Profil uživatele Mayak


Pro prohlížení profilu uživatele musíte být přihlášeni/zaregistrováni.

Recenze:

Perfect Beings - Vier
2018-05-20

Perfect Beings / Vier

5 stars

Johannes Luley patrí mojím uhlom vnímania k tým muzikantom, skladateľom, aranžérom a predovšetkým hľadačom vyjadrovacích možností hudby, akých vo svete sofistikovanej rockovej hudby nie je zase až tak veľa. Asi nie je workoholik typu Stevena Wilsona, či Clive Nolana, ale pomaly a iste za sebou zanecháva stopu veľmi zaujímavej tvorby, aspoň pre tých, čo sa o ňu začnú aktívnejšie interesovať ...

Pozoruhodná „Yesovská“ jednorázovka MOTH VELLUM, dva sólové albumy s rôznorodou hudobnou orientáciou (prvý je reminiscenciou na „Olias of Sunhillow“ Jona Andersona, ten druhý, „Qitara“ je nevšednou variáciou gitarového hrania vo „fusion“ subžánri) a prvé dva albumy stále aktuálnej kapely PERFECT BEINGS, toto všetko sú markantné dôvody, prečo ma tento človek v nekonečnej záplave rockovej hudobnej produkcie zásadne zaujal.

Nespochybniteľná ambicióznosť nového, tretieho albumu tejto skupiny je preto celkom prirodzená.

Nazvať tretí štúdiový album „Vier“ sa môže javiť v prvom momente nezvyčajné, ale má to svoju logiku. Johannes Luley je pôvodom rodák z Nemecka a termín „štyri“ sa vzťahuje ku štyrom dlhým kompozíciam, ktorých jasnou koncepčnou inšpiráciou je (pre mnohých kontroverzný) epos legendy YES „Tales from Topographic Oceans“.

PERFECT BEINGS je však regulárna kapela a jej definitívnemu výrazu dáva tvár nielen gitarová (na tomto albume aj basgitarová) hra Johannesa Luleya, ale aj hlasový rozsah a farba spevu Ryana Hurtgena, rozmanite farebná hra klávesistu Jesse Nasona a „slabosť“ na špičkových (pôvodne metalových) bubeníkov, ktorú Johannes Luley evidentne stále má (Sean Renert je veterán, ktorý prešiel cez legendy Cynic, Death, či Gordian Knot).

Všetky štyri kompozície albumu sa svojim rozsahom blížia ku 20 minútovej hranici a sú formálne členené do kratších hudobných útvarov, pričom si však udržiavajú celkovú kompaktnosť.

Štvordielna „Guedra“ predstavuje najprirodzenejšiu kontinuitu s tým, čo kapela vytvorila na prvých dvoch albumoch, trblietavé harmónie, anjelské vokály (... niekedy mám fakt pocit, ako keby sa Paul Mc Cartney pustil do progresívneho rocku), éterická atmosféra a krásny saxofón v záverečnej „Enter the Center“ ...

Taktiež vo štvordielnej „The Golden Arc“ sa atmosféra výraznejšie mení, je viacej „klasicky“ symfonická a možno tu aj vystopovať odkazy trebárs na King Crimson z éry „Larks' Tongues in Aspic“, či avantgardný jazz-fusion trebárs v podaní Mahavishnu Orchestra ... všetko je to o našich hudobných vedomostiach, či miere napočúvaného. Globálne by som epos „The Golden Arc“ označil za najambicióznejšiu kompozíciu albumu „Vier“.

Päťdielna „Vibrational“ začína štruktúrou elektronickej slučky, ako od Briana Ena, neskôr prejde do tajomnejšej, patetickej polohy a záver („Insomnia“) opäť istým spôsobom upokojí bohate rozkošatenú a členitú kompozíciu.

„Anunnaki“ je tiež zložená z piatich parciálnych útvarov, striedajú sa tu dynamické a komornejšie pasáže, ale celkové vyznenie eposu zase viac pripomenie spôsob skladania a aranžovania kapely z obdobia prvých dvoch albumov.

Plocha vyše 72 minút, nespočetné množstvo motívov, emócii a hudobných nálad - to je celkom nepochybne beh na dlhú trať aj pre otrlého poslucháča sofistikovanej hudby. Album „Vier“ vyšiel hneď začiatkom tohto roku, ale silný vzťah k nemu som si budoval postupne, každým ďalším vypočutím, nebolo to prvotné euforické nadšenie, ako viac/menej v prípade prvých dvoch albumov PERFECT BEINGS. Azda jeho osud bude obdobný, ako v prípade jeho „ideovej“ predlohy „Tales from Topographic Oceans“, teda časť verejnosti ho nie celkom prijme, ale je tiež možné, že pre viacerých hľadačov nie štandardných rockových ambicióznych diel ... bude časom aj monumentom ...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - Vier
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings


Tempano - Nowhere Now Here
2016-12-24

Tempano / Nowhere Now Here

5 stars

Album roku?

Už niekoľko posledných sezón výročné hodnotenia a zostavovania rebríčkov z toho, čo bolo v uplynulom roku najlepšie, najvýraznejšie, či našim srdciam a ušiam v hudobnej oblasti najmilšie nijako zásadne neriešim ...

V poradí piaty plnohodnotný štúdiový album štvorice výnimočných hudobníkov, rodákov z venezuelského Caracasu sa objavil bez pátosu a akejkoľvek masívnej mediálnej propagácie. Na to je TEMPANO v širších hudobných intenciách asi značne málo známou kapelou v celosvetovom merítku, tobôž v subžánri progresívneho rocku, ktorého aktívne počúvanie je v podstate „výsadou vyvolených“.

Album „Nowhere Now Here“ (krásna to slovná hračka „Nikde – práve tu“) vznikal v čase posledných dvoch rokov a bol nahrávaný na troch rôznych miestach – v Miami na Floride, kde dlhodobo žije bubeník, producent a skladateľ Gerardo Ubieda, neformálny šéf kapely a vlastník loga TEMPANO, v meste Cary v Severnej Karolíne, kde žije a komponuje univerzálny a všestranný klávesák Giuglio Cesare Della Noce a samozrejme aj v Caracase, kde sú pôvodné korene tohto kvarteta.

Vlastne hnacím motorom, iniciátorom nahrávania a po ôsmych rokoch od predošlého diela „Selective Memory“ aj vydania tohto albumu je veľký priateľ kapely TEMPANO Alexis Lope Bello, hudobný producent a na tomto albume aj výhradný tvorca grafického dizajnu a autor textov v angličtine („Nowhere Now Here“ je mimo albumu „The Agony And The Ecstasy“ len ich druhým celoplošne spievaným albumom v jazyku anglickom, na ostatných albumoch dominuje španielčina).

Napriek bohatej zásobe zloženého hudobného materiálu sa kapela rozhodla limitovať a redukovať dĺžku vydaného albumu (49 minút) tak, aby ho bolo možné vydať rovnocenne aj vo forme vinylového nosiča.

Vo finálnej verzii sa nakoniec ocitli tri inštrumentálne kompozície a päť spievaných skladieb.

Úvodná „Nowhere“ a s ňou súvisiaca piata v poradí, kratučká „Now Here“, sú typickým experimentálnym hravým „fusion“ produktom TEMPANO a sú vlastne otváracími vstupmi na oboch stranách vinylovej verzie albumu. Tretia v poradí „Walker But Not William“, venovaná Greg Walkerovi, organizátorovi ProgFestu v Kalifornii je vďaka dominancii hosťujúceho Omana Pedreiru na husliach skôr koketovaním s formou avantgardnej klasickej hudby.

Päť spievaných trackov ukazuje gitaristu a jediného vokalistu v TEMPANO vo veľkej forme. Pedro Castillo sa najmä v 90. rokoch počas hibernácie progrockových TEMPANO živil ako spievajúci gitarista aj v pop/rockových projektoch, aj ako sólista a je skutočne známou a obľúbenou osobnosťou hudobného biznisu nielen v rodnej Venezuele, ale aj v španielsky hovoriacich regiónoch USA.

V „The Night Before The End“ je cítiť atmosféru a hudobný temperament Južnej Ameriky, „Daylight Moon“ je výrazný pompézny song s hardrockovým (resp. AOR) riffom v prostrednej časti a gradáciou v jej druhej polovici, „Whisper Of The Blade“ je skôr zasnená a melancholická záležitosť a „Acrobat Citizens“ má v podstate charakter dramatickej rockovej balady s výraznými syntetizátorovými plochami opäť v strednej časti.

Jednoznačným vrcholom albumu je záverečná skoro desaťminútovka „When Opposites Meet“, skutočná ukážka vrcholnej prog/fusion porcie s hosťujúcim Jeffom Zavacom na saxofóne.

Album „Nowhere Now Here“ je skôr akýmsi návratom do éry albumu „The Agony And The Ecstasy“ a dá sa povedať, že je tou prístupnejšou tvárou kapely voči širšiemu spektru prog/rockového poslucháčstva. Melodičnosť a priamočiara sila hudobného motívu tu víťazia nad zložkou experimentu a náročnejších jazzových pasáží, ako to bolo trebárs u albumu „Childhood's End“, či v menšej miere u „„Selective Memory“.

Nesmiernou devízou kapely TEMPANO je nevšedná hudobná rozmanitosť, schopnosť ľahkým a prirodzeným spôsobom miešať prvky rocku, jazzu, straviteľnejšej avantgardy a latino-americkej rytmiky do súdržného celku a nespochybniteľne skvelé inštrumentálne výkony všetkých štyroch členov kapely v prospech finálneho produktu.

V uplynulom roku som počul niekoľko naozaj výborných albumov, o niektorých možno povedať, že v istých konkrétnych aspektoch možno aj lepších, či interesantnejších, ako táto hodnotená placka ... ale ak mám povedať, kto a čo je pre mňa „album roku“ nezaváham ... TEMPANO a „Nowhere Now Here“

... skutočné perly a skvosty globálneho progresívneho rocku netreba hľadať u veľkých mien dávno za svojim zenitom, ale v menej prebádaných oblastiach, trebárs aj u kapiel „lokálneho charakteru“, ale prinášajúcich aj v dnešnej dobe ešte veľkú dávku invencie, niečo nevšedné, neopočúvané šablóny ... a hlavne prirodzenú radosť z komponovania a hrania hudobníkov, ktorá sa prenáša pozitívne na poslucháča ...

» ostatní recenze alba Tempano - Nowhere Now Here
» popis a diskografie skupiny Tempano


Yugen - Death By Water
2016-04-17

Yugen / Death By Water

5 stars

Trochu obšírnejšie ...

... keď v roku 1997 vydala kapela z talianskeho Milána s názvom The Night Watch svoj debut a vlastne jediný album „Twilight“, hudobný svet bol obohatený o mimoriadne vzácny príspevok k najvýraznejšej ére fenoménu Genesis. V The Night Watch sa stretli dve veľmi silné hudobné osobnosti – gabrielovsky intonujúci spevák Simone Rossetti a hackettovsky skladajúci a hrajúci gitarista Francesco Zago, ktorý album navyše obohatil aj fragmentami crimsonovského chápania progresívneho rocku.

Platí však nepísané pravidlo, že dvaja kohúti na jednom smetisku nemôžu dlho spolu fungovať, muzikantské cítenie a ambície Francesca Zaga presahovali limity symfonického progrocku a neoprogu a tak veľmi nádejná kapela odišla do hudobnej histórie.

Simone Rossetti v tradícii ortodoxného soundu Genesis poskladal personálne celkom novú skupinu s kontinuálnym názvom The Watch a namieril ju do stále viac neoprogových vôd, ale to už je iný a známy príbeh ...

Francesco Zago sa verejnosti čiastočne vytratil z povedomia, aby v roku 2005 bol jedným z dvoch iniciátorov vzniku nahrávacej a vydavateľskej spoločnosti AltrOck Productions v Miláne, ktorá už viac, ako desaťročie veľmi výrazne prispieva k rozširovaniu obzorov skutočnej progresivity v hudbe a vydáva albumy skupín a projektov, spájajúcich subžánre ako sú symfonický progresívny rock, Canterbury, jazzrock/fusion, RIO a mnohé ďalšie do viac-menej jediného termínu „avant-prog“ a to nielen z Talianska, ale aj z iných krajín sveta. Prvou lastovičkou AltrOck Productions sa stal album symfonického projektu YUGEN, vlajkovej lode tohto vydavateľstva, s názvom „Labirinto d'Acqua“, vydaný na konci roku 2006 ...


Album „Death By Water“ je v chronológii tvorby YUGEN tretím vyložene štandardným a skladateľsky plnohodnotným štúdiovým počinom. YUGEN bol od počiatku postavený na skladateľských a aranžérskych schopnostiach tandemu Paolo "Ske" Botta / Francesco Zago, tretím vyložene stabilným členom projektu je pianista Maurizio Fasoli (a všetci traja sú aj súčasťou symfo-progových Not A Good Sign a ambientne znejúcich Empty Days).

Personálna variabilita ostatných členov projektu pochádza z prostredia v Taliansku hudobne klasicky vzdelaných a úspešne pôsobiacich hudobníkov ... príležitostne doplňovaných o osobnosti z výrazne spriaznenej, obdobne orientovanej americkej kapely THINKING PLAGUE.


Na pomerne úspornej časovej ploche albumu (42 minút) sa toho deje skutočne veľa. Hlavným atribútom je tu nesmierna rozmanitosť a rôznorodosť parciálnych kompozícií. Zatiaľ čo prológový album „Labirinto d'Acqua“, bol striktne inštrumentálny, na dvojke „Iridule“ spievala fragmenty Elaine Di Falco (Thinking Plague), na novinke mimo nej a tak, ako ona, tiež dvakrát dostáva priestor excentrická Dalila Kayros zo Sardínie.

Dramaturgia štyroch spievaných z celkove desiatich rôzne dlhých trackov je v konečnom dôsledku silne pôsobivá. Zatiaľ čo Dalila Kayros je hlasovo mixom istej hysteričnosti a afektovanosti (v pozitívnom zmysle slova) Bjork a punkovej priamočiarosti a drsného drajvu Niny Hagen, spev Elaine Di Falco je veľmi príjemný, hlbšie posadený mezzosoprán, vyvolávajúci príjemné melancholické a nostalgické pocity.

Navyše v úvodnej, pre YUGEN charakteristickej RIO kompozíci "Cinically Correct" text so slovíčkami v taliančine a japončine Dalila Kayros skôr šteká a vypľúva, ako spieva a v predposlednej expresívnej a pochmúrno-desivej "Der Schnee" je text pre zmenu v nemeckom jazyku (autor Duns Grünbein).

Oproti tomu, obe diametrálne odlišné a nádherné skladbičky, spievané Elaine Di Falco ("As It Was" a "A House") sú chronologicky dômyselne umiestnené za tie, čo spieva Dalila Kayros, čo má istým spôsobom aj efektný terapeutický účinok ...

Celý album „Death By Water“ je kompozične a aranžérsky dielom Francesca Zaga, na rozdiel od „Labirinto d'Acqua“ a „Iridule“, kde bol jeho rovnocenným partnerom Paolo "Ske" Botta. Akosi nepochybujem, že pri zostavovaní playlistu tohto diela mal Francesco Zago azda najväčšiu prácu a dilemu, čo zo zásobárne svojich skladieb a v akom poradí na CD uložiť.
Nakoniec sa mu to podarilo bizarne-fenomenálnym spôsobom a po mnohonásobnom posluchu to proste skvele funguje ...

Veľmi významné sú tu aj krátke skladby/fragmenty („Undermurmur“, „Ten Years after“, „Drum'n'stick“) v podstate odkazujúce na tvorbu King Crimson, resp. spôsob skladania muzikantov, ktorí prešli touto mimoriadne významnou kapelou pod vedením Roberta Frippa.

Titulná „Death by Water“ je nádherná ukážka melodického jazzového cítenia Francesca Zaga a skutočne evokuje niektoré najlepšie skladateľské kusy z repertoáru Pat Metheny Group.

Jazzovo/avantgardným cvičením sa dá nazvať zdanlivo nesúvisiaca dvojica na seba nadväzujúcich kompozícii „Studio 9“ a „As a Matter of Breath“, ista logika ich umiestenia na albume sa dá pochopiť asi skutočne až ich dlhodobejším posluchom.

„Death By Water“ ako celok nie je určite album pre každého, rozumej bežného konzumenta. Iste to nie je ani hudba pre nejakých falošných elitárov, či snobov, ale objavovať silu a skutočnú hĺbku takto koncipovanej hudby je niečo naozaj úžasné.

Projekt YUGEN je podľa môjho názoru najpresvedčivejší spôsob sebarealizácie a hudobného vyjadrovania sa osobnosti, akou Francesco Zago celkom nepochybne je. Aj týmto albumom YUGEN potvrdzuje, že patrí celkom prirodzene do rovnocennej spoločnosti zásadných telies subžánru, ako sú frankofónne legendy Univers Zero, Present, Art Zoyd, americké Thinking Plague, či 5UU'S ... dokonca v niektorých aspektoch ich už aj predstihuje ...

» ostatní recenze alba Yugen - Death By Water
» popis a diskografie skupiny Yugen


Perfect Beings - II
2016-01-20

Perfect Beings / II

5 stars

Dvadsať mesiacov po vydaní debutu prichádzajú Perfect Beings opäť s kožou na trh s albumom, ktorý oficiálne nesie označenie, ako onehdy jeho preslávený predchodca od Led Zeppelin. Už grafický dizajn obalu nosičov (tak CDs, ako aj už vydaných vinylov) vytvára kontinuitu – obrázok slnečnej koróny, prekrytej zatmením je tentoraz nahradený plne žiariacim kotúčom Slnka, nepriama to symbolika, že aj kvalitatívna úroveň ich hudobného materiálu sa posunula o ešte o nejaký level vyššie ...

Novinkový album na relatívne úspornom priestore, no s nepochybne efektívne využitým časom (oficiálny nosič má pod 50 minút) obsahuje obdobne, ako debut desať songov, aj keď tretia v poradí „Samsara“ je v skutočnosti predovšetkým klávesovým intermezzom pred jedinou dlhšou epickou kompozíciou a pravdepodobne zlatým klincom albumu, suitou „The Love Inside“.

Ale po poradí ...

Hlas kukučkových hodín otvára neformálnu poctu legende YES (už zase) v prológu „Mar Del Fuego“ (Ohňové more), venovanú najskôr obdobiu éry „Tales From Topographic Oceans“. Razantný klávesový nástup a následne Howe-ovské gitarové vyhrávky a Squire-ovsky duniaca basa prechádzajú plynule do krátkej spievanej pasáže za doprovodu klavíru a flauty v pozadí.

„Cryogenia“ je relatívne pokojný a ešte nie zásadne výrazný song so zasneným spevom Ryana Hurtgena, avšak už s vokálnou evokáciou Paula McCartneyho.

Spomínané jeden a pol minútové prelúdium „Samsara“ je však predohrou ku skutočnému majstrovskému dielu: „The Love Inside“. Predstavte si, že sme v paralelnom svete, alebo alternatívnej realite. „YES“ v zložení Steve Howe, Chris Squire, Patrick Moraz (radšej on, ako pompézny Rick Wakeman, kvôli predsa len výrazne ostrejším a jazzovejšie ladeným klávesám Jesse Nasona vo vygradovanej časti kompozície), trebárs Alan White ... a Paul McCartney za mikrofónom ... takto nejako by znel jeden z vrcholných eposov tejto fiktívnej kapely s ich tradičnou aranžérskou dramaturgiou A-B-A´, teda úvodná spievaná pasáž, dramaticky stupňovaná inštrumentálna časť a opäť návrat ku spievanej pasáži s mierne modifikovaným nosným motívom a posolstvom z úvodu ...

Skutočná sila Perfect Beings je však aj v bežnom rozmere (prog)rockovej kompozície. „Volcanic Streams“ pre mňa asi najhypnotickejšia záležitosť od tejto kapely vôbec, je v skutočnosti geniálne jednoduchý song. Prvá jeho časť je klavírny gradovaný, nepokojný, až zlovestný motív, ktorý sa nenúteným gitarovým vstupom veľmi plynulo v polovici zlomí do efektne spievanej povznášajúcej časti druhej.

„The Yard“ akoby vypadol z niektorého sólového albumu Paula McCartneyho. Johannes Luley tu však v závere vystrihne úchvatné gitarové sólo, na ktoré by bol nepochybne hrdý aj sám Pat Metheny, jeho druhý výrazný vzor mimo Steve Howea.

Aj na tomto albume si Perfect Beings neodpustili exkurziu do 80. rokov na európskej scéne. Razantná basa Johna Taylora, rezonujúca gitara Andyho Taylora, rozšafný a trochu afektovaný spev Simona Le Bona ... to sú Duran Duran, ako vyšití z obdobia ich najväčšej slávy v skladbičke „Go“ ...

Steve Hogarth a jeho H-Band nám zase predvedú ukážku z typického frázovania v krásne ubolenej, lyrickej kompozícii „Rivermaker“. Ryan Hurtgen tu oduševneným hlasom presvedčivo dokazuje, že sa môže smelo rovnať aj tejto speváckej ikone progresívneho rocku.

„Cause And Effect“ radšej nebudem porovnávať s nijakým fiktívnym hudobným vzorom, je to jeden z osobitých klenotov tejto kapely. V štandardnej stopáži tejto skladby sa toho deje skutočne celkom dosť (s yesovským jamovaním Howe/Squire uprostred) a záverečná excentrická Morazovská pasáž Jesse Nasona na klávesách pôsobí nádherne kontrastne v protipóle s upokojujúcim spevom Ryana Hurtgena.

„The Trill Seeker“ ako epilóg má atmosféru toho najlepšieho z klasickej tvorby Davida Sylviana v ľahko melancholickom opare s hosťujúcou speváčkou v záverečnom refréne spolu s Ryanom a z dramaturgického aspektu je skvelým ťahom istého upokojenia a uvoľnenia na záver skutočne dynamického, štylisticky rozmanitého a variabilného albumu.

Výraznou črtou Perfect Beings (mimo nesporných inštrumentálnych schopností všetkých členov skupiny) je sila melódie. Druhý album tejto pätice z Californie nie je ani formálne koncepčný a mimo „The Love Inside“ neobsahuje žiadnu dlhšiu epickú suitu. Títo erudovaní hudobníci s nenútenou ľahkosťou kombinujú ingrediencie britského art rocku (samozrejme predovšetkým YES), inteligentného popu a jemné náznaky jazzu a aspoň dosiaľ si nepotrebovali dokazovať komplikovane štruktúrovanými mega-skladbami, kde by to mohli potenciálne nasmerovať, aj keď na to celkom evidentne majú.

Hodne skladateľského a aranžérskeho priestoru na „dvojke“ dostal spevák, textár, klavírista a skladateľ Ryan Hurtgen a pôvodnú dominanciu Johannesa Luleya tentokrát minimálne vyrovnal. Jeho príjemný (zamatový) tenor dokazuje, že hranice jeho možností nie sú zďaleka vyčerpané, v pozitívnom zmysle slova je to spevácky chameleón.

Osobne mám pri (častom) počúvaní tohto albumu veľmi dobrý pocit aj z klávesáka Jesse Nasona (z tých Morazovsko výrazných, ale aj v pozadí hraných, podfarbujúcich plôch). Rytmickej sekcii Dicki Fliszar / Chris Tristram niet vôbec čo vytknúť (budem sa opakovať, ale Tristam a Luley sú skutočne novodobá inkarnácia legendárneho tandemu Squire/Howe).

Dokonalé Bytosti sú v nekonečnej záplave novodobých, progresívny rock v rôznych podobách a modifikáciách hrajúcich skupín mojím pohľadom niečím vysoko nadpriemerným, ak už nie výnimočným.

S veľkou dávkou zvedavosti a aj nedočkavosti budem sledovať, kde sa bude ďalej uberať ich (spoločné) hudobné smerovanie a osud ...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - II
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings


Perfect Beings - Perfect Beings
2016-01-16

Perfect Beings / Perfect Beings

4 stars

Pre znalú, prog rockovú poslucháčsku verejnosť bolo nepochybne prekvapujúce, keď nádejne sa rozbiehajúca kapela MOTH VELLUM ukončila svoju činnosť, sotva vydala svoju úspešnú a pozitívne akceptovanú prvotinu.

Johannes Luley sa potom na istú dobu uchýlil ku práci na svojom sólovom projekte „Tales From Sheepfather's Grove“, ktorý je poctou hudobnému svetu skupiny YES (najmä konceptu Jona Andersona na albume „Olias Of Sunhillow“, ale parciálne aj Vangelisovi, Mike Oldfieldovi, či írskym Clannad).
Istým spôsobom osudným mu však bolo stretnutie so spevákom, textárom a skladateľom Ryanom Hurtgenom. Ľudská a hudobná chémia medzi týmito dvoma muzikantmi je nespochybniteľná.

Johannes Luley je (vlastným vyjadrením) ovplyvnený technikou hrania na gitaru troch jej svetových gigantov: klasického rockera Jeffa Becka, jazzového (fusion) gitaristu Pata Methenyho a predovšetkým art rockovej ikony Steve Howea.

Farba hlasu, jeho rozsah a frázovanie u Ryana Hurtgena je originálnym a bizarným mixom toho, čo poznáme v podaní Paul McCartneyho, Rolanda Orzabala (Tears For Fears) a v dramatických a vypätých polohách aj Steve Hogartha (Marillion).
Čo môže vzniknúť spojením týchto základných atribútov ?

V priebehu roku 2013 sa terajší PERFECT BEINGS vyprofilovali na klasický a na jednotlivých postoch celkom rovnocenne zostavený kvintet a ako nosnú ideu si vybrali post/apokalyptický sci-fi príbeh o umelej inteligencii ... ale aj o láske, ktorý drží neformálne rôznorodý, variabilný a dynamický hudobný materiál skutočne pevne pokope.

Album sa začína dvoma kratučkými, pop-rockovými skladbičkami a exkurziou do 80. rokov do Veľkej Británie. Najprv v „The Canyon Hill“ spev cez vocoder a okamžite máte pred očami duo The Buggles ... a budúcich členov YES - Trevora Horna a Geoffa Downesa a variáciu na „Video Killed the Radio Star“.

Hneď za tým akoby alternatívne psychedelickí XTC na nás vypustili svoj (v tej dobe) najnovší song „Helicopter“, s celkom nepochybne zaručenými hitovými ambíciami.

Atmosféra albumu sa však radikálnejšie mení, sme síce stále na Britských Ostrovoch ale späť v 70. rokoch a art rockeri 10cc na nás útočia s kompozične náročnejšou „Bees And Wasps“.

„Walkabout“ je najdlhšou záležitosťou na placke a postupne prechádza z akustickej polohy do klávesovo snivej pasáže, graduje výraznou gitarovou časťou opäť k náhlemu zlomu do krajiny zasnených klávesových plôch a vzdialenému spevu Ryana Hurtgena. Nádherný kúsok...

„Removal of the Identity Chip“ ... je vzorovou ukážkou hybridného (ale skvelého) prejavu Ryana, kde pendluje práve medzi hlasovými odtieňmi Paul McCartneyho a Rolanda Orzabala. Zo spievanej prvej časti skladba prechádza do úžasnej druhej polovice a zrazu sa ocitáte v kostole vo švajčiarskom Vevey v roku 1977, kde YES práve dokončujú svoj album „Going for the One“ a Rick Wakeman a Steve Howe tu predvádzajú jeden zo svojich početných inštrumentálnych „súbojov“...

„Program Kid“ je v kontexte tvorby PERFECT BEINGS vlastne takmer charakteristickou ukážkou, ako prejsť až z mdlo kľudnej časti do dramatickej (až hysterickej) polohy druhej.

„Remnants of Shields“ je naproti tomu pokojne plynúca, éterická skladbička.

„Fictions“ song v strednom tempe kde sa rovnomerne striedajú pasáže spevu Ryana a gitarových plôch Johannesa.

„Primary Colors“ je relatívne krátky kúsok, ale patrí k mojim zásadným obľúbencom na tejto prvotine kapely. Najviac tu cítim vo vokálnych plochách odkaz na Steve Hogartha, aj keď je to najskôr ... subjektívne.

„One of your Kind“ epilóg a druhá najdlhšia skladba tejto dosky. Možno by konečná gradácia albumu chcela o niečo inú dramaturgiu a niečo podstatne výraznejšie a dôraznejšie na koniec, ale globálne je to aj tak celkom slušný track.

Prológový album PERFECT BEINGS je veľmi príjemným a vysoko kvalitným mixom tradičného progresívneho rocku (iste nie neo progu), sofistikovaného popu (toto nie je vôbec pejoratívne označenie, naopak...) a vo veľmi jemných náznakoch aj fragmentov jazzu. Celým albumom sa nesie silný duch gitarovej inštrumentálnej filozofie a hernej techniky Steve Howea, ktorú predvádza Johannes Luley. Áno, tento faktor je pri všetkej úcte ku skvelým ostatným inštrumentalistom v kapele, aj ku veľmi pôsobivému spevu Ryana Hurtgena jasne dominantným faktorom a poznávacím znamením tohto nového hudobného zoskupenia.

Oproti MOTH VELLUM sa však PERFECT BEINGS totálne vymaňujú z akéhokoľvek porovnávania s vzorom YES a reč o klone, skrytom plagiátorstve, či niečom obdobnom sú v tomto prípade definitívne pasé.
Muzikantský prejav PERFECT BEINGS je o širokospektrálnej variabilite nápadov, inšpiračných zdrojov, skladateľských a aranžérskych znalostí a schopností.

... a vôbec nie je treba pochybovať, že to (naj)lepšie od nich ešte len príde...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - Perfect Beings
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings


Tea Club, The - Grappling
2015-12-27

Tea Club, The / Grappling

5 stars

Dlhodobejšie mám vnútorný pocit, že hudobná produkcia, vývin a smerovanie amerických rockových skupín, pohybujúcich sa v teritóriu, ktorému sa stále dá hovoriť „tradičný progresívny rock“ sú variabilnejšie a invenčnejšie, ako to, čo sa napríklad deje na scéne britskej, kde prog rockové kapely (rozumej predovšetkým tie, ktoré sú označované ako neo progové) viac-menej cirkulujú v akomsi začarovanom kruhu už viac, ako dve dekády.


The TEA CLUB sú mojím videním (a počutím) práve jednou z tých najzásadnejších, ktoré obohacujú v aktuálnej dobe bežné prog rockové klišé, šablóny a postupy predsa len o prvky, ktoré zbehlejší a istým spôsobom aj presýtený konzument hudby z tohoto subžánru jednoznačne privíta a obohatia ho o širšie a novšie dimenzie.


„Grappling“ je veľmi interesantným krokom tejto skupiny po pomerne ambicióznom a art rockovo orientovanom predošlom albume „Quickly Quickly Quickly“, starom tri roky.
Základom aj tohto albumu je časovo striedma (klasicky vinylová) minutáž, ale zato s nahusteným hudobným materiálom, vyznačujúcim sa kompozičnou rôznorodosťou, bohatými epickými textami a relatívne komplikovanejšími štruktúrami jednotlivých songov... Myslím, že v tomto prípade „nehrozí“, že aj po niekoľkých jeho vypočutiach si, vám bude nejaký jednoduchý vlezlý hudobný motív otravovať hlavu ...



Album otvára rýchla, dynamická a pomerne v optimistickom duchu stavaná „The Magnet“. Najvýraznejšími nástrojmi sú špecificky sa prepletajúce gitary oboch bratov McGowanovcov. Už od prvej skladby však ten, kto má napočúvanú predošlú diskografiu The TEA CLUB zisťuje, že pôvodne rovnocenne rozložené vokálne party oboch bratov sa stávajú stále viac dominantnou záležitosťou Dana (má vyššie položený, výraznejší a naliehavejší hlas) a zložitejšie gitarové pasáže sú stále viac doménou Patricka (tento poznatok je evidentne overiteľný z novších koncertných fragmentov skupiny, predovšetkým na youtube).


„Remember Where You Were“ je tradičnejší epický prog rockový kúsok a aj keď The TEA CLUB vlastne nemožno priamo a jednoznačne prirovnávať k žiadnej art rockovej veličine 70. rokov, kompozične v tomto momente najviac pripomínajú výstavbou, štruktúrou a dramatizáciou tracku Genesis z doby „Foxtrot“.


„Dr. Abraham“ je atmosférou, textom a celkovým feelingom najtemnejšou skladbou na albume. V tomto prípade je evidentné, že kapela bola v spoločnosti švédskych Beardfish počas ich amerického turné v roku 2012. Štylizácia tejto skladby, ale aj vokálne frázovanie Dana v závere tejto kompozície je, akoby vypadli z pera a hrdla ich bossa, Rikarda Sjöbloma a pre mňa je veľmi potešujúce, že sa McGowanovci inšpirovali týmito spriatelenými retro-progermi.


„The Fox in the Hole“ je relatívne najkratšia, najvtipnejšia, najvzdušnejšia a najbezstarostnejšia skladbička s jemným sláčikovým introm (aj outrom) Jamie Wolffa a je istým náladovým protipólom ku predošlému tracku.


„Wasp in a Wig“ zase vnímam, ako istú poctu už skúsenejším krajanom Echolyn. Dan McGowan sa tu spevácky skutočne štylizuje, ako Ray Weston (aj viacnásobné vokály na konci skladby sú proste echolynovské) a inštrumentálne vyznenie celkovo pôsobí, akoby autor hudby bol v tomto prípade sám Brett Kull.


Záverečná desať minútová „The White Book“ je vlastne na tomto albume najklasickejšie stavaný epický song s pevným podkladom z Hammondov a vyšperkovaný jemnými fragmentami gitár, decentnou rytmikou a dramatickou gradáciou spevu Dana.


The TEA CLUB je predovšetkým hudobnou ambíciou bratov Dana a Patricka McGowana. Pri nahrávaní albumu „Grappling“ im však skutočne dôstojne sekundovali aktuálni spoluhráči. Reinhardt McGeddon uprednostňuje zvuky a farby klasických klávesových nástrojov a jeho hra pôsobí účelne, nevtieravo a myslím, že vyjadruje McGowanovské cítenie progresivity v hudbe dokonale. Basák, huslista a violončelista Jamie Wolff je nepochybne skvelou voľbou kapely v tomto období jej existencie a spolu v USA už s rešpektovaným bubeníkom Tony Davisom vytvára rytmickú sekciu, akú by si prialo iste hodne iných kapiel, kde je značná miera dominancie v rukách gitaristov a spevákov (v tomto prípade navyše aj bratov).


Americká kapela The TEA CLUB na albume „Grappling“ žiadnu Ameriku neobjavuje, samozrejme sa to nedá. Keď som však čítal jedno z prvých bežných hodnotení tohto albumu na hudobných serveroch, bola tam aj drobná zmienka, že „Grappling“ nie je placka predovšetkým o inštrumentálnej kvalite, zvuku, či inej muzikantskej odbornosti ... je to proste album o vízii ...
Vlastne to tiež tak cítim ...

» ostatní recenze alba Tea Club, The - Grappling
» popis a diskografie skupiny Tea Club, The


Moth Vellum  - Moth Vellum
2015-12-19

Moth Vellum / Moth Vellum

5 stars

Santa Monica - California je miesto, kde má oficiálny domov mladá americká kapela, ktorá mi prináša iba radosť zo života vo chvíľach, keď si pustím túto ich prvotinu.


Moth Vellum založili Tom Lynham (klávesové nástroje) a Johannes Luley (gitary), neskôr sa k nim pridali Matt Swindells (bicie, spev) a Ryan Downe (basgitara, sólový spev). Nepriamo sa tak vytvorili "dve neformálne dvojice": Johannes Luley je akoby novo reinkarnovaný Steve Howe. Často mám pocit, akoby hral yesovské gitarové party s ešte väčšou ľahkosťou, ako samotný Howe. Tom Lynham pripomína svojou decentnou hrou na klávesy podstatne skôr Tony Banksa z Genesis, ako pompézneho Ricka Wakemana, alebo jazzového Patricka Moraza z Yes. Obaja títo muzikanti sú evidentne skladatelia inštrumentálnej časti produkcie Moth Vellum. Na druhej strane obaja členovia rytmickej sekcie sú súbežne aj výborní speváci. Ryan Downe ma pomerne vysoko posadený hlas, ktorý evokuje najmä hlas Jona Andersona z Yes, ale v niektorých polohách aj Stinga z éry Police, a predovšetkým ich albumu Synchronicity. Vokál bubeníka Matta Swindellsa v kapele plní asi tú istú funkciu, ako hlas Chrisa Squirea v Yes.


Šesť kompozícii na takmer hodinovom albume prináša predovšetkým oslavu a hold art rocku 70. rokov, množstvo reminiscencií na tvorbu Yes, resp. ich americkej obdoby staršej tvorby - Starcastle, ale v žiadnom prípade nejde o nejaký plagiát, myslím si, že ani klon. Istú nostalgiu za 70. rokmi evokuje aj obal bookletu CD - ako keby vypadol z dielne štúdia Hipgnosis (obaly vinylových albumov Pink Floyd, Wishbone Ash a mnohých ďalších).


Samotný album má atmosféru podobnú, akú som cítil pred 30 rokmi z "Going For the One" kapely Yes - akordy gitár a skvelej steel gitary Johannesa Luleya často pripomenú fragmenty z "Turn of Century", alebo z eposu "Awaken", občas mám aj pocit, že počujem Steve Howea vo vrcholej forme z doby albumu Relayer.


Klávesová pasáž uprostred skvelej Walk it Off zase pripomenie hru Ricka Wakemana v časti I Get Up, I Get Down z titulnej skladby Close To the Edge. Keďže album neobsahuje žiadnu vatu, ani sekundu hluchej sekvencie, ťažko sa vyberá nejaký vrchol tejto placky, ale všeobecne je zaňho považovaná najdlhšia skladba Salvo (13:34), zásluhou istej komplikovanosti, s množstvom hudobných nápadov, umne skĺbených do dokonalé fungujúceho celku. Efektne pôsobí aj rozdelenie kompozície Against the Suns na dve časti, predelenej skladbou Walk it Off. Celkove album graduje a dokonale popiera komerčnú filozofiu zostavovania skladieb v poradí od najsilnejších k priemerným a slabším.


Prvotina Moth Vellum sa síce objavila na trhu koncom minulého roku, ale keďže vyšla neznámej kapele vo vlastnom náklade, bez akejkoľvek promo kampane, trvalo jej to chvíľku, kým prerazila, aspoň medzi znalcov a fajnšmekrov. Nepochybujem, že o to dlhšia bude jej životnosť medzi poslucháčmi, ktorí kvalitnej hudbe fakt rozumejú. Hodnotenie: 4,5 (s tendenciou hore...)


5. 10. 2008

» ostatní recenze alba Moth Vellum - Moth Vellum
» popis a diskografie skupiny Moth Vellum


Advent - Silent Sentinel
2015-11-17

Advent / Silent Sentinel

5 stars

Byť vo svete progresívneho rocku rešpektovanou a etablovanou kapelou a vydať behom 26. rokov svojej existencie tri štúdiové albumy (a nič navyše, podotýkam) v takmer pravidelných deväťročných cykloch ... hmmm, aj takto môže vyzerať prejav funkčnosti a životaschopnosti rockového telesa ...

ADVENT sa stali vďaka svojbytnosti hudobnej produkcie a špecifickým aranžmánom svojich progresívnych kompozícii vlastne vlajkovou loďou toho, čomu sa začalo nie tak dávno vravieť „pastorálny prog rock“ (zásadne si nemýliť s termínom kresťanský rock a jeho predstaviteľmi, kapelami, ako Servant, Third Day, a predovšetkým Petra, u ktorých je majoritou vo vyznení celku religiozita textov a až následne samotná hudobná kompozícia).

Roky strávené hudobnými aktivitami bratskej dvojice (Henry a Mark Ptak) v prostredí katedrálových a chorálnych zoskupení, ale aj ich inklinácia ku vážnej hudbe vtlačili silnú pečať i do finálnej tvorby ADVENT. Čarovná na hudbe tejto skupiny je však práve vyváženosť medzi pastorálnym trendom skladateľského vkladu Henryho Ptaka a vyložene art/prog rockovo cítiacim skladajúcim gitaristom (a vlastne multiinštrumentalistom) Alanom Benjaminom.

Pôvodne štvorčlenná zostava ADVENT sa v ostatných rokoch (a ich sporadických koncertoch v teritóriu USA) stabilizovala na šesťčlennú zostavu, ktorá nahrala celý, vyše 77 minútový album...

... album dlho očakávaný, istým spôsobom novátorský, s mnohými fragmentami fenomenality, ale napriek tomu že som veľký priaznivec tejto kapely aj toho, čo vytvorila si neodpustím isté kritické postrehy, týkajúce sa celkovej dĺžky albumu a s ňou súvisiace zloženie existujúceho tracks-listu.

V prípade albumu „Silent Sentinel“ by efekt jeho údernosti a priaznivého dopadu na poslucháča pri inej verzii konečného usporiadania skladieb ešte rapídne narástol. Medzi nosné a nesmierne výrazné skladby sú zakomponované nie práve najšťastnejším spôsobom polo-akustické gitarové etudy – improvizačné duetá dvojice Alan Benjamin, Greg Katona („The Uncharted Path“, „Reloj de Sol“, „12/12“, „Second Thoughts“), resp. spievané epizódne medzihry („On the Wings of an Ant“, Verse 1, 2 a 3). Prirodzená dynamika a gradácia postupne plynúceho albumu je takto istým spôsobom narušovaná a brzdená. Čisto môj subjektívny názor je, že redukcia základného albumu len s plnohodnotnými skladbami na magickú hranicu do 60 minút a vydanie dodatkového (bonusového) disku s etudami a krátkymi kompozíciami, či s ďalším, „šuplíkovým“ materiálom by bola proste vhodnejšia a sila a presvedčivosť základného disku by sa blížila (ešte viac) k termínu Dokonalosť...

To, čo robí vydaný album napriek uvedeným výhradám famóznym sú jeho dlhšie a dlhé útvary, predovšetkým pompézne a efektne znejúca otváracia časť albumu („In Illo Tempore“ + „To Dunsinane“), rozšafná „Voices from California“, finálna, gradovaná inštrumentálka „Romanitas“, vrcholom albumu je však samozrejme titulná epická suita, plná nálad, zmien hudobných rytmov a tempa a striedania tichých a dramatických pasáží „Silent Sentinel“ (aj s doplnkovou kompozíciou „Sentinel's Reprise: The Exit Interview“), ktorá nepochybne patrí do zbierky klenotov vedľa kultových opusov, autormi ktorých sú Yes, Genesis, E.L.P., či Pink Floyd.

Táto kapela z New Jersey je v mojich očiach a ušiach veľkou a výraznou, pre svoju neopakovateľnosť kombinácie katedrálového zvuku klávesových nástrojov (v celej škále variability) v podaní bratov Ptakovcov, spolu s intenzívnym art/prog rockovým prejavom gitaristu a multiinštrumentalistu Alana Benjamina. Skladateľsko - aranžérsky potenciál tandemu Henry Ptak & Alan Benjamin je v tvorivej chémii hudby niečo neporovnateľné (ale asi aj vzácne, keďže albumov ADVENT je ako šafránu). Ďalším silným faktorom v hudbe ADVENT sú vokály. Americké kapely Echolyn, IZZ a Advent sú istým spôsobom deti – pokračovatelia hudobných ideí (a foriem spevu) legendy Gentle Giant, každá svojským spôsobom, s prínosom niečoho nového a vlastne originálneho a jedinečného. V prípade ADVENT je to práve spojenie estetiky a pôsobivosti kostolných, či katedrálnych aranžmá zborového spevu s efektom, razanciou a variabilitou (art)rockových viachlasových vokálov, ako to poznáme z hudby 70. rokov predovšetkým v podaní Yes a Gentle Giant.

Nemienim konkrétne popisovať, či analyzovať jednotlivé skladby na albume „Silent Sentinel“. Každý jeho aktívny poslucháč si pri ich variabilite prejde vlastnou škálou pocitov, emócií a nálad.

... a ak sa už „musí“ každý album hodnotiť, v kontexte s napísaným textom vlastne v tomto bode žiadnu dilemu nemám a nepociťujem ...

» ostatní recenze alba Advent - Silent Sentinel
» popis a diskografie skupiny Advent


Happy The Man - Death's Crown
2015-05-10

Happy The Man / Death's Crown

4 stars

Čas, ktorý uplynul medzi nahrávaním tohto albumu a jeho realizáciou na CD nosiči sa dá nazvať - priepastným.

Partia šiestich mladých mužov, s renomé už skvelej koncertnej kapely (bez jediného štúdiového albumu na svojom konte, predstavila koncom roku 1974 vo svojom rodnom meste Harrisonburg veľkolepé multimediálne art rockové predstavenie, ktorého majoritnou časťou bolo živé prevedenie 38 minútovej suity s názvom „Death's Crown“. Na základe avíza od svojho dobre informovaného manažéra/agenta bol jedným z účastníkov tohoto show aj Peter Gabriel, ktorý práve brázdil v tejto dobe po Európe a Severnej Amerike megaturné so živým predstavením koncepčného dvojalbumu „The Lamb Lies Down on Broadway“ svojich materských Genesis. Už vtedy uvažoval o odchode z kapely, ktorá bola na totálnom art rockovom zenite a celkom vážne a úprimne pomýšľal o výmene zabehnutého a veľmi známeho britského tátoša, za ešte mladého, bujarého a neosedlaného amerického. Do hudby a prejavu Happy The Man sa proste zamiloval...

... ale história sa nakoniec neprepisovala (resp. prepisovala celkom inak) a Peter Gabriel hral (alebo ešte stále hrá) s HTM, žiaľ, iba ak v alternatívnom svete ...

Ešteže títo dvadsiatnici z Harrisonburgu nahrali v tej istej dobe aspoň v domáckom štúdiu celú nosnú suitu „Death's Crown“ a spolu s ňou skoro deväť minútovú „New York Dreams Suite“ ... a ostalo to v obligátnom „šuplíku“, spolu so záverečnou „Merlin Of The High Places“, ktorá bola nahraná obdobným spôsobom na jar 1976.

Až v roku 1999, zásluhou chvályhodnej vydavateľskej filozofie US labelu Cuneiform Records mohol svet nie-mainstreamového rocku a fanúšikov kapely spoznať „posmrtne“ tento zaujímavý produkt rannej tvorby HTM.

To, čo je na samotnom albume, vlastne ani neprešlo procesom remasteringu a nejakých zásadnejších úprav, takže kvalita nahrávky je ekvivalentná dobe, vybaveniu „nahrávacieho štúdia“ a disponibilných prostriedkov vtedajších mladíkov z HTM.

Jedenásť dielna titulná suita je spoločným skladateľským dielom klávesáka/pianistu Franka Wyatta a speváka a hráča na klasickú gitaru vtedajších HTM, Dana Owena, ktorý kapelu opustil ešte v dobe pred nástupom ich neskoršieho úspešného obdobia. V tej dobe sa ešte skladateľsky na tvorbe HTM príliš nepodieľali gitarista Stan Whitaker a flautista a klávesák Kit Watkins. Gitarové pasáže Whitakera v sólových partoch však už jasne evokujú inštrumentálnu bravúrnosť, pripomínajúcu tu najmä Steve Howe-a. Celý album naspieval Dan Owen. Aj keď sa jedná o ambicióznu prvotinu pomerne mladých muzikantov s množstvom „parciálnych skladbičiek v jednom“, ako celok suita vlastne relatívne drží pokope, i keď sa tu striedajú dynamickejšie momenty s chvíľkami trochu mdlými. Pozoruhodné je, že „Death's Crown, Part5“ bola neskôr vyňatá, ako samostatná (a veľmi výrazná) kompozícia pod názvom „Open Book“ a umiestená na kultovom, druhom albume HTM „Crafty Hands“.

Úprimne, pred pár rokmi, keď som tento album počúval (a predovšetkým jeho titulný epos), ako „novinku“, bral som ho, čoby milovník dlhých hudobných útvarov, ako art rockovú perlu a asi najlepšie dielo HTM. Z dnešného uhlu pohľadu však viem, že podstatne kratšie a melodickejšie skladbičky, no na druhej strane veľmi silné práve hudobným nápadom, či výrazným nosným motívom v podaní HTM sú tým skutočným skvostom. História sofistikovaných foriem rocku nám však často ukazuje, že nelimitovaná odvaha a entuziazmus mladých, talentovaných hudobníkov je obyčajne viac, ako neskoršia zrelosť, istá miera predvídavosti, ... ale aj nepatričnej opatrnosti, či tendencie ku istej komercionalizácii tvorby a obavy z kritiky recenzentov, či prijatia majoritnej verejnosti a následne ňou podmienenej kúpischopnosti daného albumu...

Dramatická „New York Dreams Suite“ má už isté kontúry iných, z dnešného aspektu tradičných HTM, ale archaický spev Dana Owena ešte stále charakterizuje aj zvyšky pôvodnej, rannej tváre kapely.

Záverečná inštrumentálka „Merlin Of The High Places“ z pera Franka Wyatta je v podstate už typický track Happy The Man, s efektnou flautou a clavinetom Kita Watkinsa, aké sa nachádzajú bežne na kultových prvých dvoch oficiálnych nosičoch skupiny.

Hodnotiť tento album je pre mňa pomerne ošemetné, no vzhľadom na moju slabosť pre HTM a tiež s prižmúrením oboch očí ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - Death's Crown
» popis a diskografie skupiny Happy The Man


Nathan Mahl - Exodus
2015-04-06

Nathan Mahl / Exodus

4 stars

Keď som v roku 2000 videl svoj v poradí druhý koncert skupiny Camel v rámci "Rajaz Tour" v krakovskej hale Wisla, stáli na pódiu vedľa legendy Andy Latimera a jeho verného súputníka Colina Bassa aj dvaja frankofónni rodáci z Kanady - mladý bubeník Denis Clement a dynamický, kučeravý klávesista s neodmysliteľnými okuliarmi - Guy LeBlanc. Vtedy som ešte netušil, že ide o hlavnú postavu veľmi interesantnej jazz/progrockovej kapely, ktorá vznikla ešte v 80. rokoch v kanadskej Ottawe. Guy LeBlanc (aj Denis Clement) precestovali koncertne behom vyše roka s Camel väčšinu sveta a stihli v tejto zostave aj nahrať zatiaľ ich posledný štúdiový album A Nod and a Wink (2002). Potom však vážne onemocnel Andy Latimer a Camel zostal v hybernácii až do dnešných dní, ale to je zase iná kapitola…


Roky 2000 - 2002 boli pre Guy LeBlanca mimoriadne úspešné a produktívne. Okrem koncertov a štúdiovej práce s Camel stihol nahrať so svojou materskou kapelou s veľkým ohlasom (v art/prog rockových kruhoch) prijatú trilógiu Heretik (Heretik Volume I: Body of Accusations (2000), Heretik Volume II: The Trial (2001), Heretik Volume III: The Sentence (2002)).


Celkove vydali Nathan Mahl do konca roku 2008 sedem štúdiových diskov a jeden oficiálny živák z Nearfestu z roku 1999, kde hrali spolu s Camel. A práve koncom roku 2008, tesne pred Vianocami vyšiel dosiaľ ich posledný album Exodus. Stalo sa tak vlastne po vyše päťročnej odmlke od vydania predposledného disku Shadows Unbound (2003). Dovtedy kapela vydávala svoje albumy na vlastnej značke Mahl Records, novinka vyšla v úspešnom vydavateľstve posledných rokov, kanadskom Unicorn Digital Records.


Exodus je hodinový, koncepčný hudobný príbeh, inšpirovaný Bibliou (Druhá kniha Mojžišova) a venuje sa odchodu židovského národa z Egypta a putovaniu po púšti do zasľúbenej zeme - do Kanaánu. Personálne obsadenie v Nathan Mahl sa menilo nahrávaním prakticky každej nasledujúcej dosky. Na Exodus si Guy LeBlanc prizval bicmena Alaina Bergerona (bubnoval už na Heretik Vol. I.), Guya Dagenaisa (hral na 5-strunnej basgitare na Heretik Vol. III.), gitaristov Tristana Vaillancourta a Davida Campbella (jeden z mála nefrankofónnych Kanaďanov v kapele) a ako hosťa huslistu Davida Petersona. Poznávacím znamením Nathan Mahl na všetkých predošlých albumoch bol jazzrockový podklad s inštrumentálnou ekvilibristikou klávesových a gitarových plôch a relatívne malým priestorom pre spievané pasáže, ktoré obyčajne zabezpečoval sám Guy LeBlanc. Na koncepčnom CD Exodus došlo pomerne k podstatnej zmene, aspoň v prvej polovici albumu. Najmä kôli verbálnej výpovednej hodnote deja príbehu sa Nathan Mahl (teda hlavne Guy LeBlanc) uchýlil k štruktúre relatívne kratších, spievaných songov (na speve sa tu podieľajú všetci štyria kmeňový inštrumentalisti), pričom aranžmá jednotlivých "pesničiek" má pomerne hodne hardrockových prvkov! Expresívne formy spevu a vyložene hardrockové akordy v gitarových partoch sa v minulosti v hudbe Nathan Mahl prakticky vôbec nevyskytovali. Na jednej strane to prináša do muziky tejto kapely síce väčšiu mieru rozmanitosti, ale na druhej strane (je to môj názor) aj výrazný aspekt rušivosti. Z prvej polovice skladieb len tretia, inštrumentálka The Plagues má klasický rukopis predošlej tvorby Nathan Mahl, ďalšie štyri (Burning Bush, Let My People Go, The Parting, Down From the Mountain) ako keby si Guy LeBlanc a spol. požičali od nejakej anonymnej štandardnej hardrockovej skupiny.


