Mama Lion Exkursions Sainte Anthony´s Fyre Abel Ganz Sfinx ZAO Zero Hour Intronaut Wicked Lady King, B. B.

Články

2013-05-09

Chcem dávať profily na progboard

Predtým, než začnete pridávať nový profil, oznámte to v diskusnom vlákne Nové profily a vyčkajte na (súhlasnú) reakciu moderátorov! Inak môže byť profil odstránený.



Pre nových profilistov by som rád pripomenul niekoľko cenných a nezištných rád, ako na to. Rýchla pomôcka, stačí si preštudovať nasledujúce články a možno to pomôže:



Som encyklopedista, nekecám ...

A ako bonus pridávam aj Progboarďácke pravidlá slušného správania sa

P.P.S. Inštruktážne video od gunslingera:
Ako pridávať profily na Progboard (youtube)

... » celý článek

(22 komentářů)
 
2012-06-10

To je grc! - Písať, či nepísať o hudbe bez falošnej dobromyseľnosti?

Pokiaľ sa hociktoré webové sídlo nerozloží osobnými spormi a nechutnými hádkami, ktoré usvedčujú filmy od Tarantina z prehnanej slušnosti, väčšinou sa dostane k slovu opačný extrém. Áno, reč je o takzvanom diktáte pozitívnosti, ktorá sa, ako správny vírus, bez váhania vydáva zničiť akýkoľvek pokus o komplexný pohľad na vec.

Hm, po tomto vzletne znejúcom úvode, ktorý sa mi časom s príslušným výkladovým slovníkom cudzích slov azda... » celý článek

(12 komentářů)
 
» archiv článků

Naposledy přidané recenze

Watson, Dean - Fantasizer!

Watson, Dean / Fantasizer! (2014)

alienshore | 5 stars | 26.03.2015

Kanada je stále liahňou mimoriadne pracovitých a talentovaných muzikantov aj kapiel. Zoznam by bol dosť dlhý a možno si niekto spomenie aj na nie veľmi známe jazz-rockové skupiny ako Maneige, Sloche, Opus-5 alebo Nathan Mahl. Dean Watson svoju krajinu taktiež reprezentuje v najlepšom možnom svetle a rovnako pristupuje aj k propagácii vlastnej tvorby. Progresívny rock a jazz-rock je teda primárnym zameraním tohto všestranného skladateľa a multi-inštrumentalistu. Albumy si nahráva sám a človek by to na prvý dojem ani nepovedal. Je skvelým príkladom toho, čo je to vlastne osobitý rukopis a systematické komponovanie. V mladosti ho najviac inšpirovali interpreti ako Todd Rundgren, Genesis, UK, Happy The Man a Allan Holdsworth. Aj na tomto je vidieť, že ho baví náročnejšia muzika, ktorá oslovuje prevažne menšinové publikum.

Prvé dva dlhohrajúce albumy Unsettled (2010) a Imposing Elements (2012) zaznamenali úspech u kritiky aj poslucháčskej obce. Ako nezávislý umelec vie byť úspešný aj v rámci predaja svojich dosiek, čo sa nie vždy stáva. Obidve diela obsahovali veľmi prepracované skladby siahajúce od prog-rocku, jazz-rocku až po progresívny metal. Na jeho treťom počine Fantasizer! sa progresívny metal už nenachádza v takej miere ako predtým, ale zato pribudli pestré motívy a zvuky, ktoré posúvajú tvorbu Deana Watsona do ďalšieho levelu. Od vyštudovaného muzikanta sa ani nič iné nedá očakávať a s takými hráčskymi schopnosťami ako má on, sa môže vydať na pomyselnú "cestu do stredu Zeme".

Zo štruktúry jednotlivých skladieb môžem usúdiť, že Watson nenecháva nič na náhode. Dokonca tu nie sú ani náznaky typických jazz-rockových improvizácií, všetko je maximálne prepracované od hudobnej štruktúry, zvuku, produkcie až po prednú obálku z dielne Rona Eadyho. Fascinuje ma však na ňom jeho melodická stránka, ktorá je tu zastúpená v hojnej miere. Cez inštrumentálnu muziku a nástroje chce čosi zásadné vypovedať. Jeho progresívny jazz-rock/fusion nie je vôbec o gitare, to by bola len prvoplánová záležitosť. Veľkú úlohu tu zohrávajú klávesy a rôzne členité harmónie. Z hráčskeho hľadiska je to iste náročné, ale výsledok je absolútne fantastický.

Komplexné aranžmány sa prejavujú už v prvej a zároveň titulnej kompozícii Fantasizer! a v druhej polke nájdete aj silné odkazy na symfonický prog-rock. O každej skladbe by sa dal napísať elaborát, pretože majú úžasnú stavbu a netočia sa stále na jednom mieste. Veľký dojem na mňa spravili Twig a Nomad. Hranie sa s melódiami a motívmi má krásny melodramatický priebeh, a občas prebleskne aj nejaké klávesové či gitarové sólo. Asi najkrajšiu vystavanú melodiku má The Anomaly a práve ju som si veľmi obľúbil. Najdlhšia vec Caged Creator sa neženie vpred ako splašený kôň, ale naopak postupne naberá na intenzite. Ponúka (jazz-rockovému) uchu lahodiace inštrumentálne plochy a opäť grandiózne hráčske výkony Deana Watsona, ktorý obhospodaruje všetko čo mu príde do ruky. Jemná klavírna skladba Solemn zahladí stopy po expresívnom hudobnom predstavení a dostane poslucháča takmer do hladiny alfa.

Pokiaľ vyhľadávate kapely a muzikantov, ktorí tvoria muziku až extrémne poctivo, tak Dean Watson je presne váš človek. Toľko výborných nápadov, hráčskeho umenia a vysoko kvalitnej skladateľskej práce sa len tak nepočuje každý deň. Čo presne sa deje na albume vám nepoviem, lebo sa to ani nedá. Písať o takejto hudbe je ako tancovať na futbalovej lopte. Dean Watson nie je svetoznámy umelec, ale to čo predviedol na albume Fantasizer! zaručene patrí do extraligy svetového jazz-rocku.

» ostatní recenze alba Watson, Dean - Fantasizer!
» popis a diskografie skupiny Watson, Dean

Mama Lion - Preserve wildlife

Mama Lion / Preserve wildlife (1972)

Jardo | 5 stars | 26.03.2015

Niekedy mi nejde do hlavy, ako mohol niektorý muzikant ostať v zabudnutí a výraznejšie sa nepresadiť aj napriek svojim nesporným kvalitám. Za všetkých takých muzikantov spomeniem jedno meno – Rab Munro, famóznym hlasom disponujúci spevák škótskych Hate. Ak by som mal uviesť jedno ženské meno, nepochybne by to bola Lynn Carey, ktorá (o i.) spievala v kapele Mama Lion. Skupinu založil basák a producent Neil Merryweather, ktorý prizval Lynn Carey k spolupráci, pretože už mala spevácke skúsenosti (viď profil). A čo sa na albume odohráva?

Najväčšou ozdobou albumu je jednoznačne spev Lynn Carey. Hudba tu hrá až druhé husle. Tým však nechcem spochybniť prínos muzikantov. Po inštrumentálnej stránke sa jedná o bluesrock, melodický rock (miestami hard), ako i rokenrol. Je to dobre namiešaný koktejl. Samostatnou kapitolou je však spevácky výkon Lynn Carey, ktorá tu predviedla celý svoj hlasový register. Stačili mi prvé štyri sekundy úvodnej Ain´t no sunshine a vedel som, že mám do činenia s výnimočnou speváčkou. Badať tu aj inšpiráciu od legendárnej Janis, ale upozorňujem, že ide len o inšpiráciu, pretože Lynn Carey si ide vlastnou cestou. Aj v tom však bola veľkosť Janis – inšpirovať mnohé a mnohé. Tu však treba podotknúť, že Lynn nedosahuje také výšky, ako spomínaná legenda, no v „spodkoch“, si trúfam povedať, je ešte príťažlivejšia. Predvádza tu celý hlasový register, ktorým disponuje a počúva sa to prenáramne. Len žasnem a nestačím sa čudovať. V súvislosti s názvom skupiny, ju môžem charakterizovať, ako divokú, neskrotnú levicu. Fantastická je keď „pritlačí na pílu“, ako napr. v Ain´t no sunshine, Be bad with me, Ain´t too proud to beg, It´s only a dream – ej, to ja babizňa - poriadny životabudič a neskutočná dávka energie. Tá ma teda riadny hlas! Jej silové poňatie spevu, však pôsobí úplne prirodzene. Neskutočne, ako narába s hlasom, ako ho ohýba a štylizuje do rôznych polôh, kreácií. Veľmi zaujímavo znie jej vokál v miernejšej forme, kde vynikne jej krásny zamatový hlas (Candy man, Can´t find my way home), čo nádherne demonštruje v poslednej Cry, kde jej vokál nabral až soulový rozmer. Neuveriteľne nádherné!!! Svojim jedinečným vokálnym predstavením vyniesla album do výšin...

