Dream Theater - The Astonishing

Dream Theater - The Astonishing - tracklist alba, hodnocen?, recenze

2016

Tracklist:

ACT I
1. Descent of the NOMACS
2. Dystopian Overture
3. The Gift of Music
4. The Answer
5. A Better Life
6. Lord Nafaryus
7. A Savior in the Square
8. When Your Time Has Come
9. Act of Faythe
10. Three Days
11. The Hovering Sojourn
12. Brother, Can You Hear Me?
13. A Life Left Behind
14. Ravenskill
15. Chosen
16. A Tempting Offer
17. Digital Discord
18. The X Aspect
19. A New Beginning
20. The Road to Revolution

ACT II
1. 2285 Entr'acte
2. Moment of Betrayal
3. Heaven's Cove
4. Begin Again
5. The Path That Divides
6. Machine Chatter
7. The Walking Shadow
8. My Last Farewell
9. Losing Faythe
10. Whispers on the Wind
11. Hymn of a Thousand Voices
12. Our New World
13. Power Down
14. Astonishing


Obsazení:

James LaBrie – lead vocals
John Petrucci – guitar
Jordan Rudess – keyboards
John Myung – bass
Mike Mangini – drums, percussion

 
02.03.2016 Petr87
2 stars

Když tito prog metaloví/rockoví Amíci vydali své předchozí stejnojmenné album "Dream Theater", tak jsem byl opravdu příjemně překvapen a bral jsem jej do jisté míry jako takový velmi vydařený restart, a po včerejším opětovném, několikanásobném poslechu jsem se v tom jen utvrdil.

A co jeho následník?
Uff... Je to sice celé nablýskané jako klofáky nějaké trapné americké pop star, ale i stejně tak nudné, roztahané, nafouklé, sice standardně perfektně zahrané, ale jen to nestačí.
Holt, pokus o vmanévrování "Divadelníků" do vod rockových muzikálů, či rockových oper (vyberte si) dle mého dopadl nezáživným (a i tak trochu očekávaným) fiaskem.
Třeba u takových českých muzikálů, plných pěveckých polen a rychlokvašek ze Superstar, pod taktovkou Vladimíra "Poupěte" Štancla je to poměrně pravidelný a známý fakt.

Ještě by se toho patetického, jakože sci-fi příběhu, vhodného tak k uspávání chovanců v klecových lůžkách, mohl zmocnit nějaký ten hollyúdský rejža, napráskat tam pár ne-hereckých nagelovaných, zfetovaných Kenů a nablblých Bárbín z amerických sitcomů pro profesionální kopáče a zneuctít tím další ubohý celuloid...

Ale abych zase jen nehanil, je zde, škoda že jen pár pěkných hudebních momentů a zákoutí, a musím také pochválit famózní pěvecký výkon Jamese LaBrieho, i když místy trochu "přecukrovaný" na můj vkus...
Kdyby to borci prskli jen na jedno CD, vytáhli všechnu tu, pro moje uši něco jako nafouklou skelnou vatu, tak by to možná dopadlo o mnoho lépe... Ach, ta megalomanie!

Na desku jsem se upřímně skutečně těšil, asi jako mladá muslimka s dynamitovým "náhrdelníkem" na rande s Alláhem před americkou ambasádou v Damašku... ale jak už to tak někdy bývá - jakmile se člověk zpravidla na něco hrozně moc třese, tak to poměrně často dopadne zklamáním. (U mne celkem častý jev.)
Ale nelámu nad nimi hůl... Ač dávám v dnešní době přednost spíše jiným prog metalovým spolkům v čele s bravurními Anglány THRESHOLD, tak stále, pod vlivem jejich předchozího, opravdu vydařeného alba, je nechci (zatím) pustit ze zřetele.

Předešlé fošně jsem bez mrknutí oka rozsvítil pět velkých hvězdných obrů. Tomuto dávám dva slaboučké bílé trpaslíky.
Sorry, takhle to prostě slyším...
reagovat

Voytus @ 02.03.2016 13:39:53
Mohlo se to jmenovat spíš The Agonizing :-)

Progjar @ 04.03.2016 13:10:37
Hanbím sa to napísať, ale používam to ako hudobnú kulisu keď pracujem. Chlapci z DT, to ste dopadli. Ale sú aj horšie veci, napr. zajtrajšie voľby, respektíve ich predpokladaný výsledok.

01.03.2016 Brano
2 stars

Tak som sa aj ja, jednoduchý človek z ľudu, odhodlal pozorne si vypočuť novinku od Dream Theater-koncepčný dvojalbum The Astonishing.Svet nie je čiernobiely,ale farebný a všetko má svoje kladné aj záporné stránky.
Začnem tým,čo považujem za mínus:

-samotný príbeh je triviálny,skôr rozprávočka pre malé deti,také lacné amatérske sci-fi

-obal albumu pripomína béčkové holywoodske akčné počítačové filmy,rôznych transformerov,rozkladajúcich sa herofaktorov,robokopov,kedy sa z vajca vykľuje odporná príšera...a na to som ja alergický

-hudba je nabubrelá a nafúknutá ako balón,stačí jeden špendlík a buch...

-grandiózne finále a vyvrcholenie nie je na konci kam patrí,ale vrcholí sa vlastne skoro stále celý dvojalbum až sa mi z toho krúti hlava

-celková atmosféra je plná lesklého pátosu,ktorý je napchatý všade a za každú cenu

-symfonické aranžmány sú rozťahané,nudné a nafúknuté ako zdutá koza,ktorá zožrala čerstvú ďatelinu a potrebuje aspoň za kýbel espumisanu

-postrádam tu ľudský rozmer ako je na iných koncepčných albumoch,počínajúc trebárs The Wall od Pink Floyd...končiac pri Waken The Nightmare od skupiny Morphelia.Astonishing je na môj vkus príliš umelý,kybernetický a kozmicky chladný.

Za plus považujem:

+fantastický výkon speváka Jamesa LaBrie,ktorý sa fakt vypracoval do speváckych výšin najvyšších

+niekoľko skutočne pekných a vydarených motívov a melódií

...ale to je na dvojalbum veľmi málo.Takže,u mňa sklamanie,dúfajúc že páni nahrajú na budúce niečo lepšie.
reagovat

Voytus @ 03.03.2016 15:08:33
"grandiózne finále a vyvrcholenie nie je na konci kam patrí,ale vrcholí sa vlastne skoro stále celý dvojalbum až sa mi z toho krúti hlava"

To je ono cimrmanovské střídání prvku očekávání a prvku zklamání.

PaloM @ 04.03.2016 10:31:48
Viem, že Cimrman bol český Génius, ktorý mal na všetko patent, no že by mal prsty ešte aj v tomto?

Permanentný orgazmus nie je vôbec na škodu, čo by mnohí dali čo i len za jeden...




Voytus @ 04.03.2016 11:08:17
Původně měl album produkovat, ale nakonec to nedopadlo.

PaloM @ 04.03.2016 12:24:12
:-)) to bolo pekné

Brano @ 04.03.2016 14:07:43
Chlapci,som rád,že sa dobre bavíte.Lepšie som to už napísať ani nemohol.Vrcholiť sa nedá stále,treba si medzitým aj oddýchnuť.Keby sa vrcholilo stále,už by to nebolo vyvrcholenie,ale status quo,teda stav nemenný permanentne vrcholiaci.A to by bolo nudné.