K pozitívnemu posunu (z môjho pohľadu) dochádza z hudobnej stránky na albume v jeho druhej polovici, keď dostáva charakter toho, čo tvorili Nathan Mahl na starších CDs, navyše s prímesou odkazu Camel. Skaldba 40 Years je venovaná uzdravujúcemu sa Andy Latimerovi a patrí k najkrajším momentom na doske. Kratšia The Last Climb je ešte aranžovaná s dramatickým, hardrockovým spevom, ale už s inštrumentálnym ladením do skutočne efektného veľkolepého finále. Guy LeBlanc vocoderom skresleným hlasom v pozícii narratora odštartuje záverečnú trojicu skladieb: inštrumentálnu, dynamickú Canaan, krehkú a snivú Zipporah's Farewell; obe plné vzrušujúcich pasáží a motívov, tak charakteristických pre to, čo robilo vždy Nathan Mahl v minulosti svojbytnou, originálnou kapelou; a veľkolepú The Price of Freedom. V tejto trojici je cítiť aj duch camelovského odkazu a spôsob aranžovania kompozícii à la Camel, čomu Guy LeBlanc iste pričuchol počas vzniku albumu A Nod and a Wink. Cítim to tak, že istú rozpačitosť prvej polovice albumu Exodus tá druhá polovica vynáša vysoko nad priemer. Preto celé toto koncepčné dielo hodnotím tak, ako je to vyjadrené vo výsledku.


Na záver: Kompozícia 40 Years je aj v zozname skladieb v buklete venovaná síce Andy Latimerovi, ale celý album je dodatočne venovaný pamiatke manželky Guy LeBlanca - Dawn Mitchel LeBlanc, ktorá pár dní po jeho oficiálnom uvedení na hudobný trh zomrela na následky dlhodobejších problémov so srdcovým svalom...

Hodnotenie: 3,5 (s tendenciou smerom hore)

19. 4. 2009

» ostatní recenze alba Nathan Mahl - Exodus
» popis a diskografie skupiny Nathan Mahl


Oblivion Sun - The High Places
2015-04-06

Oblivion Sun / The High Places

4 stars

Po vydaní reunionového albumu "The Muse Awakens" (2004) u kapely Happy The Man nastal problém s pravidelným stretávaním sa, skúšaním potenciálne nového materiálu a nahrávaním, z dôvodov pomerne vzdialených trvalých bydlísk jednotlivých členov HTM v teritórii USA a tiež kvôli kolidácii týchto aktivít s ich bežnými civilnými pracovnými povinnosťami.

Tvorivá chémia medzi klávesistom a saxofonistom Frankom Wyattom a gitaristom a spevákom Stanley Whitakerom však bola a je natoľko intenzívna, že ich vzájomná spolupráca zostala nepretržitá a spoločný hudobný materiál vydali najprv ako tandem na albume „Pedal Giant Animals“ (2006), aby krátko na to založili skupinu – následovníka Happy The Man (keďže v jej zostave už nebol ani tretí pôvodný člen, basák Rick Kennell) s názvom OBLIVION SUN.

V roku 2007 teda vydali eponymný album, kde z predošlého projektu Pedal Giant Animals zostal jediný muzikant – bubeník Chris Mack (Iluvatar).
Po vydaní tohoto albumu a po ďalších personálnych korekciách sa kapela stabilizuje (basgitaristom sa stal David Hughes a za bicie zasadol Bill B. Brasso), teda oproti prvému albumu (aj celej histórii HTM) sa OBLIVION SUN redukujú na kvartet.

OBLIVION SUN sú hlavnou hviezdou amerického progresívne rockového festivalu RoSfest v roku 2010.
V roku 2013 sú opäť hlavnou hviezdou na ProgDay (Severná Karolína) a tiež na ProgHouse v New Jersey. To už je na svete aj druhý album skupiny s názvom „The High Places“ .

Štartovacia „Deckard“ je viac menej typicky (HTM) dynamický inštrumentálny produkt, kde sa striedajú pasáže Whitakerovej jazzovo ladenej gitary a Wyattových klávesových (najmä klavírnych) podkresľujúcich variácií.

Počiatočný pochodový rytmus bicích, k tomu sa pridá Wyattova píšťalka v nasledujúcej „March Of The Mushroom Men“ – všetko to korešponduje s názvom tejto miniatúry. Možno to vyznie úsmevne, ale spôsob gitarovej hry v tejto skladbičke silno evokuje ... Fera Grigláka a máte pocit, že práve počujete slovenskú Fermatu...

Ďalší krátky (aj spievaný) song „Everything“ má najviac charakter „Radio edit“, niečoho, čo by sa dalo najskôr rozvinúť do dlhšej štruktúry ... nestalo sa a ostalo to v rovine na tejto placke celkom nenápadného kúsku, v pomerne jednoduchej, pesničkovej (pop rockovej) forme.

„Dead Sea Squirrels“ - Wyattov hypnotický sa opakujúci motív na altsaxofón a Whitakerova skreslená, kvílivá gitara v pomyselnom súboji, to celé v space-rockovom ošatení (hlavne v prostrednej pasáži) a popritom aj vtipne a veselo znejúce ...

Vyše 22 minútová suita „The High Places“ je v skutočnosti šesť parciálnych a v podstate nezávislých skladieb, prepojených dejovou líniou s plynulými prechodmi medzi nimi a majúca jasne charakter symfonického, prog rockového opusu.
Ambiciózna konštrukcia, s gradovanou epickou výstavbou, celá pretkaná Whitakerovým dramatizujúcim, často naliehavým spevom s neustále sa meniacimi, pomerne zložitými inštrumentálnymi motívmi a nápadmi (s dominujúcim klavírom v podkladoch), aj s celkom efektným finále.

Vinylová stopáž albumu (necelých 42 minút), nedovolí poslucháčovi akýkoľvek náznak nudy, nenájdete tu žiadnu výplň vatou, či hluché miesto. Na druhej strane, ak poznáte globálnu tvorbu oboch hlavných protagonistov (hlavne tú z polovice 70. rokov), viete, že sila hudobných nápadov a invencia bola ich najsilnejšou zbraňou jednoznačne v minulosti. Vysoký nadštandard si títo páni ale neustále udržiavajú ...

Happy The Man, jedna z najvýznamnejších prog rockových skupín všetkých čias, krátku dobu aj formujúca tvár tohoto subžánru v celosvetovom merítku, nikdy nekoncertovala mimo USA (či teritórium Severnej Ameriky).
Snaha Stana Whitakera a Franka Wyatta v ostatnej dobe je zúčastňovať sa na prog rockovo orientovaných festivaloch kdekoľvek vo svete a podniknúť s OBLIVION SUN aj nejaké európske turné. Veľmi intenzívne im v tomto fandím a je mojím snom, vidieť týchto skvelých muzikantov aspoň pod týmto logom ...

» ostatní recenze alba Oblivion Sun - The High Places
» popis a diskografie skupiny Oblivion Sun


Happy The Man - The Muse Awakens
2015-03-24

Happy The Man / The Muse Awakens

4 stars

S oficiálnou diskografiou HAPPY The MAN to nie je také jednoduché a jednoznačné, ako sa to píše na prog rockových serveroch a v rockových almanachoch.

Kapela skutočne vydala celkove šesť štúdiových a jeden živý album, ale tak, ako je to štandardné – s novým materiálom, s istým vopred ohláseným termínom, s istou propagáciou vydavateľskej firmy a promotion sa to stalo len v 70. rokoch pri vydaní prvých troch albumov (a len tieto vyšli aj vo vinylovej verzii) a v prípade práve albumu „The Muse Awakens“ .

Albumy „Beginnings“ (včasne ranná tvorba HTM), „Death's Crown“ (špecifický epický experiment HTM) a „Live“ (klasický koncertný materiál z prvých dvoch kultových albumov HTM) vyšli istým spôsobom „posmrtne“, teda v období 90. rokov keď HTM neboli funkční. Sú produktom a bežnou vydavateľskou filozofiou amerického labelu Cuneiform Records, ktorý sa vlastne špecializuje aj na skôr nahraný, no dosiaľ nevydaný, archívny a „šuplíkový“ materiál významnejších (jednoznačne nie mainstreamových) kapiel minulosti, aj súčasnosti.

Album „The Muse Awakens“ je naplánovaným produktom reunionu HTM v roku 2000 (HAPPY The MAN boli vtedy headlinerom na druhom ročníku legendárneho NEARFEST-u ) a vydal ho v tom čase asi najagilnejší prog rockový label - Inside Out Music.

V kapele definitívne chýba Kit Watkins, ktorého za klávesami nahradil David Rosenthal (Rainbow, Steve Vai, Billy Joel, Robert Palmer), za bicie, ktoré boli a sú u HTM postom s najväčšou migráciou, zasadol Joe Bergamini.

Trio Frank Wyatt (klávesy, saxofón, dychové nástroje), Stanley Whitaker (gitary, spev) a Rick Kennell (basa) je stabilným personálnym obsadením počas celej histórie HAPPY The MAN.

Album „The Muse Awakens“ obsahuje jedenásť songov, z toho desať je inštrumentálnych, jedine v skladbe „Shadowlites“ môžete opäť počuť precítený a dramatický spev Whitakera.

Skladateľsky trochu prekvapivo dostal priestor v troch kompozíciách Rosenthal, pod tromi trackmi je podpísaný aj Wyatt, autorsky dominuje Stan Whitaker s piatimi zárezmi.

Obsahom albumu sú sofistikované skladbičky s typickou minutážou pre túto kapelu a nepochybne so snahou plynule nadviazať na éru, keď Happy The Man boli ... HAPPY THE MAN, teda na roky 1977/79.

Je na nekonečnú polemiku, do akej miery sa to podarilo, ale album „The Muse Awakens“ bol prijatý zainteresovanou verejnosťou veľmi vrele a pozitívne. Každý song má svoju špecifickú atmosféru a tempo, evokuje iný odtieň nálad a emócií.

Štartovacia „Contemporary Insanity“ je asi najviac rozmarné jazz rockové cvičenie gitary a dvoch rôznorodých klávesových registrov v svižnom tempe a prvý skladateľský príspevok Davida Rosenthala v drese HTM.

Titulná „The Muse Awakes“ sa rozbieha v pomalšom, melancholickom opare je to už klasický track kapely a razantné pripomenutie toho, čím boli HTM v 70. rokoch. Autor je Stan Whitaker, ale nevediac tento údaj, tipoval by som skôr Franka Wyatta, saxofón tu kúzli dominantné akordy ...

„Stepping Through Time“ je už skutočne produktom Franka, staccato flauty a hry kláves. V druhej polovici skladby si zasóluje aj Whitaker, ale spád a striedanie motívov i dominujúcich inštrumentálnych nástrojov je tradičným poznávacím znamením tejto kapely.

Názov „Maui Sunset“ jasne dáva najavo istú exotičnosť západu slnka, výborný príspevok Davida Rosenthala, ktorý týmto spôsobom ukazuje , že je schopný „náhradník“ Kita Watkinsa a má aj jeho skladateľské zručnosti.

Whitakerova „Lunch At The Psychedelicatessen“ pôsobí rozmarne a veselšie, ale v strednej pasáži je to klasický HTM, plný hudobných farieb a pasáží s protirytmami.

„Slipstream“ je Wyattova klavírna etuda, samozrejme zaodetá v háve svojej materskej kapely a v adekvátnom aranžmá. Toto môžete pokojne večer pustiť aj svojej partnerke v očakávaní romantického pokračovania ...

„Barking Spiders“ – opäť Whitaker a viac hravo/bláznivá skladbička, ako to nepriamo naznačuje aj jej názov. Gitarové „hrátky“ ...

„Adrift“ – krása jemnej, zasnenej melanchólie, saxofón a akustická gitara a úplne odlišná tvár Whitakera, ako v predošlom songu.

Jediná spievaná záležitosť na albume „Shadowlites“ s ľahkým dramatickým drajvom dáva do pozornosti, že HTM stále majú aspoň jedného (občasného) speváka, ktorého farba hlasu je v skutočnosti nesmierne príjemná. Vzhľadom na kratšiu minutáž si to viem predstaviť, aj ako rádiový (ale veľmi kvalitný) produkt ... žeby hit? :D

„Kindred Spirits“ - najlepší Rosenthalov príspevok, vlastne už klasický HTM song, celkom evokuje „školu Kita Watkinsa“, s ktorého hrou, kompozičnou a harmonickou formou sa týmto asi definitívne stotožnil. Paráda.

„Il Quinto Mare“, Wyattov epilóg, najdlhšia kompozícia, má jasne charakter symfonického progu. Úspešná gradácia tohto nepochybne vydareného a veľmi dobrého albumu ...

... ale predsa. Títo páni už nemajú niečo cez dvadsať, sedemdesiate roky sú definitívne pasé a svet a vývoj progresívnych foriem rocku je zase inde. Ani rapídny posun, najmä v technológii a v možnostiach variability hry a zvukových farieb klávesových nástrojov a s nimi súvisiacimi doplnkovými efektami nedokážu to (aj pri takejto forme sofistikovanej hudby), čo doba a globálna atmosféra umožňovala a dávala ... vtedy

Invencia, nadanie a espirit sú ako tečúca rieka ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - The Muse Awakens
» popis a diskografie skupiny Happy The Man


Happy The Man - Better Late...
2015-03-22

Happy The Man / Better Late...

5 stars

Už som to nie raz v recenziách a rôznych polemikách napísal, či povedal, že USA (a celá Severná Amerika) vlastne v mimoriadne plodných a zásadných 70. rokoch nemali skupinu, či výrazný muzikantský projekt, ktorý by mal jednoznačne charakter toho, čomu sa v Európe a zvlášť na Britských Ostrovoch hovorilo "art rock". Dalo by sa polemizovať, že čiastočne tvorba KANSAS napĺňa istým spôsobom možnosť zaradenia sa do tohto subžánru, iste to nikdy vlastne nebola „klasická“ AOR kapela, ale ani vyložene art rocková.

STARCASTLE sa relatívne úspešne v rokoch 1976/78 svojimi prvými troma albumami etablovali na americkom trhu, ako najvydarenejšia odozva/klon britských YES.

Špecifickou a jednorázovou udalosťou v USA bolo v roku 1978 vydanie albumu "Stained Glass Stories" skupiny CATHEDRAL ... ale kto ešte viac ?

"Najviac európsky znejúca US progresívna skupina všetkých čias." ... tento slogan/termín platí a ostane nemenný, v súvislosti s tvorbou fenoménu HAPPY The MAN, minimálne z časového aspektu a obzvlášť v súvislosti so 70. rokmi.

Málokto vie, že Peter Gabriel, po odchode z GENESIS, pri svojom štarte na cestu sólovej kariéry koketoval aj s možnosťou byť súčasťou a spevákom tejto americkej kapely. HTM sú dodnes jeho špecifickí obľúbenci a boli jeho inšpiratívnym zdrojom pri fúzovaní prvkov art rocku a jazzových fragmentov v ňom, v rámci vlastnej tvorby.

Pre valnú väčšinu art/prog rockových recenzentov, redaktorov i fanúšikov vo svete sú najvýznamnejšími produktami v diskografii HAPPY The MAN prvé dva oficiálne štúdiové albumy, majúce nepochybne kultový status. Je však dosť takých a patrím medzi nich, čo považujú ich tretí album za dielo najviac vyjadrujúce podstatu všeobecného termínu "progresívny rock" ... tak, ako ho vnímame optikou súčasnej doby.

HAPPY The MAN sú kapelou, ktorá na svojich prvých troch štúdiových počinoch stála na trojici vyrovnaných, invenčných a skvelých inštrumentalistoch. Gitarista a jediný spevák v skupine Stanley Whitaker, a multiinštrumentalisti Frank Wyatt a Kit Watkins (obaja hráči na rôznorodú paletu klávesových nástrojov, flautu, saxofón a ďalšie dychové nástroje) si skladateľské a aranžérske party rozdelili približne rovnakým dielom, čo nepochybne zvyšovalo pestrosť, nápaditosť a zvukovú variabilitu kompozícií HTM.
Art rockový základ skladieb, obohacovaný fragmentami jazzu a odozvy Canterburskej scény sú prítomné všade a celkom intenzívne.

HTM nie sú epický, ako GENESIS v rannom období, ani patetický a pompézny, ako YES vo svojej zlatej ére – ich songy (takmer) zásadne neprekračujú 10 minútovú hranicu trvania (podobnosť s GENTLE GIANT), sú častejšie čisto inštrumentálne, ako spievané a sú jednoznačne o sile a originalite hudobných nápadov, ich častej variabilite a o drobných hráčskych finesoch (jediný, ambiciózny projekt s 38 minútovou suitou "Death's Crown" na rovnomernom albume, dopadol v konečnom výsledku značne rozpačite).

Samotný, album "3rd/Better Late ..." (lebo toto je jeho úplný a správny názov) pozostáva zo štyroch spievaných a šiestich inštrumentálnych trackov.

Úvodná "Eye of the Storm" je zasnená, camelovsky znejúca inštrumentálka s dominanciou striedajúcich sa pasáží Watkinsovej flauty a Wyattovho saxofónu.

"The Falcon" je naliehavá, vygradovaná dramatická skladba s úžasne precíteným barytónom Whitakera. Jeden z vrcholov albumu.

"At the Edge of This Thought" je melancholicky pôsobiaca inštrumentálka, tentokrát s dominanciou flauty jej autora Franka Wyatta a s bohatými klávesovými vrstvami v pozadí.

"While Chrome Yellow Shine" - fragmenty jazzujúcej gitary do efektného tandemu hry dvoch klávesových čarodejníkov, ktorí sú spoluautori tejto hypnotizujúcej kompozície.

"Who's In Charge Here?" - pomalšia skladba, rukopis Whitakera je evidentný, precítený spev s jemu vlastným vibrátom a sekundujúcim mu saxofónom Wyatta.

"Shadow Shaping" ďalší spievaný track , Watkins a Wyatt s dominantnými klávesami a saxofónom.

"Run Into the Ground" je v podstate jazzová záležitosť, v popredí sa striedajúcimi sólovými improvizáciami Watkinsa na clavinete a Wyatta na saxíku. Efektné ...

"Footwork" je Watkinsova variácia na Canterbury scene. Že je to pomyselný „súboj“ dominujúcich kláves a saxofónu, azda ani nemusím zdôrazňovať.

"Labyrinth" – zase Watkins, opäť echá Canterbury a znova melanchólia ... ale tá čo nádherne chytá za srdce. V druhej polovici gradujúcej kompozície aj skvelá gitara Whitakera.

"Such A Warm Breeze" epilóg albumu je pokojnejšia, optimisticky pôsobiaca Whitakerova skladbička s jeho výrazným spevom a evokujúca trochu Camel.

Skutočne, porovnávať HTM s nejakou európskou kapelou je ošemetné, je to jedinečná a neopakovateľná partia bravúrnych inštrumentalistov, skladateľov a aranžérov, bez tendencie predvádzať sa, ale stále sa tlačí do podvedomia najmä CAMEL, aj kvôli hojnému výskytu flauty (dokonca občas aj dvoch) a melodickejším formám Canterbury, ktoré sú začlenené do časti (rannej) tvorby oboch týchto legiend.

A nie je žiadnou náhodou, že po vydaní tohto albumu ... odchádza jeden z výraznej trojice autorov a skladateľov HAPPY The MAN, Kit Watkins do Európy ... a nahráva s CAMEL album "I Can See Your House From Here" ... s akým výsledkom, to asi viete sami ... a žiaľ, invenčná a zlatá éra zásadného prínosu pre svetový art rock a prog rock zo strany HTM odchádza v podstate tiež, napriek ďalším pokusom a istým snahám experimentovať s "náročnejšími formami" hudby všeobecne. Tandem Wyatt / Whitaker s istými prestávkami naďalej fungoval, aj funguje, či už v parciálnych reunionoch HAPPY The MAN, alebo v poslednom období vo forme projektu, teda kapely OBLIVION SUN.

... a bodové hodnotenie prvých troch albumov HTM považujem za obyčajné klišé ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - Better Late...
» popis a diskografie skupiny Happy The Man


Diagonal - Diagonal
2014-09-14

Diagonal / Diagonal

4 stars

Canterbury (canterburská scéna) je jednou z významných odnoží artrockovej hudby 70. rokov, ktorá je pomenovaná podľa britského regiónu, kde kapely s týmto zameraním vznikli. Jej hlavní predstavitelia sú známi v celej svojej škále: Od pôvodne ťažkých, jazzovo orientovaných Soft Machine cez psychedelických Gong, klasikov subžánru Hetfield & North, National Health a Khan, až po melodicky najstraviteľnejších Caravan.

Canterbury má (resp. malo) svojich zastáncov aj v iných krajinách sveta: taliansky Picchio Dal Pozzo, japonský Six North, belgický Pazop, švajčiarsky (jednoalbový, ale kultový) Island, americké kapely However a Volaré sú toho celkom jasným dôkazom. Aj progrockoví hrdinovia dnešnej doby, britsko-švédsky súbor Tangent vychádza vo svojej produkcii z canterbury, ako jedného z elementárnych zdrojov svojej hudobnej inšpirácie. Všeobecne je však príliv nových kapiel vychádzajúcich z canterburskej scény veľmi zriedkavý. Jednou z tých ktoré sa objavili nedávno, ako blesk z čistého neba (a stejne je zložená z muzikantov už "v najlepších rokoch") s hodne silným albumom sú Diagonal z Brightonu. Je to sedemčlenná kapela, ktorej hudba so svojim, archaickým, analógovo pôsobiacim zvukom vracia staromilcov do ranných 70. rokov. Aj minutáž albumu je konzervatívna - vinylová (album vlastne súbežne na vinyle aj vychádza). Za výrazné individuality súboru považujem sólového speváka a klávesáka Alexa Crispina a hráča na altsaxofón, klarinet a flautu Nicholasa Whittakera, ktorí mierou vrchovatou prispievajú ku tej správnej atmosfére albumu, dávajúcemu realistický pocit, že vyšiel takmer o 40 rokov skôr ako je realita...

Semi Permeable Men-Brain - (10:54) je typický canterburský náter - dynamicky sa ženúca skladba s naliehavým spevom Alexa Crispina, pri plnom zvuku nástrojovej inštrumentácie s výbornou gradáciou.

Child Of The Thunder-Cloud - (8:49) sa rozbieha od pomalého tandemu piano - altsaxofón do silne melancholickej pasáže a cez bubenícku vsuvku do jazzového finále s vokálom, skresleným vocoderom.

Deathwatch (7:18) - chvejivo plačlivý hlas à la Richard Sinclair (Caravan) v opare krásne smutnej atmosféry prechádza do prostrednej, a capella spievanej časti a končí motívom skreslenej gitary za postupného sa pridávania dychových nástrojov a syntetizátorov. Harmonická výstavba skladby je skutočne parádna.

Cannon Misfire (5:32) - je inštrumentálny jazzrock/fusion à la Soft Machine v ich naslepšom období, výrazná rytmika (dominujú basgitara a bicie), saxofón a skreslený zvuk silne podladenej gitary. Tiež skvelý kúsok.

Pact (14:00) - archaické Hammondky, podladená gitara, základný bluesový motív, Alex Crispin spieva, akoby chcel vypustiť dušu na dlaň, aranžérsky typický zvuk opusov canterburskej scény, skutočne ako spred 35 - 40 rokov. Krásna mellotronová pasáž uprostred vás prenesie do mystických krajín zo štetcov a obrazov Rogera Deana a finále dvoch gitár na organovom podklade, dôstojné termínu "canterbury" vás pomaly vynáša späť do dennej reality z exkurzie po ranných 70. rokoch...

Verím, páni z Brightonu, že toto nie je vaše prvé a súčasne aj posledné slovo, bola by to skutočne nesmierna škoda... Hodnotenie: 4,5

8. 3. 2009

» ostatní recenze alba Diagonal - Diagonal
» popis a diskografie skupiny Diagonal


Echolyn - Singles 2012 - 2013
2014-08-24

Echolyn / Singles 2012 - 2013

5 stars

Echolyn je fenomén, ktorému ak už niekto raz prepadne, ostane v ňom navždy, ako bezpodmienečná láska v srdci ... alebo aj ako pocit v rannej fáze štádia u závislého človeka ku tej svojej forme "drogy".
"Album" Echolyn - Singles 2012 - 2013 ... nenájdete v diskografiách na(prog)rockových serveroch tohoto sveta, je produktom internetových nadšencov, ktorí sériu voľne produkovaných a na seba zásadne nenadväzujúcich singlov spojili do celku ... ktorý však má svoj zmysel a vydaril sa, napriek tomu, že nie je premysleným obchodným, či umeleckým artiklom.
Istým spôsobom plodné obdobie minulých dvoch rokov prezentuje táto kompilácia "pesničkové" obdobie, tak ako ho pätica Echolyn cíti a vyjadrila ho formou emisie postupne vypustených šiestich singlov - každý je v inej atmosfére, hudobnej nálade a svojskom vyjadrení nespochybniteľných tvorivých schopností muzikantov.
Pomerne vyrovnaná minutáž jednotlivých kompozícii ukazuje, kde je hlavná sila Echolyn - stredne dlhé skladby nemajú ani rádiové ambície (na toto sú Echolyn príliž náročným sústom), ale v tomto prípade ani nie ambície artrockových dinosaurov zo 70.rokov, keď tvorba 20-minútových "eposov" bola výzvou a formou sebarealizácie pre tých, čo chceli ukázať svoje nadštandardné skladateľské, inštrumentálne a kombinátorské hudobnícke schopnosti.
Echolyn boli a sú vlastne stále istou novodobou variáciou na ešte komplexnejšiu hudbu ich pôvodných vzorov, legendu Gentle Giant, obohatenú o viac jazzových elementov a občas krkolomnejších fragmentov a nuansov v kompozičnej stránke skladania ich hudby.
Gentle Giant tiež netvorili "opusy" a predsa sú v oblasti sofistikovaného art/prog rocku veľmi zásadnou veličinou ...
Vyzdvihovať niektorú zo šiestich skladieb tejto špecifickej kompilácie by bolo ošemetné, každá jedna má svoje osobitné čaro a krásu.
Opisovať hudbu verbálnymi frázami je pomerne pošetilé, ale skúšame to neustále ... v prípade tohto neštandardného a hmotne neexistujúceho "produktu" poviem jediné: skúste počúvať a ponoriť sa do sveta Echolyn ... a zabudnúť na chvíľku na okolitý beh tohoto sveta ...

» ostatní recenze alba Echolyn - Singles 2012 - 2013
» popis a diskografie skupiny Echolyn


Unifaun - Unifaun
2014-01-31

Unifaun / Unifaun

4 stars

Can you tell me where this music's been, said the Unifaun to his true love's eyes... Takto znie úvodný verš z geniálneho albumu Selling England by the Pound ešte kompletných Genesis z úst Petera Gabriela.

"Genesis.Soundscape.Project", alebo "album skladieb Genesis, ktoré Genesis nikdy nenahrali", to sú podtituly súboru dvanástich skladieb a takmer 77 minútového materiálu dvoch neznámych, zo Švédska pochádzajúcich nadšencov a fanúšikov tvorby ranného a stredného obdobia tvorby tejto zásadnej kapely na mape art-rockového sveta.

Nad Sylvan (spev, gitary, basa, klávesy a bicie) a hráč na klávesové nástroje a tvorca celkového zvuku nahrávky Bonamici (občianskym menom Christian Thordin) sa spoznali cestou internetového serveru skalných prívržencov Genesis a po dvoch rokoch skúšania a ďalších takmer piatich rokoch nahrávania a pilovania detailov albumu prišli s kožou na trh.

Áno, vlastne z každého detailu tohto diela dýcha na nás duch a atmosféra Genesis rokov 1971 - 1978. Nad Sylvan spieva v pokojnejších pasážach ako Phill Collins, v dramatických polohách ako Peter Gabriel, ba frázovaním pripomína aj Fisha z Marillion. Takmer osem minútová inštrumentálka Rehacksis znie skutočne ako nikdy nevydané medley Steve Hacketta z jeho staršej tvorby, v To the Green Faerie intonuje Nad Sylvan, ako Phill Collins v Inside and Out, prostredná časť 14 minútovej, epickej skladby Quest for the Last Virtue silne evokuje závereční časť Entangled, intro nemá ďaleko do Dancing with the Moonlight Knight a Nad Sylvan má farbu hlasu Slippermena z The Lamb Lies Down On Broadway. Ešte v 80. rokoch zložená skladba Mr. Marmaduke and the Minister Nadom Sylvanom ako keby vypadla z kontextu albumu Nursery Cryme, mrazivá, sugestívna A Way Out ako keby bola sestrou The Carpet Crawlers, veselá Welcome to the Farm pojednáva o výprave do Surrey do oblasti známej, ako The Farm, čo je miesto, kde sa stretávajú fanúškovia Genesis. Kratučká klávesová Bon Apart je štylisticky, ako keby vypadla z albumu Tonyho Banksa A Curioous Feeling a záverečná inštrumentálka End-or-Fin je evidentne inšpirovaná Duke Travels / Duke End, pričom názov skladby je evidentne verbálnou parafrázou identicky umiestnenej Los Endos... Na albume je ešte hodne ďalších perličiek a drobnôstiek s priamym odkazom na tvorbu Genesis a každý pozorný poslucháč a znalec tvorby vzorov tandemu Unifaun si ich iste nájde.

Isteže, ani jeden z týchto dvoch Švédov nedosahuje fenomenálne inštrumentálne výkony gitaristu Steve Hacketta, klávesáka Tony Banksa, ani bubenícke schopnosti Philla Collinsa (živými bicími vypomohol aj Rolf Holstrom), ale ja som bol vždy prívržencom klonov tzv. dinosaurov v art rocku a (vydarených) klonov Genesis zvlášť. Mám z toho celkom príjemný pocit, že okrem škótskych Citizen Cain a talianskych The Watch pribudol aj Unifaun. Takéto kapely, projekty a ich albumy prinášajú akúsi príjemnú a pozitívnu hudobnú nostalgiu a chvíľkový únik späť do 70. rokov. Čo je potrebné art rockerovi viac?


27. 9. 2008

» ostatní recenze alba Unifaun - Unifaun
» popis a diskografie skupiny Unifaun


Agents Of Mercy - The Fading Ghosts Of Twilight
2014-01-29

Agents Of Mercy / The Fading Ghosts Of Twilight

3 stars

Už prvé avíza o vydaní albumu, kde sa stretávajú Roine Stolt (boss The Flower Kings, Transatlantic, ex-Kaipa, ex-Tangent) a Nad Sylvan (Unifaun) vyvolali dychtivé očakávania progrockových fanúšikov, čo tento v podstate švédsky superprojekt prinesie. Na albume síce hosťujú dvaja skvelí americkí bubeníci (Pat Mastelotto z King Crimson a koncertný náhradník spievajúceho Nicka D'Virgillia v Spock's Beard, Jimmy Keegan), ale majoritné party bicích nahral predsa len domáci maďarský Švéd (alebo švédsky Maďar) Zoltan Csörsz (The Flower Kings, Karmakanic, ex-Tangent) v rytmickom tandeme s géniom Jonasom Reingoldom (boss Karmakanic, The Flower Kings, Tangent) na bezpražcovú basu. Jedine hráča na všetky klávesové nástroje (aj husľové party na albume) Biggo Zelfriesa (Walrus Farm) znalejší progrockeri asi zrovna nepoznajú.

Celý album projektu/skupiny Agents of Mercy je vlastne autorské a kompozičné dielo Roine Stolta. Personálna prevaha Kvetinových Kráľov a hlasový register plus spevácke schopnosti Nada Sylvana, ktoré sú úspešným a takmer ideálnym priesečníkom spevu Petera Gabriela, Philla Collinsa a Fisha, dávajú vopred tušiť, kam sa bude hudba Agents of Mercy uberať: medzi lyrickejšími polohami The Flower Kings a retro soundom prostrednej etapy v tvorbe Genesis. A to sa aj na The Fading Ghosts of Twilight v podstate deje. Album je skutočne dobré (remeselne výborné) dielo excelentných muzikantov. Ale "dobrý" je v školskej terminológii trojka v päťstupňovej škále. Keby tento album vydala verejnosti neznáma kapela dosiaľ anonymných hudobníkov, asi by to spôsobilo menší poprask. Lenže...

V dnešných časoch nadprodukcie progrockových albumov v celom svete a navyše pri poznatku, že samotní The Flower Kings chrlia svoje produkty, obyčajne v dvojalbových verziách takmer každoročne, mám, aspoň ja, len hodne silný pocit déja-vu. Proste to tu už bolo v rôznych verziách, navyše pomaly nespočetne krát a prežuté z každej strany. Tvorčí tlak u Roine Stolta je síce evidentný, ale už dlhšiu dobu nie je tak invenčný, ako v počiatkoch kapely TFK. Navyše ktorýkoľvek radový album TFK je obohatený aj skladateľskými nápadmi a invenciou ďalších členov materskej kapely, predovšetkým klávesáka Tomasa Bodina, ale aj Jonasa Reingolda, v spievaných pasážach aj Hasse Fröberga.

Agents of Mercy je v podstate ďalší sólový album Roine Stolta s účasťou výborných inštrumentalistov a hodne kvalitného speváka, ale iba s určitou aranžérskou spoluúčasťou na finálnom diele. Najviac na mňa pôsobí úvodná, titulná skladba, ale aj to najmä vďaka tomu, že vo svojej druhej časti mám silný pocit, ako keby vypadla z genesisovského dvojalbumu The Lamb Lies Down on Broadway, i kvôli povedomému hudobnému motívu a spevu a frázovaniu Nada Sylvana, à la Peter Gabriel v tom čase. Každá ďalšia skladba už len stále viac a viac evokuje klasické postupy, známe z tvorby TFK. Hudobný materiál albumu plynie síce príjemne, ale pôsobí, asi ako tok rieky v zregulovanom koryte, bez krivoľakých meandrov, bez nejakých zásadných zmien rýchlosti tempa, až máte nečakane často pocit, že si môžete počas posluchu tohoto CD príjemne zdriemnuť. Žiadne záchytné body, kde by sa tok hudby dramaticky menil, žiadny pozitívny nepokoj, ktorý by nútil zásadne zbystriť pozornosť poslucháča. Takýto stav som ešte pri počúvaní žiadneho albumu TFK dosiaľ nezažil. Nemožno ho porovnávať ani s debutovým albumom Unifaun, na ktorom Nad Sylvan v tandeme s Bonamicim spolupracoval dlhých 7 rokov a je neporovnateľne rozmanitejší a rôznorodejší.

Možno, že hudobný a kompozičný obsah albumu The Fading Ghosts Of Twilight bude niekomu stačiť k celkovému uspokojeniu z finálneho výsledku, po takmer 78 minútovej porcii progresívneho (?) rocku. Mne to tentokrát a od takýchto hudobníkov určite vôbec nestačí...

17. 3. 2009

» ostatní recenze alba Agents Of Mercy - The Fading Ghosts Of Twilight
» popis a diskografie skupiny Agents Of Mercy


Mar De Robles - Indígena
2014-01-24

Mar De Robles / Indígena

5 stars

V dnešnej dobe objaviť skutočne kvalitnú hudobnú kapelu, hoci aj z nejakej exotickej krajiny sveta nie je aj vďaka internetovým možnostiam žiadnou raritou. Kvintet Mar de Robles pochádza z Chile, z mesta Rancangua a bezmenný debutový album im vyšiel ešte v roku 2003. Ich renomé začalo narastať nielen medzi milovníkmi náročnejších foriem rocku a jazzu v Južnej Amerike, ale po vydaní dvojky Indígena v druhej polovici minulého roku aj vo väčšine zvyšku sveta.

Nie celkom bežné nástrojové obsadenie - úplná absencia klávesových nástrojov, dvaja bubeníci (Jesús Parada - klasické bicie, Ignacio Larrondo - congas, djembé, perkusie), basgitarové inštrumenty, ako u Tonyho Levina z King Crimson (Cristián Larrondo - fretless bass, Chapman Stick), variabilná gitarová hra Rodriga Morisa a päticu doplňuje nesmierne talentovaný Julio Tobar, hráč na tenor saxofón, priečnu flautu a v dvoch asi polminútových fragmentoch aj spevák.

Mar de Robles sú očividne inšpirovaní hudbou kultových King Crimson (éra od albumu Discipline doposiaľ), holandských Focus (v jemnejších polohách, v pasážach s flautou) a avant-progových Akinetón Retard, asi najvýznamnejšej súčasnej rockovej skupiny z Chile. Výsledok tohoto mixu je skutočne úchvatná verzia avantgardne znejúceho progresívneho rocku. V deviatich kompozíciach, oscilujúcich časovo poväčšine okolo piatich minút, chŕlia na nás hudobníci obdivuhodné množstvo inštrumentálnych motívov.

Rodrigo Moris hrá na gitare často minimalistické sekvencie à la Robert Fripp, zasnené akordy ako Jan Akkerman, ale nezaprie sa v ňom ani Juhoameričan, takže dôjde aj na pasáže etnického latino-rocku. Tam kde dominuje duel gitary a basy, máte pocit, že skutočne počúvate King Crimson, tam kde sú v popredí jemnejšia gitarová hra a flauta, si nostalgicky spomeniete na zlatú éru Focus. Album je v podstate inštrumentálny, spev Julio Tobara v skladbách X_2004 a Chileneos je v podstate len epizódny, v kompozícii Aborigen sa vokálne štylizuje dokonca do šamana, príslušníka pôvodného obyvateľstva Austrálie... Pasáže, hrané na tenorsaxofóne v kombinácii s ostatnými nástrojmi členov kapely zase znejú ako nejaká dramatická forma jazz rocku.

Štruktúra jednotlivých skladieb, napriek veľkému počtu použitých, skutočne originálnych motívov a nápadov nemá tendenciu opakovať niektorý z nich vo vygradovanej forme, napriek tomu jednotlivé skladby pôsobia skutočne kompaktným dojmom.

Album, s dĺžkou trvania necelých 56 minút vám zbehne, ani sa nenazdáte a máte okamžite chuť si ho pustiť opäť - je proste návykové. Nie je teda ani prekvapujúce, že skupina v poslednej dobe doslova vymetá všetky podstatné art/prog rockové festivaly v Južnej a Strednej Amerike (napr. kultový Baja Prog 2007 v Mexiku a Earthdance 2007 v Chile).

Mar de Robles sú skupinou mladou a nesmierne perspektívnou, v dnešnej dobe, ktorá praje retro návratom trendov zo zlatých 70. rokov minulého storočia iste ešte o nej budeme počuť... Hodnotenie: 4,5/5



23. 1. 2008





» ostatní recenze alba Mar De Robles - Indígena
» popis a diskografie skupiny Mar De Robles


VARIOUS ARTISTS - The Spaghetti Epic 3
2013-12-16

VARIOUS ARTISTS / The Spaghetti Epic 3

4 stars

Jubilejný - desiaty rok fungovania oslávi v týchto dňoch spolupráca fínskeho progresívneho časopisu Colossus a francúzskeho vydavateľského labelu Musea Records. Najnovšie prináša na trh svoj ďalší produkt. Edícia Spaghetti Epic má v podstate jednoduché pravidlá: všeobecne menej známe, ale kvalitné a hodne interesantné progrockové kapely z celého sveta majú možnosť na ploche v intervale 20 až 25 minút predviesť svoje umenie, pričom predlohou, akýmsi libretom im je niektorý z kultových filmov západoeurópskej westernovej produkcie, v prípade tohoto albumu je to film "The Great Silence", s legendárnym Klausom Kinskim v hlavnej úlohe. Čelná strana bookletu je vlastne pôvodná verzia reklamného plagátu k filmu. Výsledkom by mala byť kompozícia v tradíciach klenotov artrocku 70. rokov typu Yes - Close To the Edge, resp. The Gates Of Delirium, Genesis - Supper's Ready, alebo E.L.P. - Tarkus a dominujúci zvuk analógových nástrojov, ako sú Moog, Mellotron, resp. Hammond organ… V minulých rokoch takto svoje majstrovstvo v rôznych edíciach časopisu Colossus predviedli kapely Glass Hammer z USA, Tempano z Venezuely, Nathan Mahl z Kanady, Sinkadus a Simon Says zo Švédska, Randome, C.A.P., Tilion a Taproban z Talianska, Trion z Holandska, Minimum Vital z Francúzska a množstvo ďalších. Tentokrát dostali príležitosť skupiny Little Tragedies z Ruska, Yesterdays z Rumunska a projekt NOT z Talianska.

Little Tragedies (na svojom konte majú za 10 rokov niekoľko albumov, posledný je The Cross z r. 2008) so svojou kompozíciou The Voice of Silence príliž zrovna nepresvedčili. Inštrumentálne vychádzajú z odkazu E.L.P., starších Yes a terajších Glass Hammer, teda forsírujú hutný a hustý zvuk klávesových nástrojov. Po hodne dobrom, až bombastickom rozbehu však skladba skĺzava do akéhosi rovnomerne plynúceho toku a v jej druhej polovici sa nič závažnejšie nedeje, záverečná gradácia sa nedostavuje… Hlavným kameňom úrazu sú dve spievané pasáže bežným, priam tuctovým barytónom a - samozrejme v ruštine, čo pôsobí rozpačite a trochu úsmevne. Technickú zdatnosť a istú mieru nápaditosti však inštrumentálnej zložke skladby nemožno uprieť.

Etnickí Maďari z rumunského mesta Cluj (Kluž), kapela Yesterdays, sú už o niečom úplne inom. Vlani im vyšla na Musea Records remastrovaná verzia mimoriadne dobrého albumu Holdfénykert z roku 2006. Decentný zvuk kláves, mierne zasnená atmosféra, výborná architektonická štruktúra kompozície, časté, ale prirodzené a nenásilné striedanie umne skĺbených hudobných motívov, protirytmy, skvelé aranžmá a bravúrne a s ľahkosťou zladené viacnásobné vokály (v maďarčine) posúvajú túto kapelu do sféry klenotov súdobého progresívneho rocku. Pasáže s akustickou gitarou, flautou, resp. na inom mieste s dychovými nástrojmi, šikovne uloženými do hlavnej dejovej línie sú čerešničkami na skutočne chutnej torte, s názvom Suite Pauline.

Taliansky projekt N.O.T., teda Noise Overtones Therapy nie je pravidelnou kapelou, ale pre tento účel zostaveným projektom, najmä z muzikantov z kapely Akt (album Dentokirtós z roku 2007). Pokojný, pochodový rytmus v prvých piatich minútach kompozície Epilogo postupne prechádza v rozbeh a razanciu - objavujú sa časté crimsonovské pasáže a klávesy, evokujúce škandinávsku scénu, konkrétne skupiny ako Änglagård, Landberk, či Anekdoten. Spev a šepotom recitované pasáže (v taliančine) do deja tohoto eposu zapadajú plynule a prirodzene. Celá výstavba skladby je kvalitne vygradovaná a udržiava poslucháča v neustálej pozornosti. NOT sa zhostili svojho príspevku na koncepčnom albume dôstojne.

Celkove sa jedná o veľmi zaujímavý a hodnotný album, potvrdzujúci zmysluplnosť týchto projektov a ďalšie celkom originálne obohatenie sveta progresívneho rocku …


Hodnotenie: Little Tragedies - 2,5; Yesterdays - 5; N.O.T. - 4,5



2. 3. 2009

» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - The Spaghetti Epic 3
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS


Honduras Libregrupo - La Única Posición Es La Oposición
2013-12-11

Honduras Libregrupo / La Única Posición Es La Oposición

4 stars

Argentínska kapela Honduras Libregrupo vznikla koncom roku 2004 v Buenos Aires, keď ju založili gitarista Alex Kodric a basgitarista Alejandro Leonelli. Po angažovaní bubeníka (Gabriela Falciola) a zadefinovaní štýlu, ktorý by chceli hrať, sa k nim pripojil ešte brat Alexa, hráč na klávesové nástroje Nicolás Kodric (mená súrodencov evokujú, že sú to potomkovia migrantov z oblasti teritória bývalej Jugoslávie). Kvartet Honduras Libregrupo hodne koncertoval po celej Argentíne a získal si rešpekt ako originálna, špecificky hrajúca skupina. Behom púhych dvoch dní v roku 2006 natočili vo vlastnom náklade svoju prvotinu, 46 minútový album Volumen I., ktorý znie ako jedna veľká psychedelická improvizácia, pripomínajúca tie najrannejšie koncerty Pink Floyd z éry Syda Barretta v britských kluboch. Keď v novembri 2006 nahrali na jeden kompilačný album svoju verziu Sea Song, pod názvom Canción del Océano od legendy a veterána Canterburskej scény, Roberta Wyatta, doniesla sa táto informácia aj k samotnému pôvodnému autorovi. Robert Wyatt bol potešený a nadšený touto coververziou, skontaktoval sa s kapelou a upravenú a zremastrovanú verziu albumu Volumen I. pomohol vydať aj s bonusom Canción del Océano na jednom francúzskom labeli aj pre európsky trh. Súčasne sa podieľal aj na vydaní živého albumu skupiny.

V marci 2007 začínajú Honduras Libregrupo nahrávať album La Única Posición es la Oposición ("The Only Position is Opposition"). Do kapely vstupuje jej piaty stály člen, saxofónista Ignacio Dominguez a Honduras Libregrupo podpisujú kontrakt s argentínskym labelom Azione Artigionale, ktorý je pozitívne naklonený avantgardným skupinám a projektom, a v máji 2008 je kompletná doska vypustená na svetlo božie.

Výborný album La Única Posición es la Oposición pôsobí, ako keby vznikol v rannej ére Canterburskej scény - pred 40 rokmi. Živo si predstavujem situácie, ako sú muzikanti z Honduras Libregrupo v štúdiu obložení okrem hudobných nástrojov i vinylovými verziami albumov pramatky Canterbury scene, skupiny Matching Mole, prvými troma doskami Soft Machine a paletou sólových albumov z bohatej diskografie Roberta Wyatta. Necelých 45 minút prináša odkazy na tvorbu Gong (spojenie psychedélie, space rocku a Canterbury), Soft Machine (spojenie jazzu a Canterbury), ale tiež talianskych Picchio Dal Pozzo (uplatnenie vokálnych foriem a farieb v Canterbury). Členovia kapely aj svojim vizuálnym imidžom pripomínajú obdobie neskorých 60. rokov, éru "kvetinových detí" a popularity LSD. Špecifický zvuk klávesových nástrojov je daný aj záľubou kapely a najmä Nicolása Kodrica v rannej krautrockovej scene (predovšetkým nemeckých Can).

Album otvára Tomando Conciencia del Baile, vyše šesť minútová zmes garážového psychedelického rocku s fragmentami z albumu Volumen I., prechádzajúca postupne do štruktúr, aké hrávala v počiatku skupina Gong.

Botox je výrazne jazzová skladba s dominujúcou gitarou, jediná kompozícia na albume bez využitia hry saxofónu.

Canción para Osvaldo Bayer je mix space rocku a zemitého Canterbury, evokuje atmosféru z albumu Soft Machine II a prvých nahrávok Gong, hlavne rytmickou štruktúrou.

Los Deportes je avantgardný jazz, základom sú tu meniace sa rytmické slučky, celkove v skladbe dominuje sólujúci saxofón.

Segunda Mitad del Día je predovšetkým pocta albumu Rock Bottom Roberta Wyatta, ale obsahuje aj skvele aranžované vokály, aká je možné počuť na albume Picchio Dal Pozzo I (z roku 1976).

Monocromático para Flora, takmer 13 minútová kompozícia je psychedelický rock ako vyšitý (či skôr vystrihnutý) z albumov Pink Floyd Ummagumma alebo More, ale s vygradovanou dynamikou, dadaistickou pasážou uprostred (typické pre niektoré krautrockové kapely) a s efektným a grandióznym finále.

Celkove je album La Única Posición es la Oposición určený hlavne pre milovníkov rannej Canterburskej scény a jej retroverzií.

» ostatní recenze alba Honduras Libregrupo - La Única Posición Es La Oposición
» popis a diskografie skupiny Honduras Libregrupo


Advent - Advent
2013-09-15

Advent / Advent

4 stars

Z amerického New Jersey pochádzajúca progresívne rocková kapela Advent (nemýliť si s metalcorovými menovcami zo Severnej Karolíny) oslávi tohto roku svoje 20 - ročné jubileum. Za dobu svojej existencie vydala (len) dva štúdiové albumy.

Ten druhý, podstatne známejší Cantus Firmus z roku 2006 bol vrelo prijatý kritikou a progrockovými internetovými servermi, ale o prvom, bezmennom albume z roku 1997 vie málokto, skôr len nadšenci a informovaní fanúškovia skupiny. Vyšiel totiž v relatívne malom, ale už kultovom talianskom progrockovom vydavateľstve Mellow Records, kde sa emisné náklady jednotlivých produkovaných titulov pohybujú rádovo v stovkách, takže nie je div, že tento album je dávno beznádejne vypredaný a o reedíciach sa v Mellow Records zrovna neuvažuje. Ale ono je to už asi bežné, že perly sa strácajú v anonymite davu a nadprodukcie, o to krajšie je ich objavovať...

V štúdiu štvorčlenná, koncertne až šesťčlenná kapela stojí na troch silných zakladateľských, hráčskych a skladateľsko - aranžérskych osobnostiach: multiinštrumentalista Alan Benjamin a bratská dvojica Henry Ptak a Mark Ptak (nemýlite sa, ich korene "po meči" sú v Čechách, ako priznal v jednom staršom interview Mark Ptak) majú za sebou pomerne bohatú minulosť aktívnych hudobníkov, nielen v progrockovom žánri. Alan Benjamin bol spolu s pojmami, ako sú v USA Mike Keneally (ex - Frank Zappa) a Kevin Gilbert duchovným otcom tribútnych albumov legendám Gentle Giant (Giant Tracks, HyberNation Music (USA) a Giant for A Live, Mellow Records ) a Procol Harum (The Best of the Whalers, Brokkelfish Records (Germany)). Bratia Ptakovci inklinujú aj k vážnej hudbe, aktívne hrávajú aj v katedrálových a chorálnych zoskupeniach v regióne NJ a NYC, sú to excelentní hráči na klávesové nástroje, obaja speváci, aj v zborových zoskupeniach. Hudba Advent vychádza z odkazu Veľkej Trojky (ako tvrdia traja hlavní členovia skupiny): Gentle Giant, Genesis a Procol Harum.

Album Advent otvára dynamická, nápaditá skladba Maginot Line s vtipným textom a typickými viacnásobnými vokálmi, à la Gentle Giant, je to jeden z mojich favoritov na tomto CD.

Skoro 11 minútová suita Alison Waits (A Ghost Story) je postavená na silných klávesových partoch a evokuje náladu z albumov Tony Banksa a zo starých príbehov z ranných albumov Genesis v akomsi katedrálovom aranžmá.

Skladbičky Rear View Mirror a Trompe L'Oeil majú typickú arómu a atmosféru krátkych songov Gentle Giant, pričom dominujú opäť hutné zvuky kláves bratov Ptakovcov. Striedme gitarové party Alana Benjamina silne evokujú (na celej doske) spôsob hry Alana Holswortha (Gong, U.K., K2).

Nowhere Else To Go je opäť kompozíciou dynamickejšou so strednou pasážou viacnásobných vokálov katedrálového typu.

Živé prevedenie skladby In The Tree s komplikovanou štruktúrou a v šesťčlennom obsadení si môžete pozrieť na http://www.youtube.com/watch?v=RnG-AAXUdvs.

Marche To The Fighte / The Retreat je zase dôkazom o koketovaní Advent s klasickou hudbou, kratučká skladbička Caminando zase pôsobí, ako fragment z hudby k baletu...

Vyše sedem minútový epilóg BITB je vlastne medley zo skladieb Boys in the band a Knots ich veľkých vzorov, Gentle Giant, ale samozrejme v aranžmá bratov Ptakovcov.

Prvotina Advent je z môjho pohľadu skvelou doskou nekonvenčných muzikantov s všeobecnými znalosťami o hudbe, ale s (progresívne) rockovým myslením a invenciou. Zaslúži si iste štyri silné hviezdičky.

