnov. Toto je „Piledriver“, toto je Status Quo. Žiadne posolstvá, odkazy, politika, iba jednoduchá láska k rock and rollu. Pár akordov, vraj len tri. Nijaké hudobné či hráčske orgie, iba boogie hard rock. Veľa a či málo? Pre mňa požehnane! Moje najobľúbenejšie? Všetky, aj tie rýchlejšie, aj tie spomalené, aj tá „ukradnutá“. Týchto osem kúskov z opičiakovho registra úderov je pre mňa „knock out“ – balzam na moje rockové srdiečko...
...a Statusákov prijíma Londýn, zaľúbi si ich Anglicko, žerie Veľká Británia a postupne celý svet, okrem tej zakomplexovanej Ameriky. Mal som šťastie, nebodaj smolu, že to bol prvý album Status Quo, ktorý sa ku mne dostal? Pre mňa jednoznačne - veľké hudobné šťastie! Pridávam sa na stranu ostatného sveta, mám rád túto skupinu, obzvlášť nahrávku „Piledriver“. Tento stav je u mňa stály a nemenný.
Za päť libier šterlingov!
» ostatní recenze alba Status Quo - Piledriver
» popis a diskografie skupiny Status Quo
Beatles, The / Yellow submarine
Ajajááááj!!! To boli časy...
Mal som sladkých 8 – 9 rokov? Viac nie. V kine išla „Žltá ponorka“. Prehovoriť sestru, aby svojho „veľkého“ brata zobrala do biografu, trvalo iba niekoľko „sekúnd“. Jej nadšenie nemalo konca, veď išla iba na rande a „bodyguard“ sa zíde.
Nastal deň „D“.
Miesto konania: Veľká kinosála DK ROH, Prešov, Východoslovenský kraj, ČSSR.
Počet divákov: Vypredané. Bol som určite „najstarší“ návštevník.
Priebeh predstavenia: Tak toto po mne nemôžete chcieť. Pamätám si podstatnejšie veci. Napríklad, ako som z kina odchádzal s plným bruškom. Ako k tomu došlo? Asi tak...
Sestra: „Piťko, však doma nepovieš, že som tu s frajerom?!“
Piťko: „A čo za to?“
Sestra: „Čo by si rád?“
Piťko: „Pedro!“ (Pre mladšie ročníky, žuvačka svetovej značky!)
Takto to asi pokračovalo ďalej a moje očká postupne žiarili pri konzumácii zemiakových lupienkov, Hašleriek a čokolády Kofila...
Po predstavení, plný dojmov a ešte s plnším žalúdkom, sa išlo domov. Vlastne, nie, ešte som dal milej ségre 30 minút na pusinkovanie. Potom som to rázne zatrhol a naozaj sme sa pobrali k domovu. Moja zlatá sestrička nestihla ani poriadne otvoriť dvere a Piťko už bol v kuchyni a na plné hrdlo kričal: „Mamííí, naša M má frajera!“...
A čo film? Nepamätám. Odvtedy som ho nevidel a ak mám byť úprimný, ani po tom netúžim.
A hudba? Asi dobrá. Celý svet to tvrdil, tak na tom dačo pravdy bolo. Vtedy mi na tom záležalo asi tak, ako teraz na skutočnosti, či je v Bratislave ľavý alebo pravý primátor. Mal som iné „starosti“. Mojimi favoritmi boli „džezmen“ Pelé, „tvrdý rocker“ Džórdž Best a popový džentlmen z Eurovízie – Udo Júrgens. Rodina dodnes spomína, ako som im pílil uši svojou „nemčinou“ a vrieskal Udov hit „Zípcen jár...“.
Dnes je všetko inak, ale na mojom vzťahu k Beatles sa prakticky nič nezmenilo. Prečo? Pretože ma to pritiahlo a stále ťahá k hudobne špinavým Richardsom než k elegantným Lennonom.
PF 2011!
Veľa lásky všetkým! Aj Vám, v módnych košieľkach s kravatami, ktorí ste muzikantsky na „Olympe“, aj Vám, v ošúchaných džínach a tričkách, ktorým ku šťastiu stačia „nížiny“. K tej druhej kaste sa s hrdosťou hlásim aj ja.
» ostatní recenze alba Beatles, The - Yellow submarine
» popis a diskografie skupiny Beatles, The
Whitesnake / Live...in the Heart of the City
Ďalší najlepší koncertný záznam...
Týmto štýlom zvykneme začínať chválospevy na live albumy. Áno, niet sa čo čudovať. Máme svojich favoritov, milujeme ich hudbu a zvykneme byť nekritickí. Tak to bolo, je i bude. Kto však pozná a sleduje Whitesnake, určite mi dá za pravdu, na tomto titule niet čo odpúšťať.
Are you ready?
Blues hard rock najvyššej akosti. Od úvodného rozjazdu „Come On“, až po záver prvej časti s „Take Me With You“. A potom opäť, počnúc „Might Just Take Your Life“ a párplovským „Mistreated“ končiac. Jedna skladba krajšia než druhá. Nebudem vyzdvihovať žiadnu z nich. Pre mňa je to šperk, vyrobený 7 klenotníkmi z 13 rovnocenných drahokamov počas troch londýnskych večerov. Samozrejme, záleží, aký produkt vlastníte. Toto je Whitesnake, aký mám rád. Tu sa v plnej sile ukazuje majstrovstvo všetkých zúčastnených. Spomeniete si na rozhovory, kritiky, názory fanúšikov i samotných hudobníkov? Často lamentujú, že štúdiovým nahrávkam niečo chýba. Tejto kolekcii nechýba nič. Duch kapely, oduševnenie, melodickosť, nasadenie, razancia, rytmika, sila, tvrdosť, viera vo vlastné schopnosti, zápal – to všetko je tu zastúpené mierou vrchovatou. A nadšené publikum to cíti rovnako - baví sa, spieva, tlieska, aplauduje. Pre tieto atribúty zbožňujem živé záznamy. Všetci zvyknú rozoberať skladbu za skladbou, akordy, riffy, sóla. Ja spravím výnimku, rozoberiem hudobníkov:
Micky Moody a Bernie Marsden - Gitarové dvojičky. Čo môžem napísať k ich hre? Ak to trošku odľahčím, ani neviem, koľko má ten ich nástroj strún. Zatiaľ počujem veľmi dobre, takže maximálna spokojnosť. Pri všetkej úcte k ostatným veľmajstrom svojho remesla, ktorí sa v tejto skupine angažovali, toto sú pre mňa jediné a pravé „biele háďatká“.
Neil Murray – Pri ňom viem, že hrá na štyri struny. Ak začnem menovať spolky, kde zanechal svoj rukopis, tak ten zoznam ukončím na Silvestra. Hraje mu to parádne.
Jon Lord – Ťuká do klávesových nástrojov. A ťuká fantasticky. Dokonca sa miešal do remesla aj skladateľom vážnej hudby.