Brano @ 04.03.2016 14:12:25
...a práve preto som sa nestal vrcholovým športovcom :-)

22.02.2016 DAVEe0731
5 stars

Tak, je to tu! Po relatívne dlhom čakaní, pretože od Dream Theater sme vždy boli zvyknutí, že nové počiny nám servírujú skoro so železnou pravidelnosťou každé dva roky, sme sa dočkali. Dá sa povedať, že už porušenie tohto nepísaného pravidla nám mohlo naznačiť, že si na nás títo progoví profesori pripravili niečo iné, na čo sme od nich za ich kariéru neboli zvyknutí a, v podstate, je to presne tak.

The Astonishing sa odlišovalo od všetkého ostatného už dávno pred tým, ako sa k nám vôbec dostalo, a to najmä relatívnym tichom pri tvorení celého diela, v podstate nejaké bližšie informácie sa objavili až ku koncu roka, a to tiež spôsobom zaujímavým, kde usporiadateľom parížskeho koncertu unikol na internet plagát na nasledujúce turné a už nebola iná možnosť, ako ísť s pravdou von. Následne na to bola spustená aj relatívne veľká marketingová kampaň, kde si ľudia mohli vyberať strany, na ktoré sa chcú pridať, avšak bez akejkoľvek vedomosti, o čo sa vôbec jedná. Postupne sa odkrývali postavy, mapa, neskôr medzi fanúšikov vypustili singel The Gift Of Music, ktorý bol nasledovaný songom The Moment Of Betrayal a oficiálny release bol stanovený na 29. januára 2016. Dokonca, Dreamovia si dali záležať a pripravili nám aj trailer na celý album, ktorým fanúšikov ešte viac nažhavili (v drvivej väčšine hudobne, výtvarná stránka bola, dajme tomu, nekonvenčná). Tak, zhrnuli sme si teda hlavné informácie, ktoré predchádzali vydaniu celej tejto rockovej opery. Áno, pri prvých informáciách, že sa jedná o rockovú operu, určite množstvo fanúšikov prehliadlo, resp. nedávalo tomuto popisu veľkú váhu, ale priatelia, je to jednoznačný opis toho, čo nám DT ponúkli. Poďme sa teda na tento materiál pozrieť trochu bližšie.

Dream Theater nám za svoju bohatú kariéru ukázali už množstvo ciest, ktorými sa na svojich jednotlivých počinoch vydali. Musím však povedať, že nikdy nás nevzali na cestu, ktorú nám predstavujú na The Astonishing. Ak sa v skratke povenujeme príbehu, jedná sa o opus, ktorý je rozdelený do dvoch aktov. Celý príbeh sa odohráva v ďalekej budúcnosti, konkrétne v roku 2285, v dobe, kedy neustály úbytok prírodných zdrojov, zneužívanie postavení, neustále sa rozširujúca korupcia viedli k návratu feudálnej spoločnosti. Nie je to budúcnosť, ktorú si, možno aj práve my, predstavujeme, je to skôr návrat do drsnej minulosti ľudskej spoločnosti. Chudobní sa stávajú chudobnejšími a bohatší bohatšími. Je viac ako jasné, že takýto systém povedie k revolúcii. Hlavným motívom celého albumu a prvkom k zlepšeniu života je hudba. Tú vedia produkovať len Nomaci (to sú tie guľaté potvory, ktoré sú aj na coveri). Avšak, nájde sa hrdina, božský dar hudby, ktorý povedie ľudí za vytúženým cieľom, a to, aby hudba zvíťazila nad zlobou dystopiánskej spoločnosti. Príbeh mal na starosti John Petrucci, ktorý sa mu venoval už od roku 2013, začal ho písať tesne po vydaní eponymného počinu. Síce sa v ňom nachádza nejaké to klišé, musím ale povedať, že je veľmi dobre prepracovaný, čo sa týka detailov jednotlivých postáv, opisov miest a pod. Poďme sa ale pozrieť na hudobnú stránku The Astonishing.

Treba hneď na úvod povedať, že chlapci nám ponúkajú mierne odlišný hudobný zážitok, na aký sme od nich boli zvyknutí. Čo sa týka mixu, kvality zvuku ako takého, opäť nie je absolútne čo vytknúť, zvuk je čistý, jasný, každý nástroj má svoj priestor a je jasne čitateľný, presne tak, ako sme si už od týchto pánov muzikantov za ich dlhú kariéru zvykli. Jasná zmena nastáva v celkovom pojatí štýlu, ktorým sa prezentujú. Vieme, že na albume hosťuje množstvo externistov, od zborov, rôznych doplnkových nástrojov až po kompletný Pražský Filharmonický Orchester. Celý tento ansámbl mal pod palcom David Campbell, ktorý sa pred oficiálnym vydaním nechal počuť, že to bol jeho najväčší projekt, na akom kedy pracoval. Je jasné, že dať dokopy priam monštruózny kolos ako je The Astonishing, muselo všetkých stáť neskutočne veľa úsilia a času. Nemyslím si ale, že by bol práve toto nosný prvok celého albumu, všetky orchestrálne a zborové pasáže majú svoje miesto, príliš nevyčnievajú, ale výborne dopĺňajú ústredné motívy. Najvýraznejší výkon určite podáva James LaBrie, ktorý ukazuje svoju životnú formu. Odspievať osem rozličných charakterov tak, aby bolo jasné, o koho sa práve jedná chce naozaj veľmi veľký cit a musím povedať, že to zvládol bravúrne a je to jeho najlepší vokálny album, aký sa mi od neho dostal do uší. Dá sa povedať, že všetky nástroje na albume sú podriadené celému príbehu, ktorý je tým hlavným, čo nám The Astonishing ponúka. Obrovský priestor dostáva Jordan Rudess, ktorý svojim krásnym zvukom piana odtiahne väčšinu melodických, pomalých pasáží. Samozrejmosťou sú perfektne vyskladané gitarové sóla, ktorých nie je až tak veľa, ako sme boli zvyknutí na predchádzajúcich fošniach, veľký priestor dostáva akustická gitara, čo mňa osobne vždy pohladí na duši. Rytmickú časť v podaní Johna Myunga a Mike-a Manginiho v podstate nemá zmysel ani hodnotiť, čo dokážu títo dvaja predvádzať „v pozadí“ celého diania je neskutočné. Odohrávať tempo 3 nástrojom naraz, to je doména práve služobne najmladšieho člena celej partie.