8. 1. 2009

» ostatní recenze alba Advent - Advent
» popis a diskografie skupiny Advent


Not a Good Sign - Not a Good Sign
2013-07-02

Not a Good Sign / Not a Good Sign

5 stars

Recenzia.
Talianska, všeobecne rocková scéna, ale aj špecificky tá, ktorá je venovaná progresívnym hudobným výbojom bez nejakých ohraničení, je nesmierne bohatá a rozmanitá. Projekt/kapela NOT A GOOD SIGN je časovo veľmi mladá záležitosť, vznikom datovaná do roku 2011 a verejne aktívna v podstate až od tohto roku, ale hlavne jej dvaja hlavní protagonisti , hráč na klávesové nástroje, skladateľ a aranžér Paolo «Ske» Botta a gitarista, skladateľ a v tomto prípade aj majoritný textár Francesco Zago sú už nesmierne skúsení harcovníci, ktorí majú na svojom konte albumy rešpektované aj tými najväčšími maškrtníkmi nekonvenčnej, progovej, či až avantgardne hľadačskej hudby.
Obaja sú ideovými vodcami už teraz kultových virtuózov YUGEN, Paolo «Ske» Botta nahrával aj koncertoval s americkými FRENCH TV a navyše vydal pod vlastnou prezývkou SKE aj fenomenálny album/projekt „1000 Autunni“, Francesco Zago bol zakladateľom genesisovsko – crimsonovskej kapely The NIGHT WATCH (čo je vlastne predchodca už veľmi známych The WATCH Simone Rosettiho) ... a nespočetné množstvo participácie týchto dvoch umelcov na albumoch iných progresívnych a avantgardných kapiel by bolo na značne dlhý výpočet...
Ich spojenie so spevákom Alessio Calandriellom a basgitaristom Gabriele Guidi Colombim zo skupiny La Coscienza di Zeno (predstavitelia už tradičného novodobého „italo prog rocku“) možno považovať za čiastočne prekvapivú záležitosť. Najmä Alessio Calandriello, ktorý spieva pomerne tradične a navyše v rodnom jazyku v materskej kapele, zrazu rapídne zmenil hudobný výraz po angažovaní do tohto projektu, je expresívny, radikálne výraznejší a ukazuje skutočný register svojich vokálnych schopností ... a v tomto prípade v univerzálnej angličtine s textami od Francesca Zaga. Na kompletný kvintet ich dopĺňa bubeník Martino Malacrida, ktorý má pomerne bohaté hudobné skúsenosti aj s jazzom a fusion.
Album stojí predovšetkým na perfektnej zohratosti tandemu Paolo Botta / Francesco Zago a znalosti seba samých aj vzájomne jeden druhého. Títo dvaja talentovaní, invenční a nekonečne variabilní hudobníci už spolu zložili, zaranžovali a nahrali celú škálu hudby, od sofistikovaného progrocku, Canterburskej školy, cez rôzne fúzie avantgardy, hudby s komponentami klasiky, jazzových sekvencií a ozvien etnickej produkcie. Talent Paola Bottu pre silu skutočnej melódie, dynamiku, dramatičnosť a schopnosť skĺbiť množstvo parciálnych fragmentov a drobnôstiek do jedného súdržného celku je snáď nekonečná a bezhraničná. Na albume Not a Good Sign je asi najviac počuť to, čo by sa dalo pomenovať termínom retro prog, lebo čerpanie vplyvov zo 70. rokov a množstvo reminiscencií, jasne počuteľných zo samotných skladieb je tu nepopierateľné. Francesco Zago je evidentne inšpirovaný predovšetkým Frippovským spôsobom hrania i programovania a album pôsobí v mnohých chvíľach posluchu, ako istá forma pokračovania placky The NIGHT WATCH „Twilight“ , čo je z môjho pohľadu ten najintenzívnejší odkaz nesmierne rozmanitej talianskej progresívnej scény na éru a vplyv ranných King Crimson a Genesis na rockovú produkciu na Apeninskom polostrove. Na album sa dostali aj skvostné a vytríbené inštrumentálne kúsky, spoločne skoncipované tandemom Botta / Zago, ktoré z nejakého dôvodu nezapadali koncepčne, či strategicky na štúdiovky YUGEN, či SKE (konkrétne „Almost I“, „Making Stills“ či „Afraid To Ask“) .
Zo spievaných skladieb je špecifická najmä „Witchcraft By A Picture“, kvôli hosťujúcemu éterickému vokálu Sharron Fortnam z britských CARDIACS, v kontraste s hutnými, pochmúrnymi a tajomnými inštrumentálnymi motívmi oboch hlavných protagonistov albumu v nespievaných pasážach.
Zostávajúcich päť trackov spieva už spomínaný Alessio Calandriello. „La Coscienza di Zeno“, domovská kapela tohto speváka znie v záplave nesmierne plodnej „italo-prog scény“ pomerne fádne a neprináša niečo zásadné. Aj samotný Alessio neznie nijak výrazne v taliansky spievaných textoch. To je ale v ostrom kontraste s „Not a Good Sign“, kde z neho Botta a Zago vytlačili jeho skutočný a skrytý potenciál. Akcent angličtiny je síce do istej miery priehľadný, ale to nie je, myslím vôbec podstatné.
Všetkých päť kúskov, kde Alessio Calandriello dostal priestor je skutočne príťažlivých, skvele aranžovaných, harmonicky vyvážených a ... návykových.
„Almost II“ je pomalšia, citovo podfarbená doplnková kompozícia, ako protiklad gradujúcej crimsonovskej inštrumentálke „Almost I“.
Titulná, dramatická „Not a Good Sign“, silne evokuje formou výstavby kompozície klasicky ladenú taliansku fusion scénu a najviac asi rešpektovaných Deus Ex Machina.
Dynamická a variabilne sa meniaca a stupňovaná „Coming Back Home“ vám ostane v hlave ako loopová slučka práve vďaka speváckemu partu Allesia, je tu skvelý ...
„Flow On“ je ukážkou zvládnutého frázovania tohoto speváka a táto skladba presvedčí aj skutočne väčšieho skeptika, že jeho výber na post frontmana bol nepochybne správny.
Viac hardrockovo znejúca „The Defeaning Sound Of The Moon“ ukazuje, že aj v tejto polohe je Allesio, ako ryba vo vode ... ale takúto formu „hardrocku“ by som kľudne počúval aj denne ...
Skladateľský, kompozičný, aranžérsky talent, zmysel pre harmónie a nesmierna hráčska a inštrumentálna zručnosť tandemu Botta / Zago, podporeného skutočne v tomto projekte pasujúcim spevom Calandriella a veľmi slušný výkon nenápadnej (vzhľadom na príliš silné individuality oboch protagonistov) rytmickej sekcie, robia z tohto albového dielka istým spôsobom skvost.
Myslím, že som pomerne náročný poslucháč a len tak niečo so mnou už nezvykne zamávať, ale prvotinu „Not a Good Sign“ počúvam ako nejaký závislák ..a prajem si, aby prvotinou neostala ... alebo nás Paolo «Ske» Botta a Francesco Zago prekvapia opäť raz inou variáciou na téma ... „krása hudby“ ...

Hodnotenie: 4,5/5 (trend smerom hore)

» ostatní recenze alba Not a Good Sign - Not a Good Sign
» popis a diskografie skupiny Not a Good Sign


Anima Mundi - The Lamplighter
2013-06-23

Anima Mundi / The Lamplighter

5 stars

Nepíšem recenzie zvlášť často, napriek tomu, že počúvam kvantá muziky, navyše skutočne zo svojho aspektu záujmu pomerne úzkostlivo vyberanej a to, že sa ku jednej kapele vyjadrujem po tretí krát touto formou je pre mňa samotného skôr raritné a neštandardné...
Navyše, napriek tomu, že progrock (neoprog, symfoprog) stále milujem, nie je pre mňa spomedzi subžánrov už zďaleka tým jediným pravým, orechovým v hudobnom svete.
Ale to, čo sa udialo a stále deje u progrockových ANIMA MUNDI ma podvedome „prinútilo“ vyjadriť svoje pocity a emócie...
Už v tejto dobe jasná výkladná skriňa kontinentálne amerického, samozrejme, že kubánskeho (ale nepochybne európsky znejúceho) symfonického progresívneho rocku vydáva práve svoj štvrtý regulárny štúdiový počin. Očakával som prirodzenú a úplnú kontinuitu na predošlé, aj mnou v podstate vychválené albumy „Jagannath Orbit“ a „The Way“ a tá kontinuita tu aj je, ale v inej forme, ako si asi mnoho prívržencov týchto progrockerov z „Ostrova Slobody“ predstavovalo. Personálne zmeny v rockových bandoch sú jav celkom prirodzený, no odchod už pevne etablovaného, étericky (Jon Andersonovsky) intonujúceho speváka Carlosa Sosu už počas nahrávania a masteringu nového albumu (oficiálne z rodinných a osobných dôvodov), bol celkom nečakaný. Muzikanti z ANIMA MUNDI, teda hlavne obaja zásadní inštrumentalisti Roberto Díaz a Virginia Peraza boli „nútení“ prepracovať celé aranžmá spievaných skladieb vlastne už hotového albumu, z dôvodu, že nový spevák kapely, Emmanuel Pirko Farrath má značne odlišnú farbu hlasu, intonáciu a spôsob frázovania, ako predtým zasnene znejúci tenor, ktorého vlastníkom je Carlos Sosa.
Tenor bol vystriedaný veľmi sýtym barytónom, v mnohých pasážach a fragmentoch spevu inklinujúci až k spodnému okraju hlasovej polohy a z relatívne známeho sveta progresívneho rocku (neoprogu), najviac pripomínajúceho Gary Chandlera, speváka, gitaristu a bossa britských JADIS.
Snáď prvé dve počutia albumu boli pre mňa istým zaskočením a potreboval som stráviť zmenu vokálneho imidžu zo snivo-éterického sveta kapely ... do sveta o niečo iného, ale v konečnom rezultáte predsa len jednoznačne pozitívneho, východiskového a vpred posúvajúceho v pravom slova zmysle. Emmanuel Pirko Farrath dodal svojim štýlom spevu skupine akýsi až mystický pocit pokoja a duchovnej harmónie, napriek tomu, že symfonický prog má znieť často aj dramaticky a expresívne - tieto ingrediencie však ostali nakoniec v hudobnom vyjadrení ANIMA MUNDI plne zachované.
Aj textová zložka „The Lamplighter„ má prvky ezoterična, tajomnosti a istého artrockového pátosu, aký poznáme najmä zo staršej tvorby legendárnych YES a súbežne z projektov Jona Andersona, predovšetkým s Vangelisom, či aj z niektorých jeho sólových albumov.
Formálne je album rozdelený do dvoch vyše 20 minútových suít a záverečného epilógu.
Titulná suita „The Lamplighter“ je postavená najmä na nosných plochách a variabilných motívoch širokej škály klávesových nástrojov „Ricka Wakemana v sukni“ - Virginia Peraza dozrieva, ako značkové víno a jej priestor na každom ďalšom albume týchto Kubáncov rastie priamo úmerne s ich nespochybniteľnou kvalitou. Tí, ktorí máte radi napr. yesovský „Awaken“ z albumu Going For The One, pravdepodobne pocítite určitú spätosť medzi týmito dielami s takmer identickou skladateľskou, kompozičnou a textovou filozofiou, aj keď obe skladby sú suverénne špecifické a svojské.
Suita „Tales from Endless Star“ je podobne, ako predošlá, titulná, rozložená do štyroch formálnych častí. Na priestore vyše 26 minút sa toho deje ešte viac a je tu väčšia miera dramatična a a ešte bohatšie inštrumentálne výkony.
Roberto Díaz, šéf ANIMA MUNDI sa hlási predovšetkým ku gitarovému odkazu stálic, ako sú Steve Hackett, Steve Howe a Roine Stolt, ale tu znie jeho gitara podstatne viac, ako to poznáme z albumov v podaní Davida Gilmoura, či Andy Latimera, teda je to najmä o pocitoch a náladách a istej miere melanchólie, či latentného, no predsa len krásneho hudobného smútku. Najmä 10 minútová inštrumentálna „Endless star“ je ukážkou jeho gradovanej hráčskej ekvibrilistiky, v striedajúcich sa drobných „súbojoch“ s elektrifikovanými klávesami i klasickým klavírom Virginie. Aj drobné, nevtieravé inštrumentálne plochy, vyhradené už v kapele štandardne hosťujúcej Anaisy Gómez (flauta, klarinet, resp. gajdy) sú nespochybniteľnou ozdobou tohto albumu celkove.
Sedem minútový epilóg albumu „His Majesty Love“ znie predsa len muzikantsky uvoľnenejšie a akoby optimistickejšie a bezstarostnejšie. Je to, akoby vydýchnutie si, po určitým spôsobom dramatickej a napínavej ceste.
„The Lamplighter“ po mnohonásobnom počutí a skutočne výborných predošlých počinoch považujem za kompozičný a hráčsky vrchol ANIMA MUNDI. Kubánci sú celkom nepochybne v svetovej extralige symfonickej formy progresívneho rocku.
A to, že o pár dní odštartujú tohtoročný festival „Night Of The Prog“ v nemeckom Loreley je aj satisfakcia za ich doterajšiu tvorbu i rešpekt globálneho progrockového sveta pred tým, čo pre neho vykonali a aký nespochybniteľný vklad do studnice svetového rocku progresívneho ANIMA MUNDI celkove priniesli ...

» ostatní recenze alba Anima Mundi - The Lamplighter
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi


Five-Storey Ensemble - Not That City
2013-05-23

Five-Storey Ensemble / Not That City

5 stars

Aj veľmi nároční milovníci subžánru RIO/Avant-Prog si vďaka nekonvenčnej aktivite vydavateľstva AltrOck Records (sídliaceho v talianskom Miláne) v hľadaní skutočne originálnych a neštandardných skupín a hudobných telies, hrajúcich progresívne formy hudby, bez akýchkoľvek obmedzení, mantinelov a šablón mimoriadne obľúbili bieloruskú skupinu Rational Diet, ktorá v rokoch 2007, až 2010 vydala tri nepochybne kvalitné a invenčné albumy, prakticky rovnocenné s produkciou „hviezd“ tohto subžánru, ako sú Univers Zero, Henry Cow, Art Zoyd či Present. Niet divu, akademické hudobné vzdelanie všetkých členov Rational Diet, odvaha a schopnosť prirodzene spájať vplyvy klasickej hudby a náročných, avantgardných žánrov, rocku, jazzu a etnických vplyvov z nich veľmi rýchlo urobili medzi znalcami doslova kultovú záležitosť.
Ako to však často býva, po istej miere úspechu a dopytu zo strany fajnšmektov došlo vnútri RD k názorovým rozkolom v otázke, kde a ako ďalej a ambiciózna kapela sa rozštiepila na dve frakcie. Tá prvá, kde ostala väčšina mužských členov Rational Diet a v podstate pokračuje v línii pôvodnej kapely, prijala názov The Archestra a práve jej vychádza album „Arches“, ktorého produkciu a mastering zabezpečil už vysoko rešpektovaný Udi Koorman, známy aj z izraelských AHVAK. Druhá časť pôvodných RD, pianistka, klávesistka a speváčka Olga Podgaiskaja spolu s hráčom na saxofóny a fagot, Vitaly Appowom, založili niečo, ako komorný, ale aj istým spôsobom avantgardný súbor s názvom Five-Storey Ensemble. Hudobný materiál tohto telesa bol v priebehu roku 2012 predstavený na viacerých multikultúrnych akciách vo svete a preto vôbec niet divu, že agilný AltrOck Records im veľmi ochotne vydal debutový album “Not That City".
Five-Storey Ensemble sa v porovnaní s „materskými“ Rational Diet posunuli muzikantsky iným smerom. Definovať hudbu, ktorú produkujú pod skladateľským a koncepčným vedením Olgy Podgaiskej a čiastočne aj Vitalyho Appowa nie je celkom jednoduché ... ale to podstatné je, že nemá takmer nič spoločné z aspektu nástrojového obsadenia a hudobného výrazu s termínmi rock (ani ten progresívny), ba ani jazz. Základom kompozícií je veľmi špecifický mix prvkov klasickej hudby, východoslovanského folku a istým spôsobom aj hudby, aká sa komponuje viac – menej ku náročnejšej filmovej produkcii. Globálne balenie a aranžmá jednotlivých songov pritom obsahuje nemálo prvkov avantgardy a hlavne dramatičnosť, aká býva častá pri kvalitných artrockových schémach hudobných skladieb a opusov. Samotný album „Not That City“ postupne vlastne vznikal čiastočne, ako soundtrack zo živých vystúpení pre experimentálne divadelné spoločnosti v Bielorusku a čiastočne, ako hudba v pozadí, počas čítania diel poľského básnika Czeslawa Milosza pri prezentáciách jeho tvorby. Finálna verzia, pripravená pre AltrOck Records má názvy jednotlivých trackov a dokumentáciu spracovanú v anglickej terminológii, ale spievané pasáže a skladby, v podaní sopránu Olgy Podgaiskej a tenoru Sergeya Dolgusheva sú v pravej spisovnej bieloruštine a osobne to cítim, ako pozitívum.
Majoritná časť kompozícií a skladbičiek má inštrumentálny charakter, vždy v inej atmosfére, náladotvorných detailoch, vytvárajúcich rôznorodé pocity, emócie, či imaginárne predstavy. Veľmi pestrá paleta sláčikových, dychových a klávesových nástrojov vytvára obrovskú variabilitu možností vyjadrovať fragmenty klasickej, komornej, folkovej, ale podľa mňa najmä avantgardne ladenej nie bežnej a nie vždy porovnateľnej hudobnej produkcie. Napriek predošlému sú pre mňa istými vrcholmi albumu kompozície „The Incommunication“ a „Yesterday Dormant“, ktoré sú nezvyčajným dialógom, priam operného charakteru sopránu Olgy Podgaiskej a tenoru Sergeya Dolgusheva, potom „The Unpainted“, ťažký a dramatický opus, ktorý ako keby vypadol z albumu „Heresie“ legendy UNIVERS ZERO, ale obohatený o ženský vokál Olgy, ďalej „Amid The Smoke And Different Questions“, kde Sergey spieva melancholický, melodický part a bohatá inštrumentálna sekcia v celkom inej tónine, v takmer disharmonickom ladení a v kaskádach protirytmov hrá niečo diametrálne odlišné ... ale predsa celok má úžasné finálne vyznenie ... a nakoniec titulná a zároveň epilógová „Not That City“, ktorej o minútu dlhšiu - živú verziu (pod pôvodným názvom „Post Tyrannica part III“) si je najlepšie vypočuť na vlastné uši tu : http://www.youtube.com/watch?v=lQLLSBHRgeI .
Five-Storey Ensemble je pre nekonvenčných a hľadajúcich fanúšikov muziky všeobecne, celkom nepochybne prínosom, obohacujúcim ich obzor a markantnou ukážkou toho, že výrazové prostriedky hudby nie sú ešte zďaleka vyčerpané a akákoľvek glorifikácia niečoho, čo tu už bolo v ľubovoľnom hudobnom subžánri vyprodukované (obzvlášť pri dnešných tendenciách ich neohraničene premiešavať), môže byť ešte celkom pokojne ak už nie úplne prekonané, tak aspoň istým spôsobom stále kvalitatívne porovnateľné.

» ostatní recenze alba Five-Storey Ensemble - Not That City
» popis a diskografie skupiny Five-Storey Ensemble


Sanguine Hum - The Weight Of The World
2013-04-30

Sanguine Hum / The Weight Of The World

5 stars

Nepochybne, nie je bežnou záležitosťou, aby jedna, takmer personálne sa nemeniaca kapela figurovala postupne, resp. aj súbežne pod viacerými názvami. Rodáci z britského Oxfordu a priatelia - gitarista a spevák Joff Winks a klávesák a programátor Matt Baber, basgitarista Brad Waissman a bubeník Paul Mallyon fungovali v rokoch 2001 až 2008 doma na Ostrovoch, ako pomerne známa, takmer kultová kapelka Antique Seeking Nuns, hlásiaca sa predovšetkým k odkazu priekopníkov Canterburskej scény Hatfield and the North, Caravan, Gilgamesh a Soft Machine a súčasne boli inšpirovaní nemálo aj tvorbou Franka Zappu. V rokoch 2003 až 2009 vydali postupne tri EP disky, všetky prijaté pozitívne znalcami subžánru Canterbury.

Tá istá štvorica , avšak pod hlavičkou Joff Winks Band v rokoch 2003 - 2007 produkovala aj konvenčnejšiu muziku (inšpiračné zdroje napr. Neil Young, či Beck) a vydala tiež postupne tri albumy. V roku 2009 sa však štvorčlenná kapela pretransformovala do súboru s názvom Sanguine Hum a prijala celkom novú výzvu: skladať a hrať zase niečo... celkom iné. A môj názor je, že sa im to veľmi slušne darí.

Sanguine Hum som sám pre seba objavil ešte na konci roku 2010 po vydaní albumu Diving Bell (vďaka progrockovým serverom), ako sviežu, svojsky hrajúcu, ale pritom hráčsky, skladateľsky a aranžérsky nesmierne interesantnú „novinku“.

Diving Bell vyšiel oficiálne pre britský trh ešte na značke Troopers For Sound (tak ako aj v priebehu roku 2012 vydaný výborný živák Live In America), ale silne expandujúci Esoteric Recordings im pre celosvetový dopyt vydal vlani reedíciu tejto dosky aj s ďalšou trojicou skvelých bonusov a hneď začiatkom tohto roku aj novinku The Weight Of The World.

Jedinou personálnou korekciou za celých, vyše 12 rokov existencie tejto skupiny s postupne sa meniacim názvom aj zameraním hudobnej produkcie, je vlaňajší odchod pôvodného bubeníka, na miesto ktorého prišiel ešte pred nahrávaním Live In America novic Andrew Booker. Hudbu Sanguine Hum nejako škatuľkovať, či definovať je skutočne nesmierne ošemetné. Už termín neoprog je tu pomerne problematický a akákoľvek podobnosť s klasickými britskými neoprogovými kapelami (IQ, Pallas, Pendragon, Twelfth Night, Arena, atd., atd.) je prakticky nulová. Subjektívne, ak mi táto partička niekoho okrajovo evokuje, tak sú to najskôr The Pineapple Thief. SANGUINE HUM sú však značne rozmanitejší a výrazovo širokospektrálnejší.

Hladký, priam hodvábny spev a špecifická gitarová hra Joffa Winksa, hojné využívanie Rhodes piana (je to predsa len nástroj viac frekventovaný v jazzovej, ako rockovej hudbe), rôznych zvonkohier a vzdušných perkusií Mattom Baberom sú atribúty, ktoré hudbe tejto kapely popri vysokej melodičnosti, pomerne bohatých skladateľských a aranžérskych nápadoch, ale aj skúsenostiach s „canterbursko/zappovskou“ hráčskou minulosťou dávajú punc značne originálneho telesa, aj keď výsledný sound je podľa mňa veľmi straviteľný a značne pozitívne pôsobiaci. Žiadna bombastičnosť, patetizmus, ani omračujúce sóla, ako je často všeobecná snaha nielen v hudbe, ktorej sa vraví progresívny rock. Na druhej strane – vysoká dynamika skladieb, hravosť, časté rytmické a melodické zmeny a veľmi prirodzené plynutie hudby a nie zriedkavo až chytľavé motívy, to všetko dáva pocit, že doska netrvá „vinylových“ 46 minút, ale podstatne kratšie.

Album otvára dvojica výrazných kompozícií - dramaticky naliehavá From The Ground Up a za ňou 8– minútová éterickejšia System For Solution.

Prostrednú pasáž kratších skladbičiek otvára inštrumentálka In Code a za ňou spevne, až hitovo znejúca (bez pejoratívneho podtextu) a ľúbivá Cognoscenti. Vzdušná Day Of Release s výrazne spievaným refrénom Joffa Winksa a na ňu plynule nadväzujúca komorná, jazzovo podfarbená jednohubka Phosphor sú avízom grandiózneho finále albumu – titulná 15-minútová The Weight Of The World, pozostávajúca formálne z troch častí, je klasická art/progová suita, tak ako to svojimi hudobne výrazovými prostriedkami cítia títo štyria kamaráti, rodáci z Oxfordu. Istým spôsobom je to vrchol ich doterajšej tvorby pod hlavičkou Sanguine Hum, plný rockových a jazzových figúr, skvelej rytmiky, gradácie a nebesky znejúceho hlasu Joffa Winksa.

Sanguine Hum prináša mojej hľadačskej a nepokojnej hudobnej duši niečo, čo tu v obdobnej forme proste ešte nebolo: jemný mix inteligentného (prog)rocku, jazzu, ba aj popu, zostatkové stopy Canterbury, drobné inšpirácie aj z iných hudobných oblastí, skvelých, vyhraných hudobníkov, lahodný mužský vokál a hrejivý pocit spokojnosti, optimizmu a radosti z muziky. Mal by som chcieť od nich ešte niečo viac? Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Sanguine Hum - The Weight Of The World
» popis a diskografie skupiny Sanguine Hum


D.F.A. - Kaleidoscope
2013-04-18

D.F.A. / Kaleidoscope

5 stars

Zatiaľ ešte neveľkému hudobnému vydavateľstvu Moon June Records sa podaril skutočne husársky reedičný kúsok, keď pod svojou značkou dodalo na trh dvojalbum s názvom Kaleidoscope.

Aj keď ide prakticky o doteraz obidva štúdiové albumy, ktoré kvartet z talianského mesta Verona vydal už skôr na domácom trhu (album Lavori In Corso v roku 1997, Scolopendra Records a Duty Free Area v roku 1999, Mellow Records).

Talent a originalitu kapely si všimol počas nahrávania živého vystúpenia D.F.A. na "Nearfest 2000 Prog Rock Festivale" (Bethlehem, Pennsylvania, USA), v podstate najvýznamnejšom svetovom festivale, venovanom progresívnemu rocku, manažér a promóter Leonardo Pavkovic a v júni roku 2001 na čerstvo založenom Moon June Records im vydal skelý a verejnosťou mimoriadne pozitívne prijatý živák s materiálom z tohoto festivalu, s názvom Work In Progress Live. Skupina potom ešte v marci roku 2002 absolvovala aj ďalší významný prog rockový festival Baja Prog (na mexicko - americkom pohraničí) a dopyt po jej štúdiových nahrávkach na americkom trhu bol logickým krokom k vydaniu tohto brilantného dvojalbumu...

D.F.A. sú inšpirovaní jasne britským art rockom 70. rokov (Yes, E.L.P., King Crimson, Gentle Giant), ale aj domácimi predstaviteľmi tohto smeru (P.F.M., Banco del Mutuo Soccorso, Le Orme), ale do art rockových štruktúr svojich kompozícii zabudúvavajú pri komponovaní hodne jazz rockových prvkov a figúr (vplyv Weather Report).

Výsledkom ich skladateľskej, kompozičnej a aranžérskej práce a nahrávania svojich hudobných produktov je vlastne skutočne kvalitný a vyvážený fusion oboch výrazných hudobných smerov. Skupinu založili ešte v roku 1991 obaja predstavitelia súdobej rytmickej sekcie - bubeník a hlavný spevák Alberto De Grandis a basgitarista Luca Baldassari, v roku 1993 prišiel po personálnej výmene gitarista Silvio Minella, ale až príchodom Alberta Bonomiho, hráča na klávesové nástroje a ďalšieho speváka, dostalo v roku 1995 kvarteto D.F.A. tú pravú a súčasnú tvár.

Hybnými silami kapely a skladatelia podstatnej väčšiny hudobného materiálu sú práve obaja spievajúci členovia, Alberto De Grandis a Alberto Bonomi. Je to skutočne zaujímavý kontrast často melodických klávesových liniek Bonomiho a jazzových pasáží, plných protirytmov bubeníka De Grandisa. Obaja súčasne aj spievajú, každý s inou farbou hlasu, pričom De Grandis zväčša dominuje. V skladbe Esperanto spieva ako hosť expresívny Alberto Piras (z tiež vynikajúcich Deus Ex Machina) a na druhom disku v nádhernej baladickej skladbičke Malia zase poeticky Giorgia Gallo. Skladateľsky, ale aj spôsobom hry na gitaru sa však občas blysne Silvio Minella. Celá štvorica muzikantov vlastne neustále perfektne šlape a na svoje si prídu tak milovníci náročnejších foriem progresívneho rocku, ako aj jazzrocku a fusion.

Pätnásť pôvodných, teraz remastrovaných štúdiových kompozíci je doplnených aj o ich tri živé verzie (Work Machine na prvom CD a Space Ace Man a Collage na druhom CD), čo kompaktnému charakteru dvojalbumu nepochybne pozitívne ešte pridalo. Pre vnímavého poslucháča je táto hudba balzámom na uši a informácia, že Moon June Records sa chystá v polovici roku 2008 vydať pomerne dlho očakávané tretie štúdiové dielo kapely D.F.A. je nepochybne príjemnou a potešiteľnou správou.



12. 1. 2008

» ostatní recenze alba D.F.A. - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny D.F.A.


Karfagen - Lost Symphony
2013-04-16

Karfagen / Lost Symphony

5 stars

Fenomén Antona Kalugina vo variabilite hudby je snáď pre každého vnímavého poslucháča progresívneho rocku definitívnym argumentom, že invenčný a vlastne aj špičkový progrock sa hrá aj na území bývalého rozlohou najväčšieho štátu sveta v moderných dejinách. Ruskí (zauralskí) Gourishankar, či uzbeckí FROM.UZ boli a sú prvé silnejšie lastovičky vo svete tohoto subžánru.

To, čo však produkuje v posledných rokoch rodák z Charkova, prostredníctvom svojich troch skupín / projektov - skladateľ, hráč na klávesové nástroje (ale v skutočnosti multiinštrumentalista), spevák, textár, aranžér a producent Anton Kalugin, sa dá nazvať istou formou workoholizmu, známeho nám od súputníkov, ako sú Clive Nolan, či Steven Wilson, pričom toho skôr spomenutého svojimi kvalitami a invenciou už celkom nepochybne a jednoznačne predstihol.

Zatiaľ, čo najmä kapela Sunchild, ako aj jeho spoločný projekt s majiteľom vydavateľstva Caerllysi Music, Willom Machiem – HOGGWASH sú v podstate neoprogové záležitosti, Karfagen je „pevnými nohami“ symfonický progrock, inšpirovaný mimo art rockových skupín zo 70. rokov globálne skôr novodobou tvorbou Camel a tiež The Flower Kings, I.Q. a The Tangent.

Lost Symphony je v poradí piatym regulárnym, štúdiovým počinom Karfagen a už teraz si dovolím tvrdiť, že je aj istým vrcholom tvorby na poli symfonického rocku v podaní Antona.

64 minútový, v podstate inštrumentálny epos nahral spolu s troma priateľmi a celou plejádou hostí (mimo Ukrajincov hosťoval napr. aj gitarový matador, Roberto Diaz z Anima Mundi), a hoci album vyšiel vo forme digipacku, je štrukturovaný vo forme tiež pre vinylovú verziu a bonusy navyše.

Atypicky, ale pritom kompaktne sú rozmiestnené jednotlivé tracky na albume – na úvod tri náladotvorné „drobnôstky“, každá z iného hudobného súdku, potom tri strednodobé, viac rozvinuté skladby a po dvoch opäť intermezzo skladbičkách nasleduje dvojica skoro 20 – minútových opusov, plných meniacich sa motívov, zmien tempa, nápadov a nástrojových vsuviek.

Gitarista Alexander Pavlov dostáva na Lost Symphony pomerne hodne priestoru a jeho hra často nesmierne evokuje Pat Methenyho – nádherná The China Wizard a záverečná Afterwords akoby vypadli z excelentného albumu Secret Story...

Vlastne drobných jazzových nálad a hudobných obrázkov je na tomto albume neúrekom. Samotný Anton sa tu hlási, mimo jasnou inšpiráciou ku konceptu The Snow Goose od Camel aj ku holandským Focus (častá flauta hosťujúceho Vasju Ivanova a jej pomyselné „súboje“ s klávesovými plochami) a čo mňa nesmierne potešilo – aj ku neprávom opomínanej americkej kapele Happy The Man (jazzové pasáže hry na fagot a hoboj). Veľmi výrazný a často aj dominujúci je tu prítomný akordeón, a jeho východoeurópska verzia bajan. Od narodenia slepý, celoživotný priateľ Antona Kalugina, Sergej Kovaľov je bravúrny hráč na oba tieto nástroje a vlastne ich povýšil na seriózne (prog)rockové inštrumenty. Celou tvorbou Karfagen, nevynímajúc novinku, sa mimo symfonického rocku, prvkov klasickej hudby a jazzu tiahne aj prirodzená línia slovanskej spevnosti (rozumej lahodnosti, či ľubozvučnosti) a folkových, ba aj folklórnych motívov, na ktoré je pôvodná ukrajinská kultúra nesmierne bohatá. V hudbe Karfagen je ich zakomponovaných podstatne viac, ako u neoprogových Sunchild a dávajú tvorbe tejto kapely vlastne punc nenapodobiteľného muzikantského koloritu. Akordeóny a dychové nástroje tu pochopiteľne dopĺňa aj celá škála hostí, obsluhujúcich sláčikové inštrumenty. Karfagen, zvlášť na tejto placke je nesmierne bohatý hudobný orchester, fúzujúci dominanciu symfonického rocku s klasikou, jazzom, folkom a tradičnou ľudovou hudbou, konštruovanou na takmer výlučne inštrumentálnej báze (bezslovné vokály Antona, Sergeja a Alexandra sú jednoznačne výrazom hlasu, ako čiste hudobného nástroja).

Pri viacnásobnom počúvaní albumu zistíte, že naoko nesúrodé rozostavenie skladieb, čo sa týka minutáží na ňom, je v skutočnosti vysoko zmysluplné a nesmierne účelné. Anton Kalugin má vysoko vyvinutý cit pre striedanie rôznorodých hudobných nálad, tichších a hutnejších pasáží a farebnosti komponovaných plôch. Vydanie albumu bolo naplánované na Vianoce a atmosféra istého ezoterična, či rozprávkovej krajiny je citeľná z celého jeho trvania. Aj toto je prejav istej intuitívnosti a podvedomého, ale pozitívneho programového marketingu, ktorý v dnešnej veľkej konkurencii v hudbe subžánru progresívneho rocku určite Karfagen o niečo viac zviditeľní. Anton Kalugin a Karfagen si to totiž jednoznačne plne zaslúžia ...

A na záver - je pochopiteľne celkom príjemné, vidieť v buklete na strane s poďakovaním Antona tým, ktorí nejakou mierou prispeli k zdarnej tvorbe a pohode tohto albumu, aj svoje vlastné meno...


30. 12. 2011

» ostatní recenze alba Karfagen - Lost Symphony
» popis a diskografie skupiny Karfagen


Anima Mundi - The Way
2013-04-15

Anima Mundi / The Way

4 stars


Skupín a muzikantských projektov, ktoré hrajú v dnešnej dobe progresívny rock, symfonický prog rock, či neoprog (alebo aj retro prog, či crossover prog) je momentálne vo svete, ako húb po výdatnom letnom daždi. Ale takých, ktoré zásadne vyčnievajú, či dosahujú kvalitu, ktorá je skutočne vysoko nad šedivým priemerom, či štandardom, nie je práve v celom svete veľa. Aj tie najšpičkovejšie progresívne rockové telesá viac-menej zákonite musia vychádzať z odkazu a rozvíjania myšlienok a hudobnej filozofie niektorého z pilierov žánru, ktorý zamával rockovou hudobnou scénou v bohatých a nedostižných ranných 70. rokoch. Byť v tomto subžánri striktne originálny je vlastne, žiaľ, už takmer absolútne vylúčené.

Druhý radový album kubánskych prog rockerov Anima Mundi - Jagannath Orbit z roku 2009 ma skutočne nečakane oslovil a zasiahol do progerského srdca, aj ako človeka, ktorého hudobné cítenie navždy najviac ovplyvnila britská legenda Yes. Preto som ich tretí album, ktorý sa objavil na svetle sveta koncom roku 2010 očakával skutočne so značným záujmom. Skupina Anima Mundi sa z aspektu nahrávania a edície albumov pevne ukotvila u etablovaného francúzskeho progresívneho labelu Musea Records a súbežne sa ich ujala skúsená manažérka Suze Merlin z Belgicka, kde je vlastne aj terajšie administratívne európske útočisko stále známejšej kapely.

Navyše koniec minulého roku bol poznačený, pre zainteresovaných a znalých fanúšikov, emisiou ešte jedného albumu známej prog rockovej kapely zo zámoria, ktorého odkazom je celkom očividne pocta pôvodnej tvorbe Yes a náväznosť na ňu vlastným spôsobom komponovania a vlastnými hudobnými výrazovými prostriedkami – ide o album amerických Glass Hammer - If. Nechcem tu príliš obidva albumy porovnávať, ktorý z nich a čím je lepší či invenčnejší, všetko je výsostne subjektívne, ale služobne mladší a súčasne z podstatne komplikovanejších východiskových podmienok pochádzajúci Anima Mundi by to u mňa vyhrali takmer vo všetkých kritériách a imaginárnych ukazovateľoch hodnotenia...

Album The Way na ploche takmer hodiny prináša štyri kompozície, ktoré by sa dali charakterizovať, ako tri stredne dlhé a jeden skutočne gargantuánsky opus. Už stabilizovaná zostava stojí na dvoch zásadných pilieroch – sú nimi gitarista / veterán Robert Díaz a ženský klávesový fenomén Virginia Peraza, ktorým skvele sekunduje svojim špecifickým tenorom Carlos Sosa a skvele šliapajúca rytmická sekcia v zložení Yaroski Corredera (basgitara) a Manuel Govin (bicie a perkusie).

Spôsob gitarovej hry Roberta Díaza v mnohých momentoch evokuje hru Steve Howe-a z Yes, je možno menej priamočiarý, ale na druhej strane z neho vychádza pomerne viac spevných zvukov, Yaroski Corredera sekunduje na basu Díazovi veľmi často spôsobom hry yesovského Chrisa Squire-a. Carlos Sosa má síce odlišný odtieň farby tenoru, akým spieval Jon Anderson v Yes (napriek tomu nesmierne príjemný, až ukľudňujúci), ale to čo robí Virginia Peraza s batériou klávesových nástrojov, je skutočne nevídané – mojim uhlom pohľadu je už dominujúcim prvkom skupiny a plochami a kaskádami svojej hry zatienila aj svojho gitarového partnera v kapele a jej prínos pre špecifický sound Anima Mundi je už vlastne majoritný. Ženský Rick Wakeman z mladých rokov, ba ešte niečo navyše... a to v prospech celkového vyznenia kolektívneho hudobného produktu bez zbytočného sólovania a egoistického sebepresadzovania.

Všetky štyri tracky albumu sú výrazné, so silným melodickým podkladom a gradujúcou štruktúrou výstavby kompozície. Aj textovo sa Anima Mundi blíži skôr Yes, ako trebárs Genesis (teda textová zložka dopľňa viac charakter a farbu hudobných plôch a nie je iste primárnou záležitosťou pre skupinu).

Najprv nás naštartuje 14-minútová Time to Understand. Stačí privrieť oči a pohybujete sa v imaginárnych krajinách výtvarníka Rogera Deana, či scenérií z Cameronovho veľkofilmu Avatar, odohrávajúceho sa farbami a nádherou hýriacimi sekvenciami bizardnej prírody na mesiaci Pandora...

Tretia v poradí Flying to the Sun pripomína niečo, ako hybrid skladieb Parallels a Avaken z yesovského albumu Going for the One.

Čiste subjektívne považujem za najdôležitejšie na albume najdlhšiu a najkratšiu skladbu. Vyše 26-minútová a chronologicky druhá v poradí Spring Knocks on the Door of Men je ako moderné pokračovanie toho, čo Yes hrali na albumoch Relayer, či Tales From Topographic Oceans – pomerne hodne motívov skĺbených do jedného pevného a riadne dlhého celku, ale so zachovaním všetkých pôvodných ingrediencií. Posledná, relatívne najkratšia Cosmic Man obsahuje pre zmenu tak silný a do hlavy sa vtierajúci centrálne vystavaný (no hudobne nie jednoduchý) motív, že ešte niekoľko hodín po počúvaní albumu mi stále intenzívne rezonuje v podvedomí.

The Way je skutočne skvelý a nanajvýš pokope kompaktne držiaci album. Potvrdil nesmierny vzostup rastu kubánskych progerov, naštartovaný na albume Jagannath Orbit. A mojim už vôbec nie tajným prianím, je uvidieť ich na živo na budúci rock na akcii, oslavujúcej termín „progresívny rock“ – v nemeckom Loreley na Night of the Prog 2012 v spoločnosti ďalších väčších, či menších hviezd a hviezdičiek tohoto subžánru.

2. 5. 2011

» ostatní recenze alba Anima Mundi - The Way
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi


Anima Mundi - Jagannath Orbit
2013-04-15

Anima Mundi / Jagannath Orbit

4 stars

Nové komunikačné technológie a do istej miery aj globalizácia spôsobili, že v súčasnosti nie je zrovna prekvapujúce objaviť mimoriadne zaujímavú skupinu, hrajúcu skutočne kvalitný art/prog rock aj v krajinách, kde by to málokto tipoval. Dnes je to už okrem Severnej Kórei (pochopiteľne) a Antarktídy (aj to asi len dočasne) možné asi všade inde.

Ani "Ostrov Slobody" nie je výnimkou. Napriek prekážkam politického a administratívneho charakteru tu v roku 1996 z popudu gitaristu a speváka Roberto Diaza (nar. 1971) vznikla skupina Anima Mundi, ktorej členmi sa stali Virginia Peraza (nar. 1972; klávesy), bubeník Ariel Valdés, basista Gustavo Camptis a spevák a gitarista Abel Gonzalés. Nadšenie britským artrockom 70. rokov sa prejavilo na vzniku postupne troch demáčov: Eterno Cauce (1997), Tierra Invisible (1998) a Más allá (1999). Skupina prijíma ďalších dvoch hráčov - na keltské gajdy (dudy) a flautu plus ďalšie keltské folkové nástroje. Dochádza k výmene basgitaristu (G. Camptisa nahradil Ariel Angel) a speváka (A. Gonzálesa vymenil Andremil Oropeza). Sedemčlenná kapela vydáva najprv na domácej značke Egrem (venujúcej sa tradičnej lokálnej a populárnej hudbe) v roku 2001 album Septentrión, ktorý sa dostal aj mimo Kubu a spôsobil veľmi pozitívne ohlasy medzi recenzentmi i rádovými poslucháčmi. O rok neskôr upravený a zremastrovaný album vydáva aj taliansky kultový label Mellow Records, povedomie o Anima Mundi sa šíri aj v Európe a kapela koncertuje na progfestivaloch na americkom kontinente. V rokoch 2003 - 2004 Anima Mundi koncertujú málo, mimo základnej trojice R. Diaz, V. Peraza, A. Valdés, s najatými hráčmi na basgitaru a bicie (pôvodná rytmická sekcia emigrovala). Na konci roku 2004 prichádza do Anima Mundi basista Yaroski Corredera (nar. 1971) a druhý bubeník a perkusista Osvaldo Vieites. Kapela nahráva inštrumentálne party na svoj druhý album a v roku 2006 prichádza nový, mladý spevák Carlos Sosa (nar. 1984), ktorý okrem kvality spevu prináša aj anglické texty (miesto pôvodných španielskych). U najväčšieho európskeho progresívneho labelu, francúzskeho Musea Records nahrávajú v roku 2008 album Jagannath Orbit. Potom odchádzajú obaja bubeníci (A. Valdés aj O. Vieites) a na ich miesto prichádza veterán kubánskej rockovej scény s obrovským potenciálom Manuel (Manolo) Govín (nar. 1969). Takto upravený kvintet (všetci pochádzajú z hlavného mesta Havana City) je aj v súčasnosti koncertnou verziou Anima Mundi.

Jagannath Orbit prináša na ploche takmer 68 minút sedem kompozícii, ktoré sú ukážkou skvelého súčasného art (prog) rocku. Skupina má dve mimoriadne kvalitné individuality: Gitarista Roberto Diaz je ako zo starej školy 70. rokov, variabilita a technická virtuozita sú u neho prirodzené a cítiť z nej obdiv najmä ku globálnej tvorbe Steve Howea. (Oficiálne sa kapela Anima Mundi hlási k odkazu Yes a zo súčasných skupín k The Flower Kings.) Klávesistka Virginia Peraza je vlastne Rick Wakeman v sukni. Veľkolepý, plný a často bombastický zvuk jej klávesových nástrojov často pripomenie aj niektoré albumy Vangelisa Papathanassiou, najmä z éry spolupráce v tandeme s Jonom Andersonom (Jon & Vangelis). Carlos Sosa nižšie položeným tenorom tiež evokuje spev Jona Andersona. Celkový sound Anima Mundi je podstatne viac európsky znejúci, ako latino - americký a relatívne najbližšie má k tomu, čo Yes predviedli vo Švajčiarsku v r. 1976 pri nahrávaní albumu Going for the One. Nádherné sú kaskády klávesových nástrojov, kombinovaných v pomyselných súbojoch s bohatými gitarovými partmi; výrazné harmónie a detailistická práca všetkých nástrojov na albume sú tu samozrejmosťou.

Úvodná, takmer 18 minútová poéma We Are the Light svojou štruktúrou pripomína yesovské Close to the Edge, akurát hlavný vokálny motív, linúci sa ťažiskom skladby je na mňa až priliž ako od AOR kapiel (teda mainstreamovo obyčajný). Asi ako keby Asia v čase svojej najväčšej (prvotnej) slávy chcela jednoduchým hlasom Johna Wettona vytvoriť obdobu dramatickej Close to the Edge... Toto je asi najväčšia slabina z celého albumu a moja jediná výtka voči nemu; inštrumentálne a aranžérsky je však epos zvládnutý bravúrne.

The Awaken Dreamer in the Soul Garden Dreams the Flower Planets - majestátne éterické, zvukovomalebné klávesy, ako keby R. Wakeman a Vangelis spolu maľovali hudobné imaginárne krajiny, známe vo vizuálnej podobe zo štetca Rogera Deana... inštrumentálka - a excelentná Virginia...

Toward the Adventure evokuje Yes, Carlos Sosa spieva chvíľu snivo, chvíľu dramaticky, Roberto Diaz kreslí gitarové figúry ako Steve Howe, klávesy Virginie Perazy všetko efektne dofarbujú.

There's a Place not Faraway stojí na naliehavom tenore Carlosa Sosu, decentne zaranžované inštrumentálne pasáže a príjemne chytľavý refrén dávajú skladbe takmer hitovú ambíciu (pre tých náročnejších).

Titulná Jagannath Orbit (in the Orbit of Love) je členitá kompozícia, opäť tu počuť v jej prvej polovici vokálne linky á la AOR, ale inštrumentálne sú muzikanti naladení ako Yes v plnej paráde, hlavne v druhej časti skladby máte pocit, že sú tu skutoční Howe, Wakeman, Squire a White… ba aj Jon Anderson v záverečnej, vygradovane spievanej pasáži.

Rhythm of the Spheres - vyše 16 minútová inštrumentálka plná duelov gitara - klávesy. R. Diaz a V. Peraza v plnej škále ukazujú, čo skutočne vedia a mne sa natíska otázka: "Vie niekto z Vás o žene, hrajúcej v tomto žánri (ale aj mimo neho) na celú batériu klávesových nástrojov lepšie, invenčnejšie, precíznejšie a dokonalejšie?" Za viac, než 30 rokov, čo aktívne počúvam rockovú muziku, ako takú ju nemám s kým rovnocenne porovnať... R. Diaz má tú smolu, že mužských gitaristov, hrajúcich ako S. Howe, S. Hackett, či R. Stolt je podstane viac.

Sanctuary je silná rocková "pesnička" v strednom tempe, à la Yes z albumu 90125; celkom efektné zakončenie tohto vysoko nadštandardného diela...

Jagannath Orbit počúvam už niekoľko dlhých mesiacov a album mi prirástlo k srdcu. Aj keď neprináša nič zásadne nové, je ukážkou toho, že aj v krajine, kde sú na to problematické podmienky môže vzniknúť skupina a album, ktoré hravo prečnievajú cez celú plejádu britských a kontinentálnych európskych rockových skupín a albumov o celé konské dĺžky... Hodnotenie: 4,5

1. 7. 2009

» ostatní recenze alba Anima Mundi - Jagannath Orbit
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi


Phideaux - Phideaux - Number Seven
2013-04-14

Phideaux / Phideaux - Number Seven

2 stars

Hneď na začiatku by som chcel podotknúť, že toto je skôr psedo-filozofujúca úvaha, ako recenzia. Ale "spevák, multinštrumentalista a skladateľ", Phideaux Xavier, je vo svete, aj pri nespočetných viac - menej podobných paralelách, nie zase až taký častý zjav...

Úprimne priznávam, že napočúvané mám z diskografie tohto hudobníka len posledné tri albumy - The Great Leap, Doomsday Afternoon a novinku Number Seven, tvoriace neformálnu trilógiu. Number Seven je pritom, paradoxne ôsmy album v diskografii muzikanta/skupiny (album Friction z r. 1992 teda možno považovať za "nultý").

Album Number Seven je bizardno - humorným, fantastickým príbehom obyvateľa zvieracej ríše, plcha obecného (dormouse). Už tu si dovolím poznámku, že scenáristický nápad je do istej miery okopírovaný - veľmi podobný koncept ("Mouse"), avšak oveľa sugestívnejší, zhudobnila už pred vyše desiatimi rokmi austrálska kultová neoprogová kapela Aragon.

Vyše hodinu trvajúci album Number Seven má všetky ingrediencie, ktoré má spĺňať v dnešnej dobe nevídanej konjuktúry neoprogového subžánru "dielo", ktoré chce skutočne zaujať aj etablovaných kritikov a zároveň razantne preraziť medzi znalými poslucháčmi v dobe (napaľovania CD a sťahovania hudby z internetu), keď majoritná časť tých, čo túto hudbu skutočne konzumujú, si tento produkt v originálnej verzii aj kúpi v hudobnom krámiku/markete s pocitom skvelej investície...

V tomto smere je Phideaux Xavier takmer génius, podarilo sa mu chytiť, či zabiť dve muchy jednou ranou. Štyria recenzenti z piatich ho na progrockových internetových serveroch, aj v printových médiách vynášajú do nebies a deviati z desiatich bežných poslucháčov progresívneho rocku (rozumej neoprogu) hodnotí album Number Seven, podobne, ako predošlý Doomsday Afternoon ako krásny a prakticky dokonalý, napĺňajúci ich predstavy o perle progrockovej muziky...

Asi sa rúham a nemal by som si dovoliť spochybňovať, dokonca zásadným spôsobom tento model tvorby a realizáciu toho, čomu sa ešte stále hovorí rock progresívny, ale ja mám asociácie z počúvania Number Seven, asi ako z pozerania sa na ženu (inak plešatú) s dlhovlasou parochňou a (pôvodne plochú) s "už zabudovanými" prsnými silikónovými implantátmi, veľkosti 4.

Posluch albumu Number Seven moje uši celkom akceptujú, v hlave sa však dvíha vztýčený varovný ukazovák a žalúdok, ten dokonca stúpa smerom ku hrdlu (nie od dojatia).

Hudba Phideaux na Number Seven je ako imelo, krásne a zelené aj v mraze, ale parazitujúce na čiastočne uschýnajúcom materskom strome...

Xavier Phideaux je vlastne sofistikovanejšia verzia hudobného podvodníka - cieľavedome si privlastnil (teda vykradol, okrem už spomínaného scenáru) chutné ingrediencie a čerešničky z torty od celej plejády artrockových a progrockových kapiel (napr. Mike Oldfield, Pink Floyd, Jethro Tull, Camel, Renaissance, Curved Air, Alan Parsons, dokonca VDGG, ale aj trebárs z talianskej progresívnej scény) a (úprimne) veľmi šikovne to zaaranžoval, pritom tam nie je ani štipka niečoho - aspoň trochu vlastného. Mne to pripomína šikovný predaj bezcenného, ale na prvý pohľad dobre vyzerajúceho braku, navyše v luxusnejšom balení. Toto na davy stále platí. Ľudia sú radi klamaní a ochotne a zväčša dobrovoľne žijú v ilúzii.

Mal by som Xaviera vlastne obdivovať - mierou bežne nevídanou sa mu podarilo vo svete "nekomerčnej" hudby to, po čom bežne márne túžia zlatokopovia vo sfére hudobného popu a mainstreamu. Navyše sa obklopil pre poslucháčov (neo)progrockového žánru v podstate neznámymi resp. málo známymi hudobníkmi ale najmä výbornými speváčkami (Ariel Farber, Valerie Gracious, Linda Ruttan - Moldawsky, Molly Ruttan - Moffat), ktoré striedaním svojich vokálnych partov silne kompenzujú Xavierov nie práve vábivý, skôr podpriemerný hlasový prejav.

Viem že nikoho od nákupu a počúvania albumov Phideaux, teda v tomto prípade Number Seven neodradím (iste to nechcem, nie je to môjim cieľom), no z "výsledkov práce" Mr. Xaviera necítim tú úprimnosť a entuziazmus, na ktorý som zvyknutý od mnohých iných v tomto fachu a intuícia mi notoricky šepká, že mu nemám veriť. A ja verím svojej intuícii...

Preto aj miera hodnotenia tohto produktu je adekvátna tomu, čo pri jeho počúvaní neustále cítim. Uši by dali možno štvorku (za aranžérsku činnosť), hlava dvojku (len za ženské vokálne party), no srdce ani ten jeden povinný bod (nulová invencia a okaté rabovanie z nedoziernej studnice perál 70. rokov). Po sčítaní a vydelení je to jednoznačné...


28. 9. 2009

» ostatní recenze alba Phideaux - Phideaux - Number Seven
» popis a diskografie skupiny Phideaux


Transatlantic - The Whirlwind
2013-04-14

Transatlantic / The Whirlwind

4 stars

Transatlantic flies again!

Asi mi nikto nebude protirečiť vo fakte, že Transatlantic je personálne jednoznačne najvýznamnešia art/prog rocková "supergroup" v novom tísícročí, teda v jeho prvej dekáde a to už iste nikto nezmení. Po období sedemročnej hibernácie (alebo skôr samorozpustení sa z titulu osobných religióznych dôvodov, ktoré v minulosti uviedol Neal Morse) kapela zložená zo štyroch silných individualít vo svojich materských (rovnako významných) skupinách práve púšťa na trh svoj tretí regulérny štúdiový počin Whirlwind.