Album sa stal jedným z mojich favoritov a to vďaka vokálnemu výkonu Lynn Carey, ktorý má úplne, ale úplne odrovnal. Absolutórium.

» ostatní recenze alba Mama Lion - Preserve wildlife
» popis a diskografie skupiny Mama Lion

Budjana, Dewa - Hasta Karma

Budjana, Dewa / Hasta Karma (2015)

alienshore | 4 stars | 25.03.2015

Rok po vydaní skvelého albumu Surya Namaskar sa Dewa Budjana relatívne rýchlo ponoril do ďalšej tvorivej práce a priniesol nám svoj nový štúdiový výtvor Hasta Karma. Rozdiel medzi nimi je pomerne veľký, ale v zásade je za nimi cítiť osobnosť tohto indonézskeho gitarového virtuóza. Kým Surya Namaskar smeroval viac do vôd tradičného jazz-rocku, tak Hasta Karma úplne zosobňuje Budjanov interes o world music a spájanie kultúr. V podstate nie je náhoda, že počujete na ňom rôznorodé vplyvy. Zostava je totižto zložená z hudobníkov z rôznych krajín, ktorí si v jazze a fusion vybudovali dobré meno.

Západ zastupuje vibrafonista Joe Locke, ktorý spolupracoval s mnohými jazzmanmi z celého sveta. Veľmi zaujímavá je aj rytmická sekcia - Američan Ben Williams a Mexičan Antonio Sanchez. Obaja sú známi tým, že spoločne nahrali s legendárnym gitaristom Patom Methenym albumy ako Unity Band a Kin. Za zmienku určite stojí aj vklad indonézskeho klaviristu Indra Lesmana. Budjana ponechal svojim muzikantom voľnú ruku nad aranžmánmi a nechal ich viesť vlastným pocitom. V podstate docielil pestrosť a vyváženosť, pretože si je vedomý hráčskych kvalít zúčastnených a bolo by určite hriechom toho nevyužiť. Hasta Karma teda nie je primárne o gitare, ale o mnohovrstevnej fúzii world music, jazz-rocku a aj tradičného jazzu.

Skladby sú pomerne dlhé a majú voľnejšiu štruktúru. Nie sú urputne ťahané do efektu alebo sterilnej melodickosti, ale skôr k náročnejšiemu poňatiu. Nedegraduje to však samotnú hudbu do pozície akejsi prehliadky zručností, pretože silné melodické motívy tvoria základ každej jednej skladby. Budjanov cit pre tvorbu nápaditých inštrumentálnych plôch sa nedá zaprieť, o čom svedčí už hneď úvodná Saniscara. Sú v nej prítomné aj vibrafonové a basové sóla, no najviac pozornosti na seba púta energická gitara spolu s výbornými bicími. Desember prechádza v strednej časti zo zasnených zvukov do plnej sily a má to aj celkom peknú dynamiku.

Z ďalších skladieb je viditeľné, že sa už tak nestavia do pozície gitarového hrdinu typu Allan Holdsworth. Myslím, že sa mu darí hľadať a formovať svoju vlastnú tvár, čo je veľmi dôležité pre jeho ďalší skladateľský vývoj. Premyslená stavba harmónií je presne to, v čom preukazuje jasný rukopis a týmto je obdarená aj skvelá skladba Jayaprana. Dlhometrážna Ruang Dialisis začína nádhernými ťahavými motívmi, ale napokon sa to na istý moment dostane až do teritória free jazzu, nakoniec sa to všetko upokojí a uhladí. Ako vrchol snaženia vnímam Just Kidung so svižným tempom, zaujímavou štruktúrou a improvizačnými sólami. Veľmi melodická a nežná skladba Payogan Rain je výborná vec na záver albumu, ktorá navodí príjemné pocity.

Dewa Budjana je autorom všetkých kompozícii, ale práve hosťujúci muzikanti sú tí, ktorí ich posunuli do iných dimenzií vďaka individuálnym schopnostiam a kreativite. Hasta Karma si vyžaduje pozorného poslucháča, ktorí dokáže oceniť jemné detaily a kontrasty. Budjanu vnímam ako skutočnú hviezdu jazz-rocku bez hviezdnych manierov. Jeho zanietenosť pre hudbu je obdivuhodná a dúfam, že mu táto tvorivá fáza vydrží čo najdlhšie. Projekty, ktoré vydáva patria v škatuľke jazz-rock a fusion medzi tie najlepšie v posledných rokoch.

Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Budjana, Dewa - Hasta Karma
» popis a diskografie skupiny Budjana, Dewa

Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre

Sainte Anthony´s Fyre / Sainte Anthony´s Fyre (1970)

Jardo | 5 stars | 25.03.2015

Technická poznámka na úvod:
Keď som prvýkrát počúval túto hardrockovú vykopávku, nemal som z toho ktovieaký výborný pocit. Hneď pri druhom prehrávaní som zistil, prečo. Pri mojej premiére som to počúval na zníženej hlasitosti, pretože tak si to vtedy vyžadovali okolnosti. To bola chyba! Tu netreba s hlasitosťou šetriť a ak chceme mať skutočný zážitok, je potrebné dať „volume“ doprava. Vtedy vynikne celá krása tejto hudby a je počuť všetko, čo má byť.

Predslov alebo krátka úvaha:
Nikdy som si „dopredu neurčil“, že ma budú oslovovať (aj) tvrdšie podoby rocku, ako i prevažne hudba z určitého obdobia. Nikdy som si nehovoril, že tvrdá hudba sa mi „musí páčiť“ len preto, že je „tvrdá“. Veď to ani nie je možné, pretože, emócie sa oklamať nedajú. Pocity, ktoré sa dostavia pri počúvaní sú reálne a tu nehrajú úlohu žiadne mená hudobníkov, či interpretov (ani tie najväčšie) a tiež ani žánrová zaradenosť. Keď sa dostaví sklamanie, nedá sa „nasilu“ donútiť radovať sa z danej hudby iba preto, že to hrajú moji obľúbenci alebo preto, že to je proste hudobný žáner, ktorý mi je najbližší. Áno, emócie a pocity sa oklamať nedajú. To, že ma zaujíma väčšina hardrockových nahrávok točiacich sa okolo roku 1970 je proste výsledok toho - tá hudba na mňa zapôsobila, zasiahla ma a drží. Rovnako to je aj s tou „tvrdou“ hudbou – čo ma osloví, ma jednoducho osloví. Čiže vôbec nejde o tú „tvrdosť“ (veď potom by som automaticky počúval len extrémne formy metalu), ale o to, ako daná muzika na mňa (za)pôsobí, ako ju vnímam. No, dosť bolo kecov, ideme k podstate...

(„Recenzia“):
Protometalové trio Sainte Anthony´s Fyre je dôkazom vyššie uvedeného. Ich hudba si ma získala. Títo chalani nám servírujú prvotriedny hardrockový rachot. Je to poriadne surová hudba a ja sa nestačím diviť, čo za nahrávku to spáchali. Heavyrockový hrmot so silou buldozéra si to, bez okrás, bez „hrania sa na niečo“, valí vpred. Je to tak poctivé, tak reálne a uveriteľné. Napriek tomu, že album uzrel svetlo sveta dávnejšie - v roku 1970 (zase ten rok!), tak tento protometalový nárez znie až neuveriteľne živo a predovšetkým skutočne, na rozdiel od mnohej tvrdej rockovej hudby súčasnosti, ktorá mi znie umelo, strojene a neprirodzene. Nie, nie som zaujatý, iba opisujem, ako na mňa daná hudba pôsobí. Opakujem, pocity a emócie sa oklamať nedajú. Teda, potrebné je to vnímať tak, ako to je napísané. Nič iné za tým nehľadajte. Koniec-koncov, v druhom odstavci je to jasne uvedené a v tomto kontexte sa to má aj vnímať.

