Police

oficiální www «
Tagy:
80s new wave classic rock rock
Osobnosti:

Osobnost z db: --vyberte Gabriel, PeterCollins, PhilWakeman, RickYorke, ThomLennon, JohnIan AndersonBanks, TonyIan GillanJack BladesMarián VargaDušan HájekRONNIE JAMES DIOStanislav ,Klásek' KubešDemetrio StratosSean RainertFedor FrešoSean MaloneVladimír HirschVladimír Padrůněk Nová osobnost

» přidat osobnost

THE POLICE

Marian Jaslovský, 1.10.1998,inZine
www.jaslovsky.sk

Všetko, čo urobíme, môže byť použité pre vás)
Na jeseň tohto roku mal Sting vydať svoj ďalší sólový album a ja som sa tešil, že pri tej príležitosti napíšem jeho profil. Peter Riava z Polygramu mi po príchode z Londýna definitívne potvrdil, že vydanie sa odkladá na jar. Medzitým nám však vydavateľstvo A & M pripravilo pekný darček - dlhé roky očakávanú živú platňu Police. O nej som stručne informoval čitateľov v Kankáne 7/8.

Svoj zámer aktuálne písať o Stingovi teda nemusím meniť. S tým rozdielom, že predbežne to bude profil skupiny, ktorá pre nás, tridsiatnikov, znamenala toľko, čo pre starších Cream, či Deep Purple, ale ktorú berú aj poslucháči o generáciu mladší. Police sú aj deväť rokov po rozpade stále živým fenoménom. Hneď z niekoľkých dôvodov; pretrvávajúca popularita megastar Stinga je iba jedným z nich.

Živo (doslovne live) si spomínam na svoje prvé stretnutie so skupinou Police (budem ich písať bez člena The) na priamom prenose z Rockpalastu na Viedni, čo bola jedna z dier železnej opony, ktorou sme mohli obdivovať svoje idoly aj inak ako z ikstých kópií pások a z praskajúcich, väčšinou juhoslovanských a indických platní (tie druhé vychádzali na príznačnej značke DUM DUM). Bolo to začiatkom roku 1980. O Police som už predtým počul veľa. Ako bigotný vyznavač Deep Purple, Jethro Tull a Pink Floyd som na zrnitej ČB obrazovke hľadel na troch bloňďatých, úplne necharizmatických (aspoň v mojom chápaní) manekýnov a nechápal som.Totiž - nedialo sa tam vonkoncom nič ťažkotonážne, umelecké, exaltované, dramatické, nerozbíjali sa gitary a gitaroví geroji nesúťažili v tom, kto za sekundu vyseká viac tónov. Celé to bolo naopak: Aranžmány plné vzduchu, krehká a riedka gitara sa prepletala s prečudesnou rytmikou - ako to vlastne hrá ten bubeník? Kde je prvá a druhá - to typické rockové "bum-čvach", alebo dlhé guľometné dávky bubnov? Je to reggae? Nie je to reggae. Ale čo to je? Neviem, ale vidím, že ten basista s vysokým hláskom s typickou frázičkou "jé jo" (vtedy som nevedel, že sa volá Sting) hrá na elektrickom kontrabase! Tá muzika však čosi zasiala v mojom podvedomí. Od spolužiaka som si požičal platňu Reggatta De Blanc a policajti ma postupne dostávali.