A práve teraz sa začínajú siahodlhé polemiky o tom, čo novinka vlastne prináša...

Kôli komerčnému aspektu Whirlwind vychádza v troch verziách: ako regulérna jednoalbová verzia, ako špeciálna edícia s bonusovým diskom, obsahujúcim dodatkový materiál a najmä cover verzie skladieb iných autorov (Genesis, Beatles, Procol Harum, Santana) a ako luxusná verzia s dvoma CD a dvoma DVD nosičmi. Isteže nás najviac interesuje základná verzia, ktorej obsahom je jediná, ale zato takmer 78 - minútová kompozícia, skladajúca sa z dvanástich parciálnych, ale čiastočne sa prelínajúcich častí. Možno je to náhoda (možno nie), že v takmer rovnakom období sa na verejnosť dostala vlastne identicky hudobne aj obchodne riešená verzia tematického albumu Porcupine Tree - Incident...

Už po prvých posluchoch megakompozície Whirlwind je evidentné, že Neal Morse, napriek tomu, že je iba jednou štvrtinou superbandu Transatlantic, sa podieľa na zhruba troch štvrtinách tohto albumu kompozične, aranžérsky aj pozíciou hlavného speváka. Je to asi logické - nemá povinnosti v materskej kapele (koncertné, organizačné, alebo s promotion) a aj v minulosti (v Transatlantic aj v Spock's Beard) bol vlastne v týchto činnostiach jasne dominantný. A skladateľský potenciál v sebe stále nepochybne sám ešte cíti. Ako tak mu ešte sekunduje - kompozične aj sólovým spevom Roine Stolt, ale aj ten s o niečo menšou mierou, ako na predošlých dvoch albumoch (iste to nie je jednoduché - The Flower Kings, minulosť v Kaipa i Tangent a nový projekt Agents Of Mercy zaberajú hodne času a invencie...). Pete Trewavas a Mike Portnoy boli napriek hráčskej fenomenalite na svoje nástroje vždy len spoluaranžéri a doprovodný vokalisti v tomto kvartete (je paradoxom, že existencia Transatlantic bola vlastne prvotnou ideou i snom Portnoya).

A tak pre tých, čo poznajú dobre tvorbu domovských kapiel týchto štyroch hudobníkov a hlavne sólové projekty Neala Morsea musia cítiť až príliž veľa paralel a asociácii na albumy Spock's Beard V, Snow, Testimony, One a ?. Ten rukopis je charakteristický, neprehliadnuteľný a neprepočuteľný. Navyše pátos a pompéznosť úvodu albumu (Overture - Whirlwind), no najmä jeho epilóg (Dancing with Eternal Glory - Whirlwind) sú typické pre hudobnú architektúru takmer všetkého, čo Neal vyprodukoval za posledných 15 rokov. Je to skutočne veľmi efektné, muzikálne, má to dynamiku a spád, ale je to celkom zreteľne čitateľné. Takže nakoniec aj keď podobne čitateľný (v kontexte tvorby The Flower Kings) je aj rukopis Roine Stolta, osobne som nesmierne vďačný, že subkompozície A Man Can Feel, Evermore, inštrumentálna medzihra Pieces of Heaven, ale aj aranžérske pasáže v Out of the Night a On the Prowl sú evidentne z jeho pera. Pri pozornom počúvaní je možné zachytiť použitie fragmentov "ruchových stôp" z legendárneho albumu The Dark Side Of the Moon (na začiatku albumu a pred subskladbou Is it Really Happening).

Finálny výsledok novinky bohatierov z Transatlantic je profesionálne takmer dokonalý, ambiciózny a pôsobivý progresívne rockový album, ktorý však - a to sa dalo očakávať - neprináša nič prevratné a ničím nevybočuje z teritórií bežného progrockového subžánru. "Konzervatívni progrockeri", odchovaní na eposoch, ako sú Thick as a Brick, Tarkus, Supper's Ready, či Close To the Edge budú mať z tejto placky celkom nepochybne radosť a dobrý pocit, hľadači a fanúškovia aspoň niečoho nového zostanú podstatne chladnejší a oceniť môžu tak akurát to, že laťku nasadenú prvými dvoma štúdiovkami Transatlantic celko určite nepodliezli...


3. 10. 2009

» ostatní recenze alba Transatlantic - The Whirlwind
» popis a diskografie skupiny Transatlantic


Singularity - Of All The Mysteries
2013-04-14

Singularity / Of All The Mysteries

5 stars

Z coloradského Denveru v USA pochádzajúca kapela Singularity je jednou z tých, ktorá v dnešnej záplave nadprodukcie hudby zo všetkých jej škatulkových, ale aj nezaraditeľných smerov a odnoží zaujme už na prvé počutie predovšetkým vnímavého a náročnejšieho poslucháča progresívneho rocku. Je to jedna z tých nie veľa skupín, ktoré jalovo neplytvajú ohurujúcim a noblesným zvukom a hráčskym egoistickým exhibicionizmom. V ich hudbe väčšinou dominuje zvuk klavíra, alebo Hammondiek, ku ktorému sa pridávajú decentne ďalšie nástroje (samozrejme na čele s gitarou), alebo nezriedka jeden, až štyri vokály. Všetci štyria súčasní členovia kapely sú totiž okrem kvalitných inštrumentalistov súbežne aj hodne dobrí speváci. Pôvodní členovia, klávesák John Green a bubeník Jamie McGregor pribrali k nahrávaniu svojho tretieho albumu gitaristu a hráča na cello Scotta Clelanda a basistu a flautistu Jonathana Patcha. V čase písania tohoto textu nepoznám ich predošlé dve placky, ale verím znalcom kapely a fanúšikom na internetových serveroch, že posun kapely dopredu je evidentný a pozitivny.

Celkove pôsobí hudba denverských Singularity ako koláč upečený z týchto ingrediencií: sci-fi albumov Rush - (trilógia 2112, Farewell To Kings a Hemispheres), najmä vďaka dramatickej konštrukcii oboch dlhých skladieb, Anathema - evokácia farieb hlasov bratov Cavanaghovcov a spôsob uplatňovania viachlasných liniek je úplne evidentná a King Crimson - kôli rôznym disharmonickým pasážam, ale to skôr v okrajovejšiom merítku. Asi najvýstižnejší stručný termín pre charakteristiku inštrumentálnej zložky hudby Singularity je "sofistikovaný Rush". Celkove je však tento tretí štúdiový počin skupiny koncepčným, zádumčivým a vo svojej podstate komorným dielom.

Mongrel je rozbehovka s crimsonovskými protirytmami a prechádza v prvý vrchol albumu - 15 minútový epos Smile, plný striedania nálad, pasáží s akustickou gitarou, cellom a flautou a s bohatým využitím vokálov všetkých štyroch členov kapely. Inštrumentálka XOT je skladba vystavaná na majoritných klávesoch, kde základný motív je umne ovešaný drobnými vstupmi ďalších nástrojov. Patchquilt je balada, akoby z repertoáru Anathemy z obdobia albumu Judgement - klavír a spev à la Vincent Cavanagh jasne dominujú… Kaleidoscope je môj jasný favorit s kratších skladbiček na albume - krásne snivý duet piana a jemnej gitarovej hry. Druhý epos na albume, vyše 20 minútový Islands je plný viacnásobných vokálov (medzi jednotlivými hlasmi sú cítiť skutočne len malé nuansy a rozdiely v ich farbe) na silnom klavírnom podklade, krásna gradácia skladby je zaplnená častejšími flautovými vyhrávkami a je efektným vyvrcholeným tohoto diela.

Je nesmierne príjemné náhodne objavovať takéto perly a osobne mi to prináša v poslednej dobe stále lepší pocit ako počúvať a opisovať nostalgicky albumy hrdinov 70. rokov. Čerstvý vietor a fúzia rôznych odnoží subžánrov rocku je iste prínosom pre ten skutočný "progresívny rock" dnešnej doby. Pri albume Of All The Mysteries mám tento pocit zase raz jednoznačne…

6. 3. 2009

» ostatní recenze alba Singularity - Of All The Mysteries
» popis a diskografie skupiny Singularity


Finnegans Wake - Blue
2013-04-13

Finnegans Wake / Blue

4 stars

Belgická avantgardne - progresívna hudobná scéna je už roky neprehliadnuteľná, hlavne z titulu existencie takých zásadných žánrotvorných kapiel, akými sú celkom nepochybne Univers Zero a Present. Obe pozostávajú z frankofónnych muzikantov a spolu s francúzskymi kapelami Art Zoyd a Magma tvoria dlhodobo absolútny umelecký a ideový vrchol európskej i svetovej avantgardy. Trochu v ich tieni však funguje aj ďalšia, o nič menej kvalitná skupina, ktorá má na svojom konte päť albumov, materiál ktorých si zaslúži rovnakú pozornosť, ako umelecké produkty vyššie uvedených legiend...

Finnegans Wake vznikli v roku 1993 v Bruseli, keď sa stretli klávesista Henry Krutzen a basgitarista Alain Lemaître (obaja sú ale v podstate multiinštrumentalisti), pričom doposiaľ sú vlastne stálou a stabilnou kostrou občas sa meniaceho personálneho obsadenia skupiny. Okrem základného, bežne štvor - či päť- členného zoskupenia si do štúdia k nahrávaniu pozývajú často aj celú plejádu hosťujúcich inštrumentalistov i vokalistov. Oficiálne sa hlásia, ako k inšpiračným zdrojom, ku tvorbe canterburských Caravan a avangardných Univers Zero, U Totem, Henry Cow, ale aj k českým (a doma verejnosti málo známym) Už jsme doma.

Prvé dva albumy vydali u kultového vydavateľstva Mellow Records (Yellow v r. 1994 a Green v r. 1996), výbornú trojku Pictures (2001) u francúzskej Musea Records a dvoj CD 4-th (2004) vyšlo u novej belgickej značky Carbon7. Zatiaľ posledný album Blue im vydal špecializovaný taliansky AltrOck Productions.

Hudba Finnegans Wake má síce v štruktúre kompozícií väčšinu prvkov, akú možno počuť od ich rodákov Univers Zero a Present, nepôsobí však určite tak temne, depresívne a skľučujúco, ako u mnohých zásadných nahrávok týchto legiend. Hrajú to, čomu sa na avantgardnej scéne fúzii jazzu, klasiky, rocku a folku hovorí v poslednej dobe stále viac "chamber rock", na rozdiel od Art Zoyd a Univers Zero, ktorí sa viac snažia pôsobiť dojmom symfonického telesa, alebo big bandu. Posledné dva produkty Finnegans Wake sú navyše ovplyvnené dlhodobým pobytom Henryho Krutzena v brazílskom prímorskom meste Natal - od roku 2003 je stabilným členom kapely pianista a klávesák Marcílio Onofrea, od roku 2007 flautista Alexandre Johnson a celý zástup hráčov, hosťujúcich na albume Blue v hre na rôzne nástroje pochádza tiež z Brazílie... Istú bizardnosť dáva kapele, zvlášť práve na CD Blue aj štatút stálej členky, ktorý má vo Finnegans Wake od r. 2007 nemecká textárka Xóchil Schütz. Na jej texty (pochopiteľne v nemčine) spieva klasická brazílska operná sopránistka Amarílis de Rebuá v kompozíciach Die Geste von Kreuzlingen, Luftspiel, Magical Cave a Vulnavia. Kontrast operného spevu Amarílis a avantgardných štruktúr skladieb môže byť pre nezvyknutého poslucháča rušivé, alebo až iritujúce, mne sa to javí po mnohých posluchoch ako veľmi pôvabný a pôsobivý doplnok z celkového dojmu z albumu Blue...

Dôležitosť nahrávaniu CD Blue, najmä v záverečnej sedemminútovej inštrumentálnej pecke Agakuk dodali aj belgický muzikanti priamo "od fachu" - Guy Segers (Univers Zero, Present) a Reginald Trigaux (Present), interesantná je aj účasť švédskeho bubeníka Morgana Ågrena (Frank Zappa, Meshuggah, tohto času Kaipa) na nahrávaní materiálu dosky. Úvodná Honfleur la Jolie skvele kombinuje pôsobivé prepletanie hry huslí a dravej rockovej gitary. Výborné sú dynamické tracky Mida, Blue, Ents and Things, vyznačujúce sa variabilitou použitých klasických nástrojov (husle, viola, violončelo, flauta, hoboj, trumpet) a bohatých zvukových registrov klávesových efektov. Dramatická The Battle of Novgorod zase silno evokuje staršiu tvorbu Univers Zero.

Album Blue nie je síce celkom jednoduchý oriešok, ani pre poslucháča zvyknutého na produkty zo sveta avantgardnej hudby, ale myslím, že je predsa len prístupnejší, ako znalcami rešpektované zásadné albumy subžánru, z dielne v úvode spomenutých legiend. Aj preto ho hodnotím tak vysoko... Hodnotenie: 4,5

28. 8. 2009

» ostatní recenze alba Finnegans Wake - Blue
» popis a diskografie skupiny Finnegans Wake


Gargamel - Descending
2013-04-13

Gargamel / Descending

5 stars

Nórska rocková scéna je dlhodobo v tieni oveľa bohatšej a rozmanitejšiej scény švédskej, ktorá v Škandinávii celkom jasne dominuje. Nórsko je známe skôr plejádou svojich jazzových inštrumentalistov, resp. na druhej strane pomerne bohatou metalovou scénou, najmä jej extrémnejšími formami. Z času na čas sa tu objavia aj zaujímavé zoskupenia progrockového charakteru, ako napr. inštrumentálny big band Jaga Jazzist, progfolkovo orientovaný a momentálne najviac produktívny (tým pádom aj relatívne známy) White Willow, psychedelický Kvazar (obe kapely s dominantným ženským vokálom), pinkfloydovsko ladený Retroheads a pre náročnejších maškrtníkov hlavne postcrimsonovský Wobbler a vandergraafovský Gargamel. Už pred istým časom som chcel upriamiť pozornosť na skrytú perlu - prvotinu kapely Gargamel - Watch For The Umbles (2006), ale keďže progrockové internetové servery avízovali celkom nenápadne vydanie ich druhého albumu, počkal som si radšej trpezlivo naňho. Myslím, že sa to vyplatilo...

Gargamel celkom jasne čerpajú z odkazu tvorby Van der Graaf Generator, ako aj vokálneho prejavu samotného Petera Hammilla. Medzi ďalšie (okrajovejšie) ingrediencie ich celkového soundu patria aj atmosféra ranných albumov King Crimson, trochu škandinávskej melanchólie a pochmúrnosti a undergroundové zappovské a beefheartovské hudobné štruktúry s využitím saxofónu, trúbky, či flauty. Celkove pôsobí hudba Gargamel skôr ako progresívny underground, ako nejaká forma progresívneho rocku. Silový, naliehavý spev gitaristu Toma Uglebakkena je často zdvojovaný ešte hlbším hlasom bubeníka Mortena Tornesa. Výsledok takto pripomína, ako keby Peter Hammill nahral dramatické pasáže spevu v dvoch rôznych oktávach na dvoch paralelných stopách. Inštrumentálne je sound Gargamel akousi dramatickejšou a silovou formou hudby VDGG (samozrejme s jacksonovskými vstupmi saxofónu). Zo svetovej art/progrockovej scény sa k odkazu VDGG, ako hlavnému inšpiračnému zdroju hlásia významné, resp. kultové (hlavne však funkčné, resp. obnovené) kapely, ako sú americký Discipline Matthewa Parmentera, taliansky Areknamés Michelle Epifaniho, resp. v psychedelicko - elektronickej podobe Parallel or 90 Degrees Andy Tillisona (známeho aj ako bossa Tangent). Nikto z nich sa však VDGG tak dôverne a detailne nepriblížil atmosférou, spevom, štruktúrou skladieb, kompozičným arzenálom a hlavne uveriteľnosťou, ako práve nórsky Gargamel. Na druhej strane z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že produkcia Gargamel a najmä album Descending má veľkú šancu aj u tých poslucháčov domácej scény, ktorí obľubujú náročnejšie kúsky klasických The Plastic People of the Universe, alebo Pocoloco z relatívne novších, súdobých súborov.

Descending má v podstate klasickú - vinylovú minutáž (album vychádza pre staromilcov aj na tomto nosiči) a obsahuje štyri rôzne dlhé kompozície.

Úvodná, titulná Descending dosahuje takmer desať minút a je to v podstate najpokojnejšia skladba (čo sa týka intenzity zvuku, dramatickej štruktúry a spôsobu spevu), aj keď hovoriť o nejakom "pokoji - kľude" je v prípade Gargamel celkom ošemetné. Mellotronový podklad, hutná rytmika, pomerne intenzívna hra na piano a nevzrušený spev Toma Uglebakkena.

Prevail začína ťažkým zvukom altsaxofónu, hustými klávesami a intenzívnym, zdupľovaným vokálom oboch spievajúcich inštrumentalistov kapely. Hlavný motív sa mení v jej prostrednej časti, kde dominuje flauta obklopená celou nástrojovou paletou a zvuk rôznych registrov Hammond organu a trúbky v dueli s vypjatými vokálmi vygraduje tento epos do finále. Proste náter.

Trap je najkratšia skladba tejto dosky, na ploche necelých šiestich minút sa vystrieda niekoľko motívov, včetne akejsi paródie na pochodový rytmus, ale celková gradácia, atmosféra a napätie na albume neklesá a v podstate sa nemení ani tu.

Labyrinth je epická skladba, v tradícii opusov z klenotnice artrocku 70. rokov, typu A Plague of Lighthouse Keepers od VDGG, či Starless od King Crimson. Plný nástrojový zvuk opäť prechádza v prostrednej pasáži do pokojnejšej psychedelicko - experimentálnej polohy, kde dominujú zvuky gitarových akordov, deformovaných rôznymi krabičkami a celej škály perkusných nástrojov, klávesových efektov; dôjde aj na saxofónové sólo a vsuvku s trúbkou.

Gradácia a napätie skladby aj celej dosky sú vybičované k vrcholu a otrlejší poslucháč má ihneď po jeho skončení nutkanie pustiť si ho zase. Takéto albumy sa hodnotia dvoma spôsobmi: buď vás ich účinok minie, lebo ste hudobne orientovaní niekde inde, alebo dostanete zásah rovno medzi oči a dáte mu to najvyššie ocenenie...

Pozn.: Nemôžem si pomôcť, ale v teoretickom porovnaní s inak dobrým a kvalitným, novým albumom VDGG Trisector mi vychádza novinka Gargamel ako celkom jasný víťaz...

14. 4. 2009

» ostatní recenze alba Gargamel - Descending
» popis a diskografie skupiny Gargamel


Fjieri - Endless
2013-04-13

Fjieri / Endless

4 stars


Jednoznačným duchovným otcom projektu Fjieri je taliansky skladateľ a hudobník, predovšetkým hráč na klávesové nástroje Stefano Panunzi, ktorý spolu s gitaristom Nicolom Lori a ďalšími dvoma krajanmi na postoch rytmickej sekcie nahrali základy albumu s inšpiračnými zdrojmi z odkazu tvorby kultovej kapely Japan, resp. jeho jednotlivých členov, najmä Davida Sylviana. A tak nie je žiadny div, že na druhú, podstatne náročnejšiu fázu doladzovania a mixovania albumu, ako aj zabezpečenie vokálnych partov si prizval veľmi interesantných muzikantov, známych z okruhu kapiel Japan a Porcupine Tree. Presah a frekvencia spolupráce týchto hudobníkov sú však také časté, že skutočne vysoká kvalita finálneho produktu, albumu Endless nie je vôbec prekvapujúca. Plocha 48 minút tohto CD nám ponúka porciu atmosferického art rocku, kombinovaného s ambientom a ak chcem čo najbližšie prirovnať výsledný efekt taliansko - britskej spolupráce, tak je to priesečník elegancie a šarmu tvorby Davida Sylviana a éteričnosť a senzitívnosť projektov No-Man a Henry Fool.

Album začína dramaticky ladenou inštrumentálkou A Reality Apart, kde sa ku podkladu, hranému na klávesách a loopom s hovoreným monológom v pozadí pridáva celá kapela. Pôsobivý úvod...

A Big Hope vlastne rozvíja nastolenú atmosféru, ale v trochu pokojnejšom duchu - tejto inštrumentálnej skladbe dominuje klavírny spodok s fragmentami hry huslí a najmä gitary.

V taliančine spievaná Ad Occhi Chiusi začína introm saxofónu a klarinetu. Kompozícia s hosťujúcim spevákom, ktorým je Andrea Chimenti, udržiava dramatickú náladu albumu.

Marcinelle je éterická inštrumentálka, tentokrát s podfarbeným dialógom vo francúzskom jazyku. V strede skladby dominuje efektné gitarové sólo.

Nepochybným vrcholom albumu sú dve za sebou idúce kompozície so spevom Tima Bownessa. Najprv Breathing The Thin Air, ktorá, ako keby vypadla zo zlatého fondu No-Man. Sugestívny, pološepkaný spev, silný klavírny motív, ani sa nechce veriť, že to nezložil Steven Wilson :-).

Text je tiež typický pre tvorbu a filozofiu No-Man, dokonca aj sláčikové entré, ako od Bena Colemana, pôvodného to člena No-Man.

Aj keď skvelú, titulnú Endless spieva Tim Bowness, máte pocit, že táto skladba je z nejakej melancholickej dosky Davida Sylviana. Práve prostriedok albumu dáva silne najavo, že je dokonalou kontinuitou a priesečníkom tvorby subjektov No-Man a Davida Sylviana, ale bez stopy plagiátorstva.

Soul Eaters je čiastočným vytrhnutím zo snivej plynulosti konceptu albumu - expresívny, ľahko hysterický spev japonskej kompozítorky a speváčky Haco, navodzuje rockovejšiu atmosféru a napriek istej kvalite pôsobí trochu, ako päsť na oko. Pozoruhodné je rovnomerné striedanie spievaných veršov v japončine a angličtine.

The Breath Of The Earth, šesť minútová inštrumentálka je pre mňa osobne druhým vrcholom albumu, hraná v plnom nástrojovom vyťažení talianskeho kvarteta a s výborným drajvom a dynamikou celej skladby.

Lotus Flower je snivým, éterickým epilógom, ktorý umne vmanévruje rozbehnuté dianie albumu do bezpečného prístavu pokoja...

Netvrdím že projekt Fjieri prináša niečo objavné, v dnešnej dobe na teritóriu rockovej hudby to už ani nie je reálne, ale pre tých, čo sa vedia "rochniť" v bazénoch soundu naplnených skúsenosťami a odkazom (ex)členov Japan, Porcupine Tree a invenciou zrelého skladateľa a hudobníka Stefano Panunziho, prináša CD Endless vysoko nadštandardný zážitok.


12. 1. 2010

» ostatní recenze alba Fjieri - Endless
» popis a diskografie skupiny Fjieri


Abrete Gandul - Cuentos Para Dormir
2013-04-13

Abrete Gandul / Cuentos Para Dormir

5 stars

Čílska kapela Ábrete Gandul vznikla v roku 1999 z iniciatívy speváka a gitaristu Mauricio Della (alias Doctor Octava) a jeho starého priateľa, bubeníka Antonia Arceu. Do klasického tria ich doplnil basák Pablo García a pod hlavičkou (tak príznačnou) Trio nahrali zaujímavé štúdiové nahrávky, ktorých výlučným autorom bol Dr. Octava. Kapela začala koncertovať po kluboch, puboch a rôznych príležitostných miestach po celom hlavnom meste Santiago De Chile s veľmi interesantnými improvizovanými kompozíciami, čerpajúcimi z rôznych štýlov hudby. To už do skupiny prišiel kreatívny hráč na flautu a gitaru Rodrigo Maccioni a už pod hlavičkou Ábrete Gandul vydali na sklonku roku 2000 album ¿Bichos=Dichos?, ktorý je kombináciou piatich spievaných songov z embryonálnej éry (kapela Trio) a štyroch živých, podľa mňa podstatne kvalitnejších jazzrockových skladieb, už s prvkami budúceho soundu kapely. Ďalšou zaujímavosťou albumu ¿Bichos=Dichos? je štúdiová aj živá verzia skladby Quiero Apagarte. V roku 2002 došlo k podstatným personálnym zmenám - z kapely odišli Dr. Octava a basák Garcia, ktorých nahradili frippovsky hrajúci gitarista Rodrigo Pinto, basista Pedro Santander a prišiel aj klávesista Jaime Acuña.

Kvintet, bez jediného speváka, kontinuálne pokračuje, ako kvalitatívne lepšia a bohatšie inštrumentálne vybavená formácia v skladaní náročnejších kompozícii, s ktorými koncertujú po celom území Čile v priebehu roku 2004. Dokonale zohraná pätica na prelome rokov 2004/2005 nahrala deväť skladbový, vyše 56 minútový album Cuentos Para Dormir, ktorý celkom nepochybne obohacuje svet artrockovej hudby a zaujme a verím, že aj značne poteší najmä milovníkov King Crimson éry počnúc od CD Discipline do dneška. Aby som bol ešte presnejší, Cuentos Para Dormir má logicky bližšie k nespievaným albumom, nahraných členmi King Crimson v období medzi CD Thrak a The ConstruKction of Light (ProjeKct One až ProjeKct Four z rokov 1998/99 a ProjeKct X - Heaven And Earth z roku 2000). Prejav Ábrete Gandul na albume Cuentos Para Dormir je však oproti bežnému modelu King Crimson v inštrumentálnej oblasti - gradácia minimalistického motívu - podstatne bohatší o prvky psychedélie, jazzu, fusion a okrajovo aj latiny na juhuamerický spôsob. A nemám žiadny problém tvrdiť, že gitarový tandem Pinto/Maccioni dokáže rozčeriť rockovú hladinu podobne, ako tandem z King Crimson Fripp/Belew, keď to poriadne rozbalia... Ich spôsob hrania je zväčša rovnako charakteristicky znejúci, nikde som si však nevšimol, žeby ľubovoľný fragment ich hry čo len okrajovo pripomínal plagiát, alebo cover-verziu konkrétnej skladby, alebo jej segmentu z dielne King Crimson. Celková inštrumentálna variabilita albumu je výrazovo neporovnateľne bohatšia oproti čomukoľvek, čo King Crimson od albumu Discipline do dneška nahrali.

Otváracia No se metan con el Capitán Problema je impozantná kombinácia jazzovej rytmickej sekcie s gitarovými rifmi typu King Crimson z 80. rokov (Discipline, Beat), spacerockovými klávesami v úvode a flautovými medzihrami.

Pokojnejšia jazzová kompozícia Al fin y al cabo je prikrášlená avantgardnými hudobnými stopami a krátkou King Crimson reminiscenciou v prostrednej pasáži.

V Hay que volver a los chinos (de nuevo) je počuť opäť minimalistický K.C. motív, ako z albumu Discipline, ten je však pretkaný jazzovými motívmi, pripomínajúcimi Mahavishnu Orchestra, či Return To Forever, všetko efektne a dokonale zladené.

Alguien intrascendente je prepojenie jazzových a latinských sekvencií s rockovými, včetne flautovej vyhrávky a uhrančivej hry basgitary, mne osobne to hodne pripomína venezuelské Tempano...

V Dr. Finger počuť pasáže dynamickej rockovej gitary s krehkým flautovým sólom, evokujúcim holandský Focus, všetko na príjemne melancholickom nosnom motíve elektrického klavíra.

Primanocte je skladba v pokojnom strednom tempe, v druhej časti prechádza do dramaticky znejúcej pasáže s charakteristickým K.C. motívom.

La ira (...de la novia de Byron) - abolútny vrchol albumu, deväť minútová crimsonovka so všetkými príslušnými atribútmi: nervnosťou, napätím, dynamikou, rockovo zmysluplnou kakofóniou, neustálou gradáciou a ťahom... na toto musí byť iste náležite hrdý aj sám Big Robert F.

Po nakladačke nasledujúce dvojminútové ukľudnenie Dilema je skĺbením barokových prvkov a jazzrocku.

Ďalší monument na záver, druhý vrchol albumu a zase vyše deväť minútová Disminuyéndote - jazzrock s Canterbury prvkami v štýle starých Soft Machine. V druhej časti prechádza plynule a prirodzene do finále v štýle heavy Crimson.

Cieľovou skupinou albumu Cuentos Para Dormir sú predovšetkým nekonzervatívni Crimson fans, otvorení jazzu, jazzrocku, avantgarde, psychedélii a tolerujúci vplyvy latiny v artrocku. Pre mňa je Cuentos Para Dormir ukážkou, ako má vyzerať, či skôr znieť špičková forma inštrumentálneho rocku vôbec...

23. 6. 2009

» ostatní recenze alba Abrete Gandul - Cuentos Para Dormir
» popis a diskografie skupiny Abrete Gandul


IZZ - The Darkened Room
2013-04-12

IZZ / The Darkened Room

4 stars

Sám sebe som len nedávno podvedome vravel, že písať o nových albumoch zo škatule, ktorej sa stále viac a s pejoratívnym nádychom "nadáva" neoprog už radšej nebudem. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo - niektoré tituly sú proste nesmierne lákavé a starej láske neunikneš...

Pre nás v symbolický dátum (17. novembra) vydala progresívne rocková kapela Izz z New Yorku svoj v poradí štvrtý štúdiový počin, ktorý medzi znalcami svetovej scény v subžánri art/prog celkom nepochybne zamieša s poradím tých nie mnohých titulov, ktoré znamenajú zásadnejší prínos pre túto hudbu v jej historickom poňatí. Päťčlenná stabilizovaná kapela, ktorej jasnou hybnou silou je spevák a klávesák Tom Galgano, je priebežne pri náhrávaní a koncertovaní Izz dopĺňaná jednou resp. dvoma vokalistkami - na albume The Darkened Room je ňou Anmarie Byrnes. Pozoruhodnosťou (nie však ojedinelou raritou) je bubenícky tandem Brian Coralian (elektronické bicie, ale súbežne aj textár skupiny) & Greg DiMiceli (hlavne klasické akustické bicie a rytmika). Vynikajúci, pôvodom škótsky gitarista Paul Bremner vkladá do portfólia Izz hodne keltských prvkov, ktorými je jeho spôsob hry značne ovplyvnený. Basgitarista John Galgano, mladší brat klávesistu a speváka Toma spieva aj väčšinu doprovodných vokálov. Kapela sa jednoznačne hlási k odkazu 70. rokov, hlavne k tvorbe Genesis, Yes, Gentle Giant, King Crimson a ELP, ale blízko má aj ku neskoršej tvorbe Beatles (štruktúra a aranžmá niektorých songov). Ak Izz nepoznáte a chcete akýsi záchytný bod, tak ich produkcia je niekde uprostred medzi tým, čo tvoria Glass Hammer (ale bez zbytočnej, často typickej americkej pompéznosti a pátosu) a Echolyn (avšak s menším počtom jazzových prvkov a obyčajne s priamočiarejším ťahom na bránu). Ich hudba je však osobitá a pre znalca ich soundu celkom charakteristická (aj vďaka početným zdvojeným vokálom Toma Galgana a ženskej speváčky, t.č. Anmarie Byrnes). Muzika Izz je však nesmierne rozmanitá - od motívov s vyložene chytľavým charakterom až po pasáže plné protirytmov a riadenej disharmónie. Izz sú v tejto dobe už koncertne vyhranou, veľmi skúsenou formáciou a bežným účastníkom progrockových festivalov na americkom kontinente (rukolapný dôkaz je na albume Live at Nearfest, z roku 2007). Navyše, ak si niekto zamiluje nejaký album tak zásadne, ako ja ich štúdiovú dvojku I Move (2002), je z toho zaručene inklinácia a pozitívny vzťah ku kapele, ako celku na dlhú dobu...

Otváracia päťminútovka Swallow Our Pride je dramatická rocková skladba, stavaná na efektných klávesových podkladoch, kombinácii spievaných pasáží v podaní Toma Galgana a Anmarie Byrnes a gradovaných gitarových vyhrávok Paula Bremnera. Ten je hlavnou postavou aj v kratšej, kanadský Rush evokujúcej inštrumentálke Day Of Innocence. V pomalšom tempe aranžovaná Regret je baladický song s ukážkou spevu Toma Galgana vo vyšších polohách a Can't Feel The Earth, Part I. je zase jeden z typicky bravúrnych inštrumentálnych kúskov Izz, kde sa zapájajú aktívne všetci členovia kapely, s množstvom zmien tempa, protirytmov na dominujúcom podklade hry piána. Ticking Away je krátky v podstate takmer hitový kúsok s optimistickou náladou a dvojhlasom vokálnych partov v podaní oboch bratov Galganovcov.

Can't Feel The Earth, Part II. je takmer 11 minútová, spočiatku snivá epická suita, kde možno počuť celý arzenál hudobných zbraní newyorskej skupiny: striedanie vokálov Anmarie i Toma, bohaté rytmické štrikovanie oboch bubeníkov a basgitary, neustále zvraty v tempe, krátke jazzové vyhrávky piána náhle vpády hutnej gitary do diania, syntetizátorové slučky, skutočne hotové aranžérske bakchanálie...

Stumbling je pôsobivá rocková kompozícia, kde na základnom gitarovom motíve, podklade piána a spievaných pasáží oboch hlavných protagonistov skladba postupne graduje. Trojminútová The Message je zase jedna z charakteristických skladbičiek v rýchlejšej, gradujúcej špirále, samozrejme s bohatou paletou striedajúcich sa vokálov.

23 Minutes Of Tragedy je druhý vrchol albumu - sedem minútová emocionálna balada s efektnou výstavbou a celým registrom klávesových nástrojov a perfektne im sekundujúcej gitarovej hre a sugestívnom speve.

A na záver tu je Can't Feel The Earth, Part III., ktorej refrénový klávesový motív so spevom Toma a Anmarie vám utkvie v hlave asi najskôr po prvých pozorných posluchoch tohoto nepochybne skvelého albumu.

The Darkened Room je ukážkou vysokej skladateľskej, kompozičnej a aranžérskej úrovne tejto skupiny, sústredenej okolo perfekcionistu a aranžérskeho detailistu Toma Galgana. Trúfam si povedať už teraz, hoci album The Darkened Room je z časového aspektu ešte len v plienkach (pár dní po regulérnom vydaní), že sa jedná o ich druhý najvýznamnejší, najucelenejší a najpodarenejší počin (samozrejme po nedostižnom I Move). Už teraz, čerstvo po vypustení tohto CD na hudobný trh sa Izz opäť vrátili do štúdia, kde intenzívne pracujú na voľnom pokračovaní The Darkened Room, čo je síce neštandardný postup, ale pre hudobníkov z kapely zaväzujúci a pre fanúšikov skupiny maximálne potešujúci. Hodnotenie: 4,5

6. 12. 2009

» ostatní recenze alba IZZ - The Darkened Room
» popis a diskografie skupiny IZZ


Apple Pie - The Gates Of Never
2013-04-11

Apple Pie / The Gates Of Never

4 stars

Ruská progresívne rockovová scéna (rozumej už takmer pejoratívne myslené termíny „neo prog“, či „symfo prog“ ) nie je zďaleka taká známa, obšírna a obsiahla, ako by to malo byť v prípade priamej úmery ku počtu obyvateľov, či rozlohe krajiny, či významu samotného národa v svetovom spoločenskom kontexte. V porovnaní s ľubovoľnou škandinávskou krajinou, či v zúženom slovanskom svete trebárs s adekvátnou poľskou scénou ... pôsobí pri vyššie uvedených kritériách ...dokonca veľmi chudobne a úboho...
Za desaťročia, čo sa venujem najmä subžánru art /prog rocku som vlastne objavil len dve skutočné perly, ktoré vydali viac, ako jeden kvalitný album (z môjho subjektívneho pohľadu), no aj tie sú skôr predmetom záujmu a pozornosti pomerne neveľkého počtu nadšencov o nadštandardný a nepochybne kvalitný progresívny rock. Jednou kapelou sú zauralskí The GOURISHANKAR a tou druhou, ktorá práve vydala ten potrebný druhý kvalitný album sú APPLE PIE z mesta najväčšej tankovej bitky v dejinách ľudstva, z Kurska ...
APPLE PIE sú dieťaťom predovšetkým skladateľa, speváka, gitaristu a klávesáka v jednej osobe Vartana Mkhitaryana a vznik kapely sa datuje do roku 2000. Keď v roku 2007 vydala vtedy štvorčlenná skupina svoj prvý regulárny album „Crossroad“ na dnes už etablovanom ruskom labely MALS, bol to v progovej komunite, nielen európskej celkom slušný poprask. Inšpirácia americkými progresívnymi kapelami, ako sú SPOCK'S BEARD a SALEM HILL predovšetkým z aspektu melodičnosti a využívania viachlasných vokálov v kompozíciách, a istou mierou aspektom progmetalovej tvrdosti DREAM THEATER, je celkom okatá a neprepočuteľná. 77 minútový debut je bez akejkoľvek vaty a hluchého miesta nabitý skutočne dynamickým a hutným hudobným materiálom, ktorý evokuje vyššie uvedené vzory.
Ani kvalita, pozitívne a vrelé prijatie debutu prog rockovou verejnosťou, či spoločné vystupovanie s The FLOWER KINGS počas ich koncertov v Rusku však nevystrelilo muzikantov z APPLE PIE do nejakých výšin.
Nedostatok financií a klasické logistické problémy kapely hrajúcej nekomerčný sound spôsobil následné personálne otrasy a z časového hľadiska pomerne dlhý pôrod druhého, v tejto chvíli novinkového albumu. Oproti „Crossroad“ v zostave APPLE PIE zostali len boss Vartan Mkhitaryan a jeho verný bubeník Andrey Golodukhin, pribudol nový basgitarista Maxim Zhdanov (akceptujme ruské mená vo verzii, ako ich sami muzikanti uvádzajú v oficiálnych materiáloch skupiny) ... a mená hosťujúcich muzikantov prebudia snáď aj mŕtveho ... Derek Sherinian (Dream Theater, Planet X, Alice Cooper, Kiss, Yngwie Malmsteen, Billy Idol, Black Country Communion) hrá väčšinu klávesových partov a postaral sa aj o mastering albumu a svetovo vyhľadávaný hráč na basgitaru Ric Fierabracci (Chick Corea Electrik Band, Billy Cobham, Dave Weckl, Vinnie Colaiuta, Planet X, Eddie Jobson, UKZ a mnoho ďalších) bravúrne sólo na svoj nástroj v 10–minútovej "Don't Look Back".
Navyše, z rôznych dôvodov, verejnosti nezverejnených, tak ruský MALS, ako aj francúzska MUSEA RECORDS odstúpili od procesu financovania a nahrávania albumu „The Gates of Never“. V tejto chvíli je album „na svete“ vďaka internetu a v dostupných elektronických formách ... emisia lisovaných albumov je v štádiu riešenia ... a svetlo sveta uzrie až za nejaký ten týždeň.
Album „The Gates of Never“ začína titulnou, vyše 9 minútovou vypaľovačkou alla Dream Theater, dokonca s kratšou growlingovou vsuvkou v podaní Maxima Zhdanova, ale týmto sa výpočet nejakej nadmernej „tvrdosti“ na celej doske vlastne súbežne začína, ale aj končí.
Hneď nasledujúca, štvordielna „Letters of a Deadman“ je 24 minútový epos s typickými ingredienciami hudby Apple Pie, ako ich poznáme z debutového albumu „Crossroad“, ale aj s nekonečnými reminiscenciami na Spock's Beard z obdobia, keď v kapele dominoval Neal Morse. Dynamická inštrumentálna prvá časť „Demons' Waltz“ je hard rocková jazda, ktorá prechádza v nezvykle jemnú časť „Don't Look Back“, po ktorej následuje esenciálne prog rocková „Memories“ a grandiózne pompézne finále „Question“, je zase to, čo poznáme z dlhých, epických kompozícii zo zlatej éry Neala Morse’a tak v Spock’s Beard ako aj v Transatlantic.
... ale to najlepšie nás ešte len čaká, vrcholom albumu je šesť a pol minútová prog rocková balada „No Reason for This War“, o ktorej sám Derek Sherinian vraví, že sólo, ktoré v nej zahral, patrí k tomu najkvalitnejšiemu, čo kedy z jeho produkcie vyšlo. V kombinácii s naliehavým, úpenlivým a presvedčivým spevom Vartana Mkhitaryana (a opäť ten pocit, že počúvate Neala Morse’a) je to nepochybne číslo, patriace snáď aj do zlatého archívu, tých rockových skladieb, kedy vám vyskočí z oka nejaká tá slzička ...
Záverečná štvrťhodinová „Strange Feeling Called Love“ je takmer tým istým, ako skladba „Waiting For Me“ na tiež tohoročnej novinke Spock's Beard „Brief Nocturnes And Dreamless Sleep“ ... majestátny, pompézny epilóg ... ale u mňa s jasným pocitom, že žiak je momentálne v tejto dobe ďalej, ako jeho učiteľ ...
Vojna (tradičný ruský syndróm), nevyhnutnosť medziľudských vzťahov a faktor neúprimnosti a nečestnosti v nich v rámci vývoja ľudskej spoločnosti, sú hlavnou textovou líniou albumu. Ale tak, ako v našich životoch sa to temnejšie a negatívnejšie strieda s chvíľami svetlými a pozitívnymi, tak aj Vartan Mkhitaryan hľadá spôsoby a možnosti verbálne sa vyjadriť, ako môže byť náš svet priezračnejší, krajší a skutočne humánnejší ...
„The Gates of Never“ v jadre ruských APPLE PIE nie je žiadnou dierou do sveta progresívneho roku, neobjavuje žiadnu Ameriku (aj keď paradoxne čerpá evidentne z amerického a nie britského, či európskeho progu), ale je krásnou ukážkou toho, že aj v dnešnej dobe a za podstatne komplikovanejších finančno–logistických podmienok je možné s istou mierou trpezlivosti, invencie, húževnatosti, nadšenia a nepochybne aj talentu vytvoriť pomerne vysoko nadštandardné dielko v už presýtenom svete menšinového subžánru ...

» ostatní recenze alba Apple Pie - The Gates Of Never
» popis a diskografie skupiny Apple Pie


Present - Barbaro (Ma Non Troppo)
2013-03-30

Present / Barbaro (Ma Non Troppo)

5 stars



Tým, čím sú vo svete toho najklasickejšieho art rocku britské legendy Genesis a Yes, tým sú v žánri avantgardy & RIO belgické hudobné telesá Univers Zero a Present. Tak, ako Genesis boli v rannom období vyprávačmi komplikovaných epických príbehov a Yes priamočiarejšie rockovo orientovaná kapela, tak v RIO/avantgard Univers Zero inklinovali vždy k poňatiu hudby bližšie k brehom klasickej hudby a mali súbežne širokospektrálny záber, na druhej strane Present do svojich kompozícií zaradzovali podstatne viac rockových prvkov a priamejší ťah na bránku.

Novinkový, v poradí siedmy štúdiový album v existencii súboru otca Rogera a syna Reginalda Trigaux-ovcov s názvom Barbaro (Ma Non Troppo) vyšiel, ako súbor audio CD s typickou vinylovou minutážou a DVD, ktoré zahrňuje záznam z dvoch festivalových koncertov Present (vo Francúzsku a Portugalsku) a ešte ďalších archívnych záberov, v celkovej dĺžke takmer troch hodín. Ale pozornosť chcem upriamiť, samozrejme, na štúdiový počin.

Album, ktorý sa dostal do oficiálneho predaja v septembri 2009 obsahuje tri dlhé kompozície. Prvé dve sú zbrusu pôvodné, tá tretia, Jack The Ripper je interesantnou prearanžovanou auto - coververziou z doby, keď Roger Trigaux koncom 70. rokov figuroval ako člen na prvých dvoch kultových doskách Univers Zero, a zložil ju spolu s Danielom Denisom.

Album so zvláštnym názvom (Barbarské, ale nie príliš) nahrali Present v osemčlennej zostave, za spolupráce so zvukovým špecialistom na tento subžáner, izraelským Udi Koormanon (známy je najmä z kapely Ahvak). Kľúčovými skladateľmi v súdobých Present sú pochopiteľne otec a syn Trigaux-ovci, pianista a klávesista Pierre Chevalier a americký bubeník a hráč na perkusie Dave Kerman, znalcom RIO scény známy z kapiel U Totem, 5uu's, Thinking Plague, Ahvak, Blast a nespočetného množstva ďalších projektov. Toto jadro je stabilizované v Present už viac než 10 rokov a zohranosť a tvorčia variabilita kapely je doslova úžasná. Basgitarista z USA Keith Macksoud pôsobí v Present už od albumu No.6 a dvojica francúzov - saxofonista Pierre Desassis a hráč na violončelo Matthieu Safatly od albumu High Infidelity, teda viac, než osem rokov. Zostavu dopľňa aktuálne hráč na tubu Laurent Van Gorp.

Album Barbaro pôsobí mimoriadne kompaktne, dominuje na ňom zložitosť kompozície, virtuozita a vynikajúce inštrumentálne výkony a navyše aj závideniahodná produkcia.

Vertiges (Závrať) je prológ ako hrom, dominujú tu hutné gitarové riffy, trýznivo nástojčivý klavír a ďalšie klávesy, muzikanti tu hrajú s dokonalou harmóniou, pritom dynamicky sa meniacou a s častými rytmickými zmenami, to všetko v napätej atmosfére akýchsi výbuchov hnevu, ktoré priam menia zvuk na energiu.

Pokojnejšia časť tejto symfónie je zvýraznená mäkkými, melodickými klávesami a väčším dôrazom na priestor pre violončelistu a obidva dychové nástroje a výsledkom pre pozorného poslucháča je nevšedná zmyselnosť tejto kompozície. Jej štruktúra je vopred ťažko predvídateľná, je nesmierne prepracovaná a vygradovaná, čo z nej robí jedno z najlepších diel, aké kedy Present stvorili.

Na albume najkratšia, Posledná kvapka má tiež raketový štart, najmä kombináciou gitarových riffov a saxofónovej melódie na podklade piána, jednotlivé rytmy sú jednotnejšie, bicie a perkusie sú výraznejšie, veľká časť tohto sa odohráva na hypnotickej slučke, ktorá nás necháva čakať na nejaké nepredvídateľné zmeny, typické pre kompozície z minulosti tvorby Present. Po trochu ukolísavajúcom strede kompozície sa pôvodný hypnotický motív vracia s ešte výraznejšou a nástojčivejšou dominanciou, hudba je agresívnejšia v symfonickom kontexte s dominanciou violončela, hodne priestoru dostáva aj tuba. Skladba končí v akomsi tiesnivom duchu, v postupne slabnúcom, zanikajúcom zvuku.

Temný Jack Rozparovač je cover, ktorej pôvodnú verziu zložili Roger Trigaux a Daniel Denis pre klasické album Heresie (1979) kapely Univers Zero. Klavír ho začína temnou a mystickou melódiou, ktorá je postupne dopĺňaná ďalšími nástrojmi, najskôr violončelom, neskôr saxofónom. Atmosféra špinavého, zahmleného a nadránom pustého, viktoriánskeho Londýna, ako vyšitá...

Takmer tri minúty Roger Trigaux napodobňuje gitarou tóny melódie, hranou violončelom. Zrazu sa mení rytmus, elektrické bicie vstupujú do hry. Opäť možno počuť gradujúci základný motív hraný na klávesách, ale inštrumentálna harmónia a súlad zostávajú nedotknuté. Neskôr zase zbesilé violončelové improvizácie, spolu s klávesami opakujúce sa melódie a agresívne bicie - pre niekoho možno najmenej prístupná pasáž na disku. Stupňujúci sa, naliehavý motív, hraný na klávesy a gitarové skreslenia dávajú vedieť, že nadchádza finále. Vyvrcholenie tohoto dejového tématu a zároveň aj tohto albumu prebieha v plnom nástrojovom obsadení do efektného konca.

Barbaro (Ma Non Troppo) je dokonalý koncentrát špičkovej kapely vo vrcholnej forme vo svojom (sub)žánri. Album, ktorý sa nedá kritizovať. Len počúvať a počúvať dookola s otvorenou pusou - ak máte k takejto muzike vybudovaný vzťah...

3. 2. 2010

» ostatní recenze alba Present - Barbaro (Ma Non Troppo)
» popis a diskografie skupiny Present


Ahvak - Ahvak
2013-03-29

Ahvak / Ahvak

5 stars

Rodák z Kalifornie, už vyše päťdesiatnik (narodený 24. 8. 1959) Dave Kerman má za sebou bohatú muzikantskú kariéru. Spolupracoval s esami avantgardnej hudobnej scény, ako sú Bob Drake, Chris Cutler, alebo Fred Firth a v súčasnej dobe je členom stále funkčných kapiel a projektov, napr. Blast, Present, U Totem, Nimby, Thinking Plague (moji veľkí obľúbenci) a bossom vlastných 5uu's. Žije striedavo v USA a v Izraeli, takže nie je žiadny div, že v roku 2002 spolu s hudobným producentom Udi Koormanom založili avant-progovú kapelu (samozrejme izraelskú) s názvom Ahvak (v hebrejštine termín pre "prach"), ktorej v roku 2004 vyšiel dosiaľ jedinný album s rovnomerným názvom. Osobne ho považujem za jednu z najväčších perál vynikajúceho amerického labelu Cuneiform Records a všeobecne celého subžánru RIO/avantgard.

Album so siedmimi regulérnymi kompozíciami rôznej dĺžky (záverečná Pirzool je len akýsi dramatický epilóg experimentálneho charakteru) prináša hutnú, temnú, energiou nabitú muziku, postavenú na skutočne razantnej rytmickej sekcii (Korman/Sommer), nabaľovanej rôznymi motívmi a fragmentami hranými na celej škále rôzne modulovaných klávesových nástrojov a gitary, zriedkavo aj dychových nástrojov. V niektorých pasážach možno počuť deformovaný spev, resp. recitovaný monológ klávesáka Udi Sussera. Ťažiskové pre album sú ambiciózne eposy Ahvak (16:21) a Hamef Ahakim (13:32), ovplyvnené hudbou klasikov, ako sú Carl Maria von Weber, Igor Stravinsky a Béla Bartók, ale zaprieť sa nedajú ani artrockové štruktúry a postupy. V kratších skladbách sú evidentné aj občasné hebrejsko - arabské orientálne motívy a prvky a okrajovo aj echá Canterburskej scény. Jednotlivé skladby sú plné zmien tempa a náladotvorných odtieňov, ale v podstate všetky majú obrovskú dynamiku a spád a rútia sa na poslucháča ako uragán.

Album pôsobí kompaktným dojmom, všetci muzikanti zoskupenia Ahvak hrajú so zameraním pre celkové pozitívne vyznenie jednotlivých skladieb, bez egoistických manierov sólistov. Ideálna je vlastne aj súhrnná minutáž tejto placky a pokiaľ ste v tom správnom rozpoložení pre tento typ hudby, obyčajne sa dostaví nutkanie pustiť si celý album ešte aspoň raz. Prvotina Ahvak je jedným z pilierov súčasnej avantgardnej hudby a najmä pre náročných, vnímavých poslucháčov, ktorí majú bližšie k rocku, ako k jazzu a klasike a pritom chcú postupne preniknúť do tajov avantgardy, ho odporúčam počúvať v časovej línii určite skôr, ako produkty žánrovotvorných predstaviteľov scény, typu Art Zoyd, Present, Magma, alebo Univers Zéro.

» ostatní recenze alba Ahvak - Ahvak
» popis a diskografie skupiny Ahvak


Wobbler - Rites At Dawn
2013-03-28

Wobbler / Rites At Dawn

5 stars


Nórsky Wobbler som spočiatku bral ako odpoveď mladšieho a menšieho brata na starších a skúsenejších švédskych bratov z toho istého hudobného súdku – dramatický a trochu melancholický post – crimsonovský škandinávsky sound vždy skvele reprezentovali piliere a dnes už kultové kapely Änglagård, Anekdoten, Sinkadus a Landberk. Kapelu spoluzakladal ešte v lete 1999 Lars Fredrik Frøislie, hráč na klávesové nástroje zo známej, pôvodne prog folkovej kapely White Willow a prvé dva albumy Wobbler, tak Hinterland (2005), ako aj sotva 34 minútový Afterglow (2009) vo svete progresívneho rocku celkom nepochybne prerazili a sú pomerne hodne známe, práve vďaka prirodzenej kontinuite na spôsob skladania a hrania, ako sme boli zvyknutí u spomínaných Änglagård aj Anekdoten.

V kapele sú dodnes stále tí istí, pôvodní inštrumentalisti, ale v roku 2010 nahradil za mikrofónom pôvodného speváka Tony Johannessena, novic s predlhým menom - Andreas Wettergreen Strømman Prestmo. Akoby sa v dvojitom mene skrývali aj dva hlasy a to nie hocijaké - súčasne Jon Anderson, aj Chris Squire, v oboch prípadoch vokálne poznávacie znamenie legendárnych Yes. Jonov tenor a Chrisov barytón v jednom hrdle samozrejme ovplyvňujú aj celkové vyznenie zvuku celej kapely a Wobbler sa celkom prirodzene a nenútene presunuli z šírych vôd crimsonovských do nemenej výzvou pôsobiacich hudobných plôch z topografických oceánov Yes.

Prakticky vinylová minutáž albumu Rites At Dawn je navyše ohraničená inštrumentálnym prológovým intermezzom Ludic a epilógom Lucid Dreams, ktoré poslucháča vlastne najprv uvedú resp. sa s ním neskôr aj rozlúčia zasnenými klávesovými motívmi, autorom ktorých je samozrejme Lars Fredrik Frøislie.