Ako tak počúvam to hlučné a výbušné hrmotanie, konštatujem, že týchto mladých Američanov si viem živo predstaviť so sekáčikmi na mäso a rôznymi nožmi, pracujúcich niekde v mäsiarni, ako tam proste „do toho režú“ (podobne, ako na albume) alebo ako členov nejakej demolačnej čaty. Kto by to povedal, že neotesanosť a surovosť môže byť tak príťažlivá. Pri počúvaní tejto hudby mám sto chutí vymyslieť nové pomenovanie subžánru, ako drsný alebo surový rock. Áno, je to síce drsná hardrocková záležitosť, ale neznie nejako samoúčelne typu: „buďme tvrdí a drsní, iba preto, aby sme boli tvrdí a drsní a hudba je až na druhom mieste“ alebo „tvrdosť je náš cieľ a hudba iba prostriedok“ – presne tak na mňa pôsobia mnohé tvrdé nahrávky, ktoré sa objavili o desaťročia neskôr.

Je úplne jedno, či to, čo sa tu odohráva, nazvem hardrockové rinčanie, heayvrocková surovosť alebo protometalový nárez – výstižné je každé pomenovanie. Dôležité je však to, že hudba a radosť z nej, entuziazmus a zápal je to hlavné, podstatné a tá tvrdosť, surovosť s tým všetkým úplne prirodzene splýva. Americký hardrock sa vždy vyznačoval jednoduchosťou a tak to je aj s týmto albumom. Hudba je to jednoduchá, ale jej výpovedná hodnota má svoju silu.

Podobné pocity som mal aj pri inom albume z rokom „narodenia“ 1970 – Kingdom come (pozdravujem tých, ktorí zistili o čo ide a tých, ktorí to nezistili, tiež, pričom dodávam – zožeňte si tento skvost). Tamten je však mimo akýchkoľvek kritérií a hodnotení. Sainte Anthony´s Fyre ponúkajú číru radosť z hudby a výdatné potešenie. Nikoho zrejme neprekvapí skutočnosť, že obdivovali Blue Cheer.

Explozívna hardrocková nálož!


P. S. Pár poznámok k niektorým piesňam:
Nepokojne bublajúca basgitara Toma Nardiho, v úvodnej Love over you, začína toto ohnivé predstavenie. Gitarové sólo tu počas svojej jazdy skĺzne až ku klasickej hudbe. Greg „Ohm“ Onushko si zrejme zaspomínal na minulosť, keď na husliach hral diela klasických majstrov (hral prvé husle na trentonskej strednej). Nardiho basa tu počas sóla vyšíva ostošesť. V pozadí je tu slabšie počuť druhú „duchovskú“ gitaru. Greg nebol spokojný so zvukom v štúdiu, tak otvoril dvere, vyšiel von a túto gitaru nahral na konci chodby.


Za zmienku stojí aj Star light, kde má sólo každý nástroj. Najväčšou hviezdou je zrejme Greg Onushko, ale tu chcem pochváliť bubeníka za jeho sólo a vo veľmi dobrom svetle sa ukázal aj basák. Druhá naj pieseň albumu.

Nesmiem vynechať ani Lone soul road s napínavým gradujúcim riffom. Keby som mal niekomu urobiť prehliadku tých najzaujímavejších riffov, tento by určite bol medzi nimi. Geniálny riff! Najsilnejšia pieseň na albume.

Na tretí stupienok by som umiestnil Chance of fate s vynikajúcim rezavým riffom a refrénom skvelým, po vokálnej stránke, ako aj po tej inštrumentálnej. Výborné je aj gitarové sólo – pochúťka. Skupina je tu dobre zohratá a počúva sa to jedna radosť.

Stručne o každom „z tých troch“:
Mozgom kapely je gitarista a spevák Greg Ohm. Jeho hlas má taký bluesový feeling a gitara je hrdzavá, surová a ostrá.
Tom Nardi – prezentuje sa úžasnými basovými linkami. Odviedol tu perfektnú prácu. Bez neho by to nefungovalo. Veľmi dôležitý člen.
Bob Sharples – úderná jednotka kapely a jej hnací motor. Vytrieskal z bubnov, čo sa dalo. Poriadne ich preklepal a tak to má byť. Od bezhlavého mlátenia to však má ďaleko. Hudba z dielne Sainte Anthony´s Fyre si ma totálne získala.

P. P. S. Čo je ešte potrebné spomenúť:
Zvuk je drsný, ako šmirgeľ a poriadne špinavý, takže to je výstraha pre všetkých audiofilov – vyhnite sa tomu, lebo vás nezachráni ani dvadsaťštyri hodinové počúvanie Dark side of the moon. Ten ZVUK je fakt veľkým plusom. Nemá chybu a robí tu strašne veľa.

Nie je to myslené, ako dehonestácia diela Pink Floyd (sám ho milujem), iba narážam na ten zvukový rozdiel.

» ostatní recenze alba Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
» popis a diskografie skupiny Sainte Anthony´s Fyre

Who, The - Who's Next

Who, The / Who's Next (1971)

Akana | 5 stars | 25.03.2015

Takhle zprudka do toho The Who třískali naposledy na svém debutovém albu. Pak se vydali na cestu za kompozičně promyšlenými celky, energie přitom pořád měli fůru, ale na desky se dostávaly zvukově spíš sofistikovanější výtvory. Skvělé písně i koncepty, ale málokdy pořádný bigbít. To Who's Next, pátý počin kapely, na razantním rockovém zvuku do značné míry přímo staví, přičemž skladatelská úroveň neklesla ani o píď. Není se čemu divit, za ty dva roky od vydání Tommyho zaplavil hudební svět hardrock, vnímání tvrdosti se významně posunulo a The Who v tomhle ovzduší nehodlali být za nějaké měkkoty. Podstatné ale je, že se ani v nejmenším nesnaží připodobňovat k Led Zeppelin nebo Black Sabbath, neochvějně se drží svého stylu, jen mu pořádně vypracovali svalstvo.

Hned první skladba Baba O'Riley je ukázková. Neotřelé syntezátorové intro (byl to Pete Townsend, kdo tenhle čerstvý výkřik techniky do zvuku kapely nenásilně a přitom výrazně začlenil) přechází do pompézního celokapelového zvuku, který je jako stvořený pro velké arény, hrdě se vzpíná a nakrucuje a bez zakolísání podpírá velkorysé melodické klenby. Mohutné kytarové akordy a riffy, klávesové ozdůbky, akustická zjemnění a neúnavná Moonova kanonáda jsou základními kameny celého alba, které má svůj jednoznačný vrchol v závěrečném osmiminutovém šlágru Won't Get Fooled Again, geniálním spojení epičnosti a dravosti. The Who ale nejedou jen v jednom rozměru, dobře vědí, kdy povolit tlak a zahrát na city (The Song Is Over, Behind Blue Eyes), kdy zavelet k útoku, kam vlepit něco nezvyklého (housle v závěru Baba O'Riley, dechy v My Wife), jak stupňovat napětí.

Daltreyho pěvecký výraz souhlasně s hudbou o dost zmužněl a zhrubnul, je tvárnější i pevnější, než kdy předtím, perfektně kombinuje lyricky jemné i hardrockově chraplavé polohy. Několikrát ho zkušeně doplní Townsend (Going Mobile je plně v jeho vokální režii) a svůj jediný autorský příspěvek My Wife si slušně odzpívá i John Entwistle. Hlavním hrdinou je ale zřejmě Pete Townsend. To on je autorem osmi z devíti brilantních kompozic, on je zodpovědný za ten šťavnatý, dynamický a barevný kytarový zvuk desky. Ta měla původně mít podobu další rockové opery s pracovním názvem Lifehouse, ale skutečnost, že tenhle plán nakonec nevyšel, měla na album podle mého názoru veskrze pozitivní vliv. Díky tomu získalo na sevřenosti a údernosti, přitom působí stejně monumentálně jako Tommy. The Who s ním vystoupali do míst, odkud se už výš jít nedá.


