CAN
Music.Box.sk 25.07.2001 14:33 od: pigi
Ďalší z pionierov využitia elektroniky rockovom kontexte, mnohými považovaní za starých rodičov súčasnej avantgardy. Do povedomia vstúpili najmä ´hlukovými´ experimentami, použitím rôznych netradičných hudobných prvkov, no najmä naozaj priekopníckou štúdiovou prácou. V ich bohatej diskografii, v ktorej figuruje aj množstvo rôznych filmových soundtrackov, nenájdete jediný slabý titul.
Kvalita ich tvorby rástla s každým novým albumom. Vždy sa snažili posúvať dopredu, prebádať neprebádané a vstupovať do neustále nových teritórií. Aj keď zostava sa v priebehu rokov niekoľkokrát zmenila, pričom najfrekventovanejšie zmeny prebiehali na speváckom poste, silné jadro tvorené klávesákom Irminom Schmidtom, bubeníkom Jakim Leibezeitom, gitaristom Michaelom Karolim a klávesákom Holgerom Czukayom ostávalo nemenné. Can prežíval svoj vrchol v priebehu 70-tych rokov, no napriek chválospevom hudobných kritikov sa jeho hudba nikdy nestala masovou záležitosťou.
Prienik skladby "I Want More" v roku 1976 až do britskej Top 30 bol o to väčším prekvapením. Až do svojho rozpadu v roku 1978 si držali a prakticky dodnes držia status kultovej kapely (neraz dokonca označovanej za najlepšiu experimentálno-rockovú formáciu v histórii), ku ktorej odkazu sa otvorene hlásia napríklad Einstürzende Neubauten, Public Image Ltd., The Fall a ďalší...
História kapely sa začína písať v júni roku 1968 v Kolíne, kde sa na jednej párty v byte klávesáka Irmina Schmidta prvýkrát zišli basák Holger Czukay, flautista David Johnson, bubeník Jaki Liebezeit a gitarista Michael Karoli -klasicky študovaní hudobníci, aby porozmýšľali nad svojimi ďalšími hudobníckymi perspektívami. Zo spoločnej túžby po objavovaní nových muzikantských konceptov sa zrodila kapela Inner Space, ktorú neskôr premenovali na Can.
Premiérový koncert sa uskutočnil na hrade Schloss Nürvenich neďaleko Kolína a predstavoval na to obdobie netradične pôsobivú kombináciu rockovej muziky so samplami z kaziet. Neskôr ho zdokumentovali na prvom demosnímku "Prehistoric Future". Práve v útrobách Schloss Nürvenich si začali budovať vlastné štúdio. V tom období s nimi spieval americký černošský sochár Malcolm Mooney. Výsledkom ich prvej session bola skladba "Father Cannot Yell" .
Už bez Johnsona, ktorý sa rozhodol koncom ´68-ho opustiť zostavu, nakrúcajú v polovici nasledujúceho roka debutový album "Monster Movie". Technológia nakrúcania na dve stopy znamenala prvý vstup do unikátneho ´kozmického´ sveta zvukov. Ich prístup lámal všetky dovtedy zaužívané pravidlá. Produkciu v prvom rade založili na spontánnosti a to platilo nielen v prípade skúšok, či koncertov, ale aj samotnej práce v štúdiu. Za všetko hovorí aj fakt, že jedna z ich raných klasík "You Do Right" trvala vyše dvadsať minút. Snažili sa z každej skladby a motívu dostať maximum a rozvinúť ho po koncepčnej i zvukovej stránke bez toho, že by boli nejako čo i len ´vnútorne´ limitovaní nejakými úvahami o tom, že skladby z takouto dĺžkou im rádiá nikdy hrať nebudú.
Album "Soundtracks" obsahoval hudobné príspevky zo sveta filmu z rokov 1969 - 1970. Našlo sa medzi nimi aj niekoľko songov naspievaných ešte Mooneym, ktorý sa po roku pôsobenia v Can rozhodol vrátiť domov a o niekoľko týždňov sa psychicky zrútil. Mooneyho éru rozsiahlo mapuje kompilácia "Can-Delay 1968", obsahujúca aj niekoľko dovtedy nikdy nevydaných štúdiových záznamov.
V máji 1970 sa zostava rozrastá o nového speváka, Japonca Kenjiho ´Dama´ Suzukiho, ktorého Czukay s Liebezeitom spoznali na mníchovskej Leopoldstrasse, kde si popri účinkovani v muzikáli "Hair" zarábal na živobytie ako pouličný muzikant. Suzuki sa premiérovo predstavil ešte ten istý večer na koncerte v mníchovskom klube Blow Up. Išlo o chaotické vystúpenie, hýriace neidentifikovateľnými hlukomaľbami a kvílením gitarových spätných väzieb (považované však za jedno z najpozoruhodnejších v celej ich histórii).
