Blue Öyster Cult - Workshop of the Telescopes [kompilácia 1972 - 1985]

Blue Öyster Cult - Workshop of the Telescopes [kompilácia 1972 - 1985] - tracklist alba, hodnocen?, recenze

1995

Tracklist:

CD 1:
01. Cities on Flame With Rock and Roll (4:03)
02. Transmaniacon MC (3:21)
03. Before the Kiss, a Redcap (4:59)
04. Stairway to the Stars (3:43)
05. Buck's Boogie (live) (5:19)
06. Workshop of the Telescopes (live) (3:47)
07. The Red and the Black (promo version) (4:35)
08. 7 Screaming Diz-Busters (promo version) (7:00)
09. Career of Evil (4:08)
10. Flaming Telepaths (5:23)
11. Astronomy (6:15)
12. Subhuman (live) (7:30)
13. Harvester of Eyes (live) (4:59)
14. M.E. 262 (live) (8:17)
15. Born to Be Wild (single version) (3:38)

CD 2:
01. (Don't Fear) The Reaper (5:09)
02. This Ain't the Summer of Love (2:22)
03. E.T.I. (Extra Terrestrial Intelligence) (3:43)
04. Godzilla (3:42)
05. Goin' Through the Motions (3:13)
06. Golden Age of Leather (5:53)
07. Kick Out the Jams (live) (3:12)
08. We Gotta Get Out of This Place (live) (4:34)
09. In Thee (3:49)
10. The Marshall Plan (5:24)
11. Veteran of the Psychic Wars (4:49)
12. Burnin' for You (4:31)
13. Dominance and Submission (live) (5:57)
14. Take Me Away (4:31)
15. Shooting Shark (7:10)
16. Dancin' in the Ruins (4:01)
17. Perfect Water (5:29)


Obsazení:

Eric Bloom - vocals, guitars, keyboards
Donald (Buck Dharma) Roeser - vocals, guitars
Allen Lanier - guitars, keyboards (except CD 2: 16,17)
Joe Bouchard - bass, vocals, keyboards
Albert Bouchard - vocals, drums (except CD 2: 14-17)
Rick Downey - drums (CD 2: 14,15)
Tommy Zvoncheck - keyboards (CD 2: 16,17)
Tommy Price - drums (CD 2: 16,17)

 
16.01.2009 hejkal
3 stars

Keďže albumy som počul tak dávno, že už nie som v stave ich hodnotiť, budem sa venovať tomu, čo mám doma. A to je tento výber. Vopred upozorňujem, že budem nechutne subjektívny a kritickejší ako obyčajne k tomu, čo ma neberie. Milí Ejtísáci, čítajte len na vlastné riziko.

CD 1: (1972-1975)