Recenze již zveřejněna na xplaylist.cz

» ostatní recenze alba Who, The - Who's Next
» popis a diskografie skupiny Who, The

Blue Effect - Nová syntéza

Blue Effect / Nová syntéza (1971)

Akana | 3 stars | 25.03.2015

Mluvit v případě Nové syntézy o jazz rocku je hodně zavádějící. Setkání těchto dvou hudebních proudů stojí v jejím případě na jiných principech, než jaké jsme zvyklí s daným žánrem spojovat. Víc než o nějaké hlubší propojení jazzových a rockových zákonitostí tady jde spíš o kombinování jejich vnějších znaků. Nová syntéza má tudíž blíž k efektní nablýskanosti Chicaga, než ke komplexnosti Mahavishnu Orchestra nebo Weather Report, a nakonec i k Hladíkovu podstatně přesvědčivějšímu a dobrodružnějšímu pokusu na tomto poli, albu Coniunctio, které vzniklo o rok dříve ve spolupráci s Jazz Q.

Jazzový orchestr Československého rozhlasu je totiž výrazně slabší káva, než odvážnou kreativitou přetékající Kratochvílovo Jazz Q s famózním Jiřím Stivínem. Dechové party Kamila Hály jsou hudebně konvenční až estrádní, ne-li přímo „televarietní“ a s rockovým beatem Blue Effectu (schválně nepoužívám ten nehezký vnucený přepis Modrý efekt) nacházejí jen málo společných frekvencí. Z alba tak slyšíme spíš členitý instrumentální progrock s přilepenou a většinu času zbytečnou bigbandovou instrumentací, nikoli jazz rock jak ho obvykle chápeme. Zdaleka nejlépě proto znějí pasáže, kde se JOČR drží zpátky a vyzrálý rockový kumšt Blue Effectu nic neruší, což se aspoň částečně týká dvou údernějších skladeb Směr jihovýchod a Popínavý břečťan.

Když si vypomůžeme biologickým příměrem, tvoří tu Blue Effect a JOČR dvě šroubovice DNA uměle zaklesnuté do sebe bez ohledu na komplementárnost jejich bází, a tudíž z větší části nefunkční. Na druhou stranu je ale Nová syntéza dalším nepopiratelným svědectvím o instrumentálním i skladatelském zrání Radima Hladíka, které ani tento nepodařený mezižánrový summit nedokázal zpochybnit. K dnešnímu datu je album beznadějně zastaralé, ale v krušných dobách, jakou začátek normalizačních 70's určitě byl, se i slepé uličky počítají.


Recenze již zveřejněna na xplaylist.cz

» ostatní recenze alba Blue Effect - Nová syntéza
» popis a diskografie skupiny Blue Effect

Kotzen, Richie - Cannibals

Kotzen, Richie / Cannibals (2015)

alienshore | 4 stars | 24.03.2015

Richie Kotzen je neúnavný muzikant, multi-inštrumentalista a skladateľ, ktorý má za sebou už veľké množstvo nahrávok a zaujímavých projektov. Nedávno dal o sebe vedieť v superskupine The Winery Dogs, kde spolupracoval s osobnosťami ako Mike Portnoy a Billy Sheehan. Prišiel však čas pre jeho nový sólový počin s trochu kontroverzným názvom Cannibals. Po zopár rutinne znejúcich albumoch nabral Richie Kotzen nový dych a aj v zvukovej rovine je to jasne zreteľné. Nie je to typická hard-rocková jazda, Richie si tu skôr premiešava štýly, ktoré sú mu najbližšie. Klasický rock je samozrejme základ a do toho postupne vlieva v rozumných intenciách soul, funk alebo aj pop-rock. Kto aspoň trochu pozná jeho tvorbu, nebude týmto koktejlom nijako prekvapený. Na zvuku si dal tentoraz naozaj záležať a pridal aj moderne znejúce prvky. V podstate celý album si nahral sám s malou pomocou muzikantov ako Dug Pinnick, Billy Sheehan a mnohými sprievodnými vokalistami.

Absolútnym hitom môžem nazvať titulnú Cannibals, ktorá je po melodickej stránke brilantne vypracovaná a tu sa ten už spomínaný moderne poňatý zvuk plne uplatňuje. Veľmi príjemne na to nadväzuje soulom prešpikovaná In An Instant. Richie Kotzen má veľký talent pre tvorbu melódií a taktiež je aj skvelý aranžér. Vôbec netlačí na pílu a necháva hudbu prirodzene plynúť. Považujem ho za najlepšieho bieleho soul-rockového speváka vôbec a dokazuje to napr. aj v krásnej balade The Enemy. V poradí druhá hitová nálož Come On Free taktiež patrí medzi jedinečné kúsky na tomto albume. Dokonca je v nej niečo také ako pokus o hip-hop, avšak veľmi vkusne zakomponovaný. Rockový duet I'm All In s Dug Pinnickom (King´s X) sa mi naozaj pozdáva svojou pozitívnou myšlienkou a uvoľnenou atmosférou. Tretia hitovka Up (You Turn Me) je priam na zjedenie vďaka výstavnej melodike a jednoduchosti aranžmánov. Dojemnú a čisto klavírnu skladbu You zložil spoločne so svojou dcérou August Eve Kotzen a je skutočne čarovná. Time For Your Payment len podtrhuje kvalitu celej dosky. Richie Kotzen sa prezentuje samozrejme aj ako gitarista a zásobuje jednotlivé songy krátkymi, ale účinnými sólami.

V Kotzenovej diskografii môžete natrafiť na rôzne pozoruhodné počiny, ktoré nie sú ani náhodou prvoplánové, ale naopak poctivo nahraté a zložené. Ani Cannibals nie je výnimkou a dodal by som ešte, že patrí medzi jeho veľmi vyrovnané diela. Práca so zvukom, nástrojmi a melódiami je úžasne ľahká a pritom veľmi profesionálna. Muzikalita, ktorá z tohto diela srší osloví predovšetkým žánrovo otvorených rockerov, ktorí sa neboja pri hudbe zabaviť, či dokonca niektoré melódie aj zaspievať. Táto doska je jednoducho sakramentsky chytľavá!

» ostatní recenze alba Kotzen, Richie - Cannibals
» popis a diskografie skupiny Kotzen, Richie

Happy The Man - The Muse Awakens

Happy The Man / The Muse Awakens (2004)

Mayak | 4 stars | 24.03.2015

S oficiálnou diskografiou HAPPY The MAN to nie je také jednoduché a jednoznačné, ako sa to píše na prog rockových serveroch a v rockových almanachoch.

Kapela skutočne vydala celkove šesť štúdiových a jeden živý album, ale tak, ako je to štandardné – s novým materiálom, s istým vopred ohláseným termínom, s istou propagáciou vydavateľskej firmy a promotion sa to stalo len v 70. rokoch pri vydaní prvých troch albumov (a len tieto vyšli aj vo vinylovej verzii) a v prípade práve albumu „The Muse Awakens“ .

Albumy „Beginnings“ (včasne ranná tvorba HTM), „Death's Crown“ (špecifický epický experiment HTM) a „Live“ (klasický koncertný materiál z prvých dvoch kultových albumov HTM) vyšli istým spôsobom „posmrtne“, teda v období 90. rokov keď HTM neboli funkční. Sú produktom a bežnou vydavateľskou filozofiou amerického labelu Cuneiform Records, ktorý sa vlastne špecializuje aj na skôr nahraný, no dosiaľ nevydaný, archívny a „šuplíkový“ materiál významnejších (jednoznačne nie mainstreamových) kapiel minulosti, aj súčasnosti.

Album „The Muse Awakens“ je naplánovaným produktom reunionu HTM v roku 2000 (HAPPY The MAN boli vtedy headlinerom na druhom ročníku legendárneho NEARFEST-u ) a vydal ho v tom čase asi najagilnejší prog rockový label - Inside Out Music.