Celý opus nám začína elektronickou vecou v podaní NOMAC-ov, „The Descent Of The Nomacs“, po ktorej nasleduje prvá inštrumentálka „Dystopian Overture“. Hneď po vypočutí tejto skladby je jasné, kde sa budeme dve hodiny uberať. Sú tu použité hlavné motívy celého prvého aktu, zmeny nálad, melodické, hudobne pestré pasáže, ktoré pekne zapadnú do „The Gift Of Music“. Povedal by som, pomerne klasická dreamovina, s výborným refrénom, klasickým klávesovým a gitarovým sólom, na ktorú jemne nadväzuje gitarovo - klavírová baladka „The Answer“. „A Better Life“ je doprevádzaná klavírnym úvodom, kde sa nám nálada mení a nasleduje bonbónik „Lord Nafaryus“. Úžasné prepojenie jazzových prvkov, tanga, swingu, tieto momenty nemôžu nechať chladného žiadneho fanúšika prog - rockovej muziky. Pokračujeme skladbičkou „A Savior In The Square“, pre mňa je to taká Tuscany-ovka. Odľahčenie prichádza v podobe „When Your Time Has Come“, ľahký úvod, s pekným klávesovým motívom. „Act Of Faythe“ s „Three Days“ sú viac menej klasiky, kde druhá menovaná je mierna divočinka, s opäť perfektnou koncovou vyhrávkou. „The Hovering Soujorn“ je druhá NOMAC-ovská vložka, ktorej zvuk je nabasovaný až na maximum, ako na všetkých elektronických kúskoch. „Brother, Can You Hear Me?“, pinkfloydovská tematická vec, ktorej motív je jedným z ústredných na celom diele. Čo tu predvádza jediný Kanaďan za mikrofónom je naozaj prvá trieda. „A Life Left Behind“ nás mierne odfukuje do pokojnejších vôd, precítený spev spolu s typickým zvukom gitary a chytľavým refrénom z nej robia zaujímavú skladbu. „Ravenskill“ už opäť v sebe skrýva prvky temnoty, ktoré nám dokáže prezentovať práve DT, je nasledovaný výbornou, trošku rýchlejšou baladkou „Chosen“. „A Tempting Offer“ predstavuje jednu z tvrdších skladieb na albume, ktorá ale je zaujímavo vyskladaná so zaujímavým gitarovým refrénom. „Digital Discord“, v poradí tretia vsuvka v podaní NOMAC-ov. „The X Aspect“ je ďalšou Rudessovkou, krásna melódia, nemôžem si pomôcť, keď počujem túto vec, vždy si uvedomím, klavír je proste klavír a jeho spojenie s LaBrieho nádherným spevom v nižších polohách, ľudia, aj toto je ten pravý Dream!!! Ku koncu sa už pomaly posúvame k „A New Beginning“, kde opäť počujeme tú starú americko - kanadskú mašinu. „The Road To Revolution“ je záverom prvého dejstva, ktoré je tým pomalejším, melodickejším, pestrejším. Určite si niektorí pri počúvaní pomysleli, myslia, že je tu mnoho pomalých klavírových balád, niektoré skladby končia, ako keby sme sa už videli na konci celého albumu. Mne osobne to absolútne neprekáža, všetko je podriadené konceptu. Nájdeme tu množstvo nových postupov, hudobných prepojení do iných žánrov, nových zvukov a hlavne, hudobne veľmi zaujímavo opísané prostredie, v ktorom sa celý dej odohráva. Ešte poznamenám, s bookletom v ruke, čítaním textov, postáv a miest, kde sa daná skladby odohráva, dostáva tento disk úplne iný rozmer.

Posúvame sa teda do druhého. Začíname opäť inštrumentálnou „2285 Entre´acte“. Hneď od začiatku určite postrehneme, že druhý disk bude mierne odlišný, trochu tvrdší, menej rozprávkový ako jednotka. Cesta pokračuje k „The Moment Of Betrayal“, typická, pre každého pravého fanúšika určite jasná DT-ovka s výborným refrénom, rytmickými prechodmi aké naozaj poznáme už veľmi dôverne, skvelá vec. „Heaven´s Cove“ má ešte v sebe tvrdšie prvky po klavírnom úvode, pokračujeme „Begin Again“, kde sa už opäť, aspoň na chvíľu dostávame do tých jemnejších polôh. „The Path That Divides“, asi najväčšia jazda druhého disku, taká spomienka niekde na doby Six Degrees. Aby sme nazabudli, že NOMACs ešte stále ovládajú hudbu a jej počúvanie, nasleduje „Machine Chatter“. „The Walking Shadow“ mi zas mierne pripomína A Change Of Seasons, hneď od začiatku nadupaná, plná skladba, s výborným basovo - gitarovo - bicím zvukom. V danom tempe ešte pokračujeme na „My Last Farewell“, kde v závere sa už dostávame do pokojnejších polôh, pri „Losing Faythe“. Krásna klavírovka, jasne tematická, ktorá je vystupňovaná smerom k „Whispers On The Wind“ a „Hymn Of A Thousand Voices“, kde sa nám celý dej už pomaly začína preklápať k vytúženému víťazstvu hudby. „Our New World“, nádherná ukážka DT, s veľmi silným refrénom, už dlho sa mi nestalo, aby som si vyspevoval jednu a tú istú časť tak dlho, ako práve pri tomto songu. Takže, NOMACs nám, teda, končia svoju činnosť v „Power Down“ a ideme do finále v podobe „The Astonishing“. Výborné zhrnutie celej myšlienky, ktorú sa nám títo majstri svojho remesla snažili celé dve hodiny dostať do hlavy.

Musím povedať, že toto dielo nie je pre každého fanúšika tejto progmetalovej legendy. Ak ste patrili do skupiny, ktorá bola vždy očarená neskutočnými, štvorminútovými, na striedačku predvádzaným sólami, neviem, či je tento album práve pre Vás. Je potrebné si ale uvedomiť jednu vec, a to tú, každá kapela prechádza určitým vývojom, s rokmi, fošňami, ktoré postupne vychádzajú sa aj ich pohľad na život, muziku, témy, ktoré chcú prezentovať nám, fanúšikom, mení. Je potrebné oceniť, že sa odvážili vykročiť odlišným smerom, ako kráčali už na pár posledných albumoch. Zavítali do miernejších, viac progrockových vôd, s veľkým množstvom prepracovaných detailov, či už hudobných opisov prostredia, postáv a hlavných tém, s odkazmi na legendy v podaní Pink Floyd, či Yes. Dream Theater už tiež nie sú žiadni dvadsaťpäť roční mladíci. Práve to nám na The Astonishing predvádzajú a ponúkajú nám iný, možno mierne odlišný pohľad na umenie, ktoré nám chcú prezentovať. Ale pozor, len oni sú tí, ktorí rozhodujú o tom, kam sa uberú, ktorým smerom sa vydajú a čo nám ponúknu. Nemáme právo na to, aby sme hovorili, či prekročili hranice tvorby, že to už nie sú oni a pod. My len môžeme povedať, či sa nám ich momentálna cesta páči alebo nie. A mne sa teda páči sakramentsky!!!
reagovat

Mohyla @ 23.02.2016 10:00:22
Tiež patrím k tým, ktorým album sadlo a počujem ho podobne, ako Ty. Z môjho pohľadu tiež životný výkon La Brieho, menej sólovania a duelov Petrucci- Rudess, celkovo jemnejšie vyznenie súboru, väčšie miesto pre klasický klavír, zbory, symfonický orchester, veľkolepé aranžmány na mňa robia výborný dojem, u mňa za 4+! Parádne si to popísal, kalap dole!

DAVEe0731 @ 23.02.2016 22:27:55
Súhlasím s Tebou a díky, dával som to dokopy dosť dlho :)

Brano @ 29.02.2016 20:08:56
Nechcem provokovať,ale koncepčné 2CD Waken The Nightmare od skupiny MORPHELIA hravo a s prehľadom strčí do vačku celý nabubrelý a nafúknutý The Astonishing.