Keď začujete prvý krát La Bealtaine, máte pocit, že sme niekde na začiatku roku 1971 a v Yes ostal hrať na klávesy Tony Kaye (teda angažmá Ricka Wakemana sa nikdy neuskutočnilo) a kapela sa púšťa do nahrávania alternatívneho albumu Fragile. Mne sa tento pocit vlastne u danej skladby vracia notoricky, pričom v čase písania tejto recenzie mám za sebou už niekoľko desiatok posluchov celej placky. A takúto retro reminiscenciu som ešte s ranným obdobím tvorby Yes dosiaľ vlastne necítil, je to skoro neskutočné!

V najdlhšej kompozícii albumu, vyše 12 –minútovej In Orbit naďalej dominuje ranný, archaický zvuk Yes, ale v komplikovanejšej a bohatšej štruktúre s vrstvenými vokálmi Andreasa, ale cítiť tu aj echá najlepších kúskov prog folkovej legendy Gryphon a celkom nepochybne aj ducha vrcholnej tvorby Gentle Giant. Yesovské ponímanie farebnosti hudobných plôch je mimo bohatého registru klávesových (analógových) nástrojov obohatené aj o decentné zvuky flauty a saxofónu. Aj gradácia tejto skladby je impozatná, pritom však prirodzene nenásilná a nenútená.

This Past Presence sa začína pomaly a jemne v doprovode španielky a melotronu, ale postupne sa mení v dynamickú skladbu so strednou pasážou, ktorá zase evokuje celkom intenzívne švédsky Anekdoten. Celkom očarujúci je aj prechod spevu Andreasa z tenorovej polohy a.k.a Jon Anderson do farebného odtieňu spevu šéfa Anekdoten, Niclasa Berga.

A Faerie's Play je skladateľsky a inštrumentálne skôr bližšia tvorbe Wobbler z obdobia albumu Hinterland, ale vokálne linky zase evokujú ranné yesovské predlohy.

The River, druhý kvázi opus na albume je opäť akousi reminiscenciou na členité, desaťminútové songy z kuchyne zlatej éry Yes, typu Heart Of The Sunrise, Siberian Khatru, či To Be Over, samozrejme ani nota (obrazne) z toho nie je nikde predtým použitá, ide tu jednoznačne len o celkovú filozofiu a globálnu atmosféru, ktorú z tejto skladby cítite...

Novinka Rites At Dawn je na jednej strane nepochybne čítanková ukážka termínu „retro prog“, vlastne jeho prakticky vrcholná forma v pozitívnom slovnom zmysle, ale na druhej strane a to je ešte viac podstatné, je aj výrazným posunom už aj tak veľmi zaujímavej kapely Wobbler jednoznačne vpred. Objaviť niečo celkom nové je v hudbe dnešnej doby už prakticky nemožné, no objaviť novým spôsobom už raz objavené chce tiež, nepochybne značnú dávku talentu... Muzikanti z kapely Wobbler tento talent, či dar celkom určite majú.


20. 5. 2011

» ostatní recenze alba Wobbler - Rites At Dawn
» popis a diskografie skupiny Wobbler


Different Light - Il Suono Della Luce
2013-03-23

Different Light / Il Suono Della Luce

4 stars

"No konečne!" Toto mi preletelo hlavou, už pri prvých tónoch tohto kompilačného albumu, nepochybne pozoruhodnej, aj keď nie známej kapely, konečne z československých luhov a hájov, pričom označenie „pôvodu krajiny“ je vlastne nesmierne relatívne... Keď roku 1994 založil gitarista, spevák a hráč na klávesové nástroje Trevor Tabone, z pre nás exotickej Malty s partiou rovnako ladených kamarátov progresívne rockovo ladenú kapelu, nikto iste netušil, akými turbulenciami personálneho, ale aj regionálneho charakteru Different Light prejdú.

V štvorčlennom klasickom inštrumentálnom obsadení (spev istí celkom spoľahlivo sám Trevor) vydali v roku 1996 prvotinu All About Yourself z ktorej sa na kompilačnom albume nachádzajú prvé štyri songy - s podtitulom Inception. Album prináša nesmierne príjemný prog rock, aký na prelome 80. a 90. rokov hrávali ranný Pendragon, Twelfth Night, ale hlavne kapely z tzv. druhej línie britského (neo)prog rocku, ktoré osobne považujem dnes už za kultové – Castanarc, Final Conflict, Abel Ganz či Multi-Story. Krásna a prirodzená melodičnosť a súčasne pomerne výrazná dramatičnosť týchto kompozícií im dáva čaro a popri vyššie spomínaných britských súboroch by iste vyšli vo vzájomnej priamej konfrontácii v pohode - so štítom. Different Light hodne koncertovali po území rodnej Malty, dokonca si ich ako support pre svoje koncerty v septembri 1998 vybral aj pôvodný frontman Marillion - Fish.

Ako to v živote býva, vzťahy ku nežnejšiemu pohlaviu robia aj v rockových kapelách personálny vietor, v prípade Different Light dokonca tak zásadný, že kapela je definitívne „na cucky“. Doslova v predvečer rozpadu ešte nahrávajú materiál, ktorý je na kompilácii prezentovaný ešte stále v pôvodnom duchu a prakticky aj personálnom obsadení (korekcia je na poste hlavného gitaristu) skladbami The Eyelid Movie Show a Educating Jesus. Trevor Tabone potom odchádza do Prahy, kde sa usádza a snaží sa sformovať novú kapelu, stále pod pôvodným menom. Folk progová skladbička Takeshi'c Castle je prvou lastovičkou nového pôsobiska a spolu s predošlými dvoma kompozíciami je na kompilácii zaradená v chronologickom v podtitule Transition.

Treťou etapou tak v histórii Different Light, ako aj tejto kompilácie je obdobie nahrávania „českého“ albumu Icons That Weep, druhej to radovky v doterajšom pôsobení bandu. Trevor Tabone dal dokopy partiu profesionálnych hudobníkov a v obmedzených podmienkach vznikla placka s pokojnejším, oproti jednotke istým spôsobom uhladenejším obsahom. Deväťminútová A Creature of Habit je však celkom intenzívnou reminiscenciou na staré „dobré“ časy a charakteru soundu z ranného obdobia kapely na Malte. Songy (8 až 12) sú na tomto výbere označené podtitulom Conciliation.

Po tomto v podstate štúdiovom projekte dochádza opäť k zásadnej zmene a Trevor postavil v súčasnosti funkčnú, plne medzinárodnú koncertnú kapelu s úplne otvorenou perspektívou do budúcnosti. Zostava Bill Etheridge (V. Británia) – gitara, Ricardo Simoes (Portugalsko) – gitara, Brian Reagan (USA) – bicie a perkusie, Jirka Matoušek (Česko) – basgitara, doprovodné vokály a samozrejme Trevor Trabone (Malta) – sólový spev, klávesové nástroje, texty a hudba - je nanajvýš exotická. Je skutočne razantnou výzvou pre nepochybne suchotami a žalostným deficitom trpiacimi regiónmi Čiech, Moravy a Slovenska v oblasti prílevu progresívneho rocku na domácej scéne (aj keď v období globalizácie je to vlastne skoro irelevantné...)

Samotný album Il Suono Della Luce (Zvuk svetla) má iste v prvom rade edukačný charakter pre vnímavého poslucháča a fanúšika štandardného progresívneho rocku (symfonického progrocku i neoprogu).

Po mnohonásobnom posluchu mi silne prirástli k srdcu najmä kompozície z ranného obdobia Different Light – This Is Only the Beginning je pomerne razantná melodická skladba so zmenou štruktúry v jej strednej časti, najdlhšia, dvanásťminútová Burning Memories je klasický členite štrukturovaný prog rockový opus, a pravdepodobne vrchol albumu (aj keď pri kompiláciách je to ošemetné), pre mňa aj istou melanchóliou za počiatkom 90. rokov, keď novovznikajúce art / prog rockové spolky konečne vytlačili zo statickej scény 80. rokov (z pohľadu náročnejšieho a vnímavejšieho poslucháča) prebytok novovlných a punkových skupín...

In the Grey a Victim's Eye View plynule dopĺňajú pendragonovské obdobie soundu kapely – bohaté aranžmá, sýty zvuk gitár a klávesových plôch a celkom suverénny vokálny prejav Trevorovho rockového tenoru. The Eyelid Movie Show a Educating Jesus veľmi plynule nadväzujú na predošlé dve skladby a sú stále ešte výrazným pôvodným rukopisom zabehnutej a skvele zohratej kapely na sklonku jej „maltského“ pôsobenia. Zvukovo a aranžérsky snáď dokonca Top doterajšej tvorby. Jasným zlomom na albe je poloakustická Takeshi'c Castle - odľahčený folk popový song so ženským doprovodným vokálom, evidentný vplyv českej domácej scény na progera Trevora...

Angel Incarnate je svojim spôsobom pokračovaním ústupkov od pôvodnej prog rockovej plnosti a istej bombastičnosti zvuku Different Light, je skôr intímnejším kúskom na tejto placke. A Creature of Habit je vlastne druhým opusom na tomto výbere a vlastne aj istým retrom pôvodných ambícií skupiny (či Trevora ?). Druhý vrchol albumu, v tomto žánri takmer dokonalé.

Solitary Heart a A Life in a Day sú jednoduchšie príjemné songy, s istým singlovým (pop rockovým) potenciálom. The Few of Us je už len kratučkým a komornejším epilógom za prechádzkou po celkove zaujímavom albume.

Mám veľmi príjemný pocit, že na našej scéne (českej i slovenskej) sa objavila kapela (nie nová a nie celkom naša), ktorá vypĺňa nesmierne pustý priestor toho, čomu sa v celom svete bežne vraví prog rock, či neoprog. Je to malá oáza na púšti, kde dominuje (pri istej úcte) oneskorený metal, punk a potom už len kvantá úbohého popu... Ale vďaka za to a ešte raz - konečne!

28. 4. 2011

» ostatní recenze alba Different Light - Il Suono Della Luce
» popis a diskografie skupiny Different Light


Kazachstán - V hrudi pták
2013-03-23

Kazachstán / V hrudi pták

4 stars


Zatiaľ, čo u severných i južných susedov tak Česka, ako aj Slovenska termín art rock, či prog rock je trvalo celkom udomácnený termín, v našich dvoch krajinách je stále nesmiernou vzácnosťou objaviť a spoznať kapelu, ktorá sa v dnešnej dobe celkom otvorene hlási k tomuto subžánru a súčasne nesie aj vlajku istej kvality. Nie je žiadnym prekvapením, že česť celého regiónu bývalej federácie zachraňuje Morava a predovšetkým jej ostravské podhubie, kde v kruhoch fanúšikov a znalcov tejto hudobnej odnože dominujú zoskupenia Jeseter a Kazachstán. Spriaznené a personálne prepojené skupiny pôsobia, ako kvety na dlho vyprahnutej záhrade, kde v nepochybne ťažšom období fungovali legendy, ako Synkopy, Progres 2, Futurum, či v jednej svojej etape aj celo-federálny Modrý efekt (rôzne modifikácie jednotlivých názvov teraz nie sú podstatné) a mimo výraznej inštrumentálnej zložky bol pomerne zásadný aj vokálny prejav a textový obsah ich komplexného hudobného diela.

Zatiaľ, čo Jeseter je celkom evidentne inšpirovaný globálnou tvorbou britskej legendy Yes, Kazachstán čerpá predsa len zo širšieho spektra, aj keď odkaz Pink Floyd je podobne, ako u mnohých prog rockových skupín vo svete tejto hudby najviac skloňovaný aj samotnou skupinou. Dovolím si celkom jednoznačne tvrdiť, že nosnými faktormi tvorby Kazachstán sú osobnosť skladateľa a kapelníka Roberta Hejduka a svojské texty, ktorých autorom je regionálny patriot Jaroslav Žila a ich interprétom Alan Grezl.

Kazachstán vydali už na počiatku roku 2008 päť skladový minialbum Bojím se bát, kde je cítiť ešte istú rôznorodosť a roztrieštenosť kompozícií, ale regulérny album V hrudi pták už pôsobí hodne kompaktne a pri klasickej „vinylovej“ minutáži má aj celkom slušnú formu gradácie a nepochybnej dynamiky celkového vyznenia.

Intro s názvom Initium prechádza hneď do titulnej dramatickej a pomerne členitej kompozície, kde sú slušne namixované art rockové ingrediencie a bohatá inštrumentálna paleta, plná zmien nálad a hudobných pocitov. Minulost je priamočiarejšia skladbička, solídne prifarbená aj výraznými plochami variabilných husľových pasáží.

Najdlhšia na albume, 10-minútová Mé duše klid už pomerne jasne evokuje odkaz Pink Floyd z obdobia albumov Wish You Were Here, či dlhých plôch na Animals, samozrejme v celkom originálnych a nepochybne pôvodných skladateľských a aranžérsky remeselne spracovaných verziách. Značný priestor pre trúbku, či kaval (píšťala) dávajú tejto skladbe skutočne nevšedné čaro. Kratšia no razantná a nástojčivá Kazachstán je osobitným holdom ako krajine, ktorú nesie skupina v názve, tak v skrytých významoch slov nepochybne aj samotnej kapele...

Tereza je podstatne lyrickejšia kompozícia s textovým posolstvom lásky k rodnému regiónu a Beskydám. V závere však skutočne nádherne vygradovaná. Opäť kratšia skladbička Ve tmách je v podstate klavírna balada, v refréne s pôsobivo zladenými vokálmi a s grafickými ornamentami sláčikov a dychových nástrojov. Záverečný vyše 8-minútový song Komediant je síce nepochybne art rocková záležitosť s typickými výrazovými prostriedkami stavby kompozície a plochami elektrickej i akustickej gitary, ale neubránil som sa - nie raz pri jej počúvaní aj istej súvzťažnosti s tými najlepšími kúskami zlatej éry Mišíkových Etc...

Mohol by som napísať, že V hrudi pták je dobrý, resp. veľmi dobrý album. Muzika, ktorú produkujú páni z kapely Kazachstán (ale aj spriaznených Jeseter) je však natoľko osobitná a svojská z pohľadu okolitých krajín (prog-scéna v Poľsku, či Maďarsku je špecifická a diametrálne o niečom inom) a v dnešnej dobe celkom ojedinelá u nás (rozumej v regióne Čiech, Moravy a Slovenska), že si zaslúži celkom nepochybne výraznú pozornosť vnímavého a citlivého poslucháča, ktorý sa nedal uspať nadprodukciou priemerností popu, mainstreamu a rôznych hudobných odnoží, ktorú sú často len hlúpou a slepou uličkou dlhodobého celosvetového trendu manipulácie oviec... Hodnotenie: 4+

27. 11. 2011

» ostatní recenze alba Kazachstán - V hrudi pták
» popis a diskografie skupiny Kazachstán


Jeseter - Proměna
2013-02-28

Jeseter / Proměna

4 stars

Po viac, než štyroch rokoch vydali ostravskí art rockoví matadori JESETER svoj druhý regulárny album, ktorý je viac, ako plnohodnotným nasledovníkom ich prvotiny „Slavnost pro jednoho!“ a ktorým definitívne potvrdili, že moravská scéna, rešpektujúca tradície legiend, ako boli (a sú) SYNKOPY Oldřicha Veselého, či BLUE EFFECT Radima Hladíka (v jeho art – progovej ére), ale hlavne slovanská odpoveď na najvýznamnejšie obdobie tvorby legendárnych britských YES sa vydarila nad všeobecné očakávania...
Predsa len, ak kapela na skutočne chudobnom, česko-slovenskom progresívne rockovom poli vydá nečakane sľubný prológový počin, zvedavosť, čo príde potom, je pochopiteľne nadštandardná ... a pravdu povediac, prvé kontakty s albumom „ Proměna“ boli vo mne rôznorodé, aj keď filozofia a koncept albumu mi boli vopred ... jasné.
20 - minútový epický kolos, a dve ďalšie chronologické kompozície evokujú spôsob, akým vydávali dve svoje najväčšie perly (Close To the Edge, Relayer) YES v ranných 70. rokoch, keď stopáž vinylových placiek zriedka presahovala 40 - minútovú dĺžku. Dodatkové, či bonusové skladbičky viac - menej dopĺňajú istú efektívnu využiteľnosť kompaktného nosiča na únosnú mieru, aj keď konečný rezultát to môže subjektívne ovplyvniť u každého inak.
Titulná „ Proměna“ pozostáva formálne z troch častí a predstavuje to, prečo ľudia, ako som aj ja, doslova prepadli kedysi ešte termínu art rock tak, ako narkoman svojej droge. Dodnes som ochotný ísť s kýmkoľvek do verbálneho stretu a tvrdiť neochvejne, že nie krátky a chytľavý „popový“ song je zmyslom skutočnej Hudby, ale rozsiahle, variabilné dielo, plné emócií, dramatických zvratov a komplikovaného členenia. Pri každom prepočutí tohto, klasického artrockového eposu som si plasticky predstavoval najmä Honzu Gajdicu, ale aj Roberta Hejduka, ako si plnia jeden zo svojich, možno aj životných snov - vytvoriť niečo, ako je „Close To the Edge“, či „Gates Of Delirium“, alebo ktorákoľvek zo štyroch kompozícií z dvojalbumu „Tales From Topographic Oceans“. A ono sa to podarilo !
Konštrukčne a inštrumentálne yesovská (gitarové pasáže evokujú - samozrejme Steve Howe-a), no spevnosťou slovanská suita sa dá prirovnať z regionálneho aspektu snáď len k tomu, čomu sa venovali kedysi, v čase svojho najväčšieho kompozičného rozmachu poľskí SBB. Široká škála melodických nápadov, riffov, protirytmov a zvratov, umne a šikovne prepojených, dáva tejto megakompozícii status niečoho, čo sa v tomto teritóriu (prog)rockového sveta deje skutočne veľmi výnimočne. Skladateľský a autorský Opus Magnum v doterajšej tvorbe Jana Gajdicu. Aj textová zložka, pojednávajúca o túžbe muža, zmeniť zásadne svoj život, smerovanie a mentalitu pridáva na istej snivosti a tajomnosti a vyjadruje istý optimizmus vo vlastnom smerovaní na životnej Ceste ...
Výraznou zložkou je aj precítený a často dramatizovaný spev Davida Tobiasza a jemné vokálne vsuvky hosťujúcej Pavly Míčkovej v záverečnej tretine suity. Globálna klávesová kulisa ale aj časté nosné plochy, v podaní Roberta Hejduka razantne gradujú dynamiku a prirodzené art rockové plynutie kompozície k finálnemu vyvrcholeniu.
Skladbička „V zahradách stromů“ začína pokojne, akustickou gitarou, ale postupne v strednej pasáží inštrumentálne graduje , aby sa v závere opäť stíšila do atmosféry a polohy, v akej sa rozbiehala. Autorsky je to produkt celej kapely.
„V baru Tam na předměstí“ je mimo titulného eposu najvýznamnejšou skladbou na albume a spoločným dielom tandemu Hejduk/Gajdica. Dominujúca inštrumentalita, striedanie pasáží s klasickým klavírom versus syntetické klávesy, dofarbené gitarou, ale aj výrazné vokálne časti, s filozofujúcim textom muža s neproduktívne ubiehajúcim životom, pretekajúcim mu pomedzi prsty ...
Bonusová, sarkastická štvor-minútovka „Milovník života“ je skôr vtipne a textovo sebakriticky ladená pesnička, ktorá by sa iste nestratila ani v produkcii ľubovoľného, komerčnejšie ladeného rádia.
Druhý bonus albumu „Homunkulus“ je vyložene hard rocková záležitosť, aj keď stredová vsuvka s citovanou výpoveďou a klávesovými variáciami jej dáva predsa len punc vyššej poslucháčskej náročnosti. Skladba bola natočená ešte na jar 2010, teda vyše dva roky pred majoritnou a nosnou časťou albumu a kompozičný a aranžérsky posun predošlých skladieb a tejto bodky na albume je celkom evidentný.
Oproti prvému albumu JESETER „Slavnost pro jednoho!“ kapela evidentne vyzrela vo všetkých faktoroch, skladateľsky, aranžérsky, kompozične a nepochybne aj hráčsky. Jedinou personálnou korekciou je výmena na poste bubeníka, keď Viktora Doričáka nahradil Lukáš Krejčí.
Keď na jar v roku 2009 hrali v Ostrave JESETER spoločne s poľskými progermi QUIDAM a AFTER, Maciej Meller, gitarista vo svete vysoko rešpektovaných QUIDAM sa vyjadril o hudbe JESETER, že niekto podobne hrajúci na veľmi bohatej prog rockovej poľskej scéne vlastne ani nie je. Iste mal pravdu, dokonca v podstatne širšom kontexte. Kombinácia prvkov inšpirácie YES a art rockovej hudby moravských a českých kapiel zo 70. rokov je výnimočná a ojedinelá. Paradoxne stále progresívna hudba, ale akoby aj z konzervatívnej, ale zásadnej a pritom rokmi overenej škatuľky, či priehradky.
Páni z kapely JESETER majú byť na čo hrdí....sú totiž jedineční...

» ostatní recenze alba Jeseter - Proměna
» popis a diskografie skupiny Jeseter


Jeseter - Slavnost pro jednoho
2008-05-28

Jeseter / Slavnost pro jednoho

4 stars

Hneď na začiatku radšej poviem, že cieľovou poslucháčskou skupinou tohto albumu nie je zrovna univerzálna hudobná verejnosť, teda iste nie milovníci súčastných populárnych (či skôr audiomédiami presadzovaných) žánrov a trendov, ktoré letia v rozhlasovom étere na komerčne zameraných rádiach.

Ostravská art/prog rocková kapela Jeseter svojim názvom, internetovou stránkou, filozofiou, ale hlavne svojou muzikou jasne ukazuje, kde sú jej korene a inšpiračné zdroje. Artrock a jazzrock 70. rokov a hlavne odkaz Yes sú viac, ako zrejmé.

Evidentným ideovým a skladateľským bossom skupiny je gitarista, klávesista a doprovodný spevák, skladateľ a textár Ján Gajdica. Jeho gitarová hra, najmä v rozsiahlejších hudodných plochách skutočne evokuje spôsob hrania legendy Steve Howea. Ďalšiou výraznou osobnosťou je nepochybne spevák David Tobiasz. Jeho farba hlasu nemá síce nič spoločné s Jonom Andersonom, ako by sa celkom logicky dalo čakať, ale do celkového súčasného soundu skupiny celkom dobre zapadá. Silne pripomína v jemnejších a snovejších pasážach najmä Vláďu Mišíka v dobe vrcholnej formy v E.t.c., svojou expresivitou Oldřicha Veselého (Synkopy) a drajvom zase skôr tých lepších speväkov z domácej hardrockovej a metalovej scény, hlavne v skladbách s kratšou minutážou. Pozitívna je aj jeho skutočne dobrá výslovnosť dlhých hlások (Ostraváci sú predsa "kratke zobaky", pozn. autora).

Obaja členovia rytmickej sekcie a decentné klávesy Roberta Hejduka dopĺňajú celkový inštrumentálny výraz kapely, ktorá sa neuchyľuje k žiadnemu prehnanému predvádzaniu a sólovému onanizmu.

Album stojí nepochybne na troch dlhších kompozíciach, ktoré kapele najviac sedia a dávajú jej najviac špecifickú, vlastnú, originálnu tvár. Úvodná je Touha po vzdálených obrazech, pri ktorej si stále spomeniem na album Sluneční Hodiny o generáciu staršej kapely Synkopy. V identickom duchu je aj následujúca Marnivá víla. A vôbec, počas posluchu albumu, ako kompletu ešte viac ako Yes, cítiť vo vzduchu akýsi odkaz a príjemnú nostalgiu za kapelami a vrcholnými dielami československej, ale najmä moravskej artrockovej scény: Synkopy, Progress a art rockové obdobie Blue Effect (predovšetkým Svitanie a Svět Hledačů). V najdlhšej skladbe dosky, ktorou je dvanásť minútová Sukuba sú šikovne vložené drobné jazzrockové pasáže, ale výsledkom je hodne vydarená, pomerne zložitá artrocková suita, ktorú by som s úplným kľudom zaradil do do zlatého fondu čsl. artrocku.

Následujúca Sylfa, spoločné dielo tandemu R. Hejduk a J. Gajdica je jednoznačne najviac inšpirovaná klasickou tvorbou Yes z obdobia prvej polovice 70. rokov. Viacnásobné vokály, štruktúra kompozície a typické gitarové vyhrávky, à la Steve Howe No proste paráda...

Hneď za tým však príde rana, ako päsť na oko - vlezlý hardrockový riff vypalovačky Hrdinové z plakátů je pre mňa najrušivejším momentom inak výborného albumu, akýmsi prebudením z príjemného snenia do sivej reality. Že by pocta miestnej legende z čias socíku, kapele Citron...? Ešte, že v strednej pasáži sa to na chvílku zmení.

Sedem minútová Ulice je skôr typicky "moderná", dynamická progrocková skladba s evidentne rôznorodými vplyvmi a album končí (podobne ako u novších albumov Yes) poloakustickou, textom protivojnovou skladbičkou Píseň neznámému bohu.

Do značnej miery archaicky znejúci album s inteligentným využívaním štandardných (art)rockových nástrojov, bez samplov, kadejakých krabičiek a nadmieru syntetizovaných zvukov, je moja šálka kávy.

Zaujímavá je aj textová stránka tejto dosky, ktorá tiež ide v tradícii o generáciu starších legiend českého, či skôr moravského artrocku. Takáto hudba mi vždy bola veľmi, veľmi blízka...

Oficiálne uverejnené :
Časopis HUDBA/I.Q. 2008,
http://www.artrock.cz/

» ostatní recenze alba Jeseter - Slavnost pro jednoho
» popis a diskografie skupiny Jeseter


Big Big Train - The Difference Machine
2007-12-25

Big Big Train / The Difference Machine

5 stars

Vývoj každej rockovej kapely je špecifický. Niektorá vytvorí svoje najzásadnejšie dielo v rannej ére svojho fungovania, počas najväčšieho prílevu mladíckej invencie, iná zraje, ako kvalitné víno a skúsenosťami a experimentovaním nájde nakoniec polohu a výraz, ktorým prerazí a nadchne okruh svojich poslucháčov až v zrelšom veku...
Druhý prípad je ako uliaty na tvorbu BBT. Práve pred 10 rokmi som o nich vravel, že sú len akýmsi béčkom príbuzne znejúcich JADIS s ich dodnes najlepšou prvotinou "More Than Meets the Eye", dnes sú JADIS kapelou, hrajúcou už len poprockový odvar svojej starej produkcie a BBT sú na absolútnom výslní kvality svojej tvorby...
"The Difference Machine" je albumom postaveným na troch dlhších, 13 a 14 minútových kompozíciach, troch krátkych medzihrách a záverečnej 7 minútovej skladbe. Všetko sa to vznáša v krásne smutnom a melancholickom opare (kde sa hrabú Radiohead a Sigur Rós), plnom inštrumentálnych pasáží, zložených z kláves, jemných gitár, smyčcov, saxofónov, flauty a naliehavého vokálu Seana Filkinsa. Pritom im nie sú cudzie ani pasáže alla King Crimson, plné protirytmov a stiedania nálad, ako u jazzrockovej hudobnej produkcie. Spolupráca najmä s oboma hráčmi z rytmickej sekcie slávnych Spocks Beard je tiež jasne invenčným prínosom tejto mimoriadnej dosky.
BIG BIG TRAIN postavili (neo)progresívny rock na podstatne vyššiu úroveň a kapely, ako Pendragon, Arena, Clepsydra, len blednú závisťou, nevraviac ani o nekonečnej nadprodukcii progmetalového klišé, ktorého aj čelní predstavitelia vedľa BIG BIG TRAIN pôsobia iba ako tragikomické figúrky...
"The Difference Machine" je jednou z dosiek roku 2007...


» ostatní recenze alba Big Big Train - The Difference Machine
» popis a diskografie skupiny Big Big Train


Saga - Generation 13
2007-07-18

Saga / Generation 13

5 stars

Kanadská a svetová etablovaná špička v AOR žánri, kapela SAGA, si dovolila v roku 1995 zaexperimentovať a pustila sa do relatívne odvážneho projektu - koncepčného art rockového diela s názvom Generácia 13.
Členovia kapely a ich priatelia si zvolili fiktívny príbeh s fiktívnymi postavičkami, príslušníkmi Generácie 13, teda osobami, ktoré sa narodili v USA v rokoch 1961 až 1981. Hlavnou postavou príbehu je sociálne problematický mladík, "stratená existencia" Sam...
Celkove 25 kompozícií, prepojených do jedného takmer 70-minútového uceleného diela je vec nevídaná ani u art rockových dinosaurov, ktorí sa s minutážou svojich opusov nikdy nepárali (napr. YES, Pink Floyd, Genesis).
Mnohým milovníkom kapely SAGA, zvyknutým na kratšie, dynamické songy tento super opus príliš k srdcu neprirástol, ale takým, ktorí majú radi najmä pinkflydovský The WALL, hovorí tento projekt veľmi veľa a držia si ho vo svojich privátnych hudobných zbierkach na tom najčestnejšom mieste.
Pri všetkej úcte, hlavne ku prvým trom albumom kanadskej kapely SAGA, aj ja považujem "Generation 13" za vrchol ich tvorby, najmä z pohľadu konzervatívneho art rockera, ktorý takéto diela vyhladával hlavne po biede, ktorú priniesli hudobne neplodné a nešťastné 80.roky.
Nie je to album, ktorý by bol dokonalý, ako vrcholné diela YES, Genesis, alebo Pink Floyd v 70.rokoch, ale už aj to, že uvedené hviezdy art rocku mali svoj zenit za sebou a s podobným projektom by určite nemali v danej dobe odvahu (ani chuť) prísť opäť na hudobnú scénu a SAGA túto úprimnú odvahu mala, si nezaslúžia nič iné, ako plný počet bodov!

» ostatní recenze alba Saga - Generation 13
» popis a diskografie skupiny Saga


Magellan - Innocent God
2007-06-29

Magellan / Innocent God

3 stars

"Kapela" bezvýhradne patriaca po celú dobu svojej existencie bratom Gardnerovcom vykazovala na prvých dvoch albumoch značné prvky progresivity a popri Dream Theater, Shadow Gallery a Fates Warning patrila medzi najväčšie nádeje amerického aj svetového progresívneho metalu.
Samotný Trent Gardner bol v 90.rokoch najmä americkými rockovými médiami považovaný za mimoriadny talent v súdobej rockovej tvorbe...
To všetko už bolo. Magellan sa vytratili z titulných stránok rockových magazínov, zmizli aj z vydavateľstva Magna Carta a ich poňatie rockovej/metalovej hudby nenápadne zamierilo do pokojných, ľúbivých vôd. Novinka "Innocent God", vydávaná cez internetový predaj je príjemné album, ktoré sa dá počúvať aj ako kulisa k nejakej debate, alebo činnosti. Samozrejme, že to nie je dobré znamenie pre tých, ktorí chcú od renomovanej (kedysi) progresívnej "kapely" niečo viac. Mimo bratského tandemu hosťuje na albume aj starý, známy Robert Berry (ex- Sammy Hagar, E.L.&P.,alias "3", GTR...), ale ten žiadny podstatný vplyv na kvalitu (pozitívnu, či negatívnu) nemá...
Výraznejšie kompozície sú snáď len titulná "Innocent God" a inštrumentálka "Sea Of Detail", zvyšok si až príliš tyká z termínom "pop rock". Skutoční milovníci kapely/tandemu Magellan sa asi ešte častejšie budú vracať nostalgicky k prvým dvom albumom aj naďalej...

» ostatní recenze alba Magellan - Innocent God
» popis a diskografie skupiny Magellan


Yes - Union
2007-06-23

Yes / Union

3 stars

Personálne mierne dramatická a nie vždy prehľadná situácia predchádzala vzniku tohoto albumu, ktoré ma v histórii existencie kapely tiež jedno privilégium – je totiž pod ním podpísaných najviac členov, ktorý za vyše 35 rokov (z dnešného pohľadu) prešli týmto gigantom art rocku…
V roku 1990 zostava ANDERSON, BRUFORD, WAKEMAN, HOWE začala nahrávať podklady pre svoj nový - druhý album, pričom za oceánom pod oficiálnou hlavičkou YES komponovala súbežne štvorica RABIN, SQUIRE, WHITE and KAYE. Novinárska klika to trefne označila, ako tiché súperenie na diaľku medzi „YES - East“ a „YES - West“. Špekulácie vznikali najmä u vokálnych partov v zostave „YES -West“ – uvažovalo sa o angažovaní Trevora Horna, ktorý si mal jednotlivé party podeliť s Trevorom Rabinom a Chrisom Squireom, ale nakoniec pozvali Jona Andersona…a stalo sa…
Anderson, nadšený pracovným materiálom, ktorý si vypočul u „amerických“ YES prišiel na myšlienku zjednotiť obidve „znepriatelené“ frakcie YES a vydať spoločný produkt…a UNION sa chystal na svetlo sveta…
Osemčlenná zostava – dvaja gitaristi, dvaja bubeníci, dvaja klávesáci, basák (vlastne dvaja basáci – na väčšine skladieb hraje ako hosť aj hviezdny Tony Levin) a sólový spevák (pričom o kvalite doprovodných vokálov Rabina, Squirea, Howa a Whitea nemožno vôbec pochybovať) dávajú spolu nesmierny potenciál…ale je to asi ako v súčasnej dobe s fotbalistami Realu Madrid – hviezdna zostava nie je automaticky zárukou hviezdnych výsledkov! Album, ktoré prišlo na svet je vlastne výberom – kompilátom toho, na čom sa obidve zložky East/West YES nakoniec „diplomaticky“ zhodli…
CD verzia obsahuje 15 kompozícii (LP verzia 13) s maximálnou minutážou 7:30 (skladba Miracle Of Life), teda megazostava YES žiadne dlhé opusy pod vedením producenta Jonathana Eliasa (ktorý má mimochodom na väčšine kompozícii skladateľskú spoluúčasť) nevyprodukovala…
Union je kompromisný, pesničkový album, síce rozmanitý (samozrejme, veď skladateľsky sa na ňom podieľalo historicky najviac členov kapely), v kontexte tvorby YES mu patrí - nepochybne -jedna z nižších pozícií…
Album otvára skladba z pera dvojice Anderson/Howe I Would Have Waited Forever čo je evidentné podľa výrazných vokálnych liniek a gitarových figúr a medzihier - fakt pekné! Následuje hardrocková Shock To The System od tých istých autorov a tretia - inštrumentálka Steve Howea Masquerade nadväzuje na jeho perly, ako sú Mood For A Day, alebo Clap.
Štvrtá Lift Me Up je typický kúsok z dielne dvojice Rabin/Squire, a evokuje album 90125 aj vďaka spevu Trevora Rabina. Nasledujúca Andersonova Without Hope You Cannot Start The Day zkľudní tempo dosky aspoň na chvílku a zvýrazní vokálne umenie Jona.… Ďalšie dve skladby Saving My Heart (s prvkami reggae) a melodická Miracle Of Life je opäť typický rukopis plodného autora Trevora Rabina, ôsma kompozícia v poradí je kolektívne dielo štvorice ABWH s názvom Silent Talking.
Deviaty kúsok The More We Live - Let Go je jeden z prvých a veľmi výrazných vkladov budúceho tandemu na pôde tak YES, ako aj kapely World Trade a Conspiracy - Chris Squire a Billy Sherwood sa konečne našli…
Prvý bonus na CD, oproti pôvodnému vinylu je nádherná Angkor Wat od dvojice Anderson/Wakeman s tématikou mystického strateného a znovuobjaveného mesta v džungli Kambodže. Po kratšej Andersonovej skladbičke s Rabinovskými gitarovými riffmi Dangerous prichádza Holding On od dvojice Anderson/Howe, charakteristická zase pre predošlú tvorbu projektu ABWH. Šťastná trinástka je vlastne sotva minútové intermezzo krimsonovskej rytmiky Levin/Bruford s názvom Evensong a prichádza finiš – zadumaná Andersonova Take The Water To The Mountain. Posledná pätnásta skladba s najväčšou hitovou ambíciou na albume je zároveň druhý CD bonus Give And Take, ktorú zložili pre pôvodné ABWH Jon Anderson a Steve Howe (vyšlo len na európskej verzii albumu)… a po takmer 70. minútach máme dielo za sebou…
RESUMÉ: Každý skutočný Yesák ihneď vycíti, že je to evidentne album, ktoré nebolo robené na jednom mieste, v jednom súdržne šlapajúcom manšafte a nostalgické povzdychy za staršími veľdielami skupiny sú popráve namieste! Tentokrát dokonale platí, že menej je viac – osem (s Levinom deväť) výborných muzikantov (a ďalší rad skutočne hviezdnych hostí) nebolo zárukou albumu, ktorý by preskočil laťku Yesovského nadštandardu. Škoda – tadiaľto cesta nevedie, pre budúcnosť je jasné, že päťčlenný kolektív kapely je optimum – personálne obsadenie je vecou tých, čo majú slovo zásadné (že, Chris & Jon ?)…
S týmto albumom sa spája aj moje prvé veľké koncertné očakávanie a následné sklamanie spojené so skupinou – v júni (červnu)1991 mali YES po prvý krát vystúpiť za (post)železnou oponou v Budapešti, ale koncert, na ktorý sme mali rezervované lístky bol 24 hodín pred jeho realizáciou zrušený z bližšie nešpecifikovaných dôvodov maďarskými organizátormi…na svojich miláčkov N.1 som musel čakať potom ešte predlhých rozprávkových sedem rokov…

» ostatní recenze alba Yes - Union
» popis a diskografie skupiny Yes


Kaipa - Angling Feelings
2007-06-19

Kaipa / Angling Feelings

3 stars

Bolože to radosti v tábore znalých artrockerov, keď sa reaktivovala švédska ikona 70.rokov, skupina KAIPA.
Kapela, ktorá stála a stále stojí na kompozičnej a hráčskej zručnosti klávesáka a občasného speváka Hansa Lundina a druhou osobnosťou sa stále viac stával v nej gitarista skladateľ , aranžér , textár a spevák Roine Stolt.
Vo vzájomnej spolupráci vydali tri výborné štúdiové dosky, mimo to živáky a rôzne kompilácie a kapela padla po vydaní ďalších dvoch albumov, bez Stolta do nečinnosti a zabudnutia v podstate na dlhých 20 rokov …
Jej reaktivácia a následné vydanie opäť skvelých doskiek „Notes From the Past“ v roku 2002 a „Keyholder“ v roku 2003 boli chválihodné počiny a do istej miery spôsobovali polemiku, či je lepšia kapela Stoltova materská The Flower Kings, alebo KAIPA …
Prišiel však ďalší album v roku 2005 „Mindrevolutions“ a Roine Stolt nespokojný s hudobným smerovaním KAIPA odišiel zo skupiny, nahradil ho priamočiarejší gitarista Per Nilsson a KAIPA došla na progrockový trh s novinkovým albumom „Angling Feelings“...
Hans Lundin sa stal ešte univerzálnejším skladateľom a aranžérom všetkých hudobných plôch na novinke, rytmická sekcia Jonas Reingold (posledný člen TFK v KAIPA) & Morgan Ågren je už len milým „krovím / křovím“ v kapele a veľký priestor dostali obaja speváci s vysokými a sladkastými hláskami - Patrik Lundström (Ritual) po meči a Aleena Gibson po praslici …
Iste, skalní „kaipisti“ ho asi zožerú aj s navijakom, ale objektívni milovníci pôvodného artrocku aj súčasného progrocku budú skôr mierne, alebo viacej sklamaní a vrátia sa, keď už, radšej ku staršej produkcii skupiny. Nepochybne patrím medzi tých druhých...

» ostatní recenze alba Kaipa - Angling Feelings
» popis a diskografie skupiny Kaipa


Magic Pie - Circus Of Life
2007-06-03

Magic Pie / Circus Of Life

3 stars

Je až úsmevné, koľko inšpiračných zdrojov vidia rôzni recenzenti na mnohých prog rockových serveroch u tejto nórskej kapely. Z celého priehrštia snáď najbližšie bude, podľa mňa tvrdenie, že MAGIC PIE znie v základe, ako kombinácia progrockových The Flower Kings s hardrockovými Deep Purple a ešte je to celé ochutené zvukom a hudobnými postupmi Spock´s Beard a Dream Theater - asi takto je to najviac výstižné.
Svojim druhým albumom Nóri pokračujú kontinuálne tam, kde skončili na svojej veľmi úspešnej prvotine „ Motions Of Desire “. Fanúšikovskú zakladňu v progrockovom svete si vybudovali, už ju len naďalej rozširovať. Hudba, ktorú MAGIC PIE produkujú, je kompromisne príťažlivá pre milovníkov tvrdšieho, dynamického progresívneho rocku, melodického hard rocku i bežného prgmetalu. S touto šikovnou, no i keď kompromisnou kombináciou sa dá na dnešnej prehustenej (prog)rockovej scéne docela úspešne a relatívne dlho fungovať. Ja to týmto chlapcom aj prajem. Nepovažujem ich iste za žiadny zázrak, ani zásadnejší objav, ale ich hudba je celkom príjemným a prirodzeným pojítkom medzi temnejšou , ale nádhernou škandinávskou scénou a tradičnejšou anglo-americkou (prog)rockou školou. Odporúčam všetkým tým, ktorí nehľadajú, nechcú, resp. nepotrebujú v škatulke „progresívny rock“ prílišnú avantgardu...

» ostatní recenze alba Magic Pie - Circus Of Life
» popis a diskografie skupiny Magic Pie


Anekdoten - A Time Of Day
2007-05-28

Anekdoten / A Time Of Day

5 stars

Pôvodne v ranných rokoch svojej existencie - coverband King Crimson, švédski melancholici a progresívni náladotvorci Anekdoten prišli po piaty krát so svojou kožou na trh.
Novinkový album, vydaný po 4-ročnej odmlke, možno pokojne nazvať definitívnym odchodom od soundu svojich velkých vzorov a vykryštalizovaním vlastnej hudobnej a výrazovej tváre.
Trend, ktorí jasne naznačili na predchádzajúcom albume „Gravity“ je na „A Time Of Day“ dobudovaný a už charakteristický a Anekdoten si definitívne nemožno zamieňať so starou tvorbou podobne znejúcich švédskych kapiel Anglagard, Landberk, alebo Sinkadus.
Ešte úvodná kompozícia "The Great Unknown" evokuje staršiu tvorbu Anekdoten – intenzívny zvuk melotronov a atmosféra podobná rannej tvorbe King Crimson, ale potom sa trištvrte hodinový hudobný výlet uberá aj inými smermi...
Na albume hosťuje flautista Gunnar Bergsten z legendárnej švédskej kapely Flasket Brynner, ktorého hudobné party zjemňujú kedysi pochmúrnu náladu skladieb Anekdoten. Pozitívnu emocionalitu je skutočne cítiť z kombinácie zvukov melotronu a flauty v skladbe "30 pieces", ktorá má takmer valčíkový rytmus...
Za kompozičný vrchol albumu možno považovať takmer 10 minút trvajúcu dvojskladbu "The Sky About To Rain" & "Every Step I Take" s celou plejádou klávesových nástrojov, včetne starých, analógových a s melancholickou atmosférou.
Osobne som očarený kompozíciou "In For A Ride", jasný pozdrav rannej canterbuskej scéne a zvuku skupín Caravan A Camel na počiatku 70. rokov...
Skutočne kvalitný album končí celkove logicky, klímu uvoľňujúcou skladbou "Prince Of The Ocean".
Kapela dokázala, že hudobnej formulky King Crimson a čiastočne aj VDGG sa nemieni držať počas celej svojej existencie a na posledných troch albumoch hľadala vlastnú tvár. Fanúšikovia ich geniálnej prvotiny „Vemod“ budú asi sklamaný, ale Anekdoten svoju vlastnú tvár, nepochybne príťažlivú našli...
Reálne hodnotenie : 4,5/5

» ostatní recenze alba Anekdoten - A Time Of Day
» popis a diskografie skupiny Anekdoten


Stromboli - Stromboli
2007-05-15

Stromboli / Stromboli

4 stars

V dobe, keď náročnejším formám rockovej hudby v celom svete prakticky nikde nekvitli ruže, vznikla v Československu kapela, ktorá vykazovala všetky prvky na túto dobu nevídanej progresivity a istého psychedelična.
Kapela jednoznačne stála na invencii a inštrumentálnej dovednosti gitaristu, skladateľa a aranžéra Michala Pavlíčka a éterickom speve Báry Basikovej, s do češtiny preloženými Morgensternovými textami a doplnenej ďalšími nadštandardne dobrými dobovými rockovými muzikantmi.
Pavlíček v tejto dobe paralelne fungoval v kultovom Pražskom Výběre, kde spolu s Michaelom Kocábom tiež držal „spolutaktovku“, zatial čo Basiková paralelne spievala aj v Němcovom novovlnnom, no hodne úspešnom Precedense.
Výborná prvá doska je koncertnou nahrávkou skutočne originálnej étericko (prog)rockovej hudby, ktorú som mal v tejto dobe tú česť vidieť dvakrát na živo.
Po prvých dvoch inštrumentálnych rozbehových Pavlíčkových skladičkách „Aladin“ a „Bez názvu“ prichádza to, čo robí kapelu STROMBOLI – skladba „Stromboli“ s Basikovej naliehavým spevom a jednoslovným textom... Výborná je aj nasledujúca „Já Ti dávám, dávám“, kde Bára predvádza register svojho hlasu dokonale. „Tresky, blesky“ je razantnejšie rocková, ale skvele gradovaná, so skoro Rushovským zakončením („Rychloběžku“ nemusím...), „Bezejmená“ s tajuplným fantasy textom, potom dramatická, krásne vygradovaná rocková pecka „Carmen“, je svojským pohľadom na klasické téma ...
„Villa Ada“ a „Veliké lalula“ a „Košilela“ je to, čo ma na tomto projekte vždy lákalo ku opätovnému posluchu – éterično a istá forma psychedélie.
Následujúca „Houpací židle na opuštěné terase“ je však zásadným kompozičným zlomom a skladby, v svojej dobe takmer hitové „Ivanhoe“ a „Ó hory, ó hory“ by patrili s Kocábovou produkčnou spoluúčasťou, a s Čokovým spevom skôr do repertoáru Pražského Výběru, (o skladbe „Na koni “ to tvrdím jednoznačne!...) alebo nejakého iného projektu, ako boli STROMBOLI, pretože predošlú étericky vybudovanú atmosféru narúšajú a postupne ničia. Vďaka štvrtej strane pôvodného dvojalbumu pôsobí nakoniec celok takmer schizofrenicky, aj pri skvelej predposlednej „Kvuli ní“...
Je to škoda, asi by jedna koncentrovaná doska s názvom STROMBOLI, s hudbou z prvých troch strán pôvodného vinylu a s tradičnou minutážou urobila ešte väčší dojem a väčšiu dieru do rockového sveta - práve svojou nevšednosťou.
Takže hodnotím len skutočné STROMBOLI...

» ostatní recenze alba Stromboli - Stromboli
» popis a diskografie skupiny Stromboli


Rush - Snakes And Arrows
2007-05-07

Rush / Snakes And Arrows

4 stars

Po relatívnom prepadáku predposlednej radovky "Vapor Trails" a mini albume s cover verziami svojich obľúbencov zo 60. a 70.rokov "Feedback" prišla kanadská kapela "N.1 For Ever" na svojom 18. štúdiovom albume s materiálom, ktoré média všeobecne už vopred avízovali, ako "...najlepší RUSH od doby "A Farewell to Kings" ..."
No, až taká sláva to zase nie je , ale kto je fanúšikom najmä albumu "Counterparts", a Geddyho sóloveho projektu „My Favourite Headache“, ten by mal byť tentokrát spokojný...
Už úvodná singlovka "Far Cry" je úplne iné kafe, rozbehová kompozícia neporovnateľne lepšia, ako podobne úvodná, ale bezduchá vypaľovačka "One Little Victory" na predošlom albume "Vapor Trails"...
Celkove trinásť skladieb, z toho tri inštrumentálne, všetky z kategórie "rocková pesnička" nič zásadne nové neprinášajú, ale nikoho by ani nemali uraziť - je to pokračovanie RUSH v intenciách 80.rokov. Páni už majú svoj vek, sú dávno za vodou a experimentovanie s art rockom 70.rokov a skladanie siahodlhých hudobných eposov už jednoznačne necítia, ako vnútornú potrebu.
Ich inštrumentálne výkony sú vysoko nadštandardné, Geddy spieva, ako pred dvoma dekádami, textovo je celý materiál albumu orientovaný na povestné Nealove cestovateľské zážitky na svojom motocykli po celom svete. Aj producentsky (opäť raz nový producent – tentokrát Nick Raskulinecz) sa materiál albumu oproti predošlému zase polepšil a v podstate vrátil ku soundu z 80. rokov.
Z troch inštrumentálnych skladieb patrí šesťminútová „The Main Monkey Business“ ku vrcholom celej dosky, ďalšie dve „Hope“ a „Malignant Narcissism“ sú v podstate len dvojminútové medzihry.
K mojim favoritom patria hlavne skladby „Armor And Sword“, „Bravest Face“ a predovšetkým „Spindrif“, ktorá ma typický drive pre RUSH z 80.rokov.
Spolu s YES ma RUSH v mojom hudobnom živote najviac žánrovo ovplyvnili a nasmerovali môj ďalší pohľad na rockovú muziku a hudbu ako takú celkove. Aj keď som už inde, ako pri albumoch a hudobných produktoch charakteru súčasných RUSH, v mojom srdci ostanú navždy hrdinovia svojej doby a tí, ktorí život nám konzumentom jedinej drogy, ktorá neškodí telu a duši, robia podstatne krajším...
Reálne hodnotenie: 3,5 ...

» ostatní recenze alba Rush - Snakes And Arrows
» popis a diskografie skupiny Rush


Porcupine Tree - Fear Of A Blank Planet
2007-05-02

Porcupine Tree / Fear Of A Blank Planet

5 stars

Od môjho objavu kapely Porcupine Tree, ešte v roku 1995, keď v nočných vysielaniach polského Rádia 3 RFM (Rock Malowany Fantazjow) začal Piotr Kosinski púšťať pecky z dodnes ich najlepšej dosky "The Sky Moves Sideways" som sa do tejto muziky zamiloval. Dokonca tak, že v rokoch 1997-2000 som počas každého ich turné, samozrejme prechádzajúceho cez územie Polska, navštívil ich koncert v Krakowe. Genialita Stevena Wilsona & spol., bola očividná...
Prišlo však obdobie istej - miernej komercionalizácie ich hudby na - inak stále skvelých albumoch "Stupid Dream" a "Lightbulb Sun" a moja láska ku PT sa mierne otupila. Ani album "In Absentia" so mnou nejak moc nepohol. Predvlaňajší "Deadwing" už jasne signalizoval postupný presun od floydovskej psychedélie (UTD, TSMS, Signify) cez obdobie koketovania s britským gitarovým poprockom (SD, LS, IA) do pritvrdených vôd, ale, podľa môjho názoru - pozitívnym smerom ...
Už prvé dva posluchy CD "Fear Of A Blank Planet" so mnou zamávali, dnes môžem povedať, že tých posluchov boli celé desiatky, CD je silne návykové...
Po rozbehovej, titulnej vypalovačke nasleduje melancholická "My Ashes" a za ňou nádherný prvý vrchol alba, 18 minútová, vygradovaná rocková suita "Anesthetize" s aktívnou spoluúčasťou gitaristu Alexa Lifesona z RUSH. Po opäť melancholickej 5-minútovke "Sentimental" prichádza bez varovania druhý vrchol dosky, skladba "Way Out of Here", s hosťujúcim Robertom Frippom s jeho povestným "frippertronicom". Album končí tajomne temnou "Sleep Together" s hypnotizujúcim, takmer orientálnym motívom.
Novinka "Fear Of A Blank Planet" má "len" 50 minút, ale je to hustý koncentrát hudobných a aranžérskych nápadov nevyčerpateľného workoholika, Stevena Wilsona. Klávesovo - elektronický virtuóz a mág Richard Barbieri podáva opäť raz úžasný výkon, bubeník Gavin Harrison definitívne nechal zabudnúť na svojho predchodcu, Chrisa Maitlanda, sympatický basák Colin Edwin je stabilne spoľahlivé koliesko v súkolí perfektne šlapajúceho stroja, zvaného Porcupine Tree...
Takáto muzika spôsobuje radosť zo života...