Dave Dowle a Ian Paice – Tu som vedľa ešte viac než pri gitare. Načo toľko bubnov, činelov a dve paličky? Vraj to tak má byť. Robia svoju robotu a asi vedia. Keby nevedeli, neboli by na platni. Alebo na nahrávkach nájdeme aj takých, ktorí nevedia? Mám originál z roku 1991. Obraciam tú útlu knižku spredu dozadu a opačne, sprava doľava a naspäť, hore a dolu, ale nikde nevidím meno Dave Dowle. Mrzí ma to, ale za takú chybičku krásy body nestrhnem. Za to asi nemôže kapela a jej hudba. To iba veľká mama EMI odflákla svoju prácu. Presnejšie, jej dcéra v Holandsku. Sopľaňa, mala by sa viacej venovať zalievaniu tulipánov a menej fajčiť.
David Coverdale – Ten obsluhuje mikrofón. Dosť často ho má na koncertoch aj medzi nohami, ale tomu ja nerozumiem, som ešte mladý. Ani netuším, čo v Amerike značí slangový výraz „white snake“. Dačo sa šušká o nejakom úde. A jeho hlas, prejav, výkon? Jedni tvrdia, že to nevie, iní ho zbožňujú. Niektorí si myslia, že s Glennom Hughesom pochovali Deep Purple, daktorí to považujú za najlepšie obdobie tejto žijúcej legendy. Vraj má problémy s hlasivkami a pomáha si technikou. Neviem. No, priznajme si, kto z nás nemá zdravotné problémy? Ja napríklad s chrbticou, niekto...ehm...no, skrátka, nepomôže mu ani Pamela Anderson. Davidov spev mojim ušiam lahodí.
Výber z troch koncertov na jednom CD, roky 1980 a 1978. Na mojej strane maximálna spokojnosť. Bavím sa, spievam, tlieskam, aplaudujem spolu s kapelou a divákmi. V kútiku srdca závidím, že v tých krásnych časoch sme to nemohli zažiť aj my. Áno, som si toho vedomý, Vy máte svoje najlepšie živé dosky. Ja však mám svoju – „Live... In The Heart Of The City“ od Whitesnake. Dávam 5, dnes výnimočne, tulipánov.
» ostatní recenze alba Whitesnake - Live...in the Heart of the City
» popis a diskografie skupiny Whitesnake
Dio / Holy Diver
Snažím sa napísať recenziu (hodnotenie) na album obľúbeného autora a ide mi to veľmi ťažko. Poskladať slová, dať tomu akú-takú fazónu, pritom vedieť, že nič nové už nikdy nevznikne, je nad moje sily. V živote som si toho preskákal požehnane, a niečo ma len tak nezaskočí. 16. máj 2010 ma však zastihol nepripraveného. V tomto prípade sa nehanbím za slzy.
Rok 1982. V Black Sabbath to opäť raz škrípe a Ronnie James Dio balí kufre. Jeho túžba pokračovať v kariére je veľmi silná a vzápätí hudobný svet registruje novú skupinu – Dio. Vtedy sa to dalo iba tušiť, ale zásluhou tohto fenomenálneho speváka, uznávaného snáď i v kruhoch, ktoré rockmetalovým žánrom pohŕdajú, sa z nej stala svetoznáma a uznávaná značka.
„Holy Diver“, ak to tak môžem povedať, odštartoval Ronnieho sólovú kariéru. Charizmatický spevák, ktorý svojím nespochybniteľným vkladom dopomohol k sláve Rainbow a pokropil živou vodou Black Sabbath, sa rozhodol pre vlastnú cestu. Možno to bolo vynútené, možno to tak sám chcel. Pravda bude niekde uprostred. Jedno je isté, podarilo sa mu dať dokopy výborných hudobníkov a výsledkom je album, mnohými považovaný za jednu z najlepších hard & heavy nahrávok. Za rok 1983 určite! Epický heavy rock najvyššej kvality, vynikajúci jednotlivci, božský Dio. Dravosť, chytľavosť, melodika, razancia, romantika, temnota, tvrdosť – to všetko chutne naporciované. Skrátka, najkvalitnejšie ingrediencie Dúhy a Čierneho Sabatu v jednom celku, ktorý tvorí deväť klenotov, „Stand Up And Shout“ počnúc a „Shame On The Night“ končiac. Mojím najobľúbenejším diamantom je titulná „Holy Diver“, jej démonický klávesový úvod ma dodnes fascinuje. Základ vraj vznikol v štúdiu, keď bol na testoch gitarista Jake E. Lee. Ako to dopadlo? Prišiel Vivian Campbell. A ďalšie perly? Úvodná vypaľovačka, polobaladická „Don't Talk To Strangers“, v strednom tempe sa nesúca „Straight Through The Heart“, singlovka „Rainbow In The Dark“...
Smutne som začal, smutne to aj ukončím. Spomenul som si na slová Chucka Schuldinera zo skupiny Death, ktoré pochádzajú z roku 1995: „V hudbe neexistuje žiadna hranica. Mojím tajným snom je uskutočniť projekt s iným spevákom, niečo melodické. Prvou voľbou by bol Ronnie James Dio. Niečo z toho, čo som napísal, by mohlo mať melodické vokály. Celkom rád by som počul, ako by tie veci zneli s takým interpretom. Nechávam to otvorené a možno sa niekedy dáme dokopy.“
Bohužiaľ, nič z toho sa neuskutočnilo a neuskutoční. Všetci vieme, prečo. Za seba dodám, že hudba naozaj nepozná hranice, je dobrá alebo zlá. A tá na „Holy Diver“ je fantastická. Jej kvalite neuberá ani fakt, že vyšla v čase najväčšieho rozmachu metalovej hudby. Dávam 5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Dio - Holy Diver
» popis a diskografie skupiny Dio
Black Sabbath / Paranoid
August 2010, v rodnom meste čakám na spoj č. 8. Do príchodu trolejbusu zostáva niekoľko minút. Piatkové večery je prešovské korzo doslova okupované mladými, tak ich nezaujato sledujem a spomínam, ako to bolo za našich čias. Akí sme boli? V tom mi do uší zaburáca hudba z neďalekého baru. Zasa dajaké techno, vychádzajúca raperská hviezda, boli moje prvé myšlienky. Čo to? Živá hudba, dokonca to poznám. Diskotéka pre straších? Nie, podľa spevu, mladá kapela tam ostošesť mastí hity 70-tych rokov, od tých našich favoritov - Kiss, Led Zeppelin, „Paranoid“ od Black Sabbath. Celkom slušne. Aspoň mi spríjemní čakanie...
Druhá štúdiovka mladých rebelov z Birminghamu sa ku mne dostala v roku 1996, vďaka remastru firmy Essential. Odvtedy bádam, objavujem, obdivujem, milujem a počúvam, nielen „Paranoid“. Pravda, mal som nejaké kontakty aj predtým, titulnú skladbu som poznal z jedného výberu a „Iron Man“ mi utkvela v pamäti z kámošovej kazety, no kompletnú platňu som si vychutnal až v spomínanom roku.