17.02.2016 yngwie3
4 stars

Znejú ako Dream Theater = vykrádajú sami seba ...
Neznejú ako Dream Theater = čo to vymýšľajú, veď to nie sú Dream Theater ...

Čo od nich do p..e stále chcete !!!

Toto sú prvé myšlienky, ktoré ma napadajú po niekoľkonásobnom vypočutí alba a po prečítaní kvanta recenzií, na posledný počin progresívnych Američanov.
Tešil som sa a nie som sklamaný ... prečo ? Lebo rešpektujem ich právo na výber témy a spôsob spracovania. To, že im Roadrunner nekecá do ničoho, je výsledkom ich prínosu pre oblasť v ktorej vynikajú už roky a túto pozíciu, si museli tvrdo odmakať !!! A Roadrunner, nemá pokladničné suchoty .
Uznávam, zvolili si nezvyklé téma / niektorý hovoria, "detinské" / ale ako povedal Slavo, spomeňte na 2112 ... nehovoriac o tom, že ma vždy zaujímala HUDBA / nič proti textárom a básnikom / ...

Že im dochádzajú hudobné nápady ? Po prvé - nesúhlasím, ale faktom zostáva, že každá nádoba má dno ... Po druhé - vám sa nikdy nestalo, že erekcia nemala potrebnú kvalitu a manželka alebo milenka povedali " to nič, to sa stáva, " neznižujúc radosť s vášho doterajšieho spoločného života ?

Viete ale čo mi na tom vadí najviac ? Strata úcty k niekomu, kto toho dokázal toľko a keď nie je po mojom, seriem na neho, veď je to len pátos ...

Astonishing nikdy nebude Metropolis, ono to ani neide, že ... ale je to dobrý album a ja osobne ho budem počúvať rád, neviem koľkokrát ...

A na záver pre tých, ktorý stratili úctu a kladú si otázku " Tak proč???Proč vydali tohle ?? " ... no preto, lebo je to ich život a inak ho prežiť nedokážu ...

PS: Skúste niekedy zhmotniť svoj hudobný nápad, ak vás náhodou osvieti ... a potom pindajte o pátose a vľanajších snehoch ...
reagovat

Snake @ 17.02.2016 23:48:18
yngwie3, nic ve zlém, ale tady jsi se nechal trochu unést. To není recenze na album, ale reakce na všechno to špatné, co jsi si o něm přečetl. Nechtěl jsi to připojit spíš jako reakci pod některou z recenzí ?

yngwie3 @ 18.02.2016 08:02:30
Ďakujem za názor a radu Snake ... Prosím niektorého z moderátorov o zrušenie mojej recenzie / nerecenzie a prenesenie textu do reakcií ... Ďakujem ...

Mohyla @ 18.02.2016 08:27:04
Yngwie,daj to, ako reakciu, potom to tu zmažem. Ináč tie úvodné vety podpisujem, niečo podobné som písal pri tuším Majdnoch, je to tak!

PaloM @ 18.02.2016 08:51:05
Nemazal by som to, no rešpektujem prianie autora - ako aj jeho názor. Astonishing je pekný album, hudba plná citov. Nechápem, prečo by mali sústavne hrať prog-brutal-metal.
A záver idem dať do hitparády.

EasyRocker @ 18.02.2016 08:51:22
Neřeším, zda DT zní či nezní jako DT, nejsem jejich skalní (už), takže je mě to nějak tak jedno. Ale nebude určitě náhoda, že mě jejich tvorba plošně od TOT už nějak hluboce nevzala, jak říkám, až na úseky skladeb, střípky. Octavarium, tam jsem jen kroutil hlavou, každá skladba zní jako někdo jiný, to bylo pro mě tehdy velké zklamání. Přiznám se, že k některým dalším albům jsem se - asi i z obav - ani nedostal. Přitom, když si pustím cokoli od Images... do Six Degrees..., mám doslova husí kůži, včetně proklínaného Falling into Infinity. Popisuju tu svoje pocity z hudby, nic jiného, protože ty u mě musí být prioritní. Jakoukoli úctu/neúctu sem neplést. Úcta v umění obecně ošidná, protože by znamenala dávat vysoká hodnocení i věcem, které mě neoslovují, jen ze setrvačnosti...

Mohyla @ 18.02.2016 09:40:52
Už to nejde zmazať! Je tu diskusia, nevadí!

yngwie3 @ 18.02.2016 10:02:26
Dobre Igor, nechaj to tak ...

alienshore @ 18.02.2016 10:21:16
Falling Into Infinity je z dnešného pohľadu ďaleko lepším albumom ako by sa mohlo zdať, realistický hutný sound a skladby ako Lines in the Sand či Trial of Tears patria medzi vrcholy Dreamu ...

Brano @ 18.02.2016 11:35:28
Tak po 40-ke sa často stáva,že erekcia nemá potrebnú kvalitu,ale od toho je tu modrá tabletka-pomocníčka.Potom je úd tvrdý,že môžeš s ním aj orechy rozbíjať,alebo hrať biliard.

Brano @ 18.02.2016 11:53:10
Tie orechy som myslel kokosové,nie vlašské :-)

ruprecht @ 18.02.2016 12:08:01
Zcela zbytečná deska.

Voytus @ 18.02.2016 12:19:25
Falling into infinity je velmi slušné album. Jasně, do té doby pravděpodobně nejslabší (na mě přebaladováno). Ale je tam skvělá věc Trial of tears, což je pro mě ten případ skladby, kterou bych pouštěl někomu, kdo Dream Theater nezná.

Novinku jsem stále ještě neslyšel, odrazuje mě stopáž.

EasyRocker @ 18.02.2016 12:52:38
Voytus/alienshore: souhlas, nemám s FIF problém... i zvuk je tam opravdu výborný. Z Millennium, You Not Me, Peruvian Skies, Lines in the Sand, ale i z kritizované balady Hollow Years mám husí kůži v tom dobrém...

Tomáš Rojt @ 19.02.2016 13:10:37
Mě se tato recenze líbí, je jiná, ale dobře se čte a plně vystihuje názor recenzenta, díky za ní. Mě se jako fanouškovi DT tento poslední počin příliš nelíbí, připadá si trochu jako někde na muzikále, ale možná si to časem sedne. Nikoho neodsuzuji , je to jen můj subjektivní pocit. Petrucci se chtěl ukázat jako Roger Waters , když psal The Wall , ale podle mně mu to moc nevyšlo. Nicméně si dám do sluchátek obě CD ještě jednou, celkem potřetí a možná svůj názor změním.