» ostatní recenze alba Porcupine Tree - Fear Of A Blank Planet
» popis a diskografie skupiny Porcupine Tree


Mars Volta - Amputechture
2007-04-15

Mars Volta / Amputechture

4 stars

The Mars Volta sú vo svete (progresívnej) rockovej hudby už viac, ako tri roky pod drobnohľadom tak hudobných recenzentov, ako aj, čo je oveľa podstatnejšie - verejnosti, teda rockového publika s rôznorodým vkusom. Nečudo, spolu so švédskymi OPETH a americkými TOOL najviac motajú hlavy úzkoprsým škatulkárom a na druhej strane najviac búrajú bariéry medzi jednotlivými žánrami v muzike, nielen striktne rockovej, alebo metalovej.
Ich úvodná placka na hudobnom trhu, album "De-loused in the Comatorium" z roku 2003 zasiahlo hodne silno aj mňa a dodnes sa snažím "vyňuchať" všetky vplyvy, ktoré kapelu živelne nespútaného gitaristu - Omara Rodriguez-Lopeza a speváka s plačlivým hlasom, evokujúceho vokál Gedy Leeho z kanadských RUSH - Cedric Bixler Zavalu, ovplyvnili pri skladaní a aranžovaní ich zbesilých hudobných diel. Tých vplyvov a úletov je určite nespočetne veľa. Navyše sa odvíjajú aj od spôsobu ich života na pomedzí dvoch jazykových a kultúrnych komunít(anglo-severoamerická a španielsko - latinoamerická) a ich prelínanie v melodike a textoch je výsledkom obrovskej variability v konečnej podobe ich hudobnej produkcie...
Album "Amputechture" je stále vysokým nadštandardom vo svete nadprodukcie dnešnej rockovo - metalovej muziky aj pre mňa, nepokojného hľadača stále nových nápadov, riffov a globálnych hudobných postupov, ale očarenie a ohúrenie, ako to bolo v prípade albumu "De-loused in the Comatorium" sa už nekoná a asi konať ani nebude. Prekvapenie už vyprcháva a z hudby, aj keď špecifickej a inou kapelou nezopakovateľnej, sa stáva pri ich tretej štúdiovej doske už pomaly opakovaný model. Ešte vždy však schová do vrecka hravo drvivú väčšinu rockovej hudobnej produkcie svojich rovesníkov z celého sveta...

» ostatní recenze alba Mars Volta - Amputechture
» popis a diskografie skupiny Mars Volta


Marillion - Somewhere Else
2007-03-12

Marillion / Somewhere Else

3 stars

Ono sa to vlastne dalo celkom očakávať, že po bombe, akou sa stala v diskografii "Hogarth´s MARILLION" doska "Marbles", musí prísť určitý "pokles formy" a album menej výrazný, menej nápaditý, proste o niečo slabší ... a stalo sa.
52 minút /len.../, žiadne ďalšie eposy, alla "Ocean Cloud", "Neverland", alebo "The Invisible Man", žiadne podstatné hudobné napätie, žiadne prekvapenia, ani negatívne, ale ani pozitívne /čo by sme ešte chceli od stárnucich pánov.../, jednoducho pokojná plavba po tichej rieke v bezveternom počasí...
Z celého albumu ma zaujali v podstate štyri z desiatich skladbieb:
- Hitová "See It Like A Baby" bude asi túto sezónu rotovať v progových, možno aj komerčnejšie zameraných rádiách.
- Skutočne veľmi pekná titulná "Somewhere Else", a hneď za ňou nasledujúca "Voice From The Past" obe evokujúce krásnu melanchóliu albumov "Brave" a "Marbles".
- Dramatickejšia kompozícia "The Wound", pri počúvaní ktorej mám však pocit opakovania sa niektorých riffov z predošlých albumov skupiny...
Vlastne skladby s minutážou, pohybujúcou sa okolo čísla sedem zachraňujú renomé tohoto dielka.
Z celého albumu mám trochu pocit, ako keby išlo skôr o sólový projekt Steve Hogartha, s doprovodom zostatku kapely, ako o štandardné dielo MARILLION.
Našťastie kapela má výhodu, že pôsobí veľmi charizmaticky na koncertných pódiách /jasné, že najmä zásluhou "Hogiho"/, čo ju v očiach skutočných "fans" drží neustále vysoko nad vodou a udržuje veľmi slušnú predajnosť všetkých produktov s logom kapely - to bude iste aj v prípade tohoto albumu platný precedens...

» ostatní recenze alba Marillion - Somewhere Else
» popis a diskografie skupiny Marillion


Sylvan - Artificial Paradise
2007-03-05

Sylvan / Artificial Paradise

4 stars

Pokiaľ si chcete zamilovať vlajkovú loď dnešného nemeckého prog rocku, kapelu SYLVAN, odporúčam začať tretím albumom v poradí, s názvom "Artificial Paradise", podľa najdlhšej kompozície, ktorá veľkolepo uzatvára toto dielko...
Hudba, inštrumentálne hodne blízko dnešnej podobe skupín, ako sú Marillion, Pendragon, Clepsydra, alebo najnovšie Strangefish stojí na skvelom vokalistovi, Marco Glühmannovi, ktorého charakteristický, sýty a naliehavý hlas je ťažko pomýliteľný si s ktorýmkoľvek iným súdobým spevákom. Na tejto doske z roku 2002 SYLVAN definitívne dozreli a mne naskakujú pri jej počúvaní príjemné zimomriavky a nostalgické pocity a spomienky na albumy, ktoré predstavujú určitý vrchol obdobného "neoprogu" /Marillion - Brave, Clepsydra - Alone, Pendragon - World/ a ku ktorým sa tento produkt SYLVAN postavil na rovnakú úroveň.
Najsilnejšími momentami albumu sú úvodná "Deep Inside" a záverečná 20 minútovka "Artificial Paradise", ale čokoľvek sa deje medzi tým, Vás tiež udržuje v napätí, strehu a prinesie pozitívne dojmy.
Takže moje jednoznačné odporúčanie...

» ostatní recenze alba Sylvan - Artificial Paradise
» popis a diskografie skupiny Sylvan


Areknamés - Love Hate Round Trip
2007-03-04

Areknamés / Love Hate Round Trip

5 stars

Relatívne dlhší čas čakania na druhý album tejto kapely stál za to. Moje nadšenie, ktoré ma opantalo po objave prvej dosky celkom prirodzene pokračuje.
Skupina, ktorej jasne šéfuje klávesák, spevák, skladateľ a textár Michele Epifani priniesla 78 minútovú porciu mimoriadne kvalitného temne symfonickúho progresívneho rocku, čerpajúceho z najlepších tradícií Van Der Graaf Generator, s jemnými prvkami jazzu a canterburskej školy.
AREKNAMES sú na tomto albume už klasický kvartet - rovnocenným členom sa stal gitarista Stefano Colombi, ktorý na prvej doske hosťoval len na kompozícii "Boredom".
Michele Epifani mu však ako "správny demokrat" nechal na druhej placke skutočne dosť priestoru, a tak gitara je rovnocenným nástrojom s ťažkými klávesovými plochami bossa kapely. Album tak získal oproti prvotine ešte viac na dynamike, ale trochu aj na tvrdosti.
Jedenásť plnohodnotných skladieb (vyše minútovú "A Grotesque Gift" považujem za akúsi medzihru) obsahuje skutočne skvelú temne progresívnu rockovú muziku, bez akejkoľvek vaty, ani sekunda z dlhého albumu nie je jalová. Hudobné motívy z hlavy Michele Epifaniho sú skutočne nápadité a rafinované. Akýmsi vrcholom diela je najdlhšia kompozícia, vyše 11 minútová "Ignis Fatuus".
Kapela z Apeninského polostrova znie viac ostrovne - britsky, ako väčšina britských skupín.
Vôbec netajím, že z bohatej a vynikajúcej talianskej prog rockovej scény sú AREKNAMES mojim azda najväčším favoritom a tento album je tým najlepším z produkcie roku 2006, čo som stihol počuť...
Už teraz som zvedavý, čo vysoko talentovaný Michele Epifani & spol. prinesú najbližšie.

» ostatní recenze alba Areknamés - Love Hate Round Trip
» popis a diskografie skupiny Areknamés


Phillips, Anthony - The Geese And The Ghost
2007-02-24

Phillips, Anthony / The Geese And The Ghost

5 stars

Až sedem rokov po odchode z GENESIS vydal svoj prvý album tento do dnešnej doby produktívny multiinštrumentalista, skladateľ a vôbec - progresívny umelec.
Necítim sa znalcom jeho komplexnej tvorby, ale už v stredoškolských rokoch, keď som túto dosku počul prakticky paralelne s "Trespass", považoval som ju za viac, ako rovnocennú s ňou a zamiloval som si ju...
Ukážka, ako by asi alternatívne mohli znieť GENESIS, keby...
Na albume spolupracujú s Anthonym: Phil Collins, ako spevák, Michael Rutherford je tu po autorovi albumu vlastne najzásadnejší inštrumentalista, na flautu hraje brat Steve Hacketta - John, na hoboj pre zmenu Anthonyho brat - Robert...
Krásne, komorné dielo je postavené na dvoch príbehoch :
- 12 minútovom historickom, bojovom portréte kráľa Henryho z Tudorovských čias
- poetickom, vlastne rozprávkovom (pohádkovom) príbehu o Husiach a Duchovi
Album je popretkávané štyrmi (včetne bonusovej "Master of Time") spievanými skladbami, na dvoch počuť Phila Collinsa, na ďalších dvoch samotného autora.
Táto doska je ideálnou ukážkou fúzie klasickej hudby a art rocku.
Pri hodnotení takýchto diel sa pri recenziách bežne používa termín "bez hodnotenia" (ako napr. na polskom CALADANE pri starších, pre históriu rocku zásadných albumoch), alebo sa jednoducho dáva bez mihnutia oko plný počet bodov s poznámkou "Arcidielo" (tiež termín z Caladanu)...

» ostatní recenze alba Phillips, Anthony - The Geese And The Ghost
» popis a diskografie skupiny Phillips, Anthony


Spock's Beard - Spock’s Beard
2007-02-17

Spock's Beard / Spock’s Beard

4 stars

V poradí deviaty, bezmenný štúdiový počin SPOCK'S BEARD som slušne poznal už asi dva mesiace pred avizovaným vydaním novinky Neala Morsa „Sola Scriptura“, preto som sa dosiaľ nechcel vyjadrovať k jeho obsahu do doby, keď budem môcť porovnávať.
Je to už pár dní jasné...
Pre väčšinu tých, ktorí na novú placku SB čakali je podľa internetových serverov a hudobných periodík istým sklamaním. Pre mňa nie. Už vopred tvrdím, že v pomyselnom „súboji“ Neal Morse & spol. versus Nick D'Virgilio spol. sú opustenci pod hlavičkou SB u mňa celkom jasný víťazi v podstate vo všetkých smeroch.
Album je vrámci ľahko poznateľného rukopisu skupiny pomerne rozmanité /na rozdiel od Morsovho/, Nick spieva stále lepšie ako Neal, Ryo Okumoto na klávesách je o triedu zručnejší a nápaditejší, ako Neal...
Úvodná takmer osem minútovka „On A Perfect Day“ je krásna progrocková kompozícia s naliehavým vokálom Nicka, druhá „Skeletons At The Feast“ je búrlivá inštrumenálka, kde sa vyšantili / vyřádili Alan Morse i Ryo Okumoto, odrhovačka „ Is This Love„ by asi ako jedinná na albume byť zrovna nemusela, ale potom už dokonca je to celkom slušný nárez.
Na všetkých troch doskách po odchode Neala je vždy jedna dlhá, členitá kompozícia, tentokrát je to „AS FAR AS THE MIND CAN SEE“, zložená zo štyroch parciálnych častí.
Celkový zvuk dosky je veľmi pozitívne ovplynený účasťou smyčcového kvarteta a ďalších hosťujúcich muzikantov.
Keď som dal novinke Neala Morsa tri body, tento album si zaslúži určite aspoň štyri.
Hudobná variabilita a nápaditosť SB je ďaleko rozsiahlejšia, ako u stagnujúceho Neala na jeho sólových albumoch.
Pokračujúca dilema, kto je na tom po odchode hlavnej hviezdy lepšie, je z môjho aspektu teraz už jednoznačná...

» ostatní recenze alba Spock's Beard - Spock’s Beard
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard


Hackett, Steve - Wild Orchids
2007-02-16

Hackett, Steve / Wild Orchids

4 stars

Najprogresívnejší člen najslávnejšieho zloženia gigantu GENESIS, večný hľadač a pozitívny hudobný nespokojenec Steve HACKETT vydal koncom minulého roku dosku, ktorá sa v jeho bohatej diskografii /vyše 20 štúdiových a nespočet živých a kompilačných albumov/ blíži atmosfére vrcholu jeho sólovej tvorby - albumom z konca 70.rokov "Spectral Mornings" a "Defector" /isteže naj-art-rockovejší je "Voyage Of The Acolyte".../.
Po priemerných doskách z 80. a 90. rokov sa Steve opäť jasne zviditeľnil už albumom "To Watch The Storms" /2003/, ale novinka je ešte o niečo lepšia.
Sedemnásť rozmanitých kompozícií, každá s inou atmosférou a inštrumentáciou, emocionálna nádhera.
Mojimi favoritmi sú krehké, baladické skladby "Set Your Compass", "To A Close" a "The Fundamentals Of Brainwashing", ale zaujímavé sú aj ďalšie - "Blue Child" s gitarovým sólom alla Brian May, country cover verzia Boba Dylana "Man In The Long Black Coat", alebo "She Moves In Memories" s nádhernou hrou Steveho brata, Johna Hacketta na flaute.
Navyše všetky spievané party sú "dielom" samostného Stevea,výpomocou je mu iba jeho stabilný koncertný bubeník - Gary OToole. Spev, ktorý nikdy nebol nejak silnou stránkou Stevea pasuje do konceptu albumu doslova perfektne a jeho farba na pomedzí Franka Zappu a Nicka Cavea pôsobí často až uhrančivo...
Album je skutočne jedným z vrcholov hudobného roku 2006.
Hodnotenie: 4,5/5.

» ostatní recenze alba Hackett, Steve - Wild Orchids
» popis a diskografie skupiny Hackett, Steve


Sylvan - Presets
2007-02-14

Sylvan / Presets

3 stars

Rodáci z Hamburgu, členovia kapely SYLVAN sú bez akýchkoľvek pochybností pýchou súčasného nemeckého progresívneho rocku.
SYLVAN fungujú celkove dvanásty rok a od roku 1999 do týchto dní vypúšťajú na trh už svoj v poradí šiesty štúdiový album! Produktivita, ako v krásnych 70.rokoch...
Nemecké art/prog rockové kapely boli takmer vždy v tieni predstaviteľov britského, amerického, alebo už aj severského rocku pre náročnejšieho poslucháča. Často sú dokonca označované za plagiátorov svojich veľkých vzorov, ako je to v prípade Vanden Plas /nemecký Dream Theater/, alebo RPWL /nemecký Pink Floyd/.
SYLVAN sú výsostne svojskí a charakteristickí, najmä vďaka špecifickej farbe hlasu výborného speváka, vyštudovaného jadrového fyzika, Marco Glühmanna.
Novinka, album PRESETS je tak, ako to avízovala vopred kapela, ich najodľachčenejšie a relatívne "najkomerčnejšie" dielko.
Pre tých, ktorí sa s kapelou len oboznamujú je to dilema:
- ak ste fanúšikmi ľahkého, melodického prog rocku, zamilujete si ich okamžite,
-ak inklinujete ku náročnejším formám art rocku, nechajte túto dosku bokom a začnite od ich prvého albumu.
Všeobecne sa aj vraví, že nepárne /liché/ albumy SYLVAN sú výborné a párne /sudé/ sú "len" dobré...
Ja s týmto názorom celkom súhlasím.
Viac, ako 62-minútový album obsahuje 12 skladieb postavených hlavne na vokalistovi, často spievajúcom v dramatických polohách, ale to Marco Glühmann ovláda dokonale.
Inštrumentálne je album komornejšie, oproti predošlým, dominuje skôr klavír a časté samplované bicie odborníka na túto činnosť, Matthiasa Hardera, ktorý má aj vlastný, výborný bočný prog rockový projekt RAIN FOR A DAY...
Jedinou, v repertoáre "klasickou" kompozíciou SYLVAN na novinkovom albume je posledná, titulná takmer 13-minútová skladba "Presets".
Pri počúvaní tejto dosky mám však napriek mojej tendencii ku ťažším a náročnejším produktom celkom dobrý a milý pocit - SYLVAN to proste vedia...
Objektívna bodová hodnota je u mňa na hranici 3,5/5.

» ostatní recenze alba Sylvan - Presets
» popis a diskografie skupiny Sylvan


Morse, Neal - Sola Scriptura
2007-02-10

Morse, Neal / Sola Scriptura

3 stars

Na svete je ďalší album jedného z najplodnejších hudobníkov súčasného progresívneho rocku. Jeden z takmer géniov doby spolu s Stevenom Wilsonom, Mikaelom Akerfeldtom a Danielom Gildenlowom vydal pod svojim menom ďalší opus.
Stabilná rytmická sekcia Randy George & Mike Portnoy je obohatená o jedného s veľkých gitaristov doby Paula Gilberta (Mr. Big, ex-RacerX). Koncepčný príbeh reformátorského mnícha Martina Luthera je zložený z troch dlhých kompozícií a jednej kratšej skladby, ktorá pojednáva o pocitoch hrdinu príbehu krátko pred popravou. Silná zostava, výborný príbeh, perfekktná zohranosť a vlastne krásne, dlhé kompozície - to čo som mal vždy hodne rád, ALE ...
Stále pri počúvaní dosiek Neala Morsa mám notorický pocit \"déja vu\": \"Toto som už počul, toto tu už bolo, toto už niekde inde použil...\"
Pri tomto albume mám obdobný pocit, ako som mal, keď vyšiel dvojabum \"Snow\", a ktoré vyhrávalo prog rockové ankety v celom svete, no tesne potom Neal opustil materskú kapelu Spock´s Beard a vlastne spolurozpustil aj supergroup Transatlantic...
Bol to geniálny ťah, maestro cítil, aspoň si to myslím, že sa ZAČÍNA OPAKOVAŤ...
Pri doske \"Sola Scriptura\" mám ten pocit zase, ale oveľa, oveľa naliehavejší. Viem, že mnohí sa pri tejto novinke budete rozplývať a nešetriť superlatívmi na jej adresu, máte na to absolútne právo ...
Ja nie, nemám pocit eufórie pri počúvaní tohto albumu, nie je na ňom nič prekapivého, ani jediný moment. Mám pocit, že počúvam starý kolovrátok a každým ďalším posluchom rastie vo mne presvedčenie, že maestro okate VYKRÁDA SÁM SEBA a nevie, kam z konopí...
Invencia sa vyčerpala, myslím, že na vrchole je treba odísť, aspoň tak to robia tí múdrejší...
Nebol by som zrovna rád, keby sa Neal Morse, popri velikánoch, ako sú Steven Wilson, Daniel Gildenlow a Mikael Akerfeldt, stával z roka na rok ustavične sa zmenšujúcim trpaslíkom. Treba niečo zmeniť, myslím že radikálne...

» ostatní recenze alba Morse, Neal - Sola Scriptura
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal


Blackfield - Blackfield II
2007-02-07

Blackfield / Blackfield II

4 stars

Kto si zamiloval prvotinu tandemu Steven Wilson /PORCUPINE TREE, NO-MAN, INCREDIBLE EXPANDING MINDFUCK/ & Aviv Geffen /izraelská pop rocková hviezda/, ten bude brať aj ich druhý štúdiový počin bez najmenšieho problému...
Vyše 42 minútový album, rovných 10 pop rockových skvelých skladbičiek, ktoré aj keď budete počúvať menej koncentrovane, pri vykonávaní ľubovoľnej inej činnosti, aj tak sa vám zaryjú hlboko do podvedomia.
Úvodná "Once" sa stala hitom už pred vydaním oficiálneho CD, ďalšie dve "1,000 People" a "Miss U" majú rovnakú tendenciu.
"Christenings" je krásna náladovka s dôvtipným textom o fiktívnom stretnutí v krámku s doskami s bývalou rockovou hviezdou /asociácia na Syda Barretta/...
Uprostred dosky sú moji favoriti, rozbudovanejšie skladby "This Killer" a "Epidemic", predposledná, hodne chytľavá "Where is My Love?" sa už objavila na bonusovom disku prvého albumu a náš výlet sa končí najdlhšou kompozíciou, s príhodným názvom - "End of the World"...
Takto má vyzerať skutočne inteligentná komerčná hudba...

» ostatní recenze alba Blackfield - Blackfield II
» popis a diskografie skupiny Blackfield


Kenso - In The West
2006-12-29

Kenso / In The West

5 stars

Album "In The West" je síce oficiálne živák, ale až na klubové potleskové Intro prakticky vôbec nie je na rozoznanie od štúdiovej nahrávky.
Perfekne zahrané a zaranžované kompozície ľahkého, vzdušného a vzletného jazz rocku, plného optimizmu, pozitívnej nálady a hráčskeho umenia.
Tu platí jednoznačne "Kdo umí, ten umí" a títo japonskí veteráni to teda vo svojom fachu vedia bez akýchkoľvek debát...

» ostatní recenze alba Kenso - In The West
» popis a diskografie skupiny Kenso


Echolyn - Cowboy Poems Free
2006-11-09

Echolyn / Cowboy Poems Free

5 stars

O skutočne veľkom tvorčom potenciále a variabilite tejto geniálnej kapely hovorí aj to, že dve po sebe nasledujúce dosky (v priebehu dvoch rokov) sú síce v podstate koncepčné, ale vytvorené úplne iným spôsobom.
Zatiaľ čo "MEI" je jednoliaty, takmer 50 minútový epos," Cowboy Poems Free" obsahuje desať rozmanitých invenčných prog rockových skladieb a štyri krátke "medzihry". Témou dosky je súčasná Amerika (teda USA), na ktorú sa "kritickým" pohľadom zamerali aj členovia kapely. Relatívna krátkosť skladieb, striedanie nálad a originálnych motívov tento album najviac približuje ich najväčšiemu vzoru, kultovým Gentle Giant - viachlasové vokály až štyroch skvelých spevákov v jednom bande to jasne dokazuje. Rovná hodina excelentného progresívneho rocku.
Mal by som napísať: "Jednoznačne odporúčam, kupujte"!
...problém je v tom, že doska je momentálne "Out of Print", teda mimo búrz a osobných výmenných kontaktov v podstate nedostupná v originálnej verzii ...

» ostatní recenze alba Echolyn - Cowboy Poems Free
» popis a diskografie skupiny Echolyn


Citizen Cain - Playing Dead
2006-09-27

Citizen Cain / Playing Dead

5 stars

V poradí piata štúdiová doska Citizen Cain vyšla na nezávislej značke Pig In A Poke Records /teda je relatívne ťažko dostupná/, no vracia sa ku tomu najlepšiemu, čo kapela, či skôr tvorčí tandem Cyrus + Stewart Bell vytvorili v prvej polovici 90.rokov na prvých dvoch svojich albumoch. Opäť počujeme progrockovú nostalgiu alla ranný Genesis a fishovský Marillion, ale v špecifickom aranžérskom a kompozičnom obale - klávesové plochy a party S.Bella a gitarové pasáže novica v skupine P.Allena, spústa počítačom spracovaných protirytmov, sa nedajú porovnať s produkciou iných kapiel. Hudobných nápadov na albume je neúrekom, ale asi najviac lezie pod kožu motív z najdlhšej kompozície "Children of Fire", ktorý je vlastne nosným motívom dosky a v závere sa v pozmenenej verzii zase vracia...
Je to zase raz hudba pre milovníkov spevu alla Peter Gabriela a starej školy britského /v prípade Citizen Cain škótskeho/ progresívne rocku. Jednoznačne doporučujem ...

» ostatní recenze alba Citizen Cain - Playing Dead
» popis a diskografie skupiny Citizen Cain


Citizen Cain - Serpents In Camouflage
2006-07-21

Citizen Cain / Serpents In Camouflage

4 stars

Po zmene - redukcii pôvodných "starých" Genesis s Peterom Gabrielom, na Genesis v čele s Philom Collinsom je to album, ktoré ako jedno z prvých evokuje v 90.rokoch atmosféru Genesis zo 70.rokov...
Spev Cyrusa je spevom Gabrielovho dvojníka - hlasový rozsah, frázovanie, zmysel pre dramatično, často výpravné texty ...
Iste, po inštrumentálnej stránke zvyšok kapely nedosahuje kvality svojich velkých vzorov /vlastne v histórii kapely Citizen Cain sú podstatní len spevák Cyrus a klávesák Stewart Bell/, ale atmosféra nahrávky je stejne veľkou nostalgiou za najslávnejším obdobím Genesis, pritom hudobné nápady a spôsob skladania kopmozícií je nepochybne iný - originálny a svojský.
Úvodná "Stab In The Back" má po viacerých počutiach takmer hitovú ambíciu /na záver albumu je aj bonus - jej demo verzia/ a väčšina skladieb /štyri zo šiestich/ majú vyše 10 minút a sú nabité spústou nápadov a motívov. Klasické album graduje asi najlepšou, titulnou kompozíciou " Serpents In Camouflage".
Album nepochybne zaujímavé, priamo povinné pre genesisovských staromilcov...

» ostatní recenze alba Citizen Cain - Serpents In Camouflage
» popis a diskografie skupiny Citizen Cain


Kenso - Yume no Oka
2006-04-19

Kenso / Yume no Oka

5 stars

Že aj Japonci vedia hrať jazzrock takmer geniálnym spôsobom, dokazuje tento skvelý album...
Muzika vzdušnejšia a ľahšie straviteľná,ako u BRAND X,s menej komplikovanou rytmikou, ako u kapely ex-YES a ex-King Crimson bubeníka Billa Bruforda s príznačným názvom BRUFORD, ale nemenej dobrá - skôr naopak!
Toto prináša album "Yume No Oka" (Dream Hill), ktorý sa dá počúvať takmer dookola, aj keď nie ste práve vyznavačmi jazzrockovej produkcie.
Navyše zvuk kapely a tejto dosky často pripomína s istou mierou nostalgie aj niektoré albumy slovenskej skupiny FERMÁTA, najmä albumy, inklinujúce ku spojeniu jazzzrockovej hudby, prelínajúcej sa s fusion.
Výborne zahraná inštrumentálna hudba, postavená na striedaní dominujúcich, hutných klávesových nástrojoch, holdsworhovskej gitary a gitarových syntetizátorov nemá slabého miesta.
A čo je dnes podstatné - pôsobí nesmierne pozitívne a optimisticky...

» ostatní recenze alba Kenso - Yume no Oka
» popis a diskografie skupiny Kenso


Blue Effect - 33
2005-12-22

Blue Effect / 33

5 stars

Vždy, keď si pustím toto, podotýkam skvelé album a počujem úvodnú titulovku " Třiatřicet" je prvé, čo ma napadne, že pri skladaní a aranžovaní tejto kompozície sa cítili Radim, Lešek a dnes už nebohý Vlado Čech ako RUSH. Po odchode Olda Veselého zostali traja, akurát, že Lešek nehral basové linky na basgitare, ale na synťákoch (a snáď vždy vážil raz toľko, ako Geddy Lee...). Ťažko ma dnes niekto presvedčí, že v období nahrávania titulnej skladby nepočúvali páni z Blue Effect dosku "Hemispheres" od geniálnych Kanaďanov...
"Avignonské slečny z Prahy" je ďalšia pecka, ale na cédéčku si ju vždy vychutnám radšej v plnej, rozvinutej a živej verzii. (Pre neinformovaných - skrátená verzia vyšla na LP z dôvodu časového obmedzenia vinylovej kapacity).
"Občasná pánská jízda " i "Kohoutek kamarádství dokapává " sú ukážkou vyzrelosti Radima i Leška (jeho snáď životný skladateľský a aranžérsky výkon) a v pozitívnom slova zmysle, sú to vlastne súboje Radimových gitár a Leškových kláves...
Zvyšné bonusy na CD verzii (mimo kúsku "Čajovna") sú prakticky zbytočne doplácané (asi kôli využitej minutáži), ďalším negatívom alba je typicky socialistický plochý zvuk nahrávky - daň dobe a kvalite nahrávacích štúdií kedy sa album u nás (v Československu) lisovalo...
Pre mňa je však toto album úplne rovnocenné s jeho art rockovými predchodcami LPs "Svitanie" a "Svět hledačů "...
...vžby som mal radšej z domácej, progresívnej tvorby priamočiarejší výraz Radima Hladíka a zvlášť Olda Veselého (geniálne "Sluneční Hodiny" od jeho kapely Synkopy), ako akademicky studené Collegium Musicum...

(původní datum recenze: 20.08.2004)

» ostatní recenze alba Blue Effect - 33
» popis a diskografie skupiny Blue Effect


Genesis - And Then There Were Three...
2005-12-04

Genesis / And Then There Were Three...

4 stars

Zásadné, „prelomové“ album jednej z najvýznamnejších skupín v celosvetovom merítku…
Aj keď, žiaľ, pre art rockerov a progresivistov „prelomové“ v tom zlom slova zmysle – Genesis na tomto albume začínajú ukazovať zásadnú transformáciu. Z nepokojného oceánu hľadačstva neobjavených hudobných plôch sa presúvajú do plytkejších vôd ľúbivejšej muziky, s nebezpečnou tendenciou do úplne plytkého bahna pop rocku…
…A napokon zostali traja… bez Gabriela, bez Hacketta, s neustále viac sa presadzujúcim Philom Collinsom, pričom aj u Mike Rutherforda sú zreteľné tendencie prikláňať sa ku komerčnejšie znejúcej muzike. (Dokonale sa v tomto smere realizuje dodnes vo svojom bočnom projekte Mike & Mechanics). A tak na tomto albume zvyšky akej – takej progresivity počuť len z bohatých klávesových partov a z aranžérskych počinov Tony Banksa. Hackettove novátorské gitarové plochy chýbajú snáď úplne najviac, ukázalo sa totiž, že Mike Rutherford, čoby sólový gitarista nepatrí vôbec do jej extraligy (ako basgitaristu ho však rešpektujem)…
…ale stejne je to ešte hodne pekné a hodne dobré album! Začína sa skvelou, dramatickou „Down And Out“, bezchybné sú všetky typicky pokojnejšie songy z pera Tony Banksa: „Undertow“, „Burning Rope“, melancholická „Many Too Many“ aj „The Lady Lies“ –tú doslova milujem… Nepochybne výborné sú aj Rutherfordove skladby – uvolnenejšia „Snowbound“, dramatická „Deep In The Motherlode“ , kompozične členitejšia „Say It's Alright Joe“.
Album končí štvorminútovým, kolovrátkovým bývalým superhitom „Follow You, Follow Me“, ktorý však väčšine, ešte dovtedy tolerantným „Genesis – fanom“ vadí na albume , asi ako monokel pod okom…
Cesta ku komerčne najúspešnejšiemu obdobiu je pre Genesis otvorená, strednoprúdových fanúšikov skupiny rapídne pribúda, skalní staromilci klasických Genesis však skupinu zväčša predčasne pochovávajú… všetko je vec vkusu…

(původní datum recenze: 10.10.2004)

» ostatní recenze alba Genesis - And Then There Were Three...
» popis a diskografie skupiny Genesis


Spock's Beard - Octane
2005-09-21

Spock's Beard / Octane

4 stars

Novinkové album jednej z najvýznamnejších progresívne rockových kapiel v USA a na svete na mňa pôsobilo každým ďalším počúvaním iným dojmom. Pre informáciu, už teraz tvrdím, že som bol od počiatku len a len rád, keď zo skupiny dobrovoľne odišiel pred časom jej mozog a šéf – Neal Morse, lebo zvyšok, inak skvelých hudobníkov sa stále viac a viac stával len jeho doprovodným bandom. Takto sa aspoň na posledných dvoch albumoch ukázalo realisticky, čo drieme vo zvyšnej štvorici muzikantov, mimo Neala.
Predošlé album "Feel Euphoria" ma takmer nadchlo a potvrdilo moju intuíciu, že bez Neala je to ešte zaujímavejšie. Tentokrát som bol po prvých dvoch vypočutiach si novinky dosť rozpačitý. Ale je to tak, ako to býva v muzike hodne často: každým novým a novým počúvaním albumu, ktorý stojí skutočne za niečo, objavujete stále nejaké nové zaujímavôstky a perličky. Tak je tomu fakticky aj v tomto prípade.
Album je postavené na úvodnej 31 minútovej kompozícii "A FLASH BEFORE MY EYES", ktorá zahrňuje prvých sedem z celkových dvanástich skladieb štandardnej dosky (existuje aj špeciálna emisia - dvojalbum s bonusami a krátkym videomateriálom). Táto časť albumu je brilantná. Posledných päť skladieb albumu ma však doteraz príliš nenadchlo. Pozitívami dosky sú najmä aktívna účasť Dave Merosa na skladaní albového materiálu, časté používanie melotronu v podaní Ryo Okumota, čo by si pri Nealovi Morsovi sotva v takej miere mohol dovoliť... Spev Nick D'Virgilia mi bol vždy sympatický a tak na záver tvrdím, že je len a len dobre, že v krátkom období vznikli dva produkty, ktoré môžu fanúškovia starých SPOCK'S BEARD porovnávať a veselo polemizovať, čo je lepšie a progresívnejšie: "One" v podaní Neala Morsea, alebo "Octane" jeho bývalých kolegov a spoluhráčov...

» ostatní recenze alba Spock's Beard - Octane
» popis a diskografie skupiny Spock's Beard


Pallas - Beat the Drum
2005-03-01

Pallas / Beat the Drum

4 stars

Nie je každodennou záležitosťou, že kultová rocková kapela sa z rôznych objektívnych, aj subjektívnych príčin odmlčí na dobu viac, ako 12 rokov...
Škótskym prog rockerom PALLAS sa to stalo. Po vynikajúcom štúdiovom debute "Sentinel" v roku 1984 a trochu slabšom, komerčnejšom albume "The Wedge"(1986), stratila kapela nahrávaci kontrakt, ktorého výsledkom bola nečakane dlhá hybernácia muzikantov v skupine. Menšinové žánre to dodnes nemajú ustlané na ružiach... Keď som sa dozvedel v priebehu roku 1998 o nahrávaní nového, tretieho štúdiového albumu, moje srdce zaplesalo. Album "Beat The Drum" ma nesklamal. Naopak, vývoj nových nahrávacích technológii, digitalizácia je u PALLAS zreteľná viac,ako u iných skupín práve kôli dlhočiznej pauze medzi vydaním prvých dvoch albumov a "Beat The Drum". Kapela neutrpela ani invenčne, ani personálne - len pôvodného bubeníka Dereka Formana nahradil novic Colin Fraser, Vyše 71 minútové album pôsobí sviežo a pozitívne.
Začiatok albumu je hotový prog rockový uragán ? mohutná "Call to Arms", titulná , vyše 9 minútová gradovaná suita "Beat The Drum" a rýchla "Hide and Seek" s takmer hitovým nábojom skutočne plnia najvyššie očakávania, kladené na túto kapelu. Až štvtá skladba v poradí "Insomniac" pôsobí ukľudnujúco, až étericky. Po rýchlejšej, takmer hard rockovej "All or Nothing" prichádza štvorica pokojneších a emocionálnejších skladieb "Spirits", "Man Of Principle", "Ghosts" a "Blood & Roses", aby album vyvrcholilo najprv dramatickou "Wilderness Years" a nakoniec prekrásnou osem minútovkou "Fragments Of The Sun", kde sa spočiatku vracia motív z titulnej "Beat The Drum". Skvelé album má aj zaujímavý booklet, kde výtvarné spracovanie jednotlivých skladieb korešponduje s atmosférou, vyjadrenou príslušným textom. Titulná strana obalu ? ľudské ucho ? evokuje obal slávneho alba Manfred Mann's Earth Band "The Roaring Silence"...
Album s mojim subjektívnym hodnotením 4,5/5 odporúčam všetkým pravoverným prog rockerom.

» ostatní recenze alba Pallas - Beat the Drum
» popis a diskografie skupiny Pallas


Jadis - More Than Meets the Eye
2005-02-18

Jadis / More Than Meets the Eye

5 stars

Myslím si, že v našich končinách trochu nezaslúžene opomínaná kapela, sústredená okolo charizmatického sympaťáka ? gitaristu, speváka, skladateľa a textára Gary Chandlera iste zaujme všetkých tých, ktorý majú radi hudbu skupín, ako sú Marillion, I.Q., Arena, Pallas, Pendragon , ale trebárs aj Rush.
JADIS vznikli v roku 1987 a svoj prvý, podľa mňa podobne, ako podľa valnej väčšiny fanúšikov najlepší štúdiový album vydali hneď na začiatku svojej kariéry v roku 1992 pod názvom "More Than Meets The Eye".
Už vyše 13 rokov tvoria kapelu JADIS mimo Gary Chandlera nepretržite jeho verný bubeník Steve Christey (hráva aj v John Wetton Band}, skvelý hráč na klávesové nástroje, flautu a súčasne spevák Martin Orford (I.Q., John Wetton Band} a basgitarista John Jowitt (I.Q., ex-Arena}. Orford a Jowitt kapelu dočasne opustili len v priebehu roku 1997, keď súbežne I.Q. nahrávali koncepčné dvojalbum "Subterranea" a JADIS svoj tretí štúdiový album "Somersault" a zároveň obidve kapely vyšli aj na koncertné turné. V tom čase boli nahradení klávesákom Mike Torrom a basákom Steve Huntom a ja som mal po prvýkrát možnosť vidieť JADIS na živo aj na fantastickom koncerte na Amfiteátri vo svojom rodnom Prešove...
"More Than Meets The Eye" (47 minút) je doska nabitá toľkými hudobnými nápadmi, že mnohým iným skupinám by to vystačilo aj na tri albumy. Všetkých sedem skladieb, ktoré CD obsahuje sú skutočné skvosty progresívneho rocku, každá v inom tempe, v inej atmosfére a v inom aranžmá a s poriadnou dávkou invencie.
Zvlášť vyzdvihnem aspoň úvodnú, dynamickú "Sleepwalk" a štvrtú v poradí, veľkolepú "Wonderful World" ? kompozície, na ktorých vyniká Garyho skladateľský talent. Nádherná, Martinovou flautou podfarbená je titulná balada "More Than Meets the Eye" a album končí takmer 10 minútovou inštrumenálkou "Holding Your Breath", ktorú keď som videl v živom prevedení, bol som v siedmom nebi...
V týchto dňoch vychádza špeciálna reedícia tohoto majstovského diela a albového piliera britského progresívneho rocku na značke Inside Out (spolu s bonusovým albumom ranných nahrávok, realizovaných ešte v roku 1989 v štúdiu marillionovského gitaristu Stevea Rotheryho}. Jedinečná šanca, ako sa dostať ku reprezentatívnej vzorke nahrávok skupiny, ktorá bola ešte v roku 1995 zvolená britskou Classic Rock Society najlepšou živou kapelou a Gary Chandler, ktorého inšpiračnými zdrojmi sú David Gilmour (Pink Floyd), Steve Hackett (Genesis), Andy Latimer (Camel), a Trevor Rabin (ex-Yes} najlepším gitaristom...

» ostatní recenze alba Jadis - More Than Meets the Eye
» popis a diskografie skupiny Jadis


Porcupine Tree - Metanoia
2005-01-07

Porcupine Tree / Metanoia

4 stars

Ťažko niečo dodať ku skutočne trefnej recenzii / postrehu kolegu Gendela k tomuto albumu. Predbehol ma dokonale :-). Chcem len dodať, že tvorba Stevena Wilsona v rámci projektu Porcupine Tree sa delí na dve etapy / polohy :
Klasickú ,ktorej plody hudobnej tvorby sú albumy s jednoznačným vývojom štandardnej, progresívne - rockovej kapely: "Up the Downstair", "The Sky Moves Sideways", "Signify", "Stupid Dream", "Lightbulb Sun", "In Absentia" a na druhej strane improvizačne - psychedelickej , ktorej výsledkom sú inštrumentálne albá typu "Metanoia", "Voyage 34 - The Complete Trip (I -.IV)", E.P. "Moonloop" a niektoré ďalšie fragmenty z radových, štúdiových albumov.
Obe formy prezentácie Porcupine Tree sú interesantné, pre väčšinu poslucháčov je, samozrejme z hľadačského aspektu zaujímavejšia rocková - spievaná tvorba. Jasné. Ale aj psychedelické poňatie muziky Porcupine Tree - teda Stevena Wilsona má svoje nesmierne čaro. Nebudem to ďalej rozpitvávať, album naozaj stojí za intenzívne a aktívne počúvanie...

» ostatní recenze alba Porcupine Tree - Metanoia
» popis a diskografie skupiny Porcupine Tree


Wishbone Ash - Theres The Rub
2004-12-31

Wishbone Ash / Theres The Rub

5 stars

Viem ,že drvivá väčšina fanúšikov legendy WISHBONE ASH považuje za ich najlepší album ?Argus?.
Pre mňa je to však ich piaty štúdiový počin, ktorý má práve 30. rokov a v diskografii kapely je prvým po odchode gitaristu Teda Turnera, ktorého nahradil výborný, pôvodne countryový (!!!) gitarista (hrá aj na Slide a Steel gitaru, banjo, mandolínu a ďalšie nástroje) a spevák Laurie Wisefield. Zásadnou zmenou pre kapelu v tomto období mimo prvej podstatnej personálnej zmeny bol aj odchod z Velkej Británie do USA, kde sa vlastne WISHBONE ASH umelecky presťahovali a túto dosku nahrávali na Floride.
S albumom ?There's The Rub? je to u mňa ako s prvou láskou, na ktorú sa zväčša nezabúda a ktorá nehrdzavie.
Koncepcia pôvodnej vinylovej dosky je správne rafinovaná: Po skladbe ?Silver Shoes? ? s typicky wishbonovským ?súbojom? dvoch gitár a rockovo dravej ?Don't Come Back? prichádza prvá perla, uzatvárajúca prvú stranu albumu - ?Persephone?. Nádherná baladická sedem minútovka, výnimočne podfarbená organom a syntetizátorom hosťujúceho Albhy Galutena. Druhú stranu otvára opäť rockovejšia ?Hometown?, následovaná perfektne prepracovanou folkovou kompozíciou ?Lady Jay? a album končí druhou perlou, takmer desať minút trvajúcou inštrumentálkou ?F*U*B*B?, ktorá je postavená na hypnotizujúcej basgitarovej figúre, doplňovanej kudrlinkami dvoch zohraných gitár. Perfektné! Nesmierne dobrá doska, pre mňa naozaj najinvenčnejšej a najzaujímavejšej zostavy v histórii fungovania WISHBONE ASH. Jedinná škoda je, že americký pobyt kapele neskôr, žiaľ, pridal na určitej komercionalizácii tvorby...
Album ?There's The Rub? spolu s ďalším ?New England? sú však pre mňa vrcholom tvorby tejto progresívnej legendy rocku, hrajúcej s dvoma gitarami, bez klávesových nástrojov, dokazujúcim, že takéto inštrumentálne obsadenie a trojica kvalitných spevákov (okrem Martina Turnera spievajú, samozrejme, aj Laurie Wisefield a Andy Powell), nemusí byť zákonite podmienkou metalovej muziky...

» ostatní recenze alba Wishbone Ash - Theres The Rub
» popis a diskografie skupiny Wishbone Ash


Twelfth Night - Collectors Item
2004-12-26

Twelfth Night / Collectors Item

4 stars

Zaujímavosťou tohoto v podstate kompilačného, ale v diskografii TWELFTH NIGHT najnabitejšieho albumu tými najlepšími kompozíciami v histórii fungovania skupiny je variabilnosť jeho jednotlivých vydaných edícií. Iné množstvo a poradie skladieb obsahuje pôvodné vinylové dvojalbum, iné CD verzia z roku 1991 (label Food For Thought) a opäť iné CD verzia z roku 2001 (label Cyclops Records). Poznám všetky tri verzie, ale venovať sa budem len tej prostrednej (CD z roku 1991), nakoniec podstata všetkých troch verzií je rovnaká ? priniesť čo najkvalitneší koncentrovaný prierez tvorbou kapely s pohnutou históriou, ktorá spolu s Marillion, Pallas, I.Q., Pendragon a It Bites priniesli na britské ostrovy na prelome 70. a 80. rokov druhú vlnu progresívneho rocku.
Ak chcete poznať hudbu TWELFTH NIGHT a môžete si dovoliť (či už finančne, alebo z časových dôvodov) len jedinný ich album, jednoznačne by to mala byť doska ?Collectors Item?. Tracklist CD verzie z r. 1991:
1. We Are Sane (10:21)
2. Sequences (16:21)
3. Art And Illusions (3:44)
4. First New Day (5:53)
5. Take A Look (11:30)
6. Blondon Fair (6:02)
7. The Collector (19:01)
8. Love Song (5:32)
Verzia z roku 1991 obsahuje štyri dlhé a štyri kratšie kompozície.
Úvodná ?We Are Sane? a záverečná ?Love Song? sú z albumu ?Fact And Fiction?, skladby ?Art And Illusions? a ?First New Day? sú z albumu ?Art And Illusions?, dlhá ?Sequences? je v podstate z albumu ?The First Tape Album? dramatická ?Take A Look? je z bezmenného albumu ?Twelfth Night? z roku 1986 , ?Blondon Fair? nebola vydaná na žiadnom radovom albume a marillionovsky dlhá kompozícia alla ?Grendel? bola nahraná v štúdiu už po rozpade skupiny špeciálne pre toto album.
Obom spevákom, ktorí prešli kapelou sú venované po štyri skladby: prvé a posledné dve spieva (samozrejme na vlastné texty) legenda Geoff MANN, prostredné štyri sú v podaní Andy SEARSa.
Je to skutočne to najvýznamnejšie, najpodstatnejšie a aj z môjho pohľadu najlepšie, čo kapela nahrala počas svojej existencie. Jednoznačne odporúčam ako ?základnú učebnicu britského progresívneho rocku?.
Hodnotenie: 4,5/5.

» ostatní recenze alba Twelfth Night - Collectors Item
» popis a diskografie skupiny Twelfth Night


Kaipa - Inget nytt under solen
2004-12-24

Kaipa / Inget nytt under solen

4 stars

Druhé radové album švédskych art rockerov je tohoto času staré 28 rokov a pri jeho počúvaní ma zaplavuje množstvo pocitov, istej nostalgie a spústa otázok.
Prvé, čo ma napadlo je: tak toto sú korene dnešnej (relatívnej) slávy a úspechov nielen reaktivovanej novej zostavy skupiny KAIPA na čele, samozrejme opäť s Hansom Lundinom, ale snáď ešte viac The Flower Kings kapelníka Roine Stolta, ktorý prvé ostrohy a skúsenosti art rockera naberal práve v pôvodnej zostave KAIPA ešte ako postpubertálny mladíček. Aj dnes je v zostave znovu fungujúcej Kaipy verným sekundantom Hansa Lundina, personálne sa obmenil už len zostatok muzikantov skupiny.
Druhé, na čo myslím pri počúvaní tejto bradatej nahrávky je paralela s našou, teda československou art rockovou, či progresívnou scénou v druhej polovici 70. rokov, keď napriek zúriacemu politickému normalizačnému procesu, zasahujúceho negatívne aj do kultúry, teda aj do muziky veľmi slušne fungovali a tvorili kapely, ako Blue Effect, Synkopy, Collegium Musicum, Fermata, ktoré pri konfrontácii aj s touto nahrávkou skupiny KAIPA môžu pokojne zostať, bez mindrákov so vztýčenou hlavou...
A kde je dnes KAIPA, kde sú dnes The Flower Kings, kde sú na druhej strane Blue Effect, Synkopy, Collegium Musicum a Fermata...
Výborné album je zložené z pôvodnej šesť skladbovej, švédsky spievanej verzie (sólový spev šéfa kapely Hansa Lundina), nahraného v lete 1976, ďalej zo štyroch bonusových, anglicky spievaných skladieb z roku 1977 (spevák Lars Hoflund je lepší, než Hans Lundin),živej, štrnásť minútovej verzie eposu ?Skenet Bedrar?, nahranej v roku 1978 v Kodani(spev Lars Hoflund)a album uzatvára krátka inštrumentálna miniatúrka ?Fran det ena till det andra?.
Pôvodné šesť skladbové album obsahuje 22 minútovú suitu ?Skenet Bedrar? a päť kratších skladieb a skutočne, aj napriek dobe a analógovému spôsobu nahrávania tu cítiť a počuť hudobné postupy, ktorými dominuje dnešná tvorba The Flower Kings a reaktivovanej Kaipy.
Stále mi behá hlavou fiktívna predstava, že je rok 1977-78 a na jednom pódiu na dvojkoncerte by sa stretli vtedajšia KAIPA a Blue Effect (v čase vydania albumu ?Svitanie?, alebo počas prípravy dosky ?Svět hledaču?). Nemám ani trochu obavy - táto konfrontácia by sa skončila nerozhodne - obidve kapely by dopadli veľmi, veľmi dobre...

» ostatní recenze alba Kaipa - Inget nytt under solen
» popis a diskografie skupiny Kaipa


RPWL - Stock
2004-12-22

RPWL / Stock

3 stars

V poradí tretie štúdiové album nemeckých RPWL sa snáď najviac snaží podobať svojím veľkým vzorom, legende Pink Floyd, čo dávajú najavo hneď prvou skladbou, coververziou od Syda Barretta 'Opel'. Ich verzia je iste aranžérsky dokonalejšia, ako originál starý vyše tridsať rokov.
Aj ďalšie, vlastné skladby skupiny sa nesú v duchu Floydov, tentokrát z éry posledných troch štúdiových dosiek. Nepochybným vrcholom albumu 'Stock' je desaťminútová 'Gentle Art Of Swimming', skutočne výborná prog rocková kompozícia, samozrejme tiež v atmosfére Pink Floyd. Interesantná je aj trojdielna 'Forgive Me', ktorej posledné dve časti album uzatvárajú. Ďalšie skladby majú viac pesničkovejší charakter. Tretí štúdiový produkt RPWL (originál vyšiel vo verzii CD + DVD) podľa môjho názoru nie je celkove až taký presvedčivý, ako prvotina 'God Has Failed', ale relatívne vysoký štandard si kapela udržiava. Na záver sa opäť chcem prihovoriť hlavne tým, ktorý ohŕňajú nos nad hudbou kapiel, ktoré sú evidentne klonom niektorého z art rockových 'dinosaurov': Nerobte to, počúvajte aj takéto skupiny, vlastne v rockovej muzike už bolo všetko podstatné objavené v 70. rokoch a dnešná aktuálna rocková scéna je 'už len' variáciou na to, čo tu už raz bolo. Ale čaro je objavovať aj v dnešnej záplave a nadprodukcii vo svete rockovej hudby také kapely a projekty hudobníkov, ktoré vedia čerpať z odkazu svojich predchodcov pozitívnym spôsobom a rozvíjať prípadne to, čo velikáni pred nimi nedotiahli do detailov. Myslím, že RPWL (s menšími výhradami) ku takýmto skupinám určite patria...
Hodnotenie: 3,5/5

» ostatní recenze alba RPWL - Stock
» popis a diskografie skupiny RPWL


No-Man - Returning Jesus
2004-12-21

No-Man / Returning Jesus

5 stars

?Returning Jesuss? je mnohými fanúšikmi Stevena Wilsona (aj No-Man) považované za vrchol tvorby tandemu Bowness & Wilson. Vzniklo vlastne po 5 ročnej pauze od predošlej radovky ?Wild Opera?. Je to vec vkusu a názoru, ako vlastne v muzike prakticky vždy. Album pôsobí viac komornejším dojmom, ako väčšina produkcie No-Man. Obsahuje romantickú, úvodnú ?Only Rain? a dlhšie (albové) verzie pôvodných singlov ?Close Your Eyes? a ?Carolina Skeletons?, ktoré prerazili aj v britských a európskych alternatívnych hitparádach. Opäť sa na tu stretávame s celým radom atraktívnych hostí: na trúbke hrajú jazzmani Ian Dixon a Ian Carr (Nucleus), na saxofóne a flaute priateľ z okruhu No-Man/Porcupine Tree, známy už aj z druhého albumu The Tangent - Theo Travis (ex Gong), bubeník Steve Jansen (Rain Tree Crow/ ex Japan), na basgitare Colin Edwin (Porcupine Tree). Hudba na tomto albume je inšpirovaná tiež jazzom (Miles Davis), klasikou (Steve Reich) a experimentálnym popom (Air/Talk Talk/ fragmenty z Pink Floyd). Ak ste fanúšikmi náladotvornej hudby, akú robí spevák David Sylvian (ex Japan), alebo neskoršej tvorby skupiny Talk Talk, v takom prípade Vás toto dielko určite značne osloví. Nepochybne je to nadčasová a vyzrelá nahrávka tohoto duetu.

» ostatní recenze alba No-Man - Returning Jesus
» popis a diskografie skupiny No-Man


No-Man - Flowermouth
2004-12-21

No-Man / Flowermouth

5 stars

Album, na ktorom spolupracovali s tandemom Steven Wilson & Tim Bowness hostia z absolútnej špičky (nielen) rockovej scény. Čo meno, to pojem: Robert Fripp a Mel Collins z King Crimson, Lisa Gerrard z Dead Can Dance, jazzová legenda Ian Carr, ex členovia kultových Japan - Steve Jansen a Richard Barbieri (dnes Porcupine Tree), Chris Maitland (ex Porcupine Tree) a pôvodný spoluzakladateľ No-Man, hráč na husle a violončelo Ben Coleman. Už na úvodnej desaťminútovej kompozícii ?Angel gets caught in the beauty trap? sa väčšina z hosťujúcich muzikantov plne realizuje. Skladby sa vyznačujú pomerne značnou pestrosťou a inšpiračný a tvorivý potenciál zúčastnených muzikantov z nich len tak srší. Je to skutočne skvelé album a ako človek, ktorý sleduje dráhu a hudobné aktivity Stevena Wilsona si trúfam tvrdiť, že No-Man, ako aj Porcupine Tree boli v polovici 90. rokov jeho zásluhou v absolútnom zenite nápadov a prínosov pre (nielen) rockovú muziku a v súčasnosti Steven tento potenciál už len využíva a zúročuje aj v ďalších projektoch a hudobných spoluprácach. Na albumoch No-Man je obtiažne a nie celkom korektné vyzdvihovať niektorú skladbu viac, či menej (aj keď svojich favoritov, samozrejme môžete mať). Je podstatne príjemnejšie úplne sa oddať hudbe S. Wilsona, T. Bownessa a ich hostí , ako písať o nej. Takáto muzika je totiž naozaj oveľa viac o emocionalite a náladách, ako o jej opisovaní verbálnym spôsobom. Takéto album odporúčam absolútne všetkým, ktorý majú hudbu radi bez jej škatulkovania a vymedzovania žánrov v nej...