Z môjho pohľadu ide o temnú hard rockovú hudbu najvyššej akosti, ktorá si nás, rockerov, podmaní už úvodným riffom „War Pigs“, ale jej kúzlo nekončí posledným tónom „Fairies Wear Boots“. Ono nás to drží dlho potom, preto sa k tomu radi a často vraciame. Čo je za tým, že tak neskonale obdivujeme túto značku? Ani náhodou to nie sú lepší hudobníci, textári, tobôž speváci. Tak, čo to je? Genialita, majstrovstvo, schopnosť a umenie jej tvorcov? Asi všetko, ale hlavne vlastná tvár, ktorá dodnes priťahuje masy fanúšikov rôznych vekových kategórií. Samozrejme, musíte byť priaznivcom tohto štýlu. Ak nie, netrápte sa a choďte o dom ďalej. Tam je pre Vás nachystaná tá Vaša porcia skvelej muziky...
Klasika žánru, nesmrteľné pecky „War Pigs“, „Paranoid“, „Planet Caravan“, „Iron Man“, „Electric Funeral“, „Hand Of Doom“, „Rat Salad“ a „Fairies Wear Boots“ majú vinu na tom, že mnohí milujeme Black Sabbath a priečinok s názvom hard rock. Tento album považujem za jeden z najlepších výtvorov nielen v repertoári Iommiho družiny, ale aj na poli tvrdej hudby ako takej. Dávam plný počet hviezdičiek.
Nastupujem do trolejbusu. V ušiach mi stále znie „Paranoid“. Zároveň premýšľam a špekulujem nad tým, čo sa na mňa valí z mienkotvorných médií. Ale čo, dosť pesimizmu, mám predsa svoju zbierku, ktorej sa teším a ktorú milujem – hard rock! No a akí vlastne sú dnes tí mladí? Predsa takí, ako my, rovnako drzí, hluční, fajčia, popíjajú a balia kočky. A niektorí dokonca hrajú i počúvajú tú našu muziku. Pre tieto skvelé okamihy mám tých našich „nevychovancov“ rád.
» ostatní recenze alba Black Sabbath - Paranoid
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath
Nazareth / Exercises
„Exercises“, album skupiny, ktorú si vážim, som jej oddaným fanúšikom, v mojom srdci má trvalé a nezastupiteľné miesto. Čo k nemu napísať? Na smiech? Nedocenený? Každý, ak o to má záujem, nech si nájde odpoveď sám.
Hard rock je priečinok, kde sa cítim doma. Táto hudba mi prináša uspokojenie a radosť. V mojom živote sú však body, chvíle, momenty, obdobia, okolnosti, situácie, stavy, udalosti i zákruty, keď potrebujem vypnúť, hard rockovo vypnúť. Jednoducho, vtedy nie je nutné, aby praskala omietka, tancovali štamperlíky v kredenci, kýval sa luster a bol totálne paralyzovaný susedov kocúr „Rišo Miler“. Skrátka, nemusí to búchať, dunieť, kričať, riffovať či trepať. Preto sa často a rád uchyľujem k prehrávaniu tohto albumu. Jeho obsah mi vyhovuje od momentu, kedy som sa s ním zoznámil prvýkrát. Sedí mi orchestrálna 'I Will Not Be Led', rockovo slušnejšia 'Woke Up This Morning' i historická gajdovka '1692 (Glen Coe Massacre)'. Osobitnou kapitolou sú vydarené balady 'In My Time', 'Love, Now You're Gone', 'Madelaine' a 'Sad Song'. Tie som si zamiloval. Teraz si trocha prihrejem polievočku, ale pre mňa je značka Nazareth najlepšia svetová firma na výrobu rockových balád. Nečakajte škótsky uragán, na aký ste zvyknutí z debutu, 'Razamanaz', 'Loud 'n' Proud', 'Rampant' či 'Hair Of The Dog'. Toto je iná hudba. Je to Nazareth, zväčša kotviaci v pokojných vodách zálivu. Je to nahrávka, ku ktorej sa často a rád vraciam vo chvíľach, kedy to chce kľud a mier na duši.
Každý fanúšik hudby má svojich favoritov a od nich najobľúbenejšie diela. V nejednom prípade aj také, ktoré ostatní nechápu a dakedy ťažko znášajú, pretože sa to celkom vymyká tomu, čo daný interpret dovtedy alebo potom stvoril. Tak je to aj so mnou a mojím vzťahom k „Exercises“. Je to nahrávka, ktorá má málo spoločné s tým, čo Nazareth vydali v zlatých sedemdesiatych. Nestotožňujem sa s názormi, že skupina vtedy nevedela, čo chce. Myslím, že z jej strany to bol dôkaz o hudobnom majstrovste a obrovskej odvahe vybočiť z nastúpenej cesty, na ktorú sa vydala v roku 1971. Za „Exercises“ som Nazareth veľmi vďačný, cítim z neho úprimnosť. Je to exceletný prírastok v mojej zbierke.
» ostatní recenze alba Nazareth - Exercises
» popis a diskografie skupiny Nazareth
UFO / Phenomenon
Každý, kto sa trošku zaujíma o tvrdšiu rockovú hudbu, vie, o čom je táto nahrávka. Má zmysel rozoberať ju skladbu po skladbe, hoci už bola tisíckrát rozobratá do špiku kostí? Do akej ligy patrí skupina UFO? Je to super divízia, či iba najvyššia okresná súťaž? Čo priniesla do sveta rockovej hudby? Zaslúži si našu pozornosť, úctu? Odpovede nechám na odborníkov, nebudem sa im miešať do remesla. Vlastne je už všetko dávno zodpovedané. O silnej britskej hard rockovej štvorke máme všetci jasno, tento rebríček určil vývoj, štýlotvornosť týchto skupín. Tieto zásluhy im nikto neberie, ale, priznajme si, v srdci je to u mnohých z nás úplne inak. Za seba dodám, že sa hlboko klaniam pred značkou UFO.
Nerobím si štatistiku počúvateľnosti, ale toto je určite jeden z najčastejšie hraných CD nosičov v mojom prehrávači. Mám iných, oveľa obľúbenejších favoritov a ich muziku, no UFO a „Phenomenon“ mám tiež veľmi rád. Je to začiatok nového obdobia v živote skupiny. Éry, ktorá mi sedí a zároveň ma priviedla k tejto formácii. Je to až taký výnimočný album, s dychvyrážajúcimi hráčskymi výkonmi a skvelými hudobnými nápadmi? Naozaj to neviem a ani to neriešim. Skrátka, tento hard rock mi prirástol k srdcu, od prvého tónu úvodnej „Too Young To Know“, až po záverečnú „Queen Of The Deep“. Mne to prináša obrovskú pohodu, relax, zábavu. Nebudem to ďalej naťahovať, nemienim vyzdvihovať hráčske umenie žiadneho jednotlivca. Toto bol silný kolektív, ktorý vtedy ťahal za jeden povraz.
V živote sa stretávame so všeličím. Nie je to iba radosť, úspech, šťastie. Prídu okamihy, ktoré by sme najradšej vymazali zo svojej mysle. Bohužiaľ, je to tak a nikdy sa to nezmení. Hovorí sa, že hudba je najlepší liek. Ťažko tvrdiť, či to zaberá na každého, na mňa áno. Pomáha mi v zložitých situáciách. Nenachádzam žiadne racionálne vysvetlenie, ale „Phenomenon“ je jeden z tých zvláštnych výtvorov, ktoré ma držia nad vodou. Je to zázračný doktor na všetky moje choroby, starosti, trápenia.