V kapele definitívne chýba Kit Watkins, ktorého za klávesami nahradil David Rosenthal (Rainbow, Steve Vai, Billy Joel, Robert Palmer), za bicie, ktoré boli a sú u HTM postom s najväčšou migráciou, zasadol Joe Bergamini.

Trio Frank Wyatt (klávesy, saxofón, dychové nástroje), Stanley Whitaker (gitary, spev) a Rick Kennell (basa) je stabilným personálnym obsadením počas celej histórie HAPPY The MAN.

Album „The Muse Awakens“ obsahuje jedenásť songov, z toho desať je inštrumentálnych, jedine v skladbe „Shadowlites“ môžete opäť počuť precítený a dramatický spev Whitakera.

Skladateľsky trochu prekvapivo dostal priestor v troch kompozíciách Rosenthal, pod tromi trackmi je podpísaný aj Wyatt, autorsky dominuje Stan Whitaker s piatimi zárezmi.

Obsahom albumu sú sofistikované skladbičky s typickou minutážou pre túto kapelu a nepochybne so snahou plynule nadviazať na éru, keď Happy The Man boli ... HAPPY THE MAN, teda na roky 1977/79.

Je na nekonečnú polemiku, do akej miery sa to podarilo, ale album „The Muse Awakens“ bol prijatý zainteresovanou verejnosťou veľmi vrele a pozitívne. Každý song má svoju špecifickú atmosféru a tempo, evokuje iný odtieň nálad a emócií.

Štartovacia „Contemporary Insanity“ je asi najviac rozmarné jazz rockové cvičenie gitary a dvoch rôznorodých klávesových registrov v svižnom tempe a prvý skladateľský príspevok Davida Rosenthala v drese HTM.

Titulná „The Muse Awakes“ sa rozbieha v pomalšom, melancholickom opare je to už klasický track kapely a razantné pripomenutie toho, čím boli HTM v 70. rokoch. Autor je Stan Whitaker, ale nevediac tento údaj, tipoval by som skôr Franka Wyatta, saxofón tu kúzli dominantné akordy ...

„Stepping Through Time“ je už skutočne produktom Franka, staccato flauty a hry kláves. V druhej polovici skladby si zasóluje aj Whitaker, ale spád a striedanie motívov i dominujúcich inštrumentálnych nástrojov je tradičným poznávacím znamením tejto kapely.

Názov „Maui Sunset“ jasne dáva najavo istú exotičnosť západu slnka, výborný príspevok Davida Rosenthala, ktorý týmto spôsobom ukazuje , že je schopný „náhradník“ Kita Watkinsa a má aj jeho skladateľské zručnosti.

Whitakerova „Lunch At The Psychedelicatessen“ pôsobí rozmarne a veselšie, ale v strednej pasáži je to klasický HTM, plný hudobných farieb a pasáží s protirytmami.

„Slipstream“ je Wyattova klavírna etuda, samozrejme zaodetá v háve svojej materskej kapely a v adekvátnom aranžmá. Toto môžete pokojne večer pustiť aj svojej partnerke v očakávaní romantického pokračovania ...

„Barking Spiders“ – opäť Whitaker a viac hravo/bláznivá skladbička, ako to nepriamo naznačuje aj jej názov. Gitarové „hrátky“ ...

„Adrift“ – krása jemnej, zasnenej melanchólie, saxofón a akustická gitara a úplne odlišná tvár Whitakera, ako v predošlom songu.

Jediná spievaná záležitosť na albume „Shadowlites“ s ľahkým dramatickým drajvom dáva do pozornosti, že HTM stále majú aspoň jedného (občasného) speváka, ktorého farba hlasu je v skutočnosti nesmierne príjemná. Vzhľadom na kratšiu minutáž si to viem predstaviť, aj ako rádiový (ale veľmi kvalitný) produkt ... žeby hit? :D

„Kindred Spirits“ - najlepší Rosenthalov príspevok, vlastne už klasický HTM song, celkom evokuje „školu Kita Watkinsa“, s ktorého hrou, kompozičnou a harmonickou formou sa týmto asi definitívne stotožnil. Paráda.

„Il Quinto Mare“, Wyattov epilóg, najdlhšia kompozícia, má jasne charakter symfonického progu. Úspešná gradácia tohto nepochybne vydareného a veľmi dobrého albumu ...

... ale predsa. Títo páni už nemajú niečo cez dvadsať, sedemdesiate roky sú definitívne pasé a svet a vývoj progresívnych foriem rocku je zase inde. Ani rapídny posun, najmä v technológii a v možnostiach variability hry a zvukových farieb klávesových nástrojov a s nimi súvisiacimi doplnkovými efektami nedokážu to (aj pri takejto forme sofistikovanej hudby), čo doba a globálna atmosféra umožňovala a dávala ... vtedy

Invencia, nadanie a espirit sú ako tečúca rieka ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - The Muse Awakens
» popis a diskografie skupiny Happy The Man

Morse, Neal - The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)

Morse, Neal / The Grand Experiment (As The Neal Morse Band) (2015)

alienshore | 4 stars | 23.03.2015

Progresívny rock sa stal počas svojej dlhej púte už akousi šablónou, podľa ktorej sa táto hudba tvorí. Niekto to robí lepšie, niekto horšie. Neal Morse patrí jednoznačne do tej prvej skupinky umelcov. Používa hudobný jazyk, ktorý vynašli kapely ako Yes, Genesis, Pink Floyd a mnohé iné. Čo mu však nemožno uprieť, je stále kvalitný skladateľský rukopis a podľa hlasu ho spoznáte aj o polnoci. To sú celkom dobré vyhliadky na to, aby mohol vydávať ďalšie a ďalšie zaujímavé projekty. Jedným z nich je aj The Neal Morse Band, v ktorej sa zišlo niekoľko skúsených muzikantov z art-rockového podhubia. Najviac udrie do očí bubeník Mike Portnoy, ktorý s Morseom vytvoril už akýsi dlhoročný tandem.

Oproti skvelému predošlému počinu Momentum došlo aj k nejakým maličkým zmenám. Primerane rázny zvuk pripomína niekedy hard-rock a cielene je do tejto polohy zakomponovaný aj hammond organ a rôzne klávesové registre. Zmeny sú však len malé, stále je to Neal Morse ako ho poznáme už niekoľko rokov. Zastrešiť svoje meno pod kapelu je vskutku dobrý nápad. Autor hudby je uvedený ako jeden celok, teda The Neal Morse Band, avšak je nadmieru jasné, že Morse je hlavným tvorcom nápadov a melódií. Jeho láska ku kapele The Beatles je očividná a ani tu nechýbajú typické harmónie, ktoré si človek môže zaspievať napr. aj pod sprchou. Teší ma fakt, že už nejaký ten piatok prestal tlačiť seba aj muzikantov do toho, aby za každú cenu hrali. Pochopil, že ľahkosť a nenútenosť je viac než inštrumentálny maratón. To však neznamená, žeby na albume chýbali klasické art-rockové plochy, na ktoré sa asi každý poslucháč teší.

Úvodná veľkolepo poňatá kompozícia The Call predkladá typické Morseove motívy a rytmické obmeny. Cítiť však v nej príval čerstvej hudobnej energie, ktorý sála aj zo samotného zvuku. S hard-rockovými prvkami sa chlapci pohrávajú v titulnej The Grand Experiment. Tretia skladba Waterfall mi pripomína svojou atmosférou Crosby, Stills & Nash a folk-rocková téma je veľmi osviežujúca. Modernejšie poňatá Agenda ma baví hlavne v rovine aranžérskej a taktiež vhodne vybratými zvukmi rôznych efektov.

Ocenenie – "najlepšia skladba albumu" pripadne samozrejme Alive Again. Neal Morse opäť zdokonaľuje svoje majstrovstvo na rozlohe takmer 27-minút. Kolosálna dĺžka však prekvapivo neubíja a kompozícia je mimoriadne prepracovaná, a tematicky aj celkom silná. Obsahuje všelijaké vyhrávky, sóla, zmeny tempa a pekné melodické linky. Najlepšia časť prichádza v 17-tej minúte, kde na seba púta pozornosť nádherná melódia v pomalšom rytme. Tento úsek však spieva jeden z členov kapely. Na vokálnych partiách sa podieľajú Gillette, Hubauer aj Portnoy, čo je samozrejme počuť takmer na celej doske.

