Marillion - Happiness is the Road

Hoci mám album doma už dlhšie, stihol som si ho vypočuť asi len 3 – krát.
Napriek tomu celkový dojem z posledného projektu : „Happiness is the Road „ je dobrý, možno aj preto že nasleduje po veľmi slabom albume : „ Somewhere Else“ , po vypočutí ktorého som sa rozhodol, že ďalšie albumy Marillion definitívne prestávam kupovať. Sľub som samozrejme porušil a - oplatilo sa.
Nový album je koncepčný, rozdelený na dve časti: mierne pokojnejšia prvá časť :“ Essence“
je pomalšia, meditatívna, Steve Hogarth sa neznížil k pop- rockovým pesničkám, ako na predošlom albume, ale zostáva kotviť v prog-rockových vodách .Častejšie počuť aj Rotheryho gitarový background, ktorý mi na predošlom albume chýbal.
Druhá časť : „Hard Shoulder“ je trochu rockovejšia a dynamickejšia, no napriek tomu zostáva pokojná a pohodová. Album nenudí aj napriek celkovej ploche dvoch CD, s celkovou dĺžkou takmer 100 minút, ako celok pôsobí omnoho ucelenejšie, ako predošlý, no myslím si že nikdy nedosiahne hudobných výšin „Neverland“ z albumu „Marbles“. Niektoré veci sa žiaľ nikdy („never“) neopakujú. Napriek tomu ma nový album vrátil do radov fanúšikov Marillion.


reagovat

PaloM @ 16.09.2008
Ak môžem parafrázovať na smútočnú P.Floyd atmosféru:
"Vitaj, môj synu Charlie, vitaj v tejto mašinérii...kde si celé 3 roky bol? Je dobre, že si sa vrátil."
Marillion je kapela, ktorá ma necháva dlho čakať, aby som ju "objavil". Kedysi ma odradili reči, že len napodobňujú lepšie časy Genesis. Po vypočutí
Missplaced Childhood (prepáčte, ak to nie je presne)
už som si to nemyslel. Stále však záujmy odlietali inam. Charlie, nech sa veľmi netrápim, ak ich máš "zmáknutých", hoď tu typ na 3 - 4 naj CD Marillion. Vopred vďaka.