» ostatní recenze alba UFO - Phenomenon
» popis a diskografie skupiny UFO
Uriah Heep / Electrically Driven
„Two Sides Of Uriah Heep“, tak sa volá kolekcia, ktorú som si kúpil. Uriah Heep ju vydali v rámci osláv 30. výročia svojho vzniku. „Acoustically Driven“ a „Electrically Driven“, dve tváre jednej kapely, sú, spolu s ďalšími titulmi, veľmi dôstojnou oslavou vtedajšieho jubilea tejto žijúcej legendy. K prvému nosiču som sa už vyjadril, dnes svoju pozornosť obrátim na elektrickú stranu.
Veľmi oceňujem skutočnosť, že kolekciou týchto dvoch koncertov má poslucháč možnosť vychutnať si historický prierez skupiny, od počiatkov, až po vtedy posledný štúdiový zárez „Sonic Origami“. Čo je zvlášť chvályhodné, obsah záznamov je úplne odlišný. Výnimku tvoria iba skladby 'Circus' a 'Blind Eye', kde, podobne ako na akustike, vypomohol svojou zázračnou flautou Ian Anderson z Jethro Tull. Zvyšok vystúpenia si kapela vystačí v pätici. A že si títo rockeri vystačia sami a vedia, to je snáď zbytočné pripomínať. Čo ma na tejto kapele stále priťahovalo a priťahuje, to sú zborové vokály. Hoci sú už v rokoch, stále to tam je, cítim to. Preto mi nedá, aby som nespomenul bubeníka. S týmto názorom som sa už stretol, Lee Kerslake bol v tom čase najlepší spevák z doprovodnej štvorice. Skrátka, spieva mu to. Koncert otvára 'Return To Fantasy', ktorá nás prenesie do fantastických hard rockových sedemdesiatych a navodí správnu atmosféru na javisku i v publiku. Potešilo zaradenie troch ochutnávok z novšej produkcie - 'Universal Wheels', 'Between Two Worlds' a 'I Hear Voices'. Najväčšie prekvapenie je ukryté pod poradovým číslom 7. – smutná balada 'Come Away Melinda', nádherne a precítene zahraná i zaspievaná. Po dvoch osviežujúcich andersonovských vsuvkách nasleduje typický, uriašovsky vygradovaný záver. Klasické čísla 'Sunrise', 'Gypsy', 'July Morning' a 'Easy Livin'' sú dôstojným vyvrcholením celého večera v londýnskej Astorii.
Osobne beriem hudobný život tak, ako prichádza, plynie. Chápem aj ostatných, že im prejav Bernieho Shawa nehrá do noty. Jasné, nie je to David Byron. Ja som prijal každého speváka tejto skupiny, pretože mám Uriah Heep rád. Môžeme polemizovať, čo by bolo, keby v kapele nebol Bernie, ale to je bezpredmetné. Možno by vôbec neboli Uriah Heep, preto som rád, že to zatiaľ funguje. Štúdiovka „Wake The Sleeper“ ma napĺňa optimizmom.
V poslednej dobe je tých živých záznamov priveľa, nielen od Uriah Heep. Neviem, čím to je? Možno je to dnešnou zvukovou technológiou lacnejšie a ľahšie realizovateľné. Nie je to výčitka, iba si myslím, že menej je niekedy viac. Táto skeptická úvaha sa však nevzťahuje na anglický koncert z marca 2001. Považujem ho za veľmi vydarený, aj keď som dodnes nepochopil jeho podtitul, „The Official Bootleg“. Hodnotím a cením si ho o trochu menej než „Acoustically Driven“, ten je výnimočný, také sa rodia iba raz za kariéru. Kolekcia „Two Sides Of Uriah Heep“ je pre fanúšikov skupiny jasná voľba. Jej druhá časť, „Elektrický pohon“, odo mňa dostáva 4 hviezdičky.
» ostatní recenze alba Uriah Heep - Electrically Driven
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep
Hensley, Ken / The Wizard's Diary
Milujem hudbu Kena Hensleyho, zbožňujem nezameniteľný skladateľský rukopis tohto umelca pre Uriah Heep, rád počúvam jeho sólové nahrávky. Tým som vlastne povedal všetko a mohol skončiť...
Výberovky, najväčšie hity, kompilácie. Množstvo názvov, obsah zväčša totožný. Čo je za tým? Túžba nahrávacích spoločností a hudobníkov po peniazoch? Skutočná snaha priblížiť hudbu dotyčného interpreta neznalým záujemcom? Tieto otázky sa stále preberajú a budú preberať, výberovky stále vychádzajú a budú vychádzať. Čo s touto kolekciou hitov „uriašovského“ kráľa? Má to opodstatnenie, význam? Je to iba fanúšikovská vášeň, ktorá nás núti mať všetko, čo vydajú tí naši favoriti? Oplatí sa zainvestovať? Pre mňa áno. Tento hudobník mi svojou tvorbou a spevom prirástol k srdcu v momente, keď som mal tú česť prvýkrát v živote počuť skupinu Uriah Heep. Sú to jeho pesničky, jeho tvorba, preto má výsostné právo nakladať so svojím duchovným bohatstvom podľa vlastného uváženia. Fanúšikovia to buď prijmú, alebo nie. Ja to beriem. Beriem jeho spevácky prejav, beriem nové podanie klasických čísiel, milujem 'The Wizard', vychutnávam nádheru 'Illusion', krásu 'Circle Of Hands', prežívam výnimočnosť osobného favorita menom 'Rain'.... Takto by som mohol pokračovať až do konca. Niektoré skladby sú takmer vernou kópiou svojich originálov, iné obohatené a vkusne natiahnuté majstrovstvom autora a jeho hostí. Mikrofón je pevne v rukách Kena, spieva výborne. A tie jeho hammondky, nádhera! Vzdávam hold a úctu všetkým „hammondkárom“ v rockovej hudbe, Jon Lord, Keith Emerson, Mark Stein a ďalší, máte môj neskonalý obdiv a rešpekt! Prvý však u mňa vždy bol, bude a navždy zostane Ken Hensley. Nie je lepší skladateľ, hudobník či spevák, iba natrvalo zaujal miesto na najvyššom stupni v mojom rockovom srdci.
Všetka česť Kenovi, skláňam sa pred majstrovstvom hudobníkov z Ruska! Svoju prácu odviedli na výbornú. Preto, z úcty k originálnym nahrávkam a pôvodným muzikantom, hodnotím kolekciu The Wizard's Diary Volume One „iba“ 4 hviezdičkami. Jediné, čo mi nedá spať, je tá „nešťastná“ jednotka v názve albumu. Bude, nebude to mať pokračovanie? Dočkám sa niekedy dvojky?
...a takmer by som zabudol. Ken, ďakujem Ti za nádherné chvíle pri Tvojej hudbe! Toto je môj skromný darček k Tvojím dnešným narodeninám.