Tú-dá-dum. Stop. Tak sa začína skladba Cities on flame with rock and roll. A je to geniálna tvrdá ťažkotonážna záležitosť. Trúfam si povedať, že ide o vlajkovú loď prvotného štýlu Blue Oyster Cult. Pauzy, zmeny, gitarové sóla, špecifický rozpoznateľný spev, svojské melodično... Krásna definícia toho, o čom to bude. A bude to aj o nasledujúcej Transmaniacon MC. Opäť úvod s nejakými tými stopkami a už nastupuje nádherne naliehavá melodická sloha s tvrďáckym gradovaním. Takéto svižné melodické veci môžem vždy. Navyše, keď sa v polke dynamika zmenší a zlovestne vygraduje k úvodnému motívu, tak je to jednoducho božské. Before the kiss, a Redcap je v prvej polovici tiež melodicko-naliehavá, ale zmena nálady sa dostaví a vyrukuje so zábavnou, priam rozprávkovou vsuvkou. Stopka s gitarovou vyhrávkou navráti všetko na začiatok a záver obstará geniálne gradované sólo vo vytvrdnutom rúchu. Jedna z mojich najobľúbenejších skladieb skupiny sa volá Stairway to the stars. Tvrdá vec s krásnym spevným refrénom, ktorý je v záverečnej časti nositeľom neskutočného miešania gitár a spevu. A vôbec, gitarové sóla sú tu dokonalé všetky. Nealbumová živá Buck’s boogie je naozaj živá. Ide o slušnú melodickú inštrumentálku, kde si gitary prídu na svoje. Mňam. Workshop of telescopes je uvedený šepotom a nasleduje typická melodicko-zlovestná blueoystercultovina s vydareným refrénom a skvelou sólovou pasážou. The red and the black vo svižnom tempe cvála dopredu, sloha je dynamicky stíšená, speváci sa striedajú, sóla príjemne režú v ušiach. Záver sa niekoľkokrát tvári, že už ide, ale nie a nie sa dostaviť. 7 screaming diz-busters má prekvapivo 7 minút a je to výrazná riffovačka s jemnou slohou a nabudeným pokračovaním. Gitarové rýchloprsté vyhrávky nemajú chybu a refrén je fajnový. Dlhočizný spievaný záver patrí k zlatým klincom umenia fade-out, ktoré však nezmizne do ticha (divne to znie, ja viem). Pokiaľ mi pamäť slúži, výber skladieb z druhého albumu je výborný (a kvitujem zaradenie promoverzie The red and the black, pôsobí na mňa (po pamäti) lepšie). Nastupuje klasika, skladby Secret Treaties. Career of evil je pekná melodická hitovka, ktorá obsahuje tú zvláštnu melodiku, ktorá robí Blue Oyster Cult stopercentným originálom. Vražedne nabudený úvod s klavírom (o klávesoch som sa ešte nezmienil, ale sú výraznou aranžérskou súčasťou zvuku skupiny), ktorý prejde do nádhernej melodickej spievanej časti, to je Flaming telepaths. Je to skladba, ktorá názorne ukazuje, ako môže byť melodická vokálna skladba spravená bez zbytočnej snahy o výgrcný zvukový popík pre rádiá. Kiežby sa toho skupina držala aj v budúcnosti. Pri krásnom gradovanom závere po vzore Stairway to the stars zrazu všetko utne a naskočí klavírne intro absolútne najlepšej skladby skupiny. Astronomy. Čo k tomu dodať? Nádherná pomalá vec s úspešným gradovaním, neskutočnými úsekmi (napr. Hej pasáž, dychberúci záver typu spev-gitara, trademark Blue Oyster Cult) a všetkým superlatívnym, čo kohokoľvek napadne. Tretí album pokračuje aj naživo. Subhuman je klasická melodická vec, má trošku meditatívnu náladu. Krásne gitarové motívy sú samozrejmosťou, keby skupina toľko neplytvala, mohla z tu obsiahnutých skladieb vyrobiť raz toľko výborných albumov. Harvester of eyes otvárajú syntetické pazvuky, ozve sa úvodné slovo a potom to začne. Parádny motív, ktorý dôsledne maskuje, že ide o rock and roll. Stopovacie pasáže vracajú úder (v posledných skladbách boli na ústupe) v nábehu na sólové vsuvky. Nasleduje pre zmenu mnohovokálová kultúrna vložka a záver, čo je inferno v rýchlom gitarovom ošiali. Troška vytlieskavania a už je tu ďalší akože rokec M.E.262. Vokály sú miestami úsmevné (tututututututu, či také čosi), sprievody občas vytvrdnú, sólové gitarovanie sa nesie v stopkách a bez zvyšku skupiny. Funguje to parádne. Zrýchlený záver už len dokončí zdarenú koncertnú atmosféru. A nastáva koniec. Thank you, good night, tlesk, tlesk... Avšak ešte je čas na Born to be wild, mnou osobne považovaná za učebnicový príklad toho, ako tvoriť cover verzie. Posadené bicie, kotly v permanencii, gitarové vyhrávky, kde sa len dá, slovom, nevysloviteľné.

