Uriah Heep - Electrically Driven

„Two Sides Of Uriah Heep“, tak sa volá kolekcia, ktorú som si kúpil. Uriah Heep ju vydali v rámci osláv 30. výročia svojho vzniku. „Acoustically Driven“ a „Electrically Driven“, dve tváre jednej kapely, sú, spolu s ďalšími titulmi, veľmi dôstojnou oslavou vtedajšieho jubilea tejto žijúcej legendy. K prvému nosiču som sa už vyjadril, dnes svoju pozornosť obrátim na elektrickú stranu.

Veľmi oce�ujem skutočnosť, že kolekciou týchto dvoch koncertov má poslucháč možnosť vychutnať si historický prierez skupiny, od počiatkov, až po vtedy posledný štúdiový zárez „Sonic Origami“. Čo je zvlášť chvályhodné, obsah záznamov je úplne odlišný. Výnimku tvoria iba skladby 'Circus' a 'Blind Eye', kde, podobne ako na akustike, vypomohol svojou zázračnou flautou Ian Anderson z Jethro Tull. Zvyšok vystúpenia si kapela vystačí v pätici. A že si títo rockeri vystačia sami a vedia, to je snáď zbytočné pripomínať. Čo ma na tejto kapele stále priťahovalo a priťahuje, to sú zborové vokály. Hoci sú už v rokoch, stále to tam je, cítim to. Preto mi nedá, aby som nespomenul bubeníka. S týmto názorom som sa už stretol, Lee Kerslake bol v tom čase najlepší spevák z doprovodnej štvorice. Skrátka, spieva mu to. Koncert otvára 'Return To Fantasy', ktorá nás prenesie do fantastických hard rockových sedemdesiatych a navodí správnu atmosféru na javisku i v publiku. Potešilo zaradenie troch ochutnávok z novšej produkcie - 'Universal Wheels', 'Between Two Worlds' a 'I Hear Voices'. Najväčšie prekvapenie je ukryté pod poradovým číslom 7. – smutná balada 'Come Away Melinda', nádherne a precítene zahraná i zaspievaná. Po dvoch osviežujúcich andersonovských vsuvkách nasleduje typický, uriašovsky vygradovaný záver. Klasické čísla 'Sunrise', 'Gypsy', 'July Morning' a 'Easy Livin'' sú dôstojným vyvrcholením celého večera v londýnskej Astorii.

Osobne beriem hudobný život tak, ako prichádza, plynie. Chápem aj ostatných, že im prejav Bernieho Shawa nehrá do noty. Jasné, nie je to David Byron. Ja som prijal každého speváka tejto skupiny, pretože mám Uriah Heep rád. Môžeme polemizovať, čo by bolo, keby v kapele nebol Bernie, ale to je bezpredmetné. Možno by vôbec neboli Uriah Heep, preto som rád, že to zatiaľ funguje. Štúdiovka „Wake The Sleeper“ ma napĺ�a optimizmom.

V poslednej dobe je tých živých záznamov priveľa, nielen od Uriah Heep. Neviem, čím to je? Možno je to dnešnou zvukovou technológiou lacnejšie a ľahšie realizovateľné. Nie je to výčitka, iba si myslím, že menej je niekedy viac. Táto skeptická úvaha sa však nevzťahuje na anglický koncert z marca 2001. Považujem ho za veľmi vydarený, aj keď som dodnes nepochopil jeho podtitul, „The Official Bootleg“. Hodnotím a cením si ho o trochu menej než „Acoustically Driven“, ten je výnimočný, také sa rodia iba raz za kariéru. Kolekcia „Two Sides Of Uriah Heep“ je pre fanúšikov skupiny jasná voľba. Jej druhá časť, „Elektrický pohon“, odo m�a dostáva 4 hviezdičky.
reagovat