Ten Years After - Watt

Keď sa to tak vezme, všetky okolnosti hrali pre toto dielo. Vzniklo v roku 1970 a to je rok vskutku pamätný. Ba čo viac, jeho autormi boli muzikanti združení pod názvom Ten Years After. Akoby to nestačilo, minulosť im na konto pripísala tri výborné a dva geniálne albumy. Pravda, to posledné môže občas aj zväzovať.

Nič zviazané však v úvodnom hite I’m coming on nie je. Naopak, klasická svižná pecka ako z partesu jednoducho nemá chybu. Tradične si následne Alvin Lee a spol. strihnú selankovú My babe left me, pokoj striedajú pomerne svieže temperamentné refrény, tak to má byť, záverečná gradácia sa stráca za horizontom a pochybujem, že existuje poslucháč, ktorý by si želal jej koniec. Slaďáčik Think about the times plynie ľahučko, mám sto chutí prehlásiť: „I say yeah“. Zhodou okolností sa tak nazýva ďalšia skladba, rozkokošená blues rocková záležitosť, o ktorej poviem jediné – takto si predstavujem vďačnú koncertnú „poďte tancovať“ zahajovačku. Westernová hudba, ktorá by sa hodila niekde ku Keomovi či Djangovi sa volá pomerne tajuplne – The band with no name. Je to krátka inštrumentálka a mne sa páči viac ako veľmi. Ďalšia typická posadená „tenyearsafterovina“, Gonna run, ma obvykle prinúti pokyvkávať hlavou, čo je klad. Odľahčená rádiovka (aspo� v prvej polovici) She lies in the morning neurazí, navyše, v druhej polovici minutáže niekoľkokrát zmení charakter a záverečný pomalý džem je skvelý, o ešte záverečnejšom rýchlejšom vyvrcholení ani nevraviac. Nakoniec je tu živá cover verzia skladby Sweet little sixteen (schválne nemenujem interpreta, ktorý je pre m�a číslom jedna v rock’n’rolle) z festivalu Isle of Wight. Živý neprikrášlený surový zvuk skupine pristane, a (aj) preto ide o vydarenú bodku za takmer štyridsaťminútovým poslucháčskym zážitkom.

Keď sa povie blues rock, tak skupina, ktorá sa mi vybaví ako prvá, je Ten Years After (interpret zasa Rory Gallagher, ale to sem nepatrí). Watt je výborný album, možno obsahuje menej nesmrteľných peciek než staršie albumy, ale to neznamená, že nemá čo ponúknuť. Je tu toho toľko, čo žiari, že by sa posledná dekáda hudobného priemyslu pokojne mohla označiť za dobu temna.

reagovat

pito63 @ 24.10.2012 13:20:52
Hoci sa s recenzentom nezhodnem na počte geniálnych a výborných albumoch po "Cricklewood Green", tento titul beriem ako ďalšiu parádnu blues rockovú jazdu.
Hejkal, vÄŹaka za "Watt"!