Petr87 @ 19.02.2016 19:20:40
Je zajímavé a svým způsobem i zábavné pozorovat, jaké vášně, nejen tohle album ale skupina obecně, vyvolává... a nejen tady na Progboardu.
Z jedné strany hučí odpůrci, pro které je soubor jen trapná, cirkusácká kopírka RUSH, která sice umí hrát, ale to je tak všechno, a tohle album je jen zoufalý pokus kapely o opravdu pořádné, "velké dílo", kterým by se konečně vyrovnali svým velkým vzorům, ale které je ovšem, dle očekávání, plné příšerného patosu, vaty a roztahané nudy blablabla...
Na druhé straně zase šermují, místy mi připadá, že až fanatičtí obdivovatelé, jaká je to fantastická, inteligentní, epická deska, plná nápadů, a nezřídka tvrdící, že možná vůbec nejlepší v jejich kariéře atakdále, atakdále...
Já tedy nepatřím k jedné ani druhé straně.
Ve sbírce mám alba "When Dream And Day Unite", "Awake" a "Dream Theater" z roku 2013, které mne tehdy, přiznám se, docela mile překvapilo, že jsem si jej krátce po vydání po pár MP3 posleších i pořídil...
No a "The Astonishing"?
Po zatím jednom zběžném poslechu asi těžko nějak hodnotit...
Dnes večer tomu dám druhý, mnohem soustředěnější poslech a pak se uvidí - snad mne ta předlouhá stopáž neuspí... A pak se podělím o detailnější dojmy. :)




Brano @ 20.02.2016 11:54:22
Porovnávať,je normálna ľudská vlastnosť a DT si albumom Metropolis PT 2:Scenes from a memory nasadili latku tak prekliate vysoko,že sa niet čo čudovať,že každý nový album si ľudia porovnávajú s ním a podľa toho hodnotia.Ja osobne považujem za vrchol ich tvorby roky 1992-2002,potom ma už tie oktaváriá , chaosy a čierne mraky nezaujali až nakoniec si ma znovu získali albumom A Dramatic Turn Of Events.Mám k tejto skupine úctu,strávil som s ich hudbou veľa príjemných chvíľ,ale aj tak si myslím,že najlepšie časy už majú dávno za sebou.

Voytus @ 20.02.2016 17:12:28
Yngwie3: Při vší úctě, Tobě se to opravdu až tak líbí? Nebo jen bez jakékoli reflexe bereš cokoli od Dream Theater jako "udivující"? Kámen úrazu je v tom, že pánové jsou především metaloví hráči. Samozřejmě s přesahem do jiných žánrů. To je v pořádku, snad neznám hudebníka, který by hrál jen jeden žánr, pokud se chce nějak vyvíjet. Ale tohle album je děsnej kočkopes: Snaha o filmovou, nebo snad symfonickou hudbu, metalové vychytávky (Cože? Asi ve čtyřech místech na více, něž dvou hodinách?), cca hodina a půl vlekoucích se pasáží... Já mám rád koncepční alba, chápu, že vypráví příběh, ale proč na úkor příběhu tolik potlačili hudební složku, aby se z ní stala natáhnutá baladovka? Zvlášť v příběhu, který je o hudbě - a hudba je zatraceně pestřejší. Existuje spousta nahrávek o mnoho kratších a záživnějších. Příští album by mohli nahrát a la vsuvky NOMACS, to by alespoň mohlo být zajímavé - něco jako Jazz from hell :-).

A to se mi tak moc zamlouvalo album minulé....

alienshore @ 20.02.2016 17:32:50
najväčším problémom Dream Theater je produkcia, prvé štyri albumy mali externých producentov a znejú proste inak, v momente ako to prebrali Petrucci s Portnoyom to ide zlým smerom, Metropolis Pt. 2 nevnímajúc pretože jeho zvuk je šedivý a monotónny, viac menej podobne je to aj pri ďalších albumoch ..., rozdielnosť názorov medzi kapelou a producentom vytvára kvalitu, príklad si môžeme vziať aj napr. od Rush, tí majú vždy nejakého skúseného človeka pri sebe ktorý im povie - toto je dobré a toto nie veľmi ..., Dream Theater so svojimi finančnými možnosťami si môžu dovoliť zaplatiť človeka so skúsenosťami a znalosťami, ich albumy by vyzerali potom inak, lepšie ...

PaloM @ 20.02.2016 19:17:03
Pokiaľ je ich najväčším problémom produkcia, tak nie sú vôbec tak zle na tom, ako sa tu snažia dokázať diskutéri.
Celkové vyznenie zvuku je veľmi významné, ale nie provoradé. Prvoradý je vždy obsah, čiže hudba.

alienshore @ 20.02.2016 19:37:29
bola reč hlavne o tom, čo producenti okrem zvuku robia a to je diskusia a smerovanie aranžmánov, v tomto sú Petrucci aj Portnoy absolútne mizerní producenti ktorí kladú dôraz predovšetkým na svoj vlastný egoizmus, preto je v skladbách DT toľko hyperaktívneho sólovania bez spojovacej myšlienky ...

PaloM @ 20.02.2016 19:42:26
No to je tvoj názor o sólovaní, ktorý rešpektujem a samozrejme s tým nesúhlasím, lebo mne sa to páči.

Mayak @ 20.02.2016 20:18:06
... istým spôsobom má Slavo recht - vďaka vysoko etablovaným producentom (predovšetkým fenomenálny Terry Brown (1974-82), ale aj Peter Henderson, Peter Collins, Rupert Hine, Paul Northfield - trochu nešťastné "Vapor Trails" a Nick Raskulinecz) sa z RUSH stala kapela, ktorú rešpektujú aj fajnšmekri hard rocku, art rocku, AOR, ba aj mainstreamového rocku všeobecne. RUSH sa AJ ich zásluhou stali všeobecne rešpektovaným hudobným gigantom. Dream Theater zostanú ešte asi nadlho vlajkovou loďou progresívneho metalu, ale nikdy nedosiahnu to, čo ich jasný vzor N.1 ... práve spoluzásluhou toho, že nedajú možnosť nadžánrovým veľmi skúseným producentom pozrieť sa na ich hudobnú produkciu (stále častejšie narcisistickú, patetickú a nabubrelú aj pri ich nespochybniteľných hráčskych schopnostiach) z nadhľadu a ... usmerniť ich. Aj RUSH si časom kvôli istému ďalšiemu posunu dovolili nahradiť takého génia, ako je Terry Brown ...

yngwie3 @ 20.02.2016 20:31:24
to Voytus: na priamu otázku, priama odpoveď ... Astonishing považujem za dobrý album a vzhľadom k tomu že sa skutočne jedná o veľké množstvo "materiálu", stále objavujem niečo nové, prekvapivé ...

to EasyRocker: hodnotenie z titulu úcty k autorovi a následná zotrvačnosť ... toto ale nie je môj problém, lebo ctím a páči sa mi ...

to ruprecht: na svete je veľa zbytočných vecí, ale ja zbytočných názorov ...

to aleinshore: uvedomuješ si Slavo, že práve títo egoisti sú často hnacou silou ansámblu ? / Petrucci, Portnoy, Blackmore, Gallagher, Waters, Malmsteen, Mustain, etc, etc ... /

Brano @ 20.02.2016 21:55:55
Mal by sa skupiny DT ujať nový producent a mňa hneď napadlo to správne meno-Julo Kinček,bývalý producent slávnej skupiny Team.Myslím,že Julo je momentálne voľný a keby ho Dream-áci angažovali,tak nové fanynky by sa len tak hrnuli,trhali by si tričká,rozopínali podprsenky ...a tak.To by bol iný ošiaľ!

alienshore @ 20.02.2016 22:07:23
Julo Kinček je pán producent aj bez irónie :-) ...

Brano @ 21.02.2016 11:58:45
Bez irónie,spojenie Dream Theater-Kinček by fungovalo.