V ´72-om uzrel svetlo sveta album "Tago Mago". Pochvalnými recenziami ho ovenčili nielen britskí kritici, ale aj žurnalisti z krajiny galského kohúta. "Tago Mago" predstavuje priam ukážkový príklad vynikajúcej kolektívnej práce, ako sa môžu tak rozdielne egá pretransformovať do neuveriteľne silnej energie namiesto toho, aby, ako to občas býva zvykom, muzikantov rozdeľovali. Ešte v decembri 1971 si budujú v priestoroch starého nevyuživaného kina vo Weilerswiste blízko Kolína nové štúdio Inner Space, neskôr premenované na Can Studio. Od ´78-eho je jeho šéfom bývalý zvukár Rene Tinner.
Vo februári 1972 vystupujú popri mnohých iných na veľkom koncerte v kolínskej športovej hale. Ich vystúpenie, snímané trojicou prominentných kameramanov (Martin Schäfer, Robbie Müller a Egon Mann) vychádza v októbri v podobe filmu "Can Free Concert", pod režiséskou taktovkou Petra Przygoddu. V tom istom roku vychádza sedemskladbový album "Ege Bamyasi". Obsahuje niekoľko naozaj pozoruhodných počinov, ako napríklad skladbu "Spoon", známu aj ako titulný song z krimi thrilleru "Das Messer". Kapele priniesla prvý výraznejší úspech v nemeckých hitparádach. Súčasťou bola i skladba "Vitamin C", ktorú si režisér Samuel Fuller vybral ako podmaz do jednej z epizód rovnomenného kriminálneho seriálu. Práve v nej sa opäť pohrávali s využitím elektronického rytmického automatu, akéhosi predchodcu automatického bubeníka, ktorý zaznel už v skladbe "Peking O" z albumu "Tago Mago". Britský magazín Melody Maker v recenzii na novinku doslova uviedol, že v prípade Can máme dočinenia s ´najtalentovanejším a najucelenejším experimentálno-rockovým zoskupením v Európe.´
"Future Days" je zároveň posledným albumom so Suzukim, ktorý pred muzikantskou kariérou uprednostnil vstup do sekty Svedkov Jehovových. Na spevácky post na čas nastúpil Michael Karoli, no všetkým bolo jasné, že kapela potrebuje skutočného speváka. V rámci konkurzov sa ich vystriedalo niekoľko, medzi inými aj legendárny folkrocker 60-tych rokov, Tim Hardin.
V roku 1974 sa v Berlíne koná najdlhší koncert v celej doterajšej histórii skupiny. Trval od ôsmej večer do pol deviatej rána. V tom istom roku nakrúcajú opus "Soon Over Babaluma", ktorý znamenal definitívnu rozlúčku zo starým, zaužívaným systémom nakrúcania. Súčasťou novinky bola aj skladba "Quantum Physics", prvý ambientný song v histórii kapely.
Pri nakrúcaní albumu "Landed" prvýkrát využili multitrackovú technológiu. Výsledný efekt - kapelu ohodnotil Melody Maker ako najviac sa vyvíjajúci rockový spolok na tejto planéte´. Po dvojalbume "Unlimited Edition", obsahujúcom predĺžené verzie známych songov sa v priebehu niekoľkých týždňov len tak zaprášilo. Akoby aj nie, keď jeho súčasťou bol aj záznam z nakrúcania legendárnych "Ethnological Forgery Series" (EFS), pestrofarebnej škály ethno skladieb, inšpirovaných kultúrami z celého sveta - od muziky ďalekého Východu, až po dixieland. Termín ´pestro znejúci´ možno bezpochyby použiť aj na charakterizovanie ich nasledujúceho titulu "Flow Motion" s veľkým diskotékovým hitom "I Want More".
Nasledujúci rok sa rozrastjú o rytmickú sekciu odišlivcov z kapely Traffic - Rosko Gee (basgitara) a Reebop Kwaku Baah (perkusie). Holger Czukay vymenil basgitaru za ´weltempfsanger´, alias krátkovlnné rádio, prostredníctvom ktorého chcel vyprodukovať muziku cez rádiové vlny. V novej zostave nakrúcajú v roku 1977 album "Saw Delight", ktorý možeme de facto považovať za prvý sólový počin Holgera Czukaya. Ten tesne po poslednom turné v máji 1977, ktoré finišovalo veľkolepým vystúpením v Lisabone, kapelu opúšťa a vydáva sa po vlastných muzikantských chodníčkoch (ako Cluster si neskôr pripísal na konto napríklad spoluprácu s Brianom Enom, či Wobble Jah).
Aj keď nasledujúce albumy "Out Of Reach" (1978) a "Movies" (1979) rozhodne neboli zlé, Czukayova neprítomnosť bola citeľná. Dvojalbum "Cannibalism" síce nemožno považovať za nejakú kompiláciu najväčších hitov, napriek tomu ide o titul, ktorý by nemal chýbať vo fonotéke žiadneho priaznivca tejto priam mytologickej formácie, ktorá ešte v závere toho istého roka vydáva titul "Can".