» ostatní recenze alba Hensley, Ken - The Wizard's Diary
» popis a diskografie skupiny Hensley, Ken
Black Sabbath / Black Sabbath
Nezažil som priamo ten nádherný pocit z objavovania a počúvania Black Sabbath, tú autentičnosť a atmosféru 70-tych rokov minulého storočia, takých krásnych a plodných pre hard rockovú muziku. K väčšine štúdioviek birminghamských chuligánov som sa dostal oveľa neskôr. Nástupom CD nosičov som v 96-tom kúpil všetky remasterované štúdiovky. Pravda, niečo som počul už predtým, ale silu týchto skvostov som si naplno vychutnal až vtedy.
Spomínam na dlhé večery a pokusy o preklad doprovodných slov Hugha Gilmoura, veľká túžba dozvedieť sa niečo z histórie skupiny. Debutový album. Obrátený kríž vo vnútri obalu, vedľa text. Nepodpísaný. Autor neznámy? Nejaká stará anglická poézia? O čom vlastne je Black Sabbath? Čo môžem napísať a neopakovať dávno povedané? Na internete záplava recenzií, odborných i fanúšikovských. Čo vymyslieť? Skúsim si pomôcť obalom, obsahom i vlastným, voľným prekladom básne.
Ticho. Vodopád dažďa. Rubáš tmy zahaľuje načernalé stromy. Vo svojom vnútri ukrývajú nejedno násilie duchovného sveta. Pod jeho ťarchou zhodili unavené listy, konáre ohýbajúc k sivej zemi. Divé maky v tráve krvácajú, akoby predpovedali skazu. Malé králiky, narodené pre smrť v pasciach, strážia doterajšie ticho. Starý mlyn bez pohybu, držiaci ochrannú ruku nad anglickým vidiekom. Čierna labuť s hlavou ponorenou v kalnej vode, z ktorej stúpa chlípny opar. Smeruje nahor, hladiac ubolené nohy bezhlavej sochy mučeníka. Tomu jedinému bolo dovolené umrieť skôr a nepocítiť následky dnešnej noci. Havran tróniaci na bútľavom dube, nemý od úžasu. Tuší, niečo sa deje. Šedý zákal tmy. Dlhá noc začína. Zatiaľ vládne desivé ticho. Napätie vo vzduchu je ťaživé. Na brehu mladá deva. Čierny plášť ju robí tajomnou, takmer neviditeľnou. Usmieva sa, pri zvuku zvona. Vie, čo ju čaká? Stále padá dážď. Hromobitie. Temnota hrozí pohltiť všetkých, ktorí jej podľahnú. A stále padá dážď. Zvon. Čierny sabbath začína...
Nemá to veľa spoločné ani s obalom, ani s pôvodným anglickým textom, je to môj pohľad. Ďalšie slová sú vari zbytočné, titulná skladba definuje všetko to, čím bol, je a navždy zostane fenomén menom Black Sabbath - temná hard rocková klasika, originálnosť, jedinečnosť, štýlotvornosť, tajomnosť, výnimočnosť, záhadnosť. Zabudol som na niečo? Bill, Geezer, Ozzy a Tony splodili dielo, ktoré dodnes fascinuje zástupy hudobníkov i fanúšikov, starších i mladších ročníkov. Jeho obal a obsah sa odvtedy snažia napodobniť mnohé skupiny, s väčším i menším úspechom. Prvý však môže byť len jeden. Tým je album Black Sabbath, narodený v piatok, 13. februára 1970.
» ostatní recenze alba Black Sabbath - Black Sabbath
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath
Nazareth / Expect No Mercy
Krátky návrat do minulosti
September 1978. Prvé dni na strednej škole. Zemiaková brigáda. Magneťák.
Účastníci „súboja“: neskúsený prváčik vs. ostrieľaný študent 4. ročníka.
Dôvod konfliktu: baby, kočky, dievčatá, spolužiačky.
Použité zbrane: Nazareth, Expect No Mercy, 1977 vs. Queen, A Night At The Opera, 1975.
Víťaz: Uhádnete?
Expect No Mercy
Som fanúšik Nazareth, možno trochu zaujatý, ale nie nekritický. Viem, čo sa so skupinou stalo v 80. rokoch, aký je všeobecný pohľad na ich tvorbu v tomto období, ale o tom niekedy inokedy...
Platňa patrí k tomu najlepšiemu, čo vzišlo z tvorivej dielne Nazareth. Prečo? Pretože to stále považujem za hard rock, má patričnú silu a razanciu, z hry muzikantov cítiť 100%-né nasadenie, nahrávka je pestrá a výborne sa počúva. Pod pestrosťou mám na mysli tvrdšie veci (Expect No Mercy, Revenge Is Sweet, Gimme What's Mine), bluesovky (Busted, Kentucky Fried Blues), funky (New York Broken Toy), balady (Shot Me Down, All The Kings Horses) i singlové hitovky (Gone Dead Train, Place In Your Heart). Zastavím sa pri niektorých z nich.
„Expect No Mercy“ a „Revenge Is Sweet“ sú ostré jazdy, takže nečakajte žiadne zľutovanie, pretože pomsta je sladká. Skvelé gitary, presvedčivý výkon McCaffertyho i ostatných. To však platí aj na zvyšný materiál.
„Gone Dead Train“, prvá z dvoch prevzatých skladieb, pochádza z roku 1971, kedy ju nahrala country rocková skupina Crazy Horse. Jack Nitzsche, jeden z autorov, bol blízkym spolupracovníkom Neila Younga. Pekný rockec, pri ktorom si tlieskam do rytmu spolu s hudobníkmi.
Precítené balady „Shot Me Down“ a záverečná „All The Kings Horses“ sú jasným dôkazom, že skupina túto stránku tvorby ovláda na jednotku.
Vydarená cover verzia „Busted“, contryovka z pera Harlana Howarda, pôvodne z roku 1962. Jedna z mojich najobľúbenejších na albume. Len pre zaujímavosť, najviac ju preslávili Johnny Cash a Ray Charles.
Singel „Place In Your Heart“ som si nechal na záver. Môj favorit. Možno trochu presladený, ale na mňa zabral a zaberá dodnes. Akoby sa nás Dan doslova pýtal, či nám v srdci ešte zostalo miesto pre Nazareth. A ako je to u Vás? Ja ho tam mám vyhradené natrvalo.
Expect No Mercy, deviaty štúdiový počin škótskych hard rockerov, považujem za smoliara. Narodil sa v čase, kedy v Británii zúrila punková vlna, takže jeho šance na úspech boli minimálne. Napriek nepriazni osudu i nahrávacích spoločností sa skupina pochlapila. Album dokázal, že ostrovný hard rock mal stále čo povedať a ponúknuť. Z vtedajšej hudobnej produkcie, ktorú mnohí považujú za dobu temna, je to pre mňa excelentná nahrávka daného žánru. Je to dielo, ktoré by mohlo presvedčiť aj tých, ktorí svoje randenie s Nazareth ukončili po roku 1975. Viem, že to nemá silu Hair Of The Dog, ale mne táto tvár Nazareth sedí. Je to posledný štúdiový zápis skupiny, ktorý odo mňa dostáva plný počet hviezdičiek.