KVETINA NA ZBÚRANISKU

Punk v tom čase vrcholil a zároveň odumieral; táto vlna bola jedna z najkratších. Kvalifikované demoličné čaty pracujú rýchlo. A punk bol ako buldozér, ktorý bez pardónu odhrnul zo svojho pozemku úplne všetko, smetie i elegantné domy. Dinosauri musia zomrieť, štadiónové rituály nemajú s rockom nič spoločné, rock je príliš komplikovaný. Je zvrhlé, keď sa jedna platňa nahráva rok. Takýto názor mali punkeri na hudbu svojich starších kolegov. Ktorí - už ako skutoční dedkovia - veselo robia slávu doteraz, kým po Sex Pistols, či Clash už pomaly ani pes neštekne.To však asi nie je podstatné. V rocku nie je žiadna ulička slepá a na pľace, ktorý vyčistili punkoví buldozéristi, vyrašilo medzi kadejakou burinou aj niekoľko kvetiniek. Niektoré v trse, umelo nazvanom new wave. Iné iba tak. Police patrí medzi najkrajšie.Tí chlapci si totiž uvedomili, že kopírovať hardrockové vzory, alebo loziť po košatých konároch artrockového umenia asi nebude to pravé policajtské; že rock bol vždy priamočiarym ťahom na bránku. Hudba Police - to boli vždy chytľavé, takmer popové pesničky s výraznými refrénami, spočiatku okorenené veľmi nezvyklou zmesou reggae (jamajskí rastamani na čele s Bobom Marleym už víťazne pokrikovali svoje "exodus" po celom svete) a punku (skôr v prieraznosti a energii, ako po filozofickej a - nedajbože - hudobnej stránke). Neskôr prišli iné rajcovné vplyvy. V Stingových basových figúrach často počujeme jazzovú príchuť. Bicie Stewarta Copelanda postavili na hlavu zabehané klišé - svojej súpravy sa zmocňuje perkusionistickým, veľmi tvárnym a pružným spôsobom. So Stingom tvoria naozaj telepaticky prepojenú rytmiku - tam, kde Sting uberie, Copeland pridá. Nikdy potom už im to nešlo tak, ako v Police. Gitarista Andy Summers nemá rád sóla - vyžíva sa v riedkych, dokonale vymyslených sprievodoch, plných priestoru, často využíva presne načasované echo. Skrátka symbol premýšľavého neexhibicionistu.Takto som cítil raných Police a takto ich vnímam dodnes. Ale možno by nezaškodil životopis.

YOUNG TEACHER...

Sting nebol symbolom rockového fagana, ktorý v štrnástich za školou s kamošmi fajčil a učil sa prvé gitarové akordy, v sedemnástich s nimi hral po kluboch, v osemnástich získal prvý nahrávací kontrakt a v dvadsiatich dvoch bol veľmi bohatý a pripravený na svoje prvé protialkoholické liečenie. Jeho život sa vyvíjal úplne antirockersky - pedagogickou univerzitou po období rôznych krátkodobých zamestnaní, hraním v provinčných jazzových kapelách, učiteľovaním (hudba a angličtina), manželstvom, výpoveďou (kvôli hudbe), podporou v nezamestnanosti a splodením dieťaťa. Dvadsaťšesťročný Gordon Sumner, známy ako Sting (1951) v januári 1977 naložil svoju manželku, herečku Frances, šesťtýždňového syna Joa, psa a pár krámov do Citroena a odfičal do Londýna. Spočiatku bývali u manželkinej kamarátky a spávali na epedách na dlážke. Zároveň začal skúšať v byte Stewarta Copelanda, ktorý je skutočným zakladateľom Police. Tiež neveril na spolužiakov a spoluzáškolákov, z ktorých sa spoločne stanú hviezdy. Mal všetko presne vymyslené, vrátane názvu skupiny, a iba zháňal tých pravých ľudí.