Zhrnutie:
Toto CD je esenciou geniality temného melodična Blue Oyster Cult. V prvej časti kariéry ich často prirovnávali k Black Sabbath, ale úprimne sa priznám, z hudobného hľadiska mi to moc nesedí. Ich hudba je síce temnejšia, ale inak sa moc nepodobá. Asi išlo o ten mysticizmus a okultizmus, mám dojem, že vtedy boli automaticky všetky skupiny hodené do jedného vreca s visačkou Black Sabbath (a tak vznikli aj úplne zhovädilé prirovnávania, viď Black Widow).
100 hviezdičiek z piatich. (No dobre, 5/5).

CD 2: (1976-1985)

Tududadam, gitara vybrnká nesmrteľnú (Don’t fear) the reaper. Je to notoricky známa vec, netreba popisovať (zmienim trioly osamelej gitary v úvode sóla ako ukážku génia). Za povšimnutie však stojí umravnenosť prejavu a zvuku. A bude horšie. Neviem prečo, ale This ain’t the summer of love žeriem aj s chlpmi. Tvrďácka vec s absurdne popevkovým refrénom, som bezmocný. Ou jé. E.T.I. (Extra Terrestrial Intelligence) má dobrú stavbu, chytľavé nutkanie, ale už cítiť jemnejšiu tvár skupiny. No, dobré máme za sebou, poďme ďalej. Čo to má byť? Sranda zvučík tváriaci sa bubácky? V refréne sa ozve správne priteplené jéjéje, po sóle nastupuje stopka vyplnená...čímže to?...Godzilla..dzilla...dzilla... Nepoznajúc koncertnú verziu, tak by som o Godzillu ani nezavadil. A taká dobrá skladba to pritom je. No nič, ide sa na Queen pop. Goin’ through the motions dokáže vyprázdniť obsah môjho žalúdka smerom odporujúcim zákonom gravitácie otvorom určeným skôr na prijímanie než vylučovanie. Ohohó, zanôtime si Golden age of leather v klasickom Foreigner štýle. Kde je skip? Nikde, vydržať, sľúbili sme si lásku a pevná vôľa všetko zdolá. A aha, pokus o úplne splaškový slaďák v strede, no kto by o to chcel prísť? Ticho, neodpovedám. A predsa, záverečná pasáž do ticha má niečo do seba. Ďakujem za tých 10 sekúnd. MC 5 v konzistentnej forme naživo, hurá. Blue Oyster Cult naživo je úplne iná skupina ako štúdiový klon. Kick out the jams je rýchla, nemŕtva (nechce sa mi furt opakovať, že živá), sóla sú frenetické, prejav skupiny energickejší než červený býk s krídlami. Klasika We gotta get out of this place, sa miestami podobá na Erica Burdona, čo je fajn. Oproti zvyšku CD je to vlastne jeden z vrcholov. Inak skôr obyčajná pohoda. Akosi pridlho ma to baví, je potrebné s tým niečo spraviť. Ešte, že je tu In thee. Úprimne povedané, nie je to márna pohodovka pre rádio Jemné melódie, ktoré si nikdy nezapínam. Tam by však zvýšila kvalitu o 100 %. The Marshall Plan úspešne pláva na vlnách AOR (skratka od Áno, Osierame Rock). Aspoň zvuk nástrojov je ako tak znesiteľný oproti blé skladbám číslo 4, 5 a 6. Refrén má určitú silu a rozhýbaná stredná pasáž so stopkou na chvíľu pripomenie, v čom je sila skupiny. Všetko je to rýchlo pochované synťákovým chichty zvukom vo Veteran of the psychic wars. A aká krásna skladba to je naživo od pravých Blue Oyster Cult. Bože, to je des, kde je skip? Opäť? No nič, tak teda trpím. Burnin’ for you pokračuje v rádiovej produkcii, ale navzdory všetkému sa dá vypočuť aj mimo WC. Refrén a sóla majú niečo do seba. Dominance and submission moc nemusím, hoci ide o skladbu z včasného obdobia existencie skupiny, ale je tu naživo, t.j. v normálnom zvuku, takže palec hore. Tvrdšiu asi na tomto CD nenájdete (možno Kick out the jams) a zlovestnejšiu určite nie. Hurá. Poďme ďalej, koniec sa blíži. 80’s akože pop metal Take me away by nebol tak zlý, keby obrátil kabát smerom k zvuku o dekádu staršom. Napriek uvedenému chválim (a sám som prekvapený). No, Shooting shark už od prvých tónov hlbokého úpadku rokov osemdesiatych zrušil akúkoľvek nádej k zhovievavosti. Šum, šum, šumím až konečne vyšumím. Ale čo to? Ozval sa saxík a to presne tým spôsobom, ktorým sa ten nástroj v zmienenej dekáde tak dehonestoval (v mojich očiach). Uf, to je nekonečná vec, tuším si hodím mašľu. Tak nie, rýchlo odväzujem povraz a ide sa ďalej. Slučka je v pohotovosti, Dancin’in the ruins je z rovnakého súdka, ale je to aspoň v rýchlejšom tempe, takže odolávam. Záverečná! Skladba s perfektným v názve? Žeby? Cha, to určite. Perfect water si popovo odslintá svojich 5:29 v beznádeji sa do toho oprieť (zvukovo), hoci gitara sa občas trošku snaží vymaniť z letargie. A je tu koniec.