Súčasnosť
Celkom by ma zaujímalo, čo bolo hlavným dôvodom, že sa v roku 1978 pomyselné misky váh víťazstva naklonili na moju stranu. Hudba z albumu Expect No Mercy, či snáď neodolateľný chlapčenský šarm fanúšika Nazareth? Kto vie? :-)
» ostatní recenze alba Nazareth - Expect No Mercy
» popis a diskografie skupiny Nazareth
Uriah Heep / Acoustically Driven
Pekných pár rokov po najväčšom ošiali, ktorý spôsobila hudobná stanica MTV vďaka „unplugged“ koncertom, prišli starí hard rockeri Uriah Heep so svojou porciou „bez napätia“. Ako začať? Čo k tomu napísať? Vychvaľovať? Presviedčať ostatných o kvalite, o výnimočnosti, o kráse, o opodstatnenosti tejto nahrávky? Nie, nič také neurobím! Fanúšikov Uriah Heep ničím novým neohúrim, ďalších sotva získam a tých, ktorí túto skupinu zatratili po odchode Davida Byrona, nepresvedčím.
„Acoustically Driven“ je porcia 15 skladieb, vrátane záverečného „Medley“, vybraná priaznivcami skupiny a zahraná v útulnom prostredí londýnskeho divadla Mermaid. Staršie a novšie kompozície v upravenom šate, kde Uriášom na celkovom vyznení nahrávky vypomáha zástup sprievodných hudobníkov a trio doprovodných vokalistiek. Od začiatku do konca nádherná atmsféra a perfektné výkony všetkých zúčastnených. Áno, aj Bernieho Shawa. Spieva výborne. Úvod z fantázie – „Why Did You Go“. Aké je to jednoduché a ľahké, keď sa to vie. Nastúpená cesta pokračuje ďalej – „The Easy Road“. Pripomienka magických osláv - „Echoes In The Dark“. Ochutnávka z nenávidenej a zatracovanej štúdiovky Fallen Angel – „Come Back To Me“. Krásna balada „Cross That Line“. „The Golden Palace“ – môj favorit zo Sonic Origami. Skladba „The Shadows And The Wind“ s povestným La la la la la, ktorú mnohí kvôli tomu neznášajú, ja ju milujem. Tretia perla z nedocenej radovky - rovnomenná „Wonderworld“. Správa z iného sveta – „Different World“. Prišiel i Ian Anderson, trubadúr z Jethro Tull, aby svojou legendárnou flautou obohatil „Circus“ a „Blind Eye“. „More Fool You“ – zástupca Raging Silence, prvého štúdiového zárezu Shawa. Klasika – „Lady In Black“. Čo k nej napísať? Paráda! Pri záverečnej zmesi „The Wizard / Paradise / Circle Of Hands“ mi pri každom prehrávaní behá mráz po chrbte a gajdy hosťujúceho Stefana Hannigana sú okúzľujúcou bodkou za výnimočnou nahrávkou.
DVD verzia tohto diela je v mojom prehrávači najčastejšie hraným obrazovým nosičom. Nie kvôli krásnym šikmookým čelistkám v pozadí, ale vďaka tejto nádhernej hudbe.
Hodnotenie? Jednoduché! Z úcty? Z nostalgie? Z lásky? Z fanúšikovstva? Nie! Z obdivu k značke Uriah Heep, ich excelentnej akustickej porcii hitov, dávam 5 hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Uriah Heep - Acoustically Driven
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep
KISS / Unplugged
Nikdy som nepadal na zadok pred hudbou KISS, nebol som ich fanúšikom a nie som ním ani dnes, aj keď, ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy! Hudobnú stanicu MTV som sledoval veľmi zriedka. Pár výnimiek som urobil pri programoch Vanessy Warwick s jej „Headbanger´s Ball“ a pri „Unplugged“ koncertoch. Jedna z tých výnimiek sa týka vystúpenia KISS.
Čo som vlastne čakal?:
1. Klasická zostava - Vraj, zakopali vojnovú sekeru. Prídu stratení synovia Criss a Frehley? Zahrajú v najúspešnejšom zložení?
2. Zvedavosť – Ako sa títo „majstri“ popasujú so svojimi hitmi v akustickom prevedení?
3. Dozviem sa pravdu – Sú tie reči, že klasická štvorka „nevie hrať“, opodstatnené, alebo je to lož a ohováranie?
Tento úvod by sa skôr hodil k DVD vydaniu...
Nástup ako hrom – „Comin´ Home“. A mne padá čeľusť. Čo to je? Toto je akustika? Veď je to riadne tvrdé. Hard rock, aký milujem. Super! Stanley, Simmons, Kulick a Singer to rozbalili naplno. Nasleduje jedna bomba za druhou a ja nenachádzam slov. Skladby, ktoré som si na štúdiovkách sotva všimol, snáď s výnimkou „Do You Love Me“, tu znejú fantasticky. „Plaster Caster“, „Goin´ Blind“, „Domino“ – na ktorých platniach vôbec vyšli? Takto by som mohol pokračovať až do konca. Perfektná akustická paľba „Rock Bottom“ je obalená rúchom precítených polobalád, slaďákov - „Sure Know Something“, „A World Without Heroes“, „See You Tonight“, „I Still Love You“, „Every Time I Look At You“. Záver ako z partesu, už za účasti Crissa i Frehleyho – nadupaná Aceho stonesovka „2,000 Man“, Crissova hviezdička „Beth“, vygradovaná „Nothin´ To Lose“ a ja nevychádzam z údivu. „Rock And Roll All Nite“ je pomyselná čerešnička na torte a nádherný koniec tohto vydareného koncertu.
Ako to ukončiť? Skúsim zodpovedať na otázky, ktoré som si položil v úvode:
1. Zakopali vojnovú sekeru, hoci len na krátku dobu... Prišli Criss i Frehley, zahrali a zaspievali.
2. KISS sa so svojimi hitmi v akustickom prevedení popasovali na výbornú.
3. Reči o tom, že klasickí „Kissáci“ nevedia hrať, sú obyčajné fámy, ohováračky a lži.
Album „MTV Unplugged“ je pre mňa veľmi milým prekvapením. Prevrátil naruby môj postoj k tejto skupine. Výborný spev všetkých zúčastnených, krásne vokály, perfektná rytmika, ohromné nasadenie, úžasná sila, skvelý výber skladieb. Majstrovská porcia hardrockovej akustiky! Bez prižmúrenia oka, bez nostalgických tlakov, bez fanúšikovského zaujatia, dávam s čistým svedomím plný počet hviezdičiek.
» ostatní recenze alba KISS - Unplugged
» popis a diskografie skupiny KISS
Whitesnake / Ready An' Willing
V súvislosti s mojimi „hudobnými“ začiatkami, keď som objavoval svet rockovej hudby, sa snažím spomenúť si na meno jedného chlapíka z Prahy. Mozog pracuje naplno, ale bez úspechu. Sem-tam mi mysľou prebehnú nejaké iniciálky, no nechcem strieľať slepými nábojmi. Pýtate sa, čo to má spoločné s Whitesnake? Pre mňa veľmi veľa. Ten bezmenný Pražák ma totiž zoznámil s touto kapelou. Stretnutie prebehlo niekedy v rokoch 1983-84, počas mojej vojenčiny v Chebe, keď k nám dotyčný nastúpil ako záložák. Slovo dalo slovo a nové kotúčové pásky, vďaka rodičom, putovali na trase Prešov – Praha spolu s fľašou borovičky. Tu boli obohatené o albumy skupín Led Zeppelin, Gillan, Nazareth... Medzi nahrávkami boli aj Whitesnake so štúdiovkou Ready An´ Willing. Táto formácia si získala moje sympatie a som jej verný do dnešných dní.