POLICAJNÁ AKADÉMIA

Stewart(1952) bol jediný skutočný profík, ktorý stál pri zrode kapely - hral v Curved Air, kedysi slávnej skupine, z ktorej však zostalo iba meno a nakoniec ani to nie. Pritom si uvedomil, že na rozhraní siedmej a ôsmej dekády nie je problémom zmeškať vlak. V decembri 1976 videl koncert Stingovej jazzrockovej skupiny Last Exit (vzory: Tony Williams' Lifetime, Weather Report, Return To Forever), z ktorej nebol nadšený, ale uvedomil si, že Sting je nesmierne charizmatická osobnosť. Prvým gitaristom bol Korzičan Henri Padovani. Po nahratí prvého singla Fall Out (gitarové sólo Padovani nezvládol a nahral ho Copeland!) sa v júli 1977 k skupine pridal starší pán, veterán Andy Summers (1942!!), skutočný profík s veľkými skúsenosťami - hral v Zoot Money Big Roll Band, New Animals, Soft Machine a spolupracoval s mnohými známymi osobnosťami rocku a pop music (Neil Young). Bol aj členom sprievodnej skupiny Mika Oldfielda, ktorému predkapelu robil na koncerte v Newcastle práve Sting s Last Exit. Police naň neurobili žiaden mimoriadny dojem, ale tiež mal pocit, že treba dôkladnú transfúziu krvi. Ako kvartet kapela odohrala dva koncerty. Padovani však nebol ktovieako zručným hudobníkom (nevedel zahrať ani to, čo mu na gitare ukázal Sting), takže Police opäť zostali triom. Sny o bleskovom úspechu sa zatiaľ ešte nenaplnili - skupinu čakalo iba úmorné garážové skúšanie. Rok 1977 bol náročný a neúspešný, ale vyformovala sa v ňom zrelá skupina, ktorá už o rok neskôr odštartovala treťou kozmickou rýchlosťou.

1978, OUTLANDOS A REGGATTA

Nový manager (skúsený Stewartov brat Miles), nový kotrakt (A & M), úspešný singel, prvá typická policeovka (Roxanne) a nová platňa (Outlandos D'Amour, apríl). To nie je zlý úvod roku. Okrem teenagerov spozorneli aj kritici. Police sa nikdy netajili tým, že chcú byť úspešnou kapelou (teenagerský image a fotenie pre mládežnícke časopisy), ale podaril sa im "fór", ktorí si môžu dovoliť iba najväčší muzikanti: Pod povrchom ich zdanlivo bezproblematických popevkov sa nachádza hromada náročnej muziky a postupov, ktoré sa dostávali do hláv ich mladých poslucháčov a vytvárali si v nich vlastné priestory. A ešte jedna vec: Ich nahrávky nestarnú. Prvý album spája energiu, to správne nemindrákové postpunkové chuligánstvo, s melodickosťou a typickou delikatesnosťou. Sting sa skoro vyformoval ako leader a hlavný autor. A skladal skutočne skvelé kúsky, dodnes neprekonané.Aby však chlapci neboli príliš namyslení, mali ešte pred vydaním Outlandos zakúsiť údel neznámej kapely na samovražednom americkom turné po kluboch. Po kadejakých pofidérnych štáciách sa trmácali fordom transitom, výdavky si priškrtili na dvadsať dolárov denne, spali v lacných hoteloch. Celkový Stingov zárobok bol desať dolárov. Nakoniec to však dopadlo najlepšie, ako mohlo: Outlandos sa umiestnila na šiestom mieste v Top 10, čitatelia Melody Makeru Police ocenili ako druhú najlepšiu kapelu - po Led Zeppelin. Začínala policemánia. Prvým absolútnym vrcholom bol záverečný koncert ich prvého samostatného britského turné - na festivale v Readingu sa predstavili ako hlavné hviezdy (po ďalšie dva dni mali túto pozíciu Thin Lizzy a Peter Gabriel).Presne rok po vydaní Outlandos - v októbri 1989 - vychádza Reggatta De Blanc, ktorá je hitmi priamo nabitá. Nie sú to však popevky, ktoré idú ľahko do uší. Zaspievajme si refrén z fenomenálnej Message In The Bottle, Walking On The Moon alebo slohu z Bring On The Night a možno si uvedomíme, že toto nie sú žiadne vlezlé cajdáky, naopak - a napriek tomu úspešnej podľa lukratívneho vzorca "UK 1, US 25". Punkerský image bol fuč. Police získali štatút prvých predstaviteľov bieleho reggae. "Kde som ja, tam nie je punk", vyhlásil Sting a dodal: "The Police má bližšie ku skupine ABBA, než k The Clash". Na prvý pohľad rúhačské slová vyjadrujú veľkú pravdu rocku a popu: Môžeš mať image aký chceš, hrať ten, či onen štýl, najdôležitejšie je to, aby to boli dobré pesničky. A tie Sting vtedy sypal z rukáva.prvé dve platne sú "klasické", skupina ich nahrala v najprostejšom rockovom zložení gitara-basgitara-bicie, s minimom playbackov, aby znovudefinovala filozofiu rockového tria. V tomto sa významom vyrovnajú legendárnym Cream. Reggatte pomohla aj rolička Stinga v sfilmovanej rockovej opere The Who, Quadrophenia. Sting odmietol ďalšie filmové úlohy, kamera ho však naďalej bude lákať s osudovou príťažlivosťou. O jeho hereckých kreáciách si však povieme viac v jarnom "sólovom" profile pri príležitosti vydania novej LP.