Brano @ 21.02.2016 11:59:42
...teda možno :-)))

Brano @ 21.02.2016 12:03:19
Robíme z toho príliš veľkú tragédiu.Páni Z DT sú tiež len ľudia a robia chyby.Teraz to nevyšlo,možno nabudúce nahrajú zas niečo prevratné.Veď každý deň predsa nesvieti slnko.

PaloM @ 21.02.2016 14:09:00
Braňo súhlasím, treba to brať s nadhľadu, v pohode. Nemyslím, žeby im to nevyšlo, no skúsme sa zamyslieť, či na to nepozeráme trendom modernej doby. Proste mi ľudia 21. storočia žijeme príliš rýchlo a tak aj všetko okolo vnímame. Tak stručne, možno celý problém albumu Astonishing je, že sme stratili trpezlivosť.
Ja to riešim pri takýchto dlhých dielach tak, že počúvam po častiach.
No, možno mám trochu tréning z počúvania klasiky. Napr. Mahlerove symfónie (niektoré) sú tiež na 2CD. Sú to klenoty, ale na jeden záťah takú symfóniu som vydržal asi iba raz vypočuť. A trochu ľahší príklad: vydržíte naraz vypočuť Beethovenovu deviatu? (cca 70 minút)

Brano @ 22.02.2016 10:11:33
Súhlasím s tým,že doba je príliš rýchla a chcelo by to viac trpezlivosti.Aby som to zhrnul za seba,tento dvojalbum ako celok si asi nekúpim,no musím priznať,že sú na ňom pekné momenty a LaBrie spieva fantasticky.

PaloM @ 22.02.2016 10:38:51
Albumy Systematic Chaos a Black Clouds & Silver Linings som si kúpil viac ako 5 rokov po vydaní a niektoré staršie štúdiovky DT ešte s väčším odstupom času. Podobne to môže dopadnúť aj s novinkou. Rovnako aj teraz, v kľude si to budem naďalej po častiach počúvať, čas nesúri.

Voytus @ 22.02.2016 14:49:46
Abych jenom nehaněl, tak dodávám, že zpěv Jamese LaBrieho mě fakt překvapil. On už na té předchozí desce zní jinak, než na některých předchozích - zřejmě rozšířil svůj rejstřík o nějaké nové prvky. Když přestane tlačit na pilu a nešplhá až na doraz do výšek, tak je perfektní. Je znát, že mu takhle poloha sedí.

07.02.2016 elbunda
3 stars

Bývá zvykem, že když se na něco hodně těším, tak většinou přijde zklamání. Ne jinak tomu je i u The Astonishing, i když........ V globálním měřítku jde stále o nadprůměrnou muziku, ale v rámci tvorby Dream Theater jsem přeci jen čekal trochu víc. Nic proti Manginimu, je to virtuos, ale jeho hra mi přijde strojová, bez emocí, ve srovnám s Portnoyem zní trochu jako automat. Portnoyova lehkost a nadhled mi u nových alb DT bude asi vždy chybět. Veškerou naději jsem tedy vkládal do Petrucciho kytar. A zde opět narazila kosa na kámen, vzhledem k šílené stopáži bych té invence čekal o mnoho větší nálož. Nepovedený temný zvuk celého alba mě také moc netěší.

Dost bylo nadávání, zas tak hrozné to není. Líbí se mi, že je celé dílo rozsekáno na hodně kratších kusů, jakmile mám trochu naposloucháno, tak už si vybírám a nudné kusy vynechávám. V některých dlouhých skladbách na předchozích albech se těžko orientuji, tohle se povedlo. První třetina CD1 je super, některé skladby mi trochu připomínají Yes a až psychedelické vyhrávky staré dobré Gentle Giant. S první baladou ale přicází příšerná nuda, která pokračuje nesmyslně dlouho, na pár světlých výjimek až do konce celého alba. Výborná skladba je A New Beginning, ta má vše, co od DT chci slyšet a konečně si můžu užít Petrucciho nápady. Naopak, co nepřekousnu, je floydovské Brother, Can You Hear Me? Tak vtíravá pompézní melodie mi vyloženě pije krev, obzvlášť v následujících symfonických variacích. Líbí se mi zpěv, Labrie, který mi nikdy moc neseděl, zraje jak víno.
reagovat

b.wolf @ 12.02.2016 12:18:31
Tady naprosto souhlasím, A new beginning JE dílo DT, bohužel jinak mě album totálně zklamalo, dlouhé nudné skladby, slabé, fakt proti minulému albu hodně slabé. Za jmenovanou skladbu a stále se lepšící Jamesův vokál 2/5, víc bohužel.

horyna @ 16.02.2016 18:23:17
Dal jsem si tu moc příjemnou práci a schválně si poslechl po novém kotouči několik starších alb(ne ty z 90-let,s těmi nemá cenu srovnávat,jsou nedostižná jak po stránce umělecké,originální i zvukové),takže jsem zkusil například-Systematic Ch., Octavarium, Train of T. a i když né všechny pasáže mi úplně sedí,né všechny jsou novátorské,pořád je to po čertech zajímavá muzika kde to tepe,hemží se skvělými nápady a zvraty,no a pak jsou tady ty bicí,ty prostě dělají pomalu 50% skladby,hrozně mě baví je poslouchat,užívám si to.Tak proč???Proč vydali tohle ?? :-)

Tomáš Rojt @ 16.02.2016 21:50:01
DT mám rád, ale po poslechu tohoto natahovaného 2CD mě napadá, proč nám hoši předkládají průměrný muzikál ? Tak to na mně totiž působí. Ačkoli se snaží přiblížit svým vzorům - a zde především Pink Floyd - tak výsledek se jim ani zdaleka nepřibližuje. Možná chtěl Petrucci stvořit druhé The Wall, ale přání zůstalo otcem myšlenky. Pro mně osobně nedůstojné dílko, které bude brzy zapomenuto. A jestli ne, tak určitě ne proto, že by se o něm hovořilo v superlativech. Předchozí album z roku 2013 je velmi povedené, ale to letošní ani náhodou. tedy alespoň pro mne. Tak snad zase příště.

EasyRocker @ 17.02.2016 12:18:53
No, musím říct, že kdysi jsem byl jejich velkým fanouškem. Ale nemůžu si pomoct, poslední dílo, které se mnou nějak zahýbalo, bylo Six Degrees..., z dalších už jen zlomky, odřezky, a to je něco, co tedy na starých kusech nehrozilo. Došly zkrátka nápady a tak se snaží pořád ždímat ty staré. A tady na tenhle ultraprojekt vůbec nevím, co mám říct...

elbunda @ 18.02.2016 18:03:42
Brother can you hear me? / Fotbal to je hra / a ten mic..... Ja si porad rikal, co mi to pripomina....

03.02.2016 alienshore
3 stars

Býva zvykom, že Dream Theater vydávajú svoje albumy pomerne pravidelne a cítiť v tom určitú formu biznisu, čo je samozrejme pochopiteľné, keďže musia z niečoho aj žiť. Tentoraz trvalo tri roky, kým prišla na svet dvojdisková nahrávka The Astonishing. Propagácia dávala do popredia hlavne koncepčný príbeh, ktorý čerpá zo sci-fi tematiky a video hier. Bolo teda jasné, že sa opäť pokúšajú vytvoriť veľmi ambiciózny projekt, ktorý bude tradične rozdeľovať fanúšikov do dvoch táborov.