» ostatní recenze alba No-Man - Flowermouth
» popis a diskografie skupiny No-Man


No-Man - Together We`re Stranger
2004-12-21

No-Man / Together We`re Stranger

5 stars

Porcupine Tree, Blackfield, Bass Communion, spolupráca s Fishom,Marillion,Opeth,O.S.I., atď., atď., ale najmä pôvodný projekt No-Man so spevákom a textárom Timom Bownessom je asi tá najkrajšia, najcivilnejšia najvnímavejšia a najemocionálnejšia hudobná poloha neúnavného workoholika Stevena Wilsona.
Za takmer pätnásť rokov spolupráce vydali niekoľko veľmi vydarených albumov, ktoré si našli priaznivcov aj mimo teritórium progresívneho rocku.
Ich doteraz posledné radové album je lahôdka z kategórie delikatesov najvyššej kvality. Album nesmierne éterické, hypnotizujúce, vyvolávajúce čarovné emócie, pripomína veľkú, tíško plynúcu rieku v akomsi magickom kúte sveta. Žiadne ostré gitarové riffy, žiadny rockový nárez, žiadna inštrumentálna ekvilibristika Wilsona, Bownessa a početných hostí na albume...
NO-Man je hudobný briliant, ktorý Vaše uši zasahuje celou škálou nepoznaných nálad, pocitov a zvláštnych vnemov. ?Togheter We´re Stranger? je aj na pomery doteraz vydaných albumov nahrané vo zvlášť precítenom duchu a atmosfére, má takmer terapeutické účinky a vyvoláva aj pocity príjemnej melanchólie. Je to dielo určené pre citlivé, vnímavé duše a pre tých, čo hľadajú v muzike pokojnú, ale čarovnú harmóniu...proste nekonečná NÁDHERA...

» ostatní recenze alba No-Man - Together We`re Stranger
» popis a diskografie skupiny No-Man


RPWL - God Has Failed
2004-12-18

RPWL / God Has Failed

4 stars

'Pinkfloydovskejší, ako Pink Floyd', tak by sa dalo nazvať debutové album nemeckých RPWL minimálne vo vzťahu ku CDs, ako sú 'Final Cut', alebo 'Division Bell'.
Kapela, ktorá sa pomenovala jednoducho podľa iniciálok priezvísk (příjmení) svojich zakladajúcich členov (Rissettio, Postl, Wallner, Lang) vyštartovala, ako pôvodný coverband svojich veľkých vzorov viac, než dobre. Nie každý z Vás je fanúšik klonov alebo 'pozitívnych plagiátov' v rockovej muzike, ale ja tvrdím, že tu platí, že 'radšej kvalitnú kópiu, ako rozpačitý originál'. Mozgom skupiny je spevák, klávesák a textár Yogi Lang, autor väčšiny materiálu, ktorý spolu dosiaľ RPWL nahrali (4 albumy) a spolu s gitaristom Karlheinz Wallnerom pilier kapely. Album by som prirovnal ku floydovskému 'A Momentary Lapse Of Reason' a kompozície, ako 'Hole in the Sky (Part 1-3)', 'Crazy Lane', 'Fool', 'Farewell' sú podľa mňa rovnocenné, alebo lepšie, ako pinkfloydovský štandard v ére po dvojalbume The Wall...
Vokál Yogi Langa je v podstate mixom Dave Gilmoura a Ricka Wrighta, inštrumentálne a hudobnými motívmi a nápadmi skupina pochopila 'tvorčiu šablónu' Pink Floyd 80. a 90. rokov a robí to celkom dobre! RPWL síce 'neobjavili Ameriku', do progresívneho rocku nepriniesli nič skutočne zásadné, ale pre nostalgických milovníkov hudby 'dinosaurov 70. rokov' (ako sa hovorí trochu hanlivo art rockovým veteránom) sú celkom sviežim vetríkom...
Dodnes je to podľa mňa najlepšie dielo skupiny RPWL, ktorá sa na ďalších albumoch snaží vymaniť z vplyvu Pink Floyd a hľadá viac vlastnú tvár...

» ostatní recenze alba RPWL - God Has Failed
» popis a diskografie skupiny RPWL


Van Der Graaf Generator - Godbluff
2004-12-12

Van Der Graaf Generator / Godbluff

4 stars

Tmavo ladený obal ako keby signalizoval temné prvky poňatia progresivity v hudbe skupiny Van der Graaf Generator...
Album nahrané začiatkom leta roku 1975 patrí do zlatého fondu nielen tvorby tejto fenomenálnej kapely, ale art rocku (toho skutočného a náročného) vôbec. Doska obsahuje štyri kompozície, každá z nich je svojím spôsobom silná a zásadná. Všetky sú z pera fenomenálneho speváka, gitaristu, pianistu, skladateľa, textára a ducha VDGG Petera Hammilla (len na druhej ?Scorched Earth? je spoluautorom David Jackson). Pre mnohých fanúšikov legendy britského art rocku je to druhé najvýznamnejšie album po nedostižnom ?Pawn Hearts?.
Z nahrávky priam srší množstvo energie a pozitívnej rockovej agresivity ? štvorica Peter Hammill, Hugh Banton (klávesy, bass pedál), Guy Evans (bicie) a hráč na saxofón a flautu David Jackson (už ho poznáte aj z prvého alba superkapely TANGENT) album nahrala po vyše štvorročnej odmlke (Hammill sa venoval výlučne sólovým projektom). Nebudem teraz ospevovať perly, ako úvodnú ?The Undercover Man? a predposlednú ?Arrow?, poviem len, že záverečná , vyše desaťminútová ?The Sleepwalkers? je moja absolútne najobľúbenejšia skladba z repertoáru VDGG... chcem povedať niečo podstatnejšie: V týchto dňoch sa po 27 ročnej nečinnosti dala kapela v tejto klasickej zostave opäť dokopy a na budúci rok bude koncertovať (v jeseni - presne 30 rokov po vydaní albumu ?Godbluff?) po Európe! Je to nesmierna šanca vidieť na vlastné oči skompletizovanú legendu art rockovej scény, čomu už mnohí z nás (starších) takmer ani neverili... týmto vyjadrujem presvedčenie, že v Čechách sa nájde aspoň jeden statočný promóter, ktorý VDGG pozve na niektoré z pražských pódií... Po koncertoch Pink Floyd, YES, RUSH, King Crimson, Genesis a E.L.&P. si to stovežatá a art rockeri z Čiech, Moravy a Slovenska nepochybne zaslúžia!
Hodnotenie albumu: 4,5/5

» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - Godbluff
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator


Marillion - Radiation
2004-12-08

Marillion / Radiation

2 stars

...aj toto sa stáva, aj o takýchto veciach je potrebné sa vyjadriť...
Kultovej kapele, akou MARILLION jednoznačne na poli progresívneho rocku je (jasné, že v podstate hlavne éra FISHa) sa to ?podarilo? na tomto albume takmer ?dokonale?...totiž trapas, prešľap, prepadák, nepodarok ? termínov v slovnej zásobe ľubovoľného jazyku je na to dosť...
?Radiation? je ukážkou najhlbšej muzikantskej krízy, akou vo svojom vývoji skupina (na regulérnom štúdiovom albume) dosiaľ prešla. Album, po vydaní ktorého ich definitívne (alebo aspoň na dlhší čas) zavrhla veľká časť ortodoxných fanúšikov.
Už úvodné intro ?Costa del Slough? pôsobí chaoticky, až nepochopiteľne a po ňom, na skladbách ?Under the Sun? a ?The Answering Machine? zaznie bezduchý, nenápaditý popík. Nasledujúca ?Three Minute Boy? aspoň trochu znie, ako keby si spomenuli, čo majú približne hrať, aby poslucháč nezabudol, koho to vlastne počúva, ale hneď ďalšia ?Now she'll never know? je opäť žalostná, ?These Chains? je zase len záblesk nápaditosti, ktorou kapela kedysi tak sršala... ?Born to Run? je úplne tuctová bluesová skladba, akých sú vo svete hudby celé tony...
Aký - taký ?vrchol? albumu predstavuje výraznešia a dramatickejšia sedemminútovka ?Cathedral Wall?a doska končí (konečne!) vyše 10 minútovým ?eposom? ?A Few Words for the Dead?, ktorý aspoň vo svojej druhej polovici graduje tak, že sa to podobá na ?Marillos?... Vykúpenie...
Čo k tomu dodať ? Tento produkt je určený len pre skutočne zarytých (zaslepených) Marillion fans, poslucháčov bežných, strednoprúdových nahrávok, alebo pre tých, čo album dostanú zdarma od zaskočených progrockerov, ktorí sa práve zbavili nepotrebného cédéčka vo svojej vytríbenej zbierke...
...aj toto sa stáva, snáď sa to už nebude opakovať... druhý krát pošramotená povesť sa totiž už napráva mimoriadne ťažko...

» ostatní recenze alba Marillion - Radiation
» popis a diskografie skupiny Marillion


Blue Effect - Svět Hledačů
2004-12-05

Blue Effect / Svět Hledačů

4 stars

Toto album je mnohými fanúšikmi skupiny považované za vrchol tvorby Radima Hladíka & spol.
Možno... ja ho však považujem spolu s predošlým "Svitanie" a následujúcim "33" za akúsi rovnocennú art rockovú trilógiu muzikanského vývoja Blue Effect. Každé z uvedených troch albumov je výborné a pritom osobité, nahrané v inej zostave a v inej atmosfére...
Jeho špecifikum je dvojica Olda Veselý a Lešek Semelka ? obaja výborný speváci v našich zemepisných šírkach, obaja hráči na klávesové nástroje, pričom na nahrávke absentuje basová gitara (basové linky tu hrá na klávesách najmä Lešek).
Album stojí na dvoch takmer 12 ? minútových art rockových pilieroch, úvodnej skladbe "Za krokem žen" a záverečnej, takmer geniálnej "Zázrak jedné noci", nepochybne vrchole tejto dosky. Štvorminútová "Hledám své vlastní já" je originálne vyznanie (klávesové) Olda Veselého, rockovo priamočiarejšia "Rajky" má najväčší drajv zo všetkých kompozícií alba a deväťminútovka "Zmoudření babím létem" je kombináciou hlavne skvele šlapajúcej vokálnej spolupráce Veselý/Semelka so spústou gitarových motívov a riffov Radima Hladíka (skutočne je to český Steve Howe...). Ku bonusom na CD verzii sa nevyjadrujem už obligátne ? popové skladbičky Leška Semelku zážitok z konceptu alba znižujú, preto neodporúčam počúvať naraz s pôvodným obsahom vinylovej verzie... inak je to skutočná perla československého art rocku.

» ostatní recenze alba Blue Effect - Svět Hledačů
» popis a diskografie skupiny Blue Effect


Queensrÿche - Operation Mindcrime
2004-11-27

Queensrÿche / Operation Mindcrime

5 stars

...až sa divím, že sa doteraz nikto nevyjadril k tomuto albumu, ktoré je bez nadsázky ?otcom progresívneho metalu?, navyše koncepčného charakteru a skupinu QUEENSRŸCHE postavil na piedestál tohoto subžánru v čase, keď Dream Theater (ako kapela) boli ešte len v plienkach a Fates Warning hľadali svoju hudobnú tvár...
Viem, popísalo sa vo svete o ňom hodne. O dejovej línii ? akomsi psychologickom (psychiatrickom) trileri s prvkami sci-fi a s dávkou mystiky sa zmieňovať nebudem, ale tá muzika... Stále budem vnímať ?Operation: Mindcrime? ako styčný bod medzi metalovou scénou (najmä špičkou NWOBHM: Iron Maiden, Judas Priest, Saxon,... a US thrash metalovou scénou: Metallica, Anthrax, Slayer, Testament...), art rockom a nastupujúcou vlnou kapiel, pohybujúcich sa vo vodách , kde sa mieša hard rock, progresívny rock a náročnejšie formy heavy metalu.
Nesmierne množstvo hudobných nápadov, motívov, akordov, v podstate splývajúce skladby s dramatickými textovo ? ruchovými vsuvkami, razantné zmeny tempa, rytmiky, nálad, dynamiky, to všetko okorenené vrcholnými výkonmi hlavých protagonistov albumu , ktorými sú spevák Geoff Tate a gitarista Chris DeGarmo a kompozície, ktoré už vošli do dejín rockovej hudby navždy: takmer 11 minútový opus ?Suite Sister Mary?, skladby ?Revolution Calling?, titulná ?Operation: Mindcrime?, ?The Mission?, ?Breaking The Silence?, ?I Don't Believe In Love? a hlavne záverečná, pre mňa geniálna ?Eyes Of A Stranger?...
Už som tu raz spomínal, že metalová hudba (včetne prog metalu) je pre mňa v podstate len okrajovou záležitosťou.
?Operation: Mindcrime? je však jedna z najväčších výnimiek ? 16 rokov staré album, ku ktorému sa vždy budem vracať s radosťou i s nostalgiou. Opus Magnum kapely zo Seattlu, ku ktorému sa už vlastne ani nepriblížila (sorry, vyznavači "Empire" a "Promised Land)...
...a na natáčanie comebacku s Chris DeGarmom s bombastickým názvom ?Operation: Mindcrime 2.? sa pozerám po predchádzajúcich produktoch QUEENSRŸCHE v súčasnosti značne skepticky...

» ostatní recenze alba Queensrÿche - Operation Mindcrime
» popis a diskografie skupiny Queensrÿche


Camel - Nude
2004-11-23

Camel / Nude

5 stars

Koncepčné albumy majú svoje originálne čaro. V prípade skutočne kvalitnej skupiny (čo CAMEL bez najmenších pochybností je !!!), s kvalitným tématickým nápadom, v podaní manželky šéfa kapely, Andyho Latimera ? Susan Hoover (japonský vojak, tridsať rokov sám na opustenom ostrove, nevediac, že druhá svetová vojna sa dávno skončila...) a navyše vydaný v čase, keď art rocku nepriali snáď všetci svätý (doba rozmachu New Romantic, NWOBHM a ešte stále besnejúceho punku...), to je zvlášť vzácne, asi ako nález oázy s vodou a ďatlovými palmami na totálne vyprahnutej púšti...
?Nude? je takýmto dielom svojej doby... Nesmierne krásne album, plné kvalitných muzikantov, plné skvelých inštrumentálnych nápadov (?Docks?, ?Beached?, ?Landscapes?, ?Changing Places?, ?Pomp & Circumstance?, ?Captured?, ?Nude's Return?...) a striedmeho, ale vysoko precíteného spevu Andy Latimera (?City Life?, ?Please Come Home?, ?Lies?) a tajomnej a decentnej atmosféry celého projektu, trvajúceho 45 minút...
Úprimná rada, priatelia týchto stránok: Objavujte nepoznanú krásu tejto menej známej, ale takmer geniálnej skupiny a nevybíjajte si jalovo energiu v omieľaní ?významu? albumov takmer bezvýznamých pre art & prog rock (napr. albá zľudovelých Pink Floyd z 80.a 90. rokoch). Žijeme (asi) len raz a na poznávanie množstva krásnej, ale málo (alebo vôbec nie) propagovanej skvelej art rockovej hudby je času skutočne veľmi málo...
Howgh...

» ostatní recenze alba Camel - Nude
» popis a diskografie skupiny Camel


Saga - Network
2004-11-19

Saga / Network

4 stars

Nepochybne kanadská kapela č.2 všetkých čias (logicky po RUSH) je ako víno: čím staršia, tým chutnejšia, kvalitnejšia a snáď (často) aj lepšia... Iste, nehrá už to, čomu sa bežne hovorí art rock, ako tomu bolo na jej prvých troch albumoch (1978 ?1980), ale má svoje menšie, či väčšie amplitúdy a občas sa jej podarí vec nevídaná (koncepčné art rockové dielo ?Generation 13? z roku 1995), v podstate však o posledných štyroch albumoch (1999 ? 2004) možno hovoriť, ako o mimoriadne kvalitnom AOR.
Novinka "Network" je skutočne lahodné dielko, ktoré má šancu osloviť pomerne širokú škálu poslucháčskej základne rockerov ? napadá ma paralela s novinkovým albumom ASIA "Silent Nation", pričom SAGA je na tom s ambíciami pre náročnejšieho, vnímavejšieho (aj prog) rockera o DOSŤ lepšie...
Tu musím podotknúť jednu smutnú vec: Michael Sadler, spevák a klávesák skupiny SAGA žije dlhodobo v Nemecku, kde kapela často, aj dva krát ročne vyjde na mesačné turné po tamojších mestách, mestečkách, občas aj dedinách/věsnicích... a dopyt po ich koncertoch je značný... Je až neuveriteľné, že kapela nenavštívila doposiaľ Česko(aspoň Prahu), o Slovensku ani radšej nevravím :-(((
Už úvodná "On The Air" Vás pozitívne naladí a udrží v strehu: dynamika sa valí z reproduktorov/sluchátok v správom pomere s melodičnosťou. Spev Michaela Sadlera a aranžérsky rukopis skupiny SAGA musíte poznať aj v nekonečnej záplave svetových kapiel, snažiacich sa hrať podobnú muziku.
Najzásadnejšou zmenou na tejto doske je zmena bubeníka: dlhoročná, stabilná opora, unavená kolotočom showbiznisu, Steve Negus odišiel a na jeho post nastúpil novic - Christian Simpson, ale albovej novinke kanaďanov to príliš neuškodilo, kapela si udržuje veľmi vysoký štandard.
Nerád favorizujem nejaké skladby na takto vyrovnaných albách, no keď už, tak mimo úvodnej, vyššie spomenutej, sú to "If I Were You", "Don´t Look Now" "Believe", ako aj posledná "Don't Make A Sound"...
Áno, v kontexte tvorby skupiny SAGA sú aj dôležitejšie a lepšie diela, ale keď váhate, či si ho jako žhavú novinku kúpiť, alebo aspoň ho aktívne "iným" spôsobom počúvať, ja Vám to vrele doporučujem...
Objektívnych 3,5 boda sa matematicky zaokrúhľuje smerom nahor...

» ostatní recenze alba Saga - Network
» popis a diskografie skupiny Saga


Lens, The - A Word in Your Eye
2004-11-18

Lens, The / A Word in Your Eye

4 stars

LENS nie je žiadna nová kapela na teritóriu progresívneho rocku, aj keď svoje jedinné CD vydala práve pred troma rokmi. Trojica Mike Holmes, Martin Orford, Paul Cook + saxofonista Tony Wright, to sú mená známe každému fanúšikovi dnes vysoko uznávaných I.Q. LENS je vlastne embryonálna fáza, z ktorej sa vyvinula na počiatku 80.rokov po angažovaní speváka Petera Nichollsa kapela, ktorá je mojou ťažkou srdcovou záležitosťou...
Pôvodné demo tracky, vydané v obmedzenom náklade na MC(s adekvátnou "kvalitou"), dnes len cenná zberateľská rarita boli vďaka skladateľskému tandemu Holmes/Orford znovu (súčasnou modernou technológiou) nahrané a vydané konečne ako oficiálne album (až na výnimku v "Childhood's End", kde spieva Martin Orford) inštrumentálneho charakteru...
Na ploche 54 minút hneď vidno, kto je aj v dnešných I.Q. skladateľským a inštrumentálnym motorom skupiny. Dĺžka podstatných kompozícii je v rozmedzí 6 až 8 minút, cítiť tu ešte inšpiračné "echá" ranných Genesis a Steve Hacketta...
Lahodné strety gitarových pasáží (Mike Holmes tu hrá aj na basgitaru) a klávesových plôch sa prelínajú celým albumom. Perfektne šlapajúce bicie a Wrightove saxofónové koláže len dopĺňajú potvrdenie toho, že aj inštrumentálne poňatie progresívneho rocku má svoje opodstatnenie "když se to umí..."
Nádherné album, povinná výbava skutočných fanúšikov I.Q., ale doporučujem ho počúvať aj tým, ktorý chcú mať pri práci, resp. aj pri relaxe veľmi príjemnú inštrumentálne hranú kulisu... album "A Word In Your Eye" to určite nezdegraduje...

» ostatní recenze alba Lens, The - A Word in Your Eye
» popis a diskografie skupiny Lens, The


Dream Theater - Six Degrees of Inner Turbulence
2004-11-17

Dream Theater / Six Degrees of Inner Turbulence

2 stars

Nechválim sa, ale bol som iste jeden z prvých, kto v "našich končinách" zaregistroval nástup nesmierme talentovanej skupiny, ktorá bola od počiatku pasovaná za (modernejších) nástupcov kanadských RUSH...
Najprv som tomu aj veril, bral som to. Na každé ďalšie album som sa však pozeral stále skeptickejšie (no, česť výnimkám...), ale po vydaní tohoto vyše 96 minútového monštra po viacnásobnom počutí (album poznám od momentu jeho vydania, kapelu som videl dva krát na živo...) som dospel vo vzťahu k nemu k diagnóze: jalové naťahovanie použitej žuvačky / žvýkačky, alebo jednoducho ONANIA pod pláštikom ?špičkového prog metalu?... Aj pri písaní týchto riadkov mám pocit, že to chce kus pevnej vôle, počúvať to celé, naraz v jednom kuse (zvlášť titulný, 42 minútový "epos" na druhom disku)...
Pätica nepochybne inštrumentálne a vokálne (samozrejme James LaBrie) skvelých muzikantov sa vôbec neriadila starým ? známym "menej je viac". Od kapely takéhoto formátu má prog rockový fajnšmeker PRÁVO očakávať hodne, aj po stránke invenčnej...
Album má nepochybne dobré momenty, ale po výbornom produkte, ako je CD "Scenes From A Memory: Metropolis Part II" som čakal posun kapely iným smerom? Príliš mnoho inštrumenálnych pasáží na tomto dvojalbume je prejavom samoľúbeho predvádzania sa (John Petrucci samozrejme v tomto dominuje) s mottom "Bože, do akých hudobných horizontov sme vystúpili"... mne to však oveľa skôr evokuje názov staršieho erotického filmu s Laurou Antonelliovou s názvom "Bože, ako hlboko som klesla"...
Každý má svoj názor, ten môj na toto 2CD pri takejto kapele je jednoznačný: krok späť, slepá ulička a spôsob, ako zo skalných fanúšikov vytiahnuť ďalšie prachy...

» ostatní recenze alba Dream Theater - Six Degrees of Inner Turbulence
» popis a diskografie skupiny Dream Theater


Fates Warning - FWX
2004-11-13

Fates Warning / FWX

5 stars

Metalová hudba pre mňa ? art & prog rockera je už pekných pár rokov okrajová záležitosť. V podstate len informatívne počúvam niektoré (tie zásadnejšie) prog metalové kapely. Už pár rokov "dráždim" zopár známych a priateľov (skalných fandov Dream Theater),tým,že sú dve kapely, ktoré svojou tvorbou stoja v mojom pomyselnom "rebríku" tohoto subžánru nad preceňovanými DT. Jednoznačne je to švédsky OPETH, ale aj americký FATES WARNING!...
Kapela okolo gitaristu, skladateľa a bossa Jima Matheosa sa neustále vyvíja, každé ďalšie album je inakšie, ale celkový rukopis FW je pomerne ľahko identifikovateľný. Zatiaľ, čo "Pleasant Shade Of Gray" z roku 1997 bolo koncepčné, JEDNOSKLADBOVÉ pošmúrne naladené art metalové (ale vynikajúce!) dielo, následujúce "Disconnected" z roku 2000 bolo hutnejšie, ale ešte s troma dlhšími kompozíciami, novinka sa pohybuje v podstate v minutáži skladieb medzi 4 až 7... Som milovník dlhých , náročných kompozícií, ale toto album ma napriek tomu, že tieto kritériá nespĺňa, totálne dostalo (ako asi každé od FW)... Progmetalová droga, album, ktoré môžem počúvať aj tri krát denne (čo by som v prípade takých Dream Theater určite nemohol)...
Album bolo nahrané v štvorici: Jim Matheos a spevák Ray Adler sú pekných pár rokov nerozlučná dvojica, ale žiaľ dlhoročný bubeník FW Mark Zonder po nahrávaní albumu skupinu (v dobrom) opúšťa a basák Joey Vera (jeho materská kapela je Armored Saint, ale hrával aj s Anthrax, Chroma Key, Seven Witches, Tribe After Tribe, atď.,...) má vlastne vo FW už roky štatút hosťa, nie rádového člena... Navyše toto album bolo nahrávané bez štandardných klávesových nástrojov...
Jubilejné desiate štúdiové album v poradí musí zákonite obsahovať desať songov. Žiaden z nich nie je slabý, žiadna vata, ani žiadna vada... Vyše 52 minút špičkových prog metalových delikatesov. Mohol by som vyzdvihnúť niektoré skladby veľmi, niektoré ešte viac... schválne to nechcem.
Radšej Vás všetkých, ktorí to ešte nepočuli, budem trochu napínať: rýchlo si zožente "FWX" a vyskúšajte si to sami... Sľubujem, že nebudete ľutovať (pokiaľ nie ste hluchí) celkom nepochybne!

» ostatní recenze alba Fates Warning - FWX
» popis a diskografie skupiny Fates Warning


Orford, Martin - Classical Music and Popular Songs
2004-11-13

Orford, Martin / Classical Music and Popular Songs

4 stars

Vo svete rockovej hudby je iste veľa skvelých hráčov na klávesové nástroje...
Niektorí, viacej egocentrickí vydávajú radšej sólové diela a projekty (Vangelis, Rick Wakeman, čiastočne Keith Emerson, John Lord?), iní ako práve Martin Orford podriaďujú svoje nesporné kvality do služieb kolektívnych ? skupinových záujmov. Martin je stabilný člen skupín I.Q., JADIS a koncertnej John WETTON Band. Navyše, okrem kláves ovláda perfektne aj hru na flautu a je kvalitný spevák (vo všetkých troch kapelách spieva doprovodné vokály).
Prvé jeho sólové album po 30.rokoch fungovania v hudobnej brandži má dosť zavádzajúci názov: "Klasická hudba a populárne piesne", čo bolo myslené nepochybne s istou dávkou nadsázky...
Album, ktoré nahrával v spoločnosti takmer všetkých členov materských skupín I.Q., Jadis a veterána Johna Wettona má len jedného hosťa navyše - výborného gitaristu Davida Kilminstera, ktorý je na prog rockovej scéne vyhľadávaným štúdiovým muzikantom. Tony Wright na saxofóne je vlastne stabilný hosť na albumoch I.Q.
Úvodná "The Field of Fallen Angels", začínajúca Martinovou flautou a klávesovým nástupom sa vyvinie cez gitarový "súboj" Gary Chandler/David Kilminster do bombastického finále... "A Part of Me" vďaka spevu Johna Wettona evokuje atmosféru starších pesničiek bývalej supergrupy ASIA... "Quilmes", "The Picnic" (tu hrá autor pre zmenu na španielke!) a "Tatras" sú typické "klasické" miniatúrky, kde sa Martin realizoval vlastne úplne sám... Pokojná "The Days of our Lives" prechádza do inštrumentálnej, rockovej "Fusion", kde sa stretávajú opäť gitaristi z Martinových oboch kmeňových kapiel ? Gary Chandler (Jadis) a Mike Holmes (I.Q.)... "The Final Solution" má pre zmenu komornejšiu atmosféru, akú mali kompozície I.Q. v čase albumu "Nomzamo"... Na romantickej "The Overload" je zase hosťom spevák z I.Q. Peter Nicholls ? jednoducho nádhera... Záverečná "Evensong" je opäť skvelou inštrumentálkou, kde dominujú flauta a gitarová hra Gary Chandlera...
Toto album je ukážkou faktu, že menej je často viac: Nadprodukcia sólových albumov aj tých najlepších klávesových hráčov (Vangelis, Wakeman, Emerson) prinesie občas aj slabšie dielko, alebo dokonca prepadák. Martinovi Orfordovi sa to stať asi nemôže...

» ostatní recenze alba Orford, Martin - Classical Music and Popular Songs
» popis a diskografie skupiny Orford, Martin


Pendragon - The Jewel
2004-11-12

Pendragon / The Jewel

5 stars

Mal som to šťastie, že prvú vinylovú štúdiovku PENDRAGON som počul za čerstva, ešte v dobe, keď o existencii kapely u nás nemal takmer nikto ani šajnu... Ale už za socializmu existoval v Poľsku art & prog rocku silne naklonený časopis "Magazyn Muzyczny", ktorý dával aj nám najavo, že existujú následníci art rockových hviezd, ako YES, Genesis, Pink Floyd, atď.,... Mimo Marillion, Pallas, Twelfth Night, I.Q. a It Bites tam propagovali aj PENDRAGON...
...pre mňa je LP/CD (s dvoma bonusmi) s názvom "Jewel" skutočným drahokamom. Klasická "láska na prvé počutie", ktorá ma drží dodnes. Aj keď v kontexte bohatej tvorby skupiny vyšli (podľa mnohých fanúškov) aj lepšie albumy, ja na túto prvotinu nedám dopustiť ani jedného krivého slova...
Album je pomerne rozmanité, rôznorodé, ale v tom krásnom slova zmysle. Každá jeho skladba má inú atmosféru, inú náladu, iný spôsob komponovania. Obsahuje tri perly, ktoré hrávajú PENDRAGON na koncertoch dodnes. Sú to: Dvojdielna, členitá "Alaska", nádherne gradovaná dramatická "Circus" a hymnická, pompézna desaťminútovka "The Black Knight". Aj ostatné kompozície sú veľmi dobré, alebo výborné (včetne bonusových "Fly High Fall Far" a "Victims of Life", zaradených na CD z EP-čka z roku 1984). Album bolo nahrávané, ako jedinná štúdiovka ešte bez známeho klávesáka Clive Nolana (hraje tu ešte Rick Carter) a bubeníka Fudge Smitha (na "Jewel" hrá ešte Nigel Harris), ktorí sú spolu so zakladateľmi PENDRAGON, spevákom, gitaristom, skladateľom, textárom a bossom Nickom Barrettom a basgitaristom s menom Pete Gee vlastne stabilizovanou kapelou až dosiaľ.
Osobne radím pendragonovský "Jewel" spolu s marillionovským "Script For A Jester Tear", pallasovským "Sentinel" a s albumom "The Wake" od kapely I.Q. ku štyrom základným pilierom nastupujúcej druhej vlny britského progresívneho rocku.
"Jewel" bol vo svojej dobe skvelým štartom skupiny, ktorá napriek mnohým problémom objektívneho aj subjektívneho charakteru dodnes na nebi progresívneho rocku zanechala NAZMAZATEĽNÚ stopu a to ďalšie nádherné albumy, prinášajúce pôžitok z ich počúvania mali PENDRAGON ešte len pred sebou...
Hodnotím zo srdca , aj s dávkou nostalgie...

» ostatní recenze alba Pendragon - The Jewel
» popis a diskografie skupiny Pendragon


Pallas - The Sentinel
2004-11-07

Pallas / The Sentinel

5 stars

Kultová kapela PALLAS začala fungovať v rovnakom období,ako spriaznené (aj konkurenčné) skupiny Marillion a Twelfth Night. Obdobne, ako Marillion (Script For A Jester Tear) a Twelfth Night (Fact & Fiction) aj PALLAS svojou štúdiovou prvotinou položili jeden zo základných stavebných kameňov druhej vlny progresívneho rocku.
A nezvyklé a mimoriadne odvážne bolo aj to, že hneď prvé ich štúdiové LP/CD je koncepčné dielo. A podarilo sa nad všetky očakávania tak dobre, že ani dnes, v dobe podstatne modernejších hudobných technológií PALLAS svoj debut, napriek tomu, že sú stále skvelá kapela, pravdepodobne neprekonali...
Podarilo sa im na ňom snáď všetko: Dej albumu, textovo venovaný povestiam o mýtickom, legendárnom, stratenom kontinente Atlantída, scifistický obal dosky (aj booklet CD) ktorého autor je Patrick Woodroffe, ako keby vypadol z ateliéru povestného Rogera Deana a producent albumu - Eddie Offord, ktorý v tom čase bol už preslávený spoluprácou na najlepších štúdiových počinoch YES a E.L.& P.!
Hlavné atribúty tohoto koncepčného diela sú : hutné, až pompézne znejúce klávesové party Ronnieho Browna, excelentná gitarová hra Nialla Mathewsona, agresívne bicie Dereka Formana, výrazne sýty vokálny prejav speváka Euana Lowsona (žiaľ, jeho labutia pieseň v kapele...) a nad tým všetkým sa skvejúca mimoriadne invenčná basgitarová exhibícia (neoficiálneho šéfa skupiny) Graeme Murraya . Inteligentné, pomerne náročné scifistické texty silne propomínajú Neila Pearta (RUSH) z času, keď písal "libreto" pre rushovské superdiela "2112" a "Hemispheres"...
Jednotlivé kompozície nemá zmysel podrobnejšie popisovať, keďže vytvárajú organický celok. CD verzia je na rozdiel od pôvodného vinylu (kapacitné obmedzenie) kompletná tak, ako to v čase vydania PALLAS pôvodne zamýšlali.
Album JEDNOZNAČNE odporúčam vyznavačom "klasického" britského (PALLAS sú Škóti) progresívneho rocku , u tohoto albumu ide skutočne o vedomostne (hudobne) "povinnú literatúru"...

» ostatní recenze alba Pallas - The Sentinel
» popis a diskografie skupiny Pallas


Clepsydra - Alone
2004-11-06

Clepsydra / Alone

5 stars

Aj v krajine tých najkvalitnejších svetových syrov, hodiniek a bankových inštitúcií občas vznikne a funguje (aspoň určitú dobu)progresívne rocková kapela, ktorá naozaj stojí za to!
V 80.rokoch to boli skutočne vynikajúci(žiaľ, pramálo známi) DEYSS, v súčasnosti je to najmä skupina, pohybujúca sa v teritóriu štýlu a hudobného výrazu kdesi uprostred prog rockových hviezd, ako sú Marillion a Pendragon...
CLEPSYDRA je skutočne partia muzikantov, ktorých tvorbu (zatiaľ štyri radové albumy) sa oplatí poznať!
A pre tých, čo majú hodne radi koncepčné, dramatické albá (typu "Brave" od Marillion, čiastočne "Not Of This World" od Pendragon), bude posledné CD skupiny s názvom "Alone" skutočnou chuťovkou a skvostom v privátnej zbierke.
Album je pozoruhodné už tým, že jeho predná strana obalu (booklet) má tri rôzne, alternatívne verzie, vždy na bledomodrom podklade (1. Ryba - treska 2. Chobotnica 3. Kurča vo forme polotovaru, pripravené snáď na grilovanie/pečenie :-) )
Dramatický, do výšok postavený vokál Aluisio Magginiho nebezpečne pripomína farbou hlasu a frázovaním Klausa Meineho (z nemeckých pop rockových "Scorpions"). Inštrumentálne je základom zvuku kapely CLEPSYDRA intenzívne využívanie klávesových nástrojov (Philip Hubert) a často až plačlivej gitary (na tomto albume i predošlom ?Fears? na nej hraje Marco Cerulli). Album má však ako celok nesmierne krásnu atmosféru a udrží Vás v koncentrácii na hudbu do poslednej sekundy jeho trvania.
Zatiaľ, čo predošlé album "Fears" bolo silne Hogarthovsky marillionovské, toto, ešte lepšie evokuje najviac Pendragon Nicka Barretta v tej úplne najlepšej forme. Vlastne "Alone" najviac priláka najmä skutočne skalných fanúšikov tak H Marillion, ako aj Pendragon. CLEPSYDRA si však zachováva jednoznačne vlastnú tvár, množstvo momentov a kompozičných nápadov v ich hudbe je špecifických len pre nich.
Nie je to iste vec každodenná, ale aj švajčiarsky progresívny rock môže mať svojho päťhviezdičkového generála, v tomto prípade úplne zaslúžene...

» ostatní recenze alba Clepsydra - Alone
» popis a diskografie skupiny Clepsydra


Synkopy - Sluneční hodiny
2004-11-03

Synkopy / Sluneční hodiny

5 stars

Tak na toto som čakal...
Keby sa ma niekto spýtal, ktoré jedinné album z celkovej československej rockovej produkcie by som si zobral zo sebou na pustý ostrov :-), bez váhania by to bolo vrcholné dielo Olda Veselého & spol.
Album, ktoré je lepšie, ako väčšina toho, čo vydali E.L.P. a lepšie, ako mnohé produkty mojích životných obľúbencov YES...(album "Sluneční Hodiny" vzniklo v čase, keď E.L.P. mali zenit svojej tvorby už za sebou a YES tápali v personálnych a koncepčných problémoch a počínajúcich právnych sporoch o používanie loga skupiny.) Že je to sila a prehnané tvrdenie??? Stojím si za ním!
Toto je "moja šálka čaju", na ktorú som bol vždy, od prvého počutia hrdý. Toto album mňa, dovtedy trochu snoba, mysliaceho si, že len britské skupiny môžu tvoriť zásadné albá art rockového sveta, definitívne naštrbilo a prinútilo akceptovať talent a invenciu aj domácej progresívnej scény...
Cítiť tu dosť evidentne inšpiráciu práve dvoch vyššie spomenutých britských kapiel, ale skupine SYNKOPY sa podaril husársky kúsok. Na dominantnom klávesovom podklade, v réžii Olda Veselého, vystavala kapela art rockové dielo, kde sú prvky aj slovanskej (moravskej) spevnosti.
Isteže, štandardným handicapom celej dosky je typicky syndróm slabšieho technického vybavenia socialistických hudobných štúdií, ale to už dnes nikto nezmení a muzikanti sa s tým (aj na tomto albume) popasovali celkom statočne...
Album obsahuje momenty len veľmi dobré, alebo výborné, slabiny na ňom v zásade nepočujem. Slovanský art rock najvyššej úrovne.
Dynamická kompozícia "Hůl v Slunečních Hodinách", decentne obohatená sláčikmi (smyčcemi)"Jsi Nádherně Pravěká", ďalej "Černý Racek" so silným takmer hitovým motívom, "Klávesové Extempore", voľne prechádzajúce do skladby "Vodopád", za to by sa určite nehanbil ani Keith Emerson, alebo Rick Wakeman... "Toulka Je Oblak" je dôstojným finále tohoto art rockového koncentrátu.
Možno vyznieva toto moje "vyznanie" euforicky, ale tak to cítim ja, je to jeden z absolútnych vrcholov československej rockovej tvorby, v žánri "art & prog" vrchol ? nepochybne - najvyšší.
Poznámka na záver: Ku cti CD verzie albumu (Bonton 1999) slúži, že na ňom nie sú "doplácané" žiadne bonusy, ktoré by (ako napr. v prípade reedícií albumov Blue Effect) zbytočne narúšali prirodzenú, pôvodnú koncepciu tohto DIELA...

» ostatní recenze alba Synkopy - Sluneční hodiny
» popis a diskografie skupiny Synkopy


Änglagård - Hybris
2004-10-31

Änglagård / Hybris

5 stars

?Čo Švéd, to muzikant?, platí v posledných rokoch celkom presvedčivo. Plejáda švédskych hudobných zoskupení, hrajúca škálu muziky od ľúbivého popu a melodického rocku, až po tie najúžasnejšie projekty, či už metalového charakteru, alebo, čo nás najviac zaujíma, art rockové a progresívne rockové skvosty, je v tejto severskej krajine snáď nekonečná...
Aj keď album ?Hybris? má v tomto čase 12 rokov, svoju dobu jednoznačne predbehlo a nasadilo laťku celému progrockovému svetu nesmierne vysoko. Prvotina mimoriadne talentovanej a invenčnej partie piatich mladíkov, doplnenej flautistkou porazila týmto dielom celú britskú progresívnu scénu na hlavu. Inštrumentálne výkony, no najmä netypický kompozičný a aranžérsky prístup dali tejto kapele status kultu, napriek tomu, že vydala len dve štúdiové dosky a jeden živák a potom... bez zjavnej príčiny sa zo sveta prog rocku, na veľkú škodu vytratila (vlastne na vrchole slávy ? v nekomerčnom zmysle slova).
Aby som zbytočne nerečnil, odporúčam pozrieť si snáď najvýznamneší svetový internetový progarchív (takto by malo raz vyzerať NAŠE PROGFÓRUM) na http://www.progarchives.com , kde podľa art & prog rockových fanúšikov (hodnotiteľov a amatérskych recenzentov, ako sme aj my) z celého sveta sú obe radové CDs ANGLAGARD v historickom TOP 20 na úplne čelných pozíciách spolu s trojicou najlepších troch diel GENESIS a za sebou v poli ?porazených? nechávajú kompletné diskografie YES, Pink Floyd, King Crimson, Marillion, Camel, o talianskej prog scéne ani nehovoriac...
Na 44 minútovom, nabitom CD sú štyri skutočne vyrovnané kompozície: ?Jordrök? (11:10), ?Vandringar i Vilsenhet? (11:53), ?Ifrån Klarhet Till Klarhet? (8:04), a ?Kung Bore? (12:57).
Sú to štyri drahokamy do náhrdelníka nedoceniteľnej hodnoty, ktorý sa volá ?Hybris?.
Takýto debut sa podarí kapelám v tomto žánri hudby snáď raz za desať rokov - asi mimo King Crimson a ich albumu ?In the Court of the Crimson King" (1969) a Marillion s albumom ?Script for A Jester Tear? (1983) práve len ANGLAGARD so svojim skutočne prelomovým dielom...
Päť hviezdičiek je málo...

» ostatní recenze alba Änglagård - Hybris
» popis a diskografie skupiny Änglagård


Blue Effect - Svitanie
2004-10-28

Blue Effect / Svitanie

4 stars

Vynikajúce, skutočne federálne, česko ?moravsko ?slovenské album, na ktorom sa stretávajú a premiešavajú jazz rockové a počínajúce art rockové cítenie zúčastnených muzikantov. Posledné regulérne album kapely ešte s poctivou basgitarou?
Radim Hladík tu hrá často, ako český Steve Howe, rytmika Fedor Frešo ?Vlado Čech si evidentne rozumie a ich spoločný prínos albumu je markantný. Oldo Veselý hrá na klávesy relatívne striedmo, ale vysoko účelne, žiadne zbytočné predvádzanie sa. Po rokoch počúvania tohoto diela si ho v konfrontácii s európskym art rockom a jazz rockom z ľubovoľných končín sveta vážim stále viac.
?Vysoká stolička, dlhý popol? a ?V sobotu popoludni? sú skladby, kde dominuje Radimova gitara, ale basové linky Fedora mu skvele sekundujú. ?Ej, padá, padá rosenka?, do art rockového tvaru pretvorená ľudovka je ukážka majstrovského aranžérskeho umenia najmä Olda Veselého na klávesách i po vokálnej stránke. A titulná, takmer 20 minútová suita ?Svitanie? sa vyrovná art rockovým poémam mnohých, oveľa známejších a vo svete etablovaných kapiel 70. rokov. Bonus ?Golem? pôsobí trochu úsmevne a čiastočne narúša prirodzenú koncepciu a atmosféru albumu. Je len a len dobré, že aj v rokoch neprajných tejto hudbe v dobe a na mieste, kde vznikla, sa podaril štvorici československých muzikantov takýto kúsok?
...škoda, že nemôžem dať 4 a pol boda...

» ostatní recenze alba Blue Effect - Svitanie
» popis a diskografie skupiny Blue Effect


Emerson, Lake & Palmer - Trilogy
2004-10-24

Emerson, Lake & Palmer / Trilogy

5 stars

Moje najobľúbenejšie album tohto tria je z kategórie ?láska na prvý posluch??
Už úvodná art rocková pecka ?The Endless Enigma?, pozostávajúca z dvoch častí, šikovne vyplnená klasickou vsuvkou ?Fugue? dávajú všetkým na vedomie, že kapela, celú svoju históriu fungujúca aj bez sólovej gitary je vo veľkej forme. Následuje krásne melancholická balada ?From The Beginning?, typický príspevok Grega Lakea.
Ďalšie dva tracky (?The Sheriff", ?Hoedown?) sú ukážkou skvelých aranžérskych schopností Keitha Emersona, v druhom prípade s výpomocou Aarona Coplana. Osobitnou kapitolou je titulná kompozícia "Trilogy?, ktorá z jemnej a krehkej úvodnej časti - vokál+piáno dramaticky prejde do doslova syntetizátorovej nakladačky! Jeden z najlepších kúskov v celej histórii britského tria?
Aj ďalšia dramatická skladbička ?Living Sin? je skvelou ukážkou Emersonovej klávesovej ekvibrilistiky v kombinácii s Lakeovým, sčasti skresleným spevom . Záverečná pochodová, pekne gradovaná kompozícia ?Abaddon's Bolero? je snáď aj poctou pre klasika M. Ravela?
Celé album je ukážkou výbornej zohratosti trojice, excelentných kompozičných a aranžérskych schopností najmä Keitha Emersona, pričom Palmer aj Lake mu dokonale vcelku sekundujú.
Toto album považujem za totálnu klasiku žánru ? art rocku postavenom na dominantných klávesových nástrojoch. Na rozdiel od iných albumov si E.L.& P. na tomto LP/CD bohate vystačili s vlastnými nápadmi a invenciou, bez zásadnejšieho čerpania motívov z klasickej hudby?

» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Trilogy
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer


Pain of Salvation - Be
2004-10-24

Pain of Salvation / Be

4 stars

To sa mi to píše, keď poznám vysvetlenie samotného Daniela, čo sledoval týmto albumom (samozrejme po prečítaní TOP ROCKU č. 11)?
Nekonečné debaty na rôznych serveroch a špecializovaných internetových stránkach o tom či Daniel Gildenlow je génius a aký veľký génius sú nekonečné a potrvajú istotne ešte nejakú tú dobu?
Nepochybne je to album značne neštandardné veľmi zaujímavé a jeho najsilnejšou stránkou je nesmierna ROZMANITOSŤ. Obsahuje síce aj (symbolicky) prog metalové rify (?Deus Nova?), rukopis hudobných pasáží, ktorými je Daniel pomerne ľahko identifikovateľný (?Lilium Cruentus?, ?Diffidentia?, ?Nihil Morari?, a najmä nádherne baladická ?Iter Impius?), ale podstatne viac prvky severského folku (?Imago?), klasickej hudby a orchestrálnych aranžmá (?Pluvius Aestivus?), fragmenty gospelu, kostolného chorálu (?Omni?), pasáže muzikálového charakteru, úryvky rozhovorov a monológov, pouličný ruch?a všetko je to často koncepčne prepletené a premiešané netradičnými, ale prirodzene plynúcimi hudobnými postupmi.
Za jednoznačné pozitívum považujem, že Daniel a celá kapela sa jednoznačne vymanila z tradičnej krabičky ?prog metal?, alebo ?prog rock? a je na ceste muzikantského HĽADAČSTVA už kdesi o hodne ďalej?
Nemyslím si, práve preto, že toto album prekonalo v kontexte tvorby ?tradičného? progresívneho roku ich (zatiaľ) nedostižné album ?The Perfect Element Part 1?, ale na druhej strane zásadne ukázalo opäť raz celému rockovému svetu, že hranice žánrov a hudobných smerov a vetiev sú fikcia hudobných teoretikov a kritikov (rezenzentov) a tieto nezmyselné a zbytočné predsudky treba búrať, napríklad aj takým spôsobom, ako je existencia tohoto albumu?

» ostatní recenze alba Pain of Salvation - Be
» popis a diskografie skupiny Pain of Salvation


Tangent - The World That We Drive Through
2004-10-21

Tangent / The World That We Drive Through

5 stars

Netrpezlivo očakávané druhé album britsko ? švédskeho superprojektu TANGENT je na svete!
Andy TILLISON a jeho verný spoluhráč z kapely PARALLEL Or 90 DEGREES (PO90D) Sam BAINE, bývalý člen tej istej kapely Guy MANNING a hviezne trio z The FLOWER KINGS (TFK) Roine STOLT a geniálna rytmická sekcia Jonas REINGOLD & Zoltan CZSORZ, doplnení hráčom na saxofón a flautu Theo Travisom (ex GONG, spolupráca s Porcupine Tree), namiesto Davida JACKSONA (spolunahrával prvý album) z legendárnych Van Der Graaf Generator, to je fakt sila (alebo Sedem Statočných?).
Nesmierny inštrumentálny potenciál a traja rovnocenní speváci (Andy, Roine a Guy) pripravili opäť náročnú lahôdku pre fajnšmekrov, ktorých v hudbe už hocičo neuspokojí. Album (s bonusovou skladbou ?.Exponenzgesetz?) vyše 73 minút dlhé je potrebné počuť mnohokrát, kým sa zorientujete, čo ním Andy Tillison & spol. chceli tentokrát vyjadriť. Už od počiatku je zreteľné, že zatiaľ čo prvé album bolo vo vzťahu vplyvu a prínosu v pomere TFK ? PO90D 50:50, tentokrát je dominancia Britov a zvlášť samotného Andy Tillisona jednoznačná!
Andy najčastejšie na albe spieva (na vlastné texty) a kto pozná jeho skladateľsko ? aranžérsky rukopis z materských PO90D, ten má pocit (tak ako ja), že počúva nové, obohatené album (najmä o rytmiku a dychové nástroje) PARALLEL Or 90 DEGREES. Všadeprítomný odkaz na Canterburskú scénu zo 70. rokov a ozveny nálad a koláží hammillových VDGG priam bijú do očí (vlastne do uší?).
Tak, ako na prvom albume, aj tu je autorom prekrásneho obalu CD (bookletu) Ed Unitsky . Exelentné!
Slabé, miesto na albume nenájdete, najväčšiu silu majú úvodná kompozícia ?The Winning Game? (11:09), ešte väčšiu posledná, najdlhšia ?A Gap In The Night? (18:22), dynamika a perfektná hráčska zručnosť a zohratosť však priam srší z celého DIELA. Malý šok však pôsobí bonusová klávesová inštrumentálka ?Exponenzgesetz? (14:00), ktorá ako keby tu zablúdila z nejakého alba nemeckých Tangerine Dream?
Pre mňa jednoznačne jeden z najhorúcejších favoritov na album roku 2004. Labužníkom a pôžitkárom náročného art ? prog ? jazz fusion rocku veľmi vrele odporúčam!

» ostatní recenze alba Tangent - The World That We Drive Through
» popis a diskografie skupiny Tangent


Kaipa - Keyholder
2004-10-16

Kaipa / Keyholder

4 stars

Legenda švédskeho progresívneho rocku vydala po takmer dvadsiatich rokoch mlčania v priebehu predošlých dvoch rokov dve dlhé, prakticky 80. minútové albá v identickej zostave. Šéfovia tejto kapely sú, tak ako v minulosti klávesák Hans Lundin, ktorému výdatne sekunduje starý známy gitarista a spevák Roine Stolt (The Flower Kings, Transatlantic, Tangent, atd.). Na basu tu hrá ďalší skvelý ?kvetinový kráľ? Jonas Reingold (TFK, Karmakanic, Time Requiem, atd.), na bicie Morgan Ågren, ktorý si v minulosti zabubnoval aj u Franka Zappu, spievané party si delia vynikajúci Patrik Lundström (Ritual) a Aleena, ktorá na posledných dvoch albách zastupuje nežnejšie pohlavie?
Hudobne je dnešná KAIPA v podstate uprostred medzi YES (inšpirácia) a TFK (výrazný vplyv Roineho).
Úvodná ?Lifetime Of A Journey? a predposledná ?Distant Voices? svojou štruktúrou a atmosférou ako keby fakt vyšli z dielne členov YES. Ďalšie skladby sú štandardnou tandemovou prácou oboch bossov kapely, niekedy trochu ústiacou do ?súboja? klávesy (Lundin) ? gitara (Stolt). Na rozdiel od TFK však KAIPA toľko neexperimentuje a nie je ovplyvnená (zaplavená) jazzovými plochami a fragmentami. Spev Patrika Lundströma z prog - folkových Ritual je balzám na dušu prog rockera, kapele pasuje viacej, ako trochu teatrálno ? dramatický vokál Aleeny?
Celkovo album ?Keyholder? priamo nadväzuje na predošlý počin ?Notes From The Past?, aj keď osobne mám dojem, že viac priestoru ? hráčsky aj aranžérsky si získal workoholik Stolt. Rastúca dominancia je u neho zrejmá vlastne aj z materských TFK.
Vrelo doporučujem milovníkom dlhších hudobne ? progresívnych plôch, fanúšikom YES a The Flower Kings obzvlášť?

