Dream Theater - Falling To Infinity

Reakce na:
alienshore - 4 stars @ 23.02.2016

Najkontroverznejším dielom v celej kariére Dream Theater je jednoznačne Falling Into Infinity. Je to proste holý fakt. Albumy ako Images and Words a Awake stanovili štandardy pre progresívny metal a doteraz mnohé podobne zamerané kapely z nich čerpajú veľkou lopatou. Petrucci, Portnoy a spol. si boli vedomí, že ďalej sa už v tomto pokračovať nedá a tak skúsili niečo iné. Falling Into Infinity vyvoláva mnohé otázniky a jeho skutočný odkaz je viac menej zahmlievaný rôznymi "erudovanými" názormi a postojmi.

Recenzenti ho často hodnotia ako priemerný počin, ignorujúc fakt, že väčšina prog-metalových skupín si na takýto album ani len necvrkne. Dream Theater vymenili značky nástrojov, zosilňovačov, zmenili aranžérske aj produkčné poňatie a taktiež roztvorili koridor aj pre iné štýly. Všetko sa však deje s charizmou, ktorá je nezameniteľná pre Dream Theater 90-tých rokov. Produkčnú taktovku dostal do rúk skúsený Kevin Shirley a ten ukázal kapele nové, doposiaľ pre nich nepoznané možnosti. Progresívny metal ako stavebný prvok je samozrejme neodmysliteľný, no k tomu sa musíte ešte prirátať aj zmes art-rocku, hard-rocku, jazz-rocku a popu.

Panuje názor, že k vydaniu tohto albumu ich donútila vydávajúca firma Elektra. Petrucci to rázne poprel a ani skladby o konkrétnom časovom rozpätí nie sú práve prototypom akejsi vyloženej komercie. Z Dream Theater sa pop-rocková kapela v danom období jednoducho nestala. Mike Portnoy to však vykreslil inak a priznal, že vydavateľská firma chcela od kapely viac akceptovateľnejší album, keďže aj v samotnom labely prebehli organizačné zmeny a Dream Theater sa ocitli v komplikovanej situácii, keď museli hrať ich hru. Falling Into Infinity mal byť pôvodne dvojalbum aj s prvotnou verziou Metropolis Pt. 2. Fanklubovský oficiálny bootleg album Falling Into Infinity Demos 1996-1997 obsahuje všetky skladby z tejto éry a odkrýva obrovský potenciál aj nevydaných skladieb.

Falling Into Infinity predstavuje tak či onak ambiciózny produkt nielen rozmanitých štýlov, ale aj podnetných hudobných nápadov. Určite viac ako napr. koncepčné poviedky o minulých životoch (Metropolis Pt. 2) alebo sci-fi rozprávky (The Astonishing). Spájať niekedy aj dosť protichodné štýly nie je vôbec jednoduchá úloha a vyžaduje si zodpovedný prístup. V momente ako opustíte konzervatívny pohľad na metal, ste vydaní na nemilosrdný ortieľ svojich fanúšikov. Popové prvky nie sú vôbec na škodu, ak sú umne zakomponované. Ale práve to spôsobilo nevôľu v širšom merítku, no v skutočnosti Dream Theater vôbec nezišli zo svojej kvalitatívnej úrovne. Len jednoducho chceli nahrať hudbu tak, ako to cítili. Samozrejme brali ohľad aj na svoju virtuozitu a povesť zručných skladateľov.

"Derek Sherinian je najslabším klávesákom Dream Theater v celej ich histórii" – ďalší zaujímavý názor z publicistického krídla. Jeho hráčske schopnosti na sólových albumoch, či projekte Planet X však hovoria o čomsi inom. Navyše je to kapelový hráč, ktorý v pozadí tvorí harmónie na podporu celej skladby. Keď príde jeho chvíľa, ukáže svoj arzenál klávesových erupcií, ktoré nezaprú inteligenciu a nadhľad. Dream Theater neprežívali práve najlepšie obdobie, no práve Derek vniesol do kolektívu zábavu aj humor. Hlavný líder John Petrucci prestal na chvíľu trhať struny a hrá ako ozajstný čarostrelec. Povahovo komplikovaná osobnosť Mike Portnoy predviedol podľa mňa grandiózny bubenícky výkon a jeho prechody patria medzi najpresvedčivejšie počas jeho pôsobenia v Dream Theater. Vždy spoľahlivý John Myung dostal pre svoju basu zvuk, ktorý si jednoznačne zaslúži. Všeobecne je zvuk nástrojov perfektný a jasne čitateľný.