Neal Morse je starý lišiak, ktorý dosť dobre vie, čo na jeho fanúšikov platí. Istej skupinke predkladá kresťansky zamerané albumy a progresivistom zase tieto art-rockové opusy. Môžeme donekonečna diskutovať o tom, či je jeho hudba taká alebo onaká. Morse je muzikant, na ktorého sa dá viac menej spoľahnúť a stále vie niečím zaujať, občas dokonca prekvapiť. Zatiaľ mu to všetko vychádza a The Grand Experiment je ďalší kvalitný zápis do jeho úctyhodnej diskografie.

» ostatní recenze alba Morse, Neal - The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)
» popis a diskografie skupiny Morse, Neal

Revolution Saints - Revolution Saints

Revolution Saints / Revolution Saints (2015)

alienshore | 3 stars | 22.03.2015

Čo napísať o albume, od ktorého som veľa očakával, ale nedostal to čo chcel. No veľa toho asi nebude a pravdupovediac som na vážkach ako ho hodnotiť ...

Aby bolo jasné, tento počin je dielom producenta Alessandra Del Vecchia a je podpísaný ako autor väčšiny skladieb. Dotyční muzikanti si v podstate takmer ani neškrtli, teda až na Jacka Bladesa, ktorý prispel ako textár v dvoch skladbách. Projekt je vytvorený hlavne pre Deena Castronovu a jeho spevácke kvality. Áno som rád, že začal spievať samostatne, ale celkove som očakával, že začne aj niečo tvoriť. Jeho meno je spojované s Journey a je ich dlhoročným bubeníkom. Revolution Saints nadväzuje na ich slávnu tvorbu z 80-tých rokov, avšak je to určitá forma kopírovania bez osobitého názoru.

Album má dobrú produkciu a príjemne sa počúva, to mu určite nemôžem uprieť. Najvýraznejšie skladby sú Back On My Trail, Locked Out Of Paradise a Turn Back Time, ktorá je hlavným ťahúňom dosky. Hostia ako Neal Schon a Arnel Pineda sú skôr niečo ako návnada pre “journeyovských“ fandov. Pozitívom sú gitarové sóla Douga Aldricha, ale to pre mňa tiež nie je až také prekvapenie, keďže je to profesionál s hard-rockovou minulosťou. Z ďalších skladieb by som spomenul dobre šľapajúce pecky ako Strangers To This Life, Better World a How To Mend A Broken Heart. Dojemná balada In The Name Of The Father urobí tomuto celému bodku.

Album trpí syndrómom – “kdesi som to už všetko počul“. V podstate celá škatuľka AOR je týmto známa, ale to nie je tá úplne najdôležitejšia vec. Problém je v tom, že skladby sa postupne zlievajú dokopy a ani aranžérsky ničím až tak neprekvapujú. Keď si spočítam plusy a mínusy, tak je to ešte stále lepší priemer. Poteší určite milovníkov AOR a kapely Journey. Deen Castronovo má naozaj krásny hlas a je podľa mňa svojimi dispozíciami blízko famóznemu Steve Perrymu. Ak bude projekt Revolution Saints pokračovať, tak očakávam väčší autorský podiel Castronovu, Bladesa aj Aldricha, a to môže pre ich hudbu znamenať kvalitatívny posun.

Hodnotenie: 3,5

» ostatní recenze alba Revolution Saints - Revolution Saints
» popis a diskografie skupiny Revolution Saints

Work Of Art - Framework

Work Of Art / Framework (2014)

alienshore | 4 stars | 22.03.2015

Na paškál si tentoraz zoberiem švédskych Work Of Art, ktorých považujem za novodobých hrdinov melodického rocku a AOR. Ak ste fanúšikmi tohto milovaného a zároveň aj zatracovaného subžánru, tak by ste ich nemali určite prehliadnuť. Hneď ich debut Artwork (2008) sa od konkurencie odlišoval v kvalite melódií a predovšetkým refrénov. Mohli by sme ich hudbu nazvať aj ako kopírka Toto a Journey, ale tento štýl sa takto jednoducho hrá a netreba už za ním hľadať žiadne progresívne tendencie. Stačí mať snahu a tvoriť nápadité, a prepracované piesne s pozitívnym nábojom. Pokračovanie ich tvorby na doske In Progress (2011) neodbočilo od nastavenej úrovne a tak sa Work Of Art stali takmer stávkou na istotu.

Ich tretí štúdiový počin Framework považujem zatiaľ za ich najvyzretejšie dielo po melodickej aj inštrumentálnej stránke. Nedá sa povedať, žeby ich albumy boli podobné a každé je z pohľadu produkcie trochu iné. Na Framework mi imponuje vyváženosť nápadov a jednoliata kvalita skladieb. Znamená to, že ho môžete počúvať ako celok a naraziť občas na celkom zaujímavé inštrumentálne pasáže. Hlavne gitarové sóla Roberta Sälla sú skutočne vynikajúce a ako skladateľ si už získal slušné renomé medzi AOR komunitou. Najväčším ťahákom je však spevák Lars Säfsund, ktorý zosobňuje všetko čím by mal byť naozaj kvalitný AOR.

Time To Let Go je prvá hitová záležitosť a nasleduje nemenej vydarená How Will I Know. Za najvýraznejšiu skladbu pasujem Can't Let Go s parádnymi melódiami a nezvykle dlhšou inštrumentálnou výplňou. Klávesové zvuky v How Do You Sleep At Night znejú veľmi pekne a podobne je tomu aj pri Over The Line. Všeobecne sú klávesové registre umne rozložené a pestré. Ďalšie hitová nakladačka The Machine zaujme ostrejšími gitarami a ráznejšou štruktúrou. Album má klasické rockové hrany, ale aj vyložene jemné vyhrávky, čo podporuje dynamiku samotných skladieb. Natalie by som mohol zaradiť taktiež medzi tie, ktoré vytŕčajú. Záverečné piesne The Turning Point a My Waking Dream sú veľmi príjemné a rozhodne nepôsobia ako nejaké vypchávky.

Originalitu tu síce nenájdete, ale remeselne dobre odvedená práca sa tomuto albumu nedá uprieť. Nehrá sa však na veľké umenie, tak ako to robia napr. niektorí zruční vykrádači, ktorých velebí takmer polovica sveta. Prináša predovšetkým radosť z muziky a melódie vám spríjemnia deň alebo aj noc. Ešte aj vaša manželka vás pochváli za dobrý výber a tak si môžete na chvíľu zaspomínať na dobu, keď vypredávali obrovské haly také legendy ako už spomínaní Toto a Journey.

» ostatní recenze alba Work Of Art - Framework
» popis a diskografie skupiny Work Of Art

Happy The Man - Better Late...

Happy The Man / Better Late... (1979)

Mayak | 5 stars | 22.03.2015

Už som to nie raz v recenziách a rôznych polemikách napísal, či povedal, že USA (a celá Severná Amerika) vlastne v mimoriadne plodných a zásadných 70. rokoch nemali skupinu, či výrazný muzikantský projekt, ktorý by mal jednoznačne charakter toho, čomu sa v Európe a zvlášť na Britských Ostrovoch hovorilo "art rock". Dalo by sa polemizovať, že čiastočne tvorba KANSAS napĺňa istým spôsobom možnosť zaradenia sa do tohto subžánru, iste to nikdy vlastne nebola „klasická“ AOR kapela, ale ani vyložene art rocková.

STARCASTLE sa relatívne úspešne v rokoch 1976/78 svojimi prvými troma albumami etablovali na americkom trhu, ako najvydarenejšia odozva/klon britských YES.

Špecifickou a jednorázovou udalosťou v USA bolo v roku 1978 vydanie albumu "Stained Glass Stories" skupiny CATHEDRAL ... ale kto ešte viac ?

"Najviac európsky znejúca US progresívna skupina všetkých čias." ... tento slogan/termín platí a ostane nemenný, v súvislosti s tvorbou fenoménu HAPPY The MAN, minimálne z časového aspektu a obzvlášť v súvislosti so 70. rokmi.