WALKING ON THE EARTH A DE DOO DOO DOO DA DA DA

20. januára začalo druhé samovražedné, bezprecedentné turné Police: 19 krajín, 37 miest. Trasa viedla z USA (Buffalo) na Nový Zéland, do Indie, Egypta, Grécka, Talianska, Nemecka. Traja globetrotteri ukončili maratón v Stingovom rodnom Newcastli. V indickom Bombaji hrali Police ako vôbec prvá rocková kapela (dve dobročinné show v Homi Bha Bha). V Aténach to bol prvý rockový koncert od vystúpenia Rolling Stones v roku 1969.7. júla 1980 sa Police zavreli v štúdiu, aby nahrali svoju tretiu platňu. Po prvýkrát odišli nahrávať do zahraničia, do Holandska. Firma im dala na nahrávanie krvavý termín - mesiac. "Muži, ženy a deti sú teraz závislí od úspechu ďalšieho singla The Police", vyhlásil Sting. "Je to pre nich existenčná otázka". Tak je to teda. Pokiaľ sa bývalí "antidinosaurí" chuligáni nevykašľú na muziku a dovolia si mať úspech, tak či tak sa zmenia na inštitúciu.Všeobecne má Zenyatta Mondatta povesť uponáhľaného, nevykvaseného produktu, platne, pri ktorej treba prižmurovať jeden a pol oka. Ja si to nemyslím. Je pravda, že "policajtovi sa minulo strelivo", ako ironicky komentoval album New Musical Express, ale to mu mu iba došli zásoby predpoliceovských pesničiek. Na šnúre toho veľa nevymyslíš - a napriek tomu je Zenyatta dobrá platňa. Znamená definitívne odlepenie nálepky bieleho reggae a príklon k rockovému minimalizmu, ku ktorému najmä Summers vždy smeroval. Čo aj vysvetľuje úspornosť výrazových prostriedkov. Neúsporné sú však nápady samotných pesničiek, často sviežo popových a vyzývavo, uvoľnene priamočiarych. Keby iná kapela, ako Police vydala na jednej platni melódie, ako Don't Stand So Close To Me, Driven To Tears, Bombs Away, De Doo Doo Doo De Da Da Da, Man In The Suitcase, či Shadows In The Rain, určite by kritika nehovorila, že by tá doska obstála len ako "posmrtná nahrávka v prípade, že by sa Police stali obeťou leteckej havárie" (tiež NME). Ale veď vieme, ako sadisticky sa vedia odbavovať anglickí kritici na populárnych osobnostiach, aby nám vzápätí nahovárali, že debut (napríklad) skupiny Kal a Hlieny je najlepšou platňou všetkých čias. Zenyatta vyšla tradične v októbri (1980) a okamžite sa stala britskou jedničkou. Na východnom turné (z ktorého pochádza videofilm Police In The East) chlapci kadečo videli a zrejme tu sa začína rodiť povestný Stingov humanizmus. Odráža ho najmä skladba Driven To Tears (dohnaný k slzám), ktorá vznikla ako reakcia na zábery umierajúcich detí v televízii. Tiež na prvý pohľad (textovo) najiidiotskejší refrén Police - De Doo Doo Doo... sa nedá odtrhnúť od ostatného textu o zneužívaní slov.Koncerty v roku 1980 sa ani nedajú porátať - muzikantovi, ktorý absolvoval aspoň jednu týždennú šnúru, príde až slabo, keď si to predstaví. V októbri si skupina ako bonbónik dala turné po severnej Amerike s 33 koncertmi. V tomto čase Police definitívne prerazili aj za oceánom. V reči čísel to znamená... ale koho tá top 10 už vlastne zaujíma.