Hudbu zložili kompletne Petrucci a Rudess a ich rukopis je jasne daný už mnoho rokov. Teší ma, že Rudess začal viac hrať na klavíri a je to poloha, ktorá mu jednoznačne pristane. Petrucci sa nezmenil ani v riffoch a ani vo vyhrávkach, čo je na druhej strane asi aj dobre. Lenže ako producent stojí za starú belu. The Astonishing si priam pýta kvalitného producenta, ktorých behá po svete niekoľko a ktorí už pracovali na rôznych významných dielach aj v danom štýle, ako je progresívny metal. Dôkazom toho je mizerný zvuk bicích, ktorý je prvoplánovo tvrdý a typicky "dream-theaterovský". Pochvala ide najviac smerom k spevákovi Jamesovi LaBriemu, ktorý opäť výborne rozlieva emócie do jednotlivých skladieb a taktiež aj k Johnovi Myungovi za perfektnú basovú prácu. K spolupráci bol pozvaný aj pražský filharmonický orchester, ktorý sa postaral o symfonické pasáže a dal tak celkovému vyzneniu neodmysliteľný hrdinský pátos.

Ak sa chcete v tomto dvojalbume trochu aj orientovať a rozumieť mu, tak je dobré poznať jeho príbeh. Ústrednou postavou je Gabriel z mestečka Ravenskill, ktorý dokáže tvoriť hudbu a spievať. Je prenasledovaný cisárom a hlavne jeho synom za svoj dar, ktorý považujú títo lídri za nebezpečný. Zamiluje sa však do cisárovej dcéry Faythe a o to viac sa to začne komplikovať. Objavujú sa tu ďalšie postavy, ktoré na príbeh nadväzujú a prinášajú sled udalostí, v ktorých je prenasledovanie a nakoniec aj smrť. Koncept v sebe nezaprie symboliku, keďže meno Gabriel znamená v hebrejčine muž boží. Faythe pre zmenu symbolizuje nádej na nový začiatok. Máme tu teda boj dobra a zla, lásku, revolúciu, hrdinstvo, obete a túžbu po spravodlivosti. Je tu zachytený aj určitý spasiteľský komplex, ktorý sa ukrýva na konci albumu, keďže Gabriel svojim spevom vráti späť k životu Faythe. Celkove mi pripadá príbeh trochu pritiahnutý za vlasy a koncepčne nedoladený. Reflektuje však istým spôsobom aj súčasnosť, keďže prenasledovanie, spoločenské rozdiely a neustály boj za ideály sú realitou tohto sveta. Mnohí prog-rockeri si určite spomenú na klasiku 2112 od kanadských Rush a americkí Dream Theater na tento opus jasne nadväzujú.

Prvý disk patrí k najdlhším v ich histórii. Neznamená to však, že aj k najlepším. Dystopian Overture je intrumentálka, ktorá prináša hlavné melodické témy, ktoré sa neskôr transformujú v rôznych obmenách. Po nej prichádza výborný song The Gift Of Music a najviac zaujme konečná inštrumentálna pasáž s neodolateľným "gentle-giantovským" fidlikaním. Všetko funguje až do skladby Act Of Faythe. Do tohto momentu to má spád a dobré nápady, ktoré sú podporené aj inštrumentálnym umením. Avšak potom sa to začne kaziť baladickým sentimentom, ktorý dostal až neúmerne veľa priestoru. Brother, Can You Hear Me? je napr. jasne inšpirovaná Pink Floyd a albumom The Wall, čo mi nepríde moc originálne. Do vyrovnaného stavu sa album dostáva až pri posledných troch skladbách, ktoré prinášajú opäť nápadité motívy aj melódie. Predovšetkým A New Beginning je skvelá vďaka Petruccciho sólam. Čo mi jednoznačne vadí sú krátke predohry, ktoré skôr špatia celkový dojem a navodiť futuristický koncept sa im aj tak nedarí. Aj na základe celkovej dĺžky sa to celé len zbytočne naťahuje, čo pôsobí dosť únavne. V prepočte na hviezdy – 3.

Druhý disk trvá našťastie len 50-minút. Moment Of Betrayal je proste klasický prog-metalový Dream Theater a tentoraz je to myslené pozitívne. Životaschopne znejú aj ďalšie skladby ako napr. opäť nadupaná The Path That Divides. Dejová línia prichádza k svojmu vrcholu a oslavné fanfáry signalizuje Hymn Of A Thousand Voices. Our New World má jednoduchú rockovú štruktúru a aj preto ju radím medzi najlepšie veci na tomto dvojalbume. Rekapitulácia v podobe titulnej The Astonishing dovedie príbeh k víťaznému happy-endu. Bohužiaľ, na druhom disku sa taktiež nachádzajú predohry a kadejaké výkriky, ktoré mi vadia, pretože zase mi uniká zmysluplnosť ich prítomnosti. V prepočte na hviezdy – 4.

Hodnotiť tento megalomanský počin je trochu problematické, keďže ambicióznosť prekrýva skutočný výkon, ktorý tu Dream Theater podali. The Astonishing má tendenciu sa páčiť vďaka náklonnosti k filmovej hudbe sentimentálneho charakteru. Predovšetkým hlavné motívy tomu jednoznačne nasvedčujú. Títo muzikanti však vedia čo robia, vďaka dobrej taktike. Predávajú staré ošúchané "traktorky", ako nové topánky a asi aj to samotné je už umením. Čakal som, že to dopadne horšie vďaka abnormálnej, vyše dvojhodinovej hudobnej nakladačke, ktorú musí poslucháč zniesť. Stačilo len tradične zoškrtať, prearanžovať, podchytiť najsilnejšie nápady a stlačiť to celé na jeden disk. Keby to tak urobili, bola by to naozaj bomba. Napriek tomu, sa o Dream Theater bude v tomto roku písať a hovoriť dosť veľa. Fanúšikovia sa budú prieť o to, či je tento počin naozaj dobrý alebo nie. Dream Theater však stačí, že poriadne rozvírili okolo seba hladinu a samozrejme očakávam, že dosiahnu aj komerčný úspech.

Hodnotenie: 3,5
reagovat

Snake @ 04.02.2016 08:47:29
Dream Theater sleduji už od nepaměti a na jejich novinku jsem docela zvědavej. Otázka je, kdy se k ní dostanu, na progstreaming to asi nebude :)

Slavo, nečetl jsi Rudyho recenzi na metalopolisu ? Docela jste se shodli. Já mám z těch dvojalb už dopředu hrůzu, "Six Degrees of Inner Turbulence" nepovažuji za špatné, ale snad i pro tu jeho ukrutánskou délku se k němu moc nevracím...