Čo povedať k Ready An´ Willing? Mnohí si myslia, že je to najlepší blues hardrockový album Whitesnake a ideálny na zoznámenie so skupinou. To prvé sa tvrdiť neodvážim, to druhé u mňa zabralo na 100%.
Výborné skladby – vypaľovačky, balady, blues, boogie, rock´n´roll - hard rock, aký mám rád. Srdcovou záležitosťou je Blindman. Táto pieseň sa objavila už na Davidovom sólovom debute White Snake [1977]. Neskôr to spevák so svojimi kompozíciami urobil viackrát. V jeho prípade si dovolím tvrdiť, že nové nahrávky nepredčili originály, ale tunajší Blindman mi sedí viac, ako pôvodná verzia.
Super zostava – azda najsilnejšia v histórii skupiny. Čo hudobník, to pojem v rockovom svete.
Skvelý spevák – jeho meno snáď nemusím pripomínať.
Sám seba sa pýtam, ako by to všetko bolo dopadlo, keby David Coverdale po rozpade Deep Purple predsa len zakotvil v Uriah Heep? V živote však žiadne keby neplatí. Všetko je tak, ako má byť a môj hudobný svet je bohatší o ďalšiu hardrockovú veličinu. Preto s čistým svedomím prideľujem Bielemu Hadovi plný počet hviezdičiek za porciu Ready An´ Willing.
P. S.: Milý Pražák, ďakujem za Whitesnake!
Žeby to bol M. Žažo, Praha 8 – Střížkov???
Snáď som svoj „škorpík“ konečne nabil ostrými...
» ostatní recenze alba Whitesnake - Ready An' Willing
» popis a diskografie skupiny Whitesnake
Sweet / Desolation Boulevard
Nech žije Vladimír Iľjič Lenin!
Nech žije Veľká októbrová socialistická revolúcia!
Nech žije SWEET!
Nech žije "Fox On The Run"!
Už vidím tie kyslé ksichty a poznámky v zmysle; čo to tu trepe, prečo si vymýšľa a klame?
Nie, nevymýšľam a neklamem! Klamú tí, ktorí tvrdia, že komunistický režim zakazoval vystúpenia západných hviezd v našej spoločnej domovine. Ja si na jedno také vystúpenie veľmi dobre pamätám. Uskutočnilo sa 7. novembra 1977 v telocvični našej školy. Vtedy, počas osláv 60. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, k nám na Východ zavítali BRIAN, ANDY, STEVE a MICK, aby nám zahrali "Fox On The Run". Pravda, iba z magneťáku, ale zahrali.
Neviem, ako to chodilo inde, ale na našej škole bolo zvykom osláviť vtedajšie významné dejinné udalosti kultúrnou akciou. Nepísaným zákonom bolo, že posledné číslo programu patrilo dievčatám z tanečného krúžku, ktoré pod vedením krásnej (naozaj krásnej)súdružky učiteľky telesnej výchovy pripravili tanec za účasti veľkej zahraničnej hviezdy. Vtedy táto pocta pripadla skupine SWEET a ich chytľavej skladbe "Fox On The Run". Dodnes mi vŕta hlavou, ako to tej "učke" prešlo...
Dnes už neviem, či som sa viac tešil hudbe alebo pekným spolužiačkam. Mimochodom, Agátka, Evička, Milka, Pavlínka, ďakujem Vám, že ste to na mňa nevyžalovali. Veď viete, čo. Neviete? Predsa to, že som Vás cez prestávky naháňal po triede a testoval Vaše nádherne sa rozvíjajúce púčiky na hrudi. Lenže ja tuším, prečo ste to súdružke triednej učiteľke nepovedali. Preto, lebo ste ma milovali. Hahaha!
Milí rockeri, progresivisti, metalisti a ostatní aktivisti. Naberte odvahu, zalovte v pamäti, zaspomínajte na úžasné chvíle, ktoré Vám táto kapela pripravila a dajte o nich svetu vedieť. Veď nejde o život...
A Vy ostatní, ktorí SWEET a ich hudbu už len z princípu neznášate, milujte svojich favoritov, podporujte a chráňte si ich pred každým a za každých okolností...
A čo DESOLATION BOULEVARD? O čo tu ide? Čo je to? Hard rock? Glam rock? Bubblegum? Pop rock? Mne je to úplne jedno. Je to skvelá muzika...
Na záver mi dovoľte, aby som sa poďakoval súdruhovi Vladimírovi Iľjičovi Leninovi. Nebyť jeho učeniu, nikdy by nedošlo k Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a ja, malý nezbedník zo Šariša, by som asi nespoznal SWEET, ich krásnu vypaľovačku "Fox On The Run" a o mnoho rokov neskôr výborný album DESOLATION BOULEVARD.
Čo s hodnotením? No, ruku na srdce. Je medzi Vami taký frajer, ktorý by si trúfol dať Voloďkovi Leninovi menej ako plný počet hviezdičiek? Veľmi silno pochybujem, všetci ste v tom čase mali plné gate a do poslednej bodky plnili pionierske a zväzácke sľuby. Ja taký frajer nie som, ale napriek tomu dávam jednoznačne a bez všelijakých vonkajších tlakov 5 rubľov v hotovosti.
Spasibo!
» ostatní recenze alba Sweet - Desolation Boulevard
» popis a diskografie skupiny Sweet
AC/DC / Back in Black
S odstupom rokov pri vyslovení mena AC/DC sám sebe často kladiem otázku. Prečo...?
K platni BACK IN BLACK som sa dostal tesne po jej vydaní, kamarát zo školy mal brata v Nemecku.
´Už to nie je ono. BON SCOTT, to bol spevák. Ten nový mu nesiaha ani po členky...´
Také a podobné reči sa vtedy šírili v mojom okolí. Priznávam, dovtedy som s AC/DC nemal takmer žiadne skúsenosti, preto som využil možnosť a požiadal kámoša o túto LP. Po mnohých prosbách mi BACK IN BLACK zveril do jednodňovej opatery a víkendové nahrávanie na kotúčový magnetofón mohlo začať...
BACK IN BLACK je skvelý hard rockový album, ktorý si vždy rád a s chuťou vypočujem. Medzi skladbami nemám žiadneho Top favorita, páčia sa mi všetky, každá má svoju silu a potenciál. BRIAN JOHNSON je "Pán" spevák, klobúk dole pred jeho výkonom. Hudobníci šliapu ako hodinky... Nič nové nevymyslím, všetko už bolo povedané a napísané dávno predo mnou.