DUCH V STROJI A POSLEDNÉ ZOSYNCHRONIZOVANIE

Saxofóny, klávesy, dychové sekcie, hojný gitarový syntetizátor - vyrovnaný, hutný sound, zrelý, šťavnatý rock pre dospelých. To je Ghost In The Machine, prvá z dvojice "dospelých" platní Police, ktorú začali nahrávať 15, júna 1981 v štúdiách AIR v Montserrate na Záveterných ostrovoch v Karibskom mori. Na prvý pohľad je citeľná pohoda, dostatok času. Ghost je prvá "koncepčná" platňa Police - tie predchádzajúce boli vlastne len zbierkami singlov (našim najlepším albumom bude Best Of, zažartoval za "starých" čias Sting). Tu je to ináč. Platňa je inšpirovaná rovnomennou knihou filozofa Arthura Köstlera, útočiaceho na prakticistický, materialistický výklad správania človeka - behaviorizmus. Zároveň symbolizuje potrebu ľudského vkladu do dokonalej mašiny nahrávacieho štúdia. Ktoré policajtom pomohol krotiť preslávený zvukový inžinier a producent (tu spoluproducent) Hugh Padgham (Genesis, Human League, Phil Collins, Paul McCartney, David Bowie). Karibské slnko sa nie celkom prenieslo do textov; Stinga trápia bolesti sveta a mnohé texty sú angažované (aj keď u nás si toto slovo asi skôr spojíme s Martinským, či Sokolovským festivalom politickej piesne), či psychologizujúce (zviera v nás). Popri nich sa pekne vynímajú ľúbostné skladby - ľahká, rozkošná a aranžérsky neskutočne premyslená Every Little Thing She Does Is Magic a Hungry For You vo francúžštine (lebo je neslušná). Krásnu "mesačnú" atmosféru má Secret Journey. Mne osobne veľmi chutia dve "nestingovky" - Summersova Omega Man a Copelandova Darkness. Grammy a Brit Awards asi netreba spomínať detailne - nezdá sa mi to podstatné. V roku 1982 to napríklad boli hneď tri gramofóniky. V tomto roku urobila kapela po prvýkrát výnimku a nevydala ani jednu platňu. Šírili sa fámy, že končí. Pravdu povediac, všetko tomu aj nasvedčovalo. Po náročnom turné v prvej polovici roku 1982 (Európa, severná a južná Amerika) sa rozpadlo Stingovo manželstvo (z Frances Tomeltyovou, s ktorou má dve deti; vraj zostali priateľmi). S novou priateľkou, opäť herečkou, Trudi Stylerovou sa po rokoch zobrali a Stingovi pribudli ďalšie tri potomky. K nešťastnému obrazu 82. roku ešte prispel súdny spor s vydavateľskou firmou Virgin (ktorá zneužila Don't Stand... do reklamy na kolínsku a pri tej príležitosti si s ňou Sting vyrovnal staré účty) a tiež škandál, keď sa s známy humanista Sting, držiteľ preukazu Amnesty International, s Trudi zúčastnil na večierku známeho obchodníka so zbraňami, Adnana Khashoggiho (vraj neodolal pokušeniu nastúpiť do osobného lietadla, ktoré pre nich poslal). Stinga zasa zlákal film. Odmietol niekoľko ponúk (medzi iným i od F. F. Coppolu!), aby si zahral v kontroverznom filme Dennisa Pottera Brimstone And Treacle (ďalší kandidáti na rolu: David Bowie a Malcolm McDowell!). Stingovi z filmu vychádza sólový singel, Summersovi zasa spoločný album s iným známym rockovým minimalistom, Robertom Frippom - I Advance Masked. Copeland píše hudbu k baletu Kráľ Lear. V decembri sa The Police opäť stretli v Montserrate, aby nahrali svoju labutiu pieseň a nepochybne najlepšiu platňu - Synchronicity. Je to prekrásne a dôstojné zavŕšenie ich vývoja, album, ktorý drží pokope s nezvyklou silou a zároveň obsahuje výnimočné skladby. Ideovo Stinga opäť inšpirovalo čítanie - učenie Carla Gustava Junga. Sting využil dôkladnú psychoanalýzu, aby sa očistil od zážitkov. Je to jeho najhlbší ponor do seba, tmavých kútov, kde neplatia semafory a dopravné značky vedomia.Napriek tomu, že je to kvalitatívne neuveriteľne vyrovnaný album, jeho ťažisko je predsa len na druhej strane: Možno najznámejšiu Policeovku Every Breath You Take Sting zložil v marci, keď býval na Jamaike v dome Iana Flemminga, autora Agenta 007. Neuveriteľne silné sú aj ostatné veci - tu už nejde o ovplyvnenie nejakým štýlom, ale o tvorbu, ktorá je absolútnym originálom. V magazíne Rolling Stone recenzent platňu charakterizoval: "Veľkým prekvapením je prudká a trpká vášeň Stingových piesní. Prvky jeho raného romantizmu v hudbe naďalej pretrvávajú, ale v textoch nekontrolovateľne prevláda paranoja, cynizmus a strastiplná osamotenosť. Koniec tohto bezútešného, brilantného safari do hlbín Stingovho strdca nás privádza na okraj púšte, kde s pohármi plnými piesku pátrame po blankyte.Nasledujú úspešné mesiace. Rebríčkové úspechy, ceny, turné, významné koncerty - 18. augusta 1983 videlo Police na newyorskom štadióne Shea 70 000 divákov! Koniec roka bol v znamení triumfálnych britských koncertov. The Police Live dokazuje, že kapela bola v tom čase na pódiu neuveriteľne silná - Synchronicity bola najlepšia platňa, ale pódiové stvárnenie sa jej vyrovná. Opäť v triu, bez "najatej" dychovej sekcie, iba s triom vokalistiek, kapela predvádzala na vystúpeniach tú pravú empatiu.A potom zrazu nastalo ticho. Police sa ešte stretli 11. júna 1986, aby na koncerte v Atlante pre Amnesty International zahrali päť skladieb. 21. júla začali nahrávať svoju ďalšiu skladbu. Po dvoch skladbách zistili, že to nepôjde. Z tohto session použili jedinú pieseň - verziu Don't Stand So Close To Me '86. Asi žiadna skupina nevedela skončiť tak vkusne, bez premývania špinavej bielizne, invektív, súdov, tvorivej vyprahnutosti, trápnych kŕčov hviezd. Tvorba máloktorej bola taká vyrovnaná a originálna. Police sa podarilo to, čo velikánom údajne neopakovateľných 60. rokoch - spojili úspech s originalitou a nadčasovou kvalitou. Dotkli sa toho "naozajstného" v hudbe (uvedomujem si, nakoľko je takéto konštatovanie problematické). A neurobili to dnes toľko hlásaným návratom ku koreňom (ktorý môže znamenať aj nedostatok, alebo výpadok invencie), ale takpovediac z vlastných zdrojov. Keď si premietam ich začiatky, uvedomujem si, aké klamné je ustrnúť v zdanlivo pohodlnej póze staromilca. A to sú veci ešte o poschodie vyššie nad muzikou.

Prevzaté so súhlasom autora
... (celý článek)