Zhrnutie:
Budem stručný. Znesiem tak sedem skladieb zo sedemnástich, to je ledva na polovičné hodnotenie. Dávam 2/5.

Záver:
Na hviezdičky sa rovno môžete vykašľať. Výber je podľa mňa sám o sebe reprezentatívny, mňa oslovuje polovica, takže za tri. Ak by zo dve veci pripichli k prvému CD a druhé zošrotovali, mohlo to byť za päť.

P.S. Aby som len nekrivdil, to popíčkové obdobie je oproti inej porovnateľnej produkcii vcelku kvalitné. Ale je to mimo mňa.

P.P.S. Z albumu Heaven forbid (1998) poznám iba Still burnin’, tvári sa metalovo, ale moc ma neberie. Tak, a BOC som kompletne zmákol.


reagovat

@ 16.01.2009 17:20:19
Heaven Forbid zkus někdy kdyžtak komplet. Tvůj názor na tu desku by mě určitě zajímal. Podle mě je to nejrokenrolovější studiové album BOC.

hejkal @ 16.01.2009 17:45:50
Někdy. V blízkej dobe to ale nebude. Kupovať to nebudem a v mojom okolí nieto fandov skupiny. Niet kde vypočuť. A v tej záplave stariniek sa k novým veciam dostávam málokedy. Still Burnin' mám na sampli od SPV, kde predstavovali svoje vydané veci za rok 1998. Volá sa Rock is back a bol v lacných CD. A tam ma viac zaujali Night Ranger a skladba Sign of the times. To si určite zadovážim pred BOC. Ale človek nikdy nevie. :)
Inak, k BOC som sa dostal cez svoju spolužiačku na strednej škole, ale bola lesba, takže už nie sme v styku.:) Potom prišlo video Black plus Blue, to je pecka (nie Black, tí sú dosť biedni). Motorka na pódiu v Born to be wild, zaujala ma tam vec Divine wind, ale desím sa jej štúdiového prevedenia, takže smola.

@ 16.01.2009 18:21:27
Když už jsi nakousl Divine Wind, takový paradox - mám kámoše, který absolutně nesnáší BOC naživo, ale miluje jejich studiovky (hehe) a Divine Wind je myslím snad jeho nejoblíbenější skladba BOC. :-) Samozřejmě studiové provedení. Ona je to (další paradox) jediná věc od nich, která by se dala označit za bluesovou. Ale je to takové dost specifické a temné (prostě blueoystrovské) blues. Divine Wind mě na desce Cultosaurus Erectus zaujala asi nejvíce - hned po luxusní Black Blade, která je tam pro mě jednoznačně #1. Jinak Cultosaurus je asi nejvíce experimentální album BOC. Jakoby po popíkovém období v druhé půlce 70. let zkoušeli jak dál. Určitě Cultosaura ještě rozeberu v recenzi. PS: Live podobu Divine Wind jsem zatím nikdy neslyšel.

Detail hodnocení alba (hodnoceno x)

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 1x
hejkal
5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

5 hv?zdi?ek - hodnoceno 0x

copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000