Málokto vie, že Peter Gabriel, po odchode z GENESIS, pri svojom štarte na cestu sólovej kariéry koketoval aj s možnosťou byť súčasťou a spevákom tejto americkej kapely. HTM sú dodnes jeho špecifickí obľúbenci a boli jeho inšpiratívnym zdrojom pri fúzovaní prvkov art rocku a jazzových fragmentov v ňom, v rámci vlastnej tvorby.

Pre valnú väčšinu art/prog rockových recenzentov, redaktorov i fanúšikov vo svete sú najvýznamnejšími produktami v diskografii HAPPY The MAN prvé dva oficiálne štúdiové albumy, majúce nepochybne kultový status. Je však dosť takých a patrím medzi nich, čo považujú ich tretí album za dielo najviac vyjadrujúce podstatu všeobecného termínu "progresívny rock" ... tak, ako ho vnímame optikou súčasnej doby.

HAPPY The MAN sú kapelou, ktorá na svojich prvých troch štúdiových počinoch stála na trojici vyrovnaných, invenčných a skvelých inštrumentalistoch. Gitarista a jediný spevák v skupine Stanley Whitaker, a multiinštrumentalisti Frank Wyatt a Kit Watkins (obaja hráči na rôznorodú paletu klávesových nástrojov, flautu, saxofón a ďalšie dychové nástroje) si skladateľské a aranžérske party rozdelili približne rovnakým dielom, čo nepochybne zvyšovalo pestrosť, nápaditosť a zvukovú variabilitu kompozícií HTM.
Art rockový základ skladieb, obohacovaný fragmentami jazzu a odozvy Canterburskej scény sú prítomné všade a celkom intenzívne.

HTM nie sú epický, ako GENESIS v rannom období, ani patetický a pompézny, ako YES vo svojej zlatej ére – ich songy (takmer) zásadne neprekračujú 10 minútovú hranicu trvania (podobnosť s GENTLE GIANT), sú častejšie čisto inštrumentálne, ako spievané a sú jednoznačne o sile a originalite hudobných nápadov, ich častej variabilite a o drobných hráčskych finesoch (jediný, ambiciózny projekt s 38 minútovou suitou "Death's Crown" na rovnomernom albume, dopadol v konečnom výsledku značne rozpačite).

Samotný, album "3rd/Better Late ..." (lebo toto je jeho úplný a správny názov) pozostáva zo štyroch spievaných a šiestich inštrumentálnych trackov.

Úvodná "Eye of the Storm" je zasnená, camelovsky znejúca inštrumentálka s dominanciou striedajúcich sa pasáží Watkinsovej flauty a Wyattovho saxofónu.

"The Falcon" je naliehavá, vygradovaná dramatická skladba s úžasne precíteným barytónom Whitakera. Jeden z vrcholov albumu.

"At the Edge of This Thought" je melancholicky pôsobiaca inštrumentálka, tentokrát s dominanciou flauty jej autora Franka Wyatta a s bohatými klávesovými vrstvami v pozadí.

"While Chrome Yellow Shine" - fragmenty jazzujúcej gitary do efektného tandemu hry dvoch klávesových čarodejníkov, ktorí sú spoluautori tejto hypnotizujúcej kompozície.

"Who's In Charge Here?" - pomalšia skladba, rukopis Whitakera je evidentný, precítený spev s jemu vlastným vibrátom a sekundujúcim mu saxofónom Wyatta.

"Shadow Shaping" ďalší spievaný track , Watkins a Wyatt s dominantnými klávesami a saxofónom.

"Run Into the Ground" je v podstate jazzová záležitosť, v popredí sa striedajúcimi sólovými improvizáciami Watkinsa na clavinete a Wyatta na saxíku. Efektné ...

"Footwork" je Watkinsova variácia na Canterbury scene. Že je to pomyselný „súboj“ dominujúcich kláves a saxofónu, azda ani nemusím zdôrazňovať.

"Labyrinth" – zase Watkins, opäť echá Canterbury a znova melanchólia ... ale tá čo nádherne chytá za srdce. V druhej polovici gradujúcej kompozície aj skvelá gitara Whitakera.

"Such A Warm Breeze" epilóg albumu je pokojnejšia, optimisticky pôsobiaca Whitakerova skladbička s jeho výrazným spevom a evokujúca trochu Camel.

Skutočne, porovnávať HTM s nejakou európskou kapelou je ošemetné, je to jedinečná a neopakovateľná partia bravúrnych inštrumentalistov, skladateľov a aranžérov, bez tendencie predvádzať sa, ale stále sa tlačí do podvedomia najmä CAMEL, aj kvôli hojnému výskytu flauty (dokonca občas aj dvoch) a melodickejším formám Canterbury, ktoré sú začlenené do časti (rannej) tvorby oboch týchto legiend.

A nie je žiadnou náhodou, že po vydaní tohto albumu ... odchádza jeden z výraznej trojice autorov a skladateľov HAPPY The MAN, Kit Watkins do Európy ... a nahráva s CAMEL album "I Can See Your House From Here" ... s akým výsledkom, to asi viete sami ... a žiaľ, invenčná a zlatá éra zásadného prínosu pre svetový art rock a prog rock zo strany HTM odchádza v podstate tiež, napriek ďalším pokusom a istým snahám experimentovať s "náročnejšími formami" hudby všeobecne. Tandem Wyatt / Whitaker s istými prestávkami naďalej fungoval, aj funguje, či už v parciálnych reunionoch HAPPY The MAN, alebo v poslednom období vo forme projektu, teda kapely OBLIVION SUN.

... a bodové hodnotenie prvých troch albumov HTM považujem za obyčajné klišé ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - Better Late...
» popis a diskografie skupiny Happy The Man

Frisell, Bill - Lookout for Hope

Frisell, Bill / Lookout for Hope (1987)

luk63 | 5 stars | 22.03.2015

Frisellova fúze jazzu, rocku, country a experimentální hudby je podle mého na tomto albu, časově patřícího k deskám z jeho ranného období, dovedena k dokonalosti. Jeho elektrická kytara navazuje na pojetí Jimi Hendrixe, avšak inspirace je přetavena do zcela originální vlastní podoby a není tak výbušná. Naopak, navozuje atmosféru klidu a pohody. Na této desce Frisellovo kytarové kouzlení umocňuje fantastické violoncello Hanka Robertse, jehož rovnocenné začlenění do kytarou spřádaných motivů je geniální.

První vrchol desky přichází hned z kraje v titulní "Lookout For Hope". Z poklidné hudební krajiny vyrůstají strmá skaliska rozeklatých sól aby kontrastovala s následujícími kouzelnými melodiemi na úpatí oblých pahorků ´countryové´ "Little Brother Bobby". Pak nás z poklidného snění vytrhne poněkud nervní "Hand Dog", kde první housle tentokrát hraje ze řetězu utržené cello podporované mistrovým banjem. "Remedios The Beauty" se opět trochu ztiší a nabídne lehce neklidné téma postupně se ztrácející v časoprostoru... Podruhé zaslechneme vliv country v posmutnělé melodii "Lonesome". "Melody For Jack" uvede lehká předváděčka bubeníka Joey Barona, k jehož soupravě se přidají unisono cello s kytarou a basou. Později se jejich linky rozejdou, aby přesto dál hovořily spolu i k posluchači každý svou řečí. Jediná neautorská skladba je živější "Hackenback" Theloniouse Monka. Patří k jazzově tradičněji pojatým věcem na albu. Při poslechu "Little Bigger" se opět vnoříme do experimentálnější a neklidnější polohy Frisellovi hudby, což platí i o více dramatické "The Animal Race". Krásný závěr obstarává melodická "Alien Prints", v níž Frisell místy pořádně ´hrábne do strun´ své elektrické kytary.

Objevné album Lookout for Hope je hodně pestré a barevné. Patří ke stěžejním dílům mimořádně talentovaného a netradičního kytaristy, neustálého hledače nového zvuku svého elektrického nástroje a významného experimentátora Billa Frisella.