» ostatní recenze alba Kaipa - Keyholder
» popis a diskografie skupiny Kaipa


Twelfth Night - Fact And Fiction
2004-10-11

Twelfth Night / Fact And Fiction

4 stars

Prvé regulérne štúdiové album vo svete nedocenenej legendy briského prog rocku. Spolu s Marillion sa dokázali úspešne prezentovať v dobe pre progresívny rock maximálne neprajnej ? v Británii v tom čase valcovali všetko ešte punkové kapely a zároveň nastupovala vlna metalovej hudby (NWOBHM).
V čase vydania tejto dosky bola kapela ( vtedy ešte štvorčlenná ? basák Clive Mitten nahrával aj klávesové party) jednou z najobľúbenejších, ktorá v tom čase pravidelne vystupovala v povestnom londýnskom Marquee Clube. Na rozdiel od (v tom čase) rovnocenných Marillion ich poňatie prog rocku je priamočiarejšie a agresívnejšie (v pozitívnom zmysle slova), čo spôsobilo ( tiež v tom čase) väčší dopyt po ich koncertoch, ako po Marillion , alebo tiež už kultových Pallas, najmä vďaka nesmiernej charizmy speváka a neúprosného, satirického textára Geoffa Manna.
Ťažiskom alba sú najmä vyše 10 minút dlhé, typické koncertné fláky: Úvodná dramatická ?We Are Sane? a predposledná monumentálna ?Creepshow?, ktoré možno počuť v rôznych verziách aj na koncertných albách kapely. Výborné sú aj skladby so strednou stopážou ?Human Being? a art rocková balada ?Love Song?. Popri týchto skutočne silných kompozíciach pôsobia dalšie štyri kratšie, uprostred alba, trochu ako vata? naozaj TWELFTH NIGHT svoju silu a vtedajšiu energiu vedeli najlepšie prezentovať v rozmáchlejších výtvoroch?
Vidieť ich naživo v tom čase, to musela byť poriadna BAŠTA! (Hrali, dokonca dvakrát aj na povestnom Reading Festivale pred 15 000 ľuďmi).
? a pre záujemcov o túto kapelu: Dosiaľ 5 albumov (včetne dvoch živákov a prierezovej ?Collectors Item" ) tejto legendy prog rocku vyšlo v poslednej dobe na značke CYCLOPS Records (http://www.gft-cyclops.co.uk).
Na tomto CD je ďalších 7 bonusových skladieb?

» ostatní recenze alba Twelfth Night - Fact And Fiction
» popis a diskografie skupiny Twelfth Night


King Crimson - Three of a Perfect Pair
2004-10-09

King Crimson / Three of a Perfect Pair

5 stars

Na rozdiel od drvivej väčšiny znalcov aj fanúšikov, v hudbe, ktorú pod značkou King Crimson robil a robí Robert Fripp & co., mám podstatne radšej obdobie ?Belewovské?, teda od roku 1981 , keď sa dovtedy neustále personálne meniaca sa kapela stabilizovala. Mimoriadne talentovaný americký spevák a gitarista Adrian Belew sa vlastne vtedy stal Frippovým spoluhráčom a je s ním pod hlavičkou King Crimson až dodnes, čo je u tohoto geniálneho britského podivína vec nevídaná?
Skutočne považujem roky 1981 ? 84 za najlepšie časy King Crimson, aj keď ide o obdobie troch vydaných, takmer rovnocenných albumov bez zásadnejších novátorských a vývojových zmien v ich muzike. To, čo stvárajú štyria geniálni muzikanti na albách ?Discipline?, ?Beat? a tejto doske, je podľa mňa niečo ťažko prekonateľné a napodobniteľné. Na LP/CD ?Three Of A Perfect Pair? všetko dotiahli vlastne k dokonalosti vo svojom spôsobe tvorenia a komponovania.
Prvá strana pôvodného vinylu obsahuje štyri melodické skladby (vo Frippovskom ponímaní melodiky), s výborným výkonom Belewa za mikrofónom.
Titulnú ?Three Of A Perfect Pair? hráva Adrian v akustickej verzii na koncertoch dodnes (mohli ste to vidieť aj na pražských koncertoch K.C.). Druhá strana albumu je pravý opak: Až na vokálny fragment v kompozícii ?Dig Me? je vlastne celkom inštrumentálna. Ale ako! Vyše dvadsať minút sa na Vás valia ťažké industriálne a experimentálne hutné zvuky zo skreslenných gitár a Frippertronicu. Do tohoto sa pridáva virtuozita Tony Levina na stick basgitare a mix akustických a elektrických bicích, často jazzovo znejúceho Billa Bruforda. Skutočné inštrumentálne orgie len pre silnejšie nátury! Koncept albumu je z môjho uhlu pohľadu skutočne efektný a brilantný. Gradácia od melodičnosti ku vyložene ťažkým hudobným plochám, na to má odvahu vo svete art rocku asi len Mr. Fripp?
V globálnej tvorbe King Crimson sa k tomuto albu, spolu s ?Discipline? vraciam jednoznačne najradšej?

» ostatní recenze alba King Crimson - Three of a Perfect Pair
» popis a diskografie skupiny King Crimson


Museo Rosenbach - Zarathustra
2004-10-08

Museo Rosenbach / Zarathustra

4 stars

Rok 1973 priniesol na rozmáhajúcu sa art rockovú scénu zásadné albumy tohoto žánru, ako 'Dark Side Of The Moon' Pink Floyd, 'Selling England By The Pound' Genesis, 'In A Glass House' Gentle Giant, 'Brain Salad Surgery' E.L.&P., 'Larks' Tongues in Aspic' King Crimson, prvé - bezmenné album Camel, ale aj dodnes najuznávanejšiu a absolútne kultovú záležitosť nesmierne bohatej a rozmanitej talianskej art rockovej scény s názvom 'Zarathustra', kvintetu zo San Rema - MUSEO ROSENBACH, ktorí ako meteorit rovnako prudko zažiarili, ako aj prakticky zhasli. (Zvláštna paralela s väčšinou komerčných kapiel a ich produktov po celom svete).
Znalci a zainteresovaní rockeri vedia asi, že toto dielo je vlastne akýmsi víťazom 'TOP 20' talianskej art/prog scény nedostižných 70. rokov a stojí pred veličinami, ako sú skvosty kapiel Banco del Mutuo Soccorso, Premiata Forneria Marconi, Balletto di Bronzo, Alphataurus, Metamorfosi, a mnohými ďalšími.
Už trochu šokujúcia predná strana obalu dosky/bookletu so zakomponovanou tvárou B. Mussoliniho a texty alba (v taliančine), inšpiráciou ktorých bol Nietzsche sú faktory, vďaka ktorým MUSEO ROSENBACH zaujali nielen fanúšikov náročného rocku, ale aj rôznych 'politikov', byrokratov a moralistov.
Ťažiskom albumu je úvodná, titulná 21 minútová kompozícia, nepochybne inšpirovaná 'Supper's Ready' od Genesis a vlastne celá štruktúra kompletnej dosky nápadne pripomína genesisovský Foxtrot.
Muzikantsky tu však podstatne viac cítíť vplyvy ranných King Crimson a E.L.& P., zkombinované s typickými talianskými art rockovými ingredienciami.
Spevák Stefano "Lupo" Galifi má skutočne výrazný a zreteľný hlas, bohatý spôsob hry na klávesové nástroje v podaní Pita Corradiho dáva kapele tiež značne špecifický zvuk. Aj tri kratšie skladby (na pôvodne druhej strane klasickej platne/desky) sú stavané na výrazných klávesových partoch a intenzívnom speve, ale úroveň a silu titulnej kompozície už nedosahuje žiadna z nich?
Osobne si myslím, že toto album má štatút kultu najmä preto, že skupina prakticky (až do roku 2000) už nič iné nevydala, a úprimne povedané, na talianskej scéne mám aj väčšich obľúbencov (napr. P.F.M. i mladšie prog rockové kapely).

» ostatní recenze alba Museo Rosenbach - Zarathustra
» popis a diskografie skupiny Museo Rosenbach


Echolyn - Mei
2004-10-01

Echolyn / Mei

5 stars

Máte radi monotematické, dlhé kompozície a opusy typu ?Thick As A Brick?, alebo ?A Passion Play? od Jethro Tull, ?Supper's Ready? od Genesis, ?Tarkus? od tria E.L.&P., alebo Yesovské perly, typu ?Close To The Edge? ?The Gates Of Delirium? alebo čokoľvek z dvojalba ?Tales From Topographic Ocean? ?
Pre tých, čo odpovedia kladne, vrele odporúčam 50 minútovú suitu, plnú progresívneho symfonického rocku, pre mňa momentálne stále najzaujímavejšej a najinvenčnejšej US kapely v posledných minimálne troch rokoch ? ECHOLYN.
V čase nahrávania albumu štvorčlenná zostava skupiny + hostia (viď "Line-up") stvorili opäť jedno zo svojich vrcholných diel (vlastne každé ich vydané CD je v podstate hudobná udalosť konkrétneho roku).
Na rozdiel od predošlého radového albumu ?Cowboy Poems Free? (2000), ktorý na ploche 60 minút obsahuje 14 kratších skladieb, avšak s jednotnou tématikou, tentokrát nesmierne množstvo hudobných nápadov zjednotili do jednej, mamutej suity (podobným spôsobom, ako Genesis spomínanú ?Supper's Ready?).
Duchovnými otcami a výlučnými skladateľmi tohoto projektu sú gitarista a spevák Brett Kull a klávesový mág a spevák Chris Buzby (pre znalcov Echolyn je to samozrejmosť, ako boli napr. Lennon/Mc Cartney u Beatles, alebo Page/Plant u Led Zeppelin?).
Je naozaj ťažké popísať toto dielo:
Hutné a dramatické pasáže sa striedajú s jemnejšími a decentnejšími plochami, gitara Bretta Kulla je tu ostro rocková, inde s nádychom bluesu , alebo s použitím jazzových motívov a hra Chrisa Buzbyho (vyštudovaný muzikant s orientáciou na jazz) na klávesových nástrojoch je taká špecifická, že je problém prirovnať ho k nejakému vzoru?). Nesmierne pôsobivý, príťažlivý a naliehavý je aj vokál hlavného speváka a basgitaristu Raya Westona. A nedá sa zabudnúť ani na špecifický spôsob hry na perkusie v podaní Paula Ramseya.
Už pri stručnom hodnotení albumu ?As The World? som spomínal, že inšpiračným zdrojom kapely boli a sú najmä ranní Gentle Giant. Spôsob spevu jedného hlavného vokalistu a ďalších dvoch ?backingových? na tomto albume dotiahli takmer ku úplnej dokonalosti. To, čo kedysi dokázali azda len Gentle Giant a YES, dokážu dnes hravo aj ECHOLYN!
Neodpustím si na záver trochu štipľavú poznámku:
Kto raz objaví muziku ECHOLYN, jej pôvab, rôzne tajné zákutia, skryté finesy, ale najmä nesmiernu pestrosť a rôznorodosť, zväčša odstaví na druhú koľaj aj také etablované kapely tohoto žánru, jako sú Enchant, Magellan, Shadow Gallery, ba dokonca aj niektoré albá Spocks Beard!
ECHOLYN je kapela pre skutočných, takmer večne nespokojných progresivistov ? Hľadačov?

"Line-up"
- Christoper Buzby / keyboards, backing vocals
- Brett Kull / guitars, lead and backing vocals
- Paul Ramsey / drums, percussion
- Ray Weston / lead and backing vocals, bass

Additional Musicians:
- Janosh Armer / violin 2
- Jonathan Atkins / cello
- Emily Botel-Barnard / violin 1
- Sarah Green / flute
- Eric Huber / vibraphone, marimba, timpani, tambourine
- Jordan Perlson / percussion
- Jian Shen / clarinet

» ostatní recenze alba Echolyn - Mei
» popis a diskografie skupiny Echolyn


Premiata Forneria Marconi - Photos of Ghosts
2004-09-29

Premiata Forneria Marconi / Photos of Ghosts

4 stars

Asi dodnes najznámejšie album priekopníkov talianskeho art rocku je ich prvým (mimo kompozície "Il Banchetto" ) anglicky spievaným albumom, ktoré v čase svojho vydania prerazilo dokonca aj v USA a v Kanade. Iste nemalú zásluhu na tom majú tvorca jeho anglických textov Peter Sinfield (King Crimson), ale aj nadšený fanúšik kapely v tom čase, basgitarista a spevák (ex King Crimson, E.L.& P.) Greg Lake.
Album je vlastne modifikáciou talianskej verzie alba "Per Un Amico", doplnenej o "hitovku" "Celebration" a inštrumentálku od Flavia Premoliho "Old Rain".
Na rozdiel od neskoršiej tvorby skupiny, toto album považujem za ešte vôbec neovplyvnené po kompozičnej ani inštrumentálnej stránke vtedajšími prudko nastupujúcimi veličinami britského art rocku - YES, King Crimson a Genesis - a o to je aj pôvabnejšie...
"River Of Life" a titulná "Photos Of Ghosts" sú skvelé ukážky aranžérskeho a kompozičného majstovstva kapely a skladba "Il Banchetto" je taká čarovná aj s pôvodným textom v talianštine, že preklad (Sinfieldov) by jej skôr uškodil, ako pomohol :-)
Z môjho uhlu pohľadu práve skladba "Celebration", ktorá tomuto albu dopomohla ku komerčnému úspechu, je skôr určitou škvrnkou (kaňkou) v celkovom kontexte albumu, ako nejakým pozitívom, koncepčne atmosféru celkovej nahrávky v podstate narúša...
Ale to je vec subjektívneho vkusu. Inak je toto album skutočne výborné a úplne právom patrí do pokladnice svetového art rocku!

» ostatní recenze alba Premiata Forneria Marconi - Photos of Ghosts
» popis a diskografie skupiny Premiata Forneria Marconi


Blackfield - Blackfield
2004-09-26

Blackfield / Blackfield

4 stars

Aviv Geffen, izraelská pop rocková megahviezda pozval v roku 2000 na niekoľko koncertov do svojej vlasti kapelu Porcupine Tree a ako veľký fanúšik Stevena Wilsona a jeho ďalšieho skvelého projektu No-Man mal ambíciu vytvoriť niečo obdobné spolu s workoholikom Stevenom...
Už v roku 2001 nahrala táto dvojica EP-čko, avšak šéfovia labelu Helion vycítili vysoký komerčný potenciál tohto tandemu a tak až v priebehu ďalších 18-ich mesiacov (pre nesmiernu vyťaženosť Wilsona) nahrali materiál, ktorý spľňal kritériá na vydanie štandardného CD.
Spolu s bonusovým mini CD-čkom je na svete 12 skutočne veľmi pekných pop rockových skladbičiek, prakticky každá s hitovou ambíciou!
Stret dvoch rozdielnych kultúr priniesol rafinovaný, melodický a dozrelý album, plný skutočných perál.
Je veľmi ťažké, nájsť si medzi nimi zásadného favorita, to je vec vkusu každého z Vás :-). Žiadna z kompozícií však nie je slabá, alebo priemerná, všetky sú hodne dobré, alebo výborné!
(Predsa však prezradím svojich "obľúbencov": "Glow", "Cloudy Now", "Hello", a obidve bonusové "Perfect World" a "Where Is My Love?")
Blackfield je jednoznačne jedno z najlepších pop rockových albumov minimálne v tomto roku. Nie je to rock ani progresívny, ani psychedelický, ale je to skutočne špičková komercia bez akéhokoľvek pejoratívneho, alebo ironického podtónu v mojom texte!
Skvelá, mierne melancholická muzika, ktorá neublíži, neznechutí, ba práve naopak, zachutí :-).
Nerád bodujem takéto albá, ale keď to musí byť - 4 body len preto, že je to pop a toto je teritórium pre art & prog music...

» ostatní recenze alba Blackfield - Blackfield
» popis a diskografie skupiny Blackfield


Asia - Silent Nation
2004-09-19

Asia / Silent Nation

3 stars

V poradí ôsmy štúdiový počin legendy AOR, alebo, ak chcete proste len veteránov melodického rocku nepovažujem za lepší od predošlého CD "Aura" (2000). Je to vec vkusu, ale hodnotiť toto album kvartál pred koncom roka ako "Album Roka 2004" je trochu silné kafe:-) (Sorry, priatelia Tom P. a Martin P.).
Prekvapenia pod logom ASIA sú dve, ale nehudobného charakteru: názov alba nezačína a nekončí tradične jednoslovne a písmenom "A" a obal dosky nevytvoril Roger Dean - retušovaná fotografia tvárí bez úst korešponduje sucho s názvom alba.
Hudobne je ASIA (po nespočetnom množstve personálnych zmien sa dávno mohla volať Geoff Downes Band) výborná, remeselná, melodická muzika, aranžérsky profesionálne dotiahnutá do posledného detailu, ale s termínom "progresívna" už nemá azda nič spoločného.
Napätie, určitá nervnosť, momenty prekvapenia, hudobné zvraty - to sú atribúty progresívneho rocku, ktoré ja jednoducho musím mať v hudbe, ktorú vyhľadávam - nič z toho však už profesionáli fungujúci pod vlajkou ASIA ako svoju ambíciu mať evidentne nepotrebujú...
Viem, že je to album hodne dobré, o jeho komerčnom úspechu nepochybujem (a želám mu ho), ale (sorry Tome, sorry Martin), len v tomto roku som už doteraz počul spústu lepších cédečiek...

» ostatní recenze alba Asia - Silent Nation
» popis a diskografie skupiny Asia


Anekdoten - Official Bootleg: Live In Japan
2004-09-13

Anekdoten / Official Bootleg: Live In Japan

5 stars

Jeden z najlepších "živákov", aký som kedy počul (a bolo ich neúrekom...), jednej z najlepších švédskych kapiel. Neskutočná energia!
Anekdoten na ploche vyše 110 minút zahrali pred publikom z krajiny vychádzajúceho slnka materiál zo svojich prvých dvoch albumov, z melancholického a pošmúrneho "Vemod" a z ostrého a surového "Nucleus".
Vlastne po prvýkrát na tomto zázname prezentovali aj skladby "Slow Fire" a "Groundbound" zo svojej neskoršiej novinky, CD "From Within" a na záver koncertného setu zaznejú aj na štúdiových albách nepublikované kompozície "Tabatah" a "Rubankh Part 2".
Keďže som Anekdoten videl vlani na "Gravity Tour" na vlastné oči v susednom Poľsku, môžem potvrdiť, že trojica sympatických a skromných Švédov plus krehkej a pohľadnej :-) hráčky na klávesy a cello s menom Anna Sofi Dahlberg vie pripraviť poriadnu porciu muziky kingcrimsonovského razenia! Toto relatívne ťažko dostupné 2CD odporúčam vrele všetým fanúšikom kapiel, ako sú ranní King Crimson, ďalej hudobne spriaznení Anglagard a Landberk, alebo aj trebárs Il Balletto di Bronzo.
...a to všetko pekne okorenené neopakovateľnou atmosférou hrania na živo...

» ostatní recenze alba Anekdoten - Official Bootleg: Live In Japan
» popis a diskografie skupiny Anekdoten


Yes - Drama
2004-09-11

Yes / Drama

5 stars

Bol to pre mňa v prvom okamžiku šok, keď som sa ako ešte relatívne mladý Yesmaniak dozvedel informáciu, že moja milovaná skupina vydá svoju novinku spolu s dvojicou "ultrakomerčákov" s názvom The Buggles, ktorých odrhovačka ?Video killed the Radio Star? ešte intenzívne rotovala v československom socialistickom rozhlase po drôte, alebo v tranzistorových rádiách...
Snaha Trevora Horna intonovať, ako Jon Anderson mi pripadala spočiatku ako snaha kanadského drevorubača stať sa aspoň na chvíľku husľovým virtuózom, ale v prípade Geoffa Downesa som až znervóznel pri okamžitom poznaní, že RickWakeman je zase raz hravo nahraditeľný, dokonca talentom ešte väčším, ako Patrick Moraz na LP Relayer...
Síce v diskografii YES album považované za raritné, mnohými neuznávané, ba odvrhované je v skutočnosti z pohľadu vývoja art rocku skutočná perla!
Geoff Downes obohatil svojou hrou na klávesy nezmazateľne zvuk YES, Chris Squire tu hrá na base ako Boh (počúvajte poriadne "Tempus Fugit"!), takmer tak isto Alan White na bicích, štandardne skvelý je Steve Howe a výkon Trevora Horna po rokoch na tomto albe hodnotím vlastne ako heroický...
Dramatická "Machine Messiah", hlboko pod kožu sa vrývajúca "Does It Really Happen?", výborná "Into the Lens" a priam geniálna "Tempus Fugit" ostanú navždy v Zlatom fonde tvorby YES.
Áno je to trochu iný YES, jediný bez Andersona, jeden z viacerých bez Wakemana, ale ako človek, ktorý túto kapelu sleduje a miluje 30 rokov absolútne neochvejne tvrdím, že je lepšia, ako čokoľvek, čo YES vydali s Trevorom Rabinom, včetne komerčne mimoriadne úspešnej LP 90125...

» ostatní recenze alba Yes - Drama
» popis a diskografie skupiny Yes


Marillion - Marbles
2004-09-04

Marillion / Marbles

5 stars

Marillion je jednoznačne skupina, ktorá mňa, podobne ako mnoho iných progrockerov, značne ovplyvnila v hudobnom živote. Nebudem sa teraz vracať ku nepochybne skvelému prvotnému obdobiu, keď bol jej frontmanom Derek William Dick, allias FISH. Nástupom (spočiatku) prekvapujúco neznámeho Američana Steve Hogartha sa história kapely štiepi na F Marillion a H Marillion...
Až do prvých mesiacov tohto roku bol považovaný za vrchol tvorby H Marillion presne desať rokov starý, koncepčný album Brave. Vydaním aktuálneho dvojdisku Marbles vznikli v tábore fanúšikov, ale aj bežne informovaných poslucháčov tejto kapely vášnivé diskusie, či je lepší Brave, alebo Marbles...
Tu musím spomenúť doslova idiotskú vydavateľskú politiku hudobných spoločností, podľa ktorej dvojalbá sú všeobecne horšie predajné, ako štandardné verzie albumov... V prípade "Marbles" je to HRUBÁ CHYBA. Usporiadanie skladieb, ale najmä absencia najdlhšiej (18 minút) a jednej z najkrajších kompozícii v histórii F aj H Marillion - "Ocean Cloud" robí zo štandardne predávaného alba v obchodnej sieti len úbohého vykastrovanca! Regulérnu 2CD verziu si môžete kúpiť len cez internet, pokiaľ ste to už nespravili počas májovej koncertnej série skupiny na "MARBLES TOUR" v Prahe, Krakove, alebo kdekoľvek inde...
Album obsahuje tri nesmierne perly, tri dlhé kompozície, mimo najkrajšiej, už spomenutej "Ocean Cloud" ešte úvodnú "The Invisible Man" a záverečnú "Neverland". Medzi to sú umne usporiadané päť až sedem minútové songy, často s takmer hitovými ambíciami (to nemyslím tentokrát ironicky...) ako "Genie", "Angelina", "Don't Hurt Yourself", "You're Gone" , alebo mnou preferovaná "Fantastic Place". A ako čerešničky na šľahačke, alebo jahôdky na torte sú ešte medzi to hodené štyri FAREBNÉ GULIČKY ( termín MARBLES)... Ako celok to drží pokope úplne perfektne!
2 CD verzia Marbles je proste skvost. Po takmer prepadákoch, ktorými boli predošlé CDs " Radiation", "marillion.com" a trochu lepšiom albe "Anoraknophobia" vydali H Marillion, podľa mňa, svoj najlepší album (dvojalbum)...
..."Brave" má viac, než konkurenta...

» ostatní recenze alba Marillion - Marbles
» popis a diskografie skupiny Marillion


Areknamés - Areknamés
2004-09-03

Areknamés / Areknamés

5 stars

Skutočne čarovnú atmosféru 70. rokov, návrat a nostalgiu za Canterburskou scénou a inšpiráciu geniálnymi VDGG a samotným Peterom Hammilom prináša toto ešte neznáme talianské trio.
Multiinštrumentalista a spevák Michele Epifani spolu s rytmickým doprovodom Piero Ranalli/ Mino Vitelli na ploche takmer 55 minút servíruje hudobný pokrm, ktorého sa neviem nabažiť a počúvanie ich prvotiny vo mne vyvoláva syndróm závislého človeka. Takto by mal znieť dnešný reaktivovaný "moderný" Van Der Graaf Generator! Ak toto album počul Peter Hammill (čomu verím), istotne ostal "s otvorenou hubou".
Michele Epifani spieva s typickou intonáciou a frázovaním, ako jeho inšpiračný vzor, používa však aj "krabičky" na občasné skesľovanie hlasu v niektorých dramatických pasážach.
Album nemá žiadnu slabinu, všetkých šesť kompozícií udržiava poslucháča v strehu a akomsi pozitívnom napätí.
Ťažké gitarové riffy, husté melotrony, dramatické zmeny hudobných nálad, naliehavosť Epifaniho spevu, pasáže klasického a symfonického rocku, kombinované s pošmúrnosťou a melanchóliou, to je tvár debutového disku trojice z Apeninského polostrova, o ktorej (pevne verím), budeme ešte neraz počuť...
Jednoznačne odporúčam toto album milovníkom klasických VDGG Petera Hammilla, ale aj kapiel, ako sú britský Parallel Or 90 Degrees Andy Tillisona (teda aj TANGENT), alebo amerických Discipline Matthew Parmentera...

» ostatní recenze alba Areknamés - Areknamés
» popis a diskografie skupiny Areknamés


Premiata Forneria Marconi - The World Became the World
2004-09-01

Premiata Forneria Marconi / The World Became the World

4 stars

Vyše dvojminútový úvodný chorál zmiešaného mužsko - ženského zboru otvára takmer 11 -minútovú dramatickú, kompozíciu "The Mountain" na v poradí druhom, anglicky spievanom albume absolútneho piliera a legendy talianskeho progresívneho rocku, skupiny Premiata Forneria Marconi (PFM).
Koncertovanie s YES aj Genesis v roli predkapely, texty dovtedy dvorného skladateľa na prvých albách King Crimson, Petera Sinfielda, jednoznačná inšpirácia rannými nahrávkami King Crimson a Genesis, to všetko sú neprepočuteľné a nevyvrátiteľné atribúty tejto platne.
Za mohutný, výrazný refrén v titulnej "The World Became The World" by sa iste nehanbili ani The Moody Blues v čase najväčšej svojej slávy...
V "Just Look Away" a " Four Holes In The Ground " cítiť jasne inštrumentálny a aranžérsky vplyv Gentle Giant (všetci piati členovia PFM sú nielen schopný inštrumentalisti, ale aj speváci), v posledných dvoch skladbách " Is My Face On Straight " a "Have Your Cake And Beat It" (džezujúca inštrumentálka) zase ranný YES...
Táto doska je skutočne pestrá zmes art rockových postupov. Je to album nie síce prevratné, ale v dobe svojho vydania, a s platnosťou dodnes, vysoko, vysoko nadštadardné.
Je to snáď plagiát vyššie uvedených britských vzorov kapely PFM?
V žiadnom prípade, ich hudba má dostatok prvkov osobitosti a špecifickú talianskú atmosféru.
... a nakoniec, PFM sú dodnes legendy rovnocenné všetkým vyššie uvedeným art rockovým hviezdam z Ostrovov...

» ostatní recenze alba Premiata Forneria Marconi - The World Became the World
» popis a diskografie skupiny Premiata Forneria Marconi


Rush - Vapor Trails
2004-08-27

Rush / Vapor Trails

3 stars

Ťažko sa podlieza pod v minulosti hodne vysoko položenú laťku kvality...
Po šiestich rokoch nečinnosti skupiny z objektívnych príčin (najprv podozrenie z leukémie u Neila Pearta, potom smrtelná autohavária jeho jedinnej dcéry a karcinogénne ochorenie, ukončené tiež smrťou jeho manželky), vydala kapela album, na ktorý čakal snáď celý, zainteresovaný hudobný svet...
Návrat ku koreňom? Oficiálne sa to takto tvrdí, ale ja tvrdím: "Kdeže!"
Pre mňa je toto album kapely, ktorá ma v živote dlhodobo mimo YES ovplyvnila najviac, nič iné, ako takmer totálna strata INVENCIE.
Pri úmyselnej absencii klávesovej techniky sa kapela akože vracia až do obdobia svojej prvej dosky, pričom ju nahrávala s tou najnovšiou technológiou. Výsledok som v minulosti označil ako "Najväčšie hudobné rozčarovanie roku 2002". Platí to dodnes, aj keď pred nadchádzajúcim pražským koncertom tejto ikony chcem byť aspoň trochu tolerantný...
Album má síce spústu energie a dynamiku, ale čo z toho, keď na ňom neobjavíte vlastne ani jeden motív, či nápad, ktorý v minulosti robil z kapely Rush - RUSH!
Nad úvodnou vypalovačkou "One Little Victory" dodnes nechápavo krútim hlavou. Zo šedého 13 skladbového priemeru ma ako-tak zaujali len "Peaceable Kingdom", titulná "Vapor Trails" a "Earthshine". Nie je to trochu málo?...
...niekedy je v živote potrebné byť tvrdší aj na svojich obľúbencov...
2 a pol boda, len kôli koncertnej horúčke (RUSH som už videl v 1992 v Norimberku) zaokrúhlim smerom nahor...

» ostatní recenze alba Rush - Vapor Trails
» popis a diskografie skupiny Rush


Rush - 2112
2004-08-27

Rush / 2112

5 stars

Dnes už nikto nič nezmení na fakte, že album (prvé zo série troch po sebe idúcich) so sci-fi tématikou a nástupom syntetizátorov do hudby tejto skupiny, dovtedy v podstate hard rockových RUSH zatriaslo hudobným svetom...
Pod veľkým finančným a čiastočne aj časovým tlakom vyprodukovala táto dnes už legendárna trojica svoje NEPOCHYBNE najlepšie album (u mňa je v absolútnom TOP 5 všetkých čias).
Album, ktoré v histórii rockovej hudby snáď najviac spája odnože "hard" a "art". Kanadskou vládou a oficiálnymi štátnymi inštitúciami o pár rokov neskôr poverení "Veľvyslanci kanadskej kultúry vo svete", trio RUSH ho nahrali a vydali v hektickej situácii, takmer na pokraji rozpadu v roku 1976.
Album má dve polohy: Prvá strana pôvodného LP je vyše 20 minútová suita, sci-fi príbeh "2112" odohrávajúci sa v teritóriu Slnečnej sústavy, plný nesmierneho počtu muzikantských nápadov. Kto z Vás to dodnes nepočul, nepozná šlabikár, spoločný pre všetkých skutočných rockerov...
Druhú stranu alba tvorí 5 kratších songov, každý s inou atmosférou. "A Passage To Bangkok" je hard rocková pecka s energickým drajvom Alexa na gitare, druhá " The Twilight Zone" je pošmúrna a mierne depresívna, pomalšia kompozícia, tretia "Lessons" je zase ostrejší kúsok s typicky "jačavým" vokálom Geddyho. Štvrtá v poradí je nádherná, melancholická Geddyho balada "Tears", ktorá skutočne vytiahne slzy na tvár aj otrlého chlapa... Album končí opäť tvrdšou skladbou "Something For Nothing", dôstojne zakončujúcou cestu RUSH do nie príliš prebádaných priestorov symbiózy hard a art rocku.
Resumé: Absolútne povinné album pre každého, kto má vzťah k hard, art a prog rocku, ešte raz opakujem, je to proste rockový ŠLABIKÁR...

» ostatní recenze alba Rush - 2112
» popis a diskografie skupiny Rush


Uriah Heep - Salisbury
2004-08-24

Uriah Heep / Salisbury

5 stars

Jeden zo štyroch základných pilierov britského (spolu s Led Zeppelin, Black Sabbath a Deep Purple), ale aj svetového hard rocku svojím v poradí druhým LP zasiahli poriadne hlboko do vôd v tom čase prudko sa rozmáhajúceho art rocku (ach, to bola krásna doba...). Album, podľa mnohých oprávnene považované dodnes za vrchol tvorby tejto stále aktívne fungujúcej, skvelej kapely. Nechcem tu príliš spomínať snáď všetkým notoricky známu Hensleyho (s prepáčením) odrhovačku z každej poriadnej vesnickej (dedinskej) zábavy - "Lady In Black" :-)...
Táto doska obsahuje minimálne tri perly najvyššej kvality: úvodnú dramatickú "Bird Of Prey" s úžasným speváckym výkonom Davida Byrona, krehkú baladickú hensleyovku "The Park" a šestnásť minútovú, art rockovú titulnú, symfonickú suitu "Salisbury". Tak ako u prvej dosky kapely, aj tu sa ešte možno pýtať: Kde je hranica medzi žánrami v hudbe? Je toto art rock, alebo hard rock? Myslím, že to nie je vôbec jednoznačné, v tomto konkrétnom prípade snáď ani celkom podstatné. Dodnes ho uznávajú fanúškovia (väčšinou tí skôr narodení) z obidvoch táborov. Toto LP/CD je proste skvost...

» ostatní recenze alba Uriah Heep - Salisbury
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep


Threshold - Subsurface
2004-08-20

Threshold / Subsurface

4 stars

Ešte čerstvá a teplá placka bandu, sústredeného okolo gitaristu Karla Grooma potvrdzuje opäť, že Threshold sú najlepšou kontinentálnou prog metalovou kapelou. Desať songov (v limitovanej verzii) prináša veľmi kvalitnú muziku zo svojho žánru. Oproti starším výtvorom kapela znie o niečo uhladenejšie, ale je to na prospech celkového soundu.
Spevák Mac definitívne presvedčil, že je adekvátna náhrada za bývalého frontmana Damiana Wilsona a je tu aj nový basák - Steve Anderson.
Výraznými peckami sú najmä dlhšie kompozície: Počiatočná "Mission Profile", druhá "Ground Control" a snáď najlepšia je desaťminútová "The Art Of Reason". Ani kratšie songy netrpia dojmom nejakého stereotypu alebo banality...
Zvlášť príjemne pôsobí aj nálepka na kartónovom ochrannom obale cédéčka, ktorá pozýva na aktuálne "Subsurface Tour 2004", kde jednou zo zastávok skupiny bude aj klub Stará Pekáreň v Nitre (predkapelou budú Dead Soul Tribe). Tak teda poriadne si napočúvajte obsah aktuálneho CD a hor sa na koncert!

» ostatní recenze alba Threshold - Subsurface
» popis a diskografie skupiny Threshold


Pain of Salvation - The Perfect Element Part 1
2004-08-18

Pain of Salvation / The Perfect Element Part 1

5 stars

Už dnes takmer génius a jeden z významných autorov toho, čo je v rockovej hudbe inteligentné, razantné a nádherné zároveň, Švéd s menom Daniel Gildenlöw, šéf kapely POS a v súčasnosti už aj plnoprávny člen ešte o niečo slávnejších The Flower Kings týmto albumom vstúpil do Siene Slávnych tak medzi art rockermi, ako aj medzi tolerantnými metalistami.
"The Perfect Element Part 1" je skutočne album, ktoré skĺbilo do takmer perfektnej podoby to pozitívne z metalovej sféry so skutočne progresívnymi prvkami klasického rocku. Toto album predbehlo svoju dobu. Obsahuje síce aj takmer hitovú singlovku "Ashes " (verím, že ste k nej všetci videli veľmi sugestívny videoklip kedysi na MTV, alebo na VH1), ale na tomto albume sú aj kompozície, spôsobujúce takmer orgazmus:-), len si pusťte pár krát za sebou záverečnú - titulnú desaťminútovku "The Perfect Element"...
Toto album bolo asi prvé, ktoré ma postupne začalo presviedčať, že invenčný progrock, či progmetal sa vyskytuje v omnoho zaujímavejších formách vo Švédsku (teraz myslím trebárs aj taký Opeth, alebo Katatoniu), ako v USA (Dream Theater, Shadow Gallery, Enchant, Magellan, alebo aj Queensryche).
Viem celkom určite, že Daniel a spol. nám toho ešte hodne ukážu! (Novinka Pain of Salvation s názvom "BE" je už na spadnutie...)

» ostatní recenze alba Pain of Salvation - The Perfect Element Part 1
» popis a diskografie skupiny Pain of Salvation


Gentle Giant - In a Glass House
2004-08-16

Gentle Giant / In a Glass House

5 stars

Tak, ako YES majú svoj Close To The Edge, PINK FLOYD svoj Dark Side Of The Moon, GENESIS svoj Selling England By The Pound a E.L.& P. svoj Trilogy, tak kapela v našich končinách menej známa, ale vo svete (najmä vo sfére aktívnych muzikantov, venujúcich sa žánru art & prog rock) výnimočná, má toto album! Žiadna kapela (samozrejme s výnimkou YES) tak neovplyvnila spôsob používania viacnásobných vokálov v art rockovej hudbe a úplne novátorský systém skladania skvelých hudobných fragmentov do jedného celku, ako práve Gentle Giant. Tí, čo v súčastnosti zvlášť obľubujete kapely ako sú Spocks Beard, alebo Echolyn (to som aj ja:-) ) vedzte, že ich hlavým inšpiračným zdrojom bola hlavne práve táto kapela.
Pôvodná šesťskladbová ( a 38 minútová) verzia tohto CD je momentálne prakticky nezohnateľná a zberateľsky raritná. Album vlastne uzatvára päticu mimoriadne silných a z pohľadu vývoja art rocku náležite cenených albumov tejto skupiny.
...tak ako VDGG, Camel aj Gentle Giant boli v minulosti v našich zemepisných končinách vždy v tieni žánrovo príbuzných kapiel typu Genesis, YES, E.L.&P., či extrémne zpopularizovaných a zľudovelých Pink Floyd. Kto sa však do HUDBY Nežného Obra ponorí hlbšie, s istou dávkou trpezlivosti a prirodzenej vnímavosti, ten bude za to nesmierne odmenený...

» ostatní recenze alba Gentle Giant - In a Glass House
» popis a diskografie skupiny Gentle Giant


Tangent - The Music That Died Alone
2004-08-13

Tangent / The Music That Died Alone

5 stars

Ufff...! projekt TANGENT je jednoznačne to najlepšie CD z roku 2003 v mojej súkromnej zbierke! A nielen v mojej - toto CD vyhralo väčšinu výročných ankiet renomovaných internetových stránok, venovaných art&prog rocku...
Bodaj by nie...
TANGENT je v podstate sólový produkt šéfa britskej (vynikajúcej!) kapely Parallel Or 90 Degrees - Andy Tillisona (spev, klávesy), za aktívnej pomoci jeho dvoch spoluhráčov z PO90D (Sam Baine-syntezátory, piano a Guy Manning - gitary, vokál), hviezdnej trojice z The Flower Kings (Roine Stolt -gitara, vokál, Jonas Reingold - basa, Zoltan Czorsz - bicie) a na saxofóne a flaute tu hrá legenda z VDGG David Jackson!
Niet divu: Kto z Vás aspoň trochu pozná PO90D, vie, že hlavným inšpiračným zdrojom v tvorbe Andy Tillisona bol, je a asi bude Peter Hammill a jeho bývalá kapela Van der Graaf Generator...
TANGENT na ploche 45 minút servírujú skvelú reminiscenciu na "Canterbury" scénu zo 70.rokov, premiešanú z typicky jazzovým podfarbením geniálnej rytmiky tandemu Reingold/Czorsz.
Celé CD je určené pre skutočných, náročných prog rockových labužníkov a onedlho sa dočká svojho druhého bračeka s názvom "The World That We Drive Throug"...
Resumé: Toto CD proste MUSÍTE nielen počuť, ale vlastniť!!!

» ostatní recenze alba Tangent - The Music That Died Alone
» popis a diskografie skupiny Tangent


Van Der Graaf Generator - Still Life
2004-08-05

Van Der Graaf Generator / Still Life

5 stars

Jedno z najlepších albumov v histórii fungovania tejto kapely. Na rozdiel od absolútneho klenotu "Pawn Hearts" je podstatne vzdušnejšie, straviteľnejšie už pri prvom kontakte, teda jeho počúvaní. Album bolo nahrané v zostave Peter Hammil (spev, gitara, piano), David Jackson (saxofón, flauta), Hugh Banton (organ, baspedál, gitary, melotron) a Guy Evans (bicie). Nepôsobí ani tak depresívne ani náročne psychedelicky, ako jeho predchodcovia...
Rozličné nálady, duševné rozpoloženia a životné skúsenosti a zážitky Petera Hammilla charakterizujú vlastne všetky kolektívne diela VDGG aj nespočetné množstvo jeho sólových albumov.
Na tomto LP/CD by som vyzdvihol úvodnú " Pilgrims", predposledú "My Room" a záverečnú "Childlike Faith in Childhood's End"... ale čo, slabého miesta tu vlastne vôbec niet, proste ponorte sa do tejto MUZIKY a zabudnite na zvyšok (reálneho) sveta...

» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - Still Life
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator


Van Der Graaf Generator - The Quiet Zone / The Pleasure Dome
2004-08-04

Van Der Graaf Generator / The Quiet Zone / The Pleasure Dome

4 stars

Toto LP/CD je v kontexte tvorby VDGG zvláštne najmä tým, že vzniklo prakticky v období končiacej zásadnej tvorby skupiny a v čase, keď líder kapely Peter Hammill mal na konte už 5 sólových albumov. Je to tu náležite cítiť. Hammil, mimo toho, že spieva (samozrejme na vlastné texty), hrá všetky gitarové a klávesové party. Rytmiku na albe tvoria Nic Poter (basa) a Guy Evans (bicie) na saxofón sa sem tam objavuje David Jackson, ale prekvapujúco veľa priestoru tu má huslista a hráč na violinčelo Graham Smith.
Skladby majú minutáž v priemere od štyroch do šiestich (na záver sa opakuje ešte krátky silný motív z "The Sphinx in the Face") a sú napriek svojej "dľžke" skutočne tým lepším, čo VDGG kedy vydali. Mám akúsi slabosť na toto album. Mimo CDs "Pawn Hearts" a "Still Life", ktoré sú nepochybne všeobecne uznávané za vrcholy tvorby tejto veličiny art rocku, asi moje najobľúbenejšie...

» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - The Quiet Zone / The Pleasure Dome
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator


Ark - Burn The Sun
2004-08-03

Ark / Burn The Sun

3 stars

"Správny" recenzent píše hodnotenia aj tých počinov kapiel, projektov a sólových interpretov, ktoré nie sú jeho akousi srdcovou záležitosťou.
Takýmto prípadom je u mňa ARK a ich druhé, vyhlásené (a podľa môjho názoru preceňované) CD "Burn The Sun". Jorn Lande je nepochybne skvelý vokalista, so širokým hlasovým registrom, ale vrcholným dielom, sediacim jeho vokálu ako detská prdelka na nočník je projekt Beyond Twilight - "The Devil's Hall Of Fame". ARK na tomto albe servírujú štandardný progmetal a jedinou dramatickejšou kompozíciou, ktorá ma zaujala aj na viac počutí je len záverečná 9 minútová "Missing You".
Progmetalisti ma budú chcieť možno ukrižovať, ale ja ináč nemôžem...dva a pol boda, z milosti 3!

» ostatní recenze alba Ark - Burn The Sun
» popis a diskografie skupiny Ark


Citizen Cain - Somewhere But Yesterday
2004-08-01

Citizen Cain / Somewhere But Yesterday

5 stars

Myslím si, že každý skutočný fanúšik gabrielovskej éry Genesis a fishovskej éry Marillion by sa mal vrhnúť po tomto, v poradí druhom albe tejto kapely ako vyhladovaný pes po čerstvej kosti. Reprezentatívne album!
Škótska kapela Citizen Cain je totiž presne tým (aspoň na prvých dvoch svojich albách určite), čo staromilci pôvodného britského art rocku majú najradšej.
Spevák Cyrus je svojou farbou hlasu, vokálnou štylizáciou, naliehavosťou a dramatičnosťou kdesi uprostred medzi dvoma frontmanmi vyššie uvedených kapiel - Peterom Gabrielom a Derekom W. Dickom, nám všetkým známym pod menom Fish. V žiadnom prípade však Citizen Cain nie sú plagiátom ranných Genesis, alebo Marillion, skupina má príliš charakteristický vlastný sound, tak ako originálny je nakoniec aj vokál Cyrusa.
Minutáž alba je tiež podľa môjho zvyčajne obľúbeného vzorca: 10+10+25+10, so zaujímavými, krátkymi vyhrávkami medzi jednotlivými nosnými skladbami. V hovorenej pasáži "A Word In Your Ear" na konci najdlhšiej kompozície albumu Cyrus dokonca evokuje Iana Andersona z Jethro Tull...
Dlhé kompozície sú vôbec štandardnou záležitosťou na prvých troch albách kapely (vydaných u Cyclops Records). Žiaľ , po albume "Somewhere But Yesterday" sa sila tandemu Cyrus (spev), Stuart Bell (klávesy) až príliš zvýraznila na úkor rovnocennosti ostatnej inštrumentácie, dôsledkom čoho boli následné personálne rošády na ďalších postoch v kapele. "Somewhere But Yesterday " je tak prakticky najvýraznejšie kolektívne dielo pod hlavičkou Citizen Cain. Ale je to dielo skutočne brilantné...

» ostatní recenze alba Citizen Cain - Somewhere But Yesterday
» popis a diskografie skupiny Citizen Cain


Van Der Graaf Generator - Pawn Hearts
2004-07-31

Van Der Graaf Generator / Pawn Hearts

5 stars

Toto LP (dnes už samozrejme CD) je ukážkou toho, čo je to náročný, experimentálny art rock vo svojej najkvalitnejšiej podobe! V čase, keď kapela okolo frontmana Petera Hammilla nahrávala vo vrcholnej forme toto DIELO, pripojil sa k nej hosť skutočne excelentný - majiteľ loga King Crimson, gitarista a hráč na "Frippertronic" - Robert Fripp, ktorého novátorský vplyv je na "Pawn Hearts" značne cítiť.
Tak, ako YES na doskách "Close To the Edge", alebo "Relayer", aj VDGG nahrali tento produkt spôsobom "dve kompozície okolo 10 minút, a jeden epos vyše 20 minútový".
Zvlášť 23-minútová "A Plague of Lighthouse Keepers" je aj vo svete art rocku niečim málo vídateľným - teda počuteľným a pozoruhodným.
V kontexte tvorby skupiny VDGG je to dielo jednoznačne najťažšie, najkomplikovanejšie, ale mojím názorom spolu s následujúcou, síce odľahčenou , ale tiež mimoriadne skvelou doskou "Still Life" vrcholom tvorby tejto legendy art rocku.
Vždy, keď počujem kapelu VDGG a zvlášť toto album, mám pocit istej historickej nespravodlivosti voči tejto skupine, ktorá na art rockovom poli akosi zostala v tieni slávnejších Yes, Pink Floyd, King Crimson, E.L.&.P., či Genesis. Na rozdiel od ostatných spomenutých, však VDGG spolu s King Crimson ani na chvíľu vo svojej tvorbe neskĺzli do lákavých, komerčných vôd...

» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - Pawn Hearts
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator


Casino - Casino
2004-07-29

Casino / Casino

4 stars

Ako nazvať presnejšie CASINO : Projekt? Superskupina? All Stars Team? Labutia pieseň Geoffa Manna?
Každá odpoveď "Ano" je určitým spôsobom správna.
Je to hodne nadpriemerné a v dobe svojho vydania nadštandardné progrockové dielo. Výpočet zúčastnených muzikantov vzbudzuje istý rešpekt:
Geoffrey Mann - charizmatický spevák kultovných Twelfth Night, Clive Nolan - klávesový workoholik, člen skupín Pendragon, Arena, Shadowland (vo všetkých je dodnes!), Medicine Man a hosť nespočetných ďalších progrockových projektov, Karl Groom - gitarista Shadowland a progmetaloých hviezd Threshold, basák Jon Jeary, tiež z Threshold, Sylvain Gouvernaire, francúzsky gitarista, známy z projektu Iris (spolu s rytmikou z Marillion Trewavas/Mosley), Mike Stobbie, viac producent, ako aktívny klávesák (ex-Pallas) a bubeník z Twelfth Night Brian Devoil.
Toto album odporúčam (ak ho ešte nemáte) všetkým milovníkom klasického britského progresívneho rocku počiatku 90. rokov.
Je to v podstate najmä pomník pre Geoffa Manna, pre ktorého to bolo prakticky posledné zásadné dielo...projekt Casino skončil spolu so životom miláčika progrockových návštevníkov londýnskeho Marque Clubu...

» ostatní recenze alba Casino - Casino
» popis a diskografie skupiny Casino


Camel - Harbour of Tears
2004-07-28

Camel / Harbour of Tears

5 stars

Som už relatívne starý pes:-) Počul som stovky a stovky rockových albumov. Na prstoch oboch rúk však napočítam tie, pri ktorých sa mi podlamujú kolená. Ešte menej je tých, pri ktorých mi zvyknú vyhŕknuť slzy. Je jedno, jedinné album, pri počúvaní ktorého mne, starému psovi slzia oči so železnou pravidelnosťou. Toto album pojednáva o strastiplných momentoch vysťahovalectva Írov v minulosti za oceán za lepším životom... Toto album sa volá "Prístav sĺz". Nesmierna, no nádherná melanchólia a smútok sa valia vyše 45 minút z alba, ktoré majiteľ značky Camel, gitarista, spevák a hráč na flautu Andy Latimer venoval svojim najbližším... potom už len 15 minút šumenia oceánu...
Najlepšie a krásne najsmutnejšie artrockové album 90. rokov...
...Keď som v roku 1997 videl v slovenskom Bardejove(!) na "Harbour Of Tears Tour" dosiaľ jedinný koncert tejto kapely na území bývalej federácie, videli ma rodinní príslušníci a spústa priateľov a známych s vlhkými, zaslzenými očami...
Ani trochu som sa za to nehanbil a kto ma pozná, myslím, že ma úplne chápal...

» ostatní recenze alba Camel - Harbour of Tears
» popis a diskografie skupiny Camel


IQ - Dark Matter
2004-07-25

IQ / Dark Matter

5 stars

Dark Matter je po bezchybnom albume Ever, koncepčnom dvojalbume Subterranea a vysoko nadštandardnom The Seventh House ďalším drahokamom do mozaiky diel, ktoré budú dlho patriť k pilierom žánru, nazvaného rock progresívny. V tejto dobe je fakt prakticky nemožné, prísť s niečim totálne zásadným, ale I.Q. si udržuje stále vysoko nasadenú latku kvality. Je bláhové tvrdiť, že kapela vykráda sama seba, nepostrehol som jediný motív, alebo hudobný nápad, ktorý by pripomínal niečo z predošlej tvorby skupiny...
Niečo iné je charakteristický sound a spôsob komponovania v kapele a zatiaľ, čo na The Seventh House viac dominovali gitarové party Mike Holmesa, Dark Matter je podstatne viac postavené na klávesových plochách Martina Orforda a jeho atmosféra a textová zložka je temnejšia, ako u predošlých počinov kapely.
Nepochybne ťažiskovou kompozíciou je záverečný, vyše 24-minútový epos "Harvest Of Souls", ktorý smelo možno postaviť vedľa klasických diel žánru, ako sú "Supper´s Ready" od Genesis, alebo "Close To the Edge" od YES a ak s tým - úplne náhodou - niekto z Vás nesúhlasí, ja skalopevne tvrdím, že majster ČAS ukáže!
Dal by som za toto dielo 4 a pol boda, ale predošlí recenzenti ma doslova prinútili zaokrúhliť hodnotenie novinky dnes už veteránov žánru smerom nahor!

» ostatní recenze alba IQ - Dark Matter
» popis a diskografie skupiny IQ


Porcupine Tree - The Sky Moves Sideways
2004-07-25

Porcupine Tree / The Sky Moves Sideways

5 stars

To, čo je v kontexte tvorby slávnych Pink Floyd album "Wish You Were Here", to je u zatiaľ menej známych (otázka času dokedy...) Porcupine Tree vrámci ich doterajšej tvorby album The Sky Moves Sideways.
V poradí tretie radové album je fanúškovskou základňou skupiny oprávnene považované (aj vzhľadom na v súčasnosti určitú začínajúcu komercionalizáciu tvorby PT) nedostižné. Album je vyváženou zmesou progresívne psychedelických a ambientných rockových postupov i experimentov. Dramaturgická koncepcia skutočne pripomína floydovské WYWH s titulnou vyše 18 minútovou kompozíciou na úvod a jej druhou, 16 minútovou časťou na záver alba. Ďalšou, 16 minútovou perlou je skladba Moonlop, ktorej singlová verzia v roku 1995 prerazila aj v USA a dopomohla PT k súčasnej popularite za oceánom. Album dopĺňajú ešte dva vyše 5 minútové tracky - dynamická "Dislocated Day" a krásne melancholická "The Moon Touches Your Shoulder".
Toto album by malo byť základnou, povinnou výbavou každého ozajstného progrockera!

» ostatní recenze alba Porcupine Tree - The Sky Moves Sideways
» popis a diskografie skupiny Porcupine Tree


Echolyn - As the World
2004-07-24

Echolyn / As the World

5 stars

Echolyn sú celkom nepochybne jeden z najväčších prínosov americkej progrockovej scény a CD "As the World" je podľa mňa ich vrcholným dielom. Originálna a nápaditá gitarová hra (Brett Kull), mierne jazzové klávesy a skvelá aranžérska činnosť (Chris Buzby), viacnásobne vrstvenné vokály (Ray Weston za výdatnej pomoci B.Kulla a Ch.Buzbyho) - jasný vplyv Gentle Giant, pestrosť jednotlivých kompozícií, celá plejáda hosťujúcich hráčov a hráčiek na sláčikové nástroje, to sú atribúty parádnej ukážky, čo je to skutočná progresivita v prgresívnom rocku...
Plný počet bodov je v tomto prípade úplne na mieste!

» ostatní recenze alba Echolyn - As the World
» popis a diskografie skupiny Echolyn


Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Progboard TV

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000