Mayak @ 04.02.2016 10:42:11
Tri dni som sa bavil (trpezlivo počúvajúc "The Astonishing") na Metalopolis.net na jednotlivých reakciách na recku Rudiho Rusa (ultra-fans, versus realisti, versus skeptici, versus cynici) a myslel na to, prečo si Slavo tuná dal ako predjedlo radšej amerických post-metalistov, resp. Megadeth. Pridávam sa aj ku Rudimu, aj ku Slavovi a tiež to vidím, ak už sa má hodnotiť na tých 7/10 (teda 3,5/5). Som tiež realista a na DT sa snažím pozerať iba s nadhľadom (nikdy som nebol ich ultrafan, štandardný fanúšik tak do roku 2002). Z časového aspektu je to skutočne abnormálne sústo. Je v tom nesmierne veľa pátosu a typickej americkej nabubrelosti a jasná nadprodukcia Jordana Rudessa. Je tu však aj niekoľko veľmi pekných a dobrých momentov. Skutočne skvelý spevácky výkon od Jamesa LaBrieho a od basáka Johna Myunga (vždy som si ho najviac vážil z tejto kapely za tú jeho vrodenú ázijskú húževnatosť a mravenčiu pracovitosť v prospech celku). Celkove fajn, je to zase trochu iný DT ... ale na svete je toľko skvelej a rôzne skrytej Hudby z kategórie extraligy a prvej ligy, že na tento gargantuánsky opus už za chvíľku nebude ani čas ... ani pomyslenie ...

Voytus @ 04.02.2016 12:24:47
Mám se bát? Ještě jsem ani nedokázal sežvejkat Book of Souls od Iron Maiden, fakt se mi do toho nechce. Minulé album Dream Theater mě vyloženě nadchlo (i když stopáž je i tady jen tak tak), ale dvouhodinová sága.....Ze Six Degrees mě dřív bavil druhý disk, časem jsem uznal, že ten patos a la Hollywood v overture je na mě moc, že Solitary shell až příliš dluží jistému Gabrielovi a jeho Solsbury Hill a že numetalové inspirace na disku prvním jsou daleko nápaditějsí (po x-letech mě nakonec nejvíc baví po Korn pošilhávající Great Debate).

zdenek3 @ 04.02.2016 16:53:16
Přečetl jsem si hodně recenzí. Byly tak rozporuplné, jak na 8 hrozných od Tarantina.
Holt musí člověk posoudit sám dle své hlavy.
K mému částečnému "otrávení se" posledními cca 5 alby DT, čekal jsem netrpělivě na poslech. Po x tém poslechu mohu vyřknout svůj soud bez uzardění.

S ohledem na výbornou recenzi alienshore-ho nebudu nic psát, protože to napsal tak, jak to slyším já.

Jen si dovolím dát ****.


alienshore @ 04.02.2016 17:56:06
Zdravím Snakea aj Mayaka, recenziu Rudiho Rusa som ešte nečítal ale určite sa k tomu dostanem, čítal som hlavne recenzie na zahraničných stránkach a tie hodnotili The Astonishing veľmi pozitívne, spočiatku tento dvojalbum zmiatol aj mňa a musel som zájsť hlbšie k podstate tohto opusu, aby som pochopil jeho reálny rozmer, ale každý nech si vytvorí názor podľa svojho sluchu :-) ...

Mayak @ 04.02.2016 18:57:13
Slavo: aj keď sa to nemá - linkovať ku "konkurencii" ...

>> odkaz

horyna @ 06.02.2016 12:07:16
Příšerný PATOS!!!--to je to správné slovo --PATOS!!!!!!!!!!, ukrutná nuda!!!! ,ukrutně pompézní a cukrkandlové !!, ukrutně sladkobolné--to především,příšerně sladkobolné,naprosto postrádající nápady a totálně postrádající náboj,chuť a společné tvoření,bez sebemenšího jamování,95% uzívající nudy s nekonečným počtem skladeb a naprosto přepálenou stopáží.Když 2cd-tak Zeď,Beránka,Sníh,ale i ta jejich Turbulence má nápadů,zaujetí,novum a drajv na rozdávání,a koncepce-oproti Scenes... to je propad nejvýce možný,hold kde že staré sněhy jsou.

Za mých mladých let to byla má nej kapela,alba jako Images..,Awake,Scenes.. patřila na špici mé sbírky a skupina trůnila na vrcholu oblíbenosti,léty začala ztrácet dech a invenci,hlavně je pak předehnaly jiné artovější spolky,ale i přes to Octavarium,Black Clouds.. a i D.T. se mi pořád hodně líbí(i když to slábne).A tak stále nemohu pochopit jak vůbec mohli vydat takovou nic neříkající prázdnotu a nudu,opakování opakovaného:-) . Čím dál více je vidět jak byl Portnoy důležitý a proto nesmutněme a poslouchejme nový Winery Dogs-to je aspoň nadupaná jízda,pravý opak jeho bývalích kumpánů,tady to nápady a invencí jen hýří.

b.wolf @ 16.02.2016 09:09:06
Přesně to vystihl horyna, to nemá chybu. Dvě fošny The Winery Dogs, to je paráda, ani u jedné jsem se nenudil. Astonishing je po důkladných posleších jen konzum, dvě hodiny nafouknuté bubliny, která proti nářezům jako je Awake či Images nemá absolutně srovnání.

yngwie3 @ 18.02.2016 09:34:54
Znejú ako Dream Theater = vykrádajú sami seba ...
Neznejú ako Dream Theater = čo to vymýšľajú, veď to nie sú Dream Theater ...

Čo od nich do p..e stále chcete !!!

Toto sú prvé myšlienky, ktoré ma napadajú po niekoľkonásobnom vypočutí alba a po prečítaní kvanta recenzií, na posledný počin progresívnych Američanov.
Tešil som sa a nie som sklamaný ... prečo ? Lebo rešpektujem ich právo na výber témy a spôsob spracovania. To, že im Roadrunner nekecá do ničoho, je výsledkom ich prínosu pre oblasť v ktorej vynikajú už roky a túto pozíciu, si museli tvrdo odmakať !!! A Roadrunner, nemá pokladničné suchoty .
Uznávam, zvolili si nezvyklé téma / niektorý hovoria, "detinské" / ale ako povedal Slavo, spomeňte na 2112 ... nehovoriac o tom, že ma vždy zaujímala HUDBA / nič proti textárom a básnikom / ...

Že im dochádzajú hudobné nápady ? Po prvé - nesúhlasím, ale faktom zostáva, že každá nádoba má dno ... Po druhé - vám sa nikdy nestalo, že erekcia nemala potrebnú kvalitu a manželka alebo milenka povedali " to nič, to sa stáva, " neznižujúc radosť s vášho doterajšieho spoločného života ?

Viete ale čo mi na tom vadí najviac ? Strata úcty k niekomu, kto toho dokázal toľko a keď nie je po mojom, seriem na neho, veď je to len pátos ...

Astonishing nikdy nebude Metropolis, ono to ani neide, že ... ale je to dobrý album a ja osobne ho budem počúvať rád, neviem koľkokrát ...

A na záver pre tých, ktorý stratili úctu a kladú si otázku " Tak proč???Proč vydali tohle ?? " ... no preto, lebo je to ich život a inak ho prežiť nedokážu ...

PS: Skúste niekedy zhmotniť svoj hudobný nápad, ak vás náhodou osvieti ... a potom pindajte o pátose a vľanajších snehoch ...

» ostatní recenze alba Dream Theater - The Astonishing
» popis a diskografie skupiny Dream Theater

Detail hodnocení alba (hodnoceno x)

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 1x
DAVEe0731
5 hv?zdi?ek - hodnoceno 4x
Petr59, yngwie3, Mohyla, Wendyz
5 hv?zdi?ek - hodnoceno 3x
alienshore, elbunda, Carloss87
5 hv?zdi?ek - hodnoceno 2x
Brano, Petr87
5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 1x
ruprecht

copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000