» ostatní recenze alba Frisell, Bill - Lookout for Hope
» popis a diskografie skupiny Frisell, Bill

Alusa Fallax - Intorno Alla Mia Cattiva Educazione

Alusa Fallax / Intorno Alla Mia Cattiva Educazione (1974)

Snake | 5 stars | 21.03.2015

Nebýt digitálních technologií a internetu, tak už by si dneska na italskou art rockovou skupinu Alusa Fallax nejspíš nikdo nevzpoměl a to by tedy byla sakra škoda. Zaplaťpánbu za ty reedice. Kapela vydala jen jedno velmi ceněné LP, které se mezi fanoušky italského progresivního rocku těší velké oblibě. Tématem koncepčního alba je příběh chlapce, poznamenaného přísnou rodinnou výchovou a celý projekt byl původně realizován ve formě rockové opery. Jednotlivé skladby na sebe plynule navazují a kvůli orientaci "v terénu" nezbyde nic jiného, než pečlivě sledovat display vašeho cd přehrávače.

Alusa Fallax tady produkují tu nejjemnější formu art rocku, jakou si lze vůbec představit. Hudbu vyklidněnou a čistou, jak lesní studánka, kterou by nejlépe charakterizoval u nás nepříliš rozšířený výraz "pastorální". Nebo idylická. Vychází z těch nejlepších italských prog rockových tradic, z velké části v symfonickém stylu, s výbornými melodiemi, dramatickými vokály, působivými klávesami, prvky klasické hudby a jazzu.

Kapelu jsem neznal a k nahrávce Intorno alla mia cattiva educazione jsem se na ytb proklikal úplnou náhodou, ale hned první tóny mě vystřelily až někam na oběžnou dráhu. To jsou přesně ty desky o kterých si říkáte, že je musíte mít doma, i kdyby čert na koze jezdil. Naštěstí jsem nemusel pátrat dlouho, ani solit nekřesťanské jermelíky za japonský import, neboť pěkná rozkládací mini vinyl replika od Vinyl Magic je je k mání i v tuzemských eshopech. Hodnocení je nasnadě, pět hvězd.



» ostatní recenze alba Alusa Fallax - Intorno Alla Mia Cattiva Educazione
» popis a diskografie skupiny Alusa Fallax

Toto - XIV

Toto / XIV (2015)

alienshore | 4 stars | 21.03.2015

Po deväťročnej pauze prichádza návrat kráľov melodického rocku a AOR – Toto. Kapela sa v podstate rozpadla a nebola funkčná, keďže David Paich mal aj zdravotné problémy a Steve Lukather to zase nemal záujem viesť osamote. Na základe silnej fanúšikovskej odozvy a prosieb sa nakoniec rozhodli, že to skúsia ešte raz a asi aj naposledy. Tomuto všetkému predchádzali vypredané koncerty a aj v samotných hudobníkoch vzplanul oheň pre tvorenie nových skladieb. Do zostavy prišiel na post hlavného speváka staronový Joseph Williams, ktorý je obľúbeným kvôli svojmu vysokému a pritom chlapčensky znejúcemu hlasu. Albumy ako Fahrenheit a Seventh One sú dôkazom jeho prvotriednych kvalít.

Toto taktiež starnú a tentoraz revidujú svoju kariéru a tvorbu. Robia to však s noblesou sebe vlastnou a s takými skladateľmi ako je Paich a Lukather nemôže vyjsť na trh priemerná nahrávka. Zobrali si niečo z prvotiny z roku 1978, klasickej IV a samozrejme aj z modernejších 90-tých rokov. Väčšinu speváckych liniek má na starosti Joseph Williams, ale doplňujú ho osviežujúcim spôsobom aj Lukather s Paichom. Predovšetkým Steve Lukather je ako spevák nesmiernym prínosom pre tento projekt a som rád, že si tu zaspieval v skladbách ako "Holy War", "21st Century Blues", "Unknown Soldier" a "Chinatown". V poradí trinásta študiovka XIV sa teda vracia ku koreňom ich hudby a predkladá typické veľké melódie, naleštenú bombastickú produkciu a špičkové hráčske výkony.

V podstate ničím až tak neprekvapí, ale kvalitou sa rozhodne nemôže porovnávať s podobne zameranými (a veľmi priemernými) albumami, ktorými je poslucháč doslova zavalený. To, čo robí ich hudbou výnimočnou je tu aj prítomné a môžeme to nazvať celé aj ako “toto-sound“. Paich a Lukather sú samozrejme tí, ktorí miešajú správny pomer melodiky, tvrdosti, pop-rockových melódií a nenápadné art-rockové plochy. Čo mi však tentoraz prekáža je bubeník Keith Carlock. Jeho štýl je zameniteľný s hocikým iným a nedáva skladbám nadstavbu, ktorú dokázali tak výrazne zastrešiť Jeffrey Porcaro a Simon Phillips. Myslím si, že Paich a Lukather mohli prehovoriť Phillipsa aspoň na nahratie bubeníckych partov. Verím tomu, žeby celá nahrávka bola ešte lepšia. Kvalitný a hlavne osobitý bubeník dokáže hudbu vždy posunúť o level vyššie, čo sa už neraz potvrdilo.

Prvých päť skladieb má veľmi energický ťah. Úvodná "Running Out Of Time" je typickým ráznym kompilátom ich štýlu a melodiky. Nasleduje výborná a rytmicky gradujúca "Burn". Skladba "Holy War" je presne to, čo ich preslávilo a je to jedna z najlepších vecí na albume. Z ďalších by som určite vyzdvihol Lukatherovu "21st Century Blues", melodickú bombu "Orphan" a taktiež aj veľmi peknú poctu nebohému Jeffreymu Porcarovi s názvom "Unknown Soldier (For Jeffrey)". Toto však majú v arzenáli aj krásne milostné piesne. Tie sú tu zastúpené v dvoch prípadoch – "The Little Things" a "All The Tears That Shine". Hlavne "The Little Things" je skutočne nádherná a tu sa Steve Porcaro opäť prejavil ako pán skladateľ (a spevák), ktorý má nefalšovaný cit pre ozajstný love-song, čo dokázal už aj predtým. "Chinatown" pripomína tvorbu Toto z roku 1978 kvôli svojmu soulovému zafarbeniu. Za najslabšiu beriem Williamsovu pieseň "Fortune", ktorá má síce pekné verzie, ale v refréne neprichádza efekt ktorý očakávam. Album uzatvára art-rocková kompozícia "Great Expectations" s celkom inteligentne rozvrstvenými inštrumentálnymi plochami a viachlasými vokálmi.

Mňa osobne album uspokojil a teším sa, že Toto je späť aspoň na istý čas. Neskrývam obdiv k tejto partii muzikantov, ktorá drží pokope ako rodina. Majú najvyrovnanejšiu diskografiu, ktorú som vôbec počul a ich talent pre tvorbu silných melódií je niečo, čo sa jednoducho nedá kopírovať, pretože sa s týmto darom musíte narodiť. Toto majú na konte buď skvelé alebo geniálne albumy. XIV je tentoraz skvelý ...

» ostatní recenze alba Toto - XIV
» popis a diskografie skupiny Toto

Přihlášení

uživatelské jméno

heslo

Auto-login
» nový uživatel

Progboard Radio

» Pustit radio
» Nová videa

Kde to vře

Watson, Dean / Fantasizer!

Mayak
...tak toto je i moja šálka kávy, Dean Watson je môj veľký favorit (pred pár mesiacmi som...

Morse, Neal / The Grand Experiment (As The Neal Morse Band)

Mayak
... práveže u N. Morse-a je to už len a len ŠABLÓNA (a nenazval by som to art rock, ale...

» posledních 20

Naposledy hodnoceno

» posledních 20

Horké album

Top 5 (nejvíce 5 *)

Top 100 (Bayseian av.)

Statistika Progboardu

10156 recenzí
1996 skupin
121924 příspěvků ve fóru
2224 členů

Facebook

Reklama


copyright Progboard 2005 | created by www.potentus.com and Poki | hosting sponzoruje Internetplus.cz | RSS kanál RSS kanál

Pravidla pro užívání webu Progboard.com naleznete zde.

Přidej na Seznam optimalizace PageRank.cz ?esk? toplist SuperLink Add to Google

Google Pagerank - www.progboard.comGoogle Pagerank S-Rank - www.progboard.comS-Rank JyxoRank - www.progboard.comJyxoRank

Ikonky

Rock Shock Hudba 2000