Mám rád túto skupinu. Album BACK IN BLACK považujem za najlepší štúdiový počin s BRIANOM JOHNSONOM za mikrofónom.
S odstupom rokov pri vyslovení mena AC/DC sám sebe často kladiem otázku. Prečo?
Prečo je skupina, ktorá celé roky hrá to isté, milovaná, oceňovaná, oslavovaná, ospevovaná, rešpektovaná, uctievaná, úspešná, zbožňovaná?
Prečo sú iné kapely, ktoré sa celú kariéru taktiež držia svojho kopyta, ignorované, kritizované, podceňované, zatracované a zosmiešňované ako zo strany kritiky, tak i vlastných fanúšikov? Prečo?
» ostatní recenze alba AC/DC - Back in Black
» popis a diskografie skupiny AC/DC
Molly Hatchet / Devil's Canyon
V roku 1997 som si za nekresťanský peniaz (750 Sk) kúpil 2CD kompiláciu LONG LIVE ROCK´N´ROLL od nemeckej firmy SPV. Zlákala ma ponuka 30-tich piesní mnohých hviezdnych interpretov, ktorých som poznal a mám rád (BLACK SABBATH, DEEP PURPLE, DIO, RAINBOW, URIAH HEEP,...), ale aj mne úplne neznámych účinkujúcich (FAIR WARNING, KEEL, SARGANT FURY,...). Medzi tými druhými boli dve mená, ktoré ma dostali po prvom tóne a odvtedy som ich veľkým fanúšikom; AXEL RUDI PELL a MOLLY HATCHET.
Prvé CD ponúkalo jednu rockovú či metalovú perlu za druhou a moje nadšenie nemalo konca. To najväčšie prekvapenie však čakalo na CD2. Tretia skladba v poradí: MOLLY HATCHET - "The Journey". Táto južanská partia ma totálne odrovnala.
Pri jednej návšteve Nemecka som kúpil všetko, čo bolo pod značkou MOLLY HATCHET, teda aj album DEVIL´S CANYON. Čo k nemu povedať? Jeden z titulov, ktorý je v mojom CD prehrávači veľmi často. Obrovská sila a energia. Skvelé gitary, výborný spev. Vynikajúci hard rock, úžasné skladby od začiatku do konca. Tou "NAJ" však pre mňa navždy zostane "The Journey". Som jej nesmierne vďačný za to, že ma priviedla k MOLLY HATCHET.
» ostatní recenze alba Molly Hatchet - Devil's Canyon
» popis a diskografie skupiny Molly Hatchet
Nazareth / Close Enough For Rock 'N' Roll
Už neviem presne, kedy sa to udialo, pamätníci programov na rozhlasovej stanici Devín si možno spomenú na tie časy...
Keďže sme v 70-tych rokoch doma nemali žiadnu špičkovú aparatúru, myslím na vtedajšie socialistické pomery, naladiť Devín na východe Slovenska bol pre mňa priam nadľudský výkon. Jeden večer sa mi to však podarilo, aj keď dodnes netuším, akým zázrakom. Asi pri mne stáli všetci svätí. Staré elektrónkové rádio, namiesto antény medený drôtik, mikrofón a stereo kazeťák zo ZSSR, môj darček z jedinej návštevy otca v zasľúbenej krajine. Takto "po zuby ozbrojený" čakám na veľkú chvíľu. Devín takmer nepočuť, magič na plné pecky, z éteru zaznieva "Telegram" a ja stláčam červené tlačidlo. Všetko ide ako po masle až do momentu, keď v druhej tretine veľkého nahrávania vtrhne do "štúdia" moja mamička so slovami: "Synku, poc še najesc!"...
Takto u mňa v izbe vznikol "Telegram", jedinečná nahrávka NAZARETH na šarišský spôsob. Aj keď na výslednom produkte viac dominovala mama, tlkot môjho srdca a zatajovaný dych, ako samotní DAN, MANNY, PETE a DARRELL, bol som vtedy najšťastnejší človek na svete. Večná škoda, že som túto raritku nezachoval. To boli časy...
CLOSE ENOUGH FOR ROCK´N´ROLL mám veľmi rád. Výborné skladby od začiatku do konca. Je to jeden z mojich najobľúbenejších albumov vôbec.
» ostatní recenze alba Nazareth - Close Enough For Rock 'N' Roll
» popis a diskografie skupiny Nazareth
Black Sabbath / Never Say Die!
Moje prvé zoznámenie so značkou BLACK SABBATH prebehlo počas letných prázdnin koncom 70-tych rokov. Na požičanej kazete som sa snažil odhaliť hudobné tajomstvo, ktoré mi do hlavy tlačilo moje okolie. Jediné, čo si z toho pamätám, bola skladba "Iron Man". Priznám, nijako zvlášť ma to neoslovilo.
Asi o tri roky neskôr sa mi do rúk dostal prvý ozajstný album BLACK SABBATH, nahrávka NEVER SAY DIE! a ja som dal "Sabatom" druhú šancu. Toto stretnutie dopadlo nad očakávanie a táto kapela je odvtedy radená medzi mojich TOP favoritov.
Neviem nič o roku 1978, nepoznám problémy skupiny, je mi ľahostajný predajný či hitparádový úspech albumu, nedám sa ovplyvniť hudobnou kritikou, nezaujíma ma úspech platne u fanúšikov BLACK SABBATH, nelámem nad nimi palicu po personálnych výmenách, ktoré nasledovali... NEVER SAY DIE! je totiž prvá LP, ktorá ma priviedla k ďalším dielam BLACK SABBATH, či už s OZZYM, DIOM, GILLANOM alebo MARTINOM.
Určite nie je najlepšia, ale u mňa bola "PRVÁ".
» ostatní recenze alba Black Sabbath - Never Say Die!
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath
Deep Purple / Come Taste the Band
Začiatkom 80-tych rokov, po nástupe na strednú školu, som sa začal intenzívnejšie zaujímať o rockovú hudbu. Vtedy nastupovala NWOBHM, moja pozornosť a sympatie však inklinovali k britskému hard rocku 70-tych rokov a táto náklonnosť trvá dodnes.
Neviem nič o burzách LP, mojím zdrojom nahrávok na kotúčový magnetofón boli kamaráti, ktorí mali niekoho za čiarou. COME TASTE THE BAND je jediná výnimka. Vyšla u nás doma, nejakým zázrakom som sa k nej dostal. Dnes je v rukách dávneho priateľa, ktorému som ju daroval, áno, daroval, po tom, ako ma zoznámil s tvorbou URIAH HEEP, za čo som mu nesmierne vďačný. Nástupom CD nosičov som svoju "chybu" napravil.
Nebudem nikoho zaťažovať odbornými termínmi, pretože im vôbec nerozumiem. Ako úplný hudobný laik vnímam rockovú muziku hlavne srdcom. COME TASTE THE BAND je môj najobľúbenejší album DEEP PURPLE. Ťažko vyzdvihnúť niektorú skladbu, všetky staviam na jednu rovinu.
TOMMY, DAVID, GLENN, JON a IAN - ďakujem! Na COME TASTE THE BAND ste fantastickí.
» ostatní recenze alba Deep Purple - Come Taste the Band
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