John Myung vezme prekvapivo basový nástroj "chapman stick" a vytvára úvod k New Millenium. Rytmicky výborná záležitosť a hlavne inštrumentálna časť v druhej polke skladby je vskutku pozoruhodná. You Not Me mám rád, je to príklad kvalitne poňatej hitovej rockovej skladby. Nie každý jej však prišiel na chuť, no mne príde celkom sympatický aj jej mierne alternatívny podtext. Mix Pink Floyd a Metallici predstavuje Peruvian Skies a predovšetkým Derekove zasnené, a neskôr expresívne ladené klávesy fungujú ako jedna báseň. Balada Hollow Years je nádherná hlavne vďaka LaBriemu oduševnenému vokálu. Priznám sa, že úvodný motív na akustickej gitare mi natoľko učaroval, že som ho skúšal aj ja. Keď som v roku 2009 absolvoval koncert Dream Theater v Prahe, tak práve táto vecička vniesla svetlo do koncertnej haly, ktorá bola do tej doby preplnená temnými prog-metalovými orgiami.

Ako tie slabšie označím Burning My Soul a Just Let Me Breathe, hlavne po melodickej stránke. Avšak ich inštrumentálne spracovanie si zaslúži obdiv a povyšuje ich to na vyššiu úroveň. Predovšetkým začiatok Burning My Soul je nezabudnuteľný. Ďalšie pomalšie songy Take Away My Pain (inšpirácia Genesis) a Anna Lee (inšpirácia Elton John) nemám dôvod haniť, skôr práveže naopak, keďže mne pop-rockové prvky v rockovej muzike vôbec nevadia. Je to zároveň parketa pre Johna Petrucciho a jeho gitarové krasojazdy. To najlepšie tvoria jednoznačne najdlhšie kompozície Lines In The Sand a Trial Of Tears. Parádna gitarová inštrumentálka Hell's Kitchen je akousi predohrou k Lines In The Sand. Sprievodné vokály v refréne robí Doug Pinnick (King's X) a v spoločnosti Jamesa Labrieho je tento moment jeden z najsilnejších na celej doske. Veľký moment Dream Theater sa koná aj v prípade Trial Of Tears, ktorá je ďalšou nesmierne silnou a prepracovanou záležitosťou rovnako ako Lines In The Sand. Okrem špičkového refrénu podporeného perkusívnymi ozdobami Mike Portnoya sa tu nachádza aj Petrucciho otvorené jazz-rockové sólo.

Falling Into Infinity nedosiahol veľký úspech u recenzentov a fanúšikovia boli sklamaní. To prinútilo Dream Theater hrať na nasledujúcich albumoch tvrdo a preto sa ich ďalší osud odvíjal v tomto hudobnom formáte. Pravdepodobne sa už nikdy nepriklonia k myšlienke Falling Into Infinity, pretože by predstavovala pre nich riziko nepochopenia a odsúdenia. Počas tých dlhých rokov od jeho vydania si však album postupne našiel svojich fanúšikov a obdivovateľov, ktorí vycítili aj počuli čosi iné, než je u nich zvykom. Niektoré skladby sa na koncertoch Dream Theater stabilne hrávali a mali zaslúžený úspech. Falling Into Infinity stojí mimo ich diskografie práve kvôli odlišným faktorom aj pohnútkam, pre ktorý bol vytvorený. Odporúčam teda na koniec tejto "krátkej" recenzie si jeho obsah užiť tak, ako reálne existuje bez nejakých zbytočných predsudkov, či nebodaj predstáv aké by to mohlo byť.

Hodnotenie: 4,5

 

Pro přidání nové reakce musíte být přihlášeni/zaregistrováni.


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000