V nasledujúcich rokoch sa cesty jednotlivých členov rozišli do rôznych sólových projektov. Michael Karoli si vybudoval neďaleko franzcúzskeho Nice vlastné štúdio, v ktorom o osem rokov neskôr dochádza ku jednorázovému comebacku Can s pôvodným spevákom Malcomom Mooneym (album "Rite Time"). V ´91-om sa zvyšok kapely, bez Holgera, opäť schádza v Can Studios, aby nakrútili skladbu "Last Night Sleep", ktorú si režisér Wim Wenders vybral ako ústrednú melódiu do svojho filmu "Until The End Of The World".
Ďalšia kapitola sa začala písať v máji 1997 vydaním remixového albumu "Sacrilege", ktorý bol ukážkovým príkladom toho, že muzika tejto kapely môže a má čo povedať aj muzikantom oveľa mladších vekových kategórii. Pätnásť skladieb si na tomto tribute albume ´podali´ niektorí prominentní reprezentanti techna, dance, či ambientnej scény, pričom výsledok rozhodne stojí za vypočutie.
Myslím, že nie som sám, kto je presvedčený, že aj napriek dlhšej pauze Can ešte nepovedal svoje posledné slovo.
Can (najslávnejšia zostava):
Holger Czukay - basgitara
Michael Karoli - gitara
Jaki Liebezeit - bicie
Irmin Schmidt - klávesy
Damo Suzuki - spev
Diskografia:
Monster Movie (1969)
Soundtracks (1970)
Tago Mago (1971)
Ege Bamyasi (1972)
Future Days (1973)
Soon Over Babaluma (1974)
Landed (1975)
Unlimited Edition (1976)
Flow Motion (1976)
Saw Delight (1977)
Can (1979)
Delay 1968 (1981)
Rite Time (1989)
Sacrilege (2CD; 1997)
Can - Live (2CD Box Set; 1999)
Kompilácie:
Cannibalism I (1979)
Cannibalism II (1992)
Anthology (1994)
Cannibalism III (1994)
Can - Box (1999; vypredaný)
Oficiálna stránka: www.spoonrecords.com
Oficiálna stránka: Holger Czukay www.czukay.de
Igor PETRUŠKA
Prevzaté z http://music.box.sk/news.php3?id=5473 so súhlasom autora.
Ďalší zdroj:
Spolu s Faust a Guru Guru nejvýznamnější kapela německého undergroundu. Všechna alba jsou pozoruhodná; nejvíce ceněná bývají obvykle 2-5 a 8, za nejhorší se pokládají 11-13 a zejména ovšem dvojalbum 16, obsahující technopopové remixy původních skladeb Can provedené jinými autory. Překvapivě zdařilý byl i zatím poslední comeback z roku 1989, který bohužel zůstal u CD Rite Time.
Znamenitá jsou i starší sólová alba někdejších členů Can - viz hesla Czukay, Liebzeit, Schmidt). Podstatně diskutabilnější je produkce Damo Suzukiho, který po zhruba desetileté odmlce (byl po tu dobu ženat s jehovistkou) dal dohromady Damo Suzuki Band (později Damo Suzuki's Network), jemuž posléze japonská firma Captain Trip začala chrlit záplavu živých nahrávek uvedených 7CD boxem P.R.O.M.I.S.E. (1998, nahrávky z let 1987-1990) a pokračující další zhruba desítkou disků. Na albech JPN ULTD 1+2 nahraných na japonském turné participovali Michael Karoli a Mani Neumeier.
Všechny řadové desky s výjimkou 12 Can reeditovali na vlastní značce Spoon (distribuuje Mute) a jsou běžně k mání. LP 12 dnes Can pokládají za naprostý úlet a jsou rozhodnuti ho nikdy na Spoonu nevydat. Nicméně neoficiálně je stále dostupný u Thunderboltu, nověji dokonce na jednom CD spolu s 13a (Inner Space / Out Of Reach, 1998). CD 17 je bootleg (byť hojně rozšířený) nevalné (a v případě skladby Entropy vysloveně úděsné) zvukové kvality, s níž komicky kontrastuje dobrý zvuk singlových kousků Shikako Maru Ten a Turtles Have Short Legs, ukradených nepochybně z oficiálního CD Cannibalism 2.
DoubleCD z Can Box (vyšlo i samostatně), obsahuje koncertní nahrávky převážně z let 1975 a 1977, dvě jsou z roku 1972. Obsah se (s jedinou výjimkou) nekryje s přiloženým videem, které je vůbec nejpřínosnější částí kompletu. Vyšlo také 300 číslovaných exemplářů podepsaných všemi členy Can.
Na bootlegu Kraut! Demons! Kraut! vyšel první singl Kama Sutra včetně druhé strany. Ve sleevenotu je uveden jako CAN - Kama Sutra / MARGARETA JUVAN & CAN - I'm Hiding My Nightingale (Metronome 1969) a šlo údajně o soundtrack k zamýšlenému filmu. Podle téhož pramene měli Can ještě předtím pod názvem Inner Space nahrát singl Agilok & Blubbo / Kamera Song (Deutsche Vogue DV 14785), údajně rovněž soundtrack - strana A vyšla na bootlegu Kraut! Demons! Kraut! - Second Coming (Hungry Krauts, Daddy!) a obě pak na Prae-Kraut Pandaemonium 1 + 2. ... (celý článek)
oficiální www «
